Od sľubov k činom

„Nie som Boh, aby som súdil. Som lekár a musím pomôcť každému,“ hovorí primár oddelenia anestéziológie a intenzívnej medicíny Univerzitnej nemocnice L. Pasteura v Košiciach Ján Michlík.

JANA ČUNDERLÍKOVÁ

V slovenských nemocniciach pracu‑ je vyše tri dekády a dokáže porovnávať. Hoci vníma nedostatky súčasného zdra‑ votníctva, nemá rád, keď ľudia glorifikujú minulosť. „Naša prístrojová vybavenosť bola katastrofálna, robili sme na kolene. Som absolútne presvedčený, že prežíva‑ nie pacientov, ktorí sú dnes hospitalizo‑ vaní na pracovisku intenzívnej medicíny, je neporovnateľne lepšie ako pred trid‑ siatimi rokmi. Mnohí z pacientov, kto‑ rí vtedy neprežili, by dnes mali omnoho vyššiu šancu,“ upozorňuje anestéziológ Ján Michlík. Otvorene hovorí aj o tom, ako prácu lekárov poznačila pandémia koronavírusu, čo je za hromadnými vý‑ poveďami, ako sa vyrovnávajú so smrťou pacientov a prečo treba bojovať o život každého vrátane viacnásobných vrahov.

Bola pre vás medicína jasná voľba?

Ani nie. V zdravotníctve nepôsobil nik‑ to z mojej rodiny. Otec pracoval v stro‑ járskom podniku, mama bola účtovníčka. Počas gymnázia som sa zaujímal o histó‑ riu a plánoval som štúdium archeológie. V treťom ročníku som sa nakoniec roz‑ hodol pre medicínu. Na gymnáziu sme mali veľmi dobrú profesorku biológie. Možnože pod jej vplyvom som sa dal na štúdium medicíny.

Prečo ste si zvolili anestéziológiu?

Nebola to moja prvá voľba. V čase, keď som študoval, sme na škole nema‑ li anestéziológiu ako samostatný pred‑ met, takže som o tomto odbore nemal veľké poznatky. Po skončení medicí‑ ny som šiel za riaditeľom nemocnice v Levoči s tým, že by som mal záujem o miesto na internom oddelení. Ozná‑ mil mi, že potrebujú lekára na ARO. Vte‑ dy bol vo viacerých nemocniciach defi‑ cit anestéziológov. Nastúpil som a nikdy som to neoľutoval. Našiel som sa v tom‑ to odbore, bolo to akčnejšie a vyžado‑

valo to rýchlejšie rozhodovanie ako na internom oddelení.

Promovali ste v roku 1991, krát‑ ko po páde železnej opony, keď sme sa otvárali svetu a niektorí sa rozhod‑ li odísť. Nechceli ste aj vy skúsiť život za hranicami?

Nie, hoci ani vtedy nebolo jednodu‑ ché dostať sa do zahraničia. Neboli sme v EÚ, nebol voľný pohyb pracovných síl. Dnes to majú mladí ľudia jednoduchšie, vzdelanie z našich univerzít je akcepto‑ vané v EÚ a aj ich jazyková vybavenosť je omnoho lepšia, ako bola naša. Navy‑ še som z početnej rodiny, je nás päť sú‑ rodencov, mám tu množstvo príbuzných a známych, nemal som záujem odísť.

Je však možné, že keby som končil štúdium dnes, šiel by som na pár rokov do zahraničia nabrať skúsenosti. No vrá‑ til by som sa.

Keď ste začínali v Levoči, šlo o pragma‑ tické rozhodnutie, keďže ste odtiaľ, ale‑ bo to bolo vaše vytúžené pracovisko?

Ako rodák z Levoče a dosť veľký lo‑ kálpatriot som ani neuvažoval o inom mieste. Levočská nemocnica vtedy pat‑ rila medzi veľmi dobré nemocnice. Za‑ bezpečovala zdravotnú starostlivosť pre pomerne veľký región, pre celý okres Spišská Nová Ves, kde bola v tom čase jedinou komplexnou nemocnicou.

ARO fungovalo pre spádovú oblasť so 100‑tisíc obyvateľmi. V nemocnici boli všetky základné chirurgické odbory, kde som sa mohol ako anestéziológ zdoko‑ naľovať. Na oddelení sme mali pomerne široké spektrum pacientov.

Aké boli vaše začiatky?

Keďže nás bolo málo, musel som za‑ čať pracovať samostatne podstate skôr ako súčasní lekári. Mesiac som chodil so staršími kolegami na operačné sály, kde som sa učil základy anestézie, na od‑ delení som sa od nich priúčal princípom starostlivosti o kriticky chorých pacien‑ tov. Po mesiaci som už chodil na sály sám, čo je dnes nemysliteľné.

Na jednej strane v našej nemocnici nie je až taká kritická situácia, aby sme boli nútení púšťať lekárov samotných tak skoro na operačné sály. Zároveň sú dnes vyššie nároky na bezpečnosť pacientov. Nechcem povedať, že vtedy sme na to nedbali, ale dnes je to úplne iné. Nasta‑ venie verejnosti je také, že keď nastane komplikácia, berie sa to vždy ako chyba zdravotníkov.

Keďže chýbali lekári, vás potrebovali skôr dostať do polohy samostatne pracujú‑ ceho lekára?

Ján Michlík Foto: UNLP/ Dionýz Kiss

Áno. Po dvoch mesiacoch od nástupu som slúžil aj pohotovostné služby a sám. Zabezpečoval som starostlivosť o pa‑ cientov na oddelení a zároveň aj anes‑ tézie pre chirurgické pracoviská v po‑ hotovostnej službe. Takže som behal na operačné sály, a keď bol príjem, tak na oddelenie. Dnes je to nemysliteľné.

Ako dlho ste boli v nemocnici v Levoči?

Štyri roky. Neodchádzal som preto, že by som bol nespokojný. Len som sa po svadbe presťahoval do Košíc, odkiaľ bola moja manželka. Čo vám z tohto obdobia najviac utkve‑ lo v pamäti?

Skúseností bolo veľa. Práca na ARO začiatkom 90. rokov a dnes je nepo‑ rovnateľná — je to iný svet. Nemám rád, keď ľudia hovoria, aké bolo vtedy úžas‑ né zdravotníctvo a aké hrozné je dnes. Nie je to pravda. Naša prístrojová vy‑ bavenosť bola katastrofálna, robili sme na kolene. Monitoring bol v porovna‑ ní s dneškom na absolútne nevyhovu‑ júcej úrovni a nie je to dané len tým, že vývoj išiel dopredu. Ako pozostatok so‑ cializmu a nášho zaostávania za sve‑

Ján Michlík Foto: UNLP/ Dionýz Kiss

Foto: UNLP/ Dionýz Kiss

tom sme v nemocnici nemali množstvo prístrojov, ktoré boli už inde bežným štandardom.

Vtedy sme napríklad nemali ani pulzný oxymeter, ktorý si dnes ľudia vedia kúpiť hocikde. Keď sme dali pacienta na ume‑ lú pľúcnu ventiláciu, nemali sme mož‑ nosť sledovať, akú má saturáciu kyslíka. Museli sme mu zobrať krv na vyšetrenie a odniesť ju do laboratória — až tam sa ukázalo, aká je hladina kyslíka v krvi. Bolo to zdĺhavé a nemohli ste to robiť stokrát do dňa.

Som absolútne presvedčený, že preží‑ vanie pacientov, ktorí sú dnes hospita‑ lizovaní na pracovisku intenzívnej medi‑ cíny, je neporovnateľne lepšie ako pred tridsiatimi rokmi. Mnohí z pacientov, ktorí vtedy neprežili, by dnes mali omno‑ ho vyššiu šancu. Mala som možnosť sledovať priamo na operačnej sále prácu lekárov a zakaždým tam bola iná atmosféra. Čo potrebujete vy pre pohodu na operačnej sále?

Dôležité je, kto je operatér, aký je po ľudskej stránke. Tak ako sú rozdie‑ ly v každom inom odbore, rovnako sú rozdiely aj medzi lekármi. Máte chirur‑ gov, ktorí sú pokojnejší, zručnejší. Niekto si praje, aby hrala na sále hudba, iný sa rozpráva s asistentmi a inštrumentárka‑ mi a ďalší má rád pokoj. My sa v tomto prispôsobujeme, ja osobne nemám špe‑ cifické požiadavky.

Rozhoduje aj to, akého pacienta máte na operačnom stole?

Je rozdiel v tom, či ide o mladého, inak zdravého človeka, alebo staršieho s pridruženými ochoreniami. Keď robíte operáciu pruhu u mladého človeka, ide o jednoduchý výkon. Keď robíte tú istú operáciu u staršieho človeka s pridruže‑ nými chorobami, tak je rizikom aj samot‑ ná anestézia.

Súčasťou vašej práce je aj intenzívna medicína — teda starostlivosť o pacien‑ tov v kritickom stave. Dá sa povedať, že vy ste tí, ktorí vidia tie najťažšie prípady?

ARO je špecifický odbor v tom, že naši pacienti väčšinou nie sú pri vedomí, či už ide priamo o poruchu vedomia pri ich zá‑ kladnom ochorení, alebo sú utlmení liek‑ mi a pripojení na dýchací prístroj. Určite ide o tie najťažšie stavy. Mne sa táto časť našej práce od začiatku páčila omnoho viac ako práca na operačnej sále.

Fascinovalo ma to, že pomáhame pa‑ cientom v ťažkom stave, ktorí by to bez našej starostlivosti neprežili.

To sú pacienti napríklad s ťažkými úrazmi?

Máme rôznych pacientov. Sú to pa‑ cienti s ťažkými úrazmi, z ktorých väč‑ šina príde v bezvedomí, či už s úrazom mozgu, hrudníka, končatín alebo s veľ‑ kými stratami krvi. Veľkú časť tvoria aj pacienti so sepsou, s ťažkými zápalmi pľúc, vyžadujúcimi pripojenie na pľúc‑ nu ventiláciu. Každému, bohužiaľ, nevie‑ me pomôcť, ale veľkú väčšinu pacientov sa podarí zachrániť. Prežívanie u nás je okolo 70 percent.

Pokiaľ ide o úrazy, sú v niečom dnešní pacienti iní, riskujú viac?

Čo sa týka úrazov pod vplyvom alko‑ holu, tie sa stávali vždy. A aj v minulos‑ ti bývali úrazy po nehodách na moto‑ cykloch a autách. Vtedy ani neboli také bezpečnostné prvky ako airbagy a ľudia nepoužívali bezpečnostné pásy v takej miere ako dnes, takže niekedy sa aj pri menšej rýchlosti stávali ťažšie nehody.

Neviem sa vyjadriť k tomu, či ľudia viac riskujú. Viem iba povedať, že máme nové úrazy, napríklad pri používaní elektric‑ kých kolobežiek či elektrobicyklov. Mňa skôr hnevá a je mi ľúto, keď dôjde k ťaž‑ kému úrazu, pretože napríklad cyklista či lyžiar nemali prilbu alebo vodič nebol pripútaný.

Máte nejaký pamätný prípad, ktorý vo vás rezonuje aj s odstupom rokov?

Za 31 rokov som videl množstvo za‑ ujímavých prípadov. Mali sme mladé‑ ho 16‑ročného chlapca, ktorý na Veľkú noc chodil po oblievačke, kde dostal vy‑ piť. Prišiel domov, spadol na hlavu, rodi‑ na ho ešte nechala vyspať doma, mysleli si, že je len opitý, no on mal rozsiahle kr‑ vácanie do mozgu. Žiaľ, nevedeli sme mu

Foto: Branislav Wáclav/Aktuality.sk

Hromadné výpovede 2011: Šéf LOZ Marián Kollár, za ním Peter Visolajský. Foto: TASR/Michal Svítok

už pomôcť. To bolo hrozné, človeku je to veľmi ľúto, bola to veľmi slušná rodina.

V takýchto prípadoch doplácame na naše národné tradície, že kto nepije, je čudný. Alkohol má na svedomí veľmi veľa ťažkých nehôd. Pamätám sa aj na au‑ tonehodu, pri ktorej vodič pod vplyvom drog zapríčinil smrť štyroch ľudí. On sám prišiel s ťažkým úrazom a prežil to.

Je vaše prežívanie iné, keď máte pacien‑ ta, ktorý za svoj stav nemôže, a takého, ktorý sa o oň pričinil?

O každého sa snažíme postarať pod‑ ľa našich najlepších schopností a mož‑ ností. Vždy robíme všetko pre to, aby prežil. Mali sme pacienta, ktorý zastrelil manželku a deti a sám si strelil do hla‑ vy. Priviezli ho k nám a prežil. Viete, že je to vrah, ale staráte sa tak, ako tre‑ ba. Nie som Boh, aby som súdil. Som le‑ kár a musím pomôcť každému. Aj keď vo svojom vnútri si poviete, že tento by si to možno ani nezaslúžil, ale robíme všetko, čo treba, pre jeho záchranu.

Pristavím sa pri alkohole. Je to veľ‑ ká téma kvôli tragédii, ktorá sa stala na

Foto: Branislav Wáclav/Aktuality.sk

Pandémia: Protipandemické opatrenia vyvolali vlnu protestov. Foto: David Ištok/Aktuality.sk

Počet lekárov a sestier v ústavných zariadeniach

Lekári Sestry

24000

22000

20000

18000

16000

14000

12000

10000

8000

6000

4000

2000

0 Zdroj: NCZI Zochovej ulici v Bratislave, kde opitý vo‑ dič usmrtil piatich mladých ľudí. Spome‑ nuli ste, že alkohol má na svedomí veľa ťažkých nehôd. Akých najčastejšie?

Neviem, ako je to v iných častiach Slo‑ venska, ale u nás je úrazov pod vplyvom alkoholu veľmi veľa. Mnohokrát nemu‑ sí ísť len o autonehody, ale sú to aj opi‑ tí chodci, ktorí spadnú, udrú si hlavu a majú krvácanie do mozgu alebo úrazy hrudníka.

Je konečne čas zmeniť náš postoj k alkoholu?

Nechcem ľuďom vstupovať do svedo‑ mia, nie je to moja úloha. Keď už si však človek vypije, tak by mal sedieť doma alebo ísť z podniku domov taxíkom a ne‑ potulovať sa po ulici. A rozhodne by ne‑ mal sadať do auta alebo na bicykel, či na kolobežku.

Keď sa vám podarí zachrániť pacienta v ťažkom stave, asi je to pocit zadosťu‑ činenia. Ako sa vyrovnávate s tým, keď pacientovi neviete pomôcť a zomiera?

Vždy je nám to ľúto, o to viac, ak ide o mladého človeka, ktorý mal život pred sebou. Keď komunikujeme s príbuzný‑ mi a vidíme ten plač a nešťastie, veľakrát sa aj nám zjavia slzy v očiach. Musíme sa s tým však vyrovnať, nemôžeme s kaž‑ dým pacientom umierať, inak by sme nevedeli robiť svoju prácu. Mne pomá‑ ha šport, rád si zahrám s partiou futbal, bicyklujem, idem sa s manželkou prejsť niekam do prírody. V zime lyžujem, veľ‑ mi rád i čítam. Samozrejme, nie je to jed‑ noduché, ročne u nás zomrie 40 až 50 pacientov.

Zoznámili sme sa počas pandémie, keď ste sa starali aj o covidových pacientov. V tom čase ste boli frustrovaný z toho, že vám zomierajú ľudia, ktorí by nemu‑ seli, keby počúvali rady odborníkov. Bola to pre vás najväčšia záťažová skúška v kariére?

Hlavne druhá vlna pandémie bola to najťažšie, s čím som sa vo svojej profe‑ sionálnej kariére stretol. To bol obrov‑ ský nápor pacientov. Veľkým problémom bolo, že mnohí z nich nemuseli umrieť, keby počúvali rady odborníkov. Vtedy som bol veľmi frustrovaný. A nielen kvôli úmrtiam, ale aj preto, že sa do nemocníc nedostali ľudia, ktorí mali iné zdravot‑ né problémy, pretože celá kapacita bola obsadená covidovými pacientmi, z kto‑ rých mnohí tam nemuseli byť, keby boli zodpovední.

Čo na tom celom bolo najťažšie? To roz‑ hodovanie, koho ešte zoberiete na ume‑ lú pľúcnu ventiláciu a koho už nie?

S takým rozhodovaním sa stretávame po celý život — aj v podmienkach, keď máme dostatok lôžok a nie je taký nápor. Takže aj za normálnych okolností pla‑ tí, že nie každý pacient, ktorý je v kritic‑ kom stave, musí nevyhnutne skončiť na ARO. Zvažujeme, či človeku s ohľadom na vek a pridružené ochorenia ešte môžeme pomôcť, alebo už je situácia neriešiteľná. Zvyknem hovoriť, že nie každý pacient musí umrieť na umelej pľúcnej ventilá‑ cii. Nepokladám to za etické. Veľakrát by naša liečba, keď už pacientovi nedokáže pomôcť, len predlžovala jeho utrpenie.

Počas covidu bola situácia výnimoč‑ ná v tom, že nápor na lôžka bol extrém‑ ny a tých žiadostí o preklad sme mali veľmi veľa. Museli sme často kontakto‑ vať kolegov z iných nemocníc a presúvať pacientov.

Zdravotníci čelili počas pandémie aj ne‑ návisti, verbálnym útokom či vyhrážkam zo strany časti verejnosti. Čo vo vás za‑ nechalo obdobie pandémie?

Pocit únavy, ale najmä obrovské skla‑ manie z toho, aké veľké percento ľudí na Slovensku dokáže veriť bludom a kon‑ špiráciám. A ako potom svoje mylné pre‑ svedčenie dokážu pretaviť do nenávis‑ ti voči zdravotníkom. Sám som bol veľmi škaredo osočovaný a podal som aj trest‑ né oznámenie za ohováranie. Bola to veľmi ťažká životná skúsenosť a jedno veľké sklamanie.

Bude sa toto rozpoloženie s vami ťahať ešte dlho?

Čo sa týka chuti do práce, to už je v po‑ riadku. Bol som demotivovaný a nevi‑ del som zmysel ďalej pracovať. To všetko už odniesol čas a vrátili sme sa do bež‑ ných koľají. Zase máme pacientov, kto‑ rých sme ošetrovali celý život, napríklad ťažké úrazy, a mnohých sa nám podarilo zachrániť. Takže sa nám opäť vrátil po‑ cit naplnenia z práce. Pracovná frustrá‑ cia pominula, ale čo sa týka našej spo‑ ločnosti, som sklamaný. Stratil som veľa ilúzií.

Práve počas pandémie sa výraznejšie prejavili problémy nášho zdravotníctva. Najmä to, že nám chýba personál. Ako veľmi sa zmenila situácia v zdravotníc‑ tve, odkedy ste v praxi?

Už v čase, keď som nastupoval do ne‑ mocnice v Levoči, bol nedostatok leká‑ rov. Konkrétne anestéziológovia chýbali v každej nemocnici. So sestričkami sme problémy nemali. Teraz je situácia s nimi veľmi vážna. Na oddelení je to ešte cel‑ kom dobré, ale čo sa týka operačných sál, máme nedostatok anestéziologic‑ kých sestier, a tým veľký problém vykrý‑

Protest: Lekári v novembri 2022 pred úradom vlády. Foto: TASR/Martin Baumann

vať dennú prevádzku. Nie je to jednodu‑ ché, ale ešte to ako‑tak zvládame.

Čo sa týka lekárov, na našom oddele‑ ní je situácia dobrá. Máme niekoľko mla‑ dých lekárov, ktorí sa pripravujú na ates‑ táciu. Väčšinu však tvoria už atestovaní lekári, štyridsiatnici, ktorí sú v podstate na vrchole svojej výkonnosti.

Musíte pre nedostatok sestier odkladať operácie?

Ide o to, že nemáme rezervy. Keď sú sestry práceneschopné alebo majú cho‑ ré deti, spôsobuje to vážnu situáciu. Vte‑ dy sa snažím pospájať operačné progra‑ my, aby sa neodkladali pacienti. Problém je najmä v lete, počas dovolenkového obdobia. Vtedy musíme urobiť dopre‑ du harmonogram, kedy ktoré oddele‑ nie operuje. Nemôžu operovať každý deň všetci, pretože aj náš personál má nárok na dovolenky. Zatiaľ sa to ešte dá ako‑ ‑tak riešiť, ale viem, že sú nemocnice, kde je ten problém omnoho väčší. Aj čo sa týka lekárov, aj čo sa týka sestier.

Čo znamená pospájať operačné programy?

Napríklad ak očné robí menej výko‑ nov v celkovej anestézii, vieme, že na ich operačnej sále nebudeme od ôsmej ráno do druhej poobede, ale skončíme povedzme o jedenástej. Potom sa sestra a lekár z očného presunú na inú sálu, kde začnú operovať o niečo neskôr.

Spomínali ste, že v minulosti ste nemali problém s nedostatkom sestier. Čo spô‑ sobilo, že dnes je to inak?

Problém nastal okrem iného preto, že sú iné požiadavky na vzdelávanie sestier. Niekedy to bolo tak, že dievčatá skončili strednú zdravotnú školu a boli plnohod‑ notné zdravotné sestry. Dnes potrebujú aspoň bakalárske vzdelanie.

Spôsobilo to dosť veľké ťažkosti, pre‑ tože keď má sestra vyštudovať vyso‑ kú školu a ponúknu jej plat, aký jej po‑ núknu, tak si povie, načo nám študovať, načo mám ísť pracovať do nemocnice, a ide rovno do zahraničia alebo úplne mimo odboru.

Druhým problémom je, že dnes majú sestry veľa administratívy, čo tiež kedysi nebolo. Dokumentácia sa vedie elek‑ tronicky a veľmi veľa záznamov tvo‑ ria záznamy sestry. Dokonca podstatne viac ako záznamy lekára. Popri tom sa majú starať o pacienta. Ich práca je veľ‑ mi náročná.

Okrem toho tu máme personálne nor‑ matívy. To znamená, že na jednu ses‑ tru môže prislúchať len určitý počet pa‑ cientov. Podľa dnešných tabuliek má mať jedna sestra na ARO na starosti maximál‑ ne dvoch pacientov. Veľakrát sa stáva, že na oddelení síce máte lôžka aj s prístro‑ jovou technikou, ale nemáte sestry. Pri dvanástich lôžkach by ste mali mať šesť sestier. Lenže keď môžete do služby po‑ staviť len štyri sestry, tak môžete fungo‑ vať len na osem lôžok.

Lekárski odborári hovoria, že zdravot‑ níctvo je v kolapse. Súhlasíte?

Situácia je veľmi, veľmi vážna. Už len keď si uvedomíme, koľko miliónov eur ročne tvoria nemocnice dlh, tak to nie

Hromadné výpovede 2022: Tvárou protestu bol šéf LOZ Peter Visolajský, vľavo. Foto: Branislav Wáclav/Aktuality.sk

je normálne. Takto to nemôže fungovať donekonečna. Finančné krytie výkonov a hospitalizácií nie je adekvátne vyna‑ loženej práci. Keď nemocnica vytvára veľký dlh, má to dôsledky. Je problém s obnovovaním prístrojového vybave‑ nia a musíme dlho čakať na nákup no‑ vej techniky. Máme prístroje, ktorým sa končí životnosť, a tak nebudú môcť byť používané.

Čo sa týka platového zabezpečenia, počúvam v médiách, že lekári zarábajú 4000 eur, ale to sú úplné nezmysly. Zá‑ kladné platy sú dané tabuľkou a je to ne‑ jakých 2600 eur v hrubom u atestova‑ ných lekárov. Osobné hodnotenie u nás v podstate neexistuje. To, že majú leká‑ ri vyššie príjmy, ako je základný plat, je spôsobené tým, že slúžia nadčasové ho‑ diny, že majú 24‑hodinové pohotovost‑ né služby. Čiže sú to odrobené hodiny, lekár s nadčasmi výrazne prekročí nor‑ mu hodín v mesiaci.

Môžete povedať, koľko zarábate vy?

Môj plat bez nadčasov vrátane príplat‑ ku za riadenie nie je ani 2000 eur v čis‑ tom. Nemyslím si, že to je nejaký luxusný plat pre primára ARO univerzitnej ne‑ mocnice s 31‑ročnou praxou.

V októbri začali lekári podávať výpove‑ de, aby vytvorili tlak na vládu a tá zača‑ la riešiť problémy v zdravotníctve. Vy ste podali výpoveď?

Nepodal, ale veľká väčšina lekárov u nás výpovede podala.

Prečo ste nepodali výpoveď?

Neberiem kolegom právo na takú‑ to protestnú akciu, ale ja s tým nie som úplne stotožnený. Nechcem hovoriť všetky dôvody, nechcem byť nekolegiál‑ ny. Ako som povedal, situácia v zdravot‑ níctve je zlá, je kritická a vyžaduje si zá‑ sadné reformy, vyžaduje si prekopať celý zdravotnícky systém. A to nie je len otáz‑ ka platov, problémov je omnoho viac. Okrem nemocníc treba riešiť ambulan‑ tný sektor, o čom je úplne ticho.

Ak sa nezmení systém zdravotných po‑ isťovní, obávam sa, že keď viac peňazí pôjde do nemocníc na platy zdravotníkov, o to menej zostane na ambulantnú sfé‑ ru, ktorá by mala byť základom. Žiaľbohu, žiadna vláda problémy nerieši a neriešila. Keď sa vrátim k protestu lekárov, je jed‑ ným z dôvodov, prečo ste sa nestotožnili s výpoveďami ako formou protestu, aj to, ako bude lekárov vnímať verejnosť?

Sami môžete vidieť, že odozva v spo‑ ločnosti je bohužiaľ veľmi negatívna. To je jeden z najhlavnejších dôvodov, prečo nie som s touto formou stotožnený.

Snažím sa robiť si hlavne svoju prácu a myslím si, že za naše oddelenie hovo‑ ria výsledky.

Opakujem však, že svojim kolegom to nevyhováram ani nezazlievam. Chápem ich postoj, zrejme nevidia iné východisko a situácia ich už natoľko frustruje, že si nevedia predstaviť iné riešenie.

Čo by bola pre vás schodná forma, ako zatlačiť na vládu?

Nerád by som hovoril o forme nátla‑ ku, hlavne je potrebné vyvinúť úsilie na to, aby sa nemocnice u nás nezadlžova‑ li. Chce to spoluprácu všetkých zainte‑ resovaných: politikov, zdravotníkov, zá‑ stupcov poisťovní aj pacientov. Netreba vymýšľať nič nové, určite je mnoho štá‑ tov v EÚ, kde zdravotníctvo funguje lep‑ šie ako u nás. Je známe, že platba štátu

Šéf LOZ Peter Visolajský

Hromadné výpovede lekárov 2011

MÁJ 2011 Lekárske odborové združenie (LOZ) plánuje vyzvať lekárov na podanie hromadných výpovedí. Od vlády žiada splnenie štyroch požiadaviek.

AUGUST 2011 Ochotu pripojiť sa k hromadným vý‑ povediam prejavilo 3827 lekárov.

SEPTEMBER/OKTÓBER 2011 Hromadné výpovede podalo reálne vyše 2400 lekárov, dôvodom bolo ne‑ akceptovanie požiadaviek LOZ.

NOVEMBER 2011 Minister zdravotníctva Ivan Uhliarik (KDH) reagoval na požiadavky leká‑ rov ponukou memoranda. Deň nato predložili odborári vlastný návrh me‑ moranda, ktorý vládna koalícia na čele s Ivetou Radičovou (SDKÚ‑DS) odmietla.

KONIEC NOVEMBRA 2011 Minister Uhliarik nepresvedčil lekárov, aby stiahli výpovede. Vládny kabi‑ net musel vyhlásiť v 15 nemocniciach núdzový stav. Niektorí lekári odišli na péenku.

DECEMBER 2011 Vyše 1200 lekárom uplynula výpo‑ vedná lehota. V nemocniciach vypo‑ máhali vojenskí lekári zo Slovenska i z Česka. Premiérka Radičová pod‑ písala spoločné memorandum s LOZ o úprave pomerov v zdravotníctve. Na základe memoranda sa zastavila transformácia nemocníc a lekári tiež dosiahli zvýšenie platov. Nasledoval návrat lekárov do nemocníc.

Hromadné výpovede sestier 2015

NOVEMBER 2015 Sestry a pôrodné asistentky začali po‑ dávať výpovede. Dôvodom bola ne‑ spokojnosť so zákonom, ktorý zdra‑ votníkom upravil mzdy. Zdravotné sestry namietali výšku základných platov aj to, že nový systém odmeňo‑ vania nezohľadňoval roky praxe. Kriti‑ zovali tiež fakt, že legislatíva nemys‑ lela na zdravotníkov v ambulanciách a zariadeniach sociálnych služieb.

DECEMBER 2015 Začiatkom mesiaca bolo vo výpovedi 994 sestier a pôrodných asistentiek, ďalšie výpovede priebežne pribúdali. Naopak, niektoré sestry začali sťaho‑ vať výpovede — okrem iného aj pre‑ to, že bol na ne vyvíjaný tlak zo strany vedení nemocníc.

FEBRUÁR 2016 Po uplynutí výpovedných lehôt odišli z nemocníc stovky sestier. Premiér Robert Fico (Smer‑SD) prisľúbil, že sa môžu vrátiť a nemocnice ich vezmú späť. Mnohé sestry si však medziča‑ som našli nové miesta a nevrátili sa na predchádzajúce posty. Protestná akcia nebola úspešná, keď‑ že sestry nedosiahli ústupky zo stra‑ ny vlády.

Hromadné výpovede lekárov 2022

APRÍL 2022 LOZ vyhlásilo štrajkovú pohotovosť. Žiadalo splnenie ôsmich požiadaviek. Patrili medzi ne i reforma vzdeláva‑ nia lekárov, financovanie nemocníc či vyššie platy pre lekárov aj sestry.

MÁJ 2022 Odborári začali od lekárov zbierať vyhlásenia, že sú pripravení podať výpovede.

JÚN 2022 Vôľu podať výpoveď prejavilo vyše 3000 lekárov.

SEPTEMBER 2022 Ministerstvo zdravotníctva na čele s Vladimírom Lengvarským (nomi‑ nant OĽaNO) predstavilo návrh na zvyšovanie miezd zdravotníkov vráta‑ ne lekárov. Odborári predložili vlastný návrh a trvali na tom, že platy sú len jednou z požiadaviek.

SEPTEMBER/OKTÓBER 2022 LOZ podal hromadné výpovede, do akcie sa reálne zapojilo 2100 lekárov. Začala im plynúť dvojmesačná výpo‑ vedná lehota.

NOVEMBER 2022 Minister zdravotníctva Lengvarský ponúkol odborárom memorandum. Dokument odmietli a predložili vlas‑ tné memorandum. Po sérii rokovaní, trvajúcich týždne, sa zhodli na sied‑ mich požiadavkách. Nedoriešené zo‑ stali platy lekárov.

KONIEC NOVEMBRA 2022 Vláda sa dohodla s LOZ na poslednej spornej požiadavke — platoch. Obe strany podpísali memorandum. Lekári začali sťahovať výpovede.

Igor Matovič a Vladimír Lengvarský. Foto: Branislav Wáclav/Aktuality.sk

za svojho poistenca, čo sú všetky eko‑ nomicky neaktívne osoby, deti, dô‑ chodcovia, nezamestnaní, je v Českej republike viac než dvojnásobná oproti Slovensku.

Poisťovne musia stanoviť rozsah ne‑ vyhnutnej zdravotnej starostlivosti, hra‑ denej zo základného poistenia. Na to by mali nadviazať výkony a diagnózy, kto‑ ré si vyžadujú pripoistenie. Nutné je vy‑ pracovanie medicínskych štandardov. A hoci to chce počuť iba málokto, mys‑ lím, že je nevyhnutná i finančná spoluú‑ časť pacienta na liečbe, aj keď len v sym‑ bolickej výške.

Som presvedčený, že peniaze do zdra‑ votníctva či školstva by zo strany štátu boli omnoho zmysluplnejšou investíciou ako na rôzne balíčky sociálne, rodinné a neviem ešte aké iné. Ako vidíte budúcnosť slovenského zdra‑ votníctva o päť rokov? Na čo by sa mali pacienti pripraviť?

Budú sa musieť pripraviť na to, že do‑ stupnosť zdravotnej starostlivosti bude rozhodne nižšia. Keďže ubúda sestier v nemocniciach, možno sa postupne budú musieť zatvárať niektoré oddelenia. Tým bude dlhšia čakacia doba na výkony.

Aj v ambulantnom sektore sa budú predlžovať čakacie doby, bude sa dlho čakať na návštevu u špecialistu. Je tiež všeobecne známe, že stúpa priemer‑ ný vek pediatrov a všeobecných lekárov. Bude problém vôbec sa dostať k pediat‑ rovi a všeobecnému lekárovi. Situácia nevyzerá ružovo. Je na celej vláde, aby tieto veci riešila čím skôr a rázne.

Rozhovor vznikol na jeseň 2022.

Jeseň 2022: Stretnutie predstaviteľov LOZ na úrade vlády.

Foto: TASR/Úrad vlády SR

Foto: UNLP/ Dionýz Kiss

Kto je Ján Michlík

Narodil sa v Levoči. Promoval v roku 1991. Jeho prvým pôsobiskom bola nemocnica v Levoči, kde pracoval do roku 1995. Odtiaľ sa na rok presunul do Železničnej nemocnice v Košiciach. Od roku 1996 pôsobí v Univerzitnej nemocnici L. Pasteura v Košiciach. Od roku 2019 je primárom oddelenia anestéziológie a intenzívnej medicíny.