Náhrada škody v pracovnom práve - Judikatúra

Náhrada škody v pracovnom práve

JUDIKATÚRA JUDr. Petra Čičkánová

Vzor citácie:

Náhrada škody v pracovnom práve – Judikatúra / Čičkánová, P., Žilina: EUROKÓDEX, s. r. o., 2021, 435 s.

„Spravodlivosť je pevná a trvalá vôľa priznávať každému, čo mu právom patrí.“ Ulpianus Domitius

Náhrada škody v pracovnom práve – Judikatúra

Judikatúru zostavila: JUDr. Petra Čičkánová Žilina: EUROKÓDEX, s. r. o., apríl 2021. 435 s.

ISBN 978-80-8155-100-0

www.eurokodex.sk

Predhovor

Zákonník práce ako základný právny predpis pracovného práva na území Slovenskej republiky upravuje vykonávanie závislej práce zamestnancom pre zamestnávateľa v pracovnom pomere alebo v obdobnom pracovnom vzťahu. Pri výkone závislej práce môže dôjsť ku škode tak na strane zamestnanca, ako aj na strane zamestnávateľa. Vychádzajúc z premisy povinnosti škodcu nahradiť škodu, ktorú poškodenému spôsobil, aj Zákonník práce zakotvuje v ust. § 177 až § 222 predpoklady, pri naplnení ktorých vzniká deliktuálna zodpovednosť zamestnanca a zamestnávateľa za škodu spôsobenú druhej zmluvnej strane pracovnoprávneho vzťahu.

Vzhľadom na cieľ Zákonníka práce, a to čo najväčšmi vyrovnať rozdiely spôsobené nadriadenosťou zamestnávateľa a podriadenosťou zamestnanca, aj zodpovednosť za škodu a bezdôvodné obohatenie je koncipovaná odlišne. Na strane zamestnanca ide o zodpovednosť za zavinenie, zatiaľ čo na strane zamestnávateľa sa jeho zavinenie škody spôsobenej zamestnancovi nevyžaduje.

Napriek pomerne rozsiahlej zákonnej úprave zodpovednosti za škodu v pracovnom práve vzniká v aplikačnej praxi veľa situácií, keď je otázne, či došlo k naplneniu predpokladov zodpovednosti za škodu, či škodu zamestnanec zavinil, či neexistuje na strane zamestnávateľa liberačný dôvod, ktorý by ho zodpovednosti za škodu zbavil a pod. Odpovede na tieto otázky môže dať len všeobecný súd príslušný na riešenie sporov medzi zamestnancom a zamestnávateľom o nároky z pracovnoprávnych vzťahov.

Cieľom publikácia, ktorú čítate, bolo zosumarizovať významné súdne rozhodnutia z oblasti zodpovednosti za škodu v pracovnom práce a tým sa stať pomocníkom advokátom, podnikovým právnikom, personalistom, ale aj študentom právnických fakúlt a širokej verejnosti pri riešení otázok zodpovednosti zamestnanca a zamestnávateľa za škodu. Sekundárnym, a o to odvážnejším cieľom, je pokiaľ možno eliminovať súdne konania o náhradu škody, pretože pri riadne odôvodnenom rozhodnutí zamestnávateľa o povinnosti zamestnanca nahradiť škodu, resp. rozhodnutí o uznaní či neuznaní pracovného úrazu, či choroby z povolania, podloženom aj konkrétnym súdnym rozhodnutím, sa znižuje percento pravdepodobnosti, že sa zmluvné strany pracovnoprávneho vzťahu namiesto na pracovisku stretnú v pojednávacej miestnosti príslušného okresného súdu.

autorka

III

O autorke

JUDr. Petra Čičkánová Autorka je absolventkou Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave, kde sa pracovné právo stalo jej srdcovou záležitosťou, predovšetkým vďaka kolektívu profesorov a pedagógov Katedry pracovného práva a práva sociálneho zabezpečenia. Po absolvovaní štúdia pôsobila ako advokátska koncipientka až do úspešného zloženia advokátskej skúšky a v súčasnosti pôsobí ako podniková právnička a compliance špecialistka.

Odborne sa špecializuje na oblasť pracovného práva, obchodného práva, v nedávnom čase aj na oblasť ochrany osobných údajov a compliance, čomu zodpovedá aj jej publikačná činnosť (nároky z neplatne skončeného pracovného pomeru, dobré mravy, šikana na pracovisku, GDPR, činnosť zástupcov zamestnancov u zamestnávateľa a mnohé iné).

IV

Náhrada škody v pracovnom práve

Obsah NÁHRADA ŠKODY (§ 177 – § 178 Zákonníka práce) 1.

Dohoda o zrážkach zo mzdy ako spôsob zabezpečenia nároku zamestnávateľa na náhradu škody ..................................................................

1

2.

Spôsoby splnenia pohľadávky zamestnávateľa na náhradu škody ...................

6

3.

Prevenčná povinnosť zamestnávateľa .............................................................

10

4.

Spoluzodpovednosť zamestnávateľa za škodu.................................................

26

ZODPOVEDNOSŤ ZAMESTNANCA ZA ŠKODU (§ 179 – § 191 Zákonníka práce) 5.

Predpoklady všeobecnej zodpovednosti zamestnanca za škodu ......................

33

6.

Zodpovednostné predpoklady podľa ust. § 179 ods. 1 Zákonníka práce...........

38

7.

Zavinenie zamestnanca...................................................................................

45

8.

Príčinná súvislosť ...........................................................................................

60

9.

Kauzálny nexus ako predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu....................

66

10.

Splnenie protiprávneho pokynu zamestnávateľa – vplyv na zavinenie a spoluzodpovednosť zamestnávateľa za škodu ..............................................

75

11.

Definícia zverených hodnôt určených na obeh a obrat ....................................

82

12.

Schodok na zverených hodnotách...................................................................

91

13.

Schodok na zverených hodnotách zistený dodatočne po riadnom vyúčtovaní zverených hodnôt .........................................................................

97

14.

Predmet dohody o hmotnej zodpovednosti ..................................................... 100

15.

Dohoda o hmotnej zodpovednosti ako predpoklad zodpovednosti podľa § 182 ods. 1 Zákonníka práce ................................................................ 109

16.

Predpoklad vzniku zodpovednosti zamestnanca za schodok ........................... 121

17.

Predpoklady vzniku zodpovednosti za schodok na zverených hodnotách, preukazovanie zavinenia ................................................................................ 128

18.

Spoločná hmotná zodpovednosť ..................................................................... 140

19.

Všeobecná zodpovednosť zamestnanca za škodu v dôsledku nenaplnenia predpokladov osobitnej zodpovednosti........................................................... 147

20.

Motorové vozidlo ako predmet dohody o hmotnej zodpovednosti................... 154

21.

Prevzatie zodpovednosti za motorové vozidlo na základe dohody o hmotnej zodpovednosti ............................................................................... 164

22.

Neuvedenie zverených hodnôt v dohode o hmotnej zodpovednosti ................ 176

23.

(Ne)Vymedzenie zverených hodnôt v dohode o hmotnej zodpovednosti ........ 177

24.

Nedodržanie formy dohody o hmotnej zodpovednosti .................................... 178

JUDIKATÚRA

V

Obsah 25.

Obsah dohody o hmotnej zodpovednosti ........................................................ 183

26.

Exkulpácia zamestnanca pri zodpovednosti za schodok.................................. 189

27.

Nevytvorenie riadnych pracovných podmienok ako exkulpačný dôvod zamestnanca ........................................................................................ 190

28.

Odcudzenie zverených hodnôt ako exkulpačný dôvod .................................... 195

29.

Zbavenie sa zodpovednosti za škodu z dôvodu odcudzenia zverených hodnôt........................................................................................... 202

30.

Odcudzenie zverených hodnôt v kontexte ust. § 182 ods. 3 Zákonníka práce ............................................................................................. 207

31.

Odcudzenie zverených hodnôt ako dôvod zbavenia sa zodpovednosti zamestnanca za schodok na zverených hodnotách.......................................... 220

32.

Inventarizácia ................................................................................................. 226

33.

Predpoklad vzniku zodpovednosti zamestnanca za stratu zverených predmetov ..................................................................................... 235

34.

Vylúčenie spoločnej zodpovednosti zamestnancov za stratu zverených predmetov ..................................................................................... 244

35.

Zbavenie sa zodpovednosti zamestnanca za stratu zverených predmetov ...................................................................................................... 245

36.

Definícia zverených predmetov, ktoré zamestnanec prevzal na písomné potvrdenie ................................................................................... 250

37.

Rozdiel medzi skutočnou škodou a ušlým ziskom .......................................... 251

38.

Definícia ušlého zisku..................................................................................... 258

39.

Priznanie skutočnej škody a ušlého zisku ....................................................... 264

40.

Spoločná zodpovednosť za škodu ................................................................... 265

ZODPOVEDNOSŤ ZAMESTNÁVATEĽA ZA ŠKODU (§ 192 – § 221 Zákonníka práce) 41.

Zodpovednosť zamestnávateľa za škodu spôsobenú zamestnancovi neplatným úkonom ................................................................ 277

42.

Zodpovednosť zamestnávateľa za škodu na odložených veciach zamestnanca – dôkazné bremeno ....................................................... 286

43.

Zodpovednosť zamestnávateľa za škodu spôsobenou chorobou z povolania ..................................................................................................... 290

44.

Skúmanie miery zavinenia zamestnanca a zamestnávateľa na pracovnom úraze Sociálnou poisťovňou ..................................................... 297

45.

Dobrovoľná nezamestnanosť ako dôvod nepriznania náhrady straty na zárobku............................................................................................ 305

46.

Objektívna zodpovednosť zamestnávateľa za škodu spôsobenú pracovným úrazom......................................................................................... 316

47.

Definícia pracovného úrazu ............................................................................ 325

48.

Cesta do zamestnania areálom využívaným viacerými subjektmi a pracovný úraz .............................................................................................. 331

VI

Náhrada škody v pracovnom práve

Obsah 49.

Predpoklady zodpovednosti zamestnávateľa za škodu spôsobenú chorobou z povolania ..................................................................................... 337

50.

Nemožnosť zamestnávateľa zbaviť sa zodpovednosti za pracovný úraz v prípade porušenia BOZP .............................................................................. 338

51.

Infarkt zamestnanca ako pracovný úraz .......................................................... 354

52.

Možnosť zamestnávateľa zbaviť sa zodpovednosti za škodu spôsobenú zamestnancovi pracovným úrazom................................................................. 357

53.

Rozhodovanie o nároku na náhradu škody spôsobenej pracovným úrazom, ku ktorému došlo pred 31. 12. 2003 ................................................................ 358

54.

Opitosť zamestnanca ako liberačný dôvod zamestnávateľa ............................. 366

55.

Liberácia zamestnávateľa – smrť zamestnanca spôsobená dopravnou nehodou ......................................................................................................... 367

56.

Ľahkomyseľnosť zamestnanca ako dôvod na čiastočnú liberáciu zamestnávateľa............................................................................................... 383

57.

Čiastočné zbavenie sa zodpovednosti zamestnávateľa za pracovný úraz ......... 384

58.

Preukázanie podmienky vzniku choroby z povolania pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním............................................ 389

BEZDÔVODNÉ OBOHATENIE (§ 222 Zákonníka práce) 59.

Bezdôvodné obohatenie podľa Zákonníka práce – stravné............................... 402

60.

Úprava bezdôvodného obohatenie podľa Zákonníka práce – podmienky a príklady ....................................................................................................... 407

61.

Bezdôvodné obohatenie podľa Zákonníka práce – premlčanie......................... 421

62.

Definícia bezdôvodné obohatenie podľa Zákonníka práce............................... 426

63.

Vydanie bezdôvodného obohatenia – odstupné............................................... 427

64.

Bezdôvodné obohatenie Sociálnej poisťovne na úkor zamestnávateľa ............. 428

65.

Bezdôvodné obohatenie Sociálnej poisťovne na úkor zamestnávateľa, premlčacia doba ............................................................................................. 429

JUDIKATÚRA

VII

1

Náhrada škody (§ 177 – § 178 Zákonníka práce)

1 Dohoda o zrážkach zo mzdy ako spôsob zabezpečenia nároku zamestnávateľa na náhradu škody Dohoda o zrážkach zo mzdy je jedným z prostriedkov na zabezpečenie práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov, ktoré upravuje ustanovenie § 20 Zákonníka práce. Predmetné zabezpečenie podľa platnej právnej úpravy slúži na zabezpečenie majetkových práv zamestnávateľa a možno ho využiť len na zaistenie nároku, ktorý už vznikol. Zabezpečenie práv vznikne teda iba za predpokladu, že existuje záväzok zamestnanca voči zamestnávateľovi. Nedodržanie písomnej formy dohody je sankcionované jej neplatnosťou. Z uvedeného vyplýva, že bez dohody o ďalších zrážkach zo mzdy nie je dané zamestnávateľovi oprávnenie vykonať zrážky zo mzdy zamestnanca. ... Zamestnanci preto nemohli uznať záväzok nahradiť škodu v určenej sume, pokiaľ im nebola známa výška škody.

Súvisiace právne predpisy Zbierky zákonov SR: § 20 ods. 2, § 131 ods. 3 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 26. 3. 2015, sp. zn. 5Sžo/57/2013 Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. M. M. a členiek senátu JUDr. J. U. a JUDr. P. P., PhD., v právnej veci žalobcu JH s.r.o., so sídlom P. 2, B., právne zast. Advokátom: JUDr. J. Š., Š. P., s.r.o., so sídlom S. 18, B., proti žalovanému Národný inšpektorát práce, so sídlom Masarykova 10, Košice, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. S/2012/01743-2.1 zo dňa 13. júna 2012, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k. 1S 195/2012-42 zo dňa 13. júna 2013, takto rozhodol: Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 1S/195/2012-42 zo dňa 13. júna 2013 potvrdzuje. Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

Odôvodnenie Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. S/2012/01743-2.1 zo dňa 13.06.2012, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Inšpektorátu práce Žilina, č.k. 106/2012-IZA-2.2/POK/R/B zo dňa 27.03.2012 o uložení pokuty žalobcovi vo výške 300,- € za porušenie ust. § 131 ods. 3 JUDIKATÚRA

1

1 zákona č. 311/2001 Z.z. (ďalej len „Zákonník práce“) za to, že vykonal zo mzdy za mesiac august 2010 ďalšiu zrážku zo mzdy presahujúcu rámec zrážok uvedených v § 131 ods. 1 a 2 Zákonníka prácesvojim zamestnancom: A. L., Z. I., Z. J., K. F., F. M. (za „náhradu škody/SHOP/“, každému vo výške 71,88 €) bez písomnej dohody o zrážkach zo mzdy, porušenie bolo zistené pri výkone inšpekcie práce podľa § 7 ods. 3 písm. a/ zákona č. 125/2006 Z.z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o inšpekcii práce“), ktorý bol vykonaný v dňoch 05.10.2010, 19.10.2010, 02.11.2010, 03.11.2010, 24.11.2010 a 24.01.2011 u zamestnávateľa – žalobcu. O náhrade trov konania rozhodol krajský súd podľa § 250k OSP tak, že neúspešnému žalobcovi náhradu trov konania nepriznal.

Krajský súd v Bratislave posudzujúc správnosť záverov správnych orgánov pri svojom rozhodovaní vychádzal z ustanovení § 131 ods. 1, 2 a 3 Zákonníka práce, § 189 ods. 1 a 2 Zákonníka práce, § 191 ods. 1, 2 a 3 Zákonníka práce, § 2 ods. 1 písm. a/ bod prvý zákona o inšpekcii práce a §19 ods. 1 písm. a/ zákona o inšpekcii práce a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutia a postup žalovaného je v súlade so zákonom.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia mal za jednoznačne preukázané, že žalobca za mesiac august 2010 vykonal zrážku zo mzdy svojim zamestnancom, ktoré nespadajú pod rámec zrážok zo mzdy vymedzených v ust. § 131 ods. 1 a 2 Zákonníka práce, bez písomnej dohody o zrážkach zo mzdy, pretože súhlas zamestnancov v zmysle bodu 8 písm. a/ pracovnej zmluvy, v ktorej súhlasili s vykonávaním zrážok zo mzdy v prípade, ak spôsobia škodu spoločnosti, ako aj dohody o hmotnej zodpovednosti a osobitné dohody o uznaní záväzku nahradiť škodu so zamestnancami, neoprávňovali žalobcu na vykonanie zrážky zo mzdy, pretože boli so zamestnancami uzavreté pred vznikom škody, ktorá bola zistená inventúrou zo dňa 11.08.2010, t.j. v čase, keď nebola známa výška škody, a preto nemohli uznať záväzok, nahradiť škodu v určenej sume a súhlasiť so zrážkou zo mzdy v určenej sume. Podľa názoru krajského súdu, zamestnanci so žalobcom po tom, čo im bola známa výška škody, neuzavreli písomnú dohodu o zrážkach zo mzdy a preto žalobca svojim konaním porušil ust. § 131 ods. 3 zákonníka práce. Krajský súd uviedol, že zamestnávateľ nedodržal postup ohľadom spôsobu náhrady škody zamestnancami a ustálení jej výšky.

Krajský súd považoval pokutu vo výške 300,- € uloženú žalobcovi prvostupňovým správnym orgánom za porušenie povinností v zmysle ust. § 131 ods. 3 Zákonníka práce za primeranú, pretože správny orgán prvého stupňa uložil pokutu na spodnej hranici podľa § 19 ods. 1 písm. a/ zákona o inšpekcii práce, ktorá môže byť uložená až do výšky 100 000,- €, ktorá má skôr výchovný a represívny charakter, pretože pri určovaní jej výšky prihliadol najmä na závažnosť zisteného porušenia povinnosti a závažnosť následkov – porušenie sa týkalo piatich zamestnancov a vykonaná zrážka v pomere k ich dosahovanej mesačnej mzde bola pomerne vysoká.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca žiadajúc, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že zruší žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného a vec mu vráti na ďalšie konanie. Zároveň žiadal žalovaného zaviazať k náhrade trov odvolacieho konania. Žalobca mal za to, že rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňového správneho orgánu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Namietal, že krajský súd sa dôsledne nevysporiadal s námietkami žalobcu uvedenými v žalobe a vec zákonne nepreskúmal. Ďalej namietal spôsob, akým krajský súd aplikoval ustanovenia Zákonníka práce, bez toho, aby bližšie špecifikoval, ako sa na daný prípad vzťahujú. Podľa žalobcu nemožno stotožňovať škodu zamestnanca so spôsobením schodku na zverených hodnotách, ktoré je zamestnanec povinný vyúčtovať podľa § 182 a nasl., pričom podmienky osobitnej zodpovednosti majú prednosť pred uplatnením ustanovení o všeobecnej zodpovednosti zamestnanca. Žalobca preto zastáva názor, že podmienky náhrady schodku spôsobeného zamestnancom na zverených hodnotách, ktoré je povinný vyúčtovať, nemohol krajský súd

2

Náhrada škody v pracovnom práve

1 posudzovať podľa zásad všeobecnej zodpovednosti za škodu podľa ust. § 191 ods. 1, 2 a 3 Zákonníka práce, ale výlučne podľa kritérií podľa kogentného ust. § 189 Zákonníka práce. Uviedol, že z tohto hľadiska je vylúčené, aby mohlo dôjsť k náhrade schodku v nižšej výške, než bol spôsobený a v tomto zmysle by mohla byť uzavretá akákoľvek dohoda medzi zamestnávateľom a zamestnancom. Je toho názoru, že nie je prípustné, aby zamestnávateľ svojvoľne rozhodoval o tom, či a v akom rozsahu bude náhradu schodku požadovať, ako k tomu podľa jeho názoru nesprávne dospel krajský súd vo svojom rozhodnutí.

Vytýkal krajskému súdu, že si osvojil tvrdenia správnych orgánov, že k zrážkam zo mzdy pristúpil žalobca nad rámec zákona a to bez ich súhlasu a písomnej dohody, keďže medzi zamestnávateľom a zamestnancami bola uzavretá písomná dohoda, ktorú uzavreli po ich nástupe do pracovného pomeru o tom, že zamestnanec súhlasí s vykonaním zrážok zo mzdy, v prípade vzniku škody alebo schodku, ktoré spôsobí spoločnosti na základe rozhodnutia škodovej komisie a to od dátumu, v ktorom rozhodovala komisia. Napriek skutočnosti, že žalobca uviedol, že obsah uzavretých dohôd so zamestnancami je jasný a zrozumiteľný, pripustil istú pochybnosť v možnosti uzavretia týchto dohôd o zrážkach pred vznikom a splatnosťou záväzku zamestnanca. Súd prvého stupňa sa mal podľa vyjadrenia žalobcu zaoberať otázkou platnosti dohôd uzavretých so zamestnancami, pričom určenia ich neplatnosti sa nikto nedomáhal. Dodal, že krajský súd vo svojom rozhodnutí nekonštatoval, že tieto dohody sú contra legem a preto bolo jeho povinnosťou vychádzať z ich obsahu. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 16.08.2013 na odvolanie žalobcu uviedol, že sa plne stotožňuje s vysloveným právnym názorom krajského súdu, ktorý považuje za vecne správny a zákonný.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v medziach podaného odvolania (§ 246c ods.1 prvá veta OSP a § 212 ods. 1 OSP), odvolanie prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 250ja ods. 2 OSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk, www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné priznať úspech.

V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 OSP). Úlohou správneho súdu pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa piatej časti druhej hlavy O.s.p.je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi, či rozhodnutie obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda, či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj procesnoprávnymi predpismi.

Najvyšší súd sa oboznámil s obsahom pripojených spisov a preskúmal správnosť záverov krajského súdu, ako aj úvah, z ktorých pri svojom rozhodovaní krajský súd vychádzal. Majúc ho za skutkovo a vecne správny, považuje najvyšší súd za primerané vysloviť, že sa s odôvodnením odvolaním napadnutého rozsudku v celom rozsahu stotožňuje a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia dodáva nasledovné dôvody. (§ 219 ods. 2, § 250ja ods. 3 OSP) Predmetom konania v danej veci bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. S/2012/01743-2.1 zo dňa 13.06.2012, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, č.k. 106/2012-IZA-2.2/POK/R/B zo dňa 27.03.2012 o uložení pokuty žalobcovi vo výške 300,- € za porušenie pracovnoprávnych predpisov (ust. § 131 ods. 3 JUDIKATÚRA

3

1 Zákonníka práce), čo bolo zistené pri výkone inšpekcie práce podľa § 7 ods. 3 písm. a/ zákona o inšpekcii práce, spočívajúce v porušení ustanovenia § 131 ods. 3 Zákonníka práce tým, že žalobca vykonal ďalšiu zrážku zo mzdy za mesiac august 2010, presahujúcu rámec zrážok uvedených v § 131 ods. 1 a 2 Zákonníka práce svojim zamestnancom: A. L., Z. I., Z. J., K. F., F. M. (ďalej len „zamestnanci“) za „náhradu škody/SHOP/“, každému vo výške 71,88 € bez písomnej dohody o zrážkach zo mzdy.

Podľa § 131 ods. 1 Zákonníka práce, zo mzdy zamestnanca zamestnávateľ prednostne vykoná zrážky poistného na sociálne poistenie, preddavkov poistného na verejné zdravotné poistenie, nedoplatku z ročného zúčtovania preddavkov na verejné zdravotné poistenie, príspevku na doplnkové dôchodkové sporenie, ktoré platí zamestnanec podľa osobitného predpisu, zrážky preddavku na daň alebo dane, nedoplatku preddavku na daň, daňového nedoplatku, nedoplatku, ktorý vznikol zavinením daňovníka na preddavku na daň a na dani vrátane príslušenstva a nedoplatku z ročného zúčtovania preddavkov na daň z príjmov zo závislej činnosti.

Podľa § 131 ods. 2 Zákonníka práce, po vykonaní zrážok podľa odseku 1 môže zamestnávateľ zraziť zo mzdy len a) preddavok na mzdu, ktorý je zamestnanec povinný vrátiť preto, že neboli splnené podmienky na priznanie tejto mzdy, b) sumy postihnuté výkonom rozhodnutia nariadeným súdom alebo správnym orgánom, c) peňažné tresty a pokuty, ako aj náhrady uložené zamestnancovi vykonateľným rozhodnutím príslušných orgánov, d) neprávom prijaté sumy dávok sociálneho poistenia a dôchodkov starobného dôchodkového sporenia alebo ich preddavky, štátnych sociálnych dávok, dávok v hmotnej núdzi a príspevkov k dávke v hmotnej núdzi, peňažných príspevkov na kompenzáciu sociálnych dôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia, ak je zamestnanec povinný ich vrátiť na základe vykonateľného rozhodnutia podľa osobitného predpisu, e) nevyúčtované preddavky cestovných náhrad, f) náhradu príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti zamestnanca alebo jej časť, na ktorú zamestnanec stratil nárok alebo mu nárok nevznikol, g) náhradu mzdy za dovolenku, na ktorú zamestnanec stratil nárok, prípadne na ktorú mu nárok nevznikol, h) sumu odstupného alebo jeho časť, ktorú je zamestnanec povinný vrátiť podľa § 76 ods. 4.

Podľa § 131 ods. 3 Zákonníka práce, ďalšie zrážky zo mzdy, ktoré presahujú rámec zrážok uvedených v odsekoch 1 a 2, môže zamestnávateľ vykonávať len na základe písomnej dohody so zamestnancom o zrážkach zo mzdy, alebo ak povinnosť zamestnávateľa vykonávať zrážky zo mzdy a iných príjmov zamestnanca vyplýva z osobitného predpisu.

Podľa § 189 ods. 1 Zákonníka práce, zamestnanec, ktorý zodpovedá za schodok alebo za stratu predmetov, je povinný nahradiť schodok alebo stratu v plnej sume.

Podľa § 189 ods. 2 Zákonníka práce, pri spoločnej zodpovednosti za schodok sa jednotlivým zamestnancom určí podiel náhrady podľa pomeru ich priemerných zárobkov, pričom zárobok ich vedúceho a jeho zástupcu sa započítava v dvojnásobnej sume.

Podľa § 191 ods. 1 Zákonníka práce, zamestnávateľ môže požadovať od zamestnanca náhradu škody, za ktorú mu zamestnanec zodpovedá. Požadovanú náhradu škody určí zamestnávateľ.

Podľa § 191 ods. 2 Zákonníka práce, zamestnávateľ prerokuje požadovanú náhradu škody so zamestnancom a oznámi mu ju najneskôr do jedného mesiaca odo dňa, keď sa zistilo, že škoda vznikla a že za ňu zamestnanec zodpovedá.

Podľa § 191 ods. 3 Zákonníka práce, ak zamestnanec uzná záväzok nahradiť škodu v určenej sume a ak s ním zamestnávateľ dohodne spôsob náhrady, je zamestnávateľ povinný uzatvoriť dohodu písomne, inak je dohoda neplatná. Osobitná písomná dohoda nie je potrebná, ak škoda bola už uhradená.

4

Náhrada škody v pracovnom práve

1 Z obsahu pripojeného administratívneho spisu Najvyšší súd SR zistil, že v zmysle bodu 8 písm. a/ pracovnej zmluvy, uzatvorenej so zamestnancami, títo súhlasili s vykonaním zrážok zo mzdy v prípade spôsobenia škody spoločnosti. Neoddeliteľnou súčasťou pracovných zmlúv boli aj dohody o hmotnej zodpovednosti, podľa ktorých v zmysle bodu 7, spoločnosť je oprávnená vymáhať od zamestnanca náhradu vzniknutej škody, ktorú určí spoločnosť po vyčíslení skutočnej škody za predpokladu, že zamestnanec súhlasí s vykonávaním zrážok zo mzdy, resp. zrážky v prípade, ak počas trvania pracovného pomeru spôsobí zamestnávateľovi finančné, majetkové škody, prípadne iné straty na majetku spoločnosti.

V konaní nebolo sporné, že bol zistený rozdiel na zásobách zistený pri kontrole stavu zásob dňa 11.08.2010 a v zmysle ust. § 189 Zákonníka práce boli zamestnanci povinní vzniknutý rozdiel nahradiť v sume určenej žalobcom. Sporným bol postup žalobcu ohľadom náhrady škody zamestnancami.

Najvyšší súd SR mal za preukázané, že zamestnanci mali podpísanú spoločnú hmotnú zodpovednosť a na základe Dohody o uznaní záväzku nahradiť škodu a Rozhodnutia škodovej komisie, zamestnanci uznali spôsob a výšku náhrady škody v sume 71,80 €, avšak tieto dohody boli uzavreté pred vznikom škody s p. L. dňa 01.12.2008, s p. I. dňa 01.02.2009, s p. J. dňa 31.01.2007, s p. F. dňa 11.10.2008 asp. M. dňa 31.01.2007, t.j. v čase, keď ešte nebola známa výška škody. Z dôkazných listín (výplatných lístkov) vyplýva, že sa malo jednať o ďalšie zrážky zo mzdy, ktoré nespadajú pod rámec zrážok zo mzdy vymedzených v ust. § 131 ods. 1 a 2 Zákonníka práce a ktoré môže zamestnávateľ vykonávať iba na základe písomnej dohody o zrážkach zo mzdy so zamestnancom. Iná osobitná dohoda po vzniku škody však nebola uzavretá.

Dohoda o zrážkach zo mzdy je jedným z prostriedkov na zabezpečenie práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov, ktoré upravuje ustanovenie § 20 Zákonníka práce. Predmetné zabezpečenie podľa platnej právnej úpravy slúži na zabezpečenie majetkových práv zamestnávateľa a možno ho využiť len na zaistenie nároku, ktorý už vznikol. Zabezpečenie práv vznikne teda iba za predpokladu, že existuje záväzok zamestnanca voči zamestnávateľovi. Nedodržanie písomnej formy dohody je sankcionované jej neplatnosťou. Z uvedeného vyplýva, že bez dohody o ďalších zrážkach zo mzdy nie je dané zamestnávateľovi oprávnenie vykonať zrážky zo mzdy zamestnanca. V zmysle uvedeného je irelevantné tvrdenie žalobcu, že súd prvého stupňa sa mal zaoberať otázkou platnosti dohôd, keďže dohody nespĺňali náležitosti potrebné k uplatneniu nároku na náhradu škody.

Najvyšší súd sa stotožňuje so záverom vysloveným v odôvodnení krajského súdu, že zamestnanci nemohli uznať záväzok nahradiť škodu v určenej sume, pokiaľ im nebola známa výška škody. Námietku žalobcu o nesprávnom právnom posúdení krajským súdom považuje Najvyšší súd za právne bezvýznamnú, keďže v danom prípade sa neposudzovala otázka, či na základe uzavretých dohôd vznikla zamestnancom zodpovednosť za zistený rozdiel na zverených hodnotách.

Vzhľadom na vyššie uvedené, Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovaného v medziach podaného odvolania dospel k záveru, že námietky žalobcu vznesené v odvolaní proti prvostupňovému rozsudku nie sú dôvodné, a preto rozhodol podľa § 219 OSP v spojení s § 250ja ods. 3 druhá veta OSP tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.

O náhrade trov odvolacieho konania najvyšší súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 250k ods. 1OSP , nakoľko žalobca v odvolacom konaní úspech nemal a žalovanému náhrada trov konania zo zákona neprislúcha.

Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

JUDIKATÚRA

5

2

2 Spôsoby splnenia pohľadávky zamestnávateľa na náhradu škody Spôsoby uspokojenia nárokov z pracovnoprávnych vzťahov sú vymenované v ust. § 33 Zákonníka práce. Nárok zaniká v prvom rade jeho uspokojením (splnením), je ho možné uspokojiť aj zložením do úradnej úschovy. Práva a povinnosti z pracovnoprávnych vzťahov môžu navyše zaniknúť uplynutím doby, na ktorú boli obmedzené, dohodou o sporných nárokoch, smrťou zamestnanca, prípadne neuplatnením práva v stanovenej dobe. Výpočet spôsobov zániku práv a povinností je v Zákonníku práce uvedených taxatívne (doslovne). To znamená, že iným, v Zákonníku práce neuvedeným spôsobom práva a povinnosti z pracovnoprávnych vzťahov nezanikajú. Zákonník práce sám neupravuje zánik práv a povinností započítaním (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn.

2Cdo/103/2008).

Súvisiace právne predpisy Zbierky zákonov SR: § 33 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce

Rozsudok Krajského súdu Košice zo dňa 14. 2. 2019, sp. zn. 3CoPr/4/2018 Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. L. D. a členiek senátu JUDr. E. F. a Mgr. A. S. v spore žalobcu: C. J. R., spotrebné družstvo, so sídlom R., S. 58, IČO: xx xxx xxx, zastúpeného JUDr. K. H., advokátom so sídlom R., S. 58, proti žalovanej: K. C., Z. XX.XX.XXXX, B. Č. XX, zastúpená splnomocneným zástupcom E. C., Z. XX.XX.XXXX, B. B.H. XX, o zaplatenie 1.835,81 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Rožňava z 18. augusta 2017 č.k. 10Cpr/3/2015 - 67 takto rozhodol: Potvrdzuje rozsudok. Žalobcovi priznáva plnú náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanej.

Odôvodnenie 1. Okresný súd Rožňava (ďalej iba „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom zaviazal žalovanú uhradiť žalobcovi 1.835,81 eur istiny a ročný úrok z omeškania vo výške 5,05 % zo sumy 1.835,81 eur od 01.09.2015 do zaplatenia všetko v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Ďalším výrokom priznal žalobcovi právo na náhradu trov konania vo výške 100 %.

2. Súd prvej inštancie dokazovanie odôvodnil tým, že žalovaná bola zamestnaná u žalobcu v pozícii pokladníčka na základe pracovnej zmluvy od 22.01.2014. Z dohody o zmene pracovnej zmluvy zo dňa10.02.2014 vyplynulo, že sa zmenil druh práce z funkcie pokladníčka na funkciu vedúca predajne a zároveň bola podpísaná nová dohoda o hmotnej zodpovednosti. Pracovný pomer bol dohodnutý na dobu určitú do 31.3.2015. Z dohody o uznaní a splácaní dlhu zo dňa 28.04.2015 vyplýva, že žalovaná uznala schodok zistený pri inventúre dňa 21.01.2015 v celkovej sume 1.791,- eur, z ktorého uhradila200,- eur. Ďalej žalovaná uznala schodok zistený pri inventúre 30.03.2015 v celkovej výške 344,81 eur, ktorý sa zaviazala uhradiť v splátkach po 100,- eur od mája 2015. Žalovaná namietala výšku schodku, avšak okrem svojich tvrdení počas súdneho konania nepredložila žiaden listinný dôkaz, ani nenavrhla vykonať nejaký dôkaz na preukázanie nesprávnosti výsledkov inventúr. Spochybňovania vyčísleného schodku sú v priamom rozpore s inventarizačnými zápismi, ktoré

6

Náhrada škody v pracovnom práve

2 žalovaná podpísala a nenamietala v nich žiadne pochybenie alebo nezrovnalosti. V rozpore s jej tvrdeniami je aj dohoda o uznaní a splácaní dlhu zo dňa 24.08.2015, kde písomne uznala výsledky oboch inventúr, zaviazala sa dlh zaplatiť v splátkach a tento aj začala splácať.

Súd prvej inštancie poukázal na charakter písomného uznania dlhu podľa § 558 Občianskeho zákonníka (OZ), ktorý je jednostranným právnym úkonom dlžníka adresovaný veriteľovi, ktorý zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku, že v čase uznania dlh existoval. Ak by dlžník namietal, že dlh v čase uznania neexistoval, alebo že zanikol s plnením, musí tieto tvrdenia preukázať. Žalovaná spochybnila závery inventúr a uvádzala, že do inventúry boli započítané aj poškodené tovary alebo tovary po záruke. Svoje tvrdenia však nepreukázala, nevyčíslila, o akú sumu by sa mali upraviťzostatky tejto inventúry. Zároveň vzniesla započítaciu námietku do výšky žalovanej sumy a tvrdí, že má pohľadávku voči žalobcovi. Na započítanie namietala náklady na elektrinu, náklady na vypratanie jej priestorov a za oneskorené platby zo strany žalobcu, pričom nepredložila žiaden dôkaz. Samotný návrh žalobcu sa opiera o ust. § 182 až 184 Zákonníka práce, podľa ktorého súd vec právne posúdil. Výrok o trovách konania odôvodnil podľa § 255 ods. 1 CSP. 3. Proti rozsudku podala odvolanie žalovaná. V odvolaní uvádza, že chce preukázať, že žalobca nedodržal v nájomnej zmluve bod VI, kde je napísané, že nájomca má zaplatiť nájomné načas do05. kalendárneho dňa v mesiaci. Žalobca neodovzdal priestory podľa nájomnej zmluvy a spôsobil škodu a ušlý zisk za jeden mesiac 2.200,- eur. Žalobca mal prenajatú budovu od 10.10.2003 a po odkúpení budovy 30.03.2015 bolo zistené, že používa elektrickú energiu cez elektromer, ktorý patrí rodine žalovanej, a to 7 rokov a 4 mesiace. Tieto náklady vypočítala žalovaná v sume 1.496,- eur, čo je 88 mesiacov po 17,- eur. Ďalej musela zaplatiť 400,- eur za odpratanie kartónov. K odvolaniu pripojila žalovaná zmluvu o nájme nebytových priestorov z 10.10.2003 uzavretú medzi žalobcom ako nájomcom a prenajímateľom T. J.W.M.I.H.. Ďalej predložila protokol o odovzdaní nebytových priestorov z 30.06.2015.

4. Na základe výzvy súdu prvej inštancie na odstránenie vád odvolania žalovaná doručila podanie, v ktorom uviedla, že odvolanie podala z dôvodu, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že súd nevykonal dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, že dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhuje, aby odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odvolaní uviedla, že jej vznikla škoda v celkovej výške 4.096,- eur a túto žiada započítať do výšky nároku, ktorý si voči nej uplatňuje žalobca.

5. K odvolaniu a k jeho doplneniu podal vyjadrenie žalobca. Uvádza v ňom, že žalovaná v odvolaní sa nevyjadrila k predmetu sporu, konkrétne k schodku na zverených hodnotách vo výške 1.835,81 eur, ktorý uznala v zmysle dohody o uznanie splácania dlhu. Žalovaná odvádza pozornosť súdu tým, že si uplatňuje iné nároky spolu vo výške 4.096,- eur, ktoré žalobca neuznáva a ktoré nesúvisia s predmetom sporu a na uplatnenie ktorých žalovaná nepredložila dôkazy. Nájomný vzťah žalobcu s pôvodným prenajímateľom T. J.W.M.I.H. bo ukončený ku dňu 27.03.2015, resp. bol ukončený výpoveďou zo dňa 27.03.2015 a výpovedná doba uplynula 30.06.2015. Žalovaná ako jedna z kupujúcich kúpila od T. J.W.M.I.T. prevádzkovú budovu potravín a pohostinstva dňa 30.03.2015, preto uplatňovanie nárokov za spotrebu elektrickej energie za obdobie 7 rokov a 4 mesiace je nezmyselné. Navrhuje rozsudok potvrdiť a priznať mu trovy odvolacie konania.

6. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací po preskúmaní podmienok prípustnosti odvolacieho konania zistil, že odvolanie bolo podané včas, oprávnenou osobou a smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné. Následne vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1CSP a contrario), preskúmal napadnutý rozsudok JUDIKATÚRA

7

2 spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380 CSP a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne.

7. Predmetom sporu je návrh žalobcu na zaplatenie sumy 1.835,81 eur z titulu schodku, ktorý bol zistený inventúrou a za ktorý zodpovedá žalovaná na základe dohody o hmotnej zodpovednosti uzavretej v súvislosti s jej pracovným pomerom u žalobcu. Výška schodku bola žalovanou uznaná písomne.

8. Odvolacie námietky žalovanej nesmerujú proti zistenej výške schodku, žalovaná v zásade namieta iba to, že má inú pohľadávku voči žalobcovi, ktorú žiada započítať. Konkrétne má ísť o pohľadávku na náhradu škody súvisiacej s nájmom nebytového priestoru, ktorého je žalovaná spoluvlastníčkou.

9. Podľa § 182 ods. 1, 2, 3 Zákonníka práce ak zamestnanec prevzal na základe dohody o hmotnej zodpovednosti zodpovednosť za zverené hotovosti, ceniny, tovar, zásoby materiálu alebo iné hodnoty určené na obeh alebo obrat, ktoré je povinný vyúčtovať, zodpovedá za vzniknutý schodok. V dohodách sa môže so zamestnancami súčasne dohodnúť, že ak budú pracovať na pracovisku s viacerými zamestnancami, ktorí uzatvorili dohodu o hmotnej zodpovednosti, zodpovedajú s nimi za schodok spoločne (spoločná hmotná zodpovednosť). Dohoda o hmotnej zodpovednosti sa musí uzatvoriťpísomne, inak je neplatná. Zamestnanec sa zbaví zodpovednosti celkom alebo sčasti ak preukáže, že schodok vznikol celkom alebo sčasti bez jeho zavinenia.

10. Citované ustanovenie obsahuje právnu úpravu zodpovednosti za schodok na zverených hodnotách, čo je osobitný druh zodpovednosti za škodu v pracovnoprávnych vzťahoch. Predpokladom jej naplnenia je existencia pracovného pomeru a platnej dohody o hmotnej zodpovednosti, škoda vo forme schodku na zverených hodnotách, zavinenie zamestnanca, ktoré sa predpokladá a skutočnosť, že k škode došlo pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s týmto plnením. Zavinenie zamestnanca sa nepreukazuje v prípade, ak schodok bol zistený zákonným spôsobom. Ak sa chce zamestnanec zbaviť svojej zodpovednosti, musí preukázať svoju nevinu. V tom ho v plnom rozsahu zaťažuje dôkazné bremeno.

11. Odvolací súd konštatuje, že žalovaná v odvolaní nenamieta základ ani výšku zodpovednosti za schodok. Odvolací súd navyše konštatuje, že sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorý sa zaoberal existenciou všetkých zákonných predpokladov zodpovednosti za schodok s tým, že pokiaľ ide o výšku zisteného schodku, uplatňuje sa prezumpcia existencie dlhu vo výške, aká bola uvedená v dohode o uznaní dlhu, uzavretej medzi žalobcom a žalovanou. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie musí konštatovať, že žalovaná sa nezbavila zodpovednosti za škodu, zákonným spôsobom nespochybnila výšku zisteného schodku a preto je potrebné konštatovať, že za schodok v plnej výške zodpovedá.

12. Odvolacie námietky žalovanej spočívajú výlučne v jej tvrdení o existencii záväzku voči žalobcovi, ktorý by mal byť dôvodom na započítanie.

13. Spôsoby uspokojenia nárokov z pracovnoprávnych vzťahov sú vymenované v ust. § 33 Zákonníka práce. Nárok zaniká v prvom rade jeho uspokojením (splnením), je ho možné uspokojiť aj zložením do úradnej úschovy. Práva a povinnosti z pracovnoprávnych vzťahov môžu navyše zaniknúť uplynutím doby, na ktorú boli obmedzené, dohodou o sporných nárokoch, smrťou zamestnanca, prípadne neuplatnením práva v stanovenej dobe. Výpočet spôsobov zániku práv a povinností je v Zákonníku práce uvedených taxatívne (doslovne). To znamená, že iným, v Zákonníku práce neuvedeným spôsobom práva a povinnosti z pracovnoprávnych vzťahov nezanikajú. Zákonník práce sám neupravuje zánik práv a povinností započítaním (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2Cdo/103/2008).

8

Náhrada škody v pracovnom práve

2 14. Je dôležité tiež poznamenať, že pohľadávky z pracovnoprávnych vzťahov sú svojou povahou také, že neumožňujú započítanie. Navyše žalovaná tvrdí existenciu pohľadávky, ktorú žalobca spochybňuje.

15. Vzhľadom na uvedené dospel odvolací súd k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne, a to aj vo výroku vo veci samej, aj vo výroku o úrokoch z omeškania, rovnako aj vo výroku o trovách konania. Preto napadnutý rozsudok v celom rozsahu potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP. 16. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní mal plný úspech žalobca, preto mu súd priznal náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešnej žalovanej.

17. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP).

Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 420 - § 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenémusubjektu na súde, ktorý rozhodoval o prvej inštancii. Pri dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolávateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Táto povinnosť neplatí v prípadoch uvedených v ust. § 429 ods. 2 CSP.

JUDIKATÚRA

9

3

3 Prevenčná povinnosť zamestnávateľa Zamestnávateľ je v rozsahu svojej pôsobnosti povinný sústavne zaisťovať bezpečnosť a ochranu zdravia zamestnancov pri práci a na ten účel vykonávať potrebné opatrenia vrátane zabezpečovania prevencie, potrebných prostriedkov a vhodného systému na riadenie ochrany práce, medzi ktoré opatrenia nepochybne patrí i posudzovanie zdravotnej spôsobilosti na prácu pracovnými zdravotnými službami. Konkrétne zaradenie zamestnanca na výkon práce i na základe takto posúdeného zdravotného stavu je zodpovednosťou zamestnávateľa a zamestnávateľ následne nesie objektívnu zodpovednosť za škodu, ktorá zamestnancovi vznikne titulom choroby z povolania.

Súvisiace právne predpisy Zbierky zákonov SR: § 177 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z. z.

Zákonník práce

Rozsudok Krajského súdu Trenčín zo dňa 19. 11. 2018, sp. zn. 6Copr/2/2018 Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. M. M. a členiek Mgr. S. K. a JUDr. I. S. v spore žalobkyne: V. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom U. pod S., A. XX/XX, zastúpenej: JUDr. D. M., advokát so sídlom P., H. 3, proti žalovanému: H., s.r.o., so sídlom B-B, H. 16, IČO: xx xxx xxx, zastúpenému: ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA - M. P., s.r.o., so sídlom B-P, K. 10, IČO: xx xxx xxx, o určenie zodpovednosti za chorobu z povolania, o odvolaní žalobcu a o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bánovce nad Bebravou č.k. 5Cpr/3/2016- 135 zo dňa 22. novembra 2017, takto rozhodol: I. Rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.

II. Žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

Odôvodnenie 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že za škodu spôsobenú žalobkyni chorobou z povolania - kožné choroby - profesionálne dermatózy z niklu a jeho zliatin položka č. 22 Zoznamu chorôb z povolania podľa prílohy č. 1 k zákonu č. 461/2003 Z. z., ktorá bola hlásená a uznaná ako choroba z povolania Univerzitnou nemocnicou Martin, Klinika pracovného lekárstva a toxikológie, so sídlom Kollárova 2, Martin, IČO: 365327, evidenčné číslo posudku 1/16, s dátumom prvého zistenia18.02.2015 a dátumom uznania 13.10.2015, zodpovedá žalovaný v rozsahu 75,00 %. Žalobný návrh vo zvyšnej časti zamietol. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania v rozsahu50,00 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

2. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že predmetom konania tak, ako bol vymedzený podanou žalobou žalobkyne, je určenie zodpovednosti zamestnávateľa, resp. rozsahu zodpovednosti zamestnávateľa za škodu spôsobenú žalobkyni chorobou z povolania. Ide pracovnoprávny spor medzi poškodeným zamestnancom (žalobkyňou) a zamestnávateľom (žalovaným) ohľadom posúdenia zodpovednosti zamestnávateľa v prípade vzniku choroby z povolania, a preto dospel k záveru, že má právomoc takýto spor rozhodnúť. Medzi stranami nebolo sporné, že žalobkyňa pracovala ako montážny pracovník u žalovaného

10

Náhrada škody v pracovnom práve

3 najprv ako agentúrny pracovník spoločnosti T. a.s. v období od14.12.2010 do 07.10.2013 a potom ako zamestnanec žalovaného v období od 07.10.2013 do 29.02.2016 na základe pracovnej zmluvy uzatvorenej medzi stranami sporu dňa 07.10.2013. Dňa 29.02.2016 strany sporu uzatvorili dohodu o skončení pracovného pomeru, v ktorej sa v zmysle § 60 Zákonníka práce dohodli na skončení pracovného pomeru založeného medzi nimi predmetnou pracovnou zmluvou dňom29.02.2016 (posledný pracovný deň). Z vykonaného dokazovania ďalej nepochybne vyplynulo, že v mesiaci jún 2015 bolo hlásené ohrozenie chorobou z povolania u žalobkyne a následne bola lekárskymposudkom Univerzitnej nemocnice Martin, Klinky pracovného lekárstva a toxikológie č. 1/16 zo dňa21.01.2016 uznaná u žalobkyne choroba z povolania - Kožné choroby - profesionálne dermatózy z niklu a jeho zliatin podľa položky 22 Zoznamu chorôb z povolania podľa prílohy č. 1 k zákonu č. 461/2003 Z. z. Uvedené špecializované pracovisko na základe odborného vyšetrenia, overenia pracovnej expozície a prejednaní prípadu v Regionálnej komisii pre kožné choroby z povolania hlásilo v prípade žalobkyne profesionálne kožné ochorenie - kontaktnú alergickú dermatitídu z niklu a jeho zliatin s dátumom prvého zistenia 18.02.2015 a dátumom uznania 13.10.2015. Z lekárskeho posudku o bolestnom a o sťažení spoločenského uplatnenia č.j. 1/2016/K zo dňa 21.01.2016 vyplýva hodnotenie bolestného u žalobkyne s celkovým počtom 60 bodov, keď u žalobkyne bola zistená diagnóza akútny kožný zápal. Zo záveru odborného stanoviska, ktoré je súčasťou správy Regionálneho úradu verejného zdravotníctva č. B/2015/02640-002 zo dňa 03.06.2015 vyplýva, že žalobkyňa pracuje v spoločnosti žalovaného v profesii montážny pracovník pri obsluhe automatických montážnych liniek na montáž zadných automobilových svietidiel. Od 09.02.2015 je práceneschopná (z dôvodu kožných ťažkostí - kontaktný ekzém rúk). Pracovné činnosti sú z technologických príčin vykonávané v rukaviciach, ale pri operáciách vyžadujúcich jemnejšiu manipuláciu je práca vykonávaná v rukaviciach s odstrihnutými niektorými prstami (žalobkyňa mala odstrihnuté prsty rukavíc na palci a ukazováku pravej ruky, práca v bezprstových rukaviciach tvorila u nej cca 50 % pracovných činností). Pri väčšine pracovných operácií sa pracovník dotýka (resp. manipuluje) kovových častí prípravkov (foriem) alebo montovaných plastových/kovových komponentov v rukaviciach, okrem operácií vykonávaných v rukaviciach bez prstov. Podľa predložených materiálových listov jednotlivé kovové komponenty montovaných svetiel obsahujú tak, ako väčšina bežne používaných kovových materiálov v priemyselnej výrobe aj nikel v rôznom % zastúpení (väčšina menej ako 0,2 % do cca 8,5 %). Pri práci s rukavicami bez prstov teda dochádza k opakovanému priamemu kontaktu pokožky prstov rúk s kovovými materiálmi obsahujúcimi okrem iného aj nikel. Ku priamemu kontaktu s materiálom obsahujúcim kobalt (v zaizolovanej kabeláži svietidiel) však nedochádza, nakoľko pracovníci sa dotýkajú zaizolovaných častí. Montážne prípravky sú hliníkové.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti u menovanej zamestnankyne (avšak za predpokladu individuálnej predispozície) nemožno vylúčiť súvis pracovných podmienok a spôsobu vykonávanej práce s poškodením zdravia v zmysle dg - kontaktný ekzém rúk v prípade alerg. kožnej reakcie na nikel. V prípade reakcie na kobalt s ohľadom na zistený spôsob práce nepovažujeme súvis za jasne preukázateľný. Ku priamemu kontaktu ostatných častí tela s kovovými materiálmi nedochádza (údaj o kožných ťažkostiach na dolnej končatine v roku 2011). Rovnako je potrebné zobrať do úvahy ubikvitárny výskyt ľahkých kovov (Ni) nielen v pracovnom, ale aj v životnom prostredí. Zo záznamu Inšpektorátu práce Trenčín č. ITN-68-8-2.2/Z-J6-15 zo dňa 09.10.2015 vyplýva popis činnosti, pri ktorých zamestnanec mohol byť exponovaný zdraviu škodlivým faktorom pracovného prostredia tak, že pracovníci vykonávajú manuálne vkladanie, osádzanie komponentov do montážnych prípravkov jednotlivých montážnych liniek, odoberanie komponentov s dodatočnou alebo bez dodatočnej manipulácie, montáž jednotlivých súčastí komponentov, inštaláciu tesnenia, vizuálnu kontrolu jednotlivých komponentov, balenie a dokončovacie práce. Pracovník JUDIKATÚRA

11

3 odoberá komponenty svetiel (plastové alebo kovové) z prepravky a vkladá ich manuálne do montážneho prípravku (kovová forma pre uchytenie komponentu a vykonanie montážnej operácie) a následne spustí automatickú činnosť. Po vykonaní automatickej operácie opäť manuálne odoberie opracované komponenty, vykoná vizuálnu kontrolu a uloží do prepravného obalu. Jednotlivé pracovné operácie sú vykonávané v rukaviciach, v niektorých prípadoch sú operácie vykonávané v bezprstých rukaviciach pre jemnejšiu manipuláciu. Pri väčšine pracovných operácií sa pracovník dotýka kovových častí prípravkov (foriem) alebo montovaných kovových komponentov v rukaviciach, okrem operácií vykonávaných v rukaviciach bez prstov. Žalobkyňa mala odstrihnuté prsty rukavíc na palci a ukazováku pravej ruky. Práca v bezprstých rukaviciach tvorila cca 50 % pracovných činností. Žalovaný predložil pre objasnenie materiálového zloženia používaných kovových komponentov aj materiálové listy v počte 15 ks z ktorých je, čo sa obsahu Ni a Co týka, zrejmé nasledovné: Kovový materiál montážnych prípravkov (foriem) je z 99,6 % hliník (neobsahuje nikel ani kobalt). Jednotlivé kovové komponenty montovaných svetiel obsahujú tak, ako väčšina bežne používaných kovových materiálov v priemyselnej výrobe aj nikel (väčšina predložených materiálových listov <2 %, ďalšie v rôznom % zastúpení od cca 6,3 % do cca 8,5 %). Kobalt bol deklarovaný iba v jednom z predložených materiálových listov v 1,2 % (až od roku 2014) - v kabeláži svetiel, ku priamemu kontaktu však nedochádza, nakoľko kabeláž je zaizolovaná, pracovníci sa dotýkajú zaizolovaných častí. Záver príslušného inšpektorátu práce je, že pri šetrení udalosti neboli zistené porušenia právnych predpisov a ostatných predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci v príčinnej súvislosti. Dňa 24.02.2016 zasadala spoločná komisia bezpečnostno-technickej služby, pracovnej zdravotnej služby a zamestnávateľa (žalovaného) a bolo prijaté uznesenie, podľa ktorého lekárom zdravotnej služby bol podľa výsledkov mimoriadnejpreventívnej lekárskej prehliadky vo vzťahu k práci potvrdený a vydaný posudok so záverom e/ t.j. žalobkyňa trvalo nespôsobilá práce, ktorú získala chorobou z povolania a na základe prehliadky nového pracoviska komisiou bezpečnostno-technickej služby a pracovnej zdravotnej služby bol dňa 25.02.2015 potvrdený a vydaný posudok žalobkyni a/ t.j. spôsobilá danej práce bez obmedzenia s platnosťou 2 roky. Na základe daného prieskumu a zistení vykonaných bezpečnostno-technickou službou a pracovnou zdravotnou službou možno konštatovať, že zavinenie daného ochorenia je v plnom rozsahu na strane p. M.j V. (žalobkyne). Zo zápisu uvedenej spoločnej komisie vyplýva, že žalobkyňa vyjadrila nesúhlas s prijatým uznesením komisie. Dňa 26.02.2016 zasadala komisia zložená zo zástupcov zamestnávateľa (žalovaného), zamestnancov a bezpečnostno-technickej služby. Zo zápisu zo zasadnutia škodovej komisie vyplýva, že komisia navrhla odškodniť žalobkyňu v zmysle platných predpisov v celkovej výške 0 % plného odškodnenia, pri miere zavinenia poškodeného určenej na 100 % z celkovej výšky odškodnenia. Komisia považovala za preukázané, že zamestnancovi (žalobkyni) vznikla škoda z dôvodu, že svojím zavinením porušila právne predpisy alebo ostatné predpisy na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, alebo pokyny na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, hoci s nimi bola riadne a preukázateľne oboznámená a ich znalosť a dodržiavanie sa sústavne vyžadovali a kontrolovali. Zamestnávateľ (žalovaný) sa z vyššie uvedených dôvodov a v zmysle § 196 ods. 1 písm. a/ Zákonníka práce zbavuje zodpovednosti za škodu vzniknutú chorobou z povolania celkom. Žalobkyňa v zápise vyjadrila nesúhlas s prijatým uznesením komisie. Vo výzve Sociálnej poisťovne č. 31664-11/2016-TO zo dňa 21.04.2016 je uvedené, že ak sa zodpovedný zamestnávateľ celkom zbaví svojej zodpovednosti za vznik choroby z povolania a zamestnanec s týmto postupom nesúhlasí, znamená to, že vznikol pracovnoprávny spor, na rozhodnutie ktorého je príslušný všeobecný súd. Sociálna poisťovňa ďalej vyzvala žalobkyňu, aby sa v stanovenej lehote vyjadrila, či bude podávať na príslušný súd žalobu o určenie zodpovednosti zamestnávateľa, resp. miery zavinenia zamestnanca (žalobkyne) na chorobe z povolania zistenej dňa 18.02.2015.

12

Náhrada škody v pracovnom práve

3 Žalobkyňa absolvovala vstupnú lekársku prehliadku dňa 27.05.2011, pričom z posudku pracovnej zdravotnej služby (X-X, s.r.o.) o zdravotnej spôsobilosti žalobkyne na výkon konkrétnej činnosti zo dňa 30.05.2011 vyplýva záver, že je spôsobilá na výkon konkrétnej činnosti s platnosťou na jeden rok. Následne žalobkyňa absolvovala periodické lekárske prehliadky dňa 15.06.2012, 18.11.2013, 03.12.2014 so záverom posudkov spôsobilá na výkon konkrétnej činnosti. Z posudku o zdravotnej spôsobilosti žalobkyne zo dňa 19.02.2016 vyplýva predbežný záver dlhodobo nespôsobilá na výkon posudzovanej práce, strata zdravotnej spôsobilosti, priznanie choroby z povolania. Z pozvánky na lekársku prehliadku zo dňa 31.10.2014 súd zistil, že žalobkyňa bola vyzvaná, aby priniesla zo sebou aj zdravotný záznam. Z vyplnenej osobnej anamnézy anamnestického dotazníka dňa 27.05.2011 súd zistil, že žalobkyňa uviedla, že sa liečila, resp. lieči s odpoveďou “áno”, z kožných ochorení, ekzémov, porúch štítnej žľazy a alergií na lieky. Z vyplnenej osobnej anamnézy anamnestického dotazníka zo dňa 15.06.2012 súd zistil, že žalobkyňa uviedla, že sa liečila, resp. lieči s odpoveďou “áno”, z kožných ochorení, ekzémov, porúch štítnej žľazy a alergií. Z vyplnenej osobnej anamnézy anamnestického dotazníka zo dňa 18.11.2013 súd zistil, že žalobkyňa uviedla, že sa liečila, resp. lieči s odpoveďou “áno”, z porúch štítnej žľazy a alergií (penicilín). Z vyplnenej osobnej anamnézy anamnestického dotazníka zo dňa 03.12.2014 súd zistil, že žalobkyňa uviedla sa liečila, resp. lieči s odpoveďou “áno”, z porúch štítnej žľazy a alergií. Z vyplnenej osobnej anamnézy anamnestického dotazníka zo dňa 18.02.2015 súd zistil, že žalobkyňa uviedla sa liečila, resp. lieči s odpoveďou “áno”, z kožných ochorení, ekzémov, porúch štítnej žľazy a alergií. Zo záznamu o priebehu vstupného vzdelávacieho procesu zamestnanca súd zistil, že žalovaná absolvovala pri nástupe do zamestnania vstupné školenie u žalovaného a bola oboznámená s pracovným poriadkom žalovaného. Žalobkyňa pri výsluchu uviedla, že keď nastúpila k bývalému zamestnávateľovi bola zdravá, nemala žiadne problémy. V roku 2011 ochorela s tým, že sa preliečovala celý mesiac, ale lekár, ktorý ju liečil, nedával žiadnu súvislosť, že by to bola alergia na nikel. Keď išla na vstupnú preventívnu prehliadku u zamestnávateľa, tak uviedla, aké mala problémy, ale stav bol vyliečený. V roku 2014 sa jej objavili na rukách popraskané brušká prstov, krvácali jej, mala na tvári červené fľaky, čo riešila s dermatologičkou. Vtedy jej prvýkrát spravila kožné testy a zistila, že má alergiu na kobalt a nikel. V tom čase to lekárka nedávala do súvislosti s prácou, povedala, ak by sa jej to opakovalo, že má prísť na opakované testy. Medzitým sa preliečovala rôznymi mastičkami, ktoré jej predpisovala, ale nepomáhali jej. V roku 2015 jej robili opakované testy, kde sa jej potvrdila znova alergia na kobalt a nikel. Lekárka posúdila, že to treba dať prešetriť u zamestnávateľa, s tým, že sa tam urobí hygienický prieskum pracoviska. Následne bola žalobkyňa s hygienou na obhliadke pracoviska, ukázala im, akú prácu vykonávala, kde používala rukavice, kde sa nemuseli používať rukavice, rukavice s odstrihnutými prstami sa používali pri malých súčiastkach, ktoré sa nedali chytiť s rukavicami a ukončilo sa to tak, že hygiena potvrdila, že v tej práci sa nachádza kobalt a nikel, ktoré zapríčinili predmetné ochorenie. Poukázala na skutočnosť, že keď bola na vstupných prehliadkach, lekár sa nikdy nevypytoval na nejaké kožné problémy, v zázname to bolo všetko napísané, potvrdené od lekárky. Uviedla, že teraz je zdravá, teda je už druhý rok mimo bývalého zamestnávateľa, jej zdravotný stav sa upravil, je si istá, že to mala z práce. K práci, ktorú jej ponúkli uviedla že, práca sa nachádzala v druhej výrobnej hale, vyrábali sa tam takisto svetlá a pracovisko bolo postavené v tej hale - presklená búdka. Túto prácu odmietla kvôli tomu, že im uviedla, že jej je zdravie prednejšie, pričom takú prácu nikdy nevykonávala, necítila sa na ňu, nemala schopnosti takú prácu vykonávať. Uviedla, že ekzémy na tvári a rukách jej lekárka zistila v roku 2014 a na preventívnej prehliadke dňa 03.12.2014 to neuviedla preto, lebo nebrala to tak, že je to z práce. Lekárka jej povedala, že keď sa vykonajú opakované testy, bude sa to riešiť a nevedela, z čoho to je. Poukázala na skutočnosť, že tam mala lekársky záznam, kde to uvedené bolo a lekár si to mal pozrieť. Keď bola doma v roku JUDIKATÚRA

13

3 2015 na PN, vtedy sa preliečila. Svedok L.. L. S., autorizovaný bezpečnostný technik a zamestnanec žalovaného, vo svojej výpovedi uviedol, že bol informovaný na podozrenie vzniku choroby z povolania žalobkyne v súvislosti so vznikom exematickej reakcie na pracovné prostredie. Na základe tohto podozrenia bol vykonaný prieskum vo firme žalovaného za účelom posúdenia pracovných podmienok zamestnanca zo strany RÚVZ Trenčín. Na tomto prieskume sa zúčastnil, ako aj zástupcovia pracovnej zdravotnej služby. V podstate na základe tohto podozrenia na chorobu z povolania bolo vykonané posúdenie týchto podkladov špecializovaným pracoviskom v Martine, ktorý potom poslal konečné rozhodnutie uznanie choroby z povolania. Jeho povinnosťou bolo pokračovať v tomto procese, pretože sa jednalo aj o zásady prevencie a vytváranie pracovných podmienok pre všetkých zamestnancov a pre žalovaného v podstate takýto zdravotný problém jedného zamestnanca by mohol znamenať aj negatívny vplyv na ostatných zamestnancov. K tejto veci v súlade so zákonom zvolali komisiu, kde boli povinní zaujať stanovisko, teda k potvrdeniu choroby z povolania a aj ako zamestnávateľ sa vyjadriť, či sa jedná o priamy súvis s výkonom práce alebo o nejaký iný vplyv. Uviedol, že keďže žalobkyňa v podstate od roku 2011 pracuje u žalovaného a absolvovala celkom päť preventívnych lekárskych prehliadok a ani pri jednej prehliadke neuviedla, že by mala nejaký zdravotný problém charakteru kožného ekzému, tak zamestnávateľ nemal žiadnu šancu reagovať na vývoj jej zdravotného stavu a prijať opatrenia, aby nedošlo k rozvinutiu tejto choroby. Ako sama uviedla do záznamu RÚVZ, vedela o tomto svojom probléme v roku 2011, ale nespájala ho s pracovným prostredím. To však neznamená, že zamestnávateľa nemala upozorniť na túto skutočnosť. Bola o tom poučená na školeniach zamestnancov. Na základe tohto vyhodnotenia komisia zaujala stanovisko k tejto veci, že zamestnávateľ nie je zodpovedný za vznik choroby z povolania žalobkyne a že si vlastne spôsobila zhoršenie zdravotného stavu svojím pričinením. Uviedol, že sa snažia vo firme venovať prevencii, čo je základ bezpečnosti ochrany zdravia pri práci a preto školia zamestnancov, aby spolupracovali na zaistení bezpečnostných podmienok a informovali zamestnávateľa pri akomkoľvek príznaku, aby mohol reagovať. Žalobkyňa v podstate bola PN od februára 2015 celý rok a v tomto čase bola mimo kontaktu s akýmikoľvek vplyvmi alebo kovmi, ktoré by mohli podľa jej tvrdenia vplývať negatívne na jej zdravotný stav. Po ukončení PN bola žalobkyni ponúknutá alternatíva pracovať ako jeho kolegyňa ako referent na zásobovanie ochrannými pracovnými prostriedkami. Toto odmietla z dôvodu, že nemá dostatočnú kvalifikáciu, uviedla, že pohyb po firme by už znamenal znovu obnovenie jej zdravotných problémov. Uviedli, že jej garantovali, že nepríde do kontaktu s takýmito iniciátormi, ktoré by mohli zhoršovať jej zdravotný stav. Zastával názor, že nie súd zodpovední za vznik ochorenia žalobkyne a z tohto dôvodu sa písomne aj zbavili zodpovednosti za vznik tejto choroby. Poukázal ďalej na skutočnosť, že predmetné pracovisko bolo zaradené do kategórie II. ako nerizikové. Na tomto pracovisku môže zamestnanec prísť do kontaktu s kovovými materiálmi, ktoré môžu obsahovať nejaké percento kobaltu a niklu. Zamestnanci používajú pri práci rukavice, ktoré sú dostupné formou výdajných automatov, majú ich neustále k dispozícii. Uviedol, že k záverom zápisnice RÚVZ zo dňa 14.05.2015 sa mali možnosť vyjadriť v závere tejto zápisnice, čo aj urobili. Ich vyjadrenie bolo také, že nesúhlasili s tým, že pôvodom choroby žalobkyne sú pracovné podmienky a že sa zbavujú zodpovednosti. Uviedol, že im bolo doručené rozhodnutie FN Martin, na ktoré reagovali v zmysle zákonníka práce, kedy o oznámení choroby z povolania sú povinní vyhodnotiť mieru zodpovednosti zamestnanca alebo zamestnávateľa a tieto podklady poslať do sociálnej poisťovne a tým vyjadrili svoje stanovisko. Podanie námietky alebo opravného prostriedku považovali za odbornú sféru pracovnej zdravotnej služby, pričom ale túto možnosť nevyužili. Poukázal na skutočnosť, že zamestnávateľ vyžaduje dodržiavanie a pravidelnú kontrolu predpisov na ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci, vykonávajú pravidelné kontroly pracovného prostredia, pracovísk, zamestnávateľ vedie o tom

14

Náhrada škody v pracovnom práve

3 záznamy, výsledky vyhodnocujú, prijímajú opatrenia. Uviedol, že nemajú problém s definovaním zdravotného stavu žalobkyne ako choroby z povolania, ale na potvrdenie, kde je jej pôvod. To, že keď špecializované pracovisko pomenovalo tento problém ako chorobu z povolania, to ešte neznamená, že vznikla u nich. Svedok MUDr. H. B. uviedol, že bol v rozhodnom čase riaditeľom a konateľomkliniky X-X s.r.o., ktorá zmluvne zastrešovala pracovnú službu pre spoločnosť žalovaného. Je garantom lekárskej starostlivosti, samotné prehliadky zamestnancov vykonávajú jeho zamestnanci. Vykonávajú pracovné lekárske posudky ako zákonnú povinnosť vyplývajúcu pre zamestnávateľov s tým, že zamestnávateľ má s nimi zmluvne dojednané vykonávanie týchto prehliadok, ktorých účelom je aj ochrana hlavne zamestnancov pred vplyvom pracovného prostredia. Poukázal na skutočnosť, že sa nie je možné vyhnúť vplyvu rôznych fyzikálnych, chemických faktorov na prácu zamestnancov, ale tú mieru sa snažia v rámci tzv. BTS (bezpečnostnej technickej služby) minimalizovať a tá je toho času vyjadrená v zákone kategóriami rizika stupňom od 1 do 4. Čiže nejaký rizikový faktor pôsobí aj v kategórii II, ktorú dnes zákon dáva ako menšiu mieru rizika, ale v žiadnom prípade sa nemôže hovoriť, že nemôže v danom prostredí vzniknúť choroba z povolania. Štatistika uvádza, že v tejto rizikovej skupine je 60 % chorôb z povolania. Jedná sa o kategóriu, kde bola zaradená aj žalobkyňa, v kategórii II, ale kde samozrejme pôsobia rizikové faktory daného prostredia. Poukázal na skutočnosť, že žalovanému zabezpečujú cca 10 rokov predmetný servis a miera vzniku chorôb z povolania je na najnižšej miere v rámci kraja aj vďaka tomu, že zdravotný servis je vykonávaný dôsledne a v mnohých prípadoch v súlade s dohodou so žalovaným nadštandardne. Uviedol, že to všetko vyplynulo predovšetkým z toho, že v posledných rokoch zamestnanec vďaka novelizácii zákona nemusí priniesť zdravotnú dokumentáciu na lekársku prehliadku, či už vstupnú alebo preventívnu. Jediným nástrojom, ako sa možno dozvedieť od zamestnanca objektivitu o jeho zdravotnom stave, je dôsledné vyplnenie dotazníka, ktorý je zameraný hlavne na rizikové faktory prostredia, v ktorom ide zamestnanec pracovať. V tomto prípade sa nebránia, že v danom prípade vznikla choroba z povolania, nakoľko boli splnené podmienky pôsobiaceho faktora a vnímaného jedinca, čiže zamestnanca. Hlavný dôvod vzniku ochrany pracovníka v pracovnom prostredí, to znamená pracovnej zdravotnej služby ako takej, je podstatné nezamlčanie aktuálnosti zdravotného stavu a hlavne následných prehliadok počas ďalšieho pôsobenia v danom pracovnom prostredí. Inú možnosť dnes zákon neumožňuje ako zamestnávateľovi a rovnako pracovnej zdravotnej službe reagovať na zmenu zdravotného stavu a vyvodiť z toho napr. zmenu zaradenia, vyradenie pracovníka z pracovného procesu, čiže pôsobiť preventívne, aby choroba z povolania nevznikla. V danom prípade žalobkyne jej zdravotný stav vykazoval známky chronického kožného ochorenia, ale objektívne informácie o zamestnankyni v dotazníkoch vykazovali, že nemá žiadne zdravotné ťažkosti. Podotkol, že nemohli reagovať na vplyv pracovného prostredia na zdravie menovanej. V tejto súvislosti poukázal na nález kožného lekára z roku 2015, kedy už bol proces dokazovania choroby z povolania rozbehnutý, kde lekár uvádza, že sa už v anamnéze objavili znaky, ktoré by nasvedčovali vplyvu pracovného prostredia na zdravie pracovníka. Zamestnávateľ má možnosť pracovníka preradiť, robí sa to bežne, že sa zamestnanec preradí na inú pracovnú pozíciu. Prvou úlohou pri objavení príznakov je nájsť spolu so zamestnancom vhodné zaradenie. To sa v priebehu rokov 2015, 2016 v prípade žalobkyne vykonalo, bola jej poskytnutá v rámci vzdelania a zdravotného stavu adekvátna pracovná pozícia.

Uviedol, že zákon toho času rieši chorobu z povolania u posledného zamestnávateľa. Zákonný odpor na jeho odporúčanie voči priznaniu z choroby z povolania spoločnosť žalovaného nevykonala, nakoľko celoslovenská komisia by konštatovala to isté, že boli splnené podmienky a choroba z povolania vznikla. Zastával názor, že nie je rozhodujúce, že choroba z povolania vznikla, ale či jej mohli predísť a či mali na to všetky prostriedky a informácie od menovanej na rozhodnutie zmeniť jej pracovné zaradenie počas pracovnej činnosti.

JUDIKATÚRA

15

3 Preto určili 100 % miery zavinenia z choroby z povolania na pracovníka, nie na spoločnosť žalovaného. Nejde len o tento jednotlivý prípad, ale ide aj o ďalšie prípady, aby bol vôbec zachovaný zmysel lekárskych pracovných služieb. Uviedol, že pracovná zdravotná služba nemala dôvod nesúhlasiť s pracovným zaradením žalobkyne na podklade doložených informácií z dotazníka, ale vždy vychádzali z aktuálneho zdravotného stavu žalobkyne. Vychádzajúc z náležitostí posudku a z toho, ako boli posudky vyplnené uviedol, že väčšinou nemali k dispozícii zdravotnú dokumentáciu pri vykonaní zdravotných prehliadok, ktoré tvrdenie svedka však žalobkyňa namietala s tým, že pri všetkých vykonaných prehliadkach mala so sebou zdravotnú dokumentáciu. Svedok k tomu uviedol, že všetci zamestnanci sú pozvaní s povinnosťou doniesť dokumentáciu štandardne, aj keď zákon to v poslednej dobe nevyžaduje, ale pracovná zdravotná služba nemôže pacienta nevyšetriť v prípade, ak si zdravotnú dokumentáciu nedonesie. V prípade pozvánky z roku 2014 a 2016, kde už bol dôvod zmeny zdravotného stavu vplyvom pracovného prostredia, čo sa volá buď mimoriadna lekárska prehliadka, čo zákon pozná ako lekársku prehliadku po 6 mesiacoch PN, túto pracovná služba nevykoná bez zdravotnej dokumentácie. Uviedol, že on vykonal poslednú prehliadku v roku 2016 a tie lekárske nálezy, ktoré mal k dispozícii, čerpá zo zdravotnej dokumentácie. V tom čase bola žalobkyňa rok práceneschopná. Cca 10 rokov už nie je povinnosť zo zákona nosiť zdravotnú dokumentáciu, pokiaľ nie sú iné dôvody. Poukázal na skutočnosť, že v dotazníku roku 2014 pracovníčka uviedla, že nemá žiadne lekárske ťažkosti.

V príprave lekárskeho posudku zo dňa 03.12.2014 je uvedené, že nie je kdispozícii zdravotná dokumentácia a v posudku je konštatované, že u žalobkyne je stav po kožných problémoch. Uviedol, že boli splnené podmienky choroby z povolania, ktorá ma vždy 2 faktory vnímavý jedinec a rizikové pracovné prostredie, ale v tomto prípade musí pôsobiť nejakú dlhú dobu, aby dané ochorenie vzniklo. Z toho vyplýva, že podľa jeho názoru sa mohlo predísť chorobe z povolania, keby bola žalobkyňa informovala o problémoch skôr. Keby situáciu riešili podľa lekárskeho vyšetrenia z roku2015, vtedy, keď sa prvé príznaky vyskytli, mohli by uvažovať o profesionálnej stigme a nie o chronickom kožnom ochorení. Dôslednou kontrolou používania ochranných pomôcok pri práci, prípadne preradením pracovníka na inú prácu, mohli tomu predísť. Dotazník je subjektívnym postojom pracovníka, že má kožné ťažkosti. Pri vstupnej prehliadke samotná žalobkyňa uvádza, že sa cíti dobre a po kontrole diagnózy lekárom, lekár konštatuje, že zdravotný stav, pokiaľ ide o kožné ochorenie je zlepšený, preto nebol dôvod pri plnom udržiavaní pracovných postupov a ochranných pomôcok ju neprijať. Pokiaľ ide o následnú prehliadku z roku 2012, kde už máme pracovnú anamnézu po roku, pracovníčka uvádza, že nie je spokojná s prácou, ale podľa lekára je stav taký istý, ako bol pri vstupnej prehliadke a zdravotná dokumentácia k dispozícii pri tejto prehliadke nebola.

3. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 195 ods. 4, 6, § 196 ods. 1,2, § 39 ods. 1,2 Zákonníka práce, § 8 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení , § 6 ods. 1 písm. o/ zákona č. 124/2006Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci, a konštatoval, že chorobou z povolania treba rozumieť poškodenie zdravia spôsobené mechanickým vplyvom určitých prác alebo látok, alebo duševným vplyvom. Choroba z povolania je určená konkrétne tak, že je uvedená v zozname chorôb z povolania. Predpoklady zodpovednosti zamestnávateľa voči zamestnancovi za škodu pri chorobe z povolania sú existencia pracovnoprávneho vzťahu, choroba z povolania vzniknutá za stanovených pracovných podmienok, vznik škody a príčinná súvislosť medzi chorobou z povolania a vznikom škody, ktoré predpoklady musia byť splnené súčasne. Ide o zodpovednosť objektívnu bez zreteľa na porušenie, resp. neporušenie právnej povinnosti zamestnávateľa, príp. zavinenie či nezavinenie tejto škody. Za škodu vzniknutú chorobou z povolania zodpovedá zamestnávateľ, u ktorého zamestnanec pracoval naposledy, pred jej zistením za podmienok, za ktorých táto choroba z povolania vznikla. Pre účely zodpovednosti, ktorý zamestnávateľ zodpovedá

16

Náhrada škody v pracovnom práve

3 za škodu vzniknutú zamestnancovi chorobou z povolania je rozhodujúci čas zistenia tejto choroby a nie čas jej vzniku. Posledný zamestnávateľ je zodpovedný za chorobu z povolania bez ohľadu na intenzitu a čas rizikového pôsobenia na zdravie zamestnanca. Ak sa u zamestnanca zistí choroba z povolania a ak zamestnanec pracoval pred jej zistením u zamestnávateľa za podmienok, za ktorých táto choroba z povolania vzniká, zodpovedá zamestnávateľ za škodu z choroby z povolania bez ohľadu na to, či zamestnanec mal zvýšenú mieru dispozície na ochorenie touto chorobou. žalobkyňa pracovala viac ako päť rokov ako montážny pracovník v spoločnosti žalovaného. Obsahom činnosti žalobkyne bolo vykonávanie manuálneho vkladania, osádzania komponentov do montážnych prípravkov jednotlivých montážnych liniek, odoberanie komponentov s dodatočnou alebo bez dodatočnej manipulácie, montáž jednotlivých súčastí komponentov, inštalácia tesnenia, vizuálna kontrola jednotlivých komponentov, balenie, dokončovacie práce. Pracovník na danej pracovnej pozícii odoberá komponenty svetiel (plastové alebo kovové) z prepravky a vkladá ich manuálne do montážneho prípravku (kovová forma pre uchytenie komponentu a vykonanie montážnej operácie) a následne spustí automatickú činnosť. Po vykonaní automatickej operácie opäť manuálne odoberie opracované komponenty, vykoná vizuálnu kontrolu a uloží do prepravného obalu. Jednotlivé pracovné operácie sú vykonávané v rukaviciach, v niektorých prípadoch sú operácie vykonávané v bezprstých rukaviciach pre jemnejšiu manipuláciu. Pri väčšine pracovných operácií sa pracovník dotýka kovových častí prípravkov (foriem) alebo montovaných kovových komponentov v rukaviciach, okrem operácií vykonávaných v rukaviciach bez prstov. Žalobkyňa mala odstrihnuté prsty rukavíc na palci a ukazováku pravej ruky. Práca v bezprstých rukaviciach tvorila cca 50 % pracovných činností. Kovový materiál montážnych prípravkov (foriem) je z 99,6 % hliník (neobsahuje nikel ani kobalt). Jednotlivé kovové komponenty montovaných svetiel obsahujú tak, ako väčšina bežne používaných kovových materiálov v priemyselnej výrobe aj nikel (väčšina predložených materiálových listov <2 %, ďalšie v rôznom % zastúpení od cca 6,3 % do cca8,5 %). Kobalt bol deklarovaný iba v jednom z predložených materiálových listov v 1,2 % (až od roku2014) - v kabeláži svetiel, ku priamemu kontaktu však nedochádza, nakoľko kabeláž je zaizolovaná, pracovníci sa dotýkajú zaizolovaných častí. Pri uvedenej práci vykonávanej žalobkyňou čiastočne aj v bezprstých rukaviciach pre jemnejšiu manipuláciu dochádzalo k opakovanému priamemu kontaktu pokožky prstov s kovovými materiálmi obsahujúcimi okrem iného nikel, na ktorý sa stala precitlivenou, čo spôsobilo vznik kožného ochorenia.

4. Podľa názoru súdu prvej inštancie boli v prejednávanej veci splnené všetky predpoklady vzniku zodpovednosti zamestnávateľa (žalovaného) za škodu spôsobenú žalobkyni chorobou z povolania. V posudzovanom prípade príslušné špecializované pracovisko postupom podľa § 31a zákona č. 355/2007Z. z. zistilo a uznalo existenciu choroby z povolania - u žalobkyne a súd z vykonaného dokazovania zistil, že žalobkyňa pracovala naposledy, pred jej zistením za podmienok, za ktorých táto choroba z povolania vznikla, u žalovaného.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že žalovaný nevyužil a neuplatnil postup predpokladaný § 31c citovaného zákona, podľa ktorého ak sa posudzovaná osoba alebo zamestnávateľ domnieva, že podozrenie na chorobu z povolania bolo posúdené nesprávne, môže písomne požiadať o opätovné posúdenie uznanej choroby z povolania alebo neuznanej choroby z povolania celoslovenskú komisiu do 60 dní odo dňa prijatia lekárskeho posudku, ktorým špecializované pracovisko uznalo chorobu z povolania alebo neuznalo chorobu z povolania (§ 31a ods. 13 alebo16). Záver posudku o uznaní choroby z povolania u žalobkyne žalovaný nerozporoval. Vzhľadom na skutočnosť, že v prípade zamestnávateľa ide o objektívnu zodpovednosť, na vyššie uvedenom závere nemení nič ani skutočnosť, že príslušný inšpektorát práce vo svojom závere uviedol, že pri šetrení udalosti neboli zistené porušenia právnych predpisov a ostatných predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri JUDIKATÚRA

17

3 práci v príčinnej súvislosti. Žalovaný svoju obranu založil na existencii liberačného dôvodu podľa § 196 ods. 1 písm. a/ Zákonníka práce a zbavenie sa zodpovednosti za chorobu z povolania žalobkyne žalovaný odôvodňoval tým, že žalobkyňa porušila ustanovenia pracovného poriadku a konala aj v rozpore s ustanovením § 56 písm. h/ s odvolaním sa na § 51 ods. 1 písm. c/ zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane a podpore verejného zdravia v znení neskorších zmien. Napriek tomu, že zdravotný stav žalobkyne bol pravidelne monitorovaný formou preventívnych lekárskych prehliadok, žalobkyňa v rozpore s citovanými bezpečnostnými predpismi a pracovným poriadkom nikoho neupozornila na jej zhoršujúci sa zdravotný stav. Použitie liberačných dôvodov, tak ako sú stanovené v § 196 odsekoch 1 a 2 Zákonníka práce umožňuje zamestnávateľovi zbaviť sa zodpovednosti za vzniknutú škodu úplne alebo čiastočne. Dôvodom zbavenia sa zodpovednosti môže byť preukázané zavinené konanie zamestnanca, ktoré je v príčinnej súvislosti so vznikom škody. Bremeno tvrdenia ako aj dôkazné bremeno zaťažuje v tomto prípade zamestnávateľa. Zamestnávateľ je pritom v rozsahu svojej pôsobnosti povinný sústavne zaisťovať bezpečnosť a ochranu zdravia zamestnancov pri práci a na ten účel vykonávať potrebné opatrenia vrátane zabezpečovania prevencie, potrebných prostriedkov a vhodného systému na riadenie ochrany práce.

Zamestnávateľ je povinný zlepšovať úroveň ochrany práce vo všetkých činnostiach a prispôsobovať úroveň ochrany práce meniacim sa skutočnostiam (§147 ods. 1 Zákonníka práce). V kontexte § 6 ods. 1 písm. o/ zákona č. 124/2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci a ostatných v rozsudku uvedených zákonných ustanovení predovšetkým zamestnávateľ je povinný zabezpečiť zamestnancom také pracovné podmienky, aby nedochádzalo k ohrozeniu zdravia a škodám na zdraví zamestnancov, zároveň je v tomto smere povinný zohľadniť pri konkrétnom zaradení zamestnanca na výkon práce aj jeho zdravotný stav.

Za týmto účelom sú v príslušných právnych predpisoch o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci vytvorené mechanizmy predchádzania úrazom a chorobám z povolania. Jedným z účinných nástrojov v tomto smere je posudzovanie zdravotnej spôsobilosti na prácu pracovnými zdravotnými službami, ktoré vykonáva na základe výsledkov cielených lekárskych preventívnych prehliadok vo vzťahu k práci a výsledkov hodnotenia rizika z expozície zamestnanca faktorom práce a pracovného prostredia. V posudzovanom prípade žalobkyňa absolvovala vstupnú zdravotnú lekársku prehliadku v roku 2011, a následne v rokoch2012, 2013, 2014 ďalšie preventívne periodické lekárske prehliadky, pričom vždy bola hodnotená ako spôsobilá na výkon konkrétnej pracovnej činnosti. Podľa názoru súdu je zodpovednosťou konkrétneho lekára vykonávajúceho lekársku prehliadku pre zamestnávateľa, aby objektívne, s prihliadnutím na osobu a zdravotný stav (a jeho vývoj) konkrétneho zamestnanca, posúdil spôsobilosť zamestnanca na konkrétnu pracovnú činnosť. Podľa názoru súdu nemožno sa v tomto smere uspokojiť len s formálnym posúdením vyplneného anamnestického dotazníka. Je nepochybne úlohou pracovných zdravotných služieb hodnotiť a zistiť vznikajúce zdravotné riziká u zamestnancov a tieto hlásiť zamestnávateľovi, aby tento mohol poprípade reagovať preradením zamestnanca na inú vhodnú prácu a podobne. V tejto súvislosti súd musel prihliadnuť na skutočnosť, že žalobkyňa v anamnestickom dotazníku v roku 2011 ako aj v roku 2012 uviedla, že má kožné ochorenia, ekzémy. Dôsledným prešetrením a diagnostikovaním uvedených zdravotných problémov žalobkyne už na začiatku pracovnej činnosti u žalovaného sa podľa názoru súdu prvej inštancie dalo predísť budúcemu vzniku choroby z povolania. Skutočnosť, že v posudkoch je uvedené, že zdravotná dokumentácia žalobkyne nebola k dispozícii, i keď žalobkyňa tvrdila opak, podľa názoru nezmenšuje zodpovednosť lekára za riadne posúdenie zdravotnej spôsobilosti zamestnanca na prácu a následne zodpovednosť zamestnávateľa, ktorý zaradil zamestnanca na výkon konkrétnej pracovnej činnosti, za vznik choroby z povolania.

5. Na druhej strane súd prvej inštancie v spojitosti s výsledkami vykonaného dokazovania dospel k názoru, že v posudzovanom prípade existujú dôvody pre čiastočné zbavenie sa

18

Náhrada škody v pracovnom práve

3 zodpovednosti zamestnávateľa za chorobu z povolania. Súd mal za preukázané, že žalobkyňa svojím zavineným konaním porušila povinnosť, ktorá jej vyplývala jednak z článku 2.2 bod 41 pracovného poriadku a tiež aj z ustanovenia § 51 ods. 1 písm. c/ zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane a podpore verejného zdravia v znení neskorších predpisov, podľa ktorého fyzické osoby sú povinné oznámiť neodkladne ošetrujúcemu lekárovi a úradu verejného zdravotníctva alebo regionálnemu úradu verejného zdravotníctva všetky okolnosti dôležité na predchádzanie vzniku a šíreniu prenosných ochorení a poskytovať informácie dôležité pre epidemiologické vyšetrenie a posudzovanie ochorení vo vzťahu k vykonávanej práci, keď pri preventívnych lekárskych prehliadkach v roku 2013 a v roku 2014 neinformovala úplným spôsobom príslušného lekára pracovnej zdravotnej služby o svojich kožných zdravotných problémoch. Sama žalobkyňa na pojednávaní konanom dňa 06.12.2016 vo svojej výpovedi uviedla, že v roku 2014 sa jej objavili na rukách popraskané brušká prstov, krvácali jej, mala na tvári červené fľaky, čo riešila s dermatologičkou, vtedy jej prvýkrát spravila kožné testy, kde sa prvýkrát zistilo, že má alergiu na kobalt a nikel. Medzitým sa preliečovala rôznymi mastičkami, ktoré jej predpisovala, ale nepomáhali jej. Naproti tomu v anamnestických dotazníkov zo dňa 18.11.2013 a 03.12.2014 pri preventívnych prehliadkach žalobkyňa neuviedla, že sa lieči na kožné ochorenia, resp. ekzémy. Pokiaľ žalobkyňa namietala, že si svoje kožné problémy nespájala v danom čase so svojím pracovným zaradením, súd k tomu uvádza, že zavinenie žalobkyne spočíva v tom, že žalobkyňa pri preventívnych prehliadkach vôbec neuviedla, že by u nej predmetné zdravotné problémy, najmä s poukazom na zhoršený stav v roku 2014, existovali, pričom o nich mala preukázateľne vedomosť. Žalovaným predložený pracovný poriadok zamestnávateľa je pritom podľa názoru súdu potrebné považovať za predpis na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, nakoľko sú v ňom uvedené aj pravidlá o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci vydané zamestnávateľom, pričom s uvedeným pracovným poriadok bola žalobkyňa oboznámená. Nakoľko žalobkyňa neuviedla pri lekárskych prehliadkach vykonaných v rokoch 2013, 2014 predmetné kožné problémy, príslušný konajúci lekár nemal úplné informácie o zdravotnom stave žalobkyne, čo bolo jednou z príčin, prečo žalobkyňa bola hodnotená ako spôsobilá na výkon práce a zotrvala na danej pracovnej pozícii, na ktorej sa jej rozvinula uznaná choroba z povolania. V spore tak bolo žalovaným preukázané, že postihnutý zamestnanec porušil svojím zavinením právne predpisy alebo ostatné predpisy na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, hoci s nimi bol riadne a preukázateľne oboznámený, a toto porušenie bolo jednou z príčin škody. Súd prvej inštancie však zotrval na závere, že je to predovšetkým žalovaný ako zamestnávateľ, ktorý zodpovedá za konkrétne zaradenie zamestnanca na výkon práce aj s prihliadnutím na jeho zdravotný stav a následne za škodu, ktorá žalobkyni vznikla titulom jej choroby z povolania. Súd následne po dôkladnom zhodnotení všetkých uvedených skutočností a dôvodov dospel k záveru, že žalovaný zodpovedá za škodu spôsobenú žalobkyni chorobou z povolania - kožné choroby profesionálne dermatózy z niklu a jeho zliatin položka č. 22 Zoznamu chorôb z povolania podľa prílohy č. 1 k zákonu č. 461/2003 Z. z., s dátumom prvého zistenia 18.02.2015 a dátumom uznania 13.10.2015, a to v rozsahu 75,00 %. V prevyšujúcej časti súd žalobný návrh žalobkyne zamietol. Mieru zavinenia žalobkyne na vzniknutej škode súd ustálil s poukazom na vyššie uvedené odôvodnenie v rozsahu 25,00 %.

6. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 2, § 262 ods. 1 CSP keď ustálil, že úspech žalobkyne v spore bol v rozsahu 75,00 %, neúspech v rozsahu 25,00 %. Zaviazal preto žalovaného nahradiť žalobkyni trovy konania v rozsahu 50,00 %.

7. Proti tomuto rozsudku čo do výroku, ktorým bola žaloba vo zvyšku zamietnutá a do výroku o trovách konania, podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa a navrhla rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť tak, že jej žalobe bude vyhovené v celom rozsahu a bude jej priznaný nárok na náhradu trov konania. Namietala odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ JUDIKATÚRA

19

3 a h/ CSP. Uviedla, že sa nestotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že porušila povinnosti, ktoré jej vyplývali z čl. 2 .2 bod 41 Pracovného poriadku a z § 51 ods. 1 písm. c/ zákona č. 355 /2007 Z.z.. Aj pri čiastočnej liberácii podľa § 196 ods. 1 písm. a/ Zákonníka práce musí byť jednoznačne a nesporne preukázané porušenie bezpečnostných predpisov zo strany zamestnanca, ktoré však neporušila. Článok 2.2 bod 41 Pracovného poriadku nie bezpečnostným predpisom a pokiaľ by aj bol, je preukázané, že zamestnávateľa o svojom zdravotnom stave informovala, čo potvrdil svedok B.. V anamnestických dotazníkoch z rokov 2011 a 2012 v položke osobná anamnéza bolo uvedené, že sa liečila na kožné ochorenia, ekzémy. Dotazník za rok 2013 nie je pri položke osobná anamnéza riadne vyplnený, tvrdenie žalovaného, že ho neinformovala, nieje pravdivé. Ani § 51 ods. 1 písm. c/ zákona č. 355/2007 Z.z. nie je bezpečnostným predpisom, ide o priestupok, o ktorom by musel rozhodnúť príslušný orgán.

Pracovala za podmienok priznanej choroby z povolania, o svojich kožných problémoch žalovaného riadne informovala, tento jej ochorenie bagatelizoval, pri periodických lekárskych prehliadkach ju neposlal na odborné vyšetrenie, čím sa podieľal na zhoršovaní ochorenia. Súd prvej inštancie sa v napadnutom rozsudku nevysporiadal s jej tvrdeniami, skutkový stav hodnotil nesprávne a právne závery sú tiež nesprávne a nezodpovedajú vykonanému dokazovaniu.

Odôvodnenie rozsudku je nepresvedčivé, rozsudok je nepreskúmateľný a jeho závery sú v absolútnom rozpore s ustálenou súdnou praxou, na ktorú v priebehu konania poukázala.

8. Proti rozsudku súdu prvej inštancie čo do výroku, ktorým bolo žalobe čiastočne vyhovené a súvisiacom výroku o trovách konania, podal odvolanie aj žalovaný. Deklaroval odvolacie dôvody podľa§ 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP. Nestotožnil sa so záverom súdu prvej inštancie v časti posúdenia zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú žalobkyni chorobou z povolania, pretože súd svoje rozhodnutie v tejto časti založil len na domnienke, že dôsledným prešetrením a diagnostikovaním uvedených zdravotných problémov sa dalo predísť budúcemu vzniku choroby z povolania. Súd prvej inštancie vôbec nevzal do úvahy odborné vyjadrenie MUDr. B., ktorý v konaní vypovedal. Z výpovede žalobkyne je zrejmé, že žalobkyňa v čase lekárskej prehliadky v roku 2011 netrpela žiadnymi kožnými problémami. Z výpovede MUDr. B. vyplýva, že pri lekárskej prehliadke sa posudzuje vždy aktuálny zdravotný stav, pričom lekár, vykonávajúci prehliadku v roku 2011 a 2012, žalobkyňu riadne vyšetril a uznal za spôsobilú na pracovnú činnosť. Napriek uvedenému súd dospel k presvedčeniu, že lekárska prehliadka bola vykonaná nedôsledne. Takéto konštatovanie súdu prvej inštancie nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. V oblasti bezpečnosti ochrany zdravia pri práci žalovaný poskytuje svojim zamestnancom nadštandardnú starostlivosť, má na pracovisku zriadenú ambulanciu. Žalobkyňa svojím zavinením porušila predpisy na úseku bezpečnosti práce a ochrany zdravia, zamlčala zdravotné problémy. Súd prvej inštancie bez ďalšieho spochybnil správnosť vykonania vstupnej prehliadky, na základe čoho určil zodpovednosť žalovaného za škodu spôsobenú žalobkyni chorobou z povolania v rozsahu 75 %. Nie je objektívne možné, aby pracovná zdravotná služba bez relevantných informácií vyšetrovanej osoby vykonávala šetrenia na všetky diagnózy, ktoré sú v danom čase lekárskej vede známe.

9. Žalobkyňa sa k odvolaniu žalovaného písomne vyjadrila tak, že s ním nesúhlasí, navrhla, aby odvolací súd vyhovel jej odvolaniu. MUDr. B. potvrdil vo svojej výpovedi, že informovala pri preventívnych lekárskych prehliadkach, že trpí kožným ochorením, predložil o tom aj písomné dôkazy - anamnestické dotazníky z rokov 2011 a 2012. Zotrvala na svojich tvrdeniach uvedených v odvolaní.

10. Žalovaný sa k odvolaniu žalobkyne písomne vyjadril tak, že ho považuje za nedôvodné. Zdôraznil, že žalobkyňa pri vstupnej preventívnej prehliadke uviedla, že jej stav bol vyliečený. Podľa svedka B. sa posudzuje aktuálny zdravotný stav, pričom pri prehliadke v roku 2011 žalobkyňa zdravotnými problémami netrpela.

11. Ďalšie písomné vyjadrenia vo veci podané neboli.

20

Náhrada škody v pracovnom práve

3 12. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec v intenciách ustanovení § 379 a § 380 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), t. j. v medziach podaného odvolania a jeho dôvodov. Procesný postup odvolacieho súdu vyplynul z intertemporálnej úpravy v§ 470 ods. 1 CSP , ktorým došlo k rekodifikácii predchádzajúceho procesného predpisu - zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) s účinnosťou od 1. júla 2016. V zmysle uvedenej úpravy platí, že ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

13. V zmysle ustanovenia § 385 ods. 1 CSP nebolo potrebné na prejednanie odvolania žalobkyne a odvolania žalovaného nariaďovať pojednávanie.

14. V zmysle § 378 ods. 1 CSP na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.

15. Odvolací súd je v zásade viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP).

16. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

17. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

18. Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že rozsudok súdu prvej inštancie je vo veci samej je vecne správny, a preto je potrebné tento potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP. 19. Z obsahu odvolaní vyplýva, že obe strany uplatnili vo svojom odvolaní odvolacie dôvody spočívajúci v tom, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP) a v nesprávnom právnom závere okresného súdu ( § 365 ods. 1 písm. h/ CSP). Z hľadiska obsahu odvolania žalobkyne (§ 124 ods. 1 CSP) je zrejmé, že namieta aj nepreskúmateľnosť rozsudku súdu prvej inštancie a odklon od ustálenej súdnej praxe (teda odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP).

20. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP predstavuje transformáciu ústavnoprávnych princípov do civilného sporového konania. Podľa čl. 46 Ústavy SR sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Podľa čl. 48 Ústavy SR má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. V tomto odvolacom dôvode ide o porušenie procesných práv a nie hmotnoprávnych nárokov strán. Ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, a ak takejto ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. Ak sa spor na základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne osobitosti prípadu rozhodne inak, každý má právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu.

21. Čo sa týka otázky nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu, podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR (napr. rozhodnutia sp.zn. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04) „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany; t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu“.

JUDIKATÚRA

21

3 22. Nesprávny skutkový záver je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie nepostupuje pri hodnotení dôkazov podľa § 191 CSP. Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí zásada voľného hodnotenia dôkazov sudcom z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie.

23. Právnym posúdením v zmysle odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo akzo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

24. Na základe preskúmania správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na správne zistenie skutkového stavu veci, dospel k správnym skutkovým záverom, ktoré majú oporu vo vykonaných dôkazoch a vec správne právne posúdil. Súd prvej inštancie sa riadne a podrobne vysporiadal so všetkými podstatnými skutkovými tvrdeniami a argumentami účastníkov, v odôvodnení rozsudku uviedol, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých vychádzal a ako ich vyhodnotil aako vec právne posúdil. Prijaté právne závery náležite vysvetlil spôsobom, z ktorého je zrejmé, akými úvahami sa riadil. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.

25. Odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie zrozumiteľne a podrobne objasňujúce (§ 220 ods. 2-4 CSP) skutkový a právny základ rozhodnutia, nie je nepreskúmateľné a plne rešpektuje základné právo účastníkov na spravodlivý súdny proces ( viď napr. III. ÚS 115/2003) a táto odvolacia námietka žalobkyne potom nie je dôvodná.

26. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými závermi, ako aj s právnym posúdením veci súdom prvej inštancie tak, ako sú uvedené v napadnutom rozsudku a podľa 387 ods. 2 CSP na ne v plnom rozsahu poukazuje.

27. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie, s poukazom na dôvody odvolaní strán, odvolací súd udáva nasledovné: 28. Žalobkyňa v odvolaní namieta, že z vykonaného dokazovania je zrejmé, že z jej strany nedošlo k porušeniu bezpečnostných predpisov, keď pracovný poriadok žalovaného ani § 51 ods. 1 písm. c/ zákona č. 355/2007 Z.z. nie sú predpismi na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci.

29. Podľa § 39 ods. 1,2 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce (ďalej len „zákonník práce“) právne predpisy a ostatné predpisy na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci sú predpisy na ochranu života a predpisy na ochranu zdravia, hygienické a protiepidemické predpisy, technické predpisy, technické normy, dopravné predpisy, predpisy o požiarnej ochrane a predpisy o manipulácii s horľavinami, výbušninami, zbraňami, rádioaktívnymi látkami, jedmi a inými látkami škodlivými zdraviu, ak upravujú otázky týkajúce sa ochrany života a zdravia. Predpisy na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci sú aj pravidlá o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci vydané zamestnávateľmi po dohode so zástupcami zamestnancov; ak k dohode nedôjde do 15 dní od predloženia návrhu, rozhodne príslušný inšpektorát práce podľa osobitného predpisu.

30. Základom pracovnoprávnej úpravy bezpečnosti ochrany zdravia pri práci je čl. 36 Ústavy SR, podľa ktorého zamestnanci majú právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné

22

Náhrada škody v pracovnom práve

3 podmienky, pričom zákonodarca im podľa tohto článku zabezpečuje, okrem iného, najmä ochranu bezpečnosti zdravia pri práci. V širších súvislostiach vychádza právna úprava bezpečnosti ochrany zdravia pri práci z ústavného práva každého na ochranu zdravia (čl. 40 Ústavy SR). Uvedené ústavné práva konkretizuje rad právnych noriem, predovšetkým však Zákonník práce. Zákonník práce upravuje problematiku bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci len rámcovo, vo svojej šiestej časti. Právna teória, z ktorej vychádza i súdna prax, medzi právne predpisy a ostatné predpisy na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci v zmysle § 39 ods. 1,2 Zákonníka práce zaraďuje predpisy o bezpečnostnej technike, predpisy o zdravotnej ochrane, predpisy o štátnom odbornom dozore nad bezpečnosťou a ochranou zdravia pri práci a predpisy vymedzujúce organizáciu bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci. Medzi uvedené predpisy (konkrétne do skupiny predpisov o zdravotnej ochrane) nepochybne patrí aj zákon č. 355/2007 Z.z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia, ktorý v § 51 ods. 1 písm. c/ stanovuje povinnosť každej fyzickej osoby o.i. poskytovať informácie dôležité pre posudzovanie ochorení vo vzťahu k vykonávanej práci.

Uvedená povinnosť je povinnosťou konkrétnou, týkajúcou sa každej fyzickej osoby, a to bez ohľadu na to, či bola alebo nebola riešená v priestupkovom konaní na základe 10. časti citovaného zákona. V tomto smere je potom nedôvodná i táto odvolacia námietka žalobkyne a súd prvej inštancie správne vyhodnotil jej správanie ako porušenie právneho predpisu na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, konkrétne § 51 ods. 1 písm. c/ zákon č. 355/2007 Z.z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že pokiaľ ide o čl. 2.2. Pracovného poriadku žalovaného, i tento možno považovať z hľadiska jeho obsahu za pokyn zamestnávateľa na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci v zmysle § 196 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. a/ Zákonníka práce.

31. Napokon, pokiaľ žalobkyňa namieta, že súd prvej inštancie sa napadnutým rozsudkom bezdôvodne odklonil od ustálenej súdnej praxe, na ktorú v prvoinštančnom konaní poukázala ( čo zakladá porušenie práva na spravodlivý proces v zmysle § 365 ods. 1 písm. b/ CSP), odvolací súd z obsahu spisu zistil, že žalobkyňa sa, pokiaľ ide o ustálenú súdnu prax, dovolávala konkrétne aplikácie rozhodnutíNajvyššieho súdu SR, publikovaných pod č. R 11/1976 a R 69/1970 (žaloba), rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Cdo/20/2009 zo dňa 17.06.2009 ( vyjadrenie zo dňa 08.11.2016). Pod č. R 11/1976 bolo publikované Zhodnotenie rozhodovania súdov Českej socialistickej republiky o odškodňovaní pracovných úrazov a chorôb z povolania Najvyšším súdom ČSR zo dňa 27.01.1975. V uvedenom zhodnotení najvyšší súd o.i. ( vo vzťahu k premetu tohto konania) zhrnul závery nižších súdov ohľadne výkladu pojmu choroba z povolania a otázky zbavenia sa zodpovednosti organizácie za škodu (predpisy alebo pokyny na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, výklad pojmu opitosť a otázka príčinnej súvislosti medzi opitosťou a úrazovým dejom, ľahkomyseľné konanie pracovníka). Právna veta rozhodnutia R 69/1970 znie: Ak bola zistená u zamestnanca choroba z povolania a ak pracoval zamestnanec pred jej zistením u zamestnávateľa za podmienok, z ktorých táto choroba vzniká, zodpovedá zamestnávateľ za škodu spôsobenú chorobou z povolania bez ohľadu na to, či zamestnávateľ bol zvýšenou mierou disponovaný pre ochorenie touto chorobou. Niektoré choroby uvedené v prílohe č. 1 k vyhláške č. 102/1964 Zb. nevznikajú iba v pracovnom procese, ale aj za iných okolností z iného dôvodu; v takom prípade je nutné umožniť zamestnávateľovi, aby prípadne podal dôkaz o tom, že choroba vznikla výhradne z príčin, ktoré neboli v súvislosti s prácou u zamestnávateľa. Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn . 5Cdo/20/2009 zo dňa 17.06.2009 sa týkalo nároku na náhradu škody, vzniknutej pri pracovnom úraze žalobcu. Najvyšší súd SR ako súd dovolací preskúmaval danú vec z hľadiska, či odvolacím súdom ustálená výlučná zodpovednosť žalovaného zamestnávateľa a priznaná náhrada bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia zodpovedá požiadavkám plnej a spravodlivej nápravy. V konaní o náhradu škody z pracovného úrazu má podľa Najvyššieho súdu SR zamestnávateľ povinnosť tvrdiť a preukázať, že škoda bola JUDIKATÚRA

23

3 spôsobená tým, že postihnutý zamestnanec svojím zavinením porušil právne alebo ostatné predpisy k zaisteniu bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, hoci bol s nimi riadne oboznámený, a že toto porušenie bolo jednou z príčin škody. Predpisom alebo pokynom k zaisteniu bezpečnosti ochrany zdravia pri práci môže byť len predpis alebo konkrétny pokyn, ktorý upravuje určitý spôsob konania alebo určitý spôsob konania zakazuje. Porušenie predpisov alebo pokynov všeobecného charakteru nemôže mať za následok právne účinky uvedené v § 191 ods.2 písm. a/ Zákonníka práce.

32. Podľa názoru odvolacieho súdu rozhodnutie súdu prvej inštancie, s poukazom na vyššie uvedené, popísané závery vyšších súdnych autorít v plnom rozsahu rešpektuje. Vo svojom odvolaní žalobkyňa ani neuviedla konkrétne v čom sa malo rozhodnutie súdu prvej inštancie odchýliť od vyššie popísaných záverov vyššieho súdu. Samotný nesúhlas žalobkyne s právnymi závermi súdu prvej inštancie, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia nemôže zakladať odvolací dôvod spočívajúci v porušení práva žalobkyne na spravodlivý proces a právnu istotu.

33. Na druhej strane, vo vzťahu k odvolacím námietkam žalovaného, ktorý namieta, že žalobkyňa pri lekárskej prehliadke v roku 2011 uviedla, že jej stav je vyliečený, pričom svedok MUDr. B. uviedol, že sa posudzuje vždy aktuálny zdravotný stav osoby; lekár v roku 2011 a 2012 uznal žalobkyňu za schopnú výkonu danej práce a teda súd prvej inštancie vychádzal len z domnienky, že lekárska prehliadka bola vykonaná nedôsledne a že dôsledným prešetrením a diagnostikovaním uvedených zdravotných problémov sa dalo predísť budúcemu vzniku choroby z povolania, odvolací súd uvádza, že sú nedôvodné.

34. Podľa § 196 ods. 1 písm. a/ Zákonníka práce zamestnávateľ sa zbaví zodpovednosti celkom, ak preukáže, že jedinou príčinou škody bola skutočnosť, že škoda bola spôsobená tým, že postihnutý zamestnanec svojím zavinením porušil právne predpisy alebo ostatné predpisy na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, alebo pokyny na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, hoci s nimi bol riadne a preukázateľne oboznámený a ich znalosť a dodržiavanie sa sústavne vyžadovali a kontrolovali.

35. Podľa § 196 ods. 2 písm. a/ zamestnávateľ sa zbaví zodpovednosti sčasti, ak preukáže, že postihnutý zamestnanec porušil svojím zavinením právne predpisy alebo ostatné predpisy, alebo pokyny na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, hoci s nimi bol riadne a preukázateľne oboznámený, a že toto porušenie bolo jednou z príčin škody.

36. Vo všeobecnosti, predpoklady zodpovednosti zamestnávateľa voči zamestnancovi za škodu pri chorobe z povolania sú choroba z povolania, vzniknutá v stanovených pracovných podmienkach, vznik škody a príčinná súvislosť medzi chorobou z povolania a vznikom škody. K vzniku nároku na náhraduškody je potrebné, aby všetky tieto predpoklady boli splnené súčasne; ak chýba ktorýkoľvek z nich, nárok nevzniká. Zodpovednosť zamestnávateľa za škodu na zdraví zamestnanca, ktorú utrpel ako pracovný úraz alebo ako chorobu z povolania, je objektívnou zodpovednosťou, ktorá sa zakladá bez ohľadu na to, či zo strany zamestnávateľa došlo k porušeniu nejakej právnej povinnosti, a rovnako bez ohľadu na zavinenie zamestnávateľa. Naplnenie okolností jednotlivých predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu zamestnávateľa je dostatočné na to, aby bola založená zodpovednosť zamestnávateľa so všetkými právnymi následkami. Ustanovenie § 196 Zákonníka práce potom taxatívne vymenúva liberačné dôvody, preukázaním ktorých sa môže zamestnávateľ úplne alebo čiastočne zbaviť svojej zodpovednosti za škodu na zdraví zamestnanca založenej na objektívnom princípe. Taxatívne dané liberačné dôvody nemožno rozširovať.

37. V súdenej veci medzi stranami nebolo sporné, že žalobkyňa pracovala ako montážny pracovník u žalovaného na základe pracovnej zmluvy, pričom v mesiaci jún 2015 bolo hlásené ohrozenie chorobou z povolania u žalobkyne a následne bola lekárskym posudkom uznaná u žalobkyne choroba z povolania- Kožné choroby - profesionálne dermatózy z niklu a jeho

24

Náhrada škody v pracovnom práve

3 zliatin podľa položky 22 Zoznamu chorôb z povolania podľa prílohy č. 1 k zákonu č. 461/2003 Z. z.. Žalobkyňa pracovala naposledy pred zistením choroby z povolania za podmienok, za ktorých táto choroba z povolania vznikla, u žalovaného. Uvedené žalovaný nerozporoval ani v odvolaní. Sporná medzi stranami zostala otázka, či je u žalovaného daný liberačný dôvod podľa §196 ods. 1 písm. a/, resp. § 196 ods. 2 písm. a/ Zákonníka práce v dôsledku toho, že žalobkyňa napriek tomu, že zdravotný stav žalobkyne bol pravidelne kontrolovaný formou preventívnych lekárskych prehliadok, v rozpore s bezpečnostnými predpismi a pracovným poriadkom nikoho neupozornila na zhoršujúci sa zdravotný stav. Odvolací súd sa po preskúmaní veci stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že je zodpovednosťou konkrétneho lekára vykonávajúceho lekársku prehliadku pre zamestnávateľa, aby objektívne posúdil spôsobilosť zamestnanca na konkrétnu pracovnú činnosť. Žalobkyňa preukázateľne v anamnestickom dotazníku v roku 2011 ako aj v roku 2012 uviedla, že má kožné ochorenia, ekzémy, pričom zo strany posudzujúcich lekárov pri výkone preventívnych prehliadok v uvedených rokoch nedošlo k dôslednému prešetreniu a diagnostike ťažkostí žalobkyne, vo vzťahu k ňou vykonávanej práci. Tak ako uviedol súd prvej inštancie, zamestnávateľ je v rozsahu svojej pôsobnosti povinný sústavne zaisťovať bezpečnosť a ochranu zdravia zamestnancov pri práci a na ten účel vykonávať potrebné opatrenia vrátane zabezpečovania prevencie, potrebných prostriedkov a vhodného systému na riadenie ochrany práce, medzi ktoré opatrenia nepochybne patrí i posudzovanie zdravotnej spôsobilosti na prácu pracovnými zdravotnými službami. Konkrétne zaradenie zamestnanca na výkon práce i na základe takto posúdeného zdravotného stavu je zodpovednosťou zamestnávateľa a zamestnávateľ následne nesie objektívnu zodpovendosť za škodu, ktorá zamestnancovi (tu žalobkyni) vznikne titulom choroby z povolania. Skutočnosť, že žalobkyňa v anamnestických dotazníkoch z rokov2013 a 2014 neuviedla, že sa lieči na kožné ochorenia, v dôsledku čoho lekár nemal úplné informácie o jej zdravotnom stave súd prvej inštancie správne vyhodnotil ako preukázanie liberačného dôvodu podľa§ 196 ods. 2 písm. a/ Zákonníka práce a jeho konečnému záveru, že žalovaný zodpovedá za škodu spôsobenú žalobkyni chorobou z povolania v rozsahu 75 %, niet z hľadiska jeho správnosti čo vytknúť.

38. S poukazom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie rozhodol vo veci na základe relevantných skutkových a právnych záverov, preto je jeho rozhodnutie správne a zákonné. Vzhľadom na uvedené, sú odvolacie námietky strán uplatnené neoprávnene. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1,2 CSP potvrdil.

39. Krajský súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1CSP tak, že nepriznal nárok na ich náhradu žiadnej zo strán, keďže obe strany mali v odvolacom konaní rovnaký úspech i neúspech.

40. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0.

Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

JUDIKATÚRA

25

4

4 Spoluzodpovednosť zamestnávateľa za škodu Pokiaľ žalobca ako zamestnávateľ žalovaného mu umožnil nehospodárne nakladať s majetkom bez jeho náležitej kontroly a bez toho, aby podriadení zamestnanci žalovaného vôbec upozornili svojho zamestnávateľa, prípadne svojho priameho nadriadeného na takéto konanie žalovaného, je nepochybné, že na vzniku škody sa žalobca podieľa aj svojím zavinením. Pri posudzovaní zníženej zodpovednosti zamestnanca sa prihliadne aj na škodu spôsobenú porušením povinnosti zo strany zamestnávateľa bez ohľadu na to, či k protiprávnemu konaniu došlo zavinene alebo nezavinene. Meradlom pomeru účasti na vzniknutej škode je závažnosť porušenia určitých povinností zamestnanca alebo povinnosti zamestnávateľa a rozsah spôsobenej škody v príčinnej súvislosti s konaním alebo opomenutím zamestnanca. Ak sa na vzniku škody podieľa zamestnanec aj zamestnávateľ, rieši sa otázka miery spoluzodpovednosti zamestnávateľa, a to v pomerenom percentuálnom vyjadrení.

Súvisiace právne predpisy Zbierky zákonov SR: § 177 ods. 1, § 187 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce

Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica zo dňa 14. 9. 2016, sp. zn. 15CoPr/10/2015 Krajský súd v Banskej Bystrici, senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. J. G. a členov senátu JUDr. J. M. a JUDr. K. K., v právnej veci žalobcu: Mesto BB, ČSA 26, B. B., IČO: xx xxx xxx, proti žalovanému: K.. Y. K., nar. XX. XX. XXXX, bytom G. XXXX/XX, G. G., zastúpeného M P H P, s. r. o., so sídlom P. 4/B, B., IČO: xx xxx xxx, o náhradu škody 490,98 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu aj žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica, č. k. 9Cpr/5/2014 - 283 zo 14. 10. 2015, takto rozhodol: I. Rozsudok okresného súdu potvrdzuje.

II. Žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

Odôvodnenie 1. Odvolaním napadnutým rozsudkom okresný súd zaviazal žalovaného na povinnosť zaplatiť žalobcovi z titulu náhrady škody sumu 150,- eur v lehote 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia. V prevyšujúcej časti žalobcu zamietol. O trovách konania rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na to, že žalobca sa domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 490,98 eur ako náhrady škody z dôvodu, že žalovaný pri skončení pracovného pomeru so žalobcom nevrátil žalobcovi majetok evidovaný na žalovaného, a to digitálny fotoaparát Olympus v hodnote 379,99 eur, pamäťovú kartu Olympus 2 GB v hodnote 19,99 eur a motocyklovú prilbu v hodnote91,- eur.

Okresný súd pri určení škody na veci vychádzal z ceny veci v čase vzniku škody v zmysle§ 188 Zákonníka práce. Zodpovednosť žalovaného za vzniknutú škodu posúdil podľa § 179 ods. 1Zákonníka práce. Za nesporné považoval, že predmety existovali v čase vykonania inventúry v roku2011 a pri vykonávanej inventúre k 31. 10. 2012 tieto veci už chýbali.

Okamih vzniku škody ustálil ku dňu31. 10. 2012. Strany konania vzhľadom na hospodárnosť nariadiť znalecké dokazovanie na hodnotu veci nežiadali, a preto súd voľnou úvahou ustálil výšku škody vzhľadom ku predpokladanej amortizácii na 50% nadobúdacej ceny,

26

Náhrada škody v pracovnom práve

4 t. j. u fotoaparátu s pamäťovou kartou na 200,- eur a u prilby na 45,- eur ( s poukazom na ust. § 136 O. s. p.). Po skúmaní miery zavinenia žalobcu ako zamestnávateľa v zmysle ust. § 187 ods. 1, 2 Zákonníka práce, stanovil zodpovednosť žalovaného za vzniknutú škodu v rozsahu60%. V prevyšujúcej časti preto žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol s poukazom na ust. § 142 ods. 2 O. s. p.

2. Proti rozsudku okresného súdu podali odvolanie žalobca aj žalovaný.

3. Žalobca v odvolaní namietal úvahou súdu ustálenú výšku škody. Mal za to, že k amortizácii majetku vzhľadom na to, že uvedené predmety neboli nikdy v používaní zamestnancov žalobcu nedošlo, pričom žalobca požadoval od žalovaného škodu vo výške obstarávacej hodnoty chýbajúcichpredmetov. Namietol tiež posúdenie spoluzodpovednosti žalobcu za vzniknutú škodu v zmysle § 187Zákonníka práce. Uviedol, že podľa jeho názoru žalovaný osobne zodpovedá za vzniknutú škodu sám, v plnom rozsahu. V čase zakúpenia chýbajúcich predmetov nebola sporná ich existencia, tieto boli riadne zaevidované do majetku žalobcu. Podriadení zamestnanci neboli zodpovední za to, kto s príslušníkov mestskej polície bude zakúpený majetok užívať, zodpovedne a riadne si plnili svoje povinnosti vyplývajúce im z popisu pracovných činností, a preto nemôžu znášať spoluzodpovednosť za škodu, ktorú zapríčinil žalovaný, ich najvyšší nadriadený zamestnanec na útvare Mestskej polície Banská Bystrica. Na základe uvedených skutočností žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

4. Žalovaný v odvolaní nesúhlasil s právnym záverom okresného súdu o naplnení obligatórnych znakov všeobecnej zodpovednosti žalovaného ako zamestnanca podľa ust. § 179Zákonníka práce. Podľa jeho názoru sa okresný súd nevysporiadal s protiprávnosťou úkonu, príčinnou súvislosťou, zavinením a vznikom škody. Pri vymedzení momentu vzniku škody okresným súdom ku dňu 31. 10. 2012, okresný súd ustálil škodu na sumu 245,- eur.

Vo vzťahu k spoluzodpovednosti zamestnancov konštatoval zodpovednosť žalovaného v percentuálnom vymedzení 60%, pričom táto spoluzodpovednosť súdom bližšie právne zdôvodnená nebola. Pri matematickom prepočte však 60% zo sumy 245,- eur predstavuje sumu 147,- eur a nie 150,- eur, čo uviedol v enunciáte rozhodnutia. Žalovaný sa nestotožnil ani s vymedzením dňa vzniku údajnej škody, ktorý mal byť ustálený na deň opustenia pracoviska žalovaného dňa 15. 10. 2012, resp. na deň vykonania inventarizácie zamestnancami žalobcu po odchode žalovaného z pracoviska dňa 17. 10. 2012. Žalovaný v odvolaní vzhľadom na uvedené vzniesol námietku premlčania, nakoľko subjektívna dvojročná doba pri práve na náhradu škody, ktorého sa domáha žalobca ku dňu podania žaloby uplynula. Žalovaný uviedol, že pracovisko opustil dňa 15.10. 2012 s tým, že pri vykonaní fyzickej inventúry ku dňu 31. 10. 2012 mala byť žalobcovi známa škoda a subjekt, ktorý toto spôsobil. Žalobca však žalobu podal až 18. 11. 2014, t. j. po uplynutí dvojročnej premlčacej subjektívnej doby. Žalovaný tiež uviedol, že súd prvého stupňa v posudzovanej veci nemohol svojvoľne zohľadniť skutočnosti žalobcom nepreukázané, pričom takýmto jeho postupom došlo k narušeniu princípu kontradiktórnosti civilného procesu, ako aj odmietnutiu spravodlivosti. Rozsudok okresného súdu žiadal zmeniť a žalobu zamietnuť v celom rozsahu.

Zároveň si uplatnil trovy odvolacieho konania.

5. Žalovaný vo vyjadrení sa k odvolaniu žalobcu zastával názor, že zo strany žalobcu nebolo v konaní unesené dôkazné bremeno, nakoľko tvrdenia žalobcu nemali reálny základ a boli bez akejkoľvek opory v dôkazných prostriedkoch. Žalovaný je názoru, že údajná škoda vznikla žalobcovi titulom neplnenia si prevenčných povinností priamo ním samotným, ako zamestnávateľom a zároveň titulom nedbanlivostného konania zodpovedných zamestnancov. Jednotlivé miery účasti na vzniknutej škode mali byť posúdené s ohľadom na závažnosť porušenia povinnosti zamestnancami žalobcu a povinnosti žalobcu samostatne s tým, že rozsah škody mal byť ustálený vzhľadom na príčinnú súvislosť s konaním/ JUDIKATÚRA

27

4 opomenutím jednotlivých subjektov. Žalovaný opätovne upriamil pozornosť, že žalobcom uplatnený nárok titulom náhrady škody je premlčaný.

6. Žalobca vo vyjadrení sa k odvolaniu žalovaného vo vzťahu k znakom všeobecnej zodpovednosti za škodu je názoru, že boli v celom rozsahu naplnené. Názor súdu týkajúci sa momentu vzniku škody (dňa 31. 10. 2012) považuje za nesprávny, nakoľko v tento deň síce bolo zistené, že dotknuté hnuteľné veci patriace do majetku žalobcu chýbajú, a teda pravdepodobne vznikla žalobcovi škoda, avšak nebolo jednoznačné, či škoda vôbec vznikla a už vôbec nebolo jasné, kto za prípadnú škodu zodpovedá. Uvedené zistenia boli preukázané až následným zisťovaním, pričom k jednoznačnému záveru žalobca dospel až po vykonaní inventúry a zároveň aj ukončení pracovného pomeru so žalovaným dňa 31. 12.2012, kedy bolo zistené, že predmetné hnuteľné veci stále v evidencii hmotného majetku neeviduje, a teda že žalovaný tieto veci ku dňu skončenia pracovného pomeru neodovzdal, hoci túto možnosť až do skončenia pracovného pomeru mal. Na základe týchto skutočností považuje žalobca za moment vzniku škody deň 31. 12. 2012, kedy bolo jednoznačné, že ku škode došlo a kto za ňu zodpovedá, a teda boli súčasne naplnené predpoklady vyplývajúce z ust. § 106 Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti považuje námietku premlčania nároku na náhradu škody vznesenú zo strany žalovaného za irelevantnú.

7. Dňa 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len„CSP“), ktorým bol zrušený zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov(ďalej len „OSP“).

8. Podľa § 470 ods. 1 CSP Ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

9. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.

10. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako odvolací súd, prejednal vec viazaný rozsahom odvolania (§ 379CSP), viazaný odvolacími dôvodmi (§ 380 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP) a rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny (§ 387 ods. 1 CSP).

11. Odvolaním žalobcu aj žalovaného bol rozsudok okresného súdu napadnutý v celom rozsahu.

12. Vo vzťahu k odvolacej námietke žalobcu, že okresný súd (súd prvej inštancie) ustálil voľnou úvahou výšku škody vzhľadom ku predpokladanej amortizácii na 50% nadobúdacej ceny, pričom k amortizácii majetku vzhľadom na to, že uvedené predmety neboli nikdy v používaní zamestnancov žalobcu nedošlo, odvolací súd uvádza, že s takouto odvolacou námietkou žalobcu sa nestotožňuje.

13. Podľa § 188 zák. č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov, pri určení škody na veci sa vychádza z ceny veci v čase vzniku škody. Pri určení výšky náhrady škody je smerodajný čas, kedy došlo k poškodeniu alebo zničeniu veci. Pri nových veciach sa poskytuje celá náhrada, ale u starších vecí je potrebné vychádzať z ich opotrebenia, pričom náhrada škody by mala byť vyjadrená cenou veci v dobe vzniku škody. Okresný súd správne poukázal na citované ustanovenie Zákonníka práce, ako aj správne odvodil cenu vecí z ich veku, nakoľko nešlo o nové veci. Už okresný súd uviedol, že v čase vzniku škody bol fotoaparát starý 3 roky a 10 mesiacov a prilba 3,5 roka. Vzhľadom na predpoklad ich opotrebovania a vek vecí, ustálil cenu vecí vzhľadom na ich amortizáciu na 50%

28

Náhrada škody v pracovnom práve

4 nadobúdacej ceny, t. j. u fotoaparátu a pamäťovej karty spolu na 200,- eur a u prilby na 45,- eur s poukazom na ust. §136 O. s. p.

14. Podľa § 136 O. s. p., ak možno výšku nárokov zistiť len s nepomernými ťažkosťami alebo ak ju nemožno zistiť vôbec, určí ju súd podľa svojej úvahy.

15. Okresný súd poukázal na to, že účastníci konania nariadiť znalecké dokazovanie na hodnotu veci nežiadali vzhľadom na nehospodárnosť takéhoto dokazovania, preto pokiaľ súd pristúpil k určeniu výšky nároku žalobcu svojou úvahou, ktorá je logická a odôvodnená, nie je dôvod takúto súdnu úvahu neakceptovať, prípadne spochybňovať. Odvolací súd sa preto v plnom rozsahu stotožňuje s určením výšky nároku žalobcu na základe úvahy súdu prvej inštancie.

16. Žalobca v odvolaní namietol aj okresným súdom posúdenú spoluzodpovednosť za vznik škody v zmysle ust. § 187 ods. 1, 2 Zákonníka práce. Ani túto odvolaciu námietku odvolací súd nepovažoval za relevantnú. Okresný súd vyhodnotil zodpovednosť žalovaného za vzniknutú škodu, ako zodpovednosť riadiaceho zamestnanca, ktorý minimálne porušil svoju prevenčnú povinnosť upravenú v § 82 písm. f) Zákonníka práce, ako aj základné povinnosti v zmysle § 81 písm. e) Zákonníka práce. Pokiaľ žalobca ako zamestnávateľ žalovaného mu umožnil nehospodárne nakladať s majetkom bez jeho náležitej kontroly a bez toho, aby podriadení zamestnanci žalovaného vôbec upozornili svojho zamestnávateľa, prípadne svojho priameho nadriadeného na takéto konanie žalovaného, je nepochybné, že na vzniku škody sa žalobca podieľa aj svojím zavinením. Pri posudzovaní zníženej zodpovednosti zamestnanca sa prihliadne aj na škodu spôsobenú porušením povinnosti zo strany zamestnávateľa bez ohľadu na to, či k protiprávnemu konaniu došlo zavinene alebo nezavinene. Meradlom pomeru účasti na vzniknutej škode je závažnosť porušenia určitých povinností zamestnanca alebo povinnosti zamestnávateľa a rozsah spôsobenej škody v príčinnej súvislosti s konaním alebo opomenutím zamestnanca. Ak sa na vzniku škody podieľa zamestnanec aj zamestnávateľ, rieši sa otázka miery spoluzodpovednosti zamestnávateľa, a to v pomerenom percentuálnom vyjadrení. Pokiaľ okresný súd stanovil zodpovednosť žalovaného za vzniknutú škodu v rozsahu 60% odvolací súd ani v tomto názore nemá dôvod súdnu úvahu súdu prvej inštancie spochybňovať.

17. Žalovaný vo svojom odvolaní namietal, že okresný súd sa nevysporiadal s protiprávnosťou úkonu, príčinnou súvislosťou, zavinením a vznikom škody.

18. Ak zamestnávateľ požaduje od zamestnanca náhradu škody z dôvodu zodpovednosti za stratu zverených predmetov, je potrebné rozlíšiť, či ide o zodpovednosť zamestnanca za stratu zverených predmetov podľa § 185 Zákonníka práce, a to zverených na základe písomného potvrdenia , a ak nedošlo k zvereniu predmetov na písomné potvrdenie, zamestnanec v takomto prípade zodpovedá za škodu podľa všeobecnej zodpovednosti podľa § 179 Zákonníka práce tak, ako to ustálil aj okresný súd. Pre vznik zodpovednosti zamestnanca musia byť splnené všetky zodpovednostné predpoklady, medzi ktoré patrí protiprávny úkon, vznik škody, príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody, zavinenie zamestnanca, ako aj existencia pracovného pomeru s tým, že ku škode musí dôjsť pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s týmto plnením. Pokiaľ v konaní bolo preukázané zverenie predmetov žalovanému, pri existencii pracovného pomeru žalovaného u žalobcu a neodovzdanie zverených predmetov (bez ohľadu na to, či k zvereniu došlo na základe písomného potvrdenia alebo bez písomného potvrdenia) ku škode došlo v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh. Už čo sa týka príčinnej súvislosti medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody, okresný súd mal za to, že je daná priama príčinná súvislosť medzi konaním žalovaného, ako riadiaceho pracovníka, ktorý mal k dispozícii tieto predmety (ktoré sa stratili na pracovisku), pričom nie je rozhodujúce, či túto škodu spôsobil priamo žalovaný alebo len vytvoril situáciu, že tieto predmety nemohol vrátiť.

JUDIKATÚRA

29

4 Okresný súd dostatočne poukázal na protiprávnosť úkonu, vznik škody ako aj príčinnú súvislosť medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody.

19. Pomerný princíp zodpovednosti zamestnanca (žalovaného) podľa miery svojho zavinenia v rozsahu určenom súdom 60% nenarúša v číselnom vyjadrení uvedenie sumy 150,- eur (namiesto sumy 147,- eur) keďže princíp výpočtu bol daný a konkretizovaný vo výroku rozsudku okresného súdu. Pokiaľ súd vlastnou úvahou dôjde k miere zavinenia zamestnanca na spôsobenej škode a od miery zavinenia odvodí pomernú časť škody, to však neznamená, že musí ísť o výlučne o presný matematický prepočet, ale pomernú časť škody stanoví vo vzťahu k celkovej škode.

20. Žalovaný v odvolacom konaní vzniesol aj námietku premlčania z dôvodu že okresný súd ustálil okamih vzniku škody ku dňu 30. 10. 2012, pričom žaloba na súd bola podaná až 18. 11. 2014, teda po uplynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej doby.

21. Samotný pojem premlčania Zákonník práce neupravuje. Pre pracovno-právne vzťahy je treba použiť v súvislosti s vymedzením tohto pojmu Občiansky zákonník. Občiansky zákonník v súvislosti s premlčaním používa pojem premlčacej doby. Uplynutie premlčacej doby na jednej strane znamená oslabenie jedného práva, ktoré sa premlčalo a vznik nového práva na strane povinného subjektu práva vzniesť námietku premlčania. Aj pre oblasť pracovno-právnych vzťahov platí všeobecná trojročná premlčacia lehota podľa Občianskeho zákonníka (§ 101 Občianskeho zákonníka). Predpokladom úspešného dovolania sa premlčania je aj uplynutie zákonom stanovenej premlčacej doby. Právna úprava pre určenie doby premlčania používa dva druhy lehôt označované ako subjektívna a objektívna premlčacia doba. Dĺžka (trvanie) premlčacej doby je závislá na subjektívnych alebo objektívnych skutočnostiach určujúcich uplatnenie práva v zákonom stanovenej dobe. Objektívna premlčacia doba znamená určenie premlčacej doby, ktorej plynutie je nezávislé na správaní oprávneného subjektu a ktorej začiatok je spravidla viazaný na skutočnosť, ktorá má za následok vznik práva (vznik škody), ktoré podlieha premlčaniu. Pokiaľ okresný súd stanovil za okamih vzniku škody deň 31. 10. 2012, stanovil tak začiatok plynutia objektívnej premlčacej doby. Pre subjektívnu premlčaciu dobu je charakteristické, že subjektívna premlčacia doba končí vždy najneskôr s uplynutím objektívnej premlčacej doby.

Subjektívna premlčacia doba sa v právnej úprave Občianskeho zákonníka vyskytuje práve aj pri zodpovednosti za škodu. Podľa § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Podľa § 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka najneskoršie sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky, a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne, za desať rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví. Ustanovenie § 106 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka je predstaviteľom kombinovanej subjektívnej i objektívnej premlčacej doby.

Subjektívna premlčacia doba je dvojročná (§ 106 ods. 1 OZ) a jej začiatok je daný dňom keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za škodu zodpovedá. Uvedené pojmy je treba v zmysle ustálenej judikatúry vykladať tak, že poškodený vedel o tom, kto za škodu zodpovedá, o druhu spôsobenej škody a o rozsahu škody, a to do takej miery, že to poškodenému umožňovalo uplatniť právo na súde. Vyžaduje sa teda preukázaná vedomosť. Pre začatie plynutia subjektívnej premlčacej doby preto nestačí iba domnienka tejto vedomosti. Objektívna premlčacia doba je v tomto prípade trojročná a začína plynúť odo dňa udalosti z ktorej škoda vznikla. Pokiaľ okresný súd ustálil okamih vzniku škody dňom 31. 10. 2012, ustálil začatie plynutia objektívnej premlčacej doby, pričom subjektívna premlčacia doba mohla začať plynúť až dňom nielen keď sa poškodený dozvedel o škode, ale aj o tom, kto za škodu zodpovedá. A táto okolnosť nemohla nastať skôr, než došlo ku skončeniu pracovného pomeru žalovaného so žalobcom, teda dňa 31. 12. 2012, pretože pokiaľ žalovanému boli zverené dané premety a bol vyzvaný na ich vrátenie, mal možnosť ich vrátiť do skončenia pracovného pomeru. Až týmto dňom bolo jednoznačné, že ku škode došlo a kto za ňu aj reálne zodpovedá. Nárok žalobcu preto odvolací súd nepovažuje za premlčaný.

30

Náhrada škody v pracovnom práve

4 22. Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom žalovaného, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, ktoré ho zaťažovalo, a že súd prvej inštancie v posudzovanej veci svojvoľne zohľadňoval skutočnosti žalobcom nepreukázané. Okresný súd vykonal dokazovanie v súlade s ust. § 122 a nasl. O. s. p. a vyhodnotil v súlade s § 132 O. s. p. podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo ako aj v ich vzájomnej súvislosti, pričom odvolací súd má za to, že prihliadol na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli strany konania, čo vyplýva aj zo samotného rozhodnutia okresného súdu.

23. S prihliadnutím na uvedené okolnosti, odvolací súd považuje rozsudok okresného súdu za vecne správny a preto ho potvrdil, a to aj v rozsahu náhrady trov konania s prihliadnutím na čiastočný úspech účastníkov konania.

24. Odvolanie podal žalobca, ako aj žalovaný, pričom v odvolacom konaní ani jedna strana konania nemala procesný úspech. Odvolací súd preto o trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 196 ods. 1CSP v nadväznosti na § 255 ods. 2 CSP tak, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

25. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov členov senátu 3 : 0.

Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, aka) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebof) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená aleboc) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§426 CSP).

JUDIKATÚRA

31

4 Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, a) ktorému súdu je určené, b) kto ho robí, c) ktorej veci sa týka, d) čo sa ním sleduje a e) podpis. (§ 127 ods. 1 CSP) Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak jea) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

32

Náhrada škody v pracovnom práve