Juraj Takáč: Kaskadéri v hmle

CHLAPČENSKÁ PRÓZA

Juraj Tak áč Blší trh

(úryvok z novely Kaskadéri v hmle) V novele Kaskadéri v hmle Juraja Takáča školáci Michal, Petra a Róbert rozprávajú svoje príbehy . Títo traja adolescenti zažívajú najmocnejší ľudský cit – lásku . V úryvku Blší trh Michal, typický „športovec“, ktorý cez hodiny sníva, „v duchu“ si píše SCI – FI1 príbeh o pátračovi Stormovi z Tmavého jazera, prvýkrát sa ocitne na blšom trhu – tzv . učilišti pre budúcich predavačov . Tu sa prvýkrát zaľúbi a prvýkrát zažije nepríjemnú skúsenosť s vydieračmi . Dlho som si to vlastne neuvedomoval. Myslel som si – pekné dievča. No a čo! Baba ako ostatné. Len trochu krajšia. Až v posledných týždňoch. Neviem od nej oči odtrhnúť. V triede na ňu pozerám zboku. Úžasný profil. Čosi jemné v tom, ako jej nos prechádza do čela. Až na tej streche som zistil, že som sa na hanbu zaľúbil. Keď sa hodila okolo krku Róbertkovi. Srdce mi začalo biť, akoby si ma pomýlilo s boxérskym vrecom. Alebo kožou na bubne rockovej skupiny. Vtedy som Róbertka znenávidel. Bolo mi jasné, že ho žerie. Pandrláka. Zarecitoval pár veršíkov a hneď je celá paf. A ja, hlupák, som ho ešte ľutoval, že som doňho vypálil tú loptu. Musím si zohnať nejaké koruny. Aby som ju mohol pozvať na zmrzlinu alebo do kina. Ktovie, či neodmietne. Už teraz ma zalieva červeň. Odmietne a potom to porozpráva všetkým babám! Len čo si to predstavím, už horím. Ale čo s tými peniazmi? Dáme si poradiť od odborníkov. Gejza Varga. „Počuj, Gejza,“ povedal som rovno, „poraď, ako prísť ku korune.“ Gejza si ma premeral. „Všetci milionári,“ začal prednášku, „zbohatli obchodom. Len biznis je dôstojný ozajstného muža. Pozbieraj doma staré svetre. Detské. Nohavice, kabáty. V sobotu ráno o šiestej príď po mňa. Budeme predávať na blšáku.2“ Doma som sa opýtal mamy: „Nemáš dajaké staré veci?“ „Aké?“ začudovala sa. „No, čo už nenosíš. Alebo po chlapcoch...“ „Načo ti budú?“ opýtala sa nedôverčivo. „Odnesiem ich na blšák. Ak predám, rozdelíme si fifty-fifty.“ „A čo urobíš s peniazmi?“ „Tak..., na zmrzku, do kina...“ „Dobre, no... kšeftár3,“ prikývla s úsmevom, „dúfam, že nie na cigarety.“ „My športovci...“ ubezpečil som ju. So zápalom sa začala prehrabávať v skriniach. Navyberala za dve veľké tašky. „Tam sa predáva lacno!“ upozornil som ju.Завод за уџбенике „Aspoň budem mať miesto,“ zasmiala sa. „Už bolo načase preriediť tie haraburdy4.“

1 Science-Fiction (ang. sajns fikšn) – science = veda; fiction = fikcia, vedecko-fantastická literatúra, zahrnujúca diela, ktoré čerpajú námet z poznatkov vedy a techniky. Sci-fi stvárňuje udalosti, ktoré sa ešte neodohrali, ale v budúcnosti sa môžu realizovať. 2 blšák – slang. blší trh, predaj použitého tovaru 3 kšeftár (kšeftovať) – hovor. ten, kto obchoduje 4 haraburda – starý opotrebovaný alebo bezcenný predmet

V sobotu ráno som sa prinútil vstať o pol šiestej, vypil som mlieko, zajedol suchým rožkom, vzal jednu tašku a hybaj. Už pred šiestou som čakal Gejzu. „Máš igelitové5 vrece alebo noviny?“ opýtal sa namiesto pozdravu. „Načo?“ „Na zem. Kde si rozložíš tovar? A na čo si sadneš, keď ťa budú bolieť nohy? Počkaj! Donesiem aj pre teba.“ Na blšáku bolo ešte prázdno. Gejza vybral dobré miesto. Uložil na zem vrecia a na svoje povykladal tovar a tašky. Už som tu bol, no len tak v sobotu okolo desiatej, pozrieť. Ráno o šiestej to tu vyzerá inak. Kupujúci ešte žiadni, s veľkými taškami a kuframi prichádzajú tí, čo predávajú. Zväčša starí ľudia a decká ako my. Veľa žien, dedkovia väčšinou predávajú akési staré súčiastky, klince, kladivá, nemoderné stolné lampy. Niekoľko podnikavých starších chalanov – tí predávajú platne so zahraničnými skupinami a pestré potlačené tašky z Maďarska... * * * Potom mi Gejzko ukázal, ako mám poukladať veci, aby lepšie vyzerali. Dosť pri tom krčil nosom. „Ťažko ti to pôjde,“ povedal, „starina.“ Potom ma začal poučovať: „Za tento kabát pýtaj deväťdesiat, za sveter šesťdesiat.“ „Prečo nie stovku za kabát?“ „Neviem. Deväťdesiat je taká cena – obchodnícka.“ On mal vyložené ešte takmer nové maďarské blúzy a nohavice so sieťovanými vreckami. „Túto by som kúpil aj ja,“ ukázal som na jednu blúzu. „Ak ti je dobrá, za deväťdesiatpäť ti ju prepustím,“ zasmial sa, „nová stojí dvesto sedemdesiat.“ „Nevieš, kde vezmem stovku?!“ „O hodinu ju budeš mať.“ Na blúze bolo zipsov a cvočkov6 ako hviezd na nebi. Balada! „Odložím ti ju nabok,“ rozhodol Gejza veľkodušne, „ak predáš svoje, je tvoja ako bradavica na nose.“ Завод за уџбенике

5 igelit – nepremokavá plastická látka 6 cvok (cvoček) – krátky klinček so širokou zaoblenou hlavičkou

* * * Oproti nám predávali tri dievčatká s jazykmi, že by sa nimi dali tigre holiť. Najvyššia z nich, celkom pekná dlhovlasá blondínka, po mne jasne pokukávala. „Berie, ryba,“ všimol si Gejza, „choď za ňou a pozhováraj sa s ňou. Ja ti to zatiaľ postrážim.“ „Načo?“ zahundral som zamračene. „Ako načo?“ začudoval sa Gejza. „Neboj sa – to sú čaje do života. S tými sa potme nestratíš! Nie ako princezné u nás v triede. A čím má obchodník viac známych, tým je bohatší!“ Pokrútil som hlavou. „Nevieš ako na to,“ dovtípil sa, „ja to dohodnem.“ A pobral sa rovno k nim. „Čo keby ste, krásavice, nám neskúseným poradili?“ začal so širokým falošným úsmevom. „Vidím, že ste preborníčky7 v okresných majstrovstvách...“ Čudoval som sa, odkiaľ sa v ňom tá suverenita8 berie. „Ty si neskúsený ako starý prievan,“ podpichla ho malá čiernovláska. „To sa ja len tak hrám na skúseného,“ bránil sa Gejza, „v srdci som zelený ako brezový lístok. Ja som iba taký jednoduchý vidiečan9.“ „Ty si dobrý ako za korunu nožík!“ znela rýchla odpoveď. „No dobre,“ hodil rukou Gejza, „ja som možno zlý, ale kamoša mám dobrého. Poď sem, Mišo!“ zavolal na mňa. Nemám rád, keď ma volajú Mišo, myslím, že Michal je oveľa krajšie, no šiel som. Zrazu som nevedel, čo robiť s rukami, videli sa mi pridlhé, že by som sa mohol na podošve bez pohnutia poškrabať, a bolo ich toľko, že by sa mi zišli ešte aspoň vrecká na nohaviciach, aby som ich mal kde všetky poukrývať. „Budúca futbalová hviezda...“ predstavoval ma Gejza ako v cirkuse. „Ale nie...“ povedal som hlúpo a v pomykove som im ako ozajstný trpák začal podávať tých mojich tisíc rúk. Napodiv ma pochopili, dokonca sa mi zdalo, akoby to žrali. „Kata,“ usmiala sa malá jazyčnica. „Iva,“ povedalo suché nenápadné dievča a tá, s ktorou sme na seba pokukávali, s úsmevom zahlásila: „Maťa.“ „Vidím, že z vás budú do roka milionárky...“ bavil Gejza takticky prvé dve, „zbohatnete okrádaním zákazníkov.“ Išli sa uchechtať. „Naozaj hráš futbal?“ opýtala sa ticho Maťa. „Trochu...“ povedal som Róbertkovským štýlom, no nevydržal som tú skromnosť a doplnil som to po svojom: „Začínam hrať národnú ligu za mladší dorast.“ „To už asi chodíš do učňovky...? Alebo gympel?“ „Nie,“ zahanbil som sa, „len ôsma trieda.“ „Si taký vysoký,“ polichotila mi, „vyzeráš starší.“ „A ty?“ vypotil som konečne neokrôchaný kúsok iniciatívy.Завод за уџбенике „Tiež osmička.“ „A potom, potom kde?“ „Na dopravnú.“

„Tam je ťažko sa pretlačiť. Učíš sa dobre...?“ „Hej,“ povedala a čakala, ako sa zatvárim. „Nebodaj nosíš samé jednotky?!“ „Uhm...“ prezradila ticho.

Myslel som, že ma porazí. Mám ja ale smolu10! Vždy natrafím na reprezentačné mužstvo bifľošiek. „A ty?“ opýtala sa zvedavo. „Ja som dobrák,“ vysvetlil som, „samá trojka.“ Prvý raz som nevedel, či to povedať pyšne alebo zahanbene. „Tréner síce tvrdí, že ma dostane na priemyslovku, ale veľmi mu neverím.“ „Na akú?“ „Tiež na dopravnú, hrám za Lokomotívu. To je ako klub železnice.“ „Tak ti to asi vybaví.“ „Musel by som byť na polroku trochu lepší.“ „Čo si mal z matematiky?“ „Jedna. Z matiky som dobrý. Ani učiť sa nemusím.“ „Vidíš a ja sa musím trápiť ako ťava, aby som to vytiahla na jednotku. Čo keby si mi pomohol?“ „Ako?“ „Ty sa so mnou budeš učiť matiku a ja s tebou ostatné.“ Tá teda naberá tempo! Zľakol som sa, ale držal som sa, nahlas som iba povedal: „Vieš... ja chodím trikrát do týždňa na tréning.“ „Stačí raz do týždňa.“ „A kde, prosím ťa?! U nás je to ako v cirkuse. Mám tisíc bratov.“ „To ti závidím. Ja som sama. Mame poviem, že si spolužiak. Nemá prehľad.“ „Tak dobre,“ povedal som, ale nie veľmi nadšene. Ešteže si to všimla. „Ako ťa nájdem?“ „Mohol by si ma dnes odprevadiť...“ navrhla ticho. Až som sa spotil z toho šoku. Ako to len vravieva môj otec? To je ale silné kafé. Pozrel som na ňu priamo, asi po prvý raz, odkedy sme sa začali rozprávať. Takto zblízka sa mi zdala oveľa krajšia ako z diaľky. „Dobre,“ privolil som a obzeral som sa, kto ma vlastne vidí v tejto nemožnej situácii. Nik. Znovu som na ňu pozrel, usmiala sa. Hneď mi bolo jasné, že ju pôjdem odprevadiť, aj keby za mnou kráčala celá trieda aj s učiteľským zborom. Až ma striaslo. Kývol som jej a vrátil sa k svojmu „tovaru“. Vtom mi začalo šťastie žičiť a o chvíľu som všetko predal. „Tu máš,“ kráľovským gestom som podal Gejzovi stovku, „ale mohol by si spustiť...“ „Si učenlivý!“ zasmial sa a hodil mi blúzu. Dal som ju na tašku, pre mamu som si odložil koruny do jedného vrecka, svojich dvadsať korún som si dal do druhého. „Ideme?“ opýtal sa Gejza a rozhliadol sa, akoby chcel zmiznúť čo najrýchlejšie. „Ja ešte počkám,“ ukázal som hlavou na dievčatá.Завод за уџбенике „Rande?“ opýtal sa chápavo. „Sľúbil som, že ju odprevadím...“ „Tak sa drž. Budúcu sobotu, čo?“ „Prídem. Ráno pred šiestou?“

Prikývol a pobral sa s prázdnou taškou cez plece. Cestou kýval a zdravil, bolo vidieť, že ho tu poznajú. Ozajstný nával ešte len začínal. Podišiel som k dievčatám. „Čo to máš?“ opýtala sa Kata. „Kúpil som od Gejzu,“ prezradil som neochotne. „Pre seba?“ „Mhm.“ „Skús si ju.“ „To sa mám tu vyzliekať?“ „Len si ju skús,“ nabádala ma aj Maťa, „ja si stanem tu pred teba, aby ťa nebolo vidieť.“ Povedala to, akoby som sa pred ňou už z akéhosi dôvodu nemal hanbiť a zároveň si ma tým vlastne privlastňovala. Celkom sa mi to pozdávalo. Vyzliekol som tričko a natiahol si blúzu. Dobre, že som ešte opálený, napadlo mi. Sedela. Mal som z nej radosť, až sa mi chcelo vyskočiť. Ja som vždy nosil len také obyčajné lacné tričká. Prvý raz som mal na sebe čosi moderné. Maťa mi opravila odstávajúci golier. „Fešák!“ povedala Kata a usmiala sa. Nevedel som, ako to myslí. „Pristane ti,“ pochválila ma aj Maťa a chvíľu si ma čudne obzerala. Dievčatá ešte chvíľu ponúkali svoj tovar, no na moju veľkú radosť to onedlho vzdali. Kata s Ivou šli našťastie opačným smerom. „Daj, vezmem ti tašku,“ navrhol som, aby som vyzeral ako gentleman11 . „Netreba,“ odmietla. „Nepôjdeš predsa s dvoma taškami a ja ako princezná... Ale vieš čo – chyť mi jednu rúčku.“ Držali sme každý jednu rúčku tašky, vyzeralo to, že patríme spolu. Napodiv som sa vôbec nehanbil, Maťa bola fakt pekná, keď tak kráčala vedľa mňa. Pomaly sme šli na sídlisko a rozprávali sme sa. Teda hovorila hlavne Maťa. Vychrlila zo seba všetko o spolužiačkach a spolužiakoch, o Ive a Kati. Potom sa vypytovala mňa. Akoby som sedel pred vyšetrovateľom. Snažil som sa byť aj vtipný a celkom mi to šlo. Bolo to vari po prvý raz, čo bol niekto naozaj zvedavý na mňa, na to, čo si vlastne myslím. Všetko šlo fajn. Trápilo ma len, či ju mám pobozkať na rozlúčku a ako to zaonačiť. Ešte som nikoho nebozkával. Teda dievča. Nemyslím staré mamy a podobne. Vtedy vyšli spoza rohu Petra s Janou z našej triedy. Musel som vyzerať ako horiaci tĺk. Mohli zo mňa oškrabovať červeň na farbenie tulipánov. Ony však našťastie pozerali na moju maličkosť iba asi sekundu. Zato na Maťu vypleštili oči ako kolesá na tiráku12. Aj ma to urazilo. Akoby som ja nemohol ísť s pekným dievčaťom. Viem, že mám pridlhý nos, a čo?! Aspoň vidia, že nie sú na svete len ony. „Ahojte!“ zahundral som, aby sa nepovedalo. „Ahoj!“ odzdravili a významne na mňa pozreli. Keď prešli, začul som tichý chichot. „Spolužiačky,“ povedal som na Matin spýtavý pohľad. Chvíľu sme mlčali. „Tu bývam,“ zastala Maťa pred podobným, len trochu menším blokom ako náš. Nevedel som, čo ďalej. Či jej Завод за уџбенике len jednoducho podať rúčku z tašky alebo čo... „Poď dnu na chodbu,“ mykla taškou, „tu nás každý vidí.“ Vestibul13 pri poštových skrinkách bol našťastie tmavý a prázdny.

11 gentleman (ang., vyslov džentlmen) – čestný, ušľachtilý muž so vzorným spoločenským (rytierskym) správaním 12 tirák – hovorovo veľký kamión, TIR 13 vestibul – vstupná hala budov

„Kedy nemáš tréning?“ opýtala sa. „Vo štvrtok.“ „Tak príď okolo piatej. Tu ťa počkám.“ „Dobre,“ prikývol som a tuho som rozmýšľal, či ju pobozkať, alebo nie. Keby bola aspoň tma! No o jedenástej predpoludním! Ruky sa mi príšerne potili. Vtom sa Maťa z ničoho nič naklonila ku mne a na kútiku úst som zacítil prekvapujúco mäkké pery. Tá má teda odvahu! „Ahoj!“ povedala a už utekala hore schodmi. Stál som a cítil som, ako sa hlúpo usmievam. Do koho som vlastne zaľúbený? Cestou domov som na nič iné nemyslel. Len-len že som na prechode nevbehol pod auto. „Tak čo?“ opýtala sa mama, keď ma uvidela v blúze. „Čo si bol vlastne: predávať, či kupovať?“ Bez slova som jej podal stodvadsať korún. „No nie?!“ pokrútila prekvapene hlavou. „Ešte ti aj zostalo? Tu máš!“ strkala mi dvadsiatku. „Netreba,“ odmietol som naoko ľahostajne, „dačo mi zvýšilo. A budúcu sobotu si zasa zarobím.“ „Celkom pekná blúza,“ obzerala ma mama, „nože sa otoč! Fešák!“ Videl som, že sa teší so mnou. Mama sa vie veľmi tešiť z nových pekných vecí. Vidí sa mi, že v tomto som po nej. „A mne nič?!“ začal fňukať závistlivec Duško. „Ty sa choď umyť!“ prikázala mu mama a vošla mu prstami do štice. „Ktovie, kedy si sa naposledy umýval...?“ „Včera,“ urazil sa. „Tak už aj bež!“ zahnala sa po ňom utierkou na riad. „A prídeš sa mi ukázať!“ Ešte som musel na nákup, otec zasa jazdil. Za desať korún som kúpil frkanom cukríky. Nech majú radosť. Popoludní, keď sa pobrali von, výnimočne som si sadol k učebniciam. Aby som sa potom nehanbil. Pred Maťou. „Vidíš,“ pochválila ma mama, „tak by to malo byť každý deň. Ôsma trieda je ôsma trieda. Musíš pridať.“ Osmičku by som iste skončil aj bez biflenia. Ale nebolo by zle dostať sa na priemyslovku. Napríklad s niekým do jednej triedy. V pondelok sa na mňa Petra v triede pozerala akosi inak. Dlhšie. Ja som sa však radšej zadíval na lipu za oblokom... PREMÝŠĽAME, DISKUTUJEME • Prečo si Michal chcel zohnať nejaké koruny? Завод за уџбенике • Čo mu poradil Gejza Varga, „odborník“? • Ako vyzerá na „blšáku“ ráno o šiestej? • Na koho Gejza myslel a čo znamenajú jeho slová: „Neboj sa – to sú čaje do života!“

• Ako sa správala Maťa k Michalovi a čo mu navrhla? • Ako Michal vyzeral, keď spoza rohu vyšla Petra s Janou? • Ako sa cítil a správal Michal, keď si uvedomil, že je zaľúbený? • Prečo sa v pondelok Petra v triede pozerala akosi inak, dlhšie na Michala?

ČO UŽ VIEME Epika, na rozdiel od vnútorného sveta lyriky, zachytáva vonkajší svet rozprávaním deja istého príbehu pomocou dynamických motívov, ktoré pomocou konfliktov (zrážok) vytvárajú dejové napätie. Dnes sa najčastejšie epika prejavuje v takých prozaických útvaroch ako sú (menšia) poviedka, novela (ako poviedka s jedinečným a napínavým príbehom) a (väčší, resp. objemnejší) román. BUDEME SI PAMÄTAŤ Novela (z tal. novella – novinka) je epické dielo, ktoré má krátky až stredný rozsah, vystupuje v ňom málo postáv, rozprávanie sa sústreďuje len na jeden pútavý príbeh, bez opisných a ďalších dejových zložiek a často sa končí výrazným a prekvapujúcim záverom. AJ TOTO TREBA VEDIEŤ V úryvku Blší trh ste si všimli nekaždodenné, neobvyklé slová, slová s preneseným významom. Napríklad: zmrzka, blšák, kamoš, učňovka, gympel, fešák... Sú to slangové slová (z ang. slang – hovorová reč, vysl. slengové). Slang zväčša tvoria nespisovné jazykové prostriedky a používajú ho isté skupiny ľudí. Najviac ho pestuje a vytvára mládež, ktorá aj výrazovými prostriedkami chce upútať pozornosť na seba. Medzi charakteristické črty slangu patrí deformácia slov a skracovanie výrazov (namiesto zmrzlina – zmrzka). ÚLOHA PRE VÁS V dnešnej dobe slang sa stal výrazovým prostriedkom mnohých slovenských autorov. Slang slúži hlavne na vnútornú charakterizáciu postáv v literárnych dielach, najmä z mestského prostredia. Každodenne sa stretávate so slangovými slovami, ktoré sú nové, pre vás neobvyklé. Mnohé slangové slová si treba lepšie povšimnúť. Súhrnné spracovanie slangových slov môžete nájsť v Slovníku slovenského slangu. Slovník zostavil Braňo Hochel, vyšiel v Bratislave vo vydavateľstve Hevi v roku 1993. Vyhľadajte tento slovník a svoje vyjadrovanie si obohatíte neraz aj osobitným štýlom a výberom slov. Juraj Takáč (1947) je slovenský spisovateľ, ktorý píše pre deti a mládež. Pre čitateľov od jedenásť rokov napísal Завод за уџбенике tri knihy dobrodružnej a vedecko-fantastickej prózy: Lietajúci tanier a Indiáni (1989), Kaskadéri v hmle (1991), a Lietajúci tanier a láska (1994).