eleznièiari sú dobrí ¾udia, ale nemajú dobrý vlak pre kozliatka
Išli kozliatka zasa na stanicu, ale nevybrali sa len tak naprázdno, lebo im u batôtek nechýbal, ani kufor nemali prázdny, a aby sa im dobre cestovalo, kúpili si aj noviny.
„Len kto ich bude èíta, keï sa noviny ako èítajú?“ starostilo sa Všadekapusta, lebo sa v škole neprizeralo ve¾mi na litery.
„To je ¾ahká vec,“ ozvalo sa Všadebrada, „veï sme videli u záhradníka, e keï nevedel èíta, tak si zaloil okuliare. Všadejama i tak nevidí pod nohy, nu kúpime mu okuliare a potom nám preèíta, èo len budeme chcie.“
Èo povedali, to vykonali, okuliare kúpili, a keï si ich Všadejama zavesilo na nos, hneï sa ho spýtali:
„Èi u vieš èíta, alebo nie?“
Všadejama sa nechcelo da zahanbi, i hrdé bolo, e má okuliare, nu na všetko prisvedèilo a èítalo, èo vedelo, a e im o tom porozpráva, keï budú ma èas.
Lene teraz èasu nebolo, lebo sa kozliatka museli na ¾udí díva, a keï sa dobre vydívali, zbadali, e všetci cestujúci chodia k akémusi malému oblôèiku, do oblôèika kukajú, èosi si povrávajú. A to bolo pri tom oblôèiku, kde bolo vypísané:
OSOBNÁ POKLADNI CA
Zvedavé boli kozliatka, èo sa to pri oblôèiku robí, i rozkázali Všadejame, aby si zaloilo okuliare a preèítalo nápis, ako sa patrí. Všadejama chcelo sa vyhovori na tmu, e nie je dobre vidie, ale bol jasný deò, a tak sa vyhovára nedalo a muselo èíta:
„O-o-os, o-so-so-ba, p-p-p-o-l-l-ls-lak-laka-nica, osoba po¾akanica…“
„Èoe?“ divili sa kozliatka.
„Veï vám hovorím, e je to osoba nejaká po¾akaná a ¾udia ju chodia obzera.“
„Keï chodia ¾udia, tak musíme aj my!“ vykríkli kozliatka, a e nebolo pri oblôèiku práve nikoho, vyskoèili a chytro sa postavili pod oblôèik stanièného pokladníka.
Pokladník iba poèul, e si niekto zastal pri oblôèiku, aj sa prihol, aby lepšie videl, kto si to chce kúpi lístok; ale keï vopchal hlavu do oblôèika, hneï vyvalil oèi, ve¾mi sa po¾akal, lebo èo videl, to videl, koziu bradu tu ešte nevidel a myslel si, e je to sám èert s okuliarmi.
I krièal, ako mu len hrdlo staèilo:
„Máta, rata! Máta, rata!…“
Prizerali sa kozliatka a Všadejama len tak rástlo od hrdosti a hneï sa i spytovalo:
„Povedzte, èi viem dobre èíta, alebo nie? Èi je to naozaj osoba po¾akaná, alebo nie?“
Kozliatka uznali, trochu závideli, ale ve¾mi závidie nestaèili, lebo prišiel vlak a do vlaku sa musí chytro nastupova.
¼udia chytro nastupovali, skoro všetci sa na jedno miesto tisli a Všadebrada povedalo:
„Buïme múdrejší ako ¾udia a poïme ta, kde sa iní netisnú, budeme ma viac miesta.“
Aj boli kozliatka múdrejšie ako ¾udia, lebo nastúpili do prvej triedy, kde málo ¾udí cestovalo, a len sa èudovali, preèo sú ¾udia takí hlúpi a nesadajú si radšej na mäkšie sedadlá.
„Ej, brat Všadebrada, ty si najmúdrejšie kozliatko na svete, e si nás sem zaviedol,“ pochva¾ovali si kozliatka,
pekne sa usmievali, na plyšové sedadlá sa uvelebili, batôky a kufre si na polièku vyloili a kozliatko Všadekapusta sa hneï i povyzúvalo, lebo vraj škoda dra drahú obuv, keï je vo vlaku i tak dos teplo a sucho.
Všadejama najprv zaškúlilo na Všadekapustu, èi sa podaromnici nevyhovára, ale potom sa i samo povyzúvalo. Nu a keï rozum, tak rozum, kto sa môe vyzu, ten si môe aj nohavice vyzliec.
I dohovorili sa kozliatka, posahovali nohavice a rozva¾ovali sa po sedadlách ako králi-cisári.
Všadekapusta by bol u zadriemal, ale sa otvorili dve-
re a vošiel pán eleznièiar, pán sprievodca.
„Dobrý deò prajem, páni!“
„Pánboh daj i vám!“ odpovedali kozliatka. „Kde cestujete, pán eleznièiar?“
„Ja?… Kdee by som cestoval? Ja vdy cestujem…“
„To je veru pekne, keï vdy cestujete, ale my cestujeme dnes prvý raz.“
„Tak si prosím lístky!“ hovorí eleznièiar-sprievodca.
„Lístky? Aké lístky?“
„Kto cestuje, musí ma lístok.“
„Ej, ej, to je pravda,“ hovorí kozliatko Všadekapusta, „veï som ja to dobre vedelo, e kto cestuje, potrebuje lístky, a všetkým som to hovorilo. Veru ja mám, aj kalerábových som si vzalo. A vy aké máte, pán eleznièiar?“
„Sto hrmených!“ nahneval sa pán eleznièiar, lebo si myslel, e sa mu páni cestujúci vysmievajú, a kto sa nahnevá, ten je nahnevaný, múdrym reèiam ani neporozumie. Nu kozliatka darmo rozprávali, e cestujú do Ameriky h¾ada si mladého gazdu, pán eleznièiar sa hneva neprestával, kozliatka z mäkkých sedadiel pozháòal a na najblišej stanici z vlaku vyhnal. A vraj je ešte dobrý, e ich andárom neodovzdal, lebo darmo máš lístok kalerábový, ïatelinový i lopúchový, ak nemáš
lístok papierový, nikdy sa do Ameriky nedostaneš a nikdy svojho mladého a dobrého gazdu neuvidíš.
„U sme cestovali a docestovali,“ povedalo smutne kozliatko Všadejama, ale Všadekapusta ho hneï zahanbilo.
„Cestovali, necestovali, veï to i tak nebol dobrý vlak, keï je na òom papierový list lepší ako kapustný!“ A hneï sa aj poobzeralo, a kto sa obzerá, ten všelièo vidí.
O chví¾u zoèili tri múdre kozliatka lepší, ba ten najlepší vlak, lebo na tom sa neviezli nijakí ¾udia, nijakí eleznièiari, ale barance, prasatá, slama, drevo, uhlie, a keï Všadekapusta zazrelo i plný vagón kapusty, nu razom vyskoèilo a krièalo:
„To je on, to je on, to je náš vlak!“
Vyskoèilo kozliatko Všadekapusta, vyskoèili všetky tri, a keby neboli vyskoèili, nikdy by sa do Ameriky neboli dostali, lebo vyskoèili a na samý posledný vozeò.
A tešili sa, radovali, pekne si posadali, húsatám na úboèí zakývali, na deti zamékali, a keï nemali èo robi, rozkázali kozliatku Všadejame èíta noviny. A to èítalo, len sa tak potilo, ale keï vyèítalo z novín, e prichodí nová móda pre kozliatka, lebo namiesto krátkeho chvostíka budú vraj nosi dlhý, Všadekapusta sa nahnevalo a nahnevalo sa i Všadebrada.
„Neèítaj, brat, neèítaj, keï sú v novinách zlé veci!
Radšej zahoï také noviny, èo chcú kozliatka pohani.
Radšej budeme spa, ako poèúva!“ krièali i murkali, a e práve vchodili do tunela, nu si mysleli, e prišla noc, tak u viac ani oka neotvorili, a pokým nedošli k samému moru.
