1997_Socialna_politika_u_nas_a_vo_svete

dôchodky zaostávajú individuálne za hranicou päťdesiatich, ba niekedy aj štyridsiatich percent pracovného príjmu, dosahovaného bezprostredne pred odchodom do dôchodku.

V tejto situácii vznikajúce doplnkové dôchodkové poisťovne sa však prednostne orientujú na nadpriemerné príjmové kategórie a nie je zrejmé, ako sa ich dôchodkové schémy budú schopné adaptovať na pripravované zmeny v novej hmotnoprávnej úprave základného dôchodkového poistenia. Počíta sa v ňom napríklad s ináč koncipovanou dolnou hranicou, t.j. s minimálnym starobným dôchodkom, ktorý by mal dosahovať len 70% životného minima, čiže prakticky len polovicu súčasnej sumy, resp. len 38% (namiesto súčasných 90%) vymeriavacieho základu. To bude vyvolávať silnú potrebu reorientácie doplnkového dôchodkového poistenia nie na nadpriemerné, ale práve na podpriemerné príjmové kategórie. Navyše - pri odsúvaní úpravy hraníc dôchodkového veku sa v zámeroch transformácie základných dôchodkov našlo riešenie budúcej nevýhodnej proporcie medzi počtom ekonomicky aktívnych obyvateľov, únosnou mierou výšky príspevkov pre dôchodkové poistenie a počtom poberateľov dôchodkov v predpoklade, že základný dôchodok bude u nás dosahovať individuálne len cca 40% pracovných príjmov, poberaných pred odchodom do dôchodku. Nakoľko bude doplnková dôchodková sústava, teda vlastne jej klienti - zamestnávatelia i zamestnanci - schopní vytvoriť dostatočný kapitalizovaný základ pre doplnenie týchto dôchodkov do úhrnu aspoň 60 či dokonca 70%, je veľmi otázne.

Zahraničné skúsenosti ukazujú aj v tejto oblasti na nevyhnutnosť dodržiavania určitej postupnosti krokov: keď štát od čias bismarckovských reforiem začal vstupovať do sociálneho poistenia, v každej krajine vždy najprv vytvoril systém základného poistenia, definujúc nielen jeho celkové kvantitatívne proporcie (vrátane proporcií objektívne únosných počtov ekonomicky aktívneho obyvateľstva, tvoriaceho priebežne fondy základného dôchodkového poistenia a počtov dôchodcov, čerpajúcich z týchto fondov, čo možno definovať aj dôchodkovým vekom) a minimálne dôchodkové štandardy, ale aj proporciu solidarity a zásluhovosti. Tým vytvoril parametrické podmienky, v ktorých sa mohlo rýchlejšie alebo pomalšie, viac alebo menej rozvíjať doplnkové i individuálne poistenie - nikdy nie naopak, ako sa to deje u nás.

Postup, ktorý sa uplatňuje v tejto oblasti u nás, pripomína systémovú chybu, ktorej sme sa u nás (ešte v časoch federácie) dopustili v celkovej liberalizácii ekonomiky: takouto chybou postupnosti bola liberalizácia cien, uskutočnená pred liberalizáciou miezd. Na Slovensku sa „darí“ tento lapsus dodatočne korigovať len pretrvávajúcimi regulačnými zásahmi do cien, zastavením transformácie celého radu tzv. strategických odvetví a pod...

3. Ústavná sociálna starostlivosť o starších občanov Starostlivosť o starších ľudí je základnou oblasťou sociálnej politiky vo všetkých európskych krajinách: rôzne formy xenodóchií a hospicov patria k tradíciám európskej sociálnej politiky minimálne od XVI. storočia - a patria k nej aj u nás.

Na predchádzajúcu tému nášho vystúpenia naväzuje táto oblasť z hľadiska jej porovnania u nás a vo svete už tým, že vo viacerých európskych krajinách sa podarilo vybudovaním základného a doplnkového dôchodkového systému vytvoriť takú príjmovú základňu väčšiny poberateľov starobných dôchodkov, ktorá im umožňuje hradiť si v prípade potreby v plnej výške náklady pobytu v ústavnom zariadení pre starších občanov. V našich podmienkach sa náklady na mesačný pobyt v ktoromkoľvek domove dôchodcov pohybujú nad hranicou dvojnásobku priemerného starobného dôchodku - ináč povedané: ani dvojnásobne 20