Notabene 185 november2016 (5) by Proti prudu

KUPUJTE IBA OD PREDAJCU S PREUKAZOM číslo preukazu predajcu

1,40€ polovica pre predajcu November 2016/185

NA VLNE

Rozhovor Nevďačná cudzinka

Svet Ničivá vlna

8 Téma Na dobrej vlne

14 Téma Opletačky

18 Na návšteve Jednoduché šťastie

Podobnosť čisto náhodná

NA VLNE

LITERÁRIUM Petra Gettinga

Vydanie tohto čísla Nota bene podporil Nadačný fond Slovenských elektrární v Nadácii Pontis a bolo spolufınancované z vlastných zdrojov OZ Proti prúdu, vydavateľa časopisu Nota bene. Za obsah je výlučne zodpovedné OZ Proti prúdu.

„Čítanka táto určená je pre dietky, ktoré už znajú čítať po slovensky. Má ona slúžiť ku obohateniu slovnej zásoby dieťaťa, sošľachtenie ducha a rozšírenie myšlienkového obzoru... Majme na zreteli, že dietkam našim v Amerike narodeným Slovensko je neznámy kraj, zem pohádková...“ Takto sa prihováral deťom slovenských migrantov Milan Getting – je tomu rovných sto rokov, čo v roku 1916 vydal v New Yorku čítanku s „poučnými“ príbehmi aj „pohádkami“. Milan bol môj prastrýko. Migrant, tak ako státisíce iných. Zo Slovákov sa do košatého prúdu svetovej migrácie pridala celá tretina národa: ako praví lúzri dostali najhoršie platenú prácu aj hanlivé prezývky, mali obrovské problémy s asimiláciou aj nenaplnené sny, navyše boli katolíkmi v protestantských Spojených štátoch: dokonca sa verilo, že pápež zosnoval sprisahanie na ovládnutie Ameriky. „Predsudky sa namierili aj proti – väčšinovo nevzdelaným a chudobným – prisťahovalcom z východnej Európy,“ uvádza rakúsky spisovateľ Martin Pollack.

O migrantoch z východnej Európy píše v knihe Americký cisár: „S odmietaním sa stretávajú na každom kroku. Domáci, Američania, ich považujú za podozrivých votrelcov“ a „nekultivovaných lenivcov.“ Dnes, keď nám naši spoluobčania servírujú najnechutnejšie predsudky o migrantoch, je to skutočne zábavné čítanie. Akože to vtedy písal na titulke New York Times? Vraj: „Spojené štáty by na tom boli lepšie, keby nevzdelaným uhorským prisťahovalcom neposkytli útočisko. Títo ľudia sú odpudiví... keď sa tu usadia, ich životný štýl bude neustále predstavovať riziko... cholera má pôvod v prístreškoch týchto vyvrheľov ľudskej spoločnosti.“ Pollackova kniha, s ktorou záslužne prišlo vydavateľstvo Absynt, predkladá viacero podobných perličiek – autor sa pohrabal v starých dokumentoch a je paradoxom, že knihu napísal ešte v roku 2010, teda pár rokov pred takzvanou „utečeneckou krízou“. Kríza tu je – úplne iná a oveľa hlbšie. Pri Pollackovej knihe mi prišla na um stará fráza z kníh: „Podobnosť so žijúcimi ľuďmi a skutočnými udalosťami je čisto náhodná.“

Vyhupnúť sa, alebo potopiť

Daniel Pastirčák

Na vrchole vlny Píšem. Na obrazovke sa radia písmená; zoskupujú sa v slová, slová vo vety, vety v celok textu. Kurzor je vždy na vrchole vlny. V prítomnom bode ťuknutia sa minulé spája s budúcim. No skôr, než prsty ťukaním privolali slová k životu, boli tu myšlienky, a skôr, než boli myšlienky, tu bolo vnímanie – nejasný dotyk s bytím vo vnútri i vonku. I bytie ku mne prichádza vo vlnách. Vlna udrela na bubienok môjho ucha a ja som začul hlas dieťaťa na večernej ulici či oneskorený spev vtáka. Vlny narážajú do sietnice môjho oka a mne v mysli vyvstávajú obrazy toho, čo je okolo mňa. Nič nepostojí, všetko plynie, valí sa cezo mňa. Aj človek sám je vlnou. Nepretržite sa valí od svojho začiatku k svojmu koncu. Radi by sme ten pohyb zastavili. Tradičná myseľ lipla na minulosti, kde videla nemenný obraz toho, ako veci vždy majú byť. Moderná myseľ prilipla k budúcnosti. Iba v nej videla význam svojich dejín: iba nové je dôležité. Čo bolo, je bez významu, už nie je, mizne v nebytí. Postmoderná myseľ prisúdila význam tomu, čo je prítomné. Vyviazala sa z väzieb minulého aj budúceho. Oslobodená od toho, čo bolo pred, a toho, čo bude po, sa zbavila zodpovednosti za dôsledky svojich činov. Lenže skutočnosť je vlna. Na jej vrchole sa v prítomnom momente staré spája s novým v plodnom napätí. Azda toto mal Ježiš na mysli, keď svojim priateľom povedal: Každý človek vyučený v zákone, ktorý sa stal učeníkom nebeského kráľovstva, je ako hospodár, ktorý z pokladu svojho srdca vynáša staré i nové veci.

Zuzana Uličianska

Supravlnivý stav Vždy, keď sa ocitnem pri mori, prepadám nezvládnuteľnej moremánii. Jej hlavným príznakom je pocit, že každá vlna vynesená na breh je niečím zvláštna, celkom výnimočná, hodná sústrednej pozornosti. Celá nadšená si dookola fotím meniacu sa hladinu, nahrávam pohyb vĺn na video... Už-už sa mi zdá, že by som sa mohla chvíľu len tak bezstarostne poprechádzať po pláži, keď odrazu vyjde slnko, zaveje silnejší vietor, v diaľke sa objaví výletná loď alebo si na hladine všimnem surfistu – a všetko je zas trochu iné, hodné toho, aby som sa to opäť pokúsila zaznamenať. Keď sa na nejaký ďalší deň môjho pobytu pri mori zodvihnú vlny a začnú vášnivo atakovať betónový breh, na ktorom sa ešte nedávno slnili ľudia, dostávam sa do úplného tranzu. Fascinuje ma, ako hlasno dokáže more syčať, šumieť, peniť sa, klepotať, buchotať. Pri každej blížiacej sa vlne sa snažím odhadnúť, s akým rachotom sa rozbije na tisícky márnych kúskov. Keď si potom doma prezerám svoj fotografický úlovok, neprestávam sa čudovať. Načo som to všetko fotila? Jedna fotka ako druhá, sivé na sivom... Ospravedlňuje ma jedine to, že nie som jediná, čo pri kontakte s morskou mágiou stráca zdravý úsudok. Stačí sa prejsť ktoroukoľvek zo svetových galérií a hneď vidíme, že do mora sa zbláznili aj celkom seriózni ľudia, od Turnera až po Reného Magritta. More totiž predstavuje celkom špecifický stav hmoty, ktorý je prinajmenšom taký exotický ako ten, za ktorého výskum udelili nedávno Nobelovu cenu – supravodivý, supratekutý, supravlnivý, magnetizujúci.

Rádio Vlna hrá hity overené časom, v chladnom jesennom byte ma zohrieva ovčie rúno, v pohodičke štrikujem sveter s nórskym vzorom. A práve sa schuti smejem, lebo to, čo tu píšem, vôbec nie je pravda. Sedím pri počítači, je mi zima, som nachladnutá a finišujem na najnovšom čísle Nota bene. Niekedy nami zmietajú vlny, ktoré sa valia mimo našej moci. Zalejú nás od chrbta (teda nepripravených) a my nie sme schopní reagovať inak, než zúfalo mávať rukami a lapať po dychu. Snažíme sa udržať nad hladinou v pudovom boji o život, pretože tak to máme v sebe zakódované. Vlne sa môžeme postaviť a ubrániť, ale môže nás aj zmiesť. A ak jedna nasleduje druhú, takmer určite nakoniec podľahneme... Čo tak urobiť niečo celkom iné? Napríklad vstať od počítača, navariť si čaj s medom, napriek letiacemu času si na päť minút ľahnúť, položiť ruky na srdce, spomaliť Nota bene jeho tlkot. V hlave prestane hučať, telo sa začne 11 2016 zahrievať samo, odkiaľsi zvnútra... Dnes existuje mnoho metód, ktoré nám majú pomôcť Editoriál zvládať ustavične dorážajúce vlny hektického života, ale všetky majú ten istý cieľ: dať nás do súladu so svojou vlastnou vnútornou vlnou. Na to stačí začať byť sám voči sebe všímavý (čo si netreba mýliť so sebectvom) a láskyplný. Vyplatí sa to pre všetkých, lebo vzápätí budeme všímaví a láskyplní aj voči ostatným.

Vrámci takejto všímavosti, som si odpozorovala, čo musia urobiť surferi, aby sa vyšvihli na vlnu a viezli sa na nej čo najdlhšie a čo najďalej. V prvom rade vedia, že surfovanie je o padaní a vstávaní – rátajú s tým a nenechajú sa znechutiť. Ďalej vedia, že ak sa na vlnu nedá vyhupnúť, musia sa pod ňu potopiť, aby ich nezmietla – sú chytrí. Vedia tiež, že ak vlnu neustoja, musia si na dosku ľahnúť a poriadne sa držať – sú opatrní. Vedia aj to, že doska musí byť pevná a nesmie byť zlepovaná – sú praktickí. No, a čo vedia najlepšie je, že sa nesmú postaviť príliš skoro, ale ani pridlho čakať – najprv vlnu „chytia“, aj keď v skutočnosti si vlna vezme ich. Lenže práve v tom spočíva harmónia, ktorej hovoríme: viesť sa na víťaznej vlne. Veľa šťastia! P.S.: Nalaďte sa na dobrú vlnu a kúpte si u vášho predajcu nový POHODiÁR 2017. Ada Jung editorka

Nevďačná cudzinka Zuzana Uličianska

Maňo Štrauch

Ľudia si nechcú uvedomiť, že žijeme v inej dobe. Slovensko sa nechce meniť. To je nie len nereálne, ale často aj nehumánne, hovorí spisovateľka IRENA BREŽNÁ. Patríte k vlne, ktorá odišla z Československa po roku 1968. Zmenil sa za ostatné desaťročia vzťah Slovákov k vlastným emigrantom? Dlhé roky po Nežnej revolúcii vládla predstava: „My sme trpeli a vy ste sa mali dobre.“ Ľudia sa nepýtali na naše skúsenosti, veď vedeli, ako „sa žije“ na Západe. Až v poslednej dobe sa začali zaujímať. Aj preto, že do zahraničia odchádza slovenská mládež, ale aj preto, že utečenecká téma týmto pohodlným myslením otriasla. Stále sa však robí obrovský rozdiel medzi „našimi“ emigrantmi a súčasnými migrantmi vo svete, však? Zažila som na Slovensku diskusiu, na ktorej jedna pani tvrdila, že my sme mali právo emigrovať, ale tí dnešní imigranti „z Ázie“ už nie, že je to invázia. Ľudia často ani nevedia pomenovať, odkiaľ utečenci sú. Svet okrem Európy je pre nich hmla, niečo vágne. Koho už zaujíma, čo sa deje povedzme v Eritrei? Veľa sa nehovorí ani o tom, že my sme boli podľa dnešných azylových kritérií ekonomickí emigranti. Keby na nás boli platili tie isté individuálne kritériá priameho ohrozenia na živote, ktoré sa dnes uplatňujú na utečencov, tak by politický azyl neboli priznali ani nie percentu z vtedajšej československej emigrácie, všetkých by nás poslali naspäť. Máte pocit, že aj vás? Váš otec, právnik, predsa nemohol pracovať vo svojom odbore, vaša matka bola koncom 50. rokov dokonca vo väzení. Ani to by nezavážilo. V roku 1968 nám už nič nehrozilo, mohla som študovať, už som bola zapísaná na univerzite. Prijímali nás kolektívne, stačilo, že sme boli z okupovaného

Československa. Vo Švajčiarsku boli vtedy len pracovní migranti z bývalej Juhoslávie či Talianska, ktorí stavali tunely a cesty, a maďarskí utečenci z roku 1956. Nás prijímali so sympatiou, boli sme politicky výhodní, stáli sme na dobrej strane tak pre ľavičiarov, ako aj pravičiarov. Pre tých prvých preto, že sme nechceli kapitalizmus, ale reformu komunizmu, pre pravičiarov sme boli zas živým potvrdením toho, že Sovietsky zväz je nebezpečný. Mnohí Švajčiari zdôrazňovali, že Sovieti môžu prísť aj k nim, mali z toho hrôzu. Švajčiarska armáda dodnes robí cvičenia tak, že simulovaný nepriateľ prichádza z východu. Pre priemerného Švajčiara či Švajčiarku je Slovensko stále súčasťou nedefinovateľného východu. Ako sa tam slovenskí pracovní migranti vnímajú dnes? Nedostávajú sa do povedomia. Málokto vie, že napríklad Edita Gruberová, ktorá žije v Zürichu, je Slovenka. Moja známa, kultivovaná novinárka z Neue Zürcher Zeitung mi hovorila, že sa o jej mamu starajú dve Slovenky, že sú milé a srdečné. Ibaže nespomenula – a to ma vždy zabolí – čo to pre tieto ženy znamená, opustiť svoje vlastné rodiny. Tieto dva svety o sebe vedia veľmi málo. Svoje reportáže „z druhej strany“ som preto písala tak, aby z nich bolo cítiť ľudí. Je neprípustné, že sa pri opisoch utečencov používa vojenská terminológia ako „invázia“. Robiť zo zúfalých ľudí nepriateľov, či dokonca armádu, ktorá nás ohrozuje, to je len odsúvanie reality. Slovensko sa nechce meniť, ľudia si nechcú uvedomiť, že žijeme v inej dobe, že národné štáty budú končiť. To je nie len nereálne, ale často aj nehumánne.

Ako sa na tieto zmeny pripravuje Švajčiarsko? Konečne si priznáva, že sa stalo prisťahovaleckou krajinou, z čoho vyplývajú rôzne reformy. Už sa nemôže definovať iba cez svoju minulosť, keďže tam žije až 24 percent prisťahovalcov. Z Nemecka prišla idea organizovať v mestách debaty na tému Akú krajinu chceme mať. Na takomto podujatí som v katedrále v Zürichu nedávno predniesla svoju najnovšiu satiru na prisťahovaleckú Nota bene spoločnosť. Jedna profesorka ekonó- 11 2016 mie tam zasa prezentovala tézu, že každý utečenec by mal zaplatiť do Rozhovor krajiny „vstupné“, aby nemusel platiť prevádzačov. Takéto debaty by sa mohli viesť aj na Slovensku.

V týchto dňoch prichádzate na náš trh s knihou o Čečensku, krajine, ktorá má ešte horší imidž ako Slovensko. Sama som bola prekvapená, že o zbierku reportáží, ktorá pred niekoľkými rokmi vyšla v Česku a minulý rok v Taliansku, prejavilo záujem vydavateľstvo Absynt. Bola som už na niekoľkých diskusiách po Slovensku. „Vy ste silná žena, držte sa,“ hovorili mi. Ľudí snáď ani tak nezaujali dve brutálne ruské koloniálne vojny v Čečensku, ale to, ako sa Slovenka stala vojnovou reportérkou. Ako sa ňou teda stala? Pracovala som v 90. rokoch pre zürišský časopis Tages-Anzeiger-Magazin a ponúkla som šéfredaktorovi reportáž o čečenských ženách. Hneď sa nadchol, vojna sa práve začala, považoval to za dobrú story. Niektoré príbehy z Čečenska pripomínajú až osudy Lidíc či nášho Vyšného Nemeckého.

Ruská armáda robila v Čečensku „karateľnyje operacie“, „začistky“, teda trestné výpravy do dedín, kde predpokladali bojovníkov. Pritom hádzali niekedy granáty do pivníc, kde sa skrývali obyvatelia a odvliekli mladých mužov, dokonca aj chlapcov. A Lidice majú skutočne družbu s čečenskou dedinou Samaški...

Nota bene

11 2016 Rozhovor

Aká je dnes situácia v tejto krajine? Hlavné mesto Groznyj vyzerá až neskutočne s mrakodrapmi, v ktorých skoro nikto nebýva, lebo sú tam pridrahé byty. Sú to iba fasády. Prezident Ramzan Kadyrov dostal na ich výstavbu peniaze z Moskvy a Saudská Arábia zas postavila v centre Grozneho obrovskú mešitu. O minulosti sa nehovorí, po desaťtisícoch nezvestných z vojny sa oficiálne nepátra, to robia iba niektoré ľudskoprávne aktivistky, ktoré sú kvôli tomu v nebezpečí. Viem iba o jednom dôstojníkovi ruskej armády, Jurijovi Budanovi, ktorý bol za ťažké vojnové zločiny trestaný, ale skôr prepustený. Napokon ho Čečenci zabili. Bývalí generáli sa stali v Rusku gubernátormi. Volá sa to vojna bez stôp. Kadyrov núti svoj národ na kolaboráciu s Kremľom. Hlavná ulica v Groznom sa volá Prospekt Putina, pritom niet čečenskej rodiny, ktorej by Putinova výprava nezavraždila blízkych. Aj vražda novinárky Politkovskej bola zrejme „darom“ Kadyrova svojmu pánovi v Moskve k jeho narodeninám 7. októbra 2006. Kde sú niekdajší bojovníci za samostatnosť? Buď sú mŕtvi, alebo bojujú za kalifát. Ale väčšina z nich prevrátila kabáty a pracuje pre Ramzana Kadyrova v jeho osobnej ozbrojenej armáde. Ten ich do toho núti tým, že im pohrozí uväznením brata, otca, spálením domu, zneuctením sestry. A v prípade neposlušnosti to, samozrejme, aj urobí. Vládne tam väčší strach ako počas vojny. Domáci nepriateľ je nebezpečnejší ako cudzí, veď sa vyzná v krajine. Dalo sa vojne vyhnúť? Na začiatku ešte áno, svetová verejnosť však nechcela brať na vedomie, čo sa v Čečensku deje. Nechceli mu priznať termín genocídy. V roku 1996, keď som tam prišla prvýkrát, videla som „sovietskych“ ľudí, ktorí boli presne takí „islamskí“ bojovníci,

ako boli Ruskí vojaci zas „kresťanskí“. Ak aj kričali Allahu Akbar na ruské tanky, ešte to nebol islamský fundamentalizmu, len pocit, že hoci nás svet opustil, my máme boha, a ten nás ochráni. Chodila som s čečenskými ľudskoprávnymi aktivistkami po Európe vysvetľovať situáciu, politici sa nás však štítili prijať. Stretávali sa s nami len po kaviarňach, hovorili nám, že Rusko nemožno izolovať. To isté opakovali aj zelení v Nemecku. Úplne najcynickejší bol sociálny demokrat, vtedajší kancelár Gerhard Schröder, ktorý sa neskôr stal šéfom Nord Streamu, spolovice patriacemu ruskému Gazpromu. Informačná ruská vojna zabrala, Čečencov nazývali hneď banditmi, nie partizánmi. Zažila som, ako sa dá v priebehu desaťročia zničiť celý národ. Ale ani Čečeni sa nesprávali múdro. Opakovali svoje, že keď zabijú čo najviac Rusov, civilné obyvateľstvo sa v Rusku vzbúri. Akosi pozabudli, že v Rusku si indivíduum necenia, platí iba veľká politika. Prečo ste knihu nazvali Vlčice zo Sernovodska? Čečenci majú v erbe vlka, ktorý leží, ale uši má vztýčené, je pokojný, ale ostražitý. Je to ušľachtilé zviera. Aj čečenské ženy, s ktorými som sa stretávala, boli veľmi smelé, hlučné, nadávali ruským vojakom, ale tým hladným mladučkým brancom dali aj kus chleba a mlieko. Vôbec nezodpovedali predstavám o moslimke klopiacej zrak. Naučili sa všetko robiť samé, keďže ich muži boli alebo mŕtvi, alebo odišli bojovať do hôr. Keď som si vo Švajčiarsku vymyslela, že idem na reportáž o ženách, ešte som netušila, že prídem do krajiny, kde zostali len ženy. V tom čase ste ešte nemali veľké skúsenosti s reportážami z krízových oblastí. Spätne sa mi zdá, že zo strany redakcie bolo neetické poslať novinárku na vojnu bez toho, aby jej zaplatili aspoň základný kurz pre vojnových reportérov. Poskytli mi síce nepriestrelnú vestu, ale nevložili mi do nej kovové platničky, čo je obrazom toho, aká nechránená som sa tam vybrala. Riskovala som nielen život, ale aj psychické zdravie. Po návrate z Čečenska som dostávala záchvaty paniky, trpela som tzv. vietnamským syndrómom,

Irena Brežná (1950)

nevedela som sa zapojiť do bežného života. To redakciu samozrejme nezaujímalo a prestala som pre tento časopis písať. Nemohla som potom o ničom inom rozprávať ako o Čečensku, a kto by to už chcel stále počúvať? Ťahalo ma to naspäť, veď tam som našla ľudí, ktorí prežili to isté.

je slovensko-švajčiarska spisovateľka a novinárka. Detstvo prežila v Trenčíne, v roku 1968 emigrovala do Švajčiarska. Vyštudovala slavistiku, filozofiu a psychológiu. Popri publicistike a literatúre sa podieľala sa na práci Amnesty International a realizovala humanitné a vzdelávacie projekty v Čečensku a Guinei. Na Slovensku spolupracuje so Záujmovým združením žien ASPEKT. Získala viacero ocenení, vrátane Literárnej ceny Švajčiarskej konfederácie. U nás vyšli diela Psoriáza, moja láska, Tekutý fetiš, Na slepačích krídlach a Nevďačná cudzin(k)a, za ktoré získala tohtoročnú Cenu Dominika Tatarku a bola nominovaná na cenu Anasoft Litera. Na Slovensku spolupracuje so Záujmovým združením žien ASPEKT (www.aspekt.sk), ktoré vydalo jej poslednú knižku Nevďačná cudzinka.

Čo na vojne tak láka ľudí, ktorí sa vôbec nemusia vystavovať nebezpečenstvu? Vo vojne je veľa adrenalínu, dobra a zla, ale aj hrôzy a vôle prežiť. Píšuceho človeka inšpirujú ľudia, ktorí prerastajú samých seba, ale videla som tam aj tie najhoršie ľudské prejavy. Ako som sa mala po tejto skúsenosti vrátiť a písať, čo ja viem, o novej inscenácii v Zürichu? Ako ste sa z posttraumatického syndrómu dostali? Musela som sama na sebe pracovať, uvedomiť si, že nechcem byť len „junkie“, ktorý putuje z jednej vojny do druhej. Nakúpila som si knihy o panikách, chodila na predýchavaciu terapiu a asi po dvoch-troch rokoch som sa vyliečila. Koľko týždňov ste sa v Čečensku zdržali? Bola som tam štyrikrát asi po tri týždne. Ale neboli sme celý čas vo vojnovej oblasti. V hraničnej ingušskej dedine Slepcovskaja sme chodili na hlavnú cestu, kam prichádzali utečenci, a stáli tam celé dni ľudia z médií a humanitných organizácii. Vymieňali sme si informácie. Niekedy sa nám podarilo dostať sa cez ruské kontrolné stanovištia do čečenských dedín. Tak som bola aj v Groznom, keď sa v noci strieľalo. Sedeli sme pred ruinou domu, hostili nás tým najlepším, čo im zostalo... Život išiel ďalej.

Nota bene

11 2016 Rozhovor

Akí vlastne Čečenci sú? Majú svoj kódex cti aj zmysel pre humor a ľudí s humorom si cenia. Videla som ich odvahu, nebáli sa smrti. Vo svojich reportážach som chcela sprostredkovať aj ich húževnatosť a dôstojnosť. Niektoré tamojšie aktivistky sú doteraz moje vojnové priateľky.

ja Ščekoldina, ktorý urobil geniálne fotky. Keď som ich však doniesla do redakcie, tvrdili, že nesplnil ich požiadavky. Redakcia mu totiž dala inštrukcie, že musí ženy fotografovať pred bielou stenou ako jednotlivé portréty. Ale ako sme tam mali nájsť pokojnú stenu? Prišli sme do vyhorenej krajiny, v ktorej padali bomby, ľudia masovo utekali pred náletmi. A Ščekoldin to tak zachytil – ako kolektívnu tragédiu. Lenže zürišská redakcia nebola schopná to oceniť.

Boli vaše reportáže prijaté v redakcii s nadšením? Reportáže áno, ale s fotkami boli problémy. Mala som so sebou veľmi uznávaného ruského fotografa Valeri-

Vydavateľstvo Aspekt avizovalo vydanie ďalšieho výberu vašich textov pod pracovným názvom Plávam, teda som. Nechávate sa v živote unášať vlnami, alebo radšej plávate proti nim?

Stávalo sa, že ma spoločenská vlna odniesla ďalej. Keď v 80. rokoch prišiel feminizmus do Švajčiarska, hodilo ma to dopredu, prvé švajčiarske feministické vydavateľstvo ma oslovilo a vydalo mi tri knihy. Ani moja najnovšia kniha Nevďačná cudzinka by nemala takú rezonanciu bez medializácie tragédií dnešných utečencov. Druhí autori si dokážu úspech naplánovať, ja som mala šťastie, že moja kniha túto aktualizáciu dostala. Samozrejme som vedela, že migrácia je témou budúcnosti, ale preto som sa jej nevenovala. V mojom živote nastal jednoducho čas konečne napísať o mojej skúsenosti z emigrácie a o tej mnohých iných.

NIČIVÁ VLNA

Je nedeľa, 26. december 2004. Rybári zavčasu ráno vyplávajú na oceán. Pomaly svitá, turisti vychádzajú na pláž, na Srí Lanke slávia sviatočný víkend, deti si užívajú prázdniny. Zrazu sa v diaľke, na hladine oceána, začnú diať čudné veci. Vlny sa lámu, viac a viac sa dvíhajú. „Utekajteee!“ kričia na turistov domáci obyvatelia. Dva dni po Vianociach, o pol desiatej ráno, zasiahla ostrov obrovská prívalová cunami, ktorú deň predtým spôsobilo zemetrasenie so silou 9,3 stupňa Richterovej stupnice pri ostrove Sumatra v Indickom oceáne. Roky po ničivej vlne sa na ostrov rozhodla ísť dvojica slovenských fotografov Zuzana Laurinc Halánová a Daniel Laurinc. Fotografovanie bolo veľmi náročné. Počas dvoch mesiacov sa obaja vnárali do boľavých spomienok ľudí a zachytávali stopy ničivej cunami v ich životoch. Cez fotenie skúmali, akým spôsobom svoje traumatické spomienky spracúvajú a ako funguje kolektívna pamäť ľudí. „Čím sú emócie väčšie a silnejšie, tým viac si danú situáciu pamätáme. Čas však spomienky postupne zahmlieva, zostávajú z nich len veľmi subjektívne fragmenty, niektoré veci si jedni pamätajú úplne inak ako druhí,“ hovorí Daniel.

Nota bene

11 2016 Svet

Nota bene

11 2016 Svet

Pred cestou na Srí Lanku sa dvojica dlho pripravovala. „Hľadali sme kontakty. Oslovili sme mnohých miestnych novinárov, ktorí sa cunami venovali. Vďaka tomu sme sa dostali do Sunday Times, do archívu, kam novinári ukladali materiály o tragédii.“ Strávili v ňom niekoľko dní. „Prefocovali sme staré fotografie, zbierali príbehy ľudí, ale aj karikatúry, ktoré zobrazovali politický systém zasahujúci do obnovy krajiny po cunami.“

Cunami. Tá spred dvanástich rokov zmietla celé pobrežie juhovýchodnej Ázie a len na Srí Lanke si vzala tridsaťtisíc životov. Na ostrov sa vybrala dvojica slovenských fotografov, aby v spomienkach ľudí pátrala po stopách ničivej vlny. Petra Nagyová

Zuzana a Daniel Laurinc

Na pobreží ostrova potom navštevovali miestnych ľudí, ktorých pred desiatimi rokmi tragédia zasiahla. „Na prvý pohľad ju na bežnom živote ľudí necítiť. Keď sa k nim však dostanete bližšie a ponoríte sa hlbšie, zistíte, že majú rany ukryté vo svojom vnútri. Prišli o svojich blízkych

(str. 8.) Sestry Amsruthi a Suvathi mali len sedem a osem rokov, keď pobrežie Srí Lanky zmietla ničivá cunami. Zachránili sa vďaka susedom, ktorí po prvej vlne utekali na najbližšie vyvýšené miesto – čo bol rezervoár vody, na ktorý sa vyštverali a prečkali, kým voda opadne. Nilu je zo surferskej zátoky Arugam Bay na východnom pobreží. Počas cunami zachránil sedem ľudí a jedno teliatko. Zuzana s Danielom mu neverili a brali ho ako miestneho podivína. No jeho slová potvrdili ľudia z dediny a z podivína sa stal hrdina. Nilu si od cunami nestrihal vlasy.

a ani po rokoch sa nedokázali cez straty, ktoré ničivá vlna spôsobila, preniesť,“ hovorí Zuzana. „Ľudí sme navštevovali u nich doma. Takmer v každej rodine prišli o blízkeho človeka alebo o majetok a stále sa preto nepostavili znovu na nohy. Spomienky v nich ostávajú na celý život.“ Miestni ľudia vzali Zuzanu a Daniela priamo na miesta, kde ich vlna zastihla, aby tam spomínali a premýšľali, čo ostalo zabudnuté a čo zabudnúť nemožno...

Nota bene

11 2016 Svet

bu, na ktorej boli rozhodené vozne z vlaku presne tak isto, ako boli nájdené počas nešťastia v krajine.“ O tragédii dodnes nie sú schopní hovoriť manželia, ktorým cunami vzala dve dcéry. „Boli na výlete, pretože boli sviatky. Izby dievčat sa rodičia dodnes nedotkli, všetko ostalo ako deň pred katastrofou. Hoci dnes majú dve ďalšie deti, bola to jediná rodina, ktorá sa s nami nechcela rozprávať. Bolo zjavné, že tragédiu stále ťažko znášajú. Preto sme ich príbeh nezaznamenali.“

Hoci stopy po tragédii nie sú veľmi viditeľné, na ostrove možno stále nájsť miesta, ruiny domov, ba dokonca masové hroby, ktoré ju pripomínajú. Jeden z masových hrobov sa nachádza aj pri meste Hikkaduwa, kde sa odohralo jedno z najväčších vlakových nešťastí v histórii. Viac ako 1 500 pasažierov smerovalo v preplnenom vlaku #50 známym ako Matara Expres z hlavného mesta Colombo do Matara. Cesta je populárna aj pre turistov, pretože ide pozdĺž krásneho juhovýchodného pobrežia Srí Lanky. Vo vlaku bolo veľa turistov, ale aj miestnych ľudí a detí, ktoré sa vracali z prázdnin.

Medzi katastrofou postihnutými ľuďmi bolo veľa rybárov, pre ktorých znamená oceán a rybolov všetko. „Na pobreží ich žili stovky až tisíce, pretože ich každodenný život sa točil okolo mora. Po tragédii však vláda rozhodla, že všetci sa musia presťahovať do vnútrozemia. Ich život sa tým nesmierne skomplikoval, pretože boli zvyknutí ráno o tretej vyplávať na more, ale teraz bývajú ďaleko od pobrežia a v krajine nefunguje dopravná infraštruktúra,“ vysvetľuje Zuzana. „Takmer na všetko existuje rovnica. Aj veľkosť a sila cunami má svoju rovnicu. Po tragédii sa dalo presne vypočítať, koľko litrov vody je potrebných na zásobovanie ľudí na danom území, koľko liekov kam treba distribuovať, aký hlboký musí byť masový hrob pre daný počet ľudí. No jediné, čo sa rovnicou vyjadriť nedá, je osobná strata a to, čo sa k nej v spomienkach viaže,“ dodáva Daniel.

Keď vlak zasiahla prvá vlna, spôsobila medzi ľuďmi paniku. O desať minút dorazila ďalšia a celý vlak zmietla medzi domy a stromy. Dvere na vozňoch sa nedali otvoriť. „Tragédiu prežilo asi 150 cestujúcich, medzi nimi vtedy deväťročná Roshani, ktorá cestovala z Colomba so svojím malým bratom a so strýkom. Roshani si nepamätá na všetky detaily. Pamätá si len na to, že sa jej podarilo vyliezť oknom a že ju nejaká ruka vytiahla nad hladinu. Jej brat a strýko neprežili. Roshani nevedela plávať. Náhodne sa však zachytila o konár stromu. Po tragédii nemala na sebe žiadne škrabance ani jazvy. Mala na sebe ružové šaty, ktoré ostali nepoškodené. Dodnes ich má odložené ako spomienku na nešťastie,“ opisuje Zuzana. Rodičia dievčatka boli veľmi nešťastní. Snažili sa, aby mohli mať druhého syna. Jej mame sa podarilo takmer rok po nešťastí priviesť na svet chlapca. Keďže sú budhisti, veria, že je to ich reinkarnovaný prvý syn. „Ako malý si totiž vybral hračky svojho brata a dokonca nakreslil kres-

Rizla mala šťastie. Prežila cunami, ale jej rodičia nie. Starala sa o ňu stará mama, ktorá ju čím skôr chcela dotlačiť do vydaja. Rizla sa však chcela venovať gra�ıckému dizajnu. Jeden z ľudí, na ktorých mali Zuzana a Daniel kontakt na Srí Lanke, jej našiel školu a ona skutočne začala študovať.

Aby Zuzana Laurinc Halánová a Daniel Laurinc vyjadrili fotogra�ıami spomienky ľudí na ničivú cunami vernejšie, zaznamenali ich portréty dlhšou expozíciou. Zostali tak rozhýbané v čase aj zmrazené v prežívaných okamihoch.

Nota bene

11 2016 Svet

Pryia sa práve vrátila z nedeľnej prednášky v budhistickom chráme, kam chodia dievčatá v nedeľu oblečené v bielom. Pryia žije s rodinou na pobreží pri dedine Dodanduwa. Prišli o všetok majetok, no zachránili sa a žijú v dome postavenom z darov zachraničných mimovládnych organizácií.

Nota bene

11 2016 Téma

Kmitanie okolo rovnováhy Galina Lišháková

Vladimír Šimíček, Shutterstock

Dnes sú veľmi populárne vyjadrenia typu: „vyžaruje pozitívnu energiu“ alebo „vnímam negatívne vlny“. Sú správne aj z fyzikálneho hľadiska? A prečo sa energie šíria vo vlnách? Človek na rozdiel od niektorých živočíchov, napríklad včiel, ktoré vidia aj ultrafialové žiarenie, zachytí zrakom len viditeľné svetlo. No predstavte si, že by sme boli schopní vidieť všetky druhy fyzikálnych vĺn rovnako ako vlny na mori. Bol by to veľmi farbistý svet! Veď už len pri bežnej komunikácii šírime akustické vlny a naše telefóny, počítače, rádiá či televízory vysielajú elektromagnetické žiarenie v celom spektre rozličných vlnových dĺžok – od najjemnejšieho gama žiarenia, cez röntgenové, ultrafialové, infračervené, mikrovlnné až po rádiové. Na mnohých miestach by sme navyše mohli pozorovať aj ich prieniky.

a využiť vo svoj prospech. Alebo si nimi uškodiť. „Pozeraním do príliš ostrého svetla si môžeme poškodiť sietnicu, počúvaním veľmi hlasnej hudby zas bubienky. Tým istým laserom je možné odstrániť krátkozrakosť, ale aj očiam ublížiť. Pomocou röntgenu je možné diagnostikovať zlomeninu, ale aj zabiť, ak ho nastavíme na privysoké dávky žiarenia,“ hovorí známy fyzik, docent Martin Mojžiš.

„Žiadne vlnenie nie je samo o sebe dobré ani zlé. Tieto charakteristiky mu môže pripísať iba človek. Na základe spôsobu, akým ho použije, alebo akým ho zasiahne.“ Spojenia typu „vyžaruje pozitívnu energiu“, alebo „negatívne vlny“ sú podľa neho Možno je nakoniec aj dobre, že z fyzikálneho hľadiska nezmyslom. túto schopnosť nemáme. Stále sme „Ale z emocionálneho hľadiska im rovšak jediný živočíšny druh na Zemi, zumiem. Ak by ste na mňa kričali a ja ktorý všetky spomínané vlny dokáže by som sa tváril hrozivo, určite by sme pomocou svojich vynálezov zachytiť z toho nemali dobrý pocit. Zvukové

či elektromagnetické vlny môžu byť poslami tých najkrajších myšlienok, rovnako ako tých najväčších hrôz. Je iba na človeku, ako ich použije.“ Skoro všetky informácie si my ľudia vymieňame prostredníctvom dvoch kanálov – sluchu a zraku. Evolúcia nás nimi vybavila, aby sme dokázali zachytiť akustické vlny a viditeľné svetlo. Využívali sme ich dávno predtým, než sme vyvinuli reč a dokázali ich pomenovať. Sú jednou zo základných zložiek života na Zemi. „Rastliny ich premieňajú na inú formu chemickej energie, ktorú následne prijímame v potrave. Vďaka tomu, že elektromagnetické vlny nerovnomerne zohrievajú atmosféru, vodné plochy a pevninu, vzniká celý kolobeh vody v prírode, vietor, rieky a moria, ktorých silu dokážeme využívať na výrobu elektrickej energie – či už pomocou vodných a veterných elek-

trární, alebo tepelných, spaľujúcich „V princípe, keď pohnem pohárom pred uhlie. Ale aj uhlie vzniklo z odumre- sebou, mobil pred vami je schopný tých rastlinných tiel.“ zachytiť gravitačné vlny, ktoré pohár vyvolal. Ale tie zmeny sú tak veľmi Akustické a elektromagnetické malé, že sú nemerateľné. Preto bolo vlny boli preto pre ľudí donedávna potrebné nájsť nejaké obrovské a rýnajdôležitejšie. Dnes si však nevieme chlo sa pohybujúce telesá, z ktorých by svoj život predstaviť ani bez vynálezov, sa mohli gravitačné vlny šíriť. Poslúžil ktoré ich silu využívajú. Prvé vlny, k tomu kolaps dvoch čiernych dier ktoré sa stali predmetom ľudského vo vesmíre obiehajúcich okolo seba. skúmania a manipulácie, boli akus- V momente zrážky sa pohybovali tické. Podľa Martina Mojžiša je ťažké veľmi rýchlo a časť svojej energie vypichnúť najväčšieho majstra v ich vyžiarili vo forme gravitačných vĺn.“ ovládaní. Mohol by ním byť výrobca geniálnych huslí Antonio Stradivari Vedci to očakávali, preto, (1644 – 1737), rovnako ako vynálezca zjednodušene povedané, vyrobili fonografu Thomas Alva Edison (1847 niekoľko kilometrov dlhé mera– 1931). Jeho prístroj dokázal zachytiť cie prístroje. Tieto časticové chvenie zvukových vĺn a prepísať urýchľovače sa nachádzajú na ich ihlou na povoskovaný valec. „So švajčiarsko-francúzskej hranici zdokonaľovaním tohto prístroja boli v mestečku Meyrin. „Sú schopné vyvinuté mnohé ďalšie a so zvukový- zmerať predĺženie spôsobené mi vlnami pracuje dnes celá jedna časť predpokladanými gravitačnými vlfyziky, akustika. Vznikol napríklad nami na úrovni zlomkov veľkosti sonar, ktorý vysiela vlastný zvukový atómového jadra. Práve vzhľadom signál a podľa charakteru jeho odrazu k tomu, aké ťažké je takéto vlny pomáha ponorkám vo veľkej hĺbke zaznamenať, ich užitočnosť bude asi a tme rozpoznať dno či inú prekážku.“ len v tom, že sa vďaka nim dokážeme pozerať do vesmíru ešte inak ako Elektromagnetické vlny objavili len ďalekohľadom. Na základe celľudia v druhej polovici 19. storočia, no kom iného fyzikálneho princípu. až taliansky vynálezca Marconi (1874 Pomôže to astronómii, astrofyzike, – 1931) ich preniesol na vzdialenosť kozmológii a iným vedám spojeným niekoľko kilometrov bez použitia s kozmom.“ spojovacích káblov, na čom založil bezdrôtovú telegrafiu a rozhlasové A prečo sa teda všetky energie šíria vysielanie. „Technickými zdokonale- vo vlnách? „Pretože väčšina vecí vo niami tohto vynálezu sa zistilo, že do vesmíre je v rovnováhe. Keď v nej nie elektromagnetických vĺn môžeme sú, nejakým spôsobom sa k nej prezašifrovať nielen zvuk, ale aj obraz, pracujú. Ak sú z rovnováhy vyrušené vďaka čomu vznikla televízia. Elek- len málo, kmitajú okolo nej. Ale keď tromagnetické vlny však využíva aj ra- je z rovnováhy vyrušených veľa vecí, dar, laser a množstvo iných prístrojov, tvoria vlny. Predstavte si atóm vzdutakže to bola obrovská vec.“ chu. K tomu, aby sa mohol pohnúť rovno, by potreboval veľký prázdny Len pred niekoľkými mesiacmi vedci priestor. Narazí však do vedľajšieho potvrdili predpoklad Alberta Einsteina atómu, vychýli ho z rovnováhy, ten o existencii gravitačných vĺn. Považuje následne udrie do ďalšieho atómu, ten sa to za také významné, že vedcom, ktorí do ďalšieho a priestorom sa rozšíri ich zachytili, už teraz pripisujú Nobelo- vzduchová vlna.“ vu cenu. Odkiaľ tieto vlny pochádzajú? Zdá sa, že vlnami sme obklopení A ako ich môžeme využiť? „Podľa Einsteina je to, čomu hovoríme gravitácia, od narodenia do smrti. Dal by sa zakrivenie času a priestoru. Predpokla- k vlne prirovnať aj život človeka? dal, že podobne ako pohyb elektricky Či história ľudstva? Martin Mojžiš nabitých častíc vyvolá elektrické vlny, podobné analógie neodporúča. „Sú pohyb telies vyvolá gravitačné vlny, čiže síce lákavé a majú v sebe poéziu, ale postupnú vlnovitú zmenu geometrie skoro vždy sú nielen nepresné, ale času a priestoru.“ vyslovene nesprávne. Slovo vlna má totiž vo fyzike veľmi jasný význam.“ Vedcom ich zaznamenanie trvalo tak dlho preto, že sú veľmi slabé. Autorka je redaktorka Eurotelevízie.

Doc. RNDr. Martin Mojžiš, PhD.

je teoretický fyzik a učiteľ tohto vedného odboru na Fakulte matematiky, fyziky a informatiky UK v Bratislave. Je tiež redaktorom časopisu .týždeň, do ktorého píše články o vede. Je autorom vedeckopopulárnych kníh Jeden výdych koňa, Dva hrby ťavy, Tri hlavy draka a Môj bláznivý život (Rozhovory Martina Mojžiša so Štefanom Hríbom).

Nota bene

11 2016 Téma

Na dobrej vlne Petra Nagyová

Shutterstock

Vlny života sa zastaviť nedajú, ale môžeme sa na nich naučiť surfovať. Aj o tom je mindfulness.

Nota bene

11 2016 Téma

V meditačnom centre Plejs sedí spolu niekoľko ľudí: grafická dizajnérka, manažér, mamička na materskej dovolenke, advokát, programátor, novinárka. Stretávajú sa raz do týždňa, aby sa naučili technike mindfulness – všímavosti v bežnom živote. „Potrebujú utíšiť svoje myslenie,“ hovorí Maya Nováková, lektorka mindfulness techniky a inštruktorka jogy a meditácie. „Mnohým ľuďom myseľ nedovolí spať. Sú podráždení, nepokojní, nedokážu vypnúť, bývajú často chorí alebo majú chronické bolesti a začínajú trpieť úzkosťou či depresiou.“ Táto technika je však aj pre tých, ktorí ešte necítia spomínané ťažkosti, ale chcú kultivovať svoju myseľ a zlepšiť svoj život.

„Mindfulness je schopnosť pozerať sa na všetko, čo sa deje, tak, že sme prítomní a otvorení. Nehodnotíme. Sme láskaví, je v nás súcit,“ hovorí terapeut Jan Honzík z českého psychoterapeutického centra Lávka. Takáto všímavosť sa dá osvojiť a praktizovať v bežnom živote. „Napríklad aj počas obyčajného obeda. Jednoducho sa zameriate len na samotné jedlo, sledujete zmyslové zážitky ako chuť, vôňu, farby... Keď si všimnete, kde je vaša pozornosť pri jedení, zistíte, že všetci máme tendenciu fungovať automaticky,“ upozorňuje psychológ a terapeut Andrej Jeleník, certifikovaný lektor programu mindfulness na znižovanie stresu.

Jednou z kľúčových postáv mindfulness ako mentálneho tréningu bez náboženských obsahov sa na západe stal Jon Kabat-Zinn. V roku 1965 objavil plagát o prednáške na tému troch pilierov zenu. Vtedy 22-ročný študent molekulárnej biológie o budhistickej tradícii nič nevedel. Trápila ho svetová nespravodlivosť a sužovali depresie z vojny vo Vietname, proti ktorej v Amerike protestoval. Na prednáške pochopil, že to je presne ono – meditácia a praktizovanie všímavosti. Zistil, že prežívanie prítomného okamihu bez posudzovania prináša výsledky.

„V živote pomerne často zažívame aj nepríjemné veci. Namiesto toho, aby sme ich vnímali a prežívali také, aké sú, máme tendenciu hodnotiť ich, bojovať s nimi, zbaviť sa ich,“ pokračuje Andrej. „Naša pozornosť uteká z prítomného okamihu a blúdi v obrazoch a myšlienkach. Práve to vytvára nadbytočný stres, ktorý skôr či neskôr ohrozí naše zdravie. Myslíme si, že keď sa dostaví úzkosť alebo nepríjemný tlak v tele, môžeme s nimi naložiť ako s vecami. Čo sa nám nepáči, premaľujeme, ignorujeme alebo vyhodíme. Pre naše vnútorné prežívanie, myšlienky či emócie však takáto stratégia nefunguje.“

Vďaka svojmu programu Mindfulness – based stress reduction (MBSR) pomohol tisícom ľuďom na svete zbaviť sa psychických, ale aj zdravotných problémov. Praktizovanie mindfulness je účinné natoľko, že sa uchytilo na školách aj vo firmách a pomohlo miliónom ľuďí, ktorým sa vrátila chuť do života. Na programy mindfulness teraz v mnohých krajinách prispievajú zdravotné poisťovne a technika sa stala v psychológii a medicíne horúcou témou.

V mysli teda automaticky utekáme od prítomného okamihu. Do predstáv o budúcnosti, o tom, aké by veci mali byť, alebo do obáv, aké by veci byť nemali. Neuvedomujeme si, ako nám to škodí, a nikto nás neučí, ako s emóciami vedome a múdro zaobchádzať. „Obvykle hľadáme nejaké návody a techniky mimo seba. Pritom stačí naša všímavosť. Bdelá, zvedavá a otvorená pozornosť k tomu, čo a ako práve prežívame.“ V každom momente však máme na výber. „Môžeme si uvedomiť, že sme

viac, než len to, čo nám beží hlavou a telom. Nemusíme hneď bojovať, môžeme chvíľu počkať s vedomím, že nepríjemné myšlienky či pocity nielen prichádzajú, ale aj sami odchádzajú. Keď ich necháme.“ „Niekedy je hladina nášho prežívania pokojnejšia, niekedy rozbúrená. Strach a bolesť patria k našim životom,“ hovorí Jan Honzík. „Nejde o to, aby sme ich neprežívali. Mindfulness nám pomáha, aby sme sa v nich nezasekli, nezacyklili. Aby sme si nevytvárali viac nepríjemností, ako je nutné.“ Jan má skúsenosti s praktizovaním mindfulness v mnohých českých firmách. V zahraničí nejde o nič neobvyklé. Existujú stovky vedeckých štúdií, ktoré dokazujú, že vďaka bdelej všímavosti sa ľudský mozog a kvalita nášho myslenia menia. „Ľudia si zrazu upravia chôdzu, začnú si viac uvedomovať veci okolo seba, vychutnávajú si jazdu autom, vedia, čo jedia, prežívajú prítomnosť a oveľa ľahšie zvládajú ťažké situácie,“ vymenúva Maya Nováková. Sústredenosť na prítomný okamih nás zároveň privedie k tomu, že sa staneme voči sebe a životu láskavejší. „V každom momente môžeme rozvíjať priateľský a otvorený postoj k sebe a k veciam, ktoré naša myseľ hodnotí ako nepríjemné. Zvedavo si všimnúť, kde je teraz moja pozornosť a čo naozaj zažívam svojimi zmyslami. Nemusíme hneď pred niečím utekať, ako pred jedinou možnosťou, ktorú máme. V živote nie sme takí bezmocní, ako si často myslíme. Do nášho konania môžeme vniesť múdrosť,“ hovorí Andrej. Tak, ako sa vieme starať o svoje telo, môžeme kultivovať a starať sa aj o vlastnú myseľ. „Vlny života sa zastaviť nedajú, ale môžeme sa na nich naučiť surfovať,“ dodáva terapeut.

AKO NA TO Všímavé dýchanie Zo začiatku bude stačiť, že si pre seba vyhradím čas. Napríklad štyri minúty pred tým, ako odídem z domu. Posadím sa alebo si ľahnem. Uvedomím si nádych a výdych. Keď moja pozornosť odbehne od dýchania k premýšľaniu či k iným vnemom, vrátim sa k vedomému dýchaniu. Neskôr môžem prejsť k 10 až 20 minútovému všímavému dýchaniu. Negatívne myšlienky Vyberiem si jednu pre mňa negatívnu, stresujúcu myšlienku: „Som...“ Zopakujem si ju v duchu viackrát. Úplne jej verím. Všímam si, ako sa pritom cítim. Potom si túto vetu opakujem s nasledujúcou obmenou: „Mám myšlienku, že som...“ Do tretice si v duchu poviem: „Všímam si, že mám myšlienku, že som...“ Ako sa cítim teraz? Cítim rozdiel oproti vnútornému prežívaniu pri prvej formulácii? Umývanie zubov Vezmem si do ruky zubnú ke�ku a pastu. Uvedomím si pohyb ruky. Všímam si dotyk ruky s ke�kou. Následne pohyb zubnej ke�ky v ústach. Všímam si vypľúvanie vody. Počujem zvuk umývania svojich zubov. Vnímam chuť. Všímam si každý detail toho, čo robím a čo cítim. Ak pritom začnem rozmýšľať, čo sa stane na porade, opäť sa vrátim k všímavému umývaniu zubov. Za počítačom Na chvíľu zavriem oči. Uvedomujem si zvuky okolo seba, dotyk nôh so zemou. Dotyk tela so stoličkou. Urobím dvanásť nádychov a výdychov. Uvedomím si pritom celý nádych i výdych, ako sa mi hýbe hrudník a brucho. Potom si opäť uvedomím dotyk tela so stoličkou, dotyk nôh so zemou. Načúvam zvukom okolo seba a opäť otvorím oči. Jedenie Posadím sa a vezmem do ruky napríklad hrozienko. Dívam sa naň, ako by som ho videl prvýkrát v živote. Zvedavo si ho všímam – akú má farbu, štruktúru. Privoniam k nemu, priblížim ho k ústam, vložím do úst. Nerozhryziem ho, ale nechám na jazyku a všímam si jeho chuť. Potom ho veľmi pomaly začnem hrýzť. Neponáhľam sa, nechám vyznieť jeho chuť. Prehĺtam ho a všímam si, ako ide dolu krkom. Aké to bolo, všímavo zjesť hrozienko?

Nota bene

11 2016 Téma

Vedeli ste to?

Nórsky sveter Galina Lišháková

ndla.no

Nórske tradičné pletené vzory sú preslávené. Čerpali z nich Dolce a Gabanna, Dior či Max Mara, ale originál je originál. Je trochu prekvapujúce, že Nóri sa naučili narábať s ihlicami a vlnou až v 17. storočí, dávno po obyvateľoch iných európskych krajín, ale dnes je pletenie súčasťou ich národnej hrdosti. Kedysi typické nórske vzory vypletali hnedou, sivou, bielou a čiernou farbou, dnes je to modrá, červená a biela. Okolo roku 1900 vznikol vzor Fana, podľa rovnomenného mesta. Striedali sa v ňom čierne a biele pruhy s kontrastnými bodkami a osemcípimi hviezdami prechádzajúcimi ponad hrudník a ramená. Známe palčiaky Selbu s veľkou hviezdicou v čiernobielom prevedení vznikli ešte o 50 rokov skôr. K tradičným nórskym vzorom patria aj soby, stromčeky či lyžiari. O tých si v 70. rokoch minulého storočia spisovateľka Kirsten Hofstätter myslela, že ubíjajú kreativitu a sú znakom elitárstva. Na protest začala do svetrov vpletať mená, odkazy, inzeráty, verše a pestrejšími farbami plietla nové vzory. Z jej odkazu vzniklo feministické

hnutie Hønsestrikk, v preklade „slepačie pletenie“, s vtipnou adaptáciou pôvodných prírodných motívov na smrtky či figúrky s laptopom. Nóri majú aj sveter známy ako Marius, pomenovaný po Mariusovi Eriksenovi (na snímke), nórskom lyžiarovi, hercovi a modelovi. O autorstvo k vzoru svetra, ktorý mal oblečený vo filme Troll i Ord, sa viedli spory, ktoré vyvrcholili súdnym procesom. Eriksenova matka, vášnivá pletiarka, tvrdila, že ho podľa tradičných nórskych vzorov navrhla ona, ale to isté tvrdil aj dizajnér Søiland Dale. Napokon sa našli svedkovia návštevy Daleho u Eriksenovcov, pri ktorej Dale daný vzor odovzdal Mariusovej matke. Nečudujte sa, že to tí dvaja dotiahli až do súdnej siene. Sveter Marius, alebo aj Dale, má dnes už vyše 5 miliónov kópií a autorské práva na jeho výrobu majú cenu zlata. S obľubou ho nosí aj nórsky kráľ Harald V. a jeho vzorom sú potlačené všemožné kúsky odevov od tričiek až po dupačky. Vďaka pleteniu sa Nóri už niekoľkokrát zapísali do Guinessovej knihy rekordov. Napríklad Helge Johansen uplietla šál dlhý 4 565,46 m. Ida Sofie Myking Veseth, ktorá stratila zrak, uplietla len pomocou prstov šál dlhý až 19 369,5 m. Pred tromi rokmi sa nórska verejnoprávna televízia NRK pokúsila v priamom prenose pokoriť austrálsky svetový rekord v rýchlosti vyhotovenia svetra od ostrihania ovce cez spracovanie vlny až po jeho upletenie. Zároveň to bol príspevok NRK do tradície „pomalých“ televíznych programov, v ktorých sa dej nestrihá, ale odohráva v reálnom čase. Nový rekord sa však nekonal. V Austrálii celý proces zvládli za rekordné 4 hodiny a 51 minút, v Nórsku presiahol osem a pol hodiny. Ak sami náruživo pletiete, môžete sa zapojiť do svetového dňa pletenia na verejnosti. Koná sa vždy v druhú júnovú sobotu a pred desiatimi rokmi ho v USA z prostej túžby po spoločnosti ďalších ľudí s ihlicami zaviedla Danielle Landes. Osamelú činnosť vytiahla spoza múrov domu „na vzduch“, aby sa zúčastnení mohli podeliť o pletacie vzory, ale aj životné skúsenosti a historky. Prvý rok jej iniciatíva zaktivizovala 25 skupiniek pletiarov, v roku 2009 už vyše 700 po celom svete. Každý rok však pribúdajú ďalšie a nezaostáva ani Slovensko. Tento sa 18. júna na námestí v Martine stretli členky Pletacieho klubu Vlna Inka a na Mariánskom námestí v Žiline členky klubu Na dobrej vlne. Ak sa chcete na budúci rok pridať aj vy, stačí sa zaregistrovať na stránke domovskej iniciatívy www.wwkipday.com.

Sila vĺn

Galina Lišháková

Podobne ako mnohé iné vynálezy, aj mikrovlnka vznikla náhodou. Percy Spencer pracoval na vývoji radarových systémov v americkej Raytheon Company, keď zacítil vo vrecku šteklenie. To preto, že sa mu v ňom rozpustil kúsok čokolády. Tušil, že vplyvom niečoho iného ako tepla jeho pokožky. Keď potom v laboratóriu otestoval magnetrónovú elektrónku, ktorá vysiela mikrovlnné žiarenie a používala sa ako zdroj žiarenia pre radary, kukuričné zrná sa zmenili na pukance a vajce vybuchlo. Takto postupne zisťoval, že mikrovlnné žiarenie dokáže zohrievať veci obsahujúce vodu. To bolo v roku 1944. O dva roky si dal Percy Spencer patentovať mikrovlnnú rúru. Prvé mikrovlnky vážili vyše 300 kg, vyžadovali chladenie a boli drahé. Preto sa najprv používali iba v reštauráciách. Až v roku 1975 vstúpili do domácností, menšie a lacnejšie. Napriek množstvu výskumov sa nepodarilo dokázať, že by škodili ľudskému zdraviu a znehodnocovali kvalitu potravín. Naopak, tým, že jedlo zohrievajú kratšie ako sporák, kde môže absorbovať živiny prilievaná voda, uchovávajú v potravinách väčšiu výživnú hodnotu. Mikrovlny dokážu elektróny v atómoch rozkmitať, takže ich trením sa vyvíja teplo. Nedokážu však spôsobiť v látkach chemickú zmenu a ani samotné mikrovlnné žiarenie nie je škodlivé. Nota bene

Kto vymyslel mexickú vlnu

Upletené pre ľudí bez domova

91-ročný Morrie Boogart z Grandville v USA už vyše 15 rokov pletie čiapky pre ľudí bez domova. Nezastavilo ho ani pokročilé štádium rakoviny kože, pre ktoré sa ocitol v hospici. Tvrdí, že pomáhal celý život a nevidí dôvod, prečo by s tým mal prestať. „Jednoducho mi to robí dobre. Nepletiem jedine, keď spím,“ povedal redaktorovi CNN. Koľko čapíc zhotovil, netuší, prestal ich počítať pri čísle 8000. Všetky putujú do útulkov pre ľudí bez strechy nad hlavou. A nie je to jediná iniciatíva tohto druhu na svete. Organizácia Knit a square (knit-a-square. com), v preklade „upleť štvorec“, vznikla v roku 2008 ako rodinný projekt. Dnes je jeho súčasťou približne 12.000 ľudí v 54 krajinách, ktorí štrikujú čapice, deky a hračky pre siroty s AIDS v južnej Afrike. Do charitatívneho projektu sa môžete zapojiť aj vy, stačí upliesť štvorec o rozmere 8 x 8 cm. Každý sa stane súčasťou deky.

Autorka je redaktorka Eurotelevízie. Autorka je redaktorka Eurotelevézie.

11 2016 Zaujímavé

Traduje sa, že prvá mexická vlna – postupné vstávanie fanúšikov so zdvihnutými rukami v radoch následne za sebou – vznikla na World Cupe 1986 v Mexico City. V skutočnosti to bolo prvýkrát, čo ju mohol prostredníctvom televíznych obrazoviek vidieť celý svet, preto jej vzápätí prischol prívlastok mexická. Správne by sa mala volať kanadská, lebo vznikla v roku 1980 v Kanade, vlastne omylom. Môžu za to opití kanadskí fanúšikovia a George Henderson, profesionálny roztlieskavač. George roztlieskaval zápas v Edmontone a vyzýval fanúšikov, aby všetci súčasne vyskočili. Lenže väčšina publika bola pod parou, neschopná zdvihnúť sa na jeden povel. Tak vznikla prvá fanúšikovská vlna v histórii. Henderson ju začal predvádzať zámerne a postupne sa rozšírila po celom svete.

ženskosti. Aj preto je o ne v poslednej dobe zvýšený záujem. A fenomén, že „ženskosť“ sa z nášho života akosi vytráca, pozorujú sociológovia v rôznych krajinách. Po emancipačnej vlne, ktorou sme si dokázali, že zvládneme takmer všetko rovnako dobre ako muži, zisťujeme, že sa zároveň o čosi podstatné pripravujeme... Líviu, historicky prvú členku Opletačiek, Bibinu bývalú kolegyňu, naučila háčkovať v ôsmich rokoch teta Karmanoje. Neskôr Lívia zvládla aj štrikovanie, šitie a všetky tieto

Nota bene

11 2016 Téma

súpravy k čiapočke, ktorá mala úspech a tak ma mamička malej parádnice požiadala o ďalší kúsok.“ Spomína, ako sa dala na pletenie čiapočiek, rukavičiek a papučiek pre oddelenie predčasne narodených detí. „Uplietla som desať súpravičiek. Rýchlo, lebo boli veľmi maličké a na oddelenie som ich darovala.“ Biba zasa rozpráva, ako štrikovaním protestovali proti vyrúbaniu stromu na Kamennom námestí v Bratislave. „Bola to iniciatíva inej komunity a my sme sa zapojili. Sadli sme si pod strom a štrikovali rôzne pásy

Opletačky Miroslava Spodniaková , Vladimír Šimíček

Vrátili k starým zvykom, k tomu, čo sa kedysi považovalo za ženské. Chcete sa k nim pridať?

Bývalá učiteľka a redaktorka učiteľského časopisu sa venovala ručným prácam od detstva, až sa napokon rozhodla otvoriť si obchod s vlnou. „Podnikania som sa veľmi bála, v našej rodine to nikto neskúsil. No chcela som sebe aj svojim deťom dokázať, že je aj iná možnosť, než len stať sa poslušným zamestnancom,“ rozpráva, pričom jej na ihliciach rastie ďalšia čiapka. Obávala sa aj toho, že ako „žena za pultom“ spoločensky klesne. „Ale je to naopak, polepšila som si. Som obklopená

samými zaujímavými, tvorivými a vzdelanými ženami.“ Za stolom ich práve štrikuje dokopy šesť. Tridsiatničky až päťdesiatničky z rôznych kútov Bratislavy – Petržalka, Trávniky, Kramáre... „Chcela som vytvoriť priestor, kde sa môžu uvoľniť, záľuby striedala. „Ako gymnazistporozprávať, poradiť si. Je to úplne ka aj ako vysokoškoláčka som veľa štrikovala. Boli sme štyri najlepšie iné, ako stretnúť sa v práci alebo kamarátky a raz som nám všetkým v telocvični pri nejakom športe, kde na rozprávanie sa nie je priestor. urobila rovnaké vesty.“ Začiatkom Veď ani keď prídu domov a točia sa 90. rokov však ručné práce opustila. okolo domácnosti a detí, nie je čas „Asi preto, že zrazu bolo v obchodoch na debaty. Ženy sa preto často cítia všetko, čo sme si predtým vyrábali, osamelé. Aj v práci sú zamestnané a mohla som sa venovať iným aktivičinnosťami, ktoré so ženskosťou tám. No potom ma k nim Biba vrátinemajú nič spoločné. Relax pri la a teším sa z nich aj dnes. Som háčkovaní a štrikovaní veľmi dobre presýtená konfekciou z obchodov kompenzuje ich deficit.“ a baví ma vymýšľať si vlastné, originálne kúsky oblečenia.“ Je vedecky potvrdené, že pri ručných prácach sa vyplavuje Najčastejšie opletá Lívia seba, oxytocín, hormón zvyšujúci pocit no dnes robí detský svetrík. „Do

Ďalšia Zuzana v klube prvýkrát vstúpila do obchodíku kvôli gombíkom. V tom čase z nich robila šperky. „Povzdychla som si, že nemám čas na háčkovanie, lebo robím v realitke. Ale Biba mi hovorí: Akože nemáš čas! Vezmi hrubý háčik, hrubú vlnu a máš to raz-dva.“ Za dva dni si Zuzana uháčkovala sveter. Keď vysvetľuje, že vyštudovala výpočtovú techniku, robila programy do prvých počítačov a letovala káble do klávesníc, ostatné ženy vybuchnú smiechom. „Kábel ako kábel,“ zahlási ktorási. Už im je jasné, prečo aj šperky tvorí z ozdobných šnúr. Aj v rodine zdravotnej sestry Viktórie sa od malička plietlo, šilo, vyšívalo a tkalo. „Lenže keď som šesť rokov študovala, neostával mi na to čas.“ Do opletačiek ju pritiahla Zuzana. „Vtedy plietla košíky. Páčili sa mi a chcela som sa ich naučiť aj ja. Keď som sem vošla prvýkrát, upútal ma pletený kabátik a chcela som urobiť rovnaký. V klube som len rok, dievčatá ma veľmi pekne prijali a pletenie mi pomáha aj

Galina Lišháková

Sme na konci bratislavského sídliska Dlhé diely, odkiaľ už vidno hranicu s Rakúskom. V obchode od zeme po strop zaplnenom farebnými klbkami vlny sa každý piatok za veľkým oválnym stolom stretávajú ženy pri háčkovaní a štrikovaní. Opletačky – tak nazvala klub jeho zakladateľka Biba Zelinová.

aj zákazníčkam. Odvtedy má už asi dvanásť kópií.“ Smeje sa. Ženy sa v tomto klube veľa nasmejú. Hladinu oxytocínu určite zvyšujú aj prinesené dobroty – koláčiky, chlebíčky, káva. Niekedy sa klub končí aj o pol jedenástej večer.

a kvety, ktorými sme ho ozdobili. Dodnes sú na jeho konároch.” Na klube si opletačky navzájom radia, akú vzorku použiť, aké farby skombinovať, či niečo netreba vypárať, alebo ako pokračovať v uberaní a pridávaní očiek. Pritom sa stihnú porozprávať o všetkom, čo život za týždeň priniesol. „Neraz vznikne aj čosi originálne. Ako táto Zuzkovesta.“ Biba ukazuje figurínu, ktorá ju má oblečenú: „Uplietla ju Zuzka z nášho klubu. Vzor sama vymyslela a veľmi sa nám páčil, takže sme si také vesty uplietli viaceré. Dala som ju do výkladu a páči sa

v nočných službách, keď musím kontrolovať monitory pacientov. Pri počítaní očiek vydržím bdelá celú službu.“ Silviu do obchodíku priviedla susedka. Štrikovať vedela, no túžila sa naučiť háčkovať. Začala chodiť na kurzy a potom prešla do klubu. „Silvinka je masérka, chodíme k nej na masáže, no niekedy nám ponapráva chrbty a krky aj priamo tu,“ prezrádza Biba. Manažérka marketingu Majka je momentálne žienka domáca. Na svoju prvú návštevu tohto tvorivého sveta spomína so smiechom, pretože bola spojená s nákupom na sekeru. „Naložila som si košík a potom som zistila, že nemám hotovosť. Biba, hoci ma videla prvýkrát, navrhla, že mi pošle faktúru mailom. Odvtedy, už tri roky, som členka klubu. Mám to tu veľmi rada, lebo aj po ťažkom dni tu zo mňa všetko opadne. Pohladkám klbká a o chvíľu je fajn.“ Ak by ste sa k opletačkám chceli pridať, pozrite si stránku www.opletacky.sk. Autorka je redaktorka Eurotelevízie.

1 Biba, zakladateľka klubu Opletačiek. 2 Viktória si ako zdravotná sestra štrikovaním kráti nočné služby. 3 Silvia a Lívia, ktorá je historicky prvá členka klubu Opletačiek.

Nota bene

11 2016 Téma

Jednoduché Jednoduché šťastie Jednoduché

šťastie Jednoduché šťastie šťastie

Ani sa nesnívalo Daniela Meressa Rusnoková

Rózka a Maťo

Kaštieľ, ktorý za komunizmu slúžil na segregáciu občanov so znevýhodnením a opustených detí, je teraz vďaka snahám mnohých ľudí prázdny. Dlhé roky bol však miestom vyhnanstva pre sestričky z kongregácie sv. Vincenta a ľudí s mentálnym postihnutím. Zmeny nastali až po roku 1989. Slovensko sa začalo otvárať svetu, dozvedať sa o nových trendoch v sociálnych službách, ratifikovalo rôzne ľudskoprávne medzinárodné dohovory a inštitúcie sa postupne začali meniť. V Slatinke sa znížili počty ľudí na izbách a zaviedli otvorenejšie metódy práce.

Nota bene

11 2016

Na návšteve

Alan Hyža

Ľudia, o ktorých bude reč, sú moji kamaráti a tieto fotografie vznikli tak, ako vzniká priateľstvo. Na začiatku bol záujem, po ňom nasledovala dlhá cesta spoznávania a na konci celý proces spečatilo puto. Poznáme sa dlho, už sme spolu varili guláš na táborovej diskotéke, skákali sme v priehrade, opravovali bicykle, s veľkonočným korbáčom sme obchádzali dievčatá. To všetko odvtedy, ako sme s režisérkou Danielou Rusnokovou dokumentovali proces deinštitucionalizácie Domova sociálnych služieb v Slatinke. Zložité slovo znamená niečo, čo by malo byť prirodzené – návrat ľudí z veľkých izolovaných inštitúcií späť do komunity. Skrýva sa za ním aj dlhý a tŕnistý príbeh, ktorý má svojich protagonistov a antagonistov a ktorého dej sa nateraz posunul k štyrom samostatným domácnostiam v Lučenci. Prví ma k sebe pozvali Maťo s Rózkou. Veľmi sa tešia, že konečne

bývajú sami a spolu, a prezradili, že teraz už plánujú aj svadbu. Panelák na sídlisku povyše synagógy je pripomienkou starých čias a byt budúcich novomanželov by sa dal opísať ako sparťansky zariadený. Ale domáci pán sa pred návštevou hneď hodí do fotela, aby ukázal mäkké čalúnenie. Všetko je, ako má byť.

(upratuje do polnoci v neďalekom pohostinstve), že kedy to už konečne vyrieši s riaditeľkou Denisou a nájde iné bývanie. Ponosy a nespokojnosť nemajú konca, až zrazu v závere návštevy nastane nečakaný zvrat. Monika odkryje veľký hrniec plnenej papriky, čo práve dovarila, a spýta sa: „Mám pekné brucho?“

Domov sociálnych služieb Slatinka v Lučenci oslávil tento rok 65. výročie svojho fungovania. Dlhý čas, za ktorý prešiel náročnou cestou premeny a stal sa známym nie len na Slovensku, ale aj na pôde parlamentu EU.

Bohuš a Monika

Laci s Mimou sú iný prípad. U Bohuša s Monikou je situá- Tichý a uzavretý pár, obývajú izbu cia iná. V niečom lepšia, v niečom v dome, kde sú ešte dve samostatné naopak. Ale máme sa radi, tak „bytové jednotky“. Aj oni by sa chceli sú dvere otvorené. Byt je pekný brať, Mima zájde občas do salónu a útulný. Moderná dvojposchodová obzerať svadobné šaty a rada si robí bytovka stojí v tichej štvrti, dolu je manikúru. Laci by aj bol za, veď ju dvor s jazierkom a kaviareň. A to má naozaj rád, prekážkou je však je problém. Večer tam zvykne hrať „apuka“. Starostlivý otec, ktorý Lacihudba a Monika nemôže spávať. ho berie každé leto do kúpeľov, nemá Však aj zakaždým zavolá Bohušovi pre svadbychtivý pár pochopenie.

Mima a Laci

Zlom nastal v roku 2004, keď Domov sociálnych služieb nadviazal spoluprácu s Radou pre poradenstvo v sociálnej práci. Pod vedením vtedajšej riaditeľky Aleny Kelemenovej sa začala transformácia Slatinky, ktorá v súčasnosti pokračuje pod vedením Denisy Nincovej. V roku 2008 sa prví klienti domova presťahovali do domčekov podporovaného bývania. Pokroky, ktoré urobili, nikto nečakal. Prekvapivo rýchlo sa naučili postarať o seba i domácnosť, vedia si nakúpiť, navariť, oprať, upratať, vyplniť si voľný čas. Dokážu pomenovať svoje sny, túžby a predstavy o živote. A keďže už nemusia byť delení podľa pohlavia ako za komunizmu, prirodzene si našli partnerov, s ktorými chcú zdieľať život.

Nota bene

11 2016 Na návšteve

V roku 2014 sa prišiel na zmeny v Slatinke pozrieť aj novozvolený predseda Banskobystrického samosprávneho kraja, no zariadenie nenašlo podporu vo svojej snahe o získanie eurofondov, ktoré mali pomôcť proces transformácie dokončiť. V Slatinke sa však sna o jednoduchom šťastí pre ľudí so znevýhodnením nevzdali, a tak sa minulý rok udiala zatiaľ najradikálnejšia zmena. Slatinka začala na podporu samostatného bývania poskytovať terénnu sociálnu službu, pre ktorú sa rozhodlo desať klientov.

Nota bene

11 2016 Na návšteve

Peťo a Jarka

Päť párov žije v troch samostatne prenajatých bytoch, v dome a v mestskom byte. Asistentov si volajú len občas, pretože väčšinu svojich aktivít si organizujú sami a medzi susedmi si našli aj známych. O takejto realite sa nikomu ani nesnívalo. Ľudia, o ktorých hovoríme, vyrastali dvadsať, tridsať aj viac rokov zavretí mimo mesta. Ich súkromný priestor tvorila jedna posteľ a nočný stolík, na izbe dvanásť spolubývajúcich. No ich oklieštená osobnosť bez predstáv o živote rozkvitla s otvorenou bránou možností a s dôverou, že to zvládnu. „Naša práca má zmysel, len ak sa mení podľa potrieb ľudí, s ktorými pracujeme,“ hovorí Denisa Nincová a dodáva, že sociálnej práci sa učia doslova za behu. Prenášajú metódy a metodiky zo zahraničia, naberajú skúsenosti, no kvalita sociálnych služieb stále nenapĺňa štandardy definované zákonom. „Potrebujeme dostavať priestory pre imobilných klientov s najvyšším stupňom podpory, vybudovať účelové bezbariérové zariadenie a ďalšie budovy rekonštrukciou prispôsobiť potrebám klientov.“ Rovnako dôležité je, že svojich klientov vracajú k sebaobhajobe, pretože mnohí boli zbavení spôsobilosti na právne úkony. „Máme za sebou už niekoľko súdnych pojednávaní. Budú môcť znovu rozhodovať o svojom živote.“

Nota bene

11 2016 Téma

Jarko a Džina

Autorka je dokumentaristka.

Peťo s Jarkou sú dvojica, z ktorej srší energia. Bývajú spolu už dlho, ale riadením osudu a zhodou okolností museli prednedávnom svoju peknú podkrovnú garsónku opustiť. Teraz sú v horšom, ale nevadí. Pre nich je dôležité, že sú spolu. Veľká izba nepraská od nábytku vo švíkoch, Jarkin počítač leží len na provizórnom stolíku, o útulnosti nemôže byť veľmi reč. Celému interiéru dominuje posteľ. A ešte voľačo. Skrinka s Peťovými športovými trofejami. Vyniká vo všetkých silových aj rýchlostných disciplínach.

O Domove sociálnych služieb Slatinka rozpráva �ılm Ani sa nesnívalo, Jednoduché šťastie II. https://vimeo.com/184652357

Cez otvorené dvere vidno k susedovi. Jaro je posledný zo šťastlivcov s vlastným bývaním. Býva sám,

iba cez noc sa uňho usalaší Džina. Psík, ktorý sa vie smiať a rozumie aj ľudskej reči. Kým mi Jaro ukazuje knihu, ktorú sám ilustroval, vonku sa strhol hurhaj. Džina utiekla cez pootvorenú bránku na ulicu. Krik, zhon, panika. Peťo vybehol plnou rýchlosťou, Jarka za ním kričí, Mima sa rozplakala. Jaro behá po dvore a volá na psa cez plot. Dvere búchajú, všade plno emócií. Džinu môže zraziť auto. V zlej predtuche som zavrel oči. Keď som ich otvoril, Peťo s utečenkyňou boli späť. Situácia sa v okamihu upokojila. Jarka ju hladkala, Mima prestala plakať, Jaro opäť rozprával o svojej knihe. A Džina sa smiala.

Už ma nebaví vysvetľovať Jana Čavojská

JOZEF LENČ (37) vyštudoval politológiu, pracuje ako vysokoškolský pedagóg a konvertoval na islam. Už ho nebaví vysvetľovať, že teroristické útoky nemajú so skutočným islamom nič spoločné.

Ako ste sa v našich končinách k islamu dostali? Cez knižky. Sám. Vyrastal som pred rokom 1989. Vtedy nebolo rozšírené vyznávanie viery. Akejkoľvek. Ani moji rodičia neboli veriaci. V jedenástich rokoch som bol so starou mamou prvýkrát v kostole. Ale kresťanstvo mi prišlo nelogické, stále som nachádzal nezrovnalosti. Potom som v knižnici našiel knihu o islame. A zrodilo sa vo mne presvedčenie, že to je moja viera. Praktizovať som však začal až oveľa neskôr. Mal som pocit, že som jediný moslim v štáte. Necítili ste potrebu nájsť niekoho, kto by vás viac zasvätil do viery? V určitom veku som chcel ísť do Egypta študovať islam na dobrú univerzitu. To nevyšlo. Moje vedomosti boli iba z kníh, prvého moslima som stretol, až keď som písal diplomovku.

Nota bene

11 2016 Téma

Čo vám dala komunita moslimov na Slovensku? Rozšírila mi vedomosti a utvrdila vieru. Stretol som ľudí, ktorí chcú poznávať a neveria len dogmaticky. A nadobudol som každodennú náboženskú prax. Naučil som sa, ako a kedy sa modliť, aké rituály vykonať pri akej príležitosti. Kedy ste vyslovili šahádu? Vnútorne som bol presvedčený, že som moslim. Nepotreboval som to deklarovať. K viere som sa dostal najprv filozoficky, nie teologicky. Zlom, že by som o nej nemal len rozprávať, ale aj podľa nej žiť, nastal v januári 2005. Vtedy som aj predniesol šahádu. Vyžaduje sa slávnostný spôsob? Nie, človek ju môže predniesť aj sám. Ak by to tak nebolo, nemohol by sa stať moslimom v prípade, že by zostal posledným človekom na svete. Ale tradícia hovorí o dvoch svedkoch. Ja som mal viac svedkov, lebo to bolo počas sviatočnej modlitby.

Nemusí byť súčasťou komunity ani chodiť do mešity. Islam je racionálny napríklad aj v striktnom monoteizme. Logika monoteizmu podľa kresťanstva mi príde komplikovaná. Existencia Trojice, kult Panny Márie, kontext svätých je ťažko vysvetliť. Mohamed bol posledným prorokom v dejinách. Prečo by Boh povolil, aby po Ježišovi prišiel ďalší prorok? Mohamed nehlásal nič proti Ježišovi. Naopak, v koráne je mu venovaného viac priestoru ako Mohamedovi. Niet o čom pochybovať. Koho Boh poslal ako posledného, toho viera je tá pravá. Zmenila moslimská viera váš každodenný život? Nijako extrémne. Neobliekam sa inak – hoci sú ľudia, ktorí sa začnú obliekať arabským štýlom alebo si zmenia meno na arabské, keď konvertujú. Modlím sa, čo som predtým nerobil. Ako zareagovalo vaše okolie? Bolo to ešte pred 11. septembrom. Povedal som rodičom, že chcem ísť študovať do Egypta islam. Neprijali to s veľkým nadšením, ale ani to neodsudzovali. Niekoho rodičia po priznaní, že je moslim, vydedia a vyhodia z domu. Mame ďakujem, že varí bez bravčového, keď som doma. Priatelia mi zostali. U ľudí, ktorých spoznávam, zažívam rozporuplné reakcie. Niektorí si robia srandu: „Čo máš v batohu?“ Niektorí sa ma po teroristických útokoch pýtajú, že čo to tí „moji“ zas robia. Ale zasa niektorí ľudia s negatívnym názorom na islam po stretnutí so mnou zmenili mienku. Ako muž mám výhodu. Kým sa nepriznám, nikto nespozná, že som moslim. Takže sa ku mne správajú ako k normálnemu Slovákovi. Ženy, ktoré sa rozhodli nosiť hidžáb, to majú oveľa ťažšie. Už sa stali aj terčom útokov, verbálnych aj fyzických. Nepríjemné je aj, ako na ne na ulici každý pozerá. Zmysel hidžábu pritom je, aby žena nepútala pozornosť svojím vyzývavým výzorom, ale tým, čo hovorí a kto je. V našom svete na ne hľadia cez oblečenie. Význam hidžábu sa otočil.

Čím vás islam v porovnaní s kresťanstvom presvedčil? Islam je pre mňa logický, jednoduchý a sebestačný. Racionálny. Učí zodpovednosti. Moslim nepotrebuje kňaza ani organizovanú skuNeľutujete, že sa z vás stala pinu na naplnenie najdôležitejšej „verejná tvár“ islamu na Slovensku? Neľutujem, hoci by som si vedela modlitby, akou je u kresťanov omša. Doma aj v mešite sa modlí to isté. svoj život predstaviť aj bez toho, aby

som musel odpovedať na otázky o teroristických útokoch a aby o mne písali na pochybných weboch. Hnevá ma napríklad, keď o mne píšu, že tu organizujem teroristickú skupinu. Žiada od vás okolie vysvetlenie, keď vo svete dôjde k teroristickému útoku? Áno. Otázky sú stále rovnaké, a už ma unavuje odpovedať. O islam sa médiá zaujímajú len po útoku. Potom je pochopiteľné, že si urobia jednoduchú mienku: moslimovia sú teroristi a hotovo. Navyše politické elity hovoria, že moslimovia sem nepatria a nechceme ich tu. Keby moslimovia boli naozaj takí, ako sa im pripisuje, tak by na svete iné náboženstvá neexistovali. Dávno by s nimi zatočili. Teroristické útoky však nekonajú ľudia, ktorí sa správajú podľa islamu. Naopak. Je to v rozpore s islamom a proti islamu. Islam sa však momentálne najvýraznejšie spája s Islamským štátom a terorom, ktorý robí na obsadených územiach na Blízkom východe, ale aj v ďalších krajinách. Prečo je myšlienka takéhoto násilia atraktívna pre toľkých ľudí, ktorí sa k IS pridávajú? Tá myšlienka je atraktívna pre malý počet ľudí. Po všetkých porážkach má IS momentálne len okolo 50 000 bojovníkov. K nim môžeme prirátať niekoľko desiatok tisíc sympatizantov. A to nie je veľa. Zlo, ktoré títo ľudia dokázali vykonať, je však obrovské. Napríklad útok v Istanbule, pri ktorom v júni zomrelo 41 ľudí, bol hrozný. Ale 41 ľudí v tomto meste bežne denne zomrie pre nehody a násilnú kriminalitu. Ten deň sa počtom mŕtvych nevymykal priemeru. V roku 2013 v Bostone po útoku dvoch Čečencov, ktorí sa hlásili k islamu, zomreli traja ľudia. V tom istom mesiaci však v USA zahynulo päť ľudí, ktorých zabili deti hrajúce sa so zbraňami... Do médií sa však dostávajú iba teroristické útoky. Verejnosť si potom islam spája s násilím a terorom. Ďalší problém je, že ak hromadnú vraždu spácha nemoslim, diskutuje sa o jeho duševnej chorobe. Ak moslim, automaticky je považovaný za teroristu, hoci jeho pohnútky boli úplne

iné. Zlé veci sa nedejú preto, lebo ich prikazuje islam, ale preto, lebo ich robia zlí ľudia.

na dobytých územiach nemajú inú možnosť, iba poslúchať. Kto nie je lojálny, ten už nežije.

Moja otázka smerovala predovšetkým k zlu, ktoré IS spôsobil na dobytých územiach. Ako to, že bol taký úspešný? Organizácia IS sa vyformovala pred dvomi rokmi po dobytí Mosulu. Už predtým existovala Al Káida v Iraku. Po smrti jej veliteľa Zarkaviho o ňu donori stratili záujem. Bolo treba niečo vymyslieť. Tak vodcovia organizácie vymysleli nový názov: Dawla Islamia, Islamský štát. To znie veľmi dobre. Budí to v ľuďoch dojem niečoho pozitívneho, čo má schopnosť prežiť, keďže to má štruktúru štátu. Oproti názvu Al Káida, Skupina, je to veľmi motivujúce. Teroristická organizácia by však nedosiahla taký obrovský úspech, keby sa k nej nepridali rôzne jednotky zložené z bývalých vojakov irackej armády. Američania po dobytí Iraku rozpustili irackú armádu. Generáli aj bežní vojaci zostali bez práce. Režim nastolený Američanmi vnímali ako ten, ktorý im zobral prácu, peniaze aj spoločenský status. Túžili ho zvrhnúť. Časť bývalých generálov sedela spolu v tom istom väzení pri Bagdade. Spojili sa. Jedni priniesli peniaze, druhí vojakov, tretí ideológiu. Do toho začala občianska vojna v Sýrii, takže mohli nadobudnúť vojenské skúsenosti a obsadiť územia. Bývalí vysokopostavení vojaci sa dozvedeli, že vojaci, ktorí by mali chrániť Mosul, v skutočnosti sedia niekde v Bagdade. Preto Mosul pomerne jednoducho dobyli. Našli tam banku s päťsto miliónmi dolárov v zlate, americké tanky a výzbroj. Tým IS získal veľmi veľa. Na časti dobytých území ho ľudia vítali. Predovšetkým sunnitské kmene to považovali za víťazstvo proti šiitskej vláde, ktorá sa k nim správala kruto a nespravodlivo. Keď však zistili, že prevažná väčšina bojovníkov IS sú ľudia bez viery – pretože členovia bývalej irackej armády boli hlavne sekulárni ateisti, stúpenci strany Baas – prestala sa im myšlienka IS páčiť. Aby IS udržal svoj takzvaný štát, nastúpil teror. Nastolili krutý totalitný režim. Sledujú každého a kto je proti nim, toho odstránia. Malé deti odoberajú rodičom a vychovávajú ich vo svojej ideológii. Ľudia

Prečo sa pridávajú ľudia zo Západu? Niektorí sú prirodzene násilní, iní majú rôzne osobné problémy a hľadajú rýchle riešenia. Tí, ktorí spáchali teroristické útoky, pochádzali z moslimského prostredia, ale žili z hľadiska islamu nemorálnym životom. Napríklad dvaja bratia v Bruseli. Jeden je reprezentant Belgicka v taekwonde, druhý útočil na letisku. Jeden žil život, ktorý má zmysel, druhému možno vyčítali, že nič nedosiahol. Tak si povedal, spácham útok a budete sa ma báť. Dôvodom môžu byť nenaplnené túžby, ambície. Frustrácia. Ľudia, ktorí pracujú pre teroristické organizácie na náboroch nových ľudí, sa zameriavajú na labilných. Niektorých presvedčia peniazmi, iných indoktrinujú. Ako je možné, že svetové mocnosti ešte IS neporazili? Lebo nikto nechce. Porazením IS nezmizne ideológia nenávisti. Zničí sa entita na území Sýrie a Iraku, ale radikálni ľudia sa rozpŕchnu. Ako šváby, keď zasvietite. Kým je tma, viete, kde ich máte. Keď zasvietite, rozpŕchnu sa do celého bytu a neviete, kam sa schovali. Takto je jasné, že extrémistov máme na určitých územiach. Ak by IS zanikol, niekde inde môže vybuchnúť niečo ešte horšie. Každý moslim má aspoň raz v živote absolvovať púť do Mekky. Vy ste ju už vykonali. Aké to bolo? S odstupom času skvelé. Trošku ma mrzí, že som tam išiel mladý a príliš skoro. Myslím si, že je lepšie ísť v staršom veku a pripravený. Okrem toho som si ako sociológ príliš všímal veci okolo a menej som si užíval náboženský aspekt. Zaujímalo ma fungovanie spoločnosti v Saudskej Arábii a rozčuľovalo, ako na púti parazitujú miestni. Napríklad: obídete Kaabu a musíte si ostrihať vlasy. Ak nemáte pri sebe nožničky, niekto vám ich ponúkne za päťdesiat eur. Ceny taxíkov sú premrštené. Do ulíc sa vyrojí kopa žobrákov. Hoci každý pútnik má na znak toho, že medzi nimi nie sú rozdiely, rovnaké jednoduché biele oblečenie, jedni spia v luxusnom šesťhviezdičkovom hoteli a iní na chodníku.

PhDr. Jozef Lenč, PhD.

je slovenský politológ, vyučuje na Univerzite sv. Cyrila a Metoda v Trnave, pravidelne komentuje dianie na Blízkom východe v slovenských médiách, je spoluautorom knihy Náboženstvo v politike a pozícia náboženských politických strán.

Nota bene

11 2016 Téma

INZERCIA

Mexická vlna láskavosti Elena Akácsová

Ťažko sa pláva vo vlne neláskavosti, ľahostajnosti a neľudskosti. Ale dá sa vytvoriť vlna vlastná, láskavá, a netreba na to ani veľa ľudí. Práca vo veľkej korporácii má na človeka devastujúcejší vplyv ako rozvod či smrť blízkeho človeka. To som raz vyčítala z akejsi tabuľky stresujúcich faktorov, ktoré človeku najviac kazia život. Možno sa to rozvádzajúcim a trúchliacim také aktuálne nejaví, ale ja si veru pamätám svoju päťročnú skúsenosť vo veľkej nadnárodnej korporácii ako niečo, čo si nikdy nechcem zopakovať. Tfuj, tfuj. Pritom to nebolo na prvý pohľad až také hrozné. Mali sme s kolegami super partiu, robila som na peknom projekte a dobre mi za to platili. Ale. O ničom dôležitom som nemohla rozhodnúť bez formálneho súhlasu aspoň troch iných oddelení a aspoň troch vedúcich nad sebou. Zväčša súhlasili, ale aby bolo jasné, že nemajú funkciu len tak podaromnici, mali drobné pripomienky. Z dobrých nápadov sa tak po ceste korporáciou často stávali hajzlové búdky so zlatými kľučkami bez diery na sedadle. Najhoršia však pre mňa bola korporátna mentalita čo ťa nepáli, nehas. Keď som chcela vyplácať honoráre, musela som to riešiť s právnym, ekonomickým aj nákupným oddelením. V tom poslednom sedela referentka, ktorá rozumela nákupu serverov, limuzín, upratovacích služieb, ale nie autorskému zákonu. Nebola nadšená, ale zvládli sme to. Asi o mesiac mi volala, lebo potrebovala poradiť s autorskou zmluvou pre iné oddelenie. Už počas dlhého telefonátu na mňa kolega nesúhlasne pozeral a šepkal: „To nie je tvoja robota! Načo jej to vysvetľuješ? Nech si to zistí sama!“ Dotelefonovala som a odvetila: „Prečo by som jej nepomohla,

keď už to mám raz naštudované? To, čo mne trvalo jeden telefonát, by ona prácne robila týždeň.“ Pochopil až časom, lebo odvtedy sme s nákupným oddelením vybavili rýchlo aj to, čo sa pre iných ťahalo mesiace. Keď som po piatich rokoch odchádzala, bol už kolega celkom nakazený a aj on kdekomu mimo svojej kompetencie so všeličím pomáhal. Maxim E. Matkin vo svojej tretej knihe Mexická vlna napísal: „Láska je Nota bene ako mexická vlna. Musíte 11 2016 ju odoslať a dúfať, že sa Proti srsti cestou okolo štadióna nestratí. Že nezmizne. Že časť citu pošlú iní ľudia ďalej a že časom dorazí až k vám. Občas to trvá, ale tak to už chodí. Máločo prebieha predvídateľne.“

Predpokladám, že to nemyslel ako metaforu na lásku mileneckú, ale na lásku ako takú. L á s k avo s ť , s l u š n o s ť , ľudskosť. Pevne verím a celý život sa toho držím, že takto to naozaj funguje. Nie priamo ja tebe ty mne, ale tak mexicky, okolo celého štadióna. Podľa maďarského vedca Tamasa Vicseka, ktorý fungovanie mexickej vlny v roku 2002 podrobne zanalyzoval, na to, aby sa úspešne spustila na mnohotisícovom štadióne, stačí len 20 až 30 ľudí, ktorí sa navzájom poznajú a zosynchronizujú svoj výskok. Zistil tiež, že na severnej pologuli ide vlna väčšinou v smere hodinových ručičiek a na južnej naopak. Neviem, čo si počať s tým druhým zistením, ale s tým prvým to viem celkom presne. Vyskakujme a ostatní sa už pridajú. Začať môžeme tam, kde práve sedíme. Autorka je redaktorka .týždňa.

Prekliate hory Jana Čavojská

Ktovie, či si aj ľudia, ktorí tu bývajú celý život, niekedy povedia: Krása! Plavba po jazere Koman patrí k najkrajším cestám loďou na svete. Pre miestnych je často jediným spojením so zvyškom sveta.

Nota bene

11 2016

Pútnik

Niektorí prirovnávajú brehy Komanského jazera k severským �ȷordom. Je úzke a zaplavené úpätia kopcov vytvárajú hlboké zátoky.

SOMÁRE A VRECIA

Všetko dookola nazývajú Albánci v preklade Prekliatymi horami. Dlhé, úzke údolia na sever od Skadaru zaplavila v 70. rokoch minulého storočia voda. Vďaka priehradným múrom vznikli na rieke Drina medzi Skadarom a dnešnou hranicou s Kosovom tri umelé jazerá: Vau e Dejes, Koman a Fierze. Ľudia hore, v kopcoch, ktoré sa dvíhajú nad Komanským jazerom do tisícpäťsto metrovej výšky, žili predtým a žijú dodnes. Cesty do ich miniatúrnych dediniek však nikdy takmer neboli. A ak áno, tak znamenali dlhočizné, únavné trieskanie sa nekvalitnou vozovkou. Od napustenia priehrady je však k dispozícii vodná cesta. Lodná linka prirazí k brehu kdekoľvek, odkiaľ na ňu zamáva nádejný cestujúci.

Trajekty a lode postupne vyštartujú a rozrážajú vodnú hladinu. Voda má krásnu farbu. Keby nepršalo, bola by zrejme blankytná ako na reklamných fotkách. Niektorí prirovnávajú brehy Komanského jazera k severským fjordom. Je úzke a zaplavené úpätia kopcov vytvárajú hlboké zátoky. Na prvý pohľad sa zdá, že hory sú opustené. No keď sa človek pozrie druhýkrát, rozozná domčeky. Sú na najmenej čakaných miestach. Takmer sa bojím, že sa zošuchnú dolu svahom a čľupnú rovno do vody. Ich obyvatelia si ich vystavali vysoko na strmých svahoch. Ktovie, ako tam dopravili stavebný materiál...

AKÉ DOBRODRUŽSTVO

Nota bene

11 2016 Pútnik

Malé prístavisko nad priehradným múrom, skryté za dierou – tunelom v kopci, je rušné od skorého rána. Pozerám na celé dianie zhora, z improvizovanej kaviarne, zhlobenej z rôznorodých stavebných materiálov a prilepenej k skale. Na cestujúcich čakajú dva väčšie trajekty, Rozafa a Berisha, ktoré odvezú ľudí aj autá, a niekoľko menších, vyhradených len cestujúcim. Okolo nich pristávajú, vykladajú, nakladajú a opäť odchádzajú ďalšie, úplne malé štíhle lode. Tie sú určené napríklad na prepravu ľudí a ich kráv, alebo akéhokoľvek nákladu, nákupov, vriec s múkou a stavebného materiálu. Prístavisko, pred chvíľou takmer prázdne, za pár minút zaplnili autá a mikrobusy. Privážajú ľudí a náklad. Šoféri vyskakujú, aby zo striech uvoľnili najrozličnejšie tovary a materiály, pripevnené špagátom. Na druhej strane vodnej cesty, vo Fierze, parkuje a hrdzavie starý trajekt. Pred pár rokmi sa poškodil a museli ho odstaviť. Nahradili ho práve Rozafa a Berisha. Každá z lodí má predavača lístkov, ktorý sa vrhá na prichádzajúcich cestujúcich, aby im predal svoj lístok ešte predtým, než sa rozkukajú a začnú si vyberať z ponuky dopravných prostriedkov. Nikto nikoho neošmekne, cena je rovnaká. Miestni, ak necestujú autom, si radšej vyberú niektorú z menších lodí. Na trajekty smeruje najviac turistov. V Lonely Planet už totiž písali, aké je to dobrodružstvo.

Malé štíhle lode sú určené na prepravu ľudí a ich kráv, alebo akéhokoľvek nákladu, nákupov, vriec s múkou či stavebného materiálu.

Z brehu zrazu niekto nečakane kýva. Stopovať menšie lode je tu bežným spôsobom dopravy.

A z brehu zrazu niekto kýva. Niekoľko postáv sedí pri vode a máva. O chvíľu zistím, že to nemávajú nám, ale menšej lodi za nami. Na brehu postávajú aj somáre a čakajú biele vrecia s nákladom. Niekde hore je zrejme zašitá dedinka. Somáre čakajú na náklad, ktorý si tam chcú priviezť jej obyvatelia. Vrecia zas čakajú na lodný transport do Fierze.

STOPOM PO VODE Stopovať menšie lode je tu skutočne bežným spôsobom dopravy. Ľudia vystupujú na rôznych, na prvý pohľad opustených miestach na brehu jazera a vydajú sa na dlhú cestu domov. Stúpajú serpentínami do strmých kopcov. A cestujúci, ktorý chce nastúpiť, jednoducho zamáva z brehu. Kapitán otočí loď smerom k brehu, prirazí na štrk a vyzdvihne pasažiera. Ďalší cestujúci sa k nám pridal sám. Dokonca aj s loďkou. Keď videl Berishu, odviazal čln, vhupol doňho a vyťal motoru, kým nás nedobehol. Niekto mu pomohol priviazať lano a o chvíľu hompáľal nohami z hornej paluby a jeho loďka sa veselo hojdala na vlnách za trajektom.

Na prvý pohľad sa zdá, že hory sú opustené. No keď sa človek pozrie druhýkrát, rozozná domčeky. Sú na najmenej čakaných miestach.

Ľudia pristupujú na rôznych, na prvý pohľad opustených miestach na brehu jazera. Kapitán otočí loď smerom k brehu, prirazí na štrk a vyzdvihne pasažiera.

Plavba pomedzi majestátne kopce pokračuje. Niekde do jazera ústi riečka, inde vidíme na brehu osamotené domy, včelárske úle alebo len tak pohodený bager, traktor. Doslova epická cesta končí až nečakane jednoducho. Prístavisko vo Fierze je ešte menšie a jednoduchšie než to v Komane. Lode a trajekty sa len šuchnú na štrk na brehu a je to. V celej svojej sláve tam hrdzavie niekdajší obrovský trajekt. Vystupovať!

Nota bene

11 2016 Pútnik

Liečba pod stromček Lucia Bucheňová

Alan Hyža

Janka má tridsaťštyri, manžela Miloša, deviataka Dominika, ktorý raz chce slúžiť v armáde, a siedmačku, futbalistku Karin, ktorej však žiaden šport nie je proti srsti. V spoločnej domácnosti je ešte aj Jankina svokra. „Geniálna žena,“ povie na jej adresu a letmým pohľadom do okna, aby zastavila slzy, dodá: „Moja skvelá rodina si nezaslúži mať doma ufňukanú a nešťastnú mamu.“

Nota bene

11 2016 Príbeh

seli amputovať nohu, to je horšie...“ Janka sa vzoprela. Nie! Vygooglila si koloidné striebro, poctivo natierala a dnes mi ukazuje všetkých desať prstov. Ranky sa stále tvoria, striedajú sa obdobia čiernych a bielych prstov, „ale mám ich,“ radostne povie.

Všetko sa začalo pred siedmimi rokmi. Ozývali sa kolená a zápästia, boleli, cítila sa nemotornejšia. Do toho Desivé je, že pri pohľade na Janku vám vôbec neproblémy so žalúdkom. Chlácholila sa, že to nič váž- dôjde, ako trpí. Nikto nevidí kvantá liekov, ktoré do seba ne nemôže byť. Keď po kolotoči vyšetrení lekári prišli „láduje“, ani keď ako sedemdesiatročná babka vstáva k diagnóze celiakia, Janka síce nebola nadšená, ale ok, z postele a modlí sa, aby to dokázala a postavila sa na upraví si stravu a bude zasa fajn. Lenže kĺby boleli stá- nohy. Najhoršie je, že choroby progredujú a napádajú le viac a viac, a keď jedného dňa vyskočila bez príčiny vnútorné orgány. Janke však svitla nádej, liečba kmeteplota, odbery krvi potvrdili vysoký zápal v tele. Janka ňovými bunkami. Vlastnou cestou sa dostala do Brna sa stala reumatologickou pacientkou a je ňou dodnes. k profesorovi Michálkovi, prezidentovi medzinárodného „V čakárni sedia samí starší ľudia a medzi nimi ja. Stá- konzorcia pre bunkovú terapiu a imunoterapiu. Z vyle som si hovorila, že tam nepatrím, že je to omyl, do- šetrenia, ktoré v Brne podstúpila, je jasné, že jej stav je stanem lieky a bude. Ale kdeže, chodím tam ako na ho- vážny a komplikácie život ohrozujúce. diny klavíra...“ Naši lekári sa k tomu nevyjadrujú, poisťovňa nepreJankin zdravotný fascikel sa dramaticky zapĺňal. platí ani cent a pred Jankou visí Damoklov meč. Musí Najskôr to bola reumatická artritída, potom Sjögrenov zohnať 12 tisíc eur. Do Viedne by mala ísť čo najskôr, syndróm, sklerodermia a najnovšie aj acidóza obličiek. musí mať však peniaze. Pomáha profesor z Brna, poŽiadne lieky nezaberali, nasadili jej teda biologickú lieč- máhajú známi, chceme pomôcť aj my. Janka má nádej bu. „To tak pekne znie, tak prírodne, doslova som sa teši- zapojiť sa po liečbe do normálneho života, zrušiť inla.“ Nepomohla bioliečba prvá, druhá, ani tretia. Vedľaj- validný dôchodok. Dvanásť tisíc je veľa. Manžel stolár, šie príznaky liečby však cítila riadne – herpesy na tvári, Janka bývalá sanitárka, dnes polovičný invalid. Jasné, bolesti kĺbov stále neznesiteľnejšie, prsty na rukách od- že rodina ich nemá a úver im nedajú. Krásne to zhodchádzali doslova zo dňa na deň, pri najmenšom chlade notila dvanásťročná dcéra Kajka: „Na Vianoce nikto jej sčerneli, praskali jej rany a otvárali sa až do kosti... nechce nič, len mamkinu liečbu, boli by to tie najkrajšie Vianoce v živote!“ Janka zažívala a stále zažíva peklo na zemi. Nasadené kortikoidy síce pomáhali obličkám, no paralyzovali Jankinu mobilitu, nedokázala sa postaviť na vlast- Občianske združenie Medzi nami sa aj vďaka uverejňovaniu príné nohy. „Desivý bol pre mňa deň, keď som ráno vôbec behov v Nota bene snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a ronedokázala vstať z postele, manžel ma nosil na toaletu, dinám s postihnutým členom preklenúť bezútešnú situáciu. Ide deti ma kŕmili a ja som na nich len pozerala a uvedo- o ľudí, ktorí sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii. Možno sa movala si, že ak to má byť takto, nechcem to. Prvýkrát nájde niekto, koho príbeh Janky oslovil. Váš príspevok sa použisom uvažovala o smrti. Že radšej umrieť, ako byť nemo- je výhradne na liečbu kmeňovými bunkami vo Viedni, ktorú treba podstúpiť čo najskôr, kým sú napadnuté „iba“ obličky! ĎAKUJEME! húcou mamou v posteli...“ Janka začala študovať na internete svoje diagnózy. Intuícia jej hovorila, že musí pátrať, že nie vždy je dobré len súhlasiť s lekárom. „Napríklad moje prsty. Áno, boli už úplne čierne, studené, doktor navrhol amputáciu. Preľakla som sa a on to, verím, že v dobrom, zľahčoval – čo sa desíte, nedávno sme ešte mladšej žene mu-

Číslo účtu, kam môžete posielať príspevok: 4 040 218 205/3100 (Sberbank). IBAN: SK8531000000 004040218205, SWIFT: LUBA SKBX. Pripíšte poznámku – Janka. Kontakt na OZ Medzi nami: 0905 910 827 alebo 0905 240 389 (medzinami@zoznam.sk).

Nota bene

11 2016 Príbeh

Všetko najlepšie, Nota bene! ADY HAJDU, herec divadla ASTORKA Korzo ´90

Pri našom divadle som dlhší čas stretával jedného veľmi príjemného, sympatického predajcu Nota bene, ktorého som už dlhšiu dobu nevidel. Raz mi spomenul, že má narodeniny, tak som ho pozval na naše predstavenie. Povedal som mu, že si môže prizvať aj partnerku, a naozaj prišli pekne upravení. Bolo veľmi úsmevné, keď počas predstavenia nahlas komentoval hru a to, že ma pozná. Akoby bol pri telke alebo na futbalovom zápase. Museli ho upozorniť, aby sa utíšil, ale po predstavení som ho ešte pozval na pivo a dobre sme sa porozprávali. Dnes mnohí ľudia prichádzajú o bývanie, prácu, rodinu, zdravie. Bohužiaľ, zdá sa mi, že ich stále pribúda, a túto realitu Nota bene pripomína čitateľom, ktorých toto všetko nepostihlo. Dávate veľa dobra, ale prajem vám, aby ste zanikli! Aby už nebolo ľudí, ktorí by nemali domov! A veľmi pekne vám ďakujem!

KATKA KOŠČOVÁ, speváčka

Nota bene som kupovala dlhé roky, je to super časopis a rada som ho čítala. V poslednej dobe sa v Prešove nepredáva, čo mi je ľúto. No keď zavítam do Bratislavy, vždy si ho rada kúpim. Som trochu plachá, a tak s predajcami nevediem dlhé rozhovory, vždy im však poprajem pekný deň. Nota bene je pre nich veľkým prínosom, pretože sa ľahšie dokážu postaviť na vlastné nohy, získať pracovné návyky, znovu si osvojiť sociálny kontakt... A navyše, spája rozmer sociálnej pomoci a kvalitného novinárskeho obsahu. Želám mu veľa nadšených čitateľov!

EVA PAVLÍKOVÁ, herečka

Svojho predajcu Nota bene mám na námestí v Nitre a niekedy mu dám aj peniažky na polievku. Časopis Nota bene je veľmi kvalitný a oceňujem nápad založiť ho. Viem, že veľa ľudí sa ocitne bez strechy nad hlavou alebo v existenčnej núdzi nie vlastnou vinou, preto sa rada na podpore tohto projektu podieľam. K narodeninám časopisu želám, nech má čo najviac čitateľov, aby si predajcovia zarobili.

JURAJ ŠUŠANÍK, džezový bubeník

Prínos Nota bene vidím predovšetkým v tom, že pri jeho predaji dochádza k bezprostrednému ľudskému kontaktu „bežného“ človeka s ľuďmi bez domova. Tak sa aspoň čiastočne odbúravajú predsudky a prekonáva sociálna izolácia. Nota bene fandím a prajem mu rastúci počet čitateľov. Ja v ňom vždy nájdem článok, ktorý ma zaujme.

ROMAN POMAJBO, herec a moderátor

Nota bene kupujem pred obchodom v mieste, kde bývam, od predajcu, ktorého celá moja rodina berie ako súčasť tohto prostredia. Pekne s ním komunikujeme, zdravíme sa navzájom, on sa pýta, my mu odpovedáme, a občas sa s ním podelím aj o stravu. A nielen s ním, ale aj s inými predajcami. Toho, čo predáva na Račianskom mýte v Bratislave, obdivujem ako šoumena. Čakáte na križovatke na zelenú a on si vás stihne získať úsmevom, gestami, pantomímou... Stiahnete okienko, aj keď ste pôvodne nemali na komunikáciu náladu. Nota bene vnímam ako alternatívu pre ľudí, voči ktorým osud nie je práve priaznivý. Ponúka im dôstojnú príležitosť prežiť. Je sympatickejšie predávať na ulici časopis, ako byť súčasťou gangu, v ktorom ľudia predstierajú, že sú žobráci, a zneužívajú tak okoloidúcich. K 15. narodeninám časopisu želám, aby mal stále menej predajcov, ale myslím to v dobrom! Aby bolo na Slovensku čo najmenej ľudí bez domova.

ANDREA COCHEROVÁ, správkyňa Nadácie Orange

Nota bene si kupujem často, aj niekoľko kusov z jedného vydania, k čomu treba prirátať kusy, ktoré kúpi môj manžel a naše deti. Pre nás je Nota bene viac než len časopis. Asi najdlhšie a s radosťou kupujem časopis od Ivana na Račianskom mýte. Svojím úsmevom mi urobí vždy deň krajším a pridá aj dobre mienenú šoférsku radu. Prínos časopisu je obrovský... Pre spoločnosť, pre jednotlivcov, pre samotných ľudí bez domova... Nota bene pomáha už dlhé roky scitlivovať spoločnosť, odbúravať predsudky, učí nás, že problém nezmizne, keď zavrieme oči, ukazuje ľuďom v núdzi cestu, povzbudzuje pozitívnymi príkladmi... Časopisu želám veľa uvedomelých kupujúcich. Veľa úspešných ľudských príbehov. Veľa síl a pozitívnej energie všetkým, ktorí za Nota bene stoja.

Nota bene

11 2016 Výročie NB

Moje opory sú mama a robota Galina Lišháková Ste predajcom Nota bene aj nosičom batožín na Hlavnej stanici. Akých ste dnes mali klientov? Väčšinou panie, s ktorými sa už poznáme. Keď cestujú, nájdu si ma a aj sa porozprávame. Odkiaľ a kam cestujú? Väčšinou z Viedne, kde pracujú ako opatrovateľky, do Košíc. Projekt nosičov batožín umožňuje predajcom Nota bene splácať si dlhy. Darí sa vám ich zbavovať? Za tie dva roky, čo robím nosiča, som splatil skoro všetky, až na jeden, v zdravotnej poisťovni. A toho sa zbavujem v mesačných splátkach. Aké veľké dlhy ste mali a ako vznikli? Dokopy niekoľko tisíc. Vytvoril som si ich aj vlastnou nevedomosťou. Po škole som mal jednu exekúciu, ktorú som splácal, ale už mi neostávalo na živobytie. Preto mi kamarát našiel prácu v Anglicku. Odcestoval som a neodhlásil som sa zo zdravotnej a sociálnej poisťovne. Nevedel som, že je to potrebné. No, a keď som sa po štyroch rokoch vrátil na Slovensko, zistil som, že mám obrovské dlhy. Aká je vaša pôvodná profesia? Vyučil som sa za kuchára na odbornom učilišti. Rok som pracoval ako pomocná sila v kuchyni, ale už by som to nechcel. Viacej ma bavili práce, ktoré som mal v Anglicku. Vykladal som kamióny, robil som v mäsokombináte, na pošte som triedil balíky. Mám rád fyzickú prácu. Nebolí vás z nej telo? Práveže nie. Už som si asi zvykol. Nechcem sa vás dotknúť, ale máte podobne krivý nos ako ja. Tiež zmenil tvar po úraze? Áno. Mal som asi štyri-päť rokov, keď som na bicykli narazil do stromu. Náraz si pamätám, čo sa dialo potom už nie. Nedávno sa ma jeden lekár pýtal, či si ho nechcem dať narovnať, no len keď si predstavím pach nemocnice, cítim úzkosť. S takýmto nosom som vyrovnaný. Akurát ľudia sa ma niekedy pýtajú, či som boxer. No ja sa nebijem. A na bicykli jazdíte? Odvtedy naň nesadnem.

Vlado Mažgút (28)

Mali ste v živote nejakú veľkú lásku? Áno, v Anglicku. Bola Češka. Žila len s otcom, lebo mama jej zomrela. No nablízku mali aj ďalšiu rodinu. Chceli sme spolu žiť, ale jej príbuzní s tým nesúhlasili a toľko do mňa rýpali, až sme sa rozišli a odišiel som aj zo zamestnania. Hoci som tam pracoval dva a pol roka. Presťahoval som sa do iného mesta, kde som pracoval na pošte. No potom zamestnancov zredukovali a mne sa tri mesiace nedarilo nájsť ďalšiu robotu. Tak som sa vrátil domov.

Vladimír Šimíček Naučili ste sa po anglicky? Iba zopár najpotrebnejších slov. Kde ste sa narodili? A ako si spomínate na detstvo? Vyrástol som v Žiline, ale nemal som bohvieaké detstvo. Otec zomrel, keď so mnou bola mama v druhom mesiaci tehotenstva. Mal som rád babku a dedka, ale zomreli, keď som bol ešte malý. Vychovávala ma mama a jej bratia. Súrodencov nemám. Teraz bývate sám? S mamou. Nastupoval som na učilište, keď prišla o zamestnanie, lebo v podniku, v ktorom pracovala, prepúšťali. Potom chodila na týždňovky do Bratislavy, rovnako pracovali aj strýkovia, takže som bol doma sám. Aké to bolo? Musel som sa o seba postarať. Navariť si a spraviť všetko, čo bolo treba. Mama mi však vždy nakúpila a nechala peniaze. Máte nejaký koníček? Momentálne nie. Keď prídem z práce, najem sa, umyjem, prezlečiem, ľahnem si a pozerám televízor. Prípadne si prečítam niečo na počítači a píšem si s kamarátmi z Anglicka. Chceli by ste sa tam vrátiť? Áno, ale už to nemá zmysel, lebo Angličania budú posielať cudzincov z krajiny preč. Kto a čo je v živote vašou najväčšou oporou? Mama a robota. Vďaka práci som sa zbavil restov a môžem začať odznova. Už si hľadám zamestnanie. Ľutujete niečo v živote? Nie. Viem, že som urobil chyby, ale napravil som ich a dám si pozor, aby sa neopakovali. Čo si želáte do budúcnosti? Chcel by som mať trvalý príjem a vlastný podnájom, nie izbu v ubytovni. Potom by som si rád našiel priateľku a založil rodinu. V projekte Nosiči batožín poskytujeme predajcom Nota bene možnosť zamestnania, ktoré si dokážu pri svojej zadĺženosti udržať. Pomáhame im napríklad vyjednať s veriteľmi zníženie a odpustenie dlhov a prispievame na splácanie dlhov rovnakou sumou, akú si na splátky ušetria z výplaty. Doposiaľ už splatili 11 000 Eur. Podporte nás zriadením trvalého príkazu na účet 266 347 5014/1100 alebo prostredníctvom darcovskej SMS. Pre pravidelnú mesačnú podporu v hodnote 2 € pošlite SMS na číslo 877 v tvare: DMS START NOTABENE. Zasielanie pravidelnej podpory zrušíte poslaním SMS na číslo 877 v tvare: DMS STOP NOTABENE. Všetky údaje nájdete aj na str. 43.

Nota bene

11 2016 Portrét

Milovať znamená dať [...]. sv. Terézia z Lisieux

Prostý život v komplikovanom priestore Nota bene

Nota bene

11 2016

Zuzana Mojžišová

Krížovka

Čítanie

Sajjid Kašua. Alebo Sayed Kashua. Izraelský Arab. Palestínsky Izraelčan. S rodinou žil v Jeruzaleme obklopený Židmi. Doma ho učili po arabsky, ale stal sa spisovateľom, ktorého literárnym jazykom je hebrejčina. Písal. Aj do novín. Aj pre televíziu. Jeho otvorené názory neochotné podriadiť sa a satirické vnímanie sveta narobili zlú krv. Sajjid Kašua (1975) je okrem iného autorom úspešného románu Druhá osoba singuláru, v ktorom sa pretínajú príbehy dvoch veľmi rozdielnych hrdinov: bohatého právnika a chudobného sociálneho pracovníka. Nasledujúca, pomerne útla knižka Tančíci Arabové (vznikol podľa nej i rovnomenný film) má už hlavnú postavu iba jednu – samotného rozprávača. V krátkych kapitolkách, z ktorých mnohé majú výstavbu autonómnej poviedky, pred nás predkladá svoj život od detstva po dospelosť. Na počiatku je chlapčenské hľadanie kľúčika od tajomnej almary starej mamy, v ktorej posteli vnuk často hľadá útočisko pred nočnými démonmi. Nasleduje trúfalé opovrhovanie arabského chlapčaťa „chamraďou z Gazy“, ktorá chodí nakupovať do miestneho obchodu a ukazuje sa „jen brzo ráno, ještě za tmy, protože přes den se nesmí volně pohybovat“ a odkrývanie rodinnej minulosti spolu s rozčarovaním, že „táta nedokáže pochopit, co z jeho synů vyrostlo. Ani palestinskou vlajku neumíme nakreslit“. No keď rozprávač po prvý raz uvidí Židov zblízka, pociká sa do nohavíc. Dôvod? Prekvapivý, humorný, nepatrí sa prezrádzať ho.

Človek rastie, opúšťa rodné hniezdo, študuje, zamilúva sa, nedokáže odolať lákavému hlasu nesprávnych myšlienok, už sa špičkami prstov takmer dotýka dna... A potom sa musí kajať, zaprisahávať a nasľubovať osudu všetko možné: „Nebudu už myslet na ženské, ani se dívat holkám na zadek. Budu se k ženám chovat s respektem, vyslechnu si, co říkají, a přitom nebudu myslet na oplzlosti. Přestanu si honit péro, nebudu v televizi čučet na kozy a sex. A když se náhodou objeví soulož uprostřed kvalitního filmu, budu to vnímat jako umění.“ Bravúrne písanie o nevážnych veciach vážne, a o tých zas nevážne. Poučné a zábavné odkrývanie vnútornej strany sveta, ktorému našinec neveľmi rozumie. Sajjid Kašua sa so svojským odstupom pohráva s kontúrami ľudskej identity v nanajvýš komplikovanom priestore dnešného Izraela. „Niekedy mám pocit, že číslo bankového účtu definuje identitu človeka väčšmi ako čokoľvek iné.“ O autorovi koluje takáto historka. Počas literárneho večera sedia na pódiu dvaja beletristi, Sajjid Kašua a Etgar Keret. V hľadisku sa zdvihne ruka a ktosi sa pýta, ktorý z nich je vlastne Palestínčan a ktorý je Izraelčan. Kašua sa postaví a vyhlási: „Ja som Etgar.“ Veď aj rozprávač jeho knihy je Palestínčan nosiaci lenonky, aby si ho Židia náhodou nesplietli s Arabom.

Vylúštenie krížovky z minulého čísla: Kde je láska, tam sa dejú veľké veci. Kde sa nič veľké nedeje, [je to preto, že tam niet lásky]. Sv. Ignác z Loyoly

Troch úspešných lúštiteľov, ktorí do konca mesiaca pošlú tajničku na krizovka@notabene.sk, odmeníme knihou. INZERCIA

Bývať si zaslúži

Nina Beňová

je etnologička s bohatými skúsenosťami vo výskume chudoby a bezdomovectva, a projektová manažérka OZ Proti prúdu, ktoré realizuje projekt Nota bene a Nosiči batožín. Má na starosti advokačné projekty a stratégie riešenia bezdomovectva na Slovensku. Jej práca zahŕňa vzdelávanie odbornej verejnosti prostredníctvom konferencií či seminárov a spoluprácu a spájanie kompetentných hráčov v tejto oblasti naprieč všetkými sektormi.

KAŽDÝ

Sandra Tordová

Igor Kocian / Idorik

„Účinná pomoc musí byť reakciou na potreby ľudí,“ hovorí NINA BEŇOVÁ z občianskeho združenia Proti prúdu, vydavateľa Nota bene.

Nota bene

11 2016 Proti prúdu

Tento mesiac sa v Bratislave koná prvé sčítavanie ľudí bez domova. Čo si od neho sľubuješ? Očakávam, že otvorí cestu riešeniam. Cieľom je získať základné údaje a nastaviť rozvoj služieb v Bratislave tak, aby čo najviac re�lektovali potreby ľudí, ktorí sa ocitli na ulici. Nie je to však len o ich počte, preto sčítavanie sprevádza aj výskum. Ako bude prebiehať? Hlavným realizátorom je Inštitút pre výskum práce a rodiny s Magistrátom hlavného mesta Bratislavy. Od minulého roka sme členmi úzkeho tímu, v rámci ktorého spolupracujeme na metodike aj na priebehu celej akcie. Nie je reálne očakávať, že získame presné číslo, skôr najnižšie možné. Chceme však zachytiť čo najširšiu skupinu ľudí bez domova, preto bude mať sčítanie niekoľko fáz. Počas hlavnej prebehne 9. novembra sčítavanie na verejných priestranstvách, v krízových centrách, ale aj v komerčných ubytovniach. Každému pridelia špecifický kód, aby sme predišli zdvojeniu. V OZ Proti prúdu pripravujeme správu, ktorá má slúžiť ako podkladový materiál pre vytvorenie Národnej stratégie prevencie riešenia bezdomovectva. Prečo takúto stratégiu potrebujeme? Pretože problém bezdomovectva štát ani samosprávy dostatočne nere�lektujú a neriešia. Kto na Slovensku stratí domov, stratí ho väčšinou navždy. Na ceste k bývaniu je toľko prekážok a nezmyselných legislatívnych úprav, že bezdomovectvo sa vlastne nedá ukončiť.

Cieľom stratégie je vytvoriť taký systém, aby sa to podarilo. Na začiatku písania materiálu sme si vytýčili rôzne oblasti, ktoré sa týkajú riešenia bezdomovectva – bývanie, zamestnanie, zdravotnú starostlivosť, sociálne služby atď. Vychádzali sme z toho, že všetky tieto oblasti treba riešiť v podstate súčasne. Prečo nestačí bývanie v nocľaAle čím viac som o tom premýšľala hárňach a útulkoch? a študovala zahraničné prístupy, tým Preto, že bývanie v nocľahárni jasnejšie bolo, že kľúčom k riešeniu je alebo útulku nie je skutočným bývanie. Všetko ostatné je mu podri- „bývaním“. Je to iba strecha nad hlaadené. vou v krízovej situácii. Dlhodobý pobyt v týchto zariadeniach zafiTo, čo my na Slovensku ešte ne- xuje a udržiava človeka v bezdovieme, vo svete už vedia a mimoriad- movectve a spôsobuje ďalšie problémy. Najzávažnejšie však je, že ne úspešne aj realizujú. Prístup známy ako „housing first“, v súčasnosti cesta z bezdomovectva bývanie najskôr, vychádza z potrieb u nás nemá koniec – neexistujú cenoľudí bez domova, preto je taký úspešný. vo dostupné byty, v ktorých by mohol V podstate hovorí: nebudeme vás dávať človek svoje bezdomovectvo ukončiť. do dočasného ubytovania, ale nájdeme vám byt, ktorý si budete schopný Bytová kríza rozpútala vo svete udržať. K tomu vám poskytneme diskusie o dostupnom bývaní. Ako to, potrebnú podporu. Štatistiky ukazujú, že na Slovensku to nie je horúca téma? že si takto udrží bývanie až 85 až 97 Pretože zabezpečiť si bývanie sa percent ľudí bez domova. Jednak preto, u nás považuje za osobnú zodpovednosť že keď človeku zabezpečíme bývanie, a neúspech na tomto fronte za osobné vieme oveľa efektívnejšie riešiť aj jeho zlyhanie. Neuvažujeme o dôstojnom ostatné problémy. A potom preto, že bývaní ako o práve, ktoré by malo byť človek sa skôr snaží udržať si niečo, vo vyspelej spoločnosti prístupné čo má, než získať niečo, čo nemá. každému. Viac ako 90 percent ľudí Predpokladom sociálnej integrácie na Slovensku žije vo vlastníckom človeka je teda jednoznačne bývanie, bývaní, ale mnohí dôchodcovia nie naopak. Nemôžeme očakávať, že a nezamestnaní v nedôstojných človek sa najprv integruje, a potom podmienkach, odpojení od elektriny „za odmenu“ získa bývanie. Mať svoj a kúrenia. Štatistiky ukazujú, že domov je základná potreba každého žijeme v preplnených bytoch. človeka, takže bývať si „zaslúži“ každý. V počte bytov na 1 000 obyvateľov sme Ide len o to, či sme ako spoločnosť v rámci EU na chvoste. Zato sme jedna natoľko vyspelí, že si to dokážeme z krajín, kde najviac mladých ľudí do uvedomiť. 35 rokov žije v jednom byte s rodičmi.

Bytový fond je prestarnutý, nových bytov je málo a sú drahé. V zahraničí je bežné, že v mestských bytoch nežije len najchudobnejšia, ale aj stredná vrstva. Ako je to u nás? Verejné nájomné byty predstavujú len 1,8 percenta bytového fondu. Napriek tomu ich výstavba už od roku 2008 prudko klesá a v súčasnosti sa takmer zastavila. Minulý rok postavili mestá a obce na celom Slovensku iba 339 bytov! Nájomné byty v súkromnom sektore predstavujú len 3 percentá. Nájomné bývanie sa všeobecne považuje za dočasné riešenie. Mestský alebo „sociálny“ byt asociuje nedôstojné bývanie v getách. Preto ľudia ani nevytvárajú tlak na zástupcov miest a obcí, aby nájomné byty stavali. Takéto zmýšľanie však vedie do slepej uličky. V čom sú riziká tohto prístupu? Naša kultúrna norma, že ten, kto nebýva vo vlastnom, je občanom druhej kategórie, dostáva nás samých do pasce. Jednou z najťažších celoživotných úloh je zabezpečiť si primerané bývanie. To vytvára obrovský tlak a neistotu, pričom sa následne stávame necitliví voči ľuďom, ktorí tento tlak neuniesli a prepadli sa až na dno, na ulicu. Obviňujeme ich zo zlyhania a riešime, či si vôbec

pomoc zaslúžia. No v spoločnosti bude vždy existovať skupina ľudí odkázaných na sociálne bývanie. Nie preto, že by zlyhali, ale jednoducho preto, že majú nízky príjem. Rozhodnutie miest a obcí nestavať takéto byty len prehlbuje už aj tak kritickú situáciu, prispieva k znižovaniu životnej úrovne obyvateľov a nárastu počtu ľudí bez domova. Ako je to možné zastaviť? Čo by sme mali urobiť, ak chceme bezdomovectvo naozaj vyriešiť? V prvom rade si musíme uvedomiť, že máme naozaj vážny problém s bývaním. A že existujú riešenia. Na národnej úrovni treba prijať už spomínanú Stratégiu prevencie a riešenia bezdomovectva. Ale treba urobiť aj legislatívne úpravy a nanovo definovať sociálne bývanie ako kvalitné, nesegregované a cenovo dostupné bývanie s podporou. Príspevok naň je treba upraviť tak, aby pokryl skutočné náklady a aby ho mohla získať širšia skupina ľudí. Mestá a obce môžu už teraz časť svojich bytov vydeľovať aj pre cieľovú skupinu ľudí bez domova, a ak byty nemajú, hľadať cesty, ako ich získať. V zahraničí si mestá napríklad prenajímajú byty od súkromníkov za zníženú cenu, ktorú dosiahnu dlhoročným nájmom. Na Sloven-

sku sme teraz v bode nula. Pre ľudí bez domova nemáme nájomné byty, dostatočné príspevky, ani minimálnu sieť služieb. Veríš, že sa to raz podarí? Verím, že tu stále máme dosť vnímavých a múdrych ľudí, aj na zodpovedných miestach, ktorí porozumejú problému a prispejú k postupnej premene. Princípy solidarity pôsobia vždy na spoločnosť sebazáchovne. Preto si myslím, že každá, aj tá naša, k nim prirodzene smeruje. Aké sú v tejto oblasti aktivity OZ Proti prúdu? Iniciujeme vznik Národnej stratégie riešenia bezdomovectva a odbornú diskusiu o bývaní. Chceme tiež rozbehnúť pilotný projekt vychádzajúci z princípov housing first a v úvodnej fáze žiadať od mesta 10 nájomných bytov. No a nevzdáme sa ani čo sa týka nezmyselných zákonov. Posledný polrok sme pripomienkovali legislatívne úpravy s cieľom, aby oddlženie a plná zdravotná starostlivosť boli prístupné aj ľuďom bez domova. Podarilo sa nám nadviazať vynikajúcu spoluprácu s Úradom splnomocnenca vlády SR pre rozvoj občianskej spoločnosti, ktorý nám umožnil podávať naše pripomienky ako zásadné. Je to stále v procese, uvidíme ako to dopadne.

Nota bene

11 2016 Proti prúdu

Nenechávajte si pre seba,

Hlavní podporovatelia projektu NOTA BENE

ak vám niektorý z predajcov zdvihne náladu, alebo naopak, adrenalín, pošlite nám správu na 0915 779 746 alebo na facebook.com/casopisnotabene a pripíšte vaše krstné meno a mesto, kde časopis kupujete. Ďakujem za skutočne dobrý a pútavý časopis. Nota bene kupujem v Liptovskom Mikuláši a naposledy ma zaujal hlavne článok V koži výdajcu. Prajem veľa úspechov v ďalšej práci, nech sa vám darí. Dáša Dnešný deň bol s týmto októbrovým číslom pre mňa prívalom ľudskosti. Kúpila som si ho na Hlavnej stanici v Bratislave a cestou vlakom som prelúskala celý obsah. Len na chvíľu som zdvihla zrak a videla kopec ľudí hladiacich do smartfónov a podobne, ale ja som si listovala časopis s príjemným pocitom pri spomienke na prívetivosť predajcu, s ktorým som prehodila pár slov, no isto to nebolo len o slovách. Ešte pred čítaním dostanem k časopisu aj ľudskosť... Paradoxne ju nachádzam práve u predajcov, sú pre mňa sviatkom. Prajem vám, predajcom, i ľuďom na ulici, aby sviatok bol v každom dni a aby časopis čítalo čoraz viac ľudí, keďže je veľkým prínosom. Tatiana

Nota bene

11 2016 Nástenka

Dobrý večer, neviem, či píšem na správny e-mail, ale chcela by som sa opýtať na jednu vec. Už dlhšie čítam váš časopis a zistila som, že mi postupne prirástol k srdcu. Ako jediný časopis na Slovensku ponúkate (na rozdiel od časopisov plných reklám, dezinformácií a odpadu) kvalitné čítanie na každej jednej strane. Vždy sa teším na nový mesiac, kedy si môžem kúpiť od predajcu nové číslo a prečítať ho na jeden dúšok. Stáva sa mi však, že bývam mimo Bratislavy (konkrétne v Pezinku) a niekedy nemám to šťastie alebo čas stretnúť predajcu časopisu. Veľmi si vážim prácu, ktorú vykonávate pre ľudí bez domova, a neviem, či neporuším určité zásady, kódex predajcu alebo jednu z hlavných myšlienok projektu, ak sa spýtam, či je nejaká šanca na predplatenie časopisu na adresu ku mne domov. Za odpoveď vopred ďakujem. Majte sa krásne! Lucia Milá Lucia, ďakujeme Vám za povzbudzujúcu správu. S poľutovaním však musíme Vám i ostatným odpovedať, že objednať si časopis Nota bene nie je možné. Účelom je, aby si jeho predajom ľudia bez domova znovu osvojili návyky, ktoré životom na ulici stratili. Napríklad schopnosť komunikovať s ľuďmi či hospodáriť so zarobenými peniazmi, a zároveň získali späť stratené sebavedomie a chuť do života. Veríme, že tento zmysel projektu Vy i ostatní čitatelia chápete, pretože keby sa Nota bene predávalo v stánkoch (kde sa naň ľudia tiež pýtajú) alebo roznášalo na objednávky, stratili by predajcovia to najcennejšie, čo im náš projekt ponúka – možnosť zaradiť sa vlastným pričinením späť do spoločnosti. Budeme však premýšľať nad tým, ako dostať časopis aj do miest, kde sa ešte nepredáva. Ešte raz Vám ďakujeme za Vašu priazeň. OZ Proti prúdu, vydavateľ Nota bene. Inzerát 39-ročná predajkyňa Nota bene, invalidná dôchodkyňa, hľadá podnájom v jednoizbovom byte, prípadne garsónke. Lokalita: Bratislava a okolie. Cena: do 400 eur. Kontakt: 0911 328 453. Jarka Oznam Dlhoročný predajca časopisu Nota bene Milan Kysel, ktorého ste mohli stretávať v Bratislave na Miletičovej ulici (predajné miesto Lahôdky – Sherlock) alebo pri predajni Moja Samoška (Tri veže), zomrel v nemocnici 10. októbra 2016. Česť jeho pamiatke!

Ne�ınančí podporovatelia projektu

Toto vydanie Nota bene podporili

Kódex predajcu 1. Predajca nosí preukaz so svojím registračným číslom a fotogra�ıou pri predaji na viditeľnom mieste. 2. Predajca predáva časopisy označené číslom zhodným s registračným číslom uvedeným na preukaze. 3. Predajca predáva časopisy na určenom predajnom mieste uvedenom na jeho preukaze. 4. Predajca predáva časopisy za o�ıciálnu cenu uvedenú na titulnej strane časopisu. 5. Predajca predáva časopisy spôsobom, ktorý neobťažuje okoloidúcich (je triezvy, čistý, upravený, slušný). 6. Predajca sa zdržuje na predajnom mieste bez detí do 16 rokov. 7. Predajca aktívne pracuje na zlepšení svojej sociálnej situácie a riadi sa pokynmi sociálneho pracovníka. 8. Predajca v Bratislave je povinný nosiť aj o�ıciálnu vestu s logom Nota bene. Začiatočník vestu nemá, iba špeciálny preukaz platný v daný mesiac.

Kódex kupujúceho 1. Preverte si preukaz predajcu, na ktorom je uvedené registračné číslo, fotka. 2. Kupujte časopisy označené číslom zhodným s registračným číslom uvedenom na preukaze predajcu. 3. Predajcu si starostlivo vyberte. 4. Neplaťte viac, ako je uvedené na časopise, pokiaľ sa tak sami nerozhodnete. 5. Zoberte si svoj zaplatený časopis. 6. Časopis po prečítaní darujte alebo znehodnoťte tak, aby sa nedal znova predať. Kódex kupujúceho zostavil: predajca Nota bene Peter Patró nsky

Pouličný časopis Nota bene začal vychádzať v septembri 2001. Vydáva ho občianske združenie Proti prúdu ako svoj hlavný projekt na pomoc ľuďom, ktorí sa ocitli bez domova alebo im hrozí strata ubytovania z finančných dôvodov. Cieľom je aktivizovať ľudí bez domova, pomôcť im získať sebaúctu, dôstojný príjem, pracovné návyky a sociálne kontakty. Úlohou Nota bene je tiež kampaň na pomoc ľuďom bez domova. Predajca časopisu musí byť registrovaný v OZ Proti prúdu alebo partnerskej organizácii mimo Bratislavy. Pri registrácii dostane 5 kusov časopisov zdarma, všetky ostatné si

kupuje za 0,70 € a predáva za plnú sumu 1,40 €. Je povinný nosiť preukaz, v Bratislave aj oficiálnu vestu a dodržiavať kódex predajcu (pozri str. 42). Ak zistíte, že niektorý predajca porušuje pravidlá, prosím informujte nás alebo partnerskú organizáciu.

neho obchodu, príspevky na lieky, internet, PC a telefón zadarmo pre vybavovanie práce, bývania a úradných záležitostí,úschovu peňazí a úradných listín a možnosť využívať korešpondenčnú adresu o. z. na zasielanie osobnej pošty.

OZ Proti prúdu v rámci integračného projektu Nota bene poskytuje predajcom ďalšie služby: základné a špecializované sociálne poradenstvo, pomoc pri uplatňovaní práv a právom chránených záujmov, podporu streetworkera na predajnom mieste, právne poradenstvo partnerskej advokátskej kancelárie, tréningy, skupinové stretnutia a workshopy, prístup do kupónového motivačného sociál-

OZ Proti prúdu od roku 2001 realizuje pilotné projekty v oblasti riešenia bezdomovectva, iniciuje systematické a legislatívne zmeny na národnej úrovni, vydáva knihy z pera ľudí bez domova, organizuje odborné konferencie a vydáva odborné publikácie. Je členom siete pouličných časopisov INSP, organizácie FEANTSA a Slovenskej siete proti chudobe. Viac na www.notabene.sk.

Manažment Proti prúdu: riaditeľka Mgr. Zuzana Pohánková, 0917 275 812. Štatutárne zástupkyne: Mgr. Zuzana Pohánková, Mgr. Sandra Tordová. Redakcia Nota bene: šéfredaktorka Mgr. Sandra Tordová, 0905 143 651, editorka: Ada Jung, 0944 243 446. Distribúcia NB a inzercia: Mgr. Igor Kocian, 02 5262 5962. Fundraising & PR: Bc. Tomáš Dobrovič, Mgr. Katarína Cagalincová, 02 5262 5962. Administratíva: Ing. Fabiola Mokrá, 0911 209 559. Projekt Nota bene: 02 5262 5962, poradcovia@ notabene.sk, sociálni pracovníci: Bc. Barbora Žiaranová, Mgr. Mária Benkovičová, PaedDr. Libor Klenovský PhD, Mgr. Erik Kapsdorfer. Projekt Nosiči batožín: PhDr. Peter Kadlečík, 0907 733 388. Projekt advokácie - Národná stratégia: Mgr. Nina Beňová, PhD, 0908 434 826. Grafické spracovanie časopisu: Mgr. art. Pavol Čejka. Jazyková korektúra: Workaholic culture. Tlač: Dolis, s.r.o. Emaily: meno.priezvisko@notabene.sk.

Organizácie zabezpečujúce realizáciu integračného projektu Nota bene na Slovensku:

Mesačník Nota bene, 16. ročník, číslo 185. Vydavateľ: OZ Proti prúdu, Karpatská 10, 811 01 Bratislava, 02/5262 5962, www.notabene.sk. IČO: 360 68 781, IČ DPH: SK2021585731, číslo účtu: 266 34 750 14/ 1100 Tatrabanka, IBAN: SK 21 1100 0000 0026 6347 5014, BIC (SWIFT): TATRSKBX. Registrácia na MV SR dňa 20. 3. 2001, číslo spisu: VVS/1-900/90-17945, na MK SR pod číslom EV 3665/09 ISS N 1335-9169.

BRATISLAVA (od roku 2001): O. z. Proti prúdu, vydavateľ Nota bene, Karpatská 10, 811 01 Bratislava, 02/5262 5962, poradcovia@notabene.sk, www.notabene.sk, BANSKÁ BYSTRICA (2003): Sociálno-charitatívne centrum Ivana Šedibu, prevádzkovateľ: Územný spolok SČK, Pod Urpínom 6, 974 01 Banská Bystrica, Kleniarová Hana, 0907 403 123, socialne.redcross@gmail.com, ČADCA (2006): Dom charity sv. Gianny, prevádzkovateľ: DCH Žilina, Kukučínová 4, 022 01 Čadca, Katarína Melicháčová, 0918 874 839, 041/432 40 88, dchgianna.ca@gmail.com, HLOHOVEC (2009): O. z. Pokoj a dobro, Pribinova 51, 900 28 Hlohovec, Pavol Šoka, 033/742 3827, viera.vavrova@d2u.sk, HOLÍČ (2009): Azylový dom Emauzy, prevádzkovateľ: N. o . Križovatky, Holíč, Michal Sedláček, 034 668 3110, michal.sedlacek@gmail.com, 0905 579 087, 034 6683110, emauzy@ stonline.sk, KEŽMAROK (2006): O. z. Hviezda (v spolupráci s MsÚ Kežmarok), Lanškrounská 16, 060 01 Kežmarok, Mária Galdunová, 0905 886 546, 052/466 0212, komunita@ kezmarok.sk, KOŠICE (2003): Charitný dom sv. Alžbety, prevádzkovateľ: ADCH Košice, Bosáková ul. Košice, Ing. Bc. Martina Mačingová, 0910 842 182, notabene.kosice@ gmail.com, LEVICE (2005): O. z. Miesto v dome, Kpt. Nálepku 125, 934 01 Levice, Mgr. Ľubica Prištiaková, 036/622 15 86, mvd@miestovdome.sk, LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ (2010): Komunitné centrum Lipt. Mikuláš, Športová 1190/4, 031 01 Lipt. Mikuláš, Mgr. Alena Novajovská, 0911 197 227, 044 552 2052, komunitne.centrum@atlas.sk, MALACKY (2006): Azylové centrum Betánia, prevádzkovateľ: N. o. Križovatky, Ľudovíta Fullu 16, 901 01 Malacky, Viera Hujíková, 034 772 2457, centrumbetania@gmail.com, www.krizovatky. eu, NITRA (2003): Dom charity sv. Rafaela, prevádzkovateľ: DCH Nitra, Samova 4, 950 50 Nitra, Andrea Rončková, 0907 451 771, 037 772 1792, rafael.charita@gmail.com, www.charitanitra.sk, PIEŠŤANY (2005): ZSS Domum, Bodona 55, 921 01 Piešťany, Eva Papšová, 0915 400 577, 033/ 772 7687, domum@piestany.sk, POPRAD (2005): ZSS, prevádzkovateľ: O. z. Korene v spolupráci s MsÚ Poprad, Levočská 51, 058 01 Poprad, Marcela Michalková, 0910 890 488, 052/772 4209, socialne@msupoprad.sk, SVIDNÍK (2016): Spoločnosť priateľov detí, mládeže a rodín Svidník, Dlhá 505/9, 089 01 Svidník, Mgr. Marek Fek, 0917 673 107, 0907 405 632, fekmarek@azet.sk, TRENČÍN: ISKRA Trenčín, Dolný Šianec 1, 911 01 Trenčín, Pavol Juríček, 0905 574 113, pavol.juricek123@gmail.com TRNAVA (2006): ADCH Trnava, Hlavná 43, 917 01 Trnava, Soňa Pobiecka, 0948 091 011, maria.fabikova@charitatt.sk, sona.pobiecka@charitatt.sk, VRANOV NAD TOPĽOU (2009): Charitný dom pre mládež, prevádzkovateľ ADCH Košice, Lúčna 812, 093 01 Vranov nad Topľou, 0904 981 536, 057/443 1578, chdm.vranov@charita-ke.sk, ŽILINA (2003): Dom charity sv. Vincenta, prevádzkovateľ: DCH Žilina, Predmestská 12, 010 01 Žilina, Mgr. Gabriela Huliaková, 0918 314 197, 041/724 4795, dchvincent.za@gmail.com

INZERCIA