Ako nás v dospelosti ovplyvňuje detstvo?

Nie je to tak dávno, čo sa mi jedna kamarátka priznala, že z detstva si pamätá najmä to, ako v postieľke plakala, lebo na ňu matka nemala čas. Dodnes sa snaží nadobudnúť primerané sebavedomie a nedávať do úzadia svoje vlastné potreby. Druhá spolu s psychológom pátrala po príčine svojich terajších psychických problémov. Zistili, že koreň jej ťažkostí siaha do útleho detstva, približne do obdobia dvoch rokov, keď sa o ňu počas hospitalizácie matky v nemocnici niekoľko dní starala starká. Počas týchto dní odmietala jesť i piť. Hoci sa babička veľmi snažila, mamu zastúpiť nedokázala.

Ako nás

V DOSPELOSTI OVPLYVŇUJE detstvo?

Aktuálne sa veľa hovorí i píše o tom, že základným pilierom nášho šťastia, úspechu či zdravého sebavedomia v budúcnosti je pevná vzťahová väzba, ktorá sa utvára počas prvých troch rokov života. Zhruba do siedmich rokov sme ako nepopísaná tabuľa, špongia, ktorá nasáva všetko navôkol. Učíme sa napodobňovaním. Potrebujeme ochranu a najmä veľa, veľa lásky.

Dnes už vieme, aké dôležité je kontaktné rodičovstvo, ktoré začína kontaktom koža na kožu hneď po pôrode a pokračuje adekvátnym reagovaním na plač dieťaťa – praktizovanie metód vyplakania alebo kontrolovaného plaču je pre bábätko signálom, že matka sa oň nezaujíma a uisťuje ho v tom, že svet nie je bezpečné miesto, z čoho pramení množstvo psychických, ale i fyzických problémov v budúcnosti. Takisto si uvedomujeme dôležitosť dojčenia na požiadanie, nosenia, uspávania i spoločného spania. Zároveň nezabúdame ani na vlastné potreby a nenecháme sa vyviesť z rovnováhy radami starších generácií.

Toto všetko zahŕňa vzťahová výchova. Jej cieľom je vybudovanie pevnej, resp. bezpečnej vzťahovej väzby počas prvých rokov života. Existuje množstvo výskumov, ktoré poukázali na to, že pokiaľ má dieťa stabilný a dôverný vzťah s matkou (alebo inou osobou), chráni ho to pred duševnými poruchami. Zároveň kvalita tejto vzťahovej väzby určuje jeho ďalší sociálny a emocionálny vývin.

ČO SA VŠAK STANE, KEĎ VZŤAHOVÁ VÄZBA VYTVORENÁ S MATKOU BOLA NEISTÁ A NEZMENILO SA TO ANI NESKÔR V DETSTVE?

„V odpovedi na túto otázku treba zohľadniť mieru neistoty, ktorú si človek vytvoril ako vzorec vzťahovej väzby. To je dôležité zdôrazniť. Vzťahová väzba nie je vzťah, ktorý má matka (alebo ten, kto rolu matky zastáva) s dieťaťom. Tento vzťah vytvára podmienky na vytvorenie vzorca vzťahovej väzby. Tento vzorec sa odráža v stavbe mozgu a vplýva na to, ako prežívame pocit ohrozenia, ako dokážeme spracovávať svoje emócie a ako narábame so svojimi potrebami. Ak hovoríme o neistých vzťahových vzorcoch, hovoríme o celej škále od väčšej opatrnosti až po panickú úzkosť, od namáhavého ovládania svojich emócií až po úplnú stratu kontroly nad nimi, a od občasného podliehania okamžitému uspokojeniu potrieb po veľkú úzkosť prežívanú vtedy, keď nám niečo chýba. Následky vidno na ťažkostiach vo vzťahoch, napríklad neschopnosť dôverovať niekomu, strach zo straty, strach z intimity, strach pripútať sa k niekomu, prevziať záväzok vo vzťahu. Čoraz viac výskumov hovorí o dopade neistého vzťahového vzorca na fyzické zdravie – závislosti, kardiovaskulárne ochorenia, depresie, riziko samovrážd. Opäť podľa miery neistoty vzorca vzťahovej väzby. Rovnako závažné sú následky vo vzťahu k sebe samému – nedôvera vo svoje schopnosti, pocit nemilovanosti, neprijatia či opustenia,“ vysvetľuje špeciálna pedagogička

Zuzana Zimová.

RODIČOV SI NEVYBERÁME.

AKO PREVZIAŤ ZODPOVEDNOSŤ ZA SVOJ ŽIVOT?

Prevažná časť vzorcov správania bola utvorená zhruba do siedmeho roku nášho života. Mozog ich následne používa úplne automaticky. To znamená, že keď príde určitá situácia, reagujeme na ňu podľa zaužívaných vzorcov správania. Tie môžu byť pozitívne a negatívne. Aj naše vzťahy sú až na 70 percent odrazom toho, čo sme videli v detstve – teda dôležité je nielen to, ako sa k nám správali rodičia, ale aj skutočnosť, ako sa oni chovali jeden k druhému atď. Podobne to funguje aj v ostatných oblastiach života, ako zdravie, práca či financie. Môžeme uviesť aj niekoľko príkladov. Ak naši rodičia chodili celý život s nechuťou do práce, zrejme aj my budeme považovať za prirodzené trpieť v zamestnaní, ktoré zo srdca neznášame. Nadváhu môžeme pokladať za normálnu, lebo aj naši rodičia ju mali, pretože sme prebrali ich životný štýl – konzumáciu nezdravých jedál, málo pohybu a tak ďalej. Ak si zaužívané vzorce správania neuvedomíme, zrejme ich budeme posúvať ďalej svojim deťom. Napríklad, keď naša ratolesť dovŕši tri roky, automaticky ju dáme do škôlky, hoci na to nie je pripravená, s odôvodnením, že sa musí socializovať a všetky deťúrence chodia do škôlky. V skutočnosti však škôlky nevznikli pre deti, ale kvôli rodičom a v rámci socializácie stačí malému človiečikovi súrodenec či kamarát na ihrisku, a na škôlku postupne dozreje. Alebo považujeme za normálne riešiť konflikty s potomkami krikom, či dokonca bitkou, hoci nám samým zanechali rany na duši.

Čo s ty‘m?

V prvom rade si musíme uvedomiť, že sme dospelí a zodpovednosť za svoj život máme iba my! Naši rodičia nám dali to, čo mohli a vedeli, a oni to dostali zasa od svojich rodičov. Ako prevziať zodpovednosť za svoj život, žiť podľa seba a spokojne? „Predovšetkým je potrebné tieto

vzorce správania odhaliť. Porozumieť sebe a tomu, prečo fungujeme práve tak, ako fungujeme. Nepopierať to, nebagatelizovať to. Môže to byť veľmi ťažké, priznať si, že nie sme v niečom dobrí, že by sme sa mali zlepšiť. Je to náročnejšie, o čo menej si veríme, o čo bezmocnejší sa cítime. Potrebujeme v tom pomoc okolia, svojich blízkych, alebo terapeuta, ktorí nám pomôžu objaviť naše zdroje. To, o čo sa môžeme v sebe oprieť, aby sme si mohli priznať, že niečo nezvládame úplne dobre, a že by sme to mali zmeniť. Mali by sme zažiť vzťah, v ktorom nám bude dopriata sloboda rozhodovať sa, v ktorom budeme môcť byť videní takí, akí sme,“

hovorí špeciálna pedagogička. Kľúčom k zmene negatívnych vzorcov správania je teda uvedomenie si, že chceme byť iní, žiť inak. Toto poznanie musí nevyhnutne sprevádzať silná túžba, ktorá nás nakoniec dovedie do cieľa. Možno bežne kričíme po svojich deťoch, hoci kedysi sme si povedali, že tak nikdy robiť nebudeme – aj po nás rodičia kričali, bolo to nepríjemné a zanechalo to v nás stopy. Zrejme podobne to vníma aj naše dieťa. Už len samotné uvedomenie si tohto negatívneho programu je prvým krokom k zmene. Čiže, keď sa najbližšie dostaneme do situácie, že budeme chcieť na ratolesť zvýšiť hlas a niečo jej prikazovať, zastavme sa a spomeňme si na to, ako sme to ponímali my v role dieťaťa od svojich rodičov, a skúsme to inak – s úctou a rešpektom. Lebo ak chceme, aby sa zmenilo naše dieťa, v prvom rade sa musíme zmeniť my. Ak presne nevieme, ako takéto situácie zvládať, pomoc nám môžu podať vhodné knihy alebo posedenia s koučom či terapeutom.

AKO VYLIEČIŤ

BOĽAČKY NA DUŠI Z DETSTVA?

Väčšina z nás si nesie nejaké zranenia z detstva. Možno sme zažili vysmievanie od spolužiakov či neoprávnené zaucho od starého otca. Prívlastky, ako si škaredý, neschopný či hlúpy, sa môžu s nami vliecť po celý život. Ako sa vnútorne z týchto zranení vyliečiť? „V rôznych

článkoch si prečítate odpoveď – treba sa mať rád. To však môže byť veľmi ťažké. Zvlášť, ak tých zranení v detstve bolo veľa. Vtedy má človek zavzorcovanú predstavu o sebe ako o človeku bez hodnoty. Opäť potrebujeme na túto cestu spojenca. Je to niekto, ku komu máme vzťah založený na dôvere, niekto, koho môžeme vnímať ako blízkeho. Vieme sa mu zveriť so svojimi pocitmi a on to ustojí, nepresviedča nás, že by sme sa mali cítiť inak. A postupne v tomto vzťahu môžeme uveriť tomu, že práve pre tohto človeka sme skutočne hodnotní. Ak sme príliš zranení, možno to bude to najviac, čoho budeme schopní. Veriť tomu, že aj keď sami o sebe si nevieme myslieť dobré veci, existujú ľudia, ktorí nás vnímajú pozitívne. Ale pre väčšinu ľudí poznanie, že niekto si ich váži, je počiatkom toho,

že si začnú vážiť sami seba,“ dodáva Zuzana Zimová.