NAUČ MA KOTRMELEC čítanka pre 3. ročník základnej školy - 42300 KB

čítanka 3

čítanka3

Dr. Zoroslav Spevák

NAUČ MA KOTRMELEC

čítanka pre 3. ročník základnej školy

čítanka 3

Recenzentky

Dr. Jarmila Hodoličová

Jarmila Sládečeková

Tatiana Ragová

Ilustrovala

Sašenјka Meljnikovová Ivanovićová

Redaktorka

Alena Pešková

Zodpovedné redaktorky

Slobodanka Ružičićová

Dr. Romanţa Iovanoviciová

Hlavný redaktor

Dragoljub Kojčić

Za vydavateľa

Dragoljub Kojčić, riaditeľ

Pokrajinský tajomník pre vzdelávanie a kultúru schválil vydanie a použitie tejto učebnice v 3. ročníku základnej školy rozhodnutím číslo 106-61-00273/2005-01 zo dňa 8. decembra 2005.

CIP - Каталогизација у публикацији Библиотека Матице српске, Нови Сад

37.016:821-82(075.2)

NAUČ ma kotrmelec : čítanka pre 3. ročník základnej školy / [zostavil] Zoroslav Spevák ; [ilustrovala Sašenjka Meljnikovová Ivanovićová]. - 4. vyd. - Београд : Завод за уџбенике, 2015 (Beograd : Scanner studio). - 120 str. : ilustr. u bojama ; 27 cm Tiraž 600.

ISBN 978-86-17-19201-1

1. Spevák, Zoroslav [уредник] COBISS.SR-ID 298501383

ISBN 978-86-17-19201-1

(2009–2015)

Belehrad (2009 – 2015)

Toto dielo ani jeho časť sa nesmie rozmnožovať, kopírovať alebo inak reprodukovať bez písomného súhlasu vydavateľa.

Zo Šlabikára detských práv

„Deti by v škole museli mať niekoho, komu by sa mohli zdôveriť, kto by im pomohol a nie aby im, keď povedia ‚myslím si‘, učitelia vraveli: ,nie si tu na to, aby si myslel, ale aby si počúval.“

„Deti majú právo na učiteľov, ktorí nie sú prísni!“

Dina, 12 rokov

Jovana, 10 rokov

„Chcel by som sa v škole učiť jazyk kvetov, ale to sa nedá, musím sa učiť po rusky...“

Radoš, 13 rokov

„V školách by malo byť také právo, aby sme sa jeden deň učili a jeden deň sa hrali!“

„De im pom s sa p

Slaven, 8 rokov

nk a 3 Materinská reč

Sadí matka zrniečka do detského srdiečka: „Tu máš do vena.“

To je krása, už sa hlásia číre, zdravé ako voda z prameňa.

Prvé slovo „mama“, to je najbližšie.

Potom „otec“, čo ho kolíše.

„Hrnček, mlieko, krajec chleba...“

To je krása, naše dieťa dotýka sa sveta vôkol seba.

„Oblok, mraky ako hrad, kapsa, cesta, kamarát, rieka, more...

A nad hlavou v čiernej hore plno zlatých hviezd.“

To je krása, naše dieťa dotýka sa rodnou rečou hviezd.

veno – dar číry – čistý, opra

Ján Navrátil avdivý

• Ako sa volá naša materinská reč?

Rozhovor ašamaterinskáreč?

• Na čo básnik myslel, keď napísal: Sadí matka zrniečka do detského srdiečka?

• Ktoré slová sa deti najprv naučia?

• Farebne vyznač slová, ktoré sa rýmujú.

21. február – De materinského jazyka

Domov

Aká je to vôňa?

Taká... Ako doma. Sladká vôňa chlebová –to je vôňa domova.

Aká je to vôňa, ktorou domov vonia?

Taká, čo sa nikdy neminie, ako sladké srdce mamine.

Aká je to vôňa?

Taká... Ako doma. Smäd uhasí, nachová. To je vôňa domova.

Rudolf Dobiáš

neminie – neprejde

Rozhovor

• Pokús sa vysvetliť slovo domov.

O chleby

Deti sedia s rozšírenými nohami na zemi jedno druhému v lone a každé drží toho pred sebou okolo pása. Obyčajne sa hrá päť alebo šesť detí. Jedno dieťa je voľné – to je pekár. Pekár sa opytuje: – Po čom chleby?

Sediaci odpovedajú: – Po dináre.

Pekár chytá posledné dieťa za ruky, aby si zobral aspoň jeden chlieb. Ak sa mu podarí zdvihnúť ho, to dieťa sa stáva pekárom a pekár si sadá pred prvé dieťa.

Mária Miškovicová (z knihy Detské hry)

Žart –To je strašné, chlapče, –rozčuľuje sa učiteľka, –veď ty nič nevieš! –Máte pravdu, pani učiteľka. Keby som vedel, neposielali by ma do školy.

nk a 3

Rád chodím do školy

Do školy chodím iba tretí rok a už ma to poriadne začalo nudiť. To, čo sa učíme, viem už od skôr, nuž čo teda mám robiť, kým sa ostatní učia? Trochu sa tvárim, že píšem a trochu viac čítam pod lavicou. V pondelok som tak prečítal Asterixa, v utorok Malého princa, v stredu Kráľovské rozprávky. Vo štvrtok som sa musel posťažovať Milanovi z piatej triedy:

– Milan, pomáhaj. Prezraď, ako si to dotiahol až do piatej?

– Musíš sa zaľúbiť. Tak sa to už dá vydržať, – povedal Milan hlasom skúseného.

– A ako sa to robí? – pýtal som sa znovu.

– Takto.

A Milan mi podrobne vyrozprával, ako sa to treba zaľúbiť.

Dnes je už piatok a ja sám seba nepoznám – stala sa zo mňa biela vrana. Už nepatrím medzi tých, ktorí do školy chodia ako k zubárovi. Už do školy chodím rád. Vážne. Som zaľúbený. Najprv do spolužiačky Heleny, potom do našej pani učiteľky a nakoniec do školskej kuchárky. Zamilovaný som ešte do jedného dievčaťa, ale kto to je, nepoviem, lebo ona už jedného frajera má.

Do Heleny som sa zaľúbil vtedy, keď mi našepkala celú odpoveď, učiteľku mám rád odvtedy, ako ma zvolili za predsedu triedy a kuchárka je mojou láskou preto, že Helene a mne vždy dáva najväčšiu desiatu. A to ďalšie dievča mám rád len tak, za nič pre nič.

Do pondelka sú ešte dlhé dva dni a mne moje lásky už tak chýbajú, že sa učiť jednoducho nedokážem. Ako si pomôcť, keď som na všetky strany pozaľubovaný?

• Prečo sa chlapec v škole nudil?

• Čo sa stalo, že do školy začal chodiť rád?

Tomáš Čelovský

Rozhovor

• Povedz úprimne: chodíš do školy ako k zubárovi?

• Do koho chlapec bol skutočne zamilovaný? Zdôvodni.

Do školy

Zhora a či oddola

prišiel rozkaz do dvora, či sa páči, či sa nie, že sa začne učenie. Zavčas rána, za zory, všetky deti do školy!

Bol to, ľudia, bol to zhon, len to dali na bubon!

Čo len zdravé nôžky malo, do školy sa všetko bralo, všetko chcelo do školy, žeby hlúpi neboli.

A mamičky, ako znali, detičky si pristrájali: kravička si teliatko učesala, dieťatko, prasiatko sa umývalo, žriebätko sa učesalo, len kozička rohatá že pôjde i strapatá.

Vieš to?

SEPTEMBER – deviaty mesiac v roku – pre žiakov je zvláštny preto, lebo práve 1. septembra sa začína školský rok.

Český názov je: září (čo znamená žiariť); poľský názov tohto mesiaca je: wrzesień (v znamení vrieskať, škriekať); chorvátsky názov je: rujan (čo znamená červený).

(z Halúzky, časopisu žiakov ZŠ Jána Kollára v Selenči)

A tak išli, pár i pár, pod pazuchou šlabikár: zajačik s prasiatkom, teliatko s žriebätkom, ovečka s kozičkou a psíček s mačičkou. S nimi, vážny ako nik, malý sivý somárik.

Ľudmila Podjavorinská zhon – veľké náhlenie

Rozhovor

• Prečo všetci chceli ísť do školy?

• Ako sa zvieratká chystali do školy?

• Porozprávaj, ktoré zvieratká išli do školy.

• Ako sa do školy chystáš ty?

• Čomu sa v škole najväčšmi tešíš?

Žart –Janko, prečo denne chodíš neskoro do školy?

Nemáš budík? –Mám, ale vždy zvoní vtedy, keď spím.

nk a 3

O škole, do ktorej sa nedalo prísť načas

Olinka Kantorisová je ranostajka. Keď otecko s mamkou odchádzajú do práce, dcéra už behá po izbe. Hrabe sa vo svojich knihách ako neúnavná myška. Hľadá pero aj ceruzku. Z aktovky vysypáva včerajšie knihy a hádže do nej tie, ktoré bude potrebovať dnes.

Starká vyprevádza rodičov. Potom zalamuje ruky.

„Olinka, Olinka, zase si si nepripravila školské potreby?!“

Olinka nemá čas odpovedať. Spod postele jej trčia len päty. Hľadá pravú topánku.

Je sedem hodín. Olinka je už oblečená, raňajkovať nechce.

„Prídem neskoro, starká!“

„Neskoro? Veď máš do školy len desať minút cesty. A školskú bránu otvárajú o tri štvrte na osem.“

Olinka nepočúva. Schytí aktovku a beží dolu schodmi.

„Máš dosť času!“ volá starká z balkóna.

Potom začne upratovať kuchyňu. Odnesie do izby Olinkin sveter, vracia sa cez predsieň a načúva. Umyje hrnky a znova postojí v predsieni. Čaká...

Tak predsa!

Hore schodmi dupocú Olinkine nôžky.

„Cvičky, starká!“ vyčítavo skríkne do otvorených dverí.

Starká beží do kuchyne. Olinka rozčúlene poskakuje pri dverách. Vychytí starkej z rúk červené vrecko s cvičkami a uteká...

„Máš čas,“ volá za ňou starká, „nie je ani pol!“

Ide do izby, pootvára okná a rozloží periny, aby sa prevetrali. Potom umyje v kuchyni lyžičky a z balkóna vytriasa obrus. Pod balkón sa zletujú vrabce. Na omrvinky. Medzi ne vbehne Olinka. Kŕdeľ sa rozpŕchne.

„Starká!“ kričí celá červená od behu, „hoď mi plastelínu.“ Plastelína v novinovom papieri letí na dvor medzi omrvinky.

„Neutekaj tak,“ prosí starká, „dostaneš zápal pľúc! Ešte nie je ani tri štvrte na osem!“

Olinka znovu upaľuje do školy.

Starká pozametá kuchyňu. Ustrašene pozerá na hodiny. Dôjde? Nedôjde?

Na balkón vyletí zúfalý výkrik.

„Starkááá,“ plače Olinka, „vlastivedu! Ale chytro!“

Starká berie okuliare, prehadzuje zošity, číta na nich nadpisy.

„Nie je tu, Olinka!“

„Musí byť,“ dupoce dievča, „hľadaj!“

„Pozri sa, či ju nemáš v taške!“

„Nie!“ kričí Olinka. No potom predsa popozerá aktovku a nájde v nej vlastivedu.

Starkej nestačí ani zakývať. Olinka beží, beží, do školy...

Starká si sadá na stoličku, bezmocne skladá ruky do lona. Takto odchádza Olinka do školy skoro každé ráno. A skoro každý večer dokazuje starkej, že je lepšie pripraviť si knihy a školské potreby až ráno.

Nemôže to byť lepšie, rozmýšľa starká, keď potom ani nevie, čo si do aktovky nahádzala. Vráti sa, chúďa, po vlastivedu, a má ju so sebou!

Ech, Olinka, Olinka. Pani učiteľka ju napomína.

učteajuapoa.

„Vstaň o štvrťhodinu prv. Nemôžeš každý druhý deň chodiť na vyučovanie neskoro!“

Nevie, že Olinka vôbec nie je spachtoš.

A že vstáva oveľa skôr ako iní žiaci.

čovanie neskoro!“ c nie je o žiaci

No nevie ani to, že cesta do školy, ktorá iným žiakom trvá desať minút, trvá Olinke celú hodinu.

sta do šk oly, esať minút, y sa museli

Aj iným by trvala, keby sa museli každé ráno tri razy vrátiť!

Klára Jarunková

a Jarunkkoová

R h

• Vymenuj osoby (postavy), ktoré vystupovali v príbehu.

• Prečo Olinka stále meškala do školy?

• Stalo sa, že si aj ty zmeškal/a do školy? Ak sa ti stalo, porozprávaj prečo.

• Ako rozumieš slovu spachtoš?

• Vysvetli slovné spojenie zalamuje ruky.

• Kedy zalamujeme ruky? Skús to urobiť aj ty.

Rozhovor

nk a 3

Na ceste do školy

Hodinky mám. Veru tak.

Má ich predsa každý žiak.

Kolieska v nich jemne bzučia.

Hodinky ma chodiť učia.

Chodím s nimi po svete.

Tak čo na to poviete?

Vládne medzi nami zhoda.

Chodím ja, aj ony chodia.

Tiki-taki, tiki-taki, tiki-taki, tiki-tak.

Hodinky mám. Veru tak.

Má ich predsa každý žiak. Je však rozdiel medzi nami.

Zbadáte ho iste sami.

Kým ja chodím nohami, ony chodia rukami.

Chodia, chodia, kým si veru obe ruky nezoderú.

Tiki-taki, tiki-taki, tiki-taki, tiki-tak.

Tomáš Janovic

Učenie má horké korene, ale sladké ovocie.

Jesto taký medzi nami, čo má v hlave plno slamy.

• Na čo nám slúžia hodinky?

• V ktorom smere sa otáčajú ručičky na hodinkách?

• Ako by svet vyzeral bez hodiniek?

Rozhovor

Ľudové pesničky

Pokapala na salaši slanina, slanina, povedali na našeho Martina.

A Martin sa Bohu-otcu prisahal, prisahal, že on veru na slaninu nesiahal.

Že odrezal zo slaninky len kúsok, len kúsok, zostal visieť na povale motúzok.

Štyri kozy, piaty cap, kto vyskočí bude chlap.

A ja by bol vyskočil, ale som sa potočil.

Anička maličká, poď si ku mne hopkať, kúpim ti čižmičky, ej, čo ti budú klopkať. ale motúzok p, hlap. , y, kať, k ať.

Kohútik jarabý, nechoď do záhrady, polámeš ľaliu, potom ťa zabijú.

• Ako vznikli ľudové piesne?

• Ktoré z uvedených ľudových pesničiek poznáš?

• Zaspievajte si pesničky spolu s pani učiteľkou/s pánom učiteľom.

• Naučte sa tie, ktoré nepoznáte.

Rozhovor

k t ít

nk a 3 Hra na detskú svadbu

Deti z celej ulice prišli k niektorému dieťaťu, ktorého rodičia mali priestrannú šopu. Tam sa konala potom svadba, spravidla v nedeľu popoludní. Deti, ktoré na svadbu prichádzali, prinášali so sebou koláče v batôžku. Jedno z dievčat bolo gazdinkou (domatinkou). Deti pridávali batôžky domatinke so slovami:

– Dobrý deň a prímte vďačne!

Domatinka obyčajne odpovedala:

– Ach, čo ste sa trápili!

– Veď je to už natrápenô!

A tak si batôžtek domatinka vzala. V ňom boli všelijaké koláče, pampúšiky, húseničky a pirôžky zakrútené v papieri a uviazané v ručníčku.

Mladuchou (mladou) bolo obyčajne najmladšie dieťa a ženíchom (mladým) ten, kto sa prihlásil. Mladucha mala na hlave veľký biely veniec, partu (pártu), a pierko ženícha na kabátiku bolo vyzdobené stužkami modrej a ružovej farby uviazanými na mašľu, ktoré mu siahali až po kolená. Na svadbu sme prichádzali so spevom:

U susedov dva duby, na nich sedia holuby, kerý krajšie zhrkúta, ten si Anku (Zuzku, Marku,...) vypýta.

Prevedú ju cez cestu, cez cestu, do Pipíkov za nevestu.

Otec kričí ijujú, ijujú, choj si, syn môj, pre druhú, a mať kričí rečeče, čo mi čudo vlečiete.

Hora, hora javorova, pekná Anka Kukučkova, keď je pekná, nak aj bude, Hrubíkova žena bude!

U Hrubíkov biela stena, pod ňou ruža vyrastená a pod ružou Janík leží, a Anka mu hlávku drží.

ypa ád , s o pe o po p u ac :

Keď sme mladú a mladyho vyparádili, išli sme so spevom po uliciach:

Na svadbe sme často spievali i túto pieseň:

Tancovala mrkva s hrachom a cibuľka s paštrnákom, stará reďkev sa im smiala a mačička gajdovala.

Svadba sa spravidla končila bitkou, lebo deti, ktoré neboli zavolané na svadbu, prišli pred vráta a vyspevovali:

Mladá nevesta, spadla do cesta, zahubila misku, dostala po pisku!

Svadobčania obyčajne takú potupu nemohli vydržať, vybehli na ulicu, strhla sa pračka a bolo po svadbe. No hádka nikdy netrvala dlho a čoskoro sme sa už všetci hrali spolu inú hru.

Podľa Márie Miškovicovej

Detská svadba

Prázdniny boli pre každého svojím spôsobom zaujímavé. Niektorí ich strávili pri mori, iní u príbuzných a priateľov. Niektorí žiaci si našli svoj jedinečný spôsob zábavy, organizovali „detskú svadbu“, a to tak, že na organizácii by im mohli závidieť aj dospelí. Mladoženích a mladucha, svadobní rodičia, „družičky“, hostia, veselica, ba aj opravdivé torty, všetkého tam bolo. Pravdaže aj fotograf, ktorého si pozvali, aby zvečnil ich úsilie a radosť z dobre vydarenej svadby. Pozrime i my, ako sa oni bavili na tej ich „detskej svadbe“.

• Poznáš ešte nejakú detskú hru?

• Ako sa ty najradšej hráš?

(z Halúzky, časopisu žiakov ZŠ Jána Kollára v Selenči)

Detská svadba – 24. augusta 2005

Rozhovor

• Opýtaj sa rodičov a starých rodičov, ako sa oni hrávali, keď boli malí.

• Všimni si vyznačené slová. Tak sa to vraví v Hložanoch, odkiaľ je autorka.

• A ako sa to vraví u vás?

• Máte na vašej škole žiacky časopis?

nk a 3

Žltá jeseň

Jeseň, pani bohatá, farbí stromy do zlata, premaľúva celý sad. Zletel vietor, šiky-miky, hojdá všetky konáriky, vraj by stromy zobliecť rád.

Vyhúda im celý čas! „Ide zima, bude mráz, pomrznete zaiste!“

Ale strom mu rozosmiaty ako dáky peniaz zlatý púšťa len list po liste.

Na polici v komore stojí vojsko v pozore a do okna nakúka... A to vojsko na parádu, to sú plody z nášho sadu: krásne žlté jablká.

Vojde Evka maličká – v žltých vláskoch mašlička –vyskočí a povie: „Jaj!

Žltý jačmeň, žlté žitko, žltá skriňa, žlté sitko a von žltý celý kraj!“

Mária Rázusová-Martáková

Vyčítanka

Pri potoku stojí vŕba, pod ňou sa hrá detí hŕba, je tam krik a veľk ý zhon a t y, Hank a, hybaj von!

• Prečo poetka báseň nazvala Žltá jeseň?

• Ktoré sú farby jesene?

• Ako rozumieš slovám šiky-miky?

• Opíš vašu záhradu v jeseni.

• Prečítaj v časopise Zornička báseň alebo poviedku o jeseni.

Rozhovor

Dve rozprávky bez slov

Porozprávaj, čo vidíš na obrázkoch. Čo sa stalo?

Čo sa stalo? Porozprávaj.

HAPČÍÍ! Nazdravie!

Námet: Tomáš Čelovský

nk a 3

Mechúrik-Koščúrik s kamarátmi

Mechúrik-Koščúrik bol sirota. Doma už nemal nikoho. Pustil sa teda na vandrovku hľadať dobrých kamarátov. Ide, ide – vandruje. Pribehne k nemu myš a volá naňho:

– Hodne šťastia, Mechúrik-Koščúrik! Vezmi ma so sebou!

– A ktože si ty?

– Ja som myška Chvostuľka.

– No, poď!

Idú, idú Mechúrik-Koščúrik s myškou Chvostuľkou a vandrujú. Stretne ich žabka:

– Hodne šťastia! Ej, vy ste už dvaja a ja ešte sama na svete. Vezmite ma so sebou!

– A ktože si ty?

– Ja som žabka Rapotačka.

– No, poď!

Idú, idú Mechúrik-Koščúrik, myška Chvostuľka, žabka Rapotačka. Stretne ich had:

– Hodne šťastia! Postojteže, vezmite i mňa so sebou!

– A ktože si ty?

– Ja som had Potrávešmyk.

– No, poď!

Idú, idú Mechúrik-Koščúrik, myška Chvostuľka, žabka Rapotačka a had Potrávešmyk. Stretne ich zajac:

– Hodne šťastia! Vezmite ma so sebou!

– A ktože si ty?

– Ja som zajac Poleseskok.

– No, poď!

Idú, idú Mechúrik-Koščúrik, myška Chvostuľka, žabka Rapotačka, had Potrávešmyk, zajac Poleseskok a stretne ich líška:

– Hodne šťastia! Vezmite ma so sebou!

– A ktože si ty?

– Ja som líštička Kmotrička.

– No, poď!

Idú, idú Mechúrik-Koščúrik, myška Chvostuľka, žabka Rapotačka, had Potrávešmyk, zajac Poleseskok, líštička Kmotrička. Stretne ich vlk:

– Hodne šťastia! Vezmite ma so sebou!

– A ktože si ty?

– Ja som Horský Trubač.

– No, poď!

Idú, idú Mechúrik-Koščúrik, myška Chvostuľka, žabka Rapotačka, had Potrávešmyk, zajac Poleseskok, líštička Kmotrička a vlk Horský Trubač. Stretne ich medveď:

– Hodne šťastia! Vezmite ma so sebou!

– A ktože si ty?

– Ja som Horský Mrmláč.

– No, poď!

čítanka 3

II.

Ako putujú, Mechúrik-Koščúrik s myškou Chvostuľkou, so žabkou Rapotačkou, s hadom Potrávešmykom, so zajacom Poleseskokom, líštičkou Kmotričkou, s vlkom Horským Trubačom i s medveďom Horským Mrmláčom, prídu v pustých horách k domčeku, v ktorom ježibaba svadbu strojila.

– Hej, – hovoria si, – teraz ukážeme, čo vieme!

Tu zastali si na dvore do radu a Mechúrik-Koščúrik, ako vždy, tak i teraz stal si napredok.

Mechúrik-Koščúrik sa nafúkal a pripravil si huk, že len tak hučalo. Myška Chvostuľka pišťala, žabka rapotala. Had Potrávešmyk ťahal ako sláčikom po husliach. Zajac Poleseskok vyskakoval pred nimi a preberal nohami. Líštička Kmotrička ako na krštení vyťahovala a vyspevovala. Vlk Horský Trubač trúbil, medveď Horský Mrmláč mrmlal. Hora sa naširoko ozývala a tí dnu sa triasli, akí to hudci im prišli na svadbu. Mechúrik-Koščúrik chcel sa ešte lepšie preukázať, i veru nafúkol sa ešte raz.

Vtom prásk! Roztreskol sa! Jeho kamaráti sa tak rozchichotali – a svadobníci sa tak naľakali tresku a chichotu, že sa rozutekali na všetky strany. Keď ježibaba videla, ako zaberajú, parila za nimi.

Tu potom kamaráti vošli do domu. Posadali si za prikryté stoly, jedli a pili z hotového. A aby im svadba nebola len tak pri slamenom snôpku, postavili si medveďa za starejšieho, vlk si vzal líšku za ženu a dosvadbili sa pri peknom poriadku. Vlk s líškou žijú až doteraz – ak nepomreli.

vandrovka – túlanie, potulky huk – píšťala na gajdách

Slovenská ľudová rozprávka

Povedz rýchlo

Železo, železo, oželezilo si sa. Koleso, koleso, okolesilo si sa.

• Čo je v tejto rozprávke vymyslené, neskutočné?

Rozhovor

• Všimni si mená zvierat. Podľa čoho ich dostali? Ktoré dostali meno podľa vzhľadu a ktoré podľa toho, čo robia?

• Ktoré ľudové rozprávky ešte poznáš? Vystupuje v niektorých ježibaba?

• Rozdeľte si úlohy a urobte si divadielko.

Kto je najsilnejší?

Netopier

„Netopier, to je vták, na ktorom nieto pier?“

„Netopier nie je vták –a lietať vie aj tak.“

Vojtech Kondrót

Kto je najsilnejší?

Ty!

Zebra

Deti, viete, čo je zebra? Kôň, ktorému vidieť rebrá.

Tomáš Janovic

Opice

Tieto malé opičky správajú sa tropicky. Na stožiari vysokánskom sedia, banány a pomaranče jedia.

Jozef Pavlovič

stožiar – vysoký stĺp, na ktorý sa niečo upevňuje, povedzme vlajka (napr. na lodi)

TRÁÁS!

Kto je najsilnejší?

Kto je najsilnejší?

Nemusíš sa preto hneva , ke nepoznáš odpove ...

Ty!

nk a 3 Kotrmelec

a kotrmelec

Viki nevie urobiť kotrmelec. Keď to skúša, zvalí sa na zem ako ťarbavý medveď.

Miki nevie povedať kotrmelec. Keď to skúša, povie iba „komrtelec“.

Viki sa usmieva: „Nie je nič ľahšie ako povedať kotrmelec. Ja to viem aj odzadu. Celemrtok!“

Miki sa posmieva: „Nie je nič ľahšie ako urobiť kotrmelec. Ja ho viem aj dozadu.“ A urobí kotrmelec vzad.

Viki je nešťastný, že nevie urobiť kotrmelec. Čo z toho, že ho vie tak perfektne povedať!

Miki je nešťastný, že nevie povedať kotrmelec. Čo z toho, že ho vie tak perfektne urobiť!

„Nauč ma kotrmelec,“ povie Viki.

„Nauč ma kotrmelec,“ povie Miki.

A tak sa obaja učia kotrmelcovať. Viki telom, Miki jazykom. Onedlho ho už obaja vedia perfektne urobiť aj povedať. Odpredu aj odzadu.

perfektne vynikajúco,

– vynikajúco, bezchybne

• Čo nevedel Viki?

Daniel Hevier

Rozhovor

• Čo nevedel Miki?

• Ako si pomáhali?

• Ako si ty pomohol/la spolužiakovi/spolužiačke?

Darček

Opička odtrhla pekný žltý banán a darovala ho slonovi.

Slon povedal ďakujem a chcel banán zjesť. Vtom si spomenul na hada a daroval banán jemu. Aj had povedal ďakujem, ale had nemá rád banány a tak ho daroval papagájovi.

Papagáj zavolal na opičku a vraví: – Poď, opička, darujem ti pekný žltý banán.

Opička banán zjedla a pomyslela si: „Veru, dobre je mať priateľov.

Raz ty niečo daruješ, inokedy obdarujú teba.“

Aké pekné.

Grigorij Oster (preložila Mária Števková)

Rozhovor

• Porozprávajme sa o tvojich priateľoch. Koľko má rokov tvoj priateľ/tvoja priateľka?

• Do ktorej triedy chodí?

• Akú má postavu?

• Hovor o jeho/jej tvári, očiach, ústach.

• Aký odev najradšej nosieva tvoj priateľ/tvoja priateľka?

• Aké má vlasy a aký účes tvoj priateľ/tvoja priateľka?

Priateľstvo

Kto má kamaráta, netrápia ho žiale.

Rozdelené smútky hneď sú celkom malé.

Rozdelené šťastie raz také narastie.

Jovan Jovanović Zmaj (preložil Miroslav Demák)

Dobrý priateľ nad zlato.

Lepšia hrsť priateľstva ako voz dukátov.

Dobrá studňa v suchu vodu dáva, dobrý priateľ v núdzi sa poznáva. Ruku dá zaňho do ohňa.

Každý de – De priate stva!

nk a 3

Lastovičkám na cestu

Leťte, leťte, lastovičky, ponad polia, ponad kríčky! Leťte, leťte, maličké, dajte zbohom Aničke.

Ta, kde slnko teplo svieti, nech každá z vás rýchlo letí, nech vás nesú krídelká, zima bude priveľká.

Leťte šťastne, vietor, mlha zo stromov už listy trhá.

Slnko svieti prinízko, ježko hľadá bydlisko.

Lístie žltne, na zem padá, i muška pod strechou hľadá v škáre úkryt nejaký. Nebom plujú oblaky...

Prišla jeseň, havran kráka: „Zima bude, taká, taká, chladná, drsná, mrazivá. Všetko zničí za živa!“

Preto zbohom, krásne, malé!

Leťte na juh stále, stále.

A keď zmiznú vetriská, vráťte sa do rodiska!

Pavel Mučaji

Rozhovor

• Prečo básnik hovorí lastovičkám: Vráťte sa do rodiska! Čo je rodisko?

• Ktoré je tvoje rodisko?

• Kam letia lastovičky?

• Koľko je to kilometrov?

• Ako dlho trvá ich cesta?

• Ako to vydržia?

• Kedy sa lastovičky vracajú?

Vieš to?

Kalendár sťahovania známejších vtákov

mesiac vtáky septemberbociany, lastovičky, drozdy, sláviky, kukučky, škorce október škovránky, čajk y novemberdivé husi

Všetkým nevyhovieš

Niesol sa raz človek na somárovi. Syn kráčal pešo popri ňom. Stretne ich pocestný a hovorí:

– Ej, otec, nerobíš dobre, že ty sa nesieš a syna necháš ísť pešo. Tvoje nohy sú mocnejšie.

Otec zosadol a nechal ísť na somárovi syna.

Tu ich postretne iný pocestný a vraví:

– Šuhajko, nerobíš dobre, že ty sa nesieš a otca necháš ísť pešo. Ty máš mladšie nohy.

Sadli si teda na somára obaja a išli tak kus cesty. Ide tretí pocestný a vraví:

– To je ale surovosť! Dvaja blázni na slabom zvierati! Či by som nevzal palicu a nevykúril vás oboch?

Otec so synom zosadli a išli pešo, jeden po pravej, druhý po ľavej strane a v prostriedku somár. Tu ide štvrtý pocestný a hovorí:

– Ste vy ale čudáci. Nie dosť, že pešo musia ísť dvaja. Aspoň tretí by sa mohol niesť.

Nato otec zviazal somárovi predné nohy, syn zadné, zo stromu pri ceste spravili kôl, zavesili somára na kôl a na pleciach ho niesli domov.

Tak ďaleko to môže prísť, keď chceme každému urobiť po vôli.

• Čo hovoril prvý, čo druhý, čo tretí a čo štvrtý pocestný?

• Čo nakoniec urobil otec a syn?

• Ako rozumieš poslednej vete?

• Porozmýšľaj, prečo sa vraví: Treba mať svoj rozum.

Poduj, vetrík, odhora, zraz mi jabĺčko zo stroma.

Neráňaj mi zelené, ale mi zraz červené.

V zelenom je červíček, v červenom je Janíček.

Nemecká ľudová rozprávka niesť sa – jazdiť pocestný – kto cestuje pešo Ľudová

Rozhovor

Dopíš chýbajúce písmená a prečítaj ich zhora nadol. eselo si zahuláka. de mu to ľahučko.

j, čo je to za junáka! u máš! – hodí jabĺčko. kom je reč? Uhádol si? az-dva! Ty vieš všetučko.

Štefan Moravčík

nk a 3

Jánošík a panské pivo

Najprv nebrali zemepáni správy o Jánošíkovi vážne. „Zbojník ako zbojník! Pandúri ho lapia a odpravia!“ – tak si vraveli. Po nejakom čase sa reči pánov zmenili. Jánošík sa stal postrachom kaštieľov a ani jedno panské bývanie, vybudované na krvavých mozoľoch chudoby, nebolo si pred ním isté.

Pravdaže, i muránsky hradný pán sa bol dozvedel o Jánošíkovi. Nebol si istý ani na mocnom Muráni. Strachoval sa o svoj život a nazbíjané bohatstvá. Tieto dal poznášať do pivníc a nechal pozamykať na sedem kľúčov. V noci na kľúčoch spával a cez deň ich nosil za pásom.

Ešte predtým, ako sa dostal chýr o Jánošíkovi na Muráň, bol poslal hradný pán do Kremnice mnoho zlata, čo kade-tade chamtivo nazhŕňal, aby mu tam narobili dukáty.

Potom len mal hradný pán trápenie, keď mu prišlo heslo, že dukáty sú hotové. Ako ich doviezť, keď nebolo kúta, kde by sa o Jánošíkovi nerozprávalo?!

Hútal hradný pán, hútali ostatní vedľa neho, ale nič isté a bezpečné vyhútať nevedeli. Po dlhom trápení sa predsa jeden zo služobníkov chytil rozumu:

– Vari čo by ste, veľkomožný pán, vzali bočky od piva. Obyčajné pivové bočky a keby v nich tie dukáty...

Nápad sa hradnému pánovi zapáčil a hneď na druhý deň dal vystrojiť voz s pivovými súdkami. Pripravený voz zveril na dvoch furmanov. Viacerých nechcel posielať, vraj aby to nebolo nápadné.

Na odchode prikázal pán furmanom:

– Len vy pekne všade hovorte, že veziete pivo!

Pobrali sa furmani a celkom spokojne sa dostali do Kremnice. I naspäť sa im viedlo, ako viedlo. Len tu na vrchu Javorine, keď už boli blízko Muráňa, začali po ceste stretávať jarmočníkov. Jarmočníci si furmanov nevšímali, lebo podľa oblečenia vybadali, že sú v panskej službe.

Ako tak furmani idú a za Veľkou lúkou sa im prichodí skrútiť doľava, zrazu spoza buka vyskočí chlapisko ako hora, rúče sa im prihovorí:

– Čo veziete, chlapi?

– Pivo! Pivo vezieme! – odpovedali furmani rezko.

– Dobre i tak! – prikyvuje chlapisko.

Tu milí furmani sa chceli pobrať ďalej, ale Jánošík, lebo to bol on, ich pristavil.

– Počkaj, švagre! Veď ma vari nenecháš smädného! Zhoď jednu bočku!

Furmani sa veru nemali k činu, nechceli rozhadzovať panské súdky, a to bolo Jánošíka i trochu nahnevalo.

– Sto striel hrmených! Či ste nepočuli, že mám smäd? Dolu jednu bočku! Jánošík má i kamarátov a vy ste dvaja, tak nám jedna bude dosť.

Po takejto reči boli furmani ochotnejší. Skokom boli medzi súdkami. Zatiaľ, čo sa tam na voze pasovali s bočkami, Jánošík zapískal na znamenie svojim kamarátom.

Furmani potom ani nehľadeli do otvorenej bočky, ale len tak nesmelo pozorovali Jánošíkových chlapcov, čo tam priam zo zeme vyrástli. Netrpezlivo čakali, čo z toho bude.

čítanka 3

Jánošík a jeho chlapci sa veru tiež boli prekvapili, akoby aj nie! Veď v bočke boli miesto piva nové, novučičké dukáty. Blyšťali sa, akoby bolo do súdka spadlo kus slniečka.

– Hm, hm, – pokrútil Jánošík hlavou, – toto sa nám tiež zíde. Lenže chyba sa stala, švagrovia: tu nám už jedna bočka nestačí! Tú by som vám bol dal, keby ste neboli klamali. Teraz všetky bočky z voza!

Čo mali stŕpnutí furmani robiť? Veru pekne-krásne zgúľali bočky na cestu. Tak sa pousilovali, že sa i spotili. Zatiaľ Jánošík napísal lístok a prikázal furmanom, aby ho dali pánu veľkomožnému! V lístku stálo, že Jánošík ďakuje za panské pivo, že si chlapci na ňom pochutnali.

– A vy, švagrovci, – prihovoril sa ešte k furmanom, – máte šťastie, že sa mi vôľa napravila, ale i tak by ste si zaslúžili výprask! Či sa to patrí, aby furmani klamali? Cigánia iba urodzení a veľmožní páni!

Potom sa furmani pobrali. Voz šiel naprázdno veselšie, ale tým na prázdnom voze bolo všakovak okolo srdca. Istotne sa im na hrade dostalo toho, čo im Jánošík len sľuboval.

pandúr – ozbrojený úradný sluha, dráb odpraviť – zabiť

Muráň – hrad na Slovensku

Kremnica – banské mesto na Slovensku bočka – menší sud furman – voziar, kto chodieva na zárobky so záprahom heslo – zastaraný výraz pre odkaz

• Čo vieš o Jánošíkovi? Proti komu bojoval? Komu pomáhal?

• Ako previezli furmani dukáty z Kremnice?

• Vysvetli slovné spojenie: chytil sa rozumu.

• Kto odňal furmanom bočky?

• Čo si myslíš, čo urobil Jánošík s dukátmi?

• Čo na teba v tejto rozprávke najviac zapôsobilo? Vysvetli.

• Nakresli Jánošíka tak, ako si ho ty predstavuješ.

František Kretz

Rozhovor

Koza na predaj

Keď prišla jeseň, rozhodol sa strýko Jakub, že predá kozu. V zime by s ňou aj tak bola len oštara.

– Zatelefonujem Kramárovi do druhej dediny, že mu predáme našu Micu, – povedal strýko žene a odišiel na poštu telefonovať. A pretože pošta bola hneď v susedstve a pretože sa koza pásla pri plote, počula odrazu, ako strýko kričí: – Haló, halóóó, Kramár, počuješ ma? To som ja!... Áno, ja som to! Môžem ti predať kozu!

Potom bolo ticho a strýko znova zakričal: – Nie kožu, kozu ti predám! – Mica zastrihala ušami. Jasné, že je reč o nej! Strýko zakričal do slúchadla: – Nie Rózu, nemám nijakú Rózu, ale kozu ti predám... haló... rozumel si, Kramár? Kozu!

Mica blysla okom, potriasla bradou. – Nie kosu, – kričal strýko. – Kosa by sa aj mne zišla! Ale koza, Kramár, koza! Počkaj, budem ti slabikovať! K – ako kanón, O – ako osol, Z – ako zuby, A – ako archanjel... rozumel si, Kramár? ...Áno, áno! Koza na predaj!... Čo? Že si už kúpil? No tak teda dovidenia, nič sa nedá robiť!

Strýko kozu nepredal. Ale Mica sa od toho dňa každému predstavovala: – Volám sa Kanón – Osol – Zuby – Archanjel!

uby –

oštara – nepríjemnosť, ťažkosť, opletačka kanón – delo

Hádanka

Hoc má dlhú bradu, nevie ti dať radu. Čo je to?

• Ako sa volal strýko?

• Komu telefonoval?

• Kto bola Mica?

• Prečo strýko musel slabikovať?

• Slabikuj tak svoje meno.

Krista Bendová čka

Rozhovor

k a 3 Tetky v krojoch

Maľované tetky v krojoch idú práve po ceste. Dedina sa stáva krásnou, podobá sa neveste.

A tetky sa podobajú ako sestra sestre. Čipky ani z pavučiny a rukávce pestré.

Eva Miklóšová

Povedz rýchlo

A tie vrabce z toho tŕnia štrng-brnk do tŕnia.

Dobrá rada lepšia ako vrece dukátov. Poznáš po vrave, čo jesto v hlave.

Rozhovor

• Kde najčastejšie môžeme vidieť slovenský kroj? Porozprávaj.

• Máš ho možno doma? Kto ti ho dal?

Ej, padá, padá rosička

Ej, padá, padá rosička, spali by moje očičká.

Spali by moje, spali by aj tvoje, spali by, duša moja, oboje.

Ej, padá, padá listopad, pozdravuj milú na stokrát.

Pozdravuj milú, holubienku sivú, že sa ja nenavrátim nikdy viac.

Ej, padá, padá dáždiček, odišiel mi môj Janíček.

Za hory, doly, srdiečko ma bolí, že ma on zanechával v nevôli.

Ľudová pieseň

Povedz rýchlo

Orie, orie, orie Ján, priletelo k nemu deväť vrán.

Prvá vraví: Dobre orie.

Druhá vraví: Zle orie.

Tretia vraví: Dobre orie.

Štvrtá vraví: Zle orie.

Piata vraví: Dobre orie.

Šiesta vraví: Zle orie.

Siedma vraví: Dobre orie.

Ôsma vraví: Zle orie.

Deviata vraví: Dobre orie Ján, plno pandráv mám.

Ľudová riekanka

Spievaj si, dievčatko

Spievaj si, dievčatko, netrať veselosti, ako si netratí tráva zelenosti.

Spievaj si, dievčatko, tú veselú pieseň, ako si spievalo celú dlhú jeseň.

Ľudová pieseň

Žart Pani učiteľka sa pýta Jožka, aké zvieratá doma chová. –Prosím, mole v skrini, ale mama s ockom sa za to na mňa hnevajú.

nk a 3

Mach a Šebestová

Mach a Šebestová boli žiakmi 3.b, bývali v jednom činžiaku a chodili spolu do školy. V dome bývala pani Kadrnožková so psom Jonatánom a pani Cibuľková s mačkou Micinkou, a keď sa všetci štyria stretli na schodoch, bol z toho pekný cirkus. Micinka prskala ako škrečok, Jonatán vyčíňal ako tiger, pani Cibuľková pišťala od strachu, pani Kadrnožková kričala, Jonatán, ticho, a nájomníci vybiehali z bytov, čo sa to prepánakráľa robí.

A tak sa nečudujte, že sa Šebestová Jonatánovi kde-tu posmievala: Haló, haló, haló, mačiek, tých je málo.

A tak brešem ako hrom, nech je mačiek milión!

Jonatána to hnevalo, ale inak sa s Machom a Šebestovou kamarátil a niekedy ráno pani Kadrnožkovej utiekol, aby ich odprevadil do školy. Pani Kadrnožková mu tieto výlety len tak netrpela, zakaždým vybehla za ním a kričala, Jonatán, domov, Jonatán, domov, lenže chytiť Jonatána nebolo také jednoduché, Jonatán bol pes a pes uteká rýchlejšie ako voľajaká pani Kadrnožková.

Ale až také zbytočné to utekanie zase nebolo, Mach a Šebestová boli aspoň načas v škole a pani Kadrnožková si zabehala na čerstvom vzduchu, a to je veľmi zdravé.

Raz, keď sa Mach a Šebestová rozlúčili pred školou s Jonatánom a sadli si do svojej lavice, vošla do triedy pani učiteľka a povedala, milí žiaci, dnes si vás preskúšam z prírodovedy, a vyvolala Macha, čo vie o zajacoch. Lenže Mach toho vedel o zajacoch veľmi málo, poznal len zajaca na smotane, a tak stál a mlel stále dokola, zajac obyčajný žije v lese, žije v lese, žije v lese, až pani učiteľka povedala, počuj, Mach, to vie každé malé dieťa, že zajac obyčajný nežije na pošte alebo v cukrárni, radšej nám povedz, čím sa živí, koľko má zubov a podobne!

Ale Mach nemal o zajačích zuboch ani potuchy a pani učiteľka povedala, to stačí, sadnúť, zajtra ťa vyvolám znovu, a ak to nebude lepšie, tak sa teš!

A keď sa napoludnie skončilo vyučovanie a všetci šli domov, povedal Mach Šebestovej, ty sa máš, Šebestová, popoludní sa môžeš hrať s Jonatánom, a ja aby som sedel doma a učil sa o zajacoch, no povedz, nemám smolu? Ale len čo to povedal, uvidel takého zvláštneho pána, ktorý liezol v tráve po štyroch, a Šebestová hovorí, aha, Mach, ten pán sa hrá na psa, pozri, čo robí! Ale Mach pokrútil hlavou, Šebestová, ty si ale trdlo, prečo by sa hral na psa, taký starý človek sa nebude hrať na psa, ten pán stratil okuliare, stav sa!

A mal pravdu, ten pán stratil okuliare a nemohol ich nájsť, pretože okuliare sa bez okuliarov ťažko hľadajú, lenže Mach našťastie okuliare mal, a tak tie okuliare našiel a starý pán mal radosť a povedal, tak aby ste vedeli, za to, že tak pekne pomáhate starým ľuďom, niečo vám dám. Milo sa na oboch usmial, vytiahol z vrecka odtrhnuté telefónne slúchadlo a podal ho Šebestovej. A Šebestová bola z toho trochu paf a povedala, hm, to je od vás pekné, že nám to dávate, ale načo nám to bude, s tým sa predsa nikam nedovoláme, a chcela to slúchadlo vrátiť. Lenže nemala komu, pretože ten starý pán bol preč. Čo mi šibe, čudoval sa Mach, kde ten človek je? Ale Šebestová povedala, to je fuk, radšej mi povedz, čo s tým slúchadlom budeme robiť?

Môžeš do toho volať, haló, haló, haló, mačiek, tých je málo, zasmial sa Mach a Šebestová sa zasmiala tiež a zo žartu povedala, a tak brešem ako hrom, nech je mačiek milión!

A len čo to povedala, zo slúchadla sa ozvalo, hovoríte milión mačiek? Prosím, ako si želáte!

A Mach so Šebestovou sa pozerali ako vyjavení, pretože všade okolo bolo zrazu strašné množstvo mačiek, kocúrov a mačeniec, bielych, čiernych a strakatých, kocúry sedeli na ceste, mačky na stromoch a mačence na strechách a všetko to mňaukalo, až v ušiach zaliehalo. mňauk alo, zaliehalo.

čítanka 3

Prvá sa spamätala Šebestová a povedala, počuj, Mach, to nie je možné, toľko mačiek! Určite to má na svedomí to slúchadlo. A Mach povedal, hmm, ale čo robiť s tými mačkami? Keď ich vezmem domov, tak ma naši vyhodia, vieš, čo to je milión mačiek?

A Šebestová si ťukla po čele a povedala do slúchadla, haló, prosím vás, my si s tými mačkami nevieme rady, mohli by ste ich dať zase preč?

A zo slúchadla sa ozvalo, ale bez všetkého, ako si želáte, a v tej chvíli nebolo široko-ďaleko ani jednej mačky, ani jedného kocúra a ani jedného mačiatka.

A Mach povedal, prisámvačku, Šebestová, veď to naozaj funguje, to je úplne fantastické, rozumieš?

Nerozumiem, povedala Šebestová, ale fantastické to teda je, a obaja krútili hlavami až domov.

Jonatán sedel v okne na prvom poschodí, už z diaľky im brechal na pozdrav, a Šebestová povedala, úbožiačik, tá Kadrnožková ho zase zamkla, ale Mach sa zasmial chacha, ak chceš, bude raz-dva dole, a vzal slúchadlo a povedal, prosím vás, nemohol by byť Jonatán na chvíľu vtákom? A zo slúchadla sa ozvalo, prečo nie, keď si želáte, aby bol vtákom, tak bude vtákom.

A v tej chvíli mal Jonatán v okne krídla, zamával nimi a vznášal sa nižšie a nižšie, až pristál rovno pred Šebestovou, vyzeral čudne, veľmi mu tie krídla nepristali, a Mach pokrčil nosom, počuj, Šebestová, s takouto hroznou obludou sa predsa nebudeme hrať, čo ty na to, ale Šebestová povedala, myslím, že si robíš zbytočné starosti, aj tak sa nemôžeš hrať, musíš sa učiť, zajtra ťa vytiahne zo zajacov. Ale vtom sa Mach pustil znovu do smiechu, chacha, mám nápad, prečo by sme sa nemohli hrať rovno so zajacmi, a hneď povedal do slúchadla, prosím, my by sme strašne, strašne potrebovali, aby z nás boli tri zajace, a zo slúchadla sa ozvalo, samozrejme, keď chcete byť zajacmi, tak budete zajacmi, skôr ako by si napočítal do troch, Mach, Šebestová a Jonatán boli zajacmi a hopkali k lesu.

Stretli tam starého zajaca so sivými fúzmi, a keď mu povedali, čo sú zač, priviedol im veľa kamarátov a s tými sa hrali celé popoludnie na naháňačku, a pritom sa rozprávali o zajačom živote, počítali si zuby, ba aj chlpy, a tak keď nasledujúceho dňa pani učiteľka Macha vyvolala, Mach hovoril skoro celú hodinu, koľko zubov majú zajace hore a koľko dole, koľko chlpov majú na brušku, a koľko na chrbte, koľko mávajú detí a ako sa tie deti hrajú, čo jedia na obed a čo na večeru, kedy asi chodievajú spať a kedy zase vstávajú, a pani učiteľka nechcela veriť vlastným ušiam a vravela si, no nie, je to vôbec možné, aby žiak 3. b vedel o zajacoch viac než ja?

A dala Machovi veličiznú pätorku a Mach si sadol a usmieval sa a Šebestová mu šepkala, ty, Mach, to slúchadlo je hotová senzácia, to ti teda poviem, a Mach prikývol, to je fakt, niečo také ohromné som ešte nevidel, s tým zažijeme vecí, to budeš pozerať!

Miloš Macourek

činžiak – viacposchodový nájomný dom nájomníci – ľudia, ktorí bývajú v nájomných bytoch, byty nepatria im, ale za bývanie platia trdlo – nadávka nešikovnému alebo hlúpemu, truľo byť z niečoho paf – byť prekvapený, zmýlený prisámvačku – čestné slovo

Rozhovor

• Ktoré sú hlavné postavy v tejto poviedke?

• Porozprávaj, čo sa im stávalo, postupne, jedno za druhým: – v činžiaku na schodoch, – v škole, na hodine prírodovedy, – po škole, keď išli domov,

– po zmiznutí starého pána, – keď sa zmenili na zajace, – nasledujúceho dňa na hodine.

• Ako rozumieš slovám: prepánakráľa, ťukla si po čele, široko-ďaleko, kde-tu, nemal ani potuchy, mám nápad, to je fuk?

• Keby si ty mal/a také zázračné slúchadlo, čo by si doň povedal/a?

• Ak sa chceš dozvedieť, čo bolo ďalej, čo všetko zažil Mach, Šebestová a Jonatán, vyhľadaj knižku Miloša Macoureka Mach a Šebestová.

Hádanka

Predstav si, že si chytil malú blchu a máš lupu, okuliare a mikroskop. Čím ju budeš pozorovať?

(očami)

Žart –Len mi nepovedz, že si nerozumel otázke, ktorú ti učiteľka položila a že si preto dostal jednotku. –Nie, mama, otázke som rozumel, len učiteľka nerozumela mojej odpovedi.

nk a 3

Ideálna škola v mojich predstavách

Ideálna škola v mojich predstavách by bola v peknej modernej budove. Mala by mnoho veľkých okien, cez ktoré by prenikali slnečné lúče. Okolo školy by bol veľký park s mnohými stromami a lavičkami. Škola by bola pekne upravená. Na podlahe by boli koberce. Všade by bolo mnoho všelijakých rastlín. Každý žiak by mal skrinku pre svoje veci. Učitelia by podávali učivo tak, aby bolo žiakom zaujímavé a zrozumiteľné. Učilo by sa aj na počítačoch. V biologickom kabinete by žiaci mali akvárium, o ktoré by sa starali. Častejšie by sa chodilo na rôzne výlety. Ako ktorá oblasť by sa prebrala na zemepise, šli by sme ju navštíviť. Taktiež by sme na hodine zemepisu pozerali kazety o krajinách. V chemickom kabinete by každý žiak mal svoje laboratórne náčinie. Často by sme robili rôzne experimenty. V škole by bola aj miestnosť, v ktorej by si žiaci mohli aj oddýchnuť. Tam by boli TV prijímače, hudobné veže, knihy a iné. Na škole by sa organizovali mnohé krúžky a športové aktivity, taktiež by sme mali krytý bazén, v ktorom by sme mohli plávať.

V októbri máme mesiac knihy...

Myslím si, že by žiaci do takejto školy z mojich predstáv radi chodili a že by sa aj omnoho viacej naučili.

Žiacka práca

týžde detí...

De školy... a hodinu na u enie.

Nepokoj v triede

Jano chytil pod stolom Marienu za nohu. Mariena capla Vlada po hlave, lebo si myslela, že ju to Vlado. Vlado sa otočil a uštipol Zuzu, lebo bol presvedčený, že ho to Zuza. Zuza chytila gumičku a tres! – Julku do hlavy, lebo Vlada netrafila. Ďuro sa rozchichotal, lebo videl, čo sa stalo. Elena sa obrátila a vylepila zaucho Samovi, lebo si myslela, že sa on to jej smeje, že je tučná.

Samo zvrieskol: – Jóóój!

Učiteľ zdvihol pohľad a povedal: – Števo – von!

Števo sa strhol z driemot, vytreštil okále a vyšiel von. V triede bol znovu pokoj.

Zoroslav Jesenský Rozhovor

• Ktoré mená sa v poviedke spomínajú?

• Prečo učiteľ vyhnal Števa?

• Daj poviedke iný názov.

• Skús túto poviedku dotvoriť: ako by mohol pokračovať príbeh nespravodlivo potrestaného Števa... Alebo si ju skús predstaviť ako komiks.

Učiteľ

Učiteľ je večný žiak: sedemročný vojde do školy a päťdesiatsedemročný z nej vyjde.

A po celý ten čas nosí tašku.

Preto ho treba poslúchať.

Koľko ten kníh prečítal.

Koľko sa ten úloh naučil.

Koľko ten úloh napísal.

A neunavil sa.

Dragan Lukić (preložil Tomáš Čelovský) –Jožko, okamžite vypľuj tú žuvačku! –Nemôžem, pani učiteľka, Mišo by ma zbil. Musím mu ju o chvíľu vrátiť!

Žarty

Učiteľ: –Peter, vieš, koľko je polovica z jednej tretiny?

Peter: –Celk om presne to neviem, ale veľa to nebude.

čítanka3čítanč a3

nk a 3

Žart –Dnes sa ma učiteľka pýtala na niečo, čo som iba ja vedel. –Výborne! A čo to bolo? –Kto rozbil okno na učebni.

Učiteľ: Na čo musíme dbať pri jazde na bicykli?

Žiak: Na dopravné značky – aby sme do nich nenarazili.

Učiteľ: Čomu slúži spánok?

Žiak: Spánok posilňuje telo a zaháňa myšlienky na školu.

Učiteľ: Ak ý je rozdiel medzi bleskom a elektrickým prúdom?

Žiak: Blesk máme zdarma a za elektrický prúd musíme zaplatiť.

Učiteľské otázky – žiacke odpovede

Učiteľ: Ak o vznik la Frušká hora?

Žiak: Keď kopali Dunaj, navyhadzovali veľa zeme.

Učiteľ: Načo je husľový kľúč?

Žiak: Otvárajú sa ním husle.

Učiteľ: Čím sú známe kraje, kde veľa prší?

Žiak: Dáždnikmi.

Učiteľ: Čo je to bod?

Žiak: Diera v priestore.

Učiteľ: Aký je rozdiel medzi mozgom a rozumom?

Žiak: Mozog majú všetci, ale rozum nie.

Učiteľ: Ak o vyzerá púšť?

Žiak: Púšť je rovina, kde len ťavy majú na chrbtoch kopce

Učiteľ: Čo vieme o rybách?

Žiak: Ryby nemôžu rozprávať, pretože by sa im do úst nabrala voda.

Učiteľ: Čo je pevnina?

Žiak : Pevnina je to, čo sa pevne drží ok raja mora.

Učiteľ: Čo vieš o žabe?

Žiak : Ak pozorujeme žabu zozadu, od chvosta, zistíme, že nijak ý nemá.

Učiteľ: Čo vieš o ľudových piesňach?

Žiak: Ľudové piesne nám opisujú väčšinou jednoduché príbehy, naprík lad ako milý nechal milú.

Odpovede zozbierali členovia literárneho krúžku na ZŠ Ľudovíta Štúra v Kysáči. (prevzaté zo Zorničky)

Prečo dážďovka vychádza zo zeme, keď prší?

Vieš to?

Dážďovky sa živia pôdou, lozia v nej, prevzdušňujú ju – robia v nej vzduchové chodbičky. Nemajú pľúca, dýchajú celým povrchom tela. Za silného dažďa pôda zľahne a vzduchové chodbičky sa stratia. Dážďovky nemajú čo dýchať, dusia sa, preto vychádzajú na povrch. Lenže tu už na ne čakajú hladné drozdy a sliepky. Niektoré vtáky, najmä čierne drozdy, sú prefíkané. Vedia, že dážďovky sú veľmi citlivé na otrasy pôdy. Bubnovanie dažďa je pre nich signálom, že treba vyjsť na povrch. Preto možno za pekného slnečného dňa vidieť drozda, ako dupoce po tráve a napodobňuje dážď. Veľa dážďoviek sa dá cupotaním oklamať. Nuž čo, veď aj drozd sa musí poriadne naobedovať!

Cisár a pisár

Cisár vyhlásil:

– Nech hneď prídu ku mne všetci vojaci!

Pisár zapísal:

– Nech hneď prídu ku mne všetci pajáci!

Cisár vyhlásil:

– Nech sa každý ozbrojí až po zuby!

Pisár zapísal:

– Nech sa každý od radosti zazubí!

Cisár vyhlásil:

– Nech sú všetci prichystaní do vojny!

Pisár zapísal:

– Nech sú všetci veselí a spokojní!

Cisár vyhlásil:

– Dobyjeme spolu celučičký svet!

Pisár zapísal:

– Zasadíme každý jeden krásny kvet!

A tak sa na druhý deň zhromaždilo pred cisárskym palácom veľa pajácov, šašov, klaunov i celkom obyčajných veselých človiečikov.

A veľká vojna sa nekonala.

Veď ako sa dá dobývať svet s rozosmiatymi ľuďmi, ktorí sadia všade po okolí kvety.

Tak sa to skončí, keď je cisársky pisár trošku nahluchlý!

Daniel Hevier

zazubiť sa – zasmiať sa dobyť – podmaniť, porobiť nahluchlý – kto nepočuje dobre ojaci! pajáci! ! ny! t! lo ov, klauviečik ov.

Rozhovor

• Čo vyhlasoval cisár?

• Čo zapisoval pisár? Prečo sa vojna nekonala?

• Čo si myslíš, prečo sa pisár robil, že nepočuje dobre a písal niečo celkom iné?

• Urobte si divadielko. Jedno dieťa nech je cisár, druhé pisár a tretie rozprávač. Pokúste sa urobiť si aj kostýmy.

nk a 3

Strach má veľké oči

A tam hore na hore, na zelenom javore, vĺčok z diery pozerá a toľkéto oči a toľkéto oči a toľkéto oči má!

A tam hore na hore, na zelenom javore, vĺčok z diery pozerá a toľkéto uši a toľkéto uši a toľkéto uši má!

A tam hore na hore, na zelenom javore, vĺčok z diery pozerá a toľkéto zuby a toľkéto zuby a toľkéto zuby má!

Keď som išiel do doliny, postretol som dudka.

A ja domov, dudok za mnou, už na dvere klopká.

Poďme domov, už sa mrká, videli sme v poli vlka. Ja sa vlka nebojím, smelo sa mu postavím.

Vl Pa

Ne

Vlasy mu od strachu dupkom stáli. Padlo mu srdce do nohavíc. Nevedel, či je chlapec, či dievča. Bol by sa skryl aj do myšacej diery.

Osievame múčku

Táto hra je najčastejšie skupinová, no môže sa hrať i v dvojici. Jedno

dieťa kľačí a druhé stojí za ním. Medzi dlaňami opála z boka na bok hlavu kľačiaceho dieťaťa. Pritom všetky deti spievajú:

Osievame múčku, v slamenom klobúčku, čo naosievame, pekárovi dáme a čo zvýši – to Mariši, čo ostane – to Zuzane. Osievame múčku...

Keď múčku vyosievajú, deti si vymenia miesta a pokračujú v hre.

Mária Miškovicová

Zahrajme sa:

– Je jeseň – orieme pole (hráme sa na pluh), – je jar a sejeme žitko, – je leto, žneme, mlátime, – je jeseň, osievame múku.

Jesenné pranostiky

SEPTEMBER – z poľa ber! Michal zimou kýchal.

Keď sa v OKTÓBRI blýska, zima je blízka. Hrmavica v NOVEMBRI znamená rok úrodný.

nk a 3 Náš Tulo

Bol som vtedy ešte malým chlapcom.

Ešte žil nebohý starý otec. I stará mať bola nažive. Mali sme psa. Volali sme ho Tulom. Bol neveľký, čierno-biely fľakatý. Náš Tulo nevedel stvárať nijaké kumšty, ale zato nebol hlúpy. Nevedel ani na zadných nohách stáť, ani labku podať, ani preskakovať palice. Tulo len strážil a zavracal. To vedel veľmi dobre. Stačilo zavolať: „Tulo, husi!“ a milý Tulo už vedel, o čo ide. Vedel, že sú husi v repe, v kukurici alebo v kapuste. Hybko preskočil plot a v okamihu hnal milé husi na cestu.

Najradšej mal starého otca. Stále býval s ním. Kamkoľvek sa starý otec pohol, Tulo všade za ním. Ale len na koniec dediny. Tam starý otec zavolal naň: – Tulo, domov!

Raz nám starý otec takto povedal: – Chlapci, pôjdeme na noc!

A milý Tulo si pekne sadol na cestu, nachýlil hlavu, jedno ucho zvesil, druhým strihol a hľadel za starým otcom, kým nezašiel. Potom sa vrátil domov.

To bolo niečo pre nás! Lebo to znamenalo, že pôjdeme so starým otcom na noc voly pásť. Stará mať pripravila veľkú starého otcovu širicu. Do jedného rukáva vopchala kus slaniny a chleba, do druhého si starý otec schoval zapekačku a zápalky.

Keď sa zvečerilo, šli sme. Napred Tulo, za ním voly, potom my a napokon starý otec. Stmievalo sa, keď sme sa dostali na Zlatníky. Tam sme pasávali voly.

Večer sa nám chytro minul. Kým sme nazbierali raždia, čo nám malo vystačiť až do rána, starý otec piekol slaninu. Keď sme sa navečerali, zakrútil nás do veľkej širice a uložil vedľa ohňa. Tulo strážil a starý otec pomrnkával trasľavým hlasom nejakú starodávnu pieseň, kým aj jeho nepremohli driemoty.

Tulo kdesi zaostal. Nevrátil sa s nami domov.

Ale neprišiel ani do večera.

Ba ani na druhý deň sa neukázal. I ráno prešlo, i slniečko zapadlo a Tulo sa nevracal. Starý otec nás poslal hľadať ho. Pobehali sme celú dedinu, dopytovali sme sa každého, ale Tula nikde. Starý otec nás utešoval: Žart –Prečo si celý mokrý, Petrík? –Vieš, mamička, hrali sme sa na psov... –Nerozumiem? –No a ja som bol strom.

Ráno sme vstali. Bola ešte tma. Tma, ale len v širici, do ktorej nás starý otec pozakrúcal. Vonku už bol jasný deň. Domov sme sa pobrali trochu uzimení.

– No, veď sa on nestratí. Iste sa vráti.

Tulo sa nevracal. Prešiel druhý deň, tretí a Tula nebolo. Starý otec chodil namrzený. Ustavične sa vadil so starou mamou. Ba ani nám neodpúšťal. Daromný bol jeho hnev, Tulo sa nevrátil ani na štvrtý deň. Pomaly sme začali zabúdať na neho.

Len piateho dňa sa niečo prihodilo.

Začalo pršať a starý otec zhľadúval širicu. Ale o širici ani chýru. Nebola ani v komore, ani na povale. Stará mať prevrátila celý dom. Len potom sa chytil starý otec za hlavu:

– Ktovie, či sme ju nezabudli na Zlatníkoch!

A veru tak bolo. Keď sa starý otec dokrivkal na Zlatníky, ležala milá širica pod starou čerešňou a pri nej náš bielo-čierny fľakatý Tulo. Strážil milú širicu celých päť dní...

Jozef Horák

Rozhovor

Kto je najv ernejší štvornohý priateľ človeka?

• Rozprávaj, aký bol Tulo zovňajškom. Pozri obrázok.

• Prečo Tulo nechodil domov?

• Ako rozumieš slovám: o širici ani chýru?

• Čo na teba v tejto rozprávke najviac zapôsobilo? Prečo?

• Máš aj ty doma psíka? Porozprávaj spolužiakom o ňom. širica – dlhý, široký nepremokavý kabát zapekačka – druh fajky Žarty –Vieš, že pes je niekedy múdrejší ako jeho majiteľ? –Viem, viem, sám mám takého psa!

nk a 3 Nolenber

O Ďurovi všetci hovoria: aký rozumný chlapec, má len deväť rokov a správa sa ako dospelý. A majú pravdu. Keď treba, Ďuro vie vystrúhať náramne vážnu tvár, vie sa múdro poškrabať pravou rukou za ľavým a ľavou rukou za pravým uchom a vie občas, keď to človek najmenej očakáva, vyhlásiť: Máte absolútnu pravdu, pane. Úplne s vami súhlasím.

Okrem toho má ešte jednu vlastnosť, ktorá ho zvlášť vyvyšuje nad ostatné deti a zapojuje ho do sveta dospelých: Občas sa mu stane, že nepočuje dobre. Je jednoducho, ako to ľudia v rokoch už bývajú, nahluchlý. Napríklad, učiteľka mu rozkáže: Povedz doma mame, že si v škole nepočúvny. A on príde domov a hlási: Mama, pani učiteľka ti odkazuje, že som prepočúvny.

– Ach, taká som hrdá, – utiera si končekom vreckovky oči matka a nevie, že jej syn je už dospelý človek a že nepočuje najlepšie.

Alebo, zje Ďuro v cukrárni päť „bakláv“ a predavač mu vraví: Dvestopäťdesiat dinárov.

– Máte absolútnu pravdu, pane, – odpovedá Ďuro vážne, – úplne s vami súhlasím. Len stopäťdesiat. Nech sa páči.

A kým sa predavač spamätá, Ďuro je už za siedmimi horami, za siedmimi dolami.

Jedným slovom, Ďuro dobre nepočuje. Ako starý človek. Pred pár dňami vpálil do triedy, skríkol: Po-zor! a kým sme my stáli v pozore, on začal rad-radom nakúkať do lavíc a otvárať nám tašky. Keď našiel orech, cukrík, žuvačku, koláč – všetko bral a pchal sebe do vreciek.

– Ďuro, čo to má znamenať, ak sa smiem opýtať? – zaprotestoval Paľo, ktorému Ďuro skonfiškoval obrovské žlté jablko.

– Smieš, maličký. Kto nevie, ten sa pýta. Ale keby si rozhlas počúval, bol by si múdrejší. Ráno cez rozhlas jasne a hlasne povedali: Dnešným dňom začal sa mesiac NOLENBER. Teraz ti je jasné?

• Skutočne Ďuro nepočul dobre?

Jasné, jasné nám je všetkým. A práve preto sme i nešťastní. Veď NOLENBER má až tridsať dní! A čo je ešte horšie, po ňom pravdepodobne nastúpi – DEŤOMBER. Zoroslav Jesenský vystrúhať – tu: urobiť absolútna – úplná protestovať – byť proti niečomu skonfiškovať – odobrať, zhabať

Rozhovor

• Vyhľadaj miesta, kde Ďuro počul tak, ako mu v tej chvíli vyhovovalo.

• Ako rozumieš slovám nolenber a deťomber?

Janove príhody

Pánovi bola dlhá chvíľa, nuž sľúbil holbu dukátov tomu, kto by tak oklamal, až on povie, že je to lož. Prišlo k nemu veľa ľudí, ale čo ako klamali, každému povedal:

– To môže byť pravda.

Naostatok, keď si nikto peniaze nevyslúžil, kázal sluhovi Janovi zaniesť dukáty na tanieroch navŕšené do jeho izby. Jano sa osmelil a prosil, či aj on môže vravieť.

– Och, syn môj, len vrav, čo vieš, – pristal pán.

A Jano začal:

– Bol som v nebi a bolo mi tam dobre.

– Och, veď ti to verím, syn môj.

– Ale som nevedel, ako z toho neba dolu zísť, nuž som si nasúkal z otrúb žinku, a tak som sa spúšťal dolu.

– Ej, to môže byť pravda, synku, – prikývol pán na Janovu reč.

– Ale tá žinka mi nedošla až na zem, nuž zaskočil som tristo siah nad zemou a po samé uši som zapadol do blata, – rozkladal Jano.

A pán povedal len toľko:

– To môže byť pravda, synku.

– Potom som tam kričal, lebo som nevládal vyliezť z blata, až prišiel pastier svíň a ten ma vytiahol. A keby ste vedeli, kto to bol!

Zvedavý pán vraví Janovi, aby len povedal:

– A kto?

– Bol to váš pán otec, – vysvetľuje Jano.

– Ej to klameš, ty huncút!

– Klamem? – spýtal sa Jano a vtom chytil dukáty aj s taniermi a poberal sa preč.

Pán sa veru aj nahneval, ale čože mal robiť?

c neslúžil, ale si pek ne a ga

A Jano už potom viac neslúžil, ale si pekne gazdoval a gazduje hádam aj dodnes.

žinka – povraz

siaha – stará dĺžková miera

• Ako rozumieš vete: Pánovi bola dlhá chvíľa?

• Ako sluha prekabátil pána?

• Čo všetko si Jano navymýšľal?

• Vymysli aj ty nejakú neskutočnú príhodu.

Slovensk Roz

Slovenská ľudová rozprávka holba – nádoba

Rozhovor