„na vlastnom tele dopĺňať to, čo chýba Kristovmu utrpeniu pre jeho telo, ktorým je Cirkev.“/Kol 1,24/ Verí ten, kto vyznáva lásku Boha aj napriek nejasnosti v láske; verí ten, kto dúfa napriek každej beznádeji; verí ten, kto akceptuje ukrižovať vlastné očakávania na Kristov kríž, a nie Krista na kríž vlastných očakávaní. K viere sa možno priblížiť s bázňou a chvením, odložiac aj svoju obuv ako Mojžiš /Ex 3,5/, ochotný spoznať Boha, ktorý nehovorí vo vetre, v ohni, alebo zemetrasení, ale v lahodnom vánku ako 50 Lúče 1+2/2008
k Eliášovi na svätom vrchu, ako to bolo, je a bude pre všetkých svätých a prorokov. /1Kr 19, 11-13/
T
akže veriť znamená stratiť všetko? Nemať viac istotu, nemať potomstvo ani vlasť? Znamená to vzdať sa každého znamenia a každej túžby po zázraku? Až tak žiarlivý je Boh voči veriacim v neho? Tak ničiaci je jeho oheň? Tak tmavá jeho noc? Také veľké je jeho ticho?
P
ovedať áno na tieto otázky by znamenalo upadnúť do podobného omylu, ako hľadať zna-
menia za každú cenu. Znamenalo by to zabudnúť na nežnosť a milosrdenstvo Boha. Je predsa vždy nejaký vrch Tábor, aby osvetlil našu cestu: najväčšie znamenie nám už bolo dané: Zmŕtvychvstalý Kristus, ktorý žije v znakoch svojej milosti a lásky zverených Jeho Cirkvi. V nich je darovaná posila putujúcim, aby ich udržala na ceste, útecha tým, ktorí sú v neistote, a jasná cesta pre tých, ktorí zblúdili. Tieto dary sú tu preto, aby nás posilňovali a živili. Nie aby nás zbavovali zápasov, ale aby nám v nich