Pulz 04 2012 by Spots Projekt

4 | 2012 DVOJMESAČNÍK november 2012

Noviny projektu ročník iii.

Na preklad opery Kráľ duchov do mantáckeho jazyka sa radi podujali členovia štósskeho dychového orchestra.

Kráľ duchov prehovoril po mantácky

Polievkový festival zblížil, pobavil i zasýtil

Historka tvrdí, že Johan Wolfgang Goethe išiel jedného večera z návštevy svojho priateľa a cestou uvidel osobu, ktorá niesla v náručí balík raždia. Až na druhý deň sa Goethe dozvedel, že to bol miestny sedliak, ktorý niesol svojho na smrť chorého synčeka. Tento zážitok pretavil Goethe do básne Erlkönig. Hudobný skladateľ Marek Piaček predkladá silný dramatický príbeh aj vďaka projektu SPOTs a kultúrnemu centru Stanica Žilina – Záriečie v súčasnej opere Kráľ duchov v mantáckom nárečí. Viac na strane 3.

Takmer tridsať druhov teplých polievok a zaujímavý program prilákali do areálu Ryby na Aničke bezmála tisícku návštevníkov. Vstup bol voľný a každý, kto chcel ochutnať z množstva chutných polievok, si mohol zakúpiť 3-eurové konzumné. Túto možnosť využilo prvých tristo návštevníkov, ktorí sa v areáli nazbierali za hodinu a pol. Organizačný tím neodhadol úplne presne, ako magicky zaúčinkuje na Košičanov chladné počasie a teplé jedlo, a preto boli skoro všetky polievky zjedené za dve hodiny. Viac na strane 4.

nepredajné

SPOTs

www.spots.sk

Foto: Miroslav Vacula

Festival ROZMANITOSŤ Prvý ročník festivalu menšín žijúcich v Košiciach priniesol bohatý multikultúrny program, ktorý zahŕňal premiéru súčasnej opery, divadlo, folklór, výstavu fotografií, verejné diskusie, hudbu a zábavu. Samostatnou kapitolou bol Polievkový festival s výbornými kapelami, množstvom tanečníkov, hudobníkov, a najmä s jedinečnými chuťami polievok z rôznych kútov sveta. Vďaka kvalitným partnerom a spontánnemu záujmu Košičanov bola premiéra festivalu vydarenou bodkou festivalovej sezóny. Viac na strane 5.

2 Editoriál

Obdobie festivalov máme za sebou a postupne sa cez plánovaciu fázu budúceho roka dostaneme k bilancovaniu tohtoročných aktivít. Samozrejme, je dobré troška pribrzdiť, zvoľniť tempo a obzrieť sa za sebou. Byť kritický a povedať si, čo bolo dobré a čo by mohlo byť aj lepšie. Aj my sa v tomto čísle PULZU ohliadame za našimi aktivitami, ktoré sme za posledné obdobie pripravili v spolupráci s našimi partnermi. Máme za sebou silné a krásne momenty, ktoré

pulz sme zažili počas festivalovej sezóny. Aby som bol konkrétnejší, vidieť predstavenie Steel my heart počas festivalu Naše sídliská bol naozaj hlboký zážitok, ktorý aj vďaka svojej kritickej rovine priniesol množstvo vtipných, ale aj smutných momentov. Tak isto Polievkový festival plný rôznych etník, náboženstiev a národností priniesol radosť zo spoločného podujatia pre celú tú rozmanitú zmes obyvateľov Košíc. Podnikli sme ďalšiu Cestu do neznáma, tematicky venovanú hendikepovaným ľuďom. Ľudia mali možnosť vidieť tvorbu hendikepovaných ľudí vďaka maľbám či divadlu, no určite najosobnejší zážitok mohli prežiť z formátu Živých knižníc,

4 | 2012

kde návštevníkom rozprávali svoj príbeh osobne ľudia s postihnutím. Vďaka konkrétnym ľuďom z projektu SPOTs mali Košičania možnosť vidieť množstvo krásnych podujatí, divadiel a aktivít, preto im chcem popriať veľa sily do ďalšej práce. Zároveň sa chcem aj poďakovať aj všetkým tým, ktorí prišli, videli, zapojili sa a nebáli sa vyjsť pred dvere svojho domova, aby získali nové zážitky a poznanie.

S úctou Ján Hološ PR a marketing projektu SPOTs

Relax vo výmenníku pre telo i dušu Už takmer rok sa trikrát do týždňa mení Výmenník Obrody na relaxačné centrum cvičencov Power Jogy. Prítmie, horiace sviečky a príjemná hudba spojená s cvičením predstavujú ideálny spôsob, ako uvoľniť telo i dušu.

Cvičiteľka Marta Kubcová sa v minulosti venovala mnohým telesne vyčerpávajúcim športom. No po tom, ako sa začali objavovať zdravotné problémy, sa rozhodla pre cvičenie jogy. V súčasnosti svoje poznatky odovzdáva Košičanom vo Výmenníku. Podľa jej slov, toto indické cvičenie, prepojené s hinduizmom a budhizmom, je určené pre všetky vekové kategórie, čo sa odráža aj na vekovom rozpätí návštevníkov. „Stáva sa, že spoločne cvičia deti, mamičky i seniori. Každý si v cvičení nájde to, čo mu vyhovuje. Najdôležitejšie je však správne dýchať.

Ilustračné foto / Internet

Správne dýchanie dokáže pozitívne ovplyvniť psychiku i množstvo telesných funkcií. Pri cvičení vôbec nezáleží na tom, ako dlho vydržíte v jednej polohe alebo akú silu do cvičenia vložíte, pretože joga nie je súťaživý šport. Vo výmenníku cvičíme dynamickejší druh jogy, ktorý sa volá Power Joga. Hodina začína strečingom, uvoľňujúcimi cvičeniami, neskôr prechádzame na trošku náročnejšie, posilňovacie cviky, a napokon relaxujeme. Joga dokonca pomáha i tým, ktorí chcú schudnúť,“ hovorí Marta Kubcová. Cvičením jogy sa aktívne zapája celé svalstvo, čo má za následok zlepšenie pružnosti tela i svalového napätia. Aj to je jeden z dôvodov, prečo jogíni po určitom čase strávenom cvičením dokážu predviesť také pozície, pri ktorých sa nestačíme čudovať. Cvičenie jogy však zvládnu i nie príliš ohybní ľudia, alebo tí, ktorých bolesť pri každom pohybe od iných typov cvičenia odrádza. Vo výmenníku preto môžete nielen relaxovať, ale aj stretnúť nových príjemných ľudí a a ešte urobiť niečo pozitívne pre svoje telo. Pravidelné cvičenie jogy zlepšuje telesný stav, udržiava telo v kondícii, povzbudzuje celý systém, vedie k jednote tela, mysle a dychu. Zároveň je prostriedkom ovládania tela s cieľom dosiahnuť rovnováhu telesných energií pre uvoľnenie mysle, dokáže oddialiť celý rad prejavov starnutia a pomôže cítiť sa a vyzerať lepšie. Joga je prostriedkom ku zmierneniu niektorých bežných chorôb, pomáha pri artritíde, bolestiach chrbta a predovšetkým pri problémoch spojených s chybným držaním tela, pri nespavosti či chronickej únave. Zmierňuje stres, úzkosť a dobíja energiu. Text: Etela Matová

www.spots.sk

Kráľ duchov prehovoril po mantácky Historka tvrdí, že Johan Wolfgang Goethe išiel jedného večera z návštevy svojho priateľa a cestou uvidel osobu, ktorá niesla v náručí balík raždia. Až na druhý deň sa Goethe dozvedel, že to bol miestny sedliak, ktorý niesol svojho na smrť chorého synčeka. Tento zážitok pretavil Goethe do básne Erlkönig. Hudobný skladateľ Marek Piaček predkladá silný dramatický príbeh aj vďaka projektu SPOTs a kultúrnemu centru Stanica Žilina – Záriečie v súčasnej opere Kráľ duchov v mantáckom nárečí.

Kráľ duchov je súčasná opera, ktorú ste naštudovali už v roku 2009 v Bratislave s predstaviteľmi súčasnej elektronickej scény. Teraz ste ju oprášili a prispôsobili na štósske pomery. Prečo práve Kráľ duchov a Štós? Kráľ duchov je balada, nemecká balada. Príbeh spracoval aj Johann Wolfgang Goethe. Štós je nemecká obec. Navyše obyvatelia hovoria špecifickým dialektom. Už v prvej verzii Kráľa duchov sme pracovali s dialektom, vtedy to bol hornorakúsky dialekt, kamarát, čo s nami vtedy spolupracoval bol odtiaľ. No a spojiť príjemnú prácu po hudobnej stránke s variáciami na nemeckú baladu, to sme museli skrátka zrealizovať. Spolupráca s dychovým orchestrom Štós sa vyvinula spontánne, ako pokračovanie po Kinobuse 2011. Ako ste sa našli? A prečo práve štóssky dychový orchester? Keď mi kolegovia z Kinobusu ponúkli možnosť spolupracovať na projekte s dychovým orchestrom, tak som okamžite súhlasil, pretože sa mi tak plnil detský sen spraviť niečo s dychovkou. Môj pradedo bol v Šumiciach na Morave kapelníkom, hrávali s dychovkou po strednej Európe. Štós bol na trase Kinobusu a s miestnym dychovým orchestrom sme si padli do oka, projekt Metropolis v kine Pokrok sa vydaril nad všetky očakávania. Dohodli sme sa, že pokiaľ sa bude dať, pomôžem im trochu s nacvičovaním aj ich bežného repertoáru. Príležitosť sa naskytla, keď sme dostali ponuku zrealizovať projekt opery Kráľ duchov v rámci festivalu Rozmanitosť. Koľko trvala práca na tejto obnovenej premiére? Asi pol roka. Operu sme museli skrátiť, niektoré scény prepracovať, preložiť časti básne do mantáčtiny, vymeniť vizuálnu zložku – pôvodná mala mestský charakter. Novú sme prispôsobili viac prírode, lesom, obci, obyvateľom Štósu. Ako vznikla myšlienka preložiť Goetheho predlohu do mantáčtiny? V opere pracujeme s rôznymi typmi prednesu, okrem obyčajného spevu spievajú sólisti operne, a dokonca používajú prednes na pomedzí spevu a deklamácie, tzv. Sprechgesang, ktorý často používal v tvorbe Arnold Schönberg napr. v diele Pierrot Lunaire. Obaja sólisti majú bohatú skúsenosť s takouto tvorbou. Stano Beňačka a Jozef Chabroň v čase vytvárania prvej verzie práve študovali Schönbergo-

vu operu Mojžiš a Áron. Stano ako člen zboru a Jozef ako zbormajster. Využitie dialektu ako ďalšieho prvku narábania s nemeckým jazykom je len logickým pokračovaním. Mne boli vždy sympatické diela, ktoré pracujú s dialektom – napr. básnik H. C. Artmann písal básne vo viedenskom dialekte. No a navyše Goetheho verše v mantáčtine, to znelo aj pre nášho nemeckého kolegu – režiséra exoticky. Dlho ste hľadali niekoho, kto sa podujme na tento preklad? Pravdepodobne nešlo o jednoduchú záležitosť. Jednoduché to nebolo, ale na preklad sa radi podujali členovia dychového orchestra a ich rodiny. Základ, ktorý používame v opere, preložil Gabi Müller, použili sme však aj miestne básne písané v dialekte, a dokonca aj jeden príhovor v rámci opery má Gabi tiež v dialekte. Na predstavení sa podieľal aj nemecký režisér Marold Langer-Philippsen. Ako sa vám spolupracovalo? Poznáme sa dlho a pracujeme na rôznych projektoch – okrem Kráľa duchov aj na projekte pre rakúsky rozhlas PARADISELOST V - REBELLION, pripravujeme aj projekt o bombardovaní bratislavskej Apolky. S ním sa spolupra-

cuje dobre. Tento projekt bol však výnimočný aj preňho, pracovať na Slovensku s Nemcami bola aj preňho výzva. Premiéra opery sa uskutočnila v rámci festivalu Rozmanitosť (7. októbra 2012) v Košiciach. Ako podľa vás reagovali diváci aké pocity máte po premiére vy osobne? Tieto projekty sú také lokálne, že sú svojím spôsobom veľmi zaujímavé pre divákov mimo oblasti vzniku. Bolo cítiť, že v publiku je silná zostava zo Štósu a okolia – podľa reakcií na rôzne vtipy, narážky, ktoré mohli poznať iba obyvatelia Štósu. Som zvedavý, ako prijmú tento projekt v iných mestách. Kde budeme môcť Kráľa duchov v tomto prevedení ešte vidieť/počuť? V sobotu 8. decembra v Žiline na stanici Záriečie a pokúšame sa operu dostať aj do Bratislavy. Aj Marold sľúbil, že sa popýta v Mníchove, tak uvidíme. V týchto dňoch ste dokončili operu 66 sezón podľa filmu Petra Kerekesa, ktorá bude mať premiéru 26. novembra 2012 v Košiciach. Na čo sa môžeme tešiť? Na krásnu hudbu, letnú, veselú, roztopašnú atmosféru, hudbu vlniacu a vznášajúcu sa v slnečnom opare, kde však – podobne ako vo filme, možno dokonca aj trošku viac – neustále znejú názvuky na najtragickejšie udalosti v živote obyvateľov stredoeurópskeho priestoru.

Za rozhovor ďakuje Zuzana Lehotská

Autorovi opery, M. Piačekovi, sa spoluprácou s dychovým orchestrom splnil detský sen.

Foto: Miroslav Vacula

KRÁĽ DUCHOV – súčasná opera v nemeckom jazyku a mantáckom nárečí. Autori: Marek Piaček, Martin Ondriska, Stano Beňačka, Marold Langer-Philippsen a Dychový orchester Štós. Dielo vzniklo v koprodukcii projektu SPOTs / Košice 2013, n. o. a kultúrneho centra Stanica Žilina-Záriečie ako zaujímavý príklad spolupráce profesionálnych súčasných hudobníkov a tradičných lokálnych hudobníkov z dychového orchestra. Mantáci Nemci žijúci v oblasti južného Spiša. Patria k nim obyvatelia obcí Gelnica, Medzev, Mníšek, Smolník, Smolnícka Huta, Štós a Švedlár.

pulz

4 | 2012

Polievkový festival zblížil, pobavil i ZASÝTIL Takmer tridsať druhov teplých polievok a zaujímavý program prilákali do areálu Ryby na Aničke bezmála tisícku návštevníkov. Vstup bol voľný a každý, kto chcel ochutnať z množstva chutných polievok, si mohol zakúpiť 3-eurové konzumné. Túto možnosť využilo prvých tristo návštevníkov, ktorí sa v areáli nazbierali za hodinu a pol. Organizačný tím neodhadol úplne presne, ako magicky zaúčinkuje na Košičanov chladné počasie a teplé jedlo, a preto boli skoro všetky polievky zjedené za dve hodiny. Originálnou bodkou za festivalom Rozmanitosť bol na Slovensku netradičný Polievkový festival. Jednoduché teplé jedlo tak spojilo Košičanov a menšiny žijúce v druhom najväčšom meste Slovenska. Pripravené polievky ochutnávali porotcovia: Christian Potiron z projektu SPOTs, Jaroslava Sabová z obchodného domu TESCO a hlavný porotca, šéfkuchár Jaroslav Žídek, ktorý popritom stihol navariť aj vlastnú kuraciu polievku v kokosovom mlieku – Tom Kha Kai. Hlasovania sa zúčastnili aj návštevníci festivalu. Jednou z nich bola Ruska Irina Rogač: „Atmosféra festivalu bola veľmi pozitívna, spojila menšiny žijúce na Slovensku s kultúrou iných národov. Už teraz sa teším na budúci rok.“ Kým sa varilo a ochutnávalo, v stane zatiaľ prebiehal tanečný a hudobný sprievodný

program. O dobrú náladu sa až do večera postarala multižánrová slovenská kapela La3no Cubano, pražská skupina Al-Yaman a známa rómska formácia z Belehradu – KAL Band. Symbolickú Zlatú lyžicu za najchutnejšiu a najzaujímavejšiu polievku festivalu získala Kristína Novosadová, ktorá zabodovala žihľavovou polievkou.

„Budúci rok budeme musieť zabezpečiť viac litrov polievok, hudobný program musí bežať zároveň s distribúciou polievok, recepty by mali byť vytlačené vopred v každom stánku a mapa areálu s konkrétnym programom bude na viditeľných miestach,“ zhodnotil potrebné vylepšenia pre budúci ročník dramaturg festivalu Christian Potiron.

Záujem o Polievkový festival predčil očakávania organizátorov. Foto: Miroslava Majorošová

Rómovia uvarili cupu a marikľu Tím Rómskeho mediálneho centra MECEM pod vedením programovej riaditeľky Jarmily Vaňovej zvolil klasiku, ktorú poznajú nielen rómske, ale aj slovenské rodiny. Jednoduchá a striedma cupa sa varí najmä vtedy, keď nie sú peniaze. Základom sú zemiaky, zelenina, múka, masť. Pre lepšiu chuť sa pridáva mäso a klobása. Podáva sa s marikľou, čo je placka z múky a vody, ktorá u Rómov slúži ako náhrada za chlieb. Aké boli reakcie ľudí? Rôzne. Zaujímali sa, aké suroviny sme použili, pýtali si recept. Iných nezaujímala len polievka, ale skúšali si rómske slová, ktoré ovládajú, a chceli vedieť, či ich vyslovujú správne. Fandili nám, mnohí nás spoznávali ako tváre z televíznej obrazovky. Bola som veľmi milo prekvapená reakciami, pretože tie vôbec nesvedčili o nejakom rasizme, či nenávisti, práve naopak, viedli sa dosť zaujímavé diskusie. Košice nesklamali, len opäť dosvedčili, že máme naozaj kredit multikultúrneho mesta. Jaro Žídek je profesionál a samozrejme, že pozná aj

rómsku kuchyňu. Polievka mu chutila a poznal aj marikle. V čom vidíte prínos Polievkového festivalu? Potvrdilo sa, že jedlo ľudí zbližuje. Ukázať odlišnosti a nájsť medzi nimi paralelu bolo dobrou myšlienkou. V takom priestore vnímate, že byť iný nie je vôbec zlé a vidíte, cítite akceptáciu a v mnohých prípadoch dokonca pocit súdržnosti medzi menšinami. Je treba hľadať to, čo nás zbližuje, nie to, čo nás rozdeľuje. Text: Ján Hološ/Zuzana Lehotská

RECEPT „CUPA“ Suroviny: cibuľa, koreňová zelenina (mrkva, petržlen, kaleráb), zemiaky, múka, olej, klobása, korenie (rasca, červená paprika, čierne korenie, bobkový list), soľ. Postup: Cibuľku osmažíme na oleji, pridáme na kolieska pokrájanú klobásu, dobre opečieme, neskôr pokrájanú zeleninu, okoreníme, celé to spolu podusíme, potom pridáme na kocky pokrájané zemiaky, dolejeme vodu podľa toho, akú hustú polievku chceme. Keď sú zemiaky a zelenina mäkké, podľa potreby zahustíme múkou a vodou. Podávame s marikľou.

www.spots.sk

Festival ROZMANITOSŤ Prvý ročník festivalu menšín žijúcich v Košiciach priniesol bohatý multikultúrny program, výborné kapely, množstvo tanečníkov, hudobníkov, a najmä niekoľko sto litrov polievkových chutí profesionálnych i amatérskych kuchárov z rôznych kútov sveta… Premiéra festivalu o rozmanitosti potvrdila, že aj odlišnosti nás môžu obohacovať, spájať, prinášať niečo nové do nášho života. Aby sme sa vzájomne lepšie spoznali, hneď v prvý večer festivalu sa diskutovalo. Verejnú diskusiu moderoval Laco Oravec, známy aktivista a riaditeľ Nadácie Milana Šimečku, ktorá má za cieľ prispieť k budovaniu demokratickej politickej kultúry. Nadácia organizuje každý rok výborný festival o nových menšinách „Fjúžn“. „Slovensko patrí skôr ku konzervatívnym krajinám, kde sa menej často stretávame s exotickými národnosťami. V porovnaní s ostatnými krajinami tu panuje strach, nadradenosť a veľa legislatívnych prekážok. Na odbúravanie predsudkov je výborné cestovanie. Mladí ľudia, ktorí osobne prežijú skúsenosť s pobytom v zahraničí, prichádzajú po niekoľkých mesiacoch, rokoch oveľa otvorenejší. Tým, ktorí necestujú, by som odporučil sa oboznamovať s rozmanitosťou a nelámať hneď palicu nad každým pri prvej príležitosti. Trochu empatie a tolerancie nemôže nikomu zaškodiť,“ odporúča Laco Oravec.

Aj ja som Košičan/ka!

Po diskusii mohli návštevníci obdivovať sériu 11-tich fotografií „Aj ja som Košičan/ka!, z dielne mladej fotografky Miroslavy Majorošovej. Vernisáž bola súčasťou festivalu Rozmanitosť a časť portrétov bola súčasťou propagačnej kampane festivalu. Portréty zachytávajú členov nových a tradičných menšín žijúcich v Košiciach. Spoločným menovateľom je, že sú aktívni, zachytení vo svojom sociálnom či pracovnom kontexte. Autorka vyštudovala Akadémiu umení v Banskej Bystrici a aktuálne rozbieha vlastné UP Studio v Košiciach. „Snažila som sa vystihnúť ich „ja“, kde sa dobre cítia, kde pracujú, a to, že sú v Košiciach, a nie sú Košičania. Jednotiacim prvkom je ich pohľad do objektívu, pozerajú sa na diváka a stávajú sa tak súčasťou života Košičanov,“ prezradila zákulisie vzniku fotografií autorka, ktorú obohatili aj osobné stretnutia s rôznymi národnosťami. „Bulhar, ktorého som fotila, bol veľmi milý, nabalil mi veci z trhu, nadiktoval recept na originálny bulharský šalát,

ktorý som si hneď v ten deň doma pripravila. Dozvedela som aj veľa nových vecí. Napríklad, keď som ukázala Thajčanke, ako si má sadnúť, opravila ma, že takto by ženy v Thajsku nikdy nesedeli.“ Program výstavy dopĺnili publicisticko-dokumentárne filmy, ktoré poskytlo občianske združenie Local Media Institute. Filmy predstavili jednotlivé komunity cudzincov žijúcich na Slovensku, životné príbehy ľudí z rôznych krajín, pre ktorých je dnes Slovensko domovom. Festival Rozmanitosť ponúkol množstvo príležitostí aj na osobné stretnutia s cudzincami a členmi menšín žijúcich v Košiciach.

Hlasy Luníka IX

Vo štvrtok 11. októbra sa najväčším rómskym sídliskom na Slovensku ozývali Hlasy Luníka IX. Podujatie v spolupráci s tímom projektu SPOTs zrealizovalo Rómske mediálne centrum – MECEM. Na koncertnom pódiu pred miestnym úradom vystúpilo hneď niekoľko zvučných rómskych kapiel: Sabrosa, Diny, L9, Kesaj tchave a srbská kapela KAL Band. „Spoločne s tímom SPOTs sa nám podarilo zorganizovať na tomto sídlisku veľmi dobré podujatie, ktoré asi ani nemá obdoby v takom rozsahu a v takej kvalite. Dúfam, že neostane len pri tomto prvom, ale veľmi dôležitom kroku. Kultúra má byť všadeprítomná, pretože nás robí lepšími, ľudskejšími a spája nás. Cieľom bolo potešiť, ukázať iný, profesionálnejší rozmer rómskej kultúry, priniesť kapely, ktoré sú známe, ale na ktoré by sa väčšina z obyvateľov sídliska nemala nikdy šancu dostať,“ zhodnotila spoluorganizátorka Jarmila Vaňová, ktorá Luník IX pozná veľmi dobre najmä z každodennej práce v teréne ako redaktorka Rómskeho mediálneho centra v Košiciach.

Návod na spolužitie

Po hudobnej časti nasledovala diskusia v priestoroch Saleziánov Dona Bosca na Luniku IX. Hosťami boli Dragan Ristič, Róm zo Srbska, ktorý okrem umeleckej a hudobnej činnosti sa venuje aj sociálnym témam a postaveniu Rómov v Európe, Kristína Magdolenová, riaditeľka Rómskeho mediálneho centra, Ivan Akimov,

umelecký vedúci detského súboru Kesaj tchave z Kežmarku, a otec Peter Bešéni, salezián Dona Bosca. Spoločne hľadali odpoveď na otázku, kedy sa vzťahy Rómov a majority zhoršili najviac a prečo. „Na to však neexistuje jediná správna odpoveď, no za všetkým je najmä vylúčenosť Rómov zo života spoločnosti,“ skonštatovala Jarmila Vaňová, ktorá diskusiu na tému Návod na spolužitie moderovala a jedným dychom dodala: „Myslím si, že na oboch stranách chýba rešpekt. Mali by sme spoločne riešiť problémy a hľadať východiská, nie zdôrazňovať to, čo nás rozdeľuje. Len spoločnými silami sa veci môžu dať do pohybu. Bez podpory majority to sami Rómovia nezvládneme. Ale ani bez nás Rómov to nepôjde, takže sme „odsúdení“ na dobré spolužitie.“ Pri sčítaní obyvateľov v roku 2011 sa k rómskej národnosti prihlásilo približne 106 000 obyvateľov Slovenska. „Rómovia patria k početnej menšine aj v Košiciach, niektorí z nich zo sociálne slabších pomerov žijú na Luníku IX, kde majú minimálny prístup ku kultúrnemu programu a možnosti sebarealizácie. Aj to bol jeden z dôvodov, prečo sme sa rozhodli priniesť zaujímavé kultúrne podujatie práve na Luník IX. Myslíme si, že kultúra môže byť nápomocná pri budovaní funkčnej komunity a tvorbe porozumenia. Avšak aj mimo tohto podujatia bolo (a je) pre nás dôležité vnímať rómsku kultúru v rámci širšieho kontextu kultúrnej rozmanitosti nášho mesta a mimo sociálneho kontextu chudoby.,“ uviedol Ján Hološ, z projektového tímu SPOTs.

Slovenský večer

Festival Rozmanitosť zavŕšil netradičný Polievkový festival, o ktorom sa viac dočítate na str. 4. Menšinový festival zakončil Slovenský večer, konkrétne predstavenie „Barabere idú“. Divadelný súbor Jozefa Gregora Tajovského z Jakloviec priniesol veselé i smutné príbehy z čias budovania Ružínskej priehrady a presídľovania rodín zo záplavových oblastí. „Baraberi, v nárečí barabere, boli raziči tunelov, odborní zamestnanci podniku Baraba Praha a jeho pobočiek na Slovensku. Po realizácii Ťahanovského a Bujanovského tunela barabere odišli, no slovo ostalo a o pár rokov neskôr ním naši ľudia pomenovali nových robotníkov podniku Váhostav, ktorí nám prišli vybudovať priehradu,“ hovoria miestni. Slovenský večer ukončil folklórny súbor Červená Chustečka z Jakloviec spevom, ochutnávkou domácich koláčov a klasickou „kapurkovou“. Text: Zuzana Lehotská

pulz

4 | 2012

Na košickom paneláku vyrastú drevenice Všetko nasvedčuje tomu, že skica drevenice na paneláku z roku 2006, ktorú namaľoval vtedy ešte neznámy umelec Tomáš Džadoň, sa stane skutočnosťou. Autorovi sa medzičasom dostalo uznania a vybraný panelák stojí zhodou okolností v budúcoročnom Európskom hlavnom meste kultúry, v Košiciach. Ideálna kombinácia na realizáciu ikonického umeleckého diela. V Košiciach ste uvažovali hneď nad niekoľkými lokalitami. Ktorá a prečo napokon zvíťazila? Ja som mal vybraných niekoľko lokalít, ktoré mi z rôznych dôvodov vyhovovali. Hľadal som také miesto, kde by boli dobré priehľady, aby čo najviac ľudí z okolitých panelákov malo na pamätník výhľad zo svojich bytov a pod. No realita sama ukázala, kde môžeme ísť a kde nás chcú. Takže sme sa zamerali na sídlisko Dargovských hrdinov (Furča), kde sa nám ozval zástupca správcu vlastníkov bytov, že by „jeho“ panelák mohol byť tým podstavcom. Furča potrebuje dominantu, nie je tam nič, preto sa teším, že sme skončili nakoniec tam. Oslovovali ste aj obyvateľov, s akou odozvou ste sa stretli? Odozvy boli rôzne, od nadšených po invektívy. Ale to je správne. Nečakali sme príliš pozitívne reakcie. Keď 13. novembra odsúhlasili obyvatelia (za bolo 34 hlasov) prenájom

strechy na Lidickom námestí 1 (Furča). To bola najkrajšia reakcia po jedenapolročnej príprave. Máte už posudok statika? V tejto chvíli máme dva nezávislé statické posudky, pretože hľadáme čo najlacnejšie, ale zároveň bezpečné riešenie. Jeden z nich je spracovaný Technickou univerzitou v Košiciach, konkrétne dekanom stavebnej fakulty Ing. Vincentom Kvočákom. Realizáciu ste naplánovali na jar 2013. Realizácia sa uskutoční v najlepšom prípade na jar, ale skôr som za realistickú variantu september 2013. Je to z viacerých dôvodov. Potrebujeme získať ešte strategického sponzora, dopracovať zmluvu medzi obyvateľmi, mnou a neziskovou organizáciou Košice 2013, a to sú komplikované a zdĺhavé veci.

O Pamätníku ľudovej architektúry

Ide o zásah do existujúcej sídliskovej zástavby – o prenesenie troch reálne existujúcich zrubových stodôl a o ich trvalé umiestnenie na streche paneláka. Tradičná zrubová architektúra nášho vidieka vytvorí v spojení s panelákom pamätník v prostredí, ktoré sa dá vnímať ako jej presný protipól. Priamy vstup na strechu nebude možný. Košice sú najväčšou mestskou pamiatkovou rezerváciou na Slovensku s najvýchodnejšie položenou gotickou katedrálou v Európe. Centrum mesta je z každej strany pevne obkolesené sídliskami, zhlukom panelových domov a táto urbanistická skutočnosť vytvára jedinečné podmienky pre historický dialóg. Vedenie projektu zaradilo Pamätník ľudovej architektúry medzi prioritné realizácie v oblasti súčasného výtvarného umenia vo verejnom priestore.

Mgr. Art Tomáš Džadoň – autor projektu, slovenský výtvarník, absolvent Akadémie výtvarných umení v Prahe, doktorand na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Pochádza z Popradu. V roku 2007 sa stal víťazom medzinárodnej súťaže Essl Award CEE, v roku 2009 sa stal držiteľom Ceny Cypriána Majerníka, finalistom Ceny Oskára Čepana a Ceny Jindřicha Chalupeckého. V tvorbe sa venuje soche, inštalácii, kresbe a grafike. Má za sebou rezidenčné pobyty o. i. v Poľsku, Taliansku, Rakúsku, Francúzsku.

Vizualizácia Pamätníka ľudovej architektúry na jednom z košických panelákov.

Zdroj: Archív T. Džadoň

Text: Zuzana Lehotská

www.spots.sk

Výtvarník Helmut Bistika (vpravo) s jedným z vystavujúcich umelcov.

Svet inak Dvojmetrové plátna žiariace pestrými farbami sa nedajú len tak ľahko prehliadnuť. Provokujú, nútia k zamysleniu, kričia. Robia všetko to, čo ich autori nemôžu, pretože nevidia, nepočujú, nehovoria… Výtvarník Helmut Bistika opäť posunul hranice umenia ďalej a tentoraz nás pozval do bohatého vnútorného sveta hendikepovaných mladých umelcov, do Sveta inak. „Sám by som chcel vedieť takto maľovať, ako maľujú tieto deti,“ úprimne priznáva energický výtvarník Helmut Bistika, veľký nadšenec práce s hendikepovanými umelcami. Na začiatku bola túžba pracovať s hendikepovanými ľuďmi v sociálnych zariadeniach, ktoré samy majú finančné problémy, a na veľkoplošné plátna nebolo ani pomyslenie. „Vždy som sníval robiť s nimi veľké plátna, lebo viem, čoho sú schopní. Preto som vymyslel projekt, za ktorým stojí veľmi veľa ľudí. Keď môžem s nimi urobiť dvojmetrové plátno, je to malý sviatok. Napríklad tento obraz je explóziou umenia, je to malý skvost. Chlapec, ktorý ho namaľoval, žije v Levoči a maľuje ako tajfún. Zaslúžil by si samostatnú výstavu,“ oduševnene rozpráva o svojej srdcovej záležitosti Helmut Bistika pred obrazom 9-ročného Lacka Balogha, ktorého obrazy vznikajú v priebehu pár minút až hodín.

Iný prístup k tvorbe má dvojica ďalších vystavujúcich autoriek, Miriama Hrehová a Petra Semanová, ktorým vytvorenie veľkoplošného diela trvalo týždeň. „Namaľovali sme holuby, lebo sme chceli,“ vysvetľuje sympatická Mima, ktorá spolu s Petrou stvárnila jednu z divadelných postáv súboru Hopi Hope, v ktorom obe účinkujú. Návštevníci vernisáže, rodina, známi, priatelia, pedagógovia či sociálni pracovníci v deň vernisáže nešetrili chválou a obdivom. „Sú to výnimočné obrazy. Je úžasné, že dokážu takto maľovať,“ reaguje pani Brigita. „Vážim si prácu Helmuta Bistiku a to, čo robí aj s našimi klientmi. Je to človek, ktorý sa dokáže okamžite prispôsobiť hendikepovaným, tvoriť s nimi krásne veci, pretaviť ich myšlienky a dostať ich na plátno a nakoniec aj zorganizovať takúto peknú akciu. Klobúk dole pred takýmto človekom,“ konštatuje Peter Kalmár zo združenia ArtEst.

foto: Martin Petro

Nepristaviť sa pri veselom, energickom mladíkovi v slnečných okuliaroch sa jednoducho nedalo. Pavel Csocso na vernisáži zaujal nielen mohutnou postavou, ale aj tvorbou. Jeho abstraktné maľby vznikli na základe predstáv, ktoré za pomoci Helmuta Bistiku preniesol na plátno. „Aj keď nevidím, obrazy mám zafixované v mozgu. Kedysi som videl lepšie, dokázal som rozoznať postavy, stromy, trávu, farby, ale odkedy sa mi to zhoršilo, nadobudol som ako keby šiesty zmysel. Maľovanie ma veľmi baví. Najradšej maľujem biblické apokalyptické výjavy. Maľujem spolu s Helmutom. Ja vyberám farby a on ich dáva na plátno,“ popisuje vlastný proces tvorby Pavel Csocso. Vystavujúci umelci dávajú do svojich diel všetko. Maľujú celým telom, vlasmi, neberú ohľad na okolie, jednoducho tvoria. Výsledky tejto arteterapie sú zjavné až po rokoch. „Napríklad Kika si pri prvom maľovaní rozbila okuliare, hodila sa o zem, nechcela nič robiť. Postupom času sa začala na maľovanie tešiť. Nevie rozprávať, je mentálne postihnutá, umenie a práca jej robia radosť. Maľuje celým telom. Dokáže celé predpoludnie sedieť a maľovať. Keď som po prvýkrát zobral do ateliéru Paľka, žiaril, lietal, vymýšľal príbehy. Zrazu bol v inej dimenzii a popritom tvoril,“ popisuje pokroky svojich klientov hrdý Helmut Bistika. Vernisáž výstavy Svet inak v priestoroch obchodného centra Galéria na Triede SNP v Košiciach potvrdila, že primitívne umenie, inak známe aj ako art brut, si už našlo svojich fanúšikov aj na Slovensku. Presvedčiť sa o tom môžete do 8. decembra 2012. Text: Zuzana Lehotská

pulz

Keď festival chutí Vidieť úsmevy na tvárach účastníkov, návštevníkov a partnerov, je vždy to najkrajšie zadosťučinenie pre organizátorov festivalu. Potešilo nás aj príjemné počasie, vysoká návštevnosť a záujem Košičanov o Polievkový festival.

4 | 2012

Program SPOTs December 2012

Zmena programu vyhradená

Aktuálny program aj s podrobnosťami hľadajte na http://www.spots.sk Foto: Miroslava Majorošová

PULZ

Noviny projektu SPOTs

vydáva: Košice 2013, n. o., Kukučínova 2, 040 01 Košice, IČO 35 583 461; periodicita: dvojmesačník; kontakt: 055 / 685 24 99, spots13@kosice2013.sk, www.spots.sk, www.kosice2013.sk; zodpovedný redaktor: Mgr. Ján Hološ; redakčná rada: Mgr. Ľubomír Lehotský, Ing. Blanka Berkyová, Christian Potiron, Ing. Zuzana Lehotská; grafika: Mgr. art. Samuel Čarnoký; registrácia: Ministerstvo kultúry SR – EV 4164/10; tlač: BEKI Design, s. r. o.; Nepredajné!