Školský časopis S.R.O. - leto 2013 by Anna Puchovská

ÚVODNÍK

Drahí čitatelia, milí spolužiaci a učitelia, opäť sa vám prihováram z úvodnej stránky školského časopisu a teší ma, že ste si opäť našli čas a chuť prečítať si, čo sme pre vás vytvorili.  Každý z vás sa už určite teší na leto, slnko, vodu, najrôznejšie exotické dovolenky a najmä zaslúžený relax po desiatich mesiacoch tvrdej práce v školských laviciach. Je nám jasné, že viacerí z vás radi vypĺňajú svoj voľný čas čítaním, a tak sme sa rozhodli pripraviť si pre vás špeciálne prázdninové číslo až s dvanástimi stranami navyše! Obsah je naozaj bohatý a myslím, že si určite každý nájde to svoje.  Špeciálne pre vás sme vyspovedali pána profesora Petrova, ktorý prezradí niečo viac o aktivitách anglického divadla na našej škole. Vedeli ste, že sa po školských chodbách GFGL prechádza majsterka Slovenska vo westernovom jazdectve? O tom, kto to je, nám už viac prezradí redaktorka Katka v rozhovore s touto šikovnou študentkou. Ak však máte chuť úplne vypnúť a zabudnúť na školu, určite si prečítajte naše odporúčania v rubrike Téma. Tento krát sme sa venovali porovnávaniu Film vs. kniha a som si viac než istá, že si z bohatej ponuky filmov a kníh niečo vyberiete. ;-) Pravdepodobne ste ich už počuli hrať, ale viete o nich naozaj všetko? Laci a Kubo, známejší pod prezývkou Štefko, zo všetkým veľmi dobre známej kapely The Fraternity, vám radi poodhalia nejaké tie pikošky o vzniku kapely a jej plánoch do budúcna. O tom, aké boli maturity a ako ich vnímal samotný maturant Erik, sa dočítate v novej rubrike Zamýšľame sa. Vo vlastnej tvorbe sa môžete tešiť na humornú poviedku od Naty a taktiež na množstvo zaujímavých básničiek, ktoré vás určite prekvapia svojou formou. A na záver najhorúcejšia novinka v našom časopise! Viete ako ste na tom v skutočnosti zo španielčiny? Nehanbite sa a zistite to. Redaktorka MiEl si pre vás pripravila veľmi zaujímavý článok v španielčine o cestovateľovi Timovi Copovi v rubrike Viajes y Viajeros. Verím, že sa vám toto číslo bude páčiť a že sa vám páčia zmeny, ktorými sa snažíme tento časopis robiť stále krôčik po krôčiku lepším. Ďakujem redaktorom a čitateľom a všetkým prajem krásne prežitie prázdnin, nech sú plné nezabudnuteľných zážitkov! Dovidenia v septembri! 

Vaša šéfredaktorka Anna Puchovská

Nájdete nás aj na Facebooku! facebook.com/sro.nerucimezanic Aj tvoje diela môžu byť uverejnené v našom časopise! Napíš nám na facebook, alebo svoj výtvor jednoducho dones do kabinetu p. p. Chovanovej.

S. R. O.

Exkurzia do španielskej Murcie

Festival školských divadiel v anglickom jazyku, Supertrieda 2013

Rozhovor s p.p. Petrovom

Celoslovenské OSJL, Celoslovenské SOČ

Vráťme knihy do škôl

Majsterka Slovenska v čom...?

Harry Potter 7 - Dary Smrti

Veľký Gatsby

Sophiina voľba

Mechanický pomaranč

Hostiteľ

Upírske denníky

Recenzia Charlie Barlett

Recenzia Cloud Atlas

Rozhovor s Kubom „Štefkom“ Štefančíkom

S Lacim o The Fraternity

Maturity alebo boj za slobodu

Pohľad na predavačku

Ten vták raz bude moja smrť (1. časť)

Básne – nebásne

Viajes y viajeros – Tim Cope

REDAKCIA Šéfredaktorka: Anna Puchovská Grafik: Imrich Nagy Pedagogický dozor: p.p. Alexandra Chovanová Redaktori: Lenka Roskošová, Katka Buzášiová, Barbora Bachanová, Naty, MiEl, Erik „Eros“ Michalík Prispievatelia: Patrícia Pužárová, Lenka Pivovarčiová, Martina Juríková, Katarína Čatlošová, Milada Rusnáková, p. p. Eva Babejová, Diana Mrázová, Denis Šatan, Michaela Ďurčová, Alexandra Mažáriová, Karin Spustová, Magdaléna Reháková, Lukáš Hronský, Terézia Anna Kernátzová, Natália Diana Krišandová Foto: Barbora Sedláková, Martin Šuchter, Lenka Pivovarčiová, szsnz.sk, archív

S. R. O.

ŠKOLA

¡Hola España! Exkurzia do španielskej Murcie Murcia! To bolo presne to miesto, kde sa výprava španielčiny-chtivých študentov GFGL vydala tento rok. Ako bolo? Murcia je naozaj krásna časť Španielska, ktorá sa nachádza na juhovýchode krajiny. Lokalita, kde sme boli my, sa volala Las Urrutias. V blízkosti nášho hotela, z ktorého sme mali priamy prístup na pláž mora Mar Menor, sa nachádzali dve väčšie mestá – Murcia a Cartagena. Okrem prehliadky týchto miest, v ktorých sme videli napríklad zrúcaninu rímskeho divadla, či Catedral de Murcia, sme mali možnosť vyskúšať si množstvo aktivít a spoznať typické prvky španielskej kultúry. Naučili sme sa variť gazpacho aj tortilly, i keď gazpacho sa nestretlo s veľkou obľúbenosťou, kvôli svojej zvláštne pôsobiacej konzistencii.  Ochutnali sme však aj iné typické španielske jedlá, ako sú paella, ensaimadas, bizcocho, či menestra. Už od prvého dňa sme aktívne športovali – vyskúšali sme si kajak, plachtenie a typické španielske plážové hry, ako napríklad pañuelo. Pozerali sme španielske filmy, nakupovali na typickom trhu a videli národný park Calblanque. A či sme sa naučili lepšie po španielsky? Minimálne bola naša slovná zásoba obohatená o slová ako sú diera na ponožke, či tipel na hlave, takže určite áno.  Čo hovoria samotní účastníci? „Všetko bolo super - super animátori, bohatý program, pri ktorom nebol priestor na žiadnu nudu, zaujímavé výlety, úžasná strava - proste všetko bolo top a nepáčilo sa mi snáď len to, že som bola chorá.“ (Dida) „Páčilo sa mi všetko až na to, že bola studená voda.“ (Karin) „Najviac sa mi páčila moja prítomnosť a najmenej volejbal na šutroch.“ (Monča) „Mne sa páčilo všetko, a nepáčilo sa mi asi iba to, že tam neboli pekní chlapci. :D“ (Laura) Anna Puchovská

S. R. O.

Festival školských divadiel v anglickom jazyku Časť žiakov nášho gymnázia niekoľko týždňov po škole tvrdo makala na nácvikoch divadelnej hry pod vedením p.p. Petrova a p.p. Petrovej, aby sa mohli zúčastniť Festivalu školských divadiel v anglickom jazyku. Profesor Petrov spolu so žiakmi vytvorili vlastný scenár s názvom hry "The Kiss", dali dokopy hudbu a vdýchli tejto hre život. Aby ukázali svoj talent putovali až na Univerzitu Konštantína Filozofa v Nitre. Cestu tam im spríjemňovala

free

WiFi

autobuse

(nie

súkromnom, keďže pani riaditeľka vtedy ešte nevedela, že sú to budúce hviezdy :D). Generálka prebehla bez problémov a vzhľadom na to, že prišli s časovou rezervou, tak si posadali a sledovali konkurenciu. Zhruba o 11:30 dostali konečne šancu predviesť sa. Predstavenie bolo skvelé, vtipné, s pointou a naši herci si vypočuli zaslúžený potlesk. Patrícia Pužárová

Supertrieda 2013 Úspešné ťaženie divadelnej skupinky pokračovalo o pár týždňov neskôr na súťaži s názvom Supertrieda, ktorá má za úlohu podporiť kultúrny rozvoj a talent všetkých detí. Žiaci tried po celý rok pod vedením učiteľov poctivo cvičia kultúrny program na určitú tému, ktorý nakoniec predvedú na celodennom festivale. Všetci sa snažia dokázať, že práve ich trieda je tá naj, že práve ich trieda je Supertriedou. Víťaz však nakoniec môže byť len jeden. Naši žiaci sa rozhodli do tohto projektu zapojiť so svojou vydarenou hrou „The Kiss“, ktorá rozpráva príbeh tínedžerov, ktorí hrajú v rockovej kapele, aby tak mohli školu reprezentovať na súťažiach a taktiež sa poriadne zabaviť. Plány im však preruší frontman kapely, ktorý je vyhodený zo školy za bozkávanie sa s dievčaťom na chodbe, čo je samozrejme prísne zakázané. ;-) Ale nebojte sa, nakoniec príbeh dopadne dobre, pretože učiteľský zbor odhlasuje, že nikto nebude vyhodený. Naši

žiaci

s týmto

predstavením

zabodovali na plnej čiare, vyhrali svoju kategóriu na krajskom kole a postúpili tak na celoslovenské kolo! Viac o tomto predstavení a aktivitách anglického divadla na škole nám prezradí p. p. Petrov v nasledujúcom rozhovore. Anna Puchovská

S. R. O.

ŠKOLA

„Bez ambície niet motivácie.“ Rozhovor s p. p. Petrovom Odkedy funguje na našej škole tradícia hrania divadla v anglickom jazyku? Veľmi dlho, ešte predtým ako som prišiel učiť sem na školu. Začala s tým už p. p. Petrova. Keď spočítam všetky ročníky divadelného festivalu v Nitre, ktorého bol tento rok 14. ročník a my sme sa tam zúčastnili každý rok, tak môžem povedať, že fungujeme približne od roku 2000. Aká bola tohtoročná zostava divadelníkov? Ako sa vám ich podarilo zlákať, aby si zahrali? Najviac študentov bolo zo Septimy B, zo Septimy A máme tiež jedného žiaka a taktiež traja maturanti. Všetko to boli žiaci, ktorých som učil. Začínali sme už kedysi v tercii s takými malými divadelnými scénkami na hodine, v ktorých sa preukázali ich divadelné schopnosti. Ale hlavne musia mať k tomu vzťah, musia chcieť, nikoho nenútime, to sa nedá. Tento rok ste sa zúčastnili viacerých súťaží a prehliadok s predstavením ‚The Kiss‘, čiže ‚Bozk‘. Ako vznikla táto hra? Kto ju vymyslel? Hovoríte s ním. (smiech) Ak si pamätáte, toto predstavenie sme hrali už na DOD, mali sme však len jednu scénku. Kvôli tomu, že sa nám to zapáčilo, sme sa to pred festivalom v Nitre snažili doplniť tak, aby to sedelo na tému festivalu ‚Friend in Need is a Friend Indeed‘. Čo sa týka poradia scén, pomohla nám p. p. Petrova. Aj žiaci mali svoj názor na všetky veci, choreografiu vymysleli tiež oni. Každý jeden tam niečo dodal. Povedal by som, že je to taká spoločná práca, netreba na nikoho v kolektíve zabudnúť, lebo každá maličkosť dotvára celok a v tom je vlastne zmysel tohto všetkého. Nápad, že herci stvárnia členov hudobnej kapely bol váš alebo to vymysleli žiaci? Vedel som, že by žiaci vedeli dobre zahrať členov kapely. Všetko to, čo máš okolo seba, treba využiť, taká bola myšlienka. Taktiež zákaz bozkávania na chodbách bol vtedy aktuálny, ak si pamätáte. Bolo ťažké túto hru nacvičiť, dohodnúť sa so žiakmi na taký čas, aby to všetkým vyhovovalo? Áno, toto bolo naozaj ťažké, pretože každý mal niečo – seminár, nejaký svoj program poobede. Niekedy sme používali aj vyučovacie hodiny a som veľmi vďačný svojim kolegom, ktorí nám to umožnili. Boli ste prísnym režisérom? Neviem, čo tým máte na mysli. Či som kričal? Na to nemám hlas a navyše som nemal prečo kričať. Ja som sa radoval. U mňa je to tak, že keď už sme začali nacvičovať, tak som sa vžil do atmosféry, akoby som bol jedným z hercov a žiaci potom z toho mali dobrú zábavu. Boli žiaci, ktorým bolo treba poradiť, ale aj takí, ktorí nepotrebovali žiadnu radu. Bol aj niekto kto povedal: ‚Nie, toto ja v žiadnom prípade robiť nebudem!‘ ? Nie, toto nie, práve naopak. Uvedomoval som si rozdiel medzi našimi generáciami, chcel som počuť ich názor a potom sme sa vždy dohodli. Napríklad keď sme vyberali pesničku, ja som im dal na výber a pýtal som sa ich, ktorá sa im páči. Ale nakoniec konečná pesnička bola ich nápad, myslím, že Jakub navrhol: ‚A prečo nezahráme túto? My ju poznáme, hráme si ju v kapele.‘ Prvý krát som tú pesničku vtedy počul, ale zapáčila sa mi.

S. R. O.

Aký bol váš najväčší doterajší úspech? Najväčším úspechom sú divadelné festivaly v Nitre, na ktorých sme vždy vyhrávali prvé miesta, ale potom sa zmenil systém tak, že každý dostane nejaké ocenenie, podobne ako na Oscaroch. Každý si za svoj výkon zaslúži niečo, povedal by som, že je to takto lepšie vymyslené. Tento rok ste sa zúčastnili okrem tradičného festivalu v Nitre aj projektu Supertrieda. Bola to vaša prvá účasť na tejto súťaži? Nie, toto je druhý krát, prvý krát sme sa zúčastnili tuším v roku 2009, keď boli ešte všetky kategórie slovenské. Vtedy sme boli ocenení cenou od UNICEF, ale nevyhrali sme, Supertriedou sa stala trieda s mladšími žiakmi. Tento rok sa vám podarilo postúpiť z krajského kola Supertriedy na celoslovenské. Áno, bude to 20.6. na tom istom mieste ako bolo krajské kolo, v DK Ružinov. Dostali ste nejaké rady na zlepšenie od poroty? Áno. Napríklad podľa nich je lepšie, aby hudba nebola na playback, ale aby sme ju zahrali naživo. Podľa mňa tiež, ale chceme, aby to bolo kvalitné, tak dúfame, že to pôjde. Keď ste vyhrali Supertriedu, skákali ste od radosti, boli ste prekvapený alebo ste to čakali?  Ja som to čakal. Porota všetkých zhodnotila objektívne, vážim si naše ocenenie. Aj v ostatných predstaveniach boli niektoré dobré veci, ale ako celok bolo naše najlepšie. Recenzie, ktoré sme dostali od porotcov boli veľmi pozitívne, ani jedna chyba, čo o niečom svedčí. Ale neberte to ako nejaké vychvaľovanie, ja som práveže absolútne kritický, viem si priznať chybu. Takže máte ambície vyhrať aj celoslovenské kolo? Tak ambície má každý, bez ambícii sa to predsa nedá robiť, nie? Musí tam byť nejaká motivícia. Dôležitá je tá radosť z práce a keď dostaneš ešte aj nejaké ocenenie, cítiš sa ešte lepšie. Plánujete teda pokračovať s anglickým divadlom aj ďalšie roky? Určite áno. Sami ste to formulovali ako nejakú tradíciu, tak keď je to tradícia, nech zostane zachovaná. Je dôležité aby sa každý zapojil do zachovania tejto tradície, lebo najlepšie je, keď nikoho nenútiš, keď zapojiš schopnosti všetkých. Myslíte, že sú takéto aktivity dobré na utužovanie kolektívu? To určite áno, dôležitý je pocit z dobrej spoločnej práce. Teší ma, keď vidím, že sa bavia, aj keby som nemal žiadne iné ocenenie, toto mi stačí. Ale sami chcú ísť hrať. Na Supertriedu sme išli vlastne preto, lebo keď sme odohrali festival v Nitre, ich zapálenie bolo také veľké, že chceli hrať ešte niekde. Chceli by ste ešte niečo dodať na záver? Úprimne by som sa chcel podakovať všetkým, ktorí sa na tomto akokoľvek spolupodieľali, pretože ja nie som ten najdôležitejší. Ak som ja ten najdôležitejší, tak pošlite mňa na scénu a uvidíte, čo by som zahral. (smiech) Asi nič. Takže najdôležitejší sú žiaci. Zaslúžia si pochvalu za to, že si na to našli čas, že dali zo seba všetko, že sa z toho tešia a vytvorili takú vynikajúcu atmosféru. Ďakujem za rozhovor a v mene celej redakcie držíme divadelníkom palce na celoslovenskom kole Supertriedy!  Anna Puchovská

S. R. O.

NAŠE ÚSPECHY

Máme medailu! Celoslovenské kolo OSJL Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu SR v spolupráci so Slovenským inštitútom mládeže (IUVENTA) a Slovenskou komisiou Olympiády zo slovenského jazyka a literatúry vyhlásila celoštátne kolo 5. ročníka Olympiády zo slovenského jazyka a literatúry, ktoré sa konalo v bratislavskej Dúbravke 24. – 25. apríla 2013. Mala som tú česť sa ho zúčastniť a reprezentovať našu školu a zároveň aj celý bratislavský kraj v celoštátnej konkurencii. V každej z troch kategórií súťažili ôsmi súťažiaci, najlepší zo svojho kraja. Priebeh olympiády sa skladá z troch častí – testovej, písomnej (transformácia textu) a ústnej. Každá časť je hodnotená samostatne a výsledný súčet bodov určuje celkové poradie súťažiacich. Obtiažnosť bola ako vždy pomerne vysoká, keďže táto súťaž je nastavená najmä na porozumenie textu, čo by samo o sebe nebol žiaden problém, keby texty neboli z diel, ktoré sa preberajú vo vyššom ročníku, ako práve ste. Preto sú dosť často niektoré veci na tejto olympiáde aj o tipovaní, šťastí a osobných vedomostiach. Takisto sa môže stať, že pri transformácii textu alebo ústnej časti dostanete útvar, ktorý ste ešte nebrali a vtedy je len na vašej prirodzenej šikovnosti a talente, či sa vám podarí zadanie zvládnuť. Počas týchto dvoch dní som sa plne sústredila na to, aby som podala čo najlepší výkon. Nakoniec sa mi moje prianie splnilo a domov som sa vrátila s bronzovou medailou!  Ako správny olympijský víťaz som vyskúšala jej pravosť zahryznutím a hrdo som ju nosila na hrudi... teda aspoň doma v obývačke. ;-) Anna Puchovská

Celoslovenské kolo SOČ Stredná zdravotnícka škola Egészségügyi Középiskola v Nových Zámkoch privítala vo svojich priestoroch súťažiacich 35. ročníka celoslovenskej prehliadky Stredoškolskej odbornej činnosti. Súťažilo sa v sedemnástich kategóriach, od biológie, chémie, až po didaktické pomôcky a potravinárstvo. Celoslovenskej prehliadky sa zúčastnili dvaja výhercovia z krajských kôl v každom kraji. Našu školu úspešne reprezentovala Mária Brinzová zo 4.A. s Lenkou Roskošovou zo Septimy B, ktoré vyhrali krajské kolo s prácou „Virtuálna bunka“ v kategórii didaktických pomôcok. Zahájenie celej akcie sa uskutočnilo vo štvrtok, 25.4.2013, slávnostným otvorením, na ktorom nechýbali jubilejné prejavy k tomuto ročníku a vystúpenia šikovných žiakov Strednej zdravotníckej školy. Účastníkov organizátori ubytovali do priestorov internátov. Obhajoby a priamo slávnostné vyhodnotenie prebehlo na druhý deň v priestoroch školy. No a keďže nás už dopredu v autobuse upozornili, že Bratislavčania ešte nikdy nevyhrali, výsledky boli jasné. A pravdupovediac, jasné bolo aj to, že už nikdy nechcem mať s touto súťažou nič spoločné, napriek tomu, že si ju vážim a myslím si, že je na vysokej úrovni. Avšak prístup k súťažiacim a absolútna dezorganizácia spôsobili moju averziu voči celému tomuto nepodarenému divadielku už pri nástupe do autobusu, vypraveného iba pre Bratislavský kraj, kde som ani nemala isté miesto na sedenie a hrozilo, že do Nových Zámkov poputujem vlakom. Ďakujem za skúsenosť... Lenka Roskošová

Original English Prose and Poetry Competiton 2013 „Sound Of Silence“ Študenti nášho gymnázia sa aj tento rok zúčastnili medzinárodnej súťaže v písaní pôvodnej anglickej prózy a poézie, ktorú organizuje ZŠ Narnia a Gymnázium C. S. Lewisa v bratislavskej Petržalke. Tento rok sa súťažiaci popasovali s abstraktnou témou „Zvuk ticha“ a naši zástupcovia zožali nemalé úspechy. V kategórii próza Tereza Kazdová z Kvinty A získala vo svojej vekovej skupine úžasné 1. miesto a v poézii sme získali dokonca tri ocenenia – Anna Puchovská zo Sexty A získala 3. miesto, Petra Kukučková z Tretej B 2. miesto a Róberta Mihóková z Tretej A 3. miesto. Anna Puchovská

S. R. O.

Vráťme knihy do škôl „Lenka, toto je súťaž presne pre teba!“ Tak toto bola tá osudová veta, ktorá to celé odštartovala. Pýtate sa čo? No predsa moju účasť v súťaži ‚Vráťme knihy do škôl‘. Tento rok to bol len jej 2. ročník, avšak ceny, ktoré som mohla vyhrať, boli pre mňa natoľko zaujímavé, že som neváhala a ešte v ten deň som sa zapojila. Princíp súťaže bol v podstate veľmi jednoduchý – mali ste prečítať akúkoľvek knihu a následne organizátorom do mailu napísať, čo vám tá kniha dala. Za každý mail vám bol automaticky pridelený súťažný kód a už vám len zostávalo modliť sa, aby práve ten váš bol medzi víťaznou dvadsiatkou. Plusom tejto súťaže určite bolo aj to, že výsledky sa žrebovali, takže gramatika ani písomný prejav nikoho nezaujímali. Nebol určený ani rozsah „recenzie“, takže nebolo treba sa nejako obšírne vypisovať. Ja osobne som do tejto súťaže poslala 12 mailov, no postupom času som na to celkom zabudla a spoliehala som sa na to, že keby niečo, tak mi hádam niekto dá vedieť.  Až v jeden deň, keď som sa ako obyčajne ponáhľala zo školy na tréning a v duchu som nadávala, že znova budem meškať, mi začal zvoniť mobil. Problém bol však v tom, že mi tam svietilo nejaké neznáme číslo. Tak som teda zdvihla a nie práve najmilším hlasom sa ohlásila: „Prosím?“ „Dobrý deň, hovorím so slečnou Lenkou Pivovarčiovou? Vyhrali ste špeciálnu cenu v našej súťaži ‚Vráťme knihy do škôl‘!“ Tak toto bolo asi to posledné, čo som čakala! Nakoniec som zistila, že ani celkom veľký počet príspevkov, ktoré som poslala mi nepomohol a medzi tou osudnou dvadsiatkou „vyvolených“ som nebola. Pomohlo mi to, že som sa ozvala ako úplne prvá a preto ma chceli aj nejako špeciálne oceniť. A ďalej mali udalosti veľmi rýchly spád. Dostala som pozvánku na slávnostné vyhodnocovanie, ktoré sa malo konať v aule Gymnázia Ladislava Novoveského, známejšieho skôr ako „Tomášička“, či „Tomášiková“. Svoju účasť som, samozrejme, potvrdila a o týždeň na to som tam vpochodovala v celej paráde. Veľmi sa mi na tom páčilo, že tam bola skôr komornejšia atmosféra, žiadne veľké haló. Na odovzdávaní sa zúčastnilo aj pár vcelku významných ľudí – generálny riaditeľ vydavateľstva Ikar; generálny riaditeľ internetového obchodu ABC knihy; nejaký pán, ktorý má na starosti školstvo v Bratislavskom kraji a, pre mňa najvýznamnejší človek, spisovateľka Andrea Coddington. Odovzdávanie cien bolo celkom rýchle, možno aj preto, že nás ocenených tam bolo len 5. Určite však nemôžem povedať, že darčeky boli malé alebo nedostatočné. Pre mňa, ako obrovského knihomoľa, to bolo ako ocitnúť sa niekde veľmi blízko raja. Veď posúďte sami – dostala som 3 úžasné svetové bestsellery + 30€ poukaz na nákup ďalších kníh! Aj keď by určite potešilo, ak by mal spomínaný poukaz o pár núl viac, odchádzala som odtiaľ nadmieru spokojná. Moju radosť umocnilo aj to, že spomínaná spisovateľka Andrea, s ktorou som si stihla aj potykať, mi do jednej z kníh dala vlastnoručné venovanie a neváhala sa so mnou aj odfotiť. Okrem už spomínaných cien som si teda odniesla aj jednu veľmi peknú spomienku. Preto budúci rok určite neváhajte a zapojte sa do tejto súťaže aj vy. Ktovie, možno že o rok budete mať rovnaké šťastie ako som mala teraz ja.  Lenka Pivovarčiová

S. R. O.

NAŠE ÚSPECHY

Majsterka Slovenska v čom...? Nedávno sme sa s Aničkou prechádzali po chodbe, keď nás pristavila p. p. Koutná a hovorí: „Mám v triede jednu babu, čo jazdí na koňoch. Je to majsterka Slovenska vo Westernovom jazdectve. Nespravíte s ňou rozhovor?“. A kým Anička súhlasila a išla sa s ňou zoznámiť, ja som si v duchu kládla otázku – Majsterka Slovenska v čom...? Celé meno : Miriam Kopčová Dátum narodenia: 19. december 1995 Obľúbená farba: tyrkysová Obľúbené jedlo: nemám  Hobby: Westernové jazdenie  Meno koňa (kobylky): Nely Freckels Vek: 6rokov Plemeno: American quarter horse Obľúbené jedlo: gumené žížalky, sójové tyčinky Takže, prosím ťa.. Môžeš mi najprv vysvetliť, čo je to vlastne Westernové jazdectvo?  Je to spôsob jazdenia na koni, ktorý sa vyvinul z pôvodného farmárskeho života. Výstroj aj jazdenie museli vyhovovať kovbojom. A keďže kovboji museli jazdiť v sedle dlhé hodiny , a často potrebovali ku svojej práci laso, tak najdôležitejšia bola pre nich schopnosť ovládať koňa jednou rukou. A preto sú westernové kone trénované na tzv. "oťaž na krku", pomocou ktorej pri jemnom tlaku na krk okamžite menia smer. Westernové jazdenie sa delí na 3 základné skupiny – Drezúrne disciplíny (napríklad cúvanie, preskoky, predvádzanie koňa), rýchlostné (pretekanie okolo troch sudov) a pracovné disciplíny (lasovanie). Ako si sa dostala k tomuto športu? Tak, od útleho veku som mala veľmi dobrý vzťah ku koňom. Vždy ma tieto zvieratá fascinovali a vďaka mojim rodičom som dostala možnosť robiť to, čo ma baví a robí šťastnou. Na koni som prvýkrát sedela ako 3ročná, ale k Westernovému jazdectvu som sa dostala až v roku 2008. Bola to teda hneď „láska na prvý pohľad“ alebo si si tento šport obľúbila postupne? Spočiatku to bol skôr koníček, no neskôr som sa rozhodla prihlásiť na svoje prvé preteky, ktoré sa konali v Kopčanoch. Stretla som tam veľa príjemných ľudí a získala som veľmi dobrý dojem z atmosféry, ktorá na westernových pretekoch prevláda. Po tejto príjemnej skúsenosti som sa rozhodla pokračovať v pretekaní. Aká bola Tvoja prvá sezóna? Išlo ti to hneď tak dobre?  Tak, cez moju prvú pretekársku sezónu som povyhrávala všetko, čo sa len dalo. Na majstrovstvách westernového jazdenia 2011 som získala v jednotlivých disciplínach 2., 3. a 1. miesto. Ten rok som sa zúčastňovala aj hobby pretekov na ktorých som získala titul All Around Champion.

S. R. O.

Slovenská jazdecká federácia mi udelila za ten rok ďalší titul - Jazdec roka vo westernovom jazdení. Na konci sezóny 2011 som sa zúčastnila aj Stredoeurópskeho šampionátu a tu som sa umiestnila na, pre mňa prekvapujúcom, štvrtom mieste. Tento úspech ma naštartoval ešte viac dopredu. Ktorú sezónu, by si označila za najúspešnejšiu? Celkovo asi sezónu 2012. Ten rok som získala ešte viac ocenení než ten predošlý. Na majstrovstvách som získala dvakrát majstra Slovenska a jedenkrát vicemajstra. Získala som aj šampióna v triede mládeže za reprezentáciu na stredoeurópskom pohári, ktorý sa tento rok konal na Slovensku. Ďalšie tituly boli napríklad - jazdec roka, šampión v jednotlivých disciplínach. Tento rok tiež dostala titul aj moja kobylka a to Kôň roka. Ako si sa vlastne dopracovala k Nely? Nely som zachránila 20. októbra 2010 s mojimi rodičmi. Mala zdravotné problémy, ktoré boli spôsobené týraním a zlou výživou. Mala úplne zničenú biokultúru v žalúdku a črevách a tiež bola priotrávená. V tom čase sme s rodičmi rozmýšľali nad kúpou, a keďže mi do cesty prišla ponuka kúpiť túto kobylku za cenu mäsa... Mamina mi vtedy volala do školy, že sa naskytla taká možnosť, len problém bol to, že mala smrteľné ťažkosti. Ale riskli sme to a vyplatilo sa.  Takže teraz je už úplne v poriadku? Podarilo sa vám to? No, chodil za nami každý deň veterinár a po pol roku sme ju z toho najhoršieho dostali. Ešte doteraz musí mať individuálne kŕmenie než iné kone, ale odkedy sme ju kúpili pribrala cez 200 kilogramov. Napriek všetkým dňom a nociam, čo som s ňou strávila, keď bola v najhoršom stave, nikdy by som ju nedala preč. Na akých pretekoch sa v blízkej budúcnosti zúčastníš? Tento rok mam v pláne sa zúčastniť rakúskych pretekov, kde si budem môcť zmerať sily z najlepšími svetovo uznávanými jazdcami. Pokiaľ to bude možné. Aký je tvoj najväčší sen? Naďalej sa zlepšovať a dosahovať ešte lepšie výkony ako doteraz. A mojím najväčším snom je zúčastniť sa majstrovstiev sveta v Kreuthe (Nemecko). Čo by si odkázala naším čitateľom? Treba sa držať pravidla: ,,Nie je dôležité vyhrať! Ale spraviť dojem a mať dobrý pocit z toho, na čom som tak dlho makal/a... denno denne". 

Katka Buzášiová

S. R. O.

TÉMA

Kniha alebo film? Harry Potter 7- Dary smrti

Jedna kniha, dva filmy... Prečo? Každá kniha Harryho Pottera mala iba jeden film. Dokonca aj piata časť, ktorej kniha bola najhrubšia z celej série. Kniha Dary smrti je plná odpovedí na každú otázku, nedorozumenie ktorý

prežil

v príbehu

o chlapcovi,

najsilnejšieho

temného

čarodejníka. Režisér David Yates povedal, že nie je možné

toľko

jedného

odpovedí

filmu

a nechcel

vtesnať

uberať

nič

z knihy. Preto vznikli dva celovečerné filmy,

ktoré

sú

viac

realistické

ako

rozprávkové. Celý dej sa odohráva viac mimo Rokfortu a hlavní hrdinovia sú takmer dospelí. Oba filmy sa sústreďujú na objasnenie záhad a ukazujú, že sú tak čarodejníkmi ako aj ľuďmi. Film nikdy nie je presnou dejovou kópiou knižnej predlohy, pretože pracuje s inými vyjadrovacími nástrojmi a časovým limitom. Toto je dôvod prečo filmy a knižné predlohy nie sú to isté. Je veľmi dôležité, aby film rešpektoval dejovú rovinu a základné charakteristiky knižnej predlohy. Tu sú rozdiely medzi filmom a knihou, ktoré zaujali mňa: Dej filmu nesleduje presne kapitoly knihy, čo však neuberá filmu na dejovej pravdivosti a zaujímavosti. Kniha začína stretnutím Severusa Snapea s Yaxleym. Film však začína rečou ministra mágie Scrimgeoura o tom, že začínajú temné časy...

S. R. O.

V kapitole, v ktorej sa Dursleyovci odsťahovali z domu si Harry pozerá svoju bývalú izbu pod schodami a keď začuje ohlušujúci rev, prudko sa vystrie a udrie si hlavu o nízky rám dverí. Toto sa vo filme nestane. V knihe Harry oslávi svoje 17te narodeniny a dostane darčeky od svojich

priateľov.

Napr.

Weasleyovcov dostane zlaté hodinky, ktoré sú vyjadrením, že patrí do rodiny. Vo filme sa jeho narodeniny len spomenú, neoslavujú sa. V knihe je na svatbe Fleur a Billa pozvaný aj Krum. Vo filme sa neobjavuje. Na svatbe sa Harry sa rozpráva s Ephiasom Dogeom, ktorý mu prezradí informácie o Dumbledorovej rodine. Tento rozhovor je v knihe, vo filme nie. Všetci traja boli v dome na Grimmauldovom námestí a Harry objavil Siriusovu starú izbu. Našiel v nej list, ktorý písala jeho mama Siriusovi a svoju fotografiu, keď bol ešte malé dieťa. Tento fakt sa vo filme opäť nevyskytuje. V poslednej kapitole knihy je opísané napr. parkovanie auta, ktoré šoféruje Ron. Vo filme to tiež nie je spomenuté. V celej knihe a v každom filme je veľmi veľa rozdielov, ale stále je to ten, ktorý je ako človek má priateľov, lásku a bolesť. Ako čarodej má skúsenosti, inteligenciu a taktiku. Je to náš Harry Potter Barbora Bachanová

S. R. O.

TÉMA

Veľký Gatsby Gatsby? Aký Gatsby? Táto kultová otázka v poslednom čase iste vŕta v hlave nejedného z vás. Masová kampaň, ktorú rozpútali tvorcovia

najnovšieho

filmového

spracovania

tohto

jedinečného príbehu z pera Francisa Scotta Fitzgeralda, neunikla azda nikomu. Nádherné plagáty, hviezdne obsadenie na čele s Leonardom DiCapriom a kvalitný režisér sú jednoznačne silnými lákadlami pre všetkých fanúšikov dobrého filmu. Ale ako to už býva pri spracovaní knižnej predlohy do filmu, očakávania sú veľké. Vždy tu zostávajú zarytí fanúšikovia písaného slova, ktorí neveria, že by mohlo byť audiovizuálne spracovanie lepšie. Navyše po poslednej adaptácii v hlavnej úlohe s Robertom Redfordom sa nový Veľký Gatsby nevyhol ani tradičnému porovnávaniu. Splnil Veľký Gatsby Baza Luhrmanna tieto veľké očakávania alebo stále platí pravidlo, že knihe sa nič nevyrovná? Môj osobný názor je, že očakávania určite splnil, ak nie dokonca prevýšil. Keď sa mi pred pár mesiacmi dostala do rúk kniha, po jej prečítaní mi bolo hneď jasné, že je dokonale vhodná pre film. Nie je to ten typ knihy ako napríklad Harry Potter, či Pán prsteňov, ktoré sú plné množstva drobných detailov, ktoré jednoducho nemožno vtesnať do dvoch hodín. Práve naopak, toto spracovanie príbehu výrazne pomohlo. Zatiaľ čo v knihe máte občas pocit, že si neviete celkom predstaviť, čo sa tam deje, pokiaľ ste v tom čase nežili, atmosféra filmu vás vtiahne do deja ako tornádo. Prehnane veľké sídlo Gatsbyho, ohňostroje, trblietky, kostýmy, explózie farieb a ohlušujúca hudba. Všetko verne vykresľuje atmosféru zhýralých rokov dvadsiatych, časov prohibície, keď paradoxne nikto nezostal večer triezvy. Práve nápad nezasadiť do prostredia 2o. rokov 2o. storočia pôvodnú jazzovú hudbu, vtedajšiu hudbu ulice, ale nakombinovať ju so súčasným hiphopom, bola neskutočne dobrá voľba. Jay-Z-ho soundtrack je plný vynikajúcich kúskov od najlepších

umelcov

a k atmosfére

filmu

súčasnosti sa

hodí

rozprávača

Nicka

dokonale. Umiestnenie Carrawaya

psychiatrického

ústavu bolo tiež dobrou voľbou. Sama som si lámala hlavu nad tým, čo vlastne Nick po skončení celej tej mašinérie

robil

a ako

s tým

vyrovnal a práve film mi ponúkol alternatívu,

ktorá

S. R. O.

uveriteľná

a z môjho pohľadu adekvátna. Naopak režisér sa rozhodol vypustiť

záverečnú

scénu

s pohrebom Jaya Gatsbyho, kde si už nie som tak celkom istá, či to bolo

pre

dobro

veci.

Obraz

Gatsbyho pohrebu s tromi ľuďmi je veľmi smutnou, ale bohužiaľ pravdivou

bodkou

príbehom

za celým

o ľahostajných

a bohatých ľuďoch, ktorí zničili všetko a všetkých, s ktorými sa stretli. Ak by som mala zhodnotiť obsadenie, nemám absolútne žiadnu výčitku. Leonardo DiCaprio hral ako vždy o život a opäť raz dokázal, že patrí k najlepším hercom súčasnosti. Scéna, kde sa po prvý raz po piatich rokoch stretne s Daisy je brilantná – dramatická, no zároveň pri nej hneď niekoľko krát vybuchnete od smiechu. Vyplašené oči Tobeyho Maguirea vám umožňujú vcítiť sa do jeho postavenia, kde je zároveň aj dnu, aj von z diania. Film rozpráva nadčasový príbeh Jaya Gatsbyho tak plynule a s nonšalantnou ľahkosťou, až vám nezostáva nič iné ako pripustiť, že Gatsby si naozaj zaslúži prívlastok Veľký.

Moje hodnotenie Kniha: Film:

  Anna Puchovská

S. R. O.

TÉMA

Sophiina voľba Rovnomenné filmové prevedenie románu Williama Styrona Sophiiina voľba, sa dostalo na plátna kín v roku 1982 a ihneď sa dostalo pod merítko kritikov aj bežných divákov. Na jednej strane sa nachádzali obrovské očakávania po úspešnej knihe, ktorá sa stala bestselllerom a klasikou svetovej povojnovej literatúry a na strane druhej sa neustále objavovali pochybnosti. Kľúčovou otázkou sa stalo, kto sa vôbec dokáže natoľko položiť do úlohy hlavnej hrdinky, Sophie. Medzi ľuďmi doteraz koluje, že pôvodne sa hlavnou herečkou mala stať Magda Vašáryová, ktorá však kvôli prísnemu režimu v Československu mala problémy presadiť sa u režiséra, rozhodujúceho sa medzi našou herečkou a už vtedy oscarovou Meryl Streep. A dá sa povedať, že výber hlavnej ženskej hrdinky príbehu spravil z tohto, po režisérskej stránke veľmi dobre spracovaného, filmu jeden z najsilnejších v histórii kinematografie. Osobne je pre mňa výkon Meryl Streep v úlohe Sophie brilantný a právom ocenení Cenou Akadémie. Samozrejme, ani na sekundu nepochybujem o hereckých kvalitách Magdy Vašáryovej. Kto vie, ako by sa príbeh okolo celého filmu vyvíjal, keby titulnú rolu získala práve ona. Netrúfam si povedať, či je lepšia kniha alebo film. Neexistuje správna odpoveď. Kniha je pre mňa nádherná, so špecifickou atmosférou, s úžasným dejom a silným motívom, obrazom druhej svetovej vojny a hlavne obrazu lásky v takmer všetkých podobách. Hrôzostrašné a zároveň krásne vykreslené. Film nedokázal zachytiť všetko, čo je pochopiteľné. No prikláňam sa k názoru, že úroveň mu udáva herecký výkon Meryl Streep a veľmi dobre sekundujúceho Kevina Kline a Peter MacNicola. Taktiež

pridáva

autentický

soundtrack

Marvina

Hamlisha. Avšak práve to robí z tejto adaptácie výnimočný filmový zážitok. Hoci so slabšími spomínanými komponentmi filmu by som rozhodne nebola tak nadšená.

Moje hodnotenie Kniha: Film:

  Lenka Roskošová

S. R. O.

Mechanický pomaranč Príbeh

Mechanického

pomaranča

vyšiel

z pera

britského autora Anthony Burgessa v roku 1962 vo Veľkej Británii. Dej sci-fi, satirického a dystopického románu sa odohráva rozprávača

v neďalekej pripadla

budúcnosti hlavnej

v Londýne.

postave,

Rola

mladučkému

Alexovi, Pokornému Rozprávačovi, ako sa sám nazýva. Sprevádza nás dobrodružstvami, počas ktorých si spolu so štyrmi kamarátmi ukájajú sadisticko-násilnícke chúťky do doby, kým nedôjde k stretu so zákonom a politickým machináciám. Špecifikom tohto diela je použitý jazyk medzi tínedžermi. V anglickom originály sa jedná o angličtinu ovplyvnenú ruštinou. Tento argot je nazvaný Nadsat. Slovo nadsat je príponou ruských čísloviek od 11 do 19, je ekvivalentom pre anglickú príponu –teen označujúcu vek od 13 do 19 rokov. Pôvodný originál neobsahoval slovník slangu. V českom preklade sa namiesto toho stretáme s anglicizmami, rusizmami a germanizmami. Zo začiatku sa počas čítania pri niektorých slovách často vraciate na koniec do slovníčka, ale pod kožu sa vám dostanú veľmi rýchlo. Po prečítaný knihy mi slová ako kvikle, ajka, hendky, gulliver, Bog či ričatý chodili ešte vyše týždňa po rozume i na jazyk. Kompozične je dielo rozdelené na tri časti so siedmimi kapitolami v každej. Dvadsaťjeden kapitol je autorovým zámerom, nakoľko vek 21 určil za míľnik v zrelosti človeka. Vo vydaní z roku 1986 v USA bola 21. kapitola vynechaná. Sfilmovaný Mechanický pomaranč Stanleyho Kubricka má za predlohu americké vydanie. Napriek tomu, že sám Anthony Burgess povolil spomínané americké vydanie bez poslednej kapitoly, nikdy Kubrickovi neodpustil, že film nenatočil podľa britského originálu. Posledná kapitola je podstatná v rozdielnosti záverečného svetla, v ktorom Alex skončí. Pri Mechanickom pomaranči knihe a filme sú sily veľmi vyrovnané. Knižná podoba je podľa mňa silná v tom, že je to ten typ literatúry, od ktorej sa neviete odtrhnúť. Keď už sa blížite k záveru, začína sa vám cnieť, ale koniec je nevyhnutný. Miestami som nachádzala momenty s nádychom vtipnosti miešané smútkom, ktoré vznikali vďaka absurdite páchaných násilností. Násilie vo filme vás priklincuje ku gauču. Malcolm McDowell v postave Alexa bol nevýslovne dobrou voľbou pre túto postavu (posúďte sami, kebyže ho v noci stretnete vonku). Samozrejme, dôležité súčasti filmu akými sú kostýmy, hudba, exteriéry a interiéry vytvorili podobný efekt smädu, aký možno cítiť pri čítaní.

Moje hodnotenie Kniha: Film:

  MiEl

S. R. O.

TÉMA

Hostiteľ Môj druhý výber na porovnanie je z mojej strany presným opakom Upírskych denníkov. Knihu som čítala asi dva roky dozadu, ale jej dej a hlavná myšlienka mi v pamäti určite ostanú ešte niekoľko rokov. Stephanie vytvorila naozaj pozoruhodnú postavu, ktorá mi ukázala aký ťažký život vedú schizofrenici. Jedná sa o sci-fi, v ktorom na Zemi pristanú mimozemšťania. Vkladajú do ľudských tiel Duše (určitý druh mimozemských tvorov). Tí následné ovládnu celé telo, čím zahubia jeho pôvodnú dušu. Vyskytnú sa aj nechcené komplikácie, kedy pôvodná duša stále ostáva a tá nová s ňou musí bojovať. Tento konflikt sa odohráva aj v hlave Melanie, ktorá je neskôr nútená utiecť do púšte, kde sa snaží nájsť zostávajúcich pôvodných ľudí. Kniha síce ponúka aj klasické presladené love story ako v Twilighte, ale Hostiteľ je v ostatných stránkach veľmi dobre spracovaný a naozaj sa oplatí jeho prečítanie. Popravde ma ani nelákala predstava filmu, keď som uvidela jeho upútavku. Dobrá kniha však nepustí a nakoniec vás donúti potvrdiť si otrepané pravidlo: Film sa knihe nikdy nevyrovná. Ako veľa ďalších ľudí som nakoniec zamierila do kina. Jedno nemôžem filmu odoprieť, pretože mi viditeľne zlepšil náladu. Bolo to vtipné, ale nie vždy tam, kde by to malo byť. Predovšetkým milostný trojuholník bol sladký ako dávka

celého

balenia

nutelly

krabicou Oreo ako zákusok. Hlavná myšlienka

bola

ledva

ukázaná.

Všetko bolo umelé. Kulisy (neustále, hlavne v scénach s lietadlami, bolo vidno, že sa jedná o plátno s následnými grafickými úpravami), herci, dej, psychika postáv. Počas celého premietania som robila len dve veci. Nechápavo krútila hlavou alebo

ironicky

smiala

spolu

s ostatnými. Naty

S. R. O.

Upírske denníky Fenomén, ktorý sa stal jedným z najsledovanejších seriálov. Hlavné postavy (predovšetkým tie mužské) sa stali idolmi z jedného dňa na druhý. Aspoň pre mňa boli dôvodom, prečo desať minút pred jedenástou v nedeľu doobeda vstať a pozrieť si dva diely na Markíze. Moje nadšenie narástlo ešte viac, keď som sa dozvedela o knižnej predlohe. Behom pár týždňov som mala doma šesť dielov knižnej série. Prekvapilo ma, že prvá kniha vyšla ešte skôr, ako autorka Twilightu vôbec vymyslela Edwarda Cullena, a filmová verzia sa pritom začala natáčať zarovno so Súmrakom. Seriál ma prekvapil hlavne nečakanými zvratmi a dobre spracovanými charaktermi hlavných postáv. Preto sa mi prvýkrát v živote stalo, že som musela nechápavo krútiť hlavou nad jednoduchosťou a neoriginalitou knižnej podoby. Ešte prvé štyri knihy majú niečo do seba. Vlastne pôvodne mali byť vydané len tie, ale ako stúpala popularita po začatí seriálu, autorka dostala podnety na pokračovanie. (Ubehlo vtedy od dopísania štvrtej časti takmer dvadsať rokov!) A tam sa kvalita jej ďalších kníh začala lámať. Príbeh sa začal naťahovať, pridávali sa stále nové a nové postavy, ktoré mizli jedna za druhou. Po prečítaní šestky som radšej svoje peniaze odložila na niečo zmysluplnejšie. Nedávno vyšla už trinástka a ako čítam komentáre k nej, je jasné, že autorka stráca nápady a píše stále o tom istom. Naty

Charlie Bartlett Charlie chcel byť vždy stredobodom pozornosti a zažívať ten úžasný pocit slávy, keď vás každý na školskej chodbe zdraví. Po vylúčení z prestížnej školy za falšovanie vodičských preukazov sa dostáva na štátnu školu, kde ho hneď v prvý deň za bifľošsky vyzerajúcu uniformu zmláti jeden spolužiak. Charlie sa s tým snaží niečo robiť, až mu v hlave skrsne geniálny nápad. Presvedčí svojho pôvodne nepriateľa na spoluprácu ako dílera liekov na duševné poruchy. Záchodové kabínky sa čoskoro stanú jeho súkromnou ordináciou, kde sa mu začne chodiť vyspovedať takmer celá škola zo svojich súkromných problémov. Jeho psychiatrické ja pracuje na plné obrátky a zakrátko sa jeho sen o popularite stáva realitou. Hotová idylka, ktorá sa však zmení v nočnú moru, keď sa jeden z jeho "pacientov" predávkuje. Riaditeľ školy potom spraví aj nemožné, aby Charlieho nadobro vylúčil a prekazil tak jeho ďalšiu aktivitu, čím vyhlási vojnu aj obrovskému množstvu Charlieho priaznivcov. Film, ktorý by sa sprvoti mohol považovať za dobrú komédiu, postupne získava aj hlbší zmysel o stredoškolských láskach, vnútornom prežívaní mladých ľudí a neutíchajúcej nádeji na odrazenie sa od najhlbšieho dna vlastnej psychiky. Naty

S. R. O.

KULTÚRA

Cloud atlas „Naše životy nie sú naše. Sme spojení s ostatnými. Minulými i súčasnými. A s každým zločinom, a s každou láskavosťou, sa rodí naša budúcnosť.“ Výrok, ktorým by sme mohli asi najlepšie vystihnúť hlavnú myšlienku jedinečného filmu, krásneho a dramatického rozprávania, spájajúceho nielen filmové žánre, ale aj srdcia jeho divákov. Nechajme sa spoločne uniesť Atlasom mrakov... Rytmus, tempo, hudba, život, smrť, láska, nenávisť, dobro, zlo, boj, výhra, koniec i nový začiatok. V Atlase mrakov sa spája minulosť so súčasnosťou

i budúcnosťou,

dobrí

zostávajú

dobrými, zlí zlými, niektorým trvá niekoľko životov, pokým nájdu vo svojom srdci tú správnu odpoveď, iní ju nikdy nenájdu. Koniec lásky v jednom živote nemusí znamenať jej definitívny zánik.

Zlé činy

môžu byť odčinené a dobré odmenené. Muž môže byť ženou, žena mužom, černoch belochom aj aziatom. V Atlase mrakov nie je nič nemožné, všetko je so všetkým prepojené a všetko má svoj význam. Už veľmi dávno som v kine nezažila atmosféru práve ako pri tomto filme. Už dávno som nemusela počkať na jeho vzhliadnutie 2 hodiny, keďže premietanie, na ktoré som sa chystala bolo beznádejne vypredané. Čo sa mi však ešte naozaj nikdy nestalo, bol ten pocit prepojenia s ľuďmi v sále. Ešte nikdy som nezažila, že by na konci filmu zostalo ticho, zamyslení ľudia, ktorí čakali až dokonca a akoby ani nechceli odísť, odpútať sa od tohto trojhodinového eposu, plného nečakaných zvratov a predsa plynúceho jednotným, pokojným tempom. Práve tempo a hudba boli jednou z najvýznamnejších súčastí filmu. Ústredná melódia sextetu Atlas mrakov sa vinula celým rozprávaním práve ako oblaky plávajú na nekonečnej modrej oblohe. Spájala životy hlavných postáv a dodávala filmu strhujúcu atmosféru, od ktorej nebolo možné sa odpútať. Ešte teraz mi znejú v hlave tóny tejto nezabudnuteľnej a pre niektoré postavy osudovej melódie. Iba jedinú hlavnú dejovú líniu v tomto filme, nakrútenom na základe rovnomennej knihy anglického autora Davida Mitchella, by sme asi ťažko hľadali. Dejových línií bolo dokopy 6 námorný príbeh právnika Adama Ewinga z roku 1849, život mladého hudobného skladateľa Roberta Frobishera z roku 1936, pátranie novinárky Luisi Reyovej z roku 1973, útek Timothyho Cavendisha zo súčasného roku 2012, syntetická budúcnosť so Sonmi v roku 2144 a trápenie post-apokalyptických Ostrovanov a ich únik zo Zeme roku 2321. Čo majú tieto príbehy spoločné? Všetko a zároveň nič. Ako sa postupne odhaľujú všetky skutočnosti,

zisťujeme,

že

spojením

medzi

rôznorodými príbehmi sú práve ľudia. Film sa zahráva

s myšlienkou

reinkarnácie

veľmi

rafinovane a predostiera ju pred oko diváka ako samozrejmý fakt. Jednotlivé postavy navzájom

S. R. O.

ovplyvňujú svoje životy aj naprieč storočiami. Táto filozofická rozprava však nie je iba suchým

hľadaním

podstaty

života

a pravdy

pravdúcej. Tak ako sám život je tiež niekedy krutá, ale

úsmevná.

Sme

svedkami

niekoľkých

brutálnych vrážd, pokusov o únik, vymanenie sa spod nadvlády utlačovateľov, ale aj nepochopenia spoločnosti, netolerancie a krutosti. Na druhej strane sa stretávame s popletenými starčekmi v domove dôchodcov, ktorých podarený únik sa komicky zakončí v írskom bare. „Ja viem, ja viem...“ Film vo svojej podstate neprináša žiadnu novú ani prelomovú myšlienku. Dôležité však je, že prinúti diváka zamyslieť sa nad svojim životom, ak tak doteraz neurobil. Súhrnne prináša myšlienky, ktoré sú považované za pravdivé a dôležité a podáva ich takým spôsobom, aby si mohol každý vybrať, čo uzná za vhodné. Film nemá len jednu pointu a jedno vyústenie, ak čakáte dramatické zavŕšenie a gradáciu, budete sklamaní. Taktiež nie je možné zachytiť na jedno pozretie všetky detaily, ktoré film ponúka. Je pravdepodobné, že aj tomu najbystrejšiemu oku niečo predsa len unikne, najmä čo sa týka majstrovsky spravených premien hercov. Aj keď nie všetky osudy sa skončili pozitívne, predsa nakoniec neostáva v človeku pocit smútku, ale pocit zadosťučinenia. Po dlhom čase sa objavil v kinách odvážny film, ktorý sa nebojí zabŕdať do vážnejších tém a dať človeku niečo viac, ako pobavenie a dobrý vizuálny zážitok. Aj keď efekty a herecké obsadenie sú vynikajúce, tento film nie je pre každého. Ak beriete návštevu kina iba ako miesto na relax a pobavenie a nemáte chuť zamyslieť sa nad trochu náročnejším dejom, choďte radšej na najnovší diel Twilight ságy. Ale ak máte chuť pozrieť si kvalitný film od kvalitných režisérov (súrodenci Wachowski – trilógia Matrix), ktorý sa pravdepodobne dočká Oscara(ov), určite si nenechajte Atlas mrakov ujsť. Vrelo odporúčam a dávam 5 hviezdičiek z piatich 

 Cloud Atlas (NSR / USA, 2012, 164 min.) Réžia: Tom Tykwer, Andy Wachowski, Lana Wachowski; Námet: David Mitchell; Scenár: Tom Tykwer, Andy Wachowski, Lana Wachowski; Kamera: Frank Griebe, John Toll; Strih: Alexander Berner; Hudba: Reinhold Heil, Johnny Klimek, Tom Tykwer; Hrajú: Tom Hanks, Halle Berry, Jim Broadbent, Hugo Weaving, Jim Sturgess, Doona Bae, Ben Whishaw, Keith David. Anna Puchovská

S. R. O.

KULTÚRA

Jednorožci, či bratstvo? Rozhovor s Kubom „Štefkom“ Štefančíkom Ako sme vám sľúbili v predchádzajúcom čísle, prinášame vám rozhovory s chalanmi z našej školskej kapely The Fraternity. Nemohli sme vyspovedať úplne všetkých členov, ale Kubo a Laci sa toho chopili veľmi radi a ich odpovede naozaj stoja za to. Ak chcete vedieť, čo majú spoločné s jednorožcami a prečo už nemôžu skúšať na intráku, čítajte ďalej. ;-) Ako dlho už funguje kapela The Fraternity? Celkom ťažká otázka takto na začiatok  Neoficiálny začiatok skupiny bol ešte niekedy v roku 2010 keď som sa spoznal s Ondrom a Lackom. Vtedy sme len tak zo srandy založili skupinu, ktorej názov bol “Rainbow Unicorns”. Začali sme skúšať kde sa dalo (intrák, byt,…), neskôr sme medzi nás prijali bubeníka Jana a speváčku Mirku. Táto zostava však nevydržala dlho a na podnet školy, kde sme mali zahrať na dni otvorených dverí sme sa dali dokopy s bratmi Adamom a Edkom. Ako The Fraternity fungujeme niekedy od novembra 2011. Neskôr v roku 2012 nás opustil aj Ondro a vtedy prišiel na scénu náš súčasný sólový gitarista Šaňo. Koľko máte vlastných pesničiek? Uvažujete nad nahraním dema? Vlastných pesničiek máme fakt netuším koľko. Hotové máme asi 4 a pol. Pracujeme na ďalších songoch a dúfame, že do konca roka sa nám podarí nahrať aspoň to demo. Ktoré kapely vás najviac inšpirujú, keď skladáte vlastné piesne? Tak na toto fakt neviem odpovedať… Väčšinou príde podnet z Adamovej, Lacovej alebo Šaňovej hlavy. Ja som mal prsty iba v hudbe k pesničke The Only Ones, ktorú radi nazývame aj The Fraternity Song  Mňa skôr baví skladať texty a tie prídu vážne iba tak z ničoho nič. Čo považuješ za najväčší problém začínajúcej kapely? Za najväčší problém začínajúcich kapiel považujem peniaze a málo priestoru na ukázanie sa. Hudobná aparatúra a nástroje sú dosť drahé a pokiaľ teda nemá človek slušný príjem alebo bohatých fotrovcov, tak to ide veľmi ťažko. Plus v dnešnej dobe je neuveriteľné množstvo nádejných mladých kapiel, ale spoločnosť jednoducho nedáva priestor neznámym. Ľudia idú väčšinou za tým čo už poznajú a pre nás “mlaďasov” ostáva len spoliehať sa na kamarátov a na to, že nám pomôžu trošku s publicitou. Už máte za sebou nejaké tie koncerty v kluboch aj na festivale. Ktorý z koncertov bol zatiaľ najlepší? Ťažko povedať, ktorý bol najlepší. Najprestížnejší bol zatiaľ asi koncert

S. R. O.

v Britishi s Kýblom Mačiek a Dlhým Vedením, kde sme mali aj akú takú kampaň a zarobili sme aj nejaké peniažky. Ale čo sa týka atmosféry jednoznačne koncerty v Edene. Keď vidíš ako ľudia kričia a skáču všade, aj po stoloch, vieš, že sa bavia a to je to na čom záleží. Ako hodnotíš ten posledný v Britishi? Vydarilo sa všetko tak, ako ste si to predstavovali? Z mojej strany je veľmi ťažké sa práve k tomuto koncertu vyjadriť :D Tí čo boli tak isto chápu. Skôr by si sa mala spýtať Edka či Adama. Oni by k tomu určite vedeli povedať viac ako ja  Ako sa vám podarilo vybaviť spoločný koncert s Kýblom Mačiek a s Dlhým Vedením? Aj s jednou aj s druhou skupinou nás dal dokopy práve Lacko. Kýbel som najskôr neznášal, ale postupom času sa z nich stala asi moja najobľúbenejšia slovenská skupina :D. Raz sme išli s Bilbom na pivko (kofolku) a tam sme sa nejako na tom dohodli. K Dlhému Vedeniu sme sa dostali tak, že spočiatku sme chceli, aby s nami zahrala Konečná Verzia, ale tá nebola k dispozícii a vtedy prišiel na rad René, ktorý je zhodou okolností bubeník v oboch skupinách (v Konečnej, aj vo Vedení). A už bol spoločný koncert na svete. Už viackrát ste hrali v škole, plánujete nás potešiť ďalším takýmto koncertom?  Koncerty v škole nám priniesli strašne veľa skúseností s živým vystupovaním. Ale v blízkej dobe si tam asi nezahráme. Všetci členovia toho majú teraz dosť. Navyše sa snažíme teraz dokončiť niektoré naše pesničky, aby sme sa mohli zúčastniť hudobnej súťaže British hľadá rockstar!. Ale keby prišiel nejaký podnet z vedenie školy…no nevylučujem našu účasť  Aké sú vaše plány do budúcnosti? Budete ďalej hrať aj po maturite? Plány do budúcnosti? Fú... to ja neviem. Ako som povedal dúfame, že sa nám podarí nahrať album, ale to je asi tak zatiaľ všetko. Vlastne som si spomenul, že sa nám rysuje jeden väčší projekt na jeseň tohto roka, ale o tom sa všetci dozviete v dostatočnom predstihu na našej fan page na facebooku  Čo by si odkázal študentom nášho gymnázia? Neučte sa! Je to zbytočnosť. Hlúpy človek je šťastný človek :D ... Ale nie, vzdelávať sa je veľmi podstatné. Robte to, čo vás baví a ak ste v tom dobrí, nehanbite sa prezentovať to. Keď budete len doma sedieť, tak si vás nikto nevšimne. Toľko odo mňa a Keep Rocking! Anna Puchovská

S. R. O.

KULTÚRA

S Lacim o The Fraternity

Našim čitateľom prinášame rozhovor s členom kapely The Fraternity, Lacim, ktorá sa dostala do povedomia asi každého na tejto škole. O ich vzniku, názve a ďalších súvislostiach sa dočítate v nasledujúcich riadkoch. Ako mnoho iných mladých aj vy ste sa rozhodli dať dokopy kapelu. Prečo sa voláte práve The Fraternity (Bratstvo)? Popravde, na začiatku boli dva názvy. Prví boli JEDNOROŽCI, ale potom sme sa kvôli rozpačitým pohľadom premenovali na The Fraternity. Máte ako kapela spoločnú studňu inšpirácie? Akú hudbu hráte? Zatiaľ máme päť vlastných skladieb. Začínali sme s tým, že sme hrali veci od Nirvany, Bluru, Marilyna Mansona. Až nedávno sme sa zhodli na tom, že chceme hrať punk-rock a predovšetkým hudbu, čo na našich koncertoch zabaví. Nechceme sa púšťať do politiky ani iných vážnych tém. Aké je to mať kapelu? Ono sa to možno nezdá, ale nie je to jednoduché. Dať sa dokopy, zosynchronizovať termíny skúšok, či dohodnúť koncert. Kvôli poslednému koncertu, ktorý sme mali, som musel obvolať veľmi veľa ľudí. Nakoniec sa mi podarilo zohnať ďalšie dve kapely, aby bol koncert uskutočniteľný.

S. R. O.

Mohol by si nám viac rozviesť vaše začiatky, sklamania, pokroky? Kapela vznikla, keď sme sa Ondro, Štefko a ja dohodli, že založíme kapelu. To bolo asi v zime 2011. Nemali sme poriadne ani nástroje, jediný Štefko mal basu, my sme mali len španielky. Hľadali sme ďalších členov, ale to sme si boli s tými ľuďmi iba raz zahrať. Jedenkrát u Paľa, raz u Demčáka. Prvú skúšku sme mali u Ondra na intráku, kde sme skúšali Blur – Song 2. Vôbec nám to nešlo, nevedeli sme poriadne ani čo hrať, ale bavili sme sa. Až kým za nami neprišiel niekto z intráku a nepovedal nám: “Chalani, hrajte tichšie, rušíte nám omšu“. Tým vyplával na povrch ďalší problém - nemali sme kde skúšať. Preto sme sa do leta vždy len raz za čas stretli a niečo si zahrali. Nebolo to nič vážne. Až pred letom som si konečne kúpil elektrickú gitaru. Neskôr po mne aj Ondro, ale to už bolo leto a prázdniny, takže sme toho veľa nenarobili. Po prázdninách sa veci konečne pohli. Našli sme si bubeníka (Jano Filas) a speváčku (Mirku Pilátovú), ba dokonca aj skúšobňu. Začali sme teda skúšať, ale skúšali sme len zopár pesničiek stále dokola, pretože sme neboli zohratí a bolo to iné ako dovtedy. Na DOD 2011 u nás v škole sme sa dohodli s Adamom a Edkom, že sa naučíme zopár pesničiek a tie tam zahráme. Hrali sme viacerí. Aj Paľo, aj Demči, aj Mirka spievala. Bola to sranda, hrali sme niekoľko hodín, napriek tomu, že sme poriadne nevedeli čo. Jednoducho sme len hrali. Po koncerte sme zistili, že sa nám dobre hralo, tak vznikla nová zostava. Mirka od nás odišla a my sme sa stali čisto chlapčenskou kapelou, The Fraternity. Všetky zmeny sa udiali rýchlo. Skúšobňou sa stala Adamova povala, nakúpili sme novú aparatúru a začali to brať vážne. Nacvičili sme nové veci, dohodli si koncerty. Prvý bol v našej školskej telocvični. Bolo to prvé vystúpenie, ale stále to bolo také pre nás. Hrali sme aj s Adamovou druhou kapelou Dead Snitzel. Veľký koncert prišiel koncom marca, kedy sme hrali v Eden Pube na Obchodnej. Zavolali sme tam kamarátov a známych, už nám šlo o ukázanie toho, čo v nás je. Eden Pub je malý podnik, na pódium sme sa takmer nezmestili, niektorí ľudia ani nemali kde sedieť, ale koncert mal výbornú atmosféru a naozaj sme si to užili. Ďalej sme na sebe pracovali a dostali sa na Stupavský Rockfest. Tam sme prvýkrát zahrali našu vlastnú pesničku. Tešili sme sa na to, ale neprišlo veľa ľudí. Organizácia tiež nebola najlepšia, preto tento koncert nebol bohviečo. Ale nabrali sme nové skúsenosti a išli ďalej. Po prázdninách musel Ondro študijne odísť do Číny. Na jeho miesto sme teda zobrali Šaňa. Mal málo času, aby sa naučil všetky pesničky, lebo už na konci septembra sme znova hrali v Edene. So Šaňom prišla do skupiny aj nová pesnička, Loď ide do... . Aktuálnu zostavu tvorí Adam Beran (spev), Edo Beran(bicie), Laco Okasa (gitara), Jakub Štefančík (basa, vokály) a Šaňo Bobek (gitara). Želáme chalanom, aby napredovali a naďalej im to hralo. MiEl

S. R. O.

ZAMÝŠĽAME SA

Maturity alebo boj za slobodu Papiere na stole, pod stolom, v skrini, záhrade, či toalete. Jedno pero za uchom, zvýrazňovačka v ruke, kávička, ktorá si spokojne odfukuje paru ako komín zaoceánskeho parníka. Zainteresovaný pohľad mladého človeka, ktorý skáče z knihy do zošita a znova späť, aby mu náhodou ako utečenec z väznice nezdrhol nejaký dôležitý poznatok, ktorý by sa mu mohol stať osudným. Takto si väčšina ľudí predstavuje maturantov. Pilne sa učiacich, zábavu a oddych si asketicky odopierajúcich sťa mnísi čakajúci na nirvánu. Nie, drahí priatelia. Musím vás sklamať, ale akademický týždeň nemá skoro nič spoločné s učením, a keď už, tak len fakt, že veľmi okrajovo. Hovorím síce len za väčšinu mojich rovesníkov, ale vravím to úprimne a pravdivo. Prvý deň si zosumarizujete, čo všetko vás čaká, a kým sa dostanete k učeniu, je už večer a čas ísť von, do fitka, na disko alebo pozrieť si svoj obľúbený serouš. Takýmto spôsobom sa prelievate z jedného dňa na druhý a tešíte sa ako malé decko, že máte prázdniny, zatiaľ čo tí ostatní truľovia sa musia v škole učiť. Ostatné dni sa až nápadne podobajú na ten prvý, sú ako cez kopirák. Keď vás chytí nebodaj chobotnica facebook, tak ekonómia alebo sonet behom chvíle upadnú do zabudnutia. Zmena v správaní jedinca vysoko zodpovedného a dospelého sa prejavuje v posledných dňoch akademického týždňa. Pocit menejcennosti, že váš kamarát (rovnaký jedinec) vie o tri témy viac ako vy, vás nakopne ako žinčica po kapustnici a už si idete na to svoje. Vtedy sa začína už spomínané kávičkovanie, taktizovanie: Koľko sa toho stíham naučiť? Čo obetujem a čo zimprovizujem?

Uvedomíte si, že sa nemáte kam skryť, nemôžete cúvnuť a žiadna

ospravedlnenka ani od super mega endokrinológa, či oftalmológa vás z toho nevykope. Proste ste v háji jak jesenné lístie. Veľa študentov v tomto čase konvertuje, aj keď nevedomky, na náboženstvo bližšie nešpecifikované. Vzývajú bohov, spínajú ruky a spomínajú si na modlitbičky, ktoré ich učili staré mamy. Proste chcú zázrak, chcú aby čas plynul pomalšie, niektorí ho dokonca chcú vrátiť späť, aby sa mohli učiť od začiatku akademického týždňa, no nedá sa. Po zúfalom a mega rýchlom natlačení informácii a pocite, že vaša hlava je veľká ako dekolt Dolly Buster, odchádzate na dejisko boja. Žiarivé obleky pánov a šatôčky, či kostýmy, ktoré okrášľujú ženské postavy, sa stávajú na pár dní povinnou výbavou. Pár ľudí sedí na podlahe a snaživo si číta to, čo nestihli, niektorí zvolili inú metódu - búchajú si papier o hlavu a prechádzajú sa. Iní tlačia do seba čokoládu a pozerajú do bielej steny. Rozdiel medzi takýmto jedincom a narušeným človekom, ktorý zíza na steny psychiatrie, je nepatrný. Pár študentov sa skúša navzájom a ostatní pre istotu len sedia, aby to, čo sa naučili nejakým zázrakom, neušlo do časopriestoru. Všetci sú pripravení ako na vylodenie v Normandii. Už len počkať si na to svoje meno, ktoré zaznie spoza tých odporných dverí, kde ako inkvizičná čata čaká zbor troch ľudí, ktorí pozorne skúmajú každý váš krok a vy rozmýšľate, ktorý papierik s číslom bude ten, ktorý vás z tohto pekla dostane. V hlave si pri tom opakujete: „Prosím, nech to nie je dráma po 45-tom alebo sonet. Prosíííím, čokoľvek iné!“ Keď si sadáte s číselkom a pani z inkvizičnej čaty vás oslovuje, zisťujete, že to nie je až také zlé. Po príprave, kedy je minúta ako sekunda a kravata ako slučka pre obesenca, predstupujete pred porotu, kde zisťujete, že títo ľudia tu nie sú pre to, aby vás za každú cenu zničili a za každého padlého si s úsmevom urobili čiaročku nad posteľ, ale celkom

S. R. O.

zmätený zisťujete, že sú tu, aby vám pomohli. Ako sa vraví: „Maturita je plot, cez ktorý buď prelezieš alebo ťa cez neho prehodia.“ No dovolím si poznamenať, že tento výrok istotne inteligentného človeka platí len v prípade, ak sa daný jedinec aspoň trochu učil a snažil sa, čo mu len sily stačili. Po rozhovoroch s kolegami sme sa zhodli na tom, že niektoré predmety by sme si išli odmaturovať ešte raz. Nie, neplatia nás za to a nie, nie sme šialení. Proste sa nám to... čo ja viem... dáko zapáčilo. Medzi predmety, ktoré by sa radi zopakovali sa zaradila predovšetkým angličtina a slovenčina. No bohužiaľ, aj tento rok, nielen na našej škole, zopár bratov v zbrani podcenilo silu vzdelania, a hoc sa inkvizičná rada snažila ako mohla, ani za päty ani z úst maturantovi správne odpovede nevyhrabali. Nuž ako sa vraví, niet bitky bez obetí. Erik „Eros“ Michalík

Pohľad na predavačku To, k čomu chcem dnes smerovať začalo pred dvomi mesiacmi. Po dlhšom období zúfania som konečne narazila na brigádu. Vzali ma. Podstatné je, že ide o prácu na pokladni v jednom z mnohých supermarketov. Počiatočné menšie-väčšie stresy z niečoho nového a zodpovednosti rýchlo pominuli. Treba byť ústretový, milý, pozorný, dbať na to, že zákazník je najdôležitejší, odrecitovať úvodné i vyprevádzajúce formulky... Postupne som zisťovala, že byť pokladníkom nie je len stáť za pultom a „pípať“. Každý zle zadaný PLU kód (štvormiestny číselný kód, ktorý sa buď naučíte spamäti, alebo znova a znova vyhľadávate v systéme a zdržujete), každé ďalšie storno tovaru je mínusom pre obchod i pre hodnotenie vás, zamestnanca. Fyzická náročnosť, aspoň pre mňa, nie je veľmi vysoká, ale skrz psychickú môže ako následok nastúpiť fyzické vyčerpanie. Niekedy nemalé. Kontakt s ľuďmi odčerpáva. Skúste si predstaviť dlhodobé pôsobenie takých síl na stáleho zamestnanca. Ako malá som sa hrávala na obchod, konečne to mám zaplatené! Nie je dôležité konkretizovanie, aj bez toho môžem povedať: Je to málo! Teraz nehovorím len v mene brigádnikov, ale aj predavačov na trvalý pracovný pomer. Fráza o dôležitosti každého povolania v mojich očiach stúpa. Nie je prázdna, ako keď som ju počula po prvý raz v živote. Naopak, čím ďalej tým viac má plnšie obrysy. Venuša. Uvedomenie si faktu, že obchodiaky majú v našej konzumnej spoločnosti nezastupiteľné, dôstojné, a dajme tomu, pre väčšinu i dôležité miesto ma vedie k otázke: Nezaslúžia si vykonávatelia tejto služby lepšie platy namiesto zdieračstva, akého sa dočkávajú za nie ľahkú prácu, pokiaľ predstavuje ich živobytie? Každému jednému človeku by som dopriala, aby šiel na určitý čas pracovať do obchodu. Možno by bolo vôbec obohacujúce pre spoločnosť, vyskúšať čo najviac prác nevyžadujúcich odborné znalosti. Boli by to poznávacie brigády. Znížila by sa bezohľadnosť, s ktorou sa k niektorým zamestnaniam staviame. Ako veľmi je existencia obchodov dôležitá pre vás? P.S. Ľudia, prečo nakupujete toľko zbytočností a v takých kvantách? MiEl

S. R. O.

NAŠA TVORBA

Ten vták raz bude moja smrť (1.časť) Nočná mora. Pre klaustrofobika je to miestnosť s rozmermi meter krát meter. Arachnofobik to vníma ako osem dlhých nôh, čo mu lozia po ruke. Nezadaný chlap ju vidí v pozitívnom tehotenskom teste. Čo to však znamená pre mňa? Keby ste sa ma na toto spýtali pred pár týždňami, vysmial by som vás a s ironickým úsmevom dakam poslal. Teraz poznám presnú odpoveď. To, čo pre mňa tie dve slová symbolizujú je...

„Mamiii, všakže mi ho kúúúpiš?“ zapišťala moja malá ségra a ja som si pri pohľade na nezaujímavého šedého papagája sediaceho na bidle pred ňou musel položiť otázku, ako dlho ju bude to zviera baviť. Dával som tomu tak dva týždne. Mama k nej pribehla ako na zavolanie a s očividným záujmom si začala prezerať toho operenca. „Ahoj, kámo,“ zaškriekal na mňa. „Vidíš mami. On vie rozprávať.“ Jedine otec sa netváril práve dvakrát nadšene z predstavy, že toto čudo so zobákom a dvoma krídlami poputuje k nám domov. A keď uvidel tú cenu... „Prepáč Miška, ale je veľmi drahý. Nechcela by si radšej škrečka?“ snažil sa ju uchlácholiť na niečo lacnejšie. Miša sa nafúkla ako balón a zaťala obe ruky do malých pästí. Výstraha tretieho stupňa. Po šiestich rokoch žitia s rozmaznaným frackom som hneď vedel, čo bude nasledovať. „AAAAALLLLLLLEEEEEE JJJJJJAAAAAAA CCCCCHHHHCCCEEEMMM TOOOHHHTOOO!!!!“ A bolo rozhodnuté. Miša si „vyreptala“ (alebo skôr vyvrieskala) svoje. Foter len s ťažkým srdcom dal zmachlenej pubertiačke za pultom skoro dve svoje výplaty a mne udelil "privilégium" nosiča vtáčieho zrna, gigantickej klietky a ešte ďalších hovadín pre tú vrieskajúcu kopu peria. Ségra zvierala v rukách veľkú krabicu s novým členom rodiny, akoby od toho závisel celý jej život. „Ako sa budeš volať?“ „Čo tak Vreskáč?“ zafrflal som. „Nebuď drzý, Henry!“ napomenula ma mama. „Mám to. Bude sa volať Princ! Juhuuu! Ja mám Princa.“ Bože. Mal som pocit, že sa z toho presladeného mena pogrcám.

„Pozri, tati, ako mu dávam papať,“ povedala Miša a nasypala Princovi do krmítka porciu zrna hádam aj na mesiac. „Šikuľka,“ usmial sa na ňu. A ten, ktorý tú klietku skladal skoro dve hodiny a vystlal ju starými novinami, si nezaslúži ani obyčajné ďakujem? pomyslel som si namrzene.

S. R. O.

Keď som sa vrátil po štyroch hodinách bezcieľneho pofľakovania sa s mojím najlepším kamošom Rišom, ako prvé upútali moju pozornosť hneď dve veci. Tá prvá boli dokorán otvorené dvere mojej izby, pričom som si jasne spomínal, že som ich počas odchodu zatváral a tá druhá bola ledva počuteľný trhavý zvuk, čo sa z tadiaľ ozýval. Vpálil som dnu ako neriadená strela a plesol rukou po vypínači. Tlmené svetlo zo stropu odhalilo to, pričom som prvýkrát v živote stratil reč. Čakal som všetko, ale toto bolo na mňa moc. Na tmavohnedom pracovnom stole sedel s hrdo vztýčenou hlavou Princ, držiac v zobáku kúsok roztrhaného papiera. Stačil mi jeden pohľad na slovo Charakteristika napísané tmavým perom na tom zdrape a zvyšné popísané trhance všade naokolo, aby som vedel, že je to moja domáca úloha zo slohu. (Áno. Prvýkrát v živote som napísal sloh. Ale čo iné mi zostávalo, keď mama vyhlásila, že za štyrku na vysvedčku budem mať zaracha na celé prázdniny? A tento operenec mi práve zničil šancu na trojku.) „Čau kámo,“ vypľul podnadpis a pohŕdavo sa na mňa zadíval. „Si mŕtvy!“ zvreskol som a hodil sa naňho. V poslednej chvíli sa stihol vzniesť a ja som to plnou šupou vpálil čelom priamo o roh stolu. Keď som sa držiac za bolestivé miesto a pľujúc vulgarizmy všetkého druhu pozviechal na nohy, vták sa akoby prepadol pod čiernu zem. Ešte raz som pozrel na svoje zničené "dielo" a z plného hrdla zrúkol: „MIIIŠŠAAA!!!“ Namiesto nej však dobehli fotrovci. „Stalo sa niečo?“ spýtal sa otec a obzeral si ma, akoby bol cvokár a ja psychoš. „Áno! Ten debilný...“ „Henry! Nenadávaj!“ karhala ma mama. „Ten vták mi roztrhal sloh!“ zavrčal som ukazujúc prstom na zdrapy papiera. Boli ticho a nedôverčivo si ma obzerali. „Tak aj ten opuch na tvári ti spôsobil Princ? A odkedy si inak ty robíš domáce úlohy?“ „Ja si nevymýšľam!“ Ten papagáj mi zničí sloh, skoro mi privodí otras mozgu a nakoniec som všetkému na vine ja?! Na to obaja pokrútili hlavami a pobrali sa na odchod. „Chápeme, že žiarliš na Mišu, keďže si vždy chcel psa, ale nemyslíš si, že vymýšľanie blbých obvinení na jej papagája, nie je už príliš detinské?“ povedala mama obviňujúco. Paráda. Nakoniec som tu ja ten najväčší blázon!

Pokračovanie nabudúce... Naty

S. R. O.

NAŠA TVORBA

Básne – nebásne Čo je to báseň? Ak by som vám položila túto otázku, milí čitatelia, zrejme by väčšina z vás odpovedala, že sú to slová usporiadané do veršov, ktoré sa rýmujú a zväčša je to o láske alebo prírode. Takýto typ básne, však nie je zďaleka jediným, ktorý v rámci poézie poznáme. Oficiálna poučka znie, že báseň je literárne dielo vo veršoch, väčšinou krátkeho rozsahu a lyrického ladenia. Definícia je to dosť všeobecná, keďže poézia je veľmi široký pojem a existuje v rámci nej množstvo foriem, akými môžete báseň napísať, ak chcete, aby bola originálna. Dnes už neplatí, že sa báseň musí rýmovať a ani usporiadanie veršov nemusí podliehať žiadnym pravidlám. Takéto básne teda obsahujú voľný verš a rým, ktorý sa používa najmä v modernej poézii. Avšak okrem voľného verša, v ktorom sa môžete takpovediac naplno odviazať, poznáme aj iné básnické formy, ktoré sú veľmi zaujímavé a zábavné na tvorenie. Jediný problém je, že sú málo známe pre širokú verejnosť a preto zrejme vôbec neviete, že existujú. Piati

študenti

v marci

pod

vedením

rozhodli

niektoré

Babejovej

básne-nebásne víkende

nášho gymnázia sa p.

p. tieto

literárnom tvorivom

vo Svätom

Jure objaviť a keďže

z toho vzišli veľmi

dobré

diela,

prinášame ich aj na

stránkach školského

časopisu. Ukážky z tvorby sú buď akrostichy alebo haiku. Akrostich je báseň, v ktorej prvé písmená veršov tvoria slovo, meno, prípadne vetu. Ak ide o meno, mal by akrostich danú osobu vystihovať. Haiku je japonská trojveršová forma s pevným počtom slabík vo veršoch. Prvý verš sa skladá z piatich slabík, druhý zo siedmich a tretí opäť z piatich. Témou haiku je najčastejšie príroda, ale v súčasnosti je to už voľnejšie a môže byť vlastne o hocičom. Ak ale máte viac bláznivú náladu a radi kreslíte, či maľujete, určite vás oslovia kaligramy, ktoré na hodinách literatúry pod vedením p.p. Chovanovej vytvorili žiaci Sexty A a 2.AS. Kaligram je báseň, ktorej písmená a slová sú usporiadané tak, aby znázorňovali určitý obrazec. Tento štýl je typický pre kubofuturizmus, predstaviteľom bol napr. Guillaume Apollinaire. Dúfam, že som aspoň trochu rozšírila vaše obzory ohľadom poézie. Možnože vás nasledujúce diela inšpirujú k tvorbe alebo si ich aspoň s radosťou prečítate. Každopádne vám prajem príjemné čítanie!  Anna Puchovská

S. R. O.

Milovať niekoho A dotknúť sa ho Ťarbavo sa otočiť A spokojne zaspať Martina Juriková, M.B Aspoň nadnes Nesmierne voľná, splývam Kreslím si do vlasov Akútnu nestálosť Anna Puchovská, X.A koruna plače nad vlastným dodriapaným brezovým telom Katarína Čatlošová, M.B Osamelosť V prázdnej izbietke Obraz nakrivo, prázdne mäkké papučky Milada Rusnáková, M.B Odchádza do tmy Do života po smútku Neskorý príchod p.p. Eva Babejová Pohľadom pohlaď kmeň, kráčaj v stromoradítvár sa, že blúdiš Lenka Roskošová, M.B

S. R. O.

NAŠA TVORBA

Lenka Pivovarčiová, X.A Diana Mrázová, 2.AS

Alexandra Mažáriová, 2.AS Denis Šatan, 2.AS Michaela Ďurčová, 2.AS

Karin Spustová, 2.AS

S. R. O.

Anna Puchovská, X.A Magdaléna Reháková, X.A

Lukáš Hronský, X.A

Terézia Anna Kernátzová, 2.AS

Natália Diana Krišandová, 2.AS

S. R. O.

VIAJES Y VIAJEROS

Viajes y viajeros Tim Cope Hoy querría introducirles a un aventurero australiano. Su nombre es Tim Cope, se especializa en los países de la antigua Unión Soviética. Habla ruso con fluidez. Emprendió más viajes como por ejemplo 10,000km a través de Rusia a Beijing montando la bicicleta yacente con otro australiano (2000), remó en un bote por el río Yeniséi en Siberia hasta el Océano Ártico con otros tres aventureros (2001) y pasó de Mongolia a Hungría montando 10 mil kilómetros a caballo (2004-2007).Voy a hablar de la última mencionada. Tim decidió realizar esta excursión cuando realizaba el viaje en la bicicleta y en el Desierto de Gobi se dió cuenta que no le gustaba estar limitado. Gracias a los nómadas que aparecían de vez en cuando en el desierto se le ocurrió que el caballo como elemento transportador fuera mucho más práctico con posibilidad de mejor acceso en terreno. Además Tim fue fascinado por la vida y la libertad con la que vivían nómadas hace muchas décadas, siglos y milenios. Hoy podemos observar solo los restos de su cultura en África (tuaregos, pigmeos), Asia (beduinos, mongoles), América (chichimecas, inuit) y Europa (zíngaro). El viaje de Tim empezó en junio del 2004 en Kharkhorin en Mongolia con tres caballos: Taskonir (significa Piedra marrón en kazajo) como caballo montura, Ogonyok y Kok (Verde) para transportar equipo. Los tres son de raza estepa resistente y capaz de sobrevivir en condiciones duras con temperaturas bajas. Es bueno mencionar que Gengis Kan tuvo los caballos de la misma raza. El guerrero y conquistador mongol extendió el primer Imperio mongol desde Europa Oriental hasta el Océano Pacífico y desde Siberia hasta Mesopotamia con estos caballos. Entonces el viajero nuestro de 25 años se puso en camino y siguió los pasos de Gengis Kan, por eso pudo rodear un documental que se llama Tras las huellas de Genghis Khan. Tim no marchaba sólo todo el tiempo porque al final del año 2004 la expedición de Tim dio la bienvenida a un miembro nuevo que fue un perro de caza de Kazajstán llamado Tigon (Viento rápido en kazajo). Tigon fue regalo para Tim de hijo de un kazajo que acompañó a Tim a caballo durante diez días cruzando montañas de Mongolia dirigiéndose a Kazajstán. Los primeros problemas aparecieron en Mongolia ya cuando desaparecieron los caballos, también la segunda vez en Kazajstán y por tercera vez huyeron después de un día demasiado estresante para ellos cuando pasaban por la ciudad rusa Astracán

S. R. O.

donde Tim visitó a dos amigas. La policía rusa ayudó a buscarlos aquella vez y tuvieron éxito. Otro tipo de experiencia fue descubrimiento de la burocracia a la que se Tim tuvo que enfrentar cuando quiso pasar las fronteras de Kazajstán a Rusia. Totalmente diferentes sentimientos afectaron a Tim cuando llamó a su familia en Australia y se enteró que su padre se había muerto en un accidente de tráfico. En aquel momento quedaron a cerca de 1500 km para llegar a Hungría, el fin de su viaje. Claro que Tim se fue a casa para despedirse con su padre… Cuando regresó atrás a la silla de montar tuvo que superar los kilómetros restantes de los que antes pensaba que sean los más fáciles después de todo. Pero ahora se sintió más solo que antes por la pérdida de padre, persona muy importante para él. La expedición de Tim Cope llegó con éxito a Opusztaszer en Hungría el 22 de septiembre, donde lo esperaban embajadores de Australia, Kazajstán y Mongolia, unos alumnos de la ciudad y muchos húngaros de todo el país y programa de caballeros tradicionales húngaros. El viaje debió durar 18 meses pero en realidad fueron 39 meses. Tim necesitó 13 caballos para recorrer una parte de mundo que antes recorrió solo ejército de Gran Kan. La temperatura osciló entre menos 52°C a más 54°C. Los víveres consistieron en la carne seca, gachas de avena y ocasionalmente en la comida de las personas hospitalarias que señor Cope encontró en aldeas pero más frecuentemente en estepa. Al terminar os recomiendo ver la película de Tim sobre este viaje porque es libertador, inspirador, enriquece con informaciones sobre diferentes culturas y costumbres y quizás alguna vez os pongáis en camino no menos interesante que era la aventura de Tim Cope. MiEl

S. R. O.

Pozerám sa na niekoho fotografiu. Uhádnite, kto je na nej odfotený, ak nemám žiadnych súrodencov a otec toho muža na fotografii je syn môjho otca. (Na fotografii je môj syn.) Dve dievčatá sa narodili tej istej matke, v ten istý čas, deň aj rok, a predsa nie sú dvojičky. Ako je to možné?

ešte pred jeho začiatkom. Ako to dokázal?

Máte zapáliť oheň ak máte k dispozícii lieh, benzín, noviny, sviečku, koks, čierne uhlie, krabičku zápaliek a kus vaty. Čo zapálite prvé? Samozrejme najprv treba zapáliť Ako najďalej môže pes zabehnúť do lesa? polovice, potom sa už beží von z lesa. Do lesa možno najďalej zabehnúť do

Prečo by živého muža mali ale ani raz v roku.

zápasu

zápalku.

pochovávať? dvakrát v každom momente,

že vie povedať skóre každého

Je to jednoduché – skóre každého

(V ten deň sa narodilo uvedenej Čo sa vyskytuje raz v každej minúte,

Jeden hokejový fanúšik tvrdil,

zápasu pred začiatkom je 0:0.

matke ešte aspoň jedno dieťa, a teda pochovaný v Kanade?

Japonci? Pretože Číňanov je viac.

nie sú dvojičky lebo sú napr. trojičky.) Prečo nemôže byť muž žijúci v USA

Prečo zjedia Číňania viac ryže ako

(Písmeno m.)