Issuu on Google+

SLOVENSKÝ MAGAZÍN

Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí

Bul. M. Pupina 1/IV 21000 Nový Sad Tel./fax: +381 21 422 989 e-mail: office@rada.org.rs www.rada.org.rs

Miestne spoločenstvo Báčsky Petrovec e-mail: msbp@neobee.net

Autoservis Triaška Ján Triaška · podnikateľ Báčsky Petrovec 021/780-382

číslo 3 – 4, 2016 ročník 23 cena 100 din


|

" & — andrej meleg |

Deviate slávnosti Zimy s knihou (II. časť) Podujatie Slovenského vydavateľského centra Zima s knihou hranice nepozná. Prekračuje ich presne tak ako myšlienky v knihách. Tie sú bezhraničné a nespočítateľné. S radosťou možno povedať, že pomaly už nemožno spočítať ani počet zimných literárnych večerov, ktoré si na konto pripisujú nielen vydavatelia z Báčskeho Petrovca, ale aj jednotlivé prostredia.

Smer Banát Nie tak dávno sa Zima s knihou z Báčky presťahovala do Banátu. S nástupom mesiaca knihy sa v piatok 4. marca uskutočnila v Padine a Kovačici. V padinskej knižnici, ktorá sídli v budove Domu kultúry Michala Babinku, si Literárny večierok prebiehal v ten istý deň aj v obecnej kovačickej knižnici pekný počet milovníkov knihy prišiel vypočuť, čo nového mal povedať riaditeľ SVC Vladimír Valentík, ale aj Na konci večierka riaditeľ SVC odovzdal riaditeľovi Obecnej Adam Svetlík a básnik Ladislav Čáni. V. Valentík predstavil knižnice v Kovačici knižný balík s vydaniami z roku 2015. vydavateľský rok 2015 a A. Svetlík a L. Čáni hovorili o svojich knihách Premeny literárnej kritiky u vojvodinských Slovákov a Knihy doma Izba, o ktorej dom mlčí. Texty z týchto dvoch kníh čítali herci padinského ochotníckeho divadla a žiaci padinskej základnej aj za hranicami školy. Na konci večierka riaditeľ Valentík odovzdal knižný darček zástupkyni padinskej knižnice Evke Taubertovej. Zima s knihou sa dostala aj za hranice nášho štátu – do Ako vždy dobre koncipovaný a organizovaný literárny Békešskej Čaby v Maďarsku, čím dostala prefix medzinárodvečierok prebiehal v ten istý deň ná. Do Domu slovenskej kultúry aj v obecnej kovačickej knižnici. v Békešskej Čabe 7. marca zavítali Tu početných prítomných najprv riaditeľ SVC a Jarmila Gerbocová pozdravil nový riaditeľ knižnice z Bratislavy, autorka knihy Svadobné Miroslav Mlinarček a program vinše Slovákov na Dolnej zemi, ktorú odovzdal do rúk knihovníčke potom dôkladnejšie prezentovali. Na Anne Tomanovej, ktorá sa už pôde Domu slovenskej kultúry hostí roky podieľa na tom, aby večierz Petrovca privítali Hajnalka Krajčoviky Zima s knihou v Kovačici mali čová, riaditeľka tohto domu, a Michal naozaj bohatú a zaujímavú náLásik, predseda Čabianskej organizáplň. Ako prvú predstavili knihu cie Slovákov, ktorý program moderoJarmily Gerbocovej Svadobné val. Na večierku bol prítomný aj Igor vinše Slovákov na Dolnej zemi. O Furdík, nový generálny konzul Slovenknihe rozprával Pavel Baláž, jeskej republiky v Békešskej Čabe, ktorý V Padine A. Svetlík a L. Čáni hovorili den z mnohých spolupracovnísa ako dobrý znalec vydavateľskej čino svojich knihách kov, ktorí sa na publikácii podienosti v Petrovci zapojil aj do diskusie. ľali. Vinšmi sa obecenstvu prihovorili mladučkí kovačickí Na úvod Vladimír Valentík predstavil Slovenské vydavateľské folkloristi. Prišlo aj na prezentáciu kníh troch prítomných centrum, vydavateľskú tradíciu vojvodinských Slovákov, ako aj vydavateľský rok 2015. Porozprával o všetkých vydaniach, ktoré vyšli v minulom roku a v pokračovaní sa venoval hostke večierka Jarmile Gerbocovej, kurátorke krajanských zbierok Historického múzea Slovenského národného múzea v Bratislave. Na úvod svojho príhovoru sa Jarmila Gerbocová poďakovala za úsilie vydať takúto publikáciu v Srbsku, najprv Igorovi Furdíkovi, ktorý v tom čase bol predsedom Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí, V. Valentíkovi a taktiež aj svojmu synovi Martinovi Gerbocovi, maliarovi z Bratislavy, ktorý urobil grafickú úpravu knihy. Gerbocová už napísala niekoľko kníh venovaných problematike kultúrneho dedičstva Slovákov na Dolnej zemi. Podľa jej slov ideu napísať takúto knihu dostala počas organizovania veľkého výstavného projektu Tradičná svadba na Dolnej zemi. Vtedy počas terénneho výskumu Vladimír Valentík predstavil Slovenské vydavateľské nazbierala početný materiál a dokumenty a uvedomila si, že centrum a v pokračovaní večierka Jarmila Gerbocová vinše treba nejako zužitkovať. Keďže videla, že je to zaujímapredstavila svoju knihu vá a široká téma, urobila výskum na Dolnej zemi, venovaný autorov. Na začiatku predstavili knihu Zuzany Čížikovej iba zbieraniu takýchto veršov. Rozhovory, potom knihy Adama Svetlíka a Ladislava Čániho. (Pokračovanie na s. 11.)


editoriál

|

" ján hlaváč |

Vitaj, jar! Milí naši priatelia! Ak chceme byť úprimní, už nám začína byť nudno, lebo sme dlhé zimné mesiace boli zväčša medzi štyrmi stenami. A ak sme náhodou vonku, ovieval nás ľadový severák. Preto sa už radšej „vyťahujeme zo svojich skrýš” a začíname žiť. Väčšina z nás počas zimy takmer „nežije” a ožíva len s prvými slnečnými lúčmi. Možno sú tomu na príčine i hviezdy. Slnko predsa prináša radosť, množstvo ideí, chuť do života, motiváciu do práce, lásku, pestrofarebnosť... Nielen ľudia ožívajú, ale aj zvieratá a rastliny. Všetky živé bytosti snímajú zo seba sivú melanchóliu a obliekajú sa do nového rúcha, v ktorom sa budú citiť veselšie a bezstarostnejšie. Súčasťou jari sú aj nové nádeje, ktoré sa pokúsime uskutočniť. Počas zimných mesiacov bolo až príliš nereálne vyvolať v sebe pocit nadchnutia z nového života. To môžu spôsobiť iba jarné slnečné lúče. Všetci akoby sme chceli splynúť s prebúdzajúcou sa prírodou a pripojiť sa k všeobecnému „zelenému trendu”, ktorý sa uskutočňuje v prírode. Tak nám nové detaily – napríklad kvety – zlepšia náladu, odoženú negatívnu energiu, vzbudia i našu kreativitu. Preto nešetrite s návrhmi keď ide o skrášlenie vlastného bývania. Buďte originálni v každom ohľade.

z obsahu Spoznanie sa s čarom svetla . . . . . . . . . 4 Recitovanie ako energia . . . . . . . . . . . . . 7 Najrýchlejšia športová hra . . . . . . . . . . . 9 Keď je zhoda, darí sa robota... . . . . . . . 12 Dana Duchoňová sa speváčkou nestala. . . 14 Soprán opier v Bratislave a v Košiciach . . . 15 Begej. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 16 Herčekovci v Pivnici – pivňickí Herčekáci . . 18 Nech z nich máme trvalé svedectvá. . . . 19

Urobte zmenu nielen vôkol seba, ale i na sebe. S prvými jarnými lúčmi zasvieťte všetci vynovení. Dovoľte si drobné doplnky v starej garderóbe. Balkón alebo okno spestrite kvetmi, keďže i čínske príslovie hovorí: kto chce byť šťastný – nech pestuje kvety! Nech teda vôňa jari, milí naši, vplýva na vás aspoň tak podnetne – ako na mňa. A nech máme jar v plnej kráse. Dajme sa očariť vôňou ešte jednej prebúdzajúcej sa jari, čerstvosťou vzduchu, neopakovateľným zmyslom pre lásku a, samozrejme, týmto dvojčíslom Roviny. Všetko to naplno dokážeme pocítiť iba v „spolužití” s jarným obdobím. • 3


|

" andrej meleg

/

— fotoarchív ján valo |

Spoznanie sa s čarom svetla K

JV: Táto láska pretrváva už veľa rokov. Ešte zo aždý z nás má nejaký svoj koníček, ktorý ho napĺňa, pomáha mu, aby si uspokojil svoje umelec- základnej školy, kde sme mali fotografický krúžok. ké potreby, alebo sa jednoducho Tam som sa po prvýkrát stretol zabavil vo chvíľach voľna. V živos čarom svetla a výrobou fotote človeka sa stávajú aj také grafií v tmavej komore. Bola to veci, že nejaké vedľajšie záujmy analógová fotografia a prvý konpreberú prvoradú úlohu v jeho takt s ňou bol pre mňa naozaj živote a potom sa im začne venoniečím magickým, záhadným. vať naplno, nielen zo zábavy, Pokračovalo to aj na strednej a tak nadobúda nové poznatky, škole. Láska k fotografii nepreskamarátov a začína tvoriť umetala ani popri zamestnaní a prenie. To umenie potom ponúka trváva až podnes. Keď som sa iným ľuďom na ocenenie a kozamestnal, bolo menej času na chanie sa v ňom. Asi týmto fotenie, ale tá iskra vo mne stále smerom rozmýšľal aj náš spolusvietila. Naplno sa rozsvietila po besedník Ján Valo, fotograf nehode na pracovisku. Počas reamatér. V jednom momente, pri habilitácie som mal nadostač nehode v práci, sa jeho život času, aby som začal kresliť, mazmenil a zaviedol ho na celkom ľovať a pomaly aj fotografovať. inú cestu. Ján Valo sa nevzdal Keď som sa oženil a narodila sa a kráča životom aj naďalej naplnám dcéra, tak som začal fotono. Svojím koníčkom obohacuje grafiou zvečňovať životné momensvoje umelecké videnie sveta, ty, jej školské programy, športové ale aj sveta tých, ktorí sledujú úspechy a rodinné momentky. Tu jeho umeleckú prácu. som si vlastne všimol, že fotoAM: Na začiatok rozhovoru grafovanie chápem inak ako osJán Valo poprosím ťa, aby si sa nám tatní a na svet cez objektív hľapredstavil. Kedy si sa narodil, kde žiješ, odkiaľ dím iným okom, že to robím inak ako druhí pochádzaš, čím sa zaoberáš... fotografi. Najprv som si kúpil najobyčajnejší analóJV: Narodil som sa 29. novembra 1964 v Kysáči. gový fotoaparát a pomaly pribudol aj prvý digitálny... Od roku 1997 žijem v Novom Sade, kde aj pracujem. AM: Tvoj život poznačila aj nehoda... OvplyvniManželka je tiež Kysáčankou a máme dcéru Draganu. lo to nejako tvoj pohľad na svet? Prejavilo sa to Mojím hlavným koníčkom je fotografovanie, ale baví v tvorbe? Určité hendikepy môžu otvoriť ľuďom ma aj cyklistika a častý pobyt v prírode. nový pohľad na svet a vyburcovať v nich nové aj AM: Akú školu si ukončil a kde si zamestna- fyzické schopnosti. Si príkladom pre iných... ný? JV: Áno, presne tak sa aj stalo. Po nehode, ktorá JV: V rodnom Kysáči som ukončil Základnú školu sa mi stala 27. októbra 1994, bolo potrebné v novej Ľudovíta Štúra. Vo vzdelávaní som pokračoval v No- životnej situácii nájsť niečo, čo by človeka držalo nad vom Sade, na Strednej elektrotechnickej škole Mi- vodou. Stal som sa hendikepovaným a všetko, čo hajla Pupina. Od roku 1984 som zamestnaný v pod- som dovtedy mal a cítil, sa premenilo. Ale keď som niku Energotehnika Južná Báčka, s. s r. o., v Novom sa pozrel na moju rodinu, bez ktorej by som nemal Sade. silu bojovať, rozhodol som sa pokračovať životom a AM: Kedy sa v tebe zrodila láska k fotografii nájsť nové obzory, ktoré mi pomôžu žiť novým živoa ako dlho sa zaoberáš fotografovaním? tom. Začal som kresliť, maľovať na plátne, čítať časopisy, knihy a začal som sa venovať veciam, pre ktoré som skorej nemal času. Po tomto pátraní medzi novými záujmami vrátil som sa aj k fotografii. Konkrétnejšie, k tej kreatívnej fotografii. AM: Aké sú tvoje najobľúbenejšie témy pri fotografovaní? JV: Mojou najobľúbenejšou témou je príroda. Taktiež rád fotím dokumentárnu fotografiu a život ulice, čiže fotografiu, ktorá znázorňuje život Ľadový štart ľudí. 4


| AM: Si členom Fotografického klubu Vojvodina (FKV) v Novom Sade. Predstav nám trochu toto združenie. JV: Členom FKV v Novom Sade som od jeho založenia v roku 2010. Najprv som sa zoznámil s niekoľkými kolegami, zakladateľmi FKV a trochu neskoršie som sa aj sám stal členom klubu. Počas týchto 6 rokov sa vo FotoCena je za fotografiu Ľadový štart, grafickom klube ktorá bola vyhlásená za fotografiu roka na tému Príroda Srbska 2015 Vojvodina odohralo veľa pekných vecí. Organizujú sa tam fotografické začiatočnícke kurzy, rôzne tematické prednášky majstrov fotografovania, ako aj prednášky fotoreportérov a iných nadšencov fotografovania, zo Srbska, ale aj zo zahraničia. Raz ročne sa organizujú výstavy členov klubu. Je toto naozaj jeden z najčinnejších fotoklubov v Srbsku. AM: So svojimi fotkami konkuruješ na rôznych súbehoch a fotografických súťažiach a máš aj priehršť cien. Zoznám nás so súťažami, na ktorých si bol ocenený. JV: Nazbieralo sa mi viacero ocenení. Ako člen Fotozväzu Srbska mám nejaké zľavy, ktoré sa týkajú prihlášok na rôzne súťaženia, kde je účastnícky poplatok od 15 do 30 eur. Preto túto možnosť plne využívam. Konkurujem v rôznych fotosúťažiach v Srbsku, ale aj v zahraničí. Usilujem sa, aby fotografia, s ktorou konkurujem, zodpovedala zadanej téme, a tak som dostal už aj niekoľko cien. Veľmi som hrdý na tieto ocenenia mojej práce, ale nedávam veľký dôraz na samotné ceny. Väčšiu radosť mi robí práve to kamarátenie počas výstav a zoznamovanie sa

Nebeská rybačka

" andrej meleg

/

— fotoarchív ján valo |

s novými ľuďmi a ich skúsenosťami. Poznať ľudí, fotiť ich, zvečniť kúsok ich života, to je to, čo vo mne vyvoláva radosť a pôžitok. V roku 2015 som získal titul F1FZS – fotograf prvej triedy. O tento titul sa môžu uchádzať len tí fotografi, ktorí spĺňajú určité kritériá, ako je napríklad 500 bodov na výstavách, členstvo vo Fotografickom zväze Srbska aspoň dva roky, ako aj pozitívna mienka umeleckej poroty FZS o súbore 10 fotografií, kde musíš dostať pozitívnu známku aspoň od troch členov. Mám aj kopu medzinárodných cien. Sú tu ceny za fotografie z Chorvátska, Slovinska, Bosny, Ta l i a n s k a , Španielska... Moja najväčšia a najhodnotnejšia cena je za fotografiu Ľadový štart, ktorá bola vyhlásená za fotografiu roka na tému Príroda Srbska 2015. AM: Ako vnímaš svoje úspechy na súťažiach? Fotografie oceňujú kriKolesá života tici, ľudia z odboru, profesionáli. Je ich pohľad pre teba rovnako dôležitý ako pohľad bežného človeka na fotografiu? Alebo naopak, fotíš pre ľudí… JV: Fotím pre ľudí, pre seba a pre tú emóciu, ktorá ma drží ako fotografa, a podobne aj pre diváka, ktorý z tej fotografie môže niečo prečítať. Najväčšou odmenou pre mňa sú ľudia, ktorí obdivujú moje fotografie, a kamaráti, ktorých som nadobudol popri fotení. Normálne je, že si vypočujem a akceptujem každú kritiku od skúsenejších kolegov. Najväčší vplyv na mňa a moju prácu mal juhoslovanský doyen fotografie Tomislav Peternek. Aj dnes obdivujem jeho prácu a vážim si jeho kritiku voči mojej práci, ktorá bola pozitívna a pochopil som, čo mi chcel povedať. Dodnes si ho vážim, mám ho rád a s pozornosťou si ho vypočujem. Aj touto cestou sa mu chcem veľmi poďakovať. AM: Čo chceš fotografiou povedať? Má vyvolať v ľuďoch estetický dojem, alebo ňou zaznamenávaš spomienky? Možno tvoja fotografia má apelovať na ľudí, pohnúť ich k činu. A možno nemáš nároky fotografiou pove5

ÖÖ


|

" andrej meleg

/

— fotoarchív ján valo | aparátom a optikou disponuješ? JV: Súhlasím, že aj technika a príslušenstvo musia byť na vysokej úrovni. A predsa v tejto sfére fotografovania, ktorou sa zaoberám, teda nie štúdiová alebo komerčná, ale kreatívna fotografia, hlavnú úlohu nehrá technika a príslušenstvo, ale autor, jeho oko a pocit. Takéto fotky možno odfotiť aj s obyčajným, nie takým drahým fotoaparátom, aký používam aj ja. Ide o Canon EOS 6D.

One man one smoke

ÖÖ dať

niečo konkrétne, len ňou jednoducho vyjadruješ svoj pocit. Porozprávaj nám, ako to s tebou a fotografiou teda je? JV: Podstata fotografovania je, že fotografiu nemusíš vysvetľovať slovami. Fotografie sú všade vôkol nás, len ich musíme odhaliť a zobraziť. Pre mňa je fotografia kompletná, keď má svoje trvanie. Tým chcem povedať, že fotka má mať svoj vek pred fotením, počas fotenia a po fotení. Fotka môže byť pekná a môže byť dobrá. Pekná fotka je napríklad taká, na ktorej sú v súlade farby, pekný záber prírody, jednoducho páčivá na oko a tá dobrá fotka je taká, ktorá má svoj obsah, svoju emóciu, ktorá dáva záujemcovi otázku alebo odpoveď a vždy ho znovu láka, aby sa k nej vracal a znovu zažíval emóciu, ktorú mu autor ponúka. Ja predovšetkým fotím čiernobiele fotografie, len minimálne farebné. Myslím si, že čiernobiela fotografia vernejšie zobrazí a dočarí život človeka, buď bol na nej sám človek, alebo niečo, čo znázorňuje jeho život. Jednoducho fotografia je mojím životom. Som šťastný, ak moja fotografia usmerňuje ľudí na správnu cestu, aby ľahšie prekonávali problémy, aby ich posilnila. Ak sa mi to podarí, je to pre mňa aj najväčším ocenením. AM: Kvalitné foto príslušenstvo stojí malé bohatstvo. S akým fotografickým 6

One man show

AM: Okrem fotografovania máš aj iné koníčky? Čo ti prináša radosť? JV: Odmalička ma baví šport. Som futbalovým fanúšikom a už veľa rokov chodievam na všetky zápasy novosadského FK Vojvodina. Každoročne si zaplatím ročný lístok a mám svoje miesto na štadióne. No ale ani ten šport je nie to, čo bol voľakedy... Baví ma aj bicyklovanie a som účastníkom akcie v Novom Sade pod názvom Cyklistická kritická masa. Aj tu som vždy so svojím foťákom a zachytávam rôzne životné príbehy účastníkov a kamarátov. AM: Aké najväčšie želanie má fotograf ako ty? JV: Nič zvláštne. Len zdravia a pozitívnej energie do budúcna. Každé nové ráno aby bolo také, aké si praješ. A potom už to pôjde. Lebo deň, ktorý nemá ráno, nemôže byť celým, kompletným dňom. Tak ideme ďalej – do života! •


|

" & — ružena kraticová |

U RODINY GALASOVEJ V PADINE

Recitovanie ako energia Prišiel deň krásnych slnečníc Môj svet a môj život sa prebúdza do dňa Všade som sama Čakám Čakám kým mi povie niekto to pekné slovo ktoré vychádza z jeho úst a prinesie mi úsmev na moju tvár Básni – nestačí, že je len napísaná! Má byť recitovaná. Recitovať báseň – je umenie. Ukrýva premnoho nadšenia. To nie je len hra! Do básne treba srdce vložiť a nie len tak hocijako čítať. Nieže sa splašíš! Báseň znevážiš, ukradneš jej krásu, možno i hnev, to všetko je prednes. Recitovať treba s láskou. Aby v ušiach zneli jej tóny, ktoré pripomínajú zvony. Zašla som do Galasovcov. U troch členov tejto rodiny sa prejavil talent pre pekné slovo v podobe recitovania a spevu. Matka Mária, rod. Jakubecová, z Bieleho Blata, sa prejavila v prednese prózy a hraní divadla, syn Denis bol ocenený Iveta Galasová na festivaloch a najmladšia dcéra Iveta od I. triedy základnej školy získavala odmeny v recitovaní. Otec a najstarší syn Damir nemajú umelecké vlohy. Rozhovor som začala s najmladším členom Galasovho tria – Ivetou, teraz už žiačkou petrovského gymnázia. – Od I. triedy základnej školy odchádzaš na recitačné súťaže. Nacvičovala ťa učiteľka Mária Nosáľová, ktorá vždy bola schopná rozpoznať talent. Jedna z jej predispozícii je perfektný sluch. Ty ho máš, teraz si aj členka dievčenskej speváckej skupiny. Pamätáš sa na svoje prvé vystúpenie? Mala si trému? Dobre sa pamätám na svoje prvé vystupovanie. Bolo to v druhej triede základnej školy na obecnom súťažení v Kovačici, kde som získala prvú cenu. Trému som prvýkrát nemala, možno ani druhýkrát, zjavila sa až neskoršie, keď som už cítila zodpovednosť, lebo všetci odo mňa očakávali dobré výsledky. – Od ktorých básnikov si recitovala básne? Niektorí ti boli možno aj nezrozumiteľní. Pocítila si nejaký odpor pri učení? Ktorý je tvoj obľubený básnik? Prvýkrát som recitovala báseň Ľudmily Podjavorinskej Do školy. Pozdejšie som recitovala aj balady a v ôsmej triede báseň Michala Babinku. Dvakrát som postúpila aj do republikovej súťaže vo Valjeve. Získala som štvrtú cenu. Pri učení som nikdy nepocítila odpor, lebo ma pani učiteľka veľmi dobre poznala a vždy mi vybrala báseň, ktorá sa mi páčila. Nemohla by som sa rozhodnúť pre najobľúbenejšieho básnika, lebo sa mi páčia mnohí. – Máš nejaký systém pri učení dlhých básní, respektíve textov? Báseň som sa vždy učila ľahko, lebo mi ju učiteľka najprv vysvetlila a keď sa niečo rozumie, tak sa aj ľahšie učí. Nemám nijakú metódu, mám rada básne a keď sa niečo má rád, tak sa to ľahko zdolá. – Základnú školu si skončila s výborným prospechom. Mohla si sa ľahšie zapísať kdekoľvek. Prečo si sa rozhodla pre petrovské gymnázium? Je pravda, že by so zápisom nebol problém a pre petrovské gymnázium som sa rozhodla preto, že mám možnosť bývania

v internáte. Možno je to smiešne, ale bolo tak. Bratia skončili strednú školu v Zreňanine a taktiež boli v internáte. Rozprávali mi o tom, že majú najkrajšie zážitky zo strednej školy práve vďaka času strávenému v internáte, tak som aj ja chcela to skúsiť. Keďže slovenské gymnázium je len v Kovačici a v Báčskom Petrovci, rozhodla som sa pre Petrovec. Najprv ma podporili bratia a neskoršie súhlasili i rodičia. – Ako si sa vynašla v novom prostredí? Dnes som šťastná, že som sa rozhodla pre školenie v Petrovci. Získala som mnoho nových kamarátov, pekne ma prijali, aj v internáte, aj v škole. – Pokračuješ aj naďalej s recitovaním? Áno, pokračujem, v prvom ročníku ma nacvičovala profesorka Annamária Boldocká-Grbićová a od druhého ročníka ma nacvičuje profesorka Marta Pavčoková. V minulom roku som postúpila do pokrajinskej súťaže do Sečnja, kde som získala zlatý diplom – bola som medzi prvými osemnástimi. Prvýkrát som predniesla prozaický text, predstavovala som padinský ženský spolok a postupila som do finálovej súťaže. Bola som i na súťaži v Starej Ľubovni na Slovensku. Skúsenosť s prednesom prózy sa mi veľmi zapáčila. Pochválili môj prednes, ale sa im nepáčila naša mäkká výslovnosť, preto som bola trochu rozčarovaná, lebo si myslím, že je toto najkrajšia a najsprávnejšia výslovnosť. – Predpokladám, že rada čítaš. Ktorí sú tvoji obľúbení spisovatelia? Rada čítam, ale nemôžem povedať, že mám svojho obľúbeného spisovateľa. Knihy si vyberám kvôli obsahu, a nie po tom, kto ich napísal. – Možno si už rozmýšľala o tom, čo by si chcela študovať? – Na štúdiá by som chcela ísť na Slovensko, skúsila by som sa zapísať na herectvo. Viem, že je veľká konkurencia, a preto uvažujem aj o ochrane životného prostredia, čiže ekológii alebo o odbore, kde sa pracuje so živočíchmi, lebo ich mám veľmi rada. Mám ešte času o tom si premyslieť. – Ako tráviš voľný čas, aké máš záľuby? Voľného času nemám mnoho. Trávim ho so speváckou skupinou pri dome kultúry v Padine, prednedávnom som začala nacvičovať aj husle, a trávim ho aj s kamarátkami. Vďaka ti, Iveta, za rozhovor, a prajem ti splnenie tvojich snov. Denis sa nám tiež pripojil k rozhovoru. – Tvoje vystupovanie vo verejnosti ako speváka je troDenis Galas chu zvláštnejšie ako u väčšiny mladých – ty si sa verejnosti predstavil už ako dospelý. V základnej škole si spieval v chóre, neprejavil si sa ako sólista. Ako by si nám to odôvodnil? Vtedy som ešte nevedel, že mám potenciál byť sólovým spevákom. K tomu som bol veľmi hanblivý, aby som rozmýšľal o verejnom vystupovaní pred obecenstvom. Až v strednej škole, celkom náhodou, bol som na jednej skúške mojich kamarátov, ktorí mali rockovú kapelu. Ich spevák nebol prítomný a poprosili ma, aby som ja spieval namiesto neho. Zapáčilo sa mi to, ale aj im sa páčilo, ako som zaspieval a opýtali sa ma, či by som sa chcel stať členom skupiny. Začal som spievať ÖÖ najprv rock a potom sa to prenieslo i na slovenskú hudbu.

7


|" & ÖÖ

— ružena kraticová |

– Základnú školu si skončil s výborným prospechom, zapísal si sa do strednej školy. Aj tú si ukončil, ale v ďalšom školení si nepokračoval. Nepovažoval si za dôležité skončiť aj fakultu, ako povedzme tvoj starší brat Damir? Uvažoval som o tom, ale to, čo som plánoval, sa mi neuskutočnilo, zapísal som sa na strojníctvo, ale som zbadal, že som chybil a vypísal som sa. Doma sme mali dosť práce, aj otcovi bolo načim pomôcť, tak som nezapísal inú fakultu. Rozhodol som sa pre prácu doma. – Ktoré ocenenia si získal ako spevák na festivaloch? A čo považuješ za svoj najväčší úspech? Sú to ocenenia na festivale Padina spieva, trikrát I. miesto, druhé miesto na Banátskom festivale v Padine, cena za autentickú pieseň na festivale V pivnickom poli, kde som sa trikrát zúčastnil. – Po kom si zdedil výborný sluch a pekný hlas? Neviem, po kom som zdedil dobrý sluch a hlas, rodičia a starí rodičia neboli ani muzikanti, ani speváci, pravdepodobne predsa len niekto v rodine mal výborný hlas, ale nemôžeme to zistiť. – Kto ti pomáha pri výbere a nacvičovaní piesní? Výber piesní som najčastejšie robil sám a sám som aj cvičil pri hudbe. Keď som chcel nájsť nejaMária Galasová kú starú peknú pieseň, pomohli mi starší spoluobčania, ktorí kedysi spievali, ako aj niektorí kamaráti, ktorí sa zaoberali hudbou, a vedia mnoho o nej. – V Padine sa rozprúdila kultúrna činnosť. Založená je aj mužská spevácka skupina pod vedením Janka Tomeka, do ktorej si sa zapojil? Aké máš skusenosti? Skúsenosti aj čo sa týka Komorného zboru Viliama Figuša Bystrého sú veľmi pekné. Janko Tomek zoskupil talentovaných chlapcov a teraz už i dievčatá, mne sa to všetko veľmi páči. Môžem povedať, že ako spievam v skupine, ešte lepšie som si nacvičil hlas, ale najdôležitejšia je atmosféra, ktorá je fantastická, kamarátime sa, cestujeme po Srbsku a Slovensku. Za dva roky, ako takto pôsobíme, máme krásne zážitky. Teší ma, že sa kultúrna činnosť rozprúdila, ochotníci z roka na rok robia niečo nové a dobre to funguje. Som členom aj orchestra pri dome kultúry a teším sa, že v Padine jestvuje taký hudobný potenciál. – Aká je tvoja mienka o postavení mladých na dedine. Mohlo by sa, alebo malo by sa niečo zmeniť? Myslím si, že situácia by mala byť omnoho lepšia. Veľmi málo mladých ľudí navštevuje dom kultúry, deti nezaujíma také niečo, ale ani ich rodičia nič nepodnikajú. Rodičia, ale aj učitelia by mali viac dbať na vzdelávanie a podnecovanie detí, pokiaľ sú ešte malé, keď všetko vpíjajú. V každej generácii je veľmi málo žiakov, ktorí sa zaoberajú hudbou alebo nejakou inou kultúrnou činnosťou a potenciál jestvuje, len ho treba rozhýbať. Ostatné roky sa síce situácia trochu zlepšila a mám nádej, že každý rok pôjde len na lepšie. – Ako tráviš voľný čas, ak ho vôbec máš? Vo voľnom čase sa najviac zaoberám hudbou, či už sú to skúšky, buď s hudobníkmi alebo s kamarátmi, najčastejšie to má súvis s hudbou. – Tvoje plány a želania v tomto roku? V tomto roku chcem pokračovať vo všetkých aktivitách ako aj v minulom roku. Budem sa snažiť, aby som bol ešte úspešnejší ako v roku 2015. Mám nádej, že rok 2016 bude uspešný čo sa týka ochotníctva, ale aj všetkých iných vecí v živote, ktoré mnoho znamenajú.

8

Do tretice som si ponechala rozhovor s Máriou. – Ktorú strednú školu si ukončila? Ukončila sam Strednú ekonomickú školu v Zreňanine, ale nikdy som nebola zamestnaná vo svojom odbore. Moja veľká žiadosť bola stať sa učiteľkou, ale môj otec nechcel ani počuť, aby som šla niekam na školenie, do ohľadu prichádzal iba Zreňanin a tam nejestvovala učiteľská škola. Ešte aj teraz niekedy to zazlievam otcovi. – Kedy sa u teba prejavil záujem o recitovanie a hranie na divadelných doskách? V piatej triede na základnej škole si ma povšimla profesorka srbského jazyka na rôznych programoch, ktorých bolo omnoho viac ako dnes. V programoch som recitovala alebo moderovala program. V ôsmej triede sme nacvičovali divadlo Pop Ćira a pop Spira, v ktorom som aj ja hrala. Pokračovala som i na strednej škole, odchádzala na súťaže, ale len regionálne. – Aký je to pocit, keď sa zastane pred obecenstvo? Trému som skorej nemala, alebo sa mi to teraz len tak zdá. Potom prišiel vydaj, prišli deti a vôbec som nerozmýšľala v tom smere, aby som mohla znovu recitovať. Na rôzne programy, do divadla som chodila rada. Potom, keď Iveta chodila na súťaže, sledovala som učenie jej textu a poniekedy som aj šla s ňou na súťaaže. Zdá sa mi, že sa vtedy ten pritlmený talent prebudil. Zjavila sa možnosť – v rámci spolkov žien organizovať súťaže v recitovaní alebo v prednese prózy. Predsedníčka Elena Haníková ma oslovila a rozhodla som sa predniesť úryvok z diela našej poetky Viery Benkovej Stred sveta. Keďže som zvíťazila vo finálovom súťažení, bola som na Vansovej Lomničke v Banskej Bystrici, kde som získala Strieborné pásmo. Jarmila Gerbocová vtedy ešte žila v Padine, počula ma a opýtala sa ma, či by som skúsila hrať v divadelnom predstavení Zoznámka. Neskoršie aj v predstavení Nedeľa. So Zoznámkou sme mali hodne vystúpení – v Iloku, Pivnici, Kovačici a aj v Prahe. Vystupovali sme pred elitným publikom. Boli sme aj v Leviciach na Divadelných dňoch ako hostia. – Aké sú tvoje dojmy z Česka? Stadiaľ som si priniesla veľmi pekné dojmy. Boli sme v slovenskom dome, ktorý sa nachádzal vtedy v blízkosti Karlovho mostu. Pozreli sme si i Zlatú uličku a iné zaujímavosti v Prahe. – Stretávame sa v knižnici. Ktoré sú, Mária, tvoje obľúbené knihy? Mnoho čítam. Keď ma niečo zaujme, tak čítam až do rána. Kupujem si knihy, aj si ich vypožičiavam, niekedy čítam aj tie, čo som kedysi už prečítala. Prečítala som všetky knihy našej poetky Viery Benkovej. – Rada cestuješ. Kde si všetko bola? S rodinou sme chodievali k moru do Čiernej Hory, Chorvátska, niekoľkokrát sme boli v Nemecku (manžel má tam sestru), v Grécku, na Slovensku viackrát. Cestujeme aj kvôli zdraviu, aj rekreačne, ale aj naplniť si baterky. – Máš ešte nejaký koníček? Kedysi som robila ručné práce, vyšívala som, háčkovala, ale teraz najradšej čítam. – Aké máš plány na rok 2016? Chcela by som aj ďalej recitovať, to mi odoberá menej času ako divadlo. Trikrát do týždňa sme mávali skúšky, bolo to namáhavé ísť v čase aj v nečase. Rada sa zúčastňujem na rôznych podujatiach, keď ma povolajú knihovníčky alebo Spolok padinských žien, pri prezentáciách kníh ako je napríklad Zima s knihou atď. Teraz sú aj na dedine rôzne možnosti pre kultúrne vzdelávanie. Dozvedela som sa niečo zaujímavé. Mária má mladšiu sestru, ktorá sa menuje Ruženka – to meno jej vybrala staršia sestra, páčilo sa jej – tak sa menovala jej vychovávateľka v škôlke – autorka tohto textu. Poďakúvam sa rodine Galasovej za príjemné chvíle stravené v ich teplom dome. •


|

" vladislava havranová / — súkromný fotoarchív | športujeme

Najrýchlejšia športová hra S

tolný tenis čiže pingpong je druh športu, pri ktorom sa hráč snaží zahrať loptičku ponad sieťku na špeciálnom stole, a to tak, aby jej vrátenie spôsobovalo ťažkosti súperovi, prípadne aby ju nemohol vrátiť. Dimenzie stola sú 2,74 x 1,525 m, jeho výška je 76 cm. Dve polovice stola sú rozdelené sieťkou vysokou 15,25 cm. Veľkosť loptičky je 40 mm a váži 2,7 g. Je to jedna z najrýchlejších športových hier na svete, ktorá vznikla už pred dvoma storočiami. Hra sa nazývala gossima a do Európy ju z Japonska priniesli Angličania v 80. rokoch 19. storočia. Avšak skutočným začiatkom stolného tenisu bol tenis, ktorý sa jeho nadšenci snažili počas zimných mesiacov preniesť do sálového prostredia – na stôl. Najprv sa hral na rôznych rozmeroch stolov, s gumovými, prípadne korkovými loptičkami a drevenými raketami. Ako oficiálna športová hra sa začala zavedením celuloidovej loptičky do hry, a to Angličanom J. Gibbom v roku 1899. Potom sa už z Anglicka začal šíriť po Európe. No, ako pretekárska hra sa dlho neudržal a pestoval sa viac ako spoločenská zábava. Až v roku 1920 sa začal rýchlo rozvíjať. Stolný tenis pre niekoho je druhom rekreácie, hobbym, niekto sa ním zaoberá profesionálne. O tom, prečo sa zaoberajú týmto športom, čo on pre nich znamená porozprávali sme sa s niekoľkými jeho zanietencami. Janko Havran (Stará Pazova): Podľa mňa je stolný tenis šport, ktorým sa človek môže zaoberať od 7 do 77 rokov. A možno je ten časový úsek ešte širší. Raketu som do rúk zobral asi v 5. ročníku. Najprv sme sa stretávali u kamaráta doma, kde sme hrávali na obyčajnom kuchynskom stole, a neskoršie aj v škole počas prestávok. Po krátkom čase sme sa spolu s kamarátom stali najlepšími hráčmi v celej základnej škole. V mene školy sme súťažili aj na obecnej úrovni. Bol som už stredoškolákom, keď si ma po jednom turnaji v Starej Pazove všimol náš Staropazovčan, ktorý vtedy už bol opravdivým hráčom v stolnotenisovom klube v Novej Pazove, neskoršie naším trénerom a Janko Havran s dcérou Sárou, možno vtedy bol aj zalobudúcou pingpongistkou žený staropazovský stolnotenisový klub. Začína sa tu i moja kariéra. Nasledujú roky a roky trénovania, zápasov, zdokonaľovania ako trénera a trénovanie iných v stolnotenisovom klube Jednota v Starej Pazove. Jeden rok náš klub bol v II. zväzovej lige, čo predstavuje najväčší úspech v dejinách klubu. Najväčší spoločný úspech Zlatka Janjića, môjho kamaráta v klube, a mňa, ako trénerov, bol v roku 2008, keď náš hráč Boris Lešťan obsadil 14. miesto v celom Srbsku v konkurencii kadetov.

V posledných rokoch hrávam v stolnotenisovom klube Dunav v Starých Bánovciach. Pravdepodobne budem hrať až do mojich 77 rokov. A možno aj dlhšie... Zlatko Janjić (Stará Pazova): Stolným tenisom sa zaoberám ešte od 5. ročníka základnej školy, teda od roku 1965. Trénoval som v rodnom meste Nová Pazova v STK Mladost. V tom čase to bol veľmi silný klub. Prichádzali doň mnohí, lebo ich priťahoval svojou kvalitou. Tak zo Starej Pazovy do nášho klubu prišiel Milan Ušjak, najväčší talent a najlepší hráč Starej Pazovy. Spolu s ním sme prišli na ideu, aby aj Stará Pazova registrovala klub v Novom Sade a aby založila STK Jednota. Z rodinZlatko Janjić ných dôvodov som sa presťahoval do Pazovy a neskôr som sa v klube zoznámil s výnimočným športovcom a profesorom fyziky – Jankom Havranom. Pomáhal som mu, aby sa stal výborným stolným tenistom, čo nebolo ťažkou úlohou, keďže je on veľmi usilovný, energický a talentovaný športovec. Veľmi usilovne sa s mojou pomocou ujal vedenia klubu, ktorý potom rýchlo pokročil a teraz je vo Vojvodinskej lige. Janko je dnes nielen mojím najlepším kamarátom, ale aj kmotrom. V Novom Sade sme Janko a ja navštevovali prednášky, ktoré organizoval Stolnotenisový zväz Vojvodiny, a tak sme získali licenciu trénera. Venoval som sa tomuto a svoj najlepší trénerský rezultát som dosiahol s Borisom Lešťanom. Trénoval som ho spolu s Jankom. Na tradičnom Novoročnom Jola turnaji dvakrát sme získali 10. miesto na priestoroch Juhoslávie, Maďarska a Rumunska. Čo je v tejto hre zaujímavé? Toto je šport, v ktorom dominuje stratégia, taktika a technika až do tej miery, že malé dieťa môže zvíťaziť nad hociktorým vynikajúcim športovcom, ktorý sa zaoberá iným športom. Vo futbale, boxe, basketbale a pod. to nie je možné. Možné je to jedine v šachu, ak je šach športom. V tomto športe dominujú čínski stolní tenisti, jediný raz ich ohrozil švédsky hráč Stelan Benkson. Pre mňa stolný tenis predstavuje zdroj zdravia, prístrešia, je mojou druhou rodinou a možnosťou okrášliť život univerzálnosťou, kreativitou, ušľachtilou zručnosťou a rýchlosťou, ktorá víťazí nad surovou energiou. Aj napriek tomu, že existuje double, toto je individuálny šport, takže si práve preto mňa „vybral”, keďže som nikdy nemal rád kolektívne športy a tie typu – „kto je lepší”, ako ani športy, v ktorých existuje drsnosť, fyzické kontakty a zranenia. Borko Vučković (Stari Banovci): Odpoveď na otázku Prečo sa zaoberám stolným tenisom? je jednoduchá. Mám rád šport všeobecne a najmä stolný tenis. Pripomeniem niečo dôležité, totiž predtým som dva roky hral futbal vo FK Belehrad (v mladšej skupine) a dva roky som sa zaoberal gymnastikou. Napokon ma privábil aj stolný tenis. Bavili ma tiež šach, strelectvo a pod. To je tá moja láska k športu. Ideu zaoberať sa stolným tenisom dostal som po rokoch rekreačnej hry v mojej niekdajšej firme. Môj kamarát, ÖÖ

9


športujeme |" vladislava havranová / — súkromný fotoarchív | ÖÖ športový novinár Slobodan Petrovski mi navrhol založiť tam lom veku som bol bojovný a ofenzívny hráč. Všimla si ma aj tím, ktorý dosiahol pozoruhodné výsledky na športových Milina Mikušová, vtedajšia hráčka stolnotenisového klubu, a hrách pre pracujúcich. začala ma trénovať. Ďalej ma potom trénovali Zoroslav Musím pripomenúť, že Spevák a Jaroslav Báďonský. Prvé úspechy som dosiahol veľkou podporou bol roku 1978, keď som na turnaji Hlasu ľudu bol najmladším aj môj riaditeľ, ktorý účastníkom. V ďalšom hoci bol invalidom, športovom živote moja výborne hral stolný húževnatá práca zožala tenis a bol aj členom úspechy. Patrí sem: 3. nášho tímu na športo- miesto juniorov v SAP vých hrách pre pracu- Vojvodine 1. skupina; júcich. Zoznámil ma vošiel som do skupiny s veľmi vplyvnými ľuď- najlepších 12 juniorov mi v srbskom a vo sve- v SFRJ; v Záhrebe roku tovom stolnom tenise, 1986 na majstrovstvách akými boli Milivoje SFRJ ako junior som poKarakašević a Sneža- stúpil medzi 8 najlepna Gražalja, niekdajší ších. Hral som proti Zoreprezentanti. Boli to ranovi Primorcovi, ktorý ľudia, ktorí mi svoje bol jedným z najlepších skúsenosti a poznatky stolných tenistov v nieBranko Vučković štedro darovali. kdajšej Juhoslávii. Je tomu presne 10 rokov a otázka je, čo som chcel doŠport ovplyvnil aj mosiahnuť v tomto športe. Úprimne povediac, chcel som, aby ju budúcnosť, takže som Pavel Turan – športovec roka SNS deti v Starých Bánovciach a v okolí spoznali nový šport, aby si preto aj zvolil študovať 2014 s Plaketou Dr. Janka Bulíka (Foto. A. Dudášová) sme ich dostali z ulíc a aby sme ich odpútali od počítača. na fakulte telovýchovy. To je teda môj príbeh! Všetky administratívne záležitosti Od roku 1998 som profesorom telesnej výchovy na Gymnáziu ohľadom otvárania a registrácie klubu som urobil bezchybne, Jána Kollára so žiackym domovom v Báčskom Petrovci. organizačne som ho dobre založil, stanovil som si ciele a Mojimi ďalšími športovými úspechmi boli: v rokoch 1999 – smelo som šiel vpred. Získal som licenciu trénera, finančne 2000 a 2004 – 2005 stolnotenisový klub Mladosť, ktorého som sme na rozpočte obce, organizujem turnaje, založil som tím členom, postúpil do I. zväzovej ligy SRJ. Vyše 20 rokov sme a pracujem s mladými. V rámci nášho klubu boli dosiaľ stov- súťažili v II. zväzovej lige Srbska. Už ako veterán som dosiahol ky detí, iste aj viac a s hrdosťou hovorím, že tento rok je svoje najväčšie úspechy na početných turnajoch a majstrovjubilejným, keďže v máji bude organizovaný X. Jarný stolno- stvách doma a v zahraničí: v Subotici, Temeríne, Bečeji, Kamtenisový turnaj PODUNAVLJE 2016 a V. Pohár Sriemu 2016. niku, Skopji, Sarajeve. Ďalšími výhrami som svojmu mužstvu Toto všetko by nebolo možné bez pomoci niektorých STK Mladosť umožnil súťažiť v I. vojvodinskej lige. významných ľudí, akými boli národná poslankyňa Libuška Veľmi ma baví aj práca s deťmi, ktoré trénujem. Myslím Lakatošová, svojho času významné meno pre šport a mlá- si, že stolný tenis prospieva k ich dospievaniu. Trénujem aj dež, a Nikola Potkonjak z Inđije. Bez tých ľudí by ani môj svoju vlastnú dcéru Emu a usilujem sa u detí vzbudiť lásku príbeh neexistoval. Všetci oni verili v moje idey, v moje sny k športu. • a pomohli mi ako ozajstní priatelia. Čím je pre mňa stolný tenis? Úprimne povedané, nemám ambície súťažiť, ale chcel som mladým ľuďom v Starých Bánovciach okrem futbalu, basketbalu a volejbalu ponúknuť ešte jeden pekný a dobre organizovaný šport. Priestor v klube je pekný, všímajú si to všetci naši návštevníci. Atmosféra v klube je príjemná, priateľská. Lepšie je keď sú deti za stolnotenisovými stolami ako pri počítačoch! A to, čo je pre mňa najdôležitejšie – kamarátim sa s mladými a veľmi kvalitnými ľuďmi. Pavel Turan (Báčsky Petrovec): Športom som sa začal zaoberať odmalička a konkrétne stolným tenisom v roku Pavel Turan a Dragutin Šurbek – jeden z najúspešnejších stolných tenistov v Chorvátsku 1975. Ešte v takom út-

10


|

" & — andrej meleg |

Deviate slávnosti Zimy s knihou (II. časť) (Dokončenie zo s. 2.)

Vítanie jari

Kniha zoskupuje svadobné vinše pri pytačkách, pozvaAktéri poslednej tohtoročnej Zimy s knihou prehovorili niach na svadbu, odobierkach, vinše družbov a družíc, pred publikom 26. marca v Pivnici. Už tradične sa na začiatmodlitby, vinše počas jedla, ako aj príhovory starejších. ku divadelného festivalu DIDA úspešné vydavateľské poduZahrnuté sú v nej svadobné obyčaje Slovákov zo Srbska – jatie končí. Zároveň však dostáva prívlastok Vítanie jari Vojvodiny (Aradáč, Kovačica, s knihou. Na tomto večierku osobitKysáč, Boľovce, Hajdušica, Jánone bola predstavená kniha Pivničanšík, Padina, Silbaš, Kulpín, Báčky Gabriely Gubovej-Červenej Slosky Petrovec, Stará Pazova, Hlováci v Kráľovstve Srbov, Chorvátov žany, Laliť, Pivnica a Vojlovica), a Slovincov 1918 – 1929. Autorka Maďarska (Békešská Čaba, Čaprítomným bližšie sprístupnila obsah nádalbert, Malý Kereš, Pitvaroš, knihy, ktorá je v podstate jej dizerSarvaš, Slovenský Komlóš), Rutačnou prácou. V knihe je opísaný munska (Nadlak), Bulharska politický život Slovákov vo Vojvo(Gorna Mitropolija) a Chorvátska dine v uvedenom období. Z dostup(Radoš, Jelisavec, Markovec, Juného materiálu vidno, že Slováci rievec, Josipovec). na Dolnej zemi nikdy nemali šťastie Vladimír Valentík a Miroslav Bielik prezentujú Vo štvrtok 10. marca Zima v politickej angažovanosti a podobne spoluprácu dvoch vydavateľstiev s knihou prišla aj do Aradáča. ako dnes aj vtedy boli len hlasujúOrganizátorom bol MOMS Aradáč a hostí, Vladimíra Valentí- cim mechanizmom väčšinového národa a vždy boli nejakým ka, Ladislava Čániho a Adama Svetlíka, pozdravila predsed- spôsobom oklamaní sľubmi o parlamentárnej účasti našej níčka MOMS Anna Bagľašová. Program moderovala Adela Obšustová a verše a úryvky z kníh čítali žiačky aradáčskej Základnej školy Bratstvo. O peknú pieseň sa postarali svetoznáme aradáčske meškárky.

Zima s knihou prišla aj do Aradáča: hostia na večierku boli Ladislav Čáni, Adam Svetlík a Vladimír Valentík, ktorý zároveň hovoril o knihách a predstavil vydavateľstvo

národnosti v Srbsku. Vidieť, že nás minulosť nič nenaučila, desaťročia Slováci vo Vojvodine robia podobné chyby. Politickým stranám vojvodinských Slovákov sa nikdy nedarilo presadiť svoju ideu väčšinovému národu. V pokračovaní Podujatie SVC Zima s knihou pokračovalo 17. marca riaditeľ SVC V. Valentík predstavil ostatné knihy z vydavav trochu nezvyčajnom prostredí: v prekrásnom priestore teľského plánu 2015 a pokúsil sa uviesť aj vydavateľský Zichyho paláca v Bratislave. Bohatá spolupráca medzi Slo- plán na rok 2016, ktorý vôbec nevyzerá tak sľubne ako po venským vydavateľským centrom a minulé roky. Spolkom slovenských spisovateľov Tohto roku, počas (SSS) pretrváva aj v tomto roku. deviateho ročníka Zimy Minuloročné a staršie výsledky spos knihou, sme navštívili lupráce prezentovali tu riaditeľ Vydadesať prostredí, z toho vateľstva SSS Roman Michelko, riaosem vo Vojvodine a dve diteľ SVC Vladimír Valentík a v zahraničí – v Békešskej predseda SSS Miroslav Bielik. Tieto Čabe a Bratislave. Podudve vydavateľstvá vlani a predvlani jatia finančne podporila spolu vydali veľký počet spoločných Národnostná rada slovenkníh. Sú to knihy Viery Benkovej, skej národnostnej menšiVíťazoslava Hronca, Martina Prebudiny v Srbsku. Veríme, že lu, Jaroslava Rezníka, Miroslava Bieoriginálne zimné literárne lika, Dragana Jovanovića-Danilova, večery pretrvajú a predV Békešskej Čabe sa zoskupilo mnoho Etely Farkašovej a Jána Labátha. stavitelia Slovenského návštevníkov – milovníkov písaného slova Okrem týchto kníh bol tu predstavevydavateľského centra buný aj vydavateľský rok SVC 2015 a plány na ďalšiu spolu- dú mať čo ukázať milovníkom pekného slova aj v nadcháprácu dvoch vydavateľstiev v tomto roku a v budúcnosti. dzajúcich rokoch. • Na večierku v Pivnici bola osobitne predstavená kniha Pivničanky Gabriely Gubovej-Červenej

11


|

" & — anna dudášová | PETROVČANIA PO 32-HÝKRÁT ROVNALI CESTY

Keď je zhoda, darí sa robota... B

Iniciátor rovnania ciest v tom dnes už dávnom roku ývalý sudca Obecného súdu v Petrovci Miroslav Durgala pred pár rokmi v jednom zo svojich postrehov pre Pet- 1984 bol vtedy mladý, 35 ročný petrovský sedliak Pavel rovské noviny napísal, že sa Petrovskej obci vtedy darilo, Kevenský. Dodnes si na to živo spomína: – Cesty v chotávtedy napredovala a hospodársky sa vzmáhala a prosperovala, keď v nej vládla zhoda. Myslel pritom na zhodu a toleranciu medzi vtedajšími vedúcimi ľuďmi v obci. Toto jeho tvrdenie mi prišlo na um, keď som si zaumienila napísať čosi o úspešnosti rovnania ciest, za ktorú chcem pochváliť sedliakov. Petrovských, ale aj tých v oných dedinách, kde sa rovnajú cesty. A prečo sa im práca vždy Iniciátor akcie Pavel Kevenský roky naviguje traktory vydarí? Preto, že to robia Kuchári Samuel Stracinský a Vladimír Dudáš s pomocníčkami pri naberaní zeme zo Spolku petrovských žien: Máriou Spevákovou, Zuzanou s láskou a v zhode. Hmirákovou a Máriou Parkániovou (zľava) V presvedčení, že robia dobre sebe, prostrediu, v ktorom žijú a pôsobia, spoločnosti... Píšuc o tohtoročnej jarnej akcii ri boli v zlom stave najmä na jar a v jeseň, keď bolo najviac – úprave poľných ciest v Petrovci, kolega Jaroslav Čiep v Hla- robôt v poli, v sejbe, v zbere úrody... Bolo umením priviezť se ľudu si neodpustil trefnú poznámku, že my Petrovčania často nielen pôsobíme, ale sa aj správame ako „rohy vo vreci”, ale keď príde čas rovnania ciest, nesváry padajú do vody, „štrichuje” sa rezervoár na traktore, zavesí vlečka (v prvý deň rovnania), resp. stroj na podrývanie, či rovnanie ciest (v druhý deň) a hybaj na akciu... Ktorékoľvek vedenie preberie Klub poľnohospodárov, organizátor akcie, každé si uvedomuje, že ide o najmasovejšiu a iste aj najužitočnejšiu aktivitu sedliackeho združenia, a tak sa k nej aj správa. Pozorne sa plánuje, organizuje, vyzvú sa ľudia, aby prišli, zoženú kuchári, zaobstará mäso, Zaslúžený oddych v poli počas akcie chlieb, vyzvú spolkárky na pomoc do kuchyne... Tradícia dlhá 32 rokov. to, čo si dopestoval, domov bez toho, aby si nezlámal os na vlečke, alebo aby ti z traktora neodpadlo koleso. Keďže Miestne spoločenstvo vtedy už malo „greder”, na ktorý aj od sedliakov pýtalo „po červenej”, očakávali sme, že nám za to aspoň porovnajú cesty. Lenže ten stroj robil iné práce, takže na rovnanie ciest mu nezvýšil čas. A často sa aj kazil, neustále ho opravovali, v čom sme im neraz aj my pomáhali, a preto nám dovolili poslúžiť sa ním. Najviac ho vozieval Ondrej Husár, ale v chotári z toho veľký osoh nebol, – spomína si Pavel Kevenský. A pokračuje: – Jar roku 1984 bola daždivá a cesty na zaplakanie. V sezóne sadenia kukurice som sa na Alpárskej ceste stretol s Ondrejom Greksom. Aj on sadil kukuricu. Konštatovali sme, že sa takto ďalej nedá, že s cestami treba niečo robiť. Dohodli sme sa, že pozveme niekoľko sedliakov a že preorieme Sejú mak? Kdeže! Rovnajú cesty!

12


| a upravíme aspoň Alpársku cestu. Keď sme posadili kukuricu, členovia vedenia Klubu poľnohospodárov sa rozbehli po Petrovci za tými sedliakmi, o ktorých sme predpokladali, že podporia náš návrh. Názory oslovených boli rozličné. Jedni tvrdili, že keď dali „červenú”, nemajú čo sami rovnať cesty, druhí sa vyhovárali na robotu, tretí prisľúbili, že prídu pomôcť. V určený deň prišlo 50 sedliakov s traktormi. Podelili sme sa do dvoch skupín a upravili nielen Alpársku, ale aj Futockú cestu. Poľári nás prví pochválili – vraj na tie porovnané cesty možno siať mak, povedali... Po akcii, ktorá sa vydarila, sa nám mnohí, čo nás „ohrdili”, ospravedlnili, tvrdiac, že neprišli preto, lebo si mysleli, že z „toho aj tak nič nebude”. Ale že vraj na rok, ak akciu zopakujeme, istotne prídu. A aj prišli. V roku 1985 nás už bolo 150. Dohodli sme sa, že robiť budeme dva dni a že pred rovnaním priepadliská na cestách zavezieme zemou. Zem sme brali spoza školy, kde vtedy robili školské ihriská. Okrem zeme do priepadlísk sme vyviezli aj popol zo školy a z Tatranu, – pooprašoval spomienky na začiatky akcie rovnania ciest v Petrovci jej iniciátor a do dnešných dní jeden z jej každoročných neúnavných účastníkov Pavel Kevenský. Akcie rovnania ciest potom prerástli v tradičné a v tých prvých rokoch sa počet účastníkov ustálil na 250. Boli roky, keď ich bolo aj 400 – 500, keď na pomoc prišli aj Kysáčania, Futočania... Vraj sa chceli presvedčiť, či je možné niečo také v dedine zorganizovať. Nuž tak sa presvedčili! Po každej akcii zostali v Klube poľnohospodárov písané stopy a fotografie a tie najvydarenejšie každoročne nalepili na tablo. Takže je tých dnes plná klubovňa a na nich si terajší účastníci akcie, mladí ľudia, hlavne synovia a už aj vnukovia voľakedajších účastníkov vyhľadávajú svojich otcov a starých otcov a hádajú, kde sa ktorá skupina fotografovala – v Drágove? Na Sejkoch? Toto je Za kanálom... Tohto roku sa cesty rovnali 18. a 19. marca. Za dva dni zo 200 kilometrov poľných ciest upravilo tak „ako pod mak” 362 traktorov, dvaja kuchári uvarili za 4 kotly paprikáša, pravda, za pomoci pomocníčok zo Spolku petrovských žien a manželiek členov vedenia Klubu poľnohospodárov. Akcie každoročne podporujú sponzori a donátori, bez pomoci ktorých by sa nemalo ako nachovať tú armádu ochotných, usilovných ľudí, ktorí nielen vďaka dobrej vôli, ale aj vďaka zhode každoročne urobia kusisko užitočnej práce. Bravo, sedliaci! •

" & — mária gašparovská |

10 rokov pôsobenia ASSŽ vo Vojvodine

V

sobotu 2. apríla sa v Hložanoch SNS, ani Jarmok umenia, kde je rôznokonalo výročné zhromaždenie rodosť ručných prác a hlavne kamaráAsociácie slovenských spolkov žien, na tenie sa medzi osadami, ale spoločná ktorom boli prítomné predstaviteľky výstava všetkých spolkov na jednu spolkov žien z týchto tému v Spolku petrovosád: z Báčskej Palanských žien otvorená týžky, Báčskeho Petrovca, deň pred SNS a návštevBieleho Blata, Hložian, níkom k dispozícii celý Dobanoviec, Kovačice, august. Navrhuje sa i slávKulpína, Kysáča, Lalite, nostné zasadnutie alebo Lugu, Padiny, Pivnice, nejaká forma, aby sa Silbaša, Vojlovice a o Asociácii konečne viac Starej Pazovy. Hložanpočulo, keďže je to súhrn čanky privítali hostky tradície a činnosti spolkov v krásnom jarnom vo všetkých osadách, kde ovzduší, v miestnosti, žijú Slováci, a ASSŽ má aj ktorá rozvoniavala zásluhy na zachovávaní kvetmi a dobrou nálaslovenského jazyka a tradou. Predsedníčka dícií a prechováva kladný ASSŽ Viera Miškovicová vzťah ku skutočným hodnavrhla rokovací prognotám Slovákov na Dolnej ram podľa už zaužívazemi. Stála účastníčka ného poradia. Teda schDokonca apríl sa v ASSŽ Katarína Arňašová vaľovala sa ročná správa, vždy nesie i v znamení ktorú podala tajomníčka ASSŽ Mária umeleckého prednesu poézie a prózy Gašparovská, potom finančná správa žien známeho pod názvom Vansovej – podala ju Katarína Zorňanová Lomnička. V Spolku petrovských a správa dozornej rady, ktorú podala žien 3. apríla prebiehala regionálna Anna Balážová. Nasledoval plán práce súťaž pre Báčku a 10. apríla finálová a finančný plán na rok 2016, kalendár súťaž v priestoroch MSS, kde si prípodujatí v jednotlivých spolkoch, čo tomní vypočuli 10 kvalitných predvšetko podala Viera Miškovicová. nesov. Súťažilo sa v kategórii mladSprávy, ale i plány vyzneli pozitívne ších a starších, v prednese prózy a a sľubne do budúcnosti. V druhej polo- poézie. V kategórii poézie na Slovici roka sú plánované dielne „štikova- vensko postúpili Iveta Galasová nia” a tkania, ktoré by malo byť prí- (Padina) a Anita Jonášová (Biele stupné pre všetky záujemkyne v Starej Blato) a v kategórii prózy Danica Pazove. Najdôležitejšie, na čo sa ASSŽ Vŕbová (Hajdušica) a Miriam Murtímieni tohto roku zamerať je pripomí- nová (Hložany). Všetky účastníčky nanie si 10. výročia založenia Asociá- dostali ako darček knihy z Matice cie, ktorá má sídlo v Petrovci, ale svoje slovenskej a Slovenského vydavateľpriestory v podstate nikde. Treba vy- ského centra z Petrovca. Škoda, že zdvihnúť i to, že jedine obec Petrovec záujem o umelecký prednes je taký sa podieľa na čiastočnom financovaní Asociácie, bezohľadu na to, že všetky obce boli oslovené, keď ide o podporu. Keďže nemá ani svoje priestory, dožaduje sa, aby i to bolo v Petrovci, čo je i logicky vzhľadom na celú obec a počet SloÚčastníčky súťaže v Petrovci vákov v nej. Logické by bolo asociáciu zložiť v Podnika- malý. Veď všetci, čo boli na tomto teľskom inovačnom stredisku. podujatí sa cítili výborne a mali silný Nosnou aktivitou tohto roku je nie- umelecký zážitok, k čomu prispela len prezentácia kníh žien autoriek, i moderátorka programu Anna Hanktorá sa koná každoročne v rámci smanová. •

13


potomkovia slávnych |" & — prebrané z internetu |

Dana Duchoňová sa speváčkou nestala Široký úsmev, ktorý jej z tváre nemizne, pripomína slávneho otca. Danka Miklášová je dcéra Karola Duchoňa, speváka s tým najúžasnejším hlasom. Osud mu však nedoprial, aby svoj talent využil naplno. Predčasná smrť vo veku tridsaťpäť rokov vzala všetkým skvelého speváka a Danke otca. „Mala som vtedy trinásť a veľa si z toho nepamätám,” hovorí v úvode stretnutia. „Bolo to zvláštne a smutné, ale akoby mi nedochádzalo, čo sa vlastne stalo. Dlho som sa presviedčala, že len opäť niekam odcestoval. Bola som na to z detstva zvyknutá – stále bol na cestách.” Keď sa vracal, tešila sa. Vždy priniesol darčeky, aby aspoň takto vynahradil dcére chvíle odlúčeSpevák Karol Duchoň nia. Dodnes opatruje veľkého plyšového medveďa, už si ani nepamätá, koľko rokov je jej spoločníkom. Je to jedna z mála vecí, ktoré Danke po otcovi zostali. „Je obrovský a zaberá veľa miesta, ale mám ho stále. A ešte mám jeho Bratislavské lýry,” dodáva. Spevák získal zlatú, striebornú aj bronzovú.

Veľké ruky a kladivo Vždy mal dobrú náladu a bol láskavý otec. „Ruku na mňa zdvihol len raz. Mala som asi päť rokov a niečo som vyviedla, tak mi „capol” jednu výchovnú. Celý život to potom ľutoval. Mal ma veľmi rád, ale vedel byť aj prísny. Stačilo, aby ma svojím hromovým hlasom upozornil, a už som vedela, že je zle,” smeje sa Danka. „Pamätám si na jeho obrovské ruky. Nikdy síce fyzicky nepracoval, ale mal v nich úžasnú silu. Raz dokonca rozbil stôl. Chcel len udrieť, ale sklený povrch to nevydržal.” Bol typickým umelcom, ktorý v domácnosti ako chlap nebol veľmi platný. „Keď bolo treba pribiť klinec, potreboval štyroch asistentov, buchol sa kladivom po prste a nakoniec prácu vždy dokončila mama,” spomína Danka. Jedna z najvýraznejších spomienok je príhoda z cesty na Donovaly. Išli na stretnutie hercov a spevákov. „Otec šoféroval a ja som v aute spievala. Lenže falošne, a on sa tak smial, až musel zastaviť.” Danka bola hanblivá, preto jej sny o prípadnej speváckej kariére zostali nesplnené. Rodičia ju nikdy do ničoho nenútili, ale keď si niečo vymyslela, podporovali ju. Raz sa rozhodla, že sa chce naučiť hrať na klavíri. Všetko vybavili, a keď prišiel pán, ktorý ju mal učiť, povedala, že si to rozmyslela. Otcovi „robila” Danka diaľkový ovládač na televízor, lúskala mu oriešky, nosila papuče.

Karolove čipsy Mama Karola Duchoňa pochádzala z bývalej Juhoslávie, preto jeho najobľúbenejšie jedlá boli z balkánskej kuchyne. Miloval sármu (kapustný list plnený mletým mäsom). S kolegami si robievali špagetové párty, miloval aj Čínu. Dcéra spomína, že sa občas vyskytoval aj v kuchyni. Nebol kuchár, vedel pripraviť len zopár jedál. Samozrejme, zašpinil pritom kopu riadov a tie už po ňom upratovali manželka s dcérou. Veľmi rád si robieval zemiakové lupienky. Nakrájal si zemiaky natenko a vysmážal. Danka si spomína na cestu do NDR. „Bolo tam vtedy veľa populárnych spevákov, spoznala som Allu Pugačevovú a dostala som od nej aj darček, takú misku, mama ju má

14

dodnes. Pre päťročné dievča to bol obrovský zážitok, každú noc sme spali v inom hoteli.” Duchoňovci navštevovali iné umelecké rodiny a aj u nich doma sa často vyskytovali slávni speváci. „Bývalo u nás veľa ľudí, takmer všetci. Veľmi som sa tešila, keď k nám prišla Helenka Vondráčková alebo Luděk Sobota. Raz mi otec priviedol aj Petra Nagya, toho som zbožňovala,” priznáva Danka.

Hnevala som sa Prišiel rozvod. „Vo februári 1985 sme sa s mamou odsťahovali, otec sa druhý raz oženil. S jeho novou ženou sme urobili výmenu – my sme išli do jej dvojizbového bytu a ona do nášho päťizbového. Keď od nás odišiel, hnevala som sa naňho. O rozvod síce požiadala mama, nie on, ale ja som i tak bola veľmi urazená. Na jeho novú manželku som bývala aj odporná. V ten istý rok v novembri zomrel. Bolo to rýchle.” S trpkosťou v hlase hovorí o rozhovore, ktorý otcova druhá manželka pred časom poskytla médiám. Danka Miklášová nezaprie gény – jej „Niektoré tvrdenia úsmev pripomína otca Karola Duchoňa ma veľmi nahnevali a urazili. Povyťahovala kadejaké veci, najmä na babku Duchoňovú. Vraj ju po otcovej smrti okradla. Babka žila s nimi v jednom byte, a keď otec zomrel, vraj úplne vybielila byt. To sa ma dotklo, lebo babka si vzala len svoje veci. Kým žila, tak sa navštevovali, a po jej smrti o nej takto hovorila. Preto nemám potrebu udržiavať s ňou kontakt.”

Jeden spieva, druhý je hokejista Na otca spomína Danka stále, často počúva jeho pesničky, v aute má vždy pri sebe cédečko. Jej mladší syn má obľúbenú pesničku, ktorú púšťajú stále dokola. Starší syn zasa hrá hokej. „Otec by z toho iste mal radosť, bol veľkým fanúšikom Slovana, naspieval aj slovanistickú hymnu. Keby žil, určite by bol veľmi slávny. Len by to chcelo pevnú vôľu,” poznamenáva. Na mysli má alkohol, ktorý sa spevákovi stal osudným. Nebolo tajomstvo, že si rád vypil. Dana bola dieťa, ale nikdy svojho otca nevidela vyvádzať. „Nebol agresívny, skôr naopak. Bol zábavný, vtipný, a preto som ako dieťa nevnímala, že má niečo v sebe. Myslím, že príčinou smrti nebol len alkohol. Veď koľko alkoholikov si žije a veselo popíja do vysokého veku! Určite tam boli aj iné príčiny, napríklad žltačka, ktorú prekonal.”

Prečítam si ju! Novinár Roman Slušný napísal o Karolovi Duchoňovi knihu. Dana mu poskytla bohatý archívny materiál, novinové výstrižky, ktoré roky ochraňovala mama a teraz sa o ne stará ona. Na krste knihy bola, ale dodnes ju nečítala. „Nemám odvahu otvoriť ju. Najskôr som nemala čas. Keď kniha vyšla, práve som porodila a syn vyžadoval veľa pozornosti a starostlivosti, bývala som veľmi unavená. Potom som sa toho začala báť. Ale toto leto to už mám v pláne, vezmem si ju na dovolenku,” zastrája sa. •


|

&

— podľa údajov z divadelného ústavu v bratislave pripravil michal gombár |

HEREČKA A OPERNÁ SPEVÁČKA BOHUMILA ARGALÁŠOVÁ

Soprán opier v Bratislave a v Košiciach

V

mrazoch a snehových meteliciach v zimnom ročnom kých priekopníkov tvorili: Ján Borodáč, Andrej Chmelko, období, keď sa už v domácnostiach začali robiť prípravy Mária Peršlová, Gizika Veclová, Bohumila Argalášová, Ružena povestnú vianočnú udalosť, v známej šimandranskej na Kustrová, Jozef Staník, Karol Ondrejkovič, Fero Hudík, ulici – v dome rodiny Vučekovej, vládol akýsi spech, nervó- Ružena Horská... Z Čiech sa im pripojili: Vladimír Vrana, za a napäté vyčkávanie... Nezadlho potom všetko to odrazu Jozef Hromadko, Olga Rovenová, Hynek Rohan, Miloš Ježiprestalo... v dome zavládla veľká radosť... Do rodiny Vladi- šek... Ale pribúdalo nových síl i z vlastného prostredia: Olga míra a Natálie Argalášocov, priTkáčová, Anton Matejčík, Jozef Remišovský a iní... Potom už ubehli roky, ba i celé desaťročia... Prichádzali budol nový člen – dievčatko. Dali nové sily a úspechy sa stávali už bežnou skutočnosťou. jej meno – Bohumila. Stalo sa to Košický súbor sa konečne dopracoval k úrovni, s ktorou sa 15. decembra roku 1915. Vtedajpočítalo od tých prapočiatkov z roku 1946. Tu, v Košiciach, šie životné okolnosti tejto radostsa Bohumila Argalášová už dopracovala do úrovne, ktorá sa nej udalosti neboli vďačné. Zúrila natrvalo ustálila v jej umeleckej zrelosti... prvá svetová vojna. Okrem obetí Bohumila Argalášová sa vo svojom umeleckom pôsobení na frontoch zázemiu prinášala dokazovala i ako divadelníčka, i ako speváčka. Stretáme ju početné nedostatky a ťažkosti v činoherných úlohách, ale i v tých operetných a operných... v zásobovaní životnými potrebaTú jej rozmanitosť potvrdí aj jej repertoár: mi, alebo i v zaisťovaní potrebných zárobkov... Dorastajúca Hudobná oblasť: Modrá ruža (opereta) 1939; Ej horička Bohumila vtedy ešte málo z toho zelená, Milka 1939; Predaná nevesta, Marženka 1946; HoffBohumila Argalášová manove rozprávky, Antónia 1946; Trubadúr, Leonóra 1946; rozumela, no z bežných dôsledkov toho času sa však vymaniť a oslobodiť nemohla. Koneč- Carmen (1947); Natálka Poltavka, Natálka 1950; Giani ne, jedného dňa, zúriaca vojna predsa prestala... Nezadlho Schichi, Nela 1950; Figarova svadba, grófka 1951; Veselá potom celá rodina Argalášová sa presťahovala do krajov vdova s Windsoru, Hana Glawari 1946; Netopier (Štraus), svojich dávnych predkov... Do Československej republiky. Rozalinda 1948; Stambulská ruža, Kondia Gul (1946). Dorastajúca a dospievajúca Bohumila tuná pokračovala vo svojom vzdelaní. Síce stredné vzdelanie v úplnosti nezakončila... Bohumile učaril svet divadelných hercov a herečiek, potom i divadelné javisko s reflektormi a rôznofarebným osvetlením... Všetky viditeľné ilúzie a vábiace očakávania dotvorili jej konečné rozhodnutie stať sa len a len herečkou... Aby si ten svoj sen pretvorila na skutočné životné povolanie, Bohumila navštevuje zodpovedajúce štúdium spevu a dramatického umenia. Ukončila ho v Bratislave roku 1939. V časoch, ktoré potom prichádzali, sa cele odJedno z vrcholných diel svetovej opernej literatúry Carmen sa na dosky dala hereckému umeleckému nomádeniu Štátneho divadla Košice vrátilo už po šiestykrát. Prvú inscenáciu pripravili od divadelnej k operetnej a nakoniec i dirigent Radovan F. Spišiak a režiséri Imrich Godin a Anton Matejíček v roku opernej scéne... Menila prostredia v závis- 1947. Titulnú postavu vytvorila Bohumila Argalášová. (Ilustračná fotografia je z roku 2005, v ktorom sa Carmen vrátila na košické divadelné dosky losti od toho, ako a kde jej impresáriovia po šiestykrát) umožnili, tu a tam i dlhšie zaistili jej umelecko-tvorivý pobyt... Začalo sa to v Bratislave, pokračovalo Divadelné úlohy: Čaj u pána senátora (1939); Posledný v Prahe, ďalej v Olomouci a Kladne... ale i v zahraničí, muž (1939); Sedliacka česť (1947); Dvoje sŕdc na predaj v Hamburgu (Nemecko). V jednom z početných novinových (1941). rozhovorov (r. 1939) sa ešte vtedy veľmi svieža herecká sila Kedykoľvek sa Bohumile naskytla príležitosť pricestovať zadúšala, že sa vôbec neráta vydávať, povedala, že svoje do Kysáča, s radosťou prichádzala. Navštevovala tu svojich srdce a životné ambície venúva jedine umeniu, pre ktoré príbuzných a známych. Srdečne bývala vítaná... Stávalo sa, žila... Nuž, plány ako plány... iba niektoré sa uskutočnia, že svojim hostiteľom Bohumila pripravila hlasné spevné, iba a mnohé z nich však nikdy... Bohumila sa predsa vydala chvíľkové prekvapenie... Rutinovane si odspievala v presne a stala sa i šťastnou matkou dvoch detí. Tie však odrastali stanovenom čase vokalizačné spevné cvičenie... Domáci rýchlo pochopili, že je v otázke len bežný, každodenný, s priezviskom Remišovský. Rok 1945 konečne svetu priniesol ukončenie druhej precvičovací profesionálny záväzok ich Milušky... Po úspešsvetovej vojny. V časoch, ktoré prichádzali, sa na Slovensku nej speváckej kariére roku 2011 sa skončila i jej životná ujala mienka, že sa má v Košiciach vybudovať silné ústredie púť. Bohumila Argalášová, operná a divadelná herečka, divadelného a hudobného umenia. Pre herecký svet to bola i výzva, ale i stavovská záležitosť... Týmto sa otvára ďalšia odohrala mnohé divadelné nosné úlohy, operné vždy vo možnosť rozmanitejšej scénickej umeleckej práce. Výzve fachu sopránu. Jej hra bola ovenčená láskavými uznaniavyhoveli umelci z Bratislavy, Prešova a Prahy. Začiatky boli mi. Kysáčanom vždy lahodila skutočnosť, že jej pôvod sprevádzané ťažkosťami a nedostatkami. Z roka na rok, zo pochádza z tohto prostredia. Jej úspechy považovali i za sezóny na sezónu sa predsa organizovali vystúpenia i pre svoje... K storočnici jej narodenia si Kysáčania i s hrdosťou divadelných i pre hudobných umelcov. Plejádu tých košic- i vďačnosťou na ňu spomínajú. •

15


ekológia |

&

— jarmila pálenkášová | EKOLÓGIA, A ČI ČO?

Begej K

eď sa mestu alebo dedine pritrafí také šťastie, že do svojho jadra pojme riečku, potok, alebo trebárs len potôčik, to sa hodnotí ako zvláštnosť, ako okrasa toho mesta alebo dediny. Tam sa potom v bezprostrednej blízkosti tečúcej vody zvyčajne sústreďujú parky, a na brehoch promenády. Najmä v letných mesiacoch ľudia vyhľadávajú príjemný chládok stromov, posedávajú na lavičkách, sýtia sa krásou zelene alebo starostlivo upravených kvetinových záhonov. Tak je to všade tam, kde si vedia vážiť takýto dar od prírody.

nom období vykopala bezmála 4 dĺžne metre tohto kanála a majitelia zeme raz toľko, ba možno i viac. Za zmienku stojí fakt, že jarky v osade boli tiež nasmerované do Begeja a aj bez kanalizácie a iných súčasných vymožeností do konca 20. storočia sa v pivniciach voda objavovala iba výnimočne, možno za desať – dvadsať rokov raz. A teraz? Teraz je tak, ako tu nebývalo. Vysoká úroveň spodných vôd, chaotická situácia s jarkami, ktoré by mali odvádzať povrchovú vodu – to všetko napĺňa pivnice a suterény v domoch a tie sú najčastejšie mimo funkcie. V súčasnejšej dobe sme tiež mali ambície z Begeja spraviť tečúcu riečku. V Petrovských novinách z 26. mája roku 2005 sa píše, citujeme: „Mali sme tú česť, že začiatok prác na Begeji prišiel označiť a podporiť predseda Zhromaždenia Srbska Predrag Marković osobne. Po srdečnom zvítaní s predsedom obce Jánom Sabom a petrovským richtárom Pavlom Severínim, pán Marković sa na našom hlavnom námestí pred pomníkom padlých prihovoril početným hosťom osláv (Dni Petrovca – poznámka autorky) a Petrovčanom a potom odhalením tabule s údajmi o vykonávateľovi prác symbolicky dal povel dvom buldozérom, aby začali s prácami. Buldozéry hneď po odchode ľudí z tohto miesta utíchli, ale kým vyjde toto číslo novín práce na rekonštrukcii Begeja by mali byť v plnom prúde. Ako je už známe, Begej sa ide očistiť, prehĺbiť, dať do pôvodného stavu. Upraví sa aj okolie Begeja, vyrovná, urobí pešia dráha, namontujú

Begej dnes

V Petrovci je situácia iná, i keď tiež čosi podobné máme. To čosi podobné je – Begej! Nedarovala nám ho však príroda. Je dielom usilovných rúk Petrovčanov. Časté záplavy nanútili ľudí vykopať ho a uviesť do funkcie. V knihe Jána Kišgeciho Petrovská dedina, ktorá spočíva na kronikách niekoľkých učených a neučených autorov, sa uvádzajú vzácne údaje aj o našom Begeji. „1876: Druhý raz kopaný Begej cez Petrovec aj cez Rít. Mali sme vykopať na numeru 2 siahy a na fertáľ 4 siahy. Keď sa Begej kopal prvý raz, museli prísť aj z okolitých miest,” uvádza sa v Kronike Lačokovej na s. 127 v spomenutej knihe. V Labáthovej kronike (s. 101) nachádzame ďalší údaj: „1884 Kopal sa Begej, už tretí raz, od Sireckej bary cez panský chotár. Keď sa 9. februára voda prepustila, silný prúd sa začal valiť z Tvovu, za dva – tri dni voda odtiekla dočista. V dedine sa kopal v apríli”. V druhej polovici 19. storočia tunajší občania nechyrovali o projektoch, nemali k dispozícii stroje, cudzie fondy... Mali len vlastnú zdravú logiku a nespočetné množstvo párov mozoľnatých rúk, rýle a lopaty. Ovládali pritom základnú vec: vedeli, že voda tečie dolu brehom... Na vysvetlenie a jasnejšiu predstavu o tom, akú námahu si vynútilo kopanie Begeja, pripomíname, že siaha vynáša 1,896 m a fertáľ je približne štvrtina z jutra. Čiže každá petrovská domácnosť, ktorá vlastnila dom, v spomína-

16

lavičky, svetlá... Tieto práce budú stáť okolo 12 miliónov dinárov a financujú sa z viacerých prameňov – z Ministerstva pre poľnohospodárstvo Srbska, z Fondu Belehrad – Bratislava, z pokrajinských donácií...” Na osvieženie pamäte sme priebeh prác na Begeji sledovali cez Petrovské noviny ďalej. V čísle z 27. januára roku 2007 Anne Dudášovej vtedajší predseda Rady MS Petrovec Ján Brna v rozhovore povedal: „Chcem veriť, že sme s úpravou Begeja v strede Petrovca v záverečnej fáze. Nie je tento úsek jediný, od ktorého závisí, kedy Begejom začne tiecť voda. Begej je totiž zahataný aj na


| tom mieste, kde sa robí vákuová stanica ako súčasť kanalizačného systému. Až keď tam docenia, že im tečúca voda v Begeji nebude prekážať v ďalších prácach, vodu do Begeja (z kanála) aj pustia”. Ináč nad posledným radom obkladačiek bude vydláždený úzky chodník určený hlavne rybárom, ale aj ostatným, ktorí sa budú chcieť dostať bližšie k vode. K chodníku budú viesť schody urobené na jednej i druhej strane Begeja. Zvyšok svahu bude zatrávnený a bude sa pravidelne kosiť, aby to pekne vypadalo.“ V čísle z 10. mája sa uvádza, že „dláždenie koryta Begeja v strede Petrovca stálo predsa len trošku viac ako sa predvídalo zmluvou (a odhad bol na 2 359 764 dinárov – poznámka autorky), lebo sa aj urobilo viac. Keď sme vypustili vodu z Begeja, zistilo sa, že sú dva mostíky v strede Petrovca, ktoré lemujú tú časť s obloženým dnom Begeja, v katastrofálnom stave... Dali sme opraviť aj tie dva mostíky. Toto napočítané zavinilo, že sme za práce zaplatili viac, ako predvídal plán, ale viac sme aj urobili – celkove nás to stálo 3 084 140.” Dva roky na to, v čísle z 25. júna 2009, sa v Petrovských novinách už píše o prázdninách na Begeji. Fotografia dokladuje text o troch malých rybároch, ktorí si krátili dni prázdnin chytaním rýb, pričom malé, ktoré sa im zachytili na udičku, púšťali do vody ešte narásť, väčšie nosili domov... Žiaľ, zdravá tečúca voda v Begeji bola predsa len kratšou epizódou od tej, ktorú si vyžiadala samotná jeho sanácia. Kde sa prihodila chyba, vidí aj slepý. Tou chybou ani čo by sa infikovala každá petrovská verejná investícia a vari má aj schopnosť prenášať sa z jedného objektu na druhý. Aj na tomto mieste by sme mohli napočítať celý rad takých investícií, ktoré sme zvládli, dokončili, ibaže sa ďalej o ne nemal kto starať. Toto platí aj pre zrekonštruovaný Begej – nemá sa oň kto starať. Sme na vstupe do roku 2016 a nepamätáme sa, kedy bol Begej naposledy očistený. Občas riasy z neho vyťaha-

&

— jarmila pálenkášová | ekológia

li v centre, ale aj to sa robilo napochytre, zvyčajne pred Slovenskými národnými slávnosťami, ale ani raz dôkladne, celou dĺžkou jeho koryta. Ani odpadky, ktoré do Begeja vyhadzujú občania, sa nezbierajú pravidelne. V tejto súvislosti si spomíname na ambíciu pána Vladimíra Urbančeka, ktorý pred rokmi zoskupil malých ochotníkov a tí vyťahovali PVC ambaláž z povrchu Begeja, za čo dostali od neho sladkosti a šťavy... To spravil pán Urbanček. Čo spravili iní občania? Tí sa prizerali na Urbančekovu ambíciu ako na prízrak a hádam ho v duchu ľutovali, pýtajúc sa, či sa má dobre... Bolo mu dobre, lebo mienil, že pre Petrovčanov, pre životné prostredie robí užitočnú prácu. Nazdávame sa, že mu je dobre aj teraz, pri spomienke na túto udalosť. Čin pána Urbančeka bol vlastne odkaz, že on urobil to, čo mali urobiť zodpovední a za to platení ľudia. Tí, ktorým to bolo adresované nepochopili, že to bolo akési symbolické zaucho za neschopnosť a nečinnosť? Aká škoda, že takých Vladimírov v Petrovci nie je viac! No najväčšia škoda, že tí, ktorí by sa o výzor, úpravu a údržbu Begeja mali starať, si tú svoju povinnosť neplnia. Begej už začína zapáchať. Voda v ňom sa najviac podobá na ustátu barinu. Miestami sa trstine v jeho koryte darí až tak dobre, že ho nezadlho úplne prerastie. Niet sa s kým pozhovárať o Begeji, keď ani občania, ktorých pomaly, ale isto začína priamo ohrozovať, sa nevyjadrujú o tom, v akom je chúlostivom stave, pripomínajúc len, že by všetkým muselo byť jasné, že jedna sanácia nie je na večné časy a že sa čistenie musí opakovať. Optimisticky koketujeme s myšlienkou, že sa hádam v tomto roku prihodí opätovné čistenie Begeja. Pritom si ale nevymýšľame účinné mechanizmy na to, že by každá petrovská rodina vykopala (vyčistila) dve siahy na Begeji. Žijeme predsa v 21. storočí, nuž chceme veriť, že v Petrovci máme také kapacity, ktoré sa dokážu postarať o to, aby Begejom znovu tiekla čistá voda z jednoduchého dôvodu – preto, že je tu, v Petrovci. •

|

&

— anna dudášová |

Ako využiť koč? Na to už prišli aj Novosadčania. Starý sedliacky koč totiž zdobí jeden z ich mestských parkov. Vystlaný je fóliou, vo fólii je zem, v zemi sú vysadené kvety... Veľa rozličných druhov, veľa farieb, zladené výšky – najvyššie kvety v strede koča, vôkol nich nižšie, na okrajoch ťahavé... Nevídaná krása v zaujímavom, starobylom kvetináči... Ak jeden koč našli v meste, koľko by sa ich len našlo v dedine? Predpokladáme, že dosť, veď boli v každom dome, v niektorých dokonca aj dva. Žeby sa nenašla žiadna domácnosť, ktorá by Petrovcu venovala koč, ktorý by stál v parku? Iste by sa našla, len po nej treba pátrať. Nemohli by sme takúto krásu obdivovať aj v niektorom z petrovských parkov? •

17


rodokmeň |

ján guba /

— archív rodiny herčekovej |

Herčekovci v Pivnici – pivňickí Herčekáci

P

riezviská Herček a Chrček majú spoločný pôvod. Pochádzajú z pomenovania malého poľného zvieratka alebo popudivého človeka. U nás sa priezvisko Herček vyskytuje v Pivnici, Silbaši a v Soľanoch. Tak píše Dr. Daniel Dudok vo svojej knihe Priezviská Slovákov v Juhoslávii, Nový Sad 1999. Pravdepodobne sa z Pivnice rozšírilo aj do spomenutých lokalít. Na Slovensku sa vyskytuje v niekoľkých lokalitách. Tiež sa vyskytuje v Čechách, v Chorvátsku, Slovinsku, v zámorí... Priezvisko Chrček sa v zámorí (USA, Kanada...) píše ako Herchek a vyslovuje Herček, čo iba komplikuje prácu bádateľov, ale aj ovplyvňuje nové poznatky. Do Pivnice sa Herčekovci dostali z maďarského Kiš Kéru cez Kysáč. O tom svedčí zápis v pivnickej matrike SEAVC o sobášoch. V Pivnici Pavel Herček prisahal 13. 1. 1799 Anne Salayovej z Bulkesu (Maglić). Po rokoch spolužitia Anna umrela a Pavel sa znovu ocitol pred oltárom so 46-ročnou

Rodina Herčeková

vdovou Katarínou Sobinovou. Predtým bola manželkou Juraja Kŕča. Pavel bol narodený roku 1774 z rodičov Pavla a Evy Kišovej. O Anne Salayovej niet údajov. Katarína Sobinová sa narodila roku 1792 a umrela 16. 7. 1838. V prvom manželstve Pavel Herček sa podpísal 13 dietkam na rodný list. Syn Ján (23. 12. 1810 – ??) nemá iné údaje, Juraj bol jedenáste dieťa (18. 4. 1821 – 30. 3. 1881) a pokračoval v potomstve. V druhom manželstve na svet prišiel iba syn Michal (26. 8. 1839 – 2. 3. 1883), tiež mal potomstvo. Juraj sa zamiloval do Judity Horvátovej a 17. 11. 1861 si podali pravice pred oltárom. Mali Julianu (2. 2. 1844 – 9. 5. 1844), ale po narodení dieťaťa umrela matka (11. 5. 1824 – 8. 2. 1844) a potom i dcérka. Juraj sa po druhýkrát oženil v Starej Pazove so Zuzanou Forgáčovou (1823 – 16. 2. 1877 Pivnica). V tomto manželstve sa narodilo päť detí a štyri pokračovali v potomstve. Juraj bol kožušník. Po smrti manželky Zuzany sa znovu oženil s vdovou Alžbetou Vlčekovou, ale deti už nemal. Juliana bola prvým dieťaťom Juraja a Zuzany, rod. Forgáčovej (5. 10. 1845 – 24. 9. 1883) a po sobáši 27. 11. 1863 sa stala manželkou Štefana Marona (1832 – 17. 3. 1917), vyslúženého vojaka, rodičov Mateja Marona a Zuzany, rod. Žiakovej. Daniel Herček (5. 1. 1848 – 31. 5. 1883) predstúpil pred oltár 4. 1. 1871 a prisahal vernosť Juliane, rod. Čásarovej, rodičov Štefana a Kataríny, rod. Kámaňovej.

18

Zuzana (12. 2. 1850 – ??) podala pravicu 24. 11. 1869 vojakovi Ondrejovi Maronovi (Michal a Zuzana Lepórisová), ktorý umrel 13. 4. 1870. Potom sa Zuzana vydala 22. 11. 1871 za Samuela Klúčika, rodičov Juraja a Zuzany, rod. Lepórisovej. Naposledy syn Štefan (21. 5. 1852 – 29. 12. 1915) zašiel tiež do rodiny Lepórisovej 27. 12. 1875 po nevestu Julianu Lepórisovú, dcéru Ondreja a Alžbety, rod. Vlčekovej. Michal Herček (26. 8. 1839 – 2. 3. 1883) s manželkou Julianou, rod. Činčurákovou (28. 11. 1843 – 12. 12. 1862), rodičov Michala a Alžbety, rod. Imrekovej, splodili syna Štefana, umrel trojtýždňový, ale ho matka predišla. Michal už 5. 2. 1863 stál pred oltárom a podal pravicu Terézii Hudákovej (Ján – Juliana Mocková). Mali desať detí, ale iba tri sa dožili plnoletosti a založili si svoje rodiny. Michal bol druhý v poradí (1. 10. 1886 – ??), ale je zapísaný ešte v matrike sobášov, že si zvolil za družku do života Evu, rod. Kubincovú (Samuel – Alžbeta Pisklová) uzavretým sobášom 16. 1. 1889. Splodili dve deti, Štefana a Alžbetu, ktoré poumierali v detskom veku. Po ovdovení 29. 11. 1901 vstúpil do manželstva po druhýkrát 12. 4. 1902 so Zuzanou, rod. Vágalovou (Michal – Zuzana Horňáková). Ku krstu priniesli Zuzanu (8. 1. 1905 – 13. 10. 1909) a Michala (12. 4. 1909 – ??). Iných údajov o tejto rodine niet. Štefan s Julianou, rod. Lepórisovou, splodili štyri deti, dve dievčence umreli v detskom veku, a Juliana (12. 12. 1881 – 16. 7. 1908) stála pred oltárom a prisahala 17. 11. 1898 Pavlovi Šusterovi, rodičov Michala a Zuzany Petríkovej. Mladší Štefan (30. 10. 1883 – ??) si zvolil 7. 2. 1902 za životnú spoločníčku Alžbetu, rod. Pintírovú, rodičov Jozefa a Alžbety, rod. Klúčikovej. Do rodu dopísali troch chlapcov, ale iba najstarší a najmladší sa dožili plnoletosti. Štefan (6. 9. 1903 – 10. 9. 1980) mal sobáš 24. 4. 1923 s Julianou, rod. Belániovou (7. 8. 1904 – 29. 7. 1987), rodičov Juraja a Juliany Hemelovej. Ich manželstvo bolo bezdetné. Ján Herček (27. 12. 1911 – 23. 6. 1991), vyučený za obuvníka, mal sobáš 2. 5. 1929 s Alžbetou, rod. Papovou, rodičov Ladislava Papa a Alžbety Slávikovej. Rod pokračuje synmi Jánom a Štefanom. Obaja majú synov a už aj vnukov. Michal Herček (1. 10. 1866 – ??), po matke Terézii Hudákovej, prisahal vernosť najprv Eve, rod. Kubicovej (18. 12. 1870 – 29. 11. 1901), (rodičov Samuela a Alžbety Pisklovej). Deti nemali. Po ovdovení prisahal 12. 4. 1902 Zuzane Vágalovej (2. 12. 1879 – ??), rodičov Michala a Zuzany, rod. Horňákovej. Narodili sa im tri deti: Štefan (25. 4. 1903 – ??), Zuzana (8. 1. 1905 – 13. 10. 1909) a Michal (12. 4. 1909 – ??). Otázniky namiesto dátumov o ich ukončení životnej cesty nasvedčujú, že niet ďalších údajov o nich v matrikách SEAVC v Pivnici. Pravdepodobne sa vysťahovali do iných prostredí, lebo túto rodinu nepamätajú ani najstarší teraz žijúci Herčekovci v Pivnici. •


|

janko čérný /

— archív janka čérnýho | festivaly (2)

ÚČASŤ OSÁD A PRVÉ VYSTÚPENIE ICH SPEVÁKOV NA HUDOBNO-FOLKLÓRNYCH PODUJATIACH

Nech z nich máme trvalé svedectvá M

ládežnícky festival v Hložanoch – CHMEĽOVÝ FESTIVAL a Melinda Čérná 1998 z Budapešti (Maďarsko), Ján Jačian– prebiehal v septembri v rokoch 1962 – 1967 a zú- sky a Mária Krajčiová 1999 z Nadlaku (Rumunsko), Suzana častnilo sa na ňom 9 osád. V prvom ročníku tohto festivalu Jamuljaková a Ivana Grgurićová 2002 z Markovca (Chorvystúpilo 8 spevákov zo štyroch osád, a to: Ján Parkáni a vátsko), Zuzana BarAlžbeta Stupavská (Hložany), Michal Madacký a Zuzana tošová 2005 zo SloMacáková (Kysáč), Mária Pilčíková a Eva Babincová (Kovavenského Komlóša čica) a Zuzana Kotvášová a Pavel Soják (Padina), Michal (Maďarsko), Aliz Agodová a Levente Galda Pavlík 1965 zo Selenče, Anna Rumanová a Katarína Šuste2008 zo Segedína rová 1965 z Pivnice, Ján Čelov(Maďarsko). V tomto ský 1965 z Kulpína, Alžbeta období vystúpili aj Kancková 1965 zo Šídu, Anna predstavitelia Iloka a Šprochová a Anna Lačoková Radoša (Chorvátsko), 1967 z Petrovca. O ročníkoch ich vystúp je zazna1963 a 1964 chybujú údaje o menaný v rokoch zoznamoch osád, takže podu1967 (Ilok) a 1977 jatie nie je kompletné. (Radoš). Mládežnícky festival v PivniFolklórny festival ci – STRETNUTIE V PIVNICKOM TANCUJ, TANCUJ... POLI – prebieha od roku 1966 vznikol 5. apríla 1970 až dodnes najčastejšie v januv Hložanoch, keď prári. Na základe údajov v prevýkrát prebiehala prehľade na tomto podujatí sa hliadka tanečných a zúčastnilo 44 osád (počítaná je speváckych súborov či aj medzinárodná účasť). V prskupín z 8 osád. Len vom ročníku festivalu v roku Hložančania vystupo1966 sa zúčastnilo 24 speváAlžbeta Stupavská, Hložany vali na všetkých ročníkov zo 14 osád, a to: Ján Týr a koch tohto významného podujatia. V súťažnej časti na Anna Valentíková (Pivnica), tomto podujatí účinkovali aj osady: Ilok, Josipovec, MarkoMária Marčoková a Zuzana vec a Jelisavec z Chorvátska – ich účasť sa skončila v roku Zelenáková (Kysáč), Michal Zolárek a Mária Zolňanová 1990. Záverečne rokom 2008 vystúpilo 32 osád. (Selenča), Anna Valentíková Detský folklórny festival – ZLATÁ BRÁNA – vznikol v roku Zuzana Medveďová, (Hložany), Alžbeta Kancková a 1993 v Kysáči a doteraz sa na ňom zúčastnilo 27 osád. V prStará Pazova Mária Hrubíková (Šíd), Andrej vom ročníku vystúpilo 15 osád, čo hovorí o tom, že jestvuje Meleg a Anna Melegová (Petrovec), Ján Čelovský (Kulpín), široká základňa; je to masová manifestácia mladosti a raJán Košút (Kovačica), Zuzana Halabríniová a Ján Slivka dosti. (Padina), Juraj Kubečka (Erdevík), Samuel Fabók a Anna Tri mládežnícke festivaly – v Kysáči, Selenči a v HložaCibulová (Silbaš), Anna a Milina Belánové (Ľuba), Zuzana noch – zanikli, ale nezhasol ohník čulej ochotníckej činnosti Medveďová a Ján Barnák (Pazova), Mária v týchto prostrediach. V Kysáči sa Haniková a Mária Poničanová (Biele Blato), pokračovalo s podujatím DFF ZlaJán Petráš a Anna Hučoková 1967 z Aradáča, tá brána. V Selenči v roku 1970 Miluška Matúšová 1967 z Iloka, Jozef Popovič vznikol festival NOVOKOMPONOa Iľka Sabová 1967 z Ostojićeva, Gustáv BaVANÝCH SLOVENSKÝCH ĽUDObiak 1968 z B. Palanky, Miroslava Klubičková VÝCH PIESNÍ, ktorý teraz prebiea Jirinka Hačková 1968 z Daruvára, Zuzana ha pod názvom Zlatý kľúč. Halabríniová 1969 z Jánošíka, Božena VanečV Hložanoch vznikol Folklórny ková 1969 z Končanici, Anna Hrnčiarová a festival Tancuj, tancuj... Tieto Mária Žiaková 1970 z Lalite, Štefan Škulec prostredia sa viac venovali 1973 z Lugu, Božena Hodoličová a Anna pestovaniu tancov, zvykov a Hrnčiarová 1974 z Nového Sadu, Tomáš obyčají dospelých a detí, ako Brezina a Anna Oravcová 1976 z Vojlovice, aj zoskupovaniu skladateľov a Pavel Sľúka 1977 z Radoša, Ján Kardelis textárov slovenských pesničiek, 1976 zo Slankamenských Vinohradov, Anna a tak mnohé priateľstvá, znáHruškárová a Anna Strišková 1980 z Boľomosti a styky s rovesníkmi z iných Katarína Ďuríková, Erdevík viec, Panka Paješková a Tonka Kuricová 1982 vojvodinských osád pretrvávajú z Josipovca, Živojin Stojković 1984 z Belehradu, Anna a až dodnes. Teší nás, že rôzne formy pôsobenia ochotníLaura Kljajićové 1991 z Čelareva, Želka Krnáčová 1994 kov žijú aj dnes. Uvedené osady a nezištnú prácu snaz Neštína, Mária Maľová 1996 z Bingule, Anna Žižiková živcov ochotníkov treba pochváliť za bohatý kultúrny a 1999 z Hajdušice, Lýdia Sakalová 2003 z Bajše, Ondrej hudobný život, lebo už dlhšiu dobu sme svedkami čoraz Goda 2003 zo Zreňanina, Jelena Paunovićová 2004 z Do- ťažších podmienok – zhoršenej hospodárskej a spolobanoviec, Anita Rybárová 2006 z Apatína, Pavel Šago čenskej situácie. Národnostné povedomie akosi odumie2007 z Ašane. Toto podujatie je od roku 1997 medzinárod- ra. Treba ho prebúdzať a pestovať. Musíme byť vytrvaného rázu a na ňom zo zahraničia vystúpili: Levente Galda lejší. •

19


|

michal gombár /

— michal madacký |

Kysáč v štatistických údajoch P

osledný súpis obyvateľstva v Republike Srbsko bol vykonaný v roku 2011. Údaje, ktoré by verejnosť mohli zaujímať, medzi prvými zverejňovali oznamovacie prostriedky. Nás však predovšetkým zaujímajú údaje hovoriace o Kysáči. Z množstva rôznorodých údajov v tomto príspevku pozornosť venujeme tým, ktoré sa vzťahujú na občanov Kysáča.

I. V roku 2011 úhrnný počet občanov v Kysáči bol 5091 občanov, mužov 2502 a žien 2589. Natalita v uvedenom roku hovorí, že bolo narodených 48 detí, z čoho chlapcov 27 a dievčat 21. Mortalita v tom istom roku (2011) hovorí, že vtedy spolu umrelo 89 osôb, mužov 45 a žien 44. Zloženie občianstva v Kysáči: vo veku 20 – 40 rokov bolo 1406 občanov (27,6 %), z čoho 725 mužov a 681 žien; vo veku 42 – 62 rokov bolo 1650 občanov (32,4 %), z čoho 832 mužov a 818 žien; vo veku 64 – 84 rokov bolo 953 občanov (18,7 %), z čoho 395 mužov a 558 žien; vo veku 86 – 95 rokov bolo 51 občanov (1 %), z čoho 18 mužov a 33 žien.

Rodiny – domácnosti v Kysáči Podľa jestvujúcich údajov v Kysáči v roku 2011 bolo spolu 1751 domácností. Príznačný je počet členov domácnosti: – s jedným členom 357 domácností (20,5 %); – s dvoma členmi 465 domácností (26,5 %); – s troma členmi 330 domácností (18,8 %); – s piatimi členmi 143 domácností (8,16 %); – so šiestimi a viacerými členmi 104 domácností (5,93 %).

Obývateľné územie v Kysáči Podľa súpisnej terminológie sú to bytové jednotky. Spolu ich je v Kysáči 1978. – Užitočné územie: 200 378 m2. – Byty v použití: 1683 v rozlohe: 174 170 m2. – Nepoužívané bytové jednotky: spolu 295.

3. Neúplné základné vzdelanie malo 606 občanov (14,04 %), z čoho 203 mužov a 403 žien; 4. Základné vzdelanie malo 1309 občanov (30,32 %), z čoho 600 mužov a 709 žien; 5. Stredoškolské vzdelanie malo 2018 občanov (46,7 %), z čoho 1147 mužov a 871 žien; 6. Vyššie vzdelanie malo 134 občanov (3,10 %), z čoho 58 mužov a 76 žien; 7. Vysokoškolské vzdelanie malo 199 občanov (4,63 %), z čoho 69 mužov a 130 žien.

Slovenský národný dom – Spoločensko-kultúrne stredisko

Zamestnanie občanov Kysáča 1. Súhrnný počet zamestnaných Kysáčanov 1473 2. Na vedúcom postavení 12 3. Odborníci práce, umelci 122 4. Inžinieri 212 5. Administratívni pracovníci 105 6. Občianske služby a obchodníci 179 7. Poľnohospodári 155 8. Remeselníci 346 9. Strojníci (šoféri...) 131 10. Jednoduché práce 183 11. Vojenský odbor 2 12. Neznáme 8 13. Zamestnanci na stálej adrese 1274 14. Súkromní roľnícki majitelia 139 15. Nemá stále pôsobisko 44 16. Pracuje doma 7 17. V cudzine 9

(28,9 (0,23 (2,39 (4,16 (2,06

%); %); %); %); %);

(3,86 (3.04 (6,79 (2,57 (3,59 (0,03 (0,15

%); %); %); %); %); %); %);

(25,02 %); (2,73 %); (0,86 %); (0,13 %); (0,17 %).

Národnostné zloženie v Kysáči

Obecný dom – stredisko dedinskej a štátnej správy

Vzdelanostná úroveň a zloženie Kysáčanov 1. Príslušné vzdelanie má 4316 občanov (84,77 %), z čoho 2097 mužov a 2219 žien; 2. Bez vzdelania v tom čase bolo 46 občanov (0,91 %), z čoho 17 mužov a 29 žien;

20

1. Celkový počet občanov Kysáča 5091; 2. Srbov 761 (14,94 %); 3. Maďarov 69 (1,35 %); 4. Rómov 36 (0,70 %); 5. Rusínov 13 (0,25 %); 6. SLOVÁKOV 3 942 (77,43 %); 7. Chorvátov 21 (0,41 %); 8. Čiernohorcov 13 (0,25 %); 9. Nevyjadrených 130 (2,55 %); 10. Regionálna príslušnosť 60 (1,17 %). Štatistické údaje sú zabezpečené z Pokrajinského sekretariátu pre štatistiku, ale i z republikovej úrovne. •


vy Slo da ve va ns ce te ké (v nt ľs ho 20 ro k ra ké 15 u ho )

Najnovšie knihy

Juraj Rohoň: ÓDA na počesť najjasnejšieho, najučenejšieho a veľmi známeho muža Michala Járošiho. Dvojjazyčne. Strán 16. Cena 50 din.

Ľudmila Danková: Kuchárka. Strán 184. Cena 450 din.

Daniel Pixiades: Rybka Žiara. Strán 44. Cena: 400 din.

Michal Madacký: Môj Kysáč / Moj Kisač / My Kisac. Fotomonografia. Strán 100. Nepredajné.

Jaroslav Čukan: Vojlovica. Kultúrne tradície Slovákov v Banáte. Monografia. Strán 636. Nepredajné v SVC.

Zuzana Čížiková: Rozhovory. Strán 160. Cena 300 din.

Ján Labáth: Zásvity v čase. Zbierka básní. Strán 260. Cena 500 din.

Mária Myjavcová: O slovensko-srbskom bilingvizme vo Vojvodine. Strán 164. Cena 400 din.

Jaroslav Rezník: Múdrosť jesenného lístia. / Јарослав Резњик: Мудрост јесењег лишћа. Zbierka básní, dvojjazyčne. Strán 140. Cena 300 din.

Viera Benková: Studňa a voda. Zbierka básní. Strán 80. Cena 300 din.

Gabriela Gubová Červená: Slováci v Kráľovstve Srbov, Chorvátov a Slovincov 1918 – 1929. Doktorská dizertácia. Strán 328. Cena 400 din.

Adam Svetlík: Premeny literárnej kritiky vojvodinských Slovákov. Strán 244. Cena 400 din.

Emil Koléni: Slováci v Hajdušici a na Donej zemi. Pripravil Vladimír Hudec. Strán 112. Cena 300 din.

Dragan Jovanović Danilov: Moje presné vidiny. Moja tačna priviđenja. Výber z básní. Dvojjazyčne. Strán 80. Nepredajné v SVC.

Anna Malková: Lekvárový chlebík. Básne pre deti. Strán 56. Cena 400 din.

Pavel Vilikovski: Čarobni papagaj i preostali kič. Poviedky. Strán 116. Cena: 400 din.

Ladislav Čáni: Izba, o ktorej dom mlčí. Strán 88. Cena: 300 din.

Víťazoslav Hronec: Poézia vojvodinských Slovákov. Strán 296. Cena 500 din.

Jaroslav Miklovic: Súpisné listiny Petrovca. Strán 78. Cena 500 din.

21


z tvorby slovenských autoriek

|

helenka dvořáková |

Malá májová udalosť M

esto na jar opeknelo. Farby na fasádach žiarili a promenádne ulice ožili vravou. Charizmatická Lena kráčala pomedzi ľudí a bola celá nešťastná. Mala dvoch. Hovorí sa, že máj je mesiac lásky, a je to fakt: Aj ona sa zaľúbila. Ale – jedného už mala. Teraz smerovala k Dunaju a uvažovala, aké oslobodzujúce by bolo umrieť. Vyhla by sa strašnej ľúbostnej dileme. Sama nevedela, ako vlastne vkĺzla do tejto nepríjemnej situácie. Vždy jej dvorilo viac mužov odrazu, ich obdiv bol príjemný a bezproblémový: vedela nápadníkov regulovať. Bola krásna a cnostná – ani vo sne jej nezišlo na um, že by si mohla začať naraz s dvoma. Teraz sa to stalo. Trpela a nevedela, ako situáciu riešiť. Nedokázala tomu prvému povedať pravdu, bála sa naznačiť, že už nie je jediný. Ten druhý vedel, že nie je jediný, a predsa od nej neodchádzal. Musela sa ďalej variť v tejto sladkej kaši. Predtým milovala svojho poddajného frajera Jana a na iného ani nepomyslela. Stačilo však malé vybočenie, a odrazu mala možnosť porovnávať. Objavil sa nezávislý Juro a ten jej učaril. Nikdy by si nebola o sebe myslela, že dá prednosť dobrodružstvu pred istotou. A istotou bol pre ňu stály vzťah. Ale vášeň prišla ako veľká voda, ako tornádo, ako zemetrasenie, ako veľký silný živel. Zmietla jej vlastnú predstavu o sebe. Dovtedy si myslela, že je dojímavá, vážna, neprístupná. S takým výrazom sedela aj v autobuse, ktorý ich viezol na sympózium do Vysokých Tatier. Bola lekárkou – s veľkým poslaním pomáhať ľuďom – a podľa toho sa aj tvárila. Na jej pleciach ležalo zdravie populácie, o hlúposti sa nezaujímala. Kolega Juro si k nej sadol už v autobuse a začal. Odhadol ju, vycítil, ako naštrbiť jej charizmu. Bol gynekológ a im, samozrejme, nič nie je sväté. Všetko si vedia predstaviť, o nič sa neusilujú. Ženy poznajú odborne, vyznajú sa v ich najtajnejšom. Nazrú aj tam, kam si sama žena nedovidí. Keď Lena neprišla na večeru, hodil jej na balkón vetvičku. Vyklonila sa. „Ide sa do baru, sú tam už skoro všetci,” oznámil. Ani nerozmýšľala, vzala sveter a vyšla. Hneď ju chytil za ruku: „Ty sa mi páčiš, ty sa mi sakramentsky páčiš.” Ruku jej mierne vykrútil za chrbát. Pocítila bolesť, ktorá jej akýmsi zvráteným spôsobom imponovala. Preladila ju. Ako keby sa v nej rozozvučala klávesnica, ktorá dovtedy mlčala. Pomyslela si – v ten večer naposledy – na svojho solídneho Jana. Hral na nej ako na flautičke a tento Juro rozozvučal organ. Dosiahol to jediným drsným vyvrtnutím ruky, násilím, ktoré Lena tak odsudzovala. „Nemôžem ísť do baru, nepijem, netancujem, neviem sa baviť,” oponovala chabo. „Malá, krásna, raz treba začať. Naučím ťa ľúbiť. Si neprebudená. Si nádherná, viem, že si sladká.” Miešal primitívnosti s banálnymi nežnosťami, ale tento mix na Lenu strašne silno pôsobil. Asi sa pominula na rozume, ale išla. „K nikomu si neprisadneme, budeš iba moja,” šepkal jej horúcim hlasom. Objednal šampanské, pila. Keď začala hrať divá hudba, chytila sa stoličky, že ona nepôjde. Násilím ju oddrapil a na parkete si ju pritisol. Zasa organ. Chlap to bol vysoký a silný, mal ruky pôrodníka. Ten človek bol zvyknutý chytať do rúk život. Teraz držal Lenu, držal ju ako bábätko, ako dieťatko, ktoré práve prišlo na svet a ktoré mu patrí. Je slizké a krvavé, treba ho oblízať. Chcela sa mu oddať. Človeku, o ktorom vedela iba to, že je od fachu. Ale vlastne aj to ju s ním zbližovalo. Tancovali, pili šampanské, ten muž jej príjemne voňal, pri-

22

jímala jeho tanečné láskanie a nemyslela na ráno. Keď sa vracali zo sympózia, už mala dvoch. Sedeli opäť vedľa seba v autobuse. Lene bolo trocha zle a Juro ju liečil minerálkou. Chcel jej vnútiť aj džin, ale odmietla. Aj tak bola stále ako pod parou. Celou cestou jej rozprával rôzne hlúposti, celkom obyčajné reči o jedlách, krajinách, o zvieratách, o kúpaní v mori, ale najmä o jej kráse. Nepýtal sa, či je zadaná, na nič sa nepýtal, len jej vyznával lásku. Bol máj a všetko pučalo. Čo viac dodať... Keď sa autobus priblížil k Bratislave, Lena znervóznela. Odsadla si od kolegu gynekológa, ale ten už mal jej telefónne číslo v mobile. Rýchlo zvažovala, ako sa zachová, keď sa ocitne zoči-voči serióznemu frajerovi. Podľa najnovších trendov je najlepšie povedať všetko priamo. Čo sa stalo, aké má pocity, a nech sa trápi on: nech premýšľa, prečo v nej rozoznieva iba flautu, a nie organ. Pravda, keď vystúpila z autobusu a uvidela Janove črty, ktoré jej donedávna boli ešte drahé, upadla do rozpakov. V jeho očiach bola dôvera a láska, videla tam svoju charizmu, videla sa tam veľká, dobrá a úctyhodná. Nechcela náhle padnúť z toho piedestálu. Ešte chvíľu počká, zvolí taktiku postupnosti, Jano sa dozvie pravdu po kvapkách. Najprv mu bude odopierať sex, potom celkovo ochladne, bude protivná a láska ho možno prejde. „Máš dnes narodeniny,” pripomenul jej Jano, ktorý nezabúdal na významné dátumy. „Pozývam ťa na večeru.” „Musím sa trocha pozbierať, som unavená. Ale večer už azda budem vo forme. Zavoláš?” Švitorila, ako keby sa nič nedialo. Ovoniavala konvalinky, lebo Jano ju čakal s kytičkou. Rada sa dala rozmaznávať. Osprchovala sa a zrazu sa cítila svieža a silná. Silná natoľko, že už sa videla, ako čestne a priamo hovorí pri večeri serióznemu frajerovi pravdu. Obliekla si čierne šaty, v ktorých vyzerala dôstojne. Smutná chvíľa rozchodu je dobrou príležitosťou prevetrať ich. Dali si morčacie prsia plnené syrom a šunkou, hranolčeky, hlávkový šalát, čokoládový zákusok – všetko bolo veľmi dobré, nehodilo sa začínať s nepríjemnými témami. Po večeri odovzdal Jano Lene balíček. „To máš k narodeninám.” Lena sa zháčila. Už by nemala prijímať dar, keď sa chce rozísť. Zvedavosť jej však nedala. Rozbalila balíček a zhíkla. Bola v ňom krásna béžová kabelka, ktorú videla pred časom vo výklade v Paríži. Vzdychala po nej, ale myslela si, že si ju nemôže dovoliť. Dobrý Jano vtedy nejako tajne kabelku kúpil a odložil k narodeninám. Škoda, že jej kabelku nedal skôr, teraz ju nebude môcť prijať. Nemohla však dar pustiť z rúk. Ovoňala kabelku, pohladkala, prehodila si ju cez plece. Keď ju otvorila, až jej srdce stislo. Bola perfektne vypracovaná, mala rôzne oddelenia, skrývala fajnovú peňaženku a aj kapsičku na mobil. Vystlaná bola ružovkastým hodvábom, mäkkým, šuchotavým, leskol sa ako živý a voňal niečím dráždivým. Vitalita, ktorá vystupovala z kabelky, v Lene rozoznela organ. „Ďakujem,” povedala a rozchod odložila. Domov však Jana nepozvala. Bude mať dvoch, ale ani s jedným sa nebude milovať, kým sa situácia nevyrieši, sľubovala si. Po týždni seriózny a naivný Jano prišiel na to, že niečo neklape. V nemocničnom bufete uvidel Lenu, ako sa chichoce s nejakým chlapom v bielom plášti. Z toho smiechu mu bolo všetko jasné. S ním sa nikdy takto nesmiala. „Máš nejaký problém?” opýtal sa jej večer. „Áno,” konečne sa priznala. „Je tu ešte jeden muž.” Strašne sa hanbila, bola by sa najradšej prepadla. Okolo šalela príroda, všetko kvitlo, seriózny frajer vädol. Myslel si, že ich vzťah je istý, plánovali si spoločnú budúcnosť. Lena si pripadala ako pes, ako hnusoba, ako strašná zradkyňa, ale


| kolega gynekológ roztáčal kolotoče bezstarostného dvorenia, viezla sa na nich a nemohla vyskočiť. Sklonila hlavu a chytila frajera Jana za ruku. Chcela mu nejakou nežnosťou naznačiť, že s ním cíti, že vie, aké je to nespravodlivé. Ona je zlá, a predsa rozhoduje o osude dvoch mužov. Jej sa prosíkajú, ju chcú, hoci – v tej chvíli sa jej Jano vytrhol. Jeho bolesť ju dojímala, ale aj odpudzovala ako prejav slabosti. Teraz by uvítala vzdor. S úľavou zavrela za ním dvere. Vedela však, že to ešte nie je definitívny koniec. Definitívny koniec by bol, keby mu vrátila kabelku. V kabelke však už bola aj jej vôňa, boli tam pekne umiestnené veci, peniaze, kľúče, pudrenka, hrebienok. Kabelka bola jej. Kabelku milovala, nemohla sa jej vzdať. Zamilovala sa do nej ešte v Paríži, bola to láska na prvý pohľad. Silná. Naďalej mala dvoch. S gynekológom Jurom sa stretávali v nočných službách, zmocňoval sa jej na tvrdej pohovke. Nerešpektoval jej predsavzatie. Odhadzovali svoje biele plášte na znak toho, že sa jeden druhému vzdávajú, a prudko sa milovali, akoby pokračovali v boji. Seriózny Jano jej občas zavolal, bdel nad ňou, pýtal sa, či niečo nepotrebuje, či je zdravá, či má peniaze, a čakal. Nemala silu poslať ho preč. Stále ju niečo nutkalo, aby si to s ním celkom nepokazila. Bolo príjemné mať popri bláznivom aj istotu. Sama sebe sa však hnusila. Cez deň zabúdala, ale večer, keď si líhala do postele, v noci, keď snívala, cítila v ústach blen svojej nerozhodnosti. Vzduch voňal a ona sa dusila. Jej radosť z lásky nebola čistá. Bolo asi päť. Lena prešla okolo Reduty a oprela sa o múrik na nábreží Dunaja. Za sebou mala budovu galérie, kam tak radi chodievali so serióznym frajerom a kam bláznivého gynekológa nemohla dostať. Ale ona ho zmení! Bude kultúrny. Na múrik položila parížsku tašku, nežne ju otvorila a vyberala z nej veci. Prekladala ich do malej igelitky. Chcela urobiť demonštratívne gesto, chcela hodiť tašku do Dunaja a navždy sa tak zbaviť závislosti od tejto veci a vôbec od vecí. Taška už bola prázdna, Lena ju pohojdala a zišla dolu k vode. Ak chce, aby sa taška ponorila, mala by do nej dať kameň. Inak bude ľahká, zostane plávať po hladine a akt bude len polovičatý. Mohla ju hodiť aj do kontajnera – niekto by sa potešil, mohla ju vrátiť aj Janovi, ale to by bolo po mesiaci nosenia kabelky smiešne. A jej už išlo o iné: Chcela potrestať nielen seba, ale aj kabelku za jej fascinujúcu zbytočnú krásu, chcela kabelku zniesť zo sveta, aby od nej mala pokoj, chcela sa takto zbaviť tej lásky najsilnejšej, lásky konzumnej. Myslela si, že keď kabelku popraví, sama sa očistí. Nedokázala to však. Namiesto toho, aby do nej vložila kameň, začala ju opäť hladkať. Musela sa jej dotýkať, musela ju voňať a kĺzať prstami po hodvábe, ktorý tvoril jej útroby. Pritisla si kabelku k lícu, májový vetrík ich obe pohládzal. Bolo jej s ňou dobre. Ešte spolu pobudnú. Vyšla na nábrežie, položila kabelku na múrik a pozorovala ju. Ako sa tak na ňu dívala, zdalo sa jej, že kabelka sa na ňu usmieva. Kabelka sa jej páčila čoraz viac a viac, cítila k nej naozaj vrúcny vzťah. Je to jej milovaná kabelka, nedá ju nikomu! S tou kabelkou je krásna, sebavedomá, veselá, je to presne tá kabelka, ktorá Lenu vystihuje a dotvára. Znova do nej nasťahovala svoje veci, prehodila si ju cez plece a vykročila po nábreží. V jej duši nastal súlad, mier a pokoj. Rozhodla sa pre kabelku. Bude s ňou, až kým ju nezoderie. A to ostatné vyrieši čas. • pripravila: Viera Benková

ružena kraticová |

poviedka

Dezinformácia K

de bolo, tam bolo, ja som to počula a teraz to vyrozprávam i vám. Z dediny vedie cestička do višničkovej hôrky. Tam je už aj chotár a to je ríša živočíchov. Niektoré žijú na zemi, niektoré v zemi, vtáky na stromoch a vietor je vládca nad nimi. Jedného dňa sa zjavil zafučaný, nemohol sa dočkať, aby vyrozprával novosť: – Videl som škôlkarov behať po dvore, zbierali hmyz do fliaš. Podľa mojej logiky teraz sú na rade vtáky. Dajte si pozor, buďte obozretní, aby vás nepolapali do klietok. – Ale, ale, veď im my uletíme, – zakrákorila vrana. Ohlásil sa slimák Slimo pomalinky: – Ja do tej kategórie nespadám, hádam. – Ty máš domček z pevného materiálu a môžeš sa skryť. Len či máš dobrý zrak a zručnosť, aby si sa rýchlo schoval, – mudrovala sojka. Vietor zakašlal, počasie bolo premenlivé, nijako aby jar bola ako kedysi, keď deti chodili bosé, aj po daždi po mláčkach čľapkali nožičkami. – Obozretnosti nikdy nie je dosť. Videl som, že sa niečo buduje. Možno malá zoo, kde by boli líška, vlk, srna, možno aj zajko, ak ho chytia na spaní... Ježko-Dežko uvažuje: – Nie som pekný a ešte menej jemný, ale mám tú výhodu, že sa môžem zmeniť na pichľavú loptu. Tak-tak zaklepotal bocian, potrebná je stratégia pre každého iná a svornosť – jeden za všetkých, všetci za jedného. Zvládol som tisíce kilometrov, aby som priletel sem a znovu mám cieľ – zimu prezimovať za mlákou, čiže oceánom, v teplých krajoch. Ujo vietor namietol: – Vy, čo chodíte po zemi, narobte si bunkre, skrýše, pod zemou ste bezpeční pred ľuďmi či deťmi. Ja vás budem oboznamovať, či sa tá čamrma nechystá týmto smerom na prechádzku. Blcha bola pustená – či je správna správa a či len výstraha. Obozretnosti nikdy nie je nadostač. Červíky sú hľadané pre udice, ale tu nieto nablízko žiadna voda. Tak mama hlísta môže pozorovať na svoje hlísťatá. V monotónnej každodennosti nastal rozruch. Živočíchy sa motali sem i tam, skúmali konfiguráciu tla, robili kamuflážne skrýše... Vietor dával inštrukcie a sťažoval sa na stresnú únavu. Vraj oddýchne si na tých kríkoch. Aj ospanlivý pavúčik sa ohlásil: – Ja sa v sieti skrývam, a uštipnutím sa bránim. Posuniem sa na vrch višničky, budem pyšný, že som šikovný... A tak každý mal nejakú ideu, niečo navrhoval, mudroval, dostal dózu strachu a obáv. No, ako sa hovorí – ráno je múdrejšie od večera. Keďže sa už zmrkávalo, každý si šiel odpočinúť, okrem tety sovy a kuvika, lebo v noci lovia. Blížil sa 1. máj. O tom vedeli dospelí, tomu sa tešili deti. Budeže to niekoľkodňový pobyt v prírode, grilované mäso, ktoré veľmi chutí na čerstvom vzduchu a po behaní za loptou. Keďže sa pol dediny utáborí vo višničkovej hôrke, deti už deň-dva skorej prišli sem obkukávať, kde si postavia stan, alebo zaparkujú vlečku a pod ňou rozprestrú pokrovce či deky. Videli zvieratá mladú chasu, prví to oznámili vtáci, lebo z ich perspektívy najviac sa vidí. Čože, už sa blíži akcia lapania? Poďme ozlomkrky poza kríky. Motýľ belások zastal na klások, myslel si, že je neviditeľný. Mravce, červíky – šup do trhlinky. Len ďateľ zasielal telegramy, že táto akcia sa nevydarí. Bude pršať, komu by sa chcelo dáždnik držať a grilovať. Sviatok práce oslavuje darebáčenie a či rekreovanie? No milovníci výletov sa nevzdávali. Aké oblaky z babinho kúta, aké spŕšky, my sa dažďa nebojíme, nie sme z cukru, nestopíme sa. Len ak dáka hrmavica strach vtisne do nebojácnych sŕdc... Vietor navštívil každú skupinku a načúval, či si nevypočuje dáku novinku. Všeličo sa napočúval, až mu cengalo to bla-bľabotanie v ušiach. Ale nič sa nedozvedel, ani sa mu nič podozrivého nezdalo medzi naladenými výletníkmi, len možno sem-tam cigareta alebo fľaša piva u tých, čo chcú čím skôr zakročiť do sveta dospelých. – Tak, veru tak, – zakrákorila vrana, – ty si si, vietor, niečo poplietol, stíhajú ťa roky a z komára si urobil somára... •

23


poučky (9)

|

samuel koruniak |

NAŠE JAZYKOVÉ HLAVOLAMY

Srbsko sa nakoniec nekvalifikovalo na majstrovstvá Európy vo futbale 2016. „Silnejšia” časť ľudskej populácie sa pri bežnej, každodennej komunikácii nemôže zaobísť bez športovej témy, čiže hodnotenia športových podujatí, zápasov, športovcov. Hovorí sa, že mužské rozhovory, ak nie sú o krajšom pohlaví, tak sa usmernia na témy globálnej, domácej politiky, alebo sú debaty vyplnené športom, predovšetkým futbalom. Športová terminológia, tak ako aj mnohé, ktoré sme doteraz spomínali, sú veľmi obsiahle, s veľkou škálou slov, slovných spojení, termínov, výrazov, skrátených podôb. Samozrejme, problematika riešenia tejto terminológie v našom, vojvodinskom zmysle, sa dotýka preberania týchto slov, slovných spojení z komunikačne blízkeho jazyka – srbčiny. Ako sme to už viackrát spomenuli pre vojvodinských Slovákov táto spoločensko-komunikačná a jazyková okolnosť predstavuje tŕň v oku, pretože sme mnohokrát ako používatelia slovenčiny v situácii používať výrazy, ktoré nie sú súčasťou spisovnej slovenčiny, alebo slovenčiny vôbec. Zo sociolingvistického hľadiska požičiavanie, či doslovné preberanie srbských slov neberieme ako negatívnu vlastnosť, ide skôr o obohacovanie jazyka, pričom ako bilingvisti si musíme byť vedomí tej komunikačnej situácie, že vieme pohotovo rozlíšiť, ktorý výraz do ktorého jazyka patrí. To nám však ako používateľom slovenského jazyka spôsobuje problémy, nielen pri formálnej komunikácii, ale aj pri bežnom, každodennom rozhovore. Sú to klasické komunikačné nedopatrenia, ktoré mnohí z nás neberieme ako niečo problematické, alebo narúšajúce komunikáciu: používanie doslovne prebratých srbských výrazov, nesprávne rozlišovanie medzijazykovej homonymie, typické srbsko-slovenské kalkovanie, prispôsobovanie srbských výrazov k slovenskej ortografii, tvarosloviu, alebo aj slovotvorbe. Musíme si pritom byť vedomí toho, že, žiaľ, jazykového „kríža” v tvare srbčiny sa nikdy ani nezbavíme. Ono je súčasťou nášho už všestranne vžitého jazykového kódu, jazykovej situácie, celkove vojvodinskej slovenčiny, ktorú sme aj priamo v priebehu rokov kreovali. Potrebné je uvedomiť si potrebu rozlišovania srbských a slovenských slov. Aj v športovej terminológii silno cítiť prítomnosť srbčiny ako pomocného komunikačného a veľmi vplyvného jazyka. Existencia srbských výrazov má predovšetkým rovnaké zdôvodnenie ako aj prítomnosť všetkých slov, slovných spojení, ktoré sme si priam prevzali a dosadili do našej vojvodinskej slovenčiny. Avšak tieto výrazy sa nám výraznejšie dostávajú do jazykového povedomia, pretože pochádzajú z mimojazykových prostriedkov, ktoré jazyk priamo a všestranne využívajú. Samozrejme, máme na mysli médiá, či už tie printové, alebo audiovizuálne, elektronické, a dnes veľmi rozšírené správy, spravodajstvá cez internetové portály, sociálne siete. Ako menšinové spoločenstvo sme neraz odkázaní na počúvanie športových správ cez štátne, regionálne televízie v srbčine, ktoré nám v rýchlosti odovzdávajú výsledok nejakého športového zápasu. Azda sme si zvykli na to, že športové podujatia, zápasy, turnaje pozeráme priamo cez srbskú televíziu, kde športový komentátor, alebo športový moderátor hovorí logicky po srbsky. Takto sa nám nepriamo do jazykového povedomia dostávajú mnohé srbské športové, ale i iné termíny, ktoré priamo pri komunikácii v značnej miere aj používame. Sociálne siete, blogy, fóra, komentáre, ktoré nám slúžia na vyjadrenie názorov ohľadom športových udalostí, vyjadrujeme, zapĺňame v srbskom jazyku. Je to pochopiteľné i z toho dôvodu, že sa športové

24

udalosti, zápasy vzťahujú zväčša aj na srbskú športovú reprezentáciu, srbské športové kluby, alebo srbských športovcov, pričom práve fanúšikovia týchto klubov sú v komunikácii nositeľmi tejto nesprávnej, srbskej lexiky. Poďme sa však spoločne pozrieť na niektoré slovné spojenia predovšetkým zo srbčiny, ktoré nesprávne používame. Vo formálnej komunikácii, či v ústnom prejave, kde sa vyžaduje spisovná forma slovenčiny, si dané srbské, posrbčené slová môžeme nahradiť správnymi, kodifikovanými výrazmi. Mnohí športoví záujemcovia, alebo tu použijeme bežnejší výraz športoví fanúšikovia, sa tešia predovšetkým na celosvetové športové podujatia, kde sa zúčastňujú najlepší ��portovci, športovkyne v rôznych športoch. Samozrejme, pod vplyvom srbčiny a srbských médií sme priamo zobrali výraz prvenstvo, alebo aj jeho zložený tvar svetsko prvenstvo (svetsko prvenstvo vo fudbale, svetsko prvenstvo v košárki, svetsko prvenstvo vo vaterpole...). Spisovná slovenčina vo svojom slovníkovom fonde pozná výraz prvenstvo, ale úplne v inom význame: prvé miesto, vedúce postavenie, alebo prvé miesto v časovom poradí, kde sa ako synonymum použije slovo primát (KSSJ, 2003). Namiesto nespisovného slovného spojenia svetsko prvenstvo treba v slovenčine použiť taktiež zložený tvar svetové majstrovstvá – svetové majstrovstvá vo futbale (v slovenčine je spisovný tvar futbal, nie fudbal), majstrovstvá sveta v basketbale (nie v košárki), vo volejbale (nie v odbojki), vo vodnom póle (nie vo vaterpole), v hádzanej (nie v rukomete). Taktiež namiesto srbského spojenia evropsko prvenstvo bude spisovné slovné spojenie európske majstrovstvá v danom športe, alebo majstrovstvá Európy (skrátený tvar EURO – myslí sa na Európske majstrovstvá vo futbale). Tu by sme ešte mohli spomenúť, že najprestížnejšia klubová súťaž vo futbale európskych tímov sa spisovne po slovensky nazýva Liga majstrov (po srbsky je to Liga šampiona). Vojvodinskí jazykoví odborníci už viackrát písali o nesprávnom a ešte vždy často používanom srbskom výraze takmičenie, takmičiť sa (sloveso sme prispôsobili k slovenskej infinitívnej koncovke), alebo u nás viacej používané slová závodenie, závodiť sa, závody. Súčasná spisovná slovenčina už aj namiesto závody uprednostňuje preteky (KSSJ, 2003). Namiesto spomenutých slov takmičenie, takmičiť sa, závodenie, závodiť sa bude v spisovnej slovenčine súťaž, súťažiť, súťaženie, pričom to nemusí byť iba športová súťaž, ale aj súťaž iného zamerania – republiková súťaž zo slovenského jazyka, recitačná súťaž, alebo pre športové podujatie by sme mohli použiť aj synonymum turnaj (v srbčine je to turnir) – turnaj v malom futbale, kvalifikačný turnaj...

Vyhrali, lebo im sudija v poslednej minúte dal penál, ktorý trafili. Ako bilingvisti sme v cudzom prostredí ovplyvnení kontaktovo blízkym jazykom, ktorý logicky v našom štáte má celospoločenské postavenie a veľkú škálu využitia a uplatnenia, preto sa nám nie vždy v každodennom rozhovore podarí nájsť spisovné, slovenské slovo, slovné spojenie. Tomu sú (a už sme to veľakrát spomínali) priam na vine mnohé jazykové a mimojazykové faktory, vplyv srbčiny priam zo všetkých strán, značne silné využívanie srbského jazyka, predovšetkým v urbánnom prostredí, sociolingvis-


| tické postavenie slovenčiny v Srbsku, postavenie spisovného jazyka vzhľadom na slovenské, vojvodinské nárečia... Uvedená titulná veta má niekoľko nespisovných slov, ktoré sa „vďaka” srbčine dostali do nášho komunikačného povedomia. Slovo sudija, myslí sa na osobu, ktorá kontroluje priebeh zápasu od začiatku až po koniec, rozhoduje o mnohých sporných, problematických situáciách na športových podujatiach. Interpretované slovo je však nespisovné, srbské, ktoré sa v spisovnej slovenčine zamieňa hovorovým slovom rozhodca – futbalový rozhodca, rozhodca na tenisovom turnaji. Mohli by sme tu použiť i tvar sudca, ale sa tento termín používa zväčša v súdnictve. Mnohokrát v priebehu zápasu sa stane, že jeden z hráčov urobí faul, nedovolený zákrok nad protivníckym útočníkom v nedovolenom, pokutovom území pred bránkou, pričom rozhodca musí pískať pokutový kop, alebo skrátený tvar penaltu. Spomenuté slovné spojenia nevieme zasadiť do nášho bežného jazyka, pretože sú nám nielen neznáme, ale aj ako cudzie. Pri termíne penalta pôsobí medzirodová interferencia, a to v tom zmysle, že nami často používané srbské, nespisovné slovo penál je mužského rodu (ako aj v srbčine), kým v spisovnej slovenčine je to penalta (ženský rod). Okrem iného pri faule rozhodca často vyslovuje napomenutie, alebo udeľuje žltú, alebo červenú kartičku (nie kartón). Iba pre zaujímavosť uvedieme niektoré trestné kopy v daných športoch, ktoré patria do tzv. športového slangu. Trestný, pokutový kop vo futbale sa okrem penalty označuje aj číselne jedenástka (11-ka), čo znamená, že sa kop strieľa na bránku vo vzdialenosti 11 metrov. V basketbale trestný hod bude vyjadrený slovom šestka (6-ka), kým v hádzanej to bude sedmička (7-čka). Sumárne iba zopakujeme úvodnú vetu spisovne po slovensky: „Vyhrali zápas, lebo im rozhodca v poslednej minúte udelil penaltu (trestný kop), ktorý sa im podarilo streliť do bránky.”

Statíva, prečka, všetko trafili, iba bránu nie. Futbalové zápasy, ale aj tie v rámci iného športu, sú sledované predovšetkým prostredníctvom priamych prenosov (po srbsky je to direktan prenos), pričom túto situáciu môžeme slovne vyjadriť i: sledujeme futbal v priamom prenose, naživo. Práve vďaka priamym prenosom máme možnosť cez televízne obrazovky sledovať zápas doma, alebo s kamarátmi v bare pri pivku. Ako sme už spomínali, komentátori zápasov sú logicky srbskí rečníci, keďže sa priamy prenos vysiela cez srbské médiá. Takto sa slovná zásoba vojvodinskej slovenčiny obohacuje o ďalšie srbské výrazy, ktoré sa nám rýchlo zakódujú do pamäti

samuel koruniak |

poučky (9)

a do obsahu našich prehovorov. Získané srbské slová si potom priamo preberáme, a dávame im akoby ekvivalent spisovnosti, alebo štandardnosti, pričom si neuvedomujeme ten fakt, že vlastný jazyk má pre daný výraz spisovné, štandardné slová. Preto sa nám často stáva, že do komunikácie dosadíme srbské slovo, pričom si uvedomujeme, že tento výraz pochádza práve z územno-blízkeho jazyka, ale slovenský ekvivalent, žiaľ, nepoznáme. Tak je to aj s našimi uvedenými, titulnými srbskými, ale v našej slovenčine používanými výrazmi. Postupnou analýzou zistíme, že slovenské ekvivalenty týchto nespisovných slov sú málo frekventované v našej bežnej slovenčine. Výraz prečka, svoje uplatnenie má, pravdaže, v srbskom jazyku a poukazuje na horizontálnu, priečnu časť bránky. V spisovnej, bežnej slovenčine nespisovné slovo vymeníme výrazom brvno: „Našťastie neinkasoval gól, trafil brvno.” Ďalšia časť bránky, čiže tá zvislá, a to z oboch strán, ktorá vlastne drží brvno, sa taktiež v bežnom rozhovore nesprávne používa, pretože mnohokrát povieme srbský termín statíva. Spisovne po slovensky tento výraz bude žrď: „Lopta prešla tesne vedľa žrde.” „Asi trikrát už trafili žrď.” Na záver tejto problematiky si povieme iba základné typy hráčov, zväčša v každom skupinovom športe. Aj tu pri niektorých výrazoch badať vplyv srbčiny. Hráč (iba jeden), ktorý stojí v bránke, bráne je brankár. Je to osoba, ktorá sa snaží ubrániť bránku, aby sa do nej nedostala lopta a aby súperiaci tím netrafil gól. V srbčine je to termín golman. Pred brankárom zväčša stojí obrana, čiže obrancovia bránky, ktorí majú úlohu zabrániť, aby sa súperiaci hráči dostali bližšie ku bráne. Znovu často v bežnom rozhovore počujeme slovo odbrana, ktoré je srbské, nespisovné. Funkčným opozitom je logicky útok, alebo kategória hráča – útočník. Jeho úlohou je dostať sa čím bližšie k bránke a inkasovať, streliť do brány čím väčší počet gólov. V strede ihriska je záložník, alebo stredný záložník, nie až s veľmi definovateľnou úlohou a funkciou. Snaží sa byť hráčom, ktorý sprostredkúva loptu vlastným útočníkom, ale pomáha aj obrancom zastaviť súperiacich útočníkov. Aj obrancovia, ako aj útočníci, môžu byť na oboch stranách ihriska, preto dostávajú atribút ľavé krídlo a pravé krídlo obrany, útoku. Pre rekapituláciu si pomôžeme niektorými najlepšími hráčmi sveta vo futbale. Tak jeden z najlepších brankárov je Manuel Neuer, hráč Bayern Mníchov, medzi najlepších obrancov patrí aj Sergio Ramos z Real Madridu, kým Luka Modrić, taktiež z Real Madridu, je jeden z najlepších záložníkov, čiže stredných záložníkov a nakoniec najlepším futbalistom podľa rozhodnutia svetovej futbalovej organizácie FIFA, ako aj držiteľom Zlatej lopty za rok 2015 je Lionel Messi, útočník a hráč Barcelony. Zopakujeme si nakoniec iba titulnú vetu v spisovnej podobe: „Žrď, brvno, všetko trafili, iba bránu, bránku nie.” •

KAMENÁRSKA DIELŇA

BARTOŠ – zo všetkých druhov prírodného kameňa náhrobné pomníky – kameň aj v exteriéri a interiéri domu

Jána Kollara 13, Báčsky Petrovec

021 / 780-184

www.ddor.rs

ddorns

21470 Báčsky Petrovec Leninova 66 tel: 021/780-158, fax: 021/780-772 www.kamenbartos.co.yu e-mail office@kamenbartos.co.yu 25


dobroducháreň (23)

|

annamária boldocká-grbićová |

Brať všetky štichy

P

redvolebné obdobie – celkom priliehavé kulisne na parodizovanú absurdnú drámu. V jarnom vzduchu sladkosť očakávania vodcovskej ľudskej tváre na nitiach vízií o luxusnom živote v predátorskom kapitalizme. Globálne schudobnelí a systematicky sfrustrovaní aj tým, že nezapadáme medzi veľkých hráčov, čo sa poctivými kšeftmi prebojovali. Hlavne by sme sa tam upísať ani nechceli, a nie to, že niekto musí stáť za príklad principiálnej chudoby! Avšak čakať je vlčia noc! Mámenie! Je tak celkom in, tak lákavo inertne a málo potentne chytať sa vízií o svetlej budúcnosti. Ktorej sa už dvadsať rokov nemôžeme dočkať a ona je, ako „kríkajú” v kampani, už čo nevidieť tu! Čakanie na vodcu, či nečakanie na vodcu... To naše permanentné čakanie na vodcu, alfa predáka, čo nás vytiahne z kaluže a umožní nám prospievať, celkom sa ošúchalo a pozmenilo na – nečakanie naň! Lebo čo si s ním takým počať, a čo si počne on s nami! A čo sa zmení? A ako zmeniť nás?! Našu rezignáciu! Skalnú nečinnosť a to „ kto nám je vina”...! ... Náklonní sme z tejto našej strany hlavne o všetkom vedieť. Vo všetkom sa vyznať. Takže ako si vybrať, kto bude prví medzi rovnakými! Málo nás je, a takí zriedkaví. Inflácia kvázi odborníkov zvaná keby nás nebolo bývalo, bolo by nás treba vymyslieť! Scvrkávame sa a máme pocit, že nám zostáva len málo času v tomto bezhlavom ponáhľaní. Žijeme akýmsi syndrómom mýtu o nás. Sme korpus odrazového mostíka. Aj väčšina nás teraz väčšmi chce mať, cez nás sa dostane za hranice. Výhodná táto naša pozícia enklávna! Otvárajú sa tak fondy a kanály prílevu peňazí. Mediokrita z takejto situácie akotak k hŕstke peňazí príde, a aj ďalší, kto je čo len trošku zbehlejší. Neprofituje drobný svet. Tí, čo sprofitovať mali, sa pričasto skrývajú za tobôž národno-obrodeneckým programom. A tak sme navrstveno manipulovaní. Profitovať možno i „nepeňažne”. ... Ešte vraj máme mysliacich v tomto svete nemysliacich ... Vonku sa hrá mojich trinásť dcér, konštatujeme spolu s Hevierom. Aké nešťastie vychovávať ich pre svet vytvorený z lži, pretvárok, perfídností a vzájomného ubližovania... A takto sa vyjaloví aj idea o našej veľkosti. Nečakanie v čakaní. Kto nás „vytiahne”, keď sme už tak drahne u nebranom grožđu. Keď všetci zvolení nechávajú a samospádom-rýchlikom zanevierajú na kolektívne cítenie a kultúrnu prosperitu! A vytvárajú si hlavne priestor na predátorskú sebarealizáciu! Na to, aby si brali všetky štichy. A my vysoko prehrávame! 26

Slovníček Biti, ostaviti, naći se u nebranom grožđu – s týmto sme sa stretli v uvedenej situácii. Toto spojenie znamená to isté, čo upadnúť do nepríjemnosti, alebo do trápnej, nepríjemnej, ťažkej situácie. V minulosti vraj vinohradníci strážili vinohrad pred zlodejmi a keby niekto aj ukradomky chcel vojsť do vinohradu a odcudziť si tú-ktorú strapku, dostal výprask. Takto aj vzniklo toto spojenie naći se u nebranom grožđu, teda v trápnej situácii. Každý z nás sa raz do nej dostáva. Do nepríjemnosti, ktorú raz každý môže prežiť. Čo by sa nám tak šiklo vybrať si zo slovenského korpusu, aby sme teda nahradili toto, u nás zaužívané spojenie. Možno by sme si ho, chcieť si trochu z nás uťahovať, bukválne preložili, reflexom naslovovzatých uctievačov viniča a vinohradníctva, ako: nájsť sa v neobranej vinici. Avšak treba siahnuť po rázovitejšom a náležitejšom spojení. Po dlhšom uvažovaní a pátraní sa mi ako správnej hazardnej hráčky v životných voľbách zdá primerané spojenie NECHAŤ NIEKOHO V ŠTICHU. V Slovníku slovenského jazyka pod heslom štich nachádzame steh, takisto i hovorové: bodnutie, pichnutie: zacítiť štich, a v treťom význame: karty, ktoré získava hráč prebitím v jednom kole! Dobrá krajčírka, akou naša stará mama bezpochyby bola, mala obľúbenú poznámku: Ten je ale štich! Mysliac na toho, kto zostal ”nedošitý”. A tak sme sa dopracovali k vhodnému ekvivalentu: – nechať niekoho v š-u opustiť v zlej situácii, v najhoršej chvíli, nechať v ťažkostiach. Pozrime sa, ako to dosvedčia príklady: „Hoci sa Šóošová v Záhorskej Bystrici aj objavila, nakoniec ho nechala v štichu – no nie z vlastnej vôle...” alebo: „Nechali kolegyne v štichu? Sestry v Bratislave výpovede zatiaľ nepodali.” aktuálne.sk „Nechali nás v štichu! Pod týmto rýdzo slovenským názvom sa skrýva minikampaň, ktorú sme v Slovenskom centre pre komunikáciu a rozvoj spustili pri príležitosti Svetového dňa dôstojnej práce (7. októbra), a ktorá vyvrcholí rovnomennou interaktívnou výstavou, ktorú otvárame 25. novembra v klube Fuga na Továrenskej ulici v Bratislave...” sme.sk „Prievidzu nechala japonská kompánia v štichu. So stovkami ľudí...” „... D. Haška nechali spoluhráči v štichu, dvojnásobný obhajca trofeje blízko vyradenia...” sme.sk Naisto sa dočkáme iba jedného: veľkého volebného finále! „Zošijú” nás „nedošití”?! •


|

michael rybár |

poviedka

Môj spolužiak Sajko P

rišiel do triedy z oneskorením ako nový žiak. Potichu vošiel, pozeral na nás a len sa usmieval. Povedal, že sa volá Sajko. Jeho pohľad vyjadroval strach a akoby hľadal pomoc. Chodil som do druhej triedy ľudovej školy so srbským vyučovacím jazykom v školskom roku 1945 – 1946 v Pančeve. Do triedy ho doviedla teta. Bola oblečená vo vojenskej rovnošate. Keď sa zhovárala s učiteľkou, rozprávala ostro po vojensky. Žiadala od učiteľky, aby Sajka dobre učila, lebo on nič nevie a je hlúpy. Povedala, že Sajko ostal bez rodičov, zahynuli vo vojne, tak ho pridelili jej, aby sa oňho starala, vyškolila ho a vyviedla na cestu života. „Ja si s ním neviem rady, nechce sa učiť, ani nič robiť,” sťažovala sa. Učiteľka, aby sa jej nejak zbavila, prisľúbila, že bude všetko v poriadku a aby sa netrápila. Sajka posadila do lavice vedľa mňa a povedala mi, aby som dával pozor na neho a pomáhal mu pri učení. Keď som ho hľadal, tak som zistil, že žije v našej ulici, len na druhom konci. Odišiel som k nemu. Býval v dome, ktorý patril Nemcom. Pamätám sa, že ma staršia žena, ktorá bývala v ňom, vždy milo pozrela, keď som ju pozdravil na ulici. Sajka som zastihol v chlieve, vymetal spod svíň. Zdalo sa mi, že svine boli väčšie od neho. Teta stála vedľa chlieva vo vojenskej rovnošate a rozkazovala, ako má robiť. Nadávala, že nerobí dobre, že je hlúpy a nič nevie. Teta nosila okuliare a v tom kriku a nadávaní okuliare sa jej zablyšťali a mne sa zdalo, že jej v tom hneve z očí iskry lietajú. Ten krik na mňa zle zapôsobil, nemohol som sa upokojiť. Povedal som tete, ako sa Sajko môže učiť, keď musí vymetať chliev. Tak ma „milo” pozrela, že sa mi nohy podlomili. Sajko sa na mňa povďačne pozrel a šli sme sa do izby učiť. Ukázal som mu, ktoré úlohy si má napísať a čo sa má naučiť čítať. Sajko tu býval aj skorej, ako prišiel do školy. Nik ho z detí nepoznal, lebo sa nikdy nevyšiel na ulicu s nami hrať, a bolo nás v ulici hodne. Nemohol a nesmel, mal mnoho roboty a povinností v dome. Nikdy som ho viac nešiel učiť. Keď som neskôr čítal knihu o Dejvidovi Koperfieldovi, mal som obraz Dejvidovej tety. Keď sme šli do školy, vždy prichádzal po mňa. Zistil som, že nekráča ako my ostatní, ale akoby šiel do brehu. Neskôr som sa dozvedel, že tak kráčajú vrchári a ich chôdza je charakteristická pre tie kraje. Keďže Sajko pochádzal z Bosny, bolo mi všetko jasné. Keď sme šli do školy, vždy som ho musel upozorňovať, aby šiel rýchlejšie. Chodil pomaly, všetko chcel vidieť, všetko ho zaujímalo. „Poďme, zmeškáme!” – upozorňoval som ho. Jedného dňa, keď prišiel do školy, mal na chrbte pripnutú ceduľku s nadpisom „Tento sa nechce učiť.” Hľadel na mňa prosebným pohľadom. Povedal mi, že

mu teta prikázala, aby to nedával dolu, s tým musí prísť domov. Keď sme šli, ja som kráčal za ním, aby okoloidúci ceduľu nevideli. Daromné to bolo, lebo keď sme nadišli na spolužiakov, začali sa mu vysmievať. Prosil som ich, aby sa mu nevysmievali, on nie je na vine, teta ho núti do roboty. Pomohli tieto moje slová, aj druhí chlapci začali spolucítiť s ním. Sajkov pohľad mi prezradil, že mi je za všetko povďačný. Jedného dňa sme šli trochu skorej ako inokedy a myslel som si, že máme času pozrieť sa na vojenské tanky, delá a lietadlá, ktoré boli umiestnené ako staré železo vo vedľajšej ulici, po ktorej sme šli. Sajko tu vždy chcel zastať a pozerať sa, ale som mu nedovolil. Tentoraz som mu povolil. Keď zistil, že môže robiť slobodne všetko, čo sa mu len zažiada, vyšplhal sa do jedného lietadla. Bolo to menšie lietadlo, akiste nemecká šťuka, ako ho volali. Sadol si doň a zavolal na mňa. Nerozmýšľajúc, koľko času prešlo, vyšplhal som sa i sám. Hojdali sme sa, tvárili, že letíme a všeličo iné. Naraz mi preblyslo hlavou a uvedomil som si, že vlastne ideme do školy. Vykríkol som: „Jajda beda, veď my ideme do školy! Ponáhľajme sa!” Ponáhľali sme sa, aj bežali, ale darmo. Keď sme vošli do triedy, prvá hodina bola už pri konci. Učiteľke bolo všetko jasné. Nepomohli nijaké výhovorky. „Do kúta kľačať!” – povedala. – Dlážka bola natretá čiernym olejom, v kúte sa ešte leskla. Môžete si predstaviť, aké nám boli kolená a ako sme vyfasovali, keď sme prišli domov. Keď sme sa v lete roku 1947 presťahovali z Pančeva do Erdevíka, rozlúčil som sa so všetkými kamarátmi z ulice, len Sajka nebolo. Iste mu teta narozkazovala mnoho roboty, preto nemohol prísť. Kým som na železničnej stanici v nákladnom vagóne strážil veci a čakal, kedy sa vlak pohne, zrazu sa zjavil Sajko. Prišiel sa so mnou rozlúčiť. V osemdesiatych rokoch minulého storočia býval som s rodinou v Sriemskej Mitrovici. Jedného dňa stretol som nového suseda. Všimol som si jeho podivnú chôdzu. Pozdravili sme sa, nekontaktovali sme, on mal svoju prácu, ja tiež svoju, nebolo času na rozhovor. V lete, keď sme boli na dovolenke v Makarske, stretli sme sa znovu. On bol s malou dcérou. Kým dievčatko spalo, my sme sa dali do rozhovoru. Opýtal som sa ho, odkiaľ prišiel do Mitrovice. Povedal mi: „Prišli sme z Pančeva.” „Aj ja som žil v Pančeve, v ktorej ulici ste bývali?” spýtal som sa. Keď povedal, tak sme zistili, že sme bývali v tej istej ulici. Spomenul som mu, že som mal tam dobrého kamaráta Sajka. Pozrel sa na mňa a povedal: „Sajko je môj ujko!” Aký je ten svet malý! Teraz na príhody zostali len spomienky. • 27


kamarátenie

|

pripravila mária vršková |

Stránky Ježka Dežka Milí kamaráti, konečne sa začala jar. Stačia teplejšie lúče na oblohe a hneď je nám veselšie. V záhrade skáču mačiatka, po dvore behajú kuriatka a vtáčikov počuť už od včasného rána. V apríli je počasie bláznivé a ak sa stane, že pomedzi dážď vykúka aj slnko, istotne sa zjaví dúha. Je to nevšedný úkaz, trvá krátko a dúha je taká pestrofarebná, až je to radosť vidieť. Aj vy cítite tú sviežosť, ktorú dokáže priniesť len jar? Buďte čo najviac na zdravom vzduchu, hrajte sa v prírode a vychutnávajte si každý deň. A ak by sa vám chcelo, smelo mi napíšte, čo počas týchto dní robíte :) Srdečne pozdravuje Ježko Dežko

Hádanky Malý domček so zipsom, mnoho cerúz býva v ňom, pero, guma sú tam tiež. Do školy ho donesieš. (kínčerep) Čosi zvoní, bzučí, cinká, nie mucha, nie konvalinka. Pri sebe ho často máš, komu chceš – hneď zavoláš. (libom) Bez práce sa ťažko hľadajú. Bez nich ti ani chlieb nedajú. Sú kovové, aj papierové, šetri ich na niečo nové. (ezainep)

Dva nože a ostrosť v očiach, tešia sa, keď papier zočia. Rozhryzú aj vlasy, látky, stačí jeden pohyb krátky. (ecinžon) Jedna noha, hustá hlava, vtáčik na ňom občas spáva. Rád pozerám na zeleň, čo nám v lete dáva tieň. (morts) 28

Básnička

O lenivej Líze Žaluje sa Líza Báre, že má v miske mlieko staré a že by si radšej dneska dala pekný kúsok mäska. „Tak si chyť myš,” vraví Bára. „Ach, na to som príliš stará, veď ma bolia oči, kríže, už len z misky jedlo lížem.” Lenivo si Líza leží, sťa pri mori na pobreží, vyškiera sa do slniečka, na jedlo si radšej počká. Bára mlieko vylízala. Necíti sa ešte stará, múrik rezko preskočila, až v podvečer sa vrátila spokojná a najedená, v brušku viacej miesta nemá. Lízu už aj zlosť zožiera, také je vám hladné zviera. A miska je prázdna veru. „Ktože mi dá dnes večeru? Čo by som za mlieko dala! Prečo si ho vylízala?!”


|

pripravila mária vršková |

kamarátenie

Doplňovačka

Úlohy

Doplň správne odpovede. Pospájaj písmenká z vyznačených políčok. Dostaneš tajničku, v ktorej sa ukrýva meno jarného kvietka.

Zisti, aké číslo má parkovacie miesto pod autom!

1. v jeseni fúka studený... __ __ __ __ __ __ 2. malá Elena

__ __ __ __ __ __

3. koľko je 150+150

__ __ __ __ __ __

4. malá Etela

__ __ __ __ __ __

5. muži chytajúci ryby

__ __ __ __ __ __

6. malé nože

__ __ __ __ __ __

Ktoré dva obrázky nemajú pár?

7. pomôcky na štrikovanie __ __ __ __ __ __ 8. žlté, kyslé ovocie

__ __ __ __ __ __

9. ôsmy mesiac v roku

__ __ __ __ __ __

Tajnička znie: __ __ __ __ __ __ __ __ __

Okienko tety Sovy

Zisti, aké číslo patrí namiesto otáznika!

Asi je zbytočné pýtať sa, či máte radi prázdniny. Ale určite máte radi aj školu. Veď sa tam denne stretávate s kamarátmi a okrem učenia iste zažijete aj kopec zábavy. Koľko žiakov je vo vašej triede? A koľko detí máte v celej škole? Teta Sova Sováková nám prezradí zaujímavosť: KTORÁ ŠKOLA JE NAJVÄČŠIA NA SVETE? Najväčšia škola na svete je v Ázii, v štáte India, v meste Lucknow. Škola sa volá City Montessori, bola založená v roku 1959 a vtedy mala iba 5 žiakov. Dnes sa tu však vzdeláva 45-tisíc žiakov vo veku od 3 do 17 rokov. Všetci musia nosiť rovnaké šaty, uniformy. V obrovskej budove je tisíc tried, majú tam 3700 počítačov a o vzdelanie sa stará 2500 učiteľov. Ufff, v takejto škole by som sa určite ľahko stratil ☺

Vyfarbi

29


čím chceš byť? | " &

mária vršková |

Pani vychovávateľka Anna Chcela si byť učiteľkou v materskej škôlke odmalička, alebo si sa pre toto povolanie rozhodla neskôr? Čo ťa priťahovalo k tejto práci? Ešte ako malé dievčatko som sa hrávala na učiteľku, najprv s mojimi bábikami, neskôr s mladšou sestrou a s deťmi z našej ulice. Potajomky som si želala, aby to bolo moje povolanie. Páčilo sa mi to, lebo v škôlke je vždy veselo a striedajú sa tu rôzne aktivity, pri ktorých sa deti niečo naučia, aj zabavia. Chodila si do školy rada? Ktorý predmet si mala najradšej? A potrebuje vychovávateľ nejaké špeciálne vzdelanie? Veľmi rada som chodila do školy. Najviac sa mi páčili predmety – svet vôkol nás, slovenčina, hudobná a výtvarná výchova... všetky, v ktorých som mohla ukázať svoju kreativitu. Po základnej škole som sa zapísala na gymnázium v Báčskom Petrovci. A po ukončení gymnázia som si vybrala Pedagogickú akadémiu v Novom Sade, odbor – vychovávateľ. Takže sa mi podarilo to, čo som vždy chcela. Môže byť učiteľom v škôlke aj muž? Poznáš vôbec takého? Áno, aj muž môže robiť túto prácu. Jedného kolegu máme aj u nás. Medzi deťmi je veľmi obľúbený a mne sa s ním spolupracuje dobre. Ako vyzerá tvoj pracovný deň? Koľko hodín si s deťmi a aké povinnosti ešte máš okrem práce s nimi? Pracujem v škôlke s celodenným pobytom, to znamená, že sa s kolegyňou striedame doobeda aj poobede. Deťom

sa venujem šesť hodín denne. Každý vychovávateľ si musí chystať aktivity pre deti, rekvizity k priamej práci, musí písať triednu knihu, komunikovať s rodičmi a navštevovať rôzne semináre, aby sa zdokonaľoval. Čo ti v práci robí najväčšiu radosť? A naopak, čo je tu najťažšie? Svoju prácu mám veľmi rada. Najväčšiu radosť mám z usmiatych tváričiek. Deti sú úprimné a veľmi zvedavé,

30

každý deň sa im snažím spríjemniť hrami, aktivitami, prechádzkami a odpovedaním na ich otázky, ktorých je vždy mnoho. A čo je najťažšie? Keď tak premýšľam, veruže nič. Aké vlastnosti by mal mať človek, ktorý uvažuje o práci vychovávateľa? V prvom rade lásku k deťom, trpezlivosť, tolerantnosť, komunikatívnosť. Čo robíš, keď majú deti prázdniny? Máš vtedy voľno aj ty? Keď sú prázdniny, máme aj dovolenky. Ale keďže pracujem v škôlke s celodenným pobytom, tak robím aj v lete. Vtedy chodí do škôlky menej detí, najmä tie, ktorých rodičia musia chodiť do práce a deti nemajú s kým ostať doma. Takže sa im snažím spríjemniť aj tie letné dni. V škôlke ráno občas počuť aj plač. Ako to riešiš? Deťom je ťažko rozlúčiť sa s rodičmi, preto sú tu slzy. Tie však veľmi rýchlo uschnú, keď uvidia svojich kamarátov a obľúbené hračky. Ak sa niektoré dieťa nemôže upokojiť, pritúlim si ho k sebe, pohladím, trochu sa porozprávame a je po slzičkách. Povieš nám na záver ešte niečo zaujímavé? Vďaka tejto práci sa mi podarilo urobiť aj niečo mimo škôlky a tiež sa to viaže s deťmi. Súkromne som si otvorila „narodeninový domček” a organizujem tu oslavy detských narodenín. Robievam to najmä cez víkendy a určite je to zaujímavé aj pre deti, aj pre ich rodičov. Svoj detský sen som si splnila asi na sto percent. Treba si len niečo veľmi želať a byť usilovný. Prajem vám, aby sa aj vám splnili vaše sny. Ďakujem za rozhovor. •


na pobavenie I naďalej pokračujeme s odmeňovaním troch vyžrebovaných výhercov, ktorí dostanú odmeny Slovenského vydavateľského centra. Rozlúštenie tajničky zašlite na našu adresu: Slovenské vydavateľské centrum, pre Rovinu, Ul. XIV. VÚSB 4 – 6, 21 470 Báčsky Petrovec.

DOPLŇOVAČKA

ŠKANDINÁVKA V tajničke je názov sviatku 1. mája

VODOROVNE OD HRUBŠEJ ČIARY DO KONCA: 1. zvuk tvorený kmitaním ľudských hlasiviek; 2. zástupy kolóny; 3. moč (lek.); 4. kladná stránka niečoho; 5. azda, hádam; 6. drobný guľatý náboj; 7. povrazy; 8. súrodenec mužského pohlavia. VODOROVNE CEZ CELÚ DOPLŇOVAČKU: 1. ozvena, echo; 2. pevnosti; 3. stavanie pre sliepky; 4. priestor na uloženie tovaru, skladisko 5. ázijský kočovnícky kmeň; 6. krmivo pre ťažný dobytok; 7. divá, neštepená; 8. premena, zvrat. Ak ste správne rozlúštili doplňovačku, v označenom stĺpci ste dostali názov pre združenie robotníkov.

OSEMSMEROVKA Názvy zamestnaní zo súpisu vyhľadajte a prečiarknite v osemsmerovke. Zostane vám šesť neprečiarknutých písmen, ktoré čítané radom tvoria jedno pekné zamestnanie.

Vylúštenie škandinávky číslo 1 – 2 VODOROVNE: Predpona, RU, rodák, ako, deva, váza, von, ev, LV, DT, K, perly, bojko, k, SA, ao, pl, aká, čaro, Mura, sob, Elena, tá, cestopis. Správne znenie tajničky: ... Ako klobás Výhercov žrebovala pracovníčka SVC Katica Matićová a šťastie mali: 1. Eva Kalmárová, Ul. Jánošíkova 80, 26 000 Vojlovica-Pančevo 2. Ján Pánik, Ul. XII. VB č. 8, 26 000 Vojlovica-Pančevo 3. Daniel Gajan, Ul. Oslobođenja 39/13, 26 000 Vojlovica-Pančevo BLAHOŽELÁME.

Enigmatické jednotky Jána Bažíka na tejto strane sú zo Vzletu a Hlasu ľudu.

BÁSNIK CENZOR COLNÍK HÁJNIK INŠPEKTOR INŠTALATÉR

INŽINIER KÚZELNÍK LEKTOR NOVINÁR OBUVNÍK POKLADNÍK

POLICAJT PROFESOR ŠKOLNÍK TESÁR TOKÁR VOJAK 31


pre deti Milé deti, aj tentoraz sme vám pripravili rôznorodé rozptýlenia. Veríme, že nám i naďalej budete pravidelne zasielať vylúštenia našich doplňovačiek. Zároveň nám môžete zasielať i svoje práce alebo návrhy, ktoré radi uverejníme alebo uplatníme. Vopred sa tešíme na spoluprácu. Správne vylúštenie napíšte na pohľadnicu alebo na korešpondenčný lístok a zašlite na našu adresu: Slovenské vydavateľské centrum, pre Rovinu, Ul. XIV. VÚSB 4 – 6, 21 470 Báčsky Petrovec. Trom šťastlivcom zašleme knižné odmeny.

DOPLŇOVAČKA

ŠTVORCOVKA

LABYRINT Belka sa skryla Bobimu, ale by sa chceli aj ďalej spolu hrať a labyrint je taký popletený, že sa Bobi v ňom stále stráca. Pomôžte im!

VODOROVNE A ZVISLE: 1. začiatok pretekov, 2. PRACOVNÍK V DREVÁRSKOM ODBORE, 3. záchvaty dušnosti, záduch, 4. menší rám, 5. krídlo väčšej budovy

PYRAMÍDA POSPÁJAJ ČÍSLA Pospájaj čísla od 1 do 32, dostaneš peknú kresbu.

VODOROVNE OD HRUBŠEJ ČIARY DO KONCA: 1. tekutina, ktorú obsahujú niektoré orgány; 2. riečny ostrov; 3. poradie, zástup; 4. pulz; 5. meno spisovateľa Andrića; 6. čuchový orgán; 7. proces, udalosť; 8. pichľavý výrastok na kláskoch rastlín; 9. nikto; 10. plošné jednotky; 11. duševný otras. VODOROVNE CEZ CELÚ DOPLŇOVAČKU: 1. feudalistické šľachtické sídlo, palác; 2. osídlené miesto, dedina; 3. slávnostný postup, rítus; 4. zahrotená tyč slúžiaca ako zbraň; 5. nerovné, ohnuté; 6. zisk, výťažok; 7. to, čo je objavené, vynález; 8. dobrá vlastnosť, cnosť; 9. zaniknutie; 10. predná časť hlavy (mn.); 11. množstvo nápoja, vypité bez vydýchnutia. Ak ste správne rozlúštili doplňovačku, v označenom stĺpci ste dostali meno a priezvisko nášho insitného maliara; 9. mája si pripomenieme 92 rokov jeho narodenia. Enigmatické jednotky Jána Bažíka na tejto strane sú zo Vzletu a Hlasu ľudu.

32

VODOROVNE: 1. značka pre ampér 2. chemická značka sodíka 3. spojka, nie 4. meno americkej speváčky Turnerovej 5. meno herečky Mančićovej 6. obyvateľ Talianska 7. začali byť, zavládli 8. organizmus s listami a kvetmi 9. narozsýpala 10. JEDNO ZAMESTNANIE, NOVINÁR Správne vylúštenie doplňovačky z minulého čísla je: Ján Kollár. Žreboval pracovník počítačovej úpravy Vladimír Sudický a šťastie mali: 1. Michael Rybár, Savska 14, 22 000 Sriemska Mitrovica 2. Anna Kunčáková, Gen. Vieste 30, 21 469 Pivnica 3. Katarína Kalmárová, Jánošíkova 80, 26 000 Vojlovica-Pančevo BLAHOŽELÁME.

SMIECHOTY Futbalový zápas sa skončil. Malý Miško sa škriabe cez plot. – Ty tam, – volá na neho strážca štadióna, – nevieš vyjsť tadiaľ, kadiaľ si prišiel? – Ale, ujo, veď práve to robím, – odpovedá Miško.

* * * Peter ukazuje Zuzke obrázok. – Tu som bok po boku s gorilou! Zuzka si chvíľu obzerá obrázok, potom zadumane povie: – Ty si ten s klobúkom?


|

"

dipl. vet. med. juraj pálenkáš |

okom odborníka (2)

PRÍČINY CHORÔB

Poruchy zdravia spôsobené nízkou teplotou

Z

hubný účinok nízkej teploty sa zvyšuje vtedy, keď je v chlieve vlhko, prievan a nedostatok čistej podstielky. Prasatá ľahšie odolávajú nízkym teplotám, ak sa nachádzajú v čistom, suchom, slamou vystlanom a pred prievanom chránenom chlieve a ak ich prasnica hreje vlastným telom. Oproti tomu prasatá rýchle podľahnú škodlivému pôsobeniu nízkych teplôt, ak je v ich príbytku vlhko a prievan a ak ich prasnica pri sebe netrpí. Nízke teploty prasatám ohrozujú život priamo a nepriamo. Na nízkych teplotách prasatám sa telesná teplota znižuje, a keď im klesne pod 35 °C, väčšina ich zahynie pre zamrznutie. Okrem toho ak sa počas veľkých mrazov nezohrievajú, stále sa tisnú k prasnici, takže ich táto veľmi ľahko zaľahne, i napriek tomu, že na ne dáva veľký pozor. Na nízkych teplotách prasnica zaľahne prasatá i pre ich nemotornosť, pretože sa pre zimu stanú menej pohyblivé. Nedostatočne pohyblivé prasatá nestačia načas vyhnúť nebezpečenstvu, ktoré im hrozí od zaľahnutia. Často sa stáva aj to, že prasatá odchovávané na nízkej teplote sa snažia zohriať jedno od druhého, a preto sa tisnú na hŕbu, takže sa môžu i podusiť. Ak mrazy neboli také veľké, aby zapríčinili uhynutie prasiec, škodlivý účinok nízkych teplôt sa prejaví iným spôsobom. Ak sa totiž prasatá nachodia v prostredí, v ktorom je nižšia teplota od najvýhodnejšej, trasením tela sa snažia vytvoriť potrebnú teplotu, a pretože pri tomto nastane zvýšené spaľovanie telesnej energie, prasatá chudnú, lebo vznikne nepomer medzi prijatou a strovenou energiou. Aby celková situácia bola ešte horšia, prasatá žijúce v studenom prostredí menej cicajú, slabo si všímajú predštartér, a preto chudnú a slabnú. Okrem spomínaných nepriaznivých vplyvov nízke teploty môžu zapríčiniť celý rad chorôb dýchacích a zažívacích orgánov. V dôsledku prechladnutia môže nastať zápal pľúc, pohrudnice, čriev, obličiek atď. Všetky tieto choroby vážne ohrozujú život prasiec a môžu zapríčiniť i uhynutie. Ako vidno, nízke teploty predstavujú nebezpečenstvo č. 1 pre cicajúce prasatá. Aby sa toto nebezpečenstvo úplne odstránilo alebo aspoň zviedlo na najmenšiu mieru, prasatám načim zabezpečiť priliehavú teplotu prostredia, v ktorom sa nachádzajú. Toto je zvlášť potrebné v zimnom období. Pre pravidelný vývin prasatá v prvý týždeň života potrebujú teplotu pohybujúcu sa okolo 28 °C. Druhý týždeň sa teplota môže znížiť na 25 °C, tretí na 22 °C a neskoršie pod 20 °C. Znižovanie teploty je možné preto, že prasatá postupne nadobúdajú termoregulačnú schopnosť, teda sú vstave udržiavať stálu teplotu vlastného tela. Termoregulačnú schopnosť prasatá nadobúdajú tým skôr, čím je vyššia teplota prostredia, v ktorom sa nachádzajú. Tak napríklad na teplote 28 °C prasatá sú schopné regulovať vlastnú telesnú teplotu už o 24 hodín. Na teplote 18 – 22 °C prasatá túto schopnosť získajú iba o 4 dni. Ak sa teplota v chlieve pohybuje od 10 do 16 °C, termoregulačnú schopnosť získajú len o 6 dní. Na teplote 4 – 12 °C prasatá budú schopné samostatne regulovať vlastnú telesnú teplotu iba o 10 dní. Na nižších teplotách väčšina prasiec zahynie. V súčasnosti sa prasatám potrebná teplota zabezpečuje pomocou infračervených lámp. Pre každodennú prax úplne postačia lampy intenzity 250 W. Takáto lampa sa inštaluje do ohradeného kútka chlieva tak, aby sa prasnica nemohla k nej dostať. Pretože takáto lampa dosť silne hreje, nesmie sa spustiť veľmi nízko, lebo môže prasatá popáliť, a zasa ani

príliš vzdialiť od podlahy, lebo nebude dostatočne hriať. Spočiatku sa výhrevná lampa postaví na asi 40 cm od podlahy, neskoršie, keď prasatá nepotrebujú takú vysokú teplotu, lampa sa zodvihne na asi 60 cm nad prasatá. Pri zohrievaní prasiec elektrickou lampou musia sa podniknúť určité protipožiarne opatrenia. V blízkosti lampy nesmie byť slama, kukuričie alebo handry, elektrický vodič musí byť dobre izolovaný a pod. Prasatá si veľmi rýchle zvyknú spať pod lampou, takže k prasnici idú len vtedy, keď sú hladné. Po nacicaní hneď bežia pod lampu, a tak sa znemožní ich priľahnutie prasnicou. Správne postavená lampa prasatám zabezpečí potrebné teplo i za najtuhších mrazov. Zohrievanie prasiec infračervenou lampou má i tú výhodu, že sa pod ňou môže nachádzať i válovček s predštartérom a nádobka s vodou na pitie. Týmto spôsobom prasatá budú mať zabezpečenú priliehavú teplotu, stravu a mierne teplú vodu. Z vopred spomenutého vyplýva, že zohrievanie prasiec elektrickou lampou počas nízkych vonkajších teplôt má svoje plné zdravotné a ekonomické opodstatnenie, lebo lepšie priberanie na hmotnosti a odchovanie väčšieho počtu zdatných prasiec prinesie omnoho väčšie finančné výsledky od hodnoty strovenej elektrickej energie. Okrem infračervenej lampy prasatám sa potrebná teplota môže zabezpečiť i na iný spôsob. Mnohí naši chovatelia ošípaných v zimnom období prasnicu s prasatami umiestňujú v maštali. Toto je výhodné iba v tom prípade, ak je maštaľ skutočne teplá a ak v nej nie je dusno. V prípade, že sa v maštali nachádza väčší počet kráv, musí sa každodenným vymieňaním podstielky znemožňovať vytváranie väčšieho množstva čpavku (amoniak). To je nevyhnutné preto, lebo vzduch presýtený čpavkom prasatám veľmi škodí, takže často chorľavejú na zápal dýchacích orgánov. Okrem toho hovädzí dobytok spotrebí zo vzduchu značné množstvo kyslíka a zasýti ho kysličníkom uhličitým. Pretože sa počas zimy na maštali dôkladne pozatvárajú všetky okná a dvere a poupchávajú všetky pukliny okolo dvier, kvalita vzduchu veľmi klesne. Z obavy pred veľkou zimou mnohí chovatelia z maštale nevynášajú hnoj i za niekoľko dní, čo veľmi nepriaznivo vplýva na celkovú atmosféru v maštali. Keďže pre svoj rast prasatá potrebujú okrem stravy a tepla i svetlo a vzduch plný kyslíka, v takomto prostredí nerastú tak ako v čistom ovzduší. Keďže prasatá v prvý týždeň potrebujú dosť vysokú teplotu (okolo 28 °C), prvé dni je im i v maštali zima, lebo takáto teplota sa nemôže dosiahnuť ani v najteplejšej maštali. Pre tieto príčiny i v maštali ich treba aspoň prvý týždeň zohrievať infračervenou lampou. Pre všetky spomínané príčiny v zimnom období sa prasatá môžu držať v maštali iba vtedy, ak ona zabezpečuje nevyhnutne potrebné životné podmienky pre zdarný rast. V opačnom prípade je lepšie prasatá nechať v chlieve a zohrievať ich elektrickým ohrievačom. Keď ide o citlivosť na nízke teploty, podobná situácia je i s kurčatami, ktorým zima ešte väčšmi škodí ako prasatám. To preto, lebo i ony v prvý týždeň života nemajú vlastnú termoregulačnú schopnosť. Keďže je v porovnaní s váhou povrch ich tela veľmi veľký, majú veľkú možnosť vydávania teploty, čo je veľmi nebezpečné, ak sú v prostredí s nízkou teplotou. Na nízkych teplotách kurčatá rýchle zahynú, a preto pri odchove kureniec sa musí prihliadať na zabezpečenie primeranej teploty, ktorá by prvý týždeň mala byť okolo 30 °C. Potom sa môže každý týždeň znížiť o 2 °C až po 18 °C. •

33


užitočné

|

" ján tancik |

Fytoplazmy viniča – veľké nebezpečenstvo pre vinohradníctvo

Z

a posledných 50 rokov hospodársky veľmi príznačnými chorobami viniča hroznorodého sú choroby označené ako žltnutie viniča (grapevine yellows, srb. žutila vinove loze), ktoré spôsobujú fytoplazmy. Fytoplazmy sú prokaryotické organizmy, baktérie, menšie od 1 mikrometra. Nemajú bunkovú stenu, ale len bunkovú blanu, a preto nemajú stály tvar. Nedajú sa dopestovať na umelej výžive a rozmnožujú sa jedine v hostiteľských rastlinách a v tele vektorov. Symptómy, ktoré spôsobujú fytoplazmy na rastlinách, sú veľmi podobné symptómom, ktoré zapríčiňujú vírusy, preto sa v minulosti považovali za virózy. V roku 1964 boli zaradené medzi mycoplazmy a v roku 1994 boli pomenované ako fytoplazmy. Identifikácia fytoplaziem je možná iba molekulárnymi metódami. Na základe analýz DNA fytoplazmy sa môžu rozlíšiť jednotlivé skupiny a podskupiny fytoplaziem na viniči, čo vlastne predstavuje jednotlivé druhy fytoplazmy. Najvýznamnejšie fytoplazmózy (choroby spôsobené fytoplazmami) viniča v Európe sú: zlaté žltnutie viniča – Flavescence doreé (FD) – (srb. zlatasto žutilo vinove loze), pôvodcom choroby je fytoplazma pomenovaná ako Candidatus Phytoplasma vitis a stolbur viniča – Bois noir (BN) „čierne drevo” (sr. crvenilo vinove loze) pôvodcom choroby je fytoplazma pomenovaná ako Candidatus Phytoplasma Solani. Výskyt oboch týchto chorôb bol potvrdený v Srbsku. Choroby sa šíria nakazeným sadbovým materiálom a vektormi – prenášačmi. FD prenáša cikáda Scaphoideus titanus a BN cikáda žilnatka vírusonosná, Hyalesthes obsoletus.

prítomné na celej rastline alebo letoraste, kým pri chorobe BN len na jednom letoraste. Pri FD symptómy sa z roka na rok zhoršujú, kým pri BN symtómy sa môžu po roku tratiť a znovu po rokoch prejavovať. Pri FD sa symptómy javia rok po inokulácii rastliny kým pri BN symptómy sa môžu prejaviť až niekoľko rokov po inokulácii. Pri FD podpníky neprejavujú typické symptómy, ale neskôr vädnú, kým pri BN infekcia podpníkov ešte nebola zaznamenaná. Tieto ochorenia spôsobujú všeobecné straty na úrode a výrazne ovplyvňujú kvalitu úrody. Môžu spôsobiť odumieranie rastlín a tým vplývajú aj existenciu vinohradu.

Zlaté žltnutie viniča Choroba zlaté žltnutie viniča – Flavescence doreé bola prvýkrát zaznamenaná v polovici minulého storočia vo Francúzsku a o niekoľko rokov aj v Taliansku. Veľké epidémie tohto ochorenia zapríčinili vážne hospodárske škody. V talianskej vinohradníckej oblasti Venetto bolo zničených 70 % viníc a bola ohrozená produkcia vína na dlhšie obdobie. Preto toto ochorenie bolo zaradené na EPPO A2 listu karanténnych ochorení. Vektorom FD je cikáda Scaphoideus titanus. Je monofágny druh, živí sa vyciciavaním štiav na listoch viniča a na iné rastliny prelietava len z dôvodu skúšobných vpichov. V dôsledku toho sa FD veľmi rýchlo šíri vo vinohrade a preto celý vinohrad môže byť nakazený touto chorobou vo veľmi krátkom čase. Infekcia rastlín pokračuje veľmi rýchlo na susedné rastliny a tiež aj rastliny v susediacich radoch, dáva dojem kruhovitého rozširovania. Bolo zistené, že táto fytoplazma má aj iné hostiteľské rastliny okrem viniča, a to sú plamienok plotný – Clematis vitalba (srb. pavitina) a jelša Alnus spp. Plamienok plotný je veľmi často sa vyskytujúci druh vo vinohradoch alebo v ich blízkosti a môže predstavovať rezervoár tejto fytoplazmy.

Scaphoideus titanus (synonymum S. littoralis Ball.)

Symptómy, ktoré zapríčiňujú tieto dva druhy fytoplazmy, sú veľmi podobné a nedá sa jednoznačne rozlíšiť na základe symptómov, o ktorú chorobu ide. Rozlíšiť sa dajú len molekulárnymi metódami (PCR). Napadnuté rastliny na jar neskôr pučia alebo vôbec nepučia. Najcharakteristickejší symptóm na listoch je zmena farby, u bielych odrôd listy žltnú a majú kovový lesk, kým modré odrody majú sčervenené listy. Pozdĺž hlavnej žilky na liste sa vytvárajú najprv malé škvrny, ktoré sa šíria, a prichádza k zmene farby vedľa hlavného nervu. Okraje listov sú zvinuté smerom dole a nadobúdajú tvar trojuholníka. Listy sú stvrdnuté a krehké, ľahko sa lámu. Súkvetia vädnú a opadávajú, násada strapcov je menšia a nepravidelná. Výhonky napadnutých rastlín sú tenké a gumovité, nedochádza k zdrevnateniu letorastov a tieto letorasty majú predĺženú vegetáciu. Intenzita symptómov sa mení v závislosti od odrody. Predsa sú aj určité rozdiely medzi týmito dvomi chorobami. Na rastlinách nakazených chorobou FD symptómy sú

34

Dospelé jedince sú dlhé 4,5 – 6 mm, samček je menší (4,5 – 5 mm) od samičky (5,2 – 6 mm). Hlava je výrazne trojuholníkového tvaru, bielej farby, pod očami má pomarančovo-žltý pás. Pronotum je z dorzálnej strany biely s dvomi pomarančovožltými pásmi. Predné krídla sú tmavohnedé až pomarančovohnedé s niekoľkými bielymi škvrnami. Zložené krídla trochu presahujú bruško. Na poslednom brušnom článku sa nachádzajú tmavohnedé chĺpky (bodce), ktoré presahujú krídla. Počas vývoja majú 5 larválnych instarov. Prvé tri sú žltobielej farby. Štvrtý a piaty instar majú tmavé škvrny na dorzálnej strane a viditeľné začiatky krídel. Na poslednom článku bruška u všetkých instarov je viditeľná tmavá škvrna. Vajíčko je vretenovitého tvaru, bledožltej farby. V Európe má jednu generáciu do roka. Prezimujú vajíčka pod kôrou dvojročných letorastov. Liahnutie lariev v Srbsku začína polovicou mája a trvá do konca júna. Má 5 instarov. Prvé imága sa objavujú v 3. dekáde júna, v prírode sa vyskytujú do konca septembra.

Stolbur viniča Toto ochorenie sa za posledných 15 rokov intenzívne rozšírilo v mnohých krajinách Európy. Dôvod takéhoto rozšírenia


|

" ján tancik / pripravil ján hlaváč | užitočné

je zvýšenie populačnej hustoty vektora vo vinohradoch, rozšírenie vektorov do nových oblastí a adaptácia na nové hostiteľské rastliny, ktoré sa stávajú prírodnými rezervoármi fytoplazmy. Toto ochorenie má veľa hostiteľských rastlín z rôznych čeľadí aj medzi pestovanými rastlinami, aj medzi burinami. Prenáša viac druhov cikád, no najvýznamnejším druhom je cikáda žilnatka vírusonosná, Hyalesthes obsoletus. Hostiteľskou rastlinou tejto cikády nie je vinič, hostiteľskými rastlinami sú rôzne druhy burín, najmä pupenec roľný a pŕhľava dvojdomá. Tieto buriny tiež môžu byť nakazené stolburom. Cikáda prelietava z nakazených burín na vinič a tu vykonáva takzvané skúšobné vpichy, a tak sa môže nakaziť vinič. Preto sa rastliny nakazené stolburom nachádzajú nepravidelne rozmiestnené v poraste a niekedy aj na veľké vzdialenosti od seba. Šírenie tejto choroby je pomalšie v porovnaní s chorobou FD.

Ochrana Proti týmto ochoreniam neexistuje priama ochrana chemickými prípravkami. Z preventívnych opatrení najvýz-

namnejšie je zabrániť výsadbe infikovaných sadeníc. Nositeľmi fytoplazmy sú podpníky, očká a vrúble. Priame ochranné opatrenia sa zameriavajú proti vektorovi tohto ochorenia – cikáde Scaphoideus titanus. Je viac možností eliminácie tejto cikády. Táto cikáda prezimuje v štádiu vajíčok, nakladených na konci letorastov pod kôrou dvojročného dreva. To umožňuje konce letorastov odstrániť a spáliť. Tiež vajíčka ničia zimné postreky olejovými prípravkami. Najviac využívané sú postreky proti larvám. Postrek treba vykonať v čase výskytu lariev 3. instaru, u nás je to v období od 10. – 20. júna. Po desiatich dňoch treba postrek zopakovať. Tieto opatrenia vplývajú na vektorov obidvoch ochorení, čiže aj na S. titanus, aj na H. obsoletus.

Rýchlená čakanka Aj vám sa stalo, že ste stáli pri pulte so zeleninou, pozerali na čakankové puky a rozmýšľali o tom, že by ste ich možno aj kúpili, ale neviete, ako ich spracovať? Pritom sú vhodné na šaláty, dusenie, môžu sa zapekať či vyprážať. Táto zelenina býva na trhu hlavne v zimných mesiacoch. V Belgicku je národnou zeleninou, obľúbená je aj v Holandsku a Anglicku, kde jej jemné, mierne horkasté puky konzumujú buď surové, alebo tepelne spracované.

Ako sa pestuje? Na rýchlenie je vhodná čakanka obyčajná šalátová (Cichorium inttybus var. filiosum). Je to dvojročná rastlina, ktorá v prvom roku vytvára kužeľovitý koreň s nadzemnou ružicou listov, v druhom roku tvorí asi meter vysokú rozkonárenú stonku s modrými kvetmi. Pestuje sa na rýchlenie pukov so zberom od decembra do marca. Na pôdu a podnebie nemá zvláštne nároky, a preto sa čoraz viac pestuje aj u nás. Vegetačný vývin koreňov trvá asi dvadsaťpäť týždňov.

Od výsevu po zber – Osivo vysievame do starostlivo pripravenej pôdy medzi 5. – 15. májom, do riadkov vzdialených 30 – 40 cm a hĺbky dva až tri centimetre. – Pôdu kypríme a udržujeme bez burín. – O desať až dvanásť dní rastliny začínajú vzchádzať. Ak je potrebné, jednotíme ich na vzdialenosť pätnásť až dvadsať centimetrov. – Na jednom štvorcovom metri vypestujeme dvadsaťpäť až tridsať koreňov, ktoré zberáme od polovice októbra do polovice novembra. – Korene širšie ako 5 cm a užšie ako 3 cm vyradíme, vňať odrežeme asi 2 cm nad vegetačným vrcholom. – Rýchliť ich môžeme hneď po zbere alebo ich uskladníme a rýchlime postupne až do jari. Skladujeme ich uložené vo vrstvách v debničkách s vlhkým pieskom, ktoré dáme do tmavej miestnosti chránenej pred mrazom.

Čas rýchlenia Závisí od teploty prostredia. Pri dostatočnej vlhkosti pučia puky už pri teplote 5 °C a vyvinú sa za sedemdesiat až sto dní. Pri teplote 8 – 12 °C vývin trvá štyridsaťpäť až šesťdesiat dní, pri teplote 18 – 22 °C dvadsaťpäť až tridsaťpäť dní. Počas rýchlenia až po kuchynskú úpravu musia byť puky v tme, pretože na svetle zelenajú a horknú. Rýchlenie vyžaduje dostatočnú zásobu vody. V domácnosti môžeme čakankové puky jednoducho rýchliť buď v nádobách so zeminou, alebo vo vode tak, aby v nej korene boli ponorené do polovice. Ak je v miestnosti svetlo, musíme nádoby prikryť čiernou fóliou alebo inou nádobou. Takýmto spôsobom získame úrodu kužeľovitých, tvrdých vybielených pukov vhodných na konzumáciu. Po zbere úrody môžu korene vytvoriť ďalšie nové výhonky a poskytnúť druhú úrodu menších pukov.

Čakanka a jej účinky –Cení sa nízka kalorická hodnota čakanky a vysoký obsah minerálnych látok. Obsahuje aj horkasté látky, glykozid intybín, ktorý reguluje činnosť zažívacích orgánov, podporuje funkciu pečene, žlčníka, žalúdka, priaznivo ovplyvňuje činnosť krvného systému, tvorbu krvi a jej obeh. Pri stavoch vyčerpanosti prispieva k rýchlemu obnoveniu síl a je dôležitý pre výživu diabetikov.

Kopijovité výhonky čakanky majú bledú farbu, pretože sa pestujú v piesčitej pôde v tme. Vrcholky listov sú sfarbené dožlta; ak sa sfarbujú dozelena, pravdepodobne sú staré. Horkosť pri varení znížime odstránením stredového srdiečka. • 35


zdravie (2)

4 naj prirodzené čističe pečene

V

priebehu času môže vaše telo zadržiavať jedy, ktoré začnú ovplyvňovať jeho procesy, počnúc trávením. Mnoho ľudí verí, že pomocou detoxikačnej diéty sa môžu odstrániť toxíny z tela von. Diéty nazývané aj „čistiace” sú skvelý spôsob, ako sa cítiť lepšie a udržať telo v dobrom zdravotnom stave.

Výhody prirodzeného čistenia pečene Odstránenie toxínov z pečene môže spôsobiť pokles nevoľností, únavy alebo bolesti hlavy. Zlepšuje zažívanie, lymfatický systém. Prírodné čistenie pečene pomáha zmierniť niektoré z príznakov spojených s chronickými chorobami ako je astma, alergie, cukrovka, depresie, aj vysoký cholesterol. Zbavením sa toxínov v tele pomáhate distribuovať živiny po celom tele efektívnejšie. Telo sa zbaví starých krvných buniek a začne udržiavať zdravú hladinu cukru v krvi. Fyzická očista iba prírodnými potravinami a nápojmi, skôr než liekmi, zabezpečí pečeni iba prirodzené látky, ktoré nezostanú v tele. Ak chcete podstúpiť radikálnu detoxikáciu, poraďte sa so svojím lekárom skôr, ako začnete s očistou. Bude to totiž znamenať významnú zmenu vášho jedálneho lístka. Existuje celý rad prírodných liečiv. V prvom rade zabudnite na kávu, alkohol a cigarety. Môže to byť veľmi prospešné pre pečeň.

Pridajte ľanové semienko do jedálneho lístka Ľanové semienko má výborné antioxidačné vlastnosti, ktoré môžu pomôcť zbaviť sa prebytočných toxínov. Dajte si ľanové semienko do vody každú noc pred spaním.

– reštaurácia – denné menu – izby – prednášky

Pite citrónovú šťavu Citrónová šťava môže pomôcť vášmu žalúdku stráviť jedlo dôkladnejšie a vyplavuje nežiaduce toxíny z krvného obehu. Ako vedľajší účinok podporuje pečeň pri odfiltrovaní toxínov. Citrónová šťava má tiež skvelé antioxidačné vlastnosti vďaka svojmu obsahu vitamínu C. Navyše citrónová šťava je užitočná pri prevencii a zbavovaní sa žlčových kameňov.

Konzumujte pestrec mariánsky Medzi jeho mnohé výhody patrí schopnosť chrániť pečeňové bunky a zároveň podporuje ich rast a zabraňuje oxidácii. Pestrec mariánsky sa používal už pred sto rokmi na liečbu chronických ochorení pečene.

Pite ovocné a zeleninové šťavy Pitie ovocných a zeleninových štiav vám dodá energiu a živiny, ktoré potrebujete, bez toho, aby vám vytvárali nežiaduce zažívacie ťažkosti. Obmedzte jedlá, ktoré obsahujú cholesterol. Znížte na minimum počet zjedených vajec. Pečeni veľmi prospieva cesnak, chren a jablká. Výborne ju lieči aj panenský olivový olej. Mäso jedzte len ľahké ako sú ryby, či kura. Pite čaje a odvary z bylín. (zdroj: internet)

SUR

ROVINA Ul. Ruda Hrubíka 9 Báčsky Petrovec Tel.: 021/780-429

z gastronómie

Spolok Aroma predsedníčka Jasna Podkonjaková www.nacionalnakuca-aroma.net 36

Vitajte u nás!


|

" pripravila mária lučetincová | receptáreň

Pripravujeme čakankové puky Roštenka s čakankou

Na jemné kúsky pokrájanú čakanku zmiešame s ostatnými prísadami a dobre premiešame.

4 roštenky, soľ, čierne korenie, ďumbier, olej, 4 menšie čakankové puky, 4 plátky šunky alebo mäkkej salámy, 4 plátky syra, 8 rajčiakov, 50 g masla, múka a petržlenová vňať. Roštenky opečieme na oleji, okoreníme a osolíme, čakanku uvaríme v slanej vode. Na roštenky položíme čakanku, plátky šunky a syra a rajčiaky rozkrojené na polovice. Prudko zapečieme v rúre. Prelejeme šťavou, ktorú sme pripravili z oleja po roštenkách a z múky, zriedime vodou a povaríme. Posypeme petržlenovou vňaťou a podávame so zemiakmi.

6 pukov čakanky, 60 g masla, 0,2 l smotany, 2 vajcia, lyžica múky, 50 g syra, petržlenová vňať, soľ a čierne korenie. Čakanku pokrájame na 1,5 cm široké pásiky a naukladáme do ohňovzdornej misky vytretej maslom. Zalejeme smotanou rozšľahanou s vajcami, múkou, korením, soľou a petržlenovou vňaťou. Vložíme do rúry a pred dopečením posypeme strúhaným syrom.

Miešaný šalát

Plnená čakanka

4 čakankové puky, 2 uvarené vajcia, 50 g salámy, 1 sterilizovaná uhorka, malá cibuľa, soľ, čierne korenie a 3 lyžice majonézy. Očistenú čakanku nakrájame na rezance, vajce nasekáme, salámu, cibuľu a uhorku pokrájame nadrobno. Všetko zmiešame s majonézou a ochutíme.

4 čakankové puky, 4 plátky anglickej slaniny, 250 g plnky (mleté bravčové mäso a klobása), 1 cibuľa, čerstvý tymian, olej, soľ a korenie. Cibuľu najemno nakrájame a osmažíme na oleji. Pridáme pomleté mäso s klobásou ochutené korením a soľou a chvíľu podusíme. Umyté puky rozkrojíme po dĺžke a srdiečka vyberieme. Na jednu polovičku čakanky dáme plnku a druhou polovičkou ju prikryjeme. Omotáme plátkom slaniny a vložíme do vymasteného pekáča. Osolíme, pokoreníme, posypeme nasekaným tymianom a pečieme v rúre asi 45 minút. •

Čakankový šalát 4 čakankové puky, 2 lyžice pažítky, lyžica oleja, citrónová šťava, soľ, čierne korenie a cukor.

Zapečená čakanka

Dobré rady do kuchyne – Zvädnutá petržlenová vňať bude opäť svieža, ak ju poukladáte na tanier, pokropíte studenou vodou a necháte prikrytú tanierom niekoľko hodín. – Viete, že: ... energiu vám dodá nápoj z rozmixovaných banánov, jahôd a medu? ... zdravou pochúťkou je sušené ovocie? Ukojí chuť na sladké a nezníži hladinu cukru v krvi. ... bylinkové čaje sú výborné na povzbudenie látkovej výmeny? – Aby ovocie pri pečení ovocného koláča nekleslo na spodok cesta, obaľte ho v hladkej múke, potom uložte na cesto. – Pri pečení koláčov môžete mleté orechy nahradiť strúhankou osmaženou na masle. – Pri varení lekváru alebo pretlaku sa nebude vytvárať pena, ak vnútro hrnca vytriete glycerínom. – Ak vám drevné uhlie zhasína, posypte ho hŕstkou soli. – Mäso z hydiny bude šťavnatejšie, ako ho pred pečením pokvapkáte citrónovou šťavou. – Skôr než začnete mäso krájať, vždy si všimnite, ako smerujú vlákna. Krájajte ich naprieč, čím narušíte dlhé vlákna a mäso sa bude lepšie jesť. – Chcete postrúhať mäkký syr? Vložte ho na pol hodiny do mrazničky a strúhadlo jemne potrite olivovým olejom. Takto sa vyhnete problému s upchanými dierkami. – Syr vraj pri vyprážaní nevytečie, ak ho vopred vložíte na chvíľu do chladničky. – Ak nechcete, aby vám syr vysychal, vložte ho do plastovej nádoby a pridajte dve kocky cukru. – Ak pri zaváraní prepichnete uhorky niekoľkokrát špáradlom alebo hrubou ihlou, nezostanú vo vnútri duté. – Ak chcete, aby mala káva lahodnejšiu chuť, pridajte do nej trochu vanilkového cukru. – Múku na zahustenie pokrmov trochu prisoľte, nebudú sa vytvárať hrudky.

– Ak chcete, aby zostal špenát zelený, musíte ho variť neprikrytý a tesne pre podávaním. – Aby sa zemiaky v šupe nerozvarili, pridáme do vody lyžičku soli. – Aby sa sypké zemiaky nerozvarili, pridajte k nim počas varenia trochu octu. – Nové zemiaky sa ľahko čistia, keď ich najprv namočíme do slanej vody. – Na pudingu nezostane po uvarení hrubá koža, ak ešte na horúci nasypete práškový cukor, pri chladnutí zostane povrch mäkký a krémový. – Ak varíte cestoviny, potrite hranu pokrievky dookola maslom. Voda zaručene nevykypí. – Do chladničky citróny rozhodne nedávajte, pretože v nej strácajú vôňu a vysýchajú. Prospeje im chladnejšie a dobre vetrané miesto. – Ak chcete z citróna ľahko vytlačiť šťavu, pogúľajte ho najskôr po stole. – Ak chcete, aby šampiňóny zostali biele, pokvapkajte ich citrónom. – Rozrezaný citrón uchováme tak, že ho reznou plochou položíme na tanierik a dáme do chladničky. – Aby sa medzi potravinami nenasťahovali mravce, vložte medzi ne pokrájaný citrón. – Chuť polievky zjemníte, ak do nej pred servírovaním pridáte kúsok masla a petržlenovej vňate. – Ak potrebujete rýchlo očistiť veľké množstvo cesnaku, namočte ho pred ošúpaním na chvíľu do horúcej vody. – Ak chcete, aby malo mäso cibuľovú príchuť, stačí cibuľu pokrájať na malé kúsky a pretlačiť v lise na cesnak. Cibuľa pustí veľa šťavy a pokrm bude chutný a aromatický. – Ak vám zelenina zvädla, namočte ju do studenej vody a pridajte niekoľko kvapiek octu. Zelenú petržlenovú vňať si zasa uchovajte tak, že ju nadrobno posekáte, vložíte do pohára a premiešate so soľou v pomere 1 : 4. •

37


|

" pripravil ján hlaváč | gastro

Zemiaky s rukolovým pestom Vydáva: Slovenské vydavateľské centrum v Báčskom Petrovci / Riaditeľ SVC: Vladimír Valentík / Šéfredaktor: Ján Hlaváč / Členovia redakcie: Viera Benková, Annamária Boldocká Grbićová, Anna Dudášová, Michal Ďurovka, Alena Kulíková, Michal Gombár, Anna Legíňová, Marína Listmajerová, Ružena Kraticová, Aneta Lomenová, Vladislava Havranová, Mária Lučetincová, Dipl. vet. Juraj Pálenkáš, Mária Vršková / Jazyková úprava: Zuzana Medveďová-Koruniaková / Korigovala: Zuzana Sudická / Technická úprava: Ján Hlaváč / Počítačová úprava: Vladimír Sudický / Návrh hlavičky: Martin a Karl Kizúrovci / Manažér reklamno-inzerčného oddelenia & distribúcia: Andrej Meleg, mobtel: 064 4 184 359 / Objednávky na predplatné: email: svcentrum@stcable.rs; Slovenský magazín Rovina, Slovenské vydavateľské centrum, Ul. XIV. VÚSB 4 – 6, 21 470 Báčsky Petrovec / Tlačí: HL PRINT, Báčsky Petrovec / Periodicita: mesačník / Cena: 100 din / Adresa redakcie: Ul. XIV. VÚSB 4 – 6, 21 470 Báčsky Petrovec / Tel./fax: (021) 780-159 / www.svcentrum.com / e-mail: s v c e n trum@stcable.rs / Číslo účtu v Banca Intesa: 160931760-45 / Magazín vychádza s finančnou podporou Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí, Bratislava, Slovenská republika; Pokrajinského sekretariátu pre kultúru Nový Sad, Srbsko a Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny v Srbsku, Nový Sad / Nevyužité rukopisy a fotografie sa nevracajú. CIP – Katalogizacija u publikaciji, Narodna biblioteka Srbije, Beograd 323.15 (497.113) ISSN 0354-8929 98 = Rovina COBISS.SR-ID 17620482

Na titulnej strane: Daniela Đukićová. Foto: Ján Valo.

38

80 g najemno postrúhaného tvrdého syra, soľ, čierne mleté korenie, 700 g zemiakov, 1 strúčik cesnaku, 2 PL olivového oleja, 1 ČL soli, stonky rozmarínu, 100 g rukoly, zväzok petržlenovej vňate, 3 strúčiky cesnaku, 50 g lúpaných mandlí a 125 ml olivového oleja. Očistené zemiaky prekrojíme pozdĺžne na polovicu a oblú časť na viacerých miestach narežeme. Narezanou plochou poukladáme zemiaky na plech vyložený papierom na pečenie. Strúčik cesnaku prelisujeme, zmiešame so soľou a olivovým olejom. Zemiaky potrieme cesnakovo-olejovou zmesou, posypeme čiernym mletým korením a rozmarínom. Pečieme 25 minút pri teplote 180 – 200 stupňov. Rukolu a petržlenovú vňať umyjeme, skrojíme hrubé stonky a vysušíme kuchynskou utierkou. Ošúpané strúčiky cesnaku, rukolu, petržlenovú vňať a mandle rozmixujeme s olejom. Primiešame postrúhaný syr, dochutíme soľou a čiernym korením. Podávame spolu so zemiakmi. •

Vajíčkový nárez v syrovom obale 300 g tvrdého syra, v celku nasekaná petržlenová vňať, sedem vajíčok uvarených natvrdo, soľ, mleté čierne korenie, 0,2 l ochutenej majonézy, 60 g červenej papriky, 60 g dusenej šunky, 15 g želatiny a žerucha (medvedí cesnak). Tvrdý syr zabalíme do mikroténového vrecúška a dáme ho variť do vody približne na 25 až 30 minút. Po uvarení syr z vody vyberieme a vrecúško odstránime. Syr preložíme na pracovnú dosku, posypeme nasekanou petržlenovou vňaťou a valčekom medzi dvoma fóliami rozvaľkáme. Podlhovastú formu vystelieme potravinárskou fóliou. Dno i boky formy vyložíme rozvaľkaným syrom, pričom časť syra si odložíme. Naplníme plnkou, prikryjeme zvyšnou časťou rozvaľkaného syra, mierne stlačíme a odložíme na niekoľko hodín do chladničky. Po stuhnutí opatrne vyklopíme a fóliu stiahneme. Krájame na kúsky, ktoré posypeme žeruchou. Plnka: Červenú papriku povaríme v posolenej vode. Natvrdo uvarené vajcia nadrobno pokrájame spolu s vychladnutou červenou paprikou a dusenou šunkou. Ochutíme soľou, mletým čiernym korením a majonézou. Pridáme želatínu pripravenú podľa návodu a premiešame.

Zapečené údené mäso v lupienkoch 800 g údeného mäsa, päť celých strúčikov cesnaku, bobkový list, jedno celé nové korenie (jemne štipľavá chuť, vôňa klinčeka, škorice, muškátového orecha a čierneho korenia), šesť celých čiernych korení, tri až štyri kusy hriankového chleba, dve vajcia, 80 g mandľových lupienkov, soľ, mleté čierne korenie a mlieko. Údené mäso dáme variť do vody spolu s olúpanými strúčikmi cesnaku, bobkovým listom, celým novým korením a celým čiernym korením. Po uvarení mäso vyberieme a necháme vychladnúť. Potom ho preložíme na plech pokrytý papierom na pečenie a na vrchnú časť mäsa dáme plnku. Posypeme zostávajúcimi mandľovými lupienkami, vložíme do vyhriatej rúry a pri miernej teplote necháme zapiecť. Zapečené mäso pokrájame na kúsky. Podávame so zemiakovým pyré a ozdobíme nakrájanou červenou paprikou. Plnka: Hriankový chlieb pokrájame na malé kocky, ktoré opečieme na suchej panvici. Po opečení ich pokropíme mliekom a necháme chvíľu odstáť. Pridáme vajcia, soľ, mleté čierne korenie a polovičnú časť mandľových lupienkov. Premiešame a na 10 minút odložíme na chladné miesto. •


|

Takto Stanišićovci na svojom svojich vítajú

" svetluša hlaváčová / — ján hlaváč | foto-sen

Borisove kolesá

PRIESTOR NA ZASTAVENIE SA V SEMBÉRII

V dedinke – nezábudke K

de bolo, tam bolo, ako v tej knihe, predsa bola raz jedna rozprávka. Neuveriteľne neskutočná, ale dostatočne skutočná, aby sme si boli istí, že to nie je sen. Za jednou horou a troma riekami a v jednej z niekdajších republík nášho bývalého štátu už trinásty rok sa okolo piatich jazierok rozprestiera etno-dedinka, ktorá nesie meno svojho tvorcu, staviteľa a majiteľa. Keby sme takto vedení rozprávkovou niťou pokračovali aj ďalej, dostali by sme sa aj do stredoveku, lebo pôvod jednotlivých stavieb v tomto areáli ťahá korene až do toho obdobia. Teda indície nás už celkom dostali k etno-dedinke Stanišići v Bosne, kde sa na treťom kilometri od štátnych hraníc so Srbskom rozrastá tento jedinečný komplex. Majiteľ Boris Stanišić tu žije so svojou Zátišie pred hotelom Ras a reštauráciou Sankt Petersburg početnou rodinou, ktorú okrem manželky Sane tvoria ešte piati synovia a jediná dcérka. Štyria dospe- chcú dvadsaťštyri hodín sledovať svoje okolie. Svojho káčera lí synovia sú zamestnaní v tomto rodinnom podniku a čo sa Srećka s kačkami, biele i čierne labute, sliepočky, ktoré sú týka samej práce, vôbec to nemajú na ružiach ustlané. Aj odolné aj mínusom. Okoloidúci by povedali – jedinečné reakeď ide o rodinu milionára, prví vstávajú a neskoro v noci idú lity, aké nenájdete inde na svete. Nám sa zdá, že Boris má na odpočinok. Bez výsad, ako ešte sto zamestnancov v tejto po prechádzke vedľa pôvodných dvestoročných domcov (ktoré sem z bosnianskych dediniek sám sťahoval a potom oáze vystrihnutnej z času a priestoru... Stanišićovci na svojom celkom jednoduchom dlhom ob- znovu montoval) aj šuchotu vodných mlynov a s úžasným dĺžnikovitom domci vôbec nemajú záclony. Vraj preto, lebo pohľadom na kostol, hotely Ras a Pirg – srdce naplnené. Ale nie. Prezradil, že jeho srdce je plné iba pri pohľade na svoje deti. Vôbec sa netají, že by ich bolo dokonca aj desať, keby nebolo tej nešťastnej vojny. Hovoriť teda o etno-dedinke jednoducho nie je možné, aby sa nesledovala aj rodinná črta majiteľa Borisa. Toľko je tam tej krásy a originality zdobiacej hotely, mostíky, reštaurácie, arénu, ešte i Noeho koráb, ba dokonca i samotné názvy objektov, že si pomyslíte – aký to len mohol byť architekt, ktorý domyslel toľko súladu, unikátnych uhlov pohľadu, meniacich sa s každým vaším ďalším krokom? A odpoveď je celkom jednoduchá: žiaden! Za všetkým je fantázia opäť len toho istého Borisa Stanišića, ktorý si toto mesto proste vysníval a projektoval ho vlastnou obrazotvornosťou a vlastnými prstami. Dvere má dokorán otvorené pre ľudí z celej zemegule a ani vstupné nevyberá (?)... Človek sa tu na tvári miesta prichádza zoznamovať s definíciou šťastia, aby Noemov koráb pri zastávke Podlugovi potom o nej ešte dlho, dlho premýšľal... •


páči sa nám, páči... | " svetluša hlaváčová / — andrej meleg |

Spev ako krájanie chleba V

Šíde 9. apríla 2016 v Slovenskom kultúrno-umeleckom spolku Jednota bol nevšedný večierok: prvý ročník detského festivalu slovenských ľudových piesní Keď si ja zaspievam. Zúčastnilo sa ho dvadsaťštyri mladučkých interpretov vo veku sedem až pätnásť rokov z celého Sriemu a blízkeho Chorvátska: Iloka, Radoša, Bingule, Ľuby, Erdevíka, Starej Pazovy, Boľoviec, Lugu a Šídu. Sprevádzal ich početný detský orchestrík Komorného zboru Zvony a Základnej školy Jána Kollára zo Selenče pod vedením PaedDr. Juraja Súdiho. Hostí privítala predsedníčka SKUS Jednota v Šíde Blaženka Dierčanová a festival otvorila predsedníčka Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny Anna Tomanová-Makanová. Pred začiatkom tohto podujatia slávnostne odhalili pamätnú tabuľu o ukončení prác na

rekonštrukcii budovy SKUS Jednota v Šíde, ktorú v predchádzajúcich rokoch podporili Miestne spoločenstvo Šíd, vláda APV, NRSNM a Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí. Festival v Šíde, toto mimoriadne vzácne podujatie pre náš Sriem, bol zároveň príležitosťou na to, aby sa tesne pred jeho uskutočnením, stretli i predstavitelia slovenských kultúrno-umeleckých spolkov a združení z územia Šídskej obce: Erdevíka – Ondrej Berédi a Ruženka Ďuríková, Bingule – Milko Horvát, Ľuby – Monika Považanová a Šídu – Blaženka Dierčanová s predsedom Výboru pre kultúru NRSNM Jánom Slávikom, riaditeľkou Ústavu pre kultúru vojvodinských Slovákov Annou Chrťanovou-Leskovac a koordinátorkou VPK NRSNM Svetlušou Hlaváčovou. Na zastávke tejto pracovnej skupiny Výboru pre kultúru sa zmapovala súčasná situácia v ochotníctve a odznelo i hodne tvorivých dialógov. V čase, keď nás je tu čoraz menej, či už následkom bieleho moru, asimilácie a aj zvýšeného migračného procesu – takmer húfneho odchodu celých našich rodín za skyvou chleba do zahraničia, zvlášť z menších a odľahlejších prostredí, toto hudobné sústredenie zaiskrilo nádejou, že ešte nie je všetko stratené. Šíďania svojím skvelým príkladom – afirmatívnou ideou a dobrou organizáciou festivalu – dosiahli kladný výsledok. Priložili vzácny kamienok k zachovaniu našej najzelenšej vetvy na priestoroch mimo krajiny nášho pôvodu. •


Rovina 2016 03 04