Samozvaní spasitelia

Foto: TASR/Martin Baumann

Tvrdia, že ako jediní zastupujú záujmy skutočného ľudu a žiadajú pomyselné hlavy zradných politikov. Robert Fico a Igor Matovič už roky súperia o titul majster populizmu.

MARTIN BEHUL

Druhého septembra 2011 zostávalo vláde Ivety Radičovej (SDKÚ‑DS) do ne‑ vyslovenia dôvery presne 39 dní. Agen‑ túra SITA vtedy v nenápadnej sprá‑ ve informovala, že nezaradený vládny poslanec Igor Matovič začal zbierať pod‑ pisy na vznik hnutia Obyčajní ľudia. „No to je úplne odporné. Neviem si to ani predstaviť, priznám sa,“ reagoval Matovič na to, že by ho médiá mali ozna‑ čovať za predsedu. A dodal, že by bol najradšej, keby nemusel byť ani členom vlastnej strany.

Líder opozície Robert Fico (Smer‑SD) bol v tom čase v parlamente už dvadsia‑ ty rok a za ten čas z vrcholovej politiky nikam neodišiel. Dva mesiace predtým vyhlásil pamätnú vetu, ktorú mu mé‑ diá a politickí súperi pripomínajú dodnes: „A vy dobre viete, že sme majstri v popu‑ lizme, keď teda chceme byť.“

Ján Počiatek (nominant Smeru‑SD) a Peter Kažimír (Smer‑SD) po jeho boku sa dobre bavili. Už o pár mesiacov neskôr však dostal Fico prakticky neobmedzený priestor, aby potvrdil svoje slová. Smer dosiahol v predčasných voľbách na jar 2012 drvivé víťazstvo a ako jediná strana v dejinách moderného Slovenska mohol vládnuť sám.

Matovič mal osem rokov na to, aby mu z oslovenia „pán predseda“ prestalo byť nevoľno. Po voľbách 2020 si musel zvy‑ kať na iný titul: pán premiér. Jeho hnutie, ktoré malo donedávna 13 členov, porazi‑ lo jednu z najväčších strán na Slovensku. Samozvaný obyčajný človek zdolal kariér‑ neho politika a trojnásobného premiéra.

POPULIZMUS MÔJ NAJDRAHŠÍ

Asi by sme iba ťažko našli politikov, ktorí by na prvý pohľad mali toho spoloč‑ ného menej než Fico a Matovič. A predsa sa na seba ponášajú čoraz viac. Je však Fico naozaj takým majstrom v populiz‑ me, za akého sa považuje? A môže byť vôbec populistom Matovič, asi najmenej dôveryhodný a najnepopulárnejší politik v dejinách? Všetko závisí od odpovede na otázku, čo je populizmus. „Ľudia nechcú slobodu. Ľudia chcú peniaze na dlaň a sociálne dávky,“ pove‑ dal kedysi Fico Milošovi Zemanovi. A hoci Zeman neskôr tvrdil, že Fico to myslel ako varovanie pred populistami, trojná‑ sobný premiér sa však týmto bonmotom nepochybne riadil. Ľuďom dával presne to, čo chceli. Otázkou zostáva, čo je prí‑ čina a čo následok.

Nemecký politológ Jan‑Werner Müller považuje masový klientelizmus za jeden z charakteristických znakov vlády popu‑ listov. Tí poskytujú občanom materiálne výhody alebo byrokratické láskavosti vý‑ menou za ich politickú podporu. Robí to každý populista. A nehanbí sa za to, pre‑ tože je populista.

Rakúsky politik Jörg Haider rozdával stoeurové bankovky ľuďom priamo na ulici. No iba to samo osebe z neho po‑ pulistu nerobí. Na populizmus, ktorý nie je len politickou nadávkou, treba viac než len demagogické míňanie. „Pýtate sa, že v čom to je, že keď sa aj slušný človek stane politikom, doslova zvlčie?“ Túto otázku našli čitatelia v de‑ cembri 2009 na ôsmej strane inzertných novín spoločnosti Regionpress, ktoré im týždeň čo týždeň chodili do schránok. Článok mal názov Politici verzus obyčajní ľudia. Podpísal sa podeň vydavateľ novín Igor Matovič, ktorý v tom čase rozbie‑ hal „nezávislé občianske hnutie“ Oby‑ čajní ľudia a do svojho týždenníka písal stĺpčeky.

V decembri 2009 to však už nebol len obyčajný stĺpček. Matovič totiž ponúkol aj východisko. „Slovenská politika je na‑ toľko prehnitý organizmus, že ak by sme do neho naočkovali kohokoľvek, je to len otázka času, kým sa prispôsobí alebo re‑ zignuje,“ agitoval. Meniť ľudí raz za šty‑ ri roky vo voľbách nestačí. Treba zmeniť systém.

Článok postavil nás — obyčajných, slušných ľudí — proti nim — politikom či, povedané Matovičovým slovníkom, zvlče‑ ným „urodzeným pánom“. Budúci pre‑ miér okrem iného navrhoval znížiť po‑ čet poslancov Národnej rady zo 150 na 50, pretože aj tak iba „hlasujú ako cviče‑ né opičky“. Plat im chcel osekať na po‑ lovicu, veď aj tak predsa zarobia za päť dní toľko, čo traja obyčajní ľudia za me‑ siac. Plat by dostávali podľa toho, ako by chodili „do práce“. Ak by vymeška‑ li viac ako 20 percent hlasovaní, prišli by o mandát.

Názory občanov chcel zisťovať v re‑ ferende, ktoré nazval Po prstoch po‑ litikom, no nakoniec z neho zišlo. Ako z každého referenda, ktoré Matovič kedy organizoval. SMER VS. OĽANO

OĽaNO má populizmus v génoch. Vzniklo ako antisystémová strana zalo‑ žená na odpore k elitám. Matovič hneď na začiatku priznal, že jeho projekt je vlastne švindeľ. Hnutie malo slúžiť iba na to, aby do parlamentu mohli kandidovať aj nezávislí kandidáti. Ako strana vzniklo iba pro forma, aby naplnilo literu zákona. „Naozaj to chceme v podstate na obí‑ denie alebo ako truc voči politickým stra‑ nám, ktoré nám nechcú dovoliť zmeniť volebný systém, tak nechcem hrať podľa tých ich pravidiel,“ hovoril otvorene Ma‑ tovič. Dokonca nechcel mať ani predsed‑ níctvo ako klasické strany. „My nie sme klasická politická stra‑ na a ani ňou nechceme byť. Nechceme politikárčiť,“ priznal Fico. Slovami, kto‑ ré vystihujú Obyčajných ľudí, opísal Fico už v decembri 1999 svoju novú stra‑

Foto: TASR/Tomáš Halász

nu. Rok nato si rakúsky sociálny demo‑ krat Hannes Swoboda na Smere všimol, že „za touto novou silou je cítiť priveľa populizmu“.

Raný Smer nebol ľavicový, ale an‑ tiestablišmentový. Fico hlásal potre‑ bu výmeny generácií, aby do politiky prišli noví ľudia. Ako píše politológ Pe‑ ter Učeň, predseda Smeru spochybňo‑ val nielen kompetentnosť elít vládnuť, ale aj ich morálnu spôsobilosť. Elity nie‑ lenže neriešia problémy ľudí, ale sami ich spôsobili.

Zradili ľud. Doslova. Stačí si pripome‑ núť, ako Fico označil privatizáciu Sloven‑ ského plynárenského priemyslu. Ekono‑ mická vlastizrada. A za zradu sa trestá. Vo volebnom programe z roku 2002 Smer žiadal, aby „príslušné orgány vy‑ vodili konkrétnu osobnú zodpovednosť za poškodenie Slovenska, jeho záujmov a ľudí v rokoch 1994—2002“.

Smer pestoval permanentný pocit ohrozenia, za ktorý mohla neschopnosť vlády zabezpečiť fungovanie právneho štátu či nárast kriminality, pripomínal už v roku 2006 politológ Juraj Marušiak. S heslom „Voľte poriadok a slušný život!“ išiel aj do svojich prvých volieb.

Viacerí ľavičiari vtedy tvrdili, že Smer má bližšie k pravicovému populizmu než k novej ľavici, ku ktorej sa hlásil prívlas‑

tkom „tretia cesta“. Politológ Marušiak prirovnal Smer pred vstupom do vlády k poľskej pravicovo‑populistickej strane Právo a spravodlivosť. „Ak strana Smer niekam smeruje, tak to určite nebude doľava,“ napísal v roku 2002 mladý ľavi‑ cový intelektuál Ľuboš Blaha.

Antielitársky postoj je populistom vlastný. Jan‑Werner Müller definuje po‑ pulizmus ako špecifickú moralistickú predstavu politiky, ktorá stavia morálne čistý ľud proti elitám, ktoré sú považova‑ né za skorumpované alebo iným spôso‑ bom morálne podradnejšie.

Antielitárske apely využíva Mato‑ vič dodnes. A nemusí ísť len o protiklad slušných ľudí a „skorumpovaných haj‑ zlov“ či „mafošov“ a fašistov. Nenávide‑ nými elitami sa môžu stať aj médiá, ktoré už len svojou existenciou skresľujú poli‑ tickú realitu (Matovič to nazýva skratkou „pravdu nehľadajú, ale ju majú“), či od‑ borníci, ktorí spochybňovali plošné anti‑ génové testovanie. SKUTOČNÝ ZÁSTUPCA SKUTOČNÉHO ĽUDU

Lenže samotný odpor k elitám ešte nestačí na to, aby sme ho mohli pova‑ žovať za populistu. Pravý populista je zá‑ roveň odporcom pluralizmu, ktorý je de‑ mokracii vlastný. Tvrdí, že výlučne on zastupuje ľud. Ako píše Müller, „nemôže existovať populizmus bez toho, aby nie‑ kto hovoril v mene ľudu ako celku“.

Len oni vedia, čo je všeobecné dobro. Vôľu ľudu — tú jedinú a pravú, ktorú do‑ kážu spoznať iba oni — populisti pokla‑ dajú za neomylnú. Ľud im dáva príkazy a oni ich len vykonávajú. Preto populisti volajú po zavedení imperatívneho man‑ dátu. V začiatkoch Smeru to navrhoval aj Fico. Matovič zas v roku 2010 chcel zru‑ šenie referendového kvóra.

Populisti referendá zbožňujú a zbož‑ šťujú. Vôľa ľudu sa ním neutvára. Refe‑ rendum len potvrdzuje vôľu ľudu, kto‑ rú populista už pozná. V roku 2020 bol predseda Matovič kvôli svojej pochybnej internetovej ankete ochotný položiť vlá‑ du premiéra Matoviča skôr, než vznikla. Nebolo to prvýkrát.

Už desať rokov predtým žiadal nad rá‑ mec koaličných dohôd doplniť desiatky vlastných bodov do už preddohodnuté‑ ho programového vyhlásenia vlády Ivety Radičovej. A to bol iba začiatok. Keď sa po rokoch sám stal premiérom, voličov naj‑ radšej nazýval „najvyšší sudcovia“. Feti‑ šizuje vôľu väčšiny a používa ju ako argu‑ ment, ktorému sa v jeho myšlienkovom svete nedá oponovať.

Problémom populistov však je, že nič také ako vôľa ľudu neexistuje. Občania nehovoria jedným hlasom. Ako pove‑ dal nemecký filozof Jürgen Habermas, ľud môže existovať len v množnom čís‑ le. Moderná demokracia je inkluzív‑ na — ľud, od ktorého pochádza moc, má byť čo najširší. Populizmus sa tvári ako pravá demokracia, no v skutočnosti je vylučujúci.

Aby sme politika alebo hnutie mohli považovať za populistu, „musí tvrdiť, že len časť ľudu je ľud. A že jedine populista autenticky identifikuje a zastupuje sku‑ točný a pravý ľud“, píše Müller a tvrdí, že pre populistov niektorí ľudia skrátka nie sú ľuďmi. Je to dokonca určujúci rys populizmu.

Matovič i Fico majú aj sklony popu‑ listicky vylučovať. Keď Smer na vrchole slávy brázdil kultúrne domy a športové haly so svojimi prostoduchými estrádami k MDŽ, premiér potešil publikum v regió‑ noch vždy rovnakým pozdravom. „Som rád, že som po Bratislave medzi normál‑ nymi ľuďmi,“ prihováral sa ženám v Nitre v roku 2015 či v Nových Zámkoch o dva roky neskôr.

Nuž, Bratislava nie je Slovensko, lebo nevolí Smer. A Bratislavčania tak celkom nepatria k Ficovmu ľudu. Pre Fica sú ľud najmä praví Slováci, veď sám povedal, že tento štát sme prednostne nezaklada‑ li pre menšiny.

Tie sú obľúbeným terčom populistov. Na menšinách sa najlepšie demonštru‑ je protiklad my verzus oni. Ako píše Mül‑ ler, pravicoví populisti stavajú pracujúci morálne čistý ľud do protikladu k „dnu spoločnosti“, ktoré tvoria nepracujúci príživníci. Preto Fico v roku 2000 navr‑ hoval „zastaviť rast nekvalitnej rómskej populácie ekonomickými prostriedkami“ a Smer sa k tomu prihlásil vo svojom pr‑ vom volebnom programe.

Matovič zasa v roku 2010 presadzo‑ val povinnú škôlku pre deti z asociálneho prostredia, aby z nich nevyrástli „rovna‑ kí paraziti ako ich rodičia“, a organizáci‑ ám, ktoré nakladajú s majetkom štátu, chcel zákonom zakázať stavať a renovo‑ vať domy a byty neprispôsobivým obča‑ nom, ktorí môžu, ale nechcú pracovať. SAMOZVANÍ SPASITELIA Z BARIKÁD

Politológ Tim Haugton už v roku 2005 povedal, že korene sociálnej demokracie v Smere sú len také hlboké, aké hlboké je Ficovo presvedčenie o nich. A Fico sa od návratu do opozície vracia aj k svo‑ jim antisystémovým opozičným kore‑ ňom. Populista Fico už nie je ten šted‑ rý sociálnodemokratický premiér Fico, ale Fico, ktorý na barikádach burcuje ľud proti zapredanej vláde slúžiacej americ‑ kým záujmom.

K populizmu má dnešný Fico bližšie ako vtedy, keď ho tak nálepkovali pre so‑ ciálne balíčky a istoty. Až teraz naozaj pripomína Vladimíra Mečiara, ktorý tiež vždy hľadal nepriateľov vonku. Po desia‑ tich rokoch, keď Fico a Smer tvorili po‑ litickú elitu, je to neautentické a zrejme aj trochu hrané. To však neznamená, že staronový „majster poriadok“ je menej nebezpečný.

Matovič je iný prípad. Na populizmus ho predurčuje jeho osobnosť. Psychiater Jozef Hašto v knihe Petra Bárdyho Oby‑ čajný Matovič. Homo Vulgaris hovorí, že k populistickému štýlu politiky inklinujú ľudia, ktorí majú výraznejšie narcistické, histriónske alebo paranoidné osobnostné črty. Taký človek trpí spasiteľským kom‑ plexom, vyhraňuje sa voči elitám, preto‑ že preceňuje svoje schopnosti a chce byť stredobodom pozornosti.

Je za tým však aj niečo viac ako psy‑ chológia. Je to presvedčenie. Matovičov odpor k politikom a k zastupiteľskej de‑ mokracii všeobecne je podľa všetkého autentický. Radšej zákonom stanoví ma‑ ximálny dôchodok na 700 eur, len aby politici nemali privysoké penzie, ako to navrhoval v roku 2010. Na nič sa nehrá, on verí, že politici sú „hajzli“. VEČNÉ OBETE

Matovič potvrdil Müllerove slová, že populisti budú vždy vládnuť ako populis‑ ti. Aj vo vláde sa budú cítiť ako ublížené obete a varovať pred apokalypsou. Zostal lúzrom, za ktorého sa sám označil v jed‑ nom zo svojich statusov. Preto nikdy ne‑ mohol dorásť na premiéra. A my sme zas nemohli čakať nič viac od obyčajného človeka, ktorý prerazil vlastnou vulgár‑ nosťou aj Ficovo dno.

Prezidentka Zuzana Čaputová vo svo‑ jej správe o stave republiky varovala, že slovenská politika sa zredukovala len na odstránenie protivníka. To nie je až ta‑ kým prekvapením. Populisti predsa všet‑ ku opozíciu považujú za nelegitímnu. Ani Fico a Matovič nemajú opozíciu.

Majú len nepriateľov, ktorých tre‑ ba poraziť. A ich nepriateľ je aj nepria‑ teľom Slovenska. V porovnaní s maďar‑ ským premiérom Viktorom Orbánom či tureckým prezidentom Recepom Tayi‑ pom Erdoganom sú však Fico i Matovič len amatérmi. Nemajú sebavedomé or‑ bánovské vyhlásenia ako „národ nemôže byť v opozícii“ ani populizmu neobetovali demokraciu.

No nemali by sme zabudnúť na to, čo hovorí Jan‑Werner Müller. Populizmus nie je politická patológia, ktorú vytvorili iracionálni občania. Vznikol spolu so za‑ stupiteľskou demokraciou a je jej trvalým tieňom. A preto je pre ňu zároveň najväč‑ ším nebezpečenstvom. Raz sa môžu sku‑ toční majstri v populizme objaviť aj u nás.

Marec 2018: Robert Fico podal demisiu. Foto: David Ištok/Aktuality.sk

Marec 2014: Dar pre premiéra Fica od Igora Matoviča. Foto: TASR/Martin Baumann December 2022: Šéf Smeru po páde Hegerovej vlády. Foto: David Ištok/Aktuality.sk

December 2022: Igor Matovič po hlasovaní o páde vlády. Foto: David Ištok/Aktuality.sk

Jún 2016: OĽaNO a SaS iniciovali odvolanie ministra vnútra Roberta Kaliňáka. Foto: TASR/Jakub Kotian