Pulz 01 2012 web by Spots Projekt

1 | 2012 OBČASNÍK marec 2012

Noviny projektu ročník iii.

nepredajné

SPOTs

www.spots.sk

Foto: Ľubomír Lehotský

TVORIVÉ DIELNE S PANI BRIGITOU

Supertrieda alebo projekt pre deti a ich učiteľov

HOPI HOPE INTEGRUJE, ZABÁVA A LÁME BARIÉRY

Výmenník č. 1 na ulici Obrody už viac ako pol roka patrí každý pondelok od 16. do 18. hodinám patchworku. Záujemcov a obdivovateľov do tajov tejto starej indiánskej techniky zasväcuje Brigita Hurajová. A čo je to vlastne ten patchwork? Dočítate sa na strane 2.

Už sedem rokov učitelia a žiaci objavujú skryté umelecké vlohy vo svojich radoch v rámci projektu Supertrieda. Takto chcú budovať dobré vzťahy, motivované kreativitou a umením. Spojenie s projektom SPOTs má priniesť „školopovinným“ nový rozmer – spoluprácu s umelcami. Strana 6.

Divadlo Hopi hope je projekt integrovaného divadla, v ktorom sa spája nadanie skúsených hercov a nadšenie ľudí s handicapom. Spolupráca je dielom protagonistov divadla NeoN a o. z. ArtEst. Sociálne divadlo a práca s komunitami je vlastná i projektu SPOTs, aj preto sa Hopi hope stal jedným z jeho významných pilierov. Strana 7.

pulz

1 | 2012

Editoriál

Blížia sa druhé narodeniny Výmenníka na ulici Obrody Práca na projekte SPOTs ma chytila za srdce od úplného začiatku, hoci vstup do komunity na sídlisku Terasa nebol až taký jednoduchý. Všetko sa začalo klopaním na dvere bytov… Skvelých ľudí sme napokon našli na ulici Obrody, Brigádnickej, Triede SNP i Ružínskej. Skvelí ľudia z neľahkých začiatkov vytrvali. Našťastie. V súčasnosti pôsobia ako neformálna skupina Susedia. V marci 2010 sme otvorili prvý Výmenník na ulici Obrody. Azda aj preto mi bude stále najbližším. Stal sa takpovediac mojím druhým domovom. Mám to tu všetko rada, jeho okolie, každodenné rituály, ale najviac sa teším z ľudí, ktorí chodia do nášho výmenníka a zveľaďujú jeho poslanie. Okrem Susedov sa vytvorili ďalšie skupiny, ktoré realizujú výmenníkové dielne pre verejnosť, zúčastňujú sa na rôznych umeleckých, komunitných a vzdelávacích aktivitách. Všetci títo ľudia sú najdôležitejším prvkom celého projektu. Nielen že napĺňajú naše predstavy, ale sú spravodlivým zrkadlom. Každodenne nás obklopujú, podporujú, vyhľadávajú a povzbudzujú v našej práci. Za ich vernosť, spoluprácu, pochopenie a budovanie komunitného života mi neostáva nič iné, ako sa im vrúcne poďakovať.

VÝMENNÍKOVÉ TVORIVÉ DIELNE V nasledujúcich vydaniach občasníka PULZ vám postupne predstavíme jednotlivé tvorivé dielne, ktoré našli zázemie vo Výmenníku č. 1 na ulici Obrody. Veríme, že vás aj touto formou inšpirujeme k nahliadnutiu, či zapojeniu sa do ich činností. Nielen na stránkach časopisu, ale aj osobne.

Zdenka Košová, komunitná pracovníčka projektu SPOTs

TVORIVÉ DIELNE S PANI BRIGITOU Výmenník č. 1 na ulici Obrody už viac ako pol roka patrí každý pondelok od 16. do 18. hodinám patchworku. Záujemcov a obdivovateľov do tajov tejto starej indiánskej techniky zasväcuje Brigita Hurajová. A čo je to vlastne ten patchwork? „Je to technika, ktorú používali už starí indiáni. Spočíva v tom, že staré kusy látky, napr. z deky či odevov, ktoré by inak boli nepoužiteľné, najprv postrihali na štvorce, alebo iné geometrické tvary. Tie potom poobšívali, spolu pozošívali a napokon podšili tkaninou. Výsledkom bola nová a pevná látka s pekným a originálnym vzorom,“ vysvetľuje pani Brigita. Tvorivé dielne sa nesú v komornej, no mimoriadne pokojnej a priateľskej atmosfére. Samozrejme, že s výlučnou prevahou žien. Iba kedy-tedy sa tu objavia malé dievčatá a chlapci, aby robili garde svojim babkám, či mamičkám.

„Ide nám o to, naučiť sa niečo, zabaviť sa a zmysluplne využiť voľný čas. Pozhovárame sa, nielen o patchworku, ale aj o živote, rodine a zdraví. No a popritom si vymieňame informácie o vzoroch, technikách, látkach. Šijeme vankúše, prikrývky, deky, obrusy, ale aj dekoračné obrazy či hračky pre deti,“ hovorí jedna z aktívnych frekventantiek tvorivých dielní Milka Kuchárová. Tvorivé dielne našli vo Výmenníku č. 1 ideálne podmienky. „Príde nás niekedy päť, inokedy dvanásť. Všetko závisí od okolností. Niektoré majú s patchworkom skúseností viac, iné menej. Podstatnú časť práce však musí každá z nás urobiť doma. My tieto dielne vedieme vlastne preto, aby sme naučili niečo nové tých, ktorí sa učiť chcú,“ dodáva pani Brigita. „Chodievam tu kvôli dobrej atmosfére, ale rada sa naučím veci, s ktorými som sa doteraz ani nestretla. Potom môžem vyrábať pekné

veci pre deti a vnúčatá,“ hovorí ďalšia účastníčka tvorivých dielní Žofia Schewcziková. „Necítime sa ešte také staré, aby sme chodievali do klubu dôchodcov. Radi ešte pracujeme hlavou aj rukami,“ smeje sa Betka Kopčíková a tvrdí, že medzi sebou radi privítajú každého, kto sa nevenuje iba patchworku, ale ručným prácam vôbec. „Veď prečo by sme si nevymenili užitočné skúsenosti, aby sme potešili seba, aj druhých,“ dodáva. A my už len dodáme, že vstup do Výmenníka č.1 na ulici Obrody je pre všetkých záujemcov voľný. Prineste si písacie potreby, azda nejaký zákusok a čajík vám uvaria na mieste. Nech sa páči vstúpiť.

Text a foto: Ľubomír Lehotský

www.spots.sk

Pomocná ruka sa spája s kultúrou Občianske združenie Pomocná ruka je jedinou organizáciou v Košiciach, ktorá pozornosť venuje drogovo závislým a ľuďom zo sex-biznisu. Za 10 rokov svojej činnosti sa im podarilo pomôcť takmer 1 500 ľuďom. Svoju činnosť chcú ešte zintenzívniť, aj preto prišla vhod spolupráca s projektom SPOTs. Nielen o závislosti sme sa zhovárali s riaditeľkou OZ Pomocná ruka Zuzanou Pachovou. Ako sa zrodila spolupráca s projektom SPOTs? S projektom SPOTs sme sa zoznámili počas navštevovania ich podujatí, neskôr nám ochotný tím vypomáhal poskytovaním priestorov. Postupom času sme zistili, že nás môže spájať oveľa viac. Zapáčila sa nám myšlienka spájania sociálnych tém s kultúrou. Už teraz sa teším na našu tohtoročnú spoluprácu na projekte Cesta do neznáma. Čo konkrétne viete ponúknuť svojim klientom? Istotu. Spomínam si na jednotlivé posuny klientov, na ich úspechy, boje s neúspechmi a pri tom všetkom sme boli s nimi, pomáhali sme im a podávali pomocnú ruku. Mám pocit, že klienti si vážia našu pomoc, ktorú dostávajú. Ak majú starosti, vedia, kam sa obrátiť. Cesta do neznáma bude pre vás novou dimenziou. Prečo ste sa rozhodli zapojiť do tohto projektu? Chceli sme viac rozprávať o téme závislostí zo širšieho spektra. Mala by byť prezentovaná nielen práca, ktorú robíme, ale aj celé spektrum činností spojených so závislými. Mladí ľudia by si mali uvedomiť, že užívanie alkoholu nie je len jednoduchý spoločenský problém, ale má aj svoje nedozierne následky. Viete v tejto chvíli, ako by mala vaša Cesta do neznáma vyzerať? Program bude určite atraktívny, zostavený z panelových diskusií, živých knižníc a výstav. V diskusiách by sme chceli záujemcom ukázať, čo dokážeme ponúknuť užívateľovi drog, ktorý sa dostane do začarovaného kruhu. Rozprávať budeme o možnostiach liečby, resocializácie (návratu do spoločnosti) a iných možnostiach a riešeniach problémov, ktoré závislosť so sebou prináša. Zhováral sa Ľubomír Lehotský Foto: autor

pulz

1 | 2012

MUZIKANTSKÝ WORSHOP ZABAVIL A POUČIL Sála Výmenníka na Brigádnickej ulici sa zaplnila relatívne rýchlo. Pripravená aparatúra a hudobná formácia Finally sú totiž zárukou kvality, ktorá nielen pobaví, ale aj niečo nové naučí. VARIÁCIE V PRIAMOM PRENOSE

Od začiatku to bola kvalitná hudba, neskôr vtipný komentár, bluesové frázovanie a napokon praktické ukážky a výmena protagonistov za hudobnými nástrojmi. K tomu kvalitný zvuk a skvelá, priam elektrizujúca jazzovo-funková atmosféra. Takto v skratke by sa dal opísať hudobný večer v podobe Muzikantského workshopu, ktorý pripravil projektový tím SPOTs v spolupráci s kapelou Finally. Tí, ktorí sa naň nedostali, budú mať v tomto roku ešte niekoľko príležitostí. „Dôvod, pre ktorý sme začali realizovať hudobné workshopy, je úplne jednoduchý. Chceli sme vytvoriť priestor, kde sa stretnú profesionálni hudobníci so študentmi umeleckých škôl, konzervatórií, ako aj s ľuďmi, pre ktorých je hudba hobby a nevenujú sa jej profesionálne. Pre všetkých účastníkov je to zaujímavá skúsenosť. Každý z nich sa niečo naučí. Mix teórie s praktickými ukážkami a spoločným jam session je spôsob, ako sa dá neformálne vzdelávať, užitočne stráviť voľný čas a hlavne si dobiť baterky, pretože tvorivá a pozitívna atmosféra v ľuďoch ostane ešte niekoľko dní po workshope,“ vysvetľuje projektová manažérka SPOTs Blanka Berkyová. Návrat do sály potvrdzuje jej slová. Hudobníci predvádzajú takmer všetko, čo sa dá zahrať na basgitare, klávesoch, bicích či saxofóne. Publikum, hladné po kvalitnej hudbe zasa neodolá a majstrov odmeňuje potleskom. Pozitívne nabitá atmosféra hustne a na tvárach hudobníkov sa objavujú prvé kropaje potu. „Aspoň vidíte, aká je muzika tvrdá rehoľa,“ vtipne spoza kláves komentuje situáciu líder kapely Finnaly Eugen Botoš. Basgitarista Róbert Vizvári v tej chvíli vyzerá už ako po prvých kilometroch maratónu. Napriek tomu sa nenechá vyrušovať a zahrá to, na čo si publikum i on sám spomenie. Ochotne predvádza stupnice od výmyslu sveta. Nezaostáva ani Gappa so saxofónom, doslova zabudovaným k ústam. V pote tváre šokuje publikum famóznym prejavom a improvizáciou, ale aj možnosťami človeka a jeho pľúc. „To je doktor funku,“ predstavuje saxofonistu Eugen Botoš za skandovaného potlesku prítomných a pokračuje. „V hudbe často znamená menej viac. Ak má zaznieť sólo, netreba ho rušiť, nepliesť sa do

toho!“ Gappa súhlasí a na otázku z publika: či mu nechýbali variácie ostatných nástrojov? odpovedá: „Myslím, že nie. Sólo má vyniknúť, ale nesmie nudiť. Naopak, môže byť jednoduché, pretkané nápadmi. Netreba sa báť jednoduchosti, ale ani okamžitej improvizácie. Napríklad: hrám dlhšie v jednej tónine, občas to oživím a vrátim sa späť,“ vysvetľuje. „Princíp spočíva vo vlastnej tvorivosti a feelingu. Každá skladba sa dá zahrať aj ,školsky‘. Nie všetky noty totiž ponúkajú to, čo sa zahrať dá. Ale to je už vlastný feeling, štýl a bohatstvo muzikanta,“ dopĺňa výklad Robo Vizvári.

BOHATŠÍ MUZIKANTI AJ PUBLIKUM

Atmosféra sa na pódiu razom mení, keď nastupuje a mikrofónu sa ujíma hlasová aj vizuálna elegancia speváčky Katky Suchoňovej. Aj ona predvádza, ako sa dá hlasom reagovať na rôzne variácie funkovej muziky. Pozitívne reagujú prítomní, z ktorých sa mnohí netaja, že si prišli iba vychutnať dobrú muziku a zabaviť sa. „Teší ma, že takí významní hudobníci prichádzajú za svojim publikom aj tu, medzi paneláky. Hoci som absolventkou ĽŠU, nepovažujem sa za muzikanta, skôr za laika. Takéto večery by rozhodne potešili aj častejšie,“ hovorí Zuzana z neďalekej ulice. Celé vystúpenie priam hltajú aj dvaja mladí hudobníci z kapely VAGON PLANET EXPRES, ktorí sa o podujatí dozvedeli z internetu. „Je to super, že sa takí profíci podelia o skúsenosti a umenie aj so začiatočníkmi. Škoda, že sme doteraz o takých podujatiach nevedeli, ale povieme o nich aj iným,“ hovorí 19-ročný Dano.

„Aj my máme kapelu a snažíme sa hrať funk. Chalani z Finally sú super, hrajú majstrovsky, aj keď na mňa trochu drsne. My sa snažíme jemnejšie, ale to je vecou zvoleného štýlu,“ dodáva rovesník a spoluhráč z kapely Ondrej. Obaja v tej chvíli netušia, že na konci večera si vymenia miesta s muzikantmi a zahrajú si na ich nástrojoch. Spočiatku nesmelo, no neskôr oveľa odvážnejšie sa pokúšajú napodobniť svoje vzory a napokon i predviesť kus vlastného kumštu. Všetko pozorne, tentoraz z publika, sleduje basgitarista Robo Vizvári. „Ide im to skvele, zatiaľ sa držia,“ komentuje. Na otázku, či sa nebojí o svoju drahú gitaru, iba s úsmevom dodáva: „Vidieť, že sme prišli medzi muzikantov na úrovni. Nebojím sa ani o basu, ani o ich budúcnosť. Myslím, že takéto workshopy sú cennou skúsenosťou nielen pre divákov, ale aj pre nás, muzikantov,“ uzatvára Robo Vizvári. A my len dodávame, že najbližší muzikantský workshop sa opätovne ponesie v duchu jazzu. Do priestorov Výmenníka na Brigádnickej zavítajú americký muzikanti Chris Byars Quartet už v piatok 4.5. o 18:30. Pre tých, ktorí na workshop nemôžu prísť, máme prichystané prekvapenie. Koncert tejto kapely bude aj vo štvrtok 3.5. o 19:00 hod. v Gess Klube v Košiciach.

Text a foto: Ľubomír Lehotský

www.spots.sk

EUGEN BOTOŠ: „HUDBA MÁ SVOJE PRAVIDLÁ“ V komornej atmosfére jedného z košických jazzových klubov sa na pár hodín rozložila bratislavská jazz-funková formácia Finally. Do Košíc pricestovala, aby bola v rámci muzikantského workshopu k dispozícii hudobníkom – amatérom. Takmer dve hodiny prítomných nielen zabávala, ale aj hudobne vzdelávala. Otázkam nebolo konca, aj preto sa záverečné jamovanie z časových dôvodov nekonalo. Vraj sa uskutoční nabudúce. Aspoň tak to Košičanom sľúbil Eugen Botoš, ktorému sme bezprostredne po skončení muzikantského workshopu položili niekoľko zvedavých otázok. O hudbe rozprávate pomerne veľa. Ako sa hovorí muzikantom o hudbe ústami? Pokiaľ nie sú hráčmi na dychové nástroje, tak veľmi ťažko. Vám to však ide celkom dobre… Asi preto, lebo témy dosť odľahčujem. Ak by sme šli do hĺbky, asi by sme sa poriadne a nadlho zavŕtali. Čo hovoríte ľuďom na muzikantských workshopoch? Trochu o hudbe, trochu o pravidlách, trochu o tom, ako to funguje, niečo o našom projekte Finally, o čom sú tie skladby, ako sa rodili… Ale hovorí sa naozaj ťažko. Muzikant by o hudbe rozprávať nemal, mal by ju prezentovať hraním. Ale vy to napriek tomu robíte, prečo? Asi preto, že nemám a nechcem nič tajiť. Veľmi rád sa s ostatnými podelím o to málo, čo sme sa naučili.

Sú veci, ktoré nikdy neprezradíte? Určite nie. Prečo ste sa dali na muzikantské workshopy? Aby som hovoril ľuďom pravdu. Nedávno boli za mnou v Rožňave žiaci – Rómovia – vraj, ako sme to dokázali? Že aj oni by chceli mať vlastné CD-ečko a ako to majú urobiť. Priznám sa, že tomu chlapcovi som nevedel hneď priamo odpovedať. ??? Je to drsné, ale ja som mal to šťastie, že som sa narodil slušným, inteligentným rodičom, ktorí ma nechali tvoriť a vyštudovať. Niektoré deti to šťastie nemali a tým ja sám pomôcť nedokážem. Pravda sa hovorí ťažko. Čo som mal rozprávať? Báchorky o tom, že nech cvičí a raz sa na neho šťastie usmeje? Ono to tak nefunguje, lebo na umenie musí mať človek podmienky. To je realita. Napriek povedanému, prečo chcete ľudí na workshopoch posúvať dopredu? Pretože podporujem konkurenciu. Ak vyrastie, bude možná kvalitná konfrontácia, ktorá prinesie ešte väčšiu kvalitu. Aký je váš vzťah k amatérskym – garážovým hudobníkom? Veľmi pozitívny. Ale iba čo sa týka ich nadšenia, zápalu a čistého priateľstva, s akým k hudbe pristupujú. Som však kritický k moderným trendom, kedy dostupná technika umožní zažiariť v hitparádach prakticky hocikomu, kto sa doma zavrie a deň-dva bude krútiť gombíkmi, tlačiť tlačítkami a ťahať myšou. Nie som proti nikomu, ani proti garážnikom,

ani proti svadobníkom, ani proti komercii, ale chcem, aby zostal aj kúsok priestoru pre naozajstnú kvalitu. Počas workshopu ste poslucháčom povedali, že hudba má svoje pravidlá aj v improvizácii. To znamená, že sa nemožno riadiť iba intuíciou, hraničiacou s anarchiou? Ale iste, aj tak sa dá, len potom za tým nehľadajme kvalitu. Uznávaní hudobníci sveta vravia, že bez dokonalého zvládnutia teórie nemôže človek tvoriť kvalitnú hudbu. Veď ak dokonale nepoznám chemické prvky, nemôžem tvoriť chemické vzorce, či pokusy! Môžeme sa síce baviť o subjektívnych hudobných pocitoch, ale potom sa pýtam: Načo sú nám hudobné školy, konzervatóriá, keď sa všetko bude posudzovať iba subjektívne, a nie na základe objektívnych kritérií? Čo teda odporúčate? Kvalitné vzdelanie a klasickú muziku, v ktorej treba hľadať pravdu a múdrosť. Ľudia a hudobníci sa musia vzdelávať, aby mali čo najväčší prehľad o hudbe, o jej koreňoch a zákonitostiach. Žijete v Bratislave, ako vnímate košické hudobné „podsvetie“? Myslím si, že je veľmi kvalitné a teším sa na ďalšie stretnutia v roku 2012 aj v rámci projektu SPOTs.

Zhováral sa Ľubomír Lehotský Foto: autor

Eugen Botoš

Pochádza z Bratislavy, kde uzrel svetlo sveta v roku 1982. Ako tvrdí, mal šťastie, že sa narodil práve svojim rodičom, ktorí ho okrem iného nechali vyštudovať konzervatórium a VŠMU. Pätnásť rokov hrá na husle vo Violin Orchestra Bratislava, okrem toho aj v komornom orchestri I Musici del Teatro a v orchestri SND ako prvý hráč na husle. Aktívne sa venuje jazzu a funku a jeho kapela Finally, kde hrá paradoxne na klávesy, sa tohto roku dožije prvého okrúhleho jubilea (10 rokov vzniku). Ich druhé CD-ečko My Space zaznamenalo v zahraničí mimoriadny úspech, čo v praxi znamená viac ako 20-tisíc predaných albumov v digitálnej podobe. V Košiciach bol uplynulý rok niekoľkokrát, okrem muzikantského workshopu predovšetkým ako predkapela svetovej funkovej legendy Earth, Wind & Fire.

pulz

1 | 2012

Supertrieda alebo projekt pre deti a ich učiteľov Už sedem rokov učitelia a žiaci objavujú skryté umelecké vlohy vo svojich radoch v rámci projektu Supertrieda. Takto chcú budovať dobré vzťahy, motivované kreativitou a umením. Spojenie s projektom SPOTs má priniesť „školopovinným“ nový rozmer – spoluprácu s umelcami. Projekt nielen pre talentovaných

Hlavným cieľom projektu Supertireda je zvýšenie kultúrnosti žiakov. „Štatistiky vravia, že talentované sú len 4 percentá detí. My sa chceme venovať všetkým, aby aj tých 96 percent dostalo šancu objaviť a rozvíjať v sebe skrytý talent. Každé dieťa je v niečom talentované,“ tvrdí duša projektu Martina Bodnárová z občianskeho združenia Supertrieda. Projekt Supertrieda je zameraný na umelecké výchovy na základných a stredných školách. Používa ich ako prostriedok na zvyšovanie kultúrnosti. S netradičnými formami vyučovania sa môžu žiaci stretnúť na hodinách hudobnej výchovy či umenia. „Trieda funguje ako malý orchester, deti hrajú na flauty, bubnujú,

spievajú a najmä vymýšľajú rôzne zaujímavé dielka. Projekt ich vedie k autorskému umeniu, deti tvoria vlastné scenáre, divadlo, produkcie. Projekt vznikol zdola, je založený na motivácii detí,“ dodáva Martina Bodnárová. Skúsenosť potvrdzuje, že ak sa trieda zapojí do projektu, zostáva v ňom ešte dlhé roky. Psychológovia tento projekt označili za prevenciu šikany a agresivity v triede. Z detí sa stáva dobrá partia, začínajú si rozumieť, spoznávajú sa. Tí, ktorí spolu chodili do triedy niekoľko rokov sa zrazu lepšie spoznajú, chcú spolu pracovať a tráviť voľný čas. Projekt do značnej miery uľahčuje prácu aj samotným učiteľom. „Oveľa ľahšie sa nám pracuje s motivovanými deťmi,“ potvrdzuje Bodnárová. Problémom súčasnej školy sú často demotivované a unudené deti. Supertrieda sa snaží o presný opak. „Učitelia po istom čase zisťujú, že deti sú zrazu iné: nadšené, pracovité, ochotné,“ dodáva koordinátorka M. Bodnárová. Supertrieda sa už stihla votrieť aj do priazne slovenčinárov, etikárov, katechétov, telocvikárov či angličtinárov. „Keď sa zapoja aj fyzikári,

budeme tu mať celú generáciu vedcov,“ vtipne konštatuje Bodnárová.

Spolupráca s výmenníkmi

Experimentálny komunitný projekt obnovy výmenníkových staníc na košických sídliskách – SPOTs a budúce Európske hlavné mesto kultúry – Košice 2013 sa do projektu zapojili v tomto roku po prvýkrát. „Supertrieda je vynikajúca príležitosť na prácu s učiteľmi, deťmi, komunitou a rodinami. Spolupráca so školami a rodinami sa doposiaľ osvedčila každému mestu kultúry. Umožňuje širšie zapojenie verejnosti do projektu. Supertriedu sme predovšetkým obohatili o spoluprácu učiteľov s umelcami,“ vysvetlil dôvody spolupráce Christian Potiron z projektového tímu SPOTs. Spolupráca nebude len jednorazovou záležitosťou. V roku 2013, kedy budú Košice nositeľom titulu EHMK, sa národné kolo prehliadky toho najlepšieho, čo sa deťom pod vedením svojich učiteľov podarilo vytvoriť, uskutoční práve v metropole východu.

Učiteľ alebo kamarát?

Magda Páleníková z Evanjelickej základnej školy Palisády v Bratislave má spolu so svojimi žiakmi už trojročné skúsenosti. „Postupne som videla, ako sa deti menia, spoznávajú. Zo slabých a odstrkovaných žiakov sa vďaka objaveniu ich skrytého talentu stali rovnocenní členovia tímu,“ potvrdzuje učiteľka, ktorá si za svoju prácu vyslúžila aj ocenenie Učiteľ, môj kamarát. „Viem, že polovica tohto ocenenia patrí mojim žiakom v supertriede. Učiteľ nemôže byť kamarátom, keď dáva iba písomky, zlé známky či stále napomína. Kamarátom sa stáva práve v Supertriede.“ V projekte ide predovšetkým o zmenu vzťahu učiteľa k deťom. „Nie som pre nich len učiteľka, ktorá stále niečo chce. Naopak, vzniká kamarátsky vzťah, hodiny sú pestrejšie, deti sa na nich zabávajú. Nájdem ich kladné a záporné vlastnosti, ktoré potom riešime aj individuálne. Pre učiteľa je to kreativita vo vyučovaní,“ dodáva M. Páleníková. Podľa odborného garanta projektu dramatika, režiséra a scenáristu Silvestra Lavríka tajomstvom úspechu je zážitkové učenie. „Máme dané ihrisko, čo je v našom prípade javisko. Máme dané pravidlá, čo sú divadelné vyjadrovacie prostriedky. Deti rady na seba preberajú iné identity. Divadlo je len prostriedok, nie cieľ. Tým má byť zážitok.“ Vyvrcholením celoročnej práce detí a učiteľov sú súťažné celodenné festivaly v Nitre, Košiciach, Prešove, Bratislave, Banskej Bystrici a celoštátne finále v Martine. A čo je pozoruhodné – Supertrieda je jediným slovenským projektom, ktorý sa stal vzorom pre vyučovanie umeleckej výchovy vo všetkých štátoch EÚ. Ľubomír Lehotský, Foto: autor

www.spots.sk

HOPI HOPE INTEGRUJE, ZABÁVA A LÁME BARIÉRY Divadlo Hopi hope je projekt integrovaného divadla, v ktorom sa spája nadanie skúsených hercov a nadšenie ľudí s handicapom. Spolupráca je dielom protagonistov divadla NeoN a o. z. Art Est. Sociálne divadlo a práca s komunitami je vlastná i projektu SPOTs, aj preto sa Hopi hope stal jedným z jeho významných pilierov.

CHUŤ A OPTIMIZMUS

Na javisku v centre voľného času Domino vládne dobrá nálada. Peťo Kalmár (31), režisér a manažér v jednej osobe, rozdáva posledné pokyny pred skúškou. Počúva ho sedem hercov divadla Hopi hope. Všetko by na prvý pohľad pôsobilo úplne obyčajne, keby sa s textom, gestami a javiskovým prejavom nepasovali ľudia s mentálnym znevýhodnením. „Sú skvelí, majú chuť a optimizmus. To je to, čo nám, hercom občas chýba,“ hovorí Zuzka Dovičáková (26) režisérka a herečka z občianskeho združenia Divadlo NeoN. „Keď začala spolupráca, zistili sme, že takáto art-terapia neovplyvňuje iba našich handicapovaných kamarátov, ale veľmi podstatneaj nás, ostatných. ich optimizmus je našťastie nákazlivý a tak prestávame myslieť na rôzne malichernosti, ktoré zaťažujú naše životy,“ vyznáva sa Zuzka Dovičáková.

NA JAVISKU

Na javisku medzitým zavládne pracovná atmosféra. Z tvárí protagonistov cítiť sústredenie. Peťo vydáva pokyny a usmerňuje. „Naši herci majú veľkú odvahu aj nadšenie, výborne sa s nimi spolupracuje. Jediné, čo im ide slabšie, sú texty,“ hovorí Peťo. Projekt Divadlo Hopi hope už vo svojom názve nesie posolstvo nádeje. Okrem toho, ľu-

ďom s mentálnym znevýhodnením pomáhajú rozvíjať reč, myslenie a pohyb. V neposlednom rade však sleduje odstraňovanie predsudkov a bariér. „Šesť rokov sme nacvičovali, no hrávali sme nepravidelne. Po toľkých rokoch sme sa rozhodli prevziať na plecia viac zodpovednosti. Povedali sme si, že budeme hrávať minimálne dvakrát za mesiac. V praxi je to podstatne viac. Ale teší nás to, sme radi, že prekvapujeme publikum, aj samých seba,“ hovorí Peťo.

INTEGROVANÉ DIVADLO

Projekt Hopi hope má za sebou až tri naštudovania. Práve dokončujú O myšiach a ľuďoch, úspešne rozohrali Kukučínovho Neprebudeného a úspechy žnú aj s pásmom Marienko a Janka. „Naši kamaráti sú už dávno von zo školských lavíc, napriek tomu ich mnohí vnímajú ako veľké deti. Trochu nás to zlostilo, preto sme sa rozhodli, že budeme hrať témy, ktoré niečo povedia aj dospelým. A v tom sa naši herci veru našli,“ hovorí Zuzka Dovičáková. „Je úžasné, ako dokážu precítiť hru. Emócie, prejavy radosti a smútku im idú vynikajúco. Nielen na javisku, ale aj v živote,“ pridáva Peter. Práca s handicapovanými ľuďmi je obohacujúca a človeka napĺňa. Aj preto sa ľudia z NeoNu i ArtEstu vydali na túto neľahkú cestu. Vyžaduje si veľa trpezlivosti a energie.

Na konci však prichádza odmena v podobe neobyčajne veľkej dávky pozitívnej energie. „Priznávam, spočiatku som sa práce s nimi trochu obávala. Predsudky som nemala, to nie, ale chýbali mi skúsenosti. Dnes viem, že sú mimoriadne disciplinovaní, otvorení a pozitívni ľudia. Prídu a objímu vás. My na to nie sme zvyknutí, ale aj takto dokážu lámať bariéry,“ hovorí Zuzka.

DO PRÁCE

Skúška zanietených protagonistov Hopi hope sa prehupla do druhej polovice. Zuzka začína skúšať myši. Ide im to ako po masle, veď práce sa neboja. „Veľmi rád nacvičujem, som tu s kamarátmi a milujem srandu. Aj preto mám rád komédie,“ hovorí Vladko. Vysmiata je aj Mima, ktorá si vyslovene vyberá iba veselé postavy. „Rada sa na pódiu smejem, aj keď niekedy veľa nacvičujeme. Za divadlo by som aj dýchala,“ hovorí. Divadlo Hopi hope sa už teraz teší do práce aj v rámci projektu SPOTs. Cesta do neznáma je projekt, kde práve ArtEst, pre svoje sociálne a marginalizované zameranie, nemôže chýbať. „Chceme sa ešte viac otvárať Košiciam, svetu aj iným komunitám. Veríme, že model spoločného diela, na ktorom pracujú handicapovaní herci a amatéri – herci bez handicapu, poslúži ako cesta k spájaniu a integrácii aj v iných oblastiach života. A ak bude spojené s umením, bude to o to lepšie,“ uzatvára Peter Kalmár.

Text a foto: Ľubomír Lehotský

pulz

USE THE C!TY vyzýva použiť mesto Pozývame vás na Multižánrový festival rôznych foriem, žánrov i podôb umenia vo verejnom priestore. Vyzývame Košičanov použiť mesto!. Nie je za tým nič iné, ako opäť raz vyjsť do ulíc mesta a zažiť naplno atmosféru mesta v ktorom žijem. Tohtoročný festival ponúka niekoľko super-lákadiel. Medzi hlavné podujatia bude patriť rozhodne Kartónovémesto, Mesto plné hudby, Bodies in the urban space, SDK. EUROPE či Call boxes. Festival zároveň potrebuje nadšených pomocníkov a preto hľadá dobrovoľníkov. Využite možnosť stať sa aktívnou súčasťou najtvorivejšieho festivalu v meste. Budete v blízkom kontakte s nezvyčajnou umeleckou tvorbou vo verejnom priestore a získate mnoho skúseností. Viac informácií nájdete na www.usethecity.sk.

Ukážme svetu „Mesto plné hudby“ (25. mája 2012) a dokážme, že aj v Košiciach hudba spája ľudí. Nie je dôležitý žáner, vek, pohlavie či skúseností. Stačí ak vezmete svoj hudobný nástroj, zavoláte kamarátov a pomôžete naplniť hudbou celé mesto. Hľadáme tiež 20 tanečníkov, akrobatov, breakdancerov, horolezcov a športovcov pre unikátny projekt „Bodies in the urban space“. Vybraní účastníci budú mať jedinečnú možnosť, prvýkrát na Slovensku, zúčastniť sa štvordňového workshopu rakúskeho súboru „Cie Willi Dorner“. Pouličné predstavenie, ktoré sprevádza publikum cez vlastné mesto, zaujme interakciou medzi telami tanečníkov a mestskou architektúrou či fasádami. Umožňuje tak získať publiku iný pohlaď na to, čo ľudí denne obklopuje.

1 | 2012

Program SPOTs Apríl / máj 2012

APRÍL

02. 04. 2012 18:00 | Výmenník Obrody Narodeniny výmenníka – oslava druhých narodenín spojená s bohatým programom a rôznymi aktivitami pre účastníkov 03. 04. 2012 od 16:00 | Výmenník Obrody Vernisáž výstavy s veľkonočnou tematikou MŠ Hrebendova 3 03. 04. 2012 18:00 – 20:00 | Výmenník Brigádnická Vedecká kaviareň – Komunikácia matky s plodom 05. 04. 2012 15:30 – 18:00 | Výmenník Obrody Veľká noc vo výmenníku – pletenie korbáčov, zaspieva zbor nemecko-karpatského spolku a budú sa maľovať vajíčka 12. 04. 2012 17:00 | Výmenník Obrody Živá knižnica – život zahraničných študentov na Slovensku

máj

04. 05. 2012 od 18:30 | Výmenník Brigádnická Chris Byars Quartet – workshop 05. 05. 2012 od 19:00 | Ges Club Chris Byars Quartet – workshop 07. 05. 2012 od 10:00 Cesta do neznáma – miesto a podrobnosti upresníme na www.spots.sk 08. 05. 2012 Bývalé kino Slovan Supertrieda Zmena programu vyhradená

Aktuálny program aj s podrobnosťami hľadajte na http://www.spots.sk

PULZ

Noviny projektu SPOTs

vydáva: Košice 2013, n. o., Kukučínova 2, 040 01 Košice, periodicita: dvojmesačník, kontakt: 055 / 685 24 99, spots13@kosice2013.sk, www.spots.sk, www.kosice2013.sk, zodpovedný redaktor: Mgr. Ľubomír Lehotský, redakčná rada: Mgr. Ľubomír Lehotský, Ing. Blanka Berkyová, Christian Potiron, grafika: Mgr. art. Samuel Čarnoký, registrácia: Ministerstvo kultúry SR – EV 4164 / 10, tlač: BEKI Design, s. r. o., Nepredajné!