Čo baby ne dokážu MARTA HLUŠÍKOVÁ
Mladé letá
O poriadku, ktorý platí na celom svete
Už dávnejšie som si všimol, že keď Cibuľa kontroluje, či sme v triede všetci, a číta naše mená, moje meno povie až na koniec. A pritom prídem do triedy medzi prvými! Som zvedavý, čo učiteľka urobí, keď prídem úplne najprvší.
Dnes ráno som stál pri školskej bráne prvý. Čakal som na učiteľku, ale neprichádzala. Prišiel len ujo Vanko, školník.
− A ty tu čo robíš tak skoro?
− Chcem, aby sa videlo, kto chodí do triedy prvý.
− A to už prečo?
− Lebo naša učiteľka to nevie! Vždy ma prečíta až na koniec a tú nemožnú Katu Antalovú, ktorá vždy príde až po zvonení, prečíta ako prvú!
− Aha... už asi viem, o čo ide. Ako sa voláš?
− Martin Žilka.
− Je to jasné! Vždy ťa budú čítať na konci zoznamu, lebo si Žilka, rozumieš?
− Nie...
− Tvoje meno sa začína na písmeno . A to je posledné v abecede. Antalovej meno sa začína na , a preto ju čítajú ako prvú. Keby si sa aj ty volal Antal, čítali by ťa ako prvého. Tak je to.
− Ale to je nespravodlivé! − kričím na uja Vanka, ktorý za nič nemôže.
− Nie je. Odjakživa je to tak. Ja sa napríklad volám Vanko a tiež ma vždy čítali ako posledného. Pritom vôbec nie je posledným písmenom v abecede.
− Tak to je ešte väčšia nespravodlivosť ako tá moja! o . v
− Nemáš pravdu. Je to obyčajný poriadok a platí na celom svete.
− Aj u Indiánov?
− Aj.
Trochu ma to upokojilo. Keď platí na celom svete, tak sa nič nedá robiť.
Zrazu som videl, že Cibuľa ide do školy. Spomenul som si, že mám v zošite päť riadkov krásnych veľkých A, ktoré sa usmievajú, a bolo mi veselo. Som zvedavý, komu sa budú veľké A usmievať krajšie ako mne.
O nesmrteľnej žiarovke, veľrybe a iných zvieratách
Na prvej hodine som sa už nemohol dočkať, kým príde Cibuľa k mojej lavici a pozrie sa mi do zošita.
− Tvoje A trošku krívajú, − hovorí Samovi Frčkovi a ten sa znovu púšťa do písania. Krčí čelo a vyplazuje jazyk, aby sa mu podarilo napísať veľké A čo najrovnejšie.
− Tieto písmenká sa ti prejedli a tieto sú ako po diéte, − hovorí Cibuľa Ivane.
Som zvedavý, ako ju omráčim svojimi krásnymi A ja. Ešte sa pozerá do zošila Peťovi, potom Samovi a teraz stojí pri mojej lavici. Díva sa na moje A, napravuje si okuliare a vôbec nič nehovorí. Zošit si priťahuje k očiam, potom odťahuje, zasa priťahuje a odťahuje. Čo nič nehovorí? Mala by skríknuť To je sila! Alebo Super! Ale ona sa díva raz na zošit, raz na mňa.
− Maťko, prečo si namaľoval každému A ústa?
− Veď ste povedali: vaša úloha musí byť taká pekná, až sa všetky A budú smiať jedno ako druhé. A mne okrem toho poradil aj ujo maliar. A ten maľuje celé ulice, nielen veľké A! − dívam sa odhodlane na Cibu-
Čo baby nedokážu
ľu, lebo vôbec nerozumiem, ako je možné, že sa nevie rozpamätať na to, čo hovorila.
− Asi máš pravdu, Maťko. Tak som to povedala. Ale oddnes už maľuj veľké A bez očí a bez úst. Dokážeš to?
− Dokážem.
Nechápem, ako sa učitelia môžu stále takto mýliť. Ešteže som dostal za domácu úlohu srdiečko.
Potom sa Cibuľa na všetkých pekne usmiala a povedala, že sa porozprávame o tom, čo sme robili v lete.
− My sme boli ďaleko, v jednom starom dome, kde bolo veľa obrovských papúč. Tie sme si obuli a šli sme za jednou tetou, ktorá nám ukázala nesmrteľnú žiarovku! − povedala Marcelka.
− Akú žiarovku? − zhíkla Cibuľa a keby nemala okuliare, oči by jej vyskočili ako čučoriedky von.
− Nesmrteľnú. Stále svieti. Kedysi dávno ju vyrobil jeden ujo. Edinos sa volal.
− To bol určite ujo Edison. Bol to veľmi múdry človek. On naozaj vymyslel žiarovku.
− Prosím, prosím! − trepal rukou Peťo, skoro zvalil lavicu.
− Prosím! Prosím! − ja som bol u dedka v Trenčíne. A tam žije vo Váhu veľryba!
− To nie je možné! − vyhlásila Cibuľa.
− Je! Na vlastné oči som videl bubliny. A dedko povedal, že tie bubliny púšťa veľryba.
Cibuľa ešte dlho krútila hlavou. Povedala, že sa na tú veľrybu musí ísť dakedy pozrieť.
Potom Paľo Vetrák hovoril o tom, ako cvičil mravca. Chcel, aby mravec išiel na cukor a doniesol mu ho, ale mravec išiel na cukor a už nikdy sa nevrátil.
Marike sa zasa najviac páčilo, keď strýca Joža naháňala koza.
− Vidím, deti, že máte rady zvieratká. Budeme sa teda ešte trochu o nich rozprávať,
baby nedokážu
− povedala Cibuľa a vytiahla zo skrine farebné obrazy. Boli na nich: slon, opice, lev, ťavy, psy, kozy, slimáky a dokonca školníkova mačka Róza. Všetkým sa rozprávanie o zvieratách veľmi páčilo, len Ervín sedel ako mrak.
− A učiť sa kedy budeme? − hundral.
− Ty sa nechceš rozprávať o zvieratách? − spýtala sa ho Cibuľa.
− Aj by som sa chcel, ale začnime sa už učiť, lebo prídem neskoro domov a nebudem si môcť zahrať futbal!
− Ale veď toto rozprávanie o zvieratách je učenie, − zasmiala sa Cibuľa.
− Naozaj? Tak to potom prídem
Chystáme Lilinke prekvapenie
Mama s Lilinkou sú ešte stále v nemocnici, ale nálada doma je už lepšia. Naša Lilinka totiž bojuje ako lev. To povedal dedko. − Nie. Bojuje ako piaty mušketier, − opravil ho Braňo a prvýkrát sme videli nášho starkého, ako zneistel a išiel sa hrabať v tej svojej hrubej knihe o mušketieroch.
− Mali by sme jej pripraviť izbu. Vymaľovať a tak, − povedala babka.
− Ktorú izbu? − otočil som sa k babke, či náhodou nechystá zradu a nemyslí našu izbu.
− Ocko sa rozhodol, že si počítač prenesie do obývačky a svoju pracovňu dá Lilinke.
− Ktovie, či by sa aj pre nás tak obetoval, − zapochyboval o ockovi Braňo.
− Kedysi mával pracovňu vo vašej izbe, − povedala babka, zmerala si nás pohŕdavým pohľadom a odišla do kuchyne. Jej výraz neveštil nič dobré. Možno nám dnes nedá z koláča, ktorý už teraz rozvoniava po celom byte. Mali by sme to nejako napraviť.
− Ockovi pomôžeme vymaľovať, − povedal som nahlas, aby to bolo počuť až do kuchyne.
− Ocko je vlastne najväčší chudák, − vzdychol si Braňo a ja som sa rozhodol, že ak raz budem mať dom, urobím v ňom izby pre všetkých a ešte aspoň dve navyše.
− Počúvam, že mi chcete pomôcť, − ozval sa nad nami ockov hlas.
− Jeden za všetkých a všetci za jedného! − objavil sa zrazu dedko a na hlave mal už nasadenú papierovú čiapku, akú nosia maliari bytov. V ruke držal ďalšie tri. Jednu väčšiu a dve menšie.
A tak sme začali maľovať Lilinkinu izbu.
My s Braňom sme mali za úlohu miešať farbu.
− Aby rovnomerne chytala, − poučil nás dedko.
− Prečo by nás mala chytať? − vytreštil Braňo na dedka oči.
− Nie vás, ty mudrák. To sa tak hovorí. Aby bola farba pekná, vieš?
− Aha...
− A to budeme iba miešať farbu?
− Nakoniec vám dám namaľovať podľa tejto šablónky motýľa, − sľúbil nám slávnostne ocko a my sme sa trochu upo-
kojili. Keď druhý náter uschol, konečne prišla naša chvíľa. Ocko nám ukázal, aké farby máme dať do otvorov šablónky.
− Tak makajte, ideme si hodiť jedno rezané, − povedal ocko a spolu s dedkom odišli.
− Dnes tu každý hovorí v šifrách, − zlostil sa Braňo, ale ja som mu ako starší vysvetlil, že ocko s dedkom išli na pivo a motýľa zverili nám.
− A to stačí len ten motýľ? − mračil sa Braňo.
− Vieš, že máš pravdu? Urobíme dva motýle!
baby nedokážu
− A pod motýľmi nakreslíme kvety a trávu! Všetky motýle predsa lietajú okolo kvetov.
− A na kvetových listoch ja osobne nakreslím chrobáka! − povedal som Braňovi a dali sme sa do práce.
Cez šablónu sme nakreslili dva farebné motýle a potom sme pridali ešte ďalších päť: tri malé a dva staršie. Urobili sme tak celú motýliu rodinu. Presne ako u nás doma. Potom sme nakreslili, ako z rohu rastú kvety, a ja som na jeden list namaľoval toho chrobáka. Potom som pridal ešte jedného, aby tomu prvému nebolo smutno. Akurát som nevedel, koľko nôh má chrobák. Pre istotu som chrobákom nakreslil len chrbát a rohy na hlave, lebo to boli roháče.
− Vyzerajú ako malé tlsté čierne jelene bez nôh, − povedal Braňo a trochu ma tým nahneval. Tak som prikreslil chrobákom po dve nohy. Keď zistím, koľko má roháč nôh, môžem ďalšie dokresliť neskôr.
− To už je lepšie, − pochválil ma Braňo, − ale niečo tomu ešte chýba, − povedal a prižmúril pravé oko.
− No jasné! Vidíš tam niekde oblaky? Nie sú tam oblaky!
− a Braňo primaľoval dva bledomodré oblaky. Trochu farby z nich stieklo dolu. Braňo to chcel poutierať handrou, ale našťastie som mu to nedovolil.
− Iba čo to rozmažeš! To bude dážď a hotovo!
Braňo sa potešil, ako múdro som to vyriešil.
− Teraz to nechajme uschnúť. Poďme na koláče! − hovorím
Braňovi a slinky sa mi zbiehajú na tvarohové taštičky našej babky.
− Tak ako? Je to hotové? − pýta sa babka a ide sa pozrieť na naše veľdielo. Jej tvár sme nevideli, ale vedeli sme si ju predstaviť, lebo ešte nikdy sme našu babku nepočuli tak skríknuť.