[Časopis pre spoločenstvá Združenia mariánskej mládeže] [ 4/2011 ; Príspevok: 1,5€ ]
Združenie mariánskej mládeže
Mariánske druziny ˇ
oslavuje 150 rokov
04 06 09 12 16 20 23 26 28 30 32 34 36 38
Bohatá duchom [ľudia ako my] Konflikty a osobný rast [spiritualita] Jubilanti [aktuálne] Juraj Zlocha [svedectvo] Amen! [verím v Boha] Mojím povolaním je láska... [misie] Vianočný poklad [animátorská duša] ZMM vo svete (III.) [jmv] Patrím do ZMM [rodina] Stretko [stretko] Robiť ťažké veci [knihy] Cukor a soľ - Farby lásky [hudba] Zjavenie vo Fatime [film] Salsa [tanec]
Združenie mariánskej mládeže ďakuje za pomoc a podporu počas celého roku 2011 všetkým dobrodincom, sympatizantom a sponzorom. Prajeme každému z vás pokojné vianočné sviatky a v novom roku 2012 vám vyprosujeme veľa Božích milostí. Časopis pre spoločenstvá Združenia mariánskej mládeže • Vydáva Združenie mariánskej mládeže, Oravská 10, 949 01 Nitra • Internet: www.zmm.sk • Kontakt: Mgr. Monika Zbínová • Telefón: 0911 220 313 • E-mail: luce@zmm.sk • Šéfredaktor: Mgr. Monika Zbínová • Redakčná rada: Bc. Peter Katrík, Mgr. Mária Mazúrová, Ján Jakubovič, s. Petra Jedličková, P. Mgr. Tomáš Brezáni, CM, Mária Berkešová, Ing. Štefan Strieška, Katarína Mazúrová, DiS., Ing. Daniel Hrenák, Zuzana Urbanová, Jana Stanovčáková, Veronika Filová, Mgr. Lucia Kušniráková, Bc. Hana Gvozdjáková • ISSN 1336 - 7013 • Registračné číslo: EV 3610/09 • Vytlačila Tlačiareň Kubík, Námestovo • Vyšlo s podporou MŠ SR • IMPRIMATUR: provinciálny predstavený Slovenskej provincie Misijnej spoločnosti, Bratislava 21. septembra 2007 Č.: 99/2007 • Korektúra: P. Mgr. Tomáš Brezáni, CM • Redakcia si vyhradzuje právo na úpravu zaslaných textov. 2 |
úvodník
Štefan Strieška, predseda ZMM
Milí čitatelia časopisu Lúče, Združenie mariánskej mládeže, vydávajúce časopis, ktorý držíte práve v rukách, v týchto dňoch oslavuje jedno veľmi pekné a okrúhle jubileum – na Slovensku začalo pôsobiť pred 150 rokmi. Prvé spoločenstvo vzniklo v Nitre krátko po tom, čo sem v roku 1861 prišli sestry vincentky. Začali sa venovať dievčatám v miestnej škole, aby tak napĺňali túžbu Panny Márie zo zjavenia sestre Kataríne na Rue du Bac. Postupne sa spoločenstvá rozšírili aj do ďalších miest po celom Slovensku. Najskôr pod názvom Družiny detí Nepoškvrnenej Panny Márie a o niekoľko desaťročí už ako známe Mariánske družiny. No s nástupom totalitného režimu a zákazom akejkoľvek náboženskej činnosti v štyridsiatych rokoch aktívne pôsobenie mariánskych družín ustalo. Ich činnosť bola znovu obnovená po páde totality v deväťdesiatych rokoch minulého storočia, kedy sa už začal používať aj súčasný názov Združenie mariánskej mládeže. A pod týmto názvom pôsobí od roku 2001 aj ako občianske združenie. Jubileá sú akoby predurčené na rekapituláciu a zhrnutie toho, čo všetko sa za uplynulý čas podarilo dosiahnuť. Ja túto príležitosť teraz využijem len čiastočne a spomeniem iba jednu vec. Počas tých 150 rokov sa toho udialo naozaj veľa a spoločnosť sa veľmi menila. Rovnako sa menilo aj Združenie mariánskej mládeže a primerane reagovalo na dobu, v ktorej aktuálne pôsobilo. Vždy ale ponúkalo chlapcom a dievčatám miesto, kde sa mohli spolu stretnúť a užitočne využiť čas pre dobro svoje a svojich blížnych. Áno, je tomu už 150 rokov, čo pod ochranou Panny Márie deti a mládež na Slovensku nachádzajú v ZMM spoločenstvo priateľov. Prajem nám všetkým, aby bola príležitosť oslavovať ešte veľa takýchto jubileí. A vám prajem príjemné čítanie tentokrát možno trochu slávnostnejšie ladených Lúčov. PREDPLATNÉ ČASOPISU LÚČE NA ROK 2012 Chceš čítať časopis Lúče aj v roku 2012? Predplať si ho ešte dnes! • e-mailom na luce@zmm.sk • vyplnením formulára na stránke www.zmm.sk • cez svojho vedúceho spolu so zápisom do členskej základne • SMS-kou na číslo 0911 220 313 Zaplatiť predplatné môžeš: • poštovou poukážkou na adresu centra: Združenie mariánskej mládeže, Oravská 10, 949 01 Nitra • poštovou poukážkou alebo prevodom na účet ZMM: 2629772285/1100 (Tatra Banka) • cez svojho vedúceho spolu so zaplatením členského poplatku
Predplatné na celý rok je 6 € (4x1,5 €/číslo). Ak si Lúče objednáš spolu s členským, zaplatíš predplatné iba 5 €. Treba to však pozorne vyznačiť v členskej základni. Bližšie informácie u tvojho vedúceho.
ľudia ako my Drahí mladí, po veľkom svätcovi naších dní, Jánovi Pavlovi II., o ktorom som písal v minulom čísle, by som vám chcel priblížit trochu iný príklad zbožného života. 13. decembra katolícka cirkev v Českej republike oslávila 800. výročie narodenia sv. Anežky Přemyslovnej.
Bohatá duchom [Ján Jakubovič]
Prečo chcem písať práve o nej? Je pravdou, že sa momentálne nachádzam v Českej republike, ale to nie je ten hlavný dôvod. Mnohokrát hľadáme veľké príklady svätosti niekde ďaleko, v Taliansku, Francúzsku, či u vzdialených misionárov v Afrike alebo Ázii, a pritom mnohokrát veľké osobnosti svätého života môžeme nájsť aj okolo seba. Sv. Anežka sa narodila v 13. storočí ako dcéra kráľa Přemysla Otakara I. Teda narodila sa do bohatej rodiny a už ako dieťa vo vtedajšej dobe bola vedená skôr k tomu, aby sa podriadila politickým ako osobným záujmom. Otec rozhodol, že sa vydá za princa Henricha, ktorý sa stane nemeckým cisárom. Preto odchádza do Rakúska na kráľovský dvor, aby sa učila dvorným spôsobom. Avšak stalo sa to, s čím nikto nepočítal, intrigami sa podarilo presvedčiť nemeckého cisára Fridricha II., aby svojho syna oženil s babenberskou princeznou a nie s Anežkou Přemyslovnou. Takto pokorená sa vrátila na otcovský hrad. Ponuku k sobášu dostala ešte viackrát. Nevydala sa však. Už za života svojho otca vyjadrovala túžbu odísť do kláštora, kvôli otcovmu nesúhlasu to však nebolo možné. Po smrti Otakara I. r. 1230 nastupuje na český trón Anežkin brat Václav I. Vďaka Anežkinej podpore sa v Prahe vybuduje kostol sv. Františka a kláštor pre františkánov, ako aj pre sestry klarisky. 4 |
Po príchode klarisek do vybudovaného kláštora aj ona vyjadruje svoju túžbu vstúpiť do rádu. Jej odchod z hradu do kláštora sa konal slávnostnou procesiou, na čele ktorej išli kniežatá, kráľ, kráľovná matka a ako nevesta v krásnych šatách išla Anežka. Bolo to posledné pokušenie nezanechať svoje postavenie a bohatstvo. Po príchode do kláštora však Anežka odložila svoje nádherne šaty a dala prednosť skromnému rehoľnému rúchu. Tomuto rúchu zodpovedá aj jej život, nie je žiadna princezná, ale koná si svoje povinnosti ako každá iná rehoľnica. Starala sa o chorých v nemocnici, ktorú dala predtým postaviť. Viedla osobnú korešpondenciu so sv. Klárou z Asissi. Potom ako zistila, že ich kláštorný život nie je v súlade s predstavou sv. Kláry (ktorá chcela úplnu chudobu pre svoje sestry), vzdala sa všetkých majetkov, ktoré mali zabezpečiť ich životné podmienky. Anežka zašla až tak ďaleko, že založila rád na opateru chorých v nemocnici, aby ona kvôli starostlivosti o chorých nemusela vlastniť majetky. Napriek tomu, že žila v kláštore, zaujímala sa o dianie vo svojej rodine, ako aj vo svojej vlasti. Keď jej brat Václav I. tiahol do boja proti Turkom, vojaci sa povzbudzovali týmito slovami: „Nebojme sa, veď Anežka sa za nás modlí.“ Iná situácia nastala o niekoľko rokov neskôr. Mladší syn jej brata Václava I. sa dal korunovať napriek otcovmu nesúhlasu za kráľa. A ako sa riešia takéto konflikty v kráľovských rodinách? Samozrejme, vojnou. Keď kráľ Václav znovu dobyl Prahu a chýbal už iba kráľovský hrad, ktorý bol okupovaný jeho synom, dal sa v katedrále znova korunovať za českého kráľa, aby bolo každému jasné, kto je skutočným pánom v Čechách. Počas slávnostnej hostiny sa pred ním ukázal jeho syn a prosil o odpustenie, ako aj o život svoj a svojich druhov. Kráľ nemal v úmysle odpustiť svojmu synovi, ale keď uvidel, že za ním stojí jeho sestra Anežka, riekol: „Odpúšťam ti.“ Jej príklad nasledovala jedna jej neter, volala sa Kunhuta. Keď Anežka zomierala, dala si zavolať svoju neter a povedala jej veľmi nádherné slová: „Pamätaj si, Kunhuta Přemyslovna, že hodnota života sa nemeria majetkom, ktorý sa hromadí, ale dobrom, ktoré si vykonala. Na Božích váhach sa neváži zlato, ale slzy a úsmev ľudí. Ak bude viac sĺz, ktoré osušíš, ako tých, ktoré spôsobíš, a ak bude viac tých, ktorých rozosmeješ ako tých, ktorým zmizne z tváre úsmev tvojím pričinením, budeš žiť dobre. A kráľovi povedz, že otvorená dlaň je silnejšia ako zavretá päsť.“ Anežka prežila v kláštore skoro päťdesiat rokov. Zomrela v roku 1283. Drahí mladí, čím viac prispievam do tejto rubriky o svätých, tým viac sa mi zdá, akoby tie životy boli podobné! Nemáte podobný pocit aj vy? A čím sú podobné? Odpoveď však už nechám na vás... | 5
spiritualita Ak chceme, aby konflikt prispel k nášmu osobnému rastu, je nevyhnutné, aby sme o jeho predmete hovorili s tým, koho sa týka. Je to fakt, o ktorom Ježiš celkom jednoznačne vedel a ktorý aj nám svojím konaním odporúčal. Avšak hovoriť o konflikte priamo s tými, ktorí sú do neho zapletení, je obyčajne tá najposlednejšia vec, ktorú si želáme.
Konflikty a osobný rast [sr. Petra Jedličková, DKL]
Je pre nás omnoho ľahšie hovoriť o predmete konfliktu s príbuznými, priateľmi, niekedy dokonca so susedmi alebo hoci aj s výčapníkom v krčme, ako s človekom, s ktorým prežívame napätie, t. j. napríklad s rodičom, spolubývajúcim na izbe, spolučlenom nejakého spoločenstva a pod. Takéto vyhýbanie sa hovoreniu o konflikte a o jeho predmete obyčajne spôsobí, že konflikt sa nielen predĺži, ale aj skomplikuje. Je teda nutné postaviť sa konfliktu tvárou v tvár, zoči-voči. Keď sa konfliktu pozrieme do očí, dôsledkom nemôže byť nič iné, iba osobný rast. Ak tak neurobíme, k osobnému rastu nedôjde. Dôvod spočíva v tom, že spätná väzba od iných nám často slúži ako prameň zjavenia, ako moment milosti. Aby však k tomu prišlo, je nevyhnutné, aby sme to, čo nám iný hovorí, počúvali, aby sme o tom premýšľali a aby sme v tom hľadali pravdu, akokoľvek bolestnú. My však často každú spätnú väzbu, ktorá nám spôsobuje bolesť, odbavíme bez toho, aby sme o nej premýšľali. Automaticky ju považujeme za nepravdivú bez toho, aby sme sa pri nej aspoň na chvíľku zastavili. 6 |
Konfrontovať konflikt
Konfrontovať konflikt znamená pozrieť sa konfliktu rovno do tváre. Znamená to vlastniť ho. Skúmať ho. Urobiť na základe neho rozhodnutie. Vlastniť konflikt znamená pripustiť, že existuje; že sa ho nesnažíme popierať alebo sa tváriť, že odíde, ak ho budeme dostatočne dlho ignorovať. Vlastniť konflikt znamená tiež to, že zaň prevezmeme aspoň časť zodpovednosti; že ho neodbavíme jednoducho tým, že celý a všetko v ňom je vina iba toho druhého. Čo si sami sebe potrebujeme povedať vo chvíli, keď sme v konflikte, je niečo ako: „Mám konflikt s manželkou. Možno to, čo prispelo k tomu, že ku konfliktu prišlo, a čo bráni tomu, aby sa tento konflikt medzi nami vyriešil, je vo mne.“ Ďalším krokom by malo byť to, že začneme celú situáciu skúmať – premýšľať o nej. Na to, aby sme to mohli urobiť, je však nevyhnutné, aby sme si položili niekoľko priamych a otvorených otázok, a to aj takých, ktoré nie sú pre nás príjemné: • Čo je vonkajšou príčinou konfliktu? Alebo nie je snáď v mojom správaní niečo, čo je navonok už na prvý pohľad veľmi vyrušujúce, čo môže prispievať ku vzniku konfliktu? • Ako sa správam? Ako sa správa iná osoba? • Je v mojom správaní nejaký rozmer, ktorý by mohol robiť konflikt ešte horším? Alebo niečo, čo by bránilo konfliktu, aby sa vyriešil? Nerobím niečo, čo by mohlo byť pre inú osobu ťažké prijať či zvládnuť? • Čo by mohlo byť podpovrchovou, neviditeľnou príčinou konfliktu? Nehrá v celom tomto procese dôležitú – dokonca kľúčovú – rolu nejaká moja osobná nevyrieknutá potreba, ktorá leží pod povrchom, o ktorej vedome neviem? (Nebuď prekvapený: skutočnosť, že si v konflikte, svedčí o tom, že máš nejaké potreby, ktorých naplnenie alebo uspokojovanie ti je buď obmedzované, blokované alebo ohrozované.) Čo myslíš, že by mohla potrebovať druhá osoba, tá, s ktorou si v konflikte? • Ako vážny je náš konflikt? Sme v konflikte „na život a na smrť“? Veľmi vážnom? Priemerne vážnom? Nestojacom za reč? • Je moje správanie adekvátne vážnosti konfliktu? Ak sa napríklad nerozprávam so súrodencom len preto, že si požičal moje pero bez toho, že by ma oň bol požiadal, moja reakcia nezodpovedá vážnosti skutku; moja reakcia je prehnaná. • Ako dlho už konflikt trvá? • Čo všetko som (sme) už urobil(i) preto, aby sa konflikt vyriešil? • Aký cieľ náš konflikt sleduje? (Znova, nebuď prekvapený: je veľa ľudí, ktorí zotrvávaním v konflikte [sekundárne] naozaj dostávajú veci, ktoré potrebujú, ktoré ich osobne uspokojujú [hoci pre ich vzťah s iným človekom je to vražedné]. Napr. pozornosť iných, súcit iných, vyhnutie sa zrelej zodpovednosti, naplnenie ich „potreby“ byť potrestaní, byť obeťami a pod.) • Čo iné je konfliktom ovplyvnené? Čo tento konflikt spôsobuje iným, ktorí s nami žijú v tom istom prostredí (deťom, rodičom...)? Je to voči nim férové? • Akú mám ja zodpovednosť, čo som ja konkrétne povinný urobiť, aby sa tento konflikt vyriešil? Potom, keď je už problém úplne a vyčerpávajúco preskúmaný, to, čo má nasledovať ďalej ako druhý krok, je urobenie rozhodnutia. Toto je však krok, ktorý v celom tom proce| 7
se konfrontácie konfliktu má najväčšiu pravdepodobnosť, že ho zanedbáme alebo že k nemu nedôjde. Je bežné, že konflikt sa jednoducho toleruje a že sa nikdy neurobí rozhodnutie niečo s ním robiť. Proces urobenia rozhodnutia zahŕňa niektoré z nasledujúcich otázok: • Je konflikt riešiteľný a je možné dospieť k zmiereniu medzi nami? Je realistické vložiť všetku svoju námahu a energiu do riešenia konfliktu? • Čo všetko bude nevyhnutné urobiť, aby sa konflikt skončil? Aký by mal byť v tom môj podiel? V čom konkrétne? Aký by mal byť podiel druhej strany? • Ako silne chceme konflikt riešiť? Konkrétne ja? Druhá osoba? • Čo som ochotný (sme ochotní) urobiť pre to, aby sme sa zmierili? • Čo nie som ochotný (nie sme ochotní) urobiť? • Ak si myslím, že konflikt je zmieriteľný a vyriešiteľný, čo urobím konkrétne ja? Dokedy presne? Žiaľ, existujú konflikty, ktoré sú neriešiteľné a nevyriešiteľné. Na druhej strane existujú zasa také konflikty, ktoré sú síce riešiteľné, avšak nie bez pomoci tretej osoby, niekedy dokonca špeciálneho odborníka. Je teda nevyhnutné, aby sme rozlišovali medzi konfliktmi, ktoré sú: • riešiteľné tým, že sa o nich hovorí s tým, ktorý je do nich priamo zainteresovaný alebo má na nich podiel, • riešiteľné, avšak iba s pomocou zvonka, • neriešiteľné. Ak si toto neuvedomíme, zbytočne strácame veľké množstvo energie iba tým, že sa snažíme opraviť to, čo je neopraviteľné. Takéto snahy nevedú k ničomu inému, iba k frustrácii a veľmi často iba k prehĺbeniu konfliktu. Konflikty, ktoré majú najväčšie šance byť vyriešené, sú tie, ktoré boli vyvolané osobnými rozdielmi medzi zdravo vyvinutými ľuďmi. Takíto ľudia sú totiž schopní čestne, otvorene a úprimne (1) vyjadriť svoje vnútorné pocity, (2) počúvať iného bez prerušovania a skákania do reči, a (3) neprekrúcať skutočnosť. Toto všetko sú podstatné charakteristiky efektívneho riešenia konfliktov. Keď sú ľudia dostatočne otvorení a ochotní hovoriť o podstate vecí (a hlavne o sebe samých), keď majú trpezlivosť a keď voči sebe uplatňujú vzájomný rešpekt, vtedy aj tie najvážnejšie konflikty vyvolané rozličnými hodnotami, odlišnosťami v chápaní vecí, odlišnosťami v tom, čomu dávam prednosť, a odlišnosťami v charaktere a osobnej povahe ľudí majú šance, aby boli vyriešené. Konfrontovať konfliktnú situáciu znamená podeliť sa s druhým o svoje pocity, ktoré máme v celom tom napätí spôsobenom konfliktom, ktoré priamo zažívam. Je však dôležité, aby sme to robili podporným spôsobom, t. j. že inému dám najavo, že jeho pocity tiež rešpektujem. Povedané jednoduchým spôsobom: konfrontovať alebo riešiť konflikt znamená, že sme ochotní hovoriť o bodoch napätia v našom živote (body, ktoré spôsobujú či vyvolávajú napätie). Hovorenie môže objasniť problém, uvoľniť napätie a zabrániť, aby sa nepohodlné pocity nahromadili. 8 |
aktuálne
Celý rok 2011, ale hlavne teraz na jeho konci, oslavujeme v našom združení krásne jubileum – ZMM prišlo na Slovensko pred 150 rokmi. Keď si predstavíme, ako je to dávno a čo všetko sa za ten čas na Slovensku udialo, znie to až neuveriteľne. Naše združenie je stále tu a teraz je na nás, či to využijeme pre seba a ako ho zanecháme ďalšej generácii.
Jubilanti [Štefan Strieška]
Ako som už začal v úvode, ZMM prišlo na Slovensko pred 150 rokmi. Možno by bolo ale presnejšie povedať, že neprišlo, ale že ho priniesli. Konkrétne, priniesli ho so sebou sestričky vincentky, ktoré prišli na Slovensko v tom istom roku. A nielen začiatok, ale aj rozšírenie nášho združenia po Slovensku bolo úzko spojené s dcérami kresťanskej lásky. Starostlivosť o ZMM dostali od Panny Márie ako úlohu, ktorú si svedomito a s láskou plnili a plnia si ju tak dodnes. Doba sa však zmenila a združenie sa nám rozrástlo. Už dávno nie sme iba v tých mestách a dedinkách, kde pôsobia sestričky a, bohužiaľ, sestričiek je oveľa menej ako v minulosti. To stavia naše združenie pred dôležitú úlohu: musíme sa postaviť na vlastné nohy. Nie preto, aby sme už naše vincentky nepotrebovali, ale preto, aby sme im my sami v starostlivosti o ZMM pomáhali, ako najlepšie vieme. Prvým krokom k tomu bola registrácia Združenia mariánskej mládeže ako občianskeho združenia. V týchto dňoch je to presne 10 rokov, je to teda tiež také malé jubileum a | 9
dôvod na radosť. Pribudli nám síce kvôli tomu nejaké povinnosti, ale nie je to nič, čo by sme nemohli zvládnuť. S občianskym združením tiež súvisí vytvorenie istej organizačnej štruktúry. Určite to poznáte: základný kolektív, miestne spoločenstvo, oblastné spoločenstvo, predsedníctvo a pod. Nebolo to vymyslené preto, aby mal každý nejakú funkciu, ale preto, aby nemusel každý robiť všetko a bol na všetko sám. Štruktúry a funkcie tu máme preto, aby sme si navzájom pomáhali, mohli sa od seba učiť a obohacovať sa. To všetko koordinuje sekretariát v Nitre, tiež známy aj ako „centrum“ na čele so sestričkou koordinátorkou. Spočiatku tu pracovali ZMM-áci iba dobrovoľnícky, no od určitého času sa ich prácu snažíme podľa možností aj finančne odmeniť. Stále je však pomoc dobrovoľníkov v centre vítaná. Keď som už pri tejto téme, dovolím si trochu odbočiť. Isté zmeny nás čakajú od nového roka aj v sekretariáte, ale o tom sa isto dočítate na našej internetovej stránke www.zmm. sk. Okrem toho sa v ZMM aj pomaličky zvolebnieva. Mne ako predsedovi a aj celému predsedníctvu onedlho končí naše trojročné funkčné obdobie a budete si opäť spomedzi seba voliť toho, kto vás bude v predsedníctve zastupovať. Aj na tomto mieste by som chcel členom predsedníctva poďakovať za ich obetavú prácu a tvorivý prístup a vám všetkým za modlitby, podporu a pomoc. Počas týchto troch rokov som veľakrát pocítil, že Združenie vnímame ako niečo naše. Niečo, na čom nám záleží a čo sa nás osobne dotýka. Niečo, čo je pre nás ako rodina. Mám z toho naozaj obrovskú radosť. Ale vrátim sa k našej dnešnej téme. Ďalšou veľmi dôležitou výzvou v procese čiastočného osamostatňovania sa je aj snaha o finančnú nezávislosť. Združenie potrebuje peniaze, napr. na chod centra, ale hlavne na priamu podporu aktivít, ako sú animakurzy, letné tábory, vzdelávacie „víkendovky“ alebo aj vaše projekty v miestnych spoločenstvách. Pomáha sa napríklad s cestovným, ubytovaním, stravou alebo materiálmi a pomôckami, aby účastníci nemuseli všetko platiť z vlastného vrecka, lebo by si to často nemohli dovoliť. ZMM získava peniaze hlavne od štátu, sponzorov a dobrodincov. Na prvý pohľad
by sa mohlo zdať, že sme takmer finančne nezávislí, lebo veľká väčšina našich príjmov nie je od sestričiek ani od kňazov. Na druhej strane ale musíme priznať, že takmer všetky sponzorské dary zohnali buď páter Tomáš alebo sestrička Beáta, alebo niektorá iná sestrička. Čiže aj v tomto smere ešte je, ako sa hovorí, veľký priestor na zlepšenie. Uvedomujem si, že my, deti a mládež, nepôsobíme tak dôveryhodne ako oni, a preto je aj menej pravdepodobné, že sa s nami na tému sponzorstva niekto cudzí bude vôbec rozprávať. Mohli by sme však skúsiť byť v tomto smere nápaditejší a aktívnejší aspoň v našom okolí, kde nás poznajú, a poprosiť o pomoc suseda, ktorý má firmu a darí sa mu, starostu v obci alebo možno pána farára. Nikto od nás nečaká, že získame pre ZMM milióny, dôležité je ale skúsiť urobiť čosi konkrétne aj pre niekoho z iného miestneho spoločenstva, koho možno nikdy neuvidíme, ale potrebuje našu pomoc. No a na záver som si nechal aspekt nášho združenia, v ktorom by som vôbec nechcel hovoriť o nejakom osamostatňovaní sa od sestričiek, ale naopak, o potrebe užšieho vzťahu s nimi. Myslím na modlitbu a duchovný život. V tomto sa od nich budeme mať vždy čo naučiť a je dobré, že máme odkiaľ čerpať duchovné povzbudenie. Keď hovorím s našimi sestričkami, staršími aj mladšími, vždy ma ubezpečujú, že sa za nás a za naše združenie veľa modlia. Modlime sa teda aj my za ne a aj za nás a zverme sa pod ochranu Panny Márie Zázračnej medaily, aby sme spoločne odolali nástrahám dnešnej doby tak, ako sme spoločne odolávali všetkému, čomu sme za uplynulých 150 rokov museli čeliť. | 11
Juraj Zlocha [svedectvo] Chcel by som aj ja dnes napísať niekoľko slov. Neviem, čo ZMM znamená pre vás a aký význam má pre každého z vás individuálne, viem však to, čo ZMM znamená pre mňa.
Za čakateľa som bol prijatý v roku 1995 (v spoločenstve Bratislava – Mokrohájska) a za člena následne o rok nato v roku 1996. Neviem, z akých pohnútok vstupoval do ZMM každý jeden z vás, ale pre mňa moje prijatie za člena bolo obrovskou výhrou. Obrovským krokom dopredu, bližšie k našej nebeskej Mamičke. Mal som v srdci veľkú túžbu mať práve s Ňou hlbší, osobný vzťah, rovnako ako je pre život každého kresťana potrebný živý vzťah s Pánom (ak jeho viera nemá padať a má byť pevná). Toto je to, po čom veľmi túžim. Vyrastal som v neveriacej rodine. V rodine bez vzťahu s Bohom a v rodine bez života viery. Uvedomil som si jednu veľmi dôležitú vec. Ak rodina žije bez živého vzťahu s Bohom, bez živého vzťahu s Jeho Matkou a bez vedenia Duchom Svätým, je to predpoklad pre to, aby v takejto rodine nefungovali ani bežné medziľudské vzťahy. Presne toto sa stalo aj v našej rodine. Vzájomná osobná komunikácia bola takmer na bode mrazu a z toho neskôr vznikali ďalšie problémy. Veľmi som sa modlil za svoju rodinu. Veľmi som túžil, aby mi Pán daroval rodinu plnú komunikácie, plnú prijatia. Rodinu, v ktorej ja sám budem môcť vnímať jej potreby a ona bude vnímať a brať do úvahy moje potreby. A tiež moju hodnotu. Hodnotu, ktorá v mojom prípade bola akosi prirodzene udupaná natoľko, až mám pocit, že v niektorých obdobiach svojho života by som potreboval vysokovýkonnú lupu, aby som svoju hodnotu dokázal vôbec nájsť. A to už nehovorím o tom, že ak som aj svoju hodnotu dokázal nájsť, bolo pre mňa nesmierne ťažké stotožniť sa s ňou. Skúste si predstaviť, že sa dlhé roky modlíte za zdanlivo úplne bežné veci, sny a túžby. Predstavte si, že sa modlíte za priateľov, ktorí by vás prijali. Modlíte sa dlhodobo za to, aby ste vy sami mohli byť pre 12 |
svoje okolie užitočnými a aby ste tak boli schopní vnímať to, čo Boh do vás vložil. Modlíte sa takto niekoľko rokov a odrazu možno začnete mať pocit, že Boh má vážne „dlhé vedenie“. Máte pocit, že On vás nepočuje a nevníma, lebo má zrejme na práci čosi dôležitejšie a kohosi podstatnejšieho, než ste vy. A toto je kríza. Ale Boh spoločne s príhovorom Panny Márie má moc nad každou krízou. Keď som sa dopočul o možnosti spoločenstva ZMM a keď som si uvedomil, že aj ja by som sa mohol stať jeho členom, odrazu ma prenikla veľká túžba urobiť tento krok. Táto túžba vo mne rezonovala aj preto, že som Pannu Máriu vnímal a dones vnímam ako svoju milujúcu Mamičku. Mamičku, ktorá má na mňa čas kedykoľvek. Takú, s ktorou si môžem len tak v tichu sadnúť a tráviť s Ňou čas. Panna Mária je pre mňa osobne Matkou v takom význame, ako som svoju pozemskú mamu nedokázal nikdy vnímať. Naša mama mne aj mojim súrodencom v živote veľmi ublížila, napriek tomu ju máme všetci stále veľmi radi. Aspoň si to myslím a sám za seba to môžem tvrdiť s istotou. Som telesne postihnutý od narodenia. Ale v roku 1994, keď som mal 14 rokov, som mal ťažký úraz. Veľmi komplikovanú zlomeninu nohy. A táto zlomenina bola tak komplikovaná, že ma na viac ako rok vyradila z bežného života. Podstúpil som chirurgickú operáciu, po ktorej sa mi však zlomená noha zle zrástla. A ja som zrazu stál pred zložitým rozhodnutím. Pred rozhodnutím, či podstúpiť ďalšiu operáciu, ktorá môže môj zdravotný stav zlepšiť a zároveň aj radikálne zhoršiť. Ak by som operáciu nepodstúpil, všetko by zostalo nezmenené a moja noha zle zrastená. Ak máte urobiť rozhodnutie, ktoré akýmkoľvek spôsobom ovplyvní váš život, zo všetkých síl sa usilujete rozhodnúť sa správne. Práve toto bola situácia, kde ja ako 14-ročný som mal 24 hodín na rozmyslenie, či podstúpiť ďalšiu riskantnú operáciu alebo nie. Moji rodičia nechali toto rozhodnutie na mňa. Toto bola zodpovednosť za mňa samého, ale aj za ľudí okolo mňa a za moje budúce vzťahy s ľuďmi. Veľmi som sa v tom čase modlil práve aj k Panne Márii, aby mi od Pána vyprosila pokoj, pokoru a rozvahu. Ak totiž potrebujete prijímať Božiu vôľu, práve pokora a rozvaha sú prvky, ktoré sú potrebné pre vaše správne rozhodovanie sa. Ležal som na nemocničnej posteli a uvažoval som nad tým, či a do akej miery ja môžem byť užitočný ľuďom, ktorí sú okolo mňa, ak nepodstúpim ďalšiu operáciu. To znamená, ak sa už možno nikdy ani trochu nepostavím na vlastné nohy. Len pre vysvetlenie, pred úrazom som mohol s oporou prejsť aspoň malý kúsok. Dnes už, žiaľ, nemôžem. Nevedel som, ako ísť ďalej. Túžil som byť potrebným pre ľudí. A chcel som, aby v tom všetkom bol prítomný Boh so svojou milosťou a Panna Mária so svojou láskou. Ako som tak premýšľal, do nemocnice za mnou prišla sestrička, ktorá mi priniesla sväté prijímanie. A zároveň mi oznámila, že sestra koordinátorka ZMM schválila moje prijatie za čakateľa. Táto správa prišla v čase, keď som sa ja zmietal vo svojich vlastných pocitoch a v neschopnosti rozhodnúť sa. (Nechať sa znovu operovať alebo nie?) Či už veríte alebo nie, od tejto chvíle mi bolo všetko jasné. Tým, že Boh mi dal možnosť urobiť ďalší krok na ceste k Nemu a Panna Mária si ma pritiahla bližšie k sebe, vedel som, ako sa mám rozhodnúť. Vedel som, že pre Pána a pre svoju nebeskú Mamičku som dôležitý presne taký, aký som. A to bolo pre mňa podstatné. Ďalšiu operáciu som nepodstúpil a odmietol. A vedel som, že ak bude Božia vôľa, aby sa budovali moje vzťahy s ľuďmi, bude sa to diať bez ohľadu na to, či sa na svoje nohy postavím alebo nie. Lekári potvrdili, že môj psychický stav sa radikálne zmenil a zlepšil. Nevedeli, prečo je to | 13
tak. Ale ja som vedel, že silu mi dodáva tento krok bližšie k mojej nebeskej Mamičke. Bol som jej v tom okamihu taký vďačný, že som ju túžil objať a dlho nepustiť. Boh mne samému zázračne potvrdil moju hodnotu skrze Pannu Máriu. Už počas rekonvalescencie po úraze som bol prijatý za čakateľa. To bol práve rok 1995. A potom si ma Panna Mária privinula na srdiečko ako člena ZMM v roku 1996. Zrazu som vedel, že mám novú rodinu. Rodinu, ktorej som mohol dôverovať a veril som, že vidí veci v živote a dôležitosť vzťahu k našej nebeskej Mamičke rovnako ako ja. Práve toto bolo pre mňa úžasné poznanie a radosť. Ak ste o čomkoľvek v živote presvedčení ako o správnej ceste, je dôležité, aby ste na tejto ceste mali ľudí, ktorí budú kráčať s vami. Tento princíp platí všeobecne. Nielen s ohľadom na ZMM. A tak som fungoval v spoločenstve a prinášalo mi to radosť. Do chvíle, kým v tomto spoločenstve živý vzťah s Pannou Máriou neustupoval do úzadia a nezačali ho nahrádzať iné ľudské priority. Žiadnemu stromu nikdy nemôžete počas jeho života vymeniť koreň. Ak má byť strom pevne zakorenený, potrebuje, aby jeho koreň bol pevný a nemenný. Aj ZMM potrebuje ako koreň živý vzťah s Pannou Máriou. Ak je tento vzťah živý, je vždy automaticky doprevádzaný Božou milosťou. Pretože Panna Mária má možnosť, výsadu a moc byť priamym prostredníkom Božej milosti pre človeka. ZMM spoločenstvo, v ktorom som fungoval už od začiatku, postupne strácalo svoju pevnosť. Akoby ľudia postupne strácali vieru v pravdivosť toho, pre čo sa rozhodli. A práve v čase, keď sa toto ZMM spoločenstvo začalo rozpadávať, bol som poverený jeho vedením. A v modlitbe a v spolupráci s Pánom som sa usiloval viesť toto spoločenstvo v pravde a v pokore vpred. Neskôr som však musel trvalo odísť z miesta, kde spoločenstvo fungovalo, a tak som ho prestal viesť. Neskôr sa mi do uší dostali správy, že toto spoločenstvo skutočne stráca svoju štruktúru a zaniká. Bolo mi z toho veľmi smutno. Pretože som mal pocit, že my ľudia sme často málo pevní v tom, k čomu sa v živote rozhodneme. Potom som dlhodobo fungoval bez ZMM spoločenstva a dlhodobo som cítil vnútorný smäd po tomto spoločenstve. Nevedel som, čo si mám s týmto svojím pocitom počať a veľmi som sa modlil, aby mi Pán ukázal cestu. Zo strachom a z úzkosťou som prišiel ako úplne cudzí článok do iného ZMM spoločenstva. Do spoločenstva, s ktorým som spoločne dávno predtým absolvoval len jedny duchovné cvičenia. Dúfal som, že v tomto spoločenstve nájdem prijatie. A vedel som, že to nejaký čas potrvá. A tak som sa vytrvalo usiloval byť jeho súčasťou. No nedarilo sa to. Cítil som, že nie som prijímaný. Cítil som jednoducho, že som len ticho akceptovaný. Ale veril som a modlil som sa za to, aby toto bol len môj pocit a aby skutočnosť bola úplne iná. Ale skutočnosť iná nebola. Po nejakom čase som sa vzdal a neskôr som sa rovnako dopočul, že aj toto ZMM spoločenstvo sa rozpadlo a zaniklo. Opäť si myslím, že to bola otázka nepevného vzťahu a krehkého spojenia s koreňmi, potrebnými pre jeho život. Už druhé spoločenstvo, ktoré sa mi rozpadlo pred očami. Začal som uvažovať nad tým, či ZMM ako také, ktoré považujem za svoju skutočnú rodinu, je dostatočne pevné, keď jeho spoločenstvá sa mi pred očami rozpadávajú. Mal som naozaj pocit, že strácam svoju rodinu, jej hodnoty a ľudí, ktorým som veril. Možno máte aj vy sami skúsenosť, že ak stratíte niekoho, komu veríte, alebo sa vám začne rúcať to, čomu veríte, veľmi to bolí. Neskôr som si už myslel, že v rámci ZMM sa už o nič nebudem a nechcem nikdy pokúšať . Ale ak je do vášho srdca raz zasadené akékoľvek dobré semienko, túži rásť. A každé takéto semienko si prirodzene pýta to, čo potrebuje pre svoj život. ZMM sa mojím zasvätením sa stalo súčas14 |
ťou môjho života. A semienko tohto zasvätenia rástlo v mojom vnútri. Tak veľmi som túžil po spoločenstve ZMM, až som sa na nejaký čas uchýlil k ZMM Trnava. Dochádzať však pravidelne do Trnavy a viesť aktívny život v tomto spoločenstve bolo pre mňa technicky aj finančne veľmi náročné. To všetko aj preto, pretože ešte vtedy som vôbec nemal k dispozícii žiadnu osobnú asistenciu a teda ani možnosť žiadneho stabilného doprovodu. A tak som aj v tomto spoločenstve prestal fungovať. Pozitívne však je, že tentokrát sa toto spoločenstvo aspoň nerozpadlo. Teda veľmi pevne v to verím. A tak som bol opäť bez ZMM. A opäť na veľmi, veľmi dlhú dobu. Neskôr som párkrát prišiel medzi vás, ale nebol som si istý, či toto je cesta, ktorou mám kráčať. Mal som strach. Strach z ľudí všeobecne, z neprijatia, a strach, že znovu zostanem sám. A tak som sa medzi vami objavil len niekoľkokrát. Možno tak raz, dvakrát do roka. Ale vždy som cítil, že ako ľudia aj ako spoločenstvo mi veľmi chýbate. No nemal som odvahu s tým niečo urobiť. A tak to všetko vždy bolo na úrovni mojich modlitieb. Modlitieb za to, aby som mohol byť raz vašou súčasťou. Aby som vo vás mohol mať svoju skutočnú rodinu, ktorá mi tak veľmi chýba. Tieto moje modlitby a prosby trvali niekoľko rokov. A naša nebeská Mamička mi do cesty priviedla ľudí, ktorí sú dnes neoddeliteľnou súčasťou môjho života. Ľudí, ktorí razantne a jednoznačne mali odvahu pomôcť mi v tom, aby sa vaše ZMM spoločenstvo stalo natrvalo aj mojím. Keď som pred týmito ľuďmi túto svoju túžbu prvýkrát vyslovil, znamenalo to pre mňa veľké oslobodenie. Pretože táto túžba ležala ako ťažký balvan na mojom srdci už niekoľko rokov. A tak sa aj dnes za týchto ľudí i za vás všetkých chcem a budem aj naďalej neustále modliť. Pretože som nesmierne vďačný Bohu a Panne Márii za vás všetkých. A vám som naozaj vďačný za to, že ste milosť od Pána, ktorá vám je daná, dokázali využiť aj na to, aby ste aj môj život urobili šťastným. Dnes môžem byť súčasťou ZMM spoločne s vami (pozn. redakcie: Juraj patrí do spoločenstva Bratislava – Ružinov). Je to pre mňa neopísateľne veľký a úžasný dar. Je to požehnanie, ku ktorému Panna Mária doviedla moje modlitby. Dve ZMM spoločenstvá sa pred mojimi očami rozpadli a zanikli. Naozaj neviem, čo ZMM znamená pre vás. Ale pre mňa ZMM znamená skutočný pozemský domov. Domov, ktorý je živený a upevňovaný vytrvalosťou Panny Márie. Vytrvalosťou, s akou sa Ona sama rozhodla slúžiť všetkým. Vyjadrila to aj slovami, ktoré dnes poznáme ako jej odpoveď na Božie volanie: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa Tvojho slova ...“ Mária tak vyjadrila absolútnu a bezvýhradnú poslušnosť Bohu. Následkom Máriinho súhlasu boli výsady, ktoré Ona sama dostala ako potvrdenie Božej vôle v jej živote. Ak má ZMM zostať živé, potrebuje byť živené láskou Panny Márie a Božou prítomnosťou. O toto sa môže a má usilovať celé spoločenstvo na čele s vedúcim. Pamätá si niekto z vás svoju sľubnú formulku, ktorú sme odriekali pri vstupe do ZMM – pri svojom zasvätení a odovzdaní sa do rúk Panny Márie? Máme dnes silu žiť tak, ako sme to deklarovali pri svojom zasvätení? Modlím sa za nás všetkých, aby sme mali silu a odvahu stáť si za tým, čomu veríme. Aby sme dokázali brať dostatočne vážne sľub, ktorý sme dali našej Matke. Modlím sa za to, aby život v rámci ZMM bol prostriedkom, cez ktorý my sami môžeme byť svetlom pre svet okolo nás. Mám vás všetkých veľmi rád! Ďakujem dnes každému jednému z vás za to, čo osobitne prinášate do môjho života a do života ľudí okolo vás! | 15
verím v Boha Vďaka tomuto amen, ktoré vyslovovali už mnohé generácie v dejinách viery pred nami, prenikla zvesť spásy a premenila naše srdcia a životy, čím z nás spravila svedkov nádeje na prichádzajúcu budúcnosť.
Amen!
[P. Tomáš Brezáni, CM] Povedať amen znamená prijať vieru, ktorá nám bola ponúknutá, zveriť sami seba Bohu, ktorý nás oslovil a stať sa jeho svedkami. Preto na záver tohto malého úvodu do viery sa chceme pokúsiť na základe Apoštolského vyznania viery „znovu vysloviť vieru“, ktorá nám bola darovaná a ktorú sme prijali v slobode a radosti srdca. Robíme to cez vyznanie viery, ktoré hovorí o Bohu prostredníctvom rozprávania o láske Otca, Syna a Ducha Svätého na základe slova zjavenia, ktoré zaznieva v živom spoločenstve tradície viery Cirkvi: Verím v Teba, Otče, Bože Ježiša Krista, Bože našich otcov, Bože náš. Ty, ktorý si tak miloval svet (Jn 3,16), že si neušetril svojho jednorodeného Syna, ale vydal si ho za nás hriešnych (Rim 9,32), si Boh – Láska (1 Jn 4,8). Ty si počiatok lásky bez počiatku a miluješ v čistej štedrosti, iba pre radosť vychádzajúcu z lásky. Ty si láska, ktorá večne začína, večný prameň, z ktorého vyviera každý dokonalý dar (Jak 1,17). Pre seba si nás stvoril, vložil si do nás túžbu po svojej láske a svoju lásku nám rozdávaš, aby si doprial pokoj nášmu nespokojnému srdcu (Rim 5,5). 16 |
Verím v Teba, Pane Ježišu Kriste, večne milovaný Syn (Mk 1,11), poslaný na svet (Rim 5,10), aby si uzmieril hriešnikov s Otcom (2 Kor 5,19). Ty si čisté prijatie lásky (Jn 17,23), miluješ v nekonečnej vďačnosti a učíš nás, že i prijímať je božské a že nechať sa milovať je takisto vznešené ako milovať. Ty si večné slovo, ktoré vyšlo z ticha v nekonečnom dialógu lásky (Jn 1,1n). Si Milovaným, ktorý všetko prijíma a všetko daruje (Jn 20,21). Dni tvojho pozemského života, celkom prežité v poslušnosti Otcovi (Heb 5,7n), ticho Nazareta, jar v Galilei, cesta do Jeruzalema, tvoje utrpenie i nový život po vzkriesení nás učia láskyplne ti ďakovať a robia z nás, ktorí ťa nasledujeme, tých, ktorí uverili v lásku (1Jn 4,16) a žijú v očakávaní tvojho príchodu (1 Kor 11,26). Verím v teba, Duch Svätý, pán a darca života, ktorý si sa vznášal nad vodami prvého stvorenia (Gn 1,2), zostúpil si na Pannu, ktorá ťa prijala (Lk 1,35) a vznášal si sa i nad vodami nového stvorenia (Mk 1,10). Ty si putom večnej lásky, jednoty a pokoja Milovaného s Milovaným vo večnom dialógu lásky. Ty si extázou a darom Božím, tým, v ktorom sa nekonečná láska otvára v slobode, aby vzbudila a roznietila lásku. Tvoja prítomnosť z nás vytvára Cirkev (Sk 1,8), ľud tvojej lásky (Sk 2,1n), jednotu, ktorá je znamením a proroctvom zjednotenia sveta. Ty z nás robíš cirkev slobody (2 Kor 3,17), otvorenú voči tomu, čo je nové a pozornú k nádhernej rôznosti, ktorú si ty sám vzbudil v láske (1 Kor 12). Ty si v nás zapaľujúci nádej (Rim 8). Spájaš večnosť a čas, cirkev oslávenú s cirkvou putujúcou a otváraš Božie srdce k prijatiu tých, ktorí sú bez Boha, a srdce nás ubohých a hriešnych otváraš daru lásky, ktorá nikdy nezapadá. V tebe nám je darovaná voda života (Jn 7,37-39), chlieb nebeský (Jn 6,63) i odpustenie hriechov (Jn 20,22n), v tebe je prisľúbená radosť budúceho veku (2 Kor 1,22). Verím v teba, jediný Bože lásky, večne milujúci a večne milovaný, večná jednota a sloboda lásky. V tebe žijem i odpočívam, darujem ti svoje srdce a prosím ťa, aby si ma skryl v sebe (Kol 3,3) a vo mne prebýval (Jn 14,23). Amen. Na stránkach nášho časopisu sme postupne prešli celé vyznanie viery. Verím, že ste si v ňom našli aspoň nejakú myšlienku na povzbudenie a váš duchovný rast. Ďakujem všetkým, ktorí to nevzdali a čítali až do konca, aj keď to niekedy nebolo celkom ľahké čítanie. Verím však, že Boh požehná našu snahu a doplní to, čo my sami nedokážeme. Ponúkam vám ešte na zamyslenie otázky, ktoré nám môžu pomôcť pod vplyvom čítania tohto „Malého úvodu do viery“ objaviť duchovné posolstvo pre život každého z nás. Tak smelo do toho, aby sme niečo z toho, čo sme sa dozvedeli, vládali aj uskutočniť. 1. Ako žijem dar lásky? Snažím sa milovať bez toho, že by som čakal lásku od druhých, bez vynucovania si vďačnosti za svoju lásku? Milujem Boha, ktorý ma tak miloval, že za mňa vydal na smrť svojho Syna? Dôverujem Bohu nadovšetko? 2. Ako žijem vďačnosť voči láske blížneho? Dokážem sa nechať milovať? Dokážem vyjadriť slovom a životom svoju vďaku? Viem byť vďačný Bohu – Láske? Nechávam sa Bohom milovať, zostávam pod jeho starostlivým stvoriteľským pohľadom, ktorý ma pozná a preniká? Prijímam jeho slovo i jeho mlčanie v slobode a pripravenosti srdca? 3. Ako žijem vzťahy lásky, do ktorých ma Boh postavil? Sú slobodné a oslobodzujúce? Sú opravdivou láskou, ktorá ma zjednocuje s druhými, ktorá je výlučná a schopná | 17
stať sa prijatím a darom? Prehlbujem svoju lásku účasťou na modlitbe a na sviatostnom živote dialógu večnej lásky Otca, Syna a Ducha Svätého? Žijem poslanie i spoluzodpovednosť cirkevného spoločenstva v uznaní a rešpektovaní chariziem jeho jednotlivých členov? 4. Je vo mne túžba vlastniť, ktorá ničí dar lásky? Je vo mne nevďačnosť, ktorá bráni radostnému prijatiu druhého? Je vo mne snaha uzavrieť sa do seba, ktorá zabíja slobodu a bráni otvorenosti srdca voči Bohu a voči blížnemu? Som príčinou rozdelenia alebo prispievam k budovaniu spoločenstva viery, nádeje a lásky? 5. Aký priestor dávam vo svojom živote poznávaniu a duchovnej skúsenosti Najsvätejšej Trojice, aby som sa od nich učil pravde, oslobodzujúcej od snahy vlastniť, od
18 |
nevďačnosti a uzavretosti, a uschopňujúcej stále znova začínať v láske, v slobode a v diele oslobodzovania sa od všetkých prekážok? 6. Som pripravený vstúpiť do verného a vytrvalého načúvania Božiemu slovu a živiť sa sviatostným prameňom odpustenia a nového života – sviatosťou pokánia a sviatosťou Eucharistie, aby som sa naučil milovať a rásť v láske a v spoločenstve Cirkvi? Z knihy Bruno Forte: Piccola introduzione alla fede
| 19
misie O tejto žene ste už určite počuli. Nie preto, že by bola mediálne známa, veď žila v dobe, kedy by sa ťažko mohla objaviť v televízii alebo na internete. Napriek svojej jednoduchosti dokázala ovplyvniť životy miliónov ľudí na celej zemi. Stala sa patrónkou misií a misionárov, hoci sa sama žiadnej misijnej cesty nezúčastnila. Reč je o veľkej misionárke a učiteľke cirkvi sv. Terezke z Lisieux a ja vám s ňou touto cestou prinášam exkluzívny rozhovor.
Mojím povolaním je láska... [Mária Berkešová]
Aké máš spomienky na detstvo a rodinu, v ktorej si vyrastala? Narodila som sa 2. januára 1873 Alencone vo Francúzsku. Mala som 8 súrodencov, z ktorých som bola najmladšia. Žiaľ, štyria moji bratia zomreli ešte ako deti. Rodina, v ktorej som vyrastala, bola veľmi zbožná, obaja rodičia nás viedli ku viere. Ako štvorročnej mi zomrela mama, preto sa otec rozhodol zveriť moju výchovu o dvanásť rokov staršej sestre Pavlíne, ktorá sa o mňa vzorne starala, až kým v roku 1882 nevstúpila do karmelitánskeho kláštora. Prejavoval sa u teba už v detstve vzťah k Bohu, modlitbe a celkovo k viere? Už ako malé dieťa som Boha veľmi milovala, hoci som mnohým veciam nerozumela, či už to bola smrť mamy alebo odchod mojej sestry do kláštora. Vždy som sa však usilovala byť vzornou kresťankou, rada som vykonávala obety a dobré skutky, ktoré som si potom značila do svojho denníčka. Nikdy nezabudnem na udalosť, pri ktorej som pocítila priamo na svojej koži silu modlitby. Dozvedela som sa, že odsúdili na smrť istého zločinca, ktorý napáchal veľa zla, no i napriek tomu sa nechcel vyspovedať a prijať Boha do svojho 20 |
života. Úpenlivo som sa teda zaňho modlila. Aká som len bola šťastná, keď mi oznámili, že sa tento zločinec tesne pred smrťou zmieril s Bohom! Ani tvoja cesta k naplneniu povolania nebola jednoduchá... To teda nie. Už ako 14-ročná som vedela, že chcem patriť jedine Bohu. Moje obe sestry — Pavlína aj Mária už vstúpili do karmelitánskeho kláštora a aj ja som chcela nasledovať ich príklad. Ale pre môj nízky vek ma odmietli prijať. Ja som sa však nevzdávala. Počas návštevy Ríma pri audiencii u pápeža Leva III. som ho priamo požiadala o povolenie vstúpiť ku karmelitánkam. Na moju veľkú radosť som o niekoľko týždňov dostala správu, že biskup moje rozhodnutie podporil a povolil mi vstup do kláštora. Aký bol život v jednom z najprísnejších rádov na svete? Život v kláštore nebol jednoduchý. Posteľ sa skladala len z troch dosák a slamníka. Mäso mohli jesť len chorí. Predpísané boli prísne pôsty a mlčanie. Dennodenné šuchotanie a vyrušovanie istej sestry, pri ktorej som sedela v kaplnke, striekanie špinavej vody do tvári pri praní, žalúdočné vredy v dôsledku chudobnej stravy či krutá zima v kláštore, v ktorom sa nikdy nekúrilo, neboli výnimkou. Všetko som sa však snažila prijať s pokorou a radosťou. Prečo si teda vstúpila do kláštora? Prišla som, aby som zachraňovala duše a najmä, aby som sa modlila za kňazov.
| 21
Si považovaná za patrónku misionárov a misijných diel. Aký je tvoj vzťah k misiám? Vždy som mala v srdci túžbu ísť na misie. Snívala som o tom, ako sa stanem misionárkou vo Vietname. Moje chatrné zdravie mi to ale neumožnilo. Pochopila som, že moje miesto je inde. Za múrmi kláštora či v kaplnke na kolenách môžem pre misionárov vyprosiť veľké milosti. Pochopila som, že mojím povolaním je láska. Chcela by som Ježiša milovať tak vrúcne, ako ho ešte nikto nemiloval. Najmenší úkon lásky totiž osoží Cirkvi viac ako všetky ostatné skutky dovedna. Čo by si teda chcela odkázať mladým tejto doby? Ak sa chcete stať svätými, nemajte iný cieľ, ako robiť Ježišovi radosť v maličkostiach! Sv. Terezka zomrela 30. septembra 1897 ako 24-ročná na dôsledky tuberkulózy. V roku 1923 ju pápež Pius XI. Vyhlásil za blahoslavenú a o dva roky neskôr za svätú. Spolu so sv. Františkom Xaverským bola vyhlásená za hlavnú patrónku misií, hoci v nich nikdy fyzicky nebola a ani nepracovala. Pápež Ján Pavol II. ju v roku 1997 vyhlásil za učiteľku Cirkvi, hoci okrem vlastného životopisu niekoľkých úvah a básní nenapísala nič teologicky dôležité. Možno sa pýtate, prečo vám predstavujem osobu, ktorú už aj tak dobre poznáte a ktorá žila dávno v úplne inej dobe a odlišnom prostredí. Nie vždy sa nám naše sny môžu splniť tak, ako sme si ich my vysnívali. Nie všetci budeme mať tú možnosť ísť na misie alebo vykonať nejaké veľké dielo hodné obdivu. Nezabudnime však na silu modlitby, na naše každodenné pracovné či školské povinnosti, ktoré si máme plniť, na každodenné obety a problémy, ktoré miesto frflania a bedákania môžeme radšej vložiť Bohu, a tak vyprosiť veľké milosti pre ľudí, ktorí to potrebujú. Prajem vám aj v tomto nadchádzajúcom čase Vianoc, aby ste sa nesnažili za každých okolností zmeniť svet, ale láskou a trpezlivosťou menili ľudí okolo seba, ktorých vám Boh posiela do cesty: spolužiakov, kolegov, priateľov... a nech vás nikdy neopúšťa misijný duch lásky a porozumenia.
22 |
animátorská duša Drahý animátor, je čas adventu. Za oknom poletujú vločky snehu a ty sa zohrievaš pri teplom čajíku. Listuješ posledné tohtoročné Lúče a túžobne očakávaš otvorenie ďalšieho tajomného šuflíka s nápisom „Niečo pre Tvoju dušu“. Tak idem na to, otváram...
Vianočný poklad [Jana Stanovčáková]
Fíha, čo je to za balíček? Akýsi darček! Je zabalený zvláštnym baliacim papierom, na ktorom sú slová, či skôr vety - akoby list mne, tebe. Previazaná zlatistá stuha dáva celému darčeku akúsi tajomnosť.
„Ak sa nenarodí Ježiš v tvojom srdci, nadarmo sa narodil pred 2000 rokmi.“ Pokúsim sa ti, drahý animátor, rozlúštiť slová, vety, ktoré som prečítala z baliaceho papiera: Na sene leží Ten, ktorý chce a vypĺňa túžby Tvojho srdca. Dnes Ti chcem povedať: „Zober ma k sebe, do svojho auta, do svojej rodiny, choroby, priateľstva, do samoty, školy, do svojich skúšok či opravných termínov, do svojich ZMM-áckych aktivít. Zober ma do svojich pekných chvíľ života. Zober ma tak, ako sa berie dieťa a pritúľ si ma ako najdrahší poklad. | 23
Pritúľ ma tak silno, ako sa privinie dieťa, tak silno, až budeš počuť bitie Božieho srdca, ktoré vloží do toho istého rytmu tvoje životom unavené srdce.“ Ježiš túži po tom, aby mohol byť v Tebe. Nekonečne ťa miluje a je mu ťažko, ak ho prijímaš nehodne. Svätej sr. Faustíne povedal: „Vedz, dcéra moja, keď prichádzam vo sv. prijímaní do ľudského srdca, mám ruky plné milostí a túžim ich dať duši. Ale duše si ma vôbec nevšímajú, ponechávajú ma samého a zaoberajú sa niečím iným. Ó, ako mi je smutno, že duše nepoznali lásku. Zaobchádzajú so mnou ako s niečím mŕtvym.“ (Den.1385) Ježiš má ruky plné darov. Chce ťa obdarovať, ale nemôže. Nemôže, pretože má zatvorené dvere na tvojom srdci. Keď prijímaš Pána Ježiša, je to tá najsvätejšia chvíľa tvojho života a vtedy by mali všetky ostatné veci ustúpiť do úzadia. Aby sv. prijímanie naplno oživovalo tvoju lásku, posilňovalo ju a dávalo jej vzrast, ponúkam ti podľa kňaza Andrea Gasparina vybranú metódu, ako naplno prežívať príchod Ježiša do svojho srdca. Úvod: Najprv si pred sv. omšou ujasni, či môžeš alebo nemôžeš prijať Eucharistiu. Počas sv. omše sú dve formy prijímania, ktoré si často neuvedomujeme. Prvé je prijímanie Božieho slova, druhým prijímanie Kristovho tela a krvi. Dôležité je si to uvedomiť ešte pred sv. omšou, aby mala tvoja sv. omša, na ktorej si účastný, zmysel. Prijímanie je vnútorný pochod utvorený z mnohých krokov a dobre začať znamená vstúpiť do sily dobra, ktorá umožňuje dobre pokračovať. 24 |
1. krok: Začni sa tešiť
Celú sv. omšu čakáš na vzácnu návštevu, preto sa teš na túto chvíľu. Ak už Ježiša prijmeš, prejavom tvojej vďaky po prijímaní by mala byť hlavne radosť. Radosť z Krista je rozhodne dobrým začiatkom prijímania. Ide o prvý krok, ktorý zaiste ovplyvňuje aj ostatné kroky. Tešiť sa z prichádzajúceho Krista je prejavom lásky. Je to začínajúca láska.
2. krok: Potom ho ponúkni
Keď príde priateľ, treba mu niečo ponúknuť. Nestačí sa z neho tešiť. Čo vyberieš? Určite to, čo mu urobí radosť. Dáš mu však to najlepšie, čo máš. Ak nemáš, pokúsiš sa to zohnať, ale určite nesedíš so založenými rukami. Keď do tvojho srdca príde Kristus, mal by si sa rovnako snažiť mu niečo ponúknuť. Čo by tak mohol mať rád? Žiada od teba dve základné veci - vernosť jeho prikázaniam a vernosť jeho vôli, jeho plánom s tebou. Skús to urobiť v týchto troch oblastiach: - v oblasti lásky (správanie k rodičom, príbuzným, v škole, v práci) - v oblasti povinností (ktorú povinnosť zanedbávaš) - v oblasti vyhýbaniu sa zlému. Ponúkni mu niečo, čo ťa veľa stojí - službu chudobnému, chorému. Ponúkni mu prejav lásky k tým, ktorí sú ti nesympatickí.
3. krok: To najdôležitejšie: počúvaj
Ideálne by bolo hneď po prijímaní, ale často to nie je možné, tak skús po sv. omši v tichu kostola alebo po príchode domov. Pre Ježiša neplatí ani čas, ani priestor. Kristus nepotrebuje veľa, aby ti mohol niečo povedať, ani slová, ani fantáziu. On rozpráva aj tichom. Mal by si si dať na tom záležať. Domáhaj sa tejto komunikácie a po stretnutí s ním by si mal vedieť, čo od teba očakáva.
4. krok: Zhováraj sa
O čom sa rozprávať? Krista zaujíma všetko. S Kristom prítomným v tebe sa môžeš rozprávať o všetkých pálčivých problémoch, o tvojich bolestiach i radostiach. Kristus potrebuje ticho, aby mohol rozprávať. On potrebuje tvoju prítomnosť, tvoj smäd po pravde. A neboj sa vrúcnosti tvojej lásky ku Kristovi. Ak ochladnú tvoje city ku Kristovi, zvyčajne ochladne aj všetko ostatné.
5. krok: Nakoniec pros
Na konci všetkého je pekné prosiť. O čo? Je to otázka múdrosti: to najdôležitejšie, o čo by si mal prosiť, je jeho priateľstvo, vernosť jeho prikázaniam, pretože s tým prichádzajú všetky ostatné dary: „Hľadajte najprv Božie kráľovstvo, všetko ostatné sa vám pridá.“ Kristus vždy prichádza s plnými rukami, dáva nám plnú mieru, preto pros o to, čo potrebuješ, ale nezabudni, aby sa stala vo všetkom jeho vôľa. Prijímanie Krista má pretvoriť aj teba, drahý animátor, na svätca. Verím, že od týchto chvíľ sa zmení tvoj duchovný život a každý deň budú v tvojom srdci Vianoce, lebo On je tým najväčším pokladom tvojho srdca. Vyprosujem vám krásne a požehnané Vianoce. | 25
jmv Tentokrát sa v rámci združenia prenesieme do Južnej Ameriky. JMV sa tam nachádza skoro vo všetkých krajinách. Predstavíme si JMV Fortaleza (Brazília) a JMV Montevideo (Uruguaj) a ich aktivity.
ZMM vo svete (III.) [Katarína Mazúrová]
JMV Fortaleza (Brazília)
Skupinka JMV - UNIJOCC (Unión de Jóvenes con Cristo – Jednota mladých s Kristom) v štvrti Aldeota de Fortaleza existuje už 26 rokov. Mesto Fortaleza sa nachádza na severovýchodnom pobreží Brazílie (provincia Ceará), a tak ako každé veľké mesto v tejto rozľahlej krajine, aj Fortaleza je poznačená sociálnymi, štrukturálnymi a politickými problémami. Mládež je tu poznačená nedostatkom príležitostí a násilím. Od svojho vzniku sa JMV zo štvrti Aldeota snaží dať nádej mladým ľuďom vo svojom bezprostrednom okolí, s Božou pomocou spolupracujú s farnosťami a ostatnými združeniami, aby poskytli pomoc a podporu tým, ktorí to najviac potrebujú. Organizujú rozličné aktivity a slávnosti, na ktorých sa zúčastňujú všetci, ktorí majú záujem. Pre modernizáciu kreatívnej evanjelizácie založili minulý rok (pri príležitosti 25. výročia) skupinu „Pagode“ (pagoda), ktorá okrem tanca (samozrejme sa tancuje samba, typická na území celej krajiny) a spevu zároveň svojimi textami evanjelizuje ľudí a tým chváli a oslavuje Boha. Hudobná a tanečná skupina žne úspechy kade chodí, zanechávajúc radosť z Božieho slova v srdciach zúčastnených. Poslaním skupiny je zanechať tradičné spôsoby evanjelizácie a 26 |
používať hudbu ako spôsob, ktorým sa šíri Božie slovo. Video tejto skupiny nájdete na YouTube zadaním názvu: MISTURA DIVINA - JMV UNIJOCC Fortaleza CE Brasil. Na Facebooku nájdete túto skupinku pod názvom JMV Unijocc.
JMV Montevideo (Uruguaj)
Ďalšou skupinkou, ktorú si predstavíme, sú mladí z hlavného mesta Uruguaja – JMV Montevideo. Detailnejšie si povieme niečo o ich každoročnej aktivite, ktoré JMV mládež organizuje vrámci APU (Argentína+Paraguaj+Uruguaj) – tieto tri krajiny totiž tvoria jednu provinciu, v ktorej si navzájom pomáhajú v rámci celej Vincentskej rodiny. Touto aktivitou sú ľudové misie. Rozhodli sa rozvíjať misionársku činnosť, ktorá je súčasťou vincentskej charizmy nášho združenia. Každý rok v januári (na južnej pologuli je práve vtedy leto) naplánujú a zorganizujú misie, zamerané hlavne na aktivity s deťmi a mládežou, ale samozrejme aj pre dospelých, ktorí sa zúčastňujú pomenej. Aj keď sú skoro všetci kresťania, ľudia sa o cirkevné záležitosti veľmi nazaujímajú. Práve preto sú veľmi potrebné kvalitné katechézy. Mladí si všetko pripravia za pomoci kňazov Misijnej spoločnosti. A prečo uskutočňovať misie? Jeden člen JMV to vystihol nasledovne: „Misie sú pre mňa stretnutím s Bohom, blízkym stretnutím so živým Bohom, ktorý je prítomný vo všetkých ľuďoch, v každom dieťati či dospelom.” Misie sú požehnaným časom, v ktorom sa človek veľa naučí, podelí sa s ľuďmi o jedlo, modlitbu, ale aj zábavu. Ako výsledok misií sú oslovení a nadšení ľudia, ktorí sa rozhodli pokračovať v pravidelných katechézach, ktoré šíria nádej a Božiu lásku. Okrem ľudových misií sa mladí podieľajú a spolupracujú na aktivitách farnosti Zázračnej medaily a Sv. Augustína v Montevideu (web: www.mmilagrosa.org). Inšpirujte sa fotografiami z aktivít, ktoré si môžete pozrieť vo videu na YouTube: Resumen Actividades JMV Montevideo 2010. Na Facebooku nájdete túto skupinu pod názvom Juventud Mariana Vicentina Montevideo. | 27
rodina Mať svoju partiu rovesníkov, patriť niekam, mať spoločné vlastnosti, uznávať rovnaké hodnoty, to je niečo! Aké je to úžasné deliť sa s niekým o svojich pocitoch a zážitkoch. Mať dobrého kamaráta, kamarátku je v živote človeka veľmi dôležitý element. Ešte lepšie je, keď nejaká skupina ľudí má spoločný cieľ.
Patrím do ZMM [Lucia Kušniráková]
Z listu: „Do školy chodíme už dva mesiace, no ešte sa mi nepodarilo zapadnúť medzi nových spolužiakov. Občas si zo mňa robia žarty a všimnú si ma len vtedy, keď niečo potrebujú. Ich najväčšou zábavou je vymetanie barov a fajčenie. Možno si budete myslieť, ako sa môžem chcieť baviť s takými ľuďmi, ale čo mám robiť, keď tam nikoho nemám? Určite s nimi nechcem začať vymetať bary, len si k nim chcem nájsť nejakú cestu, lebo som tam celé prestávky úplne sama, až na veľkú prestávku, tá je super. Chodíme sa totiž s ľuďmi z našej saleziánskej partie modliť desiatok ruženca a čítame si aj rôzne povzbudivé príbehy do života. Tieto prestávky mi dávajú silu všetko zvládať. Keby neboli, bola by zo mňa úplná troska.“ (Z knihy Mám problém, 2008) V roku 1995 mi zomrel ocko na rakovinu. Bolo to veľmi ťažké nielen pre mňa, ale najmä pre moju mamu. Mala som 13 rokov. Mamka sa krátko na to stala členkou SKL, ktorou je dodnes. Ja som sa prvýkrát o ZMM, vtedy ešte o mariánskej družine, dozvedela o rok neskôr, kedy som začala chodiť na stretká so sestrou Zoe do Demjaty a Tulčíka. Zúčastňovala som sa pravidelne duchovných cvičení a rôznych iných akcií, až nakoniec som 28 |
bola prijatá za členku do ZMM. Postupne bola zo mňa animátorka, vedúca miestneho, oblastného i regionálneho spoločenstva a svoju mariánsku púť som zavŕšila členstvom v predsedníctve. Dnes som už vydatá a mám svoju rodinku, milujúceho manžela Janka a krásnu veselú dcérku Katarínku. Je pravda, že môj kontakt so ZMM či skôr s ľuďmi zo ZMM je minimálny, ale ešte predsa môžem niečo urobiť pre ZMM a pre Pannu Máriu na znak vďaky a úcty (ako je napríklad aj písanie článkov do Lúčov). S odstupom času si spomínam na mnoho krásnych chvíľ v ZMM, na úžasných mladých ľudí, na mariánske piesne, ktoré človeka chytia za srdce a nikdy odtiaľ nezmiznú. Som vďačná Pánu Bohu, že moje kroky doviedol do tohto spoločenstva. Ochranu Panny Márie cítim na každom kroku. Mariánske sviatky sú pre našu rodinu veľmi výnimočné, napríklad: na Nanebovzatie Panny Márie (15. 8.) som sa vydávala, v máji sa nám narodila dcérka, ktorej sme dali meno po svätej Kataríne Labouré, na sviatok sv. Kataríny sme s manželom kúpili auto a v máji sme kúpili byt. Možno si poviete „náhoda“, ale ja si to nemyslím. Verím, že Pán Boh ma uchránil od viacerých nebezpečenstiev života mladého človeka ako sú rôzne pochybné partie, drogy, alkohol, páchanie trestnej činnosti a iného zlého. Myslím si, že v trinástich rokoch je mladý človek ľahko ovplyvniteľný. Mohla som dopadnúť aj inak, ale nestalo sa a za to ďakujem Bohu každý deň. Pri príležitosti 150. výročia ZMM vám mladým prajem, aby ste túžili len po dobre, aby ste robili dobre každému, aby ste boli dobrí a zverili sa úplne pod ochranu Panny Márie. Ona vás nikdy neopustí. Nikdy sa nehanbite za to, kým ste, že patríte do ZMM. Ste jedineční a Boh vás má rád takých, akí ste. | 29
Boh stvoril človeka /do 8 rokov [Pomôcky] plagát dlhý cca 150 cm, široký cca 50 cm, fixky, pastelky, Sväté písmo, hudobné pomôcky [Úvod] Pieseň – „Kto stvoril žmurkajúce hviezdy“ - naučíme ju deti spievať (môžeme si pomôcť názornými pomôckami – obrázky hviezd, vlniaceho sa mora, ...). [Aktivita] Možný dialóg medzi deťmi a animátorom – „Deti, a čo to vlastne znamená „stvoriť“? „Stvoriť znamená vytvoriť z ničoho.“ „A čo bolo vytvorené z ničoho?“ „Celá naša zem, zvieratá aj ľudia.“ „A kto to všetko stvoril?“ „Boh.“ „A pre koho to stvoril?“ „Pre ľudí, aby naplnili zem a mali sa navzájom radi.“ „Deti, a kto stvoril človeka?“ „Boh!“ „Výborne, a viete, ako sa to všetko stalo?“ „Nevieme!“ „Tak si o tom spoločne prečítame.“ Animátor alebo šikovné dieťa prečíta krátku stať z Písma o stvorení človeka, prípadne môže použiť aj detskú Bibliu, kde je tento príbeh prerozprávaný spôsobom vhodným pre deti (Gn 1,24-31 alebo Gn 2,4-7). Na zem sa umiestni plagát, vyberie sa dobrovoľník, ľahne si na plagát a ostatní nakreslia obrysy tela, prsty, hlavu, atď. Deti pomenujú všetky časti tela, namaľovaného na plagáte a spoločne ho vymaľujú. Animátor zdôrazní, aké krásne a dobré je naše telo, Boh ho stvoril s veľkou láskou a sám ho vymodeloval do podoby, akú máme. Každého jedného z nás stvoril v maminom brušku a veľmi túži, aby sme si svoje telo vážili, starali sa oň. Položí otázku: Ako sa môžeme starať o naše telo? Odpoveď: osobná hygiena, umývanie zúbkov, v zime sa teplo obliekať, chodiť skoro spať, a iné. Deti, a myslíte si že sa Pánu Bohu páči, keď si škaredo nadávame? (keď hovoríme svojim kamarátom „ty krava“ a pod.) Určite je z toho veľmi smutný. [Ponaučenie] Od dnešného dňa si dáme zaväzok, že sa budeme s úctou starať o naše telo, lebo je to Boží dar, a nebudeme nadávať svojim kamarátom a spolužiakom. Pri trochu starších deťoch sa to dá aplikovať s ponaučením navyše: Boh nám vdýchol aj dušu, a aj o tú sa treba starať, ba dokonca viac, ako o telo, lebo naša duša je nesmrteľná. [Záver] Zopakovanie piesne „Kto stvoril ...“ + modlitba 3x zdravas, aby nám naša nebeská Mamička pomáhala v našich predsavzatiach. (Na nasledujúcom stretnutí si treba pripomenúť ponaučenie a čo si deti zapamatali z tohto stretnutia.
30 |
Spoznávame svätých /od 9 rokov [Pomôcky] Podľa počtu zúčastnených si animátor prispôsobí počet pomôcok. Toto stretnutie je pre skupinku 10 detí. Potrebuješ 5x čistý papier formát A3, obrázky alebo plagáty piatich svätcov, o ktorých chceš deti niečo naučiť, perá, pastelky, iné výtvarné pomôcky; napísaný kratučký životopis jednotlivých piatich svätcov, ktorý by bol pre deti zaujímavý a zrozumiteľný. [Úvod] Animátor zisťuje, či deti poznajú mená nejakých svätých ľudí? Vedia deti, čo to znamená „byť svätý“? Animátor im to primeraným spôsobom vysvetlí. Svätý človek žil život, ktorý sa páčil Pánu Bohu a bol obľúbený medzi ľuďmi. Konal veľa dobrých skutkov a vždy sa snažil konať dobré veci. Samozrejme, nie vždy sa mu to podarilo, ale nikdy sa nevzdával a bojoval až do konca. Často sa rozprával s Pánom Bohom, modlil sa a túžil ísť raz do neba. Keď takýto človek zomrel, ľudia sa modlili, aby z neba vyprosil nejakú nevysvetliteľnú vec, nejaký zázrak, a keď sa tak stalo viackrát, svätá cirkev ho verejne vyhlásila, že prebýva v nebi a môžeme sa k nemu aj my ostatní modliť, aby aj pre nás vyprosil milosti a požehnanie od Pána Boha. A takýchto ľudí, ktorí bývajú v nebi voláme, že sú svätí. [Aktivita] Deti rozdelíme do dvojíc a dáme im vyžrebovať jedného svätca, ktorého majú potom vo dvojici nakresliť na papier a napísať o ňom základné údaje z jeho života. Aktivita môže trvať približne 20 až 30 minút. Potom si deti posadajú do kruhu a predstavia nám svojich svätcov vlastnými slovami. Na doplnenie im animátor môže zadať domácu úlohu, aby našli na internete nejaké udalosti, príbehy, ktoré sa spájajú so životom svätca a na nasledujúcom stretnutí si môžu o tom prerozprávať. [Aktivita na opakovanie] Deti majú hádať, aký svätec sa na obrázku nachádza a povedať niečo z jeho života. Môže sa urobiť aj menšia súťaž, kedy sa deti rozdelia do dvoch tímov a tie hádajú roznych svätcov podľa obrázkov. Ktorý tím ma najviac bodov, vyhráva. Toto stretnutie je vhodné urobiť pred tzv. „Karnevalom svätých“ aby deti načerpali inšpiráciu pre svoje masky, a takisto sa aj naučili o jednotlivých svätcoch. [Záver] Desiatok posvätného ruženca – Ježiš, ktorý ťa, Panna, do neba vzal. (S pripomenutím, že Panna Mária je Kráľovná všetkých svätých.)
| 31
knihy
Alex a Brett Harrisovci: Robiť ťažké veci
Robiť ťažké veci [Daniel Hrenák]
„Väčšina ľudí nepredpokladá, že pochopíte, čo vám v tejto knihe povieme. A ak aj pochopíte, nepredpokladajú, že vás to bude zaujímať. A ak vás to aj bude zaujímať, nepredpokladajú, že s tým niečo urobíte. A ak aj niečo urobíte, nepredpokladajú, že to vydrží. MY ÁNO.” To sú slová z obálky knihy Robiť ťažké veci (v origináli Do hard things) dvoch 19-ročných dvojičiek - bratov Alexa a Bretta Harrisovcov. Ako o sebe v knihe a na svojom blogu tvrdia, sú to obyčajní veriaci teenageri z USA, ktorí ale neberú veci vo svojom okolí na ľahkú váhu a snažia sa robiť čo najviac prospešných vecí pre ľudí vo svojom okolí. Hlavne pre jednu veľkú, ale špecifickú skupinu - teenagerov. Kniha nie je len súborom prvoplánových viet, Brett a Alex dali na papieri svoje skúsenosti a rady, medzi ktorými sa nájdu nielen teenageri. To, že autori môžu niečo takéto prezentovať už v tak mladom veku, iba dosvedčuje to, že na tom asi vážne niečo bude. Cez svoj blog www.therebelution.com motivujú ostatných mladých k činnosti, rozprá32 |
vajú sa s nimi o ich životoch, plánoch a problémoch na diskusnom fóre, organizujú pre nich konferencie naprieč Spojenými štátmi... Vytvorili nový pojem - rebelúcia (rebelution). Vznikla spojením dvoch slov - rebelantstvo a revolúcia, a práve k tomu vyzývajú násťročných dnešných dní - byť rebelmi, ktorí vyvolajú revolúciu. Revolúciu v myslení a správaní. Odstránenie pasivity, strnulosti a konformity tých, ktorým je úplne jedno, čo sa okolo nich deje, sedia si celé dni na Facebooku, pri hrách alebo pive, starajú sa viac o zovňajšok ako svoje vnútro a ľudí naokolo. Podstatou je „vzbura teenagerov voči malým očakávaniam“, ktoré od nich súčasná doba má. Veľký problém dnešných dní vidia v tom, že mladí ľudia dostávajú pochvalu skôr za to, čo nerobia ako to, čo robia. Je častejšie počuť: „Ten je dobrý, lebo nefajčí”, „Tá je správna, lebo sa neťahá so zlou partiou”, namiesto „Ten je úžasný, lebo pomáha vo svojom voľnom čase doma upratovaním”. Motivácia formou očakávaní plní svoju úlohu, a preto zohrávajú očakávania tak veľkú rolu. To, že mladí ľudia sú schopní vykonať viac, ako si myslia, popisujú na svojich vlastných skúsenostiach, keď už ako 16-roční dokázali zorganizovať predvolebnú kampaň v rámci jedného amerického štátu, poskytnúť ubytovanie pre rodiny s nízkym príjmom a zabezpečiť jedlo bezdomovcov. Nebolo to jednoduché a bez obety, ale práve vďaka tomu sa naučili „Nevyberať si ľahké cesty” a „Byť tým najlepším, ktorým môžeš byť. A to znamená byť oveľa lepším, než si vlastne myslíš”. Ich starší brat Joshua Harris je autorom už niekoľkých kníh podobného štýlu pre dospelákov, takže rady a inšpiráciu k písaniu knihy mali kde zobrať. Kniha samotná je u mňa na stupni čitateľnosti na vyšších priečkach, a to, že má i zmysel, jej dáva ten správny punc. Ale za všetko asi hovorí to, že predslov k originálnemu anglickému vydaniu im napísal ten, koho sa boja i bubáci, ten, čo vyhral Superstar iba znakovou rečou, ten, čo do nekonečna napočítal dvakrát... Chuck Norris. A keď už i on súhlasí, že na tom všetkom niečo je, kto by sa odvážil odporovať :)? Najkrajšie však je, že veľa akcií, do ktorých je možné sa zapojiť a zaktivizovať, sa v našom okolí deje neustále. A preto nie je aplikácia teórie do praxe namáhavá a zdlhavá. Stačí sa zaujímať a konať. I v rámci nášho ZMM je veľa aktivít, do ktorých sa dá hocikedy zapojiť, prípadne začať s novými činnosťami, ktoré vám chýbajú. Stačí trocha nápadu, pár kúskov dôvery, za náruč lásky, chvíľu odhodlania a štipka soli... Pre tých, čo vedia troška po anglicky, odporúčam pre získanie viac informácií a načerpanie motivácie pozrieť ich stránku www.therebelution.com. Hoci je kniha trocha ošúchaná, rád ju venujem prvému, kto o ňu prejaví záujem a po prečítaní ju posunie ďalej. O kontakt na mňa poproste v redakcii. | 33
hudba Kapelu Heaven´s Shore asi netreba predstavovať. Jeden z jej členov ju však po príchode na Slovensko opustil a založil si tu rodinku. Reč je o Jamesovi a Beatke Evansnovcoch alias o kapelke Cukor a soľ. Ako a kde sa stretli títo dvaja mladí ľudia? Prečo založili túto skupinu ako duo? Pardon, zabudla som na Jakubka, ktorý s nimi jazdí na všetky koncerty, takže právom patrí do kapely.A prečo Cukor a soľ?
Cukor a soľ - Farby lásky [Zuzana Urbanová]
Názov kapely „Cukor a soľ“ vznikol na Jamesovej a Beatkinej svadbe, kde ich podľa tradície privítali cukrom a soľou. Beátke dali oblízať cukor aby vedela, aký je život sladký a Jamesovi dali soľ, aby vedel, že nie vždy je ľahký. Oni to však berú po svojom: „Život je sladký a my chceme byť soľou zeme!“ No a pritom im napadlo, že keď sa tieto dve slová spoja, bude to perfektný názov pre kapelu. Myšlienka založiť kapelu prišla prirodzene. Nebolo to rozhodnutie, že teraz chcú hrať a spievať. Písali pesničky len tak pre seba. No neskôr prišlo niekoľko malých a potom väčších vystúpení. A ako sa vlastne James dostal na Slovensko? Neuveríte, ale pešo. Bol práve na misiách v Rumunsku, keď sa aj s Dannym z Heaven´s Shore rozhodli prejsť domov po svojich. James celú túto cestu nezvládol a ani na Slovensku sa dlho neohrial. Vrátil sa späť do Anglicka.Pracoval v krčme, býval v aute, bral drogy a veľa pil. Časom videl, že toto nie je jeho smer v živote a chcel to zmeniť. A keď sa modlil, zistil, že Boh ho volá naspäť na 34 |
Slovensko. Jeho život sa zmenil a Boh ho používal ako hudobníka. Od roku 2000 je tu už nastálo. A na záver ešte malá pikoška. Jamesa a Beátku dala dokopy Katka Koščová. Beátka robila sprievodkyňu v jaskyni Zlá diera a Katka spievala v Heaven´s Shore. Ako sa teraz sami smejú, toľko do nich „hučala“, až sa nakoniec dali dohromady.
Farby lásky
Ako sami povedali, hudbu robia pre radosť a cítiť to aj z ich muziky. Z celého cédečka žiari láska. Z jedenástich piesní (anglických i slovenských) sú niektoré naozaj hudobným skvostom. Jednoznačne musím vychváliť Mamu. Z pomalých songov ma absolútne dostalo Jamesovo vyznanie lásky s názvom Vision a takisto aj pieseň Dotýkaj. Myslím si, že väčšinou sme viac zvyknutí na Jamesov hlas v duete s Dannym Showom z Heaven’s Shore. Ale aj na mužsko-ženské duo sa rýchlo naladíte. Jamesov brilantný výkon na husliach a gitare hádam ani kritizovať nemôžem. Suma sumárum: prvých šesť skladieb je fajn a je milé počúvať, ako ide Jamesovi slovenčina, no ostatné na mňa zapôsobili tuctovo. Texty nájdete v skromnom, ale vkusnom booklete. Sú síce jednoduché, ale krásne zároveň. Mám pocit, že odhaľujú myšlienky hudobníkov, a dozviete sa z nich, ako veľmi sa tí dvaja (traja) ľúbia. | 35
film Tentokrát siaham po filme, o ktorom si myslím, že ho videlo už veľa ľudí. Ja sama som ho videla niekoľkokrát. No keď som rozmýšľala, o čom napíšem do tohto čísla, prenikol ma taký pocit, že musím písať práve o ňom.
Zjavenie vo Fatime [Veronika Filová]
Prečo nepíšem radšej o niečom novom? Tento film je o nádhernom svedectve a hlavne o Panne Márii. A práve tento rok oslávi naše združenie svojich 150 rokov. Ľudia po celom svete sa stretávajú už dlhých 150 rokov a uctievajú si Pannu Máriu, na ktorej želanie vzniklo takéto združenie. Film Zjavenie vo Fatime vznikol v réžii Daniela Costelleho v roku 1997. Vtedy vyšiel ešte na starých videokazetách, no dnes ho už zoženieme aj na DVD. Časopriestor diela je rok 1913 v malej dedinke Fatima. Celý príbeh je o troch deťoch, Lucii (najstaršia), Hyacinte a Františkovi. Tieto tri deti spolu chodievali pásť dobytok. Boli vychovávané veľmi dobrými rodičmi, ktorí im išli príkladom. Už odmalička boli vedení k úcte k Bohu a k tomu, aby si vedeli vážiť človeka, zvieratá a prírodu. Ako príklad môžem uviesť situáciu, keď malý František získal od jedného chlapca vtáčika, ktorého týral. Františkovi ho bolo veľmi ľúto, a tak sa ho snažil získať, aby ho mohol pustiť na slobodu. 36 |
Pri prvých zjaveniach sa deťom nezjavila hneď Panna Mária. Bol to anjel, s ktorým sa spoločne modlievali a hovoril im prvé posolstvá. Panna Mária sa im začala zjavovať až neskôr. Tá ich tiež viedla k modlitbe, no nielen k nej. Viedla ich taktiež k obete a odovzdávala im posolstvá a tajomstvá, z ktorých nie všetky mohli prezradiť a cez ktoré prosí ľudí o obrátenie. Obrátenie, ktorým by mohli predísť veľkému zlu a utrpeniu. Ľudia spočiatku deťom neverili. Sami musíme uznať, že je to veľmi výnimočná vec. Ponižovali ich, nadávali im a čo je najhoršie, deťom neverila ani ich vlastná rodina. Preto spočiatku našli oporu iba medzi sebou. Neskôr, keď na miesto zjavenia začali prichádzať ľudia, sa to zasa znepáčilo polícii, ktorá začala deti šikanovať. Museli si prejsť rôznymi výsluchmi a vyšetrovaním. V tej dobe totiž v Portugalsku vládol diktátor, ktorý nebol kresťanstvu vôbec naklonený. Nakoniec sa však veci pohli k lepšiemu. Keď ľudia videli vytrvalosť a neoblomnosť týchto detí, začali im veriť. Pridávalo sa stále viac a viac ľudí, ktorí prichádzali na miesto zjavenia prosiť Pannu Máriu o milosti. Odohralo sa tu množstvo zázrakov a Fatimu uznali ako mariánske pútnické miesto. Príbeh končí tým, že František a Hyacinta umierajú a Lucia vstúpi do kláštora. Z momentov filmu, ktoré sa mi veľmi páčili a oslovili ma, bol koniec príbehu, kedy si deti sľubujú, že tajomstvo, ktoré im Mária prezradila, nikdy nikomu nepovedia a tiež keď Máriu prirovnali k mesiacu a Pána Ježiša k slnku. Svetlo mesiaca je vraj odrazom slnka. A veľmi ma prekvapila predpoveď o atentáte na jedného z pápežov, ktorého Panna Mária ochráni. Osobne si myslím, že celý film má veľa do seba a je neskutočne nadčasový. Aj dnes sú mnohí ľudia odsudzovaní za to, že veria v Boha a uctievajú si Pannu Máriu. Ľudia sa im smejú, ukazujú na nich prstom a ohovárajú ich. Vraj sú iní - čudní. Ja tvrdím, že nie sú čudní, ale silní. Diabol sa snaží podmaniť si ľudí a svet. A bohužiaľ, musím povedať, že sa mu to často aj veľmi dobre darí. Vo svete môžeme predsa vidieť toľko zla a nespravodlivosti! No my máme niekoho, kto je stále pri nás a dvíha nás, keď padáme. Vracia nás späť, keď odbočíme z cesty. Práve v Panne Márii je naša sila. Ona je tá, ktorej sa bojí aj diabol. Preto vám odporúčam pozrieť si možno prvýkrát a možno niekoľkýkrát v poradí tento film o našej mamičke, ktorá je zázračná a silná. Pripomeňme, že máme obrovský dar, keď môžeme byť jej deťmi. Že práve vďaka nej sme stretli ľudí, ktorí nám zmenili životy. Že vďaka nej môžeme chodiť na akcie, pri ktorých zažijeme veľa nezabudnuteľných zážitkov. A že vďaka nej vzniklo naše ZMM, ktoré milujeme a tešíme sa, že slávi už svoje 150. výročie. Tak nech sú pre nás najmä v tento jubilejný rok jej slová veľkou výzvou.
„Bez modlitby a obiet bude mnoho duší stratených.“ | 37
tanec Pri pohľade von oknom ma ihneď privíta jemná vrstva hmly... Vedomie, že slnko existuje, mi potvrdzuje len to, že nemusím v izbe zažať svetlo. Keby tak bolo leto... V tomto tohtoročnom poslednom čísle Lúčov by som sa chcela venovať tancu, ktorý mi leto naozaj veľmi pripomína — a to je salsa.
Salsa
[Hana Gvozdjáková] Salsa vznikla ako zmes latinsko-amerických a afro-karibských tancov. Jej základy sú vo francúzskom tanci contradanza zmiešanom s viacerými druhmi africkej rumby či kubánskym sónom a mambom. Názov salsa, v preklade „omáčka“, vymysleli pre tento tanec v 20. storočí v americkom New Yorku, kam prichádzali prisťahovalci z Kuby, Portorika a mnohých ďalších krajín. Salsa získavala popularitu v New Yorku už od dvadsiatych rokov 20. storočia a výrazne sa rozšírila v USA a neskôr vo svete zhruba od polovice 20. storočia. Keďže salsa sa stala veľkým hitom medzi latinsko-americkými tancami a veľmi rýchlo sa rozšírila po svete, v súčasnosti poznáme viacero jej verzií. Stalo sa tak kvôli rôznorodosti kultúr a tiež nápaditosti choreografov z celého sveta. Medzi tie najznámejšie štýly salsy patria: kubánska salsa, newyorská salsa, portorická salsa, kolumbijská salsa a losangeleská salsa. Rozdiely medzi jednotlivými štýlmi spočívajú v krokoch, tempe alebo dobách, na ktoré sa začína tancovať. Napríklad pri kubánskej salse je dôležitý pohyb ramien a celého tela. Kroky sa tancujú skôr do kruhu, kde sa partneri navzájom obchádzajú, zároveň sa točia alebo zamotávajú do rôznych figúr. Kubánska salsa sa tancuje na 38 |
štyri doby, pričom na štvrtú dobu je tzv. tep (niečo ako krok v stepe, kedy špičkou nohy ťuknete o zem). Newyorská salsa sa tancuje na druhú dobu. Je krokovo jednoduchšia, partneri si vymieňajú miesta v línii. Ja som mala možnosť vyskúšať si salsu počas tohtoročnej dovolenky v Tunisku. Je to naozaj skvelá zábava a perfektne sa pri tom odreagujete. Salsa dáva priestor všetkým, každý v nej môže veľa nájsť, každému môže veľa dať. Každý môže do nej vložiť kus samého seba a každý si ju môže prispôsobiť podľa vlastného gusta. Hranice sú nekonečné a more možností obrovské. Salsa k tomu priam vyzýva a je na to priam stvorená. Chcela by som ešte touto cestou popriať všetkým ZMM-ákom a čitateľom Lúčov požehnané sviatky a šťastlivý vstup do nového roka ;).
Bambus [príbeh prepísala Vladka Martvoňová] V záhrade rástol bambusový strom. Z roka na rok bol silnejší a krajší. Raz sa k nemu priblížil pán a povedal: ,,Drahý bambus, potrebujem ťa!” ,,Pane, som pripravený. Urob so mnou čo chceš!“ odpovedal bambus radostne. A pán na to: ,,Aby som s tebou urobil, čo potrebujem, musím ťa zoťať.“ ,,Zoťať ma, Pane?! Nie, prosím ťa, nezotni ma!“ naľakal sa bambus. Pán však odpovedal: ,,Drahý bambus, ak ťa nezotnem, nemôžem ťa použiť, ako chcem.“ ,,Pane, tak ma zotni hneď, jediným úderom,“ súhlasil uplakaný bambus. Pán mu odpovedal: ,,Môj drahý bambus, nielen, že ťa musím zoťať, ale musím odstrániť aj tvoje konáre a listy.“ ,,Pane, zmiluj sa nado mnou. Ponechaj mi konáre i listy.“ ,,No ak si ich nenecháš odstrániť, nemôžem ťa použiť.“ Aj slnko sa ukrylo, vietor smutne povieval, naľakaný motýľ uletel preč. Rozochvený bambus odpovedal: ,,Pane, zotni všetko!“ ,,Môj drahý bambus, musím ťa aj rozštiepiť na dve časti a vytrhnúť ti aj srdce. Ak mi to nedovolíš urobiť, nemôžem ťa použiť,“ odpovedal mu pán. Bambus sa zohol až k zemi a povedal: ,,Pane, rozštiep ma, vytrhni všetko, čo chceš!“ Pán teda zoťal bambus, odstránil konáre i listy, rozštiepil ho na dve časti a vytrhol mu srdce. Potom ho priniesol k prameňu vody v blízkosti polí, lebo boli vyprahnuté od sucha. Jednu stranu bambusu vložil do vody a druhú nasmeroval k vyschnutým poliam. Voda začala tiecť a zavlažila polia. Zasadili tam ryžu, ktorá priniesla veľkú a bohatú úrodu. Bambus, hoci ho pán zoťal, sa predsa stal požehnaním. Keď bol nádherným stromom, žil len sám pre seba. Keď ho pán zoťal, stal sa kanálom, ktorý pán použil na zúrodnenie pôdy. | 39
PKatrĂk Design