Page 1

SLOVENSKÝ MAGAZÍN číslo 3 – 4, 2013

ročník 20

cena 100 din

Autoservis Triaška Ján Triaška · podnikateľ Báčsky Petrovec, 021/780-382

Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí

SIMPLY CLEVER

Oprávnený servis M. Kardelisa 22, Kysáč Tel./fax: 021/827-364

Bul. M. Pupina 1/IV 21000 Nový Sad Tel./fax: +381 21 422 989 e-mail: office@rada.org.rs www.rada.org.rs

Miestne spoločenstvo Báčsky Petrovec e-mail: msbp@neobee.net


V pravom knižnom ovzduší: samozrejme, bolo to v Kysáči

Zima s knihou v Padine

Ďalší ročník Zimy s knihou

T

radičná prezentácia kníh Slovenského vydavateľského centra (SVC) z Báčskeho Petrovca – Zima s knihou, ktorá popularizuje slovenské knihy, štartovala 11. februára 2013 v Hložanoch. Táto akcia je putovného charakteru, čiže prezentuje knižnú produkciu SVC v našich slovenských vojvodinských prostrediach. Zima s knihou sa koncepčne vždy prispôsobuje hostiteľským prostrediam, respektíve ich jubileám. Je to jedinečná príležitosť, aby sa naša čitateľská verejnosť na tvári miesta zoznámila s najnovšou tvorbou SVC. Na tejto akcii sa takmer vždy prihovárajú riaditeľ SVC Vladimír Valentík a šéfredaktor knižných vydaní Víťazoslav Hronec. Okrem údaja, že vlani centrum vydalo 20 kníh, na posedení s knihou sa svojským spôsobom prezentoval

aj celý rad zaujímavých informácií týkajúcich sa vzniku, respektíve pozadia vzniku jednotlivých titulov. Vydavateľský plán SVC na rok 2013 predpokladá vydanie súhrnne až 28 titulov. Zima s knihou štartovala v Hložanoch, jej druhou zastávkou 20. februára 2013 bol Kysáč a nasledovali i knižné zastávky: v Novom Sade dvakrát, najprv na Novosadskom knižnom veľtrhu a potom v miestnostiach SKC P. J. Šafárika, v Padine a v Kovačici. Zime s knihou sa potešili i v Starej Pazove a nakoniec táto putovná akcia bola uzavretá v Pivnici pod názvom Jar s knihou ako sprievodná akcia 19. festivalu divadelných inscenácií dolnozemských autorov (DIDA). 

Zima s knihou v novosadskom Šafáriku

Zima s knihou zasa v knižnom ovzduší: v kovačickej knižnici

r. foto: Andrej Meleg

Zima s knihou na Novosadskom knižnom veľtrhu


editoriál

| samuel vrbovský, biskup |

Veľkonočný pozdrav Vydáva: Slovenské vydavateľské centrum v Báčskom Petrovci / Riaditeľ SVC: Vladimír Valentík / Šéfredaktor: Ján Hlaváč / Členovia redakcie: Viera Benková, Anna Dudášová, Michal Ďurovka, Jaruška Ferková, Alena Gajanová, Michal Gombár, Marína Hríbová, Ružena Kraticová, Aneta Lomenová, Vladislava Lovásová, Mária Lučetincová, Dipl. vet. Juraj Pálenkáš, Viera Tomanová, Jaroslav Zaťko / Jazyková úprava: Zuzana Medveďová-Koruniaková / Korigovala: Zuzana Sudická / Technická úprava: Ján Hlaváč / Počítačová úprava: Vladimír Sudický / Návrh hlavičky: Martin a Karl Kizúrovci / Manažér reklamno-inzerčného oddelenia & distribúcia: Andrej Meleg, mobtel: 064 4 184 359 / Objednávky na predplatné: e-mail: svcentrum@stcable.rs; Slovenský magazín Rovina, Slovenské vydavateľské centrum, Ul. XIV. VÚSB 4 – 6, 21 470 Báčsky Petrovec / Tlačí: NEOGRAFIA DOO, Báčsky Petrovec / Periodicita: mesačník / Cena: 100 din / Adresa redakcie: Ul. XIV. VÚSB 4 – 6, 21 470 Báčsky Petrovec / Tel./fax: (021) 780-159 / www.svcentrum.com / e-mail: svcentrum@stcable.rs alebo rovina@svcentrum.com / Číslo účtu v Banca Intesa: 160-931760-45 / Magazín vychádza s finančnou podporou Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí, Bratislava, Slovenská republika; Pokrajinského sekretariátu pre kultúru Nový Sad, Srbsko, a Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny v Srbsku, Nový Sad / Nevyužité rukopisy a fotografie sa nevracajú. CIP – Katalogizacija u publikaciji, Narodna biblioteka Srbije, Beograd 323.15 (497.113) ISSN 0354-8929 98 = Rovina COBISS.SR-ID 17620482

Na obálke: Alisa Oravcová – baletka z Pančeva v kúzle jari. Foto: Ján Hlaváč

Z milosti Božej svätíme druhú výročitú slávnosť, slávnosť veľkonočnú. Táto slávnosť nám vydáva svedectvo o slávnom vzkriesení Pána Ježiša Krista. Kristovo vzkriesenie je najradostnejšia udalosť v dejinách ľudstva, plná nádeje pre veriaci ľud. Pre svet je divné, že Pán Ježiš Kristus vstal z mŕtvych, ale pre veriaceho človeka je to samozrejmé, jasné a logické, že Kristus nemohol zostať v hrobe. Vstal, a musel vstať z mŕtvych, slávne a víťazne. Tam na prvú Veľkú noc Pán Boh poslal anjelov, ktorí predivne odvalili kameň od hrobu, v ktorom bol Pán Ježiš Kristus uložený. Kristus vstal z mŕtvych! Táto správa z veľkonočných evanjelií nám dodnes znie v myšlienkach ako vzácna ozvena a napĺňa nás nádejou. Kristus premohol smrť. To je vzácne a spravodlivé dokončenie Jeho vykupiteľského diela. A ono je zároveň aj najdôležitejší dôkaz Ježišovej božskosti. Veľkonočné ráno naplnilo veľkou radosťou učeníkov a prvých kresťanov, ale rovnakou radosťou napĺňa aj nás. A je to správne, lebo od otvoreného Kristovho hrobu musí vychádzať veľká radosť do celého kresťanského sveta, lebo tu v Ježišovom vzkriesení prežívame tú veľkú pravdu, že Boh je naozaj Bohom živých a Bohom života. Avšak istota Kristovho víťazstva nad smrťou by nebola potešujúca, keby sme si pred prijatím veľkonočnej zvesti neuvedomili, že práve svojimi hriechmi a prestúpeniami sme zapríčinili Kristovo umučenie a smrť. Avšak Boh nenechal svojmu Jednorodenému vidieť porušenie, ale Ho vyviedol z ríše hrobu a vzkriesil Ho k novému životu. A preto, že vieme, že Kristus je prvotina všetkých zomretých, môžu sa tieto slová vzťahovať aj na všetkých, ktorí sú Kristovými nasledovníkmi. Aj Božie deti, ktoré patria Kristovi, nezostanú v hrobe, nebude nad nimi smrť večne panovať, ale budú žiť v spoločenstve so svojím Pánom. Tak teda môžeme povedať, že pravou zárukou večného života je práve Pánovo vzkriesenie z mŕtvych. V Evanjeliu podľa Jána 17,3 je napísané: „A to je večný život, aby poznali Teba jediného pravého Boha, a ktorého si poslal Ježiša Krista.” Večný život podľa slov Pána Ježiša Krista znamená žiť v spoločenstve s Kristom, čerpať z Toho, ktorý je opravdivým životom, totiž z Boha, a to prostredníctvom nášho Pána a Spasiteľa Ježiša Krista. Teda je zárukou večného života nášho spoločenstva s Bohom už tu v časnom živote. Lebo sám Boh si v nás a v našich srdciach robí svoj príbytok, Jeho Duch nás napĺňa, Jeho život nás preniká a my môžeme s potešením poznávať, že sme prenesení zo smrti do života. Keď túto skutočnosť prijmeme s vierou, tak môžeme správne pochopiť, čo je časná smrť. Preto sa pri časnej smrti nermútime príliš,

ako tí, čo nemajú nádej. Lebo veríme, že smrť je len prechod z jedného sveta do druhého. Hrob je pre nás nie prístrach, lebo po smrti nás očakáva spoločenstvo s Bohom, spoločenstvo, ktoré je omnoho dokonalejšie, ako ho môžeme prežívať v časnosti. Avšak aby sme všetkého toho mohli byť účastní, musíme sa usilovať o to, aby sme už tu v časnom živote žili ako Božie deti a prinášali ovocie Ducha, a to je láska, pokoj, zhovievavosť, nežnosť, dobrotivosť, vernosť, krotkosť a zdržanlivosť. Čím viac budeme naplnení a preniknutí Duchom nášho Pána a Spasiteľa Ježiša Krista, a čím viacej budeme žiť životom lásky, tým viac môžeme mať nádej, že život večný v plnosti dosiahneme po časnej smrti z milosti Božej. Vo svetle Ježišovho víťazstva nad smrťou sa nám ľuďom smrť a hrob viac nejaví ako prístrach. Je to preto, lebo naša viera vo Vzkrieseného Krista otvára nám výhľady do krásnej budúcnosti, kde už viac nie je ani smrti, ani bolesti, ani zármutku, a kde sa viera stáva videním. Tento pohľad do ríše večného života nás však nechce odviesť od povinností a úloh v časnom živote, ale práve naopak, napomína nás, aby sme využili každú chvíľu pozemského života k tomu, aby sme rozsievali v živote dobré semeno, z ktorého má vyrásť žatva večného života. Preto Veľká noc je sviatok radosti, lebo je sviatok života, a to života tvorivého už tu v časnosti a istoty života večného po smrti. Slávne vzkriesenie Kristovo nech nám poslúži k posväteniu nášho života v radostnej nádeji, že v Ňom a s Ním je istota pokojného a požehnaného veľkonočného života. 

z obsahu Životné jubileum – príležitosť na účtovanie . . . . . . . . . . . . . . 4 Dobrôtky – Z kysáčskeho receptára . . . . . . . . . . . . . . . . 7 Úspešná misia pozdvihovania postavenia ženy . . . . . . . . . . . . 8 Serenáda pre baletku . . . . . . . . . 10 Za úspešným mužom stojí žena . . 12 Zbohom a šťastlivo . . . . . . . . . . . 14 Študenti z Dolnej zeme sú spravidla húževnatí . . . . . . 15 Návraty k medzinárodnej vedeckej konferencii Matice slovenskej . . . 16 Roky matičné – doba moysesovská . . . . . . . . . . . . . 17

3


namiesto kytice

|



ján hlaváč /

 archív andreja myjavca |

K 80. NARODENINÁM DR. ANDREJA MYJAVCA

Životné jubileum – príležitosť na účtovanie Dr. Andrej Myjavec z Báčskeho Petrovca dňa 6. marca inde to bolo bežné, povolal ma Ing. Husár, aby som pri ňom 2013 oslávil úctyhodné životné jubileum – požehnaný vek osem- robil technika. Takto sa začína moja spolupráca s Ing. Husárom. Pomaly desiatnika. Namiesto kytice ruží nasledujúcimi riadkami mu spolu s našou čitateľskou verejnosťou zagratulujeme k sviatku bude 45 rokov od jeho predčasného odchodu, takže dnes už a takto sa mu zavďačíme za všetko jeho úsilie i úspechy v prie- nielenže mladší poľnohospodári, ale ani širšia verejnosť nevedia kopníckej vedeckej práci. Keď spomenieme meno pána Andreja o tom, aké mal Ing. Husár zásluhy o rozvoj chmeliarstva u nás, Myjavca ako doktora agronomických vied, pôvodne promova- alebo aj o zintenzívnenie pestovania ciroku. Ing. Husár, hneď po svojom návrate zo Slovenska vycítil ného biológa, nemôžeme sa nevrátiť do obdobia 50. rokov minulého storočia, keď sa Báčsky Petrovec stal strediskom vojvo- veľkú perspektívu v chmeliarstve. Založil teda r. 1954 Výskumdinského chmeliarstva a konopárstva. V tom čase totiž v rámci nú stanicu pre chmeľ a konope. Táto inštitúcia sa však nemohPoľnohospodárskeho ústavu v Novom Sade bola založená oso- la registrovať ako samostatná ustanovizeň, lebo si nemohla bitná Výskumná stanica pre chmeľ a konope. Veľkú úlohu v tom zabezpečiť potrebné kádre, ani priestory, a ani pozemky pre zohral prvý riaditeľ tejto stanice Ing. Michal Husár a prvoradou výskumné polia. Ani jej pripojenie k Poľnohospodárskemu úlohou tejto inštitúcie, ako sa uvádza v Lexikóne slovenských ústavu v Novom Sade nesplnilo pôvodný Husárov zámer. Husár vojvodinských vysokoškolských učiteľov a vedcov Dr. Jána Marka potom upriamil svoju aktivitu na zakladanie veľkovýroby chmeľu. V období rokov 1957 až 1960 sa najviac jeho zásluhou vy(2009), bolo obnoviť chmeliarstvo. Prečo? Nuž preto, že chmeľ bol vtedy naším prvým vývozným artik- budovalo 1500 ha chmeľníc. Vývozom chmeľu štát získaval lom. Tak sa za niekoľko rokov (1957 – 1960) vysadilo až 1500 ročne 7-8 miliónov dolárov. Z tých sa však iba omrvinky vracaha nových chmeľníc. V tejto súvislosti nám znovu nemožno li do chmeliarstva. Hoci sa Husár nedožil debaklu chmeliarstva, jeho odchodom zostala poriadnespomenúť meno Ing. Husára, na medzera, ktorú sa nám viac ktorý bol nositeľom tejto veľkej nepodarilo vyplniť. akcie a ktorému sa podarilo Husár bol jedným z najznázoskupiť nových, mladých odmejších európskych odborníkov borníkov. On už v tomto období v chmeliarstve. Hoci mi Husár bol rozpracoval koncept vedecnezištne pomáhal, jeho predčaskej činnosti na šľachtení chmeľu ným odchodom musel som sa a zvýšení jeho genetického poveľmi včas osamostatniť a musel tenciálu. som hľadať pomoc aj inde, ale to Jedným z pokračovateľov sa nedalo porovnávať s pomoHusárových ideí bol aj náš cou, aká svojho času prichádzala vzácny jubilant – Dr. Andrej práve od Ing. Husára. Myjavec, ktorý v rokoch 1960 R.: Boli ste plodným šľachti– 1992, teda krásnych 33 rokov teľom poľnohospodárskych plopracoval v spomenutej výdín ako jediný autor, ako prvý skumnej stanici, čiže v neskoršom Ústave pre chmeľ, cirok a Andrej Myjavec na jednom zo šiestich chmeliarskych sympózií autor alebo ako spoluautor 19 juhoslovanských odrôd poľných liečivé rastliny. R.: Pán doktor, ako si spomínate na túto spoluprácu s pánom plodín – chmeľu, metlového ciroku, cukrového ciroku, prosa, inžinierom Husárom a v akom pracovnom ovzduší ste vo vý- potom jedného hybridu zrnového ciroku a jedného hybridu sudánskej trávy. Boli to iste roky a roky vytrvalej vedeckovýskumnej stanici začínali pracovať? Skôr ako priamo odpoviem na Vašu prvú otázku, myslím si, skumnej práce. Našu verejnosť isteže môže zaujímať, ako ste že by čitateľov možno zaujímalo, ako som sa vlastne dostal na to všetko dokázali? Keby ste nám na príklade jednej Vašej odspoločnú koľaj s Ing. Husárom. Či to bola naozaj iba šťastná rody chmeľu ozrejmili samotný proces jej vzniku. Koľko taká práca povedzme trvala a ako prebiehala? náhoda, alebo to bol môj životný osud. Na šľachtenie novej odrody v poľnohospodárstve treba 8 až Narodil som sa v sedliackej rodine, ktorá vlastnila asi 60 jutár pôdy. Všetci moji predkovia boli poľnohospodári. Poľno- 15 rokov. Pri plodinách, ako sú obilniny, kukurica, slnečnica, hospodárom bol môj starý otec, ináč vojnový invalid, bol ním aj cukrová repa, šľachtenie robia celé tímy odborníkov, pokiaľ na môj otec, ktorého starý otec vypísal z druhej triedy gymnázia, chmeli a ciroku som bol nútený šľachtenie robiť sám, často lebo bol zo 4 detí jediný syn. Očakávalo sa, že ja tiež budem súčasne na oboch plodinách. Môj pracovný deň obyčajne nepokračovať v rodinnej tradícii. Náš majetok sa však po dvoch trval 7–8 hodín, ale často 10, ba aj viac. Aj pri tejto príležitosti pozemkových reformách bol scvrkol na 10 ha, takže sme ja a chcem vyzdvihnúť mravčiu prácu mojich spolupracovníkov aj môj stredný brat odišli študovať do Belehradu na vysokú technikov K. Orosovej, J. Kudrona, M. Sklenárovej, ktorí výškolu. Ja som študoval biológiu, odbor botanika. Štúdiá som znamne prispeli k mojim úspechom. Na získanie našich prvých odrôd chmeľu (Dunava, Vojvodiny, skončil v októbri 1958. Ešte ako študent som sa však oženil s Máriou Sýkorovou, mojou bývalou spolužiačkou z gymnázia, Neoplanty) bolo potrebných 12 rokov. Proces kríženia, zakladaktorá bola študentkou na slavistike na Filozofickej fakulte v Be- nia populácií, prvé výbery trvali 3 roky, výbery elitných klonov, lehrade. Sňatok sme si potvrdili cirkevným sobášom, čo nám vegetatívne rozmnožovanie ďalšie 3 roky, porovnávacie skúšky potom však bolo prekážkou pri hľadaní pracovnej príležitosti najlepších klonov, 3 roky, štátne uznávacie skúšky tiež 3 roky. v školstve. Manželka však dostala solídnu prácu ako jazyková Proces šľachtenia odrôd chmeľu Robusty a Aromy trval ešte lektorka a neskôr ako lektorka-novinárka. Ja som sa však iba dlhšie, lebo sme pred ich krížením jeden rok skúšali potenciálne horko-ťažko dostal za pokladníka v miestnej továrni na metly. rodičovské páry a v čase ich finalizácie pri presťahovaní na Tu ma na pokladni začiatkom r. 1960 našiel Ing. Husár. Keďže novú lokáciu potrebovali sme ešte ďalšie 2 roky. Pri ciroku väčšina našich odrôd nastala po 10- až 11-ročnej vtedy bol z Výskumnej stanice odišiel Ing. Lačok, ktorému nedovolili súčasne robiť v Stanici i v chmeliarskom podniku, hoci práci. Pritom zakladanie potenciálnych populácií, skúšanie,

4


|



ján hlaváč /

 archív andreja myjavca | namiesto kytice

prvé výbery a izolácie trvali 2 až 3 roky, užšie výbery, izolácie ďalšie 2 až 3 roky, porovnávacie skúšky elitných línií 3 roky a štátne uznávacie skúšky 3 roky. R.: Čo to znamená byť prvým, resp. druhým autorom určitej odrody? Pri plodinách, ako je pšenica, kukurica, slnečnica, cukrová repa, pri ktorých semenárstvo prinášalo Inštitútu veľké peniaze a kde autori odrôd v samom Inštitúte dostávali autorské honoráre, tam poradie autorstva malo určitý význam, lebo od toho závisela výška autorského honoráru. Pri chmeli a ciroku, kde sa nedostávali autorské honoráre, prvenstvo v autorstve nemalo žiaden význam. V zahraničí, kde autorské honoráre vyplácal štát, ako napr. v Maďarsku, autori odrody metlového ciroku Jumak a hybridu sudánskej trávy Savana, pri ktorých som bol spoluautorom, dostali honoráre, za ktoré si kúpili – osobné Andrej Myjavec s ukrajinskými šľachtiteľmi v Žitomyre autá. Keďže maďarskí kolegovia u nás očakávané honoráre nedostali, Maďarské ministerstvo poľnohospodárstva reciproč- som jedine Španielsko, hoci som cestu a vízum mal aj schválene môj honorár neschválilo. né, ale cesta sa neuskutočnila pre povestný Titov list. Cestoval R.: Čo bolo Vašou srdcovou záležitosťou – chmeľ, alebo cirok som na dlhšie študijné cesty, vedecké konferencie, sympóziá, metlový? semináre, kongresy pestovateľov chmeľu. Za chmeľom najčasNa túto otázku by som sotva mohol dať jednoznačnú odpo- tejšie som cestoval do Československa, Poľska, Sovietskeho veď. Keď poviem, že to bol chmeľ, chmeliarstvo, mám k tomu zväzu, Západného Nemecka, Anglicka, Maďarska. Kvôli ciroku početné dôvody. V chmeliarstve som sa afirmoval ako odborník som ročne viac ráz cestoval do Maďarska a moji pokračovatelia nielen doma, ale aj v zahraničí. Som autorom a spoluautorom dokonca aj do Spojených štátov amerických. 5 domácich odrôd chmeľu, autorom a spoluautorom viac ako R.: Platilo azda pravidlo, že študijné pobyty boli zorganizo30 vedeckých prác, spoluautorom monografie o chmeli. Ako vané v štátoch, kde má daná plodina tradíciu? odborník chmeliar som sa zúčastnil početných sympózií, vedecŠtudijné pobyty, aspoň keď ide o chmeľ, sa viacej organizokých kongresov (Velenje, Dobrna, Nový Sad, Portotož, Lublin), vali do krajín, kde mali rozvinutejšiu vedeckú prácu, silnejšie svetových kongresov pestovateľov chmeľu (Ľubľana, Varšava, vedecké ustanovizne, a potom aj pokrokovejšiu veľkovýrobu, Mníchov, Nitra, Londýn, Sofia). Na Kongrese v Sofii ma vyhlá- teda tam, kde sa dalo hodne naučiť. Najčastejšie (10-krát) som sili za rytiera chmeliarstva. Ako odborník viackrát som pobudol cestoval do najväčšieho a najvybavenejšieho Chmeliarskeho v najznámejších vedeckých chmeliarskych ustanovizniach v Žalci, ústavu v Žatci v bývalom Československu. Niekoľkokrát som Žatci, Pulawah, Žitomyre, Moskve, Wye College. Mal som časté pobudol vo veľkej Chmeliarskej stanici v Žitomyre na Ukrajine, osobné kontakty s chmeliarskymi odborvo Wye College v Anglicku, v Poľnohosponíkmi z početných európskych krajín, tiež dárskom Ústave v Pulawach v Poľsku, kde z Argentíny, Spojených štátov amerických pracujú aj na chmeli. Cestoval som aj do a z Japonska. Moskvy, do Hullu a Wolnzachu v ZápadAk by som odpovedal, že pre mňa bol nom Nemecku. Na študijných cestách srdcovou záležitosťou cirok a cirokárstvo, som sa stretával s najznámejšími odborbolo by to azda ešte oprávnenejšie, lebo níkmi, vedcami, šľachtiteľmi. Mal by som cirok bol mojím osudom od prvého dňa, osobitne spomenúť najmä časté študijkeď som nastúpil do práce vo Výskumnej né cesty do Chmeliarskeho ústavu v Žalci stanici, ktorá neskôr prerástla v Ústav pre v Slovinsku, ktorý v tom čase vývodil chmeľ, cirok a liečivé rastliny, a trvalo to v šľachtení nových odrôd chmeľu, a to až po môj predčasný odchod do dôchodku. dokonca aj v celosvetovom meradle. Moji Som tiež autorom a spoluautorom 9 odrôd pokračovatelia cestovali aj na iné kontiRektor Belehradskej univerzity metlového ciroku, ale práve tak aj autonenty, medziiným do Spojených štátov odovzdáva Andrejovi Myjavcovi certifikát rom a spoluautorom početných vedeckých amerických, Austrálie, Číny i do Japondoktora agronomických vied prác a spoluautorom 2 medzinárodných ska. štúdií. V tejto oblasti som r. 1988 získal hodnosť doktora agroR.: Po takmer dvoch desaťročiach na dôchodku, aký je dnes nomických vied. Na Poľnohospodárskej fakulte v Zemúne som Váš názor na vedné odbory, ktorým ste sa počas svojho prototiž obhájil dizertáciu pod názvom Výskum odolnosti genoty- duktívneho veku naplno venovali? pov ciroku proti MDM vírusu. V práci som vedecky dokázal, že Nuž po 20 rokoch na dôchodku a po úpadku nášho chmeliarčervenatosť ciroku, ktorá ináč zapríčiňuje hospodárske škody stva nemôžem sa veru pochváliť, že by som dnešnú situáciu tým, že spôsobuje predčasné sušenie metlín, vyvoláva vírus v svetovom chmeliarstve uspokojivo poznal. V rozvinutých mozaikovej zakrpatenosti kukurice. Vírus som izoloval, na krajinách, teda v Spojených štátoch amerických, na Novom elektrónovom mikroskope fotografoval a laboratórne podrobne Zélande, v Nemecku, Anglicku, Česku, chmeliarske výskumy preskúmal. Zistil som, že vírus pretrváva v rizómoch divého ďalej pokračujú, výroba sa mechanizuje, do výroby sa každociroku a že sa na kukuricu a metlový cirok prenáša mechanicky, ročne zaraďujú nové a nové odrody. Všetko je to však už bez dotykom. Ešte častejšie ho prenášajú listové vošky. Žiaľ, na našej účasti. tomto úseku po mojom odchode z pracoviska výskumy nepoPokiaľ ide o situáciu s cirokom, tá kedysi značne rozvetvená kračovali. vedeckovýskumná, a najmä šľachtiteľská práca, ktorá každoR.: Aby ste sa vede mohli venovať prakticky, to znamená, že ročne prinášala nové a nové odrody metlového ciroku, dnes už ste teóriu museli mať v malíčku. Predpokladám, že ste kvôli zanikla v USA a stagnuje ako u nás, tak aj v susednom Maďarprehlbovaniu svojich vedomostí museli aj hodne cestovať po sku. svete. Do ktorých krajín Vás viedli cesty za chmeľom a do R.: Aj napriek tomu, že v minulosti cirok a chmeľ patrili k výzktorých za cirokom metlovým? namným hospodárskym plodinám a že v našom prostredí Počas môjho pôsobenia v chmeliarstve som cestoval praktic- máme kvalitnú pôdu na ich pestovanie, plochy, na ktorých sa ky do všetkých krajín Európy, kde sa pestuje chmeľ. Nenavštívil pestuje dnes cirok, z roka na rok ubúdajú a pestovanie chmeľu 

5


namiesto kytice

|

 ján hlaváč

/

 archív andreja myjavca |

 už takmer zaniklo. Ako by ste vysvetlili tento – predpokladáme – pre Vás trochu i neblahý jav? K zániku chmeliarstva a k stagnácii v cirokárstve priviedlo viacero ako objektívnych, tak aj subjektívnych príčin. Svojho času naša krajina z vývozu chmeľu každoročne získavala 7 – 8 miliónov dolárov. Namiesto toho, aby štát prevažnú časť týchto prostriedkov vkladal do modernizácie výroby, do šírenia nových odrôd s vysokým obsahom aktívnych látok, do subvencovania vývozu, ako to robili naši konkurenti, naši pestovatelia boli ponechaní sami na seba. V takej situácii boli nútení na výrobu využívať úvery s vysokými úrokmi. Druhou príčinou úpadku bola chybná orientácia iba na aromatický chmeľ, teda na jednu odrodu Báčka, ktorá medzičasom náhle stratila kvalitu. Príčina tohto javu nebola však nikdy zistená. Boli to však dve hlavné Dr. Andrej Myjavec a Dr. Bacsa Pál, príčiny úpadku a zániku chmeliarstva u nás. spoluautori odrody metlového ciroku JUMAK Pri ciroku sa stalo čosi podobné. Z prostriedkov, ktoré štát získal a ktoré ročne dosahovali aj do 5 miliónov dolárov, sa do dovoľuje, ďalej pokračuje vo vedeckej, literárnej a publicistickej ciroku vracala iba nepatrná časť. Okrem toho spracovanie a práci. Ja som odchodom do výslužby prestal sledovať vedeckú vývoz ciroku boli časom prenechané súkromným podnikateľom. činnosť v odvetviach, ktoré predtým na pracovisku boli mojím Navyše prestali vklady do vedeckého výskumu a do šľachtenia, údelom. Zatiaľ ešte zotrvávam pri odbornej publicistike, a to takže naša výroba ciroku a metiel nemôže dnes konkurovať najmä z oblasti ovocinárstva a ochrany záhradných plodín. susedným krajinám, kde výrobu a vedecký výskum výdatnejšie R.: Zostáva Vám čas aj na vnúčatká alebo aj na nejaké iné podporuje sám štát. obľúbené aktivity? R.: V spomenutom Lexikóne zostavovateľa Dr. Marka sme Nemám nejaký pevnejší program každodenných aktivít. Pourobili taký malý štatistický prieskum podielu jednotlivých od- čas väčšej časti roku čas trávim v záhrade. Som náruživým borov. Zistili sme, že presne desať percent osobností uvedených pestovateľom ovocia. Od jari po neskorú jeseň vystrieda sa na v lexikóne tvoria vrcholní odborníci z oblasti poľnohospodár- našom stole takých 10 druhov ovocia. Darí sa mi dopestovať stva. Už aj podľa tohto údaja je evidentné, do akej miery sa prvotriedne jablká a svieže hrozno na našom stole nechýba od agronómia presadila v našom slovenskom vojvodinskom pro- júla až po december. stredí. Nie je to iste žiadna náhoda. Tu sa vlastne spojili dve Času na vnúčatá a pravnučku mám dosť, rád s nimi trávim priaznivé okolnosti: kvalitná dolnozemská pôda, za ktorou, čas, a to najmä v zimnom období. Oduševňuje ma ich životaokrem iného, prišli sem naši predkovia, a ich írečitá pracovitosť. schopnosť, každodenný pokrok. Zdravie a aj pokročilý vek ma Niet sa potom čo čudovať, keď po takmer 300 rokoch poľnohos- však už dosť obmedzujú v každodenných aktivitách. Hodnú podárskych tradícií sa tu formovali naši vrcholní odborníci z tejto časť dňa trávim ináč na zásobovanie domácnosti či už z obchooblasti. Aká je však situácia dnes? Máte pokračovateľov vo du, alebo z trhu. S ľútosťou však zisťujem, že na tých vychádzVašom diele dnes už v novom a súčasnom ústave...? kach z domu už čoraz menej stretávam svojich vrstovníkov. Moja práca v chmeliarstve bola nejak prirodzeným pokračo- Dobrí pocit mám ináč z tichých večerov, ktoré spoločne trávime vaním v diele významných s manželkou. Pri tichej vážnej chmeliarskych priekopníkov, ako hudbe. Ona pri počítači, venubol Ing. Pavel Vŕbovský, ktorý júc sa ešte akej-takej vedeckej sa ešte pred vojnou bol pokúsil aktivite, a ja nad filatelistickými založiť Výskumnú stanicu pre zbierkami. chmeľ, a potom, pravda, poR.: Nakoniec ešte posledná kračovaním v diele Ing. Michaotázka, ktorú by Vám istotne la Husára, ktorý po vojne okpoložili mnohí naši čitatelia. Ste rem Výskumnej stanice založil vôbec spokojný s doterajším aj veľkovýrobu chmeľu u nás. svojím životom a aj so svojím Neskôr v tej práci pokračovali životným povolaním? dr. Ján Kišgeci a dr. Ján Sabo. Celkove som spokojný s odObaja však časom odišli z Ústaborom, ktorý som si zvolil na vu. Na ciroku som však mal štúdiách a potom aj na pracoúspešných pokračovateľov, a visku. Na Vysokej škole som to Dr. Jánosa Berényiho a Dr. mal výborných učiteľov. JedZ rodinnej oslavy 80. narodenín Vladimíra Sýkoru. Petrovský notlivé predmety som skladal ústav si však dnes už zvolil novú vedeckovýskumnú orientáciu, pred siedmimi akademikmi, teda členmi Akadémie vied. To mi do ktorej ja už nie som dostatočne zasvätený. Verím však, že istotne pomohlo k tomu, že som sa na pracovisku dobre uplatim ich nová orientácia umožní dosahovať ďalšie vedecké úspe- nil a rýchlo osamostatnil. Som spokojný aj so svojou vedeckou chy. a odbornou a šľachtiteľskou činnosťou. Veľmi som spokojný aj R.: S Vašou manželkou pani Dr. Máriou Myjavcovou, jazyko- so súkromným rodinným životom. Nie som však spokojný, že vedkyňou, žijete pod spoločnou strechou ako dvaja eminentní som pre predčasný odchod do dôchodku nedokončil ináč rozpracovníci, ale v diametrálne odlišných vedných odboroch. pracovaný program na selekcii odolných odrôd metlového ciroVerím však, že to nebola žiadna prekážka, ba že ste sa navzá- ku. Nie som celkom spokojný však ani s tým, že som sa pre jom aj povzbudzovali. Ako sa teraz ako dôchodcovia venujete prílišné zanietenie odborno-vedeckou prácou nedostatočne svojim pôvodným vedeckým aktivitám? venoval svojim deťom. Hoci sme svoju vedeckú afirmáciu dosiahli v rozdielnych Redakcia Roviny Dr. Andrejovi Myjavcovi blahoželá k jeho odboroch, v podstate sme vždy boli navzájom dobre infor- 80. narodeninám a vyslovuje mu aj v mene svojich čitateľov movaní, ja o manželkinej činnosti, ona o mojej. Nikdy nám vďaku za jeho prínos k zveľaďovaniu poľnohospodárskej vedy nechýbalo vzájomné porozumenie, ale ani praktická spoluprá- v Báčskopetrovskej obci a do ďalších rokov mu praje dostatok ca. Vo výslužbe moja manželka, nakoľko jej zdravotný stav zdravia a vitality. 

6


|

&

michal ďurovka |

kulinárium

S ELENOU ŠRANKOVOU, ZOSTAVOVATEĽKOU HLASĽUDOVSKEJ KUCHÁRKY

Dobrôtky – Z kysáčskeho receptára O

slavy 10. výročia obnovenia Spolku kysáčskych žien v stredu 6. marca 2013 vyvrcholili na Starej fare, kde bola prezentácia Hlasľudovskej kuchárky Z kysáčskeho receptára. Zostavovateľke tejto skutočne kvalitnej a jedinečnej kuchárky Elene Šrankovej, novinárke Hlasu ľudu, sme zablahoželali k tomuto knižnému vydaniu a opýtali sa, ako vyzeral proces vzniku tejto atraktívnej knihy zaujímavých a užitočných receptov? – Prvé recepty do tohto receptára sme zapísali v spolupráci so Spolkom kysáčskych žien pred vyše dvomi rokmi. Vtedy bolo v pláne, že Asociácia slovenských spolkov žien vydá spoločný receptár, nuž sa Kysáčanky chceli do toho zapojiť. Začali sme zapisovať starodávne jedlá a najmä koláče. Avšak ten spoločný projekt sa nevydaril a kysáčske recepty zostali zapísané, odfotografované a pripravené na zverejnenie. Mali sme predsa nádej, že sa nám naskytne príležitosť a že ich nejako samostatne publikujeme. Keďže v Hlase ľudu robím dlho rokov s receptami do rubrík Do vášho receptára a Iba pre labužníkov, uvažovala som, či by sa nedalo spojiť tie starodávne recepty, Zostavovateľka kuchárky Elena Šranková ktoré už boli zapísané, s tými receptami, ktoré vychádzajú a predsedníčka SKŽ Ľudmila Berediová-Stupavská v rámci našich rubrík v Hlase ľudu. Nakoniec prišlo k takej spolupráci, vlastne ku kontaktu medzi naším riaditeľom HĽ ktoré sme použili ku každému receptu, nielen fotografia jedla, Samuelom Žiakom a predsedníčkou SKŽ Ľudmilou Berediovou- ale aj detaily z vyšívaných kuchárok alebo starodávny kuchynStupavskou. Začali sa rozhovory a potom i prípravy na vydanie ský riad, a že si to so záujmom prezerajú. Prihliadali sme, aby takého spoločného receptára. Potom sa na tom začalo robiť tak to súviselo s kuchyňou a s prípravou jedál. intenzívnejšie a výsledok je konečne tu. Knihu recenzoval Pavel Chrťan, šéf kuchyne v MercaNa promócii knihy ste spomenuli, že sú všetky recepty tor centre v Novom Sade. Ako prišlo k tejto spolupráci? robené v teréne, ako to vyzeralo? – Keďže ide o knihu receptov, tak na koho iného sme sa – Bolo to zaujímavé a bola to pre mňa skutočne sladká zále- mohli o recenziu obrátiť, ak nie na nášho Kysáčana, pritom žitosť. Keď ženy niečo upiekli alebo pripravili, tak ma zavolali, známeho a uznávaného kuchára. Dokonca nám on poskytol aj odišla som k nim domov, normálne, s fotoaparátom. Jedlo niektoré recepty a musím uznať, že ochotne napísal posúdenie alebo koláč sme pekne naaranžovali na starodávny tanier, na knihy. vyšívaný alebo tkaný obrúsok, vyfotografovali, potom sme zaVäčšina z prítomných hostí na promócii si kúpila tento písali recept a, pravdaže, ochutnávali. A mali sme z toho aj jedinečný receptár a v týchto dňoch je kniha veľmi hľaradosť. daná. To je dôkazom, že je Istotne máte i nejaké ozaj užitočná a pekná aj ako nevšedné zaujímavosti a darček... skúsenosti počas prípravy – Akurát bol 8. marec, takže knihy... aj to bola príležitosť, aby sa táto – Pamätám sa na jednu sokuchárka kúpila a darovala k tobotu, keď som už všetko odomuto sviatku, ale skutočne som vzdala, nie ešte do tlače, ale neočakávala taký záujem. Niezostalo na našom technickom len v Kysáči, ale aj širšie. Teraz redaktorovi Miroslavovi Dobrosa už recepty z kuchárky skúšaňovskom, aby urobil posledné jú a teší ma, že sa tým, čo sa mi prípravy okolo grafickej úpraozvali, vydarili a chutili. Najťažvy. Odrazu mi Miroslav z Petšie bolo zapísať kysnuté múčnirovca volá, že má problém, ky, kde, nech tak žartovne pokeď zväčší fotografiu starodávviem, cesto má byť ani mäkké, nej višňovej pity a tvarohových ani tvrdé... Snažili sme sa tam Novinárka Hlasu ľudu Elena Šranková kúskov. Že sa pritom tratí uviesť aspoň orientačné množs novinárkou Rádio televízie Vojvodiny Svetlanou Surovou kvalita. Akurát som bola v nestvo múky a na kuchárke zostájakej inej rozprávke, ale hneď som si to rozmyslela a vravím va, aby to pod prstami pocítila. Tiež bolo ťažko odporučiť temMiroslavovi: „Vieš čo, idem do predajne kúpiť tvaroh, droždie, peratúru pečenia, ale každá žena pozná svoju rúru, nech si to mlieko a zopakujem tie recepty.” Tak aj bolo, do večera ich mal teda prispôsobí a skoriguje. Chcem nadviazať na slová Miroslaodfotografované, mailom odposlané a potom mu volám: „Miro- va Dobroňovského, ktoré povedal na promócii v Kysáči, že sme slav, fotografie som ti poslala, len škoda, že ti nemôžem poslať vlastne chceli urobiť kuchárku, ktorá bude krokom dopredu. Je aj hotové výrobky... ” tu o niečo viac ako 100 receptov, ale všetky sú ilustrované Takže keď je vôľa a ochota, nič nie je ťažko... originálnymi fotografiami, čo prilákalo dosť žien. Mienim, že je – Áno. Chcem povedať aj to, že fotografie sú všetky originál- to skutočne pokrok. ne. Už som spomínala, že sme jedlo aranžovali, aby to pekne Aké sú plány do budúcna? vyzeralo, ale využité sú i fotografie z archívu Hlasu ľudu a Spol– Na promócii som povedala, že budem naďalej zapisovať ku kysáčskych žien. Počujem, že ženám sa páčia i ilustrácie, starodávne recepty, lebo skutočne si myslím, že tie jedlá, ktoré 

7


| 

kulinárium  &  michal ďurovka |

chystali naše mamy a staré mamy, treba zapísať a zachovať. Aj mnohé čitateľky Hlasu ľudu sa mi ozvali s otázkou, prečo neuverejňujeme recepty našich tradičných slovenských starodávnych jedál. Je taký zaujímavý prípad, že mi napísala dojímavý mail čitateľka Srbka, ktorá mala svokru Slovenku, ale si nikdy nezapísala recepty kapustníkov, šúšťovníkov... Svokra sa, žiaľ, pominula a vnúčatá by chceli tie babičkine špeciality aj teraz jesť, ale ona ich nemá zapísané, ani sa ich nenaučila chystať. Takže by som chcela v zapisovaní receptov pokračovať. Keďže nám pracovnú dobu predĺžili a do penzie mám ešte času dosť, tak prečo nie, môžem to ešte robiť. Hlasľudovská KUCHÁRKA Z KYSÁČSKEHO RECEPTÁRA – Spolok kysáčskych žien, ktorú vydala Novinovo-vydavateľská ustanovizeň Hlas ľudu v Novom Sade v bežnom roku, je vydareným dielom rúk nasledujúceho tímu: za vydavateľa Samuel Žiak, zostavovateľka Elena Šranková, redaktor vydania Michal Ďuga, za Vydavateľskú radu Hlasu ľudu Dr. Michal Týr, jazyková úprava Anna Horvátová, lektorka-korektorka Mária Domoniová, vypracovanie obálky a grafická úprava Miroslav Dobroňovský. Kniha vyšla v edícii Praktik, zväzok 1, a vytlačila ju Neografia v Báčskom Petrovci. Ešte raz Vám blahoželám k tejto knihe a prajem aj ďalšie podobné projekty, keďže máte bohatú novinársku skúsenosť a ešte bohatší archív. – Ďakujem, a keď ide o archív skutočne ho mám, 31 rokov robím ako novinárka Hlasu ľudu a v Kysáči som odsledovala ak nie všetky, tak skoro všetky udalosti a podujatia, ktoré sa organizovali. Samozrejme, vždy to bolo s fotografickým aparátom, takže skutočne je to bohatý archív. Možno je trochu nepovšimnutý...

Škvarkové bagáne Suroviny: Na cesto: 1 dl mlieka, 4 dl vody, 1 balíček droždia, 1 lyžica cukru, 1 lyžica soli, asi 1/2 dl oleja, 1 lyžica mletej rasce, orientačne 1 kg múky, pol kilogramu mletých škvariek. Na potieranie a posypanie: 1 vajce, rasca, sezam Takto sa to vydarí: Cesto: Do mlieka a vody rozmrvíme droždie a pridáme cukor. Keď droždie vyjde navrch, pridávame soľ, olej, mletú rascu, múku a dobre vymiesime mäkšie cesto. Necháme ho dobre vykysnúť a potom rozvaľkáme. Potrieme osolenými Zostavovateľka kuchárky mletými škvarkami. Prvýpráve napiekla škvarkové bagáne krát potrieme najväčšou dávkou. Cesto založíme, znovu rozvaľkáme a potrieme škvarkami. Postup opakujeme štyrikrát. Potierame stále pomenej. Vykrajujeme okrúhle kúsky alebo ich nakrájame na štvorce. Pred pečením necháme na plechu vykysnúť, potom ich potrieme vajcom a posypeme rascou alebo sezamom. Trošku po vrchu osolíme a pečieme v rúre vyhriatej na 250 °C.

Ešte nie je neskoro, aby sa to publikovalo aj v takýchto knižných podobách... – Ďakujem za také posmeľujúce prianie. Tiež všetkým ženám, s ktorými som veľmi dobre spolupracovala na príprave Hlasľudovskej kuchárky Z kysáčskeho receptára, kolegom, čo mi akýmkoľvek spôsobom pomohli pri príprave kuchárky, ako i tým, čo umožnili, aby sa receptár vytlačil. 

8

|

 &  michal ďurovka | v retrospektíve

10. VÝ

Úspešná misia N

a oslave 10. výročia obnovenia Spolku kysáčskych žien, v stredu 6. marca 2013 na Starej fare, početných hostí v mene SKŽ, ako i v mene Oslavného výboru 240. výročia príchodu Slovákov do Kysáča privítala predsedníčka Ľudmila Berediová Stupavská. Medzi hosťami boli: Anna Tomanová Makanová, podpredsedníčka vlády Vojvodiny a predsedníčka NRSNM, Alexandar Grmuša, výborník v Zhromaždení APV, Milina Sklabinská, riaditeľka ÚPKVS, predstavitelia NVU Hlas ľudu v čele s riaditeľom Samuelom Žiakom a šéfredaktorom Michalom Ďugom, a nechýbali ani hostia z Kysáča. Stredobodom osláv bola prezentácia Hlasľudovskej kuchárky Z kysáčskeho receptára, ktorú zostavila novinárka Hlasu ľudu Elena Šranková. Prv než prítomným sprítomnila bohatú 10-ročnú činnosť SKŽ, keďže je v čele spolku od samotného obnovenia činnosti, predsedníčke Ľ. B. Stupavskej za Predsedníčka NRSNM A. T. Makanová pochválila 10-ročnú obnovenú činnosť obetavé vedenie Spolku kysáčskych žien a mnohé akcie, a úspešnú afirmáktoré doteraz realizovali ciu činnosti, spolkárky sa zavďačili orchideou. Z retrospektívy činnosti SKŽ sme sa dozvedeli: – Z historického hľadiska Spolok kysáčskych žien patrí medzi najaktívnejšie medzi seberovnými spolkami od vzniku Ústredného spolku československých žien roku 1921 v Novom Sade, ktorého predsedníčkou sa po Ľudmile Hurbanovej stala Kysáčanka Eržika Mičátková, ktorá potom mnohé roky úspešne viedla toto masové združenie žien, venujúc mu celý svoj život. Odvtedy je SKŽ jedným z najpočetnejších a najaktívnejších, kým v 90-tych rokoch neprerušil svoju činnosť pre ťažkú situáciu v krajine. Z iniciatívy Zboru osvetových pracovníčok na Základnej škole Ľudovíta Štúra v Kysáči, 5. marca 2003, spolok sa obnovuje a pokračuje v práci s veľkým nadšením a novými nápadmi. Každoročne na výročných zasadnutiach v správach o minulom roku podávame súhrn aktivít na niekoľkých stranách... Sme pyšné na to, že sme slúžili a slúžime ako príklad dobrej praxe mnohým nám podobným organizáciám, ktorým sme pomáhali pri zakladaní, a s ktorými dodnes dobre spolupracujeme, ako aj so všetkými ostatnými relevantnými subjektmi v osade i mimo nej. Predsedníčka Stupavská hovorila aj o úspešnej spolupráci a podpore mnohých inštitúcií, s ktorými nadviazali dobré kontakty a úspešne spolupracujú v misii pozdvihovania postavenia ženy. – Aktívne spolupracujeme s Mestskou správou a primátorom Mesta Nový Sad, Pokrajinským sekretariátom pre prácu, zamestnávanie a rovnosť pohlaví, Národnostnou radou slovenskej národnostnej menšiny, Maticou slovenskou, Ústavom pre kultúru vojvodinských Slovákov, Ústavom pre rodovú rovnosť, Slovenským vydavateľským centrom, Miestnym spoločenstvom Kysáč, KIS Kysáč, Kysáčskym rozhlasom, tiež s cirkvou, ako aj inými relevantnými subjektmi a masovokomunikačnými prostriedkami... Sme členkami Asociácie slovenských spolkov žien, uskutočnili sme spoluprácu s Úniou žien Slovenska, ako i s Klubom podnikavých žien z Banskej Bystrice, čo nám umožňuje


|

 &  michal ďurovka | v retrospektíve

ÝROČIE OBNOVENIA SPOLKU KYSÁČSKYCH ŽIEN

pozdvihovania postavenia ženy stretnutí hostiteľov – organizátorov vojvoprezentovať našu kultúru a aktividinských kulinárskych, turistických a kultu i mimo hraníc Srbska. túrno-zábavných programov – Rogalj na Za týchto 10 rokov obnovenej Spense, kde sme vlani získali uznanie za činnosti realizovali sme mnohé akcie Deň kysáčskej sármy ako sľubnej manifesa zúčastnili sa v rôznych projektácie. Usporiadali sme výstavu fotografií toch a podujatiach a ich aktivizvidieckych žien v spolupráci s Ústavom mus dosiahol až po projekty EU... pre rodovú rovnosť a Pokrajinským sekre– Už od roku 2006 zameriavatarijátom pre prácu, zamestnávanie a rome aktivity aj na rozvoj vidieka dovú rovnosť. Podpisujeme sa pod organia cestovného ruchu, z ktorých záciu Dňa Kysáča pri príležitosti 13. pohnútok sme usporiadali odboroktóbra, dňa, keď bol oslobodený Kysáč. né prednášky na tému Možnosti Obnovili sme tradíciu Dňa matiek v druhú rozvoja vidieka, Ako chutí Kysáč, Všetci na oslave na Starej fare dostávali májovú nedeľu. Sedemkrát sme usporiaako i rôzne výstavy, akcie a súťamedovníkový náhrdelník dali Deň Kysáčskej sármy, čo je jednou že. Prezentovali sme našu dedinu a našu činnosť na Pasuljijade v Temeríne, Kupusijáde vo Futo- z hlavných udalostí v osade, kde sa zúčastňujú okrem iných gu, Burekdžijáde v Niši, Etno-festivale na Novosadskom Štran- návštevníkov aj predstaviteľky všetkých slovenských a susedde, na Dunajských nociach v Adiciach v Novom Sade, na ných ženských združení. V spolupráci s Klubom 100P plus Eurosongu v Knez Mihajlovej ulici v Belehrade, na festivale ľu- a Kultúrno-historickou spoločnosťou Jar na čenejských saladového odevu Biserna grana vo Futogu, na Rotari stretnutí šoch, organizovali sme a zúčastnili sa súťaže o najkrajšiu záhradu, kde naše ženy získali záviv Petrovaradíne, na zimnom podujatí deniahodné prvé miesta. Náš agrobiznisu a rurálneho rozvoja Razvoj kysáčsky kroj zdobil mnohé výsela na Spense. Každoročne prispievame stavy, vrátane výstavy tradičnej k humanitárnej akcii Vianočný bazár usposlovenskej svadby Dolnozemská riadanej Medzinárodným klubom žien svadba, ktorá mala medzinárodný v Belehrade, a v roku 2011 sme finančne putovný charakter a figurínu vypodporili Červený kríž v Novom Sade. Zúzdobenú v slávnostnom ľudovom častnili sme na veľtrhoch v rámci Medzináodeve poskytol aj náš spolok. Tiež rodného dňa vidieckych žien v Sombore, sme sa zúčastnili rôznych školení, Inđiji, Novom Sade a Subotici, naše ručné vrátane Účasti žien vo voľbách práce a bohatá gastronomická ponuka, do zastupiteľstiev národnostných ktorá zahŕňa ďalšiu značku – Kysáčsku menšín, O ekonomickom posilňosármu, boli najpozoruhodnejšie na Dolnovaní žien a vypracovaní spoločnézemskom jarmoku v Báčskom Petrovci, Kysáč už mnohých cezpoľných hostí prilákal ho projektu, Zapájanie ženských Bratislave a v Nadlaku v Rumunsku. Sármu sme varili aj na etno-gastronomickom vôňou jedinečnej kysáčskej sármy, ktorú aj členky vidieckych združení do zviditeľňoSpolku kysáčskych žien ponúkajú ako doma, vania európskych hodnôt, ako festivale v Tisovci na Slovensku. Boli sme tak aj na podujatiach v zahraničí k efektnému projektu... V spoluhostkami Veľkonočného bazára v Banskej Bystrici v organizácii Klubu podnikavých žien. Na nádvorí Mú- práci s Úniou žien Slovenska a Asociáciou slovenských spolkov zea smaltovaného riadu vo Fiľakove na Slovensku sme sa pre- žien naše členky sa každoročne zapájajú do súťaže žien v predzentovali závideniahodnou zbierkou starožitných riadov, ako nese poézie a prózy, na ktorej dosahujú najvyššie ocenenia na i ľudovými remeslami a jedlami. Každoročne sa podieľame aj regionálnej a finálovej súťaži a potom reprezentujú náš spolok na Slovenských národných slávnostiach. Úspešne sme zdolali na medzinárodnej súťaži Vansovej Lomnička na Slovensku aj našu úlohu v projektoch Centar na periferiji, periferija u cen- v Banskej Bystrici, odkiaľ sa tiež vracajú s najvyššími ocenetru, v organizácii Združenia Strada. Zúčastnili sme sa na 3. a 4. niami. Chcem ešte pripomenúť, že ustanovujúce zasadnutie Asociácie slovenských spolkov žien, bolo v Kysáči v roku 2006, odkiaľ aj pošla myšlienka o jej zakladaní. Z 10-tich rokov veľmi bohatej činnosti sa predsa nedá všetko pospomínať, lebo nestačila by na to ani celá jedna Rovina, treba však ešte spomenúť, čo je toho času aktuálne v SKŽ a aké sú ich ďalšie plány? – Teraz svoje snahy usmerňujeme na realizáciu nášho dlhoročného sna – zriaďovanie svojrázneho múzea, či etno domu v Kysáči, bývalého Ferkovho domu, ktorý pre potreby Spolku kysáčskych žien kúpil Verejný podnik Poslovni prostor. A našou úlohou aj ďalej bude prezentovať dedinskú ženu ako súčasnú, urbánnu, pokračovať v našom programe edukovania a promovania dedinskej ženy so všetkými jej poNa podujatiach nikdy nechýbajú dobrôtky zhotovené tenciálmi.  usilovnými rukami šikovných spolkárok

9


art-impulz

|

 svetluša hlaváčová |

S DIEVČAŤOM Z TITULNEJ STRANY – ALISOU ORAVCOVOU

Serenáda pre baletku K

eby sme mali zvláštny štetec na maľovanie baletiek, ich imaginárny obraz by vyzeral možno aj takto: krehké bytosti s priesvitnými krídelkami v bielych kostýmčekoch z páperia, poskakujúce na nôžkach z cencúľov, ktoré sledujeme s obavami, že si vo svojom lete nebodaj driek zlomia... Alebo že by to boli labute, srnky – danieli, ktoré takisto obdivujeme pre vznešený vzhľad a elegantné pohyby...? Teraz sa už presuňme do reálu. Titulnú stranu a stránky, ktorých sa práve dotýkate, zdobí akurát jedno takéto stvorenie: Alisa Oravcová z Pančeva. Je to ambiciózne dievča, ktoré paralelne navštevuje ôsmy ročník Základnej školy Branka Radičevića a prvý Strednej baletnej školy Dimitrija Parlića v Pančeve. Už jedenásť rokov je baletkou a z jej skúsenosti sa pokúsime utvoriť rozprávočku, v ktorej bude hlavnou postavou... rovin@: Ako si sa vlastne stala hrdinkou vlastného baletného príbehu? @lisa: Moji rodičia urobili rozhodujúci krok a keď som mala 3,5 roka zapísali ma do mestského chóru Zvončeky. Na našich vystúpeniach v Stredisku pre kultúru vždy som zo zákulisia pozerala na malé tanečnice a ako každé malé dievčatko, priala som si stať sa jednou z nich. Netrvalo dlho a už ako štvorročná som bola baletkou škôlkarkou. rovin@: Alisa, čím ťa to balet zlákal do svojej krajiny zázrakov? @lisa: Verte mi, že presne ani sama neviem, kto prvý „zašle taký druh pozvania”, ale keď si raz zvyknete svoje telo, aby načúvalo hudbe, pohne sa vo vás niečo a to je ono. Keď som dostala na škole predmet súčasný balet, ešte väčšmi som si ho obľúbila. Súčasný balet je hra, v ktorej môžeš vyjadriť city a realizovať sa mimo konvenčných figúr, ktoré ponúka klasika.

rovin@: Bude to síce nevďačná otázka, ale predsa nám povedz, či si v základnej baletnej škole vynikala medzi kamarátkami? @lisa: O sebe si myslím, že som priemernou baletkou a takisto si myslím, že v očiach učiteľov som sa od ostatných líšila

10

hlavne disciplínou a koncentráciou na hodine. Som presvedčená, že iba vytrvalou prácou možno dosiahnuť úspech. rovin@: Sú tvoji terajší učitelia veľmi prísni? @lisa: Občas sa nám zdá, že sú prísni a občas veru ani nie a vidí sa mi, že by sme mali ešte viacej pracovať. To je však ako aj na každej inej škole. rovin@: Ako sa ti darí prekonávať námahu, ktorá vyplýva z dvoch veľkých paralelných záväzkov, čiže škôl...? @lisa: Na taký rytmus som zvyknutá ešte od prvej triedy. Mojou výhodou je, že bývam v blízkosti obidvoch škôl. Občas sa niečo nestačím naučiť a to sa potom odzrkadlí aj na známke, ale to je cena, za ktorú doplácajú všetci mladí ľudia, ktorí si želajú dosiahnuť niečo navyše. rovin@: Stáva sa ti, že máš aj „ťažký deň” a že niektoré elementy nedokážeš predviesť? @lisa: Často je kvôli namáhavým cvičeniam aspoň jeden deň taký. Učitelia majú porozumenie, a preto nám dovoľujú, aby sme si trochu oddýchli a pokračovali od nasledujúcej hodiny. Lepšie je oddýchnuť si, ako pracovať s chybami a bez vôle. rovin@: Balet trénuješ už jedenásť rokov. Mala si doteraz nejaké úrazy? @lisa: Stáva sa mi, že si občas zaťažím, natiahnem svalstvo, ale spomínam si najmä na krvavé prsty na nohách. Ale dobrá príprava a pravidelné udržiavanie kondície sú istoty, že k úrazom nemusí prísť. rovin@: Si možno niekedy kvôli výzoru trpela hladom? @lisa: Podľa pravidla by tak vlastne malo byť, lebo pre baletku je dôležité, aby nemala zvyšok kilogramov. Našťastie, nikdy som s váhou nemala problém. Keďže som sa zapísala na usmernenie súčasného baletu, nemusím sa zaťažovať týmto problémom, ako napríklad dievčatá na klasickom. Avšak to neznamená, že sa môžem celkom uvoľniť. rovin@: Sú také potraviny, ktoré by si mala, respektíve nemala konzumovať? @lisa: Je to bežné u každého športovca alebo človeka, ktorý je zástancom zdravého životného štýlu. Pri baletkách zvlášť. Jestvuje aj strava, ktorú nemám rada, ale ak sami seba vychovávame tak, aby nám strava nebola najdôležitejšia vec, človek si na to zvykne. Doma moja stará mama každodenne varieva jedlá, ktoré mám rada od malička. Nie je však až takým veľkým prehreškom


| dožičiť si z času na čas fast food alebo čipsy. Avšak s vedomím, že sa to cvičením a fyzickou aktivitou „spáli”... rovin@: Ako je to so sladkosťami? @lisa: Priam ich zbožňujem. Myslím si, že by mladý organizmus mal prijímať aj sladkosti, ibaže v tom netreba prehnať. Pred vystúpením sa odporúča malá čokoládka, ktorá zvyšuje energiu a uvoľňuje. rovin@: Ako by podľa teba ideálne mala vyzerať baletka? @lisa: Diváka by mala zaujať niečím zvláštnym, niečím, čo vyžaruje z jej vnútra. Príjemný úsmev alebo napríklad presvedčivý pohľad. rovin@: Alisa, si možno niekedy oľutovala rovno takýto výber svojho budúceho povolania? @lisa: Radou mojich učiteľov bolo, aby som sa skôr zapísala do baletnej školy, lebo balet je povolaním mladého tela a treba využiť čas. Baletníci nemajú k dispozícii veľmi mnoho rokov aktívnej práce a na scéne, a preto s ním treba začas zavčasu. Zatiaľ ma balet veľmi láka a istá som si, že vďaka súčasnému baletu mám perspektívy zapojiť sa prípadne aj do iného druhu umenia. rovin@: To znamená, že po absolvovaní strednej baletnej školy budeš pokračovať v ďalšom štúdiu baletu? @lisa: Ešte si nie som presne istá, čo sa stane. Chcela by som pokračovať na niektorej vyššej škole. Možno to bude aj herectvo alebo odbor, ktorý má súvis s divadelným umením. Vidím to tak, že mi toto remeslo určite pomôže a neskôr si ho len pripojím novému povolaniu. rovin@: Alisa, za celé toto obdobie si iste absolvovala množstvo vystúpení v divadle a, samozrejme, i odmien. Spomeň aspoň tie najvýznamnejšie... @lisa: Od svojho piateho roku života vystupujem v divadle a v mnohých predstaveniach som vo svojich úlohách využila aj baletné zručnosti. V jednom predstavení pre dospelých som hrala dievčinu Sen v klasickej choreografii Čajkovského. V rámci baletnej školy sme mali súťaže v Prahe, kde som získala prvú cenu a v Španielsku som v sólo vystúpení získala prvé, druhé a štvrté miesto. rovin@: Čo ťa v priebehu vystúpenia najviac baví? @lisa: Od malička som na javisku a mám ho rada. Rada mám najsamprv umenie, tanec, hudbu a keď som na scéne, cítim sa dobre. rovin@: Ako v šatni vyzerajú vaše prípravy pred vystúpením? @lisa: Pred každým vystúpením je prítomná tréma. Zakaždým v šatni rozmýšľame o účesoch, make upe, kostýme,

 svetluša hlaváčová | art-impulz

o krokoch v choreografii... Vždy si prajeme, aby náš výzor bol dokonalý a aby naše vystúpenie bolo fantastické. Samozrejme, s vedomím, že sa to vždy dá aj lepšie. rovin@: Boli možno také prípady, že si v kamarátení s kolegynkami baletkami občas narazila aj na úskalia, ktoré sú výsledkom žiarlivosti, alebo také niečo medzi vami vôbec neexistuje? @lisa: Uznám, že jesto zo všetkého po troche. Niektoré z nás sú v skupine od samého začiatku a niektoré z nich sa striedali. Prichádza k rozličným situáciám – aj k slzám, aj k bozkom, aj k urážkam, aj k ospravedlneniam, ale ja som sa doteraz v podstate veľmi nemenila a myslím si, že s každou kolegyňou a s každým kolegom zo školy mám dobrú spoluprácu. Nemám súrodencov, takže považujem kolegov za súrodencov. V skupine sa vždy vie kto je za čo zodpovedný, kto je najlepší a podľa toho sa získavajú i pozície. rovin@: Namiesto toho, aby som sa ťa opýtala, ako tráviš voľný čas, radšej sa ťa opýtam, či ho vôbec máš? @lisa: Rada mám svoje záväzky a keď ich máš hodne, nikdy sa nenudíš. Tancujem i vo folklórnej odbočke vojlovického Detvanu, hrám tu aj divadlo, zúčastňujem sa v organizovaní detských maškarných plesov, pančevského karnevalu, rada mám hru na klavíri, vytváram choreografie nielen pre seba, ale aj pre iných. Zbožňujem rollery, korčuľovanie, maľovanie, cestovanie... Píšem aj básne a vlani moja báseň získala prvú cenu na súťaži literárnych talentov Staň sa básnikom. rovin@: V takom bohatom repertoári tvojich povinností nájde sa možno miesto aj pre dákeho domáceho miláčika? @lisa: Mám mačiatko, ktoré ma každodenne radi doprevadí do školy a zo školy, ktoré so mnou sedí aj za počítačom... Je to môj najväčší miláčik. Keď si večer nájdem trochu času, trávim ho pri Facebooku s priateľmi. rovin@: Alisa, krásna ti vďaka, že si si našla čas na kamarátenie s Rovinou. @lisa: Ja vám tiež ďakujem, že ste sa venovali mojej skromnej rozprávočke.  Na fotografiách zábery z vystúpení Alisy Oravcovej.

11


|osobnosti

 &  ružena kraticová | VEDECKÉ BOHATSTVO ČLOVEKA

Za úspešným mužom stojí žena K

aždý pedagóg sa teší tomu, keď jeho bývalí žiaci, akým je mečmi a vyznamenaním za zásluhy v oblasti obrany a bezpečplukovník prof. Dr. Ján Marček, dosiahnu mimoriadne úspechy nosti prvého stupňa. Časť Jánovho príhovoru na manifestácii Vedecké bohatstvo v ďalšom školení a v kariére. Pamätám sa na útleho čiernookého chlapca, ktorý bol príkladný vo všetkom – tak v učení, ako aj znie: Važení prítomní, naskytla sa mi príležitosť, aby som sa v správaní. Po skončenej ZŠ v Padine odišiel na Vojenské gymná- vám oficiálne prihovoril v miestnostiach budovy môjho základzium do Belehradu, neskoršie sa oženil so Zuzanou, r. Tordajovou. ného vzdelávania po takmer štyridsiatich rokoch. Pri tejto príleZamestanie dostali v Niši. Narodili sa im dve dcéry, ktoré sa stali žitosti spomínam si na svojich učiteľov, ktorí mi v priebehu osem hudobnými talentmi. O staršej sa i písalo na stranách Hlasu ľudu rokov zakladného vzdelávania umožnili získať mnohé vedomosti, a k tomu pestuje i umelecký tanec. O Jankovej kariére sa však ktoré boli veľmi významné predpoklady pre zdolávanie nových veľa nevedelo. Počas Padinských dní kultúry bolo podujatie Ve- vedomostí vo vojenskom gymnáziu. To sú učitelia triednej výučby – Anna Halabrínová a Ján Srnka. Spomínam si na odborných decké bohatstvo a tu sme sa dozvedeli toto: Plukovník prof. Dr. Ján Marček, andragóg, sa narodil 30. au- učiteľov. Sú to: Ján Gedeľovský – triedny, Dr. Ján Babiak, Dušan gusta 1958 v Pančeve. Vojenské gymnázium ukončil v Belehrade Kereš, Milina Kerešová, Mária Kopčoková-Hadríková, Ružena roku 1977 ako prvý v poradí v 34.-tej triede a ako odchovanec Kraticová, Zuzana Papová, Zuzana Snidová, Karol Chrťan, Pavel generácie s priemernou známkou 9,84. Vojenskú akadémiu v Be- Rohárik, Ján Križan, Samuel Máľach a Ján Petráš. Taktiež si spomínam na jedno zvláštne privítanie, ktoré sa lehrade absolvoval v roku 1981. Zároveň s profesionálnou službou vo vojsku pokračuje v školení na postgraduálnych štúdiách uskutočnilo v Rade Miestneho spoločenstva Padiny roku 1981 z príležitosti skončenia Vojenskej akadémie, totiž za dosiahnuvojenských vied – smer vojenská andragogika. Roku 1991 sa stáva magistrom vojenských vied obhájením tý úspech v školení – prvý v poradí vo svojej generácii. Z tej tézy Uticaj vrste povratnih informacija dostupnih posredstvom priležitosti mi darovali obraz nášho známeho insitného maliara Jána Bačúra. Tento stupeň môjho vzdelávania je zvláštny aj trenažera na obučavanje strelaca – protivavionaca. tým, že som bol prvý príslušník Roku 1988 obhájil doktorskú jednej národnostnej menšiny, dizertáciu Profil oficira kao činiktorý má tú hodnosť za 33 gelac interpersonalnih odnosa nerácií v povojnovej Juhoslávii. u trupnoj sredini. Vo svojej Zároveň táto udalosť podstatne úspešnej vedeckej práci od vplývala na moje budúce vzderoku 1990 pokračuje v Inštitúte lávanie, ktoré som práve vtedy pre strategické výskumy v Beprojektoval na vojenskú andralehrade. Celých 18 rokov pragogiku. To sa mi aj podarilo, cuje na rôznych postoch v Innajprv na postgraduálnych štitúte ako bádateľ, náčelník štúdiách a potom vo vedeckooddelení a riaditeľ. -výskumnej práci v Inštitúte Roku 2004 bol vyznamenaný strategického výskumu v prieza povolanie vedeckého poradbehu 18 rokov a zároveň i vo cu. Zároveň prednáša predmet vyučovacej práci na Vojenskej vojenská andragogika na Voakadémii v priebehu 22 rokov. jenskej akadémii v Belehrade V centre mojej vedeckej čina roku 2008 získava hodnosť Plukovník prof. Dr. Ján Marček nosti nachádza sa vojenská anriadneho profesora. Roku 2007 prechádza z Inštitútu na Vojenskú akadémiu na post vedúceho dragogika. To je vedecká disciplína andragogiky, ktorá existuje od 60.-tych rokov minulého storočia a vývijala sa paralelne s andrazákladných štúdií. Po založení Univerzity obrany 2011 je zvolený na miesto gogikou ako svojou základnou vedou. Vojenská andragogika vyšetruje vzdelávanie dospelých – vojakov, dôstojníkov a jednotiek. prorektora pre kvalitu a rozvoj, kde aj dnes pracuje. Vo vedeckej kariére vyčleňujú sa tri oblasti jeho záujmu: vo- Na tomto poli vypracoval som svoju vojenskú dizertáciu, napísal jenská andragogika, vojenská psychológia a vojenská stratégia. niekoľko monografií, článkov v časopisoch a v zborníkoch prác. Druhá časť mojej vedeckej činnosti bola vojenská psychológia Autorom a spoluautorom je sedem monografií, dvanásť kapitol v štúdiách, tridsiatich dvoch článkov v publikáciách, prevažne a výsledky tej práce sú viditeľné v troch monografiách, v nienacionálneho významu. Zúčastnil sa v redigovaní osem vedec- koľkých článkoch v časopisoch a zborníkoch prác, ako aj na kých monografií, bol spoluautorom správ na vedeckých sympó- vedeckých sympóziách. Tieto práce som vypracoval pod vedeziách. Bol účastníkom niekoľkých vedeckovýskumných projektov ním mojho školiteľa prof. Dr. Desimira Pajevića. Tretia časť mojej vedeckej činnosti bola vojenská stratégia. a z toho viedol štyri projekty. Najvýznamnejší je jeho projekt Štvrtú časť mojej vedeckovýskumnej činnosti tvorí vojenská REFORMA SISTEMA VISOKOG VOJNOG OBRAZOVANJA REPUBLIKE SRBIJE roku 2010. Bol školiteľom pri písaní jedného dokto- veda a jej filozofické predpoklady. Zúčasnil som sa v organizovaní dvoch sympózií na túto tému rátu a členom komisie pre obhajobu osem magisterských prác. Za svoju prácu bol viackrát odmenený: roku 2010 získal a v rámci nich som vypracoval dva otvárajúce prejavy, ktoré Slávnostnú plaketu Ministerstva obrany Českej republiky za s ostatnými prácami boli uverejnené v dvoch zborníkoch. Povýnimočný príspevok a osobné úsilie pri spolupráci s Univerzi- sledných päť rokov som sa zaoberal reformou vysokoškolského tou obrany Českej republiky, roku 2011 Výročnú odmenu Vojno vojenského vzdelávania, totiž bol som vedúcim vedeckého tímu delo za najlepší článok uverejnený v časopise Vojno delo v roku pre reformu, ktorá obsahovala akreditáciu študijných progra2010 – Reforma visokog vojnog školstva u Republici Srbiji – mi- mov a vysokoškolských vojenských ustanovizní – Vojenskej sije Vojske i Bolonjski proces. V profesionálnej vojenskej karié- akadémie a Vojensko-medicínskej akadémie. Vrcholom tej nare bol dvakrát mimoriadne povýšený do vyššej hodnosti, za máhavej práce bolo formovanie Univerzity obrany začiatkom vedenie jednotiek bol vyznamenaný Medailou za vojenské zá- roku 2011 ako najmladšej a ôsmej štátnej Univerzity v Repubsluhy, vyznamenaním za vojenské zásluhy so striebornými like Srbsku. Od formovania tejto inštitúcie vykonávam funkciu

12


|

&

ružena kraticová|

osobnosti

prorektora pre kvalitu a rozvoj. Moja profesionálna vojenská roku 1969 Armstrong vystúpil na Mesiac, táto tematika ma kariéra sa blíži ku koncu, ale dúfam, že vo vyučovacej úlohe zaujala, kupoval som knihy aj v angličtine, ale trvalo to zatiaľ, a vo vedeckej práci vo vojenskej andragogike budem pokračo- kým som sa nezačal zaoberať andragogikou. – Staršia dcéra mala predispozície a dobré podmienky vať. Potom sa ešte prihovoril v srbskom jazyku, pretože si ako na hudobné vzdelanie v Niši? Od šiestich rokov cvičí na klavíri. Vodili sme ju po súťažiach. hosťa povolal prof. Dr. Zorana Kilibardu, s ktorým úspešne Siedmu a ôsmu triedu ZŠ a tretiu a štvrtú strednej školy sklaspolupracoval. Zaujímalo nás, aké je ovzdušie v Marčekovom dome, dala v jednom roku. Ako druhorangovaná bola prijatá na Muzickú akadémiu. Vodieval som ju na hodiny do Belehradu. Zvíčo ešte Janka baví a zaujíma vo voľnom čase? S nami je mladšia dcéra Mariana, žiačka Strednej hudobnej ťazila na Chopénovom konkurze. Strednú známku mala 9,40, plánovala potom ísť na postgraškoly v Pančeve. Ukazuje mi na stene grafiky, ktoré dostala ako odmeny za ocenenia na festivaloch v Padine. A na druhej stene duálne štúdiá, najprv na Slovensko, potom tuná v Belehrade. mi ukázali otcove maľby temperou, jedna datuje zo ZŠ a ostat- Potom sa zoznámila s terajším manželom a teraz je matkou né sú z gymnaziálneho školenia, kde – ako vraví Ján – mali dvoch dievčeniec – Anna-Márie a Kataríny. Po troch sólistických koncertoch výborné podmienky i na učenie a tí talentovaní v Belehrade toto bolo veľké prekvamali ateliér so zabezpečeným materiálom na penie, s ktorým je ťažko sa vyrovnať. maľovanie. Mnohé výkresy zostali v škole, – Ošúchaná fráza alebo fakt – mnohé daroval a tieto si zachoval. za úspešným mužom stojí žena? Povedal: Už ako rodinný človek, kým sme To platí i teraz, za všetko, čo som boli v Niši, maľoval som. Spieval som aj v chódosiahol, poďakuvať sa musím manre, účinkovali sme na festivaloch. želke. Táto veta má význam, ak sa – Ako si sa rozhodol pre takéto školenie? povie tam, kde treba. So slovami Mal som podporu starého otca. Mama bola treba byť obozretný. Jestvujú i taproti môjmu školeniu. Bola chorá a ja som jej ké nebezpečné – ako závisť, zloba... bol veľká pomoc a opora. Skoro sa jej splnila Od roku 2000 manželka je v Padine. žiadosť, lebo ma v komisii nechceli prijať, bol K Belehradu sme sa neviazali. Tak sa som príliš slabý. Ale prevážila myšlienka jednéstalo, že sme zdedili dom v Padine, ho, ktorý akoby prorocky povedal: – Pustite ga, renovovali ho. biće to dobar vojnik. Bol som zmýlený a nezaMladšia dcéra tu skončila ZŠ. Tepamätal som si ani meno, ani hodnosť toho čloraz chodí do strednej školy do Panveka, rád by som sa mu bol poďakoval. čeva. Inej je povahy ako staršia – Ako to bolo v novom prostredí? dcéra Marína, má všelijaké záujmy, Nebolo ľahko, nevedel som dobre po srbsky, má mnoho priateľov, je veľmi komunajprv som musel vynaložiť úsilie, aby som sa nikatívna. Nielenže hudie na klavíri, vo vyjadrovaní vyrovnal s tými, čo im je to ale rada i spieva ľudové pesničky materinský jazyk. Mnoho som sa učil, sprvu som nebol výborný, ale ďalší prospech bol 5,00. Za každým úspešným mužom stojí žena. a rada sa oblieka do slovenského – Plukovník prof. Dr. Ján kroja. V minulom roku na súťažení Stále som mal na zreteli starého otcove slová a Zuzana Marčekovci v Temišváre získala 100 bodov. Celá – nieto iného východiska, musíš školu skončiť, kto by vracal peniaze, to sú veľké prostriedky. Nechodil som aj rodina ju podporuje, ale všetko to dosiahla nejako samostatne, po tri mesiace domov, lebo som sa obával maminho nátlaku. bez nášho angažovania. – Blížiš sa ku koncu profesionálnej kariéry. Aké sú Starý otec Michal Karas bol za vtedajšie pomery dosť súčasný. ďalšie plány? Dával mi čítať rôzne časopisy, od malička sa dosť staral o mňa. Pocítil som reformu vojenského vzdelávania. Robil som v tí– V Niši ste strávili dlhšiu dobu, tam sa vám narodili me, akreditáciou. Zmenili sme kadetom život. Stal som sa proobe dcéry. Ako si na to spomínaš? Bolo to pekné obdobie, hoci sa robilo niekedy aj v sobotu rektorom, mám na starosti vojenské gymnázium a čiastku VMA. a v nedeľu. Vždy som mal manželkino porozumenie a podporu. Môžem byť šťastný, že som časťou tej reorganizácie. Až kým Svojho času som sa veľmi zaujímal o astronautiku a astronó- nepôjdem do dôchodku, budem prorektorom. Píšem knihu miu, kupoval som knihy a čítal, hádam som kradol čas trochu Savremeni tokovi visokog vojnog obrazovanja od 2007 – 2012. Za rozhovor ďakujem a želám Vám ešte mnoho tvorivých žene, trochu deťom. Odchádzal som na veľtrhy kníh, manželke som kupoval beletriu a sebe takéto knihy, zvlášť od Klarka. Ako síl. 

KAMENÁRSKA DIELŇA

BARTOŠ majiteľka MÁRIA ŽIAKOVÁ

SILBAŠ 021/ 764-560 764-083

Výroba kvalitného jogurtu, syra, tvarohu

– zo všetkých druhov prírodného kameňa náhrobné pomníky – kameň aj v exteriéri a interiéri domu 21470 Báčsky Petrovec Leninova 66 tel: 021/780-158, fax: 021/780-772 www.kamenbartos.co.yu e-mail office@kamenbartos.co.yu

13


|



marína hríbová |

ROZLÚČKA S PÁNOM FARÁROM MARTINOM BAJZOM

Zbohom a šťastlivo Na ceste života sú mnohé križovatky, a človek s batô- a verím aj každému z vás, lebo hoci to žikom svojej minulosti a kufríkom plným nádeje a budúcnosti niekedy nevie, kam sa pohnúť... či vľavo, či bolo len 9 rokov, vpravo, či spraviť krok, alebo zostať tam, kde si?! Ale predsa pekných 9 všetci sme my tvorcami svojho šťastia a ten život nám rokov! Prežívali sme vždy núka novú príležitosť – iba na nás zostáva, čo radostné chvíle, prespraviť... Či vykročíme správnym krokom, to nám budúc- žívali sme spoločné nosť a čas ukáže... Veď sme iba ľudia, máme dušu, máme chvíle, stretali sme vieru, túžime vždy za lepším, a máme srdce, ktoré sa vie sa, kamarátili, rozjímali, spomínali, sporozbúchať. Mnohé osoby prídu, zanechajú stopu v našich lu sme aj smútky životoch, a odídu... Pred deviatimi rokmi, v októbri 2004, Vojlovica dostala no- prežívali, keď vám vého mladého pána farára, kovačického rodáka Martina Bajzu. drahí odchádzali, spoV tomto malom multikulturálnom prostredí v blízkosti Pančeva lu sme sa tešili a ra- Pred týmto oltárom zvestúval slovo Božie nebolo ľahko zoskupiť tú hŕstku Slovákov. Vojlovica nie je dedi- dovali, spolu sme vojlovickému ľudu deväť rokov na, ale je predmestie mesta Pančevo, ľudia tu celkom inak žijú plakali, keď bolo ťažako tí na dedine. Len 15 minút od Vojlovice Pančevo núka iný, ko, a už teraz po tom všetkom prišla aj táto chvíľa, keď posledmestský život... Preto sú vojlovickí Slováci aj pančevskí Slová- nýkrát stojím na tejto kazateľni ako vojlovický farár a hovorím ci a niekedy je to výhoda, niekedy nevýhoda... Novozvolený slovo Božie. Na Vojlovicu si budem spomínať stále, lebo som tu pán farár v tom roku 2004 začal usilovne pracovať, ako dobrý spoznal i svojich druhých rodičov, spoznal som tu vás, bratia pastier zoskupoval svoje stratené ovečky. Privádzal ľudí k slovu a sestry, s ktorými som delil dobré i zlé, prežíval všetko, boli Božiemu. Akoby ten cirkevný zbor zobudil z hlbokého spánku, ste pri mne v tiesni, ja som bol pri vás vo vašich problémoch a starostiach. A už teraz patrí sa nám povedať aj to zbohom. postavil ho na nohy a urobil ho jedným z najaktívnejších cirkevných zborov vo Vojvodine. Lavice v chráme nedeľu čo ne- Patrí sa nám rozlúčiť, podať ruku poslednýkrát a požehnať si. deľu boli plnšie, veriacich stále viac a viac. Pán farár Bajza Požehnať si, aby aj vám, milí moji Vojlovičania, dovolím si tak kázal slovo Božie plným srdcom, povolanie, ktoré dostal zvere- povedať a tak budem aj stále hovoriť, poželať vám, aby do né od Boha, spĺňal všetkými silami. Mládež a deti sa začali vášho zboru prišiel dobrý kňaz, aby bol blízky k vám ešte viac, ako som bol ja. A teraz, na konci tejto stretávať aktívnejšie vo fare a tam sa cítimojej rozlučky, dovoľte mi, aby som sa li ako doma. Za deväť rokov pôsobenia poďakoval všetkým: Najprv cirkevnej nekvitli vždy ruže na tej ceste, ktorú si správe, ktorá stála pri mne, podporovala vybral, ale v tichosti, modlitbou, prekonáma a pomáhala mi, keď bolo ťažko. Chcem val všetky prekážky. Plný entuziazmu, sa poďakovať pani kantorke, ktorá mi tiež vôle do života staral sa o svoje malé, ale veľa pomáhala, sprevádzala spevom, tiež vzácne stádočko. Pritúlil sa k ľuďom, vám, sestry OKŽ, ktoré ste boli so mnou spoznal ich, vedel veľa toho o každej rodia ja s vami. Potom vám, milí moji, bratia ne, mnohokrát sa spolubesedník prekvaa sestry, chcem sa poďakovať za každé pil, koľko má informácií pán farár o jeho vrelé prijatie vo Vašej domácnosti. Vidíte, rodine a jeho predkoch... Zanechal hlbokú aj samotné slzy hovoria, že rozlúčka ťažko stopu v srdci každého veriaceho vo VojloPoslednú nedeľu vo februári vojlovické padá, ale lúčime sa s tým, že sa stretnevici... A prišiel január 2013. Vojlovicou sa zvony privítali pána farára poslednýkrát me, v tejto časnosti nie sme ďaleko. rozletela správa, že pán farár odchádza ako zborového farára A preto na konci to, čo vám želám, milí do svojho rodiska, do Kovačice, rozosievať slovo Božie tamojším veriacim. Táto správa zabolela mnohých... moji Vojlovičania, je, že vás porúčam Pánu Bohu, aby vás Pán O pár dní sa všetci museli zmieriť so slovami, že existujú veci, Boh ochraňoval od všetkého zlého, aby tunajšia Slovač obstála, ktoré si nežiadame, aby sa stali, ale ich musíme prijať, jestvu- zachovala si svoje vierovyznanie a svoju slovenskú reč, aby jú ľudia, ktorých nechceme stratiť, ale ich jednoducho musíme tento zbor vykonal to, aby doň dochádzali aj ďalšie duše, ktoré pustiť, aby šli... Počas januára a začiatkom februára nechápa- budú spasené, ktoré budú prichádzať k Večeri Pánovej. Želám vosť vládla, ľudia s tisíc a jednou otázkou zostali, ale ako deň vám dobrého zdravia, vzájomného porozumenia a hojnosť Božieho požehnania. za dňom sa míňali, všetko prijali a prišiel aj ten 28. február. Pán farár Martin Bajza nechal hlboké stopy vo vojlovickej Evanjelická mládež so svojimi katechétkami prichystala malé prekvapenie pánu farárovi, a tak sa na tých posledných ranných cirkvi, mnohí si ho budú pamätať ako dobrého a schopného pána farára. Za týchto deväť rokov pán farár vykonal 83 krstov, službách rozlúčila s ním... Odzneli vďaky, rôzne životné citáty 42 sobášov a 184 pohrebov. Začal s krstom a krstom aj skona modlitby, mládež zaspievala dve pesničky. Slzy hovorili namiesto slov... Pán farár vo svojej rozlúčkovej kázni z kancľa čil... V prvú novembrovú nedeľu v roku 2004, keď prvýkrát vstúpil do chrámu ako vojlovický farár, krstil Dávida Bešku, vojlovickým veriacim nechal nasledujúce slová na rozlúčku: Milovaní Vojlovičania, milí bratia a milé sestry, prišla chvíľa a ostatnú nedeľu pokrstil Valentínu Čriepkovú. A ešte jedna rozlúčky. Ak je v našom slovenskom jazyku nejaké smutné zaujímavosť bola tá, že krstný otec aj na tom prvom, aj na tom slovo, tak to slovo znie IDEM, už odchádzam. Mnohokrát sa poslednom jeho krste bol ten istý krstný otec – Ivan Marko. Budeme pamätať roky za nami, každý z nás mal krásne lúčia rodičia so svojimi dietkami, keď idú do zahraničia, s otázkou, či sa ešte stretneme, či sa ešte uvidíme, či si ešte podáme stretnutia s pánom farárom. Z celého srdca vojlovický cirkevný ruky, či budeme ešte nablízko, a preto, milí moji, po týchto zbor želá mu šťastie v budúcej službe v jeho rodisku. Pán farár, deviatich rokoch, ktoré sme spolu prežili, a ja vám hovorím nezabudnite jedno: Nikdy nestrácajte z očí svoj životný toto slovo: ťažko. Hovorím poslednýkrát z tohto kancľa, kde cieľ: pokoj, harmóniu a radosť. Vy ste tvorcom svojho som kázaval 9 rokov, IDEM, už odchádzam... Zneje mne ťažko sveta. 

14


|

 &  phdr. michala dubská | štúdium a študenti

SLOVENSKÍ ŠTUDENTI Z MAĎARSKA, SRBSKA A RUMUNSKA ŠTUDUJÚ NA KATEDRE MANAŽMENTU KULTÚRY A TURIZMU V NITRE

Študenti z Dolnej zeme sú spravidla húževnatí... S lovenské vysoké školy poskytujú v súčasnosti rozsiahle študijné možnosti pre zahraničných Slovákov. Na Katedre manažmentu kultúry a turizmu Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre už absolvovali štúdium v odbore kulturológia – riadenie kultúry a turizmu desiatky študentov so slovenskou národnosťou z Maďarska, Srbska a Rumunska. Študenti sú metodicky usmerňovaní pracovníkmi katedry, ktorí sa dlhodobo venujú problematike Slovákov na Dolnej zemi – prof. PhDr. J. Čukan, CSc., doc. PhDr. L. Lenovský, PhD., doc. PhDr. I. Kontríková-Šusteková a PhDr. B. Michalík, PhD. Štúdium na Katedre manažmentu kultúry a turizmu im poskytuje široký rámec znalostí z oblasti tradičnej kultúry, ale aj z dejín kultúry, kulturológie, etnológie, kultúrnej antropológie, geografie, cestovného ruchu, cudzích jazykov, tiež z manažmentu, ekonomiky či marketingu. Študenti sa vo svojich záverečných prácach zameriavajú predovšetkým na kultúrne tradície a kontexty identity, hodnotia profesijné, konfesionálne a iné faktory ich formovania a fungovania v súčasnosti. Analyzujú súčasné možnosti a prostriedky udržiavania hmotného a nehmotného kultúrneho dedičstva príslušníkov slovenských minorít v podmienkach existencie v odlúčení od materského národa, popisujú možnosti a spôsoby jeho rozvoja a zachovania v konkrétnych lokalitách. Údaje do svojich prác získavajú okrem spracovania odbornej literatúry aj terénnym výskumom, štúdiom matrík a iných archívnych dokumentov. Študenti z Dolnej zeme sú spravidla húževnatí, pracovití a dosahujú kvalitné študijné výsledky. Aktívne sa zapájajú aj do mimoškolských aktivít. Napríklad slovenské študentky z Rumunska nedávno pripravili pre obyvateľov Nitry hodnotnú výstavu o obyčajových tradíciách Slovákov v Bihorských horách, doplnenú hodnotným kultúrnym programom.

Študenti odboru Kulturológia – riadenie kultúry a turizmu V akademickom roku 2011/2012 študovalo na katedre 13 zahraničných Slovákov. Svoje štúdium v odbore kulturológia-riadenie kultúry a turizmu začala Marina Rakić zo Starej Pazovy a Tamás Pluhár z Békéšskej Čaby. Študenti 2. ročníka sa už pripravujú na vypracovanie a obhájenie svojich bakalárskych prác v akademickom roku 2012/2013. Saňa Miháleková z Padiny pripravuje bakalársku prácu na tému Nehmotné kultúrne dedičstvo Slovákov v Padine v súčasnosti, kde sa zameriava na vznik, význam a perspektívy kultúrneho dedičstva s dôrazom na zachovanie etnickej identity príslušníkov slovenskej národnosti. Stefania Smetec z Bodonoša bude obhajovať bakalársku prácu s témou Kultúrne dedič-

stvo Slovákov v Bodonoši s dôrazom na jeho vznik, význam, manažment a vplyv na zachovanie slovenskej minority. Študentky Katalin Karkus zo Slovenského Komlóša a Adrienn Aranka Rádai z Orošházy spracúvajú problematiku zachovávania kultúrneho dedičstva, kultúrnych tradícií a kultúrnych inštitúcií v obci Slovenský Komlóš. Marijana Uhlík z Erdevíka, externá študentka 2. ročníka, sa pripravuje na tému rozvoja cestovného ruchu v oblasti Malých Karpát. Anka Milka Gregorová, narodená v rumunskom meste Alešď, externá študentka 1. ročníka magisterského štúdia, sa vo svojej diplomovke orientuje na tému Kontexty identity Slovákov v Novej Hute, nadväzujúcu na jej bakalársku prácu Súčasný stav slovenských komunít v Bihore.

Absolventi V akademickom roku 2011/2012 študenti vypracovali a úspešne obhájili niekoľko zaujímavých záverečných prác, v ktorých sa venujú problematike spôsobu života slovenskej minority žijúcej dnes i v minulosti na území Dolnej zeme. V tomto roku ukončili magisterské štúdium Erika Gaidos z Bodonoša, ktorá vypracovala koncepciu múzea tradičnej kultúry bihorských Slovákov vrátane lokalizácie múzea, spôsobu jeho financovania a zberu, dokumentácie a inštalácie zbierkových predmetov. Nadviazala tak na bakalársku prácu Špecifické kultúrne tradície v Bodonoši. Viera Čapeľová zo Selenče obhájila diplomovú prácu na tému Kontakty Selenče so Slovenskom. Priblížila v nej vzťahy a kontakty vojvodinskej dediny so Slovenskom v oblasti kultúry, vzdelávania, hospodárstva, športu, cirkvi a tiež spoluprácu združení a spolkov. Medzi úspešných absolventov bakalárskeho stupňa štúdia v akademickom roku 2011/2012 patrí aj Tina Šimoňiová zo Selenče, ktorá v práci Medzilokálne kontakty – Selenča – Pivnica, hodnotila faktory rozvoja kultúrnych tradícií a vzájomnej kultúrnej výmeny, zamerala sa tiež na analýzu rovnakých, podobných aj rozdielnych kultúrnych javov. Ďalšou úspešnou absolventkou bakalárskeho stupňa sa stala Maria Calamar, ktorá sa vo svojej práci venovala problematike obyčajových tradícií v Bodonoši. Dušan Kunovac z Békéšskej Čaby sa pripravuje na obhajobu bakalárskej práce na tému Dom slovenskej kultúry a menšinová kultúra. Medzi absolventov katedry z minulého akademického roku 2010/2011 patrí napríklad Ivetka Labaj z Čerpotoka, ktorá obhájila diplomovú prácu na tému Špecifické kultúrne tradície v lokalite Čerpotok, Mariana Lasak zo Starej Huty s prácou Možnosti rozvoja obce Stará Huta, Maria Mlinarcic z Bodonoša sa zamerala na vplyv migrácií na spôsob života v Bodonoši. Anna Bolerácová z Kovačice s problematikou rozvoja voľnočasových aktivít v Kovačici. Daniela Tusinovschi z rumunského mesta Alešď v roku 2009 obhájila diplomovú prácu na tému Kontexty identity Slovákov v Bukovine.

Perspektívy

Študenti Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa na jednej z exkurzií

V nasledujúcom akademickom roku 2012/2013 boli prijatí na štúdium Marka Sulai z Rumunska, Diana Zadunajski, Vladimír Gages, Juliana Dragutinovič, Marína Očovaj a Viera Anna Vahula zo Srbska. Pracovníci katedry radi uvítajú ďalších záujemcov o štúdium spomedzi našich krajanov z Maďarska, Srbska či Rumunska. Mnohí zo študentov získavajú na Slovensku cenné osobné a pracovné skúsenosti, nadväzujú tu priateľstvá a príbuzenské vzťahy. Niektorí po skončení štúdia dlhodobo pôsobia a žijú na území Slovenska, iní sa vracajú späť do svojich rodísk a s novými poznatkami a skúsenosťami sa výrazne podieľajú na organizovaní krajanského kultúrneho a spoločenského života. Svojimi aktivitami, seminárnymi prácami a témami záverečných prác prispievajú k spoznávaniu Dolnej zeme a slovenského zahraničia. 

15


|

 &  daniel zemančík

|

Návraty k medzinárodnej vedeckej konferencii Matice slovenskej (26. – 27. 2. 2013)

O

tom, že sa v Martine počas 26. – 27. februára tohto roku konala Medzinárodná vedecká konferencia s názvom Matica slovenská v národných dejinách, sa naša široká verejnosť doma i v zahraničí mala možnosť dozvedieť z rozličných médií. Jej medializácia bola pre matičiarov veľmi potešiteľná. Osobne však môžem povedať, že ma už menej potešilo to, že záujem médií (česť výnimkám) sa začal a aj skončil pri účasti a príhovore predsedu vlády Slovenskej republiky Róberta Fica, ktorého mimochodom zasypala všemožná kritika za výrok: nezávislý Pracovné predsedníctvo vedeckej konferencie s čestnými štát sme prednostne nezakladali pre menšiny, akokoľvek si ich hosťami vážime, ale pre slovenský štátotvorný národ. Od štátnikov a politikov často chceme, aby hovorili pravdu, ciách, preto mi, prosím, prepáčte, že sa budem venovať len aby sa navonok nerobili dobrí pre všetkých, ale aby vraveli to, tej našej. čo skutočne cítia. Chceli by sme, aby sa vyvarovali konaniu, Počas dvoch dní vo vyhranenej miestnosti pre referáty týkaktoré poznáme z dobre známeho príslovia Vodu káže a víno júce sa slovenského zahraničia prednieslo svoj príspevok 22 pije (i keď to pomyselné víno pijú a budú piť, a to nám na nich účastníkov. Obsahom príspevkov neboli len dejiny a historické najviac prekáža). A práve preto neviem, čo kritikom prejavu skutočnosti, ale i informácie týkajúce sa dneška. V komornom prekážalo na fakte, že predstaviteľovi Slovenskej republiky prostredí zasadačky mestského úradu bolo po celé dva dni v prvom rade záležalo a záleží na slovenskom štátoprávnom úplne plno. Každý účastník konferencie mal možnosť vypočuť si národe. Niekedy akoby nám to, čo ho najviac zaujíma, alebo chýbalo čisté, logické, gazdovsi voľný čas vyplniť prezretím ské myslenie. Neviem, ktorý výstavy Matica v národe / Náotec rodiny by robil viac pre deti rod v Matici. Príspevky odzneli suseda ako pre tie svoje a či tie na tému histórie Matice slovenjeho deti by boli s takým otcom skej a Slovákov v zahraničí, spokojné? počuli sme o zahraničnej Matici Cieľom môjho príspevku nie slovenskej, Svetovom kongreje polemizovať nad politickými se Slovákov, o vzniku a pôsopomermi, dôležitejšie sú naše bení Matice slovenskej v Juhopostrehy z matičnej vedeckej slávii, o vzniku a vývoji matíc konferencie. Som presvedčený, slovanských národov, o vzniku že práve o to sa mali zaujímať Matice slovenskej v Amerike, médiá a zaujímavo informovať o Slovenskej lige v Amerike Poslucháči konferencie Slovákov nielen doma, ale aj a Kanade, o slovakistike a cirv našom slovenskom svete. Veď na Medzinárodnú vedeckú kevnej spolupráci, o duchovnej starostlivosti pre Slovákov konferenciu organizovanú MS pri príležitosti 1 150. výročia v zahraničí, ako aj o vzniku a vývoji časopisu Slovensko, ktorý príchodu sv. Cyrila a Metoda na naše územie a 150. výročia bol a dodnes je určený pre Slovákov žijúcich v zahraničí. Som vzniku Matice slovenskej sa prihlásilo takmer 80 účastníkov presvedčený o tom, že práve obsah týchto príspevkov by dokáz celého slovenského sveta. Niektorí z nich prišli z nemalej zal zaujať širokú verejnosť. Takisto verím, že by upútali pozordiaľky, spoza veľkej mláky. Práve preto, aby boli všetci referu- nosť i príspevky zo súčasného života zahraničných Slovákov. júci vypočutí, pracovalo sa na konferencii v troch sekciách. V hlavnom otváracom pléne odznel príspevok na tému StarostMal som tú česť viesť rokovanie I. sekcie – Slováci v zahraničí. livosť Slovenskej republiky o Slovákov v zahraničí, ktorý predZ toho dôvodu som nebol prítomný vo zvyšných dvoch sek- niesol predseda ÚSŽZ Igor Furdík. Mimo iného aj on hodnotil vedeckú konferenciu veľmi pozitívne a podľa jeho vyjadrenia konferencia priniesla aj pre jeho prácu mnoho nových poznatkov a podnetov. Taktiež by určite verejnosť zaujali aj príspevky o tom, ako žijú Slováci v Mníchove, v Toronte, na Dolnej zemi v Srbsku, Maďarsku, Rumunsku a Chorvátsku, Česku, Bulharsku alebo na Blízkom východe, v Libanone. Mnohých zaujala aj téma Európske dimenzie Slovákov doma a v zahraničí, kde referujúci podal návod, ako získavať finančnú podporu z projektov dotovaných eurofondami. Podnetná bola aj diskusia, ktorá nasledovala na záver referátov. Otázky našich krajanov boli nasmerované k štátnej politike, k Matici slovenskej, k pomoci a starostlivosti o zahraničných Slovákov, na ktoré odpovedal po celý čas prítomný Igor Furdík, ako i predstavitelia MS. Hovorilo sa o grantovom systéme a podpore úradu, o potrebe novelizovať zákon pre Slovákov žijúcich v zahraničí, o slovenskom občianstve, o ďalšej podpore študentov a mladých ľudí pre štúdium slovenského jazyka, o duchovnej starostlivosti, o možnosti zabezpečiť príjem rozhlasu Kladenie vencov na Národnom cintoríne

16


| a kanálov slovenskej televízie v zahraničí, ako aj o vytvorení priestoru pre pravidelné vysielanie o živote a činnosti Slovákov v zahraničí. Paralelne s konferenciou prebiehalo i sprievodné podujatie v Dome J. C. Hronského, ktoré zorganizovalo KM MS a Miestny odbor MS. Priestory dnešného Krajanského múzea sa zaplnili poslucháčmi, ktorí si prišli vypočuť prednášku popredného amerického Slováka, univerzitného profesora žijúceho v Ottawe Mariána Marka Stolárika. Ten prišiel prezentovať svoje historicko-biografické dielo Kde sa cítim doma? Slovenské vysťahovalectvo do Severnej Ameriky (1870 – 2010). Možno o niečo viac ako samotná kniha vzbudilo pozornosť publika jeho autentické rozprávanie o živote emigranta v Kanade plné osobných zážitkov a postrehov. V závere sa rozprúdila taká živá diskusia, že podujatie ani nemôžem nazvať inak ako pozoruhodné. Otázky hostí smerovali až k aktuálnemu stavu „slovenskosti” v Kanade, k dnešnej emigrácii a momentálnej starostlivosti o Slovákov žijúcich v Amerike. Počas nasledujúceho doobedia sa nezabudlo ani na našich predkov a na martinskom Národnom cintoríne matičiari i hostia položili zosnulým spomienkové vence. Vo večerných hodinách bolo pre účastníkov konferencie pripravené divadlo, ktoré bolo živým dôkazom toho, akí schopní sú naši krajania i za hranicami našej domoviny. Hra Záveje od Vladimíra Hurbana, dolnozemského Slováka žijúceho v Starej Pazove, divákov preniesla do minulých čias a zožala patričný úspech. Jednoducho povedané bolo by toho dosť, o čom by sa dalo písať a informovať. Práve preto si myslím, že o podrobnejšiu analýzu konferencie, ako aj o jednotlivé referáty by sa mali hlbšie zaujímať nielen médiá, ale i jednotlivci. Verím však, že všetko to vypovedané i nepovedané medzi nami na vedeckej konferencii nahradí pripravovaný zborník, ktorý vydá Matica slovenská v dohľadnej dobe. Ja však už teraz chcem vysloviť veľké a úprimné poďakovanie všetkým účastníkom konferencie nielen za prednášky, ale i za ich vrelé zapájanie sa do diskusií a vytvorenie príjemnej, pracovnej a priateľskej atmosféry, lebo práve z takéhoto prostredia vzišlo mnoho nových poznatkov a podnetov pre našu ďalšiu prácu. A o to nám išlo... Vedeckú konferenciu v sekcii Slováci v zahraničí som ukončil slovami: Človek je schopný zabudnúť na všeličo, no nikdy nezabudne na to, ako sa pri druhom človeku cítil. A ja verím (a potvrdzujú to i ohlasy, ktoré dostávame), že sa účastníkom Medzinárodnej vedeckej konferencie v Martine páčilo, že sa cítili dobre, a že našu konferenciu nezabudnú. 

 tomáš winkler |

O ZAČIATKOCH NA STOPÄŤDESIATROČNEJ CESTE MATICE SLOVENSKEJ

Roky matičné – doba moysesovská K

eď roku 1856 tragickou smrťou zišiel síme kde-tam zhromaždiť sa na podzim z tohto sveta 40-ročný Ľudovít Štúr, a rokovať...” Dôvod na takýto list mal Slováci zachvátení smútkom hovorili: Šafárik len jeden – v tom čase už bol Odteraz sa bude čas merať podľa toho, zakladajúcim členom Matice srbskej čo sme žili pred Štúrom, a čo budeme žiť v Pešti, kde v rokoch 1825 – 1826 vznikol po Štúrovi. Roku 1861 sa v Turčianskom spolok nie nepodobný tomu, ktorý by Svätom Martine zišlo memorandové potrebovali aj Slováci. Skutočné, opravdivé dejiny Matice zhromaždenie a Slováci razom povedali: Odteraz sa čas bude merať podľa toho, slovenskej sa však začínajú až od roku čo sme žili pred Memorandom a čo bude- 1861, od Memoranda národa slovenskéme žiť po ňom. Takto sa nehovorilo dlho, ho, teda od programu, v ktorom kľúčolen dovtedy, kým sme s Memorandom vým bodom, okrem iných, bolo aj založezle-nedobre pochodili v Pešti, odkiaľ nás nie Matice slovenskej. Memorandum národa slovenského je Maďari vypoklonkovali z parlamentu a bezradní vyslanci sa aj s Memorandom osobitným historickým „dejom”. V Martipobrali späť na svoje rodné Slovensko ne sa rozhodovalo o najzákladnejších bez toho, aby z toho bol akýkoľvek úži- národných otázkach, okrem iného aj tok. Jediným východiskom bolo obrátiť o Matici slovenskej. Vraj sa tu v tomto „meste”, ktoré nemalo ani 3 000 obyvasa na kráľa. Keď sa Memoranda v novembri 1861 teľov, zišlo až 6 000 Slovákov, a boli tu ujal Moyses, hneď sa začalo hovoriť všetci, čo mohli chodiť, bolo tu doslova o „dobe moysesovskej”, ako nás bol celé Slovensko. Prišli sem do neveľkého poučil Francisci vo svojich spomienkach „mestečka”, pretože v tom čase boli s názvom Črty z doby moysesovskej, na- v Turci nielen väčšie, ale aj rozvinutejšie písaných na storočnicu narodenia tohto Mošovce. Tí, čo neprišli, lebo prísť z rôzbiskupa. Potom, keď sme už mali svoju nych dôvodov nemohli, sa osobitne listom Maticu slovenskú, hovorilo sa, a dodnes ospravedlnili, uvedúc aj dôvody svojej sa hovorí, o dobe aj o rokoch matičných neúčasti. Záhadou zostáva biskup Štefan to, čo napísal mladý Jaroslav Vlček vo Moyses, prvý matičný predseda. Jeho svojich Dejinách slovenskej literatúry: neprítomnosť na tomto dôležitom národ„Táto doba do rokov 70-tych patrí medzi nom akte je zarážajúca. Nepoznáme dônajšťastnejšie, aké kedy skvitli Slovensku.” Známe je, že matičná „blahodarná činnosť v prospech kultúrneho pokroku Slovenska” sa začala v Turčianskom Sv. Martine 4. augusta 1863 a že rozhodujúcou robotou sa o to pričinil pracovitý Janko Francisci Rimavský. Pravda, ani Matica nezačínala na zelenej lúke, a tak Štefan Moises (1797 – 1869), bol diecéznym biskupom banskobystrickej rímskokatolíckej diecézy, pedagógom, súvahu o tom, čo sa verejným činiteľom, kultúrnym pracovníkom, národovcom, urobilo do tohto hiszakladateľom a prvým predsedom Matice slovenskej torického dátumu, opísal v Letopise Matice slovenskej prvý vody jeho neúčasti, ba nenašli sme nič, nijaký dokument, čo by o ňom podal matičný tajomník prof. Michal Chrástek. Dejiny Matice slovenskej sa už tradič- vierohodné svedectvo. Svetozár Hurban Vajanský, prvý živone začínajú citátom z listu Pavla Jozefa Šafárika z 19. júla 1827 Jánovi Kollárovi, topisec Štefana Moysesa, bol o tejto zákde sa píše: „Nemohla by se nejaká malá hadnej biskupovej neprítomnosti v čase kupecká spoločnosť – asi jako Matica memorandovom napísal na jeho osprasrbská zobrať? Premýšľajme o tom, mu- vedlnenie tak trochu pateticky, že tento 

17


|



tomáš winkler |

 veľký slovenský biskup zbieral v tomto čase sily na ďalšie deje poludňajších hodinách 5. augusta 1863, kde sa rokovalo o tom, a na ďalšie svoje vystúpenia. Ak budeme vychádzať z toho, že čo treba urobiť hneď a čo možno urobiť neskôr. Medzi najzáje to skutočne tak, ako napísal Vajanský, potom už Janko kladnejšie patrila aj otázka, akou slovenčinou sa budú vydávať matičné knihy. Keď prišla na pretras, MoyFrancisci Rimavský, keď sa stretol s Moyses vstal a svoju ďalšiu neúčasť na tomto sesom v Budíne v novembri 1861, našiel rokovaní ospravedlnil tým, že má v svojom tohto biskupa odpočinutého a náležite banskobystrickom biskupskom sídle veľa pripraveného. neodkladnej práce. Pravda však bola nieKeď Moyses prišiel do Budína, usadil sa kde úplne inde. O Moysesovi sa vedelo, že u svojho školského priateľa advokáta nepatril medzi tých, čo sa bezvýhradne Gombára. Keď sa o tom Francisci dozvedel, postavili za Štúrovu slovenčinu, ba že na navštívil ho a boli „obaja radi, že sa osobne svoju stranu, teda ku Kollárovej českoslozišli”. V spomienkach „z doby moysesovvenčine, pritiahol aj ďalších – Jozefa Koskej” Francisci pokračuje: „Po krátkom záčka, Juraja Holčeka, Štefana Závodníka, rozhovore prišla reč na vystrojenie vyslanMichala Rešetku, Juraja Plošica, Jozefa stva k cisárovi a apoštolskému kráľovi. Ja, Viktorina, Michala Chrásteka i Andreja ako podstatnú ťažkosť, vyslovil som obavu Radlinského. Veľa nechýbalo a Moysesovo o získanie dôstojnej osobnosti na čele vymeno by sa ocitlo aj v známom Kollárovom slanstva. Biskup Moyses na to bez váhania hanopise proti slovenčine Hlasové o poa rozmýšľania odpovedal otázkou: A ak by třebě jednoty spisovného jazyka pro Čeja šiel? Ja radostne prekvapený nevedel chy, Moravany a Slováky (1846). Kollárovi som viac odpovedať ako: Tak by bola desa vtedy ospravedlnil, že v latinčine proti putácia. Nato biskup Moyses odhodlaným hlasom vyslovil: Ja pôjdem! A ja vo vytr- Janko Francisci-Rimavský (1822 – 1905), slovenčine vydá sám osobitný spis, a preto slovenský básnik, prozaik, prekladateľ, nechce, aby svoje meno dal k dispozícii aj žení vyskočil som zo sediska, zvučne zvolal publicista a prekladateľ tomuto „podniku”. O nijakom takomto som: Tak to bude deputácia! Padol som na kolená k nohám Moysesa a bozkal som mu ruku – a on zodvihol Moysesovom spise však nevieme, zrejme sa nezachoval, ak, ma, pritiahol k sebe a vrúcne objal.” Toľko napísal Francisci, pravda, nejaký bol. Na chválu tohto biskupa však treba povea ešte bol dodal jednu vetu: Tým bola otázka vystrojenia dať, že po vyhlásení o tom, že Matica sa bezvýhradne stavia za vyslanstva rozhodnutá, a myslím, že biskup Moyses s tým slovenčinu, sa Moyses úplne stotožnil s matičným stanoviskom úmyslom prišiel do Budína, aby túže otázku so mnou k riešeniu a všetko, čo napísal, bolo v krásnej slovenčine. Jednoznačne sa k všetkým týmto udalostiam postavil druhý priviedol. Už 30. novembra 1861 prišli do Viedne niektorí vyslanci muž, evanjelický superintendent Karol Kuzmány. Ten tiež pre iné z Turca, ba v nasledujúce dni v každom vlaku zo Slovenska naliehavé roboty nebol na memorandovom zhromaždení prítomprišiel dakto z budúceho vyslanectva. Do Viedne prišiel Moyses ný, zachoval sa však jeho list Jozefovi Miloslavi Hurbanovi, 2. decembra „s početnými našimi mužmi”, zosadol z vlaku, v ktorom vyjadril spokojnosť nad tým, čo sa v Martine dohodlo. ubytoval sa v hoteli König von Ungarn, potom držal porady, Slovenskej pospolitosti nebol Kuzmány neznámy. Poznali ho ako vyhotovoval sa prestolný prosbopis a audiencia u kráľa sa vy- vydavateľa literárneho almanachu Hronka, ako profesora cirkevných dejín na viedenskej teológii, významného autora základkonala 12. decembra o desiatej hodine predpoludňajšej. Už na memorandovom zhromaždení, ako o tom vydal viero- ných teologických diel, autora viacerých hymnických piesní, hodné svedectvo Ján Francisci Rimavský, zvolili Dočasný výbor stúpenca slovenčiny, ba aj ako jedného z vymáhateľov Matice Matice slovenskej, ktorý mal matičné veci dotiahnuť do zdarné- slovenskej. Keď si ho martinská evanjelická cirkev zvolila za ho konca. V tomto svojho kňaza, koncom apríla 1863 sa presťahoval do Martina výbore boli tí, čo sa a naplno sa ako podpredseda Matice slovenskej dal do jej služieb. Vráťme sa však k Franciscimu. Už v spomínaných moyseslužobne zdržiavali v Pešti a Budíne (Ján sovských črtách skromne bol napísal: „S vypracovaním stanov Gotčár, Viliam Pauli- pre slovenskú Maticu poveril Dočasný výbor mňa. Ja som ten ny-Tóth, Ján Palá- návrh vypracoval a Dočasný výbor ho prijal...” Potom ešte na rik), pričom najväčší ďalšom mieste nezabudol pripomenúť, vracajúc sa k zakladakus roboty, ba vlast- júcemu valnému zhromaždeniu v auguste 1863, ako „rozbalil ne všetku (stanovy v modrom zamate zaviazaný a s pečiatkovým odznakom sloa vybavovačky okolo venskej Matice, t. j. na troch vŕškoch dvojitým krížom v bielonich, ako aj ustroje- modro-červených farbách, mojou manželkou umele a skvostne nie spolku) odviedol vyšívaný exemplár potvrdených stanov slovenskej Matice, sám Francisci. On a pozdvihnúc ho dovysoka, nadšeným zvučným hlasom povevypracoval matičné dal: – Toto je naša bula, náš priepustný list, náš občiansky stanovy a vybavil diplom... A v týchto stanovách v paragrafe jeden je geniálna veta, ktorá všetky náležitosti až po zvolanie zaklada- stručne charakterizuje poslanie Matice slovenskej: „Slovenská júceho valného zhro- Matica je jednota milovníkov národa a života slovenského, a jej maždenia 4. augusta cieľ: v členoch slovenského národa mravnú a umnú vzdelanosť Viliam Pauliny-Tóth (1826 – 1877) bol slovenský politik, spisovateľ-beletrista, 1863, ba zrejme bol budiť, rozširovať a utvrdzovať; slovenskú literatúru a krásne básnik, publicista a prekladateľ, aj pri tom, keď Moy- umenia pestovať a podporovať a tým i hmotný dobrobyt slovenvýznamný predstaviteľ skupiny štúrovcov sesa požiadali, aby ského národa napomáhať a na jeho zvelebení pracovať.” Vybavovanie stanov, matičného sídla, financií, zbierok dal prísľub ešte pred týmto zhromaždením, že prijme predseda všeličoho iného nebolo jednoduché. Francisci bol od roku níctvo Matice slovenskej. Dejiny Matice slovenskej až k nášmu letopočtu sú 150-roč- 1860 radcom kráľovskej námestnej rady v Budíne, pričom už né, poznáme ich dopodrobna, ale nepoznáme všetko. Záhadný začiatkom januára 1861 ho zbavili funkcie a poslali do „dispoje napríklad odchod Štefana Moysesa z prvého výborového nibility”. Pravda, všetky svoje konexie náležite využil, a možno zasadnutia Matice slovenskej v martinskej katolíckej fare v do- povedať, že sa mu darilo.

18


|



tomáš winkler |

Vo Francisciho réžii prebehlo aj zakladajúce valné zhromaždenie. Keď v auguste 1861 Karol Kuzmány podáva ruku Myosesovi, vítajúc ho v pohostinnom Martine, už sa vie, že Moyses bude predsedom a Kuzmány podpredsedom Matice slovenskej, že Janko Francisci Rimavský a Štefan Marko Daxner, ktorí boli hlavnými organizátormi Memoranda i Matice, neprijmú vyznamenania, ktoré im verejne ponúknu, vlastné ocenenie v podobe najvyšších matičných „hodností” odmietnu – obetujú ho v prospech symboliky, ktorá sa zapíše do dejín Slovenska. Takto teda vznikla moysesovsko-kuzmányovská tradícia, symbol ekumenickej jednoty národa, vzájomnej tolerancie a porozumenia. Francisci neprijme ani funkciu druhého podpredsedu Matice slovenskej, tak ju potom na zakladajúcom valnom zhromaždení pririeknu turčianskemu archidiakonovi Jánovi Országhovi. Na druhý deň, keď zasadá matičný výbor, zrazu zistia, že sa akosi pri tom nadšení pozabudlo na Francisciho, a tak sa našlo východisko – matičný výbor na druhý deň po valnom zhromaždení Francisciho vyvolil za „čestného doživotného podpredsedu Matice slovenskej”, s čím tento činovník súhlasil. Roky matičné sú hviezdnym Francisciho časom, zakrátko po valnom zhromaždení sa ako prvý Slovák, i keď len na krátky čas, stane županom Liptovskej stolice. Pri tejto príležitosti na jeho osobu „zapeje” i vtedajší najuznávanejší slovenský básnik Andrej Sládkovič. Nie najhoršie sa vodí i Daxnerovi. V čase konania valného zhromaždenia je podžupanom Gemerskej stolice, potom, začiatkom roku 1864, ho vymenujú za sudcu debrecínskeho zmenkového úradu. V povýšení nemožno nevidieť úsilie maďarónskych kruhov odpratať ho zo Slovenska a odlúčiť od národného života. Treba povedať, že nie všetky roky z tých stopäťdesiatich boli matičné, mnohé boli i protimatičné. Tých úrodných bolo prvých dvanásť (1863 – 1875), neúrodných bolo hodne po zatvorení Matice až do jej oživotvorenia roku 1919. O svoju existenciu musela zápasiť aj v časoch totality. Nepopierateľné je však zistenie, že matičné dejiny sa preplietali s národnými, Matica bola lakmusovým indikátorom toho, či sa národu darí. Roku 1993 sa do jedného historického času spojili dve udalosti – vznik samostatnej Slovenskej republiky a 130. výročie založenia Matice slovenskej. Magická trojka na konci letopočtu spojila to, čo osudovo patrí k sebe. Matica slovenská si priala slovenskú štátnosť, ba nemálo pre ňu aj v hektických časoch medzi neprajníkmi a váhavými urobila, a o jej konštituovanie sa pričinila. V ďalších rokoch jej bezvýhradne slúžila i naďalej chce slúžiť. Tak ako je napísané v prvom paragrafe jej stanov spred stopäťdesiatich rokov. 

|



katarína mosnáková |

Kúsok zo slovensko-austrálskej rozprávky

N

apadlo vás niekedy opýtať sa, ako je kali možnosť rozhlasového vysielania v slonajjednoduchšie dostať sa do Sloven- venskej reči. Postupom času sa začali orského domu v Austrálii? Mňa áno. A odpo- ganizovať kurzy slovenského jazyka, ktoré veď prišla asi takáto: papiere, doklady, sú od roku 1996 ako slovenská škola úradstátie v rade, vybavovačky, kopa e-mailov, ne zaregistrované v „Department of Edudoklady, doklady... a ešte chýbajúce do- cation – After Hours Ethnic Schools” a získlady, obrovské šťastie z červeného papie- kavajú finančnú podporu štátu Victoria. rika so zvláštnym živočíšnym erbom v pase Neskôr bol pri Slovenskom dome založený aj ženský spolok pod a neskutočne dlhá názvom Združenie cesta z Belehradu, matiek a od roku 1992 cez Zürich a Dubaj, sa tu vydávajú noviny kilometre letu nad Slovenské oznamy. vodou, nové tváre, Dnes pod strechou nové chute, vône... Slovenského domu zapojené všetky v Melbourne pôsobí zmysly... A keď si už Folklórny súbor Lipmyslíte, že ste tam, tár, dve detské taešte technická zanečné skupiny (Lipstávka v Singapure, Sú tu to tí, ktorí sú „na vine” že dnes tárik a Liptáriček), trošku konfúzie z dematiek, saťhodinového časo- v Austrálii existuje Slovenský dom (1981) Združenie vého posunu a teplý teplučký december. mládežnícka kapela Zmena 5 a sólisti. SpoPotom prísna kontrola na letisku v Mel- lok vlastní pozoruhodný knižný fond a bobourne, ňuchajúce psy, krútiace sa kufre hatú šatňu slovenských ľudových krojov. a jedno skomolené, no v tom čase uchu Výbor spolku pravidelne organizuje tanečné zábavy (hroznovú, silvestrovskú, štenajmilšie: „Dobro došli u Australiju!” A na konci (či začiatku) nezabudnu- fanskú...), koncerty, výlety a periodicky teľného putešestvija dvaja nedočkaví prí- privítajú i umelecké súbory zo Slovenska buzní s klokanskými klobúkmi a slzami alebo Srbska. Úzko spolupracujú s Evav očiach čakajú na objatie. To úprimné njelickým cirkevným zborom Krista Pána objatie, z ktorého sa jednoducho vytratí v Lavertone, zúčastňujú sa na rôznych všetko to, čo vás dovtedy z takej cesty podujatiach, medziiným aj na Stretnutí austrálskych Slovákov v Caberre. možno trošku aj obťažovalo. Všetci spoločne v prvom rade plnia cieZačne sa jedna nová rozprávka s dobre známym úvodom: kde bolo, tam bolo, za le, ktoré si vytýčili ešte ich predkovia: siedmimi horami, za siedmimi morami, chrániť, si svoj materinský jazyk, svoju učupená vo svojom svete už desiatky rokov kultúru a identitu. Občas sa ňou hrdo postojí útulná chalupka menom Slovenský chváliť a najmä pestovať si pokračovateľov dom. Áno. Slovenský. V týchto končinách a budúcich nositeľov slovenskosti aj na zdá sa vari najslovenskejší. Vybudovaný tomto konci sveta. Sveta, do ktorého som v roku 1981 financiami, rukami, potom, na chvíľku mala možnosť vhupnúť aj ja. Či ale aj srdcom našich krajanov. Tep lásky už spevom, tancom alebo pedagogickou k rodisku a vlastným koreňom je práve prácou, ktorá sa tu úspešne roztočila a ktoten, ktorý tento kultúrny stánok udržuje rá vyústila do úprimného priateľstva. Takto sa teda z môjho uhla pozornosti v živote aj v súčasnosti. Základy mu dali naši krajania ešte v ro- točí slovenský svet v krajine protinožcov. ku 1966, keď sa začali združovať a potom Zo dňa na deň, z roka na rok, z desaťročia najmä v roku 1976, keď si oficiálne založi- do desaťročia... Možno trošku iným smeli Slovenský spolok Ľudovíta Štúra, ktorý rom (podobne ako sa iným smerom točí tu pôsobí dodnes. Už v prvých rokoch voda v austrálskej výlevke), možno vo víre existencie spolok mal niekoľko odbočiek svojského multikultúrneho zhonu, no pred(tanečnú, spevácku, futbalovú, združenie sa sa točí... Striedajú sa ľudia, menia sa rybárov...) a okrem toho jeho členovia zís- generácie, nová doba prináša nové plány, súčasné projekty... Ale jedno sa nemení – rozprávková chalúpka menovaná Slovenský dom. Chalúpka, do ktorej naši krajania chodia, keď sa tak trošku zažiadajú toho nášho ľudového a ľudského. Prajem im, aby im z neho nikdy nechýbalo. A aby ich austrálska rozprávka mala ten dobre známy záver: ...a žili tak šťastne až do konca sveta.  Fotoarchív: Budúci nositelia slovenskej kultúry v Melbourne Slovenský spolok Ľudovíta Štúra

19


|

 katarína pucovská

|

Z bájnej Floridy späť do Kulpína Po smrti rodičov tie svojrázne amulety ochraňovala dcéra „Každý deň stretnúť človeka, to stačí…” Tieto slová básnika Jána Kostru mi dlho zvučali v hlave po krátkom, ale obohacujú- Ruth. Medzi predmety osobitného významu patrili aj mamine com stretnutí s dámou v peknom veku, ktorú som v ten deň kroje, ktoré si z rodného Kulpína priniesla do nového domu prvýkrát videla. Napriek tomu sme sa srdečne zvítali ako dobré v ďalekej Amerike. Keď si v trúchlivých chvíľach Ruth spomínaznáme a veľmi blízke osoby. Nebolo treba ani veľa slov. Aj tak la na rodičov, obliekala by sme im nerozumeli. Stačil široký úsmev a vrúcne objatie. sa do matkiných slovenTie svedčili o srdečnej slovanskej duši a prezrádzali, že dámu ských krojov. Roky plynuli a krížiky do Kulpína pritiahli veľmi silné putá k svojeti, k svojim koreňom. A najmä silná láska ku všetkému, čo akokoľvek súviselo na chrbte pribúdali. Vôľa odcestovať a pos rodiskom jej predkov. Ruth Ann Kriska Pascoe je z USA, z južnej Floridy, a tohto kloniť sa svojim predleta, vo veku 67 rokov, prvýkrát pricestovala do rodného kraja kom sa stále stupňovala. svojich rodičov. Túžila zacítiť pod nohami tú zem, po ktorej Ale rozhodnutie nebolo počas svojho detstva a mladosti kráčali jej rodičia. V Kulpíne ľahké. Veď sama nevepobudla kratučko, necelé dva dni. Povedala, že ju návšteva dela odpovedať na najotázky: Kulpína nevýslovne duchovne nasýtila a zároveň vyznala, že sa základnejšie jej pri rozlúčke s matkiným rodiskom zmocnila ukrutná tieseň. Ako? Komu? Kde, keď nikoho nepoznám! Kto A ktomu dodala: mi pomôže? Ani ich reči „...Ale sľubujem, vrátim sa,... ak Pán Boh dá...” Je veľká pravda v tom, že sa svet v súčasnej internetovej nerozumiem!... Rozhodujúcu úlohu dobe stal už iba veľkou globálnou dedinou. S Ruth sme sa zoznámili náhodou, vlastne vymenili sme si iba zopár krátkych v tej nerozhodnosti zoAnna Melichová (z ľavej strany) listov. Moje meno našla na Internete, mimochodom, roky ne- hrali akiste genetické v roku 1929 v kulpínskych slovenúnavne sliediac po svojich predkoch a čítajúc všetko o Kulpíne. kódy. Tie vedia byť nieských krojoch odcestovala do USA Tak objavila aj niektorých svojich ďalších príbuzných. Kontakty kedy poriadne naliehavé boli teda nadviazané a nasledovali prípravy na stretnutie zoči- a neúprosné! A keď to-ono niečo v človeku začne viesť hlavné -voči. K nemu čoskoro aj došlo. Koncom júla 2012. Dovolenko- slovo, výhovorky neobstoja. Tak bolo aj v tomto prípade. V génoch zakódované slovanstvo a slovenskosť vala v Maďarsku a keď už bola tak blízko, nemohla odolať. Do Kulpína však zavítala V kulpínskej matrike sobáše- ani v tej ďalekej krásnej krajine sa nedali s obavou: Čo ak ju neprijmú? ných, poradové číslo 7, rok 1929, učičíkať. Ruth však nechcela prísť s prázdnymi Príbuzní sa jej, samozrejme, potešili sa píše: rukami. Obyvateľom Kulpína, v ktorom a ponúkli jej jedlo a nocľah. Z jedla veľa mladoženích: JOVAN KRIŠKA, odrastala jej matka, chcela venovať niečo neodjedla, – nechcela míňať drahocenný zamestnanie: štampar, osobitné, to najvzácnejšie: matkine kroje. čas na také – v tomto prípade malicherné vierovyznanie: augsb. evang. Chcela ich vrátiť tam, odkiaľ pochádzali. zbytočnosti – a za nocľah sa poďakovala narodený: 26. 6. 1905 Keďže ich však bolo dosť a lietadlom by sa a ospravedlnila. Zaumienila si prenocovať obyvateľ: Akron Ohajo, SAD to nedalo, riešením bola zásielka loďou. pod strechou trochu už schátraného staro- rodičia: Pavle Kriška a Jelisaveta Danko Tak sa aj stalo a tak, ako sa pred takmer otcovského domu. Nežiadala komfort ani storočím plavil batoh s odevom do ďalekej komótnosť, veď tých doma na Floride má mladucha: ANA MELIH, Ameriky, teraz ten batoh cestoval svoju dosť, chcela iba plnými dúškami a všetký- zamestnanie: spiatočnú cestu. mi zmyslami vychutnať teplo domova. vierovyznanie: augsb. evang. Neskôr sa zo slnečnej a okúzľujúcej, Toho domova, o ktorom jej mama v det- narodená: 26. 11. 1910 exotickej Floridy – raja na zemi – ktorá stve veľa rozprávala, a ktorý jej už vtedy obyvateľ: Kulpín, k. br. 178 ročne priláka milióny turistov, lietadlom prirástol k srdcu. rodičia: Pavle Melih a Marija Ivanković vydala na cestu aj Ruth. Na rozdiel od toho Je prirodzené, že človeka k rodisku sobášení 18. 4. 1929 v Kulpíne. milióna turistov, ktorí zaplatia poriadne viažu osobitné putá. A tie putá niekedy za sumy za párdňový pobyt na Floride, ona si žiadnych okolností nemožno pretrhnúť, ba neraz s rokmi iba spevnejú. Potom tie pevné korene dokážu tentoraz radšej zvolila dovolenku v Európe. A z toho aj dva dni v tých najťažších chvíľach dušu živiť krásnym spomínaním. v Srbsku, konkrétne v Kulpíne. Nevedela som presne kedy príde. Bola sobota, a tak ako to Zabránia zabudnúť. Preto každá drobnosť pripomínajúca rodisko má výnimočnú hod- u nás na dedine býva, zamestnanci víkend využívajú na práce okolo domu, v záhrade. Aj ja som okopávala záhradku, keď sa notu. Tých zopár vecí a pred naším domom zastavilo auto a z neho vyskočila Ruth. odevných predmetov, Hlasno sa smejúc, s rozšírenými rukami bežala ku mne. Žiariktoré si mladomanže- la z nej priam neskutočná radosť a rýchlo vysvetľovala, že lia Kriškovci po sobáši nebude vchádzať dnu, lebo ešte musí toľko toho urobiť: musí v kulpínskom kostole ísť na cintorín k hrobom starých rodičov, do kostola, kde sa jej v roku 1929 vzali se- rodičia sobášili, navštíviť rodinu... Iba tie mamine kroje mi chce bou na dlhú cestu do odovzdať a poprosiť ma, a ja nech sa ďalej postarám, aby sa zámoria, boli tou troš- dostali na správnu adresu. Ale skôr ako sa s nimi rozlúči, ešte kou hmatateľnej du- na chvíľočku nech ich podrží v ruke. Smutne sa zahľadela do storočných matkiných šiat. Z tváre ševnej stravy s vôňou domova. Preto ich bolo jej zároveň žiarili i veľký pokoj i nesmierna radosť – namiesto treba posvätne chrá- matky aspoň jej šaty sú späť doma. Tu, v tomto, tak často slRuth počas návštevy Kulpína odovzdáva kroje zami omývanom rodisku.  niť.

20


divadlo 19. FESTIVAL DIVADELNÝCH INSCENÁCIÍ DOLNOZEMSKÝCH AUTOROV

Život je čudo V

poradí 19. festival Divadelné inscenácie dolnozemských autorov prebiehal dva víkendy, počnúc 22. marcom a končiac dnešným dňom – 31. marcom 2013. V tomto ročníku sme mali rekordný počet súťažných inscenácií – spolu jedenásť a hojné a kultivované pivnické divadelné obecenstvo si malo možnosť pozrieť až štrnásť divadelných predstavení (spolu s dnešným). Možno teda konštatovať, že v upravenej divadelnej sieni Pivničania mali pekný umelecký zážitok. Komisia v porovnaní s vlaňajším ročníkom pracovala v trochu pozmenenom zložení Zuzana Tárnociová, predsedníčka, Vladimír Valentík a ja, Mr. Zuzana Týrová namiesto Dr. Michala Týra (zostalo však všetko v rodine). Komisia sa podrobnejšie zaoberala súťažnými predstaveniami, ktorých bolo jedenásť. Z nich padinské predstavenie Zoznamka od Adriany Krúpovej, petrovské Negativisti od Romana Olekšáka a kulpínske Pohreb od Ivana Holuba sa uchádzali iba o postup na Palárikovu Rakovú. Komisia by chcela zdôrazniť, že všetky tieto tri predstavenia boli výnimočne kvalitné. Ďalších osem predstavení spĺňalo všetky body pravidiel DIDA, a samým tým súťažili o všetky ceny. Sú to 4 pôvodné nové hry, tri nové texty zahrali Novosadčania (Láska, alebo niečo iné...), Palančania (Život je čudo) a Iločania (Fruškohorský poklad) a jedna choreodráma, čiže neverbálne pohybové divadlo Pazovčanov (Babylon), ktorý sa po druhýkrát úspešne zjavujú v Pivnici. Ďalej treba spomenúť, že na pivnickom javisku boli zahrané dve detské predstavenia, už spomenutí Iločania a Erdevíčania s predlohou Traja umelci a drak Samuel. Okrem domácich súborov sme mali tri zahraničné predstavenia z Maďarska (Naša mačička), zo Slovenska – predstavenie VHV Záveje v predvedení Tisovčanov a z Chorvátskeho Iloku. Zo starších autorov boli hrané, klasicky ako vždy, predstavenia VHV, ale tohto roku boli opätovne hrané aj predstavenia novších autorov, ako sú Jano Hrubík a autorskej dvojice Miroslava Demáka a Milana Materáka. Vzhľadom na počet a vysokú kvalitu súťažných inscenácií sme mali neľahkú úlohu a mnoho práce, ale sme sa jednoznačne uzhodli udeliť nasledujúce ceny: Lalitský divadelný súbor si za predvedenú komédiu Tango miliardo od Jana Hrubíka vyslúžil Cenu Janka Čemana za autentické podanie života tunajších Slovákov, v tomto prípade obrazov zo života jednej rodiny v krízových deväťdesiatych rokoch. O cenu za nový text konkurovali tri texty zo štyroch nových predlôh (štvrtá nová predloha je pazovská neverbálna predloha), pričom komisia navrhuje, aby všetky 3 nové texty boli zaradené do knihy, ktorá by mala vyjsť k 20. jubilejnej Dide pod názvom Nová súčasná slovenská dráma 2. Ide teda o texty Vlatka Miksáda Fruškohorský poklad, Jana Hrubíka a Rastislava

Zorňana Láska, alebo niečo iné... a Eleny Hložanovej. Cenu za nový inscenovaný text pomenovaný Život je čudo získala Elena Hložanová. Tvorbu nových divadelných predlôh predstavujú aj nekonvenčné divadelné formy a tohto roku to bolo pohybové divadlo Miroslava Kožíka zo Starej Pazovy a práve tomuto netypickému predstaveniu Babylon sa komisia rozhodla udeliť špeciálnu Cenu za autorský počin Miroslavovi Kožikovi a autorovi hudby Miroslavovi Bakovi.

Jozef Chrček a Emília Lázićová – Palanka v predstavení Život je čudo (foto: Ján Čobrda-Blitz)

Cena za dramaturgiu pocestuje tohto roku do Maďarska, a to Daniele Onodiovej za predstavenie Naša mačička autora Vladimíra Hurbana Vladimírova. Naše divadelné súbory majú dobrých hercov, a preto porota dôkladne rozoberá každú rolu, ktorá si zasluhuje cenu. Chceli by sme ešte raz zdôrazniť, že keď ide o herecké výkony, brali sa do úvahy iba predvedenia hercov, ktorí hrali v predstaveniach, spĺňajúcich všetky body pravidiel DIDA. A tak udeľujeme tri ceny za herecké výkony. Najlepším hercom festivalu DIDA 2013 sa stal Jozef Chrček z Palanky. Druhú cenu získal Samuel Medveď za úlohu Ďura Cesnaka v novosadskej veselohre. Tretiu cenu si na Dňoch Janka Čemana vyslúžil Tisovčan Dušan Kojnok ako gazda v Hurbanových Závejoch. A na samom konci, Komisia jednohlasne vyniesla rozhodnutie, že festival DIDA v Čadci na Palárikovej Rakovej bude predstavovať ako najlepšie predstavenie Hložanovej dráma Život je čudo. O túto cenu sa okrem iných uchádzali aj Padinčania, Petrovčania a Kulpínčania, ako sme už podotkli, s mimoriadne kvalitnými predstaveniami, ale sa komisia rozhodla udeliť Cenu za najúspešnejšie predstavenie Palančanom, lebo práve toto predstavenie spĺňa cieľ samotnej prehliadky – je to nový text znázorňujúci život dolnozemských Slovákov. Vznikol na dielni Píšem, píšeš... ktorú ako jednu zo svojich akcií na podporu vzniku nových kvalitných dramatických textov usporadúva Ochotnícke divadlo Janka Čemana. Teda dovidenia na jubilejných 20. Dňoch Janka Čemana roku 2014.  Posudzovacia komisia: Zuzana Tárnociová, predsedníčka Vladimír Valentík Odmenení účastníci na 19. festivale Divadelných inscenácií dolnozemských autorov Mr. Zuzana Týrová

21


rodokmeň

|

 ján guba

|

Lamošovci v Pivnici – pivňickí Lamošáci P

riezvisko Lamoš sa v rôznych obdobách vyskytovalo už v 12./13. storočí v Normandii, vo Francúzsku. Tamojší Lamošovci mali svoj erb. V takmer rovnakom období a možno aj skorej nachádzalo sa i v Grécku. Priezvisko je v súčasnosti rozšírené a vyskytuje sa na všetkých kontinentoch, ponajviac v Spojených štátoch amerických. Jedna z rodín s týmto priezviskom má hotelový areál na mediteránskom pobreží v Turecku. Na tunajších priestoroch sa vyskytovalo v Petrovci, Pivnici, Laliti, Selenči, Jánošíku a Iloku. Podľa vysvetliviek Dr. Daniela Dudka v knihe Priezviská Slovákov v Juhoslávii (Nový Sad 1999) priezvisko Lamoš môže byť odvodené od základnej podoby krstného mena. Predmet môjho bádania nie je etymológia priezviska, ale rodiny s týmto priezviskom v Pivnici a ich potomkovia. Nositelia tohto priezviska v Pivnici sa objavujú neskoršie, ako prví slovenskí osadníci sem prišli. Prvý záznam v matrike narodených je o osobe Alžbete od otca Juraja Lamoša a matky Anny, r. Mareček, alebo Marček. Staručký Juraj Lamoš zomrel v Pivnici 18. januára 1831 a jeho syn Juraj, otec Alžbetin, umrel tiež na choleru ako 52-ročný 1. 11. 1848. Štefan Lamoš, pravdepodobne syn a brat predošlých, s manželkou Annou, r. Supek, mali dcéru Máriu, ktorá umrela ako 3-ročná 11. 11. 1825. Tento manželský pár mal ešte syna Jozefa (14. 10. 1828 – 7. 6. 1839) a tu i končí ich potomstvo v Pivnici. Juraj Lamoš s manželkou Annou mali osem detí. Alžbetu (26. 7. 1825 – 1848), ktorá sa vydala 11. 11. 1844 za Ondreja Lepórisa, majstra mlynára v Pivnici, syna Jána a Zuzany, r. Chovanovej. Katarínu (17. 10. 1828 – 1. 4. 1914), ktorá sa po sobáši 14. 11. 1850 stala manželkou Martina Supeka. Po smrti manžela sa po druhýkrát, ako 52-ročná, zosobášila so 48-ročným vdovcom Pavlom Mackom. Samuel Lamoš narodený 7. 8. 1831 umrel ako desaťročný. Anna bola štvrté dieťa tohto manželstva, narodená 26. 6. 1834 a ako 18-ročná sa vydala za Juraja Klovana 21. 11. 1851. Umrela ako mladá matka po druhom pôrode 28. 11. 1855. Zanechala 2-ročného syna Janka (11. 12. 1853 – 25. 5. 1881). Piatym dieťaťom bol Ondrej, narodený 27. 10. 1836. Iných údajov o ňom niet. Nasledovali dievčatá Zuzana a Mária, ktoré poumierali v útlom veku. Terézia bola ich ôsme dieťa, narodená 10. 6. 1844. Vydala sa do Lalite 17. 10. 1861 za Jána Párnického. Údaje o jej úmrtí sú zapísané v matrike tamojšieho cirkevného zboru. Petrovský majster – čižmár Pavel Lamoš ako 26-ročný prišiel pre mladuchu do Pivnice. Sobášil sa s dcérou tunajšieho majstra – holiča Štefana Fekete, Lýdiou, 29. novembra 1849. Rodičia Jána Lamoša, otec Štefan a matka Katarína, r. Harmincová, žili v Laliti. Hlava rodiny bol remeselník. Ján, ako 24-ročný, si životnú družku našiel v dievčine Juliane Činčurákovej, z rodičov Jozefa a Juliany, r. Šusterovej. Sobáš mali v Pivnici 18. 11. 1850. Ich bydliskom po sobáši sa stala Pivnica. Manželstvo im bolo plodné. Mali 5 dievčat a 4 chlapcov. Prvá bola Zuzana (2. 10. 1851 – 14. 4. 1857), nasledoval Pavel (26. 6. 1853 – ??) potom dvojičky Ján a Juliana (17. 10. 1856 – Ján umrel 18. a sestrička Juliana 20. októbra 1856). Potom svetlo sveta uzrela Zuzana (14. 2. 1858 – 1. 9. 1927), bola manželkou Štefana Vachulu. Bolo zvykom po zosnulom dieťati opakovať krstné meno, tak v poradí šieste deťa, bol to chlapec, dostal meno po otcovi: Ján (16. 12. 1859 – 11. 10. 1914), umrel v Iloku. Družkou života mu bola od 31. 12. 1881 Katarína Esterák.

22

Nasledoval Michal, narodený 22. 3. 1862 v Pivnici. Bol ženatý s Máriou, rod. Pecníkovou, mali Michala (21. 3. 1887 – 26. 10. 1888) a Juliana (18. 4. 1890 – ??). Bola manželkou od r. 1907 Pavla Chrčeka. V manželstve Lamoš – Činčuráková mali ešte Katarínu a Julianu, ktoré poumierali v detskom veku. V manželstve Štefana Lamoša a Anny, r. Filkovej, ktorí mali sobáš v mieste mladuchy (asi 1825, možno v Petrovci) do pivnickej matriky zapísali: Zuzanu (7. 4. 1826 – ??) Juraja Lamoša (8. 11. 1831 – ??) a Štefana (2. 12. 1834 – 27. 5. 1835). Mali i dcéru Máriu, ktorá nebola narodená v Pivnici, možno u rodičov jej matky, vydala sa ako 18-ročná 2. 3. 1843 za Michala Menďana do Petrovca. Žiaľ, iných údajov o tejto rodine niet.

Na „Lamošovém sáláši”

V manželstve Štefana Lamoša a Alžbety (niet iných údajov o tejto dvojici okrem zápisu, že po smrti Štefana Lamoša sa Alžbeta 26. 2. 1843 vydala do Petrovca za vdovca Ondreja Jakuša, ktorým sa narodil chlapec Ján (23. 6. 1841 – 18. 4. 1926), ktorý ako 24-ročný, 17. 11. 1864, uzavrel manželstvo so Zuzanou, r. Milec. Manželstvo bolo požehnané 6 dietkami. Ján Lamoš bol prvým v rodine (24. 8. 1865 – 30. 6. 1936). Sobáš mal 30. 1. 1888 so Zuzanou, r. Kubinec, od rodičov Ondreja a Alžbety, r. Pap. Juliana (25. 11. 1866 – ??) sa vydala 19. 11. 1884 do Selenče za Jozefa Šuľana. Dievčatká: Katarína a Zuzana Lamošové poumierali v detskom veku. Ďalšia Katarína (26. 10. 1871 – 29. 6. 1952) bola od 3. 6. 1890 manželkou Štefana Marona. Posledným dieťaťom im bola Zuzana (1. 9. 1873 – 11. 5. 1909). Vydala sa ako 16-ročná, 10. 2. 1890, za 25-ročného Ondreja Pavelku z rodičov Jána a Anny, r. Týrovej. Pavel Lamoš, rodičov Jána a Juliany, r. Činčurákovej, nar. 26. 6. 1853 sa ako 23-ročný oženil s vdovou po Pavlovi Činčurákovi, o rok staršou Alžbetou, r. Valentíkovou. V manželstve sa im narodili Pavel (2. 8. 1877 – ??) a Zuzana (24. 9. 1879 – ??). V manželstve Jána Lamoša a Kataríny, r. Esterák, ktorí žili i v Iloku, bolo päť detí, pokrstených a zapísaných do matriky v Pivnici. Najstarším bol Michal (4. 9. 1883 – 1955 v Iloku), oženil sa v Pivnici s Julianou, r. Pudelkovou, 25. 6. 1907. Mali dcéru Katarínu, narodenú 17. 2. 1916. Vtedy ešte bývali na jednom pivnickom sálaši. Vetva rodiny Lamošovcov v Iloku najprv zakotvila na Radoši. Michal Lamoš s manželkou Julianou, r. Pudelkovou, tam vychovali 5 detí: Pavla, Jána, Michala, Štefana a Katarínu. Väčšina z nich žije v Iloku. Štefanov syn Miroslav sa presťahoval do B. Petrovca.


|

 ján guba

|

rodokmeň

Jediné dievča, rodičom Jánovi a Kataríne Lamošovcom, Ka- mentisa. V Anglicku nasadli na loď RMS Queen Elizabeth a v New tarína, sa narodila 19. 9. 1885 a za manžela si zvolila 3. 1. Yorku vystúpili na pevninu, aby potom cestovali vlakom do Windsoru, kde ich 11. marca 1948 vítali Šusterovci. Prvé ich 1903 Jána Hrudku, rodičov Samuela a Juliany, r. Hudákovej. Syn Ján uzrel svetlo sveta 29. 4. 1888 a život skončil 11. 10. ubytovanie bolo na farme Šusterovcov a keď sa dopracovali k zárobkom, presťahovali sa do svojho príbytku. 1914, keď bol vyhlásený za mŕtveho počas prvej svetovej vojny. Neskoršie Štefan a Ján nadobudli technické vzdelanie, TV Juraj Lamoš bol štvrtým v poradí dieťaťom Jána a Kataríny, r. Esterákovej, narodený 16. 4. 1891. Posledným bol Peter-Pa- mechanik, a mali i svoju dielňu – firmu na opravy televíznych vel, nar. 29. 6. 1898. Ďalšie údaje o týchto osobách sú neodha- prijímačov. Zakrátko potom Štefan pokračoval v školení a vyštudoval medicínu. Ján bol ženatý, ale nemal mužské potomlené. V manželstve Jána Lamoša a Zuzany, r. Kubincovej, do rodi- stvo, pracoval ako poštový úradník, kým Jaroslav-Vladimír sa ny Lamošovcov pribudlo sedem ratolestí. Tradične otcovo narodil 5. 4. 1929, zostal neženatý a prežíva starobu vo Windkrstné meno bolo dané prvému chlapovi, už v tom istom roku, sore. Tam žije i Susana Lamos Prieur so svojou rodinou, dcéra keď mali sobáš rodičia. Ján Lamoš sa narodil 20. novembra po Štefanovi Lamošovi. Jej patrí vďaka za poskytnuté fotografie 1888. Po skončení základnej školy v rodisku odchádza na a údaje o Lamošovcoch v Kanade. Susana (10. 2. 1955) má strednú školu do Sarvaša, v ktorom v tom čase bolo viacej súrodencov: Štefana (7. 11. 1957), Annu (22. 4. 1964) a Kataslovenských študentov. Potom skončil notársky kurz v Bu- rínu (23. 9. 1965), ktorým je slovenčina neznáma a zapísaní sú dapešti. Prvé pracovisko mu bolo ako podnotár v Laliti, potom, anglickým pravopisom. od roku 1912, v Petrovci, kde bol neskoršie i notárom. Mal rovnakú službu v Padine, 5 rokov potom v Jarkovci a Srbskom Kerestúre, aby v roku osláv svojich päťdesiatin bol v Kovačici. Počas prvej sv. vojny bol zajatcom v Rusku, kde podporoval akcie československých légií. Umrel v Báčskom Petrovci 1. 6. 1968, kde je i pochovaný. Jeho manželkou bola Karolína Grúniková, dcéra známeho národovca a finančníka Jána Grúnika v Petrovci. Bývali v dome Grúnikovcov, ktorý je teraz majetkom Matice slovenskej v Srbsku. Druhým dieťaťom v rodine Jána Lamoša a Zuzany, r. Kubincovej, bolo dievčatko Zuzana, ktoré umrelo ako dvojročné. Tretím dieťaťom bol znovu syn, Štefan Lamoš (19. 5. 1893 Pivnica – 1981 Kanada), Rodinu Lamošovú privítala v Kanade rodina Šusterová ktorý je iniciátorom spracovania rodokmeňa O rodine Lamošovcov v Pivnici zostalo v spomienke niekoľko rodiny, vyhľadávania predkov a potomkov. Bol obchodníkom, ale i zakladateľom a mecenášom futbalového družstva Jánošík, zaujímavých príbehov. Mali svoj salaš povedľa tzv. kúlanskej podporovateľom stolných tenistov a kultúrnych podujatí. Man- cesty a terajší majitelia rozdelených pozemkov ešte i dnes hoželku si vyhľadal v Starej Pazove v rodine Uhríkovcov. Bola to voria, že idú do poľa na Lamošovú. Báči Jano s manželkou Zuzanou (Kubincová) bývali na tom Paulína, od otca Karola a matky Terézie. Nasledoval syn Pavel (2. 5. 1895 – 19. 1. 1972), vyučený za salaši a radi sa chceli pochváliť peknou úrodou. Keď spozoroučiteľa, pôsobil v Pivnici. S manželkou Máriou, r. Struhárovou, vali, že dedinčania idú smerom do poľa popri ich salaši, vyšli mali dcéru Emíliu-Milušku, narodenú v Pivnici 21. 10. 1926. Je na cestu dozvedieť sa, čo nového v dedine. Pritom nezabudli poukázať na svoje zasiate polia. Tak sa stalo, že keď už konope manželkou Jána Labátha, básnika, žije v Novom Sade. Nasledovala Zuzana, narodená 7. 6. 1897 v Pivnici. Vydala boli pred žatím, chceli sa pochváliť nie bohvieakou úrodou sa 28. 6. 1913 za Martina Kubinca. Dcéra Juliana, bez údajov a hovoria susedovi: „Pozri sa na moje konope, ako rastú, až o narodení, je v matrike sobášených zapísaná ako dcéra Jána šuštia.” Pravdaže, povieval vetrík a naozaj konope šušťali. Lamoša a Zuzany, r. Kubincovej, mala sobáš 30. 1. 1922 s Já- Odvtedy sa hovorí, že úroda rastie, až šuští ako Lamošové konom Čobrdom, synom rodičov Pavla a Kataríny, rodom Chrče- nope. Najmladší syn tejto rodiny, Jaroslav-Vladimír, bol známym kovej. Po smrti manžela, 7. 12. 1922, sa po druhýkrát vydala 21. 2. 1925 za Štefana Cechmajstera, syna rodičov Ondreja stolným tenistom v rokoch po druhej svetovej vojne. Po smrti bratov Baďurovcov na fronte bol tretím hráčom v tíme s Michaa Kataríny, r. Týrovej. lom Slávikom a Ľudevítom Kóbarom. Po odchode na Slovensko Mali i Ondreja, ktorý umrel ako nemluvniatko. Obchodník Štefan Lamoš s manželkou Máriou (Uhríková) mali i tam sa uplatnil a v roku 1947 sa stal členom reprezentácie synov: Štefana (7. 7. 1923 – 4. 7. 2002 v Kanade), Jána-Dali- Slovenska, ktorá v roku 1947 hosťovala v Pivnici a hral proti bora (14. 6. 1926 – 19. 10. 2011 v Kanade) a Jaroslava-Vladi- „svojim”. V tej dobe nebolo dostať cverny, nite na šitie. Jeden míra (5. 4. 1929 – ??). Rodičia so synmi Štefanom a Jaroslavom z tenistov namiesto loptičky pikol koliesko s cvernami, bola to sa už v jarných mesiacoch 1946 vysťahovali na Slovensko. Ján reklama, aby po zápase nemali nadostač úzkoprofilového tovao rok neskoršie, po skončení školy. Tam čakali na ďalšiu cestu do ru na predaj. Učiteľ Pavel Lamoš ako dôchodca mal svoju kumštáreň. Kanady. Stalo sa tak až v roku 1948, keď získali peňažnú pomoc na cestovné výlohy od pivnických priateľov Jaromíra-Michala Chcel vymyslieť koleso na svoj vlastný pohon, tzv. perpetuumŠustera a brata Igora Šustera, mäsiara, a tak vycestovali do -mobile, žiaľ, ani dodnes sa to nikomu nepodarilo. Kto má záujem o bádanie po predkoch a rodinách, môže si zámoria a prišli do Leamingtonu v oblasti Ontário v Kanade. Cestovanie nebolo jednoduché, z Bratislavy odleteli posledným to vyhľadať na portáli genealogy heraldry.sk – zaujímavý je lietadlom, čo malo linku do Londýna, lebo v krajine prišlo k ne- i portál: Pauline´s cookbook – ktorý upravuje Tonya Harmon, pokojom po demisii vlády Edvarda Beneša a príchode k moci vnučka Šusterovcov z Pivnice. Tam sú kuchárske recepty, ale komunistov pod vedením Klementa Gottwalda a Vladimíra Kle- i „príbehy” a fotografie aj z Pivnice. 

23


prečo? ako? kde?

|

 zuzana križková & margaréta horváthová | povesti

325 ROKOV OD NARODENIA JÁNOŠÍKA

Nad legendou odvážneho zbojníka

Rozprávanie

J

ánošíkovská legenda pretrváva vyše 300 rokov. Už krátko po jeho smrti začala rásť legenda o odvážnom zbojníkovi, čo „rovnal svet”, ktorý „bohatým bral a chudobným dával”. Ľudová fantázia ho obdarila priam rozprávkovými vlastnosťami, zázračnou silou, neobyčajnou rozvahou a odvážnymi činmi. Postava Jánošíka je stálym predmetom bádania historikov a dodnes nie je celkom presne zmapovaná. Vzhľadom na neúplnosť autentických písomných prameňov asi nebude nikdy možné dôkladne poznať celú faktografiu Jánošíkovho krátkeho života a pohnútky, ktoré ho viedli k jeho činom. Ako vôbec vyzeral Jánošík? Bol to skutočne mohutný chlap, ako ho znázorňujú kresby? To nevieme. Mal len dvadsaťpäť rokov, čiže na kapitána bol pomerne mladý. Musel byť veľmi silný a obratný, pretože do zbojníckej družiny prijímali len zdatných ľudí. Zbojníci robili skúšku zdatnosti, museli sa pasovať so zbojníckym kapitánom a dokonca i s členmi družiny. Musel zvíťaziť, a všetci museli uznať, že je silný. Jánošík sa od času, keď sa dostal do družiny, stal kapitánom. Preto sa musel vyznať v zbojníčení a musel mať aj iné schopnosti. Predtým slúžil v kuruckom vojsku, ale aj v cisárskom. Musel dobre poznať vojenský život, vojenskú taktiku, rôzne druhy zbraní a musel, samozrejme, dobre strieľať, oháňať sa valaškou alebo mečom a nadovšetko dobre poznať okolie. Prečo obesili Jánošíka za rebro a či je pravda, že mu pod nohy podhodila hrach stará žena?! To, samozrejme, nie je pravda. Nechytili ho v krčme v Dubovej, ale pravdepodobne v dome Martina Mravca alias Tomáša Uhorčíka v Klenovci. Zbojníkov chytali väčšinou na základe zrady a udania. Pandúri ich nenaháňali po horách a v lesoch – to by bolo ako hľadanie ihly v kope sena a sami by sa stali obeťou zbojníkov. Pravdaže, je tu ešte dosť otázok, na ktoré by bolo treba nájsť odpovede, ako napríklad aj na tú, či bola žena v Jánošíkovom živote? Viete, kde sa nachádza Jánošíkov poklad? V tom čase sa cestovalo najviacej pešo alebo na kočoch. Keď niekoho zbojníci prepadli, vzali si len toľko, koľko mohli na chrbtoch odniesť a ostatné podelili chudobe, takže ani ten Jánošíkov poklad nemohol byť veľký. Jánošík sám uviedol, že pri konkrétnej ceste rastie jedľa a na nej je vyrezaný symbol ruky. Tam je zakopaný poklad. Je to síce možné, ale poklad sa nenašiel. Kde odpočíva Jánošík? Je to možno na dne Liptovskej Mary? Čo sa stalo s telom Jánošíka? Bol pochovaný na najbližšom cintoríne v Liptovskom Mikuláši? Možné je to, lebo zbojníkov pochovávali len pri plote a nie medzi poriadnymi ľuďmi. Čo sa týka Jánošíka, zachovalo sa ústne podanie, ktoré hovorí, že Jánošíka pochovali na kuruckom cintoríne. Tento malý cintorín sa nachádzal v Čemiciach, kde pochovávali povstalcov z armády Františka Rákocsiho II. Keď stavali vodnú nádrž Liptovská Mara, cintorín i celú obec zaplavila voda. Teda je možné, že Jánošík teraz odpočíva na dne Liptovskej Mary, do ktorej Váh nesie vody až spod Kriváňa.  R

24

V

rah, vrah... To slovo Jánošíka udieralo do uší viac ako streľba zo žandárskych pušiek. Vyskočil na Lyska a popchol ho do cvalu. Zrazu všetci, aj sedliaci, čo obrábali chudobné políčka, ba ešte aj pastieri oviec, vedeli, že ktosi zastrelil domanižského farára. A že ten ktosi je Jánošík. Obávaný zbojník. Taký to bol teda plán. Huncaga s Plavčíkom sa spriahli s drábmi. Ich posluhovači už dopredu vedeli o zrade a teraz rozchyrovali po kraji lživý chýr. Kam sa pohol, prenasledovalo ho obvinenie: Vrah, vrah! Koleso osudu sa zvrtlo. Ten, kto bol predtým hrdina, stal sa štvancom a zločincom. Vražda človeka, ktorý slúžil Bohu, bola v očiach jednoduchých ľudí neospravedlniteľná. Nebolo sa kam ukryť, nik ho neprichýlil. Jánošík cválal na Lyskovi až do zotmenia. Ešte aj pastierske psy na neho zúrivo vrčali a cerili zuby, sedliaci dvíhali proti nemu ťažké motyky a hrozili mu päsťami. Cítil, že drábi so žandármi sú mu stále za pätami. Nebolo kedy zastať, oddýchnuť si. K družine sa vrátiť nemohol, lebo by bol za sebou priviedol celú svorku prenasledovateľov. Musel prchať sám, bez cieľa, do noci... Ako na protiveň mesiac tej noci bol v splne, a tak ani tma mu nemohla poskytnúť bezpečný úkryt. Šiel stále ďalej na východ, vyššie do hôr. Po dlhých hodinách cvalu boli obaja, muž aj kôň, unavení na smrť. Lysko zakopával o skaly a Jánošík sa ledva udržal na jeho chrbte. Zrazu pocítil strach. A ešte čosi, čo predtým nepoznal. Beznádej... Začala ho mučiť otázka: Na čo to všetko bolo dobré? Celé to leto, veselé noci s druhmi, olúpení páni, tancovačky s dievkami, všetky tie zlatky, ktoré porozdával chudákom... Naozaj veril, že on, chlapčisko z lazov u Jánošov, bývalý kurucký vojak a cisársky žoldnier, môže zmeniť chod sveta? Čo zostalo z celej tej slávy? Samota, únava, strach a pochybnosti. Pred očami sa mu zjavil obraz tajomnej Magdalénky. Aká len bola krásna, ako dôverne sa dotýkala jeho milovaného Lyska a on mal pocit, že tie nežné dotyky patria jemu. Ako rád by ich vymenil za všetko to ukrývanie a utekanie, za túto strašnú noc, za obviňujúce pohľady ľudí, z ktorých kričalo: Vrah! A z obvinenia sa rodil strach. Báli sa ho a on sa bál ich. Ten, kto zavraždil chudobného kňaza, bol zločinec, nie dobrodinec. Bolo sa ho treba báť! Bolo sa treba pred ním brániť. Bolo ho treba hoci aj udať, zabiť! Takéto myšlienky zatemnili Jurovu myseľ, kým cválal, či skôr sa už iba potkýnal na unavenom koni hore strmými horskými chodníkmi. Ani si nevšimol, kedy mesiac zašiel za mračná a zavládla nepreniknuteľná tma. Keby bol zastal a ukryl sa, možno by prečkal do rána, ale už bolo neskoro. Unavený Lysko sa potkol v skalnej rokline a spolu s vysileným jazdcom sa už valil dolu úšustom. Doráňaný a krvavý Jánošík zostal ležať na dne priepasti. Keď začalo svitať, ešte nevedel o svete. Ale sen, ktorý sa mu v tom stave bezvedomia sníval, bol taký krásny! Znovu uvidel kráľovnú víl. Nakláňala sa nad ním, strieborným mesačným svitom poprášené vlasy ho šteklili na tvári. Dotýkala sa ho tak jemne ako Magdalénka vraníka v tú noc, keď sa ženil Uhorčík. Potom ho zodvihla neznáma sila. Celkom blízko cítil pokojný Lyskov dych. Niekto ho držal v náručí a vynášal zo skalnej rokliny. A kráľovná víl sa ho


|

 zuzana križková & margaréta horváthová | povesti

Juraj Jánošík o zbojníckom kapitánovi (Vražda na objednávku) stále dotýkala. Alebo to bola Magdaléna? Bol to sen, alebo to bola skutočnosť? Nebo nad hlavou, sýte a modré, utekalo nad ním a unášalo ho kdesi ďaleko. Mal by otvoriť oči, mal by sa uštipnúť, aby vedel, či si ho už Pán Boh vzal k sebe, a preto cíti toľký pokoj a vidí toľkú nádheru, alebo sa mu to všetko iba sníva. Zdalo sa mu, že počuje hlasy a Lyskovo odfrkovanie. Otvoril oči. Nebo nad ním naozaj utekalo, ale to preto, že ležal na vlačuhách zhotovených zo smrečiny, ktoré ťahal pár koní. Biely a čierny. Čierneho Juro hneď spoznal. Potešil sa. Nesnívalo sa mu to. Aj Lysko prežil ten hrozný pád. Ale komu patrí ten biely kôň? Je snehobiely, presne ako kobylka, na ktorej sa mu v tme stratila neznáma dievčina z Uhorčíkovej svadby. Stislo mu srdce. Uvedomil si, že celé leto robil všetko, aby na ňu zabudol. A pritom na ňu neprestal myslieť ani na chvíľu. Ešte aj tá biela kobyla po boku jeho vraníka mu ju pripomenula. Alebo je to naozaj ona? Dievčina, čo sedí na bielej kobylke, má navlas také isté žiarivé vlasy. Lyska vedie za uzdu štíhly plavovlasý chlapec. Už držaním tela a pliec sa tí dvaja na seba tak podobajú, že musia byť brat a sestra. Vtedy sa dievčina obrátila v sedle a usmiala sa. Zarazilo mu dych. Tak predsa! Splnila slovo. Stretli sa. Je to ona. Magdalénka! „Čo sa čuduješ, veď som ti povedala, že sa ešte uvidíme!” Chcel sa nadvihnúť na lakťoch a vstať, no telo mal ako polámané. Vtedy začul hlas, ktorý už tiež kedysi dávno počul: „Len lež, rytier. Postaráme sa o teba.” Otočil hlavu. Popri vlačuhách kráčal vysoký muž a chvíľami ho na nich pridŕžal, aby sa na strmom svahu nezošmykol z narýchlo vyrobených nosidiel. Kde už počul ten hlas? Prizrel sa mužovi lepšie. Oblečený bol v čiernom ako protestantskí kňazi a dlhé sivé vlasy nemal spletené do vrkočov, ale voľne spustené na plecia. Usmieval sa, ale výraz tváre sa mu nezmenil. Jánošík sa potešil. Aj keď ako kurucký kapitán mal vlasy vždy stiahnuté vzadu do krátkeho vrkoča a v uniforme sa mu videl mladší a vyšší, na ten výraz nehybnej tváre bez obočia, na tie láskavé, vždy trochu smutné oči nikdy nezabudne. Veď to bol jeho kurucký veliteľ, kapitán. „Kazateľ?” ticho sa spýtal. „Tak si sa konečne zobudil,” povedal Kazateľ. Vtedy zastal aj mládenec, čo viedol Lyska za uzdu. Obdivne vydýchol: „Tak ty si Jánošík?” Dievčina v sedle bielej kobylky sa znovu zasmiala: „A kto by to bol? Svätý Juraj?” Svätý Juraj, rytier, čo porazil draka, rytier, čo stratil svojho koňa... A vlci zavýjajúci v bielej krajine, ktorí ušli pred plačom novorodenca. Všetko mu to v jedinom okamihu preblyslo hlavou a to bolo posledné, na čo pomyslel. Potom znovu stratil predstavu o čase a svete okolo. Ale už to nebol horúčkovitý nepokojný stav medzi bdením a mdlobami ako predtým, ale hlboký a bezsenný spánok.

Svorka Ugronovičových drábov stratila Jánošíkovu stopu v skalách na úpätí Fačkovského sedla. Krutý bytčiansky správca zúril. Huncagu dal zbičovať. Keby mohol, bol by ho najradšej v putách predviedol pred súdny dvor Trenčianskej stolice, aby nevyšiel na posmech. Vedel však, že jediný, kto môže znovu nájsť Jánošíkovu stopu, je práve tento ľstivý, zjazvený had, a tak ho prepustil na slobodu. Huncaga sa vrátil k zbojníckej družine, ktorá márne vyčkávala na návrat svojho kapitána. Vyrozprával im o vražde domanižského farára. Chlapi nedokázali uveriť, že by ich kapitán, ktorý sám prísne trestal každú nezmyselnú krutosť zbojníkov, skutočne zastrelil nevinného človeka. Ale ťažko bolo nepochybovať, keď o veci rozprával očitý svedok. Jesenné dni boli hmlisté a mrazivé. Jánošík sa k družine nevracal. Neprišiel, aby vyvrátil lživé obvinenie, neurobil nič, aby im pomohol neuveriť tej hroznej správe. Jedného dňa, keď zem už pokrýval biely srieň, sa nečakane zjavil Uhorčík. Tiež sa dopočul o Jánošíkovom zločine a chcel vedieť, čo sa tam vlastne stalo. Keď mu Huncaga farbisto vyrozprával, ako Juro prepadol nevinného kňaza a zastrelil ho, nepovedal nič. Stačil mu jediný pohľad do Huncagovej tváre a vytušil, že nie je všetko tak, ako to zjazvený zbojník rozpráva. Nech to však bolo akokoľvek, Jánošíka teraz hľadali vo všetkých stoliciach. Bol obvinený nielen za zbojníctvo, ale aj vraždu. Uhorčík, teraz už Martin Mravec, vedel, že nemá ako kamarátovi pomôcť. Môže sa iba znovu vrátiť k žene Hanke a k svojej bezúhonnej povesti v Klenovci. Možno sa Jánošík jedného dňa u neho zjaví. Príležitosť na tretiu Huncagovu zradu dozrela. Ako tieň sledoval Uhorčíka až do Klenovca. Konečne odhalil jeho tajomstvo. Tu zmizol zo sveta bývalý zbojnícky kapitán Tomáš Uhorčík, hľadaný po všetkých stoliciach Uhorska za zbojstvo, a ako šibnutím čarovného prútika sa zmenil na klenovského obecného pastiera a hudca Martina Mravca! Huncaga sa musel rozhodnúť. Mohol Uhorčíka udať a nechať si vyplatiť odmenu za jeho zlapanie. Alebo mohol byť aj trpezlivý. Ako dravec, skrytý a nehybný, trpezlivo číhajúci na svoju korisť. Huncaga rozmýšľal rovnako ako jeho bývalý kapitán. Ak Jánošík žije, a on o tom nepochyboval, potom sa určite bude chcieť jedného dňa spojiť so svojím priateľom. Napadol prvý sneh. Ugronovič dobre nazval svojho nenávideného spojenca ľstivým hadom. Huncaga sa stratil ľuďom z očí, znehybnel tak, ako to hady v zime robievajú. Čakal na prvé teplé lúče, keď bude môcť znovu zaútočiť na svoju korisť. Ak bude mať šťastie, ak stará Cigánka neklamala, bude to naposledy!  (úryvok)

25


dobroducháreň (7)

|

 annamária boldocká grbićová

|

Ďe si, ňínto ťa

U

ž som to tu raz tvrdila, že nič nie je náhodou, a nie je náhodou, že je tomu tak. A tak som v tomto zástankyňou názoru heglovského a mojej kmotry. Aj Abdulah Sidran v knihe Otkup sirove kože (VP Službeni glasnik, 2012) nás v tomto nepriamo podporuje. Je totiž toho názoru, že: „Gospodin Slučaj ne postoji! Ne postoje koincidencije! Postoji samo čovjekova žalosna nemoć da, u prostoru i vremenu, poveže i razumije stvari” (s. 29). Tak teda podľa Vás, pán Sidran, nie je náhoda to, že akurát teraz, keď Vás čítam, na ulici v Petrovci zachytávam syntagmu, takú veľmi častú, zdvorilostnú, obľúbenú, za ktorou neraz siahame namiesto pozdravu: ĎE SI, ŇÍNTO ŤA, NEDÁŠ SA VIĎJEŤ. To, že ma nenecháva ľahostajnou a že si hneď v duchu vybavím jej srbský, vo vašom prípade bosniansky ekvivalent, je podľa Vás moja túžba v priestore a čase pospájať a porozumieť veciam. Tak asi áno. To je taký nepokoj, ktorý ma núti na jarné „upratovanie našského variantu jazyka”. Náhodile si spomeniem na Jadrankou Stojakovićovou vyspievané Što te nema. Túto syntagmu použila len preto, aby rozumela neopätovaným citom. Náš ekvivalent tejto srbskej frazémy ŠTO TE NEMA? NE DAŠ SE VIDETI je teda šikovný kalk. A tak ma toto spoznanie napĺňa uspokojením, ktorým vypisujem tieto riadky v rubrike. Neraz si povieme, že nespisovný jazyk vie dodávať šťavu do hovoru, ale si ho treba cibriť. Pri stretnutí treba asi použiť napríklad, po slovensky náležitejšie: KDE SI? STO ROKOV SOM ŤA NEVIDELA. TY EŠTE ŽIJEŠ? A tak sa stalo i to, že toho času, keď čítam knihu Abdulaha Sidrana, chýrečného bosnianskeho básnika, scenáristu, autora známych scenárov snímok v réžii Emira Kusturicu Sjećaš li se Doli Bel?, Otac na službenom putu a Kuduz, sa sama učím vyrovnať sa so stratou. A v tomto mi je táto kniha nápomocná. Čítajte ďalej a pozrite sa, v akom zmysle. Kniha totiž nie je autobiografia, ani román. Taká skôr memoárová próza, romaneskná do tej miery ako romaneskný je život sám. Naslovovzatý rozprávač Abdulah Sidran fragmentárne montuje vlastný životopis, používa verizmus ako tvorivú metódu, ako i borhesovskú parabolu, v ktorej život býva silnejší od každej literatúry. Má vypestovaný vnem pre iróniu, ktorú spoznáva vo veciach, vo vlastnom poetickom spôsobe poznania sveta, v láske k životu a takomto príslovečnom boji s temnotou. Lúči sa s najbližšími a s vlastným životom. Do legendy ich vyprevádza. Je (ne)náhoda, že aj sama do legendy vyprevádzam švagra a aj svokra. A má to, paradoxne, kvalitu. A viem, že sú radi, že aj takto inšpirujú. Že sú osožní v tejto rubrike ako neopakovateľní a legendárni boli svojimi skutkami a radami aj za života. Takto si tu príležitostne aj ich životný ľudský zástoj uvedomujem a vysvetľujem. „Ne pamtim kad sam i kako upamtio sazlijske pjesme koje sam ugradio u scenarij filma Sjećaš li se Doli Bel. Ostalo negdje u primozgu, sa teferiča u Faletićima kod tetke Rabije. Svakako da uz ime tetka Ferida ide atribut: legendarni, ali kako ga upotrijebiti kada se danas uobičajilo da „đe si, legendo” kazuje uglavnom konj konju i budala budali, konj budali i budala konju?” (s.45) Spisovateľ povedal, – naše je len konštatovať. Slangové oslovenie DE si legendo sa u nás fakt stalo bežné. Počuť ho veľmi často v rozličných kruhoch. A s týmto

26

späté „burazerské”: De si brate. To je v Európskej únii vylúčené. Oslovenie typu majstre, bratku sa, samozrejme, používa, ale nie namiesto vľúdnejšieho pozdravu. A nech uzavriem, uráža, keď s touto legendou manipulujeme, keď ho berieme na ľahkú váhu! Neber slovo legenda nadarmo!... V knihe som nadišla na frazému OKRUGLO, PA NA ĆOŠE. V bežnej hovorovej komunikácii skutočne veľmi častú. Vždy ju pohotovo povieme, keď treba, aby dodala šťavu, vo význame nevykrúcaj! Povedz mi to rovno do očí! Daj to na rovinu! Keď niekto okolkuje, vyhýba sa povedať pravdu. V takejto situácii treba náležite povedať: CHODIŤ OKOLO NIEČOHO AKO MAČKA OKOLO HORÚCEJ KAŠE. Pod heslom chodiť v Slovníku slovenského jazyka sa dočítame: chodí ako mačka okolo horúcej kaše – obchádza jadro veci, okolkuje.

Ne ZÁBUDKA Čoraz väčšmi zabúdame na expresívne slová FASOVAŤ, VYFASOVAŤ. Aj v memoárovej próze u A. Sidrana sa na niekoľkých miestach učičíkali tieto uňho funkčné slová. V kapitole o tragédii ujovej píše takto: „Žena mu, Hafa Jukić, ostade sa sedmero djece što potraja do proljeća 1945, kad joj njemački vojnici, pri bježaniji iz Sarajeva, ubiše sina Ismeta. Oni su njemu nešto naredjivali, on se na njihove naredbe nije osvrtao, nego išao svojim putem, pa zastao, prelomio se u struku, kleknuo na koljena, pao licem u prašinu, i umro – ništa ne shvatajući. Nije čuo rafal, ništa nije čuo, ništa nije ni mogao čuti, zato što je čulo sluha izgubio jednog predratnog kasnog ljeta, kad je dječačko kupanje na Bembaši prekinula hladna košmarna, u vrtložan vjetar umotana kiša, od čega je FASOVO žestoku upalu mozga. To se nije moglo preživjeti bez teških posledica. Ostavši gluh, nekako je brzo naučio čitati sa usana, i svikao se na svoj svijet tišine. Ali je Švabama bio okrenut ljeđima, nije ih ni čuo ni vidio! Kako su oni, uspaničeni, mogli znati da je onaj ljeđima okrenuti mladić totalno gluh? ,Halt!Halt!Halt!Halt!” I zahalta Ismet zauvijek. Postoji li, ili se u stazu pretvorio, njegov grob u Binježevu?” (s. 30) FASOVAŤ v Slovníku slovenského jazyka (SAV, 1959) sa pod heslom fasovať dočítame: fasovať -uje, -ujú nedok. i dok. hovor. (čo) dostávať, dostať niečo ako prídel: Keď ja pôjdem na vojnu, budem fasovať chlieb. (Kukučín); pren. dostávať, dostať bitku: fasovať zauchá; dok. i vyfasovať. Vo výkladovom Slovníku srbskochorvátskeho spisovného jazyka (Rečnik srpsko hrvatskoga književnog jezika; Matica srpska 1976) sa pod heslom FASOVATI uvádza: nem. varv. a) dobiti, primiti, primati nešto što pripada, što sleduje – Puške fasuju tek vani, na fronti. Boje se bune. (Krleža); b) figurativno dobiti batina, biti kažnjen – Taj će onda fasovati svoje. (Krleža). Vdýcham do plachiet tomuto hovorovému vyfasuješ – chcem mu týmto predĺžiť život, lebo nikdy nezabúdam, ako som vyfasovala, keď som sa nepriznala, že som rozbila „kančou” a zvalila na sestru. Robím to aj z vďaky, že som od švagra fasovala aj to, ako trpezlivosť ruže rodí. Tú pričasto v živote potrebujem.


poučky

|

 zuzana medveďová-koruniaková |

SLOVENČINA NAŠA

Krumple na ťapši V titulku uvedené pomenovanie patrí do spisovnej slovenčiny? Ak máme na zreteli skutočnosť, že aj názov krumple aj názov ťapša uvádzajú príručky spisovnej slovenčiny, Pravidlá slovenského pravopisu, Krátky slovník slovenského jazyka a Synonymický slovník slovenčiny, a to ako slová hovorové, totiž charakteristické pre bežné neoficiálne prejavy, tak pomenovanie krumple na ťapši možno považovať za spisovné. Teda v spisovnej slovenčine popri slove zemiak sú aj slová krumpeľ a krumpľa. U nás je časté slovo krumpľa, dokonca bežnejšie ako slovo zemiak. Podobne je to aj so slovom ťapša, ktoré tunajší Slováci oveľa častejšie používajú ako slovo plech, alebo pekáč. Krumple na ťapši je jedlo, presnejšie naša špecialita, dokonca je to náš – turistickým slovníkom povedané – brand. Neraz sa toto pomenovanie zvádza na jedno slovo, a to ťapša. Samozrejme, aj v jednom, aj v druhom prípade sa myslí na pomenovanie jedla pečeného na pekáči, ktoré pozostáva nielen zo zemiakov (od slova zemiak), či z krumpľov (od slova krumpeľ), alebo z krumpieľ, krumplí (od slova krumpľa), ale je tam aj iné: klobása, prípadne i slanina, a, samozrejme, mäso, a to ochutené soľou alebo aj inými prísadami. Pred samým dopekaním sa mäso posýpa nadrobno pokrájaným cesnakom, alebo sa pridajú celé dieliky cesnakovej hlávky – strúčiky. Nebude od veci zdôrazniť, že v slove krumple sa hláska l vyslovuje ako ľ. Na záver želanie v srbčine a v slovenčine: Prijatno! – Dobrú chuť!

aforizmy

|

 miroslav danaj |

Vybrané aforizmy a sentencie – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – – –

Na nebeskú bránu klopeme zo zeme. Čas je vždy rovnaký, vlastnosti mu pridal človek. Jeden zradca býva slávnejší ako tisíce statočných. Človek je nesmrteľný len v očiach iných. Život je nad zemou, história pod ňou. Zabitý čas nevzkriesiš. Rovný narazí skôr, ako ten, čo sa dokáže zohnúť. Ak sa stratí prameň, rieka ho nenájde. Je rozdiel, za akých okolností človeka zasypú kvetmi. Na rozdiel od slnka býva zatmenie mozgu trvalé. Vždy sa nájde anjel strážny, ktorý na to nevyzerá. Keď kričíme o pomoc, ozvena nám nepomôže. Prehry bez súpera sú tie najťažšie. Aj nič má svoju váhu. Najviac hercovi tlieskajú, keď odchádza zo scény. V priezračnej vode sa zdá všetko na dosah. Najťažšie sa rozmýšľa nad ničím. Zbytočnú vec nestratíš. Aj opora potrebuje oporu. Ani veľa chodníkov cestu nenahradí. Aj z nahoty sa dá zbohatnúť. Mladosť končí tam, kde sa už nedá ohnúť, iba zlomiť. Máločo má toľko funkcií ako nula. Najlepšie sa porozprávame, ak jeden z nás mlčí. Jedného v protismere ušliapu. Nahota nemusí znamenať chudobu. Byť na kolenách nemusí v láske znamenať prehru. V medicíne môže byť čisté svedomie s trvalými výčitkami. Staroba dlhšie bolí, ako trvá. Ten, kto prichádza, sa niekde lúčil. Dobrý pocit v medicíne je len na jednorazové použitie. Kde sa dvaja bijú – ostatní tŕpnu. Miroslav Danaj: Smiem si prisadnúť?

sonine miniatúry

Kniha Chceli by ste vedieť viac? Vezmite si knihu. V nej si nalistujete všetko, čo sa chcete dozvedieť. Kniha je nápomocná pri vzdelávaní, ale zároveň je aj zdrojom zábavy, oddychu atď. Je len na nás, aký žáner si vyberieme. Je fascinujúce, keď si viac užijeme príbeh napísaný v knihe, ako keď ten istý vidíme v televízii. Pri čítaní zapájame vlastné predstavy a rozvíjame fantáziu. Každá kniha je niečím výnimočná. Z niektorej sa dozvieme o svojom domácom miláčikovi, z niektorej o tom, ako navariť chutný obed, iná sa postará o to, aby sme po jej prečítaní mali dobrú náladu. Kniha je natoľko významná, že jej patrí jeden celý mesiac – MAREC. Marec – mesiac knihy. Vedia o tom nielen v kníhkupectvách, kde vtedy poskytujú zľavy na knihy, ale aj v knižniciach, ktoré organizujú rôzne akcie pre deti aj dospelých. Príležitosť zúčastniť sa takej akcie má každý. Stačí len navštíviť knižnicu. Tak hurá do čítania. Veď čo môže byť lepšie ako pohoda pri rozčítanej knihe. 

Jar Pomaly sa končí zima, takže sa začína jar. Je to prekrásne pestrofarebné obdobie. Vtedy sa rodia mláďatká, rastú nádherné kvietky a všetko sa prebúdza zo zimného spánku. Aj keď som sa narodila v jeseň a podľa niektorých ľudí by som mala mať najradšej práve ju, mám najradšej jar. Nie je len o farbách a malých zvieratkách, ale aj o zvykoch, ktoré mám takisto veľmi rada. No povedzte, ktoré dievča by sa netešilo na zdobenie vajíčok pre chlapcov (veď predsa chytiť dievku, aby ju potom mohli vyšibať, je riadna drina, preto keď sa im to konečne podarí, zaslúžia si odmenu)? Mám rada aj fašiangy. Sú veľmi zábavné a ja obľubujem zábavné sviatky. Nielen ja sa teším, ale úžasné je, keď aj ľudia okolo mňa sú veselí. A svet je vtedy krajší. 

Prvoaprílové šibalstvá A je to tu. Ten bláznivý mesiac. Nedajte sa nachytať, nachytajte. Dám vám zopár rád: Prestavte súrodencovi hodinky. Vymeňte nálepky „Tlačiť” a „Ťahať” na dverách. Prilepte priesvitnú fóliu na záchodovú misu. S týmito radami určite nachytáte svojich blízkych, spolužiakov, či decká na dvore. Nepovedzte, že vás ešte nikdy nikto nedostal. Nikto vám neprestavil budík, nenastrašil vás, že doma máte myš s tou trápnou formulkou „prvý apríl”? Raz na 1. apríla som z tmavého papiera nastrihala pavúčikov, ideálne je, keď máte aj malý plastový hmyz a plyšovú myš. Pavúčikov som porozkladala po celom dome. Jedného som len tak položila na stôl, druhého som dala do ľadničky, ďalšieho som dokonca položila pod čajník, s tým úmyslom, že ten, kto ho zdvihne, si bude myslieť, že je pripučený. Tých zvyšných som rozložila do kútov. (Plastovú) muchu som vložila do vrecka s chlebom a ostatný „hmyz” som uložila do kvetináčov. Potom som si z čierneho papiera vystrihla polkruh a prilepila lepiacou páskou o stenu ako myšiu dieru, najlepšie pod stôl. K „otvoru” som priložila plyšovú myšku a hotovo. Zaručená zábava. Tak veľa šťastia a nech vám všetky vaše prvoaprílové šibalstvá vyjdú!  Sonička Kmeťová

27


kamarátenie

|

 pripravila mária vršková

|

Stránky Ježka Dežka Milé deti, prešla zima, prešiel mráz, stretli sme sa spolu zas. Ako sa máte? Páči sa vám jar? Ja mám toto ročné obdobie veľmi rád, je krásne vnímať prebúdzajúcu sa prírodu. Mnohí iste uvítajú, že treba vymeniť hrubé vetrovky za tenšie farebné svetríky. A okrem rozkvitnutých stromov a záhrad sa veľmi teším na Veľkú noc. Ako oslavujete tieto jarné sviatky vy? Rád si prečítam vaše odpovede, ktoré mi môžete poslať do redakcie. A teraz už príjemné, nerušené čítanie na jarnú nôtu. Váš Ježko Dežko

Hádanky Z garáže sa vygúľala, deti za ňou bežali. Na futbal je ešte malá, preto si ju hádzali. (akčitpol) V prútenom košíku ležia, sú to klbká roztomilé. Pri hre driapu, skáču, bežia, máme s nimi pekné chvíle. (aktaičam) Fialový a či biely, krík s drobnými kvietkami. V jarnom šate vonia celý, ako parfum od mamy. (návogro) Keď je vonku mokro, mláky, so sebou ho nesieme. A keď smutne hľadia mraky, pod neho sa skryjeme. (kindžád) Sedím – aj tak športujem, podo mnou dve kolesá. Jazdiť na ňom rýchlo viem, defekt občas stane sa. (lekycib) Po červenom kabáte rozsypal sa mak. Či ju, deti, poznáte? Letí – nie je vták. (akneil) 28

Básnička

Jarný dvor Bledé slnko zmocnelo. „Jáááj,” zaplakal snehuliak. Odísť sa mu nechcelo, ostal po ňom mokrý fľak. Rozbehli sa všetky deti, dvor ponúka mnoho hier. Z malých tvárí šťastie svieti, radosť žiari im aj z pier. Zima bola veru šedá, jar nádej v nás otvorí. V izbičke sa sedieť nedá, vonku všetko švitorí. Behá Zuza, skáče Nina, chlapci vyšli s loptami. Cirkus mi to pripomína, všetko hýri farbami. Peter sa už bicykluje, Aňa hladká mačičky. Aj susedov Ivan tu je, tlačí fúrik maličký. Janko kričí: „Poďte, všetci, vidím mrkvu, hrniec, šál. Komu patria tieto veci, ktože to tu zanechal?” Na povalu letia sane, veď počasie robí skok. Všade vládne prebúdzanie... tak to ide rok čo rok.

Okienko tety Sovy Veľká noc a Vianoce sa považujú za najkrajšie sviatky v roku. Spája sa s nimi mnoho zaujímavých tradícií. Kraslice, maľované veľkonočné vajíčka, neodmysliteľne patria medzi dekorácie Veľkej noci, týchto jarných sviatkov. Poprosil som múdru pani Sovákovú, aby nám vysvetlila: Ako vznikla tradícia farbiť a ozdobovať kraslice? Táto výtvarná technika má korene v dávnych predhistorických časoch. Vajce bolo považované za symbol slnka, života, plodnosti, zdravia, tepla, lásky. Ľudia si vytvorili predstavu, že magická sila vajíčka dokáže ochrániť a zveľaďovať hospodárstvo aj rodinu. Chceli túto moc ešte viac posilniť, znásobiť – a preto vajcia omaľovali prírodnými farbivami a rôzne ich zdobili.


|

 pripravila mária vršková | kamarátenie

Doplňovačka Poznáte odpovede na tieto otázky? Dopíšte ich do voľných okienok. Pospájajte písmenká, ktoré sú vo vyznačených políčkach – dostanete tak tajničku. Dnes som do tajničky ukryl meno jarného kvietka, ktorý sa mi veľmi páči. Som zvedavý, či viete, akej je farby ☺. Ako sa volá jedenásty mesiac v roku?

__ __ __ __ __ __ __ __

Vieš meno svetadielu, na ktorom žijeme?

__ __ __ __ __ __

Ako sa volá pruhované čiernobiele zviera?

__ __ __ __ __

Čo zelené treba v lete kosiť?

__ __ __ __ __

Ako sa povie „kniha” po anglicky?

__ __ __ __

Kto nám pred tabuľou vysvetľuje učivo?

__ __ __ __ __ __

Čo visí na stene a vidíme tam svoj obraz?

__ __ __ __ __ __ __

Ktoré zviera nám dáva mlieko?

__ __ __ __ __

Ako sa volá vec, ktorou jeme polievku?

__ __ __ __ __ __

Tajnička znie:

__ __ __ __ __ __ __ __ __

Farebný zázrak V jeden krásny slnečný deň vyšla Máša z domčeka na dvor a vyhrievala sa na teplých zlatistých lúčoch. Jarný vzduch ju očaril, preto sa rozhodla raňajkovať priamo na dvore. Pod starým orechom stál stolček a pár pňov pripomínalo stoličky. Máša na chvíľu vbehla do kuchyne a keď sa vrátila pod orech, malý Chlpáň jej nedal pokoja: „Hav, hav, daj aj mne. Daj mi to biele, hav, hav!” Máša mu hodí kúsok chleba s maslom. No ani sa nestihne zahryznúť do sladkej dobroty, pes už zase prosíka: „Hav, hav, a čo je to červené? Daj mi ochutnať…” Máša sa už hnevá, lebo je hladná a pes ju stále otravuje. Natrela chlieb maslom a hrubou vrstvou slivkového lekváru a hodila ho Chlpáňovi až hentam k plotu. Psíka zrazu nebolo, veselo sa oblizoval. A keď Máša spokojne doraňajkovala, vystrela si nohy, pozerala do neba a rozmýšľala, čo ďalej robiť. Potom sa usmiala a vbehla do izbičky. Na dvor sa vrátila s rukami plnými cenností – niesla biele výkresy, akúsi mištičku aj handričku, štetce... a v plastovej škatuľke kolieska pestrých vodových farieb. Všetko si poukladala na stôl, prst si chvíľu zamyslene držala v ústach, a potom sa pustila do práce. Cap, cap – namočila štetec do vody. Cap, cap – už štetec tancuje po modrej farbe. Cap, cap – modrá na bielom papieri. Cap, cap – ešte modrá. Cap, cap – do vody umyť, na handričku osušiť. Cap, cap – teraz žltú… a takto cap-

kala hodnú chvíľu. Bola tak zahĺbená do maľovania, že si ani nevšimla zvedavú sliepku. Sliepočka si pod orechom hľadala zrniečka. Zob-zob, zobzob. Keď tu zrazu začula cap-cap, cap-cap. Vytočila hlavu dohora, chvíľu sledovala pohyby štetca a potom vyskočila na pník a z pníka na stôl. So záujmom pozerala na všetky čudá. Sklonila sa k mištičke, ale modrá voda jej nevoňala. Ďobla do handričky, ani to jej nechutilo. Pozobkala zopár omrviniek z lekvárového chleba a potom našla krásne farebné kolieska. „Kot-ko-dák,” zíza prekvapene. „Už chodím po dvore dlho, ale takéto pestré kamienky som nevidela. Alebo sú to cukríky? A či gombíky?” a skúma, ďobe, zobe, až do niektorých farieb vyzobala malé dierky. Konečne si to Máša všimla, vypleštila oči a rýchlo zvolala: „Hééšš, hééšš, potvora, ideš!!! Kto to kedy videl! Veď ťa bude bolieť bruško…,” krúti hlavou dievča, ale hneď sa zase zahľadí na výkres a spokojne sa usmeje. Je tam nebo aj slnko, tráva i kvety, na kvietku sedí lienka a vedľa spí mačiatko. „Aký krásny obraz sa mi podarilo namaľovať,” šepne Máša a robí okolo seba poriadok. Na druhý deň zrána kotkodáka sliepka ostošesť. Kotkodáka prekvapene, aj radostne, aj pyšne, hrdo. Zvoláva susedky, zvoláva aj kohúta, nech sa len prídu pozrieť na ten div. Stal sa zázrak, neslýchaná vec… V hniezdočku, kde sedela, si v teplej slame pokojne ležalo maľované vajce…

Úloha

Školské aforizmy

Zakrúžkuj len tie kvietky, ktoré môžeme vidieť v jari v záhrade:

Aforizmy sú krátke a vtipné výroky. Keďže mnohí z vás chodíte do školy, vymyslel som pre vás veselé aforizmy z tohto prostredia:

TULIPÁN,

NARCIS,

ORGOVÁN, ŠÍPKY,

SNEŽIENKA,

KRÓKUS,

PRVOSIENKA,

ORCHIDEA,

PALMA,

PÚPAVA,

KAKTUS, SLNEČNICA,

NEZÁBUDKA, KUKURICA,

PODBEĽ

– Radšej choď skoro večer spať, aby si zajtra v škole skoro nezaspal. – Aktovku mal plnú školských pomôcok, no pri tabuli ostal stáť bez pomoci. – Kontrolná písomka – kontrolujeme, či vieme písať, keď nevieme odpovede. – Dobre, že zazvonilo na prestávku, lebo by mu odzvonilo pri tabuli. – Relativita času: dopoludnie v škole trvá niekomu dlhšie, než trvá víkend.

29


zorove príbehy

|



mária vršková |

Ako Zoro maľoval kraslice alebo Čistota pol života

S

nežienky už odkvitli a zo zelených lístkov začali vykúkať puky tulipánov, narcisov aj jemných krókusov. Keď sa hral Zoro na dvore s loptou, často počúval mamine výkriky: „Dávaj pozor, veď mi polámeš kvety!” alebo „Chudáčik tulipán, pozri, čo si urobil!” a raz skríkla aj: „Ja ti tú loptu vystrelím na Mesiac!” Mama miluje jarné kvety. Nedávno otvorila veľký šuplík, vybrala farby na sklo a namaľovala na okno tie svoje kvetiny, také pestré, až sa cez okno veselšie pozerá. A farby ostali stáť na kuchynskej polici. „Mama, povedala si mi, že preto toľko beháš s vysávačom a vedrom, lebo robíš jarné upratovanie. Tak prečo si už konečne neupraceš tie farby z police?” vyzvedal Zoro. Keby s tými farbami aspoň mohol maľovať, ale mama mu to samému nedovolí. Dobre ona pozná svojho synáčika, ofarbené by bolo aj čelo, obrus, aj dlaždice pod stolom. No mama len pokojne odvetí: „Vyčkaj, onedlho budeme maľovať spolu.” A ten deň rýchlo prišiel. Blížil sa sviatok Veľkej noci. V obchodoch v regáloch už dávno čakali všelijaké jarné ozdoby – sviečky, umelé zajačiky s veľkými ušami, porcelánové krhličky s farebnými kvetmi, vlnené ovečky, strapaté kuriatka, čokoládové vajíčka či magnetky s lienkami. A kraslice. Ale rodičia nič z toho nekúpili. Každý rok vytiahne mama z pivnice slameného zajaca s veľkým klobúkom a košíkom plným mrkvy. Toho postaví do záhrady medzi kvety, kde-tu na konáriky zavesí farebné vajcia a hotovo. Poobede, keď Zoro dojedol ovocný tanier a čokoládovú tyčinku, mama postavila na stôl zopár vajec a farby na sklo. „Tak, a konečne môžeme maľovať spolu,” zahlásila. Zoro sa pobavene uškrnul. „Hádam nechceš maľovať vajcia farbami na sklo. Veď vajce nie je sklo,” múdro skonštatoval. A mama začala rozprávať dlhé príklady o tom, čo všetko okrem skla sa dá takto nafarbiť, že fantázia potrebuje krídla, že sa netreba báť skúšať nové veci… a iste by ešte pokračovala, ale Zoro jej skočil do reči: „Dobre, dobre, koniec prednášky. Radšej už otvor tie farby!” Mama zo žartu vypleštila oči a pýta sa: „A zázračné slovíčko, pán veliteľ?” „Prosím. Prosím, už otvor tie farby, lebo do večera nenamaľujeme ani machuľu.” A tak sa do Zorových rúk konečne dostali krásne plastové tuby plné pestrých tekutín. Hneď ich chcel sám otvoriť, vyskúšať, ale mama nástojila na tom, aby pomaly maľovali spolu. A tak aj bolo. Každý si zobral jedno vajce, mama ukazovala postup a Zoro opakoval, svojsky, tak ako vedel, tak ako to cítil. Kvapka žltej, z nej sa štetcom vytiahli po obvode lúče, aby vzniklo slniečko. Kvapka modrej a z nej lúče ako kvietok. Potom kvapka zelenej... Na ďalšie vajce použil Zoro kontúrovaciu farbu a opakoval po mame vlnovky, bodky, čiarky. Celkom ho to bavilo. Musel však pracovať opatrne, farba potrebuje viac času, kým uschne. Hotové vajcia jemne položili do stojančeka a chlapcove oči sa hneď rozžiarili, keď videl pokope toľko veselých škrupín. Zoro zodvihol ruky nad hlavu na znak úspechu... a vtom niekto zazvonil. „Kto to len môže byť?” prekvapene sa pýta mama, no odpoveď nečaká. Odišla k vchodovým dverám a chvíľu sa tam s niekým veselo rozprávala. Zoro zatiaľ premýšľal, aké vajcia to vlastne maľoval – čerstvé surové? Alebo uvarené natvrdo? Alebo vyfúknuté? Vybral kraslicu zo stojančeka a poriadne ňou zatriasol. Tak šikovne, že bolo počuť aj

30

„báááác”. Plastová tuba s červenou farbou už nestála na stole, ale urobila kotrmelec, odrazila sa z obrusa na stoličku a zo stoličky na zem. A to si píšte, že bola otvorená. „Pánabeka, už len toto mi chýbalo,” zamračil sa Zoro a chvíľu rozmýšľal, čo s týmto červeným morom. No čo, utrieť. Zobral z vešiačika pri umývadle bavlnenú utierku a farbu pekne-krásne utrel, najprv na stoličke, potom na obruse... ale nič z toho sa neočistilo. Naopak, Zoro si ešte zababral ruky a farba nechcela ísť dole ani pod tečúcou teplou vodou. „Tak, a som v peknej kaši!” Huncút vedel, že bude zle a nevedel, čo má urobiť, aby to obrátil na dobre. Prekĺzol cez dvere a poďho rovno do stanu ku plyšovým kamarátom. Bol si istý, že keď sa mama vráti ku krasliciam a uvidí tú spúšť, zoberie do ruky varechu, aby pomastila synovi zadok. Cink, cink... spadli dve jemné slzičky na zem. „Ahoj, chlapče, konečne si k nám prišiel, dlho sme sa spolu nerozprávali,” víta Zora biela ovečka. „Už sa asi dlho rozprávať ani nebudeme, lebo keď ma nájde mama, neviem či prežijem.” „Hííí, čo sa stalo?” híka somárik. „Moje nervy, čo si zase vyparatil?” pýta sa slon. A hroch krúti očami a netrpezlivo čaká, čo z úbohého chlapca vylezie. Zoro rýchlo všetko rozpovedal svojim kamarátom a hneď, ako zakončil, ozvalo sa z vedľajšej izby: „Držte ma! Držte ma, lebo odpadnem! Zoróóó, okamžite ku mne! Už aj, hneď!” Mama mala hlas ako prísny generál, až sa Zoro prežehnal a požiadal zvieratká o radu. Tie pokrčili ramenami a odvetili: „Ospravedlniť sa, vysvetliť to a pomáhať pri upratovaní.” Inú radu nemali. A tak sa Zoro voľky-nevoľky vrátil k mame, rukami si zakrýval zadok, lebo výprask veru dostať nechcel. Radšej hneď otvoril ústa: „Prepáč, prepáč, prepáč, stokrát prepáč. Ja som nechcel, fakt. Len som potriasol vajíčkom, chcel som zistiť, či je plné alebo vyfúknuté,” sklopil oči dole a čakal, čo bude. Mama sa zhlboka nadýchla a pomaly povedala: „Verím ti, že si nechcel. A ver mi, že sa ani mne nechce toto upratovať. Poď, vypijeme si čaj, dáme si upokojujúcu čokoládu a neporiadok necháme takto ležať.” Zoro pozoroval každý mamin pohyb, aby zistil, či mama žartuje alebo jej preskočilo. Ale mama naliala do dvoch hrnčekov čaj, otvorila orieškovú sladkosť a sadla si do kresla. „Mama, ale veď nemôžeme takto... kedy to... teda, čo s tým, veď ja ti pomôžem upratať, len... neviem...” habkal Zoro. „Vieš čo, sadni si a čakaj,” odvetila mama a zrazu vyzerala dosť unavená. „Tieto farby sú špeciálne, musia najskôr uschnúť a potom sa z hladkých dlaždíc ľahko odlepia, ako nálepky. Aj zo stoličky to hádam pôjde, horšie to bude s obrusom. Vyperieme, uvidíme...” nakoniec ľahostajne hodila rukou. „Tú farbu očistím ja. A ty, Zoro, dáš obrus do práčky, farby vrátiš do šuplíka a umyješ celú zem, dobre?” „Mama a prečo sa vlastne každý rok robí to jarné upratovanie?” Mame sa nechcelo teraz rozprávať, len vzdychla: „Lebo čistota pol života.” Zoro premýšľal a premýšľal, čo to znamená. A vysvetlil si to po svojom – kto chce mať doma čisto, musí pravidelne udržiavať poriadok a nakoniec tak strávi pol života upratovaním... 


na pobavenie I naďalej pokračujeme s odmeňovaním troch vyžrebovaných výhercov, ktorí dostanú odmeny Slovenského vydavateľského centra. Rozlúštenie tajničky zašlite na našu adresu: Slovenské vydavateľské centrum, pre Rovinu, Ul. XIV. VÚSB 4 – 6, 21 470 Báčsky Petrovec.

ŠKANDINÁVKA Ženská chuť, mužská láska a marcové počasie... (dokončenie je v tajničke)

PYRAMÍDA VODOROVNE: 1. Chemická značka síry; 2. Myslená priamka, ktorá vedie stredom niečoho; 3. Protivník, súper; 4. Nástroj na kosenie; 5. Meno básnika Popu; 6. Príslušník nášho národa; 7. Miesta, kde sa loví; 8. Slová (zdrob.); 9. BOĽOVSKÝ KULTÚRNO-UMELECKÝ SPOLOK

KRÍŽOVKA Pojmy zo súpisu umiestnite do krížovky tak, aby ste v označenom riadku a stĺpcoch dostali názvy troch kvetov. 8 písmen: ATLETIKA, SMÚTOČNE 7 písmen: ETIKETA, MAJÁLES, TOVÁRNE 6 písmen: LETELI, NOVINA, PATENT, ÚLOMOK 5 písmen: LÁKAL, MAZUT, POLOŽ, SOROK, VODÁR 4 písmená: ÉTER, LAIK, PERU, SĽUB, UZOL 3 písmená: BUM, DAL, JEŽ, KOK, LEŽ, POT, SAR, SVI, TIL, TOR

Vylúštenie škandinávky číslo 1 – 2 VODOROVNE: Vospolok, eso, pero, čelo, nos, nm, ss, LT, á, stan, r, platina, pletivo, r, zora, š, Er, Kl, pk, čas, kolo, idea, nad, natalita. Správne znenie tajničky: VEČNÁ ŠKODA Výhercov žrebovala pracovníčka SVC Katica Matićová a šťastie mali: 1. Martina Čemanová, Dr. Janka Gombára 20, 21 211 Kysáč 2. Ján Širka, Ul. 2. októbra 28, 26 215 Padina 3. Marko Kratica, Proletárska 20, 26 215 Padina

Enigmatické jednotky Jána Bažíka na tejto strane sú zo Vzletu a Hlasu ľudu.

2 písmená: AP, AT, IN OA, OT, PE

VTIPY „Slečna, nechcete sa so mnou zoznámiť?” „Nie!” „Ale, slečna! Dajte mi svoj telefón... Aký máte?” „Nokia.” „Tak som to nemyslel. Aké máte číslo?” „Telenor.” „Nie... nie. Cifry, čísla sú aké?” „Arabské...” o O o Osemnásťročná Lenka príde nadránom domov. Vo dverách ju už čaká nahnevaná matka: „Kde si bola doteraz? Ja keď som bola v tvojom veku...” „Tak som už mala pol roka,” preruší ju s úsmevom dcéra.

31


pre deti Milé deti, aj tentoraz sme vám pripravili rôznorodé rozptýlenia. Veríme, že nám i naďalej budete pravidelne zasielať vylúštenia našich doplňovačiek. Zároveň nám môžete zasielať i svoje práce alebo návrhy, ktoré radi uverejníme alebo uplatníme. Vopred sa tešíme na spoluprácu. Správne vylúštenie napíšte na pohľadnicu alebo na korešpondenčný lístok a zašlite na našu adresu: Slovenské vydavateľské centrum, pre Rovinu, Ul. XIV. VÚSB 4 – 6, 21470 Báčsky Petrovec. Trom šťastlivcom zašleme knižné odmeny.

PYRAMÍDA VODOROVNE: 1. chemická značka kyslíka; 2. rieka v Rusku; 3. obaja, obidvaja; 4. materiál, do ktorého sa balí; 5. nenávisť, zlosť; 6. zobákom zbiera; 7. získal peniaze za nejakú prácu; 8. POHORIE V SRBSKU.

LABYRINT Pomôžte polárnemu medveďovi dostať sa na druhú stranu labyrintu.

DOPLŇOVAČKA

OSEMSMEROVKA Názvy hudobných nástrojov zo súpisu vyhľadajte a prečiarknite v osemsmerovke. Zostane vám sedem neprečiarknutých písmen, ktoré, čítané radom, tvoria meno novosadského kultúrno-osvetového spolku.

VODOROVNE OD HRUBŠEJ ČIARY DO KONCA: 1. kniha obsahujúca základné učenie islamu; 2. oživili; 3. maďarská trávnatá step; 4. tŕnistý strom so strapcami bielych kvetov (mn. č.); 5. ostré a tvrdé výrastky na rastlinnom alebo živočíšnom tele; 6. drobná šelma so vzácnou kožušinou; 7. medzi (lat.; i taliansky futbalový klub); 8. špicaté predmety na upevňovanie alebo štiepanie. VODOROVNE CEZ CELÚ DOPLŇOVAČKU: 1. úplne, celkom; 2. uložili, položili; 3. druh zeleniny; 4. tenšie povrazy, motúzy; 5. srdito, hnevlivo; 6. loď na plavbu pod hladinou mora; 7. tlačiarsky stroj, tlačiareň; 8. praskliny, trhliny. Ak ste správne rozlúštili doplňovačku, v označenom stĺpci dostanete názov pohoria v Srbsku. Správne vylúštenie doplňovačky z minulého čísla je NIKAM A SPÄŤ. Žreboval pracovník počítačovej úpravy Vladimír Sudický a šťastie mali: 1. Dejan Marko, Sv. Markovića 186, 26 000 Pančevo – Vojlovica 2. Ján Petráš, Masarykova 21, 26 215 Padina 3. Anna Piksiadesová, Janka Jesenského 54, 21 211 Kysáč

32

BALALAJKA BRAČ BUBON FAGOT GITARA GONG HARFA HARMONIKA HORNA HUSLE KLARINET KLAVÍR

KING KONTRABAS KORNET LÝRA MANDOLÍNA OKARÍNA ROH SAXOFÓN TAMTAM TROMBÓN TRÚBA TUBA

KOMU ČO PATRÍ? Máme dva celky po deväť obrazov. Na prvom celku je nakreslená obuv, ktorú nosia figúry na dolnom obraze. Milé deti, pomôžte im obuť správnu obuv.


|



dipl. vet. med. juraj pálenkáš |

okom odborníka

Čo-to o mikroorganizmoch M

edzi najčastejšie príčiny rôznych chorôb ľudí a zvierat patria rôzne mikroorganizmy. I keď existovali ešte pred vznikom iných živých bytostí, o nich sa veľmi dlho nevedelo nič, pretože sú veľmi malé, voľným okom neviditeľné. Prvý ich videl Holanďan Antoni van Levenhuk (1632 – 1723) koncom sedemnásteho storočia, ktorý zostrojil mikroskop. Pomocou mikroskopu sa zistilo, že i v najčistejšej kvapke vody je množstvo drobulinkých živých bytostí. Tento objav vyvolal opravdivý rozruch v tedajšom vedeckom svete, lebo sa dokázalo, že vo vzduchu, vode, v zemi, na každom predmete a vôbec všade sa nachádza obrovský počet voľným okom neviditeľných drobulinkých živých bytostí, ktoré pomenovali mikroorganizmami (mikros znamená drobný). Keďže sa spočiatku myslelo, že všetky mikroorganizmy predstavujú veľké nebezpečenstvo pre ľudí, v záujme ochrany pred týmto nebezpečenstvom vtedajší vedci odporúčali, aby sa počas jedla pred každým hltom lyžica a vidlička opaľovali nad plameňom, a tak zničili mikroorganizmy, aby sa kôra z chleba odhadzovala, lebo je plná drobulinkých živočíchov. Postupne so zdokonaľovaním mikroskopu sa začalo hlbšie vnikať do tajov života mikroorganizmov. Zistilo sa, že nie všetky mikroorganizmy sú nebezpečné a že je väčšina takých, bez ktorých by život nebol možný. Tak napríklad bez určitých baktérií by nebolo kyslého mlieka, vína, svet by bol plný mŕtvol, lebo by sa tieto nerozkladali, pôda by nedávala úrodu, lebo iba v jednom grame plodnej zeme je až okolo 5 miliárd najrôznejších mikroorganizmov. Za pomoci silných elektronických mikroskopov, ktoré zväčšujú až niekoľko stotisíckrát, identifikované boli i mikroorganizmy, ktorých veľkosť sa meria iba milióntinami milimetra. Dlhodobé výskumy dokázali, že podobne ako v živočíšnom a rastlinnom svete aj medzi mikroorganizmami je ohromné množstvo druhov, ktoré sa medzi sebou líšia veľkosťou, tvarom, spôsobom života a inými vlastnosťami. Tak napríklad sú mikroorganizmy veľké niekoľko mikrónov (1 mikrón tisícina milimetra) až milimikrónov (1 milimikrón je milióntina milimetra). Sú také, ktoré môžu existovať iba za prítomnosti vzduchu (aeróbne), kým iné zasa v prostredí bez neho (anoeróbne). Niektorým vyhovuje teplota okolo 38 stupňov, kým iným iba teplota okolo bodu mrazu. Niektoré ak sa dostanú do nepriaznivých podmienok života, zahynú, kým iné si vytvárajú takzvané spóry, v ktorých vydržia i 30 rokov. Niektoré sú osožné, kým iné zapríčiňujú nebezpečné choroby ľudí, zvierat a rastlín. Závislé od druhu, veľkosti, spôsobu života a iných vlastností všetky mikroorganizmy zhruba možno podeliť do štyroch skupín: baktérie, vírusy, prvoky a plesne. Baktérie a plesne patria do rastlinnej ríše, prvoky do ríše

živočíšnej a vírusy tvoria osobitnú skupinu, sú na prechode medzi jednými a druhými. Baktérie predstavujú také mikroorganizmy, ktoré majú telo zložené z jednej bunky. Bakteriálnu bunku tvorí protoplazma, ktorá je obalená pevnou blanou. Táto blana jej dáva tvar. V strede bunky sa nachodí jadro. Napriek jednoduchému zloženiu bunka baktérií vykonáva veľmi zložité životné funkcie: stravuje sa, vytvára rôzne chemické látky, rozmnožuje sa atď. Všetky tieto fyziologické pochody vykonáva za pomoci vlastného enzýmového systému. Baktérie sú veľmi rozmanitého tvaru. Najčastejšie sa vyskytujú v podobe guľôčok, tyčiniek a špirály. Podľa tvaru dostali aj pomenovanie. Baktérie okrúhleho tvaru sa volajú koky, tyčinkovité sú bacily, špirálovité spirily. Vírusy sú najdrobnejšie živé bytosti, veľké iba niekoľko milióntin milimetra. Na rozdiel od baktérií vírusy nemajú vlastný enzýmový systém, takže sa nemôžu rozmnožovať v mŕtvej hmote. Z týchto príčin vírusy môžu prosperovať iba v živom organizme živočíchov a rastlín. Využívajúc živiny a enzýmovú sústavu organizmu, vírusy predstavujú opravdivého príživníka telesných buniek živočíchov a rastlín. To znamená, že vírusy môžu prosperovať iba v telesných bunkách ľudí, zvierat a rastlín. Pre tieto príčiny na ne nemožno pôsobiť liečivami, pretože by liečivo zhubne účinkovalo nielen na vírusy, ale i na telesné bunky. Spoločnou vlastnosťou baktérií a vírusov je mimoriadna rýchlosť rozmnožovania. Baktérie a vírusy sa rozmnožujú priamym delením tak, že sa podelia na polovicu, potom znovu na polovicu a tak ďalej. Ich rozmnožovanie prebieha geometrickým poradím. Za prajných podmienok iba z jednej baktérie alebo vírusu namnoží sa za 24 hodín až okolo 15 miliónov nových jedincov. Zhubná činnosť mikroorganizmov sa zakladá na ničení telesných buniek organizmu, do ktorého prenikli. Okrem toho mikroorganizmy vylučujú jedy známe ako toxíny. Tieto spôsobujú degeneráciu a odumieranie telesných buniek organizmu. Všetko toto spôsobí ťažké zdravotné poruchy organizmu, ktorý napadli. Hoci sa mikroorganizmy najpríjemnejšie cítia v živom organizme ľudí, zvierat a rastlín, predsa pomerne dlhú dobu vydržia i vo vonkajšom prostredí, kde sa pritaja a čakajú na vhodnú chvíľu, aby prenikli do organizmu a zapríčinili ochorenie. Závisle od podmienok vonkajšieho prostredia zárodky niektorých chorôb vydržia vo vonkajšom prostredí týždne, mesiace až roky bez toho, aby stratili na životaschopnosti. Proti mikroorganizmom sa bojuje používaním antibiotík, sulfonamídov a iných chemických látok, ktoré znemožňujú ich rozmnožovanie, prípadne rozkladajú ich bunku. Mimo organizmu ničia sa pôsobením vysokej teploty (sterilizácia), rôznymi antiseptickými prostriedkami, ultrafialovými a gama lúčmi.  33


užitočné

|

 pripravila mária lučetincová |

Náhrada kakaa Mleté sušené struky rohovníka obyčajného známe ako svätojánsky chlieb alebo božie chlebíka (srb. rogač) sa dajú použiť ako zdravá náhrada kakaa. Sú to plody subtropického stromu, ktorý pochádza pravdepodobne zo Sýrie, kde získal aj svoje biblické meno. Darí sa mu vo všetkých oblastiach, kde rastú citrusy, v Európe najmä v krajinách okolo Stredozemného mora. Je to listnatý neopadavý strom dorastajúci do výšky 10 až 12 metrov. Má rozložitú guľatú korunu a priamy kmeň, ktorý môže mať v priemere až 85 cm. Kým sú mladé, listy sú načervenalé, neskôr sýtozelené. Sú striedavé, párnoperovito zložené, hladké a na líci lesklé. Drobné kvety majú tmavoružovú farbu a sú usporiadané do veľkých strapcov. Sú netypické tým, že nemajú korunu, ale iba päťzubý kalich. Vyrastajú nielen na hrubších konároch, ale aj na kmeni. Na jednej rastline sú buď samčie, alebo samičie kvety. Kvitnú od júla do novembra. Plod je podlhovastý hrubostenný nepukavý struk, dlhý 10 až 30 cm a široký asi 3 cm. Má tmavohnedú farbu. V ňom je sladká dužina tuhej konzistencie škoricovej farby a až 15 veľmi tvrdých, plochých a lesklých semien s priemerom asi 5 mm. Struky sa jedia buď priamo, alebo sa z nich lisuje sirup, ktorý sa používa na sladenie alebo presládzanie iných potravín. Struky sa zberajú, kým ešte nie sú úplne zrelé a sú ešte mäkké. Dosušujú sa na slnku alebo umelo, čím sa zlepšuje kvalita dužiny. Struky zbavené semien upražené a rozomleté na múčku sa pod názvom karob používajú v potravinárstve, napríklad na prípravu nápojov a do cukrárskych a pekárskych výrobkov, na výrobu alkoholických nápojov, ale aj na kŕmenie dobytka. Obsahujú až 40 % sacharidov. Majú sladkastú chuť a neobsahujú kofeín. Často sa používajú ako náhrada múky pri bezlepkovej diéte, či ako náhrada kakaa i kávy. Sú vhodné aj pre ľudí, ktorí trpia cukrovkou. Zrelé semená sa tiež melú na múčku. Z nej sa získava guma, vo svete označovaná ako „locust gum” alebo „caroob gum”, ktorá sa používa na výrobu lepidla alebo ako potravinársky emulgátor a stabilizátor. Rastlina sa môže využiť na ošetrovanie zápalov tráviaceho traktu, proti hnačke, na zmiernenie bolesti hrdla, proti kašľu, aj ako prísada do kúpeľa pri zapálenej pokožke.

Domáca čokoláda: 250 g margarínu alebo masla, 60 g karobového prášku, 40 g hladkej múky, 300 g práškového cukru, 1 vanilka. Do menšej nádoby vložte nakrájaný tuk a nechajte ho na miernom ohni rozpustiť. Pridajte ostatné zložky a dohladka vymiešajte. Nalejte do formičiek, ktoré predtým vypláchnete studenou vodou, a nechajte stuhnúť. Jablkovo-božiechlebíkový koláč: 4 vajcia, 1 šálka oleja, 1 šálka múky, 0,5 šálky mlieka, 100 g karobového prášku (mletý svätojánsky chlieb), 100 g hrozienok, 3 – 4 nastrúhané jabĺka, 50 g čokolády, 1 pečivový prášok, 1 šálka cukru. Žĺtky s cukrom vymiešame do penista, pridáme mlieko, múku zmiešanú s pečivovým práškom, svätojánsky chlieb, tuhý sneh z 3 bielkov, hrozienka a nakoniec postrúhané jablká. Všetko dôkladne premiešame, vylejeme na pomastený a múkou vysypaný plech a pečieme asi 25 minút v rúre vyhriatej na 180 °C. Horúci koláč polejeme polevou a krájame úplne vychladnutý. Poleva: zmäknutú čokoládu vymiešame s 1 bielkom a 1 lyžicou mletého cukru. Čokoládovo-božiechlebíkové keksy: 400 g múky, 100 g božieho chlebíka, 0,5 balíka prášku do pečiva, soľ, 250 g margarínu, 75 g cukru, balík vanilkového cukru, 5 lyžíc kakaa, 75 g nastrúhanej čokolády, 2 vajcia. Džem na zliepkanie keksov. Z uvedených prísad zamiesime vláčne cesto a necháme ho chvíľu odpočinúť. Potom ho na pomúčenej doske vyvaľkáme, povykrajujeme z neho kolieska a dáme piecť do rúry predhriatej na 180 °C asi 10 – 12 minút. Upečené zliepkame ľúbovoľným džemom. Božiechlebíkové pité: Cesto: 400 g múky, 100 g cukru, 200 g margarínu, 2 žĺtky, 2 dl sladkej smotany, 0,5 balíka kypriaceho prášku. Plnka: 150 g mletého božieho chlebíka, 3 dl mlieka, 250 g cukru, 180 g múky, pol lyžičky kypriaceho prášku, sneh z 2 bielkov, 1 dl oleja. Cesto zamiesime z uvedených prísad a rozdelíme na dva diely. Jeden diel rozvaľkáme vo veľkosti plechu, rozložíme naň plnku, prikryjeme druhým dielom cesta a v rúre vyhriatej na 180 °C pečieme asi 40 minút. Upečený koláč posypeme práškovým cukrom. Plnku si urobíme tak, že všetky uvedené prísady dôkladne premiešame. 

Včas proti chorobám viniča Ak vychádzame z toho, že daždivé počasie podporuje šírenie peronospóry, a naopak suché a teplé počasie praje múčnatke viniča, už od začiatku mája musíme sledovať priebeh počasia. V priebehu suchého rázu počasia by sme mali urobiť prvý preventívny postrek proti múčnatke už v druhej polovici mája, pričom tento postrek môžeme spojiť s ošetrením viniča proti prvej generácii obaľovačov podľa sinalizácie. V prípade mimoriadne daždivého počasia by sme v uvedenom čase mali zasiahnuť proti peronospóre. Ďalšie dva preventívne postreky – tesne pred kvitnutím a ihneď po odkvitnutí – by sme mali urobiť proti múčnatke i peronospóre povinne bez ohľadu na priebeh počasia, pretože počas kvitnutia je vinič mimoriadne citlivý na infekcie súkvetia.

34

Aj po odkvitnutí viniča sledujeme priebeh počasia a pokračujeme v ošetrovaní buď proti múčnatke – za suchšieho počasia, alebo proti peronospóre – v prípade výdatnejších zrážok. Po odkvitnutí, najneskôr pred uzatváraním strapcov, treba urobiť prvý preventívny postrek viniča aj proti botritíde – plesni sivej. Druhý preventívny postrek proti botritíde je aktuálny na začiatku mäknutia bobúľ. Toto ošetrenie je dôležité predovšetkým pri neskorých odrodách viniča. S ošetrovaním proti múčnatke a peronospóre pokračujeme aj v letných mesiacoch, ale s blížiacim sa zberom hrozna venujeme zvýšenú pozornosť dĺžke predpísanej čakacej lehoty použitých prípravkov. Na ošetrovanie viniča proti peronospóre i múčnatke je sortiment prípravkov široký. Niektoré z nich sú účinné proti


| obom chorobám a niektoré proti múčnatke a peronospóre, dokonca aj proti botritíde. Na rozdiel od bežných prípravkov, ktoré pri opakovanom používaní treba pravidelne striedať, prípravky zo skupiny strobilurínov vykazujú najlepšie účinky vtedy, keď sa aplikujú v bloku trikrát za sebou, napríklad krátko pred kvinutím, ihneď po odkvitnutí a dva týždne po odkvitnutí. Kontaktné prípravky musíme aplikovať preventívne a používame ich pri slabšom infekčnom tlaku, systémové prípravky majú aj liečivé účinky, ak ich použijeme do dvoch až štyroch dní po vzniku infekcie a použijeme ich pri silnom vzniku infekčného tlaku. Nemali by sme zabudnúť ani na dĺžku intervalov medzi jednotlivými postrekmi. Bežne odporúčané

 pripravila mária lučetincová | užitočné

dvojtýždňové intervaly by sme za silného infekčného tlaku mali skrátiť na 10 až 7 dní. Pestovatelia viniča by nemali zabúdať ani na sledovanie centrálnej signalizácie ošetrovania viniča a ďalších plodín proti najdôležitejším chorobám a škodcom.

Škola záhradkára Hojivý kalus: Každý zdravý strom a ker je schopný za me do črepníka alebo inej nádobky. Nádoby so semenami normálnych podmienok zahojiť rany vzniknuté po zlomení či ponecháme v miestnosti s izbovou teplotou. Vložíme nádobky odrezaní konára, prípadne i slabšom poškodení zverou. Sťaže- do fóliového vrecúška predídeme strate vlhkosti vyparované podmienky na hojenie sú tam, kde je vyšší výskyt chorôb ním. V priaznivých podmienkach sa o 3 až 7 dní objavia malé alebo pri nešetrnom a nesprávnom reze. Dreviny treba rezať klíčky, prvé korienky. tak, aby sa pomáhalo pri hojení rán. Potrebná je i hygiena a čistota rán. Potrebná je i hygiena a čistota náradia, aby sa zárodky chorôb neprenášali z chorých stromov na zdravé. Jablone či marhule s ježkovitým vzhľadom koruny nie sú Tesne pod kôrou drevín, medzi kôrkou a drevom, je tenká ojedinelé. Dobre sformovanej korune s optimálnym počtom vrstva pletiva – kambium. Tvoria ho bunky, ktoré sú schopné základných konárov pestovateľ neurobil skracovací rez na delenia. Po narušení ochrannej vrstvy kôry rastie z kambia posilnenie a na vytvorenie ďalších častí konárov s dlhším a hojivé pletivo, vytvára sa kalus, ktorý postupne ranu uzavrie. krátkym rodivým obrastom. Ponechané konáre rástli len do Hojivé pletivo rastie len tam, kde nie je zvyšok konára, pahýľ. výšky a bočný obrast sa tvoril len ojedinele. Po troch až piatich Starostlivý hladký rez na konárový krúžok je dôležitý pre rast rokoch pestovateľ urobil na vysokých stromčekoch vo výške kambia. Iba tak sa môže vytvoriť kalus, ktorý zakryje reznú dvoch-troch metrov jednotný rez. V ďalších rokoch vyrástli na ranu. Zarastanie väčších rán trvá viac rokov. konci každého silnejšieho konára ďalšie, ktoré potom každoZ každého semienka rastročne skracoval. Takýto rez linka: Na jar, pri staršom osive spôsobil dáždnikové zahustečasto stojíme pred dilemou – nie, pod ktorým ostalo riedko urobiť skúšku klíčivosti, alebo rozložené rodivé drevo s veľmi – Marec bez vody, apríl bez trávy. vysiať? Pri menšom množstve priemernou úrodou. Chybu napravíme tak, že sa nedá urobiť jedno i druhé. – Suchý marec, studený apríl. Môžeme ponúknuť osvedčený – Ak mrzne 17. marca, potrvá zima ešte 40 dní. vo výške 120 až 150 cm výšky „recept” na tekvicovité. Všetky – Lepšie keď ťa zima chveje, než marcové slnce hreje. kmeňa znížime pílkou takmer tekvicovité druhy – uhorky, – Keď v marci hrmieva, bude úrodný rok. celú korunu a ponecháme len melóny, tekvice majú pomerne – V marci prach, v apríli blato – roľníkovi veští zlato. 4 až 5 základných konárov, čo veľké semená a na plochu – Keď v marci udrie hrom, nebojí sa mrazu strom. najviac vzdialených od seba. hriadky potrebujeme málo – Koľko v marci hmly, toľko v júli dažďa. V priemere majú mať asi 5 cm, rastlín. Množstvo semien počíto znamená, že silnejší môže– Mokrý apríl, daždivý, úrodám je priaznivý. tame skôr ako kusy. Skúška me zrezať na konárový krúžok. – Ak je v apríli mnoho vetrov, možno sa tešiť plným klíčivosti sa dá spojiť s predklíRezné rany, pílkou rozstrapstodolám. čením a pokiaľ možno aj s predkanú kôru s pletivami zahla– Na Ďura (24. apríl) každá kvapka hodná je dukáta. pestovaním rastlín. díme nožom. Potom rany ošetPripravíme si malé črepníky – Aprílové búrky zvestujú mokré leto. ríme štepárskym voskom. Pri alebo tégliky od jogurtu, malé – Po aprílskej hrmavici nieto mrazu na vinici. marhuliach začneme s týmto štvorce starej látky, nie s ume- – Mokrý a studený apríl sľubuje hodnú úrodu vína. úkonom, keď sú pletivá aspoň lým vláknom, a osivo. Semená – Ak sa na Ďura vrana zo žita nevidí, bude bohatý rok na čiastočne naplnené miazgou. dáme do handričky a jej konce Vtedy je prirodzené hojenie obilie. zložíme k sebe – vytvoríme – Keď koncom apríla hojne kvitnú stromy, býva hojne ovo- rán rýchlejšie a vnímavosť malý batôžtek, namočíme ho na infekciu chorobami je znícia. do vody a po odkvapkaní vložížená. 

Čo s ježkovitými korunami

Príslovia o počasí

35


naši miláčikovia

Slávni miláčikovia slávnych celebrít Mnohí významní ľudia v dejinách mali svojich zvieracích miláčikov, na ktorých nedali dopustiť a mali ich možno radšej ako mnohých ľudí. Súčasné celebrity nie sú v tomto smere žiadnou výnimkou. Keď sme už spomínali historické celebrity a ich miláčikov, uveďme si jeden príklad: slávny americký básnik Edgar Allan Poe. Tento legendárny otec hororového žánru a nesmrteľný bard amerického národa mal svoju milovanú čiernu mačku Catarinu, o ktorej dokonca napísal aj jednu zo svojich básní. A teraz sa pozrime na nejaké aktuálnejšie celebrity.

Mačky Johna Lennona

Príznaky

Bývalý člen skupiny The Beatles a jedna z najväčších osobností modernej hudby John Lennon mal k mačkám pozitívny vzťah už odmalička. Jeho mama totiž mala kocúra menom Elvis, pomenovaného, samozrejme, po Elvisovi Presleyovi. Ako chlapec mal John až tri mačky – Ticha, Tima a Sama.

Tak ako aj u človeka, aj u psov patrí k typickým príznakom možnej alergie svrbenie. Pes vám síce nepovie, že ho niekde koža svrbí, no ak sa nezvyčajne intenzívne škriabe (niekedy až do krvi), váľa sa po zemi s cieľom poškriabať si kožu na chrbte, obtiera sa o rôzne predmety opäť očividne preto, aby si uľavil od svrbenia, môže to byť skutočne príznak toho, že váš pes je alergik. Prípadne sa pes nielen škriabe, ale si svrbiace miesta aj obhrýza (trebárs obhrýzanie labiek, ktoré síce mnoho psíkov robí z nudy, ale neraz i z dôvodu alergie), môžu mu slziť oči a tiež môže kýchať. Ak si na jeho koži všimnete výrazne začervenané miesta či plochy s vypadanou srsťou, nemali by ste to nechať len tak. Alergia na potraviny sa ale neraz prejaví u psa aj hnačkovitými stolicami alebo vracaním.

Svoju lásku k týmto zvieratám prejavil aj v neskoršom veku, keď spolu so svojou manželkou Yoko Ono mali zaujímavý čierno-biely mačací párik s menami Salt a Peper, čiže Soľ a Korenie.

Čo robiť?

Martha Stewart a jej čau-čauovia Toto meno vám možno až tak veľa nehovorí, ale fakt je ten, že ju magazín Forbes až dvakrát zaradil medzi 50 najvplyvnejších žien na svete. Ide o jednu z najbohatších žien v Spojených štátoch amerických, obchodníčku, vydavateľku, televíznu hviezdu a ktovie čo ešte. Je však aj veľkou milovníčkou zvierat a aj preto sú jej miláčikmi štyri psy rasy čau-čau: Zu-Zu, Paw-Paw, Cin-Cin a Empress Woo.

Najlepšia celebritná majiteľka psov Tento titul si od čitateľov istého magazínu vyslúžila slávna moderátorka talk show a jedna z najbohatších žien na svete, Oprah Winfreyová. A treba povedať, že zaslúžene, pretože o svojich piatich psov sa stará skutočne príkladne. Ide o dvoch kokršpanielov Sophiu a Solomona a troch retriverov Luku, Laylu a Graciu.

Najhoršia celebritná majiteľka psov To jej však zrejme nestačí, pretože okrem psíkov sa stará aj o sedem himalájskych mačiek s veľmi netradičnými menami prevažne slávnych hudobných skladateľov: Teeny, Weeny, Mozart, Vivaldi, Verdi, Berlioz a Bartok.

Bývalý pes bývalého prezidenta Niekdajší americký prezident Bill Clinton bol jeden z mála ľudí, ktorí dokázali, aby pes aj mačka spolu pod jednou strechou nažívali v mieri. Mačka s menom Socks sa s Clintonovcami nasťahovala v Bielom dome, keď prezident začal vykonávať svoje prvé funkčné obdobie. Psa Buddyho dostal v roku 1997 ako dar. Keď odchádzal z postu prezidenta, mačku daroval tajomníčke Betty Currieovej a Bauudyho si vzal so sebou do New Yorku. Toho však v roku 2002 smrteľne zrazilo auto na ulici neďaleko Clintonovho domu.

36

Presným opakom Oprah Winfreyovej je slávna speváčka Britney Spearsová. Čitatelia toho istého magazínu ju totiž označili titulom „Najhoršia celebritná majiteľka psov”. Prečo? Pred niekoľkými rokmi bola hrdou majiteľkou troch psíkov rasy čivava s menami Lacy, Lucky a Bit-Bit. Od jedného času sa však s nimi prestala pýšiť a ukazovať a prišlo sa na to, že ich rozdala svojim kamarátom. Je to však pochopiteľné, keďže do jej života prišli deti a mnohé životné problémy, pri ktorých na psích miláčikov už skrátka nemala čas a asi ani trpezlivosť.

Alergia dostihne aj psa Alergie dnes trápia veľkú časť populácie. No aj keď sme zvyknutí, že zvyčajne sa alergické ochorenia spájajú s ľuďmi, rôznymi alergiami môžu trpieť aj zvieratá. Týka sa to teda aj vášho psíka. Ako však zistiť, že pes je na niečo alergický?

Ak sa vám zdá, že by váš pes mohol byť na niečo alergický, určite navštívte veterinára. Niektorí bežní veterinári vám však veľmi neporadia, pretože na alergie a dermatitídy u psov sa nie všetci špecializujú. Pokiaľ vás teda váš veterinár odbije s tým, že o nič vážne nejde bez toho, aby vášho psíka poriadne vyšetril, skúste sa poobhliadnuť po inom zverolekárovi. Je totiž veľmi dôležité zistiť, či má pes naozaj alergiu alebo jeho problémy súvisia s niečím iným. A v prípade, že sa alergia potvrdí, budete vedieť, na čo je váš miláčik alergický a dokážete sa alergénom v jeho strave či okolí lepšie vyhýbať. Existujú aj veterinári, ktorí sa špecializujú na alergie u zvierat, skúste sa na nejakého takéhoto odborníka opýtať u vášho bežného veterinára. Liečba sa potom odvíja od konkrétneho typu alergie, tiež veľa závisí od veku psa (mladšie psy lepšie reagujú na niektoré druhy liečby), závažnosti príznakov a ďalších faktorov. Ak máte podozrenie na alergiu na jedlo, potom skúste dôkladným pozorovaním zistiť, aké zložky potravy robia vášmu miláčikovi problémy. V prípade podozrenia na nejakú zložku potravy, snažte sa ju načas z jedálneho lístka vášho psa vylúčiť a sledujte, či dôjde k vymiznutiu alebo zmierneniu príznakov. Takýto postup sa používa aj u človeka, ak chceme zistiť konkrétny alergén v strave. V každom prípade je u psíkov s možnou alergiou dôležité vyšetrenie na odhalenie alergie a potom dodržiavanie pokynov veterinára. Neoplatí sa takéto problémy podceňovať, pretože vášmu psíkovi alergia spôsobuje nepríjemné pocity a trápenie a neliečená môže viesť k ďalším komplikáciám, podobne ako u človeka.  Zo zahraničnej tlače


|

 pripravila mária lučetincová | receptáreň

Sójou za zdravím Na prípravu jedál môžeme používať nielen polovýrobky zo sóje, ale aj priamo sójové bôby. Nesmú však byť používané tie, ktoré prešli predsejbovou úpravou osiva. Pred prípravou jedál ich záväzne musíme predvariť. Rajčiaková polievka so sójou: 500 g rajčiakov, 1 l vody alebo vývaru, 1 cibuľka, 20 g múky, 40 g masla, 100 g uvarených sójových bôbov, soľ, posekaná pažítka, cukor. Na časti tuku speníme cibuľku, zaprášime múkou, popražíme, zalejeme rajčiakovým vývarom a povaríme. Potom pridáme prelisované rajčiaky a uvarené bôby. Podľa chuti prisolíme, prisladíme a necháme prejsť varom. Pred podávaním pridáme kúsok masla a pažítku. Zapečená sója s hubami: 500 g uvarených sójových bôbov, 200 g húb, soľ, 40 g tuku, rasca, 1 vajce, 1,5 dl smotany, strúhanka. Pokrájané huby podusíme, osolíme, ochutíme rascou, primiešame uvarené bôby, vajce a smotanu, podľa chuti dosolíme. Naplníme do vymastenej, strúhankou vysypanej ohňovzdornej misy a zapečieme. Podávame so šalátom. Sójová plnka do mäsa a hydiny: 100 g uvarenej sóje, 3 žemle, 2 vajcia, 2,5 dl mlieka, 100 g slaniny, soľ, muškátový oriešok, petržlen. Slaninu pokrájame na kocky a opražíme do sklovita. Zmiešame so žemľou nakrájanou na drobné kocky, mliekom, v ktorom sme rozšľahali žĺtok so štipkou soli a necháme asi 15 minút postáť. Pridáme jemne zomletú alebo prepasírovanú sóju, posekanú petržlenovú vňať, trošku muškátového orieška a zľahka vmiešame tuhý sneh. Ak treba, pridáme trochu strúhanky. Zmesou plníme mäso alebo ju pečieme osobitne a podávame so šalátom. Sójová fašírka v lístkovom ceste: 3 šálky varenej sóje (asi 450 g suchých sójových bôbov), 1 veľká cibuľa, 4 strúčiky cesnaku, lyžica oleja, 1 balík mrazeného lístkového cesta, 1 vajce, pol lyžičky mletej sladkej papriky, lyžica nasekanej petržlenovej vňate, soľ, mleté čierne korenie, 2 lyžice mlieka na potretie cesta. Očistenú cibuľu nadrobno nakrájame a opražíme na oleji. Pridáme prelisovaný cesnak, roztlačenú uvarenú sóju, vajce, mletú papriku a nasekanú petržlenovú vňať. Zmes dochutíme soľou a korením. Dobre premiešame a necháme pol hodiny odležať. Z lístkového cesta vyvaľkáme obdĺžnik. Pripravenú sójovú zmes vytvarujeme do valca, položíme na pripravené cesto a zvinieme. Položíme na plech vyložený papierom na pečenie a na povrchu popicháme vidličkou. Povrch cesta potrieme mliekom. Vložíme do vyhriatej rúry a pri teplote 180 °C pečieme asi 45 minút. Hotovú fašírku nakrájame na plátky a podávame teplú s varenými zemiakmi, ale výborne chutí aj nastudeno.

Sójové hamburgery: 200 g sójových bôbov, 2 lyžice sójovej omáčky, 100 ml vody, 1 lyžica slnečnicových jadier, 1 malá cibuľa, 3 strúčiky cesnaku, 60 g ovsených vločiek, vegeta. Deň vopred namočíme bôby v dostatočnom množstve vody. Scedíme ich a zomelieme spolu s ostatnými prísadami, okrem ovsených vločiek. Podľa potreby pridáme vodu. Potom pridáme ovsené vločky a masu necháme postáť. Sformujeme fašírky a na vymastenom plechu ich upečieme. Podávame so zeleninou. Plnené sójové guľky: 250 g sóje, 2 vajcia, 2 cibule, 1 rožok, 100 g strúhanky, soľ, mleté čierne korenie, majorán, cesnak, 250 g šampiňónov, maslo. Sójové bôby namočíme do horúcej vody a necháme tak asi hodinu. Scedíme ich a spolu s jednou cibuľou zomelieme. Pridáme vajcia, soľ, korenie, cesnak, rozmočený a vyžmýkaný rožok a strúhanku. Všetko dobre zmiešame. Do rajnice dáme roztopiť maslo, pridáme pokrájanú druhú cibuľu, potom očistené pokrájané huby a udusíme ich. Zo sójovej hmoty postupne oddeľujeme malé kôpky, každú roztlačíme v dlani, dáme na ňu trochu udusených húb a formujeme guľku. Vypražíme ich v dostatočnom množstve oleja. Podávame s opekanými zemiakmi a tatárskou omáčkou, alebo so zemiakovou kašou a zeleninovým šalátom. Sójový zapekanec: 500 g sójových bôbov, 2 kaleráby (patizóny, baklažány, lyžička mletej červenej papriky, lyžička petržlenovej vňate, 1 vajce, 250 ml kyslej smotany, soľ, margarín, strúhanka. Vopred namočené napučané bôby zlejeme a uvaríme do mäkka. Kaleráby očistíme, rozkrojíme, uvaríme v slanej vode a pokrájame na tenké pásiky. Zapekaciu formu vymastíme a posypeme strúhankou. Na dno dáme vrstvu uvarených bôbov, na to vrstvu pokrájaných kalerábov a postup zopakujeme. Navrch dáme bôby. Smotanu rozmiešame s vajcom, mierne osolíme, zalejeme ňou pripravenú zmes a zapečieme. Sójová roláda: 500 g sóje, 200 g práškového cukru, 100 g mletých orechov, 200 g masla, balík vanilkového cukru, 10 g kakaa, lyžica rumu. Sóju uvaríme a prepasírujeme. Do vychladnutej primiešame maslo, cukor a orechy a všetko spolu dobre spracujeme. Cesto rozdelíme na dve rovnaké časti. Pripravíme si mokrý obrúsok a rozotrieme naň polovicu cesta (na hrúbku asi 2 cm). Do druhej polovice zapracujeme kakao a rum a natrieme ju na prvú. Pomocou obrúska zavinieme roládu, polejeme ju čokoládovou polevou a odložíme do chladničky. Krájame ju dobre odležanú a vychladenú. 

SUR

ROVINA Ul. Ruda Hrubíka 9 Báčsky Petrovec Tel.: 021/780-429

Vitajte u nás!

Spolok Aroma predsedníčka

Jasna Podkonjaková 062/225-706

– reštaurácia – denné menu – ubytovanie – prednášky z gastronómie

Báčsky Petrovec XIV. VÚSB 14 Tel.: 021/780-557 www.nacionalnakuca-aroma.net

37


gastro

|

 pripravila mária lučetincová |

Grepové rezy

Kohút na víne

Potrebujeme: 5 vajec, 280 g práškového cukru, 140 g margarínu, 50 g pomletých vlašských orechov, 160 g hrubej múky, 1/2 balíčka kypriaceho prášku, 1 červený alebo žltý grapefruit, tuk na vymastenie plechu, múka na posypanie plechu. Poleva: 250 g práškového cukru, 2 lyžice grepovej šťavy. Žĺtky s cukrom vyšľaháme do penista. Pridáme zmäknutý margarín a všetko dohladka vymiešame. Na zjednodušenie práce môžeme použiť elektrický šľahač. Do zmesi primiešame pomleté orechy a preosiatu múku s kypriacim práškom. Grapefruit olúpeme a pokrájame na menšie kúsky, ktoré vmiešame do cesta. Potom zľahka zapracujeme tuhý sneh z bielkov. Cesto vylejeme na vymastený a múkou vysypaný plech. Pečieme v predhriatej rúre na 180 °C. Cukrová poleva: Práškový cukor, 2 lyžice grepovej šťavy a 2 lyžice vriacej vody dohladka vymiešame. Pripravenou polevou potrieme upečené a vychladnuté cesto. Rezy ozdobíme cukríkovou ryžou alebo ovocím a dáme stuhnúť do chladu. 

Potrebujeme: 1 kohúta alebo kura (s hmotnosťou približne 2 kg), 200 g masla, 1 lyžica oleja, 15 šalotiek (jemný a nieveľký druh cibule),1 lyžica kryštálového cukru, 400 ml suchého červeného vína, 2 lyžice brandy, 2 strúčiky cesnaku, 250 g šampiňónov, 100 g mrkvy, 60 g slaniny, 2 lyžice paradajkového pretlaku, 2 bobkové listy, soľ, mleté čierne korenie, mleté biele korenie, zmes čerstvých byliniek (rozmarín, bazalka, petržlenová vňať atď.). Kohúta umyjeme, očistíme, rozporcujeme, osolíme a okoreníme. Slaninu a mrkvu nakrájame nadrobno, opečieme spolu na oleji a vyberieme. Do výpeku pridáme polovicu masla a mäso, prudko zo všetkých strán orestujeme. (20 minút.) K mäsu pridáme slaninu s mrkvou, zalejeme vínom, dochutíme brandy, paradajkovým pretlakom, bobkovým listom, polovicou čerstvo nasekaných byliniek, prelisovaným cesnakom a hodinu pomaly prikryté dusíme. Podľa potreby podlievame vínom. (30 minút.) Cibuľku olúpeme. Na masle skaramelizujeme cukor, podlejeme vodou a rozmiešame. Do karamelu pridáme cibuľku a miešame, kým sa neobalia. Nakrájané šampiňóny zvlášť opečieme na masle, osolíme a okoreníme. Pred dovarením mäsa pridáme do šťavy zvyšok čerstvých byliniek a necháme prevrieť. Kohúta podávame so šampiňónmi a s cibuľkou, bagetou alebo varenými zemiakmi. (20 minút.) 

Rady do kuchyne – Husacie mäso krátko pred dopečením polejeme studeným pivom alebo slanou vodou. Bude mimoriadne chutné a hlavne chrumkavé. – Rozkrojená cibuľa dlhšie vydrží, ak ju natrieme na reznej strane maslom, posolíme, zabalíme do alobalu a vložíme do chladničky. 38

– Gaštany ľahko ošúpeme, ak šupku pri zraste narežeme, umyjeme a vo vriacej vode 6 minút povaríme. Šúpeme ich teplé. – Mäso na hovädziu polievku dávame do studenej vody, tak získame silný vývar, ak však chceme mäso z polievky použiť na druhý chod, dáme ho až do horúcej vody, vtedy zostane šťavnaté. 


|

Režisér Ján Makan výstižne: „Nerobia sa divadlá na školách pre festivaly, ale pre deti, aby tie divadlá hrali...”

& svetluša hlaváčová | tvorivosť

Javisko je takisto život, ale pozeraný predsa len zo zvláštneho uhla. Aplikácie profesorky a herečky Anny Kovárovej tiež mali cveng...

Z EDUKÁCIE PRE TALENTOVANÝCH UČITEĽOV

Divadlá pre deti, nie pre festivaly V

priebehu dvoch víkendov – od 22. do 24. februára a od 1. do 3. marca 2013 v priestoroch Divadelného klubu VHV a v Modrom salóne Slovenského vojvodinského divadla v Báčskom Petrovci prebiehal ďalší cyklus zaujímavého seminára Verbálna komunikácia s prvkami dramatickej výchovy, ktorý sa v organizácii Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny a Divadelnej skupiny Štúdio začal ešte v školskom roku 2011/2012. K odbornosti seminára prispeli: profesionálny režisér Ján Makan, doc. Dr. psychológie Ružena ŠimoniováČernáková a profesorka slovenského jazyka a literatúry a herečka Anna Kovárová. Verbálnej komunikácie sa zúčastnili devätnásti tvoriví frekventanti z Padiny, Aradáča, Bieleho Blata, Pančeva – Vojlovice, Kovačice, Boľoviec, Erdevíka, Šídu, Selenče, Pivnice a Báčskeho Petrovca. Na seminári učitelia a vedúci detských divadelných odbočiek získali

Oživenie predmetu identifikáciou. Herec Ondrej Brna z Báčskeho Petrovca bol moderný vlk a nosný hrdina humoristického fiktívneho príbehu...

Psychologická príprava pred nacvičovaním divadla uľahčí prácu. Z obľúbenej dielne doc. Dr. Ruženky Šimoniovej-Černákovej.

orientáciu, ktorou cestou vo svojej práci pôjdu, čiže ako ju urýchlia, a najmä prehĺbia. Ján Makan s účastníkmi seminára pracoval individuálne, keď spracovali spolu vyše desať divadelných predlôh, z ktorých čoskoro vzniknú nové detské divadelné projekty. Bol to ďalší komunikatívny posun k skvalitneniu práce na detských divadelných predstaveniach zo strany učiteľov, resp. divadelných pracovníkov v rámci spolkov. Takisto je predpoklad, že tento seminár prispeje k zvýšeniu produkcie detských divadiel na našej Detskej divadelnej prehliadke 3 x Ď v Starej Pazove. Novinka na mape našich kultúrnych podujatí je tá, že sa termín tejto dvadsaťročnej prehliadky presúva na prvý júnový víkend. Tak tesne pred ukončením školského roka mladí talentovaní herci absolvujú aj svoje divadelné hody. Ktovie, možno pre niekoho z nich v budúcnosti i na doskách, ktoré život znamenajú?! 

Spev takisto môže pomôcť ako uvoľňujúci prostriedok...


|

& marína hríbová |

Benátky po polnoci: začiatok ohňostroja

Bolo by romantické plaviť sa gondolou po benátskych kanáloch

Za novoročnou krásou K

ráľovná Jadranu, mesto kanálov a palácov... alebo voda a paláci, odčitovanie: o koľko hodín a minút vyprevadíme starý a pevnina, dlhá história a pochybná budúcnosť, vzdušná privítame nový rok... Boli to nezabudnuteľné zážitky. Nikto a nič nám ich nemôže elegancia a matná melanchólia. Po tisíc rokov bolo mesto jednou z najväčších námorných mocností. Dnes niekdajšia sláva zobrať zo srdca. Aj fotografie sú len fotografie ako dokument, ale opadla, mesto stratilo lesk, leží mimo času a priestoru. Na jeho pravý pocit, to pravé plesanie vedľa srdca a pohľad očí na tú ubolenú krásu určite nezabudnete. Majú dva typy ulíc – kanály krásu – to môže zažiť len ľudská bytosť, ak navštívi toto mesto. V Taliansku je to tak presnejšie. Čiže a chodníky. Áno, sú to Benátky. v Benátkoch veľký ohňostroj nezačína Neviem ani sama, čo je to vo mne hneď o polnoci, o 00:00, ale o pätnásť také silné, také mocné, že Benátky aj minút neskôr... Ohňostroj a jeho sila, farba napriek tomu, že som ich už raz navštía krása na nebi – podľa tohto si budem vila, aj naďalej ma veľmi lákajú... Čo to pamätať prvé minútky neznámeho 2013. fascinujúce v sebe skrývajú? Meno, arroku... Ohňostroj pramenil z loďky, teda chitektúru, históriu alebo naozaj neznáz mora, a bol natoľko silný a veľký, že mu a lákavú budúcnosť? Alebo je možno zafarbil celú, celučičkú oblohu. V tom naozaj niečo v maskách, pod ktorými sa okamihu sme vypli fotoaparáty a kochali skrýva táto kráľovná Jadranského mora? sa v kráse pre dušu a srdce, užili sme si Neviem! Ale vstúpiť do nového roku obraz, ktorý nám Benátky v tom okamihu 2013 práve v tomto meste bol pre mňa vďačne a nesebecky ponúkli... Tlkot poháveľkým, priam ohromným zážitkom... rov, pohľad na krásnu nočnú hladinu, Oslava Nového roku je vždy pod veľkým úsmev na tvári a nová strana do života sa otáznikom. Kam odísť? Novoročné začala písať... Vyprevadili sme starý a priovzdušie vie byť pod veľkým stresom... vítali nový záhadný rok. O druhej hodine Čo si obliecť, aký účes si dožičiť, ako sa Aj zmoknutá je fotogenická ráno loďkou sme sa vrátili späť do hotela... vyhnúť niektorým veciam, ktoré sa dejú z roka na rok, lebo oslava Nového roku, aj keď je nová, je vždy O dva dni sme znovu navštívili Benátky... V to januárové ráno, a prevažne všade tradičná. Preto je najlepšie zbaliť sa, vyhľadať kým sme v reštaurácii pri káve ochutnávali taliansky sladký koláč kanceláriu, ktorá ponúka zľavu na novoročné sviatky, a – od- podobný nášmu srbskému kuglofu alebo slovenskej bábovke, cestovať. Zažiť a prežiť nádherné novoročné chvíle inak a tak- kvapky dažďa kropili okno . Deň predtým, keď sme navštívili Veronu, bol slnečný, a práve teraz, keď sa máme znovu vrátiť do mer za rovnaké peniaze. Taliansko... Ráno sme docestovali do Terstu. Voľakedy, po- mesta vody a turisticky zažiť Benátky – prší! Ak už počasie zlyhačas SFRJ, to bolo pre nás mesto nákupov. Dnes je to tichučké lo, naša nálada sa nezmenila. Nasadili sme úsmevy a nedovolili mesto. 31. decembra 2012 sme sa poprechádzali popri mori a počasiu, aby pokazilo nastávajúci, ale aj ten predchádzajúci zážikochali sa v kráse zimného decembrového, aj keď slnečného tok. A tak sa loďka už kolísala morom smerom k benátskemu dňa, pozerajúc sa na obletujúce čajky v prístave. Pokračovali prístavu, kvapky dažďa nechávali stopu, kým zvedavé tváre cessme cestou do Palmanova outlet village, kde sme mali 4 – 5 tujúcich pozerali na hladinu. A keď sme nohou vykročili na pevnihodín na nákupy. Predvečerom sme docestovali do turistického nu Benátok, sprievodca nám ukázal, kde si možno kúpiť dáždniky, mestečka Lido di Jesolo a ubytovaní sme boli v hoteli vzdiale- keďže sme si ich nechali doma, v Srbsku ☺. Tak sa nám dáždnik nom na 3 minútky od veľkej piesočnatej 9-kilometrovej pláže. s celkovou nálepkou Benátok, vyrobený v Číne (stál 10 eur), stal Keď sme si trochu oddýchli, šli sme si obzrieť toto veľmi zaují- dobrou a peknou pamiatkou a nezabudnuteľným zážitkom z dažmavé mestečko. Dostali sme sa k pobrežiu a obdivovali vlny divých Benátok... Mesto žilo a nikto z turistov z celého sveta sa v tme... Zvláštny pocit: december, more, zima a vlny v tme... vôbec nesťažoval na počasie. Iba jedna čajka nemala dobrú nálao 20. h sme v prístave Punto Sabioni nastúpili do loďky, ktorá du, nemohla letieť, nuž sa ponevierala po Námestí Sv. Marka. Tak nás Benátskou lagúnou zaviezla po kráľovnú Jadranu, mesto sa stala fotomodelkou všetkých okoloidúcich. Zostala na tom kanálov a palácov, totiž do Benátok. V zázračnej noci nás priví- daždi, my sme sa aspoň mohli skryť do kaviarne, z ktorej sme mali tal lesk a blesk jedného z najkrajších miest nielen v Európe, ale krásny pohľad na mosty, spájajúce dva brehy. Spev spevákov na aj vo svete... Novoročné ovzdušie, na stovky tisícok turistov na gondolách, ktoré sa plavia kanálom, akoby šiel s melódiou dažjednom mieste, k tomu pod maskami. A čaro sa začalo... Na ďa... Hádam sa nesplnia zlé predtuchy, podľa ktorých by Benátky Námestí Sv. Marka bola hlavná fiesta a na špeciálnom javisku mali byť zaplavené. Dúfam, že toto nedoceniteľné bohatstvo stála veľká maska – maskot Benátok v diamantoch... Ponad, na predsa len zostane na zemi. 

Rovina 2013 03 04  
Rovina 2013 03 04  
Advertisement