5
www.spots.sk
EUGEN BOTOŠ: „HUDBA MÁ SVOJE PRAVIDLÁ“ V komornej atmosfére jedného z košických jazzových klubov sa na pár hodín rozložila bratislavská jazz-funková formácia Finally. Do Košíc pricestovala, aby bola v rámci muzikantského workshopu k dispozícii hudobníkom – amatérom. Takmer dve hodiny prítomných nielen zabávala, ale aj hudobne vzdelávala. Otázkam nebolo konca, aj preto sa záverečné jamovanie z časových dôvodov nekonalo. Vraj sa uskutoční nabudúce. Aspoň tak to Košičanom sľúbil Eugen Botoš, ktorému sme bezprostredne po skončení muzikantského workshopu položili niekoľko zvedavých otázok. O hudbe rozprávate pomerne veľa. Ako sa hovorí muzikantom o hudbe ústami? Pokiaľ nie sú hráčmi na dychové nástroje, tak veľmi ťažko. Vám to však ide celkom dobre… Asi preto, lebo témy dosť odľahčujem. Ak by sme šli do hĺbky, asi by sme sa poriadne a nadlho zavŕtali. Čo hovoríte ľuďom na muzikantských workshopoch? Trochu o hudbe, trochu o pravidlách, trochu o tom, ako to funguje, niečo o našom projekte Finally, o čom sú tie skladby, ako sa rodili… Ale hovorí sa naozaj ťažko. Muzikant by o hudbe rozprávať nemal, mal by ju prezentovať hraním. Ale vy to napriek tomu robíte, prečo? Asi preto, že nemám a nechcem nič tajiť. Veľmi rád sa s ostatnými podelím o to málo, čo sme sa naučili.
Sú veci, ktoré nikdy neprezradíte? Určite nie. Prečo ste sa dali na muzikantské workshopy? Aby som hovoril ľuďom pravdu. Nedávno boli za mnou v Rožňave žiaci – Rómovia – vraj, ako sme to dokázali? Že aj oni by chceli mať vlastné CD-ečko a ako to majú urobiť. Priznám sa, že tomu chlapcovi som nevedel hneď priamo odpovedať. ??? Je to drsné, ale ja som mal to šťastie, že som sa narodil slušným, inteligentným rodičom, ktorí ma nechali tvoriť a vyštudovať. Niektoré deti to šťastie nemali a tým ja sám pomôcť nedokážem. Pravda sa hovorí ťažko. Čo som mal rozprávať? Báchorky o tom, že nech cvičí a raz sa na neho šťastie usmeje? Ono to tak nefunguje, lebo na umenie musí mať človek podmienky. To je realita. Napriek povedanému, prečo chcete ľudí na workshopoch posúvať dopredu? Pretože podporujem konkurenciu. Ak vyrastie, bude možná kvalitná konfrontácia, ktorá prinesie ešte väčšiu kvalitu. Aký je váš vzťah k amatérskym – garážovým hudobníkom? Veľmi pozitívny. Ale iba čo sa týka ich nadšenia, zápalu a čistého priateľstva, s akým k hudbe pristupujú. Som však kritický k moderným trendom, kedy dostupná technika umožní zažiariť v hitparádach prakticky hocikomu, kto sa doma zavrie a deň-dva bude krútiť gombíkmi, tlačiť tlačítkami a ťahať myšou. Nie som proti nikomu, ani proti garážnikom,
ani proti svadobníkom, ani proti komercii, ale chcem, aby zostal aj kúsok priestoru pre naozajstnú kvalitu. Počas workshopu ste poslucháčom povedali, že hudba má svoje pravidlá aj v improvizácii. To znamená, že sa nemožno riadiť iba intuíciou, hraničiacou s anarchiou? Ale iste, aj tak sa dá, len potom za tým nehľadajme kvalitu. Uznávaní hudobníci sveta vravia, že bez dokonalého zvládnutia teórie nemôže človek tvoriť kvalitnú hudbu. Veď ak dokonale nepoznám chemické prvky, nemôžem tvoriť chemické vzorce, či pokusy! Môžeme sa síce baviť o subjektívnych hudobných pocitoch, ale potom sa pýtam: Načo sú nám hudobné školy, konzervatóriá, keď sa všetko bude posudzovať iba subjektívne, a nie na základe objektívnych kritérií? Čo teda odporúčate? Kvalitné vzdelanie a klasickú muziku, v ktorej treba hľadať pravdu a múdrosť. Ľudia a hudobníci sa musia vzdelávať, aby mali čo najväčší prehľad o hudbe, o jej koreňoch a zákonitostiach. Žijete v Bratislave, ako vnímate košické hudobné „podsvetie“? Myslím si, že je veľmi kvalitné a teším sa na ďalšie stretnutia v roku 2012 aj v rámci projektu SPOTs.
Zhováral sa Ľubomír Lehotský Foto: autor
Eugen Botoš
Pochádza z Bratislavy, kde uzrel svetlo sveta v roku 1982. Ako tvrdí, mal šťastie, že sa narodil práve svojim rodičom, ktorí ho okrem iného nechali vyštudovať konzervatórium a VŠMU. Pätnásť rokov hrá na husle vo Violin Orchestra Bratislava, okrem toho aj v komornom orchestri I Musici del Teatro a v orchestri SND ako prvý hráč na husle. Aktívne sa venuje jazzu a funku a jeho kapela Finally, kde hrá paradoxne na klávesy, sa tohto roku dožije prvého okrúhleho jubilea (10 rokov vzniku). Ich druhé CD-ečko My Space zaznamenalo v zahraničí mimoriadny úspech, čo v praxi znamená viac ako 20-tisíc predaných albumov v digitálnej podobe. V Košiciach bol uplynulý rok niekoľkokrát, okrem muzikantského workshopu predovšetkým ako predkapela svetovej funkovej legendy Earth, Wind & Fire.