Mária Kotvášová-Jonášová: Môjmu bratovi sa čosi stalo

Mária Kotvášová-Jonášová Bratovi sa čosi stalo

Svet dospievajúcich detí, ich problémy, city a zážitky sa stávajú námetom pre mnohých spisovateľov, ktorí sa vo svojich dielach snažia nielen priblížiť mladému čitateľovi, ale ho aj pobaviť a poučiť . V poviedke Bratovi sa čosi stalo sa stretnete s vašimi rovesníkmi . Určite v nich nájdete svojich priateľov a možno . . . i sami seba . Prišla som zo školy, trochu behala s mačkami po dvore a hneď som si sadla ku knihe. Zajtra bude samý stres: písomka, báseň, diktát... Musím sa hneď začať učiť. Ešte počkám, aby sa brat vrátil zo školy, a potom budem mať pokoj, lebo on sa obyčajne zavrie do izby a spí. Má vraj oddychové popoludnie. Vôbec nemôžem pochopiť, kedy sa učí a ako môže mať dobré známky, keď ho nikdy nevidím s knihou. Ja sa naopak učím, a úspech stredný. Brat prišiel, buchol dverami, vošiel do dvora a normálne začal s krikom: „Prečo si Bobíkovi nenaliala vodu? Zomrie od smädu!“ „Nezomrie, a je to tvoj pes. Ty sa staráš o neho.“ „Prečo si ho zavrela do búdy?“ „Pretože naháňal moje mačky!“ „Mačky? Bobík je pes a psy naháňajú mačky. Bobík musí behať po dvore! Nesmie byť zavretý!“ „Aj moje mačky musia behať po dvore!“ „Tvoje mačky sú maznavé ako aj ty.“ „No prepáč, ja nie som maznavá, skôr si to ty! Mama, uvar mi čaj, mama, som hladný, daj mi jesť, mama, urob mi to, mama...“ „Čuš, lebo ti jednu strelím!“ „A kto ti bude písať slohové úlohy? Kto ti bude písať ľúbostné odkazy?“ „Koza! Nemám kedy babrať sa s tebou! Čo budem jesť?“ „Čo chceš.“ „Mama nič nenachystala?“ „Máš jedlo od včera.“ „Od včera? Nebudem hádam jesť to, čo mama varila včera!“ „Tak nejedz.“ „Ale som hladný, čo budem jesť?“ „Máš plnú chladničku, vyber si, čo ti chutí.“ „Nachystaj mi.“ „Nenachystám. Sám si povedal, že ty všetko zvládaš.“Завод за уџбенике Otvoril chladničku a začal vyvreskovať, že tam pre neho nič nie je, že v našom dome sa ani nemá čo jesť... ako vždycky. Keď skončil pravidelný rituál kriku, odišiel do svojej izby. „A je to,“ pomyslela som si a začala sa učiť. Nato zazvonil telefón. Zvoní. Zvoní.

„Zdvihni, ja spím,“ vrieska brat. „Ja sa učím,“ nedvíham, Igor už volal. „Úbohá kreatúra, hýb sa alebo vypoj ten hlúpy telefón!“ „Vypoj ho ty!“

Zrrrrrrr... zrrrrrrr... telefón ešte stále zvoní, až nepríjemne vyzváňa. A možno Igor zavolá znovu? Vstala som. Práve keď som vstala, prestal. No zbohom! O chvíľu zabrnkal bratov mobil. Na ten sa nehlásim!

Zrazu počujem v bratovej izbe akýsi šuchot, hrmot. No toto! Čo ten robí? Upratuje? Nie! Hádam mu je posteľ plná pohárov a papierov, nemá si kde ľahnúť, tak to nohou zosúva pod posteľ. Nakrátko nato vošiel do mojej izby a prekvapil ma otázkou: „Kde má mama vrece na smeti?“ „V komore na hornej polici,“ vravím mu jedným dúškom a neviem, čo sa robí. Brat si upratuje izbu?! To sa zriedkavo stáva, aj to len po maminom kriku. Zrejme sa s ním niečo stalo! Ešte som sa nespamätala z ohromenia, už mi bol v izbe a zarazil ma ďalšou otázkou, kde má vraj mama handru na prach. Vravím mu, kde je a rozmýšľam, koho zavolám, aby som zistila, čo mu je, lebo očividne sa mu stalo niečo hrozné. Aj vtedy, keď tak zúril na mamu, to som neskoršie zistila, v škole ho obvinili, že rozbil sklo na okne a on vôbec nebol vinný. Vystresovaný udalosťou zo školy vyvŕšil sa na mame. Aj teraz sa mu očividne niečo stalo. Musím zistiť čo. Zavolala som jeho spolužiačke: „Čo dnes bolo v škole?“ pýtam sa jej. „Nič, taký obyčajný deň, odpovedanie, kontrolná úloha, nič zvláštne. Prečo?“ „A môj brat, čo bolo s ním?“ „Čo, čo bolo s ním?“ „Čo sa mu stalo v škole? Dostal slabé známky? Ušiel zo všetkých hodín a triedna učiteľka mu pohrozila, že zavolá mame? Nespravodlivo ho obvinili?“ „Nie. Nič také sa mu nestalo. Bol v škole, neušiel ani z jednej hodiny, myslím si, že ani vôbec neodpovedal. Prečo sa ma to pýtaš? Stalo sa mu niečo?“ „Áno. Stalo!“ „Čo?!“ „Predstav si, upratuje si izbu!“ „No a...?“ „Sám od seba!“ „Čo je v tom divné?“ „To nikdy nerobil. Istotne sa mu čosi prihodilo.“

Ľudovít Fulla: Chlapec s klobúčikom

Завод за уџбенике

„Ja neviem o ničom. Aj v škole bol normálny. Mlčanlivý ako vždy. Počuj, možno mu zunoval ten neporiadok, zaumienil si upratať a ty...“ „Isteže! Veď ho poznám!“ zložila som slúchadlo a nakukla do bratovej izby. Bezradne stál pred skriňou s hŕbou špinavých ponožiek. „Hádam to nechceš dať do skrine?“ skríkla som. „A kde?“ „Ty chudák! Do kúpeľne!“ „Dobre. A, prinesieš mi vysávač, nemôžem ho nájsť?“ No toto. Ani nekričí. Neuveriteľné. Aj vysávať ide!? Je akýsi nervózny, stratený či vyľakaný. Je s ním naozaj zle. Priniesla som mu vysávač a okamžite zavolala jeho najlepšiemu kamarátovi. „Povedz mi, čo ste s bratom včera robili?“ „Prečo, čo sa stalo?“ „Rýchlo ste jazdili na motorkách, alebo ste sa zbili, opili, naháňala vás polícia, čo ste, preboha, porobili?“ vreštím do slúchadla ako pomätená. „Hej, hej, tak upokoj sa a povedz mi, o čo ide? Čo sa s ním stalo?“ vyľakane znel kamarátov hlas. „Upratuje si izbu!“ odsekla som. „Čo?! Izbu si upratuje? Dobre som počul? Vravela si, že si upratuje izbu? Izbu upratuje?“ opakoval ako papagáj. „No!“ „Ty si sa zbláznila! Tak ma vydesiť. Veď som si pomyslel, že ho polícia odvádza v putách, alebo že si siahol na život a... panebože, tebe preskočilo, nemám kvapku krvi v tele.“ „Ešte stále si mi nepovedal, čo ste urobili?“ „Vôbec nič. Boli sme v diskotéke, v bufete, znovu v diskotéke, a potom sme okolo dvanástej šli domov.“ „A naozaj ste nič ohavné nerobili?“ „Nie!“ „Prečo si upratuje izbu?“ „Počúvaj, ty dvojnohý tvor, možno konečne zmúdrel, veď mu tam bolo horšie ako u mňa. A možno sa zaľúbil a stratil rozum a...“ „A, a, a... istotne,“ prerušila som ho a trochu sa upokojila, ale keď sa ma brat opýtal, ako a čím si má umyť okno, už som nevydržala a bežala za mamou. Medzičasom prišla z roboty a hneď nám začala vyvárať. „Mamááá,“ bežím a kričím, „mamááá, so synom ti je zlééé, veľmííí zlé-éé...“ „Preboha, čo sa mu stalo? Spadol, zlomil si ruku, nohu...?“ nečakala ani, aby som jej vysvetlila, bezhlavo sa hnala do jeho izby. „Upratuje si izbu! Izbu si upratuje!!!“ zvrieskla som, a ona zastala ako omráčená. Otočila sa Завод за уџбенике ku mne a vybuchla: „Ty sa so mnou zahrávaš?“ „Kdeže!“ „Žartuješ, a či čo!?“

„Naozaj si upratuje izbu! Aj prach vyutieral, aj vysával, aj špinavé veci upratal, knihy vyskladal...“ „Vravela si, že sa mu niečo stalo.“ „Ale áno! Je chorý, veľmi chorý alebo zošalel, zbláznil sa, či čo ja viem? Sám od seba si izbu riadi! Mami, to nikdy nerobil. Istotne sa mu niečo stalo!“ „Berieš veci príliš vážne. Vieš,“ vzdychla si mama a na tvári sa jej zjavil úsmev. „Prednedávnom som mu dovrávala, že si musí upratať izbu a dnes to urobil, konečne ma poslúchol. A ty robíš poplach!“ Ešte ma aj vyhrešila, že som ju vyľakala. Vôbec mi nebolo jasné, prečo sú všetci takí láskaví a ešte menej, čo je s bratom. Aby mamu poslúchol a bez kriku? Vonkoncom nie. A potom sa brat šiel sprchovať! To robí obyčajne večer pred spaním. Aj vlasy si zmyl, počula som vrčať sušič vlasov, potom si vysprejoval telo voňavkou, bolo ju cítiť hádam až na dvor, navoňal svoju izbu a pustil si ľahkú hudbu. No toto! Sedím v mojej izbe a uvažujem, čo to má znamenať, a vtom zazvonil zvonec. Vyletela som na dvor a tam dve persóny. Jedna bratova spolužiačka, a tú druhú, ktorá sa trochu hanbila, som nepoznala. „Nazdar, brat ti je doma? Prišli sme si po cédečká,“ ozvala sa bratova spolužiačka. „Tu som,“ vystrčil hlavu z dverí, „vojdite do mojej izby, tam to mám.“ A už som to mala jasné. Bratovi sa naozaj čosi stalo. Áno. Tak už aj brat má niekoho! Preto si pýtal včera po polnoci ľúbostné odkazy! Posielal esemesky. Aj brat má niekoho! To len ja som taká neschopná, odporná hlupaňa. PREMÝŠĽAME, DISKUTUJEME • Zamyslite sa nad poviedkou a snažte sa vysvetliť, akú úlohu spĺňa jej text. Poteší, pobaví, alebo vás nechá „chladnými“? Porozmýšľajte, ako to autorka dosiahla. • Komu je poviedka adresovaná? • Uveďte postavy z poviedky. Ktorá z nich si získala vaše sympatie? Odôvodnite svoje stanovisko. • Pokúste sa charakterizovať brata Ondriša z poviedky podľa konania (zamerajte sa osobitne na vystihnutie jeho postoja k sestre, spolužiačke, priateľovi a k matke). • Poviedka je popretkávaná humorom. Humorné situácie sú vyjadrené najmä v dialógoch. Pokúste sa voľne prerozprávať dialógy, ktoré vás zaujali a ktoré podľa vás vyznievajú humorne. Povedzte prečo. • Prečo si – podľa vášho názoru – súrodenci tak „dobre“ rozumejú? Porozprávajte sa na túto tému. • Svojimi slovami vysvetlite, čo sa bratovi Ondrišovi stalo. • Knihu Márie Kotvášovej-Jonášovej Mať pätnásť je také ťažké, alebo Striptíz, z ktorej je aj táto poviedka, vám odporúčame prečítať. Urobte si besedu o nej. Завод за уџбенике Mária Kotvášová-Jonášová (1957) vyštudovala na Katedre slovakistiky Filozofickej fakulty v Novom Sade. Vyučuje slovenčinu v Základnej škole Mladých pokolení v Kovačici. Od roku 1995 sústavne uverejňuje poviedky pre deti v časopise Zornička a doteraz jej vyšli tri zbierky poviedok pre deti a dospievajúcu mládež (Ocko, kedy pôjdeme, Ocko z čokolády a Sú to vážne veci), ako aj román pre mládež Mať pätnásť je také ťažké, alebo Striptíz.