SJPPPA VOL.2 1/2015

SJPPPA

1

Volume 2 1/2015

Slovak Journal of Public Policy and Public Administration

ISSN 1339-5637 ISSN 1339-7826 (online)

Slovenská revue pre verejnú politiku a verejnú správu Slovak Journal of Public Policy and Public Administration

Ročník II. 1/2015

Vydáva:

Fakulta sociálnych vied Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave v spolupráci so

Slovenskou spoločnosťou pre verejnú správu pri SAV

Slovenská revue pre verejnú politiku a verejnú správu Slovak Journal of Public Policy and Public Administration

Obsah

Ročník 2, 1/2015, s. 104

Články

CÍBIK, Lukáš: Decentralizácia moci ako neuniformný proces

ĎUREJE, Michal: Sociálne zmeny v kontexte desekularizácie spoločnosti

JEŽEK, Jiří: Specifika městského marketingu a problémy s jeho politickým prosazením

ČÁKY, Milan - KARABOVÁ, Denisa: Politika euroskepticizmu Veľkej Británie a jej predpokladané dôsledky pre britskú spoločnosť KUBICKI, Radosław: European Manifesto of the Civic Platform in the 2014 European Parliamentary Election

MELUŠ, Matúš: Devolúcia – exkluzívny model verejnej správy vo Veľkej Británii

5 18 29 46 63 82

Recenzie BRIX, Richard: Sloboda, D.: Slovensko. Kraje alebo župy?

JUHÁS, Pavol: Spáč, P. – Sloboda, D.: Municipalizácia, volebný systém a možnosti participácie v miestnej samospráve na Slovensku

97 101

•Články Lukáš CÍBIK1

Decentralizácia proces

moci

ako

neuniformný

Abstrakt Cieľom príspevku je poukázať na fakt, že decentralizácia moci je špecifickým procesom pre vybrané členské krajiny Európskej únie. Z teoretického rámca vyplýva mnohovýznamovosť pojmu decentralizácia. Tú znásobujú špecifické podmienky konkrétnych štátov, kde decentralizácia prebieha. Základom príspevku bude analýza výsledkov decentralizácie vo vybraných krajinách Európskej únie a syntéza výsledkov.

Kľúčové slová: decentralizácia, územná samospráva, samosprávna jednotka Abstract The aim of this paper is to highlight the fact that the decentralization of power is a specific process for the selected member states of the European Union. From theoretical framework follows “decentralization“is a multivocal term. This fact is multiplying by the specific conditions of countries where decentralization is running. The basis of the paper will be the analysis of the results of decentralization in selected countries of the European Union and synthesis of results.

Key words: decentralization, local self-government , self-government unit

ÚVOD Tendencie vyspelých krajín západnej civilizácie v druhej polovici 20. storočia smerovali k decentralizácii moci. Decentralizácia moci nemala vo všetkých krajinách rovnaký priebeh vplyvom rozličných aspektov. Rozdielne spôsoby, rozsah aplikácie decentralizácie, ako aj následný vývoj v jednotlivých štátoch závisel na mnohých

1 Mgr. Lukáš Cíbik, Katedra verejnej politiky a verejnej správy, Fakulta sociálnych vied, Univerzita sv. Cyrila a Metoda v Trnave, Bučianska 4/A, 917 01 Trnava, Slovenská republika.

E-mail: lukascibik.ucm@gmail.com Slovak Journal of Public Policy and Public Administration, vol.2, 1/2015

5

Články Lukáš CÍBIK

interných2 a externých3 determinantoch. Okrem toho, tento proces neprebiehal priamočiaro, ale po vlnách decentralizácie nastupujú v niektorých krajinách protivlny centralizácie a prechodu moci z nižších jednotiek na vyššiu hierarchickú úroveň4.

Cieľom príspevku je demonštrovať na základe komparácie vybraných aspektov, že decentralizácia moci je pre štáty Európskej únie špecifický a jedinečný proces.

Za účelom naplnenia stanoveného cieľa sa v úvodnej časti príspevku nachádza stručné, no nevyhnutné, teoretické vymedzenie skúmanej problematiky. V ďalšej časti sa pozornosť venuje decentralizácii moci v prostredí štátov Európskej únie s jednou úrovňou územnej samosprávy. Táto skupina krajín je porovnávaná najprv z globálneho a všeobecného hľadiska. Následne sú podrobené komparácii jednotlivé samosprávne úrovne štátov medzi sebou so zámerom poukázať na ich unikátnosť.

Posledná časť príspevku je založená na syntéze získanýchvýsledkov z predchádzajúcej komparatívnej analýzy.

Pri spracovaní tejto témy boli primárnymi zdrojmi údajovmateriály z The Council of European Municipalities and Regions (CEMR). Sekundárne zdroje tvoria v prevažnej miere práce domácich (Klimovský, Jüptner) a zahraničných autorov (Cohen, Denters, Lawrence Peterson).

DECENTRALIZÁCIA – TYPY A KLASIFIKÁCIA Jedným z aspektov vyspelej demokratickej vlády je fungujúca, akcieschopná a efektívna verejná správa. Tento štruktúrovaný systém v sebe zahŕňa vzájomné interakcie medzi jednotlivými inštitucionálne danými orgánmi štátnej správy, samosprávy a verejnoprávnymi korporáciami. Na jednej strane slúžia na implementáciu vládnej politiky a schválenej legislatívy, na druhej strane sa aktívne podieľajú na jej tvorbe. Samosprávne orgány majú možnosť tvorby aj vlastných právne záväzných aktov a noriem. Všeobecné ciele, s ktorými býva fungujúca a efektívna verejná správa spájaná v demokratických formách vlády, môžeme definovať ako súčinnosť orgánov verejnej správy pri zabezpečovaní práva, realizácii politiky a podpory ekonomického rozvoja krajiny, sledujúc pritom transparentnosť, efektívnosť, regionálne odlišnosti a podporu demokratickej občianskej participácie. Takáto konfigurácia a realizácia verejnej politiky verejnou správou je v demokratických štátoch nevyhnutne spojená s procesom decentralizácie moci, keď sa centrálna (štátna) úroveň zrieka časti svojich privilégií, zodpovednosti a financií a tie následne deleguje na nižšie postavené jednotky. Štruktúra vládnutia sa preto stáva zložitejšou a moc sa posúva z centra bližšie k obyvateľom. Vidinou, pre ktorú sa vlády krajín rozhodli uplatňovať decentralizáciu, boli ekonomickejšia správa vecí verejných, vyššia efektivita takéhoto systému, zjednodušenie participácie občanov na ekonomickom, sociálnom a politickom rozhodovaní.

Pod všeobecným pojmom decentralizácia sa skrývajú veľmi odlišné procesy a s 2 Tradícia demokratickej vlády, ekonomická situácia, politická vôľa, postavenie národnostných, regionálnych a lokálnych spoločenstiev, politické zvyklosti, spoločenská situácia, štruktúra verejnej správy.

3 Globálna situácia, zahraničné skúsenosti, členstvo v európskych inštitúciách.

4 Municipalizácia, amalgamizácia, integrácia – najmä na lokálnej úrovni.

6

Slovak Journal of Public Policy and Public Administration, vol.2, 1/2015

tým súvisí aj rozsiahla paleta interpretácií tohto pojmu v podaní mnohých autorov.

Pojem decentralizácie vzhľadom na širokú škálu svojho uplatňovania sa vo veľkej miere obmieňa a je špecifický podľa svojho využitia.

Na tomto mieste treba poznamenať, že decentralizácia prebieha v dvoch úrovniach.

Môže sa uskutočňovať vertikálne a horizontálne. Vertikálna decentralizácia je prenesením pôsobnosti, zodpovednosti a finančných prostriedkov z vyššieho stupňa na nižší stupeň danej hierarchickej štruktúry. Horizontálna decentralizácia je potom prenos kompetencií, zodpovednosti a prostriedkov medzi jednotkami na rovnakej hierarchickej úrovni. Hierarchická decentralizácia sa teda logicky môže realizovať len v rámci nižších vládnych úrovní, lebo najvyššia úroveň (celoštátna, centrálna) je len jedna. Vertikálny spôsob decentralizácie je v svetle prebiehajúcich reforiem verejnej správy častejšie využívaný a preto bude tento spôsob decentralizácie v rámci práce považovaný za dominantný a z takto vnímanej podstaty decentralizácie bude aj ďalšia práca vychádzať. V najzákladnejšej rovine považujeme decentralizáciu za opak centralizácie. Rozdiel medzi oboma princípmi je v zásade viditeľný na tendencii buď sústreďovať moc na vyšších stupňoch správnych jednotiek alebo moc delegovať na nižšie organizačné úrovne. V centralizovanom systéme verejnej správy je moc sústredená v štátnom centre5, pričom o všetkých otázkach rozhoduje štátna správa. Pri decentralizovanom systéme je tendencia prenášať časť výkonu moci z originálneho nositeľa (štát) na iné právne subjekty (Hendrych, 2014). Táto delegácia moci sa vyznačuje posunutím právomocí, zodpovednosti a finančných prostriedkov na nižšiu ako centrálnu úroveň, bližšie k obyvateľom.

Decentralizáciu možno chápať aj ako proces, ktorý prináša výrazné posilnenie autonómneho postavenia nižších úrovní štátu a zároveň väčší potenciál pre získanie ekonomických úžitkov (Johnson, Minis, 1996). Proces decentralizácie teda napomáha zvyšovať kvalitu vládnutia v krajine a zvyšuje prepojenosť s tými, ktorí sú ním dotknutí. Dochádza k zásadnej zmene inštitucionálneho rámca a prenosu kompetencií z ústrednej vlády na nižšie vládne stupne. Svoj pohľad na decentralizáciu predstavujú J. Litvack, J. Seddon a R. Bird (1998) v diele Rethinking Decentralization in Developing Countries. Podľa nich predstavuje pojem decentralizácia transfer zodpovednosti a právomocí za verejné funkcie z najvyššej úrovne (centrálnej vlády) na podriadené alebo kvázi nezávislé vládne inštitúcie alebo prípadne na organizácie v súkromnom sektore.

M. MacLean (2003) definuje decentralizáciu ako súbor administratívnych a politických reforiem spojených s prenosom rôznej miery zodpovednosti, zdrojov a autonómie na nižšie vládne úrovne. Tiež dodáva, že je dôležité určiť oblasti vhodné na decentralizovanie ako aj tie, pre ktoré je prenos zodpovednosti nevhodný a mali by teda zostať na centrálnej úrovni. Opodstatnenosť a vhodnosť decentralizácie môžeme demonštrovať aj na prípadoch, keď okrem jednotlivcov tento pojem (re) definovali aj významné medzinárodné organizácie. To odzrkadľuje významné postavenie a akceptáciu decentralizácie ako uznávaného spôsobu demokratizácie a zefektívnenia vládnutia.

Inštitút Svetovej banky definuje decentralizáciu ako prenesenie právomocí 5

Vláda, ministerstvá, prípadne iné ústredné úrady.

Slovak Journal of Public Policy and Public Administration, vol.2, 1/2015

7

Lukáš CÍBIK

Články

Články Lukáš CÍBIK

a zodpovednosti za verejné funkcie z centrálnej úrovne na podriadené alebo čiastočne samostatné nižšie úrovne (Jílek, 2008). Decentralizáciu teda možno chápať ako reorganizáciu (zmenu štruktúry) verejnej moci. Vzniká tak inštitucionalizovaný systém tvorený orgánmi na centrálnej úrovni a nižšími úrovňami vlády. Z inštitucionálneho hľadiska decentralizácia obsiahla širšiu dimenziu vzťahov v rámci verejného sektora – vzťahy a funkcie všetkých predstaviteľov vládnych aj mimovládnych.

Európske spoločenstvo a neskôr aj Európska únia mala nemalý podiel na šírení decentralizácie vo svojich členských krajinách aplikáciou princípu subsidiarity. Tento princíp bol v rámci Európskeho spoločenstva zakotvený Maastrichtskou zmluvou v roku 1993 a znamená princíp, podľa ktorého sa má politické rozhodovanie posunúť čo najbližšie k občanom. Politické rozhodnutia sa prijmú od najnižšej do najvyššej úrovne rozhodovania.

Pod decentralizáciu v súčasnosti Európska únia rozumie všetky politické opatrenia, ktoré posilňujú úlohu samospráv na nižších ako celoštátnych úrovniach vo vnútroštátnom a európskom rozhodovacom procesea vedú k presunu kompetencií z ústrednej štátnej úrovne na miestne a regionálne inštitúcie (Výbor regiónov, 2013). Tento presun by sa mal riadiť podľa zásad (okrem subsidiarity) proporcionality a viacúrovňového riadenia. V ďalších materiáloch6 Európska únia rozširuje predpoklady úspešnej decentralizácie o finančný aspekt. Poukazuje na to, že proces decentralizácie môže byť úspešný len vtedy, keď bude prenos kompetencií na samosprávy na nižších vnútroštátnych úrovniach spojený so zodpovedajúcim prideľovaním finančných prostriedkov. Pri pohľade na definíciu Európskej únie pre decentralizáciu je zreteľné, že tá je primárne zameraná na územnú samosprávu – regionálnu a lokálnu úroveň.

Môžeme konštatovať, vychádzajúc z predošlých pohľadov na decentralizáciu, že decentralizácia je proces, ktorý zvyšuje kvalitu realizácie verejnej moci tým, že samotné rozhodovanie o a v politike približuje tým, ktorí sú danou politikou dotknutí. Jedným z nepopierateľných výsledkov decentralizácie je vytvorenie otvorenej samosprávy, ktorá koná v súlade s potrebami svojho obyvateľstva a na základe právneho rámca danej krajiny.

Pri skúmaní možno teoreticky klasifikovať niekoľko typov decentralizácie podľa oblastí ktorých sa týka (Cohen, Peterson; 1999): I. Politická decentralizácia II. Územná decentralizácia III. Trhová decentralizácia IV. Fiškálna decentralizácia V. Administratívna decentralizácia Politická decentralizácia (I) opisuje oblasť, resp. transfer rozhodovacej právomoci občanov a ich volených reprezentantov na nižšie úrovne politiky. Cieľom tohto typu decentralizácie je poskytnúť občanom a ich voleným zástupcom viac právomocí pri rozhodovaní v otázkach verejného záujmu a zvýšiť ich participáciu pri formulovaní a implementácii politiky. Občania a nimi zvolení zástupcovia sú pokladaní za znalých miestnych pomerov. Tento typ decentralizácie napomáha demokratizácii 6 8

Napríklad Európska charta miestnej samosprávy.

Slovak Journal of Public Policy and Public Administration, vol.2, 1/2015

spoločnosti. Z pohľadu charakteristiky daného územia, danej územnej samosprávy je najpodstatnejšia územná decentralizácia (II) pretože je spojená s realizáciou regionálnej alebo lokálnej politiky na presne určenom teritóriu. Špecifické vlastnosti teritória nie sú vytvorené len rozlohou a hranicami, ale predovšetkým socio-ekonomickým vymedzením konkrétnej lokality. Trhová decentralizácia (III) napomáha určiť preferencie spotrebiteľov jednotlivých verejných statkov vzhľadom na územné podmienky a následne vďaka tomu stanoviť mieru ich produkcie. Takéto statky alebo služby už nie sú doménou iba verejnej správy, ale v poslednej dobe sa na ich produkcii podieľajú tiež subjekty súkromného sektora a mimovládne organizácie.

Podstata tkvie v prenose funkcií a zodpovednosti pri zaisťovaní určitých druhov služieb z verejného sektora v prevažnej miere na súkromný sektor. Na tento účel vládna moc využíva privatizáciu, dereguláciu a celkovú liberalizáciu ekonomického prostredia.

Predposledný typom decentralizácie je fiškálna decentralizácia (IV), pričom býva považovaná za najdôležitejší typ. Charakteristické je pre ňu zaistenie prísunu verejných prostriedkov pre nižšie vládne úrovne, tak aby mohli bez obmedzení vykonávať svoje originálne a prenesené funkcie. Fiškálna decentralizácia je základným determinantom pri reforme verejnej správy. V prípade ak by absentovala, výsledok reformy by bol dlhodobo neudržateľný. Pokiaľ by prebehla len politická decentralizácia (participácia občanov) a administratívna decentralizácia (presun kompetencií a zodpovednosti), zodpovedné inštitúcie by svoje úlohy nemohli napĺňať kvôli nedostatku prostriedkov potrebných na ich realizáciua samotné fungovanie.

Posledným typom decentralizácie je administratívna decentralizácia (V). Zameriava sa na distribúciu právomocí a s ňou spojených funkcií v hierarchickom, ako aj funkčnom vnímaní. Prenos zodpovednosti a právomocí je smerovaný z centrálnej úrovne (vlády) na nižšie vládne úrovne7. V prípade tejto decentralizovanej oblasti rozoznávame 3 základné typy administratívnej decentralizácie podľa rozsahu transferu zodpovednosti, podriadenosti, možnosti samostatne rozhodovať v jasne vymedzených oblastiach politiky a podľa vzťahu medzi politicko-administratívnym centrom a jednotkami, ktoré stoja na nižších politických úrovniach: I. Dekoncentrácia – prenos administratívnych úloh z centrálnej úrovne na jej pobočky v teréne bez toho, aby dochádzalo k rovnakému prenosu zodpovedajúcich právomocí uskutočňovať adekvátne politické rozhodnutia. Zvyčajne býva vytvorený veľký počet malých organizácií (dekoncentrátov), ktoré sú plne financované z centrálneho rozpočtu. Transferom nedochádza k narušeniu hierarchickej štruktúry, pričom centrálna vláda nesie celú zodpovednosť a jej podriadené dekoncentráty realizujú danú centrálne stanovenú agendu s ohľadom na miestne pomery a potreby; II. Delegovanie – delegovanie právomocí a zodpovednosti za služby z centrálnych vládnych orgánov na špecializované organizácie s určitým stupňom prevádzkovej autonómie8. Samostatnosť pri rozhodovaní je limitovaná a za svoj výkon sú tieto organizácie zodpovedné centrálnej vláde, ktorá ich realizovanie zvyčajne čiastočne financuje; 7 Územnú samosprávu a orgány štátnej správy nižšie ako ústredné vládne orgány.

8 Najčastejšie sa delegácia používa vo vzťahu k semi-autonómnym organizáciám alebo k politicko-administratívnym jednotkám územnej samosprávy.

Slovak Journal of Public Policy and Public Administration, vol.2, 1/2015

9

Lukáš CÍBIK

Články

Články Lukáš CÍBIK

III. Devolúcia, decentralizácia – odovzdanie časti právomocí na politickoadministratívne jednotky nezávislé od centrálnej vlády. Ide o prenos kompetencií a zodpovednosti za rozhodovanie, s ktorým sa spája možnosť samostatného rozhodovania v daných oblastiach.

V prípade decentralizácie moci môžeme tento transfer rozdeliť podľa jednotlivých oblastí do niekoľkých kategórií. Tieto kategórie sú navzájom v interakcii a občas je zložité určiť príslušnosť iba k jedinej kategórii. Jednotlivé typy decentralizácie sa navzájom prelínajú, doplňujú a jeden bez druhého by nemohli efektívne a správne dlhodobo fungovať.

Už z vyššie uvedeného teoretického rámca vyplýva viacvýznamovosť pojmu decentralizácia moci. Táto rôznorodosť je navyše znásobená špecifickou kvalitou a kvantitou decentralizačných reforiem. Pre každú krajinu, v ktorej sa vyskytla decentralizácia moci, platia jedinečné podmienky majúce dopad na jej podobu.

Medzi najvýznamnejšie determinanty zaraďujeme, okrem rozmanitých kombinácií jednotlivých druhov decentralizácie moci, štruktúru vládnych úrovní, rozsah verejného sektora, hĺbku uskutočnených zmien, formu vlády, ekonomickú a sociálnu situáciu a v neposlednom rade aj očakávania plynúce z decentralizácie. Tak ako každá jedna krajina je z pohľadu týchto aspektov jedinečná, tak aj realizovaná decentralizácia je unikátna pre každý jeden štátny systém. Nenájdeme na svete dve úplne totožné decentralizačné reformy. Ako príklad takéhoto tvrdenia sa stačí oboznámiť s fungovaním verejnej moci v podmienkach štátov západnej Európy a bývalého východného bloku socialistických štátov. Už z povahy režimu na Východe sa štátny aparát snažil udržať monopolizáciu svojho postavenia v striktne integrovanom a hierarchicky usporiadanom modeli verejnej správy.

Faktická neexistencia územnej samosprávy bola podmienená absolútne dominantným postavením štátnej správy usporiadanej v niekoľkých úrovniach. Ak možno s určitým odstupom v tomto prípade hovoriť o decentralizácii, tak takýto model decentralizácie vykazuje znaky administratívnej dekoncentrácie. Naopak v západnej Európe sa vo väčšine štátov uplatňoval model duálnej verejnej správy, kde sa posilňovala samosprávna zložka na úkor centra. Územná samospráva sa so zväčšujúcou koncentráciu samostatných právomocí, zodpovednosti a prostriedkov vo svojich rukách stala dôležitým aspektom politického života. Okrem rozdielov v decentralizácii v bývalom východnom bloku a v západných krajinách, môžeme nájsť odlišnosti aj medzi jednotlivými krajinami z rovnakej skupiny.

DECENTRALIZÁCIA VO VYBRANÝCH ŠTÁTOCH EURÓPSKEJ ÚNIE Predpokladom pre decentralizáciu moci je prítomnosť nižšej vládnej úrovne v štruktúre verejnej správy. V podmienkach Európskej únie sa o decentralizácii moci uvažuje prioritne v spojitosti s existenciou územnej samosprávy, na ktorú sú prenášané určité právomoci, funkcie a zodpovednosť z centrálnej úrovne. Okrem determinujúceho postavenia pre decentralizáciu tvorí územná samospráva a jej finálna podoba, súčasne najvýraznejší výsledok decentralizácie. To podtrhuje význam a previazanosť medzi decentralizáciou a územnou samosprávou.

Na základe podoby samosprávnych jednotiek je možné demonštrovať rozdielne 10

Slovak Journal of Public Policy and Public Administration, vol.2, 1/2015

výsledky decentralizácie v 28 štátoch Európskej únie, pretože neexistuje jediný univerzálny a zaužívaný model územných samosprávnych jednotiek. V zásade rozoznávame tri skupiny krajín podľa počtu úrovní územnej samosprávy a to buď s jednou, dvoma alebo troma stupňami. Pre prvú skupinu štátov je teda charakteristická jediná úroveň územnej samosprávy.

Pre účely príspevku bude analyzovaná skupina krajín s jednou úrovňou samosprávnych orgánov. Je to najmä pre dokonalejšie a nekonfliktné uchopenie problematiky. Ďalším dôvodom je početnosť9 takýchto krajín v Európskej únii, čo vybranej vzorke krajín pridáva na význame. Vzhľadomna rozsah príspevku sa tu nenachádza priestor pre podrobnejší rozbor ostatných krajín s viac ako jednou samosprávnou úrovňou.Vo vybraných štátoch prebehla konsolidácia územnej štruktúry. Patria sem geograficky, historicky, politicky a kultúrne značne heterogénne krajiny. V nasledujúcej tabuľke sú znázornené konkrétne členské krajiny Európskej únie s jedným stupňom územnej samosprávy.

Tabuľka 1 ŠTÁT Bulharsko Cyprus Estónsko Fínsko

Štáty Európskej únie s jednou úrovňou územnej samosprávy Počet územnosprávnych jednotiek 264 municipalít 379 municipalít /miestnych správ 24 obcí, 355 vidieckych obcí 226 municipalít 193 vidieckych obcí, 33 miest 320 municipalít

Írsko

114 miestnych vlád 75 mestkých rád (town council), 5 rád obvodov, resp. samosprávnych miest (borough council), 5 veľkomestských rád (city council) a 29 rád grófstiev/krajov (county council)

Lotyšsko

118 municipalít 109 obcí, 9 republikových miest

Litva

60 municipalít

Luxembursko

106 municipalít

Malta

68 miestnych celkov

Portugalsko

308 municipalít

Slovinsko 211 municipalít Zdroj: Vlastné spracovanie na základe: Dexia, 2012; Jüptner a kol., 2009.

9 Ku dňu 13.4. 2015 je ich spolu 11, čo v kvantitatívnom vyjadrení predstavuje takmer 40% všetkých členských štátov Európskej únie.

Slovak Journal of Public Policy and Public Administration, vol.2, 1/2015

11

Lukáš CÍBIK

Články

Články Lukáš CÍBIK

Z hľadiska počtu úrovní územnej samosprávy tvoria vyššie zmienené štáty spoločnú skupinu. Tu sa ich podobnosť končí. Pre lepšiu názornosť budú v ďalšej časti podrobené komparácii štáty z geografického a demografického hľadiska.

Pri snahe o zovšeobecnenie, ktoré krajiny Európskej únie sa vydali cestou decentralizácie moci a vytvorenia jednej úrovne samosprávy, narážame na množstvo problémov. Tieto problémy súvisia s vysokým stupňom rozdielov medzi jednotlivými krajinami. Prvou prekážkou je vysoká miera odlišnosti v počte obyvateľov a veľkosti územia. Logickým tvrdením by sa mohlo zdať, že jednu úroveň samosprávy budú mať z objektívnych príčin tie najmenšie členské štáty, čo do rozlohy a počtu obyvateľov.

To je však pravdivé len z časti, pretože okrem skutočne najmenších členov Európskej únie Malty a Luxemburska do tejto skupiny spadajú štáty geograficky nepomerne väčšie (Bulharsko, Portugalsko). Z pohľadu rozlohy územia tvorí extrémny prípad Fínsko, keď jeho územie je len o niečo menšie ako územie Nemecka. Obdobne to je aj s počtom obyvateľov v daných krajinách. Do skupiny krajín s jedným stupňom samosprávy spadajú najmenej zaľudnené krajiny Európskej únie (Malta, Luxembursko, Cyprus), pričom ich počet obyvateľov je menej ako jeden milión.

Na druhej strane sem patrí Bulharsko a Portugalsko, na ktorého území žije cez 10 miliónov obyvateľov.

Z teritoriálneho hľadiska tvoria danú skupinu veľmi heterogénne štáty. Vyskytujú sa tu krajiny geograficky ležiace v severnej Európe (Fínsko), v južnej Európe (Malta, Cyprus, Portugalsko), v západnej Európe (Írsko, Luxembursko) ako aj všetky pobaltské štáty (Litva, Lotyšsko, Estónsko). Bulharsko sa zase radí ku krajinám juhovýchodnej Európy, kam sa občas zaraďuje aj Slovinsko, inak patriace do strednej Európy.

Zároveň sa nedá tvrdiť, že jeden stupeň územnej samosprávy je charakteristický výlučne pre kontinentálnu Európu alebo pre ostrovné krajiny v rámci Európskej únie.

V oboch prípadoch sa dá oponovať príkladmi štátov, ktoré reprezentujú pevninskú časť Európy (Bulharsko, Estónsko, Fínsko, atď...) alebo ostrovnú časť (Cyprus, Malta, Írsko).Na základe komparácií vybraných hľadísk (geografické, teritoriálne, počet obyvateľov) je zrejmé, že krajiny Európskej únie s jedným samosprávnym stupňom tvoria nehomogénnu skupinu. Nachádzajú sa v nej krajiny rozlohou malé, ako aj stredné a relatívne veľké. To isté platí aj pri kritériu počtu obyvateľov.

S ohľadom na geografickú polohu štátov v rámci Európy sa nedá potvrdiť, že jedna úroveň samosprávy je zvláštnosťou určitého regiónu alebo geograficky blízkych krajín.

Jedinečnosť samosprávnych jednotiek podľa vybraných kvantitatívnych prvkov Tak ako je pre dané krajiny špecifická geografická poloha, rozloha a počet obyvateľov, odrážajú sa tieto odlišnosti aj v priemernej rozlohe územnej samosprávnej jednotky a v jej priemernom počte obyvateľov. Decentralizácia moci v skúmaných krajinách preniesla kompetencie, zodpovednosť a samostatnosť v rozhodovaní na rozlohou a počtom obyvateľov veľmi rozmanité samosprávne jednotky.

Najmenšiu priemernú veľkosť samosprávnej jednotky nájdeme na Malte s priemernou rozlohou 5 km². Ďalej nasledujú Luxembursko, Cyprus a Slovinsko.

12

Slovak Journal of Public Policy and Public Administration, vol.2, 1/2015

Mierne prekvapenie nastane pri pohľade na opačnú stranu, teda na krajiny s najväčšou priemernou rozlohou samosprávnej jednotky. Najväčšiu priemernú veľkosť majú samosprávne jednotky v Litve (1.088 km²) a následne až vo Fínsku (1.056 km²), ktoré je zo skúmaných krajín rozlohou svojho územia najväčšie. Spôsobuje to počet samosprávnych jednotiek, keď ich v Litve existuje na lokálnej úrovni 60 a naproti tom je ich počet vo Fínsku viac ako 5-násobne vyšší.

Pri porovnaní priemerného počtu obyvateľov jednej samosprávnej jednotky v skúmaných krajinách dochádzame k poznaniu, že je tento počet opäť veľmi nesúrodý. Krajiny, ktoré majú najväčší celkový počet obyvateľov (Portugalsko, Bulharsko) nemajú zároveň najvyšší priemerný počet obyvateľov na jednotku samosprávy. Oba štáty predbehlo v tomto kritériu tak Írsko (39.260 obyvateľov) ako aj Litva (54.780 obyvateľov). Príčinou takéhoto výsledku je nižší počet samosprávnych jednotiek v Írsku a Litve v porovnaní s množstvom jednotiek územnej samosprávy na portugalskom a bulharskom území.

Tabuľka 2 Priemerná rozloha (v km²) a priemerný počet obyvateľov pre jednotku územnej samosprávy v štátoch s jedinou úrovňou územnej samosprávy

ŠTÁT

Priemerná veľkosť amosprávnej jednotky v km²

Priemerný počet obyvateľov na samosprávnu jednotku

Priemerný počet obyvateľov na 1 km² rozlohy priemernej samosprávnej jednotky

Bulharsko 420 28.540 68 Cyprus 15 2.120 141 Estónsko 199 5.910 30 Fínsko 1.056 16.320 15 Írsko 612 39.260 64 Lotyšsko 547 16.100 30 Litva 1.088 54.780 50 Luxembursko 24 4.780 199 Malta 5 6.120 1224 Portugalsko 299 34.540 115 Slovinsko 97 9.710 99 Zdroj: Vlastné spracovanie na základe Klimovský, 2009; CEMR, Dexia, 2012.

Spriemerovanie počtu obyvateľov na 1 km² rozlohy priemernej samosprávnej jednotky vedie k vytvoreniu troch veľkostných kategórií krajín. Prvou kategóriu sú krajiny, ktorých výsledky spadajú do intervalu 0-49 obyvateľov/1 km². Sú nimi Estónsko, Fínsko, Lotyšsko. Najväčšie zastúpenie majú štáty v kategórii 50- 99 obyvateľov/1 km², pričom sem spadajú celkovo štyri štáty - Bulharsko, Írsko, Litva a Slovinsko. Poslednú skupinu tvoria zostávajúce štáty – Cyprus, Luxembursko, Slovak Journal of Public Policy and Public Administration, vol.2, 1/2015

13

Lukáš CÍBIK

Články

Články Lukáš CÍBIK

Malta a Portugalsko, keď všetky majú priemerný počet obyvateľov/1 km² rozlohy priemernej samosprávnej jednotky vyšší ako 100.

Čiastočné porovnania jednotiek územnej samosprávy štátov Európskej únie s jednou samosprávnou úrovňou vykazujú veľké rozdiely medzi krajinami. Presun centrálnej moci prebehol na veľmi nesúrodé jednotky územnej samosprávy, unikátne pre každú krajinu. Pri komparácii vybraných kritérií nenachádzame spoločné znaky alebo princípy platiace pre všetky alebo aspoň pre väčšinu skúmaných krajín.

Jedinečnosť samosprávnych jednotiek podľa vybraných kvalitatívnych prvkov V tejto častipríspevok stručne sumarizuje decentralizáciu moci z pohľadu reformy územnej samosprávy vo vybraných štátoch a zameriava sa na ďalší aspekt komparácie. Odhliadnuc od štatistických ukazovateľov v predchádzajúcich častiach príspevku, nachádzame ďalšie rozdiely, medzi jednotlivými krajinami, v počte decentralizačných a konsolidačných reforiem územnej samosprávy, ktoré viedli ku kreácii jednej samosprávnej úrovne. Táto časť teda stručnezosumarizuje reformné kroky, ich iniciátorov a obligatórnosť daných úprav.

V bývalých socialistických štátoch (Litva, Lotyšsko, Estónsko, Bulharsko, Slovinsko) sa od 50. rokov 20. storočia neustále znižoval počet obcí, ktoré boli z vôle centrálnej vlády zlučované, spájané. Po získaní slobody v 90. rokoch sa každá krajina vyrovnala s takouto štruktúrou samosprávy po svojom. Bulharsko ako súčasť východného bloku malo skúsenosti s násilnou konsolidáciu územnej samosprávy.

Postupnou redukciou obcí sa vytvoril systém samosprávy založený na 291 obciach (Klimovský, 2010). V roku 1995 došlo v bulharskom parlamente k schváleniu zákona o počte miestnych samosprávnych jednotiek, pričom do dnešných dní sa tento počet miestnych samosprávnych jednotiek zvýšil len o dva. Súčasný decentralizovaný model územnej samosprávy vychádza z vymedzenia hraníc a počtu obcí z pred roku 1989. Nový model zásadné zmeny nepriniesol a vo veľkej miere skopíroval (v počte obcí a ich hraniciach) systém z obdobia socializmu. Bulharsko je jedna z mála krajín10, kde nedošlo na lokálnej úrovni k živelnej dezintegrácii a obce naďalej pôsobia vo svojich hraniciach, vymedzených bývalým režimom.

Na opačnej strane stojí Slovinsko. Obdobne ako Bulharsko ani Slovinsko sa nevyhlo nútenej integrácii obcí po druhej svetovej vojne. Nepopulárnosť takýchto krokov sa prejavila hlavne počas 90-tych rokoch 20. storočia živelnou dezintegráciou.

Slovinská dezintegračná vlna neprebehla jednorazovo, ale v niekoľkých fázach.

Z pôvodných 62 obcí sa v roku 1994 vytvorilo 147 obcí, v roku 1998 sa ich počet zvýšil na 192 a v roku 2002 sa odčlenila ešte jedna obec. V období rokov 2003–2009 sa dezintegrácia nezastavila a v súčasnosti sa v Slovinsku nachádza 211 obcí (Belak, Benda a Pinterič 2008). Špecifický je aj príklad Litvy, kde bola pred reformou v roku 1995 dvojúrovňová územná samospráva. Reálne existovala a vykonávala svoje úlohy lokálna i regionálna úroveň. Prijaté zmeny nezrušili druhý stupeň, ale odňali regionálnej úrovni samosprávny charakter. Táto jednorazová konsolidačná reforma tiež zredukovala 10 14

Zaraďujeme sem ešte aj Poľsko, ktoré však má viac ako jednu samosprávnu úroveň.

Slovak Journal of Public Policy and Public Administration, vol.2, 1/2015

dovtedajších viac než 500 obcí na 56 katastrálnych obvodov – municipalít (neskôr 60) V dnešnej podobe sa teda celé litovské územie delí na 60 obcí (reálna územná samospráva s rozsiahlymi právomocami) a 10 krajov, ktoré však predstavujú dekoncentrované územné jednotky štátnej správy (Klimovský, 2012).

Fínska skúsenosť s decentralizáciu moci na nižšie správne jednotky sa od predchádzajúcich odlišuje spôsobom vzniku, iniciátorom a trvaním. Počet základných jednotiekfínskej územnej samosprávy, obcí, sa dlhodobo znižuje. Permanentný pokles je zreteľný od 50. rokov, keď z 549 obcí klesol ich počet na 348 obcí v roku 2009.

V súčasnosti sa na fínskom území nachádza 320 obcí. Fínsko je príkladom krajiny, kde prebieha reforma kontinuálne, čo demonštruje neustále sa znižujúci počet obcí v krajine. K terajšiemu stavu dospeli fínske obce prevažne svojou dobrovoľnou participáciu na projekte na zvyšovanie efektívnosti a autonómnosti samosprávy.

Fínsko sa inšpirovalo reformou Free commune experiments pochádzajúcou zo Švédska, ktorá sa stala charakteristická pre všetky škandinávske krajiny (Denters, Lawrence, 2005). V roku 1987 bola prijatá legislatíva s cieľom začať experiment slobodných komún. Slobodnými, tzv. free commmunes, boli obce a ich združenia, ktoré sa riadili špeciálnym štatútom, zároveňdostaliviac možností pri rozhodovaní a zrušilo sa im niekoľko stoviek administratívnych obmedzení brániacich v určitých činnostiach. To postupne viedlo k dobrovoľnému zlučovaniu obcí a znižovaniu ich počtu.

Pri krajinách Európskej únie s jednou úrovňou územnej samosprávy má jedinečné postavenie írsky systém. Chápanie írskeho systému lokálnej vládnej úrovne sa dá lepšie11 uchopiť, ak budeme hovoriť o systéme miestnych vlád. Vnímanie územnej samosprávnej jednotky presahuje hranice obce, ale zahŕňa aj grófstva/kraje. Takýto model sa označuje ako dvojúrovňový model miestnej vlády. Oproti ostatným krajinám s 1 samosprávnou úrovňou je Írsko unikátne svojou rigiditou pri určovaní hraníc grófstiev - 26 z 29 grófstiev je vytváraných v prakticky nezmenených podmienkach od konca 19. storočia.

Vybrané príklady krajín Európskej únie s jednou samosprávnou úrovňou potvrdzujú špecifickosť tejto úrovne vzhľadom na priebeh konsolidačných reforiem.

Môžeme rozlíšiť niekoľko skupín krajín. Prvou skupinou sú krajiny, kde neprebehlapo roku 1989 rozsiahla konsolidačná reforma, súčasne sa vyhli značnej fragmentácii a zachovali si štruktúru územnej samosprávy z obdobia socializmu (Bulharsko). Ďalšiu skupinu predstavujú krajiny, v ktorých bola implementovaná jediná výrazná reforma územnej samosprávy(Litva), alebo ich bolo uskutočnených viac (Slovinsko).

Predposlednou skupinou sú krajiny kde prebieha reforma a konsolidácia územnej samosprávy kontinuálne (Fínsko, Lotyšsko). Poslednú skupinu tvoria krajiny, ktoré majú štruktúru svojej jedinej samosprávnej úrovne dlhodobo zadefinovanú (Írsko, Luxembursko).

Vybraná vzorka krajín sa navyše líši iniciátorom reforiem a záväznosťou podieľať sa na reforme územnej samosprávy. Fínsko predstavuje model, keď reformu územnej samosprávy iniciovali priamo obce, ktoré sa na nej následne podieľali v rámci dobrovoľnosti. Opačnú stranu mince predstavuje napríklad Litva alebo Bulharsko, 11

Oproti chápaniu obce a územnej samosprávy v podmienkach kontinentálnej Európy.

Slovak Journal of Public Policy and Public Administration, vol.2, 1/2015

15

Lukáš CÍBIK

Články

Články Lukáš CÍBIK

kde bola reforma presadzovaná z centrálnej vládnej úrovne a obce sa jej museli podrobiť. Medzistupeň medzi týmito krajnými prípadmi predstavuje Estónsko.

Reforma územnej samosprávy bola v jeho prípade presadzovaná centrálne, no bolo na slobodnej vôli jednotlivých obcí zapojiť sa do tejto reformy, alebo stáť mimo nej.

ZÁVER Cieľom príspevku bolo v teoretickej aj praktickej rovine dokázať, že decentralizácia moci nie je uniformný proces vo vybraných krajinách. Vychádzajúc z teoretického rozpracovania problematiky decentralizácie moci dochádzame k poznaniu, že decentralizácia má niekoľko kategórií a zároveň sa dotýka množstva oblastí. Ich vzájomnou kombináciou vzniká originálna decentralizačná schéma, ktorej unikátnosť je navyše umocnená jedinečnosťou implementujúcej krajiny. Pre komparatívnu analýzu v reálnych podmienkach bolizvolené členské štáty Európskej únie s jednou úrovňou územnej samosprávy. Na základe čiastkových porovnaní vybraných kvalitatívnych a kvantitatívnych aspektov samosprávnych úrovní a následnou syntézou získaných poznatkov, sme v dostatočnej miere demonštrovali, že decentralizácia moci v daných krajinách je neunifikovaný proces.

Zároveň treba objektívne dodať, že tento príspevok analyzoval a hodnotil iba malú časť premenných faktorov, ktoré vplývajú na začiatok, priebeh a výsledky decentralizácie moci.

POUŽITÁ LITERATÚRA BELAK, B., BENDA, N., PINTERIČ, U. 2008. Modernizacija slovenskih občinskih uprav: izbrane teme. Novo Mesto: University and Research Center, 2008. 167 pp.

ISBN: 978-961-92366-1-1 CEMR, DEXIA. 2012. EU subnational governments. [online]. Dexia-CEMR, 2012.

Dostupné na internete: <http://www.ccre.org/docs/Nuancier2011Web.EN.pdf>.

COHEN, M. J., PETERSON, B. S. 1999. Administratie Decentralizatin. Strategie for Developing Countries. West Hartfrd: Kumarian Press, 1999. 224 pp. ISBN 978-1565-49096-3.

DENTERS, B., LAWRENCE, E. R. 2005. Comparing Local Governance - Trends and Developments. New York: Palgrave Macmillan. 2005. 288 pp. ISBN 9780333995556.

DEXIA, Subnational public finance in the European Union. [online]. Dexia-CEMR, 2012. Dostupné na internete: <http://www.eetaa.gr/enimeroseis/17-01-13/Note_ CCRE_Dexia_EN.pdf>.

HENDRYCH, D. a kol. 2014. Správní věda – Teorie veřejné správy. 4. vydanie.

Praha: Wolters Kluwer, 2014. 244 s. ISBN 978-80-7478-561-0.

JÍLEK, M. 2008. Fiskální decentralizace, teorie a empirie. Praha: Wolters Kluwer, 2008. 428 s. ISBN 978-80-7357-355-3.

JOHNSON, R. W., MINIS, H. P. 1996.Toward Democratic Decentralization: Approaches to Promoting Good Governance. [online]. Research Triangle Institute, 1996. Dostupné na internete: <http://www.rti.org/pubs/Toward_demo_decen. pdf>.

16

Slovak Journal of Public Policy and Public Administration, vol.2, 1/2015

JÜPTNER, P. a kol. 2009. Evropská lokální politika 2. Praha: IPS FSV UK. 2009.

410 s. ISBN 978-80-254-3510-6.

KLIMOVSKÝ, D. 2009. O možných riešeniach fragmentovanej lokálnej sídelnej štruktúry.In Acta Politologica, ISSN 1803-8220. 2009. Vol. 1, No. 2, s. 182-213.

KLIMOVSKÝ, D. 2010. Konsolidačné reformy a decentralizácia v európskych podmienkach. In Acta Politologica. ISSN 1803-8220. 2010. Vol. 2, No. 3, s. 86-96 KLIMOVSKÝ, D. 2012. Samosprávy v EÚ: Litva: viaceré reformné fázy a rozporuplné výsledky. In Územná samospráva. ISSN 1337-9305, 2012 Vol. 8, No. 1, pp. 42-48 LITVACK, J., SEDDON, J., BIRD, R. 1998. Rethinking Decentralization in Developing Countries. Washington, D.C.: The World Bank, 1998. 48 pp. ISBN 0-8213-4350-5.

MACLEAN, M. 2003.Developing a Research Agenda on the Gender Dimensions of Decentralization: Background Paper for the IDRC. [online]. University of Toronto Research Associate. Gender Unit, IDRC, 2003. Dostupné na internete: <http://www.idrc.ca/EN/Documents/WRC-Decentralization-documents/MelissaMacLean-Gender-dimensions-of-Decentralization.pdf>.

VÝBOR REGIÓNOV. 2013. Decentralizácia v Európskej únii a úloha miestnych a regionálnychsamospráv pri tvorbe a uplatňovaní politiky EÚ.CIVEX-V-034. [online]. Európska únia, 2013, 100. plenárne zasadnutie 11. a 12. apríla 2013.

Dostupné na internete: <http://www.k8.sk/VismoOnline_ActionScripts/File. ashx?id_org=451023&id_dokumenty=1064>.

Slovak Journal of Public Policy and Public Administration, vol.2, 1/2015

17

Lukáš CÍBIK

Články

Články Michal ĎUREJE

Michal ĎUREJE1

Sociálne zmeny v kontexte desekularizácie spoločnosti Abstrakt Cieľom príspevku je vysvetliť niektoré spoločenské zmeny v súčasnosti, ktoré sú spôsobené náboženstvom. Príspevok hľadá odpovede na otázku príčin neznášanlivosti voči sociálno-náboženským prvkom, ako sú napríklad „Zahalené ženy“ v školách.

Revolúcia je výsledok, explózie, ktorý predchádza obdobím sociálnych konfliktov. Nie je to neočakávaný okamih. Revolúcia je dôsledkom aj náboženských bojov vo vnútri spoločnosti. V dvadsiatom prvom storočí má človek skôr kritický postoj k revolúcii, a považuje za zastaraný anachronizmus pracujúci nanajvýš niekde v sociálnych vedách.

Tento spôsob myslenia môže pretrvávať až do okamihu, keď niektorí politici volajú „multikulturalismus zlyhal“. Je možno až príliš neskoro na pochopenie súčasným zmien, ale tento článok sa zaoberá náboženstvom a sociálnej spoločnosti v kontexte zmeny človeka. Príspevok sa pojednáva o zmenách, konfliktoch ako predchodca „niečo väčšieho“.

Kľúčové slová: sociálne zmeny, multikulturalizmus, spoločnosť Abstract The aim of this paper is to explain some societal changes of the present caused by religion. The paper seeks answers to the question of the causes of intolerance towards social-religious elements as e.g. „veiled women“ in schools. Revolution is a result, an explosion, which is preceded by a period of social conflicts. It is not a unexpected moment. Revolution is a consequence of also religious struggles within a society.

Twenty first century man has rather a critical stance towards revolution and considers it a obsolete anachronism operating at most somewhere in the social sciences. This kind of thinking can persist up until the moment that some politicians exclaim „multiculturalism has failed“. It maybe too late to understand present changes, but this paper is dealing with religious and social social against the backdrop of changing man. This paper is dealing the said changes, conflicts as the predecessors of „something bigger“.

Key words: societal changes, multiculturalism, society

1 Mgr. Michal Ďureje, Katedra politológie a európskych štúdií FF UKF v Nitre, Boženy Slánčikovej 1, 949 74 Nitra, Slovenská republika, email: michaldureje@gmail..com 18

Slovak Journal of Public Policy and Public Administration, vol.2, 1/2015

ÚVOD Revolúcia je následok, je výbuch, ktorému už predchádzalo obdobie spoločenských konfliktov. Nie je neočakávaným momentom. Revolúcia je konsekvenciou aj silných náboženských zápasov v rámci spoločnosti. Človek hľadá identitu a tú mu ponúka napríklad štát, náboženstvo, skupina, iné spoločenské štruktúry. Spoločnosť sa však mení, zasahujú ju faktory ktoré môžu zmeniť jej morálku, legislatívny, etický rámec. Časť týchto diferencujúcich faktorov je okrem iného aj pôsobenie náboženstva/ náboženstiev na samotnú spoločnosť. Je ťažké vysvetliť niektoré spoločenské zmeny súčasnosti spôsobené náboženstvom. O to zložitejšie je hľadať odpovede na otázku príčin intolerancie voči sociálno-náboženským prvkom napríklad „zahalenej žene šatkou“ na pôde školy, útokom veriacich v monoteistického boha proti veriacim iného monoteizmu, ako napríklad medzi moslimami a koptami. Rovnako ťažké je nájsť odpovede na arabské revolúcie ktoré porážali svetské režimy.2 V týchto arabských krajinách nemôžeme s určitosťou povedať akú silu bude naberať náboženstvo v riadení štátu. Dospejú tieto krajiny k náboženským autokraciám? Iste tieto krajiny sú od nás ďaleko, to čo sa v nich deje nám môže byť vzdialené. Okrem toho, kultúra, tradícia arabského sveta je v silnom kontraste s Európou. O to ťažšie je hľadať odpovede na otázky čo sa stalo v New Yorku v roku 2001, v Madride v roku 2004 a v Londýne v roku 2005. Hľadanie odpovedí na načrtnuté problémy nás môže znepokojiť v okamihu, kedy politické autority Európy nezačnú volať - „multikulturalizmus zlyhal.“ Dnes sme svedkami tlakov, ktoré by sme mohli nazvať sekularizácia verejného života. Bez rozboru by sme mohli o sekularizácii spoločnosti hovoriť ako o zrejmom sociálnom fakte vyplývajúcom zo súčasnej modernity. Náboženstvo v krajinách Európy prechádza z verejného do súkromného života jednotlivcov. Dôkazom je aj legislatívny rámec viacerých krajín Európy ako napríklad zákonom stanovené obmedzenie nosenia ostentatívnych náboženských symbolov na školách vo Francúzsku. Ide však o sekularizáciu v pravom slova zmysle, v rámci ktorej sa náboženstvo vytráca z verejného priestranstva - teda zo škôl, zo zákonodarných procesov, z umenia a podobne? Tento pohyb sprevádzaný náboženským tlakom, ktorý môžeme nazvať aj individualizáciou, je omnoho zložitejší ako len jednoduché zbavovanie sa náboženstva. Spoločnosť v 21.storočí sa týmito zmenami mení a to do takej miery, že nás približuje k skutočne revolučným zmenám.

Zjavy ktorých sme svedkami vo Francúzsku, kde prisťahovalci podpaľujú autá a iný majetok, čím vyvolávajú sociálne nepokoje, alebo vysoká kriminalita prisťahovalcov v Rakúsku, podpaľovanie škôl vo Švédsku, neschopnosť Nemeckého zákonodarstva, súdnictva a vlády vyšetriť vraždy zo cti, alebo vražda režiséra Theo van Gogha v Holandsku, ktorý poukazoval na násilie proti ženám v islamských komunitách, alebo verejné protesty a sociálne nepokoje ktoré vyvolali karikatúry proroka Mohameda 2 Koniec Zin al-Abidina Ben Aliho v Tunisku, koniec vlády Hosniho Mubaraka v Egypte, ukončenie dominancie, vlády a smrť Kaddáfího režimu v Líbyi.

Slovak Journal of Public Policy and Public Administration, vol.2, 1/2015

19

MIchal ĎUREJE

Články

Články Michal ĎUREJE

v Dánsku, to všetko môžeme brať ako pôsobenie delikventov. Toto pôsobenie má však svoje dôvody a toto pôsobenie z niečoho pramení. Európska spoločnosť po týchto zjavoch už nebude taká, aká bolo v ranej fáze globalizačných procesov alebo po páde Sovietskeho zväzu a s ním spojeného rozpustenia zväzku RVHP.(Rady vzájomnej hospodárskej pomoci) alebo pred rozšírením Európskych spoločenstiev ku koncu 20.storočia. Zmeny našej spoločnosti a ich príčiny chce práca pomenovať z politologického pohľadu. Na to, aby sme vedeli identifikovať príčiny spoločenských nepokojov v Európe je potrebné podrobiť politologickej analýze javy, ktoré sú skôr konsekvenciou spoločenských zmien.

SNAHA O RIEŠENIE SOCIÁLNYCH SPOROV V krajinách Európy prevláda idea nábožensky neutrálneho demokratického štátu.

V týchto hraniciach sme mohli vidieť napríklad snahu o elimináciu ideí vychádzajúcich z náboženstva pri diskusii o preambule rodiacej sa ústavy Európskej únie. Idea v rámci ktorej je na prvom mieste nábožensky neutrálny štát bola zrejmá aj pri kauze Buttiglione.3 Prípad talianskeho politika je len jedným z viacerých prípadov, ktoré postupne pretvárajú spoločenský priestor na priestor bez náboženskosti a so snahou o sekularizovaný nábožensky neutrálny štát.

Obsah nábožensky neutrálneho štátu má svoj prvotný cieľ ochranu autonómie jednotlivca v liberálnych predstavách spoločnosti. Prvotnou myšlienkou je aj snaha štátu získať pod svoj vplyv kontrolu nad školstvom. Obsahom neutrálneho štátu je aj náboženská tolerancia k iným „cudzím“ náboženstvám prichádzajúcim do komunity z externého prostredia. V súčasnosti sa však tento obsah rozširuje hlavne do morálnej roviny k témam o interrupciách, zväzkoch homosexuálov, eutanázii a to konkrétne pretlačiť uvedené možnosti do zaužívaných konvencií v smerovaní spoločnosti, pričom sa stavia odmietavo k filozofiám rôznych náboženstiev, ktoré tieto morálne roviny skôr odmietajú. Ďalšou sférou v ktorej sa štát dostáva do sporu s náboženstvom je oblasť súdnych judikátov. Európsky súd pre ľudské práva najskôr vo svojom rozhodnutí zakázal vystavovať kríže na stenách školských inštitúcií, čím sa idea nábožensky neutrálneho štátu dostáva čoraz viac do súboja s určitým náboženstvom - v tomto prípade s väčšinovým náboženstvom Európy- kresťanstvom. Okrem toho, legislatívne výsledky namierené proti ostentatívnym symbolom sú namierené proti ostatným náboženstvám, najmä tým, ktoré prichádzajú do Európy vplyvom globalizačných tlakov a multikulturalizmu.

Tieto postoje nábožensky neutrálneho štátu už nezabezpečujú ochranu jednotlivcov, už nie sú podporou plurality, v tomto prípade náboženskej a do značnej miery aj kultúrnej, ale sú skôr snahou o podporu partikulárnych záujmov či už jednej náboženskej 3 Kauza Buttiglione: Kandidát na člena Európskej komisie Rocco Buttiglione sa nakoniec nestal členom Európskej komisie po tom, čo verejne prezentoval svoje názory na viaceré morálne otázky ako napríklad na homosexuálov, pričom vychádzal z náboženských ideí kresťanstva.

20

Slovak Journal of Public Policy and Public Administration, vol.2, 1/2015

skupiny, alebo snahou vytvoriť zo spoločnosti priestor bez sakrálnych prejavov, akéhokoľvek náboženského prejavu na verejnosti ale čoraz viac aj v individuálnom priestore. Presvedčenie talianskeho politika Rocca Buttiglionea stálo v rozpore so súčasnými ideami nábožensky neutrálneho spoločenstva, a teda jeho presvedčenie bolo hlavným zámerom k zamedzeniu politikovho pôsobenia vo verejnom politickom živote.

Dnes európska spoločnosť nie je pohltená iba konfliktom medzi náboženskou neutralitou a ideami kresťanstva, ale taktiež medzi náboženskou neutralitou a náboženstvom ako takým, ako tomu bolo napríklad v prípade karikatúr proroka Mohameda. Francúzsky zákaz nosenia ostentatívnych náboženských prvkov možno priniesol krátkodobé upokojenie konfliktov medzi štátnou mocou a islamom, tento spor sa však skôr dostal do úzadia, kde môže naberať na svojej intenzite. Častokrát sme svedkami toho, že kultúrne a obzvlášť náboženské pocity sa môžu v spoločenskom ústraní vyostrovať. Ako poukazuje Ivan Dubnička „najslávnejší vegetarián všetkých čias Mahatma Gándhí ani on sa nestal absolútnym vegetariánom v Indii krajine svojho pôvodu, ale paradoxne až na štúdiách vo Veľkej Británii, aby tak v západnom svete demonštroval svoju kultúrnu a náboženskú identitu.“ (Dubnička, 2012, s.130). Je teda príliš odvážne riešiť spory a konfliktné línie ich otupovaním a zákazmi spečatenými v legislatívnych zákazoch.

Ak možno vyložiť Korán, konkrétne Súru 33, že ženy nosia šatky ako prejav vôle boha a teda ide o súčasť náboženského presvedčenia, potom je prijatie zákona vo Francúzsku, ktorým sa zakazuje nosenie viditeľných náboženských symbolov jasným porušovaním slobody vyznania obsiahnutej vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv konkrétne v článku 18 (Korán, 2013). V tomto prípade tak nejde o svetonázorovú náboženskú neutralitu ale o monopolizáciu jedného názoru ktorý obsahuje intolerantné prvky voči jednej konfesionálnej skupine.

Intolerantnosť našej európskej civilizácie voči náboženstvám sa naplno ukázala už pri spomínanom zverejňovaní karikatúr proroka Mohameda. V krajinách, kde žijú veriaci moslimovia sa zdvihla vlna masových protestov verejnosti, ktoré boli sprevádzané násilnosťami vo viacerých krajinách. Aj napriek týmto protestom sa k zverejňovaniu arikatúr pridávali ďalšie periodiká a redakcie novín.4 Uvedeným spôsobom bol značne naštrbený sakrálny priestor islamu ako náboženstva z externého prostredia.

Nemôžeme zabudnúť ani na konfliktnú líniu medzi kresťanstvom a islamom.

Obzvlášť tento konflikt je negatívnym javom, nakoľko v ňom proti sebe stoja dva smery, náboženské prúdy, ktoré majú veľa spoločných prvkov. Jedným z týchto prvkov je monoteizmus – viera vo všemohúceho boha, ale aj viera v posmrtný život ako odplata za vzorný život v profánnom svete. Pokiaľ by pri aplikácii, judikátov, nových morálnych rovín, stanovovaní podmienok pre pôsobenie v politickej sfére a podobne, stála spoločnosť na zásadách náboženskej tolerancie, v spoločnosti by nedochádzalo 4 Karikatúry zobrazovali proroka Mohameda v pejoratívnych pózach ako teroristu s bombou. Po prvý krát boli vydané v Dánsku, neskôr v Nórsku, Nemecku a ďalších krajinách. Vo väčšine prípadov ich uverejňovali aj relevantné periodiká.

Slovak Journal of Public Policy and Public Administration, vol.2, 1/2015

21

MIchal ĎUREJE

Články

Články Michal ĎUREJE

k týmto sporom.

Zdá sa, že výsledky týchto konfliktov pochopili skôr pravicoví konzervatívci, než ľavicoví liberáli, ktorí sú skôr zástancovia multikulturálnych predstáv v ideálnom smerovaní spoločnosti. Uvedenú kategorizáciu ľudí však môžeme použiť pri definovaní politických autorít. Na strane druhej konzervatívci vedia problém nefungujúcej integrácie viacerých kultúr pomenovať, neprinášajú však žiadne riešenia.5 Teda riešenia, ktoré by sme mohli považovať za relevantné a aplikovateľné. Naša spoločnosť Západnej Európy sa tak dostáva do čoraz ostrejšieho konfliktu s náboženstvami. V snahe o nábožensky neutrálny štát, kroky vedúce k maximálnej sekularizácii našej spoločnosti spôsobujú iba vyostrovanie sporov a problémov vo vnútri tejto spoločnosti. Úplný zákaz náboženských symbolov t.j. predmetov sakrálneho sveta ako základná premisa súčasnej náboženskej tolerancie, ktorú môžeme vyčítať z uvedených postupov inštitúcií alebo vlád krajín Západnej Európy, vytvárajú nové spory a duálna konfliktná línia štát verzus cirkev sa mení na vyostrujúcu pluralistickú konfliktnú líniu štát verzus náboženstvá.

Je skôr samozrejmosťou, že politický poriadok v spoločnosti je vždy postavený na zásadách a existencii vládnucej ideológie. Je úplne irelevantné, či táto ideológia bude vychádzať z liberalizmu alebo z nejakého konkrétneho náboženstva, kresťanstva alebo islamu. Náboženstvo je prítomné v akejkoľvek spoločnosti, a tak je tomu aj v prípade Západnej Európy. Podľa I. Dubničku plní náboženstvo aj silný stmeľovaní prvok danej spoločnosti (Dubnička, 2007). Myslieť si, že náboženstvo je možné uviesť do spoločenského úzadia je skôr chybné.

Zákaz nosenia alebo vyobrazovania ostentatívnych náboženských symbolov neznamená iba zákaz smerujúci ku konkrétnemu symbolu, ale predovšetkým podkopáva aj základné princípy konkrétneho náboženstva. Sakralizovanie symbolov totiž nespočíva len v ich hlbšej duchovnej podstate, aj keď sakralizácia je skôr prepojená s náboženskými formami. Každá kultúra, národ alebo štát nesú vo svojich spoločenstvách daný systém symbolov, pomocou ktorých sa ľudia vymedzujú. Symboly zároveň v sebe fixujú morálku, hodnoty, ciele a smerovanie konkrétneho jednotlivca alebo spoločnosti.

Týmto spôsobom sa môže vytvoriť identita alebo spoločná predstava jednotlivcov napríklad aj o význame a dôležitosti spoločenského poriadku. A v tomto procese sa môže tvoriť komunitné prostredie so silnou jednotou. Ako poukazuje Miroslav Tížik, náboženstvo je okrem iného považované za zdroj rôznych legitimizácií. V niektorých prípadoch môže zabezpečovať vymedzenie sa nového symbolického sveta voči predchádzajúcim náboženským, ale aj iným predstavám. Svojím symbolickým svetom dokáže legitimizovať moc a spoločenský poriadok (Tížik, 2011). Tento symbolický svet je obsiahnutý práve v sakralizovaných symboloch. Zákazom symbolov, zároveň narúšame systém morálnych a spoločenských rámcov danej komunity, a tak tomu je aj v prípade prisťahovalcov.

5 Riešenie neprinieslo ani vyjadrenie „Multikulturalizmus je mŕtvy“ nemeckej kancelárky Angely Merkelovej.

22

Slovak Journal of Public Policy and Public Administration, vol.2, 1/2015

Ako tvrdí Immanuel Kant, dejiny nám dokazujú, že žiadna viera založená na písme nemohla byť vyhubená ani najničivejšími revolúciami v štáte, zatiaľ čo viera založená na tradícii alebo na starých verejných obradoch zanikla zároveň so zánikom štátu (Kant, 2013). Povedané inými slovami - náboženstvá by sme mali považovať za samozrejmú súčasť každej komunity, ktorú so sebou nesie aj do externého prostredia. Obmedzovanie a intolerancia voči náboženstvám bude vytvárať ďalšie vyostrenie sporov medzi štátnou mocou a sakrálnymi svetmi komunít. Voči intolerancii a neznášanlivosti musíme byť v Európe obzvlášť obozretní. Ivan Dubnička poukazuje na ľudskú náchylnosť vnímať agresívne všetko, čo v rámci našej spoločnosti vyznie ako cudzí prvok. Ako tvrdí, objektom genocídy sa stali občania, ktorí boli integrálnou súčasťou spoločnosti. Dnes sa objektom agresivity nemusia stať Židia, ale ktokoľvek iný, etnicky, konfesionálne, sexuálne, či politicky odlišný od tých, čo zadefinujú skupinu určenú k likvidácii (Dubnička, 2012). Silnejúce pravicové extrémistické hnutia kritizujúce prisťahovalectvo, sociálne otázky sú realitou skôr v krajinách s vyspelou a zakorenenou demokraciou.

MENÍ SA NÁBOŽENSTVO MENÍ SA SPOLOČNOSŤ Tak ako spoločnosť prechádza svojím vývojom a zmenami, prechádza zmenami aj náboženstvo. V Európe sme svedkami sekularizačného procesu, v ktorom sa aj sakrálny svet, ako sme už uviedli vyššie, presúva z verejného prostredia do súkromného. Aj Weberovo odkúzlenie sveta je súčasťou procesu smerujúceho k sekularizácii spoločnosti, v ktorej sa však náboženstvo v žiadnom prípade nestráca, iba sa stáva súkromnou, individuálnou záležitosťou človeka. V časti procesu vývoja spoločnosti, teda v etape nástupu sekularizácie vidieť zároveň akýsi pochod proti univerzálnym náboženstvám.

Sekularizácia podľa Emila L. Fackenheima ničí všetkých bohov, ruší akýkoľvek zmysel, ktorý nie je vytvorený človekom (Fackenheim, 2013). Práve toto je obsahom politiky niektorých dnešných politických autorít v Západnej Európe. V procese vývoja náboženstva nastáva obdobie jeho odlišného druhu, teda náboženstva občianskeho, nazývaného laicité alebo sekularizmus (Buruma, 2012). Je možné polemizovať s Ianom Burumom, podľa ktorého sekularizmus je ideológia, ktorú musí zavádzať v platnosť silný štát (Buruma, 2012). Sekularizmus nie je primárne závislý od sily štátu, je závislý skôr od vôle jednotlivcov a spoločnosti, od občianskej spoločnosti, ktorá k nemu smeruje alebo naopak nesmeruje. Sekularizácii sa môže rovnako dariť v slabom štáte.

Na druhej strane je pravdou, že v sekularizme sa stali „posvätnými“ národ, ústava a právo; nemusia byť posvätné len tieto zdroje laicity. Týmto postupom politických elít smerom k sekularizmu sa iba otvára cesta a vhodný spôsob pre resakralizáciu už raz sekularizovaného prostredia. Obzvlášť ak je náboženstvo prítomné v každej spoločnosti. „Neexistuje žiadna spoločnosť, ktorá by necítila potrebu pravidelne udržiavať a upevňovať kolektívne pocity a idey utvárajúce ich jednotu a osobitosť. Tieto morálne obnovy možno dosiahnuť jedine prostredníctvom stretávania, zhromažďovania a kongregáciou, pri ktorej sa jednotlivci stretnú, navzájom sa zblížia, a tak spoločne Slovak Journal of Public Policy and Public Administration, vol.2, 1/2015

23

MIchal ĎUREJE

Články

Články Michal ĎUREJE

utvrdzujú svoje spoločné pocity“ (Durkheim, 2007, s.460 ) Náboženstvo to nie je len viera v transcendentálneho boha, bohov. Zároveň ide o presadenie univerzalizmu určitých predstáv v spoločnosti. Univerzalistické predstavy však ponúka väčšina náboženstiev. Tu sa dostávame k dôležitej otázke, ktorú si kladie aj E. Fromm: „Čo môže zaujať miesto náboženstva vo svete, v ktorom pojem boha môže byť mŕtvy, v ktorom však za týmto pojmom empiricky zakúsená realita musí žiť?“ (Fromm, 1993) Človek túži mať svojho boha/bohov ako ideálne predstavy. V procese premien je jedno, akého charakteru a obsahu bude uctievané božstvo. Úspech boha resp. jeho víťazstvo nad iným bohom prichádza, ak sa stávajú objektom viery ľudí. Jedna viera v boha môže byť nahradená iným náboženstvom. V rámci tohto súboja ide o akýsi zápas morálnych hodnôt medzi náboženstvami. Každá komunita od čias mýtického, kmeňového, až po kodifikované náboženstvo zdieľa spoločné ideálne predstavy, ktoré sú obsiahnuté práve v sakrálnom svete konkrétneho náboženstva (Durkheim, 2007).

B. Horyna uvádza, že aj v prípade histórie Európy sme svedkom podobných zápasov.

Ako tvrdí „tisícročná identita predkresťanskej Európy, siahajúca do neolitu, bola potlačená katolizáciou, ktorá sa nazývala christianizácia. Identita tzv. kresťanskej Európy bola potlačená sekularizáciou. Identita sekularizovanej, technizovanej a konzumnej Európy je potlačovaná hľadanou identitou nových náboženských hnutí, u ktorých máme jedinú istotu, že budú opäť niečím potlačené“ (Horyna, 2001, s.31) Rovnako poznačená bude aj naša budúcnosť. Tento proces nahradzovania a vytláčania náboženstva iným náboženstvom len dokazuje, že náboženské vedomie v spoločnosti bude vždy, bez ohľadu na jeho formu a obsahovú súčasť. Panteóny sakrálneho sveta jednotlivých náboženstiev neustále pretrvávajú. Aj preto nie je možné odrezať dnešnú Európu od svojej minulosti. Nová Európa, t. j. Európa bez náboženstva totiž zatiaľ neexistuje, ak vôbec niekedy existovať bude. Ak aj prídu do našej spoločnosti už spomínané ďalšie náboženstvá z externého prostredia, budú musieť do seba synkretizovať existujúce sakrálne prostredie, inak nebudú úspešné.

INTOLERANCIA A PRISŤAHOVALCI Jedným za najvážnejších problémov súčasnej Európy je príchod ďalších prisťahovalcov. V ich príchode je možné vidieť o.i. silnejúcu intoleranciu. Znaky ľudí prichádzajúcich z externého prostredia - prisťahovalcov6,možno zjednodušene podľa G. Sartoriho rozdeliť do štyroch skupín a „to na odlišnosti týkajúce sa jazyka, zvyklostí, náboženského vyznania alebo etnika. Inými slovami, cudzieho príslušníka považujeme za odlišného buď preto, že hovorí iným jazykom (a možno ani nehovorí tým naším), alebo pretože sa líši zvyklosťami a tradíciami svojej pôvodnej krajiny, alebo taktiež preto, že vyznáva inú vieru (nie však v zmysle dnes slabého kontrastu medzi vierou katolíckou a protestantskou, ale v zmysle silného kontrastu medzi kresťanstvom a islamom), a nakoniec i preto, že môže pochádzať z odlišného etnika (čierneho, arabského atď.)

6 24

Práca sa nevenuje kategorizácii ľudí na imigrantov, emigrantov, občanov a pod.

Slovak Journal of Public Policy and Public Administration, vol.2, 1/2015

Prvé dve odlišnosti sú výrazne iné než druhé dve. Tie prvé dve totiž predstavujú odlišnosti prekonateľné (pokiaľ ich chceme prekonať), zatiaľ čo tie druhé dve nastoľujú problém odlišnosti.“ (Sartori, 2011, 74) Jedným z riešení a možno aj jediným riešením je integrácia prisťahovalcov do prostredia spoločnosti, do ktorej prichádzajú. Problém integrácie je zložitý a nemožno ho zjednodušovať, ide o proces, ktorý je náročný predovšetkým z časového hľadiska. Isté však je, že integrácia prisťahovalcov nemusí prebiehať ani po zadefinovaní jej pravidiel, ani po snahe politikov a zodpovedných inštitúcií integráciu započať. Ako ďalej uvádza G. Sartoti „problém je v tom, že integrácia prebieha iba vtedy(a výhradne vtedy), ak ju prijímajú a považujú za žiadúcu tí, ktorí sú integrovaní. Ak tomu tak nie je, integrácia neprebieha. K integrácii dochádza u osôb integrovateľných a občianstvo poskytnuté neintegrovateľným imigrantom nevedie k integrácii, ale iba k dezintegrácii - tak znie banálna pravda“ (Sartori, 2011, 74-75) Aká bude odpoveď na otázku, či majú prisťahovalci s rozdielnym náboženstvom ako je väčšinové náboženstvo v Európe, záujem o integráciu do spoločnosti, ak im my legislatívnym spôsobom zakazujeme vyjadrovať svoje náboženské presvedčenie, ponechať si svoju vieru, alebo ak neustále degradujeme časť ich sakrálneho sveta napríklad aj vo forme karikatúr?

Primát ktorý ponúkame prisťahovalcom- toľko „vytúžené“ občianstvo jedného zo štátov Západnej Európy môže byť v konečnom dôsledku skôr iba ďalším problémom. Udelenie občianstva môže byť problémom obzvlášť v okamihu, ak vyžadujeme integráciu neakceptujúcu základnú vybavenosť človeka- náboženské presvedčenie. Potom je už len blízko k tomu, čo tvrdí spomínaný Sartori, že ak urobíme občana z niekoho, kto si iba privlastňuje statky v podobe subjektívnych práv, ale zároveň sa za to necíti povinný na oplátku prispievať k ich tvorbe, potom vytvárame diferencovaného občana, ktorý v konečnom dôsledku bude pluralitnú obec balkanizovať.7 Tu sa vynára otázka, prečo v krajinách Západnej Európy nemáme také vypuklé problémy s integráciou prisťahovalcov napríklad z Poľska, krajín Strednej Európy a z časti aj s prisťahovalcami z krajín z Východnej Ázie? V druhej polovici 20.storočia, obzvlášť ku koncu, prichádzali do Západnej Európy obyvatelia aj z týchto krajín, no dnes nezaznamenávame problém s ich vysokou nezamestnanosťou, nechuťou asimilovať sa, getoizáciou.

Práve moslimskí obyvatelia boli najmä po prvé dve generácie prisťahovalcov úplne oddelené od väčšinovej spoločnosti. Problémy s neschopnosťou integrovať moslimských obyvateľov má svoj zdroj nielen v ekonomickom nedostatku, obrovskej nezamestnanosti, sociálnom vylúčení, v úbohom neadekvátnom ubytovaní na perifériách miest, nedostatočnom školskom systéme. Hlavným dôvodom je predovšetkým inakosť ich náboženského presvedčenia. Štátna moc sa stále viac a agresívnejšie uzatvára pred rozdielnym náboženstvom - islamom. V súčasnom plynutí týchto sociálnych zmien sa potom nechcú integrovať ani samotní prisťahovalci, ani ich nová domovina - štát.

Vráťme sa k otázke, prečo nezaznamenávame priepastnú nezamestnanosť v radoch poľských prisťahovalcov napríklad vo Veľkej Británii, Francúzsku, ale v radoch Turkov, 7 SARTORI, G. Pluralismus, multikulturalismus a přistěhovalci: esej o multietnické společnosti. s.74-75.

Slovak Journal of Public Policy and Public Administration, vol.2, 1/2015

25

MIchal ĎUREJE

Články

Články Michal ĎUREJE

Maročanov a podobne?

Našu nechuť k cudzej kultúre a k cudziemu náboženstvu nedokážeme vyriešiť snahou o vytvorenie nábožensky neutrálneho štátu, obzvlášť ak ten prichádza spoločne s násilnou sekularizáciou v podobe legislatívnych rámcov. Ako Tvrdí Durkheim „od počiatku dejín mala náboženská viera sklon neuzatvárať sa do veľmi úzkej politicky viazanej spoločnosti. Teda sama o sebe má prirodzenú schopnosť prekračovať hranice, šíriť sa a internacionalizovať sa.“8 Vylučovaním náboženskej viery vo forme striktných zákazov adresovaných priamo do radov veriacich my sami vytvárame ostrov intolerancie a balkanizáciu spoločnosti. Navyše konkurencia medzi rôznymi náboženstvami o univerzálnu platnosť ideí v jednom priestore je to, čo z nás vytvorilo a zrejme aj naďalej môže vytvárať zdroj intolerancie voči všetkému cudziemu.

ZÁVER Spoločenské zmeny, ktorými sme sa zaoberali, je možné nazvať revolučnými.

Návrat k stavu spred dvadsiatich rokov je zrejme nemožný a ani nie je potrebný. Európa už len ťažko bude taká, akou bola na začiatku 20. storočia. Politická, ekonomická ale aj kultúrna globalizácia, integrácia, emigrácia a imigrácia menia naše štáty a nás samotných viac, ako si vieme pripustiť. Mení sa myslenie a presvedčenie ľudí. Obsah diskusií, ktoré ešte pred 50. rokmi takmer nebolo možné formulovať vo verejnom, politickom priestore, je dnes pre nás názorovým argumentom nielen v intelektuálnych debatách, ale najmä v legislatívnom procese. Podporovatelia určitej morálnej otázky, ako napríklad legalizácia eutanázie dnes sedia v radoch zákonodarných zborov a verejne diskutujú na rôzne témy z morálnej oblasti a tvoria nový legislatívny rámec.

Pre budúcnosť bude otázne, ako našu spoločnosť bude meniť situácia, ktorej sú vystavení súčasní zákonodarcovia, ak naplno začnú v našej spoločnosti pôsobiť myšlienky náboženstva prichádzajúceho z externého prostredia. Ak si myslíme, že naša spoločnosť smeruje k sekularizácii, mýlime sa. Náboženstvo sa len mení, buď to, ktoré pôsobí v našej spoločnosti dnes, absorbuje idey prichádzajúce z externého prostredia alebo je vytláčané iným náboženstvom, tým, ktoré prichádza spolu s prisťahovalcami.

Snahou o sekularizáciu verejného priestoru skôr vytvárame priestor, do ktorého prichádza iné náboženstvo a európska spoločnosť, či chceme alebo nie, je postupne desekularizovaná náboženským obsahom prichádzajúcim z externého prostredia. Sme tak v priestore plnom desekularizácie.

Európska spoločnosť po týchto zjavoch už nebude taká, aká bola v ranej fáze globalizačných procesov alebo po páde Sovietskeho zväzu alebo pred rozšírením Európskych spoločenstiev ku koncu 20.storočia, teda po exemplárne vybraných dejinných okamihoch, ktoré spustili voľný pohyb osôb. Naša spoločnosť sa pod vplyvom uvedených faktorov rapídne rýchlo mení a možno si tieto zmeny ani nevšímame, resp. nechceme pripustiť. Tieto zmeny nás nezaujímajú až po okamih, keď niekto 8 26

DURKHEIM, É. Elementární formy náboženského života Durkheim. s. 316.

Slovak Journal of Public Policy and Public Administration, vol.2, 1/2015

zvolá – multikulturalizmus je mŕtvy. Možno ani vtedy nás zmeny, ktorými prechádza naša spoločnosť nebude zaujímať. Následky zmieňovaných zmien môžeme vidieť aj v spínajúcej sa krajnej pravice, ktorá postupne získava čoraz vyššie volebné percentá vo Francúzsku, Švajčiarsku, Rakúsku, ale postupne aj v Holandsku a v neposlednom rade (aj keď príčiny sú v našom prípade iné) aj na Slovensku. Práve v rastúcich preferenciách krajnej pravice je obsiahnutá naša intolerancia voči cudziemu- náboženstvu, kultúre a uvedené zmeny vyplývajú aj z obsahu nami vnímaného a preferovaného nábožensky neutrálneho štátu smerujúceho k úplnej sekularizácii.

Musíme si uvedomiť, že náboženstvo bude v spoločnosti pôsobiť vždy. Náboženstvo je tmelom spoločnosti. Jeho vytláčaním do individuálnej sféry jednotlivcov s politickým programom nábožensky neutrálneho štátu a politicky korektnej diskusie sa tento tmel zákonite vytráca. Vychádzajúc zo záverov Ivana Dubničku, že aj Ghándí sa stal vegetariánom až vo Veľkej Británii, nám v Európe môžu vznikať vyostrujúce sa podoby náboženských veriacich, ktoré budú našu spoločnosť iba „balkanizovať. Žiadny štát nedokázal ustáť konflikt s náboženstvom, preto rozumnejšie ako zákazy namierené proti prejavom viery je hľadať a nájsť spoločnú cestu koexistencie náboženstiev povedľa seba. To možno dosiahnuť aj zmenou politického programu.

Nábožensky neutrálny štát by mal tolerovať pluralitu všetkých náboženstiev, bez preferovania partikulárnych názorových skupín. Spoločnosť napríklad nemôže vylučovať z verejného politického života ľudí, ktorí sa v osobnom živote riadia ideami svojej náboženskej viery.

Riešenie medzikulturálnych a náboženských sporov môže byť postavené aj na odstránení integrácie. Ak integrácia cudzej spoločnosti do väčšinovej spoločnosti nefunguje, potom môžeme samotnú integráciu vylúčiť. Svoju nechuť s integráciou ukazujú aj lokálne autority moslimov v krajinách Európy. Presne po tom volal aj miestny predstaviteľ moslimov vo Francúzsku Mouloud Dahmani počas nepokojov v roku 2005 na predmestiach Paríža (Larison, 200). Iste, v prípade takéhoto smerovania by zrejme súčasná podoba štátu so svojimi funkciami prešla až nepredstaviteľne veľkou revolúciou.

Pri súčasnej predstave o integrácii iných kultúr, výsledkom ktorej sú skôr nepokoje ako vzájomné tolerovanie komunít, máme ešte aj inú možnosť, a to prehodnotiť súčasné sekularizačné snahy k vytvoreniu nábožensky neutrálneho štátu.

Na pochopenie príčin, ktoré spôsobujú súčasné zmeny a pnutie v spoločnosti je dnes možno neskoro. Samozrejme faktorov je viac, ale jedným z hlavných je náboženstvo.

Presnejšie povedané pôsobenie v rovine - sekularizácia verzus desekularizácia, náboženský tradicionalizmus v kultúre a spoločnosti verzus nové náboženské idey, konkurencia medzi náboženstvami, multikulturalizmus verzus jednoliata národná identita, svetská štátna moc verzus náboženská morálka.

Multikulturalizmus je mŕtvy, tento fakt nám nemusí povedať ani nemecká kancelárka, ani iná vysoká politická autorita. Intolerancia voči moslimským prisťahovalcom Európy môže mať za následok koniec dominantnej ideológie 21. storočia, ktorou je tolerancia voči kultúrnej, národnej a náboženskej inakosti, ale tolerancia v podaní liberálnej Slovak Journal of Public Policy and Public Administration, vol.2, 1/2015

27

MIchal ĎUREJE

Články

Články Michal ĎUREJE

demokracie v súčasnej podobe nábožensky neutrálneho štátu. V krajinách Európy je všetko pripravené na novú revolúciu vychádzajúcu z náboženstva. Sociálne zmeny tak potrebné pre jej vznik už totiž nastali.

POUŽITÁ LITERATÚRA BURUMA, I. Krocení Bohú. Náboženství a demokracie na třech kontinentech. Praha : Academia, 2012. 121 s. ISBN 978-80-200-2040-6.

DUBNIČKA, I. Kultúra a environmentálna kríza. Nitra : Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre, Filozofická fakulta, 2007. 486 s. ISBN 80-8094-034-7.

DUBNIČKA, I. Misa mäsa. Bratislava : Karpaty-infopress, 2012. 240 s. s. ISBN 97880-968533-9-7.

FACKENHEIM, E.L. Přítomnost Boha v dějinách. Praha : Oikoymenh, 2013. 103 s.

ISBN 9788072984817.

FROMM, E. Budete jako bohové. Radikální interpretare Starého zákona a jeho tradice.

Praha: Lidové noviny 1993, 181 s.

HORYNA, B. Idea Evropy. Praha : Argo, 2001. 212 s. ISBN 80-7203-299-2.

KANT,I. Náboženství v hranicích pouhého rozumu. Vyšehrad, 2013. 304 s.

ISBN: 9788074293504.

KORÁN. Súra 33. In PoznejKoran.cz [online]. 2013. Dostupné na internete: <http:// cs.knowquran.org/koran/zeny/33/>.

LARISON, D. Intifada in France. In theamericanconservative.com [online]. 2005, [cit.

2013-11-12]. Dostupné na internete: <http://www.theamericanconservative.com/ larison/intifada-in-france/>.

SARTORI, G. Pluralismus, multikulturalismus a přistěhovalci: esej o multietnické společnosti. Praha : Dokořán, 2011. 146 s. ISBN 978-80-7363-380-6.

TÍŽIK, M. Náboženstvo vo verejnom živote na Slovensku. Bratislava : Sociologický ústav SAV, 2011. 423 s. ISBN 978- 80-85544-72-5.

WEBER, M. K metodológii sociálnych vied. Bratislava: Pravda, 1983. 408 s.

WEBER, M. Sociologie nábožeství. Praha: Vyšehrad, 1998. 368 s. ISBN 80-7021-240-3.

28

Slovak Journal of Public Policy and Public Administration, vol.2, 1/2015

Články

Jiří JEŽEK1

Specifika městského marketingu a problémy s jeho politickým prosazením Abstrakt Příspěvek shrnuje současné poznatky o aplikaci městského marketingu v praxi a poukazuje na některé rozpory mezi očekáváními a realitou městského marketingu, které teorie městského marketingu doposud příliš nereflektovala. Vychází nejenom z českých a slovenských, ale i zahraničních zkušeností. Možnosti použití marketingu v podmínkách měst, srovnáme-li je s podmínkami podnikatelských organizací, jsou výrazně omezenější a obtížněji realizovatelné. K hlavním důvodům patří velké množství zájmových a cílových skupin, rostoucí komplexita problémů a možnosti jejich řešení anebo problémy s financováním marketingových aktivit.

Kľúčové slová: Městský marketing. Specifika městského marketingu. Problémy praktické aplikace. Teoretické a praktické předpoklady.

Abstract The article analysis and critically evaluates a practical application of city marketing. It results not only from the Czech and Slovak, but also foreign experiences. It points out some discrepancies between expectations and a reality of city marketing, which have not been reflected a lot by a city marketing theory. Possibilities of marketing use in conditions of the cities, if we comparet hem with a business environment, are more expressively limited and more difficult to realize (e.g. because of many interest and target groups, increasing complexity of the problems and the way soft heir solving, problems of marketing activities finance, etc.).

Key words: City marketing. City marketing specifics. Problemsof a practicalapplication. Theoretical and practicalpremises.

1 Doc. RNDr. Jíři Ježek, PhD., Katedra verejnej politiky a verejnej správy, Fakulta sociálnych vied, Univerzita sv. Cyrila a Metoda v Trnave, Bučianska 4/A, 917 01 Trnava, Slovenská republika, E-mail: jiri.jezek@ucm.sk Slovak Journal of Public Policy and Public Administration, vol.2, 1/2015

29

Články Jiří JEŽEK

ÚVOD Městský marketing získal od 80. let 20. století na významu, a to jak v teorii, tak i společenské praxi. Idea městského marketingu přitom není nikterak nová. I když lidé v minulosti marketing neznali, dokázali jej intuitivně používat. Pohledem do historie zjišťujeme, že se mnohá města, přinejmenším od 19. století, snaží aktivně získávat nové obyvatele, turisty nebo investory. Ale až koncem 70. let 20. století se městský marketing objevuje jako konzistentní a koncepční přístup k řešení problémů měst a jejich budoucnosti, který se od ostatních (například od plánování rozvoje měst, územního plánování, podpory místního ekonomického rozvoje) neliší používanými nástroji, ale svojí zákaznickou, resp. tržní orientací (Ježek 2010, Ježek 2011a, Ježek 2011b). Stal se běžnou praktikoua poskytuje řadu impulsů pro rozvoj měst, komunální politiku, práci s veřejností atd. (Grabow 1998).

Protagonisté městského marketingu vycházejí z přesvědčení, že tržní řešení problémů měst, resp. změny, k nimž dochází v podmínkách trhu, za účasti strany poptávky (cílových skupin), strany nabídky (zájmových skupin) a konkurence, probíhají efektivněji a hlavně rychleji, než jsou vlády všech úrovní schopné vůbec zareagovat (Ashworth a Voogd 1988, Kotler, Haider a Rein 1993, Rainisto 2003).

Uplatnění marketingového (tržního) přístupu k řešení problémů měst předpokládá, že nabídka města, resp. činnost zájmových skupin města (vedle městské samosprávy se to týká také podnikatelských a neziskových organizací) se bude řídit a přizpůsobovat potřebám a přáním trhu - cílových skupin (zákazníků města). Úkolem marketingu je pomoci městům a jejich zájmovým skupinám, aby se dokázaly efektivně přizpůsobit měnícím se podmínkám prostředí, využívat rozvojové příležitosti a získávat konkurenční výhody. Marketing v této souvislosti představuje komplexní systém řešení současných a budoucích problémů měst (Kotler, Haider, Rein 1994).

CÍL A METODIKA Cílem této studie je kritická analýza aplikace městského marketingu v praxi.

Zvláštní pozornost je věnována specifikům městského marketingu a pozici městského marketingu v rámci městské správy. Příspěvek vychází nejenom z poznatků obsažených v literatuře (viz seznam použité literatury), ale také z vlastních dlouholetých výzkumů této problematiky.2 Příspěvek je koncipován jako kritické shrnutí poznatků a polemika různých poznatků, názorů a koncepčních přístupů. Výsledky vlastních empirických výzkumů a případové studie zájemci naleznou v autorově připravované monografii „Marketing měst a obcí – teorie pro praxi“, která vyjde v nakladatelství C. H. Beck v Praze na podzim 2015.

2

Implementace managementu a marketingu do oblasti regionálního rozvoje (20022004; Grantová agentura ČR č. 402/02/0908), Marketingový management obcí, měst a regionů (2005-2006; projekt Ministerstva pro místní rozvoj ČR č. WB-22-05 ve spolupráci s Ostravskou univerzitou v Ostravě), Konkurenceschopnost malých měst v České republice (2007-2011; projekt Ministerstva pro místní rozvoj ČR č. WD-17-07-1), Marketing ako nástroj riadenia a rozvoja slovenských miest (2009-2011; VEGA č. 1/0682/09).

30

Slovak Journal of Public Policy and Public Administration, vol.2, 1/2015

ZVLÁŠTNOSTI APLIKACE OBECNÉHO MARKETINGU V PODMÍNKÁCH MĚST I když dnes považujeme městský marketing (resp. městský a regionální marketing) za relativně samostatnou disciplínu v rámci marketingové vědy, postrádáme jasná teoretická kritéria, která by umožňovala jeho jednoznačné definování. Pouze rámcové možnosti jeho definování tak jsou spojeny s rizikem, že se pojem „městský marketing“ bude neustále „rozřeďovat“ novými přístupy a interpretacemi. Městský marketing tak do budoucnosti zůstává otevřený novým přístupům a interpretacím (Nieschlag, Dichtl a Hörschgen 2002, Ježek 2011a).

Vyjádřit podstatu městského marketingu lze tím, že se budeme zabývat zvláštnostmi či specifiky aplikace obecného (podnikového, komerčního) marketing v podmínkách měst. K nejvýznamnějším specifikám městského marketingu patří (Ashworth 1990, Helbrech 1994, Meyer 1999, Maier 2001, Ježková 2006, Ježek 2010, Ježek 2011a, Ježek 2011b): • hlavní cílové skupiny (místní obyvatelé, turisté, investoři atd.) jsou pro všechna města v podstatě společné; • pro městský marketing je charakteristická spíše orientace na zákazníky, než orientace na konkurenci; • společenské a obslužné cíle převažují nad cíli tržními a ziskovými; • ve srovnání s podnikovým marketingem, vyznačuje mnohem větším počtem aktérů a zcela odlišným prostředím, v rámci něhož se rozhoduje o marketingové koncepci PROBLÉMY S PROSAZENÍM MĚSTSKÉHO MARKETINGU V PRAXI Významným předpokladem praktické aplikace městského marketingu je jeho veřejná podpora a koordinace marketingových aktivit ve městě. Nejedná se přitom ani zdaleka pouze o podporu městské správy. Důležitá je také podpora dalších zájmových skupin(občanských iniciativ, podnikatelů atd.), resp. místní veřejnosti jako celku. Při tvorbě a realizaci marketingové koncepce města je totiž zapotřebí zohlednit nejenom potřeby a přání cílových skupin (zákazníků), ale i potřeby a cíle zájmových skupin, a také záměry konkurenčních měst.

Prosazení marketingového konceptu ve městě a v podniku se značně liší. Město a podnik totiž mají zcela odlišné mocenské a organizační struktury, které umožňují koordinaci a prosazení marketingové koncepce. Město jako celek totiž na rozdíl od podniku nemá jasně danou mocenskou a organizační strukturu s jednoznačně stanovenými kompetencemi a zodpovědnostmi. Většinu opatření městského marketingu je možné realizovat pouze díky dobrovolné podpoře zájmových skupin.

Realizace městského marketingu a jeho opatření se tudíž odehrává ve zcela odlišném politickém prostředí. Koordinace, schvalování a prosazení městského marketingu, resp. marketingové koncepce města je tak nesrovnatelně složitější a komplikovanější, než v podmínkách podniku. Zvláště obtížné je to za situace, kdy se městský marketing nachází v iniciační fázi, není ještě institucionalizován, a jeho iniciátoři musí složitě získávat veřejnou podporu.

Slovak Journal of Public Policy and Public Administration, vol.2, 1/2015

31

Jiří JEŽEK

Články

Články Jiří JEŽEK

Schvalování a prosazení marketingové koncepce města si také většinou vyžaduje mnohem více času a větší úsilí. Většinou nestačí profesionálně zpracovaný koncept.

Klíčové je dokázat marketingovou koncepci prosadit.

Složitost rozhodování je dána i tím, že mezi aktéry městského marketingu existují zcela odlišné mocenské a organizační vztahy a závislosti, než mezi pracovníky a odděleními v podniku. Realizátoři městského marketingu jsou závislí na právní a politické legitimizaci svého jednání, a většinou také na dobrovolné podpoře klíčových aktérů jakožto nositelů rozhodnutí (Spiess 1998, s. 36).

Kdo v praxi rozhoduje o marketingové koncepci města a jeho opatřeních? Aktéři městského marketingu netvoří hierarchickou organizační strukturu s manažery různých úrovní, jako je tomu v podniku. Iniciátoři městského marketingu musí nositele rozhodnutí nejdříve identifikovat a oslovit. Musí se snažit rozpoznat a do marketingového procesu zapojit co možná nejvíce aktérů. Především se jedná o organizace veřejné správy, politické strany a hnutí, představitele podnikatelského sektoru, neziskových organizací, zástupce z oblasti kultury, sportu, vysokého a středního školství, vědy a výzkumu, podpůrných organizací (reklamních agentur, rozvojových agentur) a v neposlední řadě experty.

Pracovníci a oddělení v podniku tvoří jednotný organizační celek, jehož mocenská struktura je dána formálními vztahy v rámci procesu řízení. Všechny části a funkce podniku se cíleně orientují na podnikání. Podnikatelská orientace (sledování společných podnikatelských cílů) zavazuje všechny pracovníky a všechny organizační složky podniku ke konsensuálnímu jednání. Jasná podnikatelsky orientovaná organizační struktura podniku tak usnadňuje rozhodování a realizaci přijatých opatření. Situace ve městě je opět zcela odlišná. Město tvoří velké množství aktérů, resp. nositelů rozhodnutí, kteří zpravidla jednají nezávisle (mají vlastní zájmy a cíle) a pouze výjimečně mezi nimi existují hierarchické vztahy nadřízenosti a podřízenosti.

Nejdůležitější rozdíly mezi rozhodováním a prosazováním rozhodnutí ve městě a v podniku shrnujeme v tabulce 1. Město v této souvislosti nechápeme jako objekt, ale jako subjekt, resp. jako specifickou formu organizace, která umožňuje rozhodování a realizaci marketingové koncepce a její opatření.

Jednotlivé aktéry města většinou nelze k podpoře městského marketingu a k realizaci marketingové koncepce nutit. Chtějí-li iniciátoři městského marketingu, aby se určití aktéři zapojili do plánovacích a realizačních marketingových procesů, musí se s nimi dohodnout, nebo je musí dokázat motivovat. Ochota a zájem aktérů o participaci je významným předpokladem implementace marketingové koncepce města.

Jednotliví aktéři města většinou sledují své vlastní individuální cíle, které nejsou podřízeny vyšším (nadřazeným, společným, veřejným) cílům rozvoje města. V podniku je tomu naopak: Kdo nesleduje společné cíle, odchází. Často se v praxi setkáváme s tím, že někteří aktéři nemají zájem o účast na procesech městského marketingu, protože jeho iniciátoři jsou z jiné politické strany, představují odlišné názory nebo zastupují konkurenční iniciativy. Zájmy aktérů města jsou ve srovnání s manažery podniku rozmanitější, nezávislejší, konfliktnější, ale také často emocionálnější a iracionálnější.

32

Slovak Journal of Public Policy and Public Administration, vol.2, 1/2015

Tabulka 1: Rozdíly mezi rozhodováním a prosazováním marketingové koncepce v podniku a ve městě

podnik

Město

rozhodování

diskuse mezi managementem podniku, marketingovým oddělením a dalšími dotčenými pracovníky a odděleními

diskuse mezi významnými aktéry resp. představiteli zájmových skupina ve městě

zájmové skupiny

vedení podniku, marketingové oddělení, příp. jednotliví zaměstnanci nebo podnikové složky

všichni aktéři města – městská správa, místní obyvatelé, podnikatelé, neziskové a občanské organizace apod.

Zájmy

společný zájem o rozvoj podniku, zájmy vlastníků, manažerů případně podnikových oddělení

individuální a skupinové cíle a zájmy aktérů města, které většinou převažují nad společnými veřejnými zájmy, které se týkají celého města

subjekt rozhodování

vedení podniku, marketingové oddělení

rozmanité subjekty ve městě

dopady rozhodnutí (případná rizika)

za úspěch či neúspěch odpovídá vedení podniku, marketingové oddělení nebo jednotliví pracovníci; neúspěch ovlivňuje celý podnik

úspěšnost či neúspěšnost opatření se neprojevuje okamžitě a lze ji pouze obtížně měřit; neúspěšnost městského marketingu zpravidla nemá negativní dopad na rozvoj města

Slovak Journal of Public Policy and Public Administration, vol.2, 1/2015

33

Jiří JEŽEK

Články

Články

účast na realizaci

„donucení“ resp. povinnost pracovníků podniku spolupracovat (postupovat v součinnosti s ostatními)

dobrovolná, otevřená, nikomu nelze nic nařídit

důsledky neúčasti na realizaci

pokud pracovníci nepodporují, resp. nevykonávají příkazy nadřízených, jsou vyměněni

neúčast, nepodpora a nerealizace opatření vede k nárůstu problémů města a k poklesu jeho atraktivity

Jiří JEŽEK

realizace (prosazení společné vůle)

marketingová opatření se prosazují prostřednictvím hierarchického přikazovacího systému; převažuje racionální diskuse, přičemž váha názorů jednotlivých pracovníků je dána jejich postavením v mocenské (rozhodovací) struktuře podniku resp. jejich rozhodovacími kompetencemi; nadřazené cíle jsou pro podřízená oddělení a pracovníky závazné

realizace opatření resp. prosazení společné vůle je součástí demokratického rozhodovacího procesu; klíčová je podpora nebo alespoň implicitní souhlas významných aktérů města; diskuse je převážně politicky orientovaná (mocenské struktury jsou politicky organizované); přijaté společné (nadřazené) rozvojové cíle města většinou mají nezávazný charakter

Zdroj: zpracováno podle Meyera 1999, s. 54

Neprosazení marketingové koncepce města nebo její neúspěšnost nemá na město, resp. na jeho aktéry tak negativní dopad, jako v případě podniku. Ztroskotání městského marketingu zásadním způsobem neohrožuje ani existenci, ani budoucnost města. Vztah mezi městským rozvojem a městským marketingem je tak poněkud složitější a volnější.

Není pro město nezbytností, tak jako pro podnik, který je na marketingové činnosti často existenčně závislý. Proto si města, vedena snahou o dosažení konsensumezi zúčastněnými aktéry, většinou nestanovují exaktní cíle, tak jako podniky, ale spíše obecné a vágně formulované cíle, na nichž se dokáží dohodnout. Snaha dosáhnout někdy za každou cenu konsensus natolik komplikuje rozhodování a realizaci společné marketingové koncepce města, že věcné (racionální) argumenty mnohdy ustupují do pozadí.

Prosazení městského marketingu je úkolem, který, jak jsme již uvedli, se nevyřešíme tím, že vytvoříme marketingovou koncepci města. Racionální argumentace totiž v podmínkách politického rozhodování často hraje druhořadou roli. Prosazení městského marketingu (jako filozofie vedení města) a marketingové koncepce je tak především otázkou politických dovedností, obratnosti, zkušeností, přesvědčovacích schopností, vůle ke kompromisu apod. Někteří aktéři se snaží protahovat jednání nebo vyhrožovat politickou mocí či protiakcí. Pokud se například nepodaří dosáhnout konsensus se skupinou podnikatelů v cestovním ruchu, tak iniciátoři městského marketingu ztratí významné sponzory a hrozí, že tato skupina vytvoří vlastní iniciativu.

34

Slovak Journal of Public Policy and Public Administration, vol.2, 1/2015

MĚSTSKÝ MARKETING - ÚKOL ČI NÁSTROJ MĚSTSKÉ SPRÁVY? Neexistuje žádný správný postup, jak v podmínkách měst marketing aplikovat. To vede k jeho různým pojetím (koncepcím) a interpretacím. V poslední době je marketing mnohými vnímán jako sociální technika, jako určitý postup, který pomáhá městům s řešením řady problémů a můžeme jej aplikovat na různé objekty. Marketingu lze použít při tvorbě politických rozhodnutí, podpůrných programů, projektů, při komunikaci s občany, zlepšování image města apod. (Bogumil 2002, Budäus 2000, Datko 2009).

V některých evropských zemích, které po druhé světové válce rozvíjely ideu sociálního státu, zvláště v Německu, se setkáváme s představou, že městský marketing je něčím více, než pouze sociální technikou. Jedni označují městský marketing jako komplexní přístup k městskému rozvoji (Grabow a Grömig 1998), jiní jako nový způsob řízení (vedení) měst. (Helbrecht 1994, Rumpel 2002). Někteří dokonce o tom, že by v budoucnu mohl městský marketing nahradit tradiční městské plánování (Beyer a Kuron 1995, Döllekes 2000).

V této souvislosti si můžeme klást otázku, zda je městský marketing úkolem městské správy, nebo se jedná o jeden z mnoha nástrojů komunální politiky? Jak si dále ukážeme, tak se nejedná o čistě akademickou otázku, ale o podstatu pojetí a chápání městského marketingu. Úkoly veřejné správy podle Hendrycha představují „záležitosti, které jsou středem pozornosti celého státního společenství nebo jeho relativní části [v našem případě místního (městského) společenství], odpovídají a jsou spojeny s dlouhodobými cíli, o nichž ve společenství bylo dosaženo shody, že jde o cíle sledující veřejné zájmy, a proto byly politicky deklarovány jako veřejné úkoly a takto vymezeny, včetně jejich pořadí významnosti a posloupnosti plnění“ (Hendrych 2003, s. 57).Úkoly městské správy jsou dány nejenom zákonnými normami, ale i problémy, které musí města řešit.

Nástroje přitom slouží k uskutečňování stanovených úkolů. Obsah a rozsah úkolů městské správy se přitom v času mění. Spíše se rozšiřují v závislosti na měnících se podmínkách a nově vznikajících problémech. Nové nástroje zpravidla vznikají až s určitým časovým zpožděním poté, co dojde ke změně úkolů města. To znamená, že se nejdříve změní úkoly města a poté se začnou hledat efektivní nástroje jejich řešení.

Proto se v praxi běžně stává, že nástroje, které mají městské správy k dispozici, zcela neodpovídají úkolům, které mají řešit. Existuje tak permanentní nesoulad mezi úkoly a nástroji městské správy (Bovaird 2009).

Pokud budeme městský marketing chápat jako marketing městské správy nebo jako marketing veřejných služeb či komunálních organizací poskytujících veřejné služby, tak se v obou případech jedná jednoznačně o nástroje, pomocí nichž se snažíme zefektivnit činnost výše uvedených komunálních organizací nebo zvýšit kvalitu poskytovaných veřejných služeb tím, že se budeme řídit potřebami a přáními občanů, jakožto zákazníků.

Problém nastává v okamžiku, kdy budeme za objekt městského marketingu považovat celé město (město jako entita). Podle Birka a dalších je městský marketing bezpochyby strategickým úkolem městské správy (Birk, Grabow a Hollbach-Grömig 2006, s. 280, Koch 2006, s. 16). Podle názoru jiných autorů se na otázku, zda je městský marketing úkolem nebo nástrojem městské správy nedá tak jednoduše a jednoznačně odpovědět. Podle Grabowa a Hollbach-Grömigové má městský marketing tím více Slovak Journal of Public Policy and Public Administration, vol.2, 1/2015

35

Jiří JEŽEK

Články

Články Jiří JEŽEK

charakter veřejného úkolu, čím více budeme dosavadní úkoly města jako „rozvoj města“, „tvorba podnikatelského prostředí“ nebo „práci s veřejností“ chápat jako součást jakéhosi komplexního přístupu (Grabow a Hollbach-Grömig 1998, s. 46).

Takové nadřazené pojetí městského marketingu podle našeho názoru zcela neodpovídá realitě. Jak uvádí např. Mauer, tak zákaznická orientace městského marketingu ještě nepředpokládá, že by tradiční úkoly městské správy měly ztrácet svoji relativní samostatnost (Mauer 2003, s. 21). Podle našeho názoru by bylo absurdní pokoušet se všechny úkoly města začlenit pod nějaké marketingové „super oddělení“, které by mělo komplexně řídit rozvoj města. Značně idealizovaná představa komplexního městského marketingu, který bude integrovat všechny potřeby a zájmy ve městě, je podle našeho názoru teoretickou konstrukcí, která neodpovídá realitě. Někteří autoři namítají, že marketing jakožto filozofie je svojí povahou komplexní přístup, vyplývající z jeho integrační a koordinační funkce (koordinuje nabídku a poptávku, integruje potřeby, zájmy, dílčí produkty apod.). Problém ovšem je, jak onu komplexitu chápat.

Podle našeho poznání nikoliv tak, že budou města vytvářet komplexní marketingové koncepce, na jejichž tvorbě a realizaci se budou podílet všechny zájmové skupiny ve městě a budou řešit všechny problémy města. Takové představě je současná praxe městského marketingu velmi vzdálená. Komplexního řešení praktických problémů lze dosáhnout(pokud vůbec) pouze postupnou integrací jednotlivých potřeb, zájmů, zdrojů, projektů, strategií apod. Komplexita řešení problémů je tak velmi závislá na tom, jak se aktérům podaří uvedené prvky integrovat. V této souvislosti můžeme varovat před komplexními plánovitými přístupy, snažícími se problémy měst řešit ze shora.

V rámci „komunálního diskursu“ se dnes města snaží hledat stále nové přístupy k řešení svých problémů. V praxi to většinou funguje tak, že pokud vznikne závažný problém, který se městská správa rozhodne řešit, tak v ten okamžik se stává jejím úkolem. Postupně se začnou hledat cesty (strategie), jak uvedený problém řešit. Časem rozvinou různá kooperativní opatření a projekty, začnou vznikat partnerství veřejného a soukromého sektoru, snažící se podpořit rozvoj města marketingovými aktivitami.

Pouze v tomto kontextu má smysl hovořit o městském marketingu jako o úkolu městské správy.

Uvedená partnerství veřejného a soukromého sektoru často vykazují lepší výsledky, než kdyby dané aktivity realizovala pouze městská správa. Spíše než o úkol městské správy se v tomto případě jedná o společný (kolektivní) úkol klíčových aktérů města, neboť rozvoj města neovlivňuje pouze městská správa a její komunální politika. Městský marketing bychom v této souvislosti měli chápat spíše jako úkol všech dotčených subjektů, nejenom městské správy.

Podle Budäuse se městský marketing liší od tradičních koncepčních přístupů k městskému rozvoji, jakými jsou územní plánování, strategické plánování, podpora místní ekonomiky a podobně tím, že přichází s některými doplňkovými prvky, jakými jsou zákaznická orientace, kooperační a participační postupy, metody a techniky tvorby a prosazení plánovacích a realizačních procesů. Uvedené doplňkové prvky mají podle zmíněného autora jednoznačně instrumentální charakter (Budäus 2000, s. 63).

Z uvedeného vyplývá, že marketing městské správy není žádným novým úkolem, ale nástrojem a filozofií jednání. Úkoly městské správy jsou dlouhodobě dány (sociální rozvoj, školství, kultura, bytová výstavba, životní prostředí, doprava, bezpečnost atd.).

36

Slovak Journal of Public Policy and Public Administration, vol.2, 1/2015

To co se mění, je obsah těchto úkolů. Neexistují žádné nové problémy, na něž by musela městská správa reagovat zaváděním marketingu. Stejně tak jako modernizace veřejné správy není reakcí na nějaké nové nebo měnící se úkoly. Nové formy řízení veřejné správy, resp. veřejného sektoru, známé pod označení new public management, nejsou novými úkoly veřejné správy, ale „pouze“ novými formami organizace a novými nástroji, které pomáhají vytvářet efektivnější a zákaznicky orientovanou veřejnou správu.

Jako shrnutí můžeme uvést, že městský marketing lze z pohledu městské správy chápat jako úkol i jako nástroj. Který z těchto přístupů převáží, závisí na tom, jak je městský marketing v konkrétním městě chápán. Instrumentální charakter městského marketingu je přitom nezpochybnitelný. Zda jej budeme považovat také za úkol města, závisí na přístupu městské správy. Pokud se představitelé města rozhodnou městský marketing implementovat, podobně jako např. strategické plánování, tak se bude jednat o průřezový úkol.

S uvedeným bezprostředně souvisí otázka vhodného organizačního uspořádání městského marketingu a sladění s ostatními oblastmi působnosti městské správy.

V praxi to znamená vyjasnit vztah městského marketingu ke strategickému a územnímu plánování, řešit otázku zapojení občanského a podnikatelského sektoru do rozhodovacích procesů apod.

Instrumentální charakter městského marketingu souvisí s jeho kooperativním a participativním charakterem. Z pohledu politických věd je městský marketing považován za „prvek kooperativní demokracie“ a zkoumán jeho podíl na tvorbě politické vůle v rámci trojúhelníku tvořeném politikou, veřejnou správou a občanskou společností (Birk, Grabow a Hollbach-Grömig 2006, s. 239). V Německu se např. o městském marketingu diskutuje také v souvislosti s komunální reformou a se snahami o nové vymezení role politiky, veřejné správy a občanské společnosti. Městský marketing je v této souvislosti považován za jakýsi katalyzátor kooperativního rozvoje města, který prostřednictvím integrace (agregace) společenských zájmů snižuje celospolečenské transakční náklady“ (Heinze 2006, s. 221).

Marketing nabízí metody (postupy), které pomáhají plánovat, prosazovat a realizovat rozvojová opatření. S diskursivními kooperativními procesy se dnes setkáváme v mnohých oblastech. Většinou jsou organizovány stejným způsobem, jako městský marketing: SWOT analýza, specifikace vizí, cílů a strategií, pracovní skupiny, formulování projektů, kooperace veřejných a soukromých aktérů, procesní moderace apod.

MĚSTSKÝ MARKETING - ZASTŘEŠENÍ ČI DOPLNĚK OSTATNÍCH KONCEPČNÍCH PŘÍSTUPŮ K ROZVOJI MĚSTA? Můžeme městský marketing chápat jako koncept zastřešující ostatní koncepty nebo se jedná o jejich doplněk? Jinak řečeno, má městský marketing integrativní nebo aditivní (doplňující) funkci? Měla by např. vize rozvoje městské dopravy nebo vize místního ekonomického rozvoje být součástí nějaké nadřazení vize rozvoje města? Na uvedenou otázku, k čemu městský marketing „přiřadit“, není možné dát jednoduchou a jednoznačnou odpověď. Tento problém může vyřešit pouze praxe. Teorie nám v této Slovak Journal of Public Policy and Public Administration, vol.2, 1/2015

37

Jiří JEŽEK

Články

Články Jiří JEŽEK

souvislosti nenabízí žádné jednoznačné vymezení. Podíváme-li se např. na procesy místní agendy 21 (koncept udržitelného rozvoje města), tak zjistíme, že jak vize, tak i strategické cíle se netýkají pouze oblasti životního prostředí, ale snaží se řešit i problémy rozvoje dopravy nebo ekonomiky. Podobně je tomu v případě strategického plánování města.

Pokud budeme uvedené přístupy (místní agendu, strategické plánování, městský marketing apod.) chápat jako rozdílné přístupy k rozvoji města, tak jejich existence bude pouze odrazem tradičních konfliktů mezi cíli městského rozvoje a jejich vzájemnými vztahy (konflikty mezi ekonomickými, ekologickými a sociokulturními aspekty rozvoje města). Všechny zmíněné přístupy se snaží o komplexní řešení rozvoje města, mají „pouze“ odlišné akcenty. V této souvislosti by bylo velkým zjednodušením, kdybychom městský marketing vnímali pouze v souvislosti s ekonomickým rozvojem měst.

S praktickými problémy se většinou setkáváme v situaci, kdy se představitelé města rozhodnou implementovat více těchto přístupů najednou. V krajním případě se totiž může stát, že pracovní skupiny vytvořené za účelem zpracování konceptů místní agendy 21, strategického rozvoje nebo městského marketingu dojdou k odlišným rozvojovým představám (Grabow a Grömig 1998, Birk, Grabow a Hollbach-Grömig 2006, Datko 2009).

Jak ukazují praktické poznatky, tak překrývání různých rozvojových konceptů většinou není zásadním problémem, který by nebyl řešitelný účinnou komunikací a kooperací.

Někteří autoři razí představu, že městský marketing by měl být jakýmsi deštníkem, který bude zastřešovat jednotlivé oblasti městské správy, v duchu marketingového řízení či vedení města (Rumpel 2002 a jiní). Tuto představu vidíme jako nereálnou, protože nelze předpokládat, že by se podařilo všechny diskursivní přístupy k rozvoji města (místní agendu 21, územní plánování, strategické plánování, městský marketing) integrovat, resp. vytvořit nějaký zastřešující (integrovaný) koncept. Praktické zkušenosti ukazují, že i když se městům daří formulovat zastřešující rozvojovou vizi, tak je většinou natolik obecná, že nemůže vést aktéry na jejich cestě k rozvoji města.

Z uvedeného vyplývá, že snahy o integraci koncepčních přístupů k rozvoji města pod jednu „marketingovou střechu“ nemají své praktické opodstatnění, neboť konsensuální přístup má své limity. Ani aktérům připraveným spolupracovat se vždy nedaří shodnou se na jasných a všemi akceptovaných prioritách rozvoje města. A i kdyby k takové dohodě došlo, tak si lze stěží představit, že by se vedení města takovou koncepcí nechalo vést a nepodléhalo tlakům různých zájmových skupin.

Komunální praxe také ukazuje, že městský marketing nemůže nahradit ani tradiční podporu místního ekonomického rozvoje, ani strategické plánování či práci s veřejností.

Může být pouze jejich vhodným doplňkem. To jaké budou existovat obsahové a organizační vazby např. mezi městským marketingem a strategickým plánování, závisí na konkrétních situačních podmínkách toho kterého města.

38

Slovak Journal of Public Policy and Public Administration, vol.2, 1/2015

KRITICKÉ SHRNUTÍ DOSAVADNÍCH POZNATKŮ O MĚSTSKÉM MARKETINGU A JEHO PRAKTICKÉ APLIKACI Empirické výzkumy potvrzují, že roste počet měst, která se snaží aplikovat městský marketing. Ať již z vlastního přesvědčení, nebo z konkurenčních důvodů, aby obstály v soutěži s ostatními městy. Městský marketing se stal široce používaným pojmem, za nímž se často skrývají značně odlišné koncepty nebo postupy jednání (Ježek 2011 a).

Přesto se v praxi nezřídka setkáváme s kritikou, že je městský marketing pouze módní záležitostí či označením aktivit, které města dávno realizují. Anebo že se jedná o nevýznamný přístup k řešení současných problémů měst. V některých městech existuje odpor vůči představě města jako tržního produktu či nesouhlas s tím, že aby marketingová opatření (propagační kampaně, loga) byla financována z městského rozpočtu. Zvláště v době celosvětové finanční a ekonomické krize tyto názory zaznívají často. Nezanedbatelný vliv má také spojování aktivit městského marketingu s neetickými praktikami, s populismem nebo s kupováním voličů.

Ačkoliv se dnes o městském marketingu běžně hovoří a píše, tak za více jak třicet let praktické aplikace nedosáhl jasného a jednotného vymezení. Nemáme k dispozici žádnou výstižnou a všemi akceptovanou definici. Již úvodem jsme se zmínili, že nám dosavadní stav poznání neumožňuje, abychom městský marketing jednoznačně definovali. Můžeme jej vymezit pouze rámcově, v souvislosti s jeho úkoly, cíli a prostředky. Přesto se mnozí autoři pokoušejí o jeho jednoznačné uchopení a přicházejí s nejrůznějšími teoretickými koncepcemi.

Městský marketing se dnes nejčastěji chápe jako specifická aplikační oblast (obecného) marketingu, resp. jako relativně samostatný dílčí obor v rámci marketingové vědy, který se od komerčního i neziskového marketingu odlišuje tím, že vychází ze specifik města jakožto předmětu (objektu) marketingu, a sleduje mnohem větší počet rozmanitých cílů.

Hlavní úkol městského marketingu - uspokojování veřejné poptávky prostřednictvím dosahování stanovených cílů - je s ohledem na velké množství zájmových a cílových skupin (a jejich segmentů) a různorodost jejich potřeb, přání a cílů stále obtížněji dosažitelný.

Teoretikové městského marketingu se vesměs shodují, že nelze mechanisticky (použitím metody analogie) aplikovat poznatky obecného marketingu v podmínkách města. Jednalo by se o značné zjednodušení, neboť mezi podnikem a městem jakožto aplikační oblastí marketingu, existují značné rozdíly. Jak jsme již o tom hovořili.

Vedle otázky aplikovatelnosti obecného marketingu v podmínkách měst je patrně nejvíce diskutovanou otázkou, zvláště v evropských zemích, zda má městský marketing principiálně celostní a integrační charakter.

Možnost jednoznačného teoretického vymezení městského marketingu také narážejí na problém interpretace města jakožto objektu marketingu. Je město z marketingového pohledu produktem nebo organizací, srovnatelnou s podnikem, která marketing používá? Jednoznačná odpověď na tuto otázku neexistuje. Lze hovořit o duálním charakteru města jakožto marketingového objektu. Město lze chápou jako produkt (s charakteristikami, dílčími produkty, službami, jejich kvalitou), stejně tak jako organizaci (ve smyslu sociálního systému) s jeho obyvateli, samosprávou, podnikatelskými a Slovak Journal of Public Policy and Public Administration, vol.2, 1/2015

39

Jiří JEŽEK

Články

Články Jiří JEŽEK

neziskovými organizacemi, kulturou, image, známostí, spoluprací dílčích částí apod.

Městský marketing můžeme v této souvislosti označit za tržně orientovaný koncept vedení města, který pomáhá rozvíjet města.

Autoři pohybující se v oblasti městského marketing často nejsou vědci, ale praktici, experti, konzultanti. Proto nás nepřekvapuje, že pojem městský marketing chápou často účelově a zúženě - „pouze“ jako propagaci města, práci s veřejností, marketing jednotlivých veřejných služeb a dílčích produktů atd. Uvedené interpretace městského marketingu bohužel často přispívají ke zmatení pojmů a označován městským marketingem věci, které jím nejsou.

Teorii městského marketingu můžeme chápat buď normativně (jako teorii doporučující jednání) nebo interpretačně (jako teorii vysvětlující jednání). Normativní pojetí předpokládá, že teorie bude schopná praxi nabídnout vědecky zdůvodněná a ověřená doporučení pro jednání. Nejenom naše výzkumy ukazují, že současné teoretické poznání městského marketingu takový návod neposkytuje, a že nelze vytvořit žádný normativní model městského marketingu. Nelze totiž normativně určit, jaké úkoly a cíle by měl městský marketing sledovat, jaká opatření a strategie by měl realizovat, kdo by měl být za jejich realizaci zodpovědný, jak by měl být celý proces organizován a řízen, atd.

V praxi si jednotlivá města vytvářejí své vlastní modely městského marketingu, které odpovídají jejich potřebám a podmínkám. Podobu těchto modelů ovlivňuje především závažnost konkrétních problémů města, ochota zájmových skupin ke spolupráci a v neposlední řadě dostupnost vnějších finančních prostředků (v zahraničí často speciálních podpůrných programů, viz např. Německo, Itálie, Francie).

Rozdílnékoncepce a interpretace městského marketingu způsobují, že místo systematizace poznatků o městském marketingu, která by odpovídala tradičnímu evropskému pojetí vědy, se v oblasti teorie a výzkumu stále více prosazuje pragmatický (kasuistický) postup, typický zvláště pro anglosaské země. Tento přístup vychází z konkrétních případových studií a vyznačuje se tím, že neuspořádává poznatky o městském marketingu tak přísně (nevede k vytváření městského marketingu jako nauky) a nenutí badatele budovat ucelený systém poznatků.

Také v praxi městského marketingu se stále více uplatňuje pragmatický přístup.

Hlavním kritériem pro použití marketingových technik, postupů a nástrojů se stává jejich účelnost (funkčnost) a účinnost (efektivita), resp. to, jak pomáhají s řešením problémů měst.

Významným realizačním předpokladem městského marketingu je jeho veřejná podpora (integrační funkce) a koordinace marketingových aktivit ve městě (koordinační a řídící funkce). Nejedná se přitom pouze o podporu městské samosprávy, ale také ostatních zájmových skupin. Jak už jsme o tom hovořili na jiném místě. Většinu opatření městského marketingu je možné realizovat pouze díky dobrovolné podpoře zájmových skupin. Realizace městského marketingu se tak odehrává ve zcela odlišných podmínkách (zvláště politických), takže prosazení marketingové koncepce je ve městech nesrovnatelně obtížnější, než v podnikatelských organizacích. Specifikem a zároveň úskalím městského marketingu je skutečnost, že města jsou ve srovnání s podniky mnohem diferencovanějšími a komplexnějšími systémy. Snad nejmarkantněji se odlišnosti organizačních a rozhodovacích struktur mezi městem a podnikem projevují 40

Slovak Journal of Public Policy and Public Administration, vol.2, 1/2015

v oblasti produktové politiky. Iniciátoři městského marketingu mají většinou značně omezené možnosti (kompetence), aby efektivně ovlivňovali nabídku města. Aby vytvářeli město jakožto tržní produkt, vedeni potřebami a přáními cílových zákazníků.

V souvislosti s produktovou politikou se proto činnost městského marketingu většinou omezuje na iniciační a poradenskou roli.

Mnohem širší pole působnosti má městský marketing v oblasti komunikační a kontraktační politiky. Zvláště v posledních letech se významným nástrojem marketingové komunikace stávají nejrůznější události a zážitky. Klíčovým polem působnosti městského marketingu se stále více stává také image města. Jedná se jak o image města jakožto produktu, tak i o značku města, jakožto organizace. Města si stanovují cíle, strategie a opatření s ohledem na žádoucí image města. Usilují o transfer image osob nebo událostí na město a o cílenou komunikaci takových zpráv o městě, které vytvářejí jeho pozitivní image na veřejnosti.

Jak ukazují mnohé empirické výzkumy, tak jedním z hlavních důvodů, proč marketingové iniciativy ve městech vůbec vznikají, je existence veřejných podpůrných programů (regionálních, národních, evropských). Mnoho marketingových iniciativ bylo takto externě motivováno. Z hlediska efektivity a udržitelnosti městského marketingu je však klíčová vnitřní motivace zájmových skupin, které za ním stojí. Motivaci zájmových skupin lze do jisté míry zvýšit tím, že o městském marketingu budou jak jednotlivci, tak zájmové skupiny ve městě efektivně a profesionálně komunikovat (s použitím informačních, komunikačních a moderačních technik) a že jednotlivé marketingové procesy budou efektivně organizovány a vedeny. Na druhé straně ovšem musíme vnímat jeho skutečné možnosti. I když iniciátoři městského marketingu zvládnou všechny postupy a metody efektivní komunikace, které marketing (marketingová věda) nabízí, tak neexistuje žádná záruka, že se jim skutečně podaří přesvědčit zájmové skupiny ve městě, aby na procesech městského marketingu (hlavně realizačních) participovali (aby dobrovolně a většinou bezplatně spolupracovali). V řadě případů je naopak nutné je přesvědčit, aby realizaci marketingových opatření týkajících se města sponzorovali.

Možnosti, že se je podaří pro aktivní spolupráci získat, jsou tudíž značně omezené.

Přestože si aktéři městského marketingu většinou kladou dlouhodobé cíle, tak se jim v praxi daří realizovat převážně krátkodobá opatření, která nevycházejí z koncepčního přístupu.

Přesouváním rozhodovacích kompetencí na organizace městského marketingu, které nepatří do systému místní veřejné správy, vyvolává mnoho obav. Vzniká zásadní konflikt mezi efektivitou městského marketingu a společenskými představami o místní demokracii a rozvoji města. V praxi se proto běžně setkáváme s tím, že důležitá rozhodnutí jsou činěna nadvakrát, aby nedocházelo k obcházení kompetencí veřejné správy (jednou v rámci organizace městského marketingu a podruhé v městské radě či městském zastupitelstvu).

Mnohé strategie a opatření, realizovaná organizacemi městského marketingu nepřináší profit všem, ale pouze některým jednotlivcům nebo zájmovým skupinám, resp. některé jednotlivce a zájmové skupiny mohou poškozovat. Takže se činnost městského marketingu někdy vzdaluje ideální představě (společenskému požadavku), že bude nositelem zájmů všech obyvatel města.

S aplikací marketingu v podmínkách měst je spojena řada obtížně řešitelných Slovak Journal of Public Policy and Public Administration, vol.2, 1/2015

41

Jiří JEŽEK

Články

Články Jiří JEŽEK

problémů, které v konečném důsledku omezují jeho efektivitu. Nejvýznamnější je konflikt mezi efektivitou a demokracií. Jak sladit rozdílné zájmy v rámci města?

Jak vybalancovat soukromé a veřejné zájmy ve městě? Představitelé městského marketingu jsou často obviňováni, že nehájí zájmy místního obyvatelstva. K tomu by ovšem bylo zapotřebí, aby všichni aktéři města, hlavně místní obyvatelé, participovali na procesech městského marketingu. Obecným problémem, který se netýká pouze městského marketingu, je ale malý zájem občanů o věci veřejné a nízká míra jejich organizovanosti.

Nejenom rozmanitost aktérů města (zájmových skupin a jejich cílů), ale i nabídek města klade značné nároky na vnitřní koordinaci a spolupráci. Proto je důležité, aby si aktéři městského marketingu vytvořili vlastní know-how a svůj vlastní model městského marketingu, a příliš se v této souvislosti nespoléhali na pomoc externích soukromých poradců. Při vytváření takového know-how mohou být nápomocny např. vysoké školy nebo vědecko-výzkumné instituce.

Vedle spolupráce mezi aktéry městského marketingu (vnitřní spolupráce) se nesmí zanedbávat ani vnější spolupráce. Městský marketing musí dokázat flexibilně reagovat na změny v makroprostředí, aby dokázal efektivně oslovovat cílové skupiny.

Aby dosáhl potřebné efektivity a flexibility, tak by se měl městský marketing důsledně orientovat na potřeby a přání cílových skupin. Klíčovou záležitostí je v této souvislosti organizace městského marketingu, existence jasné marketingové koncepce města a v neposlední řadě schopnost jednat. Města se musí naučit segmentovat trh, aby se dokázala efektivně zaměřit na jednotlivé cílové skupiny a jejich užší segmenty a mikrosegmenty. K efektivitě a flexibilitě používaných nástrojů by měl napomáhat také důsledný controlling.

Při praktické aplikaci městského marketingu a při řešení problémů měst by měly být více využívány a rozvíjeny jeho teoretické nástroje. Teorie městského marketingu by měla být jeho aktéry chápána jako myšlenková podpora, přispívající k větší efektivitě a flexibilitě jejich jednání. K tomu je ale zapotřebí, abychom zmíněné teoretické nástroje dále rozvíjeli. Největší potřebu výzkumu spatřujeme v oblasti organizace městského marketingu a controllingu.

ZÁVER Tato studie kriticky shrnuje současné teoretické a aplikační poznatky o městském marketingu, přičemž poukazuje na některé rozpory mezi očekáváními a realitou městského marketingu, které teorie městského marketingu doposud příliš nereflektovala.

Výsledky nejenom našich dlouhodobých výzkumů ukazují, že realita městského marketingu je mnohem skromnější, než mnohá teoretická i praktická očekávání.

V praxi městského marketingu se nejčastěji setkáváme “pouze“ s nahodilými, nekoncepčními a situačně přijímanými opatřeními. Pokud ve městech dochází ke koordinaci a integraci marketingových opatření, tak pouze v dílčích oblastech nebo směrech, jako jsou cestovní ruch, vztahy s veřejností, propagace průmyslových zón a investičních příležitostí, tvorba značky měst apod. Nikoliv komplexně, jak předpokládají někteří teoretikové.

Ačkoliv městský marketing sehrává bezesporu stále významnější roli při řešení 42

Slovak Journal of Public Policy and Public Administration, vol.2, 1/2015

problémů měst, tak se nejedná o řídící a rozvojový koncept, který by mohl dosavadní koncepty a přístupy nahradit, nebo je dokonce zastřešit. Jedná se spíše o jejich vhodný doplněk, přestože možností jeho aplikace přibývá.

Možnosti aplikace marketingu v podmínkách měst jsou ve srovnání s podmínkami podnikatelských organizací výrazně omezenější, a obtížněji realizovatelné. Důvodem je velké množství zájmových a cílových skupin, rostoucí komplexita problémů a možnosti jejich řešení a v neposlední řadě problémy s financováním marketingových aktivit.

Nejenom kvůli specifičnosti a složitosti politického prostředí, v němž se rozhodování o marketingových aktivitách odehrává, ale především proto, že současná města jsou výsledkem dlouhodobého vývoje, takže je nelze ani jednoduše ani krátkodobě zásadním způsobem měnit. Ani infrastrukturu, fyzické a sociální prostředí, ani strukturu obyvatelstva či ekonomiky.

Patrně bychom nenašli žádná dvě města, která by dělala městský marketing stejným způsobem. Města se snaží jít svou vlastní cestou, jak definovat své produkty, vybírat strategie a uvádět je do praxe., Města se vzájemně liší také svojí historií, kulturou, politickým vedením a také tím, jaké existují vztahy mezi veřejným a soukromým sektorem. Pro městský marketing z toho vyplývá, že neexistuje a ani nemůže existovat žádný jednoduchý a univerzální postup, jak jej v praxi aplikovat. Městští „marketéři“ se musí naučit používat různé ekonomické a marketingové teorie, pracovat s vývojovými trendy a prognózami (demografickými, strukturálně-ekonomickými apod.), využívat případové studie a praktické zkušenosti stejně tak jako chápat politiku a její přístupy (pojetí, představy).

Jsme přesvědčeni, že městský marketing je vhodným, efektivním a flexibilním přístupem k řešení problémů a budoucnosti měst, který nabízí velké možnosti použití.

Zatím se ale podle našeho názoru jeho potenciál plně nevyužívá a městský marketing je bohužel stále vnímán především jako komunikace a propagace města.

POUŽITÁ LITERATÚRA ASHWORTH, G. ed., 1990. Marketing tourismplaces. London: Routledge, 284 s. ISBN 0-41503810-3.

ASHWORTH, G. J. - H. VOOGD. 1988. Marketing the City. Concepts, Processes and Durch Applications. In: TownPlanningReview, roč. 59, č. 1, s. 65-79.

BEYER, R. – KURON, I. ed. 1995. Stadt- undRegionalmarketing – Irrweg oder Stein der Weisen?MaterialienzurAngewandtenGeographie. Svazek 29, Bonn: Verlag I. Kuron, 154 s.

ISBN 3-923623-20-8.

BIRK, F. – GRABOW, B. – HOLLBACH-GRÖMIG, B. 2006. Stadtmarketing – Status quo undPerspektiven. Difu-Beiträge zur Stadtforschung 42, Berlin: Deutsches Institut für Urbanistik, 320 s. ISBN 3-88118-404-X. BOGUMIL, J. 2002. Kooperative Demokratie - Formen, Potenziale und Grenzen. In: Haus, M. (ed.): Bürgergesellschaft, Soziales Kapitel und Lokale Politik. Stadtforschungaktuell 86.

Opladen: VS Verlag für Sozialwissenschaften, s. 151-166.

BOVAIRD, T. 2009. Public management and governace. 2.vydání. London: Routledge, 374 s.

Slovak Journal of Public Policy and Public Administration, vol.2, 1/2015

43

Jiří JEŽEK

Články

Články Jiří JEŽEK

ISBN 978-0-415-43043-2.

BUDÄUS, D. 2000. New Public Management und Stadtmarketing. In: Zerres, M. - Zerres, I. (ed.): KooperativesStadtmarketing. Stuttgart, s. 61-76.

CAROLI, M.G. ed., 2005. Il marketing teritoriale. Milano: FrancoAngeli, 384 s. ISBN 8846416643.

DATKO, G. 2009. Stadtmarketing als Instrument der Koomunikation, Kooperation und Koordination. Hamburg: Verlag Dr. Kovač, 444 s. ISBN 978-3-8300-4636-3.

DÖLLEKES, H.E. 2000. Planungsmarketing. Marketing zur Unterstützung der Implemenatation von Planungen der räumlichen Kommunalentwicklung. Eine empirische Analyse anhand von 50 Städten und Gemeinden. Frankfurt am Main: Lang, 380 s. ISBN 3-631-35285-9.

GRABOW, B. – GRÖMIG, B.H. 1998. Stadtmarketing – eine kritische Zwischenbilanz. Berlin: Difu – Beiträge zur Stadtforschung 25, Deutsches Institut für Urbanistik, 218 s. ISBN 3-88118-252-7.

HEINZ, R. 2006. Kommunales Management. Überlegungen zu einem KGSt-Ansatz. Stuttgart: Schäffer-Poeschel, 218 s. ISBN 3-7910-1609-1.

HENDRYCH, D. 2003. Správní věda. Teorie veřejné správy. Praha: ASPI, 195 s. ISBN 8086395-86-3.

HELBRECHT, I. 1994. Stadtmarketing. Konturen einer kommunikativen Stadtentwicklungspolitik. Basel: Birkhäuser, 249 s. ISBN 3-7643-5142-X. JEŽEK, J. 2010. Aplikace městského marketingu v praxi: vývoj, očekávání, realita (kritický pohled). E + M. Ekonomie a Management, 2010, roč. 13. č. 4, s. 123-134, ISSN 1212-3609.

JEŽEK, J. 2011a. Městský marketing – očekávání a realita. Habilitační práce. Prešov: Prešovská univerzita, 160 s.

JEŽEK, J. 2011b. Městský marketing - koncepty, aplikace, kritická analýza. Ekonomický časopis, 2011, roč. 59. č. 3, s. 243-258, ISSN 0013-3035.

JEŽEK, J. 2015. Marketing měst a obcí. Praha: C.H. Beck. V tisku (vyjde na podzim 2015).

JEŽKOVÁ, R. 2006. Regionálny a mestský marketing. In: Buček, M. a kolektiv: Regionálny rozvoj. Novšie teoretické koncepcie. Bratislava: Ekonóm, s. 199-262. ISBN 80-225-2151-5.

KOCH, T. 2006. Stadtmarketing. Praxishandbuch für kommunales Management. Saarbrücken: VDM Verlag Dr. Müller, 128 s. ISBN 3-86550-159-1.

KOTLER, P. – HAIDER, D.H. – RHEIN, I. 1994. Standortmarketing. Wie Städte, Regionen und Ländergezielt Investitionen, Industrien und Tourismus anziehen. Düsseldorf: Econ, 439 s. ISBN 3-430-15653-X. KOTLER, P. – HAIDER, D.H. – REIN, I. 1993. Marketing Places: Attracting Investment, Industry and Tourism to Cities, States and Nations. New York: Free Press, 388 s. ISBN 0-7432-3636-X. MAIER, J. 2000. Regionálny a mestský marketing jako inovatívna stratéga rozvoja. In: Študijné a informačné publikácie 2. Bratislava: Ekonomická univerzita, katedra regionálního rozvoja a geografie, s. 3-48, ISBN 80-225-1336-9.

44

Slovak Journal of Public Policy and Public Administration, vol.2, 1/2015

MANSCHWETUS, U. 1995. Regionalmarketing. Möglichkeiten und Grenzen des MarketingManagementsansatzes als Instrument der Regionalentwicklung. Wiesbaden: Deutscher Universitäts Verlag, 375 s. ISBN 3-8244-0260-2.

MAUER, U. 2003. Erfolgsfaktoren des Stadtmarketing. Studien zur Wirtschaftspolitik. Band 76. Frankfurt a. M.: Peter Lang, 354 s. ISBN 3-631-50780-1.

MEYER, J.A. 1999. Regionalmarketing. München: Verlag Franz Vahlen, 243 s. ISBN 3-80062499-0.

NIESCHLAG, R. – DICHTL, E. – HÖRSCHGEN, H. 2002. Marketing. 19. přepracované a rozšířené vydání. Berlin: Duncker & Humblot, 1349 s. ISBN 3-428-10930-9.

RAINISTO, S. 2003. Successfactors of place marketing: A study of place marketing practices in Northern Europe and the United States. Disertační práce. Helsinki: Helsinky University of Technology, 271 s. (rukopis).

RUMPEL, P. 2002. Teritoriální marketing jako koncept územního rozvoje. Spisy prací Přírodovědecké fakulty Ostravské univerzity 145. Ostrava: Ostravská univerzita, 177 s.

ISBN 80-7042-830-9.

SPIESS, S. 1998. Marketing für Regionen. Wiesbaden: Deutscher Universitäts-Verlag, 233 s.

ISBN 3-8244-0395-1.

ZERRES, M. – ZERRES, I. ed. 2000. Kooperatives Stadtmarketing. Konzepte, Strategien und Instrumente zur Erhöhung der Attraktivität einer Stadt. Stuttgart: Verlag W. Kohlhammer, 270 s. ISBN 3-17-016486-4.

Slovak Journal of Public Policy and Public Administration, vol.2, 1/2015

45

Jiří JEŽEK

Články

Milan ČÁKY1 - Denisa KARABOVÁ2

Politika euroskepticizmu Veľkej Británie a jej predpokladané dôsledky pre britskú spoločnosť Abstrakt Cieľom predkladanej štúdie je poukázať na hlavné príčiny nárastu britského euroskepticizmu, ktorý je prítomný naprieč celou spoločnosťou i politickým spektrom. Lisabonská zmluva znamenala prenesenie ďalších kompetencií z národných vlád na európske nadnárodné inštitúcie a zaviedla klauzulu, ktorá po prvýkrát umožňuje členským štátom za určitých podmienok vystúpiť z EÚ. Jej ratifikácia bola hlavnou dôvodom rapídneho vzrastu skeptických postojov britskej verejnosti voči smerovaniu európskej integrácie, dôsledkom čoho v Británii dlhodobo prebiehajú debaty o vystúpení z EÚ. Priamou reakciou na tento pretrvávajúci stav bol prejav Davida Camerona, v ktorom prisľúbil referendum o zotrvaní krajiny v EÚ. Naším zámerom bude objektívnym pohľadom analyzovať možné politicko-ekonomické dopady prípadného vystúpenia Spojeného kráľovstva z EÚ a možnosti ich budúcich vzájomných vzťahov.

Kľúčové slová: Európska únia, Veľká Británia, euroskepticizmus, Lisabonská zmluva Abstract The aim of this study is to emphasize the main causes of increased British Euroscepticism, which is present across both the entire society and the political spectrum. The Lisbon Treaty transferred further competences from the national governments to the European supranational institutions and introduced a clause which, for the first time, allows Member States under certain conditions to leave the European Union. Its ratification was the main reason for the rapid increase in scepticism of British public towards the direction of European integration, resulting in long ongoing debate about Britain leaving the EU. A direct response to this continuing state was David Cameron‘s speech, which promised a referendum on staying of the country in the EU. Our aim will be to analyze objectively the possible political and economic impacts of the potential exit ofthe Britain from the EU and the possibilities of their future mutual relations.

Key words: European Union, Great Britain, euroscepticism, Treaty of Lisbon.

1 Doc. PhDr. Milan Čáky, CSc., Katedra politológie a európskych štúdií, Fakulta sociálnych vied, Univerzita sv. Cyrila a Metoda v Trnave, Bučianska 4/A, 917 01 Trnava, Slovenská republika, E-mail: milan.caky@ucm.sk 2 Mgr. Denisa Karabová, Katedra politológie a európskych štúdií, Fakulta sociálnych vied, Univerzita sv. Cyrila a Metoda v Trnave, Bučianska 4/A, 917 01 Trnava, Slovenská republika, E-mail: denisa.karabova@gmail.comk 46

Slovak Journal of Public Policy and Public Administration, vol.2, 1/2015

ÚVOD Veľká Británia sa vždy vyznačovala špecifickým vzťahom k európskej integrácii, ktorý sa prejavoval už pri vstupnom negociačnom procese, ale i počas celého obdobia členstva. Podstata daných problémov tkvie v jej dlhoročnom odmietaní prispôsobiť sa nadnárodnému princípu, ktorý možno považovať za jednu zo základných zásad, na ktorých je postavená a vybudovaná idea európskej integrácie. Exkluzivita britského členstva je zrejmá na základe mnohých vyjednaných výnimiek krajiny z primárneho práva EÚ a taktiež častými odmietavými stanoviskami Británie voči rozhodujúcim európskym politikám. Mnohí odborníci vidia hlavné dôvody britského postoja najmä v ich slávnej imperiálnej minulosti, špecifickosti vyplývajúcej z ostrovnej polohy a v neposlednom rade v ich úzkom a priateľskom vzťahu s USA. Briti sa nikdy plne nestotožnili so všeobecnou členskou politikou EÚ, a to najmä s jej politickou časťou, nakoľko ekonomickú integráciu priamo presadzovali všetci britskí premiéri. Negatívne postoje k EÚ sa v Británii začali stupňovať najmä v súvislosti s ratifikáciou Lisabonskej zmluvy, ktorá prijala opatrenia posilňujúce politickú integráciu, vzhľadom k čomu je vláda Davida Camerona od počiatku nútená čeliť vzrastajúcemu euroskepticizmu voči smerovaniu EÚ ako takému, a to i v radoch vládnej Konzervatívnej strany. Na základe tejto skutočnosti možno januárový prejav britského premiéra Camerona z roku 2013 nazvať aj ako prelomový, nakoľko bol zo strany európskej verejnosti dlho očakávaný a predurčil následné smerovanie vládnej politiky Británie. Jeho najvýznamnejšou časťou bol premiérov prísľub, že v prípade výhry Konzervatívnej strany v najbližších parlamentných voľbách usporiada najneskôr do roku 2017 referendum o zotrvaní Spojeného kráľovstva v EÚ, ktorému by však predchádzali snahy o vyjednanie nových podmienok vzájomných vzťahov Británie s EÚ.

Cieľom práce je pokus o analýzu faktorov dlhodobo ovplyvňujúcich rast britského euroskepticizmu. Našou ambíciou je preskúmanie názorov významných odborníkov ako aj možností ďalšieho zotrvania Británie v EÚ, a to prostredníctvom komparácie záverov jednotlivých výskumov zaoberajúcich sa teoretickými politicko-ekonomickými dopadmi relatívneho vystúpenia Spojeného kráľovstva z EÚ.

FAKTORY OVPLYVŇUJÚCE VZRASTAJÚCI EUROSKEPTICIZMUS VO VEĽKEJ BRITÁNII Veľká Británia sa vždy odlišovala od ostatných členských krajín, pričom vykazovala v mnohých oblastiach diferencované postoje, na základe ktorých sa rozchádzala s ostatnými štátmi EÚ. Podľa výskumov je Británia považovaná za všeobecne najeuroskeptickejšiu krajinu Európy. Peter Kellner, riaditeľ výskumnej spoločnosti YouGov uvádza, že z kvantitatívnych dát možno vymedziť tri kategórie ľudí, ktorých postoje budú podľa jeho slov určovať výsledok prípadného referenda o vystúpení z EÚ.

Slovak Journal of Public Policy and Public Administration, vol.2, 1/2015

47

Milan ČÁKY - Denisa KARABOVÁ

Články

Články Milan ČÁKY - Denisa KARABOVÁ

Prvú skupinu tvoria tzv. progresívni internacionalisti, ktorých je podľa dostupných údajov okolo 25% a vykazujú silné presvedčenie, že ich krajina sa uberá dobrým smerom a mala by zohrávať silnú úlohu na medzinárodnej scéne. V tomto kontexte podporujú jej plnohodnotné začlenenie do globálnych inštitúcií (Kellner, 2012).

Ich pohľad na Britániu býva zakorenený viac v hodnotách ako v tradíciách, pričom si myslia, že ich krajina je lepším a prospešnejším miestom, akým bola o generáciu dozadu, avšak sú si menej istí jej budúcnosťou. Je možné tvrdiť, že EÚ považujú za úspešný projekt a štruktúra voličov tejto skupiny je nasledovná: 52% Labouristická strana, 14% Liberálni demokrati, 23% Konzervatívna strana. Druhú skupinu tvoria tzv. pragmatickí nacionalisti, ktorí zastupujú približne 23% britských občanov a majú taktiež tradičný pohľad na Britániu, avšak majú tendenciu byť menej skeptickí ohľadom smeru, akým sa krajina uberá (Kellner, 2012). Sú presvedčení o nutnosti Británie spolupracovať s globálnymi inštitúciami, avšak z časti sa názorovo rozdeľujú v otázkach úspešnosti EÚ. Volebné preferencie tejto skupiny je možné rovnomerne rozložiť medzi Konzervatívnu a Labouristickú stranu, podiel Liberálnych demokratov je v súlade s národným priemerom a asi 3% z nich by volilo UKIP. Poslednou skupinou sú podľa Kellnera tzv. znepokojení nacionalisti, ktorí sú zastúpení podielom 42% občanov.

Ich pohľad na Britániu je tradičný, avšak vykazujú pesimizmus ohľadne budúcnosti.

Majú tendenciu nesúhlasiť zo zahraničnou pomocou Británie a tiež tvrdia, že by sa krajina nemala priveľmi upínať na spoluprácu s medzinárodnými organizáciami ako OSN. Drvivá väčšina danej skupiny si myslí, že EÚ je neúspech. Jej členovia sú voliči Konzervatívcov i Labouristov, a to na približne rovnakej úrovni, 15% z nich podporuje UKIP, pričom len 5% volí Liberálnych demokratov. Zvyšné percentá nezaradených britských občanov sú podľa YouGov ľudia bez pevných názorov, pričom je veľmi pravdepodobné, že by vôbec nešli hlasovať. Vo všeobecnosti je však možno tvrdiť, že presnú povahu a kontext prípadného hlasovania občanov v referende je ťažké predvídať, pretože samotné výsledky prieskumov v oblasti pertraktovanej témy dokazujú vo Veľkej Británii vysokú mieru volatility. Zaujímavým záverom, ku ktorým prišla YouGov je fakt, že Briti sa pri nazeraní na EÚ neriadia ani tak zdôrazňovaním presného znenia zmlúv, podrobnosťami o CAP, či bruselskými smernicami, ale ich názory vo väčšej miere formuje práve spôsob nazerania na postavenie Veľkej Británie v svetovom priestore (Kellner, 2012). Za kľúčový problém pro-európanov je považovaná pravidelne nízka účasť vo voľbách do Európskeho parlamentu, ktorých sa zúčastňuje najmä staršia generácia voličov nad 40 rokov, vykazujúca tendenciu byť viac euroskeptická a voliť UKIP. John FitzGibbon z Christ Church University si myslí, že kľúčovým faktorom rozvoja občianskeho euroskepticizmu bol v Británii vznik euroskeptických strán, ktoré zapríčinili jeho mobilizáciu. Mobilizácia euroskeptických skupín naberala na intenzite najmä od obdobia ratifikácie Maastrichtskej zmluvy a taktiež bol ich dôležitým spojovacím faktorom odpor voči prijatiu jednotnej európskej meny (FitzGibbon, 2013). Členstvo v EÚ vnímala britská spoločnosť vždy pozitívne, najmä v oblasti spoločného trhu a z neho plynúcich ekonomických výhod, no v spojitosti so sociálnou, či migračnou 48

Slovak Journal of Public Policy and Public Administration, vol.2, 1/2015

politikou vykazovala v mnohých ohľadoch veľkú nespokojnosť a práve tieto oblasti považujeme za jeden z faktorov dlhodobo ovplyvňujúcich rast euroskepticizmu v Británii. Britský sociálny systém sa do značnej miery líši od zvyšku Európy nakoľko jeho základ pochádza z angloamerického systému, ktorý kladie menší dôraz v oblasti vplyvu štátu na spoločnosť ako kontinentálny systém. Sociálny systém Veľkej Británie je možné charakterizovať ako liberálny, založený na trhovej ekonomike a do istej miery podlieha štátnej regulácii. Británia sa teda v tomto smere uberá odlišným smerom ako jej európski partneri a snaží sa na rozdiel od nich sociálne dávky znižovať, nakoľko príspevky sú relatívne ľahko dostupné a pomerne vysoké. Preto práve európska sociálna legislatíva je dôvodom, prečo prichádza Británia do častých sporov s inštitúciami EÚ.

Pôdu pre rast skepticizmu v tomto smere vytvára aj mnoho európskych migrantov žijúcich na území Veľkej Británie, ktorí vo veľkej miere využívajú výhody plynúce zo štedrého britského sociálneho systému. V tejto súvislosti taktiež vzniká konflikt záujmov, pretože kým Veľká Británia sa usiluje o ponechanie sociálnej politiky v agende národných štátov, Francúzsko si praje jej unifikáciu v rámci celej EÚ.

Migrácia je dlhodobo jedným z najviac diskutovaných problémov Británie.

Britskí občania prejavujú svoje rozhorčenie s imigračným trendom najmä po roku 2004, kedy pristúpili k EÚ krajiny bývalého východného bloku a táto otázka sa stala často vyzdvihovanou a kontroverznou témou. Voľný pohyb pracovnej sily, jedna zo štyroch základných slobôd spoločného trhu, znamená prílev lacnej pracovnej sily, ktorá automaticky vytvára pre Britov veľkú konkurenciu na domácom pracovnom trhu, a to najmä z toho dôvodu, že imigranti v mnohých ohľadoch dokážu pracovať za nižšie mzdy a dokonca efektívnejšie ako domáce obyvateľstvo. Veľa Britov preto už nevníma danú slobodu ako vzájomne prospešnú pre ich krajinu v porovnaní s ostatkom členských štátov EÚ. Vzhľadom k tomu sa preto očakávalo, že problematika migrácie bude stáť v centre referendovej kampane skupiny usilujúcej o vystúpenie Británie z EÚ.

Je paradoxom, že podľa štúdie britského parlamentu bol od roku 1960 do začiatku 1990 počet britských emigrantov často krát vyšší ako percento imigrantov prichádzajúcich do Británie, alebo bol daný pomer v rovnováhe. Problém nastáva až otvorením pracovného trhu pre 10 krajín z tzv. skupiny A8. Počet imigrantov však rapídne vzrástol najmä od 1.januára 2014, kedy skončilo prechodné obdobie a britský pracovný trh sa stal otvoreným aj pre obyvateľov Rumunska a Bulharska. Od roku 1998 zaznamenávala Veľká Británia historické rekordy, kedy počet prisťahovalcov rástol ročne o viac ako 100 000 ľudí (Hawkins, 2014). Podľa najnovších zistení Národného štatistického úradu Veľkej Británie (ONS) predstavovala čistá migrácia3 krajiny posledného roka, datovaného ku koncu júna 2014, hodnotu 260 000. Pre porovnanie s predchádzajúcim datovaným obdobím do júna 2013 bolo toto číslo 182 000. V sledovanom období roku 2014 sa do Británie prisťahovalo až 583 000 imigrantov, čo predstavuje výrazný nárast 3 Tzv. čistá migrácia (net migration) predstavuje rozdiel medzi imigrantmi sťahujúcimi sa do krajiny a medzi emigrantmi sťahujúcimi sa za hranice tejto krajiny. Ak hovoríme o pozitívnej migrácii, tak to znamená, že do krajiny sa viacej ľudí prisťahovalo ako z nej odsťahovalo Slovak Journal of Public Policy and Public Administration, vol.2, 1/2015

49

Milan ČÁKY - Denisa KARABOVÁ

Články

Články Milan ČÁKY - Denisa KARABOVÁ

v porovnaní s predchádzajúcim rokom. Z tohto počtu za posledné merané obdobie pochádza 39% z nich z krajín EÚ (Office for National Statistic, 2014). Z hľadiska výskumu celkového stavu dlhodobej medzinárodnej migrácie4 je podľa ONS stav v Británii nasledovný (viď Graf 1): Graf 1

Zdroj: (Long-term International Migration - Office for National Statistics, 2014)

Z daného výskumu ONS je teda najmä za posledné desaťročie vidieť rapídny nárast prisťahovalcov. Jedným z argumentov euroskeptikov je ten, že migranti berú prácu domácemu obyvateľstvu, pričom znižujú ich reálne mzdy (Office for National Statistic, 2014). Je však všeobecne známe, že väčšina prisťahovalcov do Británie pracuje aj napriek ich vysokoškolskému vzdelaniu v odvetviach, ktoré sú pre Britov nezaujímavé ako napr.: priemyselná výroba, či základné služby. Pre domáce obyvateľstvo sa tak vytvára možnosť špecializácie sa na prácu s vyššou pridanou hodnotou. I keď migranti často pracujú v najmenej platených odvetviach, tak ich mzda je mnohokrát oveľa vyššia ako by zarobili doma na vyššom poste. V súvislosti s migráciou vzrástol euroskepticizmus najmä po prílive veľkého množstva imigrantov z Rumunska a Bulharska, ktorí sú všeobecne britskou verejnou mienkou vnímaní ako chudobní Rómovia, obchodujúci 4 Dlhodobý medzinárodný migrant je človek, ktorý sa v krajine pohybuje z dôvodu iného ako je pre neho bežný po dobu aspoň jedného roka, pričom daná krajina sa pre neho stáva miestom trvalého pobytu.

50

Slovak Journal of Public Policy and Public Administration, vol.2, 1/2015

v Británii s ľuďmi a rozširujúci siete organizovanej trestnej činnosti. Je pravda, že Europol do roku 2013 identifikoval až 240 rumunských organizovaných zločinných gagov zaoberajúcimi sa vreckovými krádežami, avšak to bolo v období, kedy platilo prechodné obdobie a pracovný trh nebol pre Rumunov plne otvorený. Sám Europol vyjadril presvedčenie, že zrušenie prechodného obdobia nebude viesť k vyššej miere kriminality, ale práve naopak (Glennie - Pennington, 2013). Podľa oficiálnych štatistík ONS sa v datovanom období do júna 2014 prisťahovalo do Británie 32 000 občanov z Rumunska a Bulharska, čo predstavuje 6% z celkového počtu imigrantov (Office for National Statistic, 2014).

Európske pravidlá o voľnom pohybe osôb za prácou sú založené na liberálnej teórii, ktorá hovorí o obojstrannej výhode pre migrujúcich pracovníkov a tiež štátnu ekonomiku. Znamená to, že imigrant zarobí viac peňazí ako doma a zároveň tým prispieva k rozširovaniu európskej ekonomiky ako celku, vzhľadom k tomu, že sa občania sťahujú do krajiny, kde budú ako pracovná sila viac produktívnejší. Briti si uvedomujú, že sa tým zväčšuje britský národný dôchodok, no ich obavy smerujú najmä k možnému zníženiu ich osobných dôchodkov. Vyšší počet imigrantov v Británii však na druhej strane pre krajinu znamená taktiež viac peňazí do štátnej pokladnice, vyzbieraných vo forme daní, ktoré môžu byť využité na vyššie vládne výdavky, či nižšie daňové zaťaženie. Výskum prevedený Centrom pre Európsku reformu však dokazuje na základe porovnania viacerých štúdií len malý, zanedbateľný dopad na znižovanie platov Britov v súvislosti s emigrantmi zo skupiny A8, dokonca jeden z nich poukazuje na ich zvýšenie. Zo záverov daného výskumu vyplýva, že vysokokvalifikovaní imigranti pracujú v britských spoločnostiach veľmi rýchlim tempom na vývoji a zavádzaní nových informačných technológií, čím vlastne priamo úmerne pomáhajú zvyšovať produktivitu všetkých ostatných zamestnancov. Taktiež miera zamestnanosti prisťahovalcov skupiny A8 je vyššia ako u britských občanov (Springford, 2013).

Domnievame sa, že obavy z prisťahovalectva sú najmä umelo vytvorené médiami, ktoré vo všeobecnosti hýbu verejnou mienkou a do povedomia spoločnosti šíria hlavne informácie o zločinnosti imigrantov a ich zneužívaní britského sociálneho systému.

Mnohé ukazovatele však dokazujú zvýšenie HDP Británie, rast kvalifikovanosti pracovníkov všetkých odvetví, pričom sa po roku 2014 podľa vyjadrení miestnej polície neprejavilo ani očakávané rapídne zvýšenie kriminality Rumunov a Bulharov ( Elgot, 2014).

Na základe toho, že migrácia je jedným z oporných bodov Cameronovej súčasnej kampane pre nastávajúce voľby, ktoré by sa mali konať v máji 2015, všetci netrpezlivo očakávajú výslednú podobu jeho dlho pripravovanej reformy imigračnej politiky.

K tejto téme zaujal stanovisko dňa 28.11.2014 vo West Midlands. Odborníci túto reč vzhľadom na súčasné vyhrotené euroskeptické britské nálady označili za vôbec jednu z najdôležitejších v premiérovej kariére. David Cameron tu opätovne vyzdvihol výhody členstva Británie v EÚ a trval na presvedčení o svojom budúcom úspechu v boji za Slovak Journal of Public Policy and Public Administration, vol.2, 1/2015

51

Milan ČÁKY - Denisa KARABOVÁ

Články

Články Milan ČÁKY - Denisa KARABOVÁ

prinavrátenie kompetencií z Bruselu do rúk britskej vlády a presadenie radikálnych reforiem prospešných pre celú EÚ. Povedal, že izolacionizmus tých, ktorí chcú „zdvihnúť padací most“, a teda výrazným spôsobom obmedziť prisťahovalectvo, je podľa neho opakom patriotizmu, ktorým sa prezentujú. Následne dopĺňa že „v záujme britskej zamestnanosti, zachovania britského živobytia a príležitostí, musíme spoločne bojovať proti tomuto zavádzajúcemu a nebezpečnému názoru, že náš národ môže vystúpiť zo sveta a všetko sa potom dá samé nejako do poriadku.“ (Cameron, 2014). V prejave naznačil, že súčasťou predvolebného manifestu konzervatívcov bude snaha dosiahnuť, aby prisťahovalci do 4 rokov od zamestnania sa v riadnom platení daní nemohli žiadať zamestnanecké sociálne výhody. Títo imigranti budú podľa jeho slov vylúčení z možnosti uchádzať sa o nárok na sociálne bývanie, úľavu na daniach, či príspevok na bývanie.

Prisľúbil tiež zamedzenie možnosti nezamestnaným prisťahovalcom poberať sociálne dávky. Uvedomujúc si výhody plynúce z imigrácie a tiež faktu, že Británia je takou akou je, aj vďaka jej dlhovekej otvorenosti prisťahovalcom, vyjadril premiér potrebu jej regulácie formou kontroly nad rýchlosťou, akou ľudia do krajiny prichádzajú, nakoľko ich vysoký počet nad prípustnú mieru podľa neho zaťažuje i verejné služby. Súčasné problémy s imigrantmi dal pritom za vinu labouristickej politike predchádzajúcich vlád.

Cameronov cieľ je dosiahnuť hodnoty čistej migrácie na úroveň 90. rokov 20. storočia, pričom chce presadiť strop ekonomickej imigrácie na 20 700 imigrantov ročne. Taktiež si praje možnosť deportácie zločincov bez možnosti opätovného vrátenia do Británie a nútený odchod všetkých imigrantov, ktorí nenájdu prácu do 6 mesiacov odo dňa príchodu do krajiny (Cameron, 2014).

V nadväznosti na fakt, že Veľká Británia je najrýchlejšie rastúcou ekonomikou celej EÚ a podľa premiérových slov je tzv. „továrňou na prácu pre Európu“, je podľa nášho názoru doslovne až odkázaná na prílev migrujúcich pracovníkov, a preto sa domnievame, že odstúpením zo spoločného európskeho trhu by bola krajina viacej stratová ako zisková. Taktiež by tým ohrozili voľný pohyb a pobyt približne 1,8 milióna Britov žijúcich v ostatných krajinách EÚ.

Reakcie britských politických predstaviteľov na Cameronove vystúpenie sa rozlišujú.

Predseda euroskeptickej UKIP obvinil premiéra zo zavádzania verejnosti ohľadne možnej kontroly nad regulovaním imigrácie. Tá je podľa jeho slov nedosiahnuteľná, pokiaľ bude krajina v EÚ. Tento prejav je pre neho len cynickým pokusom zmiesť problémy pred voľbami „pod koberec“. Britský vicepremiér Nick Clegg sa nechal počuť, že niektoré z Cameronových návrhov sú rozumné a reálne uskutočniteľné, avšak nie je o tom presvedčený vo všetkých bodoch. Nefunkčným by bol podľa neho napr. návrh, ktorý by prikazoval všetkým uchádzačom o prácu opustiť Britániu, ak si ju nebudú schopní nájsť do pol roka. Myslí si, že konzervatívci opakujú chyby z minulosti, keď dávajú sľuby nemožné pretaviť do praxe. Pre tieňového premiéra Edda Millibanda nemá Cameron v oblasti prisťahovalectva žiadnu dôveryhodnosť a ľudia podľa neho nebudú veriť jeho sľubom, ak nevie plniť ani tie minulé ako napr. zníženie čistej migrácie, ktorá 52

Slovak Journal of Public Policy and Public Administration, vol.2, 1/2015

sa naopak stále zvyšuje (Reactions to David Cameron immigration´s Speech, 2014).

MOŽNÉ POLITICKO-EKONOMICKÉ DÔSLEDKY PRÍPADNÉHO VYSTÚPENIA BRITÁNIE Z EÚ Súčasná debata o vystúpení Británie z EÚ síce nie je prvou, avšak vyhliadky sú v porovnaní s referendom 1975 pre euroskeptikov o čosi viacej povzbudivé. Môžeme to konštatovať na základe toho, že tzv. „áno“ kampaň bola pred referendom 1975 oveľa intenzívnejšia a na jej strane stálo mnoho významných osobností verejného života, vrátane médií a podnikateľskej sféry ako v tej aktuálnej. Súčasná „nie“ kampaň je podľa Tima Olivera lepšie organizovaná a financovaná ako kampaň zástancov zotrvania Británie v EÚ (Oliver, 2013). Dôležitou sa tak javí otázka, či sú britská občianska spoločnosť, médiá a podnikatelia dostatočne informovaní o tom, čo by teoretické vystúpenie ich krajiny z EÚ reálne znamenalo. Od Cameronovho prejavu v Bloomerangu vyšlo niekoľko výskumov a štúdií, ktoré sa pokúsili podať podrobnú analýzu a predikciu politickoekonomických dôsledkov prípadného vystúpenia Británie z EÚ. Ich závery sa rôznili, pričom ich jasne môžeme zadefinovať do kategórií pro-európania vs. euroskeptici. Obe tieto skupiny najčastejšie hľadajú odpoveď na otázku, či je pre Veľkú Britániu výhodné zostať i naďalej súčasťou jednotného trhu, ktorý bol v minulosti jej najväčšou motiváciou pre vstup do EÚ. Britský trh sa však vždy vyznačoval liberalizmom a preto jedným z argumentov euroskeptikov sú práve bruselské regulácie spoločného európskeho trhu, ktoré považujú za prekážku ďalšieho hospodárskeho rozvoja Británie. EÚ pokladajú mnohí zástancovia vystúpenia za bariéru v možnosti rozvíjať s tretími perspektívne sa ekonomicky rozvíjajúcimi krajinami bilaterálne dohody o voľnom obchode. Nazdávajú sa, že vzhľadom na britský liberalizmus, najmä v oblasti služieb a tiež neexistencia poľnohospodárskeho protekcionizmu by Británia dokázala vyjednať lepšie obchodné zmluvy ako sú tie súčasné v rámci EÚ. Štúdia think-tanku Centre for European Reform, ktorý k analýze tejto veci prizval aj popredných ekonómov, komentátorov, podnikateľov a odborníkov z EÚ sa vo svojich záveroch domnieva, že vyjednávanie nových zmlúv by bolo pre Britániu časovo i administratívne veľmi náročné. Tvrdí, že v prípade odchodu z EÚ nebude dediť dvojstranné obchodné dohody, na ktorých základe britská ekonomika stojí, pričom dojednanie nových dohôd bude pre krajinu v mnohých ohľadoch nevýhodné, nakoľko práve veľký jednotný trh zahŕňajúci viac ako štvrtinu svetovej populácie je tým, čo robí EÚ zaujímavou a lákavou pre obchodných partnerov. EÚ je vzhľadom k tomu pri obchodných rokovaniach v oveľa silnejšej vyjednávacej pozícii (Springford; Tilford; Whyte ,2014). EÚ počas svojej existencie otvorila v rámci regionálnych dohôd, či združení obchod s veľkým množstvom iných trhov, z ktorých samotná Británia ťaží. V poslednom období ide najmä o Južnú Kóreu, Mexiko, Čile, či Južnú Afriku.

Euroskeptici si síce myslia, že plne suverénna Británia dokáže pre seba vyjednať výhodnejšie zmluvy a tým, že nebude viazaná jednotnými tarifami na dovozný tovar Slovak Journal of Public Policy and Public Administration, vol.2, 1/2015

53

Milan ČÁKY - Denisa KARABOVÁ

Články

Články Milan ČÁKY - Denisa KARABOVÁ

sa zvýšia jej výnosy, avšak Nicholas Bowen, popredný ekonóm Londýnskej univerzity zaoberajúci sa medzinárodným obchodom, tvrdí, že zástancovia tzv. britského „Brexitu“ si neuvedomujú do akej miery je v dnešnom globalizovanom svete medzinárodný obchod závislý na komplexnom súbore regionálnych a globálnych opatrení. Síce anti-európska Brugges Group5 argumentuje, že európska regulácia stojí Britániu až 28 miliárd libier ročne, tak pravdivosť týchto tvrdení je podľa Bowena len veľmi ťažko preukázateľná, nakoľko mnohé takéto výskumy pracujú iba s odhadovanými nákladmi navrhovaných predpisov. Je presvedčený o tom, že Británia vystupujúca na medzinárodnej scéne v rámci EÚ môže vyvinúť oveľa väčšiu silu na čoraz silnejšom konkurenčnom rámci svetového obchodu (Bowen, 2013). Výskum The Center for European Reform tvrdí, že aj napriek faktu, že niektoré európske pravidlá skutočne predstavujú pre mnohé britské firmy vyššie náklady ako výnosy, tak vo všeobecnosti možno tvrdiť, že regulácie EÚ nebránia Británii byť jednou z najmenej regulovaných ekonomík v rámci OECD. Štúdie OECD dokazujú, že prijatie spoločných minimálnych noriem na úrovni EÚ stále umožňuje relatívne široký priestor pre regulácie trhu na národnej úrovni. Výskumníci CER si myslia, že v súčasnej dobe sú kolektívne akcie štátov schopné dosiahnuť lepších výsledkov než krajiny konajúce samostatne (Springford; Tilford; Whyte, 2014).

Argumentom euroskeptikov v oblasti schvaľovania európskej regulatívnej legislatívy je tiež zrušenie práva veta v takmer všetkých podstatných hospodárskych otázkach, nakoľko pri rozhodovaní kvalifikovanou väčšinou v Rade EÚ prislúcha Británii len 8% spomedzi všetkých hlasov. Vzhľadom k tomu, že pri mnohých nimi presadzovaných témach sa cítia izolovaní, bez možnosti nadviazať s nejakým partnerom spojenectvo, považujú svoj dosah na prijímanie kľúčových rozhodnutí za takmer nulový. V tejto súvislosti stojí na opačnej strane názor, že ak Británia vystúpi z EÚ, tak jej obchod bude stále závislý na obchode s Úniou, avšak s tým rozdielom, že nebude mať už ďalej žiadny dosah na akékoľvek ovplyvnenie novoprijatých regulácii, ktorým bude musieť aj napriek tomu veľké množstvo britského tovaru naďalej podliehať. Ekonómovia si navyše myslia, že aj napriek vystúpeniu z EÚ by si Veľká Británia aj naďalej ponechala najmä množstvo európskych environmentálnych a sociálnych štandardov (Lea; Binley, 2012). V očiach britských euroskeptikov sa mimoeurópske trhy stávajú čoraz viac zaujímavejšími a perspektívnejšími ako jednotný európsky, a to najmä z hľadiska vyhliadok dlhodobého rastu HDP krajín ako Čína (10% ročný rast), či India (9% ročný rast). Argumentujú pomaly rastúcou ekonomikou EÚ, avšak podľa názorov popredných ekonómov nie je regionálny obchod v rámci EÚ ani zďaleka vyčerpaný, pretože zaznamenal rast 5,4% (Springford; Tilford; Whyte,2014). Zástancovia vystúpenia sa vo svojich tvrdeniach o hospodársky upadajúcej Európe opierajú taktiež o štatistiky, podľa 5 Brugges Group je nezávislý think-tank, ktorý vznikol v roku 1989 ako reakcia na slávny prejav vtedajšej premiérky M. Thatcherovej v Bruggách s cieľom podporiť myšlienku menej centralizovanej Európy, než aká sa formuje v Bruseli. Skupina má nezanedbateľný vplyv na verejnú mienku britskej spoločnosti a udržuje aktívne vzťahy s euroskepticky naladenými poslancami Británie, či občanmi iných európskych krajín 54

Slovak Journal of Public Policy and Public Administration, vol.2, 1/2015

ktorých Európania starnú a klesá pracujúca populácia. Ekonómovia Ruth Lea a Brian Binley vo svojej štúdii uvádzajú, že podľa OSN v období 2010-2050 klesne pracujúca populácia o 25% v Nemecku, o 21% v Taliansku a o 14 % v Španielsku. Naopak v Indii sa má v rovnakom čase zvýšiť až o 45%, v USA o 16% (Lea; Binley, 2012).

Graf 2

Zdroj: Springford; Tilford; Whyte; 2014

Aj napriek tomuto trendu v britskom obchodovaní je EÚ považovaná v mnohých ohľadoch za medzinárodného obchodného hráča, ktorý udáva základný smer vývoja globálne uznávaných regulačných štandardov. Preto príťažlivosť britského trhu pre zahraničných partnerov spočíva podľa Petra Sutherlanda, do veľkej miery paradoxne práve od dodržiavania európskych noriem a štandardov pri obchodovaní s nimi, a to bez ohľadu na to, či je alebo nie je členom EÚ (Sutherland, 2013). Zvlášť veľmi nevýhodné by pre Britániu bolo, ak by bola uzavretá transatlantická dohoda o voľnom obchode (TTIP) medzi EÚ a USA, na ktorej uzatvorenie dlhodobo apeluje práve Veľká Británia.

Išlo by o vytvorenie spoločnej zóny voľného obchodu medzi jednotnými trhmi oboch zmluvných strán, pričom podrobné znenie prebiehajúcich rokovaní je zatiaľ utajované.

Faktom však zostáva, že by išlo o značnú liberalizáciu a posilnenie spoločného európskeho trhu formou odbúrania obchodných bariér a byrokracie, čo možno považovať za najhlavnejší záujem Veľkej Británie tiež v rámci EÚ. Podľa Nicholasa Bowena by na zákalde TTIP vzrástol export Británie o 1,3% (Bowen, 2013).

Veľmi významným argumentom oboch skupín, v ktorom neexistuje zhoda, je dopad možného „Brexitu“ na finančné centrum City of London a taktiež na celkový prílev zahraničných investícií do krajiny. Osud londýnskeho finančného centra by mal byť pri rozhodovaní o zotrvaní v EÚ jedným z najdôležitejších faktorov, a to vzhľadom k tomu, že je považované za hlavné finančné centrum celej Únie. Zástancovia EÚ si myslia, že prípadný odchod Británie z EÚ by výrazne oslabil pozíciu City ako medzinárodného finančného centra, ktoré by sa stalo menej otvoreným pre zvyšok sveta a taktiež by Slovak Journal of Public Policy and Public Administration, vol.2, 1/2015

55

Milan ČÁKY - Denisa KARABOVÁ

Články

Články Milan ČÁKY - Denisa KARABOVÁ

stratilo značnú časť svojej konkurencieschopnosti. Euroskeptici sú zase toho názoru, že vzhľadom k veľkému obchodnému prebytku Veľkej Británie v oblasti finančných a s nimi súvisiacich služieb, má vo vzťahu k zvyšku EÚ silnú komparatívnu výhodu.

City of London bude podľa ich domnienky aj naďalej investičným lákadlom, a to hlavne kvôli jeho výhodnej časovej zóne, likvidným kapitálovým trhom, či jazykovým a historickým obchodným väzbám. Zastávajú názor, že finančné regulácie Bruselu, ktoré zintenzívnili po vypuknutí finančnej krízy v roku 2008 oslabujú pozíciu City of London, a preto dopad takejto kontroly nad národnými finančnými službami vnímajú ako zhubný pre domáci finančný priemysel (Clements, 2014). Traja poprední britskí experti z oblasti bankového sektora však vo svojej štúdii tvrdia, že práve vytvorenie integrovaného rámca EÚ v oblasti finančných služieb so sebou prináša vysoko pozitívny účinok, pretože bez takéhoto spoločného právneho rámca a súboru právnych slobôd by bol oveľa menší záujem o investovanie v tomto pre Britániu tak významnom sektore.

Bolo by podľa nich pre krajinu veľkým rizikom opustiť EÚ bez istoty budúceho stavu, ktorý možno považovať za nevyskúšanú, neznámu a jasne nepredvídateľnú alternatívu (Cooke; Gieve; Green, 2013). „Brexit“ by však mohol ohroziť i investície v iných sektoroch, a to najmä v priemysle, nakoľko služby sú menej obchodovateľné ako vyrobený tovar. Taktiež je málo pravdepodobné, že podniky zo sektora služieb opustia krajinu vzhľadom k tomu, že sa opierajú o vysoko kvalifikovaných zamestnancov, ktorých výmena by bola po všetkých smeroch nákladná. Ohrozeným a stratovým by sa stal najmä automobilový a potravinársky priemysel, pričom najväčší investori ako Jaguar, či Lange Rover už avizovali, že by odchod Británie z EÚ mal výrazný dosah na zníženie jej atraktivity ako výrobnej základne (Springford; Tilford; Whyte,2014). Ben Clements z The Institute of Economic Affairs sa naopak domnieva, že vystúpenie z EÚ neodradí nadnárodné podniky a korporácie od investícii v Británii, nakoľko je krajina veľmi dobre situovaná a vďaka tomu dokáže prilákať ešte väčší podiel investícií ako má dnes. Do pozornosti uvádza príklad Nórska a Švajčiarska, ktoré podľa neho slúžia ako dôkaz k popretiu argumentu o škodlivých dôsledkoch odchodu Británie z európskych štruktúr (Clements, 2014). David Charter vo svojej publikácii uvádza, že záujem zahraničných firiem o investovanie v Británii spočíva tiež v jej flexibilných podmienkach pre zamestnávanie a nižšom daňovom zaťažení pre podnikateľov, čo by mohlo predstavovať lukratívne prostredie pre investorov aj po prípadnom „Brexite“ (Charter, 2012). Na druhej strane je veľkým lákadlom pre investorov Európskou úniou financovaný rámec projektov a investícií, ktoré smerujú najmä do chudobnejších regiónov Spojeného kráľovstva.

Preto zrušenie dotácií z prostriedkov Európskej regionálnej politiky je ďalšou teoretickou komplikáciou, ktorá môže britskej vláde vzniknúť, ak sa rozhodne z EÚ odísť. Z výskumov vyplýva, že najmä severozápadná oblasť Británie v posledných desaťročiach vďaka týmto príspevkom výrazne hospodársky profitovala, pričom v rámci regionálneho programu na obdobie 2014-2020 bola pre Spojené kráľovstvo vyčlenená ešte väčšia suma ako v minulosti. Budúca prosperita týchto regiónov by preto 56

Slovak Journal of Public Policy and Public Administration, vol.2, 1/2015

mohla utrpieť vážne problémy, a to najmä vzhľadom na fakt, že regionálne rozdiely sa v Británii čoraz viac zväčšujú (Lloyd, 2013). Týka sa to hlavne regiónov Severného Írska, Škótska, či Walesu, pričom je pravdepodobné, že potenciálny „Brexit“ by zvýšil tlak týchto regiónov na národnú vládu, ktorá by tak bola nútená uvoľniť pre ne množstvo peňazí zo štátneho rozpočtu. V nasledujúcej tabuľke 1 môžeme vidieť príspevok z CAP6 a štrukturálnych fondov pre Veľkú Britániu na obdobie 2014-2020.

Tabuľka 1 Anglicko

Severné Írsko

Škótsko

Wales

Celkové výdavky CAP

£2,184 m

£317 m

£614 m

£353 m

Výdavky CAP na obyvateľa

£31

£145

£96

£96

Celkové výdavky štrukt. fondov

£735 m

£54 m

£95 m

£255 m

Výdavky štrukt. fondov na obyv.

£13

£30

£18

£83

Zdroj: Alan Matthews, ‘CAP Reform 2014-20: EU Agreement and Implementation in the UK and in Ireland’, House of Commons Library, 2013

Zaujímavá situácia by mohla po britskom vystúpení z EÚ nastať v oblasti zahraničnej politiky. Je všeobecne známe, že Británia sa dlhodobo snaží v tomto smere presadzovať suverénnu kompetenciu, nakoľko v danej oblasti vykazuje v porovnaní s inými krajinami EÚ podstatnejšiu silu. Avšak ako aj sami najvyšší politickí predstavitelia Spojeného kráľovstva priznávajú, „Brexit“ by jednoznačne oslabil britský medzinárodno-politický vplyv v mnohých oblastiach, v ktorých presadzujú spoločný postup s krajinami EÚ.

Jedným z najvýznamnejších argumentov euroskeptikov za vystúpenie z EÚ je oslobodenie Británie od rozpočtového príspevku do EÚ, ktorý sa mnohým zdá neúmerne vysoký. Pre obdobie 2014-2020 má predstavovať ich ročný príspevok 0,5% HDP. Skutočnosť však nie je taká jednoduchá, pretože ak by sa Spojené kráľovstvo rozhodlo odísť z EÚ a chcelo by s ňou aj naďalej zachovať obchodné vzťahy, muselo by naďalej platiť pomerne vysoký príspevok na udržateľný rozvoj, ktorý zahŕňa regionálne, štrukturálne a výskumné fondy a tiež poplatok za sprístupnenie spoločného európskeho trhu. Jeho výška by už závisela od podoby dojednaných vzájomných obchodných vzťahov. Britskí euroskeptici sú presvedčení, že by ich krajina dokázala vyjednať 6

Common Agricultural Policy- Spoločná poľnohospodárska politika krajín EÚ, ktorá vznikla v roku 1962 Slovak Journal of Public Policy and Public Administration, vol.2, 1/2015

57

Milan ČÁKY - Denisa KARABOVÁ

Články

Články Milan ČÁKY - Denisa KARABOVÁ

dostatočne výhodné podmienky, vzhľadom na veľmi vysoký obchodný prebytok EÚ v hodnote £ 32.7 mld., závislý na exporte do Británie (Lea; Binley, 2012). Preto sa domnievajú, že EÚ ako celok, ani jednotlivé členské štáty nebudú presadzovať zákerné a protekcionistické prekážky spoločnému obchodu.

Viacero odborníkov sa zhoduje na niekoľkých možných modeloch usporiadania hospodárskych vzťahov Británie s EÚ po ich prípadnom vystúpení. Najpreferovanejším zo všetkých je tzv. „švajčiarsky model“. Ten sa zakladá na viac ako 120 sektorových bilaterálnych zmluvách medzi oboma stranami, pričom nie sú priamou súčasťou jednotného trhu, ale naopak sú súčasťou Schengenu. Je však dôležité poznamenať, že Švajčiarsko nemá s EÚ až na jednu výnimku z roku 1989 žiadnu dohodu o finančných službách, čo by pre Britániu mohlo predstavovať problém. Rovnako problematická sa v tomto prípade javí aj skutočnosť, že Švajčiarsko nadobudlo súčasné hospodárske vzťahy s EÚ až po takmer 10 ročnom vyjednávaní, a preto je možné sa domnievať, že z krátkodobého horizontu by Spojené kráľovstvo nebolo schopné dosiahnuť podobne výhodných zmlúv. Tento vzťah sa ukazuje pre Britániu ako prijateľný hlavne z toho dôvodu, že by mohla rozhodnúť o oblastiach spoločného liberálnejšieho obchodu a na druhej strane o tých, kde si ponechá možnosť zaviesť clo. Ďalšou výhodou je, že by zaplatila do rozpočtu EÚ sumu, ktorej hodnota by predstavovala zníženie súčasného britského príspevku o približne 55%. Dané dohody je v prípade potreby pritom možné kedykoľvek zrušiť. Druhou možnosťou by mohol byť tzv. „nórsky model“, ktorý je však považovaný za všeobecne menej výhodný, pretože by znížil súčasný rozpočtový príspevok Británie iba o 9% (Springford, Tilford, Whyte, 2014). Ich vzájomný vzťah sa zakladá na tom, že Nórsko je členom jednotného trhu, čo znamená, že musí participovať v značnej miere na zosúladení svojho právneho systému s acquis communautaire EÚ.

Británia by však pri takomto vzťahu podobne ako Nórsko mala dosah na prijímané regulácie spoločného trhu iba formou konzultácii. Je veľmi pravdepodobné, že ostať súčasťou jednotného európskeho trhu je možnosťou, ktorú by preferovali najmä všetky britské firmy a podnikatelia. Nórsko i Švajčiarsko sú členom Združenia voľného obchodu (EZVO), ktoré v minulosti spoluzakladala i Veľká Británia a dá sa očakávať, že v prípade jej vystúpenia z EÚ by mala záujem doňho opätovne vstúpiť. Prípadné znovunadobudnutie členstva, by však mohlo byť zložitým procesom, ktorý môže byť teoreticky ľahko zablokovaný vetom niektorého z členov. Ďalšou možnosťou je úplne opustiť štruktúry EÚ a obchodovať s ňou iba pod záštitou WTO, prostredníctvom jej pravidiel, a to bez uzavretia dohody o voľnom obchode, či rôznych dvojstranných dohôd. Peter Kendall, prezident britskej National Farmers’ Union si myslí, že táto voľba by pre domácich farmárov priniesla veľké riziko, ktoré by predstavovala kombinácia nižších výkupných cien, straty hlavného vývozného trhu a žiadnej alebo malej ochrany pred dovozom zahraničných produktov, vyrábaných podľa nižších štandardov ako sú tie britské (Kendall, 2013).

Jednou z možností po prípadnom vystúpení Británie z EÚ je zamerať sa 58

Slovak Journal of Public Policy and Public Administration, vol.2, 1/2015

z ekonomického i politického hľadiska na krajiny Commonwealthu, ktoré dlhodobo vykazujú rastúci ekonomický potenciál. Zástancovia tejto formy spolupráce poukazujú na existenciu viacerých zaujímavých prvkov, ktoré sú pre obchod významnými- ich spoločná história, jazyk a dlhodobé obchodné vzťahy. Jeho členmi sú krajiny z 5 kontinentov s rýchlo sa rozvíjajúcimi ekonomikami, ktorých populácia predstavuje až 2 miliardy ľudí, pričom ich podiel na svetovom HDP je 15%. Tieto krajiny majú tiež priaznivé demografické vyhliadky a sú vlastníkmi bohatých ložísk kľúčových prírodných zdrojov (Lea, Binley, 2012). Nevýhodou by pri Commonwealthe mohli byť nedostačujúce rozvojové fondy, či časté problémy niektorých krajín s dodržiavaním ľudských práv.

V zásade existujú tri možné dôvody zvýšenia nákladov pre Britániu po jej odchode z EÚ: 1) vyššie colné bariéry pre spoločný obchod 2) vyššie netarifné prekážky obchodu vyplývajúce z určitých predpisov, hraničných kontrol atď. 3) nepodieľanie sa Británie na ďalších krokoch integrácie vedúcich k zníženiu netarifných prekážok. Krajina by tak prišla o členstvo v organizácii, kde náklady na obchod klesajú v priebehu času približne 40% rýchlejšie než v ostatných krajinách OECD. Ak by Spojené kráľovstvo nevyjednalo dohodu o voľnom obchode, malo by to za následok, že približne 90% britského tovaru by podliehalo tarifám. Mnoho vývozcov by sa tak stalo menej konkurencieschopných a prinieslo by im to mnoho ťažkostí (CEP Policy Analysis, 2014). Ďalším dôležitým faktorom vo vzťahu k prípadnému vystúpeniu Británie z EÚ, na ktorý upozorňuje široká pro-európsky naladená komunita vedeckých pracovníkov je ohrozenie veľkého množstva domácich pracovných miest. Uvádza sa, že až 3,5 milióna pracovných miest je závislých na vývoze tovarov a služieb do krajín EÚ. Euroskeptici však poukazujú na fakt, že rovnako je tiež v záujme EÚ udržať dobré obchodné vzťahy s Britániou, pretože ohrozenie trhu práce by sa priamo úmerne dotklo aj zvyšných členov EÚ. David Cameron dal preto jasne najavo, že i keď obdivuje vzťahy, ktoré majú Švajčiarsko a Nórsko s EÚ, Británia si zaslúži niečo viac. Preto je možné dedukovať, že v prípade vystúpenia sa bude britský premiér snažiť vyjednať zmluvné podmienky ošetrené osobitým spôsobom. Toto prianie špeciálneho zaobchádzania vyplýva tiež zo 40 ročného členstva krajiny v EÚ, ktoré naznačuje, že prakticky nie je možné, aby sa Británia vrátila do statusu quo, ktorý mala ešte pred samotným vstupom (Oliver, 2013).

Aj napriek faktu, že odchod Británie z EÚ by bezpochyby veľmi negatívne ovplyvnil Úniu ako celok po ekonomickej i politickej stránke, bolo by podľa nášho názoru chybou sa domnievať, že si bude môcť nová britská vláda diktovať podmienky prípadnej výstupnej dohody budúcich vzťahov. Británia by mala v tomto prípade slabšiu vyjednávaciu pozíciu ako EÚ, pretože schválenie takejto zmluvy bude podliehať podpisu všetkých členských krajín. Bolo by podľa nášho názoru pochopiteľné, keby ostávajúci členovia odmietli priateľsky kooperovať a súhlasiť s najlepšími možnými podmienkami pre krajinu, ktorá sa pričinila svojím odchodom o ich vlastný neprospech a hospodársky úpadok. Sme toho názoru, že globalizácia znižuje úlohu jednotlivých Slovak Journal of Public Policy and Public Administration, vol.2, 1/2015

59

Milan ČÁKY - Denisa KARABOVÁ

Články

Články Milan ČÁKY - Denisa KARABOVÁ

európskych štátov konať samostatne na európskych i svetových fórach, a preto aj napriek tomu, že má Británia v porovnaní s inými členskými štátmi EÚ značne väčšiu ekonomicko-politickú silu, tak mimo Únie by dosiahla menej výhodných dohôd ako v pozícii vedúceho člena EÚ.

ZÁVER Vzhľadom na napäté euroskeptické nálady naprieč celou britskou spoločnosťou bude v prípade konzervatívneho úspechu v nadchádzajúcich májových voľbách celá európska verejnosť pozorne očakávať aké kroky podnikne David Cameron smerom k sľúbenému prerokovaniu podmienok britského členstva v EÚ. V súvislosti s vyjadreniami Angely Merkelovej, či Françoisa Hollanda, ktorí sa jasne vyslovili za zotrvanie Británie v Únii sa dá predpokladať, že určité ústupky bude EÚ ako taká ochotná urobiť. Toto tvrdenie zakladáme tiež na skutočnosti, že i nový predseda Európskej komisie, Jean-Claude Juncker, ešte pred zvolením do funkcie avizoval, že vynaloží všetko úsilie k tomu, aby spoločne s britskou vládou dospeli k obojstranne výhodnej dohode. Avšak podľa slov nemeckej kancelárky, odmietla Nemecko podporu rozsiahlych reforiem požadovaných Cameronom a dá sa očakávať, že podobné stanovisko zaujme aj zvyšok Európy.

Vystúpenie z Únie je podľa nášho názoru veľkým riskom aj pre tak ekonomicky silnú krajinu akou je Veľká Británia, ktorá je považovaná za najrýchlejšie rastúcu ekonomiku celej EÚ. Napriek tomu, že existuje veľké množstvo vedeckých štúdií analyzujúcich možné politicko-ekonomické podmienky v Británii po jej prípadnom vystúpení z EÚ, nemožno s určitosťou presne tvrdiť aké následky by malo samotné vystúpenie nielen pre občanov Veľkej Británie, ale aj pre celú Európsku úniu. Môžeme sa len domnievať, že britské vystúpenie by pre Spojené kráľovstvo mohlo znamenať sťažené vyjednávacie pozície na medzinárodných fórach, a preto je pre nich podľa nášho názoru lepšou voľbou zotrvať v EÚ. Na druhej strane však vnímame danú európsku rétoriku premiéra Camerona najmä ako jeho predvolebnú taktiku a snahu konsolidovať Konzervatívnu stranu, nakoľko je z jeho dlhoročných vyhlásení očividné, že má prioritný cieľ zotrvať v EÚ. Je preto veľmi nepravdepodobné, že by Británia z EÚ vystúpila a to či už vyhrá Konzervatívna, alebo všeobecne pro-európska Labouristická strana Eda Milibanda.

POUŽITÁ LITERATÚRA BOWEN, N. 2013. Trade. In The UK &Europe: Costs, Benefits, Options. London: Regent´s University London. [online].2013. [cit.2015.18.02.] ISSN 2040-6517. Dostupné na internete: http://www.iea.org.uk/sites/default/files/publications/files/Clement%20BREXIT%20entry_ for%20web_0.pdf CAMERON, D. 2014. David Cameron´s EU speech: full text. [online]. In BBC UK Politics.

60

Slovak Journal of Public Policy and Public Administration, vol.2, 1/2015

[online]. 2014. [cit.2015.10.02.] Dostupné na internete: http://www.bbc.com/news/ukpolitics-30250299 CEP POLICY ANALYSIS. 2014. The economic consequences of leaving the EU . [online].

London: CENTRE for ECONOMIC PERFORMANCE. 2014. [cit.2015.116.02.] Dostupné na internete: http://cep.lse.ac.uk/pubs/download/pa016.pdf CLEMENTS, B. 2014. Britain out side the European Union. [online]. London: The Institute of Economic Affair. 2014. [cit.2015.18.02.] Dostupné na internete: http://www.iea.org.uk/sites/ default/files/publications/files/Clement%20BREXIT%20entry_for%20web_0.pdf COOKE, J. – GIEVE, J. – GREEN, D. 2013. Financial Services and the City. In The UK & Europe: Costs, Benefits, Options. London: Regent´s University London. [online]. 2013. [cit.2015.18.02.] ISSN 2040-6517. Dostupné na internete: http://www.iea.org.uk/sites/ default/files/publications/files/Clement%20BREXIT%20entry_for%20web_0.pdf ELGOT, J. 2014. ImmigrantRomanian And Bulgarian Crime ‚Falling Not Rising‘, New Police Figures Suggest. In The Huffington Post UK.[online]. 2014. [cit.2015.12.02.]

Dostupné na internete: http://www.huffingtonpost.co.uk/2014/04/09/immigration-crimefigures_n_5117041.html FITZGIBBON, J., 2013. Citizens against Europe? Civil Society and Eurosceptic Protestin Ireland, the United Kingdom and Denmark. [online]. JCMS: Journal of Common Market Studies. 2013. Blackwell Publishing Ltd . Volume 51. Number 1. s. 105–121. [cit.2015.16.02.]

Dostupné na internete: http://www.academia.edu/4108992/Citizens_against_Europe_Civil_ Society_and_Eurosceptic_Protest_in_Ireland_the_United_Kingdom_and_Denmark_ jcms_2302_105..121 GLENNIE, A. – PENNINGTON, J. 2013. Transition, Romanian and Bulgarian Migration to the UK. [online]. London: Institute for Public Policy Research. 2013. [cit.2015.12.02.] Dostupné na internete: http://www.ippr.org/assets/media/images/media/files/publication/2013/12/intransition_RomBulg_Dec2013_11688.pdf HAWKINS. O. 2014. Migration Statistics. London: House of CommonsLibrary, Social and General Statistics 2014 CHARTER, D .2012. Au´ revoir Europe: What if Britain left the EU? .London: Biteback Publishing, 2012.334s. ISBN978-1-84954-121-3.

KELLNER, P., 2012. Worried Nationalists, Pragmatic Nationalists and Progressive Internationalists – Who might win a British referendum on Europe?. [online]. European Council on Foreign Relations. 2012. [cit.2015.16.02.] Dostupné na internete: http://www. ecfr.eu/page/-/ECFR_UK_paper.pdf KENDALL, P. 2013. The Case for British Agriculture. In The UK & Europe: Costs, Benefits, Options. London: Regent´s University London. [online].2013. [cit.2015.19.02.] ISSN 20406517. Dostupné na internete: http://www.iea.org.uk/sites/default/files/publications/files/ Clement%20BREXIT%20entry_for%20web_0.pdf LEA, R. – BINLEY, B. 2012. Britain and Europe: a new relationship. [online]. London: Global Vision. 2012. [cit.2015.15.02.] Dostupné na internete: http://www.europarl.org.uk/resource/ static/files/global-vision-paper-lr.pdf LLOYD, M. 2013. Structural Funds and Regional Policy. In The UK & Europe: Costs, Benefits, Options. London: Regent´s UniversityLondon. [online].2013. [cit.2015.20.02.] ISSN 20406517. Dostupné na internete: http://www.iea.org.uk/sites/default/files/publications/files/ Slovak Journal of Public Policy and Public Administration, vol.2, 1/2015

61

Milan ČÁKY - Denisa KARABOVÁ

Články

Články Milan ČÁKY - Denisa KARABOVÁ

Clement%20BREXIT%20entry_for%20web_0.pdf MATTHEWS, A. 2013. ‘CAP Reform 2014-20: EU Agreement and Implementation in the UK and in Ireland’. London: House of Commons Library. 2013. ISSN 1368-8456 OFFICE FOR NATIONAL STATISTICS.2014. Bulgarian and Romanian migration to the UK .In Office for National Statistics.[online]. 2014. [cit.2015.12.02.] Dostupné na internete: http:// www.ons.gov.uk/ons/rel/migration1/migration-statistics-quarterly-report/november-2014/ sty-bulgarian-and-romanian-migration-to-the-uk.html OFFICE FOR NATIONAL STATISTICS.2014. Net migration to theUK. In Office for National Statistics.[online]. 2014. [cit.2015.12.02.] Dostupné na internete: http://www.ons.gov.uk/ ons/rel/migration1/migration-statistics-quarterly-report/november-2014/sty-net-migration. html OLIVER, T. 2013. Europe without Britain. [online]. Berlin: Stiftung Wissenschaft und Politik German Institute for International and Security Affairs. 2013. [cit.2015.17.02.] ISSN 18631053. Dostupné na internete: REACTION TO DAVID CAMERON´S IMMIGRATION SPEECH. 2014. [online]. In BBC UK [online]. 2014. [cit.20154.10.02.] Dostupné na internete: http://www.bbc.com/news/uk30243908 SPRINGFORD, J. 2013. Transition Is immigration a reason for Britain to leave the EU?. [online]. London: Centre For European Reform. 2013. [cit.2015.12.02.] Dostupné na internete: http://www.cer.org.uk/sites/default/files/publications/attachments/pdf/2013/pb_ imm_uk_27sept13-7892.pdf SPRINGFORD, J. – TILFORD, S. – WHYTE, P. 2014. The economic consequences of leaving the EU . [online]. London: Centre For European Reform. 2014. [cit.2015.17.02.] Dostupné na internete: http://www.cer.org.uk/sites/default/files/smc_final_report_june2014.pdf SUTHERLAND, P. 2013. Conclusion. In The UK & Europe: Costs, Benefits, Options .London: Regent´s University London. [online]. 2013. [cit.2015.18.02.] ISSN 2040-6517. Dostupné na internete: http://www.iea.org.uk/sites/default/files/publications/files/Clement%20 BREXIT%20entry_for%20web_0.pdf

62

Slovak Journal of Public Policy and Public Administration, vol.2, 1/2015

Články

Radosław KUBICKI1

European Manifesto of the Civic Platform in the 2014 European Parliamentary Election Abstrakt Vo voľbách v roku 2014 do Európskeho parlamentu v Poľsku zvíťazila Občianska platforma. Získala podporu 32,13 % platných hlasov voličov. Počas volebnej kampane strana ohlásila svoj program, ktorý nazvala: Silné Poľsko v bezpečnej Európe. Európsky manifest Občianskej platformy. Predstavuje ciele európskej politiky najsilnejšej politickej strany v Poľsku, ktorá od roku 2007, spoločne s koaličným partnerom Poľskou ľudovou stranou, vládne krajine.

Kľúčové slová: Európska únia, Poľsko, voľby, politické myslenie Abstract In Poland the Civic Platform won the majority of vote in the 2014 European Parliamentary election. It polled 32.13% of the valid votes. During the election campaign, the party launched its manifesto, which is called: Strong Poland in a secure Europe. European manifesto of the Civic Platform. It represents the objectives of the European policy of the strongest political party in Poland, which, together with the coalition Polish Peasant Party, has been governing the country since 2007.

Key words: European Union, Poland, elections, political thought.

THE CIVIC PLATFORM OF REPUBLIC OF POLAND The Civic Platform (Polish: Platforma Obywatelska ‒ PO) was founded in Gdańsk on 24 January 2001. Its founders, jokingly called “three tenors” were: Andrzej Olechowski (Hübner, 2011, p. 2737), Maciej Płażyński and Donald Tusk. In the early years of its existence, it functioned as a movement of citizens comprising political activists from different political groups (inter alia: the Freedom Union, Social Movement for Solidarity Electoral Action, the Conservative People’s Party, the Real Politics Union), independent members as well as social and socio-political organizations (for example: associations: Young Democrats, Citizens for the Republic) (Paszkiewicz 2004, pp. 75-76; Kowalczyk 1 The Jan Kochanowski University, 21 Świętokrzyska St., 25-406 Kielce, Poland, e-mail: kubickirad@wp.pl Slovak Journal of Public Policy and Public Administration, vol.2, 1/2015

63

Články Radosław KUBICKI

2005, p. 123). Not until 5 March 2002 the group was registered as a political party under the name of the Civic Platform of the Republic of Poland (Polish: Platforma Obywatelska Rzeczypospolitej Polskiej PORP) (Wykaz 2015). The original statute of the party of 2001 provided that the highest authority of the newly formed organization was the Parliamentary Club with its Presidium acting as the Board. Those members who polled the most vote in the elections in the province could become the presidents (in the party structures) in the regions, whereas those who received the highest number of votes in the constituencies were to become the Vice-Presidents of regions. However, during the party registration in 2002 court considered this structure as unacceptable and undemocratic (Paszkiewicz 2004, p. 77). It was decided then that the Convention acted as the highest governing body of the party, and any member of the party could be appointed a representative to the Convention. (see also Statut, pp. 2-3, 14-18).

The PO took part in the parliamentary elections for the first time in 2001. It gained the second result (12.68% of the vote) (Przyłęcki 2012, p. 244). Following these elections, Maciej Płażyński became the chairman of the PO Parliamentary Club, Donald Tusk, Paweł Piskorski and Jan Maria Rokita became the deputies of the chairman, and Grzegorz Schetyna became the Party Secretary. Zyta Gilowska and Bronisław Komorowski were members of the club presidium (Historia 2015).

In 2005 parliamentary elections the Civic Platform secured 24.14% of the total valid vote (see also Migalski 2007, pp. 199-200). However, it became the major political party in the country only after the following parliamentary elections in 2007 and 2011. It received respectively 41.51% (2007) and 39.18% (2011) of valid votes in the elections to the Sejm (the lower house of the Polish Parliament) (see also Brodzinska-Mirowska 2012, pp. 163-181; Kubicki, 2013, p. 177).

In 2007 the Civic Platform and the Polish Peasant Party (Polish: Polskie Stronnictwo Ludowe ‒ PSL) formed the coalition, which has governed the country up till now.

(Sadecki 2009, pp. 323-326, 334; Grabias 2011, pp. 203-211). In total, two PO-PSL coalition government offices were formed. These were headed by the Prime Minister Donald Tusk (2007-2011 and 2011-2014), who in the years 2003 to 2014 concurrently held the position of the chairman of the Civic Platform (Kowalczyk 2006, pp. 101102). For the period 2014-2015 a new PO-PSL coalition government was formed.

Ewa Kopacz has been the Prime Minister since 2014. She also holds the position of the chairperson of the PO. It should also be noted that following the Smolensk air crash in 2010 the candidate of the Civic Platform - Bronislaw Komorowski was elected to the office of President of the Polish Republic (Świetlik 2010, pp. 195-249; see also Kubicki, 2012, pp. 164-165). His chances of being re-elected in the presidential election in 2015 are very high.

The Civic Platform in Poland has succeeded in winning all European Parliamentary Elections so far (see table 1). Polish Members of the European Parliament representing the PO as well as the Polish Peasant Party belong to the Group of the European People’s Party (Jarocki Molendowska, Zaremba, 2014, p. 33). It should also be noted that in 2009-2012 Jerzy Buzek of the PO held the position of the Chairman of the European Parliament, whereas since 2014 Donald Tusk has been the President of the European Council.

Table 1. The results of the Civic Platform in European Parliamentary Elections 64

Slovak Journal of Public Policy and Public Administration, vol.2, 1/2015

Year of the Election Percentage of valid votes Number of mandates 2004 24,10 15 2009 44,43 25 2014 32,13 19 Source: author’s own study based on data from the National Electoral Commission.

EUROPEAN PARLIAMENT ELECTION 2014 By order of the President of the Republic of Poland of 19 February 2014 direct election of members of the European Parliament for the eighth term of office took place on May 25 of the same year (Postanowienie 2014, pp. 1-3). Earlier, the decision of the European Council of 28 June 2013 provided that the Polish would elect 51 Polish MEPs in 2014 (Decyzja 2013, pp. 57-58). The Civic Platform (PO) and the Law and Justice (Polish: Prawo i Sprawiedliwość PiS) obtained the same number of 19 seats. It should be noted, however, that of these two parties the PO received slightly higher support.

In addition, candidates of other election committees: the Democratic Left Alliance Labour Union (Polish: Sojusz Lewicy Demokratycznej - Unia Pracy), the New Right of Janusz Korwin-Mikke (Polish: Nowa Prawica - Janusza Korwin-Mikke) as well as and the Polish Peasant Party became the members of the European Parliament (see table 2).

Table 2. The results of the European Parliamentary Election in Poland in 2014 Percentage of Number of Election Committee (EC) valid vote mandates EC Civic Platform

32,13

19

EC Law and Justice

31,78

19

Coalition EC Democratic Left Alliance 9,44 Labour Union

5

EC New Right of Janusz Korwin-Mikke 7,15

4

EC Polish Peasant Party

4

6,80

Source: Obwieszczenie 2014, pp. 2-3.

DESCRIPTION OF THE CIVIC PLATFORM ELECTORAL PROGRAM OF THE EUROPEAN PARLIAMENT 2014 ELECTIONS For the purposes of the election campaign for the European Parliament in 2014 the winning election committee of the Civic Platform launched its manifesto, which was titled: Strong Poland in Secure Europe. The European Manifesto of the Civic Slovak Journal of Public Policy and Public Administration, vol.2, 1/2015

65

Radosław KUBICKI

Články

Články Radosław KUBICKI

Platform (Polish: Silna Polska w bezpiecznej Europie. Europejski manifest Platformy Obywatelskiej). It consists of 16 pages and is divided into two main parts. The first, general, is an introduction. It is composed of three paragraphs and the conclusion, which deals with The Fundamental Assumptions. The second part entitled The Pillars of the European Manifesto of the Civic Platform consists of 6 sections entitled as follows: • Security of Europe, Power of Poland • Competitiveness, Economic Governance and Financial Market • Policy of Cohesioni • Internal Market, Social Policy and Employment • Environmental Protection and Public Safety • Legal Regulations Each of these sections is further divided into paragraphs, which present the aims of the European policy of the Civic Platform.

In terms of volume and complexity of its structure, this manifesto is extensive and is the most typical programme document considering the existing election material of the Civic Platform. It presents the position of the party on selected issues and its planned actions at European level. In the 2004 elections to the European Parliament PO launched European manifesto of the Civic Platform, which consisted of a 9 described issues (Słodkowska, Dołbakowska 2005, pp. 35-39; Peszyński 2007, pp. 58-59). However, in the 2009 election this party produced only about one-page document entitled: Priorities of the EPP-ED (Słodkowska, Dołbakowska 2010, pp. 161-162). That document, however, was accompanied by an extensive summary of the work of MEPs of the Civic Platform and the Polish Peasant Party (Słodkowska [2], Dołbakowska 2010, pp. 162198).

The first part of The European Manifesto of the Civic Platform of 2014 lists the achievements and successes of PO on the forum of the Union, including the Presidency of the Council of the European Union, the matter of the so called roaming, or remembering the person of Jerzy Buzek – the President of the European Parliament in 2009-2012. In the second part it proposes the idea of ​​setting up the Energy Union is mentioned (see also Lewandowski, Radomski, Tomaszewski, 2012, pp. 176-177). As far as this area is concerned, the manifesto also raises the need to diversify energy supplies in the EU and to sign an agreement on energy supplies, especially gas, with the United States.

The important role of coal in energy security system in Central and Eastern Europe was also emphasized. Strengthening the role of the European Energy Community, which includes the EU and Balkan countries, Ukraine and Moldova was another objective. The Civic Platform also announced enhanced measures to make the EU rules allow for the safe use of energy resources such as shale gas.

As far as agriculture is concerned PO will promote the production of healthy food and support for young farmers in the EU (see also Stanowiska 2014). In the field of banking sector the Civic Platform calls for further restructuring of the EU banking sector and the work on the Single Deposit Guarantee System (SDGS). The manifesto also deals with the issue of the so-called budget of euro zone as a potential factor that may result in increased competitiveness of the Union. At the same time, however, the party advocates for the development of EU cohesion policy. Traditionally, PO opts for the 66

Slovak Journal of Public Policy and Public Administration, vol.2, 1/2015

free movement of people and goods within the framework of the EU, as a prerequisite for the development of the Community. Therefore, the party promises to work on, inter alia, simplification of the rules of the EU trade law. The manifesto also calls for the promotion of flexible forms of work.

In the document, PO also advocates the accession of Poland to the euro zone.

Furthermore, the issue of the euro zone as the EU decision-making centre was discussed.

However, the document sates that the countries, which do not belong to the euro zone should still have an impact on decision-making in the EU. Strong European Union and the North Atlantic Treaty shall act as the main pillars of Polish security (see also: Wojcik 2008, pp. 208-214). The manifesto calls for strengthening the European Security and Defence Policy as the European pillar of NATO. The Civic Platform also advocates for strengthening cooperation between the EU and the US, in which the negotiations on Transatlantic Trade and Investment Partnership (TTIP) having been carried out since 2013 may play an important role (see for example TTIP 2015).

The manifesto also emphasizes the important role of a coherent EU foreign policy, especially in the area of ​​the Eastern Partnership and transatlantic cooperation. In order to achieve this goal, it proposes strengthening the External Action Service of the European Union (see for example Komunikat 2005). The Civic Platform advocates for a policy of openness and EU enlargement to the East. It stresses out that the prospect of enlargement can be an effective source of strength to modernize states in the process of transformation.

Therefore, the considered manifesto proclaims the need to support pro-democratic and political transformations in neighboring countries, particularly in Ukraine, Moldova and Georgia. It calls for strengthening energy security in these countries and relaxing the EU visa regulations for the citizens of these countries. It also follows a strong belief that the European Union should support the sovereignty and territorial integrity of Ukraine.

In addition, the Civic Platform advocates for strengthening the position of Euronest ‒ Parliamentary Assembly of the Eastern Partnership (see also Będkowska 2011).

The European manifesto of the Civic Platform concludes with the promise of an active participation of the Civic Platform MEPs in the works of the Committee on Legal Affairs of the European Parliament as well as working towards the elimination of unnecessary regulations. It has been argued that Europe should make laws only in those areas that can not be regulated at the national level. Thus, the limitation of the European Union’s legislative activity in trivial matters outside its competence, for example relating to people’s lifestyle was announced. Besides, the need to complete the reform of the European Court of Justice in order to increase its effectiveness and shorten processing times was stressed.

Generally, it can be also noted that an access to programme documents produced by the Civic Platform is frequently thwarted. It is even hard to access the recently issued manifestos on the official website of the party. However, this party has been in the coalition government with the Polish Peasant Party for two terms of office. It also received the greatest support in the elections to the European Parliament in 2014.

Therefore, in order to facilitate access to the European Manifesto of the Civic Platform I decided to present its brief description as well as the publication of its text.

Slovak Journal of Public Policy and Public Administration, vol.2, 1/2015

67

Radosław KUBICKI

Články

Články Radosław KUBICKI

Appendix The translation of the original text: Silna Polska w bezpiecznej Europie.

Europejski manifest Platformy Obywatelskiej [p. 1] Strong Poland in Secure Europe.

The European Manifesto of the Civic Platform [p. 3] Part I 1. Currently Poland has been enjoying its best years in European Union. By joining the Union, we achieved the goal, about which earlier generations could only dream - we became a part of safe, prosperous Europe.

Today as an active country of European Commonwealth - we seize our historic chance. The enterprise and hard work of Polish people make our motherland become a safe country. The country, which commands respect from European allies. The country, which is a guarantor of the systematic improvement of the quality of life of its citizens.

For many years the Civic Platform has been consistently demonstrating its effectiveness on the European forum. Our party, just like the majority of Polish people, has always presented its unambiguous pro European approach. It is the European solidarity, which has been and still is perceived not only as a great chance of the faster development of Poland, but also as one of the sources of our safety.

Experiences of the last years show that when Europe demonstrates solidarity and the countries of the Union cooperate with each, we can always expect successful results of our actions. Thanks to this cooperation we managed to overcome the latest economic crisis. Other countries from the post communist block are still joining the EU thanks to solidarity. Now, Ukraine has entered the common European path, by signing the political part of the Association Agreement, which was also the result of our consistent commitment for the benefit of our eastern neighbours. [p. 4] Our effectiveness in Europe can be seen not only in our words, but first of all in our actions. Five years ago we promised our electors that a Pole would become the head of the European Parliament ‒ and professor Jerzy Buzek was elected the president of the European Parliament. Three years ago the first in the history of Poland presidency of the Council of the European Union was successfully completed. In 2011 we gave our electors the promise to guarantee 300 billion zlotys for Poland from the Union budget.

And it happened ‒ we negotiated the total sum of over 440 billion zlotys, of which 300 billion zlotys for cohesion policy.

Civic Platform MEPs were co-authors of changes in EU rules that translate into tangible benefits for citizens. Thanks to these millions of Poles travelling in Europe pay lower bills for using mobile phones abroad (i.e. roaming), while nurses and midwives 68

Slovak Journal of Public Policy and Public Administration, vol.2, 1/2015

immigrating for work can be sure that their qualifications (diplomas) will be recognized in any EU country. These were also Civic Platform MEPs who managed to influence the European Parliament position on the issue of Ukraine. As a result of our efforts it not only openly expressed its support for Ukraine in its European perspective but also strongly condemned the Russian aggression.

Civic Platform politicians are the most effective Polish representatives in the European Parliament.

2. A strong and effective European Union is in the strategic interest of Poland. It is important to us that the EU institutions serve the citizens. A real sense of European community and solidarity not only among the countries but also among Europeans is another key issue. This does not mean that we give up on our own traditions. However, we believe that being a Pole is not in contradiction with being European. This is not a choice of “either-or”: either Pole ‒ or European. These are the concepts which complement each other: Pole and European.

Today, in the era of international uncertainty, Europe, which is still facing the effects of the economic crisis, nationalist trends are coming to the fore. Therefore now, more than ever, our common challenge is to maintain a strong Union of 28 countries and strengthen the position of Poland in European community. We know that building a strong position of our country in the EU is not the denial of Europe. By saying that we want to go to the European Parliament, we do not mean to destroy it from the inside. We see our task in the co-creation of it, and this attitude is shared by the majority of Polish people.

In order to fulfill this duty and using the experience gained, the Civic Platform is getting a competent and worthy team ready for work in Europe. The team, which guarantees the protection of Polish interests at the same time giving support to the whole Union. [p. 3] 3. At the same time, we must remember that the Union and the strong position of Poland are not given once and for all. Russian-Ukrainian conflict has showed that our security has to be strengthened each day ‒ on the basis of NATO, on the basis of the Union, but primarily on the basis of prudent and long-term government policies, such as the creation of an integrated and efficient energy union. The financial crisis of recent years has forced deep integration of the euro zone. Many European politicians want the euro zone to become “the EU center of decision-making” ‒ at the expense of the unity of the whole Community.

Our ultimate target is to adopt the European currency, however over the next few years, it will not be possible, for both political (lack of parliamentary majority capable of changing the constitution of Poland), as well as economic reasons.

Today it is in our best interest not to abandon the efforts to adopt the common currency, but to search for effective ways to influence the European policy at a time when we are not yet a member of the euro zone.

The European Union is our common good – for many Poles it is a dream of a stable, Slovak Journal of Public Policy and Public Administration, vol.2, 1/2015

69

Radosław KUBICKI

Články

Články Radosław KUBICKI

secure future, which today is being realized before our eyes. Let us not give up the č European Union in the hands of those who can squander this historic opportunity of Poland. We should remember, the more European solidarity and cooperation, the stronger and safer Poland can become. The Civic Platform is the guarantor of a strong and secure Poland in Europe.

Basic assumptions The future of Poland is inextricably linked to the future of the European Union. Our belief that the power of our country lies in strong and secure Europe is reflected in our political program for the next few years.

Below are the basic assumptions concerning the ideas and actions of the Civic Platform in Europe.

Poland is part of the transatlantic community. Strategic decisions related to the Polish accession to NATO 15 years ago and to the European Union 10 years ago were deeply thoughtful and irreversible. There is no better or safer alternative.

Polish priority is to strengthen the European Union as an effective and efficient organization acting in the interests of the states and their citizens. In difficult times of economic crisis and weakened sense of security the task [p. 6] of Poland is to strengthen the Union, rather than destabilize it. To propose solutions that make the EU stronger.

The European energy programme initiated and promoted by Poland is an example of such concept.

Poland and Poles enjoy the benefits of being part of the European family on a daily basis. Therefore, we are and will remain the supporters of the principle of openness and enlargement of the European Union, as a zone of security and stability, in the East. Our experience shows how powerful is the driving force of the real prospect of integration with the EU. The prospect of enlargement can be an effective source of strength to modernize states in the process of transformation.

Today we want to share this experience with our eastern neighbours, who want to be members of the European family. No one except for themselves can or should decide about their future.

Good Polish political position in the EU is largely due to the good condition of our economy and its resilience to the crisis. We can see how important is our internal policy for the effectiveness of European policy. Therefore, the decisions we make in Poland should support and enhance our credibility in Europe. [p. 7] Part II The pillars of the European Manifesto of the Civic Platform Security of Europe, power of Poland Recent events in Ukraine have highlighted the importance of the membership in the 70

Slovak Journal of Public Policy and Public Administration, vol.2, 1/2015

European Union for the safety of Polish people. For the past 10 years, representatives of the Civic Platform systematically and consistently have pursued the Union’s foreign policy. Thanks to these actions Poland today can seek help from its partners and allies. In the next term we will continue to work for the security of Poland and our region.

What are our goals?

1. Creating the Energy Union Reliability of energy supplies is a basic pillar of security of any country. In the next term we will seek legal solutions promoting diversification of supply and energy sources and strengthening the powers of the Union’s external energy policy. Our goal is to create the Energy Union based on six pillars.

Firstly, participation in contract negotiations with external suppliers of energy. [p. 8] Secondly, strengthening solidarity among countries in the event of denial of access to energy sources. Europe needs to know where it will take its gas supplies from, whether there is enough storage space, and where there are no gas network connections.

Thirdly, providing funds for the construction of energy infrastructure from the EU budget at the maximum acceptable level of 75 percent.

The fourth foundation of the Energy Union has to be the use of the resources of fossil fuels available in Europe, including coal and shale gas. To the east of the EU coal is and in the coming years it will remain a synonym of energy security.

The fifth pillar of our concept of the Energy Union is signing new agreements with external suppliers of energy, especially the United States.

The sixth base of the Energy Union plan is to ensure the safety of our neighbors.

Already existing European Energy Community (apart from EU its signatory countries are the Balkans, Ukraine and Moldova) should be strengthened.

2. The EU’s Neighbourhood Policy We believe that a stable neighborhood is a guarantee of security of the EU and Poland.

In the new term of the European Parliament, we will continue to work on strengthening political and economic ties with the Eastern Partnership countries neighboring the European Union. Supporting democratic processes and reforms in Ukraine, Moldova and Georgia will be our priority.

We are convinced that the EU should adopt the position of support for the sovereignty and territorial integrity of Ukraine, show its solidarity in the face of external threats, offer economic aid, technical assistance and relax visa and education requirements. The key solutions will result in strengthening energy security of our neighbors – for example by introducing reverse flow pipelines.

Our goal is also to help in the process of integration of other countries of the Eastern Partnership, especially those which will sign the association agreement with the EU Slovak Journal of Public Policy and Public Administration, vol.2, 1/2015

71

Radosław KUBICKI

Články

Články Radosław KUBICKI

(Moldova and Georgia) or border on Poland (e.g. Belarus). We will intensify efforts to strengthen Euronest - Parliamentary Assembly of the Eastern Partnership, which supports political and economic integration processes as well as the development of parliamentary democracy. We will use the Polish experience and institutional arrangements for the benefit of a quick and full implementation of the EU association agreements with the countries of the Eastern Partnership. [p. 9] 3. Security and defense policy of the EU Poland is also a strong due to the strength of its allies and alliances to which it belongs. Close cooperation and complementary relation between the European Union and NATO, as well as strengthening the European Security and Defense Policy as the European pillar of NATO are key objectives for Polish interests. Among our priorities is to increase the military capabilities, interoperability, command centers and defense industries cooperation.

4. The UE-USA partnership Stable and thriving economy is essential to ensure safety. During the next term of the European Parliament we will actively participate in the ongoing negotiations the Transatlantic Trade and Investment Partnership agreement (TTIP). TTIP agreement will strengthen the economic potential of our community, opening up new opportunities for the Polish economy. Our goal is also to protect the vital interests of the Polish agreement: industry, agriculture, protection of personal data, and to provide gas exports from the US to Europe.

5. Reliable and effective representation of Poland in the European Union Tasks that the European Union is faced with, require well-functioning institutions.

The foundation of the European Union is strong and impartial European Commission, meeting the expectations of the Member States and the European Parliament, which, together with the Council of Europe is compliant with European law and is the guarantor of democratic control of the decisions taken at the EU level.

We will support this strategy direction and the necessary coherence of European foreign policy, at the same time strengthening the European External Action Service [EEAS] and the external activities of the European Commission, especially in the field of the Neighbourhood Policy, the Eastern Partnership and transatlantic relations. We know how important to our business is the position of Polish officials and diplomats in the structures of the European Commission, the European Parliament, the Council and the EEAS. In the following term we are going to focus our efforts on increasing opportunities of Polish people for employment and promotion in decision-making positions.

72

Slovak Journal of Public Policy and Public Administration, vol.2, 1/2015

[p. 10] Competitiveness, economic governance and financial market In recent years the European Union has carried out a number of reforms to strengthen and modernize its economic foundations, in particular the Community system of economic governance. However, not all problems have been resolved. Another term of the European Parliament is also going to be devoted to further development of the Economic and Monetary Union, increasing competitiveness and financial sector reform.

Members of the Civic Platform are going to participate actively in these works - so as to protect the interests of the Polish economy and other countries in the region.

What are our objectives?

1. The reform of economic governance The biggest challenge we face today is to maintain the capability of Member States outside the eurozone to influence the directions of the reform of the Economic and Monetary Union [EMU]. Further cooperation mechanisms, which are going to be created under the reform of the EMU have to remain open to the voluntary participation of the countries outside the euro zone. The strategic objective of Poland is to make our voice heard, and our economic interests ‒ be reflected in the reforms of the EMU. Civic Platform MEPs will also participate in the works focusing on the social aspect of the EMU. Social indicators (unemployment, risk of poverty and social exclusion, etc.) should be included in the list of macroeconomic indicators, signaling the possible macroeconomic imbalance. The experience of crisis shows that considering the social aspect will result in minimization of selfishness and populist trends in Europe, thereby making the EU more coherent and secure.

One of the first issues, which the Committee on Economic and Monetary Affairs of the European Parliament will need to address after the European Parliamentary elections, will be further restructuring of the banking sector. This applies to the entire financial sector, which should contribute to the economic growth of the EU. The European Parliament will also be involved in the development of the Single Deposit Guarantee System (SDGS). Polish solutions which prevented our country from the financial crisis may be a reference point for the work on the EU forum. [p. 11] 2. Improving competitiveness and reform policies supported by the European budget Europe’s competitiveness will constitute the strength of the community. Eurozone crisis has shown that those countries, which have not managed to deal with the global competition, have caused some economic risk to other countries in the Community.

Therefore, the issue of raising Europe’s economic competitiveness, while respecting Slovak Journal of Public Policy and Public Administration, vol.2, 1/2015

73

Radosław KUBICKI

Články

Články Radosław KUBICKI

national competences in this area, will be one of the most important challenges of the coming term.

In the coming years, the discussions in the European Parliament are also going to focus on a new instrument of convergence and competitiveness (CCI), commonly referred to as “the budget of the euro zone”. It is going to be a mechanism of an agreement between the EU and the Member States, in order to support economic reforms and the competitiveness of the member states.

Polish experience of structural reforms of the last 25 years may become a source of inspiration for Europe. Possible new financial mechanisms, which will provide support for the necessary reforms, should be open to the participation of the countries outside the euro zone.

The policy of cohesion Similarly to other pillars of the European Union, also cohesion policy requires continuous improvement and adaptation to new economic and social challenges. The success of the negotiations over the European Union budget for 2014-2020 (which was achieved due to the contribution of the government, the commissioner for financial planning and the Civic platform MEPs) does not mean that the European Parliament is no longer involved in the work of the EU cohesion policy. The role of the MEPs having experience in this field will be crucial. This applies both to the implementation of this policy and the works on the next reform in the context of the review of Multiannual Financial Framework planned for 2017.

What are our objectives?

1. Further work to improve the effectiveness of European funds Our task will be to continue the already begun works on the new legislative provisions for cohesion policy for 2014-2020, including the rules of public-private partnerships and policy support for revenue-generating projects. [p. 12] 2. Responsible management of EU funds Our aim is to ensure that the money received from Brussels will be spent in an effective way. It is of key importance to monitor the implementation of the policy in the EU Member States, in particular in Poland. Our priority will be the cooperation with the Government of the Republic of Poland and taking action to make the best use of the funds available for Poland.

74

Slovak Journal of Public Policy and Public Administration, vol.2, 1/2015

3. Preparing for the next budget share Cohesion policy will remain our priority. The Civic Platform considers the review of the Multiannual Financial Framework of a seven-year EU budget to be particularly important in terms of content and finance. It is also of key importance to prevent any attempts to reduce the funding for the cohesion policy. Our goal is to prepare the basis of a new EU budget after 2020. Thanks to our effectiveness any attempts to weaken the cohesion policy undertaken in recent years have failed.

Internal market, social policy and employment Job security and stability is a prerequisite for social security and stable future. Years of financial crisis have been used to strengthen mechanisms that support employment. In the next term of the European Parliament, Members of the Civic Platform will continue to support reforms designed to enhance security and stability in the labor market.

What are our goals?

1. Strengthening the internal market Polish economy benefits from a share in the EU internal market. Social consequences of the economic crisis have resulted in challenging the acquisitions of the internal markets in some EU countries. In some EU countries free movement of people has been the subject of disputes and criticism. As a result, there is pressure to change EU legislation governing the social security system - which can affect the restriction of fundamental freedoms. [p. 13] Members of the Civic Platform disapprove of such attempts. We will consistently advocate for strengthening the internal market and its four basic freedoms as the foundation of the European Union.

2. Support for young In times of crisis entering the labor market can be challenging experience, especially for young people. We want young people to acquire skills that would later help them meet the needs of the labor market. Our goal is to help graduates start in life through a system of internships and practices and wider use of the Erasmus +. We also want to encourage entrepreneurs to give employment to young employees, who do not have much work experience.

Slovak Journal of Public Policy and Public Administration, vol.2, 1/2015

75

RadosĹ&#x201A;aw KUBICKI

Ä&#x152;lĂĄnky

Články Radosław KUBICKI

3. Introducing simple solutions for entrepreneurs Small and medium-sized enterprises are the basis for the well functioning economy.

In the next term the goal of the Civic Platform is the introduction of further administrative solutions for businesses. We will promote and support entrepreneurship and selfemployment. We also want to support secure and flexible forms of work, allowing continuous development of one’s careers, and the reconciliation of work and family life (i.e. flexicurity), which will result in an increase in domestic demand.

4. Support for people going abroad and the returning ones.

Starting or changing jobs is often associated with travelling abroad. The Civic Platform wants to support mobility as part of professional careers. We will work towards the abolition of the practical and legal obstacles to the free movement of workers within the EU. At the same time we want to create incentives for those who return to their country with experience and capital.

5. Senior activation Demographic changes influence the situation in the labour market. In the next term we will work towards activation of people over 50. We will also promote the use of their knowledge and skills. In the context of pension reforms as well as later retirement age in many EU countries, promoting the idea of staying longer in the workforce is crucial.

6. Financial aid of the Union Introducing any changes in the labour market is not possible without adequate financial support. Our goal is the efficient use of funds under the [p. 14] of the EU budget and EU instruments such as the Structural Funds (including in particular the European Social Fund), the European Globalisation Adjustment Fund, the Fund for European Aid to the Most Deprived or the European Union Solidarity Fund.

Environmental protection and public safety In the coming years climate policy will be another important topic of debate and decisions of the EU institutions. We are going to persuade our partners, that the EU climate commitments can not ruin the European economy and reduce our energy security.

We are convinced that environmental protection can be reconciled with economic and social interests.

76

Slovak Journal of Public Policy and Public Administration, vol.2, 1/2015

What are our goals?

1. Environment and Climate At next year’s climate conference in Paris, the EU must provide a single, common position. If climate policy is to be effective, all the major economies of the world, not only the European Union, have to get involved in it.

We believe that investments in new, clean and energy-efficient technologies can result in long-term benefits for the European economy. These, however, require the support of Europe.

We can guarantee that the EU rules will allow for the safe use of energy resources (such as shale gas). We will also work on the reform of regulations on waste disposal restrictions, water conservation and biodiversity.

2. Food safety Residents of the European Union must be sure that the food which is served on their tables, is safe and healthy. Therefore, in the European Parliament we will work on a better enforcement of food legislation. Our goal is to, inter alia, introduce stricter control, more severe penalties for counterfeiting, better food labeling (information about the origin of the goods, processing and packaging), etc. [p. 15] We know that good quality food can be produced only by competitive, modern agriculture. Therefore, we will promote the development of rural areas. We want particularly to increase support for young farmers.

3. Healthy society Health is one of the conditions for economic prosperity. Although the area of health care is within the competence of the Member States in the European Parliament, we will support (within the competence of the EU) various types of activities that increase the level of health security, for example: European programs of prevention and promotion of healthy lifestyles, health and safety, etc.

Legal regulations A strong European Union also ensures good, transparent European law tailored to the needs of its residents. We know how much responsibility for its creation rests on MPEs and therefore we have been strongly involved in the work of the Committee on Legal Affairs of the European Parliament for 10 years. Also in the next term we intend to influence the shape of EU rules especially in the area of civil and commercial law, which is the basis for the functioning of the unitary market. We are also working towards increasing citizens’ sense of security in the area of law.

Slovak Journal of Public Policy and Public Administration, vol.2, 1/2015

77

Radosław KUBICKI

Články

Články Radosław KUBICKI

What are our goals?

1. Removing unnecessary regulations Europe should make laws only in those areas that can not be better handled at national level. Limitation of the Union’s legislative activity in trivial matters, outside its competence and relating for example to people’s lifestyle, should be one of our goals for the next five years. Also rules concerning the assessment of costs incurred by the European economy, associated with the implementation of a regulation should be tightened.

2. Equal rights for all Our priority is to ensure that all EU citizens have equal access to justice and the guarantee of a fair trial, regardless of country of origin. [p. 16] 3. Simple rules for entrepreneurs Economic development depends on the rules that should be simple and transparent for entrepreneurs. In the next term the Civic Platform will advocate for simplification of the rules of the EU trade law, a reform of the procedures concerning bankruptcy and small claims. Our priority will also be a further reduction of the administration procedures for small and medium-sized enterprises and the standardization of business confidentiality rules.

4. Easier solutions to resolve disputes, ETS reform An important element of the legislation is also the simplest possible settlement of disputes. The Civic Platform will actively support efforts to ensure faster and more predictable procedure in cross-border cases in civil, commercial and criminal matters, while ensuring the legal protection of the weaker party. We will also advocate for completing the reform of the European Court of Justice, leading to increasing its efficiency and shortening case processing time.

Source: Silna 2014, pp. 1-16.

BIBLIOGRAPHY BĘDKOWSKA, D. Zgromadzenie Euronestu – uroczyste otwarcie [online]. 2011. [23.04.2015].

Accessible in internet: http://www.uniaeuropejska.org/zgromadzenie-euronestuuroczyste-otwarcie BRODZIŃSKA-MIROWSKA, B. - JEZIŃSKI M. (ed.) 2012. Platforma Obywatelska w wyborach parlamentarnych 2007. In Wybory parlamentarne 2007. Marketing polityczny, media, partie. Toruń: Dom Wydawniczy DUET, 78

Slovak Journal of Public Policy and Public Administration, vol.2, 1/2015

2012. ISBN 978-83-62558-36-0, pp. 163-181.

Decyzja Rady Europejskiej z dnia 28 czerwca 2013 r. ustanawiająca skład Parlamentu Europejskiego [online]. 2013. In „Dziennik Urzędowy Unii Europejskiej”, L 181, 29.06.2013. ISSN 1977-0766, pp. 57-58. [23.04.2015].

Accessible in internet: http://eur-lex.europa.eu/legal-content/PL/TXT/ PDF/?uri=OJ:L:2013:181:FULL&from=PL GRABIAS, S. 2011. Donald Tusk. Pierwsza niezależna biografia. Łódź: Wydawnictwo Internetowe Signum Temporis, 2011. 272 pp. ISBN 978-83932958-0-7.

Historia partii. To już ponad 10 lat. Kalendarium PO RP [online]. [22.04.2015].

Accessible in internet: http://www.platforma.org/o-nas/historia-partii HÜBNER, R. (ed.). 2011. Olechowski Andrzej dr. In Who is Who w Polsce.

Nördlingen: C.H. Beck, 2011. ISBN 978-3-7290-0098-8, p. 2737.

JAROCKI, T., MOLENDOWSKA, M., ZAREMBA, A. 2014. Instytucje Unii Europejskiej po traktacie z Lizbony. Ewolucja. Kompetencje. Działalność.

Kielce: Wydawnictwo Uniwersytetu Jana Kochanowskiego, 2014. 211 pp. ISBN 978-83-7133-614-0.

Komunikat Komisji dla Rady i Parlamentu Europejskiego. Konsolidacja i rozwój służby zewnętrznej [online]. 2005. Text 52005DC0239. Bruksela, 06.06.2005.

[23.04.2015]. Accessible in internet: http://eur-lex.europa.eu/legal-content/PL/ ALL/;ELX_SESSIONID=GJGcJzlNGgbj2vslGZKx5XMd7b8Sd1TGRtPdQy87 lQHk4rhFpW1N!604046434?uri=CELEX:52005DC0239 KOWALCZYK, K. - KOWALCZYK, K., SIELSKI, J. (eds.) 2006. Platforma Obywatelska Rzeczypospolitej Polskiej ‒ „partia ludzi sukcesu”. In Partie i ugrupowania parlamentarne III RP. Toruń: Dom Wydawniczy DUET, 2006.

ISBN 83-89706-84-9, pp. 96-128.

KOWALCZYK, K., - KOWALCZYK, K., SIELSKI, J. (eds.) 2005. Platforma Obywatelska Rzeczypospolitej Polskiej. In Polskie partie i ugrupowania parlamentarne. Toruń: Wydawnictwo Adam Marszałek, 2005. ISBN 83-7441077-9, pp. 121-142.

KUBICKI, R. - JEZIŃSKI, M., PESZYŃSKI, W., SEKLECKA, A. (eds.). 2012.

Kampania , reklama i program kandydata Polskiego Stronnictwa Ludowego w wyborach prezydenckich w 2010 roku. In Wybory 2010. Media i marketing polityczny. Toruń: Wydawnictwo Naukowe Uniwersytetu Mikołaja Kopernika, 2012. ISBN 978-83-231-2941-7, pp. 151-169.

KUBICKI, R. 2013. Przebieg kampanii i program Polskiego Stronnictwa Ludowego w wyborach parlamentarnych w 2011 roku. In „Studia HumanistycznoSpołeczne”, vol. 7, 2013. ISSN 2081-2493, pp. 165-178.

LEWANDOWSKI, A., RADOMSKI, A., TOMASZEWSKI, P. (eds.) 2012. Program Platformy Obywatelskiej. Polska zasługuje na cud gospodarczy. By żyło się lepiej. Wszystkim, Warszawa 2007 [fragmenty]. In Bezpieczeństwo zewnętrzne państwa w polskiej myśli politycznej po 1989 roku. Wybór źródeł. Toruń: Wydawnictwo Naukowe Uniwersytetu Mikołaja Kopernika, 2012. ISBN 97883-231-2964-6, pp. 174-186.

MIGALSKI, M., WOJTASIK, W., MAZUR M. 2007. Polski system partyjny.

Slovak Journal of Public Policy and Public Administration, vol.2, 1/2015

79

Radosław KUBICKI

Články

Články Radosław KUBICKI

Warszawa: Wydawnictwo Naukowe PWN, 2007. 272 pp. ISBN 978-83-0114845-4.

Obwieszczenie Państwowej Komisji Wyborczej z dnia 26 maja 2014 r. o w wynikach wyborów posłów do Parlamentu Europejskiego przeprowadzonych w dniu 25 maja 2014 r. [online]. 2014. In „Dziennik Ustaw Rzeczypospolitej Polskiej”, position 692, 2014. ISSN 0867-3411, pp. 2-3. [01.12.2014]. Accessible in internet: http://dziennikustaw.gov.pl/du/2014/692/D2014000069201.pdf PASZKIEWICZ, K. A. - PASZKIEWICZ, K. A. (ed.) 2004. Platforma Obywatelska Rzeczypospolitej Polskiej. In Partie i koalicje polityczne III Rzeczypospolitej.

Wrocław: Wydawnictwo Uniwersytetu Wrocławskiego, 2004. ISBN 83-2292493-3, pp. 75-80.

PESZYŃSKI, W. 2007. Pierwsze wybory do Parlamentu Europejskiego w Polsce.

Toruń: Wydawnictwo Adam Marszałek, 2007. 147 pp. ISBN 978-83-7441-7846.

Postanowienie Prezydenta Rzeczypospolitej Polskiej z dnia 19 lutego 2014 r. w sprawie zarządzenia wyborów posłów do Parlamentu Europejskiego [online].

2014. In „Dziennik Ustaw Rzeczypospolitej Polskiej”, position 231, 2014. ISSN 0867-3411, pp. 1-3. [01.12.2014]. Accessible in internet: http://dziennikustaw. gov.pl/du/2014/231/D2014000023101.pdf PRZYŁĘCKI, P. 2012. Populizm w polskiej polityce. Analiza dyskursu polityki.

Warszawa: Wydawnictwo Sejmowe, 2012. 281 pp. ISBN 978-83-7666-185-8.

SADECKI, J. 2009. Trzynastu. Premierzy wolnej Polski. Kraków: TAiWPN UNIVERSITAS, 2009. 334 pp. ISBN 97883-242-0999-6.

Silna Polska w bezpiecznej Europie. Europejki manifest Platformy Obywatelskiej [online]. 2014. 16 pp. [01.12.2014]. Accessible in internet: http://www. platforma.org/aktualnosc/36587/silna-polska-w-bezpiecznej-europieeuropejski-manifest-platformy-obywatelskiej SŁODKOWSKA, I., DOŁBAKOWSKA, M. (eds.). 2005. Program Europejski Platformy Europejskiej. In Eurowybory 2004. Kandydaci i program. Warszawa: Instytut Studiów Politycznych Polskiej Akademii Nauk, 2005. ISBN 83-8849068-X, pp. 35-39.

SŁODKOWSKA, I., DOŁBAKOWSKA, M. (eds.). 2010. Priorytety EPL-ED. In Eurowybory 2009. Kandydaci i programy. Warszawa: Instytut Studiów Politycznych Polskiej Akademii Nauk, 2010. ISBN 978-83-60580-60-8, pp.

161-162.

SŁODKOWSKA [2], I., DOŁBAKOWSKA, M. (eds.). 2010. 5 lat polskiej delegacji EPL-ED w Parlamencie Europejskim. In Eurowybory 2009. Kandydaci i programy. Warszawa: Instytut Studiów Politycznych Polskiej Akademii Nauk, 2010. ISBN 978-83-60580-60-8, pp. 162-198.

Stanowiska polityków wobec GMO [online]. [01.12.2014]. Accessible in internet: http://icppc.pl/stanowiska/2011/09/po/ Statut Platformy Obywatelskiej Rzeczypospolitej Polskiej [online]. 2013. 26 pp.

[22.04.2015]. Accessible in internet: http://www.platforma.org/pliki/45/statut_ platformy_obywatelskiej_rp_23_11_2013_zalacznik_1.pdf ŚWIETLIK, W. 2010. Bronisław Komorowski. Pierwsza niezależna biografia.

80

Slovak Journal of Public Policy and Public Administration, vol.2, 1/2015

Warszawa: Wydawnictwo The Facto, 2010. 272 pp. ISBN 978-83-61808-01-5.

TTIP Transatlantyckie Partnerstwo Handlowo-Inwestycyjne.

Platforma informacyjna dotycząca TTIP prezentowana przez Amerykańską Izbę Handlową w Polsce [online]. [23.04.2015]. Accessible in internet: http://www.ttipinfo.pl/ WÓJCIK, A., - MAJ, E., WÓJCIK, A. (eds.) 2008. Myśl polityczna ugrupowań liberalno-demokratycznych. In Myśl polityczna w Polsce po 1989 roku. Wybrane nurty ideowe. Lublin: Wydawnictwo Uniwersytetu Marii Curie-Skłodowskiej, 2008. ISBN 978-83-227-2817-8, pp. 183-217.

Wykaz partii wpisanych do ewidencji partii politycznych [online]. [22.04.2015].

Accessible in internet: http://pkw.gov.pl/wykaz-partii-politycznych/wykazpartii-politycznych.html

Slovak Journal of Public Policy and Public Administration, vol.2, 1/2015

81

Radosław KUBICKI

Články

Články

Matúš MELUŠ1

Devolúcia – exkluzívny model verejnej správy vo Veľkej Británii Abstrakt Cieľom tejto práce je analýza procesu devolúcie v jednotlivých regiónoch Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska. Skúmame formu a druh právomocí prenesených z centrálnej vlády v Londýne na lokálne legislatívne a exekutívne inštitúcie.

Vychádzame z predpokladu, že každý región je špecifický a devolúcia neprebieha všade v rovnakých podmienkach. Postoje obyvateľov i politikov sú dôležitým prvkom a výrazne vplývajú na jej chod, takisto historické udalosti, vznik politických strán, či striedanie vlád pôsobia nemenej významne. Pokúsime sa teda rozobrať proces devolúcie v každej zúčastnenej krajine a zhodnotiť, ako sa vyvíjal a aké sú možné scenáre v budúcnosti.

Kľúčové slová: devolúcia, systém verejnej správy vo Veľkej Británií, stranícky systém, regióny Abstract The aim of this paper is to analyze the process of devolution in the different regions of the United Kingdom of Great Britain and Northern Ireland. We are examining the form and kind of the powers delegated from the central government in London to local legislative and executive institutions. We are coming out of the assumption that each region is specific and devolution does not take place everywhere in the same conditions. The attitudes of citizens and politicians are an important element and have strong influence on its operation, also historical events, the creation of political parties, or substitution of governments affect no less significantly. We will try therefore to dismantle the devolution process in each participating country and evaluate how it developed and what are the possible scenarios for the future.

Key words: devolution, Public Administration in Great Britain, Political Party System, regions.

1 Mgr. Matúš Meluš, Katedra verejnej politiky a verejnej správy, Fakulta sociálnych vied, Univerzita sv. Cyrila a Metoda v Trnave, Bučianska 4/A, 917 01 Trnava, Slovenská republika.

E-mail: matus.melus@gmail.com.

82

Slovak Journal of Public Policy and Public Administration, vol.2, 1/2015

ÚVOD Veľká Británia je považovaná za nie celkom typickú európsku krajinu. Rozprestiera sa na ostrovoch mimo kontinentu, ku ktorému geograficky patrí. Táto „izolovaná“ poloha vytvára v britskom štátnom zriadení viaceré špecifiká. Jedným z nich je náklonnosť a viera vo vlastné tradície, utvárané v zložitých časoch raného stredoveku. Svetovou raritou je voľnejšia legitimita systému. Súvisí so spomínaným pevným zakotvením tradicionalizmu. Politická spoločnosť sa ako celok neopiera o žiadny rigidný písaný dokument (napr. ústava, základný zákon a pod.), ale o celé spektrum všeobecných právnych noriem, dohôd medzi rôznymi inštitúciami a panovníkom, tradované predstavy o správe štátu či právo kvalitných, zodpovedných a čestných zástupcov ľudu kreovať samotnú politiku. „Aj napriek týmto faktom je vznik moderného politického systému Veľkej Británie hodnotený ako učebnicový príklad evolučnej cesty. Neexistencia základného písaného dokumentu o podstate a povahe mocensko-spoločenských pravidiel nemala za následok výrazné krízy či radikalizáciu vlastnej tvorby politiky“ (Tóth, 2006, s. 80). Práve naopak, vytvára priestor na uľahčenie uskutočňovania zmien, minimalizuje konflikty medzi jednotlivými sektormi spoločnosti a umožňuje korigovať nedokonalé legislatívne úpravy. S rozvojom liberálnej demokracie však vstupujú do hry rôzne nové faktory, ktoré majú podstatný vplyv na pôvodné zásady a idey.

Dlhé roky pôsobilo Spojené kráľovstvo ako štát s dôsledne vybalansovanou konštitúciou, kde sa žiadna zložka moci nemohla dostať do extrémneho postavenia voči ostatným. Zdalo sa, že tento model rovnováhy a vzájomnej kontroly, udržiavaný širokým spoločenským konsenzom a všeobecným rešpektom k tradičnej občianskej spoločnosti, je pevný a nezlomný. Dnes však možno konštatovať určitý posun smerom k radikálnejším, resp. revolučnejším zmenám britského ústavného poriadku. V poslednej dekáde 20. storočia sa rozprúdila debata o suverenite a zvrchovanosti westminsterského zákonodarného zboru. Do popredia začali vystupovať parlamenty jednotlivých regiónov (krajín), pričom vzťahy medzi nimi a Londýnom nie sú podľa odborníkov úplne jasne definované. Doterajší tradičný systém teda stráca časť svojej opodstatnenosti. Rovnako sa zmenšuje dosah unitarizmu. Právomoci regionálnych snemov sa vďaka devolúcii rozširujú a zatiaľ nie je možné s konečnou platnosťou stanoviť, kedy bude spomenutý proces ukončený.

V súčasnosti je problematika devolúcie nielen celobritskou, ale i celoeurópskou témou politických diskusií. Existuje mnoho názorov, ktoré spájajú momentálny vývoj v Spojenom kráľovstve s vývojom Československa či bývalej Juhoslávie. Podľa nich je tu reálna šanca, že sa Británia rozdelí na menšie celky, podobne ako u dvoch spomenutých štátov. Na druhej strane, oponenti tejto teórie vyjadrujú presvedčenie len o istej úrovni získania autonómie. Pokiaľ ju regióny dosiahnu, o samotnú nezávislosť už nebudú mať záujem a nebude tak ohrozená územná celistvosť monarchie. V tomto prípade je devolúcia vnímaná ako prvok stabilizujúci a posilňujúci tradičné demokratické princípy. Národnostná, náboženská i sociálna diferenciácia nám však značne sťažuje Slovak Journal of Public Policy and Public Administration, vol.2, 1/2015

83

Matúš MELUŠ

Články

Články Matúš MELUŠ

odhadnutie konečného dopadu devolučných tendencií. Takisto nemožno zabúdať ani na členstvo Veľkej Británie v nadnárodnom zoskupení – Európskej únii. Decentralizácia a presunutie právomocí na vyššiu alebo nižšiu úroveň sa stali v modernom demokratickom svete v podstate pravidlom. Hlavnou príčinou tohto faktu je viera v komplexnejšie a kompetentnejšie riešenie niektorých problematík, ktoré štát nemôže, resp. nedokáže zvládnuť na uspokojivej úrovni. Pojem devolúcia býva často zamieňaný s federalizmom. Všeobecne je zaužívané tvrdenie, že vo federácii sú kompetencie rozdelené a v štáte s devolučnými prvkami sú delegované. Oponenti tohto názoru sú skôr presvedčení o formálnosti a nie obsahovej stránke federálno-devolučného vzťahu.

Popredný politológ Ian Budge z Univerzity v Essexe popisuje „devolúciu ako delegáciu štátnej moci na správne jednotky v rámci jednej krajiny. Od prostredia federácie ju odlišuje dvomi spôsobmi: po a, štát môže delegovanú moc vziať kedykoľvek späť a po b, právomoci vlastných miestnych orgánov sa môžu výrazne odlišovať“ (Budge, 2004, s. 248).

HISTÓRIA A SÚČASNOSŤ DEVOLUČNÝCH MYŠLIENOK V SPOJENOM KRÁĽOVSTVE Zaujímavým faktom devolúcie je skutočnosť, že Anglicko ako najväčší a najľudnatejší región Spojeného kráľovstva sa tohto procesu dobrovoľne dlhodobo nezúčastňuje. Môžeme konštatovať, že tento postoj nepochybne pramení z viacerých zdrojov. Za najvýznamnejší je považované vnímanie národnej identity samotným obyvateľstvom. Všetky krajiny Veľkej Británie vidia v devolúcií široké spektrum možností na zveľadenie svojich národno-štátnych záujmov. Koncom 20. storočia sa napríklad len jedna tretina občanov Škótska cítila viac Britmi ako Škótmi. V Anglicku boli zaznamenané presne opačné tendencie. Niekoľko percent opýtaných sa dokonca vyjadrilo, že britská a anglická úroveň občianstva je podľa nich v rovnakej pozícii.

Fenomén devolúcie nie je teda novou premisou. Jej základné črty majú značne historický charakter a sú odrazom neustáleho súperenia a diferenciácie jednotlivých národov na Ostrovoch. Vďaka tomu má devolučný proces rôzne podoby a nemožno ho definovať na báze všeobecnej platnosti. Ak chceme preniknúť do danej problematiky, potrebujeme poznať hlavné udalosti nedávnej histórie, ktoré formovali a formujú devolučný vývoj od jeho vzniku až po súčasnosť.

Považujeme za nevyhnutné stručne si pripomenúť vznik jednotného štátu – Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska. Už názov napovedá zložitý dejinný vývoj, pomalé a pozvoľné zoskupovanie jednotlivých regiónov do celku. Prvým pripojeným sa stal Wales v roku 1536. Ďalších viac ako 150 rokov trvalo, kým sa pridružil ďalší región – Škótsko. V legislatívnej rovine sa stretávame s pojmom „devolúcia“ zhruba od konca šesťdesiatych rokov 20. storočia. Politické strany a hnutia ju majú vo svojich programoch pevne zakotvenú a vracajú sa k nej viac-menej v pravidelných intervaloch.

V rovine administratívy sa však jej reálne uvedenie do praxe nedá určiť celkom exaktne.

84

Slovak Journal of Public Policy and Public Administration, vol.2, 1/2015

„Za priekopníka devolučných myšlienok býva odborníkmi často označovaný premiér William E. Gladstone (vo funkcii s prestávkami od r.1868 až do r.1894). Jedným z primárnych cieľov jeho vlády bola transformácia Veľkej Británie na federálny štát so samostatnými autonómnymi vládami“ (Keating, 1998, s. 219). Hovorí sa tiež o roku 1964 a vytvorení kultúrno-politickej ustanovizne Walesu, tzv. waleskej kancelárie so sídlom v Cardiffe. V Škótsku disponovali podobnou inštitúciou už oveľa skôr, ešte v roku 1885.

Riaditelia týchto kancelárii, inak nazývaní aj sekretári, síce mali miesto v celoštátnom kabinete, ale nemožno ich považovať za typických predstaviteľov novodobej devolúcie.

Ich právomoci boli obmedzené. Náplňou ich práce bola najmä implementácia centrálnej politiky na miestnu úroveň. Podstatnejší význam sa v tejto súvislosti pripisuje zákonným úpravám z roku 1979, respektíve „škótskym zákonom“ z roku 1997.

V nasledujúcich riadkoch ešte zostaneme pri vertikálnom rozdelení štátnej moci.

Základným stavebným kameňom je existencia ústrednej vlády a vlád miestnych.

Najvyššou správnou jednotkou je v britskej administratíve grófstvo. Pôvod má ešte v 11. storočí, keď bola ustanovená funkcia šerifa (v angl. shire-reeve). Menoval ho kráľ a zastával funkciu správcu grófstva. V 14. storočí vznikli v grófstvach súdy. Z nich sa postupne formovali aj tzv. mestské rady. Ako už bolo spomenuté, miestne vlády sa kreovali v rokoch 1835-1888, kedy boli potvrdené zákonom. Dnešné grófstva sa členia na menšie okresy a týmto úrovniam prislúchajú aj orgány štátnej správy a samosprávy.

Anglicko a Wales sa delia na 53 grófstiev. Do roku 1986 to bolo 47 nemetropolitných a 6 metropolitných (k metropolitným patril aj Veľký Londýn). Pôvodné nemetropolitné grófstva zaujímajú špeciálne postavenie – nemajú typický administratívny štatút.

Grófstva sa tiež rozdeľujú na 390 okresov. Pre zaujímavosť, bývalý Veľký Londýn dnes tvorí až 32 okresov. „V okresoch sú prítomné ďalšie neštatutárne jednotky, napr. farnosti.

Súhrnne ich je asi osem tisíc. Svoj význam ukazujú najmä vo volebnom období. Farnosti majú historický základ, keďže na danom území v prvopočiatkoch nevznikali obce, ako ich poznáme dnes, ale práve vidiecke farnosti a mestá“ (Tóth, 2006, s.95). Škótsko je tvorené deviatimi regiónmi rozčlenenými na 53 okresov. Nemôžeme opomenúť ani tri miestne ostrovné samosprávne jednotky – Shetlandy, Orkneje a Západné ostrovy.

26 okresov Ulsteru je priamo podriadených centrálnej vláde. Má však aj vlastné kompetencie týkajúce sa najmä kultúry, životného prostredia, cestovného ruchu a pod.

Decentralizácia na úrovni okresov a grófstiev je pomerne jednoznačná. Všetky majú vlastné miestne orgány verejnej správy a samosprávy s výkonnými právomocami, pričom podliehajú tamojšiemu priamo volenému zákonodarnému zboru. Spomínané exekutívne právomoci sú vcelku rozsiahle. Zasahujú napríklad do oblastí dopravy, obchodu, vzdelávania, záchranných a policajných zložiek (okrem policajného zboru Londýna – ten podlieha britskému ministerstvu vnútra), zdravotníctva, sociálnych služieb, výstavby. Exponovaným prvkom je nepochybne možnosť vyrubovania daní. Približne 30% finančných prostriedkov stanovených na verejné výdavky majú v držbe práve miestne orgány. Diskusie v radoch odbornej a laickej verejnosti sa vedú o školskom systéme, ktorý zatiaľ zostáva pod kontrolou ústrednej vlády. Zástupcovia Slovak Journal of Public Policy and Public Administration, vol.2, 1/2015

85

Matúš MELUŠ

Články

Články Matúš MELUŠ

ľudu v lokálnych radách grófstiev a Veľkého Londýna zastávajú svoje posty počas trojročného funkčného obdobia. Výnimku tvorí Škótsko, kde je to ešte o jeden rok viac.

V mestských a vidieckych okresoch sa uskutočňujú voľby každý rok. Dotýkajú sa vždy jednej tretiny kresiel. Obdobný proces platí aj pre všetky mestá nad 50 000 obyvateľov.

Zmena sa teda spája len s tretinou „radných“. Tento mechanizmus má svoje výhody aj nevýhody. Umožňuje síce stabilizáciu riadiaceho prostredia občana a vyhýbanie sa extrémnym riešeniam, na druhej strane je však otázna kontrola činnosti radnice, nakoľko voliči nemajú možnosť vymeniť v kratšom časovom období všetkých štatutárov obce. Škótske pripojenie sa realizovalo na základe tzv. Aktu o Únii. Dovtedy existujúci škótsky parlament zanikol a jeho členovia sa stali súčasťou celobritského zákonodarného zboru. Je nutné dodať, že toto rozhodnutie nemalo súhlas väčšiny obyvateľstva a uskutočnilo sa výsostne prostredníctvom vôle politických elít. Posledným členom Spojeného kráľovstva sa stalo Írsko spolu s Ulsterom (iný názov pre Severné Írsko), považované za najviac špecifický región. K dohode a následnému vstupu došlo v roku 1800. Vďaka tomu mali mať Íri zaistené 32-členné zastúpenie v Snemovni lordov a 100-členné zastúpenie v Dolnej snemovni. „Anglicko malo ale v dlhodobej perspektíve iné územné plány a ako najväčší región hodlalo svoje postavenie dokonale využiť.

V rokoch 1832-1884 boli predložené a schválené tri reformné zákony oslabujúce írske zastúpenie v oboch komorách, pričom nové prerozdelenie mandátov posilnilo práve anglickú zložku. Tu sa začali významné snahy o osamostatnenie „Zeleného ostrova“ (Davies, 2003, s. 553-555). Situácia dospela až do otvoreného vojenského konfliktu v rokoch 1919-1921. Mier sa podarilo zjednať v júli 1921, kedy bola uzatvorená tzv. anglo-írska zmluva. Šesť hrabstiev Ulsteru vytvorilo provinciu Severné Írsko a zostalo pod správou Veľkej Británie. 26 zvyšných hrabstiev sa stalo súčasťou nového Írskeho slobodného štátu. Usporiadanie, ktoré vzišlo z britsko-írskej vojny platí s menšími obmenami v podstate dodnes. Autonómne tendencie jednotlivých regiónov boli viditeľné počas celého 20. storočia. Na tomto mieste je žiaduce zdôrazniť, že v súčasnosti opäť naberajú na intenzite najmä vďaka snahám Edinburghu vymaniť sa spod Vlády Jej Veličenstva. ŠKÓTSKO – NAJVYTRVALEJŠÍ BOJOVNÍK ZA NEZÁVISLOSŤ Škótske a waleské referendá dali zelenú vzniku regionálnych legislatívnych zborov.

V Severnom Írsku sa k procesu formovania samosprávy navyše pridala mierová zmluva, ktorá mala byť signálom k zastaveniu dlhoročných náboženských sporov.

Na základe troch zákonov (Severoírsky zákon, Škótsky zákon a Zákon o vláde vo Walese) odštartovali svoje pôsobenie v roku 1999 všetky samosprávne orgány na územiach jednotlivých krajín. „Rovnakým spôsobom postupovala aj exekutíva.

Nadviazala na prácu regionálnych kancelárii patriacich pod právomoc ústrednej vlády. Pre zaujímavosť dodávame, že v Škótsku bol ustanovený klasický parlament, vo Walese a Severnom Írsku tzv. národné zhromaždenie“ (Hloušek, Kopeček, Šedo, 2011, 86

Slovak Journal of Public Policy and Public Administration, vol.2, 1/2015

s.230-231). Obsahovo možno považovať tieto pojmy za totožné, ich význam sa však v tomto prípade nepochybne odlišuje. Parlament v Edinburghu rozhoduje v oblastiach nespadajúcich pod Westminster, zatiaľ, čo Národné zhromaždenie Walesu legislatívne operuje v širokom rámci určenom počiatočnou westminsterskou legislatívou. Škótske kráľovstvo a Anglické kráľovstvo existovali ako oddelené a nezávislé štáty až do začiatku 18. storočia. V roku 1707 ich po dlhých rokovaniach spojil do jedného celku zjednocovací zákon (Act of Union). Spoločný štátny útvar sa nazýval Veľká Británia. Aj napriek počiatočným zmiešaným pocitom sa Škóti stotožnili s týmto stavom a postupne si vydobyli okrem rôznych autonómnych výsad taktiež výhody v ekonomickej a bezpečnostnej oblasti. Nasledujúcich dvesto rokov neboli zaznamenané výraznejšie tendencie smerujúce k samostatnosti. Príčiny možno hľadať predovšetkým v ekonomickom raste a rozvoji industrializácie. V roku 1885 bola oživená inštitúcia Škótskeho štátneho sekretára spolu s Autonómnym združením Škótska. Netreba však za tým vidieť vzostup separatistických myšlienok, skôr sa jednalo o upevnenie reprezentácie v Dolnej komore britského parlamentu a efektívne riešenia regionálnych záležitostí. Začiatok 20. storočia priniesol so sebou svetový konflikt a s ním súvisiaci nárast nacionalizmu a vlastenectva. Keď sa k tomu pridružila neustále sa zhoršujúca hospodárska situácia, autonómne snahy začali čoraz viac naberať na sile. V roku 1928 vzniká Národná strana Škótska, ktorá sa neskôr spojila s pravicovo orientovanou Škótskou stranou. Spoločná politická platforma vyústila do vytvorenia Škótskej národnej strany (SNP). Vo všeobecnosti možno konštatovať, že „jej začiatky však boli ťažké, neskúsení politici nevedeli podať dôveryhodné a kvalitné riešenia, čo malo za následok paberkovanie na okraji záujmu odbornej i laickej verejnosti. Po druhej svetovej vojne sa snažili pomocou petície dosiahnuť ustanovenie škótskeho parlamentu. Medzi občanmi sa táto iniciatíva stretla s ochotou, keď sa podarilo vyzbierať približne dva milióny podpisov. Politická scéna však zostala nehybná. V roku 1951 sa konali voľby, pričom úspešne z nich vyšli konzervatívci. Vládli nepretržite až do polovice šesťdesiatych rokov“ (Wormald, 2007, s. 203). Odlišnosť Škótov od zvyšku Spojeného kráľovstva bola čím ďalej, tým viac citeľná. Prejavovala sa napríklad vlastným mediálnym trhom. Televízne a rozhlasové stanice i periodiká rozširovali pocity národného povedomia. Opätovná kríza v hospodárstve prinášala najmä v druhej polovici šesťdesiatych rokov nespokojnosť so stavom westminsterskej politiky. SNP sa postupne podarilo etablovať v straníckom systéme a pravidelne získavala niekoľko mandátov v britskom parlamente. V roku 1974 zaznamenala volebný úspech, keď sa jej podarilo získať 30% hlasov. Labouristická vláda tak bola nútená zaradiť otázku devolúcie medzi programové priority. Prvé ústupky súviseli s uznaním určitej formy samosprávy. Westminster ale v tejto veci žiadal vypísanie referenda. Vzťahoval sa naň tzv. Cunninghamov dodatok – najmenej 40%ný súhlas voličov potrebný na uznanie platnosti zákona. Ten sa napokon ukázal ako zlomový, prívrženci devolúcie síce tesne pretlačili jej odporcov, no z celkového počtu oprávnených voličov ich bolo len niečo vyše 33%. Rok 1979 teda nebol pre Škótov šťastný. A po nástupe Margaret Thatcher do čela ústrednej vlády sa nečrtalo mnoho Slovak Journal of Public Policy and Public Administration, vol.2, 1/2015

87

Matúš MELUŠ

Články

Články Matúš MELUŠ

nádejí na zlepšenie. Jej osobnosť je spätá s odmietavým postojom k devolúcii a politická agenda smerovala prevažne na región Anglicka, kde sa tešila najväčšej podpore.

Kým konzervatívny tábor pomaly strácal, labouristi sa chytili šance a začali hrať so „škótskou kartou“. Rok 1994 znamenal začiatok panstva Tonyho Blaira v Labouristickej strane. Sympatický a moderný politik ju doviedol k výraznému víťazstvu vo voľbách roku 1997. Jeho kabinet následne predstavil podrobný plán škótskej samosprávy s názvom Biela kniha Škótskeho parlamentu. Súčasťou spomenutého procesu bolo aj referendum v roku 1997. Občania v ňom odpovedali na dve otázky: po a) či sú za vytvorenie Škótskeho parlamentu a po b), či tento má mať právo na stanovenie úrovne daňového zaťaženia obyvateľov. V prvom prípade vyjadrilo podporu 74,3% a v druhom 63,5% pri celkovej účasti vyše 60% voličov. Tvoriaci sa zákonodarný orgán teda nadobudol slušnú mieru podpory a legitimity. V máji roku 1999 sa konali v Škótsku historické voľby. Prvýkrát od roku 1707 si občania vyberali svojich zástupcov do parlamentu. Ustanovujúca schôdza bola následne zahájená samotnou kráľovnou 1. júla 1999 v hlavnom meste Edinburgh. Okrem nerovnakej úrovne právomocí sa regionálny zákonodarný zbor odlišuje od londýnskeho centra aj svojim volebným systémom. „Voliči odovzdávajú svoje hlasy dvoma spôsobmi – v jednomandátových obvodoch pomocou väčšinového mechanizmu a proporčne, prostredníctvom kandidátnych listín jednotlivých politických subjektov. Zastúpenie je vďaka tejto voľbe vyváženejšie a rovnomernejšie.

Volebné výsledky však nie sú jediným predpokladom na zostavenie vlády. Jej zloženie musí byť odobrené parlamentom a poslednou inštanciou v tomto procese je britská panovníčka“ (Říchová, 2005, s.10-11). Prvým predsedom Škótskeho parlamentu sa stal Sir David Steel. Žiadna politická strana nemala dostatok kresiel na získanie väčšiny.

Zákonite musela byť vytvorená koaličná vláda, napokon sa na spolupráci dohodli labouristi a liberáli. Tá im vydržala aj nasledujúce volebné obdobie, po voľbách v roku 2003. Historický zisk 47 kresiel znamenal vytvorenie vlády. Jej postavenie síce bolo iba menšinové, no napriek tomu sa takéto usporiadanie ukázalo ako stabilné. Zvyšné parlamentné strany totiž blokovali prípadné extrémne separatistické prejavy. Priaznivé podmienky v politicko-spoločenskom prostredí pre SNP sa odzrkadlili v nasledujúcich voľbách. V roku 2011 získala 69 kresiel, čo predstavuje absolútnu väčšinu. Predseda Salmond ihneď predstavil program rozšírenia právomocí. Vrcholom týchto snáh bolo „očakávané referendum, ktoré sa konalo 18. septembra 2014 a občania odpovedali na jedinú stručnú otázku: „Malo by Škótsko byť nezávislý štát?“ Výsledkom malo byť buď zotrvanie v únijnom zväzku, alebo osamostatnenie sa. Na schválenie postačovala jednoduchá väčšina voličských hlasov. Účasť napokon dosiahla takmer 85%. 55,3% zúčastnených sa vyslovilo za zotrvanie v Spojenom kráľovstve.“ (BBC News, 2015). Aj keď SNP vnímala výsledok ako neúspech, ich úsilie nebude v budúcnosti o nič menšie.

Názory obyvateľov sú aj podľa výsledku referenda stále rozpoltené a percentuálne sa môžu „preklápať“ na obe strany barikády.

Dôležitým faktorom hodnotenia devolúcie je postoj verejnosti. Kým vo Walese sprevádzala vznik samosprávnych orgánov len minimálna občianska diskusia, v Škótsku 88

Slovak Journal of Public Policy and Public Administration, vol.2, 1/2015

bol dej udalostí vnímaný dôsledne a ľud im takmer vždy prejavil širokú podporu. Na jednej strane môžeme tvrdiť, že devolúcia odradila Škótov od nacionalistických snáh o vytvorenie zvrchovaného štátu, na strane druhej tu však existuje najsilnejšia strana SNP (Škótska národná strana), ktorá za svoj primárny cieľ považuje odtrhnutie krajiny od Spojeného kráľovstva. Zásadnými otázkami súvisiacimi so suverenitou Škótska sú bezpochyby jeho ekonomická životaschopnosť, menová oblasť, obrana a vojsko, vzťahy s ostatnými regiónmi Veľkej Británie, či členstvo v nadnárodných organizáciách, najmä v EÚ a NATO. Zdá sa, že devolúcia splnila svoj účel a Londýn sa už ďalej nemusí obávať vzrastajúceho škótskeho nacionalizmu. Ako sme však uviedli vyššie, práve devolúcia môže časom viesť k zrodu škótskeho suverénneho štátu a tým k rozpadu Únie ako celku.

WALES – ŠPECIFICKÝ REGIÓN S VLASTNÝM SPOLOČENSKOKULTÚRNYM PROSTREDÍM Takmer do konca trinásteho storočia bol Wales samostatným územím s vlastnou správou. To sa však zmenilo po dlhých bojoch s Anglosasmi a Normanmi. V roku 1282 boli waleské kráľovské vojská porazené a ich kráľ Llyelyn ap Gruffudd zabitý. To viedlo k anexii tohto územia Anglickom. V roku 1283 sa Wales stal prvou anglickou kolóniou.

Len rok na to sa Wales kolonizoval zákonom, kedy sa tu začal rozširovať a uplatňovať anglický právny systém.

Wales bol oficiálne zjednotený a pripojený kAnglicku až zákonom TudorAct of Union, o dve a pol storočia neskôr ako sa stal jeho súčasťou. Tento zákon zrušil samosprávu Walesu a nastala silná centralizácia na Londýn. Wales nemal počas niekoľkých storočí žiadne štátne inštitúcie či vlastný právny systém, na ktorý by sa mohol odvolávať a riadiť sa ním, na rozdiel od Škótska a Severného Írska. O tom, že Wales je špecifickou časťou Veľkej Británie svedčí aj fakt, že majú odlišnú kultúru a odlišný jazyk ako zvyšné časti Britských ostrovov. To bol jeden z dôvodov, prečo vznikla waleská politická strana Plaid Cymru. „Bola založená v roku 1925, a vo svojich počiatkoch považovaná skôr za kultúrne hnutie za záchranu waleského jazyka a kultúry, politicky sa viac profilovala až v šesťdesiatych rokoch 20. storočia v súvislosti s predvolebným bojom“ (Rovná, 2004, s. 226) Devolúcia vo Walese prebiehala dlhšiu dobu a bola presne prispôsobená momentálnym politickým náladám a požiadavkám Walesu. Celý tento proces prebiehal pod záštitou rôznych centrálnych orgánov Spojeného kráľovstva, ktoré delegovali časť svojich právomocí na nižšie inštitúcie. Takáto decentralizácia moci mala pomôcť waleskej ekonomike a tiež podporiť národnú identitu. V období po prvej svetovej vojne bola hlavnou témou spojenou s devolúciou jazyková otázka. Waleština bola takmer zabudnutým jazykom a veľmi málo používaným. Päťstoročný vplyv Anglicka ju vytlačil na okraj používania, zvlášť vo veľkých mestách, kde sa nepoužívala takmer vôbec. Preto sa ju Plaid Cymru snažila po svojom vzniku vyzdvihnúť na pozíciu rovnoprávneho Slovak Journal of Public Policy and Public Administration, vol.2, 1/2015

89

Matúš MELUŠ

Články

Články Matúš MELUŠ

jazyka s angličtinou. Takýto politický program však nepôsobil presvedčivo a tak sa po druhej svetovej vojne zmenil názov strany na Plaid Cymru – The Party for Wales. S názvom sa zmenil aj politický program strany, ktorá začala vystupovať ako ľavicovo orientovaná strana. Jej nastolená politika pôsobila aj na voličov na severovýchode a juhu Walesu, keďže v tejto oblasti waleština z bežného používania prakticky vymizla.

Radikalizácia spoločnosti a posilňovanie nacionalistických myšlienok sa stupňuje v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch 20. storočia. Rozvoj anglickej ekonomiky zvyšuje rozdiely ostatných častí Spojeného kráľovstva, z čoho začali ťažiť nacionalisti.

Wales, ale aj Škótsko stupňovali svoje požiadavky a tak vzniká ministerstvo pre Škótsko a Wales. To však nedokázalo vyriešiť problémy a rovnako problémy nedokázalo vyriešiť ani neúspešné referendum o vytvorení Waleského parlamentu v roku 1979. Ten sa mal skladať zo 72 priamo volených poslancov a spravoval by mnoho dôležitých oblastí (zdravotníctvo, vzdelanie, kultúru, šport a i.). Šesťdesiate roky boli známe waleským nacionalizmom aj „vďaka“ víťazstvu nacionalistu Carmathenu vo voľbách 1966, po ktorých sa dokonca objavilo aj niekoľko bombových teroristických útokov. Anglickou reakciou na občiansku neposlušnosť bolo zrovnoprávnenie waleštiny s angličtinou na území Walesu. Aktivity zamerané na úplnú autonómiu či vytvorenie federácie však vo Walese neboli až také markantné. Dôvodom boli ekonomické rozdiely chudobného waleského vidieka a bohatého centra, z ktorého prúdili peniaze na rozvoj zaostalých oblastí. „Devolúcia Walesu nebola atraktívnou témou pre labouristickú stranu, ale aj napriek tomu ju pred voľbami v polovici sedemdesiatych rokov do svojho programu zahrnula. Jedným z dôvodov bolo „vytĺkanie“ politického kapitálu z nacionalistických tém a druhou bol strach o stratu svojich pozícií vo Walese v prospech nacionalistických strán. Waleská požiadavka devolúcie však nebola taká výrazná“ (Říchová, 2006, s.24-25). Fakt, že Škótsko a Wales robili počas niekoľkých rokov rovnaké kroky na ceste k devolúcii, ich spájal. Problém však nastal, keď sa v Severnom mori objavili zásoby ropy, na ktoré si nárokovalo Škótsko a ich potenciálne bohatstvo radikalizovalo škótsku spoločnosť. Wales však žiadnu ropu nemal a ťažobný priemysel neprosperoval, k osamostatneniu sa od centra sa prikláňalo čoraz menej Walesanov.

Odovzdávanie právomocí z centra sa do polovice deväťdesiatych rokov veľmi nepohlo. Rok 1997 bol však prelomovým z hľadiska rozsiahlych konštitučných reforiem.

Okrem vytvorenia škótskeho parlamentu vzniklo aj Waleské národné zhromaždenie.

Labouristická strana prijala pred parlamentnými voľbami 1997 do svojho programu devolúciu Škótska aj Walesu. Týmto oslabila pozície lokálnych nacionalistických strán a posilnila sa v celoštátnych voľbách oproti najväčšiemu rivalovi, konzervatívnej strane. „Podpora z Walesu bola pre Labouristov tradičná, vďaka waleskému zameraniu sa na priemysel a samozrejme, ako sme písali vyššie, jeho finančnú závislosť na rozvinutom Anglicku. Labouristi vyhrali voľby v máji 1997 a za svoj cieľ si stanovili zmenu vládnutia vo Veľkej Británii“ (Jones, 2006, s.115-134).

Nový premiér Tony Blair sa zaviazal, že vytvorí novú devolučnú štruktúru Spojeného 90

Slovak Journal of Public Policy and Public Administration, vol.2, 1/2015

kráľovstva. Niekoľko mesiacov po nástupe na čelo vlády bolo vyhlásené referendum, v ktorom mohli Walesania rozhodnúť o decentralizácii moci, čiže o devalvácii a vytvorení Waleského národného zhromaždenia. Referendum bolo na rozdiel od toho v roku 1979 úspešné, aj keď len s minimálnou prevahou odovzdaných hlasovacích lístkov s odpoveďou áno. Iba 50,3 % voličov bolo za takýto výrazne decentralizačný krok. Z uskutočneného referenda môžeme vidieť, aký vplyv mal silný škótsky nacionalizmus na menej radikalizovaných Walesanov. Tí v boji Škótov za samostatnosť zohrali len pozíciu akéhosi devolučného garde.

Od referenda v roku 1997 je zástupcom waleskej menšiny vo Veľkej Británii jednokomorový šesťdesiatčlenný zbor. Rozhoduje vo viacerých oblastiach (životné prostredie, sociálna starostlivosť, zdravotníctvo, šport a i.), avšak v obmedzenej miere.

Národné zhromaždenie pôsobí od roku 1999, keď sa konali prvé voľby zmiešaným volebným systémom. O štyridsať mandátov sa môžu uchádzať kandidáti, ktorí sú zvolení v jednotlivých obvodoch systémom prvého v cieli. Zvyšných dvadsať kresiel v Národnom zhromaždení je rozdeľovaných proporčným systémom podľa regiónov.

Prvé voľby dopadli podľa očakávaní. Tony Blair pomohol svojím povolebným konaním v prospech devolúcie svojím kolegom vo Waleskom národnom zhromaždení, čo znamenalo víťazstvo labouristov. Nacionalistická strana Plaid Cymru skončila na druhom mieste, za ňou konzervatívci a liberálni demokrati. Možnosti zavádzania nových pravidiel boli značne obmedzované centrálnou mocou v Londýne a nejavili sa ako dostatočné pre celkový rozvoj Walesu. Preto devolučné aktivity Cardiffu nemohli byť uspokojené len úspešným referendom z roku 1997. V roku 2002 vznikla myšlienka odlíšenia zhromaždenia od vlády vytvorením Vlády waleského zhromaždenia. „Táto zmena bola zahrnutá do druhého Zákona o vláde vo Walese v roku 2006 s účinnosťou po voľbách v nasledujúcom roku. Zákon tiež zaviedol mechanizmus príkazov legislatívnych právomocí, umožňujúcich tvorbu primárnej legislatívy po súhlase britského parlamentu.

Sir Jon Shortridge, stály tajomník vo Walese v rokoch 1999 – 2008, tento zákon popisuje ako inovatívny, smerujúci k plnému preneseniu právomocí pre Wales podobne ako v Škótsku“ (Shortridge, 2010, s.89-90).

Poslednou ústavnou aktivitou bolo opäť referendum v roku 2011, s ktorým malo prísť rozšírenie právomocí v oblastiach pôsobenia Waleského národného zhromaždenia.

Výsledky referenda neboli prekvapivé a skončilo sa výsledkom zabezpečujúcim ďalší devolučný krok. Za rozšírenie právomocí sa vyjadrilo 63% zúčastnených občanov.

V tom istom roku sa konali voľby do Národného zhromaždenia a labouristická strana si opäť udržala silné postavenie vo vláde s 30 kreslami. Posilňovanie právomocí referendom z roku 2011 pravdepodobne devolúcia Walesu nekončí. David Cameron sa totiž po víťazných voľbách v máji 2015 nechal počuť, že jednou z jeho priorít je odovzdať Škótsku, Severnému Írsku aj Walesu ďalšie právomoci.

Slovak Journal of Public Policy and Public Administration, vol.2, 1/2015

91

Matúš MELUŠ

Články

Články Matúš MELUŠ

SEVERNÉ ÍRSKO – DLHODOBO NESTABILNÁ ČASŤ BRITSKÝCH OSTROVOV

Vznik Severného Írska ako samostatného politického útvaru sa datuje až do roku 1922. Dovtedy tvorilo súčasť Írska. Ako sme uviedli vyššie, to realizovalo svoje pripojenie k Spojenému kráľovstvu úplne posledné spomedzi všetkých regiónov.

19. storočie bolo charakteristické tlakom súvisiacim s tzv. írskou otázkou, resp. jej vyriešením. Za samosprávu bojovali v írskych podmienkach najmä spolky Mladé Írsko, Pozemková liga, či Írske republikánske bratstvo (IRB). Vnútornú autonómiu a obnovenie dublinského parlamentu mal legislatívne zabezpečiť Gladstoneov Zákon o samospráve. Ten bol však zamietnutý hneď dvakrát (v rokoch 1885 a 1893). Riešenie írskej otázky sa tak posunulo a opäť sa dostalo na scénu až na začiatku 20. storočia. Špecifickým prvkom a zároveň dlhoročným „jablkom sváru“ je v Severnom Írsku náboženská diferenciácia obyvateľstva. „Dôležitou právnou úpravou je z historického hľadiska Zákon o zrovnoprávnení katolíkov z roku 1829. Ten im poskytol možnosť zastávať úradné funkcie (s výnimkou najvyšších – regent, kancelár, kráľ). Následný príliv írskych prisťahovalcov do Anglicka a Škótska vytvoril v nižšej a strednej spoločenskej triede významnú katolícku zložku. Situácia vyústila do zriadenia sekulárnej írskej cirkvi v roku 1871“ (Davies, 2003, s.553). Írsky nacionalizmus naberal na sile a jeho hlavným predstaviteľom sa stalo hnutie Gaelská liga. Zakladatelia Douglas Hyde a Eoin McNeill chceli podľa pôvodných plánov iba zachovávať írske kultúrne a jazykové tradície. Z organizácie sa však postupne stalo masové nátlakové zoskupenie zohrávajúce čoraz podstatnejšiu úlohu v politickom smerovaní Írov. Vývoj udalostí pokračoval a v roku 1905 zaznamenávame zrod prvej relevantnej politickej strany írskej menšiny s názvom Sinn Fein. „Na čele stál striktný nacionalista Arthur Griffith, ktorý vyhlásil, že všetci írski poslanci v centrálnom westminsterskom parlamente by z neho mali dobrovoľne vystúpiť a podieľať sa na založení Rady 300 so sídlom v Dubline. Tá mala podľa neho prevziať vládu nad Írskom a presadzovať zásady národného štátu“ (Moody, 2003, s.238). Ku koncu vojny chcelo situáciu využiť IRB a v roku 1916 podnietilo tzv. Veľkonočné povstanie s cieľom získať samostatnosť od Veľkej Británie. Tento proces však pre IRB skončil veľkým neúspechom. Naopak, zdvihla sa vlna masívnych protestov, z čoho ťažila Sinn Fein.

V roku 1918 sa konali voľby a strane sa podarilo získať väčšinu mandátov. Nič jej nebránilo v ustanovení Írskeho snemu (Dáil Éireann) vedeného Éamonom de Valerom a vyhlásení zvrchovanej Írskej republiky. Spomínaná britsko-írska vojna v rokoch 1919-1921 viedla k rozdeleniu írskeho územia a vzniku samotného Severného Írska.

Ako samosprávna provincia malo nárok na vlastnú vládu a zákonodarný zbor. Tie boli nakoniec ustanovené neďaleko Belfastu – v Stormonte. Významným faktorom pri rozčlenení Írska bola náboženská otázka. V okolí Ulsteru majú prevahu protestanti a ich konflikty s katolíkmi pretrvávajú dodnes. Rovnako sú ohniskom sporu ich názory na pozície Severného Írska v rámci Spojeného kráľovstva. Kým protestanti sú 92

Slovak Journal of Public Policy and Public Administration, vol.2, 1/2015

zástancami zotrvania v rámci Veľkej Británie, katolíci sa neustále usilujú o nezávislosť.

Vďaka tomu boli vystavovaní diskriminácii a ich postavenie bolo čoraz horšie. Násilné reakcie protestantov vyvrcholili v roku 1969. Známe ozbrojené útoky pri Belfaste a Londonderry sú smutnou kapitolou v histórii národa. Situácia sa stala neúnosnou a preto bola severoírska vláda v roku 1972 odvolaná a parlament rozpustený. Zrážky medzi Írskou republikánskou armádou (IRA) a bojovými zložkami Ulsteru aj napriek tomu pokračovali až do polovice osemdesiatych rokov.

Prelomovým aktom sa ukázalo podpísanie anglo-írskej dohody v roku 1985.

Deklarovala, že zmena štatútu Severného Írska sa môže udiať len na základe súhlasu väčšiny obyvateľov. Prax však demonštrovala nespokojnosť oboch strán. „Patový stav sa pokúsili rozlúsknuť na počiatku deväťdesiatych rokov štyri najväčšie severoírske politické strany – Ulsterská unionistická strana, Demokratická unionistická strana, Sociálnodemokratická strana práce a Strana spojenectva. Názorové rozdiely medzi nimi však boli natoľko enormné, že mierové rokovania sa napokon dostali do slepej uličky.

Následne sa do problému vložili Spojené štáty americké, resp. ich administratíva. V roku 1994 sa síce podarilo vyjednať prímerie s IRA, no trvalo len necelé dva roky. Polarizácia politického spektra tak naďalej pokračovala v rovnakých intenciách“ (Moody, 2003, s.265-266). Výraznejší posun vpred znamenal pre Severné Írsko, rovnako ako pre ostatné regióny, až nástup labouristickej vlády Tonyho Blaira v roku 1997. Podpora devolučného procesu priniesla konkrétne výsledky vo forme tzv. Veľkopiatkovej dohody. 10. apríla 1998 sa britská a írska strana dohodli, že Severné Írsko zostáva samostatnou politickou jednotkou patriacou pod Veľkú Britániu, s vlastnými autonómnymi exekutívnymi a legislatívnymi orgánmi a všetky akcie, týkajúce sa spoločenského a právneho poriadku musia byť ratifikované oboma náboženskými komunitami. Írsko-britská spolupráca bola navyše inštitucionalizovaná do podoby dvoch orgánov: Britsko-írskej a Severojužnej rady. Ich primárnou úlohou je konzultatívna činnosť a vytváranie priestoru pre multilaterálnu spoluprácu. Reformované Severoírske zhromaždenie má 108 členov volených proporčne pomocou systému jedného prenosného hlasu. Diferenciácia spoločnosti sa premietla aj v rozdelení poslancov v parlamente. Každý z nich si musel vybrať skupinu, do ktorej ho zaradia (unionisti, nacionalisti alebo ostatní). Veľkopiatková dohoda okrem toho získala podstatnú mieru legitimity v referendách. V Írsku ju podporilo až 94%, v Severnom Írsku 71% zúčastnených voličov. V decembri 1999 sa podarilo zostaviť vládu. Už o dva mesiace však opäť pozastavili chod Zhromaždenia, keďže IRA neprestávala s násilnosťami a porušovala tým dohody o odzbrojovaní.

Devolučný proces sa znovu prerušil a nastolila sa priama vláda britského sekretára pre Severné Írsko trvajúca do roku 2006. „Nové rokovania medzi írskou a britskou vládou vyvrcholili prijatím Zákona o Severnom Írsku (tzv. St. Andrewskej dohody). Ten obnovil politické orgány, pripojil niekoľko dodatkov k Belfastskej dohode z roku 1998 a takisto stanovil časový horizont, v ktorom sa mali konať nové voľby do Zhromaždenia“ (The Guardian, 2015). Napokon sa volilo o rok neskôr a vládu spolu vytvorili najväčšie severoírske politické subjekty. Demokratická unionistická strana (DUP) mala štyroch Slovak Journal of Public Policy and Public Administration, vol.2, 1/2015

93

Matúš MELUŠ

Články

Články Matúš MELUŠ

ministrov, Sinn Fein troch, Ulsterská unionistická strana dvoch a Sociálnodemokratická strana práce jedného.

Severné Írsko disponuje právomocami na kreovanie primárnej legislatívy v rôznych oblastiach. Ide napríklad o poľnohospodárstvo, financie, životné prostredie, sociálne veci, zdravotníctvo a pod. Ústavná oblasť a otázky bezpečnostnej politiky zostávajú v pôsobnosti ústrednej vlády. Samozrejme, existuje aj možnosť širšieho prenosu kompetencií. Takýmto spôsobom sa napríklad v roku 2010 podaril prevod zodpovednosti na severoírsku vládu vo sfére výkonu súdnej a policajnej moci. Naplniť skutočný potenciál devolúcie je možné len v prípade konsenzu v miestnom parlamente. Tento predpoklad sa však dodnes dosahuje v Ulsteri len veľmi ťažko. Víťazstvo konzervatívcov Davida Camerona v májových voľbách prinieslo ďalšie zaujímavé výstupy. Staronový premiér prisľúbil, že bude v blízkej budúcnosti uvažovať o ešte rozsiahlejšom presune právomocí na jednotlivé regióny. Viedol ho k tomu predovšetkým výrazný úspech Škótskej národnej strany (SNP), ktorá sa stala tretím najsilnejším subjektom vo westminsterskom parlamente. Cameronove vyjadrenia prirodzene nezostali bez odozvy a probritskí protestanti v Belfaste prejavili značné obavy o ďalšiu budúcnosť krajiny.

Budúcoročné voľby do Severoírskeho zhromaždenia teda budú opäť v centre pozornosti politikov a médií z celej Európy.

ZÁVER Devolúcia má v každom regióne svoje špecifiká a preto ho nie je možné hodnotiť so všeobecnou platnosťou. Býva označovaná ako najväčší ústavný zásah v modernej histórii Spojeného kráľovstva. Dôvodom je istá miera narušenia suverenity „posvätnej“ inštitúcie – westminsterského parlamentu. Ostrovné národy sa postupne začali čoraz viac hlásiť o iný ústavný princíp. Kým v minulosti samostatné štátne útvary pozvoľna vstupovali do spoločnej Únie, dnes stojí na prvom mieste uplatňovanie samosprávneho práva regiónov. Podmienky na fungovanie verejnej správy sa už nezdajú také výhodné, ako v minulosti. Je veľmi pravdepodobné, že devolúcia sa tak skoro svojho konca nedočká. Sled udalostí sprevádzajúcich tento proces má dlhodobý charakter a nič nenasvedčuje jeho blízkemu vyvrcholeniu. Demokratická tradícia v britskom systéme stavia do pozície hlavných devolučných aktérov politické strany. Vládne, ale aj opozičné politické strany disponujú nepochybne rozhodujúcou mierou vplyvu. Pre labouristov a konzervatívcov je devolúcia nástrojom k uspokojeniu požiadaviek regiónov, pričom dúfajú, že ich splnenie pomôže k zachovaniu územnej celistvosti Únie. Nacionalistické strany ju naopak považujú za prvotný impulz smerom k nezávislosti. Všetci „hráči“ na politickej scéne sa zhodujú v potrebe devolúcie. Ich názory sa však rozchádzajú v tom, aké má mať výstupy.

Niekoľko zásadných otázok týkajúcich sa danej témy rieši odborná i laická verejnosť už roky. „Spory sa vedú napríklad o lojálnosť budúcich úradníkov. Obavy vyvoláva možný medzivládny konflikt, v ktorom môže zamestnanec centrálneho štátneho aparátu 94

Slovak Journal of Public Policy and Public Administration, vol.2, 1/2015

povýšiť namiesto spoločného záujmu ten regionálny. Oblasť financovania tvorí ďalšie riziko a je predmetom nekonečných debát. Absencia rámcových zákonov zasa sťažuje vytvorenie štandardov pre horizontálne a vertikálne vzťahy medzi inštitúciami“ (Flinders, 2009, s. 395). Univerzálne však môžeme potvrdiť, že devolúcia je plne akceptovaná.

Výnimky sa týkajú iba Severného Írska, kde bola prerušená z dôvodu vojenských konfliktov, v súčasnosti ale opäť beží, a Anglicka. To sa jej zúčastnilo len v minimálnej miere. Množstvo politických, hospodárskych, ekonomických i spoločenských faktorov zohralo nespochybniteľnú rolu vo formovaní lokálnych samospráv. Zásadná zmena bola potrebná na konci vlády Margaret Thatcher. Spojené kráľovstvo stálo na rázcestí.

Vybralo sa devolučným smerom a urobilo dobre. Rozpad mnohých štátov po celom svete v nasledujúcich rokoch mu dáva za pravdu. Veľká Británia je aj naďalej celistvým štátom, no zároveň môžu regióny neustále zveľaďovať svoje kompetencie a bojovať tak krok za krokom za nezávislosť.

POUŽITÁ LITERATÚRA BBC NEWS, (2015): Scotland decides. Online version: http://www.bbc.com/news/events/ scotland-decides BOGDANOR, V. 2009. Constitutional reform after the expenses crisis. Public Policy Research, 2009. Vol. 16, No.2, online version: http://onlinelibrary.wiley.com/doi/10.1111/ j.1744-540X.2009.00559.x/abstract BOOTHROYD, D. 2001. Politico’s Guide to The History of British Political Parties. London: Politico’s Publishing, 2001. 320 s. ISBN: 978-1902301594 BROWN, A. - McCRONE, D. - PATERSON, L. 1996. Politics and society in Scotland.

London: Houndmills, 1996. 288 s. ISBN: 0-333-64291-0 BUDGE, I. 2004. The new british politics. London: Pearson, 2004. 768 s. ISBN: 978-0582473355 DAVIES, N. 2003. Ostrovy: dějiny. Praha: BB art, 2003. 976 s. ISBN: 8073410907 FLINDERS, M. - GAMBLE, A. - HAY, C. - KENNY, M. 2008. The Oxford handbook of British politics. Oxford: University Press, 2009. 1008 s. ISBN: 9780199230952 HLOUŠEK, V. – KOPEČEK, L. – ŠEDO, J. 2011. Politické systémy. Brno: Barrister & Principal, 2011. ISBN: 978-80-87474-23-5 JONES, W. - SCULLY, R. 2006. Devolution and Electoral Politics in Scotland and Wales, Publius, 2006. Vol. 36, No.1. Online version: http://cadair.aber.ac.uk/dspace/ handle/2160/814 KEATING, M. 1998. Reforging the union: Devolution and Electoral Politics in Scotland and Wales. Publius, 1998. vol. 36, No. 1, online version: http://users.atw.hu/cellotar/angol/ reforging_the_union_devolution_and_constitutional_change_in_the_united_kingdom.pdf MOODY, T. - MARTIN, F. 2003. Dějiny Irska. 2. vyd., Praha: Lidové noviny, 2003. 470 s.

ISBN: 978-80-7422-179-8 POLIŠENSKÝ, J. 1982. Dějiny Británie. Praha: Svoboda, 1982. 324 s. ISBN: 25-029-82 RAWLINGS, R. 1998. The New Model Wales. Journal of Law and Society.

Blackwell Publishing, 1998. Vol. 25, No. 4, online version: http://www.jstor.org/ discover/10.2307/1410636?uid=2&uid=4&sid=21106434435281 ROVNÁ, L. 2004. Kdo vládne Británii? Praha: Sociologické nakladatelství, 2004. 280 s. ISBN: 80-86429-27-X Slovak Journal of Public Policy and Public Administration, vol.2, 1/2015

95

Matúš MELUŠ

Články

Články Matúš MELUŠ

ŘÍCHOVÁ, B. 2005. Devoluce na britský způsob aneb Skotsko na cestě od nezávislosti. In Mezinárodní politika. Praha: IIR, 2005. Roč. 29, č. 7. ISSN: 0543-7962. ŘÍCHOVÁ, B. 1999. Devoluce ve Walesu: redefinice velšské politické scény po roce 1999. In Mezinárodní politika. Praha: IIR, 2006. Roč. 30, č. 6. ISBN 978-80-210-4458-6.

SHORTRIDGE, J. 2010. New development: The evolution of Welsh devolution. In PublicMoney & Management. London, 2010. 87-90 s. Vol. 30, Issue 2. ISSN: 0954-0962 THE GUARDIAN, (2015): What is the St. Andrews agreement? Online version: http://www. theguardian.com/politics/2006/oct/17/northernireland.devolution1 TÓTH, R. 2006. Chuť moci vo svete. Bratislava: SPN, 2006. 255 s. ISBN: 80-10-00003-5 WASSON, E. 2010. Dějiny moderní Británie: od roku 1714 po dnešek. 1. vyd. Praha: Grada, 2010. 429 s. ISBN: 978-80-247-3267-1 WORMALD, J. 2007. Dějiny Skotska. Praha: Nakladatelství Lidové noviny, 2007. 350 s. ISBN: 8071068754

96

Slovak Journal of Public Policy and Public Administration, vol.2, 1/2015

•Recenzie SLOBODA, D.: SLOVENSKO. KRAJE ALEBO ŽUPY? Piešťany, Komunálne výskumné a poradenské centrum, 2014, 56 s.

Recenzovaná publikácia „Slovensko. Kraje alebo Župy?“ vznikla v rámci súkromného výskumného a poradenského centra komunal. Jej autorom je Dušan Sloboda. Pôsobí ako analytik pre oblasť verejnej správy a regionálneho rozvoja v Konzervatívnom inštitúte a spolu s Viktorom Nižňanským sú súčasťou už spomenutého výskumného a poradenského centra komunal. V rámci svojho profesijného zamerania sa venuje problematike regionálnych disparít, municipalizácii či geografii verejnej správy.

Vo svojej doterajšej odbornej praxi vydal viacero publikácii. K najvýznamnejším patria: „Slovensko a regionálne rozdiely. Teórie regióny, indikátory, metódy (2006) či „Eurofondy a regionálne rozdiely v Európskej únii (2012). Publikácia, ktorá má 56 strán bola vydaná v roku 2014a orientuje sa na problematiku, ktorá je vďačnou témou pre veľký počet autorov v oblasti verejnej správy. Na publikácii sa spolupodieľal aj Vladimír Bačík, ktorý ju doplnil o početné mapové výstupy. Pôsobí na Katedre humánnej geografie a demogeografie Prírodovedeckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave.

Téma vhodného územno-správneho usporiadania na úrovni regionálnej samosprávy je defacto aktuálnou od vzniku samosprávnych krajov v roku 2002. Nakoľko sa pri kreovaní týchto celkov nerešpektovali názory väčšiny odborníkov, od počiatku tu existuje argumentačná polemika o opodstatnenosti druhej úrovne samosprávy v takomto modeli. Práca sa začína predslovom Viktora Nižňanského, pokračuje úvodom (autori ho nazvali ako „Pár poznámok k regiónom a regonalizácii“) a prechádza dosamotného jadra práce. To je rozdelené na tri hlavné časti. Prvá sa venuje vymedzeniu pojmov akými sú napríklad región, regionalizácia či nodalita. V druhej časti sa čitateľ stretne s porovnaním jednotlivých navrhovaných modelov usporiadania druhej úrovne územnej samosprávy na Slovensku. Posledná kapitola premosťuje verejnú správu s verejnou politikou. Autor v nej poukazuje na dôležitosť vhodného územno-správneho usporiadania v súvislosti s regionálnymi disparitami. Záver poskytuje jednotlivé postrehy a odporúčania k aplikácii do praxe.

Už v samotnom predslove Viktora Nižňanského je cítiť pomerne jasný postoj autorov k vytvoreniu druhej úrovne samosprávy pri ignorácii prirodzených regiónov. Obaja autori sa vo svojich dielach razantne vymedzujú voči modelu ôsmich samosprávnych Slovak Journal of Public Policy and Public Administration, vol.2, 1/2015

97

Recenzie

krajov resp. modelu 8+8 (8 VÚC na realizáciu samosprávy + 8 správnych celkov pre potreby výkonu štátnej správy). V texte badať osobné sklamanie tohto autora, nakoľko to bol práve on, ktorý bol v čase prvej vlády Mikuláša Dzurindu splnomocnencom pre reformu verejnej správy. Toto tvrdenie si je možné verifikovať už na prvých riadkoch predslovu, kde sa uvádza: „ územnosprávne členenie je možné pokladať za efektívne vtedy, ak v maximálnej miere odráža existujúcu priestorovú štruktúru spoločnosti.

Táto definícia bola základom pre vypracovanie tzv. župného variantu (v roku 1992 ako najvhodnejší celým spektrom relevantných politických strán), ktorý bol východiskom pre vypracovanie stratégie reformy verejnej správy a následné politické rozhodovanie.

Jeho popretie, výsledok prác desiatok renomovaných odborníkov zo Slovenska, ale aj zahraničia prispelo k stavu, ktorý zažívame od roku 2001. Presne tak, ako sme to predpovedali.“ Pomerne ostro a vtipne sa Nižňanský vyjadruje k úvahám o zrušení regionálnej úrovne či prinavrátení sa k modelu troch krajov. Dokazuje to aj nasledujúca citácia z textu: „Preto aj rôzne zjednodušené argumenty o zbytočnosti samosprávy na úrovni kraja na základe mzdových výdavkov a podobné excelovské vízie, alebo argumenty na základe vysoko sofistikovanej úvahy, že 3 je menej ako je 8 a preto je to lepšie, neveštia pre budúcnosť demokracie na Slovensku nič pozitívne.“ V úvode sa autor snaží položiť teoretický základ pre lepšie pochopenie zvyšku publikácie. Definuje tu pojmy ako región či sídlo. Regióny podrobnejšie vymedzuje na homogénne, nodálne, prirodzené a administratívne. V závere úvodnej časti autor objasňuje pojem regionalizácia.Nasledujúca časť práce sa venuje historickému vývoju regionalizácie na území dnešnej Slovenskej republiky. Tento úsek je vhodne doplnený mapami pre lepšiu ilustráciu usporiadania územno-správnych celkov. Autor poukazuje na fakt, že počas 20. storočia sa v rámci územno-správneho usporiadania uskutočnilo až desať zmien, čo dokumentuje nestabilitu týchto celkov. Vo väčšine prípadov reorganizácia vertikálneho usporiadania moci súvisela s centralizačnými snahami.

Autor korektne upozorňuje na fakt, že vytvorenie ôsmich krajov z roku 1996 flagratne porušilo princípy vytvárania politických celkov na základe prirodzených hraníc regiónov. Absencia dôstojného zastúpenia historických regiónov akými sú Zemplín, Spiš, Novohrad či Gemer je prinajmenšom neopodstatnená.

Autor popisuje jednotlivé navrhované modely usporiadania regionálnej samosprávy vo vzťahu k rešpektovaniu prirodzených hraníc regiónov.1V tejto časti by sa žiadala podrobnejšia analýza nevhodnosti rozdelenia územia SR na 8 častí z historických, geografických či kultúrnych rozdielov. Rovnako tak by bolo možno vhodné výraznejšie argumentovať v prípade návrhu návratu k trom veľkým krajom, nakoľko je táto téma stále aktuálnou u istej časti politického spektra. Sám autor vypracoval návrh župného usporiadania so šestnástimi samosprávnymi celkami. Ako dodáva, „nejde v tomto prípade o slepé kopírovanie historického župného modelu, ale zohľadňuje aj novodobý vývoj.“Je potrebné dodať, že by hranice autorom navrhovanej „šestnástky“ boli 1 krajov 98

Ide o nasledujúce alternatívy usporiadania: model troch, ôsmich, dvanástich a šestnástich Slovak Journal of Public Policy and Public Administration, vol.2, 1/2015

Recenzie

minimálne diskutabilné a to najmä z historického a konfesného hľadiska. V tejto časti takisto nájdeme konkrétne geografické a geomorfologické „bariéry“, ktoré pri vytváraní „osmičky“ krajov neboli rešpektované a tak hranice týchto krajov možno z odborného hľadiska nazývať ako „len administratívne.“2 Následne sa publikácia venuje problematike funkčných mestských regiónov, ktorým venovalo pozornosť už viacero domácich autorov. Medzi inými napríklad aj A. Bezák, ktorý na začiatku 90. rokov minulého storočia vyčlenil 63 funkčných mestských regiónov na základe viacerých stanovených kritérií. Autor podobne ako v predchádzajúcej podkapitole skúma umiestnenie týchto jednotiek v jednotlivých alternatívach regionálnej úrovne samosprávy. Upozorňuje na fakt, že niektoré funkčné mestské regióny ako napríklad Martin, Zvolen, Prievidza, či v menšej miere Michalovce, Rimavská Sobota alebo Lučenec, sa centrami samosprávnych krajov nestali, hoci vo význame za „osmičkou samosprávnych miest“ často výraznejšie nezaostávajú.

Postupne sa v práci stretáme s odbornejším textom, keď sa autor zaoberá inovačnými a kohéznymi pólmi rastu a klasifikácii NUTS3. Tak ako v celej práci tak aj na tomto mieste autor aplikuje prekrytie NUTS regiónov s jednotlivými alternatívami územnosprávneho usporiadania. Táto pasáž je rovnako obohatená o mapy, ktorých je tak celkovo v práci niekoľko desiatok. Autor upozorňuje na fakt, že NUTS klasifikácia má svojich (oprávnených) kritikov, nakoľko v sebe zastrešuje v rámci členských štátov rôzne typy regiónov. Tieto sa výrazne líšia z pohľadu viacerých kritérií, akými sú napríklad rozloha, početnosť obyvateľstva, či hustota zaľudnenia. Pridanou hodnotou tohto úseku je vypracovanie prípadnej NUTS klasifikácie v prípade aplikovania modelu šestnástich vyšších územných celkov navrhnutých autorom.

Nasledujúca časť spája regionálne aspekty práce s lokálnymi. Koniec druhej časti jadra sa venuje potrebe reformy aj na lokálnej úrovni. Je tu načrtnutá problematika zlučovania obcí, konkrétne jednou z jej foriem –municipalizáciou. Autor v tabuľke demonštruje vysokú fragmentáciu sídelnej štruktúry na Slovensku v porovnaní s ostatnými krajinami Európskej únie. Krajiny, v ktorých absentuje volená regionálna samospráva sa vyznačujú vysokým stupňom konsolidácie najnižších jednotiek. Preto akékoľvek úvahy o zrušení samosprávnych krajov by mali byť podmienené defragmentačným procesom. Väčšina západoeurópskych krajín takýto proces absolvovala v minulých desaťročiach. Podobnou rozdrobenosťou sa vyznačuje v rámci členských štátov únie už len Česká republika a Francúzsko. Kým v Českej republike je tento „deficit“ korigovaný kompetenčným kategorizovaním obcí, vo Francúzsku je to sila medziobecnej spolupráce, ktorá umožňuje ponechanie tak roztrieštenej sídelnej štruktúry.

Za optimálny príklad municipálnej reformy je vybraný model z dokumentu „Analýza 2 Autor v tejto časti popisuje napríklad popretie prírodných bariér na východe Slovenska.

Poukazuje na to, že z oboch strán hrebeňov týchto pohorí (Volonské či Slanské vrchy) sa vykryštalizovali odlišné entity obyvateľov.

3 Ide o systém klasifikácie územno-štatistických jednotiek známy pod týmto akronymom.

Používa sa na identifikáciu týchto jednotiek v členských štátoch Európskej únie od počiatku 70.rokov 20. storočia.

Slovak Journal of Public Policy and Public Administration, vol.2, 1/2015

99

Recenzie

mikroregiónov“, ktorý počíta s vytvorením municipalít resp. mikroregiónov v počte 160.

Ide teda približne o 6%-ný podiel z celkového súčasného počtu obcí. V tomto prípade je minimálne diskutabilné hovoriť o optimálnom modeli, nakoľko ide len o jeden z viacerých municipalizačných návrhov a hranice týchto mikroregiónov sú vo viacerých prípadoch „hraničné“. Autor tento zlučovací prospekt znovu implementuje do všetkých spomínaných modelov regionálneho usporiadania. Následne súhrnne hodnotí tieto modely z hľadiska nasledujúcich atribútov: rešpektovanie doterajšieho vývoja, väzba na prírodne pomery, nodalita regiónov a mestské regióny, rešpektovanie hierarchizácie urbánnych centier krajiny a pólu rastu, vhodnosť sústavy z pohľadu NUTS klasifikácie, previazanosť regionálneho členenia a municipalizácie.

Vtipné oživenie textu prichádza v podkapitole 3. (Nostalgia za normalizačným členením na 3 veľké kraje) kde sa uvádza, že: „Nostalgiu za tromi krajmi môžu pociťovať len tí, ktorým sa cnie za normalizačným Slovenskom. Slovenskom, ktoré riadila z centra jedna strana prostredníctvom siete národných výborov. Tie vtedajší zákon definoval ako štátne orgány samosprávneho charakteru, no so samosprávou mali spoločné asi toľko, koľko majú voľby za komunizmu spoločné s tými slobodnými.“ V záverečnej kapitole sa čitateľ stretá s problematikou regionálnych rozdielov a stagnácie ich znižovania (aj) zásluhou zle nastaveného územno-správneho usporiadania.

Pri ôsmich samosprávnych krajoch je takisto sťažená aj identifikácia najmenej rozvinutých častí Slovenska, nakoľko tieto rozdiely sa stierajú v pomerne veľkých krajoch. Podrobne analyzovaná je tu miera nezamestnanosti (a to najmä dlhodobá) v rámci jednotlivých samosprávnych krajov a ich jednotlivých alternatívnych variácií.

Záverečná kapitola je podporená aj tabuľkami a mapami. Následne sa problematika prelína do oblasti smerovania eurofondov a investičných stimulov. Autor aj na tomto príklade demonštruje, že vo všeobecnosti platí rovnica - čím je väčší kraj, tým sú väčšie problémy v identifikácii rozdielov a naopak, viac žúp by teda predstavovalo presnejší obraz o (ne)funkčnosti regionálnej politiky na Slovensku.Jedným z posledných ukazovateľov z tejto časti je index regionálneho a podnikateľského prostredia, ktorý rovnako ukazuje diferencie medzi jednotlivými regiónmi na Slovensku.

V závere sa konštatuje že od samého vzniku ôsmich krajov je regionálna politika nastavená tak, že nie je schopná dostatočne riešiť problém regionálnych rozdielov.

Poukazuje sa tu na potrebu previazanosti komunálnej a regionálnej reformy. Autor navrhuje zmeniť aj spôsob obsadenia regionálnych zastupiteľstiev z priamej voľby občanmi na delegovanie zástupcov z pozície obcí. Rovnako je potrebné prehodnotiť kompetenčnú vybavenosť jednotlivých úrovní správy.

Richard BRIX

100

Slovak Journal of Public Policy and Public Administration, vol.2, 1/2015

Recenzie

SPÁČ, P. – SLOBODA, D.: MUNICIPALIZÁCIA, VOLEBNÝ SYSTÉM A MOŽNOSTI PARTICIPÁCIE V MIESTNEJ SAMOSPRÁVE NA SLOVENSKU Piešťany, Komunálne výskumné a poradenské centrum, 2014, 69 s.

Autori v predloženej publikácii nadväzujú na svoje predchádzajúce publikácie, takže skúmaná téma im nie je neznáma, či už v prípade municipalizácie a samosprávy v prípade Dušana Slobodu, tak aj v prípade Petra Spáča a jeho výskumu volebných systémov a ich možných úprav v prípade Slovenskej republiky. Podľa týchto oblastí je aj rozčlenená samotná publikácia, keď sa Dušan Sloboda zameriava na časti venované municipalizácii a participácii verejnosti v miestnej samospráve. Peter Spáč prispel kapitolami, ktoré sa dotýkajú možnosti úprav volebných systémov na území Slovenskej republiky.

V krátkej úvodnej časti sa autori zaoberajú vývojom počtu obcí na území Slovenska po roku 1950 až do súčasnosti. Slovensko je krajinou s výrazne rozdrobenou štruktúrou obcí. Autori upozorňujú na potrebu komunálnej reformy a zmenu regionálneho usporiadania, bez ktorých nie je možné ukončiť proces decentralizácie.

Po tomto vstupe do problematiky nasleduje nosná a prvá z dvoch hlavných kapitol zameraná na volebné systémy na Slovensku. V nej rozoberajú aktuálny stav z viacerých hľadísk. Prvým je vývoj účasti v jednotlivých voľbách po roku 1990, ktorá zaznamenáva klesajúci trend, s výnimkou komunálnych volieb, ktoré si v posledných rokoch držia stabilnú účasť okolo 50% voličov. Taktiež tieto voľby zaznamenali najmenší pokles účasti v porovnaní s prvými voľbami. Počet volených poslancov v samospráve sa počas vývoja po roku 1990 mení. Špeciálne úpravy sú pre voľbu poslancov v Bratislave a Košiciach, ktoré sú riešené v samostatných zákonoch. Počet poslancov v miestnych zastupiteľstvách mal klesajúci trend, v posledných rokoch sa zastavil na úrovni približne 21 tisíc poslancov na území Slovenska. Tento počet je však možné naďalej znižovať, nakoľko v 90% prípadov sú zastupiteľstvá na tejto úrovni tvorené maximálnym počtom zákonom stanovených poslancov. Tento stav je možné upraviť na úroveň 15 tisíc poslancov. Výrazným problémom pre rozsiahlejšie znižovanie počtu je však veľký počet malých obcí (s počtom obyvateľov do 1 000). Toto navrhujú autori vyriešiť komplexnou komunálnou reformou s redukciou počtu samosprávnych jednotiek na úrovni obcí.

V ďalšej časti sa autori zameriavajú na možné úpravy volebných systémov na úrovni obcí pri zachovaní súčasnej úpravy samosprávy. Pri aktuálnom systéme voľby starostov a primátorov, teda systéme firstpastthe post, či inak nazývanom systém prvého v cieli, autori vyzdvihujú jeho jednoduchosť a transparentnosť. Problémom však môže byť legitimita takto zvolených kandidátov, keďže na zvolenie stačí relatívna väčšina, teda Slovak Journal of Public Policy and Public Administration, vol.2, 1/2015

101

Recenzie

najväčší počet hlasov spomedzi všetkých kandidátov. Autori poukazujú, že vo voľbách v roku 2010 bola štvrtina všetkých starostov a primátorov zvolená so ziskom menej než 50% zúčastnených voličov. Zároveň to nepovažujú za najväčší problém, keďže len 40 starostov a primátorov z celkového počtu 2 909 získalo menej než 30%. Aj tak však nastáva otázka so snahou posilnenia tejto legitimity a ako toto posilnenie dosiahnuť.

Dvojkolový systém nie je najvhodnejším riešením, nakoľko by výrazne zvýšil náklady na zabezpečenie volieb a objavila by sa pochopiteľná otázka účasti v druhom kole.

Ako vhodnú možnosť navrhujú zavedenie alternatívneho hlasovania, v ktorom volič preferenciami označuje viacerých (prípadne všetkých) kandidátov. Následne sa zisťuje, ktorý z kandidátov získal nadpolovičnú väčšinu a pokiaľ ju nezískal žiaden kandidát, tak sa pristúpi k vyradeniu najslabšieho a preneseniu jeho preferenčných hlasov ostatným kandidátom. Takto sa postupuje až kým niektorý kandidát nezíska potrebnú väčšinu hlasov. Aj tento systém však má svoje nástrahy. Samozrejme, darí sa mu lepšie odzrkadliť preferencie voličov, problémom však môže byť spočítavanie hlasov vo väčších obciach, keďže musí prebehnúť v rámci jednomandátového obvodu. Autori nespomínajú ďalší možný problém, ktorým môže byť náročnejší volebný proces pre samotného voliča, ktorý nie je na daný systém v našich podmienkach zvyknutý. Otáznym tiež zostáva spôsob, ako by voliči určovali ďalšie preferencie, keď by mohli postupovať len na základe poradia na kandidátke po označení svojho najviac preferovaného kandidáta.

Pri volebnom systéme do zastupiteľstiev je opätovne nutné vyzdvihnúť prehľadnosť a transparentnosť systému, navyše tento systém zabezpečuje personalizáciu volieb, ktorá je veľmi potrebná na tejto úrovni. Autori však upozorňujú na fakt značne neproporcionálnych výsledkov, keď zisky mandátov v zastupiteľstvách nezodpovedajú reálnemu zisku hlasov jednotlivých strán vo voľbách. Autori si uvedomujú, že by bolo potrebné oslabiť tieto negatívne faktory volebného systému. Pri zachovaní súčasnej štruktúry obecných samospráv nenavrhujú žiadne konkrétne riešenia a možnosti úpravy daného volebného systému. K nim sa dostávajú až v rámci municipalizácie Slovenska, kedy uvádzajú aj vhodné volebné systémy, pri ich úpravách však berú ohľad na kladné stránky súčasného stavu. Pre potreby realizácie komunálnej reformy identifikujú 160 mikroregiónov. Pri voľbe starostov po tejto reforme sa autori úpravou volebného systému snažia odstrániť možnosť zvolenia kandidáta, ktorého by odmietala väčšina voličov.

Z tohto dôvodu určujú ako ideálny typ alternatívne hlasovanie. Spočítavanie hlasov, ktoré autori uviedli ako problém už pri súčasnej úprave miestnej samosprávy, by pri 160 regiónoch však ostalo stále minimálne rovnako veľkým problémom ako v súčasnosti, ak nie väčším. Taktiež ako už je spomenuté vyššie, autori nereflektujú spôsob, akým by boli odovzdávané preferencie kandidátov, ktorí voličov až tak nezaujali. Otáznym je tiež nastavenia povinného, či nepovinného alternatívneho hlasovania, keď v prípade nepovinného by sa mohol odstrániť problém s udeľovaním preferencií len na základe poradia na kandidátke. Mohlo by to však spôsobovať problém, kedy by víťazní kandidáti nemuseli získavať nadpolovičnú väčšinu hlasov a legitimita ich zvolenia by sa nemusela zvyšovať, o čo autorom ide v prvom rade. Výber volebného systému pre zastupiteľstvá 102

Slovak Journal of Public Policy and Public Administration, vol.2, 1/2015

Recenzie

municipalít ponúka viacero možností. V prvom rade sa autori snažia ujasniť možnosti zastúpenia jednotlivých (najmä malých) obcí v municipálnych zastupiteľstvách. Snaha zachovania rovnosti hlasu by však v takom prípade mohla viesť k neúmernému nárastu počtu zástupcov, čo autori uvádzajú aj na príklade. Ako možné riešenie navrhujú systém jedného prenosného hlasu, pri ňom si však autori uvedomujú značné riziká spojené s jeho zavedením. Za vhodnejšiu alternatívu považujú zavedenie pomerného systému s voľnou listinou inšpirovaný voľbami do obecnej samosprávy v Českej republike.

Takýto systém by podľa autorov vyriešil problém, ktorý spôsobuje súčasná úprava, teda vytváranie umelých a neproporcionálnych väčšín.

Následne sa autori opätovne venujú nutnosti reformy a municipalizácii s možným prepojením na župnú samosprávu, ktorá nie je vhodne nastavená. Autori si uvedomujú, že zmeny na ktorejkoľvek úrovni musia byť previazané s inou úrovňou. Ponúkajú pohľad na municipalizáciu v prostredí ôsmich, ale aj šestnástich žúp. Na túto časť nadväzuje podkapitola venujúca sa volebnému systému pre voľby do Národnej rady Slovenskej republiky so zameraním na vysvetlenie súčasného stavu, jeho vývoja a analýze silných a slabých stránok dnešnej volebnej úpravy. Táto podkapitola obsahuje aj konkrétny návrh úpravy volebného systému, teda tradičnú oblasť, ktorej sa Peter Spáč venuje. Otázkou zostáva, či zaradenie tejto časti do publikácie venujúcej sa hlavne municipalizácii bolo najvhodnejším riešením.

Celá tretia kapitola je venovaná možnostiam participácie verejnosti v miestnej samospráve a na základe prieskumu Konzervatívneho inštitútu M.R. Štefánika analyzujú aj využívanie nástrojov pre participovanie verejnosti v praxi, či už účasť na zhromaždeniach, referendách či petíciách. V tretej časti tejto kapitoly autori popisujú možné nástroje, ktoré by viedli k rozšíreniu účasti verejnosti na činnosti samosprávy.

Tak ako píšu autori v záverečnej časti: „Participácia občanov v rámci tvorby nielen miestnej politiky nie je samoúčelná a má väčší dopad vtedy, ak nie je jednorazová.“ Otáznym ostáva ako na to dokážu samosprávy reagovať a reálne zapojiť svojich občanov do rozhodovacieho procesu. Posledná kapitola s názvom „Závery a odporúčania“ prehľadne a výstižne hodnotí celý text a závery jednotlivých kapitol.

Publikácia autorov Petra Spáča a Dušana Slobodu „Municipalizácia, volebný systém a možnosti participácie v miestnej samospráve na Slovensku“ ponúka pohľad na stále aktuálny problém komunálnej reformy a municipalizácie, ktorá na Slovenskú republiku stále čaká. Slovensko ako jedna z troch krajín (Francúzsko a Česká republika) má značne rozdrobenú štruktúru obcí a miestnej samosprávy. Na tento problém pochopiteľne nadväzuje otázka úpravy volebného systému, kedy Peter Spáč ako odborník na danú problematiku ponúka viacero možností s ich kladmi aj zápormi. V neposlednom rade si autori uvedomujú, že k funkčnej samospráve je potrebná aj aktívna participácia občanov.

Celkovo je tak publikácia prínosom a odporúčam ju pre odbornú i laickú verejnosť so záujmom o danú problematiku.

Pavol JUHÁS Slovak Journal of Public Policy and Public Administration, vol.2, 1/2015

103

Slovenská revue pre verejnú politiku a verejnú správu Slovak Journal of Public Policy and Public Administration Ročník II. 1/2015 Toto číslo vyšlo v mesiaci JúN 2015

Vydáva: Fakulta sociálnych vied Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave v spolupráci so

Slovenskou spoločnosťou pre verejnú správu pri SAV Šéfredaktor PhDr. Peter Horváth, PhD. Redakčná rada prof. Ing. Václav Vybíhal, CSc. prof. UJK Dr hab. Wojciech Saletra doc. RNDr. Jíří Ježek, PhD. doc. Saulius Pivoras, PhD. doc. Mgr. Ing. Ladislav Mura, PhD. PhDr. Peter Horváth, PhD. Radosław Kubicki, PhD. VýkonnÍ redaktori PhDr. Ján Machyniak PhDr. Marek Hrušovský Grafická úprava PhDr. Michal Imrovič časopis vychádza 2x ročne Evidenčné čislo: 4926/14 Adresa redakcie: Fakulta sociálnych vied, Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave, Bučianska 4/A, 917 01 Trnava IČO: 360 789 13 Cena výtlačku 5,- Eur ISSN 1339-5637, ISSN 1339-7826 (online) Tlač: Michal Vaško - Vydavateľstvo, Prešov Náklad: 100ks

Obsah Články CÍBIK, Lukáš: Decentralizácia moci ako neuniformný proces

ĎUREJE, Michal: Sociálne zmeny v kontexte desekularizácie spoločnosti JEŽEK, Jiří: Specifika městského marketingu a problémy s jeho politickým prosazením ČÁKY, Milan - KARABOVÁ, Denisa : Politika euroskepticizmu Veľkej Británie a jej predpokladané dôsledky pre britskú spoločnosť

KUBICKI, Radosław: European Manifesto of the Civic Platform in the 2014 European Parliamentary Election MELUŠ, Matúš: Devolúcia – exkluzívny model verejnej správy vo Veľkej Británii

5 18 29 46 63 82

Recenzie

BRIX, Richard: Sloboda, D.: Slovensko. Kraje alebo župy?

JUHÁS, Pavol: Spáč, P. – Sloboda, D.: Municipalizácia, volebný systém a možnosti participácie v miestnej samospráve na Slovensku

Fakulta sociálnych vied Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave EV 4926/14 9771339563009 06

97 101