ČÍTANKA PRE 7. ROČNÍK ZÁKLADNEJ ŠKOLY - 42700

MARIENA

KOROŠOVÁ

MÁRIA ANDRÁŠIKOVÁ

ČÍTANKA

PRE 7. ROČNÍK ZÁKLADNEJ ŠKOLY

Recenzenky

Dr. Jarmila Hodoličová

Mária Kotvášová-Jonášová

Viera Papová

Ilustroval

Đorđe Milović

Redaktorka

Alena Pešková

Zodpovedné redaktorky

Dr. Romanţa Jovanoviciová

Slobodanka Ružičićová

Hlavný redaktor

Dragoljub Kojčić

Za vydavateľa

Dragoljub Kojčić, riaditeľ

Pokrajinský tajomník pre vzdelávanie, správu a národnostné spoločenstvá schválil vydať a používať túto učebnicu v 7. ročníku základnej školy svojím riešením číslo 106-61-46/2011-01 zo dňa 10. júna 2011.

CIP - Каталогизација у публикацији

37.016:821-82(075.2)

ČÍTANKA : pre 7. ročník základnej školy / [zostavili] Mariena Korošová, Mária Andrášiková ; [ilustroval Đorđe Milović]. - 2. vyd. - Beograd : Zavod za udžbenike, 2011 (Beograd : Službeni glasnik). - 147 str. : ilustr. ; 27 cm

Tiraž 300.

ISBN 978-86-17-19823-5

COBISS.SR-ID 322385671

ISBN 978-86-17-19823-5

(2011–2018)

Belehrad (2011 – 2018)

Toto dielo ani jeho časť sa nesmie rozmnožovať, kopírovať alebo inak reprodukovať bez písomného súhlasu vydavateľa.

BÁSNICKÁ SKLADBA

Andrej Sládkovič: Detvan

Ján Botto: Smrť Jánošíkova

BALADA

Janko Kráľ: Zakliata panna vo Váhu a divný Janko

Samo Chalupka: Turčín Poničan

Martin Rázus: Matka

LYRIKA

Ivan Krasko: Otcova roľa

Milan Rúfus: Príhody

Pavel Mučaji: Dva sonety o jednom stretnutí

Desanka Maksimovićová: Obava

Miroslav Nastasijević: Láska

A P R Ó Z A D R Á M A

TEXTY POPULÁRNEJ PIESNE

Michal Ďuga: Motýľ

POVIEDKA

Božena Slančíková-Timrava: Ťapákovci

Ján Čajak: Suchoty

Martin Kukučín: Adam Krt

PRÍBEHY Z DETSKÉHO SVETA

Klára Jarunková: Potopa

Jozef Gregor-Tajovský: Prvé hodinky

Branko Ćopić: Čudesná sprava

Juraj Tušiak: Obrat Samka Zlocha

Dušan Kováč: Prorok a snežný pes

Tomáš Čelovský: Ako Samo Bažaľa takmer stretol paniu, ktorú nikto nepozná

Lucy Maud Montgomeryová: Anna prichádza do Zeleného domu

Enid Blytonová: Dvojčatá znovu v škole

Šmahelová: Ja a moji drahí

Mária Kotvášová-Jonášová: Môjmu bratovi sa čosi stalo

CHLAPČENSKÁ PRÓZA Juraj Takáč: Kaskadéri v hmle

Martin Prebudila: O prvom bozku a o prvom živom škorpióne

Zúbek: Jar Adely Ostrolúckej

London: Z lásky k človeku

Čajak ml.: Zypa Cupák

CESTOPISNÉ ČRTY A DENNÍK

Andrej Čipkár: V Calacalí sa žiaci nemusia báť učiteľa

Andrej Čipkár: Kumarí – dievča, ktoré nechodí po zemi

František Kele a Peter Mariot: Od Mount Everestu po Korytnačie ostrovy

Anna Franková: Kúsok modrého neba v čiernom kruhu

ROZHLASOVÁ A DIVADELNÁ HRA

Jana Bodnárová: Starec a počítačový chlapec

Emília Nogová-Šavelová: Trinásta alebo príbeh o nevydarenej kliatbe

VHV: Zem

Slovo má ľahkosť vetra a silu hromu.

(Victor Hugo)

Knihy nám neprinesú múdrosť automaticky, ale môžu byť cestou, ako sa k nej dostať.

(Anonym)

Čítanie sú otvorené dvere do kúzelného sveta.

(François Mauriac)

Knihy sú najlepšími druhmi človeka, lebo hovoria len vtedy, keď chceme, a keď si želáme, tak mlčia. Dávajú všetko, a nechcú nič.

(Munchhausen)

Ak čítaš knihu prvýkrát, poznáš nového priateľa.

Ak čítaš po druhýkrát, stretneš priateľa starého. (čínske príslovie)

POÉZIA POÉZIA

BÁSNICKÁ SKLADBA

Andrej Sládkovič

Detvan

(úryvok)

Detvan je epickolyrická báseň, ktorá vyšla v roku 1853 Má 250 strof a 5 spevov: Martin, Družina, Slatinský jarmok, Vohľady a Lapačka . Dej sa odohráva v období vlády kráľa Matiáša Korvína Hlavnými hrdinami sú obyčajní ľudia, predstavitelia dedinského ľudu, švárny Martin Hudcovie a driečna Elena Martin zabije sokola, ktorý sa vrhol na zajaca . Keď sa doz vie, že to bol kráľov sokol, poľujúci v týchto končinách, smelo predstúpi pred kráľa a ospravedlní sa mu za svoj čin Kráľovi sa smelý šuhaj zapáči, daruje mu vraného koňa a dá ho zverbovať do svojho slávneho Čierneho pluku Pravdaže, sú tu ešte niektoré dejové súvislosti medzi Martinom a kráľom Matiášom, napríklad, že odvážny Martin zabije aj zbojníka, postrach celého kraja, ktorý uniesol Elenu, že sa sám kráľ Matiáš vyberie na vohľady k Martinovej Elene a nemá u nej úspech, keď si Martin u kráľa vyžiada, aby ho v povestnom Čiernom pluku nezbavili jeho šiat, valašky a vrkočov, a ešte niektoré iné epizódy

Lyrick á časť tohto básnického diela vykresľuje kraj, hory, Poľanu, lúky, dedinku, hry dievčat, ich postavy a odev, Martina a jeho šaty, postavu, hru na fujare, zábavu valachov . . S tým všetkým sa stretnete, keď si prečítate celého Detvana . Úryvok, ktorý prinášame, je z prvého spevu Martin

I. MARTIN

1.

Stojí vysoká, divá Poľana, mať stará ohromných stínov1, pod ňou dedina Detvou volaná, mať bujná vysokých synov: či tých šarvancov2 Detvy ozrutných Poľana na tých prsiach mohutných nenosí a nenadája?

Alebo aspoň na tie výšiny nehľadí dcéra tejto rodiny, keď má porodiť šuhaja? –

2.

Ako by Detva obrov nemala! –Mať zrodila v poli syna, trávovú plachtu porozvíjala, z buka na buk ju pripína; prvý raz oči šuhaj roztvorí, čo vidí? – výsosť3 Poľany4 hory a opachy nezvratných skál5; a spustí zraky prvé v doliny, čo vidí? – hory zázračnej stíny a prekrásnu slovenskú diaľ.

1 stín – tieň, tôňa

2 šarvanec – chalan, výrastok, dospievajúci chlapec, faganča

3 výsosť – výška

4 Poľana – pohorie na Slovensku

5 opachy nezvratných skál – ozrutné pevné skaly

3.

Mať žne: a kto to dieťa čičíka? Šum lístia storočných dubov; a k akej piesni chlapča privyká? Vietor duje horou hrubou; a pekná pieseň šumnej materi mladučkú dušu len s krásou mieri, aby celkom syn nezdivel: a preto potom rád on počúva aj keď Poľanou víchor podúva, aj mladuchy slovenskej spev.

4.

Zlatisté more leťajších6 bleskov obledúvať započína a okrúhlinou svetlou nebeskou ku západu sa pohýna, ale aj ten deň Detvy je synom, tak silne tmavým spiera sa stínom, že noc temer už zúfala; a sám už, hádam, z pamäti stratil, kedy zahmlené ráno pozlátil, v ktorom ho zora počala.

5.

A teraz práve, že je nedeľa, tak pozde to slnce padá, hádam sviatočnú halenu7 z tela mladého nerado skladá; alebo driečne Detvy dievčiny odňali slncu zlaté hodiny, aby hry ich nebúrilo: ono pri peknej, spevnej mládeži, pri dobročinnej tejto krádeži, ešte oko zažmúrilo.

6.

Lebo skutočne pažiť zelená zakvitla kvetmi-devami, medzi ktorými strojná8 Elena oko najvábnejšie mámi: ony hneď v kolo tarkavé stanú, krútiac sa z jednej na druhú stranu, a rtom čerstvým pieseň kypí: hneď sa rozlietnu na všetky strany kvetnou dolinou hrdej Poľany, jak včely zo sladkej lipy.

6 leťajší – letný

7 halena – voľný mužský súkenný kabát (časť kroja)

8 strojná – pekne upravená

Martin Benka: Nad rodným krajom

7.

Jedna sa nahne k družkinmu uchu, zašepce čos`, okom nabok, táto objíme tretiu mladuchu, tak celý šumenia potok; až všetkých oči na chodník padnú a úsmevy sa po lícach kradnú: –či ku hre to prináleží? –Ej nie! Chodníkom týmto hadovým v košieľke bielej s opaskom novým švárny Martin voľno beží.

8.

Čierna kabanka9 plecom visiaca, širák10 kvietím operený, červená stužka kvietím letiaca a obličaj ozorený11, a mladý fúzik a briadka mladá, a sokolieho oka lampada12, a vrkočov havraních pár, a na opasku ligot storaký, a ľahkých krpcov dlhé návlaky13: to zmenilo tanečníc tvár.

9.

Sotvaže zazrel Martinko milý šumných dievčin veselý zhon, sotva dopočul spievať tie víly, do duše mu vrazil ten tón, vrazil mu do nôh; jeden raz skočí, a už sa medzi devami točí, valašku14, fujaru15 pustí –a schytí jednu chlap čiernooký, vyzvŕta si ju v obidva boky, až len tak vôkol nich šustí.

10.

Vyzvŕta si ju, zrazu ju pustí, schytí valašku, fujaru, a čosi-kamsi vedie ho hustý chládok na Poľanu starú: a devy stoja ako z kameňa –nádeja tej, tej, tej je zmarená –a zrak všetkých mizne v hore: hra sa nevráti – lež srdce bolí, a niet, krem jednej, veselej vôli na celej trávnej priestore.

9 kabanka (kabaňa, kabanica) – vrchný zimný kabát z domáceho súkna

10 širák – široký ľudový klobúk (obyčajne mužský)

11 ozorený obličaj – ožiarená, červená tvár

12 lampada – lampa, svetlo, žiara

13 návlaky krpcov – remienky, ktorými sa pripevňujú krpce na nohy

14 valaška – sekerka s dlhým poriskom, ktorú používajú valasi

15 fujara – ľudový dychový hudobný nástroj

PREMÝŠĽAME, DISKUTUJEME

• Keď básnik chcel povedať, že si dievčiny chceli predĺžiť letný predvečer, aby západ slnka neukončil ich zábavy, použil na to básnický obraz: driečne Detvy dievčiny odňali slncu zlaté hodiny. Pokúste sa podobne vysvetliť ďalšie básnické obrazy: a pekná pieseň šumnej materi mladučkú dušu len s krásou mieri; (slnko) hádam sviatočnú halenu z tela mladého nerado skladá; zelená pažiť zakvitla kvetmi –devami; a rtom čerstvým pieseň kypí. Nahraďte inými slovami: dieťa čičíkať; spevná mládež; kvetná dolina; úsmev sa kradne; hadový chodník; zmariť nádej.

• Vyhľadajte verše, v ktorých básnik opisuje krásu detvianskej prírody.

• Porozprávajte, ako trávila detvianska mládež nedeľné popoludnia a porovnajte, aké možnosti zábavy má mládež dnes.

• Opíšte Martina podľa Sládkovičovej básnickej predlohy.

BUDEME SI PAMÄTAŤ

V  básnickej skladbe Detvan sa prepletá epický a lyrický spôsob básnikovho zobrazenia skutočnosti. Prostredníctvom epického rozprávania autor rozvíja príbeh Martina a jeho Eleny a prostredníctvom lyrického vyjadrenia vyslovuje svoje úvahy o ľude, o jeho prítomnosti a budúcnosti. Takéto diela, v ktorých sa uplatňujú epické a lyrické postupy, nazývame lyrickoepickými, alebo epickolyrickými dielami.

Andrej Sládkovič (1820 – 1872), vlastným menom Andrej Braxatoris, sa narodil v Krupine, v učiteľskej rodine. Patril medzi najobľúbenejších štúrovských básnikov a svojou tvorbou podal dôkaz o spevnosti spisovnej slovenčiny. Najznámejšie sú jeho básnické skladby Marína a  Detvan. Okrem toho napísal mnoho kratších básní, ktoré mali aktuálny spoločenský význam. Búril sa v nich proti zlému postaveniu slovenského ľudu (Nehaňte ľud môj), nadšene pozdravoval revolúciu v rokoch 1848/49 (Zaspievam pieseň o slobodnej vlasti) a písal i skladby s južnoslovanskou tematikou (Milica a Gróf Mikuláš Šubić Zrinský na Sihoti).

ROMANTIZMUS V SLOVENSKEJ LITERATÚRE

Romantizmus je umelecký a myšlienkový smer od začiatku 19. storočia, pre ktorý je príznačná prevaha citov, návrat k prírode, k minulosti a pod.

V literatúre sa romantizmus prejavil v tematike (záujem o minulosť, sny o budúcnosti, túžba po slobode), v osobitosti konfliktu (rozpor medzi ideálom, túžbou a skutočnosťou) a v novom type hrdinu (človek nespokojného ducha, odmietajúci útlak, túžiaci po slobode a spravodlivosti, ochotný obetovať aj vlastný život). Romantická literatúra vychádza z  ľudovej slovesnosti a z ľudovej reči.

Na čele slovenského národného hnutia v polovici 19. storočia bola generácia mládeže, ktorú podľa jej vodcu Ľudovíta Štúra pomenovali štúrovcami. Prvoradou otázkou štúrovcov bola otázka spisovného jazyka, pretože v ňom videli výraz nezávislosti národa. K uzákoneniu slovenského spisovného jazyka došlo v roku 1843 v Hlbokom a zásluhu na tom mali Ľudovít Štúr, Jozef Miloslav Hurban a  Michal Miloslav Hodža. Nový spisovný jazyk podnietil na Slovensku bohatú literárnu tvorbu, v ktorej sa naplno prejavili spisovatelia: Samo Chalupka, Andrej Sládkovič, Janko Kráľ, Ján Botto, Ján Kalinčiak a ďalší. Ľudovít Štúr bol nielen organizátorom, politikom a jazykovedcom, bol aj literárnym teoretikom. Štúrovská literárna generácia predstavuje jednotnú literárnu školu, pretože ju formovali hlavne teoretické diela Ľudovíta Štúra, ktorý ľudovú pieseň pokladal za vrchol všetkého básnictva, a preto si ju aj štúrovci brali za vzor vlastnej tvorby. Takmer všetci štúrovskí básnici písali prevažne dvojaké básne – balady a piesne, a to balady podľa vzoru ľudovej tvorby a piesne ako osobné (intímne), oslavné alebo revolučné básne. V  osobných básňach vyjadrovali svoje veľké romantické túžby po slobode a neobmedzenej voľnosti, alebo i boľavé rozštiepenie vlastnej duše z bezmocnosti uskutočniť tieto veľké túžby, snahy a chcenia. V  oslavných básňach vyzdvihovali dobové udalosti a významné osobnosti, kým v revolučných piesňach vyjadrovali svoje sociálne cítenia, ako i nádeje a chcenia, vyvolané búrlivými časmi revolúcie v Uhorsku v rokoch 1848/49.

Ján Botto

Smrť

Jánošíkova (úryvok)

Lyrickoepická básnická skladba Jána Bottu Smrť Jánošíkova zobrazuje tri záverečné fázy života Jánošíka, kapitána hôrnych chlapcov, symbolu bojovníka za sociálnu spravodlivosť: jeho zlapanie, väznenie a smrť . Báseň má predspev a deväť spevov . Pr vý spev je oslavou života hôrnych chlapcov, no zároveň náznakom Jánošíkovej blížiacej sa smrti, druhý spev je obrazom jeho zlapania, v treťom sa s Jánošíkom lúči pri väzení jeho milá, v štvrtom Jánošík sníva vo väzení „mladosti krásny sen“; v piatom speve Jánošík vysvetľuje, prečo vlastne zbojníčil, v šiestom speve ho vedú k šibenici a on káže kňazovi, aby sa modlil za biedny poddaný ľud; v siedmom speve dej vrcholí pri šibenici a triumfuje myšlienka slobody, kým v ôsmom speve básnik ukazuje Slovensko, ktoré je po Jánošíkovej smrti ako zakliate, a napokon deviaty spev obsahuje posmrtnú (mystickú) svadbu Jánošíka . V úryvku uvádzame prvú časť prvého spevu Smrti Jánošíkovej

I. SPEV

Horí ohník, horí na Kráľovej holi1.

Ktože ho nakládol? – Dvanásti sokoli.

Dvanásti sokoli, sokolovia bieli, akých ľudské oči viacej nevideli!

Dvanásti sokoli, sokolovia Tatier2, akoby ich bola mala jedna mater, jedna mater mala, v mlieku kúpavala, zlatým povojníčkom3 bola povíjala. To sa chlapci, to sa jak oltárne sviece, keď idú po háji, celý sa trbliece. Košieľky zelené, striebrom obrúbené4, klobúčky obité, orlom podperené; valaška, karabín5 a pištoliek dvoje: to sa chlapci, to sa, potešenie moje! –Keď vatru rozložia na hronskom pohorí: v dvanástich stoliciach6 biely deň zazorí. A keď si od zeme chlapci zadupkajú: dvanástim stoliciam žilky zaihrajú.

Hoj, a keď nad hlavou palošík7 im blysne: to až hen v Budíne srdce pánom stisne!

Miloš Alexander Bazovský: Pohľad na Tatry

1 hoľa – holý alebo trávou porastený vrch

2 Tatry – pohorie na severnom Slovensku

3 povojník – pás, ktorým sa sťahuje perinka dieťaťa

4 obrúbený – obšitý

5 karabín – krátka puška

6 stolica – územná jednotka v bývalom Uhorsku (napr. Trenčianska)

7 paloš (palošík) – dlhý a ťažký vojenský meč

Hory, šíre hory – to ich rodné dvory, hole, sivé hole – to ich voľné pole –a na tom Kriváni8 zámok murovaný: ktože tým pod slnkom voľne žiť zabráni?!... A ten ich kapitán, to je len veľký pán! Perečko belavé, červený dolomán9; keď ide po hore, ako ranné zore, keď ide po lese, celý svet sa trasie!

Od Tatier k Dunaju ľudia si šepkajú: Ber, pane, tie dane, však príde rátanie. Ber, vĺčko10, však ty to zaplatíš raz kožou! Nezvieš skiaď, iba keď zblysne dvanásť nožov:

„Stoj! Tisíc hrmených!“ vyskočia desiati. –

„Stoj! – daj Bohu dušu a chlapcom dukáty!“ Nad hlavou paloše, na prsiach pištole: „Sem, pane, tie zdrané slovenské mozole!“

Od Tatier k Dunaju siroty spievajú: Dajže, bože, šťastia hôrnemu šuhaju! Šťastia, bože, šťastia zrána i zvečera, a to takou mierou, ako nám on meria. Meria nám on, meria dukáty z klobúka, červenú angliu11 od buka do buka.

Nad horou na skale perečko sa belie: kloňte sa, chalupy, traste sa, kaštiele! Bo kohos` Jánošík na paloš načiara, tomu nespomôžu ani tria cisára; a komu odpíše lístoček trirohý, toho nezachránia múry do oblohy. Raz junák zapískne – z dvanásť pušiek blyskne; druhý raz zapískne – tisíc chlapcov zvýskne; tretí raz zapískne – šabličky zazvonia zhora od Považia, zhora od Pohronia –a jedným sa hlasom ozvú štyri strany: „My sme u nás doma – my sme tuná páni!“

8 Kriváň – veľký krivý vrch vo Vysokých Tatrách na Slovensku

9 dolomán – niekdajší vojenský kabát zdobený šnúrami

10 vĺčko – vlk, nadávka vlkom v hanlivom zmysle slova

11 anglia – anglické plátno, súkno

PREMÝŠĽAME, DISKUTUJEME

• V úryvku je celý rad umeleckých jazykových prostriedkov. Stretáme tu napríklad prirovnania: „jak oltárne sviece“, „ako ranné zore“. O obitých klobúkoch básnik nepovie, že sú orlím pierkom podperené, ale len „orlom podperené“, alebo o červenom anglickom plátne, ktoré sa na dĺžku meria od stromu po strom – „od buka do buka“ – nepovie plátno, ale len „anglia“. Zvláštnu situáciu máme vtedy, keď sa hneď na začiatku básne začne hovoriť o dvanástich chlapcoch ako o dvanástich sokoloch. Je to prirovnanie, ale bez spojovacieho znaku, teda metafora ako zámena slova „chlapec“ slovom „sokol“

• Keď sa prirovnanie alebo metafora (ako tu zámena chlapcov na sokolov) ďalej rozvinie (ako tu na mater, čo sokolov kúpa), dostaneme rozvinuté prirovnanie alebo alegóriu, a keď sa nejaký znak stane výrazným (napr. vták ako symbol slobody a voľného pohybu), alebo sa stane odznakom hôrneho chlapca (dolomán ako odznak hodnosti kapitána hôrnych chlapcov), tak vznikne symbol. Básnická figúra gradácia spočíva v stupňovaní alebo zosilňovaní prvotnej alebo predošlej výpovede, a to nielen „ešte raz“ (čiže druhý raz) inak, ale i do tretice, teda trikrát alebo i viackrát. Napríklad všimneme si stupňovanie toho, čo sa stáva, keď hôrni chlapci: 1. idú po háji

2. vatru rozložia

3. od zeme si zadupkajú a

4. palošíkom zašermujú

Pomocou prirovnaní, metafor, alegórií, symbolov a gradácie sa utvára básnický obraz, ako je to i v našom úryvku. A aby sme dostali ucelený básnický obraz, budeme si všímať rým v Smrti Jánošíkovej. Keď pozorujeme verše: Horí ohník, horí na Kráľovej holi.

Ktože ho nakládol? – Dvanásti sokoli. zistíme, že na konci veršov je zvuková zhoda slabík. V šiestom ročníku sme sa učili, že je rým zvuková zhoda alebo podobnosť v ukončení dvoch alebo viacerých za sebou nasledujúcich veršov. Podľa umiestnenia v rade veršov môže byť: striedavý rým, ktorý spája dva párne a dva nepárne verše (ab ab), združený, ak sa rýmujú dva a dva susedné verše (aa bb), alebo obkročný, ak je jeho schéma abba. Príklad na združený rým:

Dvanásti sokoli, sokolovia Tatier, a akoby ich bola mala jedna mater; a jedna mater mala, v mlieku kúpavala, b zlatým povojníčkom bola povíjala. b

Ján B otto zámerne použil osobitnú formu vety, napr. opakuje slová na začiatku dvoch alebo viacerých po sebe nasledujúcich veršov. Také opakovanie slov sa nazýva anafora. Napríklad:

keď ide po hore, ako ranné zore, keď ide po lese, celý svet sa trasie!

ÚLOHA PRE VÁS

K najkrajším častiam tejto básnickej skladby patria básnikove hlboké úvahy o slobode, pravde a spravodlivosti. Nie div, že aj výrazný záver, ideový vrchol, alebo pointa (vysl. poenta) celého nášho úryvku básne je v poslednom verši:

„My sme u nás doma – my sme tuná páni!“

Pokúste sa tento verš interpretovať vlastnými slovami.

O ČOM PÍŠU INÉ KNIHY?

Hoci sa o Juraja Jánošíka zaujímali mnohí spisovatelia, básnici, maliari, hudobní skladatelia a filmoví režiséri, v skutočnosti zostával pomerne neznámy. Pre nedostatok autentických písomných prameňov azda nikdy nebude ani možné dôkladnejšie poznať celú faktografiu jeho krátkeho života. Získať niektoré ďalšie poznatky o skutočnom a opravdivom Jánošíkovi, o čase, v ktorom žil, a o pohnútkach jeho konania je cieľom knihy Jozefa Kočiša Neznámy Jánošík. Práve prostredníctvom niektorých doteraz neznámych archívnych dokumentov stáva sa Jánošík známejším. Kniha Neznámy Jánošík ukazuje, že nielen legendárny, ale aj skutočný Jánošík si právom zaslúži to miesto, ktoré mu vyhradila ľudová tradícia. Vo svojej tvorbe aj iní spisovatelia spracovali jánošíkovskú tradíciu (Milan Ferko, Ján Hrušovský). Prečítajte niektoré z týchto kníh a na hodine sa porozprávajte o tom.

Ján Botto (1829 – 1881) bol najmladší zo štúrovských básnikov. Vo svojej literárnej tvorbe vychádzal zo Štúrových názorov na poéziu, a tak podnety a vzory pre tvorbu hľadal v ľudovej poézii. Známy sa stal svojimi baladami Žltá ľalia a  Margita a Besná, alegorickými básňami Báj na Dunaji, Povesť bez konca, Svetský víťaz, v ktorých vyjadroval túžby a nádeje svojej generácie. Vrcholom jeho tvorby je básnická skladba Smrť Jánošíkova

BALADA

Janko Král´

Zakliata panna vo Váhu a divný Janko

Zakliata panna vo Váhu a divný Janko je najvýznamnejšou baladou Janka Kráľa . Vyjadril v nej všetky svoje rozpory, svoj smútok a nespokojnosť so svetom, ale i veľkú lásku k ľudu . Podľa náz vu balady začali volať i samého básnika „divným Jankom“ A bol v tom kus pravdy Napísal síce baladu podľa ľudovej povesti o zakliatej panne, ale súčasne v hrdinovi balady zobrazil básnik sám seba .

Často blúdim, táram sa cez celý boží deň, hľadajúc kolenačky aspoň dáky kameň, na ktorý by si oprel boľavú hlavičku a zdriemol zmorený aspoň len trošíčku.

Ale čo je nemožnô, to ani nehľadaj, pokoja mať nemôžeš, všetko kričí: hybaj! Odrazu plameň čierny ako rieka tečie, spredu ma dač nasilu temer ťahá, vlečie. A ja na zemi ležím, ani palcom kývať nevládzem, a musím sa na to všetko dívať. Vtedy – v tak biednom stave moja duša letí do tých krajov posvätných, tej mojej pamäti, a ľahne si pod dáku tam starú svrčinu, a zaspí ak` v oleji aspoň za hodinu.

Či znáte ten tichý kraj, kde večer mamičku deti prosia o jednu národnú pesničku, lebo o dáku hádanku a o dáku povesť; že nebudú radšej, vraj, na ráno pýtať jesť, že nebudú záškodné, nebudú šantovať, že budú mamičku napokon počúvať, aby len povedala – deti, chlapci, všetci na múrik vyskakujú tam okolo peci, mamička medzi nimi pradúc im rozpráva; a aby boli dobré, naučenia dáva: že jestli im dač` káže, hneď urobiť majú, vraj: bobo a vlkolak zlé deti lapajú! –V tom kraji tak detinskom, v tak milom tom kraji, že už hádam nebude lepšie ani v raji,

v tom kraji tam pri Váhu, kde milá rovinka, býva v jednom domčeku úprimná rodinka.

Dobrý mužík s ženičkou vo večnom pokoji, žijú ak` dve halúzky v háji obidvoji, vietor keď ich pokníše, ale ich nezláme –takéto my manželstvá, mešťania, neznáme. Majú syna jedného, v ňom všetko skladajú, dobreže doňho duše svoje nevlievajú: to, čo sami nemajú, by mu vďačne dali, dobreže ho na rukách nenosia od maly.

Nedbali by, čo by bol vždy len chlapček malý, by takého znachora1 vždy k srdcu tískali.

Synček je veľmi divný, nikdy nie veselý, hrdý, ukrutný, divý, hockde taísť smelý: nikoho si neváži, nikomu nedvojí2, v ľuďoch lásky nehľadá, hnevu sa nebojí; ľudia ho nenávidia, on sa chce vypomstiť, jemu všetko jedno je: dneska či zajtra hniť.

Otec ho ako koňa mláti od malička, s plačom ho napomína biednučká mamička; ale čo sám archanjel prvší z neba stúpi, Janík ani tomu ver` na krok neustúpi. Kamarátstva netrpí, na sebe prestáva, samotný na nábreží on Váhu sedáva: často s koňmi, keď idú za rána bieleho, ešte ho tam vídajú, chudáka, smutného.

Vstúpenie je – zvonov hlas na veriacich volá, hrnú sa ako včely z dedín do kostola; starí, mladí pred Božou matičkou kľakajú, a pátričky, vzdychajúc k Bohu, preberajú. Kto by bol taký planý v tú svätú hodinu, že by neišiel slúžiť svätým, Hospodinu! Sám Janík tam na Váhu chodí zarmútený, ani v nedeľných hábach nie je oblečený, v čiernom dlhom kepeni ako havran dáky po chodníčkoch, priekopách stúpa haky-baky. Tmí sa. Pomedzi tŕnie nad Váhom na skalu vyjde, obzrie sa – dobre nezájde od žiaľu, zaplače – ale ticho v bôľnej duši jeho –a padne na čiernu zem od žiaľu veľkého. Zmrklo sa. Prišiel domov, sadol si k večeri,

1 znachor – expr. malé, veľmi múdre dieťa

2 nedvojí – nevyká

nepovedal slovíčka tej svojej materi, nedal sestričkám slova, ani strýčikovi, ba ani šedivému svojmu tatuškovi. Od stola chudobného všetci povstávali, Bohu všemohúcemu všetci ďakovali, ale on strhol klobúk, nevravel nikomu, dverami zahrmotil a odišiel z domu. Bohzná, kde ísť zamýšľa! Popod vŕby ide, až tam v poli samotný ku priekope príde; priekopu tú preskočí, vôkol sa obzerá, a zas ďalej širokým sa poľom poberá. Po horách, po dolinách rozišli sa mraky, zastreli tiché háje temnými hábami, zmizli lúčky zelené medzi dolinami, len vrchy tak zdajú sa ak` dáke zázraky, ako dáki kriedlastí, čiernoperí vtáci, ako dáki obrovia na stráži stojaci.

Mesiačka niet na nebi – beda je s hviezdami ktozná, dokiaľ tam budú za tými chmárami! –

Pole ak` jedna čierna šatka pamuková, ktorú nosí za mužom osirelá vdova, do ktorej si tvár kryje od žiaľu veľkého, a nocou plakať chodí ku hrobu milého: mesiac na ňu nesvieti, slniečko nehreje, a nemá viac na svete krem jednej nádeje.

Janík potichu kráča bez cesty, chodníka, po jamách, po dolinách, pomedzi suchlinu3, sto ráz potkne sa na peň, na dáku skalinu, padne, chudák, zas vstane a ďalej pomyká, sto ráz mu hustô krovie zastavuje nohu:

Buď ako buď, len pôjdem, poručenobohu.

Čo tie psy tak okolo košiara štekajú?

Prečo tie ovce tak sa v košiari zdúrajú?

Či planého človeka, či vlka zvetrili,

že sa tak z ležoviska ak` vietor zdurili?

Čo tie psy za košiarom tak behajúc, vyjú a chvosty medzi nohy gundžovité4 kryjú?

Čo tie ovce tak čudne ak` deti zbľačali, striasli sa do hŕby, utekať začali?

Čo tie psy vyť prestali, a ako k otcovým, trasúc sa strachom, k nohám tisnú sa bačovým?

Na doline v šírom poli, na tej tichej vodičke, povedajú starí ľudia o zakliatej paničke.

A vraj práve na Vstúpenie, keď odíde preč stríg zhon, a keď tanec držia čerti, tá panna vychádza von.

Ktorý šuhaj sa v to vezme šaty naopak si vziať a doprostred Váhu skočiť, že ju môže hneď odkliať.

A ten potom čokoľvek chce, či to striebra, či zlata, to mu všetko hneď vyplatí tá panna už odkliata.

Vídajú ju o polnoci koniari a voliari a tí, ktorí nocou blúdia, hajčovia5 a poštári.

Paholok, čo kone zdochnú, čo ho gazda zabije –ani na krok – a radšej sa predkom v krčme opije.

A poštár, čo ho hneď zajtra pán ako psa von pohne, a nemá sa kde utúliť, ani sa len nepohne.

Lebo hocaj i najlepšie u bohatých sa žije, hej, ale na hriešnu dušu, ver aj strach nedobrý je! –

Jedenásť bilo – tri štvrte sú preč, dvanásť sa blíži pomaly: voda sa búcha ako o múry do brehov pustých, na skaly.

Peny sa iskria v svetle mesiaca, z pien lecikedy dač kukne, zahviždiac strašný na vŕbach vietor peny ako prach rozfúkne.

Na vode šírej dač tak ak` klepec krútiac sa, mechriac6 sa pláva:

ľaľa, veď je to ak` koníčatko –veď je to človečia hlava!

Tvár voda myje, vlnka oblieva, a vlasy dlhé skrývajú, ktoré tak ako husacô peria, keď je víchrica, lietajú.

Bože! Prebože! Kto to zahynul? Či ten, ktorého svet už viac netešil a chcel strašne dokončiť, do vody šírej sa hodiac?

Či dáky pltník, ustatý celkom, zašiel s búrnymi vlnami?

Ale nie – kukni, veď sa to hýbe, veď to rozháňa rukami!

Pomedzi vlasy jej kamsi-tamsi

oči dve sivé strihajú –čo je to za chvost tam na tom konci? Vari ho ryby drmajú!

Ľaľa, veď je to len po pás človek, odpoly ryba chlpatá –na hriešnu dušu, ak sa nemýlim: je to tá panna zakliata.

Dvanásta bije v diaľke hodina, mesiac na vodu zasvietil, naprostred Váhu na čiernej skale, pannu zakliatu osvietil.

Taká ak` stena v zváľanom zámku, oči ak` okná sa zdajú, z ktorých ak` hviezdy slzy blyštiace do vody temnej fŕkajú.

5 hajčiar – najatý pohonič so statkom na jarmok

6 mechriť sa – hniezdiť sa, mrviť sa

Tam zapadajú tie svetlá božie –junák za nimi omdlieva, ale nádeja omdlenú dušu rosou života polieva.

Junák na holé kľakne kolená, zaspieva Bohu pesničku –krížom sa žehná, na nebo pozrie a bozká čiernu zemičku.

Ešte sa krížom tri raz` prežehná, pobozká krížik, pátričky –vtom „Ameň“ povie a z brehov hodí sa do vzbúrenej vodičky.

Čľup – voda berie, pred sebou hrnie, mladého Janka zakryje, a do samého bieleho rána vlnami hučí a vyje.

POZNÁMKY

Za slnka pastierik ide dolinôčkou, ide dolinôčkou s trúchlou novinôčkou.

Naprostred dediny žalostne zatrúbil

a ľudí k žalosti z pekných snov pobudil.

„... Čo ti je tej trúbe, jaj, pre Hospodina?“

Nastala, nastala nešťastná hodina.

Na poli širokom u Váhu bystrého videl som sokola na zemi zbitého.

Opustil hlavičku a vystrel nožičky –a to taký ešte malý, maličičký!

Videl som sokola, videl som zbitého: videl som Janíčka na Váhu mŕtveho.

Išiel Janík, išiel paničku odklínať –ale nemal šťastia, musel tam zakapať.

Do vodičky skočil, múď7 si neprevrátil –

Janík mladuštičký svoj život utratil.

Tam ho voda zniesla k háju zelenému, by šumotu svrčín načúval tichému.

Zakliata panna vo Váhu a divný Janko je subjektivizovaná balada. V nej je okrem epickej postavy (divný Janko) prítomný lyrický hrdina (autor), ktorý hovorí o svojich životných pocitoch, vzťahu k domovu atď. Balada sa kompozične člení na tri časti.

1. V prvej časti autor vyjadruje neustály pocit nepokoja, prenasledovania hlavného hrdinu, ďalej je tu opis rodného kraja, obrazy prírody, ktoré sú v súlade s citovým stavom epického hrdinu.

2. Druhá časť je text balady ľudového typu s tradičnou kompozíciou:

a) Povera o zakliatej panne

b) Gradácia deja (Junák sa rozhodne pre čin.)

c) Junák sa vrhá do vĺn a zomiera

3. V tretej časti je zvestovanie pastierika, že je junák mŕtvy, opis ležiaceho Janka na brehu Váhu.

Hora, voda hučí, vetríček podúva –Janík pod svrčinou na brehu načúva. 7 múď – kožené vrecko na tabak

PREMÝŠĽAME, DISKUTUJEME

Janko Kráľ vo svojej básni zintenzívnil príklon k ľudovej slovesnosti využitím rozličných výrazových prostriedkov.

• Prečo autor používa zdrobneniny? Čo tým chcel dosiahnuť?

• Vyhľadajte v básni aspoň päť zdrobnenín.

• Povedzte, pomocou ktorých štylistických prostriedkov autor vyjadril atmosféru sviatočného rána vo veršoch: Vstúpenie je – zvonov hlas na veriacich volá, hrnú sa ako včely z dedín do kostola.

• Janko Kráľ obdivuhodne lyricky opisuje prírodu. Príroda pôsobí na náladu hrdinu. Vyhľadajte v básni tie verše, ktorými je vyjadrená predzvesť príchodu čohosi zlého.

• Aby čím pôsobivejšie znázornil zakliatu pannu, ktorá vychádza z vody, básnik to stvárňuje takto: Na otázku, čo to pláva v rozbúrenom Váhu, najprv odpovedá, že je to samovrah alebo utopenec, potom to popiera, až nakoniec s odôvodnením vysvetľuje:

Ľaľa, veď je to len po pás človek, odpoly ryba chlpatá –na hriešnu dušu, ak sa nemýlim: je to tá panna zakliata.

Tento druh štylistického prostriedku sa nazýva slovanská antitéza

BUDEME SI PAMÄTAŤ

Básnická figúra, v ktorej sa najprv niečo tvrdí, potom sa to popiera a konečne sa povie, čo to vlastne je, sa volá slovanská antitéza. Slovanská antitéza je častá najmä v ľudových piesňach. Slovanskou sa volá preto, že je obľúbená v ľudovej básnickej tvorbe všetkých slovanských národov. Často sa zjavuje najmä v srbských junáckych ľudových piesňach.

ČO

UŽ VIEME

Balada je lyrickoepický žáner ľudovej slovesnosti. Vyznačuje sa jednoduchým dejom, ktorý je smutný, pochmúrny a končí sa tragicky. Často sa v nej využívajú magické čísla (tri, sedem...), vystupujú nadprirodzené postavy a prebiehajú neskutočné deje (prekliatie). Balada sa pôvodne spievala. Ľudia v rôznych krajoch si text obmieňali podľa vlastného vkusu a nálady. Tak vznikli obmeny na jeden motív – varianty

BUDE VÁS ZAUJÍMAŤ

V balade Zakliata panna vo Váhu a divný Janko sa spomína ľudová povera o zakliatej panne. V minulosti bolo poverové rozprávanie dôležitou súčasťou ľudovej slovesnosti. Človek pracujúci v poli musel v každodennom živote preukazovať veľkú životaschopnosť a vynaliezavosť v stretnutí s prírodou a v zaobstarávaní obživy. Často sa dostával do zložitých situácií a keďže si nevedel vysvetliť niektoré prírodné javy, pripisoval ich neskutočným poverovým bytostiam (napríklad vílam, škriatkom, zmokom...). Neraz sa ocitol na „krížnych cestách“, keď sa musel rozhodovať rýchlo a bez možnosti opätovných volieb. Táto symbolika mala pre neho výrazné postavenie a „krížne cesty“ sú opradené množstvom zážitkov a príbehov, vyrastajúcich z veľkého priestoru stretnutia reality a fantázie človeka. Záujem o poverové rozprávanie prejavili mnohí zberatelia. Uvádzame tu úryvok z knihy Jána Micháleka Na krížnych cestách.

Na krížnych cestách

Išli sme raz od frajerky z Mokrého Hája. Prišli sme na krížne cesty, čo sú pri dnešnom štátnom majetku, a na tej križovatke strašievalo, rozprávali ľudia. Že tam tancovali bosorky.

Bol som akýsi hladný a tam u frajerky som si vzal pol pecňa chleba a kus údených rebier. Bolo nás viacej a tam na križovatke ciest som si sadol, že počkám na ostatných. Začal som jesť, nožom som si ukrajoval a jedol som.

Oči mi padli do cesty, na miesto, kde sa krížili, kde bola tá križovatka, a naraz vidím, že sa tam čosi vrtí. Pozriem lepšie a naozaj vrtí sa tam čosi a vrtí. Ja tvoju dušu hneď! Myslím si, že by tie reči boli pravdivé? S tým nožom, čo som si krájal mäso, som sa zdvihol, že sa idem pozrieť zblízka, čo to tam je. Prídem na miesto a stratilo sa mi to.

Vrátil som sa späť. Obzriem sa a znova sa tam čosi vrtí. Idem nazad na cestu, stratilo sa to zasa. A keď som videl aj tretí raz, že sa to opakuje, schytil ma hnev a pomyslel som si:

„Já tvoju dušu sprostú, čo si zač!“

A veru, až keď som takto pozorne prišiel na miesto, kde sa čosi vrtelo, zbadal som, čo sa to tam deje. Bolo po horúcom dni, mesiac pekne svietil, za cestou boli role s medzami a svetlo mesiaca robilo tieň z výparov nad roľami. Keď som na to miesto prišiel, tieň som nevidel, lebo som stál akurát na jeho mieste.

Takto som sa vystrašil, lebo ľudia rozprávali, že tam naozaj straší a že to aj mňa postretlo.

Janko Kráľ (1822 – 1878) študoval na evanjelickom lýceu v Bratislave, kde bol horlivým členom Štúrovej školy. Štúr si ho obľúbil a nazval ho „živou zbierkou ľudových piesní“. Svoje básne písal novou spisovnou slovenčinou. Na protest proti zosadeniu Štúra opustil štúdiá a neukončil ich. Pracoval ako úradník a vychovávateľ. Bol účastníkom revolúcie 1848/49. Patrí do slovenskej romantickej literatúry. Vynikol v lyrickej a baladickej tvorbe.

Samo Chalupka

Turčín Poničan

Chalupkova báseň Turčín Poničan má historický námet a baladický ráz . Zachytil v nej príbeh Turka – janičiara, ktorý zajal na Ponikách vlastnú matku a odvliekol ju do Turecka Napísal ju podľa ľudovej piesne, v ktorej sa hovorí o podobnej udalosti

Jajže, bože, strach veliký: padli Turci na Poniky; padli, padli o polnoci: Jajže, bože, niet pomoci.

Ľudia boží, utekajte, zajať Turkom sa nedajte: a čo mladô – zutekalo, a čo starô – nevládalo. –

Skočil Turčín bystrým skokom do jelšiny1 nad potokom; našiel on tam starú ženu, medzi krovím učupenú.

Také on jej robí muky: do železa dal jej ruky; povraz hodil jej na šiju a o koňa pripäl si ju.

Vláči Turčín starkú, vláči, po hrobline2, po bodľači: starkej krev sa z nôžok leje, a Turčín sa iba smeje.

A keď ona už ustáva, kančukou3 ju pošibáva; a keď ona na zem padá, ostrohami v bok ju báda. –

Hučia, hučia Turkov čaty, poháňajú ľud zajatý: tri ráz mesiac už omladol, a oni vždy tiahnu nadol. –

Ten turecký svet ďaleký, prešli oni prez tri rieky, zašli oni za tri hory, zastali pri šírom mori.

A nad morom mesto leží, týči k nebu tisíc veží:

Jaj, bože, len smutno je to: na tých vežiach kríža nieto. –

A keď blížili sa k mestu, Turkyňa im zašla cestu: a Turkyňa ako ruža, pekne víta svojho muža:

„Vitaj, mužu, vitajže mi, z tej uhorskej krásnej zemi!

Či sa dobre vám vodilo?

Či vám šťastie poslúžilo?“ –

„Dobre, dobre sme chodili: Maďarov sme si podbili, a Slováci sa nedali, preto sme ich zrabovali.

A čože je tu nového?

Povedz, žienko, dač dobrého.“ „Dobrá, dobrá tu novinka: požehnal ti pánboh synka.“

„A ja vediem otrokyňu, nášmu synku varovkyňu.

Keď ho bude kolísavať, pekne bude mu spievavať.

1 jelšina – jelšový porast (jelša – listnatý strom rastúci na vlhkých miestach)

2 hroblina – hrboľatá, nerovná zem

3 kančuka – korbáč z remencov

Slovenka to, tam od Hrona; veľmi pekne spieva ona: bo spevu na božom svete nad slovenský nenájdete.“ –

Turčín sedí, kávu pije a Turkyňa zlatom šije: a starká si spieva tíše a Turčiatko im kolíše.

„Hajaj, búvaj, krásno dieťa! Donesiem ti z hája kvieťa; donesiem ti z ruže púčok, veď si ty môj milý vnúčok.“

Dopočul to Turčín mladý, hneď so starkou stal do vady: „Ako ty smieš to spievati? Či si mu ty stará mati?“ –

„Raz Poniky rabovali, syna môjho sebou vzali; syna môjho v treťom roku, mal on hviezdu, znak na boku.“

PREMÝŠĽAME, DISKUTUJEME

A Turčín a jeho žena hodili sa na kolená: „Odpusť, mati, svojmu synu prevelikú jeho vinu.

Nebudeš už otrokovať, s nami budeš tu panovať, chodiť, ako my, vo zlate a spočívať na zamate.“

– „Udeľ vám Boh, deti moje, sväté požehnanie svoje, ale túžba moja letí len ta, kde kríž z veže svieti.

Ta do vlasti mojej lona, na tie krásne brehy Hrona: tam kvitol kvet mojej mladi, inde sa mne žiť nesladí.

Tam pod krížom starší moji v tichých hroboch spia v pokoji; tam – keď bude vôľa božia –i mňa ku nim nech uložia.“

• Pokúste sa vysloviť vlastné pocity, ktoré vo vás vyvolala báseň. Kto je hrdinom tejto básne – Turčín, alebo jeho matka?

• Rozdeľte báseň na tri časti: úvod, rozbor, záver. Do každej časti zaraďte strofy, ktoré tam svojím obsahom patria. V ktorej časti vrcholí dej?

• Charakterizujte starenku a jej vzťah k rodnému kraju. Prečo odmietne žiť v nádhere a žiada si návrat „ta do vlasti mojej lona, na tie krásne brehy Hrona“?

• Aký je autorov vzťah k slovenskej piesni? Vyhľadajte verše, ktoré o tom svedčia.

• Zisťujte, aký je verš básne, z koľkých slabík sa skladá, označte rým písmenami a, b, napíšte schému verša a pomenujte ho.

• Už vieme, že zdrojom umelých balád boli ľudové balady, povesti a báje. Z nich si autori vybrali smutné, tajomné, ale aj realistické deje. Táto báseň má okrem baladického rázu aj historický námet. Odôvodnite to.

• Čo znamená názov Turčín Poničan? Spomeňte si na učivo z dejepisu, v ktorom ste sa stretli s pojmami krvná daň a janičiari

Samo Chalupka (1812 – 1883) sa narodil v Hornej Lehote pod Kráľovou hoľou. Pôsobil ako kňaz, najdlhšie na fare vo svojom rodisku. Bol členom Štúrovej školy, patrí do slovenskej romantickej literatúry. Písal poéziu, ktorú venoval boju národa za slobodu. Najmohutnejšia a najpôsobivejšia báseň Sama Chalupku je Mor ho!

Martin Rázus

Matka

Spisovateľ Martin Rázus vo svojej básnickej zbierke To je vojna podal ťažké chvíle z obdobia prvej svetovej vojny Jednou z najdojímavejších básní tejto zbierky je balada Matka V nej opísal tragický osud matky, ktorá mala syna vojaka v rakúsko-uhorskom vojsku . Keď jej napísal, že príde do rodného kraja, prišla na stanicu a dlho naňho čakala, nedbajúc na hlad a zimu .

Stanica pustá, stanica tichá, iba tie drôty čo stonú... ženička v kúte schúlená čupí1, nikto sa neobzrie o ňu.

Trasie sa zimou... zďaleka prišla, predvčerom písal syn z boja, ako tej noci že má prejsť krajom: – Vyjďteže, mamička moja!

Pohla sa ráno... V batôžtek vzala voľačo bielizne, stravy... Záveje! Skoro zhynula cestou... – Len či sa ten vlak tu staví?!

Koho sa pýtať? Opodiaľ vojak na stráži, mračný jak v hneve; podíde k nemu: – Nevedia, prosím?... Stisne len plecom, že nevie.

Zatiahne vietor, štipľavý vietor, z krovu sneh sypunký líže... Na zvonku: cin-cin... chvíľka – vlak vhrmí –po vozňoch červené kríže.

Aké to tváre hľadia z tých okien, ani vosk žltučké, chudé... Bože môj, kto len za všetko toto zodpovie na tvojom súde?!

– Šš-šš-šš – vlak hne, utrie zrak žena, úradník vedľa nej bočí... – Nevedia, prosím? – vraví mu svoje. Nevie tiež: – „Možno, že v noci!“

Vychodia hviezdy, jagavé hviezdy, bielučký mesiac sa díva... – Skrahnete!2 – ktosi pojme3 ju, keď je sama jaks`4 bojazlivá.

V sieni dym... výpar nápoja, ale teplučko... skoro jak doma, ľudia tu – aspoň zopár slov stratí... sú to tiež ako-li ona5.

Vyslúcha sťažnosť, vylieva bôle, horký žiaľ jasný zrak kalí:

– Vyučil sa mi, vytrápil sa mi, teraz ho na vojnu vzali!

Dochodia vlaky – odchodia vlaky, s nimi tu zdraví – tam chorí; polnoc už prešla, ženička tŕpne: – Len už ten ktorý je – ktorý?

Zhášajú svetlá... – Berte sa domov, do svitu nemáme vlaku!

Musí von, vezme batôžtek, a tam zloží sa pri palesáku6.

Chvejú sa hviezdy, jagavé hviezdy, bielučký mesiac sa díva... Kamže sa vrhne o tomto čase?

Nevie si poradiť živá.

Pod snehom krovy, pod snehom polia, v diaľave končiare biele... – Domov? Ba! – čo i hladom a chladom trasie sa na celom tele.

1 čupí – krčí sa

2 skrahnete – premrznete

3 pojať – vziať, zobrať so sebou

4 jaks` – akosi

5 ako-li ona – ako aj ona

6 palesák – nízky stĺp pri ceste

V batôžku dosť! Lež hoc` by hneď mrela...

– Chudák, on hladu viac vystál!

Radšej sa prejdem... Keby ten nešiel tadeto – nebol by písal!

Stanica vzrušnie, stanica stíchne, vlaky tak idú jak včera –skoro si matka vyočí7 oči, syna však nenavyzerá.

Zmomúľa8 kôrku, suchučkú kôrku, v kožuchu našla ju kdesi... – Poludním azda... večierkom azda, zmýlil noc – na mraku mnie si9.

Vychodia hviezdy, jagavé hviezdy, bielučký mesiac sa díva...

Posledný vlak zas odjachal prázdny! –a von noc chladná a clivá.

Vlečie sa žena s batôžkom, vlečie, nevláda drví ju v kusy.

– Ale keď písal, keď on tak písal, musí ísť tadeto – musí!

Podúva... Domov? Kde by šla, aj tak po ceste ani len znaku.

– Počkám ho ešte – do rána počkám, čo hneď tu, pri palesáku!

Oprie sa... a hľa, rušeň sa rúti a syn jej oproti kýva: – Mamička moja, mamička drahá...!

Na šťastnú mesiac sa díva.

Pod snehom krovy, pod snehom polia, v diaľave končiare v bielom. Do rána závej pri palesáku Nad chladným matkiným telom.

V smútočnom domku na stole karta, dedina celá ju viní...

– Nový vzkaz došiel, mamička – zbohom! Ideme, ale v kraj iný.

Gustav Klimt: Starena

7 vyočiť – napäto, uprene hľadieť, pozerať

8 zmomúľa – požuje bezzubými ústami

9 mnie si – myslí si

PREMÝŠĽAME, DISKUTUJEME

• Kto je hrdinkou Rázusovej básne Matka?

Prečo sa matka vybrala pešo na stanicu, keď boli vonku záveje?

Koho matka videla vo vlaku, ktorý „vhrmel“ do stanice?

Čo vtedy pocítila okrem súcitu? Opodstatnite to veršami.

Prečo hladovala, hoci mala jedlo v batôžku? Opíšte matku, jej vzhľad a vlastnosti. Zostavte dejovú osnovu balady.

• Nájdite verše, v ktorých básnik použil citoslovcia – zvukomalebné slová – aby nimi vyvolal zvukové dojmy a zvýraznil básnické obrazy. Tieto slová sa ešte volajú aj onomatopoické slová, onomatopoja

• V básni sú použité aj metafory mesiac sa díva, žiaľ kalí zrak. Keďže vám je známe, že metafora vzniká, ak sa nejaká vec, vlastnosť alebo dej vyjadrí iným výrazom na základe podobnosti, tak si môžeme aj tieto metafory vysvetliť. Medzi výzorom mesiaca a tvárou človeka ako aj medzi očami zaliatymi slzami a zakalenou vodou je určitá podobnosť.

BUDEME SI PAMÄTAŤ

Už viete, že balada ako aj všetky lyrickoepické formy, má svoj dej. Dej balady je zhustený, stručný, niet tu odbočení od hlavného deja, je rýchly, z verša na verš sa stupňuje, mení sa na rozhovor alebo na priamy hovor. Zakončenie deja je tragické – končí sa smrťou. Balada bola jedným z najobľúbenejších druhov slovenskej ľudovej poézie. Formu balady si zvolil aj Martin Rázus, aby zobrazil tragickú udalosť, ktorá sa udiala počas vojny následkom zlých sociálnych pomerov. Tento druh balady sa nazýva sociálna balada. Sociálnu baladu, v ktorej je tragický životný osud a baladický konflikt založený na dôsledkoch sociálnej a triednej nespravodlivosti danej spoločnosti, pestovali spisovatelia medzivojnového literárneho obdobia a jej forma nadväzovala na tradície romantickej balady.

O ČOM PÍŠU INÉ KNIHY

Martin Rázus je medzi mladými čitateľmi známy svojou dvojdielnou knihou (dilógiou) Maroško a Maroško študuje V prvej knihe pútavo vykreslil príbehy svojho detstva. Dej knihy je zaradený do obdobia pred prvou svetovou vojnou, keď sa začína rozvoj priemyslu, ale zároveň sa stupňujú sociálne a triedne rozpory. Hlavnou postavou je dedinský chlapec Maroško, ktorý vyrastá v blízkosti mesta. Tento chlapec veľmi včas pocíti majetkovú nerovnoprávnosť a nacionálne povýšenectvo. V druhej časti dilógie, v knihe Maroško študuje, sú zachytené stredoškolské roky hrdinu diela, ktorý veľmi ťažko prežíva snahu spolužiakov a učiteľov odnárodniť slovenských chlapcov. Vyhľadajte si tieto knihy v školskej knižnici a prečítajte ich.

Martin Rázus (1883 – 1937) sa narodil v Liptovskom Mikuláši v rodine garbiarskeho robotníka. Vyštudoval teológiu a pôsobil ako farár. Z rodného domu si odniesol hlboké povedomie o svojej národnej príslušnosti, ktoré je prítomné v jeho literárnej tvorbe. Zanechal obsiahle prozaické dielo a písal aj poéziu a drámu. V básnickej zbierke To je vojna vyjadril utrpenie, krivdy, nádeje i vzdor vojnou stíhaného dedinského ľudu. Svojím dvojzväzkovým dielom Maroško a Maroško študuje položil základy literatúry pre mládež.

LYRIKA

Ivan Krasko

Otcova roľa

Básnik Ivan Krasko, ktorý je hlavným predstaviteľom moderny1 v slovenskej literatúre, svoje básne zhrnul do dvoch zbierok: Nox et solitudo (noc a samota) a Verše V zbierke Verše vyjadruje básnik svoje city a postoje k svetu a reaguje aj na sociálne otázky . Zo zbierky tu uvádzame báseň Otcova roľa . Autor v nej vyjadril svoj smútok nad národným a spoločenským útlakom na Slovensku na začiatku 20 storočia

Pokojný večer na vŕšky padal, na sivé polia.

V poslednom lúči starootcovská horela roľa.

Z cudziny tulák kročil som na ňu bázlivou2 nohou.

Slnko jak koráb3 v krvavých vodách plá4 pod oblohou.

Strnište suché na vlhkých hrudách pod nohou praská.

Zdá sa, že ktosi vedľa mňa kráča –na čele vráska

v láskavom oku akoby krotká výčitka nemá:

– Prečo si nechal otcovskú roľu?

Obrancu nemá!

Celý deň slnko, predsa je vlhká otcovská roľa.

Stáletia tiekli poddaných slzy na naše polia, stáletia tiekli – nemôž` byť suchá poddaných roľa, darmo ich suší ohnivé slnko, dnes ešte bolia.

Z cudziny tulák pod hruškou stál som zotletou spola.

Poddaných krvou napitá pôda domov ma volá...

A v srdci stony robotných otcov zreli mi v semä...

Vyklíčia ešte zubále dračie5 z poddaných zeme?

1 moderna – umelecký smer z konca 19. a začiatku 20. storočia

2 bázlivý – bojazlivý, nesmelý, neistý

3 koráb – veľká drevená loď

4 pláť – horieť

5 zubále dračie – narážka na starogrécku báj, podľa ktorej z dračích zubov by mali vyrásť obrnení bohatieri

Zuzka Medveďová: Pšeničné pole II.

PREMÝŠĽAME, DISKUTUJEME

• Pozorne prečítajte báseň a všimnite si kontrast medzi psychickým stavom básnika a pokojom v podvečernej prírode. Vyznačte verše, v ktorých básnik opisuje prírodu, a tie, z ktorých vyznieva duševný nepokoj, smútok a nakoniec trpkosť.

S kým sa stotožňuje básnik, keď po návrate z cudziny stojí pod spola zotletou hruškou?

Akú výčitku počuje básnik na otcovskej roli?

Kam básnika volá poddaných krvou napitá pôda?

Akú túžbu vyslovil v závere básne?

• Zo všetkých strof zvučí básnikova túžba po zlepšení ponižujúceho postavenia svojho národa. Túto túžbu zvýrazňuje básnickými prostriedkami. Nájdite v básni metafory, personifikáciu, epitetá.

• Krasko pri výbere slov dbal i na takú ich zvukovú podobu, ktorá by najlepšie zvýraznila želanú náladu. Vyhľadajte v prvej strofe (v prvých štyroch veršoch) všetky slová, ktoré obsahujú hlásky p, l, o, lebo pomocou slov s týmito hláskami Krasko chcel zvýrazniť i náladu pokojného večera, stvárnenú v prvej strofe.

• Naučte sa celú báseň Otcova roľa naspamäť. Urobte si triednu súťaž v umeleckom prednese básne.

BUDEME SI PAMÄTAŤ

Báseň Otcova roľa je symbolická. Za pojmom Otcova roľa sa skrýva Slovensko, básnikova otčina. Tento skrytý význam odhaľuje synonymický rad viažuci sa o slovenskú prírodu. Smeruje od výrazov roľa, polia, ktoré označujú malý úsek prírody, k širšiemu – pôda, až sa nakoniec končí slovom zem, teda smeruje od konkrétnej otcovej role k celej slovenskej zemi.

Vo svojej básni autor vyjadruje svoje osobné pocity, nálady, myšlienky a stotožňuje sa s lyrickým hrdinom básne. Prostredníctvom vlastných pocitov a nálad vyslovuje aj pocity a myšlienky celej svojej generácie. Takúto lyriku nazývame osobnou lyrikou.

Ivan Krasko (1876 – 1958), vlastným menom Ján Botto, sa narodil v roľníckej rodine. Pôsobil ako chemický inžinier, štátny úradník, poslanec a senátor v Bratislave. Písal symbolickú poéziu. Vydal iba dve zbierky básní Nox et solitudo a Verše, do ktorých zhrnul svoje osobné, ľúbostné, náladové, reflexívne a iné básne. Vyjadril v nich nielen svoju zložitú osobnosť ale aj túžby svojho národa po slobode. Krasko napísal tri lyrické novely (Naši, Sentimentálne príhody, List mŕtvemu) a významná je aj jeho prekladateľská činnosť z nemeckej a rumunskej literatúry.

Milan Rúfus

Príhody

Dvanásta jeseň už pŕchne z kalendára.

Aký si pilný, čas!

Dvanásta jeseň už pŕchne na spomienku, čo navštevuje nás.

Spomienka do domu. Na prahu slova kľačí.

Ani už neverím, že roky ako vtáci jej zrno z pŕs mi vyzobú.

September odchádzal váhavým krokom hostí.

Osiky1 v záhrade jak mesto po slávnosti skladali z korún výzdobu.

Pod váhou neistôt sa prudko chvejú vážky2.

Zem dažďom leto zapíja.

Do noci bdeli sme, vborení srdcom ťažkým v magické oko rádia.

Do noci bdelo sa, v rozvlnenom rytme bzučal ten čudný úľ.

Signálom rozťal vše mlčanlivé prítmie a zasa utíchnul.

Na konci bolo slovo. Neslávne, neveselo bič vety švihol do tela.

Do pästí dlane zhrbili sa a rosou zašlo čelo. Vtedy nám mama omdlela.

Po glgu vody odhriebla3 riedke vlasy a zdvihla oči zmútené.

Pod starým Kristom v komore pokľakla si.

– Drevený visel na stene. –Čiahala za ním tak úpenlivo, detsky.

Písala po ňom kriedou úst: Ježišu dobrý. Ježišu Nazaretský. Nedopusť vojnu. Nedopusť! –

1 osika – strom s charakteristicky sa chvejúcimi listami

2 vážka – vodný hmyz s blanitými krídlami

3 odhriebnuť – odhrnúť, odhrabnúť

Prehrala žalôb strmú škálu.

Odzneli prázdne, neplodné.

Surovou váhou kapitálu gram ľudskej slzy nepohne. O hluchý kov sa slza triešti.

Kristovia visia od bolestí bez účasti a bez hriechov.

Ten podnik už bol vypredaný. Plakali márne tiché mamy pred svojou vratkou4 útechou.

Nie, plakať sa už nepatrí.

I keď ťa čudák-spomienka jak pocestného osloví.

Môj brat mal práve dvadsaťtri a múral okno v podkroví.

Veselý komín do svitania vdychoval paru štipľavú.

Mať naša, múkou obsypaná, drobila husiam žihľavu.

Na dvore sliepky krákorili pesničku rannú, pokojnú.

Jar vládla trávam. A predsa do idyly5 žltý list padol: na vojnu.

Večer sa triasol na osikách a civel6 do oblokov.

Uviazal brat môj do uzlíka dvadsaťtri svojich rokov.

Mať bez vlády jak bez krídel mávala zbohom poza dverí. A keď ju nikto nevidel, vyliala oči do zástery…

Po ciferníku chodia dni.

Dedinou chodí poštár.

Aký dnes veští taj?

To nie je poštár. To je smrť.

Nečítaj, mama, nečítaj!

–Vážená pani… –

A ďalej slovka nevypovie.

Vážená pani, nevzlykajte.

–v útoku padol… granát… ktovie… –

Nie, plakať sa už nepatrí.

Čas ako drožkár7 cestou trieli.

Môj brat mal práve dvadsaťtri. Odvtedy sme ho nevideli.

September odchádzal váhavým krokom hostí.

Osiky v záhrade jak mesto po slávnosti skladali z korún výzdobu.

Spomienka do domu. Na prahu slova kľačí.

Nie, ja už neverím, že roky ako vtáci jej zrno z pŕs mi vyzobú.

Ako ten živý chlieb ju denne povyslovím, keď zástup mŕtvych tiel, mlčiaci z útrob8 novín, do srdca sa mi prelomí.

Zas ľudí predávať. Zas puchnúť z krvi synov. Ó, stádo tančiace pred večnou gilotínou9, hmyz lezie v tvojom svedomí!

Dvanásta jeseň už pŕchne z kalendára

na hroby, trávy, jazerá.

Dvanásta jeseň už pŕchne na spomienku, čo do výkriku naviera.

Dosť! Dosť!

4 vratký – kto nemá pevnú polohu, labilný

5 idyla – pokojný, harmonický život, stav pokoja, harmónie, pohoda

6 civieť – zízať (civieť do prázdna)

7 drožka – v minulosti ľahký nájomný povoz na osobnú dopravu, drožkár – vodič drožky

8 útroby – telesná dutina a vnútornosti v nej, vnútro niečoho, vnútorný priestor

9 gilotína – mechanizmus, ktorým sa v minulosti popravovali odsúdenci na smrť sťatím

PREMÝŠĽAME, DISKUTUJEME

• Báseň pozostáva z viacerých príhod a neustále sa prepletá súčasnosť a minulosť. Rozdeľte sa do dvoch skupín. Jedna skupina vypíše do zošita verše, ktoré sa vzťahujú na súčasnosť. Druhá skupina vypíše verše, ktoré hovoria o minulosti.

• Keďže báseň Príhody je aj spomienková báseň, do ktorého času sa básnik v spomienkach vracia a kam? Nájdite jednotlivé strofy a verše, ktorými to potvrdíte.

• Prečo o čase hovorí, že je pilný?

• V ktorom ročnom období sa báseň začína?

• Autor zobrazuje plynutie času. V ktorých veršoch, obrazoch sú najsilnejšie tieto pocity?

• V ktorom ročnom období mladík odišiel na vojnu?

• V ktorom ročnom období zahynul?

• Vyhľadajte a prečítajte verše, v ktorých autor obrazne dočaril: a) idylu pred vojnou b) predzvesť vojny c) následky vojny

• Báseň sa začína metaforou: „Dvanásta jeseň už pŕchne z kalendára...“. Vyhľadajte a vysvetlite básnické obrazy jednotlivých strof. Môžete využiť aj prácu v skupinách.

• Porovnajte myšlienkový odkaz Rázusovej sociálnej balady Matka a Rúfusovej básne Príhody. Ktorú základnú myšlienku básnici sledujú?

• Čím vás zaujala táto báseň?

Milan Rúfus (1928 – 2009) vstúpil do slovenskej literatúry básnickou zbierkou Až dozrieme. Jeho poézia je plná citu, myšlienok, ale pritom je zrozumiteľná. Ďalšie zbierky sú Chlapec, Chlapec maľuje dúhu, Zvony, Stôl chudobných, Modlitbičky a iné. Krásne verše vznikli na základe ľudových rozprávok Pavla Dobšinského: Kniha rozprávok, Sobotné večery

Pavel Mučaji

Dva sonety o jednom stretnutí

(úryvok z cyklu básní Sedem sonetov o jednom stretnutí)

1.

Stretol som dievča, keď raz snehom vialo, ulicou išlo – mesiac ticho žiaril, na moje srdce jej sa pousmialo, keď som sa zrazu pri nej pozastavil.

Ja razom slovom, hľadiac v očká žhavé: – kamže ťa biele vločky vyvábili? –

A zajtra na ňu tu som nedočkave pod stromom čakal, kde sme šťastie snili...

A prišla smelá. Rúčku ponúkla mi, ulicou prázdnou blúdili sme sami, len radosť biela, čo padala z neba, len vločky biele a šepoty devy tu v mojom srdci prebúdzali spevy jemné a čisté ako striedky chleba.

2.

Jemné a čisté ako striedky chleba driemali v snehu rozprestreté diale, keď krásna deva pozrela do neba a tmavým zrakom dotkla hviezdy malé.

Keď som sa pýtal, koho v srdci chráni, – spustila víčka1 sťaby zahanbená a v snehu bielom na širokej pláni2 hlásku „a“ vryla medzi naše mená...

Potom mi riekla, že ma vidí rada, že moja mladosť do nej radosť vkladá a mladé srdce sviežou láskou zhrieva.

A ja som riekol – keď som zbožie kosil, tú lásku sebou po poliach som nosil, tá láska vo mne len o žití spieva! 1 víčka – viečka, mihalnice 2 pláň – rozľahlá rovina

Alfons Mucha: Zima

PREMÝŠĽAME, DISKUTUJEME

• Prečítajte báseň potichu a niekoľkými vetami vyjadrite svoje pocity. Povedzte, čo sa vám na básni páči, čím vás oslovila.

• Spomeňte si, čo ste sa učili o poézii a báseň zaraďte do správneho literárneho druhu.

• Nájdite umelecké jazykové prostriedky, ktoré poznáte. Pomenujte ich.

• Pokúste sa svojimi slovami vysvetliť: srdce sa pousmialo; vločkami vyvábiť na prechádzku; šepotom prebúdzať spevy; zrakom dotkýnať hviezdy; láskou zhrievať srdce.

• Zažili ste už podobné stretnutie? Ak si prajete, porozprávajte o tom.

• Keďže symbol predstavuje konkrétny znak nejakého abstraktného pojmu alebo citu, vymenujte a vysvetlite niektoré symboly.

• Kde a aké grafitá o zamilovaných ste videli? Čo si o nich myslíte?

ÚLOHA PRE VÁS

• Zopakujte si, čo je verš, strofa, rým. Aký je striedavý a aký združený rým?

• Všimnite si zoradenie veršov do strof a potom určte rým. Spočítajte verše. Postrehli ste, že každá časť básne má štrnásť veršov, rým je: abab/cdcd/eef/ggf

• Pozorne prečítajte posledné trojveršie a zamyslite sa nad jeho významom.

BUDEME SI PAMÄTAŤ

V názve tejto básne je slovo sonet. Sonet ako jemný zvuk, alebo po slovensky znelka je starodávna lyrická básnická forma, ktorá má presne ustálený počet strof a veršov. Skladá sa zo 14 veršov zoradených do dvoch štvorveršových a dvoch trojveršových strof, teda spolu 4 + 4 + 3 + 3.

Na konci básne je výrazná pointa (vyslov poenta), stručné vyvrcholenie alebo zhrnutie myšlienky.

ČO UŽ VIEME

V minulých ročníkoch sme sa učili, že sa umelecké literárne diela delia na tri druhy: lyriku, epiku a drámu. Báseň

Pavla Mučajiho Dva sonety o jednom stretnutí je lyrická báseň.

Lyrika je základný literárny druh. V lyrických básňach básnik vyslovuje svoje pocity, nálady, myšlienky. Podľa toho, ktorej oblasti života sa dotýka, lyriku môžeme rozdeliť na osobnú (intímnu), prírodnú, spoločenskú, úvahovú (reflexívnu), ľúbostnú a pod.

Lyrika sa prejavuje predovšetkým v básňach. Básnik sa vyjadruje vyberanými slovami, tzv. poetizmami, pričom používa výrazné prirovnania, personifikácie, metafory. Lyrická báseň spravidla obsahuje len statické (nedejové) motívy a úvahy.

Najznámejšie lyrické útvary sú: óda (oslavná báseň), hymna (chválospev), elégia (žalospev), epigram (žáner vyjadrujúci nejakú životnú pravdu – obyčajne ide o satirickú báseň), epitaf (nápis na hrobe), serenáda (večerná pieseň milej) a pod.

Pavel Mučaji (1929 – 2014) bol známy slovenský vojvodinský básnik, autor pre deti, prekladateľ, redaktor časopisu pre deti Naši pionieri a týždenníka Hlas ľudu. Pôsobil ako stredoškolský profesor a riaditeľ slovenského gymnázia v Petrovci. V časopisoch a v desiatke svojich zbierok uverejňoval citlivé lyrické básne a najmä obľúbené básne a prózu pre deti. Prvá kniha literatúry Slovákov vo Vojvodine po druhej svetovej vojne bola jeho básnická zbierka z roku 1952 Bojujúce srdce. V tom istom roku v časopise pre literatúru a kultúru Nový život vyšiel aj jeho cyklus básní Sedem sonetov o jednom stretnutí.

Desanka Maksimovićová

Obava

Veľkú časť svojej básnickej tvorby známa srbská spisovateľka

Desanka Maksimovićová venovala láske Predtuchy, vábenia, pochybnosti, túžby, to sú jemné siete jej intímnej poézie . Je v nej veľa nepokojov a vzrušení Pre vás sme vybrali jednu báseň zo zbierky Láska a súcit

Nie, nechoď ku mne! Moju vôľu láka túžba len z diaľky tvoje oči milovať.

Šťastie je pekné, kým naň človek čaká, kým o sebe mu dáva iba znať.

Nie, nechoď ku mne! Viacej čara máva obava sladká, čakanie a strach.

Všetko je sto ráz krajšie, kým to človek hľadá, o čom vie zatiaľ iba v predtuchách.

Nie, nechoď ku mne! Má to zmysel vari?

Len z diaľky nadchneme sa všetkým, čím sa dá, len z diaľky všetko ako hviezda žiari.

Nie, nech tie tvoje oči ku mne nechodia!

(Preložil Víťazoslav Hečko)

PREMÝŠĽAME, DISKUTUJEME

John William Waterhouse: Sasanky

• Spisovateľka vo svojej básni hovorí o láske trochu inak, ako sa to hovorí v iných ľúbostných básňach. Aký pocit vyvolali vo vás tieto verše?

• Stalo sa vám, že ste niekedy o niečom mali inakšie predstavy, keď ste po tom túžili, a keď ste to dostali, nepozdávalo sa vám to?

• Akú máte mienku o snení?

• Majú sny svoju úlohu v živote mladého človeka? Akú? Porozprávajte sa o tom.

Desanka Maksimovićová (1898 – 1993), známa srbská spisovateľka. Jej literárna produkcia je veľmi bohatá a rôznorodá. Písala pre dospelých, mládež, ale aj pre deti. Uverejnila okolo päťdesiat kníh poézie, básní a prózy pre deti a mládež, poviedok, románov a cestopisnej prózy. Jej základnou básnickou zásadou bolo, že poézia má byť zrozumiteľná, jasná a úprimná.

Miroslav Nastasijević

Láska

Láska je, keď sa láskajú1 slnko a kvet, keď jarný dáždik umyje svet, keď dvadsať pestrých motýlic prinesie radosť do ulíc.

Láska je, keď ti lastovka odrazu vlietne do oka. I keď nožičkou bosou pobežíš jarnou rosou.

Láska je, keď si včela od kvetov pýta med. I keď liznutím zmrzliny ochutnáš celý svet.

Modrým nebom lietadlo biele nitky snuje2 – a ty klusom3 spolu s ním hneď si zakľučkuješ4

A najväčšia láska je, keď tej pehani povedať nesmieš slovíčka ani. 1 láskať sa – hladkaním, maznaním prejavovať náklonnosť 2 snovať – robiť osnovu, tkať 3 klus – mierny cval, beh 4 kľučkovať – kľukato behať

PREMÝŠĽAME, DISKUTUJEME

• Pavel Mučaji vo svojich sonetoch Dva sonety o jednom stretnutí lásku chápe ako neoddeliteľnú súčasť života, ale i radosť z čistoty lásky, hovorí o zamilovaných, podporuje ich, povzbudzuje a verí, že snenie je najväčšia hodnota v živote. Zatiaľ Miroslav Nastasijević vo svojej básni spontánne hovorí o tom, čo sa odohráva v srdciach trinásťročných, štrnásťročných, s otvoreným srdcom „spieva“ o láske a opisuje najživšie pocity mladých.

• Hoci je básnická reč Miroslava Nastasijevića prejavom cítenia a snenia, predsa sa mu podarilo nakuknúť do vašich sŕdc. Nezdá sa vám, že sa básnik prihovára práve vám a že trafil povedať presne to, čo by ste chceli povedať (keby ste mali odvahu)?

• Do ktorého literárneho druhu by ste zaradili báseň? Svoje tvrdenie odôvodnite.

• Uveďte, čo je podľa básnika láska.

• Vyhľadajte umelecké básnické obrazy a pomenujte ich. Najkrajšie z nich si zapíšte.

ÚLOHA PRE VÁS

Pripravte si výrazný umelecký prednes básne a pokúste sa podfarbiť ho priliehavou hudobnou skladbou.

Miroslav Nastasijević (1939 – 1998) – srbský básnik, prozaik, dramatik. Písal pre deti a pre dospelých. Napísal rozhlasové hry pre deti a prekladal do anglického a macedónskeho jazyka.

TEXTY POPULÁRNEJ PIESNE

„Nie je náhoda, že pieseň ľudová, zľudovená a umelá tvorí v klenotnici národnej kultúry vari najväčší a nevyčerpateľný hodnotový fond . Pieseň je dostupná pre každého . Je to umelecký žáner, ktorému netreba vždy rozumieť, ale zavše stačí iba cítiť Inými slovami: kde sa končia hranice rozumového vnímania, tam nastupujú zmysly, naopak, kde nejde len o vyjavenie zmyslových vnemov, silného citu a nálady, prehovorí ľudský intelekt – textová zložka piesne “

(Karol Wlachovský v doslove ku knihe Bosá láska)

Jozef Urban

Voda čo ma drží nad vodou

(z knihy Voda čo ma drží nad vodou)

Keby bolo niečo Čo sa ti dá zniesť

Okrem neba nado mnou a miliónov hviezd

Tak by som to zniesol

Vždy znova a rád

K tvojim nohám dobré veci ako vodopád

Keby som mal kráčať

Sám a zranený

Šiel by som až tam kde tvoja duša pramení

Keby som ten prameň

Našiel náhodou

Bola by to voda čo ma drží nad vodou

Môžeš zabudnúť

Stačí kým tu si Iba ďalej buď

Nič viac nemusíš

Chcem sa z teba napiť

Šaty odhoď preč

Čo má byť sa stane

Tak cez moje dlane

Ako čistý prameň teč

Ak ťa ešte trápi

Smútok z rozchodov

Ono sa to poddá

Ty si predsa voda

Čo ma drží nad vodou

PREMÝŠĽAME, DISKUTUJEME

• O láske sa môže mnoho hovoriť, mnohí sa pokúsili napísať definíciu lásky, ale každá bola iná. Pravda je tá, že láska je základ života. A či možno bez lásky žiť? Čo si o tom myslí Jozef Urban vo svojej piesni Voda čo ma drží nad vodou? Vysvetlite.

• Pomenujte a vysvetlite umelecké básnické prostriedky, ktoré autor použil v piesni.

• Porozprávajte sa o tom, kto všetko môže byť pre vás „vodou čo nás drží nad vodou“.

• Zamyslite sa nad piesňou a snažte sa vysvetliť, akú úlohu spĺňa jej text. Poteší, pobaví, uvoľní alebo vás zarmúti? Vyjadrite svoje pocity.

• Myslíte si, že autor textu Voda čo ma drží nad vodou porušovaním gramatickej normy sleduje iný cieľ? Na základe nových zistení a predchádzajúcich poznatkov skúste vyvodiť poučenie.

• Zaspievajte si túto pieseň. Všimnite si, že sa pri speve niektoré verše opakujú. Je to refrén piesne.

BUDEME SI PAMÄTAŤ

Refrén je opakovanie verša alebo skupiny veršov na konci strofy v nezmenenej alebo čiastočne zmenenej podobe; zdôrazňuje sa v ňom nejaká myšlienka alebo tvorí jadro celej básne.

Na vyjadrenie a zdôraznenie najhlbších osobných pocitov básnik neraz využíva aj netradičné formy vyjadrovania, napr. nedodržiava interpunkciu

Jozef Urban (1964 – 1999), slovenský básnik, textár, publicista a novinár. Vydal básnické

zbierky Malý zúrivý Robinson, Hluchonemá hudba, Kniha polomŕtvych, Snežienky & biblie. Napísal niekoľko rozhlasových hier a knihu próz pre deti Dobrodružstvá vranky

Danky. Je autorom libreta k muzikálu Kráľ Dávid. V roku 1999 vyšla jeho kniha Utrpenie mladého poeta. Knihu piesňových textov Voda čo ma drží nad vodou pripravoval sám

autor, doplnil ju Marian Brezáni – hudobník a blízky priateľ autora.

Michal Duga

Motýľ

Bol si ako jemný motýľ, ktorý sa utiekal do modrých snov.

Bol si ako vrelý dotyk sklonený nado mnou.

Bol si ako kvapka rosy, krása sa ukryla pred tmou.

Bol si ako úder kosy, ktorý mi odnáša bôľ.

PREMÝŠĽAME, DISKUTUJEME

Teraz už viem...

Teraz už viem, že ťa navždy strácam –ako dúha miznem.

Teraz už smiem...

Teraz už smiem, pohladkať ti čelo, lebo už viem, že nikdy nemôžem ťa mať.

• Pozorne prečítajte túto populárnu pieseň a povedzte, aké sú vaše pocity po prečítaní.

• Pomenujte správne tento druh poézie.

• Piesni nemusíme vždy rozumieť, stačí ju cítiť. Ktorý verš najväčšmi upútal vašu pozornosť?

• Povedzte, čo je hlavnou myšlienkou a témou tejto piesne.

• Všimnite si epitetá a prirovnania, ktoré využíva autor na vyjadrenie svojej základnej myšlienky, a vypíšte ich do zošita. Akú úlohu spĺňajú v texte piesne?

• Podľa výberu slov v texte piesne posúďte, komu je adresovaná.

• Koho predstavuje motýľ? Vysvetlite verše:

Bol si ako jemný motýľ, ktorý sa utiekal do modrých snov.

ČBUDEME SI PAMÄTAŤ

Autor populárnych lyrických piesní vyjadruje svoje city, nálady a myšlienky. Niekedy sú v texte vyjadrené pocity celej generácie a doby, v ktorej vznikla. Hudba zväčša podlieha módnemu vkusu.

AJ TOTO TREBA VEDIEŤ

Populárna pieseň je básnický útvar určený na spievanie. Vyznačuje sa veselými, hravými textami alebo textami s poučným významom. Na tvorbe piesní sa podieľajú textár (autor básne) a hudobný skladateľ. Niekedy môže byť autorom textu a hudby tá istá osoba.

Michal Ďuga sa narodil v roku 1951 v Kulpíne. Básnik, profesor na slovenskom gymnáziu v Petrovci, novinár v slovenskej redakcii Novosadského rozhlasu, redaktor knižných vydaní, literárneho časopisu Nový život a rodinného magazínu Rovina, šéfredaktor Hlasu ľudu. Vydal básnické zbierky: Spiace motýle, Krok, Prometeus, Zem, Výklad snov, Trosky ticha, V krajine divých jabloní Tiež vydal i zbierku poézie pre deti Chytačky. Okrem poézie píše aj prózu a literárnu kritiku a prekladá zo srbčiny.

Slovník, to je celý vesmír podľa abecedy.

(Anatole France, francúzsky básnik)

Pri výbere slov stačí jedno, ktoré vystihne pravý zmysel.

(Konfucius, čínsky filozof)

Slová sa rodia na perách, umierajú v sluchu a sú pochované v srdci.

(Baltasar Gracián, španielsky spisovateľ)

Slovo je dobrý nástroj, len treba vedieť na ňom hrať.

(Andrej Plávka, slovenský spisovateľ)

Viac stojí jedno slovo v pravý čas ako sto v nevhodnú chvíľu.

(Saavedra Miguel de Cervantes, španielsky spisovateľ)

Nikdy nepíš knihu, keď vystačí list, ani kapitolu, ak postačí slovo.

(Georg Christoph Lichtenberg, nemecký satirik)