V jeden obyčajný deň v Hornom Zapadákove nezostalo po Základnej škole Blažeja Blaženého ani stopy. Čo sa vlastne stalo? Kde je? Prečo nie je na svojom zvyčajnom mieste? To sú otázky, ktoré víria v hlavách žiakom, učiteľom, riaditeľovi, ba dokonca i ministrovi školstva Vlastimilovi Kockatému.
Celá krajina zúfalo hľadá stratenú školu na čele s detektívom Aladárom Snorivým. Podarí sa im odhaliť toto nevídané školské tajomstvo?
Volám sa Sofia.
Moje meno je vraj vznešené, lebo v gréčtine znamená múdrosť.
Ách, že múdrosť!
Keď počujem slovo múdrosť, zježia sa mi všetky chlpy na tele.
Dokelu, naši mi teda mohli vybrať aj lepšie meno. Napríklad Nela, Irena, Dorota alebo
Hermína, ba aj Filoména a Uršuľa by som vďačne prijala... len nie Sofia. Pomóc!
Ja a múdrosť?
Zlý sen. Prečo? No veď čítajte ďalej.
Verím, že budete z tohto príbehu, no viete čo? O trochu múdrejší.
RANNÁ VSTÁVAČKA
Bol utorok ráno. Ako každý iný deň v týždni. Poznáte to. Ranná vstávačka. Mamina prišla, opatrne otvorila dvere, odostrela žalúzie a milo nám húdla: „Bystrík, Sofinka, vstávajte! Škola čaká! Šup-šup, prezliecť sa, umyť sa, najesť sa a ideme.“
„Zase? Veď sme tam boli včera. To nestačí?“ zaprotestoval brat. Ja som sa zrazu srdcervúco rozplakala.
„Dcérka, čo ti je? Si chorá?“ chytila mi mama čelo.
„Ja dnes do školy nejdem. Veľmi sa bojím.“
„A čoho? Pokiaľ viem, tak dnes žiadnu písomku nepíšete.“
„Ale čo ak áno? Mami, nikam nejdem. Škola je hrozná,“ a plakala som ďalej.
„Sofinka, prosím, idem do práce. Už teraz nestíham.“
Aj napriek tomu, že sa veľmi ponáhľala, sadla si pokojne ku mne na posteľ a objala ma.
„Dnes bude v škole určite fajn. Počuješ? Veď si sa učila. Aj úlohy máš predsa urobené.“
„Nie, nebude, mami.“
ŠOK
Dorazili sme skoro až ku škole. Museli sme zastaviť. Ľudia a autá nám zahatali cestu.
„Decká, vidíte to? Vlastne, nevidíte to?“
„Mami, čo vidíme alebo nevidíme?“
„Pred seba sa pozrite! Tam!“ ukázala šokovaná mama na školu. Vlastne na prázdno, kde kedysi stála. Až vtedy sme si uvedomili, že tu niečo nesedí.
„Mami, dobre vidíš, že nič nevidíš,“ pridal sa zachmúrený braško.
„Doparoma, kde je naša škola?“
Doširoka som roztvorila svoje zalepené oči a hľadela som ako vyoraná myš.
„Pozor! Ustúpte!“ volali okoloidúci. Radšej sme zostúpili z bicyklov a predrali sme sa dopredu, aby sme uvideli na vlastné oči tú skazu.
„Škola je fuč!“ ticho vyhlásila ohromená mama. Pred nami ležala obrovitánska jama. Bez školy.
„Kam, prepánajána, zmizla? Neviete?“ márne sme sa vyzvedali od šokovaných okolostojacich. Ľudia sa nahlas rozprávali, iní telefonovali, natáčali videá a fotili. Nikto netušil, čo sa mohlo stať.
„Vážení, prosím, odíďte okamžite domov! Dnes vyučovanie nebude,“ volal z plného hrdla pán riaditeľ Ambróz Náročný.
„Ustúpte dozadu, občania! Do odvolania zostanete doma! Všetko sa dozviete školským mailom alebo v miestnom rozhlase,“ oznamoval dáky policajt.
Na miesto dorazili i hasiči. Snažili sa prekričať veľký dav ľudí: „Hrozí tu veľké nebezpečenstvo! Rozíďte sa! Počujete?“
Neverila som vlastným ušiam. „Nebudeme sa učiť. Nebudeme sa učiť! Mne sa asi sníva. Parádička!“ rozprávala som sama sebe.
Rodičia smútili a deti výskali od radosti.
TRINÁSTA KOMNATA
Policajné komando opatrne vkĺzlo do vnútra stratenej školy cez poklop na streche. Na konci zástupu bezpečne vošiel detektív Aladár Snorivý a minister školstva Vlastimil Kockatý. V škole bolo vskutku živo. Zvieratami sa to tam naozaj hemžilo. Do školy chodili zjavne veľmi rady. Vtáci na chodbách trilkovali ako na hodine hudobnej výchovy. Zajace, veverice a srnky splašene pobehovali ako na hodine telesnej výchovy. Výtvarná výchova sa diala na podlahe. Ako na veľkom plátne tu boli odtlačené odtlačky lesných zvieratiek – ježka, myšky, veveričky, hada, slimáka, ba i rysa. Zvieratá vydávali rôzne zvuky – bolo počuť hlásky a slabiky, ako keď prváci slabikujú na hodine čítania: Á, mé, baú, é, bú, ííí... Ako keby na celej škole prebiehala hodina prvouky, biológie a prírodovedy zároveň. A hodina matematiky? Tú mal práve minister, lebo tie živé stvorenia nevedel ani zrátať. Pavúky, roháče, lienky, bystrušky ba aj motýle si tu našli bezpečný domov.
„Taká škoda, taká galiba, taká katastrofa, nemôžem sa na to pozerať,“ opakoval dookola udivený minister a zatváral si oči pred tou spúšťou.
„Hľadajte, páni, či tu niečo alebo niekoho nenájdeme, kto zapríčinil túto skazu!“ zavelil detektív.
A tak policajné komando prehľadávalo. Vtrhli do každej triedy, kabinetu, ba i do záchodov. Popri tom volali:
„Je tu niekto? Ak áno, vzdajte sa! Hore ruky! Ste v obkľúčení!“
Splašené zvieratá pobehovali a vyskakovali von z okien... Ale nič zvláštne nenašli. Po hodnej chvíli sa zastavili pred poslednou trinástou komnatou. Na dverách bolo napísané RIADITEĽŇA .
„Je zamknutá! Poďte všetci sem! Vyvaľte dvere! Okamžite!“ zareval vedúci komanda a hneď sa k nemu všetci nahrnuli. Dvaja muži sa rozbehli a nárazom ich mocných tiel sa dvere razom rozleteli ako domček z karát. Dnu bolo tma. Vstúpili opatrne dovnútra. Dvere sa z ničoho nič poskladali, opravili a zamkli. Všetci ostali stáť ako obarení. Vydesený minister Kockatý zadal hlasný rozkaz: „Chlapi, zažnite! Nič nevidím!“
„A otvorte dvere!“ volal detektív Snorivý. Žiaľ, svetlo nefungovalo a dvere otvoriť tiež nedokázali. Darmo do nich udierali. Držali, ako keby boli zo železa. Zrazu svetlo. Bola to stolová lampa. Za pracovným stolom pána riaditeľa Ambróza Náročného sedelo dáke čudo. Na jeho stole s preloženou nohou ďalšie a za nimi
stáli so založenými rukami na prsiach ďalšie dve zvláštne stvory.
„Vitajte, vzácni páni, v našom kráľovstve. Moje ctené meno je Strachátor – vládca všetkých škôl,“ predstavil sa tvor sediaci na stoličke. Šedivé vlasy mu stáli dupkom. Bol vráskavý, mal obrovské oči a na nose mal veľké dioptrické okuliare. Oblečený mal čierny oblek, čiernu košeľu a čiernu kravatu. Buchol rukou o stôl, že až podskočil. Všetci hneď o krok odstúpili. Pokračovalo sa v predstavovaní:
„Moje meno je Testomor.“ Tento čudák bol oblečený akoby v bielom kimone. Bol holohlavý a mal veľké uši. Na kimone mal samé otázniky a písmená A, B a C ako v teste. Postavil sa a urobil pár bojových chmatov. Len to tak vo vzduchu zasvišťalo. Zasa všetci o krok odstúpili.
„A toto je náš kamoš Diktoš a obávaná Úlohora,“
slušne predstavil spoločníkov Strachátor.
Diktoš vyzeral ako vzpierač. Na hlave mal dlhý vrkoč a veľké pery. Oblečené mal len tmavomodré lesklé trenírky a na nich hrubý pás.
Posledná stvora Úlohora bola robustná tučná žena. Mala na sebe dlhé šaty s čiernymi pásikmi. Akoby to boli linajky v zošite na úlohy. Na nich plno vreciek. V nich perá a ceruzy. Mastné tmavé strapaté vlasy jej padali na plecia.
Aj oni sa predviedli. Diktoš chytil roztraseného detektíva jednou rukou a zodvihol ho do výšky. Úlohora vybrala z vrecka pero a zastrúhanú ceruzu. Preleteli popri ministrovej hlave a zapichli sa do obrazu prezidentky.
Komando zase ustúpilo o dva kroky dozadu. Jakživ nevideli také čudá. Možno len v rozprávke. Ale toto predsa nebola rozprávka, ale skutočnosť.
Čoho alebo koho sa ty v škole bojíš? oho alebo koho sa ty v škole bojíš?
Čo alebo kto ti pomáha prekonať strach? o alebo kto ti pomáha prekona
