Dušan Kováč: Prorok a snežný pes

Dušan Kováč

Prorok a snežný pes

Hrdinami knihy poviedok Dušana Kováča Tajomstvá sú deti, ktoré sa snažia nájsť vysvetlenie pre každú záhadu, s ktorou sa stretnú . Maťo patrí k hlavným hrdinom týchto poviedok . Zažíva rôzne príhody a usiluje sa objaviť mnohé „tajomstvá“ . Tak si prehlbuje pohľad na svet a zároveň vyvíja svoj charakter . – Rob, čo ti kážem, – prikázal Maťo Peťovi. – Vezmi fľašu, vylej z nej zvyšok sirupu, aj tak už nekašleš, dobre ju umy, potom do nej nalej vodu až po vrch. Peťo nedôverčivo hľadel na Maťa, ale nakoniec sa jeho rozkazom podrobil a čakal, čo sa bude robiť. – Som kúzelník, – vyhlásil Maťo a zvrchu sa pozrel na brata. – Aha! Zaštupľoval fľašu a zátku dobre upevnil motúzom. – Teraz choď a daj fľašu von pod schody. V noci budem čarovať a ráno bude fľaša načisto rozbitá bez toho, aby som sa jej dotkol. Peťo otvoril vonkajšie dvere. Na dvore bolo tma. Nebo posiate hviezdami dýchalo chladom. Po chvíli si na tmu privykol a zistil, že vlastne vôbec nie je taká tma. Sneh, ktorý sa nepretržite sypal od večera do rána a prestal iba napoludnie, sa leskol. Zaváňalo od neho sviežim vlhkom. Pokrýval nielen dvor a stromy, ale visel z plotov a zo všetkých striech. Peťo vyšiel na schody. V skutočnosti sneh vôbec nebol vlhký. Bol suchý a vržďal pod nohami. Cítil, ako mu tuhne tvár i ruky a ani kabát, ktorý si natiahol na pyžamu, veľmi nepomáhal. Položil fľašu pod schody a rýchlo sa vrátil dnu. V kuchyni bolo tma. Maťo už bol v izbe a zaliezol do postele. – Položil si? – Položil. – A pozrel si sa, či je celá? – Prečo? – Aby si ráno nevymýšľal, že sa rozbila ešte večer. Peťo sa zamyslel. – Neboj sa, je celá, – povedal napokon. – Dobre. A teraz mi daj pokoj. Musím sa sústrediť, aby som mohol čarovať. Peťo sa stoj čo stoj usiloval, aby nezaspal. Vedel, že teraz má možnosť zlomiť Maťovu pýchu. Uvidí ho, ako sa zakráda von, ako pod schodami rozbíja fľašu, a hneď bude po všetkých jeho kúzlach a proroctvách. V poslednom čase mu Maťo predvádzal rozličné kúsky takmer nepretržite. Raz sa postavil v izbe k svojmu stolíku a povedal: – Pozri, zdvihnem nohu a urobím dlhý krok a roleta sama vybehne hore. – A naozaj. Len čo sa Maťova noha dotkla dlážky, roleta s rachotom vybehla hore. Inokedy zas plnú škatuľku zápaliek obrátil dnom dolu a škatuľku otvoril. Ani jed-Завод за уџбенике na zápalka nevypadla. – Uspal som ich. Sú zhypnotizované. Môžem zhypnotizovať aj teba. Budeš ležať rovno ako lata vo vzduchu a nespadneš ani hore, ani dolu. – Peťo mu neveril. Tušil za tým všetkým voľajakú čertovinu. Dať sa zhypnotizovať však rozhodne odmietal. – Ak si myslíš, že to nedokážem, tak prečo to nechceš skúsiť? – dobiedzal Maťo.

– Tak, – odpovedal Peťo. – Aj tak to nevieš. – Sprobujeme a uvidíš. – Ako palica ležať vo vzduchu? – Presne tak. A budeš robiť všetko, čo ti prikážem. – Hlúposť, – uzavrel Peťo. – To by som chcel vidieť. Teraz mal možnosť urobiť koniec všetkým kúzlam. Iba raz ho nachytať, iba raz nezaspať a vystihnúť správnu chvíľu a potom bude po kúzelníkovi i po prorokovi. Usiloval sa v tichu načúvať, čo robí Maťo, ale nič nepočul. Potom sa ozvalo akési nezrozumiteľné mrmlanie, no o chvíľu aj to stíchlo. Cez okno prenikalo matné svetlo. Ako keby sa trblet hviezd odrážal od snehu a mihal sa na bielom strope. Okná okolo rámov začali primŕzať. Maťovo pravidelné odfukovanie zatváralo Peťovi oči. Spí – pomyslel si s radosťou. Už je po jeho čarovaní. Napriek tomu sa rozhodol vydržať, bojovať a nezaspať. A v hlave mu stále ako v kolotoči húdlo čudné zaklínadlo z rozprávky, ktorú má na nočnom stolíku: Tu i tu prikladá, tu i tu podriemkava. Ale to list v hore zašuchoce, to i sova zahukoce a spať mu nedá. Zrazu čuje, že sa hora láme. Obzrie sa a vidí, že sa nič nedeje. Iba Maťo chrápe. Keď sa ráno zobudil, Maťo šuchotal listami v knihe. Nečítal, iba tak ležal v posteli a listoval. – Tak čo, ideme sa pozrieť? – Kam? – No na fľašu. Peťo si zrazu spomenul. – Poďme, – povedal ospanlivo. Vonku trešťal mráz, len tak všetko tuhlo a strechy domov prašťali. Fľaša bola rozbitá, zátka i s hrdlom zaborené v snehu, ostatné črepiny zosypané na jednej hŕbe. Namiesto fľašky trčal zo snehu kus ľadu. Maťo sa víťazoslávne pozrel na brata. Peťo sa rýchlo obrátil a vošiel dnu. Ak niečo neznášal, tak to boli samoľúbe a víťazoslávne Maťove pohľady. – Myslí si, že som hlupák a že ma zase raz dobehol. Ale to je posledný raz, musím mu na to jeho bosoráctvo prísť, aj keby ma malo rozdrapiť, – sľuboval si sväto-sväte. Po raňajkách sa Peťo rozhodol, že sa pôjde na rybník korčuľovať. – Seď doma v teple, však je tam zima, že psa je ľúto vyhnať! – odrádzala ho mama. – Mám prázdniny, nebudem predsa stále sedieť doma. – Počkaj aspoň do poludnia, možno sa trocha oteplí, – prehováral ho otec. Ale Peťo si vzal do hlavy korčuľovanie, obliekol si bundu a šál, čiapku a rukavice, cez plece si prehodil korčule a vykročil do zimy. Korčuľovanie, ktoré bolo inokedy pôžitkom, bolo teraz iba čímsi vyvzdorovaným. Darmo zaťal päste, darmo sa usiloval lietať po ľade, načisto skrehol. Štipľavý mráz sa nedal ničím zahnať. Okrem toho bol ľad naozaj ako sklo, hladký a tvrdý, korčule sa doň takmer nevbárali, iba skĺza-Завод за уџбенике vali po hladkom povrchu. Nakoniec prikorčuľoval k brehu. S veľkou námahou sa prezul, zviazal korčule, prehodil si ich cez plece, topánky si ani nezašnuroval a rozbehol sa domov. Tešil sa na sporák, na to, ako sa prezuje a zohreje si nohy i ruky, pomyslel si na sladké teplo, ktoré sa v ňom rozleje, keď sa napije horúceho čaju s medom.

Ale keď dobehol k bráne, zastal ako skamenený. Spoza bránky vyskakoval naňho biely chlpatý pes a zúrivo brechal. Peťo sa zháčil. Takého psa na ich dvore jakživ nevidel. Pes brechal a vyskakoval na plot. Kde sa tu vzal? Možno ich prišla navštíviť pani zima, aby svojím studeným dychom premenila všetkých doma na cencúle, a psa nechala na dvore, aby strážil a nikoho dnu nepustil, kým nedokončí svoje dielo. Peťo si pošuchal čelo. Potom mu to zišlo na um. Možno sa sem zatúlal a nemôže sa dostať von. Rýchlo otvoril bránku. – Bež, potvora, – zakričal. Ale pes sa postavil pred otvorenú bránku, naježil sa a zúrivo brechal. Ani mu nenapadlo, že Peťo je tu doma a že by ho mal vpustiť dnu. Peťa pochytila zúfalá zúrivosť. Bol celý premrznutý, teplá kuchyňa s horúcim čajom bola iba na pár krokov, a on sa nemôže dnu dostať pre voľajaké psisko. – Bež! – zahnal sa naň, – nikto sa ti neprosil, aby si strážil náš dvor! Ale pes sa iba zúrivejšie rozbrechal. Peťo najprv v údive zastal a hľadel na čudné divadlo. V tej chvíli necítil ani mráz, ani si nespomenul na horúci čaj. Tu sa otvorili dvere a zjavil sa Maťo. – Čo sa to robí? Peťo zdvihol zo zeme topánku, navliekol si ju a podišiel k psovi, ktorý ticho kňučal a bezradne sa naňho díval. – Pýtam sa, čo sa to tu robí, – spýtal sa Maťo prísne. – Čo ťa do toho. Ty si prorok, tak to vieš, nie? – Pravdaže viem. Ja sa len pýtam. – Tak čo? Čo bude, čo sa stane? Povedz! – Choď dnu! – prikázal Maťo. Peťo poslúchol. V kuchyni sa rýchlo vyzul a strčil sa k sporáku. – Pozri sa! Koľko je teraz hodín? – opýtal sa Maťo. – Desať desať. – Tak. Keď bude o desať pol, dávaj dobrý pozor, sleduj hodiny. Keď bude o desať pol, pes z nášho dvora zmizne bez stopy. – Ako to? – Tak. Uvidíš. Sleduj hodiny, a keď bude o desať pol, pôjdeme sa pozrieť. Peťo sa vyzul a prezliekol. Nohy ho však stále oziabali a za nechtami ho štípalo až hrôza. Vytrvalo sa díval na hodiny. Desať minút mu prichodilo ako celá večnosť. Nakoniec však ručička predsa len skočila na vytúženú štvorku. Vybehol von. Maťo ho čakal. Pozrel sa pod schody. Pes tam nebol. Obzeral sa všade okolo, ale dvor bol prázdny, ani stopy po nejakom psovi. – Kam sa podel? – Poď dnu, všetko ti vysvetlím. V kuchyni si Maťo obkročmo sadol na stoličku, bradu si oprel o operadlo. – Vieš, to je tak, – začal vážne. – V zime, keď je veľa snehu, premieňajú sa hŕby snehu na Завод за уџбенике rôzne snehové zvieratá. Tak sa stane, že na niektoré dvory spadnú snehové sliepky alebo barany.

Na náš dvor spadol snehový pes. A ako každý pes strážil dvor, na ktorom žil. Niektorí kúzelníci, a ja medzi nimi, majú však takú moc, že za nejaký čas, najdlhšie však za desať minút, môžu snežné zviera znovu premeniť na sneh.

– To ti aj uverím. Myslíš, že som šiši? – Teda si myslíš, že si ho zakopol bagančou a že odletel ako anjelik do neba? – To nie, ale... – Tak kde je potom? – prerušil ho Maťo. – Kde? Choď ho nájsť!

Peťo už nič nehovoril, ale keď prišla mama domov na obed, povedal: – Mali sme tu snežného psa. Spadol z neba v podobe snehu a strážil náš dvor. Maťo ho potom zase premenil na sneh. – To ti zase natáral ten trkvas Maťo, čo? – Hej, – priznal Peťo. – Ale je to pravda. Mama mávla rukou. – Kam na to ten chalan chodí, na také hlúposti. A tebe, – obrátila sa k Peťovi, – tebe len čo zbytočne hlavu balamutí. A potom ti v škole nejdú počty. K večeru prišiel domov aj otec. – Počúvam, že ste zasa vystrájali, – povedal. Potom si sadol a o chvíľu sa ozval. – Na jar si obstaráme psa. – Výborne! – súhlasil Maťo. – Bude sa volať Haro. Peťovi sa to meno nepáčilo, ale mlčal. Maťo je síce niekedy protivný, ale napokon je tak trochu kúzelník a prorok a iste vie, prečo má mať ich pes práve také čudné meno. PREMÝŠĽAME, DISKUTUJEME • Prečo sa Maťovi darí prekvapiť svojho brata kúzelníckymi schopnosťami? Aké vedomosti na to využil? • Je Peťo celkom istý, že Maťo vie čarovať? Prečo potom odmietne Maťa, keď sa tento ponúkne, že ho zhypnotizuje? • Ako rodičia reagujú na Maťov vzťah k Peťovi? • Pokúste sa samostatne podľa vlastných predstáv dokončiť Maťovo „čarovanie“, keď sa má zbaviť snežného psa. • Pomôžte Maťovi alebo Peťovi. Odôvodnite nakoniec, prečo ste sa pridali na jeho stranu. • Aby čím výstižnejšie podal rozprávanie deja, autor vsúva opisy prostredia a prírody. Vyhľadajte ich a prečítajte nahlas. Posúďte, či opisy účelne dopĺňajú rozprávanie. Dušan Kováč (1942), známy historik, je autorom mnohých odborných publikácií, kníh literatúry faktu s historickou tematikou, ako aj Dejín Slovenska. Literárne je činný od stredoškolských rokov, keď prispieval do študentského časopisu Cesta mladých. Pre Завод за уџбенике deti napísal cyklus poviedok Tajomstvá, v ktorých umelecky presvedčivo stvárnil vážne a veselé príhody chlapca z predmestia. Nasledovali potom prózy Deväť studničiek a Prvý deň prázdnin určené mladším čitateľom, rozhlasová hra Studňa (zo života dospievajúcej mládeže), televízne hry pre mládež Chlapské leto a Yetiho stopy.