Issuu on Google+

SLOVENSKÝ MAGAZÍN Autoservis Triaška

číslo 1 – 2, 2014

ročník 20

cena 100 din

Ján Triaška · podnikateľ Báčsky Petrovec 021/780-382

Bul. M. Pupina 1/IV 21000 Nový Sad Tel./fax: +381 21 422 989 e-mail: office@rada.org.rs www.rada.org.rs

Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí

SIMPLY CLEVER

Oprávnený servis M. Kardelisa 22, Kysáč Tel./fax: 021/827-364


|

& andrej meleg |

Takto zimu v Kovačici knihy zobúdzali

Obecenstvo Zimy s knihou v Petrovci

Babku Zimu zobudili knižky! P

riatelia, listujete v kalendári? Čuduj sa svete, Zime sa už u nás Hajko & Hajko v Kovačici darí! Nebolo by tomu tak, nebyť knihy... Niekto sa predsa musí Nezostali sme nič dlžní ani oblasti banátskej. V sobotu 25. starať o to, aby Dvanásti mesiačikovia nespali na vavrínoch a aby jeden z nich konečne poslal na vartu Zimičku, Zimu! Príchod januára sa v Obecnej knižnici v Kovačici zišiel pekný počet mibabky v ľadovom kožuchu má „na svedomí” Slovenské vydavateľ- lovníkov knihy, aby si vypočuli, čo im na pobavenie a skrátenie ské centrum. Tu, hľa, prinášame vysvetlenie tohto zaujímavého dlhých zimných večerov ponúkne Slovenské vydavateľské centrum z Petrovca. Rovnako ako v Petrovci, aj tu bol hosťom Dalimír prírodného úkazu. Zima, ako už aj školák vie, úradne začína v druhej polovici de- Hajko. Pracovníčky knižnice na čele s knihovníčkou Annou Tomacembra. Tá chladnejšia by mala začínať po Novom roku. Skutočnosť novou prichystali zaujímavý večierok, na ktorom nechýbalo ani sa však od školských teórií zásadne odlišuje. Už niekoľko rokov totiž prekvapenie pre hosťa zo Slovenska. Išlo o minivýstavu obrazov sa u nás ozajstná Zima ujíma, keď Slovenské vydavateľské centrum známeho kovačického insitného maliara Pavla Hajka. Pavel a Dalimír sa poznajú ešte z prvej polovice 90. rokov, žiaľ, odvtedy sa v Báčskom Petrovci štartuje s tradičnou akciou Zima s knihou. Tak bolo aj v tento studený januárový večer, v piatok 24. ja- nestretli. Výstava bola tiež darom k maliarovým meninám a ponuára, keď sa do rúk milovníkov knihy a pekného slova dostalo zornosťou pre všetkých Pavlov. Na tomto večierku okrem Pavla Hajka boli aj ďalší vzácni pozvanie na literárny večierok pomenovaný Zima s knihou 2014. Už siedmy rok riaditeľ vydavateľstva Vladimír Valentík, pracovníci hostia – Zuzana Čížiková a Michal Bíreš, jeden z autorov, ktorým a spolupracovníci Slovenského vydavateľského centra v Báčskom je kniha Dozrievanie do skutočnosti a dozrievanie do sna venovaná. Aj v kovačickej knižnici riaditeľ Petrovci organizujú podobné večierky. Na orgaVladimír Valentík predstavil knihy, nizácii podujatia sa podieľajú aj Výbor pre kultúktoré vyšli z tlače v roku 2013. ru Národnostnej rady slovenskej národnostnej V rozhovore s Dalimírom Hajkom sa menšiny v Srbsku, knižnice, školy, združenia neskôr ozrejmil obsah jeho publikácie. žien v našich dedinách a tohto roku po prvýkrát Úryvky z básní predstavených v kniaj Samovzdelávací krúžok Sládkovič na Gymnáhe čítali žiaci Základnej školy Mladých ziu Jána Kollára v Báčskom Petrovci. pokolení v Kovačici. Obecenstvu sa Ako je dobrým zvykom, na začiatku večierka tiež prihovorila Zuzana Čížiková, liteVladimír Valentík predostrel prítomným vydarárna vedkyňa a kritička, ktorá vateľský plán z roku 2013. Zoznámil obecenstvo stručne ohodnotila literárnu a zvlášť so všetkými edíciami SVC a s knihami, ktoré básnickú tvorbu známej slovenskej vyšli v týchto edíciách v uplynulom roku. vojvodinskej poetky Viery Benkovej, Začiatok tohtoročného seriálu Zimy s knihou ktorej pán Hajko venoval väčšiu časť poctil svojou návštevou vzácny hosť zo SlovenDvoch Hajkov spájajú nielen priezviská, knihy. V závere Dalimír Hajko vyjadril skej republiky prof. PhDr. Dalimír Hajko DrSc., ale aj umenie s trochou „nadsázky” obdiv voči Sloktorému vlani v edícii Iní o nás vyšla kniha Dozrievanie do skutočnosti a dozrievanie do sna. Dalimír Hajko je známy venskému vydavateľskému centru: „Toľko básnických, ale aj filozof, kulturológ, literárny kritik, esejista a vydavateľ. V súčas- všetkých ostatných kníh nevyjde hádam ani na celom Slovensku, nosti pôsobí ako vysokoškolský pedagóg na Katedre kulturológie ako vyjde v takom jednom malom vydavateľstve, akým je SloFilozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. V Pet- venské vydavateľské centrum.” Po večierku si prítomní mohli rovci sa autor porozprával so žiakmi petrovského gymnázia, knihy Slovenského vydavateľského centra aj kúpiť. Slovenské vydavateľské centrum bude túto zimu pokračovať členmi Samovzdelávacieho krúžku Sládkovič. Študenti predniesli aj úryvky z knihy Dozrievanie do skutočnosti a dozrievanie do s organizovaním podobných večierkov. Ak všetko pôjde ako „v zime sna. Recenziu knihy, ktorá bola zverejnená v rodinnom magazíne na saniach”, tešiť sa už teraz môžu Hložany, Kysáč, Padina, Stará Pazova, Báčska Palanka a Pivnica, ale aj všetky ostatné prostreRovina, prečítala naša známa poetka Viera Benková. Kniha prináša Hajkove eseje, pohľad na recenziu knihy Micha- dia, ktoré prejavia záujem o toto podujatie. O jeho význame nela Harpáňa o poézii Michala Babinku a poetické inšpirácie z časo- možno pochybovať. Presvedčiť sa môže každý čitateľ na vlastnej pisu Nový život. Približuje poetickú prácu niekoľkých slovenských koži. Babke Zime odkazujeme, aby sa dobre držala, lebo má aj vojvodinských autorov, akými sú Daniel Pixiades, Michal Ďuga, Viera Benková, Martin Prebudila, Michal Bíreš, Zlatko Benka, Mi- tohto roku úporných súperov, ktorí sa nebudú báť pochodovať po roslava Dudková a Miroslav Dudok. Doslov ku knihe napísali Michal snehu, vetre a mraze, len aby ponúkli knihu a dobrú náladu všetkým čitateľom a milovníkom pekného slova.  Babiak a Etela Farkašová.


editoriál

| ján hlaváč |

Nebojša sa nebál Vážení čitatelia! Sme znovu spolu na začiatku a na našich stranách. Prajeme Vám v mene redakcie nášho magazínu úspešný štart do ďalšieho objavovania v našej Alenkinej krajine zázrakov, ktoré nám tento náš život usilovne pripravuje. Aj napriek tomu, že je noc prianí z rozhrania rokov už dávno preč, na ich splnenie, ktoré sme si možno v ten deň vytýčili, ešte nie je neskoro. Keď si tak lepšie rozmyslíme, veď predsavzatia by sme ako tajnú zbraň mali mať pri sebe stále, lebo sú vlastne nástrojom na uskutočnenie našich cieľov. Môj známy, volá sa Nebojša, pred asi piatimi, šiestimi rokmi najprv mal len svoj sen. Avšak rýchlo si uvedomil, že ak si praje uskutočniť ho, nemôže iba nečinne rojčiť, pozerať sa do horoskopu a v kresle vyčkávať, kedy sa uskutočnia pekné a lákavé astrologické výpočty. Pochopil, že v živote treba konať, urobiť zmenu a hlavne – nebáť sa skúsiť... Bol som teda pri prezentácii – na samom štarte Nebojšovho plánu, hoci je ťažko odhadnúť, ako dlho sa mu motal v hlave ako samotná idea. V sympatickej spoločnosti, pozostávajúcej predovšetkým z horolezcov, astrológov, umelcov a fotografov, sme si vlastne všetci povedali, akú sme si to srdcovku položili na srdce. V porovnaní s ostatnými Nebojša vo vykladaní svojho tajomstva – biznis plánu – išiel ešte ďalej a prekvapil tým aj vlastnú manželku. Začal najprv o tom, ako chystá odchod na exotické vítanie Nového roku v ďalekej krajine. Všetci sa iba naň prekvapene a s údivom pozerali. Dali si hneď do súvislosti to, že so svojimi príjmami, keďže tvrdo pracuje ako účtovník u súkromníka vyrábajúceho bublinkové šťavy, prepychová dovolenka snov je pre neho priam neuskutočniteľná. Avšak mýlili sa... Keďže sa teda Nebojša do svojho zámeru celkom vážne vžil, aj my sme sa už pomaly prestali usmievať a pochopili sme, že mu vôbec nejde o žart. „Ako viete, pracujem u súkromníka a dosť slušne si zarobím. Viem

síce kedy začína ráno môj pracovný deň, ale kedy ho ukončím, to nikdy presne neviem. A tak je to už celé roky. Je to už na nevydržanie, preto som sa rozhodol, že tento pracovný pomer radšej preruším. Ešte len neviem – čo potom...” Zaujímavé – ale o exotickej dovolenke pred chvíľou predsa sníval...?!?! Nebojšova manželka, prirodzene, na tieto slová zareagovala zježene a vyletelo z nej iba krátke, ale jasné: „Netáraj!” Akoby ju ani nepočul, pokračoval si ďalej... Predtým však ako Nebojša vytiahne svojho tromfa, na dokreslenie svojich záujmov, treba ešte dodať, že je úžitkovým umelcom, ktorý sa vo voľných chvíľach zaoberá omaľúvaním škridlíc, skla, vyrába predmety a magnetky s etno motívmi, oprašuje starodávne predmety a vdýchne im svojím nápadom novú dimenziu života... I pokračoval: „Všetci poznáte moju záľubu. Doteraz som chodieval po bazároch a na stánkoch sa predávali moje produkty...” V jeho manželke sa to asi poriadne zbúrilo, lebo s prísnym pohľadom skutočnej vychovávateľky – ako na svojho žiačika porušujúceho disciplínu v škôlke – rozhorčene vykríkla: „Hádam nie, že by si chcel len týmto sa zaoberať?!” „Rovno to! Zakúpim si miesto v centre Nového Sadu a budem žiť takto deň čo deň zo svojej záľuby...” Manželka s nedôverou len krútila hlavou, ale ostatným sa jeho nápad celkom zapáčil. O niekoľko mesiacov Nebojša skutočne dal výpoveď, vybavil si povolenie o uličnom predaji a o krátky čas nás pozval do svojej novej prevádzky – na Zmaj Jovovej pri katedrále. Jasné, že sme sa odišli pozrieť na jeho pohyblivý biznis. Krútili sme sa okolo katedrály, ale Nebojšu nikde, stánok tam síce bol, taký zvláštny, v tvare starodávnej skrine a na kolieskach... Keďže to výrobkami voňalo len na neho, zastavili sme sa... O pár sekúnd už bol pri nás v ľudovom kroji takzvaného „Lalu” a s úsmevom prezradil, že nemá strach od lúpežníkov. Keďže tam mal aj kolegov so stánkami – skrinkami, aj oni postrážia, ba v jeho neprítomnosti čo-to mu i predajú. Tak si navzájom po-

máhajú, aj keď sú v podstate konkurentmi. Bolo to pred spomenutými piatimi, šiestimi rokmi. Nebojša odvtedy tvrdo pracoval a predával, čiže predával a pracoval a dnes už má aj svojho zamestnanca, ktorý tu predáva namiesto neho. Nebojša teraz iba tvorí a konečne sa naplno venuje svojej ďalšej srdcovke – cestovaniu. Aj tomu exotickému, spomenutému pred niekoľkými rokmi, ktorý už nemusí byť iba snom. Prespokojný je s takýmto spôsobom života, má viacej času, voľnosti a nadovšetko si schvaľuje svoju výhru – prácu vystriedať záľubou. I jeho manželke sa takáto zmena celkom pozdáva, hoci na začiatku neverila, že sa aj takto dá, a to ešte ako – plnohodnotne žiť. Nebojša sa teda nebál: odvážil sa a – dostal. 

z obsahu Ako jedna láska postavila most . . . . . . . . . . . . . . . 4 To život je – noty, struny, melódia a husle . . . . . . . 6 Spomienky na Annu Ištvánovú . . . . . . . 7 Draping a extravagancia . . . 8 Spomenúť si na ľudí, ktorých sme mali radi . . . 9 Ako dve čerešne . . . . . . . . 12 Šúpolie v službách vzdelávania . . . . . . . . . 15 Cena za ľudový kroj. . . . . . 15 Mária Slavková . . . . . . . . . 16 Jednou nohou v Afrike, druhou v Ázii . . . . . . . . 17 Vráťme Petrovcu jeho názov . . . . . . . . . . 20 Čuhovci v Pivnici – pivňickí Čuháci . . . . . . . . . . . . . 22 Divadlo je spoj všetkých umení . . . . . . . . . . . . . 24 Ako sa liahnu kurčatá? . . . 33 Jedlo, ktoré z vás odparí tuk . . . . . . . . . . 36 3


v uzle

|

 svetluša hlaváčová /  archív verice milerovej | Z HOLDOVANIA NÁHODÁM S VERICOU MILEROVOU

Ako jedna láska postavila most N

áhody sú ako znamenia pri ceste. Vojdú vám do kroku ako zvláštni ľudia, a potom vlezú do myšlienok ako vnuknutie. Ani tento príbeh by nebol, keby nebolo náhod. Prvá z nich sa zamiešala do živej debaty dvoch kamarátok v obchodnom centre. Pristúpila k nim neznáma, ale veľmi milá pani. Prihovorila sa im po slovensky. Jej slovenčina ju v očiach kamarátok zaradila medzi cudzinky, ale na druhej strane jej výrazná komunikatívna črta prezrádzala, že pani je predsa len „naša”. Bola to Verica Milerovová, – sympatická Novosadčanka. Očividne šťastná zo správy, že čoskoro vydáva dcéru za Slováka na Slovensku, zaujímala sa o informáciu, či sa podľa slovenských zvyklostí má priniesť na svadbu nejaký dar i pre budúcich svatovcov? A tak ako sa kamarátky snažili vysvetliť jej, že možno darmo hovoriť o našich slovenských vojvodinských obyčajach, keďže je to predsa iný kraj, aj pani Verica sa po celý čas snažila hovoriť svojskou spisovnou slovenčinou. Na prvom a k tomu náhodnom stretnutí padlo až neuveriteľné množstvo obdivuhodných informácií. Pre kamarátky podnetných, lebo takí vzácni ľudia sa vám do cesty len tak ľahko nedostanú. Po niekoľkých dňoch ďalšia náhoda rozhodla, aby sa jedna z kamarátok opäť stretla s pani Vericou, ktorá tentoraz bola v spoločnosti svojho manžela. „Dobrý deň, tuším, poznáme sa z obchodného centra?” A hneď nasledoval typický obrázok srdečného zvítania. Vzhľadom na to, že času na rozhovor tentoraz bolo o niečo viacej a keďže si to i samotný jav ďalšieho náhodného stretnutia zaslúžil, posedenie pri čaji všetkým prišlo vhod. Zaúradoval pokročilý level ich známosti, a tak sa klbko pani Verice, v ústrety dcérinej svadbe v slovenskej metropole, spontánne začalo odmotávať...

la stretávať a vzťah medzi nimi bol čoraz pevnejší. I recipročné návštevy Srbska a Slovenska boli častejšie. Na začiatku komunikovali výlučne po anglicky, ale postupne sa Sonja púšťala do slovenčiny a Ivan do srbčiny. Keď po troch rokoch obaja ukončili master štúdium, rozhodli sa na spoločný život. Avšak ani jeden z nich nemal zamestnanie. Aj napriek tomu sa rozhodli pre Bratislavu a vzápätí si začali hľadať prácu... Pani Verica si zaspomínala na toto pre celú rodinu náročné obdobie: „Boli sme veľmi skeptickí a neverili sme, že si tam Sonja nájde primerané zamestnanie. Po prvé – bola cudzinkou a k tomu nepatrila ani do krajín Európskej únie. Navyše nás trápilo, že si

S balzacovským požehnaním

nemohla nájsť prácu ani v Novom Sade a kdežeby jej to vyšlo na Slovensku. Aj napriek tomu 1. júna 2009 odcestovala. So slzami sme ju vyprevadili do neistoty a do neznáma. Avšak pre ňu to už nebol iný svet, lebo počas predchádzajúcich troch rokov sa zoznámila s mestom, s Ivanovými rodičmi, kamarátmi. Jej odchod sa nás bolestne dotýkal najmä preto, že je naším jediným dieťaťom, ale ani v jednej chvíli sme neuvažovali zastaviť ju, lebo to bolo jej rozhodnutie, jej smer... Na naše veľké prekvapenie už po dvoch týždňoch pobytu na Slovensku pozvali ju na niekoľko pracovných pohovorov a následne prijali v istej súkromnej škole. So zamestnaním získala i prechodný pobyt a všetko už potom šlo ľahšie. Po roku sa uchádzala o pracovné miesto v štátnej škole, kde ako profesorka angličtiny pracuje aj dnes. V júni roku 2013 sa Sonja a Ivan zosobášili, a tak sú styky Milerovcov so Slovenskom ešte pevnejšie. Sobáš bol civilný, bez tradičných zvykov a v kruhu najbližších a priateľov, lebo si tak obaja priali...”

„Keď sa naša dcéra Sonja pred siedmimi rokmi vracala zo Sziget festivalu v Budapešti, na moste sa tam stretla so štyrmi mladými ľuďmi, ktorí ju poprosili, aby ich vyfotografovala. Konverzovali po anglicky a dcéra sa dozvedela, že sú Slováci, ktorí cestujú do Belehradu, a to rovno tým istým vlakom, ktorým sa i ona vracia do Nového Sadu. Nuž po zoznámení nasledovala prechádzka a spolu odcestovali do Srbska. Nechala im na seba kontakt a pozvala ich, aby sa na ceste späť zastavili v Novom Sade, že im ukáže i toto mesto. Samozrejme, zastavili sa. Podľa Balzaca – keby sa tento mladík, ktorý v dievčati prebudil lásku, objavil a potom odišiel, bolo by to, ako keď umelec opustí v polovici majstrovské dielo. Je zaujímavé, že si Sonja s Ivanom hneď padli do oka, čo si, samozrejme, prezradili až oveľa neskoršie...” Po určitom čase O čom sníva kráska táto spanilá? sa táto dvojica zača-

4

Milerovci, jún 2013

Čo by na to Vuk a Štúr? Život svojej dcéry Sonje na Slovensku pani Verica opisuje skutočne malebne. Päťkrát za deň si vzdychne nad tým, že dcéru majú až za siedmimi horami, ale desaťkrát zato Pánu Bohu poďakuje, lebo sa jej na Slovensku s milovaným človekom žije úžasne. K tomu má krásne zamestnanie, vynikajúcich svokrovcov, kolegov, priateľov, ktorí ju medzi seba prijali ako svoju. Ba Sonji sa už darí i rozmýšľať po slovensky a občas si vraj skôr spomenie na slovenský ako na srbský ekvivalent určitého výrazu... So slovenským zaťom si srbskí svokrovci tiež veľmi dobre rozumejú. Sú na neho priam hrdí a spokojní aj preto, že tak dobre zvládol srbčinu. Navyše Nový Sad sa mu veľmi páči, aj Sonjini kamaráti a so svojou mladou manželkou sú i vegetariá-


|

 svetluša hlaváčová /  archív verice milerovej | v uzle

ni. Pani Vericu zvlášť fascinuje jeho dokonalé písomné vyjadrovanie sa. Ivan totiž nemá problém ani s rodom, pádmi, ba ani negáciou, ktorá sa v srbčine píše oddelene a ktorá je aj pre tunajších tvrdým orieškom. Možnože za to môžu aj kodifikátori týchto dvoch jazykov. Keďže totiž Ľudovít Štúr bol pod silným vplyvom Vuka Karadžića, zo začiatku uznával fonetický pravopis, ale neskôr si predsa len osvojil etymologický. Skomplikoval tým trochu aj nám život, ale čo už...

Rozličnosť a jej vplyv na vitalitu jednej kultúry Je starou pravdou, že nám učenie od iných a o iných pomáha, aby sme sami seba lepšie spoznali. Iste ohromí fakt, podľa ktorého sa od 18. do 20. storočia až vyše 2500 srbských učených ľudí školilo nielen vo Viedni, Budapešti či na nemeckých univerzitách, ale aj v Bratislave, Košiciach, Modre, Kežmarku a v iných slovenských mestách. Tak do kontextu, v rámci ktorého sa budovalo obojstranné priateľstvo medzi srbským a slovenským národom, celkom trefne, čo aj dnes, zapadá i pani Verica Milerová so svojím životným príbehom. Vie si totiž vážiť pohľady historické a navyše má mimoriadne pocity i zo svojich súčasných dotykov s Bratislavou: „Toto mesto je nádherné. Keď mi dnes ľudia povedia, že Bratislavu poznajú z 80. rokov, absolútne si uvedomujem, že nemajú potuchy, o čom hovoria. To už vôbec nie je to, čo bolo pred niekoľkými desaťročiami. Paneláky pestro maľované, hodne zelených plôch, detských ihrísk... A navyše poriadok a pokoj – akurát to ma tu fascinuje. Pri nástupe do električky cestujúci najprv počkajú, aby všetci vystúpili a až potom nastupujú. Nikto vo vozidlách mestskej hromadnej dopravy nenadáva, ba ani na ulici, v reštauráciách, ľudia v autobuse čítajú knihy. Je to zrejme jednoduché a normálne, a predsa také iné ako v Srbsku...

Dlhá cesta po Goetheho inštitút

Sonja a Ivan: za všetko môže osud

chytala časti viet a prosila ich, aby mi prekladali. Avšak raz prišiel i tomu koniec, lebo som našla zodpovedajúci liek. Keďže mám rada internet, po celé dni som vyhľadávala nejaký priliehavý kurz, lebo knihy mi vôbec nepomáhali. Tak som konečne natrafila na Goetheho inštitút, kde jestvuje aj srbsko-slovenský kurz v 100 vyučovacích hodinách s audio záznamom. Bolo to pre mňa „bingo”! V žarte pani, ktorá na kurze hovorí po slovensky, volám moja učiteľka Zuza. Často si opakujem, že mám rada moju Zuzu. Pochopila som teda, že život mojej dcéry bude pokračovať na Slovensku a že som vlastne prinútená nájsť spôsob komunikácie. Teraz, po dvoch rokoch, som v polovičke kurzu a mám pocit, že už dosť toho viem. To znamená, že sama môžem ísť do mesta, že si môžem kúpiť lístok, vynájdem sa v obchode, čítam správy na FB z Bratislava-SME, sledujem správy na TA3, pozerám seriál Susedia a so svatovcami si dnes celkom solídne pohovorím. Svatku už celkom pochopím, keď mi vysvetľuje, ako chystá šišky. Dnes by som sa celkom dokázala vynájsť v akejkoľvek situácii na Slovensku, keďže to v rámci kurzu všetko domysleli. Keď nadväzujem kontakt s niekým neznámym, ihneď naznačím, že len trochu hovorím po slovensky, aby ľudia mali na zreteli, že je moja slovná zásoba zatiaľ ešte skromná. Na dcérinej svadbe som už cítila v sebe omnoho viac sebaistoty lebo moja konverzácia bola obstojnejšia. K tomu hostia na svadbe ku nám boli takí milí a láskaví, takže aj to dodatočne zmenšilo náš stres.

K Sonjinej a Ivanovej životnej danosti a motivácii lepšie sa navzájom spoznať prostredníctvom jazyka svojho partnera sa pridala aj pani Verica. V tej prvej chvíli si neuvedomovala, že koľko jazykov poznáš, toľkokrát si vlastne človekom. Prečo? Preto, že mnohonásobný človek v nej už dávno je... K tomu je aj úprimná: „Keď som po prvýkrát bola v Bratislave, najväčšou prekážkou, aby som sa tam cítila fajn, bol mi akurát jazyk. Ivanovi rodičia ma pozvali k obedu. Oni hovoria po anglicky, ale ja nie – učila som sa ruštinu. Nič som im nerozumela A ešte doslov aj popri ich snahe hovoriť pomaly. Deti prekladali – A tak sme čaj s pani Vetrochu Sonja, potom Ivan... ricou na Bulvári oslobodenia Mnohí mi hovorili – ako nev Novom Sade pomaly doPrešporské posedenie Sonje a Ivana ako vystrihnuté zo 60. rokov minulého storočia... rozumieš, veď sú to príbuzpíjali a aj druhé náhodné né jazyky?! Hej, takmer stretnutie s ňou nám privšetko rozumiem, ale iba nášmu kamarátovi z Báčskeho Pet- nieslo pôžitok. Vymenili sme si teda kontakty a naša komunirovca. K tomu som presvedčená, že slovenčina vojvodinských kácia po dovtedajšom holdovaní náhodám už nadobudla mailoSlovákov pod vplyvom interferencie prijala hodne srbských vú podobu. Medzičasom sme sa dozvedeli, že do ich rodiny výrazov, čo je aj logické. Pri mojej druhej návšteve Slovenska pribudol milý prírastok, synak a vnúčik Egon. Pani Verica je som sa na tom cítila ešte horšie. Keďže je môj manžel pôvodom teraz akiste ešte motivovanejšia zdokonaľovať sa v slovenčine, Maďar (a k tomu aj Nemec) a Ivanovi rodičia tiež vedia po aby s vnukom čoskoro mohla cibriť dva slovanské jazyky a premaďarsky, cítila som sa z toho zle. Všetci ako tak komunikova- hlbovať tak príbeh lásky svojich najmilších ako krásny príklad li – po anglicky, po maďarsky, po slovensky, a ja som len zúrivo dotykov dvoch národov. 

5


|

 &  marína listmajerová | NA SLOVO S ÔSMAČKOU IVANOU IVANIČOVOU Z VOJLOVICE

To život je – noty, struny, melódia a husle Hudba je zmyslom života, dáva silu, dáva nádej, zaceľuje rany a relaxuje dušu človeka. Bez hudby by sa nemohol predstaviť svet, keby jej nebolo, chýbalo by niečo veľké tomuto svetu, ona je v niektorých situáciách tá voda, čo nás drží nad vodou. Vojlovičanka Ivana Ivaničová rástla a dorastá s hudbou, struny huslí a melódia hudby je jej najväčším zmyslom tínedžerského života. Vyrastá v rodine, v ktorej sú obaja rodičia veľmi aktívni v SKOS Detvan, obaja sú členovia folklórnej odbočky a speváckej skupiny SKOS-u Detvan. Ivanina teta Anička tiež mnohokrát predstavovala Detvan na rôznych festivaloch, takže je Ivana od malička obklopená hudbou. Ivana je teraz ôsmačka v základnej škole a stredoškoláčka v hudobnej škole. – Rovina: O čom si snívala ako malé dievča? Ivana: Ako malé dievča som snívala o tom, že budem známou speváčkou. Rada som spievala. Keď som nevedela text, vymyslela som si ho, a bolo to sympatické. Aj dnes moji rodičia spomínajú, ako som spievala anglické piesne. – Rovina: Aké bolo, t. j. aké je tvoje detstvo? Ivana: Žijem v rodine, ktora mi dáva lásku, pokoj a myslím, že je to najvzácnejšie pre šťastné detstvo. I keď sú ťažké časy, rodičia sa snažia vyplniť všetky žiadosti aj mne, aj bratovi. – Rovina: Na ktorý okamih v živote nikdy nezabudneš?

Detská kantorka a huslistka Ivana Ivaničová so zborovou kantorkou Evkou Brezníkovou

Ivana: Pre mňa bol veľmi vzácný okamih, keď ma mama zapísala do hudobnej školy v Pančeve. Vtedy som cítila, že sa stáva niečo veľmi dôležité v mojom živote, i keď som bola veľmi malá, iba päťročná. – Rovina: Kto ti vštepil lásku k hudbe a kedy ťa začala zaujímať? Ivana: Mám pocit, že som narodená s láskou k hudbe. Od malička som chodievala s rodičmi do spolku Detvan a tá láska tam rástla a silnela, pokiaľ som i sama nezačala chodievať na skúšky do spolku. I moja teta Anička mi vštepila lásku k spevu, lebo rada spieva a pekne. Veľmi rada ju počúvam. – Rovina: Prečo si si vybrala práve husle? Ivana: Najprv som chodievala dva roky do hudobnej škôlky, kde sme spievali a spoznávali hudobné nástroje. Keď som počula, ako husle zvučia naživo, bola som oduševnená.Vtedy som sa zamilovala do tohto hudobného nástroja a tá láska každým dňom rastie. – Rovina: Čo pre teba znamená hudba a čo husle?

6

Ivana: Hudba a husle sú dve veci, bez ktorých si nemôžem predstaviť deň. – Rovina: Ktorý si ročník v hudobnej škole a čo ti je tam najťažšie? Ivana: Do hudobnej školy chodím už deväť rokov a teraz končím zakladnú školu. Predmety sú mi zaujímavé a nič mi nie je ťažké, iba mi je ťažko, že musím cestovať do mesta. – Rovina: Aké si odmeny doteraz získala? Ivana: Zúčastnila som sa na mnohých súťaženiach a získala odmeny prvých troch miest. Bola som na republikovej súťaži Malý virtuóz, a na školských súťaženiach. – Rovina: Ktorá ti je odmena najobľúbenejšia? Každá odmena je vzácIvanino motto: „V husliach je život” na a budem pamätať každú súťaž, ale predsa mi je najobľúbenejšia odmena laureat, ktorú som získala na mojej škole. Vtedy som hrala najkrajšie medzi žiakmi a to mi bol dôkaz, že som na pravej ceste do budúcnosti. – Rovina: Ktoré vystúpenie sa ti najväčšmi páčilo a prečo? Ivana: Nikdy nezabudnem súťaž v Taliansku. Hrala som v kostole a zvuk bol očarujúci. Vtedy som strávila tri krásne dni v Benátkach a Terste. Budem si na to spomínať a mám nádej, že v budúcnosti spoznám ešte mnoho miest. – Rovina: Spev, husle, tanec a divadlo sú tvoje záľuby. Môžeš ich porovnať? Ivana: Všetky moje záľuby sú pospájané. Všetko je to umenie. Cítim, že ta patrím a nemôžem sa odtrhnúť od toho. Neviem, čo mám najradšej. – Rovina: Povedz mi o každej tvojej záľube jednou vetou. Čo pre Teba znamená? Ivana: Spev je pre mňa časť každodenného života. Husle su najväčšia láska.

Rodina Ivanovičová: matka Olivera, otec Miroslav a Ivana na FF TT v Hložanoch


|

 vladimír valentík |

IN MEMORIAM

Spomienky na Annu Ištvánovú (1955 – 2014)

Husle sú Ivanin život

Tanec je pre mňa relaxácia. Divadlo je moja zábava. – Rovina: V divadle si od malička. V koľkých predstaveniach si vystupovala a ktoré ti bolo najlepšie, ktorá úloha sa ti najviac páčila? Ivana: Bolo ich asi šesť, najkrajšie predstavenie mi bolo Peter Pan a úloha Džejn sa mi najviacej páčila. Tu som získala odmenu za herecký výkon na 3 x Ď v Starej Pazove. – Rovina: Stala si sa detskou kantorkou, párkrát si hrala aj na stretnutiach evanjelickej mládeže, ako i deťom na náboženstve. Ako sa ti páči taká práca? Ivana: Páči sa mi práca kantorky, lebo hudbou a spevom sa obraciam Pánu Bohu, a tým mu dávam svoju lásku. Rada hrám i pre deti a mládež, lebo spolu sme silnejší vyjadriť našu lásku a vieru k Pánu Bohu a na mládežnícky spôsob sa zabávame. Tí najmladší sú najzaujímavejší, ich odpovede ma často rozosmejú. – Rovina: Máš voľný čas? Ivana: Málo mám voľného času, niekedy som naozaj veľmi unavená. Mám priateľov zo základnej školy, keď sme spolu, spievame, tancujeme, zabávame sa... – Rovina: Aké sú tvoje plány do budúcna? Ivana: Tohto roku som sa zapísala do strednej hudobnej školy a mám nádej, že skončím i hudobnú akadémiu. Chcela by som byť huslistkou. – Rovina: Kde vidíš seba o takých 10 – 15 rokov? Ivana: Rada by som hrala v symfonickom orchestri. Chcela by som mať mnoho koncertov a svojou hudbou robiť šťastnými všetkých ľudí. Ďalej by som chcela zostať aktívna i v spolku Detvan v orchestri, ako aj v cirkvi. O tom potom. Budem sa snažiť splniť svoje sny tak, aby som bola šťastná. – Rovina: O čom snívajú mladé dievčence tvojej generácie? Ivana: Tak ako moje kamarátky aj ja mám dievčenské sny: sympatia, prvá láska... – Rovina: Tvoje iné hoby je… Ivana: Mám málo voľného času, ale ako i ostatné tínedžerky tak i mňa zaujíma móda. Začala som hrať i na gitare, a učím sa hrať zábavné piesne. – Rovina: Životný citát, ktorý sa ti najviac páči znie… Ivana: Bez práce nie sú koláče… Mnoho šťastia, veľa zdaru, nech noty letia, ruky prepletajú a husle krásnu melódiu vytvárajú. Ivana, si veľkým drahokamom Vojlovice, mnohé veci by bez Teba neboli. Zo ♥ Ti želám, nech Ti sám život v budúcnosti dá všetko to najkrajšie, čo v sebe skrýva, zostaň na tejto ceste a buduj týmto správnym smerom svoj život, aby si jedného dňa povedala: Pre toto som žila a dosiahla som cieľ života… 

Raz mi zavolala Anna Ištvánová z Békešskej Čaby, aby som prišiel do Domu slovenskej kultúry. Odišiel som. Keď som sa dostal do Čaby, prešiel som vedľa budovy nádherného gymnázia, pomedzi najväčšiu architektonickú ozdobu Békešskej Čaby – Malý a Veľký evanjelický kostol, zabočil som a – už som bol na mieste. Sedeli tam Anna Ištvánová a Ondrej Štefanko. Rozhodli sa vyskúšať ma ako partnera pri rôznych kultúrnych podujatiach, ktoré plánovali realizovať. Prisľúbil som spoluprácu. Anna Ištvánová bola presvedčená, že slovenské cítenie treba zachovávať na Dolnej zemi a najmä v Maďarsku podujatiami, ktoré môžu osloviť a v ktorých môže účinkovať najväčší možný počet účastníkov a návštevníkov. Na správnej stope bola už pri založení Festivalu klobás v Békešskej Čabe. Potom nasledovali za všemožnej organizačnej pomoci Márie Kataríny Hrkľovej a Domu zahraničných Slovákov v Bratislave Etnogastronomické tradície dolnozemských Slovákov (2004, 2006). Žiadne kultúrne podujatie dolnozemských Slovákov na Slovensku predtým nezoskupilo toľko návštevníkov. Pokračovali sme s tým neskoršie aj v Banskej Bystrici a Brezne s rovnakým úspechom. Na uvedených stopách pokračovalo sa v realizáci ďalšej skvelej idey Anny Ištvánovej – Dolnozemského jarmoku. Najprv v septembri 2008 v Békešskej Čabe a potom v Petrovci v Srbsku a v Nadlaku v Rumunsku. Podujatie vyvrcholilo Dolnozemským jarmokom v Bratislave roku 2011. Bola to koruna úspechu idey Anny Ištvánovej, ktorá sa tam však už zo zdravotných príčin nemohla s nami tešiť. Dobre sme si rozumeli, vynikajúco spolupracovali a vlastne sme nikdy dlho nehovorili. Keď sme sa skontaktovali, vždy to bolo vecne, so zreteľom na ďalšiu aktivitu. Anna Ištvánová stála pri obnovení chýrečného Čabianskeho kalendára roku 1991 a šéfredaktorkou bola aj v rokoch 2001 – 2005. Tiež som v tom období začal zostavovať Národný kalendár v Srbsku.Tieto dve ročenky slovenského ľudového čítania sú vlastne vrstovníčky. Prvýkrát vyšli roku 1919 na rok 1920. Anna Ištvánová to vedela. Práve k 90. výročiu vydávania našich dolnozemských kalendárov pozvala ma prezentovať do Domu slovenskej kultúry v Békešskej Čabe Čabiansky kalendár na rok 2009. V tom roku Anna Ištvánová mala dva ďalšie skvelé nápady, ktoré, samozrejme, spolu s nami aj realizovala: Nástenný kalendár dolnozemských Slovákov na rok 2010, ilustrovaný historickými fotografiami slovenských dolnozemských kostolov, a konferenciu o slovenských kalendároch pri príležitosti jubilea. Texty z tej konferencie zasa vydala v Svetovom kalendári Slovákov na rok 2011. Skvelá idea sa možno po vydarenom pokuse raz aj dlhodobo presadí, ale už bez Anny Ištvánovej. Realizácie najnovšej idey o spoločnej výstave dolnozemských akademických výtvarných umelcov neúnavná Anna Ištvánová sa už nedožila. Idea však žije, ako aj duch dolnozemskej slovenskej spolupatričnosti, ktorú Anna Ištvánová neúnavne budovala. Po Ondrejovi Štefankovi odišla od nás aj Anna Ištvánová. Duch ich snáh však zostáva žiť. Anna Ištvánová nám bude chýbať. Naše spomienky na túto skvelú ženu nikdy nevyblednú. 

7


umenie

|

 &  ružena kraticová | DALILA ĽAVROŠOVÁ, MLADÁ MALIARKA Z PADINY

Draping a extravagancia D

– Ako sa môže nazvať tvoje umenie, aké techniky poalilu si pamätám ešte zo základnej školy ako tiché, chtivé, kultúrne dievča. Učitelia by boli radi, keby takých žiakov užívaš? Nemám vyhranený smer, používam akrybolo čím viac v každej triede. Po skonlové farby, temperu, ceruzku, uhlie, suchý čení školy som ju nevídala, až kým som pastel. Maľujem kombinovanou technikou, si na Facebooku nepovšímla jej zaujítzv. draping. Teraz nás profesori odvedú na mavé fotografie. Niekedy som napísala výstavy, tak mám možnosť zoznámiť sa komentár a spytovala som sa ju, kde s rôznymi maľbami, ako i technikami už afirje, čo robí, ako sa má a pod. Tak som sa movaných umelcov. dozvedela, že je ďalšia maliarka v rodi– Kedy maľuješ? nách Ľavrošovcov, kde sa zaoberajú Hlavne cez deň. umením strýkovia Pavel a Juraj, a po – Kde by si sa mohla uplatniť po skontroche aj sesternica Ljiljana a bratranec čení školenia? Pavel. Ale Dalilino maľovanie sa líši od Mohla by som robiť ako profesorka výtvarich insitného. Keď som sa dozvedela, že nej kultúry v škole, scénografia ma tiež zaubude mať výstavu v Dome kultúry, dojíma, mohla by som robiť v nejakej galérii, hodli sme sa na rozhovore. Tešilo by ale najradšej, aby to bolo niečo kreatívnejma, keby sa o nej dozvedela i širšia šie. verejnosť. – Stretli sme sa na podujatiach v Pa– Dalila, ako si sa rozhodla pre Dalila a klobúky dine, a pritom som si všimla tvoj trochu ďalšie školenie v oblasti umenia? Už v základnej škole som tvorila modely šiat pre seba a ka- extravagantný štýl pri obliekaní... Pohybujem sa vo veľkom meste a tam je všetko dovolené marátky, a tak som sa zapísala do strednej školy pre modelovanie šiat. Po skončení strednej školy som sa chcela zapísať na v obliekaní. Robíme s kamarátkami bižutériu z triplex papiera a farbíme akrylovými farbami. Mám akadémiu, ale som sa rada klobúky. nestačila pripraviť na Zaujíma ma aj body-art. Zoznámila prijímačky. Dva roky som sa s tým na kolóniách ešte v stredsom pauzovala, robila nej škole. Nie je dôležité, čo si oblečiesom aj v predajni, zúme, ale ako sa v tom cítime. častňovala som sa Istotne sa z jej umenia tešia aj rokurzov. Nemala som dičia, matka, Slovenka z Rumunska, inú žiadosť a bola som a otec, ktorý okrem toho, že spieva, má presvedčená, že ma ešte jeden koníček – pitvanie živočíprijmú. Jedinej bez chov. skončenej umeleckej Padinská knižnica usporiadala výstaškoly sa mi podarilo vu prác Dalily Ľavrošovej ako literárnodostať sa na financo-hudobné pásmo pod názvom Svet vanie z rozpočtu. Teraz umenia. Na podujatie prišli Dalilini prísom na smere grafický buzní, spolužiačky, kamarátky a zvedizajn, kde sme jededavci. Strávili sme príjemný literárnonásti. Profesori sú ochot-hudobný podvečer. ní pomôcť nám, poradiť Dalila pred domácou výstavou obrazov Bola to Dalilina prvá výstava, prvé a usmerniť nás. interview pre TV OK, tiež s novinárkou Hlasu ľudu a teraz i pre – Ako dostávaš námety, inšpiráciu na maľovanie? Najčastejšie keď si ľahnem do postele mi príde idea a potom Rovinu. to ráno zrealizujem. Veľmi rýchlo kreslím, expresívne. Zaželali sme jej mnoho zdaru v učení a umení. 

Záber z Dalilinej prvej výstavy

8


|



viera benková |

spomienky

Spomenúť si na ľudí, ktorých sme mali radi...

Ľ

udská pamäť je ako pavučinka, na ktorej sa mnoho toho zachytí, povieva vo vetre, vietor ju buď roztrhne, alebo ju odnesie so sebou a nechá na nejakom strome alebo útulku. Avšak sú v našom živote predsa dakedy chvíle, udalosti a momenty, na ktoré si človek pamätá po celý svoj život. Spomína aj na ľudí, s ktorými síce nezdieľal každodennosť, ba ani rodinu a súrodencov, pobudol s nimi len chvíľu alebo len krátky čas, ale zanechali trvalú stopu v jeho živote. Mnohé stretnutia sú ako vzácne kamienky času, alebo ako nite, či siete zachytené trvale v nás. Nadnes z takejto siete spomínania vyberám veľmi jemné, povievajúce nite, ktoré ma viažu k známym postavám nášho a slovenského verejného života, a to najmä z oblasti kultúry a literatúry... Začnem s rodinkou Dubovských – o pani doktorke Olinke Dubovskej, a o jej mužovi, mojom niekdajšom profesorovi na gymnáziu, Samuelovi Dubovskom... Bolo to skutočne veľmi dávno, dakedy v päťdesiatych rokoch minulého storočia, keď sa z hrozného ostrova Goli otok, odpykávajúc si dlhoročný trest iba zato, že mal v láske ruskú literatúru a veľkých ruských spisovateľov, vrátil domov môj budúci profesor ruštiny Samuel Dubovský. Veľmi rýchlo sme si ho Samuel Dubovský my žiaci obľúbili najprv v nižších (fotografia archív ročníkoch, keď nás učil ruštinu, ale Jaroslava Čiepa) najmä vo vyšších ročníkoch. Hneď

Kedysi ma náročný a hudobne veľmi vzdelaný učiteľ Juraj Ferík st. ešte v základnej škole zaradil do skupiny žiakov, ktorí nemali sluch a talent pre hudbu a spev, lebo im vraj „sadol medveď na ucho”, pred žiakmi takto zahanbená a veľmi ponížená som si povedala: „Však uvidíte, čo ja dokážem!”, a vrhla som sa na čítanie kníh, počúvanie hudby, šport a divadelníctvo. A tieto lásky mi zostali do dnešných dní. Okrem toho zbožňujem práve klasickú hudbu, a veru ju dnes už aj veľmi dobre poznám, ako aj džezovú a zábavnú, a plne sa do nej ponáram. A ako to v živote občas nepredvídateľne prichodí, spoznala som v manželstve s Vincentom Popitom – violončelistom, nádherné skladby klasikov i modernistov.

Profesor Samuel Dubovský

Dnešná mladá generácia si nedokáže vôbec predstaviť búrlivé päťdesiate a i šesťdesiate roky minulého storočia, a dobu vodcu juhoslovanských komunistov a prezidenta vtedajšej veľkej Juhoslávie – maršala Tita. Ten sa po náhlom rozchode s ruskými komunistami a Sovietskym zväzom ocitol v úlohe lídra slobodnej krajiny, a zohrával neskôr úlohu hlavného predstaviteľa nezúčastnených krajín sveta, ktoré sa neprikláňali ani k Západu, ani k Východu... V tomto období našu literárno-kultúrnu spoluprácu s materskou krajinou predstavovala obojstranná „hluchota a clivota”. Aj keď sa kontakty našich dolnozemských autorov so spisovateľmi na Slovensku celkom neprerušili, predsa výmena kníh a časopisov zostala iba na osobných stykoch, lebo ani knihy, ani zásielky sa nesmeli cez hranice posielať, a ak aj, tak iba pri prísnej colnej kontrole! Tento stav trval niekoľko dlhých rokov, až do smrti veľkého vodcu Stalina, ale aj potom sme si ešte museli počkať na postupné otepľovanie vzťahov medzi ZSSR a Juhosláviou... Práve v tom období (po roku 1962) som sa zamestnala v našom, vtedy dvojtýždenníku Hlas ľudu, a posilnila som ženským entuziazmom nie veľký, ale mužmi sa hmýriaci kolektív novinárov. Veľmi družne a priateľsky som s nimi nažívala až do roku 1975, keď som odišla z rodinných dôvodov na voľnú nohu, a začala Profesor Dubovský so žiakmi I. ročníka gymnazia (Viera Benková v druhom rade štvrtá zľava) som žiť už so svojou ropo malej maturite sme pod jeho režijným vedením začali na- dinkou v Belehrade... A práve v týchto šesťdesiatych rokoch cvičovať nezabudnuteľnú Nušićovu komédiu Dr. Hlavné úlohy minulého storočia k nám postupne začali prichádzať významdostali žiaci Janko Kišgeci a Katarína Pucovská, ktorých profe- né osobnosti kultúrneho a literárneho života Slovenska (vtedy sor Dubovský obdivoval nielen pre mladosť a krásu, ale aj pre Československa), medzi ktorými boli básnik Ján Smrek, liteich divadelné vlohy a vynaliezavosť na scéne... Mne, a mladšej rárny vedec a kritik Alexander Matuška, spisovateľka Maša spolužiačke Lydke Boldockej pridelili nevďačnú, a veru i ťažkú Haľamová, básnik Rudolf Fábry, riaditeľka Mladých liet Lýdia úlohu dvoch namrzených starých dievok, ktoré keď sa vzrušia, Kyseľová, ilustrátorka knižných vydaní v tomto vydavateľstve rozprávajú obidve naraz, alebo spolu pištia a soptia na ľudí. Blanka Votavová, básnik Vladimír Reisel a mnohí iní... Premiéra dopadla dobre – na našom petrovskom gymnáziu sme mali skoro stále dobrých profesorov, ktorým záležalo na Stretnutie s veľkým Matuškom... kultúre, umení a vzdelávaní. Venovali sa tiež mimotriednym Naše prvé stretnutie sa uskutočnilo v hostinci u Báďonaktivitám, akými boli samovzdelávajúci literárny krúžok Sládskov. Bol to chýrečný medzivojnový, veľmi známy hostinec  kovič, tanečný krúžok, športový, divadelný krúžok a pod.

9


spomienky

|



viera benková |

 v strede Petrovca, do ktorého prichádzala iba „panská spo- a oponentom nech podrežem jazyky! To mi na trhu poradili ločnosť”, a občas aj majstri a bohatší sedliaci. Novinári mali vaši predavači, od kostí ohniví a nebojácni dolnozemskí hôrni u pána Báďonského svoju „lóžu”, teda stolík, kde sedávali chlapci!” a popíjali počas priateľského rozhovoru. Tu sa čítala denná tlač, niekedy sa sem zázračnou cestou dostali aj noviny Nezabudnuteľná Maša Haľamová spoza hraníc, vedelo sa, čo sa u nás udialo, kto nad ránom pri kartách prehral majetok alebo zbankrotoval na chmeli, Stretnutie s veľkou slovenskou poetkou Mašou Haľamovou ošípaných a v recesii. Za novinárskym stolom sedávala spolu bol skôr súzvuk blízkych si duší, ktoré po dlhšom čase rozlus nami aj hostka z Nového Sadu, ale rečitá Petrovčanka, ky znova splynuli. Hneď sme si mali čo povedať. Bola to hlásateľka slovenskej redakcie v Novosadskom rozhlase veľmi jemná a empatická osoba, ktorá mala pre každého Anna Labáthová. Jej sestra Božena Bovdišová bola zamest- pravé priateľské slovo. Prišla k nám do vydavateľstva Kultúra naná v knižnom obchode Kultúra. Avšak iba Anna, ako dáma v roku 1963, moja dcéra Alexandra mala takmer rok. Zvítali z mesta, mala pri novinárskom stolíku svoje tolerované sme sa s ňou na ulici pred budovou Hlasu ľudu. Veselá teta miesto. Zvyčajne sedela vedľa vtedajšieho šéfredaktora Maša sa hneď usmiala na moju dcéru, prihovorila sa jej hrkúHlasu ľudu Andreja Feketeho. Okrem nich sedeli pri tomto tavým dôverným hlasom, načo malá Saška zatlieskala rukastolíku ešte Cyril (Pavol) Bartok a Pavol Varga. Do tejto spo- mi... V rozhovore, ktorý sme začali na ulici, sme neskôr poločnosti som zapadla aj ja, ako najmladšia novinárka (vlastne kračovali v kancelárii Hlasu ľudu, a neskôr aj u mňa doma. aj jediná žena novinárka v tom čase), pričom som sedávala Zdôverila sa mi s jej neveselým, smutným detstvom, keď najčastejšie vedľa Anny, a neskôr vedľa ostala sama bez matky, a keď ju neskôr vyslali do Cyrila Bartoka a Ivana Majeru, s ktorým Starej Pazovy k učiteľke Oľge Textórisovej, ktorá bola som zdieľala tú istú kanceláriu. Ten priateľkou jej nebohej mamy, ktorá sa o ňu tesne ma zaúčal do tajomstiev novinárstva, a pred prvou svetovou vojnou postarala. Po skončení od neho som sa najviac dozvedela, ako vojny obe sa vrátili na Slovensko. V Starej Pazove sa píšu kratšie, ale pritom trefné príspevdva roky navštevovala školu, zosilnela na dobrej doky... Ale to je už iná téma... mácej strave, aj pookriala medzi srdečnými a milými Počas takéhoto spoločného posedenia Slovákmi – dolnozemcami, na čo si spomínala po celý v hostinci u Báďonskov raz medzi nás život... zavítal aj profesor Samuel Dubovský a Maša Haľamová sa narodila 28. augusta 1908 hosť Alexander Matuška, ktorého pán v Blatnici, v rodine obchodníka – šafraníka. Zomrela Báďonský srdečne a veľmi priateľsky ví17. júla 1995 v Bratislave. Prvé dva roky ľudovej tal, dokonca bol veľmi rád, že ho vidí. školy vychodila v Martine, ďalšie dva v Starej Pazove Vtedy som sa dozvedela, že sa už dobre v Srbsku, kam si ju po matkinej smrti zobrala na výpoznajú, a že tento pre spisovateľov chovu učiteľka Oľga Textórisová. Do gymnázia chodiAlexander Matuška obávaný, ale veľmi zaujímavý muž la už na Slovensku, najskôr štyri roky v Martine, pov tridsiatych rokoch minulého storočia už raz Petrovec nav- tom dva roky v Bratislave. Tu prestúpila na obchodnú školu, štívil. A v tom čase bol niekoľko dní hosťom práve u Báďon- kde v roku 1925 zmaturovala. V roku 1926 začala pracovať ských, kde sa ubytoval a stravoval, sedával v lete v letnej ako úradníčka v Novom Smokovci vo Vysokých Tatrách. Tam záhrade a popíjal chýrnu dolnozemskú „morušovicu”, čiže sa vydala za lekára Jána Pullmana, a v tomto prostredí prejahodovaču, pričom si pochutnával na dobrej petrovskej žila plných tridsať rokov (s výnimkou rokov 1929 – 1930, keď klbáse. V tomto období vznikol známy „matuškovský text” v Paríži študovala francúzštinu), až do predčasnej manželoo našej dolnozemskej írečitej povahe, našich zvláštnostiach vej smrti v roku 1956. Potom z Vysokých Tatier odišla. Naja identite! Tento text bol neskôr zverejnený vo vtedajšom skôr pracovala ako redaktorka vo vydavateľstve Osveta našom mesačníku pre literatúru a kultúru Nový život. Pose- v Martine, a od roku 1959 ako redaktorka vo vydavateľstve denie v hostinci bolo búrlivé, naši novinári a ich hosť mali Mladé letá v Bratislave. Tu pôsobila až do odchodu do dômnohé vtipné, ale i prikorenené repliky, búrlivý smiech sa chodku roku 1973. ozýval dlho do noci, prenikal až na ulicu, a rozhovory nemali V takýchto dôverných a milých rozhovoroch sme neskôr konca-kraja... pokračovali aj u nej v byte na Sibírskej ulici v Bratislave, Na druhý či tretí deň svojej návštevy Petrovca Alexander alebo vo vydavateľstve Mladé letá, kde som ju často navšteMatuška bol na trhu. Práve bol na trhu v piatok, keď trh býval vovala. Tam som sa zoznámila aj s budúcou slovenskou spinajväčší nielen ponukou tovaru, ale aj najhromadnejší, lebo sovateľkou Vierkou Švenkovou, s ktorou ma tiež viaže mnoho naň prichádzali predavači a kupci z blízkeho i ďalekého oko- spomienok na začiatky jej a mojej literárnej kariéry... lia. Večer ma pozvali Dubovskovci na návštevu, profesor Raz sme s nebohým Radem Obrenovićom, vtedy riaditechcel, aby som si vypočula výsostnú mienku najuznávanej- ľom Zmajových detských hier v Novom Sade, navštívili Brašieho slovenského literárneho kritika Alexandra Matušku na tislavu. Boli sme pozvaní do Mladých liet. Vtedy mala Maša tvári miesta. Mienil, že sa vyjadrí aj o našej tunajšej tvorbe práve zdravotnú dovolenku, po operácii žlčníka, a bola už a ja som už vtedy mala za sebou dve básnické knihy a reč sa doma. Ale keď jej riaditeľka Lydka Kyseľová zatelefonovala, neskôr tak i obrátila, ale týkala sa najmä vynikajúcej básnic- hneď povedala, aby sme ju navštívili doma. A tak sme sa kej postavy, hovorilo sa o našskom autorovi Paľovi Bohušovi, vybrali do Sibírskej ulice neďaleko Domu odborárov a knižniktorý zaujal aj Matuškovu pozornosť. Matuška udelil aj mne ce. Rade ako pravý gavalier na neďalekej tržnici kúpil krásnu strohý kompliment, že to, čo píšem, je sľubné. A vtedy sa vo kyticu ruží, a ja som niesla vychýrený juhoslovanský „vinjak,” dverách zjavila domáca pani doktorka Oľga Dubovská, ako dar, ktorý si Maša vždy vyžiadala, keď som sa chystala a poprosila svojho manžela Samuela o pomoc pri krájaní na cestu do Bratislavy. Tentoraz som mala so sebou známy údenej klobásy... Avšak Alexander Matuška pohotovo zarea- chorvátsky koňak Cézar. Maša ako pravá pohostinná domáca goval, a z tašky vybral dlhý ostrý nôž , ktorý kúpil dopoludnia vybrala zo súpravy tri kráľovské krištáľové poháre, naliala na petrovskom trhu, a dal si ho pánovi Zajacovi, brusičovi, do dvoch na prst a do tretieho pre seba kvapôčku. Vdýchla dobre naostriť... V miestnosti nastal veľký údiv a smiech, do- z pohára tuhú, a ostrú vôňu. „Nesmiem,” povedala nám dômáca pani Olinka sa iba zmohla na otázku: „A načo potrebu- verne, „ale kvapôčka je na vdýchnutie, či nie?” A ako pravý jete takýto dlhý a ostrý nôž, do kuchyne?” „Ale kdeže,” od- ochutnávač vína, či šľachtených nápojov, po celý čas našej povedal Matuška, „mojim nepriateľom literárnym kritikom návštevy v jej pohodlnom a útulnom byte s pôžitkom vy-

10


|



viera benková |

spomienky

sme sa ocitli zázračne všetci doma. Manžel Vinko, violončelista, nemal v ten deň ani skúšku, ani koncert, ja som nemala cestu do Nového Sadu, a i deti boli už doma zo školy. Byť v dome všetci pohromade bolo sviatkom, stávalo sa to zriedkakedy, lebo dvakrát-trikrát týždenne som cestovala do terénu alebo do Nového Sadu, kde sídlila redakcia Hlasu ľudu. Vynaliezavá Lydka Kyseľová V ten deň, a najmä večer sme boli akosi stíšení, manžel sa Keď k nám do vydavateľstva zavítala pred návštevou ma- posťažoval, že ešte nedostal očakávaný plat, a ani ja som liarky a ilustrátorky Mladých liet Blanky Votavovej práve jej nemala vyplatený mesačný honorár. Mala som si ho v redakriaditeľka Lydka Kyseľová, svojou návštevou akoby pripravila cii vyzdvihnúť, a práve preto som v ten deň nešla ani do chodníčky rozbiehajúce sa od Bratislavy po Petrovec a späť. obchodu na nákupy, nechali sme si to na neskoršie. V chladLydka ako riaditeľka bola veľmi zbehlá a dobrá organizátorka, ničke okrem sviežeho teľacieho kolienka, mlieka, jogurtu ktorá slovenské vydavateľstvo Mladé letá pozdvihla na vyso- a nejakých drobností sme nemali takmer nič. Na policiach kú medzinárodnú úroveň. Detské knihy, ktoré tam vychádza- v špajze s fľašami sa pýšili iba dve fľaše s domácim vínom, li, mali vo svete knižnej kultúry vysokú úroveň. Mnohí slo- liter pálenky – komovice a dve pivá. Ale, povedali sme si, venskí ilustrátori, autori a knižní redaktori získavali neraz však to vystačí, veď nikoho nečakáme. V tom sa ozval zvovysoké medzinárodné ocenenia, ale aj ocenenia štátne. Na nec. Pozrela som sa zvedavo cez priezor na dverách, a na medzinárodných knižných výstavách, najmä na výstavách chodbe vidím stáť akúsi ženu... Hm, kto to môže byť? Bol kníh v Belehrade sa tešila slovenská kniha veľkej obľube, však súmrak, a neznáma postava mi nepripomínala nikoho a čo bolo pre nás prospešné, vždy tieto vystavené slovenské známeho. Keď som otvorila, usmievala sa na mňa milá, ale unavená a spotená Lydka Kyseľová, vysvetľujúc, prečo tak knihy zostávali ako dar pre naše knižnice... neskoro večer prišla Lydka Kyseľová pochák nám, a čo sa stalo, kým dzala z Trenčína, kde sa nás našla... narodila v roku 1919, Lydka bola na medzizomrela v roku 1974 v Branárodnej výstave kníh tislave, kde je aj pochovav Belehrade, ale dva dni ná. Študovala na gymnáziu predtým odcestovala do v Trenčíne, potom slovenSkopje, kde podpisovala činu a telesnú výchovu na spoluprácu medzi Mladými Filozofickej fakulte Sloletami a skopským vydavenskej univerzity v Brativateľstvom. Dlhšie tam slave, kde štúdium ukonnechcela ostávať, a tak čila v roku 1942. Po sadla do vlaku, a večer štúdiách učila v rokoch prišla na belehradskú že1942 – 1945 na gymnálezničnú stanicu. Volať ziách v Bratislave a v Trenniekoho úradne nechcela, číne, 1945 – 1948 na aby jej pred príchodom na učiteľskej akadémii v Braveľtrh kníh hľadali narýchlo tislave, v tomto meste nocľah, a tak si spomenula bola potom pracovníčkou Maša Haľamová a Viera Bienková roku 1964 v Petrovci na nás. Vedela z listov adVýskumného ústavu pedagogického (1948 – 1950), vedúcou literárnej redakcie vo resu, ale pozabudla na telefón, a keďže sa na stanici dozvevydavateľstve Smena (1950 – 1953), šéfredaktorkou Slo- dela, kde je sídlisko Nový Belehrad, ukázali jej smer na most venského vydavateľstva detskej knihy, a neskôr Mladých liet cez rieku Sávu, a ona sa tam vybrala pešo. Ja som žasla nad (1953 – 1978), kde skončila svoju pracovnú činnosť ako ve- jej trúfanlivou chôdzou, ktorá jej trvala takmer celú hodinku, dúca redaktorka. Od roku 1979 bola na dôchodku. Dlhoroč- ale šťastná, že nás našla, iba sa usmievala, a dala si s nami nou redakčnou, zostavovateľskou a publicistickou prácou sa i pohárik na prinavrátenie telesných a duševných síl. A mne významne zaslúžila o vydávanie a rozvoj detskej a mládež- začalo v hlave víriť, čím Lydku zasýtim, takú vyhladnutú níckej literatúry, stála pri zrode vydavateľstva Mladé letá, a unavenú. A vtom mi napadlo, vybrala som spomínané teľabola iniciátorkou viacerých edícií, antológií diel slovenských cie kolienko z chladničky a vložila ho so zeleninou, zemiakmi spisovateľov, zborníkov teoretických prác a iných vydavateľ- a Vegetou do tlakového hrnca. O chvíľu sa v našej útulnej ských podujatí. Napísala pozoruhodné diela Práca s literatú- kuchynke hrniec hlasno rozospieval, až ho bola radosť počuť! rou vo výchovnom systéme (1984) a Nadpočetné hodiny ži- Lydka híkala nad vôňou, a keď sme stolovali, vyhlásila, že vota (1985). Bola tiež spoluautorkou metodických príručiek, také dobré a neuveriteľne jednoduché jedlo v živote ešte čítaniek a učebníc slovenčiny. Zaslúžila sa aj o vydanie výbe- nejedla, a zasýtená chlipla si vína v pohári, ktoré sa trblietaru z diel slovenských dolnozemských autorov pre deti a mlá- lo akýmsi sýtočerveným bleskom pred očami a hrialo dušu. Lydka do rána u nás prespala, a potom som ju na Belehraddež Michala Babinku a Juraja Tušiaka. Riaditeľku Lydku Kyseľovú som vždy mala za vzor dobrej skom veľtrhu kníh odovzdala ľuďom, čo ju už očakávali. Týmito zážitkami sme si s Mašou, Lydkou a Blankou v Braspolupráce medzi nami. V čase jej riaditeľovania boli samozrejmé dobré priateľské styky, výmena ľudí a kníh medzi tislave neraz krátili nezabudnuteľné voľné chvíle, keď sme sa vydavateľstvom Kultúra v Petrovci a Mladými letami v Brati- prechádzali mestom, sedeli u Lydky v byte na Námestí SNP, slave. Ako staršia skúsená redaktorka mi vždy vychádzala alebo keď sme spolu navštívili kaviarničky pri Dunaji... Aj v ústrety, najmä keď som prišla k nej do kancelárie. Ochotne dnes mi je ľúto, že mi nikto neoznámil, keď zomreli tieto sa venovala, aj keď som nebola ohlásená, a ona bola zasypa- moje vzácne kamarátky – veľká Maša a milá Lydka, bola by som ich dôstojne vyprevadila na ich poslednú cestu do nezaná prácou. Kamarátstvo s Lydkou trvalo až do jej smrti. Krásnu a nezabudnuteľnú príhodu s Lydkou som zažila budnutia... Robím to teraz, a v duši mám lyrické stíšenie, v sedemdesiatych rokoch minulého storočia. Vtedy sme bý- obtekajú ma spomienky ako letný teplý lejak, a viem, že tá vali s rodinkou na Novom Belehrade v známej ulici Tošin ľudská sieť je pevná, keď ju ľudia utkajú z pevných nití. Bunar 69. Bol jesenný čas, september alebo október, večer Vtedy odolá aj času...  chutnávala náš dar... Žiaľ, toto bol aj môj posledný kontakt s Mašou Haľamovou, ktorá v mojej skromnej začiatočníckej poézii v zbierke Májový ošiaľ videla čosi, čo sa v budúcnosti rozvinie naplno...

11


|

 &  mária vršková |

Ako dve čerešne H

ovorí sa, že deti sú soľou zeme alebo aj pokladom sveta. Sú to anjelikovia aj čertíci, robia nám starosti i radosti, sú malí – a predsa sa máme od nich čo učiť. V mnohých rodinách vyrastá jedno, dve či tri deti, dokonca sú národy, kde je bežné mať aj desať detí. Keď jedno trošku povyrastie, pomôže sa postarať o mladšieho súrodenca. Daruje mu hračku aj všetky krátke tričká, potlačí kočiar, vymení plienku. Ako je to však pre rodičov – a zvlášť pre mamičky, ktoré musia byť k dispozícii nonstop, keď jeden kočiar nestačí... Príroda je plná prekvapení a nie je zriedkavosťou, keď sú v ordinácii u lekára prekvapené aj tehotné mamičky. „Čakáte dvojčatá,” znie veta, ktorá zrazu všetko zdvojnásobí. V nasledujúcich riadkoch vám prinášam krátke príbehy o detičkách, ktoré sa na seba podobajú ako dve čerešne ☺. Ich mamička Petra (27 rokov) má aj staršiu dcérku Lauru. Preto vedela, čo ju pri druhom tehotenstve čaká. Na vyšetrení však zažila nezabudnuteľný moment: „Lekárka povedala – nebojte sa, je to tam, a nie jedno, ale dve. V tej chvíli by sa mi nikto krvi nedorezal, poriadne som zbledla. V našej rodine sa ešte dvojčatá nevyskytli, celý deň som premýšľala, aký je to zázrak,” hovorí mamička. Meno Dávid bolo od začiatku jasné, tak to chcela babička. Na druhom mene sa dohodli po dlhších úvahách. Začiatky boli veľmi ťažké, Petra sa často cítila na všetko sama. „Počula som plač, aj keď už nikto neplakal. Myslela som si, že to nevydržím. Bola som po sekcii, deti boli uplakané, stále pýtali jesť, pýtali pozornosť. Zrazu bum a bolo ticho a dobre. Po 5 mesiacoch sa ako zázrakom upokojilii, konečne z nich boli krásne usmiate bábätká a mne sa uľavilo.” Čoskoro si Petra na všetko zvykla a stala sa z nej šikovná, spokojná mamička. „Zrazu som zistila, čo všetko dokážu moje ruky. Je neuveriteľné, ako si človek zvykne na nové situácie. Myslíš si, že už nevládzeš, a predsa nájdeš v sebe tú silu a prekonáš extrém.” Chlapci majú našťastie rovnaký režim, spolu jedia, spia, umývajú sa. Radi sa pri hre pozorujú, čo urobí jeden, to hneď zopakuje aj druhý. A najradšej robia buchot. Je krásne, keď sa v postieľke na seba usmievajú a podávajú si cumlíky. Chvíľočku času pre seba má mamička až večer, keď

Dávid a Dominik, 11 mesiacov

deti zaspia. Konečne môže ísť do sprchy, sadne si k telke alebo občas vybehne s kamarátkou vonku. Na záver Petra dodáva: „Mať dvojičky je tá najlepšia vec na svete. Robia mi radosť, stále ma niečím prekvapia, prežívam asi najkrajšie obdobie. Všetko je krásne dvakrát. S dvojičkami zažívam veľa vtipných situácií, veď vtipné je už len to, že sú dvaja a rovnakí.” Vybrať mená pre tieto princezné nebolo pre 37-ročnú mamičku Emíliu problémom. Dievčatá dostali mená po starej mame a jej mame. Prekvapenie o tehotenstve zobrala športo-

12

Juliana a Anna, 7 a pol roka

vo: „Keď mi doktor oznámil, že sú dve, povedala som mu, že som vždy tvrdila, že chcem štvorčatá, nech ich naraz odrodím a mám pokoj.” Aj keď boli prvé chvíle náročné, po boku stáli mama a svokra, vždy ochotné pomôcť. Vďaka tomu sa Emília nebála a opäť otehotnela. Narodil sa im chlapček, ktorý má dnes 5 rokov. Dievčatá už chodia do školy, takže sa spolu učia, spolu sa hrajú, no vedia sa aj hašteriť a pobiť sa v mene sesterskej lásky. Emília má najväčšie starosti, keď treba písať domáce úlohy, veď sa musí skláňať nad dvoma učenlivými hlávkami. Počas dňa si trochu oddýchne, kým sú dvojčatká v škole. Aj keď je úloha starostlivej matky veľmi náročná a často vyčerpávajúca, Emília optimisticky hovorí: „Radosť mi robia každý deň už len tým, že existujú. Mať dvojičky – to je perfektné.” Malé slečny majú staršieho brata. Práve on vybral meno pre Michaelu. Lucke vybrala meno jej 33-ročná mamička Michaela a Lucia, 1 rok a 4 mesiace Martina, ktorá mala spočiatku zmiešané pocity. Prežívala radosť z tehotenstva, ale aj obavy, ako zvládne dve bábätká naraz, hlavne keď budú plakať. Avšak pomáhala celá rodina – manžel, krstná mama aj Martinin otec. Dcérky boli poslušné zlatíčka a veľa spali. Najstresujúcejšie bolo asi len kojenie a neskôr kŕmenie. Keď už jedna nechce jesť, hneď sa dvíha zo stoličky aj druhá. Sestričky veľmi rady tancujú, pozerajú Spievankovo a chodia na prechádzky. Všetko chcú robiť spolu: „Keď ide na nočník jedna, hneď sa pýta aj druhá. Keď ideme von a jedna je už oblečená, druhá je už nedočkavo nalepená na dverách. A keď jedna spí dlhšie, druhá celá nesvoja chodí po dome a nevie sa dočkať sestričky.” Mamička si vie nájsť pre seba tak dve hodinky času denne. Rada si ide sama zacvičiť alebo spolu so synom idú na plaváreň. Inokedy si oddýchne pri televízore alebo si radšej zdriemne. Svoje rozprávanie uzatvára slovami: „Mať dvojičky


|

&

mária vršková|

je veľmi krásne, aj keď je to niekedy neskutočne náročné. Ale nechcú jesť. „Ale naopak, veľmi ma potešia, keď zjedia všetko, čo im naložím na tanier. Radosť mi robia aj vtedy, keď sa spolu nevymenila by som ich za nič na svete.” 27-ročná mamička Elena vyberala pre dvojčatká mená tak, hrajú, smejú alebo ráno, keď vstanú a prídu ma pobozkať, aby aby spolu ladili a vychádzali z histórie alebo z literatúry. Z via- som už vstávala aj ja. Veľmi radi sa hrajú na schovávačku a tancujú. Sú to cerých variantov po vzájomnej dohode naše zlatíčka.” A keď s manželom prešli výberovým konaním večer zaspia, mamPeter a Lucia. Ďalších súrodencov zatiaľ ka hneď letí do sprnemajú. Keď sa Elena dozvedela „dvojité chy, pozrie si niečo prekvapenie”, prežívala obrovskú radosť. v telke a najviac času „Keďže sme v tom čase bývali u rodičov, strávi pri počítači, mala som výdatnú pomoc oboch rodičov, kde si kontroluje ale aj manžela. Podľa mňa je to obrovská maily a sociálnu sieť. výhoda, že sa nám narodili rovno dve „Chcem len dodať, že deti.” Začiatky však neboli jednoduché. je veľmi náročné Elena končila posledný ročník na vysokej starať sa o dvojičky, škole: „Občas naše dni vyzerali tak, že ale zároveň je to veľsom o štvrtej ráno vypla počítač, na ktomi krásne mať hneď rom som mala rozpracovanú diplomovú dvoch malých človieprácu, a o piatej ráno vstávali detičky. čikov,” uzatvára JaAlebo som ich kočíkovala a na strieške na. kočíka som mala skriptá a tie som si počas Katarína, ktorá cesty čítala. Ďalším problémom bolo to, že Lukáš a Tomáš, 1 rok a 8 mesiacov má 33 rokov, mala deti nemali rovnaký rytmus, vstávali aj zaspinkávali úplne odlišne, takže v každom období dňa/noci s manželom už dávno jasné, že ak budú mať dcérku, bude to som mala aspoň jedno dieťa hore. Trvalo nám 7 mesiacov, kým Grétka. Pre druhú dcérku vybrali meno rýchlo a ďalšie deti zasme sa zladili.” Dnes má mamička najviac starostí vtedy, keď tiaľ nemajú. Katka si presne spomína, ako sa cítila, keď sa dosú súrodenci tvrdohlaví. Kvôli jedlu alebo oblečeniu si niečo zvedeli o dvojčatách: „Plač, plač a plač. Bol to pre mňa veľký zmyslia a nepopustia, kým to nedosiahnu. Občas riešia aj pro- šok. Nevedela som sa z toho dlho spamätať. Ale teraz, keď tichodné situácie – jeden chce ísť výťahom, druhý pešo schoda- majú dievčatá 4 roky, nemenila by som s inými mamičkami. Je mi, a ani jedného nemôže pustiť samého. Vtedy treba riadnu super mať dve rovnako staré deti, majú rovnaké záujmy, vedia dávku trpezlivosti. Často bývajú chorí, ak ochorie jeden, druhý sa spolu zahrať,” hovorí Katka. Každý z rodiny pomáhal, ako nechce ísť sám do škôlky. Preto mama, ktorá sa už vrátila do vedel – najviac Katkina mama, ale aj otec, svokrovci, sestry zamestnania, musí a v neposlednom rade skvelý manžel. Bez ich pomoci by toho ostať doma s obo- bolo na ňu priveľa. „V mojom prípade to bolo o to náročnejšie, ma. Radi si kreslia, že sa bábätká narodili predčasne v 34. týždni. Radka vážila iba maľujú, čítajú a po- 1400 gramov a Grétka 2000 gramov. Počas prvého roka sme čúvajú ľudové pies- absolvovali množstvo vyšetrení u odborníkov, 4-krát denne ne. Jeden bez dru- sme preventívne cvičili Vojtovu metódu.” Ale ťažké obdobie hého sa nevedia ani prešlo, dnes chodia sestričky do materskej školy, najradšej zahrať, všetko robia spolu. Elena si šalamúnsky poradila a z nevýhody si urobila súkromnú výhodu: „Momentálne mám čas na seba jedine pri ich uspávaní. Máme rituál, že každý si môže vybrať jednu rozprávočku, tú im prečítam, a potom už len sedím pri nich, kým nezaspia. Čítam si Peter a Lucia, 4 a pol roka pri tom ja. Niekedy je to polhodinka, niekedy hodinka. A najväčšiu radosť mám, keď môžem sledovať, ako sa hrajú, tancujú, ako si navzájom Grétka a Radka, 4 roky pomáhajú a keď vidím, že sa držia za rúčky.” Mamička Jana má 34 rokov a mená vybrali s manželom kreslia a rodičom robia len radosť. Mamička si nájde priestor rýchlo. Rozmýšľali jedine nad tým, či synovia budú alebo nebu- pre seba iba v čase, keď deti spia. „Ak ešte mám energiu, zadú mať na písmenku „s” mäkčeň. Ani tieto dvojčatká nemajú pnem si nejaký film alebo surfujem po internete. Aj keď byť zatiaľ ďalšieho súrodenca, možno časom. Jana bola veľmi v úlohe rodiča nie je ľahké, svet je hneď krajší, keď sa na mňa šťastná, keď sa dozvedela, že bábätká budú dve. Prvé mesiace niekorá dcérka usmeje a povie – mamka, ľúbim ťa.” 35-ročnú Petru by ani v sne nenapadlo, že práve im sa naboli ťažké, ale dalo sa to zvládnuť, aj vďaka rodine. Pomáhal manžel, sestra, mama. Najviac trpezlivosti asi vyžadujú čin- rodia dvojčatá. Preto bola spočiatku v šoku, nevedela tomu nosti ako prebaľovanie, prezliekanie – najmä po večernom kú- uveriť. Dlho ju trápili obavy, ako to všetko zvládnu. Doma už paní, keď si nechcú obliecť pyžamo a ešte kŕmenie – keď totiž pobehovala staršia dcérka Adelka. Výber Mateja bol jed- 

13


|

 &  mária vršková |

 noduchý, mamičke sa toto meno páčilo už dávno. S menom Samuel trochu bojovali, páčilo sa im, ale v okolí sa so Samkami akoby roztrhlo vrece. Aj v tomto prípade bol veľkou oporou partner a obidve mamy, ktoré striedavo chodili k bábätkám na týždňovky. Bez ich pomoci si to Petra ani nevie predstaviť, veď všetko je potrebné robiť dvojmo. Synčekovia sú poslušní, aj keď: „Mám pocit, že najradšej robia to, čo im zakazujeme. Keď niečo zakážem jednému, druhý neváha ani sekundu a okamžite to robí tiež. Dlhšie si zvykali na to, že ich kŕmim naraz, učili sa počkať si na svoju lyžičku, kým na nich príde rad. Momentálne si zvykajú na to, že hračky si musia požičiavať a striedať.

nájde systém, potom sa to dá zvládnuť ľahšie. Dnes sú z nich veľkí chalani, radi hrajú hry na počítači alebo si kreslia, radi športujú a často si čítame. Málokedy robia niečo jeden bez druhého, chcú byť stále spolu. A veľmi krásne mi vedia prejaviť lásku,” vysvetľuje mamička. Po večeroch Alexandra oddychuje pri počítači alebo si číta knihu. „Veľmi rada fotím. Ak sa dá, využívam voľný čas na fotenie a na vzdelávanie sa v tomto smere. Iste to povedia aj iné mamičky, že mať dvojičky je najkrajšia vec na svete. Je to síce raz tak náročné na čas a na všetko, ale dvojnásobná je aj radosť z detí, z ich úspechov, z ich radostí. Každý ich úsmev, smiech je čarovný. Sú ako jeden tím, a predsa súperi, to má svoje osobité čaro.” Mamička Alexandra má zaujímavý príbeh, ako sa rozhodli pre túto dvojicu mien: „Jedno meno je podľa dávneho, úsmevného sna. Snívalo sa mi, že mám dvojčatá, no pamätala som si len meno Lukáš. K druhému menu sme prišli tak, že sa manžel v škole, kde pracuje ako učiteľ, rozprával so žiakmi. Povedal, že jeden syn bude Lukáško a meno druhého nevieme. Žiaci poradili Matúška a bolo.” Aj keď už mala mamička skúsenosti so staršou dcérkou Vaneskou, predstavy o starostlivosti o dvojčatá ju trochu vydesili. Bála sa, ako to zvládnu a kto im bude pomáhať, pretože jej rodičia bývajú ďaleko a manželov otecko chodí ešte do práce. „Pomáhala nám aj dcéra, ktorá ako trojročná zvládla na naše prekvapenie veľa vecí, od prebaľovania, kŕmenia až po uspávanie. Ona bola jediná, pri ktorej prestali plakať a pozerali na ňu tými malými očičkami ako na svetový objav. Poznali jej hlas z bruška, tak sa vždy tešili, keď ju videli a niekedy stačilo, keď ju len počuli. Cez víkendy pomáhal starký, zobral dcéru na prechádzku. Keď bolo treba ísť k lekárke, tak so mnou chodila suseda,” vymenúva Alexandra. A čo je pre

Matej a Samuel, 1 rok a 9 mesiacov

A je okolo toho riadny krik. Najväčšie starosti má asi každý rodič, keď sú jeho detičky choré. Ale naopak, teším sa, keď sú fit, pobehujú veselo po dome, učia sa hovoriť nové slová,” rozpráva mladá mamička. Cez deň si chlapci oddýchnu v postieľkach asi dve hodiny, vtedy Petra varí. Inak si čas na seba nájde až po nociach, keď všetky deti zaspia. Ak jej po náročnom dni ostane trochu energie, rada si na internete popozerá, čo je nové. Pre 33-ročnú mamičku Alexandru bolo meno Leonard jasné od začiatku. Pre druhé meno si na pomoc zobrala knihu Vplyv mena na život, nuž a výsledkom bol Dominik. Chlapci ďalších súrodencov nemajú, a tak všetka materská láska smeruje k tejto dvojici. Aj keď boli bábätká často uplakané a mali koliky, Alexandra prežívala radosť. Náročné a vyčerpávajúce chvíle jej pomáhal zvládnuť manžel, niekedy aj mama a sestra. Ako sama hovorí: „Chvíľu Leonard a Dominik, 6 rokov trvá, kým si človek

14

Lukáš a Matúš, 3 roky

bratov typické? Najradšej majú prechádzky. A radi sa bijú a hádajú o dve rovnaké veci, ktoré pre nich nie sú rovnaké. Najväčšia spokojnosť sa u nich objaví, keď môžu mamke pomáhať, hlavne zapínať práčku, odkladať nákup a podávať suroviny, keď sa v kuchyni varí. „Dennodenne rozmýšľam, ako to príroda dokázala zariadiť, že sa narodili dve malé klbká, ktoré sú rovnaké, a predsa tak rozdielne. Radosť nám robia už len tým, že sú. Milujeme pohľad, ako sa dokážu spolu rozprávať a vysvetľovať jeden druhému rôzne veci, ktorým my ostatní nerozumieme. A keď sa spoja proti mamine, ktorá sa znovu chystá povedať NIE.” Unavená mamička sa snaží oddýchnuť si aspoň trochu počas dňa, vie si oddýchnuť aj na spoločnej prechádzke alebo len tak sedí a pozerá, čo robia „čertíci”. Občas nechá manžela, nech si užije všetky tri deti a ide do mesta. Na záver Alexandra podotýka, že verí v tajomné prepojenie dvojičiek. Je zvláštne sledovať, ako sa navzájom potrebujú a ako si rozumejú aj bez slov. 


|

 &  anna dudášová |

|

&

michal ďurovka |

KATARÍNA TIRINDOVÁ – ŠIKOVNÁ ŽENA

Šúpolie v službách vzdelávania

N

everili by ste, ale figúrky zo šúpolia mi vyškolili dcéru. Mesačne som si na nich privyrobila okolo 200 – 300 nemeckých mariek, a to bol vo vojnových rokoch pekný peniaz, – úprimne vyznáva Katarína Tirindová, Petrovčanka, rodená Marušníková, staropazovská nevesta. Predtým robila v Kooperatíve, ale keďže mala problémy so srdcom, poslali ju do invalidnej penzie. V dome rástli dve deti, syn a dcéra, ktorá sa chystala na štúdiá na Slovensko... „Z čoho stvoriť dinár?” rozmýšľala Katarína. So šúpolím začala experimentovať vtedy, keď zistila, že Angličania, ktorí vo vojnových rokoch prinášali do Petrovca humanitárnu pomoc, majú záujem o predmety zo šúpolia. Keďže to v Petrovci nik nerobil, ľudia z KES-u sa vždy pred príchodom Angličanov rozbehli po Banáte, zvlášť po Kovačici a Padine, kde toho bolo veľa. – Hútala som si, ak to zvládli Kovačičanky a Padinčanky, prečo by som neskúsila aj ja... Spočiatku to nešlo najlepšie, časom sa zdo- Katarína Tirindová, šikovná žena, so svojou závarkou konalila. Dnes ju už ako „šúpoliarku” pozná každý v dedine, ale aj na okolí a všade tam, kde putovali jej bábiky, košíky, kvety, mostíky, studne, vianočné a veľkonočné ozdoby... Oceňuje, že už vyrobila asi 2 000 figúrok a na ne strovila „šúšťa hádam aj z jutra kukurice”. Ale Katarína si neprivyrába len na šúpolí. Zvládla aj výrobu závarky. Robí rezančeky a haluštičky. Vždy ich u nej dostať kúpiť. – Sliepky dobre niesli vajcia, núkala som ich susedkám, a ony vraj, aby som zamiesila závarku. Tak som sa na to dala, – hovorí. A tak je jej dom spolovice zaprataný šúpolím a spolovice závarkou. Domáci neprotestujú a prečo by aj, veď to sú peniaze. A na túto drahotu – každý dinár je vzácny. Ak ste bez práce a bez idey, čo robiť a ako si zarobiť, ktohovie, možno vám tieto riadky poslúžia ako inšpirácie pre vlastné Šúpolie sa dá tvarovať, ako chcete, podnikanie.  len to treba zvládnuť

Zennora Brnová vedľa svojej odmenenej práce, ako i prác kysáčskych žiakov

DO KYSÁČA

Cena za ľudový kroj – Stredisko pre výtvarnú kultúru detí a mládeže Vojvodiny v utorok 17. decembra 2013 v priestoroch Pokrajinského ústavu pre ochranu prírody v Novom Sade organizovalo 59. výstavu výtvarných prác detí Srbska, ktorá bola zároveň aj 11. medzinárodnou výstavou detských prác na tému Ľudový kroj a tanečný folklór. V rámci výstavy bolo aj slávnostné udelenie cien. Na tohtoročnú súťaž prišlo 4 220 výtvarných prác z celého Srbska a aj zo Slovinska, z Maďarska, Rumunska a Číny. Porota vybrala 275 prác, ktoré boli vystavené a oceňované. Udelila 31 cien škôlkarom a žiakom.

Atmosféra z udeľovania odmien

V kategórii vyšších ročníkov základnej školy rovnoprávnu cenu získala aj Zennora Brnová, žiačka 5./1 triedy Základnej školy Ľudovíta Štúra v Kysáči. Medzi vystavenými prácami boli zaradené práce ešte šiestich žiakov kysáčskej školy: Sašky Mojžišovej, Darka Novakovića, Mily Privizerovej, Miloslava Funtíka, Danijely Bakićovej a Martiny Privizerovej. Okrem toho na výstave boli i práce kysáčskych škôlkarov Predškolskej ustanovizne Radosno detinjstvo: Jany Vrankovej, 6-ročnej, a Olivera Marčoka 5-ročného. Stredisko pre výtvarnú kultúru detí a mládeže Vojvodiny touto výstavou oslávilo 59. výročie založenia a vo svojej bohatej kolekcii zachováva práce zo všetkých 59 výstav. 

15


|

 &  michal gombár

|

IN MEMORIAM

Mária Slavková (1929 – 2014)

O

chotnícka kysáčska divadelná verejnosť sa rozlúčila s vynikajúcou ochotníčkou Máriou Slavkovou, rodenou Javorkovou. Rovnako úspešne sa na divadelných doskách osvedčila vo veselohrách, ako i v drámach užšieho znenia. Profesionálne bola učiteľkou, a to fyziky a chémie. V dôchodku sa venovala rodinným a domácim povinnostiam. Zdravie jej však nežičilo, ťažko chodila, ale ako stará matka prežívala hviezdne chvíle so svojimi vnúčatami... Zomrela v 84. roku života. Pochovaná je na kysáčskom cintoríne... Už na začiatku svojho dievoctva si povšimla, že jej teta Zuza Miháľová-Kolárová, potom skoro jej rovesníčka Ruženka Miháľová-Marčoková, vlastnili akési „hrejivé” čaro, ktorým možno človeka, jeho osud, konanie a vyčíňanie divákovi v hľadisku nielen priblížiť, ale i voviesť doň, a pritom ozdobiť tváre divákov iskriacou radosťou, zdravým smiechom, ale i slzami súcitu a rozčarovania... Cítila, že to herecké čaro „čupí” i v nej, iba čakala príležitosť, kedy sa tým bude môcť predstaviť a tak na seba upútať pozornosť... Časom to prišlo. Hneď po vojne, v ďalekom roku 1946. Vystupovala v A. P. Čechovových Pytačkách a v hre Medveď. Ako žiačku gymnázia si ju povšimol režisér-ochotník prof. Michal Filip, ktorý ju zoznámil s dielami Ivana Cankara a Miroslava Krležu. A tak svet bohyne Tálie čoraz viacej a viacej odhaľoval Márii bohatstvo a čaro divadelných dosiek, ale i ošiaľ hereckého výkonu... Životnú zrelosť a samostatnosť jej zaručilo úspešne ukončené odborné vzdelávanie. Zamestnala sa v rodnom Kysáči. So žiakmi nacvičila divadelnú hru, aby sa potom zapojila do čulého kysáčskeho divadelného ochotníctva. Dosky, na ktorých sa vraj život zobrazuje, svoju osobnosť najprv poskytla Alici Lengdonovej v hre Hlboké korene od Gow D Usseanta zo života na americkom rasistickom Juhu. Odborná porota na súťažení divadelných súborov o Alicinom výkone povedala: – Hýbala sa veľmi voľne, dobre a prirodzene. Jej hra bola opodstatnená... Nasledoval čas, v ktorom Mária vystriedala viaceré scénické podania, ktoré boli úspešné. V divadelnej sieni zážitok bol obojstranný, tak ten akosi statický v divadelnom kresle, ako i ten dynamický na scéne, tam, na doskách, kde sa život zobrazuje... Pri tejto pietnej príležitosti venujeme pozornosť dvom hereckým protikladom hereckého podania, vo veselohre a v dráme užšieho znenia. V každodennom živote Mária pôsobila akousi strojenou dôstojnosťou, naoko neprístupná, aby už v nasledujúcej chvíli jej oči a tvár so širokým úsmevom „zmäkčili” ten chladný dojem dôstojnosti. Ale i tá neprístupná podoba i tá usmiata a veselá osoba sú „vydaniami”, ktoré presvedčivo, autenticky poukazujú na „spektrum” jej rôznorodého citového prejavu a podania.

16

Vo veselohre Deti jedného otca (1953) od Cimlera Mária Slavková vystupuje ako mladé dievča: veselé, prefíkané, furtácke. Jej hra, prirodzenosť scénickú prítomnosť vyplnili a z javiska si triumfálne prerazila cestu k obecenstvu. Jej potýčky a pohrávanie s nasršenými sebcami – dedičmi vyvolávali výbuch veselého a zdravého smiechu. Na zájazde v Petrovci novinár Ivan Majera, tiež ochotník a bdelý pozorovateľ nášho divadelného ochotníctva, o predstavení napísal: – Katke sa skutočne podarilo veľmi presvedčivo odohrať mladé, prostoreké, energické a múdre dievča... Prostodušnosťou a zjavom pôsobila veľmi milo. Najlepšia bola pri pití mlieka a čítaní testamentu. Tento výstup si veľmi poctivo naštudovala... (Hlas ľudu, č. 14, 46/1953) Ak herecké podanie Ivana Slavku a Zuzany Kardelisovej „utkali” na javisku rozkošnú divadelnú tkaninu, potom epizódy Márie Slavkovej a Pavla Kyseľu boli na nej pripnuté skvejúce sa šperky... Podaním svojej Katky nás Marka Slavková presvedčila, že v divadle nebývajú veľké a malé úlohy... Nie, jestvujú úlohy vynikajúco podané, alebo tie menej úspešné... Divadelná Katka zo srdca vďačila Marke Slavkovej za autentické, životné podanie na javisku. Treba priznať, že to bola skutočne zrelá divadelná kreácia.

* * * O päť rokov neskoršie bola na kysáčskej scéne uvedená hra Svätý plameň od Somerseta Maughama, ktorý bol neúprosným posmešníkom anglickej aristokracie, hoci i sám patril do jej radov. Medzi nevestou a mužovým bratom jestvuje ľubostný pomer, ktorý sa končí nevestiným tehotenstvom. Na to dobrodružstvo dopláca zmrzačený brat životom. Záhadne umiera. Márii Slavkovej je zverená úloha zdravotnej ošetrovateľky. Keď sa odhalí tehotenstvo nevesty, sestrička obžaluje iných a seba úspešne háji. Jej hra odrazu nadobúda ráz nosnej, hlavnej úlohy... Rytmus hovoru, dynamika v hlase... úloha jej rástla a dramatizovala dej do bodu kulminácie... Pozerajúc divadelné predstavenie v Kysáči a v Petrovci, znalec nášho divadelného ochotníctva Pavel BartokCyril, o hre Márie Slavkovej napísal: – Ošetrovateľka, ktorá bola iba hosť v tejto domácnosti, preukazovala svoju lásku k nešťastnému mrzákovi iba drobnou pomocou pri jeho stravovaní, prenášaní a opaterou. Po jeho smrti sa stáva svedomím tejto domácnosti. Obžalúva Stelu-nevestu, že si sama otrávila manžela zmiznutými tabletami na spanie. Pre svoju obžalobu si našla správny, hlboký tón a priliehavé gestá. (Hlas ľudu, č. 21/1958) Z dobrej povesti výkonov kysáčskych ochotníkov sa vynára žiariaci výkon Márie Slavkovej. Na kysáčskom ochotníckom divadelnom nebi spomedzi žien doteraz žiarila hviezdička Zuzany Kardelisovej, teraz sa jej pripojila i hviezdička Márie Slavkovej. Zajagajte sa a buďte obe podnetom všetkým budúcim pokračovateľom ochotníckej divadelnej činnosti. Česť jej pamiatke.


|

 &  olinka glóziková jonášová | cestujeme

KRÍŽOM-KRÁŽOM AFRIKOU A ÁZIOU

Jednou nohou v Afrike, druhou v Ázii C

estopisná reportáž? Ako ju napísať? Ako podať čaro a krásu krajín, ktoré som navštívila? Pokúsim sa opýsať moje vnímanie dvoch rozličných kontinentov, dvoch krajín, ktoré navzájom nemajú takmer nič spoločné a každý svojím čarom turistom utkvie v tých najkrajších spomienkach. Na jednej strane je to krajina, ktorej história siaha až do 5 000 – 6 000 rokov pred naším letopočtom, a na druhej strane krajina bez zvláštnej histórie, ale so zvláštnou budúcnosťou. Pokúsim sa urobiť paralelu dvoch diametrálne rozličných krajín – Egyptu a Dubaja. Egypt, jedno z najstarších sídel ľudskej civilizácie, bol pred naším letopočtom vyspelý, bohatý a pre mnohých vytúženou krajinou. Dnes je to krajina nepokojov, bojov, hladu a chudoby. Dubaj pred takmer 60 rokmi nemal žiadnu infraštruktúru, žili tam iba beduíni, ktorí mali niekoľko prístreškov v púšti, urobených z trstiny... Dnes je krajinou snov. Ako je možné, že sa to tak zmenilo? Je pravda, že peniaze môžu kúpiť všetko? Môžu... Avšak históriu a kultúru nemôžu. Pokúsim sa vám priblížiť moje vlastné pocity a dojmy z návštev spomenutých krajín. Prednosť dávam vždy krajine, ktorá sa môže pýšiť svojou bohatou históriou a kultúrou. Písal sa rok 2010, keď sme sa rozhodli dovolenkové dni stráviť v Egypte. Ešte od detstva ma táto krajina fascinovala, zaujímala som sa o faraónov, balzamovanie a pyramídy, ktoré boli odjakživa stredobodom môjho záujmu. Preto som nesmierne rada, že som mala možnosť naživo vidieť jeden a jediný zo siedmich divov starého sveta, ktorý prežil do dnešných dní. Oficiálny názov severoafrickej arabskej krajiny je Egyptská arabská republika. Je to turisticky atraktívna prímorská krajina pri Stredozemnom a Červenom mori. Najvýznamnejšie historické pamiatky sú pyramídy v Gíze, Údolie kráľov, chrámy v Karnaku, Luxor, chrám kráľovnej Hatšepsut, Abú Simbel, mešity a iné. Záštitu nad pamiatkami svetového významu prebralo UNESCO. Najväčším problémom Egypta je hospodárska zaostalosť, autoritatívny režim s nedostatkom demokracie a islamský radikalizmus.

Aj toto je Egypt – továreň na výrobu alabastra – akoby čas zastal

Je neuveriteľné, koľko občania Egypta nedbajú o svoje kultúrne pramene, dedičstvo a históriu. Či je tomu tak pre utláčanie a absolutistický režim, ktorý vládne pomerne dlho – nevedno. Jedno je však isté – majú bohatú históriu, ktorú im môžu iné krajiny a národy len závidieť, a Egypťania si to nevedia vážiť a využiť v svoj prospech. Sú otrasné správy, ktoré sme len pred rokom či dvomi počuli v médiách, že počas nepokojov lúpeži prenikli do múzea a ukradli exponáty staré tisícročia. Veď práve Egypťania boli národom, ktorý mal vyspelú civilizáciu ešte pred Kristom, národ, ktorý poznal tajomstvá prírody, medicíny a astronómie. Porekadlo však hovorí, že „koleso šťastia sa točí”. Či sa teraz šťastie otočilo k nejakej inej krajine a pre Egypt nastali zlé

časy? Či si táto stará civilizácia zaslúžila, aby v 21. storočí zostala bez kultúrnych pamiatok, aby jej históriu vymazali súčasné boje a nepokoje? Aby sa o tejto krajine dnes hovorilo v negatívnom kontexte a aby sa turisti obávali navštíviť kolísku civilizácie? Žiaľ, asi je tomu tak. Mala som šťastie navštíviť túto krajinu predtým, než ju zachytil vírus nepokojov.

V dvojici – v Gíze a my

Preprava do Egypta trvala necelé tri hodiny. Už počas letu nemohla som si nevšimnúť fakt, že v lietadle sú sami muži, ani jedna letuška. Po príchode do turistického mesta Hurgháda som sa presvedčila o faktoch, o ktorých som počula, že je ženám v Egypte zakázaný voľný pohyb bez dozoru mužov a zakázaný pracovný pomer. V priebehu desiatich dní, koľko sme v Hurgháde pobudli, ženy sme stretali jedine v mužskej spoločnosti. Keď sme sa ocitli v Egypte, rozhodnutie bolo jednoduché a jednohlasné – pozrieme si všetky historické pamiatky a vykonáme obhliadku Luxora a hlavného mesta Káhiry. V druhý deň našej dovolenky vybrali sme sa na výlet do Káhiry, pozrieť si pyramídy v Gíze. Turistické mesto Hurgháda je od Káhiry vzdialené takých 400 km a cestovali sme ta pomerne dlho. Keď sme prišli do Káhiry, najprv sme si pozreli pyramídy v Gíze, stavby starovekej egyptskej pohrebnej architektúry, čiže hrobky faraónov, ktoré mali obyčajne tvar pravidelného štvorbokého ihlana. Na území dnešného Egypta je lokalizovaných okolo sto pyramíd. Najstaršie egyptské pyramídy sa nachádzajú západne od dnešnej dediny Sakkára a je to Necerichetova tzv. Stupňovitá pyramída, ktorá je vybudovaná na začiatku 3. dynastie približne v období rokov 2630 – 2611 pred Kr. Podľa historikov navrhol ju prvý známy architekt Imhotep. My sme si pozreli iba pyramídy na pohrebisku pri káhirskom predmestí Gíza. Dve z nich sa však radia medzi najväčšie stavby, aké kedy človek postavil. Chufuova tzv. Veľká pyramída v Gíze je najvyššou pyramídou. Vysoká je 137 m a skladá sa z takmer dva a pól milióna kamenných blokov a prežíva ako posledná zo siedmich divov antického sveta. Hlavným konštrukčným materiálom pyramíd bol kameň, obyčajne vápenec a granit. Kameň bol hlavným stavebným materiálom počas celého obdobia výstavby pyramíd, zriedkavejšie využívali alabaster, čadič, diorit, kremenec a pieskovec. Z kovov najviac používali olovo, ale len ako spojovací materiál, a meď ako materiál na nástroje. Drevo sa obyčajne používalo ako materiál na konštrukcie s dočasnou trvanlivosťou, napr. na lešenia, alebo transportné zariadenia pri výstavbe. Pri niektorých pyramídach sa však zachovali drevené podporné a pomocné prvky dodnes. Organizácia výstavby prebiehala centralizovane cez hlavného staviteľa, a podieľala sa na nej čata 

17


cestujeme

|

 &  olinka glóziková jonášová

 remeselníkov, ktorí boli špecializovaní na určité práce. Ich remeslo sa zdokonaľovalo už od začiatku staroegyptských dejín. Pyramídy nie sú izolované v púšti, ako si možno väčšina ľudí predstavuje. Umiestnené sú v blízkosti južných káhirských predmestí a tajomstvo svojej konštrukcie prezradia až vtedy, keď sa k nim priblížite, lebo každá je postavená z miliónov mohutných kamenných blokov v podobe schodov. Šplhanie po stene pyramídy je zakázané, ale turisti to nerešpektujú, lebo ich láka krásny výhľad. Jediným možným vstupom je ten do Veľkej pyramídy, návštevník však nesmie trpieť klaustrofóbiou, pretože schody v pyramíde vedú do tajuplnej hĺbky Chufuovej zádušnej komory, obsahujúcej sarkofág. Okolo všetkých pyramíd sú ohromné hrobky (mastaby) pre príbuzných, vysokých úradníkov a šľachtu.

Chrámy v Karnaku okolo Skarabei

Súčasťou kráľovskej hrobky nebola len pyramída, ale aj ďalšie stavby, ktoré spolu tvorili pyramídový komplex. Zastúpenie objektov v komplexe bolo rôzne, záviselo od dobových náboženských predstáv a kultovej praxe, z ktorých vychádzal aj architektonický koncept. Okrem toho komplex neplnil len funkciu hrobky, ale bol aj miestom transformácie a znovuzrodenia faraóna, miestom jeho vzostupu na oblohu a jeho večnej prítomnosti medzi ľuďmi. Známy symbol Egypta je aj Sfinga, ktorá bola vytesaná do podoby faraóna Rachefa, aby strážila jeho hrobku. Takmer 1 000 rokov bola zaviata pohyblivým pieskom. V dnešnej dobe je Sfinga ošetrovaná a obnovovaná, aj keď jej nos je v Britskom múzeu v Londýne. Nemožno nespomenúť aj Chefrénov údolný zádušný chrám, pozoruhodný svojou alabastrovou podlahou a skvelým súborom obrovských hladkých žulových monolitov, ktorý sa nachádza neďaleko pyramíd. Na prehliadku medzi pyramídami je možné prenajať si ťavu. Pozornosť si tiež zaslúži slnečný koráb, jeden z člnov, vyrobených z libanonského cédra, ktoré boli odkryté poblíž chrámu. Čln, ktorý mal odviezť faraónovu dušu na druhý svet, je teraz umiestnený v malom múzeu. Po obhliadke pyramíd navštívili sme továreň na spracovanie alabastra, ktorý sa nachádza v nílskom údolí a je opracovávaný okrem v Káhire i v Luxore. Ponuka výrobkov z alabastra, šperkov a suvenírov je bohatá a obchodníci sú tu zvyknutí na jednanie ceny, čo tiež predstavuje svojráznu atrakciu turistom. V centre Káhiry sa nachádza Egyptské múzeum, jedno z najdôležitejších múzeí na svete, ktoré bolo vybudované v polovici 19. storočia k uloženiu početných artefaktov, objavených postupnými vlnami egyptológov, ktorí nasledovali po prvých priekopníkoch, privezených do Egypta. Táto obrovská zbierka obsahuje poklady staré 5000 rokov. Prehliadka múzea je mimoriadne náročná, preto turistickí sprievodcovia odporúčajú sústrediť sa len na niekoľko najlepších predmetov. Na dôkladnú obhliadku múzea nestačí jeden deň. Niektoré z najzaujímavejších výtvorov pochádzajú z obdobia vlády známeho faróna Ramesesa II. V múzeu je jeho rakva, niekoľko pokladníc, rad krásnych exponátov z Amarny a Tutanchamonova, krásne maľo-

18

|

vaná skrinka. K najobľúbenejším exponátom múzea patrí bezpochyby poklad práve kráľa Tutanchamona. Kráľ Tutanchamon zomrel záhadne v útlom veku (mal asi 19 rokov) a jeho len spolovice dokončená hrobka v Údolí kráľov v Thébach bola naplnená celou paletou pokladov, ktoré svojou pestrosťou, výnimočnou krásou a tiež váhou zlata neboli ničím prekonané. Tento poklad, dosahujúci až 1700 predmetov, bol pochovaný s relatívne bezvýznamným kráľom, a ako hovoria egyptológovia, nevedia si ani predstaviť, ako potom vyzerali hrobky veľkých faraónov, napr. Ramesesa II. Je smutným faktom, že len hrobka Tutanchamonova unikla vykrádačom hrobov, ktorí po stáročia hrobky pustošili. Táto hrobka bola objavená celkom nedotknutá, britským archeológom Howardom Carterom až v roku 1922. Po tomto výlete nasledoval jednodňový výlet, tzv. Safari výlet do púšte. V púšti neďaleko Hurghády najprv sme si pozreli fatamorgánu, a potom sme navštívili dedinu beduínov. Turistický sprievodca nám dopodrobna vysvetlil život beduínov v púšti. Tam sme mali príležitosť vychutnať aj beduínske špeciality. Beduíni bývajú v stanoch z kozej srsti a vrecoviny, stravujú sa jednoducho. V súčasnej dobe majú k dispozícii aj vodu z cisterny a v jednoduchom obydlí nechýbajú ani toalety pre turistov. Horúčavy drsnej a pustej krajiny dosahujú aj nad 50 °C a v noci teploty prudko padnú aj na nulu. Beduíni pre návštevy turistov usporadúvajú početné atrakcie a jedna z nich je aj jazdenie na ťave. Po tomto nekaždodennom výlete v púšti navštívili sme Luxor. V horúcom Luxore denné teploty dosahujú až 45 °C, a tak bolo i v ten deň, keď sme navštívili Údolie kráľov, kde sú pochovaní početní faraóni. Navštívili sme aj Thutankamonovu hrobku, ktorá nepretržite púta najväčšiu pozornosť turistov. Po obhliadke hrobiek v Údolí kráľov navštívili sme Údolie kráľovných Egypta, chrám kráľovnej Hatšepsut a chrámy v Karnaku. Po prehliadke starých historických miest Egypta, Luxora a Karnaku, križovali sme loďou po rieke Níl, odkiaľ sa nám tiahol pohľad i na zeleň polí v údolí rieky Níl. Rieky, ktorá veky zázračne pretvára skalnaté i pieskové púšte lemujúce ju z oboch strán. Zelené polia dávajúce úrodu niekoľkokrát do roka končia v pahorkatinách za Nílom, neďaleko od Luxora a Karnaku.

Dotyk s beznosou Sfingou

Po krúžení loďou po rieke Níl zastavili sme sa v továrni na výrobu papyrusu. Papyrus sa vyrábal z druhu vysokej trstinovej rastliny Cyperus papyrus. Uvedená rastlina kedysi rástla vo veľkom množstve na brehoch v blízkosti rieky Níl. V súčasnosti sa pre klimatické zmeny v egyptskej voľnej prírode takmer vôbec nevyskytuje. Prvý papyrus bol vyrobený už v roku 2500 pred naším letopočtom, keď šikovní Egypťania zistili, že z vláknitých stvolov rastliny sa dá vytvoriť zaujímavý materiál – papyrusový „papier”. Tenučké plátky narezané z drene šachora položili na seba, čím vytvorili rovnú a pružnú plochu, ktorá sa potom sušila tlakom a nakoniec leštila, potom sa škrobovým lepidlom zlepilo asi dvadsať pripravených papyrusových listov a vznikol viacmetrový zvitok. V staroveku papyrus slúžil na písanie a od tretieho tisícročia sa vyvážal z Egypta do celej oblasti Stredomoria. Papyrus bol veľmi drahý a predstavoval pre staroveký Egypt aj značný zdroj príjmov.


|

 &  olinka glóziková jonášová

|

cestujeme

Egypt je krajinou, ktorá ponúka početné exotické a historické mestá. Z tých exotických miest sme navštívili Love a Paradise Island. Sú to ostrovčeky neďaleko Hurghády, ponúkajúce pestrú paletu dobrodružstiev, ktoré ulahodia milovníkom exotiky i trópov a poskytujú relaxačnú dovolenku na rajskej pláži. Pre Rajské ostrovy a ostrovček lásky je charakteristický jemný zlatožltý piesok a krištáľovo čisté more, ktoré je navyše príjemne teplé. V lete dosahuje teplota mora dokonca až 27 – 28 °C. Vstup do mora je mierny a more je mimoriadne plytké, ešte aj niekoľko 100 metrov od brehu. O Egypte by sa dalo ešte veľa toho písať. Ak sa vám naskytne možnosť navštíviť túto krajinu, neváhajte, lebo krásne pamiatky a vzácny dotyk s minulosťou sú zaručené. Po dvoch rokoch sme navštívili Dubaj. Už len počas cesty do Dubaja pocítili sme rozdiel v pohodlnosti letu. Dubaj – mesto bez zvláštnej histórie, ale so zvláštnou budúcnosťou, je jedno zo siedmich miest, ktoré patria do federácie siedmich Arabských Dubaj pohľadom z mrakodrapu emirátov. Leží na Arabskom polostrove, na pobreží Perzského zálivu a na okraji arabskej púšte. Hlavné ako aj plánovanú Freedom Tower v New mesto spomenutých siedmich emirátov je Yorku. Turisti sa však najvyššie môžu doAbú Zabí (Abú Dhabí), čo v preklade znastať iba po verejné observatórium, na 124. mená otec gazely. Dubaj v arabčine znaposchodie z možných 163. Je to pre turismená dvaja bratia. tov zvláštnou atrakciou, výťah sa pohybuje Po príchode do tohto čarovného, svetelrýchlosťou 36 km/h a ten zvláštny pocit, ného mesta, ktoré púta celosvetovú pokeď sa za niekoľko sekúnd dostanete na zornosť pre svoje projekty stavby, športové výšku 452 metrov, je neuveriteľný. Priesa rekreačné centrá, ihneď sme sa vydali tor pre turistov je, samozrejme, obmena obhliadku. Pozreli sme si najprv Dubai dzený, ale možno tam vidieť všetky údaje Mall, najväčšie obchodné centrum na o tom, ako stavali túto najvyššiu budovu svete. Nazývaný aj srdce celého Dubaja, sveta, je tam aj terasa, na ktorej možno je veľký asi ako 50 futbalových štadiónov pocítiť ešte výraznejšie horúce klimatické a na troch poschodiach je viac ako 1200 podmienky, ktoré aj počas nášho pobytu obchodov, svetoznáme akvárium či podmor(začiatkom septembra) presahovali vyše ské zoo, viacero samostatných obchodných 40 °C. centier, najväčší Souk (trh) so zlatom, Neskôr sme si pozreli mestskú štvrť obrovské centrum venované iba móde. Je Deira, ktorá potvrdzuje existenciu mesta tu aj Cineplex s 22 plátnami a vyše 160 najmenej 150 rokov pred formovaním sareštaurácií. motných UAE. Je tu rozpoznateľný niekNajväčšia nádrž sveta Dubai Mall Aqudajší symbol mesta Clocktower. Videli V Dubaji vám môže hroziť aj akrofóbia arium and Under Water Zoo má najväčší sme tu autentický trh nazývaný Souk deira – chorobný strach z hĺbky... akrylový panel na svete a obsahuje vyše a konštrukciu chladiaceho systému, vyro34 000 živočíchov a 400 kusov žralokov. Je to pre turistov benú z dreva, ktorá predstavuje predchodcu súčasných klimazvláštna atrakcia, medzi najväčšie určite patrí potápanie so tizačných zariadení. žralokmi. Dnes ľutujem, že som sa pre strach neopovážila vyZo štvrte Deira sa prestiera pohľad na dnešný symbol Dubaskúšať si túto fantasticko-adrenalínsku atrakciu. ja, na hotel Burj Al-Arab. Slávna plachetnica Burj Al-Arab je Priamo v susedstve najväčšieho nákupneho centra vystava- vystavaná na umelom ostrove pláže Jumeirach a s pevninou je ná je najvyššia budova sveta Burj Khalifa, ktorá meria neuve- spojená cestou. Tento luxusný hotel má oficiálne 5 hviezdičiek, riteľných 828 metrov. Výstavba najvyššieho mrakodrapu na čo je aj maximálny počet, ale bol označovaný prvým sedemsvete trvala takmer 6 rokov. Po slávnostnom otvorení 4. januára hviezdičkovým hotelom na svete. Pozreli sme si aj umelý os2010 Burj Khalifa sa stala bezkonkurenčne najvyššou stavbou trovček Palm Jumeirach a vilu Vládcu Emirate šejka Muhammad na svete, pričom výrazne predbehla Tchajpej 101 v Taiwane, bin Rášid Ál Maktúma. Peniaze, zdá sa, naozaj môžu kúpiť všetko. V púšti sa Dubajčanom podarilo postaviť lyžiarske centrum Ski Dubai. Lyžiarske centrum, vyše 200 obchodov a reštaurácií je umiestnených v Mall of the Emirates. V čase postavenia spomenutého nákupného strediska bolo to najväčšie obchodné centrum mimo USA – dnes ho už prekonal väčší Dubai Mall, ale aj napriek tomu stále patrí k obľúbeným možnostiam nakupovania v Dubaji. V Dubaji sme pobudli desať krásnych dní, jeden deň sme si však využili aj na obhliadku hlavného mesta Abú Zabí, ktoré je len 100 km vzdialené. Čarovné a hlavné mesto UAE Abú Zabí treba opísať ojedinele, lebo aj ono sa vyznačuje svojráznou originalitou a luxusom. Krása, originalita a vyspelosť krajín UAE vyráža dych z hrude – veď sa im podarilo postaviť v nehostinnej krajine, v púšti lyžiarsky svah, najvyšší mrakodrap sveta, safari park, či najluxusnejší hotel na svete. Krajina kontrastov, okázalý púštny emirát Dubaj je ukážkou ekonomického zázraku a zdá sa byť Neskutočná dubajská skutočnosť tak trochu aj fatamorgánou. 

19


iniciatíva

|

 jarmila pálenkášová

|

Vráťme Petrovcu jeho názov I

keď už dávno petrovské ulice premenovali, mnohí ich aj dnes pomenúvajú po starom, takže vieme, kde sme, keď sa dostaneme na Hlavnú, Kulpínsku, keď si zájdeme do Bečkereku, alebo na Rácky kraj, či Nový šor, keď sa prechádzame Buľkeskou, Republikou, Kňazovou, Širokou, Budžákom, Vrškami, či Mikovým Sálašom. Ach, áno, sú tu aj Troháky a chýrna Psia ulica. V knihe Petrovské pohľadnice sa na jednom mieste tvrdí, že pokiaľ bude Petrovčanov, ani tieto staré názvy nevymiznú. Ktohovie, možno má autor pravdu. O tom, že Petrovčania vedeli holdovať vlastnej tradícii, by sme mohli priniesť veľa svedectiev. Dokonca za to ich mnohí označovali s citeľnými znakmi výsmechu a irónie, ako tradicionalistov. Nevedno však, ako si takí vykričaní tradicionalisti dovolili nelegálne premenovať názov osady, v ktorej žijú, bez toho, aby sa niekto čo len slovom zmienil o tom, že každý národ má právo vlastné mená topografických objektov pomenúvať tak, ako to vyhovuje v jeho vlastnom jazyku. Nie je vo zvyku, aby si niektorý národ svoje zemepisné meno na svojom území a vo svojom prostredí prispôsoboval podľa inorečového názvu. A Petrovčanom, vraj tradicionalistom (!), sa práve toto prihodilo. Ktovie prečo sa dokážeme so všetkým uspokojiť, vyrovnať, zabudnúť? Možno v tom bude práve to, že sa prví osadníci ocitli v tomto kraji a mali dosť ďaleko k spojom, ktoré viedli k väčším strediskám. Sústredení na jednom mieste robili, čo vedeli, zveľaďovali vlastné majetky, sami sa vzdelávali a po všetkom tom, čo dosiahli, zanechávali stopy, materiálne, duchovné, neuvažujúc nad tým, ako si budúce generácie budú vážiť to, čo dorobili ich predchodcovia. Je zaujímavé spoznanie, že za celú túto dobu, za 268 rokov, sme si v pozemkových knihách zachovali pomenovania častí chotárov tak, ako to bolo za tereziánskych čias, alebo trochu neskôr, počas vlády syna chýrnej panovníčky, nasledovníka trónu Habsburgovcov. Petrovský chotár pozostáva z častí Bodoň, Drágovo, Telek, Irmovo, Futockô, Hložiansko, Pažiť, Za kanálom, Tvovik, Sejke, Somerfeld... a takmer takto sa to písalo aj pred 268 rokmi. Naša osada, Petrovec, sa spomína údajne v 12. stor. Bol tu kostolík venovaný Svätému Petrovi a podľa neho, alebo z tohto pomenovania rovesníci tej doby odvodili názov osídlenia. Petrovac, Petröc, Petrovacz, Petrovec to už podľa toho, kto názov mesta zapisoval, či Srb, alebo Maďar, Nemec, neskôr Slovák.

Cirkevné kroniky dokladujú tiež len názov Petrovec Najstaršie písané doklady o tom, že sme boli a že sme na týchto priestoroch, opatrujú na farskom úrade Slovenskej evanjelickej a. v. cirkvi v Petrovci. Ide v podstate o dve knihy – Kroniku narodených, sobášených a zosnulých, ktorú písali od roku 1783. V tom roku v Petrovci vykonali prvý krst. Na príkaz seniora peštiansko-békešského do Petrovca prišiel pán farár Stehlo a manželom Lovásovcom pokrstil dcéru Elizabetku. Zapísal pri krste aj niekoľkých krstných rodičov, niekoľko manželských párov. A toto, zapisovať si všetkých kmotrovcov, vraj bola obyčaj potom ešte veľa rokov. Dnes sa pri tomto slávnostnom čine tiež zúčastňujú krstní rodičia, ale iba dvaja. Tak je to hádam praktickejšie... Druhá vzácna kniha, ktorú na fare držia pod kľúčom, sú dejiny cirkvi, ktoré začali písať roku 1818 a vydržali toto robiť do roku 1862. Ručne písané strany veľkého formátu dnes je ťažko lúštiť. Písalo sa aj švabachom, aj biblickou češtinou, ktorej už sotva rozumieme. Tieto vzácne doklady sú však nedvojzmyselným potvrdením toho, že sa Petrovec od čias osídľovania Slovákmi volal Petro-

20

vec, a nie inak. Tento názov mu vydržal do päťdesiatych rokov dvadsiateho storočia, a potom sa prihodila zmena. Niekto tu chcel byť až príliš veľkým vlastencom, tak aj v rodnom jazyku prispôsobil názov Petrovec forme, ktorú začal používať väčšinový národ. Novokomponovaný názov začali presadzovať úrady, neskoršie, od roku 1961, aj Hlas ľudu, a tak sa to rozšírilo.

Cirkevné knihy poznajú len Petrovec

Niekto surovo zastavil koleso dejín Petrovcu, k názvu pribudol doplnok, prívlastok, prídavné meno. Pomenovať ho môžeme ako chceme, ibaže sme bez toho, aby sme niečo tušili, alebo aby sme o to stáli, stratili Petrovec a dostali Báčsky Petrovec. Pomohlo toto niečomu alebo niekomu?

Posledný Petrovčan... V miestnej matrike narodených sme sa v takéto tvrdenia ubezpečili. Pani matrikárka Mária Triašková ochotne vyhovela našej požiadavke, prezerala staré knižky a prišla po dôkaz: posledný zápis do matriky narodených v Petrovci vykonali dňa 2. septembra roku 1947 a vzťahoval sa na narodenie Pavla Hlaváča. Nasledujúci zápis v tej istej matrike datuje zo dňa 10. septembra roku 1947, keď sa Ponigerovcom narodila dcéra Anna, vydatá Živkovićová. Ako miesto jej narodenia sa už neuvádza Petrovec, ale Báčsky Petrovec. Týždeň stačil na to, aby niekto názov Petrovec, ktorý nám bol celkom dobrý vyše 200 rokov (predtým ešte 500 rokov, ako to dokladujú dejiny), premenoval podľa srbského vzoru. No vojvodinskí Maďari i napriek srbskému názvu Bačka Topola si svoje mestečko aj naďalej volajú a píšu len a len Topolya. Taliani si svoje hlavné mesto budú volať Roma, i napriek tomu, že ho my nazývame Rím. Rakúšanom tiež na rozum nepríde svoju Wien nazvať Bécs, alebo Beč, ako ju pomenovali Maďari a Srbi.

A znovu otázka: prečo aj báčsky? Len domnievať sa môžeme, že vetry prinášajúce zmeny duli z vyšších inštancií zo srezu, dnes by sme povedali z okresu, pokrajiny, republiky, že ak vo vtedajšej FĽRJ (Federatívna ľudová republika Juhoslávia) jestvovalo niekoľko Petrovcov a každý mal nejaké bližšie územné určenie vo svojom mene. Hádam kvôli ľahšej orientácii pre tých, ktorí tu neboli, odkedy sme tu my, aj nášmu Petrovcu bolo treba niečo prišiť a dostalo sa mu to báčsky. Vo vtedajšej Juhoslávii sme mali Bosenský Petrovec,


| Petrovec na Mlave, Petrovec pri mori, Skopský Petrovec... no a tento náš. Lenže dnes nemáme „vtedajšiu Juhosláviu” a v Srbsku je Petrovec iba jeden a ním je tento náš. Pátraním po tom, dokedy bol Petrovec Petrovcom, sa nám podarilo zistiť, že aj Hlas ľudu, vtedy ako obdenník vychádzal v Petrovci, a tak to bolo do roku 1960. Prvým číslom v nasledujúcom roku 1961 už Hlas ľudu nevychádza v Petrovci, ale v „ Báč. Petrovci”, ako sa uvádza v jeho hlavičke. V neskorších ročníkoch týchto novín sa objavuje pozmenené pomenovanie ako Báčsky Petrovec. Zaujímavé je však, že zmienka o tejto zmene, zdôvodnenie, prečo k nej prišlo, sa neuvádza ani v priebehu roku 1960, a ani v nasledujúcom roku. Namiesto toho, ako pribúdali roky a ročníky Hlasu ľudu, tak sa čoraz viac prjímal nový názov Petrovca a obce ako Báčsky Petrovec a Báčskopetrovská obec. V tomto roku by sme si mohli pripomenúť šesťdesiatšesť rokov od premenovania Petrovca, čo nie je naším cieľom. Budeme radi, keď z vlastných korešpondencií predbežne odstránime chybu, ktorá sa prejavuje aj na takých miestach, ako je úradná webová stránka obce, kde sa už v prvej vete v stati o našej histórii doslovne píše takto: „Pod svojím terajším menom Báčsky Petrovec sa po prvý raz spomína v 13. storočí, keď toto osídlenie uznali ako samostatnú cirkevnú obec.” Končíme citát s upozornením, že toto tvrdenie nie je pravdivé. V 13. storočí o Báčskom Petrovci nechyrovali, spomínať sa mohol len Petrovec. Takže by si pisatelia takých správ a informácií, ktoré prostredníctvom súčasných komunikácií a internetu poletujú svetom, museli podbať, vlastné tvrdenia si overiť pred zverejnením a, čo by v žiadnom prípade robiť nesmeli, je chomoliť a dopĺňať historické fakty. Veď hádam nie je na ničej vôli, či

 jarmila pálenkášová

|

iniciatíva

jestvovať, môže začať jednotka lokálnej samosprávy, občania, miestne spoločenstvo a iné zainteresované orgány spoločenstva. Návrh na zmenu názvu jestvujúceho osídlenia, na určenie názvu novozaloženého osídlenia, alebo na určenie, že osídlenie prestalo jestvovať, sa ustaľuje na podklade získanej mienky príslušných orgánov územnej autonómie a zhromaždenia jednotky lokálnej samosprávy.” Koniec citátu. To hovorí aktuálny zákon dokladujúc, že v tom prípade, ak by sme Petrovcu chceli prinavrátiť to, čo mu patrí, a to je jeho pôvodný názov, nešlo by o nemysliteľnú misiu.

Historka spätá s názvom

Práve sa začali sedemdesiate roky minulého stročia, keď sa Nada Rašetová zasnúbila s Jánom Cerovským. Cesty im skrížila a spojila záhrebská univerzita, kde obaja študovali. Už ako snúbenka sa Nada vybrala navštíviť budúceho manželovu rodinu a rodisko. V Záhrebe na železničnej stanici si chcela kúpiť lístok do Petrovca, no keďže sa vtedy už bohato používalo pomenovanie Báčsky Petrovec, aby náhodou nechybila, pýtala si lístok do Báčskeho Petrovca. – Také nie je, – znela úsečná odpoveď predavačky lístkov spoza okienka. – My máme Petrovac – Gložan, – dopovedala. Prekvapená Nada nevedela, o čo ide a či železničná stanica Petrovac – Gložan je práve tá, ktorú potrebuje? Naliehala na pracovníčku na okienku železničnej stanice, aby jej nejako pomohla. Tá ju poslala na druhé okienko, kde vydávali lístky pre vozne prvej triedy, ale nič podstatné sa neudialo. Znovu sa naša spoluobčianka dozvedela, že nejestvuje Bački Petrovac, Juhoslovanské železnice poznali stanicu Petrovac – Gložan. „Čo spraviť?”, špekulovala Nada a mobil vtedy nemala, aby si so snúbencom dopovedala aj to, kam vlastne cestuje. Nuž, vynašla sa. Ekonómka uvažovala racionálne. Aby nič neriskovala, rozhodla sa kúpiť si cestovný lístok po najbližšiu stanicu tej Petrovac – Gložan. A to bola Gajdobra. Cesta mala šťastný koniec. Ján Cerovský odišiel po svoju snúbenicu do Gajdobry. Manželia Cerovskovci Petrovec zo začiatku 20. storočia žijú v Petrovci a Nada jednu osadu pomenujeme tak, alebo onak? Kam sa podel závä- tvrdí, že sa len musí veľmi pomýliť, aby niekomu povedala, že je z Báčskeho Petrovca. Aj ona patrí k tým našim spoluobčazok uctievať si minulosť so všetkým tým, čo nám zanechala? Je tu aj ďalšia otázka: Majú vôbec Petrovčania právo na nom, pre ktorých je Petrovec Petrovcom. vlastné dejiny? Určite také právo majú. Majú Petrovčania aj iné práva, ibaže o nich ani len neuvažujú – také je aj právo zmeniť názov mesta, v našom prípade by šlo však iba o prinavrátenie Namiesto zhrnutia názvu, ktorý naša osada mala viac ako 7 storočí. Pravdaže, ak by Petrovčanom na tom záležalo a nevidíme, prečo by im zálePetrovec bol Petrovcom niekoľko storočí predtým, ako ho žať nemalo, museli by sa k tomu vyjadriť. Článok 8 Zákona obývali Slováci. Naši predkovia mu názov nemenili, iba ho vyo územnej organizácii Republiky Srbsko hovorí práve o tom, slovovali po slovensky a trval im celých 268 rokov. Toto je poako by sa to mohlo urobiť. Citujeme: „Iniciatívu na zmenu stačujúci dôvod na to, aby sa našej osade úradne vrátilo jej názvu mesta určeného týmto zákonom, pre určovanie novoza- pôvodné pomenovanie.  loženého mesta, alebo pre určovanie, že osídlenie prestalo

21


rodokmeň

|



ján guba |

Čuhovci v Pivnici – pivňickí Čuháci V

ierohodné pramene uvádzajú, že prví slovenskí obyvatelia na Pivnici boli Pavel Čuha a Pavel Farkaš. Svedčí o tom zachovaná prosba, podaná Uhorskej komorskej kráľovskej rade v Budíne 30. júna 1790, ktorá bola pozitívne vyriešená o deň neskôr, 1. júla 1790. Menovaní dvaja boli predstaviteľmi osád zo Zadunajska, ktorých obyvatelia mali záujem o presídlenie na novú postať. Sú to osady: Veleg (Nagy Veleg), Tordaš (Tordas), Ďurovo (Gyúró) a Baračka (Baracska), nachádzajúce sa v tom čase v Stolnobelehradskej stolici, a osady Šúr (Öskú) a Čerňa (Bakonycsernya) vo Vesprímskej stolici. V matrikách cirkevného zboru v Pivnici niet nadostač údajov o tom, z ktorých osád niektoré rodiny prišli. Bolo i rodín, ktoré prišli i z iných prostredí, ako bolo pôvodne plánované. Čuhovci prišli v hojnom počte, čo nasvedčujú prvé roky popísané v matrikách narodených, sobášených a zomretých. Z rodiny je prvý novorodenec zapísaný Štefan, od rodičov Ondreja Čuhu a Eleny, rodom Rybecká, 19. 11. 1792 – 19. 5. 1794. Prvý sobáš v Pivnici vykonal farár Andrej Liptay 25. 10. 1795 a bratia Čuhovci boli: Štefan druhý a Ján tretí mladoženích, čo predstúpili pred oltár 29. 11. 1795. Nevesty boli Zuzana Blatnická a Alžbeta Šonkolová. Matrika zomretých má začiatok 1. 10. 1791. Trojročná Zuzana Čuhová zomrela 8. marca 1792 a jej pohreb bol 19. v poradí farára Andreja Liptaya. V prvých rokoch príchodu rodina Čuhovcov pozostávala z takmer 30 osôb. Podľa krstných mien boli to: Jozef, Pavel, Martin a Ján. Boli hlavy rodín, ich synovia a dcéry do života manželského vstupovali už v Pivnici. V rodinách Čuhovcov je zapísaných 167 novorodeniatok, posledný zápis je zo dňa 8. decembra 1911 na meno Juliany, od rodičov Ondreja a Zuzany, rodom Náhliková. V matrike zomretých je pospolu zapísaných 120 Čuhovcov, posledný zápis je 14. október 1915, keď pochovali Alžbetu Čuhovú, r. Tótovú, manželku Ondreja Čuhu. V matrike sobášených je údaj, že 30. 11. 1907 svadbu mali 18-ročný Ondrej Čuha a Zuzana Náhliková. O desať rokov neskoršie pred oltárom (13. 5. 1917) vernosť prisahali Zuzana Čuhová a Ondrej Piskla. Boli tu i dva sobáše ovdovelých: vdovca Ondreja Čuhu (62 r.) a Judity, r. Cerovskej (56 r.), a vdovy Alžbety Čuhovej (54 r.) a vdovca Michala Séča (57 r.). Počas toho obdobia bolo 31 svadieb a 27 oddávok, teda za viac ako jedno storočie iba 58 svadobných veselíc – hostín. Je pravdepodobné, že v štátnych matrikách je zaznamenaných viacero udalostí, ale tieto sú zatiaľ nedostupné. Pri zakladaní cirkevného zboru sa spomína ako prvý kurátor Pavel Vlček (Wlček Pawel) v roku 1792. O rok neskoršie ho vystriedal Jozef Čuha. Dlhé roky potom z rodiny Čuhovcov nebol nikto kurátorom, ale sa spomínajú iba ako hodnostári vo vedení cirkvi. Nepodarilo sa spresniť, ktorý Pavel Čuha bol vedúcim cesty na „dolnejšiu” zem, lebo s rovnakým krstným menom ich bolo 13. Toľko bolo i Jánov, Štefana oslavovalo 15 a Michala 14 Čuhovcov. Dievčenské – ženské krstné mená najčastejšie boli: Zuzana – 20, Alžbeta – 18, Katarína – 14, Juliana – 13 atď. Štefan Čuha a Zuzana, r. Blatnická, boli sobášení prví z tohto rodu v Pivnici 29. 11. 1795, mali sedem synov, traja neprežili detstvo a ďalší – Adam, Ján, Štefan a Martin možno mali i potomstvo. V ten istý deň mal sobáš i Štefanov brat Ján s Alžbetou, r. Šonkolovou. Narodilo sa im 12 detí, odchovali 8. Mali synov: Jána (13. 2. 1803 – ?), Jozefa (17. 3. 1807 – ?), Ondreja (23. 11. 1813 – ?), Pavla (2. 1. 1819 – ?) a dcéry: Alžbetu, Annu, Julianu a Katarínu. Manželia Jozef Čuha a Mária r. Tárnociová, pred oltárom boli 18. 10. 1802 a mali dcéru Katarínu (30. 3. 1806 – ?), syna

22

Jozefa (21. 3. 1808 – ?) a dcéru Máriu, ktorá umrela v detskom veku. Po smrti manželky Jozef sa oženil s vdovou Katarínou, r. Kišovou, z Petrovca a mali dievčence: Zuzanu (3. 6. 1811 – ?) a Evu (17. 10. 1813 – 13. 11. 1869). Martin Čuha s manželkou Annou, r. Bednárikovou alebo Bednárovou, pricestovali do Pivnice zo Zadunajska s deťmi. Dcéra Mária sa vydala 8. 11. 1801 za Štefana Chorváta (Horváta) a syn Pavel mal sobáš ako 17-ročný so 16-ročnou Katarínou Karpišťákovou. Iných údajov o tejto rodine niet. Pavel Čuha, ktorý by mohol byť sprostredkovateľom presídlenia do Pivnice, sa uvádza iba v matrike zomretých, umrel 11. 12. 1820 ako 57-ročný. Dá sa predpokladať, že jeho otcom bol tiež Pavel Čuha, ktorý tu umrel 16. 2. 1795, ale niet údaja o veku jeho života. Pre objemnosť údajov uvádzam iba Čuhovcov po meči, čo sú zaznamenaní v matrike zomretých a boli narodení pred príchodom do Pivnice: Jozef Čuha (+ 6. 1. 1805 ako 59-ročný), Ondrej Čuha (+ 4. 12. 1820 ako 70-r.), Ján Čuha (+ 7. 10. 1817 ako 65-r.), Martin Čuha (+ 25. 5. 1817 ako 64-r.), Ján Čuha (2. 4. 1843 ako 70-r.), Štefan Čuha (+ 19. 1. 1819 ako 35-r.). Do rodu Čuhovcov po praslici patrí ešte 6 osôb, ktoré sa nedajú inak zaradiť, iba ich možno spočítať. Adam Čuha, otca Štefana a matky Zuzany, rod. Blatnickej, mal sobáš 27. 11. 1837 s Katarínou, r. Činčurákovou, mali šesť synov, štyria sa nedožili dospelosti a o Michalovi (27. 7. 1841 – ?) a Jánovi (6. 8. 1843 – ?) niet iných údajov. Jeho brat Štefan už 26-ročný mal sobáš 12. 11. 1838 s Alžbetou, r. Činčurákovou. Táto dvojica mala v potomstve dievčence. Z manželstva Jána a Alžbety, r. Šonkolovej, je iba údaj o sobáši ich syna Jána so Zuzanou, r. Imrekovou, ktorý bol 4. 11. 1822. Ďalší Ján Čuha s manželkou Juditou, r. Šonkolovou, pravdepodobne sem prišli už ako manželský pár. V rokoch 1801 až 1822 stali sa rodičmi 10 detí. S nimi pricestoval Michal a tu mali ešte synov: Petra (25. 9. 1806 – 17. 3. 1857), Mateja (25. 2. 1814 – ?), Martina (30. 9. 1816 – ?) a Samuela (9. 12. 1822 – ?), ktorí sa dožili dospelosti. V krátkom manželstve Jozef Čuha – Mária Tárnociová po sobáši 18. 10. 1802 potomkom sa stal Jozef (21. 3. 1808 – ?) Ondrej Čuha s manželkou Elenou, r. Rybeckou prišli na novú postať so synom Ondrejom (1790 – 1. 9. 1836 – umrel na choleru), ktorý ako 20-ročný si za manželku zobral 4. 2. 1811 Katarínu r. Machalovú vdovu po Jurajovi Hemelovi. O ich potomstve niet poznatkov. Pavel Čuha s prímením Ondody prišiel s manželkou Alžbetou, r. Bajzovou, a synmi Pavlom a Jánom. V potomstve tu nechali i Jozefa (11. 7. 1809 – ?). Pavel mal tu sobáš ako 19-ročný 2. 11. 1812 s 15-ročnou Alžbetou, r. Náhlikovou, a potom ako vdovec s Alžbetou, r. Turákovou. Ján si mladuchu našiel v Kulpíne, Annu, r. Ďuríkovú (Jurík ?), sobáš mali 22. 11. 1819 pred tvárou druhého petrovského farára Jána Stehlu. O najmladšom Jozefovi niet údajov. V matrike sobášených sú uvedení ako starí vdovci a sobáše mali: Ondrej Čuha a Anna Fišerová (17. 5. 1799), sobášil Andrej Liptay, Pavel Čuha a Anna Juríková, (27. 12. 1806) a Eva Čuhová, z rodičov Pavla a Alžbety ?, sa vydala za Juraja Juríka 8. 2. 1807. Oba sobáše vykonal Michal Slamay, švagor Andreja Liptaja. Prvý petrovský farár Ondrej Stehlo sobášil vdovcov Jozefa Čuhu a Katarínu Kišovú, vdovu po Jurajovi Babeľovi z Petrovca, 7. 5. 1810. Michal Čuha, Jána a Judity, r. Šonkolovej, mal sobáš 18. 11. 1816 so Zuzanou, r. Séčovou. Po smrti manželky sa ako 30-ročný vdovec sobášil s 18-ročnou Alžbetou, r. Káma-


| ňovou, 20. 10. 1828. Z päť detí z prvého manželstva v potomstve pokračoval iba Ján (5. 7. 1826 – 26. 11. 1861) s manželkou od 17. 11. 1845 Evou, r. Žilajiovou. V druhom manželstve do rodu Čuhovcov pribudlo ešte 10 detí. Z tohto manželského zväzku Juraj (21. 4. 1838 – 1. 1. 1910) a Michal (8. 10. 1841 – ?) meno rodu prenášali ďalej. Tu ešte patrí dcéra Anna (24. 4. 1845 – ?) a môže sa iba konštatovať, že z 15 detí tohto muža iba 4 sa dožili plnoletosti. Tu končia i záznamy o tejto rodine. Peter Čuha, po Jánovi a Judite, r. Šonkolovej, mal sobáš 20. 10. 1828 s Alžbetou, r. Pisklová. Mali 10 detí, dospelosti sa dožili dve dcéry a synovia Peter (13. 6. 1836 – 14. 5. 1873) a Ondrej (5. 11. 1848 – 25. 3. 1933). Peter po ovdovení, už 46-ročný, mal sobáš 28. 3. 1852 s 36-ročnou vdovou po Štefanovi Čuhovi a Alžbete, r. Činčurákovej. V tomto manželstve mali dcéru, umrela v detskom veku, a syna Štefana (14. 12. 1854 – 2. 3. 1925). Tento mal manželku od 14. 11. 1876 Zuzanu, r. Papovú. Žili v Novom Sade (?). Martin Čuha (Ján – Judita Šonkolová) mal sobáš so Zuzanou, r. Cibulovou, 28. 11. 1838. Z 5 detí iba najstaršie, syn Pavel (28. 6. 1841 – 22. 3. 1903) pokračoval v rodinnej tradícii. Za družku do života si zobral 23. 11. 1864 Zuzanu Krošlákovú. Po ovdovení, ako 28-ročný, sa oženil 1. 7. 1868 so Zuzanou, r. Papovou. Z dvoch ratolestí z prvého manželstva druhý Pavel v rodine (7. 1. 1868 – ?) mal sobáš ako 27-ročný 20. 1. 1895 s Katarínou, r. Kadlíkovou. Mali synov: Jána (1. 2. 1891 – 13. 10. 1949) a Pavla (6. 7. 1893 – 6. 4. 1921). V druhom manželstve Pavel so Zuzanou, r. Papovou, mali dcéry Zuzanu (19. 5. 1869 – ?), Alžbetu (7. 3. 1871 – 14. 1. 1941) a Katarínu (23. 6. 1880 – 18. 5. 1969), bola manželkou od 13. 2. 1899 Michala Durgalu. Samuel Čuha (Ján – Judita Šonkolová) si mladuchu vyhľadal v inom prostredí, možno v Laliti. S manželkou Katarínou, r. Valentovou, mali 9 detí, pre nedostatok údajov uvádzam iba potomstvo po meči. Ján sa narodil 9. 6. 1854 a Štefan 12. 8. 1857. Iných údajov niet. Peter Čuha (Peter – Alžbeta Pisklová) mal sobáš 12. 11. 1858 s Julianou, r. Naďovou. V manželstve mali 6 detí, plnoletosti sa možno dožili: Zuzana (2. 10. 1860 – ?), Pavel (7. 4. 1862 – ?), Peter (11. 10. 1869 – ?), ktorý sa oženil 5. 2. 1891 s Julianou, r. Trešniakovou, z Lalite. Ďalších údajov o tejto rodine niet. Ondrej Čuha (Peter – Alžbeta Pisklová) pred oltárom vernosť prisahal 16. 1. 1871 Kataríne, r. Tótovej. Mali 6 detí, ale dospelosti sa dožili Ján (31. 12. 1875 – 13. 10. 1849) a Alžbeta (15. 10. 1879 – 14. 10. 1915). Ján mal sobáš 24. 10. 1894 s Annou, r. Valentovou, pôvodom z Lalite. Mali Jána (8. 10. 1895 – ?) a Zuzanu (15. 1. 1900 – 1. 4. 1961). V matrike sobášených je údaj, že sa Ondrej Čuha, otca Ondreja a Anny, r. Burčiarovej, ktorý bol narodený 2. 8. 1889, zosobášil 30. 11. 1907 so Zuzanou, r. Náhlikovou. Mali syna Štefana, umrel v detskom veku, dcéru Julianu narodenú 8. 12. 1911. Je to zároveň i posledný zápis v matrike narodených z rodiny Čuhovcov. Posledný sobáš z rodiny Čuhovcov bol 29. 1. 1925, keď pred oltárom stáli ovdovení: Michal Séč, 57-ročný, a Alžbeta Čuhová už 54-ročná. Medzery v údajoch v rode Čuhovcov sú z tých dôvodov, že sa niekoľko rodín vysťahovalo z Pivnice, niekedy iba nakrátko, ale prevažne natrvalo do osád v Srieme. Priezvisko sa vyskytovalo podľa knihy Daniela Dudka Priezviská Slovákov v Juhoslávii, Nový Sad 1999, v týchto osadách: Erdevík, Hložany, Ilok, Ľuba, Palanka, Pazova, Petrovec a Pivnica. Podľa osobného, ale neúplného bádania je pravdepodobné, že prvé osídlenie im bola Pivnica. Dnes sa toto priezvisko tu nevyskytuje, iba sa niekedy spomenie. Jozef Kmeťko-Starý do svojej Protokuly zapísal: Na jar roku 1886 zhoreli tri domi, dva Čuhácké a Klúčikof, v noci o jedenástéj hoďini. Fúkal velikí veter, bolo šťasťí, že fúkal do Kerestúru. 



vladislava lovásová |

rozprávka

Rozprávka o dube Dvor jednej rovinatej báčskej dedinky krášlia mnohoraké druhy stromov. Svedčia o vášnivej záľube jeho majiteľov. Hrdo sa vyvyšujúc ponad ostatné, rastúci vedľa ohrady, zvedavo vykúkajúc a dozerajúc na príchodiacich – svojou krásou a mohutnosťou vyčnieva dub. Avšak jeho zaujímavá história prevyšuje aj samotnú jeho krásu. Bolo to dávno, pred takmer 30 rokmi, keď sa veselá skupina detí spolu so svojou vychovávateľkou vybrala na výlet do jedného mestského parku. Zvedavé, žiarivé očká a tisíce otázok. Jedna malá ručička zobrala zo zeme výhonček stromu a s radosťou a láskou, ako najvzácnejší darček, odovzdala ho pani učiteľke. „Ďakujem ti,” začulo dieťa a vzápätí už utekalo ďalej skúmať aj ďalšie maličké javy prírody. Už takmer suchý výhonček, zabalený do papierovej vreckovky skončil vo vychovávateľkinej taške. Ukonaný tam strávil aj noc. Ráno sa jeho osud začal nakláňať k zlému, keďže už takmer vyschnutý sa mladej žene nezdal dosť životaschopným. Vyložila ho z tašky a odišla ďalej za svojimi povinnosťami. Predtým však ešte rozpovedala manželovi, že je to darček od detí a ten si pomyslel: „Posadím ho. Je darovaný z úprimnej detskej lásky. Ktovie...” To dalo vzpruhu do života maličkému stromčeku. Čas plynul a on rástol, silnel. Poháňaný práve tou láskou, ktorá sa mu neustále dostávala v rôznych podobách. Po desiatich rokoch sa majitelia toho domu a dvora rozhodli presťahovať. Do inej osady. Opustiť dom, i ten dvor, i všetko známe. Bolo tak veľa vecí, ktoré museli zbaliť a odniesť do nového domova. Jeden veľký úsek života zbaliť do nákladných áut, vlečiek. Len spomienky, tie sa ťažko dali zbaliť. Tie vykúkali z každého rožka izieb a prinášali smútok z odchodu. Mladý, teraz už mocný, ako ruka majiteľova hrubý dub najprv s obavou, avšak potom s radosťou a pýchou sledoval svoj ďalší osud. „Nezabudli na mňa moji ľudia”, pomyslel si, keď ho gazda vybral zo zeme, a potom aj pripravil na cestu do nového domova. Sčasti cítil smútok z rozchodu, že zanecháva aj on svoj domov, no jednoducho, musel odísť. Ostatné stromy so smútkom pozerali za ním, ale on vedel, cítil, že je čosi viac. Pravda, každý z nich mal gazda rád, avšak mladý dub bol viac než strom. Bol priam časťou ich rodiny. A tak pocestoval so „svojimi ľuďmi”. Do neďalekej dediny. Nová pôda, nové ovzdušie. Prispôsobil sa. Z malého stromku sa v novom prostredí vyvinul, rozrástol obrovský strom. Ako svedok všetkých tých rokov prežitých v novom prostredí. Vyše 20 rokov tu prežil. Toľko toho sa za ten čas udialo, toľko udalostí zaznamenal vo svojej mozgovej kôre. Veselých, smutných, sviatočných i všedných. Toľko chvíľ poznačených horúčavou, prudkými dažďami, vetrom i snehom sa minulo. A teraz je tu nová rozlúčka. „Jeho ľudia”, gazdovia, jeho majitelia, tí skrze svoje osobné dôvody zanechajú aj toto prostredie, no teraz už i jeho. Už nie je malým, útlym stromčekom, ktorý sa ľahko presadí do nového prostredia. To teda nie! Zapustil už poriadne svoje korene do zeme tejto, tie ho pevne držia, pustiť ho z nej nechcú. Rozlúčka je tu! I „ľudia jeho” smutní sú z toho, veď často počuje ich povzdychy nad blížiacim sa odchodom. A dub vie, že život je taký. I osud jeho neistý bude po ich odchode. Je mu z toho nanič! Tie milé tváre odídu, tie, ktoré s láskou sledovali jeho rast. A či tie iné, čo len prísť majú, tí noví gazdovia, či neurobia to, čoho sa obáva – že ho vytnú, spília? Alebo sa nad rozprávkovo zvláštnym stromom zľutujú a záľubu v ňom nájdu? No dub aj napriek obavám o svoju budúcnosť s hrdosťou a vďakou rozmýšľa o všetkom tom, čo prežiť mohol s tými ľuďmi, „svojimi ľuďmi”, ktorých mu osud v podobe tej malej detskej rúčky dal. A je povďačný najmä za to, že nie je obyčajným stromom. Vyrástol z veľkej lásky a život jeho ňou bol poznačený. Dub i naďalej ševelí vo dvore, blízko ohrady, pozerajúc sa na svet očami vďačnej bytosti a rozdáva svoj príjemný chlad a pokoj v teplé dni prichádzajúceho leta. A spomína si... Na všetky tie chvíle... Dub sníva. A má nádej, že rozprávka jeho sa teraz neskončí. 

23


divadlo (1)

|

 michal gombár

|

ŽIACKE DETSKÉ DIVADLO V KYSÁČSKEJ ŠKOLE (1953 – 1993)

Divadlo je spoj všetkých umení Sme divadlom tomuto svetu – hrajme tak, nech sa publikum nenudí. Pavel Kosorin

Priebeh nácviku, očividomé posuny v šírení hraníc v detských tvorivých schopnostiach, tiež i osobná a kolektívna radosť z dosiahnutých výsledkov práce v divadelnom predstavení boli pre týchto ľudí jediná odmena a kompenzá cia za vložené úsilie Roku 1951 Eržika Mičátková, z Kysáča, oboznámila profe- a času do procesu nácviku divadelnej hry... sora Michala Filipa, že jej otec – povolaním učiteľ – roku 1881 V nižších ročníkoch divadelná činnosť prebiehala so žiakmi so školskými deťmi nacvičil detské divadlo. V tom úsilí mu po- III. a IV. ročníka. Čítanie a chápanie prečítaného sa v úrovni máhali dcéry Kristína a Oľga. Potom bolo v triede urobené ustaľuje a deti v tomto veku nadobúdajú na psychickej stabilite, provizórne javisko, na ktorom bolo podané nacvičené divadlo. ako i v bežnom mentálnom dozrievaní... (Nový život č: 2/1951) Vo vyšších ročníkoch divadelná činnosť bola usmernená na V zázname profesora Michala Filipa nemáme nijakých iných žiakov VI. až VIII. ročníka. Psychické dozrievanie detí, ich údajov. Povedzme: Čo bolo nacvičené? Alebo, bolo po tom po- správanie, povahové vyhraňovanie a ustaľovanie už dovoľujú kuse ešte iných našich predstavení? I keď je záznam akosi pred týchto žiakov postaviť i náročnejšie úlohy a požiadavky... kusý, je predsa autentický, ktorý nás upozorňuje, že sa tá Čo sa týka rozsahu hier, možno povedať, že v nižších ročníudalosť odohrala až pred 131 rokmi a tá činnosť trvá a prebieha koch boli nacvičované krátke scénky. Príznačné je, že len čo až do dnešných dní... prichodí do kulminačného vyjadrenia – už či ide o vtipnú, alebo Hodne neskoršie – roku 1938 – teda o polstoročie bolo mravnú pointu, hra sa náhle končí. Časove zriedkakedy trvajú v Petrovci organizované Prvé detské divadelno-recitačné viac ako päť minút. súťaženie (12. júna 1938) v organizácii matičných odborov Vo vyšších ročníkoch pripravované predstavenie už mohlo (Divadelný a Osvetovo-školský)... Hrali v ňom žiaci z Báčskeho vyplniť celý program pre žiakov, alebo pre dedinské prostrePetrovca, Aradáča a Kydie. sáča. I. miesto získali žiaZ obsahového stanoci z Aradáča, II. miesto viska o podaných divažiaci z Báčskeho Petrovdelných hrách možno ca, III. miesto žiaci povedať: z Kysáča. – Kratšie divadelné Kysáčania vystúpili so scénky pre žiakov nižscénkou Kto rád maľuje ších ročníkov obyčajne čerta. Nacvičovateľkou hovorili: o detských nebola učiteľka Júlia Pavdostatkoch v oblasti zručlovová. Z úradného zánosti, v osobnej hygiene, znamu súťaženia z pera o zlozvykoch pri vypraAdely Petrovičovej precúvaní domácich úloh, beráme: „Námet z deto nesvedomitom vzťahu ského života: neposlušk záväzkom, o žiackom nosť a maškrtnosť... figliarstve, o zážitkoch I keď žiaci text výborne a skutkoch detí... zdolali: ba ani proti ob– Vo vyšších ročníStena smelosti v réžii Pavla Grňu: (zľava) Ján Srnka, Andrej Matúš, sadeniu úloh nebolo koch je to už širšie, dôJán Bartoš, Ján Súdi, Vladimír Surový, Juraj Ďurovka, Juraj Kulík, námietky, predsa hra nekladnejšie spracovaná Ján Gombár a Ondrej Pixiades vyvolala žiadúci dojem. téma – idea, potom sú Príliš rýchle tempo dohnalo dej ku koncu skôr, ako si to človek tu dramatizácie rozprávok a bájok, vlastenecké cítenie a konastačil uvedomiť... nie, rôzne životné danosti a ľudské konanie v nich. Paľko Kováč, v úlohe Ivana, bol osou tempa a námetu Účastníci divadelného predstavenia sú v mnohých ohľadoch a Elenka predstavovala nežne chutnú sestričku.” (Náš život, voči sebe solidárni. Medzi nimi zavládne kolektívny duch, ktorý č. 2/1938) lahodí ich osobnostiam. Stlmeli ich ambície a tvorivé úsilie do Do roku 1941 podobných prehliadok z detskej tvorivosti tej miery, že je ich kolektívna účasť v možnom nasledujúcom viacej nebolo... nacvičovaní – vždy pohotovostne pripravená. Takto sa vytvárajú zanietenecké divadelné herecké skupiny... Dalo by sa celkom slobodne povedať, že na kysáčskej škole Postrehy a údaje detské divadlo nebolo zriedkavosťou, že bolo obľúbenou formou jazykového prejavu a podania zo strany žiakov. z obdobia rokov 1953 – 1993 – V štyridsaťročnom pozorovanom období, v dynamickej Detská divadelná činnosť v Kysáči – v tom čase bola viazaná detskej divadelnej činnosti, možno vyčleniť niektorých jednotk škole. Jednak preto, že hybnou silou tej činnosti boli spravid- livcov-nacvičovateľov, ktorí v tej práci nielen vynikli, ale jej aj la učitelia, a jednak i preto, že v rámci školy boli organizované udávali tón. – Jedných pretože ich práca predstavuje novší, kladný príspočetné, či už príležitostné, alebo bežné programy, v ktorých pevok v zabehnutej činnosti. sa vystupovalo pred žiackou alebo i dedinskou verejnosťou... – Druhých, pre dlhšie nacvičovateľské pôsobenie s pozoruDo nácviku divadelnej hry sa učitelia púšťali z vlastnej iniciatívy. Podnetom pre prácu mohol byť výstražný, detským schop- hodnými výsledkami v detskej divadelnej činnosti. – Tretích pre širší osobný príspevok, ktorý spočíval v napísanostiam primeraný text. Po druhé, mohli to byť i jednotliví žiaci, ktorí prejavovali mimoriadny zmysel i schopnosť pre diva- nej hre, alebo v úspešnej dramatizácii literárneho diela.  (pokračovanie nasleduje v budúcom čísle) delné podanie...

24


vy Slo da ve va ns ce te ké (v nt ľs ho ra ké 20 ro k ho 13 u )

Najnovšie knihy

Juraj Ribay: Lepší vdovec než mládenec. Báseň. Strán 16. Cena: 100 din.

Ruženka Šimoniová-Černáková: Dvojjazyčnosť a jej pedagogické aspekty. Pedagogická monografia. Strán 80. Cena 400 din.

Dalimír Hajko: Dozrievanie do skutočnosti a dozrievanie do sna. O súčasnej slovenskej vojvodinskej poézii. Strán 136. Cena 300 din.

Ján V. Ormis: Literárnohistorická publicistika 1. Strán 416. Cena 500 din.

Viera Benková: Exlibris morušových listov. Zbierka básní. Strán 80. Cena 300 din.

Samuel Boldocký: Svedectvo doby. Literárne eseje. Strán 312. Cena 500 din.

Mária Kotvášová-Jonášová: Višňový lekvár. Román pre dospievajúcu mládež. Strán 108. Vypredané.

Zuzana Čížiková: Literárna tvorba Jána Labátha. Strán 296. Cena 400 din.

Miroslav Demák: Magnólia z Diamantovej hory. Cestop. reportáže; zost. Oto Filip. Strán 104. Cena 350 din.

Daniel Dudok: Nárečie Aradáča v Banáte na pozadí vzniku a vývinu obce. Strán 132. Cena 400 din.

Ileana Ursuová: Rybím jazykom. Výber z básní. Strán 112. Cena 300 din.

Emil Horák, Michal Folťan: Српско-словачки и словачко-српски информатички речник / Srbsko-slovenský a slovensko-srbský informatický slovník. Strán 100. Cena 200 din.

Ján Čajak: Rodina Rovesných. Román. Strán 312. Cena 500 din.

Duško Trifunović: Čarami, čiarami, husľami. Výber z básní. Preložil Pavel Mučaji. Strán 96. Cena 400 din.

Slovenské vydavateľské centrum vydalo aj tieto knihy Katarína Pucovská: Bez raňajok ani krok. (Zbierka receptov Spolku kulpínskych žien.) Strán 96. Nepredajné. *** Spolok petrovských žien: Takto to chutí po petrovsky 2. Kuchárka. Strán 96. Nepredajné.

Martin Prebudila: Príbehy z čiernej skrinky. Poviedky. Strán 68. Cena 300 din.

Milan Rihter: Kafka & Kafka. Divadelné hry po srbsky. Preložila Zdenka Valentová-Belićová. Strán 160. Cena 400 din.

Pavel Mučaji: Rozprávka o troch muzikantoch a o smutnej princeznej. Strán 24. Cena 200 din.

Etela Farkašová: Kafa sa Bahom, Čaj sa Šopenom. Výber poviedok po srbsky. Preložila Viera Benková. Strán 204. Cena 400 din.

*** Ján Dorča: Spomienky. Výber z textov. Strán 184. Vypredané.

25


dobroducháreň (12)

|

 annamária boldocká grbićová

|

Cviky sebaobrany proti siláckym gestám

K

eby som vedela písať, napísala by som to, čo napísala Viera Švenková. Jej minieseje – zdanlivo strohé a mrazivo vecné diagnózy dneška. Tieto by som chcela podpísať, keby sa mi tak podarilo dosiahnuť hutnosť vo výraze, virtuálnu koncíznosť a šírku pozorovaného, pravdaže, predpokladalo by to dokonalú znalosť filozofie a rovnako takú sčítanosť. Pol druha desaťročia som po túto spisovateľku nebola prišla, a potom, celkom náhodou, v otcovej pracovni, na stole, ma priam zarazila jej titulná strana s ilustráciou-parafrázou rímskej vlčice, ktorej narástli rohy v podmienkach novodobej civilizácie, teda jej vyvrátených pohnutých hodnôt. Provokatívna expresívna ilustrácia Martina Kellenbergera skrývala pozitívny šok. Kniha Rýchlokurz sebaobrany. Súhrn Švenkovej filozofických esejí pôvodne písaných do Literárneho týždenníka. Kniha vyšla roku 2001 vo vydavateľstve Milénium Plus, Bratislava. Literatúra nenapráva svet, literatúra nelieči, ale sú spisovatelia, ktorí vlastnými názormi utvárajú možnosť na pokánie, pokračovanie života. Tak napríklad Borhes a Durasová. Tak napríklad Viera Švenková. Život je vec vkusu a konšpiračných teórií. Aj toho, do akej miery, komu a koľkokrát sa dáme zmanipulovať. To Viera Švenková – ktorá nepatrí k najúspešnejším slovenským autorom, nepochybne patrí k tým najlepším, to jest najpoctivejším, najnáročnejším a najintelektuálnejším (takto sa vyjadril jej recenzent Ján Lenčo) – dobre vie. Švenková si našla svoju originálnu metódu. Nájde a precízne sformuluje nejaký boľavý problém našej epochy a spoločnosti a potom si v podobe afroristických citátov volá za svedkov veľkých moreplavcov a objaviteľov celých ľudských dejín. A tieto sú kvasom jej myslenia, živým podnetom k asociáciám, bránou do ďalšej komnaty poznania. Perfektne ich popletie a pointuje neočakávaným zvratom. Ironicky si poradí. Perfektná kompozičná ucelenosť. Čistá a presná. Dovolím si takú „dobroduchársku” slobodu, a z rešpektu k tejto veľkej spisovateľke si ju zavolám na pomoc. Uvediem tri príbehy odkukané zo života a tieto nám ukážu problematické slová z nášho korpusu. Podobne ako pani Švenková, začneme každý príbeh citátom, napríklad chlieb a hry. I. Dajte ľuďom chlieb a hry a budú vás milovať – povedal rímsky cisár Caligula. Ľudia budú spokojní. Už v starom Ríme si mocní upevňovali moc tak, že dávali ľuďom chlieb a hry, a tak odvádzali pozornosť od skutočných každodenných problémov. U nás je dnes chleba „potenko”, ale o to viac je hier a majú rôznu podobu. Stále viac je to bulvár, rôzne pikantérie a kauzy, reality, najnovšie voľby, či reklamné pútače. Bilbordy – na jednom z nich, asi takýto obsah, parafrázujem: ešte 100 dní do konca výstavby nového bazénu. Aká perfektná perfídna manipulácia. Počítame spolu dni a relaxujeme v novom bazéne – Hladní budú relaxovať! To nič, my budeme mať štíhlu postavu a naši dobroprajníci zbohatlíci budú z tej herne zasa uberať, tak ako sú naučení, osilili sa a „nevedia si o sile”! Nič sa nedeje, veď ide život! A oni si ho prežijú. Špina sa vyperie a my sa v nej zasa okúpeme!

patrilo iba im. Tú pravú mieru hľadali. Zakryť tak nedostatky, dodať, odobrať. Ušiť kabát aj na dva boky. Aby sa zdupľoval, aby sa obnosil. Aby to trvalo! Počítali oni aj s prevracaním kabátov. Z remesla teda, vravíte, pán majster, už nedovidieť do dna! Už ho dávnejšie nemá zlaté. Pretromfli by ste, vy krajčíri, ešte konfekciu! To, čo vás dorazilo, je konfekčný vkus. Nezvládnete to v takomto sami! Má kto nosiť to, čo zošijete. Nieto však tých, čo by vedeli a dokázali povedať, že „cisár je nahý”! Ale sa osilil ten konfekčný priemer! III. Nemyslela som si, že to u dcéry bude dať zabrať, všetko to s tým počítačom. Nutné to zlo! A tak som ju, ako správna mama, chcela zahertovať, aby zvodným vplyvom nepodľahla, čo najdlhšie! Nechcela som ju pripustiť k počítaču, ale! Susedovci ju pripustili. Čo nevidieť – zobral ju PSY a Furby. A, pravdaže, – Mcdonalds! – a, pravdaže, v ňom ponúkali repliku hračku Furby, ak si kúpite Happy meal. Dobre, mama sa zriekne karamelovej zmrzliny a bude! Aj by som si toto prehrešenie bola odpustila, keby sa mi po Zmaj Jovovej pohľad nestretol s babičkou, pouličnou predavačkou snežienok. Kým som v ruke držala balík nedojedeného Happy mealu a na snežienky mi nezbudlo. Zahanbila som sa až po korene stromov (pošepkal vo mne Miroslav Válek)! Môj pohľad babičkinmu pohľadu vtedy povedal: večne sa hanbím, že som si dovolila posledné peniaze minúť na svetácke „vintrty” a na vaše snežienky mi nezbudlo. Že som si dovolila takto sa dať zmanipulovať a takto zhyzdiť vkus! A takto vás, vznešené snežienkové babičky, uraziť! Ale „sa osilil” globálny západniarsky vkus. Nikdy si to neodpustím! Odteraz sa na počítači môže pozerať iba Maša a medveď – pekná ruská skazka a Spievankovo.

Slovníček OSILITI SE: Veľmi často, keď hovoríme o niekom, či o niečom, kto si dovolí takto sa správať, keď máme do činenia, ako v hore uvedených prípadoch, s podobným zámerom, že sa „niekto kto si nevie o sile osilí”, siahneme po takomto slove. V slovníku srbského jazyka sa uvádza význam slova „osiliti se: postati ohol, osion, drzak, a aj uzeti maha Osilio se državni aparat i odvojio od društva alebo Od starine bogati, pa se osilili. Osion – drzak, silovit, goropadan”. Keď si niekto teda dovolí takéto silácke gesto, a keď sme v pomykove, čo povedať o takýchto ľuďoch, čiže o ich počinoch, o reáliách, možno si zvoliť hovorové a expresívne narástli mu rohy – vo význame spyšnel, stal sa neprimerane sebavedomým (Slovník slovenského jazyka). Alebo i dvíhať rohy – prejavovať sebavedomie, stávať sa sebavedomým, pyšným, drzým. Tak by sme sa napríklad uvedené vety do slovenčiny mali pokúsiť preložiť takto: Štátnemu vedeniu narástli rohy a oddelilo sa od spoločnosti. Odpradávna sú bohatí, takže im narástli rohy.

neZábudka – zahertuvať II. Remeslo malo kedysi zlaté dno – týmto aforistickým citátom vyvrátil to pravdivé staré dobré pôvodné porekadlo Samuel Bovdiš – krajčír na dôchodku, a pokračoval – teraz z neho zostalo iba dno! Prevravela to z neho skúsenosť a boľavá pravda, keď odpovedal na otázky redaktora na vlnách Petrovského rozhlasu. Ako zostať ľahostajný k tejto krajčírskej túhe. Nie náhodou sa svojho času dostali do rozprávky. Jednoducho mali na to! Vedeli, dôkladne ovládli svoje remeslo. Remeslo remesiel. Remeslo so zlatým dnom – na mieru svojich zákazníkov. Krajčíri šili meštianstvu, kráľom, cisárom. Aj z biednych a ponížených vedeli urobiť pánov – šijúc im na mieru. Privilégium šiť na mieru

26

Asi by nás takéto hore uvedené počínania vyviedli z miery, keby sme neboli poriadne zahertuvaní. Povedal mi známy okoloidúci zamýšľajúci sa takisto nad obsahom spomenutého bilbordu. Veď vidíš, ako si zvykáme aj na tepelné výkyvy. To sme, v tomto, tak po nemecky „zahertuvaní”. Toto naše nárečové slovo je odvodené od nemeckého slova „härten” – čo znamená zosilnieť, zosilniť, „gehärtet” zosilnený. „Zahertuvaní”, to hej, pekné expresívne nárečové slovo, také vhodné na sebaobranu. Treba si ho čím dlhšie šanovať, také, aké nám ho tu ponechali naši páni majstri. A možno raz budeme mať rohy – budeme si veľa o sebe myslieť(!). Avšak zostávame veční kurzisti po stránke našej jazykovej.


poučky

|

 zuzana medveďová-koruniaková

| |

 &  s. hlaváčová

|

litierka, litera...

SLOVENČINA NAŠA

Ján, Pavel, Samuel, Michal, Ondrej, Andrej, Anna, Mária, Zuzana, Katarína

S

pomenuté mená v titulku boli kedysi u nás najčastejšie mužské a ženské osobné mená alebo rodné mená či krstné mená, ktoré sa dávajú k priezvisku pri narodení, pri krste. Osobné meno – rodné meno – krstné meno sa oslavuje v ten deň, v ktorý je zaznačené v kalendári. „Ktoré meno sa môže dodať do kalendára, aby sa oslavovalo? Sú to slovenské mená?” Pôvod niektorých osobných, čiže rodných alebo krstných mien sa vysvetľuje aj v knihe Jazyk a reč autora Jozefa Mistríka (Bratislava 1986). U nás zostavovateľom kalendára, čiže EVANJELICKÉHO KALENDÁRA (Slovenskej evanjelickej augsburského vyznania cirkvi v Srbsku) tridsať rokov bol vznešený pán senior, teraz vo výslužbe, Mgr. Pavel Andrášik. Zostavovateľom tohtoročného, čiže kalendára na rok 2014 bol velebný pán farár Mgr. Jaroslav Javorník, PhD. Pavel Andrášik, ako zdôrazňoval, dopĺňal dni kalendára novými menami, ktoré uvádza VI. diel, časť DODATKY – Osobné mená, výkladového Slovníka slovenského jazyka, „Mená v tomto slovníku sa považujú za slovenské a môžu byť uvedené aj v kalendári.” Slovník uvádza napríklad aj tieto mená: Emanuela, Kasandra, Liliana, Mia, Sandra, Šeherezáda, Tea, Una...; Nino, Róbert, Uroš, Žarko, Živko... Vydať, vrátiť drobné (nie kusur) Slovo „kusur” je tureckého pôvodu a do našej slovenčiny sa dostalo zo srbčiny. Používa sa predovšetkým v rozhovore v obchode, na trhu alebo inde pri platení vo význame: vydať, vrátiť drobné, drobné peniaze, ktoré sa vracajú tomu, kto pri platení veľkými peniazmi dal o niečo viac než tovar stojí. Spisovná slovenčina slovo kusur nepozn��. Vo vetách „Nemám kusur. Nezobrali ste si kusur. Z tisícky som dostal kusur dvesto dinárov.” slovo kusur treba v spisovnej slovenčine nahradiť spisovnými slovami vydať, vydané peniaze, drobné, drobné peniaze, vrátiť drobné, vrátené drobné alebo aj slovami zvyšok, zvyšné, zaostatok, ostatok. Spisovne po slovensky uvedené vety budú znieť takto: „Nemám vydať. Nemám drobné. Nezobrali ste si drobné. Z tisícky mi vydali dvesto dinárov.” a pod. Dostať prepitné, obslužné (nie bakšiš, tringelt) V srbských slovníkoch sa pri slove „bakšiš” uvádza, že je tureckého pôvodu a v slovníkoch slovenského jazyka sa hodnotí ako subštandardné alebo slangové, teda nespisovné. Namiesto neho v spisovnej slovenčine treba používať slovo prepitné alebo slovo obslužné, alebo niekedy aj slová úplatok, milodar, almužna, vreckové, drobný peniaz. V tejto súvislosti treba spomenúť aj slovo tringelt, v srbčine „tringeld”, nemeckého pôvodu. Aj slovo bakšiš, aj slovo tringelt vyjadrujú význam: odmena v drobných peniazoch za službu, úsluhu, obsluhu napríklad v reštaurácii, kaviarni, v cukrárni, avšak nepatria do spisovnej slovenčiny. Vo vetách „Tento hosť dáva vždy bakšiš. Dostal som pekný tringelt.” v spisovnej slovenčine treba nespisovné slová bakšiš, tringelt nahradiť spomenutými spisovnými slovami: „Tento hosť dáva vždy prepitné. Dostal som pekné obslužné.” 

Odmenení na súbehoch, časť odbornej poroty a hostitelia v NRSNM

Z UDEĽOVANIA CIEN NA SÚBEHOCH NOVÉHO ŽIVOTA A ZORNIČKY

V ústrety literárnej iskre

N

a sklonku minulého roka – 23. decembra 2013 tradične skromnou slávnosťou v priestoroch NRSNM v Novom Sade boli vyhodnotené súbehy časopisu pre literatúru a umenie Nový život a časopisu pre deti Zornička. Bola to príležitosť, aby najúspešnejší autori boli odmenení. Úvodné slová patrili Zdenke Valentovej-Belićovej, predsedníčke Výboru pre kultúru, a v pokračovaní sa prihovorili i Anna Tomanová-Makanová, predsedníčka NRSNM, a Vladimír Valentík, riaditeľ Slovenského vydavateľského centra. O prácach na súbehoch Nového života a Zorničky hovorili v mene hodnotiacich komisií Jarmila Hodoličová a Adam Svetlík. Podľa slov kompetentných celková úroveň zaslaných prác mladých autorov na súbeh Zorničky je na vyššej literárnej úrovni, a najmä potešuje skutočnosť, že najmladšia generácia autorov sa prejavila v dobrom svetle. Zvolili si lákavú tematiku a chvályhodná je i jazyková úroveň. Čo sa však týka prác na súbehu Nového života, porota bola tej mienky, že tohtoročný súbeh bol v porovnaní s predošlými ročníkmi kvantitatívne i kvalitatívne na nižšej úrovni, a to sa následne odzrkadlilo aj na výsledkoch pri udeľovaní cien. Na súbehu tvorby pre deti podľa rozhodnutia komisie, ktorá pracovala v zložení: Jarmila Hodoličová, Martin Prebudila a Pavel Matúch, v kategórii poézie prvú cenu neudelili, druhú dostala Mária Vršková za cyklus básní (spolu 5) a tretiu Anna Malková za básničky Bábkin strach a Darček. V kategórii prózy prvú cenu udelili Jánovi Žolnajovi za krátku prózu Izabela, druhú cenu získali Katarína Hricová za prácu Rozprávka o Samkovi a Samote a Anna Kukučková za prácu Na písmenko. Tretia cena sa dostala do rúk študentiek Anety Lomenovej za prácu Miškove dobrodružstvá a Martiny Bartošovej za prácu Dobrodružstvá červíka Kristofera. Výsledky odmeňovania, keď ide o tvorbu pre dospelých v kategórii poézie, komisia, ktorá pracovala v zložení: Marta Součková, Zdenka Valentová-Belićová a Adam Svetlík, prvú cenu udelila Martinovi Prebudilovi za cyklus Malá mi je báseň, druhú cenu neudelili a tretie ceny udelili Vladimírovi Ječmenovi za tri básne Bez názvu a Svetlane Gaškovej za báseň Jupiter, Zeus a Rá. Najlepším prozaickým príspevkom bola podľa komisie próza Janka Takáča Štráng, druhá cena v tejto kategórii nebola udelená a texty ocenené tretím miestom napísali Katarína Hricová Som tu, Martina Bartošová Keď raz pochopíš, a Aneta Lomenová Pred tvárou súmraku. Zdá sa, že v porovnaní s minulým obdobím, literárna iskra na súbehoch Zorničky a Nového života letela na rozličných výškach... Vyplýva to z celkového záujmu o tvorbu, na ktorý okrem iného vplýva aj súčasná doba, a tak je pravou zriedkavosťou, keď sa na našom literárnom nebi zjaví ojedinelý príslušník mladšej generácie. Je zrejmé, že náš literárny dorast v tomto smere bude treba ešte viac motivovať a podnecovať. 

27


kamarátenie

|

 pripravila mária vršková

|

Stránky Ježka Dežka Milí kamaráti, hneď v úvode vám prajem všetko dobré v novom roku 2014 a želám vám zdravíčko, veľa radosti, úspechov, nech máte okolo seba dobrých kamarátov a poslušných rodičov a učiteľov. Začiatkom januára sme si veľa snehu neužili, no azda nám pani Zima čoskoro umožní sánkovačku a stavanie snehuliaka. Zabaviť sa však môžeme aj na rôznych karnevaloch, ktoré sa často konajú práve v tomto období. Aj preto som do nasledujúcich riadkov ukryl farby, masky, zábavu či tanec, aby to všetko bolo pestré, ako sa na poriadny karneval patrí. ☺ Príjemné čítanie Vám želá Ježko Dežko

Hádanky

Masky na karnevale Červené tričko, čierne pehy, krídelká utkané z hodvábu nehy. Tykadielka na hlave, nôžky bežia po tráve. (akneil) Zelený princ okatý škvrny prišil na šaty. Najradšej si muchy varí, vyspevuje o močiari. (kaibaž) Pestrá sukňa neveľká, na chrbte krídelká a náramky – samé kvety, lebo on rád ku nim letí. (ľýtom)

Básnička

Farebná zebra Sťažuje sa smutná zebra, že má iba čierne rebrá, že má iba biele pruhy a chcela by farby dúhy. „Čo je to za módu fádnu? Pestrú farbu nemám žiadnu!” Zmyslela si premenu, chce srsť žlto-červenú.

Čierny plášť a palička, navrch čiapky hviezdička. Aj keď kúzlam neveríš, premení ťa hneď na myš. (kínjedorač) Boja sa ho mnohí: dlhý chvost a rohy, kabát čierno-červený a dom nemá na zemi. (treč)

Odišla ku maliarovi, že si prosí kabát nový, umelec však doma nie je. „Ach, čo teraz?” zebre zle je. Úloha

Za krajčírom sa vybrala, prosila ho, modlikala, lenže on má práce mnoho: „Príď o mesiac,” povie stroho. Zebre v oku slza svieti, keď tu naraz bežia deti. „Nesmúť, my ti pomôžeme, to je ľahké, my to vieme.” A do rúčok maličkých pochytali farbičky. Hneď má kráska výzor druhý, chrbát plný pruhov dúhy. 28

Narodeniny Preškrtni tie veci, ktoré NEPATRIA na narodeninovú oslavu: DARČEK

KYTICA

DŽÚS

SLIEPKA

REBRÍK

SNEHULIAK

HUDBA

SVIEČKY

VČELA

POHÁRE

RIEKA

TEHLA

BALÓNY

OSLÁVENEC

HOSTIA

MAŠLIČKA

ŽEHLIČKA

HRAČKY

TORTA

HRABLE


|

 pripravila mária vršková | kamarátenie

Doplňovačka Do prázdnych okienok doplň odpovede, a pospájaj písmenká z vyznačených políčok. Dostaneš tak dokončenie vety: „Najznámejší svetový karneval sa každoročne koná v brazílskom meste...” 1. zaľúbený pár, Júlia a ...

__ __ __ __ __

2. pomôcka na šitie

__ __ __ __

3. jedlé jadro v tvrdej škrupine

__ __ __ __

4. strom, po srbsky

__ __ __ __

5. Helena, bez písmena H

__ __ __ __ __

6. po anglicky John, po slovensky...

__ __ __

7. svetadiel, kde je Kanada

__ __ __ __ __ __ __

8. okuliare, po srbsky

__ __ __ __ __ __ __

9. vzácne, čierne drevo

__ __ __ __

10. rybie vajíčka

__ __ __ __

11. hlavné mesto Talianska

__ __ __

12. koľko je 34 mínus 26?

__ __ __ __

Tajnička znie:

__ __ __ __ __ __ __ __ __ __ __ __

Okienko tety Sovy

Vyfarbi

Pani Sova Sováková nevie tancovať, nebola ani na žiadnom bále, plese, karnevale či v diskotéke. Ale vie, čo znamená slovíčko tombola. A vy to viete? Keď sa konajú rôzne kultúrne akcie, kde je zábava, hudba a očakáva sa veľa ľudí, organizátori môžu zahrnúť do programu aj akúsi „lístkovú súťaž” s peknými vecnými výhrami. Hostia si na akcii zakúpia tombolové lístky. Takýto lístok musí mať dve časti a na každej časti je vytlačené rovnaké číslo. Jednu časť lístka si vezme organizátor, druhú časť si hosť nechá u seba. Počas tomboly usporiadateľ zo všetkých lístkov náhodne losuje. Výherné lístky získavajú vecné ceny. Väčšinou sú to hračky, umelecké a dekoračné predmety, veci do domácnosti a neraz sa stalo, že hlavnou výhrou bolo aj živé zvieratko. Tombola je teda losovanie lístkov, kde vďaka náhode môžete vyhrať vecné ceny.

29


zorove príbehy

|



mária vršková |

Karneval alebo Múdrejší ustúpi

Z

ima, sneh, ale aj prechladnutia boli v plnom prúde. Deťom sa páčila sánkovačka či guľovačka, pretože málokedy počas roka nasneží. Horšie to už bolo v škôlke. Na prechádzky sa chodilo zriedka, stále bol niektorý z kamarátov chorý a namiesto džúsu sa pil teplý čaj. Jedného dňa prišla pani vychovávateľka s veľkým prekvapením: „V stredu si všetci prineste masky, budeme mať karneval.” Masky si mohli škôlkari vymyslieť sami doma, alebo hoci aj hotové kúpiť, ale čo je najdôležitejšie – bude sa tancovať a najkrajšie postavičky dostanú odmenu. Hurááá... Zoro doma tuho premýšľal, čím chce byť. Mama navrhovala šaša, kúzelníka, kominára, zajka, poštára... ale chlapcovi sa ani jeden nápad nepozdával. Otec stále opakoval, že je jednoduchšie ísť do obchodu a vybrať si hotovú masku, najkrajšiu, akú nájdu. To sa zasa nepozdávalo mame, pretože vlastný nápad a maska vyrobená doma majú vraj väčšiu hodnotu. Zora už takmer bolela hlava. Tak čo, futbalista? Kuchár? Žirafa? Nakoniec mávol rukou, veď do stredy je ešte času dosť. Večer otec pozeral správy a mama práve malému hladošovi natierala maslo a med na chlebík. „...počas štvorhodinovej akcie na Panónskej ceste bolo zistených 17 priestupkov. Dvanásť z nich riešili policajti v blokovom konaní, ostatní vodiči obišli tentoraz iba s napomenutím,” znel hlas z televízora. Zorovi vyleteli ruky dohora, až takmer zhodil pohár zo stola, a skríkol ako pri góle: „Mám to! Že ma to nenapadlo skôr...” Rodičia sa k strapatej hlávke obrátili s otáznikmi v očiach. „Budem policajtom!” zahlásil Zoro. V utorok mal už huncút všetko pripravené. Čierne topánky, frajerské kapsáčové nohavice, dokonca mu otec na chrbát starej čiernej vesty namaľoval biely nadpis POLÍCIA. Ešte šiltovka, hračkárska pištoľ a vo vrecku dokonca preukaz s pečiatkou. A mama si zaslúžila fakt sladkú pusu, lebo v obchode kúpila synčekovi aj originálny výstroj – obušok, putá a vysielačku. Veď čo ak bude treba zatknúť zločinca? Natešený Zoro ledva zaspal. V stredu hneď od rána nacvičoval v tvári drsný, chladný výraz. V škôlke bolo poriadne veselo a celá šatňa hýrila farbami. Najmä dievčatá si doniesli pestré a výrazné kostýmy.

Bola tu lienka, Ruženka, slniečko, morská víla i ježibaba. Chlapci mali väčšinou oblečenie rôznych rozprávkových hrdinov, od piráta po Spidermena. Keď si Zoro obliekol svoju masku a chvíľu pobehal medzi deťmi, všimol si zrazu spolužiaka Joža, ktorý mal podobný kostým policajta. Zorovi to bolo najprv vtipné. No Jožo sa zachoval naozaj škaredo. Vychvaľoval sa, že jeho kostým je krajší, kúpený v obchode, že má lepšiu pištoľ, aj odznak na hrudi, a že má teda väčšiu šancu na výhru. Zoro sa bránil, lebo od mamy vedel, že maska vyhotovená doma je hodnotnejšia. Chvíľu sa takto škriepili, Jožo sa už-už chcel pustiť do bitky, nuž musela zasiahnuť pani vychovávateľka: „No hádam sa nám tu policajti nepobijú! Obaja máte zaujímavé masky, rovnako ako ostatné deti. Všetci ste dnes veľmi krásni,” usmiala sa. „Lenže moja maska je naozajstná, z obchodu. A mám aj odznak,” vystatuje sa Jožo. „A ja mám zase policajný preukaz,” hovorí Zoro a vyberá z vrecka kartičku. „Aj s pečiatkou, pozri.” Jožo očervenel a zaťal päste, zrejme by naozaj nemal problém uštedriť Zorovi buchnát. Vychovávateľka však zodvihla prst a spustila prísnejším hlasom: „Po prvé, hádam dvaja policajti nepotrebujú, aby som medzi nimi robila poriadkového policajta, to by bola hanba. Po druhé, múdrejší ustúpi. A po tretie, veď to je výborné, že ste dvaja. Všetci policajti predsa pracujú v tíme, musia si pomáhať, aby vyriešili ťažký prípad. Tak už dosť hádok...”, zakončila a viac si malých šarvancov nevšímala. Jožo a Zoro ostali chvíľku bez slova, ale potom sa dali do reči, poobzerali si navzájom putá aj pištole a nakoniec skončili pri stole s tortou. Keď sa karneval chýlil ku koncu, hudba stíchla a pani riaditeľka vyhlásila výsledky. Prvé miesto vyhral motýlik s krásnymi krídlami zo starej záclony. Obaja policajti skončili bez odmeny, ale nič to zato. Pri torte sa totiž skamarátili a navymýšľali si kopec dobrodružstiev, ktoré sa im pri práci v policajnej službe akože prihodili. Boli to veru napínavé zážitky plné nebezpečenstva a napätia. A nakoniec kamarátstvo má oveľa väčšiu hodnotu než prvá cena za najlepšiu masku. 

)

vy Slo da ve va ns c t k (v en eľ éh tr sk o 20 ro k a éh 13 u o

Najnovšie knihy

Martin Listmajer: Prečo si sa mladá vydávala... Zvyky, obyčaje a piesne v Jánošíku. Strán 260. Nepredajné.

30

Jozef Podhradský: Tragédia Tatry 3. Výber z diela Jozefa Podhradského. Strán 356. Cena 500 din.

Kysáč 1773 – 2013. Zborník prác. Zostavovateľ: Vladimír Valentík. Strán 872. Cena 1500 din.

Národný kalendár na rok 2014. Zostavovateľ: Vladimír Valentík. Strán 368. Cena 450 din.


na pobavenie I naďalej pokračujeme s odmeňovaním troch vyžrebovaných výhercov, ktorí dostanú odmeny Slovenského vydavateľského centra. Rozlúštenie tajničky zašlite na našu adresu: Slovenské vydavateľské centrum, pre Rovinu, Ul. XIV. VÚSB 4 – 6, 21 470 Báčsky Petrovec.

ŠKANDINÁVKA Zima bez ľadu, kaša bez medu, potok bez ryby... (dokončenie je v tajničke)

KRÍŽOVKA Pojmy zo súpisu umiestnite do krížovky tak, aby ste v označených stĺpcoch dostali dve známe výletné mestečká vo Fruškej hore. 8 písmen: ARABČINA, EPITETON, LOJALITA, PETROVEC, TELESKOP 5 písmen: ODIAŤ 4 písmená: ADIO, ATOS, EBEN, GAMA, IVAN, KOLT, LESK, LOVE, MLAT, OBEC, SVET, ŤAVA, UDAL 3 písmená: ANI, DIV, DNO, GEA, JAV, LEO, LIT, MIN, OJA, OJE, PES, RAB, ROV, SEN, TAM, VAR 2 písmená: AL, BO, DČ, DE, EA, ES, LO, RO

DOPLŇOVAČKA

Vylúštenie škandinávky číslo 11 – 12 VODOROVNE: Zastonal, a, konope, kp, Mars, áre, KO, z, ľavá, dva, avans, eb, čd, otočí, kal, olej, a, ok, ara, atak, ač, zvonec, k, rastlina.

VODOROVNE: 1. miesto, ktorým sa prechádza; 2. miesto, kde horí oheň; 3. prejavoval súcit; 4. ľudia, ktorí niečo robia zo záľuby; 5. nakoniec, naostatok; 6. zisťovanie chemickej stavby látok. Ak ste správne rozlúštili doplňovačku, v označených stĺpcoch dostanete mená športových klubov z Lugu a Padiny.

VTIPY Správne znenie tajničky: ZAKÁĽAČKA, ZABÍJAČKA Výhercov žrebovala pracovníčka SVC Katica Matićová a šťastie mali: 1. Ján Širka, 2. októbra 28, 26 215 Padina 2. Xénia Galátová, Mihajla Pupina 59, 26 215 Padina 3. Ľudmila Vlčeková, Jánošíkova 156, 26 000 Vojlovica-Pančevo

Enigmatické jednotky Jána Bažíka na tejto strane sú zo Vzletu a Hlasu ľudu.

Viete, prečo blondínka nevie napísať číslo 11? Lebo nevie, ktorá jednotka má ísť prvá! o O o

„Tu polícia. Otvorte!” „A čo chcete?” „Chceme sa porozprávať!” „A koľko vás je?” „Dvaja.” „Tak sa porozprávajte!”

31


pre deti Milé deti, aj tentoraz sme vám pripravili rôznorodé rozptýlenia. Veríme, že nám i naďalej budete pravidelne zasielať vylúštenia našich doplňovačiek. Zároveň nám môžete zasielať i svoje práce alebo návrhy, ktoré radi uverejníme alebo uplatníme. Vopred sa tešíme na spoluprácu. Správne vylúštenie napíšte na pohľadnicu alebo na korešpondenčný lístok a zašlite na našu adresu: Slovenské vydavateľské centrum, pre Rovinu, Ul. XIV. VÚSB 4 – 6, 21470 Báčsky Petrovec. Trom šťastlivcom zašleme knižné odmeny.

PYRAMÍDA

OSEMSMEROVKA Športové pojmy zo súpisu vyhľadajte a prečiarknite v osemsmerovke. Zostane vám päť neprečiarknutých písmen, ktoré čítané radom tvoria priezvisko nášho známeho atléta (Ján).

DOPLŇOVAČKA VODOROVNE: 1. značka pre tempo; 2. tenisový klub (skr.); 3. cicavec žijúci pod zemou, krtica; 4. znak násobenia; 5. sústružník; 6. druh hodvábnej tkaniny; 7. obrátenie okolo svojej osi; 8. cirkusový umelec v akrobacii; 9. petrovská rodáčka žijúca na Slovensku, bývalá plavkyňa, Sandra (ávokabarT).

LABYRINT Malý tučniak sa hral na snehu a vo svojej hre sa vzdialil od domu, takže sa nevie navrátiť späť. Pomôžte mu nájsť cestičku v labyrinte. VODOROVNE OD HRUBŠEJ ČIARY DO KONCA: 1. domáce zvieratá; 2. kladná stránka niečoho; 3. poučenie, odporúčanie; 4. prvý človek podľa Biblie; 5. základná myšlienka; 6. sila pôsobiaca na nejaký predmet; 7. previerka vedomostí, testovanie; 8. postavenie, situácia; 9. osviežujúci teplý nápoj. VODOROVNE CEZ CELÚ DOPLŇOVAČKU: 1. kúsky ľadu padajúce ako zrážky (mn. č.); 2. rozkladanie; 3. obrábaný menší pozemok; 4. štrková vozovka; 5. umelá náhrada zubov; 6. konzervovaná prelisovaná zelenina alebo ovocie; 7. prejav nesúhlasu, odporu; 8. miesto upravené na pristátie lodí; 9. dáva bozk. Ak ste správne rozlúštili doplňovačku, v označenom stĺpci dostanete názov diela Martina Kukučína. Správne vylúštenie doplňovačky z minulého čísla je Aerosmith. Žreboval pracovník počítačovej úpravy Vladimír Sudický a šťastie mali: 1. Benjamín Širka, Ul. E. Kardelja 19, 26 215 Padina 2. Jarmila Gajanová, Ul. oslobodenia 39/13, 26 000 Pančevo-Vojlovica 3. Jasenka Marková, Ul. bratstva-jednoty 225, 26 000 Pančevo-Vojlovica

32

ATLETIKA

KOLKÁR

PÓLISTA

DVOJHRA

KRASOKOR-

RAGBY

FAUL

ČULIAR

RING

FINIŠ

KRIKET

RYBOLOV

FUTBAL

MEDAILA

SALTO

GOLF

OBRANCA

TENIS

JEDENÁSTKA OFSAJD

TURNAJ

KARATISTA

VOLEJ

PÄSTIAR

POSPÁJAJTE ČÍSLA Pospájajte čísla od 1 do 46 a dostanete kresbu, ktorú by bolo dobre vyfarbiť.

SMIECHOTY Na streche domu sedia dve dievčatká. Jedno dobré a druhé zlé. A pľujú na okoloidúcich. Zlé dievčatko trafí dvoch ľudí a dobré štyroch. Aké plynie z toho ponaučenie? o O o Deti píšu v škole písomku a vravia: – Ten učiteľ je ale debil!!! Pán učiteľ nato: – Ticho, deti, každý na to musí prísť sám!!!


|



dipl. vet. med. juraj pálenkáš |

okom odborníka

Ako sa liahnu kurčatá? O

dpradávna ľudí nesmierne zaujímalo a na všemožné spôsoby sa snažili rozlúštiť mystériu odohrávajúcu sa vo vajci od chvíle nasadenia až po vyliahnutie kurčaťa. Snažili sa zistiť príčiny vzniku života, činitele riadiace vývoj mláďaťa v naoko bezživotnej hmote vajca a určiť sily umožňujúce vyslobodenie sa kurčaťa zo škrupinových okovov. Iba posledné roky vďaka rýchlemu vzletu biológie a techniky podarilo sa odhaliť tieto tajomstvá a spoznať všetky najdôležitejšie momenty z vývoja kureniec. Vývoj vo vajci počína hneď po oplodnení, teda ešte pred znesením vajca. Pre nedostatočné teplo po znesení vajca vývoj sa zastaví až po nasadenie, či už pod kvočku alebo do liahne. Pod vplyvom tepla a ostatných činiteľov (vlhkosť, vetranie, okrúcanie atď.) zárodok počne veľmi rýchle rásť. Už po niekoľkých hodinách intenzívnym množením buniek zárodok náhle zväčšuje svoju veľkosť. Tak intenzívny rast je možný preto, že zárodok výživné látky vpíja celým svojím povrchom. Už v tretí deň po nasadení jasne sa nazierajú kontúry niektorých orgánov. Najskôr sa formuje srdce a krvné cievy, potom pľúca, ktoré však nefungujú až do 19-teho dňa. V štvrtý deň formuje sa hlava a v nej ústredná nervová sústava. V tomto štádiu vývoja vznikajú oči, zobák, krídla a nohy. V piaty deň bielok sa zahmľuje. V šiesty deň sa formujú pohlavné orgány. V siedmy deň vznikajú zažívacie orgány a niektoré už formované orgány čiastočne začínajú s funkciou. Zobák sa otvára a zatvára, krídla a nohy sa hýbu. Ôsmy deň zárodok kurčaťa sa začína hýbať, krčiť a otáčať okolo svojej osi. Perie sa začína formovať v deviaty deň. Srdce a pečeň už na desiaty deň začínajú s činnosťou. V jedenásty deň je už úplne formované oko i s mihalnicami, ktoré sa otvárajú a zatvárajú. V dvanásty deň už formované orgány sa ďalej vyvíjajú. V tomto čase kurča je úplne pokryté páperím a opatrným hýbaním sa dostáva do pravidelnej polohy umožňujúcej najľahšie vyslobodenie zo škrupiny. Pri tejto polohe hlava sa nachádza pod pravým krídlom a zobák je usmernený hore ku vzdušnej komôrke nachodiacej sa na tupom konci vajca. Od 15. do 19-teho dňa všetky orgány pevnejú, končí sa formovanie kostry tela a operovanie. V tomto štádiu vývoja kurča začína vťahovať do seba žĺtkový vak. V dvadsiaty deň kuriatko natoľko narastie, že úplne vyplní vajce. Keďže mu je veľmi tesno a pretože už dosť zosilnelo, robí pohyby majúce za cieľ vyslobodenie sa zo škrupiny vajca. Jedným slovom kuriatko je prichystané dostať sa von z vajca. Kým vývoj kurčaťa od začiatku až okamih tesne pred vykľuvaním bol vedcom už dávno známy, zatiaľ sa dosť dlho nevedelo o tom, čo je bezprostredným podnetom prerazenia škrupiny vajca. Dnes je i toto tajomstvo rozhalené. Počas celého vývoja pre intenzívny rast telesných orgánov budúceho kurčaťa jestvuje veľká spotreba nielen vý-

živných látok, hlavne bielkovín, tukov, minerálnych látok, vitamínov a vody, ale i kyslíka. Kým sa ostatné živiny v dostatočnom množstve nachodia vo vajci, zatiaľ kyslík sa musí dostávať z vonkajšieho prostredia, prenikanie vzduchu do vajca sa koná cez póry na škrupine, ktoré umožňujú výmenu plynov, prísun vzduchu a s ním i kyslíka a odstraňovanie kysličníka uhličitého. Pre tieto príčiny počas liahnutia vetranie musí bezchybne fungovať.

Keďže sa rovnobežne s rastom zárodku kurčaťa zvyšuje spotreba všetkých živín a hlavne kyslíka, nastane jeho nedostatok. Toto vyvolá čiastočné dusenie, čo má za následok kŕčovité pohyby kurčaťa. Pretože je jeho zobáčik tesne pri vzdušnej komore, pri týchto pohyboch ju prepichne a prvýkrát počas svojho vývoja kurča vdýchne do svojich pľúc vzduch nachodiaci sa vo vzdušnej komôrke slúžiacej ako zásobník vzduchu. (Do tohto času zárodok kurčaťa dýchal pomocou zvláštneho plodového obalu nazvaného alantois – močová blana.) Dýchanie pľúcami sa začína v 19. deň. Pre veľkú spotrebu kyslíka vzduch nachodiaci sa vo vzdušnej komôrke sa dosť rýchle pominie a znovu nastane dusenie. Dusenie je priamym podnetom kľuvania, lebo vyvolá silné kŕčovité pohyby celého tela a zvlášť krku. Keďže je v tomto čase zobáčik kurčaťa už dostatočne tvrdý, po niekoľkých namáhavých kľuvacích pohyboch podarí sa mu predsa preraziť škrupinu vajca a cez vzniknutý otvor nadýchať sa čerstvého vzduchu. Ďalej kurča kľuje už nie pre dusenie, ale pre nedostatok priestoru vo vajci. Pri oslobodzovaní sa zo škrupiny kurča sa otáča okolo svojej osi, a tak postupne kľuje vajce proti smeru hodinových ručičiek okolo tupého konca vajca. Pritom sa stále snaží vystrieť, a preto nohami a krkom tlačí na škrupinu. V jednom okamihu škrupina tento tlak nevydrží a rozpadne sa na dve časti. Takto sa kurča vyslobodí zo škrupiny a dostane sa na svet. Týmto je liahnutie zakončené. 

33


užitočné

|

 pripravila mária lučetincová |

Luxusný príjem živín Rastliny sú schopné prijímať viac biogénnych prvkov, viac živín, než potrebujú pre svoje životné procesy a tvorbu úrody. Táto schopnosť sa všeobecne nazýva luxusný príjem živín. Nespotrebované zvyšky rastlina ukladá najprv do svojich zásobných orgánov, neskôr, ak ponuka z prostredia stále trvá, v každom pletive, v celej rastline. Príznaky nadbytku, podobne ako nedostatku živín, na rastline vidieť až vtedy, keď nastanú fyziologické poruchy. Analýzou listov možno dokázať nadmerný príjem živín aj tam, kde príznaky prehnojenia ešte nevidieť. Nadbytok niektorej živiny v pôde následkom antagonizmu prvkov vplýva na prijateľnosť iných živín. Najčastejšie chyby robia pestovatelia jednostranným hnojením počas viacerých rokov niektorými priemyselnými hnojivami, čím môžu vyvolať narušenie harmonickej rovnováhy živín v pôde. K luxusnému príjmu dochádza niekedy napr. aj v prípade bohatého hnojenia do pôdy aj na list, alebo nadbytočnej ponuky z pôdy prirodzene bohatej na živiny. Inokedy to môže byť aj v dôsledku nedbalosti človeka pri manipulácii s hnojivami. Následkom vodnej, či veternej erózie sa živiny nekontrolovateľne môžu dostať aj na iné miesto, než boli pôvodne určené. Ich príjem ovplyvňuje pôdna reakcia alebo obsah antagonických prvkov v pôde. Preto aj na to treba pri hnojení pamätať. Dusík – Nadmerná ponuka nastáva pri prehnojení. Rastliny sú schopné dusík prijímať v nadmernom množstve, následkom čoho sú mohutnejšie. Aj zaburinenosť patrí k spoľahlivým vonkajším príznakom prehnojenia pôdy dusíkom. Buriny na to zvlášť citlivo reagujú. Sú nápadne mohutne vyvinuté, dobre urastené, bujné a tmavozelené. Pestované rastliny tvoria veľa neproduktívnej hmoty. Porasty, kry a stromy sa veľmi záhusťujú. Pletivá takých rastlín sú vodnaté, riedke. Klesá prirodzená odolnosť rastlín proti hubovým nákazám. Aj niektorí škodcovia, napr. listové vošky a roztoče viac škodia na týchto rastlinách. Úroda je síce vyššia, ale menej kvalitná. Ovocie a hrozno nie je dosť aromatické. Plody ovocnín sú trpké, zle sa vyfarbujú a uskladňujú, ťažšie dozrievajú, lebo rýchlo podliehajú rôznym hnilobným procesom. Vylisovaná šťava z ovocia obsahuje viac kyseliny, víno je kyslejšie. Drevo zle vyzrieva, stromom potom hrozí zvýšené nebezpečenstvo poškodenia zimnými, ale aj jarnými mrazmi. Ovocie obsahuje menej vitamínu C. Najväčšie riziko z prehnojenia dusíkom je však hygienické a zdravotné. Nitrátová forma zo spodných vôd ohrozuje zásoby

pitnej vody. Pôda málo viaže nitrátový ion, takže pokiaľ tento nie je splavený, rastliny ho prijímajú v nadmernom množstve. V rastlinách sa hromadia voľné nitráty, nebezpečné pre zdravie ľudí. Nestrácajú sa ani pri kuchynskej úprave, preto z takýchto potravín hrozia chronické otravy, najmä malých detí. Dusičnany sa v tráviacom trakte vplyvom bakteriálnej činnosti menia na jedovatejšie dusitany. Tie reagujú s červeným krvným farbivom hemoglobínom na methemoglobín, ktorý už nie je schopný v organizme prenášať kyslík. Boli zaznamenané aj smrteľné prípady dojčiat do šiestich mesiacov, živených umelou výživou, na prípravu ktorej bola použitá pitná voda s obsahom dusičnanov nad povolenú normu. Methemoglobinaémia, otrava dusičnanmi, je vlastne vnútorným dusením. Najviac sú ohrozené dojčatá a malé detí, pretože u nich ešte nefunguje systém zabezpečujúci spätnú redukciu methemoglobínu na hemoglobín. Aj špenát a mrkva môžu obsahovať nadmerné množstvo dusičnanov. Pri uskladňovaní takej zeleniny sa zvyšuje riziko vzniku dusitanov. Z prebytku dusičnanov v potravinách a v pitnej vode hrozí aj ďalšie zdravotné riziko: Dusičnany sa aj u dospelých v tráviacom ústrojenstve menia na dusitany, ktoré sa v organizme menia na organické zlúčeniny dusíka, N – nitrozlúčeniny, z ktorých mnohé poškodzujú pečeň, môžu vyvolať aj vznik zhubných nádorov. Fosfor – Rastliny sú schopné prijímať luxusne aj fosfor. Najväčší príjem je pri pH 4 – 6. Ovplyvňujú ho aj ďalšie živiny, najmä horčík, ďalej draslík, dusík, vápnik. Strukoviny a vinič pri neutrálnej pôdnej reakcii ho vedia zístať z pôdy aj z jeho ťažšie prístupných foriem. Pri nižších teplotách rastliny znižujú príjem fosforu. Nadbytočný príjem môže vyvolať poruchy vo výžive rastlín ďalšími živinami, najmä niektorými mikroelementmi, ktoré aktivujú mnohé enzýmy, nevyhnutné na zabezpečovanie životných pochodov v rastline. Následkom nadmerného príjmu fosforu sa môžu vytvoriť aj príznaky nedostatku mikroelementov, chlorózy a podobne. Draslík – Rastliny prijímajú draslík z pôdy. Zatienené ho prijímajú relatívne viac ako nezatienené. Vinič je schopný nadmerného príjmu draslíka. Ten však brzdí príjem ďalších živín – dusíka, fosforu, horčíka, vápnika a mikroelementov, napr. bóru. Prehnojenie môže vyvolať príznaky nedostatku uvedených živín a spôsobiť zníženie úrod. Nadbytočný draslík brzdí príjem dusíka, ktorý je motorom pre tvorbu úrod.

KAMENÁRSKA DIELŇA

BARTOŠ – zo všetkých druhov prírodného kameňa náhrobné pomníky – kameň aj v exteriéri a interiéri domu 21470 Báčsky Petrovec Leninova 66 tel: 021/780-158, fax: 021/780-772 www.kamenbartos.co.yu e-mail office@kamenbartos.co.yu

34

majiteľka MÁRIA ŽIAKOVÁ

SILBAŠ 021/ 764-560 764-083

Výroba kvalitného jogurtu, syra, tvarohu


| Mikroelementy – Rastliny sú schopné aj mikroelementy prijímať v nadbytku. Obsahujú ich aj niektoré prípravky na ochranu rastlín, tuhé aj kvapalné hnojivá a iné. Nadbytočný príjem mikroelementov prináša tiež zdravotné riziká pre človeka. Ako zabrániť nadbytočnému príjmu živín? Nehnojíme paušálne žiadnym hnojivom ani do pôdy, ani na list.

 pripravila mária lučetincová | užitočné

Nezanedbávame organické hnojenie a vápnenie pôdy. Aspoň raz za päť rokov si dáme urobiť rozbor pôdy s interpretáciou. Ak na zálievku používame vodu zo záhradnej, alebo poľnej studne, aspoň raz za dva roky si dáme urobiť rozbor vody. Dodržiavame striedanie plodín a podplodín. 

Proliferácia jabloní Ochorenie bolo prvýkrát pozorované začiatkom 20. storočia v Tirolsku. Pôvodne ho považovali za vírusové ochorenie, dnes sa považuje za ochorenie blízke vírusom, a to za fytoplazmózu. V súčasnosti sa vyskytuje v mnohých krajinách Európy, kde predstavuje vážne ochorenie jabloní a môže sa vyskytnúť aj na hruškách. Hlavným príznakom choroby je metlovitý vzrast silno rastúcich výhonkov a vlkov. Palisty na báze stoniek sa zväčšujú, sú veľmi náchylné na napadnutie múčnatkou. Typickým prejavom choroby je ostrý uhol, v ktorom konáre odbočujú od kmeňa. Metlovanie sa považuje za šokovú reakciu patogéna v prvom roku po infekcii. Začiatkom augusta môže dôjsť k predčasnému pučaniu spiacich púčikov. Na jeseň môžu na konci výhonkov vzniknúť listové ružice.

Na veľmi vnímavých odrodách sú jablká oveľa menšie, majú dlhšie stopky a nevýraznú chuť. Horšiu chuť spôsobuje nižší obsah kyselín a cukrov. Na chorých stromoch možno pozorovať aj plnokvetosť, zlistnatenie kvetov, letné kvitnutie, chlorózu listov, prípadne antokyanizáciu a odumieranie časti kôrového pletiva. Náchylné odrody na proliferáciu sú: Bosko-

opské, Coxova reneta, Jonathan, Golden Delicious, Ontario, Boikovo, Astrachán biely, Kanadská reneta. Ochorenie sa prenáša predovšetkým chorými očkami a vrúbľami. Je to veľmi nebezpečné ochorenie, ktoré výrazne znižuje rodivosť napadnutých stromov. 

Príslovia a úslovia o počasí – Čo veľký zmeškal (január), to malý doháňa (február). – Cigán sa Hromníc (2. februára) bojí. – Keď chytia Hromnice, odhadzuj onuce; keď pustia Hromnice, len chytaj onuce. – Keď sa vtáčik na Hromnice z koľaje napije, tak v marci zamrzne. – Na Hromnice treba mať ešte polovicu krmu. – Prešli Hromnice, koniec sanice. – Sv. Agáta (5. februára) býva na sneh bohatá. – Okolo sv. Doroty (6. februára) bývajú metelice a sloty. – Valent (14. februára) žení vtáčence, Matej im rozdáva píšťalky. – Matej (24. februára) ľady láme, ak ich nachodí; ak ich nenájde, tak ich narobí. – Na Nový rok o slepačí krok; na Tri krále o skok dále; na Hromnice o hodinu více. – Matej šiel piť; šiel poň Gregor, za ním Jozef, ale sa všetci tam zapili, len Matka Božia ich potom všetkých vyhnala. – Ide slnko dohora, ide zima do dvora. – Mnoho snehu, málo sena; veľké snehy, málo vody. – Zimné slnce je zubaté. – Zima bez ľadu, kaša bez medu, potok bez ryby, to sú samé chyby. – Zima jako zima, ale vietor kosti láme.

SUR – reštaurácia – denné menu – izby – prednášky

ROVINA Ul. Ruda Hrubíka 9 Báčsky Petrovec Tel.: 021/780-429

z gastronómie

Spolok Aroma predsedníčka Jasna Podkonjaková

Vitajte u nás!

www.nacionalnakuca-aroma.net 35


zdravie

Jedlo, ktoré z vás odparí tuk M

andarínky, grepy, pomaranče, všetky tieto fantastické plody sú pre našu postavu a trávenie záchranou, kde už niet pomoci. Okrem toho, že sú bohaté na vitamíny, plnia aj iné dôležité funkcie a pomáhajú nášmu metabolizmu. Citrusy. Hovoríme o výnimočnom spaľovači tukov. Podporujú odolnosť organizmu. Práve pomaranče znižujú v tele zlý cholesterol v krvi. Ich horká chuť podporuje tvorbu žlče a tá priaznivo ovplyvňuje trávenie tukov. Pri citrusoch hovoríme o rôznych ovocných kyselinách a enzýmoch, ktoré dokážu rozprúdiť látkovú premenu a zrýchliť spaľovanie tukov.

Čo sa stane s naším tukom? Jednoducho sa spáli, zmizne, odíde, odparí sa. Hovoríme o zázraku? Čiastočne. Mnohé citrusové plody, napr. aj grep, obsahujú látky, ktoré pôsobia na organizmus ako detox. V prípade, že sa z tela odplavia toxické látky, lymfatický systém môže lepšie pracovať a zbytočne sa nám odpad nehromadí pod kožou. Aj vďaka grepu nevzniká u žien celulitída. Ak zjete polhodinu pred jedlom polovicu grepu, nebudete sa prepchávať ďalej. Horké látky v grepe brzdia chuť na jedlo. Dávate si do čaju citrón? Ani netušíte, ako veľmi svojmu tráveniu a spaľovaniu tukov pomáhate. Citróny v sebe obsahujú látky, ktoré dokonca naštartujú v našom tele hormóny, čo spaľujú tuky! Citróny zmierňujú tráviace ťažkosti, zlepšujú trávenie a stimulujú cirkuláciu krvi v ľudskom tele. Na druhej strane príliš veľa kyselín nepriaznivo ovplyvňuje zubnú sklovinu, ktorá má tendenciu sa zafarbovať. Starajte sa preto o svoju ústnu hygienu a predídete zbytočným problémom. Paradoxne, vitamín C obsiahnutý v citrusoch zase podporuje správny rast kostí a zabraňuje krvácaniu ďasien. Aj preto lekári hovoria, konzumovať všetko s mierou. Dôležité je, aby sme sa stravovali zdravo. Nevynechávali z jedla žiadne komponenty. ALE! Nezabúdajme na citrusové ovocie. Stačia aj v malých dávkach na to, aby sme v tele dokázali spotrebovať každú kalóriu.

Zbavením sa toxínov v tele pomáhate distribuovať živiny po celom tele efektívnejšie. Telo sa zbaví starých krvných buniek a začne udržiavať zdravú hladinu cukru v krvi. Fyzická očista iba prírodnými potravinami a nápojmi, skôr než liekmi, zabezpečí pečeni iba prirodzené látky, ktoré nezostanú v tele. Ak chcete uplatniť radikálnu detoxikáciu, poraďte sa so svojím lekárom skôr, ako začnete s očistou. Bude to totiž znamenať významnú zmenu vášho jedálneho lístka. Existuje celý rad prírodných liečiv. V prvom rade zabudnite na kávu, alkohol a cigarety. Môže to byť veľmi prospešné pre pečeň.

Pridajte ľanové semienko Ľanové semienko má výborné antioxidačné vlastnosti, ktoré môžu pomôcť zbaviť sa prebytočných toxínov. Dajte si ľanové semienko do vody každú noc pred spaním.

Pite citrónovú šťavu Citrónová šťava môže pomôcť vášmu žalúdku stráviť jedlo dôkladnejšie a vyplavuje nežiaduce toxíny z krvného obehu. Ako vedľajší účinok, podporuje pečeň pri odfiltrovaní toxínov. Citrónová šťava má tiež skvelé antioxidačné vlastnosti vďaka svojmu obsahu vitamínu C. Navyše citrónová šťava je užitočná pri prevencii a zbavovaní sa žlčových kameňov.

Konzumujte pestrec mariánsky Medzi jeho mnohé výhody patrí schopnosť chrániť pečeňové bunky a zároveň podporuje ich rast a zabraňuje oxidácii. Pestrec mariánsky sa používal už pred sto rokmi na liečbu chronických ochorení pečene.

4 naj prirodzené čističe pečene V priebehu času môže vaše telo zadržiavať jedy, ktoré začnú ovplyvňovať jeho procesy, počnúc trávením. Mnoho ľudí verí, že pomocou detoxikačnej diéty sa môžu odstrániť toxíny z tela von. Diéty nazývané aj „čistiace” sú skvelý spôsob, ako sa cítiť lepšie a udržať telo v dobrom zdravotnom stave.

Výhody prirodzeného čistenia pečene Odstránenie toxínov z pečene môže spôsobiť pokles nevoľností, únavy alebo bolesti hlavy. Zlepšuje zažívanie, lymfatický systém. Prírodné čistenie pečene pomáha zmierniť niektoré z príznakov spojených s chronickými chorobami ako je astma, alergie, cukrovka, depresie, aj vysoký cholesterol.

36

Pite ovocné a zeleninové šťavy Pitie ovocných a zeleninových štiav vám dodá energiu a živiny, ktoré potrebujete, bez toho, aby vám vytvárali nežiaduce zažívacie ťažkosti. Obmedzte jedlá, ktoré obsahujú cholesterol. Znížte na minimum počet zjedených vajec. Pečeni veľmi prospieva cesnak, chren a jablká. Výborne ju lieči aj panenský olivový olej. Mäso jedzte len ľahké ako sú ryby, či kura. Pite čaje a odvary z bylín. Zo zahraničnej tlače


|

Ryba na tanieri

 pripravila mária lučetincová | receptáreň

Z každého rožka troška

Kapor na červenom víne: 1 menší kapor, soľ, mleté Plnené zemiakové placky: 500 g zemiakov, 1 vajce, čierne korenie, múka na obaľovanie, 1 menšia cibuľa, 2 bob- soľ, mleté čierne korenie, 1 strúčik cesnaku, 80 – 100 g kové listy, 2 lyžice kečupu, 200 ml červeného vína, 4 zrnká múky, tatárska omáčka. nového korenia, 1 citrón, petržlenová vňať. Plnka: 400 g bravčovej pečene, margarín, 2 väčšie cibuKapra umyjeme, očistíme, rozporcujeme. Každý kúsok le, 400 g kyslej kapusty, lyžica mletej papriky. osolíme, okoreníme, pokvapkáme citrónovou šťavou a obaZemiaky ošúpeme, postrúhame, pridáme vajce, soľ, múku, líme v múke. Na rozohriatom oleji porcie ryby opražíme cesnak a vymiešame cesto. Na rozohriatej panvici na margana oboch stranách doružova a odložíme na tanier. Vo výpe- ríne postupne upečieme placky. Pečeň pokrájame na malé ku speníme nadrobno pokrájanú cibuľu, pridáme kečup, kúsky. V rajnici na margaríne opražíme nadrobno pokrájanú bobkový list, nové korenie, kocku na polievky rozmiešanú cibuľu, pridáme pečeň, premiešame a dusíme do mäkka. v teplej vode a víno. Premiešame a chvíľu povaríme. Potom Medzitým v inej rajničke podusíme kapustu. Hotovú pečeň do nej vložíme porcie kapra (môžeme predtým precediť, ochutíme a spolu s kapustou ju rozdelíme na placky. Každú kolieska citróna a na miernom ohni dusíme ešte asi 10 mi- preložíme na polovicu a vrch polejeme tatárskou omáčkou. nút. Hotové ozdobíme nadrobno posekanou petržlenovou Mäsové gule s kapustou: 1 kg kvasenej kapusty, 50 g vňaťou. prerastenej slaniny, 2 strúčiky cesnaku, múka, paprika (do Pstruhy pani mlynárky: 2 pstruhy, soľ, mleté čierne zápražky), 3 – 4 zemiaky. Sirčianske gule: 500 g zemiakov, korenie, citrónová šťava, 100 g strúhaného syra, 30 g strú- 200 g hrubej múky, 150 g mäsa (pečené, varené, údené), hanky, margarín. 50 g škvariek, cibuľa, cesnak, korenie, masť, soľ. Ryby dôkladne očistíme a umyjeme. Nasolíme ich, okoKapustu osolíme, okoreníme, zalejeme vodou a spolu reníme a zvonku aj zvnútra pokvapkáme citrónovou šťavou. s očistenými celými zemiakmi varíme do mäkka. Slaninu Na plech dáme dva kusy alobalu, dôkladne natrieme mar- pokrájame na malé kocky, opražíme ju, pridáme roztlačený garínom a ryby na ne uložíme. Najemno postrúhaný syr cesnak, múku, papriku a urobíme zápražku. Uvarené zepremiešame so strúhankou a posypeme ním celý povrch miaky vyberieme, roztlačíme ich vidličkou spolu so zápražrýb. Alobaly uzavrieme. Pstruhy pečieme v stredne vyhria- kou, vmiešame do kapusty a krátko povaríme. tej rúre 25 – 30 minút. Podávame na alobale so zemiakovou Mäsové gule: Polovicu zemiakov uvaríme v šupke a olúkašou alebo čerstvým pečivom. peme, ostatné očistíme surové. Potom ich postrúhame, Zapekané filé so zemiakmi: 500 g rybieho filé, 600 g pridáme múku, osolíme a vypracujeme cesto. Rozvaľkáme zemiakov, lyžica oleja, 3 vajcia, 4 lyžice mlieka, 200 g tuku, ho a pokrájame na štvorce. Mäso a škvarky pomelieme a na soľ, „vegeta” a pažítka. každý štvorec cesta dáme za lyžičku. Sformujeme gule a uvaZemiaky uvaríme v šupke, olúpeme a pokrájame na ko- ríme ich v slanej vode (asi 12 minút). lieska. Filé rozmrazíme, umyjeme a rozoberieme na menšie Kysnutá haruľa so škvarkami: 500 g surových zemiakúsky. Pekáč vymastíme, na dno porozkladáme zemiaky, kov, 500 g v šupke uvarených zemiakov, 50 g droždia, 100 posolíme ich, dáme na ne vrstvu filé, tenké plátky masla, ml mlieka, lyžica cukru, 1 vajce, 3 strúčiky cesnaku, mleté poprášime soľou a „vegetou”. Postup opakujeme. Vrchnú škvarky (podľa chuti), soľ, mleté čierne korenie, majorán. vrstvu filé zalejeme vajíčkami rozšľahanými s mliekom Z 50 ml mlieka, droždia a cukru pripravíme kvások. Zemiaky a posypeme posekanou pažítkou. Pečieme asi 35 – 40 mi- ošúpeme, najemno postrúhame, polejeme niekoľkými lyžicami nút pri vyššej teplote. horúceho mlieka a pridáme uvarené, ošúpané a postrúhané Rybacie závitky: 4 rybie filety, soľ, mleté čierne kore- zemiaky. Cesnak rozotrieme so soľou a spolu s korením a manie, 80 g mäkkej salámy, 80 g slaniny, 80 g mrkvy, 2 nakla- joránom ho primiešame k zemiakom. Pridáme vajce, kvások dané uhorky. Cestíčko: 2 vajcia, 50 ml mlieka, lyžica múky, i mleté škvarky, dobre premiešame a cesto rozotrieme na vysoľ, petržlenová vňať. mastený pekáč. Dáme do tepla kysnúť (50 – 60 minút). Potom Omáčka: 250 ml jogurtu, lyžica majonézy, 1 cibuľa, 1 – 2 povrch cesta natrieme rozpustenou masťou a pri vyššej teplote nakladané uhorky, 1 uvarená mrkva, soľ, kôpor. haruľu upečieme do červena. Podávame s kyslou kapustou. Filety osolíme, okoreníme a natrieme kečupom. Na Knedle z údeného mäsa: 500 g údeného mäsa, 250 ml každú položíme plátok salámy, slaniny, pásik uverenej vývaru, 3 žemle, 100 g údenej slaniny, margarín, 1 strúčik mrkvy a uhorky. Zvynieme, spojíme špáradlom a zľahka cenaku, soľ, mleté čierne korenie, 350 g múky, 2 vajcia, obalíme v múke. 1 cibuľa, kyslá kapusta. Z vajec, mlieka, múky, soli a posekanej vňate vymiešaMäso uvaríme, vyberieme a necháme odkvapkať. Slaninu me cestíčko. Každý závitok doň namočíme a vo väčšom pokrájame na malé kocky, opražíme, pridáme pokrájané množstve tuku požemle, premiešame, ochutíme roztlačemaly do ružova vyným cesnakom a okoreníme. Mäso popražíme. sekáme na malé kúsky a zmiešame so Jogurt zmiešame – Namiesto kyslej smotany môžeme vo väčšine jedál žemľami. Múku preosejeme, pridáme s majonézou, pridá- bez problémov použiť jogurt. Chuť pokrmu sa zachová vajcia, vychladnutý vývar z mäsa a vyme najemno pokrá- a jeho celková energetická hodnota sa zníži. miešame redšie cesto. Necháme ho pol – Ak chceme zvýšiť typickú chuť cesnaku, rozdelíme ho hodiny odležať a potom doň zapracujejanú cibuľu, uhorky a mrkvu (uvarenú), na strúčiky, ktoré posolíme a roztlačíme plochou stranou me mäsovú zmes. Kapustu udusíme na ochutíme soľou, pri- noža. Takto pripravený cesnak je aromatickejší. troche masti. Na pomúčenej doske vy– Svetlú zápražku si môžeme pripraviť aj do zásoby. pracujeme menšie knedle, ktoré varíme dáme citrónovú šťavu. Pred podávaním Stačí ju odložiť do uzavretej nádoby a do chladničky, vydr- v osolenej vode 15 – 20 minút. Potom ží naozaj dlho. Mäsové minútky koreníme až po upečení či polejeme omáčkou ich vyberieme, popicháme vidličkou s pougrilovaní. V opačnom prípade nebudú šťavnaté a chruma posypeme posekasypeme opraženou cibuľou. Podávame kavé, ale suché a tvrdé. ným kôprom.  s dusenou kapustou. 

Rady do kuchyne

37


|

 pripravila mária lučetincová | gastro

Párky pre zaľúbených Vydáva: Slovenské vydavateľské centrum v Báčskom Petrovci / Riaditeľ SVC: Vladimír Valentík / Šéfredaktor: Ján Hlaváč / Členovia redakcie: Viera Benková, Anna Dudášová, Michal Ďurovka, Alena Gajanová, Michal Gombár, Marína Listmajerová, Ružena Kraticová, Aneta Lomenová, Vladislava Lovásová, Mária Lučetincová, Dipl. vet. Juraj Pálenkáš, Viera Tomanová / Jazyková úprava: Zuzana Medveďová-Koruniaková / Korigovala: Zuzana Sudická / Technická úprava: Ján Hlaváč / Počítačová úprava: Vladimír Sudický / Návrh hlavičky: Martin a Karl Kizúrovci / Manažér reklamno-inzerčného oddelenia & distribúcia: Andrej Meleg, mobtel: 064 4 184 359 / Objednávky na predplatné: e-mail: svcentrum@stcable.rs; Slovenský magazín Rovina, Slovenské vydavateľské centrum, Ul. XIV. VÚSB 4 – 6, 21 470 Báčsky Petrovec / Tlačí: NEOGRAFIA DOO, Báčsky Petrovec / Periodicita: mesačník / Cena: 100 din / Adresa redakcie: Ul. XIV. VÚSB 4 – 6, 21 470 Báčsky Petrovec / Tel./fax: (021) 780159 / www.svcentrum.com / e-mail: svcentrum@stcable.rs / Číslo účtu v Banca Intesa: 160-931760-45 / Magazín vychádza s finančnou podporou Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí, Bratislava, Slovenská republika; Pokrajins k é h o sekretariátu pre kultúru Nový Sad, Srbsko, a Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny v Srbsku, Nový Sad / Nevyužité rukopisy a fotografie sa nevracajú. CIP – Katalogizacija u publikaciji, Narodna biblioteka Srbije, Beograd 323.15 (497.113) ISSN 0354-8929 98 = Rovina COBISS.SR-ID 17620482

Na titulnej strane: Anna Kovárová, profesorka slovenčiny a herečka, režisérka i riaditeľka Divadelnej skupiny Štúdio. Dňa 27. januára 2014 získala vysoké uznanie v Šídskej obci – Chartu Svätého Savu za celkový prínos k zveľaďovaniu slovenského jazyka a kultúry v tejto obci, kde aj pôsobí. Fotografovala: sh

Potrebujeme: 2 páry hydinových párkov, 4 plátky šunky, 4 lyžice sterilizovaného hrášku alebo kukurice, 4 vajcia, 200 g údeného syra, 250 ml šľahačkovej smotany, 1 lyžicu postrúhaného chrenu, soľ, margarín, petržlenovú vňať. Postup: Párky narežeme do dvoch tretín, špáradlom ich konce spojíme (narezanou časťou von) do tvaru srdca. Pekáč potrieme margarínom a uložíme naň párky. Do každého srdca položíme plátok šunky, za lyžicu hrášku (kukurice), na to rozbijeme vajce, posypeme ho postrúhaným syrom a dáme zapiecť. Smotanu vyšľaháme, zľahka do nej vmiešame najemno postrúhaný chren a pripravené párky ozdobíme. Podávame posypané posekanou petržlenovou vňaťou s čiernym chlebom. 

Trojfarebné rezy Cesto: 5 vajec, 250 g práškového cukru, 300 g polohrubej múky, 250 g tuku, 1 šľahačkovú smotanu, 1 prášok do pečiva, 1 vanilínový cukor, 1 kakaový puding, 1 citrónový puding, 1 malinový puding, rum, tuk na vymastenie a múku na vysypanie plechu. Poleva: 300 g práškového cukru, 2 lyžice citrónovej šťavy, 2 lyžice vody, 1 lyžicu oleja. Postup: Vajcia s cukrom a tukom vyšľaháme dopenista, zľahka vmiešame preosiatu múku, prášok do pečiva, vanilínový cukor a šľahačkovú smotanu. Cesto rozdelíme na tri časti a do každej pridáme jeden pudingový prášok. Cestá striedavo navrstvíme na vymastený a múkou vysypaný plech. Pomaly pečieme v stredne vyhriatej rúre. Po pečení pokvapkáme rumom a polejeme citrónovou polevou. Poleva: Cukor vymiešame s citrónovou šťavou, vodou a olejom dohladka, aby bola poleva čo najlesklejšia. 


|

Detský folklórny súbor Mini krôčik debutoval

& michal ďurovka |

Atrakciou bol cigánsky tanec mahala

Chýrečná kysáčska estráda

T

radičné podujatie – Novoročná estráda sa realizovalo vá a Jozef Pavlov. Všetkých tanečníkov a spevákov sprev sobotu 28. decembra 2013 vo veľkej sále KIS Kysáč, vádzal orchester pod vedením Miloslava Kardelisa a hrali ktorá bola vyplnená do posledného miesta. Rozspievaní, v ňom Vladimír Gedeľovský, Nelu Žuržovan a Zoltán Fabian. roztancovaní a rozohraní členovia všetkých odbočiek KIS Nechýbala ani hra fujaristov Jaroslava Marčoka a Michala prezentovali to, čo v roku 2013 urobili a čím predstavo- Struhára a humoristické vystúpenie kysáčskych hercov. Za pomoci video beamu súvahu bohatej celoročnej vali Kysáč na početných festivaloch, prehliadkach a podučinnosti Ustanovizne pre kultúru, informovanie a vzdelájatiach doma i v zahraničí. V štvorhodinovom programe sa striedali detské folklór- vanie Kultúrno-informačného strediska Kysáč podala riane súbory Krôčik, Slniečko a Vienok, po prvýkrát sa pred- diteľka KIS Anna Chrťanová-Leskovac. Prítomným k Novému roku zablahoželali aj stavil aj najnovší detský predseda Rady MS Kysáč folklórny súbor Mini krôčik, Ján Slávik a výborníčka čiže deti od 3 do 5 rokov. v Zhromaždení Mesta Nový Divákov aj tentoraz oduSad Anna Vozárová. Na ševnil FS Vreteno, tiež záver programu venovaspevácke skupiny, dievčennom aj 240. výročiu príská mladšia a staršia, ženchodu Slovákov do Kysáča ská a mužská. Z mladších nasledovala tombola, o sólistov spievali Kristína ktorú sa pričinili početní Čiefová, Klaudia Hegedišosponzori. Program modevá, Jana Ďurovková, Andrea rovali Denisa Miháľová, Miháľová, Nina Francistyová Elena Čiefová a Branislav a Aňa Kardelisová a z tých FS Vreteno oduševnil tancami z Telgártu Čeman.  skúsenejších Martina Grňoa z východného Slovenska

Ženská a mužská spevácka skupina zaspievali piesne z nového cédečka


okamžiky

|

 s. hlaváčová

/

 j. hlaváč & v. ďurčiansky |

TROCHU BENÁTOK V PRAHE

Plavba luxusom Č

loveka tie cesty občas trochu aj pomýlia. Keď si tak vyjde zo svojej ulity a povie si v strede tohto nášho kontinentu stačí, v Drážďanoch sa mu zdá, že je vo Florencii a v Prahe zasa akoby bol v Benátkach. Tento príjemný chaos z podobností stavieb z rovnakých období zvlášť umocňuje prítomnosť riek, ktoré brehy svojich miest tak verne umývajú. Stále si tak tečú a svojim mestám nikdy neutečú. Zvláštne, však? Úprimná rada: do Prahy sa ani nechystajte, ak si v nej nedoprajete aj kúsok mágie, akú ponúka Vltava. A ak Vltavu spoznáte ešte aj z jej nočnej hladiny, to už bude ďalší originálny pocit, ktorý sa vám vreže do pamäti na celý život. Plavba Vltavou je proste taký kúsoček luxusu, do ktorého zloženia sa so sofistikovanou českou etiketou zvyčajne na loď pribaľuje aj: trblietavý šuchot rieky akoby pražských

Keď sprievodca skončí svoj výklad, do konca plavby vám už lichotia iba klavírne tóny Smetanu a vtedy nastáva hra storočí. Pod Karlovým mostom – crescendo. Stupňujúca sila pod najstarším pražským mostom z roku 1357 – dielom vtedajšieho majstra Otta za vlády Karla IV. V priebehu dňa tu rieka turistov prúdi medzi umelcami, obchodníkmi, atrakciami – skutočné fortissimo...

barokových šiat s nádychom glamouru... okúzľujúci pohľad na architektonické pamiatky, ktoré sa v neskutočných farbách vypínajú vysoko nad riekou... čajky – akoby rozlietané perly z roztrhnutého náhrdelníka... kúzelník či karikaturista... a nenahraditeľný gastronomický zážitok z českého á la carte menu...

Nočný Smetana spustí pod mostom piano s pohľadom na nemých aktérov noci – 30 sôch z obdobia baroka... Dve hodiny zahalené luxusom vám ubziknú ako okamžiky na krídlach sna. Ale forte z Vltavy si vo vás ešte stále hrá a bude hrať... 


Rovina 2014 01 02