zato si im dovolil, aby sa poskladali na kóšer stravu, macesov si dali u Kajatánky napiecť celé vrecia, ba aj košeráka si mohli potichu držať. Aj ja som mu pomáhal drať pre nich barany, variť v kotloch kóšer guláš, aj deťom som domov z neho v baranici zakaždým doniesol. Pre chudobu, hovorte si, čo chcete, to neboli najhoršie časy. Tí židovskí chlapci stavali pre nás cestu, také okno do Európy nám pomáhali preraziť, a my sme sa zatiaľ kóšer gulášom hostili.“ Jožo by bol táral ďalej, ale Aranka sa odrazu rozvzlyká a zašepká: „Egonko, Egonko!“ a ukryje si tvár do dlaní. „Nevieš nikdy čušať, ty ošklbanec!“ prudko sa obráti Gregor k Vrankovi. „Aranka, nepočúvaj to táradlo!“ dotkne sa Arankiných ľadových, od sĺz mokrých prstov. „A vy dvaja! Toľko ste si prihýnali z fľaše, že... Zachrápali ste potom niekde pod Čertovou skalou, a aby ste sa mali doma na čo vyhovoriť, vymysleli ste si takú čertovinu, ale hlúpu.“ Gregor uprie pohľad na Šimčeka a Nemčeka. Tí naňho len mlčky hľadia nehybnými pohľadmi a ich do hĺbky otrasené tváre prezrádzajú, že nešlo o nepodarený žart na Arankin účet. Keď Šimček vysvetľoval, čoho sa tak zľakol, aj jeho, Gregora, ohromila myšlienka, že mŕtvi sa nemenia, že minulosť iba čaká, trpezlivo, celé roky a desaťročia, na najmenšiu trhlinku, ktorá sa niekde otvorí, aby na nás v mene spravodlivosti zaútočila. Egonko sa znova so strachom podrobil autorite Šimčekovej uniformy a pušky, tak ako jeho otec Lejb za záclonou bude donekonečna šepkať: Zachráňte moju Aranku, pán Penatik... Gregor sa zachveje pred týmto poznaním, chce sa znova dotknúť Aranky. Ale trhlina postupuje ďalej, minulosť sa na nich valí zo všetkých strán, dvere do krčmy sa rozletia a zastane v nich chlap s vrecom cez plece. – Lejb, – zašepká Šimček zdesene a hodí sa ku kachliam. Ale je to Tóno Oršula. So zvyškami konskej hune na pleciach a s remenným kantárom v ruke pokročí od dverí a dutým, záhrobným hlasom prehovorí: – Spaste duše, bratia. Zem sa pohla, prepadávame sa! Celý mokrý, s kantárom, ktorý sa mu v ruke trasie a poštrngáva, pôsobí Oršula v zlom krčmovom svetle ako prízrak. Zastane nad nimi a zreteľne hovorí: – Idem z konského pasienka. Strašná trhlina sa urobila. Skoro ma pochovala. Uf, ešte teraz sa mi nohy podlamujú. Podajú Oršulovi stoličku, dívajú sa na jeho mokrú, spotenú tvár. Gregor sa opatrne opýta: – A čo ťa ťahalo na konský pasienok, Tóno? Oršula skloní hlavu a trocha akoby zahanbene, chrapľavo prehovorí: – Môj Arab ma zavolal. V noci mi začal dupotať a fŕkať pod oknom, papuľu si pritlačil na sklo, oči sa mu zaleskli a tak na mňa zaokálil, tak vyčítavo, že som dovolil, aby ho odviedli do družstevnej maštale a potom zmárnili, že som sa celý roztriasol. Aha, takto, – Oršula ukáže, ako sa mu trasie ruka s kantárom. – Nebudeme mať pokoja, – povie ticho Šimček, vstane, zoberie si spoza kachlí pušku, skloní hlavu a zamieri k dverám. Nemček pozrie na Aranku, ospravedlňujúco zopakuje: – Nevedel som, Aranka, že Ondrej bol strážcom tvojho brata, – a tiež vstane, zoberie svoju pušku a pohne sa za Šimčekom. Ale skôr ako stačia vyjsť von, dvere sa rozcapia a zastane v nich hrozná čierna starena s kostolným krížikom v ruke. – Kajatánka! – naľakane zamrmle Jožo Vranka a prežehná sa. – Tak tu ste, vy pľuhy! – zajačí odo dverí Kajatánka. – Zasa všetci pri Arane. Dedina a cintorín sa prepadajú, duše sa hýbu, nemajú pokoja, blúdia po chotári, a vy? Fuj, Oršula, ty starý žrebec, čo sa schovávaš do hune? Poď sem, ponesieš na cintorín kríž. 18 PULZOVANIE LITERATÚRY
č. 1 – 2 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT