František Kele a Peter Mariot: Od Mount Everestu po Korytnačie ostrovy

František Kele a Peter Mariot

Od Mount Everestu po Korytnačie ostrovy

(úryvok) Slovenskí horolezci František Kele a Peter Mariot zdolali prvý úspešný výstup slovenských horolezcov na Mount Everest . Zážitky a postrehy z tohto vynikajúceho podujatia zverejnili v knihe, do ktorej zaradili aj dojmy zo svojich dvoch ciest na tichomorské súostrovie . Tento úryvok hovorí o samom výstupe na najvyšší vrch Zeme . Konečne sme na hrebeni, teda na normálke, ktorou vystúpili prvovýstupcovia roku 1953. Tadiaľto šli aj Messner s Habelerom, ktorí ako prví skutočne vystúpili na Everest – bez umelého kyslíka. Bolo to v roku 1978 a odvtedy to zopakovali asi šiesti horolezci. Len veľmi namáhavo sa prebíjame hlbokým snehom. Striedame sa po piatich krokoch. Dosahujeme nejaký hrb. Ang Rita tvrdí, že sme na Južnom vrchole. Nám s Juzekom chýba Hillaryho výšvih, ale Ang Rita je tu doma. Oznamujeme do základného tábora, že sme dosiahli Južný vrchol. Dole jasajú, akoby sme už boli na hlavnom. Posledný krok – spoločne Neľahko stúpame vyššie. Žiaľ, Ang Rita nemal pravdu. Boríme sa ďalších sto výškových metrov v hlbokom snehu, kým naozaj dosiahneme Južný vrchol. Hillaryho výšvih máme ako na dlani. Ang Rita sa prvýkrát ozval z vlastnej iniciatívy. Naznačuje, že by sa rád nadviazal. Vyberám lano, ktoré som pri päťke odrezal. My s Juzekom sa nadväzujeme na konce, Ang Rita do stredu. Aj keď je istenie v tejto nadmorskej výške skôr symbolické, psychicky pomáha. Posledný meter vo výšvihu mi dáva pocítiť, čo znamená liezť vo výške 8 750 m. Lapám po vzduchu ako ryba na suchu. Pred nami je už len vrcholová pláň. Vedomie, že v ceste nestojí už žiadna prekážka, nám vlieva do žíl novú silu. Doteraz sme boli schopní ísť v jednom ťahu maximálne päť krokov, teraz postupujeme súvisle. Posledný krok robíme spoločne. Padáme si do náručia. Na iných vrcholoch som si počínal akosi chladnokrvne, racionálne. Vrchol Everestu je však predsa len niečo iné, mimoriadne, jedinečné. Stojíme na najvyššej vyvýšenine našej planéty a je to krásny, neopakovateľný pocit. Len raz tu môže byť človek prvýkrát. Nič to, že nie je výhľad, že divie uragán, že treskúco mrzne. Na Juzekovi vidím nesmierne šťastie, naplnenie celoživotného horolezeckého sna. Musíme sa však venovať aj racionálnym veciam. Sú tu vlajky, Picassova holubica mieru, kamera, fotoaparát. Pokúšam sa filmovať, no kamera zamŕza po pár políčkach. Môj malý Olympus Завод за уџбенике však nesklamal. Spolieham sa na automatiku, veď v hrubých kožušinových palčiakoch1 som rád, že môžem stisnúť spúšť. Tie tri obrázky, to je jediné hmatateľné, čo zostalo z tej prchavej chvíle šťastia.

Aj zostup patrí k Everestu

Vtedy ešte netušíme, ako nešťastne sa všetko skončí. Čaká nás nekonečný zostup a je pol štvrtej. O šiestej bude tma. Začíname zostupovať. Stále ideme na lane. Viem sa sústrediť len na to, na čo sa dívam. Ostatné akoby neexistovalo. Sme už desať hodín nepretržite v maximálnom nasadení a to v nadmorskej výške nad 8 400 m. Už aby sme boli dolu v Južnom sedle pri stanoch. Alternatíva2 zostupovať výstupovou cestou, bez možnosti istenia v tme a pri takom vyčerpaní, to nám pripadá absurdné. Prichádzame k batohu. Vyberám vysielačku a volám základný tábor. – Na vrchole sme boli o štvrť na štyri, všetci sme v poriadku a zostupujeme. – Ste úžasní, všetci vám blahoželáme a objímame vás. Ale musíte vydržať až dolu... Počujete nás? Akosi vám odchádza zdroj. Keď ma počuješ, pípni! Za tie štyri hodiny, čo vysielačka ležala v batohu, mráz vycucal zdroj. Prijímať ešte môžeme, ale vysielať už nie. Skúšam to aspoň signálom. Fero ma počul. – Kadiaľ ste sa rozhodli zostupovať? Ak po našej ceste, pípni dva razy, ak normálnou cez Južné sedlo, pípni tri razy. Stláčam tri razy tlačidlo. – Opakuj ešte raz. Opäť tri razy pípam. – Dobre, rozumeli sme. To boli naše posledné slová so základným táborom. Veľmi dobre si uvedomujeme, že pomoc zdola čakať nemôžeme. Za hodinu a pol bude tma a my sme ešte vo výške 8 600 m, čiže 600 m nad Južným sedlom. Viem, že Peter Habelar v sedemdesiatom ôsmom zostúpil z tohto miesta do Južného sedla za hodinu. Ale my sme veľmi unavení a pomalí. Z myšlienok ma vytrháva Juzekov hlas: – Zolo, si z nás najrýchlejší, pôjdeš dopredu do Južného sedla. My pôjdeme pomaly za tebou. Jeden z nás musí zísť ešte za svetla. Ináč nám hrozí, že v tejto spleti žľabov beznádejne zablúdime. Veľa nerozmýšľam, v tejto výške, ako keby nebolo čím. Okrem toho Juzekove slová boli vždy pre mňa zákonom, je predsa o dvadsať rokov skúsenejší... Dávam mu svoju čelovku3, jediná ešte svieti. Juzek si svoju zabudol v päťke. Mne je aj tak nanič, ja to musím stihnúť ešte za svetla. Juzek s Ang Ritou budú zostupovať po mojich stopách. Viac som sa s Juzekom nestretol. S vypätím posledných síl som poloslepý za nepredstaviteľného víchra v Južnom sedle zostúpil až do západného kotla. Zázrak, že som to prežil. Nikdy som sa necítil taký malý a taký opustený v obrovskej prírode. Márne som zúfalo čakal na svojich druhov. Všade okolo besneli len živly4 .Завод за уџбенике

2 alternatíva – možnosť voľby medzi dvoma riešeniami 3 čelovka – čelová lampa 4 živly – prírodné sily

PREMÝŠĽAME, DISKUTUJEME

• Porozprávajte o tom, čo je všetko podľa vášho názoru potrebné, aby sa uskutočnilo takéto podujatie. Autori na začiatku knihy uvádzajú, že im prípravy trvali až 13 rokov. Čo si myslíte prečo? • Peter a Fero pútavo znázornili svoje posledné kroky. Aké pocity vyvolal vo vás ich úspešný výstup na najvyšší končiar Zeme? • Výstup na vrchol bol namáhavý a nebezpečný, ale ani zostup z vrchu nebol bezpečný. Aké prekážky mali horolezci pri zostupe? Ako sa cítil Peter, keď sa mu podarilo spustiť sa na bezpečné miesto? Odôvodnite prečo. POZNÁMKY Autormi cestopisnej knihy Od Mount Everestu po Korytnačie ostrovy sú slovenskí horolezci a cestovatelia František Kele a Peter Mariot, ktorí napísali vyše dvadsať cestopisných populárno-vedeckých kníh. Jedna časť tejto knihy je napísaná vo zvláštnej forme, čiže zaznamenáva dojmy a udalosti zo dňa na deň. Opísané sú v nej veľmi napínavé chvíle, ktoré zažili na svojej ceste na vrch Mount Everestu. Uvádza sa tu presne deň záznamu a taký umelecký text sa volá denník. BUDEME SI PAMÄTAŤ Cestopis je literárne dielo opisujúce dojmy a príbehy z ciest. Dobrodružný cestopis je cestopis obohatený o dobrodružstvá autorov. Vystupuje v ňom veľa postáv. Denník je dielo, v ktorom sa dokumentovane (s udaním miesta a času) a chronologicky (časovo zaradom) podávajú určité dojmy, postrehy, skúsenosti a iné zážitky autora. Je písaný technikou ja – rozprávania. Keď má spomienkový charakter, hovoríme o memoároch. Reportáž je literárny žáner, ktorého obsahom je nejaká významná časová udalosť, podávaná formou blízkou novinárskej próze. Prináša presné údaje, zároveň využíva aj rozprávanie, charakteristiku osôb, dialógy a podobne. Завод за уџбенике