3. Tendencie
3.1
Prvá
tendencia
má
najvšeobecnejší
charakter,
ale
zároveň
je
naproblematickejšia z hľadisk svojej verifikácie. Hoci na pohľad sa môže zdať, že procesy, ktorými prebehli zmeny v našej verejnej správe, boli výsledkom demokratického konsenzu, v skutočnosti sa diskusie obmedzovali na pomerne úzky okruh odborníkov a stále viac najmä politikov. Napospol však súvisí ešte stále s “mladosťou” našej demokracie, s nedostatkom skúseností, niekedy s nedostatkom sebadôvery a s preceňovaním zahraničných vzorov a modelov pri riešení vlastných problémov. 3.2 Druhá tendencia súvisí s kľúčovým problémom, ktorý sa prejavil aj pri presune niektorých kompetencií na obce sa teda stala a dodnes ostala veľkostná štruktúra obcí v SR. Ak vezmeme do úvahy, že 358, t.j. viac ako 12% obcí na Slovensku má dokonca menej ako 200 obyvateľov a 116, t.j. cca 4% obcí menej ako 100 obyvateľov, pričom aj tieto malé obce majú vykonávať rovnaké kompetencie ako niektoré takmer stotisícové mestá, vzniká problém odborného zabezpečenia výkonu prenesených ako i originálnych pôsobností v rovnakom rozsahu a najmä v rovnakej kvalite. V obciach do 100 obyvateľov tvorí totiž výkonnú zložku v priemere len starosta na cca jednotretinový úväzok a administratívna pracovníčka obecného úradu na cca jednoštvrtinový úväzok. Až nad hranicou 1000 obyvateľov sú obe tieto funkcie obsadené v priemere plnoúväzkovo. Situácia, ktorá vznikla, jednoznačne potvrdzuje neštandardnosť postupu, ktorý bol u nás zvolený. Procesy decentralizácie, ktoré sa v európskej verejnej správe presadzujú od 70. rokov, sa väčšinou začali realizovať až po procesoch komunálnych reforiem, ktoré prebiehali približne o desaťročie skôr. 3.3 Tretia tendencia, do ktorej sa obe predchádzajúce čiastočne premietajú, súvisia s prenášaním kompetencií do výkonu obcí. Obec sa stáva v tomto zmysle stále viac subjektom štátnej politiky, ale zároveň ostáva subjektom komunálnej politiky. 3.4 Aj proces zbližovania duálneho a spoločného modelu miestnej verejnej správy, presnejšie
16