Lenka Jecková
NATÁLKA, UŽ SI HORE?
Dnes ráno ma prebudilo nezbedné slniečko. Síce krásne svietilo, ale mne sa naozaj veľmi nechcelo vstávať. Komu by sa aj chcelo. Dnes je ten veľký deň, ktorý mi všetci tak dlho ospevovali. Deň s veľkým Dé.
Dnes po mňa príde oco a vezme ma do ... rodnice. Nie, počkajte. On to nejako inakšie pomenoval. Musím si rýchlo spomenúť. Aha, už to mám. Do pôrodnice.
Včera sa mi totiž narodil malý brat. Pravdu?
Neviem však, či je celkom naozajstným bratom. Skôr taký polobrat pretože sa narodil otcovej novej žene Lujze.
Moja mama sa volá Jana. Logicky teda nie je úplne mojím bratom. Ako hovorím, je to taký polobrat ... Dnes by mohlo byť tak krásne, nebyť návštevy tej rodnice – pôrodnice. Ale čo už. Musím tam ísť... Je to dôležité.
„Natálka, už si hore? Dobré ráno, miláčik,“ milo sa mi prihovorila mama. Moja mama je naozaj super. Je pekná, má veľmi príjemný hlas a nikdy nekričí... No, teraz už nekričí, ale predtým, keď ešte bývali v tomto byte s ockom, kričala dosť často. Odkedy odišiel a má novú ženu, už nekričí...
„Mami, ešte chvíľu, veď je sobota. Je víkend!
Celý týždeň vstávam skoro. To si nemôžem pospať dlhšie ani cez víkend?“
„Naty, mohla by si, lenže dnes je veľký deň. Pôjdeš s ockom pozrieť Matúška. A predtým ťa chcel vziať ešte niekam na palacinky. Poď, vstaň, naraňajkuješ sa a učešem ti vlasy, oblečieš si tie nové šaty, aby si
bola krásna. Dnes je preddsa ten veľký deň. Narodil sa ti braček...“
„Mami, to je naozaj môj brat ?“ opýtala som sa váhavo.
„Samozrejme, je to tvoj mladší brat,“ vysvetľovala mi vľúdne mama.
„Keď mne sa to veľmi nezdá. Je aj trochu nie je. Bol by viac mojím bratom, keby sa narodil nám... Tebe, ockovi a mne... A on sa narodil Lujze a ockovi...“
„Narodil sa Lujze, ockovi a tebe, miláčik. Poď sem...“ sadla si na posteľ a vzala ma do náručia. „Platí, čo sme si rozprávali. Ocko má okrem teba už aj Matúška s novou manželkou, ale na tom nie je nič zlé. Vedela som o tom, že sa ocko znova ožení, a vedeli sme, že sa ľúbia a budú chcieť mať bábätko... Ocko ťa má stále rád a si jeho veľké dievča,“ posmelila ma mama.
„No, lenže bábätká furt plačú a kakajú a chce to s nimi veľa práce. Ocko nemá toľko času na všetko. Musí aj pracovať a potom mu zvyšný čas zaberie ten malý,“ vysvetľovala som ďalej.
„Áno, aj s tebou, aj s každým malým bábätkom bolo a bude vždy veľa roboty. Keď si
bola malá, vieš, koľko si plakala?“ zasmiala sa mama.
„Neviem. Nepamätám si...“
„No, lenže ja si to dobre pamätám. Ešte šťastie, že som bola mladá a nepotrebovala som toľko spánku, dnes by som to už snáď ani nezvládla...“
„Dobre, ale to nemení nič na tom, že bude s týmto malým veľa roboty,“ zachmúrila som sa.
Mama mi cinkla po nose: „Nechmúr sa. Pozri sa. Ockovi veľmi záleží na tom, aby si bola
šťastná, a urobí určite, čo bude v jeho silách, aby si svoj čas zadelil ako na bábätko s Lujzou tak aj na teba.“
„Hm... uvidíme,“ veľmi som tomu neverila. Moja najlepšia kamarátka Mia má tiež rozvedených rodičov a odkedy sa jej mame aj otcovi narodili nové bábätká, priveľmi sa to v ich rodinách skomplikovalo. Mia mi neraz povedala, čo všetko pozažívala, odkedy majú jej rodičia ďalšie nové deti.
Tiež mi povedala, na čo všetko si mám dávať pozor, a čo ma čaká. Pravdu povediac, nie sú to žiadne ružové vyhliadky. Jej mama je doma
VHURÁ, VIANOCE!
ianoce sú už o dva dni. Nemôžem tomu uveriť. Dnes zdobíme vianočný stromček. Tento rok máme prvýkrát živý. Nádherne vonia. Tá vôňa je čarovná. Úplne dotvára pravú vianočnú atmosféru. Mama nám pustila koledy. Neviem sa už dočkať Štedrého dňa. Mia bude tráviť sviatky s Rebekou na chate spoločne s jej mamou, nevlastným otcom a sestrou Leou. Už sa teda uvidíme až po sviatkoch. Môžeme si však volať.
Mia už vie lyžovať a veľmi sa tešila, že vybehnú na lyže. Ja ešte lyžovať neviem. Sánkovala by som sa, ale zatiaľ nenapadal sneh. S mamou sme sa dohodli, že na stromček zavesíme staré babkine sklenené ozdoby. Keď bola mamka malá, vešali ich na stromček každé Vianoce. Nikdy predtým som ich nevidela, ale vyzerajú rozprávkovo. Páčia sa mi aj svetielka v tvare o d d
muchotrávok. Mama mala skvelý nápad. Vravela, že keď stromček uvidí babka, bude dozaista plakať. Nechápem, prečo by plakala? Veď sú krásne.
Určite plakať nebude. Neviem sa vynadívať.
„Mami. Myslíš, že moja vianočná pošta dorazila včas?“ opýtala som sa a zavesila ozdobu.
„Určite,“ ubezpečila ma. Dodalo mi to nádej, pretože Vianoce sú už za dverami. Dnes podvečer ideme na vianočné trhy s rodičmi aj polobratom . Sľúbili mi škoricový trdelník. Dokonalý deň! Musíme sa však teplo obliecť, lebo večer už mrzne. Malý polobrat bol naobliekaný ako
Eskimák. Bolo mu z kočíka vidieť iba tie jeho veľké modré oči a cumeľ.
„Tak ty si teda podrástol,“ naklonila sa mama ku kočíku. „Rastieš ako z vody,“ dodala.
Lujza mu opravila deku. „Dáme si punč?“ opýtala sa jej. Mama prikývla. Pobrali sa k vianočnému stánku a rozprávali sa.
„Oco?“ opýtala som sa.
„Počúvam,“ pozrel sa na mňa. Všade navôkol hralo mestské vianočné rádio.
„Myslíš, že sa mi splní, čo som si zaželala vo vianočnej pošte?“ opatrne som sa opýtala.
„Určite niečo z toho áno...“ štipol ma do červeného líca. Dúfam, že má pravdu. Snáď sa všetko splní.
Mama mi priniesla rozvoniavajúci teplý trdelník. „Konečne. Mňam,“ tešila som sa a hneď som si dala rukavice, aby som si z neho odtrhla.
„Dal by si si, čo?“ videla som Matúšove veľké oči, ako jedia pohľadom môj trdelník. „Nemôžeš. Mal by si koliku. To určite nechceš,“ jedla som spokojne ďalej.
„Ešte je na to malý. O rok bude mať aj on,“ dodala Lujza.
Oco nás hodil autom domov a odišli hneď preč. Polobrat zaspal v aute. Predtým sa ešte asi stihol pokakať. Strašne smrdel. Nechápem, že mu to neprekážalo, a pokojne si ďalej odfukoval v autosedačke.
S mamou sme si dali teplý čaj, aby sme sa zohriali, a zaspala som na gauči pri svetielkujúcom stromčeku. V tme bol ešte krajší. Úplne magický.
Ostáva už iba deň do Vianoc.
Mama mi povedala, že zajtra ráno príde babka a budeme večerať spolu. Každý rok to takto robievame.
Volala mi babka Hanka, ocova mama. Pýtala sa, či sa stretneme na druhý deň u oca. Do telefónu mi pošepkala, že si možno i tam niečo nájdem pod stromčekom. Hm. Ktovie.
Nasledujúci deň prišla babka Gitka. Keď uvidela náš stromček, zalomila rukami. Oči jej zaslzeli, no nebola smutná. Usmievala sa. Stromček sa jej veľmi páčil. Mama mala pravdu. Dospelí plačú vždy. Keď sú smutní. Aj keď sú šťastní. Plačú takisto ako my deti. Často bezdôvodne, lebo majú v sebe veľa spomienok...
Usadila sa pohodlne do kresla a vybrala si z tašky ihlice s vlnou. Ešte doma začala s pletením svetríka pre polobrata . Dokončila ho napokon u nás.
„Ty vieš pliesť?“ opýtala som sa jej začudovane. Prikývla.
„Tvojej mame som stále plietla,“ opravila si okuliare na nose. „Keď som ju chcela parádiť, musela som sa naučiť šiť aj pliesť. Len už nemám také dobré oči,“ opravila si opäť padajúce okuliare na nose. Ten svetrík bude darček pod stromček.
Matúš asi nič okrem toho nedostane, keď ešte nevie písať. Nemohol si chudák nič zaželať.
Musím mu urobiť darček aj ja, aby nebol smutný, pochopila som a išla som do izby. Sadla som si za písací stôl a pozerala von oknom, či ešte nesneží. Nakreslila som mu obrázok. Vložila
ho do darčekovej tašky. Bolo to v nej však také prázdne. Pozerala som sa po izbe. Pribalila som mu napokon jedného plyšového macka.
Mám ho od tety Zuzky.
„Nemôže ostať bez darčeka,“ povedala som babke a sadla som si k nej.
„Máš veľmi dobré srdce. Pribalíme tam aj ten svetrík, dobre?“ navrhla mi. Prikývla som. Babka ma pobozkala na čelo.
Mama sa vrátila z izby. S niekým tajne telefonovala.
„Idem pripraviť obed,“ ešte ani nedopovedala a už odišla do kuchyne. Pobrala som sa za ňou. Pomohla som jej prestrieť jedálensky stôl. Zrak mi padol na okno a zrazu som vyskočila zo stoličky a skríkla:
„Sneží! Pozrite, sneží!“
„Naozaj. Sneží,“ podišla k oknu aj mama. „Vidíš, to sú pravé Vianoce,“ dodala mama.
Už aby bolo toľko snehu, že sa budem môcť sánkovať. Určite urobím aj snehuliaka. Bude vyzerať ako môj polobrat , keď mal oblečený ten biely overal.
Veľmi sa teším. Nasledujúci deň som vstala celá rozrušená. Čakala som na večer. S babkou sme urobili kapustnicu a mama obaľovala ryby v múke. Pomáhala som im aj so zemiakovým šalátom. Mama mala zasa tajný telefonát. Neviem, s kým to toľko volá.
Blížil sa čas večere. Prezliekli sme sa do sviatočných šiat. Usadili sa spoločne k jedálenskému stolu a pripili si, aby sme sa tu takto stretli aj
na budúci rok. V pozadí nám hrala príjemná vianočná melódia. Prvýkrát som ochutnala babkine bobaľky – opekance. Nikdy predtým som to ešte nejedla. Veľmi mi to chutilo. Vraj je to jej tradičné jedlo z doby, keď bola v mojom veku. Nevedela som sa dočkať, kedy dovečeriame a pôjdeme ku stromčeku. Konečne! Dočkala som sa.
Mama zazvonila na malý zvonček.
„Tak čo, pôjdeme pozrieť, či tam niečo je?“ usmievala sa mama.
„Áno, že váhaš,“ zakričala som od radosti.
Jemne som pootvorila dvere do obývačky.
Pod stromčekom sa ukrývali zabalené darčeky. Hneď som sa do nich pustila.
„Toto je pre teba, babi,“ podávala som jej prvú škatuľu s jej menom.
„Pre teba, mami,“ podala som darček aj jej.
Babka si rozbalila knihu. Veľmi dobrý darček.
Ona totiž, aj keď už nevidí najlepšie, stále veľmi rada číta. Niekedy jej čítam ja, keď už má tie pokazené oči. Aspoň tak vravieva. Mama mala v svojej škatuli kabelku. Tá sa jej určite zíde.
„Pre mňa!“ potešila som sa. Rýchlo som rozbalila. Bola to spoločenská hra. Takú ešte nemám.
100
„Zahráme si,“ pozerala si ju babka. V ďalšom balíku bol mixér pre babku. Presne to si vraj želala! Mama si pod stromčekom našla darčekovú poukážku na masáž. Už dlho ju bolel krk. Výborný darček. Pod stromčekom bolo plno úžasných vecí, ale nikde nebol ten najdôležitejší...
Ostala som smutná. Mama si sadla ku mne na zem.
„Ehm. Nepočuli ste? Neklopal niekto?“ opýtala sa ma.
„Kto by klopal. Nikoho som nepočula,“ odpovedala som smutne.
„Isto nie? Zdalo sa mi. Choď sa radšej pozrieť...“ poslala ma otvoriť dvere. Otvorila som vchodové dvere od nášho bytu, ale v tme som nikoho nevidela. Zrazu mi oči padli na zem. Na zemi na rohožke bola veľká hnedá škatuľa.
Zapla som svetlo. Otvorila som ju a hneď som zbadala dve veľké hnedé oči. Začala som kričať a plakať od šťastia. Nedokážem tomu uveriť.
Mne sa to nesníva?
Je to pravda? Je to skutočné?
„Mami! Babi! Pozrite sa,“ otočila som sa smerom k nim. V náručí som mala chlpaté klbko. Neprestávalo ma olizovať. „Nedokážem tomu uveriť. Je môj? “ nechápala som.
„Bol pri našich dverách, tak asi je tvoj...“ mykla plecami mama.
„Môžem si ho nechať? Že môžem! Mami!“ naliehala som. Mama rozmýšľala, no po chvíli odkývla hlavou.
Bol úžasný. Lepšieho a krajšieho som si priať ani nemohla. Bude to môj najlepší kamarát.
Boli to tie najkrajšie Vianoce. Neverila som, že by sa mi moje prianie mohlo splniť.
Nasledujúci deň som hneď ráno posielala Mii fotografie nového kamaráta.
„Perfektný. To je chlapec?“ opýtala sa.
„Nie, je to fenka,“ odpovedala som jej.
„Ako sa volá?“ vyzvedala.
„Vianočka,“ mala som v tom jasno.
„Vianočka? To je úplne super meno. Páči sa mi,“ tešila sa Mia.
„Vianočka preto, že som ju dostala na Vianoce a preto, že milujem vianočku s maslom a medom,“ vysvetľovala som kamarátke.
„Budeme ju učiť povely: daj labku, sadni, ľahni. Pomôžem ti. Naučíme ju všetko. Aj aportovať,“ uisťovala ma Mia. Aj svojho jazvečíka všetko naučila ona spoločne so sestrou Rebekou. Dnes ju však musíme vziať so sebou. Ideme na návštevu k ocovi a Lujze. Neviem, aká nadšená z toho bude Lujza. Vianočka už nie je úplne malé šteniatko. Má už približne pol roka alebo možno aj trošku viac. Je to oriešok. Tak sa volajú psy, ktoré nemajú vyšľachtenú rasu. Sú pomiešané. Znie to zložito, asi tomu nerozumiem. Mama mi vysvetlila, že aj ľudia sa miešajú. Rôzne rasy a národností. Preto je svet taký krás-
ny a rozmanitý. Tiež mi povedala, že Vianočka bude taký miešanec, ktorý už veľmi nevyrastie. Bude to malé plemeno. Perfektné. Presne podľa požiadaviek. Opýtala som sa, či jej môžem vymyslieť meno, aké chcem. Súhlasila s mojím výberom. Vraj je originálne a také veru nebude mať nikto iný, iba moja Vianočka.
Prvú noc spala Vianočka v pelechu v mojej izbe na dlážke pri nohách. Podľa maminých pokynov. Nechceme si ju hneď pohnevať. Napodiv vôbec nekňučala. Radšej som jej nechala zapnuté svetlo na nočnom stolíku, aby sa nebála.
Ráno ma zobudila olizovaním mojej ruky, ktorú som mala spustenú z postele. Museli sme ísť von. Mne to vôbec neprekážalo. Rýchlo som sa poobliekala. Mama so mnou ani nestíhala. Kým poriadne otvorila oči, už som sa obúvala. Babka vravela, že snáď mi toto odhodlanie ostane až do budúcich Vianoc.
Cez noc nasnežilo. Vianočka sa tešila zo snehu, videla ho prvýkrát. Kýchala. Skákala. Veľmi sa jej to páčilo.
„U ocka a Lujzy sa musíš správať slušne!“ prízvukovala som Vianočke. „Lujza nemá veľmi
rada psov. Nemôžeme si ju pohnevať. Spoznáš aj môjho polobrata . Možno bude smrdieť ešte viac ako ty. To sa mu stáva často,“ upozorňovala som svoju novú kamarátku. Kývala hlavou z boka na bok. Nie som si istá, či mi rozumela. Vyzerala spokojne. „Stále neverím, že ťa môžem mať...“ poškrabkala som ju za uchom a pritisla si ju silno k hrudi. Vďačne mi poolizovala zamrznutý nos.
Všetci sme sa stretli v dome môjho otca. „Šťastné a veselé...“
zvítali sme sa vo dverách.
Malý polobrat vyzeral
smiešne. Bol oblečený ako malý jeleň či sob.
Na hlave mal parohy. Chudák, pomyslela som si. Napriek tomu, ako ho Lujza vyobliekala, nevyzeral, že by s tým mal nejaký problém.
„Oco, pozri sa. Vianočka! “ ukazovala som mu pyšne moju novú kamarátku, ktorú som mala na rukách.
„Ó,“ vypadlo z Lujzy prekvapene. Vyzerala
šokovane. Menila farby ako vianočný stromček, keď na ňom blikajú žiarovky. „To je... pes...“ povedala. „Pes u nás vnútri v dome...“ dodala a nespúšťala oči z Vianočky. Malý polobrat sa naťahoval k mojej kamoške.
„To je fenka. Je to dievča. Včera bola za našimi dverami vo veľkej škatuli... ,“ šťastne a spokojne som ju ukazovala polobratovi . Usmieval sa. Chcel jej chytiť uši. „To nie je na jedenie,“ vysvetlila som mu. Neviem, prečo deti potrebujú všetko ochutnávať. Lea jedla lesk, Matúš chce zjesť Vianočku.
„Je úžasná,“ povedal oco a poškrabkal ju za ušami. „Poď, dáme jej vodu,“ zavolal ma so sebou. V izbe vládol šum. Babky sa rozprávali. Dedo hodil poleno do kozuba. Malý polobrat mrvil v pästi nejakú detskú sušienku. Pod stromčekom som si našla slúchadlá. To bolo radosti.
„Perfektné. Sú bezdrôtové,“ tešila som sa.
Keď tu ostanem a malý polobrat bude plakať, dám si ich na uši a nebudem ho musieť počúvať.
Toto sú tie najlepšie Vianoce!
„Musela si byť tento rok veľmi dobrá...“ žmurkol dedo.
„Veru, veru. Krásne darčeky si našla pod stromčekom...“ poznamenala babka Hanka.
„Najlepší darček nebol pod stromčekom, ale zaklopal nám na dvere...“ vystískala som svoju
úžasnú Vianočku. Tá sa tešila všetkému. Vôbec jej neprekážalo, že je v prostredí, ktoré nepozná.
Tešila sa všetkému, ako keby u nás bola už roky. Polobrat zjedol toľko sušienok, že o chvíľu zasa raz smrdel.
„Kto tu mal nehodu? Kto?... Ideme prebaliť,“ vyzdvihla ho do výšky Lujza. Matúš sa smial a slintal. Papal si rúčku. Ten chlapec stále niečo musí jesť.
S Miou sme si medzi sviatkami telefonovali. Opisovala mi, aké úžasné sú Vianoce na cha-
te. S Rebekou lyžovali, ale museli prísť domov o dva dni skôr, pretože malá Lea dostala vysoké teploty. Mia si našla pod stromčekom takisto bezdrôtové slúchadlá a futbalovú loptu. Z oboch darčekov mala veľkú radosť.
Dohodli sme sa, že sa musíme čím skôr stretnúť, aby videla Vianočku na vlastné oči.
Už sme jej s mamou kúpili aj obojok, kefu na chlpy a šampón. Dnes ju už musíme poriadne okúpať. Dúfam, že jej to pomôže a nebude tak zapáchať. Mne by to ani tak neprekážalo, ale mama sa hnevá, že takáto do postele určite ísť nemôže.
Ináč radšej ako granuly je všetko to, čo mám
ja. Vždy na mňa pozerá tými veľkými očami a preglgáva naprázdno. Potajme jej vždy niečo hodím pod stôl. Aby mama nevidela. Vraj musí jesť svoje granuly. Je to strava pre psov a toto je strava pre ľudí. Vianočka si myslí niečo iné. Miluje tiež, keď jej čítam nahlas z knihy. Vždy pritom zaspí. Ako môj polobrat . Aj to majú spoločné.
„Mrzí ma to. Dnes ťa otec nemôže vziať na klzisko...“ položila mama telefón na stôl.
„Prečo?“ nechápala som.
„Matúško má teplotu...“ povedala vážne.
„Čo mu je? Má niečo infekčné?“ preľakla som sa.
„Nie. Je nachladnutý. Ešte je maličký. Nemá vytvorenú imunitu,“ objasňovala mi mama.
„To je škoda. Veľmi som sa tešila,“ pozerala som smutne von oknom. Mama sa odmlčala a po chvíli jej napadlo:
„A čo ty na to, ak by sme išli my?...“ ešte ani nedopovedala, a už som ju prerušila radostným výkrikom: „ Jéj! To by bolo super. Počkaj. Ty nevieš korčuľovať,“ tešila som sa, len som celkom nerozumela, ako pôjdeme.
„Ja korčuľovať síce neviem, ale viem o niekom, kto by nám pomohol...“ navrhla mi mama.
„Kto?“ nechápala som, kam tým mieri.
„Môj kamarát. Môžem sa opýtať, či by nešiel s nami. Pomohol by ti na ľade, ak by si chcela,“ nenápadne navrhla mama.
„Ten vysoký?“ opýtala som sa.
„Áno. Volá sa Daniel. Tak čo. Zavolám mu?“
Rozmýšľala som nad situáciou. Veľmi som chcela ísť.
„Tak dobre. Môže ísť s nami,“ kývla som rukou a pohladkala Vianočku. Otvorila oči a pozerala sa na mňa. Asi aj zabudla, že som jej ešte pred chvíľou čítala rozprávku.
Pomyslela som si, dnes bude mať teda mama rande. Alebo to nebude rande, ak tam budem aj ja? Musím si všímať, ako sa bude správať. Naposledy bola červená ako paradajka u babky a deda v záhrade. Ešte som ju takúto hádam ani nevidela. Pripomínala mi Rebeku, ktorej sa páči spolužiak. Vždy keď ide v škole okolo nej, má podobnú farbu. Neustále sa chichoce, hrá sa s vlasmi a vyzerá, že ani nevie vôbec po slovensky. Pritom sa pred ním iba hanbí, pretože by chcela, aby bol jej frajer.
„Môže ísť s nami aj Mia?“ skrsol mi v hlave úžasný nápad. Keď ju budeme pozorovať dve, najlepšie vyhodnotíme situáciu okolo maminho kamaráta. Mama prikývla. Hneď som jej volala. „Môžeš ísť na klzisko? Mama nás vezme. Podrž sa. Pôjde aj ten vysoký ujo z obchodu...“ povedala som zaujímavo.
„Čože?“ nechápala Mia. „Oni majú rande?“ opýtala sa ma.
„Netuším. Musíme to zistiť. Popros mamu, aby ťa pustila...“
„Mami? Môžem ísť s Natáliou a tetou Janou na klzisko? Povedz, že môžem... Nebudem sa nudiť doma,“ prosila Mia svoju mamu. Napokon sa naše mamy telefonicky dohodli.
„Vyzdvihneme ťa približne o dve hodiny. Dobre sa obleč,“ ukončila som telefonát s Miou.
Lepší nápad mi ani nemohol napadnúť.
tešímSuper,sa.
Už som si obliekala oteplovačky, keď pod bránou zazvonil mamin kamarát.
„Hneď sme tam,“ ozvala sa mama milým hlasom. Prehrabla si ofinu pred zrkadlom a narúžovala pery. S Vianočkou sme ju neprestajne sledovali. „Môžeme ísť?“ opýtala sa a obula si vysoké hnedé čižmy.
„Môžeme,“ prikývla som a vzala som si svoje teplé snehule. Korčule na ľad som mala zbalené v taške. Vianočke sme obliekli teplý kožuštek. Aby nám neprechladla. Samozrejme musela ísť s nami. Budeme na to tri. Musíme vymyslieť
meno nášmu detektívnemu tímu. To doriešime
neskôr, až budeme s Miou v aute.
„Ahojte, slečny,“ pozdravil nás Daniel a otvoril dvere auta najprv mne a potom mame. Tá sedela vpredu vedľa neho. Dnes bol taký navoňaný, až mi to bolo celé trochu čudné. Som zvyknutá, že chlapci poväčšine smrdia. No on voňal ako v drogérií. Na sebe mal hnedý rolák a čierne nohavice. Neoblieka sa veľmi farebne.
Minule mal čierne sako. Asi neobľubuje farby.
Pravdu povediac, nevidím na ňom nič zaujímavé. Celý je taký nudný. Môj ocko je určite zaujímavejší. Aj sa farebnejšie oblieka.
O chvíľu sme vyzdvihli Miu. Prvýkrát videla na vlastné oči Vianočku.
„Je perfektná,“ pohladkala ju. Vianočka si ju hneď obľúbila. Olizovala ju až za ušami. Celú cestu na klzisko sme si všímali dospelých vpredu a jedným uchom počúvali, o čom sa rozprávajú. Smiali sa na samých hlúpostiach.
Asi povedali niečo vtipné. Veľmi sme im nerozumeli. Mia na mňa zdvihla obočie a pošepkala mi, že presne tak sa správa aj jej sestra Rebeka. Nevravela som to? Mame sa ten vysoký ujo páči. Asi sa splnilo aj toto moje vianočné prianie. Mama určite bude mať toho frajera.
Na klzisku bolo naozaj veľmi dobre.
Jemne poletoval padajúci sneh. Hralo vianočné rádio. Všade naokolo bola svetelná vianočná zimná výzdoba. Mama stála pri mantineli a na rukách zohrievala Vianočku. Tá
sledovala každý náš krok. Vysoký ujo nás s Miou
držal pevne za ruky. Jednu držal v pravej a druhú v ľavej ruke. Celkom dobre korčuľoval.
Raz som takmer spadla, ale ustála som to. Vôbec to nebolo zlé.
„Vybláznili ste sa, dievčatá?“ opýtala sa mama.
