Nota bene 166 apríl 2015

kupujte iba od predajcu s preukazom

číslo predajcu

1,40€ polovica pre predajcu Apríl 2015/166

Hranice

Nenechávajte si pre seba ak vám niektorý z predajcov zdvihne náladu, alebo naopak, adrenalín.

Pošlite nám SMS na číslo 0917 275 812

Nota bene

04 2015 Nástenka

2

20. február, 06:56 Každé skoré ráno ako kráčam do práce a idem si kúpiť raňajky, či je zima, či teplo, či sneh, či dážď, stretnem pri obchode paniu s úsmevom. Chcela by som sa poďakovať za každodenný úsmev panej, ktorá predáva Nota bene na konci Ružinova pri obchode Moja Samoška.

Vždy mi dodá silu ísť do práce s úsmevom! Dominika 27. február, 20:09 V TT pri Maxe je veľmi dobrý pán č. 72 a už tretíkrát si od neho kupujem Nota bene. Je veľmi milý a hlavne slušný. Vždy ma takíto ľudia potešia, lebo na svete je ich už vážne málo... Len tak ďalej a ďakujem! Vynikajúci projekt, podporujem! Matt 1. marec, 10:39 Chceli by sme sa srdečne poďakovať pánovi Štefanovi, ktorý predáva Nota bene pod Michalskou bránou. Je vždy dobre naladený a svojimi príbehmi nás vždy obveselí. Je prototypom predajcu, ktorý nikoho nenúti, a rád sa zoznámi s novými ľuďmi. Klobúk dole pred vaším zmyslom pre humor a držíme vám palce vo vašej neľahkej práci. Martin 2. marec, 11:34 Dobrý deň. Je krásny slnečný 2. marec a ja som si práve kúpila od svojho obľúbeného predajcu č. 193 na Americkom námestí Nota bene. Kupujem si časopis síce len krátko, no motivoval ma k tomu práve on. Dlho som ho od seba odbíjala, no on bol vždy ten, kto mi vyčaril úsmev na tvári, aj keď mi bolo zle. Je to skvelý človek. Ďakujem mu za každý úsmev na tvári. Vždy, keď ho vidím, mám krajší deň. Veľa síl a pevné zdravie! Veronika 4. marec, 18:40 Dobrý deň, kupujem si Nota bene od predajcu č. 51 zo Žiliny. Je to veľmi príjemný a milý pán a a chcem sa mu poďakovať, že mi zlepšuje náladu. Držím mu palce a zo srdca prajem len to najlepšie.

Veľa zdravia a síl. Jaroslava

Inzeráty

Som 45-ročný predajca časopisu Nota bene, abstinent, a rád by som zobral do prenájmu jednu samostatnú izbu v BA. Zároveň si hľadám brigády: pomocné práce na záhradke, pri dome, upratovanie a pod. Kontakt na mail: petjo@ centrum.sk.

Predajkyňa Nota bene č. 994, predajné miesto Moja Samoška v Ružinove, hľadá dlhodobý prenájom 1-izbového bytu v BA do 300 eur aj s partnerom, ktorý pracuje. Sme bezkonfliktní.

Kontakt: 0940 822 880

Hlavní podporovatelia projektu NOTA BENE

Partneri projektu Projekt je podporený programom Aktívne občianstvo a inklúzia, ktorý realizujú:

Som invalidná dôchodkyňa a mám záujem o nenáročnú fyzickú prácu. Mohlo by ísť o bežné administratívne práce alebo o prácu na recepcii, prípadne vrátnici. Som spoľahlivá, dochvíľna a zodpovedná.

Katarina, predajné miesto Terno Pekná cesta v Bratislave. Kontakt: 0903 978 936.

Kódex predajcu 1. Predajca nosí preukaz so svojím registračným číslom a fotografiou pri predaji na viditeľnom mieste.

2. Predajca predáva časopisy označené číslom zhodným s registračným číslom uvedeným na preukaze.

3. Predajca predáva časopisy na určenom predajnom mieste uvedenom na jeho preukaze.

4. Predajca predáva časopisy za oficiálnu cenu uvedenú na titulnej strane časopisu.

5. Predajca predáva časopisy spôsobom, ktorý neobťažuje okoloidúcich (je triezvy, čistý, upravený, slušný).

6. Predajca sa zdržuje na predajnom mieste bez detí do 16 rokov.

7. Predajca aktívne pracuje na zlepšení svojej sociálnej situácie a riadi sa pokynmi sociálneho pracovníka.

8. Predajca v Bratislave je povinný nosiť aj oficiálnu vestu s logom Nota bene.

Začiatočník vestu nemá, iba špeciálny preukaz platný v daný mesiac.

Kódex kupujúceho zostavil: Peter Patrónsky

1. Preverte si preukaz predajcu, na ktorom je uvedené registračné číslo, fotka.

2. Kupujte časopisy označené číslom zhodným s registračným číslom uvedenom na preukaze predajcu.

3. Predajcu si starostlivo vyberte.

4. Neplaťte viac, ako je uvedené na časopise, pokiaľ sa tak sami nerozhodnete.

5. Zoberte si svoj zaplatený časopis.

6. Časopis po prečítaní darujte alebo znehodnoťte tak, aby sa nedal znova predať.

Pomáhame slabým aj silným

Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny

Toto vydanie Nota bene podporili sumou 50€

4

Rozhovor Som tu doma Žije medzi nami už tridsať rokov, založil si tu rodinu a cíti sa byť viac Európanom ako Bangladéšanom. Lekár Sawkat Choudhury (49) berie ako súčasť svojej práce, že pacientom porozpráva o krajine, z ktorej pochádza.

Uzdravenie Jedno z Ježišových uzdravení chorého Nota bene opisuje evanjelista Ján v piatej kapi04 2015 tole. Pri Ovčej bráEditoriál ne v Jeruzaleme je rybník Bethesda. Voda v ňom niekedy akoby zovrela a pripisoval sa jej liečivý účinok. Preto pri ňom ležali chorí a čakali, až sa voda opäť začne hýbať. „Z času na čas anjel Pánov zostupoval na jazero a zvíril vodu, a ten, kto prvý do nej vošiel, ozdravel.“

3

8

Téma Veselá plavba PETburg loďou Jakub Bureš a Honza Kára postavili loď zo 6 500 plastových fliaš. Plánovali sa na nej po Labe preplaviť z českého Nymburku do nemeckého Hamburgu. Na hranici im to prekazila byrokracia Nemeckej plavebnej správy.

12

Ľudia Z denníkov utečencov Jedni si bleskovým útekom zachraňujú život, iní najprv predajú majetok a zabezpečia si pomoc. Na konci cesty sú na tom ale často rovnako: bez peňazí, pasu či dokladov o vzdelaní. A v inej krajine, než do akej smerovali.

16

Hranica Hranica domov / ulica Sociológ Petr Holpuch urobil spolu s kamarátom malý experiment. Obaja strávili týždeň v pražských uliciach, aby si vyskúšali, ako sa žije ľuďom bez domova.

Tiež si všímali, ako funguje ich vyčlenenie zo spoločnosti.

24

Umenie Bezhraničná patafyzika Patafyzika je svetonázor absurdnosti toho, čomu hovoríme normálnosť.

Má taký vzťah k metafyzike, aký má metafyzika k fyzike. Už ste z toho múdrejší?

Peter Le Kvet, uvedomelý trnavský patafyzik, vám to objasní.

32

Pútnik Ukrajina Tretí deň od začiatku prímeria na východe Ukrajiny sa vojna o Debaľcevo vystupňovala. Podľa prímeria sa mala z územia stiahnuť ťažká bojová technika, nič také sa však nekonalo. Rebeli posilňovali svoje pozície.

Medzi čakajúcimi bol aj muž chorý už 38 rokov. Nevieme, čo mu bolo, preto sa s ním môžeme cítiť slepí – možno sme zatvárali oči pred nejakou skutočnosťou, alebo chromí – strach, úzkosť a zábrany dokážu človeka ochromiť na všetkých úrovniach. Nevládzeme robiť, čo by sme chceli, pohnúť sa z miesta. To isté sa deje aj s chorým z príbehu. „Pane, nemám nikoho, čo by ma zaniesol do jazera, keď sa voda zvíri, a dokiaľ tam prídem sám, vstúpi iný predo mnou.“ Ježiš mu však položil jedinú otázku: „Chceš byť zdravý?“ Akoby uzdravenie záviselo výhradne na jeho rozhodnutí. Nemôže ho presunúť na nikoho iného, napríklad na lekára. On sám sa musí rozhodnúť pre život. Musí najprv nájsť sám seba a potom, uzdravený zvnútra, vykročiť ďalej – k ľuďom.

V príbehu sú dve slová, pri ktorých myslím na ľudí bez domova, na to, ako ich na ulici s pohŕdaním obchádzame. Tie slová znejú: NEMÁM NIKOHO. V gréčtine doslova: Nemám človeka. Ľudia bez domova sa ocitli za hranicou a mnohí z nich sú chorí preto, že nemajú žiadneho človeka, ktorý by ich priniesol k vode – vyvolal ich späť k životu a daroval im z neho novú radosť.

Ich stav je rovnaký ako chorého od rybníka: „Kým sa dovlečiem, iný ma predbehne.“ Cítia sa v nevýhode oproti ostatným, ktorí sú rýchlejší a bližšie ku zdroju. S pocitom krivdy niet nádeje na uzdravenie, preto to vzdávajú. Pritom uzdravenie je možné. Ježiš si chorého najprv VŠIMOL, potom ho VYPOČUL, a nakoniec ho VYZVAL: „Vstaň, vezmi svoje lôžko a choď.“ A on išiel. Nemusel sa ani ponoriť do rybníka. Pretože Ježiš ho priviedol naspäť k sebe samému.

Ada Jung, editorka

Nota bene

04 2015 Rozhovor

4

Som tu doma Žije medzi nami už tridsať rokov, založil si tu rodinu a cíti sa byť viac Európanom ako Bangladéšanom. Lekár SAWKAT CHOUDHURY (49) berie ako súčasť svojej práce, že pacientom porozpráva o krajine, z ktorej pochádza. Získajú v neho dôveru a on im môže lepšie pomôcť.

Zuzana Pálošová

Gabriel Kuchta

Ako sa v Bangladéši žije?

Je to veľmi husto obývaná ázijská krajina, ktorá sa v poslednom čase prudko rozvíja. Sú tam obrovské sociálne rozdiely, veľmi bohatí aj veľmi chudobní ľudia. Od tohto závisí, aký majú život. Moja rodina je z vyššej strednej vrstvy, žilo sa nám pomerne dobre. Otec bol bankový úradník, mama je domáca pani, ale s mimovládnymi organizáciami bojuje za práva žien. Jedna sestra pracuje tiež v mimovládnom sektore v Amerike. Druhá ostala doma a je akademická maliarka.

Prečo ste rodnú krajinu opustili?

Môj otec chcel, aby som študoval v zahraničí. U nás boli vtedy školy zavreté pre politické nepokoje. Požiadali sme o štipendium v bývalom Československu, na ambasáde súhlasili, a tak som prišiel. Druhý dôvod bol, že v Bangladéši považovali štúdium v zahraničí za kvalitnejšie.

Pôvodne som mal v pláne vrátiť sa domov a otvoriť si prax.

V Bangladéši je zdravotníctvo spoplatnené, platí sa úplne všetko. Lekári patria k najbohatšej vrstve obyvateľstva.

Keby som sa vrátil, zarobil by som desať-pätnásťnásobne viac ako tu.

Prečo ste teda ostali? Čím viac času som tu strávil, tým viac som sa menil.

Prijal som niektoré európske hodnoty a spôsob života.

Keď som sa jedného dňa vrátil do Bangladéšu, zistil som, že sa cítim byť skôr Európanom ako Bangladéšanom.

A zmenil sa aj Bangladéš. Okrem toho som sa prihlásil na špecializačné štúdium a zistil som, že doma by mi pravdepodobne neuznali diplom. Vtedy bolo Slovensko mladé, nemalo ešte vybudované diplomatické vzťahy s inými krajinami. Bol by som musel prejsť komplikovaným reedukačným procesom a nejaký čas pracovať zadarmo v štátnej nemocnici. Veci sa vyvinuli tak, že som pokračoval v praxi tu.

Mali ste pred príchodom o Slovensku nejaké konkrétne predstavy?

Predpokladal som, že tu budú niektoré veci fungovať lepšie ako v Ázii a nebude tu taký chaos. Vedel som, že Nota bene je tu iná kuchyňa, iné medziľudské vzťahy. Vedel som, 04 2015 že tu bude nedostatok tovaru, málo kníh... Nejaké Rozhovor informácie o strednej Európe som mal, ale neboli úplne presné. Obe strany zúčastnené v studenej vojne robili masívnu propagandu a niektoré názory som mal ovplyvnené. Študoval som na katolíckom gymnáziu, ktoré bolo americkou misionárskou školou a povedali nám, že v strednej Európe sú všetky kostoly zbúrané. No keď som prišiel do Bratislavy, ubytovali ma vedľa kostola Blumentál.

Potom som si všimol, že stojí viac kostolov a za nejaký čas som zistil, že hoci zbúrané nie sú, ten, kto ich navštevuje, má problémy v práci. Moje predstavy podliehali procesu zmeny, ale menila sa aj spoločnosť. Prišla nežná revolúcia, nové garnitúry, rozkrádanie počas privatizácie...

5

Zasiahli tieto zmeny aj váš život?

Dokončil som štúdium, prispôsobil som sa novým situáciám, rodine, kúpe bytu, a začal som robiť aj veci, ktoré som neplánoval. Napríklad – zmenil som odbor.

Pôvodne som chcel byť internista, neskôr som sa rozhodol urobiť si v rámci internej medicíny druhú atestáciu z hematológie a transfúzneho lekárstva. Teraz pracujem pre Národnú transfúznu službu. Mám na starosti úsek aferézy, kde darcovia darujú krvné doštičky pre bratislavské transplantačné centrá, najmä pre Detskú fakultnú nemocnicu, hematológiu a Univerzitnú nemocnicu na Antolskej v Bratislave.

Čo bol pre vás najväčší šok, keď ste k nám prišli?

Veľmi malá hustota obyvateľstva. Bangladéš je homogénne a veľmi husto obývaná krajina, no v niektorých oblastiach Slovenska nie je vidieť nikoho. Mestá a dediny sú oddelené neobývanými územiami. V Bangladéši to neexistuje. Ďalší šok bol, že tu o šiestej zatvárali obchody.

U nás ich vtedy otvárajú. Cez deň ľudia pracujú alebo chodia do školy a večer po obchodoch.

Aké kultúrne rozdiely ste museli preklenúť?

U nás jedia ľudia prstami. Používanie príboru som musel trénovať. Nepijeme alkohol, tu je to v niektorých situáciách až povinnosť. Tiež vzťah s opačným pohlavím je iný – tu sú reštaurácie rozdelené na fajčiarsku a nefajčiarsku časť, v ázijských krajinách zasa bývajú mužské a ženské vagóny. Dotknúť sa na verejnosti ženy v ázijských krajinách je neúctivé. Tu sa dokonca bozkávajú na ulici. Mnohé prvky vzťahov medzi mužmi a ženami, ktoré sa praktizujú verejne, sú u nás posunuté do intímnej sféry. Nestretnete sa s tým ani vo filmoch. Cudzinca takéto veci spočiatku zaskočia, je z nich v rozpakoch. Problém som mal aj s oblečením. Nikdy som nenosil zimné oblečenie a nevedel som odhadnúť, čo je vhodné pre akú teplotu.

Akú najväčšiu prekážku ste museli zdolať?

Jazyk. Vtedy tu len málo ľudí hovorilo po anglicky.

Prípravné štúdium som absolvoval na jazykovej škole v Senci. Bola to veľká výzva naučiť sa za šesť mesiacov po slovensky tak, aby som zvládol prijímačky na Lekársku fakultu. Spočiatku sme si navzájom pomáhali s krajanmi, neskôr nám pomáhali spolužiaci. Hlavne v prvom ročníku to bolo kvôli jazyku kľúčové. Tam sme opäť narazili na nečakanú prekážku. Aj keď sme mali za sebou jazykovú prípravu, väčšina učebníc bola v češtine a nerozumeli sme im. Museli sme sa učiť ďalší jazyk, zháňať si anglicko-české slovníky, aby sme pochopili učivo. Ďalší problém som mal so slovenskou kuchyňou. Severoindické jedlá sú veľmi korenisté, pestrofarebné, voňavé. Jedlo na Slovensku mi pripadalo bez chuti.

A náboženské?

Prekvapilo ma, že za socializmu tu bol povinný ateizmus. Z vedeckého ateizmu som dokonca musel robiť skúšky. Považoval som za neslušné niekomu vnucovať náboženstvo alebo ateizmus. Ja som nikdy so žiadnym náboženstvom problém nemal. Rešpektujem potreby každého veriaceho aj neveriaceho. V Bangladéši som chodil do katolíckej školy, i keď tam žili prevažne moslimovia, a býval som v lokalite, kde bol budhistický kláštor. Zdá sa mi, že v Európe je trochu vyššia miera tolerancie voči iným náboženstvám, i keď v poslednom období aj tu rastie intolerancia. Štát by však mal byť sekulárny, otvorený všetkým občanom akéhokoľvek náboženstva, ako aj neveriacim. V Bangladéši sekularizmus je a bol ťažko vybojovaný.

Nota bene

Ste v kontakte s rodinou v Bangladéši, navštevujete sa?

Samozrejme. Dokonca izoláciu už nepociťujem do takej Rozhovor miery ako v minulosti. Kedysi sme si písali listy, ktoré boli doručené za mesiac a odpoveď sa vracala ďalší mesiac.

Ale komunikačné technológie sa rozvinuli raketovou rýchlosťou, a čo bolo kedysi finančne nákladné, napríklad telefonovanie, dnes už neznamená žiadny problém. Ak som sa kedysi náhodou dostal k bengálskym novinám, prečítal som si ich aj trikrát a polročné správy mi pripadali stále nové. Dnes si prečítam noviny online každý deň.

Stierajú sa informačné hranice a prestal som mať pocit, že som niekde úplne inde. Mnohí si ani neuvedomujú, že takéto „hranice“ vlastne prestali existovať. Sú už len administratívne, policajné alebo hranice politickej identity.

Ich praktický význam v informačnom svete už nie je taký ako pred pätnástimi rokmi.

04 2015

6

A čo medziľudské hranice? Keď prídu pacienti do vašej ordinácie, sú prekvapení? Áno, pýtajú sa ma, odkiaľ som. Je to prekonateľné, beriem to ako súčasť mojej práce. Keď zbadám, že pacienta zaujíma, odkadiaľ pochádzam, alebo sa zháči, keď ma uvidí, spýtam sa: „A viete odkiaľ som?“ Hneď začnú hádať. Tipujú Kubu, Egypt a podobne. Poviem im o svojej domovine, a až potom sa opýtam, ako sa majú, ako sa im cestovalo a s čím majú problémy. Keď majú o mne nejaké informácie, už nemajú problém zveriť sa mi ako ktorémukoľvek inému lekárovi. Podstatné je, aby som im mohol čo najlepšie pomôcť.

Súvisí to aj s celkovým nastavením spoločnosti? Aké podľa vás je?

Trochu mi prekáža väčšia miera individualizmu, ktorý je tu takmer uctievaný a považovaný za normu.

V Bangladéši sa nestáva, že človek cestuje vlakom šesť hodín a nerozpráva sa s ostatnými cestujúcimi. Tu sú ľudia schopní aj hodiny sa nerozprávať, a keď vystupujú, povedia: „Dovidenia!“ U nás by to vnímali ako odstup a považovali za neslušnosť. Typická je aj apatia obyvateľstva vo veciach verejných a spoločenských. Často očakávajú riešenia od vlády a politikov alebo čakajú, kedy niekoho vymenia. Pritom je veľa organizácií, cez ktoré by bolo možné vyvážiť niektoré extrémy. A ak niekto vybočí z radu, je považovaný za čudáka. Slovensko je mnohoetnická krajina, dokonca etnickí Slováci boli dlho menšinou. Myslím, že by bolo lepšie, keby Slovensko bolo vnímané ako krajina, ktorá nepatrí len jednému etniku, a každý občan by sa rovnakou mierou mohol podieľať na spoločenskom dianí. Ak by boli všetky procesy otvorené novým ľuďom, názorom, nápadom, mnoho vecí by sa dalo lepšie nastaviť.

Aj preto ste aktívny v mimovládnom sektore?

V krajine, z ktorej som odišiel, boli počas vojenskej diktatúry ľudské práva potlačené. Diktátori prevzali moc, zaviedli výnimočný stav. Po príchode do Európy za minulého režimu som si všimol porušovanie ľudských práv a slobodnej voľby aj tu. Zmenou režimu došlo k ich prehodnocovaniu, ale niektoré práva boli opäť akoby

posunuté inde a prakticky prestali byť právami. Všimol som si napríklad obrovský nárast pravicového extrémizmu a nacionalistického cítenia niektorých skupín, a to aj v okolitých krajinách. Preto som začal spolupracovať s viacerými mimovládnymi organizáciami, vrátane Amnesty International. Dostal som sa do kontaktu s organizáciami, ktoré sa zaoberajú pravicovým extrémizmom, ale aj s ekonomickým rozvojom a antiglobalizačným hnutím. Spolupracujem ako aktivista s Priateľmi zeme (CEPA) či Svetovou bankou. Mám dojem, že ich analýzy, spôsob rozvoja, nastavenia ekonomického systému dávajú väčší zmysel udržateľnému rozvoju aj v chudobných krajinách.

Ako vidíte budúcnosť Európy?

Mám pocit, že sa začala chovať impulzívne. Namiesto racionálnych riešení nastupujú emócie, nacionalizmus, náboženský konzervativizmus, ideologický fanatizmus.

Toto nás dostáva do situácie, keď sa nevieme dohovoriť. Ázia napríklad je v obrovskom rozvoji, ale naše vnímanie seba samých ako „dobrých“ nám nebude stačiť na to, aby sme s ňou udržali krok. Sebaľúbosť, ktorú Európa má v sebe z čias kolonizácie, pocit nadradenosti Európanov,

Nota bene

04 2015 Rozhovor

7

nám nepomôže. Musíme byť realisti a brať veci z praktickej stránky. Na druhej strane Európu vnímam ako jedno veľké laboratórium. Mnoho vecí sa tu vyskúšalo, dobrých aj zlých. Často sme za to draho zaplatili. Ale zdravý rozum nakoniec vždy vyhral.

občanom Slovenska aj Bangladéšu, usilujem sa robiť dobro pre obe krajiny a ako tlmočník-prekladateľ sa snažím stavať medzi nimi mosty. ,Na Slovensku je plno dobrých ľudí a dôležité je, aby sme si navzájom rozumeli.

Keby ste mohli na Slovensku niečo zmeniť, čo by to bolo?

Zmenil by som niektoré systémy, najmä sociálny. Ľuďom, ktorí sa dostali do problémov, nedáva priestor na integráciu. Existujú dobré systémy, ktoré sú vyskúšané a fungujú, napríklad v škandinávskych krajinách. Mnoho problémov je riešiteľných.

V zahraničí už dávno vymysleli ako na to, a my sa tvárime, akoby tie riešenia neexistovali. Čakáme, kedy sa ľudia dostanú do problémov, a potom robíme všelijaké pokusy. Tiež by bolo prínosné, keby boli ľudia pri kontakte s iným etnikom alebo náboženstvom viac empatickí. Nesúdili len podľa toho, kto sme my, ale vnímali aj to, kto je ten druhý.

MUDr. Sawkat Choudhury

Plánujete tu už zostať? Áno, som tu doma. Mám tu manželku, deti, príbuzných a veľa dobrých priateľov. Hoci som

Narodil sa v Dháke v rodine bankového úradníka, účastníka hnutia za nezávislosť Bangladéša. Po maturite na katolíckej strednej škole, ktorú viedli americkí kňazi, získal štipendium na vysokoškolské štúdium v Československu.

Na internej klinike Fakultnej nemocnice v Bratislave získal dve atestácie, prvú v internej medicíne, druhú v odbore hematológia-transfúziológia. Pracoval štyri roky ako internista v psychiatrickej nemocnici v Pezinku, v súčasnosti pôsobí v Národnej transfúznej službe v bratislavskom Ružinove.

Bol zakladajúcim členom Amnesty International na Slovensku a tri roky zastával funkciu predsedu správnej rady.

Manželka, klinická psychologička, pochádza zo Studienky na Zahorí, s dvoma synmi bývajú neďaleko Bratislavy.

Nota bene

04 2015 Téma

8

Veselá

Nota bene

04 2015 Téma

9

Galina Lišháková

archív J. B. a J. K.

plavba loďou PETburg

Nota bene

04 2015 Téma

10

Netradiční stavitelia Jakub Bureš (vpravo) a Honza Kára.

Jakub Bureš a Honza Kára postavili loď z 6 500 plastových f liaš.

Plánovali sa na nej po Labe preplaviť z českého Nymburku do nemeckého Hamburgu. Na hranici im to prekazila byrokracia.

Spojila ich záľuba v putovaní. Jakub Bureš (22) a Jan Kára (22) žijú v českom Nymburku, takže sa o sebe navzájom ľahšie dozvedeli. „Jakub je na kratšie trasy a vyberá sa na ne spontánne, kým ja dlhšie plánujem aj putujem. Jakub napríklad zvládol 50-kilometrovú túru kráčajúc ako rak, z Nymburku do psychiatrickej liečebne v Bohniciach. So spätnými zrkadielkami. Ale pre bezpečnosť som ho sprevádzal. Psychiatria bola len symbolický cieľ.

Keď totiž príde s podobným nápadom, ľudia mu vravia, že je blázon a patrí do Bohníc...“ Jan mal práve pešo namierené na Gibraltár, keď sa Jakub chystal preplaviť na sútok Labe s Vltavou na svojej prvej lodi z PET fliaš. „Sľúbil som mu, že keď sa mu to podarí, postavíme spolu najväčšiu loď z PET fliaš v Česku

a pôjdeme na nej až do Hamburgu. Lebo Nymburk a Hamburg sa rýmuje.“ Jakub mal však s loďou problémy.

Voda jej kládla veľký odpor a svoj cieľ nedosiahol. Jan na Gibraltar dorazil po osemdesiatich dňoch, ale o efekte svojej cesty hovorí lakonicky. „V hlave sa vám preháňajú myšlienky rovnako, ako keď sedíte doma na gauči. Akurát, že kráčate a na všetko máte viac času.“ V Nymburku si potom chalani spolu sadli k pivu, rozdebatovali nové možnosti stavby lode a vrhli sa do zhromažďovania PET fliaš.

Mal ich zámer aj ekologický aspekt? Veď plastové fľaše znečisťujú rieky, moria aj oceány. „V prvom pláne nie, nie sme ekoaktivisti. Ale keď sme ich začali zbierať, uvedomili sme si, že v Nemecku by nás taká loď vyšla zhruba na 1 500 eur, pretože tam sú zálohované.“ Chalani vyrátali, že potrebujú 5 000 PET fliaš, čo by vlastnými silami asi zbierali dlho. Preto pre ne vyrobili dva zberné kontajnery a umiestnili ich v meste. S vysvetlením, k čomu fľaše potrebujú. Každý týždeň ich našli plné, ďalšie fľaše doniesli známi, a tak potrebné množstvo nahromadili do troch mesiacov. Aj keď nakoniec loď dlhá 10 metrov spotrebovala 6 500 fliaš. S konštrukciou lode im nepomáhal žiaden odborník. „Na niečo sme išli logicky, na niečo metódou pokusu a omylu. Každej druhej fľaši sme odrezali vrchol aj dno, čím vznikol rukáv, do ktorého sme z oboch strán zasunuli po jednej celej fľaši. Takto sme skladali akési hady a ešte sme ich spájali plastovými úchytkami. Väčšinou sme pracovali sami, len občas nám pomáhali ešte štyria-piati kamaráti. Loď sme podložili dreveným rámom, aby sa

neohýbala a doplnili šliapacími mechanizmami, aby sme ju mohli poháňať. Od zberu fliaš až po dokončenie lode ubehlo osem mesiacov.“ Vyplávali 12. júla 2014. Na palube boli ešte dvaja Honzovia, kamaráti, pretože šliapací pohon bol pre štyroch. Po asfaltke ich sprevádzal v servisnom aute s náradím a jedlom Vojta, pre prípad, že by potrebovali pomoc. „Museli sme šliapať všetci štyria naraz, pretože to bolo pre mechanizmus lode najšetrnejšie. Rekreačne, rýchlosťou tri kilometre za hodinu. Po dvoch hodinách sme si dávali pauzu. Chvíľami sme sa až nudili, takže sme čítali, pozerali do notebookov, vyrezávali šachové figúrky z dreva... Akurát, že sme sa nedohodli na jednotnej veľkosti. Moje mali výšku päť centimetrov, Honzove o tri menej. A mňa to už po piatom panáčiku prestalo baviť.“ Hoci na lodi postavili z fliaš aj prístrešok, napokon spali na palube, lebo cez deň v ňom stúpla teplota až na 50 °C. PET fľaše všetko vydržali, ale na šliapacom mechanizme bolo treba stále niečo opravovať. „Už druhý deň sme odtrhli kormidlo. Potom sme pretrhli lanko od kormidla, takže sme nemohli zatáčať. A neustále nám padali reťaze zo šliapacích mechanizmov...“ Inak bola plavba pokojná a do pohraničného Děčína trvala osem dní. „Tam to prekazila byrokracia. Nemecká plavebná správa požadovala, aby sme mali človeka s povolením riadiť loď a pomocný motor. No už sme nemali čas to zháňať, čoskoro sme museli ísť do školy aj do práce.“ Do cieľa sa preto rozhodli dôjsť na čo najstarších požičaných bicykloch, aby dodržali tradíciu, ktorá sa po ceste vyvinula, že každý deň čosi opravovali. Viezli so sebou aj priesadu lipy, ktorá je českým národným symbolom. A po ceste nazbieranú asi stovku odkazov od ľudí, ktoré mali v pláne zakopať pod lipu ako posolstvo budúcim generáciám.

Cestu na bicykloch pozdĺž Labe v Hamburgu neplánovane zavŕšili ďalším zberom PET fliaš. „Videli sme, že sú všade, ale neostávajú na zemi viac ako hodinu, lebo ich zbierajú ľudia bez domova. Asi aj vďaka tomu sme ich vôbec nevideli žobrať. Boli sme zvedaví, koľko ich dokážeme za večer nazbierať. V priebehu troch hodín sme nahádzali do dvoch mechov približne tridsať fliaš od piva a dvadsať PET fliaš a dostali sme za ne asi trinásť eur.“ Mesiac po návrate domov loď rozobrali. „Kovové časti, šliapadlá a kolesá, sme si odniesli pre prípad, že by sme ešte stavali podobnú loď. O českú vlajku z vrchnákov fliaš, ktorá tvorila záves do kajuty a tiež o nápis PETBURG sa prihlásilo vznikajúce české Múzeum PET fliaš. No a zvyšok šiel na recykláciu.“ Čo pre Jana celá akcia znamenala? „Najsilnejšie pocity som mal, keď sme loď dostavali, a v prvý deň, keď sme sa na nej plavili. To bolo úžasné. To, že sme sa nedoplavili do Hamburgu, ma až tak nemrzelo, lebo sme strávili pekné leto.“ Autorka je redaktorka týždenníka Eurotelevízia.

Nota bene

04 2015 Ľudia

12

Z denníkov utečencov Jedni si bleskovým útekom zachraňujú život, iní najprv predajú majetok a zabezpečia si pomoc. Na konci cesty sú na tom však často rovnako: bez peňazí, pasu či dokladov o vzdelaní.

Galina Lišháková

Vladimír Šimíček

Podľa OSN čelí svet najväčšiemu presunu národov od druhej svetovej vojny. Nové miesto na Zemi si hľadá 50 miliónov ľudí, ktorí boli nútení opustiť domov pre politické a náboženské nepokoje. Etnologičky Martina Sekulová a Miroslava Hlinčíková z Inštitútu pre verejné otázky skúmali život utečencov na Slovensku. Svojich respondentov požiadali, aby si šesť mesiacov viedli denníky. Imigranti v nich postupne odkrývajú spomienky na útek, dôvody, ktoré k nemu viedli, pocity zo Slovenska, aktuálne problémy, sny...

Výňatky z denníkov aj vlastné poznámky z rozhovorov s utečencami ponúkli etnologičky na spracovanie formou poviedok slovenským spisovateľom. Aj názov ich projektu má literárno-vedecký nádych – Tajomstvá z denníkov migrantov na okraji: viac inklúzie pre ľudí s medzinárodnou ochranou. Imigranti pochádzajú z Blízkeho východu, Ázie, Afriky. Žijú v rôznych častiach Slovenska a odlišujú sa aj dĺžkou pobytu v našej krajine. Vedkyne však pozorujú, že väčšina z nich tu zápasí s frustráciou a beznádejou.

Maximálne sa snažia, aby ich život tu bol dôstojný, no celkové nastavenie spoločnosti a systému vytvára pre nich len ťažko prekonateľné bariéry. Patrí k nim aj znevýhodnená pozícia a stresujúce utečenecké skúsenosti. „Najmä viacčlenné rodiny žijú veľmi chudobne – napriek tomu, že vo svojej domovine patrili k silnejšej strednej vrstve. Mnohí majú problém s uznaním vzdelania. Niekedy to znemožňuje fakt, že pri úteku prišli o doklady, ktoré by ho potvrdzovali, takže aj vysokoškoláci pracujú ako pomocné sily v kuchyni či skladníci,“ hovorí Martina Sekulová.

Smutný príbeh predstavuje pani, ktorá doma pracovala ako účtovníčka. Na Slovensku žije vyše dvadsať rokov a robí len manuálne práce. „Napriek tomu, že sa blíži k sedemdesiatke, nemá nárok na dôchodok, pretože jej

Etnologičky Miroslava Hlinčíková a Martina Sekulová skúmajú život utečencov. chýbajú doklady o odpracovaných rokoch v rodnej krajine. Dávka životného minima jej nepostačuje ani na zaplatenie nájmu, preto si hľadá prácu. Lenže pre choroby vládze čoraz menej a veľmi sa trápi,“ rozpráva Miroslava Hlinčíková. Podobne je na tom aj matka piatich detí, vdova, ktorá bola doma známou televíznou režisérkou, a pre svoje názory sa ocitla v ohrození života.

Väčšiu šancu majú mladší jednotlivci. „Nezväzuje ich starostlivosť o rodinu, môžu mať aj dve zamestnania súčasne a popri nich študovať.“ Pocit utečenca im priblížila jedna z respondentiek, keď si spomenula na reportáže zo záplav na Slovensku a ľudí, ktorí stáli pred svojimi domovmi a nechceli ich opustiť. „Cítila sa podobne, lenže ona navyše musela odísť aj zo svojej krajiny a možno sa do nej nikdy nebude môcť vrátiť.“ Ďalšia utečenkyňa by na útek chcela úplne zabudnúť, no neustále sa jej vracia v snoch, ktoré ju s hrôzou vytrhávajú zo spánku...

Podľa odhadov žije v zahraničí dva až dva a pol milióna Slovákov a ich potomkov. Zo Slovenska odišli po-

čas 1. aj 2. svetovej vojny, v čase socializmu a odchádzajú aj dnes. Mnohí z ekonomických dôvodov. Najviac, až 1 200 000 ich žije v USA. Oproti tomu je príliv utečencov na Slovensko zanedbateľný. Za dvadsaťdva rokov existencie SR k nám prebehlo 57 908 utečencov, z nich iba 637 ľudí dostalo azyl. Slovensko patrí medzi krajiny s najprísnejšou azylovou politikou. Častejšie než azyl, ktorý dáva migrantovi status podobný s občanom našej republiky aj právo na trvalý pobyt, udeľuje doplnkovú ochranu.

Doplnková ochrana trvá maximálne dva roky, ale s možnosťou predĺženia, pokiaľ dôvody na jej udelenie trvajú. Tú dostalo za rovnaké obdobie 617 žiadateľov. Štatút doplnkovej ochrany ich udržuje v neustálej obave, že pri najbližšej žiadosti o jej predĺženie im úradníci nariadia návrat domov. Zástupcovia našej migračnej politiky sa však obhajujú tým, že Slovensko je pre utečencov iba tranzitnou krajinou a počet žiadateľov o azyl u nás každý rok klesá. Kým pred desiatimi rokmi ich bolo vyše tri a pol tisíc, minulý rok približne desaťkrát menej.

• Aktuálne najviac utečencov na svete, už vyše 3 500 000, pochádza zo Sýrie, kde je občiansky konflikt, ale aj teror militantnej džihádistickej organizácie Islamský štát. Pred ním utekajú aj Iráčania a Afgánci.

• Humanitárna kríza je aj v Sudáne, Somálsku, Etiópii. Ľudia utekajú do Talianska, ku ktorému sa plavia na preplnených vratkých člnoch. Len minulý rok sa preto utopilo 3 500 Afričanov, okolo 300 zavraždili prevádzači.

• 1 000 000 vysídlencov je na Ukrajine pre vojenský konflikt s Ruskom. Ďalších 600 tisíc opustilo krajinu.

• Okolo 50 000 kosovských Albáncov na prelome roka prekročilo srbsko-maďarskú hranicu. Dôvodom je chudoba.

• Najviac žiadostí o azyl prijíma Nemecko. Len v priebehu prvých šiestich mesiacov minulého roka ich bolo 67 000. Na druhom mieste, s 52 800 žiadosťami, bolo USA, nasledovalo Francúzsko (29 000), Švédsko (28 500) a Turecko (27 700). Štruktúra žiadateľov o azyl a následne aj osôb s udelenou medzinárodnou ochranou sa odvíja od aktuálnych konfliktov a kríz vo svete.

Prečítajte si dva príbehy utečencov 

Nota bene

04 2015 Ľudia

14

Ameer Mayyahi

Chcem na Slovensku svoj strom Ameer Mayyahi (27) z Iraku je prvým utečencom, ktorý u nás vyštudoval vysokú školu a získal titul inžiniera. Slovensko má rád, no spoznal u nás aj predsudky.

Naše hranice prekročil spolu s otcom pred ôsmimi rokmi. Dôvodom úteku boli únosy a vraždy intelektuálov militantnými skupinami. Ameerov otec, grafický dizajnér, a mama, sochárka, svojich troch synov (Ameer je z nich najstarší) vychovali v duchu otvorenosti voči všetkým kultúram aj ľuďom. „Chceli sme legálne vycestovať do Švédska, ale oklamala nás cestovná kancelária. Slovensko nebolo našim cieľom, ocitli sme sa tu. Keď sa otec dozvedel, že mama ochorela, vrátil sa do Iraku a ja som tu ostal. Neskôr sa mojej rodine podarilo emigrovať do USA.“ Ameer by tiež mohol legálne žiť v USA, ale nechce. „Slovensko si vážim.

Dosiahol som tu svoj prvý veľký životný úspech a nebolo to ľahké. Mám tu kamarátov, páčia sa mi Tatry, Lúčnica, chutia mi bryndzové halušky. Páči sa mi, že udržujete tradície a vážite si rodinné vzťahy, podobne ako moja rodina. Preto som si tu rýchlo zvykol,“ hovorí s obdivuhodne dobrou slovenčinou. Naučil sa ju za rok a pol, najmä sám. „Veľa som rozprával a čítal. Chcel som sa čím skôr postaviť na vlastné nohy.“ Pracoval ako pomocník v kuchyni, sťahovák, operátor-logistik v sklade Samsungu. Počas vysokoškolského štúdia mal dokonca dve zamestnania súčasne – v kine aj v prevádzke s rýchlym občerstvením. Od leta má v dokladoch titul inžiniera z aplikovanej informatiky a automatizácie v priemysle na Materiálovotechnologickej fakulte STU v Trnave. Posledný rok štúdia pracoval

v slovenskej pobočke americkej firmy. Medzitým si založil obchodnú firmu, ale ešte má v pláne patentovať so spolužiakom svoj vynález. A neskôr možno aj založiť neziskovú organizáciu, ktorá by búrala vzájomné predsudky Slovákov a cudzincov.

Mal veľa aktivít, pri ktorých prezentoval seba a svoju rodinu, napríklad ako junior ambasádor UNICEF na Slovensku. „Aby ľudia o každom cudzincovi rozmýšľali individuálne. Veľmi hlboko sa ma dotklo, že rodičia dievčaťa, ktoré som mal rád, jej zakázali ďalej sa so mnou stretávať. Bez toho, aby ma poznali, aby sa so mnou čo len rozprávali.“ Ameer nechce pre takéto zážitky zatrpknúť, ani hádzať všetkých Slovákov do jedného vreca. „Určite sú dobrí, ale niečo zažili alebo čítali, čo im skresľuje názor. Napríklad v novinách bulvárne podané príbehy cudzincov z moslimských krajín, ktorí si vzali za ženy Slovenky a potom uniesli ich deti. Chápem ich obavy, preto sa na nich nehnevám.“ Snaží sa ľuďom otvárať oči tým, že o tejto problematike veľa rozpráva. „Verím v Boha, ale neprináležím k žiadnemu náboženstvu. No zároveň všetky vierovyznania akceptujem, lebo v jadre vyznávajú rovnaké hodnoty.

Nemám nič spoločné s náboženským radikalizmom a hlúpymi tradíciami, ako že žena nesmie pracovať, šoférovať a podobne. Som proti organizácii Islamský štát, ktorá ohrozuje celý svet. Žiaľ, využíva pár dogiem z moslimského náboženstva a robí z neho kryt pre kriminalitu.“ Ameer verí, že na Slovenku si nájde ženu a zasadí tu svoj strom. Hovorí, že môžeme byť hrdí na to, akú máme krásnu krajinu, a je vďačný, že ho prijala.

Nota bene

Jampa Tashi (27) je prvý Tibeťan, ktorému Slovensko udelilo azyl. Doma mu hrozil kriminál pre politických väzňov. U nás pracoval v kórejskej firme ako údržbár. Štyri roky, mesačne vyše tristo hodín. Teraz si dáva mesiac oddych, lebo čoskoro otvorí občerstvenie s tibetskými pirohami momo.

04 2015 Téma

15

Z Tibetu ušiel s kamarátom Sonamom po tom, čo na nich boli za účasť na proteste voči čínskej okupácii vydané zatykače. Vidina trinástich rokov za mrežami zahŕňala tie najstrašnejšie predstavy. Politickí väzni, ktorí takýto trest prežili a dostali sa na slobodu, totiž o tom, čo sa vo väznici deje, zaryto mlčia. V opačnom prípade by do nej putovali znova. Nikto nevie ani to, kde sa väznica nachádza, a nie je možné spojiť sa z nej s rodinou.

Na protest proti porušovaniu ľudských práv sa v Tibete od roku 2009 upálilo 130 Tibeťanov.

Jampa hovorí, že keď niekto strávi v Tibete jeden alebo aj tri mesiace, nič zvláštne si nevšimne. „Ľudia majú kde bývať, čo jesť, vlastnia mobily. Nemôžu však verejne hovoriť, čo si myslia, vyznávať svoju vieru ani

Sny o Tibete by ma oslabovali vzdelávať sa vo svojom rodnom jazyku, iba v čínštine.“ O úteku za slobodou hovorí ako o ceste bez emócií: „Nemal som strach ani pocit šťastia, lebo som netušil, či ma o hodinu niekto nezastrelí. Nevedel som, kadiaľ ideme, nerozumel som jazyku ľudí okolo, netušil som, ako ďaleko je cieľ.“ Dúfal, že sa dostane do Rakúska alebo Švajčiarska, kde má rodinu. Keď prekročil naše hranice, niekto mu povedal, že je v Československu. Že v skutočnosti ide o samostatnú Slovenskú republiku, sa dozvedel až po mesiaci. „So Sonamom sme dostali čínsku tlmočníčku. Všetko, čo som hovoril, trochu prekrútila, a zrejme aj to, čo hovorili mne. Vravel som, že chcem za rodinou do Rakúska a ona mi povedala, že za mesiac tam môžem odísť.

Tak som bol pokojný.“ Slovenské úrady ich veľakrát vypočúvali a mal pocit, že ich považujú za ekonomických migrantov. „Až keď nám môj otec poslal kópie zatykačov, ktoré na nás v Tibete vystavili, uverili nám. Neskôr, keď som precestoval Rakúsko, Francúzsko, Holandsko, Belgicko, ocenil som, akí sú Slováci ústretoví, otvorení a že sa radi porozprávajú aj s cudzím človekom.“ Stále trochu dúfa, že sa situácia v Tibete zlepší a raz sa tam bude môcť vrátiť.

O domovine sa Jampovi snívalo päťkrát. Jasnejšie si pamätá sen o mame a druhý o rodine, ktorá žije v Indii. „Sny o Tibete si nemôžem dovoliť, oslabovali by ma.“ Otázka o založení rodiny na Slovensku ho zaskočí. „Nikdy som o tom neuvažoval.“ So Sonamom a Lobsangom, ktorý prišiel na Slovensko pár dní po nich z inej

Jampa Tashi časti Tibetu, sa teraz sústreďujú na otvorenie rýchleho občerstvenia. Prevádzka bude v Bratislave, hoci Jampa sa usadil v Šali. „Prvý Slovák, s ktorým som sa skamarátil, bol Matej Medvecký zo Šale,“ usmieva sa na Mateja, ktorý náš rozhovor tlmočí. Jampa už po slovensky veľa rozumie, ale ešte si netrúfa toľko rozprávať. Matej pred piatimi rokmi poznal len základy tibetčiny, dnes týmto jazykom hovorí plynulo. Založil aj neziskovú organizáciu Tibetská asociácia, ktorá podporuje integráciu Tibeťanov a šíri kultúrne bohatstvo Tibetu. Asociácia nedávno vydala komiks o živote súčasného Dalajlámu, ktorý ho videl a bol príjemne prekvapený.

Autorka je redaktorka týždenníka Eurotelevízia.

Zdroje: SKCH, UNHCR, New York Times, Forbes

Nota bene

04 2015 Ľudia

16

PREŽIŤ ne Stavať koncentračný tábor, prekonávať ťažké horúčky v treskúcej zime, stáť zoči-voči doktorovi Mengelemu – to chce poriadnu dávku sily.

Toto je príbeh Heleny Weinwurmovej s vytetovaným číslom 2146.

Petra Nagyová SEDEMNÁSTE NARODENINY. „Som zázračné osvienčimské dieťa,“ hovorí dnes 89-ročná žena. „Čudujem sa, ako som mohla toľko vydržať, bol to môj osud.“ Nech svoj príbeh rozpovie aj tisíckrát, zakaždým z neho mrazí. Písal sa rok 1942. O necelý mesiac mala oslavovať sedemnáste narodeniny. Namiesto toho sa aj so sestrou ocitli v jednom z prvých transportov do poľského Osvienčimu. „Vzali nás z domu a naložili do dobytčích vagónov. V každom bolo jedno vedro na potrebu a jedno s vodou. Takto sme cestovali dva dni a dve noci. Vôbec sme netušili, kam ideme.“

Vladimír Šimíček ČAKANIE NA POPRAVU. Tábor smrti budovali za strašných podmienok, či snežilo, alebo pršalo. Asi dva roky tlačili vozíky s drevom pre poľských civilistov, ktorí skladali baraky. „Mali sme zlého esesmana, museli sme kráčať bosé v snehu s topánkami na ramene,“ spomína si Helena, ktorá sa niekoľkokrát ocitla na pokraji smrti. Napriek tomu prežila aj nemožné. „Koľkokrát mrzlo a ja som na sebe mala zamrznuté oblečenie. Je až neuveriteľné, čo človek dokáže prežiť. Keby mi niekto povedal, že neverí, čo rozprávam, tak sa mu ani nedivím.“

Spočiatku si myslela, že ich berú na prácu. Po príchode Neexistuje snáď nič horšie, ako čakať na vlastnú poprado Osvienčimu ju však ostrihali dohola, zbavili ochlpenia vu. Helena vie o tom svoje, a aj preto tak silno verí v osud. a na ruku jej vytetovali číslo 2146. No ešte stále netušila, že „Nie raz som bola smrti na lopate a vždy, keď mi hrozil odbude súčasťou druhého rozsiahleho popraviska Auschwitz voz do plynu, prišla situácia, keď som sa zachránila,“ spoII v poľskej obci Brezinka neďaleko Osvienčimu. „Viete si mína. V jednom prípade jej pomohla sestra. „Každé ráno predstaviť, že zrazu kdesi sedíte na neznámom mieste na a večer sme mali nástupy na appelplatz. Sestra ma niesla matraci vypchatom slamou a dívate sa na sovietskych za- v náručí na spočítanie, aby som nechýbala. Inak by som musela ísť na revír, kde mi hrozilo, že by som sa dostala jatcov? Keď sme došli, bolo to len obyčajné pole.“

musela spamätávať z neľudských zverstiev. V tom čase Helena vážila 35 kilogramov. „Všetci sme si mysleli, že Osvienčim vyhodia do vzduchu, aby nezanechali dôkazy.“ Spolu s ďalšími väzenkyňami z tábora pochodovala osem dní a osem nocí. „Na každej strane bol esesman. Nota bene Keď niektorá z nás nevládala, padla na zem. Strelili do 04 2015 nej a nechali ju na ceste.“ Ľudia Cesta domov na Slovensko bola dlhá a kľukatá. Väzenkyne putovali ďalej vo vagónoch na uhlie do novovybudovaného koncentráku Neustadt-Glewe. „Strávila som tam tri mesiace a podmienky boli neuveriteľné. Vonku bola latrína, kde sme v zime vykonávali svoju potrebu a esesmani sa na nás pozerali. Ale to je to najmenšie, čo človek prežíval,“ tvrdí Helena, ktorá sa definitívne oslobodila 5. mája 1945. Prišiel väzeň z druhého tábora a povedal, že všetci sú voľní. Už deň predtým sa v meste bombardovalo a esesáci sa rozutekali. „Vedeli sme, že je zrejme koniec vojny, ale nikto, kto prežil Osvienčim, neveril, že sa raz oslobodí.“

možné do plynu. Takto som to vo vysokých horúčkach pri troške čaju a bez jedla prekonala.“ V takomto stave riskovala tri týždne. Tým sa to však celé neskončilo.

Raz ju nacisti so sestrou odpočítali. Obe čakali spolu s desiatkami ďalších väzňov na transport do plynu. „Zrazu však prišiel rozkaz, že nákladné autá potrebujú na vojenský účel. Transport odložili a my sme svoju práceschopnosť museli preukázať tým, že sme schopné preskočiť jarok.“Rôznych selekcií však prežila viac. Bol medzi nimi známy aj neslávny lekár Josef Mengele, najvyšší doktor hlavného tábora v Birkenau, ktorého Helena stretla niekoľkokrát. „Bol to neskutočný fešák, ale...“ odmlčí sa.

Mengele v Osvienčime veľmi rád experimentoval. Vyznačoval sa uhladenou eleganciou, na rukách nosil biele rukavice a zakaždým mal v ruke paličku. Spočiatku triedil ľudí na schopných a neschopných. Neskôr sa stal vrchným lekárom a v koncentračnom tábore Birkenau dal vybudovať patologické laboratórium. Okrem toho operoval.

Bez narkózy, len tak. Pri testoch používal elektrické šoky a ženy často sterilizoval.

KTO VLÁDZE, NECH IDE. Písal sa 18. január 1945, keď sa brány koncentračného tábora otvorili. „Pamätám si, že prišiel rozkaz: Kto vládze, nech ide. Kto nevládze, nech zostane,“ spomína si žena, ktorá sa ešte dlhé roky

Keď sa konečne dostala na slobodu, nemala nič. Skončila v Tatrách, kde sa liečila z tuberkulózy. Zapáčilo sa jej tam a ďalšie tri roky pracovala ako pomocná zdravotná sestra. „Popritom som preliezla celé Tatry. Hocikedy som si vzala batoh a venovala sa turistike,“ hovorí Helena, ktorej hory pomáhali prežiť. V jej živote sa objavil aj muž, s ktorým mala odísť do Izraela. „Už keď sme mali byť svoji, prišiel jeho brat a vypýtal si moje lekárske záznamy.

Bola som chorá, mala som tuberkulózu a bál sa, že by so mnou mal môj nastávajúci len samé starosti.“ Do Izraela teda odišiel bez nej.

STOPY NA DUŠI. Helena napokon svoj život zverila staršiemu vdovcovi s dvoma synmi. Aj jej matka sa kedysi vydala za muža s dvomi deťmi. S manželom sa zoznámila v bratislavskom starobinci, kde sa starala o nevládnych. „Slúžil v britskej armáde. Síce emigroval do Anglicka, no po smrti manželky sa vrátil späť. Po šiestich týždňoch sme sa zosobášili. Aká to mohla byť láska? Mala som svoj vek a bol čas sa vydať. Ale mala som dobrého muža.“ Z depresií sa však liečila dvadsať rokov, stopy na duši z hrôz koncentráku ostali. Aj napriek ťažkým zdravotným problémom jej však nechýbali odhodlanie a sila. V koncentračnom tábore videla dievčatá, ktoré cez plot spoznávali svoje sestry a matky z ďalších transportov. Sledovala i verejné popravy, keď sa niekto pokúsil o útek. Ďalší páchali samovraždy priamo na plotoch s vysokým napätím, pretože neuniesli svoj osud. „Koľko vedcov, umelcov, filozofov tam zahynulo a čo všetko ešte mohli tomuto svetu priniesť. Je niečo strašné, ak má skupina ľudí takúto moc.“ Helena prišla v koncentračnom tábore takmer o celú rodinu. Rodičia a šesť bratov zahynulo splynovaním v Osvienčime. Prežila spolu s dvomi sestrami. Vraj vďaka tomu, lebo bola na seba prísna. Navyše, ako dospievajúce dievča sa musela starať o chod domácnosti. S rodičmi žili v skromnom dome v dedinke Bučany pri Trnave, kým ich neudal katolícky organista a zároveň veliteľ Hlinkovej gardy. Vysťahovali ich do polorozpadnutého domu, kde mali žiť v nedôstojných podmienkach. Helena sa po návrate z koncentračného tábora do Trnavy už nikdy nevrátila.

17

Nota bene

04 2015 Rozhovor

18

Môžu nás zničiť rovnako ako tvrdé drogy. Možno sú aj zákernejšie, pretože sú bežnou súčasťou súčasného životného štýlu.

O nelátkových závislostiach sa s nami zhovárala psychologička BARBORA KUCHÁROVÁ.

Galina Lišháková

HRANICE nenápadných závislostí

Vladimír Šimíček Čo presne znamená pojem nelátkové závislosti?

Podstatou závislosti je baženie. Rovnako, ako baží alkoholik po svojej dávke alkoholu, baží človek závislý na zdravom stravovaní po biopotravine a závislý na cvičení po posilňovni. Závislosť môže vzniknúť aj na prácu, nakupovanie, internet, esemeskovanie... Ak sa závislý človek nemôže dostať k tomu, čo jeho baženie ukojí, je nervózny, impulzívny a nesústredený. Abstinenčné príznaky sú pri nelátkových závislostiach rovnaké ako pri látkových, a to vrátane nespavosti alebo vracania. Stratia sa, na chvíľu, až po naplnení potreby.

Aj tieto závislosti potrebuje človek napĺňať stále častejšie? Môžu mu zničiť celý deň, aj celý život? Áno, a je to sebazničujúce aj vtedy, keď ľudia zdanlivo pracujú na svojom sebazdokonalení. Človek závislý od zdravej výživy je schopný vstať veľmi skoro, aby si hodinu zložito pripravoval zdravé raňajky. V práci už po dvoch hodinách rieši na internete, v ktorej reštaurácii ponúkajú najzdravšie menu. Potom sa teší na zdravý olovrant a po práci ešte cestuje na druhý koniec mesta, aby si kúpil superpotraviny na večeru. Veľa času strávi aj neustálou kontrolou ich obalov, napr. či neobsahujú éčka, farbivá, stabilizátory... Prehnane trvá na biostrave, stále skúša nové stravovacie metódy, až mu to zaberá väčšinu myslenia aj času. Takmer nie je schopný hovoriť o inom, takže tým otravuje kamarátov a postupne ich stráca.

hrozba smrti. Ženy sú zas vo väčšej miere posadnuté estetickými úpravami tváre a tela.

Posadnutosť dokonalým telom je tiež závislosť?

V spoločnosti, ktorej najvyššou métou už nie je morálka, ale krása, určite áno. Bigorexia je závislosť mužov od posilňovania, anabolík a steroidov. Ale vidíme v nej variant ženskej bulímie a anorexie. Ak chlapec, alebo muž, trávi čoraz viac času v posilňovni a súčasne sa dopuje niekoľkonásobným množstvom mužského hormónu testosterónu, môže to mať hrozné dôsledky. Keď totiž doping preruší, jeho telo začne nadmerne produkovať ženský hormón estragón, vysypú sa mu hnisavé vredy, začne sa nadmerne potiť... Vznikol aj dokumentárny film o jednom mladom Slovákovi, u ktorého bigorexiu zastavila až

Prečo si niekto opakovane líha pod nôž a podstupuje bolestivé následky operácie?

Predstavte si, že doma upracete iba jeden roh izby.

Zrazu vám začnú pripadať mimoriadne neporiadne aj tie ostatné. Žena, ktorá si dala upraviť napríklad oči, sa pozrie do zrkadla a zrazu vidí, že viečka sú síce zdvihnuté, ale v nesúlade s nimi jej ovísajú líca a kútiky úst.

Keď si ich nechá chirurgicky vytiahnuť, začne ju rušiť jej druhá brada, takže má dôvod na ďalšiu operáciu. Silným faktorom závislosti je aj pozitívna spätná väzba okolia. Dáte si operovať nos a ľudia vám začnú hovoriť, že vyzeráte lepšie. V prípade, že ste závislostný typ

re, že robí až tak zle sebe a okoliu. Ale je to závislosť ako Nota bene každá iná, s rovnakým dopadom na kvalitu života, spo- 04 2015 lu s ekonomickými, sociálnymi, psychickými a somatic- Rozhovor kými komplikáciami. Mala som napríklad v starostlivosti mladého muža, s ktorým sa rozišla priateľka a on tomu nerozumel. Nakoniec priznal, že s ňou vôbec nechodil na rande a netrávil voľný čas, pretože hral sieťové hry.

19

Čo je z psychologického hľadiska dôvodom závislosti na internete?

Súvisí s úzkosťou, ako každá závislosť. Samotná podstata človeka je pomerne úzkostná a virtuálne prostredie dáva pocit iluzórneho bezpečia, pretože s druhými ľuďmi nie sme tvárou v tvár. Anonymita tohto prostredia nám umožňuje rolové správanie a sami si môžeme zvoliť, kým chceme byť. Zaujímavý je paradox, že čím menej ľudí poznáme, tým viac k nim vieme byť úprimní. Takto sa môže rozvinúť závislosť na virtuálnych vzťahoch. Týka sa však aj ľudí, ktorí majú zúžený sociálny kontakt.

Aké otázky si máme položiť, aby sme zistili, či sa u nás takáto závislosť rozvíja?

Neviem, nakoľko si človek v tejto téme vie urobiť autodiagnostiku, lebo bytosť, ktorej v živote najviac klameme, sme my samotní. V zásade však ide o šesť znakov. Prvý je craeving, už spomínané baženie, neovládateľná chuť na danú činnosť či látku. Potom je to nárast frekvencie a intenzity – niečo robíme či používame príliš často alebo vo veľkom objeme. Ďalším znakom je zmena tolerancie. To sú situácie, keď začneme potrebovať viac látky alebo dlhší čas činnosti, aby sme dosiahli želaný stav. Závislosť robí závislosťou i sebapoškodzujúci mechanizmus, čiže si musíme činnosťou alebo látkou reálne ubližovať, strácať priateľov, prácu, zhoršovať si zdravie. Závislosť sa nám zároveň vmedzerí medzi primárne potreby, to je situácia fajčiarov, keď si pred obedom či spánkom ešte jednu zapália. A posledným znakom je zúženie postojov, potrieb a záujmov. Nakoniec človek celé dni rieši už len závislosť – kde si zoženie peniaze, kde si bude užívať a tak stále dookola. Cesta k závislosti, zvlášť nelátkovej, je spočiatku nenápadná a rada by som podčiarkla, že stokrát lepší ako autodiagnostika je rozhovor s odborníkom. človeka, môže vás to motivovať k tomu, aby ste s plastikami pokračovali.

Podľa čoho je rozpoznateľná hranica, keď sa inak zdravá činnosť stáva závislosťou? Napríklad beh...

To je o nás ľuďoch, o našich hormónoch, ale i o sociálnom ocenení. Na základe toho sa môžeme zamotať do nadmernej činnosti v rôznych oblastiach, a teda i v športe. Hranice sú vyskúmané. Napríklad zdravá dávka behu je 2,5 hodiny týždenne. Signály o tom, že záľuba sa stáva chorobou, nám dáva vlastné telo, ale aj okolie.

Sme ochotní pripustiť si také závislosti ako esemeskovanie, chatovanie, hranie hier na počítači?

Je to ťažšie, lebo človek si neuvedomuje v plnej mie-

Nakoľko môže byť liečba závislosti úspešná? Existuje cesta von?

Závislosť je chronické psychiatrické ochorenie, úspešnosť liečby je šesť až osem percent. Podľahnúť je preto také ľahké, lebo máme mozog, ktorý si pamätá i zlé veci – chemické skratky ako sa mať dobre. Preto sa závislosti nedá zbaviť úplne a navždy, dá sa iba úspešne abstinovať. Typické je aj nahrádzanie jednej závislosti inou. Mala som klientku, ktorá začala s tvrdými drogami, po liečbe sa stala závislá na posilňovaní, potom na kole, na zdravom jedle a tak ďalej... Cesta von existuje. Nie je to však len cesta jednotlivca, ale celej spoločnosti, v ktorej už začíname pozorovať ozdravujúce trendy. Sú nimi odklon od materiálnych vecí, podpora vzťahov a zvyšovanie sebaúcty.

Autorka je redaktorka týždenníka Eurotelevízia.

Kyvadlový pohyb lieči Nota bene

04 2015 Fenomén

20

Všetci si v sebe nesieme spomienky na traumatické zážitky. Pokiaľ ich nedokážeme spracovať, môže nám pomôcť takzvaná EMDR metóda.

Priblížila nám ju psychoterapeutka Katarína Karaszová.

Petra Nagyová

Klient očami sleduje „kyvadlový“, horizontálny pohyb ruky terapeuta zo strany na stranu. To v nervovej sústave vytvára priaznivé podmienky pre spracovanie traumy. Preto metóda EMDR (Eye Movement Desensitization and Reprocessing) kombinuje psychoterapeutické prvky s očnými pohybmi, ktoré vyzerajú podobne ako očné pohyby počas REM fázy spánku.

Môžu sa použiť aj iné formy striedavej aktivácie ľavej a pravej mozgovej hemisféry (dotykové alebo sluchové podnety aplikované striedavo na ľavú a pravú stranu tela).

zážitkov, vážnych zdravotných problémov či straty blízkych.

O tom, že EMDR je účinná metóda, sa na vlastnej koži presvedčila aj Katarína Karaszová. „V dôsledku vážnej dopravnej nehody som mala problémy so šoférovaním. Po tom, čo som absolvovala výcvik, som si dokázala pokojne sadnúť do auta,“ hovorí. Pri úspešnej terapii človek cíti zmenu akoby každou bunkou tela. V nervovej sústave sa odblokuje to, čo v nej bolo dlho zamrznuté, čo v minulosti nebol schopný stráviť. „Ide o akési znovuspracovávanie, z ktorého si klient vezme to, čo je pre neho podstatné. Emočnú nálož pustí preč, viac ju nebude prežívať.“

Metódu vyvinula v 80. a 90. rokoch minulého storočia americká psychologička a výskumníčka Francine Shapiro, keď ochorela na rakovinu.

Prechádzala sa po parku a po chvíli si Pri EMDR je nevyhnutné vedenie uvedomila, že sa cíti lepšie, že veci ju terapeuta, ktorý sa stará o to, aby celý už tak nezasahujú. Uvedomila si, že proces prebiehal v bezpečí, aby klienta, počas prechádzky mimovoľne rytmicky klientku príliš nezaplavili emócie. pohybovala očami zo strany na stranu. „Má napríklad strach z prezentovania, Tento mechanizmus sa rozhodla pretože otec bol nesmierne náročný preskúmať. a kritický. Spomenie si na tvár otca a zraňujúce posolstvo, ktoré od otca Zistila, že očné pohyby pomáhajú vnímala: Nie som dosť dobrá. Následne nervovej sústave stráviť to, čo v nej nie sa môžu objaviť hnev, strach, smútok je spracované. Odvtedy táto metóda či ľútosť a telesná nepohoda,“ hovorí pomohla viac ako miliónu ľudí na Karaszová. celom svete, ktorí trpeli následkami autonehôd, prírodných katastrof, Pocity sa prechodne zintenzívnia, sexuálneho zneužívania, vojnových aby následne mohli poľaviť. Klientka

zažije nový pohľad na situáciu, získa v nej novú orientáciu a uvedomí si svoju vnútornú silu. „Dokáže sa postaviť otcovi, ktorý ju psychicky týral. Uvedomuje si, že už nie je malé dievčatko, ale silná dospelá žena.“ Najčastejšie sa terapeutka stretáva s psychickými zraneniami, ktoré spôsobili ľuďom ich najbližší. „Či je to šikana, depresívny rodič, dlhodobé pôsobenie okolia, v ktorom sa človeku dostáva niečo, čo mu škodí, alebo sa mu naopak nedostáva láskavého prijatia, porozumenia a podpory,“ vymenúva psychoterapeutka. „Začne si o sebe budovať mylné presvedčenia, že nemá žiadnu hodnotu, nezaslúži si lásku, neverí si, cíti sa slabý, v ohrození a podobne.“ To vedie k depresiám, k úzkostným aj k somatoformným poruchám – človek zažíva lekársky nevysvetliteľné telesné ťažkosti.

Metóda EMDR je úspešná aj pri malých traumách, ktoré tiež mávajú dlhodobé dôsledky. Je efektívna aj pri liečbe trémy, zníženom sebavedomí či fóbii. Musí sa však použiť v správnom čase na správnom mieste. Nikdy nie na prvom stretnutí. „To by bolo, ako keby niekto prišiel k doktorovi, ktorý ho ani nevyšetrí a už ide operovať. Ide o súčasť psychoterapie, ktorá nejaký čas trvá,“ dodáva Katarína Karaszová.

Až potom som čítala ďalej. Problém je podľa dvoch najväčších producentov čokolády, ktorí túto správu minulý rok vypustili, v tom, že za rok zjeme oveľa viac čokolády, ako sa stihne dopestovať kakaa. Spôsobuje to stále väčšia obľuba vysokopercentných horkých čokolád, ale tiež celkovo rastúci dopyt v Číne a klesajúca produkcia na Pobreží Slonoviny a Ghane, kde sa dopestuje až 70% svetového objemu. Netuším, čo výrobcovia takou správou sledovali, sotva však chceli docieliť uvedomelé zníženie konzumácie čokolády v prospech budúcich milovníkov čokolády.

Pesimistické strašenie koncom sveta, prosperity, alebo aspoň vyčerpaním zásob je ľuďom vlastné odjakživa. Spomeňme len takého Thomasa Malthusa. Pesimisti každej generácie ohlasovali rozhodujúce body zlomu,

vzbudzuje hľadanie alternatív a vylepšení. V dejinách je na to dostatok dôkazov. Keď hrozilo vyhubenie veľrýb, začali sme namiesto ich tuku používať ropu. Keď prestali rásť poľnohospodárske výnosy, začali sme používať hnojivá. Optické vlákno vyriešilo problém nedostatkovej a predraženej medi. Veľkomestá pred pochovaním pod horami konských exkrementov zachránili autá. Ľudská vynaliezavosť nemá hraníc. Ako dokazuje celá naša doterajšia existencia, darí sa jej vtedy, ak ľudia spolupracujú, ich myšlienky sa slobodne pária a rozmnožujú. Naopak – nedarí sa jej, ak sa ľudia izolujú, stavajú múry, chcú byť sebestační a podliehajú pesimizmu, že nič nemá zmysel. Preto sa optimisticky tešme, že čokolády je nedostatok. O pätnásť rokov budeme maškrtiť niečo oveľa lepšie!

Nebude čokoláda!

V roku 2030 hrozí ľudstvu strašná katastrofa! Nebude čokoláda! Som čokoholik, hneď po prečítaní tejto poplašnej správy som si išla dať celú tabuľku 85% belgickej lahôdky na upokojenie.

Elena Akácsová prahy, hranice, po prekročení ktorých už niet návratu a záchrany. Módnym vlnám podliehali akurát dôvody pre obavy. V 60. rokoch minulého storočia bola na vrchole popularity populačná explózia a svetový hladomor, v 70. rokoch prišlo do módy vyčerpanie zdrojov, v 80. rokoch kyslý dážď, v 90. rokoch pandémie všetkého druhu a prvé desaťročia tohto storočia sa vlády ujalo globálne otepľovanie. To sa zatiaľ drží. Čím to je, že sa zatiaľ žiadna z katastrofických predpovedí nenaplnila? Mali sme šťastie? Alebo má pesimizmus jednoducho ďaleko od reality?

V knihe Racionálny optimista s podtitulom o Evoluci prosperity (Argo, edícia Dokořán 2013) upozorňuje jej autor Matt Ridley, že pesimisti majú v niečom zásadnú pravdu. Keby svet išiel ďalej tak, ako funguje teraz, skončilo by to pre ľudstvo katastrofou. Keby všetka doprava závisela na rope a ropa by došla, tak by doprava zastala.

Keby poľnohospodárstvo spoliehalo na zavlažovanie a zásoby vody by sa vyčerpali, naozaj by nastal hlad. Dôležitý je ten podmieňujúci spôsob: KEBY. Ridley celou svoju takmer 400 stranovou racionálnou a optimistickou knihou dokazuje, že svet nepôjde ďalej tak, ako funguje dnes. Omylom pesimistov je podľa neho tendencia všetko extrapolovať, predpokladať, že budúcnosť bude len väčšou verziou prítomnosti.

Lenže ľudský druh svoje spôsoby a návyky stále mení. Stal sa kolektívnym strojom na riešenie problémov, vynalieza nové riešenia a to vynaliezanie najčastejšie ženie dopredu trh. Nedostatok zdvíha cenu, čo po-

Nota bene

04 2015 Proti srsti

21

Nota bene

04 2015 Téma

22

Odtiaľ potiaľ v ľudskom tele Naštartovať organizmus, aby sme posúvali hranice, ktoré sme si stanovili, sa dá kedykoľvek a v čomkoľvek.

Katarína Uhrová Keď Brazílčanka Marisa de Toledo rodila svoju prvú dcéru cisárskym rezom, nepotrebovala žiadnu formu anestézy. Na sále bolo vtedy počuť iba lekárov a cinkotajúce nástroje, nastávajúca mama ani nemukla. Marisa teoreticky vedela, čo znamená, ak niečo bolí, počas zákroku však nič také necítila – odmalička žije s necitlivosťou na akúkoľvek fyzickú bolesť.

Hoci na svete existuje len hŕstka ľudí s podobnou diagnózou, čitateľ si zrejme vybaví hneď niekoľko hrdinov televízneho sveta, ktorým scenáristi naordinovali takýto údel. Hrané seriály z nemocničného prostredia nám, okrem iného, sprístupnili galériu medicínskych extrémov. Keď sa klepeme strachom o fiktívnych ubolených neborákov, nie vždy si uvedomujeme, že viac než liečebný proces sledujeme napĺňanie dramaturgickej štruktúry.

Ak spočítate scény, v ktorých sa odohráva konkrétny pacientský prípad, spravidla dostanete nepárne číslo; to preto, aby sa dramatická situácia niekoľkokrát zvrátila a príbeh mohol pokračovať v rozpore s divákovým očakávaním. A tak sa beznádejným sta-

Vladimír Šimíček vom zvykne zázračne polepšiť a banálny problém často ústi do fatálneho konca.

Choroby, najmä v zahraničných produkciách, nie sú len diagnózami. Autori prostredníctvom nich skúšajú v druhom pláne povedať čosi viac. Postup komplikovaného zákroku si asi nezapamätáme, ale univerzálne posolstvo, trebárs, že zanedbávanie partnerských vzťahov je rovnako nebezpečné ako chronické vyhýbanie sa lekárom, nám môže (po)otvoriť oči.

Pred telkou často aj závidíme, čo si budeme hovoriť.

Neskrúcať sa od bolesti, to by som si s mojou migrénou nažívala v poetickej symbióze. Marisa tieto reakcie pozná, zvykla si aj na to, že ju ľudia považujú za bláznivú. V rozhovore pre reláciu Outlook rozhlasovej stanice BBC World Service opisovala množstvo svojich drobných, ale aj celkom vážnych zranení, ktoré si však uvedomuje až ex post, napríklad, keď si všimne, že sa popálila. Prípadný vnútorný problém jej však žiadny viditeľný signál neoznámi. Riešením by mohli byť pravidelné preventívne prehliadky, tie sú však v jej sociálnej situácii nereálne. Na otázku o bolesti reaguje, že by ju skutočne chcela cítiť.

Ako sa ohraničuje bolesť? Keď sa človek skusmo spýta ľudí okolo seba na ich osobné limity v tomto smere, reprezentatívne dáta síce nepozbiera, ale zabezpečí si zážitkové čítanie. „Mal som jačmeň vo vnútri oka.

Vyberali mi ho dva páry rúk, ďalšími ma sestrička tlačila späť na stôl. Bolelo to grandiózne, ale kričať som sa hanbil. Nakoniec kriesili priateľku, keď vošla dnu skôr, než som mal kritické oko zalepené.“ Podelil sa so mnou o tristnú skúsenosť jeden z mojich známych.

nia, len s krátkymi pauzami na nevyhnutnú regeneráciu.

Pred akciou priznala, že si dobre uvedomuje, na akú šialenosť sa odhodlala, motivovalo ju však vedomie, že peniaze, ktoré svojím výkonom vyzbiera, dostanú chorí ľudia dennodenne podstupujúci oveľa náročnejšie úskalia. Na miesto činu ju prišli povzbudiť mnohé osobnosti, zahrali jej viaceré kapely, celá krajina držala palce a posielala darcovské esemesky. Jo úspešne vydržala do konca, a to počas maratónu ešte dokázala odmoderovať dve relácie.

Ako hraničný zážitok znesiteľnosti sa v rôznych štúdiách často uvádza pôrod, ľudí otestujú aj obličkové kamene alebo chrbtica. Sú aj takí, ktorí trpia nevoľnosťami vždy, keď idú okolo stomatologickej pohotovosti, alebo naopak takí, ktorí ani nepostrehnú koniec nepríjemnej chirurgickej procedúry. Ani v bolesti si nie sme rovní, každý človek je nastavený inak, klišé ako hrom, ale spomeňte si naň, keď vám niekto bude tvrdiť, že cievkovanie je brnkačka.

Čeliť skúške, cieľom ktorej je otestovať, kam až dokáže zájsť naša telesná schránka, nie je výnimočná záležitosť. Výzvu pritom nemusíme plniť s asistenciou verejnosti, prípadne členov Coldplay, ktorí bežkyňu Jo tiež podporili a v epickom finále venovali do zbierky 260 000 libier.

Naštartovať organizmus, aby sme posúvali čiary, čo sme si stanovili, sa dá prakticky kedykoľvek a v čomkoľvek. Komfortná zóna, to je ten cool výraz z motivačných prednášok.

Vraj z nej treba vystúpiť a začnú sa diať veľké veci.

Všetko sa samozrejme netočí len okolo ordinácií a čakární, sú aj iné svety, v ktorých sa posúvajú hranice ľudského organizmu. Preto s obľubou kladieme kvantitatívne otázky ako: Koľko človek vydrží nejesť? Nepiť?

Nespať? Takéto informácie sa nehľadajú zložito, no konkrétne cifry sa veľmi líšia – zohľadniť pri tom treba vek, stavbu tela, zdravotný stav jedinca a ďalšie dôležité faktory. Nebolo by zaujímavejšie namiesto položenia otázky, ako dlho dokáže človek hladovať, pozrieť sa na situáciu, v ktorej sa prekročenie hranice udialo?

Lenže, čo ak to nedokážem? Nestopne ma lenivosť alebo strach? Možno viem, že na výkon objektívne nemám alebo v prekonávaní sa jednoducho nevidím zmysel. Zatnem zuby, nech ostatní vidia aspoň pokus, pretože ukázať snahu sa ráta? Vedomie vlastných hraníc nemusí automaticky znamenať prikývnutie každej hodenej rukavici.

Kým niekto vo vidine blížiaceho sa adrenalínu ani nedýcha, iného dobre mienený tlak zvonku paralyzuje. Aj NIE je odpoveď a vedieť ju predniesť bez zľahčujúceho sebazhadzovania tiež nedokáže každý.

Čerstvá absolventka univerzity si živo vybavuje obdobie počítania, koľkokrát sa ešte nevyspí, kým pôjde dať zviazať diplomovku. Chodia medzi nami aj takí jednotlivci, ktorí dokážu celú noc presedieť pri internetovom zázname rokovania Mestského zastupiteľstva. Onen nespavec sa pri tom vždy vytočí do modrobiela, vyčistí žalúdok sám sebe, lebo vie, že spoza monitora sa hromží najľahšie, uvarí si kávu, ide do roboty a pri najbližšej príležitosti si komunálnych poslancov pustí znova. Sám si túto zvláštnosť nevie vysvetliť, považuje ju však za súkromný očistný rituál.

Ísť na ľadové medvede v Piešťanoch v preklade znamená navštíviť každoročné plávanie otužilcov. Počas vianočných sviatkov sa kúpu vo Váhu medzi labuťami, zo Skleného mosta ich fotia rodinní príslušníci, diváci sa opierajú o bicykle a povzbudzujú. Nechýbajú televízne štáby, takže večerné správy väčšinou odvysielajú príspevok s reportérkou či reportérom, uzimenými, ale odhodlanými, medzi medveďmi všetkých vekových kategórií, ktorí sa otužujú dlhodobo a v lahodnej dvojstupňovej rieke zjavne relaxujú.

Otázka o kvantite ľudských výkonov sa dá zodpovedať aj celkom odlišne. Honoré de Balzac vraj pil šesťdesiat káv denne, trúfnem si ho zahanbiť? Tak nejako by mohla znieť úvaha kaviarenského fajnšmekra. Gurmán zasa zvažuje, koľko kusov nakladaného hermelínu môže na jedno posedenie prijať pod svoje ochranné krídla. Z detstva si tiež určite pamätáme, ako s nami rodičia hrali hru, komu sa podarí ostať najdlhšie so zatvorenými ústami. Prvenstvá z týchto rodinných zápolení sú už zapadnuté prachom, ale odvtedy sme bohatší o empirickú skúsenosť, že ticho naozaj lieči.

Jo Whiley, známa britská moderátorka, prijala vlani výzvu charitatívneho projektu Sport Relief. Organizátori ju zatvorili do preskleného boxu, postavili na bežecký pás, na ktorom mala bežať alebo kráčať 26 hodín bez preruše-

Má niečo do seba, taký obraz. Zjednodušene ilustruje projekt „tu a teraz“, kedy sa človek vypne k jednorazovému top výkonu a skúsi sa dostať tam, kde predtým nebol.

Zároveň hovorí aj o ďalšom prístupe, v ktorom sa hranice posúvajú po kúskoch, dlhoročne, niekedy celoživotne.

A potom samozrejme existujú aj rôzne iné, určite nemenej príťažlivé, odtienky medzi týmito dvomi krajnosťami.

Počas ľadového plávania sa vždy núka jedna zaujímavá hra. Tipovačka, koľkí z tých, čo akciu sledujú zabalení do kabátov, budú o rok kývať z vody novým mrznúcim zvedavcom. Myslieť sa dá aj na sprchu. Ako by sa z tej mrzutosti, že po polnoci u nás doma už netečie teplá, dala spraviť výhoda.

Zdroje: BBC World Service, BBC Sport Relief, Northampton Chronicle & Echo.

Nota bene

04 2015 Téma

23

Nota bene

04 2015 Umenie

24

Bezhraničná patafyzika Patafyzika je svetonázor o absurdnosti toho, čomu hovoríme normálnosť. Má taký vzťah k metafyzike, aký má metafyzika k fyzike. Už ste z toho múdrejší?

Miroslava K. Valová

archív Pera Le Kveta

Zrejme nie a myslíte si, že sa tým našťastie vôbec nemusíte zaoberať. Ale Pero Le Kvet, uvedomelý trnavský patafyzik, to vidí inak. „Patafyzika má vplyv na každého jedinca, čo znamená, že každý jedinec je patafyzik. Všetci, ktorí si uvedomujú patafyzickú povahu sveta a seba samého, sú patafyzici uvedomelí. Uvedomelí patafyzici vždy boli a budú v menšine, pretože to tak, z patafyzického hľadiska, musí byť,“ zdôvodňuje logicky.

My ostatní sme teda patafyzici neuvedomelí, pretože vôbec netušíme, že patafyzika má absolútny vplyv na všetko. „Žiadny rozdiel hodnoty však medzi uvedomelými a neuvedomelými patafyzikmi nie je.

Je medzi nimi len rozdiel stavu, v ktorom sa nachádzajú. Často môže prísť k prirodzenému paradoxu, že neuvedomelí patafyzici sú väčšími patafyzikmi ako uvedomelí patafyzici, a teda často aj konajú tie najpatafyzickejšie skutky.“

Obeť

Holubička Patafyziku v roku 1911 ako prvý definoval Alfred Jarry v diele Skutky a názory doktora Faustrolla patafyzika. Naňho nadviazali napr. surrealisti, dadaisti, Albert Marenčin a v roku 1988 aj Pero Le Kvet s priateľmi. Ich patafyzická spoločnosť päť rokov šírila patafyziku na Slovensku a iných svetoch. Vydávali časopis Bachor, usporadúvali divadelné predstavenia, happeningy (protestná Veľká žranica v Bratislave), performance, výstavy, pataakcie a nakrútili film (Patafunus). Tak s patafyzikou oboznámili tisíce neuvedomelých patafyzikov, z ktorých sa stali patafyzici uvedomelí, chápajúci patafyzickú povahu sveta i seba samých.

Lietavica

Na patafyzike je najkrajšie, že všetko zahŕňa, objíma a presahuje, presne ako jej symbol – patafyzická špirála. „Za patafyziku môžeme považovať čokoľvek: metódu, postoj, disciplínu, stanovisko, umenie, mystifikáciu... Tým všetkým patafyzika je, a zároveň ničím z toho patafyzika nie je, pretože patafyzika je všetkým: tým, čím je, aj tým, čím nie je. Ona totiž ani nemusí byť, aby bola, pretože patafyzika bude existovať, aj keby neexistovala. Patafyzika totiž neguje všetko, aj samu seba,“ vysvetľuje Pero, neúnavný šíriteľ tejto vedy vied.

Le Kvet je autor, ktorý je doma nielen na výtvarnej, ale aj literárnej scéne: spolupracoval s pražským patafyzickým občasníkom Clinamen, pripravoval a moderoval svoju reláciu v rádiu Ragtime. Vydal tri básnické zbierky a niekoľko kníh krátkych (fajčiarskych a plážových) poviedok v spoluautorstve s Remim Kloosom. Jeho básne (či zachytené sny) silno útočia na obrazotvornosť, hovoria v skratke, hravo a vtipne o slovami (ako to už v snoch býva) ťažko uchopiteľných predstavách.

Aj v celej jeho výtvarnej tvorbe do-

dzinárodné Patafyzické Kolégium. Má svoje patafyzické stanovy, hodnostárov aj radových členov, ktorí nemajú žiadne povinnosti. Má svoje patafyzické katedry, svoj znak, ktorým je ubuovská špirála, svoj kalendár a letopočet. Udeľuje aj patafyzické vyznamenania, rady, čestné tituly a hodnosti. „To však neznamená, že si každý uvedomelý patafyzik nemôže udeliť vyznamenania a tituly aj sám, ak po nich túži. Na požiadanie by však mal uviesť vždy iný dôvod, prečo si ich udelil,“ uzatvára Pero Le Kvet.

minujú sny. Zapisuje si ich, komponuje a lepí na papier, až kým to nie je ono. Pohráva sa s rôznymi významami navzájom spájaných motívov, ukotvených v reálnej krajine. Na poetiku svojich koláží nadväzuje maľbami, z ktorých sa nám prihovárajú inovované pohanské božstvá.

vovali súhrnnú výstavu jeho tvorby (tento rok sa tiež jedna chystá, pri príležitosti päťdesiatky istého kníhkupca Petra Voleka) a lepiacou hmotou vodorovne upevňovali na stenu neposlušné obrazy, zrazu sme zistili, že aj tá sa volá patafix. Nehovoriac o tom, že na Slovensku máme aj neuvedomelé hlavné mesto patafyziky – obec Pata neďaleko Serede.

Typickou vlastnosťou patafyziky je, že sa vynára znenazdajky, v najVo svete sa o zachovanie a šírerôznejších momentoch. Napríklad, keď sme s Perom v roku 2009 pripra- nie patafyziky od roku 1948 stará me-

Nota bene

Pero Le Kvet sa narodil v roku 1988 ako 23-ročný z hlavy fyzika (odbor Tepelné a jadrové stroje a zariadenia) Petra Voleka v roku 114. patafyzickej éry – počíta sa od narodenia Alfreda Jarryho (8. septembra 1873), otca patafyziky. Krátko nato založil Pero Le Kvet spolu s Kane J. Krásom v Trnave Spoločnosť pre Pestovanie a Šírenie Patafyziky na Slovensku a Iných Svetoch (SpPaŠPnSaIS). Založil a spoluvytváral patafyzické samizdatové časopisy Bachor a Mozgomiškár. Bol členom patafyzickej výtvarnej skupiny Deväťrýchlostný oblačný bicykel, ktorá sa preslávila legendárnou akciou nazvanou Rekonštrukcia mašiny na miškovanie mozgov a nezabudnuteľnými výstavami v Trnave v rokoch 1989 a 1991.

Viac na www.perolekvet.com.

Spiaci Gulliver

Slepé vedmy

04 2015 Umenie

25

Nota bene

04 2015 Hranica

26

HRANICA DOMOV ULICA Petra Nagyová

Sociológ Petr Holpuch s kamarátom strávili týždeň v pražských uliciach, aby si vyskúšali, ako sa žije ľuďom bez domova. „Obliekli sme si obnosené veci, vzali batohy a igelitky s tým, že budeme spať na verejných priestranstvách a uvidíme, čo sa bude diať,“ hovorí Holpuch. Obaja si pritom všímali, ako funguje vyčlenenie ľudí na okraji spoločnosti. „Ostatní k vám zrazu začnú pristupovať inak, s odstupom. To na mňa zrazu veľmi doliehalo. Ako keby som nepatril do tohto sveta,“ vysvetľuje Petr. Uvedomil si, že už len úpravou zovňajšku človek definuje sám seba. „Zrazu vidíte, že módne odievanie je oproti pouličnému šušťákovému veľmi štandardné. Ľudia si od vás držia dištanc, nepriznávajú sa k vám.“ Na lavičkách vo veľkom obchodnom centre sa cítili veľmi nepríjemne. „Bolo to úplne iné, ako keď sme sa presunuli na pražskú železničnú stanicu a zapadli medzi ostatných ľudí bez domova. Tam som si uvedomil, že v počte je sila a právo.“ Kým v hypermarketoch ich ľudia vnímali ako nežiaducich a pohŕdali nimi, na železničnej stanici sa medzi „svojimi“ cítili ako doma. Podobne to bolo aj s prenocovaním. „Najprv sme hľadali miesta, kde by sme spali sami. Necítili sme sa však dobre. Bežne sa stáva, že vás ktokoľvek na ulici zobudí, zakopne o vás a zrazu sa vám zhora pozerajú do očí. Cítite sa nepríjemne.“ Keď sa však presunuli na miesto, kde boli aj ďalší ľudia bez domova, cítili sa ako súčasť komunity. „Našli sme si nové miesto pod mostom, kde prespávali aj ďalší. Naša situácia sa zrazu obrátila. Automaticky nám ponúkli deku a prikrývky. Tým, že sme boli na rovnakej lodi, prijali nás medzi seba. Ale boli tam aj ďalšie „vychytávky“. Mali vlastný gauč či metlu, ktorú sme si hocikedy požičali. Fungovali sme na báze susedských vzťahov,“ opisuje Holpuch. Všimol si tiež, že ak si človek na ulici nájde miesto, kam sa môže vracať, získava akési zázemie. To je dôležité, lebo život na ulici je nesmierne frustrujúci a vyčerpávajúci. „Ak sa len

Ilustračné foto: Shutterstock presúvate električkami a chodíte z miesta na miesto, to je skutočne len prežívanie. Je to oveľa náročnejšie.“ Bezdomovcom sa podľa neho človek nestáva len tak zo dňa na deň. Existujú určité hranice alebo body zlomu, ktoré ho postupne vedú k netradičnému spôsobu života. „Často si myslíme, že je za tým nejaký zásadný alebo prevratný moment. Lenže bezdomovectvo nie je totálna bezmocnosť, anarchia či zúfalstvo. Život ľudí na ulici je zabehnutý a sú si vedomí toho, ako žijú,“ vysvetľuje Petr.

Hoci spočiatku si vôbec nepripúšťajú, že by sa mali zaradiť medzi bezdomovcov. No postupne prijímajú hodnoty takejto identity. „Zlom nastáva v okamihu, keď človek stráca zábrany a zrazu zisťuje, že aj takýto spôsob života môže byť fajn a dokonca jednoduchší ako ten, ktorý viedol doposiaľ.“ Ide o spôsob života, ktorý človek preberá postupnými krokmi. „Nerozhodne sa preň zo dňa na deň. Skôr sa

rúcajú sa v ňom staré naučené normy o tom, ako by Nota bene mal fungovať. Zisťuje, že je obklopený obrovským 04 2015 množstvom materiálnych zdrojov – či už je to jedlo Hranica v kontajneroch, alebo oblečenie. Zrazu mu nie je zima, netrpí hladom. Je to obrovský zdroj matérie.“ Už len prejsť okolo kontajnerov v bohatších štvrtiach Prahy je ako prejsť po obchodnom dome trocha horšej úrovne. Ľudia si ani neuvedomujú, čo všetko vyhadzujú. Pritom sme naučení, že na odpad sa nesiaha, no práve vďaka nemu si ľudia bez domova ľahko naplnia životné potreby.

27

Ďalší mýtus je, že všetci ľudia bez domova sú žobráci.

Ale na to, aby človek začal na ulici žobrať, musí urobiť nesmierne náročný krok. „Vedia síce, že je to veľmi jednoduchý zdroj príjmu, no málokto sa k nemu odhodlá. Žobranie je totiž psychicky náročné. Od neho horšia úroveň je už len somranie. To, že sa niekto naučí sklonený kľačať, ešte neznamená, že je schopný aj somrovať – pýtať si peniaze priamo od ľudí,“ vysvetľuje sociológ, podľa ktorého by sme mali k ľuďom v núdzi pristupovať inak. „Ponúkneme im napríklad prácu, ale oni odmietnu.

Neuvedomujeme si, že je to naša požiadavka voči nim, ale oni sú psychicky úplne inde. Kľúčom k riešeniu ich problémov by preto mohla byť hlbšia práca s nimi.

Pomôcť im najprv zistiť, čo sami potrebujú a čo chcú.“

len prestane o čokoľvek snažiť, rezignuje a začne mu byť všetko jedno. Zrazu nemá na nájom, v práci sa už nesnaží a tým pádom ho ani nechcú. Takto pomaly ustupuje zo svojich štandardov, zrazu je bez kvalifikácie a psychicky vyčerpaný,“ vymenúva sociológ. Na ulici potom zisťuje, že sa dá naučiť žiť aj bez toho. Navyše, ak sa dostane do kontaktu s ľuďmi, ktorí sú už dlhé roky na ulici zabehnutí, zasvätia ho. „Prelomový je aj moment, keď stretne niekoho, kto už prevzal normy a hodnoty ulice. Keď sa nováčik začne učiť od svojho učiteľa, ktorý mu povie, ako to tam vonku chodí.“ Úzkosť a hanba z toho, že musí žiť na ulici, sú spočiatku silné. „Ľudia v majoritnej spoločnosti vnímajú ulicu ako svoj verejný priestor, takže človek bez domova na nej svoje miesto nemá, a ani útočisko.“ Ako náhle si však začne zabezpečovať osobné potreby iným spôsobom než platenou prácou, prechádza ďalšou pomyselnou hranicou. „Začne vyberať odpadky z košov,

Motiváciou k vymaneniu sa z ulice nemusí byť ponúknutá práca. Často sú to práve vzťahy a ľudský kontakt, ktorý je pre ľudí na okraji spoločnosti dôležitý. „Pre muža môže byť motiváciou napríklad žena, ktorá nie je bez domova. Alebo urovnanie vzťahov v rodine.“ Náš spoločenský systém je podľa Holpucha často nadizajnovaný na nejaký priemer. Medzi nami sú však ľudia, ktorých schopnosti sú slabšie. Nie sú natoľko zdatní a je pre nich náročné fungovať v takom sofistikovanom systéme. „Musíte niekde byť v nejakom čase, urobiť to a tamto. Je to nesmierne vyčerpávajúce na rozdiel od života bez plánovania, kedy nemusíte myslieť na to, čo budete robiť o týždeň. Navyše, pre koho by bol život na ubytovni a nízka mzda, z ktorej sa dá ledva vyžiť, motivujúce? Z výplaty mu neostane takmer nič a on pochopí, že to vlastne vôbec nemusí robiť. Môže spať koľko chce, k jedlu sa dostane v rovnakom objeme.

Akurát trocha inak.“ V okamihu, keď prijmeme inakosť človeka, prestaneme mať naňho požiadavky. Zameriame sa na to, čo potrebuje, čo prežíva, a tak je pravdepodobnejšie, že sa aj sám začne o niečo snažiť. Jedným z riešení by mohol byť Housing first, ktorý povyšuje bývanie nad všetko ostatné. V každom meste sú prázdne, nevyužívané budovy a zároveň ulice plné ľudí bez domova. „Keby mali svoje bývanie, spali v teple alebo mali teplú vodu, možno by sa v nich niečo naštartovalo. Avšak platiť veľké peniaze za nájom, keď sami majú minimálnu mzdu, to je nesmierne demotivujúce.

Chcelo by to empatickejší prístup spoločnosti, no väčšine z nás táto schopnosť chýba. Aj preto sme ľuďom bez domova takí vzdialení.“

Dočasný útulok?

Vo vilovej štvrti Bratislavy, uprostred Krčméryho ulice, vyčnieva starší dom so záhradou. Je útulkom pre 30 chorých, nevládnych ľudí bez domova. No už nie nadlho.

Petra Nagyová

Vladimír Šimíček

Pred siedmimi rokmi sprevádzali nasťahovanie sa ľudí bez domova do jedného z domov v rezidenčnej štvrti hlavného mesta obavy a petície.

Napokon sa ukázali neopodstatnené, Útulok sv. Lujzy aj jeho obyvateľov susedia prijali a neraz im aj ponúkli prácu v podobe odhrabávania snehu či údržby záhrad. Najnovšie však musia do leta obyvatelia dom opustiť. Majiteľ ho za symbolický nájom dočasne ponúkol združeniu Proti prúdu, ktoré ho prepustilo organizácii Depaul Slovensko na útulok pre chorých ľudí bez domova.

Organizácii sa podarilo získať nové priestory, aj keď opäť len dočasne. „Ponúkla nám ich Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v Bratislave. Nie sú ideálne, ale zatiaľ musia stačiť,“ hovorí Miroslav Jurík. Depaul „Mali sme tu napríklad 73-ročnú naďalej hľadá vhodné priestory pre paniu, ktorú oklamala bytová mafia tých, ktorých na ulici stretávajú a skončila na železničnej stanici. rôzne zdravotné komplikácie. Do Naši sociálni pracovníci jej počas útulku sa najčastejšie dostávajú pobytu u nás vybavili domov pre ľudia prepustení z nemocnice seniorov. Väčšina z našich klientov alebo priamo z ulice s mnohými sa o seba nevie postarať a potrebujú diagnózami. Počnúc chrípkou, cez našu pomoc. Napriek tomu sme rôzne závislosti, žltačky, hnisavé len dočasné riešenie,“ vysvetľuje rany na nohách, až po mozgové Ľuboslava Šefčíková z organizácie. porážky, psychické poruchy či terminálne štádiá rakoviny.

Na Slovensku chýba prevencia a systémové riešenia zo strany štátu, V útulku sa môže ocitnúť ktoré by dávali ľuďom možnosť ktokoľvek. Aj vzdelaní ľudia, ktorí vracať sa postupne z ulice späť do sa pre zlé životné okolnosti alebo bežného života. „Zistili sme, že zlý psychický stav ocitli mimo medziľudské vzťahy sú pre nich záujmu svojej rodiny alebo ostali nesmierne dôležité. U nás sa im darí sami. Väčšinou sú to ľudia od 40 nadobúdať sebadôveru a vytvárať do 60 rokov, bez dokladov a bez si väzby s ostatnými klientmi príjmu. Mnohí sa nikdy nestotožnili a zamestnancami útulku. Znovu s tým, že by mali byť bezdomovci. tu objavujú pocit zmysluplnosti

a podpory. Keď však odídu, pocit blízkosti často stratia. Nemajú nikoho, kto by ich podržal. Aj preto by bolo prínosom, keby mali možnosť posunúť sa do trvalého bývania a oporu v sociálnych pracovníkoch.“ Presťahovanie Útulku sv. Lujzy de Marillac prináša nové výzvy a otvára ďalšie možnosti rozšírenia pomoci pre ľudí, ktorí sa mnohokrát nie vlastnou vinou ocitnú na ulici.

V Bratislave sa nachádza veľa nevyužitých budov, ktoré by mohli byť na takýto účel využité. „Nájsť ich však nie je vôbec jednoduché. Depaul Slovensko preto privíta akúkoľvek pomoc, aby mohol naďalej slúžiť tým, ktorí to momentálne najviac potrebujú, a prípadne rozšíril svoje služby na ďalších ľudí v núdzi,“ dodáva Šefčíková.

Nota bene

04 2015 Hranica

29

Ukrajina

Nota bene

04 2015 Pútnik

31

Mirek Tóda Vladimír Šimíček  PRÍMERIE? „Strieľali tu na nás z gradov,“ hovorí ukrajinský vojak zabalený v bielej maske na kontrolnom stanovišti za mestom Artemivsk. Za ním je už len Horlivka, ktorá je v rukách separatistov, a vedľa Debaľcevo, ktoré sa stalo pre Ukrajincov novým symbolom odporu proti rebelom, čo sa ho snažia dobyť podobne ako zničené donecké letisko. Spoza Debaľceva sa ozývajú rakety a ťažká streľba. Zblízka sa valí dym zo zasiahnutého plynovodu. Tretí deň od začiatku prímeria na východe Ukrajiny sa vojna o Debaľcevo vystupňovala. Je to dôležitý železničný dopravný uzol, aj preto sa ho snažia ubrániť tisíce ukrajinských vojakov. Podľa prímeria sa mala z územia stiahnuť ťažká bojová technika, nič také sa však nekonalo. Rebeli posilňovali svoje pozície. Na miesto smerovali aj raketové systémy, ktoré má vo svojom arzenáli len ruská armáda. Ukrajinci zase z Kramatorska posielali k Debaľcevu svoje raketové systémy Smerč či Grad a obrnené transportéry. Líder proruských separatistov Aleksandr Zacharčenko zo samozvanej Doneckej ľudovej republiky to povedal jasne: čo sa týka Debaľceva, prímerie pre nich neplatí.

Nota bene

04 2015 Pútnik

32

 ZATVORENÉ ZÁVORY. Ukrajinský prístav Mariupoľ je rozstrieľaný. Prímerie tu nik neberie ako istotu. Mesto chránia betónové zátarasy, jeden obrnený transportér, závory a dvaja nervózne postávajúci vojaci. Za mestom v dedine Širokino pokračujú tvrdé boje medzi rebelmi a ukrajinskými vojakmi. Ich intenzita vystrašila obyvateľov 400-tisícového strategického prístavu s veľkými metalurgickými závodmi oligarchu Rinata Achmetova.

Závory zostávajú zatvorené, v prvý deň prímeria cez ne prechádzali len ukrajinské obrnené vozidlá. Z jedného z nich preložili zraneného vojaka do sanitky. Nemocnica v centre mesta je zrazu plná zranených vojakov. Kým svetové médiá opatrne hovoria, že prímerie dohodnuté v Minsku ako-tak funguje a Ukrajinci si vydýchli, vojaci z dobrovoľníckeho oddielu Azov len krútia hlavami a do sanitky nakladajú zraneného kolegu.

 RAKETOVÝ DÁŽĎ. Obyvateľom Mariupoľa sú geopolitika a vyhlásenia z Moskvy či Kyjeva nanič. „Chceme chodiť do práce, starať sa o deti a mať pokoj,“ rozpráva babka, ktorá predáva náboženské suveníry v miestnom kostole vedľa trhu, kde raketové útoky z územia rebelov pred časom zabili takmer 40 ľudí. Bola práve sobota a trhovisko bolo plné ľudí, keď rakety z gradov prichádzajúce

z východu začali dopadať na mesto ako dážď. Mladý podnikateľ Denis Danilov mal šťastie, že v to ráno zaspal. Vo chvíli, keď jedna z rakiet dopadla na jeho malý obchodík s počítačmi na trhovisku, bol doma. Strela trafila presne do stredu jeho kancelárie, vyrazila okno, stenu a obchodík, pred ktorého ruinami teraz predávajú pančuchy, sa premenil na hŕbu sutín.

Nota bene

04 2015 Pútnik

33

 OTEC VASYL. Gréckokatolícky kňaz Vasyl Ivaňjuk si vo svojom drevenom kostolíku zapol kabát, naložil vrecia múky a ďalšej potravinovej pomoci a chytil kľúčiky od Lady, aby vyrazil na pomoc utečencom. Otec Vasyl má pod palcom sedem diecéz, je miestnym dekanom Kramatorského dekanátu a vojnu berie viac než osobne.

Vo vojne bojuje aj jeho syn, 22-ročný Aleksander. Keď ho nasadili do bojov proti separatistom pri Horlivke, chodil každú nedeľu za ním. „Mama mu nachystala kapustníky a nosil som ich aj jeho spolubojovníkom,“ rozpráva.

Ukazuje nám humanitárnu pomoc, ktorú mu posielajú ľudia zo západnej Ukrajiny. Jedna polovica je pre utečen-

cov, druhá pre vojakov, ktorí bránia Debaľcevo. „Nemáme to tam však ako dostať,“ sťažuje sa. Do vojnovej zóny chodí ako vojenský kaplán, má priepustku aj na miesta, kam sa nedostanú ani pozorovatelia OBSE. „Príbehy, ktoré som tam počul, sú strašné. Raz si to pri Horlivke smerom na kontrolné stanovište túrovalo jedno auto. Ukrajinský vojak mu ukazuje, aby zastalo. Nestrieľal, videl, že v aute sedí žena aj malé dieťa. Auto zastalo, muž stiahol okno a hodil na vojaka granát. Keď si vojaci v diaľke všimli výbuch, auto rozstrieľali. Netušili, že je v ňom malé dieťa. Ako to mohol niekto urobiť, s dieťaťom a so ženou v aute?“ pýta sa Vasyl.

 ŠTUDENTKA MEDICÍNY. Maša je dvadsaťtriročná študentka medicíny z Volnovachy. Mestečka, pri ktorom na autobus z územia rebelov vystrelili rakety. Zomrelo 12 ľudí. Maša študovala na Doneckej univerzite, no odkedy Doneck okupujú proruskí ozbrojenci, vláda v Kyjeve presídlila väčšinu univerzity. „Jednoducho sa učíme priamo v nemocnici,“ hovorí. Väčšina jej kamarátov z Donecka odišla. „Niektorí však radšej ostali so separatistami,“ pokrčí plecom cestou v autobuse do Kramatorska. Maša sa autobusov napriek tragédii pri Volnovache nebojí...

 BOJOVÉ PUZZLE. Zničené domy v okolí Kramatorska. Tesne za bojovou líniou sa tu ukrývajú Ukrajinci z Donbasu. Donbas pripomína puzzle, o ktoré sa bijú dvaja. Na jednej strane Ukrajinci, na druhej proruskí separatisti. Preťahujú sa o každý dielik skladačky. Najväčší boj zvádzajú o železničný uzol Debaľcevo, kde stoja tisíce vojakov proti ťažkej vojenskej technike v rukách rebelov.

A obyčajní ľudia sa snažia nejako tú vojnu o Donbas prežiť.

Pre Nota bene poskytol Denní k N: www.dennikn.sk.

Nota bene

04 2015 Špión

34

Chce zasa maľovať Polepšil som sa, hovorí JANKO HAFIČ, ktorý ani po rokoch na ulici nestratil svoj sen.

Ada Jung

Vladimír Šimíček

Kde predávaš Nota bene?

Najprv som predával na Kamennom námestí pred Tescom, teraz predávam pri Tescu na Košickej.

ných bratov. Do nemocnice nemôžem ísť, lebo na zdravotnej poisťovni mám 3 000 eur dlh. U nich bolo všetko zadarmo, aj jedlo. Bol som tam dva mesiace.

Tento rok bola našťastie mierna zima. Ako sa ti predávalo?

Dalo sa. Keď som bol na ulici prvýkrát v zime, tak som to skoro neprežil. To bolo pred siedmimi rokmi v Prahe. Tam som bol dva roky vonku, dva roky som nespal v posteli. Teraz chodievam do nocľahárne DePaul.

Tak to si mal lepšiu zimu?

Hej, aj na Vianoce som tam bol. To bolo super! Lepšie, ako doma s mamou! Také kresťanské. Mne to nevadí, ja som kresťan. Len ma mrzí, že birmovku nemám. Učiteľka ma nechcela pustiť, lebo som robieval zle.

Sestričky mi hovorili, že môžem ísť teraz, ale ja sa nič neviem naučiť naspamäť, mal som hlavu operovanú, krvácanie do mozgu, a mám odvtedy strašne zlú pamäť.

Aké to tam je?

Tak snažia sa, starajú sa, ale musíte si veci strážiť, aby vám ich neukradli tí, čo tam nocujú, lebo sú tam aj alkoholici, narkomani... Ja som mal batoh stále na chrbte, aj keď som išiel na záchod. Ale platí sa len 85 centov za noc. Predtým som bol niekoľko týždňov u sestier Matky Terezy v Petržalke. Mal som lupienku a oni mi to vyliečili. Tiež mi pomohol otec Barnabáš od milosrd-

Čo sa stalo?

Bitka, jeden ma kopol do hlavy s kovovým špicom. To bolo v Prahe.

Skoro som umrel, ale prežil som.

Ako si vlastne skončil na ulici?

Otec zomrel, rozišiel som sa s fra-

jerkou, pohádal sa s mamou... Ona pije. Keď som bol v nemocnici, doktori jej hovorili, že možno zomriem, ale ona aj tak prepila celú moju výplatu.

Ja som najmladší z piatich detí, mám dvoch bratov a dve sestry. Súrodenci kade-tade behali a ja som bol stále doma zavretý s mamou. Úplne na mňa kašľali. Sedával som pod stolom a kreslil. Ani teraz sa nevídame. Jeden brat je v Amerike v New Yorku, sestra vydatá v Nemecku, druhý brat je niekde tu v Bratislave, ale neviem ho stretnúť, a druhá sestra je v Rakúsku.

Ako vyzerá tvoj bežný deň?

Predávam Nota bene a večer idem do nocľahárne. To je všetko.

Nemáš priateľov?

Mám, z Proti prúdu Majku, potom Katku, ktoré mi pomáhajú, Katka mi v zime napríklad varila a nosila čaj, no a potom sestričky. S nimi som aj 8. januára oslávil narodeniny.

INZERCIA

deň výplata 286 libier. Býval som s viacerými robotníkmi v rodinnom dome, ktorý sme mali prenajatý. Ale chýbal mi domov a nebavilo ma hovoriť len po anglicky.

Aké zamestnania si už vykonával?

Robil som v Škodovke pri motoroch a v káblikárni, robil som autosedačky, robil som na fréze drevený nábytok. Ale už päť rokov takéto práce nemôžem robiť, hrozne ma rozbolí hlava.

Máš nejaký svoj sen?

Chcel by som mať prácu, ženu, rodinu. Ale takú normálnu ženu, lebo nemám dobré skúsenosti, tak som radšej už dlho sám. A chcel by som sa venovať maľovaniu, a možno zasa aj tetovaniu.

Kresba: Janko Hafič Kým si začal predávať Nota bene, skúšal si si nájsť aj inú prácu?

S tou hlavou nemôžem ísť robiť hocičo. Chýbajúca časť lebky by mala byť prekrytá platinovou platničkou, ale nemal som na to peniaze... Takže musím byť opatrný, nemôžem robiť napríklad na stavbe, ani by ma nevzali. Invalidný dôchodok som si neskúšal vybaviť. Ani sociálku. Teraz sa mi s tým skúšajpomôcť tu.

(V združení Proti prúdu, ktoré vydáva Nota bene – pozn. red.) Čo by si teda mohol robiť?

Napríklad na vrátnici alebo niečo podobné. Ale uvedomujem si, že to nebude jednoduché, lebo som bol trikrát trestaný. Takže to je teraz problém.

Za čo si bol trestaný?

Prvýkrát vraj za útok na verejného činiteľa. Ale ani som sa ho nedotkol, ledva som sa stihol zahnať. A dostal som 28 mesiacov, potom mi to stiahli na jedenásť. No a potom som dostal ešte deväť mesiacov za to, že som ukradol taký malinký elektrický skrutkovač. Chcel som ho predať, aby som mal aspoň pár korún na ulici. Dostal som sa potom von na kauciu, takže tretíkrát ma vrátili do basy zato, že som ju porušil a išiel som do Anglicka.

Tak keď som sa stadiaľ vrátil, v Prahe ma zatkli a odviezli na Slovensko. Čo si robil v Anglicku?

Robil som v hydinárni. Každý týž-

Ty maľuješ? Áno, chodil som aj rok na umeleckú školu, ale to bola súkromná, veľa sa platilo, tak som to musel nechať. Kreslím a maľujem od troch rokov, to ma drží stále, aj na ulici. Väčšinou kreslím ceruzkou a potom tieňujem čiernym perom. Kreslím všetko možné, aj portrét podľa fotografie viem nakresliť.

A tetovanie?

Mal som tetovací salón, potetoval som asi päťsto ľudí. A začal som na sebe už v dvanástich. Najprv nohy, potom ruky, nie len nejaké malé veci, ale veľké obrázky a výjavy. Lenže tetovací strojček som musel predať.

A keby som aj znovu začal, vydržal by som vkuse robiť maximálne päť hodín, lebo je to náročné na sústredenie a na zrak a rozbolela by ma hlava. Ale rád by som to zasa skúsil.

Aký najkrajší zážitok z posledného obdobia v sebe nosíš?

V Prahe mám kamaráta, umelca, ktorý má už vyše šesťdesiat rokov, ale stále tvorí. Jeho umelecké meno je Reon Argondian. Dlhý čas žil vo Francúzsku, teraz má na Petříne galériu s názvom Magická jaskyňa. Keď do nej vojdete, ocitnete sa v rozprávke. Kreslí, maľuje, robí sochy. Je to taká mystika, snové obrazy – démoni, víly. Ani to nie je z tohto sveta, ako aj on sám, vyzerá ako kúzelník alebo mág. Ľudia si do jeho Magickej jaskyne chodia oddýchnuť, potešiť sa tým úžasným umením. Také niečo by som chcel vytvoriť aj ja.

Nota bene

04 2015 Príbeh

Keď babka musí byť aj mamou

36 Lucia Bucheňová

Alan Hyža

Mala dve hodiny na to, aby uchránila deti pred detským domovom. Telefonát zo sociálky si pamätá dodnes...

Babka Eva sa stala mamou na plný úväzok svojim trom vnúčatám. „Je to ťažké, ale neľutujem. S manželom sme neváhali ani sekundu,“ povie Evička. Nerozpráva sa jej ľahko, vychovávala predsa rovnako dvoch synov – jeden žije slušne a ten druhý... „Radovan má tridsaťštyri, a kým sa nezoznámil so svojou ženou, nedal si ani jedno pivo. Bohužiaľ, nevesta mala k alkoholu blízko a postupne zachutil aj synovi. Ako-tak to šlo, kým mali len dnes štrnásťročnú Beátku. O dva roky sa narodil Radko a starostlivosť o dve deti už išla úplne bokom.“ Nepomáhali dohovárania, vyhrážky, nič. Deti namiesto ihriska chodili do krčmy, v byte boli svedkami opileckých hádok a neraz i bitiek. Našťastie, akú-takú súdnosť pseudorodičia mali, fyzické násilie na deťoch nebolo. „Oco, keď bol spitý, bil a kopal mamu na zemi.

Aj ona bola spitá,“ ledabolo povie päťročný Patrik. Tretie dieťa v tejto famílii. Hovorí o tom s úsmevom, pritakáva nezbednou hlávkou, keď mu hovoríme, že to nebolo od mamky a ocka pekné, vzápätí však zakontruje ďalším zážitkom. Spomína, ako u nich boli policajti. Starší, dvanásťročný Radko, to spresní: „Chodili k nám často, aj v noci bol krik a susedom to vadilo.“ Deti nevedia odpovedať na otázku, čo pekné s rodičmi zažili. Darčeky? Nula bodov. Radko dokonca spomenie, že niekedy nemali čo jesť. Aj on to hovorí ako čosi normálne, len babka Evka si pri tých slovách zakrýva tvár... Tieto tri deti, ešte nevinné a bezbranné, si zatiaľ nedokážu uvedomiť, že babka s dedkom ich zachránili nielen pred ústavnou výchovou v domove, ale aj pred pádom na samé dno. Najprv by určite prestali chodiť do školy, absencií mali počas spolužitia s rodičmi viac než dosť. A hovoriť o nejakých pravidlách, zodpovednosti, celkom obyčajnej slušnosti, to všetko je zbytočné – mama s ocom mali radi pivo. Na raňajky, na obed, aj na večeru.

Júnový telefonát zo sociálky bol jasný: „Buď si ich vezmete k sebe, alebo pôjdu do domova. Ak sa do štrnástej nedostavíte, vyhráva detský domov,“ spomína 61-ročná pani Eva. Všetky tri deti má s manželom zverené do náhradnej rodičovskej starostlivosti, súd rodičom prikázal platiť výživné 27 eur na dieťa. Platia? „Už to rieši polícia a ja mám podanú žiadosť o náhradné výživné od štátu,“ smutne skonštatuje babka a mama v jednom.

Pre svoje vnúčatá by urobila aj posledné, radšej bude ona s mužom hladovať, len aby deti mali. Úplne sa jej aj chorému manželovi zmenil život. Nielen v tom, že museli nabehnúť na rodičovský kolotoč – vyprevadiť deti s desiatou do školy, najmenšieho odviezť do škôlky, poobede ho vyzdvihnúť, kontrolovať domáce úlohy, variť oveľa viac,

o praní, žehlení ani nehovoriac. „Najťažšia je tá zodpovednosť. Už nie som len babkou, ktorá rozmaznáva. Musím vnúčatá aj vychovávať, prikazovať, kontrolovať ich.

V hlávkach majú riadny zmätok, snažíme sa čo najmenej hovoriť pred nimi o ich rodičoch, ale... Nejde to úplne.“ Kontakt s rodičmi deťom nezakázali. Od leta je syn s nevestou opäť doma, na východe, v Čechách prišli pre alkohol o robotu. „Čiže sa teraz stretávajú častejšie, keď sa vrátia z rodičovskej návštevy sú nahuckané, že som si ich zobrala pre peniaze. Je mi smutno, keď toto môj syn o mne tvrdí. Manipuluje s nevinnými deťmi a ja som bezbranná. Beátka je v puberte, Radko už čoskoro tiež, majú svoj svet a ja im musím veľmi citlivo vysvetľovať, že o peniazoch naše rozhodnutie nedať ich do domova naozaj nebolo.“ Naopak, výdavky sa im rapídne zvýšili, ale tým nechce deti zaťažovať.

Sú naozaj na hranici chudoby. „Nové písacie stoly a stoličky pre školákov? O tom môžem len snívať. Manžel má ťažkú epilepsiu, najnovšie mu hrozila trombóza – prefukovali mu cievy – doplatky na lieky škrtnú z rodinného rozpočtu veľa. Nechcem však len lamentovať. Milujem všetky svoje vnúčatá a z týchto troch, ktoré mám súdom aj pridelené, sa budem snažiť vychovať slušných a čestných ľudí. Modlím sa k Bohu, aby ma nechal akotak zdravú, potrebujem silu na ďalšie roky. Musím byť na tomto svete ešte dlho, nemôžem si dovoliť umrieť,“ pokúsi sa o čierny humor obetavá babka.

Pre svoje deti vymýšľa aj program – naposledy to bol „mega“ výlet – na otočku do hlavného mesta. V noci nasadli na vlak v Michalovciach, ráno sa prebudili na Hlavnej stanici v Bratislave, aby večer pred jedenástou zaľahli v spacom vozni smer východ – domov. „Prvýkrát sme boli v Bratislave, na prenocovanie tam sme nemali, ale aspoň sme vyskúšali spanie vo vlaku. Tiež prvýkrát.

Všetko zlé je na niečo dobré, tým sa riadim. Za 24 hodín sme boli plní zážitkov do aleluja. Deti sa tešili a o to mi ide. Vidieť ich spokojné a usmiate.“ Občianske združenie Medzi nami sa aj vďaka uverejňovaniu príbehov v Nota bene snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o ľudí, ktorí sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii. Možno sa nájde niekto, koho osud babky Evičky oslovil. Radi by sme aj s vašou pomocou pomohli príspevkom na kúpu novej detskej izby pre jej tri vnúčatá a na úhradu obedov v škole. ĎAKUJEME! Číslo účtu, kam môžete posielať príspevok: 4 040 218 205/3100 (Sberbank). IBAN: SK853100 0000 004040218205, SWIFT: LUBA SKBX. Pripíšte poznámku – Eva. Kontakt na OZ Medzi nami: 0905 910 827 alebo 0905 240 389 (medzinami@zoznam.sk).

Nota bene

04 2015 Príbeh

37

Nota bene

04 2015 Eko

38

Usušte si úrodu Sušenie potravín na slnku je pravdepodobne najstarším a najjednoduchším spôsobom konzervovania. Štefan Szabó Pochutnávať si na sušenom ovocí za dlhých zimných večerov je určite zdravšie ako chrúmať čipsy. Dôležitá je aj zdravotná stránka – pri sušení sa nepoužívajú chemikálie, naopak vitamíny, enzýmy a minerály zostávajú uchované.

Solárnu sušička pracuje na jednoduchom princípe. Slnečné žiarenie nahrieva čierny absorpčný plech, ktorý ohrieva vchádzajúci vzduch. Ten stúpa komínovým efektom cez sitá, na ktorých je ovocie alebo zelenina. Teplý vzduch stúpa ďalej až k výduchom, ktorými sušičku opúšťa.

Sušiť môžete takmer každú zeleninu a ovocie. Teplota v sušičke sa v lete pohybuje okolo 45 C°. Ak stúpne nad 50 C° treba viac otvoriť vrchnák, aby sa urýchlilo prúdenie vzduchu, pretože enzýmy v ovocí a zelenine neznesú vyššiu teplotu a produkt je potom menej hodnotný. Pred každým sušením umyte okno kolektoru, zašpinené sklo znižuje jeho účinnosť.

Budete potrebovať úzke dlhé okno s dreveným rámom. Pokiaľ sa dá, zvoľte okno s hrubším sklom, dochádza pri ňom k menším únikom tepla. Okno dôkladne očistite a natrite farbou, ktorá môže prísť do kontaktu s potravinami. Potom postupujte nasledovne.

1

 Z vlnitého plechu vystrihnite kus, ktorý zakryje celú plochu okna – plech bude lícovať s vonkajšou hranou dreveného rámu. Strihajte tak, aby boli „vlny“ plechu rovnobežné s dlhšou stranou okna, čo zabezpečí plynulé prúdenie vzduchu v kolektore. Pre vytvorenie absorpčnej plochy musíte plech dôkladne natrieť matnou čiernou farbou. Použite len takú farbu, ktorá môže prísť do kontaktu s potravinami, nie bežné olejové farby, ktoré vypúšťajú jedovaté výpary.

Dôležitá je aj zdravotná stránka – nepoužívajú sa chemikálie, naopak vitamíny, enzýmy a minerály zostávajú uchované. Pochutnávať si na sušenom ovocí za dlhých zimných večerov je určite zdravšie ako chrúmať čipsy. No nemusíte preto kupovať pomerne drahé elektrické zariadenia ani riskovať pripálenie pri sušení v rúre.

Solárnu sušičku si môžete zhotoviť sami a jej prevádzka vás nebude stáť ani cent. Pracuje na veľmi jednoduchom princípe. Slnečné žiarenie nahrieva čierny absorpčný plech, ktorý ohrieva vchádzajúci vzduch. Ohriaty vzduch stúpa komínovým efektom cez sitá, na ktorých je ovocie alebo zelenina. Teplý vzduch stúpa ďalej až k výduchom, ktorými sušičku opúšťa.

Sušiť môžete takmer každú zeleninu a ovocie. V Ekocentre SOSNA sušíme tekvicu, paradajky, ríbezle, jablká, hrušky, čerešne, marhule a slivky. Väčšina plodov sa vysuší aj pri miernej oblačnosti. Teplota v sušičke sa v lete pohybuje okolo 45 C°. Ak stúpne nad 50 C° treba viac otvoriť vrchnák, aby sa urýchlilo prúdenie vzduchu, pretože enzýmy v ovocí a zelenine neznesú vyššiu teplotu a produkt je potom menej hodnotný. Pred každým sušením umyte okno kolektoru, zašpinené sklo znižuje jeho Solárna účinnosť. sušička zo starej skrinky

so zásuvkami, ktoré nahradíte sieťkou.

2

 Po zaschnutí farby plech pevne priskrutkujte k rámu okna a zo zadnej strany zakryte hliníkovou reflexnou fóliou – zamedzí únikom tepla. Týmto je vlastne slnečný kolektor, ktorý ohrieva vzduch pre sušenie, hotový. Na dolný koniec kolektoru (na spodnú časť rámu okna) môžete priskrutkovať dve kovové nôžky o dĺžke asi 10 cm, čo zlepšuje nasávanie vzduchu odspodu a kolektor nie je položený priamo na zemi, čo by časom spôsobilo odhnitie rámu.

4

 Sušiace sitá zhotovíte tak, že si najprv urobíte drevené rámy, ktoré majú rovnaký rozmer ako vnútorný rozmer kazety. Na sitá použite prírodné materiály s takou hustotou dier, aby cez ne neprepadlo drobné ovocie. Veľmi husté sito nie je vhodné, pretože pozastaví prúdenie vzduchu. Namiesto sieťky môžete rám vypliesť tenkými vŕbovými konármi. Kazetu zvrchu prikryte dreveným vrchnákom odspodu izolovaným reflexnou fóliou. Vrchnák musí byť o niečo kratší ako dĺžka kazety, aby z jej zadnej časti mohol unikať vzduch.

Silvia Szabóová, Daniel Šlosár

3

 Z dosiek vyhotovíte kazetu pre rámy na sušenie. Šírku kazety prispôsobte šírke kolektoru tak, aby sa rám okna a kazeta mohli spojiť.

Spodok kazety spevnite kusom plechu, ktorý zároveň zvyšuje teplotu v priestore sušenia. Medzi prednou stenou kazety a plechom musí byť asi 5 cm štrbina, aby z kolektora mohol vstupovať teplý vzduch. Pokiaľ má kazeta výšku jednej dosky, tak sa do nej môže umiestniť len jedno sušiace sito. Pokiaľ dáte nad seba dve dosky, môžete získať sušičku s dvoma alebo tromi sušiacimi sitami. Dovnútra kazety pripevnite z bokov úzke drevené lišty, na ktoré môžete položiť sušiace sitá.

5

 Zhotovte opornú dvojnožku, ktorá stabilizuje polohu kolektoru a zároveň drží kazetu, v ktorej prebieha sušenie. Šírka dvojnožky je taká, aby sa nôžky mohli na hornom konci priskrutkovať zboku k sušiacemu rámu. Dvojnožku spojte skrutkami s kazetou a kazetu spojte s kolektorom dvoma kusmi plechu, priskrutkovanými zboku. Spoje majú byť voľné (otáčavé), aby sa mohol nastavovať sklon kolektoru na 30° až 60° – v lete je slnko vyššie ako na jeseň. Kolektor nasmerujte priamo na juh, aby čo najväčšiu časť dňa získaval čo najviac slnečného žiarenia.

Viac nájdete na www.sosna.sk v rubrike Sebestačnosť.

Nota bene

04 2015 Eko

39

Nota bene

04 2015 À propos

40

Peter Getting

Daniel Pastirčák

Fízel u nás či v nás?

Ja končím, kde ty začínaš

Iste poznáte toho prvorepublikového žandára zo starých filmov, ktorý s píšťalkou stojí na ulici či chaplinovsky naháňa vagabudnov, čo prekročili hranicu zákona.

Ibaže okrem zidealizovanej podoby tu boli aj žandári, ktorí na povel strieľali do štrajkujúcich ľudí – nebola to len tragédia v Černovej, kde dav zmasakrovali rúči slovenskí junáci. A rozkaz je rozkaz. „Nikto nepochopí, že aj ja som mal srdce,“ uviedol veliteľ osvienčimského lágra Höß. „Myslím, že ľudský prístup mi nikdy nechýbal,“ uviedol posledný šéf ŠtB Lorenc. Aj tieto citáty má v knihe český publicista Petr Placák. Kniha sa volá krátko a výstižne Fízl a opisuje nenormálne aj brutálne, trápne aj desivé metódy fízlovstva, aké autor zažíval v komunizme na vlastnej koži.

Ibaže fenomén fízla je nesmrteľný, ten mačovský, tupý, zamindrákovaný, tá hra na šerifa vždy, keď sa zabudne, že verejná funkcia je tu na službu ľuďom.

Pretože vysmievať sa, nútiť vyzliekať sa, mlátiť a huckať psov na ľudí na žandárskej stanici – a ešte si tú primitivitu natáčať na mobil – je choré, akokoľvek sa na to človek pozrie. Choroba je nákazlivá a šíri sa. A ak takzvaná spravodlivosť urobí všetko, aby bola naplnená NEspravodlivosť, a ak aj časť verejnosti súhlasí s odpornou košickou kauzou, lebo však „aspoň sa cigánskym harantom ukázalo, že je tu poriadok“, tak je to choroba, ktorá vyžaduje akútny zásah a radikálny rez. Metastázy sa šíria rýchlo. Je tu Remiáš, Tupý, Hedviga, Moldava... koľko boľačiek v duši tejto reality. A teraz títo oslobodení fízli, ktorí týrali malé rómske deti. „Celý spoločenský systém vás vťahuje do svojho súkolia, snaží sa vás zomlieť a urobiť z vás presne odváženú karbonátku. Človek si musí svoje miesto na svete obhajovať každý deň znovu a znovu, inak ho o chvíľu vedú na obojku, vystavujú na tržnici, a ani o tom nevie,“ píše Placák. A akože to vraveli pred súdmi esesáci? „Nakoľko išlo o štátnu politiku a platnú legislatívu, schvaľovali sme to a nemali chuť sa tomu protiviť.“ Takže držať hubu a krok?

Nikdy, nikdy nie.

Píšem. Prstami ťukám na klávesnicu. Telo ma od klávesnice oddeľuje, no telo ma s ňou i spája. Telo je hranica. Telo sú končatiny. Končatiny označujú miesto, kde končím. No telo je i komunikácia. Cez telo ťa vidím, telom sa ťa dotýkam, telom k tebe hovorím, telom ťa počúvam.

Som si daný vo svojich hraniciach, hranice sú však i bránou, ňou ťa vpúšťam k sebe, ňou k tebe vstupujem. Telo môže byť otvorená dlaň, no môže byť i päsť, ktorou ťa udriem. V tom je moja sloboda. No moja sloboda končí tam, kde tvoja začína. Moja suverenita sa musí zastaviť na hranici tej tvojej. V tom spočíva úcta k inému človeku: Ja končím tam, kde ty začínaš.

Ak neuznám tvoju hranicu, vtrhnem na tvoje územie, vnútim sa ti násilím, zbavujem svet slobody. Najprv zbavím slobody teba, no potom slobody zbavím i seba. Bezhraničná sloboda je totiž možná iba za podmienok násilia. Vnucujem sa ti proti tvojej vôli. Za stavu vnútenia je však moja sloboda trvalo ohrozená tvojou poníženou slobodou. V strachu z ohrozenia sa tak stávam otrokom vlastného násilia.

Hranice nemajú len ľudské, ale i spoločenské telá. Ak štát nerešpektuje hranice iného štátu, zbavuje svet slobody. Dnes ľudia na mnohých miestach zapálili sviece pri fotografii Borisa Nemcova. Nemcov bol zavraždený na území štátu, o ktorom sa dnes hovorí smutná anekdota: „S kým susedí? Susedí, s kým chce.“ Vo svete, kde prestávajú byť rešpektované hranice, je sloboda ohrozená. Na jej mieste sa prebúdza temný démon násilia a strachu.

Zuzana Uličianska

Fialový svet Patrím ku generácii, ktorá sa s vedomím hraníc snáď už aj rodila. Spomínam si na môj šok z prvej cesty do Viedne v decembri 1989, že buriny sú v Rakúsku rovnaké ako na Slovensku.

Nielen spomienky na komunistické hranice nám ukazujú, že ak niekde nakreslíme čiaru, musíme ju najprv - hocijako nepresvedčivo - zadefinovať a potom už ale veľmi presvedčivo kontrolovať. Inak čoskoro zarastie, osmotickým tlakom sa premieša, stane sa jednoducho nepodstatnou.

Nielen geografia sa totiž mení v kontinuu – aj jazykové i poveternostné pásma, názory, viera, politické i sexuálne orientácie, rasy, rody...

Chápem, že kategórie nám v bežnom živote zjednodušujú rozhodovanie. Nemali by sme však zabúdať, že sú často umelé ako rovné hranice v Afrike a nie sú o nič reálnejšie ako na zemi kriedou nakreslené náznaky stien vo filme Dogville.

Akoby sme nemali dosť rozdielov na svete, marketingoví manažéri začali najnovšie deliť svojich klientov na bytosti ženského a mužského pôvodu. Špeciálne pre ženy existujú nielen obaly na mobily, weby, televízne kanály či časopisy, v ružovom prevedení si kúpite už aj kladivá či nakladané uhorky. Detská literatúra sa začína písať len pre jedno z pohlaví, aj Bibliu ponúkajú vo viazaní pre chlapcov a osobitne pre dievčatá. Áno, neurológovia potvrdzujú, že mužský a ženský mozog sa líšia – podobne, ako sa líšia mozgy ľavákov a pravákov. Áno, existuje empatickejšie či – naopak – systematickejšie myslenie. Ale čo všetky tie odtiene medzi extrémami? To skutočne chceme, aby sa svet delil len na blondíny duchom a vysokotestosterónových mafiánov? Prečo by malo byť všetko buď modré alebo červené? Fialová nie je azda tiež krásna farba?

Úspech je kráčať od jedného neúspechu k druhému a [...]. Winston Churchill Nota bene

04 2015 Bodka

41

Vylúštenie krížovky z minulého čísla: Boh si poradí s našimi chybami tak dobre, ako si poradí s našimi domnelo [dobrými skutkami]. Dietrich Bonhoeffer INZERCIA

Troch úspešných lúštiteľov, ktorí do konca mesiaca pošlú tajničku na jaroslav.sipos@notabene.sk, odmeníme spoločenskou hrou Milostný dopis.

SPONZOR KRÍŽOVKY

Nota bene

02 2015 Čítanie

42

Nezabudnuteľní Bohom zabudnutí Vojsť do kníhkupectva a vybrať si knižku spôsobom „láska na prvý pohľad“, to sa nestáva často. V prípade spisovateľa Alberta Cosseryho a jeho debutovej zbierky piatich poviedok Bohom zabudnutí ľudia (1940) však áno.

Zuzana Mojžišová taká, čo zalieza pod kožu, umŕtvuje a nedá sa jej zbaviť.

Vzduch sa nehýbe, všade sa váľajú odpadky, nádej zdochýna tam kdesi pri latrínach, na Ulici tehotnej ženy žije Radwán Aly, najchudobnejší človek, všade je prach, šuští suché lístie, celé dni sa čaká na záprah verejnej polievacej služby...

Päť poviedok – Pošťákova pomsta, Dívka a kuřák hašiše, Holič zabil svou ženu, Nebezpečí fantazie, Hladoví sní jen o chlebu – päť zvláštne pomalých, ale nástojčivých stretnutí v chudobných štvrtiach egyptskej metropoly. Driemajúceho žehliara Hanáfího vyruší po uznaní bažiaci poštár Zúbo, nesie list s neblahými správami a vyjavuje svoje tajomné poslanie...

Faizu pomiluje úbohý Mahmúd a potom sa jej, celkom k nemu pripútanej, snaží vysvetliť, prečo fajčí indické konope, sem-tam do prázdna zamumle škaredé slová... Klampiar Šaktúr síce vie, že svojmu malému synovi baránka nekúpi a otiepka ďateliny vyjde nazmar, ale aj tak sa snaží veciam porozumieť, hľadá odpovede u žandára, ktorý obuškom rozmetal protest zametačov ulíc, aj u krčmára Harúsího, práve prepusteného z väzenia...

Opäť jedna knižka, navyše celkom útla, v ktorej sa skrýva celý svet. Jeho bieda-bohatstvo, jeho zbabelosť-hrdinstvo, jeho tuposť-múdrosť, jeho plytkosťhĺbka, jeho úzkosť-sloboda, jeho smútok-vtip-irónia...

Albert Cossery (1913 – 2008) sa narodil v sýrsko-libanonskej rodine v Káhire, ale už v mladosti ho to ťahalo do Paríža. Napokon sa tam ku koncu druhej svetovej vojny usadil a až do svojej smrti tam žil, zväčša v tej istej hotelovej izbe. Kamarátil sa s Tzarom, Giacomettim, Sartrom, Camusom a oddával sa „filozofii lenivosti“, krásnemu odboru, kde sa zaháľanie ani náhodou nepovažuje za hriech. Naopak. Záhaľka je najdôležitejšou podmienkou toho, aby človek mohol rozmýšľať o dôležitých veciach: sebe, ľuďoch, svete...

Robia to aj hrdinovia Cosseryho príbehov, oni však tak trochu z donútenia. Sužuje ich totiž aj strašná bieda,

V ten deň, „den jako každý jiný: líný, krutý a dychtivý lidských obětí“, sa učený Tewfik Gad cestou na kilometer vzdialený záchod rozpráva s profesorom žobrania Abú Šawalím o špinavých, otrhaných deťoch a malebnosti, o uzamknutí pomerov do starých zásad a o novátorských, nečakaných myšlienkach... Bývalému hercovi Sajidovi Karámovi pretne tajné, nepriateľské pozorovanie študenta a kozy Lízy prečudesná atmosféra ulice, jej mŕtvolná bieloba, jej bolestná výlučnosť, a nadobro ho vzápätí zmení aj návrat jeho krásnej milenky Ráje... „Chlapec poroste a s ním i jeho bída, až jednoho dne ve slabé chvíli i on – neboť může člověk snášet svoji bídu úplně sám? – zplodí syna, který s ním bude sdílet její tíhu. Jedinou útěchou chudého člověka je, že když umírá, nezanechává po sobě marnotratného syna. Hanba, kterou svému potomku odkazuje, je nevyčerpatelná.“ Len géniovia vedia také napísať vo veku dvadsaťsedem rokov.

PRI KÚPE PROSÍM, VENUJTE POZORNOSŤ

Oficiálny predajca v Bratislave nosí vestu

Začiatočník v bratislavE má iba špeciálny preukaz

Oficiálnych predajcov Nota bene v Bratislave spoznáte podľa vesty Vesty s logom Nota bene pomôžu kupujúcim rozoznať pravých predajcov od podvodníkov. Vesty chránia dobré meno projektu, ktorý dáva živobytie slušným predajcom. Do viest sa obliekli zatiaľ len predajcovia v Bratislave. Postupne sa stanú „pracovnou uniformou“ aj predajcov v ďalších mestách. Predajca má aj preukaz.

Začiatočník v bratislave vestu nemá, má špeciálny preukaz

Od mája všetci oficiálni predajcovia v Bratislave nosia povinne vestu. Výnimkou z pravidla sú predajci - začiatočníci, ktorí predávajú prvý mesiac v skúšobnej dobe. Tí vestu nemajú, iba špeciálny preukaz (veľkosť A5) platný v daný mesiac.

Oficiálnych predajcov v iných mestách spoznáte podľa preukazu s fotografiou, ako doposiaľ Registračné číslo predajcu na preukaze sa musí zhodovať s číslom na časopise, ktorý predáva. Predajca stojí na svojom predajnom mieste, ktoré má uvedené na preukaze a je viazaný dodržiavať pravidlá predaja uvedené v Kódexe predajcu.

Ďakujeme, že ste všímaví.

Pouličný časopis Nota bene začal vychádzať v septembri 2001. Vydáva ho občianske združenie Proti prúdu ako svoj hlavný projekt na pomoc ľuďom, ktorí sa ocitli bez domova alebo im hrozí strata ubytovania z finančných dôvodov. Cieľom je aktivizovať ľudí bez domova, pomôcť im získať sebaúctu, dôstojný príjem, pracovné návyky a sociálne kontakty. Úlohou Nota bene je tiež kampaň na pomoc ľuďom bez domova.

Predajca časopisu musí byť registrovaný v OZ Proti prúdu alebo partnerskej organizácii mimo Bratislavy. Pri registrácii dostane 3 kusy časopisov zdarma, všetky ostatné si

Mesačník Nota bene, 13. ročník, číslo 165 Vydavateľ: OZ Proti prúdu, Karpatská 10, 811 01 Bratislava, 02/5262 5962, www.notabene.sk. IČO: 360 68 781, IČ DPH: SK2021585731, č. účtu: 266 34 750 14/ 1100 Tatrabanka, IBAN: SK 21 1100 0000 0026 6347 5014, BIC (SWIFT): TATRSKBX, registrácia na MVSR dňa 20.3.2001, číslo spisu: VVS/1-900/90-17945, registrácia časopisu Nota bene na Ministerstve kultúry SR pod číslom EV 3665/09 ISS N 1335-9169.

Manažment OZ Proti prúdu: riaditeľka a štatutárna zástupkyňa Mgr. Sandra Tordová, 0905 143 651, sandra.tordova@notabene.sk; zástupkyňa riaditeľky Mgr. Zuzana Pohánková, 0917 275 812, zuzana.pohankova@notabene.sk Redakcia Nota bene: šéfredaktorka Mgr. Sandra Tordová, editorka Ada Jung Inzercia: Jaroslav Šipoš, 0911 654 411, jaroslav.sipos@notabene.sk Fundraising a PR: Mgr. Zuzana Pohánková, 0917 275 812, Administratíva: Ing. Fabiola Mokrá, 0911 209 559, fabiola.mokra@notabene.sk Sociálni pracovníci: 02 5262 5962, poradcovia@notabene.sk; Barbora Žiaranová, barbora.ziaranova@notabene.sk; Mgr. Mária Benkovičová, maria.benkovicova@notabene.sk; PaedDr. Libor Klenovský PhD, libor. klenovsky@notabene.sk; Mgr. Erik Kapsdorfer, erik.kapsdorfer@ notabene.sk; Mgr. Igor Kocian, igor.kocian@notabene.sk; Projekt Nosiči Batožín: PhDr. Peter Kadlečík, 0907 733 388, peter.kadlecik@ notabene.sk; Bc. Tomáš Dobrovič, tomas.dobrovic@notabene.sk Grafické spracovanie Nota bene: Mgr. art. Pavol Čejka, Jazyková korektúra: Workaholic culture, Tlač: Dolis, s.r.o.

kupuje za 0,70 € a predáva za plnú sumu 1,40 €. Je povinný nosiť preukaz, v Bratislave aj oficiálnu vestu a dodržiavať kódex predajcu (pozri str. 2). Ak zistíte, že niektorý predajca porušuje pravidlá, prosím informujte nás alebo partnerskú organizáciu.

OZ Proti prúdu v rámci integračného projektu Nota bene poskytuje predajcom ďalšie služby: základné a špecializované sociálne poradenstvo, pomoc pri uplatňovaní práv a právom chránených záujmov, podporu streetworkera na predajnom mieste, právne poradenstvo partnerskej advokátskej kancelárie, tréningy, skupinové stretnutia a workshopy, prí-

stup do kupónového motivačného sociálneho obchodu, príspevky na lieky, internet, PC a telefón zadarmo pre vybavovanie práce, bývania a úradných záležitostí, úschovu peňazí a úradných listín a možnosť využívať korešpondenčnú adresu o. z. na zasielanie osobnej pošty.

OZ Proti prúdu od roku 2001 realizuje pilotné projekty v oblasti riešenia bezdomovectva, vydáva knihy z pera ľudí bez domova, organizuje odborné konferencie a vydáva odborné publikácie. Je členom siete pouličných časopisov INSP, organizácie FEANTSA a Slovenskej siete proti chudobe. Viac na www.notabene.sk.

Organizácie zabezpečujúce realizáciu integračného projektu Nota bene na Slovensku: BRATISLAVA (od roku 2001): O. z. Proti prúdu, vydavateľ Nota bene, Karpatská 10, 811 01 Bratislava, 02/5262 5962, poradcovia@notabene.sk, www.notabene.sk, BANSKÁ BYSTRICA (2003): Sociálno-charitatívne centrum Prístav, prevádzkovateľ: Územný spolok SČK, Pod Urpínom 6, 974 01 Banská Bystrica, Hana Kleniarová, 048/413 1335, sus. bbystrica@redcross.sk, ČADCA (2006): Dom charity sv. Gianny, prevádzkovateľ: DCH Žilina, Kukučínová 4, 022 01 Čadca, Katarína Melicháčová, 0918 874 839, 041/432 40 88, charita.cadca@centrum.sk, HLOHOVEC (2009): O. z. Pokoj a dobro, Pribinova 51, 900 28 Hlohovec, Pavol Šoka, 033/742 3827, viera.vavrova@d2u.sk, HOLÍČ (2009): Azylový dom Emauzy, prevádzkovateľ: N. o . Križovatky, Holíč, Michal Sedláček, 034 668 3110, michal.sedlacek@gmail.com, 0905 579 087, 034 6683110, emauzy@stonline.sk, KEŽMAROK (2006): O. z. Hviezda (v spolupráci s MsÚ Kežmarok), Lanškrounská 16, 060 01 Kežmarok, Mária Galdunová, 0905 886 546, 052/466 0212, komunita@kezmarok.sk, KOŠICE (2003): Charitný dom sv. Alžbety, prevádzkovateľ: ADCH Košice, Bosáková ul. Košice, Ing. Bc. Martina Mačingová, 0910 842 182, notabene.kosice@gmail.com, LEVICE (2005): O. z. Miesto v dome, Sama Chalupku 7, 934 01 Levice, Ľubica Prištiaková, 036/622 15 86, mvd@miestovdome.sk, LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ (2010): Komunitné centrum Lipt. Mikuláš, Športová 1190/4, 031 01 Lipt. Mikuláš, Mgr. Silvia Tomková, 0911 197 227, 044 552 2052, komunitne. centrum@atlas.sk, MALACKY (2006): Azylové centrum Betánia, prevádzkovateľ: N. o. Križovatky, Ľudovíta Fullu 16, 901 01 Malacky, Lenka Hornáčková, 0908 461 988, 034 772 2457, acbetania@orangemail.sk, www.krizovatky.eu, NITRA (2003): Dom charity sv. Rafaela, prevádzkovateľ: DCH Nitra, Samova 4, 950 50 Nitra, Andrea Rončková, 0907 451 771, 037 772 1792, rafael.charita@gmail.com, www.charitanitra.sk, PIEŠŤANY (2005): ÚZ Domum, Bodona 55, 921 01 Piešťany, Eva Papšová, 0915 400 577, 033/ 772 7687 domum@kios.sk, POPRAD (2005): ZSS, prevádzkovateľ: O. z. Korene v spolupráci s MsÚ Poprad, Levočská 51, 058 01 Poprad, Marcela Michalková, 0910 890 488, 052/772 4209, socialne@msupoprad.sk, TRNAVA (2006): ADCH Trnava, Hlavná 43, 917 01 Trnava, Soňa Pobiecka, 0948 091 011, 033/533 3159, kristina.bacikova@charitatt.sk, sona.pobiecka@charitatt.sk, VRANOV NAD TOPĽOU (2009): Charitný dom pre mládež, prevádzkovateľ ADCH Košice, Lúčna 812, 093 01 Vranov nad Topľou, 0904 981 536, 057/443 1578, maria.tongelova@charita-ke.sk, ŽILINA (2003): Dom charity sv. Vincenta, prevádzkovateľ: DCH Žilina, Predmestská 12, 010 01 Žilina, Gabriela Huliaková, 0918 314 197, 041/724 4795, dchvincent.za@gmail.com

INZERCIA