Notabene 184 oktober2016 (1)

kupujte iba od predajcu s preukazom číslo preukazu predajcu

1,40€ polovica pre predajcu Október 2016/184

N ta BeNE

R O K O V

4 Bývanie 50 nových šancí

8 Výročie NB Príbeh z pasáže

13 Výročie NB Blahoželali nám

22 Fenomén Čo štrikuješ?

Revolúciu!

27 Tlač tohto čísla Nota bene sme realizovali s finančnou podporou Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR v rámci dotačného programu Podpora a ochrana ľudských práv a slobôd LP/2016. Za obsah je výlučne zodpovedné OZ Proti prúdu, vydavateľ Nota Bene.

5 ROKOV NOTA BEN

Rozhovor Štát má ľuďom na okraji pomôcť

LITERÁRIUM Petra Gettinga

Na východe nič nového Nejde o omyl. Odkaz na román Ericha Maria Remarquea je viac než jasný. A je aj rovnako sarkastický – horkú chuť má už úvod básne súčasnej ukrajinskej poetky Ľubov Jakymčuk: Na východnom fronte nič nového aspoň do istej miery metál pred smrťou páli a ľudia od neho chladnú…

Reflexia vojenskej agresie Ruska voči Ukrajine je na Slovensku žalostne chabá – aj v prípade diel od dnešných ukrajinských umelcov. Slovenských prekladov je ako šafranu. Poruke sú aspoň pohotové české preklady, ktoré vyšli vďaka medzinárodnému festivalu Měsíc autorského čtení. Napríklad spisovateľ a novinár Artem Čapaj opisuje scénku, keď sa ho na fronte po zatknutí vojaci pýtajú, akože sa volala kniha, ktorú nedávno preložil do ukrajinčiny? „Ach, Humanismus a demokratická kritika? Přiletí mi jedna za ,humanismus´ a jedna za, demokratickou´...

Když ti k týlu přiloží hlaveň samopalu a ptají se, jakého si vyznání, chápeš, že k tomu nejhoršímu došlo za poslední půlrok – lidský život ztratil svou cenu.“ Na to som myslel toto leto vo Ľvove, v umeleckom centre Dzyga, kde som pil pivo s básnikom a organizátorom literárnych festivalov Hryhorijom Semenčukom a medzitým si listoval prekladmi jeho nových básní. Napríklad táto: Válka všemu určila místo.

Na místě života jsou jen kovové kříže.

Každý náboj není jen pouhý hřeb.

Jsem to já a jsi to ty. A mříže.

Napokon, je to len pár básničiek zočivoči vulgárnej propagande a všeobecnej ľahostajnosti. A či dáme básnikom aspoň malú šancu? Ako to kedysi povedal dakotský medicinman Chromý jeleň: „Umelci sú ako Indiáni vo svete bielych. Vraví sa o nich, že sú rojkovia, ktorí žijú v oblakoch, nechcú vidieť realitu... To isté sa hovorí o Indiánoch...

Svet, v ktorom si v duchu namaľuješ obrázok, ktorý ti veci ukazuje inak, než ako ich vidíš očami, to je svet, z ktorého dostávam svoje vízie. A hovorím ti, že to je skutočný svet.

Nie ten zlý sen, zhmotnená nočná mora plná smogu... Teší ma, že som z iného sveta.

A teba by tiež malo tešiť, že si.“ Dúfam, že nás bude vždy dosť.

Housing stress

Daniel Pastirčák

Proti prúdu Odtnite mu hlavu, nech nevytŕča z davu, spievaval na Čertovom kole Miško Kaščák. Všetci boli tam, nastúpení v rovnošatách na prvého mája. Stačilo malé gesto – obliecť si miesto rovnošaty biele nohavice – a človek dostal trojku z chovania. Smiešne?

Tak začal na košickej ŠUPke môj odpor k diktátu ideologickej jednoty.

Tak pokračoval, keď som opustil povinný vedecký ateizmus.

A znova je to tu, i keď žiadna donucovacia moc ten prúd neživí.

Narastá živelne zo dňa na deň. Prúd strachu a nenávisti, ktorý sa zdvihol proti obyčajnej ľudskosti. Na Slovensku víťazí strach. Strach z imigrantov, ktorí tu nie sú a ani k nám nechcú prísť. Premiér, líder opozície i líder extrémistov sa zhodnú v tom, že pred imigrantmi je treba Slovensko chrániť. Islam nemá miesto v našej kultúre. Svorne zasievajú nedôveru voči Európskej únii. Tí, čo súcit s utečencami považujú za základnú hodnotu kresťanstva a humanizmu, sú v drvivej menšine.

Ocitli sme sa uprostred prúdu. Doba nás unáša opačným smerom.

Je čas vzoprieť sa, nepritakať, nemlčať. Je čas pohybovať sa vytrvalo proti. Plávať proti prúdu sa dá chvíľu, kým nás neopustia sily. Musíme nájsť niečo pevnejšie, než je sila našich svalov – pevnú pôdu pod nohami, o ktorú sa dá oprieť. Ponoriť sa až na dno a kráčať proti prúdu. Nuž, je október tisícdeväťstotridsaťdeväť. Napísal Robinson Jeffers: Počítame mesiace, budeme počítať dni. A zdá sa, prišiel čas hľadať niečo mimo svojich nervov, o čo by sme sa opreli.

Zuzana Uličianska

Múr z waflí S čím sa vám spája predstava domova? S rodičmi či s deťmi, s kozubom, alebo nebodaj s pečením koláčov?

Zle. Novým symbolom domova sa pre mnohých stáva múr, ktorý ich spoľahlivo oddelí od všetkých ostatných... chudobných, bezdomovcov, migrantov...

Ak je niekto v Amerike vtipný, tak je to moderátor John Oliver. Pred časom sa mu veľmi vecne podarilo rozobrať nápad Donalda Trumpa postaviť múr na hranici s Mexikom.

Najprv Trumpa nachytal, ako pri rôznych príležitostiach navyšoval odhady, koľko by takýto projekt stál. Najviac 4 miliardy, takých 8, maximálne 12 miliárd dolárov, počujeme hovoriť Trumpa. Oliver tieto sumy porovnal s odhadom reálnych stavebných nákladov a došiel k sume 25 miliárd, a to ešte nepripočítal takmer dvojnásobné náklady na údržbu niečoho takého kolosálneho, stojaceho uprostred neprístupnej púšte.

Následne divákov pobavil opisom dômyselných vynálezov, ktoré mexickí drogoví díleri využívajú na to, aby prekonali už existujúce nástrahy postavené Američanmi – od tunelov až po katapulty. Ako čerešničku na torte citoval samého Trumpa, že takto vysoký múr sa nedá ničím prekonať, lebo aj keby ste sa dostali hore rebríkom, dole už neskočíte – ledaže za pomoci lana, dodal náhle osvietený prezidentský kandidát.

Nevideli sme to azda v stovkách dobrodružných filmov?

Aká bola Oliverova pointa? Navrhol, aby každému občanovi kúpili waflovač. Americký rozpočet by to stálo rovnako ako Veľký Trumpov múr a veľmi podobne by to krajinu ochránilo pre ilegálnou imigráciu a drogami. Navyše, čo navodí väčší pocit domova, ako vôňa waflí?

Predajca Rado neprišiel na oslavu výročia, lebo sa sťahoval. Po známosti, do podnikovej ubytovne. Nadšene mi opakoval, aké má šťastie, že po rokoch bude mať znovu vlastný záchod a kuchyňu. Naša predajkyňa, dôchodkyňa Lenka, si s dcérou prenajali spoločnú izbu v rodinnom dome.

O ostatné priestory sa delia s piatimi ľuďmi, ale stále je to menej, než na predraženej ubytovni.

Nižší nájom zároveň trochu zmenšil ich stres.

V angličtine existuje výstižný termín housing stress, stres spojený s bývaním. Na Slovensku v ňom žije mnoho ľudí a väčšina predajcov Nota bene. Ak výdavky na bývanie presahujú tretinu príjmu domácnosti, v civilizovaných krajinách máte prístup k cenovo dostupnému bývaniu. Ak presahujú ako polovicu príjmu, ide už o extrémnu formu bytového ohrozenia.

Ako by potom nazvali situáciu, keď náklady na bývanie vysoko prevyšujú príjem, ako v prípade Evy a jej invalidného dôchodku? Nestačí jej ani na zaplatenie izbičky v ubytovni...

Nota bene

10 2016 Pre chudobných ľudí je jedinou šancou na Editoriál slušné bývanie mestský nájomný byt. U nás je takmer nemožné získať ho. Napriek stavebnému boomu v komerčnom sektore klesla výstavba verejných nájomných bytov za posledných 15 rokov o viac než 80 percent a takmer sa zastavila. Minulý rok sa postavilo len 339 mestských nájomných bytov – úbohé 2 percentá z celkovej bytovej výstavby na Slovensku!

3

Bezdomovectvo by malo byť v živote človeka len krátkou epizódou. Realitou je, že takto poznamenaní ľudia uviaznu v systéme sociálnych služieb a komerčných predražených ubytovní. Nakoniec nevydržia a stanú sa z nich zo spoločnosti vydelené, utrápené bytosti plné beznádeje. Naozaj si za to môžu sami?

Som si istá, že kolotoč, ktorý robí z ľudí regulárnych „bezdomovcov“, si naša spoločnosť vytvára sama. Lenže múdra spoločnosť myslí na to, že ľudia potrebujú bývať a že bývanie musí byť cenovo dostupné pre rôzne skupiny ľudí.

Toto je úloha, ktorú ruka trhu nevyrieši.

A som smutná, že na to, aby sme prijali fakt, že ľudia bez domova potrebujú slušné a stabilné bývanie – ROVNAKO AKO MY OSTATNÍ – potrebujeme rozsiahle výskumy a ekonomické štúdie s dôkazmi, že to funguje a je to dokonca lacnejšie.

Sandra tordová šéfredaktorka

Štát má ľuďom na okraji pomôcť Karol Sudor

Vladimír Šimíček

Otvára problematické témy a poukazuje na ne. Vytvára tak všeobecný tlak na ich riešenie. Týka sa to aj témy bezdomovectva. „Prvá pomocná ruka býva v praxi neraz rozhodujúca,“ hovorí prezident SR ANDREJ KISKA. Téma ľudí bez domova pre poli- veľa. Niekto sa vlastnou vinou či ďalším stupňom. To, kam sa ľudia tikov nie je atraktívna. V programe cudzím zavinením prepadne na okraj bez domova dostávajú vďaka Nota sa jej riešeniam nevenuje žiadna spoločnosti, a už nevie ako ďalej. Vte- bene, je však samo osebe úžasné. Prvá strana. Je to tak preto, lebo nejde dy nastupuje najväčšia úloha štátu pomocná ruka býva v praxi neraz o zaujímavú skupinu voličov, alebo – prísť a pomôcť. Žiaľ, štát v tomto rozhodujúca. ide priamo o cynizmus? často a obrovsky zlyháva. Ak som už Dôkaz?

Je to síce klasický problém poli- teda prezidentské voľby vyhral, bolo tiky, ale nielen slovenskej. Ide o populi- logické, že som chcel ukázať, pre koho Poviem to na konkrétnom príklade zmus v snahe hovoriť pred voľbami som do politiky vlastne šiel. Chcel – raz za mnou prišiel kamarát a poproo témach, ktoré chcú voliči počuť. som upriamiť pozornosť na margi- sil ma, aby som pomohol jeho braDokonca je to ešte horšie – politici nalizované skupiny ľudí. tovi. Je vraj alkoholik, rozpadá sa mu neraz hovoria priamo to, čo chcú rodina, aktuálne je však na liečení Nota bene Šlo teda o symbol? voliči počuť. Súvisí to aj s tým, že a prestal piť. Problém bol, že ho nik 10 2016 pre väčšinu občanov téma ľudí bez Áno. Aby sme na tie skupiny ne- nechcel zamestnať a dať mu šancu. domova nie je atraktívna. Odsudzujú zabúdali, lebo sú tu a musíme sa Zavolal som si ho a spýtal sa, čo vie Rozhovor ich, hovoria, že si za to môžu sami, o ne postarať. robiť. Odpovedal, že nič. Pýtal som že sú to samí alkoholici. Politikom sa teda ďalej, či vie aspoň šoférovať. z toho logicky vyplýva, že o nich nie Kedy ste zaregistrovali časopis Vraj nie, lebo nemá vodičský preuje potrebné rozprávať, lebo im to ne- Nota bene? kaz. Zaplatil som mu ho a poskytol prinesie plusové body.

Netuším presne, ale už sú to roky. mu aj auto, aby rozvážal poštu. Hneď Bolo to v Poprade. Oproti sídlu Dob- na prvej jazde ho oškrel. Raz prišiel Po svojej inaugurácii do funkcie rého anjela je pri autobusovej zas- a peniaze za vodičský preukaz mi prezidenta ste podávali obed okrem távke predajňa Billy. Pri jej vstupných vrátil. Potom som ho roky nevidel. iného aj ľuďom bez domova. Bol za dverách predával Nota bene jeden Keď som ho stretol, hovoril mi, že tým marketing, lebo to dobre vyzerá, starší, slušný, milý a usmievavý pán. už je šéfom veľkej predajnej skupiny, alebo iný dôvod?

Cestou z práce som tam nakupoval jednoducho úspešným a fantastickým Do politiky som dlho nechcel a práve on sa stal mojím symbolom človekom so šťastnou rodinou. Tým ísť, hoci ponúk som mal viac, tobôž Nota bene. Kupoval som si od neho chcem povedať, že v živote sú momenty, keď potrebujete iba to, aby po založení Dobrého anjela. Základ- takmer každé nové číslo. vám niekto podal pomocnú ruku, ným zlomom však boli moje osobné skúsenosti s bezbrannými O projekte občas počuť aj a vy sa naštartujete. Jasné, mnohí a chorými, so zbytočnými úmrtiami negatívne názory. Jednou z výčitiek vás aj sklamú, podvedú, to vás však detí, s obrovskou korupciou. By- je stagnácia, teda že tí ľudia nie sú nesmie zmiasť. tostne som sa dotkol utrpenia a zme- motivovaní posunúť sa ďalej a hľadať Človek je raz hore, inokedy dole. nil svoj postoj, hoci blízki, vrátane si inú prácu. Čo si o tom myslíte? manželky, boli proti môjmu vstupu Nesúhlasím s tým. Nota bene Kedy ste sa vy cítili tak totálne na do politiky. Dnes sám niektorým predsa dáva prvú pomocnú roku, dne, až ste mali pocit, že to už nepodnikateľom, za ktorými sú úžasné ktorá ľuďom bez domova umožňuje zvládnete? a čisté príbehy, navrhujem, aby uro- dostať sa na určitú úroveň. Predávať Paradoxne sa v tých sínubili to isté. Odpovedajú však, že ešte tento časopis je istá zodpovednosť, soidách neraz hýbeme ani nie tak nie, lebo sú stále málo naštvaní na prejav toho, že nie som človek, ktorý pre vonkajšie podmienky, ale pre túto spoločnosť, aby zanechali svoj po- iba naťahuje ruku. Ukazuje teda naše vnútorné psychické nastavekojný život. Boli by pritom prínosom, presne tú skupinu ľudí, o ktorú stojí nie. Dokážeme byť totiž nešťastní, keďže ide o skúsených manažérov, za to zabojovať, lebo sa ešte celkom hoci zvonka sa v skutočnosti nič ktorí svoje peniaze zarobili poctivo. nevzdala a nepoddala osudu. Áno, vážne nedeje. Reálnym peklom, keď Utrpení ako takých pritom existuje môžeme debatovať, čo by malo byť už som nevedel, ako ďalej, som si

5

prešiel v dvadsiatichsiedmich rokoch po tom, čo som odišiel do USA umývať dlážky. Prišlo ťažké a dlhé odlúčenie od rodiny, hoci sa mi narodilo druhé dieťa, a do toho nesmierne ťažká práca, keďže som robil 100 hodín týždenne bez jediného dňa voľna. Človek sa síce dokáže motivovať, ak vidí, že sa to celé niekam hýbe, niekam to smeruje, ja som však ten pocit nemal. Trinásti sme bývali v kuticiach, kde po nás lozili šváby. A práve kombinácia odlúčenia, ťažkej práce, postupnej straty zdravia, pričom to celé trvalo viac ako rok, mi priniesla vnútorný pocit osobného pekla. Pre objektivitu treba dodať, že skutočné peklo vyzerá naozaj inak.

Nota bene

10 2016 Rozhovor

6

Ďalším peklom bol asi návrat, keďže peniaze, čo ste zarobili, ste zle investovali.

Bolo to síce obrovské sklamanie, ale takých jednorazových a krátkodobých sklamaní, že sa niečo nevydarí a musíte zrušiť projekt, som prežil ešte množstvo. Práca v Amerike bola horšia, lebo na absolútnom dne spoločnosti som sa pohyboval dlhodobo.

V čom zlyháva náš štát, že tento systém už desiatky rokov produkuje ľudí bez domova? Práve štát totiž nastavuje mantinely.

Necítim sa ako odborník na ľudí bez domova. Dôvodov zlyhávania je však viac. Jedným z nich sú nepochybne detské domovy. Kdesi som čítal štatistiku, že množinu ľudí bez domova do 30 rokov z 80 percent tvoria práve bývalí chovanci detských domovov. Štát teda zlyháva v tom, že deti dáva do zariadení, pričom stále nenašiel spôsob, ako ich začleniť do reálneho života.

Zachraňovať to potom musia iné organizácie. Jednoducho nie je v poriadku, že štát vychováva deti tak, že vyjdú von a nevedia nič o svete, nevedia hospodáriť, nemajú možnosť nájsť si dostupné ubytovanie a podobne. Ďalším problémom sú exekúcie a následné straty bývania, s čím súvisia aj rozpady rodín. Všimnite si, ako fungujú krízové centrá – mamička s dieťaťom tam prísť môže, manžel však už nie. Zároveň nám chýbajú jasne riešené osobné bankroty a systém psychologickej, sociálnej

Andrej Kiska (1963)

a zrejme aj finančnej pomoci, ktorý by v takýchto prípadoch zabránil totálnemu prepadu ľudí pod čiaru.

vyštudoval Elektrotechnickú fakultu na STU v Bratislave. V roku 1990 odišiel pracovať do USA ako predavač v obchode na benzínovej pumpe, neskôr bol pomocným robotníkom na stavbe. Po návrate domov začal podnikať. Založil viaceré úspešné spoločnosti, neskôr ich predal a s kolegom vytvorili projekt Dobrý anjel, určený na pomoc ľuďom v núdzi, do ktorej sa dostali v dôsledku ťažkej choroby. V roku 2014 bol zvolený za prezidenta Slovenskej republiky.

Je ženatý, má štyri deti.

Verejné nájomné byty u nás tvoria len tri percentá zo všetkých bytov a domov na Slovensku. Za posledných 15 rokov klesla výstavba verejných nájomných bytov o viac ako 80 percent.

Súhlasím, že je to problém. Keď som bol v Londýne, predstavovali nám plány výstavby úplne nového centra. Zrazu nám tí ľudia ukazovali, kde všade v daných panelákoch budú sociálne byty. Pýtam sa ich – to akože vy, developeri, staviate sociálne byty? Veď ja by som od vás očakával skôr to, že chcete z tamojších prenájmov vyťažiť čo najviac. A oni, že nie, lebo tam platia pravidlá, že keď stavajú novú nehnuteľnosť, isté percento bytov musí byť automaticky sociálnych.

Dokonca už vopred to musia mať zahrnuté v projekte.

U nás sa nad tým ani nepremýšľa.

A považujem to za chybu.

Nevravím, že toto je presná cesta na riešenie problému, ale určite by sme sa mali naučiť využívať takzvané „best practices“. Veď aj o tom je Európska únia – o zdieľaní a preberaní toho najlepšieho. Nenahovárajme si, že bezdomovectvo sa dá vyriešiť ľahko, veď sa s ním potýkajú všetky krajiny. Prečo však zvonku neprebrať veci, ktoré dokázateľne fungujú, a neaplikovať ich u nás? Považujem to za našu až Božiu povinnosť. Niekto sa s tými nápadmi trápi 10 či 15 rokov, skúša rôzne modely, nájde funkčné riešenie a my, miesto toho, aby sme ho prevzali, sa stále hráme na vlastnom piesočku? Najdôležitejšie pritom je, aby sme si priznali, že fakt máme problém. Nemôžeme akceptovať názor, že veď ľudia bez domova sú aj vo Washingtone či New Yorku, tak môžu byť aj v Bratislave a Poprade. To je slepá ulička.

Ak o existencii ľudí bez domova vieme desiatky rokov, ako je možné, že dodnes nemáme koncepciu riešenia tohto problému? Doteraz nebola prijatá ani len definícia ľudí bez domova, ktorá by sa mohla odzrkadliť vo vytváraní príslušných politík. Ľudia bez domova sú nepopulárnou politickou témou podobne ako Rómovia.

Nota bene

10 2016 Rozhovor

7

Ak sa nájde politik, ktorý vyhlási, že ich chce koncepčne riešiť, a vyzve na spoluprácu ostatných, neuspeje. Miesto toho vymenúvame rôznych splnomocnencov, ktorí majú len okresané možnosti a právomoci. Ak sa potom ako politik k tejto téme postavíte, znesie sa na vás obrovská vlna kritiky až nenávisti na blogoch aj sociálnych sieťach, čo môže mnohých odradiť. Chce to odvážneho človeka, skutočného lídra. Čo v tomto môžete urobiť vy?

Základnou zbraňou prezidenta je, že témy otvára, poukazuje na ne a rozpráva o nich. Vytvára tým všeobecný tlak, aby sa to neignorovalo, ale riešilo. Aj prezident však potrebuje podporu. V minulosti som poukázal na viaceré ťažké veci, napríklad zdravotníctvo, školstvo, problémy a potreby migrantov,

podstatou je však vždy vyvolanie spoločenského tlaku. Politici, žiaľ, fungujú na princípe, že čo spoločnosť netrápi, to neriešia, radšej otvárajú diaľnice a naháňajú body inde.

Posúvame sa vôbec ako spoločnosť k lepšiemu? Alebo nebodaj cúvame?

Myslím si, že naša spoločnosť sa hýbe k lepšiemu. Nedávno som bol pozrieť rómskych kamarátov v Batizovciach. Pýtal som sa, v čom je ich situácia iná než pred desiatimi rokmi, keď som tam bol prvýkrát.

Odpovedali, že dnes majú všetci prácu. A to je úžasné. Podobných príkladov je viac. Pred časom sme u nás prijali deti a zamestnancov z istej školy v Kežmarku. Tamojšia riaditeľka poskytuje učňovské vzdelanie Rómom či mentálne aj so-

ciálne postihnutým. Učí ich základným remeslám. Povedala mi, že 86 percent ich absolventov si nájde prácu. Pýtal som sa, v čom to je.

Vraj v tom, že na Slovensku pribúda firiem, podnikateľov aj ľudí, ktorí chcú pomôcť. Teraz to prenesme na ľudí bez domova, ktorí ráno ani nemajú dôvod vstať, a ak, tak len preto, aby čo najskôr spláchli svoj bôľ. Pomocnú ruku by im mohla podať práve silná skupina zodpovedných riaditeľov firiem. Prvé signály tu už sú, preto si trúfam povedať, že postupne sa dostávame na vyššiu úroveň. Je tu mnoho ľudí, ktorí si uvedomujú, že od života dostali veľa, a tak poctivo hľadajú spôsob, ako pomôcť iným. Kombinácia miest a obcí, tretieho sektora a takto spoločensky uvedomelých ľudí je zrejme správnou cestou.

50 nových šancí V Brne spúšťajú nový, unikátny projekt, ktorý úplne mení doterajší spôsob riešenia bezdomovectva. Housing first už úspešne odskúšali vo viacerých krajinách.

Jana Čavojská Je to ako revolúcia! Päťdesiat rodín bez domova sa už túto jeseň sťahuje do pridelených bytov. A to je len začiatok. V januári vyčlenia ďalších šesťdesiatpäť bytov pre jednotlivcov, ktorí žijú na ulici. Ak sa postup osvedčí, stane sa súčasťou komplexného prístupu mesta k ľuďom bez domova.

Nota bene

10 2016 Bývanie

8

Na brnianskych uliciach žije asi tisícpäťsto ľudí bez domova. Ďalšie tisíce prežívajú na ubytovniach a v azylových domoch. „Buď máme možnosť bezdomovectvo nejakým spôsobom spravovať – prevádzkovať útulky a nocľahárne, čo stojí nemalé peniaze, alebo sa môžeme rozhodnúť problém naozaj riešiť a bezdomovectvo ukončovať. To spĺňa práve koncept housing first,“ povedal Martin Freund, zástupca brnianskeho magistrátu pre sociálne začleňovanie pre aktualne.cz.

V tradičných službách sa ľuďom bez domova bývanie podmieňuje, napríklad byť triezvy, mať splatené dlhy voči mestu. Nový prístup housing first (bývanie najskôr), vychádza z predpokladu, že pokiaľ má človek kde bývať, je schopný poradiť si aj s ďalšími problémami. Človeku bez domova sa v čo najkratšom čase poskytne prístup k nájomnému bytu so štandardnou zmluvou a s ním aj podpora sociálnych pracovníkov, ktorí za ním prichádzajú do bytu.

BÝVANIE OKAMŽITE S týmto spôsobom ukončenia bezdomovectva prišiel v roku 1992 psychiater Sam Tsemberis z New Yorku. Jeho klienti pendlovali medzi

Jana Čavojská, The Bigg Issue psychiatrickou nemocnicou, ulicou a ubytovňami. Nedarilo sa im vymaniť zo začarovaného kruhu, hoci mali k dispozícii aj u nás obvyklé zásluhové, prestupné systémy bývania – nocľahárne a azylové domy.

Všetci klienti trvali na tom, že to, čo naozaj potrebujú, je priestor na dôstojný život. Nie azylový dom či nemocničné lôžko.

Psychiater ich vzal vážne a vybudoval novú službu, ktorá im ponúkala okamžitý prístup ku kvalitnému bývaniu a starostlivosť potrebnú na to, aby boli schopní bývanie si udržať. Program mal vynikajúce výsledky a v roku 1997 bol zaradený do kontrolného experimentu, ktorý mal overiť jeho efektivitu v porovnaní s prestupným modelom. Trval štyri roky, ale už po dvoch rokoch sa jasne ukázala sila housing first. Až 80 percent ľudí, ktorí boli pre projekt vyžrebovaní, si dokázalo udržať bývanie. V skupine v prestupnom bývaní to bolo len 30 percent.

Následné overovanie tohto prístupu v ďalších mestách ukázalo, že miera udržania si bývania aj po skončení projektu bola všade podobne vysoká: 80 percent v Denveri, 78 vo Westchesteri, 84 v Seattli a San Diegu, 83 vo Washingtone.

Vďaka tomu sa prístup stal pre federálnu vládu USA jasným riešením chronického bezdomovectva.

Housing first sa testoval aj v piatich vybraných európskych mestách.

V Amsterdame, Kodani a Glasgowe bola po prvom roku úspešnosť projektu vyše 90 percent, v Lisabone 80. V Budapešti to bolo 50 percent,

pretože ľudia neboli napojení na dávkový systém a sociálne služby.

Neexistovali príspevky na bývanie, aké mali možnosť získať ľudia v ostatných krajinách. Napriek tomu si bývanie udržala viac ako polovica nájomníkov.

V Českej republike má projekt dokázať, že aj v podmienkach strednej Európy, s jej počtom voľných dostupných bytov a dávkovým systémom, môže housing first fungovať a byť jednoznačne výhodnejší ako dlhodobá starostlivosť o človeka na ulici. Na rozdiel od Slovenska, kde príspevok na bývanie vo výške 55,80 eura ani zďaleka nestačí, príspevok na bývanie pokryje v Česku takmer celú sumu nájmu.

BRNIANSKY PROJEKT Rodiny žijúce po ubytovniach, osamelé matky s deťmi putujúce z jedného azylového domu do druhého, pretože v ňom môžu zostať iba rok, jedna miestnosť pre celú rodinu, so záchodom a kuchynkou spoločnými pre celé poschodie.

K tomu všetkému neustály strach z úplnej straty strechy nad hlavou, života na ulici, odobrania detí úradmi...

Práve na takéto rodiny sa zameriava brniansky projekt založený na princípe housing first. Pustila sa doňho mimovládna organizácia IQ Roma Servis spolu s Odborom sociálnej starostlivosti magistrátu mesta Brno a Ostravskou univerzitou.

V týchto dňoch sa do mestských bytov sťahujú prvé z päťdesiatich rodín, ktoré vďaka šťastnému žrebu získali podnájom.

Projekt má dva ciele: pomôcť vyriešiť bytovú otázku rodinám v kríze a otestovať model komplexného prístupu riešenia bezdomovectva housing first v podmienkach Českej republiky. Rodina si môže vybrať taký nájomný byt, ktorý vyhovuje jej potrebám a s bytom získavajú aj klasickú nájomnú zmluvu.

Sociálna služba a podpora sa poskytuje priamo v byte a nie v inštitúcii alebo na úrade. Byty používané v rámci prístupu housing first nie sú koncentrované, nevytvárajú getá, ale sú naopak roztrúsené medzi ostatnými bytmi.

Nota bene

10 2016 Bývanie

9

Systém housing first pre rodiny sa opäť osvedčil najprv v USA. Počas finančnej krízy stratilo bývanie množstvo rodín, ktoré začali zapĺňať azylové domy. „Bolo treba začať premýšľať, ako z azylových domov urobiť fungujúcu službu, ktorá človeka posunie ďalej namiesto konečnej stanice,“ vysvetľuje Štěpán Řipka z Ostravskej univerzity. „Dvadsať percent obyvateľov totiž zostávalo v azylových domoch dlhodobo a tie na nich vynakladali až polovicu svojich finančných prostriedkov.“ Pritom nepotrebovali viac podpory než iné chudobné rodiny žijúce v bytoch. Naopak rodiny, ktorým intenzívna podpora chýbala, z azylových domov vyhadzovali, pretože neboli schopné plniť ich podmienky. „V rámci programu rapid rehousing, v ktorom aplikovali princípy housing first na rodiny s deťmi, začali takéto rodiny sťahovať do nájomného bývania. Opäť to stálo menej Nota bene verejných peňazí a ľudia si čoskoro 10 2016 pomáhali sami,“ hovorí Řipka.

Bývanie

10

VON Z BLUDNÉHO KRUHU Viaceré české mestá majú skúsenosť s projektami prestupného systému. Uviaznuť v ňom znamená: zapísať sa do poradovníka, čakať niekoľko rokov, plniť podmienky, získať miesto v azylovom dome alebo na ubytovni, mať prácu, nemať žiadne dlhy, dostať sa do tréningového bytu, opäť plniť podmienky, po rokoch sa s obrovskou dávkou šťastia dostať k obecnému či drahému komerčnému bytu. Výsledky? „Po desiatich rokoch získalo vyhovujúce a udržateľné ubytovanie približne 20 percent z tých, ktorí do programu vstúpili,“ konštatuje Řipka.

Dôvodom bolo, že obce stavali azylové domy a ubytovne, ale tréningových bytov už bolo menej a nájomné byty chýbali takmer úplne. „Pre politikov je zrejme príťažlivejšie prestrihnúť pásku na novom azylovom dome, než prideliť byt rodine v kríze, ktorá si pomoc podľa mnohých voličov a politikov nezaslúži. A ak je úspešnosť 20 percent, tak sa jednoducho skonštatuje: Vidíte, s touto cieľovou skupinou

sa nedá pracovať. Nikto nehľadá chyby v systéme založenom na tom, že v ňom ľudia neuspejú.“ V azylových domoch sú chudobné rodiny nútené zostať, pretože neexistujú cenovo dostupné nájomné byty a na komerčný prenájom jednoducho nemajú peniaze.

Mesto Brno vlastní 29 000 bytov. Pre projekt vyčlenilo prvých 50 rozptýlených v rôznych lokalitách. Sociálni pracovníci najprv sčítali rodiny v bytovej núdzi, teda v ubytovniach, azylových domoch a podobných zariadeniach. „Tiež rodiny bývajúce v neadekvátnych bytoch – plesnivých, pivničných, bez kúpeľne, toalety alebo kuchyne a v priestoroch, kde je menej ako päť metrov štvorcových na obyvateľa,“ vysvetľuje Jan Milota, sociálny pracovník z IQ Roma Servis. „Identifikovali sme 420 rodín v bytovej núdzi a ponúkli sme im vstup do programu. Päťdesiat z nich získalo žrebovaním nájomný byt. Ďalších sto je v kontrolnej skupine pre potreby výskumu. Počas dvoch rokov budeme rodiny sledovať a budeme zisťovať, ako bývanie ovplyvnilo ich život, zdravotný stav, zamestnateľnosť, školskú dochádzku detí, návrat detí z detských domovov do rodín v porovnaní s rodinami, ktoré zostali žiť v nevyhovujúcich podmienkach.“ Byty sú vo vyhovujúcom stave a zariadené. Rodiny si z nich môžu vybrať. „Chceme, aby to bolo bývanie, ktoré sa im páči, aby sa tam cítili ako doma a chceli si ho udržať.“ A čo je rovnako dôležité, rodiny nedostávajú iba bývanie, ale aj služby spojené s jeho udržaním, teda pomoc sociálneho pracovníka. Stále však ide o bežný vzťah prenajímateľ – nájomca medzi mestom a rodinou.

KAŽDÝ, KTO POTREBUJE Rodiny, ktoré sa do bytov sťahujú, sú väčšinou v hmotnej núdzi. Majú teda nárok na príspevok na bývanie. „Jeho výška sa odvíja od ceny nájmov v konkrétnych lokalitách. Dávka odchádza priamo na účet prenajímateľa. Ak všetko pôjde dobre, rodiny budú

Nota bene

10 2016 Bývanie

11

môcť po čase požiadať, aby ju mohli poberať priamo a samé sa starať o svoje platby,“ pokračuje Milota. Ak niekto získa zamestnanie a príde o dávku, bude riešiť platbu nájomného zo svojho nového príjmu.

A to už je obrovský krok z priepasti bezdomovectva. „V našom projekte nejde o to, aby bývanie dostal ten, kto si ho zaslúži, ale každý, kto ho potrebuje.

Chceme ukázať štátu, že ak ako prvé poskytne bývanie, mnohé ďalšie problémy nevzniknú. Videl som rodiny, ktoré vyhodili z azylového domu za nesplnenie jediného bodu z ich individuálneho plánu.

Matka nedonútila pätnásťročného tínedžera, aby šiel na doučovanie, tak ich z azylového domu vyhodili. Je legitímne mať požiadavky a usmerňovať človeka, ktorý to potrebuje. Ale ak to ohrozuje jeho možnosť zotrvať v krízovom ubytovaní, drží to ľudí v obrovskej neistote.“ Klient si sám určuje ciele a tempo zlepšovania svojho života. Sam Tsemberis to považuje za jeden z piatich kľúčových princípov housing first: „Všetci robíme rozhodnutia. Dobré rozhodnutia, zlé rozhodnutia, a z nich sa poučíme. Mať túto možnosť je zásadné, takto sa

učíme, ako lepšie riadiť svoj život.

Berieme to ako samozrejmosť, ale mnohí klienti túto možnosť väčšinu svojho života nemali. Ako môžeme očakávať, že budú žiť nezávisle a postavia sa na nohy, keď im stále budeme hovoriť, čo majú robiť?"

Zámerom brnianskeho magistrátu a mimovládnych organizácií je ukončovanie bezdomovectva.

Mesto už prisľúbilo, že ak sa projekt osvedčí, poskytne preň ďalšie byty.

Aby nikto nebol na ulici dlhšie než pol roka, a ak sa aj jeho epizóda na ulici zopakuje, bude mať možnosť znovu a rýchlo získať ubytovanie.

Mesto Brno vlastní 29 000 bytov. Do projektu housing first ich v klasickom nájomnom vzťahu zatiaľ poskytlo 50. Sú roztrúsené po celom meste.

Nota bene

10 2016 Svet

12

Domov pre všetkých

Nota bene

10 2016

Petra Nagyová

Výročie NB

Austrália, podobne ako iné vyspelé krajiny, uviazla v bytovej kríze. Politici situáciu nedokážu vyriešiť, a tak prišla The Big Issue s vlastným projektom.

Sociálna organizácia The Big Issue, ktorá vydáva aj pouličný časopis, už dlhodobo poukazuje na kritický nedostatok cenovo dostupných bytov. V Austrálii ich momentálne chýba až päťstotisíc. Podľa riaditeľa organizácie Stevena Perssona je však riešenie bezdomovectva jednoduché a nespočíva v poskytovaní nocľahu v útulkoch. „Je ním čo najviac cenovo dostupného bývania,“ hovorí.

Špeciálnou klauzulou v zmluve sa aj každý ďalší nový vlastník domu zaväzuje investovať do fondu, čím sa v ňom navyšujú peniaze na riešenie bezdomovectva. Majiteľ môže túto klauzulu (čosi ako vecné odvolateľné bremeno) úradne zrušiť, väčšina to však neurobí. Vízia tvorcov projektu Homes for Homes je, že raz takto získajú na bývanie pre chudobných 1,8 bilióna dolárov.

Pred dvadsiatimi rokmi nevenoval nikto príliš veľkú pozornosť upozorneniu redaktora časopisu The Big Issue Simona Castlesa, že v krajine žije takmer 60 tisíc ľudí bez domova. Pritom až tretina z nich boli mladí ľudia.

Dnes žije na ulici už viac než stotisíc Austrálčanov a 1,1 milióna prespáva v útulkoch. „Či je to osamelý rodič s dieťaťom alebo 18-ročný mladý človek vychádzajúci z pestúnskej starostlivosti, nemôžu si dovoliť prenajať ani len malý byt. Musia si vybrať – buď budú bývať, alebo jesť,“ upozorňuje austrálska urbanistka Carolyn Whitzman.

Už teraz sa stal malý zázrak. Keďže v Austrálii ľudia kupujú a predávajú domy takmer každých sedem rokov, fond na podporu cenovo dostupného bývania rástol a organizácii sa tento rok podarilo získať viac ako 140 tisíc dolárov. „Problém sa stal príliš veľkým na to, aby ho vláda vyriešila sama. Je to výzva, je to niečo úplne odlišné, ale dá sa to.“ Podľa riaditeľa organizácie je Homes for Homes udržateľný projekt, v rámci ktorého môžu ľudia spojiť sily a pomôcť.

The Big Issue napokon presvedčili aj vládu, aby iniciatívu podporila. Na projekt uvoľnila sumu 500 tisíc dolárov, v priebehu roka postupne poskytla 71 tisíc nových sociálThe Bigg Issue preto prišla s inovatívnym projektom nych bytov a 80 tisíc zrenovovala. Dobrý príklad toho, ako Homes for Homes. Oslovujú majiteľov domov, oslovujú môže štát pomôcť tým najzraniteľnejším začať odznova. banky a realitné kancelárie, developerov i prenajímateľov. „Potom, čo 40 rokov pracujem s ľuďmi na ulici, viem, že „Navrhujeme im, aby do projektu darovali 0,1 percenta byť bezdomovcami si nevybrali,“ konštatuje Steven Perssz ceny predanej alebo prenajatej nehnuteľnosti, ktoré si on. „Zaslúžia si bezpečné domovy a naším cieľom je, aby môžu odrátať z dane. To znamená, že ak predajú dom za sme im pomohli.“ Čím viac ľudí bude mať vlastné bývanie, päťstotisíc austrálskych dolárov, na bývanie pre ľudí v núdzi tým menej ich bude odkázaných na núdzové ubytovanie v útulkoch, zdravotné ošetrenie či pobyt v nemocnici. prispejú sumou 500 dolárov,“ vysvetľuje Steven Persson.

13

Kamarátstvo z pasáže Galina Lišháková

Alan Hyža

V bratislavskej Liga pasáži sa vďaka Nota bene spriatelili dvaja muži z odlišných svetov: kedysi robotník, dnes predajca časopisu Ján Gajdošík (56) a historik umenia Ivan Lacika (73).

Nota bene

Nota bene

10 2016

10 2016 Výročie NB

Výročie NB

15

14 Keď bol Ivan Lacika malý chlapec, často doma pozoroval jednu situáciu. „Na dvere zaklopal starý pán v čiernom kabáte, nosil ho, aj keď bolo vonku teplo, a stará mama mu podala tanier s teplou polievkou. Zjedol ju na debničke pri dverách, dodnes tam stojí, poklonil sa a odišiel. To všetko sa odohrávalo bez slov. Každú stredu.“ Ivana Laciku v dospelosti zvedavosť hnala do sveta.

Túžil vidieť diela, pamiatky a krajiny, o ktorých sa učil.

Roky bol redaktorom v časopise Výtvarný život, potom kustódom v divadelnom ústave a o svojich cestách po svete, ale aj po Slovensku vydal niekoľko kníh. „V Nepále, v Maroku, v mnohých ďalších krajinách som stretával ľudí žijúcich na ulici. A keď sa v 90. rokoch začali objavovať aj u nás, podvedome som začal hľadať svojho človeka bez domova, ktorému by som mohol nejako zlepšiť náladu.“ Keď bol Ján Gajdošík malý chlapec, spolu s piatimi súrodencami po škole pomáhali otcovi v stolárskej dielni. Celé prázdniny. Museli, každá koruna bola dobrá. Keď mama zomrela, otec sa spriatelil s alkoholom a doma vyvolával konflikty. Janko preto odišiel do Bratislavy, kde si našiel prácu v závode a dostal ubytovňu. Začiatkom 90. rokov, keď podniky prehádzali do súkromných rúk a aj krachovali, sa ocitol na ulici.

Celý jeho príbeh ste si mohli prečítať v septembrovom Nota bene.

Ján Gajdošík predáva časopis pre ľudí bez domova v Liga pasáži takmer od jeho vzniku. Ivan Lacika touto pasážou prechádza aj viackrát denne, s manželkou a mamou bývajú blízko. Od Janka, takto Ivan kamaráta oslovuje, kupoval časopis a postupne sa zbližovali. „Zistil som, že Janko je veľmi inteligentný aj zvedavý, preto som mu priniesol svoju knihu o Maroku.“ Potom mu napadlo, že by si mohli spraviť výlet do Rakúska. „Ani neviem ako, postupne sme si začali predstavovať, že Janko bol v minulom živote cisár František Jozef a ja jeho komorník. Hrali sme sa, že si ho pripomíname a začali sme obiehať jeho majetky.

V zámku Schönbrunn vo Viedni sme si pozreli, kde mal v minulom živote pracovňu, kde spálňu...“ Ivan listuje fotoalbumom, Jankovou cestovateľskou bibliou, ktorú mu založil. Po každom ich výlete do nej historik umenia vkladá nové fotografie a vpisuje medzi ne svoje komentáre. Každé zviera pozná podľa mena a zvieratká sú mu za to vďačné, čítam komentár pod jednou z nich. Janko na nej pózuje v ZOO pred ohradou s kozami. K pohľadnici maliarskeho portrétu Františka Jozefa a cisárovnej Sissi pripísal: Janko s manželkou v časoch najväčšej slávy.

Kamaráti podnikli spolu už okolo pätnásť výletov do Rakúska. Ako spomínajú na najsilnejšie okamihy? Ján Gajdošík: „Keď sme boli prvýkrát v Hainburgu, páčilo sa mi, že sa nám na ulici zdravili cudzí ľudia. Skúste to na Slovensku, budú na vás zazerať, akoby ste od nich niečo chceli.

V Rakúsku je čistota, všetko je tam krajšie.“ Ivan Lacika: „Pre cukrovky, no vtedy sme netušili, o čo ide,“ hovorí Janko. mňa bol jedným z najsilnejších okamihov výlet na centrálny „Hľadal som niekoho, kto by ho previezol do Bratislavy, cintorín vo Viedni. Janko ho chcel vidieť a ja mám staré ešte sme nemali medzinárodné zdravotné preukazy, takže cintoríny mimoriadne rád. Neberte to ako niečo morbídne. miestne ošetrenie, prípadne nemocnica, by znamenali Teší ma, že na nich môžem, aspoň v duchu, prejaviť úctu obrovské finančné náklady. No keď som nikoho nezohnal, známym umelcom, ktorých diela poznám...“ kúpil som v lekárni čosi podobné našej Alpe, potrel som mu tým hruď, sluchy a zápästia a nevoľnosť prešla. Aj moju Na cintoríne sú hroby Ludwiga van Beethovena, Jo- mamu koľkokrát takto kriesim,“ opisuje Ivan, ktorého hanna Straussa s celou rodinou, Franza Schuberta a pre- 94-ročná mama je už veľmi chorá a stará sa o ňu doma. niesli tam aj pamätník Wolfganga Amadea Mozarta, keďže v skutočnosti je pochovaný v neznámom masovom hrobe.

Aj preto sa teraz s Jankom stretávajú menej a odkladajú „Svoj náhrobok tam majú aj ľudia významní pre Sloven- tiež chystaný výlet do Prírodovedeckého múzea vo Viedni. sko, sochár Viktor Tilgner, autor fontány pred budovou Pre Janka je Ivan dnes jediným kamarátom. Ostatných opery v Bratislave, či J. M. Petzval, vynálezca modernej zabila ulica. Ale vie, že na tohto priateľa sa vždy môže fotografickej optiky a rodák zo Spišskej Belej.“ spoľahnúť.

Pretože obaja kamaráti sú gurmáni, k poznávaniu histórie pripojili ochutnávku miestnej kuchyne a dobrého vínka. „Za týmto účelom sme navštívili dedinku Stammersdorf, predmestie Viedne. Na jednej ulici je 120 vinárničiek a končí sa na kopci, kde vás pohostia priamo vo vinohradoch. Aj na to rád spomínam, ako sme sa z niektorej z vinárskych dediniek motkali na posledný vlak do Bratislavy, lebo sme si trošku viac vypili,“ smeje sa Ivan Lacika.

No zažili aj dramatickú chvíľu, na výlete do čokoládovej fabriky v Kittse. „Prišlo mi nevoľno, asi to už bola predzvesť

Autorka je redaktorka Eurotelevízie.

Fototexty Ivana Laciku podľa fotoalbumu, ktorý daroval Jankovi Gajdošíkovi: 1 Janko im v minulom živote postavil rozsiahlu záhradu.

2 Každé zviera pozná podľa mena a zvieratá sú mu za to vďačné.

3 Kamaráti z „Mokrej štvrte“ a vstup do Perger (Hainburg).

4 Janko sa do Rieserad, Ruského kola, ako hovoríme my Slováci, zamiloval.

5 Janko pri fontáne Juraja R. Donnera, ktorý tvoril voľakedy dávno aj v Bratislave.

6 V kaštieli sa v minulom živote narodil a odtiaľ vládol celému svetu.

PRVÁ Galina Lišháková

Gabriel Kuchta

Eva Račická (53) je prvou predajkyňou Nota bene s číslom 001. Vďaka časopisu získala priateľov a ľudí, ktorí jej pomáhajú udržať sa nad vodou. No a pred dvomi rokmi sa jej splnil najväčší sen – našla svojich biologických súrodencov.

Nota bene

10 2016 Výročie NB

16

Stretávame sa v kaviarni kníhkupectva Martinus.

Eva rýchlo zaplní priestor. Smeje sa, gestikuluje, nahlas rozpráva, je ako dieťa. „Som ohučaná z ulice, dajte mi päť minút a stíšim sa,“ ospravedlňuje sa. „Na prvom čísle Nota bene bol portrét Picassa podopierajúceho si hlavu. Hneď ma zaujal, preto som sa prihlásila ako predajkyňa. Bol to dobrý nápad. Nebyť tohto projektu, už by som asi nežila.“ Svoj životný príbeh nechce znovu detailne približovať, vraj sa o nej už popísalo dosť. Ale v skratke – vyrástla v normálnej rodine ako jediné dieťa. Adoptované. Otec jej zomrel, keď mala štrnásť, vyštudovala za obrábačku kovov a pracovala aj ako vodička električky. Pretože zamlada súťažila v atletike, trpí chorobami kĺbov, ku ktorým sa ešte pridala ďalšia diagnóza, takže napokon skončila na invalidnom dôchodku. Odvtedy sa jej nedarí zohnať trvalé zamestnanie, len brigády.

Bola som jeho prvá herečka a hrala som samu seba v predstavení Zopár okamihov z môjho nepodstatného života. Bolo aj o túžbe stretnúť sa s mojimi súrodencami.“ Vtedy si myslela, že ich bolo sedem, dnes vie, že asi desať. V rodokmeni má ešte zmätok, veď sú to len dva roky, čo sa s rodinou začala zoznamovať. Dnes ich je aj s Evou spolu šesť súrodencov. Bratia a sestry majú už dospelých synov, dcéry a vnúčatá. „Mňa a o dva roky staršiu Danku dala mama na adopciu.

Do troch rokov som vyrastala v kojeneckom ústave v Českých Budějoviciach, potom ma adoptovali na Slovensko. Danka pátrala po rodine prostredníctvom českej Pošty pre teba, ja zhruba v tom istom čase pomocou rovnakého televízneho programu na Slovensku. Danke pomohla televízia nájsť všetkých súrodencov, okrem mňa. Objavila som sa až krátko na to, ako zomrela.“

Všetci súrodenci žijú v Čechách, v Prahe a okolí.

Eva spomína, ako v roku 2003 založila občianske „Najstarší brat Zdeněk má 64 rokov a je už dôchodca. združenie A je to. Chcela vybudovať čosi ako Armádu Celý život robil vrátnika na družstve v Lounoch, kde spásy. „Vypracovala som projekt a žiadala od mesta doposiaľ býva. Po ňom bol Vašek, umrel tento rok na priestory do prenájmu. No vrchnosť mi odpísala, že jar a v sanatóriu pre dlhodobo chorých som ho nestihla všetko je už v súkromných rukách.“ Celý svoj dospe- navštíviť. Nasleduje František, rozváža pivo. Jirka je asi lácky život býva Eva po ubytovniach. Jej adoptívna štvrtý, robil SBS-kára, ale teraz ochorel a čoskoro pôjde mama ju vydedila. „Nevadí, všetko zlé je na niečo dobré. do dôchodku. Potom je Magda, má 46 rokov a dcéru, Vďaka športu všetky tie prehry a pády beriem športovo.“ a potom Stanislav, ten má len niečo vyše 40. Všetci sa na seba podobáme,“ ukazuje mi Eva na fotkách Keby dnes mala menovať všetkých ľudí, ktorí sa v mobile súrodencov. prostredníctvom predaja Nota bene stali jej priateľmi alebo jej podali pomocnú ruku, vraj by to trvalo asi „Keď sa stretneme, predbiehame sa v tom, kto vydve hodiny. „Navyše mám v hlave vír tých ľudí, bojím strúha lepšie opičky a sme veľmi veselí. Keď som bola sa, že na niekoho zabudnem. Niekde som videla citát: u Magdy na Vianoce, po polnoci som už nevládala, ale Anjelom na zemi, človekom v nebi... Ja mám okolo seba všetci ma hecovali: To dáš, veď si Pfeifferka!“ Pôvodné množstvo takýchto anjelov. Sú medzi nimi duchovní aj priezvisko majú totiž ako slávna americká herečka Mičlenovia Apoštolskej cirkvi, ľudia z tretieho sektora, aj chelle Pfeifferová. „To po otcovi. Mama bola Slovenka, niektorí úradníci z ministerstiev, kupujúci Nota bene ale otec pochádzal z Nemecka. Toto je pre mňa najväčší a mnohí, ktorých som vďaka tomuto projektu stretla. dar, že som si po päťdesiatke našla svoju rodinu.“ Napríklad herci zo SND ma pozývajú na svoje predstavenia, odkedy ma videli hrať v Divadle bez domova. Autorka je redaktorka Eurotelevízie.

Nota bene

10 2016 Výročie NB

17

Tohtoročný nositeľ prestížnej Pritzkerovej ceny za architektúru, ktorá je podobná Nobelovej, povýšil svojou prácou architektúru na „viac“. Svojimi návrhmi sa snaží pomáhať ľuďom zlepšovať kvalitu ich života. Svedčí o tom aj známy projekt sociálneho bývania Polovica dobrého domu (Half of Good House) z dielne jeho štúdia Elemental.

Pred vyše desiatimi rokmi požiadala Alejandra Aravenu radnica v severočilskom meste Iquique, aby navrhol bývanie pre stovku chudobných rodín, ktoré ilegálne okupovali časť centra mesta. „Mali sme rozpočet 7,5-tisíc dolárov na rodinu. Zahŕňal peniaze na kúpu pozemku, infraštruktúru aj postavenie domu. Bežná rodina strednej triedy žije pomerne dobre v dome, ktorý má asi 80 m2. Keď však chýbajú peniaze, trh sa správa tak, že zníži veľkosť domu na 40 m2. Preto bol náš prvý projekt sociál-

tak, aby aj najchudobnejšie vrstvy ľudí získali vlastné dôstojné bývanie. Dbá pritom na trvalú udržateľnosť a ekológiu. Nedávno štúdio zverejnilo návrhy štyroch nízkonákladových sociálnych projektov na svojej internetovej stránke, aby si ich ktokoľvek mohol stiahnuť zadarmo.

Cieľom bolo poskytnúť materiál miestnym samosprávam a developerom, ktorí si myslia, že investovať do sociálneho bývania je príliš nákladné a rizikové. „Každý čaká na niekoho, kto urobí prvý krok. Keď zlyháte, musíte svoje straty prehltnúť, ale ak ste úspešní, hneď vás okopírujú,“ hovorí Alejandro. Pritom potreba sociálneho bývania v mestách je podľa neho stále naliehavejšia.

Mestá na jednej strane priťahujú ľudí, vedomosti a príležitosti, a na druhej zväčšujú sociálne napätie. „Vo veľkomestách žijú dnes aj tri miliardy ľudí, pričom

Nota bene

Nota bene

10 2016

10 2016 Svet

Svet

19

18

POLOVICA dobrého domu Petra Nagyová

Elemental

Mohol by brať miliardové provízie za stavby mrakodrapov v Dubaji alebo navrhovať hotely a kasína pre Donalda Trumpa. Lenže výnimočný čilský architekt Alejandro Aravena (48) je aj svojský.

neho bývania obrovskou výzvou a príležitosťou,“ začína rozprávať známy architekt, ktorý si bol dobre vedomý toho, že čím je problém komplexnejší, tým jednoduchšie riešenie potrebuje.

jedna miliarda žije pod hranicou chudoby. Do roku 2030 to bude päť miliárd, z toho dvom miliardám hrozí život v núdzi.“ Architekta trápi, že vlády a trhy si vždy nájdu nejaké ospravedlnenie, aby výzvu, akou je masívna rýchla urbanizácia, neriešili.

Alejandro prišiel s nápadom postaviť pre rodiny radové polovičné domy, ktoré by si potom mohli dostavať sami. „Prečo namiesto malého priestoru v malom dome nenavrhnúť radšej polovicu dobrého domu?“ Rodiny súhlasili a zapojili sa do práce. „Zahrnuli sme ich do celého procesu, aby chápali rôzne obmedzenia, ale zároveň videli možnosť rozvíjať svoje domy do podoby bežného bývania strednej triedy. Chceli sme od nich dve veci – spojiť sily a rozdeliť si úlohy.“ Po roku dosiahli domy výšku investície takmer 20-tisíc dolárov. Rodiny k nim získali vzťah a nesnažili sa ich predať a zarobiť, namiesto toho svoje bývanie ďalej rozvíjali.

Alejandro Aravena získal Pritzkerovu cenu za projekty verejných budov a sociálneho bývania, pri ktorých kladie dôraz na ekologickú udržateľnosť, vplyv stavieb na formovanie spoločnosti a medziľudské vzťahy, ako aj technologické inovácie. Presadil sa návrhmi lekárskej a matematickej fakulty a školy architektúry v Santiagu de Chile a projektom internátu a jedálne pre Univerzitu svätého Edwarda v meste Austin v americkom štáte Texas. Jeho stavby poskytujú ekonomické príležitosti menej privilegovaným, zmierňujú dôsledky prírodných katastrof, znižujú spotrebu energie a vytvárajú priateľský verejný priestor.

Nízkonákladové domy Alejandra Aravenu vynikajú jednoduchosťou a poskytujú slušné bývanie sociálne slabším ľuďom. Štúdio Elemental sa v spolupráci s miestnymi úradmi a samosprávou snaží bývanie navrhovať

1 Alejandro Aravena vo svojom architektonickom štúdiu Elemental.

2 Projekt Polovica dobrého domu, originálny návrh sociálnych „poldomov“, ktorých druhú polovicu si majitelia dostavali sami.

INZERCIA

Narodeniny druhého najmilovanejšieho Elena Akácsová

Americkí vedci vždy zistia niečo zaujímavé, z čoho si môžeme zobrať ponaučenie alebo nádej. A keď už nič iné, tak aspoň trochu kyslého hrozna.

Každé moje narodeniny je to tak. Prvý, kto mi ráno zavolá s gratuláciou, je moja mama. Napokon, moje narodenie je rovnako jej sviatok ako môj. Presne v čase, keď som sa narodila, mi zvoní telefón. Mama mi zablahoželá a dodá: „Nikdy nezabudnem na ten rev.

Na ten rev tvojho brata, keď ma odvážali do pôrodnice a jemu pricvikli prstíky do dverí sanitky, lebo sa ich držal ako kliešť.“ A ja už tradične odpoviem: „Tak ti teda pekne ďakujem za gratuláciu a že si z môjho narodenia najviac pamätáš nie môj prvý plač, ale bratov!“ Hovorím to so smiechom, ale vždy ma to trochu zamrzí. Pritom už som dosť stará koza, aby som sa povzniesla nad to, že môj brat bol u mamy vždy na prvom mieste.

snaží vynútiť si nedostatok rodičovského uznania dokazovaním svojich úspechov: Kto skončil lepšiu školu? Kto má väčšie úspechy v práci? Kto nikdy v ničom nesklamal?

Lenže posledné výskumy ukazujú, že je to nám, nefavoritom, prd platné. Akoby nestačilo, že väčšina matiek má bližšie k jednému zo svojich detí ako k ostatným, teraz ešte k tomu vedci zistili, že tieto preferencie sú veľmi stabilné a nič ich nezmení. Dospelé deti môžu robiť „prvé posledné“, môžu sa aj rozkrájať, neprevážia náklonnosť svojím smerom.

To, že matka preferuje jedno dieťa, vraj súvisí s tým, že to dieťa najviac zdieľa matkine hodnoty, čo môže byť napríklad viera v Boha či averzia k rozvodu. Je to dôležitejšie ako to, či má druhé dieťa lepšie vzdelanie, býva bližšie alebo sa o ňu postaralo, keď bola chorá.

Slabou útechou pre nás nefavorizovaných súrodencov môže byť len fakt, že keď matka zostarne a chorľavie, favorizované dieťa to oveľa ťažšie nesie a je náchylnejšie k depresiám.

Možno to tak v skutočnosti nie je, možno to ani môj brat tak nepociťuje, no ale vysvetľujte to dieťaťu v mojej duši, ktoré to jemné preferovanie celý život podvedome vníma. Môžem sa akokoľvek snažiť, starať sa, viac sa o mamu zaujímať, denne telefonovať, nakupovať, rozvážať, čokoľvek urobí pre mamu brat, je vždy viac.

Myslela som si, že predsa časom musí mame dôjsť, že ja som to poslušnejšie a starostlivejšie dieťa. Jasné, Nedávno som mala opäť narodeniny a moja mama mama to aj nahlas deklaruje, ale na poradí sa nič nemení. tentoraz bratov rev nespomenula. Vychutnávala som si A teraz mi to potvrdili vedci, ako inak americkí, konkrétne výlučnosť oslavovaného dieťaťa až pokiaľ sme sa spolu sociologička Jill Suitor z Purdue University, že sa môžem neocitli pred jej domom. Parkovala som presne na mieste, aj roztrhať, neexistuje nič na svete, čo by ma urobilo fa- kde vtedy stála tá sanitka. Mame sa zaleskli oči a hovorí: vorizovaným dieťaťom. „Nikdy nezabudnem na ten rev!“ Žiaden rodič to neprizná, ale je to naozaj vyskúmané, že každý má svoje najobľúbenejšie dieťa. (Len môj otec otvorene priznával, že som bola jeho najobľúbenejšia dcéra, takže čo sa tu ja vlastne sťažujem?) To menej obľúbené sa

PS: Milé Nota Bene! Všetko najlepšie k tvojim pätnástim narodeninám. Ani nevieš, aké máš šťastie, že si jedináčik.

Autorka je redaktorka .týždňa.

Nota bene

10 2016 Proti srsti

21

Všetko najlepšie, Nota bene!

SVEŤO MALACHOVSKÝ, herec a zabávač

Mám jedného stabilného predajcu Nota bene na Račianskom mýte v Bratislave, ktorého veľmi rád podporujem, pretože časopis ponúka úžasným spôsobom.

Je veľmi optimistický, príjemný, stále sa usmieva a vždy povie niečo užitočné. Napríklad, keď je niekde dopravné obmedzenie alebo zápcha. No časopis si kupujem aj od iných predajcov, lebo prínos tohto projektu je jednoznačný.

Poskytuje ľuďom v núdzi víziu, nádej a oni zas vďaka nemu môžu prejaviť snahu si pomôcť. K narodeninám mu želám ďalších veľa rokov, veľa úspešných predajcov a ešte viac kupujúcich.

MILAN ONDRÍK, herec SND

Časopis Nota bene kupujem od rôznych predajcov. Ten projekt sa mi páči, pretože si vďaka nemu môžu ľudia v núdzi privyrobiť. Prajem mu, nech vydrží a nech sa jeho predajcom darí predať čo najviac kusov časopisu.

Tv JOJ

MONIKA HILMEROVÁ, herečka SND

Nota bene

10 2016 Výročie NB

22

Občas si kupujem Nota bene, ale nemám svojho predajcu. Priznám sa, že ho nestíham čítať, ale kupujem si ho, lebo chcem podporiť jeho predajcov. V tom je podľa mňa prínos tohto projektu, že aj keď sú v zlej finančnej situácii a nemajú strechu nad hlavou, majú takúto možnosť zarobiť si peniaze a veľmi to oceňujem.

K 15. výročiu Nota bene prajem, a nemyslím to zle, aby nemusel existovať. Aby neboli také veľké rozdiely medzi bohatými a chudobnými, aby si ľudia mohli zarábať aj lepším spôsobom, ako stáť na ulici a čakať, či si od nich niekto kúpi časopis. Ale vďaka Bohu aj za túto možnosť.

Preto predajcom Nota bene želám, aby sa mali dobre a aby sa k nim ľudia chovali pekne.

Tv Markíza Nota bene Vladimír Šimíček

JURAJ KEMKA, herec divadla ASTORKA Korzo ´90

Soňa Sadloňová

JURAJ HIPŠ, riaditeľ ŽIVICE – Centra environmentálnej a etickej výchovy

Nota bene kupujem pravidelne, aj viac kusov od rôznych predajcov. Niektorí nechávajú tringelt, ale ja radšej kupujem viac časopisov. Vždy prečítam celé číslo, dokonca vrátane tiráže. Som vášnivý čitateľ a veľká väčšina článkov je výborných. Pokojne by som uvítal, keby v každom čísle bola pribalená aj dobrá kniha.

Bývam na lazoch, preto si ho obstarávam v rôznych mestách. Sám som bol istý čas kolportér a pamätám si, aký som chodil z roboty zničený. Vždy, keď vidím predajcu, ako stojí aj niekoľko hodín na svojom mieste, vzbudzuje to vo mne obdiv. Mnoho ľudí medituje a sedí na vankúšikoch a už po pár minútach sa ošívajú. Predajca stojí na svojom mieste aj hodiny a musí to zvládnuť. Tu sa ukazuje vnútorná sila človeka.

Nota bene želám, aby o ďalších pätnásť rokov už časopis nebolo treba, lebo všetci predajcovia budú mať kde bývať a budú mať slušnú prácu. Je to sen, ale mnohé veľké veci boli zo začiatku snívaním. Ale na najbližšie roky by som Nota bene prial aspoň to, aby sa im zväčšoval počet čitateľov a znižoval počet predajcov, lebo si našli stabilnú prácu.

Tv Markíza

Nota bene kupujeme pravidelne, každý mesiac. Niekedy ho kúpime s manželkou obaja a máme doma dve čísla, každý svoje. Je v ňom výborné a kvalitné čítanie a navyše jeho kúpou podporujeme ľudí, ktorí to potrebujú. Čo môže byť lepšie? Kupujeme ho od rôznych predajcov, ale veľmi milý je predajca č. 1888 – Ivan – ktorý predáva na Račianskom mýte v Bratislave. Vždy sa oňho trochu bojím, či ho nezrazí nejaké auto, lebo vstupuje do križovatky, kým šoféri čakajú na červenej. Moja manželka zase rada nakupuje u pána Gajdošíka, ktorý predáva v Liga pasáži.

Dokonca je s ním rozhovor v septembrovom čísle.

Minulý rok som dostal na pár hodín uniformu nosiča batožín na Hlavnej stanici a tento rok ma nosiči prijali medzi seba na festivale Pohoda. Obidva razy som sa medzi nosičmi aj predajcami Nota bene cítil výborne! Majú perfektný zmysel pre humor, sú pozitívni, veselí a nevzdávajú sa ani po všelijakých jóbovkách, ktoré im osud nadelil.

S takýmito ľuďmi je inšpiratívne pracovať.

Opäť je to iba o tom, že šikovní ľudia robia skvelý projekt, ktorý supluje štát tým, že dáva ľuďom prácu, zmysel života a šancu na dôstojný život.

Nota Bene prajem, aby naďalej pomáhalo nielen ľuďom, ktorí ho predávajú, ale aj nám, ktorí ho s radosťou čítame a v každodennom zhone nám pripomenie, čo je v živote naozaj dôležité. Všetko naj a veľa úspešných predajcov aj spokojných zákazníkov!

IVAN ROMANČÍK, herec

Nota bene kupujem od rôznych predajcov, lebo ho rád podporím aj čítam. Často sú tam články, ktoré by mohli otvoriť ľuďom oči. K narodeninám mu prajem ešte veľa veľa rokov.

10 2016 Výročie NB

23

Galina Lišháková, Ivana Miláčková Tv JOJ

Chápu muzikanti, že televízie a rádiá už vďaka internetu nie sú rozhodujúce?

Televízie už väčšinu hudobníkov vôbec nezaujímajú, považujú ich za médium pre starých ľudí. Kto chce, dokáže si všetko nájsť na internete.

Ten bol pred desiatimi či pätnástimi rokmi najväčším nepriateľom vydavateľstiev. Dnes sa, naopak, stáva ich najväčším priateľom. Veľká časť ich príjmov už totiž pochádza z internetových downloadov skladieb. Čiže služby ako Spotify, iTunes, Youtube a ďalšie už muzikantom poskytujú adekvátne príjmy?

Z hľadiska príjmov sú to stále najmä koncerty, preto sa im aj venuje väčšina muzikantov. Práve na nich kapely predávajú aj veľa hudobných nosičov. U mňa zatiaľ vyhráva predaj cédečiek, v downloadoch až taká silná nie som. Najmä mladí však chcú mať pesničky stiahnuté do svojich prehrávačov a počítačov, takže hudbu počúvajú úplne iným spôsobom, čo umelcom postupne prináša aj nový typ príjmov. Ľudia sedia doma vo svojich izbách a každým kliknutím im v podstate generujú nejaké peniaze.

Dôležité je poznať tento trh a vedieť sa v ňom hýbať.

Robím len veci, ktoré ma bavia Karol Sudor

Viktor Cicko

„Životných pádov je oveľa viac ako úspechov a nezáleží na tom, ako hlboko padnete, ale či sa dokážete znovu postaviť a ísť ďalej,“ hovorí speváčka JANA KIRSCHNER. Čo vás najviac teší pred nadchádzajúcim turné?

To, že sme sa mu konečne začali poctivo venovať a že vidíme, aká obrovská je naň odozva medzi ľuďmi. Po mnohých rokoch, keď som mala pocit, že mi všetko manažérsky padá na hlavu, to zrazu ide správnym smerom.

Turné je skoro vypredané a ukazuje sa, že sme odviedli naozaj dobrú prácu.

babičky, na ktorých vidieť, že si to užívajú rovnako. Práve to, že dokážeme oslovovať ľudí naprieč generáciami, je tá najväčšia satisfakcia.

Navyše, naozaj sa mi to ešte nechce zabaliť a byť Janou Kirschner, ktorá už nič nové neprinesie. Stále mám chuť do toho rýpať, hľadať nové veci a byť takisto inšpiráciou pre druhých muzikantov.

Chodia na vaše koncerty najmä ľudia, ktorí rástli s vami, alebo dokážete pritiahnuť aj mladých?

Máme to pestré. Chodia na nás 16- či 17-ročné deti, ale aj 80-ročné

Od mainstreamovej produkcie ste rokmi prešli k intelektuálnejšej, rozvážnejšej, hlbšej. Je to dané luxusom, že si to môžete dovoliť, lebo vaše meno je už neprehliadnuteľné?

Samozrejme, že hity, ktoré som napísala predtým a sprevádzali ma dlhú dobu, mi otvorili priestor na scéne a pripravili pôdu aj na to, aby som mohla trochu experimentovať a zájsť do úplne iných hudobných sfér. Dnes je moje portfólio veľmi pestré a naozaj mám ten luxus, že si môžem dovoliť vytvoriť niečo aj pre intelektuálov, aj pre ľudí, ktorí majú radi ľahší žáner.

V konečnom dôsledku sa stále držím toho, že robím len veci, ktoré ma bavia. Od predstáv o tom, či ich bude hrať aj nejaké komerčné rádio, som už upustila. Koniec koncov, teraz ma majú zaregistrovanú tak, že nové veci

odo mňa určite hrať nebudú. Ponúkli sme im pieseň Sama, ktorá je jednou z mojich najlepších skladieb. Podľa toho, ako na ňu ľudia reagujú na koncertoch, mala veľkú šancu byť aj rádiovým hitom. Pre mnohých ľudí je už kultová, spievajú s nami každé slovo nielen na malých alternatívnych festivaloch, ale aj na masových akciách. Čo proti tej skladbe majú rádiá?

Je to jasný hit.

Rádiá, s výnimkou Slovenského rozhlasu a Rádia FM na ňu odvahu nenabrali. Dokonca sa to stalo aj v Česku. Tamojší verejnoprávny rozhlas tú pesničku veľmi chcel hrať, ale nakoniec sa vyjadril, že čardáš, ktorý v nej nastupuje v druhej polovici, by sme museli vyhodiť. Ja si však myslím, že práve ten čardáš je z celej skladby najlepší, a tak mi bolo so smútkom oznámené, že je to síce veľmi pekná vec, ale ak to neprerobíme, hrať ju nemôžu. Aj preto som rada, že si ju ľudia našli a pesnička sa napriek všetkému stala veľkým hitom.

Ste pri turné stále odkázaná aj na sponzorov, alebo ten podnik na cestách dokážete financovať bez nich?

Pri projekte Moruša sme hľadali, kto by nám s tým pomohol. Šlo o fantastickú vec, ale hoci sme mali úspech, vypredávali sme sály a aj albumy sa skvele predávali, obe turné skončili v mínuse. Bez sponzorov by sme sa teda asi nepohli, naopak, vďaka nim sme mohli svoju víziu realizovať bez akýchkoľvek kompromisov.

Stále trváte na tom, že ak vás pozvú niekam spievať, musí to byť naživo, žiaden playback? Áno, držím sa toho, dokonca už ani nemám dilemu, lebo na rôzne televízne programy, kde sa šaškuje na playback, ma už ani nevolajú.

Raz som v nejakej telke nakrúcala televízne Vianoce a nedoniesli mi ani len mikrofón. Len som pozerala, že ako mám teraz spievať a oni zase nechápali, načo by mi bol. Keď pozerám programy z minulosti, ktoré sa točili bez toho, aby tam niekto

spieval naživo, je to vtipné. Mikrofóny sa nepoužívali, lebo boli len akýmsi tienidlom tváre a nebolo dobre vidieť tvár interpreta. Režisérom to prekážalo, a tak ich odmietali, čo vo výsledku znamenalo, že vystúpenia vyzerali ako neskutočné paródie na hudbu a spev. Playbacky sú jednoducho iný vesmír.

Nikdy vás na to neprehovorili?

Len raz, keď som spievala skladbu Bude mi lehká zem s Petrom Hapkom. Skončilo to dosť zábavne, lebo sme nevedeli, kto kedy spieva, a tak on spieval moje party a ja jeho. Režisér z toho bol na prášky, lebo sme sa vôbec nevedeli trafiť tak, aby zvuk sedel s pohybom úst.

Nikdy predtým sme to totiž nerobili.

Smiali sa ako malé deti, lebo vždy keď on otvoril ústa, spievala som v nahrávke ja a naopak. Súhlasila som s tým len preto, že Petr bol po operácii. Mal nález v krku a po zákroku znel jeho hlas inak, nedokázal sa vrátiť k pôvodnému výrazu. Skladba Bude mi lehká zem bola posledná, ktorú pred operáciou naspieval, potom už ani nechcel spievať.

Veľké vydavateľstvá odrádzajú skúsených umelcov tým, že ich nútia vydávať albumy a nové skladby aj vtedy, keď ešte nemajú pocit, že sú dobré. Bol aj toto dôvod, že ste odišli z veľkého vydavateľstva?

Som samostatná, pracujem so Shinou zo Slnko records, ktorá je veľmi korektná a otvorená. Navyše sme si sadli aj ľudsky, navzájom sme si prínosom. Áno, veľké vydavateľstvá majú svoje tabuľky a pravidlá, lenže v poslednej dobe sa aj oni menia. Pred desiatimi rokmi ich totiž mimoriadne zasiahla kríza, a tak museli prejsť obrovskou transformáciou. Pochopili, že isté veci už nemôžu fungovať, ubrali preto aj na arogancii. Dokonca sa snažia ponúkať takzvané 360-stupňové spolupráce, v rámci ktorých robia zaujímavý servis – dajú do vás peniaze, natočia album, propagujú ho, za čo zase dostávajú nejaké percentá zo všetkých vašich živých vystúpení a predajov. Mňa to neláka, do veľkého vydavateľstva by som momentálne nešla. Muzikanti majú dnes totiž všetko oveľa viac vo vlastných rukách, lebo ak vedia nasadiť svoje veci na správne miesta, ľudia si ich už nájdu.

Nota bene

10 2016 Kultúra

25

JANA KIRSCHNER (1978) sa narodila v Martine. Patrí k najpopulárnejším speváčkam na Slovensku a v Česku, získala množstvo ocenení, päťkrát vyhrala cenu Zlatý slávik v kategórii Speváčka roka. Na konte má viacero albumov (Jana Kirschner, V cudzom meste, Pelikán, Veci, čo sa dejú, Shine, Krajina Rovina, Moruša Biela, Moruša Čierna) aj hitov (Žienka domáca, Pokoj v duši, Bude mi lehká zem, Keby si bol môj, Na čiernom koni, Voda divoká, Sama a ďalšie). Od 29. septembra do 1. novembra absolvuje veľké turné po Slovensku a Česku pod názvom Takmer sólo. Je slobodná, má dve deti, žije v Londýne, v Prahe a Bratislave.

Nota bene

10 2016 Kultúra

26

Spevák Dan Bárta mi o vašom albume Shine povedal, že jeho relatívny neúspech bol zrejme spôsobený tým, že ste ho natočili v angličtine. Vraj sa akosi rozplynulo to, čo je u vás určujúce – farba, výraz, rytmické cítenie.

Presne tak. Boli to moje vlastné pesničky, demonahrávky vznikli v mojej kuchyni a mali úplne inú atmosféru, ako keď sa potom preniesli do prostredia londýnskeho štúdia.

Zneli inak. Pravdou je aj to, že človek asi nemôže spievať v jazyku, ktorým ledva rozpráva, tak ako vo svojom rodnom jazyku. Nedávno sa ma jeden český režisér pýtal, či by som texty z albumov Moruša vedela prepísať do angličtiny. Žiaľ, nevedela. Technicky áno, ale tá emócia je nepreložiteľná.

Rovnaké pocity z toho jednoducho nedostanete, stratí sa spontánnosť a už to nefunguje.

Kedysi ste prišli z Martina do Bratislavy, dnes pendlujete medzi Londýnom a Slovenskom. Necítite sa vykorenená? Alebo je možné mať aj tri skutočné domovy?

Dá sa ich mať aj päť, záleží len na tom, ako je človek nastavený. Ja som vždy mala pocit, že sa musím niekam hýbať, lebo inak na jednom mieste umriem. Dnes som za

svoj dobrodružný život vďačná. Pre niekoho by to bol chaos a šialenstvo, niečo, čo sa nedá uchopiť, lebo mnohí ľudia naopak potrebujú systém, mne to však robí radosť. Milujem totiž situácie, o ktorých nič neviem.

Zrejme má na to vplyv aj môj muž, ktorý je sám dobrodruh a pochádza z britskej rodiny, kde obaja dedovia boli spisovatelia a cestovatelia. Otvoril vo mne tieto dimenzie a hoci je takýto život šialene únavný, stojí za to.

Kedy ste sa cítili úplne „down“, teda dole?

Po dokončení albumu Shine som zostala v Británii ešte ďalšie dva roky čakať, čo vlastne s albumom bude. Zahrala som aj pár koncertov v Londýne, ale žiadny pohyb okolo albumu sa nedial. Poznám mnoho skvelých muzikantov, ktorí sa ocitli v podobnej situácii. To čakanie bolo najťažším obdobím mojej hudobnej cesty. Na konci som už nikomu neverila a mala som toho plné zuby.

Našťastie prišiel film Pokoj v duši a ja som sa dokázala vďaka jedinej piesni vrátiť na domácu scénu. V konečnom dôsledku je však životných pádov oveľa viac a nezáleží na tom, ako hlboko padnete, ale či sa dokážete znovu postaviť a ísť ďalej.

Pred rokmi ste pomáhali s rozbehom predaja Nota bene v Banskej Bystrici. Spomínate si na to ešte?

Jasné. Bol to super zážitok, veľmi ma to bavilo. Dodnes, keď stretnem predajcov Nota bene, neignorujem ich, lebo si spomeniem na to, ako som bola jednou z nich. A keď pri sebe nemám drobné, minimálne sa s nimi porozprávam.

V Anglicku vychádza podobný časopis Big Issue. Vnímate tamojších ľudí bez domova? Časopis poznám a občas si ho kupujem. Ľudí bez domova vnímam a som k nim otvorená. V Londýne bolo obdobie, kedy bolo viac ľudí bez domova, teraz akoby ubudli, neviem prečo. Väčšinou sa na nich nemôžem sťažovať, sú slušní, niektorí sa len dostali do nešťastnej situácie a hľadajú cestu von. Treba ich v tom podporiť. Keď sme pripravovali album Moruša, skúšali sme v jednom kostole v centre Prahy. Vedľa nás sedávali a v podstate bývali ľudia bez domova, takže keď sme vychádzali von, debatovali sme s nimi. S jedným sme sa aj skamarátili. Vravel nám, že miluje večerné prechádzky tichou Prahou. Odvtedy vždy, keď prídem do Prahy, spomeniem si na neho a premýšľam, kde sa túla.

Čo štrikuješ? Revolúciu!

Magdaléna Vaculčiaková

archív Kitting Nannas

V austrálskom mestečku Lismore vyjadrujú staré mamy svoj nesúhlas s nekalými praktikami veľkých korporácií štrikovaním. Nenásilný protest sa premenil na účinné a známe hnutie Štrikujúce babičky.

Clare Twomey už štyri hodiny sedí na posede iba pár metrov od vstupu do štátneho lesa Eden Creek a potichu štrikuje. Vychutnáva si scenériu prírodnej oblasti Northern Rivers a sleduje dianie pod sebou. Ľudia stoja v kruhu držiac sa za ruky, ďalší spievajú s transparentmi v ruke. „Zatvorte bránu!“ „Zastavte plyn!“ Žiadajú nápisy na uštrikovaných žlto-čiernych trojuholníkoch, ktoré majú ľudia pripnuté na hrudi. Na žltý pletený šál navíjajú ďalšie klbko vlny, aby Clare mohla pokračovať vo svojom tichom proteste.

Transparenty naznačujú, že v oblasti štátneho lesa Eden Creek sa deje niečo nekalé. Stovky ľudí sa snažia zabrániť vstupu plynárenskej spoločnosti Metgatsco do lesa, pretože tak chcú zabrániť ťažbe zemného plynu a znečisteniu životného prostredia. Niektorí protestujúci ukladajú na veľkú žlto-čiernu trojuholníkovú deku detské hračky a bábiky, symboly ďalších generácií. Kým Clare v typickej žlto-čiernej baretke potichu pokračuje v pletení, polícia pod ňou vyzýva účastníkov, aby sa rozišli.

Na zemi sedia traja muži. Dvaja farmári a domorodý staršina Kevin Boota z kmeňa Githabul Ngarakwal. Domorodec, ktorý sedí bosý medzi farmármi, sa rozplače. Ťažba totiž môže ohroziť aj život ľudí v jeho kmeni. Ľudia dávajú najavo, že farmy a pôda v Northern Rivers nie sú plynové polia, a už vôbec nie sú určené pre ťažbu. Polícia na mieste so stovkami protestujúcich zatýka poniektorých tichých účastníkov. Medzi nimi berie z posedu aj Clare.

Víťazstvu predchádzali aj iné aktivity. Nannas si napríklad rozložili kempové stolíky pred kanceláriami politikov i pred parlamentom a informovali ľudí o tom, čo sa deje. „Chceli sme, aby to videla aj vláda, ktorá to povolila. Bohužiaľ, ako to už býva, veľký biznis má vždy vplyv a mainstreamové médiá nás ignorovali. Nenásilným štrikovaním sme sa snažili dosiahnuť, aby to bolo inak.

Sila ľudí napokon vyhrala a Blokáda v Bentley sa stala jednou z najznámejších vo svete. Dala zároveň nádej mnohým komunitám s podobnými problémami v ostatných krajinách,“ dodáva Louise.

Nota bene

10 2016 Fenomén

28 Clare nie je žiadna intelektuálka.

Pochádza z vidieka a je skôr konzervatívna dáma v najlepších rokoch. Pred štyrmi rokmi prišla v mestečku Casino s nápadom založiť dnes úspešné hnutie Knitting Nannas (Štrikujúce babičky). Pokojným a tichým štrikovaním sa ženy snažia upútať pozornosť verejnosti, médií a miestnych politikov, aby zastavili nezmyselné a neudržateľné projekty bohatých korporácií a chamtivcov, ktorí ničia životné prostredie.

Nannas sa začali pravidelne stretávať na nenásilných akciách v Lismore, kde chceli uchrániť región pred ťažbou zemného plynu. Clare spolu s priateľkou Lindsy jazdili k vrtom a z okraja cesty sledovali prácu robotníkov. Keďže to bolo náročné na čas, so sebou si vždy pribalili aj pletenie a termosku s čajom.

Postupne sa k nim začali pridávať ďalšie ženy a čoraz viac ľudí sa stávalo svedkami ničenia vzácnej poľnohospodárskej pôdy a prírodného prostredia. Keď potom ženy vyces-

tovali do mesta Tara v Queenslande, ných akcií a kampaní nannas sa stana vlastné oči tam uvideli dôsled- la Blokáda v Bentley. Nannas tam zorky ťažby. „To, čo sme tam počuli od ganizovali obrovský protestný kemp. chudobných rodín, nás šokovalo,“ „Jeden z farmárov nám ponúkol svoj hovorí jedna z Nannas, Louise Som- pozemok. Sedeli sme tam, štrikoMerwille. „Deti i dospelí trpeli chro- vali a poskytovali morálnu podponickými bolesťami hlavy, vyrážkami, ru ľuďom, ktorí bránili vstupu áut depresiami, dýchacími ťažkosťami, plynárenskej spoločnosti do oblasti. mravčením v rukách.“ Rozdávali sme občerstvenie, núkali obľúbený čaj, krémy, pršiplášte, tepKnitting Nannas pomáhajú ľuďom lé vlnené ponožky a čiapky, a dokonvšade tam, kde na nich spravodlivosť ca sme robili aj kurzy štrikovania,“ zabúda. „Ak raz na vlastné oči vidí- vymenúva Louise. te neutešenú situáciu ľudí, ak vidíJeden protest však nikdy nestačí, te trpieť malé deti, nemôžete ustúpiť. Musíte pomáhať,“ hovorí Louise. je potrebná vytrvalosť. „Preto sa naše Nannas berú svoju úlohu veľmi váž- blokády opakovali. V máji 2014 ľudia ne a ľudia majú vďaka nim pocit bez- spali v našom kempe, iní v autách pečia. „Robíme to pre záchranu našej a v stanoch. Spoločne sme očakávali pôdy, krajiny a vody, ktoré budú slú- asi 800 policajtov. Vieme, že aj mnohí žiť našim vnúčatám a ďalším generá- policajti nás podporujú, ale musia si ciám. Niektorí ma volajú hippie nan- robiť svoju prácu. Nemohli sme však na, ale ja som nikdy nebola hipisáč- dovoliť, aby sa autá s robotníkmi dostali do našich zelených údolí a zneka,“ smeje sa Clare. čistili pramene potokov a riek. A – vyŽeny veria, že ak sa ľudia spoja, hrali sme!“ hovorí nadšená Louise. môžu vždy dosiahnuť zmenu k lep- Spoločnosť Megaspo odviezla svoje šiemu. Jednou z najväčších protest- plošiny a zastavila ťažbu.

Keď hnutie Knitting Nannas začínalo, bolo v ňom len zopár žien.

Medzi nimi aj nepočujúca Jenny, ktorá sa rýchlo stala nannarazzi fotografkou a vymyslela aj symbol hnutia – žlto-čiernu pletenú baretku s nápisom KNAG (Knitting Nannas Against Gas – Štrikujúce babičky proti plynu). Žltú a čiernu si ženy vybrali ako farby signalizujúce nebezpečenstvo. „Tichý protest štrikovaním je naším čajovým večierkom. Je to nenásilný a zároveň zábavný, kreatívny spôsob, akým vyjadriť nespokojnosť,“ hovorí Clare. Babičky pri protestoch siahnu aj po stolových hrách, krížovkách, alebo lúpu hrach a predávajú domáce vajíčka. Deky a vlnené výrobky, ktoré uštrikujú, putujú na charitu a do krajín tretieho sveta.

Predchodkyňami Knitting Nannas boli Tricoteuse, ženy, ktoré počas Veľkej francúzskej revolúcie sedeli na protest pri gilotíne a štrikovali. „Štrikovanie udržiava verejný záujem,“ hovorí Louise. „Pre ľudí, ktorí sa cítia ukrivdení, sme veľkou podporou, a pre tých, ktorí robia zlé veci, sme zasa neznesiteľné.“ Svoje nasledovateľky majú Nannas nielen v Austrálii, ale aj vo svete. „Sú nás stovky a čoskoro budú tisíce.“ Hnutie má svoju webovú stránku, úspešne funguje na sociálnych sieťach a Knitting Nannas dokonca rapujú. „Ženy v strednom alebo v staršom veku sú v spoločnosti často ignorované. Zabúda sa na to, že máme bohaté životné skúsenosti a znalosti. Každá z nás má svoj príbeh a byť jednou z Nannas nám dáva silu, aby sme svet menili k lepšiemu.“

Nota bene

10 2016 Fenomén

29

1 (str. 27) Clare štrikuje v typickej baretke Knitting nannas vedľa žlto-čierneho výstražného loga signalizujúceho nebezpečenstvo.

2 Protest pred vstupom do budovy plynárenskej spoločnosti Metgatsco.

3 Aj tichý, nenásilný protest si vyžaduje pevnú vôľu.

4 „Keď na vlastné oči vidíte vidíte trpieť dospelých i malé deti, nemôžete ustúpiť,“ hovorí Louise.

V Babičkinom údolí Jana Čavojská

Rozprávkové miesto, do ktorého je zasadený najznámejší český romantický literárny príbeh, naozaj existuje. Nájdete ho neďaleko Hradca Králové, pri mestečku Česká Skalice.

Nota bene

10 2016 Pútnik

31

INZERCIA

K životu potrebujeme ideály. Vzor niekoho, kto sa vždy zachová správne a nájde vhodné slová, navyše je múdry a k okoliu láskavý. Pre mnohých Čechov, ale aj Slovákov, vytvorila takúto postavu v 19. storočí Božena Němcová. Nazývajú ju aj prvou českou spisovateľkou. Jej hrdinkou je žena. Nie je krásna, mladá a neprežíva romantickú lásku. Je to stará žena. Zidealizovaná autorkou ako stelesnenie všetkých pozitívnych vlastností obyčajného českého človeka. Babička.

SKUTOČNÉ Jej príbeh je napriek tomu romantický. Múdra babička symbolizuje všetky tie krásne a správne činnosti a rituály starého sveta, do ktorého ona ešte patrí – a kúsok ktorého chce odovzdať aj svojim vnúčatám. Takmer uveríme, že skutočne dokáže rozumieť vtákom a včelám, prihovárať sa stromom.

Nota bene

10 2016 Pútnik

32

Babička Boženy Němcovej bola sčasti založená na reálnej postave – jej predobrazom bola Němcovej vlastná babička Magdalena Novotná, samozrejme, značne zromantizovaná, a v Barunke zas opísala samú seba, vlastným menom sa tiež volala Barbora. A miesto v knihe opísané takmer rozprávkovo, kde sa dej celého príbehu odohráva, existuje tiež. Od roku 1952 je pamiatkovo chránené a dokonca sa volá Babičkino údolie. Nájdete ho neďaleko Hradca Králové, pri mestečku Česká Skalice a pohodlne a bezpečne, vychádzkovým tempom, ho pešo prejdete značkovaným náučným chodníkom aj s tými najmenšími návštevníkmi. Pre najznámejšiu filmovú adaptáciu Babičky z roku 1971 ho využili aj filmári.

LETO V DREVENICI Nie je to náhoda. Božena Němcová chodila ešte ako Barbora Panklová v České Skalici do základnej školy a mala svadbu v miestnom kostole. V roku 1844 prežila so svojimi deťmi na starom bielidle v neďalekých Ratibořicích krásne leto. Preto sem zasadila dej svojho príbehu. Vieme už teda, že skutočne žila babička, Barunka. Aj kňažná zo zámku, jej adoptovaná dcéra Hortenzia a mlynár boli reálne postavy, ktoré spisovateľka počas tých letných týždňov spoznala.

Našu cestu po Babičkinom údolí môžeme začať na Starom bielidle. Tam

podľa románu prichádza aj babička potom, ako ju jej dcéra Tereza požiada, aby sa k nim prisťahovala a pomohla s výchovou jej štyroch detí. Bielidlo kedysi slúžilo na bielenie tak potrebného plátna. Ratibořice boli známe textilnou výrobou. Produkovali tu plátno, teda tkaninu z ľanu. A v minulosti, bez technických vymožeností, to vôbec nebol jednoduchý proces. Podľa dobových záznamov bola ratibořická manufaktúra, ktorej jednoduché stroje poháňal (rovnako ako kolesá neďalekého mlyna) náhon od rieky Úpy, „dobre zavedená“.

Z manufaktúry však vychádzalo plátno prírodného zafarbenia. Takže nasledoval zdĺhavý a prácny proces jeho bielenia: vyváranie v obrovských kadiach za využitia popola, vďaka ktorému vznikol bieliaci draselný roztok, a rozloženie na lúkach, aby bolo vystavené slnečnému svetlu.

U KŇAŽNEJ V ZÁMKU V drevenej chalúpke nájdete počas rôznych podujatí aj samotnú babičku.

V mlyne mlynára a na zámku pani kňažnú. Kúsok od bielidla je aj Viktorkin splav – ten jediný nevyzerá autenticky. V rámci protipovodňových opatrení ho vybetónovali a filmári ho pred rokmi len obložili drevom, aby vyzeral ako za babičkiných čias. Z hostinca je family friendly bufet s veľkou záhradou.

Rudrov mlyn, zariadenie kedysi takisto nevyhnutné pre každodenný život, zreštaurovali do jeho historickej podoby.

Podľa románu si babičku v Ratibořiciach rýchlo obľúbili. Obyvatelia dedinky k nej chodili po radu. A dokonca ju na svojom zámku prijala aj kňažná. Ktovie, či by sa niekedy v reáli stalo to, čo na stránkach knihy – že sa kňažná bude dôverne rozprávať s obyčajnou starou dedinskou ženou.

Každopádne, dnes sa môžeme prejsť čarokrásnou cestičkou popri rieke Úpe, lesom, okolo skleníka a jazierka až k panskému sídlu. Pôvodne starší zámoček prestavala v rokoch 1825-26 vojvodkyňa Zaháňska v klasicistickom a empírovom štýle. Vo vstupnej hale visí okrem iných aj portrét spisovateľky, ktorá toto miesto preslávila. Pretože údolí ako Babičkine je po celkom Česku mnoho. Z tohto jedného robí niečo špeciálne práve sila príbehu, ktorý sa tu – hoci len fiktívne a len v niektorých bodoch v kontakte s realitou – odohral.

1 (str. 30-31) Súsošie babičky s deťmi stojí v Babičkinom údolí od roku 1922.

2 Kňažná so svojou adoptívnou dcérou Hortenziou, ako ich počas špeciálnej prehliadky zahrali herci v historických kostýmoch.

3 Babička na Starom bielidle v podaní herečky.

4 Viktorkin splav. Kvôli betónu nevyzerá autenticky.

5 Izba, v ktorej na Starom bielidle bývala Barunkina rodina. V tejto budove strávila Božena Němcová s deťmi krásne leto.

6 Starý mlyn je autenticky zrekonštruovaný.

Slniečko Žofka Lucia Bucheňová

Alan Hyža

Pre ťažkosti by s touto rodinkou málokto menil. Ale stačí jeden pohľad a stisnutie deväťmesačnej Žofky a je jasné, že si s mamou Emese už konečne zaslúži žiť v láske a pohode.

Lebo doteraz tomu tak nebolo. Žofkina mama žije na slovensko-maďarskom pohraničí, má dvadsaťtri, plány na život si však doďaleka nerobí. Isté je len jedno – chce a musí byť so svojím anjelikom, s blonďavou Žofkou, ktorá veľmi rada ukazuje svetu na obdiv svoj historický prvý zúbok. „Ľúbim ju nadovšetko, bez nej môžem rovno umrieť,“ zmrazí ma Emese hneď v úvode.

Emese má od štrnástich rokov neúprosnú diagnózu – sklerózu multiplex. Keď už Emesiných nepochopiteľných pádov bolo priveľa, buchla po stole u pediatričky Emesina babička: Preboha, robte s mojou vnučkou niečo! „Stačilo, aby som pred doktorkou prešla pár krokov a okamžite mi povedala, že mám sklerózu multiplex. Vôbec som nerozumela, čo hovorí,“ spomína Emese. Ešte niekoľko rokov chodila, hoci cítila, že mobilita sa pomaly, ale iste zhoršuje... Potom stretla jeho...

Láska ako hrom, mala už po dvadsiatke, stála stále na vlastných nohách a zaľúbená až po uši sa nasťahovala k jeho matke do domu. Emesini rodičia boli rozvedení a jej trvalo dlho, kým pochopila, že otec jej chcel dobre, keď si ju pri rozvode žiadal do starostlivosti. „Lenže ja som vyhlásila, že ostanem s mamou. To bola osudová chyba,“ otvorene hovorí Emese, ktorú mrzí, že mama ešte aj teraz stojí na strane expriateľa. Veselá Žofka, sediac na jej kolenách, práve dojedla špenát so žĺtkom, vypila čajík a snaží sa na maminých nohách postaviť. Toto všetko sa odohráva na invalidnom vozíku, pretože Emese je už naň odkázaná.

Vráťme sa však do minulosti. Emese otehotnela, lekári dieťa neodporúčali, lebo choroba sa vraj môže tehotenstvom rapídne zhoršiť. „Nedokázala by som ísť dobrovoľne na interrupciu, ľúbila som svoje dieťa od prvého momentu.“ Priateľ už však lásku prejavovať nevedel...

Okrem toho nikde nepracoval a z Emese si urobil zdroj príjmu – veď dostávala invalidný dôchodok a čoskoro sa rysovala aj materská. „Bývala som v malej izbe bez okna, mala som tam veľkú telku a to bol môj kontakt so svetom. S vozíkom som sa v stiesnených pomeroch nikam nedostala, na toaletu som chodila po štvornožky, ešte teraz mám z lezenia stopy na kolenách. Ponižovali ma tam všetci. Psychicky, priateľ aj fyzicky. Vyžadoval odo mňa pravidelný sex ešte aj v deviatom mesiaci, disponoval mojím účtom. A keď Žofka v noci plakala, udrel ju po zadku s komentárom, že teraz má aspoň dôvod revať.

Hrozne som sa bála budúcnosti a utiekla som,“ opatrne sa usmeje a s láskou pozrie na Xéniu, družku svojho otca.

Hovorí o nej ako o mame...

Priateľ pustil Emese a dcérku prostredníctvom klamstva – akože išli na týždňovú dovolenku k jej otcovi a ku Xénii. O tri dni zablokoval Emese účet. „Prišiel sem,“ hovorí Xénia, „vyhrážali sa, vykrikovali, že Žofku si zoberú.

Emese sa triasla od hrôzy, dostala epileptický záchvat.“ Xénia Emese aj Žofke veľmi pomáha, každý deň s Emese cvičí, každú noc vstáva k Žofke. Mladá mamička z postele sama nevstane, sama potrebuje pomoc na toaletu... Malú Žofku síce dokáže prebaliť, ale nevie ju zobrať z postieľ- Nota bene ky, dokáže jej aj navariť, ale potrebuje pomoc s krájaním... 10 2016 Existuje liek, ktorý chorobu dokáže spomaliť, ale mesačne stojí do 600 eur. Poisťovňa naň neprispieva. Emese zostávajú aspoň nutridrinky, pokiaľ žila u priateľa, zobral jej ich a rozpredal. Raz jej v amoku hodil o stenu invalidný vozík – poškodil ho, na dlhšie prechádzky je nepoužiteľný a na nový má Emese nárok až po piatich rokoch, ktoré ešte neubehli.

Tento príbeh je desivý a optimistický zároveň. Dnes je Emese s malou v tých najlepších rukách, Xénia bude jej opatrovateľkou (a určite stopercentnou), bude jej pomáhať aj s malou Žofkou. Aj zdravotne ťažko postihnutá matka má totiž nárok vychovávať svoje dieťa. Len uvidíme, čo prinesie čas. Otec Žofky si na dieťa nárokuje, sociálka chodí ku Xénii na kontroly a to najpodstatnejšie – súdy – ich ešte len čakajú...

Občianske združenie Medzi nami sa aj vďaka uverejňovaniu príbehov v Nota bene snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o ľudí, ktorí sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii. Možno sa nájde niekto, koho príbeh Emese a Žofky oslovil. Váš príspevok sa použije na Emesinu liečbu a na veci potrebné pre Žofku – kvalitný kočík, trojkolku s vodiacou rúčkou, aj na bezbariérovú izbu chceme pomôcť so stavebným materiálom. ĎAKUJEME! Číslo účtu, kam môžete posielať príspevok: 4 040 218 205/3100 (Sberbank). IBAN: SK8531000000 004040218205 SWIFT: LUBA SKBX. Pripíšte poznámku – Žofka.

Kontakt na OZ Medzi nami: 0905 910 827 alebo 0905 240 389 (medzinami@zoznam.sk).

Príbeh

35

Človek musí mať vôľu Petra Nagyová

Ste nový predajca Nota bene. Aké to je?

Nota bene predávam od marca tohto roka. Nie je to ľahké, pretože som pred ľuďmi musel priznať, že som v ťažkej situácii. Je pre mňa náročné prosiť druhých o pomoc. Na druhej strane viem, že predaj Nota bene nie je žobranie, ale práca. Mám odpracovaných 34 rokov a nikdy som nebol na nikoho odkázaný. Snažím sa dostať z nepriaznivej situácie vlastnými silami a predaj Nota bene vnímam ako veľkú pomoc a podporu. Čo sa vám stalo?

Pracoval som v závode a neskôr v skladoch pri Galante, až mi v práci začalo byť veľmi zle. Lekár mi následne diagnostikoval zápal pľúc. Aj napriek silným antibiotikám sa to nezlepšovalo. Po prepustení z nemocnice som mal problémy s dýchaním, bolesti kĺbov, nemohol som vôbec chodiť. Keby nebolo mojej známej, neviem, čo by sa so mnou stalo. Ešte vo februári som sa nevedel postaviť na nohy. Na jar sa situácia začala zlepšovať. Do práce ísť nemôžem, lekár ma nepustí. Keď som sa dozvedel o možnosti predávať Nota bene, rozhodol som sa to skúsiť.

Darí sa vám?

Je mi oveľa lepšie. Vďaka Nota bene sa mi podarilo získať bývanie. Pomáham aj na jednom ranči v Častej a do Bratislavy dochádzam. Žiaľ, choroba mi neumožňuje robiť veci tak, ako by som chcel. Môj imunitný systém sa musí dať do poriadku. Nikdy neviem, kde ma to prekvapí. Minule som si dal napríklad liek proti teplote a odpadol som.

Florián Murcin (57)

Vladimír Šimíček

Máte toho za sebou naozaj veľa. Veríte v osud?

Verím, že veci, ktoré sa majú stať, sa stanú. Veľa vecí si človek zapríčiňuje sám, ale musí sa vedieť prebojovať.

Keď bolo najhoršie, vravel som si, pôjdem na bratislavský most a ukončím to alebo zatnem zuby a budem bojovať. Tak sa aj stalo. Ešte vo februári som ležal v posteli a dnes už pracujem na ranči, mám svoju izbu a predávam Nota bene.

Máte svoj návod na prežitie?

Začal som si zapisovať príjmy a výdavky. Dokonca zapisujem aj rožky, ktoré si kúpim. Ako inak zistím, koľko utratím? Po týždni ani neviete, kam vaše peniaze idú. Človek musí mať vôľu. Mám tiež prehľad, ako mi ide predaj – kedy môžem čakať viac zákazníkov, kedy sa čakať neoplatí. Nejde to vždy rovnako.

Zvykli si už ľudia na vás?

Mám stálych zákazníkov, ktorí si časopis kupujú pravidelne. A ide aj o ľudskú stránku predaja – predávam na bratislavskej pošte Nové Mesto a ľuďom neraz pomôžem – mamičkám s kočíkom, ľuďom na invalidnom vozíku...

Aké ste mali detstvo?

Krásne. Rád som ho trávil u starých rodičov na dedine.

Dedo bol veľkostatkár, veľa som sa od neho naučil. Raz sme išli o štvrtej ráno s vozom na pole a vyletelo nám koleso.

Dedo povedal: „Froličko, pomaličky to tam daj.“ Koleso bolo väčšie ako ja, niekoľkokrát som s ním spadol, ale podarilo sa. Vtedy mi dedo povedal: „Ty budeš nadosmrti zabezpečený.“

Žijete sám?

Manželka Janka mi zomrela po pôrode. Boli sme ešte mladí a ostal som s dvojmesačným synom sám. Veľmi som ju ľúbil. Spoznali sme sa v Bratislave v práci, hoci sme pochádzali zo susednej dediny. V závode, kde som pracoval, som dával zlepšováky a ona robila u technického námestníka. Bola veľmi pekná a ľudská.

Po čom túžite? Želám si, aby som mal naďalej slušné bývanie niekde v prírode, pár zvierat a pokojne by k tomu mohla byť aj dobrá žena. Ťažko sa mi želá, keď nemám veľmi čo ponúknuť.

Mali ste ešte odvahu znovu sa zamilovať? Áno, ale ženiť som sa už nechcel. Osem rokov som žil s priateľkou, ktorá ťažko ochorela. Staral som sa o ňu dva a pol roka. Varil som, bol som pri jej posteli. Bolo nám spolu dobre. Aby sme vystačili s peniazmi, zaobstaral som zvieratá a popri tom som hospodáril.

Čo je pre vás v živote dôležité?

Aby som večer išiel spať s čistým svedomím. Každé ráno sa chcem vedieť na seba pozrieť do zrkadla. Viem, že sa snažím – kupujem si električenku, mesačník, nikoho som nikdy neokradol. Cítim sa ako človek a necítim, že by som bol v niečom menejcenný od druhých.

Nota bene

10 2016 Portrét

37

Kde je láska, tam sa dejú veľké veci. Kde sa nič veľké nedeje, [...]. Sv. Ignác z Loyoly

Kde je život, ak nie v bozku?

Nota bene

10 2016 Čítanie

38

Zuzana Mojžišová

Nota bene

10 2016

Islandský spisovateľ Jón Kalman Stefánsson sedí vpredu. Hoci má cez päťdesiat, stále je v ňom na pohľad čosi chlapčenské, prijímajúce. Okolo ľudská tlačenica. Vzácny hosť krstí v Bratislave v rámci festivalu BRaK najnovší preklad svojho románu.

A vskutku netradične. Muž z ostrova voňajúceho mrazom, soľou, gejzírmi, sopkami a rybami strčí prst do tégliku s jedinou slávnou slovenskou rybacinkou, šalátom z tresky, a spraví na prvú stranu knižky Ryby nemajú nohy mastnú machuľu. A je uvedená do života. Môžeme čítať.

Rámec Stefánssonovho príbehu nie je zložitý. V meste Keflavík neďaleko Reykjavíku čaká muž stredného veku na priateľa z detstva. Ari prilieta z Dánska, kde niekoľko rokov žil a pracoval. Táto v podstate jednoduchá situácia sa stane východiskom veľkého spomínania, akejsi modernej ságy, takej obľúbenej v severskej literatúre. Vraciame sa do rôzne starých minulostí: jednu z najdávnejších predstavuje Ariho predok, rybár, chlaphrdina-vzor Oddur, majiteľ motorovej lode „Sleipnir SU 382, 14,37 tony, dva sťažne a kormidelňa“. Bola to dobrá loď, úlovky bývali štedré, more rozbúrené aj pokojné.

Všetci na palube vedeli plávať – a to bolo po prvý raz v histórii zeme.

Najčerstvejší segment románového rozprávania sa týka Ariho návratu na rodný Island. A medzitým sa rozkošatia smutné i veselé životy rôznych rodinných príslušníkov, čas detstva a mladosti, čas prítomnosti amerických vojakov na ostrove, boj s vlnami, počasím, práca v mraziarni... Do všetkého sa vplieta láska („Vtedy

musel päste zovrieť ešte silnejšie, bol bezmocný, porazený, zatínal obe päste, to bolo jeho vyznanie lásky a ona vedela, že jej tak skladá ľúbostnú báseň.“), do mnohého politika, a niekedy sa láska a politika vpletú do seba navzájom: „Ani láska sa na zoznam dvoch najmocnejších mužov sveta, Brežneva a Cartera, nedostala, čo sa úplne prieči logike, musela sa stať chyba, veď okrem lásky a šťastia nás nezaujíma takmer nič.“ Nielen v románe Ryby nemajú nohy, ale aj v knihách Ráj a peklo, Smutek andělů, Letné svetlo a potom príde noc vzdáva Stefánsson hold svojej krajine, svojmu ostrovu.

Je kritický, ale nesmierne hlboký. Čitateľ sa od románu k románu učí milovať Island, a čo viac by sme si mohli priať, než získať za niekoľko dní strávených skvelým čítaním novú lásku? „Už mi vyšlo jedenásť románov,“ hovorí islandský spisovateľ, „a vo všetkých sa okrem rozprávania príbehov usilujem nájsť odpovede na základné otázky: Existuje Boh? Je nejaký život po smrti? Z čoho máme radosť? Čo je lepšie ako dobrá voňavá káva skoro ráno, keď sa nebo ešte len prebúdza? Alebo single malt whisky s dobrým priateľom? A kde je život, ak nie v bozku?“ V Stefánssonových knihách je ho nadostač. Nasávať ho z nich znamená obohacovať krásnom ten vlastný.

Krížovka

39

Vylúštenie krížovky z minulého čísla: Bez lásky sa nedá nič. [Ani umrieť sa nedá bez lásky].

Vladimír Holan

Troch úspešných lúštiteľov, ktorí do konca mesiaca pošlú tajničku na krizovka@notabene.sk, odmeníme knihou.

INZERCIA

VYPREDANÉ! ĎAKUJEME.

Vyhercami Atlasu liečivých rastlín a lesných plodov od autorov Dr. Kresánek st. a ml. sa stali Marek Justinič, Magdaléna Jablonická a Janka Lisinovičová. Blahoželáme!

Nota bene

Nota bene

10 2016

10 2016

Výročie NB

Výročie NB

41

40

Oslavovali sme Galina Lišháková

Vladimír Šimíček

13. september bol pre predajcov, priaznivcov a spolupracovníkov Nota bene šťastným dňom osláv 15. narodenín Nota bene. Všetci si pripínali belasý odznak s balónom, slonom a nápisom POMÁHAŤ JE ĽAHKÉ – KUPUJTE NOTA BENE. Tešili sa naň a prišli všetci – okolo 200 aktuálnych i bývalých predajcov Nota bene, zamestnanci združenia Proti prúdu, ktoré časopis vydáva, ich spolupracovníci aj redaktori.

Hneď pri vstupe na slávnostne upravenú terasu Slovenského rozhlasu dostal každý uvítací nealkokokteil a odznak. Predajcovia si na slávnosť mohli pozvať troch hostí – priateľov či zákazníkov, ktorí si od nich časopis kupujú. Skvelú večeru prichystala len za náklady cateringová spoločnosť Dobré jedlo.

A kým si v zákulisí ladila nástroje kapela Funny Fellows, išli sme sa pozhovárať s hosťami.

takých, ktorí mali pochopenie. Napokon som si našla ubytovanie aj zamestnanie chyžnej.“

Ondrej a Silvia sú manželia, dnes už bývalí predajcovia. „Ja som Nota bene predával asi dva mesiace a popri tom som robil na stavbe,“ hovorí Ondrej. „Vďaka tomu som sa z ulice dostal rýchlo.“ Silvia bola predajkyňou Nota bene asi pol roka. „Pomohlo mi prežiť zo dňa na deň. Ťažké boli stretnutia s ľuďmi, ktorí mi dávali najavo, že mnou pohŕdajú. Ale stretávala som aj

Zdenek spred Manderláku je zamestnaný na pol úväzku v Proti prúdu: „Predaju časopis sa venujem popoludní a dopoludnia robím nosiča na Hlavnej stanici. Môžem tak splácať dlhy na zdravotnom poistení, mám električenku, zarobím si na jedlo a nocľah.“ Podobne sa darí aj Vladovi spred obchodného domu Saratov: „Nota bene predávam osem rokov. Vďaka tomu môžem bývať

v ubytovni a poisťovniam som už splatil vyše 5 000 eur.“ Štefan z nadchodu pred SAV je predajcom Nota bene štrnásť rokov. „Vďaka tomuto projektu som sa dostal z ťažkého alkoholizmu, našiel som si bývanie, dokážem si zarobiť na normálnu stravu, nie takú z kontajnerov, a stal som aj členom Divadla bez domova.“ Anne z Pošty Vladimíra Clementisa na Tomášikovej ulici pomáha predaj časopisu riešiť problémy z minulosti. „Aj keď pomaličky, ale ubúda z nich.

Na ubytovni, v ktorej bývam, mám dobrú pani vedúcu. Ona, jej manžel aj jej mama sú tu dnes mojimi hosťami.“ Predajkyňa Maja, vyobliekaná v krásnych šatách s nádychom gotického steampunku, si priviedla svoju stálu zákazníčku Luciu, od ktorej dostala bonboniéru k meninám.

Po Divadle bez domova sa na pódiu vystriedalo niekoľko rečníkov, no najemotívnejší prejav mal bývalý predajca Nota bene a súčasný člen di-

vadla Joshua. Slovo si vypýtal sám a spomínal, ako ho po návrate z Čiech na Hlavnej stanici v Bratislave okradli o všetko, vrátane dokladov. Nemal prácu ani kam ísť. Na stanici ho oslovili Martin Opeta a Sandra Tordová, dvaja z troch spoluzakladateľov združenia, a ponúkli mu predaj Nota bene. Sandra protestovala, keď ju nazval mamou. „Mojich biologických rodičov som nepoznal, ale vy ste ma vrátili do života práve vtedy, keď som s ním chcel skončiť.“ Na záver osláv roztancovala účastníkov skupina Funny Fellows a pod pódiom sa krájala, rozdávala a jedla obrovská čokoládová torta z Cukrárne Danela. Dado Nagy, ktorý pred rokmi pokrstil úplne prvé číslo Nota bene, odmoderoval tombolu, v ktorej šťastný predajca vyhral hlavnú cenu – zaplatenie nájmu na jeden mesiac. O atmosféru sa potom ešte do 22.00 postaral DJ Tesla/Brigáda Rakija.

Autorka je redaktorka Eurotelevízie.

Ďakujeme!

Všetci účinkujúci vystúpili bez nároku na honorár, za čo im nesmierne ďakujeme. Rovnako firme Dobré jedlo za fantastický catering, Slovenskému rozhlasu RTVS a kaviarni Moje za príjemné prostredie a organizačnú pomoc. Ďakujeme dobrovoľníkom, ktorí napiekli.

Najlepšie veterníky nám darovali z veternik.sk a za moravské koláče ďakujeme Welovecakes. Skvelú tortu darovala Cukráreň Danela. Ďakujeme aj Potravinám Delia, ktoré prispeli do tomboly poukážkou v hodnote 30 eur, a tiež Hotelu Radisson, firme Medussagroup a všetkým, čo prišli a strávili s nami čas.

1 Narodeniny Nota bene sme oslavovali na terase Slovenského rozhlasu.

2 Svoje predstavenie odohralo Divadlo bez domova.

3 Joshua si medzi rečníkmi vzal slovo sám.

4 Prskavky dohoreli, Zuzana Pohánková sa vrhla na krájanie torty.

5 Funny Fellows sa skvelou swingovou hudbou a humorom postarali o výbornú večernú zábavu.

6 Šťastný výherca tomboly Peter, Sandra Tordová a moderátor oslavy Dado Nagy.

Nenechávajte si pre seba,

Hlavní podporovatelia projektu NOTA BENE

ak vám niektorý z predajcov zdvihne náladu, alebo naopak, adrenalín, pošlite nám správu na 0915 779 746 alebo na facebook.com/casopisnotabene a pripíšte vaše krstné meno a mesto, kde časopis kupujete.

Nota bene

10 2016 Nástenka

42

Dobrý deň, Volám sa Jakub a máme doma každé číslo Nota bene asi za posledné tri roky. Veľmi pestré a súčasne hodnotné články vždy potešia. Ale v septembrovom čísle z rozhovoru s Martinom Vlachynským pociťujem minimálne rozčarovanie, ak nie hnev.

Pán ekonóm chce vyvracať mýty a pritom tvrdí tie isté veci, ako naši politici, že „voľný trh všetko vyrieši“, čo v praxi znamená vytvorenie monopolov v každej sfére podnikania typu lepší (vybabranejší) vyhráva a finančné skupiny si kúpili už aj strany, však trh je voľný, nikto im v tom nebráni atď. A najväčšia perla: stanovenie minimálnej mzdy je podľa jeho vysvetlenia škodlivé.

Ja osobne žijem v meste Vranov nad Topľou a veľa ľudí tu pracuje za minimálnu mzdu a viete prečo? Pretože keby neexistovala, boli by nútení pracovať za ešte menej, lebo je tu nezamestnanosť 23% a ľudia tu musia znášať vo fabrikách gulagy.

Tento človek mi veľmi pripomína môjho dlhoročného kamaráta, ktorý vyštudoval odbor Financie-Bankovníctvo-Investície na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici, momentálne pracuje vo Švajčiarsku, a vždy keď ho stretnem, viem, že na tému fungovania spoločnosti sa s ním nemôžem baviť, pretože kruto obhajuje kapitalizmus.

Tak mi príde zvláštne, že časopis ako vy, ktorý sa snaží pomáhať sociálne slabším, odobrí a zverejní rozhovor s takýmto kapitalistom, ktorý je odtrhnutý od reality. Naposledy mi dvaja známi študujúci v Ružomberku vysvetlili, ako vedný obor estetika opisuje a definuje umenie, a mal som na pár dní o náladu postarané, keďže som sám hudobník a dotklo sa ma to.

Pán Martin Vlachynský je pre mňa ďalším dôkazom toho, ako moderné školstvo západnej kultúry deformuje ľudí smerom kdesi do sveta, kde forma prevláda nad obsahom.

PS: Môj postoj je možno len názorový protipól, v rámci ekonomiky na Slovensku uznávam napr. prof. Petra Staněka.

S pozdravom Jakub Každý mesiac sa teším na nové číslo Nota bene a tiež na milého, slušného, vždy upraveného predajcu č. 0187 v Ilave pri pošte, ktorý mi svojím úsmevom zdvihne náladu. Ľubica Nota Bene kupujem v Tescu v Žiline, predáva tam solídny pán, ktorý skromne stojí a nikomu nič nevnucuje.

Milka Zdravím, Nota bene dnes vďaka stáži v US Steel čítam po veľmi dlhej dobe. Zisťujem, že je to naozaj zaujímavé čítanie.

Zato, že ho čítam, môže veľmi milý a pozitívne naladený predajca č. 536 vo vstupnom areáli US Steel Košice. Prajem pekný deň!

Martin Ahojte. Rada by som poďakovala i takto v NB pánovi predajcovi č. 2082 pri vchode do podchodu na Hodžovom námestí (od Poštovej ulice) v Bratislave, ktorý mi svojimi usmievavými modrými očami a pozdravom spríjemňuje takmer každý deň!

Andrea Inzerát Touto formou vás chcem poprosiť o podnájom pre pár v jednoalebo dvojizbovom byte do 400 eur mesačne. Ďakujem! Predajca č. 326 Marek Daniel, kontakt 0940 289 037 alebo 0940 243 710.

Nefinančí podporovatelia projektu

Toto vydanie Nota bene podporili

Kódex predajcu 1. Predajca nosí preukaz so svojím registračným číslom a fotografiou pri predaji na viditeľnom mieste.

2. Predajca predáva časopisy označené číslom zhodným s registračným číslom uvedeným na preukaze.

3. Predajca predáva časopisy na určenom predajnom mieste uvedenom na jeho preukaze.

4. Predajca predáva časopisy za oficiálnu cenu uvedenú na titulnej strane časopisu.

5. Predajca predáva časopisy spôsobom, ktorý neobťažuje okoloidúcich (je triezvy, čistý, upravený, slušný).

6. Predajca sa zdržuje na predajnom mieste bez detí do 16 rokov.

7. Predajca aktívne pracuje na zlepšení svojej sociálnej situácie a riadi sa pokynmi sociálneho pracovníka.

8. Predajca v Bratislave je povinný nosiť aj oficiálnu vestu s logom Nota bene. Začiatočník vestu nemá, iba špeciálny preukaz platný v daný mesiac.

Kódex kupujúceho 1. Preverte si preukaz predajcu, na ktorom je uvedené registračné číslo, fotka.

2. Kupujte časopisy označené číslom zhodným s registračným číslom uvedenom na preukaze predajcu.

3. Predajcu si starostlivo vyberte.

4. Neplaťte viac, ako je uvedené na časopise, pokiaľ sa tak sami nerozhodnete.

5. Zoberte si svoj zaplatený časopis.

6. Časopis po prečítaní darujte alebo znehodnoťte tak, aby sa nedal znova predať. zostavil: predajca Nota bene Peter Patrónsky

Pouličný časopis Nota bene začal vychádzať v septembri 2001. Vydáva ho občianske združenie Proti prúdu ako svoj hlavný projekt na pomoc ľuďom, ktorí sa ocitli bez domova alebo im hrozí strata ubytovania z finančných dôvodov. Cieľom je aktivizovať ľudí bez domova, pomôcť im získať sebaúctu, dôstojný príjem, pracovné návyky a sociálne kontakty. Úlohou Nota bene je tiež kampaň na pomoc ľuďom bez domova.

Predajca časopisu musí byť registrovaný v OZ Proti prúdu alebo partnerskej organizácii mimo Bratislavy. Pri registrácii dostane 3 kusy časopisov zdarma, všetky ostatné si

kupuje za 0,70 € a predáva za plnú sumu 1,40 €. Je povinný nosiť preukaz, v Bratislave aj oficiálnu vestu a dodržiavať kódex predajcu (pozri str. 42). Ak zistíte, že niektorý predajca porušuje pravidlá, prosím informujte nás alebo partnerskú organizáciu.

neho obchodu, príspevky na lieky, internet, PC a telefón zadarmo pre vybavovanie práce, bývania a úradných záležitostí,úschovu peňazí a úradných listín a možnosť využívať korešpondenčnú adresu o. z. na zasielanie osobnej pošty.

OZ Proti prúdu v rámci integračného projektu Nota bene poskytuje predajcom ďalšie služby: základné a špecializované sociálne poradenstvo, pomoc pri uplatňovaní práv a právom chránených záujmov, podporu streetworkera na predajnom mieste, právne poradenstvo partnerskej advokátskej kancelárie, tréningy, skupinové stretnutia a workshopy, prístup do kupónového motivačného sociál-

OZ Proti prúdu od roku 2001 realizuje pilotné projekty v oblasti riešenia bezdomovectva, iniciuje systematické a legislatívne zmeny na národnej úrovni, vydáva knihy z pera ľudí bez domova, organizuje odborné konferencie a vydáva odborné publikácie. Je členom siete pouličných časopisov INSP, organizácie FEANTSA a Slovenskej siete proti chudobe. Viac na www.notabene.sk.

Manažment Proti prúdu: riaditeľka Mgr. Zuzana Pohánková, 0917 275 812. Štatutárne zástupkyne: Mgr. Zuzana Pohánková, Mgr. Sandra Tordová. Redakcia Nota bene: šéfredaktorka Mgr. Sandra Tordová, 0905 143 651, editorka: Ada Jung, 0944 243 446. Distribúcia NB a inzercia: Mgr. Igor Kocian, 02 5262 5962. Fundraising & PR: Bc. Tomáš Dobrovič, Mgr. Katarína Cagalincová, 02 5262 5962. Administratíva: Ing. Fabiola Mokrá, 0911 209 559. Projekt Nota bene: 02 5262 5962, poradcovia@ notabene.sk, sociálni pracovníci: Bc. Barbora Žiaranová, Mgr. Mária Benkovičová, PaedDr. Libor Klenovský PhD, Mgr. Erik Kapsdorfer. Projekt Nosiči batožín: PhDr. Peter Kadlečík, 0907 733 388. Projekt advokácie - Národná stratégia: Mgr. Nina Beňová, PhD, 0908 434 826. Grafické spracovanie časopisu: Mgr. art. Pavol Čejka. Jazyková korektúra: Workaholic culture.

Tlač: Dolis, s.r.o. Emaily: meno.priezvisko@notabene.sk.

Organizácie zabezpečujúce realizáciu integračného projektu Nota bene na Slovensku:

Mesačník Nota bene, 15. ročník, číslo 184. Vydavateľ: OZ Proti prúdu, Karpatská 10, 811 01 Bratislava, 02/5262 5962, www.notabene.sk.

IČO: 360 68 781, IČ DPH: SK2021585731, číslo účtu: 266 34 750 14/ 1100 Tatrabanka, IBAN: SK 21 1100 0000 0026 6347 5014, BIC (SWIFT): TATRSKBX. Registrácia na MV SR dňa 20. 3. 2001, číslo spisu: VVS/1-900/90-17945, na MK SR pod číslom EV 3665/09 ISS N 1335-9169.

BRATISLAVA (od roku 2001): O. z. Proti prúdu, vydavateľ Nota bene, Karpatská 10, 811 01 Bratislava, 02/5262 5962, poradcovia@notabene.sk, www.notabene.sk, BANSKÁ BYSTRICA (2003): Sociálno-charitatívne centrum Ivana Šedibu, prevádzkovateľ: Územný spolok SČK, Pod Urpínom 6, 974 01 Banská Bystrica, Kleniarová Hana, 0907 403 123, socialne.redcross@gmail.com, ČADCA (2006): Dom charity sv. Gianny, prevádzkovateľ: DCH Žilina, Kukučínová 4, 022 01 Čadca, Katarína Melicháčová, 0918 874 839, 041/432 40 88, dchgianna.ca@gmail.com, HLOHOVEC (2009): O. z. Pokoj a dobro, Pribinova 51, 900 28 Hlohovec, Pavol Šoka, 033/742 3827, viera.vavrova@d2u.sk, HOLÍČ (2009): Azylový dom Emauzy, prevádzkovateľ: N. o . Križovatky, Holíč, Michal Sedláček, 034 668 3110, michal.sedlacek@gmail.com, 0905 579 087, 034 6683110, emauzy@ stonline.sk, KEŽMAROK (2006): O. z. Hviezda (v spolupráci s MsÚ Kežmarok), Lanškrounská 16, 060 01 Kežmarok, Mária Galdunová, 0905 886 546, 052/466 0212, komunita@ kezmarok.sk, KOŠICE (2003): Charitný dom sv. Alžbety, prevádzkovateľ: ADCH Košice, Bosáková ul. Košice, Ing. Bc. Martina Mačingová, 0910 842 182, notabene.kosice@ gmail.com, LEVICE (2005): O. z. Miesto v dome, Kpt. Nálepku 125, 934 01 Levice, Mgr. Ľubica Prištiaková, 036/622 15 86, mvd@miestovdome.sk, LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ (2010): Komunitné centrum Lipt. Mikuláš, Športová 1190/4, 031 01 Lipt. Mikuláš, Mgr. Alena Novajovská, 0911 197 227, 044 552 2052, komunitne.centrum@atlas.sk, MALACKY (2006): Azylové centrum Betánia, prevádzkovateľ: N. o. Križovatky, Ľudovíta Fullu 16, 901 01 Malacky, Viera Hujíková, 034 772 2457, centrumbetania@gmail.com, www.krizovatky. eu, NITRA (2003): Dom charity sv. Rafaela, prevádzkovateľ: DCH Nitra, Samova 4, 950 50 Nitra, Andrea Rončková, 0907 451 771, 037 772 1792, rafael.charita@gmail.com, www.charitanitra.sk, PIEŠŤANY (2005): ZSS Domum, Bodona 55, 921 01 Piešťany, Eva Papšová, 0915 400 577, 033/ 772 7687, domum@piestany.sk, POPRAD (2005): ZSS, prevádzkovateľ: O. z. Korene v spolupráci s MsÚ Poprad, Levočská 51, 058 01 Poprad, Marcela Michalková, 0910 890 488, 052/772 4209, socialne@msupoprad.sk, SVIDNÍK (2016): Spoločnosť priateľov detí, mládeže a rodín Svidník, Dlhá 505/9, 089 01 Svidník, Mgr. Marek Fek, 0917 673 107, 0907 405 632, fekmarek@azet.sk, TRENČÍN: ISKRA Trenčín, Dolný Šianec 1, 911 01 Trenčín, Pavol Juríček, 0905 574 113, pavol.juricek123@gmail.com TRNAVA (2006): ADCH Trnava, Hlavná 43, 917 01 Trnava, Soňa Pobiecka, 0948 091 011, maria.fabikova@charitatt.sk, sona.pobiecka@charitatt.sk, VRANOV NAD TOPĽOU (2009): Charitný dom pre mládež, prevádzkovateľ ADCH Košice, Lúčna 812, 093 01 Vranov nad Topľou, 0904 981 536, 057/443 1578, chdm.vranov@charita-ke.sk, ŽILINA (2003): Dom charity sv. Vincenta, prevádzkovateľ: DCH Žilina, Predmestská 12, 010 01 Žilina, Mgr. Gabriela Huliaková, 0918 314 197, 041/724 4795, dchvincent.za@gmail.com

INZERCIA