Dokazovanie v trestnom konaní – Zásady dokazovania – Judikatúra

Dokazovanie v trestnom konaní Zásady

JUDIKATÚRA doc. JUDr. Miloš Deset, PhD.

Vzor citácie:

Dokazovanie v trestnom konaní – Zásady – Judikatúra/Deset, M., Žilina: EUROKÓDEX, s. r. o., 2022, 508 s.

„Spravodlivosť je pevná a trvalá vôľa priznávať každému, čo mu právom patrí.“ Ulpianus Domitius

Dokazovanie v trestnom konaní – Zásady dokazovania – Judikatúra

Judikatúru zostavil: doc. JUDr. Miloš Deset, PhD. Žilina: EUROKÓDEX, s. r. o., február 2022. 508 s.

ISBN 978-80-8155-110-9

www.eurokodex.sk

Predhovor

Dokazovanie v trestnom konaní sa odvíja od zásad dokazovania, ktoré patria medzi základné zásady trestného konania. Ide o vedúce právne idey, ktorým toto postavenie priznáva zákon a ktorými je ovládané celé dokazovanie v trestnom konaní. Vyhľadávacia zásada, zásada prezumpcie neviny, zásada bezprostrednosti a ústnosti, zásada voľného hodnotenia dôkazov a zásada zistenia skutkového stavu bez dôvodných pochybností vyjadrujú takpovediac základné pravidlá dokazovania zakotvené v zákone a dotvorené judikatúrou, ktoré v užšom kontexte determinujú zákonnosť dokazovania a dosiahnutie účelu trestného konania vyjadreného v § 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestného poriadku (ďalej len „Trestný poriadok“ alebo „TP“), ktorým je náležité zistenie trestných činov a spravodlivé potrestanie ich páchateľov podľa zákona pri súčasnom rešpektovaní základných práv a slobôd fyzických a právnických osôb.

V širšom kontexte však majú zásady dokazovania aj určitú nadväznosť na niektoré ďalšie základné zásady trestného konania, najmä na všeobecné zásady trestného konania, resp. zásady platiace pre celé trestné konanie, napr. na právo na spravodlivý proces či právo na obhajobu, pretože práve od zákonnosti dokazovania do značnej miery závisí zákonnosť a spravodlivosť celého trestného konania. Nerešpektovanie, resp. porušovanie procesných pravidiel/štandardov pri vykonávaní dôkazov, napr. zákazu inkriminácie vlastnej osoby, kontradiktórnosti výsluchu svedkov či zákonných podmienok použitia informačno-technických prostriedkov alebo prostriedkov operatívno-pátracej činnosti, by totiž znamenalo také procesné chyby, že trestné konanie, v ktorom by sa vyskytli, by nespĺňalo parametre zákonnosti ani spravodlivosti.

Zásady dokazovania upravené v § 2 Trestného poriadku sú charakteristické pre trestné konanie upravené v demokratickom štáte. Tieto zásady, samozrejme, spoločne s ďalšími zásadami trestného konania, poskytujú priestor stranám trestného konania na uplatnenie častokrát aj ich protichodných záujmov. V tomto kontexte sú aj dotvárané, resp. vykladané súdmi, ktorých rozhodnutia obsahuje aj tento výber súdnych rozhodnutí. Verím, že odbornej verejnosti predkladaná zbierka súdnych rozhodnutí pomôže ľahšie sa zorientovať v sudcovskom výklade základných zásad dokazovania v trestnom konaní aj niektorých pojmov či pravidiel, ktoré z týchto zásad vyplývajú, a aj pri samotnej realizácii práva.

September 2021

autor

III

O autorovi

Doc. JUDr. Miloš Deset, PhD. Študoval na Katedre trestného práva a kriminológie Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave na dennom doktorandskom štúdiu od roku 2006 do roku 2009 a odvtedy pôsobil na tejto katedre ako odborný asistent a po úspešnej habilitácii v roku 2018 na nej pôsobí ako docent. Od roku 2019 do roku 2021 bol aj členom Katedry trestného práva, kriminológie, kriminalistiky a forenzných disciplín Právnickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. Učí trestné právo hmotné, trestné právo procesné, kriminológiu a kriminalistiku. Ako doktorand sa vo svojej vedeckej a publikačnej činnosti venoval témam, ako napríklad organizovaný zločin, domáce násilie, ekonomická kriminalita a rôznym trestno-procesným otázkam. Ako odborný asistent pokračoval v skúmaní problematiky organizovaného zločinu, zaoberal sa aj niektorými kriminologickými otázkami, terorizmom či hmotnoprávnou úpravou vrážd, pri ktorých skúmal najmä pohnútku a vopred uváženú pohnútku. Publikoval aj na rôzne trestno-procesné témy týkajúce sa najmä prostriedkov zabezpečovania informácií dôležitých pre trestné konanie v súvislosti s právom na súkromie. Je zodpovedným riešiteľom jedného vedecko-výskumného projektu VEGA a spoluriešiteľom ďalších vedeckých projektov VEGA a APVV. Počas svojho pôsobenia v akademickej oblasti absolvoval jednomesačný študijný pobyt na Právnickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe, dvojtýždenný študijný pobyt na Fakulte práva a politických vied Teheránskej univerzity v Teheráne a aktívne sa zúčastnil viacerých medzinárodných vedeckých konferencií, napríklad v Oxforde, Viedni, Barcelone, Prahe, Brne, Olomouci, Bratislave, Banskej Bystrici, Košiciach a v Trnave.

Zásady dokazovania v trestnom konaní – judikatúra Zásady dokazovania v trestnom konaní patria medzi základné zásady trestného konania. Výber obsahuje 68 rozhodnutí k zásade náležitého zistenia skutkového stavu, k zásade voľného hodnotenia dôkazov, k zásade prezumpcie neviny, k právu na obhajobu a k zásade „in dubio pro reo“ (v pochybnostiach v prospech obvineného), k nezákonným dôkazom a k zásade „nemo tenetur se ipsum accusare“ (nikto nie je povinný obviniť sám seba) a tiež k zásade bezprostrednosti.

IV

Zásady dokazovania v trestnom konaní

Obsah 1

2

K ZÁSADE NÁLEŽITÉHO ZISTENIA SKUTKOVÉHO STAVU 1

Náležité zistenie skutkového stavu veci - nepriama korupcia ..................

1

2

Zásada zistenia skutkového stavu bez dôvodných pochybností...............

4

3

Zásada náležitého zistenia skutkového stavu sa vzťahuje na celé trestné konanie, teda aj na rozhodovanie o upustení od výkonu trestu odňatia slobody .............................................................................

9

4

Dôležité dôvody na odňatie a prikázanie veci (delegáciu)........................ 13

5

Dokazovanie v trestnom konaní .............................................................. 15

6

Zastavenie trestného konania .................................................................. 19

7

Konanie páchateľa s úmyslom spáchať smrť............................................ 22

8

Obstarávanie dôkazov ............................................................................. 25

9

Požiadavka „zákonného pomenovania“ trestného činu v zmysle § 163 ods. 3 Tr. por................................................................... 32

10

Posúdenie skutku. Listinné dôkazy ......................................................... 35

11

Okruh prípustných dôkazných prostriedkov ........................................... 38

K ZÁSADE VOĽNÉHO HODNOTENIA DÔKAZOV 12

K zásade voľného hodnotenia dôkazov v trestnom konaní ...................... 43

13

K miere dôkazov potrebných na preukázanie určitej skutočnosti zásada voľného hodnotenia dôkazov....................................................... 49

14

Zásada voľného hodnotenia dôkazov – všeobecné pravidlo určujúce rozsah dokazovania .................................................................. 58

15

K zásade voľného hodnotenia dôkazov ................................................... 62

16

Zásada voľného hodnotenia dôkazov a náležitého zisťovania skutkového stavu .................................................................................... 67

17

Všeobecné pravidlo určujúce rozsah dokazovania................................... 74

18

Zásada voľného hodnotenia dôkazov ...................................................... 79

19

K dokazovaniu pri manipulácii s drogami................................................ 85

20

Odcudzenie vkladnej knižky ................................................................... 98

21

Úvaha súdu pri posudzovaní skutkových okolností viažucich sa k hodnoteniu bankovej operácie obvineným ako podozrivej alebo neobvyklej ..................................................................................... 100

22

Ruvačka .................................................................................................. 109

23

Osobitné trestno-procesné inštitúty, tzv. „odklony“................................. 113

24

K viazanosti súdu prvého stupňa právnym názorom odvolacieho súdu ..... 124

JUDIKATÚRA

V

Obsah

3

4

VI

25

Nepríslušnosť ústavného súdu vo vzťahu k rozhodnutiam všeobecných súdov. Ústavná sťažnosť - zmena rozhodnutí všeobecných súdov v otázke dokazovania............................................... 129

26

Vykonanie dôkazov na hlavnom pojednávaní.......................................... 131

27

Metóda využitia pachovej stopy pre identifikáciu podozrivej osoby ........ 134

28

Výpoveď svedka z prípravného konania pred vznesením obvinenia a jej vplyv na uznanie viny obžalovaného ............................................... 143

29

Čítanie zápisnice o výpovedi svedka........................................................ 154

30

Dôkaz vykonaný fotokópiou listiny ......................................................... 158

K ZÁSADE PREZUMPCIE NEVINY 31

Zásada prezumpcie neviny – nie je povinnosťou obžalovaného dokazovať svoju nevinu........................................................................... 165

32

Zjednotenie v otázke možnosti/nemožnosti priznania poľahčujúcich okolností v prípade prijatia vyhlásenia obžalovaného o uznaní viny.................................................................... 171

33

Prezumpcia neviny ako dôvod prepustenia z väzby................................. 182

34

K prezumpcii neviny a dokazovaniu viny obvineného............................. 185

35

Vyšetrovanie trestného činu vraždy......................................................... 193

36

Zastavenie trestného stíhania .................................................................. 195

37

Porušenie prezumpcie neviny ................................................................. 199

K PRÁVU NA OBHAJOBU A K ZÁSADE „IN DUBIO PRO REO“ 38

Zásada „in dubio pro reo“, v pochybnostiach v prospech obvineného ..... 209

39

Zásada „in dubio pro reo“ v súvislosti s dovolaním.................................. 215

40

Postup súdu pri dokazovaní v trestnom konaní ....................................... 222

41

Nesúhlas obvinených s hodnotením dôkazov ako dovolací dôvod........... 228

42

Právo na obhajobu .................................................................................. 232

43

Za porušenie práva na obhajobu nemožno považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov ............. 241

44

Jednotlivé zložky práva na obhajobu....................................................... 246

45

Porušenie práva na obhajobu .................................................................. 255

46

Posudzovacia činnosť súdu pri rozhodovaní o väzbe............................... 262

47

Zákonné požiadavky na zistenie existencie materiálnych (hmotnoprávne) a formálnych (procesnoprávnych) podmienok väzby .............................. 275

48

Nespokojnosť obvineného s rozsahom vykonaného dokazovania na porušenie práva na obhajobu.............................................................. 281

49

Práva obhajoby pri oboznamovaní sa s výsledkom použitia informačno-technických prostriedkov ..................................................... 290 Zásady dokazovania v trestnom konaní

Obsah

5

6

50

Priestupok na úseku rybárstva................................................................. 294

51

Dôkaz získaný použitím informačno-technických prostriedkov ako dôkaz získaný zákonným spôsobom................................................. 297

52

K úvahe súdu o spoľahlivom dokázaní skutkového stavu ........................ 303

53

Doručovanie písomností stranám trestného konania ako súčasť práva na obhajobu................................................................................... 306

K NEZÁKONNÝM DÔKAZOM A K ZÁSADE „NEMO TENETUR SE IPSUM ACCUSARE“ (NIKTO NIE JE POVINNÝ OBVINIŤ SÁM SEBA) 54

Etapy dokazovania .................................................................................. 311

55

Dôkaz získaný nezákonným donútením alebo hrozbou takéhoto donútenia ................................................................................. 315

56

K zásade „nemo tenetur se ipsum accusare“, nikto nie je povinný obviniť sám seba........................................................................ 355

57

K porušeniu zásady nemo tenetur se ipsum prodere/nikto nemôže byť nútený svedčiť vo svoj neprospech vypočutím osoby podozrivej ako svedka................................................................... 447

58

Popieranie spáchania trestnej činnosti ako súčasť práva na jej obhajobu ...... 448

59

Porušenie zásad trestného konania v prípade, ak sa indisponovaný obvinený obhajoval sám.......................................................................... 452

60

Za porušenie práva na obhajobu nemožno považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov ............. 459

61

Právo na obhajobu – nazeranie do spisu, primeraný čas na prípravu obhajoby .............................................................................. 460

62

Manipulácia s dôkazmi............................................................................ 471

63

K nezákonnosti dôkazu o obsahu mobilného telefónu ............................ 477

K ZÁSADE BEZPROSTREDNOSTI 64

Priznanie obžalovaného v rámci záverečnej reči nemožno použiť ako dôkaz..................................................................................... 483

65

Realizácia zásady bezprostrednosti a ústnosti na hlavnom pojednávaní .... 490

66

K povinnosti súdu nahrádzať nečinnosť prokurátora ............................... 497

67

Znásilnenie. Povolenie obnovy konania .................................................. 502

68

K zásade bezprostrednosti a kontradiktórnosti pri výsluchu svedka ........ 504

JUDIKATÚRA

VII

1 1 – K ZÁSADE NÁLEŽITÉHO ZISTENIA SKUTKOVÉHO STAVU

1 Náležité zistenie skutkového stavu veci - nepriama korupcia Orgány činné v trestnom konaní sú povinné zákonom upraveným postupom vždy náležité zistiť skutkový stav veci v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie v zmysle § 2 ods. 5 Trestného poriadku a z neho vychádzať pri každom ďalšom procesnom i hmotnoprávnom rozhodnutí, vrátane rozhodnutia o zániku trestnosti alebo naplnení znakov eventuálne niektorého iného trestného činu, uvedeného v osobitnej časti Trestného zákona, než pre ktorý bolo vznesené obvinenie.

Súvisiace ustanovenia: § 2 ods. 5 TP

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 20. septembra 2001, spis. zn. 3 Tz 15/2001 Najvyšší súd Slovenskej republiky po vyslovení, že zákon bol porušený v prospech obvinenej, zrušil uznesenie okresného prokurátora vo S. a prikázal mu, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

Z odôvodnenia Uznesením okresného prokurátora vo S. zo 4. apríla 2001, sp. zn. Pv 188/00, podľa § 172 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku, s poukazom na ustanovenie § 11 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, bolo zastavené trestné stíhanie vedené proti obvinenej JUDr. M. G. pre trestný čin nepriameho úplatkárstva podľa § 162 Trestného zákona, ktorý mala spáchať v podstate tak, že ako zamestnanec Ministerstva pôdohospodárstva Slovenskej republiky v novembri 1996 v H. prisľúbila M. K. vybavenie dotácie v sume 10 000 000 Sk zo Štátneho fondu zveľaďovania lesa Slovenskej republiky (ďalej len „fond“), pričom žiadala pre určité osoby úplatok vo výške 5 % z vybavenej dotácie; v apríli 1997 v obci M., okres S., prevzala od M. K. na účely vybavenia dotácie 500 000 Sk. Uznesenie okresného prokurátora sa stalo právoplatné 10. apríla 2001.

Generálny prokurátor Slovenskej republiky 15. augusta 2001, teda v šesťmesačnej lehote stanovenej v § 272 Trestného poriadku, podal na Najvyššom súde Slovenskej republiky sťažnosť pre porušenie zákona proti uzneseniu okresného prokurátora v neprospech obvinenej JUDr. M. G. Podľa názoru sťažovateľa je predčasný právny názor uvedený v napadnutom uznesení, že totiž trestné stíhanie je premlčané, lebo vzhľadom na dobu spáchania skutku právne kvalifikovaného ako trestný čin nepriameho úplatkárstva podľa § 162 Trestného zákona (apríl 1997; obvinenie vznesené 12. septembra 2000) a ustanovenie § 67 ods. 1 písm. d) Trestného zákona uplynula premlčacia doba troch rokov. Nebolo totiž skúmané, či konaním obvinenej nie sú naplnené zákonné znaky skutkovej podstaty iného trestného činu (podvodu podľa § 250 Trestného zákona), u ktorého by premlčanie ešte nenastalo.

Malo byť skúmané, či obvinená sama alebo prostredníctvom inej osoby ovplyvňovala pridelenie dotácie. Ak také konanie obvinená len predstierala a finančné prostriedky prijala JUDIKATÚRA

1

1 napriek svojej nečinnosti, prichádzalo by do úvahy právne kvalifikovanie jej konania ako trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 4 písm. b) Trestného zákona, u ktorého trestné stíhanie nie je premlčané.

Generálny prokurátor preto navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 268 ods. 2 Trestného poriadku vyslovil porušenie zákona napadnutým uznesením v ustanovení § 2 ods. 5, § 11 ods. 1 písm. b)1), § 172 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku a v ustanovení § 162 Trestného zákona v prospech obvinenej, aby podľa § 269 ods. 2 Trestného poriadku napadnuté uznesenie zrušil a podľa § 270 ods. 1 Trestného poriadku prikázal okresnému prokurátorovi vo S. vec v potrebnom rozsahu znovu prejednať a rozhodnúť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v zmysle § 267 ods. 1 Trestného poriadku preskúmal na podklade sťažnosti pre porušenie zákona správnosť výroku napadnutého uznesenia, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a zistil, že zákon porušený bol, a to v ustanovení, ktorého znenie nasleduje.

Podľa § 2 ods. 5 Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol náležite zistený skutkový stav veci, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie.

S rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy, nečakajúc na návrh strán.

Týmto ustanovením zákona sa orgány prípravného konania dôsledne neriadili.

Za trestný čin nepriameho úplatkárstva podľa § 162 Trestného zákona (účinného v čase údajného spáchania skutku - apríl 1997) bol stanovený trest odňatia slobody až na dva roky.

Podľa § 67 ods. 1 písm. d) Trestného zákona trestnosť činu zaniká uplynutím premlčacej doby, ktorá je pri trestnom čine nepriameho úplatkárstva podľa § 162 vtedy účinného Trestného zákona tri roky [aj s prihliadnutím na ustanovenie § 67 ods. 1 písm. c) Trestného zákona].

Uvedená trojročná lehota teda v rozhodovanej veci uplynula v presne nezistený deň v apríli 2000, lebo nebolo možné nezapočítanie doby v zmysle § 67 ods. 2 Trestného zákona, resp. nedošlo k prerušeniu premlčania trestného stíhania v zmysle § 67 ods. 3 Trestného zákona.

Vo veci obvinenej JUDr. M. G. trestné stíhanie pre trestný čin nepriameho úplatkárstva podľa § 162 vtedy účinného Trestného zákona bolo začaté až 10. mája 2000 a obvinenie bolo vznesené 12. septembra 2000.

Z tohto pohľadu teda právny záver vyjadrený v napadnutom uznesení, že totiž trestné stíhanie obvinenej JUDr. M. G. za uvedený delikt je premlčané, by sa formálne javil ako správny.

Akceptovať taký záver však nie je možné, lebo základnou podmienkou použitia zákonných ustanovení o premlčaní je predchádzajúce náležité zistenie skutkového stavu veci, a to v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie (§ 2 ods. 5 Trestného poriadku); len na jeho základe je možný záver o právnom posúdení skutku a až tento je základom pre aplikáciu ustanovení o premlčaní trestného stíhania.

Z doterajších výsledkov vyšetrovania nie je možné spoľahlivo zistiť, či obvinená JUDr. M. G. v dobe, keď údajne žiadala od M. K. úplatok, vôbec mala možnosť ovplyvniť pridelenie dotácie z fondu, teda či mala možnosť vplyvu na výkon právomoci verejného činiteľa (také rozhodovanie o pridelení dotácie je nesporne rozhodovanie vo verejných veciach, teda veciach všeobecného záujmu), resp. či mala aj úmysel tento svoj vplyv využiť.

Z výpovedí svedkov M. K. a Ing. Ľ. K. vyplýva, že obvinená mala dotáciu vybavovať prostredníctvom vysokého úradníka Ministerstva pôdohospodárstva Slovenskej republiky

2

Zásady dokazovania v trestnom konaní

1 Ing. J. Š. Vyžiadaná suma 500 000 Sk mala údajne kompenzovať náklady spojené s vybavením žiadosti o dotáciu a túto sumu mala obvinená odovzdať Ing. J. Š.

Tento ako svedok vyslúchnutý doteraz nebol; podľa určitej zmienky v trestnom spise (č. l. 17) tento v júni 2000 pracoval na Veľvyslanectve Slovenskej republiky v Prahe. Ing. J. Š. bude potrebné vyslúchnuť na jeho vzťahy s obvinenou, na charakter jeho vtedajšieho úradného postavenia a dosah na prideľovanie dotácií z fondu a pod. Sprostredkovane uvádzané negatívne stanovisko Ing. Š. k možnému ovplyvňovaniu prideľovania dotácií a úplatku (výpoveď Ing. V. P. - č. l. 68) nie je procesne dostačujúce.

Podobnými otázkami sa bude musieť zaoberať aj výsluch ďalšieho úradníka Ministerstva pôdohospodárstva Slovenskej republiky Ing. A. E., ktorého spomína vo svojej výpovedi svedkyňa Ing. V. P. (mal byť prítomný pri vyjadrení obvinenej a Ing. Š, že M. K. si celú vec s úplatkom len vymyslel).

Pre okolnosti prípadu je dôležité tiež zistenie, akú úradnú činnosť vykonávala obvinená ako zamestanec ministerstva pôdohospodárstva a dôvod jej uvoľnenia z tohto zamestnania.

V tomto smere bude potrebné zaobstarať stanovisko (vyjadrenie) príslušného ministerstva.

Po vykonaní týchto dôkazov, resp. aj ďalších, ktorých potreba sa preukáže (napr. prípadné výsluchy úradníkov vybavujúcich žiadosti J. T. zastúpeného M. K. o dotáciu z fondu - výpoveď svedka Ing. D. B.) bude možné o zistenom skutkovom stave prijať právny záver. Bude potrebné posúdiť, či je preukázané inkriminované konanie obvinenej (aj s prihliadnutím na jej obhajobu) a v kladnom prípade ustáliť, či ide o konanie trestné a znaky skutkovej podstaty ktorého trestného činu sú konaním obvinenej naplnené. Len po tomto závere bude možné vec posudzovať z hľadiska ustanovenia § 67 Trestného zákona o premlčaní trestného stíhania.

1)

Poznámka: V znení pred novelizáciou Trestného poriadku vykonanou zákonom č. 253/2001 Z. z.

JUDIKATÚRA

3

2

2 Zásada zistenia skutkového stavu bez dôvodných pochybností Odvolací súd poukazuje na to, že zásada zistenia skutkového stavu bez dôvodných pochybností v zmysle § 2 ods. 10 Tr. por. vyžaduje, aby súd oprel svoje rozhodnutie o vine a treste o jednoznačne zistené a bezpečne preukázané fakty, nie iba o tie pravdepodobné. Je nevyhnutné s rovnakou starostlivosťou objasňovať okolnosti svedčiace tak proti obžalovanému ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, aby bolo možné spravodlivo rozhodnúť. Ak zostanú po vyčerpaní všetkých dôkazných prostriedkov pochybnosti o niektorej skutkovej okolnosti dôležitej pre zavinenie, je potrebné s použitím zásady in dubio pro reo (v pochybnostiach v prospech obvineného), rozhodnúť v prospech obžalovaného a neuznať ho vinným. Preto je potrebné, aby súd dostatočne objasnil vec, a to v takom rozsahu, aby bolo zrejmé, že sa skutok stal, tento vykazuje všetky znaky skutkovej podstaty žalovaného trestného činu a existuje spoľahlivý záver, že žalovaný skutok spáchal obžalovaný. Ak by nebola splnená čo i len jedna z uvedených podmienok, nemožno dospieť k odsudzujúcemu rozsudku.

Súvisiace ustanovenia: § 2 ods. 10 TP

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. novembra 2019, spis. zn. 6To/11/2018 Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. G. Š. a sudcov JUDr. Š. M. a JUDr. V. D., v trestnej veci obžalovaného J. H. a spol. pre obzvlášť závažný zločin falšovania, pozmeňovania a neoprávnenej výroby peňazí a cenných papierov ako organizovaná skupina podľa § 270 ods. 1, ods. 3 písm. a), ods. 4 písm. b) Trestného zákona s poukazom na ustanovenie § 138 písm. i) Trestného zákona a iné, na verejnom zasadnutí konanom 28. novembra 2019 v Bratislave o odvolaní prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu Pezinok, pracovisko Banská Bystrica z 27. augusta 2018, sp. zn. BB-4T/16/2018, takto rozhodol: Podľa § 319 Tr. por. odvolanie prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sa zamieta.

Odôvodnenie Rozsudkom Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica (ďalej len „špecializovaný trestný súd") z 27. augusta 2018, sp. zn. BB-4T/16/2018, boli obžalovaní J. H., J. H. a X. J. podľa §285 písm. b) Tr. por. každý zvlášť oslobodení spod obžaloby, ktorá im kládla za vinu v bode 1/ a 2/ u obžalovaných J. H. a J. H. spáchanie obzvlášť závažného zločinu falšovania, pozmeňovania a neoprávnenej výroby peňazí a cenných papierov ako organizovanej skupiny podľa § 270 ods. 1, ods. 3 písm. a), ods. 4 písm. b) Tr. zák. s poukazom na ustanovenie § 138 písm. i) Tr. zák. v štádiu prípravy podľa § 13 Tr. zák. a u obžalovaného X. J. spáchanie zločinu falšovania, pozmeňovania a neoprávnenej výroby peňazí a cenných papierov podľa § 270 ods. 2 Tr. zák. na tom skutkovom základe, že: 1. Obžalovaný J. H. spoločne s obžalovaným J. H. približne na jeseň v roku 2016 získali kontakt cez poľských občanov N. P. N. a F. I. na veľké množstvo kvalitných falzifikátov neplatných japonských jenov v nominálnej hodnote 10.000,- JPY vzor XXXX s vyobrazením princa Shotoko Taioshiho, sériového čísla začínajúce X., ktoré boli používané ako platidlo

4

Zásady dokazovania v trestnom konaní

2 od 01. decembra 1958 do 04. januára 1986, kedy bol ich obeh ukončený, avšak stále s možnosťou ich výmeny v bankách bez časového obmedzenia. Napriek tomu, že mali vedomosť o nepravosti prekludovaných bankoviek, obžalovaný J. H. zabezpečoval od osôb poľského pôvodu N. N. a F. I. pod zámienkou ich výhodného predaja za eurá cez súkromných obchodníkov v európskych bankách, ale aj zámeny za eurá v slovenských bankách cez obžalovaného J. H., odbyt ktorých sa obžalovaný J. H. a obžalovaný J. H. pokúsil zabezpečiť v Nemecku, Rakúsku alebo v takej krajine, kde by si ich vymenili na menu eurá v niektorej európskej banke, pričom k realizácii tohto obchodu nedošlo, nakoľko sa nedohodli na kúpnej cene, pričom v týchto aktivitách obžalovaný J. H. pokračoval aj potom, ako bol dňa 30. mája 2017 obžalovaný J. H. zadržaný, až do svojho vlastného zadržania dňa 08. júna 2017.

2. Obžalovaný J. H., obžalovaný J. H. ako vedúci členovia organizovanej skupiny zorganizovali zoskupenie ďalších ľudí, J. G. a X. J., v úmysle získať finančné prostriedky z výmeny falzifikátov japonských jenov na menu euro tak, že asi od mesiaca október 2016 do 11. apríla 2017, na presne nezistených miestach v Slovenskej a Českej republike, zadovážili najmenej 2.584 ks kvalitných falzifikátov neplatných bankoviek japonských jenov (JPY) v nominálnej hodnote 10.000,- JPY, vzor XXXX s vyobrazením princa Shotoku Taishiho, sériového čísla začínajúce na písmená „X." a končia „Z.", ktoré bankovky boli v obehu od 01. decembra 1958 do 04. januára 1986 a sú stále vymeniteľné v banke bez časového obmedzenia (tzv. prekluzívne bankovky) tak, že J. H. opakovaným osobným kontaktom s poľskými štátnymi občanmi F. I. a N. N., sprostredkoval dodanie falzifikátov neplatných bankoviek japonských jenov J. H., pričom J. H. priamo riadil a inštruoval zmenárenskú činnosť nižšie postavených členov organizovanej skupiny J. G. a X. J., ako aj ďalšie osoby T. H. a J. H., ktoré zamieňali falzifikáty japonských jenov v slovenských bankách, ktoré zabezpečoval od J. H., N. N. a F. I., a to takto: 2a) Obžalovaný J. H. odovzdal 1974 kusov v hodnote 19.740.000,- JPY svojej manželke T. H. s tým, aby ich vymenila za eurá, čo svedkyňa T. H. aj urobila, využijúc príbuzenský pomer k zamestnancovi R. v O. na ulici F., pričom 10. októbra 2016, 17. októbra 2016 a 03. novembra 2016 postupne predložila 19.740.000,- JPY, za ktoré jej bola pri jednotlivých výmenách postupne vyplatená suma 164.088,88 , ktoré následne odovzdala obžalovanému J. H., pričom federálnou kriminálnou políciou, divíziou vyšetrovania ekonomických trestných činov, federal criminal police, division economic crime investigation B. bolo zistené a potvrdené, že sa jedná o falzifikáty.

2b) Obžalovaný J. H. po vytvorení kontaktu na svedka L. H., nar. XX. T. XXXX, trvale bytom B., F. X, v dňoch 02. januára 2017 a 03. januára 2017, ktorému za uskutočnenú výmenu prisľúbil províziu 5 až 20% zamenenej sumy a odovzdal mu sumu 500 kusov falzifikátov týchto bankoviek. Svedok L. H. dňa 02. januára 2017 300 kusov bankoviek v nominálnej hodnote 3.000.000,- JPY vložil na účet č. XXXXXXXXXX/XXXX patriaci občianskemu združeniu X., kde je L. H. štatutárnym zástupcom a následne dal banke pokyn na prevod finančných prostriedkov z tohto účtu na účet č.XXXXXXXXXX/XXXX v K., z ktorého následne vybral sumu 10.000,- a 200 kusov falzifikátov bankoviek japonských jenov v nominálnej hodnote 2 000.000 JPY dobrovoľne vydal dňa 17. februára 2017 príslušníkom Policajného zboru pred výkonom domovej prehliadky, pričom Národná banka Slovenska, v posudkoch č. k. NCC-2017/152 a NCC2017/118 potvrdila, že ide o falzifikáty posúdené stupňom kvality 2 - nebezpečný falzifikát.

2c) Obžalovaný J. H. v úmysle umiestniť falošné japonské jeny na trhu a dosiahnuť ich zámenu za eurá spolupracoval aj so svedkom J. G. Tento požiadal o výmenu peňazí svojho finančného poradcu F. X., nar. XX. P. XXXX, bytom O., B. XX a odovzdal mu 100 kusov v nominálnej hodnote 1.000.000,- JPY. Tieto svedok F. X. dňa 09. februára 2017 predložil JUDIKATÚRA

5

2 v pobočke V., na X., za čomu bolo vyplatených 7.874,64 , z ktorých 7.200 odovzdal cez svedka J. G. obžalovanému J. H., pričom Národná banka Slovenska, v posudkoch, č. k. NCC-2017/725, potvrdila, že ide o falzifikáty posúdené stupňom kvality 2 - nebezpečný falzifikát.

2d) Dňa 11. apríla 2017 obžalovaný X. J. prevzal od obžalovaného J. H. za prisľúbenú províziu 5% 10 kusov falzifikátov japonských jenov v nominálnej hodnote 100.000,-JPY, z ktorých tri kusy predložil na výmenu v pobočke V., na X., ktoré však banka už upozornená na výskyt falošných jenov nevymenila a zvyšných 7 kusov bolo následne zaistených príslušníkmi Policajného zboru, pričom Národná banka Slovenska, v posudkoch, č. k. NCC-2017/1622 a NCC 2017/1646, potvrdila, že ide o falzifikáty posúdené stupňom kvality 2 - nebezpečný falzifikát, pretože skutok nie je trestným činom. Podľa § 288 ods. 3 Tr. por. boli poškodení: 1/ R., pobočka zahraničnej banky, V., IČO: XX XXX XXX, 2/ V., F., IČO: XX XXX XXX a 3/ K. O., IČO: XX XXX XXX so svojimi nárokmi na náhradu škody každý zvlášť odkázaní na civilný proces.

Proti tomuto rozsudku podala prokurátorka Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „prokurátorka") ihneď po jeho vyhlásení do zápisnice o pokračovaní v hlavnom pojednávaní z 27. augusta 2018 odvolanie čo do všetkých výrokov, pričom ho odôvodnila osobitným podaním.

V písomných dôvodoch odvolania prokurátorka v podstate namietala, že súd prvého stupňa nesprávne vyhodnotil vykonané dôkazy, keď obžalovaných oslobodil spod obžaloby s jednoznačným tvrdením, že títo nemali vedomosť o tom, že ide o falošné peniaze. Nesprávne v tejto súvislosti vyhodnotil aj výpoveď svedka J. G. Súd tiež odmietol prečítať výpoveď obžalovaného X. J. ešte v postavení zadržaného. Súdu prvého stupňa nechýbala subjektívna stránka trestného činu, ktorá bola samotným konaním obžalovaných preukázaná. Prokurátorka preto navrhla odvolaciemu súdu, aby podľa § 321 ods. 1 písm. a), písm. b) a písm. d) Tr. por. zrušil napadnutý rozsudok a podľa § 322 ods. 1 Tr. por. vrátil vec súdu prvého stupňa, aby ju znovu prejednal a rozhodol.

Ku podanému odvolaniu sa prostredníctvom obhajcu JUDr. D. L. vyjadril obžalovaný J. H., a to v tom smere, že prokurátorka často argumentuje skôr domnienkami a konštruktmi, ktoré sú v rozpore s preukázaným skutkovým stavom aj ustálenou interpretáciou trestnoprocesných noriem. Pokiaľ prokurátorka trvá na vierohodnosti J. G., všetky ostatné vykonané dôkazy jednoznačne vyvracajú jeho kľúčové tvrdenie, že obžalovaní vedeli, že výmenné japonské jeny sú falošné. Výpoveď zadržaného - podozrivého X. J. je procesne nepoužiteľná. Obžalovaní nemali vedomosť o falošnosti japonských jenov. Absentuje tu teda vedomostná zložka nevyhnutná pre záver o úmyselnom zavinení. Odvolaciemu súdu tak navrhol, aby odvolanie prokurátorky ako nedôvodné zamietol v zmysle § 319 Tr. por.

Obžalovaný J. H. vo vyjadrení, ktoré ku odvolaniu prokurátorky podal jeho obhajca prof. JUDr. T. S., PhD. ku výpovedi svedka J. G. o úmysle, resp. vedomosti J. H. o falošných japonských jenoch, uviedol, že o tom nie sú a neboli predložené žiadne dôkazy. Jeho tvrdenie nemožno považovať za dostatočne dôveryhodné. Výpoveď X. J., ktorý mal však v čase realizácie výpovede procesné postavenie podozrivého - zadržaného považoval za procesne nepoužiteľnú. Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že absentuje subjektívna stránka skutkovej podstaty predmetného trestného činu, a to v podobe úmyselného zavinenia. Možno teda s určitosťou tvrdiť, že obžalovaní nemali vedomosť o falošnosti japonských jenov. Odvolanie prokurátorky navrhol podľa §319 Tr. por. zamietnuť ako nedôvodné.

Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu konanom dňa 28. novembra 2019 sa prokurátorka v plnom rozsahu pridržiavala písomných dôvodov svojho odvolania a poukázala

6

Zásady dokazovania v trestnom konaní

2 najmä na výpoveď K. O. s tým, že už v októbri 2016 musel obžalovaný J. H. vedieť, že bankovky sú falošné. Obhajcovia obžalovaných J. H. (vrátane jeho konečného návrhu) a J. H. sa pridržali svojich písomných vyjadrení ku odvolaniu prokurátorky a obhajca obžalovaného X. J. JUDr. M. H. predniesol konečný návrh v súlade so svojou záverečnou rečou z 27. augusta 2018.

Podľa § 317 ods. 1 Tr. por. ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd") ako súd odvolací, predtým ako začal plniť svoju preskúmavaciu povinnosť podľa § 317 Tr. por. zistil, že odvolanie prokurátorky bolo podané včas, v lehote stanovenej § 309 Tr. por. Odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v súlade s § 307 ods. 1 písm. a) Tr. por. a nedošlo k vzdaniu sa práva na podanie odvolania, alebo k vzatiu podaného odvolania späť v zmysle § 312 Tr. por., a preto odvolací súd nepostupoval podľa § 316 Tr. por.

Najvyšší súd na podklade odvolania preskúmal v zmysle § 317 ods. 1 Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorému odvolateľ podal odvolanie ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo, pričom mal na zreteli aj povinnosť prihliadať na všetky prípadné chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. a zistil, že odvolanie prokurátorky proti rozsudku špecializovaného trestného súdu z 27. augusta 2018, sp. zn. BB-4T/16/2018, nie je dôvodné. Úvodom je potrebné uviesť, že vo vzťahu ku skutkovým zisteniam tvoriacim podstatu posudzovaného trestného činu, je napadnutý rozsudok výsledkom konania, v ktorom sa postupovalo podľa Trestného poriadku a v ktorom nedošlo k žiadnym podstatným chybám, ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie skutkového stavu veci, pokiaľ ide o zistenie, že skutok nie je trestným činom a obžalovaní boli oslobodení spod obžaloby.

Odvolací súd poukazuje na to, že zásada zistenia skutkového stavu bez dôvodných pochybností v zmysle § 2 ods. 10 Tr. por. vyžaduje, aby súd oprel svoje rozhodnutie o vine a treste o jednoznačne zistené a bezpečne preukázané fakty, nie iba o tie pravdepodobné. Je nevyhnutné s rovnakou starostlivosťou objasňovať okolnosti svedčiace tak proti obžalovanému ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, aby bolo možné spravodlivo rozhodnúť. Ak zostanú po vyčerpaní všetkých dôkazných prostriedkov pochybnosti o niektorej skutkovej okolnosti dôležitej pre zavinenie, je potrebné s použitím zásady in dubio pro reo (v pochybnostiach v prospech obvineného), rozhodnúť v prospech obžalovaného a neuznať ho vinným.

Preto je potrebné, aby súd dostatočne objasnil vec, a to v takom rozsahu, aby bolo zrejmé, že sa skutok stal, tento vykazuje všetky znaky skutkovej podstaty žalovaného trestného činu a existuje spoľahlivý záver, že žalovaný skutok spáchal obžalovaný. Ak by nebola splnená čo i len jedna z uvedených podmienok, nemožno dospieť k odsudzujúcemu rozsudku.

Najvyšší súd sa stotožnil s právnym záverom uvedeným v odôvodnení rozsudku špecializovaného trestného súdu z 27. augusta 2018, sp. zn. BB-4T/16/2018, ktorý dospel k tomu, že konanie ani jedného z obžalovaných nenaplnilo zákonné znaky skutkovej podstaty trestného činu. Dokazovaním vykonaným na hlavnom pojednávaní bol vyvrátený predpoklad nevyhnutný pre záver o úmyselnom zavinení. Obžalovaní nemali vedomosť o tom, že japonské jeny, ktoré menili v pobočkách bánk sú falošné.

JUDIKATÚRA

7

2 Pokiaľ išlo o výpoveď svedka J. G., spolupracujúceho obvineného, naozaj vznikli dôvodné pochybnosti, a to predovšetkým vo vzťahu ku výpovediam svedkov J. X. a F. X. To platí aj o výpovedi z hlavného pojednávania samotného J. G., ktorá pochybnosti nevyvracia, práve naopak ešte umocňuje. Čo sa týka odvolacej námietky prokurátorky, že súd prvého stupňa procesne pochybil keď zamietol prečítanie zápisnice obvineného X. J. v procesnom postavení zadržaného - podozrivého zo dňa 11. apríla 2017, dáva odvolací súd do pozornosti uznesenie najvyššieho súdu zo 14. júla 2015, sp. zn. 4 Tdo 47/2014, ktorý sa podrobne venuje tomu, prečo nie je súčasnou právnou úpravou umožnené prečítať zápisnicu o výpovedi zadržaného podozrivého na hlavnom pojednávaní, teda vykonať ju ako dôkaz, aj keď bol výsluch zákonne vykonaný. Tohto sa pridŕža aj súd odvolací a v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie zmieneného rozhodnutia. Špecializovaný trestný súd v rámci procesného postupu rešpektoval a dodržal základné zásady trestného konania uvedené v § 2 Tr. por., najmä však zásady zákonného procesu - § 2 ods. 7 Tr. por., práva na obhajobu - § 2 ods. 9 Tr. por., voľného hodnotenia dôkazov - § 2 ods. 12 Tr. por. Odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa postupoval podľa všetkých procesných ustanovení, ktoré tento proces upravujú. Odôvodnenie rozsudku učinil v súlade s ustanovením § 168 Tr. por.

Preskúmaním obsahu spisového materiálu najvyšší súd zistil, že prvostupňový súd postupoval správne a v súlade so zákonom pri zisťovaní a ustálení skutkového stavu veci ohľadne výroku o vine, keď na hlavnom pojednávaní vykonal všetky potrebné a dostupné dôkazy, ktoré následne náležite vyhodnotil a dospel tak k správnemu a úplnému skutkovému záveru.

Tento, aj podľa názoru odvolacieho súdu plne zodpovedá výsledkom vykonaného dokazovania, z ktorých prvostupňový súd vyvodil správny záver.

Najvyšší súd len dodáva, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu prvého stupňa.

Keďže rozhodnutie súdu prvého stupňa nebolo potrebné meniť, alebo rušiť, nakoľko toto je zákonné a správne a špecializovaný trestný súd nepochybil, odvolací súd poukazuje v plnom rozsahu na dôvody napadnutého rozsudku. Dôvody napadnutého rozsudku sú jasné a vyčerpávajúce, logické a zákonné a najvyšší súd sa s nimi plne stotožňuje.

Pri rozhodovaní v tejto trestnej veci nebolo možné opomenúť ani zásadu in dubio pro reo, ktorú vzal súd prvého stupňa správne do úvahy.

Vzhľadom na vyššie uvedené najvyšší súd rozhodol tak, ako je vyjadrené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.

8

Zásady dokazovania v trestnom konaní

3

3 Zásada náležitého zistenia skutkového stavu sa vzťahuje na celé trestné konanie, teda aj na rozhodovanie o upustení od výkonu trestu odňatia slobody V zmysle judikovanej súdnej praxe povinnosť súdu postupovať tak, aby bol zistený skutkový stav veci (§ 2 ods. 10 Tr. por.) sa vzťahuje na celé trestné konanie, teda aj na rozhodovanie o upustení od výkonu trestu odňatia slobody podľa § 413 ods. 2 Tr. por. Dôsledné uplatnenie tejto zásady predpokladá vykonanie všetkých do úvahy prichádzajúcich a dostupných dôkazov, vrátane znaleckého dokazovania, zameraných na náležité objasnenie povahy choroby, pokiaľ sa objavia okolnosti, ktoré nasvedčujú tomu, že odsúdená ochorela nevyliečiteľnou životu nebezpečnou chorobou alebo nevyliečiteľnou duševnou chorobou pred nástupom do výkonu trestu, prípadne počas jeho výkonu. V lekárskej správe ošetrujúcej psychiatričky sa uvádza zhoršený zdravotný stav, zvýraznenie depresívnej a úzkostnej symptomatológie, poruchy spánku a riziko samovražedného konania. Z odôvodnenia sťažnosti odsúdenej vyplýva, že má byť hospitalizovaná na psychiatrickom oddelení v dôsledku pokusu o samovraždu.

Súvisiace ustanovenia: § 2 ods. 10 TP, § 413 ods. 2 TP

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. januára 2017, spis. zn. 4 Tost 45/2016 Najvyšší súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí konanom dňa 24. januára 2017 v Bratislave v trestnej veci proti odsúdenej L. H. pre zločin prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1 Tr. zák., o sťažnosti odsúdenej proti uzneseniu predsedu senátu Špecializovaného trestného súdu Pezinok, pracovisko Banská Bystrica, sp. zn. BB-4T/47/2012 zo dňa 26. októbra 2016 takto rozhodol: Podľa § 194 ods. 1 písm. b/ Tr. por. napadnuté uznesenie sa zrušuje a Špecializovanému trestnému súdu Pezinok, pracovisko Banská Bystrica sa ukladá, aby vo veci znovu konal a rozhodol.

Odôvodnenie Rozsudkom Špecializovaného trestného súdu Pezinok, pracovisko Banská Bystrica z 12. júna 2013, sp. zn. BB-4T/47/2012 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25. septembra 2014, sp. zn. 6To/8/2013 bola odsúdená L. H. uznaná vinnou zo spáchania zločinu prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1 Tr. zák. a bol jej uložený trest odňatia slobody na 2 roky, s podmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu v trvaní 3 roky (podľa § 49 ods. 1 písm. a/ a § 50 ods. 1 Tr. zák.).

Uznesením Špecializovaného súdu Pezinok, pracovisko Banská Bystrica z 27. mája 2016, sp. zn. BB-4T/47/2012 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 11. júla 2016, sp. zn. 5 Tost 24/2016 bolo rozhodnuté, že odsúdená sa v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia neosvedčila a trest vo výmere 2 roky vykoná. Na výkon trestu bola zaradená do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.

JUDIKATÚRA

9

3 V nadväznosti na vydanie príkazu na nástup výkonu trestu odsúdená podala žiadosť o upustenie od výkonu trestu odňatia slobody, ktorú odôvodnila tým, že trpí na nevyliečiteľnú duševnú chorobu.

Uznesením predsedu senátu Špecializovaného trestného súdu Pezinok, pracovisko Banská Bystrica z 26. októbra 2016, sp. zn. BB-4T/47/2012 bola žiadosť odsúdenej o upustenie od výkonu trestu odňatia slobody podľa § 413 ods. 2 Tr. por. zamietnutá.

Proti tomuto uzneseniu podala odsúdená L. H. sťažnosť, ktorú písomne odôvodnila prostredníctvom obhajcu. V písomných dôvodoch svojej sťažnosti uviedla, že podľa jej názoru súd prvého stupňa rozhodol o jej žiadosti predčasne bez pribratia znalca na podanie znaleckého posudku na posúdenie jej zdravotného stavu. Uviedla tiež, že svoju sťažnosť bližšie odôvodní a podloží listinnými dôkazmi po tom, ako jej to umožní zdravotný stav, nakoľko v súčasnosti je hospitalizovaná na psychiatrickom oddelení v dôsledku pokusu o samovraždu. Navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil napadnuté uznesenie predsedu senátu špecializovaného trestného súdu a vec tomuto vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe sťažnosti odsúdenej, v zmysle ustanovenia § 192 ods. 1 Tr. por. preskúmal správnosť výroku napadnutého uznesenia, ako aj konanie predchádzajúce tomuto výroku napadnutého uznesenia a tak zistil, že sťažnosť L. H. je dôvodná.

Z obsahu relevantných častí trestného spisu je zrejmé, že odsúdená v nadväznosti na doručenie „Výzvy“ na nastúpenie do výkonu trestu odňatia slobody dňa 19. augusta 2016 doručila súdu prvého stupňa prostredníctvom obhajcu písomnú žiadosť o odklad výkonu trestu, ktorú odôvodnila zdravotnými ťažkosťami a súčasne (v ten istý deň) doručila súdu aj žiadosť o upustenie od výkonu trestu odňatia slobody. Žiadosť o upustenie od výkonu trestu odňatia slobody odôvodnila tým, že trpí nevyliečiteľnou duševnou chorobou. Lieči sa už od roku 2001 pre rekurentnú depresívnu poruchu, panickú poruchu s agorafóbiou a generalizovanú úzkostnú poruchu. Navrhla, aby bolo vykonané znalecké dokazovanie na posúdenie jej zdravotného stavu znalcom pribratým do konania súdom. Ku každej zo žiadostí pripojila lekársku správu MUDr. Z. B. psychiatričky súkromnej psychiatrickej ambulancie v poliklinike v L. H. z 18. augusta 2016, z ktorej vyplýva, že L. H. je dlhodobo psychiatricky liečená pre rekurentnú depresívnu poruchu, panickú poruchu a agorafóbiu a generalizovanú úzkostnú poruchu. V psychiatrickej ambulancii bola liečená od septembra 2001 do roku 2008. Medzitým bola liečená aj na inom pracovisku. Zo správy ďalej vyplýva, že v čase jej vyhotovenia mala reaktívne zhoršený zdravotný stav, zvýraznenie depresívnej symptomatológie aj úzkostnej symptomatológie, poruchy spánku, riziko samovražedného jednania. Vzhľadom na prítomnosť fobickej symptomatológie je riziko rozvoja výrazných panických aták a iných aj konverzných prejavov v prípade nástupu výkonu trestu. V minulosti zle tolerovala aj hospitalizáciu na psychiatrickom oddelení aj somatických oddeleniach, opakovane bola predčasne prepustená. V závere lekárskej správy psychiatrička neodporučila nástup výkonu trestu zo zdravotných dôvodov, ani hospitalizáciu a odporučila vyšetrenie znalcom.

Dňa 22. augusta 2016 predseda senátu špecializovaného trestného súdu v zmysle § 409 ods. 2 Tr. por. požiadal Nemocnicu pre obvinených a odsúdených v Trenčíne o vyjadrenie k zdravotnému stavu odsúdenej, či jej ochorenie je liečiteľné v podmienkach Nemocnice pre obvinených a odsúdených v Trenčíne a zároveň aj o vyjadrenie či sa jedná o nevyliečiteľnú duševnú chorobu, ktorá by bránila výkonu trestu odňatia slobody. K žiadosti pripojil žiadosť odsúdenej o upustenie od výkonu trestu odňatia slobody a lekársku správu ošetrujúcej psychiatričky.

V nadväznosti na to uznesením z 23. augusta 2016, sp. zn. BB-4T/47/2012 predseda senátu špecializovaného trestného súdu podľa § 409 ods. 1 Tr. por. žiadosť odsúdenej

10

Zásady dokazovania v trestnom konaní

3 o odklad výkonu trestu odňatia slobody zamietol v podstate s odôvodnením, že pre odklad výkonu trestu neboli splnené zákonné podmienky ustanovenia § 409 ods. 1 Tr. por., podľa ktorého, ak odsúdený pred nástupom výkonu trestu odňatia slobody ochorie na takú vážnu chorobu, že dočasne nie je spôsobilý nastúpiť výkon trestu, pretože je v ústavnej starostlivosti, je povinný zaslať súdu so žiadosťou o odklad výkonu trestu aj lekársku správu o svojom zdravotnom stave nie staršiu ako 30 dní.

Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 12. októbra 2016, sp. zn. 6 Tost 33/2016 bola sťažnosť odsúdenej, ktorou napadla vyššie uvedené rozhodnutie podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. por. zamietnutá.

Dňa 12. septembra 2016 bolo súdu doručené písomné stanovisko (odpoveď na dožiadanie) zástupcu riaditeľa pre nemocnicu a primára oddelenia neurológie a iných špecializovaných odborov Nemocnice pre obvinených a odsúdených a Ústavu na výkon trestu odňatia slobody v Trenčíne zo dňa 6. septembra 2016, z ktorého vyplýva, že L. H. na základe dostupných informácií, „je schopná výkonu trestu odňatia slobody, s tým, že bude vhodné ju ihneď po nástupe do výkonu trestu hospitalizovať na psychiatrickom oddelení, kde jej bude poskytnutá potrebná zdravotná starostlivosť“.

Uznesením predsedu senátu Špecializovaného trestného súdu z 26. októbra 2016, sp. zn. BB-4T/47/2012 podľa § 413 ods. 2 Tr. por. bola žiadosť odsúdenej o upustenie od výkonu trestu odňatia slobody zamietnutá. Rozhodnutie bolo odôvodnené s poukazom na obsah vyššie uvedeného vyjadrenia Nemocnice pre obvinených a odsúdených v Trenčíne, s tým, že u odsúdenej nejde o ochorenie, ktoré by bolo neliečiteľné v podmienkach Nemocnice pre obvinených a odsúdených a Ústavu na výkon trestu odňatia slobody.

Najvyšší súd v zmysle § 192 ods. 1 Tr. por. preskúmal správnosť výroku napadnutého uznesenia, proti ktorému odsúdená podala sťažnosť a konanie predchádzajúce tomuto výroku napadnutého uznesenia a zistil, že súd prvého stupňa rozhodol o jej žiadosti o upustenie od výkonu trestu odňatia slobody predčasne, na základe neúplne zisteného stavu veci.

Podľa § 413 ods. 2 Tr. por. súd môže upustiť od výkonu trestu odňatia slobody alebo jeho zvyšku, ak zistí, že odsúdený ochorel na nevyliečiteľnú životu nebezpečnú chorobu alebo nevyliečiteľnú duševnú chorobu.

Z obsahu stanoviska zástupcu riaditeľa pre Nemocnicu pre obvinených a odsúdených a Ústavu na výkon trestu odňatia slobody v Trenčíne zo 6. septembra 2016 č. NZVJS 12-45-23-2016 (z č. l. 2952) nie je zrejmé, či u odsúdenej L. H. sa jedná o nevyliečiteľnú duševnú chorobu v zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia. V odpovedi na žiadosť predsedu senátu súdu prvého stupňa sa iba uvádza, že „na základe dostupných informácií je schopná výkonu trestu odňatia slobody“ s tým, že po jej nástupe na výkon trestu bude vhodné ju ihneď hospitalizovať na psychiatrickom oddelení nemocnice“.

V zmysle judikovanej súdnej praxe povinnosť súdu postupovať tak, aby bol zistený skutkový stav veci (§ 2 ods. 10 Tr. por.) sa vzťahuje na celé trestné konanie, teda aj na rozhodovanie o upustení od výkonu trestu odňatia slobody podľa § 413 ods. 2 Tr. por. Dôsledné uplatnenie tejto zásady predpokladá vykonanie všetkých do úvahy prichádzajúcich a dostupných dôkazov, vrátane znaleckého dokazovania, zameraných na náležité objasnenie povahy choroby, pokiaľ sa objavia okolnosti, ktoré nasvedčujú tomu, že odsúdená ochorela nevyliečiteľnou životu nebezpečnou chorobou alebo nevyliečiteľnou duševnou chorobou pred nástupom do výkonu trestu, prípadne počas jeho výkonu.

V lekárskej správe ošetrujúcej psychiatričky sa uvádza zhoršený zdravotný stav, zvýraznenie depresívnej a úzkostnej symptomatológie, poruchy spánku a riziko samovražedného konania. Z odôvodnenia sťažnosti odsúdenej vyplýva, že má byť hospitalizovaná na psychiatrickom oddelení v dôsledku pokusu o samovraždu.

JUDIKATÚRA

11

3 Na prijatie záveru, či sú splnené zákonné podmienky na rozhodnutie o upustení od výkonu trestu odňatia slobody nie je postačujúce vyjadrenie Nemocnice pre obvinených a odsúdených a Ústavu na výkon trestu odňatia slobody v Trenčíne len o tom, či je toto zdravotnícke zariadenie schopné poskytnúť adekvátnu zdravotnú starostlivosť odsúdenej. Takéto vyjadrenie totiž nedáva odpoveď na otázku či sa u odsúdenej, vzhľadom na jej diagnózu uvedenú v lekárskej správe psychiatričky MUDr. Z. B. z 18. augusta 2016, jedná o nevyliečiteľnú duševnú chorobu v zmysle § 413 ods. 2 Tr. por.

Z uvedených dôkazov je zrejmé, že pre správne rozhodnutie o žiadosti odsúdenej o upustenie od výkonu trestu odňatia slobody nebolo v danom prípade dostatok skutkových podkladov, pokiaľ predseda senátu špecializovaného trestného súdu o nej rozhodol, postupoval v rozpore s ustanovením § 2 ods. 10 Tr. por. Záver o tom, či odsúdená ochorela nevyliečiteľnou duševnou chorobou, bude totiž možné vysloviť až po vykonaní ďalších odborných vyšetrení odsúdenej a v uvedenom smere bude potrebné vykonať ďalšie dôkazy. Až po ich vykonaní bude možné rozhodnúť o žiadosti odsúdenej v súlade so stavom veci a zákonom, pričom treba zdôrazniť, že pre spoľahlivé rozhodnutie podľa § 413 ods. 2 Tr. por. nemôže postačovať vyjadrenie Nemocnice pre obvinených a odsúdených a Ústavu na výkon trestu odňatia slobody v Trenčíne, ale bude potrebné pribrať do konania znalca z odboru psychiatrie za účelom podania znaleckého posudku (§ 148 ods. 1 Tr. por.).

Poučenie: Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.

12

Zásady dokazovania v trestnom konaní

4

4 Dôležité dôvody na odňatie a prikázanie veci (delegáciu) Podľa § 23 ods. 1 Tr. por. z dôležitých dôvodov môže byť vec príslušnému súdu odňatá a prikázaná inému súdu toho istého druhu a stupňa; o odňatí a prikázaní rozhoduje súd, ktorý je obom súdom najbližšie spoločne nadriadený. Na odňatie a prikázanie veci (delegáciu) musí existovať dôležitý dôvod, čím sa zdôrazňuje výnimočnosť takéhoto postupu. Dôležité dôvody nie sú v zákone taxatívne uvedené, ale treba nimi rozumieť také okolnosti, ktoré v konkrétnom prípade umožnia celkove lepšie uplatniť základné zásady trestného konania a splnenie jeho účelu iným súdom toho istého druhu a stupňa, než súdom miestne príslušným.

Takýmito dôvodmi sú predovšetkým okolnosti, ktoré zabezpečujú náležité zistenie skutkového stavu veci v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie, výchovné pôsobenie konania a čo najrýchlejšie avšak zákonné a spravodlivé prejednanie a rozhodnutie veci.

Súvisiace ustanovenia: § 23 ods. 1 TP

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. decembra 2016, spis. zn. 6 Ndt 27/2016 Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. D. H. a sudcov JUDr. Š. M. a JUDr. V. D. na neverejnom zasadnutí konanom 21. decembra 2016 v Bratislave, v trestnej veci obžalovaného S. H., vedenej na Krajskom súde v Žiline pod sp. zn. 1 To 97/2016, pre prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. e/ Tr. zák., o návrhu obžalovaného na odňatie a prikázanie veci takto rozhodol: Podľa § 23 ods. 1 Tr. por. trestná vec obžalovaného S. H. vedená na Krajskom súde v Žiline pod sp. zn. 1 To 97/2016, sa tomuto súdu neodníma.

Odôvodnenie Rozsudkom Okresného súdu Martin, sp. zn. 23T/59/2016, zo 6. septembra 2016 bol obžalovaný S. H. uznaný vinným z prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. e/ Tr. zák. na tom skutkovom základe ako je to uvedené v prvostupňovom rozhodnutí.

Obžalovanému bol podľa § 348 ods. 1 Tr. zák. v spojení s § 37 písm. m/, § 38 ods. 2, ods. 4 Tr. zák. uložený trest odňatia slobody vo výmere osem mesiacov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. b/ Tr. zák. súd obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.

Proti prvostupňovému rozsudku podal odvolanie obžalovaný.

Krajský súd v Žiline vo veci vytýčil termín verejného zasadnutia na deň 13. decembra 2016. V deň konania verejného zasadnutia obžalovaný poslal na Krajský súd v Žiline návrh na odňatie a prikázanie veci. V písomných dôvodoch uviedol, že podľa § 23 ods. 1, ods. 2 Tr. por. podáva návrh na odňatie jeho trestnej veci vedenej na Okresnom súde Martin, sp. zn. 23T/59/2016, Krajskému súdu v Žiline a prikázanie inému krajskému súdu. Je toho názoru, že krajský súd v Žiline je voči jeho osobe zaujatý, nakoľko nevrátil, respektíve nezrušil rozsudok Okresného súdu Martin, ale naopak nariadil hlavné pojednávanie vo veci na deň 13. decembra 2016. Na tomto samotnom základe navrhuje a žiada o zohľadnenie vyššie uvedenej skutočnosti.

JUDIKATÚRA

13

4 Konajúci súd odročil verejné zasadnutie na neurčito a spis predložil Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na rozhodnutie o odňatí a prikázaní veci.

Podľa § 23 ods. 1 Tr. por. z dôležitých dôvodov môže byť vec príslušnému súdu odňatá a prikázaná inému súdu toho istého druhu a stupňa; o odňatí a prikázaní rozhoduje súd, ktorý je obom súdom najbližšie spoločne nadriadený.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd najbližšie spoločne nadriadený krajským súdom Slovenskej republiky preskúmal podaný návrh v zmysle § 23 ods. 1 Tr. por. ako aj predložený spisový materiál a dospel k záveru, že v danom prípade nie je daný dôvod na odňatie predmetnej trestnej veci Krajskému súdu v Žiline a jej prikázanie inému súdu toho istého druhu a stupňa.

Podľa § 23 ods. 1 Tr. por. z dôležitých dôvodov môže byť vec príslušnému súdu odňatá a prikázaná inému súdu toho istého druhu a stupňa; o odňatí a prikázaní rozhoduje súd, ktorý je obom súdom najbližšie spoločne nadriadený.

Na odňatie a prikázanie veci (delegáciu) musí existovať dôležitý dôvod, čím sa zdôrazňuje výnimočnosť takéhoto postupu. Dôležité dôvody nie sú v zákone taxatívne uvedené, ale treba nimi rozumieť také okolnosti, ktoré v konkrétnom prípade umožnia celkove lepšie uplatniť základné zásady trestného konania a splnenie jeho účelu iným súdom toho istého druhu a stupňa, než súdom miestne príslušným. Takýmito dôvodmi sú predovšetkým okolnosti, ktoré zabezpečujú náležité zistenie skutkového stavu veci v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie, výchovné pôsobenie konania a čo najrýchlejšie avšak zákonné a spravodlivé prejednanie a rozhodnutie veci.

Podľa čl. 48 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Ide o významnú ústavnú zásadu, ktorú treba dôsledne zachovávať, to znamená brať ju do úvahy aj pri rozhodovaní o návrhoch na odňatie a prikázanie veci príslušnému súdu podľa § 23 Tr. por.

Odňatie a prikázanie veci podľa § 23 Tr. por. je výnimkou z vyššie uvedenej ústavnej zásady. Dôležité dôvody v zmysle § 23 Tr. por. môžu byť dôvody, ktoré zabezpečujú nestranné a zákonné prerokovanie veci, náležité zistenie skutkového stavu potrebného na rozhodnutie, ako aj uplatnenie všetkých do úvahy prichádzajúcich základných zásad trestného konania.

Pokiaľ ide o posudzovaný návrh obžalovaného, z jeho obsahu je zrejmé, že ho postavil na námietkach, že súd vo veci nerozhodol podľa jeho predstáv a v tejto skutočnosti odvodzuje zaujatosť sudcov Krajského súdu v Žiline. Uvedené dôvody nemôžu byť dôvodom na taký postup vo veci, ako navrhuje obžalovaný.

V konaní musí byť rešpektovaná zásada zákonného sudcu. Nerozhodnutie podľa predstáv obžalovaného, nemôže byť dôvodom na odňatie veci.

S poukazom a konštatované skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že v danom prípade nie sú splnené zákonné podmienky na tzv. delegovanie veci inému krajskému súdu v zmysle § 23 ods. 1 Tr. por., ako to navrhuje obžalovaný, nakoľko nie je daný žiadny dôležitý dôvod predpokladaný týmto zákonným ustanovením, v dôsledku ktorého by mohlo byť ohrozené nestranné a zákonné prejednanie uvedenej trestnej veci.

Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na uvedenú skutočnosť vo veci rozhodol tak, že predmetnú trestnú vec Krajskému súdu v Žiline neodňal.

Poučenie: Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.

14

Zásady dokazovania v trestnom konaní

5

5 Dokazovanie v trestnom konaní Podľa § 2 ods. 1 Tr. por. nikto nemôže byť trestne stíhaný ako obvinený ináč než zo zákonných dôvodov a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon. Podľa § 2 ods. 10 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarať dôkazy majú aj strany. Orgány činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie.

Súvisiace ustanovenia: § 2 ods. 1 a 10 TP

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 20. novembra 2008, spis. zn. 1 Toš 5/2008 Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. J. K. a sudcov JUDr. P. H. a JUDr. P. S. v trestnej veci obžalovaného A. Š. pre zločin prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1, ods.2 Tr. zák. a iné o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Špeciálneho súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica z 21. apríla 2008 sp. zn.

BB-3 T 31/2007 na neverejnom zasadnutí konanom v Bratislave 20. novembra 2008 takto rozhodol: Podľa § 321 ods. 1 písm. b/, písm. c/ Tr. por. zrušuje sa napadnutý rozsudok v celom rozsahu.

Podľa § 322 ods. 1 Tr. por. sa vec vracia Špeciálnemu súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

Odôvodnenie Rozsudkom Špeciálneho súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica z 21. apríla 2008, sp. zn. BB- 3 T 31/2007, bol obžalovaný A. Š. uznaný za vinného zo zločinu prijímania úplatku podľa § 329 ods.1, ods. 2 Tr. zák. v súbehu s prečinom zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a/ Tr. zák., ktorých sa mal dopustiť na skutkovom základe, že dňa 1. októbra 2006 v čase okolo 15.30 hod. na začiatku diaľnice smerom z Bratislavy do Trnavy ako colník – pracovník C. pri kontrole textilného tovaru v motorovom vozidle VW Transporter ev. č. G. žiadal od majiteľa tovaru L., občana Slovenskej republiky vietnamskej národnosti, sumu 2 000 Sk ako úplatok za to, že tovar nezadrží, hoci majiteľ ani vodič vozidla nemali u seba doklady o tovare, preto mu L. odovzdal požadovanú sumu v štyroch bankovkách nominálnej hodnoty 500 Sk a následne urobil o tom oznámenie na polícii.

Za to bol podľa § 329 ods. 2 Tr. zák. za použitia § 41 ods. 1, § 36 písm. j/, § 37 písm. h/ Tr. zák. obžalovanému uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 5 (päť) rokov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zák. bol na výkon uloženého trestu zaradený do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie obžalovaný A. Š. prostredníctvom svojho obhajcu. V písomných dôvodoch svojho odvolania uviedol, že odvolanie podáva k výroku o vine, treste i proti konaniu. Súd vyhodnotil dôkazy jednostranne JUDIKATÚRA

15

5 v jeho neprospech. Výpovede jeho kolegov súd nepovažoval za vierohodné, ale výpovede svedkov, ktoré si odporovali a boli často menené, považoval za vierohodné. Svedok P. na mieste, kde sa mal skutok stať nebol, čo potvrdzujú výpovede L. z prípravného konania aj ním podané trestné oznámenie. Skutkový dej si vymyslel L.. Záver súdu, že prijal sumu 2 000Sk za to, že nezadrží tovar, od ktorého vlastník nemal doklady, je založený na domnienke. Ničím nebolo preukázané, že v aute, ktoré riadila do dnešného dňa neznáma osoba a ktoré malo byť kontrolované hliadkou colníkov, sa nachádzal tovar, ku ktorému neboli predložené doklady. Ak nebol v aute tovar, tak nedošlo k porušeniu colných predpisov a nebol dôvod na uloženie pokuty, alebo požadovať úplatok. Peniaze neboli ani u jedného z colníkov pri vykonanej prehliadke nájdené. Vykonaným dokazovaním nebolo jednoznačne preukázané, že sa skutok stal, preto žiadal zrušiť napadnutý rozsudok a domáhal sa oslobodenia podľa § 322 ods. 3 Tr. por.

Predseda senátu súdu prvého stupňa rovnopis odvolania zaslal v zmysle § 314 Tr. por. ostatným stranám, ktoré by mohli byť rozhodnutím o odvolaní priamo dotknuté, s upozornením, že sa môžu k odvolaniu vyjadriť. Do konania neverejného zasadnutia odvolacieho súdu ani jedna zo strán túto možnosť nevyužila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preskúmal podľa § 317 ods. 1 Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie ako i správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo a zistil, že konanie, ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku, trpí podstatnou chybou, ktorú nemožno odstrániť na verejnom zasadnutí a z toho dôvodu rozhodol o odvolaní obžalovaného na neverejnom zasadnutí v zmysle § 326 ods. 1 písm. b/ Tr. por. Zistil, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je založené na neúplnom skutkovom zistení, vyplývajúcom z nedostatočne vykonaného dokazovania. Pochybil pri hodnotení vykonaných dôkazov, ktoré hodnotil jednostranne. Vo veci bude potrebné dôkazy opakovať, prípadne vykonať ďalšie dôkazy, ktorých vykonávanie pred odvolacím súdom by znamenalo nahrádzať činnosť súdu prvého stupňa.

Podľa § 2 ods. 1 Tr. por. nikto nemôže byť trestne stíhaný ako obvinený ináč než zo zákonných dôvodov a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon.

Podľa § 2 ods. 10 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarať dôkazy majú aj strany. Orgány činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie.

Podľa § 2 ods. 12 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.

Ide o základné zásady trestného konania a je povinnosťou všetkých orgánov činných v trestnom konaní tieto základné zásady striktne dodržiavať. Podľa zistenia senátu odvolacieho súdu v prejednávanej veci sa podľa citovaných zásad nepostupovalo. Obžalovaný A. Š. od začiatku trestného stíhania spáchanie skutku popiera. Na svoju obranu uviedol, že uvedeného dňa nezastavoval vozidlá, nakoľko nebol oblečený v služobnej rovnošate, ale mal na sebe pracovný overal. Taktiež od začiatku tvrdil, že žiadne peniaze od nikoho nepýtal ani neprevzal. Obranu obžalovaného potvrdili svedkovia E. K., M. Č. a M. B., ktorí kritického dňa vykonávali službu spolu s obžalovaným. Tejto jeho obrane v prípravnom konaní ani na hlavnom pojednávaní nebola venovaná náležitá pozornosť. Súd prvého stupňa mal pochybnosti o pravdivosti týchto svedeckých výpovedí, čo odôvodnil tým, že ide o kolegov

16

Zásady dokazovania v trestnom konaní

5 obžalovaného, ktorí by inými výpoveďami ohrozili svoju profesionálnu kariéru. Pochybnosti súdu vzbudili aj obsahy týchto výpovedí, ktoré boli až nápadne zhodné. V tejto súvislosti však súd opomenul, že výsluch svedkov v prípravnom konaní vykonával svedok kpt.

Ing. M. R. a na hlavnom pojednávaní na otázku predsedu senátu fakticky priznal, že svedecké výpovede zaznamenával svojím štýlom a nie, čo svedkovia vypovedali. Práve jeho neprofesionálny prístup pri vyšetrovaní tejto trestnej činnosti mal za následok vznik značných pochybností o tom, či sa skutok vlastne stal za tých okolností, ako ho popisuje obžaloba.

Treba si uvedomiť, že obžalovanému sa kladie za vinu spáchanie trestnej činnosti, za ktorú mu v prípade uznania viny hrozí pomerne vysoký trest odňatia slobody. Preto bolo povinnosťou všetkých orgánov činných v trestnom konaní, zvlášť zodpovedne pristupovať pri objasňovaní tejto trestnej činnosti. Samotné trestné stíhanie začal svedok kpt. Ing. M. R. práve na základe trestného oznámenia svedka L., ktoré urobil osobne na polícii dňa 1. októbra 2006 o 17.30 hod. (č.l. 8-9 zv. č.1). Zápisnicu so svedkom urobil vyšetrovateľ kpt. M. R. Podľa trestného oznámenia bol vodičom vozidla, ktoré mali colníci kontrolovať, občan vietnamskej národnosti menom N. Na č.l. 52-53 sa nachádza zápisnica o výsluchu svedka L. z 1. októbra 2006 spísaná od 17.30 do 18.30 hod. tiež vyšetrovateľom kpt. M. R., pričom ide o doslovný prepis trestného oznámenia. Túto skutočnosť si všimol i konajúci predseda senátu, avšak nevyvodil z toho žiadne závery. V tejto výpovedi svedok L. znovu označil ako vodiča vozidla občana menom N. Z dosiaľ nezistených dôvodov sa zrazu v prípravnom konaní vypočúval ako svedok P., ktorý mal byť vodičom kontrolovaného vozidla. Túto zámenu osôb nevedel vierohodným spôsobom vysvetliť svedok L. ani svedok Ing. M. R. Pritom v priebehu konania aj tento svedok svoje výpovede viackrát menil, pričom zmeny vo výpovedi nevedel logicky vysvetliť, čím len zvýraznil pochybnosti o jeho vierohodnosti. Najvyšší súd nevidí ani logiku konania u svedka L., podľa ktorého vozidlo viezlo letný už nepredajný tovar do skladu, preto nedal vodičovi doklady od tovaru. Napriek tomu na základe telefonátu vodiča išiel na miesto kontroly bez toho, aby si vzal potrebné doklady od tovaru. Možno pripustiť, že na tieto doklady v tom zhone zabudol, ale nebol dôvod vyjednávať s colníkmi, ktorí podľa neho chceli tovar zadržať a odviesť na colnicu. Išlo o tovar určený na uskladnenie, tak ho bez obáv mohol nechať po istú dobu uskladnený na colnici a neskôr si tovar prevziať na colnici po predložení patričných dokladov.

V prejednávanej veci podľa názoru Najvyššieho súdu bude potrebné opätovne vypočuť svedka kpt. Ing. M. R., ktorý nech súdu vysvetlí, ako došlo k zmene v osobe vodiča, pretože jeho tvrdenia o tom, že vietnamské mená znejú podobne sú nepresvedčivé. Zároveň je potrebné tohto svedka vypočuť na okolnosti, za akých bola vykonaná rekognícia osôb, či bol dôsledne dodržaný postup podľa § 126 Tr. por. a či skutočne od obžalovaného i ostatných členov colnej hliadky vyžiadal pred rekogníciou osobné doklady a za akým účelom.

Vo veci podľa názoru najvyššieho súdu bude potrebné podrobne vypočuť ako svedka Mgr. T. P., vedúceho stanice colného úradu K., ktorého výsluch navrhoval i obžalovaný, avšak bezúspešne. Ide o priameho nadriadeného, ktorý schvaľoval služobný príkaz, ktorým bolo určené zloženie hliadky dňa 1. októbra 2006 (viď č.l. 127 zv.č.1), ktorý mal byť potom prítomný aj pri zaistení obžalovaného po návrate zo služby.

V neposlednom rade bude potrebné na hlavnom pojednávaní vykonať konfrontáciu obžalovaného so svedkami L. a P. Vzhľadom na zistené pochybenia súdu prvého stupňa, odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok podľa § 321 ods. 1 písm. b/, písm. c/ Tr. por. v celom rozsahu a podľa § 322 ods. 1 Tr. por. prikázal tomuto súdu, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

V novom konaní bude súd prvého stupňa povinný preveriť obranu obžalovaného, podrobnejšie vypočuť svedkov kpt. Ing. M. R., Mgr. T. P., vykonať konfrontáciu obžalovaného s vyššie uvedenými svedkami, prípadne vykonať ďalšie dôkazy, ak to bude potrebné JUDIKATÚRA

17

5 a následne rozhodnúť v súlade so zákonom (§ 327 ods. 1 Tr. por.) a svoje rozhodnutie riadne odôvodniť v zmysle požiadaviek zakotvených v ustanovení § 168 ods. 1 Tr. por. V tejto súvislosti najvyšší súd pripomína, že nie je povinnosťou obžalovaného dokázať svoju nevinu, ale je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní jeho vinu jednoznačne bez akýchkoľvek pochybností preukázať.

Nakoľko napadnutý rozsudok bol zrušený len na podklade odvolania obžalovaného, nemôže v novom konaní dôjsť ku zmene rozhodnutia v jeho neprospech (§ 327 ods. 2 Tr. por.).

Poučenie: Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.

18

Zásady dokazovania v trestnom konaní