Ako sa v Bangladéši žije? Je to veľmi husto obývaná ázijská krajina, ktorá sa v poslednom čase prudko rozvíja. Sú tam obrovské sociálne rozdiely, veľmi bohatí aj veľmi chudobní ľudia. Od tohto závisí, aký majú život. Moja rodina je z vyššej strednej vrstvy, žilo sa nám pomerne dobre. Otec bol bankový úradník, mama je domáca pani, ale s mimovládnymi organizáciami bojuje za práva žien. Jedna sestra pracuje tiež v mimovládnom sektore v Amerike. Druhá ostala doma a je akademická maliarka. Prečo ste rodnú krajinu opustili? Môj otec chcel, aby som študoval v zahraničí. U nás boli vtedy školy zavreté pre politické nepokoje. Požiadali sme o štipendium v bývalom Československu, na ambasáde súhlasili, a tak som prišiel. Druhý dôvod bol, že v Bangladéši považovali štúdium v zahraničí za kvalitnejšie. Pôvodne som mal v pláne vrátiť sa domov a otvoriť si prax. V Bangladéši je zdravotníctvo spoplatnené, platí sa úplne všetko. Lekári patria k najbohatšej vrstve obyvateľstva. Keby som sa vrátil, zarobil by som desať-pätnásťnásobne viac ako tu. Prečo ste teda ostali? Čím viac času som tu strávil, tým viac som sa menil. Prijal som niektoré európske hodnoty a spôsob života. Keď som sa jedného dňa vrátil do Bangladéšu, zistil som, že sa cítim byť skôr Európanom ako Bangladéšanom. A zmenil sa aj Bangladéš. Okrem toho som sa prihlásil na špecializačné štúdium a zistil som, že doma by mi pravdepodobne neuznali diplom. Vtedy bolo Slovensko mladé, nemalo ešte vybudované diplomatické vzťahy s inými krajinami. Bol by som musel prejsť komplikovaným reedukačným procesom a nejaký čas pracovať zadarmo v štátnej nemocnici. Veci sa vyvinuli tak, že som pokračoval v praxi tu.
Mali ste pred príchodom o Slovensku nejaké konkrétne predstavy? Predpokladal som, že tu budú niektoré veci fungovať lepšie ako v Ázii a nebude tu taký chaos. Vedel som, že Nota bene je tu iná kuchyňa, iné medziľudské vzťahy. Vedel som, 04 2015 že tu bude nedostatok tovaru, málo kníh... Nejaké Rozhovor informácie o strednej Európe som mal, ale neboli úplne presné. Obe strany zúčastnené v studenej vojne robili masívnu propagandu a niektoré názory som mal ovplyvnené. Študoval som na katolíckom gymnáziu, ktoré bolo americkou misionárskou školou a povedali nám, že v strednej Európe sú všetky kostoly zbúrané. No keď som prišiel do Bratislavy, ubytovali ma vedľa kostola Blumentál. Potom som si všimol, že stojí viac kostolov a za nejaký čas som zistil, že hoci zbúrané nie sú, ten, kto ich navštevuje, má problémy v práci. Moje predstavy podliehali procesu zmeny, ale menila sa aj spoločnosť. Prišla nežná revolúcia, nové garnitúry, rozkrádanie počas privatizácie...
5
Zasiahli tieto zmeny aj váš život? Dokončil som štúdium, prispôsobil som sa novým situáciám, rodine, kúpe bytu, a začal som robiť aj veci, ktoré som neplánoval. Napríklad – zmenil som odbor. Pôvodne som chcel byť internista, neskôr som sa rozhodol urobiť si v rámci internej medicíny druhú atestáciu z hematológie a transfúzneho lekárstva. Teraz pracujem pre Národnú transfúznu službu. Mám na starosti úsek aferézy, kde darcovia darujú krvné doštičky pre bratislavské transplantačné centrá, najmä pre Detskú fakultnú nemocnicu, hematológiu a Univerzitnú nemocnicu na Antolskej v Bratislave.
Čo bol pre vás najväčší šok, keď ste k nám prišli? Veľmi malá hustota obyvateľstva. Bangladéš je homogénne a veľmi husto obývaná krajina, no v niektorých oblastiach Slovenska nie je vidieť nikoho. Mestá a dediny sú oddelené neobývanými územiami. V Bangladéši to neexistuje. Ďalší šok bol, že tu o šiestej zatvárali obchody. U nás ich vtedy otvárajú. Cez deň ľudia pracujú alebo chodia do školy a večer po obchodoch.
Aké kultúrne rozdiely ste museli preklenúť? U nás jedia ľudia prstami. Používanie príboru som musel trénovať. Nepijeme alkohol, tu je to v niektorých situáciách až povinnosť. Tiež vzťah s opačným pohlavím je iný – tu sú reštaurácie rozdelené na fajčiarsku a nefajčiarsku časť, v ázijských krajinách zasa bývajú mužské a ženské vagóny. Dotknúť sa na verejnosti ženy v ázijských krajinách je neúctivé. Tu sa dokonca bozkávajú na ulici. Mnohé prvky vzťahov medzi mužmi a ženami, ktoré sa praktizujú verejne, sú u nás posunuté do intímnej sféry. Nestretnete sa s tým ani vo filmoch. Cudzinca takéto veci spočiatku zaskočia, je z nich v rozpakoch. Problém som mal aj s oblečením. Nikdy som nenosil zimné oblečenie a nevedel som odhadnúť, čo je vhodné pre akú teplotu.
Akú najväčšiu prekážku ste museli zdolať? Jazyk. Vtedy tu len málo ľudí hovorilo po anglicky. Prípravné štúdium som absolvoval na jazykovej škole v Senci. Bola to veľká výzva naučiť sa za šesť mesiacov po slovensky tak, aby som zvládol prijímačky na Lekársku fakultu. Spočiatku sme si navzájom pomáhali s krajanmi, neskôr nám pomáhali spolužiaci. Hlavne v prvom ročníku to bolo kvôli jazyku kľúčové. Tam sme opäť narazili na nečakanú prekážku. Aj keď sme mali za sebou jazykovú prípravu, väčšina učebníc bola v češtine a nerozumeli sme im. Museli sme sa učiť ďalší jazyk, zháňať si anglicko-české slovníky, aby sme pochopili učivo. Ďalší problém som mal so slovenskou kuchyňou. Severoindické jedlá sú veľmi korenisté, pestrofarebné, voňavé. Jedlo na Slovensku mi pripadalo bez chuti.
A náboženské? Prekvapilo ma, že za socializmu tu bol povinný ateizmus. Z vedeckého ateizmu som dokonca musel robiť skúšky. Považoval som za neslušné niekomu vnucovať náboženstvo alebo ateizmus. Ja som nikdy so žiadnym náboženstvom problém nemal. Rešpektujem potreby každého veriaceho aj neveriaceho. V Bangladéši som chodil do katolíckej školy, i keď tam žili prevažne moslimovia, a býval som v lokalite, kde bol budhistický kláštor. Zdá sa mi, že v Európe je trochu vyššia miera tolerancie voči iným náboženstvám, i keď v poslednom období aj tu rastie intolerancia. Štát by však mal byť sekulárny, otvorený všetkým občanom akéhokoľvek náboženstva, ako aj neveriacim. V Bangladéši sekularizmus je a bol ťažko vybojovaný.