Ľudia
text: galina lišháková | foto: jana čavojská a archív
nota bene 158
2014 august
ČO SA O MANŽELSTVE NAUČILI ŠŤASTNÉ PÁRY
LÁSKA PRIŠLA A ZOSTALA V súčasnosti sa každé druhé manželstvo končí rozvodom a priemerne vydrží dvanásť rokov. My vám predstavíme tri manželstvá, ktoré sa negatívnemu trendu vymykajú, pretože prežili viac ako štvrťstoročie. Krízy poznajú len z časopisov
Svátekovci sú manželia 44 rokov, majú dvoch synov a šesť vnúčat.
TERÉZIA (65) A PETER (65) SVÁTEKOVCI Naplno jeden pre druhého Terka mala osemnásť rokov, robila predavačku v potravinách a Peter tam chodil po práci nakupovať. „Páčila sa mi,“ vyjadruje jednoduchý dôvod, prečo ju oslovil. „Bolo to 1. mája 1967, na ulici, kohosi som čakala. Peter išiel okolo, odfotil ma a o pár dní mi môj portrét priniesol ukázať. Až vtedy som si ho poriadne všimla, a hneď som pocítila, že on je ten pravý.“ Chodili spolu iba päť mesiacov, keď ho odvelili na dvojročnú povinnú vojenskú službu. „Rodičia nám radili, aby sme sa rozišli, že náš vzťah nemá šancu vydržať tak dlho na diaľku. Ale my sme už vtedy žili naplno jeden pre druhého.“ Denne si písali. Peter ukazuje vlastnoručne vyrobenú drevenú škatuľku, v ktorej majú uložených vyše sedemsto listov. Už počas vojenčiny sa zasnúbili, Peter zaplatil aj zálohu za družstevný byt, aby raz mali kde bý-
24
„Teraz ľudia príliš študujú, čo by mali prežívať. Majú zafixované, že siedmy rok vzťahu je kritický, tak ho tak označujú, či krízu majú, alebo nie,“ myslí si Terka. „My vždy nájdeme kompromis, jeden druhému vyjdeme v ústrety. Keď sme boli mladší, rada som chodila na tanečné zábavy. Petra nelákali, no napriek tomu ma sprevádzal. Ale keď som videla, ako sa nudí, radšej som sa ich vzdala a ostala s ním doma.“ Dodnes vždy jeden ustúpi, keď vidí, že ten druhý po niečom veľmi túži. Iba televízor nikdy nepozerajú spolu. Peter má rád dokumenty o histórii a prírode, Terka filmy všetkých žánrov. Kedysi sa dohodli, kedy si kto pozrie svoje, teraz majú dva televízory. A kedy boli najšťastnejší? „Keď boli deti malé. Prvý syn Peťko sa mi narodil v ten istý deň, len o tri hodiny skôr, ako syn Roman mojej sestre Betke,“ spomína Terka. „To bol mimoriadne pekný deň. So sestrou sme v pôrodnici ležali na tej istej izbe. Postele sme mali vedľa seba. Keď prišla, chytili sme sa medzi nimi za ruky. Vždy som túžila, aby som mala také krásne manželstvo ako Betka. A vyšlo mi to.“ Dnes často partnerstvá prežívajú veľké krízy práve po narodení dieťaťa. „Podľa mňa veľmi záleží od ženy, ako to obdobie zvládne. Keď je sebecká, stará sa len o dieťa a mužovi povie, nech ju nechá na pokoji, nečudujem sa,“ hovorí Peter. No často býva problém aj v sebeckosti mužov. „Ja som sa na deti tešil. Na prvé kroky, prvé slovíčka... A starostlivosť o ne sme si delili.“ Zdá sa im, že to utieklo, ani nevedia ako. No deťmi sú obklopení doposiaľ. Obaja synovia sa vrhli na otcovstvo pomerne mladí, a tak dnes majú dokopy šesť vnúčat. Najstaršie má dvadsaťdva a najmladšie štyri roky.
vať a naplánovali si svadbu. „Tak, aby na nej bolo nové víno, kačice, husi... Mala byť mesiac po mojom návrate z vojenčiny. Lenže, po krízovom roku 1968, nám službu nečakane o mesiac predĺžili. Áno sme si povedali deň po tom, ako som zhodil uniformu, 18. októbra 1969.“ Na dva roky ich prichýlili Terkini rodičia, po- Stále sa vodia za ruku tom dostali kľúče od družstevného bytu, Vyznávajú si Terka a Peter aj po štyridsiav ktorom žijú dodnes. „Keď sme sa sem na- tich štyroch rokoch manželstva stále lásku? sťahovali, mali sme len spálňu a kuchynský „U nás sú tieto prejavy priazne také samozrejstôl. Obývačka bola prázdna miestnosť, oba- mé, že nad nimi nerozmýšľame. Ja mu často ja synovia sa v nej bicyklovali,“ opisuje Peter. hovorím môj zlatý, milý môj.“ Peter dodáva, No keď dostal ponuku pracovať v Česku, za že sa vzájomne oslovujú „andelík“. lepší plat, Terka ho odhovorila. „Znamenalo „Stále sa vodíme za ruku. Aj keď sa pohádaby to, že budeme bez seba, čo ma vydesilo. me, zväčša pre malichernosti, nikdy si neRadšej sme sa uskromnili. Pre mňa bolo vždy povieme škaredé slovo. A o chvíľu nás hnev prvoradé, aby sme boli spolu. S Petrom mi je prejde, takže ani tichú domácnosť nemávadobre kdekoľvek, či doma, či na zábave. Za me. Petra poznám tak dlho, že mi nič nemusí tie roky sme spali oddelene maximálne dva hovoriť, aby som vedela, akú má náladu, na týždne, keď jeden, či druhý ležal v nemocni- čo myslí. A podľa toho reagujem. Máme spoci. Aj to sme sa denne navštevovali.“ lu krásny život,“ hodnotí Terka.
Slovincovci sú manželia 35 rokov, majú dve deti a jedného vnuka.
A ich recept na šťastné manželstvo? „Netreba byť sebecký, ale ochotný robiť kompromisy, vážiť si a tolerovať toho druhého,“ myslí si Peter. A Terka? „Keď o tom druhom čo len trošičku pochybujete, alebo si hovoríte, že v manželstve sa to spraví, nechoďte do toho. Obaja musíte byť takí zaľúbení, že si neviete predstaviť žiť jeden bez druhého.“
MAGDA (62) A PETER (61) SLOVINCOVCI Tí dvaja by sa nemali brať
si v tom urobila poriadok, ťahala som to súčasne s obidvomi. Zhruba tri mesiace.“ Nakoniec sa rozhodla, že sa aj s obidvomi rozíde. „Ale život to zariadil inak. S Peťom som ostala tehotná.“ Svadba bola veľmi napochytre a všetko akoby naznačovalo, že tí dvaja by sa brať nemali. „Holič neprišiel, musela ma učesať švagriná. Svadobnú kyticu som skoro nemala, taxikári, ktorí nás mali odviezť do obradnej siene, nedošli, svedok to tiež ledva stihol...“ A čo láska? „Ja som nebola zaľúbená.“ Peter tvrdí, že ani on úplne nie. „Láska prišla časom. My sa máme radi tak svojsky. Asi to každý nepochopí. Nikdy sme si neublížili, ale stále po sebe štekáme a kričíme. Možno preto nám to tak dlho vydržalo,“ uvažuje. Magda približuje, ako si vyznávajú lásku: „Keď sa ma spýta: Ľúbiš ma?, odpoviem: Nie. Alebo mi povie: Vieš, že ťa mám rád. A ja odvrknem: Ale ja teba nie.“
On hovorí pokojne, pomaly. Ona rýchlo, výrazne gestikuluje a veľa sa smeje. No keď sa pýtam, ako sa zoznámili, vybuchnú do smiechu obaja. „Kolega sa ma spýtal, či nechcem ísť na chatu s partiou, že nejakej kočke nedôjde frajer. Na vlakovej stanici sme zistili, že sa poznáme. Obaja sme vyštudovali polygrafiu, ja dokonca u jej otca. Ešte sme aj robili v tých istých novinách, v Pravde. Lenže Bez humoru by sa pozabíjali to predbieham. Skrátka, na chate sme sa zblížili.“ Toto neustále napätie, vzájomné doberanie sa a Magda nesúhlasí: „Tam sme sa nezblížili. Stá- kedysi aj hádky ako z talianskych filmov sú kolole som ti hovorila: Nie. To ťa podľa mňa zauja- ritom ich vzťahu. „Musím povedať, že je strašne lo, lebo všetky ženy na teba leteli, ani si ich ne- žiarlivá,“ prezrádza Peter. „Musím povedať, že to musel dobýjať.“ Petrovi táto analýza nesedí, no nie je pravda,“ popiera Magda. „Ale je. Pamätáš, súhlasí, že k ozajstnému zblíženiu došlo, až keď ako si sa so mnou mesiac nerozprávala?“ Magsa vrátili do Bratislavy a rozjarená partia sa na- da napokon priznáva a hneď začne vysvetľovať. hrnula do Magdinho bytu. „Všetci na noc odišli, „Nikdy ma nebavili dovolenky s rodinou. Vychystalen Slovinec ostal. Dlhé roky som mu hovorila la som muža s deťmi a ja som ostala doma, kde podnájomník, aj keď sme už boli svoji. Horšie som si lepšie oddýchla. Iba som im telefonovala.“ bolo, že na ďalší víkend mal prísť môj snúbe- Raz, práve boli v Taliansku, jej zdvihol telefón šéf nec žijúci v Nemecku. Petra som musela nená- kempu. „Povedal mi, že môj muž sedí ďaleko od padne poslať domov... Priznávam, že kým som telefónu, s nejakými ženami. To mi stačilo.“ Keď sa
Peter vracal domov, o jej hneve netušil. „Veď som nič nevyviedol. No bolo mi čudné, že nás nečakala na letisku. Volal som jej, nedvíhala. A doma len búchala dverami, leštila zrkadlá a nekomunikovala.“ Magda sa dnes na tom schuti smeje. Spomína, ako si posielali odkazy na lístočkoch po psovi. Dráma sa postupne zmenila na komédiu, už v sebe nedusili hnev, ale smiech a to ich uzmierilo. Zmysel pre humor im vo vzťahu veľmi pomáha, bez neho by sa asi pozabíjali. „Môj manžel vždy strašne zúril, že dlho ostávam v robote. A keď som si ju doniesla domov, bolo ešte horšie. Keď som robila v knižnom vydavateľstve a doniesla som si domov nejaký preklad, tak sa nahneval, že ho vyhodil z balkóna a stránky sme museli hľadať po celom sídlisku.“ Horčičáky sú poháre, v ktorých sa za socializmu predávala horčica. Magda mala vo zvyku hádzať ich pri hádke o zem. „Špeciálne preto som ich zbierala, bolo mi ľúto drahých pohárov,“ hovorí Magda. „Pri jednej hádke ma Peťo zamkol v kuchyni. Práve sme tam vymenili zariadenie za ratanové. Švacla som pohárom o zem, ale utlmila ho rohož. Hodila som ho do prúteného kresla, ale odrazil sa a ostal celý. Chvíľu som uvažovala, či strhnem zo stropu slamený luster, ale potom som dostala lepší nápad. Vytiahla som sekeru na mäso a rozrúbala som dvere.“
Všetko si vykričia Magda tvrdí, že ukážková manželka nikdy nebola. Nerobila nákupy, nevarila, ani veľmi neupratovala, všetky tieto práce prevzal Peter. Dokonca bol s prvým dieťaťom na materskej, lebo Magda
25