Page 1

68 11 – 12 2016

Nový život Mesačník pre literatúru a kultúru

NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 11 – 12

ROZKOŠ Z TEXTU 1


MODERNÁ A POSTMODERNÁ SRBSKÁ POÉZIA VO VÝBERE VÍŤAZOSLAVA HRONCA IVAN V. LALIĆ (1931 – 1996)

Hlas, ktorý spieva v záhradách Ako ulovím ten hlas, ktorý vyplával zo mňa Ako vták z neba a úplne sa odcudzil, Sám sebe vystačujúci a vedomý svojho jestvovania, Ten hlas, ktorý sa nevinne vysmieva svojmu domovu Z krvi a mäkkého nepoznania, keď spieva Kdesi vo svojom čistom okolí, ktoré nemôžem Našmátrať svojimi poranenými prstami, ani obohnať Pridlho klamaným pohľadom (azda tam, na vrchu Schodišťa?) Ako ulovím ten hlas, Kedysi dávno narodený v mäse môjho prvého precitnutia, Ako čudný a slepý cudzinec, čo rýchlejšie dozrieva, Hlas, ktorý teraz spieva v zelenom priestore Záhrad z tamtej strany sluchu, zmenený na vtáka. Bojazlivo, aby som neporušil nejaké zákony, Ktoré nepoznám, plúžim sa vedľa stien, Mrežovaných stien skutočnosti, s prvými stopami Mravčej únavy v pohyboch končatín. Komu sa priznať zo zbytočného lovu, koho sa spýtať, Koho, v rovine zo slnka a modrého dechtu, Koho, na lavičke v skamenenom stromoradí. Koho sa spýtať na ten hlas v záhradách? Ľudia kladú ruky na zvyknuté stoly. Zmáčajú chlieb do soli, smejú sa alebo odchádzajú, Najčastejšie dverami, a miznú v sebe, Alebo bez seba. A mŕtvi, ktorých sa bojím Spýtať sa, lebo možno veľa, veľa toho vedia, Tí si nás nevšímajú, lebo sú zaujatí Pozorným rozoberaním svojich bývalých osudov, Ako hodinári, aj tak mimo záhrad. Predsa zostáva možno jediný strom na vetre, Nejaká ulica a troška tej zrelosti trvania, Akési zlámané hračky, a zostáva aj hlas, Hlas, ktorý tu voľakedy býval A teraz spieva v záhradách. NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 11 – 12

Preložil Víťazoslav Hronec ROZKOŠ Z TEXTU 1


ROZKOŠ Z TEXTU ANNAMÁRIA BOLDOCKÁ-GRBIĆOVÁ

„Tušta i tma” Rozjímanie na tému geto Po srbsky tušt: portulaka zeleninová (lat. Portulaca oleracea). Známa aj pod ľudovými názvami šrucha zelená – siata, kuria noha či portulák je rastlina, druh buriny. Rastlina je vo veľkej miere invanzívna, je nenáročná, rastie spokojná s malým, a môže zadusiť ostatné rastliny... Frazéma doslovne znamená: Množstvo také, že všetko začierni. Vezmime tak napríklad ako východiskové ponímanie jedného Umberta Eca (1932 – 2016). Sú dve skupiny obdivovateľov jeho impozantnej bibliotéky. Prví považovali imAnnamária Boldocká-Grbićová (1972) je profesorka slovenského jazyka a literatúry, redaktorka pozantnú súkromnú kolekciu prečítaných a novinárka v slovenskej redakcii RTV. V súčasnosti kníh za „ego-trip”. Tí druhí, ktorých je, rozučí slovenčinu na Gymnáziu Jána Kollára so žiachodne menej, chápali, že neprečítané knihy kym domovom v Petrovci. sú v prvom rade nástroj pátrania. Prečítané Píše publicistické texty, eseje a poviedky. knihy sú menej hodnotné od tých neprečíZískala novinárske ocenenia časopisu Vzlet (1998), RTV (2005), Cenu Jána Makana (2014) a cenu taných... Bibliotéka má obsahovať aj literana literárnej súťaži Nového života (2015, 2016). túru, ktorá vám nie je známa a ktorú máte odhaliť. Poznatky sa akumulujú skúsenosťou a rokmi, teda neprečítaná literatúra sa po čase na vás začne pozerať výhražne! Nazvime tie neprečítané knihy „antibibliotékou.“ Urobme pomyselnú paradigmu, skôr parafrázu, takéhoto ponímania prvého pera s našimi knihami, teda tými, ktoré vznikli u nás, na slovenskej periférii. Aj tieto patria takpovediac do korpusu akejsi „antibibliotéky”: jednak kníh neprečítaných, jednak tých zatiaľ nenapísaných. Teda podľa následne vyvodenej tézy z hore uvedeného, kníh hodnotných. Tieto knihy sú buď mimo záujmu, buď sú nenapísané. To neprečítanie nepredpokladá vôbec nikým, podobne ako to nenapísanie nepredpokladá nenapísané žiadnym perom! A zase ich hodnota je súmerná vyspelosti percipienta. Akokoľvek, vyhrážne pôsobia! Pre Eca, rozhodne, to je jeden! Pre koho ďalšieho? Koho poďkajú, nutkajú na ich prečítanie!? Na ich odhalenie! Tu sú v rade tí, ktorí študujú, ktorým na literatúre skutočne záleží, ktorí ešte čítavajú, ktorých inercia ťahá prečítať niečo z tejto strany! Ide len o malú, nebadanú hŕstku. Elitnú čitateľskú obec. Avšak ich neprečítanie je, samozrejme, podmienené aj faktom, že keď robíš niečo autentické, prvý výsledok toho je, že nemáš veľké publikum, lebo veľké publikum existuje pre klišé – pre to očakávané a predvídavé. Nebolo dané každému písať! Nie je každý z takejto šľachty! A tak aj má byť, šľachta pera má byť v slonovinovej veži! A ako taká mala by byť ostro sledovaná, čiže ostro vyberaná! Chránená a ochránená a má prejsť dlhé cestovanie do vlastných výšin, na výslnie veže! NOVÝ  ŽIVOT / 2016 / č. 11 – 12

ROZKOŠ Z TEXTU 1


A ako taká ani nečaká, že potom tých čitateľov bude moc! Akokoľvek, nadbytok neodhalených hodnôt by v nej bolo, pán Eco, bez ohľadu na jej priveľmi úzke označenie ako menšinové! Dobrá literatúra je dobrá literatúra! Len ju treba odhaľovať! A to, že sa ľudia stali ľahostajní voči všetkému, čo ako konečnú konzekvenciu nepredpokladá nejaký druh materiálneho vlastníctva, to je urážajúce a, ako vravíte, výhražné! Ide nám tu o to nenapísanie! Vraj, nenapísanie?! Ako to, veď píšeme v týchto dňoch vari všetci! V doméne záhaľky a zábavy, „šlampavosti“ a virtuálnych „hocičovín“! V novinách, v blogoch, na walloch, každý má čo povedať, vysloviť tú-ktorú múdru a zdieľať ju s celou pospolitosťou virtuálneho provincializmu... Na dôvažok drvivá väčšina sa cíti uľuľkano, učičíkano vo svojej nevedomosti a je nepriateľsky naladená voči všetkým, ktorí toto žiadajú prízvukovať. Nenapísané knihy jednej menšiny čakajú na začiatočníkov, celkom smutná danosť to je, vzhľadom na to, že tých poctivých naslovovzatých začiatočníkov je len málo, všetci sú viac-menej už afirmovaní, všetci sa bleskurýchlo stačili afirmovať. Sebaproklamovane. A tak sa dostávame k tvrdeniu: sme „getoizovaní” pozitívnou diskrimináciou. Nikomu sme hlavne nie načim, ani tak k sebe samým. Nie sme načim ani veľkým dvom literatúram. Takže veľmi nám je treba, aby sme tak aspoň sebe samým boli trošku načim! Odsúdení sme na seba samých. Na sebaproklamovanie, sebaspokojnosť a sebarešpektovanie. Na mýtus o literatúre menšiny. A preto to celé má hodnotu, hoci niekedy aj bez tej pravej hodnoty, lebo sa dnes všetko dá pretlačiť. Nemáme čo stratiť, sme malodušní. Najvyššiu moc nezaujíma literatúra, ona si myslí, že tá nie je podstatná. A prečo by myslela opačne, keďže si aj my sami myslíme, že nie sme dôležití. „Menšinový spisovateľ sám pristáva na putá.“ (László Végel) Nikto nám nesmie zaprieť ten pocit dôležitosti vo vyvracaní pocitu, že nie sme dôležití. A dnešný cyber realizmus nezaujíma literatúra. Stačia len polovičaté banálne smajlíkové našpúlené myšlienky. Neexistuje píšuci, ktorý sa neraz chcel vzdať písania! Jeho práca sa vždy začína od nuly. Neraz je to také silné, že sa stretáva s pocitom, akoby sa týmto nikdy ani nezaoberal, že nikdy nedokázal vytvoriť náramnú syntagmu, kde to ešte metaforu... Ovenčený tým pocitom hanby, že nevie, že nemá na to písanie mechanizmy, že sa v tom písaní nevynachádza! A že treba, tým pádom, aby ani nepísal... To u niekoho písanie pripadá adrenalínový šport, jednak aj zo strachu z neprijímania. Neafirmácie! Niektorí sú zasa profesionálni spisovatelia od narodenia! Čo zväčša sa dvojnásobne viac berú za spisovateľov, veď počítajú na to, že treba písať na našom rohu sveta! Dochádza tým pádom k inflácii píšucich. A z toho je ďalšia kontradiktórnosť. Keď je tá inflácia, znamená to, že sa rozhybáva veľa pier, a tak sa nestráca kontinuita. Musí byť veľa šustrov, čo sa držia kopyta, čo sú pripravení poézii obuv niesť, keď holá-bosá stúpa poza humní. Ale zase, treba tu byť opatrný. Nájsť lad a sklad. Kto bude hodnotiť a vyberať to, čo je hodnotné? Aby bola filtrácia, skalný hodnotový systém, a tá nie vždy existuje! Aby sa nezadusila kvalita v tom, čo existuje. A potom ako nájsť tú kritickú masu, ktorá by sa tešila úspechu toho druhého? Druhého – ale z toho istého kmeňa. Neexistuje kolektívne cítenie pre kvalitnejšie píšuceho. Sme v úzkych, lebo sme príliš úzki s veľkými osobnými pretenziami. Ale to je také ľudské, aj u svetových, nielen u menšinových píšucich! Ďalšia skleslosť drží neopravdivých spisovateľov od nenapísania kníh! Bojíme sa vlastného jazyka! Lebo si dovoľujeme takú drzosť, aby nám vypadával… 2 ROZKOŠ Z TEXTU

č. 11 – 12 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT


Milina Balážová: Anjel, olejomaľba, 2016

A preto keby som tak vedela písať, opýtam sa spolu s vami, nač mi je text, ktorý píšem, aj tak je pre mňa príliš neskoro! Už nepatrím ani do okruhu začínajúcich, a ani k afirmovaným sa neupíšem... Som v dákom dobrovoľnom „gete” s tými, čo im záleží na tom, čiže lepšie povedané, čo trvajú na tom, že ešte stále nevedia... Najľahšie je, samozrejme, sa ohrádzať, avšak dobrý vkus mi napovedá, že v tom množstve „kadečohosti” nedočahuje každý. Konečne, to závisí od voľby. Mimochodom, portulaka je pre niekoho burina, pre niekoho liečivka. Malo by sa, ale sa nemôže. Ešte stále! NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 11 – 12

ROZKOŠ Z TEXTU 3


CHAT JÁN ZAMBOR @ VLADIMÍRA DORČOVÁ-VALTNEROVÁ @ GOJKO BOŽOVIĆ

Bratislava – Maglić – Belehrad

Existencia a identita sú staré témy poézie, mení sa iba ich chápanie Báseň je priestorom univerzálnej ľudskej identity vdv@ Básnická identita je osobitný druh existencie, dominujú v nej univerzálne a abstrakné pocity. Gojko Božović, básnik, literárny kritik, esejista a vydavateľ z Belehradu, vo svojej eseji Kultúra ako kapitál hovorí, že kultúra je kapitál tak v skutočnom, ako aj v symbolickom zmysle. Jeho spolubesedník Ján Zambor v zbierke Nádhera zmesi, ktorá je súčasťou knihy Sťahovavé srdce (2007) a konkrétne v rovnomennej básni z opusu španielskej tematiky, v ktorej „Všetci medzi sebou hovoria po španielsky, Estónky, Rumunky, Bulharky a Brazílčania, iba dámy z Ukrajiny, Kazachstanu, Kirgizstanu a Uzbekistanu znova – z nostalgie? – po rusky“, konštatuje: „Niekedy priveľmi sám, / akoby som ani nebol. Byť / je byť kompatibilný.“ Ak bytie pozorujeme ako identitu a identitu ako bytie, čo je identita pre vás? Ako ju vnímate a spracúvate vo svojej básnickej dielni, v ktorej preferujete minimalizmus, ale nestránite sa ani dlhších lyrických pásem, prízvukujete zakotvenosť básne v  životnej empírii a súčasne báseň ako umeleckú stavbu? zamborj@ Keďže ste si osobitne všimli moje pásmo Nádhera zmesi, môžem vyjsť pri uvažovaní o identite z nej. Toto relatívne rozsiahle lyrické pásmo možno chápať ako súčasnú simultanistickú báseň. Ako vieme z dejín poézie 20. storočia, tento básnický žáner iniciovali Guillaime Apollinaire a Blaise Cendrars, rozvíjali T. S. Eliot a Ezra Pound a pozoruhodne inovačne uplatnili napríklad Octavio Paz a Miroslav Válek. Takéto pásmo ašpiruje na komplexnejší obraz situácie súčasného človeka a sveta. Spája sa s tradíciou básnického kubizmu, s  jeho mnohorozmernosťou. Na podobe môjho simultanizmu v  básni Nádhera zmesi sa podpisuje najmä multikultúrnosť. Prispievajú k nemu aj rozmery postmoderného či dekonštrukcionistického diskurzu. Pásmo akoby zodpovedalo definícii postmoderny od Octavia Paza ako znásobenej moderny („una modernidad aún más moderna“). V plnosti si to uvedomujem až teraz. Báseň totiž vznikala spontánne pod tlakom bohatých zážitkov, pravda, medzi nimi boli aj zážitky intelektuálneho charakteru. Nádhera zmesi sa viaže na môj trojmesačný pobyt v Madride roku 2003 na hispanistickom literárno-lingvistickom kurze, na ktorom sa zúčastnilo 25 učiteľov z rozličných rozvojových krajín a krajín prístupového procesu a rozdielnych svetadielov. Tri mesiace som žil v multikultúrnom prostredí. V prvej časti tejto cyklickej básne z istého odstupu fragmentárne predstavujem pestrú galériu prevažne ženských postáv rozličnej národnej, kultúr4 CHAT

č. 11 – 12 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT


NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 11 – 12

CHAT 5

Ján Zambor

nej a náboženskej proveniencie, rozdielnych pováh a správania. Istá nostalgia za minulým v obraze niektorých postáv tiež súvisí s identitou, ktorá sa od rozmeru minulého v človeku nedá odmyslieť. Problém identity má napríklad aj podobu vzdania sa svojho v  prospech cudzieho z  pragmatických dôvodov, čo je zdrojom ľútosti i dobromyseľnej irónie: „Moletná Bulharka Stela má bujné vlasy prefarbené na blond. S prirodzenými gaštanovými by bola krásna.“ Možno to povedať aj tak, že niektoré účastníčky kurzu si nasadzujú masky, aby v  španielskej metropole uspeli. Tieto veci podávam v nadľahčenej modalite. V druhej časti básne približujem diachrónny, najmä architektonický multikulturalizmus Toleda. V súvislosti s týmto mestom sa tam objaví aj výraz nádhera zmesi. V tretej časti na pozadí pocitu uplývania času, ako ho evokuje madridská rieka Manzanares, relativizujem totožnosť madridských zrekonštruovaných historických stavieb a parkov v porovnaní s ich pôvodnou podobou. Vo štvrtej časti, z  ktorej pochádza Váš Ján Zambor (1947) je slovenský básnik, literárdruhý citát, silne pociťovaná samota a izolony vedec a prekladateľ. Pôsobí na Katedre slovenvanosť lyrického subjektu vo veľkomeste, skej literatúry a literárnej vedy Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. absencia, zablokovanie komunikácie vedie Vydal básnické knihy: Zelený večer (1977), Nek  charakteristike jeho situácie Byť / je byť odkladné (1980), Kôň na sídlisku (1983), Plné dni kompatibilný, ktorá je podľa mojej mienky aj (1988 ), Pod jedovatým stromom (1995), Soprán všeobecnejšou charakteristikou situácie člodažďových kvapiek (2000), Melancholický žrebec veka v súčasnom svete. Táto veta má platnosť (2003), Sťahovavé srdce (2007), Zelený večer (2012), Obnova / Adnajlenne (2013), Dom plný neviditeľexistenciálnej gnómy, poznania, ktoré vzišlo ných (2014). z konkrétnej skúsenosti. Výrok možno vyklaUverejnil početné literárnovedné a odborné dať aj širšie. Kompatibilnosť nie je možná bez publikácie a preklady zo svetovej poézie. vzťahu k  inému či iným, bez istej miery ich Získal ocenenia: Prémia (Ceny J. Hollého) Liteidentity. Je podmienkou plnohodnotného rárneho fondu (2001, 2005, 2007), Cena Klubu nebytia, ba vlastne aj bytia vôbec, prežitia. Nie závislých spisovateľov (2010, 2013), Prémia za literárnu tvorbu (2013). je možná ani bez rešpektovania osobitosti Žije v Bratislave. toho druhého, teda tolerancie. V piatej časti sa téma samoty a spoločenstva rozvíja v súvislosti s inváziou do Iraku a madridskými masovými protestnými demonštráciami, na ktorých sa subjekt básne zúčastňuje a v jednej oblasti svoju osamotenosť prekonáva: Širokými ulicami postupuje rozvodnená ľudská rieka. Každý sám a nečakane spolu. Osamotený úzkostný tlkot a znezrady jeden spoločný nesmierny tlkot. Posledná šiesta časť sa viaže na návštevu Portugalska, v ktorej bar s názvom Onda na najzápadnejšom cípe európskej pevniny na brehoch Atlantiku subjektu pripomenie rieku Ondavu v jeho slovenskom rodnom kraji, „rieku... chlapčenského snenia o lodiach a moriach“. Je to jeden z dôležitých zavŕšujúcich akordov básne. Touto skicovou rámcovou interpretáciou z jedného hľadiska sa problém identity v tejto básni nevyčerpáva. Jej zjednocujúcim znakom a sémantickým gestom je fascinácia


Gojko Božović

etnickou a kultúrnou pestrosťou sveta. Ako o  tom svedčí táto báseň aj iné básne mojej zbierky a iných kníh, v nijakom prípade nie som stúpencom straty etnickej či národnej kultúrnej identity a  kultúrnej unifikácie. Na druhej strane národné vnímam ako špecifický priesečník vzťahov. Fascinácia pestrosťou sa však už v  básni Nádhera zmesi zakaľuje tragickými motívmi vojny a teroristického ohrozenia. Motív terorizmu naplno prepukne v ďalšej básni zbierky Vlak všetkých inšpirovanej teroristickými útokmi na madridské prímestské vlaky. Hororové obrazy nie sú surrealistické výtvarné exponáty v galérii, surrealistické básnické vízie, ani nejaké postmoderné simulákre, sú realitou súčasného sveta. Predpokladám, že vzhľadom na to, že žijete v  turbulentnom priestore s  tragickými udalosťami minulých rokov, ktorých stopy ešte nevychladli, sa s podobnou problematikou vyrovnávate aj vy. Aké problémy identity exponujete vo svojich básňach? božovićg@ Existencia a identita sú staré témy poézie, mení sa iba ich chápanie. Ono nemôže vždy byť rovnaké, mení sa tak, ako sa mení samotná poézia, rovnako sa mení aj zažívanie identity v nových existenciálnych výzvach. Náš svet sa dramaticky mení. ZmeGojko Božović (1972) je básnik, literárny kritik, esejista a vydavateľ. nil sa spôsob, akým píšeme. Zmenil sa spôVydal básnické knihy: Podzemni bioskop (1991), sob, ktorým komunikujeme, dokonca sa Duša zveri (1993), Pesme o stvarima (1996), Arhipezmenilo aj to, že čoraz menej komunikujeme lag (2002),  Elementi (2006) a Obližnja božanstva priamo, keďže častejšie komunikujeme (2012); esejistické knihy: Poezija u vremenu. O srpskoj prostredníctvom digitálnych sprostredkopoeziji druge polovine 20. veka (2000) a Mesta koja volimo. Eseji o srpskoj poeziji (2009). vateľov. Zmenili sa technológia a  spôsob, Zostavil viaceré antológie. Je majiteľom a hlavakým sa ona zúčastňuje v našej každodenným redaktorom vo vydavateľstve Arhipelag. nosti. Dramaticky sa zmenil status kultúry. Získal ocenenia: Cena Matićov šál, Cena Branu Ona po prvýkrát v  modernej dobe nie je Cvetkovića, Cena Đuru Jakšića, Cena Branka Ćopića dominantná matrica moderných spoločena Cena Europa Giovani International Poetry Prize. stiev nezávisle od ich sociálnej alebo ideoloŽije v Belehrade. gických profilácií. Na druhej strane svet vošiel do obdobia nekonečnej zábavy, a ako sa teraz veci majú, neplánuje sa v bližšej dobe zo stavu umŕtvenosti onedlho dostať. Stredná vrstva, na ktorej v modernej dobe spočíva vysoká kultúra so svojimi obsahmi, sa vo veľkej miere vzdala vysokej kultúry ako zdroja svojej historickej a sociálnej legitimity. Tie dve sily, kultúra a stredná vrstva, nerozlučiteľne zviazané v epoche moderny, tvarovali spoločenskú stabilitu alebo obnovovali spoločnosť z popola historických zlomov, ku ktorým spravidla prichádzalo, aby sa narušila rovnováha síl, ktoré tvarujú epochálny horizont. A vo chvíli nášho rozhovoru dejiny sa ohlásili nahlas. Dejiny sa ani neskončili, ani nespoznali svoj koniec, nie je to ani nešťastné privilégium iba malých národov. Dnes sa hovorí o kríze, ale podľa všetkého v kríze je i sama kríza. Najviacej sa hovorí o ekonomickej kríze, ale myslím si, že je ona menej dôležitá ako kríza zmyslu a kríza vkusu, a obe tieto krízy zachvátili súčasný svet v úplnosti. Odtiaľ sa na javisku našej existencie objavujú výzvy, ktoré sa do včerajška zdali byť nemožné, prinajmenšom ako pamätník na minulé a  racionalizované dejiny. Veľké zlomy, ktoré sa dejú pred našimi očami, od radu vojen 6 CHAT

č. 11 – 12 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT


v najrozličnejších bodoch sveta po stratu bezpečnosti Západu, od terorizmu ako epochálnej skúsenosti a nielen ako výrazu jednotlivého zúfalstva alebo úmyslu, po všeobecný pocit neistoty, ktorý je spoločný pre všetkých bez ohľadu na to, že takmer každý vidí príčiny na rozličný spôsob, od nespokojnosti ako osobného alebo globálneho pocitu prakticky každého nášho súčasníka po strach, ktorý nás robí ľudským spoločenstvom omnoho viacej od veľkých ideí, ideológií alebo projekcií, ktoré sú v najväčšej miere marginalizované. Žijeme s ešte nevychladnutou históriou, a už prišla nová vrstva dejín, a so všetkým tým teraz treba žiť. Odtiaľ ani existencia, ani identita nemôžu byť večne rovnaké a skamenené, naopak, stoja v  dynamickom vzťahu s  okolnosťami, z  ktorých sú iba niektoré opísané. A  zvlášť treba mať na zreteli, že existencia je náš najširší rámec vyplnený množstvom historických a spoločenských okolností, ale aj tým, čím sme my schopní, vedľa všetkých tých okolností a  oproti nim, tvarovať ako vlastnú skúsenosť a  ako vlastnú realizáciu. Z druhej strany identita vzniká a navrstvuje sa práve v sieti existenciálnych okolností a viacej závisí od nás než samotná existencia. V dvoch novších básnických knihách Prvky (Elementi) a Neďaleké božstvá (Obližnja božanstva) siahol som po forme kroník ako najčastejšom básnickom výraze. Z jednej strany takto som overoval, nakoľko je mýtické alebo historické myslenie prítomné v prúdoch súčasnosti a  moderného myslenia, nakoľko sú niektoré jazykové a  kultúrne formy prítomné aj ako výraz moderných čias. Z druhej strany zaujímalo ma, či sa niektoré staré príbehy a  večne dôležité pravdy môžu vyjadriť jazykom našej doby. Preto je kronika vhodná ako forma skúmania stykov medzi mýtickým a moderným, ktoré sa v rôznych historických obdobiach stále oživuje s veľkou silou. Avšak kronika bola závažná aj ako forma uvažovania o dejinách a súčasnosti, existencie a myslenia, skúseností a imaginácie. Práve v tom vzťahu dejín a súčasnosti tvaruje sa aj otázka existencie a identity. Pred týmito knihami som uverejnil básnickú knihu Archipelág (Arhipelag). Jej kľúčový rámec bol obsiahnutý v samotnom názve. Archipelág je v prípade tejto knihy metafora rozvrstveného, rozplynutého, disperzívneho subjektu. Taká vlastnosť subjektu je odrazom modernej doby. Už nik nie je človek jedného myslenia, jednej skúsenosti, jednej existencie v  priebehu celého svojho života. Každý z  nás v priebehu jedného ľudského dňa zistí nespočitateľné množstvo informácií, zažije množstvo udalostí, prežije silné emócie. Žiaden subjekt už nie je monolitný, obraz archipelágu sa stáva jeho prirodzeným výrazom. Dospievame tým k postoju, že rozbúrená existencia vyvoláva a skúma, mení a tlačí identity, s ktorými prichádzame do styku. Ako sa Vám javí súčasný svet? Ako prežívate jeho premeny? A ako to, čo opisuje súčasný svet, môže nájsť ozvenu v súčasnej poézii? zamborj@ Súčasný svet je naozaj zachvátený krízou zmyslu a vkusu. Priestor, ktorý by mala obsadiť hodnotná literatúra, obsadzuje makulatúra. Slovenské médiá môže dlhodobo zapĺňať moderátor literárnych programov s pochybným vkusom, pre ktorého je literatúra iba zábava. Donekonečna sa píše o  nehodnotných knihách. Zahmlieva sa aj stráca hierarchia. Odmietam sa zúčastňovať na tomto trende. Napriek všetkému sa nevzdávam zápasu, hoci ho vnímam ako osamelý a neraz mám blízko k pocitom márnosti. Kríze vkusu a beztvarosti veršovej produkcie sa usilujem čeliť výrazným umeleckým tvarovaním básne, pričom netradične pracujem aj s prvkami mnohorakej literárnej tradície. NOVÝ  ŽIVOT / 2016 / č. 11 – 12

CHAT 7


Za dôležité pokladám aj to, s čím a s kým sa konfrontujem. Premieta sa to v mojej pôvodnej poézii, v písaní o poézii iných a v básnických prekladoch. Orientujem sa na to, čo pokladám za preukaznú umeleckú hodnotu. Je to reakcia na hodnotový chaos a má to aj existenciálnu motiváciu spočívajúcu vo vedomí krátkosti vlastného života, ktorý by sme predsa nemali premárniť. Výraznú konkretizáciu „disperzívneho subjektu“ ako „výrazu moderných čias“, o ktorom hovoríte, nachádzam v slovenskej poézii už v lyrických zbierkach symbolistu Ivana Kraska (Nox et solitudo, 1909; Verše, 1912); sám som jeho lyrický subjekt v monografii o tomto básnikovi označil ako rozptýlený či difúzny a dezintegrovaný. V básni Ja subjekt predkladá rad duchovných alternatív, aj diametrálne odlišných, ale nevie sa prikloniť ani k jednej z nich, a tak svoju situáciu charakterizuje takto: „iba chaos všetkého toho, dusná neurčitosť, šíra rozptýlená šedá hmla...“ Ďalším slovenským básnikom, ktorý v  poznávacom procese pracoval s princípom alternatívnosti, bol v šesťdesiatych rokoch minulého storočia Miroslav Válek. V súvislosti s ním a s Jánom Stachom sa hovorilo aj o „viacčlennosti vedomia“, o jeho „viacsubjektovosti“ (František Andraščík). Poznám to i z tvorby Octavia Paza a Jorgeho Luisa Borgesa. Z  mojej poézie môžem ako využitie princípu alternatívnosti spojeného so zmenou optiky uviesť odsek z básne Zranení (Dom plný neviditeľných, 2014), ktorý kontroverzne nadväzuje na moju báseň Rana rána (Soprán dažďových kvapiek, 2000): Možno aj ten, čo rozsekal na kláte ružu zo susedovej záhrady a ja som ho označil za zlého, bol iba veľmi nešťastný, zranený nemohúcnosťou vyhrabať sa zo svojej biedy. Dávnejšia báseň Rana rána sa končila takto: Z ruže princeznej čírych rán je ruža rana Pane od zlého človeka nás chráň! V istej chvíli som pocítil potrebu ten istý fakt interpretovať inak. Ani významové tvarovanie udalosti, jej videnie, nie je niečo navždy dané, nové okolnosti,  nová skúsenosť a reflexia môžu viesť k inému výkladu. Ako autora ma zaujíma, ba bezprostredne sa ma dotýka, čo sa deje so životnými hodnotami. Je to tiež priestor reflektovať ich z hľadiska identity. Vyrovnávam sa s tým ako lyrik, v ktorého básni je dôležité prežívanie subjektu, ktorý sa neprezentuje veľkými ideami, ale citlivosťou vo vzťahu k všetkému, o čom píše, aj vo vzťahu k svetu. Citlivosťou k ľudským a iným živým bytostiam, osobitne k zraneným, k prírode, ku krajine, ku kultúrnemu dedičstvu. Citlivosť je konkrétna. Citlivosť je výraz clivoty po strácanom a stratenom spojení, po celistvosti a výraz túžby po nich. Citlivosť v sebe nesie potenciál obnovy. Ako básnickú príležitosť i  potrebu som pocítil odklínanie krajinných priestorov a  objektov, najmä prírodných, ktoré nám môžu pripadať ako indiferentné, ich hĺbkové zvýznamňovanie a tým aj domestikáciu a duchovné zhodnocovanie. Potenciál obnovy nachádzam aj v uzlových a významných postavách slovenskej a európskej kultúry (Konštantín Filozof, sv. Ján z Kríža a sv. Terézia Ježišova, Ľudovít Štúr a iní slovenskí romantici, ďalší inonárodní a slovenskí básnici a výtvarní umelci, najmä z 20. a 21. storočia). 8 CHAT

č. 11 – 12 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT


Ak už je leitmotívom nášho rozhovoru identita, žiada sa mi poznamenať, že subjekt mojej poézie je citlivý na akúkoľvek manipuláciu. Nebola iba vecou bývalého režimu, musíme jej čeliť aj dnes a v situácii zámerného zneprehľadňovania vecí je to ešte zložitejšie. Potreba väčšej pružnosti v našej komunikácii s ľuďmi a tolerancie, ktorú prináša naša doba, pre mňa neznamená rezignáciu na individuálnu totožnosť (niekedy aj za cenu samoty), čo má aj morálny rozmer. Aké miesto v  poézii pripisujete citlivosti, senzibilite básnika, upínate sa vo svojich básňach aj ku krehkým klíčkom obnovy? božovićg@ Áno, kríza vkusu. Písal som a hovoril viackrát o nej, lebo ona je skutočným príznakom našej doby. Stále sa hovorí o iných krízach, najčastejšie sa hovorí o ekonomickej kríze, a nehovorím, že to v určitej miere nie je pravda. Ale kríza vkusu je matka všetkých kríz. V dôsledku toho sú hodnoty zanedbané a potlačené, alebo jednoducho nevznikajú v takej miere, ktorá je nevyhnutná. Literatúra je v najväčšej miere mimo verejnosti, a iba pred dvadsiatimi rokmi ona bola štandarná časť každodennosti každého priemerne vzdelaného človeka. Ale v súčasnosti aj priemerne vzdelaných je čoraz menej, i keď formálne vzdelaných je viac než v minulosti. Erik Hobsbaum pre niekoľkými rokmi hovoril o  konci kultúry: stredná vrstva sa vzdala kultúry, a  kultúra v  modernej dobe spočívala práve na nej, podobne ako aj každé spoločenské zriadenie v posledných dvoch storočiach základ svojej legitimácie malo vo vysokej kultúre. Teraz sú okolnosti úplne inakšie a musíme sa organizovať na nepriateľskom území zábavy a masovej výroby predstavení a senzácií. Vonkoncom neprajný kontext pre literatúru, zvlášť pre vznik a chápanie poézie. Som hlboko presvedčený, že otázka vysokej literatúry bude doriešená entuziazmom a charakterom. Každý z nás sa občas cíti veľmi osamelý vo svojej práci a vo svojich presvedčeniach, a každý z nás má na to právo. Ale ak sa vzdáme, nebude to len ďalšie prázdne miesto, ale aj zápas o  vkus zostane bez ešte jedného spojenca. Naša výhoda je, že vieme, čo obhajujeme a čo zastupujeme, ale aj to, že vieme, že boj o dobro nikdy nebol ľahký a jednoduchý. Ale vrátim sa k Vašej otázke, ktorá mieri na niektoré z kľúčových výziev modernej poézie, a tak aj poézie, ktorú píšem. Najprv niekoľko slov o senzibilite či citovosti básnika. To je dôležitá téma, pretože dlhšiu dobu bola vystavená určitému druhu podozrenia. Aj samotná poézia sa snažila nájsť ju a objaviť celý rad stratégií – od irónie a cynizmu cez ozvláštňovanie a kritické tóny po postupy depatetizácie – ako pokusu, aby sa citovosť stala možná a primeraná. Verilo sa, že je citovosť smrteľný hriech poézie a že je najväčšie nebezpečenstvo pre poéziu, ktorá by na rizikovom teréne citovosti bola daná do súvisu s patetikou, rétorickým poetičnom a sentimentalizmom. Naše obdobie je obdobím irónie, takže sa aj v poézii a v každodennosti radšej hovorilo z uhla humoru a irónie ako z aspektu emotívnosti. Z druhej strany moderná poézia je obrátená k podozreniu a prehodnocovaniu, v dôsledku čoho systematickej previerke vystavovala aj samotný vlastný základ a historické trvanie. Tu je otvorená aj otázka citovosti a otázka depatetizácie ako jednej z výrazových foriem moderných čias. Verím, že citovosť nemôže byť vytlačená z poézie. Dokonca podobne ako ani irónia. Verím, že je vo všetkom základná otázka miery, a najmä v poézii. V prvých básnických knihách, od Podzemného kina, cez Duše zverí, po Knihu o veciach, častejšie som použil iróniu. Básne v tých knihách som písal na samotnom začiatku osemNOVÝ  ŽIVOT / 2016 / č. 11 – 12

CHAT 9


desiatych a v prvej polovici deväťdesiatych a v tých prevratových a búrlivých historických časoch som cítil silnú potrebu ironickej interpretácie ťažko znesiteľnej skutočnosti, ale už v Knihe o veciach irónia ustupuje časť svojho miesta iným básnickým postupom, od naratívnosti a  evokačnosti, po citovosť. Toto v  žiadnom prípade neznamená, že vtedy, v polovici deväťdesiatych, sa skutočnosť pre mňa stala znesiteľnou. Nestala sa. Ale cítil som potrebu intenzívnejšie ju križovať s inými časovými plánmi, aby som do každodennej skúsenosti vpletal skúsenosť dlhšej trvanlivosti, od kultúr po dejiny a kultúrno-jazykovú pamäť. A ten postup sa stal výraznou charakteristikou mojich nastávajúcich básnických kníh: Archipelág, Prvky až po Blízke božstvá. Báseň prežívam ako chvíľu plnej sústredenosti, v ktorej pri vzniku básne sa zúčastňujú poznania, skúsenosti, umenia, senzácie, postupy, povolané spomienky, emócie, ktoré sa môžu aktivovať. Všetko sa môže stať súčasťou básne, a všetko môže účinkovať v jej tvarovaní, ale všetko môže byť aj nazvyš pre báseň, ten minimálny nadbytok záťaže, pod ktorým sa zlomí os jej konštrukcie. V tom je riziko vzniku básne a jej neopakovateľné čaro. Bez rizika nie sme v úplnosti vedomí hodnôt, ku ktorým spejeme, bez čara to, čo vzniklo, nikdy nepostačuje. Práve v tom vidím obnoviteľnú silu poézie a poéziu ako prostriedok obnovy, možno jedinej, ktorá nám zostala v dispozícii. Básne v knihách Prvky a Blízke božstvá boli vedené takým videním básnickej obnovy, preto ako svoju základnú tému a ako svoju dôležitú výzvu položili otázku mýtických obrazov a výrazových prostriedkov v dráme každodennosti, ako aj schopnosť našej každodennosti, aby v sebe spoznala skúsenosti dlhodobej trvanlivosti. Zostaňme pri poézii. Poézia a skúsenosť? Nakoľko básne splácajú dlh prežitej skúsenosti básnika? Čo sa všetko vtesnáva do skúsenosti básne? Čo všetko obsahuje básnickú skúsenosť? zamborj@ Pokiaľ ide o  vašu formuláciu vzťahu citovosti (emocionality) a  súčasnej poézie v širšom slova zmysle, naše názory sa zhodujú ba až natoľko, že v zásade používame tie isté pojmy. V súvislosti s tvorbou jedného významného moderného slovenského básnika z konca päťdesiatych a zo šesťdesiatych rokov minulého storočia som kvitujúco písal, že nevykazuje citovosť za brány modernej poézie, a pritom píše civilnú poéziu s  rozmermi depatetizácie a  dokonca i  depoetizácie, že intenzívne citové prežívanie sa uňho spája so zvrchovanou intelektuálnosťou a že súčasťou jeho demaskujúcej analytickosti je irónia, ktorá niekedy prechádza do sarkazmu i  do tragiky a absurdity, inokedy nadobúda povahu trpkosti, niekedy láskavosti, a je namierená voči iným ľuďom, meštiackej societe, súčasníkom, usporiadaniu spoločnosti v rámci ľudských dejín i voči samému lyrickému subjektu. Význam konkrétnej životnej každodennej skúsenosti v básni som si osobitne uvedomoval v osemdesiatych rokoch minulého storočia, keď som v nej videl cestu, ako týmto spôsobom dostať do básne reálnu problémovosť skutočnosti. Šlo, pravdaže, aj o autentickosť básne v nedostatočne slobodnej spoločnosti. V rámci slovenskej poézie sme sa o tento spôsob písania usilovali viacerí. Mimochodom, paralelou tejto tendencie bola tzv. poézia experiencie v niektorých západných krajinách. U nás to v istých polohách vyúsťovalo do písania, ktoré nazývam poézia faktu. Takáto poézia sa objavila aj dnes. Mladšia slovenská poetka Mária Ferenčuhová vydala zbierku Imunita, v  ktorej sú podkladom básní chorobopisy. Pokiaľ ide o moje písanie, v posledných desaťročiach väčšiu pozornosť 10 CHAT

č. 11 – 12 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT


Viera Bažaľová: Košík, olejomaľba, 2016

prikladám umeleckej stavebnosti, ale životnú empíriu naďalej vnímam ako dôležité východisko básne a významnú záruku jej hodnovernosti. Pravda, mám aj básne, v ktorých som sa inšpiroval textami, a to rozličnej časovej proveniencie, a nielen umeleckými, ale vždy sa to spájalo so zážitkom. Do hry tu prirodzene vstupuje aj reflexia; niekedy báseň vyrastie iba z nej, pričom sa spája s celkovým textovým obrazom. Sama životná empíria, pravdaže, na báseň nestačí, človek disponujúci bohatými životnými skúsenosťami sa automaticky nestáva tvorcom hodnotného literárneho diela. Pomenovanie básnická skúsenosť by sme mohli oproti pomenovaniu životná skúsenosť vnímať aj ako širší pojem (hoci nemusíme), zahŕňajúci aj autorovu skúsenosť s  básňou, s  čítaním a  písaním poézie, v mojom prípade i s jej prekladaním a literárnovednou reflexiou. Tie, samozrejme, tiež ovplyvňujú podobu mojej básne. Hovorím si: keď niečo umelecky náročné viem spraviť ako prekladateľ (pokúšal som sa dokonca preložiť Zaumné verše Velimira Chlebnikova), prečo by som to nevedel spraviť ako pôvodný básnik. Keďže sa v  písaní o  poézii a pri NOVÝ  ŽIVOT / 2016 / č. 11 – 12

CHAT 11


prekladaní poézie (najmä ruskej, španielskej a hispanoamerickej) orientujem na ozajstné hodnoty, pociťujem tlak na zreteľnú umeleckú totožnosť vlastnej pôvodnej poézie. Pri úvahách o identite v poézii je jej umelecká identita podstatná, báseň má byť predovšetkým básňou. V poslednej básnickej zbierke Dom plný neviditeľných mám na začiatku jednotlivých častí i niektorých básní motto alebo mottá z poézie blízkych básnikov, ktorými som sa zaoberal ako prekladateľ alebo som o nich písal. Je to usúvzťažnenie mojich básní s veršami iných, pre mňa dôležitých básnikov, čiže literárna kontextualizácia, prejav blízkosti či stotožnenia sa s  nimi (ďalší aspekt našej témy identita), ďalej spôsob zrozmernenia vlastných textov a nakoniec aj naznačenie literárneho priestoru, v ktorom sa pohybujem. Naše písanie je aj rozhovor s inými básnikmi. Ustavične komunikujem s básnikmi, ktorí žili v rozličnom čase a na rozličnom mieste (časové rozpätie siaha od stredoveku po dnešok). Mottá a iné intertextové odkazy pritom možno vnímať aj ako manifestáciu istej súvzťažnosti mojej literárnej práce v troch oblastiach: v pôvodnej poézii, v prekladovej poézii a v reflexii poézie. Mimochodom, identita literárneho vedca, identita literárneho prekladateľa, to sú ďalšie možné okruhy nášho rozhovoru. K tomu aspoň toľko: v mojom písaní o iných a v prekladoch je vždy aj osobný prvok – začína sa už tým, že predmetom môjho záujmu je básnik a dielo, ktorého a ktoré si vyberám sám, a ak sa objaví nejaká ponuka, prijmem iba tú, ktorú pociťujem ako kompatibilnú. Tým, pravdaže, nechcem povedať, že sa neorientujem na autorov a diela, ktoré ma posúvajú ďalej a inam, nakoniec už sám rozhovor so silnou poéziou je vždy aj produktívnym prekračovaním seba samého. Ešte jedna poznámka tiež súvisiaca s identitou: v situácii otvoreného sveta, kam chvalabohu patrí aj Slovensko, v  čase možnosti cestovať – hoci len na internete, v  umeleckých prekladoch nastávajú zmeny v chápaní exotického; to, čo sa predtým javilo ako cudzie či exotické a čo si v preklade často žiadalo domestikačnú transformáciu alebo explicitné vysvetlenie, sa už ako také natoľko alebo vôbec nepociťuje, takže sa môže aj ponechať a bez explikácie. V súvislosti s  témou identity a  básne sa mi žiada uviesť, že báseň je priestorom na manifestáciu univerzálnej ľudskej identity, ktorá sa priamo dotýka našej existencie i existencie prírody a sveta. Našu ľudskú identitu v priebehu ľudských dejín napriek všetkému obohatila veľká tradícia kultúry a v rámci nej umenia. Nekultúrnosť, o ktorej inými slovami hovoríte, barbarizácia ľudských vzťahov i vzťahov národov a etník a barbarský vzťah k prírode a svetu, vedie k totálnej deštrukcii, aj k deštrukcii človeka, v konečnom dôsledku je to zo strany človeka sebabarbarstvo. Blízke sú mi verše z dvoch básní Andreja Voznesenského zo zbierky Veštenie z knihy (1994), ktoré uvediem v svojom preklade: Nedouci odstreľujú, plní jedu. Bohom povolaný stavia, má dosť takých bojov. Génius píše abecedu nie cudzou krvou – svojou. Zachráň nás, Pane náš, pred novým žalárom. Náš Rím dnes neboria barbari odniekiaľ. Zachráň nás, Pane náš, pred sebabarbarstvom, pred sebabarbarstvom zachráň nás, Bože náš. 12 CHAT

č. 11 – 12 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT


božovićg@ Som rád, že si dobre rozumieme, hoci je sám rozhovor dôležitejší od vzájomného porozumenia si. Môže sa rozprávať v dobrom tóne, aj keď ľudia rozmýšľajú odlišne. Avšak rozhovor o poézii v dnešnej dobe patrí medzi najzriedkavejšie. Do nich sa zriedka zapájajú aj samotní básnici, a ešte menej možní a skutoční čitatelia poézie. Je to jedna z podstatných otázok v tejto chvíli: ak sa bez skutočného dôvodu vzdáme schopnosti, ktoré sa v dlhom trvaní potvrdili vlastnú antropologickú potrebu, čo sa to, vlasne, stáva s nami? Či sa meníme zvnútra alebo skôr bude pravda, že nám klesajú sily a potreby, kultúrne potreby predovšetkým? Je to ten najlepší spôsob upadnúť do barbarstva. Spomeňme si, že jeden dôležitý prúd európskej poézie modernej doby pojednáva o barbaroch a o tom, aká je ich úloha. Obnovujúc helenistické mýty, Cavafy hovorí, že sú barbari nejaké riešenie. Srbský modernistický básnik Jovan Hristić v poslednej štvrtine 20. storočia, v dialógu s Cavafym, hovorí, že barbari sú predsa barbari, a nie žiadne riešenie. Pokým, dajme tomu, izraelský básnik Amir Or, náš súčasník, hovorí, že barabari hovoria naším jazykom a obliekajú sa nám podobne, a oslavujú a zachovávajú naše zvyky. Ony, teda, neprišli odnikiaľ, my sami sme barbari, sme posadnutí barbarmi. To nie je ľahké postavenie, ale je rozhodne provokačné, a to tak pre život v modernej dobe, ako aj pre samotné básnické myslenie. Pozrime sa len na trieto tri prúdy básnického myslenia: Cavafy, Hristić a Or, na prvý pohľad, hovoria úplne protirečivé veci, ale ak sa započúvame do ich veršov, uvidíme, že sú ich súhlasy omnoho dôležitejšie, a že už skutočnosť, že sa uchopili témy barbarstva, je determinujúca skúsenosť, tak ich poézie ako aj, na prvý pohľad, úplne odlišných dôb, v ktorých ich básne vznikajú. To, čo nám títo básnici hovoria, nie je len provokujúce (v dnešnej dobe je veľa provokačných rečí), skutočne alebo častejšie len povrchovo, ony hovoria premyslene a hlboko, dotýkajúc a rozširujúc podstatu veci. Bez veľkej poézie my by sme nemali možnosť dovolať sa takej podstaty a vniknúť do jadra samých vecí. Aby sa dostala k takýmto postrehom, poézia musí mať jeden druh tematického, poetického a morfologického synkretizmu. Ona, som hlboko presvedčený, sa nesmie zriekať žiadnej podoby skúsenosti. Každá skúsenosť si nájde svoje miesto v poézii a môže byť silným zdorojom pre ňu. My sa, samozrejme, vo svojej poetike rozhodujeme, a  každé z tých rozhodnutí má svoju cenu, ale snaha o básnické slovo je skutočný odraz úsilia vyjadriť plnosť ľudskej skúsenosti. Tá skúsenosť sa stáva našou, neopakovateľné naše v básni, ako sa aj naša prežitá skúsenosť stáva súčasťou skúsenosti čitateľov poézie. Báseň je vírenie a vrstvenie. Len jedna vrstva je primálo pre skutočnú básnickú skúsenosť. A preto poézia otvorených zmyslov prijíma a skúma svet dokonca aj vtedy, keď je založená na vlastnej experimentálnosti, v jazykových výskumoch alebo v poetickej agónii. Práve preto sa vo svojich básňach snažím vytvoriť sieť skúseností: niektoré najprv boli len moje, niektoré boli totožné ako u iných, niektoré som získal v literatúre, niektoré po mňa prišli ako príbehy a mýty, kroniky a vyznania. Ale snažím sa, aby každá z tých skúseností bola konkretizovaná, aby sa na tom základe mohlo počítať so silou neopakovateľnosti a možno sa stane skúsenosťou, ktorá sa týka iných. O tom som, okrem iného, písal v básni Prvky (Elementi) v knihe Neďaleké božstvá (Obližnja božanstva). Prvý verš tej básne hovorí: „Skutočnosť zaujala priestor poézie.“ Poézia je plná našich skutočných skúseností a tých, ktoré učinila skutočnými a skutočne našimi. Len poézii, alebo aspoň najčastejšie jej, sa darí v popletených nitkách skutočnosti formovať zmysel a poriadok, nádej a poriadok. NOVÝ  ŽIVOT / 2016 / č. 11 – 12

CHAT 13


PULZOVANIE LITERATÚRY MARTIN PREBUDILA

Bratislavské dunajské elégie Po kolokviu Dunajské elégie v boteli Marína vybral som sa na prechádzku vrelým mestom na Laurinskej u pani Oľgy Janderlovej som si kúpil priezračný klobúk vyrobený v Taliansku 100 % z morskej trávy o kúsok ďalej na výklade kaviarne Moaré zočil som skvelé pozvanie do básne to Zuzka Kuglerová a Ondrej Kalamár predstavujú dvoch básnikov z Macedónska na výklade vypísané ich dve smutné básne to Hristo Petreski a Trajče Kacarov nariekajú že cez Macedónsko netečie Dunaj rieka o to sú ich elegické verše smutnejšie Dunaj si vyspevuje svoju pradávnu pesničku a tečie ďalej tečie si po svojom...                                           v Bratislave                                         24. júna 2016 o 16:02 Ján Miškovic: Dunaj, olejomaľba, 2016

14 PULZOVANIE LITERATÚRY

č. 11 – 12 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT


MARTINA VALENTOVÁ

V náručí neistoty Svitlo ďalšie pochmúrne ráno. Presne o  šiestej ráno sa v  diaľke ozvalo strieľanie. „Je vojna,“ vzdychala mama. Mala som iba šesť rokov, nerozumela som dobre tomu slovu, ale stačilo mi pozrieť sa na matku... Zostarla odvtedy, čo sa vojna začala. Najmä v ten deň, keď otecka prišli regrutovať. „Musíš,“ hovorili mu. „Musíš, ak chceš aby tvoja rodina žila.“ Život to ani nebol. Žiť každodenne v  strachu, či Martina Valentová (1990), vyštudovala na budeme mať čo jesť, či nás netrafí nejaká zaVysokej škole odborových štúdií pre vzdelávanie túlaná náboj z pištoľa, či náš dom zajtra bude vychovávateľov v Novom Sade. Uverejňuje vo mať strechu... A či sa nám otecko vráti... Vzlete a v Hlase ľudu. Je laureátka literárnej a počítačovej súťaže V  to ráno som sa chcela dlhšie spať, no Kovačická mozaika (2016), novinárskej ceny nedarilo sa mi. Počula som matku spomalene časopisu Vzlet (2016) a  autorka víťazného dratápať po dome. Vždy sa zobúdzala s prvým matického textu pre deti v súťaži seminára Píšeš? ranným strieľaním. Rozmýšľala som o  tom, Píšem! (2016). že si nespomínam, kedy som naposledy poŽije v Padine. čula vtáčí štebot. V tom okamihu do domu nariekajúc vhupla tetka Džoana. Zošmykla som sa z postele a priblížila som sa k dverám, aby som lepšie počula o čom sa rozprávajú. Matka zavzlykala. Vybehla som z izby a objala som ju. – Mamička, prečo plačeš? – zašepkala som. Matka ma mocne objala a zahorekovala. Teta Džoana vstála spoza stola a kľakla si ku mne. – Rima, počúvaj ma, choď si zbaliť najdôležitejšie veci, ktoré potrebuješ. Zbaľ si teplé veci, sveter a podobné. Nezabudni na spodnú bielizeň! Utekaj, všetko ti cestou vysvetlíme! V poriadku? Poslúchla som. Odbehla som do izby a brala som všetko, čo mi bolo po ruke. Počula som, že to isté robia aj mama a teta Džoana, i keď som aj ďalej mohla počuť mamu, ako plače. Mala som tisíce otázok: Kam ideme? Ako? Pôjde aj otecko s nami? Prečo mama plače? Prečo mi nič nehovoria? Zbalila som zopár vyšedivených nohavíc, svetre a jednu starú bábku, ktorú som dostala od otecka do daru k druhým narodeninám. Tie narodeniny si vôbec nepamätám, ale bez bábky som nechcela odísť. Už po dvoch minútach matka bola v mojej izbe a brala ma do náručia. Ja som iba tíško stískala môj batôžtek a očami sledovala, čo sa deje. Teta Džoana v rukách nosila matkine veci, a o chvíľu sme boli na ulici. Vedľa cesty stálo veľmi staré a špinavé biele auto, v ktorom už sedelo zopár žien s deťmi. Hlavne s dojčatami, ktoré vrieskali, akoby tušili, že sa niečo zlé chystá. Šoféroval neznámy muž s dlhou bradou a veľkou jazvou na tvári. Vedľa neho sedela žena s malým bábätkom a slzila. Všetci v ten deň plakali. Pri nás sedelo mladé dievča, asi dcéra vodiča a tej ženy, ktorá sedela pri ňom. A za nami, tam kde mali byť kufre, sedeli dve matky so svojimi deťmi. Jedno asi dvojročné a druhé ani toľko. Vôkol nich boli všetky veci, čo so sebou vzali. Dokopy nás bolo jedenásť. Auto nechcelo naštartovať. Pozerala som sa na matku a tetu Džoanu, a bála som sa klásť otázky, ktoré sa v mojej hlave násobili. Napokon auto zoštartovalo, ich tváre sa na chvíľku NOVÝ  ŽIVOT / 2016 / č. 11 – 12

PULZOVANIE LITERATÚRY 15


rozjasnili. Pred naším starým domom sa parkovalo ohromné zelené auto a z neho vyskočili traja vojaci. Sklonila som hlavu čo najbližšie k matkinmu srdcu. Keď sme sa prvýkrát zastavili, už bolo poludnie. Vyčerpaní hlavne stresom pomali sme vyliezli z auta. Vôkol nás sa nachádzali iba vysoké stromy a niekde v diaľke žuboril potôčik. Cestička úzka, miestami zarastená, že by väčšie auto určite nemohlo prejsť. Matky s malými deťmi sa snažili čo najrýchlejšie vymeniť deťom plienky, aby sme mohli pokračovať v jazde. Z matkinej tváre trápenie nezmizlo, hoci sa kvôli mne snažila tváriť, že je všetko v poriadku. Vtedy som už pochopila, že otecka viac neuvidím. Ale nemala som dostatok odvahy, aby som sa ju na to opýtala, a predpokladám, že ani matka nemala silu vysvetľovať mi to... Vozidlo znovu nechcelo naštartovať. Vodič bol čoraz nervóznejší a začal na nás kričať: – Je nás tu preveľa! Musíme sa zbaviť vecí, inak sa odtiaľto nepohneme! Šťastie, že ešte stále máme zadné kolesá, že od tlaku nevybuchli! To čo nepotrebujete, vyhoďte von oknom! Kým mamičky hľadali v poloprázdnych kufroch veci, ktoré najmenej potrebujú, stískala som moju obľúbenú bábku. Ju nedám! Nech hovorí, kto čo chce, nedám! Ona určite nie je dôvod, že stojíme! Teta Džoana rýchlo pozbierala všetky veci, a odbehla ich ukryť za veľký strom. Mama si všimla, že zvieram bábku a pomohla mi ukryť ju pod vodičovo sedadlo. Konečne vozidlo naštartovalo a pokračovali sme v ceste. O také dve hodiny sme museli znovu zastať. Jedno bábätko potrebovalo novú plienku. Inak myslím si, že sme ani nezastavili, ale celé auto sa rozvoňalo. Vodič kričal, že on za takýchto podmienok nemôže jazdiť. Z auta sme všetci vyliezli von. Snažili sme sa využiť čím lepšie tento voľný čas, lebo vodič nám povedal, že viac zastávať nebudeme, kým sa nedostaneme za hranicu. Kým sa teta Džoana a  pán vodič pozerali na mapu, moja matka a matka toho dvojročného decka šli hľadať trošku súkromnejšie miesto v lese, kde by sa mohli vymočiť. Ja som zostala v aute. Po desiatich minútach sa mama a tá teta ešte stále nevracali z lesa. Napätie znovu rástlo. – Džoana, utekaj ich vyhľadať, ktovie kde sa zatúlali! – skríkol vodič. – Prosím? No určite sama nepôjdem! Kto je tu chlap, ty či ja? – urazene odvrkla teta Džoana. Práve keď sa pán vodič vybral, že ich pôjde pohľadať, z lesa sa počul krik a potom aj strieľanie z pušiek. – Vojaci! – skríkla teta Džoana. – Čo? Akí vojaci? – po prvýkrát v ten deň som sa ozvala. Všetci chytro vošli do auta, len ja som odmietala. – Nie! Nie! Nejdem bez mojej matky! – kričala som. Teta Džoana mi jednou rukou zavrela ústa, a druhou ma silno objala. Auto naštartovalo, a za nami bolo počuť strieľanie z pušiek a hlasy vojakov. Boli nám za pätami. Sklonili sme hlavy. Snažila som sa vymknúť z tetinho náručia, aby som videla, či tí vojaci zadržali moju matku, či nie, ale teta ma až tak mocne držala, že sa mi to nepodarilo. Zopár guliek trafilo zadné sklo, ale predsa sme sa im vyhli. Aj vojakom, aj smrti. Všetci plakali. Ja tiež. Hlasne som fňukala, kričala, a  už ma viac nik netíšil. V  jednom dni som zostala aj bez matky, aj bez otca. Po dvadsiatich rokoch... Tá hrôzostrašná cesta pokračovala takto: zo Sýrie sme ilegálne prešli hranicu do Turecka. Veľké peniaze sme museli zaplatiť. Do Grécka sme sa dostali loďou. To si veľmi nepa16 PULZOVANIE LITERATÚRY

č. 11 – 12 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT


Zlata Červená-Kaloian: Stratený cumlík, olejomaľba, 2015

mätám – asi som už natoľko bola vyčerpaná, že som celou cestou spala. Viem iba to, že keď sme do Grécka prišli, na lodi bol menší počet ľudí, ako keď sme nastupovali. V Grécku nás privítali dobrovoľníci, ktorí nám láskavo ponúkli vodu a jedlo, a dokonca teplú posteľ. Dnes bývam vo Viedni, s tetou Džoanou a Amirou, ktorá tiež v ten deň zostala sirota. Som si istá, že ten deň nezabudnem nikdy. Keď o ňom rozmýšľam, cítim sa rovnako, ako aj pred dvadsiatimi rokmi. Často rozmýšľam o tom, keby to bábätko nepotrebovalo novú plienku... Keby matka nešla tak hlboko do lesa.... NOVÝ  ŽIVOT / 2016 / č. 11 – 12

PULZOVANIE LITERATÚRY 17


MATIJA BEĆKOVIĆ

Hovoriť akoby mi každé slovo bolo posledné Znovu potrebujem byť ticho Znovu potrebujem byť ticho Lebo to čo najkrajšie viem povedať už ma viac nebaví. Rozhodol som sa že budem hovoriť ako by mi každé slovo bolo posledné Kto som ja aby som spieval? Môj chudobný slovník vymieňam prírodou Hocikam cestujem stretám sa s ňou Aj jej smelé prirovnania. Príroda vyjadrila moje úmysly viacerými spôsobmi Svojimi rastlinami svojimi ohňami A ďalšími zázrakmi ktorých som učeník. Ona dala tvar vtákovi Hrdinskejšie ako sa to pokúsil hociktorý básnik Aj ja sa pod jej vtákmi podpisujem Nepridávajúc im takmer nič. Ó kalná jedľa čo si vyrástla z môjho černidla Príroda je plná mojich pohľadov na svet Ja stojím za jej pukmi bez hraníc Ja uctievam jedine jej neúprosné zákony. V celej prírode nikde iba za svojím životom Nemôžem položiť bodku Lebo sa všetko javí znovu a rovnomerne s ročnými obdobiami. Keby po jeseni neprišla zima V čo by sme vtedy verili a v čo sa nádejali? Znovu potrebujem byť ticho Lebo hovorím s prianím aby ma nebolo. Vietor vzlieta do súdnej pisárne a papiere letia okolo. Celý deň som vonku ako sám kvet Vonku sú lesy kraje pod snehom ovos a raž sú vonku Mestá sú v uliciach ulice sú v mestách Všetky kontinenty sú vonku. Ja by som bol jediným mestom – ktoré je vo vnútri! Ó nebesá jediný dobrý epitaf na mojom hrobe Búrim sa proti všetkému lebo nemám na čo pristať.

18 PULZOVANIE LITERATÚRY

č. 11 – 12 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT


Kto som ja aby som mlčal? Všetko čo som povedal opakujem ešte raz Moje mlčanie je v službe hrozivej pravdy. Všetko čo je na svete je aj vo mne. Neviem či je noc a či som len zavrel oči: Moje obrazy sveta sa menia kým cestujem. Nič som nevidel prvýkrát všetko som poznal. Krajinky ktoré vidím sú vždy tie o ktorých som snil. Načo mi je more. Mám ho v hlave A ja ich len porovnávam a bratsky zväzujem. Obraz ktorý teraz vidím odjakživa je v mojej pamäti Cesty čo sa od malička zvíjajú na tom rohu Najzriedkavejšie bylinky jediné príklady Nachádzajú sa aj v mojom srdci A všetko čo je v ňom Jestvuje ešte niekde na svete alebo sa len fláka. Ja cestujem aby som každej veci pridal ďalšiu svojou dušou Aby obe boli menej smutnejšie. Sediac medzi stromami hovorím o svojej prírode Keby som vedel rozumieť vtáka Povedal by som mu to isté čo aj vám: Pred všetkým uprednostňujem prírodu Ale svoju!

Bodák Podľa známej povesti Z ďalekého severu Lovci na vlkov Bodák s dvomi ostriami Zmočia do čerstvej krvi Rukoväť zabodnú do ľadu A nechajú v zasneženej púšti. Hladný vlk Ovonia krv zďaleka Zvlášť na čistom ostrom vzduchu Pod vysokými studenými hviezdami A rýchlo nájde krvavú udicu. Oblizujúc krvavý hnis Poreže si jazyčisko A svoju teplú krv Chlipká z chladného ostria. NOVÝ  ŽIVOT / 2016 / č. 11 – 12

A nevie sa zastaviť Až kým sa nezvalí Nadutý vlastnou krvou. Ak sú takíto vlci Ktorí sa najťažšie lovia Akí sú potom len ľudia Ba aj celé národy A zvlášť tento náš Ktorý sa vlastnej krvi Nevie nasýtiť Najradšej skape Ako má pocítiť Že krvavý bodák Zostane Jediný Pomník A kríž Nad nami. PULZOVANIE LITERATÚRY 19


Človek ktorý nejestvoval Človek ktorý nejestvoval Seba vymýšľal Vymyslel že je to Čím nebol A bol tým Čím nechcel Všetko čo mal rád Vymyslel že nenávidí Všetko čo nenávidel Vymyslel že má rád Čakal aby mu povedali Koho má nenávidieť A koho mať rád A tak ani nemiloval Ani nenávidel Podobal sa na človeka A nebol človek Bez svetla v očiach Trýznil pravdu Aby so všetkým súhlasil Len aby bol Niekto iný O kom nič nevedel Vymýšľal že sú mu všetko Tí čo mu nič neznamenali Spojený s tým čo bol Túžil byť to čím nebol A stal sa všetkým iným Len nie tým čím bol Ani netušil že nejestvuje Keď pomyslíš na neho Odkiaľsi sa vyroní Len čo prestaneš On zmizne 20 PULZOVANIE LITERATÚRY

Keď na neho zabudneš Nebude ho Ba nikdy ho ani nebolo Nebol plánovaný aby jestvoval

Keď budem mladší Keď budem mladší Budem vedieť žiť Nebudú mi dni bežať ako doteraz Len tak Bez plánu a zmyslu Budem mať čas koľko len chceš Nebudem ho mrhať na hlúposti Ale každú chvíľu venujem sebe Dám tomu náplň a rozvrhnem si ju Poľahky si ju Rozvrhnem na svoje pôžitky Keď budem mladší Aj keď to teraz vyzerá dosť nereálne Budem vstávať zavčasu A o chvíľu vybehnem na bežeckú dráhu Vybehať si aspoň hodinu Keď sa osprchujem Spievajúc si pod sprchou Šťastnejší než hrkálka Vystriem sa požmurkujúc (aby som neunúval zrakový nerv) S vlhkým vrecúškom čaju na viečkach Nepohnem sa z miesta Kým sa neuvoľní jemná muskulatúra A pokožka hlboko nevpije hydrantové mlieko Keď budem mladší Na tréning bez strečingu Ani si nepomyslím Lebo od cviku bez vystretia sa Nejestvuje horší omyl Ani od stiahnutých svalov väčšia tragédia Keď budem mladší Budem si hľadieť svoju robotu Rozpriadať pozvoľna č. 11 – 12 / 2016 / NOVÝ  ŽIVOT


Samuel Legíň: Kvety, olejomaľba, 2016

Svalové vlákna A s osobitným šmrncom Budem triediť svalové skupiny A zvyšovať svalový tonus Výdatne okysličovať Obe strany mozgu S čím viac energetických vibrácií A dvadsaťpäťtisíc vibrácií denne (podľa môjho horoskopického znaku) Overujúc si obzvlášť Hustotu každej z dvesto kostí A pevnosť štyroch stovák svalov V základe chrbtice Ktorá je nosným pilierom života A nebeského blankytu Keď budem mladší Budem mať dobre vyrovnanú chrbticu A niet dobre vyrovnanej chrbtice bez silných brušných svalov Ani silných brušných svalov bez brušných cvikov Aspoň dvesto denne Pred šiestou hodinou popoludní Čo bude celkom stačiť Aby som vyhodil mliečnu kyselinu A uskutočnil sen mnohých pokolení Keď budem mladší Uvoľním si ramená A budem ich potláčať nadol Od uší po chrbte Svalmi pod lopatkami Činiac najfenomenálnejšiu vec Pre svoj krk A tak ho porozkladám že už nikdy nebudem mať ani najmenší kŕč Svalov Krčnej chrbtice Keď budem mladší Hlavu si vyrovnám So špičkami bedier A bradu si nadvihnem Paralelne s pôdou pod nohami Kráčať budem veľkými krokmi So zámerom natiahnuť si svaly Pohybom z bedier NOVÝ  ŽIVOT / 2016 / č. 11 – 12

PULZOVANIE LITERATÚRY 21


Stehien a kolien A hnať sa dopredu Bez otáčania A odpornej zhovievavosti K príšerám Minulosti Keď budem mladší Vždy budem mať na mysli Radu gréckych filozofov Ktorým pravdu uznáva Annie Robinson Tréner Angeliny Jollie Že treba prudko vyhadzovať Nohy z bedier Keď budem mladší Nikdy neprejdem cez toto mesto Až na zdvihnutie hlavy A stiahnutého brucha Aspoň cez Terazije Aj keď už viac nikto neručí Že by si aj v predmestí Nenatrafil na niekoho kto ťa pozná Nechcem bežať pred oje Ani niečo tvrdiť Ale vôbec by som sa neprekvapil Ba naopak Ak by sa stalo Že v tejto súvislosti Väčšie oči má vzdialená periféria Ako najužší stred mesta. Keď budem mladší Budem zdraví ako čaša New Man A aký by som aj bol New Man Keby som nešiel do postele Aspoň minútku pred polnocou Keď už predvediem sviecu A scenzurujem pamäti Dám nabok každý stres Aby som nezmrhal ani sekundu sna Pred prirodzeným zobúdzaním sa Človek ktorého budí budík 22 PULZOVANIE LITERATÚRY

Vstáva pod nátlakom Prestáva byť hodnotný človek A stáva sa súčasťou sústavy Ktorá ho melie A mení ho na nič Keď budem mladší Najradšej by som si nespomenul chvíľu Kedy som počul v rozhlase Správu ktorá obehla celý svet A poznačila môj život Že sa aj med mení na tuk V tej chvíli som celý téglik mal v ruke A stál som na krok od povrazu A takmer osprostel Tu som dostal tik A zaprisahal sa Že ak prežijem Brokolica sa zazelená v mojich vázach A špargle v črepoch Keď si len pomyslím koľkí už odišli na ten svet A nikdy neokoštovali Chuť artičok vo vode Pravdu vám poviem Ani trochu ich neľutujem Keď budem mladší Nebudem otvárať oči Hneď ako sa prebudím Ešte trochu budem požmurkávať Pozerať sa dovnútra a fantazírovať Kým pohybom nožného palca (Ktorý je raňajkami pre telo) Nadviažem spojenie so svetom Stimulujúc systémy Aby vylučovali najlepšie dobroty Potrebné pre nadchádzajúci deň Zatiaľ čo zarosené čelo (A nie kvapkajúci pot) Korunuje toto dielo Keď budem mladší Vykorením lom zo zlozvykov Budem jesť cez deň A v noci chudnúť č. 11 – 12 / 2016 / NOVÝ  ŽIVOT


Nevyhýbajúc sa jedlám Hoci aká silná bola moja hladovka Pod vplyvom mesiaca Nebudem vyskakovať z postele Ako pred hlavu Aby som si pri lampičke chladničky Z ničoho nič Odtrhol pol chleba A vyžral balíček margarínu A potom tak predávkovaný Kómovaný A povyvracaný S preplneným bachorom A škuľavým pohľadom Prdím Ufkám A rozkladám sa dni Možno aj týždne Keď budem mladší Budem prerušovať jedlo pri najsladšom kúsku Od plného stola odídem polohladný Jedna tretina žalúdka Bude mi stále prázdna Skrze duchové pohyby Potrebu uhlíkových hydrátov Budem zjemňovať pravidelne Mikrogramom selénu (ani o vločku viac) A koncentráciu udržovať Bez dodatočných stimulov Aditív a výparov Aby som chvejivou pozornosťou A odpoveďami uvoľnenosti Rozveselil telo Aby sa okrídlilo A odpútalo sa od zeme Keď budem mladší Vidličku si zmočím do prázdna Lyžičku si prepichnem A hrnce medené Panvice a pekáče Dám krémovať Popol potom rozvejem v Záhrade pamäti NOVÝ  ŽIVOT / 2016 / č. 11 – 12

Alebo ho vákuujem A zapečatím ho V kontajneri pre baterky Keď budem mladší Odolám rúre Aj jej kúzlom Postavím sa na čiaru A vypoviem vojnu Údeným obludám a hrôzam Aj keby si ma pálil ohorkami Skôr budem hryzkať strúhanky Ako mľaskať halvu Aj keď som bol veľmi na knedle Na cestoviny dávam veto Na palacinky sa budem pozerať šikmo Ako keby som toľko neoblietal okolo nich Keď mi dali na vedomie Že sa mi aj hlas omastil Hneval som sa na žalúdok Že mi vopred nezvestoval Do akých sa súžení dostanem Nakoniec aj štandardy EÚ sú veľmi jasné Keď ide o stádo a domáce pálenky Keď budem mladší Nebudem jesť postojačky Ani mimochodom Šmátrať sa v kuchyni Ale vždy za stolom Aspoň jednu olivu Napravím stôl najslávnostnejšie Rozprestriem obrus z damasku Naškrobené obrúsky Aj strieborný príbor Vytvorím si náladu Pustím hudbu Zapálim sviece A po dobrej sprche A vystrojený ako na bál Zaútočím na olivy A uhasím hlad po identite Keď budem mladší Kto v mojej prítomnosti PULZOVANIE LITERATÚRY 23


Juraj Berédi: Korene, kolorovaná kresba, 2015

Zavriem ten file Nebudú mi ani maligány Ani nikotín ani kofeín Robiť zdanlivo dobrú náladu Prehadzovať dvíhať a spúšťať A rozohňovať mi črevnú flóru Ale pivonková rosa Čo svetielkuje všade vôkol nás Čaj zo stopiek Ríbezle alebo lopúch Ak už nie je materina dúška Ani za prstoček šafranu Ktorý môžno ľahko dostať V každej predajni Ba aj v nedeľu Ak majú otvorené

Spomenie syr Bude zle To v žiadnom páde nebude dobre Poviem zbohom párkom & hot dogu O nitrátoch a bielych jedoch Ktoré poznáme ako štyri smrti Soľ cukor múka A ešte čo Ktorá je to tá štvrtá Vôbec nejde o to Ako by som aj mohol vedieť Už nechcem počuť A ešte keď mám byť mladší Nič béžové Ešte menej biele Okrem bieleho korenia Prípadne reďkovky Možno repy a chrenu Nedržte ma za slovo Whatever Káva = kofeín = 72 hodín v mojom organizme Už ani ako blázon No way 24 PULZOVANIE LITERATÚRY

Keď budem mladší Budem odlišovať hlad z brucha Od hladu z hlavy Vzbúrenému žalúdku Ponúknem intuitívnu diétu Nikdy neveriac falošnému hladu Bez chrumiek S nespočetnými kalóriami A nula energie Nebudem jesť (ako egomaniak) Pretože som prinútený Naplniť vrecká v duši Zabaviť prsty a ďasná Povzbudzujem pľuvance Alebo zabíjam nudu Budem jesť očami A budem mať viac farieb Ako jedál na tanieri Lebo telo potrebuje iba štyridsaťštyri Výživných látok A tri gramy Rozpustených vláken Môže nahnať do klamu Aj navždy umlčať Neznesiteľný vreskot Chránených tukov Zo srbčiny preložil Martin Prebudila č. 11 – 12 / 2016 / NOVÝ  ŽIVOT


SVETLANA ALEXIJEVIČOVÁ

Bola som na vojne, no chcela som byť krásna Úryvok z knihy Vojna nemá ženskú tvár Počúvam, keď rozprávajú... Počúvam, keď mlčia... Aj slová, aj mlčanie – sú pre mňa text. Svet vojny sa mi čoraz viac odkrýva z nečakanej stránky. Nikdy predtým som sa nezamýšľala nad otázkami, napríklad, ako je možné niekoľko rokov spať v zákopoch alebo na holej zemi pri ohni, chodiť v čižmách a plášťoch a k tomu ešte nesmiať sa, netancovať. Nenosiť letné šaty. Zabudnúť na topánky a kvety... Veď mali od osemnásť do dvadsať rokov! Zvykla som si myslieť, že ženský život nemá na vojne svoje miesto. Že tam nie je možný, takmer zakázaný. Ale mýlila som sa... Veľmi skoro, už počas prvých stretnutí som si všimla, že nech by ženy hovorili o čomkoľvek, dokonca aj o smrti, vždy spomínali (áno!) na krásu, ktorá bola nezničiteľnou Svetlana Alexijevičová (1948) je bieloruská súčasťou ich existencie: „Ležala v  truhle novinárka a spisovateľka. Napísala pät kníh dokutaká krásna... Ako nevesta...“ (A. Strocevová, mentárnej prózy, v ktorých sa zaoberala hlavne pešiačka) alebo „Mali mi odovzdať medailu vojnovou tematikou. Vytvorila osobitný literárny a  ja som mala starú blúzu. Obšila som si žáner – „román hlasov“. golier obväzom. Veď je biely... Zdalo sa mi, Vyštudovala žurnalistiku na Leninovej univerzite v Minsku. Po politickom prenasledovaní pôsobila že som v tej chvíli bola pekná. Ale nevidela v  exile v  Paríži, Göteborgu a Berlíne. Jej knihy sú som sa, lebo som nemala zrkadielko. Všetpreložené do viac ako 30 jazykov. ko nám zbombardovali...“ (N. Jermakovová, Získala početné prestížne ocenenia, medzi spojárka) ktorými sú: Cena literárnej kritiky Ameriky, Cena Veselo a  ochotne mi rozprávali o  svoOxfama Noviba – PEN a Nobelova cena za literatúru jich naivných dievčenských šibalstvách, (2015). Do slovenčiny sú preložené jej knihy: Vojna malých tajomstvách, neviditeľných znanemá ženskú tvár (1990, 2015), Časy zo second-hankoch, vďaka ktorým chceli v „mužskom“ du: Koniec červeného človeka (2016). živote a v „mužských“ povinnostiach vojny predsa len zostať ženami. Nezradiť svoju prirodzenosť. V ich pamäti sa prekvapivo (veď prešlo štyridsať rokov) uchovalo veľké množstvo frontových podrobností. Detailov, odtienkov, farieb a  zvukov. V ich svete sa spájali život a bytie a plynutie bytia bolo vzácne samo osebe, spomínali na vojnu ako na obdobie života. Ani nie tak obdobie operácií ako života, neraz som pozorovala, ako v  rozhovoroch malé víťazilo nad veľkým, dokonca nad dejinami. „Je mi ľúto, že som bola pekná len na vojne... Moje najlepšie roky prešli na vojne. Zhoreli. Potom som rýchlo zostarla...“ Anna Galajová, samopalníčka

NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 11 – 12

PULZOVANIE LITERATÚRY 25


O pánskych čižmách a dámskych klobúkoch – Žili sme v zemi ako krty. Ale aj tie diery sme si skrášľovali drobnosťami. Jarnou vetvičkou, ktorá nás potešila. Rozmýšľame, veď zajtra môžeme padnúť. A pamätáme si, pamätáme. Jednému dievčaťu poslali z domu vlnené šaty. Závideli sme jej, hoci vlastné šaty sa nesmeli nosiť. A staršina, teda chlap, ju hreší: „Mali ti radšej poslať plachtu, zišla by sa viac.“ Plachty sme nemali, podušiek nebolo. Na čečine, na slame sme spali. A ja som mala schované náušničky, v noci si ich dám a spím s nimi... Keď ma prvý raz omráčilo, nič som nepočula, stratila som reč. Zaumienila som si, že ak už neprehovorím, tak sa hodím pod vlak. Dobre som spievala, ale zrazu som stratila reč. No vrátila sa mi. Od radosti som si dala náušničky. Prichádzam do služby, radostne kričím: „Súdruh nadporučík, dozorná tá a tá, hlásim...“ – „A toto je čo?“ – „Ako čo!“ – „Odchod!“ – „Prečo?“ – „Okamžite schováš tú parádu! Čo si to za vojaka!“ Ten nadporučík bol veľmi pekný. Všetky naše dievčatá sa doňho zaľúbili. Hovoril nám, že sa od nás nič iné nežiada, len aby sme boli vojačkami, iba vojačkami. Boli sme na vojne. Ale my sme chceli byť aj pekné. Celú vojnu som sa strachovala o nohy, že mi ich zmrzačia. Mala som pekné nohy. Chlapi sú iní aj v tomto. Pre nich to nebolo až také dôležité, dokonca aj keď prídu o nohu. Muž je aj tak hrdina. Ženích! Keď sa žena stane invalidkou, jej osud je tým väčšmi poznačený. Ženský osud... Marija Nikolajevna Ščelokovová, čatárka, veliteľka spojárskeho družstva – Po celú vojnu som bola presvedčená, že sa podľa možností musím stále usmievať, že žena má žiariť. Jeden starý profesor nás pred odchodom na front poučoval: „Každému ranenému musíte hovoriť, že ho milujete. Vaša láska je najúčinnejší liek. Láska uzdravuje, dáva silu prežiť.“ Ranený leží, plače od veľkej bolesti a ja mu hovorím: „Vydrž, môj milý, môj drahý!“ „Sestrička, máš ma rada?“ (Všetky nás, mladučké, oslovovali sestričkami.) „Pravdaže ťa mám rada. Len sa mi rýchlo uzdrav!“ Ranení sa mohli urážať, nadávať, ale my nikdy. Za jedno hrubé slovo nás trestali, aj do basy sme šli. Ťažko... Samozrejme, žene je na vojne ťažko... Keď sú naokolo samí chlapi, nepríjemné je dokonca štverať sa v sukni na auto. Zdravotnícke autá sú vysoké. A štverať sa musíme. Vera Vladimirovna Ševaldyševová, nadporučíčka, chirurgička – Našli pre nás vozne. Nákladné... Je nás dvanásť, ostatní sú chlapi. Prejdeme desať až pätnásť kilometrov, a vlak stojí. Desať či pätnásť kilometrov. A zasa stojíme na slepej koľaji. Ani vody, ani toalety... Rozumiete? Vojaci kladú oheň na zastávke, vytriasajú vši, sušia sa. A my? Utiahneme sa niekde nabok, vyzliekame sa. Mala som pletený sveter, každý milimetrík zavšivavený. Pozriem sa naň, je mi na zvracanie. Vši sú rôzne: detské, šatové, lonové... Ja som mala všetky... Čo robiť? Spolu s chlapmi predsa nebudem škvariť vši. Hanbím sa. Odhadzujem sveter a zostávam iba v bielizni. Na ktorejsi stanici mi neznáma žena priniesla blúzku a staré topánky. Dlho sme sa viezli, potom sme šli ešte dlho pešo. Mrzlo. Idem a stále sa pozerám do zrkadielka. Neomŕzam? Podvečer cítim, že mi stuhli líca. Bola som hlúpa. Niekde som počula, že omrznutá tvár zbelie. A ja som červená. Myslím si, keby som vždy bola takáto červená! A na druhý deň som očernela. Nadežda Vasilievna Alexejevová, vojačka, telegrafistka  – Bolo nás veľa pekných dievčat... Šli sme do kúpeľa, kde bolo aj holičstvo. Tak sme sa opičili jedna po druhej, farbili si obočie. Veliteľ nám vstúpil do svedomia: „Bojovať ste 26 PULZOVANIE LITERATÚRY

č. 11 – 12 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT


prišli, či za zábavou?“ Celú noc sme plakali, stierali si farbičku. Ráno každej z nás opakoval: „Potrebujem vojakov, nie dámy. Dámy na vojne neprežijú.“ Bol veľmi prísny. Pred vojnou bol učiteľom matematiky... Anastasija Petrovna Šelegová, desiatnička, aerostatička  – Zdá sa mi, že som prežila dva životy – mužský a ženský... Od prvého dňa v škole zavládla prísna disciplína: pri štúdiu, na cvičení, v kasárni, všetko podľa vojenských predpisov. Ako dievčatám sa nám neodpúšťalo nič. Často nás okrikovali: „Vari je tu diskusný klub? Skončiť debaty!“ Večer sa nám žiada posedieť, vyšívať. Viete, spomenúť si na niečo ženské. To sa nesmelo v nijakom prípade. Boli sme ďaleko od domu bez domáceho zvŕtania akési nesvoje. Mali sme iba hodinu na oddych. V spoločenskej miestnosti sme písali listy, uvoľnili sme sa, porozprávali. Ale potichu, nijaký hlasný smiech, nijaký krik, to sa nesmelo. – „Mohli ste si zaspievať?” – „Nie.” – „Prečo?” – „Nepripúšťa to vojenský poriadok. Spieva sa na povel – za pochodu. Veliteľ zavelí: „Predspevák, spievať!“ – Bez povelu sa nespieva?” – „Nie. Predpisy to nedovoľujú.” – „Ako ste si zvykli?” – „Mne sa vidí, že som si nezvykla.” Len čo človek zaspí, odrazu: „Poplach!“ Vyskakujeme z postelí, obliekame sa. Ženy majú toho viac na oblečenie ako muži, raz ti spadne z rúk jedno, raz druhé. Napokon opasok do ruky, behom do šatne, obliekame si plášte, behom po výzbroj. Lopatku treba zasunúť do puzdra, natiahnuť na opasok aj s nábojnicami, prepásať sa, doslova letíme z tretieho poschodia dolu schodmi. Ešte sa upravujeme v nastúpenom tvare. To všetko za niekoľko minút. A toto sa už stalo na fronte. Čižmy som mala o tri čísla väčšie, zošúverené, zažral sa do nich prach. Gazdiná priniesla dve vajíčka: „Vezmi si na cestu, taká si tenká, ešte sa prelomíš.“ Opatrne, aby ma nevidela, rozbijem maličké vajíčka, čistím si nimi čižmy. Pravda, nad hladom zvíťazila žena – chcela som byť pekná. Neverili by ste, aký je plášť ťažký, aké je to všetko zložité, ani opasok nie je pre ženy. Najhorší pocit som mala z toho, že mi plášť odieral hrdlo, a ešte z čižiem. Chôdza sa menila, všetko sa menilo. Pamätám si, aké sme boli smutné. Po celý čas sme chodili smutné... Stanislava Petrovna Volkovová, podporučíčka, veliteľka ženijnej čaty – Nebolo ľahké urobiť z nás vojačky... Nebolo to jednoduché... Poobliekali sme si uniformy. Staršina zavelí nástup: „Vyrovnať!“ Vyrovnali sme špičky, ale stojíme akoby v úzadí, lebo čižmy sú všetky štyridsiatky, jedenaštyridsiatky. A staršina kričí: – „Špičky, špičky!“ A ešte: – „Štvrtá vojačka, hrudník trochu vtiahnuť!“ Pravdaže, nie je spokojný, hnevá sa. – „Čo ste si povkladali do vreciek na blúzach?“ Smejeme sa. – „Nijaký smiech!“ kričí staršina. Učil nás presne a správne salutovať, všetko – od stoličiek po plagáty – sme museli zdraviť. Natrápil sa s nami. V akomsi meste sme pochodovali do kúpeľa. Muži do mužského, ženy do ženského. V kúpeli miestne ženy vreštia, odvracajú sa: „Vojaci sú tu!“ Na prvý pohľad vojak ako vojak, či chlapci, či dievčatá, všetci sme dohola ostrihaní a v uniformách. K ženskej toalete dokonca prišiel milicionár. Hovoríme mu: „Kam teda máme ísť?“ On sa rozkričal: – „Veď sú to dievčatá!“ – „Aké dievčatá, vojaci!“ Marija Nikolajevna Stepanovová, majorka, náčelníčka spojov práporu v streleckom zväzku – Pamätám si cestu... Cestu... Vpred, vzad... Prišli sme na Druhý bieloruský front, chceli nás nechať v divízii, ste ženy, hovoria, predsa vás nepustíme do prvej línie. Nesúhlasíme, sme ostreľovačky, tak nás pošlite, kam patríme. Potom nám hovoria: „Pošleme vás k jedNOVÝ  ŽIVOT / 2016 / č. 11 – 12

PULZOVANIE LITERATÚRY 27


nému pluku, je tam výborný veliteľ, stará sa o dievčatá.“ Velitelia boli všelijakí. Tak nám povedali. Plukovník nás privítal vľúdne: „Dievčatá, prišli ste bojovať, tak bojujte, na iné nemyslite! Naokolo sú samí chlapi, žien niet. No, ako vám vysvetliť takú vec. Je vojna, dievčatá...“ Plukovník chápal, že sme ešte deti. Prvý letecký nálet. Sadla som si a rukami zakryla hlavu, potom som si pomyslela, že aj rúk je škoda. Nebola som ešte pripravená na smrť. Pamätám si, ako v Nemecku... Ach, je to smiešne! V jednom nemeckom mestečku sme nocovali v obývanom zámku. Veľa izieb, veľké sály. Aké len sály! V skriniach plno parádneho šatstva. Nuž, dievčatá, každá si vyberá šaty. Mne sa zapáčili jedny také žlté a ešte nevýslovne krásny dlhý ľahký župan. Kožušinka. Musíme ísť spať, hrozne sme ustali. Poobliekame si šaty, políhame si. Brali sme si to, čo sa nám páčilo, a ihneď sme zaspali. Ja som si ľahla v šatách a županom som sa prikryla. Raz si v klobučníckej dielni každá z nás vybrala klobúk, a aby sme v nich pobudli aspoň chvíľu, celú noc sme spali posediačky. Ráno sme vstali, ešte raz sme sa na seba pozreli v zrkadle, znovu sme si natiahli svoje blúzy, nohavice. Nič sme si nevzali. Lyžica za sáru, nič viac. Bella Isaakovna Epštejnová, čatárka, ostreľovačka  – Muži... Sú takí... Nie vždy nás chápali... Ale nášho veliteľa Pticyna sme mali veľmi rady. Volali sme ho Starý. Bol iný ako ostatní, rozumel našim ženským dušiam. Ustupovali sme k Moskve, boli to veľmi ťažké chvíle a Starý nám hovorí: „Dievčatá, blížime sa k Moskve. Príde k vám holička. Namaľujte sa, spravte si účesy. Aj keď to vojenský poriadok nepripúšťa, chcem, aby ste boli pekné. Vojna ešte potrvá... Tak skoro sa neskončí...“ Prišla holička. Urobila nám hlavy, namaľovali sme sa. Také sme boli šťastné! Zinaida Prokofievna Gomarevová, telegrafistka  – Prešli sme do útoku po ľade Ladožského jazera... Odrazu sme sa ocitli pod hustou paľbou. Pod ľadom voda, ak vojaka zrania a ľad sa preborí, vojak ide na dno. Plazím sa po ľade, obväzujem, priplazím sa k jednému ranenému do nôh, stráca vedomie, ale odstrkuje ma, drží si plecniak, ťahá ho. Chráni svoju železnú zásobu, chce sa pred smrťou aspoň najesť. Pred útokom po rade nám vydali stravu. Idem obväzovať raneného, ale on si zo všetkých síl drží plecniak, nič iné nevníma. Chlapi veľmi ťažko prekonali hlad. Báli sa ho viac ako smrti… Rok 1989. Som v Kábule. Nechcela som viac písať o vojne. Avšak som tu, v skutočnej vojne. Z novín Pravda: „Pomáhame bratskému afganskému ľudu budovať socializmus.“ Všade sú ľudia vojny, veci vojny. Čas vojny. Včera ma nezobrali do boja: „Zostaňte v hoteli, slečna. Kto za vás bude potom zodpovedať?“ Sedím v hoteli a myslím si: v očumovaní cudzej mužnosti a rizika je čosi nemravné. Už som tu druhý týždeň a nemôžem sa zbaviť pocitu, že vojna je plod mužskej povahy, pre mňa nedostihnuteľnej. Každodennosť vojny je však grandiózna. Prišla som na to, že zbrane sú krásne: samopaly, míny, tanky. Človek o tom, ako najlepšie zabiť človeka, rozmýšľal dlho. Večný spor medzi pravdou a krásou. Ukázali mi novú taliansku mínu a moja „ženská“ reakcia bola: „Krásna. Prečo je krásna?“ Z vojenského hľadiska mi presne vysvetlili, že ak na tú mínu zájde auto alebo stúpi noha, tak... pod takýmto uhlom... z človeka zostane iba pol vedra mäsa. O nenormálnom tu hovoria ako o normálnom, akoby to nebolo nič nezvyčajné. To je vraj vojna... Nikomu nepreskakuje z tých scén, že na zemi leží človek, ktorého nezabil živel, ani osud, ale druhý človek. 28 PULZOVANIE LITERATÚRY

č. 11 – 12 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT


Mám obavy, že mi neuveria Videla som, ako nakladali „čierny tulipán“ (lietadlo, ktoré do Vlasti vozí zinkové rakvy so zahynutými). Mŕtvych často obliekajú do starej vojenskej uniformy ešte zo 40. rokov, s jazdeckými nohavicami, ale stáva sa, že ani týchto uniforiem nie je dosť. Vojaci sa medzi sebou bavia: „Do chladiarne priniesli nových zabitých. Smrdí to tam ako stuchnutý diviak.“ Budem o tom písať. Mám obavy, že mi doma neuveria. Naše noviny píšu o tom, ako sovietski vojaci sadia aleje družby. Rozprávam sa s chlapcami, mnohí z nich prišli dobrovoľne. Vypýtali sa sem. Všimla som si, že väčšina z nich pochádza z rodín inteligencie – učiteľov a učiteliek, lekárok a lekárov, knihovníkov a knihovníčok – jedným slovom, sčítaných ľudí. Úprimne snívali o tom, že afganskému ľudu pomôžu budovať socializmus. Teraz sa zo seba smejú. Ukázali mi miesto na letisku, kde ležali stovky zinkových rakiev. Tajuplne sa blyšťali na slnku. Dôstojník, ktorý ma sprevádzal, sa nezdržal: „Možno je tu aj moja rakva... Vložia ma tam... A za čo tu vlastne bojujem?“ Okamžite sa svojich slov zľakol: „To si nezapisujte.“ V noci sa mi snívalo o zabitých, všetkým sa na tvári zračí prekvapenie: ako to, že ma zabili? Som naozaj mŕtvy?

Ani ľudský, ani zvierací Spolu so sestričkami som išla do špitálu pre afganských civilistov, vozili sme deťom darčeky. Detské hračky, cukríky, keksíky. Pripadlo mi zo päť plyšových medvedíkov. Prišli sme do špitálu, dlhého baraku, z posteľnej bielizne majú všetci iba deky. Podišla ku mne mladá Afganka s dieťaťom na rukách a chcela niečo povedať – za desať rokov sa tu všetci naučili trochu po rusky. Chlapčekovi som podala hračku a on ju zobral zubami. „Prečo zubami?“ zarazila som sa. Afganka stiahla dečku z maličkého telíčka, chlapec nemal ruky. „To bombardovali tvoji Rusi.“ Niekto ma podržal, keď som padala. Videla som, ako náš „Grad“ premieňa afganské osady – kišlaky – na rozorané pole. Bola som na afganskom cintoríne dlhom ako kišlak. Niekde v strede cintorína kričala stará Afganka. Spomenula som si, ako v jednej dedine neďaleko Minska doniesli do domu zinkovú rakvu a ako zavýjala matka. To nebol ani krik ľudský, ani zvierací... Podobal sa na ten, čo som počula na kábulskom cintoríne.

Príliš desivé Priznávam sa, že slobodnou som sa nestala hneď. Bola som k svojim hrdinom úprimná a oni mi dôverovali. Každý z nás mal ku slobode svoju vlastnú cestu. Pred Afganistanom som verila v socializmus s ľudskou tvárou. Odtiaľ som sa vrátila oslobodená od všetkých ilúzií. „Prepáč mi, otec,“ povedala som mu, keď sme sa stretli, „vychoval si ma vo  viere v komunistické ideály, ale stačí raz vidieť, ako ešte prednedávnom sovietski školáci, ktorých vy s mamou učíte (moji rodičia boli vidiecki učitelia), na cudzej zemi zabíjajú im neznámych ľudí, aby sa všetky tvoje slová obrátili na prach. Sme vrahovia, tatko, chápeš!?“ Otec sa rozplakal. Z ruštiny preložil Marek Chovanec NOVÝ  ŽIVOT / 2016 / č. 11 – 12

PULZOVANIE LITERATÚRY 29


ROMAIN ROLLAND

Ján Krištof Úryvok Časť prvá Rieka za domom hukoce čoraz mohutnejšie. Od samého rána bubnuje dážď na obločné tably. Vodná para sa zráža na okne s puknutým rohom. Žltkavý deň hasne. Povetrie v izbe je vlažné a ťažké. V kolíske sa mrví novorodeniatko. Starec síce, kým vošiel, nechal dreváky pri dverách, ale pod jeho krokmi dlážka jednako zapraskala: dieťa začína mrnčať. Matka sa vykláňa z lôžka a tíši ho; starý otec habkajúc zažíha lampu, aby sa chlapčiatko nebálo tmy. Plameň osvetľuje červenú tvár starého Jána Michala, jeho bielu a ostrú bradu, neprívetivý výraz a živé oči. Pristupuje ku kolíske. Plášť mu razí vlhkosťou. Ako kráča, vlečie so sebou hrubé belasé pančuchy, Lujza mu kývne, aby sa nepribližoval. Je plavá, takmer biela. Líca má vpadnuté, mierRomain Rolland (1866 – 1944) bol francúzsky nu tvár ovečky, posiatu pehami; má bledé prozaik, dramatik, hudobný a literárny kritik. Bol a hrubé pery, ktoré sa nezatvárajú a bojazprofesorom dejín na École Normale a prednášal livo sa usmievajú. Nespúšťa z dieťaťa oči dejiny hudby na Sorbonne. Súčasne bol hudob– oči tuho belasé, veľmi nesústredené, v ktoným kritikom a písal hudobné kompozície. Od rých zrenica je maličká, no nadmieru nežroku 1912 sa venoval výhradne umeleckej činnosti. ná bodka. V roku 1904 začal Rolland pracovať na svojom kľúčovom diele, románe Ján Krištof, ktorý vyšiel Dieťa sa prebúdza a plače. Jeho kalný v roku 1914 a za ktorý bol v roku 1915 vyznamenapohľad znepokojnie. Aká hrôza! Temnota, ný Nobelovou cenou. prudké zažiarenie lampy, halucinácie mozFinančnú sumu spojenú s cenou venoval na gu, ktorý sa ledva vymanil z chaosu, dusná, zmiernenie útrap ľudí postihnutých prvou svetopreludmi sa hmýriaca noc, ho obostiera, vou vojnou. Svoje humanistické a pacifistické názory Rolland prejavoval prácou v novovzniknutom bezodný tieň, z ktorého vystupujú ako osleČervenom kríži a ovplyvňovaním verejnej mienky pujúce lúče svetla, ostré pocity bolesti, prípočetnými esejami z oblasti politiky, filozofie, dizraky: ohromné tváre, čo sa nadeň nakláňavadla a hudby. Veľmi rýchlo sa tak dostal do kultúrjú, čo si ho prezerajú, čo sa doň vnárajú neho povedomia Európy. a ktoré ono nechápe...! Nevládze kričať; od Napísal početné divadelné hry a tieto romány: úzkosti je ako prikovené, otvára oči a ústa, Ján Krištof (1912), Dobrý človek ešte žije (1919), Peter a Lucia (1920), Clerambault, história slobodného dýcha zhlboka. Jeho veľká opuchnutá hlava svedomia počas vojny (1920), Očarená duša (1933). sa vrášti do žalostných a smiešnych grimás; koža na tváričke a rúčkach je hnedá, fialkastá, so žltkavými fľakmi... – Bože dobrý! Aký je škaredý! – poznamenal starec s presvedčením. Položil lampu späť na stôl. Lujza zošpúlila pery ako dievčatko, ktoré vyhrešili. Ján Michal na ňu ukradomky pozrel a zasmial sa. – Vari by si nechcela, aby som ti povedal, že je krásny? Neverila by si mi. Ale choď, ty za to nemôžeš. Všetky sú také. 30 PULZOVANIE LITERATÚRY

č. 11 – 12 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT


Zuzana Gedeľovská: Mlátenie konopí, olejomaľba, 2015

Dieťa sa prebralo z tupej nehybnosti, do ktorej ho ponáral plameň lampy a  starcov pohľad. Rozkričalo sa. Možno cítilo v matkiných očiach láskanie, čo ho nabádalo, aby sa požalovalo. Vystrela k nemu ramená a povedala: – Dajte mi ho! Starec zo zvyku najprv mudroval: – Deťom neslobodno povoliť, keď plačú. Treba sa im dať vykričať. Ale prišiel, zobral chlapčiatko a zahundral: – Jakživ som nevidel čosi také škaredé. Lujza chytila dieťa horúčkovitými rukami a skryla ho na prsiach. Prezrela si ho s neistým oduševneným úsmevom. – Ach, moje chúďatko, – povedala celá zahanbená, – aký si škaredý, aký si škaredý, ako ťa mám rada! Ján Michal sa vrátil k ohňu a začal ho mrzuto rozhrabávať. Ale úsmev odháňal z jeho tváre pošmúrnu vážnosť. – Nože sa netráp, dcéra moja, – povedal, – má dosť času zmeniť sa a potom, čo na tom záleží? Žiadame od neho iba jedno, aby sa z neho stal poriadny človek. Dieťa sa pri vlažnom matkinom tele upokojilo. Bolo počuť, ako hltavo a zadychčane cicia. Ján Michal sa nenútene vystrel na stoličke a s pátosom opakoval: – Nič nie je krajšie ako statočný človek. Na chvíľu zmĺkol a premýšľal, či by sa nepatrilo túto myšlienku rozviesť, ale neprišiel na nič, čo by sa doložilo, a po krátkej prestávke znovu nahnevane začal: – Ako to, že tu nie je tvoj muž? – Myslím, že je v divadle, – riekla bojazlivo Lujza, – má skúšku. – Divadlo je zavreté, pred chvíľou som išiel okolo. Opäť klamal. NOVÝ  ŽIVOT / 2016 / č. 11 – 12

PULZOVANIE LITERATÚRY 31


– Nie, neobviňujte ho ustavične! Asi som zle rozumela. Podistým sa zdržal dakde na hodine. – Už by mal byť doma, – podotkol starec nespokojne. Chvíľu váhal, potom sa spýtal tichšie, trochu hanblivo: – Vari... znovu? – Nie, nie, otec, – povedala chvatne Lujza. Starec na ňu pozrel. Vyhla sa jeho pohľadu. – To nie je pravda, klameš! Ticho zaplakala. – Panebože! – skríkol starec a kopol do kozuba. Kutáč s hrmotom spadol. Matka a dieťa za zachveli. – Otec, prosím vás, – povedala Lujza, – rozplače sa. Dieťa niekoľko sekúnd váhalo, či má kričať, alebo ďalej piť. No keďže nemohlo robiť oboje zároveň, opäť začalo cicať. Ján Michal hovoril ďalej tichšie, no pritom hnevlivo vybuchoval: – Čo som len pánubohu urobil, že mám syna korheľa? To je asi trest za to, že som žil, ako som žil, že som sa všetkého odriekal...! Ale ty, vari mi ty v tomto nevieš zabrániť? Veď napokon, sto hrmených, je to tvoja úloha. Keby si ho zadržala doma...! Lujza plakala hlasnejšie. – Nehrešte ma, aj tak som už taká nešťastná! Urobila som všetko, čo som mohla. Keby ste vedeli, ako sa bojím, keď som sama! Zdá sa mi, že ustavične počujem jeho kroky na schodoch. Potom čakám, kedy sa otvoria dvere, a spytujem sa sama seba: Bože môj, aký zasa príde...? Je mi zle, keď si na to pomyslím. Lomcoval ňou fikot, starec sa znepokojil. Podišiel k nej, povytiahol jej odhrnuté prikrývky na roztrasené plecia a ťažkou rukou ju pohladkal po hlave: – No tak, neboj sa, som tu ja! Upokojila sa kvôli dieťatku a pokúsila sa o úsmev. – Nemala som vám to povedať. Starec na ňu pozrel a pokrútil hlavou: – Úbohá dcérenka, veru som ti nedal pekný dar. – To je moja chyba, – povedala, – no nemal si ma brať. Ľutuje, čo urobil. – Viete to dobre. Vy sám ste sa hnevali, že som sa stala jeho ženou. – Nehovorme už o tom, je to pravda. Trochu ma to mrzelo. Chlapec ako on – poviem to, ale nechcem ťa tým uraziť – starostlivo vychovaný, znamenitý hudobník, skutočný umelec, bol by sa mohol uchádzať o iné partie ako o teba, čo si nemala nič, bola z inej triedy a nebola si ani len z nášho odboru. Žeby sa Krafft oženil s dievčaťom, ktoré by nebolo hudobníčkou, o tom sa nechyrovalo už vyše sto rokov! Ale dobre vieš, že som sa na teba nehneval, že ťa mám rád, odkedy ťa poznám a potom, keď si už raz niekto vyberie, nemôže cúvnuť; zostáva len čestne si konať povinnosti. Vrátil sa a opäť si sadol, chvíľu počkal a potom povedal slávnostne, ako hovorieval všetky svoje aforizmy: – Prvé v živote je konať si povinnosti. Čakal, že mu to vyvráti, odpľul si do ohňa; potom, keď ani matka, ani dieťa nič nenamietali, chcel pokračovať – a mlčal. Z francúzskeho originálu Jean Christoph preložila Soňa Hollá 32 PULZOVANIE LITERATÚRY

č. 11 – 12 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT


JÁN ZAMBOR

Sviečka na bielom decembrovom obruse Na stole sviečku zažali

Stôl

Horela svieca na stole...

Písací stôl, zazretý v bývalej garáži v opustenom tichom dome, oddychujúci na boku, odniekiaľ privezený, zatiaľ odložený, mocný ako dub, (ešte) hladký ako list,

Boris Pasternak Predĺžili stôl, rozprestreli biely decembrový obrus, zažali sviečku. Plameň ako s poruchou reči, len jachce a jachce. Nad stolom zavisla neviditeľná prítomnosť chýbajúcich. A horí plameň, čo už zhasol, nedávno, pred rokmi...

silná túžba tu ostať, pohladiť ho jemnou handričkou, vniesť slávnostne do izby, rozložiť sa na ňom, rozložitom, položiť naň tanierik so zvoniacou šálkou, leštiť ho lakťami, dlaňami a prstami,

Horí tu však aj plameň, čo len sliepňa, s menšiacim sa, kostrbatým kruhom tieňa. A horí, horí, horí jeden potácavý plameň, ktovie kade sa túlajúci, ktovie akou hmlou, akou tmou, akými závojmi, akými závejmi, akými húšťami, pľušťami, smršťami, spúšťami...

tvárou, zakúšať pustovnícke rozkoše. Určite by rozkvitol, vydal listy, zarodil. Predkov vôl, by ťahal ťažký náklad, vyslobodzoval z bahna zapadnutý voz.

Páliaci plameň slzy. A plameň sviečky vzlyká, z jej útlych pliec, pliec anjela stekajú plačúce krídla. Pomodlime sa za stratencov návrat.

NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 11 – 12

Predkov dobrý verný kôň, by ma niesol, cválal krajinou, okolo našich hláv vietor.

PULZOVANIE LITERATÚRY 33


Miroslav Hraško: Zima, olejomaľba, 2015

A tmavé, horeli v slnečnom svetle! A iskrili – s praskotom, hviezdne! A nozdry boli do ich májového húštia pohrúžené! Hlas z inokade – chatrná nádej: Veď neplatí, že popol je ničím, pre zem je cenným pôvodcom živín.

Zimné borovice

Tierra de cantos y de santos

Štíhle nahé borovice vyštípané dočervena

Ávila Velebné krídla bocianov a cédrov nad strechami a hradbami.

Cez kučeravé hlavy sa vyzliekajú z beloty rozhadzujú ju po zemi

Slnečný vtáčí štebot v tmavom dni.

Kúpu sa v priezračnom mraze v belasom nebeskom jazere Výskajú v chladnom slnku

Vynášanie popola Popol – porozviaty, zmáčaný dažďom: vlasy.

34 PULZOVANIE LITERATÚRY

V hovorni kláštora Ján z Kríža s Teréziou Ježišovou – ona za mrežami s extatickou tvárou, on sa so stoličkou vznáša dohora k nebešťanom. Ale na karmelitánkinom lôžku namiesto vankúša vidieť zbližša štvorhrannú kladu zo Ženíchovho kríža. Balvany na ávilskej pustatine zaoblené do svetelného spevu – podobizne svätcov! č. 11 – 12 / 2016 / NOVÝ  ŽIVOT


Mária Páliková: Jesenná idyla, olejomaľba, 2016

Vŕby pri Ondave (2) Dlhý rad postáv zdeformovaných časom a nečasom a časmi, stále zakúšajúcich bútľavenie, znova a znova rozčesnutých bleskom. Kmene pahýle, kusy dopukanej kôry – čas, vietor, ruka aj z nej oddrapia. Černejúce sa diery: huhu, huhú, okná so záclonkami pavučín. Vchod do jaskýň – skrýš v kmeňoch stráži baza. Tajomstvo? Sny? Len odvrátená strana bytia: čerň po ohni a práchnivina, tváre, čo prepadli sa. Kmene torzá, ale žijúce a nad nimi silno rozkonárené, aké listnaté NOVÝ  ŽIVOT / 2016 / č. 11 – 12

okrúhle koruny. A trblietanie toľkých vlniek či húfov rybiek – rieky, žehnajúceho-svetla-neba. Prosté, a ako rozšumené do vznešena v náporoch vetra. Koreňmi široko rozkročené v hline. A dlhé prúty vďačne sa skláňajúce takmer k zemi. I padnutý kmeň – lavička – je živý, ba tam, kde predtým rástla koruna, sa zakorenil a zas mlado vztýčil.

PULZOVANIE LITERATÚRY 35


GOJKO BOŽOVIĆ

Tichá zver poludnia Tichá zver poludnia Ospalý deň, jesenný zvyk, Potreba ľudského hlasu a dotyku, Tichá zver poludnia, Tak rozumná vo svojom účele A vždy vo svojom vrtkom kroku, Onemocnená hviezda, tvoje prešlo, Kniha vynechaná z rúk a očí, Ďaleko od pripraveného notesa, Čoraz kratšie dni, čoraz dlhšie nespavosti, Synkopa medzi dvomi vzdychmi Preriedeného vzduchu, Pospalý deň, jesenný zvyk. A tichosti medzi dvomi nočnými krokmi.

Elementy Skutočnosť obsadila priestor poézie. Prebrodila rieku O neprístupnosti ktorej Hovorili unavení plavci. Na druhom pobreží sa skúmajú Elementy existencie. Zem stráca ťarchu V očiach nástupcu. Okolo ohňov zamreli rozhovory. Vzduch sa stáva vodivou samohláskou. Voda sa kĺže po nespoľahlivých dlaniach. Spolu so stopami snov Vzniknutými pred výnorom Do skutočnosti.

Ponad vodu Cítil som, že tonieme. Voda prenikala do základov lode, Voda, mastná, čierna voda, Ťažká ako zem, 36 PULZOVANIE LITERATÚRY

A my sme opustili palubu V nedoriešenej hádke A zišli sme do spodného sveta, Medzi vodu a bahno Predstavujúc si pritom hranice podpalubia Ako hranice ukončeného sveta Ale nikto nechcel zdvihnúť pohľad, Aby zadržal hlavu nad hladinou A spozoroval obrysy ostrova, Sľub ďalekého pobrežia. Cítil som, že tonieme. Niečo silnejšie než voda vábilo nás do vody. Niečo staré práve ako voda.

Chvíľa Možno nastala chvíľa, aby sa spustili vlajky A aby rozrušení bojovníci očistili meče Skôr ako ich konečne upokoja v puzdroch, Ako voľakedy v civilných dňoch V objatí utíšili plač milovanej ženy, A aby budúci pasažieri pozorovali mapy plavby Ktorá je ukončená a tej, ktorá ešte na nich čaká. Plavby sú ako ročné obdobia. Zima v jaskyni, medzi zvermi a ošípanými, Jar s láskavými nymfami, Leto pri šírom mori, Jeseň v túlaní po rozptýlených ostrovoch. Padnú obete, zbadáme presne ktoré. Možno je chvíľa aby sa Na schôdzi počuli všetky hlasy, aby Začali hovoriť tí, ktorí doteraz mlčali Aby zamĺkli zbrane, ktoré nikdy nemlčali, Obete sa spočítajú až po nasledujúce vojny. Aj radlá budú miešať trpkú zem S poniektorou zastrčenou kosťou. Ženy sa zberajú opustiť dejiny, A perfektné ospravedlnenia opúšťajú veľké boje. č. 11 – 12 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT


Muži nie sú pri preľudnených domoch. A deti pátrajú po príčinách, ktoré z nich Urobia otcov rodín.

Kronika Všetko čo je povedané Bude povedané znovu. Zopakuje sa hnev, A budú rinčať zbrane. Mestá budú obliehané A padnú Bez hlasu a bez posla. A po vojne hrdinovia budú blúdiť Hľadajúc svoj dom, Aby v ňom našli Ženu, možno vernú, Pravdepodobne roztopašných pytačov, Zabudnutých spolubývajúcich, Medzi nimi aj syna Vyrasteného bez vytrvalosti otcovho pohľadu. A otcovia sa stanú deťmi Nehodných synov Aj na jazvy sa budú pozerať V jase veľkej pečiarky, V tme zhasnutých hviezd. V papradi zostanú mestá Poznačené cisárskymi pečaťmi. A cisár, ako aj každý Rodinný človek, Bude unavený od netrpezlivých trúfalcov Spolu s celou rodinou. A niekto, znova vykríkne Nad zálivom, Nad ránom bez vĺn, Hoci kroniky nevedia Jeho meno a ešte nevideli Jeho tvár.

Ani bohyňa, ani nymfa, ani plavkyňa Hovoríš, že sa svet zmenšil. A že hovoria tí, ktorí sa Pohádali so slovami. NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 11 – 12

A že teraz je všetko čo doteraz nebolo. A že sa nehodní ľudia Starajú o hodné úmysly. Dostatočné na to, aby s nimi strávili Dni a roky. A že sa slnko chladí a zem hreje. Aj prežitie sa stalo sľubom Do ktorého veria slabí duchovia. Voda prevrela a pohla sa Presýpať cez stanovené pobrežia, A z jej vĺn sa nevynorila Ani bohyňa, ani nymfa, ani plavkyňa. Hovoríš, že zvuk stúpa, Zdal sa byť sotva počuteľným, Dnes už dunenie aké sa nepočulo Odkedy odpočinulo Veľké sťahovanie.

Hranice mesta Aby sme poznali hranice mesta A hranice nášho života, Vybudovali sme pevnosť. Tí, ktorí prídu na mestské námestie, Používajúc pritom vzduch, A vlastnosti vody, Oheň, neprekonateľný oheň, A plody zeme K pevnosti Budú usmerňovať svoj pohyb, A pri páde mestskej veže Spoznajú chvíľu svojho víťazstva

Obliehané mesto Vergillius, IV. bucolica „A znovu bude veľký Achilles poslatý pod Tróju“, A znovu bude Trója objavená Na každom mieste, kde Sa veľký Achilles pretváral Do dieťaťa svojho hnevu, Do rodiča svojej nepríčetnosti. A znovu sa budú kovať zbrane, Zablyští svet na štíte rána, Nemé železo prehovorí na námestiach, PULZOVANIE LITERATÚRY 37


Daniel Kopčok: Pálenkášov sálaš, olejomaľba, 2016

A znovu budú mestá stanovené obliehaním, V obliehaných mestách sa zmení Deň na noc, a dni na roky, Kráľovstvá pre pokornosť, Znovu budú zbúrané múry, Aby sme sa konečne dostali domov, Medzi neznámych spolubývajúcich, Aby sa znovu zodvihlo obliehané mesto.

Neďaleké božstvá Neďaleké božstvá už nepoznajú rozprávky Pri ktorých sa mohla vykonať Denná a ročná práca, Spolu s úrodou, Pozbierať zvyšné viditeľné tiene, Nájsť prameň čoraz chladnejšej vody, Zamiesiť chlieb a na chlieb, Červeň od vzrušenosti, Položiť soľ vyskúšanú medzi prstami, V lese odhaliť hniezdo, V rieke pstruha, S mesiacom zviazať príliv, S nohami odliv, A potom aj žľazy s ostatnými žľazami. Neďaleké božstvá už nepoznajú rozprávky. 38 PULZOVANIE LITERATÚRY

Posledná fotografia s otcom Nezachoval som si Poslednú fotografiu s otcom. Sedeli sme v otcovom aute, Mlčal som, On hovoril ťažko dýchajúc, V boji o vzduch. Z fotografie zostal iba prúžok svetla. Hoci mi je on vzácnejší než iné zachované fotografie. Ale si spomínam Že som sa pozeral dopredu, Široko otvorenými očami, Ako keby som bol videl To čo prichádza. To čo už prišlo A umiestnilo sa medzi nami. V svetložltom otcovom aute.

Zo srbčiny preložila Edita Povolná-Kmeťková č. 11 – 12 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT


TEXTY A KONTEXTY JAROSLAV ČUKAN – MICHAL KURPAŠ

Liptovská epizóda divadelného súboru SKOS Erdevík Na divadlo, a platí to aj o ochotníckom, možno nazerať z mnohých hľadísk. Predmet záujmu sa dá nasmerovať na dejiny, funkcie a charakteristické znaky, na herca, režiséra, na scénu, manažment a na mnohé iné stránky jeho existencie. Ako bývalý ochotnícky divadelník upozorňujem aj na taký dôležitý rozmer, ktorý sa spravidla nespomína v encyklopédiách ani v učebniciach divadla a dramatických umení – na sebarealizáciu aktéra inscenácie bez ohľadu na to, či je to herec, režisér, zvukár, osvetľovač, kulisár, šepkár alebo autor plagátu – o motívoch, vzájomnom vzťahu a podmienenosti kolektívnosti a individuálneho prežívania. Lebo divadlo/inscenácia bez ohľadu na to, či plní funkciu náboženskú, národnoobrodeneckú, zábavnú, estetickú, výchovnú, politickú alebo ktorúkoľvek inú, je v strede vzťahového kruhu jednotlivec/aktér – kolektív/divadelný súbor – jednotlivec/divák. Všetci sú rovnako dôležití, potrební a nepostrádateľní, no rolu a sebarealizáciu jednotlivca kladiem na prvé miesto, považujem ju za základný atribút existencie divadla. Ak niet ochotného a schopného režiséra či herca, nemôže vzniknúť kolektív ani inscenácia.1 Rolu slovenských kňazov, učiteľov a zanietených nadšencov z radov najširších profesijných vrstiev sme už vyzdvihli pri viacerých príležitostiach – v súvislosti s budovaním škôl, kostolov, odvodňovacích kanálov, knižníc, s činnosťou čitateľských a  iných kultúrno-osvetových a umeleckých spolkov, folklórnych alebo divadelných súborov. Jednotlivci – osobnosti sú základom udržiavania a rozvíjania slovenskej dolnozemskej kultúry v najširšom chápaní. Od ich prítomnosti/absencie závisí úroveň minoritného života na etnickom princípe. Výstižne to povedal Ľuboslav Majera: „Každé jedno prostredie si musí uvedomiť, že bez jedného človeka, bez hlavy, ktorá bude svojská a bude mať presnú predstavu, ako by to malo vyzerať, a bude ho viesť, zakrpatie: duchovne, fyzicky, hocijako. Smrťou Tomáša Hriešika Kovačica stratila katastrofálne veľa a myslím si, že odvtedy zakrpatieva a divadelníctvo generálne trpí. Keď trpí divadlo, trpí aj prostredie, ľudia trpia ... nemá kto ťahať voz.“2 Treba len dodať, že Majerovo konštatovanie platí aj v širšom geopolitickom priestore ako Dolná zem. Cieľom nášho príspevku je predstaviť súvislosti slovenského dolnozemského ochotníckeho divadla, ktoré vznikli recipročnými družobnými vzťahmi DS ZK ROH Tesla Liptovský Hrádok a DS SKOS Erdevík.3 1   V tomto prípade máme odlišný názor ako Ján Makan:„Herci sú podstata divadla, nie režiséri, ani spisovatelia.“ Divadlo sú herci. Rozhovor s Jánom Makanom. In: 100 rokov divadla v Kovačici. Kovačica 2014, s. 253. 2   Matúch, P.: Dôležitý je uhol pohľadu. Rozhovor s Ľuboslavom Majerom. In: 100 rokov divadla v Kovačici. Kovačica 2014, s. 259. 3   V našom príspevku využívame aj výsledky ankety, ktorú sme vykonali medzi bývalými členmi Divadelného súboru ZK ROH Tesla L. Hrádok: 1. Ako hodnotíte s odstupom času spoluprácu s Erdevíkom? (pozitíva, negatíva) 2. Aký význam mali družobné kontakty pre Vás osobne? 3. Akú rolu v existencii DS a kontaktoch s Erdevíkom zohral JUDr. Ivan Šenšel? 4. Aké sú podľa Vás príčiny zániku činnosti DS a prerušenia kontaktov s Erdevíkom?

NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 11 – 12

TEXTY A KONTEXTY 39


1. Kontext – okolnosti vzniku. „Slovenský kultúrno-osvetový spolok v sriemskej osade Erdevík sa obrátil na Osvetový ústav s požiadavkou, aby im poradili súbor, ktorý by s nimi nadviazal družbu a prišiel s predstavením na slávnosť 60. výročia ich vzniku. Oľga Lichardová sa obrátila na nás a my sme si povedali, že prečo nie... Tak sa stalo, že na druhý deň po vystúpení na krajskej prehliadke v Prievidzi sme vyštartovali na Dolnú zem. Len sme nevedeli Erdevík nájsť, navyše lialo a  Fero Dubovec už vyslovil pochybnosť, či Erdevík vôbec existuje. Prišli sme tam s trojhodinovým meškaním – a naraz sme boli v Slovenskom spolku akoby medzi starými známymi. Po jednom – dvoch pohárikoch „rakije“ sme boli všetci fit. Rozoberali si nás kto komu padol do rúk... Začalo sa voľačo veľmi krásne... Hrali sme okrem dvoch predstavení v Erdevíku aj v Binguli a Ľube. Úspech bol vynikajúci... Boli sme v  Belehrade, aj na Avale a  Kalemegdane, v  Sriemskej Mitrovici na rímskom pohrebisku... V lete boli zas oni v Hrádku. Bývali u nás Čáňovci a Vladko Bartoš, tiež učiteľ. Boli sme v Porúbke a najmä Vladko obdivoval otcove včely. Cestou domov sme ich boli odprevadiť v  Bratislave, zastavili sme sa v  Kubíne pri Hviezdoslavovom hrobe...“ 4 Pre úplnosť treba doplniť, že prvý zájazd do Erdevíka sa uskutočnil v apríli 1967 so Stodolovou hrou Veľkomožní páni, posledné stretnutie bolo po 40 rokoch v roku 2007. Kontakty neboli príliš početné (hrádocký súbor bol v Erdevíku s inscenáciou 7x), ale intenzívne po stránke odbornej, citovej, kultúrno-poznávacej, etnokultúrnej a spoločenskej. V katalógu k 30. Výročiu DS z Liptovského Hrádku sa napríklad dozvedáme, že liptovskí divadelníci do roku 1987 vystúpili v Erdevíku, Binguli, Šíde, Starej Pazove, Báčskom Petrovci, Ľube, Kovačici, Kysáči, Iloku, ale tiež v prostredí slovenských komunít v maďarských mestách Mezoberényi, Nagybánhegyes, Sarvaš, Slovenský Komlóš a Kétsoprony.5 Erdevícky súbor zavítal na Slovensko častejšie, družobnú spoluprácu výrazne, negatívne poznamenali politické a  sociálno-ekonomické zmeny po prevrate v  Československu v roku 1989 a o niekoľko rokov aj balkánska vojna. Napriek tomu prišli Erdevíčania do Hrádku v roku 1991, 1996 a napokon s inscenáciou aj v roku 1999. Erdevícki folkloristi sa v Hrádku zastavili v roku 2001 cestou na Podchočské folklórne slávnosti v Lúčkach. Hrádočania posledný raz s inscenáciou zavítali do Vojvodiny v roku 1997. V závere autobiografie Aj slnko aj hrmavica je uvedené pri dátume 12. 1. 2007: „Storočnica SKOS Erdevík. Spomedzi majiteľov platných pasov sa vytvorila zostava Ivan Šenšel st., Jana Šenšelová, Ján Šenšel ml., Anna Literová, Vladimír Rády, Elena Rádyová.“ (s. 224) Bolo to posledné oficiálne stretnutie v rámci družby divadelných súborov. Odvtedy registrujeme len niekoľko stretnutí bývalých členov ochotníckych kolektívov na súkromnej báze, respektíve príležitostné telefonáty o významných udalostiach v rodinách, ktoré si od konca 60. rokov do konca 90. rokov 20. storočia nevedeli predstaviť svoj život bez vzájomných kontaktov. 2. Kontext – jednotlivec/aktér – kolektív/divadelný súbor – jednotlivec/divák. Každý člen ochotníckeho divadelného súboru vykonáva túto záujmovú aktivitu dobrovoľne a nezištne (ak neberieme do úvahy napríklad profesionálneho režiséra v ochotníckom súbore, ktorý môže svoju prácu milovať, ale predsa je pre neho väčšou alebo menšou motiváciou aj finančný profit). Uspokojuje ho, konkrétne zaradenie mu umožňuje sebarealizáciu. Poznal som hercov, šepkárov, maskérku, osvetľovača, zvukára a iných členov   Šenšel, I.: Aj slnko, aj hrmavica. Autobiografia Ivana Štefana Šenšela. Liptovský Mikuláš 2010, s. 143.   „Potom /12. – 16. 5. 1976, moja pozn./ nasledoval zájazd medzi Slovákov v Békešskej župe. Našli sme tam veľmi vďačné publikum... Bývali sme v  Békeščabe, ale tam sme slovensky hrať nesmeli, vystúpili sme v neďalekom Mezoberényi...“ c. d., s. 155. 4 5

40 TEXTY A KONTEXTY

č. 11 – 12 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT


techniky, ktorí vykonávali svoje povinnosti s láskou, hrdosťou a plnou zodpovednosťou. Napĺňali ich duševný svet a  so svojou rolou v  kolektíve boli spokojní, lebo v  kolektíve chceli byť. Ak sa viedla evidencia participácie na inscenáciách a  na počte vystúpení, všetci si svoje čiarky pripisovali rovnako, hoci niektorí sa pred divákmi neprezentovali. Divadlo sa hrá pre divákov, kvôli nim herci menia svoju reálnu identitu, maskujú a predvádzajú sa. Spokojnosť divákov a  úspech členov súboru sú priamo úmerné. Zvukár či osvetľovač vplývajú na úroveň predstavenia rovnakou mierou, no sú anonymní. Herec je známejší, v bezprostrednom kontakte s konkrétnymi divákmi, hrá pre nich a reprezentuje aj svoju osobu. Ak alternuje, trpí podobne ako futbalista na lavičke. Ak sú v  hľadisku známe osoby, respektíve sa hrá pred porotou na súťažných prehliadkach, pocit zodpovednosti sa zvyšuje a úmerne s úspešným hodnotením kolektívu narastá aj osobná prestíž herca, jeho pocit osobného naplnenia a sebarealizácie. Inscenácia a všetci jej aktéri teda nehrajú len pre diváka, ale každý aj pre seba/za seba a pre kolektív. Prísť z Erdevíka na Slovensko a vidieť Kriváň, hrať pred Slovákmi spod Tatier a uvedomovať si slovenskú spolupatričnosť, vzájomnosť a  rovnocennosť je podobné ako hrať pred krajanmi v Juhoslávii, byť na javisku pred vždy zaplnenými hľadiskami, pred svojimi žičlivými priateľmi. Pre každého ochotníka z oboch strán to znamenalo obrovský emocionálny moment s presahom do ďalekej budúcnosti. Hrádočania boli zvyknutí aj na presilovku (ako napríklad v Podtúrni, hralo sa pred štyrmi či piatimi divákmi) a neraz hrali v chladných, neútulných kultúrnych domoch. Prísť prvýkrát do impozantnej šatne divadelného súboru v Báčskom Petrovci možno prirovnať ku chvíli, keď hráči Púchova vybehli v roku 2003 na trávnik Nou Camp v Barcelone a pre každého je to zážitok na celý život. Spomienky divadelníkov z Hrádku dokumentuje aj anketa usporiadaná pri 40. výročí súboru – absolútna väčšina z nich spája najkrajšie zážitky v súbore so zájazdami do Erdevíka. Boli to úprimné zvítania a nekonečné rozlúčky so zaslzenými očami, návštevy a výmeny darčekov s prienikom do širokých príbuzenských a susedských štruktúr, cesty na predstavenia, inscenácie a  následné posedenia so staronovými aj s novými priateľmi, boli to spoločenské stretnutia s grilovaním a medzištátnym futbalovým zápasom na erdevíckej bani, pomoc pri kosení ďateliny, kŕmení býkov aj pri ceste po škridlu do ilockej tehelne, kúpanie aj rybačka na jazere, prehliadka kovačickej galérie insitných maliarov, poznávacie zájazdy na Titov hrob a za inými turistickými atraktivitami Belehradu, do Sriemskej Mitrovice, Nového Sadu, Vukovaru, Sarajeva aj na Makarskú. V rámci recipročných návštev Erdevíčanov to boli identické spoločenské aktivity v Liptovskom Hrádku aj v súvislosti s predstaveniami v Brezne, Dovalove, Hubovej, Hybiach či Staškove. Erdevíčania s nostalgiou spomínajú na poznávacie zájazdy do Vysokých Tatier, Popradu, Liptovského Mikuláša, Ružomberka, na Čiernovážsku vodnú elektráreň, do Múzea kysuckej dediny v prírode vo Vychylovke, na Oravský zámok, do dreveného artikulárneho kostola vo Svätom Kríži aj na iné spoločenské a športové aktivity. Nemožno však opomenúť ani odborný – divadelný aspekt. Po prvej hrádockej inscenácii (Veľkomožní páni – 1967) napísal Pavel Čáni v Hlase ľudu, že táto inscenácia isto ovplyvní vývoj erdevíckeho divadla. Treba povedať, že Erdevík nezačal napodobňovať princípy divadla hyperboly a nadsádzky, ale nastúpil cestu hľadania nových foriem a prostriedkov scénickej tvorby bez rozdielu či režírovala Júlia Čániová, špičkový režisér Benka, Valent alebo Šerfézy. No a do zborníka Slováci v Erdevíku 1860 – 1907 – 1997 (s. 320) I. Šenšel napísal: „S radosťou môžem konštatovať, že naša družba, ktorá trvá už 30 rokov, bola úspešná a  užitočná. Nemám teraz na mysli NOVÝ  ŽIVOT / 2016 / č. 11 – 12

TEXTY A KONTEXTY 41


spoločenskú či emotívnu stránku veci – mám na mysli divadlo. Vzájomne sme sa okysličovali, získavali nové podnety, mnohému sme sa naučili – ja sám, ako dlhoročný režisér hrádockého súboru môžem za seba o tom podať svedectvo.“6 3. Kontext – rola osobnosti. Počas môjho účinkovania v hrádockom ochotníckom súbore som mal možnosť spoznať veľa vzácnych ľudí a bol som šťastný, že som v takom dobrom kolektíve a špičkovom slovenskom súbore. Počas cestovania na vystúpenia, zájazdy aj pri priateľských stretnutiach sme svoju spriaznenosť s kolektívom a s divadlom vyjadrovali túžbou, aby sme všetci zostali v Hrádku a aby toto obdobie vydržalo čo najdlhšie. Kontakty s Erdevíkom znamenali nepredstaviteľnú motiváciu. V súbore boli výborní herci zo všetkých generácií. Ak starí odišli, prichádzali noví. Niektorí sú dodnes nezabudnuteľní, ale boli nahraditeľní. Situácia sa zmenila vo chvíli, keď bolo potrebné, slovami Majeru – ťahať voz. Uznávané herecké osobnosti s ľútosťou rezignovali. Chýbala odvaha, schopnosti, osobná obeta. Každému aspoň niečo z toho, čo mal JUDr. Ivan Šenšel. V súbore plnil kľúčovú, nezastupiteľnú rolu. Bolo to zrejmé už počas jeho aktívnej činnosti, potvrdilo sa to neskôr a platí to dodnes. A Ivan Šenšel mladší v odpovedi na náš dotazník skonštatoval: „zanikol súbor a automaticky sa prerušili aj vzťahy s Erdevíkom, lebo ich nemal kto zastrešovať.“ Pod tento stav sa podpísala aj politická situácia na Balkáne, politická a  spoločenská situácia v  Československu a  na Slovensku, nedostatok finančných prostriedkov a napokon aj generačný problém – starší odchádzali, schopná mládež odišla študovať a do Hrádku sa nevracala. V našom príspevku sme sa pokúsili naznačiť niektoré súvislosti vzájomných vzťahov dvoch vyspelých ochotníckych divadelných súborov s bohatou históriou (ochotnícke divadlo v Liptovskom Hrádku je spomínané už v 18. storočí, prvá inscenácia je z roku 1800, slovenské ochotnícke divadlo malo premiéru v roku 1862, DS ZV ROH Tesla vznikol v roku 1957; v  Erdevíku začali Slováci s  ochotníckym divadlom od roku 1919). Objasnili sme okolnosti a obdobie vzniku kontaktov a prostredníctvom ďalších kontextov jednotlivec – kolektív, resp. rola osobnosti sme priblížili význam a charakteristické črty spolupráce hornozemského a dolnozemského slovenského ochotníckeho divadla. Ivan Šenšel mladší sa vyjadril nasledovne: „Aj v súčasnosti moje spomienky na návštevy, prežité v Erdevíku, či ich pobyt v Hrádku patria medzi najsvetlejšie okamihy mojej profesionálnej kariéry i osobného života. Nič, čo som v divadelnom súbore za tridsať rokov môjho pôsobenia zažil, sa s „erdevíckou érou“ nedá porovnať. Erdevík zasiahol aj do môjho súkromného života – chodili tam dlhé roky moji rodičia (otec bol „osnovátorom“ kontaktov a stykov s Erdevíkom), brat, neskôr aj manželka a v posledných rokoch „stykov“ sa mi splnil môj dlhoročný sen: do Erdevíka sa dostali aj moje dve dcéry. Prerušenie kontaktov koncom 20. storočia bolo pre mňa osobne tým najväčším sklamaním, ktoré som vo svojom živote zažil.“ Významným rozmerom kontaktov Erdevík – Liptovský Hrádok je aj aspekt sociálno – ekonomický. „S prílevom peňazí a vyššími nárokmi na životný štandard nastalo obdobie 6   Šenšel, I.: Erdevícki divadelníci na Slovensku. In: Slováci v Erdevíku 1860 – 1907 – 1997. Red. V. Bartoš. Erdevík 2001, s. 315 – 320. Dlhoročný hrádocký herec Vlado Rády sa v  rámci internetovej komunikácie vo februári 2016 vyjadril: „Zájazdy k priateľom do Erdevíka a iných osád Dolnej zeme považujem za najkrajšie chvíle a zážitky v mojom biednom živote...“

42 TEXTY A KONTEXTY

č. 11 – 12 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT


intenzívneho prebudovávania a modernizovania tradičných hlinených stavieb z nepálenej tehly alebo hlinených nabíjaných. Stimuly a vzory sa ponúkali v Nemecku, Belehrade, Sriemskej Mitrovici a všade, kde Erdevíčania odchádzali za prácou, v televízii a snáď aj v  Liptovskom Hrádku, ktorý recipročne opakovane navštevovali členovia divadelného ochotníckeho súboru a prosperujúce podtatranské mestečko predstavovalo predsa len iný štandard bývania...“7 V podobnom zmysle píše vo svojej diplomovej práci Ján Šenšel: „Keď hrádocký súbor prvý raz prišiel do Erdevíku, bola to gazdovská dedina, so všetkými atribútmi... Erdevícky prvý zájazd do Hrádku zaúčinkoval veľmi rýchlo a už o dva roky pri ďalšej návšteve bola evidentná snaha Erdevíčanov o modernizáciu vlastných domácností... prvý impulz stavby kúpeľní a vybavenia domov v tom pravdepodobne korenil.“8 Aj toto je jeden z kontextov dolnozemského ochotníckeho divadelníctva a súčasť liptovskej epizódy Erdevíčanov.

LITERATÚRA A PRAMENE Čukan, J. – Garaj, B. – Járek, M.: Kultúrne tradície v Erdevíku. Korene a súčasnosť. Nitra 2005. Encyklopédia dramatických umení Slovenska 1, A-L. Red. Marlian – Vladár. Bratislava, Veda 1989. Encyklopédia dramatických umení Slovenska 2, M-Ž. Red. Marlian – Vladár. Bratislava, Veda 1990. Matúch, P.: Divadlo sú herci. Rozhovor s Jánom Makanom. In: 100 rokov divadla v Kovačici. Kovačica 2014, s. 251 – 255. Matúch, P.: Dôležitý je uhol pohľadu. Rozhovor s Ľuboslavom Majerom. In: 100 rokov divadla v Kovačici. Kovačica 2014, s. 256 – 259. Polák, M.: Z dejín ochotníckeho divadla v Liptove. Bratislava 1977. Polák, M.: Divadlo. Jeho cesta dejinami. Ilustrované dejiny. Bratislava, Perfekt 2009. Slováci v Erdevíku 1860 – 1907 – 1997. Red. V. Bartoš. Erdevík 2001. Sto rokov divadla v Pivnici. Hl. red. J. Valihora. Báčsky Petrovec, SVC 2009. Šenšel, I.: Aj slnko, aj hrmavica. Autobiografia Ivana Štefana Šenšela. Liptovský Mikuláš 2010. Šenšel, J.: Ochotnícke divadlo v Liptovskom Hrádku a vízia jeho obnovy. Diplomová práca. Školiteľ: prof. J. Čukan. Katedra manažmentu kultúry a turizmu FF UKF v Nitre, Nitra 2007. Turzo, I.: Od ochotníctva k profesionalizmu. Bratislava, Tatran 1981. 25 rokov divadelného súboru ZK ROH Tesla Lipt. Hrádok. Red. Boroš – Frniaková – Dr. Šenšel. Liptovský Mikuláš 1982. 30. Divadelný súbor ZK ROH K. P. Tesla Liptovský Hrádok. Red. Jurišová – Šenšel ml. – Dr. Šenšel. Liptovský Mikuláš 1987.

  Čukan, J. – Garaj, B. – Járek, M.: Kultúrne tradície v Erdevíku. Korene a súčasnosť. Nitra 2005, s. 17.   Šenšel, J.: Ochotnícke divadlo v Liptovskom Hrádku a vízia jeho obnovy. Diplomová práca, s. 35.

7 8

NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 11 – 12

TEXTY A KONTEXTY 43


60. LITERÁRNE SNEMOVANIE JARMILA HODOLIČOVÁ

Skromný a vzácny človek Jozef Valihora Keď som sa ráno 11. apríla roku 2016 pozrela do nástenného kalendára, v okienku s tým dátumom bolo napísané „JODI“. Mám vo zvyku zapísať si narodeniny príslušníkov rodiny, kolegov, známych, priateľov, dokonca našich spisovateľov. Je to najkrajšia časť dňa pri rannej káve, keď prvé myšlienky venujem oslávencovi. Spomínam a takto si možno aj bystrím rozum pri retrospektívnej životnej ceste jubilanta. V apríli ich mám zapísaných skutočne veľa. Už 1. apríla narodeniny má môj kolega Adam Svetlík, 11. apríla kolega Jozef Valihora, 17. apríla moja kamarátka, akademická maliarka Marka Gašková, 20. apríla môj magisterský kamarát Albert Martiš, 23. apríla Vierka Benková, spisovateľka a dobrá spolubesedníčka, 24. apríla Paľo Bohuš, spisovateľ a verný piatkar spolu s mojím otcom, tiež Oľga Babylonová-Garayová, spisovateľka a za života moja známa, 25. apríla profesor Samuel Boldocký, kritik, človek ochotný vždy pomôcť. Určite som na niekoho zabudla, ale môj kalendár môže vytrpieť aj chyby. Chyby pri zaznamenávaní významných jubileí a mien vzácnych ľudí sa však stať nemôžu a nesmú v našich prostriedkoch informovania alebo na internetových stránkach. Zvedavosť ma usmernila na hľadanie mena jubilanta Jozefa Valihoru. Verila som, že to nájdem v našom Národnom kalendári na rok 2016 pri mesiaci apríl. Žiaľ, 11. apríl zostal nezaznamenaný – prázdny. Ani na internetovej stránke Ústavu pre kultúru vojvodinských Slovákov tiež nič (meno sa dopísalo18. apríla po upozornení, že tam chýba). Zvedavosti nikdy nie je dosť, preto som siahla za najnovším číslom Slovenských pohľadov (2016, č. 4, s.156) a tam medzi menami Petra Štrelingera, Slavomíra Ondrejoviča, Petra Cabadaja a iných významných slovenských spisovateľov, vedcov, lekárov je aj medailónik tohto znenia: „Jozef Valihora – 70. Literárny vedec, editor a prekladateľ, pôsobí už mnoho rokov na oddelení slovakistiky Filozofickej fakulty v Novom Sade. Významným spôsobom propaguje slovenskú literatúru vo Vojvodine (výber z literatúry slovenského romantizmu s názvom Vejú vetry, povievajú, monografia Aspekty literatúry a kultúry), pripravil antológie a výbery z tvorby tamojších autorov (Janko Čeman: Poctiví zlodeji, Pavel Čáni: Dôvera). Z viacerých jazykov prekladá do slovenčiny diela svetových autorov (o. i. G. Rodari, R. Guillot, E. Hemingway), takisto učebnice pre základné školy. Narodil sa 11.apríla 1946 v Pivnici (Srbsko).“ Pekne z Vašej strany, pán šéfredaktor Bystrík Šikula a členovia redakcie. Pohľady pozerajú a zaznamenávajú. Jubileum oslávenca zaznamenal aj Historický kalendár, ktorý vychádza na Slovensku. Medzi dvanástimi oslávencami niekoľkými vetami priblížil verejnosti na Slovensku angažovanie sa Jozefa Valihoru vo vojvodinskom literárnom a kultúrnom živote. Aj Národné osvetové centrum v Bratislave zaznamenalo jubilantovu sedemdesiatku. Prišlo mi toho 11. apríla ľúto, že naša kultúrna verejnosť nezaregistrovala môjho kolegu, univerzitného pracovníka a nadovšetko vedca a dobrého človeka Jozefa Valihoru 44 60. LITERÁRNE SNEMOVANIE

č. 11 – 12 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT


medzi oslávencov a prečo? Jozef Valihora nepatrí medzi ľudí, ktorí túžia po sláve, ja tomu hovorím, netúžia po tom, aby sedeli v prvom rade. Svojou životnou dráhou Valihora kráča pomaly a v úzadí, nehlučne, ako keby sa vyhýbal sláve, letu do výšin. Jeho krídla zostávali vždy na zemi. Jozefa Valihoru poznáme podľa jeho prímenia Jodi, alebo Jožko, ako ho oslovuje kolega Samuel Čelovský. Jodiho cesta do literatúry a kultúry vojvodinských Slovákov sa začala po ukončení základnej školy v Pivnici, keď sa pán majster kamenár Jozef Valihora rozhodol dať svojich synov Jozefa a Juraja na petrovské gymnázium. Z toho obdobia sa datujú aj spomienky jeho spolužiakov na Jodiho ako vynikajúceho žiaka, spolužiaka, kamaráta, Pivničana, ktorý na bicykli každý piatok odkrútil do Pivnice vedľa kanála 25 km, a tak sa potom aj nabalený z rodičovského domu vracal späť do Petrovca. Jodi vynikal zo všetkých predmetov, avšak jeho spolužiaci si spomínajú naňho ako na spoľahlivého, veselého a vždy ochotného pomôcť. Na písomke zo slovenčiny na danú tému Jodi najprv napísal úlohu pre seba a potom počas hodiny stačil napísať ešte pre dvoch spolužiakov a poslať to do druhej, tretej lavice. Po skončení gymnázia študoval slovenský jazyk a literatúru v Novom Sade, kde vtedy jestvoval iba prvý stupeň štúdia, teda dvojročné štúdium. Potom sa zapísal na Filologickú fakultu v Belehrade, kde aj získal diplom v roku 1969. V rokoch 1968 – 1971 bol lektorom a redaktorom v Slovenskej redakcii Novosadského rozhlasu. Od 1. októbra 1971 ako 24-ročný sa zamestnal na Katedre slovenského jazyka a literatúry. Vedúcim katedry bol prof. Ján Kmeť a Jodi sa stal tajomníkom katedry. Od začiatku sa orientoval na literatúru a tu prednášal všetky literárne obdobia, tiež predmet teória a prax prekladu. Pedantnosť vo všetkom bola jeho hlavná charakteristika. Bola som prvou generáciou, ktorú učil a neskôr sme boli kolegovia do roku 2010, keď odišiel do dôchodku, teda vyše 30 rokov. Počas takého dlhého kolegiálneho života mali sme aj pekné aj menej pekné chvíle. Napríklad na Literárnej porade koncom 70-tych rokov Jodi mal príspevok o vydávaní našich kníh v osobitnej edícii. Spomenul, že za tým stál aj Zlatko Klátik, ktorý v prvých povojnových číslach písal práve o tom, že naším programom bude vydávanie kníh, pestovanie literatúry. Po tomto bol Jodi na straníckej schôdzi obvinený ako zradca. Prečo? Lebo sa meno Zlatka Klátika, ktorý emigroval na Slovensko, v žiadnom kontexte nesmelo používať. O to sa postarali vtedajší pokrajinskí funkcionári. Iba vďaka prof. Kmeťovi, prof. Jovanovi Delićovi a Nataši Petrovićovej sa Jodi dostal z tejto veľmi povážlivej a dokonca nebezpečnej situácie, ktorá sa mohla skončiť aj vylúčením z fakulty. Okrem pedagogickej práce absolvoval magisterské štúdium obhajobou práce Prekladateľská práca Vladimíra Mičátka (1979). Doktorát získal na Filozofickej fakulte v Novom Sade po obhajobe dizertačnej práce Básnická a prozaická tvorba Juraja Tušiaka. Valihorova vedeckovýskumná činnosť sa orientovala na kultúrnu históriu vojvodinských Slovákov, na literatúru, prekladateľskú činnosť a na zostavovanie učebníc pre naše školy. Sústavne sa zaoberal našimi kultúrnymi dejinami, a preto aj štúdiu o prekladateľskej práci Vladimíra Mičátka Valihora rozšíril na skúmanie celej Mičátkovskej rodiny v štúdii Kultúrna práca Mičátkovcov v kontexte niekdajšej vzájomnosti vo Vojvodine a v ďalšej Význam rodiny Mičátkovej v živote Slovákov vo Vojvodine. Povšimnutiahodné sú jeho vzácne postrehy o našej literatúre a spisovateľoch v štúdiách, predslovoch kníh (Dôvera Pavla Čániho, Poctiví zlodeji Janka Čemana, Záveje VHV) alebo v recenziách ich diel: Janka Čemana, Pavla Čániho, Miroslava Kriváka, Jána Kopčoka, Michala Harpáňa a iných. Zostavil štyri výbery z diel iných autorov: Vejú vetry, povievajú, výber z literatúry slovenského romantizmu (1980); Poctiví NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 11 – 12

60. LITERÁRNE SNEMOVANIE 45


zlodeji Janka Čemana spolu s doslovom (1982); Dôvera Pavla Čániho s doslovom (1988), Záveje Vladimíra Hurbana Vladimírova s doslovom a s didakticko-metodickými návodmi. Keď ide o prekladateľskú činnosť, magisterská práca ho usmernila aj na písanie článkov z tejto oblasti, napr. Recepcia literárneho diela Branislava Nušiča u Slovákov vo Vojvodine, Preklady z juhoslovanských literatúr v časopise Rozhľady, Juhoslovanské literatúry v Národnej jednote, Juhoslovanské literatúry v prekladoch juhoslovanských Slovákov atď. Okrem prác, v ktorých sledoval prekladateľskú činnosť v časopisoch a novinách, náš jubilant aj sám preložil vyše 20 kníh beletrie a učebnicovej literatúry. Tieto tri tematické okruhy Valihorovho záujmu vyšli v knihe Aspekty literatúry a kultúry (Báčsky Petrovec: Kultúra, 2001). Vrchol jeho vedeckej tvorby predstavuje kniha Básnická a prozaická práca Juraja Tušiaka (Báčsky Petrovec: SVC, 2010). Metodologický prístup pri vypracovaní tejto knihy, ktorá predstavuje jeho dizertačnú tému, je založený na dôkladnej výskumno-analytickej práci, ktorá je viditeľná predovšetkým pri zbieraní rozsiahleho materiálu, čo predstavuje 230 literárnych textov pre dospelých (poézia a próza), 236 literárnych textov pre deti a 377 literárnych prekladov Juraja Tušiaka. Spolu publikácia predstavuje 843 bibliografických jednotiek, ku ktorým sa Valihora dostal detailnou excerpciou v rôznych časopisoch a novinách. Na základe toho autor v dôkladnej básnickej a naratologickej interpretácii celkovej Tušiakovej literárnej tvorby systematicky, koncízne a kreatívne podal výsledky svojho výskumu. Kniha má 5 častí: Osobnosť Juraja Tušiaka; Poézia v bielom rúchu; Orientácia na lyrizáciu prozaického prejavu; Viacdimenzionálnosť Tušiakovej literárnej tvorby a Bibliografie, ktoré zahŕňajú práce pre dospelých, pre deti a preklady Juraja Tušiaka. Výsledky výskumu a analýzy literárneho diela tohto spisovateľa autor použil pre axiologické a širšie literárne kontexty. Význam tejto práce spočíva nielen v skúmaní literárneho opusu Juraja Tušiaka, ale aj cez parciálne skúmanie Tušiakovej tvorby, najmä jeho kontextualizáciou, autor rekonštruuje aj literárne procesy a tendencie, ktoré označili literárnu tvorbu vojvodinských Slovákov v druhej polovici 20. storočia. Oblasť záujmu, v ktorej Valihora našiel seba, predstavuje podľa mňa zostavovanie učebníc. Zostavil šesť učebníc. Poslednou je Čítanka s literárnoteoretickými pojmami pre 1. ročník gymnázia z roku 2006. Bola som recenzentkou čítaniek pre všetky ročníky a môžem zodpovedne potvrdiť, že toto je najlepšia čítanka, ktorá u nás vyšla. Čítanka obsahuje 300 strán literárnych textov, poznámok o spisovateľoch, poznatkoch o literárnych žánroch, trefné otázky a návody, ktorými si žiaci overujú už naučené vedomosti z prebratej látky. Chronologickou líniou literárneho vývoja ponúka prierez literárnymi obdobiami od staršej literatúry po realizmus. V recenzii tejto čítanky v časopise Slovenský jazyk a literatúra v škole (Bratislava: Vydavateľstvo SJLŠ, 2008, s. 186-188) recenzentka Martina Kubelaková píše takto: „V prípade Čítanky s literárnoteoretickými pojmami pre 1. ročník gymnázia sa rozhodne nemôžeme skrývať za argument, že nemáme kvalitné učebnice. Hoci je oficiálne schválená pre slovenské školy v Srbsku, odporúčam ju aspoň ako doplňujúci materiál aj učiteľom a učiteľkám ako aj ich študentom na Slovensku.“ Možno práve tento citát predstavuje výstižný záver o profile profesora Jozefa Valihoru: pedantnosť, rozhľadenosť, trpezlivosť a zodpovedný postoj ku všetkému, do čoho sa pustil. U Jozefa Valihoru ako človeka si najviac vážim jeho skromnosť, nekonfliktnosť a kolegiálnosť. Náš Jodi svojou životnou cestou kráča nehlučne, ticho a bez samoľúbosti. Aj napriek tomu sa za 40 rokov pôsobenia v literárnych kruhoch vyvinul v osobnosť, ktorá významne prispieva k rozvoju našej menšinovej kultúry, literatúry, pedagogiky a k formovaniu vojvodinskej slovakistiky. 46 60. LITERÁRNE SNEMOVANIE

č. 11 – 12 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT


ANNA MAKIŠOVÁ

Jozef Valihora zostavovateľ učebníc a čítanky Doktor literárnych vied Jozef Valihora bol mojím profesorom a neskoršie aj kolegom. V Slovníku slovenských spisovateľov Dolnej zeme píše, že Jozef Valihora je literárny kritik, prekladateľ a profesor na Oddelení slovakistiky v Novom Sade. V súčasnosti dôchodca. Oblasťou záujmu profesora Valihoru bola a je slovenská literatúra, predovšetkým staršia slovenská literatúra, klasicizmus a romantizmus. Z mojich študentských čias si spomínam, že sme mávali s profesorom semináre z fonetiky a fonológie slovenského jazyka v prvom ročníku a semináre z morfológie slovenského jazyka v druhom ročníku. V treťom ročníku to boli hodiny z teórie a praxe prekladu. Bolo to blízko späté a súvisí to aj s jeho srdcovou záľubou, keďže prekladal texty zo srbčiny do slovenčiny, najmä literárne texty, ale osvedčil sa aj ako prekladateľ. Treba povedať, že kolega Jozef Valihora prednášal na fakulte aj slovenský jazyk študentom, ktorí neštudovali slovenský jazyk, ale slovenčina im bola materinský jazyk. Prednášal študentom, ktorí študovali angličtinu a nemčinu. Ako osvedčený odborník v oblasti jazyka a literatúry spolupracoval s Ústavom pre vydávanie učebníc. Osvedčil sa ako autor učebníc, zapísal sa do zoznamu autorov čítaniek. S ústavom spolupracoval aj inak. Dlhý rad rokov prekladal učebnice, najmä z dejepisu, pre základnú školu, dejepisné čítanky, dejepis pre strednú školu a Prírodu a spoločnosť pre základnú školu. Písal vedecké posudky učebníc a  robil jazykové úpravy učebníc. Prvá jazyková učebnica pre naše slovenské školy, ktorej autorom je Jozef Valihora, vyšla v roku 1986 Slovenský jazyk a kultúra vyjadrovania pre 6. ročník základnej školy. Treba povedať, že vyšlo viacej vydaní. Učebnica zo slovenského jazyka bola zostavená podľa vtedajších učebných osnov. Recenzentmi učebnice boli Dr. Mária Myjavcová, Viera Diovčošová a Mária Lavircová. V  učebnici sa striedajú state, učivo z  jazyka a  kultúry vyjadrovania. Podelená je do siedmich celkov, vlastne podľa tematických okruhov. 1. O jazyku; 2. Veta a súvetie; 3. Veta a slovo; 4. Podstatné mená; 5. Prídavné mená; 6. Slovesá; 7. Neohybné slová. Celky nie sú rozsahovo rovnaké, ale sú podobne koncipované. Aby si žiak osvojil učivo, autor vo forme výkladu podáva učivo, ktoré je popretkávané úlohami, na ktoré treba odpovedať, dopísať a podobne. Žiak je neustále aktívne zapojený do vyučovacieho procesu na hodine. Prostredníctvom učebnice žiak sa zoznámi s jednotlivými rovinami jazykovedy, s národnosťami, ktoré žijú na území Vojvodiny. Na ilustráciu v učebnici sa uvádzajú príklady napísané v jednotlivých jazykoch. Ďalej žiak získa vedomosti aj o slovenskom jazyku vo Vojvodine a nárečiach. Každá tematická časť sa končí kultúrou vyjadrovania, písomné a ústne vyjadrovanie, čo je to správa, ale aj o tom, kde všetko sa môžu informovať po slovensky keď ide o písané a hovorené prejavy. Nová oblasť o vete a súvetí, je rozsahovo najobsiahlejšia v šiestackej učebnici slovenského jazyka. Spomenutá tematická časť je podelená na štyri menšie celky – prísudok, prívlastok, predmet a súvetie. Každá časť je podobne koncipovaná. Prostredníctvom úloh žiaci sa naučia o  prísudku, prívlastku, predmete a súvetí. Dôležité definície sú zarámčekované. Nasleduje časť zhrnutie učiva a znovu žiak formou doplnenia viet má možnosť zopakovať si už naučené učivo. Zhrnutie rozsahovo nie je obsiahle a náročné, takže žiak to zvládne. Nasleduje časť úlohy a cvičenia, ktoré súvisia s  predchádzajúcim učivom, je ich primerane, ani veľa, ani málo. Prehľadne je podané NOVÝ  ŽIVOT / 2016 / č. 11 – 12

60. LITERÁRNE SNEMOVANIE 47


učivo o dvojčlenných, jednočlenných vetách a sklady. Po zhrnutí nasledujú úlohy a cvičenia na precvičovanie. V stati kultúra vyjadrovania žiaci sa oboznamujú so slohovým postupom rozprávanie. To, čo sme si v tejto stati všimli, sotvaže by sa dalo v súčasnosti uplatniť na hodine slovenského jazyka. O  čo ide? Autor učebnice odporúča, aby si žiaci prečítali poviedku Búrka Jána Kopčoka, ktorá je uverejnená v druhom čísle Nového života z roku 1982. Môžeme si položiť otázku, či žiaci v súčasnosti čítajú Nový život? Alebo či vôbec na každej škole s vyučovacou slovenskou rečou majú v knižnici Nový život? Mienime, že v  súčasnosti sa uvedená úloha nedá aplikovať vo vyučovacom procese. Učivo z kultúry vyjadrovania je podané celkom krátko, výstižne. Napríklad o žarte úhrnne 5 riadkov. Možno na ukážku by sa hodilo uviesť nejaký žart, ktorý by žiakom priniesol niečo nové a určite by sa im zapáčil. Učivo o podstatných menách nadväzuje na učivo z  predchádzajúceho ročníka a  prehlbuje vedomosti o  podstatných menách ženského rodu a na vyššej úrovni ako v predchádzajúcom ročníku sa ozrejmujú podstatné mená. Je hodne príkladov a úloh na precvičovanie. V šiestom ročníku žiaci si majú prehĺbiť vedomosti aj o prídavných menách, a to skloňovanie, stupňovanie a pravopis. K prehľadnosti prispievajú tabuľky, v ktorých sú podané skloňovacie vzory. Rovnako tak aj učivo o slovesách a neohybných slovných druhoch pozostáva z učiva, cvičení a úloh. Prístup k danému učivu je na úrovni žiaka šiesteho ročníka. V roku 2008 Jozef Valihora ako koautor napísal s Alenou Peškovou učebnicu Slovenský jazyk a kultúra vyjadrovania. Spomenutá učebnica sa v súčasnosti používa vo vzdelávacom procese na základných školách vo Vojvodine so slovenskou vyučovacou rečou. Teraz je to už slovenský jazyk a kultúra vyjadrovania. Recenzentmi učebnice boli Dr. Michal Týr, Mária Andrášiková a Viera Papová. Učebnica je koncipovaná podľa platných učebných osnov. Podelená je do ôsmich častí: Toto už vieme; O  jazyku; Slovesá; Neohybné slovné druhy; Veta a vetné členy; Veta a súvetie; Veta a slovo; Opis a rozprávanie. Na hodinách slovenského jazyka žiak je neustále aktívny (alebo by aspoň mal byť), podľa toho, ako je učebnica koncipovaná. Po každej novej látke nasledujú úlohy, a tak žiaci majú možnosť overiť si dané učivo. Zhrnutia látky sa uvádzajú v rámčekoch, čím sa získava na prehľadnosti. Každá časť sa končí kapitolou Otestuj sa – na overenie naučeného učiva. Do učebnice sú zaradené žartíky, ktoré možno chýbali v predchádzajúcej (aj žartíky nadväzujú na učivo v učebnici) a zaradené sú aj Jazykové scénky, v ktorých sú trefne použité slová kalky, ktoré sú bežné v slovenčine vo Vojvodine a používajú sa pod vplyvom srbského jazyka (ísť na bycikli, na kolobežke – ísť autom, vlakom a pod.). Do učebnice je zaradené učivo z lexikológie, morfológie a syntaxe. Jozef Valihora sa osvedčil aj ako zostavovateľ čítanky pre gymnáziá. Čítanka s literárnoteoretickými pojmami pre 1. ročník gymnázia vyšla v roku 2006 vo vydaní Ústavu pre učebnice v Belehrade. Recenzentmi boli Dr. Jarmila Hodoličová, Mária Gašparovská a  Anna Hansmanová. Čítanka je podelená do deviatich tematických celkov: úvodné poznámky, staroveká literatúra; stredoveká literatúra; humanizmus a renesancia; baroková literatúra; ľudová slovesnosť; osvietenstvo; klasicizmus a romantizmus. Autor svoje vedomosti a pedagogické skúsenosti o literatúre zakomponoval do čítanky. Čítanku hodnotíme na výbornú. Koncipovaná je premyslene. Žiaci v prvej časti si prehĺbia svoje vedomosti o  literatúre, literárnej vede,  literárnych druhoch a  literárnych žánroch. Keď ide o osvojovanie si uvedeného učiva, každá stať je doložená dokladmi. Každá časť obsahuje Vysvetlivky, v ktorých autor vysvetľuje neznáme, resp. nové slová. O každom období lite48 60. LITERÁRNE SNEMOVANIE

č. 11 – 12 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT


LITERATÚRA Slovník slovenských spisovateľov Dolnej zeme (Juhoslávia, Maďarsko, Rumunsko) Bratislava : ESA, 1994. VALIHORA, Jozef: Slovenský jazyk a kultúra vyjadrovania pre 6. ročník základnej školy. Beograd : Zavod za udžbenike i nastavna sredstva, 2002. 166 s. VALIHORA, Jozef: Aspekty literatúry a kultúry. Báčsky Petrovec : Kultúra, 2001. 276 s. VALIHORA, Jozef – PEŠKOVÁ, Alena: Slovenský jazyk a kultúra vyjadrovania pre 6. ročník základnej školy. Beograd : Zavod za udžbenike, 2008. 166 s. VALIHORA, Jozef: Čítanka s literárnoteoretickými pojmami pre 1. ročník gymnázia. Beograd : Zavod za udžbenike, 2006.

Príspevok je súčasťou projektu 178017 Diskurzy menšinových jazykov, literatúr a kultúr v juhovýchodnej a strednej Európe, ktorý financuje republikové Ministerstvo vedy a technologického rozvoja. NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 11 – 12

60. LITERÁRNE SNEMOVANIE 49

Branislav Galamboš: Dievča pri obede, kresba ceruzkou, 2016

ratúry žiak získa ucelený obraz. V častiach nazvaných Poznatky žiaci si prečítaním rozšíria svoje poznanie o uvedenej téme, niekedy je to aj taká zaujímavosť, ktorá je spracovaná v  každej časti. Autor sa snažil čo najpútavejším spôsobom priblížiť žiakom literatúru z najstaršieho obdobia a môžeme konštatovať, že sa mu to aj podarilo. Vo vstupnej časti každého literárneho obdobia uvádza základné charakteristiky príznačné pre to obdobie. Potom nasledujú vybrané literárne texty, ktoré sa končia otázkami a návodmi, ktorých je približne zo dvadsať. Otázky podnecujú žiakov rozmýšľať a  hľadať súvislosti a  porovnávať literatúru jednotlivých období, postavy, hrdinov, zhody a  odlišnosti medzi jednotlivými textami, slovenskou literatúrou a európskou literatúrou a  pod. Treba pripomenúť, že čítanka obsahuje aj Slovník literárnovedných a iných odborných termínov. Čítanka bola vysoko ohodnotená aj na Slovensku. Mienime, že učebnica zo slovenského jazyka pre základnú školu a čítanka pre strednú školu sa budú ešte dlho používať vo vyučovaní slovenského jazyka a literatúry na našich slovenských školách. Autorovi učebníc, jubilantovi a kolegovi želám pevné zdravie, príjemné dôchodcovské roky v kruhu svojej rodiny a ešte hodne tvorivých chvíľ.


MARÍNA ŠIMÁKOVÁ-SPEVÁKOVÁ

K premenám Literárneho snemovania Šesťdesiate výročie podujatia o literárnej tvorbe hovorí už čosi o kultúre písaného slova v našich priestoroch. Vek Literárneho snemovania vypovedá aj o existencii vedomia o rozvíjaní metanaratívneho diskurzu o literárnych procesoch v slovenskom vojvodinskom kontexte. Netreba osobitne zdôrazňovať, že vyspelosť literatúry a kultúry charakterizujú i kvalitatívne kritériá knižnej produkcie, čo zahrnuje výber publikačných rukopisov, rozvíjanie literárnej vedy a recepcie. Literárny život slovenskej Vojvodiny tieto zložky dlhodobo vyvíjal a má možnosti aj naďalej zveľaďovať. Premeny Literárneho snemovania sa uskutočňovali v súvzťažnostiach s redakčnou koncepciou Nového života a širšími spoločenskými a kultúrnymi okolnosťami, tvoriacimi dobový kontext, ovplyvňujúci i pulzovanie tohto podujatia. V 50. a 60. rokoch 20. storočia sa v dôsledku ideologizácie literatúry znižovali kritériá pri uverejňovaní textov, literárna kritika prechádzala fázou revitalizácie, ale smerom k tendenčnému skresľovaniu knižnej produkcie, o čom písal Adam Svetlík v Premenách literárnej kritiky vojvodinských Slovákov (2015, s. 61). Nasledovalo obdobie kultivovania literatúry a literárnej kritiky, k čomu prispeli Michal Harpáň a Víťazoslav Hronec, nielen ako šéfredaktori Nového života. Bola to doba rozmachu literárneho života, vedy, knižnej produkcie a recepcie zameranej na literárnosť. Začiatkom 90. rokov zmeny v koncepcii Nového života vniesol básnik a jazykovedec Miroslav Dudok, ktorého kritické čítanie literatúry sa vyznačuje interdisciplinaritou, prienikom jazykovedy a literárnoteoretického zovšeobecňovania, zatiaľ čo redaktorskú koncepciu poznačila i sugestívna vizuálna zložka časopisu, realizovaná Michalom Kiráľom. Zasa v dôsledku historických okolností nasledoval turbulentný čas od polovice 90. rokov, keď boli šéfredaktormi Michal Ďuga a Víťazoslav Hronec. Po druhom období redigovania Nového života Víťazoslavom Hroncom ďalšie koncepčné zmeny v  časopise a  v literárnom živote vojvodinských Slovákov sa udiali v roku 2005, keď sa Víťazoslav Hronec rázne rozhodol odísť z postu šéfredaktora časopisu. Z odstupu sa môže zdať ako obdobie krátkodobej turbulencie, keď sa redigovanie časopisu realizovalo najprv zo Slovenska, šéfredaktorom bol Tomáš Čelovský v spolupráci s redakciou vo Vojvodine, ale po roku sa redakcia znovu konštituovala vo Vojvodine. Koncom roka 2005 sa uskutočnilo Literárne snemovanie, na ktorom sa viedli ostré polemiky o aktuálnom stave a budúcnosti slovenskej vojvodinskej literatúry, čo ovplyvnilo nadchádzajúce obdobie.1 V rokoch 2006 až 2014 Nový život sa znovu „vrátil“ na akademickú pôdu, keď sa hlavným redaktorom stal Adam Svetlík. V aktuálnom čase Nový život rediguje Zdenka Valentová-Belićová (od roku 2015). Literárne snemovanie sa na akademickej pôde Filozofickej fakulty Univerzity v Novom Sade realizovalo v rokoch 2001 – 2008, potom Slovenské vydavateľské centrum v spolupráci s Ústavom pre kultúru vojvodinských Slovákov organizovali niekoľko Literárnych snemovaní (2009 – 2012), aby napokon, posledné roky prebiehalo na Gymnáziu Jána Kollára v Báčskom Petrovci (2013 – 2016). Pozorované 49. Literárne snemovanie sa uskutočnilo 21. decembra r. 2005 v seminárnej knižnici Oddelenia slovakistiky, polemiku zverejnil Hlas ľudu v prílohe Obzory (28. 1. 2006, v čísle 1/260), s Hroncom sme o situácii v Novom živote hovorili vo vysielaní TV Vojvodina. 1

50 60. LITERÁRNE SNEMOVANIE

č. 11 – 12 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT


na pozadí niekdajších podujatí Literárne snemovanie ochablo, menej bolo zúčastnených spisovateľov, absentovala produktívna diskusia, čiže v diskusnom priestore takmer nebolo reakcií na niektoré položené otázky. Literárne snemovanie nieslo epiteton prestížnej manifestácie v  období totality, keď funkciou literatúry nebolo iba vyvolať umelecký žážitok, ale aj vplývať na mimoliterárnu skutočnosť. V druhej krajnosti sa ocitlo v situácii, keď sa v rámci samotného priebehu rozoberala otázka, či je toto podujatie niekomu potrebné (v roku 2005). V  dynamike a  reflexii dvoch krajných polôh Literárneho snemovania zohral dôležitú rolu akademický svet enklávy, a to i pri presadzovaní žiaduceho konceptu literatúry v 60. rokoch (optimizmu, prezentovania bratstva a jednoty), ako aj vtedy, keď sa hovorilo o budúcnosti Nového života a vlažnej potrebe tunajšej elity za zveľaďovanie časopisu (2005). Bez ohľadu na negatívne konotácie, do ktorých dospel akademický svet v  daných situáciách, práve na pôde Filozofickej fakulty UNS sa viedli ostré polemiky o budúcnosti literatúry a hájilo sa stanovisko o potrebe časopisu v nastávajúcom období, ako aj budúcnosti literatúry. Literatúra a jej život nadobúdali nové podoby aj vďaka polemikám, či literárnym a umeleckým prejavom, ktoré sa v  určitých obdobiach zdali subverzívnymi (napríklad ako neoavantgarda), ale posúvali literatúru a jej recepciu do nových polôh. Pestovanie kritérií v selekcii umeleckých textov a literárnovednej úrovne Nového života a  Literárneho snemovania trvalo dlho a  postupne. Ako príklad azda postačí spomenúť si na Literárne snemovanie 2014, ktoré bolo venované jubileám a tvorivému prínosu Michala Harpáňa, Víťazoslava Hronca a Márie Myjavcovej. Michal Harpáň začal redakčne a koncepčne presadzovať teoretické a  literárnovedné texty, čo malo niekoľkonásobné dôsledky. Bolo ním zvedečtenie literárneho života vojvodinských Slovákov, postupné presadzovanie vojvodinskej literatúry do celoslovenských dejín, zatiaľ čo v pedagogickej praxi ako dôsledok malo výchovu niekoľkých generácií odborníkov. Víťazoslav Hronec dlhoročnou redaktorskou činnosťou v Novom živote, ako aj v slovenskom vojvodinskom vydavateľstve tvaroval literárnu produkciu, pestoval vysoké estetické kritériá tak vo vlastnej tvorbe, ako aj pri redigovaní časopisu a knižných titulov, vnášal iný pohľad na kontinuitu literárnej tradície. O činnosti a prínose Márie Myjavcovej do jazykovej kultúry písali uznaní jazykovedci a literárni vedci a časť jej rozsiahlej tvorby tvorí beletrizovaná literárna kritika a esejistika. Vďaka konceptu literárnosti a pluralizmu, zápasu o čistotu spisovného slova, dnes môžeme hovoriť o pilieroch tradície, a hodnotách ako oporných bodoch literárnej budúcnosti. V roku 2005 v Novom živote vyšiel úvodník šéfredaktora o stave slovenskej vojvodinskej literatúry pod názvom Hodina pravdy. Pripomínam si slová Tomáša Čelovského, ktorý vtedy konštatoval, že naša literatúra „sústredená po celé desaťročia na seba samu, stojí dnes odstavená ako hrdzavejúci rušeň dakde na vedľajšej koľaji železničnej stanice Petrovec – Hložany“ (NŽ, roč. 57, č. 5 – 8, 2005, s. 97 – 99).  Netreba zdôrazňovať, že iteratúra potrebuje recepciu a konfrontácie, otvorený priestor na prezentovanie kritiky a reflexie . V literárnom živote vojvodinských Slovákov sa paralelne vyvíjala literárnovedná a neakademická kritika a recepcia, obe sa podieľali v pulzovaní a premenách literárnych procesov. V publicistickej a esejistickej recepcii sa často intuitívne a tvorivo vystihnú podstatné charakteristiky tvorby, zatiaľ čo literárna veda a kritika syntetizuje, systematizuje, prehodnocuje. Nakoniec chcem podotknúť, že Nový život a Literárne snemovanie dobre znášali diskusné a polemické texty, ktoré odhaľujú hĺbku literárnych a kultúrnych procesov. Prajem preto tomuto podujatiu viac konštruktívnych výmen názorov a hlbších, fundovaných analýz literatúry, na úkor príležitostných prejavov. NOVÝ  ŽIVOT / 2016 / č. 11 – 12

60. LITERÁRNE SNEMOVANIE 51


RECENZIE MÁRIA MYJAVCOVÁ

Monografická štúdia z oblasti vetnočlenskej problematiky (Ján Kačala: Teória vetného člena. Vydavateľstvo Matice slovenskej 2015, s. 171) Doktor Ján Kačala sa v svojej lingvistickej vedeckej práci pohybuje prevažne na syntaktickej jazykovej rovine. Na začiatku takejto jeho jazykovednej orientácie stojí monografia Doplnok v slovenčine (1971, 280 s.). Už vtedy bol v Jazykovednom ústave Ľudovíta Štúra SAV rozbehnutý intenzívny výskum syntaxe slovenského jazyka a Ján Kačala sa so svojou monografiou (ktorá bola vlastne jeho kandidátskou dizertáciou, úspešne obhájenou r. 1968) do tejto celkovej výskumnej orientácie Ústavu pohotovo zapojil. V ďalších rokoch i desaťročiach sa vytrvale venoval prevažne práve spracovaniu teoretickej syntaktickej problematiky spisovnej slovenčiny. Kratšie štúdie uverejňoval v jazykovedných časopisoch a širšie rozpracované témy vychádzali knižne1. Najnovšia monografická štúdia J. Kačalu Teória vetného člena vyšla r. 2015. Autor tu predkladá, ako sám hovorí v Predslove knihy (s. 6 – 8), „relatívne jednotný a konzistentný koncept tejto najmenšej syntaktickej jednotky“, a to v snahe, aby „perspektívne prispel k zjednocovaniu i zjednoteniu teoretických aj praktických postojov, ktoré by hoci len postupne mohlo viesť k zjednocovaniu aj zjednoteniu praxe“ (s. 6). Zo svojich pedagogických skúseností Ján Kačala dobre pozná potrebu mať „súhrnné poznatky o základných otázkach vetnočlenskej teórie, ako aj o syntagmatike a ďalších oblastiach syntaktického učenia a špeciálne o riešení nemalých problémov vyskytujúcich sa najmä pri výklade syntaxe v podmienkach školského vyučovania, pri tvorbe jazykových učebníc, ako aj pri rozličných previerkach vedomostí, ktoré by žiaci mali podľa vyučovacích štandardov ovládať...“ (s. 6). Svoje rozhodnutie spracovať teoretickú vetnočlenskú problematiku v podobe monografie autor odôvodňuje snahou „podať syntézu a skompletizovanie doterajších relevantných poznatkov o problematike vetného člena najmä v slovenskej jazykovede (...) a v súvise s tým aj preveriť nosnosť princípov, na ktorých spočíva teória aj prax pri uplatňovaní postulátov vetnočlenského rozboru najmä v podmienkach súčasnej školskej jazykovej výučby, v ktorej sa s vetnočlenským rozborom pracuje ako s konštantným postupom pri analýze vety (...) ako celostnej gramaticko-sémanticko-obsahovej jednotky 1 V našom domácom zozname kníh Jána Kačalu sa nachádzajú o. i. knihy zo syntaxe: Sloveso a sémantická štruktúra vety (1989, 252 s.), Syntaktický systém slovenského jazyka (1998), Dvojčlenné a jednočlenné vety v slovenčine (2009, 134 s.), K podstate vety – syntetický pohľad (2012, 151 s.), Syntagmatický slovosled v slovenčine (2013, 220 s. ) a Teória vetného člena (2015, 172 s.)

52 RECENZIE

č. 11 – 12 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT


syntaktického systému jazyka“ (s. 6). Vyjadruje tu tiež svoje želanie „preveriť zásady a postupy, ktoré sa v praxi uplatňujú pri výklade vetnej stavby, aby tak získal podľa možnosti jednotný a konzistentný obraz o týchto zásadách a postupoch a aby sa bolo možno opierať o ne pri riešení väčšiny alebo aspoň pri riešení väčšiny problematických, ako aj celkom nových javov, na ktoré môžeme natrafiť pri uplatňovaní postupov vetnočlenského rozboru vetnej stavby“ (s. 7). Po Predslove nasleduje devätnásť samostatných kapitol. Úvodná kapitola, označená ako Z histórie otázky (s. 9 – 16), prináša stručný prehľad literatúry o otázke vetných členov v slovenskej syntaktickej náuke. Na prvom mieste tu stojí zakladateľ syntaktickej náuky v slovenskej jazykovede Martin Hattala, autor, ktorý sa touto problematikou zaoberal v svojej Mluvnici jazyka slovenského II. diel. Skladba (r. 1865). V tomto prehľade sú medziiným aj gramatiky, ktoré sa používali aj na našom Slovenskom gymnáziu v Petrovci (otvorenom r. 1919), ako bola medziiným aj Hattalova Mluvnica a potom aj Slovenská mluvnica pre stredné školy a učiteľské ústavy Jána Damborského (1930). Údaje o slovenských gramatických knižných publikáciách z oblasti syntaxe slovenského jazyka Ján Kačala tu vymenúva podľa časovej postupnosti od začiatku až po súčasnosť, a to v poradí: Eugen Pauliny: Systém slovenského spisovného jazyka II. časť (1946/47), Belo Letz: Gramatika slovenského jazyka (1950), Jozef Ružička, ako spoluautor kolektívnej Slovenskej gramatiky (1935. 1. vyd., posledné, 5. vyd. r. 1968), Jozef Orlovský: Slovenská syntax (1965), Ján Svetlík: Syntax ruštiny v porovnaní so slovenčinou (1979), Ján Oravec – Eugénia Bajzíková: Súčasný slovenský spisovný jazyk. Syntax (1982), Jolana Nižníková: Praktická príručka slovenskej syntaxe (1994) a Martina Ivanová: Syntax slovenského jazyka (2011) a Šimon Ondruš – Ján Sabol: univerzitné učebnicové texty Úvod do štúdia jazykov (3. vyd. z roku 1987). Na konci tohto súpisu je ešte uvedená Encyklopédia jazykovedy z r. 1993, kde sa o vetnom člene hovorí v osobitnej heslovej stati a v príslušných ďalších, špecifickejších heslových statiach. II. kapitola s nadpisom Vetnočlenská syntax (s.17 – 23) je rozčlenená na päť podkapitol, V 1. podkapitole sa vetnočlenská syntax predkladá ako „teoretická základňa na výklad vetnej stavby“ (s. 17 – 23), v 2. podkapitole sa autor sústredil na výklad „iných ako vetnočlenských prístupov k výkladu vetnej stavby (s. 23 – 26), v 3. podkapitole vysvetľuje, čo to je vetnočlenská a čo sémantická syntax (s. 26 – 31), 4. podkapitola objasňuje vzťah medzi slovnými druhmi a vetnými členmi (s. 31 – 38) a 5. podkapitola prináša informácie o slovách a tvaroch bez vetnočlenskej platnosti (s. 38 – 43). Zostávajúcich 16 kapitol (v poradí III. až XIX. miesto) prinášajú presne toľko jazykovedných pohľadov na základnú syntaktickú jednotku. Poväčšine sú tu nastolené a súčasne i objasnené tie najrozličnejšie syntaktické javy dôležité pre poznanie šírky vetnočlenskej problematiky ako z hľadiska jazykovedy, tak aj z hľadiska jazykovej praxe. Na potvrdenie tohto úsudku uvádzame tu dané témy spracované v monografii Dr. Jána Kačalu. Ináč z uvedeného počtu tém s vetnočlenskou problematikou ani jedna nie je zbytočná. Úvodná téma je podaná v III. kapitole s nadpisom Koncept vetného člena. (s. 44 – 56). V IV. kapitole sa hovorí o vetných členoch z hľadiska záväznosti ich výskytu v stavbe vety (s. 57 – 59) a v V. kapitole je spracovaná téma Vetné členy z hľadiska formálnej výstavby. NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 11 – 12

RECENZIE 53


Táto téma zahrnuje príslušné čiastkové témy, a to: Vetný člen jednoduchý, zložený a viacnásobný, Vetný člen vyjadrený vedľajšou vetou a Viacčlenný vetný člen (s. 60 – 67). VI. kapitola je určená pre viacčlenné vetné členy v syntagme z hľadiska ich syntakticko-sémantickej výstavby (s. 68 – 73). V VII. kapitole sa o vetných členoch hovorí z hľadiska spôsobu príznakového umiestnenia v postupnosti členov vety, čo sa vzťahuje na osamostatnený vetný člen, vytýčený vetný člen, pričlenený vetný člen, vsunutý vetný člen a (záväzne) voľne postpozitívne pripojený vetný člen (s. 74 – 78). VIII. kapitola je určená na rozbor témy Syntagmatika a teória vetného člena. Vetné členy nadradené a podradené, prípadne hlavné a vedľajšie (s. 79 – 81). V IX. kapitole s nadpisom Vetné členy a intenčná štruktúra vety (s. 82 – 88) autor rozoberá tzv. intenciu slovesného deja ako osobitnú lexikálno-gramatickú kategóriu slovesa, od ktorej priamo závisí tzv. intenčná štruktúra vety. V X. kapitole je pozornosť sústredená na tému Vetné členy a slovosled členov vety (s. 89 – 92). V XI. kapitole čitateľ nájde informácie o takej špecifickej syntaktickej jednotke, ako je formálny vetný člen (s. 93 – 98). Témou XII. kapitoly je Vzťažné zámeno ako spájací výraz a ako vetný člen (s. 99 – 105). V nasledujúcej, XIII. kapitole je spracovaná téma Zložený vetný člen (s. 106 – 112). XIV. kapitola obsahuje potrebné údaje k téme Synonymické vzťahy medzi prvkami gramatickej štruktúry vety (s. 113 – 126). XV. kapitola je nadpísaná ako Koordinatívne spojené rozdielne vetné členy (s. 127 – 129). XVI. kapitola s nadpisom Vetné členy. Doplnok v sústave vetných členov (s. 130 – 141) je akousi záverečnou súvahou všetkého toho, čo je obsiahnuté v predchádzajúcich kapitolách. Autor tu podáva „definície jednotlivých vetných členov podľa jednotnej osnovy, ich základnú charakteristiku a ich krátku charakteristiku z vlastnej syntaktickej, potom zo sémantickej, ako aj z lexikálno-morfologickej stránky“ (s. 130). Takto sa tu zaradom uvádzajú definície a základné charakteristiky všetkých osem vetných členov. Významnú úlohu majú práve tie základné morfologické charakteristiky. V tejto súvislosti autor sa napr. osobitne pristavuje pri kongruencii (zhode) prísudku s podmetom ako základnej charakteristike vzťahu týchto dvoch hlavných vetných členov (s. 132). Pri vetnom základe poukazuje na rozdiely medzi slovesným a neslovesným vetným základom (s. 133). Najväčšiu pozornosť spomedzi vetných členov autor tu venoval práve doplnku, ktorý je ináč komplexne spracovaný v už spomínanej autorovej staršej knižnej monografii Doplnok v slovenčine (vyd. 1971). Na tomto mieste výklad o doplnku ako špecifickom vetnom člene zaberá necelé 4 strany (s. 134 – 138) a končí sa konštatáciou: „Celkový záver o doplnku je taký, že doplnok je syntakticky, sémanticky aj lexikálno-morfologicky jednotnou kategóriou a v tom sa podobá iným rovnorodým syntaktickým kategóriám (t. j. vetným členom), ktoré sú tiež podmienené celkovým súladom uvedených troch stránok“ (s. 138). Po doplnku sú v tejto kapitole ešte v krátkosti spracované štyri vetné členy, a to v poradí: prístavok (s. 138 – 139), prívlastok (s. 140), predmet (s. 140) a príslovkové určenie (s. 140 – 141). XVII. kapitola s nadpisom Vetné členy a viacslovné pomenovania obsahuje v podstate taký podrobnejší výklad o syntaxi lexikalizovaných spojení (s. 142 – 150), založený na porovnávaní aktuálnych (živých) viacslovných pomenovaní a lexikalizovaných spojení. V závere svojho rozboru konštatuje, že v oboch prípadoch pri lexikalizovaných spojeniach fungujú rovnaké syntagmatické vzťahy. V poslednej, XVIII. kapitole s nadpisom Vetné členy a frazeologické jednotky autor predkladá výsledky svojej analýzy syntaktickej stavby a syntaktickej platnosti frazeologických jednotiek (s. 151 – 155). V záverečnej, XIX. kapitole s titulom Vetnočlenská teória v školskej praxi (s. 156 – 165) autor sa sústredil na problematiku analýzy a uplatňovania vetnočlenského konceptu v školskej praxi, a to hlavne 54 RECENZIE

č. 11 – 12 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT


Maria Ivičiaková: Minulosť v súčasnosti, kombinovaná technika, 2016

v základnej a strednej škole, ako aj pri tvorbe jazykových učebníc (s. 156 – 165). V tejto súvislosti upozorňuje na niektoré základné požiadavky súvisiace s jazykovou výchovou v školskej praxi. Uvádzame niektoré z nich. Tak po prvé treba prihliadať na správny výber príkladov, potom mať na zreteli rozsah žiackych vedomostí z vetnočlenskej syntaxe a zo sémantických vzťahov medzi jednotlivými pomenovaniami, dodržiavať ustálený postup vo výučbe vetnočlenskej syntaxe a tak isto aj pri syntaktickom rozbore. Tieto základné požiadavky potom objasňuje aj širšie na konkrétnych príkladoch. V záverečnej pasáži tohto svojho jazykovedného diela autor stručne sumuje teoretické otázky predložené v tejto monografickej štúdii z oblasti teórie vetného člena (s. 166 – 167). Z pozície jazykovej situácie v našom menšinovom a najmä bilingválnom jazykovom prostredí môžeme túto jedinečnú jazykovednú monografickú štúdiu prof. PhDr. Jána Kačalu, DrSc., prijímať s veľkým uznaním, ale aj s ľútosťou. S ľútosťou preto, lebo situácia slovenského jazyka ako jazyka neveľkej slovenskej jazykovej menšiny vystaveného tlaku kontaktového srbského jazyka si vyžaduje omnoho „prízemnejší“ jazykovedný výskum. S takou prepracovanou jazykovednou teóriou, a tobôž s jej aplikáciou v praxi, sotvaže by sa u nás dalo čo-to dosiahnuť. V súčasnosti totiž aj napriek tomu, že sa slovenčina študuje aj na vysokej škole a že máme tradične rozvinutú sieť slovenských škôl, a to od materských škôl až po vysokoškolské štúdium, tu už stále jasnejšie cítiť nechuť k jazykovému cibreniu. NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 11 – 12

RECENZIE 55


PATRIK ŠENKÁR

Pestrý remík doma i v zahraničí (Eseje a štúdie : slovenských autoriek z Maďarska, Rumunska, Slovenska a zo Srbska / vo výbere Viery Benkovej a Etely Farkašovej. Báčsky Petrovec, Matica slovenská v Srbsku, 2015, 204 s.) Tvorivé dielne boli, sú a budú vždy osožné. Ich zosumarizovania zase pracné, prinášajúce duševné bohatstvo pre každého zainteresovaného. Jeden agát na Dolnej zemi či na Slovensku môže byť na pohľad výnimočný, ale krásny (až úchvatný) môže byť najmä remík (ľudový názov agátového lesíka vo Vojvodine – pozn. P. Š.). Úlohou (ba až kultúrnou povinnosťou) staro- i  novomiléniových intelektuálov je hľadanie týchto symbolických lesov – teda súborov básní, noviel, esejí, štúdií... Zásluhou Matice slovenskej v Srbsku vyšla antológia pod názvom Eseje a štúdie, ktorú zostavili Viera Benková a  Etela Farkašová. Obsahuje 18 príspevkov autoriek Sloveniek, ktoré tvoria na Slovensku či na Dolnej zemi (Maďarsko, Rumunsko, Srbsko). Sú v nej rôznorodé texty ako spomínaný remík. A  to je krásne, veď vytvárajú literárnu panorámu myslenia, symbolicky povedané: na prírodnom podklade. Oplývajú možným ženským pohľadom, senzibilitou, prienikom do podstaty skúmaných vecí a vzťahov, nie však sentimentalitou. Slovenky z Maďarska sú prítomné v spomínanej publikácii až štyrmi príspevkami, ktoré sú tematicky relatívne širokospektrálne, viažuce sa k rôznym historickým i súčasným entitám (Juraj Jánošík, Ján Babilon, Pál Závada, Tranoscius). Popritom sa v nich poukazuje na kultúrnu tradíciu Slovákov z Maďarska zo širšieho i užšieho aspektu. Anna Divičanová charakterizuje postavu Juraja Jánošíka ako centrálneho hrdinu slovenskej ľudovej slovesnosti. Poukazuje na kontinuitu životaschopnosti tejto postavy od balád až po muzikály. Vo svojej štúdii spomína rolu tohto ľudového hrdinu, ktorá je teoreticky podkutá dvoma súhrnnými dielami o jeho motívoch vo folklóre a literatúre. Divičanová opisuje spojitosť a vzájomné vplyvy cez diela poloľudovej tvorby v 18. storočí i neskoršie vzniknuté beletrie. Interpretačným prístupom sleduje v  textoch jánošíkovské atribúty, ktoré patrične ilustruje úryvkami z jednotlivých prameňov. Argumentuje vecne, jasne a logicky; jej typologizácia je podopretá dôkladnou znalosťou zvolenej problematiky. Po archetype ľudového hrdinu sa dostávame k antropologickej paradigme dolnozemských Slovákov – k Tranosciu, ktorý stojí v centre pozornosti príspevku Tünde Tuškovej. Je relikviou národa, spoločenstva, národnosti, spolku, rodiny i  jednotlivca evanjelických Slovákov. Stal sa pojmom ako jeden zo základných kódov ľudí spomínaného regiónu. Autorka vyzdvihuje jeho kladné vplyvy v  minulosti i  súčasnosti z  aspektu národn(ostn)ého pretrvávania v  týchto končinách. Vymenúva a  stručne charakterizuje aj slovenské diela, ktoré majú hodnotu národného symbolu v Maďarsku. Vo svojom príspevku vychádza z prirodzeného záujmu o spoznávanie svojráznej kultúry Slovákov v zahraničí v dnešnom svete. Svojím prístupom a spracovaním sa k téme stavia adekvátne, čo sa odzrkadľuje aj v určitej 56 RECENZIE

č. 11 – 12 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT


komplexnosti textu. Podobne zaujímavým príspevkom je aj text Anny Kováčovej o prvej po slovensky písanej kuchárskej knihe Jána Babilona. Autorka vyzdvihuje potrebnú kultivovanosť stravovania z hľadiska národopisného, kultúrneho i jazykovedného – teda interdisciplinárneho. Patrične zdôrazňuje, že táto špeciálna publikácia je súčasťou kultúrnej histórie samotného slovenského národa. Kováčová nielen opisuje, ale aj patrične konfrontuje, argumentuje a opiera sa o relevantné pramene. Podáva opodstatnené dôvody nevyhnutnosti vydávania tejto čitateľmi obľúbenej knihy, ktorá deklaruje, že varenie je priam umením. Na základe detailnej analýzy poukazuje na špecifický obsah a jazyk publikácie, ktorá je však zrozumiteľná pre všetkých. Vo veľkej miere sa neopiera o už známe publikované analýzy, ale ide vlastnou cestou, ktorá je čitateľsky efektívna. Objektívne údaje sú vyvážené subjektívnymi; sú hodnoverné, podobne vecné a jasné ako samotný prototext. Autorský štvorlístok dotvára pohľad Kataríny Maruzsovej-Šebovej na román Pála Závadu Slnečné svetlo. V texte sa dá identifikovať ženský princíp postupného zužovania priestoru, resp. intuitívne zbližovanie sa s  témou. Autorka spája princíp naivného a diskurzívneho čitateľa. Vyzdvihuje citlivú tematiku vojny a holokaustu z viacerých aspektov. Opisuje stvárňovanie hrdinov a vysvetľuje identifikovaný autorský princíp. Kladne hodnotí akúsi stredoeurópsku kontextovosť lokálnych i širších dejín s charakteristickými črtami Závadovej autorskej koncepcie. Uvádza akési nóvum prototextu, špecifikuje rozprávačské pozície a vyjadruje sa aj o dôkladne premyslenej štruktúre románu. Svoje tvrdenia patrične deklaruje aj konkrétnymi úryvkami z románu, ktoré sú adekvátne a dostačujúce. Texty Sloveniek z Maďarska sa opierajú o tradíciu mikroregiónu, geografického územia Rakúsko-Uhorska (Maďarska). Opisujú rôznorodé segmenty kultúrneho vývoja s určitými spoločnými črtami: pozdvihnúť kultúrnosť a  kultivovanosť rôznych generácií Slovákov doma i v zahraničí. Slovenky z Rumunska pars pro toto zastupuje Dagmar Mária Anoca, ktorá sa vo svojej štúdii zaoberá krehkosťou a silou grafickej tvorby Nadlačanky Márie Štefankovej (z pozície gender studies). Charakterizuje základné tematické okruhy jej tvorby (rovina a  dom). Vyzdvihuje životnú filozofiu obsiahnutú v  obrazoch, ktoré sú popretkávané dolnozemskými symbolmi v  pozadí reality i  abstrakcie. Dôležitým atribútom je Štefankovej symbióza prírodného a človekom stvoreného umelého s odkazmi na duchovnú perspektívu. Anoca zdôrazňuje a nachádza v jej dielach harpáňovské panónske archetypy, resp. prepojenia hmotných a  duchovných hodnôt v mikroregióne. Naturel umelkyne je vo vzájomnom dialógu s mentalitou roviny, ktorá pre literárnu vedkyňu poskytuje mnohoraké interpretačné rozmery. Pre obe ženy otvára nové priestory fantázie, senzibility a  rôznorodé umelecké formy, ktoré sú podopreté dôkladnou konkretizáciou vlastného umenia. Metatext sa tak stáva pôsobivým, teoreticky podkutým, avšak ľudsky vábivým i čitateľsky pôsobivým ako žírna dolnozemská rovina. Slovenky zo Srbska (Vojvodiny) sa príslovečne venujú dolnozemským témam, ku ktorým sa dostávajú (aj) zo ženského aspektu. Esej Márie Myjavcovej, ktorá ľudským rozmerom sprítomňuje vlastnú rodnú ulicu existencie a charakteristické črty jej obyvateľov, je vlastne synekdochou detstva i mladosti. Ľudské sa kladne kontaminuje s džavotom detí; NOVÝ  ŽIVOT / 2016 / č. 11 – 12

RECENZIE 57


problémy dospelých sú prírodnými sponami symbolických agátových lesov (t. j. remíkov). Minulosť je v prítomnosti a prítomnosť je v minulosti. Stopy rodnej hrude a putá zeme sa vryjú do pamäti každého človeka. V autorkinom texte sú čitateľsky pôsobivé opisy rodnej ulice a peripetie jej názvu. Ako žene sa jej postupne rozširuje, ale aj zužuje časť rodného Báčskeho Petrovca, kde sa vracia ako do vzduchu hodený kameň. Genéza slovenského ženského hnutia vo Vojvodine z aspektu rôznorodej kultúrnej činnosti jej aktivistiek je centrálnym bodom príspevku Jarmily Hodoličovej. Autorka vyzdvihuje významné kultúrne udalosti vo Vojvodine, ktoré vyústili do mimoriadneho ruchu Sloveniek v  ženskom hnutí. Uvádza údaje (mená, spolky, inštitúcie a podobne) aj pre ďalšie generácie. Sú to viac-menej známe i menej známe ženské priezviská, ktoré sa mimoriadnym krokom zaslúžili o  zveľaďovanie ducha mužov i  žien vo Vojvodine. Boli to tvorivé ženy, ktoré sa snažili zachovať ľudský rod pilnosťou. Aj z tohto aspektu je významný príspevok Zuzany Čížikovej, ktorá hľadá u žien významné korienky tvorivosti. Podľa nej to súvisí s procesom zosilnenia ženského hnutia a feminizmu v minulom storočí. Charakterizuje imanentnosť tvorivosti v rôznych oblastiach umenia a charakterizuje rozdiely medzi tvorivými mužmi a  ženami. Ozrejmuje možné vybočenia z  koľají pri výmene kultúrou daných rodových charakteristík. Definuje podoby zjavovania sa feminizmu v súčasnosti, teda akúsi permanentnú rodovú rovnoprávnosť. Vysvetľuje konflikt rolí a zastáva názor špecifického spojenia tvorivosti a melanchólie. Koniec koncov je dôležitý dlhodobý proces vzdelávania, uvádzanie správnych modelov (vzorov). Súčasťou príspevku je aj krátky literárnohistorický exkurz konkretizácie tematizácie ženského princípu v slovenskej literatúre materskej krajiny i Srbska (Vojvodiny). Dôležitá je mnohotvárnosť kultúrneho priestoru a aspekty rodových otázok či tvorivosti. Autorka sa opiera o patričné kultúrne autority; adekvátne citáty sú podopreté výberom samotnej témy. Zaujímavým textom je aj príspevok Viery Benkovej o  potulkách baťka Čajaka Petrovcom. Uvádza biografické determinanty tohto velikána dolnozemskej kultúry a jeho spojitosť s intelektuálnou vrstvou Báčskeho Petrovca. Zaujímavý je pritom akýsi prerod a zblíženie sa s írečitými a rázovitými obyvateľmi. Autorka bez sentimentu opisuje rodinné spätosti s Jánom Čajakom starším a jeho metódy práce. Nezabúda ani na významné historické fakty dolnozemských Slovákov, z ktorých vyčnieva návšteva poslanca Uhorského snemu Viliama Paulínyho-Tótha či Milana Hodžu. Osobné spomienky predkov, príbehy zahalené tajomstvami a často zaujímavá etymológia názvov petrovských ulíc je determinantom trvalej pamiatky na osudy tých, ktorí už nemôžu byť medzi nami. Z  kvantitatívneho hľadiska polovička publikácie je venovaná príspevkom autoriek z materskej krajiny. Dámy v nich pertraktujú rôznorodé témy, najmä však z dvoch aspektov: všeobecne platné filozofujúce texty, resp. príspevky, viažuce sa k významným osobnostiam slovenskej kultúry. Zaujímavé je však, že okrem jednej autorky sú v centre ich pozornosti samí muži... Do antológie je zaradený aj beletristicky ladený text Milky Zimkovej o dôležitosti času a jeho plynutia. Autorka v ňom vychádza z rodinných spomienok, ktoré sú akési putá vo víre času. Čitateľsky príťažlivo opisuje príhody a skúsenosti „žensky hĺbavými“ očami. Pomalší i rýchlejší čas sú nadosobnými atribútmi konkretizácií sujetu, v ktorom prevládajú živé dialógy v podaní tejto majsterky príbehu. Nárečové slová, na ktoré sme si už priam zvykli v literárnej tvorbe Milky Zimkovej, taktiež ozvláštňujú text a deklarujú základný ženský princíp jej umeleckých artefaktov. Spomienky na rodný Spiš očami ženy podáva Gabriela Rothmayerová vo svojom príspevku, ktorý sleduje vzďaľovanie, ale aj zbližovanie sa (teda akési pulzovanie) voči domo58 RECENZIE

č. 11 – 12 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT


Vlasta Triašková: Poľný škriatok, akryl na plátne, 2015

vine. Vyzdvihuje detstvo, plné nezabudnuteľných dobrodružstiev v tých končinách, ktoré pre ňu – ako citlivú a vnímavú ženu – znamenajú skoro celý svet. Centrom diania sú však predsa len ľudia, ktorí sú obklopení pohostinstvami, výčapmi, krčmami a  obchodíkmi ako v  novelách Tida Jozefa Gašpara. Priestor (a jeho rôzne varianty a  konkretizácie) je taktiež centrálnym motívom príspevku Dany Podrackej, ktorá uvádza jej rôznorodosť; povahu a kryštalizáciu psychologického a duchovného v danom aspekte (teda z pohľadu religionistiky či exaktnejších vied). Tento priestor sú aj slová s  viacerými dimenziami, ktoré však vyvolávajú aj strach z prázdnoty vlastnej existencie. Svoje tvrdenia Podracká podopiera aj interpretačnými sondami (motívy, symboly, postupy, tematizácie...) akýchsi poetických návratov z druhého priestoru v básnickej zbierke Czesłava Miłosza. Všeobecnejšie, avšak takisto zaujímavo, je ladený príspevok Heleny Dvořákovej o spôsoboch novodobej (ne)komunikácie medzi ľuďmi. Vyzdvihuje dôležitosť rozhovoru meNOVÝ  ŽIVOT / 2016 / č. 11 – 12

RECENZIE 59


dzi jednotlivcami pri konštatovaní súčasného babylonského času. Kritizuje ľahostajný prístup k stereotypom a (ne)vnímavosť okolia. Súdržnosť dnešnej rodiny sa často redukuje na skypeovanie, ktoré možno chápať aj ako zhováranie sa na scéne. Je však nádejné, že ľudia priam zavaľujú monitor počítača emotívne ladenými prvkami. Autorka však kritizuje tzv. plochú komunikáciu mailom či esemeskami, ktoré hatia a narobia tzv. komunikačnú galibu. K  svojim zisteniam a  názorom pristupuje empiricky subjektívne a  vyslovuje svoju túžbu po zlepšení situácie. Čitateľsky mimoriadne prívetivý je priestor, do ktorého nás vnáša Etela Farkašová. Pozýva na šálku kávy do imaginárnej (filozofickej i  filozofujúcej, terapeutickej) kaviarne, ktorá chýba nielen jej, ale aj nám ostatným (v Bratislave, na Slovensku, v Európe...). Z jej imaginárno-konkrétneho textu vanie aróma úžasu objavovania niečoho starého i nového. Potrebuje vysvetliť svet plný prežívaní zvláštneho na prahu prízvukovania dôležitosti praktickej filozofie. V príspevku autorka podáva aj stručný historický exkurz s patričnými teoretickými oporami do dejín ľudského myslenia v danej oblasti. Filozofia je (aj v  jej chápaní) poradňou, akýmsi cieľom pôsobenia či „antiprázdnotou“. Vo svojej eseji opisuje často až bezútešnú situáciu dnešného človeka, ale načrtne aj možné riešenie v podobe spomínanej kaviarne. Za mimoriadne dôležité pokladá filozofickými prostriedkami prispieť k duchovnému ozdraveniu komplexného života. Popritom približuje aj samotnú filozofiu ako vedu k problémom každodenného života, čím svojmu textu dodáva viacdimenzionálny charakter. Sú to najmä zmysluplné konštatácie s odôvodnenými nárokmi doby i duše jednotlivca-intelektuálky. Štvorica slovenských autoriek sa zaoberá významnými osobnosťami našich dejín. Jana Bodnárová uvádza životné peripetie virtuóza Albrechta Dürera. Vyzdvihuje nesmrteľnosť jeho diel, ktoré prerazili čas a v jej chápaní majú akúsi radiáciu. Eva Maliti Fraňová sa zaoberá akousi chválorečou a obhajobou Svätopluka. Vychádza z kritiky súčasnej pseudoelity, zo samoľúbej optiky dneška, ktorá priam ignoruje historický kontext. Vyzdvihuje reálnosť postavy Svätopluka a jeho významnú pozíciu v slovenskej kultúre. Charakterizuje možný intermediálny prístup v slovenskom umení voči jeho osobe, ktorý je dôležitý aj pri udržiavaní národného povedomia. Podáva stručný historický opis prístupov k Svätoplukovi, resp. životné osudy Svätopluka s aspektom k Slovanom či jeho stručný literárny odkaz. Maliti Fraňová uvádza aj zaujímavé zistenia, ktoré patrične dokumentuje na subjektívno-objektívnej osi. Eva Fordinálová sa zaujíma o Jána Hollého i Ľudovíta Štúra a o ich pohyb od slovanskosti k slovenskosti. Podáva historický prierez ich kultúrnou a literárnou činnosťou, okorenený citátmi a patričnými konštatáciami. Autorka využíva adekvátne závery, pričom kladne preplieta dva veľké životné osudy prostredníctvom súdobých ideí. Je to odôvodnený prístup, o ktorý sa opiera aj Mária Bátorová. Do centra svojho záujmu stavia vzťah spoločnosti k Štúrovi, ktorý nesie v sebe atribúty vzdelanosti a kultúrneho prostredia. Uvádza neľahké osudy tohto vlastenca v optike zrodu akéhosi zázraku kompaktnej kultúry. Vyzdvihuje potrebu presnej predstavy tohto geniálneho mysliteľa našej kultúry a  jeho konštruktívny prínos pre kultúrnu politiku. Štúr nám má byť vzorom, žriedlom i návnadou do ďalších kultúrnych bojov. Vo všeobecnosti možno konštatovať, že jednotlivé eseje a štúdie sú tematicky pestré a vytvárajú kolorit myslenia i prístupov. Ich zjednocujúcim prvkom je však fakt, že každá autorka cíti vnútornú potrebu podať svedectvo vlastnej duše v pozadí slovenskosti. Tým sa stáva onen remík koloratúrnejším, príťažlivejším, živším... a čitateľ bohatším. 60 RECENZIE

č. 11 – 12 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT


JÁN GAVURA

Systematický spisovateľ a trpezlivá čitateľka (spoločenská hra pre dvoch) (Marína Šimáková-Speváková: Podoby intertextuality v tvorbe Víťazoslava Hronca. Novi Sad : Vojvođanska akademija nauka i umetnosti, 2015. VI, 200 s.) Málokedy má čitateľ taký presvedčivý pocit, že postmoderna je tým primeraným pomenovaním pre literárnu módu od druhej polovice šesťdesiatych rokov 20. storočia, ako pri čítaní Hroncovho diela. K učebnicovému využívaniu najznámejších postmoderných postupov pridal autor aj medziliterárnu nadväznosť na básnikov moderny T. S. Eliota, E. Pounda a  ďalších, ktorí mali k  moderne Doc. Mgr. et Mgr.  Ján Gavura, PhD. (1975), blízko (osobitným spôsobom napr. J. Stabásnik, prekladateľ, literárny vedec, univerzitný cho). Víťazoslav Hronec sa dlhodobo „nepedagóg a redaktor. Vyštudoval slovenský jazyk a chával“ ovplyvňovať eklektickými básňami anglický jazyk na FF v Prešove a  katolícku teológiu na Teologickom inštitúte v Spišskej Kapitule. Je remodernistov, ktorých pomer medzi racidaktorom v časopisoch Vertigo a Enter. onálnym a  intuitívnym, medzi intelektuálPôsobí na Filozofickej fakulte Univerzity v Prešove. nym a  démonicky podvedomým ponúkal Vydal básnické zbierky: Pálenie včiel (2001, Cena veľké možnosti, ako literárne, filozoficky, Ivana Kraska), Každým ránom si (2006) a Besa (2012, dokonca aj ľudsky na ich dielo nadviazať. Prémia Literárneho fondu). Je autorom vedeckých Napriek tomu, že ťažiskom názvu monomonografií:  Ján Buzássy  (2008, Prémia Literárneho fondu a Cena rektora PU),  Lyrické iluminácie: kritiky grafie je intertextualita, v popredí je viac poa interpretácie 1997 – 2010 (2010) a Iné ja. Lyrický subzorná čitateľská a interpretačná aktivita bádajekt ako objekt básnickej introspekcie (2014). Ako veteľky M. Šimákovej-Spevákovej, z Oddelenia decký redaktor zúčastnil sa v početných projektoch. slovakistiky novosadskej Filozofickej fakulty. Žije vo Finticiach pri Prešove. Hroncovo dielo nadobúdalo význam v  jednotlivostiach a v dobe svojho vzniku; napokon však prerástlo do monumentálneho projektu, literárnej kroniky jedného muža, ktorý cez seba a svoju skúsenosť zaznamenáva ako svedok veľký ľudský čas (ťažiskovo 1960 – 2010) a priestor (slovenský, srbský a vojvodinský). Projekt takého rozsahu a komplexnosti sa stal recepčným problémom, ktorý nezmenšili ani špecifické požiadavky na kompatibilitu medzi autorom a čitateľom (napr. fakt, že autor bol paralelne srbským a slovenským básnikom, nikdy nie však v kombinácii ako slovensko-srbský autor). Aj preto monografia, ktorá odomyká všetky tri priestorové dimenzie, má mimoriadny význam. Technika intertextuálnej nadväznosti, akú praktizuje V. Hronec, je náročná na čitateľskú pamäť, vyžaduje si trpezlivosť a  schopnosť vidieť súvislosti. Šimáková-Speváková preukázala veľké odhodlanie a  metodicky zaradom odkrýva všetky autorove básnické a prozaické knihy. Spôsob jej vedeckého postupu sa dá prirovnať práci v archíve (tu v labyrinte kníh), kde na jednu súvislú vetu do monografie treba porovnať, preskúmať a vyvodiť závery z veľkého počtu umeleckých a teoretických zdrojov. Podobne ako pri modernistoch, aj pri Hroncovi je možné zažiť dvojitú „rozkoš z textu“; jednu, intuitívnu, ktorú NOVÝ  ŽIVOT / 2016 / č. 11 – 12

RECENZIE 61


vyhľadáva zážitkový čitateľ, a potom tú druhú, vedeckú, ktorá býva náplňou „itinerára“ na ceste literárneho vedca. Tento pozitívny prístup autorka nepriamo zakódovala aj do svojho textu a dáva nám pochopiť, prečo v bádateľskom úsilí nepoľavuje ani na okamih. Monografiu Podoby intertextuality v tvorbe Víťazoslava Hronca možno čítať aj ako sprievodcu Hroncovým dielom. Šimáková-Speváková zvolila stratégiu „abo ovo“, od úplného začiatku, a to nielen v zmysle chronológie diela, ale aj s krátkym úvodom do Hroncovho diela. Aj čitateľ, ktorý mal s Hroncovou tvorbou obmedzenú skúsenosť, sa dostane k základným autorovým súradniciam a môže plnohodnotne pristúpiť k analýze jeho poézie, prózy a denníkov. K sprievodcovskému charakteru monografie prispieva aj vysvetľujúca dikcia interpretácie a detailné objasňovanie jednotlivých spojív nielen priamo ako intertextuálne prepojenie dvoch textov, ale aj ako kontextové umiestnenie v Hroncovom diele, ktoré má často viacnásobnú textovú reflexiu toho istého podnetu (okrem primárnej umeleckej formy aj v denníkoch, listoch alebo neumeleckej literatúre). Ťažiskom monografie je čitateľská a  interpretačná aktivita, pričom teoreticky problém intertextuality autorka ponecháva v jej neproblémovej forme. Opiera sa prevažne o systematicky detailnú prácu chorvátskej literárnej vedkyne D. Oraićovej-Tolićovej Teorija citatnosti (1990, v preklade ako Teória citačných relácií), ktorú nevysvetľuje samostatne, ale až kazuisticky v Hroncových textoch. Tie poskytujú nesmierne bohatú ponuku vzťahov, ako to Šimáková-Speváková konštatuje napr. pri próze Pán vzduchu a kráľov syn:„Citáty [...] sú textotvornými, štylistickými, semiologickými a metatextovými zložkami intertextuálnych procesov a dialógy s podtextami a prototextami sa rozbiehajú do niekoľkých historicko-civilizačných období.“ (s. 119) Zdalo by sa, že takáto divergencia sa nedá v úplnosti obsiahnuť, ale napokon sa to bádateľke darí, aj vďaka dobrej znalosti autorovho diela a vhodnému odčleneniu podstatného od okrajového. Monografia si v konečnom dôsledku zachováva latentne teoretický charakter, ktorý je však prekrytý interpretačným výkladom Hroncových textov a ich intertextuálnej siete. Uprednostnený teoretický aspekt intertextuálnosti v procese celkovej recepcie nepôsobí ako prekážka; je zvýznamnený, ale nie na úkor iných zložiek diela či autorských stratégií. Je to zároveň vhodne zvolený aspekt, pretože v skúmaných dielach hrá kľúčovú úlohu, a vzťah k prototextom, ktorý má tiež intertextuálnu povahu, odhaľuje mnoho z Hroncových inšpiračných zdrojov. Skúmanie intertextuality sa tak nepriamo zhoduje s interpretačným profilovaním autora. Stáva sa čoraz väčšou vzácnosťou, keď sa slovenská literatúra a literárna veda obohacuje o slovenské diela v enklávach mimo hraníc Slovenska. Aktuálny stav je alarmujúci a vyhliadky do budúcnosti bude treba brať triezvo, bez veľkých očakávaní. Na druhej strane máme stále rezervy v skúmaní už napísanej literatúry, ktorá sa pre historické alebo geografické vzdialenosti ocitla mimo dosahu bežných recepčných možností. Monografiami, akou je Šimákovej-Spevákovej vedecká práca Podoby intertextuality v tvorbe Víťazoslava Hronca, sa toto biele miesto zmysluplne zapĺňa v samom jadre diania, keďže Hronec je ústredným autorom slovenskej vojvodinskej literatúry a  významným slovenským autorom bez ohľadu na miesto vzniku. Úspešný vedecký výstup Šimákovej-Spevákovej by bol nemysliteľný bez predchádzajúceho dlhého radu bádateľov, ktorí sa Hroncovým dielom a vojvodinskou literatúrou zaoberali (V. Marčok, M. Harpáň a i.). Autorka monografie sa im však vyrovnala a v mnohých ohľadoch výrazne spresnila sémantický a poetologický výklad Hroncovej tvorby. Recenzia vyšla v časopise Romboid, roč. LI, č. 7 – 8.

62 RECENZIE

č. 11 – 12 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT


MISCELANEÁ VLADIMÍR VALENTÍK

K 4. bienále slovenských výtvarníkov amatérov (4. bienále slovenských výtvarníkov amatérov, Galéria Zuzky Medveďovej, 17. decembra 2016 – 28. februára 2017, Báčsky Petrovec) Anna Struhárová: Žriebätko a mama, olejomaľba, 2016

Pravidelná spoločná výstava slovenských výtvarných zanietencov v Srbsku, zaoberajúcich sa umeleckou tvorbou predovšetkým z lásky k výtvarnému umeniu, sa koná v Galérii Zuzky Medveďovej už štvrtýkrát. Niektorí výtvarníci vystavujú na tomto podujatí už pravidelne a niektorí iba po prvýkrát. Šikovné narábanie štetcom Samuela Legíňa, Branislava Galamboša a Zlaty Červenej-Kaloian, alebo rozpoznateľný výtvarný rukopis a svet Jarmily Sabovej-Barcovej a Jána Chlpku návštevníci bienále už dobre poznajú a s najnovšou tvorbou týchto autorov sa stretnú aj tentoraz. Avšak po prvýkrát v Galérii Zuzky Medveďovej sa stretáme s vynikajúcimi mladými výtvarníkmi, akými sú napríklad Anna Liptáková zo Selenče a Miroslav Hraško z Hajdušice. Pri koncipovaní expozície 4. bienále slovenských výtvarníkov amatérov v Srbsku sme sa snažili zapojiť doň aj výtvarníkov zo vzdialenejších, menších prostredí, akými sú už uvedená Hajdušica, ale aj Jánošík (Zuzana Gedeľovská) a Lug (Viera Bažaľová). Viac ako polovička maliarov nám však prichádza z Petrovca, Hložian a Kysáča, z prostredí, v ktorých je náš výtvarný amaterizmus najčulejší. Prístupy k výtvarnej tvorbe jednotlivých autorov sú rôznorodé. Sú tu práce od insitného, infantilného výjavu až po fotorealisticky podané portréty a výjavy na jednej strane. Z druhej strany nás teší väčší počet výtvarných prác abstraktného, alebo takmer abstraktného prejavu (Mária Struhárová, Mária Ivičiaková, Milina Balážová, Anna Liptáková), alebo silnej individuálnej výtvarnej štylizácie namaľovaných motívov (Chlpka, Sabová-Barcová, Triašková, Beredi). Najčastejšie znázorňované motívy sú však krajinky a žánrové motívy umiestnené do krajiny, tiež kvety. 4. bienále slovenských výtvarných amatérov v Srbsku nám umožňuje nový pohľad na aktuálnu chvíľu umeleckých zanietencov z našich prostredí. NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 11 – 12

MISCELANEÁ 63


OBSAH Moderná a postmoderná srbská poézia vo výbere Víťazoslava Hronca Ivan V. LALIĆ (1931 – 1996): Hlas, ktorý spieva v záhradách . . . . . . . . . . . . . Obálka, strana 2 Rozkoš z textu Annamária BOLDOCKÁ-GRBIĆOVÁ: „Tušta i tma“ . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 1 Chat Ján ZAMBOR @ Vladimíra DORČOVÁ-VALTNEROVÁ @ Gojko BOŽOVIĆ: Existencia a identita sú staré témy poézie, mení sa iba ich chápanie . . . . . . . . . . . . . . . . . . 4 Pulzovanie literatúry Martin PREBUDILA: Bratislavské dunajské elégie . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Martina VALENTOVÁ: V náručí neistoty. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Matija BEĆKOVIĆ: Hovoriť akoby mi každé slovo bolo posledné . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Svetlana ALEXIJEVIČOVÁ: Bola som na vojne, no chcela som byť krásna . . . . . . . . . . . . . . . . Romain ROLLAND: Ján Krištof . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Ján ZAMBOR: Sviečka na bielom decembrovom obruse . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Gojko BOŽOVIĆ: Tichá zver poludnia . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .

14 15 18 25 30 33 36

Texty a kontexty Jaroslav ČUKAN – Michal KURPAŠ: Liptovská epizóda divadelného súboru SKOS Erdevík . . . . . . . 39 60. literárne snemovanie Jarmila HODOLIČOVÁ: Skromný a vzácny človek Jozef Valihora. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 44 Anna MAKIŠOVÁ: Jozef Valihora zostavovateľ učebníc a čítanky . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 47 Marína ŠIMÁKOVÁ-SPEVÁKOVÁ: K premenám Literárneho snemovania . . . . . . . . . . . . . . . . 50 Recenzie Mária MYJAVCOVÁ: Monografická štúdia z oblasti vetnočlenskej problematiky . . . . . . . . . 52 Patrik ŠENKÁR: Pestrý remík doma i v zahraničí . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 56 Ján GAVURA: Systematický spisovateľ a trpezlivá čitateľka . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 61 Miscelaneá Vladimír VALENTÍK: K 4. bienále slovenských výtvarníkov amatérov . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 63

64 OBSAH

č. 11 – 12 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT


Nový život, mesačník pre literatúru a kultúru Založený roku 1949 Nositeľ Radu bratstva a jednoty so strieborným vencom (1981) Medaily Andreja Hlinku (1992) a Ceny Literárneho informačného centra z Bratislavy (1999) Doterajší hlavní a zodpovední redaktori: Martin TOMAN (1949), Juraj SPEVÁK (1949 – 1953), Ján KMEŤ (1954 – 1966), Juraj SPEVÁK (1967 – 1973), Michal HARPÁŇ (1974 – 1981), Víťazoslav HRONEC (1982 – 1989), Miroslav DUDOK (1990 – 1993), Michal ĎUGA (1994 – 1997), Víťazoslav HRONEC (1998 – 2004), Tomáš ČELOVSKÝ (2005), Adam SVETLÍK (2006 – 2014) REDAKCIA Šéfredaktorka Zdenka VALENTOVÁ-BELIĆOVÁ Redakční spolupracovníci Ladislav ČÁNI, Zuzana ČÍŽIKOVÁ, Vladimíra DORČOVÁ-VALTNEROVÁ, Vladislava FEKETEOVÁ, Katarína HRICOVÁ, Martin PREBUDILA, Adam SVETLÍK, Zuzana TÝROVÁ, Vladimír VALENTÍK, Anna Margaréta VALENTOVÁ Na obálke je výsek z maľby na hodvábe Galaktický tanec (2016), výtvarníčky Anny LIPTÁKOVEJ z Nového Sadu. Číslo je ilustrované reprodukciami z výstavy 4. bienále slovenských výtvarníkov amatérov, ktorá sa uskutočnila 17. decembra 2016 – 28. februára 2017 v Galérii Zuzky Medveďovej v Báčskom Petrovci. Grafická úprava Vladimír SUDICKÝ Jazyková redaktorka Zuzana MEDVEĎOVÁ-KORUNIAKOVÁ Korigovala Zuzana SUDICKÁ Technický redaktor Ján HLAVÁČ Riaditeľ Vladimír VALENTÍK Vydavateľ Slovenské vydavateľské centrum, Báčsky Petrovec

Pokrajinského sekretariátu pre kultúru a verejné informovanie Nový Sad Ministerstva kultúry Republiky Srbsko Belehrad Ministerstvo osvety, vedy a technologického rozvoja Republiky Srbsko v roku 2014 kategorizovalo Nový život ako vedecký časopis (M53). Vytlačila tlačiareň HLPRINT PRINT Báčsky Petrovec Adresa redakcie: Ulica 14. VÚSB 4 – 6, 21470 Báčsky Petrovec Tel. /fax: (021) 780-159; web: www.svcentrum.com; e-mail: svcentrum@stcable.rs; zdenkavb@gmail.com Číslo účtu 160-931760-45 Cena jedného čísla 200 din (plus poštovné 20 din) Predplatné na celý rok 1200 din (plus poštovné 150 din) Predplatné na celý rok pre zahraničie 2100 din (plus poštovné 775 din) ISSN 0351-3610

CIP – Каталогизација у публикацији Народна библиотека Србије, Београд 82 COBISS.SR-ID 11455234 NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 11 – 12

ROZKOŠ Z TEXTU 1


Z produkcie Slovenského vydavateľského centra

Robert Tomšik: Prečo sme sa stali učiteľmi? Demografické prostredie ako faktor ovplyvňujúci motiváciu voľby učiteľského povolania. Strán 96. Nepredajné v SVC.

Daniel Pixiades: Toky. Zbierka básní. Strán 96. Cena 400 din.

Monika Necpálová: Motúzy múzy Zuzy. Strán 64. Cena 500 din.

Aneta Lomenová: Náš dedo je huncút. Strán 68. Cena 500 din.

NOVÝ ŽIVOT / 2016 / č. 11 – 12

Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí

ROZKOŠ Z TEXTU 1

Nz 2016 11 12  
Nz 2016 11 12  
Advertisement