Via Hist or iae ?t u den t sk ý ?asopis Kat edr y h ist or ick ých vied a st r edoeu r ópsk ych ?t ú dií Filozof ick á f ak u lt a Un iver zit a sv. Cyr ila a M et oda v Tr n ave
Vych ádza 3x r o?n e ISSN 1339 - 1801 (on lin e)
Redak ?n á r ada ?éf r edak t or
Bc. Matú? Burda
Gr af ik a Mgr. Jozef Vo?í?ek Bc. Matú? Burda
Jazyk ová k or ek t ú r a Bc. Gabriela Trulíková
Redak t or i Bc. Diana Balogá?ová Bc. Matú? Burda Bc. Nikola Hrebe?aková PhDr. Romana Luchavová Bc. Kristína Siladyová Bc. Gabriela Trulíková
Recen zen t Mgr. Ivan Albert Petranský, PhD.
Vá?ení ?itatelia, v roku 2017 si pripomíname 500. výro?ie za?iatku reformácie. Pravdepodobne ka?dému z vás sa pri slovo reformácie vybaví osobnos? Martina Luthera alebo známy akt pribíjania 95 téz na dvere kostola vo Wittenbergu. Av?ak musíme podotknú?, ?e reforma?né hnutie tu bolo dávno pred spomínaným Martinom Lutherom. Práve prvý ?lánok v novom ?ísle Via Historiae vás zavedie do doby ?eského reformátora Jána Husa, ktorý, ako v?etci isto vieme, skon?il na hranici. O nie?o viac ako sto rokov upúta pozornos? najvy??ích cirkevných predstavite?ov a svetských panovníkov Martin Luther so svojou kritikou katolíckej cirkvi. Odkia? Martin Luther ?erpal in?piráciu a aké boli jeho ?kolské ?asy? To nám priblí?i v poradí druhý ?lánok venujúci sa spomínanej problematike. Následne sa pozrieme na to, ako reforma?né hnutie reagovalo na ?arodejnícke procesy, ktoré ovplyv?ovali celú Európu dlhé stáro?ia. Reforma?né hnutie zasiahlo územie Uhorska takmer okam?ite. ?írilo sa v?aka uhorským ?tudentom, pôsobiacich na nemeckých univerzitách, a nemeckým etnikom v krajine. Trvalo nieko?ko desiatok rokov, pokia? do?lo k zrovnoprávneniu katolíckeho nábo?enstva s protestantskými smermi, ?o dokazuje príspevok venovaný artikulárnym kostolom na území sú?asného Slovenska, preto?e práve tieto kostoly sú vidite?ným dôkazom vtedaj?ieho útlaku protestantov. ? al?í príspevok sa zaoberá kráde?ou bohoslu?obných predmetov po?as prvej svetovej vojny. Na základe tohto príspevku mô?eme analyzova? ka?dodenné starosti seniorátu v ?ase bojového konfliktu. Okrem iného si v prvom ?ísle ?asopisu akademického roka 2017/2018 mô?ete pre?íta? príspevok o bitke pri Viedni, ktorá oslabila Osmanskú rí?u nato?ko, ?e v priebehu 18. storo?ia stráca postavenie na európskom kontinente. Po?as osmanskej expanzie zohrávala komár?anská pevnos? dôle?itú úlohu a dodnes je vyh?adávaným turistickým miestom. Verím, ?e ka?dý z vás nájde nie?o nové a zaujímavé, ?o ho obohatí a podnieti k ?al?iemu ?túdiu histórie. V?etkým ?tudentom a u?ite?om prajem do nového akademického roka mno?stvo úspechov.
Bc. M at ú ? Bu r da ?éf r edak t or viah ist or iau cm @gm ail.com
h t t ps:/ / w w w.f acebook .com / Viah ist or iae/ h t t p:/ / f f .u cm .sk / sk / casopis-via-h ist or iae/ h t t p:/ / k h ist .f f .u cm .sk / h t t ps:/ / issu u .com / viah ist or iae
Via Hist or iae 3
Obsah
4
7
Ján Hu s a jeh o vplyv n a
19 Kom ár ? an sk á pevn os?.
r ef or m áciu
" Nec ar t e, n ec m ar t e."
(PhDr. Martin Kleiman)
(Bc. Katarína Sashalmiová)
M ar t in Lu t h er . O sláve u n iver zít a m ladost i ?t u den t ov (Bc. Diana Balogá?ová)
23 Evan jelické ar t ik u lár n e kost oly n a zozn am e svet ovéh o k u lt ú r n eh o dedi?st va UNESCO (Bc. Gabriela Trulíková)
10 Vplyv r ef or m ácie n a ?ar odejn ícke pr ocesy v r an om n ovovek u (Bc. Laura Szegfüová)
14 Bit k a pr i Viedn i v r ok u 1683 (Filip Obertá?)
27 Spor v Hor n ozem plín sk om sen ior át e za Ve?kej vojn y (Bc. Matú? Burda)
32 ?t át n y ar ch ív v Tr n ave a Dn i eu r ópskeh o k u lt ú r n eh o dedi?st va 2017 (PhDr. Romana Luchavová)
Via Hist or iae 4
Ján Hus a jeho vplyv na reformáciu au t or
Ph Dr . M ar t in Kleim an
Po?as takmer 2000-ro?nej histórie existovali medzi nami ?udia, ktorí sa cirkev sna?ili ozdravi?. Robili to s hlbokou úctou a pokorou. No existovali aj ?udia, ktorí sa sna?ili presadi? reformu cirkvi po svojom, a tak sa následne dostali do konfliktu s cirkevnou vrchnos?ou. Medzi nich patril predov?etkým Ján Hus. Za?al na seba upozor?ova? od roku 1400, ke? nemilosrdne kritizoval cirkevné autority, preto?e odmietol poslu?nos? pápe?ovi. Neskôr, d?a 6. júla 1415 bol koncilom v Kostnici vyhlásený za kacíra a svetským súdom upálený na hranici. Daná vec viedla k ve?kému odporu. Po jeho následnom upálení sa v ?echách vzbúrila ??achta a taktie? aj mestá proti cirkevnej autorite. Mô?eme kon?tatova? a domnieva? sa, ?e daná vec bola spú??a?om husitských bojov. Renesancia bola dôle?itým faktorom pri príchode reformácie. Pripravila ?udí na to, aby mysleli sami za seba. Priniesla novú éru vzdelávania. ?eský nábo?enský myslite?, kazate? a reformátor Majster Ján Hus sa narodil v roku 1371 v Husinci u Prachatic. ?tudoval na Pra?skej univerzite. V januári 1396 sa stal magistrom slobodných umení. V roku 1400 k?azom a o rok neskôr dekanom fakulty slobodných umení. Ako u?ite? pou?íval v písanom prejave hlavne latin?inu. Od roku 1402 kázal Hus v Betlehemskej kaplnke v Prahe. Svoje u?enie prezentoval nielen v káz?ach, ale aj v knihách. Jeho postoje sú dôkladne rozbrané v knihe De
ecclesia. Mô?eme kon?tatova?, ?e kniha De ecclesia (O cirkvi) je bojové dielo. Ide tu hlavne o základnú otázku týkajúcu sa celého spolo?enského zriadenia tej doby. Hovorí o spolo?enských aspektoch cirkvi a teoreticky odôvod?uje, pre?o odopiera poslu?nos? pápe?ovi. Do doby, ke? mal Ján Hus sympatie arcibiskupa Zby?ka Zajíce, krá?a Václava IV. a krá?ov-
Ján Hu s (1369 - 1415) nej ?ofie, bolo mu jeho kázanie tolerované. De ecclesia bola napísaná v ?ase, ke? musel opusti? Prahu a ukry? sa na vidieku. Predávaním odpustkov sa jeho konflikt s cirkvou e?te vyostril. Ján Hus bol povolaný pred rímsku kúriu, aby sa zodpovedal za svoje vyhlásenia. On v?ak neposlúchol a z kazate?nice vyhlásil, ?e sa odvoláva vo svojich výrokoch na Je?i?a Krista, najvy??ieho sudcu. Tým verejne poprel pápe?skú autoritu. Následne sa tým nezhoda medzi ním a cirkvou zav??ila. Dôsledky tejto nezhody presiahli rámec teologických sporov a univerzitných di?pút. Via Hist or iae 5
Preto niekedy v októbri 1412 opú??a Prahu, v dôsledku ?oho bol zbavený mo?nosti prehovori? k ?u?om v Betlehemskej kaplnke a aj preto za?al písa? novú knihu. Za?iatok napísal e?te v Prahe, av?ak dokon?il ju a? vo vyhnanstve.
Po?as Husovho vyhnanstva neustali ani spory medzi jeho stúpencami a odporcami. Na krá?ov podnet boli uskuto?nené aj pokusy o vyrie?enie sporov. Dôle?itá bola v tej dobe aj k?azská synoda, ktorá sa konala vo februári 1413 v Prahe, pre ktorú vypracovali teológovia a právnici dobrozdanie. Ostro sa postavili proti Husovi. Ján Hus bol po?as tohto vyhnanstva mnohokrát aj v Prahe, ale rokovania o zmier sa nikdy nezú?astnil. Z jeho slov a spisov mo?no vyvodi?, ?e v?eobecná cirkev existuje len jedna od po?iatku a? do skon?enia sveta, ktorá chváli Boha. Pod?a u?enia Husa sa cirkev delí na tri ?asti - na cirkev bojujúcu, ?o je po?et predur?ených, ktorí sú na ceste k nebeskej vlasti. A nazýva sa preto bojujúcou, preto?e bojuje Kristov boj proti telu, svetu a diablovi. ? al?ou je cirkev spiaca - je to po?et 18 predur?ených, trpiacich v o?istci. Nazýva sa spiacou, preto?e v o?istci si u? nepotrebuje zasluhova? bla?enos?, preto?e si ju zaslú?il v pozemskom ?ivote. Tretia je cirkev ví?azná. To sú v?etci blahoslavení, odpo?ívajúci v nebeskej vlasti, ktorí viedli Kristov boj proti satanovi a
kone?ne slávne zví?azili. Celé kres?anské u?enie je zhrnuté v modlitbe cirkvi, v ktorej ?iadame ?enícha, aby svojím príchodom v tele nás nau?il poh?da? pozemskými vecami a milova? veci nebeské. Medzi najvä??ie mylné Husove vyhlásenia mô?eme zaradi? nasledovný výrok: ?Rímska cirkev je cirkev, ktorej hlavou je pápe? a jej telom kardináli, ktorí tvoria túto cirkev; ale táto cirkev nie je svätou cirkvou v?eobecnou a apo?tolskou.? Na základe jeho kázaní a neposlu?nosti vo?i cirkevnej autorite bol Ján Hus 6. júla 1415 upálený na hranici pred hradbami Kostnice, a to na mieste, kam sa zahrabávali kone. Kati Husov popol vyhrabali a hodili ho do Rýnu, aby z Husa ako z kacíra ni? nezostalo, a aby jeho priaznivci nemohli uctieva? jeho ostatky. Husovo u?enie dalo vzniknú? husitskému hnutiu, ?eskej reformácii a úsiliu o premenu katolíckej cirkvi.
Zdr oje:
1. HUS, Ján. Kni?ky o svätokupectví. Praha: Nakladatelství ?eskoslovenské akademie v?d, 1954, s. 150 2. HUS, Ján. O církvi. Praha: Nakladatelství ?eskoslovenské akademie v?d 1965, s. 311
Via Hist or iae 6
Martin Luther. O sláve univerzít a mladosti ?tudentov. au t or
Bc. Dian a Balogá?ová (Un iver zit a Kom en sk éh o v Br at islave)
Na za?iatku roku 1483 sa v nemeckom meste?ku Eisleben, spolu so svojou man?elkou Margarethe, rodenou Lindmann, usadil syn ro?níka, Hans Luther, pochádzajúci z mesta Möhra. 10. novembra toho roku sa krátko pred polnocou narodil syn. Ráno 11. novembra bol pokrstený vo vtedaj?om rímskokatolíckom kostole sv. Petra a Pavla Martin Luther. Meno dostal po svätom Martinovi, ktorý je oslavovaný 11. novembra a? dodnes. Luther vyrastal v ?a?kom prostredí práce a modlitieb. Základné vzdelanie získal v mestách Magdeburg, Mansfeld a Eisenach. Lutherove spomienky na ?kolu boli zvä??a kritické. V ?kolách sa vykonávali fyzické tresty a on sa stal raz jedným z nespravodlivo potrestaných.
M ar t in Lu t h er (1483 - 1546) Jeho otec sa z baníka vypracoval na obchodníka, no napriek tomu mala rodina kvôli obchodom dlhy. Luther sa rozhodol nenadviaza? na prácu svojho otca a vstúpil do
klá?tora. V prvých rokoch 16. storo?ia, kedy sa rodine finan?ne nedarilo, pôsobil v?ak Martin Luther u? na univerzite vo Wittenbergu. Martin Brecht vo svojej knihe Martin Luther : Jeho cesta k reformácii pí?e, ?e ,,detstvo a prostredie, v ktorom vyrastal, nemalo vplyv na jeho neskor?í ?ivot, kedy sa stal mníchom, vstúpil do rádu svätého Augustína a predná?al na univerzite.? Martin Luther ?tudoval bakalársky a magisterský stupe? na univerzite v Erfurte, kde sa stretol s Aristotelovým dielom Etika Nikomachova. Popri ?túdiu si musel plni? i svoje k?azské a liturgické povinnosti vyplývajúce z ?lenstva v Ráde svätého Augustína. V Lutherových spisoch sa nachádza spomienka na univerzitu v Erfurte. Napísal, ?e mala ve?kú vá?nos?, av?ak sláva a vzne?enos? trvala do ur?itého ?asu. Neskôr sa univerzita stala ,,úplne m?tvou.? Opisoval, aká to bola ve?kolepos? a vzne?enos?, ke? promovali magistri - ?iadna podobná svetská rados? vraj neexistovala. Ke? niekto urobil doktorát, jazdil po meste sem a tam, k tomu sa zvlá?tne obliekol a ozdobil. Luther za?al pracova? ako doktor teológie na univerzite vo Wittenbergu v lete roku 1513. Vo svojich tridsiatich rokoch skúmal biblické texty a na jeho predná?ky prichádzali najskôr bratia mnísi, ?asom ?tudenti zo v?etkých fakúlt. Na konci novembra 1520 sa ich po?et mal zvý?i? na 400 posluchá?ov, pri?om v tom období to boli dve tretiny ?tudentov vo Via Hist or iae 7
Wittenbergu. Vo svojich spisoch sa Luther s?asti venoval i otázke ?kôl a univerzít. Tvrdil, ?e ?koly a univerzity boli vynájdené ,,saracénmi a klá?tory sú starými ?kolami.? Domnieval sa, ?e zo ?kôl musia odís? kazatelia a farári, ktorých povinnos?ou je stava? kostoly a zachováva? ich. Mlados? pova?oval za krásne obdobie, a preto ?tudovanie malo by? ,,komfortným a v?etky umenia u?ené správne a pravidelne, aby mohol
M ar t in Lu t h er s dok t or sk ým k lobú k om (m edir yt in a z r ok u 1521) pochopi?dobre a ?ahko ten, kto bol aspo? trochu múdry.? Luther si taktie? zapísal, ?e vo?akedy bola mláde? ,,mu?eníkom, zvlá?? su?ovaná ?asovaním a sklo?ovaním.? Nebolo to u?ito?né, ale ve?mi namáhavé, strávi? tým pekný ?as. Popri predná?aní sa musel venova? i di?putám, ktoré sa uskuto??ovali pri promóciách, ?tvr?ro?ne a tý?denne so ?tudentmi. Ú?as? na prvých dvoch bola pre ka?dého povinná aspo? raz ro?ne. Di?puty prebiehali v?dy v piatky predpoludním a mali trva? tri hodiny. Popri reformácii sa v?ak vedecké diskusie zanedbávali. Luther, ktorý bojoval za svoje tézy, to ve?mi ?utoval, a preto robil na za?iatku tridsiatych rokov v?etko, aby sa posilnila
disciplína vo vyu?ovaní a skú?kach. Témy di?pút, ktorým u? ako profesor predsedal, odvodzoval od teologických problémov. Jeho pôsobenie na univerzite vo Wittenbergu bolo v?ak ?asto popretkávané mno?stvom problémov. Jedným z prvých sa stala vysoko?kolská reforma. Usiloval sa pou?i? výsledky renesan?nej vedy. Aby garantoval ním ?elanú a dôrazne po?adovanú vysoko?kolskú reformu, uznal humanisticko-vedecké princípy pre univerzity, ktoré boli dovtedy stále scholastické. Martin Luther prispel svojou autoritou k uskuto?neniu nového vývoja na vysokých ?kolách. Najvä??iu pozornos? venoval artistickej a teologickej fakulte. Aristotelove diela sa mali ?iasto?ne alebo natrvalo oddeli? a zalo?i? katedry latin?iny, gré?tiny, hebrej?iny, matematiky a histórie. Dôle?itú úlohu mala rétorika, ktorú od za?iatku Luther pou?íval na znázornenie umenia a analýzu diel. Svoju energiu venoval a prejavoval podpore chudobných ?tudentov nielen jedlom podávanom vo vlastnom dome, ale aj finan?nými príspevkami. V otázke ?tipendií sa vyslovil proti kurfirstovi Jánovi Fridrichovi, aby boli braní do úvahy ?tudenti i iných ?tudijných odborov, nielen tí, ktorí ?tudovali teológiu. Po?as svojho takmer tridsa?pä?ro?ného pôsobenia na univerzite vo Wittenbergu hlboko ovplyvnil jej ?innos?. Od kurfirsta po?adoval i prostriedky obmedzujúce zdra?ovanie a zlep?enie zásobovania. 1. októbra 1538 Luther chválil vývoj ?kôl. Hoci sa zmen?ila ich vá?nos?, predsa priniesli ú?itok. Mláde? bola posielaná na výu?bu, aby si zvolila slu?bu cirkvi. Zdôraz?oval, ?e univerzity nesmú zosta? opustené. Luther sa popritom zmienil o pápe?encoch, ktorých metaforicky ozna?il za ,,stavite?ov nepotrebnej stajne, ked?e vlk sa u? nasýtil.? Pri poh?ade na iné mestá skon?tatoval, ?e jediný kút e?te prekvital umením a náukou, a to vo Wittenbergu.
Via Hist or iae 8
Zdr oje: Primárne zdroje 1. LUTHER, Martin. D. Martins Luther Werke: Tischreden [online]. 6. Band. Weimar: Hermann Bohlaus, 1921. 720 s. [cit. 2017-09-14]. Dostupné z: https://archive.org/stream/werketischreden10206luthuoft#page/n5/mode/2up 2. LUTHER, Martin, WALCH, Johann Georg, ed. Sämtliche Schriften [online]. Halle im Magdeburgischen: Joh. Justinus Gebauer, 1743. 2413 s. [cit. 2017-09-11]. Dostupné z: https://archive.org/stream/dmartinluthersso22luth#page/n0/mode/2up/search/Schultheologen Sekundárne zdroje 1. BRECHT, Martin. Martin Luther: Sein Weg zur Reformation 1483-1521. Berlin: Evangelische Verlagsanstalt, 1986. 527 s. 2. BRENDLER, Gerhard, et al., VOGLER, Günter, ed. Martin Luther: Leben-Werk-Wirkung. 2. Berlin: Akademie- Verlag, 1986. 540 s. 3. LANDGRAF, Wolfgang. Martin Luther: Reformator und Rebell. Berlin: Neues Leben, 1981. 339 s.
Via Hist or iae 9
Vplyv reformácie na ?arodejnícke procesy v ranom novoveku au t or
Bc. Lau r a Szegf ü ová (Un iver zit a Kom en sk éh o v Br at islave)
?arodejnice, bosorky a s nimi súvisiace procesy ?udia ?asto spájajú s ?temným? stredovekom. Pravdou v?ak je, ?e za?iatky
?ar odejn íck e pr ocesy v Eu r ópe ve?kého lovu na ?arodejnice sa datujú práve na koniec stredoveku, na druhú polovicu 15. storo?ia. Rozdiel nespo?íva v tom, ?i ?udia verili
v ?arodejníctvo alebo nie, ke??e ani vä??ina stredovekých ?udí nepopierala ich existenciu. K?ú?ovým bodom bol postoj katolíckej cirkvi k tejto otázke, ktorý bol od za?iatku 10. storo?ia definovaný v zbierke kánonického práva Canon episcopi. Pod?a tohto dokumentu ?lovek, ktorý veril v ?arodejníctvo, vzdialil sa od viery. Autor prísne zakázal ?írenie takýchto výmyslov a domnieval sa, ?e tieto my?lienky pochádzajú od zlých duchov. Tento, pre stredoveké pomery a? mierny názor cirkvi sa po?as stáro?í postupne menil. Úplne opa?ný poh?ad na túto otázku reprezentuje dokument z konca 15. storo?ia, Malleus Malleficarum (Kladivo na ?arodejnice). Jeho autormi boli dvaja dominikáni, Jakub Sprenger a Heinrich Kramer (neskôr prijal meno Institoris), ktorých podporoval aj vtedaj?í pápe? Inocent VIII. Kladivo bolo k?ú?ovým dokumentom vzniku tzv. ,,?arodejníckej hystérie.? Jeho autori boli presved?ení, ?e magické skutky, ktoré boli doposia? pokladané za výplody fantázie, boli uskuto?nite?né pomocou diabla. Postupne sa Via Hist or iae 10
období nastal rozvoj miest, obchodu, finan?ného systému; za?ali sa ?íri? my?lienky humanizmu a renesancie a na za?iatku 16. storo?ia aj reformácie. Katolícka cirkev chcela zastavi? tieto zmeny a vráti? sa k tradi?ným stredovekým spolo?enským normám. Aj pomocou honu na ?arodejnice si chcela cirkev udr?a? svoju pozíciu. V stredoveku absentovali procesy s ?arodejnicami práve preto, lebo morálne hranice boli jasne definované a kontrolované cirkvou.
M alleu s M alef icar u m (1487) vytvoril démonický obraz ?arodejníc s fantastickými elementmi ako stretnutia s diablom (tzv. sabaty), lietanie na metle, at?. Kým stredoveká bosorka nebola jednozna?ne zlá, (mohla napríklad aj lie?i? pomocou byliniek), ke? sa hovorilo o spolupráci s diablom, i?lo u? o nie?o iné. Slú?i? diablovi znamenalo odmietnu? Boha a vieru, ?o bolo kacírstvom, teda tým najvä??ím hriechom a vo vä??ine prípadov priná?alo tú najhroznej?iu smr?, upálenie na hranici. Najviac ?arodejníckych procesov sa odohralo od konca 15. a? do konca 17. storo?ia (pozn. autora: Vz?ahuje sa na Západnú Európu; na niektorých územiach, ako napr. aj v Uhorsku to pretrvalo a? do polovice 18. storo?ia). Na otázku, pre?o sa práve v 15. storo?í za?ali ?íri? ?arodejnícke procesy, existuje viac mo?ných odpovedí ? ka?dá v?ak súvisí s cirkvou. Jednou teóriou je, ?e kým v stredoveku cirkev prenasledovala rôzne kacírske hnutia (napríklad Katarov alebo Valdéncov), do 15. storo?ia ich doslova zlikvidovala, a preto si chcela nájs? iných protivníkov. ? al?ie mo?né vysvetlenie súvisí s rozpadom feudálnej spolo?nosti, ?o vyvrcholilo práve na konci 15. storo?ia. V tomto
Reformácia bola jedným z dôle?itých faktorov, ktoré ovplyvnili nárast po?tu procesov s ?arodejnicami hlavne v 16. a v 17. storo?í. Najlep?ím ukazovate?om tejto skuto?nosti je po?et procesov v jednotlivých krajinách (hlavne Západnej) Európy. Výborným príkladom je Svätá rímska rí?a nemeckého národa, ktorá bola jedným z centier reformácie. Tým, ?e Rí?a nebola politicky jednotná, nastala aj nábo?enská diferenciácia. Po augsburskom mieri v roku 1555 pod?a zásady cuius regio, eius religio si ka?dé knie?atstvo samo vybralo nábo?enstvo. Rí?a bola tak rozdelená na katolícke a protestantské ?asti. ?arodejnícke procesy slú?ili ako preventívne opatrenia, ktoré varovali obyvate?ov pred zmenou vierovyznania. Taktie? boli ?asté obvinenia ?udí opa?ného vierovyznania z kacírstva, ?o bolo ve?akrát spojené s ?arodejníctvom. Dôle?ité je v?ak doda?, ?e obe strany boli rovnako zainteresované; nemo?no poveda? ?eby katolíci alebo protestanti boli horlivej?í. Rozdiel spo?íval iba v tom, ?e kým katolícka cirkev si chcela udr?a? svoju pozíciu, protestantské cirkvi, ke??e boli nové, si museli svoje postavenia vybudova? a posilni?. V Rí?i sa odohralo najviac ?arodejníckych procesov (pribli?ne 50 000), pri?om najmenej polovica obvinených skon?ila na popravisku. Vz?ahuje sa to v?ak len na niektoré ?asti Rí?e; práve kvôli nejednotnosti sa mohlo sta?, ?e niektoré Via Hist or iae 11
knie?atstvá sa vôbec nepodie?ali na love ?arodejníc. Situáciu v Rí?i ovplyvnila aj tridsa?ro?ná vojna v rokoch 1618 ? 1648, po?as ktorej aj celé knie?atstvá mohli zmeni? svoje vierovyznanie ? hoci aj z jedného d?a na druhý. Ako ?al?í príklad mô?eme spomenú? Britské ostrovy. Od roku 1603 vládla v Anglicku aj v ?kótsku dynastia Stuartovcov. Prvým spolo?ným panovníkom dvoch krajín bol krá? Jakub (I. v Anglicku a VI. v ?kótsku), ktorý sa ?preslávil? ako ve?ký lovec ?arodejníc. Av?ak kým bolo ?kótsko jednou z krajín s najvä??ím po?tom procesov a popráv, v Anglicku to ?íslo bolo výrazne ni??ie. Pribli?ne 5 000 procesov sa odohralo na Britských ostrovoch spolu so Severnou Amerikou, z ?oho aspo? 3 800 na území ?kótska. Rozdiel spo?íval jednak v právnom systéme dvoch krajín - konkrétne v tom, ?e v ?kótsku bolo legálne mu?enie pri získaní výpovede ob?alovaného, kým v Anglicku nie. Dôle?itú rolu v?ak zohralo aj nábo?enstvo. Aj ke? boli obe krajiny protestantské, v ?kótsku bolo ?tátnym nábo?enstvom presbyteriánstvo, ktoré si vytvorilo predstavu ideálneho ?tátu pod?a Bo?ieho krá?ovstva. Pod?a tejto predstavy boli v ?kótsku ?tátna a cirkevná moc úzko prepojené. Týmto mô?eme vysvetli?, pre?o sa kládol vä??í dôraz na trestanie ?arodejníctva, ktoré evidentne ru?ilo morálku spolo?nosti. Naopak, v Anglicku bola zavedená anglikánska cirkev, v ktorej u?ení absentovali tieto my?lienky, a tak sa ove?a menej zaoberala aj ?arodejnicami. Najmenej ?arodejníckych procesov sa odohralo na územiach, kde sa moc katolíckej cirkvi neoslabila ? na Apeninskom (dne?né Taliansko) a Pyrenejskom polostrove (?panielsko a Portugalsko). Je mo?no prekvapivé, ?e práve v krajinách, kde pôsobila mocná ?panielska ?i rímska inkvizícia, sa uskuto?nilo ove?a menej ?arodejníckych procesov, ne? v iných ?astiach Európy. Aj ke? sa ob?as na?iel
niekto, koho podozrievali z ?arodejníctva, inkvizícia prejavila prekvapivo mierny prístup. Nielen?e tresty boli miernej?ie, ale viackrát sa stalo aj to, ?e obvineného prepustili. Aj obete inkvizície boli vä??inou iného, ne? katolíckeho vierovyznania ? ?idia, Mauri ?i práve protestanti - av?ak v tomto prípade sa obvinenie z kacírstva oddelilo od ?arodejníctva.
Dobové zobr azen ie ?ar odejn íck eh o sabat u (Albr ech t Dü r er ) Nábo?enské pomery v Európe ovplyvnili nielen za?iatok, ale aj koniec masových ?arodejníckych procesov. Nie je náhoda, ?e pribli?ne po roku 1650 po?et procesov postupne klesal. Súvisí to s koncom tridsa?ro?nej vojny, ktorá bola (aspo? zo za?iatku) nábo?enskou vojnou a po?as jej trvania odsúdili a upálili asi najviac ?arodejníc. Ke? sa nábo?enské pomery postupne znormalizovali, klesol záujem aj o ?arodejnice. Procesy s ?arodejnicami definitívne ukon?ila Via Hist or iae 12
a? doba osvietenstva; nové my?lienky sa postupne roz?írili v celej Európe a priniesli éru, v ktorej bosorky a povery u? nemali svoje miesto.
Dobové zobr azen ie ?ar odejn íck eh o sabat u (Han s Baldu n g)
Zdr oje: 1. CAWTHORNE, Nigel. Bosorky a ?arodejnice. Dejiny prenasledovania. Bratislava : SNP ? Mladé letá, 2008, 174 s. ISBN: 978-80-10-01451-4. 2. DÜLMEN, RICHARD. Kultura a ka?dodenní ?ivot v raném novov?ku (16. ? 18. století). Díl III., Nábo?enství, Magie, Osvícenství. Praha: Argo, 2006, 339 s. 3. GOODARE, Julian et al. The Survey of Scottish Witchcraft, 2003. Dostupné na internete: http://www.shca.ed.ac.uk/witches/ 4. LENGYELOVÁ, Tünde. Bosorky, strigy, ?arodejnice. Bratislava : Trio Publishing, 2013, 159 s. ISBN: 978-80-89552-93-1. NACHMAN, Ben Yehuda. The european witch craze of the 14th to 17th centuries: A sociologist's perspective. In American journal of Sociology, Jul. 1980, Vol.86 No.1, p.1-31. Dostupné na internete: http://www.jstor.org/stable/2778849
Via Hist or iae 13
Bitka pri Viedni v roku 1683 au t or
Filip Ober t á? (Un iver zit a sv. Cyr ila a M et oda v Tr n ave)
Bitka pri Viedni, odohrávajúca sa 11. a? 12. septembra 1683, znamenala za?iatok konca Osmanskej rí?e v oblasti strednej a juhovýchodnej Európy. Spustila lavínu, ktorá v priebehu nasledujúcich rokov, a? po ví?azstvo francúzskeho vojvodcu v slu?bách Habsburgovcov - Eugena Savojského (11. septem bra 1697 pri Zente), zmietla osmanskú moc v strednej Európe. Dobytie hlavného mesta Habsburgovcov malo posilni? a upevni? osmanské postavenie v strednej Európe, prinies? im slávu a bohatstvo. Bitka pri Viedni v?ak tureckým hordám, okupujúcim kres?anskú Európu, zlomila väzy a zárove? posilnila rýchly vzostup Habsburskej monarchie, ktorá zanikla a? v roku 1918.
com. V duchu kres?anských hodnôt dochádza k budovania Svätej ligy, ktorej cie?om bolo zjednotenie v?etkých kres?anov v strednej Európe v boji proti odvekému nepriate?ovi, Osmanskej rí?i. Najvýznamnej?í úspech dosiahol cisár Leopold I. pri rokovaniach s Po?skom, ktoré viedol ostrihomský arcibiskup, diplomat a roduverný Slovák, Juraj Pohronec - Slep?iansky. V roku 1599, ke? mal Juraj len 4 roky, Turci zavra?dili po?as lúpe?ného vpádu na Po?itavie jeho matku i otca, ktorí práve vtedy pásli ovce a dobytok. Táto tragická udalos? ho pozna?ila nato?ko, ?e celý svoj ?ivot zasvätil
Vzn ik Svät ej ligy U? za?iatkom roka 1683 vedeli habsburskí ve?vyslanci v Istanbule, ?e Osmanská rí?a za?ala vo ve?kom zbroji?. Konkrétny cie? zbrojenia, ?ia?, nepoznali. Prímerie, resp. nevýhodný mier, uzatvorený medzi cisárom Leopoldom I. a Osmanmi vo Va?vári (1664) na 20 rokov sa chýlil ku koncu. Nevýhodou bola strata ve?kého územia, ktoré bolo na?alej pod krutou tyraniou Osmanov. Pápe?ovi Inocentovi XI. (1676 ? 1689) sa podarilo vyjedna? s francúzskym král'om ?udovítom XIV. odlo?enie plánovanej vojenskej akcie proti Habsburgov-
Vyobr azen ie bik t y pr i Viedn i
boju proti Turkom a islamu. Jeho zásluhou sa 21. marca 1683 Rakúsko a Pol'sko dohodli, ?e si vzájomne vojensky pomô?u, ak by Turci napadli Viede?, Krakov alebo ?vov. Via Hist or iae 14
For m ovan ie jedn ot iek D?a 31. marca 1683 dorazila osmanská armáda pod vedením sultána Mehmeda IV. do Belehradu, kde spojili svoje sily so spriaznenými susednými provinciami. Tu sultán 13. mája dokon?il prehliadku armády a ur?il za hlavného velitel'a ve?kovezíra Kara Mustafu. Sultán mu daroval zástavu proroka Mohameda a ?al?ie islamské relikvie, ktoré mali upevnit' vieru vo ví?azstvo. V pláne, ktorý ur?il sám sultán Mehmed IV., bolo prvoradé dobytie pohrani?ných pevností, hlavne Györu. Kara Mustafa sa v?ak riadil svojím plánom. V Stoli?nom Belehrade sa k nemu pridali vojaci tatárskeho chána Murada Gereja a hne? zamierili na Viede?. Osmanom sa podarilo zhroma?di? obrovskú armádu aj dostatok zbraní. Pod?a odhadov dosahovalo vojsko, ktoré pri?lo k Viedni 10. júla 1683, 200 000 mu?ov. Vlastnú osmanskú armádu z toho tvorilo pribli?ne 90 000 vojakov, ?al?ie tisíce?predstavovali oddiely
Po?sk í h u sár i
krymských Tatárov, jednotky vazalov a rozmanité pomocné oddiely. Bola to najvä??ia armáda, akú Turci v 17. storo?í zmobilizovali. Od 14. júla bola Viede? v osmanskom obk?ú?ení. Osmanské jednotky sa skladali hlavne z jani?iarov. Boli to fanatickí
bojovníci za islam ? d?ihádisti ? pôvodom kres?ania slovanskej etnicity. Ako malé deti ich násilne Turci odobrali, resp. uniesli a vychovali z nich moslimov oddaných sultánovi. V armáde ich nasadzovali do prvej línie ako elitnú zlo?ku osmanských vojsk. Velite?om viedenskej posádky bol gróf Ernst Rüdiger von Starhemberg. Útoky Osmanov odrá?alo 14 000 vojakov, viacerí pôvodom z ?iech a Moravy. V okolí Viedne sa pohybovalo cisárske vojsko o sile 27 000 ?oldnierov, vedených knie?a?om Karolom Lotrinským. Pridalo sa k nemu 11 300 dobre vycvi?ených a vyzbrojených vojakov bavorského kurfirstu Maximilíana II. Emanuela, známeho tie? ako modrý kurfirst - kvôli jeho modrej uniforme, ktorú mal oble?enú pri dobývaní Belehradu v roku 1688, kde sa ukázal ako stato?ný vojvodca. Saský kurfirst Ján Juraj III. sa dostavil s 11 500 vojakmi. ? al?ie vojenské jednotky s po?tom 9 000 mu?ov viedol ?vábsky po?ný mar?ál Georg Friedrich von Waldeck. Vojenská rada rozhodla, ?e cisár sa z bezpe?nostných dôvodov presunie do Linzu. Okrem toho vyslala posla s výzvou o pomoc k po?skému krá?ovi Jánovi III. Sobieskemu, ktorý výzvu dostal 16. júla 1683. V Pol'sku medzitým do?lo k vzbure profrancúzskej ??achty proti krá?ovi a proti zmluve s Rakúskom. Sobieski bez najmen?ích problémov vzburu potla?il, ale vzbúrencov nepotrestal. Ponúkol im vysoké vojenské hodnosti a ?lachtické tituly, pokia? sa zú?astnia ?a?enia proti Osmanom. Pol'ské vojsko na ?ele s po?ským krá?om vyrazilo na vojenskú výpravu proti Osmanom 11. augusta 1683 z Krakova. Po?ská armáda bola zlo?ená nasledovne: 3 217 husárov, 8 061 pancierovaných jazdcov, 2 422 ?ahkých jazdcov, 590 strelcov na ko?och, 11 640 pe?iakov, 3 580 dragúnov a
Via Hist or iae 15
3 000 mu?ov vojenského zboru Hieronyma Augusta Lubomirského, bojujúceho pod cisárskou zástavou po boku lotrinského vojvodu Karola V. Ten o rok neskôr oslobodil Ostrihom, v roku 1685 Nové Zámky, v roku 1686 dobyl Budín a o rok neskôr porazil Turkov v druhej bitke pri Mohá?i.
nepriate?a vystrelila 80 000 granátov. Za dva mesiace odrazili viedenskí obrancovia 18 tureckých útokov. Hradby boli z ve?kej ?asti zni?ené, prepukla epidémia, nebolo streliva a vládol hladomor. Tatárska jednotka bránila akejko?vek pomoci zvonka a ni?ila v?etko navôkol. Po?ské vojsko stálo nad tureckým táborom v podve?erných hodinách 11.
D?a 29. júla 1683 oddiely Karola V. Lotrinského v po?te 10 000 jazdcov a oddiely Hieronyma Augustína Lubomirského rozdrvili pri Bratislave vojsko tureckého vazala Imricha Tököliho, ktorého úlohou bolo spolu s Tatármi a oddielmi egerského beglerbega Kör Husejna pa?u, zablokovanie Ján Sobiesk i v bit k e pr i Viedn i (obr az po?sk éh o m aliar a Jan a M at ejk u ) po?ského vojska. Po prehratej bitke musel ?krá? Horných Uhier? septembra 1683 na hore zvanej Kahlenberg. Ako pí?e Sobieski v liste svojej man?elke, v tom spolu s man?elkou Helenou Zrínskou utiec? do ?ase bola ve?ká víchrica a bolo obtia?ne sa Turecka, kde v roku 1705 zomrel. udr?a? aj v sedle. D?a 3. septembra sa v Stetteldorfe konala Turecký tábor bol nezaistený a nezoskupený, vojenská porada v?etkých velite?ov, na ktorej ?o bola ve?ká výhoda pre Svätú ligu. Ráno 12. Jána III. Sobieskeho oficiálne vyhlásili za septembra sa vojaci velite?a Lotrinského za?ali hlavného velitel'a celej protitureckej amády a presúva? pozd?? Dunaja, kde narazili na odpor prijali jeho plán. Podl'a plánu bitky sa na jani?iarov, no bez vä??ích problémov si s nimi l'avom krídle zhroma?dili rakúske a saské poradili. Tatári, ktorí si uvedomovali silu vojská pod velením Karola V. Lotrinského a kres?anskej armády, opustili bojisko ako prví a Hieronyma Augusta Lubomirského. Uprostred sa nachádzalo ?vábske vojsko s Waldeckom; panika sa roz?írila aj medzi sipáhiov. Okolo ?tvrtej hodiny popoludní sa pechota Svätej ligy Poliaci vpravo, Sobieski velil v strede, vl'avo od sformovala a pre?la na rovinu, ?ím dala neho Mikulá? Sienavský a vpravo Stanislav Jablonovský. Celý presun po?ských vojsk z mo?nos? na útok. O ?iestej hodine podve?er dal krá? Sobieski rozkaz k ofenzíve a na Krakova cez Moravu a? k Viedni trval viac ako Osmanov sa valila po?ská jazda s husárskymi tý?de?. zástavami. Husári mali na uniformách Rozh odu jú ca bit k a pr i Viedn i pripevnené krídla, ?o bolo symbolom armády Viede? sa bránila kanonádou, pri?om na bojujúcej za Boha a kres?anstvo. Via Hist or iae 16
Boj trval do neskorých no?ných hodín a skon?il sa totálnou porá?kou Osmanov. Ke? bol obsadený hlavný stan ve?kovezíra Kara Mustafu, Sobieski útok zastavil. Turkov po?as nieko?kohodinovej bitky padlo a? 25 000, kres?anských vojakov len 3 500, vrátane 1 300 po?ských mu?ov. Turci po?as ústupu zavra?dili takmer v?etkých zajatcov s výnimkou nieko?kých ??achticov, za ktorých po?adovali výkupné. Vo vezírovom stane napísal 13. septembra po?ský krá?svojej man?elke toto: ?Boh i Pán ná? na veky blahoslavený, dal ví?azstvo a slávu ná?mu národu o akej predo?lé veky nikdy nepo?uli. Vezír tak utiekol od v?etkého,...? Krá? Sobieski na?iel vo vezírovom stane zástavu, o ktorej si myslel, ?e patrí samotnému prorokovi Mohamedovi. Nakoniec sa v?ak ukázalo, ?e originálnu zástavu stihol zobra? so sebou Kara Mustafa po?as úteku. Prostý ?ud na?iel v Sobieskom svojho hrdinu. Pod?a jeho vlastných slov mu ?udia bozkávali ruky, nohy, ?aty, iní len volali : ?...kie? chceme pobozka? tú ruku udatnú....? V?etci volali : ?Vivat!? Kara Mustafa bol 25. decembra toho istého roku na rozkaz sultána za?krtený hodvábnou ?núrou v belehradskom paláci. Sultán mu pripisoval vinu za vä??inu porá?ok osmanskej armády. Osmani po?as pobytu v Európe povra?dili a zotro?ili nieko?ko miliónov ?udí vrátane civilistov, ?ien a nevinných detí. Mnohé ?táty sa stali vazalmi Osmanov, resp. sú?as?ou Osmanskej rí?e. Rabovali a plienili kres?anskú pôdu, vypa?ovali dediny i mestá. Nespo?etne mnoho ?ien bolo zneuctených. Porá?ka tureckých vojsk pri Viedni znamenala oslobodenie od genocídnej krutovlády. Osmanská rí?a postupne strácala v?etky dobyté územia v Európe. Kres?anské vojská v nasledujúcich rokoch oslobodili Ostrihom, Nové Zámky, Jáger, Budín a Belehrad, ?o vyvrcholilo podpísaním mieru v Karlovaci v roku 1699 medzi Svätou ligou a Osmanmi.
Európa si v?aka viedenskej bitke zachovala svoju identitu, kultúru a nábo?enstvo.
Popr ava Kar a M u st af u
Pok lady osm an sk éh o t ábor a a st r et n u t ie oboch pan ovn ík ov E?te v noci po bitke sa za?alo rabovanie osmanského tábora. Koris? pozostávala z nádherných stanov a pokladov, prepychových rúch, bohato zdobených zbraní, koní s postrojmi a pe?azí. Napo?ítaných bolo okolo 25 000 stanov, 20 000 kusov dobytka, 10 000 oviec, ve?ké zásoby surovín, ry?e, medu a iných potravín. Zásoby kávy predstavovali také mno?stvo, ?e jej pitie sa stalo vo Viedni oby?ajom. Okrem ve?kého po?tu zbraní tu bolo aj mno?stvo pu?ného prachu, olova, 20 000 kovových ru?ných granátov, 2 000 zápalných gulí, 1 000 bômb a 18 000 be?ných gulí. Samotných muni?ných vozov bolo 8 000 kusov. Okrem spomínaných vecí sa vo vojenskom tábore na?lo aj 500 kres?anských detí, ktoré Turci uniesli rodi?om a akoby zázrakom ich pri ústupe nezabili. O ich ob?ivu a navrátenie rodi?om sa postaral kardinál Leopold Koloni?. Tri dni po ví?aznej bitke sa cisár Leopold I. stretol s krá?om Sobieskim vo Schwechate. Obaja ú?astníci absolvovali celé stretnutie Via Hist or iae 17
sediac na konskom chrbte. Dokonca ked' Sobieski cisárovi predstavil svojho syna (ktorý predi?iel a poklonil sa), cisár ani len nezdvihol ruku ku klobúku. ?Ked' som to videl, div som neskamenel. Taktie? to urobil v?etkým senátorom a hajtmanom. Na?e vojsko bolo rozl'útostené a hlasno si s?a?ovalo, ?e ich odmenou za tak ve?kú prácu a straty sa im nedostalo ani zlo?enia
klobúka." Takto si s?a?oval Sobieski v liste svojej man?elske. Ján III. Sobieski zomrel úplne osamotený vo Var?ave 17. júna 1696. Po?ský národ ho dodnes pova?uje za národného hrdinu, najvä??ieho vojvodcu svojej doby a kres?ania za záchrancu Európy.
Zdr oje: 1. BARÁTHOVÁ, Nora a kol. História Ke?marku do polovice 18. storo?ia. Ke?marok: Jadro, 2012, 255 s. ISBN: 978-80-89426-17-1. 2. ELIÁ?, Miroslav. Zabudnutí hrdinovia protitureckých bojov. Nové Zámky: Vydané vlastným nákladom, 2013, 234 s. ISBN: 978-80-971365-9-8. 3. STIBRAL, Ji?í - STIBRALOVÁ, Drahoslava. Obléhání Vídn? 1683. T?ebí?: Akcent, 2016, 88 s. ISBN: 978-80-7497-153-2. 4. VONTO?ÍK, Emil. Bitka pri Viedni 1683. Turany: Vydavate?stvo Spolku slovenských spisovate?ov, 2016, 642 s. ISBN: 978-80-89727-46-9.
Per iodik á: 1. Historická revue ?. 09/2015, s. 72 ? 75 2. Historická revue ?. 06/2017
In t er n et ové zdr oje: 1. https://cs.wikipedia.org 2. http://de.unionpedia.org 3. http://www.katolickenoviny.sk 4. http://sciaga.pl 5. https://encyklopedia.pwn.pl
Via Hist or iae 18
Komár?anská pevnos? "Nec arte, nec marte" au t or
Bc. Kat ar ín a Sash alm iová (Un iver zit a sv. Cyr ila a M et oda v Tr n ave)
Osudy stredovekého Komárna spe?atili delá Ferdinanda I., ktorý hrad v roku 1527 ostre?oval a napokon bez vä??ej námahy aj dobyl. Potvrdilo sa, ?e stredoveké opevnenia nemô?u odola? pa?be delostrelectva. Delá búrali slabé hradby, demolovali ve?e a bastióny. Vzniknutú situáciu bolo treba rie?i?. Ferdinad I., hne? ako sa zmocnil hradu, poveril taliankseho stavite?a Decia prestavbou po?kodených opevnení. Za?ali s výstavbou bastiónového opevnenia. Prvou skú?kou pre?lo u? v roku 1529, ke? ho pod vedením sultána Sulejmana II. obliehali Turci. Hrad sa im síce podarilo obsadi?, ke??e sa tamoj?ia posádka tak z?akla, ?e utiekla, av?ak v roku 1544 sa hrad opä? dostal do rúk krá?a Ferdinanda. Vypracoval sa nový plán na jeho obnovu, ktorý pozostával z bastiónových pevností s nízkymi polygonálnymi bastiónmi, pri?om samotná pevnos? mala by? pä?uholníková, re?pektujúca dané geografické podmienky. Výstavbu dokon?ili v roku 1557, vtedy sa e?te pod?a dobových záznamov zdokona?ovali násypy a vodné priekopy. Vojenská strá? pevnosti sa v tom období skladala zo 400 nemeckých ?oldnierov, 627 nasadencov a 156 husárov. V roku 1570 pevnos? po?kodila povode?. V roku 1592 u? dokon?ili novú pevnos?, ktorá bola pä?bastiónová. Okolo pevnosti boli hlboké vodné priekopy, bol vybudovaný kanál, ktorý spájal rieky Dunaj a Váh, odde?oval pevnos? od okolia a vytvoril samostatný ostrov. Nad kanálom postavili
most, ktorý viedol k vstupnej Ferdinandovej bráne, postavenej v roku 1550, ?o potvrdzuje nápis umiestnený nad vstupom.
Ani ?s?ou ani vojensky sa nikomu nepodarilo zdola? komár?anskú pevnos?, ako hlása nápis na jednom z jej bastiónov. Stavba, v mnohých oh?adoch v Európe výnimo?ná, je jediné dielo na Slovensku, ktoré sa nepodarilo ani doby?, ani zrovna? so zemou, ani prestava? na iný ú?el. Polohu pevnosti determinoval strategický bod ? sútok Dunaja a Váhu. U? vtedy, ke? mesto dostalo mestské privilégiá (r. 1265), tu stál Starý hrad. Táto tzv. Stará pevnos? bola roz?írená za vlády Leopolda I., kedy vznikla tzv. Nová pevnos?, ktorú spájal so Starou most cez vodnú priekopu nachádzajúcu sa medzi nimi. Most bol v mieste sútoku Dunaja a Váhu. V ?ase Napoleonských vojen sa pevnostný systém zdokonalil. Stará pevnos? bola Via Hist or iae 19
vybudovaná v 16. storo?í a v 17. storo?í k nej pribudla Nová pevnos?. Spolu tvorili ucelený fortifika?ný komplex. V tomto období boli vybudovaní predchodcovia moderných predsunutých pevností ? predsunuté tvrdze sv. Filipa a sv. Petra, ktoré boli situované za vodným tokom Dunaja a Váhu. Postupne boli zosil?ované, a? napokon v 19. storo?í boli prestavané v moderné bastiónové pevnosti. Obranu mesta zo západnej strany zabezpe?ovala Palatínska línia, pozostávajúca z piatich bastiónov. Na Palatínsku líniu priamo nadväzuje Vá?ska línia, situovaná pozd?? vodného toku rieky Váh. Táto línia pozostáva z dvoch bastiónov a ?tyroch batérií. Vá?ska línia sa ?alej napájala na citadelu. Poslednou sú?as?ou pevnostného systému je fortové opevnenie ju?nej ?asti mesta na pravej strane Dunaja. V západnej ?asti bola vybudovaná mohutná Sandbergská pevnos?. Posledným ?lánkom opevnenia je Igmándska pevnos?.
jedným bastiónom smerom k vodnému toku Váhu, jedným k vodnému toku Dunaja a dvom východným hrotom smerujúcim do sútoku oboch riek. V roku 1570 bola pevnos? silne po?kodená povod?ou, ?as? kurtín sa dokonca zrútila. Pod vedením Urbana S?essa bola znovu postavená v rokoch 1572 ? 1592. Výstavby sa zú?astnili aj najvýznamnej?í zahrani?ní odborníci v oblasti
St ar á pevn os? Stará pevnos? je prvým a najstar?ím objektom pevnostného systému Komárna. Plány vypracoval pravdepodobne Pietro Ferrabosco, významný taliansky fortifika?ný stavite?. Prvá bastiónová stavba vznikla po prehratej bitke pri Mohá?i v roku 1526. Výstavba za?ala 23. marca 1546. Murárske práce mal na starosti majster Hansen de Spacie, vodné stavby Mathias Dusce, Venzel Cservenka a Paul Puls. Na stavbe pracovali traja dozorcovia, a to Michael Schick (1546 ? 1550), Leonhard Mullner (1550 ? 1552), Francesco Benino (po r. 1552). Výstavba bola dokon?ená v r. 1557. Pevnos? mala trojuholníkový tvar s dvoma bastiónmi obrátenými smerom na západ,
M apa pevn ost i v Kom ár n e opev?ovania ? Daniel Speckle a Carlo Theti. V roku 1594 ju obliehali sinanský pa?a s takmer stotisícovým vojskom na svojej výprave do Uhorska. Pevnos? napriek mesa?nému obliehaniu, kedy ju Turci ostre?ovali z bezprostrednej blízkosti, odolala a potvrdila svoje kvality. V rokoch 1673 ? 1683 bola Stará pevnos? roz?írená o korunnú hradbu, ktorá sa vo?ne napájala na západné bastióny. Táto hradba sa dnes nazýva Novou pevnos?ou. Poslednú Via Hist or iae 20
ve?kú prestavbu za?ila Stará pevnos? v rokoch 1827 ? 1839, kedy boli po celom obvode pevnosti na základe projektov ?enijného riadite?stva v Komárne vybudované kazematné priestory. Men?ie prestavby boli realizované aj v druhej polovici 19. storo?ia a v 20. storo?í. Dispozícia St ar ej pevn ost i Vnútro pevnosti tvoria dve nádvoria (ve?ké/západné a malé/východné), ktoré sú oddelené spojovacou kurtínou. V minulosti sa na nádvorí pevnosti nachádzalo nieko?ko budov, kostol a iné stavby, ktoré boli
dodato?ne, po?as prestavby odstránené. Nádvorím viedla aj sie? komunikácií, ktoré sprístup?ovali jednotlivé prvky pevnosti, vstup zabezpe?ovala tzv. Ferdinandova brána, nachádzajúca sa v západnej ?asti v zalomení JZ bastiónu a západnej kurtíny. Prístup k nej zo strany priekopy zabezpe?ovalo premos?ovacie zariadenie. Po celom obvode pevnosti sa nachádzajú kazematné priestory slú?iace na ubytovanie posádky. Z týchto priestorov sú zárove? vedené delové strie?ne. Mohutný zemný násyp prikrýva celý objekt, na ktorom sa nachádzajú delostrelecké postavenia. Celá pevnos? bola pôvodne obklopená vodnou priekopou, pred ktorú bol predsunutý zemný val, kryjúci murované ?asti pevnosti. Stavebným základom fortifika?ných objektov je kame?, pálená tehla a zemina. Aj ke? pevnos? bola nieko?kokrát prestavaná, stavebný základ sa prakticky nezmenil. Komár?anská
pevnos? sa
stala
sú?as?ou
protitureckej obrannej línie, ktorá kopírovala vodné toky Dunaja a Ip?a. Bola najvä??ou a najmohutnej?ou fortifika?nou stavbou rakúsko-uhorskej monarchie. Bola postavená pre 2000-?lennú armádu. Jej komunikácie, tunely medzi strie??ami a spojovacie chodby dosahovali nieko?kokilometrovú d??ku. V 19. storo?í prestala pevnos? sp??a? po?iadavky ú?innej obrany. Poci?ovali ju ako zastaranú a za?ínala chátra?. Významnej?iu úlohu zohrala e?te v revolu?ných rokoch 1848-1849, ke? sa ju pokú?ali cisárske vojská doby?. Jej obranu viedol generál György Klapka. Posledné úpravy sa uskuto?nili v rokoch 1938-1939. Prepojenie mesta a jeho pevnosti je v Komárne samozrejmos?ou. Je to nie?o, ?o cíti? na nejednom mieste. Prispôsobila sa mu aj moderná architektúra mesta. Podzemné priestory pevnosti slú?ia na rôzne ú?ely. (poz. autora: V ba?te ?íslo ?es? je zriadené rímske lapidárium). Niektoré priestory sa vyu?ívajú aj komer?ne. Pri mestskom parku stojí neogotická budova niekdaj?ieho dôstojníckeho kasína, postavená v roku 1858-1863. Pre posádku pevnosti sa r. 1768 zriadil v centre mesta tzv. vojenský kostol. Pôvodne ním bol kostol franti?kánskeho klá?tora, ten v?ak v roku 1763 takmer úplne zni?ilo zemetrasenie. Na kostol nadväzujúca budova klá?tora sa od roku 1809 za?ala vyu?íva? ako kasáre?. Nec ar t e ? n ec m ar t e ?Nápis, ktorý azda najlep?ie vystihuje históriu mesta, ktoré kedysi patrilo k piatim najvä??ím v Rakúsko-Uhorsku. V preklade ? ani ?s?ou, ani zbra?ou. Mesto na sútoku riek Dunaja a Váhu toti? nikto nikdy nedobyl. Turci, ale aj Tatári sa o to pokú?ali dlhé roky. Sulejman ho vraj obliehal mesiac aj so stotisícovou armádou pekne Via Hist or iae 21
na?tvaných Turkov, ale bezvýsledne. H?stka obrancov mesta, opevnená v jedine?nom pevnostnom systéme, sa ubránila a on nakoniec odtiahol s dlhým nosom. Komár?ania mali v?dy v povahe istú hrdos?. Raz dokonca, ke? u? hrozilo, ?e mesto nepriate?dobyje, ho rad?ej sami vypálili. Ke? bolo po v?etkom, zas ho vystavali. To
si e?te párkrát zopakovali, ke? im mesto zni?ili zemetrasenia a povodne. Najtragickej?ia poves? hovorí o tom, ?e po?as zemetrasenia sa do zeme prepadol ko? ? ?es?záprah s nevestou aj s celým svadobným sprievodom. Starí Komár?ania by vám e?te ukázali, kde sa za nimi zem zavrela.?(Srnková, 2016, s. 72 ? 73)
Zdr oje: 1. HOCHBERGER, Ernst ? KÁLLAY, Karol. Divy Slovenska. Banská Bystrica: Ikar, 2003, s. 32. 2. GRÁFEL, ?udovít. Pevnostný systém Komárna. Bratislava 1986, str. 8 - 9. 3. SRNKOVÁ, Monika. Slovenské hrady, zámky a ka?tiele. Nesvady: Foni book, 2016, s. 72 - 73. In t er n et ové zdr oje: 1. http://www.komarno.sk/pevnost/charakteristika.htm
Via Hist or iae 22
Evanjelické artikulárne kostoly na zozname svetového kultúrneho a prírodného dedi?stva UN ESCO au t or
Bc. Gabr iela Tr u lík ová (Un iver zit a sv. Cyr ila a M et oda v Tr n ave)
Drevené sakrálne stavby na na?om území z konca 17. a za?iatku 18.storo?ia ? osobitý a v Európe jedine?ný typ drevených kostolov; predstavujú výnimo?ný urbanistický, architektonický, výtvarný i duchovný fenomén, ktorý charakterizujú bohaté regionálne zvlá?tnosti s mnohými etnickými a nábo?enskými osobitos?ami. Obdobie ich vzniku a výstavby je charakteristické predov?etkým stup?ujúcimi sa konfesionálnymi nepokojmi, tureckou expanziou ?i protihabsburskými povstaniami, a taktie? vládou Leopolda I. (1658-1705), iniciátora zvolania známeho ?opronského snemu v roku 1681, ktorého výsledkom boli, okrem iného, ?lánky 25. a 26. ? tzv. artikuly, predstavujúce istú formu satisfakcie za od?atie 888 evanjelických kostolov (od r. 1667) v 27 stoliciach Uhorska. Na základe spomínaných ?lánkov, predov?etkým ?lánku 26., bolo v stoliciach Horného Uhorska evanjelikom povolené postavi? po 2 kostoly, ktoré boli neskôr pod?a nich (artikúl) aj pomenované. Opätovným potvrdením ?opronských nábo?enských artikúl bol v r. 1691 Leopoldom I. vydaný dokument Explanatio Leopoldina, upres?ujúci ich platnos? a kladúci dôraz na to, ?e verejný cirkevný ?ivot evanjelikov sa povo?uje len v artikulárnych zboroch a mimo nich sa nesmú veriaci stretáva? v ?iadnej spolo?nej modlitebni. Modlitebne
mali by? stavané iba z dreva, bez základov, ve?e a zvona, so vstupom odvráteným od dediny, pri?om miesta na stavbu ur?ovali cisárski komisári, ktorých sprevádzali jezuiti. Vo v?eobecnosti tradovaný názor o výlu?ne drevených stavbách v?ak celkom nezodpovedá historickej skuto?nosti, aj ke? dominujúcim stavebným materiálom bolo drevo, nezabúdalo sa ani na kame? ?i tehlu. Drevené modlitebne ? v tomto zmysle men?ie sakrálne objekty jednoduchej architektúry bez ve?e, ale s rovnakým bohoslu?obným vybavením ako v kostole ?i chráme; predstavovali takmer v?dy do?asné stavby, po ?ase nahradené vä??ími a murovanými, veriacimi pova?ovanými za primeranej?ie Bo?ej chvále a sláve. Preto sa aj o existencii, architektúre a podobe pôvodných drevených artikulárnych a toleran?ných chrámov zachovalo len nepatrné mno?stvo informácií z archívnych prame?ov. Vä??ina drevených artikulárnych kostolov postavených v rokoch 1681 ? 1682, bola v priebehu nasledujúcich dvoch storo?í prestavaná na murované kostoly. K výstavbe a prestavbám evanjelických modlitební a chrámov z iného stavebného materiálu v?ak dochádza vo vä??ej miere a? po vydaní Toleran?ného patentu Jozefom II. Z tých pôvodných sa zachovalo iba 5 ? Le?tiny, Istebné, Via Hist or iae 23
Hronsek, Ke?marok a Paludza ? Sv. Krí?, z ktorých Le?tiny, Hronsek a Ke?marok boli za?iatkom júla 2008 v kanadskom Quebecu spolu s dvoma drevenými rímskokatolíckymi a tromi gréckokatolíckymi chrámami na základe kritéria o univerzálnej hodnote, autenticite pôvodnej architektúry, kon?trukcie a výzdoby, ale aj liturgického zariadenia; zapísané do Zoznamu svetového kultúrneho a prírodného dedi?stva UNESCO. Ar t ik u lár n y k ost ol v Le?t in ách Malú obec Le?tiny - prvýkrát zaznamenanú v prame?och v pol. 14. stor. ako osadu Lescyna, lokalizovanú na severe Slovenska, pribli?ne 7 km od Dolného Kubína; obýva len nie?o viac ako 200 obyvate?ov. V pol. 16. stor. daroval Ferdinand I. Habsburský Le?tiny sliezskej ??achtickej rodine Zme?kalovcov, ktorej ?lenovia boli verní prívr?enci reformácie a dlhoro?ní funkcionári le?tinského cirkevného
Le?t in y zboru. Po sneme v ?oproni v?ak Le?tiny vôbec nefigurovali na zozname artikulárnych miest v Oravskej stolici. Na tento ú?el bolo pôvodne zvolené Istebné a Vy?ný Kubín. Av?ak výstavbou evanjelického chrámu vo Vy?nom Kubíne malo pod?a vyjadrení miestnych rímskokatolíkov dôjs? k po?kvrneniu katolíckeho kostola, ktorý mal tak stá? v tesnej
In t er iér k ost ola v Le?t in ách blízkosti s budúcim evanjelickým. Z nariadenia oravského ?upana a krá?ovského komisára Juraja Erdödyho sa druhým artikulárnym miestom stali Le?tiny. S výstavbou sú?asnej podoby kostola sa v?ak malo za?a? a? niekedy po roku 1721, ke? zmenu artikulárneho miesta definitívne potvrdil Karol III. Pod?a niektorých údajov v?ak nie je vylú?ené, ?e na mieste sú?asného kostola stála pôvodne provizórna drevená modliteb?a. Ma?ovaná výzdoba chrámu pochádza z 2. pol. 18. storo?ia. Interiér le?tinského kostola vyniká bohatos?ou tvarov, rôznorodos?ou motívov a pestros?ou farebných tónov, doskový obklad stien tvorí lineárny geometrický rastlinný motív, doplnený bohatým mramorovaním. V patronátnych laviciach, situovaných v oltárnej ?asti chrámu, sedávali ?lenovia najvýznamnej?ích zemianskych rodín. Ma?ovanou výzdobou vyniká lavica rodiny Ország zo za?iatku 18. stor. aj s erbom v jej zadnej ?asti, kde po?as slu?ieb Bo?ích sedával aj rodák z ne?alekého Vy?ného Kubína, významný básnik Pavol Országh Hviezdoslav. Ar t ik u lár n y k ost ol v Hr on sek u Obec Hronsek, lokalizovaná na ?avom brehu rieky Hron vo Zvolenskej kotline, situovaná pribli?ne v polovici cesty medzi Banskou Bystricou a Zvolenom, je v písomných praprame?och prvýkrát dolo?ená v polovici Via Hist or iae 24
13.stor.; ako samostatná osada sa v?ak uvádza a? na prelome 15. a 16.storo?ia. Vplyv blízkych banských miest a ?asté kontakty nemeckých kupcov a remeselníkov s tunaj?ím obyvate?stvom dopomohli k ?íreniu a prijímaniu nových reforma?ných my?lienok. Základný kame? chrámu bol polo?ený a? v r.
stup?ovito osadené, v?aka ?omu kapacita chrámu dosiahla a? 1 100 sediacich veriacich. V Hronseku v minulosti pôsobili viacerí významní dejatelia slovenského kultúrneho a spolo?enského ?ivota. Medzi najznámej?ích patrili farári Ján Simonides a August Horislav Kr?méry. V septembri 1847 v tomto chráme uzavrel man?elstvo jeden z najvýznamnej?ích slovenských básnikov Andrej Braxatoris-Sládkovi? s miestnou rodá?kou Júliou Sekovi?ovou. Ar t ik u lár n y k ost ol v Ke?m ar k u
Hr on sek 1725, hoci artikuly snemu v ?oproni predpisovali postavi? kostol v priebehu jedného roka a mimo dediny. Habsburskí komisári ako miesto výstavby ur?ili rie?ny ostrov zvaný Malá siho? na kraji obce ? miesto predur?ené na jarné povodne a záplavy, nevhodné na trvalú stavbu - av?ak a? do sú?asnosti sa zachoval v pôvodnej hmote a nezmenenej podobe. Aby mohli veriaci neru?ene sledova? a po?úva? káze?, v?etky lavice na emporách (pozn. autora; drevená alebo murovaná galéria naj?astej?ie v západnej ?asti kres?anského chrámu) boli
In t er iér k ost ola v Hr on sek u
Po?iatky mesta Ke?marok, situovaného v severovýchodnej ?asti Popradskej kotliny, siahajú do polovice 13.stor., ale osídlenie tejto lokality je súvisle dolo?ené u? od mlad?ej doby kamennej. Od 1. pol. 16.stor. bolo mesto centrom reformácie Horného Uhorska a
Ar t ik u lár n y k ost ol v Ke?m ar k u známy ke?marský rodák Imrich Tököli stál na ?ele protihabsburského povstania, ktoré urýchlilo zvolanie ?opronského snemu. Prvý artikulárny kostol ? pravdepodobne len malá modliteb?a, bol veriacimi vybudovaný za hradbami mesta v rokoch 1687-1688, av?ak po povstaní Franti?ka II. Rákociho a zmiernení ú?inkov protireformácie veriaci v r. 1717 rozobrali existujúci objekt a za?ali so stavebnými prácami na novom objekte. O dôle?itosti evanjelického ?kolstva v meste sved?í aj budova lýcea, situovaná v susedstve Via Hist or iae 25
kostola. Jej sú?as?ou je lyceálna kni?nica, patriaca k najvä??ím ?kolským historickým kni?niciam v strednej Európe. Ulo?ená je tu unikátna zbierka historického kni?ni?ného fondu, obsahujúceho mno?stvo vzácnych tla?ív, medzi inými aj originálnych diel Martina Luthera a Filipa Melanchtona. Artikulárny drevený kostol sa na liturgické ú?ely prestal pravidelne vyu?íva? v r. 1894, ke? bol v jeho blízkosti postavený nový murovaný chrám, ktorého nev?edná podoba pripomína skôr Dr even ý ar t ik u lár n y k ost ol a m u r ovan ý k ost ol orientálnu stavbu ne? kres?anský kultový objekt. Zdr oje:
1. DUDÁ?, Milo? a kol. Drevené kostoly. Bratislava : DAJAMA, 2007, s. 28-43. 2. DUDÁ?, Milo? a kol. Drevené artikulárne a toleran?né chrámy na Slovensku. Liptovský Mikulá? : Tranoscius, 2011, s. 106-161. 3. KRIVO?OVÁ, Jana a kol. Evanjelické kostoly na Slovensku. Liptovský Mikulá? : Tranoscius, 2001, s. 84-97. 4. ?KUBLA, Pavol. Zvonice, kostoly a kalvárie Slovenska. Bratislava : Perfekt, 2015, s. 176; 205-206. 5. VESELÝ, Daniel. Dejiny kres?anstva a reformácie na Slovensku. Liptovský Mikulá? : Tranoscius, 2001, s. 188-191.
Via Hist or iae 26
Spor v Hornozemplínskom senioráte za Ve?kej vojny au t or
Bc. M at ú ? Bu r da (Un iver zit a sv. Cyr ila a M et oda v Tr n ave)
Územie severovýchodného Uhorska sa na prelome rokov 1914 a 1915 stalo dejiskom tvrdých bojov medzi rakúsko-uhorskou armádou, ktorú neskôr posilnili nemecké jednotky, a ruskou armádou. Po neúspe?nej ofenzíve vojsk Franti?ka Jozefa v Hali?i na prelome augusta a septembra 1914 sa ruská armáda sna?ila vyu?i? moment prekvapenia a psychologickú výhodu na protiútok a v novembri toho istého roku vpadli na územie sú?asného severovýchodného Slovenska. Ofenzívna ?innos? Cárskeho impéria vyústila do obsadenia miest ako Bardejov, Medzilaborce, Snina ?i Humenné. Novembrový vpád cárskych vojsk prekvapil rakúsko- uhorské velenie a aj miestnych obyvate?ov, preto?e zasne?ené Karpaty mali by? nepriechodnou bariérou a akýmsi defenzívnym prvkom dualistickej monarchie proti Cárskemu impériu. Mnoho ?udí zutekalo na poslednú chví?u do vzdialených miest ako Ko?ice ?i Pre?ov. V novinách sa dokonca objavili správy o tom, ?e aj mesto Pre?ov bude musie? by? evakuované, inak padne nepriate?ovi. Ruská armáda bola v?ak zastavená pri Humennom v závere novembra 1914. S vypätím v?etkých síl sa armáde dualistickej monarchie podarilo zatla?i? nepriate?a spä? cez Karpaty na územie Hali?e. Mno?stvo ?udí sa rozhodlo vráti? spä? do svojich príbytkov, ktoré boli bu? vyrabované alebo úplne zdevastované. Ruská armáda rekvirovala potravinové zásoby, dobytok ?i vzácne predmety, ktoré ?u-
dia v obave o svoj ?ivot zanechali vo svojich domovoch. Do rúk ruskej armády mali padnú? bohoslu?obné predmety vyu?ívané medzilaboreckým zborom patriacim do Hornouhorského seniorátu reformovanej cirkvi (Humenné, Medzilaborce, Snina, Stropkov, Vranov nad Top?ou) po?as nieko?kod?ovej okupácie mesta na prelome novembra a decembra 1914. Rakúsko- uhorskej armáde sa podarilo porazi? nepriate?a pri Humennom a ruskej armáde nezostávalo ni? iné, len sa stiahnu? spä? do Karpát. Armáda Franti?ka Jozefa znovu dobyla Medzilaborce 11. decembra a na sklonku roka 1914 za?ali uhorské úrady so zaznamenávaním vojnových ?kôd. Pre lep?iu ilustráciu uvedieme, ?e pod?a posledného uhorského s?ítania z roku 1910 bolo v Medzilaborciach len 29 kalvínov a 12 veriacich augsburského vierovyznania. Ku kalvínom sa hlásili aj v ?al?ích obciach medzilaboreckého okresu, konkrétne vo Výrave (2), Vydrani (10), Vy?ných ?abinách (5; dnes ?abiny), Havaji (1), Vy?nej Radvani (4; dnes Radva? nad Laborcom), Habure (1), Brestove nad Laborcom (2), Krásnom Brode (14), Volici (1), Palote (12), Hrubove (2) a Varechovciach (1). K veriacim augsburského vierovyznania sa prihlásili vo Vydrani (5), Havaji (1), Zbudskej Belej (1), Vy?nej Radvani (8; dnes Radva? nad Laborcom), Habure (3), Brestove nad Laborcom (4), Krásnom Brode (15), Stropkovskej O?ke (3; dnes O?ka) a Varechovciach (12). Z kroniky reVia Hist or iae 27
formovaného kres?anského cirkevného zboru v Humennom sa dozvedáme, ?e v roku 1917 nav?tevovalo nede?né bohoslu?by v Medzilaborciach a? 110 ?udí, ?o je najviac zo v?etkých ostatných cirkevných zborov v Hornouhorskom senioráte. Mesto Medzilaborce bolo spádovou oblas?ou pre vy??ie uvedené obce. Miestny kostol nav?tevovali ?udia zo ?irokého okolia, ke??e vä??ina obcí a miest bola zdevastovaná a vojaci oboch bojujúcich armád neváhali po?kodi? ?i úplne zni?i? sakrálne budovy a priestory vyhradené na vykonávanie nábo?enských obradov. Prvýkrát sa kráde?ou bohoslu?obných predmetov v Medzilaborciach, kde sa konali slu?by Bo?ie v miestnej ?kole, zaoberali ?lenovia di?triktu v jeseni v roku 1915, kedy bolo zrejmé, ?e ruská armáda územie severovýchodných ?úp Uhorska u? neohrozí. Schôdza di?triktu ozna?ila za potenciálnych vinníkov kurátora Endreho Kassaia a duchovného zboru Sándora Böszörményiho, ktorý pôsobil od roku 1915 ako duchovný v meste Hranice (okres P?erov) a po?as jeho neprítomnosti ho zastupoval seniorálny kaplán Pál Koronka. E?te pred samotným vpádom cárskych vojsk do uhorských ?úp ?elní predstavitelia Hornozemplínskeho seniorátu oboznámili duchovných s tým, ako majú zaobchádza? s cennos?ami, ú?tovnými knihami a bohoslu?obnými predmetmi. Kurátor Endre Kassai obvinil duchovného Sándora Böszörményiho, ?e ?iadne in?trukcie o zabezpe?ení cenností pred vpádom nedostal, a tak sa rozhodol zabali? bohoslu?obné predmety a posla? ich do Humenného. Po?ta v?ak zásielku neprevzala, ke??e ruský vpád destabilizoval celú vnútornú sie? a okrem po?ty nefungovalo ani ?elezni?né spojenie medzi Medzilaborcami a Humenným. Kurátor Endre Kassai sa rozhodol pre riskantné rie?enie. Poveril akéhosi ?oféra Szabadosa, aby bohoslu?obné predmety odviezol do
Humenného a odovzdal ich miestnemu duchovnému. Do mesta sa dostal v ?ase, ke? ruská armáda smerovala na Humenné, ktoré bolo strategickým ?elezni?ným uzlom. ?ofér Szabados okam?ite zamieril k farskej budove. Ke??e v dome sa nesvietilo, nechcel vyru?ova? a balík nechal u obchodníka, ktorý mal odovzda? bohoslu?obné predmety duchovnému nasledujúce ráno. 21. novembra 1914 miestny obchodník pri?iel k domu farára, ale nikto mu neotvoril. Pravdepodobne u? z mesta zutekal aj s rodinou. O vpáde a smerovaní ruských vojsk sa mno?stvo obyvate?ov dozvedelo z tla?e, a tak sa najmä úradníci, duchovenstvo a vy??ia vrstva obyvate?stva dala na útek. Obchodník odovzdal balík neznámemu mu?ovi, ktorý sa vraj osobne poznal s kurátorom, a ten ich mal ukry? na bezpe?né miesto. Správanie obchodníka mô?eme pova?ova? za nezodpovedné, aj ke? je otázne, ?i ?ofér Szabados a obchodník disponovali informáciou, ?o sa ukrýva v nieko?kých balíkoch. Ruská armáda obsadila mesto Humenné 23. novembra po ústupe rakúsko-uhorských vojsk do obranných postavení v pri?ahlých obciach. Okupácia trvala do 28. novembra 1914 a centrum Horného Zemplína bolo vystavené ruskému vy?í?aniu a rabovaniu (bli??ie pozri : BURDA, M. 2016, Karpatské Termopyly Ve?kej vojny pri Humennom. In Via Historiae. ro?. 5, ?. 2, s. 5-10). Po ústupe ruských vojsk za Karpaty sa rakúsko-uhorskej armáde podarilo získa? spä? mestá Humenné a Snina. Mesto Medzilaborce oslobodili rakúsko-uhorské vojská a? 11. decembra 1914. Na prelome rokov za?ali úrady s po?ítaním vojnových ?kôd, ktoré neobi?li ani protestantskú cirkev. Pri odpratávaní vojnových ?kôd sa zistilo, ?e okrem bohoslu?obných predmetov zmizla aj vkladná kni?ka, na ktorej bolo ulo?ených 2 935 korún. ?lenská schôdza seniorátu, konaná v septembri roku 1915 sa uzniesla, ?e vo?i Via Hist or iae 28
Kost ol v Hu m en n om Sándorovi Böszörményim za?nú disciplinárne vy?etrovanie, ke??e on bol zodpovedný zato, ?e údajne neoboznámil kurátora, ako má postupova? v prípade ohrozenia nepriate?skými vojskami. Zasadnutie disciplinárnej komisie konané v Sátoraljaújhelyi bez ú?asti duchovného Sándora Böszörményiho, ktorý sa ospravedlnil, ke??e vykonával duchovnú slu?bu na Morave, rie?ilo vzniknutú situáciu. Na tomto zasadnutí sa rozhorel spor aj so zapisovate?om seniorátu Petrom Mihályim, ktorý duchovného obvinil, ?e v ?ase vpádu ruských vojsk a najmä po oslobodení mesta nepomáhal svojim veriacim, ?o je v?ak pochopite?né, ke??e vykonával slu?bu vojenského k?aza na Morave a nemohol si dovoli? neuposlúchnu? nariadenie vojenských
orgánov. Zapisovate?ovi seniorátu v?ak preká?alo, ?e si humenský duchovný nena?iel za seba náhradu. Taktie? ho obvinil za stratu bohoslu?obných predmetov v Medzilaborciach, vo?i ?omu sa rázne ohradil duchovný Sándor Böszörményi, ktorý pod?a vlastných slov e?te v auguste 1914 oboznámil kurátora medzilaboreckého zboru, ?e v prípade obsadenia mesta vezme v?etky bohoslu?obné potreby so sebou do bezpe?ia. To v?ak nebolo mo?né, ke??e územie severovýchodného Uhorska sa stalo strategickou dopravnou tepnou smerujúcou do Hali?e a presúvajúcim sa vojenským kontingentom bolo potrebné vykonáva? rôzne nábo?enské obrady a bez bohoslu?obných predmetov by to nebolo mo?né. Bohoslu?obné obrady preto museli zosta? v Medzilaborciach. Taktie? Sándor Böszörményi poznamenal, ?e ?iadne in?trukcie od vedenia Hornozemplínskeho seniorátu nedostal, a tak nemohol in?truova? medzilaboreckého kurátora. Zd?havý spor medzi duchovným Sándorom Böszörményim, medzilaboreckým kurátorom Endre Kassaiom a hlavným seniorálnym zapisovate?om Petrom Mihályim sa vliekol aj po?as roka 1916. Na jar ?elní predstavitelia di?triktu zvolali ?lenskú schôdzu, na ktorej opä? chýbal Sándor Böszörményi. Di?trikt neprijal zásadné rozhodnutie a posunul spor na seniora, ktorý oslovil Petra Mihályiho s tým, aby sa k prerokovanej veci vyjadril. Seniorálny zapisovate? ani po dvoch rokoch od straty bohoslu?obných predmetov a odchodu duchovného nezmiernil svoju kritiku vo?i jeho osobe a na?alej ho vinil za nezabezpe?enie bohoslu?obných predmetov, nerie?enie nástupcu v cirkevnom zbore ?i poberanie platu, ktorý mu neprislúchal. Obe znepriatelené strany sa navzájom obvi?ovali a nechceli za ?iadnych okolností ustúpi?. Patová situácia zvy?ovala napätie v celom Hornozemplínskom senioráte aj medzi Via Hist or iae 29
veriacimi, a preto bolo nutné ?o najskôr vyrie?i? spor trvajúci od novembra 1914. Aj na?alej v Medzilaborciach chýbali bohoslu?obné predmety a priestory, kde sa vysluhovali Slu?by Bo?ie boli bojovou ?innos?ou po?kodené. Na prelome rokov 1916 a 1917 do?lo k vypo?utiu v?etkých zainteresovaných strán a zhodnoteniu v?etkých dôkazov. Na 24. august 1917 Hornozemplínsky seniorát zvolal disciplinárnu komisiu, ktorá sa zaoberala odvolaním duchovného Sándora Böszörményiho kvôli jeho neprítomnosti na severovýchode Slovenska. Komisia zlo?ená z ?lenov protestantskej obce sa rozhodla pokra?ova? v prerokovanej veci a posunula spor seniorálnemu prokurátorovi. V ten istý de? bolo vznesené obvinenie na duchovného kvôli nezabezpe?eniu bohoslu?obných predmetov pred ruským vpádom. Aj tentoraz sa Sándor Böszörményi ohradil vo?i obvineniu. Trval na tom, ?e u? 28. augusta 1914 sa s kurátorom dohodol, ako postupova? v prípade ohrozenia bohoslu?obných predmetov a vkladnej kni?ky v Medzilaborciach. Podotýkam, ?e medzilaborecký kurátor Endre Kassai bol aj ?lenom pohrani?nej strá?e, tak?e je mo?né, ?e informácie o blí?iacej sa ruskej armáde mal z ve?mi dobrých zdrojov a mohol tak predpoklada? vývoj udalostí. Okrem Medzilaboriec ruská armáda zni?ila aj ?as? mesta Humenné, kde sa nachádzal aj byt zástupcu kurátora. Ke??e sa v jeho byte na?iel inventárny zoznam, mô?eme predpoklada?, ?e bohoslu?obné predmety a vkladná kni?ka sa nachádzala práve u zástupcu. Po vypo?utí si oboch strán sa seniorálny súd odobral na poradu a po krátkej chvíli vydal oslobodzujúce rozhodnutie pre duchovného Sándora Böszörményiho. Seniorálny súd taktie? rozhodol, ?e nové bohoslu?obné predmety pre medzilaboreckú fíliu musí zaobstara? kurátor Endre Kassai. Na základe tohto rozhodnutia
mô?eme pova?ova? medzilaboreckého kurátora za vinníka. Rozhodnutiu seniorálneho súdu sa nevenovala ve?ká pozornos?, ke??e si v roku 1917 protestanti pripomínali 400. výro?ie reformácie a po celom senioráte sa konali slávnostné slu?by Bo?ie. Slávnostný rok v?ak narú?ali udalosti prvej svetovej vojny a neustále správy o padlých a ranených mu?och zo severovýchodného Slovenska. A? rok 1918 priniesol úplné vyrie?enie sporov v Hornozemplínskom senioráte. Seniorálny súd rozhodol o skartovaní vkladnej kni?ky na stropkovskom súde. Taktie? do?lo k upokojeniu vz?ahov medzi duchovným Sándorom Böszörményim, ktorý stále pôsobil na Morave ako vojenský k?az, a seniorálnym zapisovate?om Petrom Mihályim. Duchovný uznal svoju chybu a za nevhodné slová adresované zapisovate?ovi sa v liste ospravedlnil. Seniorálny súd zobral toto ospravedlnenie na vedomie a 9. mája 1918 zastavil disciplinárne konanie vo?i duchovnému. Spory v cirkvi sa urovnali a postupne sa situácia v Hornozemplínskom senioráte stabilizovala, ?o sa preukázalo najmä opravou kostola a ?al?ích bohoslu?obných priestorov. Po skon?ení Ve?kej vojny za?ína nová etapa protestantskej cirkvi na území novovzniknutej ?eskoslovenskej republiky. Uhorskú ma?arizáciu ovládajúcu cirkev vystriedala ?eskoslovenská centralizácia a slobodné vyznávanie svojej konfesie.
Via Hist or iae 30
Zdr oje: ?lánky 1. BURDA, Matú?. Karpatské Termopyly Ve?kej vojny pri Humennom. In Via Historiae. ISSN 13391801, 2016, ro?. 5, ?. 2, s. 5-10. 2. JUR?I?INOVÁ, Nade?da. ?ivot obyvate?stva severovýchodného Slovenska za?iatkom Prvej svetovej vojny (1914-1915) In Dejiny. 2006, ?. 1. s. 48-61. ISSN 1337-0707. Práce 1. BURDA, Matú?. Okupácia mesta Humenné cárskou armádou v novembri 1914 z h?adiska dobovej tla?e, archívnych materiálov, hmotných pozostatkov a pamiatok. (práca ?VO?), UCM v Trnave, 2017 (odborný konzultant PhDr. Peter Sokolovi?, PhD.) Kni?né zdroje 1. DROB? ÁK, Martin ? KORBA, Matú?, TURIK, Radoslav. Stopy prvej svetovej vojny v Humennom. Humenné 1914. Humenné : REDOS, 2009, 32 s. ISBN 978-80-969233-9-7. 2. DROB? ÁK, Martin a kol. Mementá prvej svetovej vojny. Diel I. Humenné : REDOS, 2008, s. 7-10. ISBN 978-80-969233-8-0. 3. 3. FEDI?, Vasi?a kol. Dejiny Humenného. Humenné : REDOS, 2008. s. 149-159. ISBN 80-968790-4-9. 4. BE? KO, Ján. Stropkov. Martin : Gradus, 1994. s. 129-137. ISBN 80-901392-5-6. Kronika 1. Kronika reformovaného kres?anského cirkevného zboru v Humennom v rokoch 1880 -2008 I. ?as? do roku 1918 (prelo?ila Mgr. Valéria Csontosová) s. 88-106. ?tatistika 1. A Magyar Szent Korona országainak 1910. évi népszámlálása, I. A népesség föbb adatai községek és.
Via Hist or iae 31
?tátny archív v Trnave a Dni európskeho kultúrneho dedi?stva 2017 au t or
Ph Dr . Rom an a Lu ch avová (?t át n y ar ch ív v Tr n ave)
Pri príle?itosti dní európskeho kultúrneho dedi?stva na rok 2017, ktorých centrom sa stala Trnava, bol do programu zapojený aj ?tátny archív v Trnave, ktorý otvoril verejnosti svoje brány 8. septembra. Druhý de? otvorených dverí archívu v tomto roku sa podobne ako ten júnový, niesol v znamení gastronómie. Napriek absencii pestrej?ieho dvojd?ového júnového programu, ku ktorému patrila aj ochutnávka dobových jedál na nádvorí archívu, bol program zaujímavý. V prvom rade mohla verejnos? nahliadnu? do pamiatkovo chráneného objektu - me?tianskeho domu so stredovekým jadrom a po?as komentovanej prehliadky sa tak dozvedie? viac o samotnej budove, histórii a pôsobnosti archívu, ale aj nazrie? do skladu a okrem jeho prehliadky si vyskú?a? aj manipuláciu s kovovými regálmi a archívnymi ?katu?ami. K prehliadke patrila aj náv?teva výstavy s témou gastronómie a prízna?ným názvom Chute a vône minulosti, pri?om vystavené archívne dokumenty obsiahli obdobie 13. a? 20. storo?ia. Najstar?ia vystavená listina bola z roku 1291, ktorou Ondrej III. potvrdil privilégium o trnavských viniciach, ?alej artikuly trnavského cechu mäsiarov z roku 1615, inventár refektára, kuchyne a komory Franti?kánskeho klá?tora v Trnave z roku 1895; z 20. storo?ia napríklad jedálne lístky a cenníky
pie??anských re?taurácií a kaviarní z roku 1934 a mnoho iných. Výstava bola doplnená zaujímavými predmetmi, ktoré súviseli s témou ako napr. mlyn?ek na kávu, staré kuchárske knihy, d?bány, príbory ?i záva?ia. Sú?as?ou d?a otvorených dverí bola aj predná?ka Mgr. Jakuba Rohá?a na tému Trnavské pamiatky na archívnych plánoch. Prezentované plány z 19. a? 20. storo?ia a iné boli vystavené v miestnosti s bohatou barokovou nástennou ma?bou. Nezabudlo sa ani na najmen?ích, pre ktorých boli podobne ako v júni pripravené tvorivé dielne s mo?nos?ou vyskú?a? si písanie brkom, písanie na starých písacích strojoch ?i posklada? puzzle vytvorené z dokumentov ulo?ených v archíve. ?tátny archív v Trnave sa do tohtoro?ných dní európskeho kultúrneho dedi?stva zapojil aj ú?as?ou na predná?kovom cykle s názvom O Trnave vo ve?i, ktorý sa konal po?as dvanástich dní v mestskej ve?i. Cyklu sa zú?astnili ?tyria zamestnanci archívu so zaujímavými témami o ?ivote spolku trnavských ostrostrelcov, o osudoch trnavských mlynov, o výskyte mestských hradieb Trnavy v písom ných prame?och do polovice 16. storo?ia alebo s predná?kou na tému trnavskí hostinskí a kaviarnici.
Via Hist or iae 32
Nasledu jú ca t ém a
" Habsbu r govci n a eu r ópsk ych bojisk ách" Príspevky posielajte do 20. decembra 2017 na viahistoriaucm@gmail.com h t t ps:/ / w w w.f acebook .com / Viah ist or iae/ h t t p:/ / f f .u cm .sk / sk / casopis-via-h ist or iae/ h t t ps:/ / issu u .com / viah ist or iae