Čo majú spoločné klobásy a mimozemšťania? Konzumný spôsob života je jedným z charakteristických znakov 21. storočia. Jeme rýchlo, veľakrát bez rozmyslenia, chceme sa len zasýtiť a pokračovať v rýchlom životnom tempe. Počas dvoch svetových vojen bolo jedla nedostatok, a tak si to vynahrádzame v súčasnom tisícročí. Čo je výsledok dvoch obrovských kontrastov - hladu a nasýtenosti? Touto otázkou sa zaoberá absolventská inscenácia Katedry činoherného divadla na DAMU v Prahe. Autorský text Adama Skaly a Kamily Krbcovej Žranice vychádza z drámy Egona Bondyho Ministerka výživy a filmu Velká žranice od Marca Ferreriho. Inscenačný tím vytvára priestor vedeckého laboratória prostredníctvom zeleného svetla a prepadliska, ktoré predstavuje tzv. Masoráj. Inscenácia výrazným spôsobom pracuje s priestorom – na vyvýšenine sa často zjavuje Eva, ministerka výživy (neskôr prezidentka Masoráje), čím sa poukazuje na jej dominantnosť. Priestor prepadliska využívajú inscenátori v kľúčových momentoch inscenácie (napríklad zneškodnenie Evinho milenca, pomsta na Evinej dcére).
Marta je nadšená a chce to vidieť zas.
Študenti herectva v tejto groteske o výžive ľudí preukazujú široký diapazón výrazových prostriedkov. Vytvárajú karikatúry predstavovaných postáv mimoriadne vydareným spôsobom, ktorý neskĺzava do frašky (napríklad zhrbený vedec s pološialeným výrazom v tvári, ministerka ako žena prejavujúca dominantnosť a rozhodnosť, dieťa ako predstaviteľ naivity a nefalšovaného optimizmu v svete plnom nekonečných klobás). Sila inscenácie Žranice spočíva v jej náhľade do budúcnosti. Dvíha varovný prst nad svetom, do ktorého sa môže ľudstvo dostať. Naozaj chceme žiť bez empatie, bez lásky? Boli by sme schopní kvôli jedlu zožrať aj vlastnú dušu? Alebo sa radšej budeme modliť za príchod mimozemšťanov, ktorí si nás dajú ako obedové menu? Miroslava Košťálová