Issuu on Google+

Doc. PhDr. Iveta Radičová, CSc. - PhDr. Ing. Stanislav Konečný: 2. 2. Sociálna politika vo svete a u nás Nie je jednoduché pochopiť rozdiely medzi sociálnou politikou vo svete a u nás. Niekedy sa zdajú na prvý pohľad niektoré prvky sociálnej politiky v rôznych krajinách rovnaké či veľmi podobné, v skutočnosti však v sebe skrývajú celý rad významných rozdielov - a naopak. Najčastejšie sa napríklad poukazuje na rozdiely vo finančných objemoch (vyjadrených percentuálnym podielom na hrubom domácom produkte), ktoré rôzne krajiny vynakladajú na sociálne účely. V osemdesiatych rokoch bol tento podiel v krajinách OECD nasledovný: 1980 1981 1982 1983 1984 1985 1986 1987 1988 1989 1990 Austrália 10,9 10,9 11,4 12,7 13,5 13,5 13,3 12,6 12,2 12,1 13,02 8 8 4 0 5 2 8 0 2 4 Rakúsko 23,4 24,2 24,1 24,3 24,4 24,7 25,0 25,4 25,3 25,1 24,65 3 2 3 5 4 7 9 1 7 1 Kanada 14,3 14,5 17,2 17,4 17,1 17,1 17,6 17,3 17,0 17,0 18,61 7 4 6 7 2 1 7 7 2 5 Fínsko 21,4 22,1 23,3 24,1 24,5 25,8 26,3 26,6 25,5 25,4 27,11 2 0 1 6 5 9 0 5 7 2 Japonsko 10,4 10,8 11,3 11,7 11,5 11,4 11,8 12,0 11,7 11,6 11,56 8 5 2 0 3 8 9 6 9 9 Nórsko 21,3 22,0 22,4 22,9 23,0 22,0 24,2 26,1 27,0 28,1 28,72 0 0 9 9 4 6 0 6 4 1 Nový 15,1 15,1 15,0 16,2 15,4 15,2 15,5 15,9 16,8 17,4 18,79 Zéland 6 4 9 4 3 7 5 8 4 1 Švédsko 32,4 33,3 33,5 33,8 32,7 32,5 33,8 33,4 34,0 33,2 33,93 2 1 2 1 3 8 5 5 8 9 USA 14,2 14,4 15,1 15,5 14,4 14,5 14,6 14,5 14,4 14,6 14,80 2 3 2 1 6 1 0 7 9 8 Prameň: Selected…1992, s. 50 Aj keď ide o krajiny s podobnou ekonomicko-sociálnou úrovňou, môžeme konštatovať veľmi významné rozdiely nielen v percentách podielu, ale aj v dynamike ich zmien. Pritom pohľad na tieto čísla nedáva odpoveď na otázku, prečo môže byť sociálna politika krajiny hodnotená jej obyvateľmi pozitívne napriek relatívne nízkemu podielu výdavkov alebo relatívne nízkej dynamike ich rastu - a v inej krajine naopak. 2. 2. 1. Príčiny rozdielov v sociálnej politike rôznych krajín Príčiny rozdielov, vrátane rozdielov vo výdavkoch na sociálne účely ale aj v celom systéme sociálnej politiky v rôznych krajinách sveta možno nájsť vo viacerých, vzájomne previazaných rovinách: 1. v rovine filozofickej, vyjadrujúcej dominantnú hodnotovú orientáciu danej spoločnosti,


2. •

3.

najmä pokiaľ ide o reflektovanie miesta, ktoré v nej zaujíma jednotlivec. Škála známych modelov tu siaha od zdôrazňovania úlohy jednotlivca až po vyhrotený kolektivizmus a miesto na nej má napríklad aj katolícky model s hodnotou „ľudskej dôstojnosti“, rovnako ako modely, v ktorých kľúčové miesto zaujímajú rôzne definované skupiny (rodina, zamestnanci, robotnícka trieda a pod.). Druhou dimenziou tejto roviny je reflexia spôsobu prekonávania tejto dichotómie jednotlivec - spoločnosť, kde existuje celý rad koncepcií, napr. koncepcia spoločenskej zmluvy, sociálneho konsenzu atď. (Bližšie pozri Večeřa, 1996, s. 32-54). v rovine sociologickej, vyjadrujúcej sebareflexiu spoločnosti ako spoločnosti sociálne diferencovanej alebo sociálne homogénnej: Modely sociálnej politiky, vychádzajúce z existencie sociálne diferencovanej spoločnosti, orientujú jej aktivity a nástroje predovšetkým na tie jej časti, ktoré sú sociálne najviac ohrozené tzv. marginalizáciou, t.j. zhoršeným prístupom k niektorej z podmienok, umožňujúcej jej rozvoj či dokonca existenciu. Takéto bariéry alebo obmedzenia môžu byť napríklad v materiálnych podmienkach života, v nedostatku finančných prostriedkov pre dosahovanie životnej úrovne, považovanej v danej krajine za primeranú, ale môžu byť aj v zhoršenom prístupe k získaniu primeraného zamestnania alebo bývania, k vzdelaniu, kultúre či ochrane zdravia (v tomto zmysle môže byť považovaná za súčasť sociálnej politiky aj politika zamestnanosti, bytová, školská, kultúrna či zdravotná politika) - teda v čomkoľvek, čo danú spoločnosť vnútorne diferencuje natoľko, že vytláča určitú jej časť na okraj - čo bráni niektorej časti spoločnosti primeranú účasť na jej živote. Tieto modely sociálnej politiky sú všeobecne staršie, viac rozšírené a - napríklad finančne obyčajne menej náročné. Modely sociálnej politiky, vychádzajúce z existencie sociálne rovnorodej (homogénnej) spoločnosti bez marginalizovaných prvkov, orientujú jej aktivity a nástroje na všeobecný rast a rozvoj celej spoločnosti, prípadne na tzv. pozitívnu diskrimináciu (zvýhodňovanie) niektorých častí spoločnosti, považovaných za rozhodujúce z hľadiska jej budúceho rozvoja. Tieto modely sa objavili spolu s tzv. sociálnymi utópiami a v modernej histórii tvoria základ sociálnodemokratických, socialistických a komunistických prístupov k sociálnej politike. Spravidla sú finančne náročné. V praxi dochádza často k prelínaniu niektorých prvkov oboch skupín modelov; v rovine politickej, vyjadrujúcej mieru podielu štátu (ako politicky organizovanej sféry s pevnými štruktúrami moci a s ambíciou vyjadrovania všeobecných záujmov) a občianskej spoločnosti (ako spontánne sa formujúcej sféry dobrovoľných skupín, vyjadrujúcich predovšetkým čiastkové záujmy) na realizácii sociálnej politiky. Aj tu siaha škála známych modelov od úplného zoštátnenia sociálnej politiky (ako sme to poznali aj u nás od 50. do 80. rokov) až po minimum štátnej účasti na nej. Modely tohoto druhého typu boli všeobecne rozšírené už pred vstupom štátu do sociálnej politiky Odkedy štát vstúpil do sociálnej politiky (od poslednej štvrtiny minulého storočia v západnej a strednej Európe) mal tendenciu stať sa hegemónom sociálnej politiky. Ukázalo sa však, že štát nemôže dosiahnuť prostredníctvom svojich nástrojov dostatočnú mieru adresnosti. V 30. rokoch nášho storočia sa však zároveň - najmä pod


vplyvom kresťanskej sociálnej náuky - začal presadzovať princíp subsidiarity vzájomnej podpornosti - v usporiadaní vzťahov štátu a iných dôležitých subjektov sociálnej politiky. Napríklad zapájanie tzv. dobrovoľníckeho sektoru okrem iného významne znižuje náklady na realizáciu sociálnej politiky v štáte, pričom zároveň zvyšuje nielen jej kvalitu, ale predovšetkým rozvíja pocit spolupatričnosti, solidarity v spoločnosti; 4. v rovine ekonomickej, vyjadrujúcej prevažujúci príklon k jednému z dvoch základných spôsobov financovania sociálnej politiky: • Modely, založené na prerozdeľovaní cez daňový systém a (spravidla) cez štátny rozpočet. K jeho výhodám patrí možnosť kumulácie pomerne značných zdrojov aj v relatívne krátkom čase. K nevýhodám patrí malá transparentnosť a najmä - za určitých podmienok - riziko protitrhového pôsobenia. Na toto riziko upozornil už jeden zo zakladateľov modernej sociálnej politiky - Otto von Bismarck. Trh je totiž založený na ekvivalentnosti výmeny. Ak je sociálna politika založená na rozsiahlej redistribúcii, odvíjajúcej sa od dominantného uplatnenia princípu solidarity, dochádza k narušeniu tejto ekvivalentnosti. Sociálne príjmy sú v porovnaní s pracovnými príjmami ľahšie dostupné (sociálny dumping) a preto môže v extrémnych prípadoch dochádzať aj k ich rýchlejšiemu rastu v porovnaní s príjmami pracovnými, čo je nielen finančne náročné, ale čo v konečnom dôsledku oslabuje i ekonomiku. • Modely, založené na príspevkoch, spravovaných prostredníctvom fondov: fond má vymedzený okruh svojich klientov (ktorí do fondu najprv prispievajú, neskôr z neho čerpajú) a vymedzený účel. Princíp zásluhovosti je rešpektovaný viac, vyššia je i transparentnosť finančných tokov v tomto modeli. Nevýhodou je vyššie príspevkové zaťaženie aj príjmovo priemerných skupín. V praxi sa objavujú prístupy, založené na jedinom z týchto modelov, len relatívne zriedka: dominantnosť prerozdeľovacieho modelu v štátoch tzv. reálneho socializmu, dominantnosť fondového modelu napríklad v Chile alebo aj v Japonsku. Okrem uvedených štyroch rovín by bolo možné uviesť i ďalšie. Aj tieto štyri roviny vo svojich vzájomných kombináciách však vytvárajú priestor pre úvahy o desiatkach rôznych možných konkrétnych modelov, ktoré v kontexte ďalších podmienok historických, demografických, komunikačných, ba i prírodných - sú ešte viac diferencované; 5. v rovine chápania cieľa sociálnej politiky v danom priestore a čase, ktorý môže byť vymedzený ako • pomoc: historicky najstaršie chápanie cieľa sociálnej politiky, ktoré však nestratilo na aktuálnosti ani dnes, hoci priestor takto vymedzeného cieľa sa stále viac zužuje. Smeruje najmä k jednotlivcovi v núdzi, odvíja sa predovšetkým od predstáv toho, kto pomáha a záleží predovšetkým od jeho dobrej vôle; • povinnosť, ktorá sa objavuje ako produkt organizujúcej sa spoločnosti, stanovujúcej pravidlá, vymedzujúcej objekt a určujúcej zodpovednosť subjektu sociálnej politiky; • právo (nárok), odvíjajúce sa od postavenia objektu (adresáta) sociálnej politiky, ktorý si smie vo vymedzených situáciách nárokovať rešpektovanie svojich sociálnych práv a všetkého, čo s tým súvisí.


2. 2. 2. Proces formovania systémov sociálnej politiky Významnou mierou na formovanie týchto konkrétnych modelov v európskych krajinách vplývali tri významné osobnosti, resp. nimi iniciované konkrétne modely sociálnej politiky. Prvým z veľkých reformátorov európskej sociálnej politiky bol už spomenutý Otto von Bismarck (1815-1898). V histórii je síce oveľa známejší ako zjednotiteľ nemeckej ríše (1871), treba si však uvedomiť, že tento politicky náročný krok uskutočnil v roku Parížskej komúny, v čase prvotnej akumulácie kapitálu a prudkej diferenciácie spoločnosti, čo napokon reflektoval nielen Marxov a Engelsov Manifest komunistickej strany (1848) ale i encyklika pápeža Leva XIII. Rerum novarum (1891) takmer tými istými slovami, iba s rôznymi navrhovanými riešeniami, ktoré by sme mohli charakterizovať ako revolučné resp. humanistické. Aj Nemecko bolo rozbité nielen do množstva štátikov, ale aj do množstva socialistických spolkov, ktoré boli pre svojich členov nielen politickým, ale aj sociálnym a ekonomickým zázemím (pre prípad úrazov ale aj štrajkov) a revolučné riešenie postavenia robotníkov im bolo omnoho bližšie ako zjednotenie Nemecka. Bismarck ako ríšsky kancelár postavil tieto spolky na vyše 12 rokov (1878-1990) mimo zákon a v tom čase ponúkol spočiatku predovšetkým robotníkom inú alternatívu - sociálnu reformu, zahŕňajúcu zdravotné (1883), úrazové (1884) a napokon aj starobné a invalidné (1889) poistenie. Profesor F. Tennstedt z univerzity v Kasseli celkom opodstatnene preto kladie otázku, či zjednotením Nemecka vytvoril Bismarck podmienky pre vytvorenie prvého uceleného moderného sociálnopolitického systému na svete, alebo ešte viac práve vytvorením tohoto systému vytvoril rozhodujúci - aj keď málo zdôrazňovaný - predpoklad prvého zjednotenia Nemecka. „To, že sa štát vyššou mierou ako doposiaľ ujíma svojich najodkázanejších členov, nie je púha humánna a kresťanská povinnosť, ktorá má prenikať štátnymi ustanovizňami, ale aj úloha štátnickej politiky, ktorá si aj v nemajetných triedach obyvateľstva, súčasne najpočetnejších i najmenej vzdelaných, kladie za cieľ pestovať názor, že štát nie je len nevyhnutnou, ale aj užitočnou ustanovizňou.“ Otto von Bismarck 8. 3. 1881 v Ríšskom sneme pri prerokovávaní návrhu zákona o úrazovom poistení Pre rozhodovanie o tom, akými nástrojmi bude úloha sociálneho zabezpečovania realizovaná, boli k dispozícii tri možné postupy. Prvý sa zakladal na poskytovaní priamej sociálnej pomoci najodkázanejším, druhý na poskytovaní určitých podpôr a výhod vybraným skupinám a tretí na poistení proti určitým skupinám rizík. Bismarck zvolil poistné riešenie okrem iného aj s ohľadom na to, že rozdeľovalo zodpovednosť najmä medzi zamestnávateľov a zamestnancov a aj v tomto zmysle pôsobilo stabilizačne (pôvodne malo byť dokonca súčasťou povinného poistenia podnikateľov proti rôznym druhom rizík). Veľmi dôležitou charakteristikou bismarckovského poistného systému bolo to, že hoci postupne pokryl všetky skupiny zamestnancov, nespojil ich do jedného poistného systému, ale zachoval oddelené poistné systémy pre jednotlivé profesné skupiny, čím


zároveň rešpektoval na jednej strane rozdielnu výšku zaťaženia poistnými poplatkami, primeranú príjmom danej skupiny, na druhej strane takisto zachovával medzi týmito skupinami rozdielnu výšku vyplácaných dôchodkov. Bismarckov prínos pre formovanie modernej európskej sociálnej politiky teda spočíva v tom, že • prvýkrát si štát priznáva spoluzodpovednosť za sociálnu situáciu svojho obyvateľstva; • vzniká prvý systém sociálneho poistenia, založený na zamestnaneckom princípe; • náklady na tento systém sú rozdelené medzi zamestnancov, zamestnávateľov a čiastočne aj štát. Bismarckovský model sociálneho poistenia sa postupne šíril v celej Európe, vrátane Rakúsko-Uhorska. Bolo zavedené aj vo Veľkej Británii, kde k nemu pribudlo v roku 1911 aj poistenie proti nezamestnanosti, ako ďalšiemu sociálnemu riziku. Zaslúžil sa o to William Henry Beveridge (1879-1963), ktorý neskôr - v 20. rokoch - už ako univerzitný profesor začal analyzovať nedostatky tohoto modelu, ešte viac zviditeľnené jednak hospodárskou krízou v 30. rokoch a napokon aj 2. svetovou vojnou. V jej rokoch sa mu podarilo presadiť svoje názory, ktoré sa v povojnovom období začali realizovať. Išlo predovšetkým o to, že diferencie v sociálnom poistení medzi rôznymi profesnými skupinami viedli k vzniku neprehľadného množstva rôznych dávok a prídavkov, ale najmä o to, že v podmienkach zhoršenej hospodárskej situácie (krízou či vojnou) prestával byť tento systém plne funkčný najmä voči najnižším príjmovým kategóriám, ktorým neposkytoval dostatok prostriedkov pre udržanie, podobne ako nepoisteným členom rodiny, nezamestnaným a pod. Beveridge preto navrhol predovšetkým zaviesť určité garantované minimum, ktoré malo byť dostupné pre všetkých (či už na základe ich poistenia alebo ako sociálna dávka) a zároveň systém, ktorý by umožňoval preskúmať, či ich príjem skutočne nedosahuje hranicu tohoto minima. „Sociálne zabezpečenie treba dosiahnuť spoluprácou medzi štátom a jednotlivcom. Štát má poskytovať zabezpečenie za výkon a príspevok. Tým, že organizuje zabezpečenie, však štát nemá brzdiť podnety pre súkromnú iniciatívu, obmedzovať možnosti a zodpovednosť; pri zavedení národného minima má umožniť a podporovať dobrovoľnú aktivitu jednotlivcov, smerujúcu k dosiahnutiu niečoho viac ako je toto minimum.“ William Henry Beveridge Report on Social Insurance and Allied Services, 1942 Beveridge zdôrazňoval, sociálne poistenie je len časťou „politiky sociálneho pokroku“: plne rozvinuté sociálne poistenie by malo odstrániť núdzu. Okrem nej však existujú ešte ďalší štyria „obri“, s ktorými má sociálna politika bojovať: nemoc, nevedomosť, špina a bieda a záhaľka. Preto v postupe ním inšpirovaných reforiem nachádzame popri zavedení dávok pre rodinu (1944), zákone o národnom poistení (1946) a národnom programe pomoci (1948) aj zákony o vzdelaní (1944), o národnej zdravotnej službe (1946) a pod. Beveridgeov prínos pre formovanie modernej európskej sociálnej politiky teda spočíva v tom, že • zjednotil sociálne poistenie ako povinné a zabezpečujúce príjem na úrovni životného minima všetkým poisteným;


• umožnil zvýhodnené dobrovoľné doplnkové sociálne poistenie; na rozdiel od bismarckovského modelu, kde sa na základnom poistení, diferencovanom pre rôzne skupiny, podieľal štát, zamestnávatelia a zamestnanci, vznikol v Británii iný model: okrem základného poistenia, rovnakého pre všetkých, tu vznikli diferencované možnosti ďalšieho poistenia, ktoré štát už len podporoval; • doplnil sociálne poistenie o „nadväzujúce sociálne služby“ a dávky, ktoré mali adresný charakter; • zavedením rovnakého prístupu k testovaniu príjmov pre účely sociálnych dávok upevnil význam stanovovania životného minima. Inou cestou nadväzovalo na bismarckovský model Švédsko: jednak prijímalo poistný model relatívne neskôr (začalo až tesne pred 1. svetovou vojnou), jednak aj naďalej rozvíjalo svoj pôvodný systém, založený na dobrovoľnej pomoci chudobným a koreniaci nielen v silnej národnej protestantskej tradícii, ale podľa niektorých autorov dokonca až vo vikingskej histórii. Protestantský racionalizmus však viedol - ako je preukázané - nielen k vzniku kapitalizmu, ale - v podmienkach chudobnejších krajín, akou bolo vtedy aj Švédsko (ale napríklad aj juh stredného Slovenska) - aj k racionálnejšiemu populačnému správaniu. V rokoch hospodárskej krízy tak Švédsku hrozil taký pokles počtu novorodencov, že sa tým začali zaoberať odborníci. Jedným z nich bol Gunnar Myrdal (1898-1987), ktorý už v roku 1936 upútal spoluautorstvom štúdie o populačnej kríze a možnostiach jej riešenia - v tom čase bol poslancom švédskeho parlamentu za sociálnu demokraciu. Myrdal bol predovšetkým ekonóm (v roku 1972 mu bola udelená Nobelova cena za ekonómiu), ale jeho celý životom sa ako červená niť tiahlo skúmanie sociálnych dôsledkov makroekonomických procesov, či už išlo o vyššie uvedené švédske súvislosti, alebo neskôr problémy biedy v černošskom prostredí Spojených štátov alebo v treťom svete. „Teória hodnoty … nevznikla pre to, aby vysvetľovala priebeh hospodárskych procesov, ale aby vytvorila základňu pre „sociálnu ekonómiu“ (Wohlfahrtsökonomie), teóriu sociálnej hodnoty.“ Gunnar Myrdal Vetenskap och politik i nationalekonomin, 1930 (nemecky 1932) Myrdalom inšpirovaná švédska sociálna politika sa v povojnovom období programovo zamerala na plánovité znižovanie chudoby a znižovanie sociálnej nerovnosti. V roku 1948 bola zavedená všeobecná jednotná penzia, v roku 1951 povinné zdravotné poistenie, v roku 1960 povinné doplnkové poistenie atď. V porovnaní s bismarckovskými prístupmi išlo však o univerzálne systémy, pokrývajúce celú spoločnosť. Tieto poistné systémy boli zároveň masívne dopĺňané ďalšími dávkami: najmä od roku 1948 univerzálnymi rodinnými prídavkami, od roku 1969 príspevkami na bývanie pre rodiny s deťmi. Rodinné prídavky a od roku 1974 aj príspevok na bývanie pritom nepodliehali testovaniu výšky príjmov, boli čisto štátnymi dávkami a boli financované z daní obyvateľstva, čo spôsobovalo nielen zadĺženosť švédskeho štátu, ale aj odchod osôb, ktoré v dôsledku progresívneho daňového modelu museli do štátneho rozpočtu odovzdávať až 70-80% svojich príjmov. Prínos myrdalovského modelu pre formovanie modernej európskej sociálnej


politiky teda spočíva predovšetkým v tom, že • popri systéme sociálneho poistenia zaviedol výraznú štátnu sociálnu podporu, smerujúcu plošne k tým sociálnym skupinám, ktorým poistenie neposkytovalo špecifické zdroje a ktorých sociálna marginalizácia by znamenala oslabenie potenciálu celej spoločnosti. 2. 2. 3. Tri základné piliere európskej sociálnej politiky Historický exkurz nám okrem iného umožnil ozrejmiť si, ako sa v európskom kontexte sformovali tri základné piliere sociálnej politiky. Prvým je sociálne poistenie, ktoré sa môže uplatniť všade tam kde sa môže objaviť „poistná udalosť“. Takouto udalosťou môže byť strata schopnosti získavania dostatočných príjmov prostredníctvom práce v dôsledku staroby či choroby, strata živiteľa, úraz a pod. V tomto zmysle sociálne poistenie zahŕňa predovšetkým starobné a invalidné dôchodkové poistenie a potom v rôznych krajinách rôzne i pozostalostné (vdovské, vdovecké, sirotské) poistenie, základné zdravotné poistenie, úrazové poistenie atď. Jeho základy vytvoril Bismarck, ale významný impulz mu dal najmä Beveridge tým, že rozlíšil základné povinné poistenie s účasťou štátu, zamestnávateľov a zamestnancov od doplnkového poistenia (spočiatku väčšinou dobrovoľného, neskôr stále častejšie povinného) za účasti zamestnávateľov a zamestnancov. Toto doplnkové poistenie je zvýhodňované zo strany štátu spravidla tým, že buď platby do tohoto poistenia alebo platby z tohoto poistenia sú oslobodené od daní. Podobným spôsobom býva napokon v ohraničenom rozsahu zvýhodňované aj individuálne sociálne poistenie, ktoré si občan už obyčajne iba sám uzatvára so sociálnou poisťovňou (ktorá má však špeciálne obmedzenia, zabraňujúce riskantným finančným operáciám s týmito fondmi). Dôchodky zo základného poistenia kryjú obvykle 40-60% predchádzajúceho pracovného príjmu poistenca, z doplnkového 20-30% a z individuálneho cca 10%. Čím sú dôchodky zo základného poistenia vyššie, tým menšia je motivácia pre ďalšie druhy poistenia, ale tým vyššie sú aj verejné výdaje na tento účel (pozri napríklad Taliansko v nasledujúcej tabuľke). Starobné dôchodky vyjadrené podielom na hrubom domácom produkte 1980 1981 1982 1983 1984 1985 1986 1987 1988 1989 1990 Austrália 2,50 2,49 2,62 2,50 2,46 2,35 2,23 2,10 2,05 2,03 2,19 Kanada 2,90 3,02 3,28 3,36 3,42 3,53 3,64 3,73 3,70 3,74 3,91 USA 3,23 3,39 3,72 3,72 3,54 3,52 3,52 3,43 3,37 3,36 3,29 SRN 4,92 4,92 5,04 4,98 5,01 5,08 5,05 5,18 5,29 5,23 5,25 Taliansko 7,03 7,50 8,06 8,78 8,40 8,68 8,87 9,00 9,09 9,24 9,36 Švédsko 8,39 8,89 9,01 9,19 8,91 9,03 9,21 9,16 9,14 9,14 9,09 Zdroj: OECD Druhým základným pilierom európskej sociálnej politiky - historicky dokonca prvým - je sociálna pomoc. Súčasný štandardný charakter jej vtisol Beveridge najmä tým, že ju spojil s kategóriou životného minima a s testovaním príjmov. Štandardne teda smeruje k individuálnemu príjemcovi a k riešeniu jeho konkrétnej a aktuálnej sociálnej udalosti mala by teda mať prechodný a motivačný charakter. Rieši sa ňou predovšetkým


zabezpečenie základných životných podmienok v stavoch hmotnej a sociálnej núdze. Napokon za tretí pilier je považovaná štátna sociálna podpora, pre ktorú vytvoril ten najširší priestor najmä myrdalovský model. V štandardnej podobe ide o systém dávok, vyjadrujúcich podporu štátu určitým skupinám vo vzťahu k životnej udalosti, ktorá má dlhodobý alebo trvalý charakter a ktorá nemá taký ráz, že by bolo vhodné alebo možné sa voči nej poistiť. Je to zároveň spravidla štátom organizovaná solidarita, smerujúca k tým skupinám, ktorých ohrozenie v tejto situácii by sa mohlo negatívne premietať do života celej spoločnosti. Preto sú jej typickými adresátmi deti alebo rodiny s deťmi, prípadne mladé rodiny, ale v tejto súvislosti možno uvažovať ako s cieľovou skupinou štátnej sociálnej podpory napríklad aj so zdravotne postihnutými občanmi. U nás sa jej adresátom na začiatku transformačného procesu prechodne stali napríklad aj dôchodcovia (štátny vyrovnávací príspevok). Okrem otázky cieľových skupín a definovania ich sociálnej situácie je pre charakter štátnej sociálnej podpory dôležitý aj spôsob, ktorým je financovaná. Niekedy je totiž prepojená so sociálnym poistením (nie je financovaná iba štátom, ale napríklad čiastočne aj zamestnávateľmi), inokedy má niektoré črty sociálnej pomoci (napríklad je poskytovaná iba od určitej príjmovej hranice). V štandardnej podobe je však financovaná čisto z daní a je poskytovaná cieľovej skupine plošne, bez testovania príjmov. V literatúre (napr. Esping-Andersen, 1991, s. 559-560; Potůček, 1995, s. 39-41; Krebs a kol. 1997, s. 154-156 a pod.) sa uvádza, že dnes môžeme v Európe hovoriť o troch modeloch: model: liberálny konzervatívny, pracovnosociálno-demokratický (reziduálny), výkonový,(korporativistický), (inštitucionálne redistributívny), kritérium: beveridgeovský bismarckovský myrdalovský zodpovednosť štátu: minimálna optimálna totálna distribúcia podľa potrieb marginálna sekundárna primárna rozsah povinne obmedzený extenzívny úplný poskytovaných služieb populácia pokrytá menšina väčšina všetci povinne poskytovanými službami výška príspevkov nízka stredná vysoká skúmanie potrebnosti primárne sekundárne marginálne povaha klientov chudáci občania členovia spoločnosti základňa nárokov potrebnosť pracovné miesto občianstvo princíp distribúcie adresnosť zamestnanie univerzalita správa miestna korporácie štátna úloha trhu veľká obmedzená malá prístup k službám limitovaný limitovaný veľký prístup k plnej malý limitovaný veľký zamestnanosti


prerozdeľovanie financií nízke stredné vysoké chudoba vysoká mierna nízka kľúčový pilier poistenie/pomoc poistenie podpora/poistenie časť národného nízka stredná vysoká dôchodku určená na služby poskytované štátom Ak sa teraz pozrieme na tabuľku zo začiatku tejto kapitoly, môžeme lepšie pochopiť, že výška výdavkov na sociálnu sféru z verejných rozpočtov je v princípe tým vyššia, • čím menej rozvinuté je doplnkové a individuálne poistenie a teda čím silnejšie musí byť základné sociálne poistenie, • čím menej adresná a čím menej odštátnená je sociálna pomoc, ale najmä • čím rozsiahlejšia je štátna sociálna podpora. Všeobecne pritom možno konštatovať, že postupne, aj keď len veľmi pomaly dochádza k zbližovaniu týchto troch modelov. Napomáha tomu predovšetkým súbor dohovorov Medzinárodnej organizácie práce, týkajúcich sa jednak čiastkových otázok (napr. dohovor o invalidných, starobných a pozostalostných dávkach, dohovor o minimálnej norme sociálneho zabezpečenia a pod.). Medzinárodná organizácia práce vyvíja svoju činnosť už od r. 1906 a bola fakticky až do konca 2. svetovej vojny jedinou organizáciou s týmto typom aktivít. Po 2. svetovej vojne vznikom Organizácie spojených národov sa vytvorili podmienky pre prijatie Všeobecnej deklarácie ľudských práv (1948), ktorá vytvorila aj rámec pre riešenie niektorých sociálnych otázok. V európskom kontexte veľmi významnú úlohu zohráva Rada Európy (založená 1949), ktorej Európska sociálna charta (1961) sa stala už veľmi konkrétnou bázou pre vytváranie určitého rámca európskych sociálnych štandardov. Napokon je tu aj pôsobenie Európskej únie (1957) a jej Sociálnej charty (1989, Sociálna charta Maastrichtu 1991). Pokiaľ ide o situáciu mimo Európy: vo vyspelejších krajinách sa stretávame s určitými prvkami, ktoré poznáme aj z Európy (poistné fondy a pod.), v krajinách rozvojových je situácia iná.: tam, kde základným problémom, sociálne diferencujúcim spoločnosť je napríklad dostatok potravín (poldruha miliardy obyvateľov Zeme žije v absolútnej biede), sa za súčasť sociálno-politických opatrení môžu považovať aj pozemkové reformy, ako na to poukázal napríklad kodanský Svetový sumit pre sociálny rozvoj v roku 1995. 2. 2. 4. Sociálna politika Slovenskej republiky v európskom kontexte 2..2..4..1.Obdobie rokov 1918 – 1939 Slovensko bolo v minulosti súčasťou štátnych útvarov, ktoré mali vyspelú sociálnu politiku. V Rakúsko-Uhorsku mali napríklad štátni zamestnanci starobné penzie už od roku 1771 (ale nie na poistnom základe), atď. V roku 1887 začal platiť zákon o povinnom úrazovom poistení robotníkov a postupne aj ďalšie zákony bismarckovského typu -


s výnimkou starobného poistenia, ktoré tu až do zániku monarchie ako všeobecné zavedené nebolo (v Nemecku to stihli ešte pred 1. sv. vojnou - r. 1911). Slovensko vstupovalo do ČSR nielen s rozdielnym hospodárskym potenciálom, ale oproti českým krajinám aj s nižšou úrovňou sociálneho zákonodarstva, čo sa odrazilo aj v celkovej životnej úrovni populácie. V Uhorsku bolo už od roku 1552 realizované domovské - chudobinské zaopatrenie, zabezpečujúce nevyhnutnú sociálnu pomoc osobám v núdzi. Všeobecné nemocenské poistenie sa uplatnilo (oproti rakúskej časti monarchie) relatívne neskoro a týkalo sa iba priemyselných a niektorých živnostenských zamestnancov. Aj úrazové poistenie bolo obmedzené na priemysel, baníctvo a stavebníctvo. Poistení boli štátni aj pragmatikálni zamestnanci. Zamestnanci v poľnohospodárstve a súkromných službách poistenie nemali a neboli poistení ani pre starobu, resp. invaliditu. Neexistovala platená dovolenka. ČSR ako nový štát parlamentnej demokracie venoval veľkú pozornosť sociálnej politike. V rámci zák. 2/1918 Sb. , ktorým sa ustanovila prvá ministerská rada štátu, vzniklo - predtým u nás neznáme - Ministerstvo sociálnej starostlivosti. Do jeho kompetencie patrila starostlivosť o mládež, vojnových poškodencov a ich pozostalých, sociálne poistenie, ochranné robotnícke zákonodarstvo, sprostredkovanie práce, starostlivosť o nezamestnaných, vysťahovalectvo a starostlivosť o riešenie bytovej otázky. V januári 1919 začal pri tomto ministerstve fungovať Sociálny ústav - akési metodické a organizačné centrum sociálnej politiky štátu. Prijatých bolo množstvo zákonov, najmä: zamestnanecké zákony (o pracovnom čase, detskej práci), podpora v nezamestnanosti (prvý zákon z roku 1918 vymedzoval nezamestnanosť pomerne voľne, postupne sa precizoval - postupne vylučoval z nároku na podporu osoby pracujúce v poľnohospodárstve, slúžiace v domácnosti, osoby, ktoré neprijali núdzovú prácu, alebo ju opustili, zamestnancov, ktorí vstúpili do štrajku), politika bývania (ochrana pred nekontrolovaným zvyšovaním nájomného, poskytovanie bezplatných zamestnaneckých bytov, štátny fond bývania, štátny príspevok na výstavbu malých bytov). Pre Slovensko bol zlomový zákon 244/1922 Sb., ktorý upravoval pracovné pomery na Slovensku a Podkarpatskej Rusi. V istom zmysle šlo o unifikačný zákon, zjednocujúci sociálne normy na Slovensku, resp. Podkarpatskej Rusi so sociálnym zákonodarstvom v českých krajinách. Zákon sa týkal pracovných zmlúv, nárokov na primeranú mzdu, povinností zamestnávateľov voči zamestnancom, a povinnosti zamestnancov. V období 1918 - 1930 sa vlastne vytvoril systém sociálneho, úrazového a nemocenského poistenia (hlavne v zákone z roku 1922), prijali sa zákony o platení školného, ale aj o platenej dovolenke. V období od roku 1930 do 6. októbra 1938 bolo sociálne hospodárstvo podmienené veľkou sociálnou krízou. Napr. zákon o podpore v nezamestnanosti z roku 1921 bol v roku 1930 novelizovaný a predlžoval vyplácanie podpory z 13 týždňov na 26 týždňov, v mimoriadnych prípadov aj na 39 týždňov. Prijaté boli zákony na zabránenie prepúšťania a proti zastaveniu výroby v podnikoch, vytvorila sa kategória bezplatných praktikantov pre absolventov stredných a vysokých škôl, prijalo sa opatrenie proti zdražovaniu tovarov, služieb, nájomného, prijali sa zákony na ochranu sirôt, nemanželských detí, a pod. Veľký význam v celom medzivojnovom období zohrávali v sociálnej sfére tzv. polooficiálne organizácie, poskytujúce štátom garantovanú sociálnu pomoc rôznym


skupinám adresátov prostredníctvom svojich spolupracovníkov (zväčša nehonorovaných): napríklad tzv. okresné starostlivosti o mládež. Aj obce naďalej pokračovali v sociálnej pomoci na princípe domovského práva. Napokon tu pôsobili aj tisíce spolkov, z ktorých mnohé mali veľký význam na miestnej úrovni, prevádzkujúc najmä početné malé ústavné zariadenia pre starých či nemajetných občanov. Dôležitú rolu zohrávala Slovenská katolícka charita (založená r. 1927), Evanjelická diakonia (s materským domovom diakonís, otvorenom v Liptovskom Mikuláši r. 1936) a pod. Na Slovensku tradične pôsobili aj viaceré katolícke rehole a rády so sociálnou charizmou (napríklad saleziáni, pracujúci so sociálne ohrozenou mládežou najmä v robotníckych štvrtiach, akými bola trnavská Kopánka či bratislavská Trnávka). V čase tzv. II. ČSR (od októbra 1938 do 14. marca 1939) sa sociálne zákonodarstvo zameralo predovšetkým na zmiernenie okupácie veľkej časti územia ČSR Nemeckom a Maďarskom. Okupácia vyvolala príchod utečencov, nedostatok bytov, nezamestnanosť a sociálnu podporu pre zvýšený počet obyvateľstva. 2. 2. 4. 2. Obdobie rokov 1939 - 1948 V období Slovenského štátu (1939 - 1945) sociálne zákonodarstvo zväčša nadväzovalo na právne normy, z obdobia ČSR, ktoré sa často upravovali a novelizovali. Tieto zmeny nevyplývali jednoznačne zo štátoprávnych zmien, či zmeny politického režimu, ale boli skôr dôsledkom mimoriadnych udalostí spojených z vojnou, ktorá sa Slovenského štátu stále viac priamo i nepriamo dotýkala. Sociálne úpravy museli riešiť aj postavenie tých slovenských občanov, ktorí sa vracali na územie nového štátu. V roku 1942 bol zriadený Sociálny ústav pri HSĽS, resp. Ústredie pre sociálnu starostlivosť, prijaté boli zákony o valorizácii sociálnych príspevkov a podpôr, zaviedla sa jednorázová finančná (drahotná) pomoc. Nóvum v sociálnej politike bolo opatrenie o prídavkoch na deti v roku 1941, vytvoril sa fond rodinných prídavkov. Príspevky sa vyplácali cez robotnícku sociálnu poisťovňu a vyplácali sa všetkým deťom do 14 rokov, učňom do 16. resp. 17. roku, študentom do 18. resp. 24. roku. Tento systém prešiel do obnovenej ČSR. Najviac právnych noriem v sociálnej oblasti bolo vydaných o sociálnom poistení najrôznejšieho druhu: poistenie v prípade staroby, choroby, úrazu, invalidity, jednorázové príspevky, poistenie remigrantov, príplatky, valorizačné úpravy. Zo všetkých výhod sociálnych opatrení boli však vylúčení židovskí občania v rámci celkovej antisemitskej politiky vlády. Najsilnejšie to bolo vyjadrené vo vládnom nariadení 198/1941 Sl. z. o tzv. židovskom kódexe. Sociálna politika Slovenského štátu bola silne rozvinutá. Po skončení 2. svetovej vojny bolo Slovensko z hľadiska stupňa ekonomického vývoja poloagárnou, relatívne zaostalou krajinou, priemyselne slabo rozvinutou. Viacerí ekonómovia hovoria o zaostávaní Slovenska 50 - 80 rokov za stavom, aký bol dosiahnutý v českých krajinách. Stupeň ekonomického vývoja sa odráža aj na rozdelení obyvateľstva podľa príslušnosti k jednotlivým hospodárskym odvetviam. Poľnohospodárstvom, lesníctvom a rybárstvom bola existenčne determinovaná takmer polovica populácie Slovenska. K priemyslu, stavebníctvu a remeselníctvu prináležalo necelých 23 % obyvateľstva. Priemysel zamestnával koncom roka 1946 okolo 140 000 osôb, v českých krajinách už v roku 1930 okolo 1 200 000 osôb. V období do februára 1948 nedošlo


k podstatným zmenám v sociálnom zákonodarstve. z analýzy prijatých legislatívnych opatrení vyplývajú predovšetkým snahy, napr. o odstránenie krívd, ktoré sa dotkli pracujúceho dorastu, o riešenie sociálneho postavenia účastníkov boja za slobodu a vojnových poškodencov, opatrenia na mobilizáciu pracovných síl, nariadenia o pracovných pomeroch vojnových zločincov a zradcov. 2. 2. 4. 3. Obdobie rokov 1948 - 1989 Po februári 1948 dochádza k podstatným zmenám v sociálnom zákonodarstve. Prijatý bol zákon o národnom poistení č. 99/1948 Sb., ktorý upravoval poistenie pre prípad nemoci a materstva (nemocenské poistenie), pre prípad staroby, invalidity, straty živiteľa smrťou a pre prípad úrazu (dôchodkové poistenie), ale aj úhrady nákladov liečenia a pod. (zdravotné poistenie). Zákon vymenúva povinne poistené osoby: zamestnanci, osoby samostatne zárobkovo činné, ich spolupracujúci členovia rodiny, dôchodcovia, nezamestnaní. Tento zákon na jednej strane zlučoval do jedného systému všetky oblasti sociálneho poistenia, na druhej strane však zároveň zjednocoval do jednej poisťovne všetky dovtedy pluralitne fungujúce ustanovizne, pôsobiace v oblasti sociálneho poistenia - bol preto akceptovateľný nastupujúcou politickou mocou, ktorej bolo vlastné eliminovanie akejkoľvek plurality. Napokon sa však ani tento zákon plne v praxi neuplatnil: ako prvé bolo zdravotné poistenie nahradené bezplatnou zdravotnou starostlivosťou (1952) a postupne sa celé poistenie zmenilo na sociálne zabezpečenie, vykonávané štátom. Zároveň zdroje naakumulované v poistných fondoch (verejných i súkromných), sa stali súčasťou štátneho rozpočtu. Obecná samospráva bola od volieb v roku 19xxx včlenená do sústavy národných výborov, v ktorej stratila svoju samostatnosť a bola plne podriadená centralizovanému štátnemu riadeniu. Spolky, z ktorých väčšina obnovila svoju činnosť, boli v rámci „očisty od nespoľahlivých osôb“ politicky ovládnuté, postupne zjednocované (napríklad z desiatok organizácií zdravotne postihnutých vznikol v r. 1952 spoločný Zväz invalidov), aby boli nakoniec začlenené do Národného frontu, ktorý bol politicky plne podriadený „vedúcej úlohe komunistickej strany“. Rehole a rády boli v roku 1950 zrušené, činnosť charity bola na ďalších 40 rokov oklieštená do rámca starostlivosti o prestarlých kňazov. Február 1948 bol výrazný zlom vo vývoji našej spoločnosti. Po politických zmenách a jednoznačnom prechode k plánovanej ekonomike došlo k podstatným zmenám v celom sociálnom systéme. Princíp diferenciácie v sociálnom zabezpečení bol nahradený Jednotnou úpravou pre všetky pracovné kategórie. Československo na seba prevzalo úlohu strojárenskej základne východného bloku. Dôsledky tejto ekonomickej politiky sa prejavovali už v roku 1951-1952, najmä nedostatkom spotrebného materiálu. Peňažná reforma z 1. júna 1953 znamenala takmer úplné znehodnotenie peňažných prostriedkov obyvateľstva, úspor, viazaných vkladov a veľmi citlivo sa dotkla sociálneho postavenia väčšiny obyvateľstva. Znamenala pokles životnej úrovne, reálna hodnota príjmov klesla asi na úroveň 88% v porovnaní s rokom 1950. Ekonomická politika motivovaná politickými záujmami tak vyústila do krízy v rokoch 1953 - 1957 a v rokoch


1968 - 1975. Pokus o reformu v roku 1968 - 1969 znamenal celkové uvoľnenie politickej atmosféry, ktoré spätne vplývalo na sociálnu sféru a vyústilo do prijatia súboru významných sociálnych opatrení, ako bolo skrátenie pracovného času, zvýhodnenie nadčasovej práce, mzdové úpravy a výraznejšie investovanie do celej terciárnej sféry. V období normalizácie zachovanie istej štandardnej životnej úrovne patrilo k najdôležitejším prioritám a k základným predpokladom istého spoločenského konsenzu a politickej stability. Zachovávanie istého štandardného sociálneho pohodlia však na druhej strane viedlo k poškodeniu výkonnosti ekonomiky a stalo sa tak zároveň brzdou pozitívnejšieho rastu životnej úrovne. Už v roku 1956 bol prijatý zákon o sociálnom zabezpečení, ktorý pričlenil do národného poistenia sociálnu starostlivosť o všetkých, ktorí ju potrebovali predovšetkým v dôsledku peňažnej reformy z roku 1953. Dávky a služby sociálneho zabezpečenia poskytoval štát. V roku 1964 bol prijatý ďalší zákon o sociálnom zabezpečení, ktorý vytvoril pracovné kategórie dôchodkového poistenia a riešil dôchodkové poistenie samostatne hospodáriacich osôb, o ktoré dovtedy nebolo postarané, pretože sa predpokladalo, že celé poľnohospodárstvo bude združstevnené. Ďalšie zmeny priniesol zákon o sociálnom zabezpečení z roku 1975, ktorý vychádzal z predpokladu, že rozvoj pracovných síl v socialistickej poľnohospodárskej veľkovýrobe natoľko zblížil pracovné a životné podmienky družstevných roľníkov a ostatných pracovníkov, že je možné zjednotiť sociálne zabezpečenie týchto dvoch skupín. K poslednej významnej legislatívnej zmene prišlo v júni 1988. Podľa zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení socialistická spoločnosť rozvojom svojej výroby sa stala základom životných a sociálnych istôt občanov tak v čase ich pracovnej činnosti, ako aj v starobe, resp. keď pre nepriaznivý zdravotný stav či z iných dôvodov potrebujú pomoc spoločnosti. Právo na sociálne zabezpečenie mali podľa tohoto zákona zaručené všetci občania. 2. 2. 4. 4. Dedičstvo na prahu zmeny Pre bývalý politický režim boli otázky sociálnych istôt a zabezpečenia v centre pozornosti, pretože boli poistkou na zachovanie politickej stability. Vývoj systému sociálnej politiky mal špirálovitý vzostupový charakter, ktorý dosiahol v roku 1988 extenzívny redistributívny charakter. Reforma sociálnej politiky sa rozbehla a pripravovala od roku 1990. Sústredila sa na politiku zamestnanosti, politiku pracovných príjmov. V roku 1992 sa mala vytvoriť koncepcia sociálneho zabezpečenia v súlade s novou sústavou daní a poplatkov. V tom istom roku boli pripravené zásady zákona o sociálnom poistení, štátnej sociálnej podpore, sociálnej pomoci a o Fonde zamestnanosti. V SR sa po voľbách v roku 1992 však v prácach na celom systéme sociálnej politiky s jej tromi súčasťami, nepokračovalo. V roku 1993 bola v SR zriadená Národná poisťovňa ako verejno-právna inštitúcia na vykonávanie zdravotného, nemocenského a dôchodkového poistenia a 1. 1. 1993 bola uskutočnená komplexná daňová reforma. Rok 1993 sa niesol v znamení prísľubov špecifickej cesty SR a miernejších foriem sociálnej reformy, ktoré smerovali k voľbám roku 1994. Vývoj sociálnej politiky u nás mal v zmysle viacerých koncepčných dokumentov,


predovšetkým Scenára sociálnej reformy 1990 (ďalej len Scenár), Záchrannej sociálnej siete 1990 (ďalej len Sieť) a Koncepcie transformácie sociálnej sféry Slovenskej republiky 1996 (ďalej len Koncepcia) postupovať napríklad • od jednopilierového sociálneho zabezpečenia k trojpilierovej sústave, založenej na sociálnom poistení, štátnej sociálnej podpore a sociálnej pomoci. Za najvýraznejší krok v tomto smere možno považovať vytvorenie sociálnej poisťovne s dvom samostatnými fondmi - dôchodkovým a nemocenským, ktoré sú oddelené od štátneho rozpočtu (ale zatiaľ bez zmeny základných hmotnoprávnych predpisov o sociálnom poistení), ďalej vytvorenie doplnkového dôchodkového poistenia; • od štátneho monopolu v sociálnej politike k pluralite subjektov, ktoré ju vykonávajú. Realizovali sa potrebné legislatívne kroky, čiastočne zaostalo riešenie otázky financovania neštátneho sektoru v sociálnej pomoci (daňové úľavy pre darcov, daňové oslobodenie pre neštátne sociálne subjekty, obmedzený objem štátnych grantov); • od rovnostárstva k adresnosti. Tento zámer sa zatiaľ u nás presadil len čiastkovo, napr. v testovaní príjmov pre účely poskytovania prídavkov na deti, v rozlišovaní objektívnych a subjektívnych príčin hmotnej núdze a pod.; • od byrokraticko-administratívneho prístupu v sociálnej starostlivosti k sociálnej práci v sociálnej pomoci: čiastočne sa tento zámer naplnil zjednodušením škály sociálnych dávok v rámci prijatého zákona o sociálnej pomoci. Ak by sme tieto zmeny identifikovali v dimenziách, ktorými sme sociálnu politiku identifikovali v úvode tejto kapitoly, potom by sme mohli skonštatovať, že u nás došlo, resp. dochádza k posunom • v rovine filozofickej najmä vo väčšom docenení úlohy jednotlivca, k opusteniu koncepcie, postavenej na vedúcom postavení niektorých tried a k oslabeniu jednostranného kolektivizmu; • v rovine sociologickej k opusteniu ilúzie o sociálne homogénnej spoločnosti a k prijatiu skutočnosti, že spoločnosť je sociálne diferencovaná a že v nej existujú skupiny a jednotlivci, ohrozené marginalizáciou; • v rovine politickej v akceptovaní skutočnosti, že štát nemôže byť hegemónom sociálnej politiky a že v nej má svoje miesto celá škála subsidiárne spolupôsobiacich subjektov; • v rovine ekonomickej vo vytvorení viaczdrojového modelu financovania sociálnej politiky nielen cez dane a štátny rozpočet, ale aj cez ďalšie verejné rozpočty (poistné fondy, rozpočty miest a obcí) ako aj cez súkromné financovanie (nadácie, neinvestičné fondy, zbierky a pod.) • v rovine cieľov vo vyváženosti uplatňovania pomoci, povinnosti a práv. Čisto mechanicky vychádzajúc z našich percent podielu sociálnych výdavkov na hrubom domácom produkte by sme si mohli myslieť, že SR sa od začiatku 90. rokov pohybuje od modelu beveridgeovského k modelu bismarckovskému: v roku 1989 činil podiel výdavkov na sociálne ciele v SR 13,8% hrubého domáceho produktu, v r. 1992 15,0%, v roku 1995 16,5% (Slovensko …,1995, s.70), ale toto je len ďalší dôkaz, ako niekedy čísla mýlia., lebo v skutočnosti ide len o rast nákladov na sociálnu sféru v dôsledku zhoršovania sociálnej situácie stále väčšej časti obyvateľstva. Aký bude cieľový model sociálnej politiky v SR, o tom sa však dnes ešte jednoznačne vyjadriť nemožno. Je to spojené s ekonomickými i politickými rozhodnutiami


a možnosťami, pričom nás na jednej strane viaže celý rad medzinárodných dokumentov, ku ktorým v oblasti sociálnej politiky Slovenská republika pristúpila, na druhej strane však aj zásada neustupovania od už dosiahnutých výdobytkov. Úlohy: 1. V tejto kapitole sme v určitých súvislostiach spomenuli princípy zásluhovosti, solidarity, subsidiarity, adresnosti. Rozoberte vzťah každého z týchto princípov k piatim rovinám, v ktorých je možné definovať model konkrétnej sociálnej politiky! 2. Analyzujte, ktorý z troch modelov - bismarckovský, beveridgeovský, myrdalovský - je vám osobne najbližší a prečo? 3. Rozoberte - na pozadí tejto kapitoly - čo možno považovať za aktuálne výhody, aktuálne nevýhody, budúce šance a budúce riziká súčasného modelu sociálnej politiky v SR! Literatúra: Esping-Andersen, G. (1997) Towards a Post-Industrial Welfare State. International Politics and Society/Internationale Politik und Gesellschaft 3/1997, p. 237-245. Esping-Andersen, G. (1991) Tři politické ekonomie sociálního státu. Sociologický časopis, 27, č. 5, s. 545-567. Kotous, J. (1995) Sociální politika v evropských zemích. Praha, Karolinum Konečný, S. (1997) Sociálna politika u nás a vo svete. Prešov AFPh UP 2/84, s. 16-23. Potůček, M. (1995) Sociální politika. Praha, SLON. Radičová, I. (1998) Sociálna politika na Slovensku. Bratislava, S.P.A.C.E. Selected (1992) background statistics. Paris, OECD. Slovensko (1995) v šiestom roku transformácie. Bratislava, Nadácia Sándora Máraiho. Tomeš, I. (1996) Sociální politika. Teorie a mezinárodní zkušenost. Praha, Socioklub Večeřa, M. (1996) Sociální stát. Východiska a přístupy. Praha, SLON


2002_Socialna_politika