Tri múdre kozliatka

eleznièiari sú dobrí ¾udia, ale nemajú dobrý vlak pre kozliatka

Išli kozliatka zasa na stanicu, ale nevybrali sa len tak na-

prázdno, lebo im u batô tek nechýbal, ani kufor nemali prázdny, a aby sa im dobre cestovalo, kúpili si aj noviny. „Len kto ich bude èíta , keï sa noviny a ko èítajú?“ starostilo sa Všadekapusta, lebo sa v škole neprizeralo ve¾mi na litery. „To je ¾ahká vec,“ ozvalo sa Všadebrada, „veï sme videli u záhradníka, e keï nevedel èíta , tak si zalo il okuliare. Všadejama i tak nevidí pod nohy, nu kúpime mu okuliare a potom nám preèíta, èo len budeme chcie .“ Èo povedali, to vykonali, okuliare kúpili, a keï si ich Všadejama zavesilo na nos, hneï sa ho spýtali: „Èi u vieš èíta , alebo nie?“ 15

Všadejama sa nechcelo da zahanbi , i hrdé bolo, e má okuliare, nu na všetko prisvedèilo a èítalo, èo vedelo, a e im o tom porozpráva, keï budú ma èas.

Len e teraz èasu nebolo, lebo sa kozliatka museli na ¾udí díva , a keï sa dobre vydívali, zbadali, e všetci cestujúci chodia k akémusi malému oblôèiku, do oblôèika kukajú, èosi si povrávajú. A to bolo pri tom oblôèiku, kde bolo vypísané: OSOBNÁ POKLADNI CA

Zvedavé boli kozliatka, èo sa to pri oblôèiku robí, i rozkázali Všadejame, aby si zalo ilo okuliare a preèítalo nápis, ako sa patrí. Všadejama chcelo sa vyhovori na tmu, e nie je dobre vidie , ale bol jasný deò, a tak sa vyhovára nedalo a muselo èíta : „O-o-os, o-so-so-ba, p-p-p-o-l-l-ls-lak-laka-nica, osoba po¾akanica…“ „Èo e?“ divili sa kozliatka. „Veï vám hovorím, e je to osoba nejaká po¾akaná a ¾udia ju chodia obzera .“ „Keï chodia ¾udia, tak musíme aj my!“ vykríkli kozliatka, a e nebolo pri oblôèiku práve nikoho, vyskoèili a chytro sa postavili pod oblôèik stanièného pokladníka.

16

Pokladník iba poèul, e si niekto zastal pri oblôèiku, aj sa prihol, aby lepšie videl, kto si to chce kúpi lístok; ale keï vopchal hlavu do oblôèika, hneï vyvalil oèi, ve¾mi sa po¾akal, lebo èo videl, to videl, koziu bradu tu ešte nevidel a myslel si, e je to sám èert s okuliarmi.

I krièal, ako mu len hrdlo staèilo: „Máta, rata! Máta, rata!…“ Prizerali sa kozliatka a Všadejama len tak rástlo od hrdosti a hneï sa i spytovalo: „Povedzte, èi viem dobre èíta , alebo nie? Èi je to naozaj osoba po¾akaná, alebo nie?“ Kozliatka uznali, trochu závideli, ale ve¾mi závidie nestaèili, lebo prišiel vlak a do vlaku sa musí chytro nastupova . ¼udia chytro nastupovali, skoro všetci sa na jedno miesto tisli a Všadebrada povedalo: „Buïme múdrejší ako ¾udia a poïme ta, kde sa iní netisnú, budeme ma viac miesta.“ Aj boli kozliatka múdrejšie ako ¾udia, lebo nastúpili do prvej triedy, kde málo ¾udí cestovalo, a len sa èudovali, preèo sú ¾udia takí hlúpi a nesadajú si radšej na mäkšie sedadlá. „Ej, brat Všadebrada, ty si najmúdrejšie kozliatko na svete, e si nás sem zaviedol,“ pochva¾ovali si kozliatka, 17

pekne sa usmievali, na plyšové sedadlá sa uvelebili, batô ky a kufre si na polièku vylo ili a kozliatko Všadekapusta sa hneï i povyzúvalo, lebo vraj škoda dra drahú obuv, keï je vo vlaku i tak dos teplo a sucho.

Všadejama najprv zaškúlilo na Všadekapustu, èi sa podaromnici nevyhovára, ale potom sa i samo povyzúvalo. Nu a keï rozum, tak rozum, kto sa mô e vyzu , ten si mô e aj nohavice vyzliec .

I dohovorili sa kozliatka, pos ahovali nohavice a rozva¾ovali sa po sedadlách ako králi-cisári.

18

Všadekapusta by bol u zadriemal, ale sa otvorili dvere a vošiel pán eleznièiar, pán sprievodca. „Dobrý deò prajem, páni!“ „Pánboh daj i vám!“ odpovedali kozliatka. „Kde cestujete, pán eleznièiar?“ „Ja?… Kde e by som cestoval? Ja v dy cestujem…“ „To je veru pekne, keï v dy cestujete, ale my cestujeme dnes prvý raz.“ „Tak si prosím lístky!“ hovorí eleznièiar-sprievodca. „Lístky? Aké lístky?“ „Kto cestuje, musí ma lístok.“ „Ej, ej, to je pravda,“ hovorí kozliatko Všadekapusta, „veï som ja to dobre vedelo, e kto cestuje, potrebuje lístky, a všetkým som to hovorilo. Veru ja mám, aj kalerábových som si vzalo. A vy aké máte, pán eleznièiar?“ „Sto hrmených!“ nahneval sa pán eleznièiar, lebo si myslel, e sa mu páni cestujúci vysmievajú, a kto sa nahnevá, ten je nahnevaný, múdrym reèiam ani neporozumie. Nu kozliatka darmo rozprávali, e cestujú do Ameriky h¾ada si mladého gazdu, pán eleznièiar sa hneva neprestával, kozliatka z mäkkých sedadiel pozháòal a na najbli šej stanici z vlaku vyhnal. A vraj je ešte dobrý, e ich andárom neodovzdal, lebo darmo máš lístok kalerábový, ïatelinový i lopúchový, ak nemáš 19

lístok papierový, nikdy sa do Ameriky nedostaneš a nikdy svojho mladého a dobrého gazdu neuvidíš. „U sme cestovali a docestovali,“ povedalo smutne kozliatko Všadejama, ale Všadekapusta ho hneï zahanbilo. „Cestovali, necestovali, veï to i tak nebol dobrý vlak, keï je na òom papierový list lepší ako kapustný!“ A hneï sa aj poobzeralo, a kto sa obzerá, ten všelièo vidí.

O chví¾u zoèili tri múdre kozliatka lepší, ba ten najlepší vlak, lebo na tom sa neviezli nijakí ¾udia, nijakí eleznièiari, ale barance, prasatá, slama, drevo, uhlie, a keï Všadekapusta zazrelo i plný vagón kapusty, nu razom vyskoèilo a krièalo: „To je on, to je on, to je náš vlak!“ Vyskoèilo kozliatko Všadekapusta, vyskoèili všetky tri, a keby neboli vyskoèili, nikdy by sa do Ameriky neboli dostali, lebo vyskoèili a na samý posledný vozeò.

A tešili sa, radovali, pekne si posadali, húsatám na úboèí zakývali, na deti zamékali, a keï nemali èo robi , rozkázali kozliatku Všadejame èíta noviny. A to èítalo, len sa tak potilo, ale keï vyèítalo z novín, e prichodí nová móda pre kozliatka, lebo namiesto krátkeho chvostíka budú vraj nosi dlhý, Všadekapusta sa nahnevalo a nahnevalo sa i Všadebrada. „Neèítaj, brat, neèítaj, keï sú v novinách zlé veci!

20

Radšej zahoï také noviny, èo chcú kozliatka pohani .

Radšej budeme spa , ako poèúva !“ krièali i murkali, a e práve vchodili do tunela, nu si mysleli, e prišla noc, tak u viac ani oka neotvorili, a pokým nedošli k samému moru.

21