Čarovné slovo
Starček s dlhou sivou bradou sedel na lavičke a dáždnikom čosi kreslil do piesku.
„Podajte sa ďalej,“ povedal Paľko a prisadol si.
Starček sa posunul, pozrel na chlapcovu červenú nahnevanú tvár a povedal:
„Stalo sa ti niečo?“
„Áno! A čo by ste chceli?“ zaškúlil Paľko naňho.
„Ja nič. Ale ty si ešte pred chvíľou kričal, plakal, škriepil sa s kýmsi...“
„No pravdaže!“ zlostne odvrkol chlapec. „Ja čoskoro navždy ujdem z domu.“
„Ujdeš?“
„Ujdem! Pre Lenu ujdem.“ Paľko zaťal päste.
„Len−len, že som jej pred chvíľou riadne nepriložil. Nedá mi ani jednu pastelku! A koľko ich má.“
„Nedá? No preto sa ti neoddá utekať.“
„Nielen preto. Babka ma pre jednu mrkvičku vyhnala z kuchyne,“ zafučal ukrivdený Paľko.
„Hlúposti!“ povedal starček. „Jeden ťa vyhreší, druhý zasa poteší.“
„Ale mňa nikto nepoteší!“ vykríkol Paľko.
„Brat sa ide člnkovať, ale mňa nevezme...“
„Čo, ani brat ťa nechce vziať?“
„A čo sa stále vypytujete?“
Starček si pohladil dlhú bradu.
„Chcem ti pomôcť. Vieš, je také čarovné slovo...“
Paľko otvoril ústa.
„Poviem ti to slovo. Ale pamätaj, musíš ho vravieť tichým hlasom a pritom hľadieť rovno do očí tomu, s kým hovoríš.“
„A aké je to slovo?“
Starček sa naklonil k chlapcovmu uchu, zašepkal mu čosi a nahlas doložil:
„Je to čarovné slovo. No nezabúdaj, ako ho treba vravieť.“
„Skúsim,“ uškrnul sa Paľko. „Hneď to skúsim.“
Vyskočil a odbehol domov. Lena sedela za stolom a kreslila, pred ňou ležali pastelky. Len čo zazrela Paľka, zhrabla ich do hrsti a zakryla rukou.
„Starček ma oklamal,“ pomyslel si chlapec mrzuto. „Vari takáto pochopí čarovné slovo?“
Paľko podišiel k sestre a potichu, hľadiac jej do očú povedal:
„Lenka, daj mi, prosím ťa, jednu pastelku.“
Lenka naširoko roztvorila oči a opýtala sa:
„Akú by si rád?“
„Modrú,“ ostýchavo povedal Paľko.
Vzal pastelku, chvíľu ju podržal a vrátil. Pastelku nepotreboval. Teraz myslel len na čarovné slovo.
Paľko otvoril dvere do kuchyne, kde babička vyberala z pekáča horúce buchty. Pribehol k nej a zahľadiac sa jej do očí zašepkal: „Babka, prosím, daj mi buchtu.“
Babka sa vystrela, žiarivo sa usmiala a podala mu doružova vypečenú buchtu.
Paľko poskočil od radosti a vybozkával ju na obe líca.
„Čarodejník, čarodejník!“ opakoval si v duchu Paľko, spomínajúc na starčeka.
Poobede sa Paľkov brat chystal člnkovať. Paľko podišiel k nemu a poprosil ho:
„Prosím ťa, vezmi aj mňa.“
Za stolom všetci prekvapene stíchli.
„Prosím ťa,“ opakoval Paľko.
Brat sa usmial, pohladil Paľka po vlasoch a povedal:
„Ach, ty cestovateľ! No, dobre, zberaj sa!“
„Pomohlo! Zasa to pomohlo.“
Paľko vyskočil spoza stola a vybehol na ulicu. Starčeka však už v parku nenašiel.
Lavička bola prázdna, iba v piesku zostali akési nepochopiteľné znaky načrtnuté dáždnikom.
V. Osejevová
Čo je to?
Máto pani, má to pán, máto zviera, ihla,džbán.
Čo je to?
MáriaBenčaťová
Kde všade sa stretávame s uchom alebo uškom?
Čomu slúžia uši a čomu uchá a ušká?
Akú úlohu majú uši pri rozhovore?
Kto počúva...
Dokončenie nájdeš v tajničke.
VPorozprávajte sa o tom, prečo treba počúvať. Vyfarbi časti tváre, ktoré súvisia s rozhovorom.
Prečo máme jedny ústa a dvoje uší a očí ?
Čo je dôležitejšie, hovoriť alebo počúvať ?
2