cie, je (nám) nevyhnutná prítomnosť nového činiteľa, existujúceho mimo kruhu umeleckého vyžarovania vytvoreného. A to je pozorovateľ či čitateľ, ktorý nám pomáha v zmysle, že sa náš tvorivý produkt stáva živým, viditeľným, respektíve my sa stávame viditeľnými vo večnosti. Ruku na srdce, táto filozofia veľmi zľahčuje aj konfrontáciu so starobou a všetkým, čo obnáša, alebo presnejšie povedané, čo – odnáša. Na jednej z výnimočne zaujímavých a veľmi navštevovaných prednášok známy historik umení, aj môj profesor, Lazar Trifunović raz položil fascinujúcu a zároveň aj symptomaticky bolestivú otázku: „Koľko je hodín?“ Profesor Trifunović nie je už, žiaľ, fyzicky medzi nami, ale jeho čas úporne, vytrvalo a jasne tiká: tik-tak. Nemá dobu trvanlivosti, keďže sa premiestnil z fyzickej sféry do duchovnej! A aby som udržala kontinuitu tvorivej nite v podkožnej hmote a reálne vnímala vlastnú polohu, čiže polohu spisovateľa v hociktorej skupine/spoločnosti, odvtedy si stále kladiem túto otázku. Teda, milá Etela: Koľko je hodín? ef@ Otázka, ktorú si tiež kladiem veľmi často, neviem ako vy, Laura, ale ja mám takmer zakaždým pocit, že je už veľa, priveľa hodín, viac, ako by som si priala... zdá sa mi, že tie hodiny prirýchlo utekajú, vzhľadom na to, čo by som ešte chcela stihnúť, sa veľmi náhlia, môj čas sa náhli, plynie, nezastaviteľne, neúprosne a ja, ak sa nechcem ocitnúť mimo neho, musím bežať tiež... a už som zase pri téme bežectva ako spôsobu prežívania moderného človeka, ako svojho vlastného prežívania, tá téma ma neprestane sprevádzať. Znepokojenie časom, znepokojenie – aké poznal Augustín (čo je to čas...? otázka, ku ktorej sa vracal vo svojich Vyznaniach), vedomý si problematickosti odpovede na ňu.... je to presne tak, ako vravel: iné je čas prežívať, preciťovať, a iné presne vymedziť, definovať, v tomto zmysle sa za všetky tie storočia veľa nezmenilo, umelci asi najdôvernejšie poznajú ťažkosti spočívajúce v úsilí pojmovo alebo obrazne uchopiť čas, fixovať ho v slovách, tvaroch alebo tónoch, keďže je symbolom pohybu, prúdenia, nefixovateľný, neuchopiteľný... Rokmi sa učím novému vnímaniu času, učím sa ho spomaľovať, snímať si pomyselné hodinky z ruky, oslobodiť sa od závislosti od pohybujúcich sa ručičiek, začať žiť bez ustavičného obzerania sa na ne, bez sebakontroly chronometrickými zariadeniami, oslobodiť sa od diktátu rýchlosti, začať objavovať novú formu existencie času, uvoľnenú, nekŕčovitú, živú. Oslobodiť sa od tyranie okamihu, od diktátu rýchlosti, ktorý nanucuje moderná spoločnosť zameraná na rýchlosť ako vysoko oceňovanú hodnotu... S pribúdajúcim vekom som si postupne uvedomovala, aké deformované sú postoje k času pod vplyvom „ideológie rýchlosti“, ktorá opantala naše životy. Stávame sa bežcami, ktorí často ani nevedia kam, do akého cieľa chcú (majú) dobehnúť, bežectvo, ktoré nepripúšťa pristavenie sa, spomalenie, uvážlivé premýšľanie, tobôž nie rozjímanie, sa stalo prevažujúcim spôsobom prežívania... Už dávnejšie som cítila potrebu zamerať sa na tieto problémy, pokúsila som sa o to v esejistickej knihe Vrstvenie času, a už aj predtým v esejach o rýchlosti a pomalosti v knižke Čas na ticho. Pokladám za veľké umenie nachádzať taký spôsob prežívania, kde sa človeku aspoň sčasti podarí ubrániť spomínaným diktátom času, rýchlosti, kde nemá pocit, že stále bojuje s vlastným časom (teda aj so sebou, lebo môj čas – som v istom zmysle ja sama), ale že žije v zhode s ním, v záujme toho si musí určiť priority, vytýčiť prijateľné hlavné línie, po ktorých sa chce uberať (aj za cenu istých obmedzení, za cenu, že niečoho sa treba vzdať). lb@ Etela, práve ste podstatne a reálne sformulovali požiadavku na seba v podobe manifestu: „Oslobodiť sa od tyranie okamihu, od diktátu rýchlosti, ktorý nanucuje moder8 CHAT
č. 7 – 8 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT