__MAIN_TEXT__

Page 1

LETNÉ KRÍŽOVKY 1€, POLOVICA PRE PREDAJCU

1,40

159 / 2014

september miesto pre číslo preukazu predajcu

polovica pre predajcu

ALFABETA


nástenka pozor!

Nenechávajte si pre seba, ak vám niektorý z predajcov zdvihne náladu, alebo naopak, adrenalín. Pošlite nám SMS na číslo

0915 779 746 Kúpili sme NB od milého a vždy slušného predajcu pri Terne na Kramároch. Zdieľame s ním a ďalšími radosť z posedenia s prezidentom. Želáme všetkým veľa aspoň drobných radostí v neľahkom živote. J+E Dobrý deň, chcela by som pochváliť pána, ktorý má číslo 36, predáva v Tesco Malacky. Je vždy milý, prihovorí sa milým slovom a pri pohľade na neho si vždy poviem, ako veľmi sú ľudia skúšaní životom a aké ja mám šťastie, že aj ja a aj moji chlapci sme zdraví. Vždy sa teším na to, že ho tam stretnem. Zo srdca mu prajem, aby sa mal už iba lepšie. Renáta

HLAVNÍ PODPOROVATELIA PROJEKTU NOTA BENE

nota bene 159

4

Nech odpočívajú v pokoji

Laco Boháč si ako starý Petržalčan ešte pamätal jej dedinské časy, kedy predával petržalské marhule. Sympatického Laca si budeme pamätať ako príjemného človeka s neodmysliteľnými slúchadlami v ušiach, v ktorých mu znelo rádio Aligátor a Rocková republika.

TÉMA

7

Ladislav Boháč

Jozef Karner

K ó de x p r e d a j c u

Narýchlo načmáraná poznámka, starostlivo napísaný list či vyumelkovaný podpis odhalia o pisateľovi viac než samotný obsah. Na otázky o tom, ako písmom prezrádzame všetko, čo by sme najradšej skryli, odpovedal grafológ PETER BAKAY.

Ako zmeniť stresujúce vyučovanie pod prísnym dohľadom na tvorivé a podnetné? Tieto otázky si kladú inovátori vzdelávacieho procesu rovnako ako rodičia, ktorí chcú pre svoje deti nájsť alternatívny systém.

FENOMÉN NÁVRAT K ZDRAVÉMU ROZUMU

KOMUNITA STAČÍ KÚSOK TRÁVY A KOLÁČ

Ešte nikdy nemali rodičia k dispozícii toľko kníh o výchove, prístup k toľkým odborným článkom a výskumom a toľko poradcov ako v súčasnosti. A zároveň nikdy nemali toľko protichodných informácií.

Predtým sa sotva pozdravili a stretávali sa maximálne na domových schôdzach. Tam neboli k sebe veľmi milí. Dušan Martinčok to chcel zmeniť a vytvoril komunitu priateľov.

14

17

1. Predajca nosí preukaz so svojím registračným číslom a fotografiou pri predaji na viditeľnom mieste.

2. Predajca predáva časopisy označené číslom zhodným s registračným číslom uvedeným na preukaze.

3. Predajca predáva časopisy na určenom predajnom mieste uvedenom na jeho preukaze.

4. Predajca predáva časopisy za oficiálnu cenu uvedenú na titulnej strane časopisu.

5. Predajca predáva časopisy spôsobom, ktorý neobťažuje okoloidúcich (je triezvy, čistý, upravený, slušný). 6. Predajca sa zdržuje na predajnom mieste bez detí do 16 rokov. 7. Predajca aktívne pracuje na zlepšení svojej sociálnej situácie a riadi sa pokynmi sociálneho pracovníka. 8. Predajca v Bratislave je povinný nosiť aj oficiálnu vestu s logom Nota bene. Začiatočník vestu nemá, iba špeciálny preukaz platný v daný mesiac.

24 ĽUDIA

28

LÁSKA PRIŠLA A ZOSTALA

PÚTNIK BIBLICKÉ LODE

V súčasnosti sa každé druhé manželstvo končí rozvodom a priemerne vydrží dvanásť rokov. My vám predstavujeme tri manželstvá, ktoré sa negatívnemu trendu vymykajú, pretože prežili viac ako štvrťstoročie.

Nepoznám expedíciu, ktorá by sa vybrala hľadať Noemovu archu a nenašla ju, vyhlásil uštipačne archeológ Paul Zimansky. A na Genezaretskom jazere zas vyhrabali z bahna bárku, v ktorej vraj lovil ryby Kristus.

K ó de x KUPUJ Ú CE H O

PARTNERI PROJEKTU

zostavil: Peter Patrónsky

1. Preverte si preukaz predajcu, na ktorom je uvedené registračné číslo, fotka.

2. Kupujte časopisy označené číslom zhodným

Pomáhame slabým aj silným

Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny

2

editoriál ALFABETA

Jožko Karner, čestný človek a slušný predajca, ktorý si rád užíval život, rozdával svojmu okoliu radosť a chuť do života napriek vážnej chorobe, s ktorou nakoniec svoj boj prehral. V mene redakcie a rodiny si uctievame ich pamiatku a zostávajú v našich srdciach a spomienkach.

ROZHOVOR

z obsahu

FASCINUJÚCE ZRKADLO: PÍSMO NIE JE ŠKOLA AKO ŠKOLA

V lete nás predčasne opustili dvaja predajcovia Nota bene. Jozef Karner, ktorý predával na Americkom námestí v Bratislave, zomrel 29. 7. 2014 a Ladislav Boháč, ktorého ste mohli stretnúť v Petržalke pri predajni Terno a Albert, skonal 12. 8. 2014.

TOTO VYDANIE NOTA BENE PODPORILI

2014 september

s registračným číslom uvedenom na preukaze predajcu. 3. Predajcu si starostlivo vyberte. 4. Neplaťte viac, ako je uvedené na časopise, pokiaľ sa tak sami nerozhodnete. 5. Zoberte si svoj zaplatený časopis. 6. Časopis po prečítaní darujte alebo znehodnoťte tak, aby sa nedal znova predať.

Mohlo by to byť krásne dievčenské meno, ale je to názov gréckeho písma, gréckej abecedy. Najstaršie dodnes používané písmo v Európe má už takmer 3 000 rokov. Iné jazyky používajú minimálne niektoré jeho písmená ako matematické znaky. A kto by nepoznal známe spojenie alfy a omegy, prvého a posledného písmena gréckej abecedy, vzťahované na Toho, ktorý je podľa Jánovej Apokalypsy začiatkom i koncom všetkého? Sám evanjelista Ján má zaujímavú prezývku – Bohoslovec. Okrem iného preto, že ako jediný z apoštolov opisuje Krista hlboko filozofickým a mystickým spôsobom ako Slovo. Slovo, ktoré bolo na počiatku u Boha a Boh bol to Slovo. Ako Slovo, ktorým všetko vzniklo... Z alfabety vychádza aj „slovanská latinčina“ – hlaholika. Mních Chrabr ju obhajoval tvrdením, že „slovanské písmená sú svätejšie a ctihodnejšie“. Mal na mysli zázračnú skutočnosť, že sv. Cyril dokázal preložiť Evanjeliár a Žalmy za jediný rok (862 – 863), pričom musel najprv v novom písme zostaviť aj celý hláskový a pravopisný systém! V historických dokumentoch, napríklad v diplomatickej korešpondencii tých čias, sa niekoľkokrát zhodne píše, že Konštantínovi Filozofovi „Boh zjavil písmo pre Slovákov“. Z výšin slovanského ducha nás však ľahko znesie na tvrdú zem stále platné slovo analfabet/ka. Označuje druhú stranu mince. Tú, na ktorej je napísané, že 800 miliónov ľudí na svete stále nevie čítať a písať. A teda sa ani nemôžu vzdelávať a rozvíjať svoju inteligenciu a individuálne nadanie písaným slovom. Hneď po slove analfabet mi prichádza na um slovo mlčanie, pretože iba na mlčaní nás, ktorí túto možnosť a schopnosť máme, sa takáto krivda môže odohrávať. Pritom sami máme toľko vzdelania, že si vymýšľame alternatívne. Máme toľko šlabikárov, že sú predmetom zberateľstva a máme toľko „múdrych“ kníh, že musíme hlásať návrat k zdravému rozumu. Máme dokonca aj vedu, ktorá z nášho písma vyčíta, čo sme zač, a prostredníctvom písania nás naučí ako zmeniť svoje povahové vlastnosti. O tomto všetkom si vďaka našej alfabetizácii môžeme prečítať v septembrovom Nota bene. Ale premýšľala som aj nad niečím iným. Nad tým, že hoci je písané slovo úžasný vynález a dar, ústne podávané a zachovávané slovo je (možno) ešte hodnotnejšie. Je to totiž hodnota overená vekom. Nikto predsa nebude tradovať donebavolajúcu hlúposť. Jedine, že by poukazovala na nejakú múdrosť... Ada Jung, editorka

V ďalšom čísle s témou STROM nájdete: Strom života

Rodostrom

Ochrana lesov

Strom života stojí v strede raja a je symbolom dokonalej harmónie. Mystický a náboženský koncept Stromu života je zaujímavým motívom a metaforou vo viacerých náboženstvách a filozofiách.

V posledných rokoch sa stalo hitom zostavovať rodinný rodokmeň, rodostrom. Ľudia sa zaujímajú o históriu svojich predkov, pátrajú po nich dokonca aj v zahraničí a internet je plný návodov na ich vytvorenie.

Stále si dostatočne neuvedomujeme, aké životne dôležité sú pre človeka a jeho existenciu lesy. Sú však ľudia, ktorí ich ochrane zasvätili život. Spolu s lesmi chránia vzácne druhy aj stabilitu prírodných procesov.

3


Rozhovor

text: ada jung | foto: palo čejka

nota bene 159

2014 september

Na koľko percent môže byť skúmanie človeka prostredníctvom písma objektívne? Odvíja sa od odbornosti a skúsenosti grafológa a vyhranenosti pisateľa. Pri väčšine projektívnych metód, akými sú napríklad test kresby stromu, postavy či začarovanej rodiny, kolíše presnosť a pravdivosť okolo 80 percent. Tak je to aj v grafológii. Kde všade sa v súčasnosti grafológia využíva? Najčastejšie sa v našom kultúrnom prostredí využíva v personalistike, teda pri výbere zamestnancov do riadiacich funkcií, v kriminalistike a v sebapoznaní pisateľov. Žiaľ, málo v pedagogike a v škole. Nebola by grafológia veľkou pomocou pre školského psychológa? Nielen pre školského psychológa, ale hlavne pre učiteľa. Ak sa v písme prejaví snaha byť egocentrický, byť stredobodom pozornosti, takémuto študentovi nerobí problém postaviť sa pred celú triedu a hovoriť. Naopak introvertnejší, plachejší žiak sa bude radšej vyjadrovať písomne. Tieto vlastnosti sa dajú v písme identifikovať.

UKÁŽ MI, AKO PÍŠEŠ, A JA TI POVIEM, AKÝ SI

FASCINUJÚCE ZRKADLO: PÍSMO Narýchlo načmáraná poznámka, starostlivo napísaný list či vyumelkovaný podpis odhalia o pisateľovi viac než samotný obsah. O tom, ako písmo prezrádza to, čo by sme najradšej skryli, hovorí grafológ PETER BAKAY. Kedy ste sa grafológiou začali zaoberať? O tom, že existuje grafológia, som sa dozvedel už na základnej škole. V roku 1982 vydal profesor Mistrík knihu s názvom Grafológia. Po jej preštudovaní som začal mať o grafológii hmlistú predstavu, ale až po roku 1990 začali vychádzať knihy, z ktorých sa dalo zistiť viac. No a začiatkom roka 1994 otvorili na terajšom Krajskom osvetovom stredisku v Nitre kurz grafológie, ktorý som začal navštevovať. Odvtedy som neprestal. Teda vyše 20 rokov. Učili ste sa na vlastnom písme? Čiastočne, ale nie je to najobjektívnejšie. Každý máme o sebe určitú predstavu. A ak nie sme

4

dostatočne profesionálni, a ja som vtedy nebol, máme tendenciu hľadať v písme to, čo si myslíme, že sme. Preto je lepšie učiť sa na písme človeka, ktorého vôbec nepoznáme. Kam až do histórie siaha metóda analýzy rukopisu ako metóda skúmania človeka? Už Aristoteles si všimol spojitosť medzi ľudskou povahou a písmom. Túto súvislosť skúmal aj Suetonius Tranquillus, životopisec rímskych cisárov, a v stredoveku sa takisto hľadal vzťah medzi tým, čo človek vyprodukoval, ako vyzeral a jeho povahovými vlastnosťami.

Kedy sa ku grafológii začalo pristupovať ako k vede? Vo Francúzku, v druhej polovici 19. storočia. Za zakladateľa modernej grafológie môžeme považovať kňaza Jeana-Hippolyta Michona. Prvý použil pojem grafológia a sformuloval základné zásady. Neskôr sa poznatky dostali do Nemecka, kde sa problematiky chopili viacerí odborníci. Medzi inými aj filozof a psychológ Ludwig Klages, ktorý zdokonalil systém a doplnil znaky do súčasného rozsahu. Do grafológie sa zapojila aj psychológia, hlavne psychoanalýza a hlbinná psychológia C. G. Junga.

Uvediete nejaký príklad? Videl som rozlúčkový list študenta, ktorý spáchal samovraždu. Nazrel som aj do písomnej práce, ktorú napísal niekoľko mesiacov pred smrťou. Oproti nej boli v rozlúčkovom liste vážne zmeny v písme. Keby jeho učitelia mali aspoň základné znalosti z grafológie, v písomkách by si všimli, že sa s ním deje niečo veľmi vážne a zakročili by, alebo by oslovili psychológa, prípadne rodičov. Možno sa dalo tejto smutnej udalosti zabrániť. Preto si myslím, že každý učiteľ, každý pedagóg, by mal mať základy z grafológie. Čím môže grafológ prispieť v oblasti kriminalistiky? V kriminalistike môže grafológia pomôcť pri profilovaní páchateľa. Sú známe tzv. znaky nebezpečnosti, ktoré upozorňujú na nebezpečné chovanie človeka. V písme sa prejaví agresivita, hostilita, teda nepriateľské, negatívne, agresívne správanie, tiež tendencie klamať, byť neúprimný. Takže polícia môže pomocou analýzy rukopisu napríklad posúdiť, či pisateľ, ktorý sa v anonymnom liste vyhráža násilím, je svoje vyhrážky aj schopný uskutočniť. Čo všetko sa dá a nedá o človeku z písma zistiť vo všeobecnosti? Sebavedomie, poriadkumilovnosť, citovosť, vzťah k peniazom a k sexu, miera sebaovládania, či je racionálny, alebo intuitívny, či je optimista, alebo pesimista. A veľa ďalších vlastností. Nedá sa zistiť vek, pohlavie, farba vlasov, či viete plávať... (smiech)

Vzťah k peniazom či dokonca k sexu? Môžete byť konkrétnejší? Písmo sa skladá z troch pásiem. Horné – to sú horné slučky písmen l, k, h. Tam sa premieta naša spiritualita, duchovnosť, racionalita, predstavivosť, tvorivosť. Stredné pásmo – malé a, m, n nám hovorí o citovosti, emocionalite, veľkosti nášho ja. No a dolné pásmo, slučky v písmenách y, j, p, naznačuje vzťah človeka k peniazom a k pudovým, sexuálnym záležitostiam. Práve som vám popísal takzvanú pásmovú teóriu. Ak sa vrátime k samotnej otázke, tak zjednodušene – kto píše veľké dolné slučky a sú pritom plné, bacuľaté, má veľmi pozitívny vzťah k erotike a sexu. A ak píše drobnejším písmom, má malé okraje a celé písmo je „natlačené“ na strane, má aj rád peniaze a nerád ich púšťa z ruky. Aké vlastnosti musí mať „dobrý grafológ“? V prvom rade by mal pochopiteľne poznať dobre problematiku grafológie, žiaduce sú aj vedomosti z psychológie. Nezaškodia aj vedomosti zo sociológie, histórie... A hlavne musí byť na vysokej etickej úrovni. Keď máte pred sebou vzorku rukopisu, čo si všimnete ako prvé a ako postupujete ďalej? Najskôr by sme mali vedieť niektoré základné informácie o pisateľovi. Grafológ nie je jasnovidec! Tieto informácie pomáhajú oddeliť vplyvy, ktoré nemajú priamy súvis s psychikou pisateľa a ne-

„Zhoršuje sa čitateľnosť písma a tento znak súvisí s ohľaduplnosťou.“ dajú sa jednoznačne zistiť z rukopisu. Sú to: vek, pohlavie, lateralita – pravo alebo ľavorukosť, vzdelanie, zamestnanie či národnosť, pretože v iných štátoch majú iné tvary písmen ako u nás... Ale dôležitá je aj kvalita zraku, prípadne zdravotné problémy, ktoré menia pohyblivosť ruky – mozgová príhoda – ochrnutie, Parkinsonova choroba, skleróza multiplex. Vplyv na prevedenie rukopisu má aj to, pre aký účel a za akých okolnosti vznikol. Či sú to poznámky z porady, list priateľovi alebo ukážka pre grafologický rozbor. A to sme sa ešte vôbec nedostali k hodnoteniu samotného rukopisu! Grafológia je zložitý systém poznávania iných. Koľko hodín vám približne zaberie posúdenie písma? Kvalitný grafologický rozbor trvá aj šesť až osem hodín. Koľko znakov si grafológ v písme všíma? Je zhruba dvadsať základných skupín znakov a tie sa ešte členia na ďalšie. Napríklad viazanie. Sú tri typy viazania – školské, čisté a nejasné. Samotné čisté viazanie sa člení na tri typy – arkáda, girlanda, uhol. Arkádu poznáme úvodnú,

koncovú, mechanizovanú, uhlovú, zavináčovú, širokú, úzku. A tak by sme mohli pokračovať... Nevzniká z toho pri hodnotení človeka chaos? Ako nájdete to správne vyhodnotenie? Grafológia má vypracovaný systém, pomocou ktorého si vie „upratať“ jednotlivé významy znakov. Napríklad: ak pisateľ píše menej čitateľne, vytvára si novotvary, hlavne na konci slova, a spája pritom do jedného tvaru dve-tri písmená, voláme to ligatúra. Pokiaľ píše rýchlym písmom, znamená to, že vie abstrahovať, vystihnúť podstatu veci, vie ísť priamo k jadru problému. Ale ak je ligatúra v pomalom písme, znamená bezohľadnosť. Významy znakov priraďujeme podľa toho, aké sú iné znaky. Všetky grafologické znaky navzájom komunikujú, niektoré sa kamarátia, iné nie. A všetko toto sa využíva pri rozbore rukopisu. Spomínali ste, že posudok písma sa robieva ako podklad pre prijatie do zamestnania. Aký máte na to názor? Ak pri požiadavkách do zamestnania uvedie firma, že treba priložiť rukou písaný životopis, pravdepodobne ho podrobí grafologickému skúmaniu. A ak uchádzač akceptuje túto požiadavku, súhlasí vlastne aj s rozborom písma. Pokiaľ by s rozborom nesúhlasil, rukou písaný životopis nepošle, a teda sa ani nebude uchádzať o miesto. Grafológia môže byť v tomto smere pomerne efektívna – minimálne označí toho uchádzača, ktorý sa na dané miesto vôbec nehodí. To môže firme ušetriť veľa prostriedkov a uchádzačovi veľa trápenia. Ak je písmo v podstate taká mentálna fotografia, platí, že ak zmením písmo, zmením aj seba? Áno. V grafológii existuje absolútna spätná väzba. To znamená, ak sa vám skúsenosťami, vekom, vonkajším vplyvom mení povaha, mení sa zodpovedajúcim spôsobom aj písmo. Písmo vždy odzrkadľuje našu psychiku. Platí to aj naopak. Ak nútime pisateľa, aby si osvojil iný tvar niektorého písmena, môže sa časom zmeniť jeho povaha zodpovedajúco k novému tvaru písma. Povedzme, že chcem rozvíjať svoju trpezlivosť, optimizmus a sebaistotu. Ako konkrétne s tým mám začať prostredníctvom písania? Ako som spomenul, museli by ste sa s novými znakmi stotožniť. Ale... ak chcete byť trpezliví, musíte písať písmom vyššej úrovne a písať širší a rovný ľavý okraj. Optimizmus sa prejavuje stúpavým riadkom. Sebaistota istým ťahom pri písaní väčším stredným pásmom (malé a, m) a rýchlejším tempom písania. V akom veku sa v písme prejavujú základné črty osobnosti? Je to už vtedy, keď sa len začíname učiť písať?

5


nota bene 159

Keď sa učíme písať, začíname dostávať pod kontrolu najskôr čiaru. Potom sa naučíme písať písmenká. Začneme ich spájať do slov. Zo slov začíname vytvárať vety. A až potom, čo zvládneme tento proces, teda, že forma sa dostáva mimo našu pozornosť a dominuje záujem o obsah, môže začať individualizácia. Teda proces, pri ktorom sa začína potláčať naučené a pretláča sa zdedené, osobnosť a jedinečnosť pisateľa. Začiatok tohto procesu je silne individuálny, ale všeobecne môžeme povedať, že sa spúšťa okolo desiateho roku života. Teda pri ukončovaní prvého stupňa základnej školy. Je pravda, že aj choroby, ktoré sa ešte len majú prejaviť, vidno v písme už skôr? Áno, napríklad cukrovka, srdcovo-cievne ochorenia... Ale je tu jeden dôležitý moment. Deontologický kódex, ktorý hovorí o etickej stránke grafológie. To znamená, že nie som oprávnený vyjadrovať sa k chorobám, lebo nemám medicínske vzdelanie. Je to veľmi vážna a nebezpečná vec. Prirovnal by som ju k Pandorinej skrinke, ktorú keď raz otvoríte, dostanú sa von veci, ktoré už nikdy nedáte späť. Ako sa dajú identifikovať psychické problémy? Ako som už spomínal, v písme sa prejaví napríklad to, že sa pisateľ zaoberá myšlienkami na samovraždu. Alebo mentálna anorexia a podobne. Ale konkrétne? Tieto informácie sú v rukách neodborníka ako britva v rukách dieťaťa. Takže bohužiaľ... Tak trošku optimistickejšie. Aké „najkrajšie písmo“ ste skúmali? Grafológia nepoužíva pojem pekné či škaredé písmo. Písmo je čitateľné a nečitateľné. Krása je subjektívna, jej hodnotenie v spoločnosti podlieha módnym vlnám a zmenám. A preto neviem odpovedať, aké „najkrajšie“ písmo som skúmal. Nemyslela som formálne najkrajšie písmo. Myslela som skôr na „najkrajšieho“ človeka za tým písmom. Každý človek má skoro všetky vlastnosti, preto sa na túto otázku ťažko odpovedá. Každý máme v sebe anjela aj čerta. Ale ak chcete takýchto ľudí hľadať, prosím: láskavosť sa prejavuje girlandou (m sa píše ako u), čiary sú pri písaní orientované vpravo. Obetavosť sa tiež prejavuje girlandou, a malé a a o sú hore otvorené. Starostlivosť sa prejaví nespojitým písmom, dĺžne a mäkčene sú nízko a presne umiestnené... Hľadajte. Je možné nájsť si podľa rukopisu vhodného partnera? Je to možné. Urobí sa rozbor oboch partnerov. Potom môže grafológ poukázať na rozdiely v psychike oboch. V nich môžu vzniknúť trecie plochy. Napríklad on je spoločenský, rád chodí na tancovačky, ona je skôr samotárskejšia, uzav-

6

retejšia – a je problém. Grafológia môže na tieto rozdiely upozorniť. Je už potom na partneroch, či to rozdýchajú, alebo pôjdu od seba. Čoraz viac komunikujeme prostredníctvom esemesiek a viac ťukáme do klávesnice, ako berieme do rúk pero. Vplýva to nejako na písmo? Bohužiaľ áno. Zhoršuje sa rutina písania, úprava, estetická stránka písma. A čo je najhoršie – čitateľnosť. A tento znak súvisí s ohľaduplnosťou. Dôsledok? Sme voči sebe menej tolerantní, ohľaduplní, menej vnímaví. To je, myslím, nie práve najlepšie smerovanie spoločnosti. Čiže keď sme v škole dostávali za trest stokrát napísať: Cez hodinu sa nevyrušuje, malo to viacvrstvový efekt? Zjednodušene povedané: áno. Zväčšovala sa rutina písania, rástla istota žiaka písomne sa vyjadrovať. Písmo sa viac dostávalo do polohy prostriedku, nie cieľa. Chcem tým povedať, že písanie sa stávalo nástrojom zaznamenávania myšlienok, a nie kladenia znakov na papier. Dominoval obsah nad formou.

2014 september

text a foto: jana čavojská

TÉMA

Ako máme do svojho života prinavrátiť písanie rukou? Možno to bude znieť trochu provokatívne, ale zakázal by som na prednáškach na vysokej škole notebooky, nech si študenti píšu poznámky rukou. Dnes je veľmi malá vypísanosť ruky a slabá úroveň písma u vysokoškolákov. A pre základné a stredné školy by som dal viac zadaní, ktoré by museli písať rukou. Tak, ako sa stráca úcta a vysoký status učiteľov, stráca sa aj akási úcta k písmu a písaniu rukou. Ale myslím, že doba je už tak ďaleko, že tieto trendy sa dajú len ťažko zvrátiť. Azda len energetická kríza a veľké výpadky elektriny by nám pripomenuli, aké dôležité je vedieť písať rukou.

Mgr. Peter Bakay Od roku 2010 vyučuje základy grafológie na UKF v Nitre, bol viceprezidentom Slovenskej grafologickej spoločnosti, vedie kurzy grafológie a kluby grafológov v Nitre a Bratislave, spolupracuje s personalistami a s kriminalistami.

Rozbor rukopisu Grafológa Petra Bakaya sme požiadali o krátku analýzu vzorky rukopisu. „Dôkladnejší rozbor vyžaduje veľa času, ale hlavne – nemôžeme všetko, čo zistíme, napísať do novín. Je to len ukážka, ako grafológ pri analýze postupuje,“ upozornil predtým. Pisateľka má estetické cítenie (široké okraje). Má pomerne vysokú mieru sebadisciplíny a sebaovládania (pomerne rovný riadok, vzpriamené písmo). Citovo je dobre vybavená (plné malé písmená a, o, d). Má tendenciu trochu kritizovať, podpichovať, ironizovať (na konci slov čiara so špicom). Nie každého si pustí do svojej blízkosti – psychicky (skrátené, až odpadnuté koncové ťahy písmen). Preferuje logické myslenie, je pre ňu dôležité, aby veci „mali súvislosti“ (písmo je spojité, prerušuje iba kvôli dĺžňom a mäkčeňom, aj keď píše tlačené písmeno). Občas vie byť aj tvrdohlavá a neústupčivá, skôr sa dohodnete, ak jej všetko vysvetlíte, ako keď jej prikážete (v písmenách m a n nie sú oblúky ale hrany, špice). Psychicky sa vie rýchlo adaptovať, prispôsobiť, a nemá rada akékoľvek silové riešenia (slabší tlak písma). Je opatrnejšia, nerada riskuje (nízko umiestnené mäkčene a dĺžne). Často sa obracia do minulosti, spomienky na detstvo, často sa kontroluje (slučky v hornom pásme na písmene malé d). Písmo hovorí o tom, akí sme, a podpis hovorí, akí by sme chceli byť. Pisateľka by chcela byť spontánnejšia a diplomatickejšia. Necíti potrebu byť všetkými poznaná, identifikovaná. Autorka vzorky rukopisu je naša kolegyňa, novinárka, a s uvedenou analýzou plne súhlasí.

Slovenské školstvo na nekonvenčné metódy vzdelávania ešte veľmi nedozrelo.

ALTERNATÍVNE VZDELÁVANIE JE V IZOLÁCII

NIE JE ŠKOLA AKO ŠKOLA Ako zmeniť stresujúce vyučovanie pod prísnym dohľadom na tvorivé a podnetné? Tieto otázky si kladú inovátori vzdelávacieho procesu rovnako ako rodičia, ktorí chcú pre svoje deti nájsť alternatívny systém. Vzdelávanie je často trápením. Prečo keď ľudia – a v prvom rade deti – sú od prírody zvedavé osobnosti a baví ich dozvedať sa stále nové veci? Povinnú školskú dochádzku nariaďuje u nás ústava a učebné plány tiež upravujú právne predpisy. Podľa nich musí učiť každá slovenská škola. Existuje možnosť vzdelávať dieťa na 1. stupni základnej školy doma – ak ho tam učí osoba s vysokoškolským vzdelaním predpísaným pre učiteľov 1. stupňa. Takýto žiak je pritom zapísaný vo svojej škole. Každý polrok robí komisionálne skúšky a na ich základe dostane vysvedčenie.

Nadpriemerné výsledky Ak chce škola vyučovať systémom odlišným od toho, ktorý je u nás zaužívaný ešte z čias Márie Terézie, musí si dať žiadosť na experimentálne overovanie na ministerstvo školstva. Takéto overovanie prebieha minimálne počas celého jedného vzdelávacieho programu. Teda na základnej škole s deviatimi ročníkmi deväť rokov.

V súčasnosti takto ministerstvo overuje dve alternatívne pedagogické koncepcie na súkromných školách: waldorfskú pedagogiku a systém Márie Montessoriovej. Oba tieto didaktické prístupy fungujú približne sto rokov a v zahraničí vrátane Českej republiky je niekoľko základných aj stredných škôl typu waldorf a Montessori, o materských školách ani nehovoriac. A čím sú vlastne alternatívne? Jednoducho povedané, majú rozdielne metódy toho, ako naliať deťom vedomosti do hlavy a rozvíjať ich osobnosť. Mám pocit, že ideologické pozadie týchto systémov sa príliš preceňuje. Predpokladám, že na presvedčeného ateistu s racionálnym, vedeckým pohľadom na svet pôsobí značne ezotericky aj vyučovanie o nesmrteľnom Bohu, ktorý stvoril svet za šesť dní a na siedmy odpočíval. Kresťana zas môže učivo o tom, ako sa vyvinul z jednobunkových organizmov a živočíšnych predchodcov patriacich do radu primátov, vcelku uraziť.

Takže čo je pre jedného normálne, pre druhého môže byť čudné až neprijateľné. Cieľom štúdia je vyformovať zdravú, rozhľadenú a vzdelanú osobnosť, ktorá sa dokáže zaradiť do spoločnosti, uplatniť v nej a rozvíjať svoje poznatky. Spôsobov, ako dieťa vzdelávať, sú stovky. Dodržanie predpísanej kvality vzdelania monitoruje štát Testovaním 9, písomnými previerkami všetkých žiakov základných škôl. Ani waldorfskí, ani montessoriovskí žiaci v ňom nepohoreli, práve naopak, dosahujú dobré až nadpriemerné výsledky. Ich vedomosti, keď školu končia, sú teda porovnateľné s vedomosťami žiakov v štátnych školách. A o to predsa ide, nie?

Nekonečný experiment Bratislavskú walfdorskú základnú školu a celý princíp waldorfského vzdelávania občas označujú za sektárstvo. Ktovie prečo má práve tento pedagogický prístup takú smolu. Žiadne tajnostkárčenie sa tam nekoná. Jednoducho som tam zavolala a pani učiteľka Xénia Činčurová,

7


nota bene 159

zodpovedná aj za komunikáciu školy, mi povedala, že môžem prísť kedykoľvek a čokoľvek si v škole aj odfotiť. Waldorfská škola má 220 žiakov a obrovské šťastie na priestor. Sídli v tichej časti Bratislavy v klasickej školskej budove s veľkým pozemkom, kde sú stromy, tráva, preliezačky, ale aj školská záhradka a rozostavaný hlinený domček, ktorý postupne dokončujú učitelia so žiakmi a ich rodičmi. Deti sa s radosťou babrú v hline. Triedy a chodby sa od iných škôl odlišujú iba dekoráciami, pedagógovia sa snažia vytvoriť podnetné a príjemné prostredie. Vyučovanie sa v určitých obdobiach nesie v rôznych témach. Napríklad triedu s témou zámorských objavov si učiteľ vyzdobil modelmi lodí a historickými mapami. Školu založili dvanásti nadšení pedagógovia a funguje v systéme experimentálneho overovania už trinásť rokov. Ministerstvo školstva ju stále neodobrilo. „Aj preto sme stále izolovaná škola. Keby sme mali v rukách oficiálne výsledky overovania, umožnilo by nám to ďalší rozvoj waldorfského školstva. Táto situácia brzdí vznik ďalších základných, ale aj stredných waldorfských škôl. Záujem rodičov je pritom veľký, denne odmietame dve-tri deti,“ hovorí Xénia Činčurová. Podľa jej kolegyne Miroslavy Heribanovej musí byť waldorfská metodika dobrá, keď ich žiaci v Testovaní 9 dosahujú nadpriemerné výsledky a aj všetky testy, robené v priebehu overovania, vyšli dobre. Absolventi waldorfskej školy bežne pokračujú na gymnáziách, odborných a umeleckých školách. Zo základnej odchádzajú s tým, že sa dohovoria tromi cudzími jazykmi.

2014 september

Výučba hlavných predmetov prebieha v epochách. Epocha nie je nič iné ako 120-minútový blok. Jednotlivé predmety sa striedajú po mesiaci, takže žiak sa učí mesiac slovenčinu, mesiac matematiku a podobne. Na obnovenie získaných vedomostí slúžia v období inej epochy cvičné hodiny z ostatných predmetov. „Všetko, čo sa deti učia, prepájame v živom kontakte s inými predmetmi a praktickými skúsenosťami a zručnosťami,“ vysvetľuje Miroslava Heribanová. „V súčasnom školstve napríklad žiaci zlyhávajú v prírodovedných predmetoch. Prečo? Majú menej laboratórnych hodín, nahradili ich hodiny abstraktného vyučovania. My vyučujeme prakticky, na fyzikálnych a chemických pokusoch. Namiesto memorovania poučiek a definícií predvedieme dieťaťu jav, ono ho pochopí a samé si ho v hlave zadefinuje.“

Osobný vzor Každému dieťaťu vyhovuje niečo iné. Dôležité je, aby ho škola nestresovala.

Príbeh na mieru Kritikom waldorfského systému sa nepáči najmä spojenie tejto pedagogiky s antropozofickým svetonázorom jej tvorcu, Rudolfa Steinera. Ani u nás, ani vo svete sa však nepreukázalo, že by na waldorfských školách niečo takéto vyučovali. Didaktické princípy slúžia iba pedagógom a mnohí priznávajú, že Steinerovu filozofiu ani poriadne nepoznajú, ani cielene neštudujú. Ďalším kritikom prekáža, že žiaci nemajú učebnice, písať písaným písmom sa učia až v druhom ročníku, nedostávajú známky a v nižších triedach ani testy. „Učebnice slúžia ako pomôcka pre učiteľa. On vytvára príbeh hodiny. Musí k preberanej látke zhromaždiť materiály zo všetkých dostupných zdrojov a vytvoriť z nich jedinečný príbeh na mieru svojej triedy,“ obhajuje Xénia Činčurová svoj spôsob výučby. „Každá trieda je iná, má iné záujmy a kladie iné otázky. Každý príbeh sa teda bude odohrávať inak. Len získané poznatky budú podobné.“ Každé dieťa si v priebehu vyučovania vytvára vlastnú učebnicu. Do veľkého pracovného zošita si zapisuje poznámky, kreslí obrázky a vlepuje materiály.

8

Učiteľky waldorfskej základnej školy Xénia Činčurová (vpravo) a Miroslava Heribanová.

Waldorfská škola kladie dôraz aj na umelecké a pracovné predmety.

Alternatívne školy sa snažia o rodinnú atmosféru.

K aktivitám waldorfských detí v bratislavskej základnej škole patrí aj stavba domčeka z hliny a slamy. Budujú ho spoločne s učiteľmi a rodičmi.

Žiakov hodnotia slovne, vysvedčenie má aj niekoľko strán. V 8. a 9. ročníku prichádza známkové hodnotenie, ktoré umožní prechod žiaka na klasickú strednú školu. Ešte predtým žiakov na známky pripraví percentuálne hodnotenie písomných testov. „V písomnom hodnotení neopisujeme iba to, ako sa žiakovi darí s učebnou látkou. Hodnotíme jeho vývoj a posun, zručnosti, aktivitu na vyučovaní, orientáciu v súvislostiach. Keď potom v 8. ročníku prídu známky, vidíme, že kolektív sa s tým ťažšie vyrovnáva. Známka na päťbodovej stupnici človeka príliš škatuľkuje. Preto je známkovanie podľa nás skôr škodlivé. Naopak, formatívne je ukázať deťom, ako majú na sebe ďalej pracovať.“ Špecializáciou školy sú umelecké a pracovné predmety. Deti hrajú na hudobných nástrojoch, spievajú, hrajú divadlo, nacvičujú cirkusové predstavenie. Ale aj štrikujú, pestujú zeleninu a pracujú s drevom. Počítače, naopak, príliš nepoužívajú. Samozrejme, doma ho má každý žiak a informácie k preberanej látke si bežne hľadá na internete. V 9. ročníku sa vyučuje informatika. Učivo podávané cez monitor tu však neuznávajú. „Najväčšie hodnotové a morálne bohatstvo ľudstva sa dá preniesť iba osobným vzorom, nie prostredníctvom informačných technológií,“ myslí si Miroslava Heribanová. „Elektronický prostriedok nikdy nenahradí medziľudský vzťah. Nechceme rezignovať na možnosť vzdelávať deti osobne a učiť ich cez počítač.“ Xénia Činčurová dodáva, že práve osobnejšie vzťahy sú tým, čo ich školu najviac odlišuje od klasickej školy. Predmety učia úplne rovnaké. Učiteľky priznávajú, že takýto systém výučby kladie na pedagóga vyššie nároky než v bežnej škole. Navyše musia vystupovať ako vzor. Vo waldorfskej pedagogike je dôležité, aby bol pre žiaka učiteľ osobnosťou, ktorú si môže vážiť a ktorá mu do života niečo odovzdá. Okrem klasického pedagogického vzdelania musí mať waldorfský učiteľ špeciálne trojročné waldorfské vzdelanie. Dá sa získať na Uni-

9


nota bene 159

2014 september

text: jana čavojská | foto: soňa sadloňová

TÉMA

Komunitná škola v Zaježovej

Školička, v ktorej nezvoní Súkromnú málotriedku v Zaježovej zriadila nezisková organizácia Živica. Dôraz kladú na environmentálnu výchovu, súlad s prírodou a rodinnú atmosféru. „To znamená, že žiaci a ich rodičia musia napríklad pripraviť drevo na zimu,“ upozorňuje JURAJ HIPŠ zo Živice. Koľko má vaša škola žiakov a kto ich učí? Pred siedmimi rokmi sme začali so štyrmi deťmi. Dnes je v škole trinásť žiakov a viac už nevieme prijať. Sme v situácii, keď musíme ďalších žiakov odmietať. Žiaci sú hlavne zo Zaježovej, ale dochádzajú k nám aj deti z vedľajšej dediny. Máme jednu skvelú pani učiteľku a pomocníkov – rodičov. Rodičia pomáhajú pri vyučovaní, učia angličtinu, informatiku a technické práce.

K bratislavskej waldorfskej škole patrí ihrisko, stromy a záhradka.

verzite Komenského, kurzy robí aj waldorfská škola a spolupracuje pritom s univerzitou v rakúskom Kremse.

Matematiku alebo prírodovedu?

Waldorfskí žiaci sa učia štrikovať.

hajú práve dôkladne prepracované Montessori pomôcky, vďaka ktorým si dieťa dokáže fakty vizualizovať. Kým menšie deti viac veci ohmatávajú, väčšie pomaly prechádzajú k abstrakcii. Tento systém vypracovala Mária Montessori, prvá žena, ktorá v Taliansku vyštudovala medicínu. Žila na prelome 19. a 20. storočia a pri práci s mentálne zaostalými deťmi vyvinula postupy, pomocou ktorých sa dokázali vzdelávať. Právnička Ivett Pavlis odjakživa túžila pracovať s deťmi. Práca v nadnárodnej spoločnosti ju prestala napĺňať, a keď sa jej pred štyrmi rokmi narodila dcéra, rozhodla sa viac venovať deťom. Dostala sa aj k Montessori pedagogike. Na kurze sa zoznámila so Soňou Bobekovou, zakladateľkou Aliancie Montessori a montessori materskej a základnej školy. „Úplne ma to nadchlo, začala som to študovať a opäť som začala žiť,“ hovorí uprostred svojej triedy. Vyučuje angličtinu Montessori metódou a v budúcnosti plánuje materskú školu. Montessori považuje za najvhodnejší vzdelávací systém a nadšene vysvetľuje, ako malé deti vďaka logike pomôcok rýchlo chápu nové veci.

„Predstavte si situáciu, že prídete do školy a jednoducho sa rozhodnete, že máte chuť na matematiku alebo na prírodovedu. Nikto vás vo vašej činnosti neobmedzuje, robíte to, čo vás baví a každý deň sa tešíte do školy. Ste si vedomí svojej zodpovednosti za splnenie stanovených úloh, ale koľko času budete venovať ich splneniu, je už na vašom slobodnom rozhodnutí. Žiadne skúšky, testy, hanba, poníženie, jednoducho len spoznávate svet.“ Takto na svojom blogu opisuje systém Montessori zriaďovateľka školských zariadení Montessori Ingrid Kossová. Ani v Montessori škole neznámkujú a vládne tu neformálna atmosféra. Väčšinu vyučovania tvorí samoštúdium dieťaťa s vybranou Montessori pomôckou, zvyšok času sa učiteľ deťom individuálne venuje. Pomôcky Montessori sú navrhnuté tak, aby žiak sám pochopil, či úlohu vyriešil správne. Sám si vyberá, čomu sa chce venovať. Bežné je, že v triede sú deti Angličtina á la Montessori rôzneho veku, na Slovensku sa vyučuje v troj- „Mám tu asi dvesto pomôcok, niektoré som obročiach. Staršie deti v skupine prirodzene po- jednala cez internet, ďalšie som si vyrobila alebo máhajú mladším. Pochopiť učebnú látku pomá- vymenila s inými učiteľkami,“ ukazuje prehľad-

10

ne usporiadané police. Práve systém a prehľadnosť je základ Montessori triedy. Každá vec má svoje miesto. Ani škôlkari sa nehrajú s bábikami. Majú skôr skladačky a hračky, prostredníctvom ktorých sa učia nové veci. Všetko nové si najprv ohmatajú a prostredníctvom zmyslov sa im to vryje do pamäti. „Všetko je 3D,“ hovorí Ivett. Vyťahuje trojrozmernú skladačku zemegule, z ktorej si dieťa môže vybrať jednotlivé krajiny, zistiť ich tvar a porovnať veľkosť. Ruka je nástroj ducha, hovorí Montessori. Vizualizácia. Od konkrétneho sa prechádza k abstraktnému až vo vyšších ročníkoch základnej školy. Podľa Mnotessori má každé dieťa prirodzenú túžbu učiť sa, a ak mu necháme slobodu výberu, bude sa vzdelávať s nadšením. Pedagóg musí vystihnúť správne obdobie na preberanie určitej látky. Nazývajú ho senzitívne obdobie. Postupne ho bavia rôzne veci, a vtedy ho treba učiť. „Moju dcéru Leilu začali v troch rokoch zaujímať písmená a naučila sa čítať. Keby začala v šiestich, v prvej triede, nebavilo by ju to, netešila by sa a učila by sa s oveľa väčšou námahou. Senzitívne obdobie na čítanie mala v troch rokoch,“ vysvetľuje Ivett a dodáva, že takéto obdobia sú u každého dieťaťa individuálne, a preto im nevyhovuje jednotný učebný plán. V Montessori škole ide každé dieťa svojím tempom.

Líši sa vyučovanie u vás od vyučovania na bežných školách? Sme málotriedka, čo znamená, že všetky deti od prvého po štvrtý ročník sa učia spolu v jednej triede. Môže sa to zdať ako nevýhoda. Ale podľa nás je prirodzené, keď sa spolu učia deti rôzneho veku. Viete si predstaviť, že by na vašom pracovisku mali všetci od 25 do 26 rokov? A škola by mala pripravovať na bežný život. Naša škola sa od iných odlišuje predovšetkým atmosférou. Je v pravom slova zmysle rodinná, keďže rodičia aktívne pomáhajú pri výučbe. Nie je to vždy ľahká cesta, ale na druhej strane sa u nás nestane, že by sme si nevážili prácu učiteľa. Rodičia majú vlastnú skúsenosť s tým, aké ťažké je učiteľské poslanie. Najlepšia cesta, aby si spoločnosť vážila prácu učiteľa, je vlastná skúsenosť s učením. Našich žiakov posielame občas na výmenu do iných škôl. Vznikajú humorné situácie, keď naše deti zisťujú, že tok vyučovania riadi zvonec, že príchod učiteľa sa oceňuje vojenským vstávaním. Sú prekvapené, že v iných školách si nemusia pripravovať spolu s rodičmi drevo na zimu. Netreba ale prepadať ilúzii, že zaježovské deti sa v škole len hrajú, nosia drevo do pece a vybehnú si k blízkemu potoku. Slobodu vyvažujeme zodpovednosťou, a to aj formou testov, diktátov a známok.

Ako sa do fungovania školy zapájajú rodičia? Zaježovská škola je komunitnou školou. Bez aktívnej účasti rodičov by neprežila. Rodičia dobrovoľnícky vykonávajú funkciu upratovačov, školníkov, ekonómov aj pomocných učiteľov. Rodičovské združenia vyzerajú tak, že najskôr sú rodičia v role „zamestnancov“ školy a potom sa zmenia na rodičov detí. Rodičia si vo veľkej miere školu sami spravujú, z čoho vyplýva veľa možností, ale aj práce.

Používate klasické učebnice a pomôcky? Áno, učebnice máme tie isté ako štátne školy. A rovnako ako štátnym školám nám ich pravidelne nevie ministerstvo zabezpečiť, aj keď je to jeho úloha. Využívame však vo veľkej miere prostredie, kde sa škola nachádza. Deti si už vyskúšali prácu pastiera, siali obilie aj pílili a ukladali drevo na zimu. V školskej záhrade sa od tohto školského roka budú prostredníctvom odskúšanej metodiky učiť matemati-

Čo všetko ste museli vybaviť a aké podmienky splniť, aby ste na otvorenie školy dostali povolenie od úradov a aby vás zaradili do siete škôl? Ten zoznam dokumentov bol snáď nekonečný. Dodnes si pamätám, ako sa nám hygiena zdráhala dať povolenie na prevádzku, keďže sa v triede kúri v peci. To nesedelo do kolónok. Pomohlo, až keď som panie z úradu zobral na lazy a ukázal, že deti sa o pec nepopália. Všet-

ku, prírodovedu aj slovenčinu s využitím prvkov, ktoré budú v záhrade.

ky takto kúria doma a iná možnosť nie je. Centrálne vykurovanie na lazoch jednoducho neexistuje. Ak chce niekto založiť školu, musí sa pripraviť na cestu byrokracie. Musí byť presvedčený, že deti si dobré školy zaslúžia. V jednom z rozhovorov ste povedali, že v skole chcete pripraviť deti aj na život vo veľkomeste. Ako sa to dá na lazoch, ďaleko od takýchto miest? Väčšina našich detí sa už teší, ako bude žiť v Bratislave, New Yorku alebo Paríži. Ostať na lazoch chce tuším len jeden žiak, ktorý sa pred dvomi rokmi prisťahoval z Bratislavy. Človek vždy túži po tom, čo nemá. Mojím prianím je, aby zaježovskí žiaci vedeli žiť aj na lazoch, aj v Paríži. Je povinnosťou dospelých im tú slobodu dať a pripraviť ich na to. Aj preto naše decká veselo používajú notebooky a tablety, majú kvalifikovanú výučbu cudzieho jazyka, robia interview do televízií... Zároveň sa aktívne podieľajú na príprave kúrenia v škole, vedia narábať s motykou aj hrabľami – aj keď pri tom trochu protestujú.

11


Portrét

text: zuzana uličianska | foto: vladimír šimíček, denník sme

nota bene 159

2014 september

Síra

Skupinky študentiek sa po hodine pýtam, či už počuli výraz Fair Trade. Jedna si myslí, že „trade“ označuje tradičné výrobky, slovo fair im nehovorí nič. Po niekoľkonásobnom opakovaní spojenia fair play im napadne spojenie s férovosťou.

GLOBÁLNA HROZBA V MOBILNOM TELEFÓNE

HODINA PROBLÉMOV SVETA Jej vyučovacia hodina vyzerá trochu ako tínedžerská komédia. Budúci kuchári a čašníci unudene vchádzajú do triedy. „Pani učiteľka, ako ste vy vyrástli,“ neodpustí si jeden. Zuzana Smetanová na podobné poznámky elegantne nereaguje. Globalizácia, udržateľný rozvoj, migrácia, chudoba. To nie sú témy, ktoré by si tínedžeri spontánne vyhľadávali na internete. Preto je dôležité, akým spôsobom sa im budú odovzdávať. Zuzana Smetanová, pedagogička na bratislavskej SOŠ hotelových služieb, rozdelí študentov na skupiny. Majú opísať príbeh bežného predmetu. Začína sa tričkom, ktoré má každý študent na sebe. Cieľom je, aby pochopili, že v textilkách Číny, Filipín či Srí Lanky, kde sa šije oblečenie pre také značky ako Adidas a Nike, je bežná pracovná doba aj dvanásť hodín. Šičky pracujú v prachu a hluku bez ochranných pomôcok, pritom mzdy im nestačia ani na základné životné potreby. So štu-

12

dentmi však musí Smetanová začať od samého začiatku. Z akej krajiny pochádza značka Adidas? A kde sú Filipíny?

Spravodlivý banán Ďalšia skupina študentov dostáva za úlohu na mape vyznačiť cesty banánu od pestovateľa až k spotrebiteľovi. Zuzana si nevšíma, že študenti si pri práci pomáhajú vyhľadávaním v mobiloch. Je zvedavá, ako s nimi vedia pracovať. „V USA sa pestuje najviac banánov,“ vytasí sa mladý muž so zaručenou „mobilnou“ informáciou. Padne aj hláška, že typickou banánovou republikou je Island.

Na stenách triedy visí kresba „spravodlivého“ banánu, ktorý je rozdelený na kúsky podľa podielu, aký na jednom banáne zarobí zberač, distribútor či predajca. „Vysvetlím im situáciu a potom diskutujeme, ktorému článku v reťazi by pridali, aby bol obchod s banánmi spravodlivejší,“ hovorí učiteľka. „Čaj je čaj, veď je to iba rastlina. Ja nie som právnik, aby som také niečo povedal,“ reaguje jeden zo študentov na otázku Smetanovej, či môže mať obchod s čajom nejaký vplyv na ľudské práva. „Možno čaj zberajú proti svojej vôli?“ zamyslí sa jedna zo študentiek. Druhá špekuluje, že môže škodiť zdraviu zberačov.

Bez dejepisu a občianskej

Skreslené geografické predstavy študentov sa najlepšie prejavia pri praktických úlohách. Keď dostanú za úlohu nakresliť slepú mapu sveta, Európa sa na nej rozkladá ako obrovská placka po celej severnej pologuli, kým Afrika pôsobí skromne, ako väčší ostrov. Krvavý mobil „V ich vzdelávaní dominujú odborné predme„Kde sa nachádzajú rudy potrebné na výro- ty, čo rešpektujem vzhľadom na typ školy, ale bu mobilov?“ Učiteľka skúša priviesť študen- títo študenti nemali občiansku výchovu, žiadtov na stopu ďalšieho príbehu. „Pravdepo- ne spoločenské predmety, pri ktorých by mohli dobne v zemi,“ zauvažuje krásna školáčka. získať širší obzor. Dejepis mali len v prvom ročO Kongu, ktorý je hlavným svetovým exportérom koltánu potrebného pre mobily či tablety, študenti tušia len to, že je to teplá krajina. „Že by tam bola otrocká práca? Sú tam nejaké nepokoje?“ začínajú mať podozrenie po niekoľkých doplňujúcich otázkach ich učiteľky. níku, aj to len 30 hodín. Pri zámorských objaInformácia, že na ťažbu koltánu sa veľmi voch by sa stratili,“ vysvetľuje situáciu Smetačasto zneužívajú deti, ich zaujme. „Neviem, nová. Tí, ktorí budú vo svojej práci používať že sa niečo také deje, nehovorí sa o tom, recepty z celého sveta, teda nepočuli ani o monerieši sa to,“ priznáva jedna zo študentiek. replavcovi Marcovi Polovi, vďaka ktorému sa „Keby som bola silný jedinec, hľadala by som mnohé korenia dostali do Európy. iné riešenia. Možno by som skúšala túto su- Ministerstvo školstva začlenilo globálne vzderovinu nahradiť, niečo by som urobila. As- lávanie vlani do pokynov pre školy, ale podobpoň by som šírila túto informáciu,“ dodáva. ne dôležitým témam by sa zišlo viac podpory. Zuzana Smetanová vysvetľuje, že práca „Náš vzdelávací program je naplnený množv skupine bola len prípravou na hlbšie roz- stvom tém. Zabúdame však na to, že by nám krytie témy. Na ďalšej hodine tejto skupine nemalo ísť u študentov iba o získanie vedoštudentov premietne dánsky dokumentárny mostí, ale predovšetkým o formovanie ich pofilm Krvavý mobil, ktorý získala z festivalu Je- stojov,“ hovorí Smetanová. Nielen mladí by den svet. Zdôrazňuje, že predchádzajúce roč- si totiž mali klásť otázky ako: Aký má vzťah níky naň spomínali veľmi dlho a živo o prob- fotografia muža dávajúceho žene zásnubný léme diskutovali. Veľmi na nich zapôsobil aj prsteň k otrockým podmienkam v afrických film Santova dielňa o reálnych podmienkach baniach? Aký globálny problém sa ukrýva v čínskych výrobniach hračiek. „Snažím sa v našich mobilných telefónoch alebo notes nimi hovoriť o reálnych príčinách a násled- bookoch? Máte chuť niečo meniť? Ak áno, čo koch rôznych vecí. Skúmať to, čo môžeme a ako? Ak nie, prečo? ako spotrebitelia robiť bez toho, aby sme Autorka je redaktorka denníka SME. zahodili mobily či hračky.“

„O ľudské práva sa netreba len zaujímať, ale za ne aj ustavične bojovať.“

Medzi najťažšie práce na svete patrí ťažba síry v Indonézii na juhovýchode ostrova Jáva. Robotníkom, ktorí v Indonézii ťažia síru, nepovedia inak ako „otroci síry“. Pre chlapov, ktorí túto prácu robia, je to však splnenie ich životného sna, pretože je to jedna z mála možností, ako na Jáve zarobiť. Skôr ako sa začne robotníkom ranná alebo nočná pracovná zmena, musia najprv vystúpiť tri až štyri kilometre k vrcholu činnej jávskej sopky Kawah Ijen a potom ešte zostúpiť do kaldery, ktorá je plná dráždivých sírnych plynov. Samotná práca spočíva v ručnom lámaní veľkých kusov síry, ktoré sa kladú do bambusových košov zavesených na tyči. Z kaldery sa vynášajú na pleciach. Jeden náklad predstavuje asi 70 až 90 kilogramov veľmi čistej síry. Robotníci ju musia priniesť k stanici, kde sa síra vykupuje, vzdialenej niekoľko kilometrov. Túto cestu absolvujú každý deň dvakrát, za jednu donášku dostanú 4 až 5 eur. Nepoužívajú žiadne technológie či dýchacie prístroje, namiesto nich majú okolo úst a nosa obtočený mokrý pruh látky. Každý deň sa z kaldery činnej sopky Kawah Ijen vyťaží až 12 ton síry. Robotníci sa len výnimočne dožijú päťdesiatky, umierajú dosť mladí. Dráždivý plyn ich škriabe v krku a v nose, pália z neho oči, rozpadajú sa im zuby. Robotníci trpia dýchacími ťažkosťami, k čomu sa pridržujú rôzne ochorenia ako rakovina pľúc či kože. Ich koža je krížom krážom poznačená popáleninami a jazvami. Veľa robotníkov zomrelo na otravu jedovatými výparmi sírovodíka a oxidu siričitého, ktoré unikajú z puklín v sopke. Informácie z metodickej príručky pre učiteľov a učiteľky 2. stupňa základných škôl.

Zuzana Smetanová (46) je učiteľka spoločenskovedných predmetov na SOŠ hotelových služieb a obchodu Na pántoch 9 v Bratislave. Do projektu globálneho vzdelávania sa zapája viac rokov. V spolupráci s OZ Človek v ohrození spracovala viacero globalizačných tém do príručiek pre učiteľov ZŠ a SŠ. Je tiež krajskou koordinátorkou európskej Olympiády ľudských práv, ktorá privádza mladých ľudí k úvahám o rešpektovaní základných ľudských hodnôt. So študentmi sa zapája do viacerých projektov, ako napríklad detskí ombudsmani, rovesnícka podpora či Afrika bez mýtov.

Projekt Globálne vzdelávanie realizovalo od októbra 2012 do februára 2014 Občianske združenie Človek v ohrození. Projekt vznikol na základe potrieb učiteľov a učiteliek základných a stredných škôl na Slovensku, financovaný bol zo Slovak Aid. Aktivity testovali na sedemnástich školách, kde sa do nich zapojilo okolo 500 študentov. V rámci projektu vzniklo šesť príručiek, ktoré sú aj na webovej stránke globalnevzdelavanie.sk.

13


Fenomén

text: zuzana csontosová | ilustrácia: klaus lempelman

nota bene 159

2014 september

stáva, ak sa niekto presne drží určitej metódy, hoci vo svojom vnútri cíti, že čosi nie je v poriadku.

Experiment V roku 2007 britská televízia odvysielala show Bringing Up Baby, Výchova bábätiek. Šesť rodín sa zúčastnilo experimentu, počas ktorého svoje deti vychovávali podľa troch rôznych metód. Prvou bola prísna teória z 50. rokov podľa Truby King. Novorodenca od narodenia kŕmili každé štyri hodiny a výhradne z fľaše, od prvého dňa spal v osobitnej miestnosti a počas dňa spával za každého počasia vonku v kočíku. Cieľom bolo od začiatku nastaviť dieťaťu pevný režim, do troch mesiacov ho naučiť prespať dvanásť hodín vkuse a nedovoliť mu, aby rodičom určovalo životný štýl. Druhou metódou bola teória zo 60. rokov podľa doktora Spocka. Bola oveľa uvoľnenejšia ako v prvom prípade. Rodičia sa mali riadiť vlastnými inštinktami a bábätko si užívať. Dieťa spalo v košíku vedľa postele rodičov, dojčili ho alebo kŕmili z fľaše podľa rozhodnutia matky. Tretia metóda zo 70. rokov vychádzala z knihy Jean Liedloffovej Koncept kontinua. Autorka žila niekoľko rokov v amazonskom pralese medzi Indiánmi. Všimla si, že ich deti veľmi zriedkavo plačú, nemávajú záchvaty hnevu a žijú v harmónii s celou komunitou. Nemusia byť napomínané, rodičia nemajú dôvod používať tresty alebo vyjednávanie, a deti predsa robia to, čo sa od nich očakáva. Liedloffová to pripísala najmä faktu, že indiánske deti sú v prvom období života v neustálom fyzickom kontakte so svojimi rodičmi, ktorí ich nosia na sebe. Pozornosť rodiča sa nesústreďuje na dieťa, tak ako je to u nás, ale dieťa je súčasťou života aktívnych rodičov.

Najlepšia metóda

VÝCHOVA PODĽA PRÍRUČKY MÔŽE BYŤ PREKVAPIVÁ

NÁVRAT K ZDRAVÉMU ROZUMU Ešte nikdy nemali rodičia k dispozícii toľko kníh o výchove, prístup k toľkým odborným článkom a výskumom a toľko poradcov ako v súčasnosti. A zároveň nikdy nemali toľko protichodných informácií.

14

Naši predkovia sa pri výchove riadili buď vlastným inštinktom a skúsenosťami svojich rodičov a prarodičov, alebo jednou publikáciou, ktorá bola práve v móde (v 80. rokoch to bola kniha Naše dieťa). Zväčša boli členmi väčšej, pokope žijúcej rodiny, preto mali so starostlivosťou o deti mnoho skúseností. Dnešné matky však držia po prvýkrát v náručí často až vlastné dieťa. Publikácie o ich výchove a starostlivosti o ne sú preto užitočné a povzbudzujúce. Problém na-

Rodičia, ktorí sa na tento experiment podujali, mali k dispozícii špeciálne vyškolené mentorky. Ak v prvom prípade matka plakala, pretože počula plakať svoje trojdňové bábätko a bála sa, že mu je vonku príliš zima, alebo že ho môže napadnúť líška, ktorá sa niekedy potulovala po záhrade, mentorka sebavedome zasiahla a uistila ju, že všetko je v poriadku. Bábätko malo tri dni, ale pravidlá sú pravidlá. Ak bolo pre ženu v treťom prípade nepohodlné mať dieťa ustavične na sebe, hoci by počas prechádzky vonku spalo aj v kočíku, mentorka ju uistila, že nepretržité nosenie je z dlhodobého vývoja pre dieťa najlepšie. Názory rodiča sa brali do úvahy jedine v druhom prípade. A ako sa experiment skončil? Po troch mesiacoch sa po prvýkrát stretli všetci rodičia a vymieňali si svoje skúsenos-

ti. Každý prezentoval svoju metódu ako najlepšiu a všetci svorne tvrdili, že po druhýkrát by sa rozhodli rovnako. Zrazu nebolo reči o nebezpečných líškach ani mučivých pocitoch, keď dieťa plače. Matka nadšene líčila spoločenskú party pre päťdesiat ľudí u nich doma, kým novorodenec spokojne spal sám v detskej izbe. V prípade neustále fyzického kontaktu sa zase nespomínala veľká únava pri starostlivosti o dieťa, ale úžasný pocit blízkosti a lásky. Niečo podobné sa deje nielen v televíznom programe, ale aj v knihách o výchove detí, ktoré nás v posledných desaťročiach zaplavili. Píše sa v nich, že ak budete k dieťaťu pristupovať vždy s rešpektom, potom bude ono rešpektovať vás, ak ho budete neustále nosiť, nebude plakať, ak ho necháte rozhodovať samé za seba, nepodľahne v puberte drogám, ak...

Iný kraj, iný mrav Ale ako to, že práve u vás doma žiadne podobné múdre rady nefungujú? Prečo je problematické, ak sa rodičia otrocky riadia nejakou výchovnou príručkou? Tieto knihy sú väčšinou písané zahraničnými autormi pochádzajúcimi z USA alebo západnej Európy. Nezohľadňujú našu kultúru. Uznávaná rodinná terapeutka Naomi Aldort napríklad odporúča veľmi slobodný prístup vo výchove, čím sa maximálne podporí individualita dieťaťa. Je dovolené takmer všetko, pokiaľ to nie je vyslovene nebezpečné. Ak sa napríklad vaše dvojročné dieťa rozhodne na návšteve u priateľov vyhadzovať z políc hračky, nemusíte mu nič povedať. Je na hostiteľovi, aby si s vaším dieťaťom vytvoril vlastný vzťah a pokiaľ mu to prekáža, môže mu to vysvetliť. Viete si predstaviť, že sa stane niečo podobného u nás? Veľmi pravdepodobné je, že hostiteľ bude „slušný“, o nevychovanosti vášho dieťaťa pomlčí, a toto bolo posledný raz, kedy vás k sebe pozval. Ďalším problémom je, že pokiaľ sa striktne riadite nejakým menšinovým výchovným štýlom, ktorý vás chytil za srdce, zatiaľčo celé vaše okolie uplatňuje opačné zásady, staviate vaše dieťa do veľmi konfliktnej a náročnej pozície. Pokiaľ je výchovná metóda inšpirovaná prírodne žijúcimi národmi, má síce svoju logiku, ale v našich podmienkach bude fungovať inak. Pri uplatňovaní princípu neobmedzovania dieťaťa v pohybe, ako je to i v prípade Konceptu kontinua, určite znervózniete pri prvej ceste s autami. A ak nebudete svojimi obavami znervózňovať dieťa vy, spravia to za vás ľudia vo vašom okolí. Nechať malé dieťa bez dozoru používať sekeru alebo iný nástroj je v našich podmienkach takisto dosť nezvyklé.

15


nota bene 159

2014 september

text: jana čavojská | foto: michal huštaty

Komunita

ZAUJÍMAVÉ KNIHY O VÝCHOVE Pamela Druckermanová: A dosť!

Lenivý rodič Všetci autori, v snahe byť úspešní, obhajujú svoju teóriu ako tú jedinú správnu a najefektívnejšiu. Pokiaľ sú zástancami veľmi zaznávaného smeru, ktorý nie je prijímaný väčšinovou spoločnosťou, často napádajú väčšinovú teóriu ako neprijateľnú, píšu príliš bojovne a jednostranne a zbierajú dôkazy, ktoré potvrdzujú ich názory. Klasické školy s ich učiteľmi sú neznesiteľné, lekárom nemožno dôverovať, pôrod v nemocnici spôsobí dieťaťu doživotnú traumu, plne dojčené deti nebývajú choré... A čo ak autor vydal knižku v nadšení počas prvých rokov výchovy svojho dieťaťa a po čase zmenil názor? Nie každý má toľko odvahy a nadhľadu, aby si to priznal, ako obľúbený britský autor Tom Hodgkinson, známy pod prezývkou „lenivý rodič“. Pred dvanástimi rokmi sa s partnerkou a deťmi presťahoval z Londýna na vidiecku farmu. Snažil sa žiť pomalší život v spojení s prírodou. No koncom minulého roka sa vrátil späť do Londýna a otvoril si kníhkupectvo. Jeho deti, silne ovplyvňované reklamou, televíziou (deň, kedy doma znova zapojil televíziu, označil jeho syn za najkrajší v živote) a rovesníkmi v škole totiž jeho novú životnú filozofiu neprijali. Ak Tomova partnerka pripravila doma „eko“ narodeninovú oslavu a strávila dva dni tým, aby upiekla mrkvový koláč z ich vlastnej bio-mrkvy, domáci chlieb a podobné pochúťky, deti sa občerstvenia ledva dotkli. Odvtedy pripravujú pohostenie tak ako ostatní – z potravín zo supermarketu, ktoré nakúpia za pätnásť minút. Navyše Hodgkinson zistil, že prírodný život môže človeku z veľkomesta pripraviť nemalé úskalia. Včely zamrznú, zasadený šalát zjedia slimáky, líška pokradne sliepky z kurína... A najviac ho šokovali horibilné účty za benzín, keď musel deti voziť do vzdialenejšej školy. Hodgkins si v praxi odskúšal ideály mnohých nadšencov a vo svojich knihách popisuje nadobudnuté skúsenosti a poučenia. Pri čítaní napríklad Pohodových rodičov (The Idle Parent) sa určite nebudete nudiť. Jeho základné heslo znie: „Nechajte ich, nechajte ich, nechajte ich!“ Táto teória je v priamom rozpore s „helikoptérovými rodičmi“, ktorí nad svojimi deťmi neustále krúžia v snahe vyplniť a organizovať každú minútu ich voľného času. Hodgkins vkladá dôveru v to, že deti sú bytosti, ktoré sa naučia byť samostatné, ak im k tomu vytvoríte priestor a podnetné prostredie.

16

Americká spisovateľka žije a vychováva svoje tri deti v Paríži a všíma si rozdielnosť v „americkej“ a „francúzskej“ výchove. Ako to, že francúzske deti neohŕňajú nos nad zeleninovým šalátom, slušne zdravia, ďakujú a večer idú spať hneď, ako im poviete? Pritom stále zostávajú spontánne a hravé. Americký zhovievavý štýl výchovy, pri ktorom si rodičia nevedia dať rady s vlastnými deťmi, sa v knihe nevyhne uštipačným a ironickým hodnoteniam. Francúzska výchova s jasľami od pol roka je naopak glorifikovaná ako lepšia a na vyššej úrovni. Ženy na materskej sú putičky, ktoré o seba nedbajú, veľa bodov nezískalo ani dojčenie. Nejednu našu matku to pobúri... No ale nestojí za to si prečítať, ako tie drzé decká uspať už o siedmej večer? Kniha je veľmi vtipná, svieža a výborne sa číta aj po dni plnom domácich prác a detského kriku.

Zdeněk Matějček a Tomáš Novák Medzi najuznávanejších autorov bývalého Československa patrí profesor Zdeněk Matějček (1922 – 2004), ktorý sa profesionálne venoval detskej psychológii. Najväčšiu úlohu vo výchove detí pripisoval rodine. Jeho knihy ovplyvnili mnohých odborníkov a reformátorov starostlivosti o deti a vydávajú sa dodnes. Medzi najznámejšie patria Co deti nejvíc potřebují, Co, kdy a jak ve výchově dětí, Po dobrém nebo po zlém? Profesorom Matějčekom sa inšpiroval aj súčasný český psychológ Tomáš Novák. Je autorom osemdesiatich kníh z oblasti psychológie, z ktorých niektoré sa venujú špecifickým problémom vo výchove. Obľúbenými knihami sú napríklad Proč jsi stále tak neklidný a Mnohem menší dareba, než jste čekali. Okrem praktických rád pri problémoch sú jeho knihy plné šťavnatého a zároveň láskavého humoru. Autor má za sebou takmer päťdesiatročnú prax, odborné vedomosti vie podať zrozumiteľne a veľmi trefne.

Jean Liedloffová: Koncept kontinua Túto teóriu si vybrala britská televízia pre svoju show, lebo je, rovnako ako kniha, zaujímavá. Nemusíte sa presne riadiť tým, ako žili Indiáni v pralese, ale stojí za to dozvedieť sa, čoho je malé dieťa schopné. Všimli ste si niekedy na fotkách pohľady novorodencov? Sú neuveriteľne múdre a hlboké. A presne podľa toho k nim pristupovali Indiáni – inteligentne a s prirodzeným rešpektom. Po prečítaní knihy prestanete mať zbytočné obavy, či je v poriadku, že vaše dieťa „ešte stále“ uspávate pri dojčení alebo v dvoch rokoch neprespí celú noc. Nebudete viac rozmýšľať o tom, či je normálne, že práve vaše bábätko chce byť neustále nosené. Je to kniha o tom, že treba otočiť hodinky smerom ku stene a užívať si čarovný čas s malým bábätkom.

Jiřina Prekopová Známa a zároveň kontroverzná detská psychologička Jiřina Prekopová, Češka žijúca v Nemecku, je propagátorkou terapie pevným objatím. Pozornosť vzbudila odvážnou knihou Malý tyran, ktorá po prvýkrát vyšla v Nemecku koncom 80. rokov. Vtedajšiu verejnosť ihneď rozdelila na dve polovice – jedna s knihou súhlasila, druhá ostro protestovala. Autorka si všimla, že kým v minulosti liečila najmä úzkostné a utiahnuté deti, začali pribúdať deti agresívne, egoistické a panovačné. Vo svojich knihách zdôrazňuje nutnosť pevných hraníc a láskavosti k deťom. Je proti fyzickým trestom, manipulácii, ale i prehnanej starostlivosti. S jej metódami nesúhlasia určité skupiny odborníkov, napríklad psychológovia zaoberajúci sa autistickými deťmi. Ak však máte pocit, že vám doma vyrastá malý tyran, táto kniha môže byť pre vás inšpiratívna. Medzi ďalšie známe tituly patria Neklidné dítě a Prvorozené dítě.

Rešpektovať a byť rešpektovaný Medzi alternatívcami je veľmi obľúbená kniha Adele Faberovej a Elaine Mazlishovej Ako hovoriť, aby nás deti počúvali. V Českej republike vyšla podobná kniha pod názvom Rešpektovať a byť rešpektovaný od manželov Kopřivových, Jany Nováčkovej a Dobromily Nevolovej. Ak vám zostali trpké spomienky na autority, ktoré s deťmi jednajú bez úcty a slušnosti, prídete si na svoje. Hoci je tzv. rešpektujúci prístup propagovaný ako progresívny, niektorí odborníci poukazujú na neprimeranú rolu, ktorú rodičia dieťaťu priradia. Výsledkom často je, že potom majú doma neprimerane sa presadzujúce alebo egocentrické deti. Je to chybou metódy, alebo slabou autoritou rodiča?

Z jedného vnútorného dvora neďaleko centra Bratislavy sa stalo veľmi príjemné miesto.

So susedom nás často spája iba stena, nie je to škoda?

Stačí kúsok trávy a koláč Predtým sa sotva pozdravili a stretávali sa maximálne na domových schôdzach. Tam neboli k sebe veľmi milí. Dušan Martinčok to chcel zmeniť a vytvoriť komunitu priateľov. Atmosféry domových schôdzí sa Dušan bál. že si ich aj sami zjedia, lebo vôbec nikto neprí„Nechodil som tam rád. Boli to nepríjemné, ne- de. Zišlo sa však dvadsať ľudí. Neformálne zdruvrlé stretnutia. Preto som rozmýšľal, ako vytvo- ženie Susedia na dvore, ktoré si vymýšľa rôzne riť iný dôvod a priestor na stretávanie susedov,“ aktivity ako spolu tráviť voľný čas, bolo na svete. rozpráva. „Vnútorný dvor neďaleko Mýtnej ulice v Bratislave je zelený a pekne uzavretý. Pre- Raz za čas to skončí tortou čo to nevyužiť? Prečo by sme sa mali stretávať „To, že je priestor verejný, predsa neznamená, že len na napätých stretnutiach, keď nám pada- nám nepatrí,“ tvrdí Dušan. Na vnútornom dvojú škridle na hlavy alebo nefungujú zvončeky?“ re sa začali diať zaujímavé veci. Halloween, 17. Dušan sa dohodol s tromi ďalšími susedmi, že november, jarná brigáda, údržba zelene. „Obzorganizujú párty na dvore. Rozvešali plagáty, štrikovali sme sušiaky na bielizeň. Nikto ich už aby pozvali všetkých z vnútrobloku, priniesli sto- nepoužíval, všetci sa báli, že im bielizeň niekto ličky, upiekli koláče. Boli celkom zmierení s tým, ukradne. Zrazu boli sušiaky pekné a farebné.

To prelomilo v ľuďoch bariéru. Teraz tam bielizeň sušíme bežne,“ rozpráva Dušan. V zime dvor odpočíva. Sezóna susedských akcií začína jarnou brigádou. A potom nasledujú akcie štýlom – čo koho napadne. Napríklad Kino na dvore, premietania na plátno natiahnuté medzi stromami. Alebo Bazár na dvore vždy na jar a na jeseň. Ľudia urobia prievan vo svojich skriniach, pivniciach, podkroviach a na improvizovanom námestíčku so stánkami predávajú alebo vymieňajú nepotrebné veci. Susedia najbližšie pripravujú úpravu zanedbaného ihriska pri vedľajšom bloku. Nikto ho ne-

17


Dušan Martinčok zmenil vzťahy medzi susedmi.

Kino na dvore. Premieta sa na plátne natiahnutom medzi stromami. Susedia sa stretávajú od jari do jesene pri rôznych aktivitách.

Susedská burza, na ktorej ľudia predávajú alebo vymieňajú nepotrebné veci z domácností, sa teší veľkej obľube.

Zo susedov sa stali priatelia.

využíva, tak ho chcú prebrať k životu. No nestre- „Jedna z najkrajších vecí, ktoré sme tu zažitávajú sa len na veľkých akciách. Jednoducho li, bola akcia Susedia čítajú Bendovú,“ hovorí sa skamarátili. Napríklad dnes ráno sa na ich Dušan. „Uctili sme si našu susedu Kristu BenFacebooku objavila fotka úžasnej torty. Naro- dovú, ktorá tu bývala dlhé roky a napísala tu deninovú dobrotu upiekol sused pre susedu. niektoré zo svojich kníh. Lavičku, na ktorej sePridal aj status: Prvýkrát sa videli na domovej dávala, sme prešmirgľovali, namaľovali a osaschôdzi pred desiatimi rokmi. On schôdzu ne- dili sme na ňu malú pamätnú tabuľku s nápimotorne moderoval, ona mu kládla otázky za- som: Tu sedávala naša suseda Krista Bendová. čínajúce: Prečo by som mala... Potom sa ocitli S pomocou Občianskeho združenia Ďakujem, v jednom čitateľskom klube. On chcel discipli- sused, sme postavili búdku vymaľovanú postanovanú debatu, ona skákala do reči. Neskôr sa vičkami z jej rozprávok a v nej sú knižky na pozačali navštevovať. Ona má vždy poriadok, on žičiavanie. Spisovatelia a herci z nášho okolia vždy bordel. Bývajú v susediacich vchodoch. On čítali deťom z Osmijanka. Bol to krásny deň.“ má skoro 40, ona o dvadsať viac. On je gej, ona roztopašná hetéra. Susedia sú najprv cudzinci. Bezdomovci za susedov? Niektorí cudzincami aj zostanú, ale raz za čas Medziľudské vzťahy vo vnútrobloku sa zmesa to skončí takouto narodeninovou tortou. nili. Ľudia sa zrazu poznali po mene, začali sa

18

stretávať a pomáhať si. „Dnes som bol na obede u susedky Máši a bol tam ešte aj ďalší zo susedov,“ ilustruje Dušan. Deti, ktoré sa predtým nekamarátili, teraz spolu behajú po dvore. Komunita, ktorá drží pokope, sa dokáže ozvať, keď sa ľuďom niečo nepáči. Najnovšie je to napríklad iniciatíva proti zrušeniu trhu na Žilinskej ulici. Obyvatelia okolitých blokov si na trh zvykli, nakupujú tam od farmárov a majú pocit, že potrebujú takéto miesto. Chcú zachovať trhovisko aspoň v nejakej podobe a jasne to dávajú najavo svojim komunálnym politikom. Trochu iná situácia nastala, keď sa medzi ľuďmi rozchýrilo, že občianske združenie Vagus otvorí na Mýtnej denné centrum pre ľudí bez domova. Istý poslanec za Smer dokonca začal zbierať podpisy proti. Spustili sa protesty. „Veľa ľudí

sa proti centru postavilo, ale úplne iracionálne a s veľkou dávkou nenávisti. Chceli sme, aby si vypočuli priamo Vagusákov a získali presné informácie. Zorganizovali sme diskusiu. Bola veľmi náročná, ventilovalo sa na nej veľa nevraživosti. Vagusáci to výborne ustáli aj napriek tej obrovskej spŕške kritiky. Centrum teraz funguje a ľudia vidia, že sa nemali čoho báť.“ Susedia na dvore neskôr pripravovali violončelový koncert. Všetci sa naň veľmi tešili. No začalo liať. Nezostávalo nič iné, iba poprosiť kamarátov z občianskeho združenia Vagus, aby mohol byť koncert u nich. Dušan odvtedy rád rozpráva o tom, ako im bezdomovci poskytli strechu nad hlavou. V bezdomoveckom centre sa nakoniec stretáva aj susedský Book Club a diskutuje o knihách, ktoré všetci jeho členovia predtým prečítali.

Otvorený priestor nalizovať a rozrastať, ani nechcú, aby im akK Susedom na dvore prichádzajú aj ľudia cie prerástli cez hlavu. Stále organizujú mazvonku. Premietania bežne sleduje aj päť- ximálne jednu za mesiac. Ale občas žiadajú desiat ľudí. Komunita je otvorená, o svojich o drobné granty a dotácie alebo o podporu podujatiach informuje na Facebooku a víta cez portál Ľudia ľuďom, a prostredníctvom každého. Na náklady sa ľudia bezprostred- občianskeho združenia je to jednoduché. ne vyzbierajú medzi sebou. „Pozývajú nás aj Inak všetko zostane spontánne ako doteraz. na konferencie a do diskusií. To je fajn. Je to Vzťahy medzi susedmi sa za tie štyri roky zmeužitočná vec, tak nech sa aj iní inšpirujú,“ ho- nili. „Navzájom sa poznáme a o svojich susevorí Dušan. „Naše heslo Spoznaj svojho suse- doch vieme minimálne základnú story,“ hovoda pomáha, aby sa ľudia v meste cítili lepšie.“ rí Dušan. „Podľa mňa je prameňom konfliktov On sám tvrdí, že podobné aktivity si môže roz- a nedorozumení to, že sa nepoznáme, máme behnúť každý. Stačí kúsok trávy a tácka s ko- predsudky a o druhých uvažujeme stereotypne.“ láčom. A zo susedov sa stanú priatelia. Tak čo, A obávané domové schôdze? Väčšinou prebieskúsite to aj u vás? hajú u niekoho v obývačke a v príjemnej atmoNeformálne zoskupenie sa onedlho stane ob- sfére, hoci sú na programe komplikované veci. čianskym združením. Neplánujú sa inštitucio- „Už sa tam nebojím,“ usmieva sa Dušan.

19


CESTY

text: dorota kráková | foto: ezahorie.sk, cyklovylet.inf, info-mix.flog.pl, tourismbratislava.com, mamateyka.sk

nota bene 159

2014 september

SVET Z PERSPEKTÍVY DVOCH KOLIES

NAJKRAJŠIE CYKLOTRASY Trend šliapať na bicykli hore-dolu starým kontinentom alebo vyraziť na nový sa zo západnej Európy dostal aj k nám. Bicyklovanie prečistí hlavu, spaľuje tuk a z perspektívy dvoch kolies je svet úplne iný. Minulý rok na Slovensku prekonal predaj bicyklov predaj áut. Predalo bergu alebo do Hainburgu, ktorý – ak sem nejdete za nákupmi, ponúsa približne 300 tisíc bicyklov, no len 70 tisíc áut. Tak je to aj v iných kra- ka fascinujúcu prehliadku stredovekých opevnení. jinách Európskej únie. Na Slovensku sa pod to podpísali módne retro- Ak máte chuť na pestrú krajinu s lúkami, lesmi, poľami, dedinkami bicykle, počasie a lepšie ceny v e-shopoch. a samotami, ale aj na divú zver alebo bunkre a históriu, vyberte sa Infraštruktúra pre cyklistov pritom nezohľadňuje realitu. Kým napríklad smerom k hraniciam s Českom. Cyklochodník síce nie je značený doBratislava má 120 kilometrov trás, z čoho polovicu tvorí bratislavská hrá- konale, ale možno práve preto nechtiac „zapadnete“ do romantickej dza, susedná Viedeň má k dispozícii pre nadšencov desaťnásobne viac „hospody“ a zažijete tu nezabudnuteľné popoludnie. kilometrov. Napriek tomu na Slovensku existujú cyklotrasy, ktoré majú Skúsení cyklisti z Bratislavy radi využívajú vlakový expres do Kútov, ktorý vlastný, neopakovateľný pôvab a krásu. má polovicu vozňa vyhradenú pre bicykle. Z Brodského vedie trasa hrádzou popri vojenských bunkroch, neskôr sa môžete odkloniť kvôli ochraOd Dunaja k Tatrám ne prírody na vidiecke cestičky, avšak pokračovanie nie je zakázané. Popri A prečo nie na bicykli? Pripravte sa, že to bude náročné – fyzicky, ale aj Gajaroch sa dostanete do Suchohradu a Záhorskej Vsi, najzápadnejšej mentálne. Túto cyklotrasu tvorí totiž súbor viacerých trás, ktoré na seba obci Slovenska. Z Vysokej pri Morave je len na skok do Rakúska, ale pokračovať sa dá aj klasickou cykloznačkou až do Devína. nadväzujú, a preto treba pozorne sledovať značenie. V podstate sa dostanete od bratislavského mosta Lafranconi cez Malé Autorka je redaktorka Staromestských novín Karpaty magistrálou až po Považie, pokračuje sa Vážskou magistrálou po Žilinu a za Bytčou sa napojíte na červenú Kysuckú cyklomagistrálu. Cez sedlo Demänovej až na Oravu a Liptov a popod Nízke Tatry cez Liptovský Hrádok prechádza trasa do doliny Čierneho Váhu. Ako píše webový portál cestovanie.pravda.sk, v obci Liptovská Teplička sa trasa delí na dve vetvy. Po severne značenej červenej Popradskej cyklomagistrále sa dostanete do Popradu – vstupnej brány do Vysokých Tatier. Južná Hornádska cyklomagistrála vás zavedie do Hrabušíc, ktoré sú zas bránou do Slovenského raja. Pre lenivejších cyklistov je ideálna Gotická cesta – tzv. betliarsky okruh východom Slovenska. Meria niečo cez 60 kilometrov a trasa je bez výraznejších stúpaní. Ak vás fascinujú klenoty slovenskej architektúry ako kaštieľ v Betliari alebo evanjelický kostolík v Gemerskej Polome, je to trasa pre vás. Má len jedinú chybu – časť vedie po štátnej ceste medzi Rožňavou a Vlachovom. Hádam najkrajší kus Slovenska sa dá vidieť z bicykla, keď sa vyberiete na okruh Tatrami Cestou Slobody. Začína sa v Liptovskom Hrádku a pokračuje Podbanským, Štrbským plesom a Starým Smokovcom do Kežmarku.

Okolo Severného mora

Údajne najkrajšia je cyklotúra vedúca okolo Severného mora. Začína sa v Británii, pokračuje Holandskom, Nemeckom, Dánskom, Švédskom a Nórskom. Má šesťtisíc kilometrov a kopíruje krajinu pozdĺž pobrežia, či už je to popri poliach, lúkach s bľačiacimi ovcami, mori, mestách či veterných mlynoch. Trasa má svoju samostatnú webstránku, kde nájdete mnoho rád od cyklistov, ktorí cestu prešli. Hoci mnohí kritizujú chýbajúce značenie v niektorých úsekoch, väčšina si tento nedostatok naopak pochvaľuje – nie je nič slobodnejšie ako ísť za svojím srdcom, ak vás niektorý kút tejto trasy zvlášť očarí.

Maroko Aj Afrika ponúka relatívne bezpečné cyklotrasy. Najzaujímavejšou je podľa travelingtwo.com cesta naprieč Marokom. Okrem toho, že je Maroko ľahko dostupné z Európy, či už letecky, alebo trajektom, je profesionálmi vnímané ako dobrá príprava na všetky ďalšie cyklovýlety mimo rozvinutého sveta. Vidieť pritom skvost Agadir či navštíviť Marakéš je len plus. Bicykel je tu v podstate národným dopravným prostriedkom, nájdete ich odparkované všade, aj uprostred tržníc, ktorých je tu neúrekom a ktoré sú plné najrôznejších dobrôt. A ešte jeden tip: ak neznášate horúčavy, ale chcete sa, naopak, ohriať počas našej zimy, odložte si túto cyklotúru na február – nie je neznesiteľne teplo a nádherne tam kvitnú mandľovníky.

Na skok k susedom Opačný kút republiky má cyklistom tiež čo ponúknuť, napríklad Moravskú cyklotrasu alebo cestu nivou Moravy. Obe sú pohraničné – prvá smerom Eurovelo 6 a 13 na Čechy a druhá do Rakúska. Spoločné majú aj to, že popri bicyklovaní Tomáš Peciar z Cyklokoalície hovorí, že najnavštevovanejšia na Slovensku nížinou s romantickými riečnymi zákutiami sa dostanete aj k najkrajším je trasa Eurovelo 6, ktorá naším územím iba prechádza a smeruje k Čiermiestnym historickým pamiatkam. nemu moru. Je známa ako „riečna trasa“ alebo „rodinná trasa“. Vedie od Cesta nivou Moravy sa začína cyklomostom v Devínskej Novej Vsi, mestskej Atlantiku – fascinujúceho ústia rieky Loiry, naprieč Francúzskom, k švajčasti Bratislavy a pokračuje východným okrajom lužného lesa po ľavom bre- čiarskemu Bodamskému jazeru, napája sa na trasu Dunaja od Nemechu Moravy. Neskôr vedie popod železničnú trať do Marcheggu, okrajom ka cez Rakúsko, Slovensko, Maďarsko až do Rumunska k delte Dunaja. národnej prírodnej rezervácie a lemujú ju bunkre z čias 2. svetovej vojny. „V poslednej dobe začína byť moderná aj cesta železnej opony EuroveV Marcheggu je krásny zámok, ktorý kedysi patril Pálfyovcom, v blízkosti lo 13, ktorá prechádza popri vojnových bunkroch v poliach za bratislavsa schádzajú ornitológovia kvôli kolóniám bocianov. Odtiaľ vedie cesta do skou Petržalkou, ale aj priamo cez mesto.“ Na takmer 50 rokov „zakázaSchlosshofu, rakúskeho zámku, ktorý obývala Mária Terézia ako svoje letné nú trasu“ železnej opony je vhodné pribaliť si teplé oblečenie i plavky. sídlo. Nádherné barokové sídlo s udržiavaným parkom je pastvou pre oči a Fascinujúca prehliadka postsovietskej a postkomunistickej Európy sa každý víkend sú tu akcie pre rodiny s deťmi, ako napríklad jazdenie na po- totiž začína za severným polárnym kruhom pri prístave Murmansk. Ďaníkoch, koncerty, čokoládové slávnosti či detská kunsthistorická akadémia. lej sa ňou dostanete napríklad do Sankt Petersburgu, potom cez Litvu, Ak sa nechcete vrátiť cez nový cyklomost do Devínskej Novej Vsi, táto Lotyšsko, Estónsko až k najkrajšiemu mestu Poľska – Gdansku. Pokrapohodová cyklotrasa po asfalte vás ďalej zavedie napríklad aj na mies- čovať môžete cez Nemecko a naprieč strednou Európou až na Balkán ta rímskych vykopávok Carnuntum, ku keltskému hradisku na Brauns- k pobrežiu Čierneho mora.

20

Karakoram Toto je trasa pre dobrodruhov! Kým niektorí by sa báli prejsť Karakoram aj v opancierovanom autobuse, stále sa nájdu ľudia, ktorí medzi Čínou a Pakistanom jazdia na bicykloch. Je to klasika, avšak zrejme už nie na veľmi dlho, neustále sa tu zvyšuje podiel dopravy. Okrem toho, kým v jednej časti trasy behajú po ceste kozy, inde môžete natrafiť na armádu a helikoptéry. Trasa má 1200 kilometrov a na jej prejazdenie budete zrejme potrebovať celé leto. Jedným z jej vrcholov, symbolickým i doslovným, je priechod Khunjerab vo výške 4693 metrov nad morom. Je to najvyššie položená betónová cesta na svete.

Pacifická cyklotrasa Jedna z najkrajších ciest vedie po pobreží severnej Ameriky. Pacifická cyklotrasa je fascinujúca najmä hornatými zrázmi nad búrlivým oceánom v štáte Washington a lesmi Oregonu. Súčasťou je California s mestskými úľmi ako San Francisco. Prejsť to všetko s vetrom vo vlasoch, je zážitok. Navyše, trasa je dostatočne známa i stará na to, aby vás tu neprekvapila žiadna nepríjemnosť. Cestu lemujú hotely i hostely, ale bohužiaľ aj medzinárodné prepravné trasy, takže treba rátať s blízkosťou kamiónov či karavanov.

21


PORTRÉT

text: igor kocian | foto: rodinný archív š. p.

nota bene 159

Doma so svojou zbierkou šlabikárov a čítaniek.

Zbierka šlabikárov a čítaniek z rozličných krajín sveta.

UČIA SA Z NICH ČÍTAŤ DETI NA CELOM SVETE

NEZVYČAJNÁ ZBIERKA Zapálený Bardejovčan Štefan Peteja rozšíril svoje zberateľské aktivity za hranice mesta i regiónu, ba dokonca za hranice krajín a kontinentov. Podarilo sa mu to ojedinelou zbierkou šlabikárov. „Pred viac ako dvadsiatimipiatimi rokmi mi jeden z mojich priateľov daroval nezvyčajný dar – výtlačok šlabikára,“ opisuje pán Štefan Peteja začiatok svojho zberateľského príbehu. Darček v ňom prebudil nielen spomienky na dávne školské časy, ale hlavne záujem a odhodlanosť venovať tomuto druhu knihy svoj voľný čas a pochopiť jej dôležitosť a zmysel v živote človeka. Pán Peteja sa tak vrhol do získavania výtlačkov, ktoré otvárajú prváčikom brány do sveta čítania a písania.

650 šlabikárov Od roku 1988 dosiahla nezvyčajná súkromná zbierka čítaniek a šlabikárov počet 650 exemplárov. Zastúpenie v nej majú krajiny všetkých

22

2014 september

kontinentov a jej majiteľ sa môže popýšiť šla- K cenným kúskom zbierky patrí šlabikár pre bikármi v latinke, azbuke, arabčine, hebrejči- nevidiacich v Braillovom písme. Vzácny a hodne a dokonca aj v čínskom a japonskom jazy- notný úlovok predstavuje najstarší exemplár ku. Exotické šlabikáre, či už z Číny, Afganistanu zbierky Slabikář Cžeský s náboženským obsaalebo Saudskej Arábie, vzbudzujú u záujemcov hom. Vyšiel v roku 1547 v Prostějove. o zbierku osobitný záujem. A listovanie vo vý- Mimoriadnu radosť mu nedávno urobil výtlarazne farebných afrických šlabikároch predsta- čok z Lichtenštajnska, ktorý mu dlho chýbal do vuje pre našinca veľké dobrodružstvo. skompletizovania zbierky európskych šlabikárov. Osobitné časti zbierky tvoria šlabikáre z domo- „Získať mi ho pomohol môj vnuk, ktorý ho po dlviny vydané v rôznych slovenských nárečiach, hom úsilí zohnal od milej riaditeľky základnej ako aj zbierka slovenských šlabikárov využíva- školy v hlavnom meste Lichtenštajnska Vaduze.“ ných slovenskými emigrantmi žijúcimi v Amerike. „A veľmi sa teším, že v mojej zbierke mám Každý je iný aj rómske šlabikáre používané nielen na Slo- Šlabikáre a čítanky sa líšia v závislosti od kravensku, ale aj v ďalších štátoch Európy.“ jiny pôvodu, ako i od obdobia, v ktorom boli

vydané. „Jedny sa čítajú spredu, druhé odza- „Zvlášť ma potešil záujem veľvyslanca Indonézie du, jedny dávajú dôraz na fonetiku, ako čín- na Slovensku, ktorý mi výtlačok šlabikára z jeho ske a japonské, ďalšie skôr na písomný prejav, rodnej krajiny priniesol až domov, do Bardejonajmä šlabikáre z arabských krajín.“ va. Príjemne sme sa porozprávali nielen o moZberateľ, ktorého vek sa už prehupol cez jej zbierke, ale aj o kultúrach našich dvoch krajín.“ osemdesiatku, poznamenáva, že veľmi rád Pri komunikácii s cudzinou pomáhajú pánovi Pelistuje v nových šlabikároch a porovnáva ich tejovi jeho vnuci, ktorí mu všetko potrebné prelos tými skôr napísanými. „Takmer vo všetkých žia do angličtiny, francúzštiny, nemčiny, a dokonkrajinách badať značný vývoj nielen v kresbe, ale aj vo forme, v ktorej sa knihy vydávajú,“ pochvaľuje úroveň novodobých edícií. Aj po dlhých rokoch zbierania každý nový šlabikár poteší pána Peteju rovnako ako tie prvé. „S každou knihou totiž prichádza nielen objavenie novej kultúry, písma, ale často tiež nový príbeh, či nadviazanie nového priateľstva,“ vy- ca aj španielčiny. Takisto mu tlmočia počas stretzdvihuje obohacujúci význam svojho koníčka nutí. „Naposledy to bolo pri návšteve mojej známej z Japonska, s ktorou som sa zoznámil, ako zanietený zberateľ. Zháňanie šlabikárov patrilo v minulosti k zdĺ- inak, prostredníctvom šlabikára.“ havejším úlohám. Keď ešte internet nevládol svetovej komunikácii, pán Peteja sa spoliehal V zahraničí na listovú korešpondenciu so známymi a pria- Štefan Peteja nemá núdzu o žiadosti múteľmi. Neskôr nadväzoval kontakty so zastu- zeí a knižníc z rôznych miest Slovenska, ktopiteľskými úradmi, ktoré ho buď nasmerovali ré by chceli jeho šlabikáre vystavovať, pretona správnu inštitúciu, alebo mu priamo zasla- že vzbudzujú veľký záujem u všetkých vekoli exemplár šlabikára z danej krajiny. vých kategórií. „Najviac ma teší vystavovanie

„S každou knihou prichádza nový príbeh aj nové priateľstvo.“

kníh u nás na Slovensku, či už v školách, knižniciach, alebo múzeách, kde sú prístupné veľkému okruhu ľudí,“ vyznáva sa zberateľ, ktorý sa popri šlabikároch venuje i zbieraniu pedagogických a doplnkových predmetov. Dobové školské pomôcky esteticky skvele dopĺňajú vystavené šlabikáre a čítanky. Okrem slovenských miest zapožičiava majiteľ šlabikáre a čítanky na výstavné účely aj do zahraničia. Posledná výstava sa uskutočnila v poľských mestách Varšava a Bielsko-Biała. V októbri poputuje časť zbierky do priestorov Slovenského inštitútu vo Viedni. „Už si ani poriadne nepamätám, kedy som mal celú zbierku doma pokope,“ usmieva sa zberateľ múdrych kníh pre prvákov s tým, že na svoje výstavy srdečne pozýva všetkých záujemcov. Mesto Bardejov sa okrem šlabikárov a čítaniek Štefana Peteju môže pýšiť i jeho bohatou publicistickou činnosťou. Pred Vianocami roku 2010 poctili usmievavého pána jeho blízki priatelia a rodina krstom knihy Štefan Peteja píše pre Bardejovské Novosti. Vydanie knihy pripravili bez jeho vedomia, čím zberateľa a pisateľa článkov venujúcich sa životu rodného mesta poriadne, ale príjemne prekvapili.

23


Ľudia

text: galina lišháková | foto: jana čavojská a archív

nota bene 158

2014 august

ČO SA O MANŽELSTVE NAUČILI ŠŤASTNÉ PÁRY

LÁSKA PRIŠLA A ZOSTALA V súčasnosti sa každé druhé manželstvo končí rozvodom a priemerne vydrží dvanásť rokov. My vám predstavíme tri manželstvá, ktoré sa negatívnemu trendu vymykajú, pretože prežili viac ako štvrťstoročie. Krízy poznajú len z časopisov

Svátekovci sú manželia 44 rokov, majú dvoch synov a šesť vnúčat.

TERÉZIA (65) A PETER (65) SVÁTEKOVCI Naplno jeden pre druhého Terka mala osemnásť rokov, robila predavačku v potravinách a Peter tam chodil po práci nakupovať. „Páčila sa mi,“ vyjadruje jednoduchý dôvod, prečo ju oslovil. „Bolo to 1. mája 1967, na ulici, kohosi som čakala. Peter išiel okolo, odfotil ma a o pár dní mi môj portrét priniesol ukázať. Až vtedy som si ho poriadne všimla, a hneď som pocítila, že on je ten pravý.“ Chodili spolu iba päť mesiacov, keď ho odvelili na dvojročnú povinnú vojenskú službu. „Rodičia nám radili, aby sme sa rozišli, že náš vzťah nemá šancu vydržať tak dlho na diaľku. Ale my sme už vtedy žili naplno jeden pre druhého.“ Denne si písali. Peter ukazuje vlastnoručne vyrobenú drevenú škatuľku, v ktorej majú uložených vyše sedemsto listov. Už počas vojenčiny sa zasnúbili, Peter zaplatil aj zálohu za družstevný byt, aby raz mali kde bý-

24

„Teraz ľudia príliš študujú, čo by mali prežívať. Majú zafixované, že siedmy rok vzťahu je kritický, tak ho tak označujú, či krízu majú, alebo nie,“ myslí si Terka. „My vždy nájdeme kompromis, jeden druhému vyjdeme v ústrety. Keď sme boli mladší, rada som chodila na tanečné zábavy. Petra nelákali, no napriek tomu ma sprevádzal. Ale keď som videla, ako sa nudí, radšej som sa ich vzdala a ostala s ním doma.“ Dodnes vždy jeden ustúpi, keď vidí, že ten druhý po niečom veľmi túži. Iba televízor nikdy nepozerajú spolu. Peter má rád dokumenty o histórii a prírode, Terka filmy všetkých žánrov. Kedysi sa dohodli, kedy si kto pozrie svoje, teraz majú dva televízory. A kedy boli najšťastnejší? „Keď boli deti malé. Prvý syn Peťko sa mi narodil v ten istý deň, len o tri hodiny skôr, ako syn Roman mojej sestre Betke,“ spomína Terka. „To bol mimoriadne pekný deň. So sestrou sme v pôrodnici ležali na tej istej izbe. Postele sme mali vedľa seba. Keď prišla, chytili sme sa medzi nimi za ruky. Vždy som túžila, aby som mala také krásne manželstvo ako Betka. A vyšlo mi to.“ Dnes často partnerstvá prežívajú veľké krízy práve po narodení dieťaťa. „Podľa mňa veľmi záleží od ženy, ako to obdobie zvládne. Keď je sebecká, stará sa len o dieťa a mužovi povie, nech ju nechá na pokoji, nečudujem sa,“ hovorí Peter. No často býva problém aj v sebeckosti mužov. „Ja som sa na deti tešil. Na prvé kroky, prvé slovíčka... A starostlivosť o ne sme si delili.“ Zdá sa im, že to utieklo, ani nevedia ako. No deťmi sú obklopení doposiaľ. Obaja synovia sa vrhli na otcovstvo pomerne mladí, a tak dnes majú dokopy šesť vnúčat. Najstaršie má dvadsaťdva a najmladšie štyri roky.

vať a naplánovali si svadbu. „Tak, aby na nej bolo nové víno, kačice, husi... Mala byť mesiac po mojom návrate z vojenčiny. Lenže, po krízovom roku 1968, nám službu nečakane o mesiac predĺžili. Áno sme si povedali deň po tom, ako som zhodil uniformu, 18. októbra 1969.“ Na dva roky ich prichýlili Terkini rodičia, po- Stále sa vodia za ruku tom dostali kľúče od družstevného bytu, Vyznávajú si Terka a Peter aj po štyridsiav ktorom žijú dodnes. „Keď sme sa sem na- tich štyroch rokoch manželstva stále lásku? sťahovali, mali sme len spálňu a kuchynský „U nás sú tieto prejavy priazne také samozrejstôl. Obývačka bola prázdna miestnosť, oba- mé, že nad nimi nerozmýšľame. Ja mu často ja synovia sa v nej bicyklovali,“ opisuje Peter. hovorím môj zlatý, milý môj.“ Peter dodáva, No keď dostal ponuku pracovať v Česku, za že sa vzájomne oslovujú „andelík“. lepší plat, Terka ho odhovorila. „Znamenalo „Stále sa vodíme za ruku. Aj keď sa pohádaby to, že budeme bez seba, čo ma vydesilo. me, zväčša pre malichernosti, nikdy si neRadšej sme sa uskromnili. Pre mňa bolo vždy povieme škaredé slovo. A o chvíľu nás hnev prvoradé, aby sme boli spolu. S Petrom mi je prejde, takže ani tichú domácnosť nemávadobre kdekoľvek, či doma, či na zábave. Za me. Petra poznám tak dlho, že mi nič nemusí tie roky sme spali oddelene maximálne dva hovoriť, aby som vedela, akú má náladu, na týždne, keď jeden, či druhý ležal v nemocni- čo myslí. A podľa toho reagujem. Máme spoci. Aj to sme sa denne navštevovali.“ lu krásny život,“ hodnotí Terka.

Slovincovci sú manželia 35 rokov, majú dve deti a jedného vnuka.

A ich recept na šťastné manželstvo? „Netreba byť sebecký, ale ochotný robiť kompromisy, vážiť si a tolerovať toho druhého,“ myslí si Peter. A Terka? „Keď o tom druhom čo len trošičku pochybujete, alebo si hovoríte, že v manželstve sa to spraví, nechoďte do toho. Obaja musíte byť takí zaľúbení, že si neviete predstaviť žiť jeden bez druhého.“

MAGDA (62) A PETER (61) SLOVINCOVCI Tí dvaja by sa nemali brať

si v tom urobila poriadok, ťahala som to súčasne s obidvomi. Zhruba tri mesiace.“ Nakoniec sa rozhodla, že sa aj s obidvomi rozíde. „Ale život to zariadil inak. S Peťom som ostala tehotná.“ Svadba bola veľmi napochytre a všetko akoby naznačovalo, že tí dvaja by sa brať nemali. „Holič neprišiel, musela ma učesať švagriná. Svadobnú kyticu som skoro nemala, taxikári, ktorí nás mali odviezť do obradnej siene, nedošli, svedok to tiež ledva stihol...“ A čo láska? „Ja som nebola zaľúbená.“ Peter tvrdí, že ani on úplne nie. „Láska prišla časom. My sa máme radi tak svojsky. Asi to každý nepochopí. Nikdy sme si neublížili, ale stále po sebe štekáme a kričíme. Možno preto nám to tak dlho vydržalo,“ uvažuje. Magda približuje, ako si vyznávajú lásku: „Keď sa ma spýta: Ľúbiš ma?, odpoviem: Nie. Alebo mi povie: Vieš, že ťa mám rád. A ja odvrknem: Ale ja teba nie.“

On hovorí pokojne, pomaly. Ona rýchlo, výrazne gestikuluje a veľa sa smeje. No keď sa pýtam, ako sa zoznámili, vybuchnú do smiechu obaja. „Kolega sa ma spýtal, či nechcem ísť na chatu s partiou, že nejakej kočke nedôjde frajer. Na vlakovej stanici sme zistili, že sa poznáme. Obaja sme vyštudovali polygrafiu, ja dokonca u jej otca. Ešte sme aj robili v tých istých novinách, v Pravde. Lenže Bez humoru by sa pozabíjali to predbieham. Skrátka, na chate sme sa zblížili.“ Toto neustále napätie, vzájomné doberanie sa a Magda nesúhlasí: „Tam sme sa nezblížili. Stá- kedysi aj hádky ako z talianskych filmov sú kolole som ti hovorila: Nie. To ťa podľa mňa zauja- ritom ich vzťahu. „Musím povedať, že je strašne lo, lebo všetky ženy na teba leteli, ani si ich ne- žiarlivá,“ prezrádza Peter. „Musím povedať, že to musel dobýjať.“ Petrovi táto analýza nesedí, no nie je pravda,“ popiera Magda. „Ale je. Pamätáš, súhlasí, že k ozajstnému zblíženiu došlo, až keď ako si sa so mnou mesiac nerozprávala?“ Magsa vrátili do Bratislavy a rozjarená partia sa na- da napokon priznáva a hneď začne vysvetľovať. hrnula do Magdinho bytu. „Všetci na noc odišli, „Nikdy ma nebavili dovolenky s rodinou. Vychystalen Slovinec ostal. Dlhé roky som mu hovorila la som muža s deťmi a ja som ostala doma, kde podnájomník, aj keď sme už boli svoji. Horšie som si lepšie oddýchla. Iba som im telefonovala.“ bolo, že na ďalší víkend mal prísť môj snúbe- Raz, práve boli v Taliansku, jej zdvihol telefón šéf nec žijúci v Nemecku. Petra som musela nená- kempu. „Povedal mi, že môj muž sedí ďaleko od padne poslať domov... Priznávam, že kým som telefónu, s nejakými ženami. To mi stačilo.“ Keď sa

Peter vracal domov, o jej hneve netušil. „Veď som nič nevyviedol. No bolo mi čudné, že nás nečakala na letisku. Volal som jej, nedvíhala. A doma len búchala dverami, leštila zrkadlá a nekomunikovala.“ Magda sa dnes na tom schuti smeje. Spomína, ako si posielali odkazy na lístočkoch po psovi. Dráma sa postupne zmenila na komédiu, už v sebe nedusili hnev, ale smiech a to ich uzmierilo. Zmysel pre humor im vo vzťahu veľmi pomáha, bez neho by sa asi pozabíjali. „Môj manžel vždy strašne zúril, že dlho ostávam v robote. A keď som si ju doniesla domov, bolo ešte horšie. Keď som robila v knižnom vydavateľstve a doniesla som si domov nejaký preklad, tak sa nahneval, že ho vyhodil z balkóna a stránky sme museli hľadať po celom sídlisku.“ Horčičáky sú poháre, v ktorých sa za socializmu predávala horčica. Magda mala vo zvyku hádzať ich pri hádke o zem. „Špeciálne preto som ich zbierala, bolo mi ľúto drahých pohárov,“ hovorí Magda. „Pri jednej hádke ma Peťo zamkol v kuchyni. Práve sme tam vymenili zariadenie za ratanové. Švacla som pohárom o zem, ale utlmila ho rohož. Hodila som ho do prúteného kresla, ale odrazil sa a ostal celý. Chvíľu som uvažovala, či strhnem zo stropu slamený luster, ale potom som dostala lepší nápad. Vytiahla som sekeru na mäso a rozrúbala som dvere.“

Všetko si vykričia Magda tvrdí, že ukážková manželka nikdy nebola. Nerobila nákupy, nevarila, ani veľmi neupratovala, všetky tieto práce prevzal Peter. Dokonca bol s prvým dieťaťom na materskej, lebo Magda

25


vtedy viac zarábala. „Celý život som robila v prevažne chlapských kolektívoch a osvojila som si mužské myslenie. Viem si stanoviť priority, taktiku a byť priama. Myslím, že sa mi to aj v manželstve vyplatilo. Poznali sme veľké lásky, páry, čo sa stále muckali, vodili za ručičky, čakali po šichte jeden na druhého a väčšina z nich je dnes rozvedených. My si všetko vykričíme, nehráme žiadne roly, možno aj preto sme stále spolu. Ale ja viem, že som hrozná. Koľkokrát, keď si to uvedomím, príde mi to ľúto a hovorím Peťovi, aby sa so mnou rozviedol.“ Peter objíma svoju ženu, usmieva sa a krúti hlavou: „V žiadnom prípade.“

MARUŠKA (65) A MICHAL (67) KRIŠTOFIČOVCI Prvá láska na druhý pohľad Ich zoznámenie bolo účelové. Maruška potrebovala partnera na stužkovú, lebo študovala na gymnáziu v triede, kde boli samé dievčatá. Do jeho hľadania zapojila celú rodinu. Úspešne. „Moja teta poznala Michalovu tetu,“ objasňuje Maruška. Nebola to láska na prvý pohľad, aspoň nie z jej strany. „Michal mi bol sympatický, ale nepáčilo sa mi, že nosí okuliare. Taká hlúposť. Bála som sa, že by sme mali okuliarnaté deti. Jedno aj máme,“ smeje sa. No najprv sa snažila Michala dohodiť kamarátke. Zbytočne, lebo Michalovi sa Maruška hneď zapáčila, nedal však nič najavo. „Až o pár mesiacov, na Veľkú noc, zase zasiahla moja teta. Povedala, že mám ísť Marušku vyšibať. Vtedy som ju už pozval do kina. Pravdaže, dotiahla aj tú svoju kamarátku.“ Budúcu manželku dobýjal ešte tri mesiace, po maturite už spolu chodili. Pre oboch to vraj bola prvá láska, no Michal si spomenie, že ho ešte ohrozoval nejaký Rumun. „Ale neohrozoval. Bola som na dovolenke v Rumunsku s tetou a ujom, a keďže môj ujo spieval v rôznych zboroch, zoznámil ma s jedným mladým Rumunom, ktorý mal krásny hlas. Iba do jeho hlasu som bola paf. Veď napokon sa aj stal operným spevákom v divadle v Bukurešti. No, je pravda, že keď mi od neho dorazilo blahoželanie k svadbe, trochu som zapochybovala, či som si dobre vybrala. Babičke som dokonca vyhlásila, že sa nevydám. Klasická predsvadobná hystéria. Babka, popritom ako piekla kačky a husi na svadbu, si ma vypočula a povedala, že jedlo je už nachystané, tak nech nevymýšľam. A bolo po probléme.“ Michal sa k Maruške nasťahoval s takými istými knihami, ako mala v knižnici. Vtedy totiž bolo možné odoberať celé vydavateľské edície prózy či poézie. „Obaja sme veľa čítali, a pretože mám rada balet aj divadlo, Michal si ich postupne tiež zamiloval. Dodnes chodíme na divadelné a hudobné festivaly do Nitry, Piešťan aj do Zvolena. Okrem toho sme boli aktívni ochrancovia prírody.“

26

Krištofičovci sú manželia 43 rokov, majú dve deti a dve vnúčatá.

Štyri generácie spolu V ich recepte na dobré manželstvo sú teda okrem tolerancie a zmyslu pre humor aj koníčky, ktoré im nikdy nedovolili podľahnúť stereotypu. „Svet ide vpred, všetko sa rýchlo mení, čo je dôvod neustále sa v niečom vzdelávať,“ zdôrazňuje dôchodca Michal, ktorý aj teraz pokračuje v štúdiu angličtiny. Maruška, tiež na dôchodku, už štvrtý rok študuje psychológiu na univerzite tretieho veku. O krízach hovorí Michal s humorom. „Semtam sme sa správali podľa Shakespeara, čiže robili sme veľa kriku pre nič.“ Ako to u nich vyzerá po nezhode? „Michal je dlhšie smutný,“ uvedomuje si Maruška. Michal priznáva, že keď je toho naňho priveľa, niekam zalezie alebo utečie do vinohradu. A či si ho manželka udobruje? „Čo sa budeme udobrovať. Navarené má, upratané má...“ Dosť dôvodov, aby sa vrátil. Treba zdôrazniť, že Michal je mimoriad-

ny manžel, lebo žije celý život pod jednou strechou so svokrou. „Vďaka tomu pôjdem už rovno do neba. Mám za sebou peklo aj očistec,“ smeje sa a potom vážnejšie dodáva, že v skutočnosti to nebol problém, lebo keď sú ľudia voči sebe tolerantní, vydržať sa dá s každým. Dnes bývajú na jednom dvore štyri generácie. Svokra je stále súčasťou ich domácnosti, dcéra so zaťom a dvomi deťmi bývajú v zadnom dome. Ďalšia dcéra s manželom žijú v kanadskom Vancouveri, ale vďaka Skypu sú v každodennom kontakte. „Takto sme to prijali. Aj s konfliktami, ktoré občas prirodzene nastanú, keď sa toľké generácie o seba otĺkajú. Lebo si neustále uvedomujeme vplyv času. Vnúčatá a deti nám pripomínajú, akými sme boli kedysi, a starší členovia rodiny, akými raz budeme,“ uzatvára Michal. Autorka je redaktorka týždenníka Šarm.

INZERCIA

nota bene 158


Pútnik

text a foto: jana čavojská

nota bene 158

2014 august

Kňazi pred chrámom na Hore blahoslavenstiev nad Genezaretským jazerom.

vať? Nakoniec ich ponorili do špeciálnych roztokov. Na sedem rokov. Na brehu Genezaretského jazera dnes vystavujú originál pozoruhodne zachovaného torza bárky so základom z cédrového dreva, dlhej 8,27 metra, širokej 2,3 metra a vysokej 1,3 m. Podľa odborníkov takýto typ plavidla používali na jazere v 1. storočí na lov rýb a prepravu ľudí a nákladu. Uniesla až pätnásť pasažierov, ale pri rybolove ju zvyčajne ovládali štyria veslári a jeden kormidelník. Pre kresťanov ide o jeden z najdôležitejších archeologických nálezov vôbec. Prichádzajú sem s vierou, že Ježiš Kristus sa plavil práve na tejto loďke, a možno sa v nej odviezlo ešte pár svätcov. Biblia rozpráva o podobnej loďke v súvislosti s Ježišom približne päťdesiatkrát. A to návštevníkom stačí. Každopádne, uhlíkové skúšky nález spoľahlivo datovali do roku 40 nášho letopočtu s presnosťou plus-mínus 80 rokov a testy hlinených nádob z loďky ukázali, že boli vyrobené okolo roku 50. Na loďke vidno stopy

„Hľadači archy chcú dokázať pravdivosť Starého zákona.“ po opravách. Na ich základe sa odborníci domnievajú, že bárku používali niekoľko desaťročí. Keď už bola príliš zničená, odobrali z nej všetky využiteľné drevené súčasti a zvyšok pravdepodobne potopili na dno jazera. Tam ju pokrylo bahno a ochránilo ju tak pred rozkladom.

Archaológovia pod Araratom Údajná Ježišova bárka v múzeu pri Genezaretskom jazere.

Podľa analýz je toto vraj skamenené drevo z čias Noeho.

NOEMOVA ARCHA, JEŽIŠOVA LOĎKA – NAOZAJ SÚ TO ONY?

BIBLICKÉ LODE Nepoznám expedíciu, ktorá by sa vybrala hľadať Noemovu archu a nenašla ju, vyhlásil uštipačne americký archeológ Paul Zimansky. A na Genezaretskom jazere zas vyhrabali z bahna bárku, v ktorej vraj lovil ryby samotný Kristus. Len pár kilometrov odtiaľ stoja zvyšky domu svätého Petra. Staroveké mesto Kafarnaum, kde Ježiš začal svoje verejné pôsobenie, je dnes premenené na skanzen so zachovalými kamennými zvyškami stavieb, synagógy zo 4. storočia a s novým moderným kostolom. Ten si kresťania postavili priamo nad zvyškami údajného Petrovho rybárskeho domčeka.

28

Nad Genezaretským jazerom (volajú ho aj Galilejské more alebo jazero Kinaret, čo v preklade znamená Harfa) sa týči Hora blahoslavenstiev, kde Ježiš kázal a nakŕmil zástupy. Ale aj Golanské výšiny. Sporné územie medzi Izraelom a Sýriou. Divoká a krásna náhorná plošina. Prevŕtaná vojenskými bunkrami, korunovaná ostnatými plotmi, po-

siata vojenskou technikou. Zároveň krajina, kde pastieri pasú dobytok a farmári obrábajú polia a vinohrady.

Prekvapenie na dne V roku 1986 bolo sucho a voda v Genezaretskom jazere opadla. Bratia Moše a Juvi Lufanovci, rybári z kibucu Ginosar, objavili v bah-

ne zvyšky drevenej loďky. Novinárom neskôr povedali, že o podobnom náleze snívali dlho. V kibuci rybárčilo už niekoľko generácií ich predkov. Navyše, Izrael je posiaty svätými miestami. Každý meter zakopávate o biblické miesta a spomienky. Artefakty z minulosti vraj nachádzali bratia rybári už aj predtým. Zvyšky loďky, konzervované bahnom z dna jazera, to však už bola iná káva. Navyše, nad miestom nálezu sa im vraj ukázala dvojitá dúha! „Nemáme dôkaz, že bárka skutočne patrila Ježišovi alebo jeho učeníkom. Ale jednoznačne pochádza z 1. storočia nášho letopočtu, teda z čias, keď v týchto miestach Ježiš žil,“ upozorňujú kibucníci. Kibuce nie sú žiadne zaostalé osady hospodárov, ktorí sa zaoberajú jednoduchými činnosťami a žijú podľa prísnych pravidiel. Táto forma kolektívneho vlastníctva je v Izraeli veľmi obľúbená. No formou kibucu fungujú spoločenstvá v rôznych odvetviach. Farmári, ale aj veľké výrobné závody, hotely, kúpele, dokonca aj známu liečebnú kozmetiku z Mŕtveho mora Ahawa produkujú v kibuci.

Niektoré kibuce majú stovky členov a vlastné základné a stredné školy. V tých najkvalitnejších študujú aj deti „zvonka“. Kibuc Ginosar sa v súčasnosti okrem lovu rýb, ekofarmárčenia, hotela a kempu venuje aj prevádzkovaniu Múzea Ježišovej bárky.

Sedem rokov v roztoku Rybári nahlásili svoj nález úradom. Keď sa ukázalo, že loďka môže byť stará takmer dvetisíc rokov, začali archeológovia rýchlo s jej záchranou. Všetci vedeli, že voda v jazere onedlho stúpne, takže drevené zvyšky musia čo najskôr dostať z bahna von. Ale ako, aby sa nerozpadli na márne kúsky? Do kibucu Ginosar zamierili profesionálni archeológovia, ale aj dobrovoľníci z Izraela a zo zahraničia. Loďku vyčistili od bahna, vystužili, obalili hrubou vrstvou polyuretánovej peny, vyzdvihli na plť a opatrne dotiahli na breh. Záchranné práce trvali bez prestávky dvanásť dní a dvanásť nocí. To však bol iba začiatok. Vedcov čakala ďalšia úloha. Ako drevené zvyšky lode zakonzervo-

V kurdskom mestečku Dogubeyazit na východe Turecka ich volajú „archaológovia“. Bláznov, ktorí sem pod biblickú horu Ararat prichádzajú hľadať Noemovu archu. Práve tu s ňou totiž Noe po opadnutí vôd pristál a vyložil svoju rodinu a všetky zachránené rastliny a zvieratá, aby znovu zaplnili Zem. O pravosti tejto legendy sú presvedčení hlavne adventisti. Pravidelne hľadajú zvyšky archy na rôznych miestach okolo Araratu aj priamo na ňom. Alebo prichádzajú k tým, ktoré neďaleko dediny Űzengili odfotografoval pred vyše päťdesiatimi rokmi turecký pilot prieskumného lietadla z výšky 3048 metrov. Hľadači archy veria, že ak biblický koráb objavia, dokážu tým pravdivosť Starého zákona. Presne to mal v úmysle aj Američan Ron Wyatt, adventista siedmeho dňa, ktorý prišiel do Dogubeyazitu v roku 1977. Vo vrecku mal ošúchanú stránku z časopisu Life s článkom a fotografiou, ktorú urobil spomínaný pilot. Medzi kopcami sa na nej jasne črtá pravidelná štruktúra tvarom podobná obrysu lode. Jedna maličkosť: neleží na Ararate, ako tvrdí Biblia. Ale Wyatt si ešte doma nespočetnými pokusmi s kópiou archy dokázal, že ak loď pristála na

29


Ararate a vody potopy pomaly opadávali, spolu s nimi klesala až do polmesiacovitého údolia na miesto vzdialené od vrcholu hory asi tridsaťdva kilometrov. S Turkom Onurom sa tam veziem aj ja. Hranica s Iránom je vzdialená len zopár kilometrov, nepriestrelne uzavretá hranica s Arménskom je tiež blízko. Po ľavej strane sa do výšky 5137 metrov vypína zasnežený Ararat. Napravo sú oveľa nižšie kopce a krajina zvlnená tak, akoby tu kedysi dávno skamenelo praveké more. Zastavíme v kurdskej dedine Telgeker na čaj. Okrem veľkej vojenskej bázy je tu len pár jednoduchých domov z kameňa a tmavá čajovňa. Muži popíjajú čaj z malých bruchatých sklenených pohárov a píšu mi na papier kurdské názvy svojich dedín. Ich dedina je po kurdsky Subhan a dedina Noemovej archy Meshar. Oni veria príbehu o arche? Muž v stredných rokoch pri našom stole nie, ani majiteľ čajovne neverí. Ale dvaja starší páni, ktorí sedia vedľa, neochvejne tvrdia, že pozostatky archy sa nachádzajú pár kilometrov odtiaľto. Náhodní okoloidúci sa k nim pridávajú. Pôvodne dokonalá pravidelná štruktúra, ktorú prieskumný pilot v roku 1959 odfotografoval, bola medzičasom narušená zemetrasením. Ale loď tam podľa nich stále je.

Takto mohla vyzerať Noemova archa.

U kapitána Hasana Ron Wyatt bol nadšený z toho, čo objavil v stepi na tureckej náhornej plošine vo výške okolo dvetisíc metrov nad morom. O výsledky jeho výskumu sa postupne začali zaujímať médiá. Do Dogubeyazitu smerovali ďalší hľadači archy. „A našli ju na niekoľkých miestach!“ smeje sa Onur. „Naposledy skupina adventistov z Honkongu tvrdí, že objavila obrovské drevené trámy v jaskyni niekde pod vrcholom Araratu. Presné miesto nálezu nechcú prezradiť. Ale nakrútili o ňom video. Keď som sa ich ľudí s kamerami pýtal, kde pracujú, všetci odpovedali, že vo filmovom priemysle.“ Objav Wyatta a jeho partie uznala turecká vláda v roku 1987. Dnes odbočku z hlavnej cesty označuje hnedá tabuľa s nápisom Nuh´ Un Gemesi. Celé územie je oficiálne Národný park Noemovej archy. Malé informačné centrum stráži „kapitán“ archy Hasan Özer. Starý pán ma nadšene víta. Noemovej arche verí bezvýhradne. S Wyattom sa osobne poznal a v informačnom centre vystavuje množstvo artefaktov, ktoré objavil. Pozerám sa na zvrásnenú krajinu a medzi inými skalnými útvarmi sa pokúšam rozlíšiť Noemovu archu. Presnejšie povedané, jej obrysy, narušené zemetrasením. To, čo mi starý pán Hasan ukazuje, vyzerá ako ktorýkoľvek iný prírodný útvar na okolí. Presne ako skonštatovala prvá expedícia ešte v roku 1960. Páni z Ameriky vtedy prípad archy uzavreli. „Archaológovia“ sa však nedajú: „Je to drevo. Ibaže skamenené.“

30

V týchto kamenných útvaroch vidia niektorí pozostatky Noemovej archy.

Starý pán Hasan Özer vybudoval a stráži malé infocentrum archy.

Kurdská dedina pod Araratom.

Zvlnená krajina pod Araratom vyzerá, ako keby tu kedysi skamenelo praveké more.

31


text: elena akácsová | ilustrácia: klaus lempelman

Kresba: Ivana Šáteková

Proti srsti

nota bene 158

KONIEC SA ZAČAL 5 000 ROKOV PRED GOOGLOM

ČO NÁM VZALO PÍSMO? Moderný človek, teda homo sapiens, človek rozumný, existuje zhruba 100 000 rokov. Písmo existovalo štyri a pol tisíca rokov, než sa začali tlačiť knihy. Kníhtlač ledva oslávila päťstoročnicu a už tu bol elektronický text. Keď sa na vývoj moderného človeka pozeráme v mierke dvadsiatich štyroch hodín, tak po lovcoch a zberačoch sa prví poľnohospodári objavili niekde v západnej Ázii až okolo pol desiatej večer. Prvé písmo, sumerské klinové písmo, sa začalo používať tamtiež asi o hodinu neskôr. Gutenbergova kníhtlač sa objavila osem minút pred polnocou, o pár sekúnd neskôr Európania objavili Ameriku. Telefón prišiel na svet pred minútou a pol, televízia pred tridsiatimi sekundami. A internet? Okamih je dlhší! Svet okolo nás sa sústavne zrýchľuje. Zmeny prebiehajú tak rýchlo, že ich nie sme schopní spracovať. Ak si ich teda vôbec všimneme. Nemáme čas na veľké projekty, lebo s nasadením všetkých síl sústavne riešime drobnú agendu, ktorú je treba urobiť hneď. Zvykneme za všetko obviňovať moderné technológie, internet, sociálne siete, ale skutočným vinníkom je písmo! Lepšie povedané spoluvinníkom, lebo svoje maslo na hlave majú aj hodiny, peniaze a dokonca aj noty! Na túto rúhačskú myšlienku som neprišla sama. Naviedol ma na ňu nórsky sociálny antropológ Thomas Hylland Eriksen v originálnej a vtipnej knihe Tyranie okamžiku (Doplněk, 2009). Podľa neho tyrania okamihu reprezentuje výsledný produkt dlhodobého historického procesu, ktorý sa začal v dobe, keď neznámy sumerský génius prišiel na to, že fyzický symbol môže reprezentovať slovo. V tej chvíli jazyk oslobodil od jeho nositeľa. Eriksen tomu procesu hovorí externalizácia – písmo ako nástroj, pomocou ktorého sa dá dať vonkajší tvar myšlienkam, faktom, názorom a pocitom. A ten tvar sa dá písmom zakonzervovať. Aby sme nezabudli na spoluvinníkov: tak, ako písmo externalizuje reč, to isté robia hodiny s časom, peniaze s obchodnými transakciami a notové záznamy s hudbou. Spoločnosť je stále abstraktnejšia. Písmo pôvodne slúžilo na evidenčné a náboženské účely. Vďaka nemu sa mohli vytvárať rôzne zoznamy pre dane či vojny (súpisy majetku, obyvate-

ľov, otrokov, obilia) a panovníci mali hneď lepší prehľad, kde ešte svojmu ľudu pustiť žilou. Tí, čo vedeli písať, mali moc priam čarodejnú a písmo bolo zaklínadlom vytesaným do kameňa. Neskôr, keď sa zapisovanie zjednodušilo, písmom sa zaznamenávali mýty. V spoločnosti bez písma existujú rôzne verzie mýtov a rozširovanie ich náboženstva je obmedzené tým, kam sa až hovorca dostane. Písmo dáva náboženstvu neobmedzené pole pôsobnosti a sústavu dogiem s jedinými správnymi verziami mýtov. Podobne písmo menilo spoločnosť vo všetkom, aj v oblasti práva, obchodu či filozofie. Keď sa znalosti odovzdávajú ústne, ľudia si musia cvičiť pamäť, lebo všetky vedomosti sa rovnajú len súčtu znalostí všetkých žijúcich členov spoločnosti. Stačí, aby v uzavretej komunite zomrel povedzme liečiteľ skôr, ako odovzdá svoje vedomosti nasledovníkovi, a bude trvať celú večnosť, pokiaľ na to ako liečiť horúčku,príde zase niekto ďalší. Vynález písma umožnil, aby sa vedomosti rozvíjali kumulatívne a aby sa dalo systematicky nadviazať na to, čo vymysleli iní. Tí už nemuseli byť fyzicky prítomní. Ako píše Eriksen, písmo nám umožňuje postaviť sa na ramená mŕtvych a vzdialených predkov. Jedným dychom však dodáva, že je súčasne aj barličkou mysle, ktorá oslabuje našu pamäť. Čo si človek môže vyhľadať, to si nemusí pamätať. Samozrejme, nestalo sa to hneď. Treba si uvedomiť, že pred Gutenbergom kniha mohla stáť toľko, čo malé hospodárstvo, a aj prvá Gutenbergova Biblia nebola žiadna lacná kniha. Stála 30 zlatých, čo bol v tom čase trojročný plat robotníka. O stopäťdesiat rokov neskôr bola medzi Shakespearovými rodákmi stále len desatina takých, čo si mohla dovoliť luxus strácať pamäť a spoliehať sa na to, že si to niekde prečíta. Zvyšok obyvateľstva bol negramotný a pamäť si trénovať musel. Odvtedy sa to stále „zlepšuje“ a ide to stále rýchlejšie. Ak teda niekde budete zase počuť vetu, že na nič poriadne nemáte čas a že internet vás ohlupuje, pretože sa spoliehate na to, že si môžete všetko v prípade potreby vyhľadať, spomeňte si, že na počiatku bolo písmo. To začalo našu pamäť oslabovať a nás oberať o čas päťtisíc rokov pred Googlom.

„Čo si človek môže vyhľadať, to si nemusí pamätať.“

32

, naozaj dobré čítanie

Na zozname najdôležitejších vynálezov ľudstva zaujíma písmo jedno z prvých miest. Kto by si dovolil pochybovať o tom, či to bol pre nás krok správnym smerom? Ja!


2014 august

text: zuzana mojžišová | ilustrácia: klaus lempelman

RECENZIA

ANALFABETKA, KTORÁ VEDELA POČÍTAŤ , naozaj dobré čítanie

Kniha Jonasa Jonassona Analfabetka, ktorá vedela počítať je najmä vtipná, ironická. A k súčasnému svetu sa vyjadruje prostredníctvom humorného, štipľavého zveličovania a preháňania. Dali jej meno Nombeko Mayeki, narodila sa v Juhoafrickej republike, v slume na chudobnom johannesburskom predmestí, ktoré sa volá Soweto. Nombeko bola „okrem iného od mala veľmi usilovná a pracovitá. Už ako päťročná vláčila fekálie vo vedrách rovnako veľkých ako ona sama. Pri tejto drine zarobila presne toľko, koľko jej mama potrebovala, aby mohla dcéru deň čo deň požiadať o novú fľašu riedidla. Potom ju prijala so slovami ďakujem, dievčatko, odskrutkovala uzáver a pustila sa do premáhania bolesti z toho, že ani sebe, ani svojmu dieťaťu nevie dať nijakú budúcnosť. Nombekin ocko sa v dcérinej blízkosti zdržiaval naposledy asi dvadsať minút po jej splodení.“ A tak dievčička spolu s ostatnými čističmi latrín hrdlačí. Aby zabila čas, začína tie vedrá počítať. „Jeden, dva, tri, štyri, päť...“ Postupom času si počítanie sťažovala, aby ju neomrzelo: „Pätnásť vedier krát tri otočky krát sedem nosičov plus jeden, ktorý nerobí nič, lebo je ožratý... to je... tristopätnásť.“ Mama k riedidlu pribrala aj rôznofarebné tabletky a – zomrela. Z Nombeko sa stala sirota. Odkázaná na vyhynutie? V sociálnom románe by sa to možno tak udialo, ale kniha Jonasa Jonassona Analfabetka, ktorá vedela počítať je najmä vtipná, ironická, k súčasnému svetu sa vyjadruje prostredníctvom humorného, neraz štipľavého zveličovania a preháňania prítomného starček, ktorý vyliezol z okna a zmizol. A úspeš- metov z obdobia dynastie Chan, trinásťmetrový v každom odseku. ný bol a je nielen on, ale aj rovnomenný film, transparent s textom Skap, starý cap!, HenriettiNombeko sa nemieni vzdať ani v najprekér- čo nedávno vznikol na jeho motívy. (Myslím, že ne cigarety, zrovnoprávnenie rás, Mossad, dom nejšej situácii, a veru ich zažíva neúrekom. Analfabetku onedlho postretne podobný osud. na zbúranie, nákladiak plný vankúšov, stratená Mnohé zhody mnohých náhod a mnohých okol- Potom sa pobavia nielen čitatelia, ale aj diváci.) identita, nejestvujúci vodičský preukaz, kráľovností v súčinnosti s Nombekinou túžbou po slo- Jonassonov literárny, rozprávačský štýl v niečom ský majestát... bode, vzdelaní a láske vláčia hrdinku po rôznych pripomína Forresta Gumpa alebo Hlavu 22, napo- Skrumáž absurdností, ktoré však napokon dajú zmysel a vyslovia kritický názor na mnohé veci, miestach. Stane sa z nej šéfka v sektore B, poudalosti, záležitosti a osoby. Najmä však na politom sa ocitne na ulici, v nemocnici, posluhuje tiku a medziľudské vzťahy. Napríklad na počiathlúpemu pijanskému inžinierovi v supertajnom ku príbehu mladučkú Nombeko, podľa pravidiel vojenskom objekte na výrobu najmodernejších kráčajúcu po chodníku pre čiernych, zrazí ožratý ničivých zbraní, skamaráti sa s troma čínskymi dievčinami, až napokon doputuje do Švédska beloch, inžinier Engelbrecht van der Westhuizen. a stretáva sa s mladíkom Holgerom 2, ktoréUskutoční sa súdne pojednávanie. Rozsudok znie ho bláznivé životné osudy nám spisovateľ roz- kon aj toho Haškovho Švejka. Tesnejšiu i rozvoľ- „na päťtisíc randov pokuty za psychickú ujmu, ktopráva takmer tak podrobne ako tie Nombekine. nenejšiu príbuznosť naznačuje už motto z úvodu rú utrpel pán van der Westhuizen, plus dvetisíc Niektoré knihy sa končia splynutím dvoch po prvej kapitoly, citát bonmotu Alberta Einsteina: randov za škody, ktoré mu spôsobilo dievča na vzťahu túžiacich duší, ale Jonasson toho má „Rozdiel medzi hlúposťou a geniálnosťou spočí- kapote auta“. Pre Nombeko to predstavuje vyše ešte veľa na jazyku a Nombeko sa medzičasom va v tom, že geniálnosť má svoje hranice.“ Bez- sedem rokov posluhovania pravému páchateľovi. brehá hlúposť sa v Nombekinom okolí objavuje Hoci je dejových zápletiek a odbočiek a slov zapletie s atómovou bombou. A to veru nie je s kostolných poriadkom. S tým treba niečo urobiť. ako kufre na bežiacom páse a má podobu vzpria- možno v poslednej tretine knihy už primnoAnalfabetka, ktorá vedela počítať je druhým mených dvojnohých tvorov. Úspešne medzi nimi ho, stále je to do veľkej miery zábavné čítanie, románom švédskeho (teraz už) spisovateľa prekľučkovať na ceste za obyčajným šťastím je a predsa len vás zaujíma, ako sa príbeh skončí, niekedy náročné. Navyše, ak sa do toho ešte za- dej si udržiava napätie, také typické jonasso(voľakedy človeka z mediálnej branže) Jonasa Jonassona, fanúšika nesmrteľného dobrého vo- pletú CIA, koňak značky Klipdrift, zaručene dô- novské, bláznivé, láskavé, letne dovolenkovo jaka Švejka. Prvým bol megaúspešný Storočný veryhodné certifikáty o pravosti hlinených pred- oslobodzujúce.

„Skrumáž absurdností je kritikou politiky a medziľudských vzťahov.“

Kresba: Ivana Šáteková

35


Príbehy

text: lucia bucheňová | foto: alan hyža

nota bene 146

SPOMEŇTE SI NA DVANÁSŤ PRÍBEHOV ROKU 2013

POMÁHAŤ SA OPLATÍ Najkrajšie na „našich“ príbehoch je, že žiadny z protagonistov nemal hlavu tak ponorenú v smútku a depresii, aby zanevrel na život. Všetci bojovali, chceli bojovať a bojujú ďalej. Možno ich povzbudila práve vaša pomoc. Aj v roku 2013 sme sa v OZ Medzi nami presvedčili, že pomáhať sa oplatí a že aj keď nevyriešime celkový problém, čiastočná pomoc aspoň na chvíľu rozjasní život naozaj ťažko skúšaných rodín. Ďakujeme, a to mnohokrát, skvelému Nota bene, že nezasahuje do dramaturgie príbehov, že im poskytuje adekvátny priestor a že osudy ľudí vo svojom časáku chce mať! A predovšetkým, veľká vďaka čitateľom, ktorí príbehy prečítali a rozhodli sa pomôcť v rámci svojich možností. S úctou OZ Medzi nami: Lucia Bucheňová a Alan Hyža

Saškina diagnóza je ojedinelá a dievčatko časom skončí na invalidnom vozíčku. Ataxia teleangiektázia je rozpad chromozómov v bunkách, na Slovensku má takúto diagnózu len šesť detí. Otec o dcérku záujem nejaví, posiela len výživné v „závratnej výške“ 60 eur. Mama Martina sa obracia, ako môže. Keď si chcela privyrobiť upratovaním (80 eur mesačne), úrady jej znížili opatrovateľské z 260 na 210 eur. Žijú zo dňa na deň v prenájme spolu s babkou a Martina jej vďačí za veľa – pracuje ako kuchárka a vďaka tomu nehladujú... Vyzbieraným príspevkom sme aspoň nachvíľu spríjemnili Saškinej rodine život, mama Martina bola šťastná a ďakovala o dušu.

Január 2013: Laurinka Krásne, urozprávané dievčatko prišlo na svet komplikovane. Hoci tehotenstvo bolo bezproblémové a rodičia čakali zdravé bábo, pôrod sa skomplikoval. Hoci sa vedelo, že Laura je priveľká, lekári nenariadili cisársky rez a dieťatko z mamy doslova vytrhli. A následky sa prejavili. Čerstvej mamičke stroho oznámili: „Dcérka je zranená, pravá ruka je ochrnutá, inak je zdravá.“ Prakticky od začiatku začali s Laurinkou bolestivo rehabilitovať, aby ručičku čo najviac rozpohybovali. Dnes štvorročná slečna stále robí všetko ľavačkou... Uverejnením Laurinho príbehu sme im chceli dopomôcť k delfinoterapii, na tú napokon nešli, ale vyzbierané peniažky použili rodičia na odbornú rehabilitáciu na Slovensku. Laura cvičí naďalej a držíme jej palce!

Február 2013: Saška

36

Marec 2013: Angelika Osemročná Angelika prišla na svet predčasne, malilinká ako hrášok však zabojovala a v deviatich mesiacoch už cupitala po svojich. Po vybratí nosných mandlí, ktoré údajne tlačili na sluch, však onemela, do papierov prišiel záznam: 100-percentná nedoslýchavosť. V roku 2012 vážne ochorela mama Martina – nádor na prsníku. V čase uverejnenia ich príbehu sa nevedelo, či Martina podstúpi amputáciu prsníka a či Angelike testy potvrdia neurofibromatózu. Bohužiaľ, oboje sa naplnilo, navyše u Martiny došlo pri amputácii k vážnemu porušeniu mobility ruky. Otec Jaro si zháňa brigády, pretože Martina je v nemocnici teraz „varená-pečená“ a niekto musí byť s Angelikou. Vďaka príbehu v Nota bene sa však podarilo vyrovnať dlhy na plyne, takže nemuseli byť odpojení od kúrenia. Následne boli ako rodina aj v relácii Modré z neba, kde sa im urobila nová kuchyňa. Bohužiaľ, najviac potrebné zdravie, im nik nevie zabezpečiť...

2013 august

režime. I keď plánovanie pri autistoch úplne vypadáva, nikdy sa nevie, aký bude Dominik o hodinu-dve. Aj cestovanie MHD môže trvať 20 minút rovnako ako hodinu – podľa chlapcovho správania treba vystúpiť, prejsť zastávku pešo, aby sa upokojil, potom zasa nastúpiť... Pomoc z príbehu išla na prázdninové aktivity pre Dominika.

ku a zasypel: „Teba zabijem, len čo ma pustia. Nájdem si ťa.“ V strachu teda žijú permanentne, z odmeraného trestu sa už 4 roky ukrojili... Mama Terka je na opatrovateľskom, v čase písania príbehu žili v prenájme, kde bolo treba urgentne uhradiť dlh. Vďaka príspevkom od dobrých ľudí, ktorí si príbeh prečítali, sa to aj podarilo. Po čase však Terka s Miškom na vozíčku a Miškou museli prenájom aj tak opustiť a skončili v krízovom centre.

s mužom by jej mohli mnohí závidieť. Tí dvaja sa ľúbia ako kone a mali ste vidieť oči plné šťastia, keď dostala do ruky peniažky na vyplatenie dlhu a ostalo aj na topánky a zimné oblečenie pre deti, aj na „džúsik“ pre chorého muža Dušana. Ten naďalej bojuje s chorobou, bohužiaľ aj s chudobou...

November 2013: Karolínka Apríl 2013: Rachel Šikovná 11-ročná Rachel. Budúca moderátorka, modelka, hviezda. Dievčatko, ktoré otvorene hovorí o svojej cukrovke, má triezvy pohľad na svet a verí, že v živote sa raz presadí. Ten, kto nie je odkázaný na prísny stravovací a pitný režim, na inzulínovú pumpu a sledovanie hladiny glukózy v krvi, ten možno len mávne rukou a povie, že veď cukrovka je už dnes takmer ako obyčajná chrípka. Nie je. Rachel by o tom dokázala rozprávať... Navyše ani rodinná situácia nebola v čase písania príbehu o Rachel veselá. Rodičia mali tesne pred rozvodom a z pekného bytu v meste sa museli sťahovať. Rachel mala jediný sen, do bytu, kam sa mali presunúť, chcela detskú izbu podľa svojich predstáv. Takže bolo viac než jasné, kam vyzbierané peniažky poputovali. Padli naozaj na úžitok!

Jún 2013: Dodo Dodo šťastie na rodičov a rodinu nemal. Otec Róm, mama biela, ale farba pleti je to posledné, čo by Dodo riešil. Otec bol tyran a agresor, pred ktorým Dodova mama ušla. Lenže ušla aj od šiestich detí... Dodo priznáva depresie či sklony k skoku z mosta v období dospievania, ale priznáva aj veľa dobrých ľudí, ktorí mu podali pomocnú ruku. Dostal sa do hlavného mesta, býval na ubytovni, chodil na strednú školu a popritom si privyrábal v trnavskej nemocnici ako ošetrovateľ. Pomoc potreboval s novým notebookom a s úhradou nájmu na ubytovni. A mal ešte jednu túžbu – nájsť svoju biologickú mamu, ktorú si rokmi zidealizoval... Materiálnej pomoci sa mu dostalo cez príbeh v Nota bene a následne sa v relácii Modré z neba stretol aj s matkou. Výsledok? Stretnutie bolo zvláštne a Dodo s mamou v kontakte nie je. Pochopil, že normálna a dobrá žena od detí neujde a že ružové okuliare musí dať dole...

Karolínka, trojročná okaňa s najdlhšími mihalnicami na svete, má nádhernú tváričku, ale je ležiaca bábika. Karolínka sa narodila September 2013: Vaneska o mesiac skôr, na desiaty deň jej praskla cievPrváčka Vaneska žije s babkou a dedom. Otec ka v mozgu. Prežila, no s fatálnymi následkaje v base, mamka žije čudesný život, občas je na mi. Celý život sa začal točiť okolo postihnutej drogách, občas nie. So starými rodičmi je malej princeznej. Zrazu aj ADHD syndróm staršieho princeznej super, dievčatko nerieši, že babka je Lukáška išiel do úzadia. Vyzbierané peniažky silná cukrovkárka, že z dôchodkov sa vyskakovať sa mame Adriane zišli ako soľ, išla s Karolínveľmi nedá, že babku trápi, ako sa jej nevydaril kou na rehabilitačný pobyt do Dunajskej Lužsyn, Vaneskin otec. Ako sa bojí, že keď ho pustia nej, ktorá je ich druhým domovom. Navyše, z basy, príde k nim bývať, lebo nemá kam inam aby toho na obetavú mamu nebolo málo, jej ísť... Keď sa Vaneska narodila, lekári rezolútne od- manželstvo bolo čerstvo rozvedené. „Nevyšlo mietli dať novorodenca biologickej matke, v hre to, išiel k inej,“ stroho okomentovala svoj nový bol ústav alebo starí rodičia. Valika s Jánom ne- „stav“ Adriana. Žije len pre svoje deti. váhali, vnučku s láskou prijali. „Vyhrali“ aj boj na súde, kde im Vanesku pridelili oficiálne. Povinné sedenia u psychologičky však boli spoplatnené a tak musia splácať 550 eur, mesačne im strhávajú z dôchodkov po 10 eur... Pomoc prišla aj vďaka vám, podarilo sa vyzbierať potrebnú sumu a ostalo ešte aj na darčeky pre Vanesku.

December 2013: Príbeh otca Petra s Adriánom

Máj 2013: Dominik Ťažký život s autistom. Dominikovo správanie je nevyspytateľné, ako-tak ho vie ukočírovať iba jeho mama Andrea, ale aj ona občas skončí s modrinou od vlastného milovaného dieťaťa... Bývajú v sociálnom byte, napriek minimu peňazí musí byť doma vždy jeden a ten istý druh čokolády, lebo keď nie je, Dominik dokáže spustiť riadny cirkus. Andrea je šťastná, že zamestnávateľ jej vyšiel v ústrety a ako predavačka pracuje len do tretej, aby stihla vyzdvihnúť Dominika zo školy a aby dokončili deň v zabehanom

Júl 2013: Terka Terka. Týraná psychicky aj fyzicky. Bitá ako posledný pes. Stále však chrániaca svoje deti. Najmä najmladšieho Miška. Ktorého jeho otec – tyran, držal pri otvorenom okne, že ho vyhodí, ak neprestane plakať. Miško, ktorý má svalovú atrofiu, je stredobodom vesmíru nielen mamy Terky, ale aj jej už čerstvo dospelej dcéry Mišky. Tá napokon našla odvahu a udala svojho otca, ktorého napokon odsúdili na 9 rokov basy. Po verdikte sudcu sa otec pozrel na Miš-

Október 2013: Zlatka Zúbožená, uplakaná, nešťastná Zlatka. Zúfalo prosila o pomoc. Nadovšetko miluje svojho muža, ktorému diagnostikovali zákerný druh rakoviny. Ona s deťmi tak ostala prakticky bez príjmu. Plakala, že nemá ani na džús pre muža do nemocnice, nieto ešte na vyplatenie prenájmu a na normálne žitie. Sama je na invalidnom dôchodku, po porážke ostala polovica jej tela paralyzovaná. Zlatkin vzťah

Nádherný chlapský tandem. Oco a syn. Rozumejú si aj bez slov. Doslova. Otec Peter je odkázaný na načúvací prístroj, na jedno ucho nepočuje vôbec. Po rozvode mu syna zverili do opatery a chlapi spolu bačujú báječne. Snívajú len o vlastnej streche nad hlavou, za ubytovňu sú síce vďační, ale veria, že jedného dňa im pridelí mesto aspoň maličičkú garsónku. Adrián má sedemnásť, ale nijakú pubertálnu drzosť v ňom nehľadajte. Svojho otca si váži za všetko: ako varí, stará sa o domácnosť, chodí do práce... Vlastne mu mama vôbec nechýba. Okrem materiálnej pomoci dostali Peter s Adriánom aj slušnú finančnú výpomoc, takého „Ježiška“ ešte nikdy nemali...

37


EKO

text a foto: štefan szabó, dušan kóňa

nota bene 158

2014 august

až 130 mm. Zadnú časť lopatiek pripevníme o dno suda narezanými a prevŕtanými uholníkmi prichytenými skrutkami M6. Ostré hrany na lopatkách opilujeme, aby sme sa neporanili. Lopatky z vonkajšej strany natrieme ochranným náterom.

3.

Obr. 5, 6: Na hornú a spodnú časť suda upevníme presne do stredu do vyvŕtaných otvorov kolesá pomocou skrutiek M8. Na spodné koleso skrutkami M5 pripevníme väčšiu remenicu z práčky na prenos krútiaceho momentu.

5.

1.

2.

Obr. 7: Zhotovíme konštrukciu z kovových profilov na upevnenie turbíny. Skrutkami (prípadne zváraním) pospájame najprv hornú časť a boky (stojany). V strede hornej časti vyvŕtame otvor na uchopenie stredovej osky kolesa (podľa priemeru osky kolesa 12 mm). Do vyvŕtaného otvoru vložíme a zaskrutkujeme hornú časť suda s kolesom. Po upevnení a vycentrovaní turbíny si rozmeriame na spodnom profile otvor (podľa priemeru osky kolesa 12 mm), do ktorého potom upevníme spodnú časť turbíny tak, aby bola presne vycentrovaná. Upevníme kovový profil o stojan uholníkmi a skrutkami M8 do vyvŕtaných otvorov. Táto časť upevnenia je dôležitá kvôli správnemu vycentrovaniu turbíny a jej ľahkému chodu.

4.

6.

7.

8.

VIETOR FÚKA, LAMPA SVIETI Počuli ste už o ostrovných systémoch? Sú to rodinné domy alebo chaty, ktoré nie sú pripojené na odber elektriny, plynu a vody, a fungujú len z vlastných zdrojov. Ostrovné systémy (anglicky off grid – mimo sieť) predstavujú v odľahlých častiach sveta riešenie, ktoré je nutnosťou. Pre mnohých ľudí sú však zaujímavé aj preto, lebo umožňujú posilniť sebestačnosť, nezávislosť a v neposlednom rade znížiť účty za energiu. Súčasťou ostrovných systémov je väčšinou malá

38

veterná turbína, ktorá spolu s fotovoltaickým článkom (prípadne malou vodnou turbínou) môže vyrobiť potrebnú energiu. Na rozdiel od fotovoltaického článku si však veternú turbínu môžete postaviť aj sami a to celkom lacno. Veterná energia patrí medzi takzvané obnoviteľné zdroje, a preto sa aj v našich podmienkach vy-

9.

Ako to funguje?

STARÝ SUD NA OTVORENÝ SYSTÉM

užívala celé stáročia. Dnes je veterný mlyn v západoslovenskom meste Holíč jediným zachovaným veterným mlynom na Slovensku, ku ktorému nedávno pribudol novo postavený mlyn v Korni na Kysuciach. Energia vetra sa však stále menej využíva na mletie obilia, ale o to viac na výrobu elektrickej energie, a to aj pre rodinné domy alebo chaty.

Obr. 8: Pripravíme si alternátor, na ktorý pripevníme menšiu remeničku. Alternátor pripevníme na stojan vo vodorovnej polohe a v dostatočnej vzdialenosti od väčšej remenice, ktorá je upevnená na kolese. Alternátor musí byť upevnený tak, aby sa dal klinový remeň napnúť. Môžeme si zhotoviť aj alternatívu s dynamom z bicykla.

Savoniova turbína je typ vodnej aj veternej turbíny, pracujúcej na odporovom princípe. Využíva rozdielny koeficient odporu prúdiaceho média, pôsobiaci na vydutú a vypuklú plochu. Rotor je zvyčajne tvorený dvojicou alebo trojicou lopatiek polkruhovitého alebo obličkovitého tvaru. Pokiaľ má turbína zvislú os, pracuje nezávisle na smere vetra. Nevýhodou turbíny je existencia tzv. mŕtveho uhla, čo sa však dá vyriešiť spojením niekoľkých rotorov s rôzne natočenými lopatkami alebo skrutkovitým tvarom lopatiek. My sme sa to pokúsili riešiť vyšším počtom lopatiek. Rotor turbíny slúži na nabíjanie 12 V batérie, ktorá sa využije ako zdroj pre zvolené spotrebiče (napríklad osvetlenie LED diódami).

Čo potrebujete? Na zhotovenie turbíny budete potrebovať kovové profily na rám, jeden plechový 200-litro-

vý sud, dve staré kolesá z bicykla, uholníky 20 x 20 mm, skrutky, podložky a matice, remenicu a remeničku zo starej práčky, klinový remeň, dynamo z bicykla, dynamo alebo alternátor zo starej Škody a farbu na náter kovu. Na prácu potrebujete rozbrusovačku, vŕtačku, vrtáky na kov, pílku na kov a pilník.

Ako na to?

Obr. 1, 2: Očistíme sud a jeho obvod rozdelíme na päť dielov, ktoré tvoria hranice lopatiek turbíny. Z vonkajšej strany nakreslíme na plech suda obrysy lopatiek a flexkou ich obrežeme. Dôležité je, aby sme v 1/3 nechali lopatky pripevnené k hornej a dolnej časti suda aspoň 2 cm širokou nedorezanou časťou (sud sa nám nesmie rozpadnúť). Obr. 3, 4: Opatrne vyklopíme (ohneme smerom von) jednotlivé lopatky tak, aby ich predná časť vyčnievala od hrany suda o 117

Obr. 9: Dôležitým bezpečnostným prvkom je brzda na zastavenie turbíny pri silnom vetre. Brzdu zo skrutky M12 upevníme k stojanu zo spodnej strany privarením alebo zozvŕtaním. Vytočením skrutky tak, aby sa zaprela o koleso, bezpečne zablokujeme otáčanie turbíny.

Story line approach Turbínu na fotografiách zostrojili pod vedením pedagógov a v spolupráci s O. z. SOSNA žiaci Strednej odbornej školy v Prakovciach. V rámci spoločného projektu Story line approach podporeného zo schémy Leonardo da Vinci sa žiaci z „hladovej“ Hnileckej doliny učia základom ekologického podnikania. Učia sa nielen to, ako založiť energetickú poradenskú firmu, ale aj to, ako vykonať audit a navrhnúť riešenia, ktoré ušetria energiu pre konkrétnu firmu v praxi. Zariadenie sa momentálne testuje v areáli Ekocentra SOSNA. Viac na www.sosna.sk.

39


foto: archív autorov

Literárium Petra Gettinga

O hviezdach a outsideroch Literárne postavy si žijú svoj život. Niektoré nikdy nevyjdú z kníh, zašívajú sa v teple, na poličke knižnice či v zaprášenom regáli v antikvariáte. Iné vylezú von, až je niekedy ťažko povedať, či nie sú skutočnejšie než život. Takého Robinsona Crusoa hľadali už v dobe, keď vyšla o ňom knižka, ba riešili, na ktoromže ostrove to stroskotal. Predobraz vojaka Švejka zas hľadali v akomsi pražskom stolárovi Josefovi Švejkovi, ktorý vraj bol naozaj „superarbitrován“ pre blbosť. Němcovej Babičku pozná asi každý. Aj Viktorku, to pobláznené dievča, čo zahorelo nešťastnou láskou a potom sa z toho pomiatlo. Spievala uspávanky pri rieke a asi do nej hodila aj svoje dieťa. „Viktorka bývala vždy bledá, oči jí svítily jako dva uhly, černé vlasy měla vždy rozcuchány, nikdy neměla pěkné šaty... Babičko, ptala se Barunka, má Viktorka také svoji hvězdu? Babička odpověděla: Má, ale je zakalena. A nyní pojďte, ať vás uložím, je čas k spaní.“ Žila v lesoch, spávala v malinkej skalnej diere, občas niečo vyžobrala. Viktorka, ten prototyp všetkých lúzrov a outsiderov, vysmievaných a osamelých. Volala sa Viktória Židová. Tá skutočná Viktorka. Bádatelia totiž zistili, že Božena písala o reálnej postave, žene, ktorú asi kedysi vídavala sedieť pod lesom, dcére Antonína Žida z Červené Hory neďaleko „Babičkinho údolia“. Hrdinovia niekedy zomierajú až príliš nehrdinskou smrťou. Božena Němcová si počas života užila svoje a napokon zomrela oveľa prv než pomätená žobráčka, ktorej vdýchla literárny život. A Viktorka? Na rozdiel od romantického príbehu ju za búrky nezabil blesk, skonala tiež akosi bolestnejšie, nehrdinskejšie. Roky žila v lesoch a ako chudobná sedemdesiatnička dožívala v skalnej diere bokom od ľudí. A v posledných chvíľach, tesne pred smrťou, nevládnu a polomŕtvu, ju pohotoví sedliaci vytiahli z jaskynky, naložili na rebriniak a rýchlo odviezli do susedného chotára – aby im pre pohreb nevznikli obecné náklady... Isto však má niekde svoju hviezdu. Peter Getting autor je publicista a prozaik

40

Mimochodom

takmer bodka

2014 august

[...] na dvere častejšie, ako si človek myslí, ale väčšinou nie je nikto doma. Will Rogers

... Daniela Pastirčáka

Píšeme, lebo sme písaní? Naša mačka na nábytku zanecháva hlboké a bytím, ktorým škrabance, vrabce do prachu dvora vpisujú som. Odtiaľ k nám spletité hieroglyfy, no nik tie kliky-háky nečí- prichádza reč i písta. Okrem správy o činnosti, ktorú mačička či mo. Vyslovujem vrabec na danom mieste vykonali, totiž ne- artikulované zvuznamenajú nič. ky, píšem grafické Iba ľudia po sebe zanechávajú škrabance, znaky, ty tie zvuky ktoré znamenajú čosi viac. Tí, čo prídu po počuješ, hľadíš na nich, ich lúštia, odhaľujú záznam udalostí, znaky a rozumieš. myšlienok, predstáv a citov bytostí, ktoré tu Čo bolo vo mne, je žili stáročia pred nimi. teraz v tebe... Odkiaľ sa v človeku vzalo písmo? Píšeme pre- Nikde nás zázrak to, lebo sme najprv čítali? A čítame preto, lebo dorozumenia neprekvapí viac, než v tajomsme najprv sami boli písaní neviditeľnou ru- nom fenoméne prekladu. Ako je to možkou bytia? Každé stretnutie človeka s člove- né, že obsah vyjadrený v jednom jazyku kom je dejom čítania a písania. Navzájom sa sa dá preložiť do úplne iného jazyka, pričítame, otvorení jeden čom obsah zaostapred druhým ako kni- „Je tu Slovo pred slovami, ne zachovaný? Knihy. Tým čítaním sa jehu Bélu Hamvasa nehmotný svet významov.“ možno z maďarčiden do druhého vpisuny preložiť do slojeme. Jeden v druhom i jeden cez druhého tak tvoríme vety v naras- venčiny, čítať ju a rozumieť, čo Hamvas tajúcom texte života. Každý okamih života je napísal. Nuž, je tu Slovo pred slovami, netajomným aktom dorozumenia. hmotný svet významov, a každý ľudský jaNuž, je tu Slovo pred slovami. Zázrak dorozu- zyk je iba nedokonalým pokusom preložiť menia medzi bytím, z ktorého pochádzam, to Slovo do svojho vlastného jazyka.

... zuzy uličianskej

Stroje na písanie Keby pred sto rokmi nezačala skrachovaná zbrojovka E. Remington & Sons zdokonaľovať dovtedy nie veľmi úspešný typewriter a keby v jednej osvietenej chvíli neprišli počítačoví vývojári na trh s geniálnym textovým editorom T602, tak by sa ľudia ako ja – s rukočmarom, nie rukopisom – určite nemohli začať živiť písmenami. Ak by som sa v minulých storočiach nejakým riadením osudu nenarodila v postavení, ku ktorému by prislúchal osobný pisár, moje myšlienky by zotrvávali v ešte väčšom chaose, než v akom sú dnes. Veľmi dobre si totiž pamätám pocit úľavy, ktorý do môjho študentského bytíku priniesol starožitný Mercedes. Teda písací stroj, nie auto. Od toho momentu mohla časť vágnych adolescentných smútkov nabrať aspoň aké-také kontúry. Dodnes si často o veciach, o ktorých mám napísať článok, nemyslím nič vyjadriteľné slovami, pokým sa moje prsty nedotknú klávesnice. Akoby mnou až po takomto „uzemnení“ mohol začať pretekať prúd zdieľateľných myšlienok. Nebyť vynálezu písma, celé ľudstvo by si zrejme dodnes hovelo v pubertálnej zádumčivosti. Ale čo ak boli kliny vtlačené do hliny slepou ulič-

kou, z ktorej sa budeme ďalšie tisícročia namáhavo vyhrabávať? Mali sme tak slepo začať veriť písmu? Neboli by sme bez neho už dokonale ekologickí a supervýkonne telepatickí? Podľa mňa sme totiž dospeli do štádia overgramotnosti, v ktorom ľudstvo márni čas zabezpečovaním nepretržitého chodu písomných správ o sebe. Zamestnávatelia požadujú výkazy práce, klienti zápisy z porád, poisťovne záznamy, partneri zmluvy, Facebook statusy, politici vyhlásenia, vydavatelia články, tajné služby už ani neviem čo. To všetko z ľudí prakticky urobilo len stroje na písanie. V archíve tohto sveta sú uložené detailné správy o miliardách ľudí, z ktorých by sme si minimálne polovicu mohli ušetriť, keby sme sa o niečo viac chápali aj bez slov.

Vylúštenie krížovky z minulého čísla: Prevádzajte veľké problémy na menšie a menšie, a oni nakoniec [prestanú existovať]! Z Číny

troch úspešných lúštiteľov, ktorí do konca mesiaca pošlú tajničku na jaroslav.sipos@notabene.sk, odmeníme spoločenskou hrou „6 bere“. INZERCIA

SPONZOR KRÍŽOVKY INZERCIA

Strihanie psíkov a poradenstvo

„Neboli by sme bez písma už supervýkonne telepatickí?“

0907 473 718, Ľubica Chlpíková

Internetový obchod – chovateľské potreby:

www.webareal.sk/dream

41


text a foto: jana čavojská

nota bene 158

Televízor vám skúsenosti nenahradí

Nič ma nezastaví

Náš časopis ju zachránil a zdvihol z dna, keď ju a jej terajšieho manžela vyhodila jeho mama z bytu a uprostred zimy sa ocitli bez strechy nad hlavou.

JANA VORSOVÁ (45) z Veternej Poruby sa nezľakne nijakej práce. Robila už všeličo. Plietla korbáče, zbierala špinavé poháre v cukrárni, vyrábala dekorácie na hroby aj LCD monitory, pracovala v závodnej kuchyni, vláčila vydojené mlieko na družstve. Teraz pracuje ako upratovačka a privyrába si predajom Nota bene. Ako ste sa dostali do Bratislavy? Manžel Ľubo odtiaľto pochádza. Zoznámili sme sa v Trnave, v robote, pri LCD televízoroch. Obaja sme bývali na ubytovni vo Voderadoch. Všetci sme dochádzali do práce tým istým autobusom, páriky spolu a on sám. To mi bolo čudné. Poslala som za ním syna: Choď sa ho opýtať, ako sa volá. Potom som ho pozvala k nám na izbu. Bola u mňa kamarátka Mária. Ľubo navrhol, aby sme si uvarili obed. A kým sme my, dievčatá, zháňali a chystali zeleninu a rezance a rozprávali sa s ním, on uvaril čínsku polievku zo sáčku a stihol ju aj zjesť. Prvé manželstvo vám teda nevyšlo? Kým sme čakali dieťa, bolo všetko v poriadku. Ale potom to s manželom šlo dole vodou. Už ani domov nechodil, začal piť, bil ma. Preto sme sa rozviedli. Prežila som si ťažké časy. Ale mám aj dobré spomienky... Stávajú sa aj omylné kroky. No musíte ísť ďalej. Aspoň u mňa to tak funguje. Nevydarí sa jeden vzťah, tak skúsim druhý. Tento je zatiaľ vydarený. Kedy ste začali predávať Nota bene? Ľubova mama nás vyhodila z bytu. Dva mesiace sme boli na ulici. Bola obrovská zima a mali sme iba jednu deku. Prespávali sme v Lamači pod stromami nad železničnou traťou. Potom sme oslovili jedného pána, ktorý predával Nota bene. Že kde a ako sa dá prihlásiť. A tak sme začali predávať a šetrili sme si na ubytovňu. Na tej prvej sme mali pred tromi rokmi svadbu, viezol nás kamarát, ktorý chodil s pohrebným autom. Odtiaľ sme sa presťahovali na ďalšiu ubytovňu a odtiaľ na tretiu, tam nám tiež pomohlo Nota bene, vďaka nemu máme lepšiu cenu. Teraz síce pracujem, ale keď môžem, stále predávam Nota bene. Koľkokrát vyjdem z peňazí a nemám ani na jedlo. A kto mi požičia do výplaty? Budem zasa biediť? Nie. Radšej predávam časopis. Hneváte sa na čiernych predajcov Nota bene? Nie. Nikoho neodsudzujem. Keď je človek hladný, snaží sa zarobiť si všemožnými spôsobmi.

Máte aj milé spomienky? Z detstva si pamätám bábiku Aničku. Kúpil mi ju otec, keď ma boleli zuby. Bála som sa zubára a kopla som ho do kolena. Tak mi rodičia sľúbili bábiku, ak si dám vytrhnúť zub. Dodnes ju mám.

podmorský svet a zapáčili sa mi farebné ryby. Rada vyšívam, štrikujem a chodím na huby. Aj tu v Bratislave. Aj keď u nás doma by to šlo lepšie. Tam poznám hubárske miesta. Tak by som utekala do lesa, že by ste mi nestačili.

O čom ešte v živote snívate? O dieťati. Chceli by sme mať s manželom dieťa, ale nedarí sa nám. Rozmýšľame, že ak to nevyjde, tak si vezmeme dieťa z detského domova. Ale to by sme museli mať vlastné bývanie. Preto chcem najprv dom. Syn mi hovorí: Mama, ľahká pomoc, môžete sa starať o moje dieťa, keď po tom tak túžite... Sú situácie, keď je človeku aj do plaču, aj do smiechu, a nevie, čo si má vybrať.

Aké najťažšie životné obdobie ste prekonali? Som chorá, mám epilepsiu, osteoporózu, astmu a poranené črevá, kvôli nim som v čiastočnej invalidite. Ale choroby nevnímam. Žijem naplno. Hoci sú obdobia, kedy si musím ísť odležať štyri týždne infúzií do nemocnice, lebo tabletky už nestačia. S tým sa dá žiť, ak si to moc neberiete do hlavy. Skutočne ťažké obdobie bolo v Bratislave na ulici. Kým sme sa zmohli na prvý zárobok, jedlo a ubytovňu.

Už ste niekedy boli na dovolenke? Na jednej. U nás na Liptove. Sama som prešla Jánsku dolinu, Demänovskú dolinu aj Prosiecku dolinu po rebríkoch. Som športovo založená. Viedli ma k tomu rodičia. Bavia ma všetky športy okrem plávania, vody sa bojím. Máte strach ešte z niečoho okrem vody? Mám problém s drevenou lopatkou u doktora. Keď som mala štyri roky a robila som u doktora ááá, tak mi ju zlomil a polovica mi zapadla do hrdla, musel ju vyťahovať pinzetou. Odvtedy mám panický strach. Lopatkou si do hrdla nedám pozerať ani za toho paroma. Tento panický strach neviem prekonať. Čo rada robíte okrem turistiky? Chovám akváriové rybičky. To ma baví od osemnástich rokov, keď som pozerala v televízore

Kto vám v živote najviac pomohol? Raz som na tom bola tak zle, že som nemala ani na chlieb. Aj som sa hanbila, aj som sa trápila. Ale musela som poprosiť kamaráta Pavla o pomoc. Rozmýšľala som: Ak je dobrý kamarát, tak pomôže. Kúpil mi chlieb, maslo, malinovku a vajíčka. Správnych ľudí spoznáte v najťažšej situácii. Podajú vám pomocnú ruku. Netreba veľa. Stačí chlieb. Čo najdôležitejšie ste dali svojmu synovi? Materinskú lásku. A naučila som ho variť. Aj keď sa k tomu nejako neťahal. Hoci vás deti v určitom veku odmietajú, rodičovské rady sú vzácne. Syn si odo mňa odniesol veľa vecí. Vie variť, upratovať, hospodáriť s peniazmi. Uchytil sa. Má prácu, priateľku a deti. Uvažujú, že sa zoberú a túžia po dovolenke v Chorvátsku. Hovorím mu: Vysoko rúbeš, ale to je dobre.

42 Chcete ešte viac podporiť predajcov? Kúpte si letné krížovky Nota bene za 1 Euro.

INZERCIA

Špión


Profile for Proti prudu

Nota bene 159 september 2014  

Alfabeta

Nota bene 159 september 2014  

Alfabeta

Advertisement