Možno si myslíte, že dva balkóny na žltom dome v našej ulici sú iba také obyčajné. Nie sú. Keď svieti slniečko, na jednom balkóne sedávam ja a na druhom teta Písmenková. V skutočnosti sa volá Anna Mlynárová.
Keď som bol malý, pýtal som sa jej, čo robí.
Povedala mi, že sa hrá s písmenkami.
Tak som jej dal meno teta Písmenková a odvtedy ju tak všetci voláme.
Má najkrajší hlas na svete! Keď musí moja mama niekde odbehnúť, teta Písmenková dáva na mňa pozor.
Sedí na svojom balkóne a čítava mi rozprávky. Niekedy počúvajú aj vrabce.
Často rozmýšľam nad rozprávkami, ktoré mi teta Písmenková číta.
„Čo všetko sa dá kúpiť za zlato, aké dostal rozprávkový starček?“ spytujem sa jej.
„Veľa vecí by si zaň mohol kúpiť, aj nový dom.“
„A ty by si si čo za taký veľký kus zlata kúpila?“
„Nič nepotrebujem,“ vraví teta Písmenková a hnedé oči sa jej smejú.
„Ja by som ti kúpil nové nohy!“ hovorím.
„Si dobrý chlapec,“ povie teta Písmenková tichšie.
„Dajú sa nohy tety Písmenkovej vyliečiť?“ spýtal som sa pri večeri mamy a ocka.
„Nedajú, Krištof,“ povedal ocko, ktorý to musí vedieť, lebo je lekár.
„A čo ak sa dajú a ty to nevieš iba preto, lebo nie si nohový lekár, ale očný?“
„Naozaj sa nedajú, Krištof, ocko má pravdu. Ale možno raz veda bude tak ďaleko, že sa teta Anička vylieči,“ povedala mama.
Ona vždy verí, že bude lepšie.
„Keď to ináč nepôjde, stanem sa raz lekárom a vyliečim ju,“ vravím.
„No všetci šikovní lekári museli raz chodiť do školy. A pretože je koniec augusta, blíži sa čo?“ poznamenal ocko.
„Škola!“ vykríkli sme dvojhlasne s Filipom.
Filip je už siedmak.
Cez prázdniny narástol a teraz sa teší, že bude možno najvyšší v triede.
Ja budem prvák. Aj ja sa teším, ale trochu sa aj bojím.
Škola, do ktorej budem chodiť, je veľmi veľká.
Na chodbách je plno dverí a pri jednom kvetináči stojí dokonca veľké
osvetlené akvárium s červenými a čiernymi rybičkami. Na stenách sú krásne obrázky. Určite aj mne raz
dovolia namaľovať takú
nádheru. Minule sa mi podarila dokonca aj žirafa, ale potreboval som na jej dlhý krk veľmi veľa výkresov.
Neviem však, s kým budem sedieť. Čo ak to bude Igor z nášho dvora, ktorý má vlasy ako štetiny na zubnej kefke?
Okrem toho Igor sa chvastá, že dokáže všelijaké veci.
Napríklad požuť dážďovku. Keď si predstavím, ako Igorovi trčí medzi štrbavými
zubmi dážďovka, najradšej by som do školy nešiel. Ale čo ak si to všetko Igor iba vymýšľa, aby sme ho obdivovali?
„Možno budem chodiť do triedy, v ktorej nebudem
nikoho poznať,“ hovorím. „Neboj sa, aj Nina z vedľajšieho vchodu bude prváčka. A Ninu poznáš
zo škôlky,“ vraví mi mama.
„Predsa budeš poznať mňa,“ povie zrazu Filip a ja som rád, že mám takého veľkého brata.