Notabene 177 marec 2016 by Proti prudu

kupujte iba od predajcu s preukazom číslo preukazu predajcu

1,40€ polovica pre predajcu Marec 2016/177

ROZHOVOR:

Adela Banášová

REŠTART

4 Reportáž Ostrov slobody

8 Téma Šťastní v práci

13 Téma Hovoríme rukami, počúvame očami

16 Pútnik Masajky z Nkaatu

28 Proti prúdu Voľby a domov

R E Š TA R T

Rozhovor Je mi lepšie v pokoji ako v nepokoji

Peter Getting

Klamári nebies a bábky zeme

Je to dosť uletené – písať o literatúre, ktorú som nečítal. A tak skoro ani neprečítam. Nepoznám ani písmená, nieto jazyk. Zbierka zahŕňa desiatky rukopisov z Orientu. Unikátny celok sa nachádza v bratislavskej Univerzitnej knižnici a oficiálne sa volá Bašagićova zbierka. Ozdobné arabské písmo s kudrlinkami sa tiahne po staručkých stránkach a okrem iného obsahuje spisy aristotelovskej filozofie, nádherne vyfarbené manuskripty s nebeskými telesami či veľkú zbierku veršov slávneho básnika 11. a 12. storočia, „zbožného kacíra“ Omara Chajjáma. Možno sú medzi nimi aj tieto: Klameme nebesia, my, biedne bábky zeme, raz predsa dozrieme sťa v slnci leta semä. Zahráme smiešnu hru na otvorenej scéne: do rakvy ničoty sa navždy prepadneme.

Orient totiž nemal nikdy len fanatikov, bárs nás o tom presviedčajú pogromisti od vlády po posledných lúzrov, svorne paušalizujúc a zadúšajúc sa nevraživosťou podľa poučky, že hlúposť posudzuje, čo nepozná, a odsudzuje, čomu nerozumie. Niežeby neexistovali šialenci zaštiťujúci sa islamom – ale netreba zabúdať ani na to, že tí, čo u nás kričia z druhej strany barikády, sú rovnako šialení a nemenej nebezpeční.

Naopak, bez Orientu by sme nemali nielen originálne islamské diela, ale dokonca ani naše. Paradox dejín. Európa, čo sa tak rada hrdí svojou kultúrou, ju sama takmer celú zničila. Skvosty antiky nevyčísliteľnej hodnoty mali navždy zmiznúť a naši fanatici mali rovnako šibnuté argumenty ako dnešní fanatici z púšte: ak je v knihách to, čo v svätej knihe, sú zbytočné a majú zhorieť, a ak jej protirečia, zaslúžia si oheň rovnako.

To, čo zvýšilo, zachránil Orient. V čase, keď v Európe za slobodné myslenie spaľovali knihy aj ľudí, moslimskí učenci prekladali a prepisovali riadok po riadku. Našťastie. Až keď sa skončilo európske šialenstvo, začali sme spätne prekladať diela z arabčiny. A prirýchlo zabudli. Na záver ešte jedno Chajjámovo štvorveršie: Lepšie byť v biede, lepšie hladovať a kradnúť, než medzi nenažraných niktošov si sadnúť. Lepšie je kosti obhrýzať, než dať sa zlákať za stôl lumpov, ktorí majú možnosť vládnuť.

Daniel Pastirčák

Rest Art V izbe je teplo, no počítač vám zamrzol. Ani escape, ani enter ho nerozmrazí. Vychrlil záplavu informácií, bolo toho naň priveľa, je úplne mimo, nepohnete ním. Je treba stlačiť svietiaci krúžok s čiarkou uprostred – vypnúť a zapnúť znova. A človek? Čo s ním? Bolo toho naňho tiež už priveľa, zamrzol, je úplne mimo. Re start – teda začať odznova – sa dá iba tam, kde sme najprv skončili. Židia to nazvali sabatom. Sabat znamená skončiť. Sabat, ako povedal istý rabín, znamená návrat domov. V ten deň sa všetky sféry vracajú na svoje skutočné miesto. Počas týždňa sféry nepoznajú pokoj, pretože spadli zo svojho miesta. Pokoj nachádzajú počas sabatu, lebo vtedy sa smú vrátiť. Môj sabat je ráno. Petržalský balkón; sedím nehybný na meditačnom vankúšiku. Mraky plynú, autá štartujú, ľudia nastupujú do každodenného kolotoča. Hľadám v sebe ten nepatrný bod, kde všetko končí a začína. Umĺknutie každej myšlienky, odovzdanie prúdu mysle, ktorá je nekonečne väčšia než moja. Nemyslím, som myslený, spojený s mysľou, z ktorej som povstal. Vraciam sa do ticha pred stvorením sveta. Ak má odlúčené srdce stáť na tom najvyššom, napísal Majster Eckhart, musí stáť na ničom, lebo práve v tom spočíva najvyššia schopnosť prijímať. Keď chcem písať, musím zmazať všetko, čo je na tabuli napísané. A nikdy sa mi tabuľa nebude hodiť tak dobre k písaniu, ako v prípade, keď na nej nebude napísané vôbec nič. Podobne, ak má Boh do môjho srdca písať na to najvyššie, musí všetko, nech je to čokoľvek, zo srdca odísť.

Zuzana Uličianska

Spomalení Váš počítač je pomalý... opakovalo do omrzenia hlásenie, ktoré vyskakovalo vpravo dole na obrazovke notebooku. Môžete mi o tom hovoriť! – pomyslela som si a pracovala pomaličky ďalej. Vieme, ako ho zrýchliť... To určite! Podobným neslušným návrhom som odolávala, aj keď výkričníkov začalo pribúdať a môj ťažko skúšaný kamarát sa začínal správať divne už napohľad. K radikálnemu rozhodnutiu ma nakoniec sám postrčil, zrejme v pude sebazáchovy. Niežeby sa nedal zapnúť. On sa nedal vypnúť! Dookola sa znova a znova naštartovával. Už som si myslela, že sa mi ho podarilo spacifikovať, ale nie. O tretej ráno som ho zas načapala s veselo zasvieteným monitorom. Aj mne jedna lekárka tvrdila, že môj organizmus je nebezpečným spôsobom vždy pripravený na akciu. Nakoniec som predsa len podľahla reklame o čistení, optimalizovaní a ochrane. Nepýtajte sa ma čoho vlastne, ale obom nám odľahlo. Beriem s rezervou všetko, čo sa objaví na internete, ale optimalizáciu vraj potrebovalo 1 610 mojich súborov a 12 140 sa muselo vyčistiť. A to hovoríme o blbom počítači, nie o komplexnej sústave, akou je ľudský mozog. Aké prečistenie potom z času na čas potrebuje naša myseľ? Problém je v tom, že nemáme obrazovku, na ktorej by sa chybové hlásenia zobrazovali, navyše optimalizácia duše nie je akcia na jeden klik. Napriek tomu by sme si mali od našich milých domácich priateľov zobrať niekoľko užitočných rád – napríklad, že nie je dobré mať pootváraných priveľa okienok naraz a že sa musíme z času na čas celkom vypnúť, ak sa chceme reštartovať.

Zašívanie Jeden učiteľ mal problémy s malým prváčikom: „Povedz A,“ žiadal ho. Ale chlapec len stískal pery a zamietavo krútil hlavou. Učiteľ skúšal všetky možné finty, aby prinútil chlapca povedať prvé písmeno abecedy, lenže – márne. Až napokon úplne stratil trpezlivosť a dookola kričal: „Povedz A! Povedz A!!!“ Ale chlapec nič. Učiteľ si teda zavolal do školy jeho rodičov a všetci spolu ho najprv prosili a potom nútili povedať A. Nakoniec chlapec ustúpil a na prekvapenie všetkých veľmi zreteľne povedal A. „Chvalabohu!“ zvolal učiteľ a povzbudený svojím pedagogickým úspechom pokračoval: „Teraz ešte povedz B.“ Nato sa chlapec hodil o zem, energicky búchal pästičkami, plakal a kričal: „Nepoviem! Nepoviem už nič! Ja som vedel, čo sa stane, keď poviem A! Že potom budete chcieť, aby som povedal B, a potom aj celú abecedu, a potom aby som sa naučil písať, čítať a počítať! Vedel Nota bene som, prečo nechcem povedať A!“ 03 2016 Výborne! Taký malý chlapec a už vedel, čo chce a čo nechce. Vedel, že si chce zachovať niečo veľmi vzácne – svoju slobodu. Aj keď ide o takú dôležitú vec, za akú považujeme učenie sa. Chlapec mal však svoju vlastnú múdrosť, na ktorej trval. Zaslúžil si takýto násilný reštart? Pritom určite nebol prvý ani posledný v jeho živote. Vždy, keď máme proti svojej vôli (lebo tak to obvykle je) začať niečo nové, hneváme sa, búchame päsťami aj plačeme. Pretože nové často znamená rezať do starého. Raz mi jeden vojak povedal, že si nemôže dovoliť plakať. A potom mi ukázal svoje jazvy. Za nič na svete by nikomu neukázal slzy, ale na jazvy bol hrdý. Ja som si s hrôzou uvedomila, že ich mám oveľa viac. Dokopy trinásť jaziev zložených zo 131 stehov… Keby som bola vojak, mohla by som ich brať ako vyznamenania. Takto beriem každú ako osobité (po)učenie a dúfam, že ich už nebudem potrebovať veľa. Život sa stále obnovuje a aj nás núti rodiť sa znovu. Škoda, že s ním nedokážeme byť v súlade natoľko, aby to bolo bez jaziev. A slzy? Tie máme na to, aby sa stali súčasťou zašívania. Ada Jung editorka

Editoriál

Je mi lepšie v pokoji ako v nepokoji Viditeľná charizma, príjemné vyžarovanie, inteligentné postrehy, láskavý humor. „O čo viac sa človek vyhýba postupnému a prirodzenému osobnému vývoju, o to radikálnejší reštart asi musí prísť,“ hovorí moderátorka ADELA BANÁŠOVÁ. Ada Jung Čo si ty osobne pod pojmom reštart predstavuješ? Odpútanie sa od všetkých „programov“ o tom, čo by ako malo byť, čo je ako správne a čo je ako nesprávne. Vnímam to ako otvorenie mysle nanovo. Aký bol tvoj najľahší a najťažší reštart v živote? Všetky reštarty nesú v sebe nejaké to „bobo“, lebo ego sa musí vzdať svojich istôt. Ale v podstate čím viac reštartov, tým slobodnejšia myseľ, tým je to ľahšie. Môj kľúčový reštart išiel cez bolestnú skúsenosť, za ktorú som vďačná, lebo inak by som si asi nevšimla, že môj softvér vlastne kolabuje. Čo je napríklad bobo? Keď sa s niekým rozídete a máte pocit, že svet vám stále dookola krivdí nie ideálnymi partnermi. A potom pri reštarte zistíte, že máte vždy ideálneho partnera, lebo vám dokonale zrkadlí váš vzťah so sebou samým. Tak som začala robiť na tomto vzťahu so sebou, lebo ten je jediný, ktorý sa dá meniť. Bobá sú veľmi osožné. Ale nie sú podmienkou. Len my ľudia to asi máme tak v náture, že začneme vidieť veci, až keď už nevládzeme ísť ďalej tak, ako sme šli dovtedy. A stále prichádzajú ďalšie posuny a podnety na cestu so sebou samým. Takže po jednom reštarte to neznamená, že už je navždy upratané. Si človek, ktorý prostredníctvom rozhlasu či televízie dokáže mnohých ľudí naštartovať. Ale máš niekoho ty, z koho môžeš čerpať, keď to potrebuješ? Sú to rodičia, priateľ, pes, a kamarátka Beatka. Ona to má ako etikote-

Gabriel Kuchta

rapeut aj v popise práce. Každé naše stretnutie ma naplní pokojom. Niekedy sa rozprávame len tak preventívne o živote, a niekedy mi sám život prinesie ďalšie „chrumkavé“ príležitosti posunúť sa ďalej. Lebo to sa musí každý, nech by sa tomu akokoľvek vyhýbal. Ako si popri tvojej práci dokážeš ten pokoj zachovať? Priebežným uvedomovaním si seba a svojich emócií. Lebo keď sa nimi necháme riadiť, tak silnejú… Nehovorím, že treba byť bezcitný, to nie. Ale nechať sa lomcovať emóciami je strata seba a pokoja vôbec. A tak som začala stále viac zisťovať, že mi je lepšie v pokoji ako v nepokoji. Je to o danom momente, či sa rozhodneme stratiť nervy, alebo nie. A vlastne ich netreba strácať. Hovorí sa, že treba vypustiť ventil, ale keď nie je čo vypúšťať, tak načo ventil?

dieťa, ale zas treba brať na vedomie, že rodičia s výchovou odovzdajú aj veľa vzorcov správania sa. Veľa vzorcov postojov. Tie netreba vždy prevziať. Takže s vďakou sa učím aj selektovať, čo od rodičov preberiem a čo nie. A myslím, že čerpajú aj oni zo mňa, veď na to sa ako deti rodíme, aby sme rodičov učili. Nota bene

Čo myslíš, aká budeš matka? 03 2016 Nie je materstvo ten najradikálnejRozhovor ší reštart? Neviem, aký reštart je materstvo, keďže som to ešte nezažila, ale ak mi raz osud dopraje, myslím si, že budem skvelá matka. So mnou je sranda, nedramatizujem veci a vážim si slobodný prejav, ktorý býva u detí často považovaný za nežiaduci. Ak by sa mi podarilo inšpirovať vnímavé dieťa, tak netreba ani prílišnú disciplínu a nemusela by som sa báť, že bude ľuďom v reštaurácii vrieskať do taniera. Ale je to určite aj moja veľmi teoretická predstava (smiech).

A čo urobíš, keď sa ti pokoj zachovať nepodarí? Tak môj vnútorný pozorovateľ pozdvihne obočie alebo dostane záchvat smiechu. Sme ľudia a zažívame kadejaké skúsenosti. Základ je nevyčítať si to. Okrem toho, ostatní ľudia tu nie sú len komparz pre môj osobný rast. Tiež zbierajú skúsenosti a moje nakričanie na niekoho je v danom momente pre neho dobrá skúsenosť. Je dokonca dosť možné, že by ma inak nepočul ani nepochopil.

Nezdá sa ti, že slovo reštart chápeme príliš obmedzene? Ja neviem, ako iní vnímajú toto slovo. Áno, možno v tom tkvie niečo radikálne, ale ono je to niekedy aj fajn. Občas je asi nutné urobiť ráznu zmenu. O čo viac sa človek vyhýba postupnému a prirodzenému osobnému vývoju, o to radikálnejší reštart asi musí prísť.

Spomínala si, že dodnes veľa čerpáš zo svojich rodičov. Ako také čerpanie vyzerá? Čerpajú aj oni z teba? Bola si, si dobré dieťa? Čerpám z toho, akú mi dali výchovu. Myslím, že som bola veľmi šťastné

Myslela som na to, že sa venujeme skôr reštartu tela... Jáj, no tak to telo tiež len súvisí s tým vnútrom asi… Ja som začala chodiť do posilky tiež po nejakom rozchode. To ide asi ruka v ruke.

Týkal sa niekedy reštart tvojho stravovania? Ty si asi nemusíš strážiť líniu. Nikdy som nedržala diétu. Mala som obdobie nejedenia mäsa, teraz zas nejem lepok a cítim sa lepšie. Mäso obmedzujem, skôr by som povedala, že si prirodzene z rôznych stravovacích spôsobov vyskladávam, čo mi pasuje. Ale aby sme si nemýlili dojmy a pojmy, v gréčtine diéta znamená zdravé stravovanie dlhodobé, nie nejaký krátkodobý amok. Dokážeš pracovnú zaneprázdnenosť zladiť so zdravým stravovaním? Vždy sa o to snažím. Mám isté tabu, ktoré neprejde ani keby čo. Skrátka, obloženú bagetu by som si dala len v kritickej situácii, fast food takisto. Ostáva otázka – čo je to kritická situácia, však? (smiech) Skrátka – je v mojom prirodzenom záujme jesť zdravo, ale doprajem si aj nejaký dezert alebo kávu. Pri moderovaní vždy vyzeráš ako dokonale zdravá, vyrovnaná, veselá. Nota bene Ako to riešiš, keď ti fakt voľačo je? Čo sa týka mentálneho nastavenia, 03 2016 moja práca má tú výhodu, že ak ju čloRozhovor vek chce robiť poctivo a autenticky, tak musí byť v danom momente plne prítomný. Takže mi je naozaj veselo, aj keď som sa večer predtým pohádala s blízkou osobou. Skrátka mám myseľ tam, kde som. Pri moderovaní, a nie niekde v minulosti. Ale čo sa fyzického týka, nedávno mi počas moderovania došlo veľmi zle. Dostala som nejakú náhlu virózu a v jednom momente som vedela, že musím zvracať. Hovorím si: „Hm, tu v Redute by si asi nemala na javisku hodiť placku...“ Tak som len pánom, ktorí mali akurát nejakú ďakovnú reč, oznámila, že mi je veľmi zle. Decentne som odišla do zákulisia a tam som esteticky navracala do takých kelímkov. Nič iné som nenašla, ale v tej rýchlosti som si uvedomila, že musím zvracať do nejakej nádoby a že si nesmiem ovracať plesové šaty. Na javisku zatiaľ hral orchester, takže celé zvracanie bolo veľmi dôstojné. Takto som si ešte odbehla vracať počas ďalšej pesničky a medzitým som odmoderovala ďalšiu kategóriu.

Dokážete si s Petrom urobiť taký malý reštart spoločným stíšením, pozastavením sa? Spoločné stíšenie nastáva, iba keď sme úplne unavení a hovoríme tomu

vlastne spánok. Kým nezačne Peťo chrápať. Tam stíšenie končí. Ale stišujem sa najlepšie sama. Na to Peťa nepotrebujem. Niekedy len tak doma alebo v lese. Ako vyzerajú vaše partnerské reštarty? Jeden sme už zažili, keď sme sa na istý čas rozišli. Ale to nie je reštart vzťahu, ale seba samého. Verím tomu, že sa nedá pracovať na vzťahu, ale iba na sebe a tým vzťah modelovať. Takže máme asi také priebežné prirodzené reštartíky. Reštart je vlastne treba vtedy, keď niečo počítač nezvláda. Keď všetko ide postupne a prirodzene, tak netreba reštartovať. Systém vtedy nekolabuje. Takže aj prirodzená zmena nemusí hneď znamenať reštart. Môže to byť prirodzený prechod do čohosi iného. Funkcia tvrdého reštartu rieši aj zamŕzanie alebo spomaľovanie, nielen kolaps. Keď sa s tebou deje niečo podobné, čo urobíš? Veľmi správne, presne tak, podľa mňa aj keď človek spomaľuje svoj vývoj a lenivie, tak sa niečo udeje. Keď si nechce niečo priznať, keď nechce niečo počuť alebo vidieť, keď „zamŕza“ v ilúzii, tak príde reštart. Niekedy aj v podobe choroby. Takže súhlasím. Keď sa niečo podobné deje so mnou, tak si presne hovorím, že keď sa neposuniem, tak „čosi zaklope na dvere“. Potom je ešte verzia, že aj viem, čo robím zle, len ešte neviem, ako to zmeniť. Keď klope fyzická úroveň, tak vypínam. Zvykla som si plánovať voľná. Dni, keď buď odcestujem, alebo si skrátka neberiem žiadnu prácu. Je to taká poistka, brzda, ale aj dobrý pocit, že keď mám toho veľa, tak mi to tam v diári zasvieti ako maják nádeje.

urobiť. Ale aj to berie energiu, keď je toho veľa. Takže sa snažím si to prísne strážiť. Čo moderuješ najradšej? Okrem toho, v čom ma ľudia poznajú z médií, mám rada plesy (hlavne na východe Slovenska, tam je najlepšia atmosféra), odovzdávania cien zaujímavým ľuďom (naberiem zaujímavé kontakty a žasnem nad tým, koho všetkého máme), zaujímavé dobročinnosti, tanečné súťaže môjho partnera (lebo ich robí skvelo) a diskusie na rôzne témy osobnostného rozvoja so zaujímavými hosťami. Napríklad aj so spomínanou Beou. Záujemcovia kladú otázky, sú hladní po odpovediach, je to skvelý pocit, keď vidíte, ako sa ľudia niekedy „reštartujú“ pred vašimi očami. Tento mesiac sa opäť vyhlasujú výsledky diváckej ankety o osobnosť televíznej obrazovky. Ako sa bude cítiť minuloročný Absolútny OTO, keď opäť vyhrá? Neviem, ako by som sa cítila. My Slováci máme zvyk mať blbý pocit, keď je toho veľa. Mám najviac OTO-v zo všetkých a mala by som si hovoriť – stačí, ale v podstate by ma potešil aj desiaty (smiech). Ale keď nebude, tak ho doprajem iným. To je samozrejmé, ale skrátka, nemala by som hanbu vyhrať zas. Veď napokon, prečo nie? (smiech) Kúpila si si niekedy knihu, od ktorej si očakávala, že ťa znovu naštartuje? Také knihy som skôr dostala. Určite mi prospela klasika – Sila prítomného okamihu a Bdelosť od Anthony de Mella. Je to knižka, ktorá veľmi jasne popisuje, aké ilúzie nám vie ego naservírovať a kade vedie cesta k reálnemu pokoju. Mne tá kniha dala veľa.

Koľko takých majákov tam máš na tento rok? Cez sviatky to boli aj dva týždne, vo februári to bude šesť dní, na konTento rok to bude desať rokov, čo ci marca tiež nejaké, potom mám ne- vyšla kniha, ktorú ste napísali spolu jaký víkend v apríli, júl si beriem celý so Sajfom a išla na dračku. Nechystáš voľný. Ale vzhľadom k tomu, že má- sa nejakú napísať aj sama? vam výrazne dlhšie pracovné doby Okrem rozprávok o Bryndzovnía robím často aj cez víkendy, tak to koch som zatiaľ nič iné nenapísala. naozaj potrebujem. A neviem ani o čom. Mám dojem, že všetky dôležité myšlienky už boli naKeď si to naplánuješ takto dopre- písané v iných knihách. Ostával by mi du, aj to dodržíš? Nezlomí ťa ani ne- jedine výcuc mojich obľúbených myšjaká super pracovná ponuka? lienok cez sito môjho vnímania. A neSkôr ma lámu kadejaké dobročin- viem, či na to ľudstvo čaká. Nemám nosti, lebo si poviem, že veď to môžem ani tému, ktorá by vo mne kypela.

Adela Banášová

vyštudovala kulturológiu na FiF UK v Bratislave, ako redaktorka začala pracovať v Teleráne, konkurzom prešla do Fun Rádia, objavila sa v humoristickej relácii Sedem s. r. o. a zažiarila v projekte Slovensko hľadá Superstar, moderovala aj tanečnú šou Let´s Dance alebo súťaž Test národa. V roku 2006 vydala spolu s kolegom Matejom „Sajfom“ Cifrom knihu Veci, o ktorých viete pomerne málo, neskôr aj knihu rozprávok – Zabudnuté slovenské rozprávky. Aktuálne moderuje talkshow Trochu inak na TA3 zo SND, reláciu Spojky v Rádiu Slovensko, striedavo sa objavuje v rôznych televíznych projektoch. Jej partnerom je tanečník Peter Modrovský.

Ako na teba pôsobia knihy, ktoré napísali ľudia bez domova? Rozhodne tým veciam nechýba sila autenticity. Ako na teba pôsobia samotní títo ľudia? Každý veľmi individuálne. Mnohí stratene. Niektorí sa stratili len na chvíľu, pretože sa to môže stať každému. Aj na dlho, aj na chvíľu. Viackrát si moderovala aktivity združenia Proti prúdu. Stretla si na nich niekedy človeka, ktorý v tebe zanechal stopu? Na Homeless plese ma zaujal pán, ktorý prišiel už ako „uprataný“ a hovoril mi, ako začal piť, keď mu v jeden týždeň odišla žena, zomrela mama a skrachovala firma. Pil tak, že skončil na ulici. No po čase sa vzchopil a po pätnástich rokoch na ulici sa vrátil do života! Tomu hovorím reštart. Život mu určite dával signály už pred kolapsom, ale tie si zväčša nevšímame. Preto musí prísť megafacka, aby sme spozorneli. A on to dal. Podobne ako Dano Dangl, Kristína Farkašová, Henrieta Mičkovicová alebo Andrej Bičan si si aj ty vyskúšala predaj časopisu Nota bene. Aké to bolo? Veľmi nereálne, pretože to išlo rýchlo a ľahko. Takže som s mojou tvárou nezažila skutočnosť každodenného života predajcu.

Zaslúžili by si ľudia bez domova pre svoj reštart od spoločnosti viac? Domnievam sa, že gombík Reštart nosíme sami v sebe a že akékoľvek očakávania od spoločnosti alebo kohokoľvek iného, nás v tom skutočnom reštarte len brzdia. Tí naokolo nám svojím prístupom k nám len ukazujú, aký vzťah máme sami so sebou. Takže keď nejako opäť naštartujem svoju sebahodnotu, v skutočnej podstate a hĺbke, tak mi to bude indikovať aj spoločnosť svojimi reakciami. Vtedy aj uvidíme, ako sa nám reštart darí, keď si nás začnú iní aspoň trochu viac vážiť. To je pravda, ale aj ty si im pomáhala, napríklad nahraním reklamného spotu pre Rádio Expres na nové číslo časopisu Nota bene. Takže pomoc je dôležitá, a najúčinnejšia by mala byť tá od štátu, lebo ľudia na ulici sú vizitkou celej spoločnosti… Určite, pomáhať treba, ale myslím si, že pomoc tiež príde skôr k tým, ktorí uvidia v situácii aj seba a svoje rozhodnutie. Veľa z predajcov, ktorých poznám, má extrémne nízku sebahodnotu a môže im pomáhať, kto chce, kým to v sebe nezmenia, nebude im lepšie. Našou úlohou je neodsudzovať ľudí v núdzi a nedefinovať ich „situáciu“ podľa toho, ako by sme sa v ich koži zachovali my. Sme rôzni a vďaka našej pomoci môže každý dostať šancu na to prvé nakopnutie.

Nota bene

03 2016 Rozhovor

OSTROV SLOBODY Ostrov Fuerteventura zhora pripomína čudesnú mesačnú krajinu, ale predsa je na nej život. Buď tento ostrov miluješ, alebo nenávidíš. Petra Nagyová

Nota bene

03 2016 Reportáž

Nota bene

03 2016 Reportáž

Mauro Ladu

Nota bene

03 2016

Jorge

Tamar Colomo

Reportáž

JORGE Pred piatimi rokmi prišla veľká kríza a Jorge (39), ktorý ktorí dokážu rozjasniť obyčajné veci, aj človek, čo zametá ulicu. bol manažérom v madridskej banke, premýšľal, či odísť Cítim, že všetku svoju energiu a srdce vkladám do svojho projektu. Tu na ostrove nie je tlak konzumu, nepotrebujete stále do Austrálie, alebo ostať. „Stálo ma to veľa úsilia, sĺz, ale aj chorobu, aby som šiel svojou cestou. Ale ak sa ňou raz viac a viac, nie je dôležité, čím ste, ale aký ste človek. Vo veľkých vydáš, nikto ťa nemôže zastaviť. Každý z nás má potenciál mestách je rušno, človek nemá na nič čas, tu sa však nie je riadiť si svoj život. Akurát sa bojíme urobiť zmenu,“ hovorí kam ponáhľať. Ľudia sa tu dostávajú hlbšie k sebe, menia sa.“ muž, ktorý si na ostrove Fuerteventura, jednom z KanárSEBASTIAN skych ostrovov, otvoril školu španielčiny. „Nie som hrdý na to, čo som vybudoval a čo mám. Som hrdý na to, že som sa odhodlal pre zmenu. Môj otec mi povedal: Ak opustíš Sebastian (46) precestoval veľa krajín, kým zistil, že doterajší spôsob života, navždy budeš sám. Nestalo sa tak. Fuerteventura je jeho domovom. Počasie tu pripomína večnú Som spokojný, mám priateľku, svoj vlastný projekt. Objavil jar, ostrov má úžasné podmienky pre surfing a windsurfing. som v sebe nového Jorgeho a svoj nový život mám rád.“ „Na svete je len pár miest, kde môžete nechať svoje auto odomknuté s kľúčmi na pláži, kým surfujete. Násilie tu neexistuje. Keď na ostrov prišiel prvýkrát, zanechal v ňom niečo Takmer 80 percent obyvateľov ostrova tvoria cudzinci, ktorí silné. „Zamiloval som sa doň. Stále som sa na Fuerteven- sú veľmi priateľskí a je to veľmi zaujímavá komunita,“ hovorí turu vracal, dávala mi energiu.“ Keď je človek v živote Sebastian, ktorý pochádza z maličkého mestečka Sabadell. v úzkych, začne byť vynaliezavý. Tak prišiel nápad so školou, Má rád pokoj, ktorý tu vládne, a otvorenosť jeho obyvateľov. kam by sa Európania chodili učiť po španielsky a popritom by surfovali, no Jorge si stále neveril. „Koľko nápadov si už Ostrov prvýkrát navštívil pred sedemnástimi rokmi v zime. mal a nikdy si ich nedotiahol, vravel som si. Ale existuje Stretol chlapíka, ktorý mu povedal o surferskej dedinke El Cotaký anglosaský obrat: Daj svoje peniaze tam, kde máš ústa. tillo, kde sú jedny z najlepších a najkrajších pláží na surfovanie. Začal som o svojom projekte každému hovoriť, čím som bol Sebastian si vzal svoj surf, začal stopovať a natrafil na komupod tlakom a nemohol som z neho viac cúvnuť. Veľmi mi nitu ľudí, ktorá žila priamo na pláži. Niektorí v dodávkach, iní pomohla aj moja bývalá priateľka, ktorá ma podporovala.“ v stanoch. Takto jednu celú zimu strávil surfovaním. „Od prvého momentu som vedel, že to bude úžasné miesto pre život. Bývalý bankár začínal odznova, napríklad upratoval a Vtedy však ešte nenastal čas, aby som sa usadil.“ Pokračoval čistil záchody. „Mali by sme byť pripravení prekonávať naše v cestovaní. Navštívil Indonéziu, Nikaraguu, Tanzániu, bol na strachy. Sme tu preto, aby sme dosiahli viac, a nie je to o tom, Maledivách, v Mexiku, Keni, v Thajsku i v Karibiku. „Bol som čo robíš. Dôležité je, aby tvoja práca zažiarila. Na svete sú ľudia, si istý, že sa na Fuerteventuru vrátim,“ smeje sa.

Fuerteventura je stále nerozvinutá, čím je život na nej oveľa pomalší. „Ktokoľvek si tu môže rozbehnúť svoj biznis alebo akýkoľvek projekt a bude to niečo nové, a predpokladám, že aj úspešné. Mnohí hovoria, nie je tu čo robiť, už tu všetko je, ale stačí si len niečo predstaviť a začať to robiť,“ hovorí Sebastian, ktorý v Corallejo založil coworkingové miesto. Vo svojom HUBe poskytuje priestor digitálnym nomádom, cestovateľom a surferom, ktorí na ostrov prinášajú svoje vedomosti z vonkajšieho sveta. „Organizujeme aj rôzne kurzy a workshopy pre mladých na ostrove, aby sa mohli vzdelávať. Chcem im ukázať, že môžu pracovať aj inak než len ako barmani alebo hotelový personál.“ Ráno, keď vstane, si vždy pozrie predpoveď počasia a dá si kávu so svojou ženou. Keď sú podmienky dobré, ide sa surfovať a potom do práce. Niekedy aj naopak. „Snažím sa svoj pracovný rozvrh prispôsobiť surfovým podmienkam, nie vždy práci,“ hovorí Sebastian. SABINE Fuerte v španielčine znamená silný. Ostrov je známy tým, že tu vždy fúka vietor, ktorý prináša vlny pre surferov. Náhodne ho objavila aj Sabine (19), ktorá pôvodne pochádza zo Senegalu. Mala len sedem mesiacov, keď sa jej rodina presťahovala do Talianska. Vyrastala so svojím otcom, ujom a tetou v horách. „Mala som tri roky, keď som sa prvýkrát postavila na lyže. Neskôr som sa venovala lyžovaniu aj súťažne. Môj tréner chcel, aby som išla na olympiádu a zastupovala Senegal. Nastúpila som však na strednú školu a bývala som ďalej od domova,“ spomína si Sabine, ktorá sa neskôr začala venovať modelingu. Modeling ju skoro zasvätil do sveta dospelých. „Uvedomila som si, že stále o vás niekto rozhoduje, či ste ok, alebo nie ste, či zodpovedáte nejakému ideálu krásy... ale... na základe čoho?“

Sebastian

Santiago Blanco Nota bene

03 2016 Reportáž

Sabine vyštudovala umeleckú školu – maľbu a sochárstvo. Prijali ju na prestížnu univerzitu vo Florencii na reštaurátorstvo. „Nechala som ju. Nechcem byť zavretá v nejakom priestore a večne reštaurovať. Potrebujem otvorený priestor a slobodu,“ hovorí. Windsurfing, ktorému sa začala venovať jedno leto v Taliansku, jej udal nový smer. „Mala som pocit, že som stratená. Že neviem, čo robiť, čím byť. Keď zavriem oči, viem si predstaviť veľmi veľa vecí, ktorým by som sa mohla venovať. Myslím si, že mám v sebe veľa osobností – jednu, čo má rada modeling, druhú, ktorá rada spieva, má rada hudbu a umenie, tretiu, ktorá miluje oceán a vlny,“ opisuje. Po tom, čo ju v lete zavialo na Tenerife, už nebolo ďaleko na Fuerteventuru. „V živote ma veľmi ovplyvnil môj otec, bol to môj najlepší priateľ. Mala som 17 rokov, keď zomrel. Miloval oceán a rád sa plavil sám. Myslím, že aj to je jeden z dôvodov, prečo som tu a mám tu priestor pre seba,“ odhaľuje svoj príbeh Sabine, ktorá sa na ostrove venuje surfovaniu a aj modelingu – rozdiel je v tom, že si sama vyberá, s kým a čo bude fotiť. „Milujem to tu a uvedomila som si, v čom som dobrá. Niekedy príliš veľa rozmýšľam a život prináša aj ťažké okamihy, s ktorými sa chcem popasovať sama. Cítim však, že tu je moje miesto.“ Nech oceán akokoľvek buráca, Sabine sa od neho nevie odpútať. Buď surfuje, alebo sedí blízko neho a načúva vlnám.

Sabine

Andrea Rubbo

Nota bene

02 2016 Reportáž

12 Andrea

Emiliano Brinci

ANDREA Andreovi (38) trvalo šesť rokov, kým sa na Fuerteventuru nasťahoval. „Prvýkrát som ani poriadne nevedel, kam vlastne idem. Keď som vystúpil z lietadla, pocítil som zvláštnu a silnú energiu. Nerozumel som tomu,“ opisuje fotograf, ktorého magnetizmus ostrova priťahoval viac a viac. Zakaždým, keď sa vrátil do Ríma, cítil, že ho ostrov opäť volá. Pravidelne sa naň vracal, stále viac ho objavoval. „Prácu, ktorú som mal v Taliansku, som miloval, ale nedávala mi dosť stimulu. Dom, ktorý som si kúpil, som mal rád čoraz menej, vedel som, že nie som na správnom mieste. Potom som prišiel o prácu a cítil som, že prišiel čas rozhodnúť sa.“ Andrea prenajal svoj dom a odišiel na ostrov. „Keby som to neskúsil, nikdy by som si to neodpustil. Partnerka síce prišla na ostrov so mnou, ale napokon sme sa rozišli a ostali sme priatelia. Mnohým párom sa to tu stáva, každý hovorí o lekcii, ktorú od ostrova dostal.“ Dnes nemá strach niečo stratiť. „Myslel som si, že som stratil najväčšiu lásku svojho života, ale teraz som pripravený na čokoľvek. Na každú novú skúsenosť.“ Ostrov je silný, okolitá príroda v človeku zmocňuje emócie: „Tie krásne i pochmúrne, skryté v nás. Voda má obrovskú silu. Môže byť tichá, prudká, môže sa zmeniť na ľad. Nebojím sa veľkých vĺn, len tak sedieť na surfe a byť súčasťou oceánu. Zmenilo ma to, nebojím sa ničoho, neľutujem svoje rozhodnutie.“

Na Fuerteventure plánuje zostať, pokým bude jeho energia pozitívna a pokiaľ ho ostrov bude chcieť mať. „To, čo žijem, rád ukazujem cez svoje fotografie. Takisto chcem byť lepší v surfovaní a mať dobrý vzťah s oceánom. Oceán je obrovským zdrojom energie, ale dáva tiež najavo, že ho treba rešpektovať.“ Fuerteventura si každého otestuje. „Niektorí ľudia len prejdú, pretože nevedia, čo chcú. Iní prídu na prázdniny, pocítia silnú energiu a ostanú. Iní ju nepotrebujú alebo ju necítia a nemajú toto miesto radi.“ Andrea vymenil Fuerteventuru za príliš rýchly Rím. „Miloval som svoju prácu, veľa som cestoval, ale nepoznal som sám seba. Zarábal som veľké peniaze, ale nemal som čas na seba a svojich blízkych. V podstate som tam nepoznal ani mojich susedov, tu poznám všetkých.“ Dni na ostrove sú vždy iné, ale vždy majú rovnaký výsledok. „Keď večer prídem domov a ľahnem si do postele, myslím na to, aký som mal deň a som šťastný. Ráno robím fotky pre surfovú školu, poobede idem na surf, večer sa stretnem s priateľmi. Vo voľnom čase bicyklujem, skejtujem, surfujem a fotím si svoje veci. Neviem, kde budem o desať rokov, verím však, že môj pokoj mi ostane.“

ŠŤASTNÍ V PRÁCI Dennodenná drina, za ktorú na konci mesiaca dostaneme peniaze, ale ani tie si nedokážeme užiť. My na Slovensku musíme uveriť, že práca má prinášať šťastie, radosť aj slobodu. Petra Nagyová „Začal som si všímať, koľko ľudí má vyhasnuté oči a chodí do práce, ktorá ich nebaví. Predávajú svoj život za peniaze, za ktoré si potom kupujú veci, o ktorých si myslia, že im prinesú šťastie,“ hovorí Tomáš Hajzler. Odvtedy, čo v práci vyhorel, patrí k najznámejším propagátorom slobody v práci. Svoju kariéru kedysi začínal v korporáciách, pracoval pre firmy ako Vitana, Douve Egberts a GE Capital v Česku i v zahraničí. Mal aj svoje vlastné projekty, jedným z neúspešných bola napríklad slimačia farma. Po niekoľkých rokoch sústavného pracovania sa však dostavila únava, alergie a choroby. Tomášovi diagnostikovali únavový syndróm. „Svoju radosť vždy nachádzam v robení niečoho. Zapálim sa, ale keď sa začne hlásiť telo, viem, že niečo nie je v rovnováhe. U mňa sa prihlásilo tak, že som si nevedel oddýchnuť,“ vraví Tomáš. Najnovšie hľadá spôsoby, ako možno firmy zariadiť tak, aby v nich ľudia boli sami sebou a robili to, čo ich skutočne baví. Preto založil firmu Peoplecomm. „Ľudia stále vnímajú prácu ako miesto, kam musia chodiť, aby im na konci mesiaca ťukla výplata. Aj na úkor toho, že sú v nej nešťastní,“ hovorí zakladateľka spoločnosti Happy Company Lýdia Sirotová. „Keď sa ich spýtam, prečo neurobia aspoň malý krok k zmene, argumentujú, že musia platiť účty, majú svoje záväzky, deti, úvery.“ No keď človek naozaj chce, nikdy nie je neskoro. „Stačí postupne, krok za krokom hľadať svoju vlastnú cestu, aby ma práca uživila a zároveň mi dávala zmysel,“ dodáva Lýdia. Ľudí vedie k tomu, aby pochopili, čo znamená byť šťastní v práci a ako si ju každý deň môžu obohatiť. „Často nás tlačí dolu strach, vnútorná lenivosť, apatia či pocit menejcennosti. Neveríme, že sa dá žiť aj inak a lepšie. Ľudia, ktorí iba čakajú, že za nich niekto niečo urobí, dá im úžasnú prácu alebo nájde zmysel ich života, sa väčšinou nikdy nedočkajú. Treba vždy začať od seba.“ HAPPINESS Situácia sa však aj na Slovensku pomaly mení. Ľudia túžia v práci rásť, byť pochválení, mať v nej dobré vzťahy. To všetko sa potom prenáša do osobného života. A spokojní, šťastní zamestnanci, ktorí dávajú do práce

Tomáš Hajzler

Zuzana Gavulová

energiu, srdce i otvorenú myseľ, sa firme vyplatia. „Niekedy stačí človeka pochváliť, oceniť jeho prácu. Správne ocenený človek v tom momente vyrastie a žije z toho ešte dlho. Stojí to nula peňazí, takže sa nedá vyhovárať, že to firma nemá v rozpočte.“ Mnohé firmy už majú svojich happiness manažérov, ktorých úlohou je, aby sa ľudia v práci cítili dobre. Podobnú pozíciu si vyskúšala aj Zuzana Szabóová v reklamnej agentúre Zaraguza digital. Zuzana bola vôbec prvá manažérka šťastia na Slovensku. „Mojou úlohou bolo rozdávať šťastie kolegom, prichádzať s nápadmi a vytvárať pre nich čas na radostné aktivity.“ V práci vymýšľala firemné večierky, výlety, rôzne darčeky či prekvapenia a organizovala narodeninové oslavy. Okrem toho sledovala, či sú kolegovia na svojej pozícii spokojní a či ich práca napĺňa. „Je ideálne, ak je vo firme človek, ktorý si všíma svojich kolegov, stará sa o nich, zaujíma sa o ich šťastie a je schopný niečo spraviť, ak to tak nie je. Každý človek je rád, keď sa o neho firma zaujíma a je vypočutý,“ hovorí Zuzana. Jedna z najlepších agentúr je príznačná najmä tým, že v nej vládne priateľská firemná kultúra, kde je ľudskosť na prvom mieste. Okrem toho, že sa Zuzana starala o šťastie a spokojnosť svojich dvadsiatichpiatich kolegov, musela dbať aj o to, aby bol každý z nich rovnocenne vyťažený a všetko fungovalo ako treba. Popri tom pracovala aj na vlastnom projekte – výrobe hračiek a interiérových doplnkov. Napokon sa po troch rokoch rozhodla pre reštart. „Cítila som, že chcem skúsiť niečo vlastné. Moja motivácia sa však nezmenila. Stále prinášam ľudom radosť, akurát cez vlastné výrobky.“

Zuzana Szabóová

Marek Polakovič

Michal Šrajer urobil zo seba manažéra šťastia sedem rokov po tom, čo s kamarátmi založili firmu Immite na mobilné aplikácie. „Už keď sme začínali, sa zdalo, že to najdôležitejšie vo firme nie sú technológie, ale ľudia.“ Preto mali napríklad relaxačnú miestnosť so stolovým futbalom, možnosť jazdiť do práce na bicykli, flexibilnú pracovnú dobu alebo možnosť pracovať z iného miesta. Vo firme dokonca vytvorili nástroj, podľa ktorého mzdy neurčovali šéfovia, ale kolegovia medzi sebou. „Dôležité je dať ľuďom priestor, aby mohli byť sami sebou. V šťastnej firme sú správni ľudia na správnych miestach a majú patričnú slobodu a zodpovednosť k tomu, aby mohli robiť to najlepšie. Je to firma, kam ráno prichádzajú ľudia s nadšením a večer odchádzajú s úsmevom.“ SLOBODA V PRÁCI Téme šťastia sa psychológovia už nejaký čas venujú. Zistili napríklad, že 50 percent z toho, či sa cítime šťastní, je dané aj geneticky, a teda s tým nevieme veľa spraviť. „Preto sú niektorí ľudia celkovo šťastnejší a iní menej. Veľkým pokrokom však už je, keď sa človek nehnevá sám na seba za to, že nie je šťastný,“ tvrdí Matúš Kováčik, ktorý založil Digital Nomads. „Človek nemusí byť stále šťastný, aby mohol pekne žiť. Stále sa však dá pracovať s tými ďalšími 50 percentami.

Na naše šťastie výrazne vplýva to, aké máme vzťahy, ako pomáhame druhým a ako si vieme užívať prítomný okamih.“ Digitálni nomádi sú neviazaná skupina informatikov, grafikov a ľudí v oblasti IT, ktorých baví robiť užitočné veci a nebyť na nič viazaní. „Digitálne nomádstvo znamená, že máme len notebook, telefón a pracujeme, odkiaľkoľvek chceme. Napríklad teraz sedím na Kanárskych ostrovoch, klientov mám najmä na Slovensku a ani netuším, kde všetci kolegovia sú. Nezáleží na tom, kedy a kde našu prácu spravíme. Dôležité je, že na konci dňa je napríklad hotový web.“ Vďaka inklinácii k slobode v práci je v tíme veľa zodpovedných ľudí, ktorých netreba kontrolovať. „Špeciálne v práci je dôležité, aby ľudia verili, že to, čo robia, má zmysel a že to niekomu pomáha. Ak to rovnako vníma aj vedenie spoločnosti a otvorene sa o tom komunikuje, má dosť blízko k šťastnej firme.“ „Keď nemôžete robiť to, čo máte radi, naučte sa mať radi to, čo robíte,“ radí nám Lýdia Sirotová. „Hľadajte dobré stránky na svojej práci – možno pomáha niekomu ďalšiemu, máte dobré vzťahy so svojimi kolegami či finančné zázemie. Zamerajte svoju pozornosť na to, čo funguje, a hľadajte cesty, ako by to mohlo fungovať ešte lepšie.“ Je dobré, keď si človek povie, kde sú jeho silné stránky, čo nové by sa vďaka nim mohol v práci naučiť a komunikoval to aj svojmu šéfovi. „Poznám veľa ľudí, ktorý si zo svojho koníčka spravili prácu, ktorá ich teraz živí. Je to ideálny prípad, no nikdy nezistíte, či sa to nestane aj vám, ak sa o to aspoň nepokúsite.“ Maja Nováková vyštudovala ekonomickú teóriu, žurnalistiku a sociálnu prácu. Skúsila si prácu novinárky, robila v neziskových organizáciách aj na oddelení spoločenskej zodpovednosti vo veľkej spoločnosti. Neskôr začala pracovať ako konzultantka, užívala si prácu ako lektorka manažérskych zručností a ako koučka viedla projekty, ktoré zavádzali koučujúcu kultúru do firiem. Zrazu prestala chápať zmysel byť v práci, keď práca nebola. „Nedávalo mi zmysel, že druhí rozhodovali o mojom pracovnom zameraní, keď ja som chcela robiť niečo úplne iné.“ Po jednom z ťažších období opustila všetko – jogu v štúdiách i prácu v bankovej inštitúcii. „Biznis práca konzultantky ma neuspokojovala a vytvárala mi vnútorné konflikty. Teraz ich už nemám a zdieľam to, čo ma napĺňa.“ Maja si nikdy nemyslela, že si raz otvorí svoje jogové a meditačné centrum Plejs v rušnom centre hlavného mesta. Dnes do jej tichej oázy chodia kreatívci, hudobníci i právnici. „Prichádzajú sem ľudia, ktorí sa nachádzajú v ťažšom životnom období, potrebujú sa stíšiť alebo sa zasekli, prípadne sa len chcú stíšiť počas obeda,“ hovorí spokojne. Podľa nej sa nám často stáva, že do niečoho investujeme energiu a už sa nám nechce meniť smer a začínať odznova. „Kedysi som robila len jednu hodinu jin jogy s kamarátmi. Práve oni ma potiahli, aby som hodiny rozšírila. Plejs je o hľadaní slobody a to ma robí šťastnou.“

Lýdia Sirotová

Gabriel Kuchta

Nota bene

03 2016 Téma

Hovoríme rukami, počúvame očami Máte chuť na kebab? Dajte si ten, ktorý vám pripraví nepočujúci za asistencie počujúceho. Poďakovať môžete posunkovou rečou. Galina Lišháková Dnes majú plno. Tri stoly zo štyroch sú obsadené, pri jednom z nich dokonca komunikuje dvojica nepočujúcich dievčat. Prvýkrát spoznávam Moniku (37), nepočujúcu obsluhujúcu, ktorej asistuje Jana (41), inak špeciálna pedagogička. Monika vie výborne čítať z úst. Keď si vypýtam nápoj, bez problémov rozumie. Som prekvapená, že Jana s ňou už komunikuje aj posunkovou rečou. Za týždeň, čo sme sa nevideli, sa v nej naučila okolo dvadsať slov.

Vladimír Šimíček a na ďalšiu stenu si ony dve vlastnoručne napísali veľkými červenými písmenami: Hovoríme rukami, počúvame očami.

Túto bratislavskú prevádzku oproti jazeru Draždiak som objavila náhodou. Obsluhujúca Jana bola veľmi milá a komunikatívna. Tak som sa dozvedela o nezvyčajnom podnikateľskom projekte súrodencov Šarinovcov. Paľo je nepočujúci a jeho starší brat Róbert počujúci, ktorý vyštudoval špeciálnu pedagogiku Pýtam sa jej, ako sa povie ďakujem. „Dlaňou hore sa pri a tlmočí v posunkovej reči. V roku 2011 bratia založili zápästí dotknete brady a odrazíte ju od nej dopredu. Pritom prvú prevádzku tohto druhu vo Veľkom Krtíši a nazvali ju výrazne artikulujete: Ďakujem,“ ukazuje Jana. Monika sa DEAF Kebab (deaf – nepočujúci), v ktorej pracuje sluchovo usmeje, keď jej poďakujem v jej jazyku. Jana ma upozorňuje, postihnutý s asistentom. Odvtedy sa rozrástli o ďalších že na stene majú konečne nalepenú posunkovú abecedu trinásť pobočiek po Slovensku a ich cieľom je byť v každom – niekoľko týždňov pre ňu naháňala reklamnú agentúru – slovenskom meste.

Janu ešte pred rokom ani vo sne nenapadlo, že bude predávať kebab. „Ešte stále pracujem na Vysokej škole zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety ako školiteľka pre záverečné práce, ale už len externe. Paľko Šarina ma oslovil, či mu budem robiť školiteľku, a keď sme začali písomne komunikovať, raz mi priložil do emailu videá o tomto projekte. Pozreli sme si ich s manželom a začali sme uvažovať, že na takéto podnikanie by sme sa dali. Po tom, čo sme navštívili bratov Šarinovcov vo Veľkom Krtíši, aj ich prevádzku, vŕtalo nám to v hlave stále viac.“ Až sa napokon rozhodli kúpiť od nich licenciu. „S Paľkom a Róbertom sme stále v kontakte. Je to ich projekt a my sa od neho nechceme odkláňať. Jeho hlavnou ideou je vytvorenie pracovných miest pre nepočujúcich, medzi ktorými je veľa nezamestnaných. Preto do ich hľadania zapájajú aj úrady práce. Monika sa na nich však nakontaktovala sama.“ Do Bratislavy Jana denne dochádza z Dunajskej Stredy a vraví, že príprava kebabov ju baví. Prichádzajú dve mamičky s deťmi v kočíkoch. Jana posunkami ukazuje Monike, čo si želajú a Monika sa šikovne zvŕta v kuchyni. Jana im vysvetľuje firemnú ideu a ďalšej dvojici, ktorá práve odchádza, vzápätí ukazuje, ako jej môžu posunkovou rečou vyjadriť vďačnosť. S úsmevom to opakujú. Jana hovorí, že niektorí zákazníci si už slovíčka ako prosím a ďakujem zapamätali a používajú ich so samozrejmosťou. Kto je zvedavý, môže sa dozvedieť ešte viac. Takto sa prepájajú dva svety, ktoré sa môžu vzájomne obohatiť, a nepočujúci sa medzi nami nemusia cítiť ako vydedenci. Výber pomocníka alebo asistenta je veľmi dôležitý. Nemusí to byť práve špeciálny pedagóg, a už vôbec nepotrebuje ovládať posunkovú reč, lebo tých pár slov, ktoré sa zídu pri tomto druhu práce, sa veľmi rýchlo naučí. Najpodstatnejšie je, aby to bol empatický, pokojný a trpezlivý človek, ktorý kolegu s hendikepom nebude vnímať ako príťaž. Jana vraví, že Monika je veľmi rýchla aj šikovná. „Stačí, že jej raz ukážem, a už vie, čo má ako robiť. Často

jej už automaticky niečo tlmočím alebo radím, a ona mi ukazuje, že netreba. Navyše si oveľa viac všíma očami než ja. Minule odišla jedna dvojica a ona sa vybrala k stolu, kde sedeli, s metličkou. Pýtam sa jej prečo a ona hovorí, že dotyčná si celý čas olupovala lak na nechtoch.“ Prevádzku otvorili 28. decembra minulého roku. „Prvé dva Nota bene týždne, kým nás ľudia objavovali a spoznávali, ich chodilo 03 2016 menej. Teraz, po piatich týždňoch je to oveľa lepšie, a verím, Téma že keď sa oteplí a vyložíme sedenie aj na terasu, ešte pribudnú,“ hovorí Jana. Aj ja som zvedavá na posunkový jazyk. Tak napríklad, keď nasmerujete ukazovák a prstenník k svojim očiam, znamená to vidím, trenie dlaňami o seba je prosím, ukazovák a palec spojený do o znamená, že niečo je super. Keď jednou päsťou búchate po druhej, hovoríte urob, keď päsť trochu pootvoríte a druhou rukou akoby ste držali lyžičku a miešali ňou, znamená to káva – oboma posunkami po sebe hovoríte: urob kávu. Keď napodobníte, akoby ste v dlaniach držali stredne veľkú loptu, myslíte ľadový šalát, a keď jednu dlaň pokrčíte, akoby ste v nej držali malú loptičku a druhou tú pomyselnú guľku hladkáte, vravíte paradajka. Do rýchlokurzu posunkovej reči sa zapája aj Natálka, šesťročná Janina dcéra. Ukazovákmi kreslí od nošteka do vzduchu fúzy na obe strany a hovorí, že to znamená mačku. Jana robila v školstve trinásť rokov. Pýtam sa, či za jej zmenou profesie nie je aj vyhorenie, prípadne nespokojnosť s podmienkami, aké v školstve vládnu. „Spočiatku som si to tak nedefinovala, ale keď som tu začala pracovať, uvedomila som si, že nové a nepoznané ma nabíja viac ako to zažité, ktoré ešte aj nie veľmi dobre funguje. Som síce desať hodín na nohách, ale fyzická práca mi pripadá akási prirodzenejšia. Z unaveného tela sa človek vyspí, ale z unavenej hlavy nie, aspoň zatiaľ to tak vnímam. No na svoje pôvodné povolanie som nezanevrela. Aj toto zamestnanie beriem ako formu špeciálnej pedagogiky.“ Autorka je redaktorka Eurotelevízie.

Jeden odtieň sivej stačí Elena Akácsová

Zjednodušme si život zavedením dobrých návykov. Odstránia zbytočné rozhodovanie, aby nám zostal čas na dôležité veci. Napríklad byť lepšími ľuďmi. 25. januára zavesil na svoj facebookový profil Mark Zuckerberg status, že sa vracia po otcovskej dovolenke do práce a nevie, čo si má obliecť. K tomu fotka z jeho skrine, na ktorej vedľa seba visí deväť navlas rovnakých šedých tričiek a deväť navlas rovnakých šedých mikín. Milión dvestopäťdesiattisíc lajkov.

Nota bene

03 2016 Proti srsti

Okamžite som si spomenula na Baracka Obamu, ktorý v rozhovore pre Vanity Fair povedal, že má v skrini len samé šedé a modré obleky, pretože si šetrí rozhodovaciu kapacitu na dôležitejšie dilemy, ako je farebné ladenie oblečenia. Vedci s ním súhlasia. Naša denná rozhodovacia kapacita je naozaj obmedzená, a ak si ju vyplytváme na blbosti, budeme robiť kiksy tam, kde to naozaj nepotrebujeme.

dé ráno behať, prvých tridsať dní sa musíme trošku potrápiť, aby sme si cestu k nemu zautomatizovali. Ak sa nám to však podarí, návyk nám už potom sám nedovolí špiritizovať, či sa nám dnes chce, alebo nie, či nie je príliš hnusné počasie, automaticky sa oblečieme a pôjdeme. A ak náhodou nepôjdeme, bude nám to behanie chýbať rovnako ako droga.

Dobrý návyk však nemusí byť len cesta k zdravšiemu telu. Dvaja americkí dizajnéri Timothy Goodman a Jessica Walsh sa pred časom rozhodli, že sa im už nechce randiť s novými ľuďmi a že sa pokúsia vytvoriť za 40 dní podobným spôsobom ako dobrý návyk – lásku. Celé to zdokumentovali v projekte 40 Days od DaČi už si šetríme mozog na ting. Na konci láska ani svadba nebola, ale chuť riadenie štátu, miliardového biznisu alebo malotraktoru, do experimentovania im je dobré vedieť, že na to neto nezobralo a od začiatku roka majú nový spomusíme hneď kompletne vyhádzať šatník. Mozog od rozločný projekt 12 Kinds of hodovania účinne šetria aj Kindness. Ich cieľom je stať sa za rok láskavejšídobré návyky. Ak by sme ich mi ľuďmi. Každý mesiac nemali, museli by sme sa od sa budú cvičiť v jednom prvého otvorenia oka rozhodovať, či vstaneme, alebo si ešte type láskavosti tak, aby si pospíme, či budeme raňajkoju za 30 dní zautomatizovať slaninu, alebo müsli, či si vali. Mesiac sa učia klásť zacvičíme, alebo si sadneme otázku: Môžem vám pok telke. Len samotné raňajšie môcť?, mesiac spoznávať rituály máme tak zautomatilepšie ľudí vo svojom okolí, zované, že sa často spamätábyť dobrí na seba, odpustiť me až pri prvom semafore na a zabudnúť atď. Všetko ceste. Že je táto ritualizácia skutočne funkčná, zistíme budú opäť verejne dokumentovať. Môžeme sa ich naivite vo chvíli, keď sa podmienky zmenia. Zrazu nám všetko a exhibicionizmu vysmievať, ale môžeme sa nimi inšpirovať trvá oveľa dlhšie. Ešte je len ráno a my už sme unavení. a o rok sa láskavo smiať s nimi. Je to trošku pomalý reštart, ale o to dlhšie vydrží. Vytvoriť si nejaký nový návyk trvá približne mesiac, maximálne dva. Ak teda chceme začať, povedzme, kaž- Autorka je redaktorka .týždňa.

Nota bene

03 2016 Téma

Cítite horúčavu? Kedysi tu vyrábali kvalitné železo na pancierové lode alebo na nity, ktoré držia pokope Eiffelovku. Jana Čavojská

Nota bene

03 2016 Téma

20 Industriálna štvrť Vítkovice v centre Ostravy je teraz miestom expozícií a ateliérov. Ako haly a komíny postupne pribúdali, včleňovali sa do architektúry mesta. Preto dnes stoja domy, kostoly, dokonca aj zámoček Rothschildovcov medzi budovami využívanými na ťažký priemysel. Ťažba uhlia, koksárne a vysoké zlievarenské pece boli, na jednej strane, pre mesto pohromou. Ľudia žili v znečistenom prostredí. Na druhej strane, mali prácu. A kto bol kedysi viac ako baník? Posledný odpich, ako ľudia od fachu volali otvorenie vysokej pece prevŕtaním muriva a vypustenie roztaveného železa (v šiestich vítkovických peciach ho robili približne každé tri hodiny), prebehol 27. septembra 1998. Pece potom vychladli. Šachty zasypali. A dnes môže návštevník s prilbou na hlave absolvovať prehliadku s výkladom o tom, ako to v týchto obrovitánskych budovách kedysi fungovalo. Vítkovické železiarne boli začiatkom 19. storočia výnimkou. Vysoké pece sa väčšinou stavali v miestach ťažby železnej rudy. Tu ich vybudovali na mieste uhoľných nálezísk. Na jednej

kope fungovala baňa na uhlie, koksovňa a vysoké pece. Časť obrovských budov chátra, zásobníky žerie hrdza; tá k industriálnemu prostrediu však nejako prirodzene patrí. Tehly sú zapadnuté prachom. Akurát presklená vyhliadka s kaviarňou na vrchu jednej z veží sú vyglancované. Za vznikom železiarní stojí kňaz, olomoucký arcibiskup Rudolf. Práve on dal podnet na otvorenie uhoľnej bane. Nazvali ju, ako inak, Rudolf, a ťažiť v nej začali v septembri 1830. Koksovňu otvorili o rok neskôr. Prvú vysokú pec zapálili v roku 1836. V časoch najväčšieho odbytu ich pracovalo šesť. Jediná ligotavá a úplne zmodernizovaná stavba je bývalý plynojem. Jeho objem je až neuveriteľný: 50 000 metrov kubických. Dnes je z neho multifunkčná aula pre 1 585 ľudí, presvetlená vďaka obrovským oknám. Keď ho v roku 1924 dokončili, slúžil ako zásobník vyčisteného vysokopecného plynu. Tento plyn vznikal ako vedľajší produkt pri výrobe železa v peciach. Odvádzali ho do takzvaného prašníka, kde ho prečistili a zbavili prachu. Potom slúžil na vykurovanie koksovacej

komory a ako palivo do plynových motorov pieskových zdvíhadiel. Okrem toho, že stavby železiarní museli byť obrovské, museli jednotlivé zariadenia vydržať vysoké teploty. Do čoho naberiete roztavené železo, rozpálené na dvetisíc stupňov Celzia? A ako budete chladiť okolité zariadenia? Veď len horúci vzduch, ktorý sa vháňal do pece, mal 800 stupňov Celzia! Okrem železnej rudy ju kŕmili aj vápencom a, samozrejme, koksom, ktorý okrem toho, že bol zdrojom tepla, bol vďaka uhlíku redukčným činidlom pre železnú rudu. „Každá várka v peci sa správala inak,“ vysvetlila nám sprievodkyňa priamo vo vnútri pece. „Neexistoval presný čas. Robotníci museli skrátka odhadnúť, kedy proces prebehol, a surové železo je už akurát. Záviselo to od surovín aj od toho, akú mala pec práve náladu. Odhadovali to pohľadom do horiacej pece – ale samotnú horninu nevideli. Neskôr, keď technika pokročila, merali to prístroje a pokyn k otvoreniu vysokej pece dávali šéfovia z „velína“ – riadiaceho pracoviska. Dlhoroční robotníci pri vysokej peci

Nota bene

03 2016 Téma

21 si to však vždy skontrolovali sami pre seba tak, ako boli zvyknutí.“

znečistenia prostredia aj pľúc robotníkov, ktorí všetok ten odpad dýchali.

Potom zobrali obrovskú vŕtačku, aby prevŕtali otvor v spodnej časti pece. Pracovať museli rýchlo. Vytekajúce surové železo by vŕtačku roztavilo. Na jej pritiahnutie používali dlhé háky. Samozrejme, pec bolo treba chladiť. A chlapi od pece nosili mohutné žiaruvzdorné obleky a topánky s hrubou drevenou podrážkou. Iný materiál neprichádzal do úvahy, roztopil by sa im na nohách. Samozrejme, nesmeli v nich mať šnúrky a nesmeli nosiť nič horľavé.

Cena železa začala v 90. rokoch na svetových trhoch klesať. Výroba v Ostrave už nebola rentabilná. Preto Vítkovice odstavili. Ale téma je znovu aktuálna; práve v týchto týždňoch protestujú železiari z krajín Európskej únie proti dovozu lacného železa z Číny. Čínske železiarne podľa nich dumpujú ceny a ničia tak európskych železiarov.

Vysoká pec pracovala nonstop. Neoplatilo sa nechať ju vychladnúť a potom znovu rozohrievať. Vydržala to približne desať rokov. A potom chladla niekoľko mesiacov. Ostrava mala dlho povesť mesta zahlteného škodlivým dymom. Väčšinou tu používali kvalitnú železnú rudu s obsahom železa aj 60 percent. No boli časy, keď museli spracovávať rudu z bratských krajín Sovietskeho zväzu s len 20 percentným podielom železa. Dokázali ho vytiahnuť vo výslednom produkte na 40 percent. Ale za cenu obrovského

Hore, na prvú vyhliadkovú plošinu veže č. 1 vás vyvezie presklený šikmý výťah. Ešte vyššie môžete ísť po plošinách pešo alebo výťahom v prístavbe s kaviarňou. Výhľad zhora je fenomenálny. Mesto, krajina, ešte funkčné industriálne areály s dymiacimi komínmi. Ostrava. Dovidíte aj na haldu Ema. Obrovský kopec, ktorý vznikol navršovaním odpadu z banskej činnosti v rokoch 1920 až 1995. Zvyšky hornín sa pod zemou vznietili a odvtedy tlejú. Nikto ich nedokáže uhasiť. Preto je vstup na haldu len na vlastné nebezpečenstvo. Na niekoľkých miestach stúpajú zo zeme plyny a para. A podľa biológov má povrch kopca subtropickú klímu. Našli tu rastliny a chrobáky, ktoré bežne žijú na teplom juhu Španielska.

1. (str. 19) Vo vnútri vysokej pece. 2. Areál Vítkovíc z vyhliadky na vysokej peci. 3 Hrdza k ťažkému priemyslu patrí. 4 Návštevníci pod vysokou pecou, na ktorej je presklená vyhliadka s kaviarňou. 5 Šikmý výťah vyváža návštevníkov na prvú vyhliadkovú plošinu vysokej pece.

Daňové priznanie môže byť aj radosť Pre mnohých z nás vec skôr otravná. Pre našich nosičov batožín vec radostná. Dokazuje, že po rokoch získali legálne platenú prácu, splácajú svoje dlhy a tých šťastnejších už ošetria aj u lekára. A to je radosť, o ktorú sa s vami chceme podeliť. Šiesti naši súčasní zamestnanci, nosiči, si podávajú daňové priznanie (ročné zúčtovanie dane) po viacročnej odmlke či dokonca prvýkrát v živote. Doobeda pomáhajú cestujúcim s kuframi, poobede predávajú Nota bene a my im pomáhame oddlžiť sa. Vďaka mzde i ďalšej našej finančnej podpore, sociálnemu poradenstvu a zapojeným pro bono právnikom už splatili 6 959 eur. To najmä z dlhu na zdravotnom poistení, a tak sa niektorí dostali k zdravotnej starostlivosti. Jeden nosič podstupuje osobný bankrot a ďalší úplne splatil dlhy na zdravotnom poistení a nastúpil do iného zamestnania. Túto našu radosť však kazí poznanie, že práca na vymanenie sa z bezdomovectva nestačí. Absurdity, ktoré s našimi klientmi žijeme, a riešenia, ktoré vidíme, nájdete v článku šéfredaktorky Nota bene a spoluzakladateľky združenia Proti prúdu Sandry Tordovej na str. 38 – 40. Iba spoločne sme schopní dať ľuďom bez domova šancu na lepší život. Ďakujeme všetkým, ktorí absolvujú aj tento rok „papierovačku s 2%“ a rozhodnú sa kus svojich daní poslať nášmu združeniu. Ubezpečujeme vás, že aj malá suma zaváži a je pre nás i našich 350 predajcov dôležitá. Zuzana Pohánková riaditeľka Proti prúdu

nosič Vlado

Vladimír Šimíček

Termíny a postup na darovanie 2%: Podávate si daňové priznanie sami – do 31. marca pošlite daňové priznanie daňovému úradu v mieste vášho trvalého bydliska – 2% sú súčasťou formulára. Mali ste príjem iba zo zamestnania a požiadali ste o ročné zúčtovanie dane vášho zamestnávateľa – do 30. apríla pošlite Vyhlásenie o poukázaní sumy do výšky 2% (3%) zaplatenej dane (str. 24) a Potvrdenie o zaplatení dane (str. 22) daňovému úradu v mieste vášho bydliska.

Údaje o nás – prijímateľ 2% (3%) IČO/SID: 36068781 Právna forma: občianske združenie Názov: Proti prúdu Sídlo: Karpatská 3096/10, 811 05 Bratislava Formuláre i to, ako sme použili 2% v roku 2015, nájdete na www.notabene.sk/dve-percenta.

predajca Boris

Vladimír Šimíček

Baltické poviedky Zuzana Mojžišová

Gregor Sander (*1968) sa narodil vo Schwerine, meste jazier neďaleko mora, obklopený vodou. Tá je veľmi dôležitá vo všetkých poviedkach zbierky Zimné ryby. A dôležité, hoci v náznakoch, sú aj dve výrazné obdobia nemeckej histórie: Ríša („Jen proto, že přeletěli nad koncentračním táborem a vy jste měli strach, že by o tom mohli vyprávět celému světu.“) a eN-Dé-eR („Někdy se sám sebe ptám, jestli za tuhle schopnost vděčím životu v NDR. Jít do sebe a vůbec nevnímat, co se děje kolem.“). V náznakoch sa však v Sanderových príbehoch neobjavujú len dejepisné súvislosti, ale aj charaktery a vzťahy medzi nimi. Slovne sú len načrtnuté, stručné, ale na konci knižného potravinového reťazca – v čitateľovej hlave či duši – veľa zavážia a až zázračne, rafinovane sa rozvinú v hotovú medziľudskú sieť. Minimalizmus vo vynikajúcom prevedení. Iba prostrediu, na ktorom sa poviedky odohrávajú, je dožičený väčší priestor – ono tvorí javisko, a bez javiska drámy niet, ani komédie. Baltická scenéria sa zahryzáva do človeka, ide ruka v ruke s jeho rečou a činmi, alebo sa mu z ruky vytrhne: „Stromy bez listí čouhající z navršených hromad sněhu, jako by je někdo otočil a stály s kořeny směrem nahoru, šedočerné husy a labutě, to všechno bezbarvé. Jako by z nich někdo vyšrouboval žárovku.“ Hrdinami Sanderových krátkych príbehov sú obyčajní súčasníci, majú starosti s láskou, a aj preto sa ocitajú na ceste odniekiaľ niekam. Rozprávača z poviedky Zimné ryby opustila žena, a tak prijíma pozvanie chlapa z minu-

losti, Waltera, aby s ním vyšiel na more, chytal ryby a potom ich predával... V Protisvetle ide brat hľadať brata na sever do Fínska aj napriek tomu, že z neho má už od detstva strach... Haus Seeblick sa volá penzión, kde sa stretáva hotelierka Nina s ortopédom Antonom. Prvý raz sa videli pri teplom jasnom Stredozemnom mori na Malorke, druhýkrát pri tom studenom Baltiku... V Bielych nociach dostanú dvaja priatelia do daru plavbu plachetnicou z Gdyne do Petrohradu... V Stave vecí ide kuchárka Johanna variť na ostrov Hiddensee, zátoka je úplne premrznutá, pokrytá hrubou vrstvou bieloby, po ceste tam medzi špicatými ľadovými kryhami uvidí Johanna červenú bójku, a niekde medzi krájaním mrkvy a prípravou citrónového krému so šalviou a chrumkavou kôrkou z gaštanov a orechov dostane čudnú esemesku od manžela... Na plážach Sanderových poviedok nesvieti slnko a neopaľujú sa na nich záplavy turistov. More vyzerá ako nič naplnené hustou hmlou, okolité vresoviská zahaľuje sneh. Napriek tomu majú jeho príbehy v sebe ľahkosť. „Keď niečo napíšem,“ hovorí Sander, „väčšinou to tak už zostane. Dlho mi trvá, kým určitý nápad vôbec dám na papier. Keď si potom sadnem a píšem, už vlastne viem, ako to všetko presne má byť.“ Je to taká smutná ľahkosť. Hlboká. „Pomalu jsem šel zpět na své místo a díval se z okna dolů do školní zahrady, pozoroval geometrické uspořádání zeleninových záhonků a snažil se nemít vůbec žádné pocity.“

Nota bene

03 2016 Čítanie

Nota bene

03 2016 Svet

Ukrajinské vajíčko Jana Čavojská Bohato zdobené „pysanky“, teda kraslice, maľujú na ukrajinskom Zakarpatí stále dávnymi symbolmi. V meste Kolomyia je asi najznámejšie múzeum veľkonočných vajíčok na svete. Tieto malé veľké umelecké diela zbierali od majstrov techniky voskovania z celého regiónu. Takto dekorované vajíčka – pysanky – dopĺňajú „driapanky“ a „malovanky“ ozdobené inou technológiou. A vajíčka z ďalších krajín a regiónov. Každý z týchto krehkých výtvorov je v skutočnosti originálny doklad o umeleckom cítení a dokonalom prevedení jeho autora. Stačí sa skloniť a preskúmať ho bližšie. Neuveriteľné, čo všetko sa zmestí na vajíčko. A s akou precíznosťou musel umelec jednotlivé symboly preniesť na škrupinku. Ako musel rozmýšľať, aby to dielko malo zmysel. A navyše strážiť starú symboliku. To malé vajíčko bolo totiž dôležitým predmetom. Okrem vítania tepla, svetla, nového života a jari malo aj chrániť jeho majiteľov a priniesť im silu. Dekorované pštrosie vajíčka, objavené v Afrike, sa datujú 60 000 rokov späť. Pred päťtisíc rokmi vkladali zdobené vajíčka alebo ich kópie zo striebra a zlata do egyptských a sumerských hrobov. Prví kresťania farbili vajíčka načerveno, na pamiatku preliatej Kristovej krvi. A cirkev postupne tento zvyk prijala. Vajíčko sa stalo symbolom Ježišovho zmŕtvychvstania. Umelci zo Zakarpatia (samozrejme, neboli a nie sú to žiadni profesionálni umelci, len bežní ľudia, ktorí z úcty k tradíciám vždy na jar vajíčka dekorovali) nanášali na tenkú škrupinku symboly, ktoré mali kedysi úplne iný význam. Plochu vajíčka si najprv rozdelili podľa typu dekorácie. Na polovice po výške alebo po šírke, polovice ešte na polovice alebo diagonálne, zvislými čiarami, prípadne kombináciou všetkých týchto čiar, čím dostanú až štyridsaťosem okienok na výzdobu. Všetko je symetrické, všetko má presný plán a poriadok. Symbolika potom vychádza zo zaužívaných znakov pre rastliny, zvieratá, slnko, vodu aj zem – tú nazývajú bohyňa Zem alebo bohyňa Berehyna. Tieto symboly majú rôznu podobu, od jednoduchých až po vykreslené celé postavy žien držiacich klásky obilia, kvetov, kráv dokonca s vemenom, jeleňov a mnohých ďalších rastlín a živočíchov. Celý trik je v tom, že postupne sa nanášajú na vajíčko vrstvy farieb a voskové ornamenty. Vosk chráni to, čo je pod ním, od ďalšieho zafarbenia. Preto je variant vzorov a farieb nekonečný. Každá plôška môže mať vo finále inú farbu. Samozrejme, nezabúdajme na symetriu. A nesmieme nič popliesť. Len tak vznikne krásna, pestrá pysanka. Ukrajinským majstrom takto vznikali pod rukami pysanky s dokonale nazdobenými a nafarbenými miniatúrnymi plôškami. Využívali aj dierkovanie, leptanie či vyškrabovanie, iní dozdobili vydierkovaný vzor nalepenými prvkami. Prastarými vzormi na Zakarpatí dodnes privolávajú do svojich domov zdravie, silu, šťastie a bohatstvo. Hoci v spojení s kresťanskou Veľkou nocou stále vzývajú svojich pohanských bohov. Slnečný boh dávnych predkov a súčasný Boh sa alternujú. Ryba, ktorá kedysi znamenala dostatok jedla, symbolizuje Krista, rybára ľudí. Dve odlišné tradície splynuli v krásnych malých umeleckých dielkach a nikdy nekončiacej túžbe človeka po šťastí.

Nota bene

03 2016 Svet

Masajky z Nkaatu Realita odľahlej pastierskej dediny bola: žiadna elektrina, žiadna voda, večne opití chlapi. A ženy, ktoré to tam chcú dať do laty. Jana Čavojská

Nota bene

03 2016 Pútnik

Cesta do Nkaatu na juhu Kene je – dlhá. Odkiaľkoľvek. Z Kadžada, najväčšieho mesta oblasti, trvá veľa hodín. Koľko presne, závisí od počasia. Do dediny vedie iba prašná cesta s neskutočnými výmoľmi. Okolo je vyprahnutý buš. V období dažďov síce ozelenie, ale prach na ceste zmiešaný s vodou vytvorí lepkavé blato. Skrátka, dostať sa do Nkaatu nie je nikdy jednoduché.

a smejú. Nevadí, že malá miestnosť nemá okná a svetlo do nej prúdi iba dverami z ulice. Naľavo je obchod so zrnom, s oblečením a vedľa predávajú naftu. Ďalej tu je jednoduchá reštaurácia, obchodík s potravinami, drogéria a holičstvo. Tam majú generátor a za malý poplatok nabíjajú mobily. Nevyhnutné v digitálnom veku pre ľudí, ktorí žijú bez elektriny.

Obyvatelia dediny veľký dôvod cestovať nemajú. Živia ich stáda kráv. A veľa nepotrebujú. Ich životy sú jednoduché. To isté platí aj naopak: turisti a návštevníci nemajú veľmi prečo cestovať do Nkaatu. Je to síce masajská dedina, ale nevyzerá to tam ako na záberoch z pekných farebných dokumentárnych filmov, kde Masajovia v kockovaných prikrývkach skáču veselo do výšky s rovnými nohami. Masajovia z Nkaatu sa držia pri zemi. Elektrinu má len ten, kto má generátor. Voda v dedine nie je. Jediný zdroj vody, rieka, je vzdialená deväť kilometrov. Vodu z nej vláčia na oslíkoch alebo bicykloch.

Mobilom sa v Keni spojíte so svetom aj so svojím bankovým účtom prostredníctvom služby mpesa, skvelému nápadu kenských inovátorov. No a napokon je tu aj krčma. Barmanka je síce žena, no že by sem chodili iné ženy? Ani nápad! Je to kráľovstvo mužov. Popíjajú tu lacný alkohol z veľkých pohárov pri stole s portrétom obľúbeného bývalého prezidenta Kenyattu na provizórnom tráme. Jediná väčšia stavba v Nkaatu je budova školy. Obyvatelia dediny žijú v jednoduchých hlinených domčekoch roztrúsených po okolí.

STAROSTKA Hoci u Masajov vládnu muži, v Nkaatu spravuje veci verejné žena. Ako starostka tu úraduje Eunice Mbuko. Veľmi nezvyčajné. Ktorý Masaj by si nechal rozkazovať od ženy? Eunice je prvá ženská starostka na masajskom území v Keni. „Teraz ma muži poslúchajú a dokonca ma aj volili,“ smeje sa rázna, priama žena. Predtým učila v škole a tam si získala dôveru žien, ale aj niektorých mužov. Skrátka videli, že hoci je žena, pre dedinu môže urobiť viac než predchádzajúci starosta. Trvalo však rok, kým ju všetci akceptovali. „Spočiatku mi nikto z mužov nepodal ruku, a keď som začala hovoriť, dokonca vyšli z miestnosti.“ Tie časy sú už, našťastie, preč. Eunice sa snaží riešiť malé aj veľké problémy Nkaatu. Centrum dediny tvoria dva rady prízemných budov so všetkým, čo ľudia potrebujú. Uprostred tohto prašného námestia je malý trh. Zopár jednoduchých drevených stánkov so zeleninou. Napravo dámske kaderníctvo. Ženy sa skrášľujú

„Moji ľudia si nemyslia, že riadiť komunitu je pre ženu požehnanie,“ hovorí Eunice. Miesto masajskej ženy bolo vždy v kuchyni, na poli a pri deťoch. Hoci kenské ženy pomaly získavajú akú-takú rovnoprávnosť s mužmi, v masajskej komunite je to omnoho ťažšie než v iných kmeňoch. Masajovia si silno ctia svoje tradície. Môžeme to však povedať aj jazykom masajských žien: Muži si vymysleli kruté zvyky a ženy ich musia dodržiavať. Presne to hovorí skupina žien pred školou. Ich rozprávanie sprevádza smiech a chichot, keď sa bavíme o mužoch. Tu u nich majú muži aj štyri manželky. „Nežiarlime na seba. Veď sme v rovnakej situácii! Zdieľame svoje problémy,“ presviedčajú ma takéto spolumanželky.

TRADÍCIE Veľa mužov tu totiž pije. Nerozumiem, prečo sa ľudia z takýchto komunít nechávajú ničiť alkoholom... Muži pijú a potom bijú svoje ženy. Ste štyri, prečo sa spolu nebránite, pýtam sa. Zasmejú sa ešte hlasnejšie a pokrútia hlavami. Žena nesmie udrieť muža. Zato muži tu stále majú regulárne právo mlátiť svoje manželky. „Ak to zájde príliš

ďaleko a nemôžeme to už vydržať, môžeme poprosiť o pomoc radu starších. Tá manželovi dohovorí,“ vysvetľujú mi ženy. Keď muž pije, starostlivosť o domácnosť, záhradu, deti, pole a kravy je na pleciach žien. A keď si muž povie, že je v zlej situácii a o rodinu sa už nedokáže postarať, jednoducho sa zbalí a odíde. Žena si musí poradiť. Samozrejme, neplatí to paušálne pre všetkých masajských chlapov. Ale takýchto príbehov je veľmi veľa. Eunice, samozrejme, obrezali. Masajka jednoducho musí byť obrezaná. Obrezané sú aj všetky ženy, ktoré mi rozprávajú o svojich manželoch. Starostka o tom veľmi rozprávať nechce. Pochopiteľne. Je to intímna záležitosť, navyše po kritike ľudskoprávnych aktivistov považujú Masajovia otázky k ženskej obriezke za urážlivé. Nechcú, aby niekto pchal nos do ich vecí. Niektorí tvrdia, že zákaz obriezky, ktorý nariadila kenská vláda, je útokom na ich kultúru a tradície. Nota bene

Ženy, ktoré obriezku museli prežiť, si zrejme myslia niečo celkom iné. „Nariadil to otec, veľmi to bolelo, veď mi vyrezali časť tela, tieklo z toho veľa krvi a hojilo sa to dlho.“ Eunice je stručná a opisuje to bez emócií. Dodáva však, že nechce, aby obriezku praktizovali ďalej. V Nkaatu sú už dievčatá a mladé ženy, ktoré ich rodičia nedali obrezať. Ich počet stúpa, určite aj vďaka vplyvu starostky. A nových kenských zákonov. Rodičom a inkamuratak, žene, ktorá obriezku vykonáva, hrozí za obrezanie dievčaťa väzenie. Lenže pre dospelých nie je ťažké utajiť obriezku dieťaťa. Paradoxne, veľa dievčat sa na svoju obriezku teší. Masajská rebelka, politička Josephine Nasihpae mi vysvetľuje prečo. „Obriezka je jediná slávnosť v živote ženy. Kým chlapec dospeje na muža, zažije tri slávnosti. A potom je v komunite niekto. Úloha žien je byť ticho a starať sa o manžela, deti a domácnosť. Obriezka je jediná príležitosť v živote Masajky, kedy jej komunita dáva najavo, že si ju váži. Je v tom veľa mystiky. Prekonanie bolesti, prerod dievčaťa v ženu, zachovanie tradície predkov. Obriezka je vstup do dospelosti. Dievča dostane veľa darčekov a už nemusí chodiť do školy.“

03 2016 Pútnik

1. (str. 28-29) Cestou zo školy. 2. Tradičné šperky Masajky. 3. Dámske kaderníctvo. 4. Pranie patrí medzi ženské povinnosti.

Roky tvoril len v hlave Otis Laubert (70) vytvára objekty s vtipným posolstvom. Z obyčajných gombíkov, zápalkových škatuliek, máp či štátnych vlajok. Galina Lišháková

Vladimír Šimíček

Prv, než vecička dosiahne na tento piedestál, leží aj roky v škatuli s označením: drevené, červené, plast, sklo... Umelec ich má okolo tristo a okupujú mu súkromie. No označenie „zberateľ“ odmieta a vyvracia aj mýtus, že polotovary na svoje diela nachádza na smetiskách a v zberniach odpadu. „Zo sto mojich nápadov sú možno štyri postavené na zberateľskom princípe. Schéma Otis = zberateľ sa mi nepáči aj preto, lebo ma ženie do kategórie, do ktorej nepatrím. Napríklad tieto tri perzské koberce sú úplne nové,“ ukazuje na stenu, kde visia ako obrazy. Natoľko ho fascinovali ich pôvodné ornamenty, že ich zatúžil interpretovať a celé týždne ich zdôrazňoval a zdobil štrasom, sklenenými komponentmi a obuvníckymi podkovičkami na ochranu opätkov.

Nota bene

03 2016 Umenie

Cesta za umeleckým uznaním nebola pre Otisa Lauberta jednoduchá. Roky tvoril iba v hlave, nápady si zakresľoval, ale nerealizoval. „Vyštudoval som síce umeleckú priemyslovku, ale nedostal som sa na vysokú. Niekoľko rokov som si iba vychutnával bežný život. Až neskôr ma náhoda zviedla dokopy s bývalými spolužiakmi a znovu som začal uvažovať o umení. Čiže ak vidíte označenie vzniku diela 1997 – 2010, neznamená to, že som tú vec robil trinásť rokov, ale že som ju v roku 1997 vymyslel a až v roku 2010 vytvoril. Aj keď som nevystavoval, každý výtvarný nápad som si zaznamenával. To sa mi veľmi oplatilo, lebo keď vymyslíte sto objektov, nie je možné, aby ste si ich všetky zapamätali. Zákonite ich pokryje nános nových myšlienok.“ Zlom nastal po nežnej revolúcii – galérie ho akceptovali a on začal svoje zaznamenané nápady realizovať. Na ďalšej stene sú vedľa seba vystavené saká s názvami Hodinár, Kartograf, Krajčír, každé oblepené atribútom daného povolania – jedno náramkovými hodinkami rôznych tvarov a farieb, druhé mapami, tretie gombíkmi. Séria s názvom Farba hovorí veľa, je však hádankou. V drevených škatuľkách na stene sú vystavené predmety rôznych farieb – v jednej biely, modrý, červený, v ďalšej žltý, červený, čierny a tak ďalej. Pýtam si od autora indíciu. „Neupriamte sa na predmet, ale na farbu, a pokiaľ ste trošku zorientovaná vo vlajkách, tak pochopíte...“

do druhej Slovenska a nazval ho Jednou nohou Slovák, druhou Čech (1973).

Z diel Otisa Lauberta cítiť humorný nadhľad a radosť z hry. V múzeu v centre Bratislavy, v ktorom si môžete objednať prehliadku v sprievode autora, je ich asi päťdesiat, no tvoria len zlomok toho, čo vytvoril. Je nezvyčajné, že žijúci výtvarník má vlastné múzeum. „Netušil som, čo to obnáša a že denne budem riešiť množstvo problémov okolo jeho prevádzky. V podstate ani nestíham žiť,“ hovorí so smiechom. Vlajky, mapy a hranice štátov výtvarník interpre- Nápad sa zrodil pred mnohými rokmi u jeho kamarátov Zlotuje s obľubou. Napríklad sériu Tance predstavujú vi- chovcov. „Chceli ho pristaviť ku garáži na svojom pozemku nylové platne, do ktorých vyrezal tvary príslušných v Devínskej Novej Vsi, ale nedošlo k tomu, lebo sme pochopili, krajín, takže sa pred ňou môžete preskúšať z vlastných že to chce profesionálnejší prístup.“ Oslovili preto kunsthisvedomostí. Aký národný tanec patrí k mape Rakúska, torika Juraja Čarného, ktorý nápad zrealizoval spolu so Maďarska, Argentíny? Mapa Československa je polepená zberateľom umenia Romanom Fečíkom. Na Múzeum Otisa útržkami papierovej lepiacej pásky. Objekt z roku 1977 Lauberta upozorňuje pútač nad bránou Laurinskej 11. Keď má názov Len aby naša republika držala pohromade pôjdete okolo, neváhajte a zazvoňte. a bol takou umeleckou predtuchou. Rovnako ako objekt z dvoch topánok – do jednej umelec vyrezal obrys Česka, Autorka je redaktorka Eurotelevízie.

Nota bene

03 2016 Umenie

Nota bene

02 2016 PrĂbeh

Nožičky poslúchajú Dvojročná Karinka sa mamke neustále motá popod nohy a detskou hatlaninou pritom komentuje úplne všetko. Lucia Bucheňová Hoci to občas už aj môže ísť na nervy, mama Miška je najšťastnejšia na svete, že o svoju dcérku stále „zakopáva“. Malá okaňa totiž začala cupitať len pár dní pred svojimi druhými narodeninami. „Z ničoho nič zrazu ku mne prišla. Takmer som dostala infarkt, keď mi po pár sekundách došlo, že Karin prišla po svojich. Moja malá chodíííí!“ Pre tridsiatničku Michaelu je jej dieťa zázrak. „Ja som ním asi pre rodičov nebola...“ Michaela mala dva mesiace, keď im ju sociálka s ťažkým zápalom pľúc odobrala. „Bol im prednejší alkohol ako život dieťaťa. Kurátorkám vďačím za svoj život, určite by som bola zomrela.“ Potom však už mala Michaela šťastie. „Do bodky platí, že nie je mama tá, ktorá ťa porodí, ale tá, ktorá ťa vychová. Mňa si v dojčenskom ústave našli najlepší ľudia na svete. Získala som bezchybnú mamu a ocka, ktorí by pre mňa zniesli modré z neba,“ s láskou spomína Miška. Fungovali ako bežná rodina, nijaký luxus a dovolenky, zato veľa lásky. Veľkou ranou bolo, keď ocko zomrel na rakovinu. „Mala som štrnásť, zostali sme s mamou samy, ale ešte viac nás to zomklo.“ O tom, že je adoptovaná, jej rodičia povedali až v trinástich, ale „vôbec nič to so mnou neurobilo, vlastne bolo fajn, že som už mala toľko rokov, vedela som si to v hlave rýchlo upratať.“ Michaela sa vyučila za predavačku, v potravinách si vedela zarobiť, ťahala dlhé služby, o šiestej ráno už bola v predajni, končila o deviatej, o desiatej jej išiel autobus domov. Mama ju vždy čakala, boli dobrými kamarátkami, veľa sa spolu rozprávali. Mama vedela aj o jej vzťahoch, podaktorých chlapcov jej neschvaľovala, ale tolerovala. „Aj tak mala vždy pravdu,“ smeje sa Miška. Bude to už päť rokov, čo pochovala aj milovanú mamu – aj ona podľahla rakovine. Miška dala ku koncu maminho života výpoveď v práci, aby sa o ňu starala. „Jej odchodom som zostala definitívne sama. Rozpadol sa mi aj šesťročný vzťah a uvedomila som si, že nemám fakt nikoho. Bolo to zlé, smutné obdobie.“ Po čase sa zoznámila s otcom Karinky, ale rýchlo pochopila, že oporou jej nikdy nebude, o výživné sa s ním cez súdy naťahuje dodnes. Ale keď otehotnela, veľmi sa tešila. No v treťom mesiaci zažila nepekný šok – na ultrazvuku bábätku údajne nebilo srdiečko. Lekár odporučil interrupciu. „Chcela som umrieť.“ Už si aj zbalila veci do špitála, no pred zákrokom jej iná doktorka znovu uro-

Alan Hyža

bila kompletné vyšetrenie a potom prikázala Miške obliecť sa... „Normálne mi hovorí: Choďte domov, všetko je v absolútnom poriadku, bábätku sa darí. A vypýtajte si naspäť 150 eur, žiaden zákrok nebude!“ Miška sa išla od šťastia zblázniť. Hneď z nemocnice letela do obchodu a kúpila bábätku cumlík. Karinka prišla na svet v decembri 2013, mala niečo cez tri kilá a 50 centimetrov. Lenže, mala zrastené obličky a kĺbiky v takom zlom stave, že jej lekári veľké šance na chodenie nedávali. Malé bábätko malo šesť týždňov vkuse vyvesené nožičky, potom jej v narkóze na dlhé štyri mesiace nožičky zasadrovali. „Strašne som plakala, hroz- Nota bene ný pohľad na bezbranné dieťatko. Ale Kajka bola statoč- 03 2016 ná, na všetkých sa usmievala a veľmi mi svojím úsmePríbeh vom pomáhala.“ Po sadre nasledovali špeciálne remence, najskôr na 24 hodín, potom už len na noc. A dnes? „Veď sa na ňu pozrite – chodí ako modelka,“ láskyplne sa zahľadí na kučeravé dievčatko, ktoré 2. decembra minulého roku začal chodiť. „To som mala nie že Vianoce, to bol priamy zásah do môjho srdca! Od tohto dňa moja dcérka chodí, a chodí vkuse, vkuse, vkuse. Paráda!“

Miške sa pri predstave, akí by boli jej rodičia z Karinky šťastní, tisnú slzy do očí. „Celý život by bol iný. Kajka by mala babku a dedka, určite by mi s ňou radi pomohli, možno by som už mohla chodiť aj do práce...“ Michaela je ešte na materskej a jej príjem je žalostný – 223 eur. Jediné, čo jej po rodičoch ostalo, je starší rodinný domček, ktorý potrebuje rekonštrukciu – steny sú vlhké, treba ho zatepliť, dať mu novú fasádu. Miška na to nemá šancu našetriť. Možno by sa jej podarilo zohnať lacnejších brigádnikov, ale na materiál jednoducho nemá. Skúsme jej pomôcť... Občianske združenie Medzi nami sa aj vďaka uverejňovaniu príbehov v Nota bene snaží pomôcť preklenúť bezútešnú situáciu tým, ktorí to potrebujú. Miške a Karinke by sme spolu s vami radi pomohli s príspevkom na potrebné zateplenie domu. ĎAKUJEME! Číslo účtu, kam môžete posielať príspevok: 4 040 218 205/3100 (Sberbank). IBAN: SK8531000000 004040218205, SWIFT: LUBA SKBX. Pripíšte poznámku – Michaela. Kontakt na OZ Medzi nami: 0905 910 827 alebo 0905 240 389 (medzinami@zoznam.sk).

Nota bene

03 2016 Špión

Peter Kozempel (46) Petra Nagyová Kde bývate? Bývam v podnájme. Mám pol izbičky a budem šťastný, ak raz budem mať celú len pre seba. Je náročné deliť sa s niekým o jednu izbu. Prečo predávate Nota bene? Keď zomrel môj otec, išlo to so mnou dolu vodou. Pretĺkam sa pätnásť rokov na ulici, už to trvá dlho a často sa cítim sám. Prvýkrát som začal s predajom pred desiatimi rokmi, keď som prišiel do Bratislavy. Potom som sa tri roky staral o kone. Teraz už piaty rok predávam na Obchodnej. Iná práca mi zatiaľ nehrozí. Mám šesť exekúcií, zlý zdravotný stav. Kým sa dostanem k normálnej práci, ešte to potrvá. Aký ste človek? Dobrý, inteligentný. Problém však je, že som príliš ústupčivý, nedokážem povedať nie. Ale zároveň som aj tvrdohlavý a dlho mi trvá, kým sa do niečoho pustím. Preto si niekedy myslím, že som zlý a neschopný. Máte neresti? Fajčenie – rád si zapálim cigaretu. Pil som, ale teraz už nie. A mám rád počítačové hry.

Vladimír Šimíček ale leto som rád trávil u starých rodičov v dedinke Lok. Tam to bolo pekné. Vždy som bol radšej tam ako v meste (smiech). Čo si na ľuďoch najviac vážite? Som tichý introvert, rád ich pozorujem a veľa som sa vďaka tomu naučil. Asi úprimnosť. A čo na nich rád nemáte? Sú často nevšímaví. Na to, koľko ich aj cez Obchodnú ulicu denne prechádza, by som mohol predať veľa. Lenže stále sa niekam ponáhľajú. Aké máte vzťahy s čitateľmi Nota bene? Mám svojich stálych zákazníkov, ale nerozprávame sa veľmi. Sú asi piati, ktorým som sa otvoril, ale tiež len po určitú hranicu. Máte radosti? Mám rád holuby, rád ich kŕmim. Mám rád aj kone a celkovo zvieratá. Takisto počítačové hry ako Big Farm či dobrý film.

Veríte na osud? Kedysi som veril na veľa vecí. Dnes už neviem, na čo by som mal veriť. Aj keď, niečo asi musí byť...

Aký je váš ideálny deň? V jednej pesničke sa spieva: „Zrátam plusy, mínusy, smutne skonštatovať musím...“ Ak niečo pekné preváži nad zlými vecami, tak si deň vyhodnotím ako úspešný. Ale ozaj pekný deň? Čo ja viem...

Najväčšia láska vášho života? Kedysi som si myslel, že som jednu mal, ale zistil som, že to bolo len mladícke opojenie. Ale pamätám si, že už v materskej škole som bol zamilovaný. Vždy som do niekoho, ale skôr platonicky. Mal som veľmi rád sestričku Janu z Veľkého Zálužia, ktorú som stretol na protialkoholickom liečení. To ma dlho držalo.

Máte dosť peňazí? Nikdy. Dosť by znamenalo, že by som mal na ubytovanie, mohol vyplatiť internet a že mám rezervu, keby som potreboval pár dní voľna. Napríklad teraz som chorý, ale nemôžem si dovoliť ostať doma. Stačilo by mi toľko, aby som mal na základné veci a postupné splácanie svojich dlhov.

Keby sa dalo, čo by ste robili inak? Nikdy by som nepil. Začínal som s tým v sedemnástich a prvýkrát som bol na liečení, keď som mal 24. Vydržal som dva roky nepiť, prestal som fajčiť, piť kávu, chcel som byť vegetariánom, ale zrazu sa vo mne všetko vzbúrilo... Tiež by som si urobil maturitu, ale je to pre mňa drahé. Študoval som tri roky, a potom som musel do práce. A ľutujem, že aj keď viem a mám nutkanie, že by som mal niečo urobiť, strach je silnejší. Neviem, čo s tým.

Aká práca by vás bavila? So zvieratami, možno v ZOO. Bavilo by ma aj záhradníčiť. Ale človek väčšinou nemôže robiť to, čo má rád, je to slabo platené. Kedysi som vyrábal pekné obrázky z dreva a drôtov, ale málokto ich kupoval.

Aké ste mali detstvo? Ako dieťa som bol väčšinou v knihách. Medzi našimi bola vždy studená vojna, následky som si uvedomil až neskôr. Vyrastal som v Novej Dubnici,

Ako si predstavujete svoj život? Viem si predstaviť taký domček s jednou izbičkou a kuchynkou, mal by som dva kone, dva psy a dve mačky. Taký, aký mali vo dvore moji krstní rodičia. Možno by som aj dostal šancu, ale keď už mám počítač a pár vecí, so sťahovaním je to ťažké a mám aj strach. Keď už som raz prišiel o domov a nie raz som bol na ulici, ísť do niečoho nového je vždy riziko.

Nota bene

03 2016 Špión

VOĽBY A DOMOV Nota bene

Ak na Slovensku raz stratíte domov, stratíte ho obvykle navždy. Šanca na návrat do stabilného a dôstojného bývania je mizivá a ľudí bez domova čaká len hlbší prepad. Je čas volieb, preto odložme prílišný optimizmus, pomenujme fakty, načrtnime ich príčiny a možné riešenia.

03 2016

Shooty

Proti prúdu

Bezdomovectvo je dlhodobo neriešený problém a chýba nám jeho koncepčné riešenie. Následkom je, že ľudia, ktorým pomáhame, sa z ulice nehýbu napriek spoločnej urputnej snahe. S našimi už zamestnanými nosičmi batožín a predajcami Nota bene, ktorí sa snažia zamestnať, splatiť si dlhy či vyriešiť zdravotné problémy, narážame na bizarnosti nášho legislatívneho systému. Podkopáva im nohy. Prečítajte si zopár príbehov (mená sme pozmenili) z posledných dní. Možno niečo povedia aj tým, ktorí bezdomovectvo stále vidia len ako osobné zlyhanie a čisto individuálny problém. ĽUBO: Máte rakovinu, nemôžeme vás ošetriť Ľubomír sa už dlho necítil dobre, tak sme mu pomohli vybaviť ošetrenie u lekára. Zistili, že má rakovinu. Lekár mu oznámil, že ho nemôžu liečiť. Nie preto, že by to už nemalo zmysel, ale kvôli tomu, že nemá nárok na zdravotnú starostlivosť. Ľubo, tak ako väčšinu ľudí bez domova, spadá do kategórie občanov, ktorých podľa zákona ošetria len v prípade, že je bezprostredne ohrozený na živote. Lekár usúdil, že rakovina takým priamym ohrozením nie je. Prečo ľudia bez domova väčšinou nemajú prístup k zdravotnej starostlivosti? Ľubo dlží štátu na zdravotnom poistení. Ako nezamestnaný sa mohol nahlásiť na úrad práce, ktorý by za neho platil zdravotné poistenie. Neurobil to. Následkom je, že síce nebral od štátu ani korunu na dávkach, ale teraz

paradoxne, tomu istému štátu dlží 2 000 eur. Ľubo by si dlh rád splatil, lenže zákon mu to tak jednoducho nedovolí! Prvá splátka je minimálne 40% z dlžnej sumy a zvyšok musí splatiť maximálne v ôsmych ďalších splátkach. Na to nemá. Jediná poisťovňa, ktorá nám ľudsky vyšla v ústrety a dovolila Ľubovi splatiť dlh vo viacerých splátkach, nechce byť menovaná, aby z toho nemala opletačky. Pripadá vám to absurdné? Nám áno. LACO: Zbankrotovať je pridrahé Laca, ktorý je zamestnaný ako nosič batožín, sme po dlhých poradách s právnikmi prihlásili na osobný bankrot. Zbankrotovať na Slovensku nie je lacný špás. Potrebujete mať majetok alebo hotovosť najmenej v hodnote 2 300 eur. Pomohli sme mu ich zohnať. Zo zdravotnej poisťovne nám však nedávno prišiel omračujúci email, že počas procesu oddlženia Laco nemá nárok na zdravotné ošetrenie. Takže človek, ktorý je zamestnaný, spláca si poctivo dlh a platíme za neho odvody, nebude mať ešte celé ďalšie štyri roky nárok na zdravotnú starostlivosť! Ešte sa niekto čuduje, že sa na Slovensku, kde máme viac než tri milióny exekúcií, do osobného bankrotu prihlásilo len pár desiatok ľudí?! Ale my sa nedáme. Za pomoci právnikov žiadame pre Laca sprístupnenie zdravotnej starostlivosti. IVANA: Trvalé následky trvalého pobytu Ivana platí exekúcie za odvoz smetí za byt, v ktorom už dlhé roky nežije. Ona sama tento problém nerieši, pretože aj keby chcela, podľa zákona sa nemôže z trvalého pobytu odhlásiť

sama. Môže to urobiť len nový majiteľ nehnuteľnosti. A ten má dosť iných svojich starostí ako behať po úradoch a platiť kolky. Problém s odhlasovaním trvalého pobytu má ďalekosiahlejšie následky, než by sa zdalo. Ivana, ktorá už dávno nežije vo svojom rodnom meste, sa preto nemôže prihlásiť na pobyt vo svojom aktuálnom bydlisku, v Bratislave. Následkom je, že sa nemôže nahlásiť na úrad práce, nemôže poberať dávky a nemá zo zákona hradené zdravotné poistenie, a teda ani prístup k zdravotnej starostlivosti. Stúpa jej dlh a zhoršujú sa jej vyhliadky zamestnať sa. PETER: Začarovaný kruh Je sobota a Peter ako každý víkend stojí na predajnom mieste. Krvavé oči mu svietia ako semafory. Už niekoľko dní napriek chorobe predáva časopis. Keď ho vyháňam „domov“ (rozumej: do nevykúrenej chatky) odrazí ma s poznámkou, že či má deťom povedať, že budú jesť, keď bude dobré počasie. Má dve práce: okrem predaja NB robí asistenta vozíčkarke. Každý deň vstáva o piatej ráno. Každý víkend predáva časopis a vždy o tretej sa odšuchtá s chorou nohou za deťmi a bývalou ženou na ubytovňu, aby stihol návštevné hodiny. Nemyslím si, že jeho hlavným problémom je nezamestnanosť, a už vôbec nie, že by bol nepripravený na bývanie a potreboval naň špeciálny tréning. Celkom určite by mu však pomohla šanca zaplatiť si cenovo dostupný nájomný byt. Aby mohol, tak ako väčšina z nás, zabuchnúť dvere pred svetom a načerpať energiu po ďalšom bláznivom, upachtenom dni. Populistické naháňanie ľudí bez domova do práce môže znieť ušiam menej informovaných voličov lahodne, no samotná práca už dávno nie je cestou z bezdomovectva – nízke mzdy často nestačia ani na zaplatenie sólo izby na ubytovni. Pritom len človek, ktorý má zabezpečené vhodné (bezpečné, cenovo dostupné a primerané) bývanie, má predpoklady na to, aby si dlhodobo udržal prácu. Systém, v ktorom ženieme ľudí bez domova z nocľahární do útulkov, pričom očakávame, že sa dopracujú k trvalému bývaniu, má „malú chybičku“. Tou je, že chýba cieľová odmena – verejné nájomné byty.

Nocľahárne a útulky majú byť v živote človeka, ktorý stratil bývanie, len krátkou epizódou. Politici by mali iniciovať výstavbu a rekonštrukcie objektov na dlhodobé bývanie pre ľudí s nízkym príjmom. Pretože jedine vytvorenie miesta, ktoré môžu títo ľudia volať domovom, je základným nástrojom riešenia bezdomovectva. Chudoba v spojení so stratou bývania znamená začarovaný kruh zdravotných problémov, dlhodobej nezamestnanosti, nárastu dlhov, závislostí a v konečnom dôsledku zvýšenie Nota bene nákladov štátu na zdravotnú a sociálnu starostlivosť. Platí pravidlo, že čím dlhšie sú ľudia na ulici, tým väčšie problé- 03 2016 my sa nabaľujú. Preto nie náhodou Komisia EÚ odporúča Proti prúdu členským štátom zamerať sa na rýchly návrat späť do bývania (rapid re-housing) a na rozvoj dlhodobého bývania s podporou (housing first).

Politici musia nájsť spôsob ako zabezpečiť ľuďom bez domova prístup k zdravotnej starostlivosti či k osobnému bankrotu, a aj spôsob, ako motivovať zamestnávateľov prijímať ich do práce. Ponúkame im našu odbornú spoluprácu a pomoc. Naše združenie Proti prúdu iniciuje vznik Národnej stratégie prevencie a riešenia bezdomovectva. Spolupracujeme aj na príprave stratégie pre Mesto Bratislava, ktoré sa raz, ako veríme, stane lídrom v riešení bezdomovectva v SR. Nie všetky riešenia načierajú hlboko do štátneho rozpočtu. Odpustenie dlhov na zdravotnom poistení tým, ktorí už ich časť splatili, stojí za zváženie. Ľudia bez domova zbavení exekúcií by sa vďaka tomu mohli legálne zamestnať. V odvodoch, ktoré za nich budúci zamestnávateľ zaplatí, sa dlžná suma štátu zakrátko niekoľkonásobne vráti. Pomôcť môžu aj inšpirácie zo zahraničia, kde napr. niektoré mestá umožnia developerom stavať len pod podmienkou, že vyčlenia 10% bytov pre sociálne zraniteľné a vylúčené skupiny. Odskúšaných nápadov je dosť, len si vybrať. Lebo neriešiť je najdrahšie. Či už z hľadiska ľudských životov, ale aj ekonomických prepočtov, ktoré sa v tomto prípade tak zriedkavo stretávajú v lahodnej harmónii. Sandra Tordová štatutárna zástupkyňa OZ Proti prúdu, vydavateľa Nota bene

Politici odpovedali Majú neľahkú úlohu, ale aj zodpovednosť, vytvoriť podmienky pre ľudí, ktorí sa snažia dostať z bezdomovectva. Ako politici svoju zodpovednosť ponímajú, sa dozviete z úryvkov odpovedí na naše tri otázky. Denník N pre nás oslovil strany, ktoré by sa podľa posledných prieskumov dostali do parlamentu. Odpovedali všetky okrem strany SMER. Celé znenie ich odpovedí nájdete na www.dennikn.sk a na www.notabene.sk. 1. Aké kľúčové opatrenia zamerané na prevenciu a riešenie bezdomovectva navrhuje vaša strana? Zaviesť systém nájomného bývania, znížiť počet exekúcií a sfunkčniť inštitút osobného bankrotu chcú strany #Sieť a Most-Híd. Okrem toho chce Most-Híd vytvoriť udržateľné pracovné miesta a #Sieť štandardizovať terénnu sociálnu prácu v rodinách. Na terénnu sociálnu prácu na úrovni samospráv vsádzajú aj v SAS, spolu s prestupnou formu sociálneho ubytovania: „Nie však sociálnych bytov, ale ubytovní s jasnými pravidlami.“ (Život v inštitúcii však asi nie je snom nikoho z nás.)

vorením pracovných miest pre chudobné a sociálne vylúčené komunity. Chudobným občanom umožní získať lepšie bývanie na základe zásluh. Konečným cieľom je získanie štandardného nájomného bytu. V tom, že je výstavba nájomných a sociálnych bytov kľúčová a mala by zahŕňať nielen jednotlivcov, ale hlavne rodiny, sa zhodujú aj KDH a SMK. SMK pripúšťa, že sociálne byty by mohli byť riešením aj pre ľudí bez domova, ale až po absolvovaní „aktivít smerovaných k príprave na samostatné bývanie“. Vnímajú tiež potrebu rozšíriť sieť nízkoprahových útulkov a nocľahární „pre bezdomovcov, ktorí odmietajú využívať ponúknuté sociálne služby“, nakoľko sa domnievajú, že im „spôsob života na ulici z rôznych dôvodov vyhovuje“. (Ak niekto našu pomoc odmieta, neznamená to, že mu život na ulici vyhovuje.)

regulovať hazard a dohliadať na nebankové subjekty. Pre odvážlivcov z KDH „osobný bankrot nie je strašiakom“. Považujú za vhodné nastaviť systém exekúcií tak, „aby sa znovu zamestnaný bezdomovec mal dosť času postaviť na nohy“. Strana OĽANO chce pracovať na sprístupnení osobného bankrotu pre ľudí bez príjmov. Trápi ich nedostupnosť inštitúcií ľuďom bez domova v mieste ich skutočného, nie trvalého pobytu. „Pretože ak človek nemá možnosť začleniť sa do sociálneho systému v mieste, kde reálne žije, napríklad zaevidovať sa ako uchádzač o zamestnanie, jedným z dôsledkov je aj zadlžovanie sa na zdravotnom poistení.“

KDH sa domnieva, že v prvom rade treba zabezpečiť čo najväčší počet útulkov či nocľahární, aby ľudia bez domova nezomierali v uliciach. Vrámci Strana SNS nesúhlasí, že by bol proprevencie chcú pracovať „na výchove detí blém práve v nesystémovom nastavení k zodpovednému životu už na školách“. SNS ich predčila svojím návrhom „učiť exekúcií a v nedostupnosti osobného správnym návykom ako rozhodovať SNS nás poučila, že je nesprávne pozi- bankrotu. Zmiernenie následkov bezdoo svojom osude“ už deti predškolského tívne diskriminovať, a vysvetlili nám, že movectva vidia vo vytvorení prehľadnej veku. „Pri existenčnom zlyhaní“ chcú „bezdomovci stratili elementárne návyky, štruktúry poskytovania základných inposkytnúť ľuďom bez domova financo- ich spôsob života je degradovaný na holé formácií občanom s nižším právnym vanie prechodného ubytovania a stravy prežitie“ a tiež, že „ľudia bez domova vedomím a v postihovaní tých, ktorí tak, aby si ľahšie našli prácu. nemajú primárny problém s bývaním, zneužijú ich tieseň. ale problém s udržaním sa v poskytnuV OĽANO kladú dôraz na riešenie tom bývaní“. Najväčším problémom ľudí bez domodlhodobého bezdomovectva a myslia va je podľa SMK ich nezamestnanosť, si, že „nocľahárne majú byť krízovým, OĽANO chce zvýšiť počet nájom- ktorú chce riešiť opätovným nie dlhodobým riešením pre ľudí bez ných bytov zmenou nastavenia systému naštartovaním poľnohospodárskej domova“. Chcú sa tiež zasadiť o prijatie štátnych dotácií na výstavbu formou výroby. „Štát bude podporovať založenie Národnej koncepcie. motivujúcich podmienok napríklad po- malých, rodinných fariem, kde pôdu samocou daňových úľav pre samosprávu, mosprávam poskytne štát, a záujemcom SMK chce legislatívne upraviť súkromný aj neziskový sektor. – aj bezdomovcom – pri návrate do praneprávosť, keď sa pri decentralizácii covného pomeru budú pomáhať terénni štátnej správy viaceré kompetencie štátu 3. Ľudia bez domova zväčša neberú sociálni pracovníci.“ presunuli na miestne a regionálne sa- od štátu žiadne peniaze, no napriek mosprávy, ktoré však nedostali potrebné tomu sú jeho dlžníkmi na zdravotSAS sa domnieva, že „za bezdomovfinančné prostriedky na zabezpečenie nom poistení. Nemajú prístup k plnej cov, ak majú nezrovnalosti z minulosti, sociálnych služieb. zdravotnej starostlivosti a dlh im platí zdravotné poistenie štát“ a Mostzároveň bráni zamestnať sa. Na ulici Híd len konštatuje, že zdravotníctvo si 2. Najefektívnejšie riešenie bezdo- ich udržiava aj nesystémové nastave- vyžaduje komplexné systémové zmeny. movectva je dostupné bývanie. Koľko nie exekúcií a nedostupnosť osobného Prajeme vám šťastnú ruku pri voľbách. sociálnych bytov plánujete postaviť? bankrotu. Ako plánujete vyriešiť tento Ako inak chcete zabezpečiť prístup problém? Ďakujeme stranám, ktoré nám zaslali svoje k dôstojnému bývaniu? #Sieť chce zvýšiť kontrolu štátu vyjadrenia, a Denníku N za ich oslovenie. #Sieť prichádza s projektom svojpo- nad exekútormi a zlúčiť exekučné mocnej výstavby rodinných domov a vyt- konania. Zároveň chce prísnejšie Spracovala Sandra Tordová

KRÍŽOVKY O ŠŤASTÍ

autor: Pavol Surovec

Šťastie nemožno [...].

Nota bene

01 2016 Krížovka

Vylúštenie krížovky z minulého čísla:

Hlupák hľadá šťastie v diaľke, múdry si ho [dopestuje pred vlastným prahom]. James Oppenheim Sudoku bezplatne poskytol www.griddlers.net. Ďakujeme!

Troch úspešných lúštiteľov, ktorí do konca mesiaca pošlú tajničku na igor.kocian@notabene.sk, odmeníme knihou. INZERCIA

Nenechávajte si pre seba,

Hlavní podporovatelia projektu NOTA BENE

ak vám niektorý z predajcov zdvihne náladu, alebo naopak, adrenalín. Pošlite nám SMS na číslo 0911 654 411 a pripíšte vaše krstné meno a mesto, kde časopis kupujete. Dnes som si išla od jedného pána na Obchodnej ulici kúpiť Nota bene. Zaplatila som mu a všimla som si, že ponúka aj Diár 2016. Tak ja len, či si môžem prelistovať, a on že jasne. Ešte som sa spýtala, či sa bude dať kúpiť aj po Vianociach, a on, že áno. Popriala som mu pekné Vianoce a potom som si uvedomila, že ktovie, aké Vianoce ho vlastne čakajú… Poďakoval, rozlúčila som sa a odišla kúsok ďalej čakať elinu na zastávku. Po chvíľke prišiel za mnou, dal mi do ruky diár a utekal preč. Ja ešte za ním a on len, že pekné Vianoce, a už bol preč. Úplne som nechápala. Číslo predajcu je 1380. Anna (Je to predajca Peter Kozempel, o ktorom si prečítate na str. 36-37 – pozn. red.)

Nota bene

01 2016 Nástenka

Chcela by som sa poďakovať mojim zákazníkom z Antolskej nemocnice v Bratislave, pred ktorou predávam Nota bene – sestričkám, pani kvetinárke aj pacientom z oddelenia. Najväčšie poďakovanie chcem vyjadriť pánovi doktorovi röntgenistovi. Je veľmi milý, stále, každý mesiac si odo mňa kupuje časopis a má pre mňa veľké pochopenie. Ďakujem mu. Všetkým, čo ma poznajú a podporujú, prajem z celého srdca veľa zdravia v ich ďalšom živote. Anka Inzerát Staršia predajkyňa časopisu Nota bene, nefajčiarka, abstinentka, hľadá dlhodobé bývanie. Môžem platiť maximálne 165 eur na mesiac. Bývanie iba v Bratislave. Kontakt výdajňa: 02/52625962, predajkyňa Ivana (č. 2049), predajné miesto Tesco Expres Račianske mýto. Opravy Vo februárovom čísle Nota bene mal byť k fotografii na str. 14 – 15 nasledujúci text: „Marija Vladimírovna Aľjochina (27) je členka punkovej skupiny Pussy Riot, uväznená v r. 2012 po protiputinovskej akcii v Chráme Krista Spasiteľa v Moskve. Po prepustení z väzenia založila organizáciu na pomoc väzňom Zóna práva. V r. 2014 ju počas podobnej akcie zadržali v Soči, kozácka hliadka ju zmlátila, ale justícia ju oslobodila. Od roku 2008 je matkou syna Filipa. Je vegánka.“ Za chybu sa ospravedlňujeme. Vo februárovom čísle Nota bene sme v Špiónovi mylne uviedli, že dôchodok Ľuboša Mazúra je 360 eur namiesto 270 eur. Týmto sa nášmu predajcovi aj čitateľom ospravedlňujeme.

Partneri projektu

Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny

Toto vydanie Nota bene podporili

Kódex predajcu 1. Predajca nosí preukaz so svojím registračným číslom a fotografiou pri predaji na viditeľnom mieste. 2. Predajca predáva časopisy označené číslom zhodným s registračným číslom uvedeným na preukaze. 3. Predajca predáva časopisy na určenom predajnom mieste uvedenom na jeho preukaze. 4. Predajca predáva časopisy za oficiálnu cenu uvedenú na titulnej strane časopisu. 5. Predajca predáva časopisy spôsobom, ktorý neobťažuje okoloidúcich (je triezvy, čistý, upravený, slušný). 6. Predajca sa zdržuje na predajnom mieste bez detí do 16 rokov. 7. Predajca aktívne pracuje na zlepšení svojej sociálnej situácie a riadi sa pokynmi sociálneho pracovníka. 8. Predajca v Bratislave je povinný nosiť aj oficiálnu vestu s logom Nota bene. Začiatočník vestu nemá, iba špeciálny preukaz platný v daný mesiac.

Kódex kupujúceho

zostavil: Peter Patrónsky

1. Preverte si preukaz predajcu, na ktorom je uvedené registračné číslo, fotka. 2. Kupujte časopisy označené číslom zhodným s registračným číslom uvedenom na preukaze predajcu. 3. Predajcu si starostlivo vyberte. 4. Neplaťte viac, ako je uvedené na časopise, pokiaľ sa tak sami nerozhodnete. 5. Zoberte si svoj zaplatený časopis. 6. Časopis po prečítaní darujte alebo znehodnoťte tak, aby sa nedal znova predať.

Pouličný časopis Nota bene začal vychádzať v septembri 2001. Vydáva ho občianske združenie Proti prúdu ako svoj hlavný projekt na pomoc ľuďom, ktorí sa ocitli bez domova alebo im hrozí strata ubytovania z finančných dôvodov. Cieľom je aktivizovať ľudí bez domova, pomôcť im získať sebaúctu, dôstojný príjem, pracovné návyky a sociálne kontakty. Úlohou Nota bene je tiež kampaň na pomoc ľuďom bez domova. Predajca časopisu musí byť registrovaný v OZ Proti prúdu alebo partnerskej organizácii mimo Bratislavy. Pri registrácii dostane 3 kusy časopisov zdarma, všetky ostatné si

kupuje za 0,70 € a predáva za plnú sumu 1,40 €. Je povinný nosiť preukaz, v Bratislave aj oficiálnu vestu a dodržiavať kódex predajcu (pozri str. 42). Ak zistíte, že niektorý predajca porušuje pravidlá, prosím informujte nás alebo partnerskú organizáciu. OZ Proti prúdu v rámci integračného projektu Nota bene poskytuje predajcom ďalšie služby: základné a špecializované sociálne poradenstvo, pomoc pri uplatňovaní práv a právom chránených záujmov, podporu streetworkera na predajnom mieste, právne poradenstvo partnerskej advokátskej kancelárie, tréningy, skupinové stretnutia a workshopy, prí-

Manažment Proti prúdu: riaditeľka Mgr. Zuzana Pohánková, 0917 275 812. Štatutárne zástupkyne: Mgr. Zuzana Pohánková, Mgr. Sandra Tordová. Redakcia Nota bene: šéfredaktorka Mgr. Sandra Tordová, 0905 143 651, zastupujúca šéfredaktorka Ada Jung, 0944 243 446. Fundraising a inzercia: Mgr. Igor Kocian, 0911 654 411. Administratíva: Ing. Fabiola Mokrá, 0911 209 559. Sociálni pracovníci: 02 5262 5962, poradcovia@notabene.sk, Barbora Žiaranová, Mgr. Mária Benkovičová, PaedDr. Libor Klenovský PhD, Mgr. Erik Kapsdorfer. Projekt nosiči batožín: PhDr. Peter Kadlečík, 0907 733 388, Bc. Tomáš Dobrovič. Konferencia ľudia bez domova: projektový manažment Mgr. Nina Beňová, PhD, 0908 434 826. Grafické spracovanie časopisu: Mgr. art. Pavol Čejka. Jazyková korektúra: Workaholic culture. Tlač: Dolis, s.r.o. Všetci uvedení pracovníci majú zároveň osobnú mailovú adresu v tvare: meno.priezvisko@notabene.sk.

stup do kupónového motivačného sociálneho obchodu, príspevky na lieky, internet, PC a telefón zadarmo pre vybavovanie práce, bývania a úradných záležitostí, úschovu peňazí a úradných listín a možnosť využívať korešpondenčnú adresu o. z. na zasielanie osobnej pošty. OZ Proti prúdu od roku 2001 realizuje pilotné projekty v oblasti riešenia bezdomovectva, vydáva knihy z pera ľudí bez domova, organizuje odborné konferencie a vydáva odborné publikácie. Je členom siete pouličných časopisov INSP, organizácie FEANTSA a Slovenskej siete proti chudobe. Viac na www.notabene.sk.

Mesačník Nota bene, 15. ročník, číslo 177. Vydavateľ: OZ Proti prúdu, Karpatská 10, 811 01 Bratislava, 02/5262 5962, www.notabene.sk. IČO: 360 68 781, IČ DPH: SK2021585731, číslo účtu: 266 34 750 14/ 1100 Tatrabanka, IBAN: SK 21 1100 0000 0026 6347 5014, BIC (SWIFT): TATRSKBX. Registrácia na MV SR dňa 20. 3. 2001, číslo spisu: VVS/1-900/90-17945, na MK SR pod číslom EV 3665/09 ISS N 1335-9169.

Organizácie zabezpečujúce realizáciu integračného projektu Nota bene na Slovensku: BRATISLAVA (od roku 2001): O. z. Proti prúdu, vydavateľ Nota bene, Karpatská 10, 811 01 Bratislava, 02/5262 5962, poradcovia@notabene.sk, www.notabene.sk, BANSKÁ BYSTRICA (2003): Sociálno-charitatívne centrum Ivana Šedibu, prevádzkovateľ: Územný spolok SČK, Pod Urpínom 6, 974 01 Banská Bystrica, Mgr. Miroslav Gregor, 048/413 1335, socialne. redcross@gmail.com, ČADCA (2006): Dom charity sv. Gianny, prevádzkovateľ: DCH Žilina, Kukučínová 4, 022 01 Čadca, Katarína Melicháčová, 0918 874 839, 041/432 40 88, charita. cadca@centrum.sk, HLOHOVEC (2009): O. z. Pokoj a dobro, Pribinova 51, 900 28 Hlohovec, Pavol Šoka, 033/742 3827, viera.vavrova@d2u.sk, HOLÍČ (2009): Azylový dom Emauzy, prevádzkovateľ: N. o . Križovatky, Holíč, Michal Sedláček, 034 668 3110, michal.sedlacek@gmail.com, 0905 579 087, 034 6683110, emauzy@stonline.sk, KEŽMAROK (2006): O. z. Hviezda (v spolupráci s MsÚ Kežmarok), Lanškrounská 16, 060 01 Kežmarok, Mária Galdunová, 0905 886 546, 052/466 0212, komunita@kezmarok.sk, KOŠICE (2003): Charitný dom sv. Alžbety, prevádzkovateľ: ADCH Košice, Bosáková ul. Košice, Ing. Bc. Martina Mačingová, 0910 842 182, notabene.kosice@gmail.com, LEVICE (2005): O. z. Miesto v dome, Sama Chalupku 7, 934 01 Levice, Ľubica Prištiaková, 036/622 15 86, mvd@miestovdome.sk, LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ (2010): Komunitné centrum Lipt. Mikuláš, Športová 1190/4, 031 01 Lipt. Mikuláš, Mgr. Alena Novajovská, 0911 197 227, 044 552 2052, komunitne.centrum@atlas.sk, MALACKY (2006): Azylové centrum Betánia, prevádzkovateľ: N. o. Križovatky, Ľudovíta Fullu 16, 901 01 Malacky, Lenka Hornáčková, 0908 461 988, 034 772 2457, acbetania@orangemail.sk, www.krizovatky.eu, NITRA (2003): Dom charity sv. Rafaela, prevádzkovateľ: DCH Nitra, Samova 4, 950 50 Nitra, Andrea Rončková, 0907 451 771, 037 772 1792, rafael.charita@gmail.com, www.charitanitra.sk, PIEŠŤANY (2005): ÚZ Domum, Bodona 55, 921 01 Piešťany, Eva Papšová, 0915 400 577, 033/ 772 7687, domum@kios.sk, POPRAD (2005): ZSS, prevádzkovateľ: O. z. Korene v spolupráci s MsÚ Poprad, Levočská 51, 058 01 Poprad, Marcela Michalková, 0910 890 488, 052/772 4209, socialne@msupoprad.sk, TRNAVA (2006): ADCH Trnava, Hlavná 43, 917 01 Trnava, Soňa Pobiecka, 0948 091 011, 033/533 3159, kristina.bacikova@charitatt.sk, sona.pobiecka@charitatt.sk, VRANOV NAD TOPĽOU (2009): Charitný dom pre mládež, prevádzkovateľ ADCH Košice, Lúčna 812, 093 01 Vranov nad Topľou, 0904 981 536, 057/443 1578, maria.tongelova@charita-ke.sk, ŽILINA (2003): Dom charity sv. Vincenta, prevádzkovateľ: DCH Žilina, Predmestská 12, 010 01 Žilina, Gabriela Huliaková, 0918 314 197, 041/724 4795, dchvincent.za@gmail.com