Notabene 179 maj2016 (1)

Page 1

kupujte iba od predajcu s preukazom číslo preukazu predajcu

1,40€ polovica pre predajcu Máj 2016/179

OSLOBODENIE


Téma Cestujúca nevesta

12

Ľudia Muž, ktorý odlieta s včelami

16

Fenomén Youtuberi sú noví milionári

20 Pútnik Nad zlato

24 Svet Divadlo za mrežami

33

LITERÁRIUM Petra Gettinga

Slobodní od slobody?

Prvá

Už toľko ráz nás oslobodili, a stále nie sme slobodní. Jedna revolúcia za druhou. Nekompromisne trháme putá: Parížska komúna, Veľká októbrová, sexuálna revolúcia, vedecko-technická revolúcia. Aký si krásny, človek, vo svojej zanovitej ceste za slobodou. No si pri tom i trochu komický. Od všetkého si sa oslobodil, iba od seba nie? Zápas o slobodu si presunul zvnútra von. Ak sa ti nedarí byť, čím chceš, vina je vonku: spoločenské štruktúry, konvencie, tabu. V mene vonkajšieho oslobodenia si poprel svoju existenciálnu slobodu?

Asi by bolo načase spomenúť úplne prvú knihu napísanú na našom území. Isteže, nie v slovenčine. Naši analfabetickí predkovia sa vtedy ešte preháňali kdesi v močiaroch na východe a trvalo im pekných pár storočí, kým sem domigrovali, hoci dnes ich potomkovia rozťahujú plecia, že vraj my sme tu doma.

Ak je na vine vždy to, čo je vonku, potom si iba bezmocným produktom vonkajších síl. Takto sa dnes vidíme: Človek nie je nič iné iba produkt biochemických procesov. Človek nie je nič iné – iba produkt nevedomých pudov, človek nie je nič iné – iba sociálny konštrukt. No ak človek nie je nič iné iba toto, sloboda neexistuje.

Pred barbarskými Slovanmi tu žili barbarskí Germáni, ktorí sa permanentne lomili s Rimanmi, no a tým šéfoval Marcus Aurelius. Ako o ňom uvádza staručký katalógový lístok v knižnici, „bol znamenitý panovník, muž výtečných vlastností, ale počas jeho vlády ríša trpela vojnami a inými pohromami“.

Myšlienky, ktoré práve píšem, som si nezvolil, sú produktom výbojov v mojom mozgu. Ak je to tak, potom nikdy o ničom naozaj nerozhodujem: nemyslím, nerozhodujem, nežijem – myslí to, rozhoduje, žije za mňa. A to „to“ nevie nič ani o myslení, ani o rozhodovaní, ani o živote. Pravdu mal Paul Ricouer – až vo vedomí viny si človek naozaj osvojuje svoju slobodu. Ak priznávam: Som vinný, beriem na seba zodpovednosť. V tej zodpovednosti sa ujímam svojej slobody. Tu človek robí zásadný krok od tela k duchu, lebo iba v duchu je možná sloboda. Ako to napísal Pavol v jednom zo svojich listov: Boh je Duch, a tam, kde je Duch, je sloboda.

Ibaže okrem toho je autorom vlastnej knihy. Má takmer dvetisíc rokov a inšpirovala mnohých: napríklad mladý Albert Camus si poznačil výrok: „Všade, kde sa dá žiť, dá sa žiť dobre.“ Podobných úvah je Marcova zbierka plná. A pritom dnes sa vlastne nevie, ako vznikla: až po jeho smrti ju ktosi zoradil do dvanástich kapitol. Prvú z nich písal „v zemi Kvádov nad riekou Granua“ – teda kdesi na dnešnom Hrone.

Zuzana Uličianska

Chobotnice na úteku

Priznám sa, dosť ma vždy miatlo, ako mohol byť tento zaujímavý muž súčasne cisárom. Celá kniha je snahou uniesť realitu – ibaže popri tom, ako dumal, že „podstata vecí je ako rieka v ustavičnom toku“, tak oproti nemu tiekla ďalšia rieka, Dunaj, za ktorým žili divé kmene, hlušené jeho imperialistickými armádami. Musel žiť v strašnom rozpore, keďže na rozdiel od dnešných politikov mal svedomie.

„Hľadám pravdu, ktorá ešte nikomu nikdy neuškodila – škodu utrpí nanajvýš ten, kto zotrvá vo svojom omyle a nevedomosti.“ Videl pominuteľnosť vecí a slávy, keďže „veci okolo nás sú zahalené závojom“, najlepšie je „uchýliť sa do samého seba“ a „stáť sám rovno, nie niekým narovnávaný!“ Spomedzi Marcových sentencií sa vynára ešte: „Každý má takú hodnotu, akú hodnotu má to, o čo sa usiluje.“ A tak sa púšťam do matematiky a rátam, počítam, v našej drahej Európe, ktorá zasa raz vystrkuje pästičky nenávisti. Marcus, sú to mizerne nízke hodnoty. Alebo necháme prečmárať tvoje vety od úchvatných webových filozofov? Z diaľky odpovedáš: „Ľudia sú stvorení kvôli sebe navzájom.“

Učiteľka

Daniel Pastirčák

Keď zadáte do vyhľadávača slovo oslobodenie, ponúkne vám ako možnosť oslobodenie od dane, od dph, od poplatkov či od cla. Pardon, ešte aj od prekliatia. Príznačné. Krištof Kolumbus hľadal biblický raj, dnešní dobrodruhovia sa zameriavajú na tie daňové, bez ohľadu na spoločenské prekliatie, ktorému sa tým vystavujú. Milujem od dane oslobodených podnikateľov, ktorí chodia meditovať do ašrámov. „Máte recept na to, ako sa oslobodiť?“ pýtajú sa ich spolupracujúci novinári. Opierajúc sa o Ferrari znalecky hovoria o vnútornom nastavení. Treba sa sústrediť na vlastný život a uveriť, že každý si môže vybrať, čo bude v živote robiť. Šťastie je voľba. Hurá!

FOTO NA OBÁLKE: Pavlína Melicharová

8

OSLOBODENIE

Rozhovor Neodpustiteľné zlo

Nám menej „focused“ zostáva definícia slobody ako poznanej nevyhnutnosti, ktorú som si po prvý raz so zhrozením prečítala v stredoškolskej učebnici občianskej náuky. Nemalo by byť niečo také demotivujúce neprístupné mládeži do 18 rokov? Dodnes si neprestávam klásť otázku, či je niekto na tomto svete skutočne slobodný, bez toho, aby si to len namýšľal, a, predovšetkým, nie na cudzí úkor. V každej dobe sa nájdu ľudia hľadajúci slobodu mimo štruktúr tohto sveta. Jedného takého poznám. Peniaze nemá, ponúka ľuďom len svoju lásku a svoj koncept slobody. V každom momente je otvorený k zmene. Občas si ho pozriem na Facebooku. Naposledy napísal, že cíti, že musí odísť z Viedne, neskôr sa ozval z Rotterdamu. V tomto bode by sa žiadala nejaká pointa, ale žiadna mi nenapadá, okrem „like“ pre chobotnicu Inky, ktorá utiekla z novozélandského Národného akvária odpadovou rúrou rovno do Tichého oceánu.

Dovoľte mi rozpovedať ten najkrajší príbeh o oslobodení. Učiteľka mala v piatej triede chlapca, ktorého nemala rada. S ostatnými sa nehral, oblečenie mal špinavé a „bol cítiť“, ako by sa dlho neumýval. Učiteľka vedela, že jej vzťah k nemu nie je v poriadku, pretože by mu bola najradšej za všetky práce dala rovno nedostatočnú. Raz ju riaditeľ požiadal, aby urobila posudok na každého žiaka od začiatku dochádzky. Triedu učila len rok, preto musela vychádzať z posudkov predošlých učiteľov. Keď začala čítať posudky neobľúbeného žiaka, zostala ohromená. V prvej triede učiteľka napísala: „Je to prekrásne dieťa so žiarivým úsmevom. Domáce úlohy robí presne a čisto. Byť v jeho spoločnosti je radosť.“ V druhej triede: „Vynikajúci žiak, má však problémy, matka je chorá a jeho domáci život je zrejme boj so smrťou.“ V tretej triede: „Smrť matky na chlapca veľmi doľahla. Snaží sa zo všetkých síl, otec však oňho nejaví záujem.“ V štvrtej triede: „Chlapec si neplní povinnosti, nemá kamarátov, na hodinách zaspáva.“

Nota bene

05 2016 Keď učiteľka dočítala, veľmi sa zahanbila. Neskôr, na Vianoce, jej deti priniesli darčeky Editoriál zabalené do lesklých papierov a smiali sa na balíčku v hrubom hnedom papieri, ktorý priniesol neobľúbený chlapec. Ale ona z neho vybrala náramok, na ktorom chýbalo niekoľko farebných kamienkov, dala si ho na ruku a z napoly prázdnej fľaštičky si na zápästie strekla parfum. Po vyučovaní jej chlapec pošepkal: „Voniate, ako voňala moja mamička.“ Po jeho odchode učiteľka dlho plakala.

3

A chlapec sa začal meniť. Na konci roka patril k najlepším, a keď už učila inú triedu, na lístoček jej napísal, že bola najlepšia učiteľka, aká ho kedy učila. To isté jej napísal, keď dokončil strednú, aj keď dokončil univerzitu, a znovu, keď sa rozhodol urobiť si doktorát: „Stále ste najlepšia učiteľka môjho života.“ Až ju napokon požiadal, aby prijala na jeho svadbe miesto, ktoré patrí ženíchovej matke. Súhlasila. V svadobný deň si vzala náramok s chýbajúcimi kamienkami a parfum, ktorý nešťastnému chlapcovi pripomínal matku. Privítali sa, objali a on povedal: „Ďakujem vám, že ste mi verila, že ste mi dala pocítiť, že ma niekto potrebuje, že niečo znamenám a že ste ma naučila veriť vo svoje sily a rozlišovať dobré od zlého.“ A učiteľka mu odpovedala: „Mýliš sa. To všetko si ma naučil ty.“ Ada Jung editorka


Osobný bankrot je o zdravie Sandra Tordová

Vladimír Šimíček

Nosič batožiny a bojovník Laco. Nezlomili ho uránové bane a nezlomí ho ani neprajný štátny systém. „Zas sme mali na stanici mŕtveho. Už tretieho tento rok,“ informuje ma Laco pri káve, na ktorú som ho vytiahla zo šichty na železničnej stanici. Bratislavská Hlavná stanica je konečná zastávka pre mnohých, ktorí stratili domov... Laco a jeho kolegovia, ktorých naše združenie Proti prúdu (vydavateľ Nota bene) zamestnáva ako nosičov batožín, tu však, naopak, začínajú odznova. Pracujú na zmluvu, splácajú dlhy. Laco si tiež skúša na vlastnej koži osobný bankrot – ak všetko dobre pôjde, zbaví sa vďaka nemu všetkých dlhov.

Nota bene

05 2016 Proti prúdu

4

tiváciu pracovať a ostane mu navyše čas na predaj Nota bene.“ Priamo na pracovisku pomáhajú nosičom rozvíjať pracovné návyky sociálni pracovníci. Zabezpečená je aj intenzívna spolupráca právneho experta, svoje služby poskytuje ako dobrovoľník. A združenie Proti prúdu im prispieva na splácanie dlhov. Všetky tieto skutočnosti zvyšujú šancu, že predajca opustí projekt Nosiči batožín bez dlhov a bude si vedieť novú prácu udržať a začať odznova. „Vďaka tejto práci nemusím byť v strese a mám základ na nájom. Z predaja Nota bene žijeme a kupujeme potraviny do domácnosti,“ hovorí Laco.

keď sa to všetko skončí, mohol opäť pracovať a žiť bez toho, aby mu „exekútor stále dýchal na chrbát“. Laco bol vždy pracant. Do dlhov sa dostal, keď prišiel o prácu. Paradoxne kvôli prepracovaniu. Asi rok ťahal 12 až 15 hodinovky na triediacej linke vo Volkswagene. „V piatok okolo polnoci som chodil domov a ráno o pol štvrtej som už vstával na rannú zmenu,“ opisuje svoj typický víkend. Piplačka na linke, blikajúce roboty, výpary. Skončil na dvojmesačnej PN s diagnózou úplné vyčerpanie. Keď sa chcel vrátiť naspäť, nebol vítaný. Svoju výpoveď dodnes vníma ako neoprávnený vyhadzov. Našiel si ďalšiu prácu ako servisák na lisoch, kde ťahal aj za troch ľudí. Nadčasy mu nepreplatili, dlhy sa kopili. Kým jeden splácal, ďalší rástol a tak načas zakotvil v Nota bene. Lacov dlh je dnes okolo 16 500 eur. Najväčšiu časť tvoria pôžička z banky na vybavenie domácnosti a dlh na zdravotnom poistení, ale Laco spláca aj ročný pobyt vo väzbe. Dostal podmienku za napadnutie. Nachytal nevítanú návštevu zlodejov v chatke na kamarátovom pozemku a ovládol ho hnev.

Laco má po päťdesiatke a stíha tri práce. Doobeda je nosičom batožín, poobede predajcom Nota bene, a keď mu ešte vyjde čas, stane sa osobným asistentom. „Všetko je to práca v sociálLACO A BETKA nej sfére,“ uchechtne sa Laco. S klientom sa práve chystajú do kina. Dúfa, V poslednej dobe musí Laco zabrať že tentoraz sa im podarí vybrať lepší ešte viac. Jeho partnerka Betka má film. „Minule mi klient narátal hodiny rakovinu. Predávala Nota bene, ale navyše, za utrpenie,“ smeje sa. Bežná už nevládze, takže Laco už rok ťahá práca je pre neho pre dlhy nedostupná. všetko sám. S Betkou sú spolu 16 ro„Keď sa zamestná človek s takými dlh- kov. Okúsili aj život na ulici. Dva memi, ako mám ja, z platu mu po exekú- siace žili v stane, kým si cez Nota bene cii nezostane ani dvesto eur. Z toho našetrili na ubytovňu. Laco tvrdí, že nevyžije, ani nezaplatí ubytovňu,“ ho- ho táto skúsenosť paradoxne posilnila. vorí. Aj preto dávajú mnohí ľudia bez „Prestal som piť. Keď sme kvôli tomu VZOR ŠETRNOSTI domova prednosť práci načierno, pri mali problém zaplatiť si jeden-dva dni ktorej im však dlhy stále rastú. na ubytovni, úplne som to nechal,“ Laco si vie pritiahnuť opasok. hovorí Laco. Nepije viac ako 6 rokov. Ako prvý z nosičov batožín si začal MOTIVÁCIA Pomáha mu to udržať na uzde aj jeho odkladať každý mesiac 50 eur. V rámci výbušný temperament. oddlžovacieho programu Proti prúdu V OZ Proti prúdu sme hľadali know„matching“, v ktorom každú našetrenú Na svoj drsný zovňajšok má inak sumu zdvojnásobíme, si Laco splatil how ako zamestnať vysoko zadlžených ľudí tak, aby dokázali prežiť z toho, čo prekvapivo mierumilovné hobby – 1 250 eur z dlhu na zdravotnom poisim exekútor nechá z výplaty, a tým výborne pečie a varí. Odkedy je Betka tení. Všetci nosiči spolu doteraz splatipádom nestratili motiváciu pracovať. chorá, tak stále častejšie. Sám platí li viac ako 8 000 eur dlhov. „Kupujem „U nás pracujú legálne. Ako funkčný nájom 380 eur na ubytovni, ktorú si len to najnevyhnutnejšie a zvyšok si model sa nám ukázala hlavná kom- svojpomocne premenili na krásny odkladám. Nájom platím vždy načas, binácia – práca nosiča na zmluvu na domov. Lacný gauč Laco vyčalúnil ako prvý. A vždy som mal našetrenú polovičný úväzok a predaj Nota bene. koženkou, Betka ušila poťahy na kre- nejakú železnú rezervu,“ hovorí. Výplata a tringelty poskytujú základné slá a sedačková súprava je na svete. financie na prežitie a na splácanie dlSvojím príkladom ťahá aj ostathov. Pri polúväzku sú exekučné zrážky PREPRACOVANÝ ných. Rozpráva, ako sa ďalší nosič učil nižšie, takže koľko hodín si nosič šetriť: každý deň po šichte pred sociálodrobí, toľko peňazí zhruba dostane,“ Osobný bankrot je pre Laca jediný nym pracovníkom odkladal časť zarohovorí Zuzana Pohánková, riaditeľka spôsob, ako sa zbaviť dlhov, ktoré by bených peňazí do pohárika – šetril si OZ Proti prúdu. „Človek nestráca mo- inak nesplatil ani do konca života. Aby, na električenku. „Volali sme to Lízin-

Biznis s chudobou? Nespokojný predajca Nota bene rozposlal v apríli email všetkým poslancom. Obvinil nás z biznisu s chudobou, neplatenia daní a z toho, že projekt nenapĺňa svoj cieľ. Mrzí nás, že fámy, ktoré rozširuje, ohrozujú dobré meno Nota bene, združenia Proti prúdu a ľudí, ktorí v ňom pracujeme. Na vec krátko reagujeme tu, viac na www.notabene.sk. Nota bene je sociálny projekt, nie biznis. V roku 2001 ho založili traja študenti sociálnej práce s cieľom pomôcť ľuďom bez domova. Inšpirovali sa skúsenosťami zo zahraničia – v 40 krajinách funguje 100 pouličných časopisov. Časopis sa stal aj našim hlavným nástrojom pomoci a podporu pre ľudí bez domova sme postupne rozšírili. Zaviedli sme špecializované poradenstvo, terénnu sociálnu prácu, právne poradenstvo, zamestnávanie, oddlžovanie či nové produkty (knihy, krížovky). V biznise vzniká firma za účelom zisku, ktorý si môžu rozdeliť jej majitelia. Všetky príjmy v neziskovom projekte (grant, štátna dotácia, dar, 2% z dane, príspevky za služby) musí organizácia použiť na činnosť podľa svojich stanov. Ak sa organizácii v získavaní zdrojov darí, môže vytvoriť aj „zisk“. Ten si však nerozdelí v odmenách – všetci pracovníci dostávajú za svoju prácu každý mesiac stály plat – ale použije ho v ďalšom roku na svoju činnosť. Podľa zákona o dani z príjmov sú príjmy občianskych združení z hlavnej činnosti oslobodené od dane. Tak ako nocľaháreň či útulok neplatí daň z príjmov, ktoré získa od ľudí bez domova za nocľah či jedlo, lebo je to hlavná činnosť, pre ktorú vznikli, tak aj náš príjem z časopisu (0,7 eura za kus), ktorý je našou hlavnou činnosťou, je od dane oslobodený. Sme platcami DPH. Každé naše minuté i ušetrené euro prejde auditom, výročné správy o financovaní zverejňujeme na našej webstránke. Údaje za rok 2015 zverejníme k 30. júnu, práve sa u nás koná každoročný audit. Vďaka Nota bene a vám, našim čitateľom, si dokážu stovky ľudí bez domova zabezpečiť základné živobytie bez toho, aby museli žobrať či kradnúť. A to nás teší. Zuzana Pohánková riaditeľka OZ Proti prúdu


gový pohár. Mal vždy kopec výhovoriek, prečo si nemôže odložiť. A teraz už má každý mesiac električenku a nepotrebuje k tomu nikoho. Sám vie, že je to dobrá vec. Hovoríme, že je jediný, kto má električenku na lízing.“

ZBANKROTOVAŤ JE DRAHÉ Osobný bankrot je hovorový termín pre oddlženie. Ide o zákonnú možnosť, ako sa človek svojich dlhov, ktoré už nevládze splácať, môže zbaviť súdnou cestou. U nás je však tento mechanizmus príliš nákladný a tí najchudobnejší si naň musia požičať. „Zbankrotovať je drahé, normálny človek si to nemôže dovoliť. Nebyť Nota bene, nemal by som šancu do toho ísť,“ hovorí Laco, ktorému sme na bankrot nenávratne poskytli 2 324 eur.

Nota bene

05 2016 Proti prúdu

6

„Máme vyjadrenia od zdravotných poisťovní, ktoré si zákon vykladajú tak, že nakoľko takáto osoba má dlh na zdravotnom poistení, má právo len na poskytnutie neodkladnej zdravotnej starostlivosti,“ hovorí JUDr. Provazník.

čokoľvek. „Nie som už najmladší a robil som všelijaké roboty, aj v šachte a sedem rokov v Jáchymove v uránovej bani. Môže vyskočiť čokoľvek. Čo keby som ochorel a nemal na splátky?“ obáva sa.

Takto sa človek ocitá v patovej situácii. „Štyri roky nebude mat plnú zdravotnú starostlivosť. Ani v prípade, že by vážne ochorel, a chcel by nejakým spôsobom vyplatiť dlh na zdravotnom poistení, aby sa dostal k ošetreniu – zákon mu to nedovolí,“ hovorí Peter Kadlečík. „Je absurdné, že človek, ktorý

Laco pochádza z Čadce, z rodiny so šiestimi deťmi. Po vyučení za stolára odišiel do Čiech a v osemnástich mal ťažký úraz. Zavalilo ho v bani. Mal nohu zlomenú na osemnástich miestach a na ruku mu z päťmetrovej výšky spadlo 260 kíl železa. „Doktor mi chcel ruku amputovať, ale otec nedovolil. Že aj keď mi ruka možno nebude fungovať, rukáv v košeli budem mať plný.“ Na dva roky sa Laco vrátil domov na Kysuce. Robil baču v Oščadnici a staral sa o 460 oviec. Salaš pod Račou, krásne prostredie. Mladé zootechničky chodili na kontrolu najradšej k najmladšiemu bačovi. „Začal som cvičiť, namáhal som ruku aj nohu a dnes nemám takmer žiadne problémy,“ konštatuje. Veď inak by dnes kufre na stanici nosiť nemohol.

Osobný bankrot má dve fázy – najskôr konkurz a potom oddlženie. Už pri začatí konkurzu musíte zložiť na súde preddavok vo výške 663,88 eur. Zároveň, aby ste sa mohli kvalifikovať na oddlženie, musíte mať majetok (alebo financie) aspoň vo výške 1 659,70 eur. Ešte stále je však neisté, či budete oddlžení. Laco je práve vo fáze konkurzu – sociálni pracovníci s právnikom prácne zistili predbežnú výšku dlhu. „Keď konkurz úspešne prebehne, nastane fáza oddlženia. Čakajú ho tri roky, počas ktorých bude veriteľom posielať časť svojej mzdy. Výsledkom bude, že tá časť pohľadávok, ktorá sa v tomto procese nesplatí, sa mu v podstate odpustí,“ hovorí JUDr. Martin Provazník, advokát, ktorý sprevádza Laca v procese oddlženia a s našim združením spolupracuje ako dobrovoľník v rámci programu Advokáti Pro Bono Nadácie Pontis.

ÚSKALIA ODDLŽENIA Podľa Petra Kadlečíka, koordinátora projektu Nosiči batožín Nota bene, je proces oddlžovania maratónsky beh pre človeka, ktorý nemá kondičku, nikdy netrénoval, ale verí, že za tie štyri roky niekam dobehne. „Nie je to zabehnutý systém s istým výsledkom.“ Úskalí je mnoho. Laco mal pred vstupom do konkurzu s poisťovňou uzavretý splátkový kalendár, ktorý poctivo splácal. Ten vstupom do konkurzu prestal platiť a Laco stratil nárok na plnú zdravotnú starostlivosť.

ČO ŤA NEZABIJE je zamestnaný, sú za neho platené odvody a spláca dlhy, nemá nárok na plné zdravotné ošetrenie. Systém má vytvárať spôsoby ako ľuďom cestu z dlhov uľahčiť, a nie komplikovať im ťažkú životnú situáciu ešte aj neposkytovaním zdravotnej pomoci.“ „Niektoré výklady zákona dokonca hovoria, že pohľadávky, ktoré sa do procesu oddlženia nedostali, ak nie sú premlčané, možno naďalej vymáhať,“ hovorí JUDr. Provazník. Napríklad podľa jednej z poisťovní ani po úspešnom ukončení oddlženia človeka neprestanú viesť ako dlžníka. Dlh sa síce stane nevymáhateľným, ale nárok na zdravotnú starostlivosť nezíska, kým ho nesplatí.

STUDENÁ SPRCHA Laco našťastie nebýva chorý, cvičí a každé ráno si dáva studenú sprchu. Ale štyri roky sú dlhý čas a stať sa môže

V celom procese oddlženia budeme Laca aj naďalej sprevádzať. Za pomoci JUDr. Martina Provazníka a spolupracujúcich právnikov chystáme návrhy na legislatívnu úpravu, aby oddlženie bolo dostupné aj pre ľudí bez domova. O (ne) prístupnosti tohto mechanizmu pre ľudí veľa naznačuje fakt, že hoci na Slovensku už počet exekúcií prekročil 3 milióny, minulý rok sa úspešne oddlžilo len 51 ľudí. Naše združenie sa chce zasadiť aj za plný prístup k zdravotnej starostlivosti pre všetkých, ktorí si zdravotné poistenie platia, bez ohľadu na dlh. „Čo ťa nezabije, to ťa posilní,“ hovorí Laco, ktorý celý život vstáva z popola. Dobré motto aj pre nás z OZ Proti prúdu. Dúfame, že Laco ten očistec bankrotu prežije. Veď kto už, ak nie on? A po ňom spolu s nami aj ďalší... Laco a Betka sú spolu už 16 rokov. Prestáli spolu už mnoho a prestoja aj Betkinu chorobu. Foto: Mišo Burza

Ak chcete podporiť aktivity OZ Proti prúdu pravidelnou mesačnou sumou v hodnote 2 eurá, pošlite prosím darcovskú sms (návod na str. 43) alebo pošlite akúkoľvek sumu, na náš účet IBAN: SK21 1100 0000 0026 6347 5014 vedený v Tatrabanke. BIC (SWIFT): TATRSKBX. Ďakujeme!

Lifestyle v čase vojny Elena Akácsová

Ján Mudroch

Aj v najstrašnejšej vojne je na väčšine územia krajiny relatívny pokoj, začula som v nejakom filme surfujúc v noci po televíznych kanáloch. Film ma nezaujal, surfovala som ďalej, tá myšlienka mi však uviazla v pamäti. Uvedomila som si totiž, že sa bije s predstavou vojny, ktorú mám uloženú v hlave z učebníc. V škole sa učí len o vojnových frontoch, slávnych bitkách, počte tankov a delostrelcov, o partizánskom odboji, koncentračných táboroch a iných zverstvách, takže dieťa nadobudne skreslený dojem, že vojnová krajina = vytrvalé boje na takmer každom metri štvorcovom územia. Nepamätám si, žeby sme sa niekedy dozvedali, ako fungoval bežný život za vojny mimo fronty. Teda nejaké informácie o nedostatku potravín, zatemňovaní či utekaní do krytov počas náletov sme dostali, ale že ľudia, ktorí nebojovali, žili aj normálnymi problémami, ako sú susedské spory či prasknutý vodovod, dane, chodenie do školy či randenie, o tom sa v učebniciach nepísalo. Neučili sme sa, aký bol každodenný život v takej obyčajnej rodine, kde nikoho neskrývali a neboli to žiadni odbojári a hrdinovia. Iste, veľa sa dá dozvedieť aj z filmov a beletrie, ale tá sa tiež zvykne zameriavať na dramatické momenty a zlomy histórie, veď koho by zaujímal obyčajný deň, v ktorom sa nič zásadné neudialo? Nechcem sa však vyhovárať na školu za svoje pomýlené predstavy o vojne. Radšej sa pokúšam napraviť svoje ignorantstvo voči vojnovému lifestylu a skladám si novú mozaiku toho, ako to bolo na sklonku druhej svetovej vojny v Bratislave. Hneď na úvod ma prekvapilo, že Bratislava bola oslobodená tesne po Veľkej noci (tá bola 30. 3.), keď sa

život v meste spomalil presne tak, ako sa počas sviatkov spomaľuje dnes. V očakávaní stretu sa zastavili dodávky plynu a elektriny, nefungovala mestská hromadná doprava. Hoci už niekoľko týždňov pred predpokladaným útokom bola vyhlásená dobrovoľná evakuácia mesta, veľká časť Bratislavčanov výzvu neposlúchla. Pýtala som sa na oslobodenie mojej mamy, ktorá mala vtedy deväť rokov. Vybavujú sa jej len zvláštne detaily. Ako ju dedo zobral Nota bene na nákupy s veľkým kufrom 05 2016 plným peňazí a kúpili za to všetko len trochu potravín. Proti srsti A odkiaľ mali tie peniaze oni? Pestovali a predávali cibuľu, tá bola nad zlato. Ako sa hrali v Prievoze v Brenneri, našli granát, ten vybuchol, jednému chlapcovi odtrhlo nohu a deti sa rozutekali domov. Ako boli evakuovaní, dedo ich naložil na voz, všade sa už po ceste bojovalo, Nemec proti Rusovi, a ako sa báli. Skrývali sa potom aj so susedmi v maštali pri Pajštúne.

7

4. apríla 1945 bol krásny slnečný deň, kvitli orgovány a moja mama si musela doslova vytrucovať, že pôjde vítať osloboditeľov pred SND. Hrdo si obliekla podkolienky, ktoré si sama uštrikovala z doma dopestovanej bavlny (áno, v Bratislave!) podľa nejakého nemeckého módneho časopisu. Mali na bokoch brmbolce. To bola jej najjasnejšia spomienka na slávne oslobodenie Bratislavy. Pre niekoho nepodstatná hlúposť, pre mňa poklad, dôležitá súčasť mozaiky, ktorá mi dlho chýbala. Autorka je redaktorka .týždňa.


Neodpustiteľné zlo „Také zlo sa pochopiť nedá, nech by sa ospravedlňovalo čímkoľvek,“ hovorí historik PAVOL MAKYNA o fašizme a nacizme. Karol Sudor Čo presne znamená slovo fašizmus? Je odvodené z latinského slova fasces, čo znamená zväzok. V pôvodnom ponímaní šlo o zväzok prútov previazaných páskou s vyčnievajúcou sekerou, teda znak autority a moci ešte v období Rímskej ríše. Talianski fašisti ho potom prevzali, keďže rímske impérium vnímali ako slávne obdobie svojich dejín, na ktoré chceli nadviazať. Je však potrebné rozlišovať pojmy fašizmus a nacizmus. Existuje množstvo definícií, ale veľmi zjednodušene môžeme o fašizme hovoriť ako o ideológii takzvaných „nadľudí“ na kultúrnom princípe a o nacistoch ako „nadľuďoch“ na rasovom princípe. Nadľudí v zmysle ich chápania. Zamieňajú si to aj médiá. V súčasnosti sú médiá plné pojmu fašizmus, dokonca do jedného vreca hádžu rasizmus, extrémizmus či radikalizmus. Jednotlivé pojmy je však potrebné rozlišovať. Fašizmus uviedol do praxe Benito Mussolini v Taliansku v roku 1919, ktorý založil organizáciu takzvaných Bojových zväzkov Talianov. Neskôr ju zmenil na Fašistickú národnú stranu. V roku 1922 sa dostal k moci ako ministerský predseda. O nacizme zase môžeme hovoriť v Nemecku od roku 1933 do konca druhej svetovej vojny, kde jeho hlavnou postavou bol Adolf Hitler. Na premenovaní nemeckých nacistov na fašistov majú veľký podiel komunisti. Slovo nacizmus je totiž odvodené od národného socializmu, teda od Národnosocialistickej nemeckej robotníckej strany, ktorú viedol Hitler. Komunisti chceli zakryť slovo socializmus pojmom fašizmus. Z tej doby nám tu zostalo určité dedičstvo, preto aj 8. máj oslavujeme ako víťazstvo nad fašizmom, hoci reálne na našom území išlo skôr o víťazstvo nad nacizmom.

Vladimír Šimíček

Čím boli tieto ideológie také príťažlivé, že oslnili masy naprieč spoločenskými vrstvami? Ak hovoríme o fašizme, respektíve nacizme, ide o kombináciu viacerých faktorov, najmä však ponúkali jednoduché riešenia na komplikované spoločenské problémy. Poukazovali na to, že spoločnosť sa rúti dole vodou, upadá, smeruje k horšiemu, a oni sú jediní, ktorí ju z toho marazmu dokážu vyviesť. Obom išlo o akési národné znovuzrodenie zbavením sa cudzích elementov, ktoré „degenerujú“ ich kultúru či rasu. Bolo to v čase po prvej svetovej vojne, keď vznikali nové štáty a borili sa s dôsledkami dovtedy najväčšieho konfliktu v dejinách ľudstva. Nezohráva v tom rolu aj niečo ako davová psychóza? Niečo sa začne, začína to mať úspech, a tak sa pridám? Svoju úlohu v tom môže zohrávať aj vidina vlastného zisku. Ak nejaké hnutie získa väčšiu podporu, začnú sa pridávať i ďalší, aby z toho ťažili vo svoj prospech. Takýchto príkladov je dostatok i na súčasnej politickej scéne. V čase hospodárskych kríz, sociálnych nepokojov či chudoby majú takéto návrhy väčšiu šancu, že na ne bude reflektovať viac ľudí. Príkladom je i Hitler, ktorého volebné preferencie pred rokom 1929, teda pred vypuknutím veľkej hospodárskej krízy, boli veľmi malé. Následne začal čerpať z frustrácie obyvateľov. Neriešené problémy ako vysoká nezamestnanosť a chudoba obrátili pozornosť ľudí na druhú stranu, teda na hnutia, ktoré neboli pri moci a „neniesli zodpovednosť“ za dlhodobú situáciu. Čo im nahráva? Vymedzovanie sa voči iným. Všimnite si, že takéto zoskupenia sa vždy dištancujú od celého spektra takzvaných štandardných politických strán. Snažia sa osloviť nespokojných a sklamaných voličov, ktorí už neveria ne-

splneným sľubom. A čím viac štandardné strany na občanov kašlú, tým to majú ľahšie. Ak si fašisti namýšľajú, že ako jediní sú schopní vyviesť spoločnosť z morálneho úpadku či dekadencie, netrpia mesiášskym komplexom? Skôr si myslím, že sa iba snažia vyťažiť z frustrácie ľudí. Pokúšajú sa osloviť čo najväčšiu skupinu, pretože každý z nás sa aj v súčasnosti stretáva s množstvom dlhodobo neriešených problémov, ktoré sa iba odsúvajú a neustále zväčšujú. Ak sa aj začnú riešiť, pre komplikovanosť to trvá Nota bene dlho, vďaka čomu také hnutia získava- 05 2016 jú čas a priestor. Jedným z príkladov, ako rýchlo a jednoducho niekoho oslo- Rozhovor viť, je tiež nájsť si nejakého konkrétneho nepriateľa.

9

Prečo sa počas druhej svetovej vojny zamerali najmä na Židov? Na hľadanie príčin nenávisti voči Židom treba ísť oveľa hlbšie. Stredovek bol čas, keď európskemu mysleniu vládol kresťanský svetonázor. Podľa neho boli Židia vrahovia Ježiša Krista. Židia sa tiež líšili od väčšiny vtedajšieho obyvateľstva náboženskými prejavmi. Boli teda už na prvý pohľad iní. Vytláčali ich na okraj spoločnosti, nemohli bývať v centrách miest, veď aj v Bratislave obývali priestor za hradbami. Nesmeli vlastniť pôdu, čo bol v čase feudalizmu hlavný zdroj obživy. Izolácia v kombinácii s výchovou a vzdelanosťou ich doviedla k iným spôsobom prežitia. Začali sa zaoberať peňažníctvom, remeslami a množstvo Židov sa živilo slobodnými povolaniami – stali sa právnikmi, lekármi, učiteľmi. Neovládala nepriateľov Židov hlavne závisť? Samozrejme, že aj tá. Ich populácia tesne pred druhou svetovou vojnou tvorila na Slovensku asi 4 percentá zo všetkých obyvateľov, vlastnili však oko-


lo 40 percent všetkého majetku. Stretávam sa aj s názormi, že Židia boli iba úžerníci. Veď napríklad v krčmách predávali alkohol „na sekeru“, potom vyrubovali úroky, a z čoho to mali chudobní ľudia splácať? Nie je však možné takto zovšeobecňovať. Samozrejme, že aj vtedy ľudia okrádali ľudí, nikdy to však predsa nesmie prerásť až do takej nenávisti.

Nota bene

05 2016 Rozhovor

10

Koľko Židov bolo pred vojnou na Slovensku? Po odčlenení južných území do Maďarska zostalo na Slovensku asi 90-tisíc Židov. Nakoniec ich zo Slovenska do táborov smrti vyviezli asi 70-tisíc. Po vojne mnohí emigrovali, prípadne sa vrátili a zmenili si mená, v každom prípade však drvivá väčšina židovských náboženských obcí zanikla. Napríklad v Púchove žilo pred vojnou asi 230 Židov, mali tam synagógu aj rabína, po vojne úplne vymizli. Kedy začali byť u nás nepohodlní? Jednou z hlavných úloh Slovenského štátu po 14. marci 1939 bolo riešenie takzvanej židovskej otázky. V novembri 1938, teda ešte pred vznikom Slovenského štátu, muselo Slovensko odstúpiť južné územia Maďarsku, a už vtedy bolo vyvezených asi 7 500 Židov práve tam. Vítaní však neboli ani v Maďarsku, takže sme si ich doslova prehadzovali cez hranicu ako horúci zemiak. V protižidovských nariadeniach z roku 1939 bolo vymedzené, kto presne je Žid. Vtedy ešte podľa náboženského, nie rasového hľadiska. Obmedzil sa počet Židov v niektorých povolaniach. Neskôr sa začali arizácie, keď sa židovský majetok prevádzal na árijcov, teda nielen Slovákov, ale i Nemcov. Takto boli eliminované židovské zdroje obživy aj vlastníctvo firiem. Neskôr pre nich prišli aj drsnejšie časy. Áno, prišiel 9. september 1941, keď bol vydaný Židovský kódex – nariadenie o právnom postavení Židov, ktorý mal 270 paragrafov a bol jedným z najkrutejších v Európe. Židovský pôvod sa už neposudzoval z náboženského, ale rasového hľadiska, Židia museli na viditeľnom mieste nosiť žltú hviezdu, aby bolo jasné, o koho ide. Obmedzenia spočívali v tom, že v obchodoch mohli nakupovať len vo vyhradených časoch, dostali zákaz návštev kín a divadiel, nesmeli chodiť do parkov, vlastniť autá, zbrane, ďalekohľady, cenné

papiere, štátne symboly a podobne. Vyvrcholilo to ich deportáciami do koncentračných táborov, kde ich zabíjali, hoci doma sa tvrdilo, že ich iba sústredia do neosídlených oblastí na východe, aby si mohli založiť vlastné obce a komunity. Bola to však len falošná propaganda. Obstojí výhovorka, že Slováci dlho nevedeli o vraždení Židov? O tom, že ich zabíjajú, boli indície dávno predtým, ako o tom v roku 1944 podali svedectvo Vrba s Wetzlerom, ktorí utiekli z Osvienčimu. Pre indície do koncentračných táborov chodili aj slovenské politické delegácie, tým však nacisti oficiálne ukazovali len „výkladné skrine“, teda rodinné tábory, v ktorých žili rodiny pokope a nosili vlastné oblečenie, nie väzenské mundúry. Ako je možné, že Slováci dlho s niekým nažívali v pokoji a zrazu sused nemal problém udať suseda, obrať ho o majetok či zastávať sa legislatívy, ktorá Židov totálne degradovala? Niektorí chceli na prenasledovaní Židov priamo participovať, lebo chceli zarobiť, iní to robili z ideologického presvedčenia, ďalší sa pridali, lebo to robili ostatní, ďalším to bolo ľahostajné. Bola vojna a chceli sa starať len sami o seba, nie o problémy susedov. Veľa ľudí sa bálo prejaviť svoj názor – iný ako ten, ktorý videli na ulici. Nezabúdajme však, že boli aj ľudia, ktorí Židom pomáhali a riskovali vlastné životy. Spolu totiž na Slovensku zachránili asi desaťtisíc Židov. Mnoho Slovákov zaslúžene dostalo aj ocenenie Spravodlivý medzi národmi, dokonca patríme k najoceňovanejším národom na svete. Počas druhej svetovej vojny neboli prenasledovaní len Židia, ale aj Rómovia. V čom bol rozdiel? Rómovia, na rozdiel od slovenských Židov, neboli deportovaní do koncentračných táborov na území dnešného Poľska. Nevlastnili majetky ako Židia a na ich perzekúciách sa nedalo rýchlo zbohatnúť. Boli označovaní za asociálov, ktorí nepracujú a flákajú sa. Štát ich koncentroval do pracovných táborov, napríklad na východnom Slovensku, kde sa museli podieľať na výstavbe železničnej trate. Ich vraždenie začalo až pri okupácii Slovenska nemeckými vojskami v roku 1944, no na vraždách sa podieľali i slo-

PAVOL MAKYNA

venskí vojaci z Pohotovostných oddielov Hlinkovej Gardy. Zahynuli ich stovky, presné čísla však nepoznáme. Počet sa odhaduje na asi tisíc obetí. Vedia sa aj nejaké detaily? Najznámejším prípadom pracovného tábora, respektíve zaisťovacieho útvaru, je Dubnica nad Váhom, kde na prelome rokov 1944 a 1945 vypukol medzi Rómami z dôvodu zlých hygienických podmienok škvrnitý týfus. Pod zámienkou, že chorých odvezú do trenčianskej nemocnice, boli Rómovia Nemcami naložení na nákladné auto. V skutočnosti ich odviezli len do doliny za zbrojovkou, kde ich 23. februára 1945 povraždili. Z 26 mŕtvych bolo 19 mužov, jeden chlapec, šesť žien, pričom jedna bola v siedmom mesiaci tehotenstva. V telách 18 osôb sa našli stopy po streľbe. Mnohí boli bití tupými predmetmi pri snahe zachrániť sa, čo ukázali početné zlomeniny. Viacerí nezomreli na následky streľby či bitky, ale udusením nánosmi hliny. Ekonómovia, politológovia aj sociológovia sa zhodujú, že dnes žijeme najlepšie časy v histórii. Ako je potom možné, že fašistickej či nacistickej ideológii aj dnes verí veľa ľudí? A ako sa od nich oslobodiť? Dá sa to vôbec? Ľudia sa v súčasnej dobe nesústreďujú na prejavy týchto ideológií, ale na problémy, ktoré ich trápia. Niekedy ich možno ani netrápia, len akoby prikyvujú tomu, čo sa objavuje v médiách. V uponáhľanej dobe sú radi, keď môžu „vypnúť“, takže sa nezamýšľajú nad potenciálnymi hrozbami, kým ich nepocítia na vlastnej koži. Vtedy však už môže byť neskoro. Osobne si však nemyslím, že v tieto ideológie verí veľa ľudí. Niektorí chcú takýmto spôsobom iba prejaviť svoj protest a nespokojnosť. Práve neriešenie problémov dáva priestor pre vzmáhanie sa takýchto hnutí. Lenže napríklad kotlebovci neponúkajú recepty, len lacné, populistické heslá, ktorých realizáciou by sme cúvali späť, nie napredovali. Stačí si prečítať program ĽSNS. Podľa mňa si väčšina ľudí neprečítala program jednotlivých strán. Im stačia práve tie hrubé heslá a jednoduché riešenia. Nad uvedením do praxe a dôsledkami sa nezamýšľajú, iba vnímajú, že riešenia, ktoré po-

sa narodil v roku 1987 v Považskej Bystrici. Vyštudoval učiteľstvo (dejepis a výchovu k občianstvu) na Univerzite Komenského v Bratislave, na tamojšej Pedagogickej fakulte si urobil aj doktorát a do minulého roka na nej prednášal. Pracuje ako historik v Ústave pamäti národa a ako redaktor Púchovských novín. V občianskom združení Puchovo dedičstvo, ktoré prevádzkuje aj múzeum, sa zaoberá regionálnymi dejinami Púchova. Je slobodný, bezdetný, žije v Púchove.

núkali takzvané štandardné strany, nepriniesli žiadne ovocie. Môže za vzostup extrémistických nálad aj vlna utečencov? Na Slovensku sa vždy pred voľbami vytiahne nejaká téma, ktorá polarizuje spoločnosť. Raz sú to Maďari, potom Rómovia, teraz utečenci. Vždy niekto mimo majoritnej skupiny, kto môže za problémy alebo od nich umelo odvádza pozornosť. Na vine sú teda politické strany, ktoré vyťahujú zástupné témy, aby prekryli vlastné pochybenia a dlhodobo neriešené problémy spoločnosti. Vtedy sa im hodí čokoľvek nacionalistické či akýkoľvek umelý nepriateľ zvonku. Čo by mohlo oklieštiť príťažlivosť fašistických myšlienok najmä u mladých? ĽSNS volilo veľa prvovoličov.V prvom rade musí krajina začať riešiť akútne problémy. Ak sa to bude ignorovať, k extrémistickým názorom sa začne prikláňať čoraz viac ľudí. Jedným z takých problémov je školstvo. Aj ono je zodpovedné za to, že dnešná mládež nemá o fašizme a nacizme dostatočné vedomosti. Na druhom stupni základnej školy majú deti len jednu hodinu dejepisu týždenne. Po toľkých rokoch sa to už nedá považovať ani za zlý vtip. Čo sa dá za taký čas naučiť? Poctivo prebrať druhú svetovú vojnu ani nemáte šancu, ak sa k nej vôbec dopracujete. O povojnovom období nám pedagóg prednášal až na vysokej škole.

Prosím? Áno, bolo to tak, lebo na základnej ani strednej škole učitelia nestíhali odučiť látku o vojne a období po nej. Ponechali to na naše samoštúdium, pretože sme to potrebovali k maturite. To však nemôže byť cesta, hoci netvrdím, že takto k tomu pristupujú všetci učitelia. Niektorí to stíhajú, musia to však robiť na úkor iných vecí. V Ústave pamäti národa v súčasnosti pripravujeme populárno-náučné publikácie určené pre širšie skupiny čitateľov, vrátane škôl. Nerobím si však ilúzie, že práve tam na ne budú mať čas. Jednoznačne potrebujeme viac hodín dejepisu a jeho lepšiu výučbu. Boli tu aj pokusy upozorniť na riziká fašizmu a nacizmu cez populárne osobnosti, robili sa besedy či rôzne relácie v televízii, stále je to však málo. Na druhej strane si treba dávať pozor, lebo ak sa bude veľmi tlačiť na pílu, bude to mať opačný efekt. Mohli by pomôcť povinné exkurzie študentov do koncentračných táborov? Neviem, či by mali byť povinné, rozhodne to však nie je zlý nápad. Ak by žiaci prišli priamo do Osvienčimu a videli všetko zblízka, pochopili by viac a možno by si o tom začali vyhľadávať aj viac informácií. V školách ich totiž učia najmä o abstraktných veciach, ktoré si nevedia v praxi predstaviť, napríklad abstraktné čísla ako milióny obetí holokaustu. Najviac si zapamätajú práve zážitkové učenie, vtedy totiž všetko vnímajú viacerými zmyslami.

Nota bene

05 2016 Rozhovor

11


Cestujúca NEVESTA Na zaujímavých miestach v rôznych kútoch sveta sa fotí v svadobných šatách. Vezmite život do vlastných rúk, nezostávajte vo vzťahoch, ktoré vás ničia, odkazuje tak Češka Pavlína Melicharová (49) všetkým nešťastným. Jana Čavojská

Pavlína Melicharová

Nota bene

Nota bene

05 2016

05 2016

Téma

Téma

12

13


a vlakmi, ktorými chodia miestni. Nakupovať na ich trhoch, preniknúť do ich kultúry, zdieľať ich životný štýl. Prechod z luxusného Dubaja do Indie bol, samozrejme, šok. Ale do Indie som sa zamilovala. Prestala som vnímať všadeprítomný neporiadok. A zas som stretla ľudí, ktorí ma zasvätili do svojho života,“ rozpráva Pavlína.

Aj ona bola na dne. Vydala sa, no v manželstve ju namiesto šťastia, porozumenia, vzájomnej blízkosti a nehy čakalo násilie, agresivita a psychický teror. Ako sa vymaniť z toho zradného kruhu manipulácie? Alebo zostať a trpieť – veď to možno nie je úplne najhoršie? Takéto otázky rieši asi každý, kto sa ocitol vo vzťahu, ktorý ho oberá o všetku radosť zo života aj posledné štipky zdravého rozumu. Pavlína nakoniec násilníka opustila. Hľadala spôsob, ako si vyliečiť dušu. Kým bola doma v Česku, jej bývalý jej naďalej pripravoval nepríjemné prekvapenia a robil zo života peklo. Na zásadné rozhodnutie sa odhodlávala celý rok. Potom si zástupkyňa riaditeľky na odbornej škole, ktorá dovtedy cestovala iba na dovolenky, zbalila batoh, svadobné šaty a fotoaparát, a kúpila si prvé štyri letenky. Vedela, že bude couchsurfovať a svoju ďalšiu cestu ponechá náhode a momentálnemu rozhodnutiu. Dnes má za sebou veľkú časť cesty. Na moje otázky odpovedá cez internet z piesočnatej pláže pobrežia oceánu. A vie, že sa nemohla rozhodnúť lepšie.

India. Pushkar.

India. Taj Mahal.

Kambodža. Battambong. Lotosová farma.

Malaisia. KUALA LUMPUR. Getting Highland.

SAMA V ISTANBULE

Nota bene

05 2016 Téma

14

Prečo nevesta? „To má viac významov,“ vysvetľuje Pavlína. „Symbolizuje nový začiatok. A je mojou osobnou inšpiráciou pre ďalšie nešťastné ženy a dievčatá, aby v sebe našli odvahu ukončiť patologický vzťah a vydali sa novou cestou.“ Takú cestu si najprv nedokázala predstaviť. Sama, s uplne prvým batohom v živote, ubytovaná v obývačkách úplne cudzích rodín... „Prvú letenku som mala do Istanbulu. A už v lietadle som stretla štyroch perfektných mladých ľudí. Ubytovanie som si dopredu dohodla cez couchsurfing. Obe miesta boli výborné, chlapci skvelí, ukázali mi mesto, ochutnala som ich kulinárske umenie dodnes sme v kontakte. Mám obrovské šťastie na ľudí.“

NAJLEPŠIE ROZHODNUTIE Singapur. Garden by the Bay.

Malaisia. Ipoh.

Dubai. Burj Khadifa.

Laos. Pakse.

Teraz je šťastná, že sa rozhodla cestovať sama. „Má to maximum pozitív. Miestni ma berú inak ako bežného turistu. Som tak trochu „ich“. Pozývajú ma na oslavy, svadby, k sebe domov, ukazujú mi svoje mesto. Stretávam aj iných cestovateľov. Vymieňame si skúsenosti. Celé to má pre mňa obrovský význam,“ hovorí. Áziu si obľúbila, hlavne pre pozitívny prístup k životu hoci je ťažký. „Mám pocit, že v Európe sme sa prestali usmievať, ohradili sme sa, uzavreli do seba.“ Jej dni sú také naplnené, že nemá čas na čierne myšlienky. Už teraz uvažuje, kam pôjde v Afrike a čo ju najviac láka na Južnej Amerike. Netlačí ju žiaden termín návratu. Všetko je otvorené. Cestuje tak, že v podstate žije lacnejšie, než keď bola doma v Česku. Pavlíniným prvotným zámerom je inšpirovať aj ďalších ľudí, aby zmenili životnú situáciu, v ktorej sa necítia úplne okej. „Urobiť krok do neznáma je veľmi ťažké, ale stojí to za to,“ hovorí Pavlína z vlastnej skúsenosti. „Viem, že už som inšpirátorom, mám už spätné reakcie zo sveta od ľudí, ktorým môj príbeh pomohol urobiť zásadný krok v ich životoch.“

ZAMILOVANÁ DO INDIE Poslednú letenku mala do Dillí. Tam končili všetky plány. Zostal iba jeden: prejsť okolo sveta. Ďalšie cestovanie nechávala na náhodu. „Chcela som chodiť tými istými autobusmi

Aj Nepál bol úžasný. Pavlína tam bola práve v čase, keď India prestala krajine dodávať tovar, takže všade bol nedostatok nafty. Niekoľkokrát za deň nešiel prúd, autobusy boli preplnené ešte viac, ako to býva v Nepále bežné. Napriek ťažkostiam má len tie najlepšie spomienky. Zažila napíklad Nota bene tradičnú rituálnu svadbu, navštívila dediny i manufaktúry 05 2016 na výrobu kašmírových šálov. Na ambasáde sa zoznámila Téma s miestnym podnikateľom, ktorý jej v okolí Káthmandu ukázal také nádherné miesta, aké nenájdete v žiadnom turtickom sprievodcovi.

15

V Istanbule prvýkrát vyskúšala koncept fotografovania, ktorý si vymyslela. Fotí sa sama. Fotoaparát má na statíve, nastaví si záber, postaví sa pred objektív – vždy od chrbta a, ako inak, v svadobných šatách a závoji – a pomocou displeja robí zábery. Väčšinou to funguje. Nájdu sa miesta, kde je zakázané fotiť so statívom. Vtedy Pavlína improvizuje, skrýva sa, prehovára. Odfotila sa zatiaľ všade, kde to mala v úmysle. Fotografie potom uverejňuje na socialnych sieťach: The Travelling Bride. Z Istanbulu letela do Gruzínska. Opäť len tá najlepšia skúsenosť. Krásna krajina, skvelí ľudia, pozvania od náhodných okoloidúcich na obed či večeru, na ktorých sa stôl prehýbal pod dobrotami a, ako inak, domácim alkoholom. Potom Dubaj. Trochu sa bála vysokých cien. Ale natrafila na úžasného couchsurfera. Takže ak máte štastie a natrafíte na takého skvelého hostiteľa, ako našla Pavlína, spoznáte drahé mesto aj bez peňazí.

Ďalšie destinácie si vyberá podľa najvýhodnejších cien leteniek. Niekoľkokrát ju už požiadali o ruku. A má kopec neuveriteľných zážitkov. Napríklad v Barme, kde sa nedohovoríte, lebo po anglicky vie málo ľudí a pre odlišné písmo nevydedukujete ani názov autobusovej zastávky. „Do mesta Mandalay som prišla skoro ráno, bola som trochu chorá, unavená, bez ubytovania, lebo couchsurfing je tam zakázaný. Pán, ktorého som sa opýtala na cestu do centra mesta, ma pozval k sebe do obrovského domu, mohla som sa osprchovať, zoznámila som sa s jeho rodinou, služobníctvo mi pripravilo raňajky. Potom ma previedol po meste, kúpil mi telefónnu kartu, zaplatil vstupné do pamiatok a dokonca aj ubytovanie v penzióne.“ A ešte som našla v batohu peniaze a od jeho dcéry – speváčky mám CD s venovaním.

Myanmar. Inle Lake.

Myanmar. Bagan.

Kam sa budú uberať jej ďalšie cesty, môžete sledovať na: m.facebook.com/TravellingBride/


MUŽ, KTORÝ ODLIETA S VČELAMI Umelec Oto Hudec vytvoril včelín, ktorý premenil na kozmickú loď. Aby ich zachránil, odniesol ich na inú planétu. Petra Nagyová

Nota bene

05 2016 Ľudia

16

Vladimír Šimíček


nedostatkom prirodzenej a rozmanitej stravy, čím strácajú imunitu a takto oslabené rýchlejšie podľahnú parazitom a rôznym chorobám. Keď majú oslabený organizmus, nezvládajú zmeny a hynú.“ Azda jediným dlhodobým riešením na záchranu včiel a poľnohospodárstva by mohol byť zákaz škodlivých pesticídov a postupný prechod k modernému ekologickému pestovaniu založenému na zachovávaní a ochrane biodiverzity. Téma včelstva je podľa Ota Hudeca nekonečná. Úľ predstavuje celý vesmír procesov, v ktorom má každý svoje nezastupiteľné miesto. „Na včelách je fascinujúce, že tvoria spoločenstvo, ktoré výborne funguje. Autoritárske režimy tiež poukazovali na organizáciu včelej spoločnosti ako na idealizovaný systém, kde všetko funguje a každý jednotlivec má v úli svoju prácu a obetuje sa a podriaďuje prežitiu celku.“ hovorí Oto Hudec.

Nota bene

05 2016 Ľudia

18

Albert Einstein raz povedal: „Keď na planéte zmizne posledná včela, človeku ostanú len štyri roky života.“ Od konca 90. rokov včelári na celom svete pozorovali náhle zmiznutia včiel a oznamovali neobvykle vysoký pokles v kolóniách včely medonosnej. A predsa sa málokto z nás pozastavuje nad tým, že včely umierajú stále viac. Pritom im vďačíme za všetko – za dobrú rannú kávu, šťavnaté jablko, chutné koreniny, kešu oriešky... Bez ich opeľovania by nám zrejme naozaj ostali len tie štyri roky života. Oto Hudec je jedným zo súčasných slovenských umelcov, ktorý svoje umenie prepája s aktivizmom. Okrem migrácie a rómskej problematiky sa v posledných rokoch začal venovať včelám, ktoré sú čoraz viac ohrozeným druhom. Vytvoril príbeh o včelárovi bez mena, ktorý sa jedného dňa rozhodne, že odletí v kozmickej lodi DBSP 01 z Dúbravice, aby zachránil svoje včely pred nákazami a chorobami a našiel pre ne vysnívanú čistú planétu. Nedávno toto putovanie včiel vesmírom predstavil aj v Gandy gallery v Bratislave. „Včelár sa rozhodne odletieť zo Zeme na opačnú stranu slnečnej sústavy, kde sa v tej istej vzdialenosti nachádza iná planéta, len ju pre Slnko nevidíme,“ hovorí Oto Hudec ukazujúc na rozmernú mapu vesmíru s planétami. Umelec prišiel s myšlienkou Zrkadlovej krajiny (Mirror Land), ktorá sa podobá tej našej. Akurát jej príroda je nedotknutá. „Včelár, ktorého som vymyslel, na tú planétu prenáša tri včelstvá. Dve kolónie prežili, ale jedna sa stratila po ceste a včely sa premenili na hviezdy,“ rozpráva Oto, ktorý svoje umenie dokáže tvoriť na krehkej línii medzi poéziou a aktivizmom. „Najväčším nepriateľom včiel sú ľudia. Sťažujeme im podmienky pre život tým, ako opúšťame všetko

prirodzené,“ hovorí. Ak chceme mať zo včiel naďalej úžitok, mali by sme sa im začať venovať. Okrem toho, že Oto vytvoril včelára – kozmonauta, začal písať aj jeho príbeh. „Je to novela. Súčasťou príbehu je aj pes Piskot, akási náhrada živej bytosti, náplasť na samotu.“ Oto nepopiera, že jeho príbeh má aj osobnú stránku. Je o akomsi osamotení a hľadaní seba samého vo svete. „Príbeh včelára má v sebe niečo dobrodružné a robinsonovské. Keď sa má rozhodnúť, čo z tejto planéty zachráni, vyberie si včely. Potom, čo priletí na inú planétu a zistí, že je obývateľná, nechá ich tam. Ujali sa a on sa môže vrátiť do reálneho sveta, ale aj tak nikto presne nevie, ako príbeh skončí.“ Včely podľa Ota odzrkadľujú to, ako dnes žijeme. Geneticky modifikované potraviny, automatizované poľnohospodárstvo, používanie pesticídov či toxických chemikálií a klimatické zmeny – na to všetko včely doplácajú. Viaceré pesticídy a insekticídy môžu včelám spôsobiť akútnu a chronickú otravu so smrteľnými následkami. „Deje sa to na poliach a v sadoch, keď včely prelietavajú pesticídovým postrekom alebo keď sa nakŕmia kontaminovaným nektárom. Hrozbou sú aj čoraz viac prevažujúce monokultúry a náhle výkyvy teplôt. Hráme sa s prírodou, pričom včely sú veľmi citlivé na zmeny teploty, potrebujú dostatočný zdroj vody, v lete im zasa škodí prílišné teplo.“ Podobné je to s monokultúrami. „Kým kedysi boli na vidieku vedľa seba nielen lány repky olejnej, ale aj rôzne malé políčka s plodinami, dnes sa na širokom území pestuje jedna monokultúra. Včely nemajú čo opeľovať. Trpia

Včely sú azda najšikovnejší architekti v prírode a oddávna inšpirovali aj samotných architektov. Objavenie včelích úľov typu Langstroth malo dokonca vplyv na funkcionalistickú architektúru. Francúzsky architekt švajčiarskeho pôvodu Le Corbusier napríklad prišiel s prvou stavbou v štýle dnešného paneláku a pomenoval ju podľa včelieho plástu. „Aj paneláky, ktoré neskôr zaplnili Československo, predstavovali akési mohutné úle pre ľudí,“ hovorí slovenský umelec, ktorý pred rokom prišiel s nápadom premeniť nádstavkový úľ na panelák. „Lenže, hoci sa nám fungovanie včelstva zdá harmonické, prenesené do života ľudí by vyznievalo ako kruté a neľudské – napríklad včely robotnice sa doslova upracujú na smrť.“ Umelec prirovnáva každú včelu k malému kozmonautovi, ktorý denno-denne prelietava z planéty na planétu. Vytvoril dokonca objekt Prilba, do ktorej môžeme vstúpiť a nájsť tam plodiny z celého sveta – hrušky, makadamové orechy, melóny, uhorky, sóju, ryžu, pohánku, slnečnice, paradajky – za všetky vďačíme včelám. Umelec cez svoju tvorbu reflektuje, aké dôsledky môže mať vplyv človeka na prírodu. „Každý z nás môže do určitej miery prispieť k prežitiu včiel. Stačilo by vysadiť v záhrade a pred domom rôznorodú vegetáciu kvetov, bez použitia chemikálií a pesticídov. Kúpou lokálneho medu podporujeme prácu včelárov. Oplatí sa premýšľať nad tým, aké potraviny nakupujeme a v akých podmienkach boli vyprodukované. Svojou voľbou vplývame na ráz poľnohospodárskej krajiny a tým aj na život včiel. Alebo, ak máme čas a priestor, môžeme sa rozhodnúť začať včeláriť – ale na to treba mať aj vedomosti a zručnosti. Včely sú súčasťou nášho života, sú súčasťou miest, sídlisk i mestských parkov, aj keď ich nie vždy vnímame.“ Oto Hudec sa vo svojej tvorbe okrem problematiky včiel venuje aj ekologickým utópiám, nomádom, produkcii jedla a sociálno-spoločenským témam. Poukazuje na to, že za svet a to, v akom stave sa nachádza, sme spoluzodpovední my všetci. „Vždy riešim sociálne témy, pretože sa ma dotýkajú. Málo sa zaujímame o pomoc druhým a málo si uvedomujeme, aký dopad môže mať naše konanie na životy ľudí niekde inde vo svete.“

Nota bene

Oto Hudec (34)

svoje posledné práce vytvoril a vystavoval v Južnej Kórei, USA, Portugalsku, v Španielsku a na Slovensku. Vyštudoval VŠVU v Bratislave. Od roku 2013 spolupracuje s Danielou Krajčovou na Projekte Karavan (workshopy s rómskymi deťmi na východnom Slovensku). V Amerike tvoril spolu s mexickými imigrantmi – vyrobil veľký megafón, ktorý pomaľovali deti prisťahovalcov. Potom s nimi robil rozhovory a príbehy púšťal deťom. Niektoré výstavy: Ani korytnačí pancier, ani steblo trávy – MMCA Chang Dong Soul, Kórea (2014), Nomadia – galéria Mutuo Espaco de Arte Barcelona (2013) a Gandy gallery Bratislava (2012), Corn Song / Kukuričná pieseň – Nitrianska galéria Nitra (2012). V roku 2012 bol finalistom Ceny Oskára Čepana.

05 2016 Ľudia

19


Youtuberi sú noví milionári Galina Lišháková

Nemajú ešte ani tridsať rokov a užívajú si slávu ako celebrity. Viete, kto sú youtuberi?

Nota bene

Nota bene

05 2016

05 2016

Fenomén

Fenomén

20

Ak máte dieťa alebo vnúča v pubertálnom veku, iste ste od neho výraz youtuber už aspoň raz začuli. A ak ste mu nahliadli ponad plece na monitor počítača, keď nejakého youtubera sleduje, mohli ste uvidieť chlapca, ktorý z obrazovky radí, ako hrať videohru, či dievča, ktoré predvádza, ako sa dokonale nalíčiť a obliecť. Alebo naopak – videohru komentuje dievča a outfity predvádza chlapec! YouTube je fenomén, ktorý produkuje zvláštnu sortu milionárov. Väčšina z nich hovorí, že videá začali nakrúcať zo zábavy, z nudy, alebo preto, že sa chceli podeliť o svoju skúsenosť so svetom. Peniaze sa začali sypať potom...

YOUTUBE a YOUTUBERI YouTube vznikol v roku 2005 a na prvom zverejnenom, ani nie 20-sekundovom videu ste mohli vidieť jeho spoluzakladateľa Jaweda Karima, ako stojí v ZOO pred ohradou, v ktorej sú slony a úplne vážne hovorí, že „majú skutočne veľmi veľmi veľmi dlhé

choboty“. Keď YouTube o rok kúpil Google, Karim získal akcie v hodnote 64 miliónov dolárov. No a ak si pozriete zostrih prvých dvadsiatich videí na YouTube, pochopíte, prečo je pre mladých zaujímavejší ako televízia. Uvidíte snowbordistu, ako kuriózne vybieha na okraj zrázu a padá, ľudí v maličkej kuchyni, ktorým z panvice šľahá obrovský oheň, dievča v obchode, ktoré škrtí komické plyšové kura trepotajúce nohami, alebo chalana, ktorý sa pískajúcou detskou pištoľou márne pokúša zobudiť spolubývajúceho. YouTube skrátka ponúka zábavu, ktorú píše sám život. No a youtuberi dávajú navyše návod, ako si s ním poradiť. Niektorým dospelým sa to môže zdať smiešne, ale pre desať až pätnásťročného chlapca je skutočne dôležité mať úspech v počítačovej hre ako napríklad Minecraft, ktorú len na YouTube sleduje vyše dva a pol miliardy ľudí. No a pre dievčatá v tomto veku je rovnako podstatné nájsť si svoj štýl v obliekaní či naučiť sa nalíčiť. Najúspešnejší youtuber

na svete, dvadsaťšesťročný Švéd, si hovorí PewDiePie a vďaka svojim herným komentárom má 42 miliónov odberateľov. S návodmi na to, ako byť krásna, ale aj o tom, ako sa orientovať v medziľudských vzťahoch je najsledovanejšia Zoella (26), s vyše 10 miliónov odberateľov. Kým ona v poslednom roku zarobila vyše 5 miliónov libier, PewDiePie vyše 12 miliónov dolárov. Okrem toho, na verejnosti zažívajú rovnakú pozornosť ako tí najslávnejší herci. Fanúšikovia chcú od nich autogram, spoločné selfie, dokonca ich čakajú pred ich domovmi. Keď sa zhruba v polovici marca v bratislavskej Eurovei krstila kniha Já, Jůtuber 2, v ktorej sa prezentujú českí youtuberi House, Makyna016, Fallenka, Martin Rota a jediný Slovák Expl0ited, mohla som ten obrovský ošiaľ chvíľu pozorovať. Takmer bez prestania boli obklopení 10 až 12-ročnými deťmi a veľmi trpezlivo sa im venovali. Veď aj oni začínali v tomto veku. Dnes majú 15 až 23 a sú od rodičov finančne nezávislí.

21

HOUSE

Na prvý pohľad sú smiešne, za ti- príjem. Tretím zdrojom peňazí je mersíc kliknutí na video 30 až 40 centov. chandising, čo znamená, že vyrábate „Svoju kariéru som odštartoval Ale za 100 000 kliknutí je to už 30 až reklamné predmety vlastnej značky, pred piatimi rokmi, lebo som sa 40 tisíc eur, čo je slušná suma. House tričká, náramky, tenisky, a buď ich doma nudil,“ vysvetľuje mi youtu- má 450 000 odberateľov, no svoj predávate osobne, alebo cez niekoho, ber House. „Mojou hlavnou devízou mesačný príjem nechce prezrádzať. kto vám za ne vypláca províziu.“ je komentovanie počítačových „Priemerný český plat možno týmto hier, najmä Minecraft. Vtedy mi spôsobom získať úplne v pohode, House dokončil strednú obbolo ľúto, že moje herné výsledky niekedy aj niekoľkonásobne.“ A ten chodnú školu, chvíľu pracoval nikto nevidí, tak som o nich začal je v prepočte okolo tisíc eur. a potom sa začal živiť výlučne ako nakrúcať videá, aby som sa s nimi youtuber. „Keď som bol malý, hovoril mohol podeliť. Vôbec som netušil, Druhá časť príjmov youtuberov po- som, že chcem mať pracovný čas od že sa tým dajú zarobiť peniaze.“ Až chádza od firiem, ktoré cez nich propa- – do, aby so mal aj svoj pokoj. Ale youpo takmer dvoch rokoch zistil, že gujú svoj produkt. „Buď sa vo videu len tuber pracuje 24 hodín vkuse. Hneď môže mať partnerstvo s Googlom, vyskytne, alebo naň upozorníte, alebo ako vstanem, idem nakrúcať videá, ktorý na základe počtu vzhliad- prijmete účasť na propagačnej akcii potom odpovedám na emaily, telenutí videí ich tvorcovi ponúkne firmy. Za to všetko môžete dostať hono- fonáty, jazdím na akcie, ešte aj pred reklamný banner a potom vypláca rár. Ďalšou možnosťou je propagovať spaním myslím na prácu. Ale zatiaľ jedinú značku za pravidelný mesačný ma to baví.“ provízie.


FALLENKA A MAKYNA

Nota bene

05 2016 Fenomén

22 EXPL0ITED

a naštartovalo ma to k sérii ďalších sociálnych experimentov.“

Má 19 a kanál na YouTube si zriadil z podobných pohnútok ako Vtipný aj odvážny bol ten, pri ktoHouse. „Hral som s kamarátmi ne- rom ľuďom núkal trávu a perník. Po jaké hry a dospel som k tomu, že dojednaní ceny vytiahol vo vrecku nakrútim niečo o hraní Metin2. Mal zabalenú skutočnú trávu z trávnika a som asi štrnásť rokov. Až potom perník ako pečivo. No väčšina sa zassom zistil, že to sledujú ľudia, ktorí miala. Keď očuchával ľudí v nákuptú hru hrávajú, a tak som nakrútil nom centre, bolo to dramatickejšie, ďalšie videá. Spolužiaci a kamaráti jedna pani sa mu vyhrážala políciou. z futbalu si najprv robili zo mňa „Nešlo o to, či smrdia, alebo nie, iba posmech, ale nevzdal som to a dnes o ich reakciu, lebo jej prostrednícmám cez 500 000 odberateľov.“ tvom môžete spoznať mentalitu národa. V zahraničí boli ľudia pri Expl0ited je dnes známy najmä tomto experimente agresívni, chceli videami zo sociálnych experi- sa biť, ale Slováci, keď som im vysmentov. „Úplne prvý bol spojený vetlil, o čo ide, boli v pohode, dos kampaňou pre Fidorku. Chodil konca sa zasmiali.“ som po ulici s nápisom Daj mi pusu, som zúfalý. Stalo sa z toho virálne Expl0ited si uvedomuje, že má video s miliónom vzhliadnutí. Na na mladých veľký vplyv, preto začal rozdiel od televízie sa totiž youtu- robiť aj videá s hlbším posolstvom. beri snažia robiť reklamu nenásilne Napríklad sa s kamarátom obliekli a zábavne. Bol som z toho nadšený do smiešnych nafukovacích sumoo-

Na pohľad celkom obyčajné dievčatá, nie sú ani nápadne oblečené, ani výrazne nalíčené. Youtuberky Fallenka a Makyna. Fallenka má 15 rokov, hrá a komentuje počítačové hry. Začínala v dvanástich s Minecraftom a na YouTube má 260 000 odberateľov. Študuje marketing a komunikáciu v prvom ročníku strednej školy. Vďaka zárobku z YouTube je už samostatná.

blekov a na námestí v Trnave predvádzali zápas. S cieľom vyzbierať peniaze na oblečenie pre ľudí bez domova. „Nezískali sme veľa, asi okolo tridsať eur, ale najviac ma dojalo, že nám prispel aj človek, ktorý sám pôsobil ako bez domova a očividne nemal veľa. K vyzbieranej sume sme doložili vlastné peniaze a nakúpili sme bundy, čiapky, šály, rukavice, ktoré sme potom rozdali ľuďom, ktorí nemajú domov. Vzniklo naozaj dojímavé video a veľa odberateľov naň reagovalo s tým, že sme ich inšpirovali, aby spravili niečo podobné. Určite ešte niečo také vymyslíme.“

„Spočiatku som len komentovala Minecraft, občas som nakrútila video, pri ktorom nejakým spôsobom zabávam ľudí, napríklad hodím niečo bratovi do nápoja. Ale ani neviem, kedy nastal ten zlom a ich počet začal rásť. Jedným z typických vlogov (odvodené od slova blog – pozn. red.) je odpovedanie na otázky, napríklad o sebe či o kamarátoch. Vtipné je, že mne odberatelia spočiatku žiadne otázky neposielali, tak som si ich písala sama, ale dnes už sa otázkam na súkromie dosť vyhýbam.“

Ani Expl0ited nechce hovoriť o zárobku. Len toľko, že sa vďaka nemu dokázal osamostatniť od rodičov a v pohode vyžije. „Okrem toho sa chystám vydať zbierku básní a mám vlastnú značku oblečenia.“

Raz mesačne na vlogu predvádza svoje obľúbené produkty z kozmetiky alebo oblečenia, filmy a pesničky, ktoré v ten mesiac objavila. Zatiaľ si ich kupuje sama, s výnimkou značky obuvi, ktorá ju sponzoruje. „Niekedy nakrúcam aj videá Pravda alebo

Úloha, čo znamená, že reagujem na vyjadrujú. „Sebavedomie, verbálny Nota bene otázky a úlohy od fanúšikov.“ Typické prejav, vystupovanie pred kamerou, to 05 2016 sú tiež videá, ktorým sa po anglicky všetko sa učíme za pochodu. Ale nikdy hovorí challenge, čo znamená výzva. si nemôžete povedať, už viem všetko, Fenomén Väčšinou v nich ide iba o zábavu, ale lebo doba sa vyvíja. Stále sa musíme môžu mať aj hlbšie posolstvo. Také zdokonaľovať a tiež dokupovať lepšie mala aj celosvetová výzva Petra technické vybavenie, svetlá, objekFratesa, bejzbalistu, ktorému diag- tívy, mikrofóny...“ vysvetľuje Makyna. nostikovali amyotrofickú laterálnu „Pracujeme vlastne celé dni, lebo stále sklerózu. Znela: „Oblej sa vedrom zaznamenávame, čo práve robíme. Ešte studenej vody alebo venuj 100 dolárov aj keď ideme na výlet, berieme si so secharitatívnej organizácii na podporu bou kameru a komentujeme, čo vidíme. liečby ALS.“ Zábavným spôsobom sa Rovnako, ako keď ideme do reštaurácie, mu podarilo upozorniť na ľudské nafotíme jedlo, ktoré nám donesú, nešťastie a zároveň pomôcť vyzbierať aby sme fotku zavesili na Instagram. vyše 110 miliónov dolárov. Ale nám to už príde úplne normálne, vlastne to tak dnes robia všetci okolo Makyna nakrútila prvý vlog nás a je to zábava,“ uzatvára Fallenka. v jedenástich rokoch, teraz má 16. Od začiatku sa zameriava na vizáž Youtubering určite nie je pre a dnes má 135 000 odberateľov. každého, lebo si vyžaduje kus exhibi„Radím, ako sa nalíčiť na ples, uka- cionizmu aj egocentrizmu. No rozzujem, čo som si kúpila, alebo hodne nemám pocit, že by títo mladí odpovedám na otázky od odberateľov, ľudia boli skazení. O tom, čo robia, aj na danú tému, napríklad o oblečení. kriticky uvažujú a zároveň získavajú Ktorý odev mám najdlhšie, ktorý určité obchodné aj sociálne zručnosti, mám najradšej a podobne.“ Aj Maky- ktoré sa im zídu aj v iných smeroch. na je v prvom ročníku strednej školy. A čo je dôležité, zarábajú vďaka tomu, Študuje propagačnú a multimediál- čo ich baví. A to je oslobodzujúce. nu tvorbu, býva ešte u rodičov, ale pretože už zarába, vreckové od nich Fotografie poskytlo nakladateľstvo CooBoo, ktoré tento rok vydalo knihu nepotrebuje. Já, JuTuber2. Obe dievčatá, rovnako ako ich chlapčenskí kolegovia, sa veľmi slušne Autorka je redaktorka Eurotelevízie.

23


Nota bene

05 2016 Pútnik

25

NAD ZLATO Čistá biela soľ zo salín v slovinskom mestečku Sečovlje zarábala ľuďom na živobytie a prispievala dokonca aj k bohatstvu Benátskej republiky. Dodnes ju ťažia ručne a čistia pomocou rias. Jana Čavojská


INZERCIA

V salinách Sečovlje hovoria, že soľ je more, ktoré sa nemohlo vrátiť späť na nebo. Slané Jadranské more priviedli do nádrží pomocou umelých kanálov ešte v 13. storočí. Obyvatelia neďalekej Pirane sem plávali na malých loďkách; jediný prístup do salín bol po mori. Morskú vodu postupne nechávali odparovať, aby získali soľ. V tých dobách bola obrovskou vzácnosťou, ľudia nepoznali iný spôsob konzervovania potravín. Preto bol obchod so soľou monopolizovaný štátom. V 14. storočí priniesli robotníci zo soľných polí na chorvátskom ostrove Pag riasu petola, ktorá slúži ako prirodzený filter medzi bahnom na dne nádrží a kryštálmi soli, ktoré sa na dne usádzajú. Petola potrebuje riečne bahno. V salinách s pieskovým dnom neprežije. Saliny v Sečovljí vybudovali v bývalej delte riečky Dragonia. Bahno, ktoré kedysi priniesla, tvorí dodnes dno odparovacích nádrží.

Nota bene

05 2016 Pútnik

26

Systém je rovnaký ako pred storočiami. Soľní majstri sa musia spoliehať len na slnko a prírodu. Salina leží pod úrovňou morskej hladiny, takže systém hrádzí a priepustov prirodzene privedie vodu do nádrží. V prvej tretine voda stojí a odparuje sa desať dní. Koncentrácia soli v nej sa tak postupne zvyšuje. Ľudia potom otvoria priepusty, aby voda pretiekla do nádrží v druhej časti saliny. Tam odparovanie pokračuje a koncentrácia soli vo vode naďalej stúpa. To isté sa deje aj v tretej časti. Tam roztok postupne kryštalizuje. Koncentrácia soli v Jadranskom mori je 35 až 38 gramov na liter. Slaný roztok, z ktorého zbierajú najkvalitnejšiu soľ nazývanú piranská, obsahuje až 280 gramov soli na liter a ďalšie dôležité minerály. Na soľ obyčajnej kvality stačí salinita 97 gramov na liter. Časť pôvodných salín už nefunguje. Ťažba tam skončila v roku 1969. Neskôr v nich vyhlásili prírodný park. V druhej časti ľudia stále pracujú. Ak by chceli produkciu rozšíriť, na prípravu a zabehnutie systému by potrebovali pätnásť rokov. Až po takej dlhej dobe by okruh odparovacích a kryštalických nádrží fungoval spoľahlivo a produkoval čistú, bielučkú soľ. V nádržiach so slanou vodou sa zrkadlia oblaky, a kdesi na horizonte, tam, kde je už asi Jadranské more, sa voda stretáva s oblohou. V nádržiach pracujú chlapi. Lopatami vyberajú sladkú vodu, ktorá do

nich v noci napršala. Slaný roztok sa s ňou nesmie zmiešať. Kolobeh prác v Sečovlje sa nezastavuje. V zime treba opravovať hrádze a nádrže a pestovať riasu; kvalita soli závisí od dobrej prípravy. V apríli môžu soľní robotníci začať s napĺňaním nádrží. Všetkými tromi odparovacími časťami a kryštalickými nádržami prejde slaná voda za približne šesť týždňov. Všetko závisí od počasia. Kvalitná soľ chce veľa slnka. Soľ je stále čistým darom prírody. A riskantným biznisom. V roku 2014 vyprodukovali v Sečovlje nula gramov. Počasie bolo zlé, príliš veľa pršalo. Taký zlý rok nezaznamenali v celej histórii saliny. V Sečovlje majú dvadsaťšesť soľných polí. Na každom z nich pracuje jeden človek. Pätnásť z nich je zamestnancov saliny. Ostatní majú svoje pole prenajaté. No soľ nesmú predávať sami. Sú povinní odpredať ju saline. Rovnako ako v minulosti, aj dnes im pri zbere soli prichádzajú pomáhať celé rodiny. Najnáročnejšie je zbierať soľný kvet. To je najkvalitnejší typ soli – tenká kôrka, ktorá sa vytvorí na povrchu nádrží len za tých najideálnejších podmienok. Má zvláštnu vlastnosť: veľké kryštály sa po nasypaní na jedlo postupne roztopia a ochutia ho. Na dochucovanie počas varenia je príliš drahý. Slúži skôr na záverečnú dekoráciu na tanieri. Mimochodom, klasickú najemno pomletú, chemicky vybielenú soľ obohatenú jódom v Sečovljí neprodukujú. Soľ získaná odparovaním morskej vody jód prirodzene obsahuje. Vybieli ju petola. No a mletím najemno by sa rozbili dôležité stopové prvky. Preto je sečovljská soľ len v kryštáloch rôznej veľkosti. A ak sa príroda nepostará o jej ideálny stav a bielosť, jednoducho ju predajú ako technickú, na posyp chodníkov alebo pre zvieratá.

1. (str. 24 - 25) Systém kanálov a hrádzí vybudovali ešte v 13. storočí. 2. Jeden zberač zvládne vyzbierať za deň 2 – 3 tony soli. 3. Nádrže sú rozdelené na tri časti. Koncentrácia soli vo vode sa zvyšuje prirodzeným odparovaním. 4. Jednoduchý priepust medzi nádržami. Stačí vytiahnuť drevenú lopatku.


Dominikov boj Dominik neplače. Jeho nevinná čistá dušička je silou pre jeho mamu Andreu. Verí, že osud k nemu bude milosrdný. Lucia Bucheňová „Je neskutočný bojovník a tak sa aj ja snažím prijať hru, že si trochu poliečime nožičku a vrátime sa k bicyklovaniu,“ potichu povie 28-ročná mama. Dnes majú malé Vianoce – dostali priepustku z nemocnice a zopár hodín môžu stráviť vonku. Dominik chcel vidieť babku, tak skočili k nej. „Ešteže je v rovnakom meste ako nemocnica,“ s úsmevom dodá Andrea a na chvíľu preruší s jediným synom hranie sa na školu. Domko má sedem, v septembri s úsmevom od ucha k uchu nastúpil do prvej triedy, učenie ho bavilo, najradšej mal matematiku. Vtedy bolo ešte všetko v poriadku. „Je to asi rok, čo som si všimla, že malý občas čudne chodí, pravá nožička mu pokrivkávala. Trvalo to pár dní a potom zas fungoval pár mesiacov v poriadku, myslela som si, že sa udrel. Nič viac.“ Lenže zrazu sa intervaly skracovali a lekárka predpísala Dominikovi magnetickú rezonanciu. Vyšetrenie sa však nepodarilo, chlapček nevydržal pokojne ležať, a na rad prišiel ďalší pokus, ktorý opäť nevyšiel. Dominik je neposedné dieťa, takže pri treťom pokuse ho už museli uspať. Andrea tri týždne čakala na výsledok. Ani vo sne však neuvažovala nad tým najhorším... Bol utorok, 7. marca tohto roku. Telefonicky jej oznámili, že zajtra sa musia s Dominikom hlásiť na detskej onkológii. S liečbou treba začať okamžite. „Ostala som v šoku, desila ma rýchlosť, s akou sme mali prísť do nemocnice. A ešte na to hrôzostrašne znejúce oddelenie. Prečo? Veď sme sa s Domkom tešili, že konečne ide jar a už sa určite naučí bicyklovať bez pomocných koliesok...“ V stredu prišli nabalení na oddelenie a Andrea nevládala odpovedať Dominikovi na otázky. Prečo detičky nemajú vlásky? Prečo majú v sebe hadičky? Stále verila, že jej Dominik sem nepatrí. No hneď v piatok mu začala tiecť prvá infúzia chemoterapie. „Ewingov sarkóm, nádor pri členku na pravej nožičke – to je naša diagnóza. Uf!!! Zrazu sme vhupli do kolotoča, ktorý každý onkopacient pozná. Vracanie z chemo, holá hlavička, hadičky, injekcie a najmä – dočasným domovom sa stáva nemocnica. Kde každý smiech končí, pohľad na svet a život sa vám razom zmení, to mi verte,“ bez sĺz hovorí Andrea, pretože okolo nej sa tmolí Dominik, ktorý síce vie, že dostáva chemoterapiu a vie, že do školy zatiaľ chodiť nemôže, ale stále je nevinne detsky presvedčený, že nožička dostáva liečiky, ktoré ju uzdravia.

Alan Hyža

Práve majú pred tretím kolom chemoterapie, predpísaných je šesť. A potom? „Musí to zabrať, iné neprichádza do úvahy.“ Aj keď, objavili sa mu na pľúcach metastázy, no na druhej strane, nejaké už aj vymizli. Dominik nemá bolesti, nožičku má v dlahe, nesmie na ňu došľapovať, naučil sa chodiť s barlami, a keď sa ide na dlhšiu trasu po nemocničných chodbách, nasadne na invalidný vozík. „Berie to ako srandu, zážitok, na vozíčku jazdí ako Fittipaldi.“ Lekári však statočnej mame povedali všetko na rovinu, aj ten najhorší variant – amputácia nožičky. „Nie, nie, také sa nemôže stať. Môj Dominik je bojovník, nevinná čistá dušička, osud k nemu musí byť milosrdný, narodil sa na Deň detí a tento rok budú jeho narodeniny veselé, musia byť.“ Andrejka okrem boja o synov život rieši aj existenčné problémy. S Dominikovým otcom žijú oddelene, rozvod teraz nemá kedy vybavovať, na prvom mieste je Dominik. V nemocnici je pri ňom stále, prvýkrát v živote je na dlhodobej péenke, desí sa, koľko jej zo 600-eurového platu nabehne na účet. Býva so synom v prenajatom jednoizbáku, mesačne ju stojí 320 eur. „Nikdy som na nájme nedlhovala, ja však netuším, ako to bude teraz. Veď aby som ušetrila, neplatím si ani stravu pre matky v nemocnici. Kde by som si mohla dovoliť dať 7,50 eura denne na jedlo pre seba? Čo jedávam? Preboha, o mňa tu nejde! Dominik si spestruje dlhé dni na onkológii aj vychádzkami do nemocničného bufetu, žobroní o kindervajíčko, a čo mu mám povedať, že nekúpim? Veď by som mu zniesla aj modré z neba...“

Občianske združenie Medzi nami sa aj vďaka uverejňovaniu príbehov v Nota bene snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o ľudí, ktorí sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii. Možno sa nájde niekto, koho príbeh bojovníka Dominika oslovil. Radi by sme pomohli s úhradou prenájmu na najbližšie obdobie a notebookom. ĎAKUJEME! Číslo účtu, kam môžete posielať príspevok: 4040218205/3100 (Sberbank). IBAN: SK8531000000004040218205, SWIFT: LUBA SKBX. Pripíšte poznámku – Dominik. Kontakt na OZ Medzi nami: 0905 910 827 alebo 0905 240 389 (medzinami@zoznam.sk).

Nota bene

05 2016 Príbeh

29


Kniha je ako krajina Dobrá knižka dokáže čitateľa vtiahnuť do inej doby aj do inej mysle. Otvára dvere a je len na vás, či do nich vojdete. PETER MICHALÍK, programový riaditeľ knižného festivalu BRaK, prezrádza, na čo sa môžete tešiť. Galina Lišháková

Veronika Trnovská

Tretí ročník festivalu je charakteristický podporou malých knižných vydavateľstiev. Prečo sa zameriavate práve na ne? Chceli sme v prvom rade vytvoriť plnohodnotný priestor pre krásne knihy a ich tvorcov. Za záujmom o malých vydavateľov určite netreba hľadať logiku, podľa ktorej by vo veľkých vydavateľstvách nevychádzali skvelé knihy a v malých len tie vynikajúce. Ide skôr o snahu podporiť prácu tých jednotlivcov a skupín, ktorí podstatnú časť svojej tvorivej, ľudskej a finančnej sily venujú bez kompromisov príprave krásnych kníh a na iné – ako marketing či poriadnu distribúciu – už nie vždy zostane. Dôvod je prozaický: malé vydavateľstvo tvorí spravidla pár ľudí, niekedy len jednotlivec. V znamení akej témy sa festival ponesie? Bude ňou téma krajiny ako priestoru, ktorý nás obklopuje a ktorý by sme mali spoločným úsilím zveľaďovať. V knižnej kultúre sa táto téma zrkadlí ako snaha náš životný priestor čítať a rozumieť mu.

Nota bene

05 2016 Pozvánka

30

Ktoré knihy a spisovateľov predstavíte? Osobne príde napríklad islandský spisovateľ Jón Kalman Stefánsson. Slovenským čitateľom sa predstavil nedávno, ale veľmi úspešne románom Letné svetlo, a potom príde noc z vydavateľstva Artforum. Prekladateľka v tejto chvíli finišuje prácu na Stefánssonovej ďalšej knižke Ryby nemajú nohy, ktorá bude mať na festivale premiéru. Islandská krajina, známa svojimi prírodnými špecifikami až mágiou, v nej vystupuje takmer ako postava, a hoci nie je personifikovaná, zásadným spôsobom ovplyvňuje výsledný literárny tvar. Veľmi sa teším, že sa tento autor začína prekladať do slovenčiny, lebo jeho diela si v posledných rokoch našli mnoho čitateľov po celom svete. Som veľmi rád, že na BRaK príde aj Angelika Kuźniak, poľská autorka knihy Papuša o známej rómskej poetke Papuši, ktorá bola vo veľmi úzkom spojení s prírodou a komunitou okolo seba. Je to krásna a zároveň smutná knižka. No a vydavateľstvo Absynt, ktoré sa špecializuje na reportážnu literatúru, bude na festivale reprezentovať Rakúšan Martin Pollak s veľmi zaujímavou knihou Americký cisár, ktorá mapuje veľký exodus zo strednej Európy do Spojených štátov amerických na prahu 20. storočia. Takže rezonuje so súčasnosťou... Má s ňou veľa paralel, ale originál diela už má svoje roky, takže autorovi nemožno pripisovať zámer, že vypočítavo pracoval s aktuálnou situáciou. Pri čítaní Amerického cisára môžete byť svedkami rôznych podrazov na ľuďoch, ktorým je sľubovaná svetlá budúcnosť v cudzine, ale nenaplní sa. Je až zarážajúce, ako sa dejiny opakujú. BRaK okrem spisovateľov predstavuje aj umelcov z iných odborov. Snažíme sa vykročiť z úzkeho vnímania knihy len cez jej autorskú, literárnu stránku. Veď knihu netvorí len text. Je súhrou viacerých tvorivých

prístupov, spoluvytvára ju grafické a materiálne prevedenie – ilustrácie, fotky, spôsob väzby a podobne. Bez toho, aby sme podceňovali textovú stránku diela, hráme sa s týmito presahmi. Napríklad aj prostredníctvom tvorivých dielní, ktoré vedú profesionálni knižní ilustrátori. Osobitne tiež predstavíme významné postavy súčasnej fotografie a zároveň autorov monografií skúmajúcich premeny slovenskej krajiny – jej charakteristické obrazy a situácie, ale aj menej známe, miznúce miesta, či takzvané kultúrne periférie. Bude určite zaujímavé hovoriť o týchto témach s ľuďmi ako Boris Németh, ktorý premeny krajiny vo svojich fotografických cykloch programovo mapuje, alebo s Illah van Oijen, v Bratislave žijúcou fotografkou z Holandska, ktorá prináša originálny nezaťažený pohľad na život v našich mestách. Pred rokom ste pod značkou BRaK začali vydávať aj knihy. Predstavíte nejakú vlastnú novinku? Po jednej detskej a dvoch poviedkových knihách pripravujeme na vydanie román, ktorý spája magicko-realistickú poetiku s reáliami totalitnej Bukurešti počas éry diktátora Nicolaea Ceaușesca. Volá sa Nostalgia a napísal ju v súčasnosti zrejme najznámejší rumunský románopisec Mircea Cartarescu. Kniha už vyšla vo všetkých významných svetových jazykoch, takže sa na ňu veľmi tešíme. Pred pár rokmi sa vydavatelia papierových kníh obávali, že ich úplne zlikviduje elektronická kniha. Ako je to dnes? Minulý rok nastal v tomto smere významný zlom, krivka rastu predaja e-kníh sa zastavila a začala klesať. Opäť začal rásť predaj papierových kníh. Čomu to pripisujete? Zrejme platí veta, ktorá zaznela v rozhovore Umberta Eca a Jean-Clauda Carriéra, že kniha patrí k vynálezom, ktoré keď raz vymyslíte, už ich veľmi nemáte ako zlepšiť. Myslím, že papierová kniha napriek počiatočnej panike sebavedomo obhájila svoju existenciu aj v digitálnej ére a čitatelia si dnes často paralelne budujú svoje analógové aj digitálne knižnice. Spolupracujete s občianskym združením Proti prúdu, ktoré vydáva časopis Nota bene. Čo by podľa vás mohlo na veľtrhu BRaK zaujať jeho čitateľov? Myslím si, že kto siaha po Nota bene, má snahu pootvoriť nejaké dvere, ktoré boli doteraz zavreté, nahliadnuť, kam doteraz nevidel, niekam ďalej sa posunúť. A to je ambícia, s ktorou sa stotožňujeme aj my. Preto sa veľmi teším, že časopis Nota bene, rovnako aj knižné tituly, ktoré vydalo združenie Proti prúdu, budú tento rok súčasťou festivalu. Knižný festival BRaK sa bude konať 2. až 5. júna 2016 v Pisztoryho paláci na Štefánikovej ulici v Bratislave. Autorka je redaktorka Eurotelevízie.

Nota bene

05 2016 Pozvánka

31


Bukurešť

magická aj realistická Nota bene

05 2016 Čítanie

32

V Rumunsku veľmi populárny Mirce Cartarescu (1956) je vskutku čitateľsky výživný – fantazijný aj realistický a ironický, svojimi textami umiestnený v totalitnej Bukurešti, neraz verbálne lukulský, inokedy striedmy. Zuzana Mojžišová Pri načrtávaní charakterov a mapovaní ich vzájomných vzťahov je Cartarescu schopný vžiť sa do postáv a akoby cítiť každý poryv ich duší a myslí. Pritom je žánrovo zmiešaný a premenlivý – sídliskový príbeh napríklad ústi do apokalyptickej vízie, pivničné hry smerujú ku katastrofickému zemetraseniu, detské prázdniny sú predzvesťou vizionárskych zvratov... A na viacerých miestach rád vystupuje zo svojich príbehov a pohráva sa so scudzujúcim efektom: „Ako viete, som príležitostný prozaik. Píšem, drahí priatelia, akurát tak pre vás a sám pre seba.“

don Bridge a vyzerala, že si žije svojím vlastným a veľmi intenzívnym životom. Z nepochopiteľnej pohnútky žiletku pobozkal, potom si ju prilepil na tvár a do očí sa mu zasa vtisli slzy. Vrátil ju do strojčeka a odišiel z kúpeľne.“ Potom si ľahne do postele a necháva si pred očami defilovať obrazy siahajúce do najútlejšieho detstva, prvé spomienky...

V rozprávaní Hráč starý spisovateľ spomína na postavu z minulosti, hráča rulety, nie však hocijakej, ale ruskej. „Ruleta je založená na princípe geometrickej jednoduchosV poviedke Architekt vystupuje Emil Popescu, jeho špe- ti a sile pavúčej siete: hráč, náboj a niekoľko akcionárov cialitou je projektovanie tovární na výrobu oleja. Ožení sa sú aktérmi drámy. Vo vedľajšej úlohe účinkuje majiteľ pivs Yolandou a darí sa im natoľko, až si kúpia béžovo sa li- nice, policajt, ktorý hliadkuje v okolí, a najatí nosiči zbagotajúce auto. Daciu. Splnený totalitný sen. Emil začne vujúci sa mŕtvych tiel.“ Pri tejto fatálnej zábavke sa zvynavštevovať vodičský kurz a všetko nasvedčuje tomu, že čajne zapĺňa jedna komora zásobníka. Ale nemohli by sa bezdetný manželský pár naďalej povedie pokojný, úspešný aj dve? Nebodaj tri? život. Potom sa však v Dacii zasekne klaksón a architekt, Aj poviedka Mendebil sa vracia do čias Nicolaea Ceauauto, celé sídlisko, mesto, svet, vesmír sa poberú smerom, o ktorom dovtedy nikto ani len nechyroval. Striedme au- șesca. Na čerstvo dostavanom, ešte neupravenom sídlistorské rozprávanie čoraz väčšmi pripomína niečo také ne- ku vedľa továrne, na betónových chodníkoch a v tmavých súrodé, ako je spojenie Kafku s Vonnegutom. podzemných chodbách trávia leto malé deti, spoznávajú svet a nechávajú sa opantať chlapcom, ktorý sa so svoju V príbehu Blíženci autor Franza Kafku dokonca expli- prečudesnou mamou len nedávno prisťahoval. citne spomína, konkrétne jeho Premenu. Muž, sám v byte, Kniha poviedok Nostalgia Mirceu Cartaresca je výborsa prezlieka – za ženu, krásku s blonďavou parochňou. Šminkuje sa, holí. „Dobre umyl žiletku aj strojček, dbal né úvodné čítanie na vstup do priestoru súčasnej rumunna upozornenie: Do not wipe blade. Zahľadel sa na žilet- skej literatúry. ku. Aký neznámy mu až donedávna bol tento predmet! Trochu ju medzi prstami ohol. Bolo na nej napísané: Lon- Túto knižnú novinku si môžete kúpiť na literárnom festivale BRaK.

DIVADLO ZA MREŽAMI „Naša divadelná práca má byť majákom pre ľudí vo väzení,“ hovorí Jo Skjønberg, umelecký riaditeľ nórskeho divadla Vardeteatret. Na divadlo za mrežami sa boli pozrieť traja členovia Divadla bez domova. Tomáš Kubiš

Dodo Bujna


Na medzinárodný festival bezdomoveckých a komunitných divadiel ERROR každoročne pozývame zaujímavé domáce aj zahraničné divadelné zoskupenia. Keď sme sa minulý rok neúspešne snažili dopátrať k takémuto divadlu v Nórsku, aby sme ho na náš festival pozvali, nepodarilo sa nám to dokonca ani s pomocou nórskej ambasády. Objavili sme však Vardeteatret – divadlo, ktoré hráva vo väzení a v ktorom vystupujú väzni a väzenkyne. Výborne, s naším Divadlom bez domova sme síce raz vo väzení hrali, ale takéto divadlo na Slovensku nemáme. Stačilo niekoľko mailov a ich umelecký riaditeľ Jo Skjønberg sa ocitol na festivale ERROR 2015. Po niekoľkých spoločných rozhovoroch začal Patrik Krebs, principál Divadla bez domova, uvažovať o možnosti stretnúť sa v Osle a vidieť ich prácu naživo. Zdieľať skúsenosti, vzájomne sa obohatiť, rozbehnúť dlhodobejšiu spoluprácu. A vyšlo to! Vďaka grantu bilaterálneho projektu BOSS sa nám – trom zástupcom Divadla bez domova – podarilo cestu do Nórska uskutočniť.

TIEŇ BREIVIKA

Nota bene

05 2016 Svet

34

Cestu autobusom na viedenské letisko začíname v nórskom štýle, keď nám Dodo Bujna, náš účtovník, oznamuje, že multimediálne zariadenie na sedadlách ponúka film Kon-Tiki. Dopozerám ho neskôr, ale po hodine mi je jasné, že nórsky antropológ a moreplavec Thor Heyerdahl išiel proti prúdu a zároveň sa ním nechal unášať. Sme tu. Oslo práve žije majstrovstvami sveta v biatlone, centrum sa hmýri fanúšikmi a farbami. Lyžovanie je národný šport, bežky tu má takmer každý. Pri pohľade z okna ranného metra nás Patrik upozorní na skupinu detí s bežkami: „Aha, decká majú asi telesnú!“

a herec pochádzajúci zo Zimbabwe. Do Nórska sa dostal cez projekt Help! I am free... (Pomoc! Som na slobode...), ktorý realizuje Vardeteatret v Juhoafrickej republike, kde Matthew študoval a žil. Sedíme v útulnej pracovni nórskeho divadla za veľkým dreveným stolom, s Patrikom a Dodom si obzeráme zaujímavú hromadu kameňov s kovovými svietnikmi a šípkou. „Toto je varde,“ vysvetľuje Jo, „v prírode ich využívame ako orientačné body alebo turistické značky, kedysi slúžili ako majáky. Naša divadelná práca má byť majákom pre ľudí vo väzení, v procese odchodu alebo po odchode z väzenia.“ Jo vie, že to väzňom pomáha zvyšovať sebadôveru, obnovovať kontakty s rodinou aj znovu sa začleniť do bežného života. „Snažíme sa ich motivovať k hľadaniu práce a k nachádzaniu vlastnej zmysluplnej cesty, bez páchania kriminality či užívania drog.“ Keď sa ma Patrik ešte v Bratislave pýtal, na čo sa teším najviac, hneď som reagoval: „Na predstavenie v base! Vôbec si neviem predstaviť, ako budú reagovať na divadlo...“ Cestou do mužského väzenia Bruvoll mi Leif Sørensen, výkonný riaditeľ Vardeteatret, vysvetľuje, že nórske väznice sú skôr menšie, s kapacitou okolo 100 osôb. Keďže odsúdení aj pracujú, rozmiestnili ich po celej krajine, aby boli užitočné a pomáhali rozvíjať jednotlivé lokality. Bruvoll je pre 70 odsúdených.

DRSŇÁCI MÄKNÚ

Stojíme pred väzením, žiadny ostnatý drôt. Patrik mi vraví: „Vyzerá to skôr ako nejaký letný tábor... Uvidíme, aké je to vo vnútri.“ Telefóny a fotoaparáty musíme nechať v aute, prípadne v skrinke pri vrátnici, takže fotografie z predstavenia vo väzení neuvidíte... Prechádzame veľkým nádvorím. V spoločenskej miestnosti si sadáme dozadu. Herci a herečky sa rozcvičujú a pripravujú, z hľadiska ich už sleduje prvý divák. Pridávajú sa ďalší, oblečení v civile, s niektorými sa zdravíme, iní pôsobia drsne. Sála je plná.

Stretávame sa s Joom a prechádzame okolo komplexu bývalých vládnych budov, ktoré zničil teroristický bombový útok pravicového extrémistu Andersa Behringa Breivika. Pred Hudba, spev, monológy aj dialógy. V prednecelými piatimi rokmi tu zavraždil 8 ľudí stavení Fengselsfuglene sa odohráva príbeh rodiny, a ďalších 69 na ostrove Utøya. Ticho preruší ktorý je zrejme blízky viacerým divákom. Otec Jo. „Tam zaparkoval dodávku asi s tonou – recidivista Karl – spomína na svoje nenaplnené výbušnín a odišiel,“ ukazuje na priestranstvo sny, ale aj na traumatický zážitok z mladosti. vnútri komplexu. „Všetky okná boli vybité, teraz Jeho matka, manželka a syn sa snažia žiť bežný sú len poprekrývané fóliami. Bolo to pre nás život, ktorého súčasťou sú tajomstvá a klamstvá. strašné, nikto tu takéto niečo neočakával,“ dodá- Karlov syn sa nakoniec dozvedá, kde otca nájde. va. Zmôžeme sa iba na „to muselo byť hrozné“ Stretnú sa? Ako sa vyvinie ich vzťah? Tieto otázky a ticho pokračuje. Husia koža a čudný tlmený zostávajú nezodpovedané a podnecujú divákov zvuk v mojej hlave, akoby ozvena výbuchu. k premýšľaniu, akým smerom by sa mohol nielen tento, ale aj ich vlastné príbehy uberať.

VARDE UKAZUJE SMER

Prichádzame k sídlu Vardeteatret, na dvore nás Jo predstavuje kolegovi. „Vy ste zo Slovenska? Ja som bol kedysi v Česku, vystupovali sme na študentskom divadelnom festivale v Brne,“ vraví Matthew Trustham, divadelný inštruktor

„Ešteže sme sedeli vzadu,“ hovorím potichu Patrikovi a Dodovi. „Videli ste, ako sa tí drsní chlapi menili? Ako sa ošívali, citliveli...“ Patrik sa pridáva: „Áno. Ja som sa pozeral na dve predstavenia, to druhé bežalo v hľadisku.“ V diskusii

po predstavení viacerí väzni hovoria, že téma sa ich osobne dotýka, a zaujíma ich, ako by sa mohli k divadlu pridať. Pre nás sú tieto momenty nenahraditeľnou skúsenosťou, ktorá prekonala naše očakávania. Patrik predstavuje Divadlo bez domova a našu divadelnú prácu s ľuďmi bez domova, telesne postihnutými a inak znevýhodnenými osobami. Pri odchode si Jo pochvaľuje: „Toto bolo jedno z najlepších väzenských predstavení. Myslím tým divákov – ako zaujato sledovali, koľko sa pýtali a rozprávali. Nie vždy to prebieha takto. Býva to aj dosť náročné.“

AKTÍVNA TVORBA ZABERÁ

Herecký a organizačný tím Vardeteatret tvoria aj sociálne pracovníčky a profesionálni divadelníci. V hre Fengselsfuglene účinkuje 92-ročný divadelný, filmový a televízny herec Espen Skjønberg, ktorý hral od roku 1935 na viacerých divadelných scénach v Nórsku, z toho približne 50 rokov aj v Národnom divadle. Získal viacero ocenení, okrem iných nórsku filmovú cenu Amanda pre najlepšieho filmového herca v roku 1994 a titul Rytiera, ktorý mu udelil nórsky kráľ. Nota bene

Väzni a väzenkyne, či už súčasní alebo 05 2016 bývalí, sa aktívne podieľajú na tvorbe divaSvet delných predstavení a zároveň v nich hrajú. Ich uvádzaním Vardeteatret vytvára dialóg s publikom – s verejnosťou aj s odsúdenými vo väzení. A že to zaberá, nám potvrdzuje Jo: „Až deviati z desiatich zapojených do programu sa do väzenia nevracajú a darí sa im zaradiť do spoločnosti.“

35

Podobný projekt Help! I am free... (Pomoc! Som na slobode...) vedie Vardeteatret v juhoafrickom väzení Pollsmoor, kde kedysi väznili bojovníka proti apartheidu a neskoršieho prezidenta Nelsona Mandelu. Prvé predstavenie projektu videlo v Kapskom Meste viac než 500 divákov. „Ak niekto pokladá nórske väznice za luxusné, tak tie juhoafrické sú pravý opak. Tam si nie sú svojím životom istí ani väzni, ani dozorcovia,“ dodáva Leif. Predstavenie Fengselsfuglene si môžete pozrieť v novembri na medzinárodnom divadelnom festivale ERROR v Bratislave. Aktivita bola podporená z grantov EHP a Nórska. 1. (str. 33) Park Frogner v Osle – Tomáš Kubiš, Jo Skjønberg, Patrik Krebs a muži z kovaného železa. 2. V Osle. V pozadí Vigelandov Monolit – 121 postáv vytesaných do 1 kusu žuly. 3. Menšia verzia „varde“ na stole v pracovni Vardeteatret. Leif Sørensen (riaditeľ) a Jo Skjønberg (umelecký riaditeľ a režisér). FOTO Patrik Krebs.


Zdeněk (56) Petra Nagyová

Odkedy predávate časopis Nota bene? Už je to veľmi dlho, s malými prestávkami od začiatku. Nejaký čas som ho predával aj v Košiciach, teraz mám svoje miesto na Odbojárskom námestí pred Tescom v Bratislave. Keby som Nota bene nepredával, nemal by som na jedlo a v podstate na nič. Ale baví ma to. Okrem toho pracujem aj v noci – strážim jeden športový areál. Nedostávam za to žiadne peniaze. Je to práca, za ktorú mám bývanie.

Nota bene

05 2016 Špión

36

Aké ste mali detstvo? Najprv nič moc. Odmalička som bol v detskom domove. Dali ma tam hneď, ako som sa narodil. No mal som šťastie, že si ma adoptovali nevlastní rodičia. Mali ma veľmi radi a dostalo sa mi od nich takmer všetko. Čo sa dialo potom? Potom som sa oženil. S manželkou sme bývali v paneláku. Pracoval som v zahraničí, keď som zistil, že nemáme zaplatené nájmy, čím nám rástli dlhy. Byt nám napokon zobral exekútor. Kým manželka išla s dcérou do ubytovne, ja som ostal na ulici. Prespával som u kamarátov na Záhorí. To sa však večne nedalo. A tak som prišiel do Bratislavy. Chvíľu som tu bol tiež na ulici, pretože som to tu veľmi nepoznal. Nevedel som, kam mám ísť. Potuloval som sa po staniciach, spával som po železničných vagónoch, jazdil som nočnými vlakmi, aby som sa zohrial a aspoň trocha vyspal. Máte strach? V živote som sa ničoho nebál. Som bývalý boxer a vďaka tomu som precestoval aj veľa krajín. Som vyučený kominár, no po škole som sa tomu nevenoval. Väčšinou som robieval pekára, kuriča a určitý čas som pracoval ako sprievodca vo vlaku. Akú prácu by ste robili najradšej? Mne je to jedno. Robil by som hocičo. Nemám problém so žiadnou prácou – či už na stavbe, alebo kdekoľvek inde. Raz som dostal ponuku pracovať na benzínovej pumpe. Mal som však problém. Nemal som kde bývať, a tak by som sa po práci nemal kde vyspať. Čo robíte vo voľnom čase? Čítam. Prečítal som už takmer celú knižnicu v združení Proti prúdu (vydavateľ Nota bene – pozn. red.). Už tu pre mňa nič nemajú. Najradšej čítam príbehy z divokého západu a cestopisy.

Vladimír Šimíček

Nebýva vám občas smutno? Zvykol som si. V Bratislave je všetko uponáhľané, ľudia sú málo všímaví. Keď ich aj pekne pozdravím, často neodzdravia. Našťastie, sú aj takí, ktorí sa usmejú alebo sa pri mne pristavia a porozprávajú sa. Mám stále zákazníčky, ktoré mi niekedy kúpia aj nejakú drobnosť v obchode. Teší ma to a veľmi si to vážim. Mám rád ľudí. Čo si na ľuďoch najviac vážite? Úprimnosť a dobrosrdečnosť. Páči sa mi, keď sa s niekým môžem porozprávať o živote. Tu sa však každý niekam ponáhľa. Neviem kam. Sused často nepozná suseda. Je to smutné. Nota bene

Keby ste mohli, zmenili by ste niečo na svojej mi05 2016 nulosti či prítomnosti? Špión Hovorí sa, že všetko je osud. Čo sa má stať, to sa stane. Verím na rovnováhu. Nemôžu byť všetci chudobní ani bohatí. Niekedy je síce človek chudobný, ale má krajší život ako bohatý. Niektorí ľudia majú aj majetky, ale nemajú pekný život. Stále sa hádajú o peniaze, rozvádzajú sa. Na verejnosti vystupujú inak, ako žijú v súkromí. Mne stačí, aby som mal čo jesť, mal sa kde vyspať a aby som prežil. Nepotrebujem prepych. Bohatstvo nie je všetko.

37

Teda veríte na osud? Stále verím, že je nejaká nádej, že môže byť lepšie. Tak to v živote aj beriem. Nikdy sa nevzdávam, stále bojujem. Občas vidím aj na iných ľuďoch bez domova, že sa poddajú, ale ja nechcem, aby sa mi ľudia vyhýbali. Aký ste človek? Pokojný. Nemám s nikým spory. Vyberám si ľudí, s ktorými sa stretávam. Nechodím po krčmách, nikdy som nepil. Cez deň väčšinou predávam Nota bene, potom si idem kúpiť jedlo a idem domov. Predávam pre radosť. Nikdy som nič nerobil z vypočítavosti. Aká bola najväčšia láska vášho života? Láska, no... (úsmev) S bývalou manželkou som bol od svojich osemnástich a žili sme spolu dvadsať rokov. Vždy som bol verný. Buď som s niekým, alebo nie som s nikým. Ako si predstavujete svoj ideálny život? Najviac si prajem jedno – aby si ľudia neubližovali a nerobili medzi sebou žiadne rozdiely.


Ak má byť manželstvo vydarené, treba sa zamilovať veľa ráz, ale [...]. John Goodman

Záber z filmu Auropa, 2015.

Nota bene

05 2016 Umenie

38

Hranice slobody

Nota bene

05 2016 Krížovka

39

Ľudia zbavení občianskeho či spoločenského postavenia: väzni, imigranti, deportovaní, farební… Neviditeľní za múrom vydelenia a nezáujmu. Galina Lišháková

Mulugeta Gebrekidan

Slovensko-rakúsky umelec Robert Gabris vyrastal v detskom domove a o svojich stigmách – Róm, osada, dieťa z decáku – hovorí aj prekreslením keriek a nápisov z pokožky svojho otca. „Miestom môjho bytia je moje vlastné telo. Na ňom sa nachádzajú všetky jazvy a kresby mojej minulosti.“ Týmito Nemecká výtvarníčka Christine Meisner približuje pro- slovami vyprevádza k divákovi sériu leptov Modré srdce. blém utečenectva spomienkami na otrokársku Ameriku 19. storočia. Jemné kresby ceruzkou sú v kontraste s hrubou Koloniálne väzenie v britskom protektoráte Uganda silou, ktorou človek zbavuje iného človeka slobody. Mini- krátko pred získaním nezávislosti zobrazuje inštalácia malistické mapy úteku dopĺňajú realistické kresby s hustý- britskej umelkyne Emmy Wolukau-Wanambwaovej. Film mi ťahmi, ktoré zobrazujú lesný porast, Polárku na nočnej rakúskeho umelca Juriho Schadena sleduje zložité pozadie oblohe, slnečné lúče prenikajúce hranami provizórneho vzniku detenčného centra pre duševne chorých recidivistov. obydlia, možno škatule. Ich subtílnosť paradoxne vzbudzuje úzkosť. Strach o život, strach, že ho nežijete... Inštaláciu obohacujú fotografie sociológa a antropológa Pierra Bourdieua z konca 50. rokov minulého storočia. Strih do súčasnosti predstavuje videoprojekcia Au- Vo svojich prácach sa zaoberal mechanizmami, ktorými ropa, ako volajú Európu na severe Etiópie. Jej autor sa dominantné spoločenské vrstvy snažia presadzovať Mulugeta Gebrekidan nasnímal utečenca tmavej pleti a reprodukovať. v záchrannej reflexnej veste s igelitkou v ruke. Stojí Výstavu Prízraky spoločensky mŕtvych v bratislavskej pred Humanicom s nápisom SALE, no okoloidúci ho, zdá sa, nevnímajú. Niektoré hranice sú neviditeľné, galérii tranzit si môžete pozrieť ešte do 7. mája. ale ak na ne narazíte, bolia rovnako ako zrážka Autorka je redaktorka Eurotelevízie. s betónovým múrom. Výstava Prízraky spoločensky mŕtvych v bratislavskej galérii tranzit predstavuje umelcov, ktorí sa zaoberajú rôznymi modernými podobami vylúčenia niektorých skupín ľudí zo spoločnosti.

Vylúštenie krížovky z minulého čísla:

Šťastie zriedkavo nájdu ľudia, ktorí ho hľadajú, a nikdy ho nenájdu tí, čo ho hľadajú pre seba. F. Emerson Andrews Sudoku bezplatne poskytol www.griddlers.net. Ďakujeme!

Troch úspešných lúštiteľov, ktorí do konca mesiaca pošlú tajničku na krizovka@notbene.sk, odmeníme knihou. INZERCIA


Krátke správy Nota bene

Hľadáme nový domov pre Nota bene! Milujeme to tu, ale je čas hľadať nové možnosti. 15 rokov sídlime na prízemí trojposchodovej budovy so sociálnymi bytmi v správe mestskej časti Staré mesto Bratislava na Karpatskej 10. Budova je dlhodobo neudržiavaná z dôvodu reštitučného konania a potrebuje zásadnú rekonštrukciu. Priestory tak nespĺňajú hygienický štandard pre zaregistrovanie integračného centra ako sociálnej služby, ktorú dlhodobo poskytujeme, a obmedzujú nás v rozvoji ďalších služieb. Nota bene

05 2016 Krátke správy

40

Hľadáme preto nové a väčšie priestory pre našu činnosť – výdajňu časopisov, do ktorej denne prichádza 50 – 80 predajcov Nota bene, poradenské miestnosti na individuálnu a skupinovú prácu s nimi, redakciu časopisu či kolegov z projektov nosičov batožín, advokácie a legislatívnych zmien, a dobrovoľníkov. Radi by sme našim predajcom poskytli prostredie, kde môžu načerpať podporu a pomoc alebo získať nové služby chráneného zamestnávania. Túžime dobudovať hygienické zariadenia pre klientov, sprchy, dôstojný priestor na spoločné porady aj s predajcami či voľnočasové aktivity pre nich, ako je napr. knižnica. Hľadáme priestory na prenájom za rozumnú cenu, plocha asi 360 m2 – ideálne, aby časť z nich bola umiestnená na prízemí (pre výdajňu časopisov a sociálnu prácu) so samostatným vchodom v širšom centre Bratislavy alebo tam, kde je dobrá a frekventovaná dostupnosť vďaka MHD (niektorí klienti prichádzajú po časopisy aj dva-trikrát za deň.) Ozvite sa na zuzana.pohankova@notabene.sk, ak máte tip alebo vlastníte budovu a chcete urobiť biznis s dobrým skutkom.

Nosič batožín Dodo našiel a vrátil 350 eur Naši notabeňácki nosiči batožín na bratislavskej Hlavnej stanici stíhajú aj iné služby. Občas sa z nich stanú neoficiálni cestovní a turistickí poradcovia, strážia deti a batožiny, fotografujú na požiadanie alebo pomáhajú so stratenými peňaženkami. Náš nosič Dodo nedávno odovzdal zodpovedným orgánom 300 a 50 eur nájdených na stanici. Vďaka takýmto skutkom si nosiči získavajú stále väčšiu dôveru ľudí.

Excelujeme o sto šesť Úspešná slovenská firma vo vývoji online hier, Pixel Federation, nás (pracovníkov združenia Proti prúdu) bezplatne školila v priebehu marca a apríla v programe Excel. Sme zase o niečo múdrejší a mnohé vedomosti nám pomôžu byť efektívnejšími. Ďakujeme!

Už druhý nosič batožín si našiel prácu mimo projekt Po nosičovi Dodovi, ktorý si medzičasom vyskúšal život dobrovoľného humanitárneho pracovníka na Ukrajine a plný skúseností sa vrátil na Slovensko a do projektu, si našiel nové zamestnanie aj teraz už bývalý nosič Marcel. Držíme mu palce!

Vypredané! Vďaka vášmu záujmu a vďaka snahe našich predajcov sa nám podarilo vypredať celý náklad i dotlač prvého ilustrovaného diáru Nota bene – DzivIÁR na rok 2016. Dúfame, že vás v ňom potešili interaktívne obrázkové úlohy od výtvarníckeho tria Dzive. Podobne sme vďaka vám, čitateľom, vypredali marcové NB a museli sme ísť s aprílovým číslom von skôr. Ďakujeme vám za dôveru. Nota bene je šiesty najpredávanejší mesačník na Slovensku s 94 000 čitateľmi každý mesiac!

Trvalá podpora: - vezmite si časopis po jeho kúpe; - zriaďte si trvalý príkaz na náš účet IBAN: SK21 1100 0000 0026 6347 5014, SWIFT kód: TATRSKBX; - darujte pravidelne online na www.notabene.sk. Ďakujeme!

P

ekný deň! Už niekoľko mesiacov vám chcem napísať, že som nadšená, miestami ohúrená a celkovo naplnená z časopisu Nota bene. Je veľmi kvalitný, ponúka zaujímavý výber tém, rozhovorov a osobností, krajín, kníh atď. Tradiční glosátori sú výborní a úvodníky nie sú, ako by sa čakalo, „nasilu a tendenčné“, ale výborné. Ja som si časopis kupovala na výške, keď začal vychádzať v Bratislave a bol taký root, trošku underground… Potom, počas práce, som ho kupovala len občas a ešte menej mala čas čítať, a teraz pozerám, že sa z neho stal veľmi luxusný alternatívny časopis. Nechcem skĺznuť do recenzie, len sa chcem poďakovať za krásnu náplň časopisu (a milé prekvapenia, keď spoznám na stránkach dávnych kamarátov). Držím vám palce a ďakujem. Ivana P.

D

obrý deň, dovoľujem si obrátiť na vás s nasledovnou skúsenosťou: Som dlhoročná kupujúca časopisu Nota bene, obvykle mám už svojich stálych predajcov. Ale zarazila ma nasledovná skutočnosť, možno zaujímavá i pre ďalších kupujúcich: Začiatkom roka sme zastali na červené svetlo na križovatke Bajkalská-Trenčianska. Keďže sme boli predtým na lyžovačke a ešte som časopis nekúpila, uľútostila som sa nad predávajúcou na tomto stanovisku a prejavila som záujem časopis kúpiť. Predávajúca prevzala sumu (presahujúci cenu časopisu) a nemala sa k tomu, aby mi časopis aj dala. Keďže sme stáli na križovatke, požiadala som o časopis a pohli sme sa na zelenú ďalej. Po nahliadnutí, čo som kúpila, ostala som prekvapená: bolo to decembrové číslo bezplatného magazínu skupiny MOL Slovensko (12/15), mimochodom, aj s chybne vylúštenou krížovkou. Samozrejme viem, že som si mala všímať odznak, vestu a ďalšie veci, ale keďže sme stáli na svetlách a nechceli sme zdržovať premávku, hlúpo som podcenila kontrolu predávajúceho. A tiež som sa presvedčila, že netreba preháňať v snahe poľutovať a pomáhať. Toľko teda len pre informáciu. Mrzí ma, že takéto osoby kazia dobré meno časopisu Nota bene a ľudí, ktorí sa snažia uživiť sa čestným spôsobom. Napriek tejto negatívnej skúsenosti budem časopis naďalej kupovať, možno s väčšou ostražitosťou. Želám Vám čo najmenej takýchto informácií a tiež, aby ste sa stretávali len s čestnými ľuďmi. Elena

Ž

ijem v centre mesta, poznám veľa predajcov Nota bene, ale tento „Pán“ mi je blízky. Má číslo 1458, stojí na Ulici 29. augusta v Bratislave pri Bille, aby ste vedeli, o koho ide. Nepoznám jeho meno, ale najbližšie sa popýtam… Každý deň mi praje pekný deň, vždy je pekne upravený, milý, proste už tak nejako zapadol do môjho života. Dokonca ma naviguje, keď parkujem, aj keď nekúpim časopis... také ľudské… Prajem mu veľa šťastia a budem rada, keď sa mu bude dariť čo najviac, Iveta

D

obrý deň, dnes som s veľkým odhodlaním konečne spravil, čo som chcel už dávno. Chodíme okolo bratislavských Nív s priateľkou skoro stále a nebolo by dňa, kedy by tam nebol váš človek, ktorý je vždy neskutočne pozitívne naladený a rozdáva okolo seba radosť. Každému zaželá pekný deň/víkend, hovorí k ľuďom... Na to, aký osud ho postihol, je to pozitívny človek. Ochrnutá pravá ruka, posunutá chrbtica, a to len s veľkým šťastím žije. 2 468 je číslo tohto pána... Som rád, že som prispel a určite budem aj naďalej. Teším sa na ďalšie číslo. Michael

P

ozdravujem pána, ktorého som videla v televízii v Inkognite. Práve dnes som si od neho kúpila časopis. Je naozaj milý, dobrý. Tak ako sa prezentoval aj v televízii. Je to predajca číslo 214 v Bratislave. Držím mu palce, nech sa mu darí aj naďalej. A vyjadrujem obdiv, že toľko rokov pracuje ako predajca. Aspoň niečo robí pre svoj lepší život. Romana

N

ota bene si kupujem vždy od iného predajcu a často v inom meste. Tých, ktorí časopis zneužívajú, často upozorním, pretože si nevážia prácu ľudí, ktorí sa snažia pomôcť sami sebe. Vždy rada podporím tých, ktorí predávajú poctivo. Uvedomujem si, že sú v neľahkej situácii. Veľmi ma minule zaujal článok o ľuďoch z ostrova slobody. Asi už každý mal ten pocit, že chce všetko zavesiť na klinec, zbaliť sa, zabuchnúť za sebou dvere a odísť niekam ďaleko. Ľuďom, ktorí žijú na ostrove Fuerteventura, sa to podarilo a za to majú môj obdiv. Článok mi opäť potvrdil, že každá kríza prichádza do života z nejakého dôvodu. A že keď sa zaprieme a zabojujeme, dokáže nás posunúť na správne miesto. Držím palce všetkým ľuďom, ktorí práve bojujú s krízami, aby našli svoju Fuerteventuru. Darina

Nota bene

05 2016 Listáreň

41


Nenechávajte si pre seba,

Hlavní podporovatelia projektu NOTA BENE

ak vám niektorý z predajcov zdvihne náladu, alebo naopak, adrenalín. Pošlite nám správu na 0915 779 746, do diskusie na www.notabene.sk alebo na Facebook a pripíšte vaše krstné meno a mesto, kde časopis kupujete. Pri ceste z Brna do Prešova mi na bratislavskej stanici veľmi ochotne pomohol váš nosič batožín Dodo. Veľmi oceňujem túto službu a za mimoriadne ľudský prístup toho pána vyjadrujem veľké ďakujem! Bola by som rada, keby ste mu odovzdali moju vďaku! M. M. Nota bene si kupujem, pretože chcem prispieť na dobrú vec a podporiť predávajúceho, ktorý sa snaží pomôcť si. Články v Nota bene ma naozaj bavia. Kedysi som si časopis kúpila a odložila, ale keď som sa raz konečne začítala, zhltla som Nota bene od A po Z. Odvtedy je to tak stále! Veľa vašich článkov mi otvorilo oči, čo sa týka problému bezdomovectva. Uvedomila som si, čím si niektorí ľudia prešli a ako sa pretĺkajú životom. Na veci sa aj vďaka tomu pozerám inak a snažím sa ľudí v núdzi nesúdiť. Katka Z kúpy Nota bene sa pre mňa stal určitý rituál. Moja predajkyňa zvyčajne stojí pri potravinách, porozpráva mi, na aké články sa môžem tešiť, a cestou si plánujem, kedy ho budem čítať. Z vašich článkov sa nedozvedám, aké hrôzy sa dejú vo svete, ale nakúkam do života zaujímavých ľudí a ich duší. Fascinuje ma to a inšpiruje. Ďakujem všetkým, ktorí sa na tomto časopise podieľate, ste pre mňa inšpiráciou. Eva

Partneri projektu

Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny

Toto vydanie Nota bene podporili

Pozdravujem! V aprílovom čísle Nota bene som spoznal predajcu, ktorý predával pred predajňou Terno na Stromovej ulici 05 2016 v Bratislave. Písali sa roky 2008 – 2009. Kedysi oproti stál Siemens Nástenka – bola to moja prvá práca po vysokej škole. Dušan mi neraz zdvihol náladu, niektoré dni akoby to bol jediný človek so srdcom širokoďaleko. Jeho úprimnosť a priateľské slová mi neraz dodali chuť do života. Chcem mu týmto veľmi pekne poďakovať a pozdraviť ho, aj keď si už istotne nemôže pamätať, o ktorého „chlapca“ ide. A. Nota bene

42

Nota bene si kupujem, pretože si veľmi rada čítam vaše články. Zároveň chcem pomôcť dobrej veci a páči sa mi myšlienka pomoci ľuďom bez domova. Aj keď sú v núdzi, niečo s tým robia. Marcela Som z Košíc a Nota bene si kupujem, odkedy tu študujem, asi 5 rokov. Nie nejako pravidelne, ale snažím sa. Kupujem si ho v nemocnici na Triede SNP, väčšinou od toho istého pána. Vždy ma zahreje pri srdci, keď vidím ten jeho široký úsmev. Je vždy slušný a vďačný. Dnes som si časopis znovu kúpila a neľutujem. Želám všetkým viac šťastia, ako mali doteraz. Júlia INZERCIA Dobrý deň, hľadám chatku so záhradkou na prenájom za rozumnú cenu. Sme dvaja predajcovia s malým psíkom, postaráme sa aj o záhradku. Prosím ponúknite na číslo tel. 0944 368 767. Mária 2106, Terno – Hraničná ul., Bratislava Zoberiem do prenájmu záhradnú chatku za rozumnú cenu. Rád vypomôžem so záhradnými prácami. Kontakt 0940 532 835. Gabo 134, Trnavské mýto, podchod, Bratislava OZNAM Dňa 23. 3. 2016 zomrela naša predajkyňa Veronika Csemezová (č. 2500) vo veku 32 rokov. Predávala pri Terno CBA na Seberíniho ulici v Bratislave. Veronika predávala časopis tri roky.

Pouličný časopis Nota bene začal vychádzať v septembri 2001. Vydáva ho občianske združenie Proti prúdu ako svoj hlavný projekt na pomoc ľuďom, ktorí sa ocitli bez domova alebo im hrozí strata ubytovania z finančných dôvodov. Cieľom je aktivizovať ľudí bez domova, pomôcť im získať sebaúctu, dôstojný príjem, pracovné návyky a sociálne kontakty. Úlohou Nota bene je tiež kampaň na pomoc ľuďom bez domova.

Kódex predajcu 1. Predajca nosí preukaz so svojím registračným číslom a fotografiou pri predaji na viditeľnom mieste. 2. Predajca predáva časopisy označené číslom zhodným s registračným číslom uvedeným na preukaze. 3. Predajca predáva časopisy na určenom predajnom mieste uvedenom na jeho preukaze. 4. Predajca predáva časopisy za oficiálnu cenu uvedenú na titulnej strane časopisu. 5. Predajca predáva časopisy spôsobom, ktorý neobťažuje okoloidúcich (je triezvy, čistý, upravený, slušný). 6. Predajca sa zdržuje na predajnom mieste bez detí do 16 rokov. 7. Predajca aktívne pracuje na zlepšení svojej sociálnej situácie a riadi sa pokynmi sociálneho pracovníka. 8. Predajca v Bratislave je povinný nosiť aj oficiálnu vestu s logom Nota bene. Začiatočník vestu nemá, iba špeciálny preukaz platný v daný mesiac.

Kódex kupujúceho

zostavil: Peter Patrónsky

1. Preverte si preukaz predajcu, na ktorom je uvedené registračné číslo, fotka. 2. Kupujte časopisy označené číslom zhodným s registračným číslom uvedenom na preukaze predajcu. 3. Predajcu si starostlivo vyberte. 4. Neplaťte viac, ako je uvedené na časopise, pokiaľ sa tak sami nerozhodnete. 5. Zoberte si svoj zaplatený časopis. 6. Časopis po prečítaní darujte alebo znehodnoťte tak, aby sa nedal znova predať.

Predajca časopisu musí byť registrovaný v OZ Proti prúdu alebo partnerskej organizácii mimo Bratislavy. Pri registrácii dostane 3 kusy časopisov zdarma, všetky ostatné si

kupuje za 0,70 € a predáva za plnú sumu 1,40 €. Je povinný nosiť preukaz, v Bratislave aj oficiálnu vestu a dodržiavať kódex predajcu (pozri str. 42). Ak zistíte, že niektorý predajca porušuje pravidlá, prosím informujte nás alebo partnerskú organizáciu. OZ Proti prúdu v rámci integračného projektu Nota bene poskytuje predajcom ďalšie služby: základné a špecializované sociálne poradenstvo, pomoc pri uplatňovaní práv a právom chránených záujmov, podporu streetworkera na predajnom mieste, právne poradenstvo partnerskej advokátskej kancelárie, tréningy, skupinové stretnutia a workshopy, prí-

Manažment Proti prúdu: riaditeľka Mgr. Zuzana Pohánková, 0917 275 812. Štatutárne zástupkyne: Mgr. Zuzana Pohánková, Mgr. Sandra Tordová. Redakcia Nota bene: šéfredaktorka Mgr. Sandra Tordová, 0905 143 651, editorka: Ada Jung, 0944 243 446. Fundraising a inzercia: Mgr. Igor Kocian, 02 5262 5962. Administratíva: Ing. Fabiola Mokrá, 0911 209 559. Sociálni pracovníci: 02 5262 5962, poradcovia@notabene.sk, Barbora Žiaranová, Mgr. Mária Benkovičová, PaedDr. Libor Klenovský PhD, Mgr. Erik Kapsdorfer. Projekt nosiči batožín: PhDr. Peter Kadlečík, 0907 733 388, Bc. Tomáš Dobrovič. Konferencia ľudia bez domova: projektový manažment Mgr. Nina Beňová, PhD, 0908 434 826. Grafické spracovanie časopisu: Mgr. art. Pavol Čejka. Jazyková korektúra: Workaholic culture. Tlač: Dolis, s.r.o. Všetci uvedení pracovníci majú zároveň osobnú mailovú adresu v tvare: meno.priezvisko@notabene.sk.

stup do kupónového motivačného sociálneho obchodu, príspevky na lieky, internet, PC a telefón zadarmo pre vybavovanie práce, bývania a úradných záležitostí, úschovu peňazí a úradných listín a možnosť využívať korešpondenčnú adresu o. z. na zasielanie osobnej pošty. OZ Proti prúdu od roku 2001 realizuje pilotné projekty v oblasti riešenia bezdomovectva, vydáva knihy z pera ľudí bez domova, organizuje odborné konferencie a vydáva odborné publikácie. Je členom siete pouličných časopisov INSP, organizácie FEANTSA a Slovenskej siete proti chudobe. Viac na www.notabene.sk.

Mesačník Nota bene, 15. ročník, číslo 179. Vydavateľ: OZ Proti prúdu, Karpatská 10, 811 01 Bratislava, 02/5262 5962, www.notabene.sk. IČO: 360 68 781, IČ DPH: SK2021585731, číslo účtu: 266 34 750 14/ 1100 Tatrabanka, IBAN: SK 21 1100 0000 0026 6347 5014, BIC (SWIFT): TATRSKBX. Registrácia na MV SR dňa 20. 3. 2001, číslo spisu: VVS/1-900/90-17945, na MK SR pod číslom EV 3665/09 ISS N 1335-9169.

Organizácie zabezpečujúce realizáciu integračného projektu Nota bene na Slovensku: BRATISLAVA (od roku 2001): O. z. Proti prúdu, vydavateľ Nota bene, Karpatská 10, 811 01 Bratislava, 02/5262 5962, poradcovia@notabene.sk, www.notabene.sk, BANSKÁ BYSTRICA (2003): Sociálno-charitatívne centrum Ivana Šedibu, prevádzkovateľ: Územný spolok SČK, Pod Urpínom 6, 974 01 Banská Bystrica, Mgr. Miroslav Gregor, 048/413 1335, socialne.redcross@gmail.com, ČADCA (2006): Dom charity sv. Gianny, prevádzkovateľ: DCH Žilina, Kukučínová 4, 022 01 Čadca, Katarína Melicháčová, 0918 874 839, 041/432 40 88, charita.cadca@centrum.sk, HLOHOVEC (2009): O. z. Pokoj a dobro, Pribinova 51, 900 28 Hlohovec, Pavol Šoka, 033/742 3827, viera.vavrova@d2u.sk, HOLÍČ (2009): Azylový dom Emauzy, prevádzkovateľ: N. o . Križovatky, Holíč, Michal Sedláček, 034 668 3110, michal.sedlacek@gmail.com, 0905 579 087, 034 6683110, emauzy@stonline.sk, KEŽMAROK (2006): O. z. Hviezda (v spolupráci s MsÚ Kežmarok), Lanškrounská 16, 060 01 Kežmarok, Mária Galdunová, 0905 886 546, 052/466 0212, komunita@kezmarok.sk, KOŠICE (2003): Charitný dom sv. Alžbety, prevádzkovateľ: ADCH Košice, Bosáková ul. Košice, Ing. Bc. Martina Mačingová, 0910 842 182, notabene.kosice@gmail.com, LEVICE (2005): O. z. Miesto v dome, Sama Chalupku 7, 934 01 Levice, Ľubica Prištiaková, 036/622 15 86, mvd@miestovdome.sk, LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ (2010): Komunitné centrum Lipt. Mikuláš, Športová 1190/4, 031 01 Lipt. Mikuláš, Mgr. Alena Novajovská, 0911 197 227, 044 552 2052, komunitne.centrum@atlas.sk, MALACKY (2006): Azylové centrum Betánia, prevádzkovateľ: N. o. Križovatky, Ľudovíta Fullu 16, 901 01 Malacky, Lenka Hornáčková, 0908 461 988, 034 772 2457, acbetania@orangemail.sk, www.krizovatky.eu, NITRA (2003): Dom charity sv. Rafaela, prevádzkovateľ: DCH Nitra, Samova 4, 950 50 Nitra, Andrea Rončková, 0907 451 771, 037 772 1792, rafael.charita@gmail.com, www.charitanitra.sk, PIEŠŤANY (2005): ÚZ Domum, Bodona 55, 921 01 Piešťany, Eva Papšová, 0915 400 577, 033/ 772 7687, domum@kios.sk, POPRAD (2005): ZSS, prevádzkovateľ: O. z. Korene v spolupráci s MsÚ Poprad, Levočská 51, 058 01 Poprad, Marcela Michalková, 0910 890 488, 052/772 4209, socialne@msupoprad.sk, TRNAVA (2006): ADCH Trnava, Hlavná 43, 917 01 Trnava, Soňa Pobiecka, 0948 091 011, maria.fabikova@charitatt.sk, sona.pobiecka@charitatt.sk, VRANOV NAD TOPĽOU (2009): Charitný dom pre mládež, prevádzkovateľ ADCH Košice, Lúčna 812, 093 01 Vranov nad Topľou, 0904 981 536, 057/443 1578, maria.tongelova@charita-ke.sk, ŽILINA (2003): Dom charity sv. Vincenta, prevádzkovateľ: DCH Žilina, Predmestská 12, 010 01 Žilina, Gabriela Huliaková, 0918 314 197, 041/724 4795, dchvincent.za@gmail.com



Issuu converts static files into: digital portfolios, online yearbooks, online catalogs, digital photo albums and more. Sign up and create your flipbook.