Notabene 192 jun2017 (1) by Proti prudu

kupujte iba od predajcu s preukazom číslo preukazu predajcu

1,40€ polovica pre predajcu

OTEC

Pi ka nt 1 ené pr po u kr e lo r íž pr v o ov ed ica ky aj cu

Jún 2017/192

Rozhovor Som hrdý otec, určite nie hrdina

LITERÁRIUM Petra Gettinga

Nie som optimista

4 8 Téma Otcovia a dcéry

14 Fenomén Stručná história otcovstva

18 Téma A ty to, Dianka, ako vidíš?

OTEC

Téma Otcovská misia

Téma Neútoč na otvorené srdce

24 Pútnik Praotec organ

Vraj prečo tu nespomínam aj modernú a optimistickú literatúru. Len ťažkotonážne stariny. Ibaže čo robiť, keď ja nedelím literatúru – ani ľudí – na modernú a nemodernú, národnú a nenárodnú, in a out či podobné prázdne kategórie. Navyše mám v rukách knihu takého skvelého autora ako Georges Bernanos. Tento fúzkatý katolícky spisovateľ (nedelím ani podľa vierovyznania, ani podľa veľkosti topánok) je známy ako autor temného eposu Pod slnkom satanovým, ale všetky jeho diela sú dokladom boja dobra so zlom. Bernanos bol v roku 1938 znechutený z vraždenia v španielskej občianskej vojne, ktoré sa na strane frankistov dialo v mene Krista a zasiahlo aj Malorku, dnes destináciu pre lacnú masovú turistiku, vtedy ostrovček s neveľkým osídlením. Svedectvo opísal v knihe Veľké cintoríny v mesačnom svite, kde sú aj takéto prorocké pasáže: „Niektoré rozpory v moderných dejinách som začal jasne chápať, až keď som si dokázal pripustiť skutočnosť, ktorá je ostatne očividná: súdobý človek má tvrdé srdce a citlivý žalúdok. Zem bude zrejme už čoskoro patriť slizkým netvorom, ako po potope sveta.“

Inde píše, opäť sa triafajúc do dneška: „Slogan zúrivej beznádeje – čokoľvek, len aby som sa z toho dostal – sa vám rodí na perách, zatiaľ čo poškuľujete po diktatúrach. Kohokoľvek, čokoľvek, do čerta!“ Vidí jediné východisko, ako zastaviť šialený tanec: „Rýchle sa staňte znova deťmi, to nie je také nebezpečné...“ Dodáva: „A čo keby sme dali slovo malému Ježiškovi? Svet je posadnutý myšlienkou na samovraždu... Pred samovraždou nezachránite niekoho tým, že mu predložíte dôkazy o protispoločenskej povahe samovraždy... Staňte sa teda znova deťmi, ukryte sa do detstva.“ Nie je to ľahké čítanie. Nič na pláž k moru. Ale Bernanos mi hovorí z duše: „Skutočne nepatrím k tým takzvaným optimistom. Optimizmus sa mi vždy javil ako škodoradostné alibi egoistov, ktorí sa predovšetkým snažia zakryť svoju chronickú spokojnosť so samými sebou. Stali sa optimistami preto, aby nemuseli mať súcit s ľuďmi, s ich nešťastím.“

Z listu na rozlúčku

Daniel Pastirčák

Otec stráca syna Otec život odovzdá, no sám zostáva vonku. Matka život prijíma a živí ho vlastným telom. Otec s uchom na matkinom bruchu počúva, ako vo vnútri bijú dve srdcia. Dieťa sa narodí. Matka ho berie do náručia, chveje sa v nej ako tep jej vlastného srdca. Matka je s dieťaťom spojená. Otec dieťa víta ako záhadného cudzinca. Habká, hľadá reč, v ktorej by s ním nadviazal kontakt. Otec je pre dieťa obrazom človeka, ktorý prichádza z vonku a formuje jeho budúcu podobu. Matka je pre dieťa obrazom človeka vnútra. Dieťa sa môže otcovi stratiť, matke sa nikdy nestratí. Otec a syn sú ako v podobenstve o stratenom synovi: „Daj mi, čo mi patrí,“ povie syn otcovi, a berie svoj život do vlastných rúk. Lebo príde chvíľa, keď syn musí otcovi povedať nie, aby raz mohol povedať svoje vlastné áno. Berie svoj život na cestu, na ktorej sa otcovi stratí. Stráca sa, lebo keby sa nestratil, nikdy by sa nemohol nájsť. Keď syn doputuje na svoj vlastný koniec, vstúpi do seba. Teraz je tu sám za seba. Lebo iba takto – sám za seba sa môže syn vrátiť, iba takto sa otec a syn môžu znova nájsť. Otcovo čakanie sa stáva matkou. Iba také čakanie je otvorené a prijímajúce. Možno preto je v evanjeliách človek zobrazený ako syn a Boh ako otec. Človek sa Bohu musí stratiť vo vlastnej slobode, aby ho v tej slobode mohol nájsť. Boh – otec je otvorený a prijímajúci ako matka. Tak Rembrandt zobrazil návrat strateného syna. Na pleciach syna spočívajú dve ruky; jedna veľká ruka otca a druhá malá ruka matky.

Zuzana Uličianska

Otcova dcéra! Hovorili o mne v detstve. Pre šesťročné dievčatko s guličkou na nose a ďalšími na copoch to bolo niečo nepredstaviteľné. Čo mohlo mať spoločné so sivovlasým, dlhonosým, nervóznym chlapom? Dnes nechápem, ako mohli jeho kolegovia tušiť, čo všetko po otcovi podedím! Stále častejšie si spomínam na všetky tie tradované historky z jeho márnych životných bojov. Napríklad ako bol vyvesený na nástenke hanby za neskorý príchod do práce, on, ktorý sa z nej nikdy nevrátil pred polnocou. Ak poviem, že život „zasvätil“ investičným projektom, nie je to žiadna metafora. Bol to ten najotravnejší, najnervóznejší otec, akého si možno predstaviť. Postrach všetkých domácich aj pracovných osláv, ktorý dookola rozprával, ako nesprávne sa sídliská budujú na geologických zlomoch, ekologicky škodlivé fabriky v úzkych horských údoliach a prekladiská na tekutých pieskoch... Správne informácie sú základom rozhodovania, opakoval nám deťom pri výletoch, v dobe, ktorá ešte zďaleka nemala prívlastok informačná. Išli sme sa ušúľať nad formálnosťou a „nezmyselnosťou“ otcových posolstiev. Jeho mantrou bola predvídavosť. Rozčuľoval sa, keď ju nemali šoféri, a ešte viac jeho šéfovia, lebo sa robili cesty, ktoré sa nedali rozšíriť a výrobné linky, ktoré sa nedali inovovať. Bol by dnes developerom v lesklom obleku? Navrhoval by lanovky cez Dunaj? Bojím sa, že aj dnes by bol pre ostatných len nudným patrónom. Lebo hoci väčšina tých, ktorých svojimi rečami otravoval, je už na druhom svete, fabriky stále rovnako nepredvídavo zamorujú prírodu, paneláky stola na nestabilných podložiach a koľajnice sa pomaličky posúvajú po tekutých pieskoch...

Dcéra moja, veľmi bojuješ o svoju slobodu, ale podarí sa ti ju získať, len ak prestaneš byť otrokom samej seba. Uchovať si slobodu znamená naučiť sa ovládať a súčasne povzniesť nad pominuteľné veci. Keď sa nebudeš vedieť ovládať, budeš ako loď bez kormidla – zmätie ťa každá búrka. V zdanlivom boji o slobodu so svetom môžeš zbúrať aj tisíc múrov, ale ak nezbúraš ten vo vlastnom vnútri, zavalí ťa. Preto hneď ako sa naučíš ovládať, využi získanú silu a zrúcaj hradby, ktoré vystaval tvoj strach, otvor brány svojho srdca a začni dávať. Dávaj z toho, čo máš, a vráti sa ti, čo ti chýba. Dcéra moja, prosím ťa aj o to, aby si si strážila svoju citlivosť a nezabúdala, že z nej musia vyrastať dobré skutky. Nimi sa overuje pravda. Lebo tam, kde nie je pravda, býva veľa hádok o pravdách, a kde je veľa Nota bene hádok o pravdách, stvrdnú srdcia. Ty si 6 2017 veľmi obratná slovom, tak sa nauč byť obEditoriál ratná mlčaním. Mnoho mlčanlivej práce v sebe nesie mnoho pravdy, aj tú, že nie ty vlastníš ju, ale ona teba.

A ešte ťa prosím, aby si nikdy nestratila schopnosť milovať a tvoriť a učiť sa od iných. Tí, ktorí to nechcú, nezaslúžia si tvoj čas, tvoje umenie, tvoj život. Dávaj si na nich pozor, lebo inak sa onedlho budeš potulovať po ulici v handrách. Rozdávaj teplo lásky, ale nenechaj si ho ukradnúť. Viem, že zo svojho života vytvoríš príbeh, ktorý bude mať krídla. Aj modriny na kolenách. Preto sa neponáhľaj príliš. Niekedy si len tak sadni na hojdačku a spomeň si, ako som ťa hojdal. Ponáhľanie sa nie je správne. Trpezlivosť, pokoj a hojdanie ťa vrátia do tvojho stredu. Hojdanie ti ukáže, ktoré slová tvojho príbehu je treba zahodiť, aby bol silnejší. Dcéra moja, cez teba som sa stal otcom a ďakujem ti za to. Ak som odstránil príliš veľa z tvojej hmoty, odpusti mi, ale bol som zvedavý, čo je vnútri. Našiel som len mramor. Žiaden kaz. Preto si ver a uč sa, čo odobrať, čo pridať a ako nestratiť silu utvárať samú seba. Ja ťa pritom nikdy neopustím. Ada Jung editorka

Áno, oveľa skôr, hoci na začiatku vzťahu som ešte detailne nevedel, ako presne ju jej zdravotné problémy obmedzujú v bežnom živote. Dozvedal som sa to postupne. Keď sme raz mojim rodičom pomáhali sťahovať sa z bytu do domu, dal som jej odniesť pomerne ľahkú škatuľu. Reagovala, že to nezvládne. Ďalší signál prišiel v súvislosti s volejbalom, ktorý sme rekreačne hrávali s kolegami z práce. Prirodzene som k nemu chcel pritiahnuť aj Katku. Vtedy mi vysvetlila, že športovať nemôže. Katka na pohľad pôsobí zdravo, jej problémy súvisia so srdcom. Áno, technicky by otehotnieť mohla, ale samotné tehotenstvo a pôrod by mohli byť priveľkou fyzickou záťažou a rizikom pre jej život. Srdce jej už v detstve operovali päťkrát, deti s jej diagnózou sa kedysi veľa rokov nedožívali. Pár mesiacov pred našou svadbou dokonca prekonala kolaps, náhlu srdcovú smrť, čo aj so zásahom lekára prežije minimum ľudí. Preto má voperovaný kardiodefibrilátor. Jeden lekár nám síce vlastné dieťa nevyhováral, iní lekári však z toho nápadu skoro odpadli. Od tej chvíle mi bolo jasné, že našou cestou bude adopcia.

Nota bene

6 2017 Rozhovor

Som hrdý otec, určite nie hrdina Karol Sudor

Alan Hyža

„Keď sa pozerám na svoje fantastické baby, cítim, že som mal vlastne obrovské šťastie spoznať ich a dať im domov,“ hovorí Matej Gálik. S manželkou Katkou adoptovali dve rómske dievčatá.

Kedy ste prvýkrát pocítili túžbu byť otcom? Neviem, či také niečo na mňa vôbec prišlo. U mužov sa zrejme neobjavujú klasické vlny túžby po materstve ako u žien. Bol to prirodzený vývoj. Ako som sa blížil k tridsiatke, bolo mi jasné, že chcem mať rodinu a okrem svadby raz prídu aj deti. Nikdy som však neriešil ani len ich pohlavie. Niektorí muži vyslovene túžia po dcére, iní po synovi, mne to bolo jedno. Že nebudete môcť mať biologické deti, ste s Katkou vedeli už pred svadbou?

Neozvalo sa vtedy mužské ego, že nebudete mať biologického potomka, vlastnú krv? Viacerí sa ma pýtali, či mi neprekáža, že moje deti nemajú v sebe niečo vyslovene moje, gény a všetko, čo sa s nimi viaže. Riešiť to je teda zrejme prirodzené, mne to však fakt ani nenapadlo. Celkovo mnoho vecí neriešim, akceptujem ich tak, ako sú. Intenzívnejšie to v sebe riešila Katka, lebo práve ona sa musela vyrovnať s tým, že neprejde klasickým tehotenstvom. Ja som neváhal ani chvíľu, snáď by som neriskoval jej život. Dnes, keď už vidím, ako obe adoptované dievčatá prospievajú, mi príde absurdné to riešiť. Ako reagovala rodina? Rodičia Katky s adopciou nemali problém, v podstate očakávali, že iná cesta nebude, z mojej strany otec reagoval v pohode, mama sa mi zdala trochu rezervovaná. Nepovedala však nič negatívne, neskôr nám dokonca vysvetľovala, že sa nám to naozaj len zdalo. Je to možné. Len čo sa totiž adoptovaná Alenka u nás doma

zjavila prvýkrát, hneď z nich boli najlepšie kamarátky. Mám kamarátov, manželský pár, ktorému sa roky nedarí počať dieťa. Na adopciu si netrúfajú, obávajú sa, že k cudziemu dieťaťu by si nedokázali vytvoriť pravý vzťah. Podľa mňa sa mýlia, lebo skutočný rodičovský vzťah tam jednoznačne vznikne. Ich obavám síce rozumiem, nikdy by som im ich nevyčítal, ale naša osobná skúsenosť, aj skúsenosť iných našich známych je jednoznačná. Koniec koncov, aj svojho partnera milujete, hoci nie je pokrvný príbuzný. Najskôr ide o úplne cudzieho človeka, ktorého kdesi stretnete a zaiskrí to medzi vami. Čosi podobné sa deje aj medzi rodičmi a adoptívnymi deťmi. Cit sa v tomto prípade objaví veľmi rýchlo a veľmi rýchlo sa dostaví aj potreba toho malého človiečika ochraňovať a odovzdávať mu svoje vedomosti, skúsenosti, všetko. Nedá sa nemať rád deti, ktoré s nami vyrastajú, adopcie by som sa nebál. Mne osobne dala pozícia otca absolútny zmysel ži- Nota bene vota a hoci nie som nijaký výnimočný 6 2017 otec, práve na túto rolu som najviac Rozhovor hrdý. Veď tie deti kúpem, voňajú mi, hrám sa s nimi, teším sa s nimi, bolia ma ich bolesti... Nemať dnes obe dcéry, cítil by som sa ako bez rúk a nôh.

Takže najskôr sa vám adoptované dieťa zapáči, potom si ho zamilujete a nakoniec by ste zaň položili život? To sedí. Nám sa obe dcéry zapáčili už na fotografii na úrade práce, pokračovalo to na osobnom stretnutí a prerástlo to do lásky. Som dokonca veľmi citlivý na negatívne veci, čo sa v súvislosti s deťmi mihnú v médiách. Nedávno som čítal príbeh ženy, ktorej mama strávila dvadsať rokov v gulagu. Ruskí vojaci jej dcéru prvýkrát znásilnili už v štrnástich rokoch a pokračovali v tom dlhý čas. Rovnako dopadla aj jej deväťročná sestra. Okamžite som si predstavil, ako niekto ubližuje mojim dcéram, a len som zatínal päste. Ochranársky vzťah k dieťaťu je zjavne jedným z najsilnejších citov. Jedna vec je rozhodnúť sa pre adopciu, iná dať šancu rómskym deťom. Nemali ste strach z predsudkov okolia, z toho, že sa stanú terčom posmechu, že sa im bude ťažšie hľadať práca?

Keď sme sa radili, ako vymedziť kritériá v dotazníku na adopciu, najdôležitejší sa nám zdal vek. Čím dlhšie je dieťa v detskom domove, v nepodnetnom prostredí, alebo aj v profesionálnej rodine, teda bez normálnych väzieb na skutočného rodiča, tým je to horšie. Prelomiť bariéry a hendikepy, ktoré s tým súvisia, napríklad pri troj-, štvor- či päťročnom dieťati, je naozaj náročné. Aj v rámci psychologickej prípravy nám jedna pani rozprávala, aké problémy mala so starším dieťaťom, ktoré si vzala do pestúnskej starostlivosti. Na staršie deti sme si preto netrúfali a dali sme si podmienku, aby to naše malo maximálne pol roka. Iná vec je, že obe dcéry sme spoznali, až keď mali desať mesiacov.

Nota bene

6 2017 Rozhovor

Etnicitu ste teda vôbec neriešili? Nie, lebo sme vedeli, že ak by sme si s akýmkoľvek dieťaťom nesadli, teda by medzi nami nepreskočila iskra, stále sme mali možnosť ho odmietnuť. Adopčný proces obsahuje veľa krokov, nerozhodujete sa zo dňa na deň, veď ide o jednu z najdôležitejších vecí v živote. Navyše, mne aj Katke sa zdalo príliš silné a neprimerané nedať šancu rómskym deťom. Mali sme vylúčiť celú tú obrovskú skupinu dojčiat, ktoré takmer nik nechce, vziať im šancu na život v rodine? Kto sme, aby sme ich len tak všetky naraz vylúčili? Iná vec je, že na psychologickej príprave bol aj pár z Oravy, ktorý nakoniec pred rómskym dieťaťom cúvol. Uvedomili si, že v tamojšom konzervatívnom prostredí by mali problém to obhájiť. Spisovateľka Tereza Boučková si v Česku adoptovala dve rómske deti a vyrástli z nich asociáli. Napísala knihu, ktorá je drsným varovaním pred adopciou. Čítali ste ju? Nečítal, ale mám informácie o jej obsahu. Raz som však čítal na túto tému politicky nekorektný článok, ktorý upozorňoval, aby sme pri adopciách neboli naivnými „slniečkarmi“, lebo existujú adopcie, ktoré dopadli veľmi zle, hoci rodičia dali tým deťom všetko. Pointa článku bola, že to asi nebude len o výchove, ale aj o génoch. Môžeme sa snažiť koľko chceme, aj tak je vysoké riziko, že z dieťaťa rodičov z osady sa časom stane zlý človek.

Čo si o tom myslíte? Odmietam to. Naozaj neverím, že sa niekto narodí zlý alebo dobrý. Ak by to tak bolo, mohli by sme rezignovať na výchovu ako takú. Aj s Katkou sme si istí, že Rómovia žiadnym génom kriminality a zla nedisponujú. Môžeme sa baviť o tom, že niektorí ľudia sa rodia s vlohami na šport, hudbu, tanec, umenie ako také, no určite nie s vlohami na krádeže. Nemusím byť Einstein, aby som vedel, že je to výhradne sociálne podmienená záležitosť. A hovorím to s vedomím toho, že podobných príbehov, aké zažila Tereza Boučková, je nepochybne viac.

nás usmerniť, máme výhradne pozitívne skúsenosti. Nielenže tí úradníci robili, čo mali, ale cítili sme z nich, že ich to aj baví a tá práca im dáva zmysel. S jednou úradníčkou sa Katka dokonca skamarátila. Ani kontroly v domácnosti neboli nič hrozné, celé to bolo prirodzené a milé. Rovnaké to bolo aj pri psychologickej príprave v Úsmeve ako dar, hodnotíme ju ako mimoriadne užitočnú. Trochu horšie je to so súdmi, lebo človek nemá žiadne páky, aby všetko prebehlo v zákonom stanovených lehotách. Škoda, veď prípady malých detí by pre sudcov mali byť prioritou.

Zvláštnu rolu môžu zohrávať aj očakávania rodičov – ak je niekto lekár či právnik, zväčša čaká, že vzdelané bude aj jeho dieťa. Pri adoptovanom však môže naraziť. Presne tak, lebo možno sa bude musieť vyrovnať s tým, že jeho dieťa bude smetiar, kuchár alebo kaderníčka. Môže byť sklamaný, že dieťa nemá jeho nadanie, že nie je rovnako inteligentné, v tom však treba mať jasno vopred a nepremietať do dieťaťa vlastné ambície. My sme s tým absolútne zmierení. Chceme len jedno – aby obe dcéry boli vo svojom živote slušné a šťastné, nech už majú hocaké vzdelanie a nech si zvolia akúkoľvek profesiu. Šťastie aj tak nespočíva v tituloch. Možno z nich budú obyčajní ľudia s obyčajnými zamestnaniami, ale ak ich bude život baviť, budeme spokojní.

Inšpirovali ste svojim príkladom aj ďalšie páry? Áno. Vy s manželkou ste jedným z nich, máte doma malého Róma. Inšpirovali sme aj môjho dobrého kamaráta, ktorý už má tiež doma malú Rómku, aj so ženou sú z nej nadšení. Pridala sa aj Katkina kolegyňa z práce s manželom Francúzom, a ešte jeden pár. Spolu sme teda nepriamo pomohli ďalším štyrom deťom, čo je nádhera. A šíri sa to ďalej.

Ako ste vycítili, že práve Alenka a Adelka patria k vám? Hoci som veľmi racionálny človek, skeptický voči nadprirodzeným hlúpostiam, udialo sa to, čo mi opisovali už iní. Celé je to zvláštna alchýmia. Jednoducho zbadáte fotku dieťaťa a je vám to jasné. Stačia sekundy. Racionálne to opísať neviem. Živé stretnutie to už len potvrdilo. Celý proces adopcie je náročný, je potrebné získať množstvo papierov od potvrdenia o zdravotnom stave až po príjmy a kooperovať s úradníkmi, ktorí vykonávajú v domácnosti kontroly a zisťujú povesť žiadateľov, až sa napokon celý proces končí súdmi. Máte za sebou dve adopcie. Je sa čoho obávať? Možno s výnimkou jednej úradníčky, ktorá však vôbec nebola nepríjemná, len trochu popletená a nevedela

Jedným zo sprievodných znakov adopcie je, že časť okolia takých rodičov vníma ako hrdinov, tobôž, ak si vezmú Rómov. Rozhodne sa necítim ako hrdina. Mojím cieľom predsa nebolo zachraňovať nechcené deti. Nie som spasiteľ sveta. Bola za tým len normálna egoistická pohnútka – túžba mať potomkov. A ak by sme si Alenku a Adelku nevzali my s Katkou, zrejme by si ich vzali iní. Aspoň dúfam. Netvrdím pritom, že mi také reči občas nelichotia a že ma pri nich nedostihne pocit, akú veľkú vec sme urobili. Aj tak mi to však pripadá čudné a nezaslúžené. Čo je na tom výnimočné? Nie sme ani prví, ani poslední, a pomáhať sa dá rôznymi formami. Jedno viem naisto – keď sa pozerám na tie svoje fantastické a dobrosrdečné baby, necítim hrdinstvo, ale čosi úplne iné – že to celé je vlastne strašne ľahké. Že som mal vlastne obrovské šťastie spoznať ich a dať im domov. Vedia obe dcéry, že sú adoptované? Staršia to vie už dlho, sama sa smeje, že je adoptovaná Cigánka. V nižšom veku si svoj príbeh dokonca dávala rozprávať ako rozprávku. Berie to teda prirodzene. Je to pre ňu len iný spô-

Matej Gálik

sa narodil v roku 1981 v Brezne, maturoval vo francúzskom Bordeaux, vyštudoval Ekonomickú univerzitu v Bratislave. Od roku 2004 pracoval v PSA Peugeot Citroën ako asistent riaditeľky ľudských zdrojov, špecialista na informačné systémy a neskôr špecialista na kariéru a odmeňovanie. Aktuálne pôsobí v automobilke Jaguar Land Rover ako manažér pre odmeňovanie a benefity zamestnancov. Je ženatý, s manželkou Katarínou si adoptovali dve dcéry, Alenka má dnes 7 rokov, Adelka 2 roky. Žijú v Opoji pri Trnave.

Nota bene

6 2017 Rozhovor

sob toho, ako rodičia prichádzajú k deťom, respektíve deti k rodičom. Mladšia je na to ešte malá, ale tajiť to pred ňou určite nebudeme. Súčasťou príbehu oboch našich dcér predsa je, že sa síce z bruška narodili iným tetám, ale zo srdiečka práve nám. Dokáže otcovstvo ako vaše búrať predsudky? Nepochybne. Mám kamaráta, ktorý príliš nemusí Rómov. Koniec koncov, v našej krajine to nie je nič výnimočné. Dnes Alenku zbožňuje, viackrát ju už aj varoval, priam na ňom vidieť, ako sa obrusujú jeho hrany a pôvodné ostré názory. Všetko teda má aj iný zmysel, s ktorým som pôvodne ani nepočítal. Osobná skúsenosť je zjavne nadovšetko. Ak sa vy sám za hrdinu nepovažujete, kto sú pre vás otcovia – hrdinovia?

Ja sa skutočne hrdinom necítim, robím len to, že vychovávam a ľúbim svoje dcéry. Rovnako ako tisícky iných ľudí. Že to má nejaké spoločenské alebo neviem aké presahy, je úplne vedľajšie. Ale otcov hrdinov je veľmi veľa. Prvým príkladom by mohol byť medializovaný prípad otca, tuším tiež z Brezna, ktorý telesne postihnutého syna vynesie na akýkoľvek končiar na Slovensku. Druhým by mohol byť otec – súrodenec, ktorý sa niekoľkokrát denne prevezie z jednej strany mesta na druhú, aby sestru na invalidnom vozíku vyniesol po schodoch do školy. A tretím môj svokor. Musel si prejsť strašnými situáciami, keď jeho malú dcéru niekoľkokrát operovali a jej život visel na vlásku. On to zvládol a urobil všetko preto, aby tu dnes bola a mala so mnou dve nádherné adoptované dcéry.

Otcovská misia Galina Lišháková

Gabriel Kuchta

Dvaja muži, ktorí sa nikdy nestretli, a predsa majú spoločnú skúsenosť, ktorú by dopriali každému otcovi. Stanislav Števík a Miroslav Kocúr boli na rodičovskej dovolenke. DIEŤA JE AKO RASTLINKA

Nota bene

6 2017 Téma

„Syna som si chcel úprimne užiť, lebo viem, že čas nevrátim,“ hovorí Stanislav Števík (31), ktorý bol so svojím synom Jankom (2,5) na rodičovskej dovolenke desať mesiacov. „Myslím si, že zhruba do veku troch rokov sa vytvárajú najsilnejšie vzťahové väzby, preto to bol pre mňa zásadný čas, ktorý som chcel so svojím synom stráviť.“ Od mája Stanislav znovu pracuje vo firme spravujúcej priemyselné parky. Na naše stretnutie prišiel po robote na bicykli, so synom v nosiči. Ideme spolu na detské ihrisko. Keď sa Janko narodil, na rodičovskej dovolenke ostala najprv mama. Keď ju po roku a pol zamestnávateľ volal späť do práce, Stanislav súhlasil, že ju vystrieda. V našej spoločnosti prevláda názor, že muž nemá genetické predpoklady pre starostlivosť o také malé dieťa, ale Stanislav si myslí, že ich ani nepotrebuje. „Tých zopár zručností ako prebaľovanie, obliekanie, prípravu mlieka, varenie jednoduchej stravy zvládne aj bez nich.“ Nepamätá si, že by mu niečo robilo problém. Nanajvýš nevedel synovi nájsť nejaké oblečenie, keď ho odkladala manželka. Partnerke sa pri starostlivosti o syna vždy snažil byť nápomocný, ale pokým ho nemal „na plný úväzok“, nevedel si predstaviť, čo všetko to zahŕňa. „Dnes sa dokážem na mnohé veci pozerať očami ženy a viac si vážim všetky matky. Bola to skúsenosť na nezaplatenie.“ Janko sa práve až prismelo šplhá na preliezačku. Nohu strká medzi priečky do prázdna, keby ho predvídavý otec nezachytil, už by padal.

„Najúnavnejší bol pre mňa pocit, že musím byť stále v strehu. Bál som sa syna spustiť z očí čo i len na moment a v hlave som mal stále zapnuté kontrolky, čo ešte treba v ten deň urobiť. Keď pracujete pri počítači, môžete si chvíľu čítať noviny alebo Facebook a trochu si oddýchnuť. Ale na rodičovskej som bol v neustálom strehu a činnosti. Dával som pozor, aby sa Janko neohrozil, aby dostal včas obed, aby išiel včas spať, aby sme v správnom čase vyrazili von...“ Často chodili do ZOO, na ihriská a v zime do detských centier. „Predstavoval som si síce, že sa budeme sánkovať, ale Janko nemá rád sneh. Vadilo mu, keď mu padal do očí, nerád si dával rukavice.“ Stanislavovi sa osvedčilo zapájanie syna do všetkého, čo robí. „Rád so mnou napríklad miesi cesto. Ku kuchynskej linke sme mu postavili schodíky, takže si môže pustiť vodu. Nerobíme vedu z toho, že niečo vyleje.“ Ako na ocka reagovali mamičky na ihrisku? „V Bratislave som nebol až taká rarita. Ak som ale niečím trpel, tak ženskými rozhovormi o plienkach, o dojčení a všelijakých prípravkoch pre dieťa. I keď je logické, že rodiča to riešia.“ Rodičovskú dovolenku by si pokojne zopakoval. A ak by to nebolo nevyhnutné, neriešil by nič iné. „Kým bol Janko v jasliach, snažil som sa trochu pracovať z domu, ale za tie dve hodiny som toho aj tak veľa nespravil. Podľa mňa je dobré, ak si rodič dopraje priestor venovať sa dieťaťu naplno. A určite by som si pridal psychohygienu. Podcenil som jej pravidelnosť a na vlastnej koži som zažil, ako ma potom každodenné povinnosti dokázali rýchlo vyčerpať.“

Na príchod dieťaťa sa však podľa neho pripraviť nedá. Ani keď o tom prečítate kopu kníh. „Je to veľký záprah. Trochu až vojenský režim, lebo tie isté činnosti robíte stále dookola, či je sobota, alebo nedeľa. Pramenia z toho určité napätia u oboch rodičov. Byť s deťmi doma vkuse päť a viac rokov musí byť drsné asi ako vojenská misia,“ smeje sa. Stanislav s manželkou chodia na kurzy pre rodičov a vrelo ich odporúča. Dá sa na nich mnoho dozvedieť, naučiť. „Je dobré, že sa opäť viac diskutuje o tom, čo je výchova a ako byť dobrým rodičom. Na kurzoch môžete konfrontovať svoje postoje s inými rodičmi aj s odborníkmi a niekam vás to posunie. Nemyslím si, že treba všetko hltať a riadiť sa odporúčaniami na sto percent, robiť si z nich modlu. V Čechách je populárna a oslovuje ma takzvaná „nevýchova“, ktorej autorkou je Kateřina Králová. Zo sveta ma inšpirovala Naomi Aldorta a u nás Martina Vagačová.“ Stanislavovi sa páči prirovnanie narodeného dieťaťa k semiačku rastliny, v ktorom je všetko zakódované a ktoré vie, ako má vyrásť. „Aj dieťa sa narodí úplné a my ho máme len opatrne usmerňovať, aby rástlo rovno. No práve dobrými výchovnými úmyslami ho často pokrivíme. Nemá napríklad zmysel učiť dvojročné dieťa povedať prepáč, lebo ešte nerozumie kontextu, v akom to má význam. Ak to od neho tvrdo vyžadujeme, povie to, aby malo pokoj. Ale ak vidí, že sa viem ospravedlniť svojej manželke a ona mne, časom pochopí, čo ospravedlnenie znamená a začne ho používať samé od seba.“ Stanislav si vie predstaviť, že pre mužov na vrchole kariéry môže byť odchod na materskú ťažký, aj to, že nie v každej rodine si to môžu dovoliť. „Ale každému otcovi, ak to situácia len trochu dovoľuje, odporúčam, aby to vyskúšal. Určite ho to obohatí a nebude ľutovať. Dobré zamestnanie dnes nie je ľahké nájsť a udržať si ho, ale ten čas, keď je dieťa malé, sa tiež nedá zastaviť ani vrátiť. Otcovstvo treba proste žiť.“ Vzťah, ktorý si otec s dieťaťom takto vytvorí, je viac, než akákoľvek hračka.

ŠKOLA EMPATIE Miroslav Kocúr (45) je známy bloger, teológ, pedagóg a dnes projektový manažér LEAF, mimovládnej neziskovky, ktorá vyhľadáva a podporuje mladých ľudí s potenciálom vyrásť na budúce osobnosti Slovenska. S prvorodenou dcérou Leou (9) bol na rodičovskej necelé tri roky. Z podobných dôvodov ako Stanislav, akurát jeho manželka dostala pracovnú ponuku v Štrasburgu, a tak sa sťahovali do Francúzska. Tiež sa stretávame po práci. Okrem Ley je tu aj mladšia dcéra Heidi (5) a ich kamarátka Amálka. Z kníhkupectva sa po chvíli takisto presúvame na ihrisko. Keď Miroslav nastúpil na rodičovskú, Lea mala 14 mesiacov. Začiatok bol tvrdý, lebo Lea si práve odvykala od materského mlieka a to je v živote dieťaťa náročné obdobie. Fľašu zaryto odmieta, je hladné, srdcervúco plače, býva mrzuté. „Cítil som sa hendikepovaný, že ju nemôžem dojčiť. Ale inak mi všetko okolo dcéry pripadalo úplne prirodzené. Nedržím sa rodových stereotypov, nie som mačo, ktorý by nechával celú domácnosť aj výchovu detí na ženu.“ Že odchádza na rodičovskú dovolenku oznámil v škole, kde učil, zo dňa na deň, lebo situácia sa vyvinula náhle. „Kolegovia aj kamaráti na to mali pestré názory. Od počudovania cez obdiv až po odhováranie. Ak má niekto jasne zadefinované rodové stereotypy, ak muž robí nejakú mimoriadnu kariéru, chápe takéto rozhodnutie ťažšie. V našej rodine to však nebolo nič exotické. Aj švagor bol doma so svojimi deťmi. A v Štrasburgu je to tiež už pomerne bežné.“ Prišli však do cudzieho prostredia, kde nikoho nepoznali. „Kedysi som francúzštinu ovládal, v Štrasburgu som však zistil, že ju mám pasívnu, takže s mamičkami na pieskovisku som si príliš nepokonverzoval. Aby som ju oživil, počas prechádzok som si púšťal do slúchadiel lekcie francúzštiny a po večeroch som pozeral francúzske filmy s titulkami. Bolo fajn, že som si dával malé ciele. Francúzštinu sa mi napokon podarilo úplne oživiť.“ Spočiatku však bolo súčasťou ich denného programu aj vybavovanie množstva úradných záležitostí.

Nota bene

6 2017 Téma

Dagmar Gurová

Nota bene

6 2017 Téma

Lea však už chodila, takže často navštevovali parky, a začínala rozprávať, vďaka čomu sa ich vzťah rýchlo prehlboval. „Režim na rodičovskej dovolenke bol dosť monotónny a jednoduchý. Ráno, keď manželka odišla do práce, sme sa nejaký čas hrali a potom sme išli do parku. Problém bol, že Lea nevedela zaspať v postieľke, iba v kočíku, takže po návrate som ju v ňom vtlačil do spálne a čakal, že sa vyspí. Tento výdych počas poludnia bol pre mňa dôležitý. Ak nezaspala, cítil som sa dosť vyčerpaný. Išlo síce len o hodinku, ale ak som ju nemal, nestihol som napríklad pripraviť obed alebo iné naplánované veci. Mám rád systém a to ma vedelo vyviesť z rytmu.“ Najviac ho potešilo, keď Lea s chuťou zjedla, čo pripravil. „Rád varím a ona mala rada, keď som ju pritom mal na rukách a mohla ma pozorovať. Bavilo ju tiež, keď som jej všeličo kreslil a ona to vymaľúvala. Farby a štetce začala používať dosť skoro, ale oceňovala aj piesok a hojdačky.“ Miroslav Leu vychovával intuitívne, ale radil sa aj s manželkou a s kamarátmi, ktorí mali deti v podobnom veku. „Príručky pre rodičov, ktoré by sa mi vtedy zišli, som objavil až oveľa neskôr.“ Starostlivosť o dcéru mu nepripadala zložitá ani neprirodzená, zato

psychicky aj fyzicky náročná. „Ho- s ľuďmi v zamestnaní. „V Štrasburgu dina s dieťaťom vie byť veľmi dlhá, vyše dvoch mesiacov trvalo, len kým keď nemá dobrú náladu alebo sa nám zapojili telefón a internet. Dovteniekam ponáhľate, oblečiete ho dy sme mali komunikáciu s rodinou a ono sa vyzlečie. Niektoré veci sa mu a priateľmi výrazne obmedzenú.“ Ponedajú vysvetliť.“ Dôležitá je aj telesná tom začal používať sociálne siete na kondícia. „Neustále ho dvíhate, nosíte, rozhovory s kamarátmi a s rodinou. skláňate sa k nemu. Pri prechádzkach „Bolo čarovné, keď starý otec zo Starej sme denne prešli aj päť kilometrov, Ľubovne hral cez Skype pre Leu na čo som spočiatku ocenil, pretože klavíri. A začal som aj intenzívnejšie som schudol. Ale potom mi zlyhalo ako dovtedy blogovať.“ V tom čase bol koleno. Krížne väzy v ňom som mal nominovaný na Novinársku cenu za potrhané už dávnejšie, po úraze, ale najlepší blog roku 2010. lekári hovorili, že keď nebudem profesionálny hokejista NHL, neoplatí sa Ak sa Miroslava niekto opýta, na nich robiť plastiku. Paradoxne, na ako hodnotí svoju rodičovskú dovorodičovskej dovolenke som ju napo- lenku, hovorí, že každému otcovi kon musel absolvovať.“ by túto skúsenosť doprial, ale nikomu by ju neradil. Jedno mu je však Po vyše roku v Štrasburgu začala jasné. Muži by nemali nechávať dcéra chodiť na časť dňa a postupne starostlivosť o dieťa výlučne na žene, aj pravidelne do škôlky. „Pretože sme aj keby mali pred sebou neviem akú boli v medzinárodnom prostredí, úžasnú kariéru. „Denne prežívaná manželka sa s ňou rozprávala po zraniteľnosť a bezmocnosť dieťaťa anglicky, ja po slovensky a v škôlke ich môže veľmi obohatiť. Je to škola začala sama od seba komunikovať empatie, vďaka ktorej môžu iným po francúzsky. Pre takého malého spôsobom precítiť slabších či bezčloviečika to mohlo byť ťažké, ale ona mocných. Zišla by sa najmä mužom to tak nereflektovala. Teraz, žiaľ, ne- pôsobiacim vo verejnom živote, lebo musí už tak intenzívne striedať jazyky, bez nej sú tvrdší. Vo verejnom živote ale aspoň jej v nich čítame.“ nejde len o to, aby v ňom pôsobilo viac žien, ale aj viac mužov, ktorí majú Miroslavovi na rodičovskej dovo- túto skúsenosť.“ lenke najviac chýbal kontakt s ľuďmi, na ktorý bol zvyknutý pri práci Autorka je redaktorka Eurotelevízie.

František Sodoma

Keby chceli rodičia prečítať všetky knihy o výchove, ktoré pre nich kedy kto napísal, na opatrovanie detí by im neostal žiaden čas. O niečo lepšie by na tom boli otcovia, pre nich sa vydalo oveľa menej rád ako pre mamy.

Nota bene

6 2017 Téma

Kniha pre nastávajúceho otca od sociológa Jaroslava Kapra vyšla ešte v 70. rokoch minulého storočia. Až na pár výnimiek v nej zastarali iba zmienky o socialistickej spoločnosti a tých nie je veľa (sám Kapr mal s režimom problémy, takže asi nemal chuť ho príliš propagovať). Inak je to kniha podivuhodne svieža a použiteľná dodnes. Od otca pre otcov.

Nota bene

6 2017 Téma

O vlastnej premene na rodiča sa autor dozvedel na cestách. Domov sa viezol veľmi nedôveryhodnými dopravnými prostriedkami „a bola nádej, že dieťa bude otca ušetrené“. Ale vrátil sa, vhupol do toho a podľa všetkého v tom našiel zaľúbenie. Svojich čitateľov informuje o zrode a živote otca systematicky, teda hneď od prvopočiatku. „Kedysi na úplnom začiatku, dávno pred nami, keď ešte nebolo toľko ľudí, sa objavili otcovia... Predstavoval som si ich vždy ako partiu, ktorá sa zliezla niekde v pokojnejšom kúte sveta a pri pive a kartách a rozšafnom klebetení sa radili, čo a ako urobiť, založiť, spôsobiť.“ Jednou z otcovských podkategórií je otec-manžel, dnes by sme mohli povedať aj partner. Je charakteristický tým, že v tvorivom nadšení, často i nechcenom a neuváženom, spôsobí vznik niekoľkých bytostí – seba samého a následne matky a dieťaťa, píše Kapr. „Je to skvelý pocit, byť stvoriteľom. Je však spojený s kliatbou zodpovednosti. Svrbenie zodpovednosti, práve tak ako prvý plač novorodenca, je dôkazom zrodu otca...“ Je celkom možné, že nastávajúci otec sa začne potiť pri predstavách budúcich povinností, že k novej role bude najskôr pristupovať neisto a s obavami. „Keby som vám mal poradiť, tak jednoducho nepodceňujte otcovstvo, ale nebojte sa ho. Je to naozaj jeden z najsilnejších zážitkov a stojí za to. Zvládnete to celkom ľahko, keď budete mať dieťa prirodzeným spôsobom rád, keď sa budete snažiť porozumieť mu a keď si uvedomíte, že vás potrebuje práve tak ako matku.“

možné.“ Kapr varuje, že z konfliktu medzi skutočným a očakávaným vzniká mnoho nepríjemných pocitov a sklamaní, ktoré môžu pretrvávať veľmi dlho, preto partnerom radí rodičovstvo plánovať. Ale aj vtedy môžu rodičov, ktorí sú tiež len obyčajní ľudia, zaskočiť iné pocity, než „by mali“. Treba ich prijať ako súčasť života, pochopiť, že sa môžu objaviť u každého a že časom pravdepodobne pominú. Pedagogické príručky pre rodičov často hovoria len o tom, čo potrebujú deti. „Keď také práce čítam, som už dopredu unavený a vystrašený tým, čo všetko by som mal robiť a akým by som mal byť, aby som bol správnym otcom,“ komentuje Kapr. To však neznamená, že jedinou úlohou muža je zabezpečiť akt oplodnenia. Už tehotenstvo je jedno z najdôležitejších období, kedy sa „formuje človek, ktorý sa stane naozaj otcom, osobou, ktorá má porozumenie pre náročné obdobia v živote rodiny, osobou, na ktorú je spoľahnutie, ktorá má autoritu, dokáže uistiť, upokojiť a účinne pomôcť...“ V tomto období by mal porozumieť úzkostiam a obavám matky, upokojiť a uznať jej problémy spojené s tehotenstvom. Aj on sám bude prežívať psychické zmeny, ktoré vyvrcholia v dobe pôrodu. Najčastejšie je to zvýšený pocit spokojnosti a určitej hrdosti. „Otec sa až teraz, v očiach všetkých ostatných, javí ako ten, ktorý niečo dovŕšil... Akoby až teraz neklamne preukázal svoju mužnosť... Vyplýva to zo známeho faktu, že muži, hoci to neradi otvorene priznávajú, o svojej mužnosti stále pochybujú... A práve stvorenie potomka je príjemnou náplasťou na živú ranu.“

Budúci otec sa však môže cítiť aj odstrčený a osamelý, na pokraji záujmu. Je dobré byť na tieto pocity pripravený, uvedomiť si, že sú prirodzené a že ich zažívajú aj iní. Kapr sa v knihe dosť podrobne venuje aj zákonitostiam dedičnosti. Pripúšťa, že veda (a to zatiaľ stále platí) môže iba do určitej miery predvídať, čo dieťa zdedí. Prvou nástrahou, ktorá na nič ne- „Pokiaľ ste však empirik, tak to skráttušiaceho ešte-nie-otca číha, je samot- ka skúšajte. Pri desiatich deťoch sa už né oznámenie faktu, že sa ním onedl- dajú vystopovať určité pravidelnosti.“ ho stane. Mnoho žien očakáva nadšeĎalšou skúškou otca, pri ktorej sa nú reakciu a často narazí len na rozpačitú tvár a výroky typu: „To nie je napäto očakáva jeho reakcia, je prvé

dičia nie sú schopní sa so svojimi deťmi dorozumieť. Mylne si vykladajú význam informácií, ktoré si vymieňajú. Často potom siahajú k nevhodnej kritike alebo fyzickým trestom. Kapr na jednoduchých príkladoch ukazuje, ako sa to dá zvládnuť inak, s rešpektom k dieťaťu i k sebe. Autori výchovných príručiek radi zdôrazňujú, že rodič rozzúreného dieťaťa má zachovať pokoj a tváriť sa, ako by sa nič nedialo. „Úprimne pochybujem, že to niektorý z radcov sám prežil. Je to síce dobrá rada, ale pochybujem, že to dokážete. Väčšina otcov sa v tejto situácii rozpáli do červena...“

Zasvätenie do mužstva

Hnev je prirodzená emócia a pokiaľ nevedie k násiliu, nie je zločin. Ale čo s ním? Kapr radí, aby otec najskôr jasne oznámil, že sa hnevá. Ak to nestačí, môže signál vystupňovať – zakričať a krásne tak uvoľniť dych, ktorý dovtedy zadržoval. Ďalej treba oznámiť, čo sa stane, ak sa okamžite nezmení situácia, ktorá ho dráždi. Vyhrážku však treba premyslieť tak, aby sa pri neuposlúchnutí dala uskutočniť – otec, ktorý bude musieť vyhádzať neupratané veci z okna, aby „nestratil tvár“, si to len skomplikuje.

Prejdú strednou školou, niektorí aj vysokou, kde sa na internáte nalievajú alkoholom a spoznajú všetko možné, len nie seba samého. Kde tu je zasvätenie do mužskej dimenzie prežívania? Dieťa si utvára obraz o mužskosti na základe svojho otca. Ak chceme teda mať naozajstných mužov, musíme byť dobrými otcami. Naše nadšené pohľady, úsmevy, povzbudenia a ocenenia budú putovať v srdci našich synov po celý život. Podobne, ako ich nedostatok. Môžeme byť preč. Muži tak aj odjakživa boli. Ale keď sa vrátime, ukážme, že sme tu pre nich.

Keď naozaj nič nezaberá, je čas na niečo výdatnejšie. „Obvykle nezlyhá kopnutie do dverí.“ Ale pozor, nie v paneláku. „Tam je nebezpečenstvo, že keď kopnete do dverí v kúpeľni, vyletí osvetlenie na chodbe, mám to vyskúšané. Lepšie je ísť do garáže alebo skúsiť smetiaky,“ radí so zveličením. stretnutie s dieťaťom. „Novorodenec, napriek tomu, že všetky matky, babičky a tetušky hovoria, aký je krásny, nevyzerá príliš esteticky. Ani ten váš nie... Rozhodne sa toho celkového dojmu nezľaknite. V priebehu krátkej doby sa to upraví,“ utešuje autor. „A tak sa postupne vžívajte do toho, že táto osôbka nevábneho vzhľadu je vaša. Uvidíte, že to pôjde, a dokonca sa vám začne zdať, že sa na niekoho podobá.“ Mnoho otcov netrpezlivo čaká, kým bábo trochu vyrastie, aby sa s ním mohli hrať a zhovárať. „A tým sa pripravujete o veľmi zaujímavú životnú skúsenosť,“ upozorňuje Kapr. Nepoučuje, ako prebaľovať, či kúpať – verí, že v tom základnom si každý poradí sám. Dosť podrobne prechádza rôzne

fázy ranného života dieťaťa, pri ktorých otec rozhodne nemá chýbať. „Odloženie plienok, prvé slová, prvá päťka, prvý polliter piva, prvá žena, prvý šéf, prvé príznaky impotencie, veď to sú aj naše životné stupienky,“ tvrdí. „Možno, že tieto stupienky majú nejakú logickú súvislosť a že záleží na tom, ako sa začne, aby to potom všetko šlo dobre alebo zle.“ Otec, ktorý sa neangažuje od začiatku, sa vraj veľmi pravdepodobne nezapojí ani neskôr. „A konečne, otec pri tom všetkom nemôže chýbať aj preto, že svojou absenciou necháva celú zodpovednosť i neúspech len a len na matke.“ Problém výchovy Kapr vidí z veľkej časti v komunikácii, v tom, že ro-

Pritom dieťa má na hnev „rovnaké právo ako vy, lenže vy nechápete jeho dôvody alebo ich nepovažujete za dostatočne dôležité, hoci tie svoje vždy áno. Trik je v tom, aby ste ho naučili prejavovať hnev v spoločensky únosnej forme..., tak aby sa uvoľnilo napätie, ale nevznikol sociálny konflikt.“ Výsledkom výchovného snaženia teda určite nemá byť poslušnosť zo strachu pred trestom, ale prijatie vonkajších pravidiel za svoje.

Rituály zasvätenia do mužstva opisuje Mircea Eliade ako scény, ktoré umožňujú odpútanie sa od rodičov (najmä matky) a v ktorých dochádza k zraneniu chlapca, čo následne slúži ako akási pečať maskulinity. Chlapec odchádza do divočiny, pustatiny, do samoty, musí prejsť nejakou skúškou, postarať sa o zver, dokázať niečo veľké, prežiť v divokej prírode, putovať do určeného cieľa a podobne. Akú iniciáciu podstúpia naši chlapci?

Jedna z prvých hier, ktorú sa otcovia hrajú s deťmi, je vyhadzovanie do vzduchu. Zo svojho vlastného otcovského života to potvrdzujem. Dieťaťu sa to zo začiatku nemusí páčiť. Ale nezbedný otec v hre pokračuje napriek úvodnej detskej neistote. A čo sa stane potom? Obava, prázdny výraz detskej tváre sa vytratí a všetko sa prelomí do hlasného smiechu. V tejto sa hre skrývajú hneď dve lekcie. Dieťa sa učí, že nebezpečenstvo môže byť zábavné, ale zároveň to, že svojmu otcovi môže plne dôverovať, pretože ho vždy zachytí.

Vyhadzujme svojich synov do výšok a pri padaní ich vždy pevne zachytávajme. Ich budúce manželky nám možno budú ďakovať za to, ako sme ich vychovali. Ale to mužské tajomstvo bude len a len naše. Že ich netreba držať v bez„Nemôžeme pre dieťa urobiť nič pečí, ale vrhať ich do neistoty, neznáma viac, než že mu dáme určitú oporu a tajomna, aby ho skúmali, zorientovav živote, že dáme jeho svetu pravidlá. li sa v ňom, a pritom kdekoľvek a kedyJe na ňom, aby až dospeje, preskúmalo koľvek pevne cítili, že sme tam s nimi. oprávnenosť nášho usporiadania a ve- I keď už budeme spať večným spánkom. dome ho prijalo či odmietlo.“ Na záver má Kapr pre budúceho otca ešte jednu Michal Patarák radu: „Nezáleží na tom, čo povieme, ale (text v plnom znení je súčasťou blogov Denníka N.) na tom, ako sa správame.“

Nota bene

6 2017 Téma

OTCOVIA A DCÉRY Dagmar Gurová

Silné príbehy múdrych a citlivých otcov, ktorí vychovali vnímavé a odvážne dcéry. PRVÝ PRÍBEH: BRUCE

sualci.com

„Ukázalo sa, že vytvorenie rady tatov by som tu už nebol?“ pýtal sa Feiler. bolo efektívnym spôsobom, ako zistiť, „Pristupoval by som k tej ceste ako malé Bruce Feiler je úspešný americký čo si manželka naozaj myslí o mojich dieťa ku kaluži plnej blata,“ povedal spisovateľ a novinár, človek mnohých kamarátoch.“ Dohodli sa teda, že tatov Schumlin. „Môžete sa zohnúť a pozrieť záujmov. Píše o náboženstve, politike, budú vyberať podľa určitých pravidiel: sa na svoj odraz na hladine, môžete rodine, často vychádza z osobných Budú to len priatelia, muži a takzvaní ju jemne rozčeriť prstom alebo tam skúseností. Najznámejší sa stal kni- tatovia na každú príležitosť. „Snažili môžete skočiť a dupať a zistiť, aké to hou Kráčať podľa Biblie (Walking the sme sa vybrať takých, ktorí by pred- je, ako to vonia. A keď si to vyskúšate Bible). Opísal v nej vyše 16 tisíc kilo- stavovali rôzne stránky mojej osob- a vrátite sa, dievčatá, chcem vás vidieť metrov dlhý trek púšťou podľa piatich nosti.“ zablatené od hlavy až po päty,“ hovoril kníh Mojžišových. Feiler sa stal synos takou iskrou v oku ako kedysi, keď nymom moderného pútnika, ktorý si PRIBLÍŽTE SA KU KRAVE vyzýval na váľanie kráv. kliesni cestu nebezpečnými a ťažko dostupnými miestami. Feiler týmto mužom napísal NEMYSLITE NA STENU dojemný list, ktorý im osobne prečítal. Mal iba niečo po štyridsiatke, keď „Verím, že moje dcéry budú mať v živote Pre Feilera bolo dôležitým momento všetko zmenila bezútešná diagnóza: plno príležitostí. Budú mať milujúce tom sadnúť si so svojimi priateľmi takmer 18-centimetrový osteosarkóm rodiny a príjemné domovy, ale možno a povedať im, čo pre neho znamenajú. stehennej kosti. Išlo o zriedkavú formu už nebudú mať mňa. Nebudú mať svoj- „Všimol som si, že muži, obzvlášť rakoviny, s prognózou prinajlepšom ho tata. Môžeš byť ich tatom?“ pýtal sa. tí mlčanliví, sa časom stávali stále neistou. „To popoludnie som prišiel Ako prvého oslovil Jeffa Schumlina, zhovorčivejšími.“ Jedným z nich bol domov a oproti mi vybehli moje s ktorým sa zoznámil na výlete po aj Feilerov literárny agent David Black, trojročné dcéry, identické dvojičky skončení strednej školy. Pri pohľade ktorý meria asi 161 centimetrov, keď Eden a Tybee... Tancovali tanček, na stádo pokojne sa pasúcich kráv má dobrý deň, stojí vzpriamene a má ktorý si práve vymysleli. Točili sa vtedy Jeff spontánne navrhol, aby ich obuté kovbojské topánky. Svoju mužnú pri ňom stále rýchlejšie a rýchlejšie, šli váľať do blata. Hovoril to tak, akoby fasádu posilňuje športovým kabrioaž so smiechom popadali na zem, váľanie kráv bolo čosi bežné, čo však letom či drsnými nadávkami, ktorými a v tej chvíli boli najšťastnejšie na stojí za to vyskúšať. sa ohlasuje v telefóne. Ale tak, ako svete,“ spomínal Feiler v rozprave na mnoho moderných mužov, aj objíma, Pár týždňov po diagnóze sa priate- pečie a ponáhľa sa z práce, aby mohol platforme TED talks. lia stretli v jablkovom sade, kde Feiler trénovať mladých športovcov. „Zrútil som sa. Predstavoval som prečítal svoj list. „Budeš im tatom?“ Feiler sa priateľa spýtal, čo je tým si všetky tie prechádzky, na ktorých Spýtal sa. Vtedy už obaja plakali a Jeff s nimi už nemusím byť, projekty, ktoré Schumlin súhlasil. „Ale ja som pri tom najcennejším, čo môže dať rojkovi? im možno nestihnem pobabrať, fraje- všetkom akosi zabudol, že v jadre listu Black odpovedal, že je to viera v seba rov, na ktorých sa možno nebudem bola otázka. A pravdupovediac, hoci samého. Feiler oponoval, že keď mať kedy zamračiť, zákruty života, cez som sa ju pýtal, ani mi nenapadlo, že k nemu, literárnemu agentovi, prvý ktoré ich nemusím sprevádzať. Budú by ma za daných okolností ktosi odraz prišiel, neveril si, narážal na stenu. rozmýšľať nad tým, kým som bol? mietol,“ žartoval Feiler. Položil teda „Ja žiadnu stenu nevidím,“ reagoval Budú túžiť po mojom pritakaní, mojej ešte jednu otázku, ktorú potom dával Black. A to isté nám teraz odkazuje láske, mojom hlase?“ Len o niekoľko všetkým „tatom“ a ktorá ho doviedla Feiler: „Prestaňte si všímať stenu. dní neskôr prišiel na to, ako im „svoj“ k napísaniu knihy Rada tatov: „Ak by Z času na čas môžete na nejakú hlas sprostredkovať. Rozhodol sa si mal mojim dievčatám poradiť len natrafiť, ale musíte nájsť spôsob, ako pre ne vytvoriť Radu tatov – osloviť jednu vec, čo by to bolo?“ sa dostať ponad ňu, okolo nej alebo cez šesť mužov z rôznych oblastí svojho ňu. Nech však robíte čokoľvek, nepodživota a poprosiť ich, aby ho zastúpili Schumlin v tom mal jasno. „Buďte dávajte sa.“ v životoch jeho dcér. cestovateľky, nie turistky. Vystúpte z autobusu. Hľadajte to, čo je odlišné. ŽITE, KÝM STE ŽIVÉ S nápadom sa zveril aj manželke Priblížte sa ku krave,“ radil. „A čo by Linde. „Bola nadšená, ale hneď zavrhla si im povedal o desať rokov, keď by Oslovil aj svojho chirurga, dokmojich kandidátov,“ spomína Feiler. vybrali na prvý výlet do cudziny a ja tora Johna Healeyho. Zaujímalo

Nota bene

6 2017 Téma

ho, aké ponaučenie by dcéry z jeho príbehu mohli získať. „Povedal by som im to, čo viem, a to je, že každý zomrie, ale nie každý žije. Chcem, aby ste žili.“ Feiler prešiel náročnou liečbou. Prekonal štyri a pol mesiaca chemoterapie. Nohu mu zachránila 15-hodinová operácia, ktorú pred ním prežili iba dvaja ľudia. Hoci sa počas liečby stále menej a menej podobal na človeka, cítil, že je ním viac, než kedykoľvek predtým. „Zistil som, že rakovina je vstupenkou do intimity. Dáva splnomocnenie na vstup do najdôležitejších oblastí ľudského života, tých najcitlivejších a najstrašidelnejších, tých, do ktorých nikdy nechceme vstúpiť, ale keď už sa tam ocitneme, cítime sa neuveriteľne premenení.“ A toto sa stalo aj jeho dcéram, ktoré to celé začínali chápať a stávali sa citlivejšími k potrebám druhých.

Nota bene

6 2017 Téma

„Tato, tak veľmi ťa ľúbim, že ťa nemôžem prestať objímať a bozkávať,“ povedala mu raz Tybee. „A keď už mi v telíčku žiadna láska neostane, stačí, keď sa napijem mlieka, lebo z neho sa berie láska.“ Inokedy, keď sa chystal vstať z postele, mu Eden podala barle. „Ak by som si chcel udržať jednu jedinú spomienku z toho roka, spomínal by som, ako som kráčal potemnenou chodbou s piatimi mäkučkými prštekmi, ktoré držali rukoväť pod mojou rukou. Tú barlu som už nepotreboval, vznášal som sa vo vzduchu.“ Všetky otcovské lekcie Feiler zhrnul v liste svojim dcéram, ktorý uverejnil v závere knihy Rada tatov: priblížte sa ku krave, prestaňte si všímať stenu, žite otázkami, zbierajte zázraky. „Keď som si ten zoznam prezeral – pre mňa bol ako kniha žalmov o žití – uvedomil som si, že sme to síce robili pre naše dievčatá, ale v skutočnosti to zmenilo mňa a moju ženu. A v tom tkvie tajomstvo Rady tatov.“

DRUHÝ PRÍBEH: ZIAUDDÍN Ziauddín Júsafzaj je diplomat a ľudskoprávny aktivista. V Pakistane založil sieť škôl, ktoré podporujú vzdelávanie, individualitu a sebavedomie dievčat. V krajine, kde majú úplne odlišný život a možnosti než

chlapci, je to čosi výnimočné. Ešte nevšednejší je vzťah tohto muža k jeho dcére Malale. „V mnohých patriarchálnych a kmeňových spoločenstvách sú otcovia obvykle známi prostredníctvom svojich synov. Ja som jeden z mála otcov, ktorý sa stal známym vďaka dcére. A som na to hrdý,“ povedal na Ted konferencii z roku 2014. Práve v tom roku sa 17-ročná Malala stala najmladšou nositeľkou Nobelovej ceny za mier. Získala ju za to, že napriek osobnému ohrozeniu vytrvale bojuje za vzdelanie pre všetky deti. Keď v roku 2009 Taliban obsadil pakistanské údolie Svát, zakázal dievčatám vstup do škôl. Ziauddín Júsafzaj svoju školu zatvoriť odmietol. Dcéru podporil, aby ďalej študovala a podnietil ju aj k tomu, aby o živote školáčky pod nadvládou islamistických radikálov verejne hovorila. Mala iba 12 rokov, keď o svojej situácii začala písať blog pre BBC. Rodičia jej spolužiakov to považovali za príliš nebezpečné. Malala však do toho šla napriek rizikám. „Milióny trpeli, ale len zopár ich prehovorilo,“ spomínal jej otec. „Ozvať sa za svoje práva bolo to najdesivejšie, čo ste mohli urobiť, obklopení ľuďmi, ktorí zabíjali a bičovali.“ Malala sa dobrovoľne prihlásila aj do reportáží pre New York Times, hovorila z každej možnej platformy. To bol dôvod, pre ktorý jej kampaň talibanci nemohli tolerovať a jeden z nich ju v roku 2012 zblízka postrelil do hlavy.

NA SPRÁVNEJ CESTE „Svet sa zmenil v obrovskú čiernu dieru. Zatiaľ čo moja dcéra bola na pomedzí života a smrti, pošepky som sa spýtal manželky, či je to moja vina.“ Prosila ho, aby sa neobviňoval. Malalu predsa inšpiroval tým, že sám riskoval život za pravdu, mier a vzdelanie. Obaja si vybrali správnu cestu, tvrdila manželka Tor Pekai. „Tých pár slov pre mňa veľa znamenalo a už som sa na to viac nepýtal,“ spomína Júsafzaj. Hoci vyrastal v spoločnosti, kde sa narodenie dievčat neslávi a kde sa od žien vyžaduje predovšetkým mlčanlivá poslušnosť, váži si ich a načúva im. Vníma ich históriu ako

Nota bene

6 5 2017 Téma

17 emaze.com

príbeh nespravodlivosti, nerovnosti, násilia a zneužívania. „Keď má dievča päť rokov a malo by ísť do školy tak, ako jeho bratia, ostáva doma. Do dvanástich rokov má ešte ako-tak dobrý život. Môže sa zabaviť. Môže sa hrať so svojimi priateľkami v uliciach, poletovať tam ako motýlik,“ vysvetlil Júsafzaj.

mi vo svojich štátnych systémoch, ktoré idú proti základným ľudským právam žien.“ K tomuto postoju ho doviedol aj osud jeho piatich sestier, ktoré nedostali šancu študovať. Rozhodol sa, že jeho dcéra bude mať úplne inú skúsenosť.

„Ale po dovŕšení trinástich rokov už nemôže vyjsť z domu bez mužského sprievodu. Ostáva uzavretá medzi štyrmi stenami svojho domova. Prestáva byť slobodným človekom. Stáva sa takzvanou cťou svojho otca, svojich bratov a rodiny, a za porušenie kódu tejto takzvanej cti, môže byť aj zabitá.“ Je presvedčený, že nepriaznivý osud miliónov žien možno zmeniť, ak ženy a muži zmenia svoje myslenie.

Dlho predtým, než sa narodila, premýšľal nad jej menom. Nadchol sa pre Malalai z Maiwandu, legendárnu hrdinku a bojovníčku za slobodu v Afganistane, po ktorej svoju dcéru pomenoval. „Keď som Malalu prvý raz zbadal – a môžete mi veriť, že nemám rád novorodencov – zahľadel som sa do jej očí a verte mi, cítil som sa extrémne poctený,“ povedal.

„Ak dokážu prelomiť zopár pravidiel rodiny a spoločnosti, ak dokážu skoncovať s diskriminačnými zákon-

DIEVČA MEDZI MUŽMI

Len o pár dní po dcérinom narodení spravil čosi, čo bolo jeho kultúre i vo vlastnej rodine nevídané – zapísal ju do rodostromu založeného pred troma storočiami, ktorý dovte-

dy dokumentoval výhradne jeho mužských príbuzných. Keď Malala dovŕšila štyri roky, prijal ju do svojej školy. „V živote dievčaťa z chudobnej krajiny, z patriarchálneho či kmeňového spoločenstva je to veľký moment,“ vysvetlil. „Prijatie do školy znamená uznanie jej identity a mena, znamená to aj vstup do sveta snov a ambícií, kde môže preskúmať svoj potenciál pre budúci život.“ Júsafzaj dcéru obdivoval pre jej inteligenciu a bravúru. Bral ju na pochôdzky a stretnutia, diskusie so svojimi priateľmi. Snažil sa vštepiť jej sebadôveru a záujem o veci. „Vzdelávanie som používal na emancipáciu. Moje študentky som odúčal tradičnej poslušnosti, študentov od vžitej pseudocti.“ Malalu postrelili, pretože chodila do školy a vyzývala k tomu aj ostatných. Zachránili ju až v britskom Birminghame, kde prekonala niekoľko náročných operácií, vrátane plastickej operácie lebky a tváre.

Jej otec povedal, že hoci trpela veľkými bolesťami, nikdy sa nesťažovala. „Bola našou útechou... Naučila nás, ako byť nezlomní aj v tých najťažších chvíľach.“ V Británii začala chodiť do školy, vystúpila v OSN, v Európskom parlamente, vyšla jej autobiografia, dostala významné ocenenia. Pritom ostala normálnou tínedžerkou. Na otázku, ako sa mu podarilo vychovať takú odvážnu, výrečnú a vyrovnanú dcéru, má Ziauddín Júsafzaj jednoduchú odpoveď: „Nepristrihol som jej krídla a to je všetko.“ 1 (str. 14) Keď spisovateľ a novinár Bruce Feiler zistil, že má veľmi zriedkavú formu rakoviny, zostavil pre svoje dcéry Radu tatov, aby mali oporu, keď tu už nebude. Na snímke s dcérami Eden a Tybee a s manželkou Lindou Rottenbergovou. 2 Ziauddín Júsafzaj, diplomat a ľudskoprávny aktivista so svojou dcérou Malalou, laureátkou Nobelovej ceny za mier. V jednej zo škôl, ktoré jej otec založil, získala prvé vzdelanie. Pred piatimi rokmi ju člen talibanu zblízka postrelil do hlavy.

Stručná história otcovstva Nota bene

6 2017 Fenomén

Dagmar Gurová

Klaus Lempelman

Dnes máme slobodných i ženatých otcov, adoptívnych i nevlastných otcov, zamestnaných otcov i takých, ktorí ostávajú s deťmi na rodičovskej dovolenke. Ako to bolo kedysi? Pred niekoľkými storočiami bol otec neobmedzeným vládcom rodiny. Jeho autorita bola nespochybniteľná, jeho slovo rozhodujúce, pretože vlastnil a ovládal všetok rodinný majetok vrátane zeme, manželiek i detí. Nebol opatrovateľom, ale chladným mravokárcom, ktorý mal doma zaviesť disciplínu a vzdelávať v otázkach náboženstva. Koncept patriarchu, panujúceho a trestajúceho, je asi najviac vžitou predstavou otca. Neuplatňoval sa však vždy. Rola otca v spoločnosti, jeho ochota starať sa o deti a štýl, akým to robí, sa (našťastie) vyvíja. Mení sa v závislosti od ekologických aj materiálnych pomerov a významne súvisí s ekonomickým a sociálnym postavením matky. Gwen Dewarová v článku Evolúcia otcovstva na parentingscience.com prekvapivo píše, že jedni z najviac angažovaných otcov na svete sú

(a zrejme aj boli) lovci-zberači. V ich spoločenstvách majú matky detí do jedného roka obmedzenú možnosť zháňať potravu. „Otcovia domov prinášajú extra kalórie, vrátane mäsa, medu a rastlinnej potravy a ich prínos môže byť zásadný, ak sa matke nedostáva pomoci od ďalších príbuzných.“ Títo otcovia sa zapájajú aj do starostlivosti o deti – napríklad asi päť percent svojho času venujú noseniu bábätiek. „So svojimi deťmi majú celkovo intímnejší (a menej panovačný) vzťah než muži z roľníckych a pastierskych spoločenstiev.“ Dewarová to zdôvodňuje tým, že ženy lovcov-zberačov zaobstarávajú veľkú časť výživy, takže potrebujú väčšiu pomoc s opatrovaním detí. Rodičia spolu trávia viac času – spoločne zháňajú potravu, spia, jedia... Ich vzťahy sú väčšinou monogamné, čo znamená, že deti sa nemusia deliť o otcov s potomkami od ich ďalších man-

želiek. Nezanedbateľné je aj to, že lovci-zberači nehromadia veľa majetku. Nemusia ho teda brániť vo vojnách, ktoré by ich odtŕhali od rodiny.

KEĎ USPÁVAL OTEC Otcovia z vyspelejších spoločenstiev pastierov a roľníkov si od svojich detí zvyknú udržiavať väčší odstup. Rodinu často výraznejšie nepodporujú ani ekonomicky. V severnej Európe však otcovia dlho ostávali kľúčovými postavami v rodičovskom tíme. Adrienne Burgessová z Inštitútu otcovstva to na stránke dad.info vysvetľuje tým, že až do neskorého 19. storočia tam spolu nezvykli žiť veľké, rozvetvené rodiny. Starí rodičia sa veľakrát nestihli dožiť vnúčat. Rodiny sa často presúvali, takže susedské vzťahy mohli byť narušené. Život na vidieku sa riadil podľa svetla. V zime mohol otec odísť z domu len na krátky čas, v lete ro-

dina pracovala na poli, takže mnoho mužov bolo pre deti dostupných po celý rok. Ženy mali svoje „remeslá“ ako tkanie či varenie piva a sú dôkazy, že aj celkom vzdelaní otcovia sa venovali deťom a domácnosti, aby ženy mohli pracovať. Ako príklad všednej otcovskej starostlivosti Burgessová spomína uspávanku zapísanú v roku 1805: „Utíš sa, bábo moje, lež tichučko pri svojom tatovi, maminka šla do mlyna, zomlieť ti múku na mäsko (tu vo význame chlieb – pozn. red.). Ó, bábo moje drahé, lež pokojne.“

ŽIVITEĽ, OPATROVATEĽ V Európe a Spojených štátoch amerických pretrval patriarchálny štýl otcovstva asi do polovice 18. storočia. Zo striktných autoritárskych postáv sa otcovia postupne pretvárali na učiteľov morálky. Rodinný život sa ďalej menil pod vplyvom industriálnej revolúcie a sťahovania obyvateľstva do miest. Muži začali pracovať v továrňach a ženy preberali ich rolu mentora v oblasti náboženstva a disciplíny. V 19. storočí si však otec zo strednej triedy aj napriek týmto zmenám udržal výsostné postavenie v rodine. Bol jej živiteľom a rozhodujúcou autoritou, no podľa portálu family.jrank. org ostával „mimo najsilnejších prúdov pocitov a emócií, ktoré prúdili v členoch rodiny a medzi nimi“.

V priebehu 19. a 20. storočia podomieľalo postavenie otcov aj odlúčenie práce od domova. Muži často odchádzali alebo dochádzali za prácou na veľké vzdialenosti. So svojimi deťmi trávili stále menej času. Niektorým umožnil ústup od patriarchálneho otcovstva psychologicky aj fyzicky sa vymaniť z rodinného života. Iných to podnietilo k tomu, aby si s deťmi dopriali viac srdečnosti, hry a intimity. Rola otcov podľa okolností kolísala medzi živiteľom (v lepšej ekonomickej situácii, keď bolo ľahšie rodinu zaopatriť) a opatrovateľom (keď bolo ťažšie uplatniť sa v roli živiteľa). Vnímanie otcovstva výrazne ovplyvnilo aj meniace sa ekonomické postavenie žien. Rast ich finančnej nezávislosti vytlačil mužov (aspoň čiastočne) z piedestálu živiteľov rodiny. Viacerí sa začali intenzívnejšie podieľať na starostlivosti o deti a chode domácnosti.

mnohí trávia veľkú časť svojho dňa v práci. Na matky tak stále ostáva väčší podiel starostlivosti o deti i domácich prác. Blogerka Lisa Bel- Nota bene kinová v článku Voláte pána mam6 2017 ku? uverejnenom v New York Times Fenomén to dáva do súvislosti i s rodovými stereotypmi – zamestnanie je pre mnohých mužov aj otázkou prestíže a naplnenia spoločenských očakávaní. Otcovia vraj doma s deťmi ostávajú ochotnejšie, ak pri tom neutrpí ich predstava mužnosti – napríklad, keď zamestnávateľ umožní výhradne tým, ktorí pracujú z domu, aby pomáhali riešiť otázky národnej bezpečnosti.

STEREOTYPY AJ HORMÓNY

Na príklade Švédska Belkinová ukazuje aj iný spôsob, ako účinne prilákať otcov na rodičovskú dovolenku. V roku 1974 dostali švédske páry šesť mesiacov platenej dovolenky. Mohli si ju rozdeliť medzi sebou tak, ako chceli. Túto možnosť využili len štyri percentá otcov. V roku 1995 pribudol mesiac dovolenky iba pre otcov, ku ktorému sa v roku 2002 prirátal ďalší. Spolu to robilo 480 dní. Ak si muži toto voľno nevezmú, kým ich dieťa dovŕši osem rokov, prepadne im. A výsledok? Aspoň nejakú časť rodičovskej dovolenky si teraz vyberá asi 80 percent švédskych otcov.

Moderní otcovia chcú byť s deťmi častejšie a intenzívnejšie, no

Gwen Dewarová na parentingscience.com vymenúva aj ďalšie

Spolu so zvyšujúcim sa počtom rozvodov, rekonštruovaných rodín či mimomanželských pôrodov to viedlo k zmnoženiu otcovských rolí. Dnes máme slobodných i ženatých otcov, adoptívnych i nevlastných otcov, extrémne pracovne vyťažených i takých, ktorí ostávajú s deťmi na rodičovskej dovolenke.

Na Slovensku U nás sú otcovia na rodičovskej a „materskej“ dovolenke zatiaľ menšinou, aj keď ich počet rastie. V oboch prípadoch môžu využiť platené voľno na starostlivosť o dieťa do troch rokov. Na rodičovskej môžu ostať dlhšie, „materská“, ktorá obvykle trvá 28 týždňov (u žien 34), býva finančne výhodnejšia.

Nota bene

6 2017 Fenomén

faktory, ktoré môžu ovplyvniť záujem otca o jeho deti: manželský status, presvedčenie o otcovstve a hormóny. Otcovia, ktorí si nezobrali matky svojich detí, sa o ne starajú menej ako tí ženatí. Muži majú menší sklon podporovať deti, o ktorých otcovstve pochybujú. Otcom, ktorí opatrujú malé deti, klesá hladina testosterónu a stúpa množstvo prolaktínu, ktorý ich robí vnímavejších k deťom (stimuluje rodičovské správanie aj u rôznych vtákov a cicavcov). Čím bližšie teda so svojimi deťmi žijú, tým lepšie sú biologicky pripravení starať sa o ne.

VZOR PRE ŽIVOT Sú však zamestnaní muži, ktorí ostávajú v roli hlavného živiteľa rodiny, nevyhnutne horší otcovia? Výskumy ukazujú, že dobrí sú tí (a je ich väčšina), ktorí sa aktívne angažujú v živote svojich detí, napísal dnes už zosnulý profesor psychológie Christopher Peterson pre Psychology today. „Aktívna zaangažovanosť je zámerne všeobecný pojem, ktorý odráža fakt, že neexistuje jediný spôsob, ako byť správnym otcom.“ Ťažko určiť, koľko kvalitného času by mal otec s deťmi tráviť, aby ich pozitívne ovplyvnil. Peterson zažil, že to dokáže aj rodič s časovo náročnou prácou. Jeho vlastný otec robil 10-12 hodín denne a ďalšie dve

trávil dochádzaním. No keď bol doma, vytvoril zopár nezabudnuteľných okamihov. „Ako mladíci sme s bratmi možno plne nechápali, že náš otec je hlavne živiteľom, ale už vieme, čo to znamená. Vďaka nášmu otcovi sme dostali dobré vzdelanie a zožali sme jeho výhody. Vďaka nášmu otcovi tvrdo pracujeme a dobre vychádzame s druhými. Vďaka nemu nám oveľa viac stojí za to žiť.“ Výskumy potvrdzujú zásadný vplyv otca na jeho deti. Dokazujú, že je pre ne rovnako dôležitý ako matka. „Aktívne zapojení otcovia dávajú svojim dcéram a synom celoživotný príklad toho, čo znamená byť dobrým mužom, dobrým manželom, dobrým rodičom a dobrým človekom. A výsledkom toho, čo sa takto v detstve naučili, sú ich lepšie životné rozhodnutia,“ napísal Petersen. A ako to vidia otcovia? „Sme ľudské bytosti, máme radi svoje deti, milujeme ich tak, ako to dokáže iba otec. Nežne a pritom drsne. Silno a pritom jemne. Nahlas, z plných pľúc a pritom tíško, len tak do uška. Robíme to isté, čo matky, a pritom to robíme inak,“ hovorí Jozef Ďurček z Otcovia.sk. „Dávame našim deťom to, čo im nedokážu dať matky, pretože mamy dokážu dať deťom to, čo im nedokážeme dať my, ich otcovia. Deti milujú rovnakou mierou svoje mamy aj otcov.“

Výška materského sa určuje z hrubého príjmu, z ktorého poistenec odvádza poistné do Sociálnej poisťovne. Rodičovský príspevok, ktorý vypláca úrad práce, sociálnych vecí a rodiny je pre všetkých rovnaký - 213,20 eura mesačne. Aj preto je materská príťažlivá pre čoraz viac otcov. „Kým v roku 2012 ich bolo 208, v roku 2016 už 3 076,“ povedal hovorca Sociálnej poisťovne Peter Višváder. Pre porovnanie – v roku 2016 bolo na materskej 58 838 žien. Otcov však k častejšiemu využitiu tejto možnosti nemotivuje len výška materského, ale aj časové rozpätie, v ktorom ho môžu poberať. Višváder hovorí, že do roku 2010 si otec mohol uplatniť nárok na materský príspevok len dovtedy, kým jeho dieťa nedovŕšilo osem mesiacov. U nás sa najhlasnejšie domáhajú svojho práva starať sa o deti otcovia z rozvádzajúcich sa alebo rozvedených rodín. „Na Slovensku je slovo otec v konaniach slovenských štátnych orgánov veľmi často bezdôvodne spájané s predpojatosťou. Ak sa rodina rozpadne a matka bráni v styku detí s otcom, ten prakticky nemá šancu dosiahnuť, aby to súd zmenil,“ hovorí Jozef Ďurček, predseda združenia Otcovia. sk. Tvrdí, že štát by mal rozvedenej rodine umožniť, aby fungovala v upravenej forme - tak, aby deti mohli byť čo najčastejšie s oboma rodičmi. Výrazne by sa tým znížila pravdepodobnosť, že by v dospelosti urobili chyby, ktorými by rozbili svoju rodinu.

A ty to, Dianka, ako vidíš? Galina Lišháková

Mária Martináková

Otec a dcéra, psychoterapeut a dokumentaristka. Dušan (75) a Diana (38) Fabiánovci sa z osobného aj profesionálneho hľadiska zamýšľajú nad rolou otca. Psychoterapeut Dušan Fabián sa snažil svojim deťom vštepiť lásku a schopnosť tvoriť. Znie to vážne, ale v praxi to prinieslo kopu zábavy. „Keď bola Diana maličká, mala obľúbenú hračku monchichi – niečo medzi zvieratkom a človekom. Z každej dovolenky si nosila nové. Aj ja som jej ich kupoval, ale jej závislosť sa mi nepozdávala. Preto som vymyslel celú partiu iných zvláštnych bytostí, ktoré nás v predstavách sprevádzali kamkoľvek sme išli. Ich vodca sa volal Pestalozzi, ako známy švajčiarsky pedagóg, ale bol to myšiak s čapicou s veľkým brmbolcom a lietajúcim kobercom.“ Diana si spomína aj na ďalších členov imaginárnej partie, dvojičky So a To a bociana Čučagóju s ľudskými nohami a pruhovaným šálom. Sprevádzalo ich aj Zázračné hnedé vajíčko či Chodiace živé cesto. Otec sa jej stále pýtal: „Videla si ich? Čo robili?“ A ona ich skutočne vídala a rozprávala o ich dobrodružstvách. Túto hru mala rada, no neznášala, keď chcela od otca nejakú priamu odpoveď, ale on jej položil protiotázku: „A ty to, Dianka, ako vidíš?“ Alebo keď jej položil otázku typu: „Keby si sa na týždeň mala stať záchodovou misou, alebo kopou piesku, čo by si si vybrala?“ Aj ona však otca dokázala zaskočiť. „Raz, mala som asi sedem rokov, som mu povedala: Tato, ty si k... Chvíľku rozmýšľal a potom sa ma úplne pokojným hlasom opýtal: Prečo si to myslíš, Dianka? To ma zaskočilo. Prinútil ma zamyslieť sa a došlo mi, aký je to nezmysel. Ospravedlnila som sa. Tým, že sa nerozčúlil, ani mi vulgárne oslovenie nezakázal, ale spýtal sa, prečo som ho použila, mi šikovne ukázal moju pochabosť. Teraz, keď mám vlastné deti, aj vďaka otcovmu prístupu chápem, aké dôležité je neskĺznuť do afektu, mať s deťmi trpezlivosť, nechať ich, aby si sami uvedomili, ak robia chybu.“

SLOBODA A DÔVERA Diane rodičia nikdy nevnucovali ich názor. Nikdy jej nepovedali, že niečo hodnotí hlúpo, ani jej bez pádnej príčiny nič nezakazovali. „Mohlo by sa zdať, že mi nedali hranice, ale tak to nie je. Dávali mi slobodu, a tým pádom aj dôveru vo vlastné schopnosti. Že je to nadštandard, som si uvedomila až vo veku, keď mojich spolužiakov rodičia nechceli púšťať na koncerty a na stanovačky, ale ja som všade mohla.“

Otec to však vidí aj z iného uhla pohľadu. Raz sa mu nepáčilo, že Diana ide na koncert, ktorý sa končil o pol tretej v noci. „Nemali sme auto a mne sa po ňu nechcelo ísť peši. Keď povedala, že ju odprevadí spolužiak, skrslo mi v hlave, že jej dám podmienku: Musia ťa odprevadiť minimálne traja.“ Potom ho prekvapilo, keď v ich sprievode nad ránom zaklopala na dvere. Priznáva, že na deťoch občas robil aj manipulatívne experimenty. „Raz som im zo služobnej cesty priniesol darčeky, kvalitou veľmi rozdielne. Už si nepamätám, čo to bolo, ani ktorý som komu pridelil. Iba to, že obidvoch sa to veľmi dotklo. Aj ten, ktorý dostal lepší dar, sa na mňa hneval, lebo sa cítil zle voči súrodencovi. Už nikdy som to neurobil.“ Mala Diana pri takej netradičnej výchove a slobode dôvod rodičom vzdorovať? „Asi od siedmich rokov sme ju volali Číňanka. Lebo bola tajomne samostatná, opozičná, až rebelujúca. Napríklad manželka, syn aj ja račkujeme. Ale ona sa v tom vzdore voči nám naučila r poriadne.“

ROLA OTCA, ROLA MUŽA Spomína, ako sa mala Diana narodiť. „Syna sme už mali a túžili sme po dievčatku. A pretože súčasne sme chceli začať chalupárčiť, šetrili sme na trabant kombi, do ktorého by sa zmestil väčší náklad. Chýbalo nám už len minimum peňazí, ale s Diankiným narodením súviseli zvýšené výdavky. Na úspory sme začali siahať, až sme ich celkom minuli.“ „A mňa potom volali Trabant,“ smeje sa aj Diana. „Áno. Ale nikdy sme neľutovali, že sme pred trabantom uprednostnili teba.“ Dušan Fabián považuje potomstvo za súčasť zmyslu života. „A myslia si to aj moje deti, lebo mám už štyri vnúčatá, dve od dcéry, dve od syna.“ Diana, ktorá je domukemtaristka a s otcom spoluorganizuje rôzne kurzy, dopĺňa: „Niektorí ľudia sa na rodičovstvo necítia, a to je úplne v poriadku. Každý má svoju cestu. Dnes máme veľa možností, ako sa realizovať a tvoriť, nie len maternicou. Prínosný je i koncept univerzálnej matky či otca – dávať lásku deťom, ktoré biologicky nie sú moje. Niekedy teta, strýko, macocha či otčim dokážu dieťaťu poskytnúť potrebnú dávku bezpodmienečnej lásky a opory. Horšie je, ak niekto po deťoch túži, no niet ich s kým splodiť.“

Nota bene

6 2017 Téma

PhDr. Dušan Fabián (1942)

vyštudoval fakultu telesnej výchovy a športu a psychológiu na UK v Bratislave. Pracuje ako psychoterapeut aj pedagóg na Fakulte psychológie UK, na STU a na Paneurópskej vysokej škole. Žije v Bratislave, je ženatý, má dve dospelé deti.

Diana Fabiánová (1979)

vyštudovala Masmediálnu komunikáciu a marketing na Univerzite sv. Cyrila a Metoda v Trnave a réžiu dokumentárneho filmu v Barcelone na ESCAC. Jej film Mesiac v nás (2009) sa premietal na vyše 150 festivaloch a získal veľa ocenení. V roku 2014 mal premiéru film pre deti Mesiačiky (2014), aktuálne pracuje na dokumente Šťastne (ne)verní. Okrem párty pre singles (LáskaTu) spoluorganizuje kurzy pre hanblivých a tých, čo pri hľadaní partnera opakujú nesprávne vzorce, ktoré vedie aj jej otec.

Nota bene

5 2017

6 2017

Téma

23 V tomto Dianu prekvapili mladé Islanďanky. Otvorene rozprávajú o umelom oplodnení, hoci nemajú partnera. „Niektoré ho ani nehľadajú. Nechce sa im čakať, kým sa ukáže, či muž, s ktorým si začali, bude vhodný pre založenie rodiny, či si budú rozumieť vo výchove. Radšej idú do rodičovstva samy. Na Islande je totiž umelé oplodnenie veľmi jednoduchý proces, kúpený ejakulát si môžu vstreknúť samy doma.“

príde v manželstve kríza, ktorú dvojica nevie vyriešiť ani s pomocou odborníka, a sú v ňom deti, som zástancom takzvaného rodičovského manželstva.“ Každý z dvojice si žije svoj erotický život, ale zostanú priateľmi a zotrvajú v manželstve kvôli deťom. Lebo rodičovstvo je celoživotná rola. „Žiaľ, často sa v poradni stretávam s bývalými milencami, z ktorých sa stali súperi bez súdnosti a pri rozchode si z detí robia nástroje boja o prevahu.“

Veľakrát máme celkom iný meter na partnera než na seba,“ myslí si Diana. Prírodné národy si s tým poradili po svojom. „Niektoré indiánske kmene napríklad veria, že plod splodí viacero spermií od viacerých mužov a z každého získa to najlepšie. Žena teda môže mať legálne niekoľko milencov súčasne. Má to tú výhodu, že ak jeden, dvaja otcovia v drsných podmienkach zahynú, dieťa sa nestane polosirotou, čím získava väčšie šance na prežitie.“

Diana si myslí, že v modernej spoločnosti je vzhľadom na rolu otca načase ujasniť si aj pravidlá v rolách muža a ženy. Na jednej strane totiž tradičnú mužskú rolu odmietame a na druhej mužov nútime, aby sa jej držali. Ak sa rozplačú, majú strach alebo sú neistí, považujeme ich za slabochov. Ženy samotné pritom pôsobia oveľa nedostupnejšie, než kedykoľvek predtým a muži sú z toho zmätení. „Na našich zoznamovacích akciách sa ma pýtajú: Ako to, že za mnou žiadna žena neprišla? Boja sa ich osloviť, no ony stále očakávajú, že ich budú loviť.“

Čoraz modernejšiu striedavú starostlivosť psychológ nepovažuje za šťastný nápad. Výskumy o jej dopade na deti ešte nie sú postačujúce, keďže ide o novodobý jav, no už teraz sa stretáva s deťmi, ktoré sú ňou zneurotizované. „Kým sú v predškolskom veku, javí sa „striedavka“ v poriadku. Problémy začínajú pociťovať v škole, keď potrebujú presnejší systém a istotu, ktoré však princíp striedavej starostlivosti narúša.“ Aj keď deti zistia, aké výhody ktorý rodič poskytuje a rafinovane z nich ťažia, je to celkom iné, ako keď rodičia žijú spolu v harmónii.

Diana sa s rozpadom partnerstiev pre neveru stretáva tak často, že na túto tému nakrúca dokument. Počas práce na ňom zisťuje, že neverníka či nevernicu by ste podľa profilu na sociálnych sieťach neodhalili. Kŕmia ho totiž fotografiami šťastnej rodiny. „Keď som sa ich pýtala, prečo si dávajú toľkú námahu s vytváraním klamlivej ilúzie, mnohí odpovedali, že keď im ľudia dajú k fotke „páči sa mi“, na chvíľku tej ilúzii uveria a žije sa im ľahšie.“

RODIČOVSKÉ MANŽELSTVO Aký by teda mal byť dnešný otec? Dušan Fabián hovorí, že to nemožno definovať. „Veľká variabilita matiek aj otcov je potrebná, nechajme to na pestrosť života. Ak však

TEKUTÁ LÁSKA A čo požiadavka monogamie? „Ľudia nie sú zo svojej fyzilogickej podstaty monogamní, no napriek tomuto poznatku nedokážeme zjemniť svoje nároky na exluzivitu.

Aj vďaka takýmto tendenciám vznikol nový fenomén, ktorí sociológovia pomenovali tekutá láska. „Vyjadruje plávanie zo vzťahu do vzťahu. Keď intímny vzťah prestane spĺňať očakávania, človek plynule prejde do ďalšieho. Týmto spôsobov získava len to najpríjemnejšie, pocit zamilovanosti. O lásku, ktorá je výsledkom množstva kompromisov oboch partnerov, sa chce bojovať čoraz menej ľuďom.“

OTEC JE POTREBNÝ Ženy v sebe objavili mnohé schopnosti donedávna prisudzované výlučne mužom a tie, ktoré nemajú, im spoločnosť ochotne poskytuje ako tovar. Nečudo, ak podľahnú dojmu, že muža nepotrebujú ani pri výchove detí. „Nie je to pravda. Mužov, ktorých matka vychovávala sama, zväčša rozoznám na prvý pohľad. Majú málo maskulinity, lebo nasiakli ženským správaním a môžu mať problém vytvoriť párové spolužitie,“ hovorí Dušan Fabián. Dievčatká kopírujú vzor, ktorý im je prirodzene daný, takže na prvý pohľad nevidno, že vyrástli bez otca. Ale ani ony to v pároch nemajú ľahké. Podľa psychológovej dlhoročnej skúsenosti, jeden rodič nestačí, aby sa človek naučil žiť v partnerstve. „Predstavte si špongiu. Je to hotová štruktúra pripravená na splnenie svojej funkcie nasatím tekutiny. Dieťa sa narodí ako špongia – s hotovou štruktúrou. A začne nasávať šťavy – vzory zo svojho prostredia. Ale keď sa mu nejaká potrebná šťava nedostane, ostane neúplné. Ak vyrastie bez otca, niečo mu bude celý život chýbať.“ Autorka je redaktorka Eurotelevízie.

Nota bene

6 2017

6 2017 Svet

Svet

Otcovia sprevádzajú… Pre svoje dcéry sa naučia aj ako skrotiť neposlušné vlasy. Sú ochotní s nimi vstúpiť do neznámeho sveta baletiek a ružových poníkov.

Neútoč na otvorené srdce Sandra Tordová

archív S. S.

Skutočná sila sa prejavuje láskou a nehou. „Nakreslila som to, čo mi chýbalo – cítiť sa milovaná a chránená,“ hovorí Soosh. Jej pôvabné ilustrácie vzdávajú hold otcovskej láske.

... a chránia Vyženú spod postele všetky strašidlá a príšery a chránia svoje dcéry bez ohľadu na to, ako veľmi sú unavení.

Sú momenty, keď sa vám zatají dych. Akoby ste vkročili na posvätnú pôdu. Svet zjemnie a všetko, čo bolo rozhádzané, sa poukladá na svoje miesto. Takto pôsobia láskavé akvarelové obrázky ruskej umelkyne o vzťahu otca a malej dcéry. Stali sa internetovým hitom. Snáď celý svet pozná okrúhlu postavičku veľkého tatu, ktorý stráži spiacu dcérku pred zlými bubákmi schovaný-

mi pod posteľou, ktorý si vždy nájde čas na čajovú párty, bez ohľadu na to, aký je unavený a koľko má roboty, ktorý dcérku učí, že nebezpečenstvo môže byť zábavné, lebo je tu on, ktorý ju vždy zachytí a ochráni. Najkrajšie diela niekedy vznikajú z nenaplnenej túžby. „Nakreslila som to, čo mi chýbalo – cítiť sa milovaná a chránená,“ hovorí Soosh.

Ako dieťa túžila po nežnom, láskyplnom vzťahu s otcom. Ten však nedokázal prejaviť svoje city a väčšinou bol chladný a nedostupný. Práca na ilustráciách otca a dcéry bola pre Soosh radosťou. „Keď kreslím, na chvíľu sa stávam súčasťou svojho diela. Žijem v ňom. Kedykoľvek pripravujem ďalší obrázok do tejto série, pristihnem sa pri tom, že sa usmievam.“

Nota bene

6 2017

6 2017 Svet

Svet

... sú naším tieňom „V jedno víkendové popoludnie som na pláži videla oddaného otca, ktorý sedel na slnku v nie príliš pohodlnej polohe a deti podriemkavali v jeho tieni. Posúval sa vždy, keď slnko zmenilo polohu, až kým neprišla jeho žena a všetci sa spolu odišli okúpať.“ (Soosh)

... vždy si nájdu čas Aj keď majú roboty vyše hlavy, otcovia si vždy nájdu čas na malý čajový večierok.

Radosť je nákazlivá. Aj rok po tom, čo sa jej ilustrácie rozleteli do sveta, dostáva mnoho emotívnych reakcií od ľudí z celého sveta, najmä od mužov. „Mnohí mi ďakujú za obrázky, ktoré im dávajú pocit uznania. Sú radi, že som nakreslila niečo, s čím sa dokážu stotožniť.“ Iní sa s ňou delia o príbehy nelásky a opustenia – jeden muž jej napísal, že keby videl jej ilustrácie dávnejšie, možno by si rozmyslel, či opus-

tí svoje dievčatá. „Vďaka popularite tejto série sa zo mňa, introvertky, stáva niekto, kto si stále viac podáva ruku so svetom.“ Svoje diela dáva Soosh na posúdenie synovi Frolovi. Obrázkami o vzťahu otca a dcéry mu chcela ukázať, čo znamená stať sa dobrým mužom a dobrým otcom. „Chcem ho naučiť zdieľať svoje pocity, aby si nevybudoval múr medzi sebou a svoji-

mi blízkymi.“ V rodine majú pravidlo: Neútoč na otvorené srdce. „To znamená, že o pocitoch a túžbach je treba hovoriť otvorene, úprimne, no zároveň starostlivo zvažovať slová, aby sme milovanej osobe neublížili,“ vysvetľuje Soosh. Keď si všimne, že jej syn obdivuje komixovú postavičku nejakého siláka, povie mu: „Áno, je to silák. A čo je podľa teba hlavným

znakom sily?“ a on vždy odpovie: „Láskavosť.“ Soosh dúfa, že jej syn sa naučí, ako byť dobrým otcom od svojich rodičov. „Pretože viac ako naše slová sledujú deti naše činy,“ hovorí umelkyňa, ktorá sama seba opisuje ako pozorovateľku života a večnú začiatočníčku. „Je dôležité, aby ako dospelý vedel, že kvality, ktoré robia muža mužom, sú láskavosť, veľkorysé srdce, rešpekt k sebe samému a k iným ľuďom.“

Ak bude láskavým mužom, bude aj láskavým otcom. To je dôležité, lebo hoci je otcovská láska v porovnaní s materinskou akoby na okraji záujmu, otcovia sú nenahraditeľní. Sú prvými mužmi v životoch svojich dcér a ovplyvňujú to, aký neskôr bude ich vzťah k mužom. Dcéry potrebujú, aby s nimi otcovia v istom období vstúpili „do sveta jednorožcov a baletiek“, aby boli ochrancami ich sebaúcty v zraniteľných časoch pu-

berty, aby im načúvali, keď sú staršie, aby vždy cítili ich podporu a ochranu. A oni ich za to budú celý život oslavovať a vďaka nim budú sebavedomejšie, spokojnejšie, úspešnejšie. Kniha s ilustráciami otca a dcéry od Soosh vyjde na Deň otcov v roku 2018. Je ukážkou toho, ako sa bolestné dá premeniť na krásne a dobré, a vyjadrením toho, akí dôležití otcovia sú.

Nota bene

6 2017

Pútnik

Praotec organov Jana Čavojská

Nie je obrovský ani impozantný. Ani ho často nepočuť. Najstarší stále funkčný organ na svete majú vo švajčiarskom meste Sion.

Otec všetkých organov má takmer 600 rokov. Stúpam do baziliky Valère, kde celú dobu bez prestávky slúži. Je súčasťou veľkého kamenného komplexu nad mestom Sion. Spolu s hradom Tourbillon na protiľahlom kopci vytvárajú nenapodobiteľnú panorámu mesta. Obrázok ako zo švajčiarskej pohľadnice: dva kamenné hrady a za nimi vrcholky zasnežených Álp.

POD SPRÁVOU BISKUPOV Žiadna okázalosť. Nijaké slávnostné nápisy ani výrazné informačné tabule. Vstupné sa neplatí, dvere chrámu sú otvorené. Vo vnútri nestriehne žiadny dozor. Opevnený gotický kostol je pritom významnou historickou pamiatkou. Sionská diecéza je jednou z najstarších na sever od Álp. Biskup Heliodorus, neskôr vyhlásený za svätého, sem svoje sídlo presunul koncom 6. storočia z neďalekého Martigny. Martigny totiž často sužovali povodne. Sion mal, naopak, dobrú a bezpečnú pozíciu.

Nota bene

6 2017 Pútnik

V roku 999 daroval burgundský kráľ Rudolf III. celé grófstvo Valais sionskému biskupovi. Sion sa stal jeho hlavným mestom. Postupne postavili hradby a opevnený kostol. Vďaka biskupom si stredoveký Sion užíval čiastočnú nezávislosť. Na správu mesta totiž biskupi menovali starostu, jeho zástupcu a mestskú radu. V roku 1217 uzavreli biskup Kuno a jeho starosta William z Turnu zmluvu, ktorá zaručovala nezávislosť vlády mestských konšelov.

DLHO V ROBOTE Od Valère je výhľad na dlhé údolie medzi vysokými horami, mesto a vinice. Vinič tu rastie v strmých svahoch a vysokých nadmorských výškach; práve Švajčiarsko je známe vinohradmi vo vysokých polohách. V Toskánsku by zrejme len súcitne krútili hlavami. Zdá sa však, že švajčiarski vinohradníci si dokážu poradiť aj s polohou, aj so snehom, aj s nedostatkom tepla a slnka. Švajčiari sú celkovo pracovitý národ. Všetko tu klape podľa povestných švajčiarskych hodiniek na zlomok sekundy presne. Vlaky jednoducho nemeškajú. Pýtate sa, ako je to možné? Švajčiari majú na to zrejme nejaký vlastný mechanizmus, ktorý vychádza z ich vnímania života. Švajčiari sú pedanti. Pracujú 45 hodín týždenne. Miera nezamestnanosti bola v marci tohto roku 3,4 %. Zdalo by sa, že majú teda málo pracovnej sily a mohli by ju čerpať zo zahraničia. Napríklad spomedzi žiadateľov o azyl. Švajčiarsko však svoju situáciu nehodlá riešiť takýmto spôsobom. Utečencov do krajiny veľmi nepúšťajú. Azylová politika je veľmi prísna. A hoci ľudia zarábajú v priemere šesťtisíc eur mesačne (hoci minimálna mzda nie je stanovená), nevoľkajú si v chodení na dovolenky. Pekne krásne a bez reptania trčia v práci a nemíňajú. „Sme takí, pracujeme, pracujeme, ani vlastne nevieme, načo tak veľa,“ pokrčil plecami s úsmevom kamarát Florián, keď prišla reč na pracovný čas a mzdy.

ZVUK STREDOVEKU Už som spomínala, že v chráme Valère nepostáva nijaký mních ani nabrúsená sprievodkyňa, aby každého upozor-

ňovali, čo všetko sa nesmie. Múry sú v rozpore so švajčiarskou pedantnosťou a čistotnosťou tak prehnanou, až sa občas bojíte vystúpiť z auta, doškriabané nápismi. Zvyčajne o tom, kto tu kedy bol a kto s kým. Na stenách sú starobylé fresky. A hore, oproti oltáru, deduško organ. Má ledva tri oktávy. Zopár registrov. Nie je mohutný s dlhými radmi píšťal. Gotika ešte nepoznala také inštrumenty. Tento organ je obrovskou vzácnosťou preto, lebo len vďaka nemu tušíme, ako skutočne znela hudba pred stovkami rokov. Na svete je zopár starších organov ako ten valérsky. Ich mechanizmus však neprežil storočia a musel byť nahradený modernejšími variantmi. Tým sa zmenil aj ich zvuk. Organ vo Valère prispôsobili okolo roku 1700 pre zvuk barokovej hudby. To je všetko. Počúvame ho presne tak, ako ho počuli ľudia v stredoveku. Keď sa nad tým zamyslíme, je to takmer zázrak. V roku 1430, keď organ do opevneného kostola inštalovali, bol takýto hudobný nástroj absolútnym luxusom. Odborníci tvrdia, že z ľudských vynálezov bol až do obdobia priemyselnej revolúcie práve organ tým najzložitejším. Do Valère sa dostal vďaka úsiliu a peniazom Guillauma de Rarogne. Tento muž sa neskôr stal sionským biskupom. V roku 1630 získal organ nezvyčajnú ozdobu: drevenú dekoráciu, ktorá vyzerá ako prova lode. Samozrejme, takýto organ nehráva každý deň. Zaručene ho však môžete počuť počas Festivalu starodávneho organu. Koná sa každoročne počas letných týždňov.

ŠVAJČIARSKE ZÁSADY Dole v centre mestečka sú práve farmárske trhy. Lokálni producenti ponúkajú klobásy, syry, jogurty, chlieb, koláče, víno, ovocie a zeleninu. Miestami sú ceny skutočne švajčiarske. Ale aj tu, vo Švajčiarsku, sa dá nakupovať, parkovať a bývať za rozumné peniaze. Pýtame sa niečo v nemčine. Farmár krúti hlavou. Vraj hovorí len po francúzsky. Majú tu štyri úradné jazyky: nemčinu, francúzštinu, taliančinu, a takmer úplne zaniknutú rétorománčinu. Napriek tomu, že oficiálne sa všetci tvária ústretovo, francúzsky hovoriaci obyvatelia zmiešaných kantónov vraj po nemecky hovoriť nebudú, aj keď vedia. Len tak zo zásady. Ďalšou, tento raz pozitívnou zásadou Švajčiarov je, že dbajú na nákup domácich výrobkov. Pravoverný Švajčiar nenakupuje ani len v sieťach nemeckých supermarketov. Nie sú to „tí jeho“ a nemecká kvalita nedosahuje úroveň tej švajčiarskej. Zároveň vedia, že nákupom domácich produktov podporujú vlastnú ekonomiku. Nevadí, že sú drahšie. Švajčiar si to so svojím platom môže dovoliť – a taký plat má vďaka svojej fungujúcej ekonomike. Je to navzájom prepojené.

1 (str. 24-25) Najstarší organ na svete je stále funkčný. 2 Oltár v bazilike Velère nad mestom Sion. 3 Fresky na stenách starobylého chrámu. 4 Pohľad na opevnený hradný komplex, v ktorom sa nachádza bazilika s najstarším organom na svete.

Nota bene

6 2017 Pútnik

INZERCIA

Otec, prepáč a ďakujem! Elena Akácsová

archív E. A.

Nemajú to naši rodičia ľahké. Či sa o nás starali priveľa, alebo primálo, ich výchovné a životné kroky na nás zanechali vždy nejaké následky a my im to radi vyčítame. Zvlášť otcovia si to pekne zlíznu. Otec sa hrozivo týčil uprostred miestnosti s nehybnou maskou na tvári. My, deti, sme sedeli na zemi a zbierali odvahu postaviť sa a povedať mu do očí pravdu. Chlapci nahnevane mlčali, dievčatá bojovali so slzami. Nakoniec to dlhé ticho nevydržal najmiernejší z chlapcov, pristúpil k otcovi celkom blízko a zašepkal: „Otec, vždy som ti chcel povedať, že ťa mám rád.“ A rozplakal sa. Opisovaná situácia sa neudiala u nás doma, ale v rámci jedného terapeutického podujatia, ktoré som kedysi dávno mierne nedobrovoľne absolvovala. Na môj vkus to bolo až príliš okultné, ale ak si odmyslím všetky tie astrologické rekvizity, bol to vlastne celkom veselý tímbildingový víkend. Chodili sme po lese so zaviazanými očami, hrali si navzájom modelové situácie, kreslili, tancovali, rozjímali.

otec ešte žije, alebo nie. Viac ako polovica prítomných to nedokázala. Nakoniec som odvahu nabrala, vstala a všeličo tomu zástupnému otcovi pomedzi slzy a sople navyčítala. Ako som veľmi stála o jeho podporu a uznanie, a nikdy mi ju nedal najavo. Ako bol pre mňa zlý vzor vo všetkom, vo vzťahoch, výchove, kariére... a ja teraz neviem žiť správne. V podstate som na neho naložila celú ťarchu svojich dovtedajších neúspechov a zlyhaní. On za ne mohol! Veľmi sa mi vtedy uľa- Nota bene vilo. Ale akonáhle som 6 2017 všetky tie detské krivdy Proti srsti zo seba vysypala, došlo mi, aké je to smiešne, hádzať zodpovednosť za svoj život na muža, ktorý sa stal rodičom oveľa mladší, ako som bola práve v tom čase ja. Sám nemal vo svojom otcovi najlepší vzor otcovstva a celkom slušne sa s tým popasoval.

A potom prišla tá Hra na otca. Najprv sme si mali v duchu prejsť celým životom až do matkinho lona a späť. Potom nás inštruktor vyzval, aby sme sa zamysleli, čo sme vždy chceli povedať svojmu otcovi a nepovedali. Mali sme vstať a povedať to asistentke v maske Slnka, ktorá toho otca symbolizovala. S gučou v krku som sa obzerala okolo seba a šokovane sledovala, ako všetky tie dovtedy bezstarostné a silné typy bojujú so sebou, slzami a vlastným otcom.

Naše matky to s nami (a našimi otcami) nemajú ľahké, ale ich materská rola je prirodzená, daná biologicky. Muž sa musí otcom stať a teraz nemyslím darcovstvo spermií. Musí si nájsť svoje miesto v zomknutej dvojici matkadieťa a byť ten cudzí element, čo pripraví dieťa na vonkajší svet. Luigi Zoja v knihe Súmrak otcov popisuje, že mužom to skutočné otcovstvo nikdy veľmi nešlo. Takže vlastne môžeme byť radi, že sme dopadli aspoň takto.

Myslela som si, že nikto nemohol mať takého nemožného otca a taký komplikovaný vzťah s ním ako ja. Až tam som začala šípiť, že nie som výnimka, ale skôr pravidlo. Inštruktor nás vyzýval, aby sme sa nebáli, lebo toto je možno naša posledná možnosť úprimne si s otcom pohovoriť a dostať to zo seba. Bez ohľadu na to, či

Keby som dnes mohla znovu hrať tú Hru na otca, nebola by som už taká príkra. A nezabudla by som povedať to najdôležitejšie: Otec, nikdy som ti nepovedala, že ťa mám rada! Prepáč a ďakujem za všetko dobré, čo si mi dal. Autorka je redaktorka .týždňa.

Konečne ľúbené Lucia Bucheňová

Alan Hyža

Mária s Tomášom pochopili, že splodiť vlastné dieťa je viac nereálne ako reálne. Na rad prišla adopcia. „Deti boli vždy naša priorita,“ hovorí Mária a spomína si na moment neopísateľného šťastia, keď jej zavolali, že sa narodil chlapček, ktorého sa matka zriekla. „Ani na sekundu sme nemali dôvod váhať, Damiánka máme od šiestich týždňov. Stala som sa mamou a Tomáš otcom. Boli sme naozajstná rodina.“ Hoci Damiho museli po pôrode kriesiť, hoci matka bola závislá, verili, že pod ich tisíc percentnou láskou a opaterou z neho vyrastie múdry a šikovný chlapček. Po čase si povedali, že by Damiánkovi prospel súrodenec. „Čakateľov na adopciu bolo mnoho, za najrýchlejšiu cestu ako prísť k dieťaťu nám odporučili pestúnstvo. A v krátkom čase sme dostali zoznam fotiek detí vhodných na pestúnstvo. Čudný pocit – listovať a vyberať,“ povie Mária a Tomáš dodá: „Bol som už na odchode, keď za mnou žena zakričala, nech sa vrátim, že našla pre nás dcérky.“ Sestričky Sašku a Simonku si zamilovali na prvý pohľad. Dnes je Saška prváčka na základnej škole, Simonka bude mať čoskoro päť. Sú neposedné a živé. Staršia Saška má v sebe veľa hnevu, čo doma a v škole spôsobuje mnoho problémov. „Modlíme sa, aby sme s pomocou psychológa našli cestu, ako Saške pomôcť,“ smutne konštatuje trojnásobná mama Mária. Saška je pritom z troch detí papierovo najzdravšia. So Simonkou to totiž najskôr vyzeralo zle, po mnohých vyšetreniach sa uzavrela diagnóza – fetálny alkoholový syndróm. „Dôsledok matkinho pitia alkoholu počas tehotenstva. Na sekundu sa nám zrútil svet.“ Simonku čaká špeciálna škola, rodičia sa snažia držať rád psychológa, psychiatra, ale: „Nikto nám nevie naliať veľa optimizmu,“ hovorí Tomáš, ktorý obdivuje svoju manželku – je s deťmi častejšie, pretože on robí na smeny a aspoň v práci funguje chvíľu v inom svete. Mária je však doma, na predĺženej materskej. „Deti

potrebujú sústavný dozor. Neverím, že aj zo mňa bude jedného dňa normálna pracujúca mama.“ Najnovšie sú šokovaní výsledkami ich prvého dieťaťa. Damiánko ťažšie a nestabilne chodí, jemnú motoriku má zlú, rozpráva nezrozumiteľne, nevie sa adaptovať v škôlke. „Od septembra chodíme po vyšetreniach, zatiaľ sa sleduje istá forma autizmu. Damián je na hranici mentálnej spôsobilosti, aj jemu odporúčajú lekári špeciálnu školu. Urgentne však potrebuje odborné rehabilitácie na zlepšenie jemnej motoriky a chôdze. Finančne je to nad naše možnosti.“ Na záver ťažká otázka pre mamu troch detí: Je šťastná? „Ale áno, som, teda sme. Ľúbime naše deti najviac. Je to síce iný život, ako má väčšina rodín, ale bojujeme, nevzdávame sa a neprestaneme ľúbiť. To predsa ani nejde!“ bez zaváhania odpovie Mária.

Občianske združenie Medzi nami sa aj vďaka uverejňovaniu príbehov v Nota bene snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o ľudí, ktorí sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii. Možno sa nájde niekto, koho príbeh Márie a Tomáša zaujal. Aj váš príspevok sa použije na rehabilitácie pre Damiánka, ale aj na súkromných psychológov, ktorých deti potrebujú. ĎAKUJEME! Číslo účtu, kam môžete posielať príspevok: 4 040 218 205/3100 (Sberbank). IBAN: SK8531000000004040218205, SWIFT: LUBA SKBX. Pripíšte poznámku – Mária. Kontakt na OZ Medzi nami: 0905 910 827 alebo 0905 240 389 (medzinami@zoznam.sk). Uverejňované príbehy nie sú príbehmi predajcov Nota bene a prípadné otázky adresujte OZ Medzi nami.

Nota bene

6 2017 Príbeh

Na deti som hrdý Galina Lišháková Stretávame sa skoro ráno. Aké máte na dnes plány? Budem predávať Nota bene, asi do druhej poobede, a potom pôjdem za dcérou na ubytovňu. Máte zaslzené oči, akoby na vás išla choroba... Som chorý, ale nemôžem si dovoliť nepracovať. Robil som aj so zlomenou nohou. Deťom nemôžem povedať: Dnes nezarábam, až keď bude lepšie počasie. V letnej sezóne chodím aj brigádovať.

Nota bene

6 2017 Portrét

Povedzte mi o svojich deťoch... Vikina (17) študuje cestovný ruch. Voláme ju Lenin, lebo sa stále učí, učí a učí. Na základnej škole bola trikrát vyznamenaná, bola predsedníčka triedy aj školského parlamentu. Aj na učňovke ju chceli za predsedníčku triedy, ale už odmietla. Učenie jej ide, má aj angličtinu a nemčinu. Po skončení školy môže byť letuška, čašníčka, recepčná, má viacero možností. Jana (27) sa vydala do Nemecka, má 5-ročnú dcéru Angeliku. Vždy v decembri nás príde navštíviť s celou rodinou, potom prichádza iba s vnučkou. Aj na Veľkú noc sme sa videli, aj v lete dôjde. A telefonujeme si. Syn Milan (29) si nedávno dokončil špecializáciu na SBS-kára a hľadá si robotu. Prečo aj vy nebývate s nimi? S ich mamou sme sa rozišli pred jedenástimi rokmi, po pätnásťročnom spolužití, ale vychádzame spolu dobre. Neprestal som byť otec. Denne, celý ten čas, za deťmi dochádzam na ubytovňu, starám sa o ne a finančne na ne prispievam. Aj keď sú dospelé a potrebujú pomoc, pomôžem im. Stále sú to naše deti a som na ne hrdý. Som rád, že majú záujem o vzdelanie a lepší život ako rodičia.

Vladimír Šimíček

kachle, aj elektrinu od suseda. Chodím tam v podstate len prespať. Denne som do siedmej večer s rodinou na ubytovni. Prečo ste sa ocitli na ulici? Bývali sme s mamou v Petržalke, v štvorizbovom byte, ale dostali sme sa do finančných problémom a nemali sme na nájomné. Riešením by bolo predať byt a ísť bývať na dedinu, ale mama na to nechcela pristúpiť. Napokon sme o byt prišli a mama aj tak išla bývať na dedinu, k mojej sestre so švagrom. Keď tak dlho predávate Nota bene, pozná vás veľa ľudí? Veľa. Aj vďaka tomu, že som hral jedenásť rokov v Divadle bez domova. Aj preto, že pre OZ Proti prúdu, vydavateľa Nota bene, som bol tvár reklamy. V Proti prúdu ma aj ocenili za to, že im pomáham. Ako im pomáhate? Kedysi, keď naši sociálni pracovníci rozdávali ľuďom bez domova jedlo na Račianskom mýte, mňa si vybrali ako dobrovoľníka, ktorý rozdával čaj a kávu. Aj dnes sociálnym pracovníkom veľmi rád pomôžem, ak ma poprosia o pomoc. Kde ste sa naučili rómsky? Od detí, s ktorými som vyrastal.

Kde teda bývate? V záhradnej chatke s dvomi kamarátmi.

Čo ste hrávali v Divadle bez domova? Najradšej som mal svoju prvú rolu, tanečníka v predstavení Krvavý kľúč. V ňom som aj tancoval aj spieval po cigánsky. Ešte rád spomínam na komédiu Kuca Paca. Vznikla tak, že režisérka nám hercom dala voľnú ruku, aby sme si sami vymysleli, čo budeme hrať, potom nám to pomohla dať dokopy a za dva týždne bola premiéra.

Traja muži v chatke? Koľko má metrov štvorcových? Šestnásť. Ale nesťažujem si. Vychádzame spolu dobre, máme vodu,

Divadlo vás bavilo? Veľmi. Chýba mi. Tešil som sa na každé predstavenie. Boli sme tam ako jedna rodina. Teraz sa

chodím aspoň pozerať na predstavenia. Prečo ste z neho odišli? Aby som mal viac času na zarábanie peňazí. Vikina chodí na učňovku, máme teraz vyššie výdavky. Máte ľudí, na ktorých sa môžete obrátiť, keď je najhoršie, napríklad, keď ste vážne chorý? Áno. Na pani Šulovú, tiež predajkyňu Nota bene. Býva na tej istej ubytovni, kde bývalá žena s deťmi, a sme kamaráti, takže si pomáhame. Je chudoba ťažká? Jedna z najťažších vecí na svete. Ale ešte ťažšie je prísť o zdravie. Keď je človek zdravý, s chudobou sa dá poradiť.

Nota bene

6 2017

Vašej mame ešte zdravie slúži? Niekedy nás už nespoznáva, pamäť jej odchádza. Má už sedemdesiattri rokov.

Portrét

Otca ste vôbec nespomínali... Keď som mal asi 10 – 11 rokov, spáchal samovraždu. Zničil ho alkohol. Keď pil, bol agresívny, báli sme sa ho. Mám ešte tri sestry. Až keď zaspal, bolo dobre. Ostali ste jediný muž v rodine. Prebrali ste aj mužské práce? Už ako malý chlapec som sekal drevo a nosil ho na druhé poschodie, lebo sme ním kúrili. Brvná mi vtedy pripadali ako činky. Vyrastal som na Karpatskej ulici, neďaleko sídla OZ Proti prúdu. V dome, ktorý je teraz útočiskom pre týrané ženy. To je zaujímavé, že život vás na túto ulicu vrátil... Tu sa cítim najlepšie. Tu som doma. Autorka je redaktorka Eurotelevízie. Podporte aktivity OZ Proti prúdu (vydavateľa Nota bene) a pošlite darcovskú SMS v tvare DMS NOTABENE v hodnote 2€ na číslo 877. Ďakujeme.

Anton Erös (48) predajca

INZERCIA

Vlk v Londýne Zuzana Mojžišová

Kresba na prebale knihy: vo výklade obchodíka rozvešané ľudské nohy, na poličkách prsníky a zadky. Nad tým nápis: White meat. Biele mäso. V prítmí vchodu do krámiku stoja dve postavy. Jedna pripomína Himmlera, druhá Göringa. Vo svetle na chodníku je tretia postava a pozerá sa na nás – Adolf Hitler. Upútavka ponúka krátku charakteristiku románu ukrytého vo vnútri: Noirový príbeh z ulíc alternatívneho Londýna. Meno spisovateľa mi nič nehovorilo. To bude nejaká haluz, pomyslela som si. Veruže aj bola, len vyliezť na ňu a dosýta sa čitateľsky pohojdať. Lavie Tidhar, tak sa volá autor knižky Muž leží a sní (Argo 2016, preklad Johana Poncarová), sa narodil roku 1976 v Izraeli. V kibuci. Potom povymieňal rôzne krajiny: Juhoafrickú republiku, Laos, Vanuatu (malinký ostrovný štát v Oceánii), Britániu. Rodičom jeho matky sa podarilo prežiť láger. Jeho mama, vtedy ešte bábätko, sa po druhej svetovej vojne na podobnej lodi, aká sa vyskytne na konci románu, dostala do Palestíny... Muž leží a sní je prvý Tidharov titul preložený do slovenčiny či češtiny, v priebehu mesiacov by však mali vyjsť ďalšie dva, Usáma a Central Station. (Teším sa veľmi.) Londýn 1939. V ponurej kancelárii ako vystrihnutej z Chandlera čaká na klienta súkromný detektív Wolf. Výrazne sa podobá na jedného politika, ktorý v Nemecku onehdy takmer vyhral voľby a zmocnil sa sveta... Zákazník napokon príde. Zákazníčka. Krásna Židovka z bohatej rodiny. Wolf ju chce odmietnuť, vraj takým ako ona sa najímať nenecháva, výška ponúknutého honoráru ho však presvedčí. Pustí sa do pátrania po zmiznutej klientkinej

sestre. Stretáva sa s brutálnymi vraždami prostitútok aj s medzinárodnými politickými intrigami a špionážou. Ide mu o život. Keď niekoho sleduje, nesmie sa prezradiť. Keď počuje pesničku z rádia, pripomenie mu to film o čarovnej zemi Oz, ktorý voľakedy videl. „Ale pokud by se on sám ocitl v kouzelné zemi Oz, sebral by armádu létajících opic, zavřel čarodějnice do koncentračního tábora, srovnal Smaragdové město se zemí a popravil by čaroděje za sympatizování s komunisty, za to že, je Žid, homosexuál, mentálně zaostalý, nebo všechno dohromady.“ Keď sa ocitne na večierku, stretne tam filmárov a Leni R., ktorá musela ujsť pred komunistami, keď si v tridsiatom treťom uzurpovali moc v Nemecku... A keď sa Wolfa niekto spýta: „Němec, co?“, odpovie škrobene: „Rakúšan.“ (V podobnom duchu ako Belgičan Hercule Poirot, keď mu vyčítajú, že je žabožrút.) Ktorý muž však v Tidharovom príbehu leží a sníva? Šomer. „Může si představovat, že nemrzne, ale že je vlastně krásný teplý den, a že není v Osvětimi, ale někde na tropické pláži, možná na nějakém rajském místě v Jižním Pacifiku, s plným břichem... Má zářivý bílý úsměv a v ústech stále všechny zuby.“ Komplikovaný, inteligentný, štipľavý, nekonformný, čierny, do detailu premyslený, históriou poučený, kultúrnymi alúziami i priamymi odkazmi naplnený, nesmierne zábavný román.

Nota bene

6 2017 Čítamie

INZERCIA

Požičať si peniaze je rovnaké ako poškriabať sa. [...]. Židovské príslovie

Nota bene

6 2017 Krížovka

Vylúštenie krížovky z minulého čísla: Nemali by sme robiť boha z intelektu: má síce mocné [svaly, ale žiadnu osobnosť]. Albert Einstein

Troch úspešných lúštiteľov, ktorí do konca mesiaca pošlú tajničku na krizovka@notabene.sk, odmeníme knihou. INZERCIA

Nenechávajte si pre seba,

Hlavní podporovatelia projektu NOTA BENE

ak vám niektorý z predajcov zdvihne náladu, alebo naopak, adrenalín, pošlite nám správu na 0915 779 746 alebo na facebook.com/casopisnotabene a pripíšte vaše krstné meno a mesto, kde časopis kupujete. Keď vidím predajkyňu číslo 77 pred Kauflandom v Trnave, vždy si od nej kúpim Nota bene. Naposledy mi prezradila, že má práve meniny, a keďže som sa ponáhľala, chcela by som teraz dodatočne milej pani Monike zaželať všetko najlepšie. Magdaléna Tak som si povedala, že prišiel čas poďakovať predajcovi NB pri Tescu v Žiari nad Hronom. Tento prívetivý pán nikdy nezabudne k časopisu pridať dobrosrdečné prianie a spríjemniť mi takto deň. Tomáš

Nefinančí podporovatelia projektu

Toto vydanie Nota bene podporili

Zdravím všetkých predajcov časopisu a aj redakciu, a chcem vám popriať veľa zdravia, sily, dobrých článkov a ľudí okolo seba, ste super a ďakujem! Soňa Dobrý deň! Chcela by som pochváliť predajcu číslo 051 zo Žiliny. Vždy je slušne upravený, usmiaty a hlavne sa nevnucuje. Prajem mu veľa úspechov a nech sa mu v živote darí. Váš časopis je úžasný. Zuzana

Nota bene

6 2017 Nástenka

Dobrý deň, občas si kúpim Nota bene od predajkyne v Trnave. Pani predáva časopis na Trojičnom námestí pri pošte. Dnes som si kúpila časopis, pani sa mi opäť nesnažila vydať, čo ma dnes už nahnevalo. Nebolo to prvýkrát. Keďže som nemala drobnejšie, nechala som jej 2 €. Bolo obdobie, keď pýtala stravné lístky. Cez námestie chodím štyrikrát denne a musím povedať, že určite nie len mňa obťažuje to, ako hneď vytrieli za človekom. Zvlášť za tým, ktorý si u nej už neraz časopis kúpil. Rada pomôžem, ak môžem, pre mňa nie sú 2 € veľká položka, no keď nemusím ísť na poštu, idem radšej inou uličkou. Pani je na môj vkus otravná. Viem, že sa snaží predať, no takto si ľudí viac odpudí. A čo sa týka jej čísla, to som na nej za tie roky ani raz nevidela. Martina Dobrý deň, pokiaľ nemá číslo na viditeľnom mieste, nemusí ísť o registrovanú predajkyňu Nota bene a môže využívať časopis na žobranie. Pýtajte si od nej preukaz predajcu. Prosíme čitateľov, aby nám pomohli zachovať dobré meno Nota bene a podporovali iba predajcov s preukazom. OZ Proti prúdu, vydavateľ Nota bene Dobrý deň! Veľmi som si obľúbila pána Rudolfa – č. 295, ktorý predáva časopis v Žiline pri radnici. Ide z neho úžasná, príjemná energia. Je veľmi slušný, a i keď má 70 rokov a všeličo za sebou, vidno na ňom úžasnú vôľu žiť. Veľmi Vás obdivujem, pán Rudolf, a prajem Vám veľa zdravia. Mirka Inzerát Volám sa Joshua, som predajca Nota bene, abstinent, a touto cestou hľadám ubytovanie pre seba a mojich dvoch štvornohých kamarátov psíkov. Ideálne prenájom chatky, záhradnej chatky, podnájom, alebo prenájom v rodinnom dome, byte. Ponúkam do 150 eur mesačne + svoju pomoc na záhrade, pri prácach na dome. Budem rád, keď ma budete kontaktovat telefonicky - 0944 733 156, 02/526 259 62 (výdajňa časopisu NB), alebo na mojom predajnom mieste - Slovenská sporiteľňa na Dunajskej ul., v časoch - 9.00 - 13.00 h. Za ponuky ďakujem! Hľadám s priateľkou chatku do prenájmu alebo podnájom. Cena dohodou. Dlhodobo platíme ubytovňu, ale nemáme tam dosť súkromia. Máme malého psíka, čivavu. Sme spoľahliví. Kontakt 0940 199 516 alebo kontakt na výdajňu 02/526 259 62. Ďakujeme! Predajca Tibor Polakovič, č. 1766.

Kódex predajcu 1. Predajca nosí preukaz so svojím registračným číslom a fotografiou pri predaji na viditeľnom mieste. 2. Predajca predáva časopisy označené číslom zhodným s registračným číslom uvedeným na preukaze. 3. Predajca predáva časopisy na určenom predajnom mieste uvedenom na jeho preukaze. 4. Predajca predáva časopisy za oficiálnu cenu uvedenú na titulnej strane časopisu. 5. Predajca predáva časopisy spôsobom, ktorý neobťažuje okoloidúcich (je triezvy, čistý, upravený, slušný). 6. Predajca sa zdržuje na predajnom mieste bez detí do 16 rokov. 7. Predajca aktívne pracuje na zlepšení svojej sociálnej situácie a riadi sa pokynmi sociálneho pracovníka. 8. Predajca v Bratislave je povinný nosiť aj oficiálnu vestu s logom Nota bene. Začiatočník vestu nemá, iba špeciálny preukaz platný v daný mesiac.

Kódex kupujúceho 1. Preverte si preukaz predajcu, na ktorom je uvedené registračné číslo, fotka. 2. Kupujte časopisy označené číslom zhodným s registračným číslom uvedenom na preukaze predajcu. 3. Predajcu si starostlivo vyberte. 4. Neplaťte viac, ako je uvedené na časopise, pokiaľ sa tak sami nerozhodnete. 5. Zoberte si svoj zaplatený časopis. 6. Časopis po prečítaní darujte alebo znehodnoťte tak, aby sa nedal znova predať. zostavil: predajca Nota bene Peter Patrónsky

Pouličný časopis Nota bene začal vychádzať v septembri 2001. Vydáva ho občianske združenie Proti prúdu ako svoj hlavný projekt na pomoc ľuďom, ktorí sa ocitli bez domova alebo im hrozí strata ubytovania z finančných dôvodov. Cieľom je aktivizovať ľudí bez domova, pomôcť im získať sebaúctu, dôstojný príjem, pracovné návyky a sociálne kontakty. Úlohou Nota bene je tiež kampaň na pomoc ľuďom bez domova. Predajca časopisu musí byť registrovaný v OZ Proti prúdu alebo partnerskej organizácii mimo Bratislavy. Pri registrácii dostane 3 kusy časopisov zdarma, všetky ostatné si

kupuje za 0,70 € a predáva za plnú sumu 1,40 €. Je povinný nosiť preukaz, v Bratislave aj oficiálnu vestu a dodržiavať kódex predajcu (pozri str. 42). Ak zistíte, že niektorý predajca porušuje pravidlá, prosím informujte nás alebo partnerskú organizáciu.

neho obchodu, príspevky na lieky, internet, PC a telefón zadarmo pre vybavovanie práce, bývania a úradných záležitostí,úschovu peňazí a úradných listín a možnosť využívať korešpondenčnú adresu o. z. na zasielanie osobnej pošty.

OZ Proti prúdu v rámci integračného projektu Nota bene poskytuje predajcom ďalšie služby: základné a špecializované sociálne poradenstvo, pomoc pri uplatňovaní práv a právom chránených záujmov, podporu streetworkera na predajnom mieste, právne poradenstvo partnerskej advokátskej kancelárie, tréningy, skupinové stretnutia a workshopy, prístup do kupónového motivačného sociál-

OZ Proti prúdu od roku 2001 realizuje pilotné projekty v oblasti riešenia bezdomovectva, iniciuje systematické a legislatívne zmeny na národnej úrovni, vydáva knihy z pera ľudí bez domova, organizuje odborné konferencie a vydáva odborné publikácie. Je členom siete pouličných časopisov INSP, organizácie FEANTSA a Slovenskej siete proti chudobe. Viac na www.notabene.sk.

Manažment Proti prúdu: riaditeľka Mgr. Zuzana Pohánková, 0917 275 812. Štatutárne zástupkyne: Mgr. Zuzana Pohánková, Mgr. Sandra Tordová. Redakcia Nota bene: šéfredaktorka Mgr. Sandra Tordová, 0905 143 651, editorka Ada Jung, 0944 243 446. Distribúcia NB a inzercia: Mgr. Igor Kocian, 0911 654 411. Fundraising & PR: Bc. Tomáš Dobrovič, 0915 779 746. Administratíva: Ing. Fabiola Mokrá, 0911 209 559. Projekt Nota bene: 02 5262 5962, poradcovia@notabene.sk, sociálni pracovníci Bc. Barbora Žiaranová, 0905 595 520, Mgr. Mária Benkovičová, 0905 440 764, PaedDr. Libor Klenovský PhD, 0905 440 946, Mgr. Erik Kapsdorfer, 0905 440 878. Projekt Nosiči batožín: PhDr. Peter Kadlečík, 0907 733 388. Projekt advokácie - Národná stratégia: Mgr. Nina Beňová, PhD, 0908 434 826. Grafické spracovanie časopisu: Mgr. art. Pavol Čejka. Jazyková korektúra: Workaholic culture. Tlač: Dolis, s.r.o. Emaily: meno.priezvisko@notabene.sk.

Organizácie zabezpečujúce realizáciu integračného projektu Nota bene na Slovensku:

Mesačník Nota bene, 16. ročník, číslo 192. Vydavateľ: OZ Proti prúdu, Karpatská 10, 811 01 Bratislava, 02/5262 5962, www.notabene.sk. IČO: 360 68 781, IČ DPH: SK2021585731, číslo účtu: 266 34 750 14/ 1100 Tatrabanka, IBAN: SK 21 1100 0000 0026 6347 5014, BIC (SWIFT): TATRSKBX. Registrácia na MV SR dňa 20. 3. 2001, číslo spisu: VVS/1-900/90-17945, na MK SR pod číslom EV 3665/09 ISS N 1335-9169.

BRATISLAVA (od roku 2001): O. z. Proti prúdu, vydavateľ Nota bene, Karpatská 10, 811 01 Bratislava, 02/5262 5962, poradcovia@notabene.sk, www.notabene.sk, BANSKÁ BYSTRICA (2003): Sociálno-charitatívne centrum Ivana Šedibu, prevádzkovateľ: Územný spolok SČK, Pod Urpínom 6, 974 01 Banská Bystrica, Kleniarová Hana, 0907 403 123, socialne.redcross@gmail.com, ČADCA (2006): Dom charity sv. Gianny, prevádzkovateľ: DCH Žilina, Kukučínová 4, 022 01 Čadca, Katarína Melicháčová, 0918 874 839, 041/432 40 88, dchgianna.ca@gmail.com, HLOHOVEC (2009): O. z. Pokoj a dobro, Pribinova 51, 900 28 Hlohovec, Pavol Šoka, 033/742 3827, viera.vavrova@d2u.sk, HOLÍČ (2009): Azylový dom Emauzy, prevádzkovateľ: N. o . Križovatky, Holíč, Michal Sedláček, 034 668 3110, michal.sedlacek@gmail.com, 0905 579 087, 034 6683110, emauzy@ stonline.sk, KEŽMAROK (2006): O. z. Hviezda (v spolupráci s MsÚ Kežmarok), Lanškrounská 16, 060 01 Kežmarok, Mária Galdunová, 0905 886 546, 052/466 0212, komunita@ kezmarok.sk, KOŠICE (2003): Charitný dom sv. Alžbety, prevádzkovateľ: ADCH Košice, Bosáková ul. Košice, Ing. Bc. Martina Mačingová, 0910 842 182, notabene.kosice@ gmail.com, LEVICE (2005): O. z. Miesto v dome, Kpt. Nálepku 125, 934 01 Levice, Mgr. Ľubica Prištiaková, 036/622 15 86, mvd@miestovdome.sk, LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ (2010): Komunitné centrum Lipt. Mikuláš, Športová 1190/4, 031 01 Lipt. Mikuláš, Mgr. Martina Šeďová, 0911 511752, 044 552 2052, komunitne.centrum@atlas.sk, MALACKY (2006): Azylové centrum Betánia, prevádzkovateľ: N. o. Križovatky, Ľudovíta Fullu 16, 901 01 Malacky, Viera Hujíková, 034 772 2457, centrumbetania@gmail.com, www.krizovatky. eu, NITRA (2003): Dom charity sv. Rafaela, prevádzkovateľ: DCH Nitra, Samova 4, 950 50 Nitra, Andrea Rončková, 0907 451 771, 037 772 1792, rafael.charita@gmail.com, www.charitanitra.sk, PIEŠŤANY (2005): ZSS Domum, Bodona 55, 921 01 Piešťany, Eva Papšová, 0915 400 577, 033/ 772 7687, domum@piestany.sk, POPRAD (2005): ZSS, prevádzkovateľ: O. z. Korene v spolupráci s MsÚ Poprad, Levočská 51, 058 01 Poprad, Marcela Michalková, 0910 890 488, 052/772 4209, socialne@msupoprad.sk, SVIDNÍK (2016): Spoločnosť priateľov detí, mládeže a rodín Svidník, Dlhá 505/9, 089 01 Svidník, Mgr. Marek Fek, 0917 673 107, 0907 405 632, fekmarek@azet.sk, TRENČÍN: ISKRA Trenčín, Dolný Šianec 1, 911 01 Trenčín, Pavol Juríček, 0905 574 113, pavol.juricek123@gmail.com TRNAVA (2006): ADCH Trnava, Hlavná 43, 917 01 Trnava, Soňa Pobiecka, 0948 091 011, maria.fabikova@charitatt.sk, sona.pobiecka@charitatt.sk, VRANOV NAD TOPĽOU (2009): Charitný dom pre mládež, prevádzkovateľ ADCH Košice, Lúčna 812, 093 01 Vranov nad Topľou, 0904 981 536, 057/443 1578, chdm.vranov@charita-ke.sk, ŽILINA (2003): Dom charity sv. Vincenta, prevádzkovateľ: DCH Žilina, Predmestská 12, 010 01 Žilina, Mgr. Gabriela Huliaková, 0918 314 197, 041/724 4795, dchvincent.za@gmail.com