Page 1

SIMPLY CLEVER

Oprávnený servis M. Kardelisa 22, Kysáč Tel./fax: 021/827-364

Bul. M. Pupina 1/IV 21000 Nový Sad Tel./fax: +381 21 422 989 e-mail: office@rada.org.rs www.rada.org.rs

Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí

Autoservis Triaška Ján Triaška · podnikateľ Báčsky Petrovec 021/780-382

SLOVENSKÝ MAGAZÍN číslo 5 – 6, 2014

ročník 20

cena 100 din


festivaly

|

" & — ján hlaváč |

Veľkolepý otvárací ceremoniál 44. FF Tancuj, tancuj...

NA 44. FOLKLÓRNOM FESTIVALE TANCUJ,TANCUJ...

Triumfoval novosadský Šafárik D

ňa 31. mája 2014 v Hložanoch sa na tradičnom mieste – v krásnom areáli hložianskeho amfiteátra uskutočnil 44. ročník Folklórneho festivalu Tancuj, tancuj... Okrem tanečných súborov súťažili aj spevácke skupiny a orchestre z takmer všetkých slovenských vojvodinských prostredí. Zo Sriemu vystúpili Boľovce, Erdevík, Lug, Šíd a Stará Pazova, z Banátu Aradáč, Hajdušica, Jánošík, Kovačica, Padina a Vojlovica a z Báčky Hložany, Báčsky Petrovec, Kulpín, Kysáč, Silbaš, Laliť, Nový Sad, Pivnica, Selenča, ako i Krajan – Vojvodina. Početnému hložianskemu a cezpoľnému obecenstvu sa predstavili i hosťujúce spolky z Nového Sadu, Braväcova (Slovenská republika), Neudau (Rakúsko) a z Gymnázia Jána Kollára so žiackym domovom z Báčskeho Petrovca. Na začiatku prvého koncertu tanečných skupín slávnostne sa prihovorili: predseda Rady Miestneho spoločenstva Hložany Ján Bohuš, tretia tajomníčka Veľvyslanectva Slovenskej republiky v Belehrade Alexandra Lašandová, námestník Pokrajinského tajomníka pre kultúru a informovanie Milan Micić, predseda Obce Báčsky Petrovec Pavel Marčok a predsedníčka Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny a podpredsedníčka Zhromaždenia AP Vojvodiny Anna Tomanová-Makanová. Podľa nového modelu organizovania slovenských vojvodinských festivalov, ktoré majú celomenšinový ráz, spoluzakladateľmi festivalu Tancuj, tancuj... i tentoraz boli Národnostná rada slovenskej národnostnej menšiny v Srbsku a SKOS Jednota z Hložian. Organizátormi boli Miestne spoločenstvo Hložany, Báčskopetrovská obec a Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov. Okrem spomenutých zakladateľov a organizátorov festival finančne podporili aj: Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí, Pokrajinský sekretariát pre kultúru a verejné informovanie a početní sponzori. Festival mal i Organizačno-správnu radu, Programovú radu, Prípravný výbor a koordinátorom festivalu bola Katarína Mosnáková. Slávnostné vyhodnotenie festivalu sa uskutočnilo v závere večerného koncertu, ktorý sledovalo nielen obecenstvo v Hložanoch, ale aj diváci prostredníctvom priameho prenosu RTV Vojvodiny. Neľahkú úlohu pritom mala odborná porota, ktorá hodnotila výkony tanečných súborov a ktorá mala skutočne veľmi málo času na to, aby rozhodla, koho odmeniť. Táto porota pracovala v zložení: Marijan Pavlov, Tatiana Kriváková Amidžićová, Milorad Lonić a Vlasta Vinkovičová. Keď ide o porotu, ktorá hodnotila

prednesy speváckych skupín a orchestrov, pracovala v zložení: Juraj Ferík, Jarmila Juricová Stupavská a Ervin Malina. V kategórii orchestrov 1. cenu získal ľudový orchester SKOS Detvan z Vojlovice (umelecký vedúci Vladimír Kolárik) a 2. cenu orchester Ľudovej hudby Rosička pri Dome kultúry 3. októbra z Kovačice (umelecký vedúci Emil Nemček). V kategórii speváckych skupín získala 1. cenu dievčenská spevácka skupina SKUS Jánošík z Jánošíka, ktorú nacvičila Katarína Mosnáková, 2. cenu ženská spevácka skupina zo SKOS Detvan z Vojlovice pod vedením Vladimíra Kolárika a 3. cenu dievčenská spevácka skupina KOS Jednota z Hložian, ktorú nacvičil Rastislav Struhár. Keď ide o kategóriu tanečných skupín, 1. cenu získal Folklórny súbor SKC P. J. Šafárika (umeleckého vedúceho a autora choreografie Od konopí po rubáš Ivana Slávika), 2. cenu mladšia tanečná skupina KOS Jednota z Hložian (autora pásma Pod oblok a umeleckého vedúceho Jaroslava Krišku) a 3. cenu Folklórny súbor Klasy SKUS hrdinu Janka Čmelíka zo Starej Pazovy (autora choreografie Veje vetrík, veje, po ovsenom klase a umeleckého vedúceho Zlatka Rumana). Národnostná rada slovenskej národnostnej menšiny udelila Cenu laureátovi festivalu – Novosadčanom, ktorí nás v roku 2015 budú reprezentovať na Slovensku, na Slávnostiach pod Poľanou v Detve. Cena NRSNM je symbolická kovová soška v podobe rozvetveného stromu podľa návrhu našej renomovanej umelkyne Miry Brtkovej. Koncerty moderovali Malvína Zolňanová, Marína Kušniarová a Ivica Grujić Litavský, konferenciu mala na starosti Anna Petrášová a pod réžiu Otváracieho a Zatváracieho programu sa podpísala Zdenka Bobáčeková. Festival skrášlili aj sprievodné podujatia: výstava fotografií Múzea vojvodinských Slovákov Poznáte ma?, ktorú pripravili Anna Séčová-Pintírová a Marijan Pavlov, Koncert FS Bukovinka z Braväcova, Kuchyňa starodávnych jedál a výstava tradičných predmetov Vrtela by sa, nemám kolesá, tancovala by, ale som bosá v organizácii Spolku žien Slovenka a Tanečný dom. Podľa rozhodnutia Organizačno-správnej rady 44. Folklórneho festivalu Tancuj, tancuj... tohtoročný festival sa konal ako humanitárna akcia pre ľudí postihnutých záplavami v máji roku 2014 v Srbsku. •


editoriál

| ján hlaváč |

Tajomná nostalgia Мilí čitatelia, keď som takto na prahu leta rozmýšľal o náplni nového čísla, presnejšie o slovách tohto editoriálu, uvedomil som si, aký vzácny pre nás je čas. A keď som si prešiel v myšlienkach rok dozadu a čo sa v ňom všetko počas 365 dní udialo, zostal som bez slov. Čo všetko teda človek zvládne, kde všetko sa ocitne a čo po sebe zanechá, to už žiadna kniha, žiadne iné médium v úplnosti nedokáže zachytiť. A čo všetko človek vykoná v prospech seba samého alebo širšie – pre dobro budúcich generácií, je to už rozprávka celkom iná a zasa ju v plnom svetle ukáže iba ten spomenutý čas... Až s narastajúcimi rokmi si vlastne hlbšie uvedomujeme, čo je v tejto uponáhľanej dobe veľmi dôležité – spolupatričnosť ľudskej komunity. Vedome či nevedome všetci vlastne smerujeme k tomu, čo nás tu na zemi viaže – k pravdivým tradíciám našich predkov. A tak raz či dvakrát v roku otvoríme bránu svojho takmer dvestošesťdesiatdeväťročného domu a oblečení do vtedajších šiat ľudu pripravujeme špeciality našich starých rodičov. V pokoji. Je to pre nás predsa deň viac ako otvoreného súkromia. Je neuveriteľne milé, ako radi ľudia tomuto čaru podliehajú a ako radi si ho plnými dúškami užívajú. A keď sme už pri tých pravdivých tradíciách našich predkov, je neza-

nedbateľné, ako v tom zmysle spájame súčasnosť s minulosťou, folklór s alternatívou, tradície rôznych krajov, zvyky rôznych dôb. Istý môj kamarát má vo zvyku použiť krásne prirovnanie: „Ľudia sú vtedy farebnejší...” A keď v tej zvláštnej farebnej atmosfére na chvíľku zastaneme a spozorníme, určite nikomu vnímavému neujde, že spájame aj čosi iné – ľudí a ich srdcia. V tej chvíli nám je dobre, nemusíme sa báť, nemusíme myslieť na to, čo bude zajtra, sme akosi sami sebou, bez vplyvov nezmyselnej reality dneška. Otvárame v nich úprimné porozumenie vnútornému tajomstvu – kto sme, kde sme, čím sme a prečo sme tu. V dospelých sa zobúdzajú detské svety a v deťoch sa rozvíja to, čo k detstvu patrí – pravda, lebo ešte nezabudli. Prečo to píšem? Milí čitatelia, preto, že je naozaj doba, keď treba spájať. Spájať tých, čo rozumejú, spájať všetkých, ktorí rozumieť začínajú, a spájať aj tých, ktorí blúdia a hľadajú, aby raz porozumeli. A vôbec pritom nemusíme kázať, vôbec nemusíme mentorovať ani podliehať ambíciám. Dnes stačí iba byť tu a teraz. Ale byť sebou, v pokoji svojho vnútra. Netreba sa zbytočne báť či počúvať predsudky iných, pretože je všetko okolo nás nastavené na tú našu konkrétnu vnútornú silu, ktorá dokáže realizovať a tvoriť niekoľkonásobne silnejšie, ako to bolo kedykoľvek v mi-

nulosti. Ako by to vedci povedali: ľudstvo dnes takto prežíva akýsi odraz na evolučný kvalitatívny skok. Cítime to všetci. A ak chceme tento skok všetkým okolo nás uľahčiť, musíme im svoje príbehy, ako je tento spájací, nielen rozprávať, ale urobiť všetko pre to, aby sme im ich umožnili aj prežiť. Lebo v týchto okamihoch, ktoré by nazvali tí vnímavejší, posvätne sa naše vnútorné pravdy stávajú realitou pre celú spoločnosť a spoločenstvo ľudí v nej. Milý čitateľ, daj na naše posledné riadky a nezabúdaj v pokoji svojho vnútra, keď treba spájať, vidieť svetlo nádeje, viery a najmä dôvery. Spájať tých, čo rozumejú, spájať všetkých, ktorí rozumieť začínajú, a spájať aj tých, ktorí ešte len hľadajú. Pokračuj vo svojej škole života začatou cestou a rozvážne a obozretne si v nej vyberaj najmä ten správny smer. Lepšia možnosť nie je. A krásne leto – plné nielen vonkajších, ale i vnútorných farieb. •

z obsahu Hakuna Matata, kamaráti . . . . 4 Život je i posedieť na lavičke a zahrať si na harmonike . . 8 Agátová rozlúčka s kamarátkou Kvetoslavou Benkovou . . . . . . . . . . . . . 9 Žiť svojím povolaním . . . . . . 10 Za svetlom . . . . . . . . . . . . . 12 Klietka pre ľudí . . . . . . . . . . 13 Nie je melón jediný . . . . . . . 14 Sviatočný odev vyniká krásou . . . . . . . . . . . . . . 15 Pod lupeňmi kvetín . . . . . . . 18 Keď zakvitnú lipy . . . . . . . . 19 Liptáci na Dolnej zemi . . . . . 20 Anjelíkovci – Andelovci v Pivnici – Pivňickí Aňjelíkáci – Anďeláci . . . . 22

Sviatok celej našej menšiny v Hložanoch poctili i Kysáčania

Divadlo je spoj všetkých umení . . . . . . . . . . . . . . 24 3


metamorfózy z rovníka

|

" svetluša hlaváčová / — archív annymárie makanovej |

K

eby mi niekto dal za úlohu v niekoľkých asociáciách dočariť Afriku, vo mne by to akiste vyvolalo známe predsudky: hlad, chudoba, choroby alebo stáda divých zvierat voľne sa pohybujúcich v prírodných rezerváciách, tak, ako to sledujeme na Channel Geographic... Keď som sa dozvedela, že Annamária Makanová pobudla rovno na tomto kontinente, veľmi rada som sa s ňou stretla. Podvedomie mi šepkalo, že nám priniesla Afriku inú – skutočnú a hlavne nemedializovanú. A že je veľmi dôležité, aby si to s nami rozdelila a takto nádhernému kútu sveta darovala svoje krásne poznatky... „Keď mi ľudia povedia – rozprávaj nám, ako ti bolo v Afrike, ja vôbec neviem skadiaľ mám začať, keďže som tam bola viac ako tri mesiace...” – Annamária si úprimne a zhlboka vzdychla, lebo bola v skutočných rozpakoch, ako zo seba dostane niečo, čo ešte stále v nej tlie ako tichý ohník. Nuž postupne sa jej plamienok afrických emócií, slzami i vrkôčikmi posilnený, predsa len rozkotúľal. „a keď som sa vracala domov, na Kotoka

Annamária so svojimi dočasnými africkými žiačikmi

GHANA Z RUKSAKU ANNYMÁRIE MAKANOVEJ

Hakuna Matata, kamaráti... letisku v Accre ma vyprevadili pätnásti ľudia. Teraz mám kamarátov na celý život.” Uznajte – kto by na také čosi nezaplakal?! A to je práve to, čo je pre Annamáriu v celom príbehu najkrajšie. Spomienky na vzácnych ľudí, ktoré si so sebou aj do kufra pribalila...

Tag pre AIESEC Annamária je študentkou 4. ročníka antropológie a etnológie na Filozofickej fakulte v Belehrade a do Ghany sa rozhodla odísť rovno preto, že študuje tento vedný odbor. Keďže aj samotná antropológia predstavuje učenie o druhých kultúrach a civilizáciách, tento poznávací zájazd jej prišiel vhod ako profesionálna prax: „Ako budúca antropologička, vedomá som, že istú kultúru najlepšie spoznám tak, keď v nej pobudnem. Do Ghany som sa dostala prostredníctvom AIESEC – globálnej študentskej neziskovej organizácie, ktorá pôsobí v 135 Annamária Akosua Ayomide štátoch sveta. Sú dva druMakanová hy praxe – dobrovoľnícka, tzv. volontérska, a tá druhá, ktorú možno zrealizovať po ukončení fakulty. Potom je možné odísť do ktoréhokoľvek z daných štátov a tam pracovať. Dobrovoľnícka prax trvá 7 – 8 týždňov a uchádzač si financuje iba cestovné trovy. Ubytovanie a stravovanie zabezpečuje AIESEC. Ja som tam dobrovoľne pracovala ako učiteľka angličtiny, sociológie a ústavy na základných a stredných školách. Zámerne som si zvolila ghanskú ústavu, aby som sa lepšie zoznámila s ich štátom.”

4

Krajina diamantov Ghana je v porovnaní s nami krajina ohromných rozdielov. Preto nás vlastne v celom príbehu všetko aj pobaví, lebo je pre nás také odlišné a iné. Neverili by ste, ale v Ghane je napríklad zakázané vyjadrovať emócie na verejnosti. Ba ani pri pozdrave – žiadne bozkávanie! Iba symbolické objatie, lusknutie prostredníkom, čo aj s blízkymi priateľmi. Oni to chápu a my sa na tom skutočne bavíme. Geograficky je teda Ghana rozložená v západnej Afrike. Za susedov má Pobrežie Slonoviny, Togo a Burkina Faso. A kým si takto leží v tropickom podnebnom pásme, z juhu si ju obmýva Atlantický oceán. Hlavnou plodinou kedysi v Ghane bolo kakao a známa je i podľa palmového oleja, kokosu i kávy. Ťažia sa tu drahé kovy – diamanty a zlato. Krajina je pomenovaná podľa kráľovstva Ghana, ktoré existovalo v 4. až 13. storočí a názov Ghana znamená bojovný kráľ. Ghana má dlhé koloniálne dejiny. Už v 15. storočí sa na jej pobreží vylodili Portugalčania, potom Holanďania, Dáni a Švédi. Najviac však vydržali Briti, ktorí toto územie vyhlásili za korunnú kolóniu v roku 1874 s názvom Zlatonosné pobrežie. Briti tu počas svojej vlády vybudovali kvalitnú infraštruktúru, školstvo a zdravotnú starostlivosť. Pri získavaní nezávislosti roku 1957 Ghana bola najrozvinutejšou africkou krajinou. Čo si myslíte, prečo v Ghane všetci ešte aj dnes vedia o Juhoslávii? Lebo sme kedysi boli druhým štátom, ktorý Ghanu uznal ako nezúčastnenú krajinu. Na ghanskej zástave sú tzv. panafrické farby: červená, žltá a zelená. Červená pripomína nezávislosť a krv hrdinov padlých v boji za slobodu, žltá nerastné bohatstvo, hlavne zlato, zelená predstavuje lesy aj úrodné polia a čierna päťramenná hviezda symbolizuje africkú slobodu a čierne obyvateľstvo.

Prečo práve Ghana? „Keď som sa na internete dostala do systému, bol tam zoznam štátov, v ktorých možno praxovať. Je tam presne


|

" svetluša hlaváčová / — archív annymárie makanovej | metamorfózy z rovníka

uvedené, čo ktorý zo štátov ponúka, a už len na tebe je, ktorý z nich si zvolíš. Mojím zámerom bolo odísť tam, kam by som turisticky nikdy v živote neodišla, a to bola práve Afrika. Je dôležité povedať, že sme v Accre, hlavnom meste Ghany, neboli ponechaní sami na seba. S nami vo veľkom spoločnom dome žili aj šiesti domáci z organizácie AIESEC. Bolo to celkom bezpečné a ak sme mali nejaký problém, mohli sme sa spoľahnúť na nich. Z druhej strany som mala túžbu odísť do Afriky aj preto, že mi tento kontinent bol stále zaujímavý a chcela som sa prísť osobne presvedčiť, ako tu život pulzuje.”

Ghana magická Sú tri typy ľudí, ktorí prídu do Afriky. Prvú kategóriu tvoria tí, ktorí keď prídu – zostanú v nej navždy. Hovoria, že nič dovtedy podobné nezažili a táto zmena v nich preto často zmení aj sám pohľad na svet. Druhí si tu prídu len zo zvedavosti a odídu. A tí tretí vraj neprídu nikdy. Do ktorej z týchto kategórií by si sa zaradila? „Keby som len mohla, do Ghany by som sa vrátila hneď, patrím teda do prvej kategórie. Je to celkom inakší svet od nášho, ľudia sú tam veľmi dobrí. O Srboch hovoria, že sú najpriateľskejší národ v Európe. Po pobyte v Ghane by som našincov trochu inak zhodnotila. Ilustrujem to mojím prvým zážitkom, ihneď po pristátí lietadla. Dohovor s predstaviteľom spomenutej organizácie bol taký, že po mňa príde na letisko. Nedohodli sme sa, kde to presne bude, a preto som mu mala zavolať, keď si prevezmem batožinu. Lenže nastal malý problém, lebo som tri hodiny v mobile nemala signál. A len čo som si zastala do kúta, neubehlo ani 10 sekúnd a ani menej ani viac, ale sám šéf ochranky pristúpil ku mne a opýtal sa ma, aký mám problém. Vzal svoj telefón a ihneď zavolal členovi mojej organizácie, ktorého som v tej chvíli nemohla dovolať. Takmer v okamihu poslal troch svojich kolegov, aby odišli po neho a ešte ďalších troch, aby ma odprevadili a aby som sa s ním bezpečne stretla. Pochybujem, či by sa vo väčšine iných štátov takto zaujímali o človeka, v prípade, že by sám bezradne stál na letisku.”

Proti stresu: Hakuna Matata Po takomto prvom kontakte ako krásnom privítaní celkom neznámymi ľuďmi v Ghane Annamária si zaspomínala aj na ďalší príbeh... „Raz mi v Accre na ulici vypadla peňaženka a ja som o tom vôbec nevedela, až kým (znovu) neznámy človek nedobehol po mňa. Bežal za mnou až 10 minút, aby mi peňaženku vrátil a pritom ju vôbec ani len neotvoril. Povedal mi presne, kde mi vypadla a ja som sama vypočítala, koľko ubehlo od tej kritickej chvíle po

Ghanský kolektív v štýle Benettonu

naše stretnutie.” Takí sú tam ľudia. Priateľskí, zhovorčiví, milí, uvoľnení, na európske pomery veľmi zvláštni. Keď povedia Hakuna Matata, v preklade to znamená – žiadne problémy. Hej. Takúto pohodovú africkú mentalitu by sme chceli aj u nás. A potom – zbohom stres, žiaden nedostatok času, viac priateľov, menej chorôb... A keď vám tam povedia Kakra Kakra, čiže pomaly, krok za krokom, ešte väčšmi zvýraznia príslovečnú africkú uvoľnenosť. S priateľkou si napríklad dohodnete stretnutie na 14.00, ale k stretnutiu príde podľa afrického, teda posunutého času až niekedy o 16.00... Dve hodiny sem alebo tam, je to proste nič. Nemáte sa tam na koho ani nahnevať, lebo všetci meškajú. Do nášho mozgu asi nikdy nedôjde, že meškanie vôbec nemusí sprevádzať stres. Alebo že je tam meškanie akoby také nepísané pravidlo. Jedine ak sa presťahujete do Ghany, bližšie k rovníku, a iba ak vás Afrika dostane a zmení.

Na rovníku bez bundy Je známe, že miesta na rovníku takmer nepociťujú striedanie ročných období a dostávajú najvyšší príjem slnečného svitu a tepla na Zemi. V tomto tropickom páse sa striedajú iba dve ročné obdobia – obdobie dažďov ako zimné a obdobie sucha ako letné. Annamária Ghanu zažila v období sucha, teda leta, aj keď deň jej príchodu bol 15. január. „Obávala som sa, ako si zvyknem na 40 stupňov. Najťažšie mi bolo asi v prvý týždeň, ale postupne som si zvykla. Zimnú bundu som nechala mame na letisku, veď som ju tam vôbec nepotrebovala...” I africký deň sa od tohto nášho líši. Slnko vychádza okolo piatej a zapadá už o šiestej a veľmi rýchlo sa stmieva, takže je tomu prispôsobený i denný rytmus Ghančanov...

Prebúdzanie hudbou Annamária nám ilustrovala i svoje prvé ráno v Ghane: „Keď som sa zobudila, počula som príjemnú hudbu. Bolo ju tam namiesto budíka už o ôsmej ráno počuť zo všetkých strán a úplne všade... Veselá, príjemná, populárna africká hudba na pokojné dobré ráno, na pekný deň i na čisté myšlienky. Ako to znelo? Super, doteraz len africkú hudbu počúvam...”

Tro Tro a Twi

Africké Benátky

A keď vás takto verejne preberú zo sladkého spánku, nasadnete do populárneho a lacného minibusu, známejšieho ako Tro Tro, a zamierite do práce. Annamária, našťastie, v Accre miesto bydliska od pracoviska nemala veľmi vzdialené, iba na pol hodiny. Ale aj tak neraz zažila ghanskú

5

ÖÖ


metamorfózy z rovníka

|

" svetluša hlaváčová / — archív annymárie makanovej | kou učiteľkou, ale malo to predsa súvis s edukáciou. V poobedňajších hodinách, keď sa deti vrátili zo školy, v knižnici, ktorú vystavali členovia tejto organizácie, mala som s deťmi doučovacie hodiny. Ak teda mali problém s konkrétnym predmetom, my sme im pomáhali, aby tú časť učiva lepšie zvládli. Bolo to zaujímavé, lebo deti sa snažili učivo pochopiť, keďže im prednášal niekto exotický... Keď sa v AIESEC dozvedeli, čo študujem, navrhli mi predĺženie pobytu. Chceli mi tým totiž pomôcť, aby môj prieskum v Afrike trval ešte dlhšie. Jasné, že som také gesto nemohla odmietnuť a zostala som i v rámci druhého projektu, čiže ďalších osem týždňov. V rámci druhého projektu som už učila na základnej škole. Na konci posledného týždňa, teda po troch mesiacoch práce, získala som možnosť svojich žiakov aj oznámkovať. Nie síce známkami od 1 po 5, ale percentami.”

Ak chcete byť cool, poponáhľajte sa s vydajom

Ochutnávka ghanskej kuchyne ako každodennosť

ÖÖ dopravnú zápchu. Vtedy vraj platí tzv. pravidlo džungle,

čiže tí väčší majú všetky práva, alebo vládne aj ďalšie – pravidlo silnejšej trúbky. Našťastie, keďže všeobecne platí tzv. Kakra Kakra – pomaličky, pomaly, v doprave je v podstate málokto ohrozený. A ak si z dlhej chvíle v Tro Tro s miestnym chcete pohovoriť, vôbec mu nebudete prekážať, že nehovoríte exotickým Twi – tzv. ghanským jazykom, ktorým hovorí asi päťdesiat percent Ghančanov. Oficiálnym jazykom je angličtina a tým je Ghana vlastne „svetová”.

Ki-ki-ri-kí z tej Afriky... Kým sa tak na Tro Tro veziete, všelijaké pohľady vás v ghanskej metropole stačia ohromiť. Napríklad na uliciach sú voľne pohybujúce domáce zvieratá – kozy a sliepky... „Nebolo mi úplne jasné, komu patria, ale neskôr som sa dopočula, že je to celkom bežné a že takto na uliciach žiť zvieratá sú vlastne naučené. Najzaujímavejšie je, že sa večer vrátia do dvora ku svojmu majiteľovi a že by nikto cudziu sliepku nevzal...” U nás by taký navonok zatúlaný kohútik jarabý z ulice už dávno skončil v hrnci a nemožno si nám tu nepoložiť otázku: – Kde to vlastne my žijeme v porovnaní s týmto svetom? Možnože sme technologicky na vyššej úrovni, ale keď ide o medziľudské vzťahy, od Afriky sme nielen geograficky, ale aj v mnohom inom veľmi ďaleko. Ďalší postreh z Tro Tro by mohol byť, že ulice v Accre nemajú názvy a domy nemajú čísla. Keď sa niekam vyberiete, treba hlavne vedieť názov štvrte a zvlášť nejaký orientačný bod. Annamária si všimla, že keď sa napríklad otvorila nová predajňa, na bilborde písalo, že sa táto predajňa nachádza oproti záchytnému bodu – banke v tej aj tej časti mesta. Takmer na každom kroku sú tam aj kostoly. Hovoria, že je budovanie kostolov v Ghane zlatá baňa, lebo tisíce a tisíce silne nábožensky založených ľudí sa každú nedeľu stretáva v kostoloch. Je tam hodne katolíkov, protestantov, na severe štátu žijú moslimovia a je i množstvo denominácií. Ich bohoslužby sprevádza veselá nálada, spev, tanec, tlieskanie alebo iné prejavy nadšenia...

Akwaaba, Annamária! Vitaj(te), Annamária... Veríme, že do slova a do písmena týmto obľúbeným slovíčkom miestnych Annumáriu ako učiteľku privítali i jej ghanskí žiačikovia. Najprv totiž v rámci prvej praxe pracovala v knižnici: „Nebola som tu síce klasic-

6

V Afrike meškať a neponáhľať sa generálne nikam, to áno. To, že sa pomaly ďalej zájde, aspoň podľa príslovia, dobre poznáme aj my. Avšak keď ide o uzavieranie manželstiev, na meškanie v Afrike zabudnite. Veď je to druhý najľudnatejší svetadiel a obyvateľstvo Afriky je najmladšie zo všetkých kontinentov. 50 percent Afričanov je mladších ako 20 rokov. Annamária nám to sympatickým spôsobom aj vysvetlila. Počas pobytu v Ghane dostala totiž až 50 ponúk na vydaj. Ako to však dostanú zo seba? Celkom ľahko, lebo s bezprostrednosťou tam nemajú problém: „V Ghane sa ťa nikto neopýta, či máš priateľa, ich otázka je, či si vydatá. Keď povieš, že nie si, oni hneď vyrukujú s návrhom, že majú brata alebo známeho, čiže chcú ti nájsť manžela. U nás zvyčajne rodičia alebo starí rodičia očakávajú, aby si sa po skončení fakulty hneď vydala. U nich si to, naopak, myslia mladí ľudia, čo som sa presvedčila aj od tamojších kamarátok. Ak si dievča a dajme tomu už pomaly končíš vysokú školu, nie si cool, ak ešte nemáš priateľa. Tak je to v celej Afrike, pretože pre nich rodina predstavuje všetko na svete.” A ďalším k u l t u r o l o g i c k ý m Most takmer vo vzduchu, ktorý vo svojej šokom pre nás je výške nesú stromy a pod ktorým je tiež niečo – ambis napríklad to, že vaše intimita v manželských vzťahoch vôbec nejestvuje. Jednoducho keď sa vydáš, už nemáš svoje súkromie. Takmer všetko, aj to najintímnejšie, pod palcom má vaša rodina. Tak to funguje a je to pre nich úplne normálne.

Potkany ako pochúťka Istú kultúru si domov možno priniesť všelijako. Predovšetkým vlastným srdcom. Annamária našla spôsob, ako svoje spomienky zo srdca nikam nevypustí. Z exotického


|

" svetluša hlaváčová / — archív annymárie makanovej | metamorfózy z rovníka

svetadielu po čase ich umocňuje tisíckami fotografií a dennou komunikáciou s kamarátmi, s ktorými tam strávila celý ten čas. Zdá sa, že Čína, Japonsko, Švédsko, Česko, Nigéria, či Keňa ani nie sú také ďaleké. A vďaka špecifickým príchutiam, ktoré si priniesla, dnes doma svojich najbližších poteší i ghanskými špecialitami... I takto si zaspomínala na ghanské jedlá a ich prípravu: „Tam nepijú mlieko, nejedia chlieb a ich jedlá vyzerajú v podstate rovnako. V príprave používajú múku z koreňa štyroch druhov rastlín, cesto potom uvaria a čo do štruktúry, je to tvrdšie ako varený chlieb. S tým potom kombinujú iné jedlá, polievky či mäso. Všetko jedia prstami iba pravej ruky a nepoužívajú nože ani vidličky. V reštaurácii príbor možno dostať, ale akurát časť ich kultúry je stravu si užívať prstami. Aj teraz mi je to veľmi zaujímavé, lebo som si na to zvykla. Na jedálnom lístku sa možno stretnúť aj so psím alebo mačacím mäsom a na menu veru býva i známy hlodavec – potkan... Považujú ho za veľmi chutné mäso, ktoré sa jedáva s ryžou, možno ho pripravovať na rošte, opekať... Nejde síce o potkany ako tieto u nás, to je divé zvieratko, ktoré žije v lese, väčšie je ako náš potkan a skôr sa môže podobať na zajaca. Chuť sa nedá porovnať so žiadnym mäsom, ktoré poznáme. Úprimne – ovocie a zelenina ma zachraňovali. Zvlášť ananás, mango, papája, kokos... Keď si na trhu napríklad vyberiete kúsok ananásu, predavačka vám ho na tvári miesta ihneď ošúpe a pokrája. Ananás u nich stojí približne 15 dinárov, ale keď ide o jablká, tie sú zasa veľmi drahé, lebo ich tam nemajú. To je pre nich exotické ovocie.

Voda z mikroténových vreciek Keď sa takto dobre napapáte, na 36 stupňov Celzia sa na rad dostane i voda. Vodou z vodovodu sa možno aj umývať, sprchovať, len ju netreba piť. Na pitie si v Ghane okrem vo fľaškách vodu možno kúpiť i v mikroténových vreckách (jedno vrecko obsahuje 500 ml vody). Obyčajne sa kupuje veľké vrece s takýmito menšími vreckami, ktoré sú akoby v tetrapaku. Je to zábavné pozorovať domácich, ako sa pohybujú s takýmito vreckami v ústach a zároveň vykonávajú rôzne aktivity... Samozrejme, rozmýšľajú ekologicky a majú špeciálne kontajnery na plasty, čiže triedia odpad.

Printy a účesy „Nie iba v Ghane, ale aj v celej Afrike všetci zbožňujú vrkôčiky. Pointa je, že tam nikto na hlave nemá svoje vlasy. Alebo sú to vrkoče, čo ja mám, keď si vlastné upletú s ume-

Chvíle uvoľnenia

Ahoj, Annamária, prídi k nám zase...

lými vrkôčikmi. Možno si urobiť aj s ľudskými vlasmi, ale tie sú drahšie. A muži sú ostrihaní nakrátko, oni majú prirodzené afro...” A čo je s oblečením? Zdá sa, že tam všetci chodia oblečení akoby do kroja? Annamária i pri tejto otázke bola „doma”. „Nejestvuje nejaký tradičný kroj, vzor, ako by to malo vyzerať. Kúpiš si jednoducho látku, ktorá má print a celá tá vec sa volá africký print. Nie je dôležité, čo si z toho ušiješ, ale je podstatné, aby si mala na sebe tento print. Každý piatok je u nich tzv. deň afrického printu a všetci ľudia si vtedy obliekajú svoje tričká alebo šaty. Ja som si tam dala ušiť troje šiat, troje tričiek a mám to autentické. Cenovo je to veľmi výhodné, pretože to všetci robia. Látky sú z bavlny a majú rozličné hrúbky...”

Hurá víkendy! V Ghane teda Annamárii ponúkli veľmi netradičné zážitky. Každý víkend mala voľný a zakaždým absolvovala so svojimi domácimi a kolegami zaujímavé výlety. „Mám pocit, že geograficky lepšie poznám Ghanu ako Srbsko. Boli sme v prírodnom parku, v ktorom je postavený druhý najdlhší most na svete pre chodcov, ktorý visí zo stromov. Keď sa pozrieš dolu, nevidíš nič, lebo si vysoko, a hoci to znie neuveriteľne, držia ho ohromitánsky vysoké stromy. Má šírku jednej osoby. Navštívili sme dedinu na vode, čiže domy sú postavené na vode, naprostred jazera, kam sme veslovali. Šplhali sme sa na najvyšší vrch v Západnej Afrike, bolo to veľmi namáhavé a strmé, naspäť bolo ešte ťažšie. Videli sme najstaršiu mešitu v Západnej Afrike. Obdivovala som krokodíly v prírodnej rezervácii, ba i dotkla som sa ich, lebo nie sú také agresívne a zvyknuté sú na ľudí. Napríklad ohromilo ma, keď som sa dozvedela, ako veľmi si vážia opice. Sú pre nich dôležité najmä z náboženských dôvodov a jestvuje i cintorín pre opice. Za dávnych čias, ešte pred kresťanstvom, opice mali dôležitú úlohu. Verilo sa totiž, že bohovia opice posielajú na zem, aby naučili ľudí, ako treba žiť...” A takto sme pomaly končili naše krásne putovanie po slnečnom a rozľahlom africkom svetadiele. Záverom sme Annamárii položili asi najťažšiu otázku: čo bolo pre ňu zo všetkého predsa len to najsilnejšie? Zostala bez slov, lebo nemohla vyčleniť iba jednu vec: „Silné to bolo všetko spolu, celý balík, lebo je to celkom inakší svet od tohto nášho.” A na otázku, kedy by zopakovala podobnú skúsenosť, rázne nám odpovedala: „Ihneď zajtra!” •

7


úvaha

|

" viera benková

/

— jh & archív viery benkovej |

LITERÁRNE ÚVAHY VIERY BENKOVEJ V JUBILEJNOM ROKU MARTINA JONÁŠA

Život je i posedieť na lavičke a zahrať si na harmonike... T

ohto roku, keby majster Martin Jonáš bol živý, oslávili by zdôveril, že v Novom Belehrade bude mať spoločnú výstavu sme s ním okrúhlu deväťdesiatku (narodil sa 9. mája 1924, v Dome kultúry Studentski grad spolu so Zuzanou Chalupovou, zomrel 31. januára 1996). Sadli by sme si možno na drevenú prezývanou Mama Zuzana, vtedy už svetoznámou ľudovou lavičku pomaľovanú tulipánmi na širokom sedliackom tehlovom maliarkou, a žeby sa potešili, keby som prišla. Bolo to na zadvore v jeho dome v Kovačici, pod rozkonárenú morušu, aby čiatku osemdesiatych rokov minulého storočia. A stalo sa dosme sa započúvali do hrkútania či cukrovania holubov na pito- konca, že po výstave boli obaja u mňa na návšteve v Novom resknom holubníku. Ba i do omladzujúceho spevu vetra na Belehrade. Vtedy sa mi zdôverili, čo všetko vo svete na výstaflaute. Potom sa oddali myšlienkam, pocítili, ako sa všetko vách zažili a kam plánujú s výstavami ešte zájsť; ale aj o tom, mení, a len zachytená myšlienka, nálada či udalosť v živote že výkupom obrazov našich slovenských autorov maliar Jonáš ľudí, a najmä v tvorbe, možno raz pretrvá. A kým je takmer zveľaďuje i vlastnú zbierku, ktorú si naplánoval počas života celá dedina v poli, okopáva sa zelenina, kukurica, zemiaky... vytvoriť a mať vo svojej galérii. Rozhovor sa vtedy u mňa a len okolo obeda vystiera sa zohnutý zrobený chrbát, aby v byte nekrútil iba o maliarstve, ale sme rozoberali aj iné kažsedliak s veľkými rukami sťa lopaty a s nohami ako široká dodenné veci, udalosti z ich a nášho života. Obaja si sťažovali motyka s dlhým poriskom zošľachtil nekonečné lánce banátskej na manažérov, ktorí na ich tvorbe nehorázne zarábali, najmä zeme, na ktorej sa hlúčik prisťahovalcov – Slovákov kedysi na Zuzanu priam oberali o peniaze, ktoré dostávala za výstavy, na začiatku 19. storočia zastavil a zostal až podnes natrvalo tam čo Martin Jonáš veľmi pragmatický a obozretný sedliak a čložiť, maliar zachytáva vek, iba tvrdo povedal: Keď sa dáš, ja by som sa nedal! Kým letiaci čas a prenáša Zuzana totiž za hodinku tejto návštevy narozprávala celé rozho na paletu... A právky, Martin bol skôr striedmy; avšak keď odchádzali, stačil kým je majster ma- mi iba tak pološepmo povedať namiesto dovidenia: „Viete, ja liar zabratý do svo- píšem aj básne!” Moje prekvapenie jej vízie budúceho bolo vtedy veľké, neviem, prečo mi obrazu, ktorý mu zabzučala v hlave myšlienka: „Ak sú nedá pokoja, stále tie Martinove básne filozofické ako ho obletuje, alebo jeho pravé mýtické postavy sedliaka sa mu stavia pred či našej dolnozemskej sedliačky, odoči, najmä večer na pozorované priamo zo života a prenelôžku, započúva sa sené vnútornými očami na plátno, tak Poradu moderovali Adam Svetlík do ticha a tikania ide o veľmi talentovaného a jedia Zuzana Čížiková pondusiek, aby do nečného autora, ktorého cesta za obrazu nahliadol dušou; vlastne obraz veľmi jasne vidí pred umením je vyšliapaná práve tou jeho sebou a plátno už vyťahuje na rám a v duchu maľuje; vari ako írečitou imagináciou, filozofiou životen, ktorý sa mi v 80. rokoch minulého storočia veľmi zapáčil, ta, jednoduchosťou výtvarného podaa majster ho pomenoval Posedieť si na lavičke a zahrať na nia i jeho pragmaticko-lyrickými tvoharmonike. Poviete, obraz ako obraz, ale mládenec s harmoni- rivými skúsenosťami.” A tento maliar Obraz Martina Jonáša kou v ruke, v nedeľu či vo chvíľach krátkeho oddychu po ťažkej slovenskej Dolnej zeme to i dokázal Mládenec s harmonikou bol pohnútkou fyzickej práci, je nielen zachytený v pohybe a zvečnený v čase svojím dielom. Veď sa pred novinármi k napísaniu tejto eseje jonášovskou paletou, ale z neho vyžaruje i autorova myšlienka neraz vyspovedal i takto: Viery Benkovej „Všetko sa začalo, keď som bol ako hlboké pragmatické poznanie o človeku s hrubými upracovanými rukami, ktorý si sadol na lavičku pod morušu, tú typic- ešte malým chlapcom, skrýval som sa pod otcov veľký stôl. kú panónsku šumiacu – organ našich dedinských dvorov V rozhovoroch v rodičovskom dome počúval som o ťažkej roboa ciest, a ktorý vie aj napriek tomu, že jeho tvrdé prsty nemô- te, videl som hlad a slabú úrodu – ale taktiež som sa naučil o žu po starodávnej gombičkovej harmonike prelietať ako prsty význame šťastia. Bola to moja škola (...) dobre sa pamätám na virtuózneho hudobníka, predsa z nej vylúdiť obľúbenú pieseň tie ťažké odpočívajúce dlane visiace až pod stôl. Vidím ich doalebo baladu. A táto pieseň sa potom šíri dvorom, je sťa filozo- dnes a stále maľujem. Jasne, bez okolkov a detailov chcem fický odkaz človeka v tom kozmickom strede sveta nielen hu- svojimi obrazmi povedať, že dve a dve sú štyri. Taký a taký je dobníka, ale i maliara! A potom zalieta k nám i ďalej, cez roz- život a práca, láska a smrť, radosť a bolesť... Využívam skratložitý sedliacky dvor až do polí, ktorým je aj tento mládenec či ku, vypúšťam všetko nepodstatné. Plátno či kresba musí zaujať jednoduchosťou výtvarného podania ktorýkoľvek panónsky sedliak upísaný i tých najzložitejších dejov a situácií... na celý život... Hrou na harmonike Teda, keby bol maliar Martin Jonáš vyjadruje iba svoju nesmiernu lásku v tomto jeho jubilejnom roku živý, a obdiv k zemi – živiteľke a rodisku možno by sme si virtuálne pri návšteako k svojmu stredu života. Je to ve jeho domu a galérie sadli pod priamy poeticko-filozofický odkaz mahustú dvorovú morušu, strom blesliara Martina Jonáša, hlbokého znalca kov a hromov, a pridal by sa k nám aj ľudu a jeho duše, ktorý pestrou masedliacky mládenec s harmonikou; vteliarskou imagináciou vytvoril vlastný, dy by nám možno zahral práve takú pritom jedinečný štýl a vystihol i podpieseň, ktorá hovorí, že „život je i postatu života. sedieť si na lavičke a zahrať na harMaliar sa mi kedysi, pri jednej momonike”... • jej návšteve v jeho ateliéri v Kovačici, Jubilanti Mária Myjavcová a Víťazoslav Hronec

8


|

" viera benková |

IN MEMORIAM

Agátová rozlúčka s kamarátkou Kvetoslavou Benkovou...

K

eď zakvitne agát a vedľa neho matka lipa, naše ulice zaodeje do nekaždodenného rúcha, nielenže sa popýšia bohatou znáškou včiel, ale aj opojnou tuhou arómou, KVETMI a rozkonárenou dôstojnosťou stromov našich dávnych predkov, ale i nás a nášho, dnes však rozporuplného, dynamického života... Rozkvitnuté stromy akoby napovedali príchod letného voňavého času, času, v ktorom sa aj ľudia oddávajú tejto kráse, známym zvukom preletu včiel a bzučiakov z kvetu na kvet... A práve v tomto pondelkovom, čarokrásne voňajúcom júni, v takom obyčajnom roku, ktorý má vročenie 2014, kamarátka moja, Kvetka naša, si sa rozhodla odísť zo života; zo života, ktorý Ti okrem bohatej krásy rodinného života, radosti z talentovaných ratolestí, nadelil vrchovato aj otcovské a materinské skvosty – lásku k ľudovej piesni a k svojmu rodu. A hudbe si sa upísala na celý život a vždy, keď si ju začula, oddávala si sa jej celou dušou a najmä srdcom. Do Tvojho srdca, Kvetka, vošli aj dve budúce speváčky a hudobníčky,

Tvoje vnučky, a vošli aj krušné a ťažké dni zápasu o život, ktorý si tak mala rada, že sme Ťa priam obdivovali... Stretli sme sa najprv iba tak, ako sa stretajú dobrí známi a najmä takí, ktorí o sebe už veľa toho vedia, lebo majú tie isté a podobné záujmy. A potom sme sa na spoločnom pracovisku v Novosadskom rozhlase, čiže v našej slovenskej redakcii začali stretávať už veru častejšie, obe sme tam pracovali, ja do roku 1993 a Ty ešte hodne neskôr a vlastne upísaná ľudovej piesni aj na vlnách nášho rozhlasu na celý život! A potom sme sa stali i dobré kamarátky, blízke, lebo sme si mali čo povedať a možno navyše ani sme si nemuseli všetko povedať! Avšak sme si mohli takto mnoho toho dať. Ty mne krásu a skvosty ľudovej a zábavnej piesne a hudby vôbec a ja trošku tej mojej poskromnej poézie, ktorej som sa i ja upísala na celý život... A znovu zakvitol jún a v ňom krásou nebeských kvetov i mladé, i staré lipy. Všetci sme sa tešili z takýchto dní, i Ty, kým si mala síl bojovať s nemocou... Milá Kvetka, boj si však celkom neprehrala, po sebe si zanechala trvalú hodnotu, ktorá nám práve cez ľubozvučnú krásu hudby vždy bude pripomínať Teba... Vďaka Ti za to a nech Ti aj v nedohľadnom obzore ďalekých svetov znie hudba tak láskavo ako tá rodná a naša... •

ŽIVOTOPIS

Mgr. art. Kvetoslava Benková

K

vetoslava Benková bola jednou z popredných slovenských hudobníckych osobností. Muzikologička, skladateľka, hudobná redaktorka, speváčka, predsedníčka a umelecká vedúca folklórneho súboru KUS Petrovská družina je zaradená do životopisnej encyklopédie významných osobností Slovenska Who is Who ako autorka zatiaľ štyroch zväzkov cyklu Od Petrovca do Málinca. V roku 2008 získala mimoriadnu cenu Obce Báčsky Petrovec za vynikajúce výsledky v umeleckej práci s ochotníkmi. Narodila sa v Báčskom Petrovci 28. júla 1951. Gymnázium skončila v rodisku a na Hudobnej fakulte VŠMU v Bratislave získala diplom a hodnosť magistry umenia. Hneď po skončení hudobnej teórie na HF VŠMU v Bratislave sa vrátila do rodiska a zamestnala sa ako hudobná dramaturgička, redaktorka a režisérka v RTV Nový Sad, kde pracovala na reláciách hudobných programov rozhlasu a televízie. Spolupracovala s kultúrno-umeleckými spolkami, umeleckými telesami ako hudobná pedagogička, autorka a režisérka hudobných programov a členka rôznych odborných porôt doma a na Slovensku. Zaraďovali ju medzi popredné speváčky slovenských ľudových a tanečných piesní vo Vojvodine a na Slovensku. Bola autorkou početných ocenených nových lyrických, tanečných a detských piesní, ale aj detských operiet Zajko chvastúň (1997) a Vrabčiaci (1999), hudobných rozprávok pre deti, ktoré nahrala na CD nosičoch v slovenčine, srbčine, maďarčine a rumunčine – Káčatko prváčatko a Lacík Macík Slobodana Vujačića (1999). Pripravila a upravila stovky slovenských ľudových piesní pre ľudové kapely a profesionálne hudobné telesá, s ktorými často vystupovala na koncertoch a na nahrávkach v Rádiu Nový Sad a v Rádiu Bratislava (s ľudovými a džezovými orchestrami Rádia Nový Sad, OĽUN-om a Big Bandom Rádia Bratislava, Ľudovým orchestrom SĽUK-u, kapelami M. Dudíka, Ignáca

Schöna, Jaroslava Stráňavského, Štefana Molotu a Ďatelinkou Ondreja Molotu, ako aj s početnými významnými skladateľmi a dirigentmi, ako sú Tibor Andrašovan, Vojtech Tátoš, Jovan Adamov, Stevan Radosavljević a iní). Vydala dve rodinné audiokazety, na ktorých zhrnula vlastný hudobný vývoj, hudbu a spev svojho otca Pavla Čániho, manžela Martina Benku a dcér Slovenky a Margaréty, s ktorými vystupovala a nahrávala v rozhlase v Novom Sade a v Bratislave. Bola nositeľkou početných ocenení za interpretáciu a skladby. Na viacerých folklórnych podujatiach jej udelili uznania a diplomy (Matica slovenská, FF Tancuj, tancuj, Dom zahraničných Slovákov v Bratislave, Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí, Prix de musique folklorique de radio Bratislava, Stretnutie v pivnickom poli, FFPP Detva, čestný občan mesta Detva...). Na siedmom medzinárodnom festivale televíznych a rozhlasových programov v Užhorode roku 2005 získala odmenu za najlepšiu hudobnú reláciu. Vďaka rodinnému zázemiu k slovenským ľudovým piesňam mala blízko už od útleho detstva. Takmer 40 rokov sa aktívne zaoberala zberateľskou činnosťou. Zozbierala na tisícky slovenských ľudových piesní z Vojvodiny, ale aj zo slovenského Málinca a okolia. Svoj záujem upriamila na životnosť týchto piesní v podmienkach viacnárodného pretrvávania. Prvá kniha Kvetoslavy Benkovej vyšla ako prvý zväzok z cyklu Od Petrovca do Málinca, Svadba, I. časť, roku 2005, vo vydaní AST Kultúra Báčsky Petrovec. Nasledovali druhý a tretí zväzok z toho istého cyklu – Priadky a páračky v slove a piesni, II. časť, roku 2006, a Balady, III. časť, roku 2008, vo vlastnom vydaní, a Výročné zvyky v slove a piesni, IV. časť, ktoré vydalo Vydavateľstvo Hlas ľudu, Nový Sad, roku 2009, a Tichá noc, svätá noc, Vianočné piesne a vinše vo vlastnom vydaní, roku 2009. •

9


|

"&—

michal gombár |

ŽIVOTNÁ PÚŤ DR. MÁRIE NERANDŽIĆOVEJ-MAGLOVSKEJ

Žiť svojím povolaním I

keď ďaleké, predsa ešte živé očite upevňovali a narastali. Vrodeosobné spomienky Dr. Márie Ne- ný bezchybný sluch jej pomáhal, randžićovej-Maglovskej, sa viažu k ro- aby si ľahko pamätala rýmy z učenej básničky a melódie dičovskému domu, k priečnej z rozličných pesnidedinskej ulici v starobylom Kyčiek. Postupne v hrách, sáči nazvanej Kurtašor. Tu prez vyrieknutých poubiehalo jej predškolské a školské čiek a odporúčaní detstvo, tu začala i svoje dieučiteliek Marka, „dovoctvo, tu sa stala plnoletou, zrela” i pre tú – ako životne uschopnenou osobou. sa to vtedy hovorilo A vari pre „všetko to” nebolo – už opravdivú školu. potrebné dlhé časové obdobie. Školskí odborníci – Aspoň jej sa zdá, že to rýchlo pedagógovia – vyzprebehlo – ba precválalo... V tých Med. univ. dvihujú, že sa školočasoch bolo i tých bežných, ale i Dr. Mária Nerantých priekopníckych vecí a uda- džićová-Maglovská povinné deti v škole stretajú hlavne s trolostí... Tak povedzme, že sa to začalo s prvou bábikou, pokračovalo ma, výnimočne dôležitými, až prieprvou samostatne prečítanou knihou kopníckymi udalosťami, ktoré ich v škole, nasledovalo cestovanie do odteraz budú sprevádzať a ich život gymnázia v Petrovci až po ten lekár- robiť celkom inším. Prvá udalosť z nich sky symbol stetoskop a lekársku poukazuje, ako sa žiačik v škole a jej ovzduší „zhostil”, ako cení svoj tašku v hrsti... To všetko iba svedčí, že sa Mária školský pobyt, čo sa mu tam páči už svojím zrodením zoradila do toho a čo bude chcieť... Druhá z nich sa vzťahuje na sociamonumentálneho prúdu života, ktorý nesie svet a životné udalosti lizáciu žiačika. Priatelia a známi v ňom... Nielenže si v ňom zaistila svojím vplyvom budú dotvárať jeho miesto, životné povolanie, ale i stálu „svet” a správanie... Tretia si už profesionálnu prácu ako podklad všíma, v akom ovzduší, – i doma, i obstátia pre seba i pre svoju rodi- v škole – sa bude dieťa hýbať v období puberty a po nej... nu... Po tom, pre žiačikov nevyhnutnom 3. decembra 1959 sa neveľký počet kysáčskych Maglovskovcov roz- „trasovisku” sa Marka s istotou hýšíril o jednu „dušu” viacej, o malé, bala, lebo bola spoľahlivo vedená útle dievčatko. Jeho prvé životné a usmerňovaná, a to svojím otcom, prejavy uisťovali, že sa všetko hýbe učiteľom z povolania. V základnom v normále rastu a napredovania no- školení pre Marku nebolo ťažkostí. vorodeniatok. Potom to už pošlo Prispeli k tomu vedomosti získané svojím tokom... Dievčatko vyrástlo z rôznych prameňov. A tak jej školz prvých čiapočiek a košieľok... i be- ský pobyt pripomínal pevnú niť, ktorá hať a rozprávať sa „pustilo” v očaká- sa pravidelne nadväzovala a v školení vanom čase. sa ani neprerušovala, a ani z nepredNapredovalo zo dňa na deň, z roka vídaných dôvodov nekrátila... V jej na rok. Ale... keď raz v ockovom životnom zrení bolo miesta i pre amlone „prečítalo” jeho prsty na rukách bície, ale i pre rôzne záujmy. Spolu ta a späť, keď maminke zopakovalo boli predmetom jej meditačného vyčítanku a naučené pesničky, od- sveta a i „liahňou” náhodilých nápaviedli ho do škôlky. Tam Marka dov, ba i vyhranených žiadostí a plástretla mnoho dievčat a chlapcov... nov... ... Matematika, prírodná skupiSo všetkými sa tam hrala. S niekým na predmetov jej nerobili ťažkosti, radšej... s niekým – len preto, že ale ani „nedráždili”, a ani nepodnecoiného nebolo. Tak si Marka začala vali jej záujem a zvedavosť... Rytzískavať kruh priateľov a priateliek mické pohyby, tanec, spev, potom i nezávisle od toho, ako a skadiaľ pri- farby, život vo folklórnej odbočke boli chádzali do škôlky. Nožničky, ihly, pre ňu veci, voči ktorým nebola taká špendlíky neboli pre ňu škôlkarskou ľahostajná a ani nevšímavá. Vábili ju „novosťou”, ale zručnosti s nimi sa a zapojovala sa do tých činností... 10

Nevedno kedy, ani ako „prehrmelo” tých 8 školských rokov, rastu a jej dospievania. Dievča príjemného zovňajška, komunikatívna, pohotová zapojiť sa do nových životných tokov... hľa, lúči sa so základnou školou. Otec odporúča dcére, v takej miere, v akej to bolo potrebné, aby sa jej ďalšie životné dospievanie konalo v Gymnáziu Jána Kollára v Petrovci. Tak sa i stalo.

oOo ... Ak Markin otec zo svojich žiackych internátskych čias svojho pobytu v petrovskom gymnáziu tu a tam vyrozprával vtipnú historku, Marka na také niečo príležitostí jednoducho nemala. Každodenne cestovala autobusom... V Petrovci sa v spoločnosti rovesníkov dlhšie nezdržiavala. Bola ukrátená o niečo, čo sa mladosti v Petrovci „núkalo” – o pestrosť a arómu žiackeho života...

Z rodinného oslavného ovzdušia...

Roky jej úspešne plynuli. Prišla, ba i prešla povestná matúra. Prišiel čas, keď bolo treba vybrať si povolanie, ktorého bežná práca a povinnosti jej nezunujú až „hým” po dôchodok... Od času, keď sa jej iba „vkrádali” do hlavy myšlienky, čím by sa to v živote mohla úspešne zamestnávať, celkom určite bolo rozličných nápadov, potom osobného prehodnocovania, ako sa to povie „za a proti”... až sa to jedného dňa „vykryštalizovalo” a Marka sa rozhodla pre lekárske povolanie. Svoje


| študijné chvíle pripomínajú jej rok 1978 v Novom Sade, na Lekárskej fakulte. V študentských časoch sa jej mnoho toho udialo a zmenilo. Predovšetkým bežný deň dožil „redefiníciu” „reštrukturalizáciu”... Každý deň jej lekárske zrenie dominuje v učení a zase iba v učení... Začínalo sa to v amfiteátri, v sledovaní prednášok a končilo neskoro, pri elektrickej lampe, v tichosti svojej kysáčskej izbietky... Do fakulty obsah a rozsah zdolania učiva valorizovala iba dostáta známka profesora. Priamym poslaním toho učenia bolo zveľadiť a rozšíriť osobnú kultúru jednotlivca. Na fakulte učenie nadobúda nové rozmery. Tiež býva hodnotené známkou profesora, ale konečnú valorizáciu jej už dá úspešnosť lekárskej praxe, lekárskych zákrokov, odborné odporúčania pacientom. Teda úlohou učenia na lekárskej fakulte má už byť „korunované” podmanením si vedomostí celistvého liečebného povolania s jedinečným, humánnym poslaním: „Pomáhať nemocným, oslobádzať ich od chorobnej neresti, vyliečiť, a tak ich vratiť do tokov bežného života...” Toho učenia počas štúdií bolo toľko, že na „osobné vyrazenie” nebolo času. Nebolo jej to vždy po vôli, ale inak to nešlo... Pevne sa rozhodla – v predvídanej lehote ukončiť štúdium. Aj vtedy, keď sa jej do hlavy „vkradla” myšlienka: „Len lekárstvo všeobecnej praxe? – alebo i špecializácia?” sama seba zahriakla: „V prvom rade ukončiť fakultu a potom...”. Odchyľovanie od pravej cesty nebolo... Ako štúdiá napredovali, tak pribúdali k nim nové a nové obsahy práce. Práce v cvičných priestoroch a potom i návštevy nemocnice v liečebných vyšetrovaniach a sledova-

"&—

michal gombár |

niach priebehu liečenia. Vnímavo to sledovala a nadšene účinkovala. Pomaly si vytvárala „vzorce” pre pristúp k tým staručkým pacientom, ako komunikovať s chorým, ktorého iba „choroba” odstránila z bežného života a oslobodila od jeho zaväzkov. Ako komunikovať s adolescentmi v „boji” so svojimi ťažkosťami „ťarchami” a bežnými „životnými problémami”. Takto sa jej prvotné predstavy o lekárovi, osobe v bielom plášti, so stetoskopom okolo krku, s balíkom tlačív pre „recepty” dopĺňali už i tou všestrannejšou náplňou, dotvárali a šírili zo dňa na deň, z prípadu na prípad. Budúca osobná, lekárska prax ju uistila, sa, že komunikácia s pacientom je tým prvým stupienkom, od ktorého mnoho závisí liečebný postup.

Z kongresného pobytu v Turecku (Antalia)

Sade a naposledy, v Sriemskej Kamenici, v liečebnom dispenzári, kde pracuje i toho času ako lekárka i ako vedúca ustanovizne. A tak ako ju kedysi prekvapovalo plynutie času svojho dospievania, teraz ju prekvapuje plynutie lekárskej činnosti. Už ubehlo 28 pracovných rokov.

oOo ... len chvíľočku a už si „hotová”...

Tak ako sa skončilo základné, potom i gymnaziálne školenie, skončilo sa i to na lekárskej fakulte. Nasledovala slávnostná promócia s lekárskou prísahou. Životná náplň sa v podstate mení: Doterajšia sa vyčerpávala v učení, tá nasledujúca zase v nepretržitom liečení... Aktivujú sa otázky: „Kde pracovať?”, „V ktorom prostredí?”... Po určitom čase sa jej usmialo šťastie. Dostáva dočasnú prácu v rodnej Selenči. Potom to už ďalej šlo. Teraz už bez toho horúčkovitého striasania: „Kde bude to nasledujúce?” Vystriedala zdravotnícke ustanovizne v Báči, Srbobrane, Novom Zo slávnostného folklórneho defilé...

Čas neúprosne beží. Dr. Mária Nerandžićová-Maglovská zotrváva v ňom, tak v bežnom svojom povolaní, ako i v tom súkromnom. Je manželkou Dr. Branislava Nerandžića, profesora, ale i matkou synom Vladimírovi a Alexandrovi. Pre všetkých musí mať čas a ako manželka a matka sledovať ich bežné, ale i tie osobné záujmy, problémy a ťažkosti. Ani jednu matku od toho nemožno oslobodiť, nuž platí to i pre doktorku Máriu... Na víkendové vyrazenie neodchádza na okolité kopce a lesy v Srieme, ale prichádza do Kysáča, tu doktor Branislav sa stará o trávnik, vysadené stromky a doktorka Mária si zase „poprpoší” okolo kvetín v črepníkoch, i s „priesadou”, v domácom upratovaní a údržbe, aby sa to všetko končilo spoločným posedením v autentickom, tak potrebnom, šľachtiacom rodinnom ovzduší... Zriadené domáce prostredie poskytuje spokojné chvíle... Tu sa rodí a tu pretrváva rodinná pohoda... • 11


|

"&—

michal ďurovka |

DIVADLO V KYSÁČI

Za svetlom... V

ďaka kysuckej rozprávke O muche zlodejke Antona Pajonku, ktorú kysáčski divadelníci dostali ešte v rokoch deväťdesiatych, keď hosťovali na Slovensku v Kysuckom Novom Meste, vlani autor a režisér Ján Privizer urobil najprv vydarený text moderovania pre DFF Zlatá brána. Moderátormi boli deti z novej generácie, ktoré sa zozbierali v divadle a bolo treba s nimi urobiť predstavenie. Tak potom aj vzniklo divadielko pre deti Aká mucha, taký... na motívy spomenutej rozprávky, ktoré premiérne zahrala Detská divadelná scéna Ochotníckeho divadla KIS Kysáč v sobotu 10. mája 2014 vo veľkej sále KIS. Po hojne navštívenej premiére, autor a režisér Ján Privizer povedal:

Divadelná posádka s režisérom

Nechýbali ani atraktívne masky

– Skutočnosťou je, že som si z rozprávky vzal tému, a to je, že skapalo svetlo v meste, skapalo svetlo v krajine. Rozuzlením, kto svetlo nájde, bol pavúk, a muška zlodejka mu ho vzala. Od tých čias fakticky pavúky spriadajú pavučiny a lapajú do nich muchy. Pretože mucha dostala výlučné právo, aby vďaka klamu a kradnutiu mohla sedieť aj za kráľovským stolom, bola to vhodná téma, aby som mohol niečo povedať aj o súčasnom čase, v ktorom žijeme aj my. Lebo to je taká dobrá pôda, že presne to, čo sa stáva nám, sa dá pekne zabaliť do detskej rozprávky a predstavenia. Verím, že sa deti zabavili a aj dospelých iste niečo oslovilo pri tomto všetkom... V predstavení ste teda urobili paralelu medzi rozprávkou a súčasnosťou... – To je veľmi veľké bohatstvo, keď človek môže spraviť divadelné predstavenie a ešte sa zaoberať písaním textu a doňho zaradiť to, čo ťa každý deň oslovuje. A mňa naozaj oslovovali najmä vtedy blížiace sa parlamentné voľby, zvlášť predvolebné aktivity a všetko, čo sa dialo vôkol nás, správanie ľudí... Od najnižších úrovní ľudí až po voľakedajšie panstvá, ktoré boli pri moci, a to mi dávalo perfektné šlagvorty, od tej husaciny – paradigmy vypratých mozgov, exploatácie mladých dievčat, až po zodratie kráľovského žezla a rozpad kresla, keď kniežatá, ktoré nemajú právomoc na korunu, jednoducho si ju bezohľadne preberú, a potom skape svetlo, objavia sa oblaky... Proste človekovi to ponúka, aby oslovil súčasnosť a zároveň aby ostal v tom rozprávkovom svete detí. Aký je potom odkaz predstavenia?

12

– Žiaľbohu, stalo sa to, že svetlo, ktoré zmizlo, ľudia dostanú späť, ale tentoraz z pekelnej jamy. Teda bez ohľadu na všetko, to svetlo ešte stále nie je čisté. Iná vec je, že ešte stále nepoctivým spôsobom sa prichádza k materiálnym veciam. Kradnutím k hojnosti, či už je to krádež duchovná alebo fyzická, dokonca to je aj podporované. A darmo sa pavúky usilujú pliesť pavučiny, aj tak zväčša pri stoloch sedávajú tí, ktorí si to nezaslúžia. Najhoršia vec je tá, že poctivec sa poctivou prácou pomaličky nedopracuje k ničomu, čo je veľmi boľavé...

Predstavenie bolo poprepletané detskými hrami

Postavy v predstavení so sympatickou detskou hravosťou úspešne stvárnili: Alexander Kolár (šašo a mucha), Ivan Madacký (kráľ), Hana-Katarína Ďurovková (hradná dáma), Miroslav Kolár (štrangár), Kristián Križan (knieža), Ema Francistyová (slúžka I), Kristína Madacká (slúžka II) a Daniel Miháľ (kuchár). Scénografiu mali na starosti Ondrej Srnka, Nenad Leskovac a Ján Privizer. Kostýmy vyhotovili Mária Kohútová a Nenad Leskovac, ktorý vypracoval aj masky, a vizážistkami boli Mária Kohútová a Anna Chrťanová Leskovac. Výber hudby urobil Dobroslav Filko a svetlárom bol Milan Klinko. Šepkal Miroslav Vrška, asistentom bol Ivan Privizer a o techniku sa starali: Ondrej Srnka, Pavel Surový, Duško Francisty, Ondrej Gaško, Janko Medveď a Miloslav Kulík. •


|

"&—

michal ďurovka|

scéna

Klietka pre ľudí A

ko najúspešnejšie predstavenie, podľa rozhodnutia odbornej poroty, na 20. festivale Divadelných inscenácií dolnozemských autorov DIDA v Pivnici, na Slovensko, do Palárikovej Rakovej v Čadci, pôjdu kysáčski divadelníci s predstavením Klietka, ktoré získalo i cenu za nový inscenovaný text, a Milan Klinko bol odmenený treťou hereckou cenou. Na Slovensku v Novom Meste nad Váhom na 17. ročníku Festivalu Aničky Jurkovičovej Kysáčania s Klietkou získali cenu za šírenie slovenskej kultúry v zahraničí. Kysáčske obecenstvo si premiéru Klietky pozrelo v sobotu 26. apríla 2014 vo veľkej sále KIS Kysáč. V tomto predstavení, ktoré hovorí o súčasnej problematike v rodine, následkoch zanedbávania detí, rôznych iných nerestiach, materialistickom svete bezcitnosti, nenávisti, nakoniec i vražde, všetky postavy na pozoruhodnej úrovni zdolali: Anička Vozárová (Elizabet), Andrej Matúš a Anna ChrťanováLeskovac (Elizabetini rodičia), Denisa Miháľová (Elizabetina sestra), Branislav Čeman (jej partner), Hana-Katarína Ďurovková (malá Elizabet), Tatiana Klinková (chyžná), Ján Jambrich Hore – Anička Vozárová, dolu – (M1), Miroslav VoHana-Katarína Ďurovková, Andrej Matúš zár (M2) a Milan a Anna Chrťanová-Leskovac Klinko (M3). Zvukom narábal Dobroslav Filko, svetlom Nenad Leskovac, kostýmy zhotovila Mária Kohútová, scénografiu kolektív, hudbu vyberal Branislav Čeman a techniku mali na starosti Pavel Surový, Ondrej Srnka a Ondrej Gaško. „Klietka je zo všetkých strán uzavretý priestor, do ktorého ľudia zavierajú medziiným aj ľudí.” Aj takto uvažujú o rovnomennej inscenácii jej autori Svetlana Gašková a Branislav

Anička Vozárová, Miroslav Vozár, Milan Klinko a Ján Jambrich

Mladí autori hry: Svetlana Gašková a Branislav Čeman

Čeman, ktorý aj režíroval predstavenie Klietka v Ochotníckom divadle Ustanovizne pre kultúru, informovanie a vzdelávanie v Kultúrno-informačnom stredisku Kysáč. O vzniku inscenácie režisér Branislav Čeman povedal: – Pracovná verzia textu pod názvom Velvet nastala roku 2013. Keď sme s divadelným súborom boli v Spišskej Novej Vsi, s Jánom Privizerom sme sa začali rozprávať na viacej tém a prišli sme k uzáveru, že by bolo dobre spraviť predstavenie na danú tému. Potom som sa o tom začal rozprávať so Svetlanou Gaškovou, jej sa to zapáčilo, aj sme začali niečo písať, robiť. Prišli sme po jednu celkom inú Anička Vozárová, Branislav Čeman tému, čo je možno a Hana-Katarína Ďurovková ani nie tak zle, lebo tá pôvodná sa nám zdala veľmi komplikovaná, ten základ bol vlastne náročný pre postavenie na javisku. Vyšla jednoducho iná téma, ktorú sa nám podarilo napísať. Neviem ani koľko sme to dlho písali, nie ani zaveľa. Myslím si, že sme napísali dobrý text. Samozrejme, že nám vhod prišla aj účasť na pivnickom dramatickom seminári Píšeš? Píšem!... Potom Svetlana odišla študovať do Banskej Bystrice na Akadémiu umení, odbor réžie a dramaturgie, a zostalo na mne, aby som to zrežíroval. A to už trvalo trochu dlhšie, lebo som nemal dosť hercov. Vlastne bolo ich dosť, ale v danom momente nemohli hrať, začínali, potom odstúpili, tak som musel kombinovať, robiť výmeny v texte kvôli hercom. Všetko sa to povykrúcalo a už je to vôbec nie, ako na začiatku. Teraz, keď sa pozriem na toto predstavenie, tak možno aj lepšie, že sa to tak vymenilo, lebo to veľmi dobre vyzerá. No ale skúsili sme, spravili sme... •

13


|

" & —juraj pucovský | PIATE ČARO VIŠIEŇ V SILBAŠI

Nie je melón jediný... M

ôže si niekto pomyslieť, že melóny majú absolútny primát medzi Silbašanmi. O to, aby nebolo práve tak, postaral sa silbašský Aktív žien, ktorý za podpory Obce Báčska Palanka, Miestneho spoločenstva Silbaš a početných sponzorov 8. júna 2014 usporiadal podujatie Čaro višieň. Samotný názov hovorí, že Silbašania a ich hostia už piatykrát vzdali hold tomuto kôstkovitému ovociu, ktoré pochádza z Malej Ázie. Dejiskom tohtoročného podujatia Čaro višieň bol silbašský Dom kultúry. V jeho predsieni len čo odbila dvanásta hodina v tú druhú júnovú, slnečnú, Turíčnu nedeľu, nainštalovali výstavu spolkov žien z Báčskej Palanky, Rumenky, Vojlovice, Silbaša a výstavu Silbašanky Miliny Demiterovej. Zo stánkov sa šírila vôňa niekoľko druhov višňových koláčov, ktoré návštevníci mohli aj ochutnať. Ženy vystavili tiež višňové kompóty, džemy, lekváre, pálenku... Všetko to okrášľovali ručné práce, najviac výšivky s motivickými prvkami višieň. Predsedníčka Spolku žien z Báčskej Palanky Darina Valachová sa mala čím pochváliť: „Vitajte na podujatí Čaro višieň“ „Na Čaro višieň sme sa starostlivo pripravili. Máme tu výšivky na váľky, ketenky na fľaše, vyšívané vankúšiky, višňovú nuitu tohto podujatia, ktoré je stále bohatšie o nové kultúrne dekupáž košíkov, tekvičiek, venčekov, medovníčky dekorované obsahy. Vždy sú to zaujímavé výstavy, návštevy početných višňami. Ochutnajte naše koláspolkov žien, vlani prezentácia če, zoberte si čerstvé višne knihy Silbaš – Kultúrne tradície z košíka...“ ponúkla nás predSlovákov v Báčke a toho roku sedníčka Valachová. Pravdaže, vystúpenie FS Silbašan a DFS neohrdli sme ponúknuté poSilbašaník, ktoré svoju dedinu hostenie. perfektne predstavili na Tancuj, Na susednom stánku Vojlotancuj v Hložanoch a Zlatej brávičanky, členky výšivkárskej ne v Kysáči, aj vďaka choreograodbočky SKOS Detvan, ktoré fovi Jánovi Slávikovi a harmonisa na dlhú cestu do Silbaša károvi Miloslavovi Kardelisovi. podujali priamo z kostola, kde Pozornosť divákov zaujali spievali v spevokole, vystavili voľakedajšie krstiny v Silbaši, krásne ručné práce, ktoré detská hra S vandľom do sveta, s veľkým záujmom obdivovali niekoľko piesní žiakov ZŠ bradomáci a hostia. tov Novakovcov, recitátorka Čaro višieň pokračovalo kulJaroslava Širková, komické „Ochutnaj koláč, ktorý som napiekla!” ponúkla Alexandra túrno-umeleckým programom scénky o oberaní a predaji viČobrdová svojho partnera v tanci Dominika Tordu v sieni silbašského Domu kultúšieň členov Ochotníckeho diry, ktorú diváci vyplnili takmer do posledného miesta. Všetkých vadla Silbaš (APS), vo viac ako hodinovom programe, ktorý najprv pozdravila predsedníčka Aktívu žien Katarína Ušiaková, moderovali Ingrida Cinkotská a Duško Dragoljević. Tohtoročné prihovorila sa aj predsedníčka Rady Miestneho spoločenstva Silbaš Milica Zeljkovićová a riaditeľka Ústavu pre kultúru vojvodinských Slovákov Milina Sklabinská zdôraznila päťročnú konti-

Keď Silbašania krstili nemluvniatko...

Vojlovické výšivky sa páčili všetkým

14

jubilejné Čaro višieň sa skončilo zábavou v silbašskom poľovníckom dome, pri chutnej večeri, hudbe a tanci. Pri rozlúčke si hádam všetci sľúbili, že sa v Silbaši stretnú aj o rok. •


|

"&—

Vitajte v Laliti!

juraj pucovský |

zábavy

Malí Laliťania v tanci

LALITSKÉ ZDRUŽENIE ŽIEN MATKINO SRDCE USPORIADALO 7. KROJOVÚ ZÁBAVU

Sviatočný odev vyniká krásou K

rásnu ľudovú pesničku Z tej lalitskej brány dívajú sa páni hrdo spieva známa speváčka Želmíra Benková, desaťročia už Novosadčanka, ktorej korene pramenia z Lalite. Tých pánov sme v nedeľu 27. apríla 2014 nevideli pred bránami na lalitských priedomiach. Avšak každý, kto sa ocitol na Ulici maršala Tita počas slávnostného sprievodu, alebo prišiel popoludní na nádvorie Domu kultúry, mal sa na čo pozerať. Tá posledná, sl-

Speváčky KUS Branislava Nušića tiež pekne zapôsobili

Pivničanky aj zaspievali Šla by do kostela

nečná, aprílová nedeľa v najmenšej dedine Odžackej obce sa niesla v znamení už 7. Krojovej zábavy, ktorú zorganizovalo domáce Združenie žien Matkino srdce. Defilé účastníkov v krojoch, obchôdzka nového etno-domu, ÖÖ

Katarína Benková a Katarína Melegová-Melichová počas príhovoru

Hložančanky si tentoraz obliekli tmavú a jasnú kašmerínku

Pazovčanky v kroji, ktorý si obliekajú aj dnes


zábavy

|

"&—

juraj pucovský |

Petrovčanky sa sviatočne vystrojili do lalitského kostola

Selenčanky hýrili pestrofarebnými sukňami a opleckami

ÖÖ ktorý lalitské ženy ešte stále s veľkou láskou upravujú, starodávne slovanské vítanie s chlebom a soľou, teplé úsmevy známych kamarátok a krojovaná paráda sa mohla začať. Laliť v to nedeľné popoludnie žila pestrosťou a krásou ľudových krojov, piesňami, tancami a krásnym slovom. Po privítaní všetkých účastníkov a hostí predsedníčka ZŽ Matkino srdce Katarína Benková povedala, že si tentoraz zaumienili obecenstvu prezentovať sviatočný odev, v ktorom kedysi naši predkovia chodili do kostola, na svadby a iné slávnosti.

Hrdé dievčatá z Kulpína

Predseníčka Matice slovenskej v Srbsku Katarína MelegováMelichová sa poďakovala všetkým tým, ktorí z roka na rok prichádzajú do Lalite v našich nádherných krojoch, a zdôraznila: „Tradícia je tá, na ktorej pevne stojí aj náš dnešok, nielen národa slovenského. Preto si uctievame nielen všetkých tých, ktorí sa tu zúčastňujú, ale aj tých, ktorí stoja za starostlivo zvolenými krojmi, za ich prípravou, aby sa tu predstavili.” Pozdravné slová riaditeľa Turistickej organizácie Obce Odžaci Marka Drobca, predsedníčky Asociácie slovenských spolkov žien Viery Miškovicovej a predsedu Miestneho spoločenstva Laliť Nikolu Krivokuću odzneli povzbudzujúco pre budúce akcie Laliťaniek. Otvárajúc 7. Krojovú zábavu lalitský richtár Krivokuća prízvukoval: „V Laliti sa rozličnosti vždy spájali tam, kde si ľudia podávali priateľskú ruku, a aj dnes Laliťania radi vítajú hostí.” Tohto roku sa lalitskému obecenstvu a hosťom svojimi Annamária Tamašiová Laliťanka Marína v lalitskom dievčenskom kroji Šimeková sa rada fintí sviatočnými odevmi

Diváci potleskom privítali a vyprevadili účastníkov 7. Krojovej zábavy v Laliti

16

Ženy a dievčatá z B. Gračca v ličskom odeve


|

Ratkovčanky sa predstavili v kroji z okolia Leskovca

michal ďurovka |

Oblek a rekvizity najprv vyskúšame na sebe...

Ženy z Karavukova divákom sprítomnili starý kroj z Vranja

predstavili spolky žien z Báčskeho Petrovca, Báčskeho Gračca, Odžaku, Karavukova (Spolok žien Koštana), Pivnice, Selenče (etno-sekcia), Ratkova, Starej Pazovy, Hložian, Kulpína a Lalite. Palančanky a Deronjčanky sa tentoraz neobliekali do krojov, nevyšli na javisko, ale sa pekne zabávali. Domáci Laliťania boli najpočetnejší. Pestrosťou svojich krojov pekne zapôsobili ochotníci lalitských spolkov – Branislava Nušića a Štefánika. Škôlkari sa so svojou vychovávateľkou Ruženou Valentovou hrali, šantili a dali ekologický sľub. Piesňami sa predstavili lalitské speváčky Annamária Tamašiová, Marína Šimeková a Katarína Benková mladšia. Obecenstvo si vypočulo aj domácu recitátorku Annu Hrnčiarovú v prednese básne Ľudmily Podjavorinskej Zlocha z Turej lúky, vďaka ktorej ju na tohtoročnej súťaži Vansovej Lomnička v Banskej Bystrici zaradili do strieborného pásma. O dobrú náladu sa po dvojhodinovom programe postarala selenčská skupina Maks. Ženy sa uvoľnili, tancovali, spievali, zabávali sa pri chutnej večeri a tombole. Pri rozlúčke si sľúbili, že sa o rok Odžačanky predstavili kroj znova stretnú v Laliti. • báčskych Srbov

"&—

KYSÁČSKI ŽIACI NA 17. STRAŠIJADE

Nezabi vtáka, ale ho naľakaj

J

edinečná svetová výtvarná manifestácia, 17. Strašijada sa uskutočnila v pondelok 19. mája 2014 v arboréte Pokrajinského ústavu pre ochranu prírody v Novom Sade. Spoločnými silami ju zorganizovali KID PČESA Kultúrnohistorická spoločnosť Jar na čenejských sálašoch, Stredisko pre výtvarnú výchovu detí a mládeže Vojvodiny a Pokrajinský ústav pre ochranu prírody. Toto pre deti veľmi lákavé a inšpirujúce podujatie účinkujúcich učí, že robiť strašiaka má okrem výtvarno-sochárskeho obsahu aj etnologický a ekologický význam. Etnologický – strašiaky sa robia z obnoseného odevu roľníkov a starého domáceho náčinia, charakteristického pre určité historické obdobie, niekdajšie a dnešné. Ekologický – nezabi vtáka, ale ho naľakaj, a tak odožeň zo siatin, záhrad a rolí. Tohto roku strašiaky robilo 15 skupín z predškolských ustanovizní a základných škôl z Nového Sadu, Kaću, Temerínu, Veterniku, Nadalju, Kikindy a Kysáča. Prvá skupina Základnej školy Ľudovíta Štúra v Kysáči, ktorú tvorili žiaci 8. 2 triedy – Jana Kardelisová, Anja Marčoková, Andrej Privizer a Ivan Ravza, urobila strašidlo, ktoré pomenovali Báťa Paľo a odborná porota ich odmenila prvým miestom. Druhá skupina ZŠ Ľudovíta Štúra, v ktorej boli žiaci 6. 1 triedy – Emanuela Čemanová, Marína Pavlová a Ján Marčok, a žiačky 7. 2 triedy – Jana Ivana Chovancová a Naďa Chrťanová, obsadili tretie miesto za Ivan Ravza, Anja Marčoková, Jana Kardelisová a Andrej Privizer strašiačku Veselú urobili Báťu Paľa Katarínu. •

17


|

" & — monika necpálová

|

Z otvárania výstav, pri ktorom sa medzi inými prihovorila i Viera Miškovicová

Krojovaná mladosť

Pod lupeňmi kvetín V

ôňa kvetín sa splietala s vôňou zákuskov. Otvorené vyzdo- nota – Hložany, výtvarnej odbočky Pod lipami. Hosťujúcim bené priestranstvo trhoviska ponúklo počas Dňa Hložian výtvarníkom na Hložianskej palete bol Pavel Čáni. O výstave zážitok každému, kto má rád rušnú vravu a ľudský cit. Nehovo- hovoril výtvarný kritik Vladimír Valentík. Výstavy pripravil aj riac o tom, že stretnutie s kamarátmi – a tých ste, veru, stret- Spolok žien Slovenka a Spolok filatelistov z Báčskeho Petrovca. li v sobotu 3. mája v Hložanoch neúrekom – ste mohli osláviť aj Pocta otvoriť výstavy sa dostala Františkovi Janečkovi, ktorý sviatočne s doboškou v ruke. Každý, kto ochutnal, mohol aj prišiel pozdraviť Hložančanov v mene partnerskej obce Holíč. zahlasovať, a tak oceniť pekárske umenie. Deň Hložian vždy láka aj športovcov. Od skorého rána rybáFestival kvetov prilákal mnohých, aby sa pokochali pohľa- ri vo vodách Dunaja hľadali zlatú rybku. Strelci zas strieľali na dom na všemožné odrody pečené holuby. Tým prvým sa okrasných rastlín, ale domov síce rybku, ktorá plní tri želaste si mohli odniesť aj mladé nia, chytiť nepodarilo, ale zato ovocné stromčeky. Festival otúlovok najlepších rybárov mal voril predseda Obce Báčsky svoju váhu. Tí druhí napokon Petrovec Pavel Marčok. tiež vymenili asfaltové terče za Náladu rozprúdili aj malí paprikáš. V tamojšej základnej folkloristi. Hoci ešte musia veľa škole sa zas mladí šachisti pamlieka piť, aby vyrástli, na pósovali s rozumom nad šachovdiu skáču vysoko – jedna ranicou. dosť! A bolo ich toľko, že by ste Večer prebiehal v rytme ich ani na prstoch nespočítali. piesní a slov kultúrno-umelecVšetci v tradičných krojoch. kého programu. Predstavili sa Hložany v ten deň žili aj výv ňom domáce talenty vo všetstavne. Návštevníci si mohli kých oblastiach umenia. Výborpozrieť Hložiansku paletu – ná nálada sa niesla ešte dlho spoločnú výstavu obrazov, pod ponad Dunaj. Mysliac na farby, organizačným patronátom Kulktoré v ten deň opantali celé Kvety – ktorý je krajší od ktorého? túrno-umeleckého spolku JedHložany... •

Zručné Kulpínčanky priniesli najchutnejšiu dobošku

18

Najkrajší sú najmladší


|

" & — viera benková

|

spomienky

Z LITERÁRNEHO ZÁHONU VIERY BENKOVEJ: SPOMIENKA NA ĽUDÍ, KTORÝCH SOM MALA RADA

Keď zakvitnú lipy... V

iem, že vtedy si už ukrajujeme z letného mesiaca júna... Keď lipy zakvitnú, moja dosť šedá a ošarpaná ulica, najmä po nečase v apríli a máji, zrazu získava akýsi sviatočný – slávnostný ráz, ponára sa do neuveriteľnej lipovej vône a nálady. Lipy tam stoja ako starodávny slovanský symbol života. Spolu s dubmi boli nielen symbolmi slovanstva, ale i dlhovekosti a krás pozemského života... Keď zakvitnú lipy, na zem sa spúšťa rajská vôňa nevídanej krásy. Lipa, dôstojná, múdra a vďačná sťa stará mama, ktorá pod zásterou skrýva pre vnúčence, ale i pre iné deti malé poklady – voňavé cukríky, suché chrumkavé súšky z nasušených jabĺk alebo hrušiek, i svoj bonbónik krapastýr, bez ktorého by v ústach nemala vlahu potrebnú na spriadanie rozprávok alebo Pavel Topoľský a Mariena Eichardtová z roku 1910 prihováranie sa susedkám v rade v Petrovci na ulici. Sliny potrebuje, aby mohla rozvinúť niť rozprávky, ktorú má uloženú v srdci a v pamäti. Raz ju objaví práve v srdci, keď na ulici alebo v kostole uvidí mladých zaľúbených, a raz v pamäti, keď si zaspomína na svoju mladosť. Na to, ako sa s dedkom vzali, zastali si pred oltár a život sa začal dievčaťu a mládencovi uberať už iným smerom, inou cestou, než bola tá predtým, voľná a bezstarostná... Lipa v kvete... celá odetá do jantárovej krásy medovej farby, rozšírila nad jarkom svoju bohatú korunu a privoláva zo všetkých strán roBulvár v Berlínskej časti Mitte botnice včely, aby pomenovaný podľa lipových stromov sa plným dúškom napili z tejto krásy, a aby roznášajúc na svojich nožičkách sťa v nebeskom kočiari lipovú znášku, omladzovali svoj i náš rod...

Keď v mojej ulici zakvitne lipa, vzduch sa naplní nielen vôňou, ale i magickým kúzlom obdarúvania každého, kto sa pod túto korunu postaví a vnorí sa do jej aromatickej krásy... A vtedy mi príde na um, že aj u nás, v strede nášho Petrovca, tiahne sa od pomníka padlým hrdinom popred kostol až po samú samoobsluhu dávna a stará Lipová ulica. Kedysi s rozkonárenými a vysokými korunami lipy v tejto ulici začali sa vysúšať, starnú a chátrajú... Nový čas ich zajal a okul betónom, stromu to neMariena Eichardtová-Czoprospieva a vysušené lipy nikto czeková v roku 1909 nenahrádza novými sadenicami... Táto Lipová ulica má aj svoju posestrimu, čiže sesterskú Ulicu lipovú v petrovských blokoch. Dávno som tadiaľ nešla, iste aj tam našim občanom rozvoniava lipa, stelie sa lipový prach, táto vôňa sa šíri do blízkych humien a na záhradky, vchádza príjemne do nozdier a takto vdýchnutá človeku iste robí dobre. Aspoň sviežo a zdravo vyháňa z našich pľúc ťažkú vôňu benzínových a asfaltových výparov, ktorých je aj u nás stále viacej a viacej... Keď kvitnú lipy... Vtedy sa zahľadím do diaľky, a v tej nedozernej, ale virtuálne privolanej vzdialenosti vchádzam do nemeckého hlavného mesta Berlína a poprechádzam sa mysľou po jeho najobľúbenejšej a neraz citovanej ulici Unter den Linden („pod lipami”). Je to bulvár v Berlínskej časti Mitte pomenovaný podľa lipových stromov, ktoré lemujú trávnatý chodník uprostred dvoch dopravných pásov, a ktorý zvečnilo nejedno básnické pero. I náš Petrovec s lipami na hlavnej... A vtedy sa mi zazdá, že mi z oblakov, ktoré plávajú nebom, naša spisovateľka teta Mariena Eichardtová-Czoczeková, narodená práve l. júna, keď kvitnú lipy, spolu s ich božskou vôňou odovzdáva poetický pozdrav: Ak pôjdeš, obláčik, nad našou dedinou, Vezmi moju túhu, vrelý pozdrav sebou... Keď kvitnú lipy... sťa zlatý prach odsypaný z koruny dlhovekého stromu života na naše rednúce úhory... nech aspoň takto virtuálne poslúži ako voňavá spomienka na ľudí, ktorých som mala rada... •

KAMENÁRSKA DIELŇA

BARTOŠ – zo všetkých druhov prírodného kameňa náhrobné pomníky – kameň aj v exteriéri a interiéri domu 21470 Báčsky Petrovec Leninova 66 tel: 021/780-158, fax: 021/780-772 www.kamenbartos.co.yu e-mail office@kamenbartos.co.yu

majiteľka MÁRIA ŽIAKOVÁ

SILBAŠ 021/ 764-560 764-083

Výroba kvalitného jogurtu, syra, tvarohu

19


osobnosti (2)

|

" olga fejdiová

|

Liptáci na Dolnej zemi Z

Bobrovčeka prišiel za učiteľa najprv do Palanky, potom do Kulpína Martin Kmeť (1849 Bobrovček – 1901 Kulpín). Jeho mladší brat Matej (1857) pôsobil nejaký čas ako farár v Bajši. Martin Kmeť mal štyri dcéry a jedného syna. Dcéra Vilma (1885 Kulpín – 1980 Lipt. Mikuláš) sa vydala za Jána Danku (1883 Okoličné – 1948 Lipt. Mikuláš). Ján Danko po absolvovaní Učiteľskej školy v Šoproni prijal miesto najprv v Kovačici, potom prešiel do Kysáča. Neskôr sa vrátili na Slovensko, do Moravského Lieskového a potom do Lipt. Mikuláša. Do Mikuláša prišla aj staršia dcéra diakonisa Mária, kde bola správkyňou Evanjelického sirotinca. Jediný syn Martin (1889 Kulpín – 1970 Kulpín), kantor a učiteľ, mal troch synov a dcéru. Treba spomenúť zvlášť synov Martina – profesora hudby, a Jána (1927 – 2003), prvého slovenského akademika v bývalej Juhoslávii. Ján Čajak (1863 – 1944 Báč. Petrovec), spisovateľ, rodák z Liptovského Jána, syn štúrovského básnika Janka Čajáka, prišiel najprv za učiteľa do Selenče (predtým učil v Kráľovej Lehote na Liptove) a neskôr do Báčskeho Petrovca. Do literatúry vstúpil váhavo, síce písal, ale, ako sa hovorí, do šuplíka. Jeho poviedku Predaj hory bez jeho vedomia poslal do redakcie Národných novín učiteľ Július Kubány. Poviedku uverejnili a tento impulz definitívne priviedol Jána Čajaka (časom sa stratil dĺžeň na a z jeho mena!) k literárnej tvorbe. Z jeho štyroch detí boli literárne činní syn Ján a dcéra Adela Petrovičová. Z Pribyliny v r. 1853 prichádza učiteľ Ján Kubány, najprv do Hložian, neskôr do Petrovca. Písal príspevky do Lichardovho časopisu Obzor, vydávaného v Martine. V r. 1869 agitoval za zvolenie Viliama PaulinyTótha za poslanca do Uhorského snemu. Učil chlapčenskú triedu. Je o ňom známe, že ich učil štepeniu stromov v obecnej štepnici. Jeho prvá manželka bola Johana Gabríny. Z jeho detí z druhého manželstva s Lujzou, r. Kováčovou, sa do histórie vojvodinských Slovákov zapísali dcéra Viera Profantová (1891 – 1951) so sestrou Máriou Kubányovou v Kysáči Adela Greisingerová, veľmi agilná žena, ochotníčka, organizátorka kultúrneho a spoločenského života, dlhoročná predsedníčka pobočky Československého spolku žien; ďalšia dcéra Emília, ochotnícka herečka, a napokon syn Július. Július Kubány (1875 Hložany – 1926 Báč. Petrovec) študoval v Sarvaši a Budapešti, a bezmála podľahol odnárodňovacím vplyvom. Ale nakoniec, podobne ako Hviezdoslav, odolal a stal sa z neho národovec par excellence. Po ukončení Učiteľského ústavu v Prešove začal učiť v rodných Hložanoch, neskôr prešiel do neďalekého Petrovca. V roku 1910 sa oženil s Liptáčkou Máriou Profantovou (1887 – 1946) z Vrbice, dnes časť Liptovského Mikuláša. Táto po skončení Učiteľského ústavu nemohla dostať miesto na Slovensku,

20

preto prijala ponuku Ev. a. v. cirkvi v Báčskom Petrovci na učiteľské miesto. Július Kubány bol veľmi všestranný verejný činiteľ. Na tomto mieste spomedzi mnohých aktivít spomenieme najvýznamnejšiu, a tou je založenie slovenského gymnázia v Báč. Petrovci (teraz Gymnázium Jána Kollára). Myšlienka mať na Dolnej zemi slovenské gymnázium vznikla v 19. storočí a jej propagátorom bol Ján Kollár. Vhodná doba však nastala až po rozpade Rakúsko-Uhorska v r. 1918. Július Kubány na Silvestra v tomže roku vyšiel opäť s myšlienkou slovenského gymnázia, stal sa jeho spoluzakladateľom a prvým riaditeľom. Na stavbu budovy gymnázia prispeli finančnou zbierkou aj Mikulášťania. Manželka Júliusa Kubányho Mária po jeho predčasnej smrti sa tiež angažovala vo verejnom živote, Pavel Gallo (1884 – 1964) bola zakladajúcou členkou Matice slovenskej v Juhoslávii. Jej mladšia sestra Ľudmila (1889 – 1967) tiež žila v Petrovci, učila na gymnáziu ručné práce a počas 1. svetovej vojny pôsobila ako dobrovoľná zdravotná sestra Červeného kríža. Ďalšia jej sestra Viera (1891 – 1951) v rokoch 1912 – 1919 pôsobila ako učiteľka v Kysáči. V auguste 1903 prichádza do Báčskej Palanky učiteľ Pavel Gallo (1884 Vrbica – 1964). Pôsobil tu tri roky, po návrate do Lipt. Mikuláša pôsobil ako učiteľ, neskôr v Prešove ako školský inšpektor. V Palanke sa priatelil s farárom Igorom Branislavom Štefánikom, ktorý tam prišiel rok pred ním, ako aj s vojvodinskými intelektuálmi Eduardom Greisingerom, Júliusom Kubánym a Jánom Čajakom. Rok po príchode Pavla Gallu do Palanky, 1. augusta 1904, nastupuje na svoje prvé učiteľské miesto v Pivnici Mikulášan Miloš Janoška, syn ev. a. v. biskupa Jura Janošku. Hneď po príchode na Dolnú zem nadviazal styky s učiteľmi – Liptákmi Petrom Šimkovicom, Jánom Dankom, Jurkom Puchým a neskôr s Petrom Marendiakom. Trvalé priateľstvo nadviazal s Júliusom Kubánym a priateľské styky udržiaval aj s palanským farárom Igorom Branislavom Štefánikom, s ktorým sa poznal ešte z čias, keď bol kaplánom po boku jeho otca v Lipt. Mikuláši. Plný mladíckeho entuziazmu založil v Pivnici podľa mikulášMiloš Janoška (1884 – 1863) skeho vzoru Spolok evanjelických mužov a mladíkov. V Pivnici pôsobil len niečo vyše roka. Vo svojich spomienkach píše: „Najväčšia slovenská obec v Báčke bol Petrovec, ktorý už vtedy bol uznávaný za prirodzené stredisko dolnozemských Slovákov. Mal asi 7000 obyvateľov, temer všetko Slovákov… Vtedy bol farárom starý Juraj Mrva a pri ňom bývali vždy kapláni dobrí Slováci. V tie časy vynikali tam i učitelia, ako Július Kubány, Eduard Greisinger, Kellenberger, spisovateľ


|

" olga fejdiová

|

osobnosti (2)

Ján Čajak, Ľudmila Kvačalová… V Petrovci Julo Kubány pôsobil na hospodárskom pozdvihnutí ľudu. Založil tam chmeľnicu…” Miloš Janoška pôsobil potom v Lipt. Mikuláši ako učiteľ a školský inšpektor. Miloval hory, prírodu, históriu. V r. 1921 začal vydávať časopis pre turistov, horolezcov a milovníkov Slovenska s príhodným názvom Krásy Slovenska, ktorý vychádza podnes. Ďalší syn biskupa Janošku Jur ml. pôsobil ako advokátsky koncipient v advokátskej kancelárii Miloša Krnu v Novom Sade. V povestnom Kovačickom procese (Slováci v Kovačici na čele s farárom Jánom Čaplovičom sa postavili proti maďarizácii v Ev. a. v. cirkvi) práve on zastupoval M. Krnu v jeho neprítomnosti. Manželka Miloša Krnu bola dcéra advokáta Šimona Beniača z Ružomberka. Kontakty Liptov – Vojvodina fungovali aj opačným smerom. Tak z Budapešti sa do Lipt. Mikuláša v r. 1915 presťahoval aj s rodinou Milan Michal Harminc, významný slovenský staviteľ, kulpínsky rodák. Založil si tu projekčnú kanceláriu a vystaval tu množstvo objektov – napr. vilu a garbiarsku fabriku Jura Lacku (s ktorým sa aj priatelil), vilky pre továrnika Pazerínyho, pre Dr. Emila Stodolu. Podporoval aj vydávanie Tranovského kalendáSpolok československých akademikov v r. 1952. Sediaci zľava: Andrej Mráz (akademik Slovenskej akadémie vied), ra. Priateľstvo s Jurom Lackom pokračovalo aj po odchode Jozef Šuster (profesor, očný lekár v Bratislave), Pavel Fejdi M. M. Harminca do Bratislavy. (autorkin otec), Ivan Bodický (lekár v Lipt. Mikuláši), Na mikulášskom gymnáziu študoval a v roku 1922 matuKarol Medvecký. Stojaci zľava: J. Kopčok, Juraj Struhárik (ev. a. v. biskup), Pavel Mandáč, Rudo Hýl-Veselič, Ivan Križan roval Ján Čaplovič z Kovačice, syn spomínaného farára Jána (profesor, riaditeľ gymnázia), Blažo Rusnák, Samuel Šeprák, Čaploviča. Michal Topoľský (profesor, Univerzita Komenského v Bratislave). Po ukončení štúdia medicíny na Karlovej univerzite v Prahe zakotvil v Mikuláši fašizmom. Bolo to v roku 1939, zaobstaMUDr. Ivan Bodicral im pasy na falošné mená a dokonca ký, rodák zo Selenče. pani Irenu Pálkovú, r. Hodžovú (dcéru Pozoruhodné sú ministra Milana Hodžu, ktorý kandidoval styky rodiny známych za poslanca do Uhorského snemu za vomikulášskych garbiarlebný obvod Kulpín), sprevádzal na jej skych továrnikov Pálceste do Švajčiarska a následne do Paríkovcov. Ján Ľudovít ža. Protifašistická odbojárska činnosť ho Pálka (1869 – 1935) stála život. Po ukončení 1. svetovej vojny navštívil Kovačicu niesi práve títo spomínaní Mikulášania kládkoľko ráz a venoval li za povinnosť postarať sa o osirelého peňažný dar pre syna Dr. Bulíka, mladého Janka (1929 – miestny sirotínec. Osob2012). Prepašovali ho na lodi po Dunaji ne sa stýkal s JUDr. na Slovensko, do Bratislavy. Janko býval Jánom Bulíkom, kovau Žuffov, kým sa sám nepostavil na nohy, čickým rodákom a pra vyštudoval medicínu. Ján B. Pálka si ho vým predsedom MSJ, chcel dokonca adoptovať. John (Janko) Pálka a MUDr. Ján Bulík v Kovačici v r. 2007 bojovníkom proti faUrčite som nevyčerpala všetky údaje šizmu. Práve J. Bulík pomohol jeho synovi Jánovi Božidarovi o stykoch Liptov – Dolná zem. Mojím životom prúdili rozličné (1901 – 1981) s rodinou, ako aj ďalšiemu Mikulášanovi le- informácie, ktoré sa mi zachytili v pamäti. Cítim povinnosť tu kárnikovi Vladimírovi Žuffovi pri ich úteku zo Slovenska pred na Slovensku a menovite na Liptove, kde teraz žijem, rozprávať o dolnozemských Slovákoch, ich úpornom snažení udržať sa v slovenskosti, a môžem povedať, nachádzam vďačných poslucháčov. •

Stodolova vilka v Lipt. Mikuláši, staviteľ M. M. Harminc

Lackovie vila s fabrikou v Lipt. Mikuláši, staviteľ M. M. Harminc

21


rodokmeň

|

" ján guba

|

Anjelíkovci – Andelovci v Pivnici – Pivňickí Aňjelíkáci – Anďeláci P

rvý záznam priezviska je z roku 1715 počas Terezijánskeho súpisu a vyskytovalo sa v osídlení Stebník, severne od Bardejova na Slovensku, zapísané v latinčine ako Angyelik. Martin a Michal Anjelík (Angelik)boli zapísaní v osade Radoľa, severne od Žiliny. V tom istom období, ale ako obmena Angyel bolo zapísané v Ružomberku, v Nemšovej pri Trenčíne na Slovensku, osade Cuvin pri Arade v Rumunsku a v Chorvátskom Jalšovci (Jelisavac). Maďarizačné tendencie už v tom období skomoľovali toto pomenovanie po svojom pravopise (Anjelík = Angyal – totiž anjel, strážca, azda poslovenčený ako Andel). Priezvisko Anjelík – Angelik zapísal do prvého Slovníka tiež Anton Bernolák. Zriedkavé priezvisko sa vyskytovalo iba v prvých rokoch príchodu Slovákov do Pivnice v oboch obmenách. Sú prípady, že deti rovnakých rodičov boli zapisované raz tak, potom onak. Prvý záznam je v matrike narodených, keď sa rodičom Pavlovi Anjelíkovi a Kataríne, r. Šafárikovej, narodili dvojčatá: Pavel a Ondrej, žiaľ, poumierali v detskom veku. Potom mali Michala (30. 10. 1809 – 5. 10. 1836), ktorý si za spoločníka do života (25. 11. 1833) zvolil Katarínu Boháčovú, dcéru Juraja a Barbary, r. Mirágovej, z Myjavy. V krátkom manželstve mali dcéru Evu (25. 12. 1836 – 15. 11. 1906), narodenú po otcovej smrti. V tom roku v Pivnici a okolí zúrila cholera. Eva sa vydala sa za Jozefa Rumana 24. 11. 1854. V tejto rodine mali spolu 9 detí, zapísaných v pivnickej matrike. Štvrtá v poradí Zuzana (13. 4. 1812 – 12. 9. 1861) bola manželkou Tomáša Žabku z Lalite a po ovdovení sa vydala za vdovca Juraja Monori do Kuly. Nasledovali znovu dvojčatá: Katarína (14. 1. 1815 – 9. 3. 1815) a Pavel (14. 1. 1815 – 9. 8. 1869). Siedmym bol Juraj (25. 4. 1818 – 3. 3. 1887), nasledovali dievčatá: Katarína (26. 3. 1821 – ?) a naposledy Alžbeta (9. 4. 1822 – 12. 11. 1822). Bratia Pavel a Juraj boli už zapísaní ako Andel. Pred oltárom vernosť prisahali pred pivnickým oltárom a lalitským farárom Jurajom Tešénim 18. 11. 1839. Pavel Kataríne Salčákovej (Ján – Katarína Imrek) a Juraj Márii Blatnickej (Juraj – Alžbeta Čuha). Anna sa narodila pred príchodom do Pivnice, asi v roku 1802 – sobáš mala ako 18-ročná 24. 4. 1820, keď si za manžela zvolila Štefana Krišku zo Selenče. Nastoľuje sa otázka, či Katarína Šafáriková bola sestra známeho P. J. Šafári-

22

ka? Rodičia majú rovnaké mená a priezvisko, Pavol – Jozef Šafárik bol narodený v Kobeliarove, okres Rožňava, 13. 5. 1795, takže Katarína by mohla byť jeho staršou sestrou. Matrika sobášených zaznamenala, že Juraj Anjelík (otec Pavel) mal sobáš 21. 6. 1813 s Alžbetou Kadlíček, vdovou po Ondrejovi Pintír. (Priezvisko Kadlíček bolo zapisované aj ako Kadlík.) V tomto manželstve bolo 5 detí- dievčat. Katarína umrela v detskom veku, Anna sa narodila 12. 6. 1815 –?) a vydala sa za Štefana Chrčeka 26. 11. 1832. Jeho rodičia boli Michal a Katarína r. Štefeková. Nasledovali: Alžbeta (22. 11. 1816 – 18. 12. 1817), Zuzana (4. 8. 1819 – 29. 1. 1868) a Katarína (18. 1. 1821 – 23. 11. 1880). Zuzana bola manželkou Jána Blatnického (12. 11. 1838) a Katarína Martina Siča (16. 11. 1840) a potom i Pavla Merníka (16. 12. 1861). Pavel Anjelík a Katarína, r. Salčáková, zapísali do matriky narodených 8 novorodeniatok. Prvorodenou bola Katarína (13. 3. 1841 – ?), ďalších údajov niet. Nasledovala Zuzana (7. 9. 1843 – 30. 5. 1922). Od 15. 10. 1861 bola manželkou Ján Grňu, rodičov Štefana a Anny, r. Žiakovej. Mária umrela v detskom veku (14. 10. 1848 – 14. 3. 1849). Štvrtým dieťaťom bol syn Michal (22. 7. 1850 – 6. 8. 1919), narodený ako Anjelík, naďalej zapisovaný ako Andel, mladuchu si našiel mimo pivnického chotára, možno v susednej Laliti, v rodine Valentovej, mali chlapčeka Michala (27. 10. 1873 – 24. 11. 1873) a dievčatko Evu (4. 2. 1876 – 5. 5. 1886). Po ovdovení, do druhého manželstva vstúpil ako 29-ročný vdovec 21. 8. 1880 s Katarínou, r. Križanovej, otca Martina a matky Alžbety, r. Králikovej. Piatym dieťaťom bola Alžbeta (1. 6. 1853 – 5. 5. 1886), vydala sa ako 24-ročná 11. 6. 1877 za 42-ročného vdovca Pavla Holiča do Silbašu. Ján bol šiestym dieťaťom (20. 6. 1855 – 9. 2. 1889), žil v manželstve od 29. 11. 1879 s Julianou, r. Súkupa, rodičov Štefana a Zuzany, r. Belička. Nasledoval Jozef, umrel v detskom veku, a poslednému dieťaťu dali meno znovu Jozef (18. 3. 1868 – 18. 10. 1940). Jeho život prebiehal v dvoch manželstvách. Prvá vyvolená (16. 11. 1893) bola Zuzana Blatnická, dcéra Jána a Zuzany, r. Kotmann. Po ovdovení, za druhú družku do života si zvolil 19-ročnú dievčinu Julianu, r. Šmitovú, otca Jána a matky Anny, r. Brňovej. Sobáš bol 31. 5. 1898.

V prvom manželstve pribudli do rodiny: Katarína (4. 8. 1894 – ?), vydala sa 5. 8. 1918 za Štefana Klúčika, syna Michala a Evy, r. Cechmajsterovej. Druhým bol Ondrej (29. 10. 1895 – ?) a naposledy i Zuzana, umrela v detskom veku. V druhom manželstve nie sú zaznamenané novorodeniatka. Rodina väčšiu časť života prebývala po sálašoch v pivnickom chotári, ale i v susednom D. S. Ivane – teraz Despotovo. Napokon ako 55-ročný prisahal 28. 6. 1923 rozsobášenej Juliane, r. Esterák, dcére Samuela a Kataríny, r. Rumanovej. Uznal deti novej manželky: Julianu (30. 10. 1910 – 18. 5. 1976) a Karolínu (6. 6. 1920 – ?) Juraj Anjelík-Andel s manželkou Máriou, r. Blatnickou, do matriky narodených prispeli až 12-krát. Katarína umrela v detskom veku. Nasledoval Juraj (18. 4. 1842 – 7. 2. 1910), ženatý bol s Annou, r. Kozovou. Michal sa dožil iba 23 rokov (28. 3. 1844 – 30. 8. 1867), sestra Alžbeta iba 20 rokov (7. 7. 1846 – 4. 11. 1866), pre oboje niet iných údajov. Piata v poradí bola Mária, ktorá tiež umrela v detskom veku. Zuzana žila v období rokov 29. 1. 1850 – 3. 5. 1912 a 23. 11. 1869, pred oltárom podala pravicu Štefanovi Činčurákovi, synovi Jána a Anny, r. Šimonovej. Ďalšie dieťatko im umrelo po pôrode a znovu mali Máriu, dožila sa iba dvoch rokov. Deviata bola Juliana (23. 9. 1854 – 18. 5. 1926), 4. 2. 1875 sa vydala za Jána Karpišťáka, syna Martina a matky Zuzany, r. Neuročnej. Znovu mali Katarínu, bola desiata v poradí, umrela ako štvorročná. Nasledoval Pavel (20. 4. 1860 – ?), ktorý 8. 1. 1883 vstúpil do manželstva s Julianou Rumanovou, dcérou Jozefa a Evy Anjelíkovej, potom Andelovej, nie tak ďalekou príbuznou. Naposledy mali ešte raz Katarínu (27. 1. 1862 – 18. 12. 1867), bola dvanástym dieťaťom tejto majetkovo chudobnej rodiny. Juraj Anjelík potom Andel, si životnú družku našiel mimo Pivnice, niet údaj o sobáši s Annou, r. Kozovou. Je množstvo údajov o ich potomstve. Prvotinou im bola Katarína (21. 2. 1871 – 26. 9. 1891), ale niet údajov o jej ďalšom osude. Nasledovali dietky: Pavel, Juraj, Zuzana a Ján, poumierali v detskom veku. Šiestou v poradí bola Mária (26. 12. 1881 – ?), vydala sa za Pavla Kolníka, syna Jána a matky, r. Antalovej. Svadbu mali 4. januára 1902. Nasledovala dcéra Zuzana (5. 4. 1884 – ?), keď sa vydávala 9. 7. 1911 za Michala Siča,


| syna Štefana a Márie, r. Rajčanovej, za jej menom ako matka je pripísaná Anna Zorňanová. Čierna kronika zasiahla túto rodinu aj pri ďalších novorodencoch. Michal a Juraj poumierali v dojčenskom veku a blížence Ján umrel po šiestich dňoch a Ondrej sa dožil iba druhých narodenín. Michal a Katarína, r. Križanová, mali tiež viacej smútku ako radostí. Zo siedmich detí štyri poumierali v detskom veku. Dcéra Juliana (6. 1. 1886 – 13. 12. 1972) bola manželkou od 22. 1. 1902 Miroslava Tóta, otca neznámeho a matky Zuzany Tótovej. Ján Andel sa narodil 4. 3. 1893, ale iných údajov o jeho živote niet. Naposledy mali Katarínu (12. 9. 1897 – 2. 6. 1928), tiež bez údajov v matrikách SEAVC v Pivnici. Pri jednom z mien je poznámka, že dieťatko umrelo v Šíde, čo dáva predpoklad, že táto rodina sa vysťahovala do tejto sriemskej osady. V manželstve Jána Andela a Juliany, r. Súkupa, do matriky narodených zapísali ako prvú Zuzanu (1. 2. 1881 – ?), potom Pavla (6. 1. 1883 – 6. 8. 1919), žil v manželskom zväzku od 26. 1. 1908 s Julianou, r. Rajčanovou, dcérou Štefana a Juliany, r. Kŕčovej. Tretím dieťaťom bola Eva, umrela dvojročná, a posledným dieťaťom bol syn Ján (9. 3. 1889 – 15. 11. 1906). Pavel a Juliana mali dcéry: Zuzanu, nezapísanú do matriky narodených, vydala sa ako 17-ročná 28. 11. 1925 za Jozefa Tóta, syna Štefana a matky Alžbety, r. Séčovej. Katarína sa narodila 24. 11. 1911 a sobáš mala 26. 5. 1929 s Jozefom Sičom, synom Jozefa a Alžbety Séčovej. Juliana, chovanica Jozefa Andela, dcéra Juliany Esterákovej, sa stala manželkou 17. 12. 1930 Jozefa Merníka, syna Jozefa a Zuzany Grňovej. V sobášnej matrike je doložená i Eva, ktorá sa ako 20-ročná 21. 1. 1934 stala manželkou Jána Činčuráka, syna Jána a Zuzany, r. Českovej. Bádanie po záznamoch o rode a rodine Anjelíkovcov – Andelovcov po meči tu končí. Nie som presvedčený, že sa mi v úplnosti podarilo rozmotať klbko, štátne matriky sú neprístupné a cirkevné do roku 1920 vyčerpané. Dr. Daniel Dudok vo svojej knihe Priezviská Slovákov v Juhoslávii (Nový Sad 1999) zaznamenal iba priezvisko Andal v Pivnici. Pôvod vysvetľuje z maďarského Andice, totiž Andaháza, teraz Benice, alebo maďarskej podoby z krstného mena Antol. Prieskum matrík dokazuje, že priezvisko Anjelík – Andel je slovenského pôvodu. Andel je iba skomolenina priezviska Anjelík, čo bolo pre maďarizačné úrady pred viacej ako storočím majstrovské dielo. Pre priezvisko Andel, vyskytujúce sa na Slovensku, toto asi neplatí. •

"

zuzana pavelcová |

Dvadsaťdva nie je málo... C

eloslovensky známa súťaž Prečo mám rád slovenčinu, prečo mám rád Slovensko..., s tradičným medzinárodným presahom za naše „hranice” uzatvorila svoj 22. ročník. Bol venovaný 170. výročiu vzniku slovenskej hymny a 170. výročiu založenia spolku Tatrín. Nové Zámky dňa 5. júna 2014 ožili národnou hrdosťou, silným slovenským duchom i ľubozvučnou slovenskou rečou zo všetkých kútov sveta. Rok čo rok toto malé mestečko na brehu rieky Nitry hostí šikovných slovenských žiakov i študentov z celého sveta a oceňuje ich tvorivosť. Táto súťaž je tvorená niekoľkými kategóriami. Na samostatnej IV. kategórii participujú Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí a Matica slovenská. Tento rok sa do súťaže zapojilo 618 žiakov. Z pier krajanov prišlo 133 súťažných prác, z ôsmich krajín sveta – z Česka, Chorvátska, Maďarska, Rumunska, Srbska, Ukrajiny, ale i zo zámorskej Kanady a USA.

krásnym ľubozvučným jazykom a pre mňa najkrajším jazykom na svete. Veď ktorý jazyk má také milé slová ako sú batôžtek, ľalia alebo púpavka? Jej slová znejú ako sladká hudba. Slovenčina, moja víla.” Cenu poroty získala aj Tabita-Sára Elijášová a Osobitnú cenu poroty: Jaroslava Majerová, obe žiačky Gymnázia Jána Kollára so žiackym domovom v Báčskom Petrovci, ocenený pedagóg Ľudmila Berediová-Stupavská zo Základnej školy Ľudovíta Štúra z Kysáča a ocenená škola: Základná škola Mladých pokolení v Kovačici. Z 12 Čestných uznaní, polovica patrí žiakom v Srbsku. Tak rozhodla odborná komisia 22. ročníka súťaže Prečo mám rád slovenčinu, prečo mám rád Slovensko. Tento rok bol aj z pohľadu martinských matičiarov o niečo výnimočnejší. Krajania (pedagógovia i žiaci z troch krajín sveta – Rumunsko, Chorvátsko, Srbsko), ktorí boli ocenení vo svojej kategórii, za-

Po odovzdaní cien sa všetci spoločne vyfotografovali

Zo Srbska sa do súťaže zapojili školy: ZŠ Jána Čajaka v Báčskom Petrovci, ZŠ Mladých pokolení v Kovačici, ZŠ Ľudovíta Štúra v Kysáči, ZŠ maršala Tita v Padine, ZŠ 15. októbra v Pivnici, ZŠ Jána Kollára v Selenči, ZŠ hrdinu Janka Čmelíka v Starej Pazove a Gymnázium Jána Kollára so žiackym domovom v Báčskom Petrovci. Vyhlásenie súťaže oslovilo žiačikov z radov najmenších, i študentov stredných škôl a gymnázií. Porotkyne si teda mohli prečítať hravé básničky, kratšie prózy, dramatickú tvorbu i hlboké, emotívne ladené vyznania. Takpovediac „ľúbostné listy” venované našej slovenčine či vlasti reflektovali obraz vzťahu detských duší k Slovensku a vytvorili akúsi mozaiku komplimentov našej materčine. Špecifikom tejto súťaže v IV. kategórii prác je udeľovanie Osobitnej ceny predsedu Matice slovenskej, ktorú tento rok získala Andrea Grňová zo Základnej školy v Pivnici (Srbsko): „Slovenčina je

vítali i do Matice slovenskej v rámci poznávaco-vlastivedného pobytu organizovaného ÚSŽZ. V zasadačke Matice slovenskej ich v mene predsedu MS Ing. Mariána Tkáča, PhD., privítal doc. Pavol Parenička, tajomník MS, ktorý im vo forme prednášky pripravil krátky exkurz do dejín našej najstaršej kultúrnej ustanovizne. Ani krajania matičiarov neopomenuli... Darovali im knižky, ručne robené drobnosti i sladkosti a najmä nefalšovanú radosť z toho, že prišli na Slovensko, že sú v krajine svojich prastarých mám a otcov. Po 22. ročníku súťaže ostali Martinu už len príjemné spomienky. No ešte v Nových Zámkoch bol vyhlásený v poradí už 23. ročník súťaže, ktorý, dúfajme, bude zrovnateľný, a verme, že ešte i o kúsok lepší ako ten krásny, výnimočný a bohatý (matičný i krajanský) dvadsiaty druhý. •

23


divadlo (3)

|

"

michal gombár |

ŽIACKE DETSKÉ DIVADLO V KYSÁČSKEJ ŠKOLE (1953 – 1993)

Divadlo je spoj všetkých umení ANDREJ ČIPKÁR (1932 – 2009)

Po kratšom kovačickom pôsobení Andrej Čipkár prechádza V rokoch 1956 – 1959 na kysáčskej základnej škole srbský pracovať do Ústavu pre vydávanie učebníc v Novom Sade. jazyk a literatúru učil Hložančan prof. Andrej Čipkár. Vlastnil I tuná sa nezmieril s tou konvenčnou zabehnutou prácou. široké, všestranné vzdelanie so závideniahodnou rečovou eru- Hľadal nápravu i v obsahu učebníc, ale i na tom, aby učebnica díciou. Na petrovskom gymnáziu mu učarila poézia, nuž vyskú- bola pre žiaka primeraná. Bol autorom početných učebníc pre šal svoje schopnosti v nej. V zrelších časoch života sa však slovenskú rečovú oblasť, ale aj pre srbskú. Jeho učebnice boli preorientoval na písanie záznamov cestopisov zo svojich potu- považované za vynikajúce v oboch jazykových oblastiach. Boli liek svetom. Bol človekom výraznej a i podnetnej akcie, ale i pomerne dlho v bežnom použití. Z tej práce bol penzionovaný. početných plánov či už v oblasti osobných V jeseň 5. októbra 2009 zomrel. V časoch pedagogického pôsobenia Andreja Čipkára práca alebo profesionálnych záujmov. Do práce sa nedal vynukovať, ale ani „prosíkať”... Bol osvetových pracovníkov bola hodnotená troma stupňami: človekom obdivuhodných organizačných, i uspokojujúca, vyniká a zvlášť vyniká... V kysáčskom pôsobení aj za školskú, aj za tú mimoškolskú prácu si Andrej Čipkár zatých praktických schopností. Na počiatkoch svojho kysáčskeho pobytu slúžil uznanie ZVLÁŠŤ VYNIKÁ. preložil divadelnú hru Ljubišu Đokića – BIBERČE v preklade ako JANKO HRAŠKO PAVEL GRŇA (1937) (1958). Keď už bola hra nacvičená, Andrej Do učiteľskej práce na kysáčsku základnú školu sa dostáva Čipkár sa naplno venoval scénografii. V jeho scénografických víziách bola „pretočená” v roku 1959. Najprv pracoval len v triednej výuke, neskoršie celá hra. Nie div, veď zrela a stvárňovala sa prednášal i na vyšších ročníkoch. Avšak predsa z práce učiteľa Profesor ešte v časoch prekladu... Predstavenie bolo triednej výuky odišiel do výslužby. Už Andrej Čipkár úspešné, niekoľkokrát obecenstvu podané. ako žiak učiteľskej školy prejavil záujem (1932 – 2009) Úspech predstavenia bola dôkladná odmena o prozaickú literárnu činnosť. Nebolo to za vložené prekladateľské a scénografické úsilie. Po tomto iba jeho chvíľkovým pokusom. Bola to úspechu ho láska k divadlu neopúšťala. Pre dedinských ochot- už stálejšie zabehnutá činnosť s afirmoníkov preložil hru Somerseta Maughama pod menom SVÄTÝ vanými literárnymi výsledkami. Okrem PLAMEŇ. V hre i vystúpil. Ale snáď najväčšou tvorivou výzvou toho ako osoba mal cele vyhranený záupre neho bolo známe dobrodružstvo ruskej sučky LAJKY vo jem o divadelné umenie. Ako žiak bol zapojený do ochotníckej divadelnej činsvojich potulkoch po nekonečnom vesmíre. Dal sa do roboty... Z jeho pera časom vznikla divadelná hra nosti v Petrovci. Mohlo by sa povedať, že jeho príchod na prácu do Kysáča zapadá PRE PRIATEĽA HAVKA. Bolo to v roku 1959. Autor divadelnej predlohy sa postaral aj o pekné podanie na do obdobia, keď detská divadelná činscéne. Okrem hovorovej reči do funkcie voviedol rádiovlny, nosť získavala na stálosti i na kvalite. Pavel Grňa (1937) – profesor triednej s premietaním priliehavých fotografií za pomoci grafoskopu. Nielenže sa do tej činnosti zapojuje, ale výučby jej celých 11 rokov dával tvorivé i podVšetko toto znalecky zosynchronizované dočarilo na kysáčskom nety i príspevky. Už či to bolo nácvikom detských divadelných javisku multimediálne predstavenie... Čipkárov nanajvýš aktuálny a i súčasný text, potom aj svet hier, potom dramatizáciou literárneho diela, ale i vlastnou litejeho bujnej tvorivej fantázie v predstavení prijalo iba kysáčske rárnou tvorbou, ktorá ponúkala učiteľov využiť jej dramatické obecenstvo a verejnosť. Nik iný, či už zo širšej literárnej verej- potenciály a možnosti. Jeho scénická prvotina bola divadelná hra SVETLUŠKA. V nej nosti, alebo z mediálnych prostriedkov, o jeho literárnu predlohu neprejavil širší, obsažnejší záujem... A ako mohla tá hra vyznieť sa spracúva motív boja dobra a zla. Uskutočnené predstavenie bolo úspešné, k čomu okrem dobre vo forme rozhlasovej hry pre deti... nacvičených žiakov prispela i úpraso všetkými možnými akustickými va javiska, svetelné efekty a i tailustráciami. Pre priateľa Havka bez nečné vsuvky... akýchkoľvek stôp prehltla nevšíma(Hlas ľudu č: 96/1962) vosť, povrchnosť a zabudnutie... Po dlhšom nacvičovateľskom Prekladateľská divadelná práca odmlčaní v roku 1968 nacvičil divaAndreja Čipkára pokračovala v hre delnú hru PESNIČKA PRE PRINCEZPOPOLUŠKA. V podaní tejto hry už NÚ. Z dopisovateľského príspevku osobne neúčinkoval, lebo viacej Rastislava Surového vydvájame v Kysáči nepôsobil. Treba však kladný postreh o Grňovom stálom poznamenať i toto. Oba preložené priberaní nových hereckých nacvitexty: JANKO HRAŠKO a POPOčených síl v nacvičených hrách... LUŠKA v pôvodnom znení boli vo (Hlas ľudu č: 3/1969) veršoch. Tak boli i A. Čipkárom V časovom rozpätí šiestich rokov preložené. V tom čase stačilo bolo Pavel Grňa ponúkol kysáčskej vepoprosiť prekladateľa, aby svoje rejnosti dve divadelné predstavepreklady podrobil náročnejšej konia: SVETLUŠKU a PESNIČKU PRE rektúre a náš detský repertoár PRINCEZNÚ. Obe predstavenia boli mohol byť bohatší o dve pre deti ocharakterizované ako úspešné a i veľmi zaujímavé hry... Čosi sa nám Milinka Gombárová, Anna Vargová, Ondrej Klinko, prostriedky verejného informovaponúklo na lopate, no nebolo ruky, Jaroslav Slavka – zľava (Kočiar pána Bodnára, nia o nich mali čo povedať, úspešná réžia Pavel Grňa) ktorá by ich bola zobrala...

24


|

" michal gombár

|

divadlo (3)

Ondrej Kardelis, Zuzana Kardelisová, uč. Ján Agarský, Ondrej Marčok, Pavel Ožvát, Michal Kardelis, Ján Súdi – účtovník a uč. Mária Slavková (stoja), Anna Harpáňová, Pavel Mojžiš, Milinka Boldocká (sedia), Michal Madacký (stojí vedľa), na handrovke sedia Milan Súdi a Michal Kulík (Princ Všadebol, réžia Mária Slavková)

bilancia bola podnetom pre pokračovanie v nacvičovateľskej práci. Z Pavla sa ozval tvorivý divadelný nepokoj... Pátral za dobrým textom divadelnej hry pre deti. Stretol sa s dvoma takými. Jeden pod menom KOČIAR PÁNA BODNÁRA a druhý STENA SMELOSTI. Tvorivé podnety ho ponúkli združiť obe hry do jedného predstavenia. Premiéra hry bola začiatkom roka 1970. Možno povedať, že v ňom vystupovali žiaci od IV. až po VIII. ročník. Priebeh predstavenia, výstroj javiska, svetelné a zvukové efekty boli na zodpovedajúcej úrovni. Novinový dopisovateľ výstižne vo svojom príspevku poznamenal: „Kysáčania mladých hercov, členov divadelnej odbočky, odmenili oduševneným potleskom. Bolo to súčasne i povzbudenie k ďalšej práci.” (Hlas ľudu č: 4/1970) Z druhej strany Pavlovi Grňovi sa takto dostalo satisfakcie za úspešne vykonaný tvorivý, nacvičovateľský pokus. Dosiahnuté výsledky ho ponúkli vystúpiť a skúsiť divadelnú úspešnosť i mimo hraníc rodného Kysáča. Koncom apríla roku 1972 sa konala PRVÁ PREHLIADKA DETSKÝCH DIVADELNÝCH SÚBOROV v slovenskom jazyku. Kysáčsku účasť na prehliadke predstavovala hra Juraja Tušiaka ČERVENÉ MALÉ MEDVIEĎA. Vystupovali v ňom iba žiaci z nižších ročníkov. Učiteľka Anna Majerová novinárskym komentárom sledovala účasť i podaný úspech účastníkov. O Kysáčanoch povedala: „Tento súbor zapôsobil veľmi sympaticky, keďže v ňom svoje herecké schopnosti vyskúšali žiaci III. a IV. ročníka, ktorí napodiv ťažky text zdolali nanajvýš pozitívne.” (Hlas ľudu č: 20/1972) Autor predstavenia Pavel Grňa, v reakcii obecenstva a i jedného z organizátorov prehliadky odhalil kladný, ale i pre seba podnetný posudok. Rozhodol sa, že i v budúcom roku sa zase zúčastní na prehliadke. V poviedke RYSAVÁ JALOVICA od Martina Kukučína odhalil tvorivé pointy, ktoré ho podnietili urobiť dramatizáciu tejto poviedky. Nasledovala zdĺhavejšia náročná práca na dra-

matizácii, ktorú úspešne vykonal. Redaktor kultúrnej rubriky v novinách Hlas ľudu Ján Cicka vyzdvihol úspešné podanie obsiahlej dramatizácie. Autorovi Pavlovi Grňovi vytkol osobný nespokoj s niektorými scénickými doriešeniami, ale i nedostatkami dramatizácie. (Hlas ľudu č: 17/1973) Keď ide o výsledok jeho nacvičovateľskej práce, s tým bol spokojný. Keď však ide o dramatizáciu, spokojný nemohol byť. Prehodnocovanie prebehlo akosi povrchne. Nikto dramatizácii nevenoval všestrannejšiu pozornosť. Veď Pavel Grňa ponúkol dramatizáciu kvalitného diela našej literatúry, v ktorej by sa mohli vyskúšať aj vekove zrelší a skúsenejší ochotníci. Ak bola potrebná určitá náprava v dramatizácii, nikto sa toho nedožadoval. Dosť zriedkavý dramatizačný pokus zostal nielen nepovšimnutý a autor za svoje úsilie akoby zahriaknutý... V autorových úvahách „Čo robiť ďalej?“ z pomerne dlhej a plodnej činnosti sa vykryštalizoval záver: „Dosť bolo i práce, i úspechov v jedenásťročnej práci na textoch detských divadelých hier!”

AUTOROVA MARGINÁLIA ... Vari by sa dalo povedať, že sa v detskej divadelnej práci (s dospelými ešte viacej) stratila cesta vážnejšie sa venovať aj divadelnej tvorivosti, t. j. napísať pôvodnú divadelnú hru. V celkovom hodnotení jeho práce v literatúre je táto jeho činnosť menej povšimnutá... I keď jeho seriál SUSEDOVCI zaznamenal i rozsahom i obsahom novinu, osvieženie a prečo nie i širšie kvality... V mojom dokumentačnom úsilí som sa snažil zaznamenať pomerne dlhú a plodnú činnosť v školskom vyučujúcom procese, ale i tých ľudí-učiteľov, ktorí tej činnosti venovali voľný čas a svoje tvorivé úsilie... za ktoré sa im ušlo – alebo nie – pekného slova alebo objektivizovaného uznania. •

25


dobroducháreň (14)

|

" annamária boldocká grbićová |

V Nitre – med samotok

V

ýmenný pobyt profesorov a žiakov Gymnázia Jána Kollára z Petrovca do Nitry je už celé desaťročie, odkedy bola táto väzba nastolená, akýmsi synonymom pohodovej študijnej družby. Na čele petrovskej výpravy koncom apríla znovu bola profesorka Anna Medveďová a zo strany nitrianskych hostiteľov profesorka Anna Cehuľová. Vždy si to šikovne a pohotovo z oboch strán pripravia, aby si, ako sa tomu zvykne povedať – všetci prišli na svoje. Rozhodne, vždy je dobre niekam vypadnúť z každodennosti, zmeniť vzduch, zmeniť tapety. Navyše, spojiť príjemné s užitočným, lebo Nitra, všetci tak zvykli povedať, je vždy užitočná! O tomto sa tentoraz presvedčila i moja maličkosť – poznala som to, po troške, i z vlastnej petrovskej skúsenosti – keď Nitrania boli u nás – teda to, že ide o družobné esá, avšak ako debutantka v milej Nitre som ňou naozaj bola milo prekvapená. Pobyt a hostitelia na výške, krásny bohatý harmonogram: Nitra – Bratislava – Viedeň – Nitra. A, samozrejme, to, čo má najväčšiu váhu – svoje najväčšie výhody – gymnazisti oboch strán si takto upevňujú známosti, skúsenosti, ukážkové hodiny a vychutnávajú svoju mladosť. Dominanty cesty boli určite Zobor, ružový Cabernet Suvignon 2012 rosé ružové vo Vinárskych závodoch Topoľčianky, stretnutie s Nitranom, čestným občanom Petrovca, Viktorom Macekom, bratislavské korzo, Bozk vo viedenskom Belvedere, Fabergeove kraslice a Holbeinove hlavy v Kunsthistorische múzeu. Dominanty cesty, metaforicky povedané, boli rovnako tak i samotní naši hostitelia – kolektív Gymnázia na Párovskej ulici v Nitre. Za tie najcennejšie dominanty petrovsko-nitrianskej družby z dobroduchárskej perspektívy považujem frazeologické medailóniky, ktoré získavame vo vzájomných družných rozhovoroch. A tak som tu na týchto stranách už uviedla: ni vinen, ni dlžen (ni kriv, ni dužan), na ktoré ma upozornili Nitrania pred asi pol rokom a teraz núkam tri ďalšie frazeologické spojenia, ktoré som si najnovšie osvojila a ktoré teda odporúčam Vašej dobroduchárskej priazni. Pri družnom rozhovore v zborovni gymnázia na Párovskej ulici mi profesorka angličtiny Zorka Lovišková hovorila o svojich troch dcérach: „Jedna z nich skončila právnickú fakultu a šlo to samospádom, a tak zložila advokátsku skúšku...” Hneď som si toto zaevidovala do záznamníka. Krásne išlo to samospádom my hlavne poznáme ako: všetko išlo svojím tokom, alebo podľa prirodzeného toku vecí... Pod pojmom samospád v odbornej teminológii nachádzame takéto vysvetlenie: prirodzený spád: napríklad odtok vody samospádom. Z tohto slovka je i odvodené prídavné meno: samospádové: napríklad samospádové potrubie, samospádové zavlažovanie. V Slovníku slovenského jazyka nachádzame i heslo samotok v dvoch významoch – 1. odborne i básnicky: samovoľné tečenie tekutiny: tekutina prúdi samotokom, cítil som lásky medový samotok (Vajanský), 2. – víno získané z rozmliaždeného hrozna po prekvasení; mušt – ale i med, ktorý sám vyteká z medovíc: medík samotok (Hviezdoslav). Pri degustácii deväť druhov vína v Zámku Topoľčianky som zaregistrovala ďalšie krásne frazeologické spojenie: Mať tuhý korienok. Išlo tu o konštatáciu kolegyne, ktorej starí rodičia sa dožili dlhého veku. A tak konštatovala, že teda majú tuhý korienok. A toto si nám treba osvojiť a výstižne niekedy, keď sa to hodí, i použiť. Nitrania boli užitoční aj do tretice. Spoločne sme totiž konštatovali, že každý potrebuje z času na čas zmeniť

26

prostredie, zmeniť vzduch, vyvetrať sa, „vyľuftovať sa, vypadnúť”, slovom – potrebujeme zmenu tapiet. Slovníček IĆI SVOJIM TOKOM. – Keď sa dostaneme do situácie, aby sme vysvetlili, že sa niečo udialo prirodzene, bez prekážok a so samozrejmosťou, ako následné namiesto všetko išlo svojím tokom by sme mohli expresívne, možno si zvoliť slovensky náležité: ísť samospádom. Ak si zalistujete slovenské internetové tlačové pramene, tak tie nám ponúknu takéto spojenia: Bývali sme spolu, všetko išlo samospádom, dni utekali a ja som mala pocit, že som akýsi inventár, nielen v byte, ale aj v jeho živote (Pravda). Potom zavládli módni ministri, a išlo to samospádom (Pravda). ...A potom to už šlo mimo nej, a samospádom (Sme). ...Problém je ten, že za osem tokov jeho vlády to šlo ako takmer všetko samospádom, živelne (Plus sedem dní). Písanie textov na album Ante portas šlo úplne samospádom. IMATI DOBRE GENE. – Takéto frazeologické spojenie sa výstižne použije vždy vtedy, keď chceme povedať, akí sme zdraví a silní. Toto spojenie nám vždy padne vhod v situáciách, keď hovoríme o niekom, kto má „dobré gény”, rodičia a starí rodičia mali dlhý vek, boli zdraví, vtedy si treba zvoliť priliehavý slovenský ekvivalent mať tuhý korienok. Našťastie, ja som typ človeka, ktorý má veľmi tuhý korienok a vážne chorá som nikdy nebola (Žena). Prežijeme, máme tuhé korienky! POTREBA ZA PROMENOM. – Vždy, keď potrebujeme zmenu, pod podmienkou, že na takýto luxus máme možnosť (je ich čoraz menej), vždy keď potrebujeme niekam vypadnúť, vycestovať, odísť na oddych, zmeniť prostredie, môžeme sa v žargóne vyjadriť i takto: potrebujem zmeniť tapety, alebo potrebujem zmenu tapiet. Takto si do slovníka prinesieme nové expresívne spojenie a určite sa nám šikne pri rozličných podobných príležitostiach. Uvedieme niektoré príklady zo slovenských novín: dobre je, keď človek zmení tapety, alebo: chcelo to zmeny, potrebovalo to zmenu tapiet, alebo: každý terapeut vám povie, že je dobre zmeniť tapety.

neZábudka – vyluftovať sa – „vyľuftírať sa” V Nitre sme si užili, videli veľa nového, vymenili skúsenosti, hlavne „vyvetrali sa” – čiže „vyluftovali sa”, zmenili tapety a všeličo sa i naučili. A tak sme prišli po to naše nárečové vyluftovať sa, „vyľuftírať sa” vo význame vyvetrať sa, vyjsť na vzduch, zmeniť prostredie, vzduch. Typický germanizmus v nárečí – Luft – z nemčiny – hovorové zmäkčené: ľuft – vzduch. Ten ľuft nachádzame často i v iných významoch: Expresívne strieľať do ľuftu – nehovoriť k veci, alebo reči do ľuftu – prázdne reči, ale i „zľuftovať” – netrafiť, nezasiahnuť terč, prestreliť obsah, takisto mať ľuft – mať voľno, mať prestávku, ako i byť preháňaný. Si pre neho ľuft – nič mu neznamenáš, v argote – to je ľuft – to nemá ceny. Nitra to bola zmena, ale v každom prípade „nebola ľuft”. Ba naopak! Výletom do Nitry sme sa metaforicky „nadýchali”. Získali nové dobroduchárske kvality. •


|

" ružena kraticová

|

|

Anegdoty z padinskej Základnej školy maršala Tita Po zasadnutí kolegovia hovorili, že idú rovno domov, a to znamenalo do krčmy – tzv. kutiťa. Tam sa debatovalo a popíjalo. Keď sa už rozchodili domov a keďže bolo chladno, mali kabáty. Mladý kolega sa obliekol, ale niečo sa mu nepozdávalo a povedal: – Kabát je môj, ale gombíky nie. Všetci sa začali smiať tejto konštatácii. Vtedy boli totiž v móde tmavomodré kabáty a niektoré mali „zlaté”, a niektoré „strieborné” gombíky. Nuž, ešte dobre pochodil, keďže mu kabát pasoval.

* * * Na školskom výlete učitelia, samozrejme, musia dbať, či sú všetci žiaci tu, či má každý svojho pára. Avšak na to, či sú kolegovia v plnom počte, sa raz pozabudlo. Stalo sa tak, keď niekoľko autobusov šlo odrazu na výlet na Kalemegdan, a až keď vychádzali z Belehradu, zbadalo sa, že jeden učiteľ nie je v autobuse. Vrátili sa teda poň a – musel častovať.

* * * Zamestnaná žena stále musí byť – v štonte – ako sa to vraví v Padine. Skôr ako odíde do roboty, musí všeličo vykonať. Tak i istá učiteľka zišla do pivnice založiť do pece a aby sa nezašpinila, obliekla si manželov bluzón. Keď pozrela na hodiny, videla, že už mešká, tak si rýchle obliekla kabát a len v zborovni zistila, že si nezobliekla manželov bluzón.

* * * Raz do školy doniesol bývalý žiak predávať dámske tašky. Cena bola výhodná, tašky dosť veľké, a tak si ich päť kolegýň aj kúpilo. Keď sa skončila poobedňajšia zmena, v zborovni sa obliekali a tašky si určité dve kolegyne položili na stôl, a v rýchlosti vymenili. Jedna z nich pri domových dverách skonštatovala, že nemá kľúč. Vtedy ešte neboli mobily, nemohla zísť dnu, ale musela zájsť do susedov zatelefonovať manželovi, aby prišiel domov odomknúť.

* * * Kolega, čerstvý vodič, šiel do Belehradu a keď prišiel po Sláviu, nevedel, kam ďalej. Zastavil auto a spýtal sa policajta, ako ďalej. Ten mu začal vysvetľovať, no kolegovi to nebolo jasné a povedal: – Znate šta, sedite vi u vaša kola, a ja ću voziti za vama. Dlho sa to spomínalo, že kolegu sprevádzal policajt ako významnú osobnosť. •

" zuzana medveďová-koruniaková

|

poučky (9)

SLOVENČINA NAŠA

Ubúdame

(nie: Osýpame sa)

V

spisovnej slovenčine neexistuje slovo osýpať sa, ale iba osypať sa a vyjadruje to isté, čo aj slová posypať sa, obsypať sa, zosypať sa. Neslovenské slovo osýpať sa sme si v našej slovenčine vytvorili podľa srbského slova „osipati” („osipati se”), ktoré vyjadruje aj význam počtom sa zmenšiť ( podľa „osuti”, „osuti se”). Napríklad vo vetách Situácia nie je ružová, osýpame sa. Detí je stále menej, evidujeme aj tohto roku osýpanie novorodeniatok. Obyvateľstvo v Srbsku sa z roka na rok osýpa, máme na zreteli význam: zmenšovanie množstva, zníženie, znižovanie počtu, pokles, úbytok, úpadok, zmenšenie čo sa týka počtu. Podľa srbského slova „osipati se” to znamená: ubudnúť, odbudnúť, zmenšiť sa, klesať, ubúdať, odbúdať, poubúdať, znížiť sa, znižovať sa, padať, stať sa menším čo do počtu, množstva, rozsahu, rozmerov. Vo vete Detí je stále menej, evidujeme aj tohto roku osýpanie novorodeniatok. To by znamenalo, že novorodeniatka majú osýpky, detskú infekčnú chorobu, čiže osypali sa, pokryli, obsypali vyrážkami na koži. Avšak ako vyplýva, chcelo sa vyjadriť, že počet detí klesá. Preto spisovne po slovensky veta bude znieť takto: Detí je stále menej, evidujeme aj tohto roku úbytok novorodeniatok. Alebo: ...pokles novorodeniatok. Podobne treba aj v ostatných dvoch vetách nahradiť neslovenské slovo osýpať sa spomenutými slovenskými slovami, aby zneli spisovne po slovensky. Napríklad: Situácia nie je ružová, ubúdame. Alebo: Situácia nie je ružová, stále nás je menej. Obyvateľstvo v Srbsku z roka na rok ubúda. Alebo: Obyvateľstvo v Srbsku z roka na rok klesá. Počet obyvateľstva v Srbsku je z roka na rok nižší. Obyvateľstva v Srbsku z roka na rok odbúda atď. Rozlúčiť sa, rozlúčka s niekým, s niečím Odobrať sa, odobierka od niekoho, od niečoho Slovo lúčiť sa a potom aj slová rozlúčiť sa, rozlučovať sa, rozlúčka, lúčenie, rozlúčenie, rozlučovanie sa niekedy používajú v nespisovnej väzbe – s predložkou od. Napríklad: Rozlúčil sa od priateľov. Lúčili sme sa od nich so slzami v očiach. Rozlúčili sme sa od starého auta a kúpime si nové. V uvedených vetách treba nespisovnú väzbu s pred-

ložkou od nahradiť spisovnou čiže s predložkami s, so. Spisovne to bude takto: Rozlúčil sa s priateľmi. Lúčili sme sa s nimi so slzami v očiach. Rozlúčime sa so starým autom a kúpime si nové. Tak isto aj pri slove rozlúčka alebo spojení posledná rozlúčka má byť väzba s predložkami s, so: rozlúčka so spolužiakmi, posledná rozlúčka s otcom, rozlúčka s milou osobou atď. Slová odobrať sa, odobierka majú však väzbu s predložkou od. Napríklad: Odobral sa od rodičov so smútkom. Odobierku od nej odbavil nachytro. Nedávno sa od nás odobral na večnosť. V tejto súvislosti možno spomenúť, že odobierka je i pieseň spievaná na rozlúčku, čiže je to rozlúčková pieseň (odobierka na svadbe, odobierka na pohrebe). Záverom: rozlúčiť sa, rozlúčka s rodičmi; odobrať sa, odobierka od rodičov. Somársky kašeľ (nie: magarský kašeľ) V našej slovenčine slovo, podstatné meno magarec je vlastne poslovenčené srbské slovo „magarac”, a potom aj slovo, prídavné meno magarský – „magareći”. Oproti srbským slovám „magarac, magareći” stoja v slovenčine slová somár alebo osol a somárí, somársky alebo oslí. V srbčine „magareći kašalj” nebude v slovenčine magarský kašeľ, ale somársky kašeľ alebo čierny kašeľ. Srbské pomenovania „magareća klupa”, „magareće uši” v spisovnej slovenčine budú: somárska lavica, somárske uši. Uvedieme aj dve frazeologické spojenia aj v srbčine, aj v slovenčine. V srbčine „praviti od komarca magarca” nebude v slovenčine robiť z komára magarca, ale robiť z komára somára, a znamená to, samozrejme, aj v jednom, aj v druhom jazyku, zveličovať. Avšak srbské „pasti s konja na magarca” nemožno doslovne preložiť. V spisovnej slovenčine bude znieť takto: dostať sa z blata do kaluže. Treba zdôrazniť, že aj v prenesenom pejoratívnom, čiže nepriaznivom, hanlivom význame, v nadávkach nestojí v slovenčine slovo magarec podľa srbského „magarac”, ale slovo somár alebo slovo osol a je to, pravdaže, význam hlúpy človek, teda sú tu aj slová hlupák, sprosták, chruňo, trpák, trúba a iné. •

27


kamarátenie

|

" pripravila mária vršková

|

Stránky Ježka Dežka Pozdravujem vás, kamaráti, slnku narástlo mnoho teplých lúčov a neraz sa stane, že sa schovávame do tieňa, kde s pohárom vody oddychujeme. Prezradím vám, že mne sa najkrajšie oddychuje na konci záhrady, pod lavičkou pri studni. A včera som na tej lavičke našiel kalendár, istotne ho tam niekto z vás zabudol. Začítal som sa a zistil, že v týchto mesiacoch nás čakajú veľmi zaujímavé dni. 15. máj je Svetovým dňom rodiny. Oslavujeme, že rodina je krásne hniezdo, kde by všetci mali cítiť lásku a istotu. A 8. júna môžu sláviť všetci, ktorí majú kamarátov, pretože je to Deň najlepších priateľov. Každý človek by mal mať aspoň jedného, ozajstného priateľa, ktorý mu pomôže aj o polnoci v daždi. A ja som sa rozhodol, že dnešné čítanie bude venované práve rodine a priateľstvu. Do ďalších dní vám želám 5-P: Príjemnú Pohodu Pri Pravých Priateľoch Váš Ježko Dežko

Hádanky Rodina a blízki priatelia sa stretávajú na rôznych oslavách. Čo nesmie chýbať na dobrej, veselej oslave? Odpovede sú v hádankách. Má poschodie a môžeš to jesť, s príchuťou od výmyslu sveta. Na vrchu komíny, dnes ich je šesť, z ohníkov malých teší sa dieťa. (atrot) Oblúk do „U” na ústach, hneď je krajší svet. Keď to vidím, nemám strach, ukáž mi „U” hneď.

Šport pri hudbe, smiechu dosť, lieta sukňa, nohy. Tak nech vstane každý hosť, ak má na to vlohy. (cenat)

(kečrad) 28

To je skrátka – kamarátka! Ráno vstanem. Vedľa mňa čaká kôpka úhľadná, šaty, čo dnes nosiť mám, obliecť, obuť viem sa sám. Zídem dole do kuchyne, raňajky mám stále iné: Vajce? Šunka? Už mám slinky, aha, dnes sú palacinky! O pol ôsmej vezmem tašku, bicykel má prácu ťažkú, v rannom zhone vozí ma, veď škola už začína. Poobede doma beda, zas úlohy písať treba, potom sa však s chuťou hrám a poviem vám, nie som sám. A keď slnko zavrie oči, ja do vane rýchlo skočím, voňavučký idem spať, bozk na čelo – to mám rád. Nezvládnem to všetko sám, kamarátku preto mám, keď mi treba dáka pomoc, ona príde cez deň, cez noc. A na záver veta krátka: obetavá kamarátka – to je skrátka moja matka.

(vemsú)

Kúpil Edo svojej žene korále aj rúž. Budeže to prekvapenie, a ty, prosím, čuš!

Básnička

Jazykolamy Povedz 5-krát rýchlo za sebou: V rodnej Krupine v našej rodine sa narodila Radmila Roríková. Tibor je môj brat – aj kamarát, Karol je môj kamarát – ale nie aj brat. Moja mama – tá je dáma, keď však srší – je to dráma! Piati priatelia sa spriatelili na priateľskom pobyte v Porúbke.


|

Doplňovačka

Vyfarbi

Do prázdnych okienok dopíšte odpovede. Pospájajte písmenká z vyznačených políčok, dostanete tak odpoveď na otázku, ako sa volá najlepší priateľ rozprávkovej Bambuľky. 1. opak noci

__ __ __

2. Eduard, domácky

__ __ __

3. skratka pre dináre

__ __ __

4. orgán zraku

__ __ __

5. šiesty mesiac v roku

__ __ __

6. hmyz podobný včele

__ __ __

7. biely kamienok v ústach

__ __ __

8. najvyššia karta

__ __ __

9. žart, vtip

__ __ __

Tajnička znie:

" pripravila mária vršková | kamarátenie

__ __ __ __ __ __ __ __ __

Vyfarbi si obrázok šťastnej rodiny:

Okienko tety Sovy Pani Sova Sováková vie naozaj všetko. Dokonca aj to, aké zviera je považované za symbol lásky a priateľstva: Delfín

Úloha Dokážeš ku každému slovu správne dopísať, o aký cudzí jazyk ide? (pomôcka – cudzie jazyky sú vymenované dolu). PORODICA –

____________________

RODINA –

____________________

FAMILY –

____________________

CSALÁD –

____________________

RODINA –

____________________

SEMEJSTVO – ____________________ FAMILIE –

____________________

FAMIGLIA –

____________________

OBITELJ –

____________________

RODZINA –

____________________

srbský,

slovenský,

poľský, anglický,

nemecký,

chorvátsky,

maďarský,

český,

taliansky,

macedónsky

Delfína deti často zaraďujú medzi ryby, pretože žije v moriach a oceánoch a má plutvy. Delfín však patrí medzi cicavce. Váži až 100 – 300 kg a dorastie do dĺžky 2 – 3 metre. Niektoré delfíny vedia vyskočiť až desať metrov nad hladinu vody. Živia sa morskými živočíchmi – rybami, kôrovcami, hlavonožcami. Žijú v skupinách. Niektoré druhy delfínov majú radi aj ľudí, a preto sa využívajú pri takzvaných delfínoterapiách. Delfíny sa dorozumievajú zvláštnymi zvukmi, ktoré ľudské ucho nedokáže zachytiť. Podľa starovekého čínskeho učenia sú to milé a múdre tvory, považujú sa za stelesnenie harmónie, radosti, inteligencie. Delfíny sa objavovali už v gréckorímskych legendách a vystupovali v úlohe pomocníkov, záchrancov. Dnes sa často objavuje motív delfína na rôznych šperkoch, náušniciach, príveskoch. Je to symbol lásky a čistého priateľstva. Viete nakresliť delfína? Poďme sa to naučiť spolu: 29


zorove príbehy

|

"

mária vršková |

Rozbité koleno alebo Na vlastných chybách sa najlepšie učí D

nes je celá škôlkarska skupina na dvore, pretože je športový deň. Hovorí sa, že v zdravom tele býva zdravý duch. Teda keď športujeme, robíme tým veľmi dobre nášmu telu, aj našim myšlienkam a pocitom. Športovať by sme nemali s námahou a nechuťou, ale s radosťou a ľahkosťou, pretože cvičenie je pre človeka výbornou čistiarňou. Zlepší sa nám dýchanie, aj krvný obeh, a o našu dobrú náladu sa postarajú hormóny endorfíny. Toto všetko Zoro vie a už je veľmi múdry, lebo sa to práve dozvedel od vychovávateliek. Po úvodnom slove a pokynoch o bezpečnosti a disciplíne sa deti rozdelili do skupiniek. Každá skupinka dostala svoje meno, aby každý vedel, kam patrí. A tak tu boli Motýle, Lienky, Zvončeky aj Hruštičky. Zoro patril medzi Slniečka. Skupinky budú medzi sebou súťažiť. Učiteľky ešte pripravovali rekvizity, slnko mocnelo a udržať poriadok na dvore bolo ozaj ťažké. Evka chcela ísť na toaletu, Maťo bol smädný a najmenší Jožko by sa najradšej už kolobežkoval. „Počkaj, Jožko,” napomínala ho kamarátka, „súťaž sa ešte nezačala.” Pre niektorých škôlkarov bola táto akcia novou udalosťou, lebo dovtedy ešte nikdy nesúťažili. Nečudo, že im dlhšie trvalo, kým pochopili pravidlá. Práve odštartovali rýchlostné preteky Lienok a Slniečok. Zoro čakal v zástupe detí, kým na neho príde rad. A keď mu podali do rúk kolobežku, musel čo najrýchlejšie a bez nehody obísť štyri oranžové kužely, otočiť sa až na konci dráhy poza veľkú loptu a potom rýchlo priamo naspäť ku svojej skupine, aby podal kolobežku ďalšiemu kamarátovi v rade. Učiteľka držala v rukách stopky a do zošita zapisovala výsledky, aby sa nakoniec vedelo, kto vyhral. Zoro si pozrel výkon dvoch ďalších súťažiacich a úsmev mu skysol. Nepotreboval ani stopky, aby vedel, že kolobežkové kolo ich skupina prehrala. No do kelu... Potom sa už nudil, musel čakať a nezaujímali ho preteky ďalších skupín. Pomaly sa pobral k blízkym preliezkam. „Keď už musím čakať, aspoň vyleziem na najvyššiu priečku, aby som všetko lepšie videl,” pomyslel si chlapec a už chcel položiť nohu na prvý stupienok. „Zoro, okamžite sa vráť ku Slniečkam,” pohrozila mu prstom učiteľka a zase sa musela rýchlo otočiť, aby zapísala výsledok, lebo deti už tlieskali novému víťazovi. Zoro sa trochu aj nahneval. Prečo ho otravujú a nútia ho stáť tam v hluku, keď on chce pokojne sedieť na zaujímavom mieste. „A just idem hore,” rozhodol sa a raz-dva, vyliezol po rebríčku, pravú nohu prehupol tak, aby si mohol sadnúť. Chvíľu spokojne oddychoval, keď ho zrazu vyrušil piskľavý krik: „Chlapča jedno, čo robíš tam hore? Už aj

zlez a rýchlo, lebo bude zle!” Učiteľka sa tvárila nepriateľsky, asi sa tiež nahnevala, že ju Zoro neposlúcha. Zavolala: „Počuješ, óóókamžite poď dole!” Zoro sa trochu zľakol, veď čo keď mu hrozí nejaký trest? Čo ak sa to dozvie mama? Alebo nedostane odmenu za súťaž? Alebo ho nechajú dlhšie v škôlke? So strachom sa po preliezkach zliezalo ťažšie. Jeden chybný krok, šmyk, bác a Zoro zrazu ležal na zemi. Všetky hlavy sa otočili k nemu a nastalo ticho. Dokonca bol ticho aj Zoro, neplakal, hoci mal na to dôvod. Veď si poriadne udrel ruku a koleno mal celé červené. Krv. Ozajstná krv... „No toto mi ešte chýbalo,” pomyslel si malý horolezec. Deti sa s údivom pozerali na nevšedné divadlo, učiteľky si čosi pošepkali a jedna z nich sa pobrala k Zorovi. Povedala: „Si v poriadku? Počúvaj, hrdina, poviem ti len dve veci. Musím ťa pokarhať za to, že si liezol tam, kam si nemal. No musím ťa aj pochváliť, že si statočný a neplačeš, hoci máš to koleno riadne rozbité. A vlastne poviem ti aj tretiu vec, poď, musíme ísť do ošetrovne.” Zoro krivkal, rana ho trošku bolela, ale stisol zuby a bol aj rád, že sa už nebude musieť pariť na slnku. V ošetrovni mu ranu prezreli, očistili a opatrne zalepili veselým leukoplastom s obrázkovou potlačou. Teraz Zoro vyzeral ako ozajstný športovec, ktorý sa v zápale pretekov nebojí obetovať aj ruky, nohy. Deti ho obdivovali, učiteľky krútili hlavami a Zoro už len sedel v tieni na lavičke a pozoroval hašteriace sa vrabce. Odbili tri hodiny a v škôlke sa objavila mama. Keď videla dokaličeného syna, spľasla rukami: „Pána beka, čo si spadol z lietadla?” Vychovávateľka, samozrejme, mame všetko vysvetlila, obe prikyvovali hlavami a mama sa nakoniec usmiala. „Zoro, aj ja ti poviem dve veci. Po prvé, nehnevaj sa, ale tak ti treba. Načo si tam liezol, keď ti to zakázali? A po druhé, buď rád, že si nedopadol horšie. Všetko je tak, ako má byť a teraz už šup domov.” Malý dobrodruh bol rád, že mu to nakoniec hladko prešlo. V šatni sa prezul, zobral svoj batôžtek a s úľavou vyšiel na vzduch. Keď prechádzali okolo preliezok, mama sa ironicky ozvala: „Chceš sa tu pohrať? Môžem ťa počkať.” Ale Zoro len sklonil hlavu a odmietol. Mama mu veselo postrapatila vlasy a po hlbokom nádychu povedala: „To nič. Koleno sa rýchlo zahojí a uvidíš, ešte sa nechodíš po stromoch aj po rebríkoch. Na vlastných chybách sa najlepšie učí. Takže keď sa nabudúce budeš štverať hore, prosím ťa, buď opatrný a dávaj na seba pozor.” A o chvíľu zvedavo dodala: „Ozaj, na ktorom mieste skončila tvoja skupina Slniečok?” Myslíte, že Zoro to vedel? •

SUR – reštaurácia – denné menu – izby – prednášky

ROVINA Ul. Ruda Hrubíka 9 Báčsky Petrovec Tel.: 021/780-429

z gastronómie

Spolok Aroma predsedníčka Jasna Podkonjaková www.nacionalnakuca-aroma.net 30

Vitajte u nás!


na pobavenie I naďalej pokračujeme s odmeňovaním troch vyžrebovaných výhercov, ktorí dostanú odmeny Slovenského vydavateľského centra. Rozlúštenie tajničky zašlite na našu adresu: Slovenské vydavateľské centrum, pre Rovinu, Ul. XIV. VÚSB 4 – 6, 21 470 Báčsky Petrovec.

DOPLŇOVAČKA Pojmy zo súpisu umiestnite vodorovne do doplňovačky tak, aby ste v označených políčkach dostali meno kovačického športového klubu.

ŠKANDINÁVKA V tajničke je meno a priezvisko slovenského spisovateľa, ktorého 330 rokov narodenia sme si pripomenuli v marci.

SAMOTA SEKCIA SESTRA SLUŽBA SPÁLŇA STAVBA

KRÍŽOVKA Pojmy zo súpisu umiestnite do krížovky tak, aby ste v označených stĺpcoch dostali mená dvoch bohov lásky: gréckeho a rímskeho.

Vylúštenie škandinávky číslo 3 – 4 VODOROVNE: Kalamita, II, zánik, oba, jaro, bude, kar, um, to, nd, K, šabľa, kapre, r, ku, Au, PU, ako, stáž, dalo, eso, Elena, IV, Tajovský. Správne znenie tajničky: ... MÁJ BUDE RUŽOVÝ Výhercov žrebovala pracovníčka SVC Katica Matićová a šťastie mali: 1. Zuzana Širková, 2. októbra 26, 26 215 Padina 2. Zuzana Markovová, Jánošíkova 71, 26 000 VojlovicaPančevo 3. Daniel Lenhart, Námestie XII. V. B. č. 8, 26 000 Vojlovica-Pančevo

Enigmatické jednotky Jána Bažíka na tejto strane sú zo Vzletu a Hlasu ľudu.

8 písmen: ASTROLAB, ATLETIKA, ESTETIKA, NETOPIER, PADINČAN 5 písmen: SOSNA, STADE 4 písmená: ATAK, BRAT, ČARO, DANE, DNES, HRDO, IRAK, NITE, RAST, ROMA, TANK, TELO 3 písmená: ALA, ALE, BUK, ČÍK, DNO, DOK, DUO, KUS, NÍL, OSA, ROK, RUS, TAM, TMA, TNT, TRI 2 písmená: AT, ČO, EA, EN, HT, IT, SN, TA

VTIPY Pri colnej kontrole hovorí policajt blondínke: – Pani, ten pas si musíte dať predĺžiť. – Zbláznili ste sa? Veď by sa mi nezmestil do kabelky. * * * Dve blondínky si zabuchli kľúče v aute. Čakajú už dve hodiny a nič. V tom začne pršať a jedna blondínka hovorí druhej: – Počuj, asi sme mali tú strechu na aute zavrieť, lebo nám tam naprší.

31


pre deti Milé deti, aj tentoraz sme vám pripravili rôznorodé rozptýlenia. Veríme, že nám i naďalej budete pravidelne zasielať vylúštenia našich doplňovačiek. Zároveň nám môžete zasielať i svoje práce alebo návrhy, ktoré radi uverejníme alebo uplatníme. Vopred sa tešíme na spoluprácu. Správne vylúštenie napíšte na pohľadnicu alebo na korešpondenčný lístok a zašlite na našu adresu: Slovenské vydavateľské centrum, pre Rovinu, Ul. XIV. VÚSB 4 – 6, 21470 Báčsky Petrovec. Trom šťastlivcom zašleme knižné odmeny.

OSEMSMEROVKA

PÁRY

Pojmy zo súpisu (všetky majú začiatočné písmeno S) vyhľadajte a prečiarknite v osemsmerovke. Zostane vám deväť neprečiarknutých písmen, ktoré čítané radom tvoria meno, ktoré zaznamenáva posledný deň v roku (taktiež má začiatočné písmeno S).

Na tejto hŕbe predmetov všetky sa javia dvakrát okrem jedného. Je to?

DOPLŇOVAČKA

LABYRINT

VODOROVNE OD HRUBŠEJ ČIARY DO KONCA: 1. Meno speváčky Turnerovej, 2. Elektricky nabité častice, 3. Peňažná sústava štátu, 4. Návod na konanie, poučenie, 5. Noemov koráb (bibl.), 6. Zlisované vlákna používané v medicíne, 7. Korálový ostrov. VODOROVNE CEZ CELÚ DOPLŇOVAČKU: 1. Bohaté stolovanie, 2. Nákladné vozidlá, 3. Zmena, 4. Ovocný sad, 5. Vládca monarchie, 6. Viazanka, 7. Uchytil, ukradol. Ak ste správne rozlúštili doplňovačku, v označenom stĺpci dostanete prímeno slovenskej spisovateľky. Správne vylúštenie doplňovačky z minulého čísla je Tancuj, tancuj. Žreboval pracovník počítačovej úpravy Vladimír Sudický a šťastie mali: 1. Olivera Ivaničová, Boračka 12, 26 000 Vojlovica-Pančevo 2. Ema Vlčeková, Jánošíkova 156, 26 000 Vojlovica-Pančevo 3. Anna Vršková, Ul. Republiková 39, 21 412 Hložany

32

SALTO SEDLO SEKUNDA SEVER SIEDMAK SKLO SLOVENKA SMOTANA SNAHA SNEHULIAK

SNEŽIENKA SOKOL SOTVA SOVA SRDCE STATUS STAVOVEC STÔL STREDISKO STROMČEK

SMIECHOTY Príde Janko zo školy domov a povie mamičke: ,,Mamička, dnes sme sa v škole učili počítať do 10.” – A mamička na to: ,,Tak, Janko, napočítaj mi do 10. – Janko počíta 1, 2, 3, 4, 6, 7, 8, 9, 10. – ,,A kde si vynechal 5?” – No v žiackej knižke. * * * Je biológia. Žiaci preberajú bezstavovce. Učiteľ sa ich opýta: „A vie mi niekto povedať, ako sa volá slimák bez ulity?” Trieda nečaká na vyvolanie a všetci znudene povedia: „Bezdomovec.”

Uličky, parky a dvory nám budú krásne a čisté, keď sa o ne budeme starať. Nečakaj, aby niekto iný odložil plastovú fľašu do odpadového koša. Poprechádzaj sa labyrintom a fľašu daj ty do koša.


|

"

dipl. vet. med. juraj pálenkáš |

okom odborníka

Rabovka včiel R

abovka predstavuje násilné odnášanie zásob medu jedného včelstva včelami, ktoré patria inému včelstvu – úľu. Rabujúce včely napádajú slabšie včely, usilujú sa dostať do ich úľa a zbaviť ich medu. Napádajúce včelstvo obyčajne je dosť silné, ale bez dostatočných alebo žiadnych zásob medu. Pri takýchto včelách zhromažďovací pud sa zvrhol na obyčajnú lúpež. Oproti tomu rabované včelstvo je obyčajne slabé, a preto sa nemôže ubrániť včelám zlodejkám. Rabovka najčastejšie nastane v bezznáškovom období, počas podjesenného vytáčania medu, ako i počas dopĺňania medných zásob cukrovým roztokom. Častou príčinou rabovky je i sám včelár neodborným nakladaním s včelami. Rabovku môže podnietiť dlhootvorený úľ v bezznáškovom období, veľký letáčový otvor slabých včelstiev, rozliatie cukrového roztoku mimo úľa počas prikrmovania, odhodený plást so zvyškami medu a pod. To znamená, že podnikaním určitých opatrení rabovke možno predísť. Nikdy sa nesmie v bezznáškovom období včelára umožniť prístup i k najmenšiemu množstvu cukru, alebo medu mimo úľa. Náhodou vyliaty cukrový roztok treba ihneď odstrániť. Prikrmovať treba iba večer, keď včely prestali lietať. Cukrový roztok treba dávať iba v takom množstve, ktoré včely spotrebia do rána. Úle v bezznáškovom období otvárať len v nevyhnutnom prípade a pritom dbať, aby do nich nevnikli iné včely. Letáčový otvor treba zúžiť na veľkosť jednej včely. Treba často kontrolovať, či nedochádza k rabovke. Rabovka sa obyčajne začína tak, že niekoľko včiel sa opatrne priblíži k letáčovému otvoru včiel, ktoré mienia napadnúť, pričom im nohy pri lete nápadne visia. Podľa tohto charakteristického držania nôh možno poznať včely zlodejky. Ak je však stráž napadnutého včelstva pohotová, napadne zlodejku, ktorá sa snaží preniknúť do úľa, a začne boj s ňou najčastejšie na letáčovom otvore. Toto však využijú iné zlodejky a prenikajú do úľa. No i v samotnom úli musia byť veľmi opatrné, lebo silné včelstvo stráži i v úli na tých miestach plástov, ktoré sú najbližšie k letáčovmu otvoru. Ak sa im podarí preraziť i túto prekážku, sú v bezpečí, lebo vnútri úľa včely sa o ne nestarajú, a preto sa dosýta nacicajú medu a rýchlo opúšťajú úľ. Vo svojom úli s takýmito možnosťami získania medu oboznámia ostatné včely. Onedlho sa pred letáčovým otvorom rabovaného včelstva objaví celý húf zlodejok, takže vykrádané včelstvo si nemôže ubrániť letáčový otvor a nakoniec sa celkom prestane brániť. Nastane masové odnášanie medu a keď zmiznú všetky zásoby

z buniek, včely sa pustia do ničenia plástov. Trhajú steny buniek až po ich dno, akoby hľadali skryté zásoby medu. I keď je na začiatku rabovky cieľom rabujúceho včelstva iba získanie potravy, predsa často vyústi v opravdivú lúpež, lebo vykrádanému včelstvu nielenže odnáša všetky zásoby medu, zničí medník a plodisko, ale mu zabije i matku. K rabujúcim včelám sa potom pripoja i okradnuté a obe spolu napádajú ďalšie úle. Ak včelár načas rázne nezakročí, vo včelnici nastanú značné škody, lebo príde k masovému rabovaniu. Takejto rabovke sa neubránia ani najsilnejšie včelstvá. Dôkazom rabovky je príliš živý ruch na letáči i vtedy, keď už z iných úľov včely nevylietajú, vzájomné zápasenie včiel na letáčovej doštičke a značné množstvo včelích mŕtvoliek pred úľom. Keď sa spozorujú prvé príznaky rabovky, treba zúžiť letáčové otvory na úľoch. Včely rabovaného včelstva na začiatku rabovky sú obyčajne schopné pri malom letáčovom otvore znemožniť vnikanie zlodejok do vnútra úľa. Často stačí letáčový otvor za určitý čas zakryť mokrou handrou z riedkeho tkaniva. Inokedy pomôže striekanie vody pred letáčom a ponad letáč, alebo zavesenie plachtičky namočenej do karbolového roztoku. Proti rabovke tiež veľmi dobre pôsobí obkladanie úľa haluzami, ktoré predstavujú účinnú prekážku zlodejkám. Rabujúce včely sa totiž neradi predierajú cez haluzie k letáčovému otvoru, lebo im znemožňuje rýchly únik v prípade nebezpečenstva. Preto haluzie iba obletujú, a len niektoré sa snažia dostať bližšie k letáčovému otvoru. Oproti tomu včely, ktoré patria k rabovanému včelstvu, sa snažia pomedzi haluzie dostať sa domov a pomôcť v obrane vlastného úľa. Spomínané opatrenia proti rabovke sa uplatňujú nielen pri rabovanom včelstve, ale i u susedných, pretože, ak sa znemožní prístup iba k rabovanému úľu, zlodejky napádajú i susedné. Podnikaním týchto opatrení obyčajne sa podarí zachrániť rabované včelstvo. Pretože zlodejky nezabúdajú tak rýchlo na možnosť ľahkého získania medu, opatrenia proti rabovke sa podnikajú v priebehu jedného týždňa. Potom sa postupne odstráni haluzie, prípadne mokré handry, prestane sa so striekaním vody a rozšíri sa letáčový otvor. Postupne sa sleduje, či sa rabovka nezačne znovu. V prípade, že sa spomínanými opatreniami rabovka neznemožnila, treba napadnutému včelstvu uzavrieť úľ a premiestniť ho na iné miesto. Najlepšie je všetky úle odniesť na iné miesto, vzdialené najmenej 10 km. Rabované včely sa umiestnia osobitne na väčšej vzdialenosti od ostatných úľov. Na dočasnom bydlisku včelám treba dať dva až tri razy cukrový roztok. Po dvoch až troch týždňoch včely možno vrátiť na pôvodné miesto. Veľmi je dôležité, aby sa každý úľ postavil na to isté miesto, kde bol predtým. Včely totiž za taký krátky čas nezabudnú na pôvodné miesto, a preto po návrate z paše hľadajú úľ na starom mieste a ak ho nenájdu, blúdia, čo spôsobí veľký zmätok. Jeden druh rabovky je tzv. tichá rabovka, ktorá sa vyskytuje včas na jar, po prvom očisťovacom prelete a v jeseni po dokŕmení včiel. Takáto rabovka sa prejavuje v pomalom, nenápadnom odnášaní medu, pričom sa rabované včely nebránia, i keď zostávajú bez zásob medu. Tichú rabovku včelár iba zriedkakedy spozoruje. Jediným znakom rabovky je trochu živší ruch na letáči rabovaného včelstva. Vyrabované včely obyčajne cez zimu uhynú hladom. •

33


užitočné

|

" pripravila mária lučetincová |

Škorce, postrach záhradkárov

Š

korec lesklý (Sturnus, vulgaris) je náš pôvodný najnáročnejšia na prácu, preto je vhodná do mendruh, ale jeho teritórium sa postupne zmenšuje ších záhrad. ým návštevníkom záa neraz sa stáva neželaným 2. V úzad úzadí stále zostáva biologická ných sadov. Často hrad, vinohradov, či ovocných ochrana, ktor ktorá využíva prirodzený rešernym, od ktorésa zamieňa s drozdom čiernym, pekt ostatných druhov pred dravými vtákosťou a sfarbed ho sa odlišuje hlavne veľkosťou mi. Ak sa silueta dravca objaví na oblohe aleavo sfarbený, ním. Škorec je menší, tmavo bo zaznie jeho cha charakteristický zvuk, ostatné ý 19 až 22 čiastočne perlovaný, dlhý vtáky sa snažia dost dostať čo najskôr do bezpečia. cm, rozpätie krídel má 37 až 42 cm Tento spôsob sa použ používa na odplašenie holubov, je v pôa hmotnosť 60 až 90 g. Žije škorcov, drozdov, hav havranov alebo iných spevavvodnej populácii v Európe, juhocov na väčších ploch plochách záhrad, sadov a vinozápadnej Ázii a severnej Afrihradov. voke. Na jar je čierny s kovo3. Medzi najúčinnej najúčinnejšie fyzikálne spôsoby patrí ervým leskom, jednotlivé pierplašenie hlukom, na čo slúžia autoé ka majú na konci belavé matické plynové delá, ktoré vydáškvrny. Tie sa časom ošú-vajú silný zvukový efekt. Sú použivä chajú, takže v júni sú teľné na väčších priestranstvách, ale takmer čierne. Mladé vtánie sú v vhodné do dedín a miest. ky sú po vyletení z hniezZákladom ochrany plodín da sivohnedé. musí byť budovanie vzťaa Rozmnožovací cyklus sa hov medzi prírodou a člozačína v druhej polovici vekom na určitej toleapríla a trvá až do júla. rancii a kompromisoch. Samička nakladie 4 až 9 Tieto vzťahy ťažko vznimodrozelených vajíčok, kajú najmä v čase, keď pričom v jednom roku hranice výskytu živočíy. môže mať až tri znášky. chov aj rastlín sa v dôž Mláďatá sú v hniezde 18 až sledku globálnej zmeny ak 21 dní, rodičia ich však klímy posúvajú, čo primôžu kŕmiť aj niekoľko dní po náša nové problémy. ú zložku vyletení z hniezda. Hlavnú Rovnováha v prírode sa potraviny v tomto obdobíí tvorí hmyz a larvy. Na narušuje činnosťou člochytanie majú prispôsobený zobák, ktorý je ostrý a veka, preto je dôležité ju špicatý. Koncom leta a začiatkom jesene sa škorce opätovne budovať, ovplyvňovať a zabezpečiť účinzoskupujú do veľkých kŕdľov a pripravujú sa na od- nú a legálnu formu ochrany. • let do zimovísk. V tomto čase sú základom ich potravy doPríslovia a úslovia o počasí zrievajúce semená, bobule a ovocie, čo spôsobuje starosti – Pankrác, Servác, Bonifác (12. – 14. mája) – traja ľadoví mužovia. nejednému pestovateľovi. – Žofia (15. mája) víno popíja. Ak aj vám škorce páchajú – Na Urbanov deň (25. mája) utekaj siať len. v záhrade nenapraviteľné – Po svätom Urbanovi mráz neškodí džbánu. škody, poradíme vám, ako sa – Urban ešte niekedy bradou pokýva. brániť pred ich náletmi. Naj- – Pokiaľ Urban z pece nezlezie, nebude teplo. častejšie sa využíva mecha- – Keď na Medarda (8. júna) prší, bude pršať za štyridsať dní. nický, biologický a fyzikálny – Medardova kvapká štyridsať dní kvapká. spôsob plašenia, ale naj- – Do Jána (24. júna) do brucha jama. účinnejšia je ich kombinácia. – Do Jána Krstiteľa nechváľ kapustu, pšenicu, jačmeň. Účinok by mal zodpovedať – O Jáne čerešne a muchy zrelé. vynaloženým finančným pros– Pred Jánom nechváľ jarinu, až po ňom. triedkom a výmere ochraňo– Za koľko dní pred Jánom kukučka kuká, za toľko bude kukať po Jáne. vanej plochy. – Na Petra Pavla (29. júna) seje pánboh prvé hríbiky. 1. Medzi mechanické spô– Peter a Pavel rozsievajú huby. soby patrí ochrana sieťami, ktorá je najúčinnejšia, ale aj – Peter a Pavel pretrhne žitám korene. 34


|

" pripravila mária lučetincová | užitočné

Tri typy plašičov Ak aj vám škorce páchajú v záhradke nenapraviteľné škody, vyskúšajte naše typy. Sú jednoduché a nenáročné na materiál, preto sa môžete pustiť do ich výroby aj hneď.

Zvuk z fľaše V záhrade môžete využiť aj plastovú fľašu. Najskôr na jej dne urobte malú dierku, potom do nej vyrežte otvory, ktoré sa dajú otvárať podobne ako okná. Pomedzi hriadky napichajte kovové tyče a nastoknite na ne fľaše. Vietor spôsobí ich mierny pohyb, ale v tomto prípade je dôležitejší zvuk, ktorý vydávajú.

Ligot cédečka Cédečko zavesené na špagáte sa začne točiť a hýbať aj vďaka slabému poryvu vetra. Keďže dobre odráža slnečné lúče, môže rýchlo zmiasť nepriateľa a odplašiť ho. Staré alebo nefunkčné cédečká priviažte na špagát a rozmiestnite ich po celej záhrade. Okrem zeleniny na hriadkach môžu byť užitočné aj na konároch ovocných stromov alebo v blízkosti viniča.

Napodobeniny dravcov Niekedy na odstrašenie škodcov stačí iba silueta dravca. Rýchlo a ľahko si ju môžete vyrobiť z kartónu, ale dlhšiu životnosť bude mať maketa z polystyrénu. Nakreslite naň obrysy a podľa možnosti ich čo najdôveryhodnejšie vyfarbite. Podľa nákresu dravca vyrežte a nastriekajte lakom, aby farby boli trvalejšie. Pomocou špagátu ho môžete prichytiť na viditeľné miesto.

35


tvorivé ruky

|

" mária vršková |

Živicové náušnice s príveskom

Farebné kráľovstvo za krátky čas

Objavte čaro krištáľovej živice U

robiť si pekné handmade náušnice, náramok či náhrdelník – to môže byť zábavné, aj jednoduché. Potrebujeme len zopár komponentov a smelú fantáziu. Dnes vám ponúkam zaujímavú tému o živici, ktorú som si súkromne označila ako „dvojfázovú”. V prvej fáze potrebujeme trochu ochoty a financií, aby sme si zaobstarali potrebný materiál a pomôcky. A v druhej fáze už len slobodne tvoríme, tvoríme a tvoríme. Výsledkom našej práce môžu byť krásne, profesionálne vyzerajúce šperky, ktoré sa na svetle pekne lesknú. Krištáľová živica (ľudovo nazývaná aj sklenená pasta) je hmota, ktorá na vzduchu zaschne a stvrdne a podobá sa na sklo. Určite mi dáte za pravdu, že zaujímavý motív zaliaty v skle môže na ušiach či na krku vyzerať naozaj dobre. Čo potrebujeme: – Krištáľovú živicu. V balení musia byť dve fľaštičky – živica a tvrdidlo. Pred použitím sa tieto dve zložky zmiešajú v pomere 2:1. Miešame len v plastovej nádobe, s plastovou alebo drevenou pomôckou (lyžička, palička). – Lôžka. Sú to kovové plôšky, do ktorých sa vleje živica. Plôšky sú prispôsobené tak, aby sa z nich dal ľahko zhotoviť prívesok, náušnica či náramok. – Dekoračné motívy. Sú to rôzne farebné obrázky na fotografickom papieri (kvietky, geometrické tvary alebo abstraktné vzory). Namiesto obrázkov sa dajú použiť aj živé kvietky, drobné koráliky alebo trblietavé glitre, vlastná fotka a pod. – Plastovú nádobku a plastovú alebo drevenú pomôcku na miešanie. Živicu a tvrdidlo miešame pomaly, aby nevznikli bublinky. – Pracovnú ochrannú podložku. Živicový roztok je chemikália, je nutné najprv prečítať návod na použitie a upozornenia. Pri práci musíme byť opatrní. (Pozn.: Materiál sa dá kúpiť v špecializovaných obchodoch pre kreatívnu tvorbu alebo cez inBalenie krištáľovej živice ternet. Najmenšie

36

balenie živice stojí 7 eur, cena lôžka je cca 0,50 – 1 euro za kus. Do jedného lôžka sa dáva veľmi malé množstvo živice, takže materiál nám vydrží na mnoho použití.) Postup: 1. Pripravíme si špeciálne lôžko. Umiestnime ho na podložku tak, aby sa pri práci nehýbalo (ploché lôžka stačí voľne položiť

Lôžka

na podložku, lôžka na brošňu alebo napichovacie náušnice si napichneme napr. na polystyrén). Lôžko jemne pretrieme bežným lepidlom a položíme naň dekoračný motív, ktorý sme vystrihli presne podľa tvaru lôžka. 2. Do plastovej nádoby si odmeriame 2 diely živice a 1 diel tvrdidla. Chvíľu miešame pomalým pohybom. 3. Plastovou lyžičkou opatrne nalievame živicu na lôžko. Živica sa sama rovnomerne rozleje do všetkých strán. Použijeme toľko živice, aby bol celý motív zaliaty. Ak vznikne bublinka, prepichneme ju ihlou. 4. Náš výtvor odložíme na také miesto, kde môže schnúť 24 hodín a kde naň nebudú siahať deti. Pri priamom dotyku môže tekutá živica poškodiť kožu. 5. Po vyschnutí je živica tvrdá ako sklo. Lôžko môžeme ďalej dotvoriť do požadovaného šperku (zavesiť na retiazku – prívesok, pripnúť na háčiky – náušnice, spojiť viac lôžok za sebou – náramok... a pod.) Na záver: Ako pri každej tvorivej technike, aj tu existuje mnoho obmien. Namiesto kovových lôžok sa dajú použiť silikónové formy, namiesto dekoračného obrázka sa môže živica farebne tónovať použitím kvapky farby na sklo. Nespočetné inšpirácie a návody nájdete na internete, hľadajte spojenia „živicové šperky”, „resin jewelery” alebo „resin tutorial”. •


|

" pripravila mária lučetincová | receptáreň

Jedlá z vnútorností Nepečené sladkosti

Poľovnícka pečeň: 500 g hovädzej pečene, 60 g údenej slaniny, kyslé mlieko, mleté čierne korenie, 1 cibuľa, 40 g tuku, soľ. Čokoládové guľky: 100 g postrúhanej čokolády, 80 g prášPečeň odblaníme, umyjeme a na 30 minút ponoríme do kyslého mlieka. Potom ju osušíme obrúskom a pokrájame na plát- kového cukru, 50 g orechov, 3 lyžice rumu, 1 bielok. Plnka: 1 uvarený žĺtok, lyžica rumu, 50 g masla, lyžica prášky hrubé 1,5 cm. Slaninu pokrájame na rezančeky a prešpikujeme ňou pečeň. Posypeme ju korením a obalíme v strúhanke. kového cukru. Čokoládu a ostatné prísady dobre zmiesime, hmotu rozdelíCibuľu očistíme, pokrájame a speníme na tuku. Pripravené plátky pečene na nej z obidvoch strán opražíme, hotové osolí- me na 20 – 22 kúskov. Maslo a žĺtok spolu s cukrom a rumom vymiešame na hladkú plnku. Do každého kúska cesta zabalíme me. Podávame s pečenými zemiakmi alebo ryžou. Jazyk s chrenovou omáčkou: 1 hovädzí jazyk, 1 cibuľa, trochu plnky, vytvarujeme guľky a uložíme ich do papierových 2 bobkové listy, zrnká čierneho korenia, soľ, pochutina (srb. košíčkov. Jahodová pena: 400 g čerstvých jahôd, 100 g cukru, 2 bielzačin). Omáčka: 500 ml mäsového vývaru, 2 lyžice múky, 40 g ky, 200 ml šľahačkovej smotany, 50 g práškového cukru. Jahody očistíme. Z bielkov a cukru vyšľaháme tuhý sneh. tuku, 50 g postrúhaného chrenu, 250 ml kyslej smotany, lyžica Smotanu vymiešame, pridáme do nej práškový cukor, roztlačeoctu, soľ, cukor. Jazyk uvaríme v osolenej, okorenenej vode, do ktorej sme né jahody, tuhý sneh a zľahka premiešame. Hotovú penu rozdepridali celú cibuľu a bobkové listy. Uvarený jazyk vyberieme, na líme do vysokých pohárov, ozdobíme celými jahodami a dáme chvíľu ho ponoríme do studenej vody a potom olúpeme. Z múky do chladničky. Podávame s krehkými keksami alebo piškótami. Čerešňový krém: 500 ml mlieka, 70 g cukru, 1 vanilkový a tuku urobíme zápražku, zriedime ju vývarom, pridáme smotanu, soľ, ocot a spolu povaríme. Nakoniec pridáme do omáčky puding, 2 vajcia, 150 g čerešní, šľahačka na ozdobu. V mlieku rozšľaháme pudingový prášok, cukor a žĺtky a za chren a chvíľu ho v nej prehrejeme. Jazyk pokrájame na tenké plátky, rýchlo ich opečieme na troche tuku a vložíme do omáč- stáleho miešania varíme, kým puding nezhustne. Dáme ho vychladnúť (občas premiešame). Z bielkov ušľaháme tuhý sneh a ky. Pečeňové fašírky s vínovou omáčkou: 400 g bravčovej spolu s umytými, vykôstkovanými čerešňami ho zľahka vmiepečene, 50 g strúhanky, 2 vajcia, mleté čierne korenie, petrž- šame do pudingu. Dobre vychladený krém plníme do vypláchnutých pohárov, vrch ozdobíme šľahačkou, čerešňami, prípadlenová vňať, 20 ml bieleho vína a tuk na vyprážanie. Omáčka: 50 g tuku, 2 lyžice múky, 200 ml bieleho vína, 50 ne postrúhanou čokoládou. Metrový koláč z keksov: 2 – 3 balíky „ptiber” keksov, 300 g rajčinového pretlaku, 20 g cukru. Pečeň pomelieme, pridáme vajcia, strúhanku, víno a ostat- ml mlieka, 1 balík vanilkového pudingu, 250 g margarínu, 140 g né príchute a všetko spolu premiešame. Chvíľu necháme odle- cukru, balík vanilkového cukru, lyžica kakaa, 150 g orechov a žať. Z masy formujeme pomocou lyžice fašírky a vyprážame rum. Z mlieka a prášku uvaríme hustú kašu a necháme ju vyich v rozpálenom tuku. V hrnci rozpustíme tuk, pridáme múku a speníme ju. Zalejeme vínom, osolíme, pridáme rajčinový pre- chladnúť. Margarín vymiešame s cukrom, pridáme rum a zmes zmiešame s vychladnutým pudingom. Rozdelíme ju a do polotlak, cukor, podľa potreby vodu, pomiešame a prevaríme. Pečeňové dolky: 250 g bravčovej pečene, 500 g zemiakov, vice pridáme pomleté orechy a kakao. Keksy na kuse alobalu 2 vajcia, 1 – 2 lyžice strúhanky, mleté čierne korenie, štipka spájame svetlou i tmavou plnkou (najlepšie striedavo) do obdĺžnika, zvyšok plnky natrieme na povrch koláča. Celý ho zabamajoránu, soľ, strúčik cesnaku, olej. Pečeň pomelieme. Očistené zemiaky postrúhame a chvíľu líme do alobalu a dáme do chladničky stuhnúť. Potom koláč ponecháme stáť. Potom z nich zlejeme vodu. Zmiešame ich s po- lejeme čokoládovou polevou. Rezy krájame šikmo. Ovocný koláč: 1 balenie mletého keksu, 200 ml šumiacej mletou pečeňou, ochutíme soľou, korením, majoránom a rozotretým cesnakom. Pridáme žĺtky a tuhý sneh z bielkov. Podľa pomarančovej šťavy, 200 g kyslej smotany, 1 vrecúško šľahačpotreby zahustíme strúhankou. Na panvici na rozohriatom ole- kového prášku, 500 g ovocia (maliny, černice, jahody, višne...). Na dno nádoby rozložíme mletý keks a polejeme ho šťavou. ji pečieme dolky z obidvoch strán. Podávame s prívarkami aleSmotanu dôkladne rozmiešame a potrieme ňou keksový „korbo so zeleninou dusenou na masle. Vyprážaný bravčový jazyk: 3 bravčové jazyky, nové kore- pus”. Na smotanu poukladáme ovocie, ktoré potrieme šľahačnie, zrnká čierneho korenia, lyžica pochutiny, soľ, 100 ml mine- kou pripravenou podľa návodu. Piškótový koláč: 200 g piškót, jablková šťava, 400 ml šľarálnej vody, 100 ml mlieka, 2 vajcia, soľ, hladká múka a strúhačkovej smotany, 150 g cukru, hanka. 0,5 dl vody, 200 g pomletých Dressing: pohár jogurtu, 2 steorechov, vykôstkované višne. rilizované uhorky, 1 malá cibuľa, Piškóty postupne namáčame pažítka, petržlenová vňať, soľ, – Sušené hrozienka budú mať lepšiu chuť, ak ich budecitrónová šťava. me skladovať v nádobe spolu s postrúhanou citrónovou do jablkovej šťavy a ukladáme na celú plochu tortovej formy, Jazyky umyjeme a v slanej alebo pomarančovou kôrou. vode spolu s koreninami uvarí– Ak sa nám pri obaľovaní strúhanka nechce držať na ako aj na boky. Cukor s vodou me. Potom ich ošúpeme, pokrá- mäse, stačí, keď nakvapkáme do rozšľahaného vajíčka tro- prevaríme na sirup, do ktorého vmiešame pomleté orechy. Nejame na plátky a necháme tro- chu oleja. chu vychladnúť. Minerálku, – Chuť baklažánov zjemníme, ak nakrájané plátky poso- cháme vychladnúť. Za ten čas vyšľaháme smomlieko, vajcia a trochu soli roz- líme a necháme chvíľu odležať. miešame, pridáme 2 lyžice strú– Ako sa dá zo suchého chleba urobiť opäť čerstvý? Za- tanu a zmiešame s ňou vychladhanky a toľko múky, aby vzniklo balíme ho na krátky čas do mokrej utierky a následne pre- nuté orechy. Potrieme zmesou piškóty, na ktoré poukladáme redšie cesto. Plátky jazyka po- pečieme v rúre. stupne namáčame a vyprážame. – Zlepeniu cestovín pri varení sa dá ľahko predísť, ak do višne. Postup zopakujeme. Vrch Podávame s varenými zemiak- vody pridáme jednu až dve polievkové lyžice oleja. Navyše ozdobíme postrúhanou čokolámi, ktoré prelejeme jogurtovým takýmto spôsobom voda určite nevykypí. dou. • dressingom.

Rady do kuchyne

37


|

" pripravila mária lučetincová | gastro

Ľahký jahodový koláč Vydáva: Slovenské vydavateľské centrum v Báčskom Petrovci / Riaditeľ SVC: Vladimír Valentík / Šéfredaktor: Ján Hlaváč / Členovia redakcie: Viera Benková, Anna Dudášová, Michal Ďurovka, Alena Gajanová, Michal Gombár, Marína Listmajerová, Ružena Kraticová, Aneta Lomenová, Vladislava Lovásová, Mária Lučetincová, Dipl. vet. Juraj Pálenkáš, Viera Tomanová / Jazyková úprava: Zuzana Medveďová-Koruniaková / Korigovala: Zuzana Sudická / Technická úprava: Ján Hlaváč / Počítačová úprava: Vladimír Sudický / Návrh hlavičky: Martin a Karl Kizúrovci / Manažér reklamno-inzerčného oddelenia & distribúcia: Andrej Meleg, mobtel: 064 4 184 359 / Objednávky na predplatné: e-mail: svcentrum@stcable.rs; Slovenský magazín Rovina, Slovenské vydavateľské centrum, Ul. XIV. VÚSB 4 – 6, 21 470 Báčsky Petrovec / Tlačí: NEOGRAFIA DOO, Báčsky Petrovec / Periodicita: mesačník / Cena: 100 din / Adresa redakcie: Ul. XIV. VÚSB 4 – 6, 21 470 Báčsky Petrovec / Tel./fax: (021) 780159 / www.svcentrum.com / e-mail: svcentrum@stcable.rs / Číslo účtu v Banca Intesa: 160-931760-45 / Magazín vychádza s finančnou podporou Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí, Bratislava, Slovenská republika; Pokrajins k é h o sekretariátu pre kultúru Nový Sad, Srbsko, a Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny v Srbsku, Nový Sad / Nevyužité rukopisy a fotografie sa nevracajú. CIP – Katalogizacija u publikaciji, Narodna biblioteka Srbije, Beograd 323.15 (497.113) ISSN 0354-8929 98 = Rovina COBISS.SR-ID 17620482

Na titulnej strane: Annamária Makanová, študentka antropológie a etnológie v Belehrade, ktorá pobudla na poznávacom zájazde v africkej Ghane, skadiaľ si priniesla množstvo skúseností a netradičných zážitkov. Foto: sh.

38

Potrebujeme: 6 vajec, 300 g práškového cukru, 350 g hrubej múky, 1 prášok do pečiva, jahody, tuk na vymastenie a hrubú múku na vysypanie plechu, práškový cukor na posypanie. Postup: Vajcia rozdelíme a bielky vyšľaháme na tuhý sneh. Žĺtky, cukor a 9 lyžíc teplej vody vyšľaháme dopenista.

K zmesi pridáme múku a prášok do pečiva a zapracujeme. Nakoniec pridáme sneh z bielkov. Plech vymastíme a vysypeme múkou, vylejeme naň cesto a na vrch poukladáme očistené jahody. Pečieme 15 až 20 minút v rúre vyhriatej na 180 °C. Vyberieme a necháme vychladnúť. Pred podávaním nakrájame na kocky a posypeme cukrom. •

Trasená jahodová torta Potrebujeme: 3 vajcia, 200 g kryštálového cukru, 200 g hladkej múky, 7 lyžíc oleja, 7 lyžíc vody, 1/2 prášku do pečiva. Plnka: 3 smotany na šľahanie, 300 g jahôd, 3 lyžice jahodového džemu, 2 čokoládové pudingy bez varenia, maslo na vymastenie a múka na vysypanie formy. Postup: Celé vajcia dohusta vyšľaháme s kryštálovým cukrom. Postupne primiešavame olej a 7 lyžíc vody, nakoniec zľahka vmiešame múku spolu s práškom do pečiva. Tortovú formu vymastíme a vysypeme múkou a rovnomerne do nej rozdelíme cesto. Pečieme vo vyhriatej rúre dozlatista 15 až 20 minút, vyberieme z rúry a necháme celkom vychladnúť. Plnka: Jahody umyjeme, odstránime stopky a nakrájame na štvrtinky (menšie necháme v celku). Do väčšej nádoby vylejeme 2 smotany na šľahanie, pridáme jahody, džem rozmiešaný s 3 lyžicami vody a pudingy. Zakryjeme a nemiešame, iba niekoľkokrát zatrasieme. Plnku natrieme na korpus a necháme stuhnúť. Pred podávaním môžeme ozdobiť zvyšnou šľahačkou. •


|

— anna dudášová | petrovec oslavoval

KU DŇOM PETROVCA

Tradícia sa upevnila i tentoraz

B

áčsky Petrovec aj tohto roku veľkolepo oslávil svoje tradičné Dni Petrovca. Novinkou bolo iba to, že trvali len dva dni – 24. a 25. mája. Ľudia mali o tom všelijaké mienky. Niektorí hovorili, že dva dni je málo, iní zasa, že tri je priveľa. Bolo počuť i dôvody, že vraj lepšie je, keď trvajú dlhšie, aspoň tu hostia pobudnú dlhšie a stretnú viacerých známych. Kolovali o programoch rôzne mienky, – podľa niekoho oslavy boli úspešné, iní mali zasa pripomienky, že nemôžu byť všetci rovnako spokojní. Bolo tu predsa „z každého rožka troška”. Každý si teda mohol prísť na svoje. Všade sa hovorí, že návštevníkov bolo menej a podľa nadiatej a zjedenej čerstvej klobásy by sa mohlo konštatovať, že to nebolo tak. Alebo tých trochu menej návštevníkov bolo hladnejších ako tých viacej vlani. Na rozdiel od minulých rokov, keď programy boli sústredené vo Vrbare, teraz ich organizátori umiestnili na Námestie slobody, na nádvorie Miestneho spoločenstva a do parku v strede osady. Poďme sa však poprechádzať oslavami. Dni Petrovca sa začali v sobotu meraním hladiny cukru v krvi. Záujemcovia o kvetiny si mohli pozrieť a kúpiť kvetiny v parku pri Pomníku padlým. Potom na Námestí slobody, kde bol sladký a štipľavý festival a predaj koláčov a výrobkov z mäsa sviežich a údených a zároveň v priestoroch Spolku petrovských žien sa mohli kúpiť torty. Šikovné spolkárky navarili i dva kotly svadobnej kapusty. Návštevníkom ponúkli na obdiv i vynovenú etnografickú výstavu pod názvom Do vienka osláv Dňa Petrovca. Ženy sa spolu s inými spolkami a združeniami z Petrovca a okolia prezentovali aj ručnými prácami. Ak ste sa chceli dozvedieť, ako žiaci maľujú na výtvarnom tábore, tak ste Petrovské klobásy sú ako tie nestarnúce ich mohli vidieť melódie. Možno ich každodenne jesť v parku pri fonči počúvať a nikdy nezunujú... táne. O dvanástej na námestí na skromnom javisku predseda Rady MS Petrovec Dr. Ján Rybovič po minútke ticha venovanej obetiam záplav slávnostne otvoril tohtoročné Dni Petrovca. Prítomným sa potom v mene Veľvyslanectva Slovenskej republiky v Belehrade prihovoril Juraj Sabo, v pokračovaní i viceprimátor družobného mesta Martin Milan Malík, predseda Zhromaždenia obce Báčsky Petrovec Pavel Marčok, ako i predsedníčka Matice slovenskej v Srbsku Katarína Melegová-Melichová.

Výtvarný tábor v parku pri fontáne – tvorivá atrakcia

Po umeleckom programe animátori pre najmladších prichystali hry bez hraníc, súťaže a dielne. Novinkou bolo defilé mažoretiek z Belej Crkvy. Ak ste chceli zájsť do minulosti, tak ste sa mohli kochať v jazde na fiakri cez Petrovec. Mnohí sa pobavili pri súťaži silových športovcov členov klubu Stena. Na nádvorí Miestneho spoločenstva prebiehali tradičné súťaže: vo výrobe čerstvej klobásy – o najlepšiu údenú klobásu, o najlepšiu pálenku, ba i o predaj čerstvej klobásy. Mali ste možnosť navštíviť aj drobnochovateľov a pochutnať si na zajačom paprikáši. Nebolo rušno iba na nádvorí Miestneho spoločenstva a na námestí. Podobne bolo i na nádvorí Podnikateľsko-inovačného centra, kde prebiehal program a ženský bazár. Tu si prítomní mohli vypočuť rady o joge a rady o príprave chutného a zdravého pokrmu, pozrieť si výstavu výrobkov, služieb a programov podnikateliek Báčskopetrovskej obce, prezentáciu vína rodiny Dovičinovej, vypočuť si o mliekarenských skúsenostiach rodiny Žiakovej. Paralelne v rovnakom čase vo Vrbare prebiehal osobitný program v súkromnej réžii. Do budúcna by sa možno mohlo do súťaženia o klobásu a pálenku zaradiť i súťaženie o najlepší hroznový mušt – vínko, keďže máme vynikajúcich vinárov, ktorí so svojimi vínami na súťaženiach všade získavajú odmeny, a to tie najlesklejšie. Večer bola ľudová veselica na nádvorí Miestneho spoločenstva, pričom vyberali krásku a súťažili vo vypíjaní piva a o najdlhšiu klobásu. Ak vás program nebavil, tak ste si mohli pozrieť na ihrisku Mladosti futbalový turnaj kohútikov. Ak ste milovníkom Tálie, tak ste si mohli pozrieť divadelné predstavenie Óda na rovinu, projekciu dokumentárneho filmu v réžii Petra Serge Butku v SVD. V nedeľu v evanjelickom chráme Božom boli slávnostné služby Božie pri príležitosti osláv Dňa Petrovca. Nedeľa bola aj športovým dňom. Na svoje si prišli rybári, stolní tenisti, drobnochovatelia, (ba i) lovci, futbalisti, šachisti či iní... Nechýbali ani sprievodné podujatia a početné stretnutia. Najmä však snaha, aby sa Petrovčania so svojimi priateľmi a vysokými hosťami stretli aj o rok. Aby však ani potom nechýbali ďalšie predsavzatia. • Jh


|

— anna lešťanová & sh 21. PREHLIADKA DETSKEJ DIVADELNEJ TVORBY 3 X Ď

Po trojdňovej žatve na javisku V

Starej Pazove v dňoch od 6. do 8. júna 2014 v priestoroch SKUS hrdinu Janka Čmelíka prebiehala 21. Prehliadka slovenskej detskej divadelnej tvorby známa ako 3 x Ď – naše ďalšie podujatie, ktoré má osobitný význam pre slovenskú národnostnú menšinu. Podujatie spolu organizovali SKUS hrdinu Janka Čmelíka, Obec Stará Pazova, Základná škola hrdinu Janka Čmelíka, Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov a Národnostná rada slovenskej národnostnej menšiny. V konkurencii o ceny vystúpilo 16 divadelných predstavení zo 14 prostredí – z Aradáča, Báčskeho Petrovca, Bieleho Blata, Bingule, Boľoviec, Erdevíka, Kovačice, Kysáča, Nového Sadu, Pivnice, Selenče, Starej Pazovy, Šídu a Vojlovice. Úhrnne vystúpilo 260 detí. Všetky predstavenia sledovali dve poroty. Odborná porota pracovala v zložení: Alexander Bako, ochotnícky herec a režisér, Miroslav Fábry, profesionálny herec, a Zuzana Tárnociová, ochotnícka herečka. Detskú porotu tvorili: Maja Gedeľovská, Marína Faragová, Jana Rumanová, Anna Lakatošová a Anna Domoniová. Festival mal otvárací a zatvárací program, ktorého autorkou bola Annamária Boldocká-Grbićová so svojím tímom. Počas festivalu pracovali tri dielne – hudobná, výtvarná a divadelná a koordinátorkou bola Katarína MosŽeby to Staropazovčania učarili porote? náková.

Ceny v slávnostnom závere prehliadky udeľovali Libuška Lakatošová, predsedníčka Organizačno-správnej rady 3 x Ď, Katarína Melegová-Melichová, predsedníčka Matice slovenskej v Srbsku, a Anna Tomanová-Makanová, predsedníčka NRSNM. Novinkou tohtoročnej detskej divadelnej prehliadky 3 x Ď je, že jedna časť detí – účastníkov bola ubytovaná u svojich staropazovských vrstovníkov. Bola to ideálna príležitosť, aby sa tieto deti priamo zúčastnili v dielňach, mali možnosť pozrieť si väčšinu divadelných predstavení svojich mladých kolegov, zapojiť sa do celého radu zaujímavých sprievodných podujatí a navzájom sa lepšie spoznať a kamarátiť. Z veľkého počtu odmenených spomeňme iba tri súbory. Tretiu cenu odbornej poroty získala Popoluška z medovníkového domčeka Základnej školy 15. októbra z Pivnice, druhú cenu predstavenie Čarodejný kľúč Základnej školy hrdinu Janka Čmelíka zo Starej Pazovy a prvú cenu odbornej poroty a zároveň aj Cenu NRSNM získalo predstavenie Mušky z gumipušky KUS Petrovská družina z Báčskeho Petrovca. • R.

Petrovské mušky boli tou víťaznou kombináciou

Popolušky dodnes nevymreli; páči sa im zvlášť v Pivnici

Vojlovičanov pozerať bolo skutočným sviatkom detského divadla

Rovina 2014 05 06  
Rovina 2014 05 06  
Advertisement