Ja to všetko zvládnem

Page 1


Ja to všetko zvládnem

Mladé letá

Ta k t o s a t o Takto sa to Z A Č A L O ZA ALO . . .

...

Keď som bol malý a bolo to už veľmi, veľmi dávno, vždy som tvrdil, že ja do školy chodiť nebudem. Nechcel som chodiť ani do materskej školy, ale mama povedala, že musím, lebo inak ma zoberie sociálka. Vôbec netuším, čo to presne znamená, ale vždy, keď som nepočúval mamu a ona nevedela, ako ma k niečomu prinútiť, vyhrážala sa mi sociálkou.

Teraz som už veľký. Som druhák, mám sedem rokov a pár mesiacov a viem, že mama mala síce pravdu, pretože sociálka naozaj existuje, ale pani učiteľka mi povedala, že som veľmi dobrý chlapec na to, aby si ma vzali. Ja s ňou v podstate súhlasím. Som taký normálny chlapec, ktorý sem-tam síce urobí nejakú hlúposť, ale nič, čo by neurobil spolužiak Emilko alebo Karolko z vedľajšej triedy.

Už je to raz tak, sme chlapci. Chlapci sú od prírody preto chlapcami, aby bolo na tom svete mamám a pani učiteľkám veselšie. Viete si predstaviť, aká je to nuda, keď na všetko pritakávate? Je to hrozná nuda, keď pani učiteľky poprosia dievčatá z našej triedy, aby zapli svetlo, aby zotreli tabuľu, aby boli ticho, a tie dievčatá to naozaj aj urobia. Vždy v tých laviciach sedia vystreté, ako keby mali vzadu o chrbty pripevnené pravítka. Minule som sa radšej pozrel na Táňu, či je fakt taká vystretá, či ju to len nepodopiera za ňou sediaca Milka. Ona bola naozaj vystretá. Potom som sa na to pýtal môjho kamaráta Ferka a ten povedal, že Táňa chodí na gymnastiku. To preto bude taká vyrovnaná.

Č i ž e , v r á ť m e s a k p o d s t a t n é m u . iže, vrá me sa k podstatnému. My chlapci sa aj pobijeme, aj sem-tam padne nepekné slovo, ktoré sme počuli doma u otca, keď pozeral futbal. My chalani by sme si ani neumývali ruky po záchode, ak by na tom netrvala pani vychovávateľka. Veď sme si ráno pred odchodom do školy umyli zuby a pri tom aj ruky.

My chlapci nie sme najčistotnejší, to je síce pravda, ale sme za to silní. Ja asi až taký silný

nie som, pretože nevládzem uniesť toľko tašiek naraz ako môj otec a starší brat.

Lenže kamarátka Sisa tvrdí, že som ten najväčší silák a krásavec na svete.

Chcela by si ma vziať za muža.

Najradšej hneď teraz.

Slušne som jej vysvetlil, že možno neskôr zmením názor, ale teraz som primladý na ženea muža.

NEHROZÍ . NEHROZÍ.

nie. Sisa má už vybrané aj mená pre naše deti.

Chcela by mať päť detí. Najradšej by ich mala aj sto, ale už aj päť je až-až.

Ja ani nechcem chodiť do školy. Teraz je pre mňa problém riešiť povinnú školskú dochádzku.

olskú

CHÁPETE? CHÁPETE?

POVINNÚ. POVINNÚ.

Už ten názov neveští nič dobré. Vidím to na veľký problém a ten sa tak skoro neskončí, pretože sme sa už naučili počítať do dvadsať, a teda viem, že do deviateho ročníka mám pred sebou ešte... ešte veľa rokov!

Och! Život dnešného dieťaťa nie je nič jednoduché. Je to náročné.

Ráno vstanem, aj to iba preto, že ma mama v kuse budí a vyhráža sa sociálkou. Keď už horko-ťažko vstanem, sedím si na posteli pri tlmenom svetle, kým mama nepríde nahnevaná, že som mal byť už minimálne oblečený s umytými zubami. Vtedy buchne po vypínači a rozsvieti sa to ostré svetlo. Preniká mi nie-

D n i d o V i a n o c Dni do Vianoc

S A M Í Ň A J Ú SA MÍ AJÚ

Neuveríte. Dnes prvýkrát nasnežilo. Hneď ako som vstal, utekal som k oknu. Včera hlásili v správach, že bude snežiť. A neklamali. Naozaj snežilo a stále sneží. Že by sa mi splnilo aj to a bude zasnežená celá škola? Nebudem musieť ísť do školy? Tomu neuverím. Jupí!

„Mami, musím ísť dnes do školy?“ opýtal som sa milým hlasom. Pritom som si naťahoval pančuchy.

„Máš ich naopak,“ otočila mi ich mama správne a obliekal som sa odznova. „To vieš, že musíš. Ale predtým máš termín u logopedičky,“ dodala a išla si zaliať rannú kávu.

„Ešte aj tam?“ prevrátil som oči.

„Obliekaj sa. Švihom,“ zavelila mama.

„Aj ty si chodila ku logopedičke, keď si bola malá?“ opýtal som sa jej.

„Nie. Ale sú deti, ktoré to potrebujú,“ vysvetlila mi.

„Veď už rozprávam lepšie. Či nie?“ pozrel som na mamu.

„Veď preto, že tam chodievame, a preto, že doma trénuješ, tak vidieť výsledky. Ešte máme čo dobiehať. Preto sa doobliekaj, umy si zuby a vyrážame. Ešte musím odhrnúť sneh z auta,“ stisla mi líca medzi prsty.

„A ako sa to volá... Vieš, na čo myslím. Čo to mám za chorobou?“ nedal som pokoj.

„Chorobu? Akú chorobu máš?“ zamračila sa mama.

„Neviem ako sa to presne volá, ako nejaký názov športového klubu alebo skratka pre niečo... “ nevedel som jej lepšie vysvetliť, čo myslím. „Však vieš, keď ste sa rozprávali so špeciálnou pedagogičkou, tak ste to spomínali...“ snažil som sa jej to vysvetliť najlepšie, ako som vedel. „Nechaj tak,“ kývol som zúfalo rukou.

„Ehm. Myslíš NKS? Narušenie komunikačnej schopnosti,“ prišla na to.

„To je choroba? Vyliečim sa?“ opýtal som sa trošku s obavami, čo mi odpovie.

„To nie je choroba a už vôbec nie taká, ktorá by sa za žiadnych okolností nedala napraviť. Jednoducho povedané niektoré hlásky si pri diktovaní vyslovuješ po svojom a zle ich napíšeš. Práve preto chodíme aj k pani logopedičke, ktorá nám s tým pomáha a dáva nám domov cvičenia, čo musíme trénovať. Aby si však zatiaľ, kým tento problém pretrváva, nemal zlé známky, v tvojej škole to zohľadnili. Pani špeciálna pedagogička sa poradila s druhou takou, ako je ona, z centra, kde ti robili vyšetrenia, a navrhli ti plán učenia na mieru. Aby si sa vedel ľahšie a lepšie učiť. Volá sa to individuálny vzdelávací plán. To je niečo ako šaty ušité na mieru. Niečo podobné je aj toto tu. Ušili ti taký učebný plán, kde sa zohľadnilo, s čím všetkým máš zatiaľ problém, a vytvorilo sa prostredie, v ktorom sa ti bude s pomocou ľahšie učiť,“ dopovedala mama a už sme sa aj doobúvali. Zapol som si bundu a natiahol čiapku. „Vyzeráš ako taký snehuliačik,“ ťukla mi po nose. Vtedy som si spomenul, že vonku nasnežilo.

„Jupííí!“ vykríkol som od radosti. A už som sa ponáhľal ku vchodovým dverám.

„Haló. Zabudol si na tašku. Nechýba ti?“ upozornila ma mama. Utekal som naspäť po ňu a opäť späť ku dverám.

Tešil som sa neskutočne. Vonku bolo všetko biele. Nádherné ako z rozprávky. Všade poletovali snehové vločky. Vyplazil som jazyk. Chcel som ich ochutnať.

„Neotrávim sa?“ opýtal som sa mamy.

„Zo snehu?“ dvihla obočie. Oškrabávala sneh zo skiel auta.

„Vyzerá krajšie, ako chutí. Vyzerá ako zmrz-

lina alebo sladká poleva a chutí nijako ako zamrznutá voda...“ skonštatoval som. Vôbec mi to neprekážalo. Mal som pocit, že už čochvíľa budú Vianoce.

„Ešte sme sa stále nenaučili pieseň na vianočnú akadémiu,“ povedala si popod nos mama, keď nastúpila do auta.

„To nič. Veď stojím vzadu. Spievajú iba speváci. Ja nemusím. Budem iba otvárať ústa ako minulý rok.“ Tým sa vôbec netrápim. Mám v tom jasno. Mama iba pokrútila hlavou.

„Dnes si na to sadneme,“ dodala a išlo sa ku logopedičke.

Tam som ako vždy najprv čítal. Dala mi čítať text na písmeno Š. Potom som písal diktát. Neviem, či som mal milión chýb, lebo známku mi nedáva. Iba pozerala text. Opäť sme trénovali písmeno R. Niekde mi už pekne naskakuje a inde ho zasa nepočuť vôbec. Mame povedala, aké cvičenie na koncentráciu budeme robiť. Zas ďalšie cvičenia. Také cvičenia, hentaké. Stále niečo cvičíme. Cvičíme pravo-ľavú orientáciu, cvičíme neposlušné slovíčka, písanie, počítanie, čítanie, niečo na pamäť a ešte teraz toto...

Všade boli zápchy a neodpratané cesty. Pozoroval som celú situáciu cez okno auta. Som asi veľmi všímavý, pretože veci z normálneho života ma bavia omnoho viac ako tie, ktoré sa musíme učiť, pretože je to povinné. Oco povedal, že som praktický a šikovný. Veľa vecí odpozorujem. Milujem pozerať televízne noviny. Vždy mi ich vypínajú, pretože to ešte nie je pre mňa, ale práve to ma baví najviac. Chcem vedieť, kde sa čo stalo a prečo sa to stalo.

Možno budem nejaký novinár. Povedal mi raz dedo. Môžem byť však novinár, ak nebudem vedieť dobre písať?

ASI ŤAŽKO. . . AŽKO...

„Mamka? A dospelí dostávajú tiež darčeky pod stromček?“ opýtal som sa, kým sme sa myšacími krokmi posúvali v zápche.

„Každého poteší darček. Aj dospelých,“ odpovedala mi mama. „No dospelí majú výhodu, v podstate aj nevýhodu, že pred materiálnymi darčekmi túžia hlavne po veciach, ktoré sa ne-

dajú kúpiť ani za tie najväčšie peniaze sveta...“ dodala s vážnosťou.

„Ani za eurá? Ani za doláre?“ ani som nedopovedal, a už ma prerušila.

„Za žiadne, Adamko. Pre nás je najväčší dar, že sme všetci zdraví a že tu môžeme byť spolu tento rok aj ten budúci a ešte mnoho rokov,“ dopovedala a už sme sa konečne pohli na hlavnú cestu.

„A ty s ockom tu budeš ešte veľa rokov?“ uvedomil som si, čo mi vlastne mama pred chvíľou povedala.

„Verím, že áno. Chcem z teba a z tvojho brata vychovať dobrých, čestných a láskavých ľudí.

Ešte ma potrebujete. Preto urobím všetko, aby som tu pre vás bola, kým to potrebujete. Keď vyrastiete, budete mať vlastné rodiny, deti. Vtedy sa na to budeš pozerať už inými očami. Neboj sa,“ uisťovala ma. Asi vycítila moje obavy a uvidela v mojich očiach strach.

Nikdy som si to tak nedával do súvisu. Niektoré deti nemajú svojich rodičov. Bývajú s niekým iným, napríklad s babkou alebo s tetou, dokonca niektorí u svojich krstných. A tí, ktorí

vôbec nemajú svoju rodinu, bývajú v detských domovoch. Aké musia mať smutné tieto krásne sviatky. Pre mňa je najkrajším darom, že sa môžem pritúliť k mamke a že sa bláznim s ocom.

„Vieš, ako si vravela, že vytriedime hračky, s ktorými sa už nehrám, a zanesieme ich deťom do centra. Môžeme to urobiť dnes večer?“ navrhol som mame.

Túžil som urobiť radosť aj nejakým iným deťom, ktoré nemali toľko šťastia, ako som mal ja.

Moja rodina možno nie je ideálna, ale mám starostlivých rodičov a máme sa radi. Ešte to prehodnotím. Možno urobím ešte jednu vianočnú poštu. Do listu napíšem, že nepotrebujem až tak

tú rybku, radšej nech nájde dobrý domov deťom, ktoré ostali bez rodičov. Rybku si môžem kúpiť, keď si na ňu našetrím peniaze.

„Sme tu,“ oznámila mi mama na parkovisku pred budovou školy. Nezasnežilo ju, napriek tomu hustému sneženiu bolo stále jasne vidieť, že tu stojí ona – moja škola. Dobre. Aj zajtra je deň. Nádej zomiera posledná.

„Pekný deň. Ľúbim ťa,“ lúčila sa so mnou mama na vrátnici, kde ma prebrala školníčka.

„Aj ja teba!“ silno som ju stískal.

„Bež, lebo nestihneš ďalšiu hodinu. Ale utekaj pomaly! Nieže sa šmykneš,“ zdôrazňovala mi. Poslali sme si vzdušné bozky. Viete, aké to sú? Také na diaľku, ktoré sú neviditeľné, ale presne pristanú na vašich lícach. Presne také bozky mám rád. Sadnú ako uliate.

Hneď ako som prišiel do triedy, končila sa hodina matematiky. Triedna sa so mnou zvítala a odovzdal som jej ospravedlnenku od pani logopedičky. Poďakovala mi a povedala, nech sa pripravím. O chvíľu máme výtvarnú výchovu.

„Toto

je najlepší deň môjho života,“ zakričal som, keď sme sa spúšťali kopcom spoločne dolu.

„Tak sa drž, aby sme nevyleteli,“ kričal späť Alex.

A k a j v y r a s t i e m , t e n t o d e ň s i b u d e m Ak aj vyrastiem, tento de si budem p a m ä t a ť , a ž k ý m n e b u d e m s t a r ý s t a k o u pamäta , až kým nebudem starý s takou s i v o u b r a d o u a k o M i k u l á š . . . sivou bradou ako Mikuláš...

. . . a j e t o t u – ...a je to tu –

A K A D É M I A AKADÉMIA

Ráno som sa zobudil a vedel som, že dnes je vianočná akadémia. Niektoré deti teplotovali, tak nevystupovali. Mama má pravdu. Vždy má pravdu. Ja som sa nebál. Podarilo sa mi naučiť pieseň, ktorú sme spievali. Spieval som si ju posledné dni stále. Keď som sa sprchoval, keď som si kreslil vlajky... Som pripravený. Mama mi vyžehlila bielu košeľu a oco mi pripol motýlika. Chcel som však kravatu, ako nosí on. Tak mi zaviazal svoju červenú.

„Veď mu je veľká,“ zasmiala sa mama.

„To nič. Je super. Ja si ju vezmem...“ presvedčivo som nástojil na svojom.

„Ako si praješ, šéfe,“ nehnevala sa vôbec mama.

„Môžeme ísť...“ zavelil som. Mama si ešte striekla svoj obľúbený kvetinový parfum na tmavozelené šaty. Otec si prehodil sako.

„Už si? Ideme!“ kričala mama Alexovi do izby.

„Sekundu. Čo horí?“ vyšiel z izby svojím slimačím pohodovým krokom brat. „To čo máš na sebe? Veď ti je veľká...“ zasmial sa na moju kravatu.

„To nič. Ja ju chcem. Je super,“ odzbrojil som ho.

Keď sme prišli do divadla, ktoré mala naša škola prenajaté, takmer hneď som uvidel pár spolužiakov aj s ich rodičmi. Sisa mi už z diaľky kývala ako zmyslov zbavená. Žiarila ako guľa

na vianočný stromček v strieborných flitrovaných nadýchaných šatách.

Na nohách mala strieborno-biele topánky na malom podpätku. Vlasy vyčesané a v nich veľkú bielu mašľu. Ešte som ju nikdy nevidel takto žiariť. Tá by nahradila akýkoľvek vianočný stromček.

EŠTE EŠTE

ŠŤASTIE, ASTIE, ŽE MY CHLAPI ŽE MY CHLAPI TO NEPREHÁŇAME. TO AME.

Turn static files into dynamic content formats.

Create a flipbook
Issuu converts static files into: digital portfolios, online yearbooks, online catalogs, digital photo albums and more. Sign up and create your flipbook.