1997_Socialna_politika_u_nas_a_vo_svete by Stano Konečný

ACTA FACULTATIS PHILOSOPHICAE UNIVERSITATIS PREŠOVIENSIS Humanistický zborník 1/2 (AFPh UP 2/84) 1997

SOCIÁLNA PRÁCA A ĽUDSKÉ PRÁVA

Zborník referátov z vedeckej konferencie s medzinárodnou účasťou

"ĽUDSKÉ PRÁVA V SOCIÁLNEJ PRAXI - DOSPELÝ AKO SUBJEKT A OBJEKT SOCIÁLNEJ PRÁCE" PREŠOV, 13. - 14. 11. 1996

Filozofická fakulta Prešovskej univerzity Prešov 1997

KATEDRA VZDELÁVANIA DOSPELÝCH FILOZOFICKEJ FAKULTY UPJŠ V PREŠOVE MINISTERSTVO PRÁCE, SOCIÁLNYCH VECÍ A RODINY SLOVENSKEJ REPUBLIKY SLOVENSKÉ NÁRODNÉ STREDISKO PRE ĽUDSKÉ PRÁVA BRATISLAVA KRAJSKÝ ÚRAD PREŠOV AKADÉMIA VZDELÁVANIA PREŠOV

ODBORNÝ GARANT KONFERENCIE: Doc. PhDr. Anna Tokárová, CSc., FF UPJŠ Prešov ORGANIZAČNÝ GARANT: PhDr. Júlia Čechová, FF UPJŠ Prešov ČLENOVIA PRÍPRAVNÉHO VÝBORU: PhDr. Ondrej Srebala, CSc., SNSĽP Bratislava Ing. Ľubomír Molčan, Okresný úrad práce Prešov Mgr. Andrej Segľa, Okresný úrad práce Prešov Ing. Emília Martinková, Akadémia vzdelávania Prešov Ing. Jana Richmanová, Krajský úrad Prešov Anna Búziková, Krajský úrad Prešov PhDr. Mária Bayerová, FF UPJŠ Prešov PhDr. Ivana Pirohová, FF UPJŠ Prešov PhDr. Vladimír Frk, CSc. FF UPJŠ Prešov PhDr. Katarína Fuchsová, FF UPJŠ Prešov Alena Cibáková, FF UPJŠ Prešov Vedecký redaktor: Doc. PhDr. Anna Tokárová, CSc. Výkonný redaktor: PhDr. Júlia Čechová Recenzenti: Doc. PhDr. Marta Černotová, CSc. Doc. PaedDr. Štefan Strieženec, CSc. © Filozofická fakulta Prešovskej univerzity v Prešove Zborník vyšiel vďaka finančným príspevkom týchto inštitúcií: S.P.A.C.E Centrum pre analýzu sociálnej politiky Bratislava Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR Bratislava Slovenské národné stredisko pre ľudské práva Bratislava ISBN 80-88885-07-8

ACTA FACULTATIS PHILOSOPHICAE UNIVERSITATIS PREŠOVIENSIS Humanistický zborník 1/2 (AFPh UP 2/84) 1997

OBSAH

Úvodom TOKÁROVÁ Anna: Otvorenie konferencie .......................................................................................

SOCIÁLNA PRÁCA - ĽUDSKÉ PRÁVA VÝCHOVA -VZDELÁVANIE TUMA Miroslav Celoživotné vzdelávanie a rozvoj ľudských zdrojov ............................................. KONEČNÝ Stanislav Sociálna politika u nás a vo svete ........................................................................ SREBALA Ondrej Ľudské práva v sociálnej praxi ............................................................................ GAJDOŠÍKOVÁ Ľudmila Sociálne práva na Slovensku .............................................................................. PIEKARSKI Jacek Sociálna pedagogika a sociálna práca ............................................................... MIKOLAJEWICZ Wojciech Sociálna práca - priestor medzi strostlivosťou štátu a religijným aktom viery a nádeje ................................................................................................................. ŠIMOVÁ Eva Využitie Eriksonovej koncepcie v prístupe k dospelým

DROGA A JEJ SOCIÁLNE SÚVISLOSTI KREDÁTUS Jozef Droga a jej sociálne súvislosti ............................................................................. ONDREJKOVIČ Peter Problematika drogových závislostí v optike spoločenského vývoja alebo mládež, drogy a dospelí ............. ..................................................................................... SIČÁK Andrej Asociálne tendencie správania a formy drogovej závislosti v deväťdesiatych rokoch ................................................................................................................ KLIMEKOVÁ Anna Vzťah etickej výchovy a drogovej závislosti ......................................................... PIROHOVÁ Ivana Preventívna funkcia výchovného poradenstva na stredných školách .................... ŠLOSÁR Dušan Sociálna práca v činnosti osôb právneho donútenia ........................................... TRÁVNIČKOVÁ Ivana Kriminologické aspekty zneužívania drog v Českej republike .............................. DEMJANOVIČOVÁ Jana Prieskum drogových závislostí a vplyvu hracích automatov na základných a stredných školách v Košiciach ............................................................................

3 5 8 9 16 24 27 33 42 47 53 54 60 66 72 76 79 82 94

FEČOVÁ Magdaléna Droga zvaná hracie automaty - gamblérstvo ...................................................... BEHÚNOVÁ Vlasta - GEREMEŠOVÁ Margita Drogy, prevencia, zákon a nová filozofia výchovy .............................................. KRAJČOVÁ Nadežda K problematike sociálno-patologických javov vysokoškolskej mládeže ................

106

RODINA A JEJ ČLENOVIA AKO OBJEKT SOCIÁLNEJ STAROSTLIVOSTI

109

ŠIMOVÁ Eva Vývojové fázy rodiny a zákonité vývojové krízy: možnosti riešenia ...................... GÁBOROVÁ Lubica - SLÁVIK Milan Podiel rodiny na úspešnosti dieťaťa v škole ......................................................... CAP Alexander Možnosti sociálnej starostlivosti o rodinu z pohľadu pravoslávnej cirkvi a jej charity ................................................................................................................. PÁLFFYOVÁ Irena Skúsenosti z práce s mládežou v súvislosti s rodinou ........................................... FUCHSOVÁ Katarína Násilie - biele miesto na mape súčasnej rodiny ................................................... DAŇO Juraj Prevencia v oblasti rodinnej výchovy u delikventných rómskych detí a mládeže . OLEJÁROVÁ Anna Aktivity základnej organizácie rodičov a priateľov telesne postihnutých detí v Prešove ...............................................................................................................

ÚSTAVNÁ STAROSTLIVOSŤ O DOSPELÝCH KRUPA Slavomír Transformácia sociálnych služieb v ústavoch sociálnej starostlivosti .................. SEIDLER Peter Niektoré otázky starostlivosti o dospelých v ústavoch sociálnej starostlivosti pedagogické hľadisko .......................................................................................... FIĽAKOVSKÁ Magda Od objektu sociálnej starostlivosti k subjektu sociálnej pomoci .......................... KRUPA Slavomír Chránené bývanie pre mentálne postihnutých ..................................................... SEDLAČKO Ladislav Ústavná starostlivosť o dospelých v Ústave pre telesne postihnutých dospelých v Prešove .................................... .......................................................................

NEZAMESTNANOSŤ A NEZAMESTNANÍ PERHÁCS Ján Vzdelávanie multiplikátorov pre nezamestnaných ................................................ ŠIMKOVÁ Ľubica Práca s nezamestnanými u nás a vo svete ................................................

99 103

110 115 119 122 129 135 138 141 142 148 156 160 163 165 166 171

MYDLÍKOVÁ Eva TYR CENTRUM - systém práce nevládnej organizácie so zamestnanecky znevýhodnenou skupinou obyvateľstva ................................................................

183

PROFESIJNÁ PRÍPRAVA A ZVYŠOVANIE KVALIFIKÁCIE SOCIÁLNYCH PRACOVNÍKOV

190

MACHALOVÁ Mária Biodromálny a celostný prístup v psychologickej príprave sociálnych pracovníkov ........................................................................................................ STOŠKOVÁ Radka Informácia o činnosti Asociácie vzdelávateľov v sociálnej práci v Českej republike ............................................................................................................. PORUBSKÁ Gabriela Profesijná príprava sociálnych pracovníkov ....................................................... TVRDOŇ Miroslav Profesijná etika v práci sociálneho pracovníka ................................................... TOKÁROVÁ Anna Sociálna práca na Filozofickej fakulte UPJŠ v Prešove ...................................... VITKOVIČOVÁ Kveta Príprava sociálnych pracovníkov na terénne poradenstvo .................................. HRONCOVÁ Mária Profesná príprava sociálnych pracovníkov v dvojročnom pomaturitnom štúdiu v odbore sociálno - právna činosť .......................................................................... STACH Tomáš Poznatky o psychike zdravotne postihnutých v príprave sociálnych pracovníkov. VAJZEROVÁ Eva Vzdelávanie sociálnych pracovníkov na Obchodnej akadémii Dolný Kubín ........ ZÁVERY Z ROKOVANIA SEKCIÍ ................................................................ ADRESÁR ÚČASTNÍKOV KONFERENCIE .................................................

191 195 201 205 209 219 223 227 230 235 242

Sociálna práca a ľudské práva Zborník referátov z vedeckej konferencie s medzinárodnou účasťou

ÚVODOM V Prešove sa v dňoch l3. a l4. novembra l996 uskutočnila vedecká konferencia "Ľudské práva v sociálnej praxi - dospelý ako objekt a subjekt sociálnej práce". Zúčastnilo sa jej vyše llO odborníkov zo Slovenska, Čiech a Poľska. Konferenciu zorganizovala Katedra vzdelávania dospelých Filozofickej fakulty UPJŠ v Prešove v spolupráci s Ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny SR, Slovenským národným strediskom pre ľudské práva v Bratislave, Krajským úradom a Akadémiou vzdelávania v Prešove. Cieľom konferencie bolo prispieť k rozvoju teórie a metodiky sociálnej práce s dospelými, analyzovať možnosti rozvoja ľudských práv, prevencie a zamedzenia nárastu sociálno-patologických javov a posúdiť súčasný stav a perspektívy profesnej kvalifikácie sociálnych pracovníkov. Poslaním konferencie bolo zintenzívniť a prehĺbiť komunikáciu a spoluprácu odborníkov v oblasti teórie a praxe sociálnej práce. Konferencia sa sústredila na problematiku sociálnej práce s dospelými, resp. dospievajúcimi klientami. Rokovanie konferencie prebiehalo v pléne a v sekciách. V úvodných prejavoch vystúpili zástupcovia organizátorských inštitúcií - zdôraznili aktuálnosť a význam konferencie. Ing. B. SOPIRA, riaditeľ odboru rodinnej politiky Ministerstva PSVaR SR vo svojom vystúpení poukázal na súčasný stav a tendencie v oblasti transformácie sociálnej sféry. PhDr. O. SREBALA, CSc., riaditeľ Slovenského národného strediska pre ľudské práva v Bratislave poukázal na aktuálnosť a možnosti vzdelávania obyvateľstva v oblasti ľudských práv. J. BAČA, zástupca prednostu Krajského úradu v Prešove privítal účastníkov konferencie a poukázal na špecifické rysy, problémy a stav v oblasti sociálnej práce v Prešovskom kraji. Prof. PhDr. J. FURDÍK, DrSc., prodekan Filozofickej fakulty UPJŠ vyjadril podporu jej vedenia pre rozvoj sociálnej práce ako vysokoškolského študijného odboru. Ing. E. MARTINKOVÁ, riaditeľka Akadémie vzdelávania v Prešove poukázala na súvislosť obsahu konferencie s medzinárodným rokom celoživotného vzdelávania. Po obsahovej stránke bola konferencia rozdelená do piatich tematických celkov: l. PROFESNÁ PRÍPRAVA A ZVYŠOVANIE KVALIFIKÁCIE SOCIÁLNYCH PRACOVNÍKOV, 2. RODINA A JEJ ČLENOVIA AKO OBJEKT SOCIÁLNEJ STAROSTLIVOSTI, 3. DROGA A JEJ SOCIÁLNE SÚVISLOSTI, 4. ÚSTAVNÁ STAROSTLIVOSŤ O DOSPELÝCH, 5. NEZAMESTNANOSŤ A NEZAMESTNANÍ. Rokovanie v sekciách prinieslo námety pre optimalizáciu sociálnej práce a rozvoj ľudských práv. Za úspech konferencie treba považovať založenie "Asociácie vzdelávateľov v sociálnej práci" so sídlom v Prešove. Najbližšie zasadnutie výkonného výboru a program asociácie pripraví Katedra vzdelávania dospelých FF UPJŠ v Prešove. Verím, že adresár účastníkov konferencie, ktorý uvádzame v závere zborníka umožní zintenzívnenie a prehĺbenie spolupráce širokej "rodiny" odborníkov v oblasti teórie a praxe sociálnej práce, vzdelávania dospelých a rozvoja ľudského potenciálu.

Zborník obsahuje príspevky teoretického i praktického charakteru. Svojim obsahom zborník ako celok môže čitateľom rôzneho typu poskytnúť informácie, potrebné pre kompletizáciu obrazu o teórii a praxi sociálnej práce. V Prešove l9. decembra l996 Doc. PhDr. Anna Tokárová, CSc. vedúca katedry vzdelávania dospelých FF UPJŠ Prešov

Sociálna práca a ľudské práva Zborník referátov z vedeckej konferencie s medzinárodnou účasťou

OTVORENIE KONFERENCIE TOKÁROVÁ Anna Vážené dámy a páni, dovoľte mi, aby som otvorila vedeckú konferenciu "Ľudské práva v sociálnej praxi dospelý ako subjekt a objekt sociálnej práce". Poriada ju Katedra vzdelávania dospelých Filozofickej fakulty Univerzity P. J. Šafárika v Prešove, a to pod záštitou Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky a v spolupráci so Slovenským národným strediskom pre ľudské práva v Bratislave, Krajským úradom v Prešove a Akadémiou vzdelávania v Prešove. Dovoľte mi, aby som v úvode otváracej časti povedala niekoľko slov o zameraní konferencie. Sociálna práca ako povolanie a študijný odbor sú medzinárodne uznávané. Sociálna práca bola už v r. l95l kvalifikovaná Komisiou pre sociálny rozvoj pri OSN za vednú disciplínu. Koncom šesťdesiatych rokov táto komisia doporučila členským štátom OSN chápať sociálnu prácu ako významnú oblasť spoločenskej praxe, ku ktorej treba rozvíjať špecifické sociálne školstvo a sociálny výskum. Všetky spomenuté dimenzie sociálnej práce (ako spoločenská prax, povolanie, výskum i študijný odbor) sú u nás, v tejto dobe poznačené problémami, ktoré sú typické pre začínajúce alebo prerušené procesy. V okolitom i vzdialenejšom svete síce existujú osvedčené modely sociálnej politiky a sociálnej práce, už však vieme, že ich automatická praktická aplikácia v našich podmiekach je problematická. Uvedomujeme si, že nestačí len preberať a učiť sa na chybách v iných štátoch, musíme sami spoznávať svoje špecifiká, sami rozhodovať, čo je pre naše pomery optimálne a čomu predchádzať, ako sa brániť. Sociálna práca má u nás za sebou prvé roky hľadania a pred sebou transformáciu sociálnej sféry. K tomu, aby sa dosiahli účelné zmeny a efektívnosť pripravených projektov je potrebný PRIENIK rôznorodých informácií a skúseností. NIELEN výmena informácií a spolupráca VO VNÚTRI society politikov, praktikov, teoretikov, výskumníkov, učiteľov. Prienik teoretických poznatkov a praktických skúseností - rôznorodých odborníkov prináša vzájomné odborné inšpirácie. Ak navyše intelektuálneho porozumenia je prítomný aj prvok entuziazmu, charity a empatie, dá sa prekonať "neprekonateľné". Na tejto konferencii sa stretávajú kompetentní i zapálení - pre pomoc človeku v núdzi a odkázanosti. Chceme spoločne zodpovedať na viaceré teoretické a praktické otázky: l. AKO uplatňovať a ochraňovať ľudské práva v zložitých pomienkach súčasnej doby, 2. KTORÉ faktory, ZA AKÝCH (objektívnych a subjektívnych) OKOLNOSTÍ a DO AKEJ MIERY OVPLYVŇUJÚ účinnosť foriem a metód sociálnej pomoci a starostlivosti. Predmetom našej pozornosti je najmä problematika dospelých, resp. dospievajúcich klientov sociálnej práce. Konferencia by mala prispieť k rozvoju teórie a metodiky sociálnej práce, poukázať na možnosti prevencie a zamedzenia nárastu sociálno - patologických javov, ktoré u nás nebývalým spôsobom obmedzujú ľudské práva. Cieľom konferencie je posúdiť súčasný stav 5

a možnosti prípravy a zvyšovania kvalifikácie sociálnych pracovníkov. Na Slovensku je evidentný nedostatok vysokoškolských i stredoškolsky kvalifikovaných sociálnych pracovníkov. Bolo by možné uvádzať množstvo údajov na ilustráciu protirečenia medzi závažnosťou sociálnych problémov a nedostatočným počtom sociálnych pracovníkov (úrovňou a obsahom ich vzdelania). Výsledkom je psychická preťaženosť a napätie medzi subjektom a objektom sociálnej práce, zúženie sociálnej pomoci na vyplácanie sociálnych dávok a evidenciu klientov. Chceli by sme aktivizovať profesné združenie sociálnych pracovníkov - iniciovať založenie Slovenskej asociácie škôl sociálnej práce a regionálnych pobočiek slovenskej spoločnosti sociálnych pracovníkov. Solidarita a spolupráca v profesných združeniach v oblasti sociálnej práce je dnes mimoriadne dôležitá - pre prax i teóriu sociálnej práce. Aj z tohto dôvodu som osobitne rada, že na našej konferencii sú prítomní zástupcovia Ministerstva práce sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky a zahraniční hostia, ktorí sa vo svojich referátoch a diskusných príspevkoch zamerajú aj na problematiku činnosti profesných združení. Dovoľťe mi, aby som v závere svojho vystúpenia srdečne privítala a predstavila Vám predstaviteľov inštitúcií, ktoré sa podieľali na organizovaní našej konferencie: Srdečne vítam - zástupcov Ministerstva práce sociálnych vecí a rodiny: ing. Borisa Sopiru, vedúceho odboru rodinnej politiky a PaeDr. Milana Shavela, z toho istého odboru, ktorý sa zaoberá aj problematikou vzdelávania sociálnych pracovníkov, - Jozefa Baču, štatutárneho zástupcu prednostu Krajského úradu v Prešove, - PhDr. Oľgu Maťašovskú, vedúcu oddelenia sociálnych vecí Krajského úradu v Prešove, - profesora PhDr. Juraja Furdíka, DrSc., prodekana Filozofickej fakulty Univerzity P. J. Šafárika v Prešove. - PhDr. Ondreja Srebalu, CSc., riaditeľa Slovenského národného strediska pre ľudské práva v Bratislave. - ing. Emíliu Martinkovú, riaditeľku prešovskej pobočky Akadémie vzdelávania. Dovoľte mi úprimne privítať medzi nami zahraničných hostí: - z Poľska: učiteľov Katedry sociálnej pedagogiky Lodžskej univerzity v Poľsku profesora Dr. hab. Jaceka Piekarského a dr. Wojciecha Mikolajewicza, - z Čiech: pracovníkov Inštitútu pre kriminológiu a sociálnu prevenciu v Prahe PhDr. Kazimíra Večerku, CSc. a Mgr. Jakuba Holasa a Mgr. Radku Stoškovú zo Zdravotnesociální fakulty Ostravskej univerzity. Rovnako srdečne vítam zástupcov z teoretických pracovísk: Slovenskej akadémie vied v Bratislave a v Košiciach, Filozofickej a Pedagogickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, Univerzity Mateja Bella v Banskej Bystrici, Trnavskej univerzity, Vysokej školy pedagogickej v Nitre, Vojenskej akadémie SNP v Liptovskom Mikuláši, Filozofickej a Pedagogickej fakulty UPJŠ v Prešove, a zástupcov stredných škôl, na ktorých je špecializačné štúdium sociálnej práce. 6

Vítam predstaviteľov oddelení sociálnych vecí krajských a okresných úradov, okresných pobočiek akadémie vzdelávania, úradov práce, študentov odboru Vzdelávanie dospelých FF UPJŠ a všetkých ostatných inštitúciií sociálnej práce a vzdelávania.

Sociálna práca a ľudské práva Zborník referátov z vedeckej konferencie s medzinárodnou účasťou

SOCIÁLNA PRÁCA - ĽUDSKÉ PRÁVA VÝCHOVA - VZDELÁVANIE (Všeobecné východiská a kontexty)

Sociálna práca a ľudské práva Zborník referátov z vedeckej konferencie s medzinárodnou účasťou

CELOŽIVOTNÉ VZDELÁVANIE A ROZVOJ ĽUDSKÝCH ZDROJOV TUMA Miroslav Premeny meniacej sa spoločnosti Globálne problémy stoja dnes pred celým ľudstvom, pred každým národom sveta a ani jeden národ nemôže stáť bokom a čakať, že sa zachráni útekom pred negatívnymi dopadmi moderného života. Jednoducho je to nemožné, lebo niet kde utekať. A tak ostáva jediná možná cesta, realizovať taký sociálny program spoločnosti, ktorý vždy smeruje ku kvalitatívne vyšším etapám svojej existencie a stavia pred seba méty novej, lepšej, krajšej a humánnejšej spoločnosti s vysokou úrovňou civilizačných premien v záujme vysokej vzdelanosti a v mene ľudskosti. Ak chceme v istom smere predikovať našu budúcnosť a vystihnúť trendy jej ďalšieho vývoja, nemôžeme mať pred sebou len jeden variant možnej budúcnosti. V celej histórii ľudstva možno takmer s matematickou presnosťou predpovedať, že sa periodicky dejú výrazné transformácie, ktorými sa v podstatnej miere menia sociálne, politické, ekonomické, kultúrne, ale aj inštitucionálne hodnoty, alebo aspoň ich väzby. Radikálne zmeny majú kratšiu periodicitu v porovnaní s "mäkkými" zmenami, ale v každom prípade sa obyčajne po niekoľkých desaťročiach objaví na scéne života úplne iný svet. Tak je tomu u nás aj teraz. Transformačné zmeny spoločnosti majú rôznu šírku záberu, ale kvalitatívne prebiehajú buď: • inkrementálne, teda metódou malých a neustálych skokov, • transpozične, ak spoločnosť prechádza systémovo z nižšej úrovne na úroveň vyššiu a potom pokračuje v tejto novej vyššej úrovni v ďalšom vývoji, • transformačne, ak spoločnosť mení bázu vývoja a smeruje k vyššej úrovni usporiadanosti a vlastne každá nová zmena iniciuje prechod k vyššej úrovni dokonalosti. Celá spoločnosť prechádza radom transformačných premien, pričom ľudstvo stojí pred problémom určenia istých priorít, ktoré by mala celá spoločnosť, keď už nie striktne dodržiavať, tak aspoň rešpektovať. Premeny môžu mať rôznu podobu a prirodzene aj rozmanité rozmery a dimenzie. Ekonomická dimenzia Uprednostňuje vysokokvalifikovanú činnosť, typickú aplikáciou znalostí. Ich zdrojom budú vzdelaní a celoživotne sa pripravujúci pracovníci s vysokým stupňom odbornosti, teda špecialisti (knowledge workers) a druhú skupinu budú predstavovať servisní pracovníci (service workers), ktorí nemusia zvládnuť práce vyžadujúce znalosti, ale istý stupeň skúseností a praktických vedomostí.

Sociálna dimenzia Prejaví sa v celom rade zmien v nazeraní na postavenie človeka v spoločnosti, lebo sa bude uprednosťňovať: • permanentné celoživotné vzdelávanie a zvyšovanie kvalifikácie multiprofesionálnym spôsobom, • schopnosti človeka budú viac cenené a menej už jeho pracovný výkon, • produktívne hodnoty budeme nadraďovať nad protektívne hodnoty, • vyššia právomoc bude mať hodnotu ako rozhodovacie predpoklady človeka, • induktívne myslenie a tvorivý prístup k riešeniu problémov bude mať prednosť pred dedukciou. Pedagogická dimenzia Dnes je už evidentné, že vzdelanie sa stane najvýznamnejším odborom činnosti na svete, pretože budúcnosť bude jednoznačne patriť vzdelaným a schopným pracovníkom. Spejeme do etapy celoživotného permanetného vzdelávania vysoko vzdelaných pracovníkov. Vzdelávacie aktivity budú najväčším trhom pre informácie a informačné technológie budú mať vo vzdelávaní väčší podiel ako v podnikoch. Ľudské zdroje sú hlavnou pohonnou jednotkou pokroku, lebo moderná ekonomika požaduje "dokonale mysliacu pracovnú silu", vybavenú intelektuálnymi schopnosťami, aby mohla nielen tvorivo uplatňovať podmienky technologických, ekonomických a kultúrnych zmien, ale aby moderný človek bol naviac vystrojený aj adaptabilitou, flexibilitou, iniciatívou a podnikateľským postojom, pretože inak nedokáže s istotou fungovať v nepretržite sa meniacom svete práce. Ľudské zdroje musia byť citlivé voči zmenám na trhu práce, aby mohli aktívne ponúkať to, čo trh žiada a na druhej strane prispievať k formovaniu tohoto trhu identifikovaním nových potrieb. Ľudské zdroje v rozvojových trajektóriách ovplyvňuje: • proces globalizácie, ktorý sa prejavuje závislosťami národnych ekonomík od celosvetových problémov, • proces regionalizácie, lebo štáty sa združujú za účelom ekonomickej integrácie, • proces polarizácie, prejavujúci sa nožnicovým efektom medzi vyspelými a rozvojovými krajinami, • proces izolácie, typický izolovaním niektorej krajiny v dôsledku vnútorných konfliktov a neakceptovaním žiadaných medzinárodných noriem normálneho fungovania, • proces segmentácie, charakterizovaný snahou deliť štáty podľa etnických, konfesionálnych alebo rasových hľadísk, • proces segregácie, vylučovaním istých zoskupení v dôsledku nedemokratických princípov a názorov pri riešení konfliktných situácií. Analýza kľúčových problémov ukazuje, že bude veľmi potrebné akceptovať nové posla-nie a chápanie vzdelávacích systémov, ktoré jednoznačne dospeli do štádia bezpod-

mie-nečného uplatňovania celoživotného a permanetne prebiehajúceho vzdelávania, v ktorom najväčší podiel má a bude mať práve vzdelávanie dospelých. Vyspelé a veľké krajiny sa usilujú neraz vnútiť moderný ekonomický rozvoj podľa svojich modelov a predstáv. Rigidný prenos týchto modelov je nevyhovujúci, čo sa prejavilo v mnohých krajinách Afriky, Južnej Ameriky, ale už evidentne aj v krajinách Východnej Európy. Nie je to dobrá cesta. Nekritické prijímanie cudzích modelov a uplatňovanie záverov nerešpektujúcich národné kultúry a regionálne pomery nepomáha, ale práve naopak, devastuje aj tie hodnoty, ktoré sú ešte zatiaľ funkčné. Samozrejme, nemožno odmietať tie hodnoty, ktoré si ľudstvo vytýčilo v mene vznešených princípov nenásilia, rovnosti a slobody. Tie sú a budú vždy jadrom možných transformačných premien, a preto sa aj my hlásime k programu rozvoja sformulovaného Spojenými národmi v známom dokumente: "Strategy for Development" (Medzinárodnej stratégii pre rozvoj) schválenom Valným zhromaždením OSN. Základným postulátom tohto dokumentu je zmenšenie chudoby a rozvoj ľudských zdrojov. Aké sú ciele a úlohy vzdelávania dospelých? Je ich potrebné definovať aj preto, že smerujeme do Európskej únie. Základným cieľom vzdelávania dospelých je: • rozvoj vzdelanosti, • rozvoj a dotváranie osobnosti človeka, • vzdelávanie zacielené na plnenie sociálnej a ekonomickej funkcie a výkon sociál-nych rolí človeka, • vytváranie efektívnych podmienok na výkon týchto rolí, vrátane ich permanentnej obnovy cestou reedukácie, resocializácie a rekvalifikácie, • adaptovanie celého systému na meniace sa sociálne i ekonomické prostredie. Dodajme, že podľa odporúčania Generálnej konferencie UNESCO z Nairobi ešte v roku 1976, by sme mali za prioritné považovať opatrenia pre neprivilegované skupiny obyvateľstva. Vzdelávanie dospelých musíme dnes chápať ako otvorenú a komplementárnu komponentu systému celoživotného vzdelávania človeka, ktoré dopĺňaním systému školského vzdelávania vytvára dospelým ľuďom možnosť a príležitosť adaptácie na momentálny stav, ale aj perspektívny vývoj pracovného trhu. Takto chápané vzdelávanie dospelých je potom v súlade s odporúčaním Generálnej konferencie UNESCO v Nairobi, kde sme prijali nasledovnú a všeobecne uznávanú definíciu: "Vzdelávanie dospelých označuje celý súbor organizovaných procesov vzdelávania, na ktoromkoľvek stupni, s akýmkoľvek obsahom a metódou, či už školské alebo iné, či už predlžujúce alebo nahradzujúce počiatočné vzdelávanie na základných, stredných a vysokých školách, vrátane učňovského vzdelávania, pomocou ktorého si osoby, pokladané za dospelé spoločnosťou, ku ktorej patria, rozvíjajú schopnosti, obohacujú vedomosti, zdokonaľujú odbornú alebo profesionálnu kvalifikáciu, alebo sa orientujú novým smerom a vyvolávajú zmeny v postojoch alebo v správaní, a to z hľadiska plného osobného rozvoja, ako aj účasti na vyrovnanom a nezávislom sociálnom, ekonomickom a kultúrnom živote."

Ako vidno, ide o veľmi široké vymedzenie operačného priestoru a preto mnohé krajiny sveta majú síce obdobnú, ale predsa len užšie určenú funkciu vzdelávania dospelých. Dodajme, že mnohé krajiny už ani nepoužívajú termín "vzdelávanie dospelých" (napr.Francúzi), lebo sú isté anomálie s výkladom, kto je vlastne dospelý a kto zrelý a podobne a preto razia termín "kontinuálne vzdelávanie". Vyzerá to tak, že sa tento termín čoskoro celosvetovo aj ujme. Ak skúmame koncepcie vzdelávania dospelých v rôznych krajinách, tak zistíme, že ide skôr o celoživotné vzdelávanie ako o vzdelávanie dospelých. Evidentne chýba v tomto smere koherentnosť a spolupráca na medzinárodnej, národnej, regionálnej, miestnej, ale aj inštitucionálnej úrovni. VZDELÁVANIE BEZ HRANÍC Aby sme si lepšie osvojili predstavu virtuálneho vzdelávania skúsme pripodobniť vzdelávanie dospelých ku stavbe domu. Na stavbe domu sa podieľajú rôzne projekčné, schvaľovacie, rozhodovacie, výrobné, dodávateľské, kontrólne, skúšobné, zariaďovacie a napokon aj užívateľské organizácie. Existuje vždy centrálne vedenie stavby, ktoré koordinuje všetky činnosti ostatných tempom, smerom a výsledkom. Predpokladom úspechu ale je, že je všetkým účastníkom výstavby známy projekt stavby, panuje medzi nimi vzájomná dôvera, dobrá samokoordinácia a optimalizácia jednotlivých pracovných postupov. Podobne by mala aj podľa našich predstáv fungovať organizácia výstavby systému celoživotného vzdelávania. Cieľom takéhoto napredovania by malo byť u každého dospelého človeka ako účastníka celoživotného vzdelávacieho procesu: • rozširovanie a prehlbovanie intelektu, • formovanie ľudského bytia prostredníctvom vedomostí (Daseinswissen), • osvetlenie existencie (Existenzerhellung), • orientácia v bytí (Daseinsorientierung), • smerovanie ku celospoločenskej zrelosti každého vzdelávaného indivídua (Mundigkeit). Dosiahnutie tohoto cieľa je nesmierne zložité, lebo nepoznáme dobre človeka budúcnosti. A to nie je dobré. Dnes sedia už v školských laviciach budúci manažéri a lídri sveta, ktorí zasadnú za riadiace kormidlo spoločnosti najneskôr okolo roku 2020. Žiaľ, vychovávame ich, ale aj vzdelávame súčasnými metódami, obsah ich vzdelávania málokto vie prispôsobiť tomu, čo asi budú potrebovať. Ani to nie je dobré. Svet bude veľmi naliehavo potrebovať lídrov i manažérov. Lídri to sú ľudia, ktorí robia správne veci a manažéri sú zase ľudia, ktorí robia veci správne. Najhoršie ale je, ak šéfujú ľudia, ktorí robia zlé veci výborne. Našou národnou chybou je, že sa usilujeme aj vo vzdelávaní dospelých dospieť do štádia, kedy bude celý systém vzdelávania nedostatočne vedený, ale priveľmi riadený. Vzdelávanie dospelých je veľmi vzrušujúca činnosť, lebo môžeme využívať maximum pedagogických, psychologických, didaktických i metodických nárokov na účastníkov 12

vzdelávacieho procesu a pracovať dlhodobe s maximálnymi nárokmi na výkonnosť. To je nesmierna výhoda. Často ale zabúdame na situáciu a motiváciu dospelých ľudí. Naša dlhoročná skúsenosť ukazuje, že je oveľa efektívnejšie účastníkov vzdelávania radšej ťahať, ako ich tlačiť ku cieľu. Musíme sa usilovať ako hovorí básnik Robert Frost: "Love and need are one", teda vytvoriť jednotu lásky a potreby. Vzdelávacia inštitúcia by mala dať účastníkom vzde-lávania oboje! Škoda, že mnohé vzdelávacie inštitúcie, ktoré operujú na trhu práce sú síce dobre riadené, ale veľmi zle vedené. To im, žiaľ, nebude stačiť ani len na prežitie. Dobre riadená vzdelávacia inštitúcia musí: • dosahovať dobre vytýčené ciele, • využívať všetky príležitosti, • uschopňovať ľudí, • využívať efektívne ľudské i materiálne zdroje, • vytvárať mobilizujúcu víziu budúcnosti, • počuť, vidieť a hneď reagovať na podnety, rozhodovať ihneď, • uvedomiť si, že každý pracovník musí veľa, ale zmôže ešte viacej, • vedieť, že neexistujú vo vzdelávaní hranice možností, • nesmie rátať do nekonečna s kontinuitou a adaptáciou, ale s jej rýchlosťou a vývojovou diskontinuitou. Toto sú teda postuláty úspešnosti. S AKÝMI PROBLÉMAMI SA BUDEME BORIŤ VO SFÉRE VZDELÁVANIA DOSPELÝCH? Systém vzdelávania dospelých pred rokom 1989 bol inak organizovaný, inak riadený a mal aj iné ciele orientované na monopolne plánovaný systém. Tento systém principiálne nevyhovuje trhovej ekonomike a je preto v mnohom nepoužiteľný. Systémové zmeny po roku 1989 boli teda potrebné, ale mnohé boli chybné a vyžadujú rýchlu korekciu. Aj dnes vzniká preto dezilúzia zo zle pochopenej demokracie a slobody a búria sa medzi sebou duchovné i materiálne hodnoty, ale aj ideály uznania, tolerancie a humanity. Legislatíva nie je dobrá a neumožňuje napr. sponzorovanie vzdelávania, ani daňové úľavy, príspevky zamestnávateľov i štátu na dospelých. Podniky sú chudobné a skrblia predovšetkým na vzdelávaní. Regiónom chýbajú vzdelávacie rozvojové programy a ani nevedia, ktorým smerom majú orientovať napr. rekvalifikačné programy. Najpopulárnejší rekvalifikačný program "jednoduché účtovníctvo" dozaista nie je riešením sľubujúcim bohvieakú perspektívu nezamestnaným. Štátna správa narieka nad nedostatkom finančných zdrojov na zabezpečenie programových cieľov, ale tieto nie sú napokon ani jasne kontúrované, nieto ešte vymedzené, ba ani vytýčené. Neexistuje účinná a akčná koordinácia vzdelávacích aktivít na regionálnej i národnej úrovni, nevyužívajú sa možnosti existujúcich orgánov na úrovni miestnej správy i samosprávy, ani na úrovni okresov a vzdelávacích inštitúcií. 13

Kompetencie a právomoci na úrovni rezortov sú problematické i vo sfére vzdelávania dospelých a výrazne absentuje spolupráca s podnikateľskou sférou. Neraz majú práve podnikatelia pramalý záujem o vzdelávanie a pritom je neraz ich vzdelanostná úroveň neadekvátna. Vzdelávanie dospelých zatiaľ netvorí integrovanú oblasť v zmysle schémy celoživotného vzdelávania. Prečo? Myslíme, že je a bude prekážkou financovania tohoto subsystému najmä teraz, keď chýbajú školstvu obrovské prostriedky na hlavný vzdelávací prúd. Skôr-neskôr sa ale k tomuto stavu musíme dopracovať. Čím to bude neskôr, tým to bude mať negatívnejší vplyv na rozvoj spoločnosti. STRATÉGIA ROZVOJA MODERNÉHO ČLOVEKA Explozívne narastanie objemu znalostí a rýchly rozvoj nových odvetví v tvrdej interakcii s trhovými ekonomikami vyvoláva obrovský tlak na úzku špecializáciu, ktorá na druhej strane redukuje virtuálnu mohutnosť poznávania človeka. Žiaľ vysoká špecia-lizácia, nadmerný prakticizmus a totálny partikularizmus vytvárajú veľkú bariéru v poznávaní komplexnosti sveta. Svet, ale najmä život, je práve veľmi komplexný a nie je to len svet informačných vzťahov, faktov, čísel a peňazí, ako sa to často vysvetľuje. Preto sa dnes v takom enormnom rozsahu požaduje začleňovať do vzdelávacích aktivít veľa poznatkov zo psy-chológie. Je to celosvetový trend, niekde aj móda. Dospelý človek má k dispozícii vo svojom ja tri dôležité stavebné kamene, a to podvedomie, vedomie a nadvedomie, žiaľ nie v celkom koordinovanej podobe. Aj za to je zodpovedné vzdelávanie dospelých. Ak chceme byť úspešní vo vzdelávaní dospelých, budeme musieť chtiac-nechtiac akcentovať antišpecializačné tendencie, ktoré budú orientované na formovanie osobnosti človeka, lebo len tak využijeme bohatú súčinnosť celého emočného a imaginatívneho potenciálu moderného človeka. Subjekt, ktorý vzdelávame, teda dospelý človek, bude najmä v tejto zložitej dobe existovať a operovať v tvrdej interakcii vonkajšej noosféry s ekosférou a v takomto prostredí musí práve pod vplyvom aktivít vzdelávania rozvíjať integritu jedinečnosti svojho psychosomatotypu, organizačného genotypu a v harmónii s budovaným ontotypom. Proces kontinuálneho, teda permanentného celoživotného vzdelávania, je fakt, ktorý musí každý človek bezpochyby vziať na vedomie. Tento proces je nezvratný, otázkou ostáva už len intenzita tohoto procesu a úhlavný nepriateľ, a tým je čas. Čas neúprosne diktuje vysoké tempo napredovania, vytvára diktát, ktorému podlieha každý, musí ho počúvať a jemu sa podriaďovať, lebo človeka limituje, kontroluje a preniká ním skrz - naskrz. Tempo je vysoké, lebo znalosti ľudstva rastú geometrickým radom. Vzdelávanie dospelých stojí preto pred alternatívou: ponúkať konglomerát žiadaných, potrebných a či existujúcich vedomostí? Je čas, aby sme ľudí presvedčili, aby sa nedívali na svet očami, ale cez prizmu rozumu. Múdrosť má veľa foriem, ale múdri môžeme byť len vlastnou múdrosťou alebo, ako to povedal Moliére: "Kto nič nevie, musí veriť všetkému."

A to by bolo pre moderného človeka skutočne nedôstojné. Sme na rozhraní možných stratégií a nemali by sme robiť veľa a veľkých chýb. Mali by sme eliminovať predovšetkým chyby z nedbanlivosti a z nezáujmu. Japonci svojho času zavádzali systém "poka-yoke". V japončine sa označujú zbytočné chyby "poka" a "yoker" znamená vyhnúť sa im. Západ prebral túto myšlienku ako "mistake proofing", čiže postup vylučovania chýb páchaných ľudským faktorom. Chybám sa možno vyhnúť vtedy, keď ich budeme poznať. Proces reštrukturalizácie, ktorým predchádza naša ekonomika vytvára veľa možností i pre rozvoj vzdelávania dospelých, lebo celoživotné vzdelávanie je dnes jediná cesta ako možno za jeden ľudský život zvládnuť niekoľko profesií na profesionálnej úrovni. Ale ani to nebude stačiť, lebo existenčnú istotu neposkytnutú len naše profesionálne znalosti, ale intelektuálna sila človeka. Múdreho človeka z nás neurobí železo, zlato, nafta ani elektronika, ale práca a kultúra. Moderný svet žiada stále vyššie pracovné výkony, nižšie výrobné náklady, menší počet zamestnancov, vyššiu rýchlosť inovačných procesov, vysokú vzdelanosť, dobrú infraštruktúru, dokonalé spojenie s Európou a s celým svetom. Zvíťazia a dobre prežijú len dobrí, a samozrejme tí najlepší. Záleží aj na nás, či budeme medzi úspešnými, lebo je ťažké robiť novým spôsobom vzdelávanie človeka pre tretie tisícročie, ale oveľa ťažšie je robiť ho dobre.

Sociálna práca a ľudské práva Zborník referátov z vedeckej konferencie s medzinárodnou účasťou

SOCIÁLNA POLITIKA U NÁS A VO SVETE KONEČNÝ Stanislav Hovoriť na tému sociálnej politiky u nás a vo svete by bolo možné celé dlhé hodiny, preto toto vystúpenie si kladie za svoj cieľ poukázať len na to, že síce nie všetko, ale mnohé z toho, čo vo svete sociálnej politiky existuje, môže mať pre nás inšpiratívny charakter a najmä - že tendencie vývoja našej sociálnej politiky sú na pozadí svetovej sociálnej politiky nielen identifikovateľné, ale aj hodnotiteľné. Inak povedané - pri všetkej rôznorodosti a pestrosti sociálnej politiky v mnohých krajinách sveta, sú základné tendencie týchto procesov vhodnou komparatívnou bázou aj pre hodnotenie vývoja sociálnej politiky u nás. 1. Náklady na sociálnu politiku Transformácia sociálnej sféry a reforma systému sociálneho zabezpečenia prebiehajú u nás súbežne s transformáciou ekonomiky a reformou verejnej správy (aby sme vymenovali aspoň niektoré z hlavných dimenzií zmien, ktorými prechádza celá naša spoločnosť). Pri obmedzenosti disponibilných zdrojov sa takto prirodzene vynára otázka nákladovosti týchto zmien a pri rôznom uhle pohľadu sa líšia názory na potrebný objem prostriedkov, ktoré má spoločnosť vynakladať na jednotlivé priority. V takejto situácii nie je ničím prekvapujúcim ani účelové nadhodnocovanie či podhodnocovanie nákladov jednotlivých transformujúcich sa sústav: medzi takéto výroky prvého typu môžeme zaradiť napríklad aj výrok nedávneho ministra financií SR o 83 percentnom podiele sociálne orientovaných výdavkov štátneho rozpočtu ... Isteže, objem prostriedkov, vynakladaných v rôznych krajinách na sociálnu politiku, sa významne líši. Líši sa už tým, čo všetko je v jednotlivých krajinách do tejto kategórie výdavkov z verejných rozpočtov zahŕňané, resp. čo všetko je v danej krajine považované za sociálnopolitický problém. V niektorých rozvojových krajinách môže byť takýmto problémom zabezpečenie dostatku pitnej vody - a vŕtanie artézskych studní môže byť významným programom tamojšej sociálnej politiky. Nasadzovanie takýchto kritérií ako mier pre sociálnu politiku v našom regióne by znamenalo zahŕňanie nákladov na zásobovanie obyvateľstva pitnou vodou do „sociálne orientovaných výdavkov štátneho rozpočtu“, čo by však zrejme viedlo v konečnom dôsledku k stotožneniu verejnej spotreby s výdavkami na sociálnu politiku, čo je u nás dnes už nielen metodologicky neopodstatnené. Metodologicky i metodicky relevantnú bázu pre porovnania nám dáva k dispozícii štatistika OECD: budeme vychádzať z uzavretých dát z pomerne stabilného obdobia 80. rokov. Pôjde pritom o vyjadrenie podielu verejnej sociálnej ochrany (Public Social Protection, t.j. sociálne určených výdavkov verejných rozpočtov) na hrubom domácom produkte (HDP). Prvá vec, ktorá na týchto dátach zaujme, je ich rozptyl, ktorý sa v roku 1988 pohyboval od 11,79% (Japonsko) či 12,22% (Austrália) podielu sociálnych výdavkov na HDP až po 34,08% (Švédsko) a dosahoval 22,29 percentuálnych bodov. V roku 1980 bol pritom tento rozptyl menší (19,96 percentuálnych bodov) a pohyboval sa od 10,46% (Japonsko) či 10,98% (Austrália) až po 32,42% (Švédsko). Tri krajiny, reprezentujúce v tomto výbere 16

krajné body škály rozptylu, pritom zaznamenali pri porovnaní údajov za roky 1980 a 1990 rast podielu sociálnych výdavkov na HDP, všetky tri pritom môžeme zaradiť medzi krajiny s vysokým HDP na obyvateľa. Všetky tri zároveň charakterizoval v skutočnosti rast od roku 1980 len po určitý kulminačný bod, od ktorého nasledoval smerom k roku 1990 pokles: pre Japonsko bol takýmto kulminačným bodom rok 1987, pre Austráliu rok 1984 a pre Švédsko rok 1988, z čoho možno usudzovať, že pokiaľ by tieto krajiny mali byť aj do budúcnosti nositeľmi krajných polôh škály, nebudú zmeny rozptylu jej relevantnou charakteristikou. Pri druhom pohľade na tieto štatistické dáta skonštatujeme, že máme vlastne dočinenia s troma skupinami krajín: • s krajinami, u ktorých podiel sociálnych výdavkov z verejných rozpočtov na HDP kolíše v rozpätí cca 10 - 15%, v každom prípade však ostal v sledovanom období pod hranicou 20%. Patria sem okrem už spomínaného Japonska a Austrálie aj USA, Kanada, Nový Zéland ale aj Portugalsko a Španielsko. Japonsko sa ocitá v tejto skupine zrejme v dôsledku tradičného spôsobu života veľkej časti svojho obyvateľstva, podmieneného niekoľkotísicročnou kultúrou, ktorej kľúčovou hodnotou ostáva nenáročnosť, ale vo vzťahu k sociálnej politike tu zohráva svoju rolu aj medzigeneračná súdržnosť japonskej rodiny, odľahčujúca verejné rozpočty na úkor rozpočtov súkromných. Posledne spomínaná charakteristika (t. j. posun ťažiska sociálne orientovaných výdavkov viac do oblasti rozpočtov súkromných) je relevantná aj pre Austráliu, Kanadu, USA či Nový Zéland, v ktorých sociálna politika nesie doposiaľ celkom zreteľné znaky beveridgeovského modelu. Španielsko a Portugalsko sa tu ocitli zrejme len v súvislosti s nízkym objemom HDP na obyvateľa a tým aj s nutnosťou väčšieho prerozdeľovania sociálne určených fondov cez verejné rozpočty. Len Portugalsko a Nový Zéland však v tejto skupine zaznamenali v 80. rokoch trvalý nárast sledovaného podielu: u všetkých ostatných došlo v strede 80. rokov ku kulminácii, po ktorej podiel sociálnych výdavkov na HDP začal klesať; • s krajinami, u ktorých podiel sociálnych výdavkov z verejných rozpočtov na HDP kolíše v rozpätí cca 25 - 30%, v každom prípade však ostal v sledovanom období nad hranicou 25%. Patria sem okrem už spomínaného Švédska predovšetkým Holandsko, Belgicko a Dánsko, prípadne tiež Nórsko, ktoré však jediné v tejto skupine neprechádzalo „kulminačným bodom“ a počas 80. rokov zaznamenávalo stály rast podielu sociálnych nákladov na HDP čím sa od r. 1987 prepracovalo do tejto skupiny. V Dánsku kulminoval tento podiel už v roku 1982, v Belgicku a Holandsku v roku 1983, vo Švédsku v roku 1988. Sociálno-demokratický (myrdalovský) model sociálnej politiky, ktorý bol evidentne hlavným faktorom začlenenia väčšiny uvádzaných krajín do tejto skupiny, naráža na hranice svojich možností aj v krajinách s vysokým objemom HDP na obyvateľa a zdá sa, že len stabilne veľmi vysoký objem HDP na obyvateľa umožňuje plné uplatňovanie tohoto modelu sociálnej politiky; • s krajinami, u ktorých sa podiel sociálnych výdavkov z verejných rozpočtov v uvedenom období pohyboval zväčša v rozpätí 20-25% HDP: nachádzame tu krajiny, inklinujúce týmto podielom i modelom beveridgeovskej sociálnej politiky skôr k prvej z vyššie uvedených skupín (Veľká Británia 19,37% - 22,64% v r. 1985) či podielom i myrdalovským modelom k druhej z nich (Fínsko21,42 - 26,65% v r. 1987), ale za typických reprezentantov tejto skupiny môžeme považovať krajiny ako Nemecko 17

(25,42% - 23,99% s kulmináciou 26,65% v r. 1982) alebo Rakúsko (23,43% 24,65% s kulmináciou 25,41% v r. 1987), ktoré sú zároveň doposiaľ najvýraznejšími predstaviteľmi bismarckovského resp. korporativistického modelu sociálnej politiky. Aj u väčšiny týchto krajín registrujeme v priebehu 80. rokov zmenu trendu sledovaného podielu z rastu na pokles. Bolo by, samozrejme, metodologicky presnejšie porovnávať s týmito údajmi časovo identické údaje za SR, výpovednejšie sú však za našu republiku údaje z obdobia po nežnej revolúcii (pre toto obdobie sme však momentálne nedisponovali časovo identickými údajmi za krajiny OECD, čo však z hľadiska komparácie trendov nemusí byť rozhodujúce): v roku 1989 tvoril porovnateľný podiel sociálnych výdavkov z verejných rozpočtov 13,8% HDP, v r. 1992 15,0% a v r. 1995 16,5% HDP. Slovenská republika z hľadiska objemu i tendencií rastu teda pripomína napr. Grécko prvej polovice 80. rokov (1980: 13,19%, 1981: 14,69%, 1982 už 17,69% HDP, potom sa tam však rast spomalil a od r. 1987 trend stagnoval) a bolo by ju možné zaradiť do prvej z vyššie uvedených skupín spolu so Španielskom a Portugalskom. Mimochodom, Slovensko s týmito krajinami spája aj to, že aj v týchto krajinách v uvedenom období došlo k pádu autoritatívnych režimov a k viacdimenzionálnej reforme spoločenských vzťahov. Grécku sociálnu reformu z obdobia premiéra A. Papandreoua v 80. rokoch síce nemožno porovnávať so sociálnou reformou v SR, z uvedených súvislostí však vyplýva, že doterajšie kroky sociálnej reformy na Slovensku vo vyjadrení podielu sociálne orientovaných výdavkov z verejných rozpočtov na HDP zatiaľ nepripomínajú smerovanie k liberálnemu modelu sociálnej politiky (čo sa už po roku 1993 postupne prestalo deklarovať), ani k súčasným tendenciám sociálne orientovanej trhovej ekonomiky vo vyspelých krajinách, ale len k tendenciám, ktoré prechodne charakterizovali vývoj v menej rozvinutých zápa-doeurópskych krajinách. 2. Transformácia dôchodkového zabezpečenia Jednou z rozhodujúcich položiek výdavkov na sociálnu politiku sú vo verejných rozpočtov všetkých krajín dôchodky, predovšetkým dôchodky starobné: akou mierou sa na celkovom objeme týchto výdavkov podieľajú, závisí okrem iného aj od toho, ako je v danej krajine koncipovaná proporcia medzi jednotlivými systémami dôchodkového poistenia, resp. akou mierou sa na celkovom objeme dôchodkov podieľajú verejné a akou súkromné rozpočty. Sociálnodemokratický model sociálnej politiky je aj v tejto oblasti najnáročnejší na zaťaženie verejných rozpočtov, liberálny model posúva ťažisko relatívne najviac do oblasti rozpočtov súkromných. Najmä liberálny a sociálnodemokratický model pritom ťažiskovo využívajú mechanizmus minimálneho (garantovaného) základného dôchodku, vyjadrujúceho nevyhnutnú mieru solidarity v dôchodkovom poistení - samozrejme, liberálny model garantuje základný dôchodok spravidla len na hranici životného minima, prípadne aj pod ním. Druhý princíp, ktorý sa aj v koncipovaní základných dôchodkov uplatňuje, je princíp zásluhovosti, a mechanizmom, v ktorom nachádza vyjadrenie, je predovšetkým individualizovaný (resp. aspoň individualizovateľný) dôchodkový fond. Vymeriavací základ, z ktorého sa tvorí, je spravidla ohraničený stropom: čím nižší je tento strop, tým nižší je aj možný najvyšší základný dôchodok. Iné formy redukcie vymeriavacieho základu oslabujú zásluhový princíp. Zásluhový princíp sa potom výraznejšie uplatňuje najmä v doplnkovom dôchodkovom poistení a osobitne v indi-viduálnom dôchodkovom pripoistení:

platí pritom, že čím nižšie sú v systéme danej krajiny základné dôchodky (ako napr. vo Veľkej Británii alebo v Holandsku), tým dynamickejší je rozvoj doplnkového a individuálneho dôchodkového poisťovania a naopak - čím sú základné dôchodky vyššie (napr. v Taliansku či Španielsku), tým viac klesá význam najmä doplnkového poistenia. Nie je už dnes ani u nás žiadnou novou informáciou, že proporcia týchto troch podsystémov dôchodkového poistenia napr. v Európe je nasledovná: • základné (povinné) dôchodkové poistenie poskytuje jeho poberateľovi od cca 40% (Veľká Británia, Holandsko) až do 60% (Švédsko) individuálneho pracovného príjmu, dosahovaného pracovníkom pred odchodom do dôchodku (počíta sa s tým, že tento parameter dosahujú stredné príjmové kategórie a len s minimálnou odchýlkou aj väčšina ostatných poistencov); • doplnkové dôchodkové poistenie zvyšuje tento podiel o ďalších 10% (Švédsko) až 30% (Holandsko), pričom v celom rade krajín sa toto doplnkové poistenie stalo už povinným minimálne pre určité skupiny profesií; • individuálne poistenie, resp. rôzne formy štátom (najmä daňovo) zvýhodňovanej kapitalizácie „úspor na starobu“ ho dopĺňa o ďalších cca 10% a hoci sa tento podsystém týka stále ešte prevažne vyšších príjmových kategórií. V úhrne je už dnes často možné dosiahnuť kombináciou týchto troch podsystémov dôchodkového poistenia až 80-90% pôvodných pracovných príjmov, čo vzhľadom k zníženiu niektorých výdavkov, súvisiacich s výkonom práce a zamestnania, znamená udržanie dosiahnutej životnej úrovne aj po odchode do dôchodku. Rovnako netreba u nás zdôrazňovať, že náš doterajší dôchodkový systém zachovanie takéhoto štandardu zväčša neumožňuje. Aj preto si treba tieto súvislosti uvedomovať si aj pri transformácii systému dôchodkového zabezpečenia u nás. Dôchodkové zabezpečenie bolo pritom u nás od začiatku 50. rokov až do roku 1993 (v roku 1993 už simulujúc fond) výdavkovou položkou štátneho rozpočtu. Jedným z doposiaľ realizovaných krokov reformy systému sociálneho zabezpečenia u nás bolo prevedenie sústavy základných dôchodkov z prerozdeľovacieho na povinný všeobecný poistný princíp a fondový základ a v súvislosti s tým ich vyčlenenie z kapitoly štátneho rozpočtu a kreovanie na báze rozpočtu verejnoprávnej Sociálnej poisťovne. Vytvoril sa tiež legislatívny rámec pre doplnkové dôchodkové poistenie a celý rad komerčných poisťovní začal už skôr ponúkať celý rad produktov, umožňujúcich individuálne dôchodkové poistenie. Doterajší systém základných dôchodkov však doposiaľ neprešiel zásadnou zmenou svojej hmotnoprávnej základne. Existuje v ňom definované dôchodkové minimum (dôchodok ako jediný zdroj príjmu), ktoré však reprezentuje až 90% minimálneho vymeriavacieho základu (rovného minimálnej mzde). Pri strope vymeriavacieho základu (tvoreného osemnásobkom minimálnej mzdy) sa však uplatňuje taká silná redukcia, že maximálny základný dôchodok predstavuje pre svojho príjemcu maximálne 26% pracovného príjmu, z ktorého mu bol vymeraný. Možno povedať, že tento systém je mimoriadne nevyvážený - a to napriek tomu, že štatisticky priemerný dôchodok je na úrovni takmer 50% pracovných príjmov, dosahovaných ekonomicky aktívnym obyvateľstvom. Významné skupiny zamestnancov tzv. rozpočtovej sféry sa v dôsledku zaostávania mzdového vývoja v časti tejto sféry ako aj v dôsledku ďalšej z prekonaných charakteristík doterajšieho systému, tzv. rozhodného obdobia, ocitli v situácii, že nielen ich mzdy, ale aj z nich sa odvíjajúce 19

dôchodky zaostávajú individuálne za hranicou päťdesiatich, ba niekedy aj štyridsiatich percent pracovného príjmu, dosahovaného bezprostredne pred odchodom do dôchodku. V tejto situácii vznikajúce doplnkové dôchodkové poisťovne sa však prednostne orientujú na nadpriemerné príjmové kategórie a nie je zrejmé, ako sa ich dôchodkové schémy budú schopné adaptovať na pripravované zmeny v novej hmotnoprávnej úprave základného dôchodkového poistenia. Počíta sa v ňom napríklad s ináč koncipovanou dolnou hranicou, t.j. s minimálnym starobným dôchodkom, ktorý by mal dosahovať len 70% životného minima, čiže prakticky len polovicu súčasnej sumy, resp. len 38% (namiesto súčasných 90%) vymeriavacieho základu. To bude vyvolávať silnú potrebu reorientácie doplnkového dôchodkového poistenia nie na nadpriemerné, ale práve na podpriemerné príjmové kategórie. Navyše - pri odsúvaní úpravy hraníc dôchodkového veku sa v zámeroch transformácie základných dôchodkov našlo riešenie budúcej nevýhodnej proporcie medzi počtom ekonomicky aktívnych obyvateľov, únosnou mierou výšky príspevkov pre dôchodkové poistenie a počtom poberateľov dôchodkov v predpoklade, že základný dôchodok bude u nás dosahovať individuálne len cca 40% pracovných príjmov, poberaných pred odchodom do dôchodku. Nakoľko bude doplnková dôchodková sústava, teda vlastne jej klienti - zamestnávatelia i zamestnanci - schopní vytvoriť dostatočný kapitalizovaný základ pre doplnenie týchto dôchodkov do úhrnu aspoň 60 či dokonca 70%, je veľmi otázne. Zahraničné skúsenosti ukazujú aj v tejto oblasti na nevyhnutnosť dodržiavania určitej postupnosti krokov: keď štát od čias bismarckovských reforiem začal vstupovať do sociálneho poistenia, v každej krajine vždy najprv vytvoril systém základného poistenia, definujúc nielen jeho celkové kvantitatívne proporcie (vrátane proporcií objektívne únosných počtov ekonomicky aktívneho obyvateľstva, tvoriaceho priebežne fondy základného dôchodkového poistenia a počtov dôchodcov, čerpajúcich z týchto fondov, čo možno definovať aj dôchodkovým vekom) a minimálne dôchodkové štandardy, ale aj proporciu solidarity a zásluhovosti. Tým vytvoril parametrické podmienky, v ktorých sa mohlo rýchlejšie alebo pomalšie, viac alebo menej rozvíjať doplnkové i individuálne poistenie - nikdy nie naopak, ako sa to deje u nás. Postup, ktorý sa uplatňuje v tejto oblasti u nás, pripomína systémovú chybu, ktorej sme sa u nás (ešte v časoch federácie) dopustili v celkovej liberalizácii ekonomiky: takouto chybou postupnosti bola liberalizácia cien, uskutočnená pred liberalizáciou miezd. Na Slovensku sa „darí“ tento lapsus dodatočne korigovať len pretrvávajúcimi regulačnými zásahmi do cien, zastavením transformácie celého radu tzv. strategických odvetví a pod... 3. Ústavná sociálna starostlivosť o starších občanov Starostlivosť o starších ľudí je základnou oblasťou sociálnej politiky vo všetkých európskych krajinách: rôzne formy xenodóchií a hospicov patria k tradíciám európskej sociálnej politiky minimálne od XVI. storočia - a patria k nej aj u nás. Na predchádzajúcu tému nášho vystúpenia naväzuje táto oblasť z hľadiska jej porovnania u nás a vo svete už tým, že vo viacerých európskych krajinách sa podarilo vybudovaním základného a doplnkového dôchodkového systému vytvoriť takú príjmovú základňu väčšiny poberateľov starobných dôchodkov, ktorá im umožňuje hradiť si v prípade potreby v plnej výške náklady pobytu v ústavnom zariadení pre starších občanov. V našich podmienkach sa náklady na mesačný pobyt v ktoromkoľvek domove dôchodcov pohybujú nad hranicou dvojnásobku priemerného starobného dôchodku - ináč povedané: ani dvojnásobne 20

vyššie dôchodky by pre väčšinu súčasných dôchodcov nevytvorili dostatočný zdroj príjmu, z ktorého by si mohli plne hradiť pobyt v niektorom zo súčasných (štátnych) domovov dôchodcov ... V uplynulých desaťročiach bola pritom oficiálne deklarovaná snaha dosiahnuť na Slovensku priestorovú rovnomernosť vo vybavenosti zariadeniami ústavnej sociálnej starostlivosti pre starších občanov: v skutočnosti sa však takýto stav nedosiahol a v kapacity v okresoch podľa územnosprávneho členenia na začiatku 90. rokov v SR vykazovali významné rozdiely. Kým celoslovensky existujúce kapacity (pri započítaní kapacít domovov dôchodcov, domovov penziónov pre dôchodcov, ale aj staníc opatrovateľskej služby pre starších občanov a rôznych iných foriem krátkodobých pobytov pre túto skupinu) dosahovali v roku 1992 možnosť ústavnej sociálnej starostlivosti pre 2,5% osôb starších ako 65 rokov, v okrese Považská Bystrica to bolo až cca 5% a v okrese Humenné 0% - čo však neznamenalo ani v prvom prípade vyriešenie problému zoznamu čakateľov na umiestnenie v ústavnom zariadení pre starších občanov. Európske skúsenosti nás totiž upozorňujú, že skutočná potreba kapacít zariadení ústavnej sociálnej starostlivosti môže byť veľmi rozdielna a závisí od celého radu kultúrnohistorických a najmä sociologických súvislostí, ku ktorým patrí napr. stupeň industrializácie a urbanizácie, viacgeneračnosť rodín, kvalita terénnych sociálnych služieb, diverzifikácia (najmä neštátnych) foriem terénnej starostlivosti v priestore atď., čo možno považovať z nášho pohľadu (a aj vo vzťahu k diferenciám na území SR) za súbor vonkajších faktorov, vplývajúcich na potrebu kapacít ústavnej sociálnej starostlivosti. V tom istom čase sa totiž vybavenosť zariadeniami ústavného charakteru pre starších ľudí pohybovala od menej ako 0,5% v Grécku a cca 2-3% v Taliansku, Portugalsku a Španielsku, cez cca 6% vo Francúzsku, Nemecku a Írsku a cca 7-8% v Belgicku a Luxembursku až po 9% vo Veľkej Británii, 11% v Holandsku a vyše 12% v Dánsku. Práve v Dánsku však už okolo r. 1987 odštartovali ako prví proces nahrádzania inštitucionalizovaných foriem starostlivosti aj o starších ľudí systémom ich integrovaného života. Charakterizovalo ho ponajprv preklenutie rozdielov medzi jednotlivými formami inštitucionalizovanej starostlivosti, z ktorých viaceré poznáme aj u nás - niekdajší jednofunkčný domov dôchodcov či penzión pre dôchodcov sa stal aj zariadením pre týždenný, denný a všeobecne prechodný pobyt, klubom dôchodcov a strediskom opatrovateľskej služby, poskytujúcim dôchodcom stravovacie, hygienické a ďalšie služby externe i ambulantne. V takomto modeli začal domov dôchodcov pôsobiť ako prirodzené centrum života starších občanov v komunite, ale napokon nielen tých: stal sa mediátorom potrieb a aktivít, týkajúcich sa prevažne alebo prednostne starších občanov v komunite, ale spájajúcich v realizácii týchto potrieb a aktivít aj ostatných občanov a zároveň integrujúcich starších občanov do uspokojovania potrieb ostatných občanov. V takomto integrovanom modeli sa udržiava aj prirodzená aktivita starších občanov oveľa ľahšie a spontánne, čím významnou mierou klesajú náklady na prevádzku takýchto zariadení (nielen u nás, ale napr. aj vo Švajčiarsku sa v tejto súvislosti hovorí o „presýtenosti“ domovov dôchodcov službami). Toto bolo prirodzené vyústenie procesu, ktorým prešla ústavná sociálna starostlivosť v Európe v uplynulých desaťročiach, ktoré prežilo naše „ústavníctvo“ v izolácii. Otázkou je, či trend zvyšovania kapacít ústavných zariadení pre starších občanov, ktorý sa v súčasnosti presadzuje najmä v dôsledku otvárania obecných, cirkevných a všeobecne neštátnych zariadení, by mal byť jediný a či by sa paralelne nemal najmä v štátnych 21

ústavných zariadeniach výraznejšie presadzovať nielen proces ich humanizácie ale aj proces ich postupnej deinštitucionalizácie ako východisko k hľadaniu modelu nezávislého života aj pre starších občanov. Významnú rolu v celom systéme zmien v ústavnej starostlivosti o starších občanov môžu zohrať už spomínané neštátne subjekty. Tu naše približovanie sa k európskemu štandardu s výraznou dominanciou neštátnych zriaďovateľov a prevádzkovateľov takýchto zariadení môže byť v našich podmienkach zároveň návratom k vlastným tradíciám spred viac ako polstoročia. Dnes ešte len s najväčšími ťažkosťami vznikajú prvé obecné domovy dôchodcov (Rajec, Horná Maríková), prvé cirkevné zariadenia tohoto typu (napr. Penzión sv. Anny zriadený a prevádzkovaná rehoľou Dcér Najsv. Spasiteľa v Bratislave, domovy dôchodcov v Horných Salibách a Kšinnej zriadené a prevádzkované Diakoniou Evanjelickej cirkvi a.v. na Slovensku, niekoľko podobných zariadení Katolíckej Charity) atď., niekoľkonásobne viac zariadení však naďalej nielen zriaďuje, ale aj prevádzkuje štát. Aj doterajšie nepočetné príklady z fungovania neštátnych zariadení však potvrdzujú, že náklady na prevádzku v nich sú nižšie - okrem iného aj preto, že neštátne subjekty ako zriaďovatelia a prevádzkovatelia takýchto zariadení vedia do ich života efektívnejšie zapájať nielen dobrovoľnícky sektor, ale aj celý rad ďalších elementov obnovujúcej sa občianskej spoločnosti. Takže aj u nás sa tu potvrdzuje vyššie spomínaná skúsenosť z vyspelých európskych demokracií. Uvedené príklady skutočne mohli byť len ilustráciou toho, že síce nie všetko, ale mnohé z toho, čo vo svete sociálnej politiky a vo svete v sociálnej politiky existuje, môže mať pre nás inšpiratívny charakter a najmä - že tendencie vývoja našej sociálnej politiky sú na pozadí svetovej sociálnej politiky skutočne nielen identifikovateľné, ale aj hodnotiteľné. Toto hodnotenie je síce veľmi významné aj pre nás samých, ale dôležité je aj z hľadiska svetového a najmä európskeho kontextu: aj keď Európska únia pre vstup do svojich radov zatiaľ oblasť sociálnej politiky neparametrizovala tak, ako parametrizovala podmienky voľného pohybu pracovných síl, je nesporné, že kompatibilita hodnôt sociálnej politiky každého štátu, ktorý sa o členstvo v nej vážne uchádza, je a bude dôležitým kritériom pri jeho akceptovaní. Hodnoty, na ktorých stojí európska sociálna politika, sú pritom totožné z hodnotami, na ktorých stojí celá demokracia a takýmito hodnotami sú pluralita, trh a samospráva. Pluralita v sociálnej politike znamená prítomnosť celej škály subjektov, ktoré sociálnu politiku realizujú - pre nás to znamená skutočne (a nielen verbálne) rozvinúť neštátny sektor sociálnej politiky. Štátom deklarovaná snaha o zvýšenie adresnosti sociálnej politiky je len platonickým, či skôr zbožným želaním: skutočnú adresnosť možno dosiahnuť len rozvinutím takej škály subjektov, ktoré prestúpia všetkým prvkami spoločnosti a dostanú sa aj tam, kam žiaden štát nedovidí. Trh v sociálnej politike znamená, že všetky tieto subjekty budú môcť za rovnakých podmienok ponúkať svoje produkty, vzájomne si konkurovať a v stále plnšej ponuke možností dávať občanovi priestor pre stále slobodnejšiu voľbu takých sociálnych služieb, aké najviac potrebuje. A napokon - samospráva v sociálnej politike znamená nielen tripartitné zastúpenie v orgánoch verejnoprávnej Sociálnej poisťovne, ale obecnejší princíp, aby o veciach, ktoré sa ich týkajú, maximálne možnou mierou mohli rozhodovať tí, ktorých sa tieto veci týkajú:

tak ako slobodu nemožno darovať, nemožno ani „zabezpečiť“ nezávislosť života nielen pre starších ľudí, ale pre nikoho, pre koho je akákoľvek sociálna politika vecou jeho života.

BIBLIOGRAFIA: New Orientations for Social Policy. Selected Background Statistics. Paris, OECD 1992, 77 p. Kapl, H.: Die internationale Pension mit Steuersystem: Leistungen, Beiträge und Besteuerung der Betriebs-, Sozialversicherungs- und Eigenvorsorgepension 15 Industriestaaten. Wien, Ueberreuter 1992. 263 S. Katsoulis, E.: Das soziale Sicherungssystem Griechenlands nach der Herstellung demokratischer Verhältnisse: 1974 bis 1992. Europa - Kolloquium Regensburg 17. 9. 1992 Konečný, S.: Pensioner´s Hostels - Transition from an Old Model to a New One. 3rd European Conference for Directors of Residential Care Homes, Maastricht 23. 9. 1993. Poster, 5 p. Ščípová, E.: Analýza činnosti neštátnych subjektov sociálnej pomoci. Diplomová práca. Katedra sociálnej práce PdF UK Bratislava 1996. 55 s. Umfrage VDB: Beinahe überall Personalengpässe. 3. Europäischer Heimleiterkogress Maastricht 22. - 24. 9.1993. Kongressmagazin, S. 52 - 55. Woleková, H.: Vývoj oblasti pracovných vzťahov, zamestnanosti a sociálneho zabezpečenia. In.: Slovensko v šiestom roku transformácie, Nadácia S. Máraiho, Bratislava 1995, s. 70 - 74.

Sociálna práca a ľudské práva Zborník referátov z vedeckej konferencie s medzinárodnou účasťou

ĽUDSKÉ PRÁVA V SOCIÁLNEJ PRAXI SREBALA Ondrej Vážení prítomní, som veľmi rád, že organizátori tejto vedeckej konferencie oslovili Slovenské národné stredisko pre ľudské práva, aby sme sa stali jej spoluorganizátormi. Vítam to nielen ako zástupca tejto inštitúcie, ale aj ako absolvent Filozofickej fakulty UPJŠ v Prešove, kde som absolvoval štúdium odboru Výchova a vzdelávanie dospelých - špecializácia teória a sociológia kultúry. Som rád, že fakulta mi dala prípravu, ktorú môžem vo svojej práci dnes využiť. Osobne ďakujem za pozvanie pani docentke dr. Tokárovej. Častokrát, najmä pri podnetoch, ktoré prichádzajú na naše stredisko sa stretávame so skutočnosťou, že občania signalizujú porušenie ľudských práv a to najviac v oblasti sociálnej. Slovenské národné stredisko pre ľudské práva (ďalej len " Stredisko") zriadila NR SR zák. č. 3O8/l993 Z. z. zo dňa l5. l2. l993, v súlade s ustanoveniami dohody medzi vládou SR a Organizáciou spojených národov. Stredisko je nezávislá inštitúcia. Hlavným poslaním Strediska je napomáhať rozvoju účinného systému ochrany ľudských a občianskych práv na Slovensku. Toto poslanie určilo aj ciele, hlavné úlohy i zameranie činnosti Strediska. Na stredisku sa vybudovali a prevádzkujú dokumentačné a informačné služby pre širokú verejnosť a inštitúcie, ako aj odborníkov z legislatívnej, výkonnej a súdnej oblasti. Stredisko pôsobí ako vzdelávacia inštitúcia v oblasti ľudských a občianskych práv. Plní úlohy centra pre expertízy, spracúvanie a poskytovanie poradenských služieb, prípadne technickej pomoci pri rozvoji a uplatňovaní ľudských a občianskych práv. Stredisko sa začalo intenzívne zaoberať napr. zavedením inštitúcie ombudsmana u nás a podporuje návrhy občianskej iniciatívy na zriadenie parlamentného výboru pre ľudské práva v Národnej rade SR. Stretnutia sú pravidelné a preto aj schopné námety nielen tvoriť, ale aj cieľavedome uplatňovať. Pri Stredisku sa založil "Klub ľudských práv", ktorý sa postupne prepracúva k poznaniu a uplatňovaniu asertívneho prístupu k riešeniu sociálnej problematiky a k uplatňovaniu ľudských práv v každodennom živote mladých. Výchovu k tolerancii považuje Stredisko, najmä pokiaľ ide o budúcich právnikov a politikov, za jeden zo svojich cieľov. Okrem uvedených činností sa aktivita Strediska vecne napĺňa na všetkých rovinách šírením poznania o vzniku a vývoji ľudských práv. Slovenské národné stredisko pre ľudské práva za účasti odborníkov z teórie a praxe usporiadalo v januári l995 workshop na tému Sociálne zabezpečenie a ľudské práva. Cieľom bolo ozrejmenie a výmena informácií viažúcich sa k problematike sociálnych práv a základných slobôd s aplikáciou na podmienky Slovenska. Workshop mal prispieť k orientácii a hľadaniu východísk v labirinte zložitej problematiky sociálneho zabezpečenia z pohľadu ochrany ľudských práv. Ústava Slovenskej republiky v piatom oddieli Hospodárske, sociálne a kultúrne práva a v šiestom oddieli Právo na ochranu životného prostredia a kultúrneho dedičstva garantuje značný rozsah týchto moderných skupín občianskych či ľudských práv.

Ústava Slovenskej republiky obsahuje v druhej hlave, nazvanej Základné práva a slobody, úplný katalóg občianskych práv a slobôd, podľa jej čl. l52 ods. l platí aj Listina základných práv a slobôd, čiže druhý úplný katalóg občianskych práv a slobôd. Ako na seminári odznelo, Ústava SR obsahuje v čl. 5l pre všetky hospodárske, sociálne a kultúrne práva, s výnimkou vedeckého bádania a umenia, práva na prístup ku kultúrnemu bohatstvu a čl. 37 ods. l až 3, veľmi reštriktívnu výhradu zákona. Formulácia, že týchto práv sa môžno domáhať len v medziach vykonávacích zákonov, robí ich ústavné zakotvenie pre občana bezprostredne nepoužiteľným. Pre občana platí: Kým nie je prijatý vykonávací zákon, hospodárske, sociálne alebo kultúrne právo pre občana nemá charakter subjektívneho práva, ale nesplneného politického sľubu. Občanovi z Ústavy SR žiadne hospodárske, sociálne a kultúrne práva (okrem čl.43) priamo nevyplývajú a tak sa pred Ústavným súdom môže domáhať len zákonnej, nie ústavnej podoby. Účastnícu workshopu sa dohodli, že na riešenie najnaliehavejších problémov súvisiacich s realizáciou sociálneho zabezpečenia s dôrazom na ochranu ľudských práv je potrebné predovšetkým: • zabezpečiť ústavnú garanciu hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv (čl. 5l Ústavy SR ) • uprednostniť ústavnú podobu týchto práv pred zákonnou • otvoriť otázku a iniciovať odbornú diskusiu o charaktere práva na štrajk (individuálne alebo kolektívne právo) • zabezpečiť, aby okrem odborov mohli nezávisle od štátu vznikať aj iné združenia občanov, vytvorené na ochranu hospodárskych a sociálnych záujmov • zvážiť zákaz štrajku pre sudcov, pretože je v rozpore s medzinárodnými dokumentami • zabezpečiť vo vnútroštátnom zákonodarstve, príp. novelizáciou čl. 36 Ústavy SR právo pracujúcich na informácie a konzultácie v rámci podniku tak, aby pracujúci boli pravidelne informovaní o ekonomickej a finančnej situácii podniku, ktorý ich zamestnáva, a prizývaní na konzultácie k navrhovaným rozhodnutiam, ktoré by sa mohli podstatne dotýkať ich záujmov, hlavne k takým rozhodnutiam, ktoré by mohli výrazným spôsobom ovplyvniť situáciu v oblasti zamestnanosti podniku • iniciovať odbornú diskusiu o právnej úprave ochrany a nediskriminácie zdravotne a mentálne postihnutých občanov • iniciovať prostredníctvom poslancov Národnej rady SR postupnú ratifikáciu medzinárodných dokumentov, dotýkajúcich sa sociálneho zabezpečenia najmä Európskej sociálnej charty a Európskho kódexu sociálneho zabezpečenia • oboznámiť odbornú verejnosť s tým, že texty ratifikovaných dohovorov Medzinárodnej organizácie práce, ako aj sociálne texty Európskych štandardov sociálneho zabezpečenia sú dostupné na Odbore zahraničných vecí Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny • vytvárať podmienky na zvyšovanie právneho vedomia v oblasti práva sociálneho zabezpečenia (v školách v rámci občianskej náuky a na úrovni komunálnej politiky) • zabezpečiť osobitnú ochranu detí a mladistvých pred fyzickými a morálnymi zabezpečeniami , najmä pred vznikom závislosti každého druhu (drogy, alkohol, hazardné hry) a pred predčasným sexuálnym životom a promiskuitným správaním, 25

formami vedúcimi ku skvalitneniu rodičovskej a školskej výchovy a pôsobením masmédií • iniciovať odbornú diskusiu o prijatí zákona na ochranu detí a mládeže s využitím zahraničných skúseností • dbať na to, aby sa pri rastúcom zdôrazňovaní individuálnych práv jednotlivých členov rodiny v spoločenskom vedomí neoslaboval význam rodiny ako inštitútu pre ich optimálny ľudský rozvoj. Tento nezastupiteľný význam rodiny pre svojich čle-nov je daný sebausporadúvacím a spätnoväzbovým mechanizmom vzájomnej súdržnosti. Som presvedčený, že aj táto konferencia bude prínosom pre ďalší vývoj ochrany ľudských práv na Slovensku.

Sociálna práca a ľudské práva Zborník referátov z vedeckej konferencie s medzinárodnou účasťou

SOCIÁLNE PRÁVA NA SLOVENSKU GAJDOŠÍKOVÁ Ľudmila I. Myšlienka sociálnych práv sa objavila už počas Veľkej francúzskej revolúcie. Deklarácia práv človeka v roku 1789 obsahovala záväzok spoločnosti • postarať sa o obživu svojich členov, • vytvoriť predpoklady na prácu, • zabezpečiť obživu členov spoločnosti v prípade ich neschopnosti pracovať. Doposiaľ neexistuje všeobecne akceptovaná vedecká formulácia pojmu sociálnych práv. Za najvšeobecnejšiu možno považovať vymedzenie sociálnych práv ako práv (práva) jednotlivcov požadovať od štátu plnenie smerujúce k zabezpečeniu základných materiálnych a duchovných potrieb občanov (Lange), resp. zabezpečenie základných existenčných podmienok (Tomandl). Svetová, európska, či národná dimenzia posudzovania sociálnych práv je jedným z možných prístupov k hodnoteniu úrovne, rozsahu a obsahu sociálnych práv ako takých. Pritom názory a hodnotenie sa v tomto smere určite budú rozchádzať a budú určite poznamenané značnou dávkou subjektívnosti (objektivizovať tieto stanoviská a hodnotenia je veľmi obtiažne). Jedným z pomerne objektívnych parametrov hodnotenia rozsahu, obsahu a úrovne sociálnych práv je ich ústavná garancia a reálny obsah. Použijúc tento prístup je však nevyhnutné prioritne definovať, ktoré práva možno zaradiť, resp. treba zaradiť medzi sociálne práva; už aj z toho dôvodu, že sa ich chápanie často zužuje len na právo na sociálne zabezpečenie, resp. právo na prácu. Sociálne práva sú definované v druhej hlave piatom oddieli Ústavy SR (čl. 35-43), a sú to • právo na slobodnú voľbu povolania, • právo na prácu, • právo na hmotné zabezpečenie v nezamestnanosti (nie z vlastnej viny), • právo na spravodlivé a uspokojujúce pracovné podmienky, • právo slobodne sa združovať s inými na ochranu svojich hospodárskych a sociálnych záujmov, • právo na štrajk, • právo na zvýšenú ochranu zdravia pri práci a osobitné pracovné podmienky žien, mladistvých a zdravotne postihnutých osôb, • právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe, pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa, • právo na pomoc v hmotnej núdzi, • právo na ochranu zdravia a na zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke pomôcky, • právo rodičov na pomoc štátu pri starostlivosti o deti, • právo detí na rodičovskú výchovu a starostlivosť, • právo na vzdelanie, • sloboda vedeckého bádania,

• právo prístupu ku kultúrnemu bohatstvu. Rozsah vymedzenia sociálnych práv v ústave, ústavné zakotvenie priority medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom (čl. 11), neodňateľnosť, nescudziteľnosť, nepremlčateľnosť a nezrušiteľnosť základných práv a slobôd (čl. 12 ods. 1), deklarovanie sociálne a ekologicky orientovanej trhovej ekonomiky (čl. 55), zakotvenie súdneho preskúmavania rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd bez možnosti "obídenia" takéhoto postupu priamo v ústave (čl. 46), zaraďuje bezpochyby Slovenskú republiku medzi štáty s viac ako štandardnými sociálnymi právami. Vymedzenie rozsahu sociálnych práv v ústave (ale aj v medzinárodných zmluvách a ďalších dokumentoch) nie je taxatívne; znamená to, že nejde o uzavretý systém sociálnych práv. Použitý mechanizmus výpočtu sociálnych práv nevylučuje právnu úpravu ďalších sociálnych práv, v súčasnosti nie síce v ústavnom, avšak v zákonnom merítku. Ústavné zakotvenie sociálnych práv na jednej strane nadväzuje na medzinárodné dokumenty, ktoré zakotvujú požiadavku vytvárať zo strany štátu predpoklady na dôstojný život človeka ako aj ďalšie sociálne práva, na druhej strane sociálne práva, tak, ako sú uvedené v ústave, predpokladajú ešte bližšiu (podrobnejšiu, konkrétnejšiu) úpravu, a tá je "zverená" podľa ústavy zákonom. Potom, vzhľadom na to, čo už bolo uvedené, možno sociálne práva definovať z hľadiska hierarchie ako 1) sociálne práva vyplývajúce z medzinárodných zmlúv a dohôd, 2) ústavné sociálne práva, 3) zákonné sociálne práva. Obsahovo možno rozdeliť sociálne práva zakotvené v ústave v zásade do troch skupín, a to 1) sociálne práva spojené s prácou, zamestnanosťou a zabezpečením v nezamestnanosti, 2) sociálne práva reprezentované právom na sociálnu bezpečnosť a ochranu, spojené s hmotným zabezpečením občana v starobe, nespôsobilosti na prácu a pri strate živiteľa a s riešením hmotnej núdze, 3) sociálne práva na vzdelanie, kultúrny rozvoj, ochranu rodiny a detí, ochranu zdravia a zdravotnú starostlivosť. Prvá a druhá skupina reprezentuje spravidla sociálne práva materiálneho charakteru, tretia v zásade nemateriálneho charakteru, aj keď existuje ich úzka previazanosť na materiálnu sféru. Úroveň sociálnych práv v skutočnom živote, t. j. ich kvalita, sa viaže na výsledky hospodárenia každého štátu a jeho politickú orientáciu. Pokiaľ naša ústava bezprostredne deklaruje, že naše hospodárstvo funguje na princípoch sociálne a ekologicky orientovanej trhovej ekonomiky, znamená to, že Slovenská republika rešpektuje aj v ekonomickom postavení občana jeho sociálne práva, čo by sa malo nevyhnutne premietnuť do jeho sociálneho postavenia v tomto procese. Takéto postavenie možno dokumentovať najlepšie na konkrétnom prípade - napr. na úrovni zabezpečenia časti sociálnych práv prostredníctvom systému, resp. práva sociálneho zabezpečenia.

II. Sociálne zabezpečenie je systémom, ktorý má primerane hmotne zabezpečiť občana v starobe, pri nespôsobilosti pracovať, pri strate živiteľa a má poskytnúť pomoc každému, kto je v hmotnej núdzi (čl. 39 Ústavy SR), t. j. zabezpečiť tú časť sociálnych práv občana, ktoré možno definovať ako právo na sociálne zabezpečenie. Z hľadiska rešpektovania medzinárodných dokumentov je Slovenská republika viazaná v oblasti sociálneho zabezpečenia • Všeobecnou deklaráciou ľudských práv, • Medzinárodným paktom o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, • Európskym dohovorom o ľudských právach, • Dohovormi MOP (57), z ktorých možno uviesť • Dohovor MOP č. 102 o minimálnej norme sociálneho zabezpečenia (z r. 1952), • Dohovor MOP č. 128 o invalidných starobných a pozostalostných dávkach (z r. 1967). Z hľadiska ďalšieho zviditeľnenia Slovenskej republiky v rámci Rady Európy je záujem na ratifikácii najmä Európskej sociálnej charty, aj keď nemožno opomenúť • Európsky kódex sociálneho zabezpečenia (č. 48), • Revidovaný európsky kódex sociálneho zabezpečenia (č. 139), • Európsky dohovor o sociálnej a zdravotníckej pomoci (č. 14), • Európsky dohovor o sociálnom zabezpečení (č. 78), ktoré Slovenská republika zatiaľ neratifikovala. Z hľadiska záujmu SR o začlenenie sa medzi štáty Európskej únie je nevyhnutné mať v pozornosti najmä • Nariadenie rady EHS 1408/71 o aplikácii sústav sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby, samostatne zárobkovo činné osoby a členov ich rodín pohybujúcich sa v rámci Spoločenstva. Z hľadiska ustanovenia bližších podmienok, t. j. "premietnutia" čl. 39 Ústavy SR do práva sociálneho zabezpečenia je potrebné pripustiť náročnosť a značnú neprehľadnosť právnej úpravy sociálneho zabezpečenia podmienenej • komplikovanosťou vecnej problematiky, • potrebou postupne prispôsobovať úroveň sociálneho zabezpečenia reálnym podmienkam a uskutočňovať transformáciu tohto systému (nehodnotiac v tejto súvislosti "dostatočnosť" zmien, napr. len zákon č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení má do 30 noviel). Dnešný systém sociálneho zabezpečenia tvorí: 1. dôchodkové zabezpečenia a nemocenské poistenie, 2. štátne sociálne dávky, 3. sociálna starostlivosť. Aká je právom garantovaná úroveň zabezpečenia v jednotlivých podsystémoch, možno dokumentovať nasledujúcim rámcovým spôsobom: I. Dôchodkové zabezpečenie: 1. Najnižší dôchodok: 550 Sk 2. Najvyšší dôchodok: 5650 Sk (4290 Sk) 3. Jediný zdroj príjmu (JZP): 2507 (pre jednotlivca)

resp. 4428 Sk (pre dvojicu) (1,15 násobok životného minima - ŽM) 4. Sociálny dôchodok: do 2180 Sk (ŽM) 5. Zvyšovací mechanizmus: zákon č. 46/1991 Zb. zákon č. 463/1991 Zb. Redukcia príjmu pri výpočte dôchodku: do príjmu 2500 - 0 2500 - 6000 - na 1/3 6000 - 10 000 - na 1/10 Platenie poistného: zamestnanec - 5,9 % (z vymeriavacieho základu - VZ) zamestnávateľ - 28,5 % (z VZ) Vymeriavací základ: minimum - minim. mzda (2700 Sk) maximum - osemnásobok min. mzdy (21 600 Sk) II. Nemocenské poistenie: 1. Maximálna výška nem.: 90 % z 250 Sk (čistej dennej mzdy) 2. Podpora pri narodení dieťaťa: 3000 Sk 3. Platenie poistného: zamestnanec - 1,4 % (z VZ) zamestnávateľ - 3,8 % (z VZ) 4. Vymeriavací základ: ako v dôchodkovom zabezpečení 5. Zvyšovací mechanizmus: 0 III. Štátne sociálne dávky Prídavky na deti 1. Príjmové hranice a určenie výšky: - do 1,5 násobku ŽM: 50 % ŽM, t. j. 0 - 6 r. - 570 Sk 6 - 10 r. - 630 Sk 10 - 15 r. - 740 Sk 15 - 30 r. - 800 Sk - nad 1,5 násobok ŽM, ale do 2,0 násobku ŽM: 30 % ŽM, t. j. 0 - 6 r. - 380 Sk 6 - 10 r. - 420 Sk 10 - 15 r. - 490 Sk 15 - 30 r. - 530 Sk 2. Zvyšovací mechanizmus: zákon č. 463/91 Zb. Rodičovský príspevok 1. Doba poskytovania: do 3 rokov veku dieťaťa 2. Výška: 1,68 násobok ŽM (2470 Sk) 3. Zvyšovací mechanizmus: zákon č. 463/91 Zb.

IV. Sociálna starostlivosť 1. Životné minimum: - náklady na výživu a ostatné základné osobné potreby 0 - 6 r. - 1130 Sk 6 - 10 r. - 1260 Sk 10 - 15 r. - 1470 Sk 15 a viac (nezaopatr. dieťa) - 1590 Sk ostatní - 1470 Sk - náklady na domácnosť 1 osoba - 710 Sk 2 osoby - 910 Sk 3 - 4 osoby - 1120 Sk 5 a viac osôb - 1240 Sk 2. Hranica sociálnej odkázanosti: - diétne stravovanie ŽM + 700 Sk - mimor. výhody III. stupňa ŽM + 500 Sk 3. Zvyšovací mechanizmus: zákon č. 463/91 Zb. III. Systém sociálneho zabezpečenia, prostredníctvom ktorého sa realizujú významné sociálne práva občana, je predmetom transformácie. Trojpiliérová sústava má byť zachovaná, avšak inak štrukturovaná, a to do 1. sociálneho poistenia (dôchodkového poistenia a nemocenského poistenia), kde sa bude uplatňovať • osobná zásluhovosť a zodpovednosť (osobná participácia) • sociálna solidarita (mladých so starými, zdravých s chorými) • garancia štátu (minimálne v rozsahu ústavného práva na sociálne zabezpečenie) 2. štátnej sociálnej podpory, kde sa bude uplatňovať • všeobecná solidarita • diferenciácia podmienená príjmovou situáciou • podpora (garancia) štátu - v rozsahu danom jeho ekonomickými možnosťami) 3. sociálnej pomoci (na riešenie hmotnej a sociálnej núdze občana), kde sa bude uplatňovať • všeobecná solidarita • diferenciácia podmienená príjmovými a majetkovými pomermi • garancia štátu (minimálne na úrovni ústavného práva). Systémové členenie, druhové rozlíšenie, určenie princípov však ešte neodzrkadľuje reálnu úroveň, ktorá bude určite diferencovaná, nemala by sa však odchýliť od pôvodne proklamovanej myšlienky - nezhoršovať sociálne postavenie občana v novom systéme, aj keď v niektorých etapách a pri niektorých systémových zmenách to bude veľmi obtiažne. Budúci vývoj by mal smerovať • k zavŕšeniu už sedem rokov prebiehajúcej transformácie sociálneho zabezpečenia,

• k zjednodušovaniu systému sociálneho zabezpečenia a jeho právnej úpravy, • ku garantovaniu určitej úrovne "slušného" zabezpečenia jednotlivého občana.

Sociálna práca a ľudské práva Zborník referátov z vedeckej konferencie s medzinárodnou účasťou

PEDAGOGIKA SPOLECZNA I PRACA SOCJALNA PIEKARSKI Jacek Związki pomiędzy pedagogiką społeczną i pracą socjalną są niezwykle trudne do całościowego zaprezentowania gdyż wiążą się nie tylko z istotnymi pytaniami natury teoretycznej ale także warunkowane są czynnikami socjologicznymi, definiującymi społeczną odrębność praktyki pracy socjalnej i instytucjonalnej refleksji naukowej nad tą praktyką, jak próbuje się w tym szkicu rozumieć samą pedagogikę społeczną. Zastanawiając się nad relacją między pedagogiką społeczną i pracą socjalną podejmie się jedynie niektóre problemy. Dotyczyć one będą historycznie pojmowanej genezy, głownych socjologicznych uwarunkowań współczesej pedagogiki i pracy socjalnej oraz - w konkluzji - uwag dotyczących odmienności perspektyw ujmowania praktyki społecznej przez pedagogikę społeczną i pracę socjalną.1 Jednym ze żródeł toczącej się współcześnie dyskusji o związkach pedagogiki i pracy socjalnej jest ich wpólny historyczny rodowód. Okazuje się on przynajmniej, dwoisty teoretyczno-praktyczny . Pod tym określeniem rozumieć można, że od początku swego istnienia pedagogika społeczna w sposób unikalny łaczyła w sobie społeczną aktywność, działanie w imię dobra innych ludzi, z teoretyczą refleksją nad zasadnością tej aktywności, jej społecznymi wyznacznikami i uwarunkowaniami. Dwoistość rodowodu historycznego sprawia, że wpółcześnie niezwykle trudno jest w sposób klarowny postawić samo pytanie o relacje pomiędzy pedagogiką społeczną i pracą socjalną. Zakłada ono bowiem - jeśli mówić o rodowodzie w sensie teoretyczno praktycznym - takie rozstrzygnięcie relacji teoria-praktyka, w którym nie można ich sprowadzić do wspólnego mianownika, akceptację poglądu ,że „teoria jest teorią a praktyka jest praktyką”. Powyższy pogląd teoriopoznawczy nie jest dzisiaj ani jedyny ani powszechnie obowiązujący , co sprawia, że postawiona w wystąpieniu kwestia staje się jeszcze bardziej niejasna. W sensie genetycznym można ponadto mówić o względnie równoczesnym wyłonieniu się dwóch dziedzin myślenia (ale także działalności kształceniowej) związanych z uprawianiem pedagogiki społecznej i pracy socjalnej. Propozycja Alice Salomon zaowocowała pozauni-wersyteckim usytuowaniem kształcenia pracowników socjalnych podczas gdy środowiska akademicki podjęły zagadnienia pedagogiki społecznej względnie niezależnie, czyniąc tym samym obiektem swego zainteresowania kwestie istotne dla praktyki pracy socjalnej. W najprostrzym rozumieniu dyscypliny, jako dziedziny kształcenia, trudno jest więc z całą pewnością przesądzać o „wspólnocie rodowodu” nie ryzykując uproszczenia , a być może nawet błędu rzeczowego. Nadto zwracać należy też uwagę na niebezpieczeństwo związane z tak zwanym nieuprawnionym wnioskowaniem z genezy - nie wszystko co ma wspólne żródło w sensie historycznym musi być wspólcześnie tożsame przedmiotowo. Pytanie o relacje pedagogika społeczna - praca socjalna, gdy chce się je uwolnić od przytoczonych wątpliwości, okazuje się więc albo pytaniem o związki pomiędzy dwoma rodzajami praktyki, wiążącymi się z 1 W referacie zaprezentowane są uwagi, które w szerszej wersji zostały przedstawiome w opracowaniach składających się na opublikowaną, w postaci pracy zwartej, dyskusję dotyczącą relacji pomiędzy pedagogiką społeczną i pracą socjalną. Por. Pedagogika społeczna i praca socjalna. Przegląd stanowisk i komentarze, Warszawa 1996, red E. Marynowicz-Hetka, J. Piekarski, D. Urbaniak-Zając.

historycznie odmiennymi instytucjonalnymi jej źródłami, (problem postawiony w sensie historyczno socjologicznym) bądź też pytaniem o relacje łączące dwa „style” teoretyzowania wypracowane w tych praktykach (pytanie o relacje pomiędzy różnymi teoriami pracy socjalnej i pedagogiki społecznej). Rozważania zacząć można od charakterystyki głównych uwarunkowań socjologicznych towrzyszących kon-stytuowaniu siędyskusji o pedagogice społecznej i pracy socjalnej. Do centralnych kwestii dotyczących społecznych uwarunkowań praktyki i teorii pracy socjalnej należy zaliczyć jej silne umocowanie w kontekście przemian społecznych. Wyraża się ono współcześnie w tak zwanym „nieoczekiwanym awansie pracy socjalnej”. Awans ten ma swój wyraz ilościowy i jakościowy - polega on zarówno na wzroście liczby placówek kształcenia, rozszerzeniu zakresu ofert służb społecznych, jak i zmianie jakości podejmowanych przez nie działań.2 Awans ten, pojmowany nie tylko jako świadectwo „rozwoju” ale i wsoisty dowód odpowiadającego mu narastania problemów społecznych w skali państwa, można traktować jako dobrą ilustrację znaczenia społecznego kontekstu dla teorii i praktyki działań społecznych. Procesy zachodzące w sferze społecznej dotykają jednak nie tylko pracy socjalnej - wydaje się, że kształtują również sposoby teoretycznego pojmowania kwestii społecznych. Wsród głównych procesów konstytuujących jak się zdaje obydwa z wymienionych typów praktyk wymienić należy prznajmniej cztery: istytucjinalizację, profesjonalizację, specjalizację i globalizację (odpowiedź na fragmenty-zację doświadczenia społecznego). Instytucjonalizację proponuje się rozumieć szeroko, jako proces, w którym dochodzi do utrwalenia społecznych norm oraz odpowiadających im sankcji, które z racji swego obowiązywania spełniają rolę regulacyjną wobec działań indywidualnych i zbiorowych. Gdy towarzyszy jej formalizacja, sankcjonująca odrębność np instytucji naukowych oraz instytucji pracy socjalnej, można mówić o pojawieniu się dwóch praktyk instytucjonalnych związanych z odmiennymi polami społecznej aktywności. Instytucje bowiem konstruują własny system symboliczny, reguły i znaczenia dzięki którym spełniają nie tylko fukcje regulującą w danym momencie czasowym, ale także są zdolne do jej utrwalania i kontynuacji.3 Instytucjonalizacji towarzyszy więc definiowanie dziedzin praktyki, w obrębie których podejmowana aktywność uzyskuje uzasadnienie np naukowe (insty-tucjonalizacja problemów naukowych) lub nabiera waloru społecznej użyteczności (pojawienie się zapotrzebowania społecznego na określone kategorie usług - na przykład usługi socjalne4). Wpływ wywierany przez instytucje naukowe i insytucje pracy socjalnej na praktykę 2 Por T. Rauschenbach, Awans w cieniu panstwa opiekunczego, w: Pedagogika spo3eczna i praca socjalna. op. cit s. 75-95. 3 Por np teorie reprodukcji kapitału kulturowego P. Bourdieuoraz jej dyskusję w odniesienu do praktyki edukacyjnej szkoły w: Henry A. Giroux, Teoria krytyczna i racjonalność w edukacjiobywatelskiej, Wprowadzenie do pedagogiki, red. T Jaworska, R. Lepper Kraków 1996, s 135-136. 4 Thomas Rauschenbach zwraca na przykład uwagę na możliwość powstawania „sztucznego” popytu na swerę usług socjalnych, wynikającą z samoreferencyjnych potrzeb instytucji pracy socjalnej oraz dążenia ich pracowników do uzyskania tą drogą świadectwa własnej użyteczności w ramach istniejącej sytuacji na rynku pracy. Por T Rauschenbach, Awans w cieniu państwa opiekuńczego, op cit s. 88-89.

społeczną, dokonuje się ,jak można sądzić, w związku z instytucjonalnym uzasadnieniem dla coraz bardziej zróżnicowanych definicji problemów społecznych oraz koncepcji ich rozwiązywania. Do przejawów tego właśnie procesu można zaliczyć profesjonalizację oraz toczącą się wokół niej dyskusję. Profesjonalizacja - rozumiana również szeroko , jako uzawodowienie społeczno-pedagogicznego działania - może być traktowana jako jedno z następstw instytucjonalizacji. Posiadała też swoje konsekwencje zarówno na gruncie praktyki działania zawodowego jak i praktyki teoretyzowania w pedagogice społecznej. Pierwszej nakazywała zwrócenie uwagi na skuteczność działań, wymuszając kształtowanie kompetencji profesjonalnych umoż-liwiających efektywne „doprowadzanie do normalności” jednostek i zbiorowości, które należało uznawać za społecznie upośledzone lub zdefaworyzowane. Zadania terapeutyczne i funkcje readaptacyjne zostały przy tym uznane za kluczowe wyznaczniki sprawności roziązywania problemów, czemu dobrze służyły koncepcje działania odwołujące się na przykład do teorii nauk medycznych. Dla pedagogiki społecznej profesjonalizacja oznaczało potrzebę uwzględzniania - w charakterystyce warunków i i interpretacji ludzkich zachowań - instytucjonalnego porządku z jednej strony, z drugiej zaś, profesjonalnych możliwości jego kształtowania5. Powstała na tym tle refleksja krytyczna wiązała się z postępująca specjalizacją. Specjalizacji, wyrażającej się w różnicowaniu pól aktywności zawodowej pracowników socjalnych, a także we wzroście różnorodności orientacji teoretycznych w pedagogice społecznej towarzyszyło wykrystalizowanie się insty-tucjonalnej roli „eksperta”. Szczególnie w latach sześćdzieśiątych obserwować można było ekspansję działań pedzgogicznospołecznych na nowe obszary praktyki. Narastało przy tym przekonanie o słabości rozwiązań teoretycznych skupiających się na pracy z jednostką gdy żródło jej problemów wynikało z niedoskonałości funkcjonowania społecznego otoczenia. W konsekwencji pedagogika społeczna zaczęła w dużej mierze korzystać z dorobku nauk społecznych i podjęła krytykę pracy socjalnej rozumianej jako funkcja systemu społecznego z jej „ekspertokratycznym” podejściem do rozwiązywania problemów społecznych. Pojawiła się między innymi teoretyczna „orientacja na świat życia” oznaczająca z jednej strony poszukiwanie w codziennych ludzkich doświadczeniach, wzorców do pokonywania trudności życiowych, z drugiej zaś poszukiwanie indywidualnych, społecznych i politycznych środków przekształcania i pobudzania lokalnych związków i struktur społecznych6 ,o wyrażnie zmianotwórczym wydżwięku. Pytanie o przyczyny trudności adrasatów działań zastąpiono pytaniem o interesy tych, którzy trudności te definiują i oferują pomoc. Zwrot ku codzienności można traktować jako przejaw krytyki ekspertokratycznego podejścia do klienta, czego wyrazem są pojawiające się pytania; Czy nie jest tak, że profesjonaliści to osoby, które chronią swoje miejsca pracy, dramatyzując swoje trudności i przedstawiając się jako jedyni kompetentni „pomagacze”? Czy nie jest tak, że człowiek nad którym roztacza się 5 Por . stanowisko H. Thiersha omawiana w J.Piekarski, D. Urbaniak-Zając, Wybrane stanowiska pedagogiki społecznej, Pedagogika społeczna i praca socjalna, op cit s. 150 -151. 6 D. Urbaniak-Zając, Wybrane stanowiska teoretyczne w niemieckiej pracy socjalnej/pedagogice społecznej. Praca Socjalna 1994 nr 1.

opiekę, jest produktem opiekuna? (Tym bardziej, że to eksperci narzuczją własne definicje biedy, choroby jak i normalności czy dostatku, przyczyniając się do powstawania zjawiska stygmatyzacji „innych”)7. Specjalizacji okazują się więc towarzyszć pytania, które kwestionując zasadność przyjętych rozwiązań, kierują poszukiwania w stronę takiej koncepcji całościowego ujmowania doświadczeń innych ludzi, by chroniąc ich przed wyobcowaniem, którego narzędziem jest między innymi „kultura ekspertów”, dostarczać przesłanek samorozumienia, obrony przed kolonizacją świata przeżywanego.8 Jeśli przyjąć, ze w różnicowaniu kontekstu społecznego ma udział również nauka - co nie może być w tym miejscu przedmiotem szerszego ustosunkowania - można ryzykować pogłąd, ze dążenie do tworzenia całościowych koncepcji doświadczenia jednostkowego, określane skrótowo jako globalizacja refleksji pedagogicznej, uzasadnione przekonaniem o potrzebie nowego ujęcia złożoności świata w którym obecnie żyjemy, występuje równolegle z przeświadczeniem o postępującej fragmentyzacji tego świata, wymuszającej zgodę na cząstkowość doświadczenia i jego fragmentaryczność.9 O tyle też globalizacja jest ważnym elementem kontekstu współczesnej pedagogiki społecznej i pracy socjalnej, o ile zawiera w sobie słuszną diagnozę współczesności. Ponieważ z pozycji uczestnika trudno oceniać jej walor historyczny, jedynie zasygnalizowano taka mozliwość. Przytoczone procesy opisują pewne elementy kontekstu dyskusji eurpejskiej nad pracą socjalną, w której wyróżnić można przynajmniej cztery stanowiska: • pedagogika społeczna i praca socjalna są odrębnymi dyscyplinami naukowymi (pomimo jednoznacznie uniwersyteckiego usytuowania pedagogiki społecznej i niejednoznaczności akademickigo statusu pracy socjalnej ); • są one teoretycznie tożsame z uwagi na zbieżność ich przedmiotu zainteresowań; • praca socjalna, jako dziedzina pedagogiki społecznej stanowi jej nurt aplikacyjny; • nauka o pracy socjalnej proponuje rodzaj dyskursu, dzięki któremu nie tylko pedagogika społeczna ale być może wszelka pedagogika może uzyskać status prawomocnej refleksji teoretycznej. Stanowiska te uzasadnione są różnorodnością pojmowania teorii, a także odmienną oceną wpływu scharakteryzowanych cech kontekstu społecznego na proces formowania się pedagogiki społecznej i pracy socjalnej. Wspomnieć więc jedynie należy o występującym przekonaniu o konwergencji pedagogiki społecznej i pracy socjalnej - sugerującym ich przyszłe utożsamienie. Wskazać też można na ideę transferu, która koncentruje się na problemach znaczenia przekazu wiedzy teoretycznej do refleksyjnie pojmowanej praktyki w wyodrębnionym społecznie sektorze socjalnym, akcentującą właśnie odrębność naukowej refleksji (w pedagogice społecznej) i profesjonalnej praktyki (w pracy socjalnej). Aby nie ryzykować wypowiadania się o relacji pedagogika społeczna - praca socjalna, z

Por. poglady H. Thierscha w: Wybrane stanowiska .. op. cit. 3.

Funkcję taką może spełniac na przykład filizofia, jako postać profesjonalnego działania. Por. poglądy J. Habermasa w omówieniu Hainza Sünkera, w Teoretyczne stanowiska, społeczno-polityczny kontekst i profesjonalne perspektywy pracy socjalnej - dyskusja o pracy socjalnej, Pedagogika społeczna i praca socjalna, op cit s 57-60. 9

Por Z. Bauman, Wieloznaczność nowoczesna nowoczesność wieloznaczna, Warszawa 1995.

różnych perspektyw, należy wiąc tm wyrażniej określić własną, właśnie jako perspektywę peda-goga społecznego. Pedagogika społeczna w Polsce nawiązywała w swych kluczowych założeniach do klasychnych pytań P. Natorpa : • Jakie są społeczna warunbki kształtowania się jednostek? • W jaki sposób wychowanie i kształcenie tworzą warunki dla funkcjonowania społeczeństwa? Pytania te posiadają swój odpowiednik w polskiej koncepcji pedagogiki społecznej zgłoszonej przez Helenę Radlińską, która określiła przedmiot tej dyscypliny w sposób wymagający integrowania wiedzy o jednostce, społecznych warunkach jej egzystencji z wiedzą o kulturze i możliwościach ich przetwarzania odwołującą się przy tym do wyrażnego kontekstu aksjologicznego - wartości i ideałów.10 Taka koncepcja pedagogiki społecznej - obejmująca obok wymiaru teoretycznego przesłanki filozoficznoaksjologiczne i określoną koncepcję działania - wskazywałaby zapewne aktualnie rozumianej pracy socjalnej miejsce w obrębie „teorii pracy społecznej”, jako jednej z dziedzin refleksji peda-goga społecznego11. Trudno jednak współcześnie mówić o jednej koncepcji pedagogiki społecznej w Polsce. Wyróżnić trzeba przynajmniej trzy sposob jej uprawiania, które z jednej strony ukonstytuowały się jako swoista odpowiedź na szkicowane wcześniej zmiany kontekstu społecznego, z drugiej zaś, mogą być traktowane jako ilustracja różnicowania się teoretycznych i metodologicznych orientacji pedagogów społecznych. Pierwszy - można go okreslić jako „ teoretyczny” - wyraża sie w preferowanu poszukiwania rozwiązań ogólnoteoretyczznych odnoszących się do kluczowych kategorii pedagogicznego myślenia ( koncepcja człowieka, teorie działania, teorie społeczne itp.) w ścisłym związku z filozofią i teorią nauki. Odpowiada on koncepcji pedagogiki jako „stosowanej filozofii”12 spełniając tym samym istotną rolę w kształtowaniu repertuaru pojęciowego a także określając warunki praktyki dyskursywnej, pozwalającej na identy-fikację poglądów pedagogów społecznych jako „pedagogicznych w określonych warunkach instytucjonalnych”.13 Przedmiotem tak rozumianej refleksji jest bardziej działanie (jako czunność rocjonalna) niż praktyka (działanie analizowane ze względu na jego skutek)14 , co określa też swoistość funkcji pedagogiki społecznej, jaką można przypisuwać temu nurtowi refleksji. Drugi ze sposobów uprawiania pedagogiki społecznej nazwać można trafnie „ekspetystycznym”. Opiera się na przekonaniu o potrzebie „refleksji nad praktyką”, co sugeruje akceptowanie ich odrębności i dopuszcza traktowanie rozwiązań przjmowanych w zakresie, dającego się tym samym odróżnić przedmiotowo, sektora socjalnego, jako jednej z dziedzin aplikacji teorii pdagogiki do społecznej praktyki. Pedagog społeczny 10

H. Radlińska, Pedagogika społeczna, Wrocław 1961 s. 361. Por. na ten temat uwagi Ewy Marynowicz-Hetki, Koncepcja pracy społecznej w polskiej tradycji pedagogiki społecznej, w: Pedagogika społeczna i praca socjalna, op. cit. s 133-143. 12 Por w tym zakresie koncepcję Sergiusz Hessena. Np. S. Hessen, Filozofia kultura wychowanie, Wrocław, Warszawa Kraków, Gdańsk 1975 oraz tegoż Autora Podstawy pedagogiki, Warszwa 1947, s 421. 13 Rozumienie przktyki instytucjonalnej odpowiada jednemu z warunków formowania się dyskursu. Por M. Foucault, Archeologia wiedzy, Warszawa 1977, s12, 64. 14 Rozróznienie działania i praktyki przyjęte za Leszkiem Nowakiem , Wymiary praktyki, Studia Filozoficzne 1973 nr 10 11

przyjmuje tym samym na siebie rolę eksperta w dniesieniu do pracy socjalnej, jako jednago z licznych obszarów zainteresowań, w takim zakresie, w jakim konstruowane przez niego projekty działania znajdują praktyczne uzasadnienie i zapotrzebowanie. Ostatni z nurtów pedagogi społecznej nazwać można „zorientowanym na praktykę działania”. Badanie staje się w nim formą działania społecznego (badanie przez działanie), co „zbliża” teorię do praktyki (mówić tu trzeba raczej praktyce teoretyzowania w sytuacjach działania) i sprawia, że teoria jest zawsze teorią czyjąś, pojmowaną jako element autodefinicji w sytuacji działania.15 Wyróżnione nurty myślenia oczywiście przenikają się wzajemnie i łącznie określają obraz pedagogiki społecznej, jednak myślenie o relacji pomiędzy pedagogika społeczną i pracą socjalną stosuje się głównie do dwóch ostatnich. Przyjęta w nich perspektywa odnoszenie się do społecznych problemów spełniać może ważne funkcje w praktyce pracy socjalnej. Próba konkluzji - różnica perspektyw definiowania problemów społecznych w pedagogice społecznej i pracy socjalnej Zasadność pytania o przesłanki odrębności pedagogiki społecznej i pracy socjalnej jest tym wyższa, że przedstawiona analiza nie uprawnia do jednoznacznego wyodrębniania odrębnych przedmiotów ich zainteresowania. Także nurty refleksji nad pracą socjalną oraz wyróżniane kierunki myślenia w pedagogice społecznej wyrażnie się przenikają - w praktyce pracy socjalnej poszukuje się inspiracji teoretycznej w myśli pedagogów społecznych, zaś sama pedagogika społeczna wykazuje zainteresowanie pracą socjalną, jako istotnym obszarem praktyki społecznej, nie tylko poddając ją teoretycznemu oglądowi ale rówież szukając w treści działań socjalnych inspiracji własnych poszukiwań badawczych. Również spojrzenie historyczne na odmienność genezy i społecznych warun-ków kształtowania się pedagogiki społecznej i pracy socjalnej - częściowo jedynie zasyg-nalizowane - nie tłumaczy do końca tendencji do poszukiwania teoretycznej oraz instytucjonalnej odrębności spotykanej wśród osób zajmujących się pedagogiką społeczną i pracą socjalną. Nie rozważając szczegółowo innych racji mogących wyjaśniać aktualne relacje między pedagogiką społeczna i pracą socjalną zwrócić można uwagę na odmien-ność podejść do sposobu definiowania praktyki przez pedagogów społecznych i pracow-ników socjalnych. Różnice perspektywy definiowania problemów, podkreślane między innymi przez Michaela Winklera i Heinza Sunkera okazują się istotnym kryterim różnicowania a także porządkowania poglądów i działań pedagogów oraz pracowników socjalnych, zgodnie z przeświadczeniem, że są określone „teoretcznie”, w tym sensie, że pedagogika i praca socjalna są „praktyką konstruo-waną przez określoną semantykę”.16 W świetle takiego założenia w teoretycznych stanowiskach przyjmowanych przez pracowników socjalnych nie można wykluczać akceptacji jakiejkolwiek tezy pedagogów społecznych, bez względu na jej zakres ogólności i przypisywaną zawartość treściową, o ile może być ona jakkolwiek przydatna w indywidualnym doświadczeniu, jako pomoc w rozumieniu relacji z drugim człowiekiem w formie, w jakiej relacja ta jest doświadczana w praktyce instytucjonalnej. 15 Por. Ch. Taylor, Teoria społeczna jako praktyka,w: Śiat przeżywany. Fenomenologia i nauki społeczne, red. Z. Krasnodębski, K. Nellen, Warszawa 1993, s. 347-409. 16 Pogląd ten szerzej rozwija Michael Winkler w artykule Pedagogika społeczna - perspektywy badawcze, w; Pedagogika spoleczna i praca socjalna, op. cit. s. 37-57.

Orientacje teoretyczne, a także projekty działań można też, ze względu na ich definiowany zamysł ogólny uporządkować według dwóch wektorów - nastawione na niwelowanie deficytów oraz zorientowane na maksymalizację możliwości. Problem odmienności perspektywy rozumieć można jako skutek różnic w instytucjonalnych sytuacjach definiowania problemów przez pracowników socjalnych i pedagogów społecznych. Ci pierwsi definiują problemy jednostek i zbiorowości w rezultacie całościowego doświadczenia ich w osobistym kontakcie, przez co społeczna skala zjawiska pozostaje elementem kontekstu takiej definicji. Zachowują tym samym perspektywę jednostkową w definiowaniu zjawisk napotykanych wśród jednostek i zbiorowości, dążąc do uchwycenia ich cech specyficznych - unikalności, niepowtarzajności oraz jednostkowej, jakościowej złożoności. W pedagogice społecznej natomiast, relacja pomiędzy jednoską i społecznym kontekstem jej życia stanowi kluczową kategorię teoretyczną, dzięki czemu sytuacje jednostek i zbiorowości definiowane są w praktyce instytucjonalnej (akademickim dyskursie) głównie ze względu na ich skalę i cechy ogólne, choć przez swą ogólność zakładają wewnętrzną złożoność i różnorodność ( specyfikę ) indywidualnych sytuacji. Jedną z konsekwencji ilustrujących tak pojmowaną odmienność perspektyw, staje się tworzenie w praktyce pracy socjalnej i pedagogice społecznej odmiennej praktyki językowej, odzwierciedlającej zróżnicowane stanowiska teoretyczne, uprawo-mocnione nimi projekty działań oraz strategie i taktyki rozwiązywania proble-mów17. Pomimo różnicy perspektyw związki pomiędzy różnorodnymi nurtami teorii pedagogicznych oraz koncepcjami pracy socjalnej pozostają bardzo bliskie gdyż łączy je wspólny namysł nad społecznym sensem działań oraz projektami zmian. Przy całej świadomości różnic występujących w społecznej sytuacji stawiania problemów słuszniej jest więc mówić o przenikalności i komplementarności tych dwóch perspektyw. Przed-stawione uwagi można ująć w schemacie ilustrującym zróżnicowanie wybranych orientacji teoretycznych w pedagogice społecznej oraz niektórych nurtów pracy socjalnej ze względu na odmienność perspektyw i celów przyjmowanych przez nie w definiowaniu własnych problemów.

Szerszą cgarakterystykę strategii i taktyki w rozumieniu Michela de Certeau, które wykorzystuje się w tym miejscu, zawiera Marc-Henri Soulet w artykule Działanie społeczne i jego wymiar pedagogiczny, w pedagogika społeczna i praca socjalna, op cit. s. 105, 126-127.

Perspektywa pedagogiki społecznej i pracy socjalnej wobec orientacji na zmianę Konceptualizacja działań Niwelowanie deficytów

Podejście adaptacyjne w teoriach pedagogiki społecznej niektóre teorie pozaszkolnej opieki nad dziećmi i młodzieżą - G. Bäumer, K. Mollenhauer/

O Podejście terapeutyczne r w pedagogice społecznej i pracy socjalnej/ np.„medyczne” nurty i terapi w pracy socjalnej / e n t a c j Definiovanie a problemów

Definiowanie problemów Społeczna

perspektywa stawiania problemów

w pedagogice społecznej

Jednostkowa w pracy socjalnej

z m

Koncepcja sił społecznych

Teorie profesjonalizacji w społecznej i pracy socjalnej

/H. Radlińska/

a Podejście krytyczno-emancypacyjne w pedagogice społecznej /H. Sunker/

n y

Orientacja na „świat życia“,„udana codzienność” /H.Thiersch/

Maksymalizacja możliwości Projektowanie zmian

Wydaje się ponadto, że samo pytanie o różnice pomiędzy pedagogiką społeczną i pracą socjalną, gdy zakłada się klasyczną koncepcję swoistości teoretycznej dyscyplin naukowych, w której odmienność manifestuje się odrębnością teorii, metod i przedmiotu zainteresowań, niezwykle trudno jest rozstrzygać w sposób satysfakcjonujący - jedno-znaczny. Dyscypliny naukowe, choćby poprzez proces kształcenia, kształtują karegorie językowe, teoretyczne, wpływające nie tylko na sposoby definiowania przedmiotu pracy socjalnej ale również na jego identyfikację jako „odrębnego”przedmiotu (Problemy nie są same z siebie pedagogiczne, lecz stają się nimi dzięki ich pedagogicznej identyfikacji - M. Winkler). Możliwe więc, że pytanie o odrębność pedagogiki społecznej i pracy socjalnej - podobnie jak kwestia jej związków z innymi dyscyplinami nauk społecznych i huma-nistycznych uzasadnione jest raczej względami instytucjonalnymi niż przesłankami teoretycznymi czy też „wymaganiami praktyki”. Można bowiem przypuszczać, że dys-cypliny naukowe uzyskują status odrębności, równeż w sensie instytucjonalnym, wówczas gdy spełniają wspomniane już warunki samodzielności. Jako instytucje społeczne podlegają też podobnym prawidłowościom jak przemiot ich dociekań poznawczych. Spsób rozumienia pedagogiki społecznej w Polsce, określenie jej miejsca „pomiędzy” różnymi nurtami myślenia o człowieku (H. Radlińska ) skłania do ujawnienia tego aspektu pytania o odębność, umożliwiając jednocześnie podkreślenie potrzeby zastanowienia się nad szansami spożytkowania odmienności i przenikania się perspektyw dla tworzenia takich koncepcji człowieka i społeczeństwa, które kreując nowe teorie zmieniałyby i tworzyły zarazem, nowe obszary ważnej społecznie praktyki nie budując przy tym konkurencyjnego obrazu podejmowanych przez siebie działań - nie podejmując instytucjonalnej konkurencji, w której władza i możliwość „dysponowania potrzebami” zajmuje miejsce rzetelnego namysłu nad drugim człowiekiem. Pedagogika społeczna bowiem, podobnie jak praca socjalna, w pewnej mierze - jako instytucjonalna praktyka - współtworzą przedmiot własnych zainteresowań. Jeżeli założyć, że pedagogika społeczna, a w każdym razie niektóre nurty jej uprawiania, zyskuje teoretyczną samowiedzę również poprzez definio-wanie się wobec praktyki ( co jest na przykład jedną z głównych przesłanek myślenia licznych pedagogów społecznych w Niemczech), to problemy wiążące się z charak-teryzowaną odmiennością perspektywy „badawczej” i „praktycznej” stają się dla peda-gogów społecznych właśnie interesującym przedmiotem namysłu i być może odrębnych studiów. Wobec ukazanej różnorodności tendencji teoretycznch występujących we współczesnej pedagogice społecznej pozycja pracy socjalnej pozostaje jednak szczgólna gdyż właśnie poprzez pracę socjalną teorie te niejednokrotnie nabierały społecznego znaczenia, uzyskiwały społeczny sprawdzian. Sama praca socjalna z uwagi na swoistość perspektywy definiowania problemów jest też dla pedagogiki społecznej istotnym zadaniem poznawczym i wyzwaniem praktycznym.

Sociálna práca a ľudské práva Zborník referátov z vedeckej konferencie s medzinárodnou účasťou

PRACA SOCJALNA - POMIEDZY OPIEKUNCZY FUNKCJY PANSTVA A RELIGIJNYM AKTEM NADZIEI I WIARY MIKOLAJEWICZ Wojciech 1. Współczesność tradycji Dla zajmujących się pracą socjalną (teoretycznie i praktycznie) jest lub staje się czymś oczywistym świadomość faktu upaństwowienia, a tym samym upowszechnienia i systematyzacji działań w zakresie opieki i pomocy społecznej oraz profesjonalizacji w kształceniu pracowników socjalnych. Przedstawiciel polskiej pedagogiki społecznej A. Kamiński pisał w latach 70-tych: „Otóż w ciągu ostatniego półwiecza opieka przeszła od świadczeń dobroczynności ze strony jednostek i prywatnych stowarzyszeń do świadczeń społecznych realizowanych przez samorządy lokalne i resorty państwowe. Towarzyszyło temu przechodzenie od świadczeń opiekuńczych organizowanych spontanicznie przez ludzi dobrej woli - do planowanych za pomocą metod naukowych i realizowanych przez kompetentny personel. Obydwa nurty prowadziły od filantropii do opieki społecznej ukierunkowanej przez politykę społeczną”.1 Powyższy cytat obrazuje zakres zmian, jakie zaszły w traktowaniu pracy socjalnej. Dotyczy to szczególnie tych państw i narodów, które postrzegały działalność socjalną jako istotny element rozwoju cywilizacyjnego i postępu (Stany Zjednoczone AP, kraje Europy Zachodniej). Procesy te zachodziły także w niektórych państwach Europy Wschodniej, w tym również w Polsce, gdzie począwszy od lat 60-tych rozwijano praktykę socjalną jako funkcję nowoczesnego państwa. O ile jednak w krajach Zachodu przejęcie opieki i pomocy socjalnej przez państwo niekoniecznie oznaczało oderwanie jej od historycznych korzeni (filantropia, dobroczynność, działalność charytatywna), o tyle Europa Wschodnia poddana została tendencji do całkowitego ich upaństwowienia lub marginalizacji problemu w ogóle. I oto współcześnie jesteśmy świadkami ustrojowych transformacji, które określić można jako trudny powrót do tradycji. Nie może on i nie jest rezygnacją z państwowego, powszechnego i profesjonalnego kształtowania oblicza pracy socjalnej. Jest raczej uznaniem kompletarności dwóch obecnych w niej nurtów, których akceptacja będzie zapewne tworzyć nowoczesne standardy w interesującej nas dziedzinie. Dlaczego są one konieczne i dlaczego współczesność „nowego” i „starego” staje się faktem? Dlaczego upaństwowienie opieki i pomocy okazało się niewystarczające? Dlaczego obok instytucji państwowych powinny egzystować i rozwijać się organizacje, stowarzyszenia i instytucje o charakterze prywatnym, religijnym, charytatywnym (w tym cała sieć instytucji o charakterze nonprofit)? Na te pytania odpowiedzieć można odwołując się do haseł polityki społecznej oraz uznania demokratycznych praw człowieka wiodących do pluralizacji życia publicznego. Jednak odpowiedź taka nie wydaje się wystarczająca. Jeśli nie ma ona prowadzić do chaosu, walki politycznych opcji (która w efekcie obniży skuteczność działań) należy zastanowić się nad koniecznością wykorzystania dorobku pracy socjalnej jako dziedziny kształ1

A. Kaminski, Funkcje pedagogiki spo3ecznej, Warszawa 1974, s. 79

tującej współczesny obraz rzeczywistości. Ożywienie tradycji pracy socjalnej musi prowadzić do refleksji nad jej istotą, która mieści się pomiędzy traktowaniem jej jako funkcji nowoczesnego państwa a subiektywną formułą przeżywania życia jako aktu miłości do człowieka i nieustającej nadziei w wartość współczującej pomocy. W tym procesie zalety obiektywizacji problemów socjalnych splatają się z koniecznością akceptacji dla ich subiektywnych realizacji. 2. O istocie pracy socjalnej W jednej z prac, które wprowadzane są dziś w Polsce jako podstawowa literatura dla kształcenia pracowników socjalnych pisze się: „Praca socjalna jest dyscypliną zawodową. Jest też dziedziną badań, która w unikalny sposób łączy punkty widzenia innych nauk, a w szczególności nauk biologicznych i społecznych, z własnymi wartościami, zasobem wiedzy i umiejętności. Kształcenie w tym zawodzie powinno dać podstawy do zrozumienia potrzeb ludzkich, problemów społecznych i odpowiedzi na nie ze strony polityki społecznej, klientów służb socjalnych i w końcu profesjonalnej interwencji”.2 W definicji tej w wyraźny sposób łączy się pracę socjalną z opiekuńczą funkcją państwa oraz dbałością o jej naukowy i profesjonalny charakter czyniący ją zawodem. Niejasnym pozostaje stwierdzenie o „unikalnym sposobie łączenia punktu widzenia różnych nauk”. Mamy tu zapewne do czynienia z próbą podjętą przez autorów książki, którzy dają do zrozumienia, że o spe-cyfice pracy socjalnej decyduje rzeczywistość praktyczna, a ta zmusza do korzystania z różnych źródeł wiedzy. Jest to też niewątpliwą zaletą cytowanej definicji pracy socjalnej. Jej wadą jest to, że opisuje jeden, wybrany aspekt pracy socjalnej podsumowując tylko ten jej nurt, który doprowadził do upaństwowienia, upowszechnienia i profesjonalizacji opartej o racjonalną wiarę w siłę naukowych (głównie pozytywistycznych i neopozytywistycznych) idei. A jednak praca socjalna jest nie tylko zawodem oddanym w „pęta Nauki”, nie tylko funkcją „Państwa Opiekuńczego”, nie tylko przejawem humanitarnych odruchów jednostek, nie tylko zjawiskiem społecznym. Jest również przejawem istnienia duchowej wspólnoty ludzi, a tym samym aktem kulturowym i kulturotwórczym. Uzawodowienie i profesjonalizacja pracy socjalnej nie może oznaczać jej oderwania od tych przejawów duchowego życia człowieka, które zapewniają mu nierozrywalną jedność i syntezę z tym, co stanowi o kształcie jego bytu w każdym z możliwych wymiarów. Jeśli praca socjalna ma być sobą ze swojej istoty, musi zdać sobie sprawę, że u jej źródła tkwi przeżycie wspólnoty losu, które skłania do zainteresowania losem innych. Jest tu obecne pytanie o Nieuwa-runkowane, albowiem to właśnie jakieś uwarunkowanie (czy to wpływ środowiska, czy też błędne decyzje indywidualne) doprowadziło do sytuacji konieczności pomocy. Uprak-tycznienie i unaukowienie pracy socjalnej pociąga za sobą niebezpieczeństwo oderwania się od tych naturalnych korzeni. Kiedy kształcenie pracowników socjalnych staje się wyłącznie przy użyciu nauki, to wybór taki wprowadza niebezpieczne ograniczenie. Rozważania warsztatowe stają się często tylko konsekwencją przyjętego punktu widzenia i nie przenosi się w nie dyskusji na temat różnorodności możliwych rozwiązań. Wykonawca tak rozumianej pracy socjalnej mimowolnie zaczyna przypominać „małpę w kąpieli”. Odcięty od kultury, w tym od filozoficznej refleksji nad sensem nauki usiłuje dopasować swoje działanie do niezliczonej ilości procedur propo2

B. Dubois, K. Krogsrud-Miley, Praca socjalna 1, Warszawa 1996, s. 19

nowanych mu przez socjologię, psychologię, gerontologię, medycynę itp. Wzorem niektórych naukowców z Koła Wiedeńskiego stara się przełożyć bogactwo języka praktyki na język pojęć teoretyczno-warsztatowych, by następnie starać się wzorowo „uszczęśliwiać” potrzebujących. Odpowiedzialności za takie działanie nie można zrzucać wyłącznie na pracownika soc-jalnego i brak zrozumienia przez niego wiedzy, a w ostateczności brak zdrowego rozsądku. Tego ostatniego zwykle mu nie brakuje, choć nierzadko przeradza się w obojętność, rutynę, czy pospolite cwaniactwo. Nie jest też winą Nauki, że jest taka, jaka jest - że poszukuje z uporem maniaka kryteriów własnej racjonalności, co zresztą nadaje jej ludzki wymiar. Nauka opiera się uprzedzeniom innym niż własne, gdy dostrzega, że religijność absorbowana w pracę socjalną wiąże się nierzadko z ortodoksyjnym nurtem misjonarskim. Pytanie tylko, czy misjonarstwo jest rzeczywiście wyłączną przypadłością religii. A zatem, kiedy mówimy o wrastaniu pracy socjalnej w szeroko rozumianą kulturę ludzkości nie możemy odrywać się od historycznej refleksji nad ograniczeniami świadomej racjonalności i powinniśmy dopuścić myśl, że ten rodzaj ludzkiej działalności może zawierać w sobie duchową głębię niesprowadzalną wyłącznie do religijnej obrzędowości praktykowanej także poza kościołami. P. Tilich pisał: „Istnieje wiele analiz współczesnego człowieka i współczesnego społeczeństwa. Większość z nich nie wychodzi jednak poza diagnozę ważnych pojedynczych cech, a tylko nielicznym udało się znaleźć klucz do całościowego zrozumienia naszej obecnej sytuacji. Jakkolwiek nie jest to rzeczą łatwą, spróbuję zacząć od twierdzenia, które początkowo może brzmieć niezrozumiale: otóż decydującym elementem we współczesnej sytuacji człowieka Zachodu jest zagubienie wymiaru głębi. „Wymiar głębi” jest metaforą przestrzenną (…) Oznacza, że człowiek zagubił odpowiedź na pytanie o sens swego życia, na pytanie o to, skąd przychodzi, dokąd zmierza, co ma robić i co ma z siebie uczynić w krótkim przedziale czasu między urodzinami a śmiercią. (…) Współczesne pokolenie nie ma już odwagi stawiać takich pytań w sposób nacechowany bezwarunkową powagą, jak to czyniły dawniejsze generacje i nie ma też już odwagi słuchać jakiejkolwiek odpowiedzi na te pytania. Otóż ów wymiar głębi chciałbym określić jako jego „wymiar religijny”. Być religijnym znaczy tyle, co żarliwie pytać o sens naszego życia i być otwartym na odpowiedzi nawet jeśli one nami głęboko wstrząsają”.3 Posługując się myślą E. Levinasa powiemy: „Religia wie dużo więcej. Religia sądzi, że wie dużo więcej. Nie sądzę, aby filozofia mogła pocieszać. Pocieszanie to całkiem inna funkcja, funkcja religijna”4 a także że: „struktura sensowności rysuje się w etycznym „jeden za drugiego”, tworząc znaczenie wcześniejsze od znaczenia wszystkich terminów powiąza-nych w ramach systemu. Czy zresztą to znaczenie, starsze niż jakikolwiek rysunek, może się zarysować?”.5 Istota pracy socjalnej tkwi w jej uwikłaniu, a tym samym we wzmiankowanej „unikalności”. Autorzy przytoczonej definicji pracy socjalnej nie potrafili, a może nie mogli uniknąć nienaukowego określenia. W ten sposób zetknęli się z drugim obliczem pracy socjalnej: z energią płynącą z przeżycia cierpienia, której to przeżycie - choć jest ono obiektywne - ma zawsze jednostkowy wymiar. 3. Od uprzedzenia poprzez tolerancję do rozumnej Miłości - współczesna „droga” pracy socjalnej 3

P. Tilch, Pytanie o Ukierunkowanie, Kraków 1994, s. 222 - 223 E. Levinas, O Bogu, który nawiedza myśl, Kraków 1994, s. 152 5 Tamże, s. 141 4

Obraz współczesnej nauki przypominać zaczyna pole bitwy. Oto dochodzi, nie po raz pierwszy w historii, do wielkiego sporu o racjonalność i jej granice. Coraz wyraźniejsze stają się konflikty interesów; do głosu dochodzą uprzedzenia. Wybór strategii działania socjalnego (szczególnie wtedy, gdy mamy na myśli konkretne sytuacje życiowe), w coraz większym stopniu zależy od szeregowego pracownika socjalnego. Jego profesjonalne przygotowanie coraz wyraźniej oznacza decyzję o charakterze światopoglądowym, politycznym, co w zdecydowany sposób musi wpływać na jakość jego pracy. W ogólnym chaosie społeczno-kulturowych uwarunkowań musi on odnaleźć „zapomniany” język porozumienia z sobą i z tymi, którym chce pomagać. W tym procesie ciągłego kształ-towania się zawodowego ethosu, odkrycie uroku tolerancji nie jest już prostym przyjęciem wartości i zasad moralnych, ale wymaga zbliżenia norm do rzeczywistości, a to z kolei oznacza refleksję nad racjonalnością własnych i cudzych poczynań. W tym sensie rozumne oznacza systematyczne, funkcjonalne, warsztatowo sprawne, konkretne, ale równocześnie świadome emocjonalnego rozdźwięku jaki powstaje pomiędzy ludźmi, gdy do głosu dochodzi subiektywne poczucie krzywdy i niesprawiedliwości. Miłość nie potrzebuje objaśnień. Miłość, nawet wtedy, gdy niekoniecznie rozumna, daje nadzieję. Nie sposób żyć nią zbyt długo, gdy pozbawiona jest wysiłku zrozumienia sensu swojego bytu i pracy nad jego poprawą. Jest to powtarzalny cykl rozwoju. Kolejne pokolenia uczą się cierpliwego godzenia przeciwności a praca socjalna stanowi niezbędny element tego procesu. 4. Ludzkie prawa w pracy socjalnej - uwagi końcowe Człowiek ma prawo do przeżywania wartości w indywidualnym, charakterystyczny dla niego sposób. Ma też prawo oczekiwać systemowych i państwowych gwarancji zabezpieczających jego materialny i duchowy byt. Ale praca socjalna nie może i nie powinna być traktowana wyłącznie jako swoisty gwarant praktycznej konieczności istnienia demokratycznego państwa. Wnosi ona swój własny wkład do idei wspólnoty. Jej esencją jest duch tolerancji i wysiłku dla dobra wspólnoty większej niż jakakolwiek idea. Realizuje ona zatem wartości inne, niż tylko zewnętrznie przydane przez jej polityczno-społeczną funkcję. Racjonalność działania człowieka wykracza współcześnie poza możliwości jakie daje wiedza naukowa i jej dorobek. Jesteśmy świadkami racjonalizowania się tych sfer duchowości, które uznawano dotąd za irracjonalne. Doświadczenie różnorodności, choć nie zwalnia od myślenia i odpowiedzialności, nakazuje jednak dopuszczenie do głosu racji innych, niż tylko te, które stanowią podstawę powszechnego, zgodnego z prawem postępowania. Gdy zatem mamy na myśli realizację ludzkich praw w pracy socjalnej, to odwołanie się do źródeł i analiza jej współczesnego oblicza skłaniają do wyrażenia przekonania, że: • praca socjalna jako funkcja państwa jest koniecznością (a zatem powinna być zagwarantowana prawnie);

• kształcenie pracowników socjalnych powinno mieć charakter świadomy, celowy i zorganizowany w oparciu o świadczenia wszystkich (tzn. państwo jest zobowiązane do organizowania wielopoziomowych form kształcenia pracow-ników socjalnych);

• praca socjalna jest jednak nie tylko elementem polityki socjalnej państwa, ale również wyrazem elementarnej relacji człowieka do człowieka (oznacza humanitarny odruch pomocy bliźniemu w potrzebie); • kształcenie pracowników socjalnych wykracza zatem po za systemowe i naukowe ich przygotowanie do zawodu, a oznacza równocześnie kształcenie doswiadczenia ich udziału w duchowym, kulturowym (w tym religijnym) dorobku ludzkości; • szacunek dla różnorodności źródeł (indywidualnych motywacji), a tym samym akceptacja złożoności historii pracy socjalnej, powinny być uznane za przewodnią ideę świadomego i otwartego kształtowania współczesnego oblicza pracy socjalnej przez każdego, kto się tego podejmuje.

Sociálna práca a ľudské práva Zborník referátov z vedeckej konferencie s medzinárodnou účasťou

VYUŽITIE ERIKSONOVEJ KONCEPCIE V PRÍSTUPE K DOSPELÝM. ŠIMOVÁ Eva Ak vychádzame z predpokladu, že medzi základné ľudské práva patria aj podmienky pre zdravý vývin a rozvoj osobnosti, potom neustále poznávanie toho, čo všetko medzi tie podmienky patrí, by mohlo prispieť ku kvalifikovanejšiemu spôsobu pomoci zabezpečovať uvedené práva. Preto som si dovolila ponúknuť využitie biodromálnej koncepcie Erika H. Eriksona v prístupe k dospelým v praxi sociálnej práce (Erikson H.E., 1959, 198O). V poňatí uvedeného autora na ceste životom v jednotlivých etapách - vekových obdobiach - vždy sa uplatňuje nejaká pozitívna hlavná, alebo pre ten - ktorý vek príznačná tendencia a súčasne aj nejaké nebezpečie, alebo opačná tendencia. Vývinovou úlohou vlastnej aktivity jedinca je popasovať sa s oboma tendenciami tak, aby napokon zvíťazila tá pozitívna. Isteže, čím je dieťa mladšie, tým je v tomto boji viac odkázané na pomoc. Čím je osobnosť staršia a čím má viac pozitívnych výsledkov z predchádzajúcich riešení svojich vývinových úloh, tým je nezávislejšia a pravdepodobne i úspešnejšia. Dosiahnutie pozitívneho výsledku nie je funkciou veku - t. j. nepríde samo sebou. Tak sa môže stať, že staršie dieťa bude mať nejaké resty z mladších čias, že vekovo dospelý nebude vôbec psychologicky dospelý. V prvom období života ide o boj dvoch tendencií- dôvery a nedôvery. Osobnosť do 11,5 r. nie je ešte diferencovaná, neuvedomuje si seba a predsa to, čo sa deje s dieťaťom pred a krátko po narodení spôsobí, že alebo zvíťazí tendencia k dôvere, pocitu istoty - ako základu pre budúcu zrelú osobnosť, alebo tendencia k základnej nedôvere voči všetkému a všetkým. Dieťa je v tomto štádiu úplne odkázané na uspokojovanie svojich telesných i základných duševných potrieb na rodičov. V akej miere a akým primeraným spôsobom vzhľadom na individuálne odlišné potreby i nároky - sa uspokojuje potreba bezpečia a lásky (prejavenej nielen v starostlivosti ale i bezpodmienečnej akceptácii dieťaťa), v takej miere možno hovoriť o efektívnom rodičovstve v prenatálnom, perinatálnom a dojčenskom období. Pretože, ak sa dieťaťu dlhodobo frustrujú jeho potreby, resp.ak sa neupokojujú adekvátnym spôsobom, môže sa vyvinúť pociť všeobecnej nedôvery, pocity neistoty, čo vyvolá vytrvalé zameranie na saturáciu vlastných potrieb. Ak sa táto tendencia zafixuje, môže pretrvávať celý život, čo potom môže brániť osobnosti prežívať pozitívne city pri poskytovaní. Sociálna práca by sa teda mala zamerať na prevenciu nezrelého rodičovstva a na sociálnu podporu rodičov k efektívnemu výkonu rodičovstva (informácie, povzbudzovanie). V období batoľaťa (1 - 3 r.) je najhlavnejšou tendenciou osamostatňovanie sa dieťaťa vo svojich pohybových a komunikačných aktivitách. Neskalená pozitívna skúsenosť zo svojej stále sa viac zdokonaľujúcej pohybovej a rečovej aktivity napomáha víťazstvu tendencie k autonómii. U dieťaťa sa to prejaví aj ako uvedomenie si svojho JA, ako pochopenie autorstva svojich činov. Veľa pozitívnych spätných väzieb na aktivitu dieťaťa tvorí základ neskoršieho pozitívneho sebahodnotenia a sebadôvery. Naopak, ak dieťa prežíva veľa negatívnych spätných väzieb - napr, keď ho nedôsledne chránime aby si z nevedomos-

ti neublížilo, alebo neublížilo iným - zvíťazí skôr plachosť, neistota, pochyb-nosti o sebe, navonok sa javiace ako hamblivosť, alebo strach čokoľvek samostatne podniknúť. Rodičia by mali byť vyzbrojení poznatkami o možnostiach i obmedzeniach detskej aktivity tohoto veku, aby si trúfli poskytnúť toľko priestoru pre autonómiu, koľko dieťa potrebuje, ale vedeli aj určiť bezpečné hranice, nutné obmedzenia spontánnej aktivity kvôli uspokojeniu potreby istoty. V období predškolského veku (3 - 6r) sa dieťa čoraz viac vyzná v okolitom svete v závislosti od množstva a diferencovanosti podnetov a ich hodnotenia. Od bezpečne ohraničených hraníc a od dostatočne veľkého priestoru, ktorý dieťaťu poskytneme bude závisieť, či zvíťazí iniciatíva - vo fyzickej i hrovej, intelektuálnej i tvorivej aktivite - alebo pocity viny, ako dôsledok nejasných noriem, protikladných očakávaní, rozporných mode-lov, nedôsledných spätných väzieb v bezprostrednom sociálnom prostredí dieťaťa. Priveľa zákazov, alebo negatívneho hodnotenia dieťaťa môže spôsobiť, že si dieťa nikdy nebude isté, či neurobilo čosi zlého. Predškolský vek je aj obdobím identifikácie (napodobňovania) s vybraným modelom. Ak sa model správa priveľmi nevypočítateľne, alebo ak sa v okolí vyskytuje priveľa protikladných modelov, tiež sa môže iniciatíva dieťaťa spájať s pocitmi viny. V mladšom a strednom školskom veku (6-12r) je jedným z najdôležitejších procesov identifikácia s pracovnou aktivitou. Dieťa má čoraz viac tendenciu robiť "skutočné" veci, zhotovovať použiteľné predmety, prispieť ku reálnemu uspokojeniu vlastných potrieb i poslúžiť iným, na ktorých mu záleží. V tom sa najviac prejavuje tendencia byť pracovitým, usilovným. Ak dospelí uznajú školskú prácu dieťaťa za vážnu a skutočnú prácu pre budúcnosť a prejavia dôveru v sily dieťaťa byť v tejto práci úspešným, zvíťazí pracovitosť a usilovnosť, ako základ pre budúcu zrelú osobnosť, ktorá bude vedieť mať potešenie z práce. Ak však dieťa pri pracovných - patrí sem i školská práca - činnostiach zažíva priveľa negatívnych zážitkov, ak ho ku pracovným činnostiam ani nepustíme, s odkazom na jeho neschopnosť, či nešikovnosť, zvíťazí tendencia k sebapodceňovaniu a k pocitom menejcennosti, Dôjde k vylúčeniu práce - učenia - zo svojej identity. Potom sa procesy sebarealizácie môžu začať uskutočňovať nevhodným, alebo až asociálnym spôsobom. Obdobie dospievania (12-18 r) prináša azda najviac vývinových úloh v celej ontogenéze. Ústrednou tendenciou je hľadanie svojej identity. Preto je najnáročnejším obdobím i pre vyvíjajúceho sa jednotlivca i pre jeho sprievodcov. Áno sprievodcov, pretože teraz dospievajúci už naozaj musí sám riešiť svoje vývinové úlohy, ak chce skutočne dospieť. Od kvality sprievodcov - na ktorých sa môže obrátiť o pomoc i radu, z ktorých si môže zobrať príklad ak ich uznáva, či obdivuje - bude závisieť v akej miere sa mu to bude dariť. V tomto veku sa odohráva riešenie viacerých protikladných tendencií. Rolové experimentácie sú azda najvýraznejším a neraz konfliktogenným prejavom hľadania svojho znovuuvedomeného JA. Prejavuje sa potrebou všetko skúsiť "na vlastnej koži", teda i zakázané ovocie, aby sa presvedčil, či je naozaj také, ako o tom skúsení hovoria. Dospievajúci má tendenciu skúšať i najrozmanitejšie sociálne roly, doslova experimentovať so sebou v rozšírenom sociálnom priestore. Nájdenie identity bude znamenať, že bude schopný samostatnej voľby svojej budúcnosti a schopný prevziať za túto voľbu aj zodpovednosť. Jedna zo základných rol, ktorú si dospievajúci chce vyskúšať i v dospelom vydaní, je sexuálna rola, z ktorej si posilňuje svoju sexuálnu identitu. Tak ako JA vzniká už po 2. 48

roku života, aj vedomie o svojom pohlaví a učenie sa správať podľa očakávaní vzhľadom na svoje pohlavie, prebieha celé detstvo. Ale až biologická dospelosť umožní dospievajúcemu, aby reálne vyskúšal svoju pohlavnú rolu. Nie som si istá, v akej miere je tendencia skúšať mileneckú rolu u chlapcov naozaj dôsledkom imperatívnej povahy nárastu sexuálneho pudu a v akej plní psychologickú úlohu sebapotvrdenia v sexuálnom výkone, čím je mužská sexuálna rola neúmerne zaťažená. Obdobná záťaž spočíva na ženskej sexuálnej roli - byť príťažlivým objektom a pochybnosti dospievajúcich dievčat či budú, alebo sú ním. Predčasné sexuálne styky dospievajúcich celkom určite aspoň u dievčat - plnia najmä túto úlohu sebapotvrdenia o svojej kompetencií - keďže iné dospelé kompetencie sú im ešte veľmi nedostupné. Sexuologické výskumy potvrdzujú, že začiatok sexuálnych stykov majú tendenciu posúvať do nezrelých rokov najmä osoby s neúspechom v škole, nedostatočne milované alebo nedostatočne chránené, resp. priveľmi obmedzované bez prejavov pozitívneho záujmu o ne. Nevedomosť o tom, že sexuálnu rolu možno potroche a postupne skúšať aj oveľa menej riskantným spôsobom, než je koitus, a že pomalé tempo experimentácií dokonca zabezpečuje oveľa spoľahlivejší spôsob ako dozrieť aj ako osobnosť, schopná dlhotrvajúceho vzájomného vzťahu, treba pripísať absentujúcej, alebo nevhodnej sexuálnej výchove. Podľa Eriksona prijatie svojej sexuálne roly - toho, že som muž, alebo žena a aj túto skutočnosť prijímam ako pozitívnu hodnotu, je obsahom sexuálnej identity, ako súčasti osobnostnej identity, ku ktorej sa dopracováva indivíduum v priebehu dospievania, ako ku kritériu psychickej dospelosti. V opačnom prípade môže dôjsť k bisexuálnej difúzii (nemať sa rád, ako žena, či muž, neidentifikovať sa s primeraným modelom a pod.). Dosiahnuť časovú perspektívu, schopnosť plánovať svoju budúcnosť, patrí medzi ďalšie úlohy dospievania. Opakom je časová difúzia, ktorá sa môže prejavovať buď ako plytvanie časom bez úžitku, alebo ako neschopnosť cieľavedomého smerovania k neja-kému cieľu. Stáva sa tak nielen v prípade "lajdákov", u ktorých sa učiteľom zdá, že sú leniví, nič ich nezaujíma, nič nerobia, ale i v prípade niektorých jedničkárov, perfektne sa pripravujúcich zo všetkých predmetov, aby splnili rodičovské očakávania - ibaže nevedia čím by chceli byť a idú tam, kde ich rodičia "dajú". Osobne si myslím, že na začiatku tejto neschopnosti môže byť nedostatočný skutočný sústredený záujem rodičov poznávať svoje dieťa, taký častý bohorovný postoj dospelých, že "ja viem najlepšie, čo ty potrebuješ".... V prípade menej iniciatívnych a menej priebojných jedincov zase môže zabrzdiť vývin tejto dimenzie, zanedbanie. Mnoho rodičov, zaujatých vlastnými cieľmi, si myslí, že ich už deti nepotrebujú a apel na potrebu poskytnúť dospievajúcim dostatok autonómie pochopia, ako možnosť ich úplne zanedbať. Nerobia dozorcov, ale ani sprievodcov. Nežijú so svojimi deťmi i keď obývajú jeden byt. Iniciatívne a trúfalé deti v takejto situácií zase môžu vo väčšej miere, než im to osoží, podľahnúť najrozmanitejším osobám, skupinám, ideológii. Táto úloha súvisí s procesom sebaurčovania. Jej základom je sebapoznávanie, zisťovanie svojich silných a slabších stránok, uvedomovanie si svojich koreňov. dispozícií, vzorov a pod., alebo neuvedomenie si identity (robím bezmyšlienkovite to, čo iní). Sociálnopsychologické výskumy potvrdili, že i keď potreba konformity so skupinou patrí medzi všeobecné tendencie tohoto obdobia a je liekom na všeobecné zneistenie osobnosti nezvyknutej na svoje zmenené telo, zmenené roly i nároky okolia, jej miera je priamo závislá

od nedostatku pozitívneho sebaobrazu, sebahodnotenia. Preto v tejto súvislosti Erikson ešte formuluje úlohu očakávania pozitívneho výkonu od seba, opakom čoho je pracovná paralýza. Žiaľ tu sme svedkami až príliš častého zastrašovania dospievajúcich ešte skôr, než vôbec mali príležitosť nejaký výkon podať. V súvislosti s potrebou konformity tu prebieha ešte jeden proces a tým je polarizácia vodcovstva, versus difúzia autority. Myslí sa tým o. i. aj skutočnosť, že dospievajúci má tendenciu odmietať vnucovanú autoritu a naopak, niekedy celkom nekriticky podľahnúť nejakej samozvolenej autorite. Často sa vehementne odmietajú autority, ktoré ho nejako sklamali. Rodič, ktorý od detstva predstiera bohorovnú dokonalosť, bude skôr, či neskôr podrobený zdrcujúcej kritike. Bude to vlastne znakom pozitívneho procesu osamostatňovania sa v úsudkoch a stávania sa emocionálne nezávislým. V prípade nezakrývania svojich slabín si dieťa zvykne, že aj rodič je len človek, čo ocení najmä v pokročilejšej adolescencii, lebo aj on sa bude musieť nejako vyrovnať so svojimi nedokonalosťami. Polarita autority tiež značí, že na rôzne veci si dospievajúci zvolí rôzne autority. Ak sa to nepodarí, potom prevládne difúzia autority. To môže znamenať, že sa alebo úplne podriadi každej autorite, ktorá má moc, (resp. podriadi sa iba tej a v takej miere, v akej ho tá moc môže ohroziť) alebo paušálne odmietne akúkoľvek autoritu. V prvom prípade sa vyvíja podrobivá osobnosť, v druhom anarchistická - oba typy bez skutočnej autoregulácie a osobnostnej slobody. S týmito procesmi ešte súvisí aj diferenciácia ideálov, ich polarizácia, alebo opačne ich difúzia. Vo všetkých uvedených životných úlohách potrebuje dospievajúci chápavého, ale zrelého sprievodcu, s ktorým môže slobodne a otvorene diskutovať. Sprievodca by mal mať trochu pochopenia pre istú kategoričnosť a tendenciu k jednoznačným záverom v dôsledku nedostatku skúseností u dospievajúcich. Takisto sa nesmie dať odradiť tým, ak dospievajúci mu občas prejaví nedôveru. Roky poctivej argumentácie s využívaním aj protirečivých poznatkov by malo pomôcť dospievajúcim rozvinúť dialektické myslenie a kooperatívne schopnosti, aby každú inakosť neodmietali ako ich ohrozenie, ale ako príležitosť učiť sa čomusi novému. Často si dospievajúci nevie vybrať vhodné prostriedky k svojim cieľom, resp. nevie, že to, čo chce, nie je jeho skutočným záujmom. Ani direktívnym určením, ani úplným ignorovaním jeho aktivity sa nedosiahne vzrast a rozvoj k zrelosti. Ak dospievajúci nemá priestor pre experimentovanie v relatívne neškodných rolách (za také možno považovať aj istú experimentáciu so svojim zovňajškom, najmä v mimoškolskom priestore) môže sa vytvoriť negatívna identita, ako odpor proti násilnému núteniu, alebo trestaniu. Bude vedieť, čo v žiadnom prípade nechce - ale nebude vedieť, čo chce a prečo. Namiesto identity zvíťazí roztrieštenosť, alebo konfúzia rol. Mladšia dospelosť (18-25 r.) potom umožní tej osobnosti ktorej sa podarilo v hľadaní svojej identity ju nájsť - otvoriť sa inej identite na rovnocennej pozícii a zblížiť sa s ňou. Schopnosť intimity, prežívanie družnosti, solidarity s inou osobnosťou, ktorá je odlišná a preto jej blízke poznávanie sa môže využiť pre vzájomné obohacovanie sa, je nevyhnutným základom pre vytváranie akéhokoľvek dlhodobého partnerstva - manželstva, priateľstva, pracovnej spolupráce, i rodičovstva. V opačnom prípade sa dostáva človek do sociálnej izolácie, lebo je neschopný kooperovať na rovnocennom základe, súperí, musí víťaziť nad

iným. Alebo je na niekom neúmerne závislý, prípadne nedokáže byť verný, zrádza manžela, priateľa, dieťa, spolupracovníka. Častým prípadom nerozvinutej schopnosti intimity sú nezrelé osobnosti - napriek vekovej dospelosti - zlyhávajúce v manželskom a rodinnom spolunažívaní. Profesionálna pomoc musí najprv pomôcť im nájsť si identitu (zistiť aký som, čo naozaj potrebujem a v čom sa viem sebarealizovať - prijať seba takého aký som - a až potom sa môžem bez komplexov a snahy ich prekryť, otvoriť niekomu inému a toho druhého takisto bez úzkosti a podozrievavosti prijať, akceptovať takého, aký je). Dospelosť (25-6Or) je pomerne dlhé obdobie generativity, produktívnosti, plodnosti. Erikson chápe toto obdobie ako prežívanie života v radosti z plodenia a tvorby. Pritom plody tvorby môžu byť potomkovia, ktorým odovzdávam to najlepšie zo seba, alebo akýkoľvek zmysluplný produkt prispievajúci ku kvalite života sebe a iným. Človek, ktorý nevie nájsť potešenie a sebarealizáciu z produktívnosti vníma prácu ako nutné zlo, alebo len ako prostriedok na získanie možností pre spotrebu, konzum "užitie si ".V možnostiach svojej spotreby vidí zmysel života, resp. tým pomeriava aj svoju vlastnú hodnotu. Namiesto byť sa snaží mať. Lenže táto snaha má tendenciu sa neustále zväčšovať, lebo eufória z konzumu čohokoľvek je vždy iba dočasná. Následok je stagnácia osobnosti, sebapohlcovanie. Prejavuje sa zväčša takým zaujatím iba sebou samým, ktorá nedovolí človeku vidieť potreby iných, spoločnosti, prírody, a teda ani ich zohľadňovať. Celá aktivita človeka je zameraná na obranu JA. V takom prípade ľudia ani nevedia pomáhať, nezištne dávať - dokonca ani pozornosť - a preto ani nezažívajú povznášajúci zážitok z posky-tovania a zo vzájomnej lásky. Takí ľudia ešte aj sexuálny život prežívajú iba ako konzumáciu, alebo ako uplatnenie moci, čo je jej nezrelá forma, pochopiteľná ešte v nedospelosti. Nedostatok generativity spôsobuje, že človek nedobre funguje, ako rodič. Alebo napr. ako učiteľ, lekár, sociálny, alebo kultúrny pracovník. Miera dosiahnutej generativity je nezávislá od výšky inteligencie. Stagnácia osobnosti vedie človeka ku orientácii na spotrebu - skoro zákonite na jej zvyšovanie, odkiaľ je už iba krôčik ku abúzu čohokoľvek. Pomáhať ľuďom dopracovať sa ku generativite a tým sa vyhnúť stagnácii, možno aj tým, že im pomáhame nájsť v sebe svoju jedinečnú, nikým neporovnateľnú kvalitu a využiť ju pre poskytovanie. Starnutie a staroba (nad 60r.) prináša šancu dopracovať sa na základe celoživotných skúseností, ku vrcholnej integrite JA. Podľa Eriksona sa prejavuje postupným vydávaním plodov všetkých siedmych štádií. Vyrovnaným pozitívnym sebahodnotením ktoré sa nerozviklá ani čoraz výraznejšími negatívnymi znakmi starnutia. Starnutie i blížiaca sa smrť sa prijíma pokojne bez toho, aby príliš zamestnávala myseľ. Tá je zaujatá stále novými poznatkami, novým pochopením doteraz poznaného a prežitého, prehodno-covaním poznatkov o svete a o sebe. Výsledkom tohoto prehodnocovania má byť podľa Eriksona prijatie svojej životnej cesty, ako tej najlepšej, aká mohla za daných okolností byť. Orientácia na pozitívne veci vo svojom živote, odpustenie všetkých krívd od iných i všetkých chýb sebe, je podmienkou spokojnej staroby a pozitívneho vplyvu na svoje okolie. Vďaka takejto orientácii je potom starý človek aj vyhľadávaný, lebo dokáže poskytovať citovú oporu. V opačnom prípade sa vyvíja čoraz viac dezolácia osobnosti, znechutenie z prejavov svojho starnutia, z nevďačnosti potomkov, sklamanie z chodu sveta a stavu spoločnosti,

zúfalstvo a strach zo smrti. Takýto starý človek je plný negatívnych myšlienok, závisti voči iným, alebo odporu k sebe. Prejavy dezolácie odpudzujú od neho i blízkych, či vzdialenejších ľudí, čo spôsobuje jeho osamelosť a ďalší dôvod pre prežívanie horkosti a sklamania z celého života, ale i úzkosti a strahu zo smrti. Eriksonovu koncepciu by sme mohli využiť pri celoživotnom vzdelávaní tak, aby každý pochopil svoje klady, životné zisky i resty a povzbudili dospelého ku doplňovaniu, alebo kompenzácií toho, k čomu sa mu nepodarilo svojho času dopracovať. Bolo by užitočné, ak by sme svoju úlohu napomáhača videli skôr v podobe sprievodcu, informátora, oporu poskytujúceho a nie v podobe sochára, ktorý formuje, vodcu, ktorý určuje, sudcu, ktorý posudzuje, či dokonca odsudzuje. Biodromálne poňatie osobnostného vývinu nepreferuje extrémne nijaké obdobie. Znamená to teda, že považuje plnenie všetkých vývinových úloh za rovnako dôležité. Predsa však, práve pre kumulatívny efekt hromadenia negatívnych skúseností je dôležité, aby sa pomáhalo najmä deťom a dospievajúcim. Preto je také dôležité pre sociálnych pracovníkov pomôcť rodičom v ich emocionálnej a socializačnej funkcii. Osobne si myslím, že dosiahnutie duševnej dospelosti - vrátane identity a intimity - ešte pred plným prevzatím dvoch celoživotných rol - rodinnej a profesijnej - je podmienkou, alebo aspoň dobrým predpokladom spokojnej staroby. Napriek reparabilite zabrzdenosti osobnostného vývinu je známe, že čím sme starší, tým sme menej pružní. Krajne neintegrovaná stará osobnosť sa už veľmi ťažko a vo veľmi malej miere môže meniť. Preto by bolo dobré dospievajúcich presvedčiť, že pracovať na sebe v prvej polovici života je najistejší spôsob, ako si dobre "užiť" celého života a dožiť sa múdrej a láskavej staroby.

Literatúra: Erikson E. H.: Identity and the Life Cycle. IUP 1959, Norton 1980, 1994, USA.

DROGA A JEJ SOCIÁLNE SÚVISLOSTI

Sociálna práca a ľudské práva Zborník referátov z vedeckej konferencie s medzinárodnou účasťou

DROGA A JEJ SOCIÁLNE SÚVISLOSTI KREDÁTUS Jozef "Mám 17-ročnú dcéru. Pokiaľ chodila do základnej školy, dobre sa učila, všetci ju mali radi, a ja som sa tešila z jej úspechov. Chodí do učilišťa a zmenila svoje správanie natoľko, že sú s ňou len problémy. Chodí poza školu, je povýšenecká, necitlivá. Často príde domov nadránom, cítiť z nej alkohol, a už som zacítila v jej izbe aj zápach po spálenej tráve. Zmizli a miznú mi peniaze. Už som z toho psychicky na dne. Ak môžete, pomôžte!" 38-ročná matka v ordinácii Linky dôvery NsP v Humennom. Žena, matka, človek v kríze. Kríza človeka ústí do bezradnosti. Bezradný človek nie je schopný riešiť rozpory, nedokáže sa vyrovnať so záťažou, usiluje sa pričasto až krčovito ju zvládnuť a pritom opäť robí chyby. Za každé neadekvátne reagovanie, prežívanie a správanie opäť draho platí, a to núdzovým riešením. Ono vo svojich dôsledkoch opäť dopadne na človeka. Človek je v slepej uličke, pasívne sa oddáva osudu, beznádej a depresia sa prehlbuje. Človek zlyháva. Fyzicky, morálne, psychicky. Z teórie vieme, že človek reaguje na rôzne formy psychickej záťaže, ktoré sa objavujú pri interakcii jedinca s jeho sociálnym prostredím aj neprimeranými až patologickými reakciami. Jednou z nemála rozšírených reakcií sa stalo siahnutie po psychoaktívnych látkach. Najčastejšími kombináciami v Slovenskej republike sú: alkohol + fajčenie, kofeín + fajčenie, analgetiká + alkohol, hypnotiká a sedatíva + alkohol, toluén + analgetiká, toluén + alkohol, marihuana + alkohol, marihuana + heroín, alkohol + fajčenie + patologické hráčstvo (gambling). Akýmsi predvojom vpádu na Slovensko bola v 70-rokoch závislosť od prchavých látok (fetovanie). Dnes sa rady fetujúcich už zúžili. V zdravotníckych zariadeniach SR zaregistrovali v roku 1994 1 200 a v roku 1995 už 1 600 závislých od drog (z toho 70 % v Bratislave). Tohto roku predseda Výboru ministrov pri vláde SR pre drogové závislosti hovorí o 2 000 a desaťnásobku v odhadoch odborníkov. Čo sa týka alkoholu, Slovensko patrí medzi krajiny, v ktorých je tolerovanou resp. preferovanou drogou, súčasťou denného života. Vážne problémy s alkoholom má u nás 3 - 5 % dospelej populácie, čo je asi 150 tisíc ľudí. 54

Slovenská republika má jedno z popredných miest v spotrebe alkoholu na svete. V roku 1994 (novšie údaje nepoznáme) predstavovala u nás spotreba alkoholu na hlavu za rok 9,6 litra (40 % destiláty) - je to 7 miesto na svete. ČR bola šiesta, dosiahla spotrebu 10,1 l. Priemerná svetová spotreba bola ročne 5 l na osobu, sme teda alkoholicky nadpriemerní. Ak podľa údajov Výskumného ústavu výživy v Bratislave navyše zarátame víno, dostaneme 116,9 l na obyvateľa za rok, z toho destiláty 9,6 l,víno 13,9 l a pivo 93,4 l. Uvedený číselny údaj sa stane ešte zaujímavejším, ak dodáme, že v porovnávanom roku 1994 spotreboval jeden náš občan 116,5 l nealkoholických nápojov (z toho sóda 3,8 l, minerálky 28,7 l, limonády 47,3 l, ostatné 36,7 l). A tak na jednu slovenskú hlavu pripadlo toľko alkoholu ako nealkoholických nápojov. V porovnaní s rokom 1993, kedy spotreba liehovín predstavovala 12,2 l došlo k destilátovemu poklesu, zároveň však k presunu do pivnej oblasti: v roku 1993 bola spotreba piva 90 l, v roku 1994 93,41 l. Druhým nemenej zhubným druhom závislosti na Slovensku je patologické hráčstvo (aj v kombinácii). Nie je to drogová závislosť. Ľudia trpiaci touto poruchou môžu stratiť zamestnanie, veľmi sa zadĺžiť, klamať alebo porušovať zákony, aby získali peniaze na hru. Unikajú pred dlžobami. Trpia rodiny, donedávna fungujúce sa už rozpadli. Nie je to vpravovanie drogy do organizmu, je to, podľa popisu "hráčov" nutkanie, ktoré môžu ťažko ovládnuť, spolu s myšlienkami a predstavami, ktoré hru sprevádzajú. Hlavnou črtou chorobného hráčstva je teda trvalo sa opakujúce hranie, ktoré pokračuje aj napriek nepriaznivým sociálnym dôsledkom, ako sú strata majetku, rozpadajúce sa rodinné vzťahy a osobné krízy hráčov. Pre súčasne Slovensko je charakteristické, že dominuje suchozemský kamiónový tranzit a využívanie tzv. turistických ciest. Jeho ďalším typickým znakom je to, že sa z pôvodne tranzitnej krajiny mení na štát s vlastným trhom odberateľom a konzumentov drog. Svedčí o tom i minuloročný rekordný nález 103,4 kg heroínu v tureckom kamióne na colnici v Komárne. V roku 1995 na území Slovenska zaistili 123,5 kg tejto drogy. Výskum, ktorý uskutočnil Štatistický úrad Slovenskej republiky v roku 1995 o drogovom probléme v našej spoločnosti. Medzi inými otázkami, na ktoré odpovedalo 1338 respondentov z celého Slovenska, bola aj otázka o závažnosti drogovej závislosti v porovnaní s alkoholizmom. Názory občanov sú nasledovné: 50% udáva, že alkoholizmus je rovnako nebezpečný ako drogová závislosť, 39% tvrdí, že je menej nebezpečný ako drogová závislosť, 7% nevie problém posúdiť a 4% vyslovilo názor, že alkoholizmus je viac nebezpečný ako drogová závislosť. Názor, že alkoholizmus je menej nebezpečný ako závislosť od drog zastávajú vo väčšej miere muži (45%) než ženy (34%), podnikatelia 51%, robotníci 47% a respondenti z najmladšej vekovej skupiny 15-17 ročných (52%). Z hľadiska regiónov Slovenska sa tento názov nadpriemerne vyskytuje na strednom Slovensku (45%). Porovnanie drogovej situácie v hlavnom meste na národnej úrovni ukazuje na koncepciu abúzu nelegálnych drog v Bratislave, pričom od roku 1993 je hlavnou drogou heroín. Situácia mimo hlavného mesta je podobná tej, ktorú zažívala Bratislava asi pred tromi rokmi: je tu konštatovaný prírastok alkoholikov a niekoľko prípadov drogovo závislých, ale už badať subkultúry užívateľov, hoci nie definovaných ako klienti, či pacienti závislých. Prevažujúcou formou aplikácie drog je stále fajčenie heroínových cigariet, o niečo nižšiu frekvenciu, ale s rastúcou tendenciou má vnútrožilové použitie. 55

Začali sme komunikovať s drogou. Aké sú komunikačné vzorce ? Komunikácia sa rozvíja vo viacerých rovinách. Prvou je rovina abstinentská. Je to drogovo intaktý terén. Informácie o drogách sú sprostredkované. Ak tieto informácie ponúkajú pozitívne podnety, abstinentove rozhodovacie procesy smerujú k prvému kontaktu s drogou. Vpravenie drogy do organizmu je ostrou hranicou a ukončuje abstinentskú rovinu /či obdobie/. Pre cigarety je to medzi štvrtým a ôsmym rokom života, pre alkohol medzi piatym až desiatym rokom a pre nealkoholické drogy medzi deviatym až osemnástym rokom života človeka. Naše skúmania, komparácie ale aj literárne prame-ne, nám dovoľujú vysloviť toto pravidlo: kto začína skôr s cigaretami, začne i s alkoholom, a kto začne s alkoholom pred 14 rokom veku je viac ohrozenejší drogami (marihuanou, hašišom, heroínom, ópiom), ako jedinec, ktorý začne s alkoholom po osemnástom roku. Rovnaké pravidlo platí pre mládež, ktorá začala fetovať pred pätnástym rokom života: pravidelne začína zavčasu aj s marihuanou a heroínom. A to už sme v druhej komunikačnej rovine - rovine konzumentskej. Človek je tu v novej roli, konzumentom sa stáva nezávisle od veľkosti dávky drogy. Sociálnopsychologická analýza potom ukáže, že konzumentom je ten, ktorý nikdy neprekročí spoločensky tolerovanú dávku drogy a konzumuje drogu iba pri význačných a či výnimočných spoločenských príležitostiach a obradoch. Pri drogách sociálne neakceptovaných (marihuana, hašiš, heroín, ópium) ide u konzumenta vždy o porušenie morálky, etiky a niekedy aj zákona. Komunikácia s drogou pokračuje ďalej - spravidla však už v rizikovej rovine: hovoríme o úzuse užívania drogy. Tu sa mení postoj človeka k droge, znamená podstatne zvýšenú frekvenciu vpravovania drogy do organizmu. Začínajú fungovať nové mechanizmy, a to: a/ prijatie účinku drogy (u alkoholu sú to typické sociálne účinky - zbratanie sa ako účinok krčmovej atmosféry • odmeňujúci účinok: alkohol ako platidlo, glorifikácia, • ocenenie a či satisfakcia (v partii) b/ stotožnenie sa s rolou konzumenta (vyhovuje mi to!) c/ prijatie konzumentskej partie za referenčnú skupinu a v nej vyrovnanie sa s platnou rolou, d/ vytvára sa kultúrna a sociálna klíma (drogová atmosféra). Ďalšie zvyšovanie dávky drogy, niekedy nad hranicu tolerancie organizmu po-sunie človeka do komunikačnej roviny abúzu. Ide o zneužívanie alebo nadužívanie drogy. Pravidelný abúzus predstavuje pravidelné užívanie drogy, jej nadmernej dávky a často prechádza do dvoch typov: pravidelného, viacdňového (pracovné cesty, výlety, tábory etc.) a pravidelného denného tzv. hladinkového typu konzumácie drogy (najmä alkohol, nikotín, marihuana). V tomto štádiu komunikácie s drogou si nadužívajúci jedinec štrukturuje svoje správanie tak, aby si umožnil beznamáhavý a bezkonfliktný prístup k droge. Je tomu tak preto, že sa snaží za každú cenu drogu chrániť, a to najmä preto, že už v komunikačnej rovine úzusu sa intenzívne hlási najprv chorľavejúca a v rovine abúzu už chorá rodina do procesu sanácie existujúceho stavu. Systém ochraňovania drogy je nasledovný:

1. Všetky aktivity smerujú k bezproblémovému kontaktu s drogou (hľadanie spôsobov, klamstvo, podvody). 2. Vyhľadávanie a konštrukcia vzorcov správania (aj únikových) pre získavanie drogy a úniku k nej: vyhrážky, odvrátenie sa od rodiny, spolupracovníkov, spolužiakov etc. 3. Obhajovanie, racionalizovanie a bagatelizovania užívania drogy (pomáha mi ....!), 4. Sebaospravedlňovanie a súbežné zneužívanie sociálneho cítenia. Zmena prostredia, napr. odchody do iných miest so zmenou zamestnania. 5. Výrazný egocentrizmus. Získanie a konzum drogy má často charakter protispoločenského správania (krádeže, iné trestné činy). Ostala nám rovina komunikácie závislosti od drogy, keď v nej ide o chorobný vzťah k drogám s nekontrolovateľnou túžbou vpravovať si ich do organizmu. Pojem drogová závislosť dnes automaticky vedie k predstave, že ide o zneužívanie látok ako je marihuana a heroín. Tieto druhy drogovej závislosti sa od ostatných líšia tým, že sú to návyky na ilegálne získavané drogy, často spojené s omnoho závažnejšími dopad-mi na jednotlivca a jeho okolie ako v prípade ostatných závislostí. Z á v i s l o s ť je medicínsky a sociálny jav, pri ktorom sa používanie návykovej látky stane pre jedinca oveľa dôležitejším ako iné životné záležitosti, ktoré dovtedy vykonával. Na začiatku vývoja závislosti sa silná chuť na drogu spája s určitými situáciami - chlapec si dá heroín vždy večer v partii kamarátov, mladý muž trebárs pohárik v sobotu večer v krčme, mladá žena cigaretku s priateľkou pri kávičke. Už v spomenutom výskume Štatistického úradu Slovenskej republiky opýtaní vyjadrili svoj názor na príčiny vzniku drogovej závislosti takto: N = 1338 Príčina výskyt v % 1. zlý príklad priateľov, známych 38 2. príklady z televízie, filmov 33 3. psychické problémy, zábrany 30 4. zvedavosť 29 5. životný pocit nudy, prázdnoty 29 6. narušené vzťahy v rodine závislého 25 7. sprievodný znak stresujúcej civilizácie 14 8. snaha o protest proti prevládajúcemu spôsobu života v spoločnosti 11 9. problémy v práci, škole 9 10. ťažké životné situácie 9 11. strata zamestnania, nemožnosť získať prácu 9 12. ľahká dostupnosť drog 9 13. finančné ťažkosti 8 14. problémy v medziľudských vzťahov 5 15. snaha prekonať osamelosť 4 16. snaha zvýšiť intelektuálny výkon 3 17. problémy spojené s migráciou, obyvateľstva, 2 18. iná odpoveď 2 19. nevie 2 (Súčet prevyšuje 100%, lebo bolo možné uviesť viac odpovedí).

Neskôr však požívanie drogy nezostane obmedzené len na určitý čas a miesto, ale opakuje sa viac ráz za deň - napokon už pije sám, pichá si drogu kdesi v pivnici, žena uteká zapáliť si cigaretku ráno, aby si dala prvý šluk. Nastala deštrukcia spôsobu života. Potrebné sú peniaze. Podľa Mnoho-mestskej štúdie zneužívania drog - Správa o Bratislave (Štrasburg 1995) sú ceny za malé množstvá drog na Slovensku nasledovné: kokaín, (gr.) 2500-3000 Sk, heroín (gr.) 800-1500 Sk, amfetamíny (odhad podľa druhu) 100-500 Sk, hašiš (1 dávka - cigareta) 80-100 Sk, marihuana (1 dávka - cigareta) 40-60 Sk. Už sme sa zmienili, že rodina, s drogovo závislým členom má tiež svoj vývoj. Aspoň heslovite: • štádium popierania a pokusov riešenia vo vnútri rodiny, • nedarí sa, snaha zachovať rodinné dekórum (náš ocko je v poriadku...) • štádium výčitiek a dohováranie, už aj intenzívne vyhrážky, • ambivalentné štádium - náprava a odpúšťanie, akýsi apatický, homeostatický cyklus rodinnej pospolitosti, • deštrukcia rodinných vzťahov, sociálne dištancovanie sa ukáže ako ohrozujúce rodinu, pokusy o návrat medzi ľudí, • rodina je už chorá, je pacientom. Keď jej členovia identifikujú zdroj choroby vždy len u závislého člena, "zdravý" člen rodiny hľadá pomoc inde (osoby, inštitúcie), • štádium nových skúseností a "liečba", rodina funguje často už bez závisleho člena, niekedy až po rozvode. • nastupuje nová generácia sociálnej patológie: neúplná rodina s deťmi, nevhodné zásahy bývalého manžela, deti spoznávajú viacerých ujov predtým, ako sa ich matka opäť vydá. Ako sa vydá? A ako vidí človek zahľadený do svojich čerstvých bolestí problémy iných, i keď sú to jeho deti? • štádium liečby závislej osoby a jej návrat domov. V pozitívnej rodine, chápajúcej a emočne podporujúcej abstinujúceho, je možnosť rozvinutia nového životného spôsobu. Čo teda dáva droga individuu, ktoré má s ňou dôvernú komunikáciu? Za všetky príklady heroín: Heroín dáva pocit príjemného opojenia, bez bolesti, spočiatku aj zhovorčivosť a zvýšenie sexuálnej aktivity u oboch pohlaví. Eufória je bohatá na vnemy, predstavy sú veľmi bohaté a plastické. Rezonujú aj predstavy o vysokej fyzickej výkon-nosti, ale aj nezáujem o okolie a teda o každodenné povinnosti a starosti. A to je už jeden zo symptómov sociálnej patológie. Symptómy sa po niekoľkých týždňoch či mesiacoch zvyšujú, prichádzajú zdravotné ťažkosti (nechutenstvo, nepokoj, slzenie, potenie), postup-ná degradácia osobnosti, popretrhávajú sa doterajšie rodinné a medziľudské vzťahy, dege-neruje až rozpadá sa hodnotový systém, jedinou hodnotou a zmyslom je života je získanie drogy (dávky), pričom závislý neváha použiť najextrémnejšie a najkrajnejšie prostriedky, vrátane najhrubšieho násilia, ktoré ústi do kriminálnej činnosti, vraždu nevynímajúc. Uzatvárame a vyslovujeme: • konštatovanie prvé, ktorým je fakt, že o drogách, ich nebezpečnosti, nechcú nič vedieť ani rodičia ohrozených ročníkov mládeže a držia sa dogmatickej predstavy, že v našej rodine sa to nemôže stať, aby syn, alebo dcéra ochutnali a či užívajú alkohol či drogu,

• konštatovanie druhé: čoraz viac sa znižuje vek konzumentov a pre distribútorov drog je mimoriadne lákavý terén škôl základných a stredných. Pedagogický zbor je na túto problematiku t. j. na zavlečenie drogy do škôl alebo konflikt s jej užívateľmi vo väčšine prípadov len málo pripravený, • poznatok tretí, ktorý nadväzuje na predchádzajúce konštatovania: zapojená verejnosť nemôže nahradzovať odbornú pomoc, diagnostiku, môže však odkryť sociálne pole, v ktorom človek stratil kontrolu, duševnú rovnováhu, a potom ako následok rozvinula sa kríza a siahol po droge. Poukazujeme tu na zjednodušené prenášanie problému drogových závislostí iba na akési spoločensky maginálne skupiny mladých ľudí. Pritom psychoaktívne látky , najmä stimulanciá, sa usadili aj v niektorých vznikajúcich vrstvách našej spoločnosti - u podnikateľov, manažérov, v istých umeleckých kruhoch, u skupín v dobrom spoločenskom postavení, ktorí pokladajú príležitostný alebo aj trvalý konzum určitej drogy za príjemné vybičovanie mozgu, či potvrdenie stavovskej príslušnosti. Droga si nevyberá a ľahkovážnosť niektorých z nich je priam zaražajúca, • s tým súvisia aj naše zistenia počas viac ako dvadsaťročného skúmania životného spôsobu závislých a abstinujúcich, ktoré radíme ako poznatok štvrtý: nestačí nám liečba závislých, potrebujeme aj doliečovania a psychosociálnu rehabilitáciu v tetralogickej forme. Teda: závislí, terapeuti, rodinní príslušníci a zvýrazňujem ve-rejnosť, aby riešili sociálne postihnutie závislých (v konaní, či sociálnej komu-nikácii), ale aj sociálny handicap, ktorý je dôsledkom životných okolností, situácií (nezamestnanosť a pod.). Ukončíme konštatovaním piatym, posledným, zovšeobecňujúcim a najdôležitejším: • človek v každom veku je agresívne atakovaný psychologickými a sociogénnymi faktormi, ktoré vplývajú na prežívanie, na emotívne spracovanie podnetov, následnou odozvou organizmu a potom na jeho správanie. Celý tento proces vedie ku kríze, tá do straty duševnej rovnováhy. V nej je človek zranitelnejší, hľadá východiská, obracia sa na spoločnosť alebo naopak uniká do samoty, do nemoci, do krízy. A krízy majú v človeku trojakú tendenciu: a/ buď odchádzajú, odoznievajú b/ buď chronifikujú sa a ovplyvňujú psychosociálnu celistvosť jedinca dočasne alebo trvalo, c/ buď za určitých bio-psycho-socio okolností ho patologizujú, vyvolávajú určitú poruchu alebo nemoc. A drogová závislosť takou je. Patologizuje nielen závislého, ale aj jeho okolie. Nechceme, aby to boli tendencie, b., a c., ktoré postihli 38-ročnú matku, ktorej krízu sme na začiatku uviedli ako model sociálnych súvislostí pôsobenia drogy.

Sociálna práca a ľudské práva Zborník referátov z vedeckej konferencie s medzinárodnou účasťou

PROBLEMATIKA DROGOVÝCH ZÁVISLOSTÍ V OPTIKE SPOLOČENSKÉHO VÝVOJA ALEBO MLÁDEŽ, DROGY A DOSPELÍ. ONDREJKOVIČ Peter MIESTO ÚVODU Zmena politického systému v krajinách bývalého socialistického tábora priniesla nielen zmeny hospodárske, pokles životnej úrovne a stratu ekonomických istôt, ale s otvorením hraníc i voľný vstup narkomafií do spoločnosti. Zdá sa, že naša spoločnosť je vo všeobecnosti priveľmi zameraná na politické boje, a tento nástup narkomafií si dlhšie obdobie veľmi nevšímala. Keď k tomu pripočítame diery v našej legislatíve, takmer voľný pouličný predaj drog v niektorých mestách v SR a následná kriminalita nás ani nemôžu udiviť. Podľa odhadu kriminalistov takmer dve tretiny celkového počtu majetkovej kriminality v r. 1996 sú motivované úsilím zadovážiť si prostriedky na drogy. Obdobie, kedy ešte pred rozmachom obchodu s drogami sa dali prijať legislatívne opatrenia na boj s drogami, sa premeškalo. Nepripravená je však nielen legislatíva, ale i školstvo a zdravotníctvo. Pedagógovia, ktorí boli vychovávaní v diametrálne inej spoločnosti sa ťažko adaptujú na potrebu protidrogovej osvety. Zdravotníctvo, ktoré bolo pýchou bývalej spoločnosti sa stalo po prevrate takmer jej príveskom, ktorý živorí. Živoria nielen zdravotnícke zariadenia, ale aj ich zamestanci. Prechod zo štátom financovaného zdravotníctva na zdravotníctvo financované poisťovňami je bolestivý a nedokonalý. Za tejto situácie ťažko možno očakávať totálne osobné nasadenie pedagógov i zdravotníkov, ktorí by mohli najúčinnejšie pomôcť ovplyvniť zníženie dopytu po droge, ako i prevenciu a liečbu drogových závislostí. Veľká časť obyvateľstva nikdy nenavštívila na dlhšiu dobu západné krajiny a preto nemohla vidieť na vlastné oči problémy, ktoré so sebou drogy prinášajú. Keď sa ešte naviac niektorí nestretli ani doma s problematikou drog, nazdávajú sa, že máme dočinenia iba s javom, typickým pre Bratislavu, Košice, Žilinu príp. niektoré z väčších miest. Odmietajú preto zaoberať sa problematikou drog, v ilúzii, že ich sa to netýka a ani nedotkne. Zatiaľ v slovenskej spoločnosti všetky empirické výskumy jednoznačne poukazujú na ľudský život, zdravie a ich ochranu ako na centrálne hodnoty. Je preto len prirodzené, že tak drogy, ako aj drogové závislosti, ktoré predstavujú bezprostredné ohrozenie zdravia i ľudského života, sa zatiaľ stretávajú v hodnotovej orientácii obyvateľstva so všeobecným odmietaním. Avšak zmena normy, najmä tej neformálnej, ktorá predstavuje súčasne základ inštitútu sociálnej kontroly, má svoj základ v zmene skupinových i spoločenských hodnôt a hodnotových orientácií. Predstavuje najúčinnejší mechanizmus na udržanie stability a integrity spoločnosti. A práve tu spočíva najväčšie nebezpečie pre našu spoločnosť. Dnes ešte stále spoločnosť i jej verejná mienka odsudzujú používanie drog, ešte stále doslova marginalizuje, ba až ostrakizuje skupiny drogove závislých. Zvyky a obyčaje narkomanov, celá ich subkultúra sú v rozpore s kultúrou slovenskej spoločnosti a neprenikli ani do literatúry a umenia, iba ako negatívne zjavy. Verejná mienka je jednoznačne na strane polície, ak postihuje dovoz i šírenie omamných látok, ba aj ich konzumentov. Rovnako tak je na

strane súdov a prokuratúry, pokiaľ sa angažujú v boji s týmto neduhom. Naopak, občianska spoločnosť očakáva viac, represiu i prevenciu, multidisciplinárny prístup. Každý úspech v tejto oblasti sa stretáva s tzv. "potleskom na otvorenej scéne". Do tej miery by sme mohli byť zdanlivo spokojní. Súčasne s rastom počtu drogove závislých sa však začínajú objavovať aj iné názory. To, že viac než štvrtina všetkých stredoškolákov 1 prišla doposiaľ aspoň raz do kontaktu s drogou svedčí o tom, že odmietanie drogy a jej následkov nie je tak celkom jednoznačné. Zatiaľ iba v niektorých skupinách obyvateľstva, ale tento jav, nazývaný "prodrogová klíma" na niektorých školách už ani zďaleka nie je ojedinelý2 . Rovnako tak sa začínajú šíriť názory o škodlivosti tzv. tvrdých drog a neškodnosti tzv. mäkkých drog.3 Ktoré drogy do ktorej skupiny patria, patrí už do výkladu príslušného vyznávača uvedeného názoru.4 Objavujú sa dokonca i názory o užitočnosti drog, ktoré pomáhajú pri podávaní alebo sprostredkovaní umeleckého alebo aj športového výkonu. Niektoré sondy a prieskumy túto skutočnosť jednoznačne potvrdzujú. Nezriedka sa možno stretnúť i s názormi na urýchlenie odkriminalizovania drog, na legalizáciu ich predaja a užívania. Nie len preto, že "...sebapoškodzovanie nemôže byť trestné", ale i preto, že údajne presne tak to začínalo kedysi aj s alkoholom. Z prohibície veľmi skoro zišlo a rovnaký osud čaká i dnes nelegálne drogy. Napokon možno sa stretnúť i s názormi, podľa ktorých drogy a ich používanie patria k nezadateľnému právu človeka na slobodu a demokraciu. Boli sme svedkami aj receptov na jedlá v kuchárskej knižke, verejne predávanej v sieti knižných obchodov v SR. Domáca pani môže podľa týchto receptov pripravovať mäso i knedlíčky s použitím drog a ako atrakciu servírovať snobským, ale aj iným návštevám, pokladajúcim takýto pokrm za niečo originálne a nevšedné. Je len pochopiteľné, že jestvujú aj takí, ktorí podporujú šírenie uvedených názorov. Sú to tí, ktorí majú z toho bezprostredný úžitok - priekupníci a díleri a nie v poslednom rade aj pestovatelia a výrobcovia. Možno oprávnene formulovať obavu, že pri súčasnom vývoji rastu počtu drogových závislostí v SR, charakterizovanom prudkým rastom ešte i po roku 2015 (pozri o tom Prognostický scenár strednodobého vývoja kriminality v Slovenskej republike, APZ, Bratislava 1995) nebudeme postupom času môcť konštatovať, že hodnotová orientácia obyvateľstva je jednoznačne protidrogová. Potom sa už nebudeme stretávať jednoznačne s podporou protidrogových aktivít obyvateľstva, odkiaľ je už iba krok k legalizácii, teda k tomu, aby sa zmenili neformálne normy a sociálna kontrola, odmietajúce drogy. Čo teda v tejto situácii robiť ? Predovšetkým je nevyhnutné nepremrhať dôveru a podporu naprostej väčšiny obyvateľstva zbytočným otáľaním, nedostatočnou kooperáciou, rezortizmom a neriešením legislatívnych nedostatkov. Národný program boja proti drogám, ktorý nastolil koncepciu globálneho riešenia v podmienkach SR sa musí stať vecou všet1

Podľa údajov GS VMDZ

Ako príklad možno uviesť najmä bratislavské stredné školy, osobitne umelecké a niektoré humanitne zamerané gymnáziá. 3

Svedčí o tom poslanecký prieskum Komisie mládeže a vzdelávania Mestského zastupiteľstva hl. mesta SR Bratislavy v marci a júni 1996

Diplomové práce študentov štúdijného odboru Sociálna práca na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave

kých zainteresovaných a musí mobilizovať i ďalších, s ktorými sme doposiaľ priamo nepočítali. Mám na mysli predovšetkým vedu a výskum, monitorovanie drogovej scény, mapovanie súčasného stavu, odstraňovanie demonizácie drog, spojené súčasne s učinným bojom proti bagatelizácii problémov. Skutočnosť, že dodnes nevieme objektívne konštatovať, aká je asi "denná spotreba" drog v SR, aký počet závislých, registrovaných i nere-gistrovaných na Slovensku máme, nie je veľmi potešiteľné zistenie. Treba si uvedomiť, že tak ako hodnoty, normy a sankcie so spoločenským produktom, sami spätne dokážu veľmi významne ovplyvňovať spoločenské skupiny a spôsob ich správania. A využívania možností takéhoto pôsobenia by sme sa nemali vzdať. Výboru ministrov pre drogové závislosti a kontrolu drog i jeho Generálnemu sekretariátu treba vytvoriť podmienky, aby dokázali účinne koordinovať postup rezortov i neštátnych organizácií, budovať informačnú sieť, iniciovať vzdelávanie odborníkov, rozvoj vedy a výskumu, sprostredkovávať poznatky i skúsenosti zo zahraničia, analyzovať vývoj drogovej scény a nie na poslednom mieste iniciovať i zmeny v našej legislatíve. Zdá sa, že to bude najúčinnejšia cesta tak na zachovanie si priazne a podpory obyvateľstva, ale aj fixácie protidrogových hodnotových orientácií slovenskej spoločnosti a noriem i vzorcov jej správania. Nastávajúca etapa v úsilí dostať aspoň pod kontrolu drogovú problematiku si vyžiada: a. medzinárodnú spoluprácu b. prípravu učiteľov pre primárnu prevenciu c. prednostne riešiť problematiku voľného času d. spoluprácu v masmédiách, kultúre a umení e. zapojenie vedy a výskumu (sociológia, psychológia, právne vedy, etika, sociálna práca, sociálna pedagogika a andragogika) a ich koordinácia,deľba práce f. národný informačný systém a systematické monitorovanie g. interdisciplinárnu spoluprácu h. vznik špecializovaných profesií, zameraných na protidrogové aktivity (sociálna práca, represia, legislatíva, terapia, pedagogika a pod.) SOCIOLOGICKÝ POHĽAD NA PRÍČINY VZNIKU DOPYTU PO DROGE V 80-tych rokoch sa postupne stávali prevládajúcimi problémami spoločnosti nie otázky legitimity moci, ale otázky ekologickej krízy, ktoré sa nehodili do klasickej schémy triednych protirečení a klasické i neomarxistické (napr. HABERMASOVE) analýzy spoločnosti prestávali platiť. Medzi tým vznikali novšie a aktuálnejšie analýzy spoločnosti, medzi ktorými zaujíma popredné miesto Ulrich BECK. 5 Jeho práca "Riziková spoločnosť. Na ceste do inej moderny," ktorá vyšla v r. 1986 v SRN a v zápätí v USA vyvolala značný ohlas a to nie len v spoločenských vedách. Na túto prácu nadväzuje vo svojich prácach FUCHS6, ZINNECKER7, HEITMEYER a OLK8 . Spoločné znaky pre celý tento smer by

Beck, Ulrich: Risikogesellschaft. Auf dem Weg in eine andere Moderne. Frankfurt am Main 1986

Fuchs-Heinritz, W., Krüger, H. H. (Hrsg.): Feste Fahrpläne durch die Jugendphase? Opladen 1991

7 Zinnecker, J.: Jugend der Gegenwart-Beginn oder Ende einer historischen Epoche? In: Baacke, D., Heitmeyer, W. (Hrsg.): Neude Wiedersprüche - Jugendliche in den achtzigen Jahren, Weinheim, München 1985, str. 24 - 45

sme mohli charakterizovať nasledovne: 1. Pojmy ako "industriálna spoločnosť" alebo kapitalistická triedna spoločnosť už adekvátne nevystihujú spoločenskú realitu. Autori sa nazdávajú, že dochádza k spoločenskému posunu, ktorý by bolo možné výstižnejšie nazvať ako cesta k "rizikovej spoločnosti". Z toho vyplývajú aj dôsledky pre sociálnu politiku a sociálne plánovanie. 2. Na ceste od "triednej spoločnosti" k "rizikovej spoločnosti" postupne zaniká tradičné spoločenské milieau (napr. priemyselné robotníctvo). Znamená to, že jednotlivec len ťažko môže nadväzovať na niekdajšie tradície z tohoto zanikajúceho sociálneho prostredia. Tým však zaniká nielen spoločenský tlak jednotlivca, prispôsobovať sa tomuto prostrediu, ale súčasne aj jeho istoty, ktoré boli vždy spojené s príslušnosťou k spoločenskému prostrediu. BECK v tejto súvislosti hovorí o posune k individualizácii, ktorému je subjekt vystavený. 3. Tieto štrukturálno - spoločenské zmeny nezostávajú bez vplyvu na rodinu, ktorá sa ocitá v hlbokej kríze a vekové skupiny, osobitne na mládež a na ľudí v dôchodkovom veku. Obraz klasického priebehu mladosti ako životnej fázy sa podstatne mení, zaniká tzv. proletárska a meštiacka mládež. Na ich miesto sa dostavujú veľmi rôznorodé a veľmi rozdielne spôsoby života, životné štýly, ktoré jestvujú súčasne popri sebe. OLK v tejto súvislosti hovorí o odštrukturalizácii mládeže a mladosti ako fázy života. V značnej miere sa "odštrukturovanie" týka i staroby. 4. Vzhľadom na zmenenú situáciu sa stalo ešte významnejším u všetkých ľudí hľadanie vlastnej identity, svojho ja. Príslušnosť k spoločenskej triede, vrstve, skupine sú natoľko oslabované, že skôr možno hovoriť o individualizácii a následne o narastajúcom zneisťovaní človeka v procese hľadania svojej identity. HEITMEYER hovorí v tejto súvislosti, že riešenie problému identity sa stalo najdôležitejšou úlohou mladosti ako fázy života a mládeže ako spoločenskej skupiny. Niektorí autori, napr. Z. BAUMAN9 však tvrdia, že súčasná, tzv. postmoderná spoločnosť je príznačná aj tým, že osobnosť v nej sa vyznačuje absenciou identity. 5. Dezintegrácia je jedným z centrálnych problémov všetkých moderných spoločností10. Je imanentná i procesom individualizácie mládeže. Dezintegrácia pozostáva podľa Heitmeyera11 : * jednak z dezorientácie z hľadiska kultúry, často ako dôsledok plurality názorov, smerov, hodnôt a noriem, vždy s väzbou na emocionálne komponenty, 8

Heitmeyer, W., Olk, Th. (Hrsg.): Individualisierung von Jugend, Weinheim, München 1990

Bauman, Z.: Úvahy o postmoderní době, Slon, Praha 1995 O dezintegrácii v modernej spoločnosti podrobnejšie pozri Durkheim, E.: Der Selbstmord, Darmstadt 1973, ďalej Honeth, A.: Desintegration. Bruchstücke einer soziologischen Zeitdiagnose, Frankfurt am Main 1993, pozoruhodná práca Peters, B.: Die Integration moderner Gesellschaften, Frankfurt am Main 1993. Problematiku mládeže z uvedených aspektov analyzuje Heitmeyer, W.: Desintegration und Gewalt, In: Deutsche Jugend, roč. 40, č. 3, 1992, str. 109-122 11 Heitmeyer, W. (Hrsg.): Gewalt, Juventa, München 1996, str. 56 10

* jednak z dezorganizácie z hľadiska štrukturálneho, ako dôsledok diferenciácie, narastajúcej anonymity životných foriem a ich vzájomnej izolovanosti, ale i znižujúceho sa významu účasti na živote spoločenských intitúcií v dôsledku ich byrokratizácie. Graficky by sme mohli tento proces znázorniť nasledovne: Obr.1 Dezintegrácia dezorientácia kultúrna dimenzia (napr. pluralizácia)

Hodnoty a normy

dezorganizácia štrukturálna dimenzia (napr. diferenciácia)

Sociálne vzťahy

Podiel na inštitúciách

(Podľa Heitmeyera: Gewalt, München 1996, str. 57) 6. Strata niekdajších istôt, rizikovosť a individualizácia (v rodine, škole, voľnom čase, vo vzťahu k politickým inštitúciám) sú hlavnými faktormi, pôsobiacimi pri dezintegrácii a rastu násilia ako komplexného fenoménu. Dochádza k ospravedlňovaniu a postupnej legitimizácii násilia v postojoch k vlastnému konaniu: * Násilie ako odpoveď na násilie. Subjektívne býva zdôvodňované sebadefinovaním ako obeti. * Násilie ako "Ultima ratio" - posledný prostriedok. Subjektívne zdôvodňovanie pochádza zo skúsenosti, že iba takto je možné presadiť vlastné ciele a upozorniť na vlastné problémy a prinútiť interakčných partnerov k tomu, aby bola takto konajúca osoba "braná vážne". * Násilie ako faktor poriadku. Tu dominuje subjektívne presvedčenie, že konflikty možno riešiť prostredníctvom násilia (väčšinou štátneho), ktoré môže znova zjednať poriadok a disciplínu. * Násilie ako normálny vzorec správania. Subjektívne býva zdôvodňované dojmom, resp. vnímaním násilia ako každodenného javu. Násilné konanie mládeže nie je podľa toho ničím neobyčajným a problémovým, skôr naopak, násilie je skôr iba celkom normálnou adaptáciou na dominujúci spôsob správania. * Násilie ako riešenie problémových situácií. Subjektívne môže byť zdôvodňované tým, že mládež sa projektuje do pozície nebojácnej avantgardy v protiklade k dospelým.

Už dezorientácia prináša so sebou krízu identity, neschopnosť zaradiť sa a získať "komunikatívnu kompetenciu", ako i neschopnosť vyrovnať sa so situáciou. Plodí preto jav, ktorý vyzerá ako deviácia a následne násilie. V priebehu procesov individualizácie v skutočnosti nedochádza k plnému odstráneniu vplyvu triednych rozdielov a rodinných vzťahov. Tieto skôr iba ustupujú relatívne do pozadia popri novovznikajúcich "centrách" príbehu života. Súčasne vznikajú nové závislosti, medzi ktoré kľudne možno zaradiť i závislosti drogové. Tieto poukazujú na imanentné protirečenia v procese individualizácie. V pokročilej moderne (modernej spoločnosti) vo vzťahovom rámci procesu socializácie, dochádza k paradoxu, že práve individuálne osamostatňovania sa stávajú v čoraz väčšej miere nemožnými. Jednotlivec sa stáva síce uvoľneným z tradičných väzieb a vzťahov, no toto uvoľnenie je však nahrádzané násilím trhu a konzumnej existencie a im zodpovedajúcim štandardizáciám a kontrolám. Na miesta tradičných väzieb a sociálnych útvarov (trieda, jadrová rodina) nastupujú sekundárne inštancie a inštitúcie, ktoré formujú životné dráhy jednotlivcov a ktoré ho robia v protirečení k individuálnej dispozícii, presadzujúcej sa ako forma sebauvedomenia, hračkou v rukách módy, sociálnych pomerov, konjunktúr a trhov. Osobná identita sa radikalizuje. Neznamená už spoločnú príslušnosť k niečomu (patria potestas), ale oso-bitosť, ktorá jednotlivca odlišuje od všetkých ostatných. Jednotlivec sa stáva producentom vlastnej identity. To vyvoláva kultúrne hľadania, protesty, hľadanie v dôsledku stratenej ľudskej blízkosti, ktorá sa stratila v dôsledku vzniku osobitnosti, ale i hľadanie istôt, bezpečnosti (často vo fundamentalistických náboženstvách a sektách, prejavoch sily a násilia, fanúškovania športovým klubom, drogách a pod.). Osobitný význam nadobúda rovesnícka skupina, jej subkultúra, vrátane subkultúry drogove závislých. Prijatie členstva v skupine mladých ľudí s podobnými problémami a podiel na tvorbe a kultivácii kultúry tejto skupiny (bandy) znamená možné riešenie jeho (najčastejšie statusových, ale aj iných) problémov. V drogovej oblasti ich konzumenti reagujú viacerými spôsobmi, ktoré sa niekedy javia, alebo z ktorých niekedy možno usudzovať na príčiny užívania drog. Najčastejšie ide o: 1. túžbu po eufórii 2. zvedavosť a nudu 3. vplyv rovesníckej skupiny 4. útek pred problémami zvonku 5. útek pred vnútornými problémami 6. fenomén napodobňovania a zlého príkladu Tak sa stáva čoraz výraznejšie individualizovaná súkromná existencia závislou od vzťahov a podmienok, ktoré sa úplne vymikajú rozhodnutiam jednotlivcov. Paralelne vznikajú konfliktné, rizikové a problémové situácie, ktoré sa uzatvárajú svojmu pôvodu a spôsobu oproti každému individuálnemu spracovaniu. Tieto situácie často opätovne plodia násilie (napr. ako spôsob zaopatrovania si prostriedkov na nákup drogy), ktoré sa stáva takmer symptomatické pre koniec tohoto tisícročia.

Sociálna práca a ľudské práva Zborník referátov z vedeckej konferencie s medzinárodnou účasťou

ASOCIÁLNE TENDENCIE SPRÁVANIA A FORMY DROGOVEJ ZÁVISLOSTI V DEVÄŤDESIATYCH ROKOCH SIČÁK Andrej Spoločenské procesy v poslednom desaťročí dvadsiateho storočia vzhľadom na ich rôznorodosť a obsahovú šírku nemôžeme zachytiť vedeckou optikou jednej vednej disciplíny. Na určité spoločenské procesy a fenomény je potrebné poukázať z viacerých zorných uhlov a viacerých vedných disciplín. Každý z nás sa v každodennej praxi stretáva s rôznymi prejavmi ekonomického, politického, právneho, náboženského a mravného života. Do nášho spoločenského diania vstupujú nové skutočnosti, pribúdajú aj nové problémy, ale zotrvávajú aj staré problémy s prejavmi nových foriem. Jedným z takýchto staronových problémov je voľný čas, asociálne formy chovania mládeže, prostitúcia, alkoholizmus a rôzne formy drogovej závislosti. Problémom voľného času a jeho racionálnym využitím sa zaoberali už starogrécki filozofi. Aristoteles v Etike Nikomachovej, ktorú venoval svojmu synovi vo forme ponaučení, uvádza, že vrcholom najvyššej ľudskej blaženosti je rozjímavá činnosť. Toto rozjímanie sa uskutočňuje vo voľnom čase, vedie človeka k múdrosti a uspokojuje ho. Blaženou činnosťou nie je fyzická práca ani politická činnosť. Ide o stretnutia s priateľmi, diskusie, počúvanie hudby, čas na vedu a filozofické meditácie. Voľný čas chápal Aristoteles ako životné poslanie. Na uvedený spoločenský fenomén by sme mohli poukázať v celkovej historickej genéze vďaka takým mysliteľským veličinám, ktoré sa voľným časom zaoberali, ako napr. Plutarchos, Platon, T. Akvinský, G. Bruno, M. Luther, Ch. Fourier, T. Morus a ďalší. Problematika voľného času sa dostala do centra pozornosti spoločenských vied koncom šesťdesiatych rokov. Voľný čas je priestor, v ktorom si jednotlivec utvára spôsob života, ktorý je do určitej miery v súlade s požiadavkami a potrebami doby. V súčasnosti existuje veľké množstvo vedeckých prác a publikácií, ktoré sa usilujú riešiť otázky voľného času. V chápaní voľného času rozlišujeme tri náhľady: skeptický, nekritický a realistický. Skeptický náhľad vychádza z kritiky konzumnej spoločnosti, kde konzum vo voľnom čase smeruje jednostranne k zábave a rozptýleniu. Často ide o veci a hodnoty priemerné až podpriemerné, ktoré šíri a vnucuje reklama. Nekritický náhľad nadväzuje na náboženské predstavy voľného času. Zdôrazňuje sa hedonistický charakter voľného času. Realistický náhľad vychádza z poznania, že voľný čas je spoločenským fenoménom novej kvality. Je to priestor na odpočinok a rozvoj osobnosti. Zároveň vystupuje ako sféra, ktorá pomôže odstrániť nepriaznivé následky úzkej špecializácie v zamestnaní. Mládež patrí k tej časti obyvateľstva, ktorá má pomerne najviac voľného času. Práve tento spoločenský fenomén by mal byť z hľadiska pedagogiky, sociológie, etiky, psychológie a iných spoločenských vied viac skúmaný, aby sme vedeli určiť racionálne postupy využívania voľného času mládeže. Predpokladom účinnej spolupráce s mládežou je dôkladnejšie poznanie jej stavu, príčin rôzneho správania sa mládeže, jej časti, skupín či konkrétnych jednotlivcov. Zo strany staršej generácie často zaznieva iba moralizujúci monológ a nie snaha o konštruktívny dialóg. Voľný čas mládeže vystupuje ako predpoklad a cenná príležitosť pre rozvoj jednotlivcov a skupín. Býva však aj možnosťou pre asociálne 66

správanie sa mladej generácie. Od druhej polovice päťdesiatych rokov zaznamenávame zvyšujúcu sa delikvenciu mládeže, vandalizmus, prostitúciu a rôzne formy drogovej závislosti. Spočiatku sme sa utešovali, že sa tieto spoločenské javy vyskytovali len vo vyspelých západoeurópskych štátoch, ale ony začali postupne prenikať aj do krajín strednej a východnej Európy. Ak máme charakterizovať určitú genézu asociálnych prejavov mládeže, môžeme začať od chuligánstva. V roku 1955 na Silvestra zdemolovali teenegeri celý stred Stockholmu. Od tohto dátumu sa začal používať pojem chuligánstvo. Ideovým vodcom tohto spoločenského asociálneho fenoménu bol americký herec James Dean. Neskôr sa do mládežníckeho hnutia zapísalo ďalšie hlavné mesto v Európe, a to Amsterdam. Podľa vzoru časti americkej mládeže v tomto meste vznikla európska podoba hippies. Ovenčení girlandami kvetov hrali a spievali a domnievali sa, že zabúdajú na prítomnú skutočnosť tým, že odmietali smútok konzumného sveta. Pomerne rýchlo však do hnutia prenikli drogy a tým sa toto hnutie dostalo do úpadku. Stratilo sa zo zorného poľa spoločenských vied a o to viac sa dostalo do centra pozornosti polície a justície. V holandskom hlavnom meste sa zrodilo aj hnutie squatters. Podstatou tohto asociálneho fenoménu je neoprávnené užívanie cudzieho majetku. Táto mládež obsadila opustené byty, opravila si ich a odmietala príkazy magistrátu. Postupne sa tento fenomén preniesol do Hamburgu, Mníchova, Norimberku a ďalších nemeckých miest. Dnes si s podobnou formou nevedia poradiť ani v neďalekej Prahe či Varšave. V Holandsku vznikol aj jeden zo špecifických prejavov správania sa mládeže, ktorého stúpenci sa nazývajú Provos. Názov Provos použil prvýkrát v diplomovej práci študent W. Buikhuisen. Diplomová práca mala určitý kontext s formou chuligánskeho vyčínania. Získala si popularitu u istej časti študentov, spisovateľov a umelcov nielen v Utrechte, kde prácu študent obhajoval, ale aj v iných mestách. Mladí ľudia svojským spôsobom manifestovali proti prijatým spoločenským hodnotám vedy a kultúry. Za cieľ svojej revolty si dali prebudenie kritického vedomia, vytrhnutie ľudí z letargie a sebauspokojenia. Formou happeningových a poetických predstavení vystupujú proti zosmiešňujúcej a ohlupujúcej činnosti reklamy a obchodu. Prejavujú sa ako kritici vládnych elít. Vystupujú proti akýmkoľvek formám masmediálneho ohlupovania ľudí. Spájal ich spontánny a emo-cionálny protest proti negatívnym následkom technickej civilizácie a inštitucionalizácie vo všetkých oblastiach spoločenského života. Vystupujú proti všetkým katasrofickým víziám budúcnosti. Podobne ako chuligánstvo aj toto hnutie malo svojho vodcu. Bol ním študent filozofie v Amsterdame Roel van Duyn. Provos nevytvorili centralizovanú organizáciu a nevystupovali za žiadny politický program. Práve tieto skutočnosti sú sympatické aj istej časti našej mládeže. Ďalším mládežníckym hnutím, ktoré zvlášť dnes je v centre pozornosti nielen spoločenských vied, ale aj štátoprávnych inštitúcií, je skinheads. Dnešní stúpenci tohto hnutia patria už do druhej generácie. Zrod tohto spoločenského javu sa totiž datuje do šesťdesiatych rokov. Skinheads v prvopočiatkoch vystúpili v anglických robotníckych štvrtiach priemyselných centier proti tým, ktorí spôsobujú nespravodlivosti a rôzne formy bezprávia v spoločnosti. Aby sa nejakým spôsobom odlišovali od okolia, ale aj z praktických dôvodov, začali sa obliekať do búnd a košieľ bez golierov. Nechali sa ostrihať dohola. Skíni pri častých pouličných zrážkach majú výhodu v tom, že ich za vlasy nemožno pritiahnuť. Rozhodujúcou úlohou a najvyšším cieľom ich snaženia je rasová čistota. Prostriedky, ktorými 67

to chcú dosiahnuť, sú rôznorodé. Uprednostňujú predovšetkým rôzne formy fyzického násilia. Charakteristické heslá, ktoré píšú na rôzne miesta znejú: Všetci sme na jednej lodi; zajtrajšok patrí bielej rase; za národ; za rasu atď. Spája ich spoločná nenávisť voči Rómom, Židom, farebným, cudzincom, vekslákom, prostitútkam a pasákom. Podľa skínov sa táto tzv. čierna listina neustále dopĺňa. Ich vzormi sú R. Hess, Nietzsche, Mussolini, ale hlavne A. Hitler. Podľa nich je to "najväčší biely muž", ktorý však nestihol realizovať svoje, ale aj ich ciele, a preto oni vystupujú ako jeho novodobí pokračovatelia. S asociálnym správaním mládeže úzko súvisí aj problematika toxikománie. Drogy v dnešnej dobe sa stali neúprosnou realitou. Čas, v ktorom sme drogy a problémy s nimi súvisiace jednoznačne spájali s vyspelými západnými krajinami, je definitívne za nami. V dnešnej dobe milióny ľudí na celom svete užívajú omamné drogy a iné látky, ktoré vyvolávajú drogovú závislosť. Ľudstvo sa neuspokojuje s doterajšími drogami, ale hľadá stále nové látky, ktorými by svoju toxikomanickú túžbu uspokojilo. Napriek tomu, že sa v súčasnosti neúprosne postupuje proti drogám a ďalším nebezpečným toxikomániám, nie je to boj dostačujúci. Celosvetové protidrogové organizácie konštatujú, že sa im podarí ročne zachytiť približne sedem až desať percent drogovej produkcie. Celé špecializované skupiny ľudí sledujú pohyb a obchod s omamnými látkami a usilujú sa nájsť spôsoby ako aspoň obmedziť drogovú závislosť ľudí. Slovensko vzhľadom na svoju geografickú polohu je pre dvadsať miliónov návštevníkov ročne zaujímavým turistickým štátom s množstvom prírodných krás. Pri tejto príležitosti nevyhnutne dochádza k vzájomnému ovplyvňovaniu v jednotlivých oblastiach spoločenského života. V súčasnosti by sme mohli náš štát charakterizovať nielen ako tranzitnú drogovú cestu, ale aj ako územie dynamicky sa rozvíjajúceho drogového trhu. Aj keď nechtiac, ale predsa treba priznať, že prvú vlnu toxikománie sme zaznamenali koncom šesťdesiatych rokov, kedy sa začali vracať z emigrácie mladí ľudia, ktorí na vlastnej koži poznali život v slobodných krajinách. Niektorí z nich si priniesli i zhubný návyk na drogy. Mladí narkomani, ktorí k nám prišli, svoj neduh vedeli aj "teoreticky" zdôvodňovať. Cez rôzne mytologické názory až po pseudopsychologické koncepcie sa nám snažili dokázať svoj moderný celoživotný postoj či spôsob života v porovnaní s naším aj keď mladým životným štýlom, ale v podstate konzervatívnym a zastaralým spôsobom života. Nepriaznivú úlohu v tomto období zohrali okrem iného aj nevhodne publikované materiály o tejto problematike. Autorom išlo predovšetkým o atraktívnosť námetov a nie o skutočné pochopenie celej šírky uvedenej problematiky. Dnes už nikto nepochybuje o tom, že drogy zasiahli na Slovensku značnú časť ľudí, predovšetkým mládež. Objavujú sa medzi žiakmi na základných školách, v učňovských zariadeniach, medzi študentmi stredných a vysokých škôl, ale aj medzi dospelými. Veková hranica záujemcov o dostupné drogy za posledné roky značne klesla. Okrem zníženia vekovej hranice neustále sa rozvíjajúci drogový trh spôsobuje nárast počtu mladých, ktorí sa podieľajú na drogovom obchode. So vzrastajúcim drogovým trhom úmerne stúpa delikvencia mládeže, brutalita a iné asociálne spoločenské prejavy. Problematika drogovej závislosti vo vzťahu k mladeži je veľmi zložitá a citlivá. V rôznych súčasných sociologických výskumoch rodičia jednoznačne uvádzajú, že ich dieťa drogy neužíva. Pripúšťajú síce vážnosť tohto spoločenského procesu, ale súčasne jednoznačne konštatujú, že to nie je problém ich rodín. Je len pochopiteľné, že žiadny rodič nechce veriť, alebo pripustiť, že práve jeho dieťa by mohlo mať dočinenia s drogami, prí68

padne byť ich obeťou. Rodičia by predovšetkým mali poznať prvé signály pri užívaní drog. V pedagogickej literatúre sa uvádza, že prvoradou prevenciou by mal byť dôverný vzťah rodiča k dieťaťu založený na komunikácii, vzájomnom rešpekte a pochopení. Práve dôvera k rodičom a poznatky rodičov o škodlivosti drog by mohli dieťaťu pomôcť prekonať tradičné nahováranie "veď si to skús aj ty". Podľa údajov Ústavu zdravotníckych informácií a štatistiky sa na Slovensku liečilo v roku 1994 zo závislosti od heroínu a opiátov 892 ľudí. Ide predovšetkým o pacientov vo veku od 15 do 19 rokov. Druhú 139-člennú skupinu tvorili drogovo závislí od prchavých látok. Tretia 89-členná skupina sa liečila zo závislosti od marihuany a hašišu. Poslednou skupinou sú závislí na iných psychoaktívnych látkach. Celkový počet ľudí bol 1189. Intenzitu vzostupu počtu drogovo závislých dokumentujú údaje z bratislavského Centra pre liečbu drogových závislostí. V roku 1992 sa tu liečilo zo závislosti od heroínu 78 ľudí, o rok neskôr 110 ľudí, v roku 1994 to už bolo 549 ľudí. Podľa prieskumov sa ukazuje, že prvý kontakt s heroínom má u nás za sebou 8000 ľudí. Uvádza sa, že v Petržalke žije 2600 ľudí závislých od drog. V roku 1993 zomrelo na Slovensku na predávkovanie heroínom šesť ľudí. V roku 1994 sa podľa oficiálnych štatistík predávkovalo a zomrelo deväť ľudí. Podľa odborníkov je skutočný stav omnoho vyšší. Často sa totiž ako diagnóza uvádza zlyhanie srdca. V prostredí toxikomanov je rozšírený názor, že drogová závislosť je ich osobná záležitosť. Ide však o hlboký omyl, veľmi sebecký a nebezpečný. Spoločnosť totiž v záujme svojej ochrany nemôže súhlasiť s tým, aby vznikali materiálne a sociálne škody, aby dochádzalo ku kriminalite. Zdravotníctvo vynakladá na jednorazové liečenie jedného toxikomana 50 000 Sk. Všeobecne sa uvádza, že z desiatich liečených prípadov je osem neúspešných. Liečenie sa musí niekoľkokrát opakovať a tým sú viazané zdravotnícke kapacity, personál a lôžka v zdravotníckych zariadeniach. Tým pochopiteľne stúpa uvedená finančná čiastka. Práve preto by bolo potrebné, aby na tento asociálny jav zodpovedne reagovali všetky kompetentné orgány a aby protidrogová výchova nemala kampaňovitý, ale systematický charakter. Drogová závislosť sa spravidla začína zdarma. Keďže druhú dávku už treba zaplatiť a vreckové nestačí, začiatočník sa rýchlo dostáva do problémov s obstarávaním peňazí. Miestom prvých malých krádeží je byt rodičov, čiže domáce prostredie. Prvé skúsenosti s drogami sa získavajú takmer pravidelne v partiách. Deje sa to spravidla pri scénickej hudbe a za osvojenia si príslušného slangu, ktorý je prevažne anglický. Začiatočníci sa dozvedajú všetko o technike a rituáli používania drog, ale aj to, ako sa majú ruky stiahnuť pri vpichovaní a kde je možné vypožičať si injekčnú striekačku. V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť skutočnosť, ktorá sa odohrala v roku 1994. Poľská televízia v protidrogovej výchove vysielala niekoľkodielny seriál. Spôsob, akým to robila, bol presne opačný, ako účinok, ktorý dosiahli. Tým, že začali podrobnými postupmi, ako sa jednotlivé drogy vyrábajú, dali vlastne návod pre určitú časť mládeže, ako si pripravovať drogy. V priebehu polroka podstatne stúpol počet užívateľov drog. Táto skutočnosť sa nemusí, ale môže spájať s televíznym vysielaním. Preto je potrebné si dopredu premyslieť jednotlivé postupy. Ich nevhodné zameranie môže totiž vyvolať presne opačné výsledky. Špecializované partie sa totiž vyznačujú značnou súdržnosťou a nemôžeme podceňovať ich vzdelanostnú úroveň. Jednoduché moralizovanie pôsobí medzi mladými narkomanmi dosť naivne. Toxikomanická partia má svojho vodcu, ktorý riadi činnosť celej partie a je schopný zaobstarať drogy pre ostat69

ných členov. Partia dodržiava určité ceremoniály a rituály. Členovia partie sú často inšpirovaní informáciami o partiách na Západe. V partiách existuje určité tabu. Členovia nesmú prezradiť spôsob života partie, mená jej členov, názov drogy, ktorú užívajú, prísne utajujú mená distributérov a dodávateľov drog. Proti previnilým členom partie sa zavádza prísny postih, v krajných prípadoch aj fyzická likvidácia vstreknutím smrteľnej dávky. Pokiaľ ide o samotnú filozofiu partie, stojí v hierarchii hodnôt na poprednom mieste taký ideál, akým je osobná sloboda, neviazaná láska, túžba po nevšedných, neviazaných a vzrušujúcich zážitkoch. Droga má byť prostriedkom na dosiahnutie plného prežitia týchto hodnôt. Členovia partie nie sú schopní konfrontovať svoje názory s realitou. Žijú vo vysnenom imaginárnom svete. K spoločenským cieľom zaujímajú odmietavé stanovisko. Na základe uvedeného môžeme konštatovať, že v najviac zraniteľnom období je mladý človek ponechaný sám na seba. Pritom sa musí vyrovnať s rôznymi mentálnymi, citovými a inými zmenami. V dnešnej dobe si musí vedieť poradiť nielen s problémom svojho dospievania, ale aj s vážnymi spoločenskými úskaliami deväťdesiatych rokov. V súčasnosti sa rodinné štruktúry naďalej dramaticky menia rozvodmi, narodením nemanželských detí a stúpajúcim sklonom dvojíc žiť spolu bez sobáša. Mladí ľudia pociťujú aj veľké znepokojenie zo zhoršujúcich sa hospodárskych podmienok doma aj vo svete. Najväčším úsilím a zároveň úskalím je dnes získať dobré finančné zabezpečenie. V súčasnosti, žiaľ, sa to darí iba úzkej časti ľudí. V tomto neľahkom období je naporúdzi všadeprítomná reklama s rôznymi heslami hrať a neprehrať. Takmer každý by chcel byť bohatým. Najľahší spôsob, ako sa ním stať, je výhra v niektorej hre. Príťažlivosť hazardných hier je mocná. Narastajúci počet mladých ľudí sa stáva obeťou psychologických trikov, ktoré lákajú k hazardným hrám. Čím viac sa hazardné hry budú šíriť, tým viac bude nových hazardných hráčov-gamblerov. Návyková zábava, podobne ako návyková látka, môže spôsobiť značnú duchovnú a citovú škodu. Na to, aby mladý človek mohol financovať svoj návyk často sa uchyľuje ku klamstvám a podvodom. Pomerne dlho trvá, kým si samotní gambleri uvedomia, že sa stali zlodejmi a klamármi. Neprekvapuje nás skutočnosť, že náruživí hráči majú sklon k rôznym depresiám. Terapeuti, ktorí liečia gamblerov, tvrdia, že je to podobné ako pri tvrdých drogách a alkohole. Keď mladí ľudia prepadnú návyku na hazardné hry, stále viac svoj návyk financujú krádežami, priekupníctvom s drogami a prostitúciou. V USA sociologické výskumy z rokov 1993 a 1995 dokazujú, že hazardné hry hrajú traja zo štyroch Američanov. Podobné zistenia boli získané aj v Španielsku. U nás zatiaľ chýbajú takéto sociologické výskumy. To však neznamená, že sa tento jav u nás nevyskytuje. Stačí len pozorovať nápisy na niektorých budovách, železničných či autobusových staniciach. Môžeme povedať, že ich nájdeme všade tam, kde ľudia čakajú a kde je väčšia príležitosť, že si nájdu čas zahrať sa nevinným spôsobom. Sociológovia predpokladajú, že v nasledujúcom desaťročí budeme čeliť väčším problémom v súvislosti s hazardnými hrami, než je samotné užívanie drog. V tejto súvislosti sa domnievame, že je potrebné prijať rázne legislatívne opatrenia proti prevádzkovateľom hazardných hier a proti rôznym formám hazardných hier. Poučiť by sme sa mohli z neblahých skúseností viacerých krajín, v ktorých uvedenú skutočnosť nebrali vážne a dnes majú s touto skutočnosťou značné problémy. Na záver je potrebné poznamenať, že všetky spomínané skutočnosti nezasahujú len mládež, ale aj ostatnú časť spoločnosti. Zjednodušenie celého tohto procesu znamená jeho deformáciu a môže mať ďalekosiahle negatívne celospoločenské následky. 70

Literatúra: l. Grof, S.: Za hranice mozku. Gemma 89. Praha l992. 2. Okrúhlica, Ľ.: Heroín a abstinencia. Bratislava 1994. 3. Ondruš, D.: Toxikománia - strašiak či hrozba. Osveta, Martin 1990. 4. Petričko, J.: Krehká nevinnosť vinníkov. Bang, Bratislava 1995.

Sociálna práca a ľudské práva Zborník referátov z vedeckej konferencie s medzinárodnou účasťou

VZŤAH ETICKEJ VÝCHOVY A DROGOVEJ ZÁVISLOSTI KLIMEKOVÁ Anna Slovenská republika, vzhľadom na súčasný stav, týkajúci sa drogovej závislosti a všetkých negatívnych sociálnych javov túto skutočnosť výrazne akceptovala a vydala viacero právnych dokumentov a legislatívnych materiálov, ktorými sú o.i.: Dohovor o psychotropných látkach (ešte v rámci ČSSR z roku 1971), Jednotný dohovor o narkotikách v zmysle dodatku o dohode OSN z roku 1972, Dohovor OSN proti nelegálnemu obchodu s omamnými a psychotropnými látkami z roku 1988, nehovoriac o dielčich paragrafoch tak občianskeho zákona, ako aj trestného, ktoré sa tejto problematiky dotýkajú. Napríklad §187, odst.I. Trestného zákona (neskôr iba TZ), §188 TZ, §230 TZ, §71 TZ, §72 TZ, prípadne §423 Občianskeho zákona. Toto je však právna stránka veci, na ktorú upozorňujem v úvode, aby sme si boli vedomí faktu, že právo je tou vednou disciplínou, ktorá sa v žiadnom prípade nestráni tejto problematiky. Práve naopak - uvedená skutočnosť drogovej závislosti a jej sociálnych a osobných dôsledkov má veľmi prepracovanú a presne kodifikovanú v jednotlivých paragrafoch, ktoré sú veľavravné, jasné a presné. Táto skutočnosť nie je náhodná. Práve naopak, pretože dohody majú jeden zásadný, nosný cieľ: obmedziť pestovanie, výrobu, obchod, distribúciu drog, ako aj kontrolovať ich používanie na medicínske a vedecké účely a potláčať nezákonný obchod s nimi. Je faktom, že užívanie drog je v súčasnosti realitou, realitou príliš krutou a vyjadruje skutočnosť, že človek pri ich používaní sa doslova nachádza v bludnom kruhu. Rovnako je pravdou, že užívanie drog privádza človeka do onoho bludného kruhu - do ktorého vstupuje na istý čas, na istý čas vystupuje a opäť sa doňho vracia. A z tohto bludného kruhu sa veľmi ťažko vychádza - a to či máme na mysli bežné ľahké drogy, alebo drogy ťažké, tvrdé - či už je to v prvom prípade fajčenie, alkohol, analgetiká, alebo v druhom prí-pade marihuana, heroín, LSD, či iné intravenózne podávané látky ľudskému organizmu. Každá jedna z uvedených drog spôsobuje devalváciu osobnosti človeka, ktorý v tomto lepšom prípade končí v protialkoholickej liečebni, alebo na psychiatrickom oddelení OÚNZ. Znamená to toľko (vyplývajúc z uvedeného), že celosvetové meradlo sa snaží výrazne o humanizáciu výchovy a v našich podmienkach to úzko súvisí s novou orientáciou teoretického sociologicko-etického myslenia (samozrejme nehovoriac už o legislatíve, ktorú som v úvode spomínala), s novým postojom k človeku ako osobnosti, bytosti auten-tickej a neopakovateľnej. Základná otázka teda znie: Prečo sú dnes ľudia na drogách závislí, prečo konzumujú alkohol, tabak, zneužívajú lieky, ale i látky iného charakteru, prečo sa stávajú narko-manmi, používajú abúzus, abúzus alkoholický, analgetický atď.? Prečo práve v súčasnosti, keď sa za jednu z najdôležitejších otázok pokladá ochrana životného prostredia - v tom najširšom zmysle slova. Musíme priznať fakt, že pri súčasnom rozvoji chemickej výroby sa čoraz častejšie vyskytujú akútne i chronické otravy látkami, ktoré sa na trh dostávajú a uvádzajú pod rôznymi obchodnými názvami a ich používanie v priemysle, poľnohospodárstve, laboratóriách sa stále rozširuje. V prípade otravy je ošetrujúci lekár často v 72

zložitej situácii pri získavaní potrebných údajov o chemickom zložení prípravkov, čo sťažuje prvú pomoc pri otravách a adekvátnu liečbu 1. F. Jaroš v práci "Praktická toxikológia" jednoznačne konštatuje, že "... v súčasnosti sa ročne syntetizuje 150 až 200 tisíc nových látok, z ktorých 6 až 7 tisíc sa bežne používa. Denne sa identifikuje približne 6 tisíc látok, z ktorých je až okolo 1000 nových. V súčasnosti v našich podmienkach chemické látky vyrába 16 podnikov a zo zahraničia ich dovážame od 78 firiem. Veľa firiem z konkurentných dôvodov neuvádza chemické zloženie prípravku, ale len jeho obchodný názov, preto často ani lekári nevedia, či chemická látka, s ktorou pacient prišiel do styku, je nejedovatá, či je to jed alebo zvlášť nebezpečný jed. Lekár nevie, či začať s liečbou a akou, či pacienta poslať na hospitalizáciu a na aké pracovisko:"2. Znamená to toľko, že odpoveď na problematiku drogovej závislosti nie je práve najľahšia. Stojí teda v centre pozornosti nielen psychiatrov, psychológov, lekárov, právnikov, ale i tých, ktorí sa výchovou zaoberajú - pedagógov, sociálnych pracovníkov, etikov. Akú úlohu v tomto, nie práve najutešenejšom procese, procese používania drog, ktoré negatívne pôsobia nie iba na konzumenta, ale aj na jeho okolie, v ktorom sa nachádza, na rodinu, pracovisko - jednoducho všade, kde ľudia prichádzajú do styku s drogovo závislým človekom? Základom a nosným pilierom etickej výchovy je prosociálne správanie, je to výchova k pozitívnej moralite, správaniu kladného charakteru. Etická výchova, založená na prosociálnom správaní, prostredníctvom atribúcie, asertivity, empatie a sociologických výskumov, prichádza stále viac a viac k záveru, že človek by sa mal orientovať predovšetkým na ovládnutie seba samého, na kultiváciu a zveľaďovanie svojich schop-ností, daností, na hľadanie harmónie s prírodou, so svetom - ale hlavne so sebou samým. A nie bezhlavo sa oddávať neduhom, tým neduhom, ktoré ničia jeho nielen psychický, fyzický život, ale i život rodín a prostredia, v ktorom takýto človek žije. Ak sa v tejto súvislosti bližšie zamyslíme nad poslaním etickej výchovy v prevencii k drogovej závislosti, nie je ekvivalentná s termínom etika, pretože etika je teoretická disciplína filozofického charakteru, ktorej poslaním je skúmať morálku, jej historické etapy vývinu, poslanie, funkčnosť, vedieť rozlíšiť morálne od nemorálneho a teoreticky to zdôvodniť na báze historicko-logického prístupu. Jednoducho povedané, pod pojmom "etická výchova" mám na mysli systém tak usporiadaných metodických postupov a krokov (za pomoci pedagogického a psycho-logického prístupu), ktoré formujú pozitívne morálne postoje, praktické morálne činy, správanie, pričom rozhodujúcim faktorom pozitívneho morálneho charakteru je pro-sociálne správanie. A ak o morálke hovoríme, či už v bežnom zmysle slova, alebo v podobe jej teoretickej reflexie - etiky, žiada sa poznamenať, že samotná etika nevychováva, s mo-rálkou sa človek nerodí, ale v procese ontogenetického vývinu je k nej vychovávaný a vedený práve výchovou etickou, disciplínou na pomedzí etiky, pedagogiky a psychológie, pričom sa vždy zohľadňujú a akceptujú individuálne zvláštnosti každého jedinca. 1

Viď bližšie: JAROŠ, F.: Praktická toxikológia. Bratislava, 1988.

JAROŠ, F.: Praktická toxikológia, Bratislava, 1988, (s. 5).

A čo sa týka problematiky prosociálneho správania, je možné konštatovať, že je predmetom, či lepšie vyjadrené, cieľom etickej výchovy. Charakterizujem ho ako pozitívne morálne správanie, ktoré je vyjadrením ochoty vykonať niečo afirmatívne pre druhého a to bez ohľadu na skutočnosť, že by sme očakávali pochvalu, protislužbu, prípadne akúsi odmenu 3. Človek je zvláštne, jedinečné, neopakovateľné a autentické individuum, ktoré je vybavené schopnosťou dokázať sa stotožniť so záujmami, potrebami, túžbami, citmi iných jedincov. Pravda, nejedná sa o negatívne záujmy, drogové zvlášť, ale práve naopak. Pravda, tieto skryté vlastnosti sú geneticky zakódované a prostredníctvom výchovy k prosociálnemu správaniu ide o to, aby boli z uvedeného zakódovania vydolované. Podľa názoru španielskeho teoretika etickej výchovy, ktorého model sa v praxi osvedčil, Olivara Roberto Roche, existuje niekoľko teoretických modelov prosociálneho správania. Medzi tie najzákladnejšie patria: "dôstojnosť ľudskej osoby a úcta k sebe, pozitívne hodnotenie správania iných ľudí, kreativita a autokreativita, osobná iniciatíva, vyjadrenie vlastných citov, empatia (sociálna a personálna), asertivita, riešenie konflik-tných situácií, priateľstvo, zodpovednosť, česť, pomoc, spolupráca, starosť o iných a prob-lém nenásilia"4. Uvedené typy, či modely prosociálneho správania sú základnom výchovného etického programu, a to tak v pedagogickom (pravda tu predovšetkým), ako aj mimopedagogickom procese (medicína, psychológia, psychiatria atď.), zmyslom a poslaním ktorých je formovanie prosociálnych postojov. Tieto postoje zodpovedajú prosociálnemu správaniu a vyjadrujú vlastnosti a charakteristické črty človeka s pozitívnym morálnym konaním. Tento pojem "postoj", "spôsobilosť" (z anglického slova "skill") používa zväčša psycho-logická a pedagogická literatúra a etická výchova, spôsob nášho správania ju v prene-senom zmysle slova preberá, nakoľko najadekvátnejšie zodpovedá "prosociálnemu sprá-vaniu" a "prosociálnym postojom" človeka 5. A záverom poznámka; ak problematika etickej výchovy, založená na báze prosociálnosti, operuj takýmito termínmi, akými sú asertivita (znamená slobodne sa rozhodovať, komunikovať bez akýchkoľvek bariér a zábran, vyjadruje otvorené, zodpovedné a čestné konanie, vyjadrujúc aktívnu perspektívu života, schopnosť pracovať pre to, čo chceme dosiahnuť, aby naše činy boli v súlade s nami samotnými), atribúcia (z anglického slova "attribute" - vlastnosť, charakteristický znak, ktorým pripisujeme, prisudzujeme vlastnosti indivíduu). Vyjadruje vieru a dôveru v skutočnosť, že druhý človek už potenciálne má, alebo bude mať tie vlastnosti, orientáciu, prípadne praktické postoje, ktoré v ňom chceme podporovať, rozvíjať, kultivovať, formovať a vychovávať ho k nim. A napokon "empatia", ktorá je prejavom schopnosti a snahy doslova "počúvať" a "prijímať" názory iného, jeho prežívania bez negatívnych úsudkov a záverov - je to miera spolužitia s inými ľuďmi v tom najpozitívnejšom zmysle slova 6, ako je možné hovoriť o nej v negatívnom zmysle slova? Práve naopak - pozitívnosť, afirmatívnosť sú jej základ-nými piliermi. 3

Viď bližšie: OLIVAR, R. R.: Etická výchova. Bratislava, 1992.

OLIVAR, R. R.: Ibidem. ( s. 6)

Viď bližšie: KUČEROVÁ, S.: Člověk, hodnoty, výchova. Brno, 1996. LENZ, L.: Pedagogika etickej výchovy. Výchova k prosociálnosti. Metodické centrum Bratislava, 1993. 6 Viď bližšie: OLIVAR, R. R.: Ibidem, s. 73.

Práve preto, vzhľadom k problému drogovej závislosti človeka, ktorá je fenoménom negatívnym, etická výchova na tento fakt nielen upozorňuje, ako na fakt reálne existujúci a čo je podstatnejšie - snaží sa vychovávať k takému správaniu, kde by sa negatívne momenty tohto druhu nevyskytovali, resp., do ktorých by človek nemal upadať. Cieľom každej výchovy - etickej zvlášť - je predstava o budúcich výsledkoch výchovy, pravda pozitívnych. Vychádza to z dôstojnosti ľudskej osobnosti, úcty k sebe, empatii, sebaovládaniu, z riešenia konfliktov s druhými a spolupráce atď. 7 S etickou výchovou veľmi úzko súvisí exemplifikácia - t. j. pôsobenie vhodných príkladov ako metódy medziľudského ovplyvňovania v tom najkladnejšom zmysle slova, ktorými sa môže meniť a utvárať formovanie človeka v pozitívnom zmysle. Pre zaujímavosť, popri pojme exemplum (lat. príklad) sa v rámci exemplifikácie často používajú aj iné pojmy - vzor, ideál, model. Toto sú moje základné úvahy o problematike drogovej závislosti a etickej výchovy, ktoré zásadne proti sebe stoja, pričom etickej výchove ide predovšetkým o pozitívne pôsobenie na človeka. Veď nielen pedagógovia, lekári, právnici, sociálni pracovníci, ale celá spoločnosť sa bráni neduhu kriminality. Napokon v Aktualizovanom trestnom zákona a zákone o priestupkoch (Bratislava, 1994) je to viac než jasne vyjadrené a kodifikované - paragrafy 187, 188, 188a, 201 a 201a. Ak sa porušujú, jednoznačne to vedie ku kriminalite. Kruh sa nám teda uzatvára. Stojí pred nami viac než veľká, ťažká a náročná úloha. Vychovávať mládež disciplinovanú, ktorá je otvorená a ktorá si chráni nielen svoje záujmy, zdravie, ale i záujmy a život iných, a to spolu so spoločnosťou, lekármi, psycho-lógmi - v záujme záchrany postihnutých jedincov a proti tak vzrastajúcej kriminalite. A to často za cenu represívnych opatrení.

Viď bližšie: VINAŘ, O.: Každý, kto vlastní drogu je vinen. In: Lidové noviny, 6. marec 1996, s. 8.

Sociálna práca a ľudské práva Zborník referátov z vedeckej konferencie s medzinárodnou účasťou

PREVENTÍVNA FUNKCIA VÝCHOVNÉHO PORADENSTVA NA STREDNÝCH ŠKOLÁCH. PIROHOVÁ Ivana Ídea trhovej ekonomiky bezprostredne súvisí s nezamestnanosťou. Tento staronový jav v spoločnosti sa dotýka ohrozených kategórií osôb. Radíme tu nekvalifikované osoby a osoby málovzdelané, ženy, príslušníkov etnických skupín, mentálne a fyzicky handicapované osoby a mládež (Mareš, P. 1994). Mladí ľudia po ukončení základnej školy a absolventi stredných a vysokých škôl tvoria podstatnú časť nezamestnaných. Koncom roku 1995 z celkového počtu uchádzačov o zamestnanie tvorili mladí ľudia vo veku do 25 rokov až 30,5%, pričom najvyššiu špecifickú mieru nezamestnanosti si naďalej udržiava veková kategória nezamestnaných do 20 rokov. Ich miera nezamestnanosti v prvom štvrťroku 1996 dosiahla 43,1% (Gajdošová, Ľ. 1996). Mareš (1994) uvádza existenciu štúdií uvádzajúcich zistenú súvislosť medzi mierou nezamestnanosti a mierou krimimality, vyšší nárast delikventného správania medzi mladými nezamestnanými. S tým často súvisí narastajúci počet mladých ľudí užívajúcich omamné látky, množiace sa prejavy agresívneho správania. Jednou z príčin vysokej nezamestnanosti absolventov škôl je rigídny systém škôl, ktoré nereagujú na hospodárske asociálne zmeny. Absolventi napr. stredných škôl (rôzneho typu) disponujú množstvom rôznorodých vedomostí, ktoré sú však vo vzťahu k trhu práce neupotrebiteľné. Tým sa ešte prehlbuje handicap mladých ľudí súvisiaci s nedostatkom pracovných skúseností. V našich podmienkach existuje snaha riešiť tento problém špecifickou formou skupinového a hromadného poradenstva, ktoré sa realizuje v kluboch práce. V rámci skupinového poradenstva sa cvičia nezamestnaní ako sa môžu uplatniť pri uchádzaní o zamestnanie. Oveľa účinnejšie by bolo poskytnúť tieto sociálne a komunikačné zručnosti už počas vzdelávania na stredných školách. Tu vidím dvojaký rozmer výchovného poradenstva v súvislosti s jeho preventívnou funkciou. Prvý rozmer prevencie spočíva v chápaní výchovného poradenstva ako súčasti výchovnovzdelávacieho procesu. Cieľom je poskytnúť mladým ľuďom sociálne a komunikačné zručnosti potrebné pri uchádzaní o pracovné miesto obohatené o potrebné právne rady. Druhý rozmer prevencie vychádza z koncepcie klasicky chápaného výchovného poradenstva. Súvisí so sprievodným znakom nezamestnanosti - sociálnopatologickými javmi. Obdobie pubescencie je sprevádzané citovou labilitou, krízami, kritickým postojom ku hodnotám dospelého. Mladý človek si hľadá svoje miesto v živote, snaží sa splniť od neho vyžadované očakávania zo strany spoločnosti i zo strany seba samého. Pri hľadaní svojej identity potrebuje poradiť, usmerniť. V intenciách výchovnovzdelávacích inštitúcií by tieto konzultačné, poradenské služby mal plniť výchovný poradca.

Funkciu výchovného poradcu na školách zastávajú psychológovia alebo určení pedagógovia väčšinou bez odbornej prípravy. Výchovné poradenstvo na stredných školách sa v mnohých prípadoch zužuje na informáciu o rôznych smeroch štúdia na vysokých školách a dotazník o priebežnom záujme o vysokoškolské štúdium. Výchovný poradca by však okrem informačnej úlohy mal plniť úlohy súvisiace 1/ so sledovaním a hodnotením vývoja žiakov vrátane diagnostickej činnosti, 2/ vlastných návrhov na opatrenia v rámci výchovy a vzdelávania žiakov na školách, 3/ konzultačnej služby pre žiakov a rodičov, 4/ metodickej pomoci triednym učiteľom a ostatným pedagogickým pracovníkom v daných oblastiach (Prucha, J., Walterová, E., Mareš, J. 1995). Domnievam sa, že predpokladom úspešnosti výchovného poradenstva v našich podmienkach je, aby úlohu výchovného poradcu zastával učiteľ, ktorý sa podieľa na výuke a tak je denno-denne v priamej interakcii so študentom, prípadným klientom. To si vyžaduje odbornú prípravu výchovných poradcov - učiteľov opierajúcu sa o poznatky z pedagogiky, psychológie, sociológie, teórie komunikácie ap.. Pozitívne výsledky dosahované už začiatkom nášho storočia v internátnej škole "Summerhill" u detí s výchovnými problémami sú dôkazom zmysluplnosti poradenských služieb pre žiakov, študentov. V uvedenej škole boli poskytované v rámci vymedzených konzultačných hodín - "Private Lessons". Pedagogicko - psychologické poradne sa zaoberajú deťmi a mládežou, ktorí majú rôzne problémy v kolektívnych zariadeniach, problémy v oblasti učenia, problémy vo vzťahoch s rodičmi, a v prípade potreby aj s pedagógmi (Gabura, J., Pružinská, J. 1995). Výchovné poradenstvo na školách by správne malo plniť preventívnu funkciu v zmysle predchádzania týmto problémom. Myslím si, že jednou z ciest riešenia je zavedenie poradní pre študentov už na stredných školách. To si vyžaduje: 1. zabezpečenia prípravy dostatočného množstva kvalifikovaných pracovníkov pre oblasť výchovného poradenstva, 2. vytvorenie podmienok pre organizáciu sietí poradenských služieb na stredných školách, 3. zavedenie poradenstva ako súčasti výchovnovzdelávacého procesu s cieľom pripraviť tvorivých a flexibilných mladých ľudí. Základným východiskom úspešnosti týchto poradenských služieb je vzťah medzi výchovným poradcom a študentom - klientom založený na vzájomnej dôvere. Jej získanie a udržanie v mnohom záleží od rešpektovania dôverne odovzdaných informácií zo strany výchovného poradcu. Výchova nemôže vyriešiť sociálne problémy, ale môže vhodnými výchovnými prostriedkami pozitívnym spôsobom ovplyvniť vývin mladého človeka, pomáhať mu úspešne sa včleniť do spoločnosti. Ako k danej problematike pristúpime nie je závislé len na množstve financií, ale aj na prekonaní stereotypov klasicky chápaného prístupu ku žiakom. Domnievam sa, že individuálny prístup k študentovi, rešpektovanie jeho osobnosti je prvotným východiskom pre posilnenie preventívnej funkcie výchovného poradenstva na stredných školách.

POUŽITÁ LITERATÚRA 1. Mareš, P. : Nezaměstnanost jako sociální problém. Praha, Slon 1994, s. 110. 2. Gajdošová, Ľ. : Nezamestnanosť mladých ľudí - trendy, súvislosti, regionálne diferencie, uskutočnené opatrenia. Práca a sociálna politika, 4, 1996, č. 7 - 8. 3. Prucha, J., Walterová, E., Mareš, J.: Pedagogický slovník. Praha, Portál 1995, s. 259. 4. Gabura, J., Pružinská, J. : Poradenský proces. Praha, Slon 1995, s. 16.

Sociálna práca a ľudské práva Zborník referátov z vedeckej konferencie s medzinárodnou účasťou

SOCIÁLNA PRÁCA V ČINNOSTI OSÔB PRÁVNEHO DONÚTENIA ŠLOSÁR Dušan Právne donútenie vzniklo ako nevyhnutná potreba štátu zasahovať do spoločenských vzťahov vznikajúcich a rozvíjajúcich sa na jeho území. Aj keď v prvopočiatkoch sa jedná, viac menej, o oblasť represívnych zásahov, zmeny v úlohách štátu našli odraz aj v činnosti osôb právneho donútenia. Represia bola doplnená prevenciou a postupne sa začali objavovať v pôsobení aj prvky sociálnej práce. Nakoľko pojem "osoby právneho donútenia" je široký a zahrňuje všetky subjekty, ktoré sú právnymi normami zmocnené rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb a používať pritom aj prvok donútenia, pre potreby môjho referátu som túto oblasť zúžil len na policajné a poriadkové útvary. Sociálna práca osôb právneho donútenia má svoj osobitný význam pri rozvoji a regulácii sociálnych procesov a vzťahov, aj keď vystupuje len komplementárne k činnosti iných orgánov, ktorých hlavnou náplňou je realizácia a rozvoj sociálnej práce. Prax zužuje v mnohých prípadoch pohľad na sociálnu prácu len ako na prostriedok starostlivosti o rizikové skupiny obyvateľov a priznáva jej len okrajový vplyv na spoločenské vzťahy a procesy. Globálny pohľad na prepojenie sociálnej práce so sociálnou teóriou a praxou sa triešti v zrkadlách parciálnych problémov v jednotlivých oblastiach sociálneho života. Čo všetko je potrebné zahrnúť do sociálnej práce je možné definovať týmto určením: "Všetko, čím možno zvýšiť kvalitu ľudského života". Teda nielen odstránenie núdze, sociálnej patológie, afunkcie systémových vzťahov tvorených a realizovaných v sociálnom prostredí, ale najmä presadzovanie princípov humanizácie, úcty k človeku, individuálneho prístupu k jednotlivcovi i sociálnemu problému, rozvoja ľudskej osobnosti a ďalších. Odstraňovanie už zistených patosociálnych javov, ktoré vznikajú na základe zlyhania spoločnosti alebo jednotlivca, nemôže byť vydávané za pravú podstatu sociálnej práce. Táto má širšie ciele, pri naplnení ktorých by sociálna patológia v danej oblasti mala byť minimalizovaná a reálne predpokladaná len ako výsledok individuálneho rozhodnutia jedinca. Z pohľadu práce osôb právneho donútenia je potrebné celkovú problematiku sociálnej práce rozdeliť do niekoľkých oblastí: l. Ovplyvňovanie stavu trestnej činnosti vrátane preventívnych a viktimologických opatrení Jedná sa o minimalizáciu najnebezpečnejších zásahov do života, práv a oprávnených záujmov občanov. Každý protiprávny čin znamená negatívne ovplyvnenie vzťahu postihnutej osoby k svojmu okoliu, zvýšenie pocitu ohrozenia a dlhodobé pociťovanie uj-my, čo determinuje tvorenie sociálnych väzieb, vnútorné prežívanie a dôveru k celkovému systému. 2. Ovplyvňovanie stavu na úseku priestupkov a iných správnych deliktov Tento stupeň vytvára predpoklady na presadzovanie zákonom definovaných zásad v oblasti verejného poriadku, občianskeho spolunažívania a realizácie iných všeobecne prospešných limitov, ktorých dodržiavanie je garantované možnosťou použitia sankcie. Po-

stupné presadzovanie zmien v tejto oblasti pozitívne rozvíja vzťahy medzi občanmi a pomáha vytvárať silné mezo a mikro skupiny. 3. Ovplyvňovanie sociálnej patológie vyplývajúcej zo zlyhania štátu alebo jedincov Zásah do oblasti, v ktorej nepôsobí prvok štátneho donútenia, musí vychádzať z možnosti subjektu, ktorý zásah vykonáva. Existencia bezdomovcov, závadových skupín maloletých, ohrozenie skupín obyvateľov hnutiami negujúcimi hodnoty a ciele spoločnosti v mnohých prípadoch sa javí ako neovplyvniteľná. Vytvorenie systémového tlaku prostredníctvom kontroly, zavádzania systémových opatrení, realizácia rozkladných opatrení, tlak na verejnú mienku a celý rad preventívnych opatrení vrátane spolupráce s nadáciami a záujmovými združeniami osôb, ktoré vyvíjajú svoju činnosť v danom smere. Obdobne nemožno obísť školskú a rodinnú výchovu, ako hlavné garanty rozvoja osobnosti. 4. Vytváranie sociálnych vzťahov vhodných a výhodných pre väčšinu obyvateľov Sociálne vzťahy osôb a skupín majú určitú kvalitu, ktorá je ovplyvňovaná osobnostnou skúsenosťou, zvykmi, ale i verejnou mienkou. Zmeny v spoločnosti prispievajú k vznikaniu nových sociálnych vzťahov a zanikaniu prežitých foriem. Vznik nových sociálnych vzťahov možno v prvopočiatku charakterizovať ako pokus nájsť odpoveď na nesúlad starej skúsenosti s novou realitou. Odborná pomoc vytvára predpoklad pre vytvorenie reálnych vzťahov zodpovedajúcim realite. 5. Stanovenie presných limitov pre oblasť čistoty verejného života a verejného poriadku v spoločnosti Aj keď jednotlivé limity nie je možné stanoviť rigorózne, ich vytýčenie umožňuje rozvoj spoločnosti požadovaným smerom. Umožňuje definovanie nutnosti sociálnych intervencií, preventívnych a represívnych opatrení pri negatívnom prekročení limitov, ktorých rozsah určí spoločenská významnosť chráneného záujmu alebo vzťahu. Pozitívne prekročenie limitu predurčuje možnosti v danej sfére a umožňuje prijímanie opatrení k pozitívnej úprave limitu. V tejto oblasti sa nachádza aj vyhľadávanie sociálne odkázaných jedincov a ich odovzdávanie kompetentným orgánom. 6. Ovplyvňovanie verejnej mienky a verejného života s cieľom vybudovať spoloč-nosť na princípoch právneho štátu Nízke právne vedomie, monopolizácia právnych vedomostí nachádzajú odraz v porušovaní práva pre jeho neznalosť. Ak má plniť právo funkciu regulátora, je nutné stanoviť penzum základných znalostí, ktoré občan potrebuje pre realizáciu svojich práv a dodržiavanie zákonom stanovených povinností. Je nevhodné, aby sa občan dozvedel o právnej povinnosti až pri uložení sankcie pre jej nesplnenie. V školách nie je rozpra-covaný systém právnej výchovy k občianstvu. Aj tejto otázke je potrebné venovať viac pozornosti. Nemožno ju nahradiť jednorázovými prednáškami ani očakávaním, že každý sa s právnymi normami oboznámi sám. 7. Rozvíjanie pocitu bezpečia a spolupôsobenia na jeho existencii Občan sa v oblasti ochrany svojho života, zdravia a majetku stavia do pozície konzumenta. Aj keď základnú ochranu jeho práv a oprávnených záujmov realizujú profesionálne útvary, táto je nemysliteľná bez jeho spolupodielu na ochrane základných hodnôt. Od pocitu bezpečia sa rozvíja ďalší komplex sociálnych vzťahov a kvalita verejného života. Zapojenie občana do tvorby bezpečnostných opatrení, ako i zapojenie do ich realizácie, vytvára individuálny vzťah k chráneným hodnotám. Participovanie na individuálnej, ale i 80

skupinovej ochrane orientuje občana v tejto sfére a umožňuje mu priame ovplyvňovanie situácie, v ktorej chce realizovať svoj život. Slušných ľudí je viac. Ale ich pôsobenie je minimálne, čo dáva pečať celkovej bezpečnostnej situácii. 8. Rozvíjanie pozitívnych pocitov zo spoločenského života Sociálne vzťahy vznikajúce a rozvíjajúce sa v mezo skupinách majú určitú kvalitu. Táto predurčuje vnútornú kompaktibilitu skupiny, vnútornú adhéziu, ako i celkový rozvoj skupinových vzťahov. Vzájomná pomoc, podpora, ochrana, ale i priateľstvo, spolupráca, sociálna blízkosť, sú atribútmi pozitívnych sociálnych vzťahov. Sú limitmi, ktoré minimalizujú sociálnu patológiu v skupine. Prispievať k rozvoju takýchto vzťahov je nevyhnutnosťou každého pracovníka donucovacieho aparátu. Zisťovanie rušivých prvkov a ich eliminácia v prospech celku, skôr ako vznikne afunkcia, je tiež činnosťou smeru-júcou k rozvíjaniu pozitívnych pocitov zo spoločenského života. 9. Výchova a vzdelávanie Aj táto činnosť je neoddeliteľnou súčasťou činnosti osôb právneho donútenia. Aj keď netvorí hlavnú náplň činnosti, je jej neoddeliteľnou časťou. Výhrady možno mať k jej rozsahu a subjektom, voči ktorým smeruje. Napríklad na školách sa zameriava výlučne smerom k študentom, ale pedagogický zbor nedostáva základné informácie o stave trestnej činnosti a iných patosociálnych javov, ktoré boli diagnostikované u študentov a ktorým je potrebné venovať pozornosť. Tým nevzniká synergia v základnom výchovnom pôsobení. Výchovný vplyv má nachádzať podklad v obsahu vzdelávania a zabezpečiť potvrdenie teoretických poznatkov výsledkami praxe. Obdobne sa musíme zaoberať prípravou osôb právneho donútenia z pohľadu diagnostiky a realizácie sociálnych opatrení a celkovej sociálnej práce. Zvládnutie tejto problematiky anticipuje reálny predpoklad na plnenie úloh v tejto oblasti, zatiaľ čo oblasti uvedené v bode l a 2 sa radia do sociálnej represie, oblasti uvedené v bode 3 až 9 sú výlučne sociálnou prevenciou. Takýto rozsah realizácie sociálnej práce si vymedzil projekt "Bezpečné Košice". Aj keď jednotlivé stupne sú rozpracované na konkrétne úlohy, z pohľadu dnešnej prezentácie by ich konrektizácia neplnila svoj účel. Sociálna práca je novým fenoménom v činnosti osôb právneho donútenia a dopĺňa represívne i preventívne pôsobenie tak, aby rozsah poskytovaných služieb bol komplexný a slúžil občanovi. Komplementovanie sociálnych služieb osobami právneho donútenia má svoj podklad v súčasných možnostiach terénnych sociálnych pracovníkov, ako i v potrebe zvýšiť štátnu garanciu v oblasti sociálnej práce, a to v smere vyhľadávania, diagnostikovania a riešenia sociálnych prípadov. Práca so sociétou a individuálnym jedincom vyžaduje zvládnutie celkovej sociálnej podstaty v reálnom, ale i požadovanom stave. Nielen diagnostika a ovplyvňovanie sociálnej patológie, ale aj vyhľadávanie a riešenie sociálne potrebných osôb a práca so sociétou s cieľom vybudovať kompaktné celky s garantovaným sociálnym statusom. Kvalitné plnenie úloh v oblasti sociálnej práce sa prejaví aj na rozsahu sociálnej patológie a nutnosti používať represívne zásahy.

Sociálna práca a ľudské práva Zborník referátov z vedeckej konferencie s medzinárodnou účasťou

KRIMINOLOGICKÉ ASPEKTY ZNEUŽÍVÁNÍ DROG V ČESKÉ REPUBLICE TRÁVNÍČKOVÁ Ivana Charakteristika současné drogové scény v České republice. Na základě dostupných informací a získaných statistických údajů lze konstatovat, že abúzus drog má u naší populace jednoznačně vzrůstající tendenci. Experimentování s drogou se u mladé generace stává módním a požívání drog je pro ni znakem nekonformnosti a paradoxně i nezávislosti. Snižuje se věková hranice experimentujících osob. Zvyšuje se počet osob, které, od experimentování přecházejí k pravidelnému užívání drog. Za první užitou drogu lze u dětí a mládeže jednoznačně označit alkohol, z ostatních drog jsou to těkavé látky, s nimiž začínala svou drogovou zkušenost skupina o průměrném věku l4,8 let, dále marihuana (průměrný věk l7,3 let) a pervitin (l7 let). Marihuana je přitom poprvé užívána nejčastěji jako "situační" droga, zatímco pervitin je ve velké míře užíván se záměrem. Z údajů epidemiologického průzkumu pražské mládeže (l5 - l8 let) za r. l994 vyplývá, že 34,4% středoškolák připouští, že má zkušenost s některou nealkoholovou drogou a opakovaně užívá drogy l3,4% studentů. Znamená to, že více než jedna třetina osob experimentujících s drogami se k nim vrací. Jako místo prvního setkání s drogou uvádí většina abúzorů diskotéky, rockové koncerty, kluby, večírky, ale i školu. Významnou skupinu - téměř 3O % uživatelů drog - tvoří (jak dále vyplývá z uvedeného šetření) středoškoláci, kteří pro abúzus drog nezvládli nároky studia a odešli ze školy. Řada uživatelů drog bez ohledu na dosažené vzdělání rezignuje na svou profesi a vykonává pomocné, nebo nekvalifikované práce, někteří pracují jen příležitostně a častým jevem je absence trvalého zaměstnání. K závažným informacím, které z tohoto průzkumu vyplynuly, patří zjištění, že užívání drog (zejména marihuany, hašiše, LSD, tripů a ecstasy) se stává z pohledu značného počtu cílové populace "normálním", tj. legitimním jevem. Alarmující je nárůst užívání halucinogenů (LSD) a tzv. tanečních drog (ecstasy), neboť asi každý šestý experimentátor s halucinogeny či pervitinem přechází na pravidelné užívání těchto drog. Věkový průměr1 u problémových uživatelů drog v České republice je 22 let. Přibližně lO% dlouhodobých uživatelů drog nemá stálé bydliště a přebývá v neobydlených domech, v bytech u známých, nelegálně na vysokoškolských kolejích a ubytovnách. U opakovaného užívání drog hraje značnou úlohu i pohlaví, muži užívají drogy o polovinu častěji než ženy. Ve velkých městech (Praha, Ústí nad Labem, Ostrava, Brno) je frekvence užívání drog vyšší. Téměř 80% problémových uživatelů drog (heroinu, pervitinu) si je aplikuje nitro-žilně. Výjimku mezi nimi tvoří studenti a absolventi vysokých škol, kteří se injekční aplikaci 1

Některé aspekty dlouhodobého užívání drog v ČR. Tyrlík, M.: FILIA, l995

vyhýbají a dávají přednost šňupání a kouření případně dalším formám zneužívání. Standardní problém, který je s injekční aplikací drog spojen, je vysoké riziko šíření infekčních onemocnění (zejména infekce HIV a hepatitidy B, a C). Současný informační systém v České republice neumožňuje získat přesné údaje ohledně skutečného počtu HIV pozitivních toxikomanů, stejně jako přesný počet úmrtí spojených s užíváním drog. K větším změnám v oblibě 2 mezi jednotlivými druhy drog oproti předchozímu období nedošlo. Nejvíce je zneužíván pervitin, poté heroin a těkavé látky. Oproti předchozím letům heroin doslova zaplavil republiku a jeho distribuce probíhá často přímo na ulici. Nízkoprahová kontaktní centra uvádějí, že počet osob závislých na heroinu trvale roste. Stoupá i počet prvokonzumentů heroinu a zároveň se zvyšuje počet osob aplikujících si drogy intravenozně. U osob jednorázově experimentujících s drogami zůstávají nejčastěji zneu-žívanými látkami marihuana a hašiš. Jako doplňkovou drogu uvádí marihuanu l5% uživatelů závislých na jiné droze. Uživatelé pervitinu tvoří téměř 35% závislých osob. Pervitin přestal být doménou uzavřených komunit a u pouličních dealerů je registrován stálý růst jeho kvality i čistoty a jeho výroba i distribuce se postupně organizuje. Pervitin se stal drogou vyhledávanou i v zahraničí zejména v Itálii, SRN, Holandsku, Švýcarsku a Ra-kousku. Je zneužíván všemi věkovými kategoriemi, především mládeží a střední gene-rací. Pokračuje trend udržování dumpingových cen za účelem získání široké klientely (jak dokumentuje následující tabulka). Jednotlivé ceny jsou uváděny v Kč. Vývoj cen drog běžně dostupných v České republice

droga

množství

1992

1993

1994

1995

pervitin

1000-1500

800-1200

heroin

1800

800-1000

600-1000

kokain

2000

1800

1500-2000

hašiš

350-500

300-500

200-400

100-200

marihuana

1 cig

LSD

1 trip

200-500

250-500

200-300

Ecstasy

1 tbl

400-600

400-500

250-500

Sociální důsledky zneužívání drog Zneužívání drog s sebou přináší především závažné důsledky zdravotní, ale nelze pomíjet ani důsledky promítající se do sféry společenské a sociální. Následky nadměrného zneužívání drog můžeme rozdělit do dvou základních skupin : 2

Situace v oblasti zneužívání a nelegální distribuce drog, Česká republika, l995, Policie České republiky, Policejní prezidium, str. 6 - l2

l/ následky abúzu drog pro jednotlivce, 2/ následky abúzu drog pro společnost. Do prvé skupiny řadíme zejména následky projevující se : • změnou ve vnímání vnějšího světa - reality • změnou ve vnímání své vlastní osobnosti - totožnosti • změnou v odolnosti na stres • změnou svobody v rozhodování • změnou v možnostech seberealizace • změnou v interakci s vlastním sociálním okolím. Následky ve vztahu ke společnosti zahrnují : • nebezpečí, které hrozí ostatním členům společnosti (plynoucí např. z jízdy pod vlivem drog, z agrese stupňující se po užívání některých drog, z výkonu povolání pod vlivem drog) • nutné výdaje společnosti spojené s léčebnou péčí o toxikomany • snížení až ztrátu odpovědnosti - vůči rodině, zaměstnání příp. studiu • nebezpečí vyplývající z návodu jiných osob k abúzu drog. Následky z obou skupin se vzájemně podmiňují a prolínají, což se projevuje postupnou kumulací změn společenského a sociálního charakteru. Abúzus drog je provázen širokým spektrem sociálně psychologických změn, které ovšem nemusí být zastoupeny vždy v plném rozsahu. Závažnost abúzu vzrůstá tím, že ke změnám v chování abúzora dochází jak při intoxikaci, tak i v období, kdy abstinuje. Je velmi obtížné stanovit nebo předvídat, které období je pro abúzora, nebo jeho okolí nebezpečnější. Projevy intoxikace různými látkami jsou odlišné, jak vzhledem k chemickému působení drogy, tak s ohledem na reakci urči-tého jedince ve specifické situaci. Sociální nebezpečí abúzu drog spočívá v tom, že bezprostřední příčinný vztah mezi podnětem (dogová závislost) a následkem (narušení sociálních vztahů a činností) není zřejmý a projevuje se teprve kumulací změn v delší časové perspektivě. Vážnost tohoto problému stoupá i tím, že abúzus drog odrazuje toxikomana od rozvíjení přiměřených způsobů řešení nejrozličnějších problémů a starostí každodenního života, jde o jakýsi únik před skutečností. Toxikomané pravděpodobně trpí nejen nedostatkem důležitých sociálních vztahů, ale i nepohodou pramenící ze situací, kterým musí čelit. Jejich sociální nejistota souvisí s pasivitou a nechutí ke společenským aktivitám. Snížení přizpůsobivosti na okolní prostředí se projevuje omezenou schopností v přijímání odpovídajících rolí i společenského postavení. Nejprve dochází k ztrátě zájmů o dosavadní náplň volného času, postupně ke ztrátě zájmu i schopnosti vykonávat zaměstnání, až ke ztrátě zájmů iterpersonálních a to i v rodině. Toxikomanovi chybí pocit sounáležitosti i se svým nejbližším okolím, má svůj vlastní systém a kritéria hodnocení lidí a vztahů mezi nimi, vymikající se obvyklým hlediskům. Je prokázáno, že s délkou abúzu drog stoupá a prohlubuje se výskyt konfliktních situací, jak ve výchozí rodině, tak ve škole, pracovním kolektivu i v širším společenském pro84

středí, neboť toxikomané se obtížněji podřizují společenským a právním normám. Abúzor ztrácí kontakt s běžnou společností, narůstá komunikativní blok ústící v určitý stereotyp a sociální izolaci. Abúzus drog zpravidla signalizuje neschopnost přizpůsobit se vnějším i vnitřním podmínkám, v nichž se člověk pohybuje, tj. adaptovat se na životní požadavky. Toxikomany charakterizuje upřednostňování přítomnosti před budoucností, sklon k dobrodružství, zvýšená impulsivnost, která může přerůstat až v agresivitu. Současně mají menší schopnost předvídat důsledky svého jednání a zátěžové situace dokáží řešit méně integrovaně. Mají nižší odpovědnost za své chování a jeho výsledky vůči okolí. Zneužívání drog provází výrazná změna životního stylu projevující se celou řadou specifických názorů, postojů, zvyků i prvků v chování toxikomanů. Svým odlišným, pro společnost většinou nepřijatelným životním stylem, se dostávají na okraj společnosti a stýkají se pouze s lidmi stejných hodnot, což opět násobí distanci společnosti. Objevuje se jakási svébytná "toxikomanická filozofie" až subkultura, na kterou se tím, že je izolovaná, velmi těžce působí. Toxikomané přestávají mít zájem nejen o své okolí, ale mnohdy i o svou osobu, což může vyvrcholit až sebevražedným jednáním. U velké většiny z nich jsou zaznamenány rané kontakty s psychiatrií, příp. s policií. Abúzus drog modifikuje toxikomana tak, že zjistit premorbidnost jeho osobnosti je mnohokrát obtížné, neboť zdravotnická zařízení, event. justice, přicházejí do styku již s jedincem psychicky pozměněným. Tím se do popředí dostává otázka, v jaké míře jsou osobností rysy charakterizující toxikomana příčinou či následkem abúzu drog. U většiny abúzorů spočívají problémy méně v samotné droze, ale zato více v okolnostech, za jakých jsou drogy konzumovány. Lze konstatovat, že nekázeň v jednom směru vyrůstající z charakterové nepevnosti osobnosti, je provázena neukázněností i v jiných směrech a vtahuje opět abúzora do řady konfliktních situací. Kriminologické aspekty abúzu drog Člověk závislý na droze je především člověkem změněným, s odlišným hodnotovým schématem a změněnými meziosobnostními vztahy. Je to jedinec se změnami v duševní činnosti, přesto je však stále součástí stejných společenských struktur, které pochopitelně s takto změněným jedincem nepočítají. Nežádoucí účinky abúzu drog jsou dané nejen jejich účinkem na jednotlivce, ale také tím, že se stávají determinujícím činitelem soužití jednotlivce s ostatními členy společnosti. Výsledkem déletrvajícího abúzu drog je nejen selhávající funkce jedince ve společenských strukturách, ke kterým patří, ale i neúčinnost běžných společenských mechanismů působících na tohoto člověka. Toxikoman, jako člověk se změněnou osobností, je hůře sociálně adaptován než tomu bylo dříve. V jeho interakci se společností mohou vznikat trvale nebo opakovaně nevyhovující výsledky. Své nejisté společenské postavení komplikují abúzoři tím, že se většinou nezačleňují do společnosti a někdy vystupují i proti ní. Stupňující se sociální frustrace ústí nejčastěji v maladaptivní chování společensky nepřijatelným až nebezpečným smě-rem, neboť abúzus drog ve vazbě na dnešní požadavky a přístupy společnosti, hraje ne-sporně úlohu v asociálním až antisociálním vývoji jedince.

Toxikomanie odkrývá a zvýrazňuje ty črty osobnosti, které zvyšují pravděpodobnost sociálního selhání také na úrovni trestné činnosti. Rozsáhlý rejstřík psychopatologických projevů toxikomanie i zvýrazněné negativní osobnostní rysy uživatelů drog se odrážejí i v různorodosti páchané trestné činnosti. Droga se postupně posunuje na první místo v hodnotovém žebříčku toxikomana. Lidé, kteří se stali závislými na droze, za ni často vydávají peněžní obnosy zcela neúměrné jejich příjmům a ostatním žádoucím nebo nutným výdajům. Často drogy nebo prostředky na jejich opatření získávají nezákonnou cestou. Některé druhy trestné činnosti jsou spáchány v důsledku duševních poruch vyvolaných chronickou intoxikací (tj. halucinací, fóbií z pronásledování, fixní ideou, neúměrnou a bezdůvodnou popudlivostí atd.). Často je abúzus drog, jako příčina páchání trestné činnosti, spojen s těmi samými příčinami, které napomáhají trestné činnosti obecně. Zvláště s nízkou úrovní uvědomění, tj. právního vědomí, vnitřních morálních zábran, protispolečenskými zvyky a návyky i celkovým nedostatečným sociálně-kulturním rozvojem osobnosti. Proto se s návykem na požívání nejrůznějších drog setkáváme častěji než u ostatní populace u kriminálních delikventů, a to bez ohledu na skutečnost, jsou-li ve výkonu trestu, nebo se nacházejí na svobodě. Trestný čin je jakýsi nejzazší důsledek společenské nepřizpůsobivosti jedince - toxikomana a zároveň představuje velmi důležitou překážku jeho společenské integrace. Z dosavadního poznání vyplývá jistý vztah mezi zneužíváním drog a různými způsoby deviantního chování, který však nelze v obecné rovině zkoumat z hlediska přímé příčinné souvislosti, nýbrž jako jeden z činitelů, který může uspíšit spáchání trestné činnosti a který se stává kriminogenním faktorem ve vazbě na individuální znaky osobnosti pacha-tele a činitele sociálně kulturního prostředí. S přihlédnutím k uvedeným poznatkům lze drogu vymezit jako látku: • jejíž aplikace má ovlivnit psychický stav jedince a je zneužívána bez ohledu na možnost způsobení zdravotních potíží. Její užívání může postupně způsobit návyk (psychický či fyzický) až závislost, • její soustavné požívání determinuje soužití jedince se společností a je v rozporu se společensky přijatými konvencemi a ustáleným žebříčkem hodnot, • její abúzus působí poruchy sociálních vztahů v mikro., mezo. i makrostrukturální rovině a stupeň dezintegrace sociálních vztahů se projevuje ve formě: • prosté - školní či pracovní poruchy, ztráta pocitu sounáležitosti se svými nej-bližšími, • asociální - společensky závadné jednání, které ještě není postižitelné ve smyslu trestního zákona • antisociální - trestná činnost. Drogy a kriminalita Nelegální výroba a distribuce drog patří k základním aktivitám mezinárodně organizovného zločinu, stejně jako snaha propírat peníze, pocházející ze všech aktivit organizovaného zločinu, tedy i z nezákonného obchodu s drogami. Z dostupných statistik (policie, celníků a ministerstva spravedlnosti) vyplývá, že trestná činnost spojená s drogami v České republice narůstá. Podle policejních informací dochází v současnosti v mezinárodně organizovaném obchodě s nealkoholovými drogami k některým změnám : 86

• velký počet "záchytů" drog na Balkánské cestě vedl k pozměnění praktik používaných drogovými kurýry. Větší zásilka se cestou rozdělí do menších částí, které se opět dělí na konkrétní množství pro jednotlivé cílové odběratele, • k pašování drog jsou využívány autobusy cestovních kanceláří, někdy i s českými přepravci, • v rostoucí míře je využíváno pražské letiště a to nejen pro tranzit, ale také pro cílový dovoz drog. Česká republika se stává cílovou zemí pro : • části z větších zásilek drog, pašovaných přes naše území mezinárodně organizovanými skupinami. Realizací jsou pověřováni čeští členové těchto skupin, • méně organizované skupiny pachatelů, které se skládají převážně z českých občanů, případně jsou vedeny reemigranty, • jednotlivé české občany, kteří jsou ochotni jednorázově propašovat zpátky do České republiky dodávku drog ze svého zahraničního zájezdu. V současné době dostala trestná činnost v oblasti drog jednoznačně organizovaný charakter (samozřejmě pominemeli individuální výroby, či samopěstitele cannabis).3 Organizovaný charakter zločineckých skupin se projevuje v různých formách a stupních složitosti a konspirativnosti. V podstatě lze rozlišit: a/ zda se jedná o skupinu "výroba - distribuce - vývoz", b/ zda se jedná o skupinu "transit", c/ zda se jedná o skupinu "transit - distribuce", d/ zda se jedná o skupinu "dovoz". Další z hledisek je samozřejmě nacionalita či internacionálnost skupin. Nejaktivněji se zatím na území České republiky projevují formy "výroba - distribuce vývoz", následuje forma "transit" a v poslední řadě je to forma "transit - distribuce". V oblasti drogové kriminality4 vzrůstá organizovanost, konspirativnost, tvrdost a brutalita. Projevují se evidentní snahy pronikání do politických a bezpečnostních struktur a konkrétní případy "praní špinavých peněz" v této oblasti. Stále výrazněji se do nelegálního obchodování s drogami zapojují i čeští občané. Jednotliví čeští kurýři byli zadrženi nejen v ostatních evropských zemích, ale také v Thajsku, Indii a Latinské Americe. Podle poznatků pracovníků Národní protidrogové centrály jsou čeští občané zapojeni do nelegálního obchodu s drogami oganizovaného občany bývalé Jugoslávie, ale také Bulhary, Nigerijci a Araby. Zároveň se posiluje postavení občanů ČR v hierarchii jednotlivých mezinárodních zločineckých skupin. Stávají se organizátory kurýrů z Nigerie a pro Kosovo-Albánce. Nezákonný obchod s drogami je typickou trestnou činností rozšířenou v Praze, větších městech a ve všech průmyslových aglomeracích. Existují rozsáhlé distribuční sítě, které se

3 Budina Z.: Současná situace a právní aspekty v oblasti omamných a psychotropních látek v České republice z pohledu policejní praxe, Drogy ze všech stran, Filia, Praha l995, str. 3O - 3l 4 Budina Z.: Současná situace a právní aspekty v oblasti omamných a psychotropních látek v České republice z pohledu policejní praxe, Drogy ze všech stran, Filia, Praha l995, str. 37

specializují na rockové kluby, bary, diskotéky a noční podniky. Byl zaznamenán i pouliční prodej heroinu a pervitinu.5 Předchozí tvrzení dokumentují dále uváděné tabulky. 6 Tabulka záchytů drog v České republice v letech l993 - l9957

1993

1994

1995

počet záchytu

množství

počet záchytu

množství

počet záchytu

množství

heroin

18,59 kg

62,35 kg

5kg

kokain

4,67 kg

23,66 kg

51,72 kg

kanabis produkty

7,38 kg

499,30 kg

5 kg

pervitin

gramy

800 g

165 g

Počet zjištěných laboratoří určených na výrobu pervitinu 1993

1994

1995

V roce l9958 vykazuje policejní statistika 882 trestných činů, které se vztahovaly k drogám a jiným omamným látkám /alkohol byl registrován pouze v kombinaci se sledovanými látkami/. Z uváděných údajů vyplývá, že policie evidovala v souladu s §§ l87, l88, l88a tr.zák. tyto skutky :

5 Arabští prodavači drog se v Praze během minulých pěti let stačili vypracovat v dobře organizovanou a technicky skvěle vybavenou složku, kterou se policii nedaří ani v nejmenším eliminovat. Pracují pro Albánce z Kosova, kteří už před časem ovládli tuzemský heroinový trh. Policie jejich počet odhaduje na dvě stě, přičemž tito obchodníci neprodávjí jen drogy, ale kšeftují i s valutami a kradenými doklady. Respekt 24, lO.-l6. června l996, str. 4 6 Dále uváděné statistické údaje jsou čerpány z materiálů: - Situace v oblasti zneužívání a nelegální distribuce drog, Policie České republiky, Policejní prezidium, l995 - Statistická ročenka krimiality MS ČR r. l995, l996 - Statistika kriminality r. l995 KPP ČR odbor evidencí a statistik 7

Údaje jsou čerpány z materiálu situace v oblasti zneužívání a nelegální distribuce drog, Policie ČR, Policejní prezidium l995

Statistika kriminality, r. l995, KPP ČR

nedovolená výrob a držení OPL

šíření toxikománie

Policejní statistika poskytuje podrobné údaje o skutcích, které byly dle shromážděných informací označeny za trestné činy spáchané pod vlivem drog. Vykazované údaje jsou dokonce rozlišeny podle několika typů užívaných látek.9 Policejní statistika skutků spáchaných pod vlivem drog v r. l99510 násilná tr. činnosť z toho vraždy loupeže úmysl.ublížení na zdraví vydírání mravnostní tr. činnost z toho znásilnění

119 5 l3 33 l3 6 3

krádeže vloupáním

l49

ostatní krádeže

23l

podvody a zpronevěry

výtržnictví

ohrožování mrav. vých. mládeže

hospodářské tr. činnost

vojenské tr. činy

dopravní nehody silniční

Porovnámeli údaje z jednotlivých sledovaných skupin, lze konstatovat, že nejvíce trestných činů bylo ovlivněno požíváním drog zhotovených z léků (např. pervitinu), dále pod vlivem drog z dovozu a následují těkavé látky. Nejčastějším trestným činem spáchaným pod vlivem drog v r. l995 byla krádež. 9 Policení statistky registrují skutky spáchané pod vlivem : - drogy vyrobené z léků, - drogy z dovozu, - drogy vypěstované, - těkavé látky, - léky, - kombinace alkoholu s jakoukoliv drogou, - kombinace ostatních látek (mimo drogy). 10 Vzhledem k malým četnostem jsou údaje prezentované v tabulce součtem všech sledovaných skupin drog s tím, že také druhy spáchaných skutků jsou uvedeny výběrově. Čerpáno ze statistiky kriminality r. l995, KPP ČR

Předpokládaný vzestup drogové kriminality potvrzují (i přes vysokou latenci, která je s touto trestnou činností spojena) uváděné údaje trestní statistiky. Osoby odsouzené za "drogovou" kriminalitu 11 1991

1992

1993

1995

§ 187

110

138

§ 188

§ 188a

Ze soudních statistik vyplývá, že zatím nejméně jsou trestány osoby podle § l88a za šíření toxikomanie, i když jak dokazují epidemiologické a sociologické studie, jde o frekventovaný trestný čin. Na uvedené skutečnosti se podílí nejen rafinovaná opatření potencionálních pachatelů, ale také složitost při prokazování naplnění skutkové podstaty uvedeného trestného činu. Za trestné činy spáchané pod vlivem jiné návykové látky (jiné než alkohol) bylo v roce l994 - l995 podle statistických údajů MS r. l994 stíháno

244 osob

obžalováno

207 osob

odsouzeno 57 osob z toho uloženo protitoxikomanické léčení 53 osobám r. l99512 odsouzeno 67 osob z toho uloženo protitoxikomanické léčení 39 osobám Počet objasněných trestných činů spáchaných pod vlivem alkoholu13 11

Statistická ročenka kriminality MS ČR l996 - údaje o osobách stíhaných a obžalovaných nejsou k dispozici. Statistická ročenka kriminality MS ČR l996 - údaje o osobách stíhaných a obžalovaných nejsou k dispozici.

rok

počet trestných činu celkem

1994 1995

137890 151842

rok 1994 1995

Počet trestných činu pod vlivem alkoholu 13352 15293

Počet objasněných trestných činů spáchaných pod vlivem drog13 počet trestných Počet trestných činu celkem činu pod vlivem drog 137890 883 151842 1208

% 10 10

% 0,63 0,79

Věková struktura pachatelu zadržených Národní protidrogovou centrálou v roce 1995 pro nelegální výrobu a distribuci drog. Pachatelé české národnosti14 do 20 let

20-30 let

30 a více let

celkem

muži

136

ženy

celkem

152

Cizinci15 13 Prezentované údaje jsou čerpány z materiálu Situace v oblasti zneužívaní a nelegální distribuce drog Police ČR, Policejní prezidium 1995. Rozdíl mezi údaji o počtu trestných činu spáchaných pod vlivem drog, uváděný v materiálu Policejního prezídia a Statistiky kriminality za rok 1995 KPP ČR, byl konzultován s tím, že oba zdroje trvají na svých datech. 14 Údaje jsou čerpány z materiálu Situace v oblasti zneužívaní a nelegální distribuce drog Police ČR, Policejní prezidium, 1995.

15 Údaje jsou čerpány z materiálu Situace v oblasti zneužívaní a nelegální distribuce drog Police ČR, Policejní prezidium, 1995.

do 20 let

20-30 let

30 a více let

celkem

muži

ženy

celkem

Shrneme-li tyto údaje, je nejčastějším pachatelem stíhaným pro nelegální výrobu a distribuci drog v České republice v r. 1995 muž, ve věku od 20-30 let, s českou státní příslušností. Z toho lze nepřímo odvodit a potvrdit informaci o prvenství požívaní (resp. výroby a distribuce) pervitinu na domáci drogové scéně. Osoby páchající trestnou činnost související se zneužíváním drog lze, dle odborníku a dosavadních poznatku policie, rozdělit do tří základních skupin: Prvá, rychle narustající, skupina zahrnuje osoby páchající přímo drogovou kriminalitu. Jedná se většinou o osoby, které samy drogy nezneužívají, ale podílejí se na jejich nezákonné manipulaci, tj. výrobě, distribuci, či přechovávání drog pro jiného. Tyto osoby podléhají trestním sankcím podle § 187 tr. zák. Tvrdší postih je (v souladu s trestním zákonem a celosvětovým trendem) uplatňován vuči pachatelum, kteří spáchali takový čin ve spojení s organizovanou skupinou pusobící ve více státech. Menší část dealeru drogy sama užíva a zisk z prodeje investuje do obstarávání své dávky drog. Někteří uživatelé drog jsou zároveň i jejími výrobci a částečně dealery. Tito pachatelé jsou dusledkem značné specifiky české drogové scény. Toxikomané a ti, kteří z nich profitují, dokáží absolutně využít možností poskytovaných naším chemickým či farmaceutickým prumyslem a podomácku vyráběnými či upravovanými látkami puvodně nahrazovali nedostupnost tradičních drog. Současný sortiment drog nabízených na našem trhu je srovnatelný s nabídkou v zahraničí, ale zatím (podle údajů z epidemiologické studie)16 převažuje zneužívání tzv. typicky české drogy - pervitinu, která je vyvážena i za hranice, zejména do Německa. Do téže skupiny pachatelů patří podle § l88 tr. zák. i ti, kteří vyrobí sobě nebo jinému opatří anebo přechovávají předmět určený k nedovolené výrobě omamné a psychotropní látky nebo jedu. Společenskou nebezpečnost rozšiřování nealkoholové toxikománie zdůrazňuje § l88a tr. zák. V souladu s touto práví normou jsou sankcionováni jedinci, kteří jiného svádí ke zneužívání jiné návykové látky než alkoholu, nebo ho ve zneužívání podporují, anebo osoby, které zneužívání takové látky jinak podněcují nebo šíří. Druhou velkou skupinu tvoří toxikomané - osoby, které páchají trestnou činnost, protože požívají drogy. V této souvislosti je nutné zdůraznit, že samotné požívání drog není v České republice trestné (vychází se ze zásady, že sebepoškozování zásadně není trestné). Skupinu těchto pachatelů tvoří osoby páchající trestnou činnost pod vlivem požívání drog (tj. v době intoxikace nebo během abstinenčního syndromu). Nejčastěji jde o trestné činy násilné nebo mravnostní povahy a výtržnictví (jako např. ublížení na zdraví § 22l tr. 16 Epidemiologicko sociologická studie o užívání drog mezi středoškoláky v České republice. Hygienická stanice hl. m. Prahy, l995.

zák., útok na veřejného činitele § l55 tr. zák., loupež § 234 tr. zák., znásilnění § 24l tr. zák.). Skupinu pachatelů doplňují jedinci, kteří formou trestné činnosti - zpravidla majetkové povahy, získávají prostředky na zakoupení své drogy (tzv. opatřovací kriminalita), případně si drogu obstarávají přímo trestnou činností. Jde zejména o tyto delikty : vloupání do lékáren, falzifikace receptů a jiné podvody, ale i běžné krádeže. Třetí samostatnou skupinu tvoří pachatelé, kteří využívají chorobného návyku na drogu u jiných osob a páchají trestnou činnost na toxikomanech. Mezi tyto delikty patří především: kuplířství § 2O4 tr. zák., omezování osobní svobody § 23l tr.zák., pohlavní zneužívání § 242 tr. zák., ohrožování mravní výchovy mládeže § 2l7 tr. zák. a vydírání § 235 tr. zák.

Sociálna práca a ľudské práva Zborník referátov z vedeckej konferencie s medzinárodnou účasťou

PRIESKUM DROGOVÝCH ZÁVISLOSTÍ A VPLYVU HRACÍCH AUTOMATOV NA ZÁKLADNÝCH A STREDNÝCH ŠKOLÁCH V KOŠICIACH DEMJANOVIČOVÁ Jana Tento príspevok je prezentáciou časti prieskumu, ktorý skúma aktuálnu situáciu v oblasti drogovej scény a patologického hráčstva u detí a mládeže na území mesta Košice. Bol realizovaný na vybraných základných školách (8. ročníky) a stredných školách (2. a 3. ročníky všetkých typov SŠ). Vzorku tvoril reprezentatívny výber 494 žiakov a študentov (298 chlapcov a 196 dievčat) vo veku 12 - 18 rokov a to: * 295 žiakov 8. ročníka ZŠ (59,9 %) * 30 študentov SOU bez maturity ( 6,1 %) * 47 študentov SOU s maturitou ( 9,5 %) * 37 študentov SPŠ (7,5 % ) * 84 študentov Gymnázia ( 17 %) K prieskumu bol autorkou spracovaný dotazník, ktorý obsahoval 25 otázok (otvorených i uzavretých s možnosťou voľby) zameraných na: * všeobecné chápanie pojmu droga * rozsah poznatkov o drogách a drogových závislostiach * zistenie miery informovanosti o účinkoch drog na ľudský organizmus * získanie konkrétnych informácií o ponúknutí drogy respondentovi, resp. užití drogy * zistenie miery závislosti školskej mládeže na hracích automatoch * postihnutie dôvery respondentov k polícii Identifikačnými znakmi boli škola, vek, pohlavie, rodina a počet súrodencov. Cieľom prieskumu bolo najmä: 1. Získať poznatky o drogovej scéne postihujúcej školskú mládež na území Košíc. 2. Overiť rozsah poznatkov o drogách , ich aplikácii a miestach výskytu. 3. Definovať stupeň poznania problematiky drog a drogovej závislosti. 4. Analyzovať sociálnu patológiu v oblasti hazardných hier . 5. Špecifikovať stupeň ohrozenia mládeže na základných a stredných školách v Košiciach. 6. Vyhodnotiť získané poznatky a prijať odporúčania pre jednotlivé zložky polície. Pre prieskum boli vytýčené a overované nasledujúce hypotézy: 1. Základné školy v Košiciach neboli doposiaľ zasiahnuté drogovou scénou a poznatky žiakov a študentov o drogách sú len okrajové. Vykonaným prieskumom bolo zistené, že 22 respondentov základných škol na otázku, či užili drogu odpovedalo kladne a 274 respondentov záporne, to znamená, že 7,4 % z 296 respondentov základných škol má prvú skúsenosť s drogou. Počet osôb, ktoré drogu užili na základných školách je vyšší než aký bol predpokladaný pri vstupe do prieskumu.

Pri prieskume poznatkov o drogách 184 respondentov pozná štyri a viac druhov drog, čo predstavuje 62,2 % z 296 opýtaných žiakov základných škôl a len 25 žiakov (8,4 %) nepozná žiadnu drogu. Na základe získaných poznatkov je možné konštatovať, že požívanie drog bolo zaznamenané už na základných školách a je potrebné venovať tejto problematike pozornosť už na tomto stupni. 2. Stredné školy taktiež neboli globálne zasiahnuté drogovou scénou, poznatky o drogách zodpovedajú informáciám získaným z prednášok, literatúry a masmédií a užívanie drog je len individuálnou záležitosťou. Z celkovej vzorky 198 študentov stredných škol 15 študentov (7,6 %) uviedlo, že užilo drogu. Najviac ohrozenou skupinou sú študenti stredných priemyselných škôl, kde z 37 opýtaných piati užili drogu (13,5 %). Naopak najmenej ohrozenou skupinou sú študenti SOU bez maturity, kde z 30 študentov užil drogu len jeden (3,3 %) . Situácia na SOU s maturitou a gymnáziách je vyjadrená stavom - SOU s maturitou: zo 47 študentov piati užili drogu (10,6 %) - gymnázium: z 84 študentov štyria užili drogu ( 4,8 %) Poznatky o drogách sú na SOU nižšie ako na SPŠ a gymnáziách, keď napr. na SOU bez maturity len 12 študentov (40 %) pozná štyri a viac druhov drog, pričom na gymnáziu je to až 79 študentov (94 %). Celkove možno hodnotiť, že stredné školy sú zasiahnuté drogovou scénou takmer na rovnakej úrovni ako základné školy, pričom poznatky o drogách a ich aplikácii sú vyššie ako bol predpoklad. Zistený rozsah užívateľov drog však možno považovať viac za individuánu záležitosť jednotlivcov, než za masový rozsah. 3. Skúsenosti s hrou na výherných hracích automatoch má minimálny počet respondentov, tak na základných i stredných školách. Vykonaný prieskum potvrdil predpoklad, že len malá časť žiakov a študentov základných a stredných škôl má skúsenosti s hrou na výherných hracích automatoch, keď len nízke percento (O, 8 %) potvrdzuje pravidelnú hru na výherných hracích automatoch. Najviac ohrozenou skupinou sú študenti SOU, u ktorých bolo zistené v 33,3 % (SOU bez maturity) a v 34 % (SOU s maturitou) občasné hranie na automatoch. Na tomto stave može mať podiel aj zákonná úprava, ktorá zakazuje hrať na takýchto automatoch osobám mladším ako 18 rokov. 4. Ohrozenie študentov je vyššie u tých, ktorí navštevujú diskotéky a kluby. Pri skúmaní vzťahu požívania drog v závislosti od návštev diskoték a klubov bolo zistené, že tu neexistuje priamy vzťah, čo možno dokladovať tým, že 45,9 % užívateľov drog navštevuje diskotéky a kluby len zriedka a 21,6 % vôbec. 5. Viac ohrozené sú vyššie vekové kategórie školskej mládeže a z nich viac muži ako ženy. Z rozboru vyplynulo, že výrazne ohrozenou kategóriou sú 16- roční (9,5 %) a 17-roční (7,9 %) študenti, pričom aj u osôb vo veku 14 rokov (7,0 %) je možno hovoriť o ohrození.

Pri hodnotení pohlavia v závislosti od miery ohrozenia je nutné konštatovať, že ohrození sú viac muži (10,4 %) než ženy (3,1 %). 6. Informácie o osobách, ktoré pravidelne užívajú drogy sú na nízkej úrovni. Chýba osobná známosť takýchto osôb. Pri porovnávaní poznatkov o osobách, ktoré užívajú alebo ponúkajú drogu, bolo zistené, že 29 užívateľov drog (78,4 %) pozná iných narkomanov a tridsiatim dvom (86,5 %) z nich ponúkli iné osoby drogu. Z osôb, ktoré drogu neužili len 21,9 % pozná iných narkomanov a len 9,8 % -ám z nich bola droga ponúknutá. Z toho vyplýva zvýšené riziko užitia drogy v závislosti na sociálnom prostredí, v ktorom sa žiaci a študenti nachádzajú. 7. K ponúknutiu drogy dochádza najčastejšie od cudzej osoby. Pri skúmaní zdroja získania drogy bolo zistené, že 21 (56,8 %) užívateľov drog získalo túto od kamaráta a len siedmim (18,9 %) ponúkol drogu cudzí človek. Osobám, ktoré neužili drogu však ponúkol drogu kamarát (5,7 %) a cudzia osoba (4,2 %). Šírenie drogy medzi spolužiakmi bolo zistené v štyroch prípadoch (10,8 %) medzi užívateľmi drog a ani v jednom prípade u osôb, ktoré drogu neužili. Je teda možné konštatovať, že pri rozširovaní drogy zohráva najväčšiu úlohu kamarát . 8. Pojem "droga" odlišne definujú užívatelia drogy a osoby, ktoré nemajú osobnú skúsenosť s drogou. Pri skúmaní názoru na pojem drogy len dvaja (5,4 %) z osôb, ktoré drogu užili odpovedali, že nevedia definovať tento pojem. Naopak k pojmu droga sa nevedelo vyjadriť 55 respondentov (12 %), ktorí nikdy drogu neužili. Osoby, ktoré neužili drogu odpovedali viac v zmysle učebnicovej poučky - "návyková, škodlivá látka vyvolávajúca závislosť" (51,6 %) oproti užívateľom drog, ktorí drogu označili za "humus, svinstvo, skazu či smrť" (43,2 %). 9. U školskej mládeže prevláda názor, že od drogy sa nedá ľahko odvyknúť a že návyk vzniká v závislosti od druhu drogy. Skupina užívateľov i "neužívateľov" drog sa zhodujú v názore, že je ťažké si od drogy odvyknúť. Rozdiel sa prejavil len v názore, že od drogy sa nedá nikdy odvyknúť, kde kladne na túto otázku odpovedalo 5,4 % užívateľov drog a 10,5 % respondentov, ktorí drogu neužili. Názory na vytvorenie návyku sú u oboch skupín v podstate zhodné, keď obidve skupiny konštatujú, že návyk sa môže vytvoriť už pri prvom požití drog (37,8 % a 39,4 %). Rozdiel je pri viazaní vzniku návyku v závislosti na druhu drogy, kde 51,4 % užívateľov drogy udáva, že takýto rozdiel existuje a medzi "neužívateľmi" sa tento názor objavuje len u 44,2 %. Z toho je možné predpokladať, že u užívateľov drog tu zohráva úlohu osobná skúsenosť. 10. Pocity získané po prvom požití drogy sú pozitívne a viažu návyk na požitú drogu. Pri hodnotení pocitov 27 % užívateľov drogy udáva veľmi dobré pocity a 21,6 %-ám užívateľov bolo po požití drogy zle a rovnako 21,6 % uvádza, že nemali žiadny pocit. Pri vyhodnotení je potrebné brať do úvahy skupiny, ktoré mali veľmi dobrý a žiadny pocit, pretože je tu možnosť recidívy.

11. Osoby, u ktorých bolo zistené požívanie drog sú aj osobami častejšie podliehajúcimi hráčskej vášni. Predpoklad, že užívatelia drog sú náchylnejší hrať hazardné hry sa nepotvrdil, pretože len 8,1 % užívateľov drog hráva pravidelne aj na automatoch o peniaze. Z ďalšieho štatistického vyhodnotenia uvádzame niekoľko výsledkov: Jedna štvrtina (26,1 %) oslovených respondentov udáva, že pozná niekoho vo svojom okolí, kto užíva drogu. Z prieskumnej vzorky bola droga ponúknutá 77 žiakom ( 15,6 %). Pri úvahe, že toto percento predstavuje 15,5 žiaka zo skupiny 100 žiakov ( t.j. cca 4 školské triedy) je možné hypoteticky predpokladať, že droga bola ponúknutá takmer štyrom žiakom v triede. Drogu im ponúkol kamarát (61 %), spolužiak (5,2 %) alebo cudzia osoba (33,8 %). Na otázku, či užili drogu (v inštrukcii bolo zdôraznené, že ide len o fetovanie a použitie tvrdých drog, nie o alkohol a fajčenie) kladne odpovedalo 37 žiakov (7,5 %), čo predstavuje pri vyššie uvedenom hypotetickom predpoklade takmer dvoch žiakov v školskej triede. Táto skupina respondentov udáva, že drogu užili: * v partii 51,4 % * s kamarátom 32,4 % * sami 16,2 % Čo sa týka patologického hráčstva, prieskum ukázal, že počítačové hry a hry na hracích automatoch hráva: * pravidelne 8,1 % * zriedka 49,2 % * nikdy 42,7 % Odlišná, ale priaznivá situácia je pri hrách na výherných hracích automatoch, kde až 81,2 % opýtaných udáva, že sa týchto hier vôbec nezúčastňuje, 18 % hráva zriedka a len pre 0,8 % respondentov je táto hra pravidelnou zábavou. Peniaze na hru získavajú mladí najmä od rodičov. Niekoľko otázok bolo zameraných na postihnutie dôvery respondentov k polícii, resp. vlastnú skúsenosť opýtaných s páchaním trestnej činnosti. V tejto súvislosti takmer polovica opýtaných (44,3 %) uviedla, že sa už vo svojom živote dopustila nejakej krádeže. Za svoj čin boli - potrestaní 20 % - pochválení 2 % - nikto na to neprišiel 72 % - obdivovaní kamarátmi 6 % Konkrétne návrhy z realizovaného prieskumu boli spracované len pre činnosť jednotlivých zložiek polície a z toho dôvodu ich neuvádzame. ZÁVER: Záujem o sociálnu patológiu determinujú potreby orgánov pôsobiacich v tejto oblasti. Šírenie jednotlivých druhov závislostí sa v prvopočiatočných prejavoch neobjavuje ako príznačný znak patológie. V pokročilejšom štádiu sa však stáva neriešiteľnou patosociálnou otázkou.

Vychádzajúc z týchto skutočností bol realizovaný prieskum, ktorého cieľom bolo získať východiskové poznatky o stave drogovej závislosti a závislosti na hracích automatoch u mládeže na území mesta Košice a umožniť prijať závery a odporúčania pre orgány a pracovníkov pôsobiacich v oblasti boja s touto sociálnou patológiou a v oblasti výchovy mladej generácie. Prieskum si nestanovil za úlohu získať poznatky o reálnom stave požívania a šírenia drog ako aj situácie pri hazardných hrách v rigoróznom vymedzení. Jeho úlohou bolo získať orientačné výsledky, ktoré by tvorili podklad na ďalší, detailnejší výskum danej problematiky. Vyplýva to aj zo skúmanej vzorky, ktorá netvorí reprezentatívne súbory vo vybraných kategóriách žiakov. Do prieskumu neboli pojaté súbory exentrických skupín, u ktorých je možné predpokladať zvýšený sklon ku skúmaným patosociálnym javom. Taktiež v prieskume nebola venovaná osobitná pozornosť žiakom definovaným školami ako žiakov s poruchami správania, ale za vzorku v jednotlivých školách bola náhodne vybraná trieda bez konštatovania indikácie k skúmaným javom. Náhodný výber však neznížil kvalitu prieskumu, skôr napomohol objektivite konštatovaných zistení a priniesol objektívny pohľad na skúmanú problematiku. Zistené závery sú jednoznačne prínosom pre stanovenie úloh pre jednotlivé subjekty, ktoré pôsobia v oblasti zni-žovania sociálnej patológie. Aj napriek doterajším praktickým skúsenostiam získaným z policajnej činnosti a zo záverov vyšetrovania jednotlivých trestných činov, prieskum priniesol nové poznatky a bližšiu špecifikáciu situácie v oblasti drogovej a hráčskej závislosti. Získané údaje umožňujú navrhnúť opatrenia k priebežnému zisťovaniu stavu a jeho ovplyvňovaniu tak, aby skúmané oblasti neprekročili rámec únosnosti. Vytvorenia predpokladov pre infor-mačný tok vytvára súbežne aj predpoklady pre ovplyvňovanie stavu patológie. Získané informácie musia byť transformované do úloh, ktoré v daných oblastiach budú plnené. Prieskum neposkytuje informácie len pre jednorázové prijatie opatrení, ale poukazuje na zistený stav a definuje nutnosť priebežného a sústavného plnenia úloh v týchto oblastiach s cieľom zabrániť kulminácii skúmaných patosociálnych javov. Výsledky potvrdzujú záver, že danej problematike je potrebné venovať sústavnú pozornosť a priebežne kontrolovať reálny stav v daných oblastiach. Výber skúmaných patosociálnych javov zohľadňuje škálu nadväzujúcich kriminálnych deliktov, ku ktorým závislé osoby majú vysoký sklon najmä z pohľadu finančného zabezpečenia závislosti. Prieskum bol orientovaný len na územie mesta Košice so zameraním na mládež. Výsledky potvrdili potrebu a správnosť jeho realizácie, pretože štatistické ukazovatele potvrdili prvé príznaky rozvoja drogovej scény a hráčskej závislosti, čo predstavuje poslednú možnosť zastaviť alebo retardovať rozvoj patologických závislostí.

Sociálna práca a ľudské práva Zborník referátov z vedeckej konferencie s medzinárodnou účasťou

DROGA ZVANÁ HRACIE AUTOMATY - GAMBLÉRSTVO FEČOVÁ Magdaléna "Ak sa ti podarilo ovládnuť vášeň skôr, než ona ovládla teba, máš sa z čoho radovať." (Plautus) Hazardné hry - lákajú nás a útočia na nás na každom kroku rôznymi formami a spájajú v sebe vidinu a ilúziu ľahkého zbohatnutia. Sú to rôzne lotérie, karty, žreby, športky, bingá, kasína, rulety, Keno, Niké a iné. Je toho veľa čo sa núka do našej pozornosti. Súdny človek však dokáže odhadnúť poradie ich nebezpečnosti zo svojho i spoločenského hľadiska. Berie ich ako prostriedok zábavy a vie sa im aj ubrániť. Horšie je to s tými, ktorí niektorej z týchto vášní prepadnú. V ostatnom období sa stali na Slovensku módnym hitom výherné hracie prístroje - automaty. Tie sú v súčasnom rebríčku všetkých hazardných hier na prvom mieste a dnešné Slovensko patrí medzi popredné krajiny v Európe čo sa týka počtu hracích automatov na jedného obyvateľa. DRUHY HRACÍCH PRÍSTROJOV Hracie prístroje - automaty poznáme buď zábavné alebo tzv. výherné. U zábavných si hráč kupuje čas .O hazardnú hru nejde, upevňuje sa však návyk na hranie a bezcieľne trávenie voľného času. Je zaujímavé,že aj nadmerne živé (hyperaktívne) deti, ktoré ťažko na vyučovaní obsedia jednu vyučovaciu hodinu, dokážu pri počítačových hrách a zábavných automatoch presedieť aj dlhé hodiny. V súčasnosti sa diskutuje o vplyve počítačových hier na neskoršie chorobné (patologické) hráčstvo. Dieťa, ktoré bude tráviť pri hrách dlhé hodiny, nebude mať čas na školu, stráca o ňu záujem, nezíska zručnosti v medziľudských vzťahoch a môže zaostať za svojími vrstovníkmi aj v iných smeroch. U výherných automatov si hráč kupuje možnosť výhry. Tieto výherné automaty sa niekedy delia ešte na "ľahké" a "ťažké" podľa výšky vkladu a podľa toho, aký vysoký obnos môže hráč vyhrať. Toto delenie je však iluzórne. Totiž, čo je pre jedného hráča malá prehra, môže byť pre druhého katastrófa. Naviac konštrukcia niektorých automatov umož-ňuje vymeniť program, takže sa z "ľahkého" môže stať obratom ruky "ťažký". DIAGNÓZA F 63.0 - PATOLOGICKÉ HRÁČSTVO 10. revízia Medzinárodnej klasifikácie chorôb, platná u nás od roku 1994 charakterizuje patologické hráčstvo ako patologickú poruchu, ktorá spočíva v často opakovaných epizódach hrania, ktoré dominujú v živote subjektu na úkor sociálnych, materiálnych, rodinných a pracovných hodnôt i záväzkov. Ľudia trpiaci touto poruchou môžu stratiť zamestnanie, veľmi sa zamedziť, klamať alebo porušovať zákony, aby získali peniaze na hru, alebo unikli plateniu dlhov.

Postihnutí pociťujú intenzívne nutkanie ku hre, ktoré je ťažko ovládať, spolu s myšlienkami a predstavami, ktoré túto činnosť sprevádzajú. Toto zaujatie a nutkanie sa často zvyšuje v záťažových a stresujúcich situáciách. Podstatným rysom chorobného hráčstva je trvale sa opakujúce hráčstvo, ktoré pokračuje a často aj vzrastá i napriek nepriaznivým sociálnym dôsledkom ako je strata majetku, narušené rodinné vzťahy, či rozpad osobného života. Objavujú sa poruchy spánku, strata hmotnosti, nesústredenosť, podráždenosť, klesá pracovný výkon. Chorobným hráčom určite nie je ten, kto si raz za čas kúpi žreb, podá športku alebo zo zvedavosti hodí pár mincí do hracieho automatu. Odborníci popisujú tri štádia chorobného hráčstva. Prvým štádiom je občasné hranie zo zvedavosti, pre potešenie a zábavu s neveľkými sumami. Stáva sa, že hráč vyhrá nejakú sumu čo priebeh len urýchľuje, preto túži výhry zopakovať. Sníva o tom, že vyhrá veľké sumy peňazí a zmení svoj život - bude bohatým. Prehry ako aj výhry sú pre vznik patologického hráčstva veľmi nebezpečné. Hráč zvyšuje dávky a čoraz viac času trávi v herniach. Prechod do druhého štádia je ťažko postrehnuteľný a nadobúda už črty chorobnosti nazýva sa štádiom prehrávania. Hráč zrazu zisťuje, že prehráva stále viac peňazí, snaží sa hraním vyrovnať straty, je nervózny, netrpezlivý, podráždený a uzavretý. O svojich prehrách nehovorí, klame, potajomky berie peniaze alebo cennejšie veci z domu. Tie pod cenu predáva, aby získal prostriedky na ďalšiu hru. Požičiava si peniaze od známych, spolupracovníkov a príbuzných, ktoré samozrejme má potom problém vrátiť a tak mu rastú dlžoby. V tomto období sa už hranie nedá udržať v tajnosti. Keď výjde najavo často až hrozivý rozsah materiálnych a nemateriálnych strát a škôd, hráč obyčajne všetko oľutuje, sľubuje, že už nikdy nebude hrať, je ochotný dokonca vyhľadať pomoc. On sám - a jeho blízke okolie s ním - uverí, že všetko bude v poriadku a že sa zaobíde bez ďalšieho odborného vedenia. Nejaký čas možno prestane hrať, čo uspokojí jeho príbuzných. Dôsledkom býva často opätovný, tajný návrat k hraniu. Nastupuje tretie štádium - štádium straty kontroly. Postihnutý trávi prakticky všetok čas v herniach, je zadĺžený. Rodina sa mu rozbila, priatelia ho opustili, často rozmýšľa o samovražde, alebo niektorý jednotlivec má už za sebou samovražedné pokusy. Niektorí si prostriedky na hru získavajú aj páchaním trestnej činnosti (podvody, krádeže, sprenevery), ďalší hľadajú útechu v alkohole a iných návykových látkach, čo ich situáciu ešte zhoršuje. Mnohí končia ako bezdomovci. Tým, ktorí sa snažia a chcú svoj problém s hazardným hraním zvládnuť sami predkladá K. Nešpora: Hazardní hra jako nemoc niekoľko rád, ktoré by mohli byť pri uskutočňovaní svojich zámerov užitočné: „Vyhýbajte sa miestam, kde sú hazardné hry a ľuďom, ktorí Vás k nim zvádzali ako aj všetkému, čo Vám hazardnú hru pripomína. Vytvárajte si dobré vzťahy s ľuďmi nehrajúcimi hazardné hry. Vytvorte si rozumný štýl života, v ktorom je vzájomne prepojená práca, oddych, zábava a ďalšie činnosti, ktoré nesúvisia s hazardnými hrami. Dbajte o svoje telesné zdravie, vyhýbajte sa alkoholu a iným návykovým látkam. Pripomínajte si výhody toho, že ste prestali hrať.

100

Buďte opatrní pri voľbe zamestnania. Najvýhodnejšie je pre Vás zamestnanie, kde neprichádzate do styku s peniazmi a ktoré nie je spojené s nadmerným stresom, ale kde je pravidelný pracovný čas. Nenoste pri sebe väčšie sumy peňazí. Nechávajte si posielať výplatu na bankový alebo sporožírový účet. Rátajte s tým, že sa môžu objaviť krízy a chuť opäť začať hrať. Takéto chvíle sa dajú prekonať o to ľahšie, čím dlhšie nehráte. Ak ste opäť začali s hraním, podľa možnosti ihneď prestaňte, ak to nedokážete sám, požiadajte blízkych ľudí, aby Vám pomohli, alebo vyhľadajte odbornú pomoc. Nesnažte sa zarobiť čo najrýchlejšie a čo najviac, snažte sa podávať dlhodobo stabilný pracovný výkon. Uvedomte si, že Vaše problémy sa dajú vyriešiť len postupne. Odstrániť všetky finančné a ďalšie ťažkosti naraz sa jednoducho nedá. Uvedomte si, že hazardná hra je ako pasca a zamyslite sa nad tým, čo je v živote skutočne dôležité.“ PREVENTÍVNA PRÁCA V TEJTO OBLASTI Prevencia problémov spôsobených hazardnými hrami alebo požívaním drog má mnoho spoločných čŕt. Je možné - aj vhodné ich riešenia spájať do širšieho rámca a povzbudzovať k zdravému spôsobu života. Chorobné hráčstvo nemá iba jednu príčinu a nemôžeme zvaľovať vinu iba na počítače. Ak chýba opora v rodine a pridružia sa aj iné negatívne faktory (povahová labilita, lakomosť, atď.), mladý človek uniká k počítačovým hrám a výherným hracím automatom. Ďalšou z príčin je aj nadbytok voľného času. Veď v herniach môžeme nájsť hlavne nezamestnaných, príležitostných robotníkov, študentov a deti. V herniach si vypĺňajú čas, ktorý by mohli využiť užitočnejšie. Vidina zbohatnutia alebo prežitia sú ďalšími činiteľmi. Svojím príčinením môžeme k riešeniu tejto problematiky prispieť všetci. 1. Prevádzkovatelia hazardných hier - mali by vo vlastnom záujme dbať na dodržiavanie vekovej hranice 18. rokov, pretože nie je ich dobrou vizitkou, ak v herniach sedia neplnoletí chorobní hráči a vsádzajú peniaze vypožičané. Týka sa to aj dospelých patologických hráčov. Samozrejmosťou by malo byť aj prispievanie určitými finančnými čiastkami na liečenie chorobných hráčov, pretože chorobný hráč by sa mal liečiť a nie hrať. 2. Školy a zamestnávatelia - môžu presadzovať zákaz akýchkoľvek hazardných hier v blízkosti ich budov alebo v susedstve. Školy by sa mali snažiť v rámci využívania voľného času ponúkať taký program, ktorý by zaujal žiakov a študentov viac, ako sedenie za hracím automatom. 3. Rodičia - závažným zdrojom, výchovným nedostatkom je ľahostajnosť rodičov, ktorá zákonite súvisí s oslabením citových väzieb. Rodičia majú často nedostatočné informácie o tom, čím sa zaoberajú ich deti vo voľnom čase. To má za následok, že nezistia v počiatkoch závažnejšie priestupky, a ak ich zistia, nevedia si poradiť, dieťa pozitívne usmerniť, lebo interpersonálne väzby sú slabé alebo nijaké. Rodičia môžu urobiť veľmi veľa : získať dôveru dieťaťa, naučiť sa počúvať to, čo dieťa hovorí a venovať mu potrebný čas aj keď je to niekedy ťažké skĺbiť s pracovnými povinnosťami, je to však veľmi dobrá investícia.

101

Rodičia! Povzbudzujte svoje deti, aby Vám rozprávali nielen o svojich radostiach, ale i starostiach. Otvorene s nimi hovorte o škodlivosti drog, hazardných hier, fajčenia a sami im buďte príkladom. Všímajte si viac kamáratov a priateľov Vašich detí a zaujímajte sa o to, ako trávia voľný čas Vaše deti a s kým. 4. Samotní jednotlivci - v najrôznejších situáciách života je veľmi užitočné vedieť odmietnúť tým správnym spôsobom. Ak ide o alkohol, drogy, či hráčstvo, môže zásadné odmietnutie pozitívne ovplyvniť ďalšiu životnú dráhu každého z nás. Je dobré, ak viete správnymi argumentami taktiež varovať pred hazardnou hrou aj priateľov a známych. 5. Masmédiá - môžu ovplyvňovať vo veľkej miere znalosť obyvateľstva publikovaním negatívnych prípadov a možností predchádzať nebezpečnosti hazardných hier a o tom, ako ho znižovať.

102

Sociálna práca a ľudské práva Zborník referátov z vedeckej konferencie s medzinárodnou účasťou

DROGY, PREVENCIA, ZÁKON A NOVÁ FILOZOFIA VÝCHOVY BEHÚNOVÁ Vlasta - GEREMEŠOVÁ Margita Písať o drogovej závislosti - v terminológii právnej vedy, psychológie či sociológie ako druhu protispoločenskej činnosti zvádza autorov tomu, aby svojej stati dali eufemistický podtitul "Etuda o bolesti moderného človeka". Ibaže bolesť je tu, je každodenná a príliš "pohmatná" na to, aby ju analyzovali a sprostredkovávali s melodramatickosťou televízneho či filmového seriálu. Je príliš boľavá na to, aby bola "liečená" výlučne trestným zákonodarstvom, t. j. prostriedkami a výchovnými možnosťami právnej politiky, ak môžeme začať ďaleko skôr, cieľavedomejšie, humánnejšie a v istom zmysle i "lacnejšie" - novo koncipovanou filozofiou výchovy, novou školskou politikou, ktorá sa nebude rozpakovať pri deštruovaní tradične, konzervatívne, staromilsky chápaných pojmov, pri novej interpretácii výchovy a vzdelávania predovšetkým. Nespočetné štúdie, úvahy, analýzy na tému drog a drogovej závislosti parcelujú daný problém tým, že vždy začínajú objektívnym pozadím, objektívnou determinovanosťou fenoménu drogy konštatujúc, že útekom do sveta opiátov človek na konci 20. storočia rieši krízu zmyslu ľudského bytia a stratu ľudskosti. V. Mináč túto absenciu duchovnosti uviedol nasledovne : "Štýl 9O. rokov nášho storočia prejavujúci sa v sexuálnych vzťahoch, ale nielen v nich, je vraj obsiahnutý v hesle : "vezmi si, čo môžeš". Nikdy v dejinách sa ešte tak masívne toto heslo nepropagovalo, nikdy jeho následky neboli beztrestnejšie... Mravné normy sú rozkývané natoľko, že už nikto nevidí hranice medzi vyvoleným a zakázaným všetko je dovolené... Vo svete, kde sú peniaze prvým a jediným zmyslom, jedinou zjavenou vierou, jedinou silou, ktorá pokoruje človeka i jeho bohov, kde sú banky chrámami a chrámy filiálkami bánk, kde je morálka metlou iba pre chudobných, v takom svete je všetko dovolené tomu, kto má peniaze."1 Adresnejší vo vzťahu k drogám je brnenský sociológ J. Keller, ktorý narko-mániu nazval symbolom našej kultúry tvrdiac a pýtajúc sa súčasne : "Je droga skutočne tak cudzia hodnotám našej kultúry, je drogová závislosť javom v našej kultúre abnormálnym? Možno naopak stanoviť hypotézu, podľa ktorej bezbrannosť voči drogám je práve preto v našom kultúrne-civilizačnom prostredí tak nákazlivá, že sa tu v koncentrovanej a zvlášť viditeľnej podobe prejavuje mnohé z mentality moderného človeka a z celkového ducha modernej doby všeobecne. Tí, ktorí užívajú drogy, môžu byť považovaní za priekopníkov radikálne postmoderného vzťahu k svetu. Vypadávajú zo všadeprítomných formujúcich tlakov vysoko preorganizovaného sveta produkcie a spotreby. Hľadajú svoju vlastnú cestu a injekčná striekačka je v tomto zmysle priamou negáciou princípu továrenských pichačiek."2 Nebudeme polemizovať s J. Kellerom, do akej miery sa drogy stali (stávajú) latentnou deviáciou kultúry Západu. Môžeme iba konštatovať, že každá spoločnosť - aj naša - sa 1

Mináč, V. : Hovory M. Nedeľná Pravda, roč.5., 29.3.1996, č.13

Keller, J. : Drogy jako symbol naší kultury. Mosty, roč. 4., 1O. .9. 1996, č. .37, s. 3

103

bráni (viac alebo menej úprimne) niekoľkostupňovou prevenciou. Terciárnou obranou sú zásahy a opatrenia právnej politiky, resp. legislatívne ustanovenia obsiahnuté v paragrafe 187, ods. 1 Trestného zákona, ktoré formulujú postihy v oblasti trestnoprávnej a občianskoprávnej. Druhotnú obranu voči narkománii reprezentujú liečebné centrá, poradne, ozdravovne, teda inštitúcie grupujúce už ohrozenú mládež. Bez toho, aby sme legislatívnym a odborným aktivitám na oboch stupňoch prevencie uberali na vážnosti a istej funkčnosti, venujme sa, aspoň tézovite, najprvšej, najzákladnejšej, fundamentálnej prevencii, výchovno-vzdelávacej činnosti školy, teda tomu, čo v hrubých obrysoch je načrtnuté (alebo má byť) v školskej politike štátu. Ak naozaj nebudeme preceňovať spoločenskú podmienenosť človeka (v opačnom prípade môžeme iba evidovať počty drogovo závislých a hľadať zázračných liečiteľov, šamanov, zaklínačov), môžeme sa zamyslieť nad novou koncepciou výchovno-vzde-lávacieho procesu a jej úlohe na poli prevencie proti asociálnym aktivitám mládeže. Pedagogická a psychologická veda na adresu úlohy učenia, vzdelávania, výučby v správaní človeka hovorí : "Správanie nižších organizmov je väčšinou založené na inštinktoch, ktoré predstavujú vrodené formy správania. Správanie ľudí je však predovšetkým výsledkom učenia."3 Základným prvkom učenia je nepodmienený reflex. Psychológia rozlišuje učenie v širšom a užšom zmysle. V prvom prípade ide o vyvolávanie akýchkoľvek zmien v správaní, v druhom je to proces osvojovania si nových vedomostí , spôsobilostí a návykov v priebehu intenzívnej a cieľavedomej učebnej činnosti. Učenie zahŕňa rôzne úrovne, jeho najvyššou rovinou je myslenie. Učenie takisto "pozná" rôzne formy, od jednoduchých návykov po zložité racionálne úvahy a odvodenia. To všetko sa uskutočňuje v zložitej interakcii s prostredím a v závislosti na ďalších determinantoch: biologických, spolo-čenských, historických. Takéto "definície" si školská prax, viac alebo menej, osvojila a toporne premietla do každodennej práce. Ibaže práve tu nastáva zádrheľ so zrejmými dôsledkami v hodnotových postojoch, prejavoch, "mentalite" vychovávaného. O čo ide ? V nápore industriálneho veku a vševládneho rozumu Západu vzdelávanie zostalo púhym vzdelávaním, usilovne produkovalo (a produkuje) homo techno-logicus (kyberneticus), mocných, vševládnych, inteligentných rambov, ktorí síce dokážu kvalifikovane komunikovať po vzdialených dráhach internetu, ale nezmôžu osloviť blížneho, prejaviť účasť, solidaritu, sympatiu... Vzdelávanie pozabudlo na to, že je púhym aspektom, rozmerom, stránkou, súčasťou výchovy, nemôže prečnievať, iba výchove stať sa rovnocenným partnerom ! Nechajme ale bokom takéto "poetické" formulovanie problému a povedzme, že osnovou výchovy je cieľavedomé zasahovanie do vývoja dieťaťa s úmyslom pozitívnych zmien v jeho správaní a osobnosti. Základným cieľom výchovy je dosiahnuť zrelosť osobnosti, zrelosť v sociálnych vzťahoch. Vzdelávanie síce kopí vedomosti, reprezentuje reprodukčno-proklamatívne učenie, ibaže vedomosti sú viazané na určité videnie sveta a len ako súčasť tohto videnia majú zmysel, t. j. výchova sa nemôže zaobísť bez poznatkov, informácií, ale nemožno ju na ne redukovať. 3

Košč, L. : Patopsychológia učenia a jej neuropsychologické základy. Bratislava, SPN 1987, s. 21

104

Ak týmto kritickým priezorom vidíme výchovno-vzdelávací proces, potom musíme konštatovať, že súčasťou transformácie sociálnych procesov u nás je i hľadanie, formulovanie novej stratégie vzdelávania, novej filozofie výchovy. (Iróniou je, že postmoderný svet s režimom hodnotového a kultúrneho relativizmu má priam záľubu v tvorbe najrôznejších filozofií, od "filozofie cestnej premávky" po "filozofiu hľadania miss"). Ale vážne. V podmienkach pluralitnej spoločnosti sa humanistické hodnoty a ideály musia stať nielen východiskom, ale aj cieľom prosociálnej výchovy a sebavýchovy, formovať sa a sebautvárať v duchu všeľudských mravných hodnôt. Nápomocné sú nám proklamované, ale predsa len "nadekrétované" základné ľudské a občianske práva. Popritom náš svet slovanstva má vo svojej archetypálnej výbave to, čo sa dnes nazýva prosociálnosťou a čo J. G. Herder ako schopnosť a hodnotu "vlastniť" cit nazval budúcnosťou Slovanov. Vzdelávanie sa stáva súčasťou výchovy. Potrebuje sa však podrobiť zložitej operácii: pedagogicko-psychologicko-didaktickej transformácii učiva, v ktorej sa budú realizovať nielen prvky informatívne, ale aj vedome a cielene formatívne, vrátane prvkov motivačných a stimulačných. Nová filozofia výchovy, ktorej súčasťou je vzdelávanie ako vytváranie vlastných názorov a postojov, musí preto rozvíjať a kultivovať nielen poznávacie, ale aj hodnotiace a činné vzťahy žiaka k svetu, čo je nemysliteľné bez rozvoja kritického myslenia. A to aj vo vzťahu k použitiu drog. Nová filozofia výchovy predstavuje preto obsah skrytý v najrôznejších výchovných činnostiach, ktorých zmyslom je však odkrývať jedno : podstatu ľudskej existencie. A tou je sociálnosť. Sociálnosť je podstatou osobnosti, tak ako jadrom osobnosti je charakter: základné vlastnosti osobnosti ako ucelenosť, vyhranenosť, kompaktnosť, vrátane odolnosti voči deformujúcim vplyvom, sú to vlastnosti združené okolo centrálneho bodu - JA - EGO. To je ten zárodok, ktorý sa nedá znásilňovať, iba pestovať, cieľavedome usmerňovať jeho rast, aby nesplanel, nedisocioval, ale cielil k prosociálnosti. To je úlohou i súčasnej výchovy - formovať prosociálnu osobnosť. Úlohou vychovávateľa je potom vytvárať podmienky, v ktorých sa charakter môže adekvátne sformovať a rozvinúť, podmienky, v ktorých si osvojuje žiadúce normy a role, v ktorých sa začleňuje do spoločnosti - socializuje sa. Proces výchovy má teda bipolárny charakter. Je to sociálny jav, v ktorom sa uskutočňuje nielen odovzdávanie určitých vedomostí, ale aj skúseností, návykov a zvykov, prostredníctvom cieľavedomého pôsobenia na vedomie vychovávaného. Cieľavedomého racionálne zdôvodneného pôsobenia na vedomie vychovávaného. Nie vždy však tento princíp funguje. Z rôznych dôvodov nefunguje vôbec, absentuje moment cieľavedomej výchovy alebo je rôzne deformovaný neadekvátnymi, nesprávnymi, či úmyselne poškodzujúcimi zámermi. Vtedy vzniká problém sociálnej patológie, rôzne stupne disociálnosti, asociálnosti až antisociálnosti. Sme toho názoru, že školská politika ako súčasť stratégie transformačnej politiky našej spoločnosti vôbec, by rozhodne mala akceptovať vyššie formulovaný názor, a tak so znalosťou veci zasahovať do riadenia sociálnych procesov, vrátane drogovej prevencie.

105

Sociálna práca a ľudské práva Zborník referátov z vedeckej konferencie s medzinárodnou účasťou

K PROBLEMATIKE SOCIÁLNO - PATOLOGICKÝCH JAVOV VYSOKOŠKOLSKEJ MLÁDEŽE KRAJČOVÁ Nadežda Mládež charakterizujeme ako nehomogénnu vnútorne bohatú štrukturovanú a diferencovanú skupinu. Vysokoškolskú mládež charakterizuje niekoľko zásadných osobitostí. Hlavná odlišnosť od ostatnej mládeže je zotrvanie v procese výchovy a vzdelávania v čase, keď sa ostatní mladí ľudia zapájajú do pracovného procesu. Z tejto situácie vyplývajú aj ďalšie špecifiká zahrňujúce v sebe odlišnosti ako sú napr. finančná závislosť od rodičov, záujmová orientácia vyplývajúca zo študijného odboru, ktorému sa študent venuje, určitá vedomostná úroveň a v neposlednom rade aj voľný čas a spôsoby jeho využívania. Kategória vysokoškolskej mládeže spadá do obdobia začínajúcej ranej dospelosti až do "naozajstnej" dospelosti, čo je podľa odborníkov vekové rozpätie 18 - 30 rokov. Horná hranica je stanovená samostatným postavením jedinca v spoločnosti, ktoré mu umožňuje uspokojivú existenciu - t. j. plnú realizáciu a zároveň ekonomickú nezávislosť. Vstup na vysokú školu je problematickým obdobím pre mladého človeka. Zmena prostredia, spôsobu života, stravovania i denného režimu prináša preň celý rad nových problémov, ktoré je nútený riešiť a väčšinou bez priamej pomoci svojich najbližších, ktorých má rád a ktorým dôveruje. "Vstup na vysokú školu býva spojený s celým radom nových životných situácií, so zmeneným spôsobom komunikácie, konfrontáciou pôvodných predstáv o štúdiu na vysokej škole s realitou. Pritom vo väčšine prípadov nie je k dispozícii rodinné zázemie, ktoré v predchádzajúcej etape života študenta predstavovalo istotu a pocit bezpečia."1 Je len prirodzené, že vyrovnať sa s touto záťažou býva zo strany študentov často problematické a ich riešenie býva rôzne. Niektorí po nezvládnutí prvého náporu odchádzajú zo školy. Z tých, čo zostanú, väčšina si zvykne na nové podmienky a úspešne sa prispôsobí. Sú však aj takí, čo veľmi ťažko odolávajú psychickému tlaku štúdia. Napätie a stres počas štúdia i pred skúškami majú nemalú zásluhu na tom, že časť študentov hľadá príležitosť uniknúť tlaku a problémom. Žiaľ, často sa stáva, že v týchto situáciách siahne mladý človek po cigaretách, alkohole, ale aj iných drogách. Motívom študentom pre únik k návykovým látkam nemusia však byť len študijné problémy. Často ide i o komplikácie v osobných vzťahoch, najčastejšie v citových sklamaniach. A tak sa pomaly dostáva na cestu ohrozenia vlastného zdravia i väčšej nespokojnosti so sebou a žiaľ aj oveľa rozsiahlejších problémov, ktoré sa tak stávajú preň neriešiteľné. Je zaujímavé, že ani vyššia intelektuálna úroveň v porovnaní s ostatnou mládežou nie je dostatočným brzdiacim motorom na ceste "dolu". To, ako sa vysokoškoláci stavajú k drogovej závislosti, bolo predmetom nášho výskumného záujmu v školskom roku 1993/94. Výskum bol realizovaný na vzorke 240 študentov Pedagogickej fakulty v Prešove a bol zameraný na zisťovanie názorov študentov 1

Ondrejkovič, P.: Úvod do sociológie výchovy. Bratislava, Veda 1995, s. 125.

106

na drogovú závislosť, na informovanosť o dôsledkoch na organizmus, ale aj na činitele, ktoré ovplyvňujú vzťah mladých ľudí k drogám. V prvej etape výskumu sme zisťovali názory na najfrekventovanejšiu drogu u vysokoškolákov. Z ich výpovedí vyplýva, že najrozšírenejšou drogou je alkohol, potom nikotinizmus, kofeinizmus a až na poslednom mieste narkománia. Je zaujímavé, že pokiaľ medzi pohlaviami neboli v tomto smere rozdiely, z hľadiska ročníkov áno. Kým študenti nižších ročníkov alkohol považujú za najreprezentatívnejšiu drogu, študenti vyšších si myslia, že je to fajčenie. Svoj vzťah k alkoholu hodnotilo 56% respondentov ako výnimočný. To znamená, že ho pijú len výnimočne. Z tohto počtu prevažnú väčšinu tvorili ženy, teda študentky 71% a muži len 29%. Naopak, väčšinu respondentov "pijúcich vždy, keď je k tomu príležitosť" tvoria muži - až 74%. Túto odpoveď volilo i 26% skúmaných študentiek. 4% študentov sa vyjadrilo, že vôbec nepijú. Ďalší okruh otázok zisťoval, kedy a za akých podmienok vysokoškolskí študenti siahnu po alkohole. Takmer polovica respondentov (45%) uviedla, že pijú vtedy, ak majú nejaký problém. 20% skúmanej vzorky väčšinou mužského pohlavia uvádzalo, že pijú preto, aby sa neodlišovali od iných. Túto odpoveď v súlade s naším očakávaním volili častejšie študenti nižších ročníkov. Pitie alkoholu z nudy priznalo dvojnásobné množstvo študentov štvrtých ročníkov. Zaujímalo nás tiež, či si študenti vedia predstaviť riešenie svojich problémov ináč ako prostredníctvom alkoholu. Je potešiteľné, že pozitívnu odpoveď sme získali od väčšiny respondentov (77%). V otvorenej otázke sa mohli vyjadriť aj ako. Študenti veľmi často uvádzali, že v prípade výskytu problémov sa venujú intenzívnejšie športu a pohybovým aktivitám, spánku, dobrej knihe a iným formám relaxácie. Dokonca vo vzorke sa našli aj takí, ktorí sa vyjadrili, že problém sa snažia aktívne riešiť. V ďalšom okruhu problémov sme sústredili svoj záujem na skutočnosť, kedy a kde sa naši respondenti stretli po prvýkrát s alkoholom. Z ich výpovede vyplýva, že až tretina respondentov (38%) ochutnala alkohol s priateľmi. Zvlášť smutné bolo zistenie, že 35% z nich ochutnalo alkohol v rodine. Ostatní sa už na miesto prvého kontaktu s alkoholom nepamätajú (14%) alebo na túto otázku neodpovedali (13%). V tomto okruhu problémov nás tiež zaujímal vek respondentov pri ochutnaní alkoholu. Väčšina z nich ochutnala alkohol v období medzi 11. až 15. rokom (41%). 20% prvýkrát ešte pred 10. rokom a 38% po 16. roku svojho života. Zaujímavé odpovede sme získali i na otázku dôvodu ochutnania alkoholu. Najfrekventovanejšia odpoveď bola zvedavosť - 41%. Pomerne vysoké percento (37%) si už na dôvod ochutnania ani nepamätá. V našom výskume sme chceli poznať tiež vedomosti vysokoškolákov o dôsledkoch alkoholu, ale aj iných drog na organizmus človeka. Výrazná väčšina respondentov (80%) sa vyjadrila, že poznajú dôsledky drogovej závislosti. Pri analýze týchto výpovedí sme však zistili, že informácie získali skôr náhodne, vďaka vlastnej iniciatíve, väčšinou z novín, časopisov, televízie, rozhlasu, od priateľov a známych. Je zaujímavé, že respondenti neuvádzali školu a rodinu ako zdroj informácií o tejto oblasti. Domnievali sa, že v tomto smere by mali urobiť oveľa viac výchovné inštitúcie. Predovšetkým by mali oboznamovať mládež s dôsledkami drogovej závislosti na zdravotné, ale aj sociálne podmienky života človeka. V závere okruhu týchto otázok sa mohli naši respondenti vyjadriť v čom vidia možnosti prevencie pred alkoholom a drogovej závislosti vôbec. Veľká väčšina skúmaných študentov konštatovala, že v lepších sociálno-ekonomických podmienkach svojho života.

107

Podľa ich výpovede sú nespokojní predovšetkým s podmienkami bývania v študentských domovoch, s finančným zabezpečením i s nedostatočnou kultúrnou a športovou aktivitou. Je zaujímavé, že náročnosť štúdia ako dôvod vlastnej nespokojnosti uviedlo len 24% skúmaných respondentov. Išlo predovšetkým o študentov nižších ročníkov. Vychádzajúc z nášho výskumu, ale aj iných výskumov známych v tejto oblasti sa vysokoškolská mládež, aj keď je intelektuálne vyššie ako iné skupiny mládeže, drogovej závislosti nevyhýba. Veľká väčšina z nich si však plne uvedomuje dôsledky závislosti v ohrození zdravia a v konečnom dôsledku i v rozpade osobnosti, na ktorú štát vynakladá nemalé finančné prostriedky. Preto zlepšenie stavu vidíme najmä v prevencii, ktorej jadro by mala tvoriť pozitívna motivácia a osveta už v tých najnižších vekových kategóriách. Prvý a najdôležitejší krok pri riešení týchto problémov by mohla urobiť rodina. Ale veľký dlh v tejto oblasti má aj náš výchovnovzdelávací systém. Ten by mohol priateľnou formou vzbudiť záujem o danú problematiku a nenásilným spôsobom objasňovať dopady závislosti na návykových látkach nielen na jedinca, ale aj na jeho blízkych. Prednášky, besedy a možno aj exkurzie do zariadení, ktoré liečia závislosti by vytvorili predpoklady pre dôkladné poznanie problematiky. Ukazuje sa tiež potreba zahrnúť celkom programovo tieto informácie do obsahu vyučovacích predmetov ako sú biológia, chémia, pedagogika, spoločenská výchova, psychológia a pod. Možno to je cesta zlepšenia stavu v tejto oblasti. Ďalšou z možností je vplyv štátnej správy a zákonodárstva. Príkladom by nám mohli byť štáty, ktoré také javy ako fajčenie, pitie alkoholu vylúčili z verejného života. Domnievame sa, že len účinná a efektívna spolupráca týchto inštitúcií vytvorí vhodné predpoklady pre zamedzenie rozširovania drogovej závislosti.

108

RODINA A JEJ ČLENOVIA AKO OBJEKT SOCIÁLNEJ STAROSTLIVOSTI

Sociálna práca a ľudské práva Zborník referátov z vedeckej konferencie s medzinárodnou účasťou

VÝVOJOVÉ FÁZY RODINY A ZÁKONITÉ VÝVOJOVÉ KRÍZY: MOŽNOSTI ICH RIEŠENIA. ŠIMOVÁ Eva V súvislosti s problémami rodiny sa často stretáva sociálny pracovník aj s nutnosťou pomôcť rodine v kríze. Každá rodina prežíva svoje problémy jedinečne, lebo vždy ide o systém vzťahov medzi neopakovateľnými jedinečnými osobnosťami. Predsa však sa dajú pri istej miere zovšeobecnenia vystopovať aj niektoré spoločné stránky problémov v rodinách v podobnej životnej situácii. Koncepcia vývojových štádií rodiny, E. Duvall (1977) sa veľmi ujala v matrimoniologickej literatúre a dodnes sa hojne cituje. Podľa uvedenej autorky treba v jednotlivých štádiách počítať aj so zákonitými vývojovými krízami, ktoré môžu vyplývať zo špecifických úloh a problémov tej ktorej fázy. Pravda, miera prežívaných problémov bude závisieť od mnohých činiteľov, okolností, ale asi najviac od miery zrelosti a pripravenosti hlavných dospelých aktérov pre rodinný život. Pre sociálneho pracovníka by mohlo byť užitočné, vyznať sa v spleti vzájomne sa podmieňujúcich príčin a následkov toho, prečo sa môžu ľudia ocitnúť v krízovej situácii. Evelyn Duvallová (1976) teda formulovala nasledovné fázy rodinného cyklu s určovaním najdôležitejších životných úloh v nich: I. štádium rodiny: vytvorenie diády. Ide o obdobie od vážneho plánovania spoločného života, cez zásnuby, sobáš, až po narodenie (podľa niektorých po počatie) prvého dieťaťa. Jeho hlavnou úlohou je vytvoriť nové-vlastné pre každý pár osobitne - pravidlá manželského a rodinného života, ku ktorým si každý z partnerov priniesol odlišné návyky zo svojej pôvodnej rodiny. Podmienkou toho, aby sa to podarilo je, aby sa chlapec vymanil zo svojho pôvodného rodinného systému a vytvoril nové partnerstvo ako muž. Rovnako sa dievča musí vymaniť zo svojho rodinného systému, ako žena a vytvoriť nový rodinný systém so svojím partnerom. Partneri - manželia - by sa mali stať vzájomne osobami najbližšími a vytvoriť tak základ svojho nového, vlastného rodinného systému. Súčasne je potrebné, aby každý člen novej dvojice dokázal svojich rodičov, ktorí boli doteraz spravidla na prvom mieste, presunúť na miesto druhé a obe pôvodné rodiny zahr-núť do svojho širšieho rodinného systému, ako rovnocenné prvky. Skúsenosti z manželských poradní a z rozvodových procesov naznačujú, že to mnohým mladým ľuďom robí problémy. Pritom v štádiu veľkej zamilovanosti sa im spravidla zdá, že nie je nič ľahšieho. Stačí však niekedy prvé precitnutie z idealizovaného sna o partnerovi a nedospelé osobnosti utekajú vyžalovať sa mamičke. Pre spravodlivosť treba však povedať, že najviac sa o tieto problémy "zaslúžia" takí rodičia, ktorí svojim deťom brzdili proces autonómie počas celej ontogenézy a nevedia zaujať partnerský postoj ani voči svojim dospelým potomkom. Kontrolujú ich správanie, akoby boli nedospelí, určujú im a ich partnerom čo majú a čo nemajú robiť. Tým však neumožnia, aby sa plne rozvinula ich schopnosť zodpovedného rozhodovania a plného prevzatia zodpovednosti za svoje činy. Bez toho nebude osobnosť zrelá ani pre manželstvo, ani pre rodičovstvo. Ale aj zrelých a zodpovedných mladomanželov môže zaskočiť potreba každodenného dohadovania sa o pravidlách ich spoločného spolunažívania. Nepočítajú s tým, že sa treba 110

dohodnúť napr. aj o detailoch zariadenia kuchyne, denného režimu, deľby prác v domácnosti, alebo miery uplatňovania niektorých spoločenských spôsobov, zvyklostí, rodinných tradícií. Bez spôsobilosti vysvetľovania dôvodov, robenia obapoľných kompromisov a uzatvárania dohôd (nič sa nemá vyžadovať samozrejme), môže toto štádium priniesť krízu, ktorá u časti populácie vedie až k rozvodu. II. Druhé štádium rodiny je vytvorenie triády. Ide o obdobie od plánovaného počatia dieťaťa až po jeho narodenie a plné adjustovanie sa oboch rodičov na jeho existenciu a starostlivosť oň. Keď sa podarila diáda, je väčšia nádej, že muž prevezme aj ďalšiu dospelú partnerskú rolu - otcovskú. Žena spravidla ľahšie prevezme aj materskú rolu. Zrejme tu hrajú úlohu aj biogenetické faktory, aj väčší socializačný tlak, ale i väčšia so-ciálna podpora materstva. Keď sa nepodarí vytvoriť triádu, čo znamená, že sa nezohľadní v rodine nevyhnutnosť rovnakých nárokov na uspokojenie potrieb už trom členom rodiny, vytvoria sa spravidla dve súperiace diády. Otec s dieťaťom a matka s dieťaťom. Dieťa sa ocitne v neurotizujúcej situácii. Pomoc spočíva v posilnení sebavedomia oboch, aby si nemuseli posilňovať svoje JA súperením, ale pochopili, že pre dieťa je nevyhnutné spolu kooperovať na základe uznania rovnocennosti svojich nerovnakostí. Dosť bežne sa vyskytuje aj prípad, že mladá matka v sladkom opojení materstva sa primkne k svojmu dieťaťu a - často za hojnej podpory svojej matky - otca dieťaťa akosi vynechá z hry. Niekedy sa z tejto hry vynechávajú aj sami otcovia, ktorí netušia, že sú nenahraditeľní aj pre dieťa, aj pre matku. Tak sa nevytvorí triáda otec+matka+dieťa, ale iba matka + dieťa a nedocenený otec, nezakomponovaný pevne do rodinného systému, uniká mimo rodinu. Môže sa stať aj to, že rodičia nie sú schopní prevziať rodičovskú rolu, ktorú pohotovo preberú starí rodičia. Rodičia sa však tým ocitnú v súrodeneckej pozícii so svojím dieťaťom voči svojim rodičom. Bežne sa to stáva v prípadoch neplnoletých a inak nezrelých manželských partnerov, alebo v prípade študujúcich rodičov. Pomoc spočíva v sociálnej podpore prevzatia svojich rodičovských úloh a hľadania kompromisov, resp. na nejaký čas oddialenia iných záujmov. Najproblematickejšie sú frekventované prípady, keď sa prvé dve vývojové fázy prekryjú: dieťa sa čaká ešte pred sobášom, mladí sa stanú skôr rodičmi, než manželmi. Zložité psychologické procesy osobnostného vývinu a procesov adjustácie na manželsvo a rodičovstvo v páre sa premiešajú. Tieto problémy môžu sa prehĺbiť nepoznaním záko-nitosti, psychologickej zmeny ženy v období očakávania dieťaťa (žena je v "inom" stave). Precitlivelosť ťarchavej ženy na dlhodobý stres môže zvýšiť riziko znevýhodnených podmienok pre vývin biogenetického základu osobnosti dieťaťa. Výskumy potvrdzujú, že prevencia kríz vyplývajúcich z uvedenej komplikovanej situácie je v komplexnej príprave na rodinný život a plánované rodičovstvo. III. Tretia fáza - rodina s predškolskými deťmi. Ide o obdobie, keď sa postupne narodia i ďalšie deti a trvá dovtedy, kým prvé dieťa v rodine nevstúpi do školy. Riziko konfliktov v tomto štádiu vyplýva z fyzickej preťaženosti rodičov, vyplývajúcej aj zo spánkovej deprivácie. Mnoho rozvadených a sklamaných manželov s rýchle za sebou sa rodiacimi deťmi si neuvedomuje, že namiesto rozvodu potrebujú skôr psychológa, psy-chiatra, alebo aspoň niekoľko nocí nerušeného spánku. 111

Je tu veľa úloh, ktoré je potrebné splniť. Okrem praktickej starostlivosti o každé ďalšie dieťa je nutné zabezpečiť rovnakú pozíciu v rodine pre všetkých členov rodiny, vzhľadom na uspokojovanie nevyhnutných potrieb. Pomôcť treba opatrne prekonať žiarlivosť staršieho dieťaťa na mladšieho súrodenca, včas zmierňovať a postupne likvidovať nutné dočasné privilégiá najmladšieho, znovu preorganizovať deľbu domácich prác a sta-rostlivosti o deti medzi oboch dospelých, vzhľadom na zvýšené nároky, využiť (ale nezne-užiť) možnú - aj keď iba občasnú - pomoc širšej rodiny, prarodičov. Nezabudnúť, aspoň sporadicky, na uspokojenie potrieb oboch dospelých. Niekedy pomôžu kluby mladých rodičov, kde sa aspoň na pár hodín v týždni zabezpečí pre skupiny detí podľa veku zamestnanie a spoločenské vyrozprávanie sa dospelých s ostatnými. IV. Štádium so školopovinnými deťmi. Začína v dobe, keď prvé dieťa vstúpi do školy. Rodinný život sa musí znovu preorganizovať s ohľadom na potreby školáka, školákov. Psychologicky tu môže pôsobiť záťaž v podobe obáv z toho, ako obstojí naše dieťa v škole, ako obstojíme my, ako rodičia, pred takou verejnou inštitúciou, akou je škola. Treba upozorniť, že nezrelé osobnosti, nezávisle na veku, majú tendenciu vnímať úspechy, alebo neúspechy dieťaťa v škole, ako vec svojej osobnej prestíže. Frustračné situácie - keď dieťa nesplní ich očakávania - majú tendenciu odreagovať si na dieťati. Tým však neplnia základnú potrebu prijať dieťa také aké je, nevytvárajú mu potrebné zázemie k čo najlepším výkonom, akého je schopné. Tento začarovaný kruh dieťa nevie pretnúť. Ak to nedokážu ani rodičia, môže sa stať, že neúspechy dieťaťa sa stanú zámienkou na manželské hádky a prípadné následné únikové reakcie (alkohol, nevera). V inom prípade rodič, alebo obaja, úplne unikajú od rodičovských, aj manželských funkcií do zamestnania, povolania a zodpovednosť za neúspechy dieťaťa zvalia celkom na školu. V. štádium rodiny s dospievajúcimi deťmi má zase osobitné problémy. Spravidla je už menej fyzickej práce, keď sú dospievajúci celkom sebestační a schopní sa podieľať na domácich prácach, pokiaľ rodičia neprepásli okamih, keď sa o to uchádzalo oveľa mladšie a pravda aj spočiatku nešikovné - dieťa. Aj kontrola detí vyžaduje od rodičov zdanlivo menej času. Zdanlivo preto, že nepriama kontrola prostredníctvom dobrého a dôverného vzájomného vzťahu rodiča s dospievajúcim vyžaduje rovnako, alebo neraz i viac času, než predtým. Od schopnosti rodičov prebudovávať vzájomný vzťah rodič - dieťa, na rovnocennejší, závisí ochota dieťaťa k zdôverovaniu sa. V opačnom prípade je rodič stresovaný obavami o svoje dospievajúce dieťa, ktoré ale dieťaťom už nechce byť. Domáha sa osobnej samostatnosti - čo je dobré, len nie vždy ju chápe aj ako nutnosť preberania väčšieho dielu zodpovednosti za seba i rodinné spoločenstvo. Formuje si svoju nezávislosť aj v úsudkoch a názoroch - čo je zase normálne naplňovanie vývi-nových úloh, len niekedy to robí pre rodiča šokujúcim spôsobom. Vzhľadom na veľkú hormonálnu nevyrovnanosť a záťaž nervového systému skutočnosťami biologického dospievania u dospievajúcich, ešte vždy je schopný skôr rodič riešiť konštruktívnym spôsobom konflikty, nedorozumenia. Aj ten najlepší rodič, do určitej miery skôr, či neskôr svoje dieťa sklame, pretože nie je taký dokonalý, akého ho dieťa chce mať. Záleží však na tom, aby dieťa skôr, či neskôr mohlo uveriť, že rodič bojoval so svojimi nedokonalosťami, ako len najlepšie vedel.

112

Naše výskumy dospievajúcej mládeže nám naznačujú, že vo východoslovenskom regióne sa javí zhoršenie subjektívneho prežívania rodinnej klímy. Akoby bolo viac rodín s nedostatkom lásky, resp. so zvýšeným množstvom prejavov hostility, citového odmietania a výchovnej nedôslednosti, rodičovskej nevypočítateľnosti. Nazdávam sa, že príčina takého vnímania rodičov zo strany dospievajúcich nemusí odrážať skutočný nezáujem, skutočný negatívny vzťah rodiča k dieťaťu, ako skôr strach rodiča svoju lásku komunikovať, úzkosť rodiča dospievajúceho dieťaťa z neistoty, či ho dokáže v rapídne zmenených spoločenských podmienkach dobre pre život pripraviť, uchrániť od zvýšeného náporu sociálnej patológie. Najmä rodina s dospievajúcimi deťmi potrebuje sociálnu podporu v podobe poskytovania kvalifikovaných poznatkov a výcviku praktických efektívnych spôsobov zaobchádzania s dospievajúcim, ktoré by podporili aj jeho samostatnosť aj jeho zodpovednosť aj pozitívne sebahodnotenie zamerané na reálne životné plány. Výskumy ukazujú, že manželská kríza v tomto štádiu môže byť spôsobená vzájomným obviňovaním rodičov za skutočné - alebo len domnelé - problémy s dospievajúcim. Niekedy je manželská kríza dôsledkom strachu z rýchle sa blížiaceho starnutia a horúčkovitých pokusov si ešte čosi "užiť" mimo rodiny. Rozvody v tomto štádiu realizujú rodičia dospievajúcich v klamlivom presvedčení, že deti ich už aj tak nepotrebujú. VI. Štádium - rodina s odchádzajúcimi deťmi. Začína sa vtedy, keď prvé dieťa odíde z domu. Spravidla sa vydá, alebo ožení, odsťahuje sa do nového domova. Riziko rodinných problémov sa týka väčšinou citového puta matky, ktorá túto skutočnosť môže ťažko znášať a keď si nedá pozor, tak sťažuje odpútanie sa svojmu potomkovi. Preto sa práve v tomto štádiu odporúča mať aj iné zaujatie, náplň života, zdroj radosti, ako iba rodinu. Niektoré ženy využijú ešte šancu doplniť si kvalifikáciu, dostať sa na dôležitejšie pozície v povolaní, prevziať viac zodpovednosti mimo rodinu, alebo objavia v sebe dis-pozície pre nejaké nové, či doteraz nevyskúšané činnosti. Toto všetko môže mať vplyv na výšku zárobku aj na zvýšenie sebavedomia manželky. Mnoho manželov - ktorí to vnímajú nie kooperatívne ale súperivo - tieto zmeny vnímajú, ako vlastnú dehonestáciu a reagujú podráždene, ba niekedy až agresívne. Ak sa k týmto zmenám pridá aj zvýšená sexuálna apetencia, čo je u ženy stredného veku celkom zákonité, rovnako ako znižujúca sa u muža, môžu sa objaviť konflikty okorenené celkom neopodstatnenou podozrievavosťou z oboch strán. Rodinné problémy sa môžu vyskytovať aj pri vpravovaní sa do roly svokrovcov, pri neschopnosti kooperácie, alebo aspoň nesúperení s druhým rodinným systémom, ktorý naše dieťa muselo prijať ako rovnocenné nášmu. Aj starorodičovstvo nám môže spôso-bovať namiesto radosti viac žiaľu vtedy, keď sme neschopní pochopiť, že to nie je opa-kovanie rodičovstva. Ani najlepší úmysel nám nedáva právo k úsiliu zbavovať vnukov ktoréhokoľvek rodiča, pokiaľ je funkčný. Na druhej strane starí rodičia môžu poskytovať veľa sociálnej podpory, lásky, doplnkových podnetov a zážitkov svojim vnukom. Súčasne sa môžu od nich aj veľa naučiť a prežívať - prílišným vedomím zodpovednosti neskalené - pozitívne zážitky, podstatne zvyšujúce kvalitu života. VII. Štádium - rodina bez detí, "prázdne hniezdo". Začína vtedy, keď sa z rodiny odsťahuje posledný potomok a manželia ostanú sami, ako na začiatku manželstva. Riziko 113

manželských konfliktov sa môže zvýšiť vtedy, keď ide o málo kompatibilných partnerov, pričom časový priestor, ktorý doteraz zaplňovali deti, ostal iba pre nich dvoch. Táto nevýhoda sa môže zmeniť na výhodu, ak sa ten čas využije na dlho odkladané aktivity, na splňovanie celoživotných túžob, na ktoré doteraz nebolo času. VIII. Štádium, rodina - manželstvo dôchodcov, začína vtedy, keď obaja partneri definitívne prestanú byť zárobkovo činní. Vyrovnanie sa s penzionovaním je samo o sebe psychologickým problémom, ktorý je pre mužov spravidla ťažší, či si to pripúšťajú, alebo nie. Pre manželstvo tu vyvstáva problém v podobe kumulovania rušivých, nepríjemných podnetov, vyplývajúcich zo zvýšenej frekvencie vzájomnej interakcie dvoch osôb s ich negatívnymi stránkami, ktoré sa predtým - v rozptýlení medzi podnety z pracoviska a iných rodinných interakcií - nemuseli znášať tak zle. Keď, pripočítame neustále sa znižujúcu frustračnú toleranciu osobnosti v dôsledku starnutia a možnosť prehlbovania sa negativity protivných stránok osobnosti starnúceho človeka, nebude ani tak nepocho-piteľné, že sa možno aj po 25... 30. - ročnom manželstve rozviesť. Často posledné dve štádiá splývajú, niekedy sa posledného štádia nedosiahne pre úmrtie jedného z manželov. Pre sociálnych pracovníkov, ktorí sa dostanú do styku s rodinami v štádiu niektorej vývojovej krízy, niekedy stačí prejaviť podporu, porozumenie pre ťažkosti, ktoré zúčastnené osoby prežívajú a súčasne vysloviť presvedčenie, že ich iste úspešne zvládnu. Inokedy sa treba postarať o doplnenie informácií, ktoré možno zúčastneným chýbajú. Niekedy sa treba popasovať s mýtami a zakorenenými predsudkami celého sociálneho prostredia. Toto je však už náročná a dlhodobá úloha.

Literatúra: Duvall E.: Family Development. Philadelphia, Lippincott, 1977.

114

Sociálna práca a ľudské práva Zborník referátov z vedeckej konferencie s medzinárodnou účasťou

PODIEL RODINY NA ÚSPEŠNOSTI DIEŤAŤA V ŠKOLE GÁBOROVÁ Ľubica - SLÁVIK Milan Charakteristickým znakom existencie človeka je jeho sklon k spolužitiu s inými ľuďmi. Potreba bezprostredného osobného a trvalého spoločenského styku sa uspokojuje účasťou v malých skupinách, ako je rodina, skupina rovesníkov, či priateľov. Malé skupiny sú hlavným terénom socializácie, cez ne prenikajú vplyvy širších okruhov centier a kultúrneho prostredia, a tým odovzdávajú jednotlivcovi hodnoty, normy a vzory správania. Jednotlivec vidí svoj vlastný obraz v očiach najbližších a postupuje tak, aby si získal uznanie okruhu osôb, s ktorými je zžitý a ktorých si váži. Obzvlášť zjavné je to u dieťaťa. Na rozvoj jeho osobnosti vplýva predovšetkým rodina - rodičia, súrodenci a neskôr skupina rovesníkov. (Ziemská, M. 1980, 12) Rodina je zrejme najstaršou spoločenskou ľudskou ustanovizňou. Jej začiatky siahajú ďaleko do predhistórie ľudského rodu. Je zväčša prvým prostredím, do ktorého dieťa vstupuje. Je základným a rozhodujúcim činiteľom pre socializáciu dieťaťa. Rodina má teda krásnu životnú úlohu - pripraviť do života nového človeka, naučiť ho žiť. (Mateječek, Z. 1987, 32) Rodina ako sociálna skupina, má medzi ostatnými celkami pevné postavenie a istú špecifičnosť. Je to skupina, v ktorej majú rodičia vedúcu úlohu, organizujú ju a udržiavajú v nej disciplínu. Vzťah rodičov a detí je prvým ozajstným vzťahom, a to najdôležitejším, lebo umožňuje nadväzovať prvé vzťahy k ostatným ľuďom, vytvára veľmi hlboké vzťahy dôvery k ním i sebadôveru a pocit solidarity v činnosti a citových prejavoch a postojoch. (Gáborová, Ľ. a kol. 1989, 297) Pri správnom rodičovskom vzťahu prináša rodičom styk s dieťaťom príjemný pocit uspokojenia. Pritom neprežívajú toto pozitívne naplnenie iba vtedy, keď je dieťa "perfektné", ale vedia ho prijímať také, aké je. (Rozinajová, H. 1988, 18) Ak by rodičia boli s dieťaťom stále nespokojní, dieťa by sa cítilo vo vzťahu k nim neisté, ohrozené a túto neistotu by si prenieslo do ďalších medziľudských vzťahov, k učiteľovi, ku kamarátom a možno aj do celého ďalšieho života. V rodine sa rozhodne, či bude na tvrdosti života odpovedať vytrvalosťou, alebo slabosťou. Práve rodina robí človeka mravne zodpovedným, alebo ľahkomyseľným. Mnohé výskumy v tomto smere toto konštatovanie potvrdili, čo dodáva rodičom veľký pocit optimizmu, ale zároveň aj zodpovednosti. Školská úspešnosť Školská úspešnosť má svoje dve stránky. Prvá z nich je subjektívna. Aby sa človek dobre cítil vo svojich medziľudských vzťahoch, aby bola jeho pracovná alebo učebná aktivita udržiavaná na patričnej úrovni, aby trvalo a spoľahlivo dosahoval dobré výkony je v neposlednom rade nutné, aby sa do určitej miery s jeho činnosťou spojovali zážitky úspešnosti. To platí predovšetkým pre dieťa. Ukazuje sa, že i malý úspech niekedy zmobilizuje sily tých, s ktorými sa už príliš nerátalo, dodá im odvahu znovu sa pokúsiť vziať vec ešte raz do rúk, zbaví ich strachu a vráti im sebadôveru.

115

Druhá stránka úspešnosti je zakotvená vo vnútornej, objektívnej skutočnosti určitých noriem, ktoré treba dosiahnuť. Jedinec sa tak kvalifikuje ako úspešný a neúspešný predovšetkým pred druhými ľuďmi, pred učiteľom a školou, pred spoločnosťou. Obidve stránky úspešnosti sa môžu prelínať, no nie sú vylúčené ani situácie, že sa diametrálne rozchádzajú. (Helus, Z. a kol. 1979, 7) J. Hvozdík (1970, 206) na základe široko koncipovaného výskumu tejto problematiky konštatuje, že prospech i neprospech žiakov základnej školy rozhodujúco ovplyvňuje týchto osem faktorov: celkový vývin žiaka, zdravotný stav žiaka, rozumová úroveň žiaka, charakteristické vlastnosti osobnosti žiaka, vzťah žiaka k učeniu, správanie žiaka, rodinná výchova, škola - učiteľ, pričom ako najúčinnejší z nich sa ukázal vzťah žiaka k školskej práci a rodinná výchova. Základné príčiny neprospievania a tým aj školskej úspešnosti treba predovšetkým hľadať v "poruche" týchto faktorov. Rodina - jeden z faktorov úspešnosti dieťaťa v škole Niet pochýb, že rodinné prostredie dieťaťa školského veku patrí k významným činiteľom, ktoré ovplyvňujú jeho školskú výkonnosť, podporujú, alebo brzdia jeho vývin. Rôzne výskumy potvrdzujú, že rodina výrazne ovplyvňuje učenie sa žiaka, a to čiastočne už tým, ako ho pripraví do školy (aké vlastnosti, postoj k škole, vzťah k práci, pracovné návyky atď. v ňom vypestuje), ale najmä tým, aké podmienky v najširšom zmysle slova mu utvára pre samotné učenie. Vo všetkých výskumoch sa rodina ukazuje ako významný činiteľ prospievania, tak aj neprospievania žiakov. Konštatuje sa v nich, že u 70-80 % neprospievajúcich žiakov neboli rodinné pomery "v poriadku". V takejto situácii nemá žiak priaznivé podmienky na domácu prípravu na vyučovanie, nevypestujú sa u neho vlas-tnosti, postoje a návyky podmieňujúce úspech v školskej práci, zabrzďuje sa jeho telesný i psychický vývin, dochádza k citovým poruchám, poruchám sociálnych vzťahov atď. Z faktorov rodinného prostredia žiaka môže záporne ovplyvniť jeho učenie a tým aj úspešnosť najmä: zlé materiálno - ekonomické podmienky, nízka kultúrna úroveň rodiny, narušená štruktúra rodiny, nepriaznivé postavenie žiaka v rodine, nízka kvalita rodinnej výchovy, zlá spolupráca rodiny so školou. Zlé materiálno ekonomické podmienky Väčšina mladých rodín má v súčasnosti nemalé finančné problémy. Lepšie sú na tom rodiny s jedným, alebo dvoma deťmi. Viacdetné rodiny mnohokrát nedokážu zabezpečiť zo svojho príjmu pre svoje deti ani základné pomôcky do školy. Tu nemožno nespomenúť aj väčšiu časť rómskych rodín, ktoré svojim nezodpovedným prístupom k rodičovstvu "okrádajú" svoje deti o šťastné detstvo a väčšinou im nedoprajú ani tie najzákladnejšie potreby (jedlo, šatstvo atď.) napriek tomu, že práve deti sú pre nich akýmsi "zdrojom príjmov". Veľký vplyv na úspešnosť dieťaťa má určite aj bytová situácia rodiny. Nízka kultúrna úroveň rodiny Kultúrnu úroveň rodiny určujú aj také faktory, ako je úroveň vzdelania rodičov, prípadne súrodencov, ďalej miera vlastnenia predmetov kultúrneho úžitku (rádia, tele-vízora, knižnice), ale najmä intenzita kultúrneho života rodiny a jej postoj ku kultúre a vzdelanosti vôbec. Kultúrna úroveň rodiny predstavuje významné zázemie pre činnosť žiaka, ktorej podstatou je vlastne nadobúdanie vedomostí. Záporne tu pôsobí už nízka kultúrna úroveň

116

rodiny chudobou svojich podnetov pre žiakovu činnosť, ale hlavne záporný postoj rodičov k jeho štúdiu a vzdelávaniu vôbec. Narušená štruktúra rodiny Ide zväčša o mnohodetné rodiny s primitívnejšou klímou, v ktorej sa nedostatočne organizuje a kontroluje život a činnosť dieťaťa. Ale práve tak treba vidieť jadro veci aj v nevyhovujúcej afektívnej atmosfére a v nesprávne vyvinutých sociálno-psychologických vzťahoch. Ide často o rodiny s neúplnou, nepevnou štruktúrou, rozhárané, ba neraz i rozvrátené, v ktorých dochádza obyčajne k duševnému zraňovaniu detí, k strate istoty a bezpečnosti. Škole sa len málokedy podarí kompenzovať čo i len sčasti následky citovej karencie a frustrácie z nevhodného vlastného rodinného prostredia. (Hvozdík, J. 1973, 45) J. Hvozdík vo svojom výskume konštatuje, že ním skúmaní neprospievajúci žiaci oveľa častejšie pochádzali buď z neúplnej, alebo zastúpenej rodiny ako neprospievajúci žiaci. Nepriaznivé postavenie žiaka v rodine Výskumami sa potvrdzuje istý vzťah medzi prospechom žiaka a jeho postavením v rodine (t. j. počtom súrodencov, poradím medzi súrodencami, pohlavnou odlišnosťou od súrodencov). Predovšetkým väčší počet súrodencov môže nepriaznivo ovplyvniť učenie sa žiaka. J. Hvozdík (1973, 31) napríklad zistil, že až 76,6 % neprospievajúcich žiakov pochádza z viacdetných rodín. Zvýšený neprospech sa zisťuje aj u žiakov jedináčikov. V prevažnej miere sú to deti nesamostatné, priveľmi rozmaznané, nerozhodné. Na hodinách, kde je nutná spolupráca učiteľa a žiakov, jedináčik zlýhava. Ťažko sa tiež začleňuje do kolektívu detí. Čo sa týka poradia žiaka medzi súrodencami, v súvislosti s prospechom sú väčšiemu nebezpečenstvu vystavené prvé a posledné deti v poradí a najvýhodnejšiu situáciu majú deti uprostred tohoto radu. Vo vzťahu k pohlaviu súrodencov, podľa výskumov "priaznivejšie podmienky pre vznik porúch v učení sú pri pohlavnej diferencovanosti súrodencov, najmä u dieťaťa, ktoré ako jediné svojho pohlavia stojí proti ostatným deťom s opačným pohlavím." (Correll W. 1967, 59) Nízka kvalita rodinnej výchovy Nízka kvalita rodinnej výchovy môže vo významnej miere zapríčiniť neprospievanie žiaka. Podľa výskumu J. Hvozdíka (1973, 36) až do 75 % neprospievajúcich žiakov pochádzalo z rodín, v ktorých bola znížená výchovná starostlivosť. Rôzne chybné formy rodinnej výchovy (ako napríklad výchova autoritatívna, ctižiadostivá, príliš úzkostlivá, protekčná, zanedbaná, rozmaznávajúca, erotizujúca a i.), nesúladná rozvrátená rodina, rodina s narušenou štruktúrou napospol pestujú u žiaka také vlastnosti, postoje, správanie a návyky, ktoré mu sťažujú úspešné učenie sa. (Gáborová, Ľ. 1989). Naviac utvárajú pre takéto učenie sa aj nepriaznivú psychickú klímu, ba skôr podmienky a ovzdušie, ktoré žiakovi učenie sa sťažujú (napr. časté konflikty), alebo ho od neho aj odvádzajú. Zo strany rodičov chýba tu aj potrebná kontrola žiakovho učenia sa. Výchovnú situáciu v rodine sťažuje aj zamestnanie matky. Matky neprospievajúcich žiakov sú podstatne častejšie zamestnané mimo domova, než matky prospievajúcich žia-kov. Napriek uvedenému škodlivému vplyvu zlého rodinného prostredia a zlej rodinnej výchovy na učebný prospech žiaka je dosť aj takých žiakov, ktorí prospievajú aj z takýchto rodín. To svedčí o tom, že ani rodinné prostredie nemusí mať absolútne determinujúci

117

vplyv na vývin dieťaťa a jeho školský prospech, ak pritom nepôsobia aj ďalšie negatívne vplyvy. (Hvozdík, J. 1973, 58) Zlá spolupráca rodiny a školy Je príznačné, že práve u neprospievajúcich žiakov je spolupráca rodiny so školou neuspokojivá, často sa obmedzuje iba na písomný styk a u mnohých aj chýba vôbec. Zo strany rodiny tu nielen chýba náležitá podpora výchovnovzdelávacieho úsilia školy, ale aj vzájomná prepotrebná spolupráca pri prevencii, ako aj prekonávaní neprospievania žiaka. Veľmi dôležitú úlohu pre úspešnosť dieťaťa v škole má aj pobyt v detskom kolektíve v predškolskom veku. V organizovanom detskom kolektíve sa deti učia nielen správnym formám vzájomného styku pri hrách, ale zvykajú si aj na riadenú a kontrolovanú spoločenskú prácu. Tým sa deťom uľahčuje prechod zo života hier, do života povinností. Najúčinnejším prostriedkom na prekonávanie žiackych neúspechov v škole je cesta predchádzania, prevencia učebných ťažkostí žiakov. Záverom Okrem rodinného prostredia, v ktorom dieťa vyrastá, vplýva na úspešnosť dieťaťa aj niekoľko ďalších faktorov, ktoré sme iba spomenuli. Väčšinou však na úspešnosť dieťaťa v škole pôsobia najrozmanitejšie faktory v najrozmanitejších kombináciách, t. j. skoro vždy ide o súhru niekoľkých komponentov. Napriek uvedenému, sa však domnievame, že práve psychosociálna atmosféra rodinného prostredia s vyváženým citovým pôsobením na dieťa, zabezpečujúca pocit istoty, utvára v osobnosti dieťaťa významné predpoklady pre úspešnosť v škole i v budúcom živote.

L i t e r a t ú r a: 1. Correll, W.: Ťažkosti s učením žiakov. SPN, Bratislava 1967. 2. Gáborová, Ľ. a kol.: Všeobecná, vývinová a sociálna psychológia. R-UPJŠ, Košice 1989. 3. Gáborová, Ľ.: Štýl rodinnej výchovy a osobnosť dieťaťa. In: Rodina a jej perspektívy pri výchove detí. Zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie, Prešov 1994, s. 27-31. 4. Gáborová, Ľ., Drotárová, E.: Podiel štýlu rodinnej výchovy na formovaní osobnosti dieťaťa. In: Rodina a škola. Zborník príspevkov z odborného seminára s medzinárodnou účasťou. Banská Bystrica 1994, s. 79-84. 5. Helus, Z. a kol.: Psychologie školní úspěšnosti žáku. SPN, Praha 1979. 6. Hvozdík, J.: Psychologický rozbor školských neúspechov žiakov. SPN, Bratislava 1973. 7. Končeková, Ľ. a kol.: Všeobecná a vývinová psychológia. R-UPJŠ, Košice 1991. 8. Máchová, J.: Duševní hygiena rodinného života. Avicenum, Praha 1974. 9. Mateječek, Z.: Psychológia. SPN, Bratislava 1987. 10. Ziemská, M.: Rodina a osobnosť. Smena, Bratislava 1980.

118

Sociálna práca a ľudské práva Zborník referátov z vedeckej konferencie s medzinárodnou účasťou

MOŽNOSTI SOCIÁLNEJ STAROSTLIVOSTI O RODINU Z POHĽADU PRAVOSLÁVNEJ CIRKVI A JEJ CHATITY CAP Alexander Dušpastierska starostlivosť kňaza o veriaceho človeka je nerozlučne spätá so životom veriaceho v rodine. Cirkev vo svojej katechéze, kázňach, pri spovedi nabáda svojich veriacich k budovaniu a utužovaniu rodinných vzťahov, pretože rodinu chápe ako domácu cirkev, ktorej každý člen má nielen práva a povinnosti, ale predovšetkým je spolutvorcom čara rodinného kruhu. Cirkev sa snaží, aby každý člen konkrétnej rodiny plnil svoje poslanie a tak vytváral hodnoty morálne i duchovné. Napriek tomu, že kníhkupectvá a novinové stánky sú preplnené publikáciami o rodine, ktoré sú napísané v starom štýle, v novom štýle, zaoberajú sa skupinovými problémami rodín, spolužitím bez sobáša, rozvodmi a podobnými témami vo všetkých možných variáciách, napriek existencii mnohých poradensko - psycho - logických a psychoterapeutických, či sociálnych služieb, je naša doba poznamenaná javom, nazývaným kríza rodiny. Pojem kríza, ako ho formulovali najvýznamnejší teoretici krízy dr. Erich Lendemann a dr. Gerald Caplan, sa vzťahuje na "stav reagujúceho , ktorý sa nachádza v nebezpečnej situácii" (citované podľa Lýdie Repoportovej: Stav krízy; niekoľko teoretických úvah". Howard J. Parad 1965, s. 23). Aj keď takáto interpretácia "krízy" sa možno presne nezhoduje s jej prítomnosťou v rodinách, zachováva si svoju podstatu. Všestrannú efektívnu rovnováhu rodiny, ak nie je dostatočne pevná, veľmi ľahko narúša životný stres. Pre Cirkev sú teda novodobý stres a kríza výzvou k tomu, aby prebudila v ľuďoch driemajúce kapacity morálnych hodnôt. Nachádza si cestu ku všetkým generáciám, delí sa s nimi o myšlienky a pocity smútku i radosti, hnevu i veselia, akceptuje generačné rozdiely; využíva generačnú autonómiu a v pozitívnom zmysle ju narúša. Deje sa to už v spomenutej katechéze, pri kázňach či spovedi. Inou formou tejto práce je náboženská organizácia, Bratstvo pravoslávnej mládeže na Slovensku, (ktoré je členom svetovej medzinárodnej organizácie pravoslávnej mládeže SYNDESMOS a tá má zastúpenie v 118 štátoch). Je zamerané na prácu s mládežou a deťmi. Okrem toho, že BPM angažuje deti a mládež do života Cirkvi, venuje sa aj morálno - duchovnej obrode, vypĺňa čas najmladšej generácii rôznymi aktivitami, či už ide o kresťansko-spoločenské, športové, zábavné podujatia, organizuje detské letné tábory, na ktorých sa zúčastňujú aj deti z detských domovov a deti rodičov zo slabším ekonomickým zázemím. Dôležitú funkciu v sociálnej starostlivosti o rodinu zohráva charita. Popri tradičnom chápaní charity, pravoslávna Cirkev prichádza s novou službou spoločnosti. Okrem bežných foriem starostlivosti o rodinu a jej členov (krst, vyučovanie náboženstva, príprava na tajinu manželstva, sobáš, spoveď, duchovné cvičenia, pomazanie chorých, duchovné zaopatrenie trpiacich a zomierajúcich, pohreb) prichádza s projektom Filantropia (ľudomilnosť). Jeho zameranie je mnohoúčelové. (Zatiaľ sa táto služba nedostala do nále-žitého povedomia v spoločnosti z technicko - organizačných príčin). Filantropia sa vo svojej filozofii okrem dobročinnej služby zaoberá neustálou spojitosťou, náväznosťou troch zložiek

119

času - minulosťou, prítomnosťou a budúcnosťou. Kto sme, odkiaľ ideme a kam smerujeme - to sú otázky ktoré sa týkajú bezprostredného dialektického prepojenia včerajška s dneškom, z ktorého sa vlastne rodí zajtrajšok. Nemusíme byť filozofmi, a predsa sa týmito otázkami, len tak, ľudsky zaoberáme. Konkretizujeme ich: ako prebieha náš dočasný život? Je dobré to, čo robím teraz? Aká bude moja budúcnosť? Dosiahnem svoje ciele alebo nie? Filantropia sa pokúša odpovedať na tieto otázky. Už v samotnom pokuse o odpoveď sa dajú vycítiť dve základné polohy: aktívna a pasívne vyčkávacia. Filantropia sa snaží formovať človeka realistu, ktorý vie, že pri projektovaní vlastnej úspešnej budúcnosti musí rátať s tvrdou a neustálou prácou, sebazdokonaľovaním a zároveň ho vystríha, že by bolo naivné domnievať sa, že len zásluhou pevnej vôle možno prekonať všetky problémy a tak dosiahnuť ciele. Snaží sa ovplyvňovať pasívnych ľudí, tých, ktorí veria vo svoju šťastnú hviezdu, v dobrú náladu, v náhodu, ktorí vyčkávajú na svoje šťastie, nariekajúc, bez toho, aby niečo pre to urobili. Projekt využíva všetky dostupné formy komunikácie s človekom - ústnu, písomnú, telefonickú, prípadne inakšie. Ide o akúsi kresťanskú psychologicko - poradenskú službu, hľadajúcu riešenie problémov týkajúcich sa medziľudských, manželských a iných ľudských vzťahov, alkoholových a drogových závislostí, bezdomovstva. Filantropia je povolaná k službe v duchu evanjeliového prikázania lásky k Bohu i blížnemu, jej poslaním je poskytovanie charitatívnych, sociálnych, zdravotníckych a psychologicko - poradenských služieb ľuďom bez ohľadu na rasu, národnosť, náboženstvo a politické zmýšľanie. Filantropia zriaďuje a zabezpečuje prevádzku charitatívnych domovov - domovov dobročinnosti, domov dôchodcov, bezdomovcov a detských domovov. Svojou sociálnou a zdravotníckou činnosťou nenahrádza, ale dopĺňa funkcie štátu. Poskytuje kňazom a širokej verejnosti možnosť zapájať sa do rôznych výchovnoosvetových aktivít. Jednou z nich je napríklad projekt Bezpečný domov, podporovaný českou pediatrickou spoločnosťou. "Náplňou projektu je prevencia detských zranení. Medzi hlavné činnosti projektu Bezpečný domov patrí okrem iného zber štatistických informácií o detských zraneniach, ich príčinách, možnostiach prevencie, publikovanie informatívnych materiálov, traktátov, letákov, organizovanie konferencií, seminárov a výchovných programov" (MUDr. Michal Grivna, Ustav veřejného zdravotníctví a preventívného lekářství, 2. lékařska fakulta UK, v Úvalu 84, 150 18 Praha 5 - Motol, Bezpečný domov N 1). Na základe dobrovoľnosti sa kňazi môžu zapojiť do uvedeného projektu, pretože duchovnému neide len o duchovné, ale i telesné zdravie veriaceho. Spolupráca kňaza s lekárom môže byť nemálo užitočná, pretože pacient častokrát ochotnejšie prijíma radu z úst duchovného ako z úst lekára. Zvláštnu pozornosť venuje Cirkev Detskému domovu svätého Nikolaja v Medzilaborciach, ktorý sa delí na tri subjekty: 1/ Detský domov - cieľom je zabezpečiť náhradnú rodinnú výchovu od 2 - 18 rokov, všestranný rozvoj osobnosti na báze kresťanstva do skončenia prípravy na povolanie. 2/ Špeciálna materská škola svätého Nikolaja, ktorej poslaním je doplniť náhradnú rodinnú výchovu o výchovno - vzdelávaciu, kresťansko - etickú činnosť zameranú na rozvoj osobnosti dieťaťa, jeho sociálny, emocionálny, fyzický, intelektuálny rozvoj v súlade s individuálnymi a vekovými osobitosťami.

120

3/ Domov pre maloleté matky - cieľom, ktorého je poskytovať výchovnú, kresťanskoetickú, sociálnu a zdravotnú starostlivosť mladistvým matkám a zabezpečiť ich profesiou, poskytnúť im spoločenskú výchovu, ako aj intenzívnu výchovu k rodičovstvu. Výchovnovzdelávací proces v zariadení je podriadený špecifickým požiadavkám vyplývajúcich z priamej súvislosti so starostlivosťou matiek o deti. Hlavnou úlohou tohto "domova rodinného typu" je vychovať z pohľadu pravoslávnej etiky dobrých, čestných ľudí a naučiť ich žiť s Christom, ktorý nebol teoretik, ani nezanechal po sebe "teoretickú filozofiu". Pravoslávna cirkev nechce vychovať z týchto detí náboženských fanatikov, ktorí boli často v dejinách veľkým nešťastím. V duchu ekumenických tradícií sú v domove aj deti a maloleté matky, ktoré nie sú pravoslávne. Rovnako aj časť zamestnancov domova sú katolíci alebo protestanti. Pravoslávna cirkev tu pôsobí najmä cez zamestnancov, ktorí ako veriaci nie teoreticky, ale praktickým prístupom a s láskou sa usilujú o formovanie svojich chovancov. Tento "náhradný domov" sa pracovníci snažia vnímať ako chrám a "cudzie deti" ako Božie bytosti, stvorené podľa Božieho obrazu a na Jeho podobu. V domove samozrejme pôsobí aj kňaz. Desať percent z celkových nákladov domova vo forme šatstva, potravín, finančných darov hradí pravoslávna Cirkev. Pravoslávna Cirkev vo svojej katechéze poskytuje istý, relatívne ucelený systém rád do života. Snaží sa, aby si každý človek uvedomil svoje miesto v spoločnosti a aby si ujasnil svoje vzťahy k sebe samému, prírode, rodine, spoločnosti. Aby sa s pomocou viery v Christa zamyslel nad cestami vlastného utvárania, rozvoja, snažil sa odstraňovať negatívne a podporovať všetko pozitívne vo svojej povahe, zvykoch, v systéme myslenia, práce aj odpočinku. Rozšíriť charitatívne možnosti starostlivosti Cirkvi o rodinu a jej členov až na samú hranicu nevyhnutnej determinácie si vyžiada ešte dlhý čas. Ale už dnes možno povedať, že sa vždy bude uberať smerom k tradičným hodnotám, akými sú kresťanská morálka a pravoslávna tradícia a že vždy pôjde o to, aby sa tieto hodnoty prejavovali predovšetkým a hlavne v každodennom živote. Cirkev si veľmi dobre uvedomuje, že ak sa jej s Božou pomocou podarí správne pôsobiť v rodine, môže byť nápomocná pri budovaní zdravej spoločnosti, v ktorej sa zúži priestor pre negatívne vplyvy a javy. Základom zdravej spoločnosti môže byť jedine zdravá rodina, to znamená rodina morálne hodnotná, taká, v ktorej prebýva sám Christos.

121

Sociálna práca a ľudské práva Zborník referátov z vedeckej konferencie s medzinárodnou účasťou

SKÚSENOSTI Z PRÁCE S MLÁDEŽOU V SÚVISLOSTI S RODINOU PÁLFFYOVÁ Irena Skôr ako sa podelím o svoje skúsenosti z práce s mládežou v súčasnosti, chcela by som sa vrátiť do vlastnej histórie. S mladými ľuďmi pracujem od skončenia FF UK v roku l975. Najprv 2 roky ako vychovávateľka a od l. sept. l977 v OMaPP a neskôr CPPS v Dunajskej Strede. I. Moja história a formy práce s mládežou Keď sme otvorili OM a PP v Dunajskej Strede, chodili sme medzi mládež stredných a neskôr i základných škôl na prednášky a besedy. Naše podujatia boli zahrnuté pod názvom "Výchova k manželstvu a zodpovednému rodičovstvu". Témy našich spoločných rozhovorov sa týkali hlavne problémov dospievania, t. j. napr. l. Fyziologické, psychické a spoločenské podmienky dospievania 2. Podmienky medziľudských vzťahov 3. Vývoj priateľstva a jeho význam pre človeka 4. Láska a priateľstvo 5. Výber partnera a partneri nevhodní do manželstva 6. Sexuálny život a jeho problémy, pohlavné choroby a úchylky 7. Predčasné uzatvárané manželstvá a ich problémy 8. Dieťa a jeho hodnota pre rodičov 9. Manželské problémy a ich riešenie 1O. Deľba práce v rodine 11. Rozvod a jeho následky, racionálny rozvod ap. Samozrejme, náš repertoár sme prispôsobovali požiadavkám škôl, takže sme neobišli ani témy: Ako sa ľahšie (racionálne) učiť a pod., Dedičnosť a prostredie a ich vplyv na človeka. Neskôr sme sa začali venovať aj antikoncepcii, informáciám o AIDS a drogách. Tak ako život prinášal problémy v spoločnosti, rozširovalo sa aj naše pole pôsobnosti. Nepoviem nič nové, že v oblasti prevencie sme rýchle zistili, že prednášky a besedy sú málo účinné, a preto sme hľadali nové formy práce. Osobne som sa snažila o väčšiu efektivitu najprv tým, že som chcela zapojiť do výchovy k manželstvu a zodpovednému rodičovstvu aj rodičov a učiteľov a tak sme o problémoch detí a dospievajúcich a zákonitostiach psychického vývinu informovali učiteľov i rodičov v rámci prednášok a besied (rodičom i učiteľom som občas v rámci ZRPŠ prečítala anonymné otázky z besied z inej školy od detí rovnakého veku - aby nepátrali po pisateľoch). Od detí (i niektorých rodičov) som sa potom dozvedela, že sa mi podarilo motivovať ich k dôverným rozhovorom matkadcéra (otec - syn) a pod. Napriek tomu sme sa stále častejšie presviedčali, že rodičia veľmi málo komunikujú s deťmi o ich problémoch. Snažili sme sa o tom rozprávať na ZRPŠ. Témy si mali možnosť rodičia i učitelia vybrať. Občas sme sa dotazníkom pred a po besede snažili zistiť, či považujú takéto prednášky a besedy za užitočné alebo to bola pre nich len strata času. Taktiež sme zisťovali, čo z toho, čo v prednáške alebo besede odznelo ich nejako oslovilo a či sa o niečom porozprávajú so svojimi deťmi. 122

V našom súkromnom prieskume sme zistili, že rodičia venujú deťom priemerne l hod. 7 minút denne (a to boli rodičia, ktorí chodia na rodičovské združenie!). Naprostá väčšina cítila potrebu tzv. "Rodičovskej akadémie" a tvrdila, že beseda ich inšpirovala k tomu, aby sa s dcérou či synom o niektorých veciach (reč bola o dospievaní) porozprávali. Či sa dobré predsavzatie, ktoré rodičia mali tesne po besede aj uskutočnilo, sme však už neskúmali. Bol to pre nás dostatočný dôvod k pokračovaniu. Najväčší záujem bol o nasledovné témy: l. "Citová výchova v rodine" 2. "Ako vychovávať (s ohľadom na vývinové charakteristiky)" 3. "Ako pomáhať deťom ľahšie sa učiť" 4. "Ako sa dohodnúť s dospievajúcim" 5. "Mravná výchova v rodine a pod." 6. "Odmena a trest vo výchove" 7. "Estetická výchova v rodine", atď. II. Spolupráca s rodičmi a učiteľmi Informovanosť rodičov malých i starších detí sme sa snažili zlepšiť aj cez masovokomunikačné prostriedky a hlavne okresné noviny. Sériou článkov "Ako krajšie žiť...", "Aby sme dobre začali...", "Aby sme si boli bližší..." a pod. sme sa snažili priblížiť rodičom problémy rodič - dieťa a zamyslieť sa nad tým, ako byť dobrým rodičom, starým rodičom, či svokrou a pod. Neskôr sme silne pociťovali potrebu zapojiť do tejto práce aj pedagógov, a preto sme svoje pôsobenie rozšírili aj na učiteľov, najmä vyučujúcich občiansku a etickú výchovu a triednych učiteľov. V rámci metodických podujatí sme s ni-mi trénovali netradičné formy práce s mládežou. Počas ďalších rokov sme sa naďalej snažili pri stretnutiach s mládežou využívať rôzne psychohry, a tak aktivizovať mladých ľudí, aby nielen pasívne počúvali prednášku, ale sa aj aktívne zapájali do riešenia rôznych problémov. Využívali sme pritom metódy brainstormingu (brainwriting), doplňovačky, psychohry od Bakalářa, Hermochovej, Vopela a pod. Osobne veľmi rada pracujem s citátmi, literatúrou (poéziou), hudbou (pri relaxácii), pohybovými aktivitami, kresbami a pod., podľa situácie a vekovej kategórie. Občas som sa niektoré oblasti snažila zmapovať. Nemala som v úmysle to nejakým spôsobom vedecky spracovávať. Informácie, ktoré som získala, mi slúžili k zdokonaľovaniu mojej ďalšej práce i ako informácia pre rodičov, s čím sa ich deti v živote stretávajú (napr. anketa o fajčení, prvá cigareta, ochutnávka alkoholu, stretnutia s droga-mi a pornokazetami a pod.). III. Súčasné formy práce Od prednášok a besied cez ojedinelé psychohry som sa dostala k pravidelným cyklickým podujatiam zameraným na prípravu mladých ľudí na partnerstvo a rodičovstvo a v poslednom čase som sa pokúsila o sociálno - psychologický komunikačný výcvik pre stredoškolákov. Táto forma práce sa mi javí ako najúčinnejšia a pre stredoškolských študentov najpríťažlivejšia a chcela by som v tom pokračovať. Výcvik bol rozdelený na 8 častí:

123

l. Sebapoznanie a poznanie iných (intuícia, empatia a rôzne iné techniky typu horúca stolička, a pod.) 2. Odovzdávanie a prijímanie informácií - verbálna - neverbálna komunikácia 3. Komunikačné zručnosti - aktívne počúvanie - parafrázovanie - spätná väzba - dávanie a prijímanie ocenenia 4. Riešenie konfliktov 5. Sociálne správanie - pasívne - agresívne - asertívne 6. Čo je to asertivita - test asertivity 7. Asertívne spôsobilosti: presadenie, odmietnutie požiadavky vyrovnanie sa s kritikou - otvorené dvere - súhlas - dotazovanie sa 8. Asertívne práva (Relaxačné techniky sme zaradili ako súčasť celého výcviku) Študenti sú v porovnaní s dospelými, (s ktorými som uskutočnila obdobný výcvik) oveľa prístupnejší a otvorenejší, nefungujú tu ešte zábrany ako u dospelých, ktorí sa častejšie štylizujú do určitých rôl. Radi sa učia riešiť problémové situácie takouto hravou formou. Osobná skúsenosť je pre nich veľmi dôležitá a veľmi kladne ju hodnotia. Práca s mládežou v tejto oblasti je síce veľmi náročná (využívali sme len poobedia l3,30 - l6,00 hod.), ale veľmi potrebná. Na každom stretnutí cítim, ako veľmi potrebujú mladí ľudia diskutovať a bojovať o svoje názory a ako pociťujú zo strany blízkych dospelých potrebu konfrontácie. Rodičia v uponáhľanom čase si túto potrebu nevšimnú, učitelia naháňajú učebný plán, a tak zostávajú rovesníci - priatelia (v horšom prípade "tzv. party") a občas aj psychológ. Nechcem tým povedať, žeby sme mali zachraňovať situáciu, necítim sa na to, ani nie som kráľom času. Myslím si, že treba učiť rodičov prehodnotiť si svoj rebríček hodnôt tak, aby sa deti a čas s nimi považovali za väčšiu hodnotu a učiteľov, s ktorými trávi dieťa najväčšiu časť svojho času viesť k využitiu tohto času aj na filozofické debaty s deťmi. (Ja osobne považujem čas strávený s mládežou za čas obohacujúci - možno mňa viac ako deti). IV. Moje osobné zisky z práce s mládežou Skúsila som svoj vlastný brainstorming na tému: "Prečo rada pracujem s mladými ľuďmi? Čo mi to poskytuje?" A tu je odpoveď: - omladenie - záchranu pred burnt out syndrómom - núti ma k sebavzdelávaniu (nikdy neviem, či sa tej istej témy nezúčastní niekto opakovane v inej inštitúcii) - sebarealizáciu

124

- pomáha mi lepšie porozumieť vlastným deťom - pocit, že to dobré, čo som zdedila po predkoch, bude snáď mať pokračovanie v ďalšej generácii - občasné spätné väzby od mladých ľudí typu: "Pokračujte v tom, čo robíte, je to dobré". - asi l/l0 preventívnych podujatí je aj honorovaná (60,- Sk/hod.) - umožňuje mi to robiť si súkromný výskum o mládeži pre seba (zatiaľ bez publikovania) - nezabudnuteľné zážitky (Na ilustráciu uvádzam: Keď sme vlani hrali psychohru s kamienkami, aby sme si priblížili, ako sa človek správa v dave a ako sa mení náš vzťah k nemu, keď spoznáme jeho históriu, o 2 týždne na to mi l7 - ročný mladík doniesol tri najkrajšie kamienky, aké našiel v kope štrku, ktoré boli mojím najväčším honorárom, aký som kedy dostala. Sú pre mňa signálom, že to, čo robím, je užitočné). Dvaja spolužiaci, ktorí chodia spolu od prvej triedy tvrdili, že počas týchto našich 6 stretnutí sa spoznali lepšie ako za predošlých ll rokov. - optimizmus Čím viac pracujem s mladými ľuďmi, tým viac verím v našu lepšiu budúcnosť. A to i napriek tomu, že sa profesori i iní dospelí stále častejšie sťažujú, že dnešní mladí sú oveľa drzejší, sebeckejší, bezohľadnejší a náročnejší ako generácia pred nimi. Ja osobne tomu akosi nechcem veriť. Sú iní ako sme boli my. Iná je doba - oveľa zložitejšia. Trochu ináč sme ich vychovávali ako vychovávali nás. Ale sú preto zlí? Sú podľa mňa viac informovaní ako sme boli my v ich veku a sú smelší (a to je dobré), ale sú rovnako neistí a hľadajú svoje cesty, ako sme ich v období dospievania hľadali my. Uznávajú však podobné hodnoty ako sme v ich veku uznávali my. Potvrdzujú to aj ich erby, ktoré sme použili za účelom lepšieho sebapoznania a poznávania iných. Niektorí si kreslili erb sami, iným sme ho dali vyplniť predtlačený s políčkami: - moja práca - najväčší úspech v mojom živote - krédo, ktorým sa riadim celý život - moje záľuby, hobby - najcennejší poklad v mojom živote - čo chcem mať na náhrobnom kameni V. Aký je rebríček hodnôt stredoškolskej mládeže? Spracovali sme odpovede l26 respondentov / l5-l7-ročných študentov SEŠ a Gymnázia a SOU (kuchár - čašník 29 osôb). Výsledky ilustruje tabuľka č. l a 2. Zaujímal nás hlavne hodnotový systém mladých ľudí, a tak sme sa zaujímali o najcennejší poklad v ich živote, krédo akým sa riadia a čo považujú za najväčší úspech v živote. Ich konkrétne výpovede uvádzame v prílohe (viď. postrehy). Čo sa týka najcennejšieho pokladu, zo štatistického spracovania vyplýva, že až 44,35 % položiek sa týka užšej a širšej rodiny, teda rodina je pre dospievajúcich poklad najcennejší. Na druhom mieste sú prirodzene (v tomto veku) priatelia, na treťom zdravie, na štvrtom mieste láska a na 5. mieste je život. Láska je sčasti zahrnutá v kategórii priatelia, (lebo

125

nie vždy sa dalo odlíšiť, či je to dôverný priateľ). Zaujímavé je, že materiálne bohatstvo sa spomína len okrajovo. I v prípade, že sme brali do úvahy poradie hodnôt a sumarizovali len to, čo je na l. mieste v odpovedi, zostáva rodina dominantnou. Nemožno robiť závery zo spracovania odpovedí 5 skupín l6 a l7- ročných študentov. Z mojich doterajších skúseností môžem povedať, že čo sa týka rodiny, je aj pre mládež navštevujúcu SOU a nezamestnaných absolventov stredných škôl veľmi vysoko v rebríčku hodnôt. Pri porovnaní, ako sa líšia hodnoty mládeže Gymnázia, SEŠ a SOU (kuchár - čašník) som zistila, že rozdiely sú hlavne v záľubách (sú menej pestré na SOU) a krédach - častejšie sa tu vyskytuje heslo: čo najviac si užiť a pri pokladoch sa objavujú častejšie peniaze a materiálne veci. Keď si všimnete kréda, ktorými sa mladí riadia, máme opäť dôvod k optimizmu. Sú plné tolerancie, lásky k blížnym, uznávajú hodnoty ako je priateľstvo, plnohodnotný činorodý život, čisté svedomie, humor, dobrá nálada, úprimnosť a dôvera, niektorí veria v Boha, v dobro v človeku, význam odvahy. Za najväčší doterajší úspech považujú prijatie na strednú školu, získanie dôvery rodičov, dobré výsledky v škole, v športových a kultúrnych súťažiach i jednoducho to, že sú zdraví a žijú. Práca v škole je pre väčšinu z nich odrazový mostík do budúcnosti, zdroj poznania, ale i zábavy. (Občas uvádzajú i nudu na niektorých hodinách ale to je už o inom). Medzi ich hobby patrí najmä hudba, tanec, literatúra, šport, prechádzky s priateľmi, cestovanie, kino, atď. Z nápisov, ktoré chcú mať na náhrobnom kameni vyplýva, že by nechceli zostať zabudnutí, že chcú v živote urobiť niečo, čo pretrvá. Z ich erbov som sa o nich veľa dozvedela, ale ešte viac sa dozvedeli oni sami o sebe a svojich rovesníkoch, keď museli hádať, komu z ich skupiny patrí ten ktorý poklad, či krédo. Takéto aktivity nútia k zamysleniu aktéra i pozorovateľa a poskytujú motiváciu k ďalšej práci na sebe. (Čo je ako vieme, jediná schodná cesta pre dospievajúcich, ktorých už ináč vychovávať nemožno). Zvyčajne svoje poznatky nejako exaktne nespracovávam, ale ako som už spomínala, využívam v ďalšej práci s mladými ľuďmi. VI. Záver Ani tento môj príspevok nechce byť vedeckou štúdiou. Chcela som sa s vami len podeliť o moje skúsenosti zo stretnutí s mladými ľuďmi a vyjadriť presvedčenie, že napriek časovej tiesni, do ktorej sa často dostávame, je veľmi dôležité nájsť si čas na prevenciu. Mám dobrý pocit z toho, že sa mi veľmi často stáva, že ma po besede čakajú dievčatá s osobnými problémami, ktoré chcú konzultovať hneď v škole alebo na pôde poradne, alebo nás na základe informácie a skúsenosti, ktorú získali, navštívia, keď to potrebujú. Mnohokrát im to pomôže predísť komplikáciám, ku ktorým by ich "problémiky" mohli dospieť, keby ich včas neriešili. A to je práve dôvod, prečo sa oplatí robiť prevenciu čo najlepšie. Od začiatku svojej práce s mládežou sa ju snažím niečim vylepšiť. Stále cítim, že je to akési nedokonalé. Dúfam, že po tejto konferencii to budem robiť i vďaka príspevkom kolegov ešte lepšie.

126

Tabuľka č. l Prehľad frekvencie jednotlivých položiek bez závislosti na poradí, ktoré l5 - l7 roční uvádzajú ako najväčší poklad v ich živote.

rodina rodičia mama otec súrodenci babička sesternica, bratranec príbuzní zdravie priateľ Život Rozum moja hlava ja sám mladosť hifi veža, bicykel,náhrdelník, motocykel, futbalová lopta mier šťastie láska vzťah k umeniu vzťah k prírode zvieratko oči ústa predstavy, sny učitelia boh tajomstvo peniaze darček od sestry, st. rodičov moja dravosť to, že som slobodný človek neviem dôvera

127

n 44 34 11 3 15 3 4 2 36 51 8 1 1 2 1 5

% 16,85 13,02 4,21 1,1 5,74 1,14 1,53 0,76 13,79 19,54 3,06 0,38 0,38 0,76 0,38 1,19

4 3 10 1 l 2 1 1 1 1 1 1 4 2 1 2 4 1 261

1,53 1,14 3,84 0,38 O,38 0,76 0,38 0,38 0,38 0,38 0,38 0,38 1,53 0,76 0,38 0,76 1,53 0,38 100%

poznámka

širšia rod. 44,35% 1.m

3.m 2.m 5.m

4.m

Tabuľka č. 2 Na l. mieste uvádzajú l5 - l7 - roční ako najväčší poklad:

rodina rodičia mama otec súrodenci babička zdravie priateľ život rozum moja hlava ja sám mladosť hifi veža neviem láska futbalová lopta predstavy, sny boh darček od starých rodičov

n 35 25 8 3 1 1 24 6 6 1 1 1 1 1 4 4 1 1 1 1 126

128

% 27,70 19,84 6,34 2,38 0,79 0,79 19,04 4,76 4,76 0,79 0,79 0,79 0,79 0,79 3,17 3,17 0,79 0,79 0,79 0,79 100%

poznámka

57,84 širšia rodina

Sociálna práca a ľudské práva Zborník referátov z vedeckej konferencie s medzinárodnou účasťou

NÁSILIE - BIELE MIESTO NA MAPE SÚČASNEJ RODINY FUCHSOVÁ Katarína Človek, aby dokázal čeliť nárokom života a nárokom seba samého, potrebuje zakotvenosť v bazálnych hodnotách. Vnútorná morálna dimenzia celej spoločnosti sa tiež prejavuje v hodnotách, ktoré vyznáva a podporuje. Dokladom toho, že razantná spoločenská zmena je sprevádzaná istým uvoľnením hodnotových a normatívnych systémov, vzorov, pravidiel, modelov správania v bežnom živote i v situácii zvýšenej záťaže v duchu Durkheimovskej a Mertonovskej koncepcie sociálnej anómie, je morálny relativizmus, ktorý všeobecne vládne v súčasnej slovenskej spoločnosti. Nie je to však len problém tzv. posttotalitných krajín, ale s prelomom tisícročí si celé ľudstvo uvedomuje , že veda, technika či politické a ekonomické perspektívy vývoja spoločnosti - čo by aj boli akokoľvek optimistické - nedokážu uspokojiť ľudskú dušu. Napriek narastajúcemu významu takých hodnôt, ako je spoločenský úspech, uznanie, zisk, dravosť v individuálnom presadení sa a pod. (dosahovanie ktorých sa často nezaobíde bez istej dávky viac či menej tolerovanej agresivity) význam rodiny v postmodernom svete rastie priamoúmerne s tým, ako si ľudstvo nevie poradiť s celosvetovými problémami - kriminalitou, drogami... Rozpadli sa mnohé tradičné hodnoty, ale rodina sa zároveň s jej ohrozením a spochybňovaním (v súvislosti s vysokou rozvodovosťou, rastúcou tzv. dobrovoľnou bezdetnosťou, ekonomickou nezávislosťou žien atď.) začína znovuobjavovať ako miesto nádeje, ľudskej prirodzenosti. Je to miesto, kde by mali byť účinky vonkajších zmien tlmené a kompenzované - limity rodiny v schopnosti filtrovať neistotu, úzkosť, z ktorých častým východiskom je buď únik, alebo agresivita voči iným, či voči sebe samému, sú však pomerne obmedzené, pomocná ruka, či zásah "zvonku" je niekedy nevyhnutný. Generačný konflikt, ktorý v celej histórii rodiny prebieha na jej pôde, má dnes ojedinelú podobu - obvinená nie je tentoraz mládež ako uvoľnená, novátorská, tá, ktorá chce meniť tradičné hodnoty. Naopak - deti a mládež obviňujú svojich rodičov z rozkladu pozitívnych rodinných hodnôt, z nedostatku pozornosti, času a citu, ktoré im venovali a venujú, z nedostatku vhodných modelov partnerského spolužitia, tolerancie, dôstojnej komunikácie, neagresívneho riešenia konfliktov, adekvátneho spôsobu zvládania záťaže. V celosvetovom meradle má každá rodina prirodzene svoj kultúrny kontext, no dá sa zovšeobecniť, že najvýznamnejšie zmeny, ktoré sa (o.i. aj zásluhou aktivít OSN) v rodinách na celom svete v tomto storočí udiali, sa dotýkali ľudských práv, rovnoprávnosti, osobných slobôd a zodpovednosti. V súčasnosti sa veľa robí v záujme hľadania rovnováhy medzi ochranou nezávislosti rodiny ako inštitúcie a ochranou individuálnych práv jednotlivých členov rodiny, hlavne detí, žien, starších a postihnutých ľudí (Vranová, 1995). Z celej šírky naozaj rozsiahlej problematiky rodiny, rozpracovanej mnohými autormi z rôznych aspektov, sa v ďalšej časti môjho príspevku pokúsim o jej zúženie na jav, ktorý na chvíľu "preváži misku váh" na stranu pochybností o takých charakteristikách rodiny, ktoré napomáhajú vytvárať mýtus o jej neobmedzených potenciáloch bezpečia, istoty, akceptácie, radosti; na jav násilia v rodine, ktorého systematické a systémové analýzy u nás

129

takmer úplne absentujú (čo však neznamená, že je menej závažný, či menej rozšírený ako v iných krajinách), na základe čoho vznikla moja asociácia neprebádaného tzv. bieleho miesta na mape rodiny. Pri skúmaní problému násilia v rodine možno ešte viac ako pri skúmaní iných problémových okruhov v rodine, vystupujú do popredia určité bariéry získavania objektívnych informácií tak, ako ich uvádzajú Guráň a Filadelfiová (1994): ide najmä o mystifikáciu (zahmlievanie) a idealizáciu reality, deklaratívnosť (niečo iné sa deklaruje - tvrdí, a niečo iné je realita), selektívnosť, jednak časová (tzv. spomienkový optimizmus), jednak zámerná (vedomé zamlčovanie, neúplnosť) a v neposlednom rade fakt, že pri skúmaní rodiny (a násilia v nej zvlášť) máme do činenia s diskrétnym objektom, intímnou sférou človeka, ktorú nerád zverejňuje a často sa len on sám cíti kompetentný riešiť jej problémy. Ak si za základné kritérium pokusu o určitú kategorizáciu tohto negatívneho javu zvolíme vek, môžeme rozlíšiť násilie v rodine páchané na deťoch (syndróm CAN - Child Abuse and Neglect, t. j. syndróm týraného, zneužívaného a zanedbávaného dieťaťa, zahŕňajúci také formy prejavu ako je telesné, ale aj duševné týranie, zneužívanie a zaned-bávanie, sexuálne zneužívanie a ďalšie tzv. zvláštne formy - bližšie viď. Dunovský, Dytrych, Matějček, 1996) - táto problematika si pre svoju závažnosť zasluhuje zaiste viac pozornosti, než je rozsah tohto príspevku. Z toho dôvodu, ako aj z dôvodu pridŕžania sa hlavnej témy konferencie, ktorou je "dospelý", bude centrom nasledujúcej časti príspevku násilie páchané na dospelých členoch rodiny, kde popri násilnom správaní sa dospelých detí voči svojim rodičom, či žien voči životným partnerom je najrozšírenejšou formou domáce násilie mužov voči ženám. Zdá sa mi dôležité na tomto mieste podotknúť, že nie je mojím cieľom prezentovať túto problematiku z pohľadu feminizmu, i kedˇ spojitosť môže byť dosť zreteľná, nakoľko práve téma násilia voči ženám, ako jedného z najzreteľnejších prejavov nerovnosti muža a ženy, je jedným z nosných problémových okruhov tejto teórie, no práve tak zaujíma všetkých odborníkov, ktorí sa stretávajú s rodinou ako s klientom vo svojej praxi. K vyššie uvedeným bariéram skúmania rodiny, pri tomto špecifickom probléme sa pridružujú ďalšie, ktoré bránia nielen samotnému výskumu ale, čo je podľa mňa dôležitejšie, bránia konkrétnej pomoci postihnutým ženám. Fakt, že väčšina žien, postihnutých násilím v rodine, - Matoušek (1993) rozlišuje zneužívanie ako zaťažovanie žien neprimeranými požiadavkami a týranie ako používanie rôznych foriem násilia od bitia až po sexuálne násilie - nehľadá pomoc, súvisí hádam v prvom rade so strachom z následnej ešte väčšej agresivity partnera, so strachom z nepochopenia okolia (zvlášť. keď partner na verejnosti pôsobí ako "vzorný manžel", či človek v "dobrom postavení"), strach z kontaktu s políciou. Nie zanedbateľný je aj pocit hanby, súvisiaci s tabuizovaním súvisiacich tém, či dokonca situácia, keď pretrvávajúce násilie ženy nevnímajú ako problém v súvislosti so silnými patriarchálnymi a katolíckymi základmi stredoeurópskej kultúry, kde nie je výnimkou obraz " ženy - trpiteľky", ktorý spolu s biologickou konštitúciou vedú podľa Matouška (1993) k tzv. "naučenej bezmocnosti". Údaje z USA hovoria o 25 - 30% amerických domácností, kde partneri priznávajú násilie (Zelina, 1995), podľa Schaefera(1989) v r. 1985 bolo z celkového počtu úmrtí násilnou smrťou až 19% spôsobených členmi vlastnej rodiny, rakúski experti hovoria, že každá piata žena je postihnutá násilím vo svojom partnerskom vzťahu (Egger, 1996). Podľa prieskumov Eurostatu (Národná obroda, 26.1.1996) existenciu domáceho násilia uvádza až

130

80% (!) rozvádzajúcich sa párov v celoeurópskom meradle. Nie sú mi známe štatistické údaje zo Slovenska, no reakcie čitateliek bežných periodík na články s touto tematikou signalizujú, že tento problém nie je u nás o nič menší. Postoj k rozvodu ako možnosti riešenia problému násilia v partnerských vzťahoch, je však, zdá sa, v istom zmysle paradoxný - na jednej strane až určitá "banalizácia" a destigmatizácia rozvodu (Králová, 1994), pokiaľ ide o iných a na druhej strane obrovské zábrany pristúpiť k tomuto kroku, keď už ide o mňa osobne, môj vzťah, moju rodinu, častokrát zotrvávanie v jednoznačne patologickom vzťahu kvôli... kvôli čomu vlastne? Najčastejšie dôvody zotrvávania žien v násilníckych vzťahoch sú: - fakt, že rozchod je ťažký proces a vyžaduje si čas, - neriešiteľná bytová otázka a ekonomická závislosť, - patologická emocionálna závislosť na partnerovi, - rozporuplnosť citov - váhanie najmä vo chvíľach "priateľského správania" partnera, analogická so situáciou alkoholika vo chvíľach triezvosti, - dlhodobosť vzťahu - dlhá história násilia - "zvyk" - strach z následného násilia (podľa prieskumu je vražda partnerky po rozchode v týchto vzťahoch častým dôsledkom), - "jazvy násilia" - strata viery vo vlastné sily, v iných ľudí a pod., obavy z možných rizík nového vzťahu, - chýbajúca alebo nedostatočná inštitucionálna pomoc po rozvode, a iné (voľne spracované podľa Eggerovej, 1996). Ak by sme vyššie uvedenú charakteristiku domáceho násilia konkretizovali na takých formách správania sa zo strany agresívneho partnera, ako je popri konkrétnom fyzickom a sexuálnom násilí napr. snaha o izoláciu partnerky od vonkajšieho sveta (rodiny, priateliek), stála kontrola, zákaz pracovať a tým vynútená finančná závislosť, vydeľovanie finančných prostriedkov, jednanie ako so slúžkou, ponižovanie, dehonstovanie, zosmiešňovanie, zastrašovanie a vyhrážanie sa použitím zbraní, násilným správaním sa voči deťom, obviňovanie, zničenie osobného vlastníctva partnerky atď. - vystupuje do popredia otázka psychologickej charakteristiky agresora i obete. Akí sú teda muži, ktorí takýmto spôsobom ubližujú svojim partnerkám? Podľa rakúskej psychoterapeutky Renate Egger násilie postihuje rodiny bez ohľadu na povolanie, vzdelanie či kultúrne prostredie. Častou príčinou je zlosť, nezriedka vyvolaná inými faktormi, priamo s rodinou a partnerkou nesúvisiacimi, ďalej je to nezvládnutý stres, nespokojnosť a žiarlivosť. Podľa Capponi a Nováka (1996) je zjednodušená predstava, že ide výhradne o ľudí úchylných, či alkoholikov, u ktorých droga viedla k takej degradácii osobnosti, že stratili všetky zábrany. Nízka úroveň intelektu tiež nie je zákonitosťou. Nájdeme tu aj osoby úzkostné, závislé, prehlušujúce vlastné pocity nedostatočnosti (napr. aj impotenciu), dokazujúce si taktiež svoju fiktívnu mužnosť, alebo tých, ktorí boli sami v detstve tvrdo fyzicky trestaní vlastnými rodičmi. Pri charakteristike žien - obetí je možné vychádzať z poznatkov viktimológie, ktorá je prienikom kriminologických, sociologických a psychologických poznatkov a ktorú môžeme stručne charakterizovať ako vedu o obeti. Podľa Heretika (1994) sa obeťou - viktimou - stáva osobnosť, ak je objektívne narušené jej právo a subjektívne je to prežívané s nevôľou či bolesťou. Viktimáciou rozumieme proces stávania sa obeťou, pričom je nutné 131

rozlíšiť 1) primárnu viktimáciu ako priame poškodenie pri čine a 2) sekundárnu viktimáciu, spôsobenú reakciou okolia, necitlivým vyšetrovaním činu, subjektívnym spracovaním faktu viktimácie. V prípade domáceho násilia voči ženám je práve sekun-dárna viktimácia často dôvodom nevyhľadávania pomoci postihnutými ženami. Existujú rôzne typológie obetí, pre náš účel sa zdá byť najvhodnejšou typológia zohľadňujúca mieru úmyselnosti, na ktorú úzko nadväzuje problematika motivácie násilia u muža. 1) obeťami domáceho násilia sa stávajú ženy neúmyselne, nechtiac, neuvedomujúc si, že svojím správaním môžu vyvolať agresívne reakcie partnera - v tejto skupine nájdeme napríklad aj submisívne ženy, ktoré preceňujú svoju závislosť na partnerovi, sú presvedčené, že situáciu nedokážu zmeniť, sú bezradné, depresívne, pasívne, rezignujúce. 2) ženy úmyselne a zámerne provokujúce, neustále kritizujúce správanie muža, rozdávajúc údery pod pás formou útokov na slabé miesta (Capponi, Novák, 1996), či zámerne vyvolávajúce konflikty v sporných otázkach a pod. - tu potom vznikajú ťažkosti so stanovením skutočného vinníka. Chápať a riešiť problém násilia voči žene v rodine v podobe otázky - ako je možné pomôcť obeti tohto násilia, by bolo nežiadúcou redukciou, i keď je to zaiste prvoradá úloha. Je nutné vytvorenie komplexnej intervenčnej siete a spolupráce odborníkov z rôznych oblastí (psychológov, sociálnych pracovníkov, lekárov, právnikov, sudcov, policajtov, novinárov), ako aj ich špeciálna príprava pre prácu v tejto oblasti. Konkrétne opatrenia, ktoré vyplynuli z analýzy situácie u nás a z konfrontácie tejto situácie so zahraničnými skúsenosťami, sa týkajú nasledujúcich oblastí (skrátený a upravený nepublikovaný materiál zo seminára O intolerancii a násilí voči ženám, Bratislava, ll. okt. 1994), ktoré pre sociálnu prácu vytvárajú široké pole pôsobnosti: I. Pomocné projekty a podpora ženám - vybudovať po celom území útulky a poradenské centrá pre ženy (analogické ako Azylové domy v Holandsku, či Domovy pre ženy v Rakúsku, aktivizácia Bieleho kruhu bezpečia) , - zabezpečiť úzku spoluprácu medzi všetkými orgánmi, mimovládnymi organizáciami ako aj zvláštny výcvik pre všetkých pracovníkov v tejto oblasti, - sprístupniť literatúru o tejto problematike, ako aj letáčiky s informáciami o právach, so zoznamom kontaktných adries a telefónnych čísel. II. Finančná podpora a zabezpečenie bývania - poskytnúť ženám menej byrokratickú a adekvátnejšiu finančnú pomoc v kríze, - zabezpečiť náhradné ubytovanie (napr. aj formou združených prenájmov), aby nedochádzalo o. i. k situácii spoločného bývania už rozvedených partnerov. III. Policajné zásahy - vypracovať adekvátne opatrenia a výcvik pre profesionálne zásahy, - zabezpečiť väčší počet žien na všetkých úrovniach policajnej hierarchie, - nepodceňovať žiadne volanie o pomoc. IV. Právne opatrenia - formulovať existenciu násilia voči ženám v zákone a označiť ho za trestné, - formulovať existenciu manželského znásilnenia v zákone, - zabezpečiť vylúčenie verejnosti pri pojednávaniach, 132

- vytvoriť sprievodné opatrenia na ochranu detí, - umožniť bezplatné právne a poradenské služby. V. Opatrenia a alternatívne postihy páchateľov - uprednostniť uloženie trestu pred zmierovacím jednaním - mediáciou, - prioritne zastaviť násilie a chrániť ženu, - kombinovať trestné stíhanie s terapiou, - podporiť výskum. VI. Oznamovacie prostriedky - redukovať prezentáciu násilia v médiách, - skúmať pôsobenie prezentovaného násilia v masmédiách na verejnosť, - informovať seriózne a kriticky o situáciách domáceho násilia, - zvýšiť zastúpenie žien v médiách, - vypracovať cielené vzdelávacie programy. VII. Prevencia - vytvorenie systému boja proti násiliu voči ženám za účasti rôznych profesijných skupín, - zriadenie centra pre sledovanie konkrétnych prípadov, - do učebných osnov zaradiť popri problematike výchovy k partnerstvu a rodičovstvu aj problematiku násilia a jeho redukcie, zostaviť zvláštne materiály pre učiteľov a žiakov, - chlapcov zapojiť do nácviku citlivosti v jednaní s ľuďmi a dievčatám poskytnúť kurzy sebaobrany, - vytvoriť nezávislé a autonómne Európske centrum pre ženy, ktoré by poskytovalo informácie a dokumentáciu o všetkých otázkach, ktoré sa týkajú žien (aj napr. nútenej prostitúcie a obchodu so ženami a i.). Realizácia uvedených opatrení by mohla zaiste viesť k eliminácii tohto negatívneho javu a možno aj k zmene postoja verejnosti k problematike násilia ako takého smerom k jeho neakceptovaniu ako spôsobu riešenia konfliktov. Násilie v rodine nie je zďaleka jediným problémom súčasnej rodiny - sťažená je aj napr. situácia rodín s nezamestnaným postihnutým či závislým členom, podobne aj problematika súvislosti žien a násilia má viac dimenzií - ženy ako obete mobbingu na pracovisku, obete nútenej prostitúcie, či inej násilnej trestnej činnosti. Nie zanedbateľná je aj problematika žien v súvislosti s nárastom patologických foriem ich správania, akými sú rôzne druhy závislosti, prostitúcia, samovražednosť. Ale je na čase ukončiť výpočet podobný čiernej kronike ľudských zlyhaní, ktoré však patria k životu rovnako ako úspech. Na ktorú stranu sa naklonia misky váh, závisí od každého z nás.

LITERATÚRA: Capponi,V. - Novák,T.: Sám proti agresi. Praha, Grada Publishing 1996. Dunovský, J. - Dytrych, Z. - Matějček, Z.: Týrané, zneužívané a zanedbávané dítě. Praha, Grada Publishing 1996.

133

Egger, R.: Pomoc ženám v situáciách domáceho násilia. Materiál pre účastníkov seminára. Asociácia poradcov pre jednotlivca, pár a rodinu v spolupráci s Nadáciou ProFamilia, Humenné 1996.. Guráň, P. - Filadelfiová, J.: Rodina a poznávanie: Reflexia vybraných aspektov. In: Rodina ako predmet vedy. Zborník príspevkov z medzinárodného sympózia. Bratislava 1994. Heretik, A.: Základy forenznej psychológie. Bratislava, SPN 1994. Králová, Ľ.: Rozvodovosť ako sociálny problém. Sociologické aktuality č. 12, 1994, s. 1819. Matoušek, O.: Rodina jako instituce a vztahová síť. Praha, Sociologické nakladatelství 1993. O intolerancii a násilí voči ženám. Nepublikovaný materiál zo seminára, konaného v Bratislave 11. okt. 1994. Schaefer, R.: Sociology. New York, McGrow Hill, Inc. 1989. Vranová, Z.: Ženy a OSN. In: OSN a rodina. Bratislava, MSŠR 1995. Zelina, M. : Sloboda osobnosti. Bratislava, Fontana 1995.

134

Sociálna práca a ľudské práva Zborník referátov z vedeckej konferencie s medzinárodnou účasťou

PREVENCIA V OBLASTI RODINNEJ VÝCHOVY U DELIKVENTNÝCH RÓMSKYCH DETÍ A MLÁDEŽE DAŇO Juraj Problémom mravne narušených detí a mládeže rómskeho pôvodu, najmä tých, ktoré sa dopúšťajú priestupkov a neskôr delikvencie, nás núti hľadať cesty riešenia tohto záporného javu. Uvedomujeme si, že maloletí rómski delikventi sa môžu vydať iba dvoma cestami. Buď sa normálne zapoja do spoločenského života alebo ďalej pokračujú v trestných činoch, ktorými ohrozujú spolunažívanie s majoritnou spoločnosťou. Asociálne správanie je už vlastne prejavom deformácie osobne charakterových vlastností delikventných rómskych detí a mládeže. Mladý rómsky delikvent upozorňuje na seba svojim negatívnym intenzívnym zásahom do spoločenských pravidiel. Spoločnosť často vníma len tie vonkajšie prejavy a uvedomuje si hybné sily, ktoré deformácie charakterových vlastností rómskeho dieťaťa a mládeže spôsobili. Práve odhalenie vonkajších a vnútorných činiteľov, determinujúci asociálny vývin jednotlivca nám umožňuje proti nemu bojovať. Ťažisko boja proti asociálnemu správaniu rómskych detí a mládeže by malo spočívať na prevencii nežiadúcich javov. Naša výskumná časť nám potvrdila, že prvé príznaky budúcej delikvencie rómskych detí a mládeže sa najčastejšie objavujú vo veku 11 - 12 rokov. Je preto nutné zamerať sa pri prevencii nežiadúcich javov na obdobie predtým, čiže na fyzický vek 6 - 8 rokov, kedy črty osobnosti rómskeho dieťaťa nie sú ešte sformované. Je pravdou, že dopredu nemôžeme určiť, ktoré rómske dieťa sa bude dopúšťať asociálnej činnosti, ale je potrebné poznamenať, že poznáme vnútorné a vonkajšie faktory, ktoré na vzniku asociálneho správania sa podieľajú a ich zistenia nám pomáhajú odhaliť potencionálneho delikventa. Prevenciu musíme deliť na prevenciu všeobecnú, ktorá zahrňuje opatrenia obecnej povahy, sledujúce optimálnu úpravu pomerov a životných situácií všetkých detí a mládeže, vrátane rómskych a prevenciu špeciálnu, ktorá zahrňuje už opatrenia špeciálnej povahy týkajúce sa určitých skupín rómskych detí a mládeže, väčšinou ohrozených a narušených, ktoré sú z tých či oných príčin disponovanejšie v trestnej činnosti (rómske deti a mládež z rozvrátených rodín, neúplných rodín, z rodín alkoholikov, z rodín s podpriemernou kultúrnou a vzdelanostnou úrovňou). Aj náš súbor probantov nám potvrdil, že veľký vplyv na uvoľnenie morálky má eticky narušené rodinné prostredie (viď kandidátska dizertačná práca Daňo, J.: Mravný rozvoj cigánskych detí zo sociálne znevýhodneného prostredia. Prešov, PdF UPJŠ, 1988). Rodinné prostredie má v detskom veku ďaleko najintenzívnejší formujúci vplyv. V rodine je potrebné využiť všetky kladné výchovné metódy a prostriedky najmä presviedčanie, osobný príklad rodičov, poúčanie, pochvalu a pod. Rodičia by sa mali pri výchove opierať o city dieťaťa a plne využiť kladné sociálne vzťahy. Je potrebné presadzovať duchovnú kultúru Rómov, ktorá škoda, že sa zachovala len na základe ústnej tradície. Tento závažný fakt, že u Rómov dodnes neexistuje spisovný jazyk a písomníctvo a tiež to, že po niekoľko storočí žili v spoločenskej izolovanosti, má negatívny dopad pri výchove svojich detí. Najmä v súčasnej dobe z hľadiska formovania mravných postojov detí je a bude rozhodujúce, aby všetci rodičia poznali mravnú problematiku svojich detí a

135

aby vedeli ako vychovávať bez ohľadu na svoju finančnú situáciu, povolanie a vzdelanie (viď Klimeková, A.: Etika a etická výchova, 1996). Nemôžme sa uspokojovať so živelným výchovným pôsobením v mnohých rómskych rodinách. V prirodzených podmienkach rodinného života je veľmi veľa možností v oblasti citovej výchovy a hlavne k započatiu od útleho veku cez celé predškolské obdobie, kde pôsobí na deti rad činiteľov, ktoré môžu v pozitívnom smere rozvíjať ich citovú sféru a ich aktivitu. (Podhájecká, M.: Rodina a jej možnosti pri výchove dieťaťa predškolského veku. Zborník Rodina a jej perspektívy pri výchove detí. Prešov, 1994, s. 31). Rómski rodičia, najmä matky, by mali venovať pozornosť vytváraniu priaznivej citovej atmosféry, avšak v dnešnej dobe sú matky 100 %-ne nezamestnané. Sú časovo neobmedzené pri výchove svojich detí, mali by dbať na pozitívny vzťah k deťom a samotný prístup k nim, ktorý sa má vyznačovať láskou. Rómske deti a mládež vychované bez lásky sú citovo chladné a ťažko je potom u nich formovať tie mravné vlastnosti, ktoré sa viažu na ich citový život. Keď sú v rodine harmonické vzťahy a radostné ovzdušie, dieťa získava pocit bezpečnosti a istoty. Keď tento pocit dieťa nemá, hľadá ho mimo rodiny. Takéto rómske dieťa a mládež v procese hľadania mnohokrát podľahne negatívnym vplyvom. Mnoho rómskych rodičov si neplní základné funkcie rodiny okrem sexuálno - reprodukčnej a zanedbáva základné rodičovské povinnosti, (neplatia výživné na svoje deti, svojim konaním veľmi negatívne vplývajú na výchovu svojich detí a sú im zlým príkladom). Práve pri prevencii delikvencie rómskych detí a mládeže musí spoločnosť venovať čo najväčšiu pozornosť takým činiteľom, ktoré determinujú asociálny vývin dieťaťa. K nim v prvom rade patrí dezintegrovaná a disociálna rómska rodina. V samotnej rómskej rodine a v špecifických a skupinových vzťahoch spočíva ťažisko tradičného rómskeho spôsobu života. U prevažnej väčšiny rómskej populácie sa dodnes udržal vyhranený typ rodiny, rodinných, príbuzenských a skupinových vzťahov. Ich rodina má v porovnaní s celkovou populáciou odlišnú štruktúru a funkciu. V rómskej rodine postavenie a rola jednotlivých členov rodiny je celkom odlišná od situácie v nukleárnej rodine majoritného obyvateľstva. Sú tu určité špecifiká v oblasti rodinných vzťahov, postavenia ženy, výchovy rómskych detí a mládeže. Sféra životného spôsobu je u rómskeho obyvateľstva značne odlišná, závislá na tradičnej štruktúre a funkcii rómskej komunity na rodinných a príbuzenských vzťahoch a pravidlách komunity, vnútornej organizácii a funkcii rómskeho spoločenstva. Postavenie rómskej ženy je pomerne nízke, ale funkcia matky je zase plne uznávaná, dokonca možno hovoriť, v niektorých rodinách nášho výskumného súboru o matriarchálnych pozostatkoch v rómskych rodinách dodnes, čo je potrebné pozitívne využiť. Napriek tomu badáme, že úroveň rómskych žien je priemerne nižšia ako úroveň rómskych mužov, čo potvrdzuje aj náš súbor. Z tohto vyplýva ich značná negramotnosť a pomerne malá alebo žiadna príležitosť trvalého zamestnania. Rómske ženy ostávajú doma a spoločenské prostredie a spoločensky užitočná práca nemá na nich podstatný vplyv. Jedine pozdvihnutie vzdelanostnej úrovne rómskych žien a ich začlenenie do spoločenského procesu môže priniesť úspechy pri zmene životného štýlu rómskej rodiny. V rámci prevencie sociálne nežiadúcich javov by bolo potrebné venovať pozornosť výchove k rodičovstvu, aby mladí Rómovia boli lepšími rodičmi nastávajúcej generácie. Rozbory rodinnej anamnézy rómskych detí a mládeže v našom súbore nám potvrdzujú, že značný počet týchto detí žije v traumatizujúcom rodinnom prostredí alebo v úplne roz136

vrátených rodinách. Takéto rodiny nedostatočne stimulujú rómske dieťa a mládež zo stránky intelektuálnej, citovej a morálnej. Svojimi zaužívanými tradíciami a zvykmi takáto rodina negatívne zasahuje do rozvoja schopností dieťaťa, do základného systému kultúrnospoločenských i morálnych návykov nevyhnutných na úspešné zvládnutie školských povinností.

137

Sociálna práca a ľudské práva Zborník referátov z vedeckej konferencie s medzinárodnou účasťou

AKTIVITY ZÁKLADNEJ ORGANIZÁCIE RODIČOV A PRIATEĽOV TELESNE POSTIHNUTÝCH DETÍ V PREŠOVE OLEJÁROVÁ Anna Rodina s telesne postihnutým dieťaťom podriaďuje režim jemu, ba často aj druhé dieťa je zamestnávané starostlivosťou o telesne, či mentálne postihnuté dieťa. Je potrebná maximálna tolerancia a odpustiť si často súkromie, pohodlie, návštevu kultúrnych podujatí... Akú veľkú silu osobnosti je treba, aby takáto rodina našla puto existencie a súdržnosť manželstva. Trvalým cieľom organizácie rodičov a priateľov postihnutých detí je udržať dieťa v rodine z jednoduchého dôvodu: uľahčiť rodičovskou láskou prekonať trvalé problémy starostlivosťou o postihnuté dieťa. Pri príprave programu činnosti pre rodičov s deťmi je nie malá úloha získať finančné prostriedky, pretože naša dnešná spoločnosť nie je pripravená plniť tieto úlohy, hoci istú pomoc sme získali na MÚ - odbore kultúry, MHD - lacnejší autobus s nástupnou plošinou a od nadácie manželky prezidenta pani Kováčovej 10 000,- Sk. Členovia ZO RPTPD pri príprave každého väčšieho podujatia hľadajú zdroje darov u podnikateľov, ako napr.: Deň detí, Deň matiek, Mikulášské posedenie, zájazd do zoologickej záhrady a iné. Činnosť telesne postihnutých detí má svoje špecifiká. V rámci sociálnej starostlivosti o dieťa a podpory rodičov sa pridružujú aj otázky trvalého charakteru: 1. Permanentná starostlivosť o dieťa. Hoci to súvisí s rodičovskou láskou, pridružuje sa k tomu strach pri neschopnosti samoobsluhy dieťaťa, pohybu, aby nedošlo k úrazu. Tým sa blokuje možnosť oboch rodičov byť zárobkové činnými. 2. Finančné náklady na mobilnosť . Čím staršie dieťa, tým väčšie náklady, pretože je treba zabezpečiť: masívnejší kočiar, mechanický vozík alebo vozík na elektrický pohon. Nakoniec pre dlhšie túry rodina potrebuje auto, čo značne odčerpáva rodinné finančné zdroje. Nie je zanedbateľný problém, kde bývame. Či na prízemí, na poschodí s výťahom alebo bez výťahu. Manipulácia s vozíkom, jeho uskladnenie a údržba. 3. Technické problémy dopravy vozíkom, čo zabezpečuje verejná správa. Pomoc pri údržbe a oprave vozíkov by mohla riešiť "chránená dielňa", čo súvisí s podnikaním a tým získanie priestorov, vybavenia a trvalú prevádzku. Podnikateľ, ktorý také zariadenie bude viesť predpokladá zisk, čo je takmer neriešiteľné. 4. Zapájanie TP detí medzi zdravé. Pri sledovaní psychológie detí nedochádza k problémom, sú ochotné sa navzájom priateliť a pomáhať si. Takmer nepochopiteľné je niekedy chovanie dospelých, čo pozorujeme pri spoločných podujatiach. Pri zaškolení TP detí do ZŠ je potrebné vyriešiť technické problémy, ako: bezbariérový vstup do školy, výťah, prispôsobiť nábytok podľa tel. postihnutia (pevné sedačky...), niekedy aj zdravotníčku, ktorá prevedie u ťažšie postihnutých pomoc pri pohybe, stravovaní, telesných potrebách...

138

5. Celodenná starostlivosť o deti zamestnaných rodičov. Tu treba zabezpečiť pobyt, stravu a zdravotnícku opateru. Mentálne postihnuté deti z Prešova odvážali do Košíc, Giraltoviec, Humenného na celotýždennú starostlivosť, čím vznikali náklady na dopravu. V Prešove je možnosť umiestniť ťažkopostihnuté dieťa do Ústavu sociálnej starostlivosti pre dospelých (vozičkárov). 6. Závery zdravotných komisií . Nádej je posledná. Niektoré diagnózy dávajú len promile percenta zlepšenia a aj tak každý rok musia ísť rodičia pred posudkovú komisiu. Je to zákon, ale nie vždy odchádzajú s uspokojením, alebo s výhradami. Napr.: Nechodiace dieťa po istých zákrokoch sa postaví na nohy, je schopné kráčať a komisia mu zruší nárok na sprievodcu, zmení ZŤPS na ZŤP. 7. Rehabilitačno - rekreačný pobyt, je v rámci trvalej starostlivosti o dieťa s ro-dičmi. V poslednej dobe je v platnosti predpis, podľa ktorého jeden rodič má zľavu a druhý si hradí celý poplatok. Toto už nie je odpočinok, ale škrt cez rozpočet rodiny. Keď ide jeden rodič je to námaha a druhý je doma, musí variť, potom sa toho vzdajú. 8. Zvláštny režim rodiny s postihnutým dieťaťom vyplýva z psychicko - ekonomických a spoločenských problémov, ako to dokumentujem v predošlých bodoch. Keď dieťa je produktom lásky a po narodení prichádza sklamanie, tu musí zákonite pomôcť spoločnosť i okolie. 9. Možnosť - rovnosti a možnosť účasti telesne postihnutých je jedno z hesiel, ktoré naplniť je aj teoreticky problematické. Ostáva otázka, kto zamestná človeka so sníženou pracovnou schopnosťou? Možno v budúcnosti. 10. Program rodičov a priateľov TP detí , aby aspoň na chvíľu boli šťastné, hrali sa, usmievali, aby ich poznala verejnosť, nepohrdla nimi, ale pomáhala im. Dovolím si poukázať na niektoré pozitívne výsledky práce ZO RPTPD v Prešove na konkrétnych príkladoch priamej činnosti a spolupráce s Mestským úradom a inými subjektami. 1.Na podnet rodičov a spolupráce Školskej správy, Sociálneho odboru OÚ našli sa prostriedky na zriadenie bezbariérovej ZŠ s výťahom, kde sú zaškoľované aj TP deti. 2. Ťažko telesne postihnuté deti sú umiestňované v Ústave sociálnej starostlivosti pre dospelých na celodennú starostlivosť, ktorých rodičia sú zamestnaní. 3. Na požiadanie orgánov Slovenského zväzu telesne postihnutých a viacerých aktivít bola zriadená linka MHD "V" - vozíčkári, autobus opatrený zdvihacou rampou, ktorý okrem iného dováža aj TP deti do bezbariérovej školy na Prostějovskej ul. 4. Na úrovni rodičov a priateľov TP detí a ich výboru treba kladne hodnotiť stretávanie sa rodičov s deťmi pri zábavných podujatiach a autobusových zájazdoch ako: Deň matiek spojený s Dňom detí, Zájazd do zoologickej záhrady v Košiciach, Spišskej Novej Vsi, Zájazd do Bardejovských kúpeľov, kde je termálny bazén, Návšteva v kasárni, spojená s podávaním guľašu, Mikulášske posedenie s odovzdávaním darčekov. Výbor RPTPD sa pravidelne stretáva a pripravuje program, trasy autobusom, ale aj finančné zabezpečenie úhrady za dopravu, hľadá pomoc u podnikateľov vo forme darov a zodpovednosť členov výboru za jednotlivé činnosti.

139

V ďalšej časti môjho krátkeho príspevku Vás budem informovať o ABILYMPIÁDE súťažnej prehliadke pracovných schopností a zručností telesne postihnutých. O priebehu Oblastnej abilympiády v Prešove premietnem aj videokazetu o jej priebehu. Názov ABILYMPIÁDA vznikol zložením z anglických slov OLYMPICS of ABITIES - olympiáda schopností a oficiálny názov sa používa anglické slovo OLYMPICS , čo v poslovenčenej forme píšeme ako ABILYMPIÁDA . Prvá Abilympiáda sa konala v Japonsku 1972. V r. 1981 sa Japonsko rozhodlo zorganizovať prvú celosvetovú súťaž pod názvom I N T E R N A T I O N A L O L Y M- P I C S. Tu sa zrodila myšlienka usporiadať tieto medzinárodné prehliadky pracovného majstrovstva pravidelne. Druhá medzinárodná Abilympiáda prebehla v r. 1985 v kolumbijskej Bogote a tretí zatiaľ posledný ročník International Abilympics sa uskutočnil r. 1991 v Honkongu. Zúčastnilo sa ho viac ako 2000 zdravotne postihnutých z 83 krajín sveta. V tomto roku sa bude konať 4. ročník v austrálskom Perthe. Prvá celoslovenská Abilympiáda bola 1. - 4. 12. 1994 v Bratislave, ktorej sa zúčastnili súťažiaci v týchto disciplínach: cukrárstvo, vyrezávanie z dreva, krajčírstvo, tvorba plagátu, strojopis T-602, výroba odevov - šitie podľa predlohy, návrhy odevov, programovanie - zostavenie pro-gramu, riadenie automobilu a studená kuchyňa. Druhá celoslovenská Abilympiáda sa konala v Bratislave v dňoch 30. 11 -3 .12. 1995. K pôvodným disciplínam pribudli: vyšívanie, pletenie, paličkovanie, makrame a ozdobovanie veľkonočných kraslíc. Pre povzbudenie našich telesne postihnutých ľudí sme usporiadali 25. 5. 1996 Regionálnu Abilympiádu, ktorej sa zúčastnili súťažiaci z Východoslovenského regiónu. Súťažilo sa v týchto disciplínach: vyšívanie, aranžovanie kvetov, riadenie automobilu, kresba a tvorba plagátu. Súťaž mala prispieť k integrácii a lepšiemu uplatneniu na trhu práce. Abilympiády v Prešove sa zúčastnilo 83 súťažiacich s doprovodom, 33 členov organizačného výboru. Súčasťou súťaže bola aj výstava ručných prác a výtvarných prác, ktorá bola otvorená v deň súťaže a trvala 6 dní. Členovia organizačného štábu pracovali s predstihom prípravou propozícií, pozvánok, propagácie ..., ale hlavne získavaním finančných a materiálnych prostriedkov pre zdarný priebeh súťaže. Boli požiadaní mnohí podnikatelia o sponzorskú pomoc, ale pre úspech najviac prispel MÚ v Prešove, Chemko Strážske, VSŽ Labortest a niekoľko ďalších. Abilympiáda v Prešove sa uskutočnila v Ústave sociálnej starostlivosti pre dospelých, ktorá bola prínosom aj pre obyvateľov ústavu. Na otvorení, priebehu a závere sa zúčastnili aj zástupcovia verejnej správy. Primátor mesta Juraj Kopčák sa pochválne vyjadril o činnosti TP vyjadril návrh, aby na budúci rok v rámci 750. výročia mesta sa uskutočnil druhý ročník regionálnej abilympiády. Vedúci odboru kultúry MUDr. Juraj Humeňanský veľmi aktívne pomáhal pri príprave a na záver súťaže zabezpečil kultúrny program pre účastníkov. Podujatie nesporne prispelo k zviditeľneniu života a práce i problémov telesne postihnutých občanov a stalo sa prínosom starostlivosti Zväzu o túto skupinu občanov.

140

ÚSTAVNÁ STAROSTLIVOSŤ O DOSPELÝCH

Sociálna práca a ľudské práva Zborník referátov z vedeckej konferencie s medzinárodnou účasťou

TRANSFORMÁCIA SOCIÁLNYCH SLUŽIEB V ÚSTAVOCH SOCIÁLNEJ STAROSTLIVOSTI KRUPA Slavomír Je vôbec transformácia sociálnych služieb v ústavoch potrebná? Ak áno, z akých dôvodov? Čo je obsahom a cieľom transformácie? Ako transformáciu možno uskutočniť? To sú niektoré z otázok, na ktoré je potrebné hľadať odpoveď. Na tieto otázky chceme hľadať odpoveď. Dôvody, pre ktoré je potrebné uskutočniť transformáciu sociálnych služieb je možné zoradiť podľa východisk, z ktorých súčasný stav služieb skúmame. Spomenieme tieto: l. Širšie formulované spoločenské dôvody a/ historické b/ kultúrne, filozofické, politické a etické c/ právne d/ ekonomické a dôvody dotýkajúce sa organizácie práce, organizácie riadenia 2. Úzko formulované - odborné dôvody a/ psychologické b/ špeciálno a liečebnopedagogické c/ medicínske d/ sociálne Kým širšie formulované spoločenské dôvody sú sústredené na prostredie, v ktorom postihnutý človek žije, úzko formulované dôvody vychádzajú z jeho osobnostného vývoja a potrieb. Len uvedomením si súvislosti medzi týmito východiskami je možné sa vyhnúť zjednodušovaniu, alebo preceňovaniu vplyvu špecifických prístupov v transformácii sociálnych služieb. Historické dôvody. V časovej chronológii vzťahov - spoločnosť k postihnutým môžeme sledovať nie len evolučný vývoj (od separácie k integrácii), ale aj devolučný. Liečebné ústavy vznikali už v starovekom Egypte (O. Matoušek l995, Ústavní péče). Útulky pre postihnutých ľudí vznikajú s prijímaním kresťanstva, čo boli počiatky, ktoré viedli k postupnému pre-sadzovaniu inštitucionálnej - ústavnej forme starostlivosti v následujúcich storočiach. l7. a l8. storočie je typické pre vznik ústavov, poskytnúť nevyhnutné podmienky pre život, pričom negatívnym dôsledkom bola izolácia postihnutých od spoločnosti. Rezidenčná forma starostlivosti kulminuje v 40. - 50. rokoch nášho storočia. Po tomto období (60. roky) nastupuje proces normalizácie a humanizácie a následne dochádza (70. - 80. roky) k procesu deinštitucionalizácii. V 90-tych rokoch nášho storočia dochádza v štátoch s dlhodobými demokratickými tradíciami k rozkladu inštitučných foriem sociálnej starost-livosti. Rezidenčná forma starostlivosti je postupne vystriedaná ambulantnými formami služieb (denné ústavy) a nakoniec integrovaným systémom starostlivosti. Z historického hľadiska teda môžeme sledovať vývoj smerom k ústavnej starostlivosti azylového typu t. j. rezidenčnej forme a to od začiatku l7. storočia n. l., čo súviselo s prijatím kresťanstva v západnej i východnej civilizácii až po II. polovicu nášho storočia, kedy nastáva obrat v architektúre sociálnych 142

služieb. Bol to globálny proces, ktorý sa dotýkal nášho kon-tinentu. Zlomovým desaťročím boli 60-roky nášho storočia. Rok l968, keď bol násilne zastavený vývoj našej spoločnosti spôsobil mimo iného tiež spomalenie vývoja sociálnych služieb, čo bola jedna z príčin, že sme nezachytili reformné trendy, ktoré sa začali masívne presadzovať v Európe. V čase, keď sa deinštitucionalizácia ústavnej sociálnej starost-livosti v Západnej Európe končí, my s obavami začíname o nej hovoriť a stále nemáme konkrétnu predstavu o jej uskutočnení. Náš historický časový deficit sa pohybuje v rozmedzí 25 - 30 rokov. Kultúrne, filozofické, politické a etické dôvody. Z pohľadu tejto skupiny dôvodov je zaujímavé sledovať kultúru, filozofiu a etiku, ako sa tieto odrážali v interpersonálnych vzťahoch. Ktoré hodnoty vytvárali resp. vytvárajú rozdielne postavenie človeka voči človeku, aké filozofické východiská ovplyvňovali vzťah spoločnosti k postihnutým. Kultúra bola determinovaná filozofiou, konkretizovaná politikou a etikou. Nerovnoprávne postavenie človeka voči človeku na rasových, fyzických, materiálnych, rodových, triednych dôvodoch viedlo spravidla k diskriminácii postih-nutých ľudí a k ich vytláčaniu mimo spoločenského života. 1000 rokov pred naším letopočtom v Spartskom mestskom štáte usmrcovali postihnutých ľudí tak, že ich zhadzovali do priepasti a o takmer 3000 rokov pozdejšie v I. polovici 20. storočia podobne v Nemeckej ríši ich usmrcovali v plynových komorách či vápenkach. Vytváranie podmienok pre spoločný život postihnutých ľudí v domoch - ústavoch bol pozitívny krok v riešení vzťahu medzi spoločnosťou a postihnutými ľuďmi. Podmienky života v týchto zariadeniach poskytovali jednoduché podmienky pre život, napriek tomu získali istoty, ktoré predtým nemali. Bol prejavom spoločnosti, že identifikuje túto skupinu ľudí, že má záujem vytvárať životné podmienky pre sociálne odkázaných ľudí z dôvodu postihnutia. Zriaďovanie takýchto foriem starostlivosti bolo iniciované a prevádzkované filantropmi a humanistami, osvietencami, kresťanmi, spolkami a združeniami. Tendencia k vytváraniu ústavov s vysokým počtom postihnutých poukazuje na to, že tento typ služieb sa stáva jednou z dominantných foriem sociálnych a zdravotných služieb. Ani veľkokapacitné zariadenia však postupne nemohli pokryť všetky potreby postihnutých ľudí , ktoré boli naplnené najmä po I. a II. svetovej vojne. Pozornosť štátov je postupne stále viac sústreďovaná na skvalitňovanie podmienok týchto zariadení. Sústredenie veľkého počtu postihnutých na jednom mieste umožňuje mimo iného riešiť ich zdravotné problémy na špecializovaných pracoviskách, rehabilitačných oddeleniach, pracoviskách, dielňach, ktoré vznikajú ako súčasť týchto zariadení.V niektorých krajinách po II. svetovej vojne vznikajú celé štvrte, v ktorých sú podmienky pre život postihnutých ľudí. Prelom nastáva, keď si spoločnosť začína uvedomovať nedôstojné postavenie postihnutých v rezidenčných formách starostlivosti. Nastáva renesancia podmienok ústavnej a sociálnej starostlivosti v západných krajinách označená ako normalizácia a humanizácia. Normalizácia a huma-nizácia prostredia v týchto zariadeniach je prejavom spoločnosti vytvárať pre postihnutých dôstojné podmienky života, ktoré sú určované kultúrou spoločnosti, sociálnou politikou, filozofiou, ku ktorej sa hlásia vládnuce strany. Táto cesta vylepšovania podmienok v rezidenčných formách starostlivosti sa postupne ukázala ako začiatok omnoho radikálnejších zmien. Základným problémom, s ktorým sa odborníci na konci každej snahy po normalizácii a humanizácii ústavov stretli neboli úpravy prostredia, ich odba-rierizovania, technického zdokonaľovania, ale postoje. Tie viedli k myšlienkam, že ani dokonalé podmienky života vo veľkých inštitúciach

143

nemôžu pokryť skutočné potreby postihnutých ľudí. Zmena postojov spôsobila, že pozornosť odborníkov už nebola sústredená len na prostredie, ale na skutočné osobnostné sociálne potreby postihnutých. Systém tradične poskytovaných služieb sa zatriasol, a to viedlo k jeho postupnému rozkladu. Rýchlosť tohoto obratu bola a je podmienená kultúrou, (tradíciami), politikou, filozofiou a etikou. Štát nedokáže zabezpečovať všetky potreby , preto dôležité miesto v sociálnej transformácii majú MVO, tzv. neštátne subjekty. Tieto nie sú ovplyvňované štátnou byrokraciou, sú schopné rýchlejších zmien, majú pružnejšiu organizáciu práce a riadenia. Vznikajú na miestnej, komunitnej úrovni. Ich účinnosť je tým vyššia, čím dôslednejšia je decentralizácia štátnej správy, čo je podmienené s decentralizáciou štátnej správy a pluralizáciou spoločnosti. Neštátne subjekty sú v zdravom slova zmysle kon-kurenčným prostredím pre štátne služby, čo vytvára prajné prostredie pre zmenu štátnych služieb, ak ich chce poskytovať aspoň na podobnej úrovni ako ich poskytujú neštátne zariadenia. Neštátne zariadenia riešia prevažne potreby občanov na lokálnej úrovni, čo vedie k tomu, že klienti týchto zariadení nie sú odlučovaní od svojich rodičov alebo príbuzných. Demokratické spoločnosti majú dlhodobú tradíciu v prevádzkovaní neštátnych služieb a tieto tvoria často viac než 90% poskytovaných služieb. V Slovenskej republike máme v rezidenčných formách sociálnych služieb umiestnených takmer 10 tis. postihnutých ľudí a l2 tis. starších ľudí (údaje z r. l993), pričom znovu stúpa počet čakateľov na tento typ služieb. Máme l78 neštátnych prevádzkovateľov sociálnych služieb, ktoré poskytujú starostlivosť o 7000 občanov. Dominantnou formou starostlivosti v oblasti sociálnych služieb však stále zostáva štát. V našich postojoch sa odzrkadľuje kultúra, ku ktorej sa hlásime, politika, ktorú presadzujeme, filozofia, ktorú vyznávame a etika, ktorá určuje naše každodenné správanie. Právne dôvody Postavenie postihnutých ľudí v spoločnosti nezodpovedalo právnemu stavu, ku ktorému sa krajiny a štáty hlásili svojimi ústavami a zákonmi. Diskriminačné postavenie tejto skupiny občanov viedlo jednotlivé krajiny k prijímaniu špeciálnych zákonov určujúcich povinnosti spoločnosti voči postihnutým. Nejde teda o zákony, ktoré určujú výhody a miesto pre postihnutých , ale opačne , filozofia vymedzuje správanie bežnej populácie voči postihnutým ľuďom. Aj takýto zákon má v určitých časových súvislostiach svoje opodstatnenie. Rozdielne spoločenské postavenie postihnutých ľudí v rôznych krajinách viedlo k prijímaniu deklarácií a štandárd, ktoré vyjadrovali a vyjadrujú vôľu týchto zoskupení v riešení životných podmienok postihnutých. Zbavovanie právnej spôsobilosti na právne úkony bol jednou z nich. Tento právny úkon bol často vykonávaný automaticky po prijatí do ústavnej sociálnej starostlivosti, čím boli jeho práva prevedené na opatrovníka, ktorý často nemal presné informácie o živote klienta v ústave. Zmenu v sociálnej politike pri poskytovaní služieb od rezidenčnej starostlivosti v zariadeniach s veľkou kapacitou k ich integrácii do spoločnosti v západných krajinách spôsobili mimo iného právne spory postihnutých a ich právnych zástupcov so štátom, v ktorých zažalovali štát, že neposkytuje pre nich, prípadne pre ich postihnuté deti služby, ktoré sú zaručené zákonmi krajiny. Tieto súdne spory boli v demokratických krajinách medializované. Spravidla súd rozhodol o porušovaní práv postihnutých občanov zo strany štátu. (Právo na vzdelanie u mentálne postihnutých občanov, na prácu, na bývanie, právo na život s rodinou a pod.) Zosúladenie práva s právnou praxou bolo výrazným momentom v zmene vývoja poskytovaných služieb.

144

Dôvody ekonomické a organizácie riadenia Prevádzkovanie veľkých rezidenčných zariadení, ktoré často pôvodne slúžili iným spoločenským potrebám, ich údržba, modernizácia (v súvislosti s normalizáciou a humanizáciou), bola dôvodom stúpania nákladov na jedného obyvateľa, pričom neboli uspokojované jeho životné potreby. Vynaložené finančné prostriedky inými slovami neboli adekvátne výsledku, ktorý bol sledovaný. Nerozhodnosť pri zastavení tohoto zotrvačného ekonomického procesu bola jedným z dôvodov zdržovania sociálnej reformy služieb. Vysoké náklady na prevádzkovanie rozsiahlych ústavov sa javili ako menej významné v porovnaní s problémami, ktoré nastanú pri zmene štýlu riadenia, zmeny systému služieb. Zotrvačnosť zabehnutého ekonomického systému bola väčšia vtedy, keď boli uplatňované centralistické formy riadenia. Organizácia riadenia sociálnych služieb podobne ako v podnikovej sfére začala byť podriadená kvalite. Dosahovanie kvality služieb (TQM) viedlo z úplne inej strany k zmene organizácie práce. Tu sa predchádzajúce dôvody stretli v súhlase s dôvodmi, ktoré rozpracoval moderný manažment práce v sociálnych službách. Sociálne služby v západoeurópskych krajinách z tohoto hľadiska neuskutočnili nič iné ako radikálnu premenu formy služieb. Táto radikalizácia sa nedotýka len vonkajšej siete, ale predovšetkým vnútorných rozhodných krokov, ktoré smerujú ku kvalite poskytovaných služieb. Klasické štátne rezidenčné ústavy sociálnej starostlivosti v našej krajine však neprechádzajú touto zmenou. Roky si udržujú stagnujúci manažment riadenia, nedostá-vajú dostatočné impulzy na uskutočňovanie zmien. Napriek tomu, že po revolúcii sú právnymi subjektami, nemajú dostatočne rozpracované vízie organizácií a nesledujú kva-litu poskytovaných služieb. Psychologické dôvody V psychologickej literatúre, vo výskumných prácach je dnes už dostatočne spracovaná problematika, ktorej predmetom je vplyv rezidenčnej formy ústavnej starostlivosti na osobnosť klientov, ktorým je táto forma sociálnych služieb poskytovaná. Veľké zariadenia centralizujú služby z pomerne veľkého okolia, niekedy dokonca jedno zariadenie je určené pre celú krajinu. Tento fakt má niekoľko negatívnych súvislostí, ktoré majú vplyv na osobnosť užívateľa služieb. V prvom rade je to odlúčenie od primárneho prostredia rodiny, príbuzenstva. Ani vysokošpecializovaná forma starostlivosti v rezidenčných zariadeniach vyššou kapacitou nemôže stratu spoločenstva rodiny nahradiť. Separácia klienta má za následok depriváciu, frustráciu, ktorá je daná podmienkami života v takto organizovaných sociálnych službách. Neosobné prostredie pri vysokom počte klientov a zamestnancov vytvára okolo neho neprirodzené a umelé prostredie. Klient môže byť pripravovaný pre život, ale je pripravovaný v podmienkach, ktoré majú len málo spoločného so skutočnosťou, ktorá ho po opustení zariadenia čaká. Tieto súvislosti práve preto vedú k tomu, že sa hľadajú spôsoby, čo najdlhšieho pobytu klienta v zariadení a často sa stáva jeho prvou, ale i poslednou životnou stanicou. V prípade, že opustí zariadenie potrebuje mimoriadne precíznu a intenzívnu podporu spoločenského prostredia - rodiny - úradov-, aby sa dokázal zaradiť do svojho pôvodného prostredia skadiaľ prišiel. Inštitúcia, ktorá mu pôvodne ponúkla pomoc a ktorá v mnohých smeroch mohla vytvoriť podmienky pre jeho osobnostný rozvoj sa tak môže stať a stáva sa zároveň jeho sociálnou pascou. Rezidenčné formy starostlivosti vo veľkých ústavoch majú vplyv na citový život a následne na kvalitu interpersonálnych vzťahov.

145

Špeciálno a liečebnopedagogické dôvody Špeciálni pedagógovia, liečební pedagógovia, ktorí pracujú v takto organizovaných zariadeniach poskytujúcich súčasne tiež základné alebo špeciálne vzdelanie vedia, že základným problémom v oblasti vzdelávania a výchovy je nebezpečie vytvárania umelého neprirodzeného prostredia, ktoré determinuje správanie klientov. Znížená pozornosť, mentálne postihnutie, špecifické poruchy učenia si vyžadajú osobitný prístup, zo strany pedagógov. Táto skutočnosť niekedy vedie k prehnanej tolerancii (znižovaniu nárokov) inokedy k prehnanej náročnosti na žiakov. Prepadnutie žiaka na ZŠ má často úplne iné dimenzie ako v zariadení, ktoré unifikovane poskytuje vzdelávanie len pre postihnutých. Poruchy správania vznikajú často na základe anonymného prostredia a aj keď sú riešené znovu a znovu sa objavujú.Vychovávatelia a učitelia žijú niekedy až v nebezpečnom napätí, ktoré môže viesť k vzájomnému obviňovaniu, čo má dopad na kvalitu posky-tovaných služieb. Je reálne nebezpečie , že v centre pôsobenia v takejto inštitúcii sú viac zamestnanci ako osobnosť klienta. Osobitne v nepriaznivej situácii sú klienti s naria-denou ústavnou starostlivosťou, ktorí vyrastajú niekedy väčšiu časť svojho života v ústavoch, prípadne celý život. Špeciálno a liečebnopedagogická starostlivosť často úplne absentuje v zariadeniach pre klientov oslobodených od školského vzdelávania. Dominantnou formou starostlivosti v týchto zariadeniach je prevažne zdravotnícka starostlivosť, ktorá je iste z dôvodu ich zdravotného stavu potrebná, ale nie jediná. Ako sme už povedali aj tieto deti majú právo na vzdelanie. Špeciálno pedagogická a liečebnopedagogická starostlivosť absentuje tiež v ústavoch pre dospelých zdravotne alebo mentálne postihnutých občanov. K tomuto stavu v značnej miere prispieva forma poskytovanej starostlivosti, ktorá je nepripravená na flexibilné pozitívne zmeny. Medicínske dôvody Špecializovaná zdravotná starostlivosť mala v začiatkoch formovania veľkých ústavov svoje výhody. Spočívali často najmä v tom, že zdravotnícka úroveň poskytovanej starostlivosti bola vo všeobecnosti na nižšej úrovni, a tak pre postihnutých ľudí bola poskytovaná na minimálnej a nedostačujúcej úrovni. Možnosti poskytovania zdravotníckej starostlivosti boli značne väčšie v ústavoch, kde väčšiu časť personálu tvorili zdravotnícki pracovníci, kde dochádzal lekár alebo na plný úväzok pracoval. Zdravotnú starostlivosť o postihnutých tvorí dôležitú a základnu formu starostlivosti, z odborného hľadiska išlo o prepracované odborné postupy. To viedlo k zriaďovaniu špecializovaných pracovísk ako súčasti ústavnej starostlivosti. (Operačné sály, nemocničné oddelenia, rehabilitácia). S celkovým zvýšením zdravotnej starostlivosti v teréne ako aj s vytváraním špecializovaných medicínskych pracovísk pri klinikách dochádzalo k postupnému delimitovaniu vysokošpecializovaných pracovísk. Poskytovanie zdravotníckej starostlivosti v ústavoch má špecifické postavenie. Úmerne k zdravotným problémom postihnutých musí byť kvalitne zabezpečované, zároveň však tvorí spolu s ostatnými službami (t. j. vzdelávacími, výchovnými, psychologickými, sociálnymi) systém služieb. Preferovanie zdravotníckej starostlivosti na úkor ostatných služieb je rovnako nebezpečné ako preferovanie ostatných služieb na úkor zdravotníckej starostlivosti. Veľké ústavy sa s týmto problémom musia denne zaoberať. Neprijateľné sú tendecie, kedy nedostatky stimulujúceho prostredia sú riešené utlmovaním klientov farmakologickými prostriedkami. Za jeden zo závažných dôvodov, ktorý viedol k rozkladu

146

veľkých ústavov sociálnej starostlivosti bol fakt, že sa časom zmenili na nemocnice pre dlhodobo chorých pacientov, v ktorých absentovali psychologické, pedagogické a sociálne služby. U nás dochádza, žiaľ, postupne len veľmi pomaly k zmenám v tomto smere. Sociálne dôvody Podľa zdravotného stavu klienta a jeho osobnostnej mentálnej úrovne sme zodpovední za poskytovanie takých služieb, ktoré by mu umožnili relatívnu sebestačnosť a spoločenskú integráciu. Od toho akú budúcnosť pripravujeme pre postihnutého závisí aj formovanie prostredia, v ktorom sa nachádza dnes. Kým v minulosti v súvislosti s konjunktúrov ústavov sa predpokladalo, že optimálnym prostredím pre jeho život je ústavná sociálna starostlivosť, a to viedlo k znižovaniu sociálnych požiadaviek na poskytovanú úroveň, v súčasnosti je základným cieľom ich socializácia v prirodzených podmienkach spoločnosti, čo viedlo k zvýšeným nárokom na kvalitu služieb (humanizácia, normalizácia) a neskôr k ich radikálnej organizačnej zmene. Významnú rolu tu zohrali tzv. štandardy v sociálnej práci, ktoré si formulovali jednotlivé politické a spoločenské systémy špecificky na svoje podmienky. Štandardy v sociálnej práci, resp. pozorovacie škály umožňujú objektívne rozpoznať diskrepanciu medzi reálnym stavom poskytovaných služieb a skutočnými potrebami klientov, ktoré potrebujú pre svoj osobnostný rozvoj ako rovnoprávni občania spoločnosti. Pomôcť objektívne formulovať nevyhnutné zmeny v rezidenčnej ústavnej starostlivosti a poskytnúť možnosti ako tieto zmeny je možné uskutočňovať je v súčasnosti dôležitou úlohou, ktorá nás po decentralizácii štátnej správy, ale za sociálnej pomoci štátu očakáva.

147

Sociálna práca a ľudské práva Zborník referátov z vedeckej konferencie s medzinárodnou účasťou

NIEKTORÉ OTÁZKY STAROSTLIVOSTI O DOSPELÝCH V ÚSTAVOCH SOCIÁLNEJ STAROSTLIVOSTI PEDAGOGICKÉ HĽADISKO SEIDLER Peter Anotácia Práca v ústavoch sociálnej starostlivosti (ÚSS) je koncipovaná z hľadiska sociálneho. Náplň činnosti v ÚSS je koncipovaná aj z hľadiska pedagogického. Oblasti, kde sa môžu dospelí realizovať. Kto vedie dospelých v činnosti. Kľúčové slová Ústav sociálnej starostlivosti pre telesne postihnutých dospelých; Výchovná oblasť v podmienkach ÚSS. Starostlivosť spoločnosti o handicapovaných jedincov, je zrkadlom spoločnosti. Tak to bolo v rámci histórie, tak je to i v súčasnosti. Vychádzajúc zo všeobecných dejín pedagogiky a školy, môžeme konštatovať, že začiatok starostlivosti o handicapovaných bol charakterizovaný represiou o týchto ľudí, či to boli deti, mládež alebo dospelí. Represívna starostlivosť nebola charakteristická iba pre napr. Spartu, ale i pre „nedávne“ obdobie (myslíme tým obdobie 2. svetovej vojny). Nechceme podrobne rozoberať dejiny starost-livosti o telesne postihnutých dospelých, i keď by si zaslúžili svoje spracovanie a hlbšie bádanie. Cieľom tohoto príspevku je zamyslieť sa nad problematikou starostlivosti o telesne postihnutých dospelých v ústavoch sociálnej starostlivosti komplexne, ale najmä z hľadiska pedagogického. Riešenie špecifických problémov telesne postihnutých dospelých spočíva v komplexnej rehabilitácii, v úsilí o zabránenie, zmiernenie alebo prekonanie spoločenských dôsledkov postihnutia. Je však nutné doriešiť otázky vhodného pracovného začlenenia, bývania, bezbariérových prístupov do verejných budov, dopravy a najmä otázky výchovy a vzdelávania telesne postihnutých dospelých občanov. Telesné postihnutie so svojimi spoločenskými dôsledkami sú vyvolávané širokým a rôznorodým súborom činiteľov. Preto aj ich náprava, resp. zmierňovanie dôsledkov nie je záležitosťou jedného rezortu alebo odboru. Moderné poňatie predpokladá súbor viacerých rôznych opatrení, ktoré sa navzájom prelínajú a na seba nadväzujú. Ako vieme, komplexná rehabilitačná starostlivosť telesne postihnutých zahrňuje tri, resp. štyri základné oblasti, ktoré zodpovedajú pôsobnosti príslušných rezortov. Oblasť liečebná (zdravotnícka) má presne špecifikované ciele a úlohy, to isté by sme mohli povedať o oblasti sociálnej a ak oddeľujeme pracovnú oblasť od skôr spomínanej, tak je tiež jasný cieľ a úlohy. Ostáva oblasť výchovno - vzdelávacia, ktorá v starostlivosti o dospelých telesne postihnutých má síce určené ciele a úlohy, ale je otázne, či sú plne realizované v komparácii s ostatnými oblasťami. Ak sa pozeráme na ciele komplexne, môžeme povedať, že je to čo najplnohodnotnejšie zaradenie telesne postihnutých do špecificky chápaného spoločenského prostredia a čo najkvalitnejšie zaistenie materiálnych, kultúrnych, záujmových a individuálnych potrieb. 148

Skôr ako prednesieme naše názory na otázky zastúpenia pedagogickej oblasti v starostlivosti o telesne postihnutých dospelých občanov, načrtneme naše chápanie osobnosti telesne postihnutého dospelého človeka. Človek sa nerodí ako osobnosť, osobnosťou sa stáva. Z „ľudského organizmu“ sa stáva osobnosť až vzájomnou interakciou ľudského jedinca so spoločnosťou, so spoločenským prostredím. Ak sa jedinec narodí ako postihnutý, ak postihnutie vzniklo v útlom veku, resp. neskôr, potom musíme skúmať nielen základné faktory rozvoja osobnosti, ale aj to ako postihnutie pôsobí na človeka. Definovať osobnosť z hľadiska psychologického je ťažké. Viaceré definície sú kompa-ratívnymi štúdiami a pre nás pedagógov sú podstatné závery. Jednoznačne môžeme konštatovať, že postihnutie pôsobí negatívne na rozvoj osobnosti. Telesné postihnutie o to viac, lebo je „viditeľné“. Ak hovoríme, že osobnosť je súhrn psychických vlastností, jednotou navzájom súvisiacich vrodených a získaných, vnútorných a vonkajších, mor-fologických a funkcionálnych podmienok, ktoré sa utvárajú vplyvom prostredia a vnútri biologických hraníc, potom je jasné, že postihnutie narúša túto jednotu a obrazom je narušená, resp. problémová osobnosť. Ak k tomuto priradíme ešte otázky vzťahu spoločnosti k postihnutému, tak sa objavia problémy, ktoré majú podstatu v súhre rôznych podmienok. Ich riešenie vidíme najmä: a) v aktívnej kompenzácii telesného postihnutia - kde sa snažíme, aby telesne postihnutý človek našiel svoju realizáciu v tej oblasti, v ktorej to dokáže. Touto oblasťou môže byť najmä oblasť rozumového rozvoja telesne postihnutého človeka. Výchovnovzdelávacím pôsobením môžeme dosiahnuť to, aby uňho nevznikla defek-tivita, a tým sa nenarušili vzťahy so spoločnosťou; b) v skúmaní otázky jeho vzťahu k sebe samému a k spoločnosti, t. j. rodine, príbuzným, spolupracovníkom, spoluobyvateľom a pod. Podstatným problémom je otázka autoakceptácie a akceptácie jeho osobnosti spoločnosťou. Ak človek, tzn. i telesne postihnutý človek stratí pocit istoty, bezpečia a pod., nie si je istý potom ani sám so sebou. Myslíme si, že i poznanie, že existuje niekto v spoločnosti, kto má oňho záujem, zmierňuje negatívny vplyv na jeho osobnosť (to môže byť i ÚSS); c) v hlbokom poznaní samotného postihnutia, v jeho presnej identifikácii a stanovení základnej diagnózy (nielen zdravotnej, ale hlavne špeciálnopedagogickej); d) v aktívnom výchovnom pôsobení na tohoto človeka. Predpokladáme, že povzbudivým výchovným pôsobením môžeme ovplyvniť život telesne postihnutého. Hlavne jeho vzťah k vzdelávaniu musí stáť v popredí každej výchovnej činnosti. Kladnou motiváciou, využitím zásady primeranosti k postihnutiu (k druhu a stupňu), individuálneho prístupu, systematičnosti a komplexnosti, môžeme aktívne pomôcť telesne postihnutému tak, aby bol podľa možnosti maximálne sebestačný. Vo všeobecnosti možno povedať, že psychický rozvoj každého telesne postihnutého je ohrozený. Tento stav vzniká vplyvom sociálneho prostredia. Telesne postihnutý človek môže nesprávne posudzovať svoju vlastnú osobu na základe nevhodného správania sa okolia. Výsledkom je, že sa považuje za bezcenného, neschopného výkonu a pod. Prichádza k citovej deprivácii až karencii. Môžeme povedať, že osobitnú funkciu v tomto procese predstavuje pôsobenie takých situačných premenných, ktoré vyvolávajú psychickú záťaž. Psychickú záťaž chápeme ako rozpor medzi požiadavkami, ktoré sa na jedinca kladú a tendenciami či možnosťami sa s týmito požiadavkami na určitej úrovni vyrovnať. Povaha rozporu determinuje kvalitu aktualizovanej psychickej záťaže, podmieňuje špecifické sys149

témy reakcií vyrovnávania sa so situačnými premennými a vyvoláva osobnostné črty (Harineková, M. 1985, s. 6). Telesné postihnutie potom považujeme za psychickú záťaž, ktorá nesporne determinuje rozvoj osobnosti, osvojovanie si mnohých obsahov a spôsobov činnosti, sociálnych a emocionálnych čŕt. Pri výchovnom pôsobení do popredia preto kladieme najmä vytváranie vzťahov k sebe samému, vzťahov k prostrediu a vzťahov prostredia k postihnutému. Ak sa tieto naplnia, telesne postihnutý nadobudne vnútornú rovnováhu a vyrovná sa so svojím postihnutím. Niekoľko poznámok k systému výchovy dospelých Výchovu dospelých chápeme ako systematickú činnosť zameranú na maximálny rozvoj dospelého človeka vzhľadom na jeho postavenia v spoločnosti. Záujem o rozvoj výchovy dospelého má predovšetkým spoločnosť, pracovisko a samotný jedinec. Výchova sa môže realizovať v troch základných typoch: 1. výchova, ktorá sa usiluje o ďalší rozvoj všeobecného vzdelania, 2. výchova, ktorá sleduje ďalší rozvoj odborného vzdelania spätého s určitou profesiou, 3. výchova, ktorá je zameraná na uspokojenie záujmov a záľub jedinca. Toto tradičné poňatie výchovy dospelých sa neustále dopĺňa, modernizuje a racionalizuje. Myslíme si, že vzhľadom na náš skúmaný problém je potrebné zamerať sa na niekoľko otázok tretej oblasti spomínaných typov výchovy. Uspokojovanie záujmov a záľub jedinca sa realizuje v rámci mimoškolského vzdelávania. Táto výchova sa vzťahuje na každého človeka bez ohľadu na jeho sociálne a pracovné zaradenie, stupeň vzdelania a kultúry. Pre mimoškolské vzdelávanie je príznačná veľká obsahová, tematická, žánrová a inštitucionálna pestrosť. Najvýraznejšou osobitosťou je princíp dobrovoľnosti. Prvoradou motiváciou ostáva túžba po poznaní a rozvoji vlastnej osobnosti. Nemá typický kvalifikačný charakter, ale nadväzuje na školské vzdelávanie. Je to vlastne ucelený systém celej siete inštitúcií a organizácií, kde podstatnú úlohu zohrávajú sociálne zariadenia, ktoré musíme chápať ako sociálno - výchovné inštitúcie. Niekoľko poznámok k ústavnej, resp. mimoústavnej starostlivosti Súčasná sociálna politika, i keď moderné novokoncipovanie je náročné na financie, sa začína podobať na vyspelú sociálnu starostlivosť iných, najmä západných krajín. Všetky druhy sociálnej starostlivosti nabrali nové dimenzie. I dimenzia zakladania, spravovania a prevádzkovania ústavov sociálnej starostlivosti. Vynára sa tu však téza, či pracovať s klientom v podmienkach ústavu, alebo mu poskytnúť také služby, že môže žiť samostatne. Ako je známe, túto etapu sociálnej starostlivosti nazývame etapou spracovania plánu sociálnej terapie (Krausová, A., 1995, s. 378). Rozpor v riešení sa dotýka dvoch stránok a to vonkajšej, kde posudzujeme objektívne prekážky v živote jednotlivca a vnútornej, kde je nedostatok síl prekážku prekonať. Do vonkajšej stránky zaraďujeme rodinu, resp. okolie, v ktorom telesne postihnutý žije a do druhej najmä defektivitu, t. j. schopnosť akceptovať svoje postihnutie. Ak zrealizujeme včasnú sociálnu terapiu, tak predpokladáme, že ľudia s ľahším stupňom telesného postihnutia sa môžu integrovať do spoločnosti bez nejakých väčších problémov. Integrácia bude o to ľahšia, o čo skôr zapojíme do terapie čo najširší okruh ľudí rodinu, známych a priateľov, spolupracovníkov a pod. Myslíme si, že sociálna tera-pia, ktorá sa zrealizuje skoro (tu je otázka doby vzniku postihnutia, tzn. či sa jedná o vrodený

150

alebo získaný handicap; predpokladáme, že začína ihneď po identifikácii postihnutia) umožní telesne postihnutému žiť v spoločnosti zdravých bez ústavnej starostlivosti. Prípady, kde bolo diagnostikované ťažké telesné postihnutie a komplexne sa zvážili všetky možnosti života postihnutého, je pravdepodobné, že zaradenie do ústavu sociálnej starostlivosti bude nutné. Nutnosť zaradenia je definovaná vzťahom spoločnosti k postihnutému a nemôžeme ju chápať tak, že telesne postihnutý človek nemá iné východisko, iba byť umiestnený do spoločného zariadenia. Keď sme robili koncom osemdesiatych rokov výskum v tejto oblasti, tak sme predpokladali, že umiestnenie telesne postihnutých dospelých občanov do ÚSS bude záležitosťou spolupráce tímu odborníkov z hľadiska komplexnej rehabilitačnej starostlivosti, t. j. lekára, špeciálneho pedagóga, sociálneho pracovníka, psychológa a ďalších. Predpokladali sme, že príde k diferenciácii ústavov sociálnej starostlivosti pre telesne postihnutých dospelých vzhľadom na ich postihnutie, mentálnu úroveň a vek; aby tieto zariadenia boli špecifikované ako rehabilitačné centrá s pracovnými možnosťami a rodin-ným bývaním. Ďalším záverom bolo odporúčanie, aby vzhľadom na najmä rodinné kontakty boli zriadené tieto centrá v každom regióne a ďalšie. Vidíme, že po roku 1989 sa mnohé zmenilo, začala sa chápať sociálna práca ako humánna disciplína a sociálna terapia nadobudla nové dimenzie. Sociálna terapia a špeciálnopedagogické pôsobenie Dva termíny, ktoré sú podmienené a chápané niekedy rozdielne iba vo forme kompetencií. A. Krausová (1995) vo svojej štúdii hodnotí sociálnu terapiu ako najnáročnejšiu zo všetkých etáp sociálnej práce. Zaujímavý je jej pohľad na úlohy, kde hovorí že „sociálno - výchovné pôsobenie je proces uvedomelého a súčasne cieľavedomého snaženia vo formo-vaní názorov, presvedčení, postojov, cieľov a jednania sociálnych klientov, tak jednot-livcov, ako i skupín či územného celku (komunity). Proces je založený na dynamickej interakcii medzi klientom a sociálnym pracovníkom. Pri ňom klient dostáva informácie, rady a pomoc, aby rozvinul svoje schopnosti v záujme lepšieho uplatnenia a vzťahu k spoločnosti“. Na základe uvedeného musíme konštatovať, že bez špeciálnopedagogického pôsobenia a spolupráce so špeciálnym pedagógom sa sociálna terapia bude uskutočňovať menej úspešne ako v spolupráci s ním. Nepredpokladáme model preberania kompetencií jednou alebo druhou stranou. V podstate by sme mohli povedať, že každý by mal robiť to svoje, pretože vyššie spomínaný názor o sociálno - výchovnom pôsobení to tak definuje. Sociálny pracovník „robí“ to sociálne a pedagogický to „výchovné“. Spoločného majú klienta, podmienky, prostriedky a hlavne cieľ a každý si volí svoj obsah práce. Jeden i druhý obsah bude mať svoju dimenziu, ale nebudú v rozpore. Niekoľko názorov na obsah výchovy telesne postihnutých dospelých v ÚSS Obsah výchovy je vhodné definovať vzhľadom na uvádzaný problém ako všetko to, čo by mohol zrealizovať telesne postihnutý človek, ktorý je umiestnený v ÚSS vzhľadom na vyplnenie svojho voľného času. Čas v podmienkach ÚSS je vždy voľný. Jeho nevyplnenie je príčinou mnohých ťažkostí v prejave osobnosti; objavujú sa depresie, úniky, sociálne rozpory medzi obyvateľmi navzájom, alebo medzi obyvateľmi a zamestnancami ústavu. Preto je potrebné z hľadiska špeciálnopedagogického vyplniť voľný čas obyvateľov systematickou činnosťou s cieľom ich maximálneho osobnostného rozvoja. Každá oblasť výchovného pôsobenia na dospelého človeka má svoje špecifické ciele a úlohy. Rozpra151

covanie oblastí výchovy telesne postihnutých detí a mládeže je na solídnej úrovni. Treba zvážiť, či jednoduchá aplikácia na podmienky výchovy dospelých je tou vhodnou metódou, ako realizovať ich výchovu. I dnes je ťažké jednoznačne doriešiť túto otázku. Preto v našich odporúčaniach vychádzame z modelu výchovy dospelých vôbec a pokúsime sa ho aplikovať na telesne postihnutých dospelých v ÚSS. Oblasť telesná V celom výchovnom pôsobení by sme mali vychádzať z tejto oblasti. Najmä zo zdravotnej a pohybovej výchovy a upevňovania telesnej zdatnosti s cieľom zmierňovať posti-hnutie. Charakter telesného postihnutia by mal byť reedukačný a rehabilitačný. Zvláštnu pozornosť je potrebné venovať kondičnej a rekreačnej zložke vzhľadom na vyššie vymedzený cieľ (vyplnenie voľného času). Výsledkom by mohla byť aktívna športová činnosť obyvateľov ústavu a vyvrcholením ústavná paraolympiáda všetkých obyvateľov. Okrem spomínaného telesného rozvoja, pretože sem smeruje naše úsilie, musíme mať na zreteli i ďalší dosah telesnej výchovy. Vieme, že obmedzená hybnosť vplýva na psychické pochody, na správanie, reč, myslenie a pod. Postihnutá motorika môže obmedzovať, narúšať, resp. zastavovať rozvoj myslenia a reči. Skôr nadobudnuté skúsenosti prestávajú mať platnosť, stráca sa ich význam. Preto aktívnym realizovaním telesnej výchovy aj tieto negatíva môžeme eliminovať, resp. odstrániť. Oblasť rozumová Rozumová výchova v širšom chápaní vystupuje v pedagogickej starostlivosti o telesne postihnutých dospelých ako kompenzačný činiteľ (predpoklad, že telesne postihnutý človek nie je aj mentálne retardovaný). Tvorí základ sebarealizácie a vyrovnania sa so zdravou spoločnosťou. Základom je vytvoriť predpoklad rozvíjania zmyslového a racionálneho poznania a formovania ich postojov ku skutočnosti, hodnotám a normám spoločnosti. Predpokladáme, že každý telesne postihnutý dospelý človek, ktorý je na patričnej rozumovej úrovni a akceptuje svoje postihnutie, sa bude môcť za pomoci pedagóga zorientovať v svojich možnostiach. Naplnenie tejto tézy predpokladá vytvorenie takých podmienok, ktoré sú „schopné“ zabezpečiť preňho maximálny rozvoj v oblasti poznania. Uvedieme príklady, ako by sa mohla táto činnosť realizovať. 1. možnosťami dištančného vzdelávania (doplňujúce štúdium, jazykové štúdium, kvalifikačné, resp. rekvalifikačné štúdium a pod.); 2. zavedením informačných sietí do ÚSS (internet, e-mail a pod.); 3. podľa umiestnenia zariadenia v regióne prepojiť s činnosťou ostatných organizácií, ktoré realizujú nejaké formy vzdelávania (časť rozpočtu ÚSS venovať tomuto štúdiu). Takto by sme mohli uviesť viaceré modely, ale najvhodnejšie riešenie vidíme vzhľadom na konkrétnu situáciu, konkrétneho ÚSS. Oblasť pracovná Táto oblasť v podmienkach ústavnej starostlivosti je podmienená historicky. V každom známom zariadení v zahraničí, ale i na Slovensku (Slávnica, Bratislava) sme mali mož-nosť študovať otázky pracovného uplatnenia ich obyvateľov v zariadení. Chápanie pracovnej činnosti bolo v dvoch smeroch: 1. v naplnení voľného času obyvateľov; 2. v zárobkovej činnosti na vlastnú prevádzku zariadenia (už od Pesstalozziho), resp. pre vlastný príjem obyvateľa.

152

Myslíme si, že uplatnenie prvého modelu je to správne, čo môže manažment ústavu zrealizovať. Druhé uplatnenie by sme nazvali bezpredmetným riešením, pretože ani z hľadiska historického, ani z hľadiska súčasného nemôžeme uviesť ani precedens, že by sa postihnutí jedinci v podmienkach ústavov sami zabezpečovali najmä po ekonomickej stránke. Ak však pôjde o model, že za svoju prácu budú obyvatelia odmenení, potom s tým súhlasíme, ale za presne vymedzených podmienok, tzn. aby neprišlo v ústave k akémusi „kastovníctvu“, že jeden si môže „privyrobiť“ a druhý nie. Nie preto, že by nechcel, ale preto, že nemôže sa do pracovnej činnosti zapojiť. Preto potrebujú pomoc spoločnosti všetci. Z výsledkov našich výskumov vyplynulo, že je potrebné telesne postihnutých viesť ku kladnému vzťahu k práci a aby túto pochopili ako činnosť, ktorá im pomôže naplniť voľný čas. Výberom vhodných pracovných činností a pochopením jej podstaty môžeme zabezpečiť kvalitatívne vyššiu formu náplne voľného času. Obsah pracovnej činnosti môžeme neskôr pre niektorých obyvateľov uplatniť v zabezpečovaní záujmovej činnosti. Záujmová činnosť predstavuje u telesne postihnutých súčasť ich pracovnej rehabilitácie a z uvedeného vyplýva základná téza o prepojení pracovnej a záujmovej činnosti. Dokonca môžeme konštatovať, že záujmová činnosť by mala byť prioritnou aj z hľadiska sociálnej terapie. Bude sa jednať o formovanie najmä osobnostného profilu postihnutého v jeho sebarealizácii, samostatnosti, vzbudzovaní kladných emócií. Odstraňuje a zamedzuje inak-tivitu, nadmerné sebapozorovanie, nezdravé úvahy o sebe, o svojom zdravotnom stave. Ak jedinec dosiahne pozitívne výsledky v pracovnej realizácii posiluje sa tým aj jeho sebahodnotenie a kladná akceptácia osobnosti. Fyzická pracovná činnosť bude mať i pozitívny vzťah na rozvoj jeho pohybových schopností, celkovej, resp. čiastkovej hybnosti. Okrem spomínaného je možné v tejto oblasti uplatňovať určitý druh verejno - prospešnej činnosti, ktorú môžu realizovať napr. v ústave sociálnej starostlivosti, v lokalite umiestnenia ústavu a pod. Oblasť estetickej výchovy Je to široká a obsiahla oblasť prostriedkov spoločenského a prírodného vplyvu na osobnosť prostredníctvom umenia a mimoumeleckých prostriedkov. Odrazom uvedeného je poznávanie a vytváranie krásy, formovanie vkusu a v neposlednej miere estetizácia prostredia. Realizácia i takou formou ako je záujmovo umelecká činnosť môže byť jednou z nosných úloh v pôsobení na telesne postihnutého jedinca. Táto výchova sa využíva ako kompenzácia za niektoré nedostupné činnosti a priamo ako nepostrádateľný reedukačný prostriedok. Zamerať by sme sa mali na stránku receptívnu i na stránku aktívnu s cieľom posilniť citovú stránku osobnosti, vzbudenie záujmu a možnosť sebarealizácie. Pôsobenie estetizácie prostredia na človeka je nediskutovateľné. No i pochopenie, že výsledky tohoto pôsobenia sa prejavia i v medziľudských vzťahoch (medzi obyvateľmi navzájom a medzi nimi a okolím). Aktívna stránka sa môže realizovať v : - v literárnej činnosti a to: v aktívnom čítaní, pasívnom čítaní (počúvaní napr. nahraných textov), aktívnou tvorbou poézie alebo prózy a pod. Vyjadrené myšlienky, túžby, pocity majú aj terapeutický účinok, no i diagnostický dopad; - v hudobnej činnosti a to: v hudbe (aktívna hra, počúvanie), v speve, popr. tanci spôsobujú emocionálny zážitok, kompenzáciu aj rehabilitáciu osobnosti;

153

- vo výtvarnej činnosti a to v: maľbe, kresbe, sochárstve, kde výsledky sú viditeľné, trváce a pôsobia na psychiku človeka, na jeho rehabilitáciu a uplatnenie. Diskutabilným problémom sa javia súčasné komerčné aktivity s predajom napr. pohľadníc s rôznou tematikou, ktoré zhotovujú telesne postihnutí ľudia (kresba ústami, nohou, kde je zdôraz-ňovaná práve táto technika a nie osobnosť človeka). Oblasť etickej výchovy Zástoj, poslanie a význam etického pôsobenia netreba zdôrazňovať. Je nutné si však uvedomiť, že hlavne v súčasnosti, kde riadenie ústavných zariadení môže byť alternatívne, nesmieme ani v jednom prípade zabúdať na etiku, na dobré vzťahy medzi ľuďmi. V tejto oblasti, pri prísnom rešpektovaní individuality človeka, môžeme dosiahnuť vo výchove veľa. Najzákladnejším sa javí poznanie človeka a poznanie príčin jeho napr. negatívneho vzťahu k sebe samému, k druhým a pod. V tomto mieste sa stáva špeciálny pedagóg členom tímu spolu so sociálnym pracovníkom, duchovným, psychológom a lekárom. Iba komplexným prístupom môžeme túto oblasť rozvíjať a tým realizovať nielen terapiu, ale hlavne prevenciu negatívneho napr. správania sa postihnutých. Formy, prostriedky, vytýčenie cieľov a úloh sa musí realizovať konkrétne na príslušné zariadenie, resp. na jedinca. Oblasť sexuálnej výchovy telesne postihnutých Táto problematika je v pozornosti mnohých zainteresovaných odborníkov a samotných postihnutých už dlhší čas. Pri našich spomínaných výskumoch v tejto oblasti sme sa stretli s mnohými názormi. Väčšinou to boli názory a môžeme povedať, že postoje riadiacich pracovníkov, negatívne, potlačujúce prirodzenosť človeka. Väčšinou sa celá „výchovná“ činnosť redukovala na dozor a na sledovanie priestupkov voči vnútorným poriadkom. Sexualita človeka bola chápaná veľmi zúžene. Preto je potrebné zamerať rozvoj sexuálnej výchovy presne na individualitu každého jedného človeka. Vo formovaní vzťahov dvoch pohlaví je potrebné sa zamerať na kladné stránky osobnosti, najmä na inteligenciu, poctivosť, úprimnosť, odvahu, huževnatosť, na dobré jednanie a správanie sa človeka. Postihnutým osobám je potrebné dať možnosť sexuálneho života vo forme zodpovedajúcej ich druhu a stupňu postihnutia. Realizáciu vidíme v zariadeniach rodinného typu, alebo v jeho blízkej podobe pre tých, ktorí sú po stránke telesnej takto schopní žiť. Problémy, ktoré sa dotýkajú svojprávnosti, spôsobilosti k založeniu rodiny a hlavne starostlivosti o narodené deti sú taktiež veľké, ale myslíme si, že všetky problémy súvisiace s touto problematikou sa dajú riešiť, ale iba tímovo. Tu by sa mala prejaviť jednotnosť v názoroch a prístupoch celého radu odborníkov - najmä pedagógov (lebo sa jedná o výchovu, prípravu), psychológov, lekárov, právnikov a sociálnych pracovníkov. Takto by sa mohli riešiť otázky rozvoja a skvalitňovania sexuálnej výchovy vo všetkých jej štyroch aspektoch: v aspekte etickom, hygienickom, technickom a estetickom. Záverom chceme upozorniť, že pri realizácii výchovy v podmienkach ústavov pre telesne postihnutých dospelých musíme rešpektovať rovnováhu nielen spomínaných oblastí, ale i ďalších prípadných úloh, ktoré budeme riešiť. Myslíme si, že prelínanie jednotlivých oblastí je pochopiteľné, preto by mala byť i pochopiteľná spolupráca všetkých zainteresovaných v rámci komplexnej rehabilitačnej starostlivosti. Vymedzenie miesta špeciálneho pedagóga v systéme je jasná, ale nemala by sa chápať tak, že je nahraditeľná.

154

Literatúra Čáp, J. - Dytrich, Z.: Utváření osobnosti v náročních životních situacích. SPN, Praha 1968. Čečetka, J.: Príručný pedagogický lexikón. Kompas, Martin 1943. Geist, B.: Sociologický slovník. Victoria Publishinhg, Praha 1992. Godársky, J.: Psychologické a sociálne aspekty občanov so ZPS. Práca, Bratislava 1972. Harineková, M.: Optimalizácia vývinu osobnosti žiaka znevýhodneného zdravotne, psychologicky a sociálne motivačnými činiteľmi. Záverečná správa k VÚ RŠ II02/10. PF, Nitra 1985. Kábele, F. a kol.: Somatopedie. SPN, Praha 1982. Kollárová, E.: Somatopédia I. a III. UK, Bratislava 1982,1984. Kracík, J.: K otázce sexuálního života tělesně postižených osob. Otázky defektológie XXI., 1978/79, č.10, s. 467. Krausová, A.: Sociálna pomoc, sociálna práca a sociálna prevencia. In: kolektív: Sociálna politika. EU, Bratislava 1995. Monatová, L.: Problémy speciální pedagogiky. UJEP, Brno 1984. Perhács, J.: Základy teórie výchovy dospelých. Obzor, Bratislava 1986. Řezníček, I.: Metody sociální práce. SN, Praha 1994.

155

Sociálna práca a ľudské práva Zborník referátov z vedeckej konferencie s medzinárodnou účasťou

OD OBJEKTU SOCIÁLNEJ STAROSTLIVOSTI K SUBJEKTU SOCIÁLNEJ POMOCI FIĽAKOVSKÁ Magdaléna Problematika ľudí s postihnutím sa stáva v ostatnej dobe predmetom intenzívnejšieho záujmu. Témou diskusií rôznych subjektov bývajú eticko - právne a legislatívne otázky spojené napr. s postavením zdravotne postihnutých občanov v spoločnosti, ich vzdelávanie, pracovné uplatnenie, sociálne zabezpečenie, formy a druhy sociálnej pomoci, ale aj iné dôležité oblasti ich života. Zmyslom a cieľom týchto aktivít je hľadať účinnú pomoc a podporu pri napĺňaní princípov plnohodnotného občianstva pre všetkých zdravotne postihnutých bez rozdielu. Tieto ciele vo svojich základných princípoch rozvíja aj pripravovaná koncepcia transformácie sociálnej sféry. Pri úvahe o postavení určitej konkrétnej skupiny ťažko postihnutých (mentálne retardovaných) osôb sa nám nie náhodou vybaví ústavná sociálna starostlivosť. Aj dnes predstavuje najrozšírenejšiu a takmer výlučnú formu sociálnej intervencie o túto skupinu ľudí. Pre mnohých je ústav jediným sociálnym prostredím na celý život. A to je dôvod pre náš vstup do týchto špecifických situácií. Podoba súčasných ústavov sa začala výraznejšie tvoriť až po roku 1954, kedy boli zo zdravotníctva delimitované do rezortu sociálnych vecí. Prvé iniciatívy sa sústreďovali na kvantitatívny nárast kapacít. Ten sa uskutočňoval stavebnými adaptáciami, rekonštrukciami a prístavbami k pôvodným objektom. Väčšinou išlo o kaštiele, kúrie, kláštory (získané vyvlastnením súkromného majetku cirkví a iných subjektov). Mnohé boli situované mimo centier a miest. V koncepcii starostlivosti o postihnutých (mentálne retardovaných) sa uplatňoval prevzatý medicínsky model, ktorý v mnohých zariadeniach pre dospelých prežíva dodnes. Dominuje v ňom orientácia na diagnózu (poškodenie "rozu-mu a tela"), somatické a bazálne potreby obyvateľa (zverenca) ústavu. Na formovanie tohto prístupu mali vplyv, dnes už mýtické princípy vtedajšej filozofie nazerania na mentálne retardovaných. Ak sa mentálna retardácia považovala za stav nemenný, prevažne neovplyvniteľný je logické, že sa s aktívnou účasťou týchto občanov na dianí v bežnom živote spoločnosti nerátalo. Preceňovanie rozumových schopností vo výchove, vzdelávaní, pracovnom uplatnení a v celom komplexe vývinových rol jedinca znamenalo odklon od prirodzeného celostného prístupu. V praxi to znamenalo nerešpektovanie normálnych adaptačných mechanizmov psychicky na meniace sa podmienky širšieho sociálneho prostredia. Tieto a ďalšie názorové stereotypy podporovali vývinovú etapu: MIMO postihnutých. Prehlbovanie bariér medzi postihnutými a ostatnou populáciou zapríčinil aj nedostatok osobných skúseností a denných kontaktov s nimi a dôležitých informácií. Dôsledky segregovaného a pred verejnosťou dlhé roky skrytého života v ústavoch sociálnej starostlivosti pociťujeme dodnes. V 70. a 80. rokoch do tejto oblasti prenikajú odborníci z nemedicínskych odborov (liečební, špeciálni pedagógovia, psychológovia). Mnohí z nich rozpracovávajú nové metódy opierajúce sa o progresívne teoretické trendy, úspešne adaptujú osvedčené modely individuálneho prístupu, rozvíjajú stimulačné programy rozvoja psychických funkcií postihnu156

tých (mentálne retardovaných). Uvedené tendencie sa uplatnili a udržali len oje-dinele. Išlo predovšetkým o ústavy sociálnej starostlivosti s denným alebo týždňovým pobytom pre deti a mládež vo veľkých mestách. V nadväznosti na globálne zmeny v našej spoločnosti na začiatku 90. roku sa intenzívnejšie nastoľuje potreba humanizácie vzťahov a v spojitosti s touto myšlienkou sa vynára problém integrácie postihnutých do bežného života. Reakcie na kritické hodnotenie kvality života občanov v ústavoch sociálnej starostlivosti vedú k tvorbe programov orientovaných na zlepšenie podmienok života občanov, humanizáciu vzťahov, prístupov a pod. Ústavom sa vyčítal ich totálny charakter, bezperspektívnosť života občanov, málo príležitostí pre prácu a pod. Projekty s tzv. humanizačným zameraním prispeli k mnohým pozitívnym zmenám. Niektoré ústavy zreálnili, optimatizovali svoje kapacity, zlepšili sa možnosti kultúrnospoločenského vyžitia mimo zariadenie, zabezpečili sa chýbajúce služby, denný režim dňa sa prispôsobil potrebám občanov. V programoch služieb je častejšie pozorovaný a deklarovaný odklon od skupinového k individuálnemu prístupu. Napriek skutočnosti, že tieto projekty priniesli do života občanov v ÚSS nové kvality, naznačené tendencie zásadne a principiálne problém ústavov a postavenia ich obyvateľov nevyriešia. Uvediem príklad. Rozširovaním služieb poskytovaných ústavom sa ľahko môžeme vrátiť k segregovanému modelu komplexnej starostlivosti, ktorá môže vyústiť "do ústavnej pasce". Pri konštruovaní takýchto prístupov sa vychádzalo (vychádza) z predstavy, že ľudia majú špecifické potreby, ktoré môžu uspokojiť na to určení odborníci. V týchto prípadoch je personál zariadenia štrukturovaný tak, že každá z potrieb ťažko postihnutého občana je naplnená niekým z odborníkov. Predpokladá sa, že ak každý z odborníkov ústavu si svedomite splní svoje pracovné povinnosti budú odborne uspokojené všetky potreby klientov. V skutočnosti nestačí istej množine špeciálnych potrieb priradiť množinu odborníkov. Ak by to tak fungovalo, v ústavoch by žili šťastní a spokojní ľudia. A pretože v reálnom živote tento mýtus neplatí, humanizácia a "normalizácia" života všetkých postihnutých sa musí začať mimo ústav - v bežnom, skutočnom živote. Rozvinuté európske krajiny približne pred 30. rokmi, v súlade s progresívnymi myšlienkami, začali rozvíjať cestu aktívnej účasti a podpory rodín s postihnutými členmi. Slovensko (Československo) sa ocitlo mimo tohto procesu. Dnes stojíme pred dlhou cestou integrácie a normalizácie života všetkých postihnutých. Je to cesta pre nás všetkých. Ňou sa uberá každá civilizovaná krajina, ktorá hodnotu človeka vidí v ňom samom. Nové poznatky o problematike mentálnej retardácie a o sile sociálneho učenia otvorili cestu pre uplatnenie nového modelu v prístupe k osobám postihnutým mentálnou retardáciou. Ideovým, teoretickým východiskom nových snáh v prospech postihnutých sú zásadné zmeny v ponímaní postihnutia vyplývajúce z pochopenia rozdielu medzi postihnutím a jeho dôsledkami. Zdôrazňuje sa nutnosť sledovania vonkajších vplyvov na telesný, intelektový a sociálny rozvoj postihnutých. Nastal tak výrazný posun od statických zdravotníckych koncepcií (medicínsky model orientovaný na defekt, diagnózu) k dynamickému sociálnemu modelu zameranému na vývin a špeciálne výchovné a sociálne nároky. Uspokojovanie potrieb občanov je spojené s ich participáciou a partnerstvom - účasťou na všetkých aktivitách, ktoré sa ich bytostne dotýkajú, integráciou - plným za-pojením postihnutých do života v spoločnosti - poskytovaním čo najväčšieho počtu rôznych služieb v lokalitách, obciach, všade tam, kde postihnutí bývajú. Sociálny model sa v podstate sústre157

ďuje na znevýhodňujúce prostredie a bariéry v spoločnosti. Zvýrazňuje zod-povednosť občana za svoje konanie. Bol formulovaný zdravotne postihnutými osobami a zdôrazňuje ľudské práva. Výraz týchto snáh má celoeurópske i celosvetové rozmery, ktoré sú formulované a deklarované v rôznych dokumentoch. Napr.: "Deklarácia práv postihnutých" (1971). Stala sa dôležitým podkladom pre zavádzanie, revíziu a inováciu alebo modernizáciu sta-rostlivosti o ľudí s mentálnym postihnutím na celom svete. V rámci "Dekády postihnutých osôb" (1983 - 1992) bol vyhlásený OSN Svetový program činnosti týkajúcich sa posti-hnutých osôb. Priniesol členským štátom a ich vládam i organizáciám námety a odpo-rúčania smerujúce v prospech týchto osôb. Známe sú "Štandardné pravidlá na vytváranie rovnakých príležitostí pre ľudí s postihnutím" (1993) a "Helsinská deklarácia o rovnosti a službách pre ľudí s postihnutím" (1996) a rad ďalších. Prv než sa pokúsime uvažovať o alternatívnej forme sociálnej pomoci k doterajším ústavom sociálnej starostlivosti, položme si otázku, prečo sa princípy normalizácie života tam umiestnených občanov nedajú plnohodnotne napĺňať? Problém nespočíva len v tom, že existuje inštitúcia, ale predovšetkým v tom, že sa v nej pokúšame miešať rôzne sociologické funkcie. Ústav si môže svoje základné poslanie (zabezpečovanie bývania, stra-vovania a zaopatrenia) plniť veľmi dobre. Ťažko si však možno predstaviť ako môže napĺňať potreby domova, rodiny, školy, pracoviska všetkým v určitú dobu. Úroveň očakávaného plnenia množiny týchto funkcií je často kritériom kvality zariadenia (ústavu). V konečnom dôsledku, ale naše očakávanie (ústavu) nemusí korešpondovať s potrebami občana a následne s jeho spokojnosťou. Dostáva sa do situácie, v ktorej je objektom starostlivosti. Je pochopiteľné, že ústav nemôže naplniť predstavy a uspokojiť potreby všetkých ľudí. Ústav je preto situácia, ktorá vytvára problémy. Problémy vyplývajú z inšti-túcie, v ktorej možnosť voľby a výberu programovo chýba. Ak dokážeme myšlienkovo oddeliť človeka od služieb a organizácie, ktorá ich poskytuje a pozrieť sa na neho ako na spoluobčana, potom sa jednoduchšie orientujeme v otázke o spôsobe sociálnej podpory alebo pomoci. Tento postoj nám zase na druhej strane dovoľuje uvažovať o prevzatí miery zodpovednosti občana (postihnutého) na neho z pliec tej obetavej a láskavej starostlivosti, ktorej objektom bol počas pobytu v ústave. Ak prijmeme tieto postoje a názory, bude prvoradým naším cieľom vytváranie normálnych životných podmienok pre ľudí s postihnutím. To znamená, že všetci občania - bez ohľadu na druh a stupeň postihnutia (mentálnej retardácie) - majú právo na normálne životné podmienky primerané danej dobe a krajine, v ktorej žijú. Pre fungovanie sociálnej pomoci je treba uvažovať o vytváraní komplexu rôznych služieb spojených s riešením situácie postihnutých občanov. Je to určite veľká a široká škála problémov, ktoré v časovom meradle siahajú od narodenia až po starobu. Uvediem len niektoré: zabezpečenie bezbariérovosti, prístupnosti spoločenských priestorov a ďalších inštitúcií, dostupnosť rehabilitačných pomôcok pre zdrav. postihnutých, sieť poradenských a rehabilitačných stredísk dostupných pre všetkých, ktorí ich potrebujú, súbežná podpora rodín s postihnutým členom, výchova verejnosti a odborníkov hlavne v sociálnej oblasti, zabezpečenie primeraného vzdelávania pre všetkých (postihnutých) občanov, integrácia zdravotne postihnutých do bežných škôl, prevencia a informovanosť obyvateľstva o zdrav. postihnutí, včasná diagnostika a kvalitná zdrav. starostlivosť , možnosť výberu chráneného (nezávislého bývania), príprava dôležitých legislatívnych noriem, tvorba vhodne štrukturo158

vaných vzdelávacích programov, tvorba resocializačných programov, pracovnej agentúry pre vyhľadávanie a adaptáciu pracovných miest atď. V niektorých oblastiach sa naše zámery začali už realizovať (vzdelávanie verejnosti k zmene postojov, poradenské pracoviská a pod.). Výhodou pre nás je, že sa môžeme poučiť zo skúsenosti vyspelých krajín, ktoré pre svojich zdravotne postihnutých spoluobčanov už urobili veľa. Treba si uvedomiť vlastné možnosti, perspektívy a konečný cieľ, aby sme vďaka ústupkom a kompromisom nestratili cestu k integrácii a normalizácii života postihnutých občanov. Je to cesta pozitívnych postojov, ktoré sa formujú na základe pozitívnych skúseností s postihnutými občanmi. Aby sme mohli ísť spoločne k cieľu, mali by sme rovnako rozumieť tomu, čo znamená skutočné zlepšenie. Možno sme si dostatočne neuvedomovali, že hodnoty, ktoré by mali byť v živote dôležité pre ľudí s postihnutím, sú vlastne tie isté hodnoty, ktoré sú v živote dôležité aj pre nás. Zdieľame takú víziu, že ľudia s postihnutím budú rovnocenne hodnotenými a budú rovnako ako ostatní prispievať pre spoločnosť. K tomu, aby sme mohli povedať, kto je vlastne tým hodnoteným a oceňovaným človekom, ktorý prispieva do spoločnosti, musíme tieto vlastnosti definovať najprv sami pre seba. To je nový spôsob uvažovania, nový pohľad na veci pre ľudí s postihnutím, ich rodiny, odborníkov a pre ľudí, ktorí sa stanú ich susedmi. A pretože je to nový pohľad, nikto z nás nemá dostatok skúseností, ktoré by mohol využiť, aby tento cieľ dosiahol. Ľudia s postihnutím, ich rodičia, odborníci sú preto rovnocennými partnermi. Len tak naplníme humanistické tendencie od postojov: MIMO postihnutých k naplneniu obsahu: SPOLU s nimi.

159

Sociálna práca a ľudské práva Zborník referátov z vedeckej konferencie s medzinárodnou účasťou

CHRÁNENÉ BÝVANIE PRE MENTÁLNE POSTIHNUTÝCH KRUPA Slavomír Úvod. V roku 1982, keď bol zriadený denný ústav pre mentálne postihnutú mládež v Bratislave na Lipského ulici (dnes Ústav Prof. K. Matulaya), bola sformulovaná jedna zo zásad, ktorá sa ukázala dôležitou pre zabezpečovanie kvalitných sociálnych služieb - zásada kontinuálnej starostlivosti o osobný vývoj klientov. Kontinuálny prístup predpokladá, že systematicky sumarizujeme a analyzujeme všetky dostupné informácie o živote klienta, diagnostikujeme jeho súčasný stav, vypracúvavame a realizujeme s jeho spoluprácou a v spolupráci s rodičmi stimulačné a korekčné špeciálne a liečebno vý-chovné, resp. vzdelávacie programy. Program sa skladá z krokov, ktoré sledujú maxi-málne možnú integráciu postihnutého do spoločenského života. Osobnostný rozvoj vnímame ako dynamický proces, ktorému musí zodpovedať aj prostredie, ktoré klienta obklopuje. Poctivé odpovede na otázku - čo bolo doteraz?, - ako je to v súčasnosti? - a čo bude v budúcnosti? vedú k netradičným riešeniam, ktoré nie sú zatiaľ v rámci Slovenskej republiky všeobecne realizované. Vymedzenie problému. Rodičia, ktorí sa rozhodli pre spoločný život so svojou mentálne postihnutou dcérou, či postihnutým synom (diagnostikovanom ako stredné, príp. nižšie pásmo mentálnej retardácie), spravidla umiestňujú svoje dieťa do denného ústavu, ak takéto zariadenie v blízkosti ich bydliska existuje. V dospelom veku postihnutého človeka sa radikálne mení sociálna situácia rodiny. Starší manželia, ktorí majú za sebou náročné a vyčerpávajúce roky spravidla nie sú schopní naďalej zabezpečovať starostlivosť o svoje dospelé postih-nuté deti. Táto sociálna situácia je v krajnom prípade riešená samotnou rodinou, naprí-klad tým, že starostlivosť o postihnutého preberá niekto zo súrodencov či príbuzných. V prípade, že takéto riešenie nie je možné, zostáva alternatíva, že postihnutý bude umie-stnený v niektorom z azylových sociálnych zariadení, teda v zariadení, do ktorého ho rodičia pôvodne nechceli, resp. odmietli umiestniť. Na základe uvedených informácií možno konštatovať, že denné zariadenia, ktoré hodnotíme ako jednoznačný prínos v reforme sociálnych služieb od 80. rokov XX. storočia sú tiež len dočasným riešením. Ich jednoznačný prínos spočíva v bezprostrednom kontakte postihnutého s rodinou a spravidla v kvalitnejších službách oproti azylovým typom ústavov. Z hľadiska vývoja postihnutého človeka riešia však len to obdobie života, v ktorom sú rodičia schopní vytvárať potrebné podmienky pre jeho pobyt v rodine. Denné zariadenia však spravidla zabezpečujú sociálnozdravotné služby a len ojedinele zabez-pečujú vzdelávanie. Z tohoto hľadiska nie sú vyhovujúcou alternatívou riešenia oproti integrovaným školám. Z uvedenej zásady o kontinuálnej starostlivosti by mali nadväzovať podľa postihnutia klienta netradičné formy služieb, ktoré ovplyvňujú hlavne bývanie a prácu resp. zamestnávanie. Všeobecne sú tieto formy riešenia označované ako chránené bývanie a zamestnávanie formou podporného zamestnávania, prípadne v chránených dielňach.

160

Možnosti riešenia. Po roku l989 Federálna vláda ČSR prideľovala mimovládnym organizáciám niektoré objekty, ktoré boli majektom komunistickej strany. Mimo iného na základe predloženého projektu pridelila Diakonickému združeniu Betánia dva objekty, ktoré pôvodne slúžili ako rekreačné zariadenia KSS. Diakonické združenie malo v úmysle zriadiť v uvedených objektoch podmienky pre chránené bývanie mentálne postihnutých dospelých občanov, pričom na základe zmluvy začalo tento program uskutočňovať v spolupráci s Ústavom Prof. K. Matulaya. 21. 11. 1991 bol projekt chráneného bývania zahájený. Predchádzal mu výber klientov v priamom zainteresovaní ich rodičov. Rodičom bola ponúkaná služba novou doteraz nepoznanou alternatívou pre život ich detí. Intuitívne sa otázkou ďalšej existencie svojich detí síce zaoberali avšak, ponúkané riešenie prinieslo pre nich ďalšie nezodpovedané otázky. Medzi ne patrili napríklad otázky typu: Kto nám zaručí, že táto forma služieb vyrieši trvale naše dlhodobé problémy? Aké budú na nás kladené finančné nároky? Čo bude, keď nám tento typ služieb nebude vyhovovať? Budeme sa môcť vrátiť späť do ústavu? Zvyknú si naše deti na nové prostredie? V priebehu niekoľkých týždňov sme hľadali odpovede na tieto oprávnené obavy. Nemali sme žiadne skúsenosti s podobnými formami služieb a okrem zahraničných poznatkov sme sa nemali možnosť oprieť o legislatívu, metodické pokyny alebo dopo-ručenia. Skupina pracovníkov ústavu vypracovala kritériá pre prijatie do chráneného bývania. Zo širokej ponuky pre rodičov sa pre túto formu starostlivosti rozhodlo 8 rodičov. Pozornosť sme venovali príprave pracovníkov v prostredí, ktoré dovtedy nemali možnosť poznať. Realizácia. Adaptácia klientov na nové prostredie, rodičov na zmenu životného štýlu prebiehala postupne a na základe dohodnutého programu. Po jednodenných pobytoch nasledovali 2 5 denné a následne tiež víkendové pobyty. Po piatich mesiacoch klienti spontánne vyjadrili záujem bývať v Dome Betánia. Možnosti bývania sú v tomto dome nadštandartné. V jednom mikrobyte, ktorého súčasťou je kompletné sociálne zariadenie bývajú spravidla 2 klienti. Celkový počet klientov bol v roku 1994 zvýšený na 12, pričom 9 klienti bývajú v Dome Betánia a 3 je poskytovaná ambulantná forma služieb. Ubytovanie je poskytované pre 5 žien a 4 mužov. Diakonické združenie Betánia ako MVO v zmysle zákona (č. 135 z r. l992 o poskytovaní sociálnych služieb právnickými a fyzickými osobami) poskytuje podobne ako dnes už vyše 170 neštátnych subjektov na odlišnej filozofii ako štátne. Formálne sú tieto služby zakotvené v zmluve medzi právnymi zástupcami klientov a právnickou osobou t. j. DZB. Pre neštátnu organizáciu vystupuje postihnutý človek ako klient resp. zákazník, ktorému sú služby ponúkané a záleží na ňom, či sa stane ich prijímateľom, alebo nie. (V štátnych sociálnych službách je poskytovaná starostlivosť na základe rozhodnutia a postihnutý človek sa stáva zverencom ústavu). Zmena postavenia klienta je preukázateľná v týchto oblastiach: a/ má právo na súkromie b/ má povinnosti, v ktorých ho nikto nezastúpi c/ má možnosť výberového rozhodovania (obliekanie, využívanie voľného času ...)

161

d/ má právo predkladať požiadavky, ktoré mu pomáha personál formulovať a v prípade, že sú oprávnené má právo na ich splnenie e/ je súčasťou úzkeho spoločenstva, v ktorom sú silné spoločenské zväzky f/ má možnosti rozvíjať partnerstvo s druhým pohlavím (žije v koedukovanom prostredí), v prípade vážneho záujmu má možnosť uzavrieť manželstvo g/ má právo na prácu. Klient platí mesačne paušálnu sumu vo výške 1800.- Sk., pričom sa táto suma nemení podľa počtu ubytovacích dní v mesiaci. K základným službám, ktoré sú v Dome Betánia poskytované patria najmä tieto: a/ spomenuté kvalitné ubytovanie b/ celodenné stravovanie c/ zdravotnícka starostlivosť, preventívna liečebná starostlivosť ako aj dispenzárna starostlivosť a rehabilitácia d/ pracovná činnosť formou pracovnej terapie, (práca s textilom, umelými hmotami, drevom, netradičnými materiálmi), udržiavania poriadku a čistoty v dome, kompletizácie krátkodobých objednávok, služieb poskytovaných v letných mesiacoch pre rekreantov e/ vzdelávanie a individuálna liečebno pedagogická starostlivosť a poradenstvo f / pastoračné služby a poradenstvo. V novom prostredí dochádza k zmene sociálneho statusu klienta, čo má za následok zmenu jeho správania. Po 5-tich rokoch prevádzky v súvislosti s výstavbou chránenej dielne sú pripravované nové programy, ktoré smerujú predovšetkým k ich zamestnávaniu. Uzavretie pracovného pomeru, produktívna práca, mzda, pravidelná pracovná doba, budú popri už zabehnutej pracovnej činnosti kvalitatívne novými prvkami v živote klientov. Hospodárenie, organizácia práce. Prevádzkové náklady na jeden rok sú 1300 000 Sk, pričom približne 60% z uvedenej sumy hradí štát. Zvyšných 40% zabezpečuje Diakonické združenie z mimoštátnych zdrojov, 17% z platieb za ubytovanie, 23% z darov od sponzorov. Uvedené náklady sú minimálne náklady potrebné na prevádzkovanie domu, z ktorých nie je možné zabezpečovať ďalšie služby ako obnovu inventáru, modernizáciu, skvalitnenie podmienok pre bývanie a život v dome. Organizácia domu a riadenie je zabezpečované personálom, ktorí tvoria títo pracovníci: vedúci prevádzky, pracovný inštruktor, 4 pracovníci v 3-smennej prevádzke, 2 kuchárky, údržbár, na čiastkový úväzok liečebný pedagóg, pastor, rehabilitačná sestra. Záver. Podmienky života v chránenom bývaní sú kvalitatívnym posunom oproti azylovým a denným formám ústavnej sociálnej starostlivosti. Ich význam spočíva v tom, že sú medzičlánkom medzi rezidenčnou formou starostlivosti a ambulantnými službami a integ-ráciou do spoločnosti. Vytvárajú podmienky pre domov, sú zároveň tréningovým centrom pre možnosti relatívne nezávislého spôsobu života.

162

Sociálna práca a ľudské práva Zborník referátov z vedeckej konferencie s medzinárodnou účasťou

ÚSTAVNÁ STAROSTLIVOSŤ O DOSPELÝCH V ÚSTAVE PRE TELESNE POSTIHNUTÝCH DOSPELÝCH V PREŠOVE SEDLÁČKO Ladislav Ústav pre telesne postihnutých dospelých občanov v Prešove oslávil roku 1996 25. výročie svojho založenia. Ústav vznikol v roku 1971 z neúčelového zariadenia - t. j. z pôvodne plánovaného penziónu pre odbojárov. Prvoradou úlohou pri reorganizácii bolo odstránenie architektonických bariér a postupné prispôsobovanie priestorov pre život pre telesne postihnutých občanov. V tomto období ústav disponoval kapacitou 140 obyvateľov. Ústavné zariadenie v nasledujúcich rokoch poskytovalo svojim obyvateľom základné životné potreby. Veľkým prínosom bola realizácia rozsiahlej pracovnej činnosti. Od roku 1978 pracovalo v Integre bývalom výrobnom družstve invalidov - chránené pracovisko v priestoroch ústavu - 80 obyvateľov, ktorí vykonávali primerané pracovné činnosti. V rámci integračného procesu sa už v roku 1990 z ústavu odsťahovali samostatní obyvatelia, ako aj samostatné manželské páry do bezbarierovej bytovky v Prešove na síd-lisku Sekčov. V roku 1991 začalo hromadné odstraňovanie architektonických bariér v meste Prešov a prevádzka plošinového autobusu, ktorý zabezpečil styk, prepojenie našich klientov a obyvateľov bezbariérovej bytovky s poskytovanými službami v meste. Významný rok v histórii zariadenia bol rok 1993, kedy bol daný do prevádzky nový komplex budov, t. j. nová ubytovacia časť s kapacitou 45 klientov, komplexná rehabilitácia (vodoliečba, elektroliečba, fyzikálna terapia, liečebná telesná výchova, ergoterapia), rozsiahle spoločenské priestory (kinosála a spoločenská miestnosť, letné a zimné záhrady, knižnica, krúžkové miestnosti), kaplnka a komplex chránených dielní. Komplexnú ústavnú starostlivosť zabezpečuje team pracovníkov pozostávajúci zo zdravotného personálu, nadstavby a ekonomického úseku. Zdravotnícky personál (hlavná sestra, úsekové sestry, zdravotné sestry, ošetrovatelia, sanitári) zabezpečuje v spolupráci s ústavným lekárom, ortopédom, neurológom a stomatológom základnú a špeciálnu zdravotnú starostlivosť pre klientov. Základ sociálnej práce tvorí nadstavba pozostávajúca zo sociálnych a kultúrno - záujmových pracovníkov a psychológa, ktorý ich činnosť koordinuje. Nadstavba v spolupráci so zdravotným personálom sa snaží vytvárať podmienky pre plnohodnotný život klientov s cieľom zdokonaliť ich po psychickej a fyzickej stránke s možnosťou vrátiť sa do prirodzeného prostredia, do rodiny. Pracovníci nadstavby organizujú rôzne kultúrno - spoločenské podujatia v rámci zariadenia, pomáhajú klientom aktívne sa zúčastňovať športového a spoločenského diania v meste Prešov. V rámci voľnočasových aktivít majú klienti možnosť navštevovať krúžok hudobný, literárno - dramatický, športový, ručných prác, zúčastniť sa besied a kvízov, športových popoludní a súťažných spoločenských hier "Koleso šťastia". Redakčná rada obyvateľov v spolupráci s pracovníkmi nadstavby vydáva ústavnú krížovku a časopis "Ozveny", vyvíja aktivity vo videoklube Deana. Pri ústave je zároveň založená Telovýchovna jednota ELÁN s profitujúcim lukostreleckým, šachovým a stolnotenisovým oddielom. V rámci psychologickej starostlivosti o klientov je prevádzaná kom163

plexná diagnostika, individuálna a skupinová terapia (relaxačné a dychové cvičenia, arteterapia, muzikoterapia, činnostná terapia), komunikačné a asertívne skupinové vý-cviky. Ekonomický úsek zabezpečuje plynulú prevádzku ústavu po stránke materiálnotechnickej. Zahŕňa v sebe stravovacie, personálne oddelenie, údržbu a opravy, učtáreň. Ústav pre telesne postihnutých dospelých občanov v Prešove je koedukovaným zariadením s kapacitou 155 klientov, z toho 135 dospelých a 20 detí ťažko telesne postihnutých s pridruženým mentálnym postihom. Koedukácia ústavu umožňuje pestrosť kontaktov a spoločný život manželským párom - t. č. 12. Súčasťou ústavu je aj trieda Obchodnej akadémie pre telesne postihnuté deti ako ďalšia možnosť vzdelávania v náväznosti na ukončenú dochádzku v základnej škole pre ŤTP. Do zariadenia sa prijímajú občania s ťažkým zdravotným postihnutím odkázaní na všetrannú starostlivosť. Ide predovšetkým o občanov s diagnózou detská mozgová obrna, skleróza multiplex, svalová dystrofia, stav po úraze (miecha, mozog), či náhlej mozgovej príhode. V zariadení sú vytvorené štyri oddelenia, z toho jedno rehabilitačné a tri lôžkové. Rehabilitačné oddelenie zabezpečuje kompletné rehabilitačné služby, čo predstavuje vodoliečbu (subakválna masáž, perličkový a vírivý kúpeľ), klasickú masáž, parafín, kompletnú elektroliečbu (ultrazvuk, inhalátory, diadynamik a iné), liečebnú telesnú výchovu (skupinové a individuálne cvičenia). Súčasťou rehabilitácie je ergoterapia, ktorá pozostáva z dvoch pracovísk - umelecko - krajčírskej a stolársko - keramickej dielne. Tri lôžkové oddelenia predstavujú ubytovaciu časť s príslušným vybavením - priestranná kúpeľňa, toalety, spoločenská miestnosť, jedáleň a čajová kuchynka, kde je možnosť zdokonaľovania sa v sebaobsluhe. Súčasťou UTPDO je komplex chránených dielní, kde sú zamestnaní 50 %-ným podielom ľudia so zníženou pracovnou schopnosťou, ako aj naši klienti v dielňach typu krajčírska, sieťotlač, tlačiareň, výroba pančúch a ponožiek. Naši klienti tak nachádzajú formou normálneho pracovného pomeru spoločenské uplatnenie a sebarealizáciu, majú možnosť efektívne tráviť svoj voľný čas a zároveň zlepšiť svoje koordinačné schopnosti a svalstvo jemnej motoriky. Ústav pre telesne postihnutých dospelých občanov je svojho druhu jediným na Slovensku hoci v súčasnosti vznikajú kombinované zariadenia s jedným oddelením pre telesne postihnutých občanov. Silná koncentrácia ľudí so špeciálnymi potrebami má veľa výhod, ale zároveň aj svoje negatívne stránky, čo sa napr. prejavuje v zlých vzájomných medziľudských vzťahoch, či v obmedzenej vzájomnej komunikácii. Našim cieľom do budúcnosti je postupne pretransformovať naše zariadenie na tzv. psychorehabilitačné centrum, kde by bola možnosť nielen pre stálych klientov z ústavu zakúpiť si poskytované služby, ale aj pre klientov zvonku, a tak vytvoriť možnosti pre plnohodnotný život pre všetky typy ľudí vyžadujúcich všestrannú sociálnu pomoc. Našou snahou je zároveň vytvoriť denný stacionár pre dôchodcov, mentálne postihnutých, ako aj poskytovanie krátkodobých psycho - rehabilitačných pobytov.

164

NEZAMESTNANOSŤ A NEZAMESTNANÍ

Sociálna práca a ľudské práva Zborník referátov z vedeckej konferencie s medzinárodnou účasťou

VZDELÁVANIE MULTIPLIKÁTOROV PRE NEZAMESTNANÝCH PERHÁCS Ján Referáty, štúdie, ba aj vedecké monografie, ktoré sa zaoberajú s problematikou nezamestnaných, sú prejavom starostlivosti a pomoci občanom, ktorí sa dostali do nemilej situácie na trhu práce. Je však nevyhnutné, aby sme uznanlivo hovorili o tých subjektoch, ktoré sa zaradili medzi tých, ktorí problém nezamestnanosti chcú neodkladne a rýchlo riešiť. Popri štátnej správe sú to nevládne organizácie, ba i predstavenstvá zahraničných nadácií formou finančných podpôr, smerujúce k vzdelávacím aktivitám prostredníctvom samotných hotových projektov, ale aj realizovaním týchto androdidaktických a výchovných dokumentov. Jednou z iniciatív pomáhať Slovenskej republike je i švajčiarska KABA (Kontakstelle Arbeit Beruf Ausbildung), podporovaná švajčiarskou vládou a švajčiarskymi odborovými zväzmi. Táto inštitúcia už v roku 1992 vysiela k nám svojich významných odborníkov Reného W u n d e r l i h o a Marca S i e g r e s t a (posledného vo funkcii prezidenta švajčiarskej medzinárodnej nadácie a popredného andragóga, autora významných vedeckých štúdií a praktických projektov vzdelávania krátkodobo a dlhodobo nezamestnaných i vo vysielajúcej krajine - t. č. i Švajčiarsko má 10%-nú neza-mestnanosť). Realizátormi pripraveného projektu vzdelávania multiplikátorov, t. j. poradcov - lektorov pre nezamestnaných bolo 12 vybratých účastníkov, väčšinou psychológov a dvoch andragógov, z ktorých dvaja so švajčiarskymi certifikátmi sa dostali do čela lektorského tímu v Slovenskej republike (V. Prusáková, J. Perhács), a do uvedeného roku sa podieľajú na príprave slovenských multiplikátorov v rozličných regionóch Slovenska. Osobitne by som vyzdvihol organizátorskú prácu pracovníkov Inštitútu vzdelávania konfederácie odborov v Sládkovičove, menovite M. Košťála, riaditeľa Inštitútu a D. Harvana, ktorí poskytli pomoc pri organizovaní jednotýždňových vzdelávacích multiplikátorských kurzov. Dnes už môžeme konštatovať, že tieto krátkodobé, ale veľmi intenzívne kurzy sa dostali do úradov práce a ktorých sa momentálne „chytil“ Fond zamestnanosti Slovenskej republiky. Sú to však otázky organizačné, ku ktorým sa môžeme dostať v diskusnej časti v sekciách tejto veľaváženej vedeckej konferencie. V čom spočíva odborná a teoretická podstata multiplikátorských kurzov ? Úvodom by som sa vrátil ku konferencii s medzinárodnou účasťou v Olomouci v dňoch 1. - 4. 1992 pod názvom: Meniaci sa trh práce - výzva pracovníkom v oblasti vzdelávania dospelých a sociálnej práce. Vystúpil som s referátom (skôr informačným) pod názvom: "Funkcia multiplikátora v podmienkach trhu práce".1 Jednou z možností starostlivosti o nezamestnaných je aj ich príprava na budúce zamestnanie. Táto skutočnosť podmieňuje adekvátne vzdelávanie multiplikátorov, ktorí by mali byť profesionálnymi, respektíve externými pomocníkmi - lektormi úradov práce, odboro1

Perhács, J. : Funkcia multiplikátorov v podmienkach trhu práce. In : Sborník referátů z celostátního sympozia s mezinárodní účastí pod názvom : Měníci se trh práce - výzva pracovníkům v oblasti vzdělávání dospělých a sociální práce. Praha, Olomouc, 1992., s. 156 - 158.

166

vých zväzov, ako aj sociálnych inštitúcií, ktoré sú kompetentné pomáhať neza-mestnaným v období ich ašpirácie na nové miesta a profesie. Multiplikátor by teda bol vzdelávateľom dospelých v produktívnom veku. Pojem "multiplikátor" je síce synonymné slovo a znamená technickú terminológiu, v andrago-gike je však nové, používané najmä va Švajčiarsku a krajinách západnej Európy. Toto slovo pochádza z latinského slova, používanom v štvorakom význame : 1. Je to technický stroj (prístroj) na zväčšovanie sily, ťahu; môže byť parné alebo pneumatické zariadenie na parohydraulických listov. 2. V ďalšom význame je to elektrický prístroj na zisťovanie (meranie) jednosmerného prúdu; môže byť galvanometrom. V inom význame to môže byť ako polygrafický druh rozmnožovacieho prístroja. 3. Toto slovo môže vyjadriť v matematike i násobiteľa. V poňatí andragogiky sa skôr prikláňame k prvému a tretiemu významu slova zväčšovania sily najmä v ý ch o v n ý ch aspektov a základných spôsobilostí charakteru didaktiky dospelých. Projekt vzdelávania multiplikátorov pre nezamestnaných vychádza z toho, že dospelý človek zákonite popri svojej odbornej, profesijnej kvalifikácii mal by ovládať i k ľ ú č o v é k v a l i f i k á c i e.2 Zaraďujeme k nim napríklad pružnosť človeka, schopnosť pracovať v tíme, t. j. kooperatívnosť, myslenie v súvislostiach a systémoch, ochotu prevziať zodpovednosť za vecné reálne hodnoty, za ľudí a životné prostredie, vedomie kvality, t. j. schopnosť objektivizovať a zdravo sebahodnotiť, ochota učiť sa. To znamená, že k odborným vedomostiam a schopnostiam by sa mali vždy získať aj uvedené kľúčové kvalifikácie. Podľa D. Mertensa by mali zohľadňovať tri dimenzie projektovania vzdelávania človeka, ktoré už dávnejšie rozpracovali aj naši odborníci z oblasti výchovy dospelých (Tu poznamenávame, že M. Siegrest,3 prezident švajčiarskej nadácie KABA rešpektuje i naše slovenské výsledky teoreticko - praktického rozracovania metód, foriem a prostriedkov výchovy a vzdelávania dospelých, ba veľmi vysoko hodnotí naše výsledky andragogickej vedy). Tieto výsledky sú nielen akceptované, ale aj zakomponované do projektu vzdelávania multiplikátorov. Tieto tri dimenzie projektovania vzdelávania multiplikátorov sú následovné : 1. Príprava človeka na rozvoj vlastnej osobnosti, vrátane vlastných osobných problémov; - pozri napríklad dôvody straty zamestnania, dôvody osobné, rodinné, spoločenské, politické a iné; 2. Príprava človeka na zvládnutie profesnej existencie (uvedomenie si permanentného vzdelávania); - nevyhnutnosť sledovania výsledkov vedecko - technického pokroku, ako aj trh práce z hľadiska profesijnej kompetencie; 3. Príprava človeka na spoločensky vhodné a významné správanie (Ide o adaptabilnosť dospelého človeka k požiadavkám a podmienkam pracoviska).

Perhács, J. - Paška, P. : Dospelý človek v procese výchovy. Bratislava, STIMUL 1995., s. 44 - 45.

3 Siegrest, M. a kol.: Rozvoj osobnosti - Vzdelávacia práca s nezamestnanými ľudmi. Bratislava, Práca 1996., s. 45 - 46.

167

Bez adekvátneho formovania a utvárania osobnosti človeka, bez výchovy a sebavýchovy uvedené individuálne ciele nie je možné plniť, nie je možné zvládnuť. Výchova, sebavýchova, sebautváranie má tu eminentné postavenie. D. Mertens uznáva postulát, že ťažisko vo vzdelávacom procese má spočívať hlavne v sprostredkovaní kľúčových kvalifikácií. To sú podľa neho také znalosti a schopnosti, ktoré nedokazujú len nepriamy a ohraničený vzťah k určitým disparátnym činnostiam, ale skôr zahrňujú: a/ vhodnosť pre veľký počet pozícií a funkcií ako alternatívne opcie v rovnakom čase; b/ vhodnosť pre zvládnutie sekvencie (väčšinou nepredvídateľných) zmien požiadaviek v priebehu života. Uvedený autor, ktorému sme požiadavky, respektíve odporúčania rozpracovali aj v praktickej realizácii vzdelávania multiplikátorov, uvádza štyri základné formy kľúčových kvalifikácií. Sú to: 1. Základné kvalifikácie. Sú to schopnosti všeobecného druhu, ktoré môžu byť použité v mnohých situáciách. Príklady : schopnosť myslieť logicky, analyticky štrukturálne, koncepčne, kreatívne, alebo bezproblémovo, ako aj kooperatívne pracovať. Na uvedené atribúty sú pripravené a zrealizované jednak testy, jednak úlohy, jednak kooperačné figurálne hry, ktorými dokážeme postihnúť a analyzovať správanie sa dospelého, v našom prípade nielen budúceho multiplikátora, ale aj samotného nezamestnaného. 2. Horizontálne kvalifikácie. To sú schopnosti, s ktorými človek môže samostatne rozširovať svoj horizont, teda také, ktoré nás robia schopnými samostatne získavať infor-mácie. Príklady: schopnosť pracovať s knižnicou, používať príručky a interpretovať a spracovávať informácie. Je to orientácia dospelého človeka na riadené a neriadené sebavzdelávanie v rozličných formách, smerovaná na autoreguláciu, ktorá predpokladá u dospelého človeka schopnosť racionálne a efektívne získavať a spracovať informácie, predpokladá racionálne organizovať učebnú činnosť a zvládnuť efektívne metódy a techniky individuálneho štúdia. Odporúčania lektorov v príprave multiplikátorov vychádzajú z potreby efektívnosti individuálneho štúdia, ovplyvnené vonkajším riadením vzdelávania dospelého človeka, pri ktorom : • učiaci si pozná ciele svojho štúdia, • učiaci si môže porovnávať výsledky svojho učenia so stanovenými cieľmi (ide o realizáciu spätnej väzby), • študijné úsilie učiaceho sa je podporované intenzívnou učebnou motiváciou a pozitívnymi postojmi k štúdiu, • učiaci si využíva účinné nástroje riadenia individuálneho štúdia. Z uvedeného vyplýva, že i organizačná forma individuálneho štúdia podlieha zákonitostiam pedagogického procesu, v ktorom rozhodujúcou podmienkou je úroveň riadenia a regulácie. To znamená, že efektívnosť individuálneho štúdia je v úrovni vonkajšieho riadenia (ide o extroradenie), ktoré má z hľadiska interakčných vzťahov (učiteľ dospelých účastník vzdelávacej aktivity) svoje špecifické vlastnosti a zákonitosti.4 4 V tomto smere odporúčame bohatý výber i našej odbornej literatúry. Napríklad : Grác, J. : Psychológia samoučenia. Bratislava, Obzor 1978.

168

Pre náročnejších účastníkov multiplikátorských kurzov odporúčame využiť i Kellerov plán individuálneho štúdia dospelého človeka s akcentom na individuálne študijné tempo, dokonalého zvládnutia látky študijnej jednotky, využitia ponúknutých prednášok ako motivačných prostriedkov, vypracovania metodiky individuálneho štúdia a s využitím študujúcich vo funkcii pomocných asistentov. Podrobnejšie pozri štúdiu od autora tohto referátu!5 3. Kvalifikačné schopnosti praktického charakteru. Sú to praktické požiadavky na človeka v jeho povolaní. Ide o funkčnú gramotnosť dospelého človeka, ktorú si musí osvojiť z hľadiska jeho úspešného prijatia do nového zamestnania. Napríklad obsluha strojov, zvládnutie výpočtovej techniky, zvládnutie predpisov bezpečnostnej techniky, rozličné merania súvisiace s novou prácou, oprávnenie riadenia motorového vozidla a pod. 4. Kvalifikačné schopnosti generačné. Pri tejto kľúčovej kvalifikácii ide o preklenutie rozdielov medzi vlastnými poznatkami staršími a novšími. Ide aj o vytvorenie nových dynamických stereotypov pri zavádzaní nových pracovných úkonov. Tieto kľúčové kvalifikácie vyžadujú rozvíjať isté schopnosti človeka. Sú to schopnosť reprodukcie (základná metóda reproduktívneho myslenia), schopnosť reorganizácie práce, schopnosť transferu (získané poznatky a schopnosti môžu byť pretransformované do nových situácií a tam riešiť aj úlohy pracovné, spoločenské a iné), schopnosť riešiť problémy (napríklad príprava nezamestnaného na vstup do nového zamestnania, na prvé stretnutie s nastávajúcim zamestnávateľom, pomôcť odbúrať stresovú situáciu zo straty zamestnania). Účastníkov multiplikátorských kurzov oboznamujeme nielen s teoretickými východiskami uvedených otázok, ale im ponúkame komunikačné, kooperačné a iné tréningy, cvičenia, spojené s osvojením si aktivizujúcich vzdelávacích a výchovných metód, ako je napríklad hranie rolí, situačné metódy a ďalšie. Kľúčové kvalifikácie však nie sú získané, keď je človek schopný len reprodukovať alebo reorganizovať naučené. To sa stane až vtedy, keď sa dosiahne aj stupeň schopnosti t r a n s f e r u . V kurzoch pre nezamestnaných je cieľom naučiť účastníkov kurzu riešiť problémy. Schopný konať je až ten, kto vie problémy spoznať a potom ich riešiť.6 K tomu, aby tieto otázky mohli byť riešené je potrebné pripraviť najprv samotných budúcich multiplikátorov.7 Záverom dovoľte, aby sme Vás aspoň globálne oboznámili s orientačným programom jednotýždňového kurzu budúcich multiplikátorov, zostaveného Marcom Siegrestom, švajčiarskym odborníkom. Na vypracovaní a realizovaní tohto programu sa zúčastňujú i andragógovia z Katedry andragogiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v BratiToman, J. : Organizace a technika duševní práce. Praha, 1970. Perhács, J. : Riadené individuálne štúdium v systéme permanentného vzdelávania dospelého človeka. In: Perhács, J. : Teória školskej výchovy a vzdelávania dospelých. Bratislava, UK 1992, s. 120 - 133. 5

Perhács, J. : Využitie Kellerovho plánu v riadenom individuálnom štúdiu dospelého človeka. In: Pastier, J. a kol.: Vzdelávanie dospelých v procese transformácie ekonomiky a sociálneho rozvoja. Zborník štúdií z priebežných výstupov grantovej výskumnej úlohy č. 1/1391/94. Bratislava, 1994., s. 96 - 102.

Siegrest, M. a kol. : Rozvoj osobnosti - c. d., s. 49.

Prusáková, V. - Perhács, J.: Projekt vzdelávania multiplikátorov pre nezamestnaných. Bratislava, Fond zamestnanosti SR 1996.

169

slave, menovite V. Prusáková a J. Perhács a to tak, že posledný deň kurz ponecháme viesť dvomi najlepšími účastníkmi. Program je teda nasledovný : 1. deň kurzu : a/ Ciele kurzu a technika práce na seminári; - Organizácia kurzu, párové interview, očákavania b/ Životopis (určenie východísk); c/ O učení a vyučovaní. 2. deň kurzu : a/ Partnerské metódy vo vzdelávaní dospelých (moderačná technika); b/ Moderačný tréning, sociálne učenie; c/ Skupinová dynamika a procesná orientácia v skupinách Nezamestnanosť a jej problémy, význam poradenstva. 3. deň kurzu : a/ Afektívne učebné metódy, cieľové skupiny a problémové skupiny; b/ Vnímanie, predstavy o hodnotách, podpora kľúčových kvalifikácií; c/ Špecifické obsahy, koncepcie a cvičenia na inovačnú projektovú prácu. 4. deň kurzu : a/ Skupinová pedagogika (cvičenia v rozhovoroch, aktívne počúvanie); b/ Podpora kľúčových kvalifikácií (vývoj teamov/zostavovanie), skupina a indivíduum; c/ Tréning kooperácie. 5. deň kurzu : a/ Preventívne opatrenia a vzdelávacie programy pre nezamestnaných; b/ Tri projekty : • Kurz pre ujasnenie východísk; • Nová profesná orientácia; • Podpora kľúčových kvalifikácií; c/ Tematika spätnej väzby - metódy; d/ Vyhodnocovacie metódy (akčný plán).

170

Sociálna práca a ľudské práva Zborník referátov z vedeckej konferencie s medzinárodnou účasťou

PRÁCA S NEZAMESTNANÝMI U NÁS A VO SVETE. ŠIMKOVÁ Ľubica Nezamestnanosť na Slovensku je fenomén 90-tych rokov a je dôsledkom prechodu na trhové hospodárstvo. Vyrovnávame sa s ňou tak, ako nám to podmienky umožňujú, o čom svedčia neustále legislatívne zmeny, ktorými sa uplatňujú do života nadobudnuté skúsenosti ako naše, tak aj zahraničné. Ak hovoríme o nezamestnanosti, predstavíme si na jednej strane nezamestnaných, teda tých, ktorí sú evidovaní na úradoch práce a na druhej strane pracovníkov úradov práce (ÚP), ktorí plnia povinnosti vyplývajúce zo zákonov. Okrem toho k politike zamestnanosti patria aj inštitúcie, prostredníctvom ktorých ÚP uplatňujú nástroj aktívnej politiky zamestnanosti - rekvalifikácie. V poslednom čase sem patria aj organizácie, výkonom ktorých je poradenská činnosť pre nezamestnaných. Vo svojom referáte Vám chcem predstaviť jednu z takýchto poradenských organizácií, ktorá vznikla v roku 1993 ako experiment na Slovensku v Martine pre riešenie očakávaných problémov zamestnanosti v súvislosti s prepúšťaním zamestnancov ZTS TEES Martin. Pri jej vzniku a činnosti aktívne pomáhala rakúska poradensko - vzdelávacia firma ÖSB Viedeň. Prostredníctvom nej bol umožnený transfer know-how a skúseností z Rakúska na Slovensko. Organizácia má názov Združenie pre nadáciu práce (ZPNP) a jej základnú činnosť prvé dva roky predstavovalo organizovanie a realizácia kurzov profe-sijnej orientácie, poradenstvo pri aktívnom hľadaní zamestnania, poradenstvo pri profe-sijnej orientácii nezamestnaných a pri začiatkoch podnikania. V Rakúsku pracujú pre nezamestnaných štátne a neštátne inštitúcie, ktoré sa v činnosti navzájom dopĺňajú. Štátne inštitúcie, podobne ako u nás úrady práce, vykonávajú evidenciu nezamestnaných, vyplácanie podpory v nezamestnanosti a tvoria programy aktívnej politiky zamestnanosti. Tiež základné individuálne poradenstvo, v ktorom informujú nezamestnaných o trhu práce v ich záujme a možnostiach, orientujú ich v pomoci, ktorá im môže byť v ich situácii nápomocná. Odborné poradenstvo pre nezamestnaných zabezpečujú neštátne inštitúcie, ktorých výkony si úrady práce kupujú alebo spolupracujú s nimi na základe projektov pre riešenie špecifických problémov na určité (spravidla nie menej ako ročné)obdobie. V Rakúsku sú známe tri typy takýchto organizácií - nadácií, ktoré sú nástrojom aktívnej politiky zamestnanosti a pracujú s nezamestnanými a pre nich nielen v oblasti poradenstva ale aj vzdelávania: 1. Nadácie pri veľkých podnikoch - vznikajú na základe záujmu veľkých firiem, ktoré v určitom období (napr. pri zmene výroby, stagnácii alebo likvidácii za určité obdobie) chystajú väčšie organizačné zmeny alebo prepúšťanie. Zriaďovateľmi takejto organizácie sú obyčajne podniky, odbory vo firme, krajinské alebo miestne inštitúcie a prislúchajúce štátne úrady práce, ktoré tvoria predstavenstvo alebo dozornú radu. Financovanie takejto organizácie je za podpory firmy (hlavne priestory, vybavenie a tpd.), odborov, čiastočne z rozpočtov samosprávnych inštitúcií a tiež úradov práce.

171

Pravidelne určitým percentom finančne prispievajú na takúto organizáciu cez odbory aj zamestnanci firmy. Ak pri strate zamestnania z organizačných dôvodov požiadajú o pomoc, je im organizácia povinná ju poskytnúť. Okrem toho, pri vstupe do nadácie poukazujú prostredníctvom firmy na účet nadácie odstupné v celej výške. Toto odstupné je na účte až do doby, kým takýto nezamestnaný neopustí nadáciu. Vtedy sa mu v celej výške vracia, avšak úroky ostávajú na účte nadácie. Počas tohoto obdobia podľa zákona poberá takýto nezamestnaný príspevok v nezamestnanosti, bez ohľadu na to, či dostal odstupné. Spravidla je možná účasť nezamestnaného v nadácii rok, ak aktívne hľadá zamestnanie, tri - štyri roky, ak si rozširuje alebo zvyšuje kvalifikáciu a dva roky, ak sa rozhodne založiť podnik. Vo všetkých troch možnostiach mu nadácia poskytuje podporu odborným poradenstvom pri sebazhodnotení, v profesijnej orientácii, orientácii na trhu práce, v podnikaní, dovzdelávaním, štúdiom priamo v nadácii alebo technickými možnosťami nadácie. 2. Druhým typom sú nadácie zriaďované pre cieľové skupiny - to znamená v regiónoch, kde je markantný problém s určitou skupinou nezamestnaných (napr. žien v regióne s prevažne ľahkým alebo textilným priemyslom, vysokým percentom nezamestnaných, viazaných na niektoré hospodárske odvetvie - strojárstvo, lesníctvo, poľnohospodárstvo atp.) Tieto nadácie majú vo svojom predstavenstve zástupcov krajskej alebo regionálnej rady, zamestnávateľov, odborových zástupcov regionálnej (krajskej) úrovne a úrady práce. Financovanie je zabezpečené z rozpočtov príslušných zakladateľov, prípadne štátnej dotácie, ak si skupina, pre ktorú je nadácia zriadená, vyžaduje osobitný záujem. 3. Tretím typom nadácií sú regionálne nadácie, ktoré sú zriaďované v problémových regiónoch, napr. ktoré si vyžadujú reštrukturalizáciu hospodárstva. Obyčajne je záujem prezentovaný vo vládnej politike zamestnanosti. V takomto prípade sú opäť zriaďovateľmi predchádzajúce inštitúcie, no vysoký podiel financovania je zo štátneho rozpočtu na aktívnu politiku zamestnanosti a je kontrolovaný priamo prislúchajúcou inštitúciou ako projekt. Združenie pre nadáciu práce bolo zriadené podľa prvého typu nadácií v Rakúsku a jeho zakladateľmi sú: ZTS TEES Martin, Mesto Martin, Regionálne odborové združenie a Združenie podnikateľov okresu Martin. Ako dvojročný experimentálny projekt bolo od apríla 1994 rok financované z 95% zo zahraničných zdrojov podporného programu EU PHARE - Reštrukturalizácia trhu práce, PHARE pre malé a stredné podnikanie a Rakúskej spolkovej vlády. V druhom roku 45% bolo opäť z prostriedkov EU PHARE a 45% z prostriedkov Fondu zamestnanosti SR. V súčastnosti je od júna 1996 nútené správať sa trhovo a zabezpečovať prostriedky priamo na pokrytie vznikajúcich nákladov, súvisiacich s vykonávanou činnosťou v prostredí s takmer neexistujúcim dopytom. Pre prezentáciu budem rozoberať projektové (dvojročné) obdobie existecie ZPNP, kedy bolo finančne zabezpečené na 100% a mohlo plniť všetky svoje úlohy podľa projektu tak, ako nadácie v Rakúsku. Skôr ako ZPNP začalo v apríli 1994 (po zabezpečení financovania) svoju činnosť, boli v decembri vybratí konkurzom desiati budúci zamestnanci - poradcovia pre skupinovú a individuálnu prácu s nezamestnanými pre profesijnú orientáciu a aktívne hľadanie zamestnania - tréneri kurzov profesijnej orientácie a poradenstva pre zamestnanosť (ďalej len 172

tréneri). Boli vybratí zo skupiny 32 záujemcov - prepúšťaných na organizačné zmeny zo ZTS TEES Martin alebo evidovaných nezamestnaných na OÚP v Martine. Vo februári a marci absolvovali spolu s desiatimi zástupcami Okresných úradov práce zo Stredného a Východného Slovenska intezívne štvortýždňové školenie pre budúce povolanie, ktoré zrealizovala rakúska poradenská firma s jedným svojim a jedným nemeckým odborníkom pre túto prácu. Následoval polrok supervízií počas vykonávania činnosti a základné školenie bolo z rakúskej strany ukončené. Pokračovalo na jeseň 1994 týždenným lektorským seminárom vo Vzdelávacom centre Správy služieb zamestnanosti v Považskej Bystrici. Zdokonaľovanie a rozširovanie vzdelávania zabezpečila v roku 1994 a 1995 rakúska firma ÖSB Viedeň ďalšími špeciálnymi seminármi pre moderáciu, vývoj a rozvoj skupiny, osobnosť a prípravu trénera a stratégiu rozvoja firmy. S takto pripravenými desiatimi trénermi sa začala naplno činnosť ZPNP v apríli 1994 a trvala až do mája 1995. Od júna 1995 pracovali v ZPNP len piati tréneri, pre ktorých boli zabezpečené finančné zdroje.1 Všetky služby ZPNP s vymedzenou dobou pre nezamestnaného, prihláseného do organizácie znázorňuje schéma č.1. I. Hlavným aspektom, z ktorého možno o ZPNP hovoriť, je vzdelávanie dospelých. V tomto prípade je to práca a metodika práce vzdelávania nezamestnaných, nie však pri zvyšovaní alebo rozširovaní kvalifikácie. Vo vzdelávaní, zameranom na rekvalifikáciu, môžu nezamestnaní dosahovať dobré výsledky a nájsť si zamestnanie, ak predtým absolvujú kvalitné poradenstvo, spoznajú svoje možnosti a schopnosti pre uplatnenie sa, sebazhodnotia sa a profesijne sa orientujú v odborne prevedenom poradensko - vzdelávacom kurze profesijnej orientácie (KPO). Model KPO je v schéme č. 2.

Z trénerov, ktorí odišli, začal jeden v odbore podnikať, jeden sa zamestnal v organizácii pre poradenstvo a rekvalifikácie, jeden v poradenstve na OÚP, jeden v poradenskej firme pre podnikanie a jeden je doposiaľ nezamestnaný.

173

Schéma è.1 Nezamestnaný (Prihláška a vstup do ZPNP)

Kurz profesijnej orientácie (KPO - 6 týždňov)

Sprievodné poradenstvo po kurze

Aktívne hľadanie zamestnania

Podnikanie

Rekvalifikácia

(sprievodné poradenstvo pri zakladaní firmy a 1/2 roka po založení)

(sprievodné poradenstvo aj 2 mesiace po rekvalifikácii)

(sprievodné poradenstvo 3,5 mesiaca po KPO)

Kurz nácviku komunikácie ( 2 týždne )

Nové pracovné uplatnenie Výstup zo ZPNP

Špeciálne poradenstvo pre nezamestnaných Poradenský telefónny servis

Informačno - poradenský klub 1x v týždni 3 hodiny

174

Schéma modelu z kladného kurzu profesijnej orientácie ZAMERANIE FÁZY 1. týždeň 2. týždeň 3. týždeň 4. týždeň 5. týždeň 6. týždeň

Informačno - poznávací Sebapoznávanie Orientácia na trhu práce Motivácia na uplatnenie Prehlbovanie znalostí Rozhodovanie

S - stabilizačná

S A R

A - aktivizačná

R -rozhodovacia

Rozbor situácie nezamestnaných Rozbor sklonov a schopností Rozvoj budúcej perspektívy * vplyv nezamestnanost

* kvalifikačný profil

* cieľové‚ zameranie

• jednotlivec

* aktivita a rozhodovanie

- osobnosť

* osobná zodpovednosť

* časový plán sebarealizácie

- psychika

- pracovné uplatnenie - podnikanie

• rodina

- vzdelávanie

• financie

- rekvalifikácia Metódy

práce počas kurzu

. práca v pléne

. referencie

. malé skupiny, párová práca, samostatná práca

. diskusia

. prednáška

. hranie rolí

. plagátová moderácia

. interviu

. supervízie

I. A. CHARAKTERISTIKA KPO KPO predstavuje systematické skupinové poradenstvo pre voľbu povolania a orientáciu prihľadaní nového zamestnania s prvkami vzdelávania a nácvikov. Skupinové práce a témy sú volené podľa vývoja skupín tak, aby všetci účastníci dosiahli stanovený cieľ, na ktorý je kurz zameraný. KPO sú orientované na prácu v rôznorodých skupinách a v prípade potrieb aj na jednotlivcov. Tak je lepšie možné nadobudnúť prirodzenú dynamiku skupiny. Denná výuka je v rozsahu 6 hodín skupinovej práce a 1 - 1,5 hod individuálneho poradenstva, 3 4x do týždňa. Prax ukázala, že 6 týždňové poradensko - vzdelávacie kurzy (základné) sú vhodné pre dlhodobo nezamestnaných. (Dôvody sú opísané v stati ciele KPO). Spôsob práce ako v základných v k KPO používame aj v iných špeciálne zameraných kurzoch. Kratšie, trojtýždňové KPO sú vhodné pre nezamestnaných do 8 mesiacov. Dvojtýždňové kurzy profesijnej orientácie by sme mohli doporučiť pre výber skupín nezamestnaných na rekvalifikácie alebo podnikanie a týždňové nácvikové kurzy sú vhodné pre krátkodobo nezamestnaných nakoľko vôbec neobsahujú sociálné - psychologickú a rozhodovaciu časť. I. B CIELE KPO Cieľom KPO je dosiahnúť zorientovanie nezamestnaných na trhu práce, naučiť ich ako hľadať a uspieť pri uchádzaní sa o nové zamestnanie, poznať svoje možnosti a niesť zod-

175

povednosť za svoju situáciu. Je prostriedkom na predchádzanie vzniku ich sociálnej izolácie a nastolenie aktívneho prístupu v riešení osobných problémov jednotlivcov, vychádzajúcich z nezamestnanosti. Systém prác v skupine KPO je zameraný na osobnú stabilizáciu, profesijnú orientáciu, aktivizáciu, podporu pri hľadaní nového pracovného uplatnenia. Výstupom nezamestnaných po KPO (Viď Schéma možností v ZPNP) je ich rozhodnutie sa pre získanie želanej (najvhodnejšej) profesie (doporučená rekvalifikácia), založenie podniku alebo aktívne hľadanie zamestnania Cieľ osobnej stabilizácie je zvlášť dôležitý v ťažkej krízovej situácii nezamestnaných staršej vekovej kategórie (nad 4O rokov) alebo u dlhodobo nezamestnaných, ktorých situácia je zhoršená často finančnými alebo súkromnými problémami, vychádzajúcimi z nezamestnanosti. Ich psychický stav je vo vo fáze fatalizmu, to znamená, že nastalo zmierenie sa so situáciou, strata akejkoľvek aktivity a pesimistické chápanie povinností. Osobná izolácia je natoľko silná, že ju môžeme pozorovať v prejavoch strachu z akejkoľvej nepredvídanej situácie, zo spoločnosti a prejavuje sa výrazným poklesom komunikačných schopností a vysokej závislosti na druhých (napr. partneroch). Pravidelný harmonogram, práce a povinnosti v kurze im dávajú možnosť opäť nadobudnúť stratené pracovné návyky. Možnosť byť v kolektíve a poznať problémy iných ich zbavuje uzavretosti a dáva priestor pre aktivizáciu a pozdvihnutie sebavedomia. V prípade skupiny nezamestnaných - absolventov je možné pracovné návyky prostredníctvom dlhšie trvajúceho kurzu čiastočne získať, otvoriť priestor pre sebazodpovednosť a dosiahnuť ich chápanie nie z pohľadu študenta. I. C Fázy KPO a ich obsahové zameranie: Poradenstvo a vzdelávanie v KPO využíva všetky moderné metódy práce, uplatniteľné v skupinách. Podľa obsahu je možné ich rozdeliť do troch fáz. Stabilizačná fáza - po obsahovej stránke predstavuje psychologickú stabilizáciu UoZ a jeho vyrovnanie sa so situáciou nezamestnaného. Využíva sa pracovná a koncentračná schopnosť skupiny učastníkov KPO riešením týchto otázok, poradenstvom (aj individuálnym), ktoré objasňuje situáciu a postavenie jednotlivcov. Poukazuje sa na príčiny, z ktorých pramení neistota, psychická nevyváženosť, nedôvera vo vlastné sily UoZ a snaží sa ich minimalizovať. Aktivizačná fáza - predstavuje rozbor sklonov a schopností jednotlivca a zároveň poukazuje na možnosti ich využitia v danom regióne. Rozvíja schopnosti rozhodovať sa a zároveň zvyšuje osobnú zodpovednosť účastníkov za tieto rozhodnutia. Predstavuje pora-denstvo a podporu pri orientácii na cieľové profesijné zameranie, rôzne nácviky komu-nikatívnych a sociálnych zručností, potrebných pri hľadaní nového pracovného umiestnenia a pracovných príležitostí, prípadne pokračovaní v štúdiu. Vedie k orientácii na trhu práce. Rozhodovacia - skupina spracováva spoločne možnosti jednotlivcov a zároveň sa jednotlivec rozhoduje pre svoju budúcu perspektívu. Zostavuje svoj časový plán sebarealizácie. Je schopný realizovať svoje rozhodnutia a vie niesť za ne zodpovednosť. Realizačná fáza - nastupuje v ZPNP po KPO a predstavuje sprievodné poradenstvo s časovým obmedzením (Viď Schéma možností v ZPNP). Dôležitá je hlavne u skupín dlhodobo nezamestnaných ako kontrolná (spätná) funkcia. Táto doba podpory môže trvať jeden až dva mesiace po ukončení KPO a zachováva aktivitu nezamestnaného. Pocit, že nie je

176

so svojimi problémami sám, ho nevedie k depresiám a strate sebadôvery. Naopak vyvoláva pocit zaviazanosti a posilňuje zodpovednosť. Sprievodné poradenstvo môže byť vykonávané jedenkrát za jeden alebo dva týždene, najlepšie skupinovou formou, tak ako to bolo v ZPNP. Keď hovoríme o vzdelávaní, spomeniem aj aktivity Združenia, zamerané len na vzdelávanie. Jedná sa o vzdelávanie stredného manažmentu a podnikateľov v oblasti riadenia a práce s ľuďmi. Realizovali sme niekoľko takýchto vzdelávacích semi-nárov, ktoré boli uskutočnené formou skupinového vzdelávania. Hodnotenia účast-níkov po obsahovej a metodickej stránke týchto seminárov bolo vysoké. Absolventi počas nich prehodnotili svoje postoje, doterajšie riadenie a zároveň mali možnosť porovnať, zhodnotiť a pre svoje potreby navrhnúť vlasné zlepšenia, obohatené o nové poznatky a vedomosti. Okrem toho, Združenie vlastní akreditáciu na vzdelávanie trénerov a poradcov pre profesijnú orientáciu a poradenstvo skupinovou formou, ktorá obsahuje zhrnutie všetkých doterajších skúseností z vlastného vzdelávania a praxe. Žiaľ, takéto vzdelávanie nenašlo možnosti uplatnenia. II. Ďalším aspektom je aktívna politika zamestnanosti. Ak sa nezamestnaný zaradí medzi účastníkov nadácie, absolvuje kurzy a poradenstvo, odlišuje od obyčajných nezamestnaných, evidvaných na úradoch práce. Je pravidelne kontrolovaný a prirodzeným spôsobom motivovaný pre vyvíjanie aktivity na trhu práce. Vďaka systému činností organizácie je pravidelne informovaný a neočakáva, že aktivitu bude vyvíjať niekto iný a nie on sám. V prípade, že takýto nezamestnaný absolvuje rekvalifikáciu, vie prečo ju absolvuje, pozná svoje schopnosti a vie ako sa s novou kvalifikáciou chce uplatniť a u akých zamestnávateľov. Je maximálne pripravený pre presadenie sa, čo vzhľadom na predchádzajúce obdobie do roku 1989 je ťažké, nakoľko sme boli viac zvyknutí na pasívny prístup k povinnostiam a na to, že sme mali istoty, ktoré nás nenútili správať sa trhovo. Okrem toho, ZPNP malo kontakty na podnikateľov. Samo organizovalo do dvoch dní výbery na požiadanie zamestnávateľov alebo informovalo o konkurzoch, nezávisle na ponukách úradu práce. Ako som spomínala na začiatku referátu, v súčasnosti už nie je ZPNP zabezpečené finančne zo zdrojov. V tomto období z desiatich trénerov pracujú už len dvaja a vyko-návajú len kurzy profesijnej orientácie. Je ťažké existovať a viazať zamestnancov, ak nie je istá práca v tejto oblasti, v ktorej je slabo vytvorený trh. ÚP zo zákona vykonávajú poradenstvo. Nie je však možné vykonávať ho tak systematicky, a obsahovo a dĺžkou bohaté, ako bolo počas projekčného obdobia v ZPNP. Pre orientáciu: za 1. rok činnosti ZPNP s desiatimi trénermi bolo zrealizovaných 21 KPO, ktoré absolvovalo 257 nezamestnaných. V priebehu ďalšieho roka so štyrmi trénermi bolo zrealizovaných 6 KPO s počtom absolventov 77. Výsledky zamestnanosti za 26 kurzov sú v grafoch.

177

Umiestnenie a orientácia nezamestnaných ku dňu ukončenia zákl.KPO(v podieloch) 50

15,46%

P o č 40 e t

28,95%

250 17,65%

225 200 8,60%

u m 30 i e s t 20 n e n ý c 10 h

275 9,87%

175

28,51%

150

11,51%

125 33,88%

11,31%

100 13,25% 30,12%

33,48% 9,64% 0,33%

12,05% 34,94%

0,45%

Spolu

Interné KPO podnikajú PO-podnikanie

zamestnaní PO-AHZ

Externé KPO PO-rekvalif. Výstup

Graf znázorňuje výsledky po ukončení 6-tich týždňov PKO.

178

75 50 25 0

P o č e t o r i e n t o v a n ý c h

Nasledujúce grafy hodnotia zamestnanosť absolventov KPO po 6 mesiacoch od ukončenia

Celkové zhodnotenie externých KPO na OÚP /29.2.96/ vyrad.z ev.OÚP (6,5%)

zamestnaní (48,4%) v ev.OÚP (43,5%)

podnikajú (1,6%)

Hodnotenie zamestnanosti interných KPO podľa prof. orientácie ( marec 1996) Výstup z rekvalif. (3,6%) Zamest.počas KPO (17,6%)

Čas.ohr.rekval. (13,1%) Výstup z podnikania (0,5%)

Podniká (7,7%)

Čas.ohr.AHZ (9,0%)

Zamest.pred rekvalif. (8,6%)

Výstup počas KPO (8,6%)

Zamest.po rekvalif. (6,3%)

V poradenstve (8,1%)

Zamest. v AHZ (16,7%)

Èas. ohr.- èasové ohranièenie možnosti sprievodného poradenstva III. Zhrnutia a/ klady organizácie typu ZPNP2: → zainteresovanosť regionálnych inštitúcií (Zakladatelia sa podieľajú na činnosti alebo jej propagácii. Koncepčne pristupujú k problémom organizácie a jej prostredníctvom k re2

ZPNP - Združenie pre nadáciu práce

179

gionálnej zamestnanosti. Usmerňujú činnosť vo svojom záujme so zvýhodňovaním aktívnych nezamestnaných pri hľadaní pracovného umiestnenia.) → rýchla prispôsobiteľnosť, veľké priblíženie k zákazníkovi - nezamestnaný, zamestnávateľ - podnikateľ, štátna správa a samospráva (regionálny rozvoj) - (V situáciách, ktorých podmienky alebo požiadavky, sú predom avizované, alebo sa dajú predpokladať v priebehu krátkeho obdobia - týždeň, dva je možné zamerať činnosť a prácu v organizácii tak, aby boli dosiahnuté požadované výsledky v záujme všetkých zúčastnených: niekedy troch inštitúcií a nezamestnaných. Napríklad: ak zamestnávateľ ohlási záujem o prijatie do zamestnania, do troch dní je podľa určených požiadaviek vytypovaný výber troch až piatich nezamestnaných, ktorí sa na základe osobných skúseností trénerov hodia pre požadovanú prácu. Na jednej strane je podporou pre nezamestnaného istota, ktorú cíti z prítomnosti pracovníkov ZPNP a na druhej strane pre zamestnávateľa je odporúčanie trénerov, vychádzajúce z poznania jednotlivcov. Kontakty umožňujú stážovanie nezamestnaných u potencionálnych zamestnávateľov, čo zvyšuje šance získania trvalejšieho pracovného miesta.) → možnosť cielene a aktuálne riešiť určené skupiny nezamestnaných vo veľkom počte projektovým spôsobom (Napríklad: v prípade masového prepúšťania z jedného podniku vzniká skupina jednostranne vzdelanostne a profesionálne orientovaných nezamestnaných, ktorej umiestnanie je problematické na dlhšie obdobie. Tiež analýzou nezamestnaných s dlhodobou nezamestnanosťou vystupujú do popredia skupiny s väčším počtom, ktorých umiestnenie na trhu je zťažené. V tomto prípade prostredníctvom organizácie je možné vyčleniť zo skupín aktívnu časť nezamestnaných, ktorá získa orientáciu a pravidelnými kontaktami je zachovávaná ich aktivizácia pri hľadaní miesta. Cielene je im poskytovaná podpora rekvalifikovaním, prípadne ďalším - denným vzdelávaním, podporným pracovným umiestnením - VPP3. Ďalšou systema-tickou individuálnou poradenskou prácou sú nezamestnaní usmerňovaní na získanie trvalého zamestnania.) → operatívnosť podľa požiadavky trhu a politiky zamestnanosti pri riešení problematiky stanovených skupín - (V prípade spolupráce a úzkeho kontaktu s úradmi práce na základe presne stanovených požadovaných výstupov, je možné okamžite zacieliť realizáciu kurzov na požiadavky) → možnosť efektívne cieliť prostriedky aktívnej politiky zamestnanosti pre aktívnych nezamestnaných (poskytovanie rekvalifikácií alebo VPP pre zorientovaných nezamestnaných skráti dobu zamestnávania sa po absolvovaní rekvalifikácie. Umožní, že rekvalifikáciu absolvujú tí, čo sa chcú a budú sa vedieť s ňou zamestnať, pri VPP je väčšia pravdepodobnosť, že zamestnávateľ prejaví záujem o trvalé zamestnanie takých-to pracovníkov.) → vyhľadávanie a využívanie ľudských a hospodárskych potenciálov a možností v príslušnej oblasti pôsobenia organizácie (Prostredníctvom profesijného poradenstva odhalí nezamestnaný svoje osobné schopnosti a určí priestor /profesijnú oblasť, zamestnávateľov, kontakty/, v ktorom je najlepšia pravdepodobnosť sa uplatniť. Zároveň spolupráca s podnikateľmi umožňuje orientovať záujmy nezamestnaných na ich potreby.)

VPP - verejnoprospešné práce

180

→ vysoká účinnosť v práci s dlhodobými nezamestnanými (Pravidelná a systematická práca v poradenstve im umožňuje nadobudnúť stratené pracovné návyky, orientuje ich na sebapresadenie sa a zabraňuje izolácii, sociálnej dezorientácii a prehlbovaniu depresií, ktoré znemožňujú zamestnať sa. Zároveň vydeľuje tých, ktorí nemajú záujem sa zamestnať od tých, ktorým chýbajú sily alebo znalosti k predaju vlastnej práce.) → vyhľadávanie podnikateľského potenciálu a aktivít nezamestnaných s vysokou mierou úspešnosti (Najlepšou orientáciou pre nezamestnaných je vlastné podnikanie. Poznanie vlastných schopností prostredníctvom poradenstva v takejto organizácii im umožní sa zodpovedne rozhodnúť a za určitej podpory podnikanie dosiahnuť.) → aktívna kontrolovateľnosť väčšieho počtu nezamestnaných počas určitého obdobia (stanovený systém poradenstva podľa profesijnej orientácie umožňuje pravidelne pod-porovať a zároveň kontrolovať aktivity nezamestnaných) → podľa zamerania a legislatívnych možností je možná preventívna práca s potencionálnymi budúcimi nezamestnanými (S poradenstvom pre orientáciu na trhu práce sú potencionálni nezamestnaní informovaní ešte v zamestnaní - cez odbory alebo priamo pracovníkmi organizácie. Je možné dohodnúť so zamestnávateľmi v prípade väčšieho prepúšťania vykonávať toto poradenstvo v priestoroch podnikov a orientovať ľudí tak, aby sa nemuseli evidovať na úradoch práce.) b/ zápory organizácie typu ZPNP → pravidelnosť a určitá ohraničenosť v prísune nezamestnaných pre skupinové poradenstvo, závislá od počtu trénerov a dĺžky sprievodného poradenstva po kurzoch (práca so skupinami je psychicky náročná a pri neustálej zaťaženosti vyžaduje pravidelnú psychohygienu trénerov) → výsledky dlhodobejšieho charakteru sú možné s odstupom času, nie okamžite → požaduje koncepčné programy pre činnosť, postavené na analýzami definovaných problémoch zamestnasnosti s perspektívne načrtnutým vývojom na určité obdobie v určenom prodtredí (regióne) → v prípade trhového správania sa, vyžaduje organizácia podobného typu požiadavky na činnosť tohoto druhu a pevné kontrakty na obdobie aspoň pol roka v polročnom predstihu alebo financovanie činnosti dotačnou formou na vybrané činnosti (projekty) /to umožní trvale viazať zamestnancov v organizácii/ → pre opodstatnenie a presadenie sa vyžaduje poradenstvo špecifické hodnotenie a kritériá v dosiaľ len rozvíjajúcej sa oblasti politiky zamestnanosti c/ existencia organizácie typu ZPNP vyžaduje → vzhľadom na previazanosť poradenstva a nástrojov aktívnej politiky zamestnanosti rekvalifikácie, VPP4, SÚPM5, ktoré sú vykonávané úradmi práce, vyžaduje úzku spoluprácu s OÚP6, aby boli vyhľadávaní a podporovaní aktívni nezamestnaní → spolupráca s OÚP v informovanosti o analýzach stavu nezamestnaných pri výbere a riešení skupín, v záujme úradu práce 4

VPP - verejnoprospešné práce SÚPM - spoločensky účelné pracovné miesta 6 OÚP - okresný úrad peáce 5

181

→ v záujme plnenia úloh APZ7 v širšom meradle v regióne si vyžaduje spoluprácu s OÚP pri tvorbe koncepčných projektov pre veľké skupiny, ak vychádzajú z poradenstva a predstavujú podporu pre nezamestnaných s cieľom zamestnať ich.

APZ - aktívna politika zamestnanosti

182

Sociálna práca a ľudské práva Zborník referátov z vedeckej konferencie s medzinárodnou účasťou

TYR CENTRUM - SYSTÉM PRÁCE NEVLÁDNEJ ORGANIZÁCIE SO ZAMESTNANECKY ZNEVÝHODNENOU SKUPINOU OBYVATEĽSTVA MYDLÍKOVÁ Eva Vo svojom príspevku chcem Vás stručne oboznámiť s poslaním a činnosťou občianského združenia TYR CENTRUM v Nižnej na Orave. Fakty o formách našej práce môžu aj iných inšpirovať k podobným aktivitám. Mimovládna organizácia: od l. 6. l993 ako humanitárny projekt bratislavskej nadácie Alternatíva, od 21. 4. l995 ako občianske združenie TYR Centrum. Investičné prostriedky na založenie MVO poskytli Spojené holandské fondy. Sme organizácia, ktorá aktívne podporila kampaň SOS - III sektor v ohrození a považujeme si za svoju morálnu povinnosť a česť robiť tak ďalej. Poslaním TYR Centra je objavovať svet práce mladých handicapovaných nezamestných a ich prostredníctvom pomáhať ešte slabším Cieľom je: • pomoc jednej handicapovanej skupiny ľudí inej postihnutej skupine • rozširovať pole pôsobnosti MVO do oblasti práce, trhu a pôsobenia medzi mladými • poskytnúť možnosti študentom soc. práce počas 2 rokov odbornej stáže naučiť sa žiť a pôsobiť v MVO a tým dať predpoklady pre rozširovanie siete MVO • poskytnúť mladým ľudom alternatívu spôsobu života • vytvoriť pracovné príležitosti pre handicapovaných • vyformovať im pracovné návyky a zručnosti • urobiť zaučenie do profesie , poskytnúť prax, a tak preklenúť obdobie neplnoletosti • poskytnúť im sociálno-psychologické a pracovné poradenstvo, rehabilitačné služby • poskytovať bezplatnú rehabilitačno-zdravotnú a sociálnu službu pre ľudí zdravotne a sociálne postihnutých a pre kategóriu odkázaných na lôžko a veľmi starých. Cieľová skupina: • mladiství, neplnoletí, nekvalifikovaní, so zmenenou pracovnou schopnosťou, bez pracovnej skúsenosti a • chorí, invalidní, starí, sociálne odkázaní z regiónu. • študenti vyššieho odborného štúdia sociálnej práce pri Obchodnej akadémii v Dolnom Kubíne Popis činnosti organizácie: Tyr Centrum vytvára pracovné miesta pre viacnásobne zamestanecky neatraktívnych ľudí z regiónu, v ktorom nezamestnanosť sa pohybuje okolo l5 - l7 percent. Postupne sa nám podarilo vybudovať dielne: • práčovňu, • cukrársku výrobňu, • umelecko-remeselnú dielnu , • masérstvo. 183

Na čele každej stojí majster - dospelá kvalifikovaná osoba, ktorá zaúča do práce mladistvých, zamestnaných v l2 mesačnom cykle formou verejno - prospešných prác (ich mzdy refunduje okresný úrad práce). Mladí ľudia, ktorí sú zväčša bez vzdelania a praxe, získavajú remeselnú zručnosť, prax v odbore - dielni, v ktorej pracujú (práčovňa, drevo a textil suveníry, cukrárska výroba). Okrem nadobudnutia pracovných návykov, vybudovania zmyslu pre povinnosť a spolupatričnosti k TYR Centru, sa im snažíme zabezpečiť špeciálne vyškolenie v jeho remesle cez Domovinu Martin napr. výroba drevených hračiek a slovenských tradičných medovníkov. Mladí získajú u nás "špecializáciu", ktorou sa stávajú výnimočnými na trhu práce. Počas práce u nás si 6 z nich doplnili učňovské vzdelanie končiace maturitnou skúškou - dali sme im všetky predpoklady pre štúdium. Vnútornú organizáciu práce si vytvárajú samostatne, sú vedení k autoregulatívnemu spôsobu fungovania ich dielne: preberanie a odovzdávanie zákaziek klientom, striedanie sa pri pracovných operáciách, zaskakovanie počas neprítomnosti, to všetko si určujú mladí sami, bez nášho zásahu. TYR Centrom prešlo 42 ľudí a z nich len 3 sú nezamestnaní. Cukrárska výroba Prijímame a vybavujeme objednávky na svatby, krstiny a rôzne iné rodinné oslavy. Podieľame sa na propagovaní obce prostredníctvo medovníkov. Pri rôznych oslavách detí zo ZŠ a ústavov sociálnej starostlivosti, iných MVO v okrese sponzorsky prispievame na rôzne odmeny (na medzinárodný deň detí medaile a medovníkové chalúpky, pre súťaž mladých hliadok SČK torty, do domovov dôchodcov zákusky na Vianoce a Veľkú noc, medovníkový betlehem pre chovancov ÚS). 4 dievčatá boli na medovníkarskom školení Domovina Martin. Zastupiteľstvo obce nám poskylo bezplatný prenájom, súkromných podnikateľov sme presvedčili o tom, že nám pomôžu tým, že si budú u nás vybavovať objednávky. Takmer 2 roky pracovala jedna dôchodkyňa ako dobrovoľníčka v odbornom vedení. V skupinke dievčat integrovaná (po počiatočných ťažkostiach) mentálne postihnutá, ktorá tu pracovala l,5 roka (3x predĺžený cyklus). Práčovňa Najstaršia dielňa, kde pracuje najviac čiastočne invalidných žien a neplnoleté dievčatá. Práca je ľahká a po počiatočných problémoch so zákazkami, sme presvedčili majiteľov podroháčskych penziónov, aby nám namiesto finančných darov prispeli svojimi zákazkami. Podarilo sa - teraz je to stabilizované pracovisko, veľmi dobre zohraná skupina členov TYR. Občas si prídu do práčovne vyprať prádlo starí vdovci z okolia bezplatne. Prenájom od obecného úradu je bezplatný, prášky na pranie nám v hodnote l000.-Sk mesačne dodával počas 2 rokov jeden súkromný podnikateľ, občas nám miestny opravár opraví práčku zadarmo. Dostali sme sa konečne do povedomia ako humanitná organizácia a nie podnikateľská firma, ako nás spočiatku vnímali.

184

Masér Na rozbehnutie poskytlo dotáciu NPOA. Na rok l996 prevádzkové náklady cez vyhl. l35 MPSVa R SR. Masér poskytuje služby pre choré, staré, na lôžko odkázané obyvateľstvo bezplatne, pre ČID, ZPS, ZŤP tiež bezplatne, pre dôchodcov a deti za symbolickú cenu. Navštevuje domovy dôchodcov a ústav sociálnej starostlivosti - tiež bezplatne. Pár platiacich ľudí však nedokáže svojou platbou vykryť náklady ostatných. Kancelária Organizáciu vedie autorka TYR Centra, zatiaľ ako dobrovoľníčka, už vyše troch rokov Eva Mydlíková, psychológ v Centre poradensko psychologických služieb. Od l. 7. l996 je štipendistkou ASHOKA, pracuje vyše dvoch rokov ako regionálny poradca pre Spojené holandské fondy a bola zvolená za členku programovej rady do Nadácie pre deti a mládež Slovenska. Zúčastnila sa školenia SAIA - písanie projektov. Zabezpečuje styk s masmédiami, robí lobbing pre TYR, zíkava financie a voluntérov, pracuje nad koncep-čnými a personálnymi záležitosťami TYR. Morálnu, intelektovú aj fyzickú pomoc od vzniku TYR poskytla Marta Vrobelová, ktorá pracuje ako ekonómka. Tri roky za 3000.- Sk brutto pracuje telom i dušou pre TYR Centrum. Sama je čiastočne invalidná a úžasne morálne i odborne zdatná. Jej pracovné aktivity sú nasledovné: • všetky administratívne práce spojené s prevádzkou • všetky personálne záležitosti (pracovné zmluvy, dovolenky, dodržiavanie pracovného času a disciplíny, vybavovanie rôznych žiadostí, ukončenie pracovného pomeru, evidencia dochádzky, • všetky aktivity spojené s poisťovňami (prihlášky, odhlášky, dávky, práceneschopnosti...) • kontakt s úradom práce (žiadosti o VPP, výpočet refundácií, podpisovanie dohôd...) • všetky mzdové záležitosti a štatistika, styk s bankou • vedie v podvojnom účtovníctve celú prevádzku dielní, • aktualizuje pracovno - právne predpisy, daňové a účtovné • zabezpečuje školenia OBP a kvalifikačné • zabezpečuje styk s daňovým úradom (počas kontroly dokladov, daňové priznania, hlásenia...) • organizuje plynulé prevádzkovanie TYR a je zástupcom riaditeľky. Zúčastnila sa 2 školení SAIA: Písanie projektov a získavanie grantov. Vodič motorového vozidla Od zrodu TYR asi rok sa dožadoval členstva u nás, potom sa stal jeho zamestnancom. Hoci je veľmi mladý, veľmi silne prežíva spolupatričnosť k TYR a k handicapovaným ľuďom. Pracuje nad rámec svojich povinností bez nároku na odmenu, stmeľuje mladé dievčatá z ostatných dielní svojím mužným šarmom a zmyslom pre humor. 9 ročný Ford Tranzit, ktorý sme dostali od Spojených holandských fondov (ako aj mnohé vybavenie dielní): • udržiava v dobrom technickom stave (je vyučený automechanik)

185

• dováža materiál potrebný k prevádzke TYR (textil, kože,drevo, potraviny do cukrárne) • rozváža maséra po domácnostiach alebo ústavoch • dováža špinavé šatstvo a odváža čisté do penziónov • rozváža a ponúka výrobky remeselnej dielne do cestovných kancelárií • rozváža objednané cukrárske výrobky odberateľom • zháňa si platené zákazky, aby sme dokázali pokryť humanitné bezplatné služby (vozili sme deti zo ZŠ, chovancov ústavu sociálnych služieb, deti plaveckého oddielu...) • pretože je stále v kontakte s okolím, iniciatívne vyhľadáva objednávky pre ostatné dielne Umelecko-remeselná dielňa Na rozbehnutie činnosti dielne nám prispelo NPOA. Sú tu dve oddelenia: drevo a textil. Dvaja chlapci boli na zaškolení u predsedu Slovenského zväzu hračkárov cez Domovinu Martin na výrobu drevených hračiek. Dielňu vedie mladý absolvent odboru umelecké hračkárstvo na Strednej umelecko - remeselnej škole v Kremnici. Vyrábajú klasické, ale aj modernistické drevené hračky podľa vlastných námetov - solitéry , ktoré sa predávajú cez cestovné agentúry na Orave. Máme však slabé technické vybavenie a slabú produktivitu práce. Prenájom sme získali bezplatne od OTF, a. s., drevo nám daroval súkromný podnikateľ, vŕtačku, brúsku a hobľovačku darovala jedna dobrovoľníčka. V oddelení sa tvoria aj úžitkové darčekové predmety z kartónu, poťahovaným bavlnenou látkou. V oddelení textil pracujú l ZPS dospelá mladá žena a l mladistvá. Spracuvávajú textilný odpad, ktorý nám darovali dve a. s. a jeden súkromný podnikateľ. Aj tieto produkty predávame prostredníctvom cestovných agentúr. V dielni sa opravuje staré a použité šatstvo za symbolický poplatok spojený s nákladom na prešitie, čo využívajú dôchodcovia, nezamestnaní a mladé rodiny. Jedna mentálne postihnutá dievčina z Dolného Kubína sa vyučila v Domovine Martin maľovaniu na sklo. Využívajú sa technológie a formy z depozitu Matice slovenskej, prevažuje náboženská tématika. Ivana nie je žiaľ, napriek svojej diagnóze klasifikovaná ako ZPS a žiadny zamestnávateľ nemá o ňu záujem. Z firmy Lignotyp sa na nás nakontaktoval jej majiteľ a požiadal nás o spoluprácu pri výrobe drevených komponentov do skladačiek pre mentálne postihnuté deti. O výrobky cukrárskej výrobne zasa prejavila firma Gastro-M z Malaciek, ktorá má jednu chránenú cukrársku dielňu pre mentálne postihnuté dievčatá. Dostali sme koncom augusta od nich objednávku na trvalé čajové pečivo, ktoré skúsime predávať spoločne na bratislavskom trhu (na Orave je veľký problém s odbytom výrobkov). Veľmi sa im páčili naše medovníky, ktoré sa naučili dievčatá robiť podľa predlôh z depozitu Matice slovenskej - boli zaškolené v Domovine Martin. Vnútornú organizáciu práce, postavenie členov dielne, rozdelenie práce si regulujú samotní jej členovia. Asi 5O percent objemu predaja výrobkov si zabezpečujú pracovníci samotní. Vedia si zhruba skalkulovať náklady a zisk a z toho plynúce odmeny.

186

Podporujeme tvorivosť pracovníkov,vlastným zháňaním odbytu, zavádzaním nových produktov bez toho, aby boli obmedzovaní časom a materiálom . Pracovníkom je poskytované sociálne a psychologické poradenstvo, zabezpečujeme a vybavujeme rôzne žiadosti pre našich zamestnancov a ich rodiny (sociálne dávky, príspevok k invalidnému dôchodku, príspevok na pohonné hmoty, na používanie ortopedických pomôcok atd.) Spolupracujúce organizácie: • Nadácie,ktoré nás podporujú grantami • rôzne MVO, ktoré svojimi cennými vedomosťami a radami pomáhajú pri problémoch, • Okresný úrad práce v Dolnom Kubíne - čiastočne refunduje mzdy mladých • Okresný úrad v Dolnom Kubíne - prispel na prevádzku maséra • SAIA - školenia • dobrovoľníci z blízkeho okolia, ktorí prispievajú zväčša aktivitou • podnikatelia, ktorí nám dodávajú bezplatne zvyšky textilné, drevené, kožené: AZ móda Žilina, Trial Námestovo, • podniky: Makyta Námestovo, Teviro Žilina, Kožiarske závody L. Mikuláš, • Obecný úrad v Nižnej, ktorý nám odpustil nájomné práčovne a cukrárne a úhradu faktúry za teplo l996 • Oravská televízna fabrika, ktorá nám poskytla za protihodnotu -reklamu- prenájom jedného priestoru zadarmo. Propagácia • regionálne vysielanie TV reportáž

25. l0. l993

• STV II. reportáž

l6. ll. l993

• STV I., opakovanie

23. ll. l993

• regionálne noviny OTF, a. s. článok

l7. 09. l994

• noviny OÚP Trio, článok

29. 07. 1994

• Národná obroda, reportáž

28. 08. l994

• noviny OÚP Trio, reportáž

7. 04. l994

• Slovenská republika, článok

l. l2. l994

• SME, reportáž

l8. ll. l994

• Slov.rozhlas, štúdio Forte, reportáž

7. 08. l995

• časopis Život, reportáž

febr. l996

• Empatia, odb. psychoterapeut. časopis

II/96

187

PROJEKT

"ŠTUDENTI" Termín realizácie : l.9.l996 do 31.8.l998 Charakteristika problému: Dlhodobá nezamestnanosť je najrýchlejšie rastúcim segmentom nezamestnanosti. Slovensko s 54 perc. podielom dlhodobej nezamestnanosti je na čele tejto smutnej štatistiky. Mladiství patria k najviac znevýhodneným skupinám. Nezamestnanosť mladších ako 25 rokov je dvojnásobná oproti celkovej neza-mestnanosti. Počet nezamestnaných zdravotne postihnutých vzrástol v rokoch l990 až l993 desaťnásobne. Cieľ projektu: ∗ rozvoj osobnosti mladého študenta formou kreatívnej sebarealizácie v MVO ∗ rozvoj TYR prostredníctvom dobrovoľníckej práci práci študentov ∗ zapracovanie mladej generácie do fungovania MVO ∗ rozšírenie sféry pôsobnosti siete MVO "zaškolením" študentov do ostatných regiónov Slovenska. Cieľová skupina: ∗ študenti vyššieho odborného štúdia Obchodnej akadémie v Dolnom Kubíne ∗ členovia občianskeho združenia TYR Centra ∗ sociálne, zdravotne a mentálne postihnuté obyvateľstvo regiónu Postup a realizácia: ∗ vedenie obchodnej akadémie nám umožnilo, aby sme presvedčili pri zápise do 2. a 3. ročníka študentov na spoluprácu s TYR ∗ uzavretie dohody medzi vedením školy a TYR o absolvovaní pol ročnej odbornej stáže 2 študnetov 2. ročníka a 2 študentov 3. ročníka v rozsahu cca 600 hod/lštudenta ∗ práca študnetov v teréne a na pracovisku: ♣ analýza sociálnej situácie mladých ľudí na Orave ♣ analýza ich sociálnych potrieb ♣ analýza aktuálnych možností uplatnenia sa na trhu práce skupiny znevýhodnených ľudí ♣ koncepcia rozvoja regiónu ohľadom na rozvoj výroby a služieb v jednotlivých regionánych oblastiach s možnosťou prípravy mladých na trh práce ♣ koncepcia rozvoja TYR s ohľadom na perspektívu rozvoja TYR ♣ kariérogramy ľudí, ktorí už absolvovali program TYR - analýza konfliktných situácií, ktoré môžu event. spôsobovať ich sociálne a zamestnanecké" zlyhanie" ♣ rozbor možností zásahu v týchto situáciách v komplexnom zábere štátnych, neštátnych, samosprávnych a súkromných subjektoch, ♣ administratívne práce súvisiace s prevádzkou TYR ♣ účtovnícke a daňové úkony súvisiace s MVO ♣ legislatíva MVO

188

∗ poradenský servis pre obyvateľstvo regiónu: l deň v týždni vypisovanie a vybavovanie žiadostí pre starých, invalidných, nezamestnaných,mladé rodiny ∗ študenti absolvujú sociálno - psychologický výcvik na verbálnu a neverbálnu komunikáciu, prvý kontakt, riešenie konfliktov, "problémoví klienti", vedenie rozhovoru, potom budú pomáhať pri zácvičných programoch pre mladých ∗ počas dvojročnej praxe u nás chceme, aby absolvovali sériu programov SAIA-SCTS: ♣ Základy dobre fungujúcej MVO - už absolvovali v Žiline ♣ Príprava projektu ♣ Príprava konferencií a seminárov ♣ Efektívna komunikácia ♣ Písanie grantových návrhov ♣ Práca s dobrovoľníkmi ♣ Marketing MVO ♣ Zostavenie rozpočtu a príprava finančných zdrojov ∗ kontaktovanie sa s našimi spriatelenými MVO ∗ samostatná príprava a organizovanie jednotlivých akcií TYR Centra ∗ výsledkom práce nášho "zácvikového strediska" by malo byť získanie akreditácie MŠ SR na prácu so špecifickými skupinami mladých nezamestnaných.

189

PROFESIJNÁ PRÍPRAVA A ZVYŠOVANIE KVALIFIKÁCIE SOCIÁLNYCH PRACOVNÍKOV

BIODROMÁLNY A CELOSTNÝ PRÍSTUP V PSYCHOLOGICKEJ PRÍPRAVE SOCIÁLNYCH PRACOVNÍKOV MACHALOVÁ Mária 1.ČO JE SOCIÁLNA PRÁCA? Medzinárodná federácia sociálnych pracovníkov definovala sociálnu prácu ako p r e v e n t í v n u a s o c i o t e r a p e u t i c k ú č i n n o s ť zameranú na riešenie problémov, ktoré presahujú možnosti jednotlivca, skupiny a komunity a týkajú sa života spoločenských celkov. Legislatívne je sociálna práca vymedzovaná ako poskytovanie s o - c i á l n y ch s l u ž i e b a d á v o k, čo tvorí materiálnu základňu sociálnej pomoci. Tiež ako výchovná, p o r a d e n s k á, socio-terapeutická činnosť sociálnych pracovníkov, ktorí pracujú so sociálnymi klientami v bezprostrednom kontakte. V Európskej sociálnej charte (článok 14) sa píše, že je potrebné podporovať používanie metód sociálnej práce s klientom. Aj v materiáloch vlády Slovenskej republiky, týkajúcich sa sociálnej pomoci, sa konštatuje, že štát zabezpečuje poradenskú a výchovnú činnosť. Rovnako sa predpokladá, že sociálna pomoc sa bude realizovať rozvojom sociálnej práce ako samostatného nástroja sociálnej pomoci. Cieľ, ktorý sa sleduje, je obnovenie sociálnej suverenity a nezávislosti občana, t. j. sociálneho klienta.1 Etablovanie sociálnaj práce ako preventívnej a socioterapeutickej činnosti v teréne vyžaduje špecifickú prípravu sociálnych pracovníkov pre prácu s klientami. Súčasťou ich profesijnej prípravy je aj kultivovanie a rozvíjanie p s y ch o l o g i c k e j s p ô s o b i l o s t i, teda osobnostnej a sociálnej kompetencie pre prácu s jednotlivcami, skupinami a komunitami. Pretože osobnostnej kompetencii budeme venovať pozornosť, na tomto mieste iba spomenieme, že sociálnu kompetenciu vnímame ako schopnosť človeka identifikovať sa so sociálnymi rolami ako jeho pohyb v sociálnom priestore, a to v harmónii osobných a spoločenských potrieb. Rovnako ako spôsobilosť optimálne komunikovať, t.j. vytvárať vzťahy a vymieňať si s druhými informácie vo forme myšlienok a citov. Sociálny pracovník interpretuje správanie klienta a podporuje uňho jeho vhľad, uvedomenie si a pochopenie svojej situácie. Usmerňuje ho k spoluzodpovednosti za svoj život. Takú náročnú úlohu môže sociálny pracovník zvládnuť za predpokladu, ak bude sám pracovať na svojej schopnosti vhľadu, ak si bude rozširovať svoje vedomie o sebe a prehlbovať svoje sebapoznanie. Keď pochopí, že veľké životné problémy klienta aj jeho samotného, nie sú nikdy vyriešené raz a navždy. Ich zmysel a účel spočíva práve v tom, že na nich neustále pracujeme.2 Iba tak sa ochráni pred skostnatením a prípadným sklonom k neomylnosti kompetentného pracovníka. Pričom si bude vedomý aj toho, že rozvoj osobnosti klienta, riešenie

Dokument: Koncepcie transformácie sociálnej sféry SR. Bratislava, MPSVaR SR 1995.

Jung, C. G.: Duše moderního člověka. Brno, Atlantis 1994.

191

jeho problému a napokon telesné a duševné zdravie klienta súvisí so schopnosťou a odvahou stretnúť sa so životnou krízou a aktívne ju prekonávať. 2. OSOBNOSTNÁ KOMPETENCIA SOCIÁLNEHO PRACOVNÍKA Sociálny pracovník pracuje s klientom prostredníctvom svojej osobnosti. Dáva svoju ľudskú bytosť k dispozícii inej bytosti. Pracuje sebou a cez seba. To je jedno zo špecifík sociálnej práce. A to je tiež dôvod, prečo budeme viac pozornosti venovať východiskám, ktoré sú základom nášho uvažovania o osobnostnej kompetencii. Ide o tieto východiská: A - Biodromálna koncepcia vývinu B - Celostné chápanie ľudskej bytosti C - Smerovanie k zrelosti osobnosti A/ Biodromálna koncepcia vývin vymedzuje ako proces psychlogického zrenia ľudskej bytosti od indivídua (biologicky determinovaného) cez osobnosť (sociálne kvality) až k individualite (najvyšší stupeň sebarozvoja, jedinečnosti ľudskej bytosti). Vývin je proces permanentne sa odohrávajúcich zmien, s potenciálnom pre rast, obohacovanie a zmenu aj v dospelosti a v staršom veku.3 Vývinové zmeny nie sú výsadou detstva a dospievania, ale sú dôležitými kvalitatívnymi prerodmi aj dospelého človeka. Prirodzene, že v rôznych etapách a štádiách života človeka sú tieto zmeny vyvolané a spôsobené odlišnými podnetmi a zdrojmi. Vývin osobnosti a individuality je zameraný na celú sieť vytyčovaných a upravovaných (teda nie fixných) cieľov . Životné vývinové úlohy pre jednotlivé štádiá a etapy sú špecifické, nenahraditeľné a časované v priebehu životnej cesty. To je časová os, ktorá je individuálne prežívaná ako napĺňanie osobnej histórie. V biodromálnom prístupe sa akceptuje minulosť, prítomnosť aj tvorba projektov do budúcnosti vlastnej životnej cesty . Biodromálny prístup vnáša nový pohľad na:vývinové úlohy, pre všetky štádiá života človeka; tranzitné situácie a životné udalosti; faktor veku a zmeny osobnosti, zdôrazňuje rast v dospelosti a v staršom veku. Osvojenie si biodromálnej koncepcie uschopňuje vnímať situáciu ako výzvu k sebautváraniu a sebarozvoju, vrátane sebarealizácie. B/ Celostné chápanie ľudskej bytosti vyjadríme dvoma základnými tendenciami procesu rastu indivídua, osobnosti, individuality, ktorý sa uskutočňuje v určitom organizačnom poli : • seba-organizácia súvisí s pohybom od menej vyvinutého k viac vyvinutému. Je to evolučný pud človeka k naplneniu. Je to tlak z minulosti k budúcnosti ; • seba-regulácia súvisí s udržaním rovnováhy. Drží nás na tom mieste, kde sme.4 V sociálnej terapii sa stretávame s formujúcim procesom klienta, ktorý objavuje svoje naliehavé potreby a tie ho nútia hľadať spôsob, ako sa dostať do vnútornej a vonkajšej rovnováhy. Kontakt so sociálnym pracovníkoma jeho schopnosť rezonovať s potrebami 3

Koščo, J.: Poradenská psychológia. Bratislava, SPN 1987.

Boadella, D.: The Net is not the Sea (manuál z biosyntézy). Interný materiál. Praha - Brno - Bratislava 1996.

192

klienta a rešpektovať ho, to je organizačné pole. V ňom dochádza ku korekcii sociálnej skúsenosti klienta. Celostnosť je tiež aj jedinečná jednota tela, psychiky, sociálnej a spirituálnej dimenzie ľudskej bytosti (jednota tela-psychiky-ducha). Unikátny systém každej ľudskej bytosti sa prejavuje v sociálnom prostredí svojimi vedomými aj nevedomými aspektami, svojou racionalitou aj iracionalitou, svojím cítením aj konaním, svojím snením aj bdelou akti-vitou. Ak je choré telo, vedzme, že sú v ňom zakódované signály z psychiky. Ak trpí psychika a duch, telo tiež chradne. C/ Smerovanie k zrelosti sociálneho pracovníka . Čo má byť cieľom vývinu a rozvoja osobnosti ? Niektorí autori5 tvrdia, že by to mohla byť autonómna, nezávislá a integrovaná dospelá osobnosť, schopná stáleho sebarozvoja a rozširovania vedomia o sebe, s čím súvisí aj sebarealizácia. Iní zasa zdôrazňujú sociálne kvality osobnosti, čo sa odzrkadlí v kontakte s druhými. V práci s klientom to znamená byť prirodzený, dôveryhodný, vedieť prijať druhého človeka takého, aký je, dokázať sa vcítiť do prežívania druhého, čiže byť empatický. Pre ďalších je dôležitým znakom zrelosti schopnosť adaptovať sa. Hovoria, že smerovanie k rovnováhe a stabilite v dnešnom svete nie je účelné. V súčastnosti treba rýchlo a pohotovo reagovať na zmeny.6 Čo je teda zrelosť osobnosti ? Možno je to schopnosť byť autentický, byť sám sebou, byť v súlade so svojím JA a s okolím, byť v súlade so svojím prežívaním. A toto prežívanie vedieť prejaviť navonok s tým, že za svoje správanie sme zodpovední. 3. PSYCHOLOGICKÁ PRÍPRAVA SOCIÁLNYCH PRACOVNÍKOV V príprave sociálnych pracovníkov vychádzame z názoru, že "vzdelávanie dospelých má byť výrazne orietované na účastníka vzdelávania, nie na vzdelávateľa".7 Osvojovanie poznatkov sa realizuje sebausmerňovaním, uľahčovaním vlastného zážitku učiacich sa, diskusiou, výcvikom, výučbou - nie však poučovaním, kde sa nerešpektuje partnerstvo vo vzdelávaní.8 Za prioritu vo formovaní osobnostnej kompetencie považujeme uschopňovanie sociálnych pracovníkov k pochopeniu, k prijatiu, k osvojeniu si a k realizácii vlastných životných vývinových úloh (v procese permanentného vzdelá-vania a sebavýchovy). Rovnako za prioritu považujeme naučiť sociálnych pracovníkov ako motivovať, aktivizovať a viesť ľudí v plnení ich životných úloh . Cieľ biodromálnej psychologickej prípravy vidíme : • v rozvíjaní adekvátneho sebapoznania (prostredníctvom poznatkov a zážitku vo vzdelávacom procese) ; • v podporovaní formujúceho procesu vo vývine osobnosti, prostredníctvom aktivizácie a participácie účastníkov vzdelávania ;

Tennant, M.: Psychology and adult learning. Routledge, London, New York 1988.

Tamtiež

7 Prusáková,V.: Andragogika - súčasný stav a perspektívy vývoja na Slovensku. Pedagogická revue, 3 - 4, 1996, s. 101 - 109. 8

Tamtiež

193

• v nasmerovaní sociálnych pracovníkov na to, aby boli iniciátormi aktivovania svojho osobnostného potenciálu v dosahovaní osobných, generačných a spoločenských cieľov (napomáhať ich sebarealizácii) ; • v rozvíjaní psychologickej kultúry osobnosti sociálnych pracovníkov ; - v integrovaní učenia z hľadiska osobnostných a socializačných potrieb, životných plánov, cieľov a hodnotovej orientácie sociálnych pracovníkov .9 Slová filozofie na záver, pre tých sociálnych pracovníkov, ktorým je ich práca poslaním: "... keď pracujete oddane, vtedy skutočne milujete život, lebo milovať život skrze prácu znamená poznať najhlbšie tajomstvá života ."10

9 Machalová, M.: Analýza učebného predmetu Biodromálna psychológia pre andragógov. Katedra andragogiky FiFUK, Bratislava 1996. 10

Gibran, K.: Prorok. Bratislava, Jaspis 1992.

194

INFORMACE O ČINNOSTI ASOCIACE VZDILAVATELU V SOCIÁLNÍ PRÁCI V ČESKÉ REPUBLICE STOŠKOVÁ Radka Chci vás seznámit s vývojem a současným stavem ve vzdělávání v sociální práci v České republice, který je úzce spjat s činností Asociace vzdělavatelů v sociální práci ČR. ASVSP byla ustavena v září 1993 a je dobrovolným sdružením vysokých škol, jejich částí a jiných škol, které nabízejí vzdělávání v sociální práci v ČR. Předmětem činnosti ASVSP je vytvořit minimální standardy vzdělávání v sociální práci, podle potřeby je průběžně inovovat a kontrolovat jejich dodržování na vzdělávacích pracovištích, která jsou členy ASVSP. První a nejdůležitější úkol ASVSP, tj. vytvoření minimálního standardu vzdělávání v sociální práci, byl splněn přijetím "Návrhu minimálního akreditačního standardu pro výuku v sociální práci na úrovni vyššího odborného a vysokoškolského vzdělávání", který byl vypracován v letech 1991 až 1993. Materiál byl připraven za účasti zástupců zaměstnavatelů sociálních pracovníků, Společnosti sociálních pracovníků ČR, kateder vzdělávajících sociální pracovníky na filozofických fakultách Univerzity Karlovy, Masarykovy Univerzity, Univerzity Palackého, sociálně právních akademií a představitelů škol sociální práce z Holandska, Velké Británie a USA. Učelem Minimálního standardu je vymezit obsah studia sociální práce v podobě minimálního souboru studijních předmětů a zásad studia, které by umožnily školám a katedrám sociální práce podstoupit akreditační řízení. Akreditačním řízením se rozumí proces nezávislého hodnocení studia komisí vysokoškolských učitelů sociální práce, sociální politiky a příbuzných oborů (případně za účasti sociálních pracovníků a zaměst-navatelů), jehož kladný výsledek je potvrzením dobré jakosti výuky. V současných českých podmínkách je příprava akreditačního řízení reakcí zainteresovaných stran na rostoucí množství nových výukových programů a výcvikových kurzů, které mají vzdělávat budoucí sociální pracovníky k sociální praxi, přeškolovat jinak vzdělané osoby na sociální pracovníky, případně rozšiřovat vzdělání sociálních pracovníků z praxe. Obdobně je koordinované úsilí o vypracování profesních a zaměstnaneckých standardů v sociální praxi reakcí na nepřehlednou situaci v oblasti sociálních služeb a v zaměstnaneckých vztazích sociálních pracovníků. Vzhledem k tomu, že absolventi studia sociální práce musí mít takové teoretické znalosti z psychologie, sociologie, sociální práce, práva, sociální politiky, sociální filozofie, teorie řízení a metodologie výzkumu, takové komunikační a psychosociálně terapeutické dovednosti, takové organizační schopnosti, aby byli způsobilí k výkonu individuální nebo skupinové práce s klientem, aby ve svém regionu dokázali provádět komunitní sociální práci a aby se mohli věnovat výzkumné činnosti, vymezuje Minimální standard obsah studia následovně: Disciplíny pro první fázi studia: ∗ filozofie a etika, ∗ úvod do sociologické teorie,

195

∗ úvod do psychologické teorie, ∗ teorie a metody sociální práce, ∗ praxe v terénu (minimálně 25% objemu výuky), ∗ metody a techniky sociálního výzkumu, ∗ úvod do právní teorie a praxe, ∗ sociální politika a sociální instituce, ∗ sociální patologie, ∗ problémy etnických a menšinových skupin, ∗ zdraví a nemoc. Specializované disciplíny pro druhou fázi studia: ∗ sociální práce s rodinou a dětmi, ∗ sociální práce v oblasti zaměstnanosti, ∗ sociální práce s delikventy, ∗ sociální práce se starými občany, ∗ sociální práce v poradenských zařízeních, ∗ sociální práce se zdravotně postiženými osobami, ∗ sociální práce ve zdravotnictví, ∗ sociální práce s menšinami, národnostmi a uprchlíky, ∗ demografie, ∗ personalistika a řízení, ∗ psychoterapeutický výcvik. Podmínkou naplnění Minimálního standardu je nabídka nejméně čtyř specializova-ných kurzů z uvedeného seznamu, které by studentům umožnily užší profesní orientaci. Nedílnou součástí studia sociální práce je také praktický výcvik studentů. Minimální standard pro vzdělávání v sociální práci předpokládá praktický výcvik studentů v rozsahu až do 30% objemu studia. Pro srovnání - na Západě obnášejí terénní stáže a přednášky vázané k praxi více než polovinu času přípravy studentů. Obdobné podmínky lze nastolit teprve postupně, s prohlubováním vztahů mezi školami a zařízeními v terénu, přípravou supervize stáží zkušenými pracovníky a pracovnicemi z praxe a organizačním zajištováním míst stáží. Studium naplnující Minimální standard musí být nejméně tříleté a pomaturitní. Předpokladem jeho ukončení je absolvování závěrečné zkoušky podmíněné obhajobou diplomové práce. Na základě respektování Minimálního standardu ze strany školy je možný trojí druh členství v ASVSP: a) Rádným členem ASVSP může být vzdělávací instituce, která na území ČR zabezpečuje minimálně tříleté pomaturitní vzdělávání v oboru sociální práce a je schopna dostát Minimálnímu standardu. b) Mimořádným členem ASVSP může být vzdělávací instituce, která na území ČR zabezpečuje vzdělávání v oboru sociální práce, podmínky stanovené pro řádné členství splnuje pouze částečně, tzn. zatím může poskytovat kratší než tříleté vzdělání v sociální práci, její

196

studijní program až na dílčí nedostatky odpovídá Minimálnímu standardu, aspiruje na dosažení podmínek řádného členství. c) Přidruženým členem ASVSP může být vzdělávací instituce, která na území CR poskytuje vzdělání v oboru sociální práce, nesplnuje podmínky pro řádné nebo mimořádné členství a má zájem o spolupráci se členy ASVSP. V letech 1995 až 1996 se podařilo ASVSP splnit další z postupných cílů, který si vytýčila při práci na Minimálním standardu. V rámci projektu PHARE byly zpracovány obsahy kurzů disciplin Teorie a metody sociální práce, Sociální politika a Praxe. V říjnu 1995 byla ASVSP přijata Pravidla poskytování konzultací k naplnování Minimálního standardu vzdělávání v sociální práci členům ASVSP. Konzultace mají následující cíle: ∗ napomoci konstituování a rozvoji oboru v daných (měnících se) podmínkách, ∗ podpořit respektování Minimálního standardu vzdělávání v sociální práci, ∗ upozornit školy (členy Asociace) na problémy v jejich práci a zprostředkovat jim zkušenosti jiných (i zahraničních) škol, zaměstnavatelů sociálních pracovníků a dalších relevantních subjektů, ∗ udržovat kontakty mezi školami a učiteli sociální práce. Hlavním účelem konzultací je zprostředkovat komunikaci mezi ASVSP a jejími členy, napomáhat reflexi problémů, které v procesu vzdělávání v sociální práci vznikají a pomoci školám tyto problémy řešit. Pokud bude výsledkem konzultace zjištění, které vyžadují změnu typu členství dané školy v ASVSP nebo zpochybnují oprávněnost členství dané školy v ASVSP, výkonná rada navrhne Valné hromadě ASVSP uskutečnění změny typu členství, případně vyloučení z ASVSP. Ze všech předchozích informací vyplývá, že ASVSP jde o přípravu kvalitních absolventů vzdělávání v sociální práci jak na úrovni úplného vysokoškolského vzdělání (magistr), tříletého vysokoškolského vzdělání (bakalář), tak na úrovni vyššího odborného vzdělání. V souladu s Minimálním standardem byl vytvořen vzdělávací program katedry sociální práce Zdravotně sociální fakulty Ostravské univerzity. Studium na Katedře sociální práce Zdravotně sociální fakulty Ostravské univerzity je koncipováno jako řádné denní pětileté studium obsahově, metodicky i organizačně rozdělené do dvou částí: první část studia v trvání šesti semestrů obsáhne a poskytne přehledné znalosti profilačních problémů, teorií a metod, včetně praktických, které vyžadují jen částečně samostatná organizační, méně pak tvůrčí řešení. Tato část studia končí státní zkouškou, která je podmínkou pro pokračování na druhém stupni studia. První státní zkouška se skládá z následujících částí: 1. problémové okruhy ze základů sociální práce, sociální politiky a sociální péče, 2. problémové okruhy z normální a patologické anatomie, fyziologie, vnitřního lékařství, chirurgie a geriatrie.

197

Touto státní zkouškou možno studium ukončit s titulem bakalář. Ukončení studia na bakalářském stupni je podmíněno odevzdáním bakalářské klasifikované práce v rozsahu do 50 stran. Bakalářská práce sestává z teoretické části a z praktické části. Jejím cílem je potvrzení potřebných znalostí a dovedností teoretických, metodických a praktických ze všech skupin předmětů přednášených a praktikovaných během první části studia. Druhá část v trvání čtyř semestrů obsahuje penzum znalostí požadovaných na magistrech, to znamená speciální a intenzívní znalosti všech oborových problémů, teorií, metod a praktik, které vyžadují samostatná organizační a tvůrčí řešení. Tato část studia končí státní závěrečnou zkouškou, jejíž součástí je obhajoba diplomové práce. Státní závěrečná zkouška se skládá z následujících částí: 1. obhajoba diplomové práce, 2. problémové okruhy z teorií a metod sociální práce, 3. problémové okruhy z geriatrie, neurologie, psychiatrie a hygieny, 4. problémové okruhy ze sociologie, psychologie, sociální filosofie a etiky. Diplomová práce představuje standartní teoretické dílo, ve kterém diplomant prokazuje zvládnutí problémového a metodického penza oboru, schopnost samostatné orientace v odborné literatuře a diskusi, jakož i schopnost adekvátní argumentace v modelových situacích. Obsahem studia jsou následující okruhy disciplin: 1) Předměty sociální práce - teorie a metody sociální práce, - sociální politika, - sociální péče a sociální instituce, - sociální práce s rodinou a dětmi, - sociální práce s osobami závislými, - sociální práce ve vězenství, - kazuistický seminář, - průběžná praxe, - souvislá praxe, - ročníková práce. 2) Předměty zdravotně sociální - anatomie, - fysiologie, - patologie, - vnitřní lékařství, - chirurgie, - neurologie, - psychiatrie, - hygiena, - geriatrie a gerontologie. 3) Předměty psychologické - obecná psychologie,

198

- vývojová psychologie, - sociální psychologie, - sociálně psychologický výcvik, - patopsychologie, - psychologie osobnosti, - psychoterapeutické směry, - psychoterapeutický výcvik. 4) Předměty sociologické - úvod do sociologie, - sociální stát a sociální klientela, - sociologie rodiny, - sociální patologie, - metody a techniky sociolog. výzkumu, - analýza sociálních dat, - dějiny sociologie, - současné sociologické teorie. 5) Předměty obecně vědní a filosofické - sociální filosofie, - úvod do teorie a metodologie vědy, - teorie komunikativního jednání, - kulturní a sociální antropologie, - etika, - religionistika. 6) Předměty právnické - úvod do práva, - právo občanské, trestní, pracovní, - právo správní a sociálního zabezpečení, - rodinné právo. 7) Předměty pedagogické - úvod do speciální pedagogiky. 8) Předměty ekonomie a řízení - základy ekonomie, - teorie řízení. V souladu s Minimálním standardem je do programu studia zařazena i průběžná a souvislá praxe. Cílem průběžné praxe (pravidelně jedenkrát týdně) je - v 2. semestru získání praktických zkušeností se sociální prací ve zdravotnictví, - ve 3. - 6. semestru získání praktických zkušeností se sociální prací s dětmi, mládeží a rodinou,

199

- v 7. a 8. semestru získání praktických zkušeností se sociální prací se starými a těžce zdravotně postiženými občany a - v 9. semestru získání praktických zkušeností se sociální prací na pracovišti dle volby posluchače (v souvislosti se zaměřením diplomové práce). Cílem souvislé praxe (14 dnů po 1. - 4. ročníku) je získání praktických zkušeností se sociální prací v ústavních zařízeních zdravotnických, školských, sociální péče a dalších. Tuto praxi možno absolvovat i v zahraničí. V kazuistickém semináři je probírán průběh praxe v souvislosti s plněním konkrétních ukládaných úkolů. V zimním semestru studenti prokazují: znalost pracoviště a agendy, kterou zpracovávají, zorientování se v problematice klientů, schopnost sběru a zápisu informací, schopnost jednat s klienty a dalšími institucemi. V letním semestru samostatně pracují s jedním vybraným případem. V tomto období se stážující studenti zdokonalují v chápání užších souvislostí problematiky klientů, zvládají základní diagnostické a intervenční činnosti, osvojují si profesionální orientaci, zaměřují se na sebereflexi a objektivní pohled na jednání klientů, zdokonalují se ve schopnosti samostatně rozhodovat a jednat s klienty.

200

PROFESIJNÁ PRÍPRAVA SOCIÁLNYCH PRACOVNÍKOV PORUBSKÁ Gabriela Anotácia Príspevok sa venuje niektorým problémom prípravy sociálnych pracovníkov z aspektu ich výchovného pôsobenia. Prácu so sociálnym klientom chápeme komplexne, ale snažíme sa poukázať na jej pedagogické aspekty ako integrálnu súčasť formovania a utvárania osobnosti ľudí vyžadujúcich sociálnu starostlivosť. V poslednom období sa sociálnej starostlivosti venuje zvýšená pozornosť na rôznych úrovniach. Menej pozornosti sa však venuje ľuďom, ktorí sa profesijne podieľajú na tejto starostlivosti. Kľúčové slová: sociálny pracovník, sociálny pedagóg, profesijná príprava, študijný plán, študijný odbor Stratégie demokratického, humánneho ale aj dynamického a racionálneho rozvoja našej spoločnosti výrazne zvyšujú nároky na všetky zdroje pokroku, ale hlavne vyžadujú všestrannú mobilizáciu tvorivého potenciálu subjektívneho faktoru.Otvorenie trhu práce a zmeny sociálno-ekonomických podmienok vytvorili a rozšírili priestor pre nové študijné odbory a špecializácie. V poslednom období vyvstáva u nás deficit kvalifikovaných sociálnych pracovníkov a to vo všetkých oblastich sociálnej starostlivosti. Preto viaceré vysoké školy reagujú na aktuálnu situáciu a prichádzajú s ponukou nových študijných odborov orientovaných na prípravu pracovníkov pre oblasť sociálnej práce. Túto iniciatívu možno privítať a hodnotiť pozitívne, ale na druhej strane sa často vynára problém uplatnenia absolventov z hľadiska profilácie a obsahového zamerania štúdia. Sociálna sféra nepotrebuje len pracovníkov pre sociálno - administratívne služby, ale oveľa viac terénnych pracovníkov. Preto aj štúdium by malo byť orientované na kvalitnú prípravu v etickopostojovej rovine a v rovine predpokladov pre výkon praktickej sociálnej práce. 1. Sociálny pracovník Pojem sociálny pracovník je veľmi široký a používa sa na označenie všetkých osôb, ktoré sa profesijne podieľajú v oblasti sociálnej práce s deťmi, mládežou a dospelými. Je to naozaj veľmi široké spektrum, realizátorov, koordinátorov, poradcov, tútorov, kurátorov, atď., ktorí pracujú v rôznych štátnych i neštátnych inštitúciách, ale aj charitatívnych organizáciách a nadáciách a v ďalších zariadeniach a ústavoch. Nekladieme si za cieľ analyzovať jednotlivé definície sociálneho pracovníka, skôr chceme poukázať na niektoré vlastnosti, vedomosti, zručnosti a spôsobilosti, ktoré by mal mať sociálny pracovník. V ďalšej časti príspevku chceme na základe analýzy niektorých študijných programov dokumentovať prípravu študentov na túto prácu z hľadiska súčasných spoločenských potrieb. Úlohy sociálneho pracovníka sú širokospektrálne, čo vyplýva zo špecifickosti jeho práce. Napriek tejto širokospektrálnosti je možné poukázať na niektoré spoločné komponenty profesijnej spôsobilosti, nevyhnutné pre človeka, ktorý má nielen pracovať s ľuďmi, ale aj pomáhať im prekonávať zmeny napr. v oblasti zdravotnej, pracovnej, rodinnej, záujmovej, 201

sociálnej, no hlavne vo formovaní postoja k sebe v zmenenej situácii. Preto podľa nás by sociálny pracovník mal byť odborne pripravený v oblasti: - filozofickej a etickej - sociologickej a sociálnej - psychologickej - pedagogickej a - právnej, mal by mať všeobecný prehľad v oblasti: - biológie a antropológie - zdravotníctva - ekonomiky - managmentu a i. Osobnosť sociálneho pracovníka sa nezaobíde bez komunikatívnych zručností a bez hlbokého vzťahu k ľuďom. Okrem prosociálnosti a empatie medzi dôležité schopnosti pa-trí aj sebareflexia a sebaovládanie, ktoré predpokladá emocionálnu stabilitu a kompe-tentnosť. Nevyhnutné sú schopnosti organizácie, plánovania, rozhodovania, kreativity, ale hlavne miera celkovej aktivity. 2. Profesijná príprava sociálneho pracovníka Profesiu sociálneho pracovníka možno sledovať a hodnotiť z viacerých hľadísk: sociologického, ekonomického, psychologického, pedagogického, etického, medicínskohygienického, poradenského, pracovno-profesijného, atď. Aj keď sociálni pracovníci sú profesijne pripravovaní na vysokých ale i stredných školách, my sa zameriame na vysokoškolskú prípravu. Cieľom vysokoškolskej prípravy sociálneho pracovníka je získať teoretický pohľad na problematiku sociálnej práce, ale tiež zručnosti nevyhnutné k tejto činnosti. Tieto požiadavky by sa mali premietnuť do vzťahu teoretickej a praktickej prípravy do štruktúry študijných disciplín a do konkrétnej praxe. Dôležitým predpokladom profesijnej prípravy sociálneho pracovníka je správne uskutočňovaná profesijná orientácia a dôkladný výber uchádzačov o toto štúdium, pri ktorom by mali byť preferované osobnostné vlastnosti uchádzačov a spôsobilosti, ktoré sme vyššie uviedli. Na základe našich poznatkov a skúseností by bolo vhodné z hľadiska rôznorodosti profesijných činností sociálnych pracovníkov rozdeliť profesijnú prípravu na prípravu sociálnych pracovníkov pre deti a mládež a pre dospelých a na prípravu sociálnoadministratícnych pracovníkov a sociálno-pedagogických pracovníkov (v nemecky hovoriacich krajinách Európy sa na označenie takýchto pracovníkov používa pojem sociálny pedagóg1). Nakoľko väčšina našich koncepcií vzdelávania sociálnych pracovníkov má široký všeobecný charakter, bude potrebné vypracovať systém ďalšieho vzdelávania, ktorý by umožňoval získavať potrebné zručnosti v konkrétnych špecializáciách. Kritériom by mohli byť 1

Tuggner, H.: Sociální pedagog - profesní model. Éthem, č. 8/9, 1995, s. 478

202

napr. vekové osobitosti, špecifiká jednotlivých zariadení, poprípade funkčné zaradenie sociálnych pracovníkov. 3. Analýza a interpretácia niektorých študijných plánov Vysoká škola pedagogická v Nitre realizuje v súčasnosti tri varianty prípravy sociálnych pracovníkov. 1. Trojročné bakalárske štúdium (interné aj externé), ktoré zabezpečuje Katedra rómskej kultúry Pedagogickej fakulty VŠPg odbor: Sociálna práca so zameraním na rómske spoločenstvo2. 2. Trojročné bakalárske štúdium (externé), ktoré zabezpečuje Katedra pedagogiky PF VŠPg v spolupráci s Katedrou sociálnej práce PFUK Bratislava a Radou pracovníkov ústavnej starostlivosti v Bratislave v DÚV Mojmírovce odbor: Sociálna práca so zameraním na špecifické pedagogické problémy3. 3. Päťročné magisterské štúdium (interné aj externé), ktoré zabezpečuje Katedra etiky a sociálnych vied Fakulty humanitných vied VŠPg odbor: Sociálna práca4. Pri analýze študijných programov sme skúmali profil absolventa a v náväznosti naň študijné plány. Zistili sme, že jednoznačne stanovený profil absolventa, ktorý korešponduje aj s obsahom vzdelania má len študijný odbor sociálna práca so zameraním na špecifické pedagogické problémy. Študijný odbor sociálna práca so zameraním na rómske spoločenstvo nemá uvedený profil absolventa v študijnom programe a tak nemôžeme posúdiť zameranosť tohto štúdia a uplatnenie absolventov v praxi. Študijný odbor sociálna práca (magisterské štúdium) je profilované pedagogicky, aspoň na základe cieľov štúdia, ktoré sú uvedené v študijnom programe, aj keď podľa profilu absolventa má toto štúdium pripravovať " špecializovaných pracovníkov pre sociálne otázky, ktorí by mohli pracovať ako vedúci pracovníci.5 Pri skúmaní štruktúry študijných plánov nám išlo o: - rozsah a vzájomné proporcie základných zložiek obsahu určených zastúpením vyučovacích predmetov a ostatných vzdelávacích aktivít, - postupnosť a vzájomnú väzbu učebných predmetov a praxí, so zreteľom na zastúpenie predmetov základných, odborných a špeciálnych (profilujúcich), ako aj možnosti náväzného štúdia, - konsolidovanosť, t. j. sústredenie štúdia na nosné profilujúce študijné disciplíny, - rozsah (celkový počet študovaných disciplín), - možnosti dopĺňania a inovácie obsahu. 2

Študijný program. Učiteľstvo všeobecnovzdelávacích predmetov. Školský rok 1996/97. PF UKF Nitre 1996, s. 225-227. 3

Profil absolventa a študijný plán .Vypracovali: R. Wagner, S. Krupa, P. Kailing (rukopis zo študijného oddelenia) 4 Študijný program Katedra etiky a sociálnych vied. Akademický rok 1996/97 zimný semester. VŠPg v Nitre FHV 1996, s. 60 - 74. 5 Študijný program Katedra etiky a sociálnych vied. Akademický rok 1996/97 zimný semester. VŠPg v Nitre FHV 1996, s. 60.

203

Z hľadiska rozsahu príspevku nie je možné venovať sa podrobne konkrétnym údajom a faktom a ich kauzálnym vzťahom, ale sústredíme sa len na niektoré skutočnosti. V študijnom odbore Sociálna práca so zameraním na rómske spoločenstvo sú predmety v študijnom pláne rozdelené na: všeobecný základ, odborné predmety, predmety dotvárajúce profil absolventa, prax. Z aspektu proporcie jednotlivých predmetov je pomerne široko koncipovaný všeobecný základ na úkor odborných predmetov. Myslíme si, že dejiny sociológie, dejiny sociálnych teórií, dejiny pedagogiky, nie sú až také dominantné pre prácu sociálneho pracovníka, ale nedostatkom je, keď absentuje pedagogická a psycho-logická diagnostika, špeciálna peda-gogika, a pod., ktoré sú podľa nás nevyhnutné pre prácu sociálneho pracovníka s rómskym etnikom. Rozsah i dĺžka štúdia sú vcelku optimálne, avšak z aspektu integrácie teórie s praxou by bolo vhodné začlenenie sociálno-psychologického výcviku ako prípravy a nácviku sociálnych zručností ešte pred praxou. Ako určitý nedostatok sa javí možnosť pohotového dopĺňania a inovácie obsahu vzdelávania, ako aj možnosť výberu (voliteľnosti) predmetov. Najdokonalejší a najoptimálnejší z hľadiska rozsahu a proporcií ako aj logickej štruktúry jednotlivých predmetov sa nám javí študijný plán odboru Sociálna práca so zameraním na špecifické pedagogické problémy. Snáď určitú výhradu môžeme mať k nezaradeniu praxe, čo vyplýva z toho, že štúdium je externé a určené pre ľudí z určitými skúsenosťami v danom obore. Ako najproblematickejší sa nám na základe analýzy, ale aj vo vzťahu k profilu absolventa, zdá študijný plán odboru Sociálna práca (magisterské štúdium). Koncipovaný je mnohopredmetovo (83 predmetov), predmety sa delia na: filozofické, etické, pedagogické, psychologické, sociologické, právne, politologické, etnologické, pomocné vedy, povinne voliteľné predmety a prax. Na základe tohto členenia ťažko posúdiť, ktoré predmety sú považované za všeobecné, ktoré odborné a ktoré profilujúce. Určité výhrady možno mať aj k proporčnosti jednotlivých predmetov (dotácia hodín) a tiež k logickej náväznosti (napr. andragogika je v 6. a v 10. semestri, špeciálna pedagogika v 3. a v 5. semestri, atď.). K objektívnejšiemu hodnoteniu by určite prispelo detailnejšie poznanie obsahového zamerania jednotlivých predmetov, čo však nebolo možné, pretože v niektorých študijných programoch úplne chýbalo a v niektorých bolo neúplné. Taktiež chýbali kritériá ukončenia štúdia, okrem odboru Sociálna práca so zameraním na rómske spoločenstvo. Uviedli sme len niekoľko postrehov a problémov v oblasti prípravy sociálnych pracovníkov. Myslíme si však, že aj z uvedeného je zrejmé, že celá problematika i jej parciálne problémy začínajúc od otázok profesijnej orientácie, prijímacieho pokračovania, cez problematiku sústavy študijných odborov, obsahu a efektívnosti štúdia, až po problematiku uplatnenia sa absolventov v praxi a následné formy ďalšieho vzdelávania, treba riešiť v dlhšom časovom rozpätí a vo vzájomnej prepojenosti praxe a príslušných vysokých škôl.

204

PROFESIJNÁ ETIKA V PRÁCI SOCIÁLNEHO PRACOVNÍKA TVRDOŇ Miroslav Tézy diskusného príspevku: I. Etika v profesii ako činnosti a sebarealizácie ľudského indivídua II. Profesijná etika sociálneho pracovníka III. Príprava sociálnych pracovníkov na katedre Etiky a sociálnych vied Fakulty humanitných vied Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre Kľúčové výrazy: etika, profesia, sebarealizácia, etický princíp, intencionalita HOMO IN ADIUTORIUM MUTUUM GENERATUS EST1 I. Etika ako aplikovaná filozofia, etické princípy ako východiskové axiómy vyjadrujúce Anzenbacherove M o r a l i t ä t (morálne, znamenajúce čistú zhodu konania so svedomím nezávisle na obsahu, ktorý je jeho motívom) a S i t t l i c h k e i t (mravné, etické, znamenajúce obsahový aspekt, no nie aspekt svedomia) sa v živote javia ako nevyhnutnosť. Podotýkame, nevyhnutnosť v akejkoľvek činnosti, akéhokoľvek konania každého človeka a teda aj konania sociálneho pracovníka. Takto chápané konanie nie je bezúčelné, ale intencionálne, t. j. konanie, v ktorom je zamerané snaženie ľudského jedinca na určitý cieľ. Vo vzťahu k profesii, ako určitému druhu pracovnej činnosti vykonávanej ako zamestnanie, resp. povolanie, sa určitý cieľ takto stáva kreatívnou sebarealizáciou človeka. Ak "človek je možnosť, ktorá má byť realizovaná v praxi"2 , tak potom sebarealizácia bude znamenať konanie individua v súlade s konaním ľudstva ako povinnosť prináležiacu slobode toho istého individua. Takto sebarealizácia nadobúda rôzne interpretačné roviny zmyslu. Môže sa dotýkať uspokojovania základných životných potrieb, čiže je skôr materiálneho, biologického charakteru, alebo môže byť "najvyššou realizáciou najvyššej schopnosti človeka"3 ako ju označuje Platon alebo Aristoteles. Intencionalita sebarealizácie nemá len jednostranný, ale obojstranný charakter. To znamená, že ak by pôsobenie sociálneho pracovníka bolo bez spätnej väzby (čiže bolo by 1

Kuťáková E.: Moudrost věků. SVOBODA, Praha 1994, s. 234

Anzenbacher A.: Úvod do filozofie. SPN, Praha 1990, s. 243

205

len jednostranne intencionálne), efekt jeho pôsobenia by bol minimálny. Intencionalita sebarealizácie by mala vychádzať aj z "objektu pôsobenia" sociálneho pracovníka. Práve tam je dôležitá spomínaná intencionalita, ktorá tak nadobúda rozmer intencionality možností sebarealizácie. Nezastupiteľnú primárnu úlohu tu zohráva "zlaté pravidlo" sociálneho pracovníka: "K druhému taký buď, aký chceš, aby on bol k tebe! (TALIS ALTERI ESTO, QUALIS VELLES ALTERUM TIBI)"4 Pravidlo, ktorého modifikácie sú rozšírené vo všetkých svetových kultúrach, vyjadruje implicitne určité požiadavky: a) Aby sa ľudia vzájomne uznávali ako rovnocenné bytosti a vážili si jeden druhého. b) Aby každý vo svojom konaní bral do úvahy to, že aj iní ľudia majú potreby a záujmy aspoň také, ako on sám, nevynímajúc alternatívu možných väčších potrieb iných ľudí. II. Ivo Řezníček vo svojich prednáškach formuluje špecifiká a zároveň rozpory profesie sociálnej práce: a) normatívny princíp v sociálnej práci Dôsledná realizácia tohto princípu môže viesť až k "odľudšteniu" a zbyrokratizovaniu celkového výkonu a realizácie profesie sociálneho pracovníka, čo by ho v konečnom dôsledku pravdepodobne posunulo skôr do úlohy štatistu ako realizátora. Na druhej strane je zase nemysliteľná sociálna práca bez určitých noriem zakotvených a formulovaných napríklad v minimálnych štandartoch profesie sociálnej práce. b) organizácia, financovanie a centralizácia sociálnej práce V tejto súvislosti je žiadúce pripomenúť dve proti sebe stojace tendencie aplikácie sociálnej práce. Na jednej strane je to snaha o vyššiu racionalizáciu a efektívnosť štátu, ktorá "neustále uberá jednotlivcom, rodinám a spoločenstvám čím ďalej, tým viac z ich prirodzených činností" 5 a na strane druhej je to snaha o decentralizáciu služieb, ich voľný priebeh (s dôrazom kladeným na neplatených dobrovoľníkov, s prispením zanietených ľudí, rodín, priateľov a podobne), ktorý "vedie k ďaleko lepším výsledkom ako tradičný odborný prístup." 6 c) občianske povedomie a sociálna práca Realizácia sociálnej práce v spoločnosti je postavená na povedomí každého jednotlivého občana osobitne. Pretože ak každý občan, každý človek nedokáže identifikovať sociálne problémy, nedokáže ich riešiť (ani len nepreukáže snahu a záujem o ich riešenie), je snaha, práca a celá energia sociálneho pracovníka neefektívna. Čo je v konečnom dôsledku nemorálne vo vzťahu k samotnému sociálnemu pracovníkovi, ako aj k občanovi samotnému. d) dôsledky sociálnej politiky 4

Kuťáková E.: Moudrost věků. SVOBODA, Praha 1994, s. 509

Řezníček I.: Metody sociální práce. SOCIOLOGICKÉ NAKLADATELSTVÍ, Praha 1994, s. 17

Tamtiež, s. 17

206

Rozvoj sociálneho štátu v povojnovom období a predovšetkým v 80-tych rokoch priniesol so sebou aj nepredvídané dôsledky. Predovšetkým spôsobené ohraničenosťou štátneho rozpočtu na sociálnu oblasť, a to aj v takých štátoch, akými sú niektoré ekonomicky vyspelé štáty západnej Európy. Druhým faktorom, ktorý sa objavil v tomto období, je rast klientely v kvalitatívnom ale aj kvantitatínom smere. To znamená, že kvantitatívny smer je priamo úmerný populačnému rastu (stagnácii, prípadne poklesu) a kvalitatívny smer je podmienený novými spoločenskými príčinami a podmienkami priamo impli-kujúcimi deviantné asociálne správanie individua v spoločnosti. Napríklad vznik počí-tačovej závislosti človeka, ktoré je aktuálne u nás hlavne po roku 1989. e) nasadenie a prístup sociálneho pracovníka Otázka "princípu kontrolovaného osobného zaujatia spolu s požiadavkou hodnotovej neutrality kladú"7 na sociálneho pracovníka pomerne veľké nároky. Tieto nároky sú aj oprávnené, pretože vychádzajú napríklad z možnosti uplatnenia sociálneho pracovníka (až 27 možností uplatnenia v konkrétnych profesiách rôznych rezortov a odvetví). Ak má byť osobné zaujatie naozaj osobným, malo by vychádzať predovšetkým z etických princípov. No rozporom je, že sociálny pracovník to "bremä starostí" a riešenie problémov klienta môže "nosiť" väčšinou len krátkodobo, čo môže byť za určitých okolností predmetom recidívy klienta. Z toho dôvodu by sa žiadalo klásť skôr väčší dôraz na zabezpečenie rodiny klienta (po všetkých stránkach), ktorá by mohla riešiť do určitej miery sociálne otázky. Vyjadriac sa rečou Senecu "HOMO IN ADIUTORIUM MUTUUM GENERATUS EST (Seneca Mladší, O hneve 1, 5, 2)"8 je človek predsa len svojou entitou naozaj stvorený k vzájomnej pomoci, dôvere a mravnosti jeden k druhému, čo v súčasnosti môže zabezpečiť jedine rodina. III. Sociálna práca jednoodborové štúdium Nové spoločensko - ekonomické podmienky na Slovensku pre vytvorenie štruktúr a prístupov podporujúcich fungujúci trh práce, ale hlavne novokoncipovaná sociálna pomoc a starostlivosť na našom území si vyžaduje aj nových odborníkov. Navrhovaná koncepcia sociálnej pomoci počíta so širokým spektrom pracovníkov i laikov, ktorí sa budú podieľať na jej realizácii a zároveň budú spolupracovať so štátnymi i neštátnymi (charitatívnymi a inými) inštitúciami. Je potrebné zabezpečiť primeranú úroveň informovanosti pre všetkých a zároveň vyškoliť špecializovaných odborníkov pre tú - ktorú prácu. Sociálnu starostlivosť v súčasnosti poskytujú odborníci - absolventi z rôznych škôl zdravotníci, pedagógovia, sociálne sestry, psychológovia - absolventi stredných i vysokých škôl medicínskeho, pedagogického, filozofického ba i právneho smeru, ktorí nemajú špecifické znalosti o sociálnej problematike a túto si nadobúdajú len postgraduálnym vzdelaním. V súčasnosti realizácia ľudského jedinca je nemysliteľná mimo spoločenského prostredia. Preto by malo byť jednou z prvoradých úloh tohto prostredia vytvoriť priestor 7

Řezníček I.: Metody sociální práce. SOCIOLOGICKÉ NAKLADATELSTVÍ, Praha 1994, s. 18 Kuťáková E.: Moudrost věků. SVOBODA, Praha 1994, s. 234

207

každému jedincovi na jeho sebarealizáciu. Nie každému sa to v plnom rozsahu podarí. Žiada sa preto vychovať erudovaných odborníkov pre sociálnu oblasť, ktorí budú mať sociálno-etické vedomosti, znalosti a cítenie. Títo budú nosnými realizátormi, koordinátormi a tútormi v danej oblasti v našej spoločnosti. Z uvedeného vyplýva, že ich činnosť bude zameraná prosociálne, v prospech iných ľudí odkázaných na bezprostrednú ľudskú pomoc vo všetkých úrovniach. Zameranie výchovno - vzdelávacej činnosti a profil absolventa V súčasnosti sa žiada vychovať odborníkov, činných predovšetkým v týchto rovinách : • ako terénni rodinní poradcovia pre sociálnu problematiku, • ako poradenskí pracovníci pre rôzne inštitúcie a štátnu sociálnu správu, • ako špecializovaní pracovníci pre ústavy, rôzne zariadenia sociálnej starostlivosti a pomoci, detské domovy a výchovné zariadenia až po ústavy azylového typu. Ich úlohou bude upresniť pracovný program prosociálnej pomoci na ktorejkoľvek úrovni a poskytnúť odbornú radu, pomoc rodine, príbuzným, inštitúciam pri opatere, školení, štúdiu, či zaradeniu do práce handicapovaného jedinca, ktorý si vyžaduje sociálnu pomoc. Absolventi štúdia budú sa primárne kontaktovať na rodiny a terén tak, aby bola prepojenosť informácie a spokojnosť v sociálnej starostlivosti. M a g i s t e r s k é 5-ročné štúdium by dalo vzdelanie špecializovaným pracovníkom pre sociálne otázky. Títo by pracovali ako vedúci pracovníci a koordinovali by nižších sociálnych pracovníkov na úrovniach rodina - obec - spoločnosť. Vzhľadom na široký interdisciplinárny záber odboru odporúčame otvárať štúdium sociálnej práce ako magisterské jednoodborové štúdium (či už v diaľkovej alebo dennej forme štúdia). Ciele štúdia: 1. Odborná a teoretická príprava z pedagogických vied, zamerané na uplatnenie sa sociálnych pracovníkov ako špecializovaných kvalifikovaných pedagógov. 2. Pedagogickým vzdelaním vytvoriť predpoklady pre ich odborné a výchovné pôsobenie. 3. Posilniť osobnosť i autoritu, ktorá je dnes viazaná na kvalifikovanú pedagogickú prípravu. 4. Zabezpečiť kvalifikovanosť porovnateľnú s pedagógmi iných odborných predmetov. 5. Poskytnúť možnosť prehĺbiť a rozvíjať si vedomosti z interdisciplinárnych predmetov súvisiacich s pedagogickými vedami.

Literatúra: [1] - Anzenbacher A.: Úvod do etiky. ZVON, Praha 1994 [2] - Haškovcová H.: Lékarská etika. GALÉN, Praha 1994

208

SOCIÁLNA PRÁCA NA FILOZOFICKEJ FAKULTE UPJŠ V PREŠOVE TOKÁROVÁ Anna Sociálna práca sa v súčasnej dobe študuje na Filozofickej fakulte UPJŠ v Prešove ako jedna zo špecializácií 5-ročného magisterského štúdia odboru Vzdelávanie dospelých (v 5. - lO. semestri)/1. Gestorom odboru je Katedra vzdelávania dospelých. Koncepcia štúdia sociálnej práce ako špecializácie vznikla v roku l9892 ako bezprostredná reakcia na meniace sa spoločensko-politické pomery. (Schválila ju Vedecká rada a Akademický senát FF UPJŠ v júni l990.) V uplynulom 5 - ročnom období absolvovalo túto špecializáciu 45 absolventov denného štúdia a 54 štúdia popri zamestnaní. Väčšina absolventov denného štúdia sa rýchlo a veľmi dobre uplatnili v inštitúciách sociálnej starostilivosti a pomoci na celom území Slovenska, absolventi štúdia popri zamestnaní získali možnosť postupu do riadiacej funkcie. Mnohí z absolventov špecializácie sociálna práca (ale aj ďalší z vyše l000 absolventov odboru Vzdelávanie dospelých) pracujú vo významných riadiacich funkciách a niektorí sa aj vo svojej publikačnej činnosti zaoberajú problematikou sociálnej práce.3 Poznatky z uplatnenia absolventov v praxi ukazujú, že obsah špecializácie Sociálna práca plne osvedčil. Katedra vzdelávania dospelých dospela v školskom roku l995/96 k záveru, že dozrel čas, aby špecializácia Sociálna práca prerástla aj do samostatného študijného odboru. Vypracovala návrh na otvorenie samostatného študijného odboru Sociálna práca, ktorý bol na zasadnutí vedeckej rady FF UPJŠ v novembri l996 schválený a prví študenti budú prijatí v školskom roku l997/l998. I. DÔVODY VZNIKU SOCIÁLNEJ PRÁCE AKO SAMOSTATNÉHO ODBORU

Vznik samostatného študijného odboru Sociálna práca na FF UPJŠ podporujú dôvody akademické i sociálno-ekonomické. a) Dôvody akademické: Študijný odbor Vzdelávanie dospelých je tak široko - interdisciplinárne profilovaný, že má vhodnú metodologicko - informačnú bázu i rámec pre reštrukturalizáciu i prehĺbenie do nového odboru. Súčasne umožňuje novému odboru, ktorý na jeho báze vznikol zacho-vať progresívny rys flexibility a šírku kvalifikačnej profilácie na reálne potreby trhu práce. Pri tvorbe projektu a študijného programu odboru Sociálna práca sme využili skúsenosti a poznatky z výučby špecializácie sociálna práca. Ďalšími dôvodmi vzniku samostatného 1 2

ďalšie špecializácie sú: personálny manažment a kulturológia. Odbor Vzdelávanie dospelých má dlhšiu históriu - vznikol v školskom roku l964/65.

3 Najznámejší sbsolventi odboru Vzdelávanie dospelých, ktorí publikujú aj k otázkam sociálnej práce: PhDr. Ondrej Srebala, CSc., riaditeľ Slovenského národného strediska pre ľudské práva Bratislava, Gabriela Horečná redaktorka Slovenského rozhlasu Bratislava (Rodinný magazín), Monika Lábayová (hlásateľka, TV Košice Rodinný magazín), Peter Navrátil, Ľuba Koľová, Beata Hybačková (Košice - spravodajstvo), Mikuláš Kyslan (režisér) a Drahomíra Kyslanová (redaktorka) - Banská Bystrica, Vladimír Donner, Silvia Lispuchová (Nový čas), Marián Šimkulič a iní.

209

odboru sociálna práca sú: špecializácie sociálnej práce v praxi a tiež neustále sa zvyšujúci záujem o štúdium tejto špecializácie.4 V rámci odboru Vzdelávanie dospelých však naďalej profilácia pre oblasť sociálnej práce zostane - pre tých študentov, ktorí chcú študovať andragogické súvislosti sociálnej práce. Rovnako budú mať možnosť študovať niektoré aspekty andragogiky aj študenti samostatného odboru Sociálna práca - v rámci výberových špecializačných predmetov. Pri profilovaní odboru i priebežných čiastkových inováciách špecializácie sociálna práca sme rešpektovali štandardy platné pre inštitúcie združené vo svetovej Asociácii škôl sociálnej práce. b/ Dôvody sociálno - ekonomické Štatistika rôznych sociálnych problémov a sociálno - patologických javov na Slovensku vyžaduje rozvoj a skvalitnenie činnosti "sociálnej siete" - inštitúcií a foriem pomoci ohrozeným jednotlivcom a rizikovým skupinám, ale aj pracujúcim a "neohrozeným". Rizikové skupiny si vyžadujú kvalifikovaný prístup k riešeniu problémov rôznorodých životných situácií jednotlivcov a skupín. Evidentný je nedostatok vysokoškolsky kvali-fikovaných sociálnych pracovníkov. Osobitne vypuklé sú sociálne problémy každého druhu na východnom Slovensku. Bolo by možné uvádzať množstvo údajov na ilustráciu protirečenia medzi závažnosťou sociálnych problémov a nedostatkom sociálnych pracovníkov. Uvedieme aspoň niektoré: ∗ Nezamestnanosť je na Slovensku l2 - percentná, v niektorých častiach, najmä východoslovenského a stredoslovenského regionu dosahuje 25 - 30 %. (v dec. l995). V každom meste sú okresné a miestne úrady práce, so špecifickými službami pre zamest-naných i nezamestnaných (Kluby práce a pod.). V týchto inštitúciách je nedostatok kvalifikovaných sociálnych pracovníkov. Ich potreba stúpla po územnosprávnej reor-ganizácii štátnej správy a samosprávy. ∗ Vysoký je výskyt zdravotných dôsledkov nepriaznivej životnej a pracovnej situácie: v roku l992 bolo l7 778 prvých vyšetrení na alkoholovú závislosť a 982 na nealkoholové drogy, z toho na východnom Slovensku na alkoholovú závislosť 4 837, nealkoholové drogy 260. Protialkoholová liečba ambulantná bola začatá u 800 chorých, na nealkoholové drogy u 97 pacientov, z toho na východnom Slovensku l94 závislých od alkoholu a l8 od drog. (Zdravotnícka ročenka SR. l993, s. l06 - l07). Empirické údaje za roky l993 a l994 (oficiálne štatistiky nie sú ešte zverejnené) svedčia o raste tak alkoholovej ako aj nealkoholovej závislosti (narkománie). Rizikové skupiny, predovšetkým závislí na všetkých druhoch drog, prechádzajú po základnej liečbe resocializačným procesom. Ten sa spravidla uskutočňuje v socioterapeutických kluboch. Na východnom Slovensku je 8 takýchto klubov: v Humennom, Košiciach, Michalovciach, Poprade, Prednej Hore pri Muráni, v Sabinove, Starej Ľubovni a Trebišove. Okrem týchto aktivít vznikajú Centrá pre liečbu drogových závislostí, na východnom Slovensku v Humennom a Košiciach, ďalej v Nitre a Žiline, Nových Zámkoch a Bratislave. Aj tu je potreba kvalifikovaných sociálnych pracovníkov (Kredátus, J., l995). 4 Každoročne sa uchádza o štúdium v dennej forme i v štúdiu popri zamestnaní na odbore vzdelávanie dospelých 7 - l5 krát viac uchadzačov ako je možné prijať.

210

V dôsledku narastania špecifickej chorobnosti rozširujú sa svojpomocné kluby pacientov - kardiakov, diabetikov, onkologicky chorých, reumatikov a iných zdravotne postihnutých. Sú zvýšené nároky na sociálnych pracovníkov v nemocniciach, psychiat-rických liečebniach, denných sanatóriách a stacionároch, liečebniach, domovoch dôchod-cov a i. ∗ V procese budovania demokratickej spoločnosti je potrebné novým spôsobom pristupovať k ostatným zdravotne postihnutým: vytvárať podmienky pre integráciu do spoločenského a pracovného života, zvyšovať kvalitu ich života. ∗ Zvyšuje sa počet a druhy osamelých, bezdomovcov, prisťahovalcov, slobodných matiek, týraných detí a žien. ∗ Sociálna situácia obyvateľstva, žijúceho na hranici chudoby (najmä Rómov) vyžaduje kvalifkované formy sociálnej pomoci. ∗ Množstvo odsúdených pre delikventné a kriminálne činy stúpa a vyžaduje špecifické formy pedagogického pôsobenia počas výkonu a po výkone trestu. Tieto a ďalšie sociálno-ekonomické problémy vyžadujú, aby sa na UPJŠ v Prešove pokračovalo v rozvoji štúdia sociálnej práce a v personálnom budovaní vysokoškolského pracoviska, ktoré by pripravovalo vysokokvalifikovaných odborníkov na sociálnu prácu. II. PROFIL ABSOLVENTA A PREDPOKLADY PRE ŠTÚDIUM SOCIÁLNEJ PRÁCE

Pri ujasnovaní profilu absolventa a tvorbe študijného programu sme okrem uvedených vlastných skúseností vychádzali ∗ z poznania a priebežnej komparácie študijných programov odboru alebo špecializácie sociálnej práca na univerzitách v okolitých štátoch (v Prahe, Olomouci, Bratislave, Lodži, Krakowe), ale aj v Holandsku, Španielsku, Nemecku, Veľkej Británii, Kanade a pod. ∗ akceptovali sme materál "Návrh minimálneho akreditačného štandardu pre výuku sociálnej práce na úrovni vyššieho odborného a vysokoškolského vzdelávania", ktorý bol prijatý ako záväzný pre školy sociálnej práce v Měříne u Slap 30. - 3l. 3. l992 ∗ z nárokov na prácu sociálneho pracovníka. Prácu sociálneho pracovníka chápeme ako spoločensky významnú, zložitú a náročnú činnosť. Pri tvorbe a štrukturovaní študijného programu vychádzame z názorov tej časti odborníkov (Novotná, V. - Šálková, H., l985, s. l64-5), ktorí zdôrazňujú, že systém výchovy a vzdelávania sociálnych pracovníkov má byť realizovaný podľa modelu "teoretickej pyramídy" dosiahnutého vzdelania. l. Magisterské štúdim ako celok je koncipované pre prípravu absolventov vrcholu pyramídy. Vrchol pyramídy predstavuje tá časť vysokoškolsky vzdelaných sociálnych pracovníkov, ktorí svojou erudíciou, skúsenosťami a ďalšími osobnými predpokladmi môžu plniť náročné koncepčné, riadiace a pedagogické činnosti. V súčasnej profesnej pyramíde odborníkov pre sociálnu prácu chýba najviac táto špička. Spolu s uvedenými odborníkmi zastávame názor, že túto medzeru nemôže vyplniť absolvent štúdia sociológie, psychológie alebo pedagogiky. Každý z týchto odborov je zameraný na špecifický výsek sociálnej reality, napr. štúdium sociológie je prevažne zamerané na poznávanie sociálnych procesov. Naproti tomu štúdium sociálnej práce musí byť orientované nielen na diagnostickú činnosť, ale aj na hľadanie spôsobov ako pred-chádzať alebo riešiť už vzniknuté spoločensky nežiadúce problémy.

211

2. Absolventi bakalárskeho štúdia predstavujú stred pyramídy pracovníkov sociálnej práce. Učebný plán umožňuje, aby boli vybavení najmä základnými poznatkami a zručnosťami, potrebnými pre výkon foriem sociálnej starostlivosti a organizácie sociálnej pomoci klientom v núdzi. Za optimálnych uchádzačov o naše formy štúdia považujeme pracovníkov, ktorí predstavujú základňu spomínanej pyramídy - absolventi stredných odborných a nadstavbových škôl sociálnej práce. Porozumenie podstate sociálnej práce na úrovni magisterského štúdia vyžaduje, aby štúdium tohto odboru bolo interdisciplinárne a komplexné. Interdisciplinárnosť obsahu sociálnej práce je daná rôznorodosťou a komplexnosťou sociálych problémov jednotlivcov a skupín, ktoré sú predmetom práce sociálneho pracovníka: problémy hospodárske, zdravotné, psychické, právne, kultúrne, partnerské, výchovné a i. Komplexnosť a mnohostrannosť sociálnych problémov vyžaduje spoluprácu, kooperáciu a vymedzenie kompetenčných hraníc. Sociálny pracovník musí pracovať v tíme, a to na báze spolupráce a partnerstva s odborníkmi iných odborov - právnikmi, psychológmi, sociológmi, ekonómami. Predstavu o profesionalite sociálneho pracovníka sme odvodili z profilu absolventa odboru Vzdelávanie dospelých, v ktorom vyčleňujeme desať profesno - kvalifikačných znakov, ktoré rozdeľujeme do dvoch základných skupín (Tokárová, A. l994, s. 62-64):. A. Odborné predpoklady, l. Odborné poznatky o predmete činnosti, poznatky o procesuálnej stránke sociálnej práce - o zákonitostiach procesov sociálnej pomoci a starostlivosti o rizikové i nerizikové skupiny. 2. Poznatky o objekte pôsobenia. Absolvent má získať počas štúdia systém poznatkov o človeku v období dospievania a dospelosti - o jednotlivcovi i ako príslušníkovi sociálnych skupín. Preto by mal získať poznatky z oblasti filozofie, pedagogiky, andragogiky, psycho-lógie, sociológie, biológie, práva, ekonómie a i. 3. Poznatky o trendoch spoločensko - kultúrneho, ekonomického a politického rozvoja v minulosti, prítomnosti a budúcnosti. Tým rozumieme poznatky, ktoré sa týkajú paradigmy rozvoja vedy, človeka, práce - teda základných trendov a aspektov celospoločenského rozvoja. 4. Analytické poznatky a zručnosti. Absolvent odboru získava poznatky z metodológie a metodiky sociálneho výskumu, ktoré by mu umožnili preniknúť do faktov a získať poznatky o efektívnosti resocializačného, výchovno - vzdelávacieho procesu a sociálnej práce. V našich študijných programoch sa sústreďujeme predovšetkým na metodológiu pedagogického a sociologického výskumu. 5. Veľmi dôležitou oblasťou profesno - kvalifikačného profilu sú poznatky kurikulárne. To je znalosť „technológie“ sociálnej práce, výchovy a vzdelávania, personalistiky, sociálneho manažmentu, sociálneho poradenstva. Náš absolvent získa vedomosti a zručnosti potrebné pri tvorbe a realizácii programov, projektov, ako formulovať ciele činnosti výchovno - vzdelávacích, poradenských, terapeutických a i. inštitúcií sociálnej práce, ako ich skĺbiť s obsahom, podmienkami, formami, prostriedkami a metódami.

212

B. Ľudské (osobnostné) potenciály. 6. Magisterský odbor sociálna práca prispieva k rozvoju intelektuálneho a kreatívneho potenciálu - schopnosť tvorivo myslieť, hľadať vlastné prístupy, ochotu a schopnosť experimentovať. 7. Rozvoj sociálno-týmového potenciálu znamená formovanie schopnosti dialogickej kultúry s rysom duplexity. To znamená, takú komunikačnú schopnosť sociálneho pracovníka, ktorá sa vyznačuje rysom "nielen hovoriť, ale aj počúvať", "nielen brať, ale aj dávať", rysy, ktoré sú v kontakte s klientom sociálnej práce mimoriadne dôležité. 8. Sociálny pracovník by sa mal vyznačovať na jednej strane psychickou odolnosťou a na strane druhej sociálnou citlivosťou. Mal by citlivo reagovať aj na slabé signály zvonku - evidovať zmeny vo svojom prostredí, reagovať na krízové stavy, na potreby človeka. Nášho študenta učíme tolerancii a schopnosti akceptovať iných a iné a súčasne formujeme jeho schopnosť byť vnútorne citovo odolným voči prenášaniu problémov iných na seba. Je to veľmi ťažká úloha, pretože cilivý človek je prirodzene náchylný prežívať to, čo klient. Profesionál sa musí odosobniť a mať citový nadhľad. 9. Ďalším rysom je expresivita, to znamená schopnosť presvedčivo pôsobiť, získavať klientov pre nové, netradičné riešenia, myšlienky a koncepcie, získavať spolupracovníkov pre nové projekty, programy a pod. Je to, samozrejme, vlastnosť provahová a vývojová, dá sa však, podľa nášho názoru, určitým spôsobom formovať ešte (alebo už) aj počas štúdia. l0. Posledným rysom je schopnosť autoregulácie, sebavýchovy a sebavzdelávania. Náš študent by mal poznať metodiku protistresovej regulácie, racionálneho spôsobu života, relaxácie, pretože sám bude v poradenskej činnosti používať a aplikovať tieto poznatky a skúsenosti. Absolvent magisterského štúdia odboru Sociálna práca by mal byť odborne pripravený: • poznávať a odhaľovať príčiny sociálnych problémov • predchádzať vzniku sociálnych problémov • pomáhať prekonávať osobné a spoločensky podmienené ťažkosti • pozitívne ovplyvňovať spoločenské podmienky • sprístupnovať a poskytovať osobnú, materiálnu a inštitucionálnu pomoc • vytvárať a sprístupnovať možnosti vzdelávania v spoločenskom a kultúrnom živote • uľahčovať komunikáciu, hodnotovú orientáciu, dodržiavanie práva na sebaurčenie a toleranciu • podporovať kreativitu a produktivitu • informácie o súkromnom živote klientov považovať za diskrétne a chrániť ich úniku. Za základné oblasti UPLATNENIA našich absolventov pokladáme sociálnu pomoc a starostlivosť o dospelých a dospievajúcich, najmä: • psycho - sociálne poradenstvo a starostlivosť, sprostredkovanie osobnej a materiálnej pomoci v práci s ľudmi rôznych sociálnych skupín • výchova, vzdelávanie a pomoc vo voľnom čase • sociálne plánovanie, inštitucionálna tvorba zariadení sociálnej starostlivosti a pomoci, organizácia a riadenie sociálnych služieb. Za základné odborné formy a metódy sociálnej práce považujeme: • sociálna pomoc dospelým, resp. dospievajúcim jednotlivcom • starostlivosť o rodinu 213

• práca s rizikovými sociálnymi skupinami • všeobecná sociálna práca s pracujúcimi • sociálne plánovanie • sociálny manažment. Študent magisterského štúdia Sociálnej práce sa môže špecializovať (pregraduálne, postgraduálne a v praxi) na špecifické oblasti (ktoré sú však v praxi navzájom previazané): • pomoc rodinám so sociálnymi, psychickými, ekonomickými, zdravotnými problémami • práca s osamelými • výučba sociálnej práce na stredných školách • sociálne poradentsvo a pomoc chorým a postihnutým jedincom • práca so starými ľuďmi • sociálne poradenstvo v podnikoch a zariadeniach • poradenstvo a pomoc nezamestnaným • práca so etnickými skupinami • poradenstvo a spolupráca so skupinami, ktoré pracujú svojpomocne • ďalšie vzdelávanie sociálnych pracovníkov • sociálny výskum • verejná práva ai. V súčasnej dobe vznikajú na Slovensku v rámci rôznych univerzít (Trnava, Bratislava, Nitra, Banská Bystrica) samostatné fakulty, katedry alebo oddelenia so zameraním na sociálnu prácu. Považujem za potrebné, aby sa pri vzniku odboru Sociálna práca na FF UPJŠ nadviazalo na tradíciu študijného odboru Vzdelávanie dospelých tým, že štúdium odboru sociálna práca a) bude orientované na problematiku sociálnej práce s DOSPELÝMI a DOSPIEVAJÚCIMI b) sa bude - v upravenej aprobačnej podobe - kombinovať s odborom Vzdelávanie dospelých (pre tých absolventov, ktorí sa chcú špecializovať na sociálnu starostlivosť o pracujúcich a na problematiku rekvalifikačného vzdelávania dospelých) c) realizovať v dennej forme, v štúdiu popri zamestnaní, vo formách celoživotného vzdelávania i v doktorandskom štúdiu d) vzdelávanie dospelých bude jednou z možných špecializácií odboru Sociálna práca e) nemožno vylúčiť ani kombináciu Sociálnej práce s inými odbormi, napr. so psychológiou, pedagogikou a i. f) umožní špecializáciu Učiteľstvo sociálnej práce pre tých záujemcov o štúdium, ktorí sa chcú uplatniť ako vzdelávatelia sociálnych pracovníkov na stredných školách.5 Uvedenými variantami štúdia môže FF UPJŠ v Prešove prispieť k uspokojovaniu diferencovaných vzdelávacích potrieb na Slovensku. Pritom ich realizácia nevyžaduje závaž5 Pre otvorenie špecializácie Učiteľstvo sociálnej práce existujú špecifické dôvody: V ostatnom čase vznikli na Slovensku stredné školy sociálnej práce a na mnohých stredných školách nadstavbové formy štúdia sociálnej práce. Pritom je akútny nedostatok vysokoškolsky kvalifikovaných sociálnych pracovníkov s pedagogickou spôsobilosťou. Jednou z možností riešenia tejto situácie je štúdium učiteľstva sociálnej práce, ako formy nadobudnutia pedagogickej spôsobilosti pre výčbu predmetu metódy sociálnej práce. Aj na mnohých gymnáziách a stredných odborných školách je predmet sociálna práca súčasťou povinne výberových predmetov a vyučujú ho väčšinou nekvalifikovaní učitelia - absolventi učiteľstva iných odborov a aprobácií.

214

nejšie zmeny v skladbe a obsahu disciplín, ktoré sa vyučovali v rámci odboru Vzdelávanie dospelých. III. OBSAH A SPÔSOB UKONČENIA ŠTÚDIA

Odbor Sociálna práca je ako 5-ročné dvojstupňové (dvojcyklové) magisterské štúdium. l. stupeň (cyklus): bakalárske štúdium v l. - 6. semesteri je zamerané na získanie základov vybranej skupiny vied (filozofických, sociologických, psychologických, pedagogických a právnych), ktoré sú potrebné pre pochopenie podstaty a základov metodiky sociálnej práce s klientom. Je ukončené l. štátnou skúškou a obhajobou písomnej práce. 2. stupeň (cyklus): pokračuje v 7. - l0. semesteri prehlbovaním poznatkov z metodológie sociálneho výskumu, štúdiom aplikovaných disciplín a vybraných javov, ktoré sú predmetom špecializačného štúdia. Zatiaľ sme pripravili tri špecializácie (s rozsahom 8 týždenných hodín v 7. a 8. semestri a 4 hodiny v 9. semestri): - špecializácia Vzdelávanie dospelých - špecializácia Učiteľstvo sociálnej práce - špecializácia Riadenie sociálnej práce. Druhý cyklus sa končí 2. štátnou skúškou a obhajobou diplomovej práce. Umožnuje získanie titulu magister. Základná štruktúra obsahu študijného odboru sa premieta do učebného plánu (študijného programu) a učebných osnov odboru Sociálna práca, v ktorých jednotlivé predmety sprístupňujú tieto tematické oblasti. - spoločenské podmienky sociálnych problémov, - organizácia, sociálna politika a inštitúcie sociálnej práce, - klienti a cieľové skupiny sociálnej práce, - metodika sociálnej práce, kompetencie a stratégie, - metodológia a metodika sociálneho výskumu stavu a efektívnosti sociálnej práce - výber špeciálnych prierezových problémov, ktoré sa premietajú do výberových, špeciálizáciu prehlbujúcich predmetov, - práca na písomných témach v rámci seminárnych, ročníkových prác a diplomovej práce, - odborná prax. Obsah štúdia je koncipovaný l. tak, aby si študenti mohli zvoliť určitú kombináciu a) povinných, b) povinne voliteľných, a c) nepovinne voliteľných predmetov. 2. Veľký dôraz sa kladie na písomné spracovanie zadaných tém ročníkových prác a diplomovej práce. Sú orientované nielen na teoretické, ale aj na praktické riešenie konktétnych problémov sociálnej práce. Témy prác sú zadávané aj na základe objednávky inštitúcií sociálnej práce, ktoré oslovujeme a ponúkame možnosti vzájomnej spolupráce. 3. Odborná prax v dennom štúdiu je integrovaná do obdobia teoretického štúdia i prázdnin v každom ročníku štúdia (v l. - 5. semestri po dva týždne a v 7. - 9 semestri po 4

215

týždne). Prax sa realizuje u nás i v zahraničí6 . Zvýšená kapacita odbornej praxe má umožňovať študentovi a) "dôverné" poznanie praktických problémov, b) individuálnu špecializáciu a c) príležitosť na aplikovanie teoretických poznatkov v praxi. Na prijímacích pohovoroch l. kladieme dôraz na skúmanie osobnostných predpokladov pre sociálnu prácu - zisťujeme nielen vedomosti, ale aj vlastnosti, schopnosti, najmä sociálnu a emocionálnu inteligenciu a schopnosť prosociálneho správania. 2. Skúsenosti z prijímacích pohovorov v špecializácii Sociálna práca (ale aj výsledky štúdia prijatých uchadzačov) v predchádzajúcich školských rokoch ukazujú, že je potrebné prednostne prijímať uchadzačov, ktorí už majú skúsenosti v oblasti sociálnej práce. Takíto uchadzači majú žiadúcu motiváciu štúdia a sami si otestovali povahové a morálnovôľové predpoklady pre štúdium a prácu s ľuďmi v problémových životných situáciách. 3. Ťažiskom obsahu prijímacích pohovorov sú poznatky z predmetu náuka o spoločnosti a tiež biológia človeka, slovenský jazyk a dejepis - v rozsahu gymnaziálneho učiva. Vzhľadom ku každoročne vysokému počtu uchadzačov o štúdium sociálnej práce je potrebné zisťovať aj úroveň poznatkov z doporučenej (dostupnej) odbornej literatúry. IV. PERSONÁLNE ZABEZPEČENIE VÝUČBY

Učebný program v základných rysoch zodpovedá personálnemu a kvalifikačnému potenciálu fakulty a univerzity. Prevažná väčšina predmetov navrhovaného odboru sa prakticky vyučovala v rámci pôvodného špecializačného štúdia odboru Vzdelávanie dospelých. V uplynulom období sa všetci učitelia (nielen z KVD, ale aj ďalších 7 katedier), ktorí vyučujú na odbore Vzdelávanie dospelých "rekvalifikovali" na nové aspekty a obsah predmetov. Katedra má, vďaka porozumeniu zo strany dekanstva, okruh erudovaných odborníkov z právnickej, pedagogickej fakulty a z praxe, ktorí vyučujú ako externí učitelia. Počítame s prijatím viacerých interných učiteľov - vzhľadom k tomu, že máme ambície byť svojim obsahom a hĺbkou poskytovanej špecializácie "na pulze doby". Optimálne by bolo, keby sa pri KVD zriadilo oddelenie sociológie. Univerzita P. J. Šafárika, je snáď jediná univerzita, ktorá nemá samostatnú katedru alebo oddelenie sociológie. V. VEDECKÝ VÝSKUM, ODBORNÁ A VEDECKÁ SPOLUPRÁCA KATEDRY VZDELÁVANIA DOSPELÝCH

Predmetom teoretického a aplikovaného výskumu na katedre, vo väzbe na problematiku sociálnej práce je l. aktivizácia a skvalitňovanie života sociálne a zdravotne postihnutých jednotlivcov a skupín, 2. proces efektívneho riadenia a rozvoja ľudských zdrojov, najmä ďalšieho vzdelávania, 3. problematika záujmového vzdelávania a voľnočasových aktivít v oblasti kultúry. Katedra sa vo svojej vedecko - výskumnej a pedagogickej činnosti sa opiera o kultúrnovýchovné a osvetové tradície na Slovensku a čerpá z medzinárodných skúseností a spolupráce s katedrami a fakultami, na ktorých existujú analogické katedry a študijné odbory, najmä univerzity v Lodži a Krakove, Prahe, Olomouci, Bratislave, ale i v Kanade, Veľkej Británii ai. Pri pravidelných spoločných stretnutiach so zástupcami katedier uvedených 6

Časť štúdia a odbornú prax majú možnosť študenti absolvovať aj v zahraničí - na univerzitách v Poľsku, v Čechách, v Holandsku, v Španielsku a i.

216

univerzít sa usilujeme o kompatibilitu a integráciu s ich koncepciami, ale súčasne sa orientujeme aj na budovanie špecifických prvkov a osobitosti nášho programu. Spolu s Katedrou andragogiky FF UK v Bratislave sa podieľame na tvorbe koncepčných materiálov a podkladov pre legislatívne normy v oblasti vzdelávania dospelých a sociálnej práce. Napr. v spolupráci s Ministertvom školstva SR, Ústavom informácií a prognóz školstva v Bratislave, Štátnym pedagogickým ústavom v Bratislave, Asociáciou inštitúcií vzdelávania dospelých na Slovensku, s Medzinárodným inštitútom pre štúdium rodiny v Bratislave a inými centrálnymi inštitúciami sa aktívne podieľame na tvorbe zásad zákona o ďalšom vzdelávaní, na tvorbe koncepcie rozvoja asociácie sociálnych pracovníkov a štandardov pre sociálnu prácu, na návrhu rozvoja vzdelávania dospelých na Slovensku, na realizácii projektu humanizácie základného školstva, na tvorbe koncepcie riešenia problematiky Rómov na Slovensku a i.

Literatúra: CERYCH, L: Obroda stredoeurópskeho vysokoškolského vzdelávania: otázky a úlohy. Problémy a perspektívy vysokých škôl. Informačný bulletin. Ústav informácií a prognóz školstva a telovýchovy Bratislava l99l, č. 2, s. 38 - 45. CERYCH, L. A KOL: Záverečné odporúčania zo Správy exeminátorov OECD o problémoch česko - slovenského vysokého školstva. Medzinárodné stretnutie Československé vysoké školstvo 3O.- 3l. marec l992. Praha - Paríž OECD l992, 33 s. KLAPILOVÁ, S.: Sociální pedagogika ako teorie životní pomoci ohrozené mládeži. Pedagogický přehled l995, č. 3, s. 64- 65. KREDÁTUS, J.: Podklady pre tvorbu profilu absolventa študijného odboru Sociálna práca. Interný materiál. Humenné l995, 2s. KULTÚRNO-OSVETOVÁ PRÁCA A JEJ MONŽNOSTI V PREVENCII DROGOVEJ ZÁVISLOSTI. Zborník príspevkov zo seminára. Bratislava, Národné osvetové centrum l995 NOVOTNÁ, V. - ŠÁLKOVÁ, H.: Potřeba zdokonalení výchovy a vysokoškolského vzdělá-vání sociálních pracovníku. Sociální politika l985, č. 7, s. l64 - l65. ŘEZNÍČEK, I. - CHYTIL, O. - ŠIKLOVÁ, J.- KAŠPAROVÁ,- VOZÁBAL, P.: Návrh minimálního akreditačního standartu pro výuku sociální práce na úrovni vyššího odborního a vysokoškolského vzdělávání. Brno, FF UK, Katedra sociologie, sociální politiky a sociální práce, Olomouc, FF UK, Katedra sociologie a andragogiky, FF UK Praha, Katedra sociální práce a vzdilávání dospělých. Praha, Akademie sociální práce. Závery zo stretnutí zástupcov Společnosti sociálnych pracovníku České republiky. Zlenice, 3.- 5. listopadu l992 a Měřín u Slap 30. - 3l. března l993. SCHENK, J.: Koncepcia štúdia sociológie na FF UK Bratislava. Sociológia l99l, č. 3, s. l70-l72, l88, l99 - 200. ŠALGOVIČOVÁ, J.: Štúdium sociálnych vied na odbornej vysokej škole v Nemecku. Problémy a perspektívy vysokých škôl. Informačný bulletin. Ústav informácií a prognóz školstva a telovýchovy. Bratislava l993, č. 3, s. l3 - 23. 217

ŠTEFANČÍK, J.: Zmeny v systéme celoživotného vzdelávania. Problémy a perspektívy vysokých škôl. Informačný bulletin. Ústav informácií a prognóz školstva a telovýchovy. Bratislava l99l, č. l, s. ll - l7. TOKÁROVÁ, A.: Předpoklady kvalifikační kompetence absolventu oboru andragogika. In: Andragogika. Zborník Teoretický seminář k pojetí andragogiky, 26.- 27. dubna l993. Olomouc, FF UP l993. ONDREJKOVIČ, P.: Katedra sociálnej práce na pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Aula l995, č. 2, s. 25 - 27. ZÁPIS z ustanovující schuze Asociace vzdelávatelu v sociální práci, konaného dne 5. l0. l993 na Filosofické fakulte Masyrykovy university v Brně, 5 s. ZBORNÍK "Měnící se trh práce - výzva pracovníkům v oblasti vzdělávání dospělých a sociální práce" z konferencie v Olomouci v dnech l.- 4. 4. l992. Praha, MŠMT ČR, Olomouc, Katedra sociologie a andragogiky, l992, s. l0l - l04 :. CHYTIL, O.: Některé problémy vzdělávání sociálních pracovníků. s. l0l - l04, SHARDLOW, S. - DOEL, M. : Problémy vzdělávání pracovníků sociální práce v Československu, s. l76 - l86, ŠIMUNKOVÁ, K.: K problematike vzdelávania sociálnych pracovníkov - duchovný rozmer sociálnej práce, s. l87 - l89,. VOZÁBAL, P.: Nové pojetí přípravy sociálních pracovníků. s. 205 - 208. ZDRAVOTNÍCKA ROČENKA SR Bratislava, Ústav zdravotných informácií a štatistiky l993.

218

PRÍPRAVA SOCIÁLNYCH PRACOVNÍKOV NA TERÉNNE PORADENSTVO VITKOVIČOVÁ Kveta Pre našu súčasnú spoločenskú prax je charakteristické, že sa na základe ekonomických zmien začínajú presadzovať nové nároky na občana, na jeho profesionálnu prípravu. Je tomu tak preto, že sa postupne začína meniť koncepcia života a chápanie životných úloh celých skupín obyvateľstva. Pred človekom sa vynára problém vyrovnať sa a adekvátne reagovať na nové možnosti sabauplatnenia sa v širších spoločenských kontextoch a optimálne zvládnuť mnohé náročné životné situácie, ktoré sú dôsledkom prudkých zmien, charakterizovaných spoločenskou a ekonomickou polarizáciou obyvateľstva. Tieto otázky sa programovo dostávajú do prípravy budúcich odborníkov v rôznych sférach spoločenskej praxe, a preto majú nezastupiteľné postavenie i v systéme profesionálnej prípravy sociálnych pracovníkov, ktorí vstupujú ako medzičlánok do procesu riešenia mnohých osobnostých, pracovných a sociálnych problémov svojej klientely. Ak hovoríme dnes viac ako inokedy predtým o nutnosti, resp. potrebe rozvoja špecifických poradenských služieb, je to výrazom objektívneho pozanania, že človek dnešnej doby potrebuje viac poradenskej pomoci na to, aby sa vedel vyrovnať a prispôsobiť zmenám spoločensko - ekonomickej reality. Modernizačné trendy v chápaní úloh a funkcií poradenstva sú založené na uznávaní práva každého jednotlivca na pomoc vtedy, keď ju subjektívne potrebuje, a to prostredníctvom poskytovania informácií, rád a návodov na konanie v zmysle potenciálnej zmeny. Poradenstvo preberá na seba zodpovednosť či už voči jednotlivcovi, alebo voči spoločnosti a z tejto praxe mu vyplývajú isté etické princípy, ktoré je potrebné rešpektovať v obsahovom zameraní profesijnej prípravy v rámci jednotlivých výukových predmetov odboru Vzdelávanie dospelých - špecializácia sociálna práca. Pre oblasť sociálnej práce sa z poradenstva začína vyvíjať samostatná profesia - rastúci počet sociálnych pracovníkov s vysokoškolským vzdelaním sa venuje týmto činnostiam ako svojim základným pracovným aktivitám a snaží sa pritom dosahovať pro-fesionálne normy čo do kvality poskytovaných doporučení, návodov a pracovných metód. Pri analýze vývoja poradenstva v kontexte európskych a našich dejín máme možnosť vychádzať z bohatých tradícií našej spoločnosti a na tomto základe nadväzovať na mnohé pozitíva. V danom kontexte je účelné poznamenať, že už v rokoch l920-l940, kedy Československo patrilo k najvyspelejším krajinám sveta, i jeho poradenstvo čo do kvantity a kvality realizovaných poradenských služieb predstavovalo svetovú špičku. Pri koncipovaní prvých stratégií sociálneho poradenstva zohrala v našich podmienkach významnú úlohu Masarykova akadémia práce, ktorá bola ustanovená začiatkom 20-tych rokov v Prahe. Bola to prvá poradenská asociácia u nás a tretia na európskom kontinente. Masarykova akadémia práce si zriadila celý rad výskumných a praxeologických ústavov, z ktorých hodno spomenúť najmä Psychotechnický ústav, založený v roku l92l. Tento ústav sa prioritne orientoval na poradenstvo v otázkach voľby povolania. Poradenské aktivity boli náplňou práce i Sociálneho ústavu ČSR, ktorý bol založený už v roku l920. Od uvedeného obdobia sa sociálne súvislosti pracovného procesu stali primárnym terénom výskumnej a poradenskej činnosti. Vznik a rozvoj moderného poradenstva bol teda v zá219

kladnej rovine motivovaný záujmom pedagogickej praxe, a preto ho v súčasnosti chápe-me ako zložku vzdelávacích programov, ktorej adresátom je i dospelá populácia so svojimi problémami v pracovnej - zamestnaneckej a sociálnej sfére. V tomto smere sa čoraz viac oceňuje ako pozitívny činiteľ poradenská služba, ktorá by mala rozvíjať špecifické formy sociálno - právnej starostlivosti, organizačnej pomoci, práce s informáciami, s konzultačným a diagnostickým servisom tak v skupinovej ako aj v individuálnej podobe. Poradenské činnosti sa v priebehu vývoja systému poradenstva stali uznávanou zložkou v spoločenskej deľbe práce, a preto je i v súčasnosti žiadúce vyvíjať úsilie v smere jeho kvalitatívnej realizácie zo strany výkonných pracovníkov - poradcov, ktorí sú na tento účel svojej profesnej pôsobnosti špeciálne odborne pripravovaní. V súčasnosti dochádza ku kvantitatívnemu i kvalitatívnemu rozvoju poradenských služieb, ktoré sú vnútorne štrukturované na základe problémov človeka v jeho biodromálnom vývine a táto orientácia poradenstva sa stáva dispozičným priestorom i pre oblasť sociálnej práce. Dochádza k rozvoju inštitucionalizácie poradenstva pre dospelú populáciu, na rozdiel od nedávnej minulosti, kedy sa poradenstvo rozvíjalo len vo sfére svojej pôsobnosti na deti a mládež a prioritne pertrahovalo problematiku výchovy k voľbe povolania profesie. Poradenstvo pre dospelých začína reagať na novovzniknuté problémy súčasnej populácie v produktívnom veku a svojimi službami prispieva k ich riešeniu. Dôsledkom toho sa príprava sociálnych pracovníkov na výkon poradenstva dostáva do nových polôh zvyšujú sa nároky na odbornú spôsobilosť sociálneho pracovníka - na jeho schopnosť promptnej reagencie na zmeny v sfére zamestnanosti. Existuje definovaný súbor vedomostí patriacich k profesii poradcu, ktorý sa dá dosiahnuť pomocou systému odborného vzdelávania. Základnou východiskovou bázou výkonu poradenstva je psychologická príprava, ktorá je doménou katedier psychológie na univerzitách humanitného typu. Profesijne pripravujú poradcov - psychológov v oblasti klinickej a poradenskej psychológie a tí sú profesijne kompetentní pracovať s klientom na báze využívania špeciálnych diagnostických metód a techník v špeciálnych psychologických poradenských inštitúciach a zariadeniach rôzneho typu. Moderné poradenstvo však nemôžeme chápať sterilne, t. j. že by jeho funkcie boli realizované len v úzko vymedzenom priestore poradne, ale ide o špecifickú činnosť, ktorá má široké pole pôsobnosti, najmä pri saturácii preventívno - výchovného poslania realizovaného na princípe tzv. poradenskej osvety. Tým sa otvára dispozičný priestor i pre predstaviteľov iných profesií podieľať sa na výkone poradenských aktivít vo vzťahu ku rôznorodej problémovej klientele. Na ilustráciu možno uviesť napr. poradenstvo v oblasti personálneho a sociálneho manažmentu - t. j. poradenstvo v riadení. Predstavitelia rôznych profesií vo vedúcich a riadiacich funkciách majú humánnu povinnosť všímať si životné situácie a problémy zverených pracovníkov a byť nápomocní pri optimalizácii ich riešenia. Je známe, že spôsob, ako sa pristupuje k ľuďom, podporuje alebo oslabuje výkon v práci, podmieňuje životnú spokojnosť a konsolidovanosť človeka, efektívnosť jeho výchovy a vzdelávania a v neposlednej miere sociálneho zaradenia. Preto sa predstavitelia mnohých novokoncipovaných profesií (patria medzi nich i sociálni pracovníci) začínajú programovo zaoberať poradenskými činnosťami, ktoré súvisia s funkciami, úlohami a cieľmi vlastnej profesie, pracoviska a sociálnej skupiny. Takto vymedzené poradenstvo v systéme riadenia sociálnych procesov je dominantne orientované na systematické

220

a na praktický výsledok cielené využívanie vedeckých poznatkov v riadiacej práci a vo svojej praktickej realizácii predpokladá interdisciplinárnu účasť odbor-níkov. Výkon poradenských činností sociálnych pracovníkov často narážal na isté hranice, ktoré boli determinované ich odbornou prípravou a profesiovými kompetenciami. Bolo to spôsobené najmä tým, že po dlhé roky sa u nás nerealizovala príprava sociálnych pracovníkov formou vysokoškolského štúdia, ale len prostredníctvom nadstavbového štúdia sociálno - právneho zamerania. V profesiovej príprave vysokoškolsky vzdelaného sociálneho pracovníka z hľadiska jeho flexibility pre výkon, čo do rozsahu pracovného záberu tejto mnohodimenzionálnej profesie vstupi i príprava pre výkon poradenských činností rôzneho obsahového zamerania. Napovedá tomu profil absolventa študijného odboru Vzdelávanie dospelách - špecializácia sociálna práca, v ktorom je programovo zakotvená schopnosť budúceho absolventa pracovať s rôznymi sociálnymi skupinami, ako sú napr. nezamestnaní, handi-capovaní, gerontická populácia a pod. Príprava pre výkon poradenských aktivít sociálneho pracovníka v sociálnom teréne predpokladá: a/ zvládnutie základných teoretických a metodologických východísk problematiky z interdisciplinárneho aspektu, t. j. selekciu z poznatkového aparátu psychologických, sociologických, ekonomických, právnych a iných vedných disciplín a ich tvorivú aplikáciu do poradenských systémov a problémových typov - poradenstvo pre nezamestnaných, rehabilitačné poradenstvo, gerontologické poradenstvo, ludické poradenstvo, poradenstvo v partnersko - maritálnom vývine a iné typy, ktoré majú sociálny kontext. b/ schopnosť adekvátnej poradenskej prezentácie získaného teoretického potenciálu. Je žiadúce, aby budúci sociálny pracovník vedel, bol profesionálne zdatný získané teoretické poznatky prezentovať pri výkone individuálneho, skupinového alebo hromadného poradenstva. Táto požiadavka akcentuje potrebu poznania konkrétneho sociálneho terénu inštitúcií a sociálnych zariadení, ktoré vykonávajú poradenské činnosti ako svoju sprievodnú činnosť (domovy dôchodcov, ústavy sociálnej starost-livosti, úrady práce, kluby práce a pod.) Predpokladom odborného poradenského výkonu je zorientovanosť v sociálnom teréne - poznanie problémov potenciálnej klientely a schopnosť na ne adekvátne - profesiovo fundovane reagovať. Z praxeolo-gického hľadiska ide o prekonanie istých stereotypov, ktoré v minulosti často redukovali pracovnú kvalifikáciu sociálnych pracovníkov na formálny výraz poz-natkového a vedomostného potenciálu. Za účelom zvládnutia poradenskýmch postupov pri výkone poradenských činností sa ukazuje byť efektívne najmä poznanie konkrétnych poradenských pracovísk, zoznámenie sa s praxou týchto inštitúcií a možnosť konfronácie teórie s praxou. Študenti sa v priebehu svojej profesijnej prípravy formou exkurzí a súvislej odbornej praxe majú možnosť zoznámiť s fungovaním inštitúcií a zariadení, ktoré tieto činnosti vykonávajú ako svoju základnú alebo sprievodnú aktivitu. Do systému prípravy vstupujú i komunikačné tréningy, od zvládnutia ktorých v nemalej miere závisí úspešnosť výkonu poradenských činností. Budúci sociálny pracovník musí pri výkone poradenských činností dodržiavať rešpektované normy chovania, musí byť schop-

221

ný na základe svojej odbornej erudície voliť adekvátne rozhodnutia, musí poznať sociálny terén svojej klientely. Vzájomné prepojenie teórie a praxe je pri výkone poradenských aktivít dôležité, a preto je i v príprave budúceho sociálneho pracovníka dôležitá proporcionalita v oboch smeroch. Vyžaduje sa od neho vysoký stupeň tvorivého potenciálu, ktorý je podmienený jeho zodpovedajúcou kvalifikáciou, identifikáciou sa s vlastnou prácou. Dôležitá je i znalosť poradenských stratégií, či už ide o antropologické, etické, filozofické, sociálne alebo iné súvislosti, ktoré bezprostredne predchádzajú poradenskému procesu. Záverom je potrebné uviesť, že vysokoškolská erudícia sociálneho pracovníka je len potenciálnym dispozičným priestorom pre výkon poradenských činností vo sfére sociálnej práce. Nevyhnutná úroveň odborných schopností sa nedosiahne bez určitého počtu rokov praktickej skúsenosti, predovšetkým pod vedením starších príslušníkov danej profesie.

Literatúra: Koščo, J. a kol.: Poradenská psychológia. Bratislava, SPN l987. Ždímal, M. a kol.: Příručka terénního poradenství. Ostrava, AKS l992.

222

PROFESNÁ PRÍPRAVA SOCIÁLNYCH PRACOVNÍKOV V DVOJROČNOM POMATURITNOM ŠTÚDIU V ODBORE SOCIÁLNO - PRÁVNA ČINNOSŤ HRONCOVÁ Mária Sociálno - právna akadémia vo Veľkom Krtíši bola zriadená od 1. 9. 1993 v zmysle prípisu MŠaV SR č. 1884/1993 - 31 zo dňa 31. 3. 1993. Týmto prípisom bola škola poverená vykonať do 1. ročníka pomaturitného kvalifikačného denného štúdia v študijnom odbore 68 - 51 - 6 sociálno - právna činnosť prijímacie skúšky. SPA je právnym subjektom pod spoločným riaditeľstvom Gymnázia A. H. Škultétyho vo Veľkom Krtíši. V súčasnosti má 4 triedy v dennej, diaľkovej a externej forme štúdia. Disponuje kvalifikovanými odbornými a pedagogickými kádrami. Záujem o štúdium každoročne vysoko prekračuje možnosti školy z priestorových dôvodov. Teda, pripravu-jeme stredné odborné kádre. Vyučovanie sa realizuje podľa základných pedagogických dokumentov: Učebný plán - schválilo MŠ, mládeže a športu SR dňa 28. mája 1992 pod č. 3599/1992 - 21 s platnosťou od 1. 9. 1992, začínajúc 1. ročníkom. Učebné osnovy - schválilo MŠaV SR dňa 20. októbra 1992 pod č. 7516/1992 - 31 s platnosťou od 1. 9. 1992, začínajúc 1. ročníkom. Učebný plán určuje povinné vyučovacie predmety, voliteľné a nepovinné vyučovacie predmety. Plán umožňuje riad. školy na základe odporúčania PK vykonať úpravy v učebných plánoch až do výšky 10% celkového počtu týždenných vyučovacích hodín. Počet týždenných vyučovacích hodín je 30 + 4 voliteľné vyučovacie predmety. Pri týchto úpravách sa musia zachovať všetky povinné vyučovacie predmety. Obsah učiva sa môže upraviť až do 30% jeho rozsahu zaradením nových poznatkov vyplývajúcich z rozvoja vedy a techniky, z aktuálnych otázok prechodu na trhovú ekonomiku a z prispôsobenia učiva špecifickým podmienkam školy. Učebný plán umožňuje na základe požiadaviek praxe, s prihliadnutím na možnosť uplatnenia absolventov a na svoje podmienky navrhnúť MŠ SR na schválenie aj ďalšie V a N predmety. Na našej škole využívame aj možnosť deliť triedu na skupiny, aj zavedenie voliteľných predmetov, predovšetkým je to Práca s počítačom pre všetkých študentov a Sociálna psychológia podľa voľby študentov. Mali sme veľký záujem aj o Posunkovú reč, žiaľbohu, zatiaľ sa nám zámer nepodarilo realizovať, nedarí sa nám získať lektora. Odborná prax je súčasťou predmetu Prax, absolvuje sa v rozsahu 20 pracovných dní v 1. ročníku a 30 pracovných dní v 2. ročníku - to je tzv. priebežná prax, okrem toho absolvujú študenti súvislú odbornú prax v rozsahu 4 týždne v 1. ročníku a 6 týždňov v 2. ročníku.

223

PROBLÉM SUPERVÍZOROV Zabezpečovanie priebežnej praxe aj súvislej praxe v poslednom období a hlavne v súčasnosti po územno - správnom členení sa stalo veľkým problémom. Študenti musia časť odbornej praxe absolvovať v úradoch štátnej správy, na odboroch sociálnej starostlivosti, v sociálnej poisťovni, na správnych, právnych oddeleniach obecných, mestských a okresných úradov, na úradoch práce, na súdoch a pod. Druhá časť sa musí realizovať v ÚSS, v domovoch dôchodcov, detských domovoch, diagnostických, nápravno - výchovných ústa-voch a podobných zariadeniach, charitatívnych domoch a penziónoch, v ped. - psych. poradniach, v centrách poradensko - psychologických služieb a pod. Vzhľadom na to, že my môžeme mať vytvorené strediská oídborného výcviku a nemáme ani zabezpečené finančné prostriedky pre pracovníkov, ktorých organizácie na základe Dohody o zabezpe-čení praktického vyučovania formou odbornej praxe poverujú starostlivosťou o prakti-kantov, boli sme v niektorých orgánoch štátnej správy odmietnutí. Už na stretnutí v Rožňave sme žiadali o vyriešenie tak, aby MŠ SR iniciovalo spoluprácu s Ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny v otázkach koordinácie a zabezpečenia praxe pre študentov škôl tohoto typu. Keďže pribudol ďalší fenomén Ministerstvo vnútra, o to je naša situácia v zabezpečovaní praxe komplikovanejšia. Zároveň si dovolím vyjadriť svoj názor, že by sme mali patriť pod gestorstvo Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny, tak ako zdravotnícke školy patria aj pod Ministerstvo zdravotníctva. Myslím si, že by sa veľa odborných aj praktických prevádzkových úloh dalo pružnejšie riešiť. Myslím tým aj na skutočnosť, že naše metodické centrá sa nám vôbec nevenujú pri ďalšom vzdelávaní našich učiteľov, mýlia si nás s obchodnou akadémiou. Iba v tomto šk. roku sa dúfam začne obrat k lepšej starostlivosti zo strany Inštitútu pre odborné vzdelávanie pri MŠ SR, odkiaľ sme dostali pozvanie pracovať v odborných komisiách so zameraním na sociálno - právnu činnosť. Už v spomínanej Rožňave sme sa stretli riaditelia, pedagógovia stredných a vysokých škôl, kde sa vyučuje sociálna práca, v roku 1994 sme vypracovali plán na inováciu učebných osnov z predmetov Sociálno - právna ochrana, Právo, Zdravotné náuky, Technika admini-stratívy a korešpondencia, Sociálno - ekonomické informácie, Telesná výchova, Filozofia a etika, Psychológia, Sociológia. Do 6.marca 1995 mali byť návrhy odoslané do OA v Rožňave a odtiaľ zrejme na MŠ a do ŠPÚ. Žiaľbohu, spätnú väzbu som dodnes nedostala, hoci sme sa na projekte zúčastnili, nemám vedomosti o tom, či platné učebné osnovy z roku 1992 boli inovované a doplnené schválené alebo nie. Pri inovácii učebných plánov by sa malo myslieť aj na reálny počet týždňov v období september - jún vzhľadom na nové pedagogicko - organizačné pokyny: jesenné, vianočné, jarné, veľkonočné prázdniny a nové štátne sviatky. V 1. ročníku je v učebnom pláne 40 a v 2. ročníku 38 týždňov, čo nezodpovedá reálnemu stavu. Sú v nesúlade so schváleným učebným plánom. Ďalším ťaživým problémom bolo pre nás zostaviť učebný plán pre diaľkové a externé štúdium. Opäť sa stretávame so skutočnosťou, že nie všetci naši prijatí poslucháči sú zamestnaní v danej oblasti, alebo sa rekvalifikujú. Pri vypracovaní učebných plánov pre tieto formy štúdia sme zaradili aj absolvovanie odbornej praxe v sociálno - právnej činnosti, v takom rozsahu ako majú študenti denného štúdia, mali sme zo strany poslucháčov výhrady.

224

MINIMÁLNE ŠTANDARDY Profil absolventa SPA, zadefinovaný v programe školy, však túto potrebu nutne vyžaduje: "Absolvent študijného odboru sociálno - právna činnosť je kvalifikovaný pracovník pripravený pre výkon činnosti, súvisiacich so sociálnou a právnou problematikou v rôznych typoch organizácií. Vzdelanie, ktoré poskytuje tento študijný odbor formuje všeobecného pracovníka, rozvíja osobnosť absolventa, jeho povahové vlastnosti, vedomosti a zručnosti, rozvíja a rozširuje všeobecné schopnosti vrátane schopnosti adaptácie na meniace sa podmienky reality. Absolvent našej školy by mal byť dostatočne adaptabilný, logicky mysliaci, schopný aplikovať nadobudnuté vedomosti a schopnosti pri riešenií problémov, schopný pracovať samostatne, aj v tíme, rozvážne a rozhodne konať v súlade s právnymi normami spoločnosti, zásadami vlastenectva, humanizmu a demokracie. Naša škola spolu s gymnáziom je zapojená do projektu Školy podporujúce zdravie, realizuje Štátnu zdravotnú politiku SR, Národný program podpory zdravia v SR, vyvíja širokú aktivitu vo výchove a prevencii závislostí na fajčení, alkoholizme, drogách, v oblasti sexuálnej, právnej a enviromentálnej výchovy. Organizuje okrúhle stoly a panelové diskusie o tolerancii, rasizme, xenofóbii, intolerancii, ďalej benefičné podujatia, charita-tívnu pomoc, darcovstvo krvi, záujmové krúžky. Študentky vedú napr. zdravotnícky krúžok pre žiakov 8 - ročného štúdia, cez prázdniny bez nároku na mzdu robili pomocné vychovávateľky v dennom tábore pre deti zo sociálne slabších rodín a zamestnaných matiek. Tento tábor, ktorý mal 6 týždenných turnusov organizovala Demokratická únia žien v spolupráci s našou školou, ktorá bezplatne poskytla priestory a pomôcky. Štúdium končí maturitnou skúškou, ktorá má 2 časti. Písomnú časť realizujeme vypracovaním písomnej komplexnej odbornej práce a jej obhajobou pred vymenovanou maturitnou odbornou komisiou. V ústnej časti sa maturuje komplexne z predmetov: Právo, Metódy sociálnej práce, Sociálno - právna ochrana. Maturitné otázky sú vypracované v počte 25 a zohľadňujú tieto 3 hlavné predmety. Aj témy na komplexnú písomnú odbornú prácu si volia zo 40 tém, v ktorých sú po teoretickej aj praktickej stránke zohľadnené povinné vyučovacie predmety, a to hlavne Právo, MSP, SPO, Sociológia, Pedagogika, Psychológia, Zdravotné náuky. Veľký dôraz sa kladie na poznatky získané na odbornej praxi a ich zovšeobecnenie v odbornej práci ako aj na maturitných skúškach. Na záver by som chcela zhrnúť naše požiadavky a doporučenia. Požadujeme: 1/ Ak existujú nové alebo inovované základné pedagogické dokumenty, učebné osnovy a učebné plány pre denné, diaľkové a externé štúdium zaslať ich na školy tohoto typu. 2/ Ustanoviť komisie pre tvorbu pedagogických dokumentov v odbore sociálno - právna činnosť, minimálne štandardy. 3/ Vydávať učebnice, učebné texty a učebné pomôcky (kazety) pre školy so zameraním na sociálnu a právnu činnosť. 4/ Vytvoriť právne normy vo vzťahu Ministerstvo vnútra SR - Ministerstvo školstva SR a Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR smerom k rešpektovaniu požiadaviek škôl pri zabezpečovaní odbornej praxe študentov. 5/ Založiť Asociáciu vzdelávateľov v sociálnej práci na Slovensku.

225

Doporučujeme: 1/ Aby školy tohoto typu boli aj pod gestorstvom Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny. 2/ Po overení experimentu na OA v Dolnom Kubíne postupne pretransformovať 2 - ročné štúdium na vyššie odborné 3 - ročné štúdium. 3/ Uplatnenie absolventov v praxi. 4/ Platové zaradenie: 6 - 7 trieda. 5/ Nekvalifikovať v úradoch. 6/ Kvalifikovaní v oblasti sociálnej práce nepreraďovať na iné pracoviská.

226

POZNATKY O PSYCHIKE ZDRAVOTNE POSTIHNUTÝCH

V PRÍPRAVE SOCIÁLNYCH PRACOVNÍKOV STACH Tomáš Komplex psychologických aspektov začleňovania sa postihnutých občanov (v nami sledovanom prípade zrakovo postihnutých v dospelosti) je podľa nášho rešeršného zistenia relatívne málo prepracovaný v defektológii, resp. rehabilitačnej pedagogike. Pomerne viac informácií, významných pre konkrétnu prácu s ľuďmi v organizáciách, nachádzame v psychológii práce. V našom príspevku sa budeme opierať o práce Z. Bureša, A. Jurovského, T. Kollárika. Budeme vychádzať aj z vlastných výskumov, pozorovaní a skúseností ako nevidiaceho. Z. Bureš člení aspekty začleňovania sa postihnutých do práce - teda aj zrakovo postihnutých - do dvoch skupín: 1. V prvej skupine ide o vlastný proces začleňovania sa a pri ňom použité metódy výberu a prijímania pracovníkov, ako aj prispôsobenie pracovných podmienok - teda prevažne hľadiská ergonomické - využitie kompenzácie schopností, resp. voľbu inej novej profesie po absolvovaní adekvátneho výcviku, či začlenenia. Z. Bureš konštatuje, že sa v tejto oblasti prejavuje určitý nedostatok, pretože chýba ucelený prehľad zmien pracovných schopností a najmä prehľad požiadaviek na prepracovanie systému odbornej psycho-logickej pomoci. 2. Do druhej skupiny psychologických aspektov zaraďuje Z. Bureš otázky sebahodnotenia a sebadôvery. Tieto otázky majú vzťah k vlastným úlohám, ktoré má dospelý postihnutý plniť. Tu sa môže prejaviť rozdielne hodnotenie seba samého od nerealistického po realistické a medzi tým celá škála sebahodnotení s väčšími odchýlkami od skutočnosti. Pokiaľ je sebahodnotenie realistické, možno očakávať racionálne chápanie daných úloh a tým aj ich plnenie. Pri viac - menej skreslenom hodnotení dochádza k neadekvátnym výsledkom pracovnej činnosti postihnutého jedinca. Otázky sebahodnotenia a sebadôvery majú tiež súvislosť s vekovými kategóriami postihnutých. Preto sa tiež pri chybách - defektoch utrpených v mladosti hovorí o psychologických aspektoch zmenenej adaptačnej schopnosti, na ktoré má rozhodujúci vplyv rodina. Všeobecne môžeme konštatovať, že pre psychiku postihnutého, pre utváranie jeho postojov majú dôležitý význam aj postoje a správanie sa ľudí z jeho okolia. Ak sú postoje, jednanie a hodnotenie zo strany ostatných ľudí adekvátne, pomáhajú postihnutému upraviť si svoje predstavy o sebe, korigovať sebahodnotenie. Zvyčajne totiž postihnutý sám naráža pri sebahodnotení na množstvo problémov. Predovšetkým už samotné poškodenie telesného orgánu spôsobuje porušenie interného obrazu o vlastnom tele. Tento obraz je dôležitým rysom osobnosti, súvisí s vlastným chápaním osobnosti v interpretácii a má tiež výrazný sociálny význam. Subjektívne posudzovanie defektu sa od objektívneho veľmi líši. Tak vznikajú zmenené reakcie a pocity postihnutého človeka - napr. pocit viny, hanby, detinské správanie sa, obavy, strach a pod. Preto je potrebné správnym postojom a hodnotením z okolia postihnutého pomôcť danému jedincovi likvidovať odchýlky v sebahodnotení a pripraviť ho na budúce pracovné úlohy.

227

Ďalšie problémy sa prejavujú u postihnutého v množstve neistôt. Podľa Z. Bureša (l98l, s. 164 - 167.) ide predovšetkým o tieto neistoty: neistota fyzická, sociálna a neistota postihnutého v postoji k sebe samotnému. Fyzická neistota pramení zo skutočnosti, že všetky verejné zariadenia - ako napr. dopravné zariadenia, komunikácie - sú prispôsobené pre zdravých jedincov a nie postihnutým osobám. Prejavuje sa to najmä vo verejných hromadných prostriedkoch: vstupy, schody, eskalátory. Sociálna neistota súvisí so správaním sa ostatných ľudí k postihnutému. Niektorí z nich prejavujú postihnutému prehnanú ľútosť, súcit, či naopak na postihnutého berú len nevyhnutné ohľady. V mnohých prípadoch tu hrajú veľkú úlohu i predsudky, podľa ktorých sa postihnutým pripisujú vlastnosti, ktoré nemajú, resp. ak ich majú, nie je to výlučne z dôvodu tohto postihnutia. Máme tu na mysli v praxi sa často vyskytujúci názor, že pre postihnuté osoby určitého typu je charakteristický určitý typ osobnosti. Hovorí sa niekedy o osobnosti tuberkulózneho človeka, o osobnosti slepca, resp. slabozrakého človeka a pod. Niekedy sa postihnutým pripisujú niektoré vlastnosti negatívnej povahy tak, akoby zákonite patrili k určitému druhu zdravotného postihnutia. I keď je známe, že každé telesné postihnutie pôsobí tiež na psychickú reguláciu správania sa a i keď sa niektorí postihnutí prejavujú ako napr. ľudia egoistickí, vypočítaví či zlomyseľní, nie je možné z toho vyvodzovať, že tieto negatívne vlastnosti patria vždy zákonite k určitému druhu postihnutia. Väčšinou ide o náhodné pozorovania, ktoré nie je možné generalizovať. Uvedené negatívne vlastnosti sa môžu prejavovať buď u tej istej osoby i bez telesného, resp. zdravotného postihnutia sú charakteristické pre tohto konkrétneho jedinca, alebo sa tieto negatívne vlastnosti môžu prejavovať u kohokoľvek iného. Tu pochopiteľne nemožno poukazovať na akúkoľvek súvislosť so zdravotným postihnutím. Mnohokrát sa u zdravého jedinca takéto negatívne vlastnosti ospravedlňujú, prípadne sa o nich hovorí len všeobec-ne. Možno teda konštatovať, že nie sú objektívne dôkazy pre skutočnosť vyjadrenú tvrdením, že určité postihnutie (vrátane zrakového) vytvára z ktoréhokoľvek jedinca určitý charakterový typ. Všetky vyššie uvedené fakty sa priamo premietajú do psychickej situácie - psychického stavu začleňovaného postihnutého do pracovného procesu (Z. Bureš, l98l s. 164-167). Pri zaradení postihnutého do pracovného procesu sa prejavujú niektoré ďalšie otázky, zvlášť pokiaľ ide o sebahodnotenie. Týmto problémom sme sa už zaoberali v predchádzajúcom texte vo všeobecnej rovine. Tu chceme uviesť niekoľko záverov z praxe, týkajúcich sa postihnutého v jeho roli a pozícii pracovníka riešiteľa (realizátora, vykonávateľa) určitej úlohy. Konkrétny postihnutý jedinec, zapojený už do pracovného procesu - čo predstavuje už pokročilé štádium jeho socializácie - hodnotí svoj výkon a súčasne tiež svoju pracovnú spôsobilosť. Sebadôvera, ktorá plynie z pozitívneho hodnotenia, je priamo spätá s predstavou seba samého ako vykonávateľa, riešiteľa pracovnej úlohy. Význam tejto predstavy vystupuje do popredia pri mimoriadne náročných úlohách. Keď takáto predstava chýba, vznikajú ťažkosti, ktoré majú za dôsledok znížený pracovný výkon, resp. menšie pracovné úspechy. Ak označíme objektívnu pracovnú neschopnosť ako primárnu, môžeme povedať, že sekundárnou neschopnosťou je taká predstava, ktorá danú primárnu neschopnosť zväčšuje. V psychologickej literatúre citovanej v úvode sa uvádzajú ďalšie spôsoby vyrovnania sa s fyzickým defektom, spôsoby úspešné i menej úspešné, pričom sú v nich zdôrazňované vždy niektoré stránky z vyššie uvedených foriem.

228

Empirická prax ukazuje, že úspešnej pracovnej a životnej adaptácii vhodne pomáha pracovné zaradenie, dobré medziľudské vzťahy medzi spolupracovníkmi, dobrý vzťah vedúceho pracovníka, prideľovanie vhodnej práce, správne hodnotenie pracovných výsledkov, sledovanie priebehu pracovnej činnosti a pod. Sú vhodné i dobré formulované rady a i náhodné (neoficiálne) pochvaly a iné materiálne stimuly, ktorými môže vedúci pracovník zdravotne (telesne i psychicky) postihnutého podporiť vo vytváraní a rozvíjaní pozitívnych vlastností a motivovať ho k plnému pracovnému výkonu.

Literatúra: Bureš, Z.: Psychologie práce a její užití. Praha, PRÁCE 1981. Jurovský, A.: Osobnosť človeka pri práci. Bratislava, PRÁCA 1980. Kollárik, T.: Človek v sociálnom systéme práce. Bratislava, PRÁCA 1983. Lékařské repetitorium. Praha, SPN 1967. Monatová, L.: Pedagogika speciální. Brno, Masarykova univerzita 1994. Krýsl, J.: K základním problémům soustavy vzdělávání pracovníků se změnenou pracovní schopností. Praha, Výzkumní ústav VD 1981.

229

VZDELÁVANIE SOCIÁLNYCH PRACOVNÍKOV NA OBCHODNEJ AKADÉMII DOLNÝ KUBÍN VAJZEROVÁ Eva l. Základné východiská rozvoja neuniverzitného vysokého školstva Po roku 1989 experti OECD v rámci evaluácie česko-slovenského vysokoškolského vzdelávacieho systému vydali dokument "Záverečné odporúčania" so šiestimi odporúčaniami, ktoré pokladali pre rozvoj a obnovu česko-slovenského vysokého školstva za osobitne dôležité. Medzi nimi bolo aj odporúčanie, že pri rozvoji sa nestačí len obmedziť na jestvujúce vysoké školy, ale aby sa podporoval aj vznik nových inštitúcií, možno aj povýšením dobrých stredných škôl a navrhli názov odborné vysoké školy (Profesional Higher Educations Schools), ktorý bol neskôr upresnený na profesijné vysoké školy. Tieto školy by mali mať vyšší podiel praktickej zložky v rámci obsahu výučby na rozdiel od univerzít, ktoré majú vyšší podiel teoretickej zložky obsahu výučby. V praktickej oblasti prebieha v rámci programu PHARE "Obnova vzdelávacieho systému" v SR podprogram "Rozvoj neuniverzitného vysokého školstva". V podprograme je zahrnutých 6 stredných odborných škôl z celej SR, ktoré v spolupráci so zahraničnými vysokými školami prevažne v Holandsku experimentálne uplatňujú 3-ročné vyššie odborné štúdium, ktoré je možné obsahovo porovnať s bakalárskym vysokoškolským štúdiom (citujem zo správy). V rámci podprogramu boli v experimente zastúpené aj tri fakulty vysokých škôl (FOŠ STU Trnava, FOŠ TU Košice a Ekonomická fakulta UMB v Banskej Bystrici). Experti podporili tento projekt s tým, že by mala existovať nejaká možnosť mobility medzi odbornými vysokými školami a univerzitami, aby bolo úplne jasné, že ide o globálny systém vysokých škôl. Táto mobilita by však mala byť obmedzená tak, aby bola zachovaná špecifičnosť každej školy. V súčasnosti platný zákon o vysokých školách neobsahuje ustanovenie týkajúce sa profesionálneho vysokoškolského vzdelávania. V rámci dlhodobého výhľadu v súlade s "Koncepciou rozvoja vysokého školstva SR do roku 2010", prijatou vládou SR, ako aj novou pripravovanou koncepciou, ktorá je v súčasnosti pripomienkovaná expertami za účelom jej upresnenia a v súlade s odporučeniami expertov OECD sa predpokladá, že príslušné ustanovenia budú uplatnené v návrhu nového zákona o vysokoškolskom vzdelávaní. 2. Súčasný stav rozvoja Vyššieho odborného štúdia v Dolnom Kubíne Experimentálne vyššie odborné štúdium zamerané na sociálnu prácu bolo schválené MŠ v máji 1992. Organizácia štúdia sa v súčasnosti riadi dokumentom "Organizácia štúdia a skúšobný poriadok experimentálneho pomaturitného štúdia poskytujúce vyššie odborné vzdelanie", schváleného 23. 12. 1992 pod č. 8915/1992-31 na experimentálne overovanie v SOŠ zapojených do experimentu a vyhláškou o ukončení štúdia na stredných školách doplnenou vyhláškou č. 97/1994 Z. z. absolventskou skúškou a udelením absolutória.

230

Ako partnerská škola nám bola pridelená Hogeschool de Horst v Driebergene, s ktorou sme podpísali dohodu o vzájomnej spolupráci v oblasti prípravy a vypracovania pedagogických dokumentov, zaškolení pedagogických pracovníkov, príprave učebných textov a vypracovaní takého modelu štúdia, ktorý by bol kompatibilný s európskymi školami tohoto typu. V súčasnosti pracujeme na tvorbe modulov, ktoré majú byť východiskom k prechodu na kreditný systém. V júni 1997 sa experiment končí a budeme mať už tretích absolventov tohto typu štúdia (vyše 100). Odborná príprava je zameraná na prípravu všeobecného sociálneho pracovníka, ktorý nájde uplatnenie v štátnych, súkromných, charitatívnych a dobrovoľných sociálnych inštitúciách a organizáciách, kde bude vykonávať sociálnu prácu v priamom styku s klientom. Nejedná sa samozrejme ani o opatrovateľov, ale ani o koncepčných, či výskumných pracovníkov. V porovnaní s absolventom pomaturitného štúdia je tento absolvent orientovaný viac na psychosociálnu pomoc a informačné služby. Otázky profilu absolventa diskutovalo vedenie školy aj s MPSVaR a Výskumným ústavom práce a sociálnych vecí, aby sa vytvorili predpoklady pre prijatie našich absolventov praxou a ich adekvátne platové zaradenie. 3. Organizácia vyučovania Základným variantom vzdelávania študentov je trojročné denné štúdium, pričom min. jedna tretina z celkového počtu hodín je absolvovaná vo forme praxe. Keďže základný cieľ vo VOŠ je pripraviť odborníkov pre praktický výkon povolania v príslušnom odbore, je tomuto podriadený aj vyučovací proces. Rozsah a obsah štúdia vychádza zo študijného plánu (viď príloha) a učebných osnov. Počas štúdia sú študentom sprostredkované nielen teoretické vedomosti, ale cez aktivizačné formy vyučovania (cvičenia, kazuistiky, sociálno-psychologické výcviky, získavajú praktické zručnosti v práci s rôznym druhom klientov. Každý predmet učebného plánu sa člení na uzavreté tematické okruhy-moduly. Ich náplň bola vyberaná podľa ich významu pre prax. V spolupráci s holandskými partnermi sme pre internú potrebu spracovali detailnejšie materiály, ktoré jasne stanovujú obsah, cieľ metódy práce, požiadavky a povinnú aj doporučenú literatúru každého tematického okruhu jednotlivých predmetov. Základnou organizačnou jednotkou je blok, v ktorom prebieha vyučovanie podľa jeho cieľa integrovaným spôsobom. Podľa tohoto cieľa sa stanoví aj rozsah aj obsah študijných predmetov. Blok sa končí testom, zápočtom, resp. skúškou z každého predmetu. Trvá 7 až 8 týždňov. Bloky sa spájajú do semestrov. Školský rok predstavuje dva semestre po 15 týždňov. Po ukončení semestra vykoná študujúci predpísané zápočty a skúšky. Systém hodnotenia a testovania sa realizuje podľa vopred dohodnutých kritérií, kde okrem preukázania teoretických znalostí sa hodnotia aj praktické zručnosti (seminárne, ročníkové práce). 4. Zabezpečenie praktického vyučovania Praktické vyučovanie začína už v prvom ročníku, kedy študenti v rámci prvého bloku exkurzne navštevujú vybraté inštitúcie zamerané na sociálnu prácu. Po ukončení 2. semestra sa študenti povinne zúčastňujú letnej praxe v trvaní 10 kalendárnych dní s

231

cieľom zmapovania pracoviska a vytvorenia sociálnej mapy. Škola odporúča dve pracoviská s rozdielnym sociálnym zameraním. Prax v 2. a 3. ročníku je vykonávaná v týždenných intervaloch v prirodzených podmienkach na odporučených pracoviskách podľa študijného programu a osnov min. 7 týždňov na jednom pracovisku. Študent má mať na pracovisku prideleného supervízora, ktorý mu prideľuje prácu, vedie ho a hodnotí. Po návrate z praxe má hodiny supervízie, na ktorých sú rozoberané osobnostné problémy študenta na praxi. Všetci študenti si počas praxe vedú denníky, po ukončení praxe vypracúvajú správy, v ktorých hodnotia svoju prácu, popisujú skúsenosti získané na praxi. V druhom semestri tretieho ročníka študent nastupuje na 15 týždňovú prax, ktorú si vyberá s ohľadom na svoju záverečnú absolventskú prácu. Počas tohoto obdobia sa vracia do školy raz za dva týždne na hodiny supervízie a tiež na konzultácie k záverečnej práci. Od 12. decembra 1994 funguje na škole informačné centrum mladých, ktorého cieľom je pomôcť obyvateľom Oravy zorientovať sa v nových sociálno-právnych pomeroch (poradenstvo ohľadne inštitúcií a úradov v sociálnej sfére, vyplňovanie formulárov, žiadostí a listov) a je vlastne aj naším školským stážovým pracoviskom. Nepodarilo sa nám to zaktivizovať v takom rozsahu, ako sme predpokladali, ale aj tak to prispieva ku kvalitnejšej praktickej príprave našich študentov. Za toto obdobie sa študenti zdokonalili okrem iného aj v samostatnej práci s počítačom, elektronickým písacím strojom a kopírkou. Počas piatich rokov trvania experimentu neustále hľadáme najvhodnejšie prepojenia školy a praxe. Nie vždy sa nám to darí podľa našich predstáv. Keďže sme umožnili študentom praxovať v blízkosti svojho bydliska, nestačíme odborne pripraviť supervízorov pre každé pracovisko, ba dokonca ani ich všetky v priebehu roka navštíviť. Od budúceho roku chceme v spolupráci s pracoviskami vykonávajúcimi sociálnu prácu v blízkom okolí vytvoriť stážové pracoviská s presným program, so supervízormi, ktorí budú ochotní odborne viesť našich študentov podľa nášho usmernenia. 5. Ukončovanie štúdia Štúdium sa uzatvára absolventskou skúškou, ktorá sa skladá z obhajoby absolventskej práce a ústnej skúšky pred komisiou. Dbáme na to, aby absolventské práce riešili praktické problémy sociálnej práce. Každá práca je hodnotená interným učiteľom, konzultantom z praxe a oponentom - odborníkom z danej oblasti. 6. Možnosti uplatnenia absolventov na trhu práce Sme v kontakte s našimi absolventami a žiadame ich o poskytnutie informácií o svojom umiestnení. Väčšina z nich je v sociálnej sfére zamestnaná, no mnohí len na dobu určitú, alebo na VPP, s tým, že si ich perspektívne nechajú. Časť študentov pokračuje v štúdiu na vysokých školách, kde väčšinou študujú sociálnu prácu, alebo príbuzné humanitné odbory. Je škoda, že hotoví sociálni pracovníci musia začínať štúdium toho istého odboru od prvého ročníka na vysokej škole, keďže nie je možnosť prípadných postupových, či diferenčných skúšok. Myslíme si, že je to neekonomické aj pre rodiny študentov, aj pre štát. Veríme, že po zaktivizovaní asociácie vzdelávateľov bude možné tieto problémy uspokojivo vyriešiť. Len veľmi malá časť je zamestnaná mimo sociálnej sféry, dali prednosť lepšiemu finančnému ohodnoteniu. 232

7. Personálne zabezpečenie výučby Ako vyučujúci pôsobia u nás interní vyučujúci z pomaturitného štúdia a odborníci z praxe. Všetci interní učitelia sa zúčastnili pracovných pobytov v Driebergene a školení u nás zameraných najmä na: • prípravu a zdokonaľovanie učebných plánov a osnov • zdokonaľovanie profilu absolventa • supervíziu a spoluprácu s praxou • sociálno-psychologických výcvikov • nové formy a metódy práce so študentami (vzdelávanie, hodnotenie) a pod. Proces personálneho zabezpečenia nie je ukončený. Postupne chceme dobudovať zbor pedagogických pracovníkov interných a externých, ktorí majú skúsenosti z praxe a ovládajú pedagogické majstrovstvo. V spolupráci s univerzitami v rámci postgraduálneho štúdia doškoľujeme našich interných pracovníkov, lebo máme snahy vytvoriť kolektív s vysokou profesionálnou úrovňou. Neustále naväzujeme kontakty so špičkovými odborníkmi z praxe a vyučujúcimi na vysokých školách, ktorí sú ochotní podieľať sa na vzdelávaní v sociálnej sfére. Táto spolupráca s externými učiteľmi si vyžaduje usmerňovanie z našej strany, aby ich činnosť smerovala k naplneniu cieľových vedomostí, zručností a schopností stanovených v profile absolventa. Keďže vyššie odborné školy nemajú v našej krajine tradície, musíme hľadať kontakty aj tam, kde už vedia, ako sa to robí. V mnohom nám pomohla naša partnerská škola v Holandsku. Na stretnutiach tam, či u nás sme sa mnohému podučili, mnohé pochopili, odkukali a na druhej strane ale aj sa presvedčili, že sme neboli zase až takí slabí a to dobré, čo bolo u nás a vyplýva z nášho špecifika, aj si obhájili. No Holandsko je krajina, ktorá je od nás vzdialená nielen priestorovo, ale aj spoločensky. Preto teraz pri nedostatku financií musíme hľadať aj iné možnosti spolupráce,ktoré by prispeli k skvalitneniu našej práce. Nadviazali sme kontakty s Univerzitou Jagielonského v Krakove a podpísali dohodu o spolupráci. V rámci nej sa uskutočňuje: 1. Výmena učiteľov Do Dolného Kubína prichádzajú už vyššie menovaní učitelia z oblasti sociálnej práce. Učitelia z Dolného Kubína realizujú kurzy pre študentov z Jagielonského univerzity zamerané predovšetkým na supervíziu, prax a použitie výpočtovej techniky v sociálnej práci.Pre nedostatok techniky v Poľsku boli realizované na našej škole. 2. Stáže študentov Naši študenti navštevujú v rámci exkurzných stáží v Poľsku najmä zariadenia, ktoré sú nie bežné u nás (boj proti drogám, prostitúcii). Najlepší študenti majú možnosť absolvovať dlhodobejšie stáže v týchto inštitúciách a získať aj certifikáty napr. terapeutov na drogové závislosti (zatiaľ sa to podarilo len jednej študentke). Poľskí študenti navštevujú spolu s našimi špičkové pracoviská sociálnej práce, na ktoré nie je bežný prístup (nápravno-výchovné ústavy, špeciálne domovy pre handicapovaných a pod.).

233

3. Výmena literatúry Máme záujem túto spoluprácu rozvíjať z tých dôvodov, že problémy sociálnej práce sú podobné na Slovensku aj Poľsku, sme si priestorovo blízko a Poliaci majú veľmi dobré tradície v literatúre zo sociálno-psychologickej oblasti a táto je jazykovo blízka študentom aj učiteľom a v neposlednom rade aj preto, že je pre nás cťou spolupracovať s jednou z najstarších a vážených vysokých škôl Európy. Kontakty s Fachhochschule v BRD v Bielefelde pozostávajú skôr z pomoci materiálnej - literatúry a prednášok pre študentov a učiteľov. Záujem z nemeckej strany o nás je menší, čo je pochopiteľné a zrejme z nemeckej strany je záujem o orientáciu viac na našu prírodu ako hlbšiu odbornú spoluprácu, ktorá je z ich strany zameraná viac na západnú Európu. Kontakty s Univerzitou Shefield v Anglicku a Hoger instituut der Kempen sme nadviazali prostredníctvom našej partnerskej školy v Driebergene a sú zamerané na výmenu skúseností a stáží učiteľov a študentov. V tejto dobe sú zamerané viac na písomnú formu, pretože napriek záujmu z ich strany nie je možné niektoré navrhované aktivity realizovať pre nedostatok finančných prostriedkov. V októbri 1996 sme uzavreli dohodu aj s KEMI-TORNIO Polytechnic vo Fínsku v oblasti sociálnej práce a sociálneho vzdelávania. Ide o vzájomnú výmenu študentov a učiteľov na obdobie 4 -12 týždňov, počas ktorých študenti pod patronátom školy (spolu so slovenskými študentami) pôsobia na praxi v sociálno-právnych inštitúciách a podobne naši študenti vo Fínsku. Sme veľmi radi, že máme podporu OU v Dolnom Kubíne, soc. inštitúcií v Dolnom Kubíne a okolí a u podnikateľov, ktorí nám umožňujú túto spoluprácu realizovať. KEMITORNIO spolupracuje s viacerými školami v západnej Európe (Nemecko, Holandsko, Dánsko, Írsko, Švédsko), s ktorými spolupracujú najmä v oblasti prepojenosti školy s praxou. Je potešiteľné, že sa o svoje skúsenosti chcú deliť aj s nami a odporúčajú nás ako rovnocenných partnerov aj svojim partnerom. Momentálne máme rozpracovanú spoluprácu s viedenskou sociálnou akadémiou. 12. mája 1997 nás majú navštíviť a dohodneme konečné znenie zmluvy o našej spolupráci. Proces vzdelávania sociálnych pracovníkov na našej škole je veľmi dynamický. V tejto zložitej situácii sa snažíme neustále hľadať nové možnosti. Za toto päťročné obdobie sa škola veľmi dobre vybavila nielen po stránke metodicko-organizačnej, ale aj materiálnej (audiovizuálna technika, počítače, kamery, literatúra). Pre pracovníkov z praxe chceme pripraviť v tomto type štúdia aj diaľkové štúdium, a tiež chceme pripraviť viac variantov doškoľovacích kurzov pre sociálnych pracovníkov podľa meniacich sa požiadaviek z praxe a to predovšetkým v našom regióne. Podnietili sme záujem aj iných škôl o takéto vzdelávanie, sme ochotní zapojiť sa a nájsť si svoje miesto vo vzdelávacom systéme v sociálnej práci na Slovensku, podeliť sa o naše skúsenosti z experimentu, prijímať podnety od iných vzdelávateľov, či zamestnávateľov našich študentov. Pri našej ceste hľadania sme prekonali veľa ťažkostí a problémov, ale stretali sme väčšinou ľudí chápajúcich a zapálených a preto sme ešte stále optimisti a je možno s nami počítať.

234

ZÁVERY Z ROKOVANIA SEKCIÍ.

DROGA A JEJ SOCIÁLNE SÚVISLOSTI Moderátori:

JUDr. Mgr. D. Šlosár

Počet účastníkov:

PhDr. K. Fuchsová V rokovaní sekcie sa prelínal prístup justičný, terapeutický, pedagogický, sociálnokomunálny. Rozbor problematiky z jednotlivých pohľadov umožnil komparáciu realizovaných a pripravovaných opatrení. l. Pri posudzovaní jednotlivých stratégií proti drogovej závislosti sekcia prijala záver, že ako neúčinné sa javí zastrašovenie, citové apely a jednoduché informovanie o škodlivosti drog. Ani celovečerné filmy, romány a iné umelecké formy protidrogovej výchovy neoslovujú rizikovú časť mládeže a dospelých. Tí spravidla uprednostňujú akčné a myšlienkovo povrchné filmy. Treba motivovať odborníkov k týmovej tvorbe nových foriem protidrogovej masmediálnej reklamy a metód prevencie, ktoré by sa zameriavali na vysvetľovanie podstaty nebezpečenstva užitia drogy. 2. Vytvárať podmienky pre rýchlu informovanosť odborníkov z oblasti prevencie a liečby dorogovej závislosti. Docieli sa tým aplikácia najnovších teoretické poznatky a pozítívne skúseností do praxe. 3. Sekcia navrhla opatrenia k ďalšiemu postupu pri riešení rozvoja drogovej a hráčskej závislosti: a) realizovať na školách výcvik asertivity, zvládavania záťažových situácií a odbornú pomoc pri riešení krízových situácií, b) zapájať študentov vysokých a stredných škôl do prevencie, výskumu a riešenia problematiky drogovej závislosti - napr. vytváraním záujmových združení študentov, ktorí by pod vedením odborných pracovníkov aktívne pomáhali mladým ľuďom po absolvovaní protidrogovej liečby, c) zvýšiť preventívne opatrenia na predchádzanie hráčskej vášne, najmä znížením počtu miest s hracími automatmi, sťažením ich dostupnosti a zvýšením kontroly zariadení s tymito automatmi, d) pristupovať k riešeniu problematiky drogovej závislosti koordinovane - spoluprácou zložiek, ktoré môžu prispieť k synergetickému efektu a komplexnosťou opatrení, e) prenášať teoretické poznatky do praxe, pripravené projekty nielen realizovať, ale aj vyhodnocovať ich účinnosť.

235

RODINA A JEJ ČLENOVIA AKO OBJEKT SOCIÁLNEJ STAROSTLIVOSTI Moderátor:

doc. E. Šimová, CSc.

Počet účastníkov:

l. Jedna z príčin sociálnych problémov súvisiacich s rodinou tkvie v tom, že mnoho rodičov nedokáže s dospievajúcimi deťmi adekvátne "zaobchádzať", že podceňujú ich problémy. Dôsledkom toho je strata rodičovskej autority a neochota detí zdôverovať sa im. Ako naliehavá sa javí potreba obnoviť a modernizovať metódy a formy a) vzdelávania a poradentva pre rodičov dospievajúcich (výcvik efektívnych výchovných metód, aktívne formy psychologicko - pedagogického poradenstva), b) systém cieľavedomej, systematickej a komplexne realizovanej výchovy detí a mládeže pre rodinný život. 2. Účastníci z Poľska a Pravoslávnej bohosloveckej fakulty UPJŠ poukázali na možnosť spolupráce cirkví (ktoré majú pastorizačnú prácu s rodinou a mládežou - takpovediac - v pracovnej náplni) s odborníkmi na prácu s mládežou. 3. Pracovníci z praxe upozorňovali na pálčivosť bytového problému mladých rodín. Spoločné stiesnené bývanie s rodičmi často vedie ku krízam a rozvodom. Ako riešenie sa navrhovalo oživiť fungovanie "slobodární" ako miesta dočasného ubytovania mladých manželov. 4. Osobitne ťažká je situácia rodín s postihnutými deťmi, najmä imobilnými. Potrebujú nielen pomoc materiálnu a fyzickú, ale aj duševnú podporu a informácie na prekonávanie fyzických i duševných bariér (v podobe predsudkov a málo empatického správania sa okolia voči postihnutým deťom a ich rodičom). 5. Účastníci zo štátnej správy upozorňovali na roztrieštenosť zodpovednosti za rôzne stránky a oblasti problémov rodiny medzi rôzne rezorty a oddelenia. Pociťuje sa potreba strešnej koordinujúcej inštitúcie alebo aspoň zodpovedného odborníka na úrovni štátnej správy, schopného koncepčne spolupracovať s teoretikmi a praktikmi.

ÚSTAVNÁ STAROSTLIVOSŤ O DOSPELÝCH Moderátori:

PhDr. M. Fiľakovská

Počet účastníkov:

PhDr. M. Bayerová. V súlade s európskymi a celosvetovými trendami prítomní podporili cestu humanizácie a normalizácie života postihnutých ľudí - v procese integrácie a získania nezávislosti a svojbytnosti. V ústavnej starostlivosti je potrebné prekonávať medicínsky model a presadzovať do praxe sociálny model, ktorý zdôrazňuje ľudské práva. Proces transformácie a následne humanizácie života postihnutých sa týka všetkých nás, celej spoločnosti. Preto je žiadúce, aby sa do neho zapojili všetky rezorty, celá spoločnosť. Pozitívne zmeny sa dosiahnu, ak dokážeme pripravený komplexný celospoločenský program transformácie a hu-

236

manizácie ústavnej starostlivosti o postihnutých realizovať postupnými a systémovými krokmi. Za tým účelom bude potrebné postupne novelizovať, dopĺňať, upravovať rad legislatívnych predpisov, dokumentov, meniť a rozširovať rôzne služby, formy a druhy vzdelávania verejnosti, odborníkov a pod. Viacerí účastníci poukázali na nevhodnoť pojmu "postihnutý", na potrebu nájsť a používať iný, výstižnejší a humánnejší termín. l. V diskusii na tému nových služieb pre postihnutých a transformácie sociálnej starostlivosti na systém sociálnej pomoci sa prítomní zhodli v konštatovaní, ktoré prezentoval PhDr. T. Stach, CSc. (zrakovo postihnutý), že adaptácia jednotlivca na postihnutie je výsostne závislá od individuálnych psychických vlastností osobnosti, nie od druhu postihnutia. Je neprípustné pripisovať ľuďom s určitým druhom postihnutia určité (rovnaké) vlastnosti či prejavy. V sociálnej práci s postihnutými sa musí uplatnovať individuálny prístup. 2. Humanizácia ústavnej starostlivosti o zdravotne postihnutých vyžaduje najmä: a) rozvoj neústavných a neinštitucionálnych foriem sociálnej starostlivosti a pomoci, podporovanie plurality subjektov, zdrojov a druhov služieb, b) postupnú transformáciu ústavov sociálnej starostlivosti o dospelých na inštitúcie, poskytujúce chránené, nezávislé a komunitné bývanie - v súlade s individuálnymi podmienkami a potrebami regionov, miest a obcí, i možností doterajších ÚSS, c) účinnú podporu neštátnych subjektov, d) monitorovanie potrieb postihnutých občanov, dostupnosť a sortiment služieb, rozšírenie siete poradenských a rehabilitačných stredísk, e) pokračovať v integrácii postihnutých detí, mládeže a dospelých do vyučovacieho a pracovného procesu so zdravou populáciou, f) rozširovanie foriem a oblastí rozvoja pracovných schopností a povolaní pre zdravotne postihnutých, resocializačných programov a vyhľadávanie vhodných pracovných miest, g) skvalitnenie a zintenzívnenie tímovej interprofesionálnej koordinácie a spolupráce odborníkov, systematické vzdelávanie a doškoľovanie sociálnych pracovníkov, h) uplatňovanie holistického prístupu vo výchove a vzdelávaní postihnutých, i) súbežné ovplyvňovanie verejnosti, laikov, rodičov, organizácie zamestnávateľov v prospech optimalizácie podmienok pre ochranu a rozvoj ľudských práv postihnutých, j) vytváranie systému pozitívnej stimulácie pre organizácie a zamestnávateľov, ktorí poskytujú pracovné príležitosti a starostlivosť o postihnutých (daňové úľavy, technická pomoc) k) odstraňovanie rôznych technických bariér v komunikácii, sprístupňovanie všetkých kultúrnych, športových a i. objektov pre rôzne postihnutých občanov.

237

NEZAMESTNANOSŤ A NEZAMESTNANÍ Moderátori:

PhDr. V. Frk, CSc.

Počet účastníkov:

Phdr. I. Pirohová V diskusii sa dospelo k týmto záverom a doporučeniam: l. žiadúce je vyvolať odbornú diskusiu o tom, ktoré z činností úradov práce je možné delegovať na neštátne organizácie - s cieľom rozšírenia a skvalitnenia služieb pre nezamestnaných, 2. hľadať spôsoby ako diferencovať aktívnych (ktorí chcú a majú predpoklady zamestnať sa) a pasívnych nezamestnaných (ktorí sa nechcú zamestnanať) a naďalej spre-cízňovať formy metódy aktívnej politiky zamestnanosti vo vzťahu k aktívnym nezamestnaným, 3. venovať väčšiu pozornosť výchove k povolaniu a k zodpovednosti v práci - v rámci etickej výchovy, skvalitnením výchovného poradenstva na stredných školách, ale aj vo vzdelávaní nezamestnaných, 4. zdôraznila sa potreba spolupráce štátnych a neštátnych inštitúcií v oblasti nezamestnanosti.

PROFESNÁ PRÍPRAVA A ZVYŠOVANIE KVALIFIKÁCIE SOCIÁLNYCH PRACOVNÍKOV Moderátori:

PhDr. J. Čechová

Počet účastníkov:

Z diskusie vyplynuli konštatovania a návrhy: 1. Potreba a dopyt po kvalifikovaných sociálnych pracovníkoch bude v najbližšom čase stúpať. 2. V súčasnosti sociálnu prácu prácu vykonávajú aj nekvalifikovaní pracovníci, často v nevyhovujúcich podmienkach. Tým sa stáva, že skutočná sociálna práca skĺzava do administratívnej roviny. Za takýchto okolností budú odchádzať aj kvalifikovaní sociálni pracovníci. Je to stav, ktorý si spoločnosť nemôže dovoliť. Sociálnu prácu musia vykonávať profesne kvalitne pripravení sociálni pracovníci, vzdelaní v oblasti vied o človeku a spoločnosti. 3. Niektoré novovznikajúce školy vzdelávateľov v sociálnej práci neakceptujú požiadavky na minimálne štandardy. 4. Vzdelávatelia v sociálnej práci pociťujú potrebu spolupráce pri tvorbe učebných plánov, učebných osnov a študijných materiálov a vzájomnú výmenu odborných skú-seností i učiteľov. 5. V oblasti prípravy sociálnych pracovníkov sú stále problémy (finančné, organizačné ai.) so zabezpečovaním kvalitnej odbornej praxe študentov, je trvalý nedostatok školených supervízorov.

238

6. Je potrebné vytvoriť legislatívne, materiálne a organizačné podmienky pre permanentné a celoživotné - riadené profesné sebavzdelávanie a doškoľovanie sociálnych pracovníkov a učiteľov sociálnej práce. Zdôraznila sa nevyhnutnosť a) vytvoriť národné vzdelávacie centrum, ktoré by ponúkalo širokú škálu kurzov a výcvikov pre sociálnych pracovníkov, b) na vysokých školách rozvíjať postgraduálne štúdium v sociálnej práci, c) v školskom systéme vytvoriť systém supervízie, d) budovať sieť stážových školiacich pracovísk, vrátane zahraničných, e) vytvárať podmienky pre pôsobenie externých učiteľov z praxe na vysokých školách. 5. Počas zasadnutia sekcie bola založená "Asociácia vzdelávateľov v sociálnej práci" (AVSP) so sídlom v Prešove. Bol zvolený výkonný výbor asociácie v zložení: PhDr. J. Čechová (predseda), doc. dr. J. Strieženec, CSc. PdF UK Bratislava, PhDr. M. Tvrdoň, VŠPd Nitra, PhDr. M. Machalová, CSc. FF UK Bratislava, PhDr. A. Mrázová PdF Trnava. Najbližšie zasadnutie výboru a program asociácie pripraví Katedra vzdelávania dospelých FF UPJŠ v Prešove. Novozaloženú asociáciu ubezpečil zástupca Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR dr. M. Schavel, že: 1. AVSP bude MPSVaR akceptovať ako partnera a dostane všestrannú podporu, 2. AVSP bude spolupracovať s národným vzdelávacím centrom po stránke odbornej a personálnej.

Záver z rokovania pléna a konferencie: Moderátorka:

Doc. PhDr. Anna Tokárová, CSc.

Počet účastníkov na záverečnom rokollO vaní pléna:

Moderátori jednotlivých komisií predniesli závery zo svojich sekcií. Ku každej z tém konferencie bola bohatá - polemická a podnetná diskusia. Návrhy z tejto diskusie sú zapracované do horeuvedených záverov zo sekcií. Konferencia zdôraznila, že sociálnu prácu treba rovnako intenzívne rozvíjať vo všetkých jej dimenziách - ako oblasť spoločenskej praxe, významnú profesiu, samostatný vedný a študijný odbor. V praxi ju treba uskutočňovať ako všestrannú (nielen finančnú) pomoc človeku v kríze. Zdôraznil sa význam profesionality a kultúry práce sociálnych pracovníkov a potreba rozvíjať sociálne školstvo. Za významný praktický prínos konferencie treba považovať založenie Asociácie vzdelávateľov dospelých so sídlom v Prešove. Jej cieľom bude koordinácia pedagogickej a vedecko - výskumnej činnosti vysokých, stredných škôl a ďalších inštitúcií, ktoré sa podieľajú na príprave a zvyšovaní kvalifikácie sociálnych pracovníkov. Konferencia poukázala na základné problémy v oblasti sociálnej práce a ochrany ľudských práv a zdôraznila smery a metódy ich riešenia v najbližšej dobe. l. Sociálna pomoc a starostlivosť sa sústreďuje najmä na tzv. rizikové skupiny, ako sú dlhodobo nezamestnaní, zdravotne postihnutí, geronti, odsúdení vo výkone trestu, prepustení po výkone trestu, drogovo závislí a i. Životné podmienky týchto sociálnych skupín sú 239

dnes veľmi ťažké a treba im venovať náležitú pozornosť. Sociálna práca sa však nemôže zužovať na finančnú pomoc, evidenčnú prácu, nápravnú výchovu, používanie represívnych, asanačných metód a i. Sociálna prácu musí získavať humanizujúce rozmery v poradenstve a vo vysokokvalifikovanom prístupe k problémom klientov. Inštitúcie sociálnej pomoci a starostlivosti majú však nedostatok kvalifikovaného personálu, chýbajú stredoškolsky a vysokoškolsky vzdelaní odborníci z oblasti sociálnych vied a vied o človeku. Akútny je aj nedostatok stredoškolských a vysokoškolských učiteľov - vzdelávateľov, špecializujúci sa na problematiku sociálnej práce. 2. Vážnym problémom je nízka úroveň miezd sociálnych pracovníkov. Sociálni pracovníci pôsobia v náročných pracovných a sociálnych podmienkach. Na jedného sociálneho pracovníka pripadá na Slovensku 20 - krát viac klientov ako v krajinách s tradíciou sociálnej práce v trhových podmienkach. Sociálna a psychická odolnosť týchto pracovníkov je vážne narušená každodennou vyčerpávajúcou a stresujúcou prácou. Ak Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR neposkytne finančné prostriedky na miesta sociálnych pracovníkov, profesionálna úroveň v oblasti sociálnej práce sa nebude zvyšovať, nebude záujem pracovať v oblasti sociálnej práce. Vyčerpá sa vnútorný zdroj - osobnostné, povahové a charakterové vlastnosti a ašpirácie veľkej časti sociálnych pracovníkov, ktorí aj napriek nízkym platom a nepriaznivým pracovným podmienkam ostávajú v tejto oblasti. Domnievame sa, že by sa MPSVaR mohlo podieľať aj na tvorbe mzdových prostriedkov pre učiteľov sociálnej práce na stredných a vysokých školách. 3. Vo všetkých sekciách sa odborníci zhodli v názore, že treba venovať viac energie, nápadov i finančných prostriedkov do primárnej prevencie, zameranej na predchádzanie problémom. Je nevyhnutné venovať viac pozornosti ako doteraz preventívnym formám sociálnej práce: sociálnej starostlivosti o pracujúcich a ich rodiny. Preventívna sociálna starostlivosť by mala uspokojovať štandardné i nadštandardné potreby tzv. nerizikových skupín - ľudí bez materiálnych a závažných zdravotných problémov. Ešte stále si dostatočne neuvedomujeme významnosť sociálnych služieb tohto druhu. Nedoceňuje ich ani manažment podnikov, ani magistráty inštitúcií miestnej správy. Je stále málo manažerov, ktorí si uvedomujú, že sa oplatí investovať finančné prostriedky na personálne a materiálne budovanie oddelení a zariadení sociálnej starostlivosti. Pritom je známou skutočnosť, že pracovník, ktorý je spokojný a nemá "zbytočné" problémy, podáva vyšší pracovný výkon, je tvorivejší a ochotnejší participovať na riešení aj tých najzložitejších a najrizikovejších pracovných problémov. 4. Vzdelávanie dospelých, poradenstvo i sociálna práca sa musí viac sústrediť na rozvoj "sociálnej kvalifikácie" človeka, na právnu výchovu, zvyšovanie odolnosti človeka voči krízam a zlyhaniam. Človek musí dnes viac ako doteraz poznať svoje práva a povinnosti, byť sebavedomý, vedieť si sám pomôcť, nájsť zavčasu kvalifikovanú pomoc, cieľavedome posilňovať integritu svojej osobnosti, schopnosť presadiť sa. Prevencia, poradenstvo, informácie, vzdelávanie, výchova a sebavýchova sú moderným, účinným a nenahraditeľným prostriedkom, ktorý jednotlivcovi poskytuje objektívny pohľad na ľudské práva a svoje možnosti uplatňovať ich vo vlastnom živote. Ak spoločnosť zavčasu uzná túto silu preventívnych metód a investuje do ich

240

rozvoja maximum prostriedkov i energie, predíde nárastu a komplikácii individuálnych i sociálnych problémov. Problémy patria k životu, treba mať k nim úctu, ale nie pokoru. Treba zavčasu pochopiť ich príčiny a možné dôsledky. A dôsledky rozumne a s citom, pokojne i rozhodne korigovať.

241

ADRESÁR ÚČASTNÍKOV KONFERENCIE:/1 ANDRUCHOVÁ Jana, Bc. BALAŠICOVÁ Agáta BALEGOVÁ Oľga, PhDr., CSc. BALOGHOVÁ Eva BALOGHOVÁ Júlia, ing. BAYEROVÁ Mária, PhDr. BEHÚNOVÁ Vlasta, PhDr., CSc. BENEJOVÁ Jaroslava BONK Jozef, Mgr. CAP Alexander, Mgr., CSc. CEPKO Vladimír CSABALOVÁ Nataša, Mgr. ČECHOVÁ Júlia, PhDr. ČIČVÁKOVÁ Mária, Mgr. ČUROVÁ Mária, Mgr. DAŇO Juraj, PhDr., CSc. ĎATELINKOVÁ Heda, Mgr. DEMJANOVIČOVÁ Jana, Mgr. DOBROVIČ Jozef DROBŇÁK Ján, Mgr. DUDOVÁ Eva DUFALA Jozef, PhDr.

Okresný úrad, Michalovská 55, 073 0l Sobrance Katedra vzdelávania dospelých FF UPJŠ Prešov, l7. novembra l, 080 0l Prešov Obvodný úrad práce, 079 01 Veľké Kapušany Obvodný úrad práce 077 0l Kráľovský Chlmec Katedra vzdelávania dospelých FF UPJŠ, l7. novembra l., 080 0l Prešov Katedra spoločenskej výchovy PdF UPJŠ, Ul. l7. novembra č. l, 080 01 Prešov FF UPJŠ, študijný odbor VD, Idanská 6, 040 11 Košice Ústav sociálnej starostlivosti pre mládež, Ul. gen. Svobodu č. 139, 059 71 Ľubica Pravoslávna bohoslovecká fakulta UPJŠ, Masarykova l5, 080 0l Prešov Okresný úrad, Cintorínska ul., 068 0l Medzilaborce Obchodná akadémia, Watsonova 61, 041 38 Košice Katedra vzdelávania dospelých FF UPJŠ, l7. novembra l, 080 0l Prešov Stredisko sociálnej starostlivosti, Mierová 63, 066 01 Humenné Okresný úrad v Humennom, Kukoreliho 1, 066 01 Humenné Katedra pedagogiky PdF UPJŠ, Ul. l7. novembra č. 1, 081 16 Prešov Krajský úrad, Komenského 58, 040 01 Košice Okresné riaditeľstvo PZ, Moyzesova l9, 040 0l Košice Ústav sociálnej starostlivosti MuDr. V. Pospíšila, 082 53 Petrovany ll4 Okresné riaditeľstvo policajného zboru Prešov Krajský úrad, Komenského č. 52, 040 01 Košice Ústav sociálnej starostlivosti, 242

DŽODLOVÁ Eva FIĽAKOVSKÁ Magda, PhDr. FEČOVÁ Magdaléna, Mgr. FOTTOVÁ Nataša, Mgr. FRK Vladimír, PhDr., CSc. FUCHSOVÁ Katarína, PhDr. FURINDOVÁ Eva, PhDr. GÁBOROVÁ Ľubica, PhDr., CSc. GAJDOŠ Jozef GAJDOŠÍKOVÁ Ľudmila, JUDr., CSc. GEREMEŠOVÁ Margita, PhDr., CSc. GERGEĽ Ladislav, ing. HARČÁROVÁ Gabriela HATALOVÁ Mária, Bc. HAVRILOVÁ Marcela, Mgr. HOLAS Jakub, Mgr. HORVÁTHOVÁ Beáta, Mgr. HRONCOVÁ Mária, Mgr. HURNÝ Jozef JABLONICKÝ Miroslav, Mgr. JANKAJOVÁ Ľubica KAMANOVÁ Irena

065 46 Legnava Detský domov Slon, 082 22 Šarišské Michaľany Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR - sekcia sociálnej pomoci, detašované pracovisko, Komenského 52, 040 0l Košice Okresné riaditeľstvo policajného zboru Prešov Centrum poradensko-psychologických služieb ÚP, Kláštorská 19, 085 01 Bardejov Katedra vzdelávania dospelých FF UPJŠ, l7. novembra l, 080 0l Prešov Katedra vzdelávania dospelých FF UPJŠ, l7. novembra l, 080 0l Prešov Správa služieb zamestnanosti Špitálska 6, P. O. BOX 262, 8l4 99 Bratislava Katedra psychológie PdF UPJŠ, Ul. l7. novembra l, 080 0l Prešov Okresný úrad, Športová 2, 09l 0l Stropkov Ústav štátu a práva SAV Klemensova 16, 811 00 Bratislava Katedra spoločenskej výchovy PdF UPJŠ, 17. novembra č. 1, 080 01 Prešov Stredná škola policajného zboru, Železiarenská č. l, 040 0l Košice Magistrát mesta Košice - soc. referát, Benadova 13/3, 040 01 Košice Okresný úrad, Námestie slobody 5, 093 0l Vranov nad Topľou Sociálno-právna akadémia, Školská 21, 990 01 Veľký Krtíš Institut pro kriminologii a sociální prevenci Nám. 14. října 12, 150 00 Praha 5 Krajský úrad v Košiciach, odbor sociálnych vecí, Komenského 52, 04170 Košice Sociálno-právna akadémia, Školská 21, 990 01 Veľký Krtíš Okresný úrad, Športová 2, 09l 0l Stropkov Centrum primárnej prevencie drogových závislostí IUVENTA, Karloveská 64, 842 58 Bratislava Detský domov, 067 35 Hostovice Domov penzión pre dôchodcov,

243

Riadok 8, 034 01 Ružomberok KERTISOVÁ Svetlana, Mgr. KLIMEKOVÁ Anna, doc., PhDr., CSc. KMIŤOVÁ Valéria, Mgr. KOJNOKOVÁ Cecília KOLÁROVÁ Beáta, Mgr. KOLESÁR Peter KOLARČÍKOVÁ Judita KONEČNÝ Stanislav, PhDr., ing. KOŽÍKOVÁ Magdaléna, JUDr. KOŽLEJOVÁ Dagmar KRAJČOVÁ Nadežda PhDr., CSc. KREDÁTUS Jozef, PhDr. KRUPA Slavomír, PhDr. KUBOVSKÝ Jozef, ing., PhDr. KUČEROVÁ Margita, Mgr. KURTYOVÁ Alena LENDACKÁ Lýdia LEVICKÁ Jana, Mgr. MACHALOVÁ Mária, PhDr., CSc. MALIŇÁK Štefan MARTINKOVÁ Eva, ing. MATISOVÁ Erika, Mgr. MIHOKOVÁ Viera

Okresný úrad, Námestie slobody 1, 071 01 Michalovce Katedra spoločenskej výchovy PdF UPJŠ, Ul. l7. novembra č. 1, 080 01 Prešov Stredná škola policajného zboru Košice, Železiarenská 5l, 040 0l Košice Šaca Domov dôchodcov, Veselá l, 08 00l Prešov ZO RaP TPD pri OV SZTP v Prešove, Sibírska 24, 080 01 Prešov Obvodný úrad práce, J. Záborského č. 8, 075 l2 Trebišov Domov dôchodcov, Veselá l, 080 0l Prešov Bezručova 9, 811 09 Bratislava Domov dôchodcov - penzión, Mierová 88, 084 0l Stará Ľubovňa Ústav pre mentálne postihnutú mládež, Kukorelliho l7, 087 01 Giraltovce Katedra pedagogiky PdF UPJŠ, l7. novembra č. l, 080 01 Prešov Nemocnica s poliklinikou, Nemocničná ul., 066 01 Humenné Rada pracovníkov ústavnej a sociálnej starostlivosti, Majková 2, 811 07 Bratislava Marka Čulena l6, 080 01 Prešov Obvodný úrad práce Košice II - západ, Gudernova 3, 040 01 Košice Okresný úrad, Športová 2, 09l 0l Stropkov Obchodná akadémia, Ul. akad. Hronca 8, 048 01 Rožňava Katedra sociálnej práce Trnavská univerzita, Hornopotočná 23, 9l 843 Trnava Katedra andragogiky, FF UK, Gondova 2, 8l8 01 Bratislava Okresný úrad Košice - okolie, Severná 27, 045 01 Moldava nad Bodvou Akadémia vzdelávania, Námestie mieru 2, 080 01 Prešov Ústav pre mentálne postihnutú mládež, Ku-

244

korelliho l7, 087 0l Giraltovce, MIKOLAJEWICZ Wojciech, Dr. MOLČAN Ľubomír, ing. MRÁZOVÁ Alžbeta, PhDr. MYDLÍKOVÁ Eva, Mgr. NOVOVESKÁ Jana OLEJÁROVÁ Anna ONDREJKOVIČ Peter, doc., PhDr. ONDREJKOVIČOVÁ Iveta, ing. PÁLFFYOVÁ Irena, PhDr. PAUKO Jozef, Mgr. PIEKARSKI Jacek, dr., hab. PERHACS Ján, doc., PhDr., CSc. PIROHOVÁ Ivana, PhDr. PODSTANICKÁ Jana, PhDr. POLÁKOVÁ Bernadetta PORUBSKÁ Gabriela, PhDr., CSc. PRISTAŠ Mirko PÚČIKOVÁ Hana RIBOVIČ Jozef, ing.

Katedra Pedagogiki Spolecznej Universytetu Lodzkiego, ul. Kopernika 55, 90-553 Lodz, Poľsko Okresný úrad práce, Slovenská ul. 87, 080 01 Prešov Katedra sociálnej práce Trnavská univerzita, Hornopotočná 23, 9l 843 Trnava TYR CENTRUM, občianske združenie, Nová doba MŠ, 027 43 Nižná Detský domov, Partizánska 306/6, 089 01 Svidník Slovenský zväz telesne postihnutých Okresný výbor, Sibírska 24, 080 01 Prešov Katedra sociálnej práce PdF UK, Račianska 59, 811 09 Bratislava, Obvodný úrad práce, Námestie slobody l9, 083 0l Sabinov, Centrum poradenských a psychologických služieb, Rybný trh 332/9, 929 01 Dunajská Streda Okresný úrad práce, Hurbanova 16, 010 01 Žilina Katedra Pedagogiki Spo3ecznej Universytetu Lodzkiego, , ul. Kopernika 55, 90-553 Lodz, Poľsko Katedra andragogiky FF UK, Gondova 2, 8l8 01 Bratislava Katedra vzdelávania dospelých FF UPJŠ, l7. novembra l, 080 01 Prešov Okresný úrad práce, Štefánikova 1550/20, 066 01 Humenné Ústav pre mentálne postihnutú mládež a dospelých, Františkánov 2, 085 0l Bardejov Vysoká škola pedagogická v Nitre, Pedagogická fakulta Kpg, Trieda A. Hlinku 1, 949 74 Nitra Okresný úrad, Námestie slobody 5, 093 0l Vranov Nad Topľov Domov dôchodcov, Toplianska 9, 085 0l Bardejov 245

SEDLAČKO Ladislav

Ústav pre telesne postihnutých dospelých, Volgogradská 5, 080 01 Prešov

SEIDLER Peter, PhDr., CSc.

Katedra pedagogiky Pedagogická fakulta, Trieda A. Hlinku 1, 949 74 Nitra Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR, Špitálska 4, 8l6 43 Bratislava Katedra spoločeských vied, PdF UPJŠ, l7. novembra l, 080 0l Prešov Katedra psychológie PdF UPJŠ, l7. novembra l, 080 0l Prešov Okresný úrad, Námestie majstra Pavla 4, 054 0l Levoča Okresný úrad práce, J. Záborského 8, 075 01 Trebišov Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR, Špitálska 4, 8l6 43 Bratislava Okresný úrad, Námestie osloboditeľov 1, 071 01 Michalovce Krajský úrad, Slovenská 87, 080 01 Prešov Slovenské národné stredisko pre ľudské práva, Drotárska cesta 64, 8ll O4 Bratislava, Katedra vzdelávania dospelých FF UPJŠ, Ul. l7. novembra l, 080 01 Prešov Okresný úrad Košice-okolie, Hroncova 13, 045 01 Košice Zdravotně sociální fakulta Ostravské univerzity, Třída 17. listopadu 1790, 708 52 Ostrava - Poruba Pedagogická fakulta UK, 8ll 09 Bratislava, Račianska 59 Katedra psychológie FF UPJŠ, Šrobárova 2, 04 00l Košice Združenie pre nadáciu práce MT, Langsfeldova 3, 036 01 Martin Mestská polícia, Trieda SNP 48/A, 040 01 Košice Akadémia vzdelávania POPRAD, Pavlova 2340, 058 01 Poprad Okresný úrad, Michalovská 55, 073 0l Sobrance CPPS - ÚP, Sovietskych hrdinov 78, 089 01 Svidník Katedra vzdelávania dospelých FF UPJŠ,

SHAVEL Milan, PaedDr. SIČÁK Andrej, PhDr., CSc. SLÁVIK Milan, PhDr., CSc. SLOBODOVÁ Terézia, ing. SOKOLOVÁ Iveta, Mgr. SOPIRA Boris, ing. SOROČINOVÁ Taťjana SPLITKOVÁ Alžbeta, PhDr. SREBALA Ondrej, PhDr., CSc. STACH Tomáš, PhDr., CSc. STARINSKÁ Iveta STOŠKOVÁ Radka, Mgr. STRIEŽENEC Štefan, doc., dr., CSc. ŠIMOVÁ Eva, doc., PhDr., CSc. ŠIMKOVÁ Ľubica, ing. ŠLOSÁR Dušan, JUDr. at Mgr. ŠTAMMOVÁ Emília, MUDr. ŠTEJCOVÁ Dana ŠVECOVÁ Katarína TOKÁROVÁ Anna, doc., PhDr., CSc.

246

l7. novembra l, 080 01 Prešov TOMAŠOV Milan, ing. TRÁVNIČKOVÁ Ivana, PhDr. TRENČENIOVÁ Anna, Mgr. TUČEK Jiří TUMA Miroslav, Prof., ing., PhDr., DrSc. TVRDOŇ Miroslav, PaedDr.

VAJZEROVÁ Eva, ing. VARGOVÁ Renáta VEČERKA Kazimír, PhDr., CSc. VITKOVIČOVÁ Kvetoslava, PhDr., CSc. ZÁHORNACKÁ Soňa, Mgr. ZÁKULTNÁ Anna, PhDr. ZOZUĽÁK Ján, Mgr.

Institut pro kriminologii a sociální prevenci, Náměstí 14. října 12, 150 00 Praha 5 Vojenská akadémia SNP, PS 76l/KT lO9, 033 0l Liptovský Mikuláš Katedra chémie PrF Univerzita Mateja Bela, Zvolenská 6, 974 00 Banská Bystrica Vysoká škola pedagogická, Fakulta humanitných vied, Katedra etiky a sociálnych vied, Trieda A. Hlinku 1, 949 74 Nitra Vyššie odborné štúdium sociálno-právne, Radlinského 55, 026 01 Dolný Kubín Okresný úrad, Námestie Slobody 3, 093 00 Vranov nad Topľou Institut pro kriminologii a sociální prevenci, Nám. 14. října 12, 150 00 Praha 5 Katedra manažmentu FF UPJŠ, Ul. l7. novembra l, 080 01 Prešov Prostějovská 45, 080 01 Prešov Krajský úrad, Slovenská 87, 080 01 Prešov Pravoslávna bohoslovecká fakulta UPJŠ, Masarykova 15, 080 01 Prešov

/1 Počas prípravy zborníka do tlače došlo k zmene názvov niektorých slovenských univerzít a fakúlt. V zozname uvádzame adresy, ktoré účastníci uviedli v prihláške na konferenciu.

247

ACTA FACULTATIS PHILOSOPHICAE UNIVERSITATIS PREŠOVIENSIS

Sociálna práca a ľudské práva Zborník referátov z vedeckej konferencie s medzinárodnou účasťou PREŠOV, 13. - 14. 11. 1996

"ĽUDSKÉ PRÁVA V SOCIÁLNEJ PRAXI - DOSPELÝ AKO SUBJEKT A OBJEKT SOCIÁLNEJ PRÁCE"

Autor: Kolektív autorov Vedecký redaktor: Doc. PhDr. Anna Tokárová, CSc. Výkonný redaktor: PhDr. Júlia Čechová Redakčná rada: Prof. PhDr. Juraj Furdík, CSc. Doc. PhDr. Anna Tokárová, CSc. PhDr. Júlia Čechová Vydala: Filozofická fakulta Prešovskej univerzity v Prešove v roku 1997 Prvé vydanie - Náklad 400 kusov - Strán 247 Sadzba: LVT FF PU Technická redaktorka: Emília Sýkorová Tlačiareň: KUŠNÍR, Prešov Sabinovská 117 , tel.: 09l/7l0 411

ISBN 80-88885-07-8