|
viera benková |
spomienky
sme sa ocitli zázračne všetci doma. Manžel Vinko, violončelista, nemal v ten deň ani skúšku, ani koncert, ja som nemala cestu do Nového Sadu, a i deti boli už doma zo školy. Byť v dome všetci pohromade bolo sviatkom, stávalo sa to zriedkakedy, lebo dvakrát-trikrát týždenne som cestovala do terénu alebo do Nového Sadu, kde sídlila redakcia Hlasu ľudu. Vynaliezavá Lydka Kyseľová V ten deň, a najmä večer sme boli akosi stíšení, manžel sa Keď k nám do vydavateľstva zavítala pred návštevou ma- posťažoval, že ešte nedostal očakávaný plat, a ani ja som liarky a ilustrátorky Mladých liet Blanky Votavovej práve jej nemala vyplatený mesačný honorár. Mala som si ho v redakriaditeľka Lydka Kyseľová, svojou návštevou akoby pripravila cii vyzdvihnúť, a práve preto som v ten deň nešla ani do chodníčky rozbiehajúce sa od Bratislavy po Petrovec a späť. obchodu na nákupy, nechali sme si to na neskoršie. V chladLydka ako riaditeľka bola veľmi zbehlá a dobrá organizátorka, ničke okrem sviežeho teľacieho kolienka, mlieka, jogurtu ktorá slovenské vydavateľstvo Mladé letá pozdvihla na vyso- a nejakých drobností sme nemali takmer nič. Na policiach kú medzinárodnú úroveň. Detské knihy, ktoré tam vychádza- v špajze s fľašami sa pýšili iba dve fľaše s domácim vínom, li, mali vo svete knižnej kultúry vysokú úroveň. Mnohí slo- liter pálenky – komovice a dve pivá. Ale, povedali sme si, venskí ilustrátori, autori a knižní redaktori získavali neraz však to vystačí, veď nikoho nečakáme. V tom sa ozval zvovysoké medzinárodné ocenenia, ale aj ocenenia štátne. Na nec. Pozrela som sa zvedavo cez priezor na dverách, a na medzinárodných knižných výstavách, najmä na výstavách chodbe vidím stáť akúsi ženu... Hm, kto to môže byť? Bol kníh v Belehrade sa tešila slovenská kniha veľkej obľube, však súmrak, a neznáma postava mi nepripomínala nikoho a čo bolo pre nás prospešné, vždy tieto vystavené slovenské známeho. Keď som otvorila, usmievala sa na mňa milá, ale unavená a spotená Lydka Kyseľová, vysvetľujúc, prečo tak knihy zostávali ako dar pre naše knižnice... neskoro večer prišla Lydka Kyseľová pochák nám, a čo sa stalo, kým dzala z Trenčína, kde sa nás našla... narodila v roku 1919, Lydka bola na medzizomrela v roku 1974 v Branárodnej výstave kníh tislave, kde je aj pochovav Belehrade, ale dva dni ná. Študovala na gymnáziu predtým odcestovala do v Trenčíne, potom slovenSkopje, kde podpisovala činu a telesnú výchovu na spoluprácu medzi Mladými Filozofickej fakulte Sloletami a skopským vydavenskej univerzity v Brativateľstvom. Dlhšie tam slave, kde štúdium ukonnechcela ostávať, a tak čila v roku 1942. Po sadla do vlaku, a večer štúdiách učila v rokoch prišla na belehradskú že1942 – 1945 na gymnálezničnú stanicu. Volať ziách v Bratislave a v Trenniekoho úradne nechcela, číne, 1945 – 1948 na aby jej pred príchodom na učiteľskej akadémii v Braveľtrh kníh hľadali narýchlo tislave, v tomto meste nocľah, a tak si spomenula bola potom pracovníčkou Maša Haľamová a Viera Bienková roku 1964 v Petrovci na nás. Vedela z listov adVýskumného ústavu pedagogického (1948 – 1950), vedúcou literárnej redakcie vo resu, ale pozabudla na telefón, a keďže sa na stanici dozvevydavateľstve Smena (1950 – 1953), šéfredaktorkou Slo- dela, kde je sídlisko Nový Belehrad, ukázali jej smer na most venského vydavateľstva detskej knihy, a neskôr Mladých liet cez rieku Sávu, a ona sa tam vybrala pešo. Ja som žasla nad (1953 – 1978), kde skončila svoju pracovnú činnosť ako ve- jej trúfanlivou chôdzou, ktorá jej trvala takmer celú hodinku, dúca redaktorka. Od roku 1979 bola na dôchodku. Dlhoroč- ale šťastná, že nás našla, iba sa usmievala, a dala si s nami nou redakčnou, zostavovateľskou a publicistickou prácou sa i pohárik na prinavrátenie telesných a duševných síl. A mne významne zaslúžila o vydávanie a rozvoj detskej a mládež- začalo v hlave víriť, čím Lydku zasýtim, takú vyhladnutú níckej literatúry, stála pri zrode vydavateľstva Mladé letá, a unavenú. A vtom mi napadlo, vybrala som spomínané teľabola iniciátorkou viacerých edícií, antológií diel slovenských cie kolienko z chladničky a vložila ho so zeleninou, zemiakmi spisovateľov, zborníkov teoretických prác a iných vydavateľ- a Vegetou do tlakového hrnca. O chvíľu sa v našej útulnej ských podujatí. Napísala pozoruhodné diela Práca s literatú- kuchynke hrniec hlasno rozospieval, až ho bola radosť počuť! rou vo výchovnom systéme (1984) a Nadpočetné hodiny ži- Lydka híkala nad vôňou, a keď sme stolovali, vyhlásila, že vota (1985). Bola tiež spoluautorkou metodických príručiek, také dobré a neuveriteľne jednoduché jedlo v živote ešte čítaniek a učebníc slovenčiny. Zaslúžila sa aj o vydanie výbe- nejedla, a zasýtená chlipla si vína v pohári, ktoré sa trblietaru z diel slovenských dolnozemských autorov pre deti a mlá- lo akýmsi sýtočerveným bleskom pred očami a hrialo dušu. Lydka do rána u nás prespala, a potom som ju na Belehraddež Michala Babinku a Juraja Tušiaka. Riaditeľku Lydku Kyseľovú som vždy mala za vzor dobrej skom veľtrhu kníh odovzdala ľuďom, čo ju už očakávali. Týmito zážitkami sme si s Mašou, Lydkou a Blankou v Braspolupráce medzi nami. V čase jej riaditeľovania boli samozrejmé dobré priateľské styky, výmena ľudí a kníh medzi tislave neraz krátili nezabudnuteľné voľné chvíle, keď sme sa vydavateľstvom Kultúra v Petrovci a Mladými letami v Brati- prechádzali mestom, sedeli u Lydky v byte na Námestí SNP, slave. Ako staršia skúsená redaktorka mi vždy vychádzala alebo keď sme spolu navštívili kaviarničky pri Dunaji... Aj v ústrety, najmä keď som prišla k nej do kancelárie. Ochotne dnes mi je ľúto, že mi nikto neoznámil, keď zomreli tieto sa venovala, aj keď som nebola ohlásená, a ona bola zasypa- moje vzácne kamarátky – veľká Maša a milá Lydka, bola by som ich dôstojne vyprevadila na ich poslednú cestu do nezaná prácou. Kamarátstvo s Lydkou trvalo až do jej smrti. Krásnu a nezabudnuteľnú príhodu s Lydkou som zažila budnutia... Robím to teraz, a v duši mám lyrické stíšenie, v sedemdesiatych rokoch minulého storočia. Vtedy sme bý- obtekajú ma spomienky ako letný teplý lejak, a viem, že tá vali s rodinkou na Novom Belehrade v známej ulici Tošin ľudská sieť je pevná, keď ju ľudia utkajú z pevných nití. Bunar 69. Bol jesenný čas, september alebo október, večer Vtedy odolá aj času... chutnávala náš dar... Žiaľ, toto bol aj môj posledný kontakt s Mašou Haľamovou, ktorá v mojej skromnej začiatočníckej poézii v zbierke Májový ošiaľ videla čosi, čo sa v budúcnosti rozvinie naplno...
11