__MAIN_TEXT__

Page 1

kupujte iba od predajcu s preukazom číslo preukazu predajcu

1,40€ polovica pre predajcu Júl 2015/169

Na kolesách

Letné krížovky u vášho predajcu v druhej polovici júla


Nenechávajte si pre seba 07 2015 Nástenka

2

ak vám niektorý z predajcov zdvihne náladu, alebo naopak, adrenalín. Pošlite nám SMS na číslo 0917 275 812 07.06., 16:10 Dobrý deň. Nota bene kupujem často u pána Ľubomíra (č. 90) pri železničnej stanici v Žiline. Je vždy príjemný, nevtieravý. Aj s inými predajcami v Žiline mám iba dobré skúsenosti – majú milé slová, i keď nekúpite. To sa nedá povedať o mladom mužovi a mladej žene pred Hlavnou stanicou v Bratislave. Boli dotieraví a bolo jasné, že podvádzajú – nemali vestu ani odznak (kazili povesť skutočným predajcom). Ďakujem vám za výborné projekty ako Nosiči batožiny a za hodnotný časopis. Mária 08.06., 09:45 Nota bene si pravidelne kupujem tri roky, odkedy bývam v Karlovej Vsi. Spriatelil som sa s predajcom, ktorý slušne otvára ľuďom dvere do predajne Tesco express. Robí to nenásilnou formou a pre kupujúcich má vľúdne slovo. Držím mu v nie ľahkom živote palce. Tesco je na Kempelenovej ulici. Prajem mu veľa šťastia. Jozef 09.06., 21:34 Ďakujem za fajn projekt Nosiči na Hlavnej stanici. Dnes som prvýkrát sama cestovala vlakom s dieťaťom v kočíku a tŕpla som, ako zvládnem schody, či mi bude niekto ochotný pomôcť, keď sa všetci tak ponáhľajú. Môj kočiar je ťažký a schodov je tam dosť. Milé prekvapenie pre mňa v podobe livrejí ma viac ako potešilo. Kočík mi pomohol zniesť Jožo, vyprevadil ma až do vlaku a pridal k tomu prianie peknej cesty. Fakt milé a super nápad!!! Ďakujeeem! Kateřina 10.06., 17:58 Nota bene kupujem každý mesiac na Medzijarkoch v Tescu. Predáva ho milý pán s číslom 770. Človek má ráno hneď lepšiu náladu, keď sa mu prihovorí pekným pozdravom. Len škoda, že taký dobrý časopis nevychádza aspoň dvakrát v mesiaci. Marta

11.06., 07:33 Dobrý deň, náhodou sme sa dozvedeli, že pán Ivan, predajca č. 1888 z križovatky na Račianskom mýte, oslávil začiatkom júna narodeniny. Radi by sme mu touto cestou zaželali veľa zdravia a šťastia a poďakovali sa za nekonečný optimizmus aj úprimne mienené rady a informácie, ktorými nás, verných zákazníkov, počas predaja časopisu stihne zásobiť. Dana a Maroš

Partneri projektu Projekt je podporený programom Aktívne občianstvo a inklúzia, ktorý realizujú:

Kódex predajcu 1. Predajca nosí preukaz so svojím registračným číslom a fotografiou pri predaji na viditeľnom mieste. 2. Predajca predáva časopisy označené číslom zhodným s registračným číslom uvedeným na preukaze. 3. Predajca predáva časopisy na určenom predajnom mieste uvedenom na jeho preukaze. 4. Predajca predáva časopisy za oficiálnu cenu uvedenú na titulnej strane časopisu. 5. Predajca predáva časopisy spôsobom, ktorý neobťažuje okoloidúcich (je triezvy, čistý, upravený, slušný). 6. Predajca sa zdržuje na predajnom mieste bez detí do 16 rokov. 7. Predajca aktívne pracuje na zlepšení svojej sociálnej situácie a riadi sa pokynmi sociálneho pracovníka. 8. Predajca v Bratislave je povinný nosiť aj oficiálnu vestu s logom Nota bene. Začiatočník vestu nemá, iba špeciálny preukaz platný v daný mesiac.

Kódex kupujúceho zostavil: Peter Patrónsky

1. Preverte si preukaz predajcu, na ktorom je uvedené registračné číslo, fotka. 2. Kupujte časopisy označené číslom zhodným s registračným číslom uvedenom na preukaze predajcu. 3. Predajcu si starostlivo vyberte. 4. Neplaťte viac, ako je uvedené na časopise, pokiaľ sa tak sami nerozhodnete. 5. Zoberte si svoj zaplatený časopis. 6. Časopis po prečítaní darujte alebo znehodnoťte tak, aby sa nedal znova predať.

Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny

Toto vydanie Nota bene podporili sumou 50€

Na obálke: Kristína Madajová, foto: archív K. M.

Nota bene

Hlavní podporovatelia projektu NOTA BENE


4

Rozhovor Neboj sa niečo spraviť KRISTÍNA MADAJOVÁ (23) momentálne brázdi Austráliu na žltom trabante. V zahraničí, na rozdiel od Slovenska, vraj ľudia vôbec jej hendikep neriešia. A nijako zvlášť sa nepozastavujú ani nad tým, že cestuje.

8

Reportáž Život na kolesách Kdesi na opačnom konci mesta vstáva o siedmej ráno z postele Jozef. No nejde mu to tak rýchlo, ako by chcel. Pol hodinu až hodinu trvá, len kým sa oblečie. Na niektorých z nás číhajú väčšie bariéry ako tie mentálne.

17

Fenomén Traffic rage Nadávanie a zúrivá gestikulácia sú v dopravných špičkách bežné komunikačné prostriedky. Občas niekto dostane amok a auto použije ako zbraň. Alebo aj zbraň samotnú. Najohrozenejší sú cyklisti, skútristi a motorkári.

21

Téma Digitálny nomád Víťa Válka (34), grafický dizajnér, každý rok zbalí rodinu aj s počítačom do karavanu a na dva mesiace vyrazia do sveta. Po celý čas pracuje, akoby bol v kancelárii, no zmeny pobytu im dávajú veľa nových impulzov.

26

Umenie Drsná poézia života ľudí bez domova Na Facebooku privoniava k veľkej bielej kvetine, no s potetovanými ramenami vyzerá skôr ako tvrdý rocker. Český maliar Michael Rittstein (65) maľuje ľudí bez domova. Je to vraj nový romantizmus a sociálna dráma zároveň.

30

Pútnik Moje NAJ Najzvláštnejšia cesta bola po Rumunsku, najhoršia služobná cesta do Sarajeva, no a najdlhšia viedla z Ugandy do Južného Sudánu. Fotoreportérka Jana Čavojská sa s nami podelila o svoje NAJ na kolesách.

O láskavosti Nedávno som si kúpila skúter. Stalo sa to asi najhlúpejším možným spôsobom. Počas skúšobnej jazdy na jednom požičanom, som sebou praštila o zem a otĺkla som ho. (Neskôr som zistila, že je to prekvapivo rozšírený spôsob, ako sa dostať k svojej prvej motorke.) Okrem zraneného ega a pošramotenej sebaúcty sa našťastie nikomu nič nestalo. Ale musela to byť rana, lebo pritiahla hlúčik zvedavcov. Odkiaľsi sa ku mne prihnali aj Emanuel s Monikou, párik bez domova. Zdvihli ma zo zeme, vypli motor a chlácholili ma. Rozčúlene som poskakovala, červená od hanby. Ako sa ukážem majiteľovi na oči a koľko to celé bude stáť? „Toto nie je problém. Hlavne, že vy ste celá. Toto je NIČ,“ ukázal Emanuel na padnutý skúter. „TOTO je problém,“ a ukázal na cintorín. Slová o ničotnosti matérie podčiarkol kopnutím do skútra. To ma, nabitú adrenalínom z pádu, rozosmialo. Prítomnosť týchto dvoch ľudkov a Monikiných láskavých súcitných očí ma vniesla do reality, v ktorej na doškriabaných plechoch vôbec nezáleží. Ľudia bez domova sú v takejto zraniteľnej situácii často, preto ma stále menej prekvapuje, že neraz sú práve oni tí, ktorí prví priskočia na pomoc. Internet je plný príbehov, kedy chlapík bez domova zaplatil vystrašenej študentke v noci taxík alebo sa podelil o jedlo s hladným okoloidúcim. Sme práve na ceste do Ameriky. Ideme sa naučiť, ako sa tam našim kolegom darí vytiahnuť až 90 percent ľudí z bezdomovectva. Môžeme sa inšpirovať aj vďaka tomu, že nejaký netrpezlivý človek dávno vynašiel koleso a vývoj šiel ďalej. Na druhej strane už viem, že tú závratnú rýchlosť, akou dnes preletíme kontinenty, často nestíham. Pravidelne potrebujem spomaliť, aby duša dobehla telo a uvedomila si, na čom skutočne záleží. Byť odkázaní na láskavosť cudzích ľudí je veľmi existenciálny pocit. Život sa mi vyšmykuje z rúk častejšie, ako by som si želala, a na láskavosti nezabúdam. Na cestách ešte viac ako inokedy. Sandra Tordová šéfredaktorka

Nota bene

07 2015 Editoriál

3


Nota bene

07 2015 Rozhovor

4

Neboj sa niečo spraviť! Nezastavil ju ani invalidný vozík. KRISTÍNA MADAJOVÁ (23) momentálne brázdi Austráliu. Na žltom trabante. Petra Nagyová

Ako sa ti u protinožcov darí? Výborne! Hoci sa nám podarilo vyraziť až po mesiaci, už vyše 90 dní sme na dôležitej výprave. Je nás spolu deväť – piati Česi, dvaja Slováci a dvaja Poliaci, na čele s novinárom a cestovateľom Danom Přibáňom, ktorý už so žltými trabantmi prešiel Hodvábnu cestu, Afriku a Južnú Ameriku. Sme na dobrej ceste (smiech). Prečo vám štart trval tak dlho? Mali sme trošku problém s balením vecí. Bolo ich veľa a ani naše autá neboli v takom stave, aby sme mohli vyraziť už v januári. Preto sa to posúvalo. Nakoniec sme vyrazili až na konci marca, čo je trocha škoda, lebo v Austrálii sa už začína jeseň a počasie nie je najlepšie. Nie je pre teba náročné presúvať sa na vozíku? Práveže nie. Keď som na cestách, ľudia vôbec neriešia môj hendikep. Mám pocit, že Slováci vozíčkarov škatuľkujú. Automaticky to pre nich znamená aj mentálne postihnutie. Preto s nami veľmi ťažko nadväzujú kontakt. Boja sa na čokoľvek opýtať alebo nám

archív K. M.

pomôcť. V iných krajinách sú vozíčkari viac socializovaní a akceptovanie ich hendikepu je oveľa lepšie. Na Slovensku si snáď všetci myslia, že človek na vozíku by mal sedieť doma. Snažím sa tieto názory vyvracať. My vozíčkari sme úplne normálni ľudia, máme tiež svoje sny a túžby. Ako vznikol nápad prejsť Austráliu na žltých trabantoch? Polovica členov našej výpravy bola už pred niekoľkými rokmi na trabantoch v Južnej Amerike. Dan s nimi prešiel Hodvábnu cestu aj Afriku, z čoho vznikli zaujímavé dokumenty. Práve som bola v Paname, keď mi Marek Slobodník, jeden z členov výpravy, zavolal, či s nimi chcem ísť do Austrálie. Nápad zobrať vozíčkarov vzišiel od Kuba Kouckého, vozíčkara, ktorý miluje adrenalín. Bol na jednej z prednášok, na ktorej Dan hovoril o svojich cestách na trabante. Po dlhom prehováraní sa rozhodol, že Kuba vezme so sebou do Austrálie. Napokon vzali aj mňa. Aj šoféruješ? Tri roky pred úrazom som šoférovala, ale opäť som začala len

pred pár mesiacmi, keď som si dala prerobiť auto. Aká bola Kristína pred úrazom a aká je po ňom? Nemyslím si, že som sa veľmi zmenila. Vždy som túžila cestovať, študovať, byť všade, len nie doma. To mi aj zostalo. Po úraze som sa chcela dostať čo najrýchlejšie do starých koľají. Nechcela som prispôsobovať svoj život tomu, že som na vozíku, ale vozík tomu, že chcem stále žiť naplno. Nesedieť doma a neplakať, lebo nie je v podstate prečo. Niekedy mám pocit, že skutočne žiť som začala až na vozíku. Som rada, že som stále tu, a inak vnímam problémy, či už svoje alebo ľudí okolo.


Nota bene

06 2015 Rozhovor

5

Predtým som sa väčšinou zapodievala banalitami, ktoré zbytočne oberajú o drahocenný čas. Stránku na sociálnej sieti som si urobila len preto, aby som ľuďom ukázala, že vždy sa dá žiť ďalej. A robiť všeličo zaujímavé.

keď som odchádzala do Austrálie, všetci ma varovali pred jedovatými hadmi, pavúkmi či samovražednými kengurami, ktoré skáču pred idúce autá. Ale ja tu zatiaľ každodenne trpím iba otravné muchy (smiech).

Čo je to ešte okrem cestovania? Snažím sa napríklad veľa športovať. Keď sa vrátim z ciest, chcem skúsiť handbike a bedminton na vozíku. Myslím, že v tomto by som sa našla. Minulú zimu som opäť skúsila lyžovať a bolo to to najlepšie, čo som mohla urobiť. Ten pocit pri lyžovaní sa nedá nahradiť ničím. Aj preto som rada, že po úraze na lyžiáach nemám strach. Vôbec. Aj

Tvoj trabant je nejako špeciálne upravený? Trabant som predtým videla akurát tak z veľkej diaľky, takže môj prvý kontakt s ním počas slávnostného odjazdu bol zábavný. Ale teraz, keď v ňom doslova dennodenne žijeme, som si zvykla. Rozmýšľam, že si jeden zaobstarám aj doma. Tento náš má totiž poloautomatickú spojku, takže človek normálne radí rýchlosti, ale

spojku nestláča. Tá sa spína sama a zaberá, keď sa pridá plyn. Je to super. V expedičnom tíme ste dve dievčatá. Chlapi vás poslúchajú? S Dominikou celú túto skoro chlapskú expedíciu skrášľujeme, takže si nás rýchlo obľúbili, vychádzame s nimi skvele. Pomáhame si a podporujeme sa navzájom, lebo cestovať v takej veľkej skupine je psychicky niekedy veľmi náročné. Narážate na seba? Najhoršie sú situácie, keď sa máme rozhodnúť, čo budeme robiť ďalej. Každý má, samozrejme, iný názor. Vtedy by sme sa najradšej


Nota bene

na ceste nás ešte určite čaká veľa „prekvapení“, ktoré budeme musieť zdolať. No ja sa držím hesla: Keď sa chce, všetko ide.

07 2015 Rozhovor

6

Čo všetko ste už v Austrálii zažili? Najkrajšie zážitky mám z toho, čo som videla. Pôvodných obyvateľov – aborigénov, miestne zvieratá, rozmanitú prírodu, ktorá sa mení z buša na kopcovité oblasti a potom na púšť. Všetko tu má niečo do seba. A keď sa k tomu prirátajú aj členovia výpravy, o zábavu je postarané. Zažívame rôzne situácie. Zrazu sa na ceste pokazí trabant, opravuje sa asi tri hodiny, a keď už máme pokračovať ďalej, nechce zas naštartovať Jawa. To je síce na zbláznenie, ale zároveň sa dobre bavíme, lebo práve v takýchto situáciách vznikajú tie najlepšie historky.

Perokresba: Miroslav Vomáčka, www.vendyatelier.cz pozabíjali (smiech). Napokon sa vždy nejako dohodneme, lebo inak by to tu nemohlo fungovať. Ale keď je medzi nami naozaj veľmi zle, vyriešime to výmenou spolujazdcov v aute. Aj mne sa už niekoľkokrát stalo, že som musela opustiť trabant a viezť sa v maluchu (Fiat 126 – pozn. red.). Dokedy budete na cestách? To nikto nevie. Letenky máme do konca júla, ale vyzerá to tak, že sa naša expedícia natiahne. Trasu máte vytýčenú vopred? Musíte ju aj prispôsobovať? Vyrazili sme z Perthu zo západnej Austrálie. Odtiaľ sa ťaháme krížom cez stredozemie, ktoré je dlhé asi 2 000 kilometrov cez Uluru do Cairnes, čo je mestečko na východnom pobreží. Odtiaľ pôjdeme

smerom na severozápad do Darwinu, kde sa chceme nalodiť smerom na Východný Timor. Cez Bali by sme chceli prejsť do Indonézie, z ostrova na ostrov až do Malajzie a do Thajska. Z thajského Bangkoku by sme chceli urobiť okruh cez Kambodžu, Laos a potom sa vrátiť naspäť do Thajska. Naša trasa je už trošku pozmenená, pretože nás tlačí čas, takže sme museli vynechať v Austrálii aj mestá ako Sydney či Cambera. Dúfam, že sa toho už viac meniť nebude, ale človek nikdy nevie. Čakajú vás nejaké špeciálne výzvy? Už to je veľká výzva, že ideme cez stredozemie, pretože je tu práve obdobie dažďov. Veľmi nám prší a cesty sú rozmočené, čo je náročné. Najmä pre našich motorkárov. Ale

Akí sú ostatní členovia výpravy? Každý sme tu iný, svojský a máme svoje muchy. Najviac si však rozumiem s Marekom, motorkárom z Banskej Bystrice, a s Radkom, šialeným Poliakom, ktorý šoféruje malucha. S nimi sa človek nikdy nenudí. Kuba, môj osobný vodič z trabantu, je tiež vtipná kopa. Najmä keď spolu cestujeme a na všetko v aute frfleme. Kameraman Zdeněk a fotograf Vojta sú pracanti. Je s nimi tiež veselo, lebo stále dokola pobehujú a všetko zaznamenávajú. Marcin, druhý vodič malucha, je typický Poliak, ktorý sa snaží všetko vykšeftovať a najlepšie, ak to získa zadarmo. Všetkých nás tu zabáva svojou vtipnou poľštinou, pesničkami a historkami. Zo všetkého si robí srandu a vždy, keď ho najviac potrebujeme, niekde sa fláka (smiech). Nie je to niekedy tak trochu čierny humor? Je. Ale ja nemám problém urobiť si srandu aj sama zo seba alebo z vozíka. Musím však mať okolo seba správnych ľudí, ktorí to pochopia. Často si jeden z druhého uťahujeme, aj preto je tu taká dobrá nálada. Čierny humor jednoznačne treba, alebo ako s Kubom hovoríme: Neboj sa niečo spraviť! Prinajhoršom skončíš na vozíku...


Nota bene

Dan o tebe hovorí, že si húževnatosť sama. Zvládaš nepohodlie, nič ťa len tak nerozhádže... Dokážem spať v stane v divočine, variť na ohni, vydržať bez sprchy celý týždeň... Trochu náročné je aj počasie. Mysleli sme, že v Austrálii bude omnoho teplejšie, ale v stredozemí klesne v noci teplota aj na päť stupňov. Preto sa už veľmi tešíme na sever, kde majú byť tridsiatky. Znie to zábavne, keď sa niekto z juhu teší na teplo na severe... No dá sa to. Človek si zvykne na všetko. Akurát na sebe vnímam, že veci, ktoré mám doma a s ktorými sa rozmaznávam, nechcem ani vidieť. Prídu mi zbytočné. Myslím, že keď sa vrátim, urobím v nich generálne upratovanie. Austrália nie je tvoja prvá cesta, videla si toho oveľa viac. Hneď po strednej škole som odišla robiť dobrovoľníčku do Ruska. Robila som v Nižnom Novgorode s postihnutými deťmi. Bola som tam polroka a vrátila som sa na Slovensko. Myslela som, že začnem študovať, ale napokon som odišla do Švajčiarska pracovať ako au-pairka. Tam sa mi stal úraz na lyžiach a po niekoľkých mesiacoch som sa opäť vrátila na Slovensko, rehabilitovala a neskôr začala študovať medzinárodný obchod v anglickom jazyku na univerzite v Nitre. Potom prišla ponuka od chalanov na expedíciu po Austrálii na žltých trabantoch. Ale ešte predtým si absolvovala cestu po Strednej Amerike. Áno, bola som tam minulý rok s kamarátkou. Ona bola vtedy v Peru a stretli sme sa v Paname. Odtiaľ sme pokračovali cez Kostariku, Nikaraguu, Honduras a Guatemalu až do Mexika a naspäť. Tiež to bol len taký šialený nápad, lebo som sa doma nudila. Tak som si kúpila letenku a na Vianoce odišla. No Panama sa mi páčila, bola taká typicky americká. Potom sa ráz krajín začal meniť. Kostarika bola ešte turistická, no Nikaragua už veľmi temperamentná, bolo tam málo turistov a páčila sa mi najviac. Učarovalo mi miestne jedlo, ľudia i nádherná krajina.

07 2015 Rozhovor

7

S cestovaním sme nemali žiadny problém. Ľudia zastavovali a chceli nám pomáhať, boli veľmi spontánni a bezprostrední. Ubytovanie sme riešili cez couchsurfing (ľudia vo svete poskytujú na pár dní svoj gauč – pozn. red.). Takto sme sa v Paname zoznámili s Alejandrom. V máji som sa k nemu ešte na mesiac vrátila a teraz sme veľmi dobrí kamaráti. Je tvoje cestovanie v niečom iné? Neviem, či je niečím iné. Možno nemôžem sama vyliezť na sopku alebo pyramídu, ale keď som s tými správnymi ľuďmi, všetko sa dá. Keď sme cestovali s Marcelou, v Mexiku sa so mnou vyteperila na pyramídu, hoci niekto iný by to vzdal už pri druhom schode. Ona nepozná slová nedá sa... Môže sa zdať, že cestovať na vozíku trvá oveľa dlhšie. Ja však ten pocit

nemám, skôr naopak. Všetci za mnou vždy len utekajú (smiech). Ako na tvoje odchody reagujú rodičia? Vždy sa im snažím oznámiť svoje cesty čo najneskôr, aby sa zbytočne nestresovali. S Austráliou ma však predbehli, pretože sa o tom dozvedeli na internete. Našťastie to brali v pohode a tešili sa so mnou, aspoň myslím. Pripravili mi prekvapenie v podobe torty s mapou Austrálie a ružovým trabantom. Nechýba ti na cestách domov? Áno, ale málokedy sa mi stáva, že by som sa preto chcela čo najrýchlejšie vrátiť. Doma to už poznám a nikdy tam dlho neobsedím. Teraz sa však budem musieť vrátiť z expedície skôr. Kvôli priateľovi, s ktorým som ani nie rok, a aj kvôli škole.


Nota bene

07 2015 Reportáž

8


Kdesi na opačnom konci mesta vstáva o siedmej ráno z postele Jozef. No nejde mu to tak rýchlo, ako by chcel. Petra Nagyová Pol hodinu až hodinu trvá, kým sa oblečie. Posadí sa do invalidného vozíka a presunie sa na toaletu. V kúpeľni mu padne zubná kefka. Trvá ďalšie dlhé minúty, kým ju zodvihne. Cestou do práce príde MHD, do ktorého je umenie sa dostať. Ešte prekonať dieru na ceste a veľký obrubník, ktorý straší na chodníku. Len málokedy si uvedomujeme, že na niektorých z nás číhajú väčšie bariéry ako tie mentálne. A že raz sa môžu stať bariérami pre každého z nás... Do Organizácie muskulárnych dystrofikov som dobehla v úplnom strese. Zadýchaná sa vo dverách pýtam na Jozefa Blažeka. Času je málo a vecí, ktoré treba urobiť, zasa príliš veľa. V miestnosti ma však ovanie nesmierny pokoj. Môj pohľad spočinie asi na desiatich ľuďoch na invalidných vozíkoch. Sedia za veľkým stolom a spoločne obedujú, jedna veľká rodina. Spoza steny pomalým, hojdavým krokom vychádza Jozef. „No vitaj. Pôjdeš so mnou kúpiť zákusky?“ Pomaličky si sadá do elektrického vozíka a vezie sa na ňom k pracovnému stolu. „Niekde tu by som mal mať nákupný zoznam.“ Hľadám medzi kopou papierov a zmlúv. „Podáš mi prosím ťa ešte telefón a peňaženku? Tam niekde vzadu pod škatuľami je moja taška, aj tú potrebujem,“ vymenúva. Uvedomujem si, aké to mám jednoduché – len tak bez rozmyslu sa po čomkoľvek natiahnuť. No sú ľudia, ktorým to môže trvať trojnásobne dlhšie. Aj preto Jozefovi asistujem s radosťou.

Vladimír Šimíček Hoci Jozef pôsobí v Organizácii muskulárnych dystrofikov, do vozíka ho neposadila táto choroba, ale nevinný pád. Mal pätnásť rokov a hral sa s kamarátmi na dvore. „Tak nešťastne som spadol, že sa mi na mieche vytvorila zrazenina.“ V tom čase lekári nevedeli určiť presnú diagnózu a Jozefov stav sa postupne zhoršoval. „Ale tým, že sa to dialo postupne a neustále som bol v partii zdravých kamarátov, zmieriť sa s tým mi nepripadalo také ťažké,“ hovorí. Miecha však s pribúdajúcimi rokmi starne a pohyb sa ďalej zhoršuje. Jozef dnes vôbec nehýbe pravou rukou a pri písaní do počítača či kreslení používa ľavú. Aj pri riadení vozíka. Vychádzame z organizácie. Ja po vlastných, Jozef na vozíku. Zrazu dostane nápad. „Vadilo by ti, keby som ťa odviezol?“ Nechápem, ako to myslí. „Postav sa za mňa na drobné kolieska a poriadne sa drž. Vyrážame!“ Neuveriteľné. Spoločne brázdime ulice medzi rodinnými domami do cukrárne. Míňajú nás autá i bicykle, sme však plnohodnotnou súčasťou cestnej premávky. Zrazu Jozef otočí vozík: „Zablúdili sme. Vošiel som do nesprávnej uličky.“ Vraciame sa späť, na jednej z križovatiek sa nečakane vyrúti auto. Jozef ihneď brzdí, zdá sa, že je už navyknutý. Horšie je to s obrubníkmi, vozík sa na ne tak ľahko nedostane. Keby ho aj niekto potlačil, mohol by sa prevrátiť. Uvedomujem si, koľko bariér a nástrah všade číha. Pýtam sa Jozefa, či mu už niektorý z vodičov

Život na kolesách


Nota bene

07 2015 Reportáž

10

Jozef kontroloval priebeh koncertu zo zákulisia. Na snímke s Lukášom Filom zo skupiny Korben Dallas. vynadal. Nie, ale paradoxne jeden cyklista, ktorému zavadzal s ďalšími kamarátmi vozíčkarmi na nábreží Dunaja. Zastavujeme pred cukrárňou. Je tu strmá plošina, čo teraz? „Skúsim im dať signál, že som tu,“ žartuje Jozef. Čakáme, či náhodou niekto nevyjde. Napokon to vzdáva a podáva mi papierik so zoznamom zákuskov. „Zabudol som si vybrať peniaze. Musím sa vrátiť do bankomatu.“ Naštartuje a odchádza na zelenom tátošovi. Aj keď to s odstraňovaním bariér na Slovensku oproti západným krajinám nie je ideálne, Jozef si uvedomuje zmeny, ktoré nastali. „Za bývalého režimu to bolo náročnejšie. Pamätám si, ako som sedel doma a vyrábal štipce. Nosili mi dve vrecia zavoskovaných drievok s pružinami a za mesiac som vyrobil asi osemsto kusov. Všetky boli rovnaké. A keďže sme mali malý byt, putoval som so štipcami z izby do izby podľa toho, kto bol práve doma.“ Dnes žije Jozef sám, v bezbariérovom byte. „Som rád, že sa môžem obliecť a postaviť. Som rád, že sa môžem presúvať, ísť s kamarátmi na pivo, že nesedím izolovaný doma. Ľudia so svalovou dystrofiou to majú oveľa náročnejšie. Mnohí potrebujú zdvihák či pomoc druhých.“ Keď Jozef ráno vstane, za pol hodinu sa oblečie a čaká na vodiča. Ten ho aj s kolegom, ktorý je na tom zdravotne horšie, vezme do práce. Jozefovi dáva jeho práca pre organizáciu zmysel. Teší ho nabádať vozičkárov, aby aktívne žili a nebáli sa kupovať také vozíky a pomôcky, ktoré im uľahčia život. O druhej poobede Jozef už v plnom nasadení brázdi Hlavné námestie v Bratislave. O pár hodín totiž odštartuje Koncert Belasého motýľa. Kampaňou, ktorú organizuje každý rok, sa snaží upozorniť na ľudí so svalovou dystrofiou žijúcich medzi nami. Toto ochorenie sa prejavuje svalovou slabosťou, stratou sily a postupným úbytkom svalstva, a to aj na dýchacích a hltacích svaloch či na srdci. Liek, ktorý by mohol svalovú dystrofiu vyliečiť, neexistuje. Postupnou rehabilitáciou však možno zhoršovanie ochorenia oddialiť.

„Symbolom ochorenia je motýľ, pretože je krehký ako človek s týmto postihnutím,“ hovorí Jozef a v plnom nasadení kontroluje, či je pred koncertom všetko v poriadku. Na námestí je asi tritisíc ľudí. Jozef sedí v zákulisí a z vozíka dohliada na účinkujúcich, celé dianie, a ešte pritom rieši aj susedov, čo sa sťažujú na hluk. Odmalička rád organizoval športové súťaže a olympiády. Organizačný talent a večná chuť niečo robiť mu ostali dodnes. „Niekedy riešim aj to, na čo už nestačím, na čo nemám dosah. To je najhoršie. Veľa ľudí bojuje s problémami, no nedá sa pomôcť každému. To by sme museli mať viac peňazí i sily.“ V severských a západných európskych krajinách je situácia iná ako u nás. Bezbariérovosť je zakomponovaná v mysliach ľudí – či už ide o toalety, MHD alebo reštaurácie. Na Slovensku chýbajú podmienky k tomu, aby ľudia na invalidných vozíkoch mohli v živote či v práci normálne fungovať. Situácia sa síce zlepšuje, no stále to nie je ono. Neviem si ani predstaviť, čo to pre vozičkára znamená, že keď chce ísť napríklad niekam vlakom, musí si objednať špeciálny vozeň s vysúvacou plošinou dva dni vopred... Ešte ťažšie je to pri hľadaní zamestnania. „Mnohí sú vyštudovaní a výborní vo svojom odbore. Aj by ich v práci chceli, ale nemajú pre nich vytvorené vhodné podmienky,“ vysvetľuje Jozef s kolegyňou Andreou Madunovou, predsedníčkou Organizácie muskulárnych dystrofikov. Paradoxom je aj to, že ak sa vozičkárovi podarí zamestnať, môže prísť o príspevok na osobného asistenta. Pritom ho veľmi potrebuje, no platiť ho zo svojho platu by sa mu nevyplácalo. Všetky tieto ťažkosti a nástrahy sú pre Jozefa dôvodom, aby sa pre vozičkárov so svalovou dystrofiou angažoval s jemu vlastným zápalom. Aj napriek tomu, že týmto ochorením sám netrpí. Ako vravia jeho kolegovia, prežíva ťažkosti dystrofikov naplno. A vymýšľa riešenia aj tam, kde ich už iní nevidia. Kolegovia si preto z neho často dobromyseľne uťahujú: „Jožko, ty už máš príznaky svalovej dystrofie ako my!“


Bol vynálezca kolesa boháč? Koleso často mylne považujeme za pradávny vynález lovcov a zberačov, niekde v závese po pästnom kline. Ale kdeže! Jednak sa na mamuty lepšie chodilo pešo, druhak si museli počkať na dobu bronzovú. Elena Akácsová Naši predchodcovia začali vyrábať prvé pästné kliny asi tak pred desiatimi miliónmi rokov. Dva milióny rokov dozadu začali používať oheň. Pred 50 tisíc rokmi sa začali obliekať, 10 tisíc rokov dozadu aj plaviť po vode, obrábať pôdu a stavať sídla. Pár tisíc rokov na to začali vyrábať keramiku na hrnčiarskom kruhu, ale prvé dopravné koleso si na svoj objav muselo ešte ďalších pár tisíc rokov počkať. Za vynálezcov kolesa boli dlho považovaní Sumeri. Ale podľa pomerne nedávneho objavu slovinských archeológov z roku 2002, keď kúsok od ich hlavného mesta našli zvyšky dokonale spracovaného dreveného kolesa o priemere 72 cm, ktoré bolo pevne nasadené na os a ktorého vek rádiokarbónovou metódou určili na 5 150 rokov, sa dnes považuje za pravdepodobnejšie, že vynálezca kolesa žil niekde na Balkáne. Aj najstaršie vyobrazenie dopravného prostriedku s kolesami pochádza z Európy. Bolo nájdené v Poľsku počas vykopávok na váze z Bronocic. Prečo ľuďom trvalo tak dlho, kým prišli na niečo také samozrejmé, ako je koleso, keď v tom čase už vedeli budovať kanály aj hrať na harfe? Dokonca už vedeli využívať valivý moment na zjednodušenie transportu ťažkých predmetov. Starovekí Egypťania totiž bloky na budovanie pyramíd posúvali tak, že pod ne ukladali okrúhle kamene. Nevedeli však, ako tie valiace telesá pripevniť k nosnej plošine. Teda o vynáleze funkčného kolesa môžeme hovoriť, až keď ho niekto spojil osou s druhým kolesom a to napojil na pevnú plochu, na ktorej sa dá niečo odviezť. Podľa amerického profesora antropológie Davida Anthonyho (autora knihy The Horse, the Wheel, and Language) sa toto zložité konštrukčné riešenie nedalo vytvárať postupným vylepšovaním. Bolo treba vymyslieť ho kompletne naraz. A ktokoľvek to bol, potreboval kovové nástroje na pomerne jemné tesárske práce. Profesor Anthony sa navyše prikláňa k názoru, že vynález kolesa bol jedinečný. Udial sa len raz na jedinom mieste, ale potom sa extrémne rýchlo rozšíril do sveta. To sa mi zdá na celom príbehu najfascinujúcejšie – že keď už

sa niečo také zložité vymyslelo len raz, že sa to aj rýchlo nezabudlo. Veď stačilo, ak by bol geniálny vynálezca zomrel skôr, ako to niekoho naučil, a ak by jeho dielo bolo zničené skôr, ako ho niekto okopíroval. Predstavujem si, že to muselo byť fascinujúce predstavenie, keď svoj prvý vozík na kolesách predviedol ostatným. Určite sa stal veľkou celebritou. Možno aj boháčom. Možno Voskovec s Werichom neboli ďaleko od pravdy, keď skladali svoj hit Civilizace: „Jednoho dne přišlo lidem zatěžký, chodit líčit na mamuty jen pěšky. Vypsali soutěž na vynález kola, netušíce, co to kolo vyvolá. Každý kolo chtěl, dal za ně, co měl. Ten, co kolo vymyslel, čím dále víc chtěl... Až na konec přišel na to, že chce za to kolo zlato, za kulatý zas kulatý, tak vznikly peníze. Tak vznikl člověk bohatý a první krize. Protože zlato měli pouze ti, co znali kšeftovat, a ostatní z nouze začli pracovat.“ Autorka je redaktorka .týždňa.

Nota bene

06 2015 Proti srsti

11


Nota bene

07 2015 Ľudia

12

Z+H

Túto skratku nikomu z bývalého Československa netreba vysvetľovať. Miroslav Zikmund a Jiří Hanzelka v polovici 20. storočia obišli svet na Tatre 87. Jana Čavojská

Cestovateľ Miroslav Zikmund a režisér Petr Horký.

Jindřich Böhm


Nota bene

Z a H sa stretli v Prahe pri zápise na univerzitu. Čakajúc v rade sa bavili o tom, že po škole sa ako obchodní inžinieri určite dostanú do sveta... Ich štúdiá aj plány však prerušila vojna a zatvorenie českých vysokých škôl. Univerzitu nakoniec dokončili a s inžinierskymi titulmi vo vrecku obnovili svoj smelý zámer: prejsť Afriku na štyroch kolesách. „Necestovali sme ako novinári ani ako spisovatelia,“ rozpráva Miroslav Zikmund (96) v dokumentárnom filme českého režiséra Petra Horkého Století Miroslava Zikmunda. „Ale ako obchodní zástupcovia automobilky Tatra.“ Expedícia bola teda iba jedna časť ich aktivít. Ich ďalším poslaním bolo uzatvárať zmluvy na nákup automobilov československej výroby. Aj tak však museli šetriť. Vo filme spomína tento vitálny cestovateľ, ako na vrchole Cheopsovej pyramídy počítali každé políčko filmu. Mohli si dovoliť 12 až 15 fotiek. Na tom úžasnom mieste prenocovali – dnes by to už sotva bolo možné. Pre nich to okrem záberov počas východu slnka malo aj ďalší praktický význam: nemuseli platiť za ubytovanie v hoteli. Dvaja mladí muži sa ocitli na miestach, o ktorých snívali v tej najbujnejšej detskej fantázii: Casablanca, Kilimandžáro, Zambezi, nekonečná Sahara, lovci lebiek, egyptské pyramídy... A malária, horúčavy, blúdenie v púšti, poruchy a nevyhnutné opravy automobilu. Svoje reportáže posielali do českých redakcií a rozhlasu poštou; ani si neuvedomili, že za tie roky na cestách sa z nich v rodnej krajine stali celebrity. Na prvej ceste, v rokoch 1947 – 1950, prešli Afriku a Latinskú Ameriku. Podľa denníkových záznamov „urobili“ 111 000 kilometrov a precestovali 44 krajín. Tatra zhltla 10 000 litrov benzínu. Náklady na celé dobrodružstvo sa vyšplhali na 999 000 korún československých. Podľa vtedajšieho výmenného kurzu to bolo 20 000 dolárov. Zo svojej cesty napísali ešte na písacom stroji 702 reportáží pre rozhlas, 293 pre časopisy.

07 2015 Ľudia

13

Archív: Petr Horký

Hneď po návrate začala dvojica plánovať ďalšiu expedíciu – cez Áziu, Oceániu a Rusko. Mysleli si, že onedlho budú zas na cestách. No prišiel kolobeh strihania troch dokumentárnych filmov, písania kníh, obaja sa oženili a narodili sa im deti. Na ďalšiu cestu sa mohli vybrať až v roku 1959. Domov sa vrátili po päť a pol roku. No čoskoro opäť putovali nepoznanými krajinami a zažívali nevídané dobrodružstvá. Táto expedícia však bola iná ako predošlá. Doma nechali rodiny, malé deti.

cez Sibír a videli otrasné podmienky, v akých tam ľudia žijú. Vedeli, že neďaleko ich trasy sa nachádzajú pracovné tábory. Zároveň im bolo jasné, že sa nemôžu odvážiť navštíviť ani jeden z nich... Po invázii Sovietov do Československa v roku 1968 sa ostro vyjadrili proti okupácii a komunisti ich začali predvolávať na výsluchy. Prišli roky zákazov a izolácie. Dvojica, ktorú predtým široká verejnosť milovala, nemohla vycestovať ani publikovať. Hanzelka sa živil ako záhradník.

„Túžba po cestovaní však bola taká silná, že sme sa jej nedokázali zbaviť,“ spomína vo filme Miroslav Zikmund. Zároveň priznáva, že nedávno sa rozplakal, keď medzi starou poštou objavil list, ktorý mu vtedy poslal malý syn do Bagdadu: Otecko, prečo mi nepíšeš? Som smutný. „Bolo mi ľúto, že sme vtedy cestovali. Mali sme pekne zostať doma.“ Jeho parťák to zrejme vnímal rovnako. Hlavne, keď mu dcérka po návrate povedala „strejda“.

Ako znášali zákaz všetkého, čo mali radi? Čo pre nich znamenal pád komunizmu a ako Zikmund prežíval Hanzelkovu smrť? Film českého režiséra a priateľa cestovateľskej dvojice Petra Horkého chce dať odpovede práve na tieto otázky. Miroslav Zikmund ho pozval do svojho súkromia a sprístupnil mu všetky svoje denníky.

Na ceste Áziou vstúpili do Komunistickej strany. „Chodili nám správy, že režim v Československu sa uvoľňuje. Chceli sme našu krajinu nejako podporiť, tak sme na veľvyslanectve v Japonsku podpísali prihlášky do strany,“ vysvetľuje Miroslav Zikmund vo filme režisérovi Petrovi Horkému. Potom prechádzali

Jiří Hanzelka zomrel po ťažkej chorobe pred dvanástimi rokmi. V nemocnici ležal presne toľko, koľko trvala prvá expedícia dvojice – tri a pol roka. Kedysi dávno obaja cestovatelia nezávisle od seba povedali, že keby ten druhý zahynul, znamenalo by to definitívny koniec cesty... Príbeh ich expedícií na nezabudnuteľnom autíčku je najmä príbehom o priateľstve, ktoré prekoná najťažšie prekážky a pretrvá navždy.


Nota bene

07 2015 Ľudia

14

Najväčšia prekážka človeka je on sám Tri a pol roka trvala prvá cesta dvojice Z a H. Tri a pol roka ležal Jiří Hanzelka pred smrťou v nemocnici. A tri a pol roka nakrúcal režisér, dokumentarista a cestovateľ PETR HORKÝ (42) dokumentárny film Století Miroslava Zikmunda. Jana Čavojská Ovplyvnili páni Zikmund a Hanzelka aj vás ako cestovateľa? Jasné, že áno. Myslím, že kto z Česka a Slovenska cestuje a nepozná Zikmunda a Hanzelku, to je ako keby niekto pretekal na automobiloch a nepoznal Fitipaldiho. Ako ste sa o nich dozvedeli? Ako šesťročný chlapec som niekde videl ich fotku. Vtedy som si myslel, že svoje legendárne expedície podnikli snáď niekedy v praveku a že už ani

Archív: Petr Horký

nežijú. Keď mi neskôr maminka o nich porozprávala viac a povedala mi, že sa nebáli divochov ani komunistov, uvedomil som si, že je len vecou nášho rozhodnutia, či niekam pôjdeme. Ak sa rozhodneme, že áno, nič nás nezastaví. Ani za komunizmu? Pánov Z a H komunisti zakázali a na dvadsať rokov im urobili veľmi zložitý život. V tom čase aj mne pripadalo nemožné, že by som raz v živote videl Benátky, mesto s riekami namiesto

ulíc a loďami namiesto áut. Alebo že budem môcť zažiť ostrov s vodou všade naokolo. Doteraz pri cestovaní myslím na to, aké je to vzácne. Napríklad ako malý chlapec som si predstavoval, že keď sa človek postaví na Severný pól a roztiahne ruky, celá planéta je pod ním a on stojí na jej vrcholku. A keď som na tom Severnom póle naozaj stál, tak som tie ruky roztiahol presne tak, ako som si to pred rokmi predstavoval. Ešte za komunizmu som bol v NDR a v Maďarsku a potom so speváckym


Nota bene

zborom v Moskve a Leningrade. Som rád, že som vtedy tieto krajiny videl. Môžem porovnávať, ako sa zmenili. Nedávno sme premietali film v Moskve a v Nižnom Novgorode. Bolo zaujímavé vidieť tie zmeny. A aj to, že veľa vecí je iných, než opisujú médiá. Nie preto, že by médiá klamali, ale preto, lebo niektoré veci sa slovami opísať nedajú. Napríklad, keď sa nám ľudia chodili ospravedlňovať za rok 1968. Aké bolo vaše prvé stretnutie? V roku 1996 sme s Mirkom Náplavom ležali v Mongolsku pod hviezdnatou oblohou a povedali sme si, že sa s nimi chceme zoznámiť. O rok, na 50. výročie štartu ich prvej cesty, sme prišli do Zlína a vošli do Múzea juhovýchodnej Moravy. Karolovi Pavlištíkovi, ktorý bol autorom expozície S inžiniermi Hanzelkom a Zikmundom piatimi svetadielmi, sme vysvetlili, o čo nám ide. Bol jedným z najbližších priateľov pána Zikmunda. Vďaka nemu sme sa zakrátko ocitli pred dverami legendárnej vily na okraji mesta a zazvonili sme. Čakali sme 77-ročného dôchodcu, ktorý nám ledva niečo povie. Otvoril vitálny pán a upozornil nás, že má málo času, lebo sa pripravuje na cestu do Austrálie. Na film ste ich dlho prehovárali? Pán Zikmund na moju otázku vyhýbavo odpovedal, že o nich už bolo natočeného dosť. Ja som vždy odpovedal: O vašich cestách áno, ale o vašom živote – ako ste pracovali, ako ste dosiahli úspech, ako ste to mali s peniazmi, ženskými, komunizmom – o tom ešte nikto nenatočil nič. Presviedčal som ho, že môže motivovať ďalších ľudí, aby sa vybrali na cesty. Keď konečne súhlasil, dal mi k dispozícii všetky svoje denníky. Otvoril mi trezor v garáži a boli tam asi tri metre kubické popísaného papiera. „Časť z nich je v rýchlopise,“ upozornil ma. Všetko ste to dokázali prečítať? Ukázalo sa, že to nie je reálne. Tak som si vypichol kľúčové okamihy života pána Zikmunda a kľúčové okamihy Československa. Z nich vznikla osnova filmu. Ale veľa vecí sa do filmu nedostalo, tak píšeme knižku.

07 2015 Ľudia

15

Čo vás pri práci najviac zasiahlo? Zistenie, že najväčšia prekážka pre človeka je on sám. To je posolstvo nielen od Z a H, ale aj od mnohých ďalších ľudí, s ktorými som mal česť točiť. Niečo urobiť je len na vašom rozhodnutí. Či vyliezť na Everest, pristáť na Mesiaci alebo objaviť liek na ťažkú chorobu. Ak sa rozhodnete a idete do toho, vonkajšie okolnosti vás nemôžu zastaviť. S pánom Zikmundom ste v roku 2 000 na Srí Lanke cestovali po stopách expedície Z a H zo 60. rokov. Vznikla z toho kniha Slony žijí do sta let. Stretli ste niekoho, koho na svojej ceste stretli aj oni? Našli sme dva slony, ktoré vtedy Z a H nakrúcali. A našli sme aj tanečníka Čitrasenu. Po chvíli si vybavil, že pred štyridsiatimi rokmi ho dvaja Česi v zvláštnom aute skutočne navštívili. Alebo maliara Sena Senanayakeho. Keď boli Z a H vtedy u neho, bol ešte malý chlapec, ktorý veľmi rád kreslil. Dnes je najznámejší srílanský maliar a predáva obrazy po celom svete. Podmienky na cestovanie vtedy a dnes musia byť neporovnateľné. Áno, a nemyslím len to, že dnes je všade internet plný informácií a dohovoríte sa po anglicky. Keď Z a H vyrazili v roku 1947 na svoju prvú cestu, kúpili si v Belgicku prepisovačku. Za tento výstrelok modernej doby zaplatili toľko, ako

za tridsať litrov benzínu. Vydržala im až do Severnej Afriky, potom pokračovali v zapisovaní ceruzkou a písacím strojom. To je príznačná ilustrácia nesmiernej priepasti medzi cestovaním vtedy a dnes. Skutočne všade vliekli písací stroj? To bolo nevyhnutné. V jednom antikvariáte sa mi podarilo kúpiť originál ich reportáže o tom, ako vystúpili na Cheopsovu pyramídu a prenocovali tam. Ten vzácny list papiera potom vytiahli v Káhire z písacieho stroja a odoslali do redakcie časopisu Svet v obrazoch. Ktorá vaša práca vám najviac zasiahla do života? Päť rokov som mal česť spolupracovať s Thorom Heyerdahlom. To mi zmenilo život. Tri a pol roka s pánom Zikmundom takisto. No a posledné roky sú pre mňa dôležité návštevy polárnych oblastí. Tam ste nútený spomaliť a uvedomíte si, že všetko, čo urobíte, má bezprostredný vplyv na váš život. Ak vám uletí rukavica alebo málo pijete, do dvoch hodín prestanete normálne fungovať. V takých podmienkach sa dostanete do veľmi intenzívneho kontaktu s vlastným životom. Je to nesmierne ozdravné a prospelo by to každému. Prestali by sme byť k svojmu životu takí ľahkomyseľní, strácať čas s ľuďmi, s ktorými nechceme byť a s vecami, ktoré nechceme robiť.


INZERCIA


Nota bene

07 2015 Fenomén

17

Palo Gallo

TRAFFIC RAGE máme aj u nás Nadávanie a zúrivá gestikulácia sú v dopravnej špičke bežné. Občas niekto dostane amok a auto použije ako zbraň. Alebo aj zbraň samotnú. Galina Lišháková

Vladimír Šimíček

AGRESORI ZA VOLANTOM.

Najohrozenejší sú cyklisti, skútristi a motorkári. Pritom nevytvárajú zápchy a šetria parkovacie miesta. Ani vodiči malých áut to však nemajú ľahké. Spomínate si na šialenú jazdu šoféra BMW z okresu Dunajská Streda spred štyroch rokov? Policajti sa ho snažili zastaviť, ale útočil aj na nich. Keď napokon s autom skončil v priekope, rozbehol sa k lesu. Zastavila ho až výhražná streľba. Bol pod vplyvom drog a nemal ani vodičský preukaz. Alebo na incident z Česka, keď vodič silnejšieho auta vytlačil ženu s menším vozidlom z diaľnice do poľa? Rozzúrila ho pomalým obiehaním. Agresor dostal päť rokov natvrdo a sedem rokov zákaz šoférovania.


Nota bene

najagresívnejšie hneď po Rusoch, ktorí obsadili prvé miesto. Tretí stupienok dostali Poliaci. Viaceré svetové prieskumy poukazujú na to, že v krajinách bývalého východného bloku sa s podráždenosťou aj amokmi na cestách stretávame častejšie ako vo vyspelých kapitalistických krajinách.

07 2015 Fenomén

18

Odkiaľ sa vodiči s tečúcimi nervami berú? Inak sú úplne normálni, len v dopravnej zápche prichádzajú o rozum, alebo sú to nebezpečné osobnosti, ktoré by nemali riadiť žiadne vozidlo? Psychiatri sa zhodujú, že impulzívnou poruchou správania, ktorá sa prejavuje výbuchmi zlosti a deštruktívnym správaním a mohla by zodpovedať za niektoré incidenty v doprave, trpí iba 7 % populácie.

Tomáš Novák O zúrivosti v cestnej premávke sa začalo hovoriť najmä pre incidenty so zbraňou. Medzinárodne označenie „traffic rage“, alebo „road rage“, sa podľa Wikipédie začalo používať v rokoch 1987 – 1988, keď hlásatelia televíznej stanice KTLA v Los Angeles informovali o streľbách rozzúrených šoférov na niekoľkých diaľniciach. V USA, kde je právo vlastnenia zbrane zakotvené v ústave, nie sú takéto incidenty výnimkou. Hoci podľa minuloročného prieskumu spoločnosti LeasePlan spomedzi 20 krajín sveta skončili Američania až na ôsmom mieste.

ČO JE NA PRÍČINE. Ako to na základe vlastnej praxe vníma pplk. JUDr. Ján Hano, vedúci špeciálneho dopravného oddelenia odboru dopravnej polície Prezídia SR? „Agresívne, arogantné či zúrivé správanie vzniká najmä v zahustenej premávke vo veľkomestách a v dopravných zápchach. Vtedy sa mnohí dostanú do stavu, keď ani sami seba nepoznávajú, lebo bežne v zamestnaní alebo v rodine sa tak nesprávajú. Nemožno ani povedať, že ide o emocionálne nevyzretých ľudí, alebo takých, ktorí by si agresivitou liečili ego.“

Tieto prejavy väčšinou spôsobuje stres z hustoty premávky. To, že sa nedokážeme dostať na miesto v plánovanom čase. „Stačí jeden agresor, ktorý sa napríklad pretláča pomedzi vozidlá, prejde cez plnú čiaru alebo na červenú a znervózni aj ostatných. Neraz je následkom nehoda, ktorú ten, kto ju vyvolal, už ani nevidí. Preto ani štatistiky v tomto smere u nás neexistujú. Ďalšou príčinou kolízií, ktoré môžu na prvý pohľad pôsobiť ako Najzúrivejšími vodičmi sú prejav nezvládnutia stresu, je Briti, hneď za nimi Francúzi, tretí v skutočnosti nezvládnutie jazdy Česi. Správa nespomínala Slovákov, pre nedostatočnú skúsenosť,“ môžeme sa však domnievať, že za hovorí Ján Hano. Čechmi asi veľmi zaostávať nebudeme. Podľa rovnako zameraného prieskumu Jeho nasledujúce rady sú dobré OECD z roku 2007 sme totiž jazdili najmä pre šoférov najslabších

vozidiel, teda cyklistov, skútristov, motorkárov a majiteľov malých áut. „Vždy sa usilujte aspoň o očný kontakt s bezprostredne najbližšími účastníkmi cestnej premávky. Zistíte, či sa správajú agresívne, alebo sú skôr zmätení zo situácie, a potom budete vedieť, ako pri najbližšom manévri reagovať. Ak by ste mohli byť ohrození, radšej uhnite.“ V dopravných zápchach sa šoféri dvojkolesových vozidiel presúvajú šikovnejšie, čo niektorých vodičov áut ešte viac znervózňuje. „Mali by sa tento fakt naučiť akceptovať, lebo vo veľkomestách zrejme budú cyklisti a skútristi pribúdať. Práve preto, že sú v zápche rýchlejší.“ Svedčia o tom aj internetové fóra a združenia, ktoré ich podporujú. Minulý mesiac napríklad prebehol už druhý ročník celoslovenskej akcie Do práce na bicykli.

SO ZBRAŇOU V RUKE.

Srdnatosť však existuje aj medzi šoférmi veľkých a malých vozidiel. Kamarátka, majiteľka malého auta mi rozprávala, ako ju na križovatke dobehol šofér väčšieho auta, ktoré pár metrov predtým predišla, a namieril na ňu pištoľ. Tvárila sa, že to nevidí, ale vyľakala sa. Ďalšiu kamarátku rozčúlený šofér zablokoval a dobíjal sa k nej do auta. Stihla sa v ňom však zamknúť, takže po chvíli s nadávkami odišiel. „Pri incidente so zbraňou treba okamžite volať políciu. Človek, ktorý sa takto správa, nemá čo robiť nielenže v premávke, ale ani v spoločnosti. V druhom prípade ešte mohla trúbiť, aby upozornila ostatných šoférov, že je v ohrození. Určite netreba vstupovať do priamej konfrontácie s rozzúreným človekom, v tomto zmysle obe ženy zareagovali dobre.“ Posledné roky možno v správaní účastníkov cestnej premávky pozorovať mierne zlepšenie. „Ustupujú fyzické napadnutia, pretrvávajú však verbálne výbuchy hnevu, hanlivá gestikulácia či vytrubovanie. Preto sa v roku 2009 do takzvanej osmičky


Nota bene

07 2015 Fenomén

19

Alena Faragulová – zákona o premávke na pozemných komunikáciách – dostal aj bod, ktorý takéto správanie pomenúva ako priestupok pokutovateľný do výšky 50 eur. V zákone máme zakotvenú aj povinnosť vodiča pri spáchaní troch závažných dopravných priestupkov v priebehu dvanástich mesiacov zúčastniť sa psychologického vyšetrenia a následne preskúšania odbornej spôsobilosti.“ Vo veľkomestách, ktorých sa fenomén týka najviac, sa však postupne vzájomný rešpekt zlepšuje. „Iste aj vďaka tomu, že na bicykle a motorky presadá mnoho majiteľov áut, ktorí pochopili, že v dopravných špičkách sa takto pohybujú rýchlejšie. Dvojitá skúsenosť šoféra auta a súčasne dvojkolesového vozidla ich potom vedie k väčšej tolerancii aj ostražitosti v doprave,“ hovorí pplk. JUDr. Ján Hano.

NA BICYKLI DO PRÁCE. Tomáš Novák (32) jazdí pre cyklokuriérsku spoločnosť Švihaj Šuhaj a vo voľnom čase sa ako dobrovoľník zapája aj do aktivít komunitnej Cyklokuchyne. S nedostatočnou všímavosťou šoférov áut voči cyklistom sa vraj stretáva denne. „Stačí pár minút v premávke a už mi niekto nedá prednosť alebo mi nenechá dostatočný manévrovací priestor pri obiehaní. Mnoho vodičov zabúda používať smerovky.“ Podľa jeho slov sú krajnice našich ciest často rozbité, je na nich rozsypané sklo či majú nesprávne osadené kanálové poklopy. Aby sa cyklisti cítili bezpečne, mali by jazdiť defenzívnejšie a v polovici jazdného pruhu. Majú právo využívať celú cestnú komunikáciu. „Žiaľ, vodiči áut si neuvedomujú, že im patrí iba ich auto, nie celá cesta.“ Voči slovnej agresivite a vytrubovaniu šoférov

áut je imúnny, pretože po Bratislave jazdí už niekoľko rokov. „Ja im však zápchu nevytváram, dokonca im ani nezaberám parkovacie miesto.“ Myslí si, že z nahnevanej reakcie na nahnevaného človeka nemôže nikdy vzísť nič pozitívne. Preto sa radšej snaží zmierniť situáciu, pokojne vysvetliť, čo sa udialo a aká nebezpečná kolízia mohla nastať. „Komunikácia s vodičmi je nesmierne dôležitá. Vždy sa snažím o očný kontakt so šoférom, ktorý by ma mohol ohroziť, keď mením smer jazdy a tiež opakovane naznačujem gestami, na aký manéver sa chystám.“ A le n a Fa ra g u lo vá (2 8) z Cyklokuchyne jazdí po Bratislave na bicykli už štyri roky. Aj v najväčších dopravných špičkách. „Nebezpečenstvo mestskej cyklistiky


Nota bene

07 2015 Fenomén

20

spočíva predovšetkým v tom, že my nie sme krytí plechom, čo si možno nie každý vodič auta uvedomuje. Napriek tomu ja osobne mám oveľa viac pozitívnych skúseností, než tých opačných. Ale odpozorovala som, že to súvisí aj s tým, že som žena. Mnohí vodiči áut si však neuvedomujú, že pravidlo pravej ruky platí aj pre bicykel. S tým mám asi problém najčastejšie.“ K jazdeniu na bicykli v meste Alenu povzbudil aj pobyt vo Fínsku. „Tam skoro každý jazdí na bicykli, na cestách nie je toľko áut ako u nás a ich šoféri sú voči cyklistom tolerantní. A bicykle sa tam nekradnú, u nás je to problém.“

Manuál bezpečnej jazdy 1. Udržujte svoje vozidlo v dobrom technickom stave a myseľ v pokoji. 2. Ak na vás iný šofér kričí alebo nahnevane gestikuluje, ignorujte to. Konfrontácia by mohla zvýšiť napätie na ceste a ohroziť aj ďalších šoférov.

MOTORKA A MALÉ AUTO.

Palo Gallo (46) jazdí na dvojkolesových tátošoch od mladosti. Do mesta uprednostňuje motorku, ale posledné roky jazdí na skútri. Za najväčšiu patáliu v premávke nepovažuje agresivitu, ale dopravnú negramotnosť. „Už aj odborníci na dopravu hovoria, že v autoškolách nemáme taký kvalitný vzdelávací systém ako pred rokom 1989. Absolventi nevedia auto ovládať, nevedia predvídať ani vyhodnocovať krízové situácie.“ Motorkári sa vraj na Slovensku démonizujú, zrejme preto, že na ceste môžu pôsobiť sebavedomejšie. „Existujú šoféri áut, ktorým to natoľko vadí, že im robia zle, napríklad ich blokujú.“ Palo skútre aj predáva a ich majiteľom poskytuje kondičné jazdy. „Hovorievam im, že motorkár na slovenskej ceste nikdy nie je na hlavnej a nikdy nemá prednosť. Tiež, že musí veľmi rýchlo zanalyzovať danú situáciu a predvídať aj za ostatných, lebo je najzraniteľnejší. Chybou je jazdiť pri krajnici, lebo tam vás môže auto ľahko ohroziť. Neuhýbajte len preto, že vodič auta za vami je nervózny, vtedy vzniká najviac kolízii. Keď chce, môže vás predbehnúť. Skúter a motorka sú síce menšie ako auto, ale majú právo ísť po oboch pruhoch cesty.“ Malé auto je na Slovensku tiež ohrozený dopravný prostriedok. Lívia Šulajová, novinárka, žije v Rakúsku, ale denne jazdí malou fiatkou pracovať do Bratislavy. „V zahraničí je normálne, že ľudia v mestách jazdia na malých

JUDr. Ján Hano autách a aj šoféri väčších áut ich akceptujú. Ale na Slovensku sa mnohí vodiči veľkých áut správajú arogantne. Len čo prejdem do Rakúska, vnímam obrovský rozdiel. Ľudia tu nielenže dodržiavajú predpisy, ale všímajú si aj šoférov, ktorí ich porušujú, a okamžite na nich upozorňujúco gestikulujú. Ani Slováci si tu nedovolia jazdiť divoko. Ale len čo prejdem hranicu opačným smerom, tí istí Slováci v priebehu pár sekúnd zásadne zmenia štýl jazdy. Hovorím len o tých arogantných, lebo mnohí sú slušní.“ Ako často sa stretáva so zúrivými šoférmi na Slovensku? „Záleží od toho, kde človek jazdí. Napríklad na vnútornom bratislavskom okruhu, kde je povolená dosť rýchla jazda, ale nie až taká ako na diaľnici, na mňa pri predpísanej rýchlosti vytrubujú a obiehajú ma. V Petržalke, kde pracujem, sa zas ľudia bijú o každé parkovacie miesto. Už som parkovala, keď mi do protismeru vbehol šofér v snahe vytlačiť ma z miesta. Neuhla som, tak nadával. Keď sme sa po chvíli stretli na ulici, už sa usmieval a ospravedlnil sa mi. Akoby auto poskytovalo ochrannú masku, dávalo pocit sily.“ Zdroje: forbes.com, healthday.com Autorka je redaktorka týždenníka Eurotelevízia.

3. Ak situácia napriek všetkému eskaluje, zapíšte si jeho značku, prípadne volajte políciu. 4. Snažte sa predpokladať, ako by vás mohli ostatní účastníci cestnej premávky ohroziť a vyhnite sa tomu. 5. Doprajte si dostatok času pre prípad dopravnej zápchy. Predídete tým možnej nervozite. 6. Ak ste vodičom bicykla, skútra či motorky, zachovávajte si dostatočný odstup od áut na ceste. Nejazdite po krajnici, kde nemáte dostatočný manévrovací priestor. 7. Ak ste vodičom bicykla, skútra či motorky, pred väčším manévrom, ako napríklad odbočenie, prechod do iného jazdného pruhu a podobne, nadviažte očný kontakt s vodičmi, ktorí by vás mohli ohroziť a opakovane gestami naznačujte, čo sa chystáte urobiť. 8. Počas jazdy netelefonujte, neesemeskujte, nejedzte. Ak ste vodičom dvojkolesového vozidla, ani nepočúvajte hudbu – to všetko znižuje vašu bezpečnosť v premávke. 9. Ak ste vodičom dvojkolesového vozidla, pre lepšiu viditeľnosť označte vozidlo aj seba viacerými reflexnými prvkami. 10. Nešoférujte, ak ste veľmi nahnevaný, môže to vážne znížiť vašu pozornosť a zvýšiť impulzívnosť.


Nota bene

07 2015 Téma

21

Digitálny nomád Víťa Válka (34), grafický dizajnér, každý rok zbalí rodinu aj s počítačom do karavanu a na dva mesiace vyrazia do sveta. Galina Lišháková

Vítězslav Válka


Nota bene

07 2015 Téma

22

Po celý čas pracuje, akoby bol v kancelárii, no v niekoľkodňových intervaloch všetci menia miesto pobytu. To im dáva veľa nových impulzov a radosti zo života. Momentálne je Víťa asi desať kilometrov od Lisabonu, no vďaka Skypu sa vidíme a počujeme, akoby sme sedeli za jedným stolom. Raz do kamery zvedavo nakukne Víťova dcérka, potom sa v pozadí mihne jeho manželka. Na obrazovke mám ich maličké obydlie, karavan, a podľa svetla vidno, že majú pekné počasie. Víťa vraví, že sa práve vrátili z pobrežia. „More je tu omnoho chladnejšie, než v celom Francúzsku a zbytku Španielska. Lisabon množstvom uličiek a historickou architektúrou pripomína Prahu. Prekvapilo nás tiež, že je tu veľa trojkoliek tuk-tuk, ktoré vozia turistov ako v Indii.“ Po preštudovaní Víťovho blogu Rodina v karavanu (vitavalka.cz) už viem, že cesty popri mori sú ich špecialitou. S malými deťmi, dnes majú tri a štyri roky, v priebehu troch rokov prešli Sicíliu, Turecko, Taliansko, Chorvátsko. „Zatiaľ sú pre nás tieto cesty atraktívne kvôli čerstvému vzduchu, teplu, vode... Keď deti povyrastú, budeme hľadať nové možnosti.“ Z Čiech vyrazili na začiatku apríla a do Španielska sa dostali cez Švajčiarsko a Francúzsko. Ešte uvažujú o návšteve Maroka, ale v pláne majú aj týždeň v Chorvátsku. Väčšinou na dlhé cesty vyrážajú na jar. „Pre cestovanie je pozitívnejšia. Zvyšuje sa teplota vzduchu, ľudia sa tešia na leto, sú v dobrej nálade. Minulý rok sme išli do Chorvátska v jeseni, a bolo to opačne. Čím dlhšie ste na ceste, tým je veternejšie, chladnejšie, všetci sa vracajú domov...“

narodenie prvej dcéry. „Cestovali sme tie peniaze sme mohli cestovať oveľa s ňou do Španielska a Francúzska, viac.“ Kedysi bol Víťa ten, čo ostatných klasicky, autom, prespávali sme prehováral na cestu. Teraz je to tak, v hoteloch. Ale zrazu sme mali kopec že ženu a deti to baví viac než jeho. batožiny navyše kvôli veciam, ktoré „Logistika takejto existencie je výzva. malé dieťa potrebuje, a nebolo to Musíte skĺbiť cestovanie s prácou, najpohodlnejšie. Karavan je v tomto s rodinou, myslieť dopredu na možné smere výhodou, lebo na začiatku riziká ako úrazy, choroby, čiže mať cesty si doňho naukladáte všetko poistenie a vedieť, kde nájsť doktora... potrebné a potom to už len veziete. Aj Skrátka, musíte mať o niečo väčšiu psychologický rozdiel je obrovský. Kým sebadisciplínu a byť pripravení na v hoteli sa nikdy poriadne nezabývate, každodennú neistotu.“ lebo viete, že za pár dní odchádzate, karavan je náš druhý domov, čosi ako Víťa ako grafický dizajnér chata, akurát má kolesá.“ a webdizajnér spolupracuje s Američanmi a svojich zákazníkov Duševne mu na ceste odľahne. má aj v Česku. Pre jeho prácu je Turistickým lokalitám sa Válkovci „Lokálne problémy, ktoré na mňa nevyhnutné kvalitné internetové skôr vyhýbajú, chcú spoznávať bežný doliehajú doma v kancelárskom pripojenie. „Našťastie je vo všetkých život v krajine, zžiť sa s prostredím. stereotype, napríklad hlúpe vyjadrenia kempoch – niekde zadarmo, inde Z toho vyplýva aj ich ďalšia zásada politikov, nekvalitná mestská doprava, platené, niekde rýchlejšie, inde – menej múzeí, viac kaviarní. drahé maslo, zrazu nie sú podstatné. pomalšie. Vzhľadom na to, že „Vychutnávame si atmosféru miesta Mám množstvo nových impulzov, s Američanmi veľa skypujem, a netlačíme sa tam, kde sú rady občerstvia sa mi myšlienky, utriedia snažím sa byť v kempoch s dobrým turistov.“ Víťa vždy cestoval veľa, všetky priority a prežívam väčšiu radosť zo internetom, a keď zlyháva, hľadám odložené peniaze investoval do tejto života. Keby sme život v karavane čo najrýchlejší termín k odjazdu. Ale vášne. K tomu, že presedlal z autobusu objavili skôr, ako sme začali stavať existujú katalógy kempov, takže si to a lietadla do karavanu, ho inšpirovalo dom, možno ho ani nepostavíme. Za viem dosť dobre zorganizovať vopred.“


INZERCIA

deti dali do bežnej školy, aby mali väzbu na lokalitu, v ktorej žijeme, lebo takto ich z nej čiastočne vytrhávame. A pokúsime sa so školou dohodnúť, aby sme ich mohli brať aspoň na kratšie výlety. Neviem, ako to bude fungovať, či nám dovolia odísť v rámci školského roka na mesiac. Učivo by sme s nimi samozrejme prebrali.“ Doba sa mení v prospech ľudí schopných pracovať na diaľku prostredníctvom počítača. „V poslednom roku je priam lavína záujmu o takýto štýl života. Fungujú tak profesie úzko prepojené s počítačom a internetom ako dizajnéri, reklamní textári, novinári... Hovorí sa im digitálni nomádi. Aj ľudia, ktorí nie sú zvyknutí cestovať, skúšajú tento trend. S ním súvisí aj väčší záujem o prenájom coworkingových priestorov (kancelársky priestor, prípadne kaviareň, kde si prenajmete stôl na prácu – pozn. red.). Už aj firmy posielajú pracovné tímy riešiť niektoré úlohy mimo rodnú krajinu. V novom prostredí získajú väčšiu motiváciu alebo sa tak oddiali ich vyhorenie. Teraz som sa na ceste stretol s chalanom, ktorý otvoril Zaujíma ma, ako vyjde život coworking na Kanárskych ostrovoch a cestovanie v karavane cenovo. a uvažuje o ďalšom v Lisabone. Digitálne „Juvýchodná Ázia je lacnejšia než nomádstvo je trend na obrovskom Slovensko a Česko, Turecko je vzostupe. Otázka je, ako sa bude vyvíjať, porovnateľné alebo aj lacnejšie, či to nie je len módna vlna.“ záleží od lokality, a západná Európa je výrazne drahšia. Ísť s rodinou na Na Víťovom blogu som si všimla kávičku alebo hamburger v Španielsku, niekoľko motivačných kníh, ktoré znamená minúť minimálne 30 eur. odporúča. Preto sa pýtam, či kedysi Na druhej strane, doma sa stravujeme so svojím životom nebol taký spokojný. efektívnejšie. A kto na čas cestovania „Skôr by som povedal, že stále hľadám prenajme svoj byt, môže z nájomného posun k lepšiemu. Možno ma k tomu nasmerovalo aj to, že moji výdavky dorovnať.“ rodičia sú podnikatelia. Určite som Válkovci ešte nevedia, ako sa ich pocítil výraznejšie životné zmeny životný štýl zmení, keď budú dcéry v posledných troch až piatich rokoch školopovinné. „Buď ich budeme a s nimi obrovské skoky v životnej vzdelávať doma alebo pätnásť rokov filozofii. Motivačné knižky v niečom nebudeme cestovať. Domáceho pomôžu, ale hlavne musíte ísť cestou vzdelávania sa so ženou bojíme, pokus – omyl. Od chvíle, čo sme myslíme si, že by sme nemali s rodinou začali cestovať karavanom, dostatočnú motiváciu učiť ich každý sa skutočne nemôžem na nič sťažovať deň. Autorita učiteľa je iná, my sme a občas sa to ešte o niečo zlepší. Pokiaľ s deťmi skôr kamaráti. A tiež by sme niekto má možnosť takto existovať, museli mať pasívny príjem, aby sme nech to vyskúša.“ sa im mohli naplno venovať. Spejeme k nemu, ale zatiaľ nie sme v cieli. Autorka je redaktorka týždenníka Momentálne si hovoríme, že by sme Eurotelevíza.


Nota bene

06 2015 Téma

24

Hudba na ceste Precestoval 40 krajín sveta a sériu fotografií pouličných umelcov nazval Music on the road. Grécky fotograf VASILIS KOULTOUKIS. Ntosi Iordanidou Ako si s fotografovaním začal? Všetci sa rodíme ako umelci. Len sa pozrite na deti, ako spievajú a kreslia. Smutné je, že postupne túto schopnosť strácame. Môžeme ju znovuobjaviť vo filmoch, v knihách. Keď som stretol Edourda Boubata, jedného z najlepších fotografov sveta, ktorý precestoval svet desaťkrát, zrazu vo mne čosi zaklaplo: toto chcem robiť, chcem študovať fotku, cestovať a

Vasilis Koultoukis

objaviť celý svet. Ako som dozrieval, pochopil som, že som síce túžil po dobrodružstvách v Afrike či Latinskej Amerike, ale že skutočná cesta je pritom tu, doma. Kráčať po Aténach tak, akoby si bol na cestách. Uvidieť veci okolo tak, akoby si ich videl po prvý raz. Cestuješ sám, necítiš sa osamelo? Osamelejšie sa cítim doma. Na cestách žijem v rytme života, stre-

távam ľudí, ďalších cestovateľov a domácich. Peniaze nie sú prekážkou. Tou je strach. Cestujem lacno, využívam vlaky, autobusy, lacné hotely, jednoduché veci. Pravdepodobne by som minul viac peňazí v Grécku. Boli v niektorej krajine, ktorú si navštívil, ľudia šťastnejší ako inde? Mal som podobný pocit pred pätnástimi rokmi v Indii. Stretol som


tam okrem iného pár hinduistických mníchov. Žili nahí v priestore, ktorý nemal viac ako meter štvorcový a boli šťastní. Slovami Nicka Carouzosa, keď nemáš nič, máš všetko. Kedy je cestovateľ slobodnejší? Keď má tri kufre alebo len pár džínsov a cestuje? Päť foťákov alebo jeden? Aj s tým jedným dokážeš urobiť skvelé zábery... Tak to chodí aj v živote. Prečo si nafotil sériu o pouličných muzikantoch? Hudbu som rád počúval už ako trojročné dieťa. Na strednej som pracoval v pirátskom rádiu a celý život som ostal hudbe nablízku. No nikdy som sa nenaučil hrať na žiadny hudobný nástroj. Vyžaduje to čosi, čo ja nemám – vytrvalosť a trpezlivosť. Fotografovanie toľko trpezlivosti nepotrebuje, ale musíte mať guráž rýchlo stlačiť spúšť. Je to o pocite, momente, kontakte s ľuďmi, nič viac. Tak som vydal knihu, aby som vrátil muzikantom všetko to dobré, čo mi každodenne dávali. Venujem ju hudobníkom celého sveta, ktorí hrajú v uliciach miest. Kedysi som túžil urobiť čosi podobné, hrať a cestovať po svete. Čo získavaš na svojich cestách? Obrovské uspokojenie a pocit naplnenia. Zo skúsenosti som presvedčený, že všetci ľudia chcú žiť v pokoji, milovať a byť milovaní. V podstate o tom sú všetky náboženstvá. Budhisti, hinduisti, kresťania alebo moslimovia – všetci títo ľudia mi otvorili dvere, vpustili ma do svojich domovov, nakŕmili ma. Ľudia sú všade na svete rovnakí. Čo chceš svojimi fotografiami ľuďom odovzdať? Chcem, aby ich uniesli ďaleko preč. Túžim po tom, aby pri nich návštevník postál viac ako len pár minút, aby vstúpil do obrazu a cestoval tam, kam sa mu zachce. Toto by som chcel najviac. Preklad: Sandra Tordová

Prevzaté z INSP News Service, www.street-papers.org/Shedia.

Nota bene

06 2015 Svet

25


TrojmezĂ­ III (Sadovka), 2013, akryl na platne, 180 x 210 cm.

26


Drsná poézia života ľudí bez domova Je to nový romantizmus a zároveň sociálna dráma. Český maliar Michael Rittstein (65) maľuje svet ľudí žijúcich na ulici. Galina Lišháková

Eva Vargová, archív M. R.

Na Facebooku privoniava k veľkej bielej kvetine, no s potetovanými ramenami vyzerá skôr ako tvrdý rocker. Zaujímavý kontrast pochopíte, keď sa pozriete na jeho obrazy. Má dušu básnika. Aj v najdrsnejších momentoch života nachádza poéziu. Raz s nádychom drámy, inokedy grotesky. Prakticky ho nič okrem umenia nezaujíma, tvorí aj dvanásť hodín denne. Jeho profilovú webstránku by ste na internete hľadali márne, napriek tomu je tam jeho obrazov dosť. Visia aj vo významných českých galériách, v Centre Pompidou v Paríži či vo viedenskej Albertine. „Kreslím, odkedy si pamätám a takto to dopadlo. Aj teraz mám so sebou skicár. Možno už o hodinu budem zaznamenávať, čo sa okolo mňa deje. Stačí, že ma niečo zaujme alebo začujem inšpiratívnu historku...“ O Michaelovi Rittsteinovi sa hovorí aj ako o maliarovi sociálnych tém. „Keď som v 60. rokoch začínal, bolo okolo mňa dosť konceptuálneho umenia, ale ja som žil s prababičkou v kuchyni. To bol môj svet a ten som maľoval. Každý sme nejaký. Mňa zaujíma to, čoho sa bezprostredne zúčastňujem.“ Vďaka tomuto záujmu vznikla aj séria troch veľkých obrazov Trojmezí, každý má 180 x 210 cm. Trojmezí je niekoľkohektárová nezastavaná časť Prahy, obklopená sídliskami a osadami. „Často tadiaľ prechádzam a v jednom zanedbanom sade pozorujem veľkú skupinu bezdomovcov. Nemajú sa kam schovať, takže bez toho, aby som chcel, vidím do ich najintímnejších priestorov. Kuchyňu majú pod šírim nebom, v zime sedia okolo ohniska... Je to nový romantizmus a zároveň sociálna dráma. Zvláštna kombinácia. Občas sa s nimi rozprávam, preto viem, že v ich blízkosti je skládka nepotrebného nábytku, vďaka ktorej sú dobre zásobení materiálom. Niektorí majú chatrčky postavené z dosiek a kobercov, kde dokážu prebývať aj vo veľmi krutých mrazoch.“ Čo sa týka Trojmezí, ale aj iných Rittsteinových obrazov, najprv pôsobia ako zhluk škvŕn. Potom však uvidíte, ako z fľakov vyrastajú ľudské a zvieracie postavy. A zasa sa menia na škvrny... „Pôsobí to ako náhoda, ale nie je.

Viem, čo na obraze bude, ale v jednej fáze pustím farbu trošku ďalej a potom zasa vzniknutý chaos zorganizujem späť. Robím v určitých etapách – prvá, expresívna, vzniká spontánne. Potom sa na obraz zahľadím, ako keď sa dívate na drevokresbu alebo oblaky. Pozorujem, ako sa mi z neho vynárajú hlavičky, figúry, tvary... Napokon rozhodujem, čo z toho v maľbe ponechám, čo domaľujem a čo pretriem. Páči sa mi, keď má farebná hmota dynamiku, ale nie som abstraktný maliar. Chcem mať súčasne na obraze čisto abstraktnú energiu farby aj čosi konkrétne a popisné.“ V 90. rokoch sa v odborných kruhoch považovala maľba za prežitú, dnes je o ňu znova záujem. Michael Rittstein si z kríz maľby nič nerobí, považuje ich za umelo vytvorené. „Maľba je prežitá každú chvíľu, aj v 60. rokoch to tak bolo, pritom maliarov je stále najviac. Umelecká diskusia totiž túži po novinkách. Preto občas vyhlási maľbu za prežitok a zameria svoju pozornosť inam, napríklad ku konceptu. Ale to neznamená, že práve v tom momente nezačína milión maliarov maľovať nové plátno. Keby neexistoval obraz, výtvarným umením by som sa vôbec nezaoberal.“ Autorka je redaktorka týždenníka Eurotelevízia.

Nota bene

06 2015 Umenie

27


Nota bene

06 2015 Umenie

28

„Každý, komu sa podarí u nás integrovať, je istým spôsobom obdivuhodný,“ hovorí Daniela, ktorá sa rozhodla zapájať do svojich projektov utečencov z našich pobytových táborov. Svojimi workshopmi nielen podporuje kreativitu ľudí, ktorí sa ocitli mimo svojho sveta, ale zároveň im sprostredkúva dôležitý sociálny kontakt. Napríklad aj letmý pohľad prekvapeného cestujúceho na stoly rozložené na prvom nástupišti Hlavnej stanice v Bratislave, na ktoré utečenci namaľovali svoje súkromné mapy Slovenska. Poznajú u nás len niekoľko miest. Tu bývajú v tábore, sem chodia jesť, tam na diskotéku... Subjektívna mapa, ktorú mali za úlohu dokresliť, má len zopár bodov. Dopĺňajú do nej aj svoje spomienky na rodnú krajinu, svoje plány. Pre väčšinu utečencov však Slovensko nie je „dream country“. Jeden maľuje všetko modrou, lebo sa túži dostať do Británie, ten z Tibetu zas svoje rodné pohorie prepája s Tatrami, kde sa preto na výlete cítil oveľa lepšie ako v rovinatom tábore južného Slovenska. Workshopu na Hlavnej železničnej stanici v Bratislave predchádzali diskusie o motívoch ciest, premiestňovania, opustenia domova... Stanice sú prirodzenými symbolmi prestupov, odchodov a príchodov. „Cesta je dlhý rad miest postavených blízko vedľa seba,“ napísala Daniela do záhlavia pozvánky. V priestoroch akejsi recesistickej výtvarnej galérie prerobenej z prezidentského salónika sa na stanici premietali videá, ktoré vytvorila počas svojich návštev tábora v Rohovciach neďaleko Šamorína. Prvým bola animácia Slovenčina pre žiadateľov o azyl z roku 2010. Je vytvorená podľa štruktúry lekcií slovenčiny, odrážajúcich situáciu utečencov. „Niektoré činnosti si vyžadujú znalosť jazyka. Napríklad, keď pozeráme v tábore slovenské filmy, a následne utečenci vymýšľajú vlastné príbehy, ktoré im zábery z filmu pripomenuli.“ Animáciu prezentovali v galériách, paralelne však prebiehal workshop, takže návštevníci prišli do priameho kontaktu so „spolutvorcami“ z tábora. Dnes sú už namiesto rodín umiestnení v Rohovciach len dospelí muži. Namiesto preplnenosti tábor skôr desí svojou opustenosťou. Budova má síce optimisticky zelenú fasádu, ale vo vnútri vidno, že nikdy nebola honosným zariadením. Detské preliezačky na dvore sú opustené, televízna miestnosť, moslimská modlitebňa, pingpongový stôl – všetko zíva prázdnotou. Len tu a tam niekto prejde po chodbách...

Mapa ut

Málokedy sa zamyslíme nad situáciou utečencov u nás. Všimla si ju však výtv sa pre nich ni Zuzana Uličianska


tečenca

u utečencov a zvlášť nad situáciou varníčka Daniela Krajčová a rozhodla iečo urobiť. Daniela Krajčová

Toto všetko a ešte viac zachytáva Daniela svojím špecifickým prístupom: do dokumentárnych filmových záberov dokresľuje vlastné kresbičky. „Animácia má význam hlavne pre zachovanie anonymity osôb, no zároveň mi dáva veľkú slobodu prepájania motívov, symbolov a textov v obraze. Môžem kombinovať vlastné kresby s ich kresbami, textami či keramikou,“ opisuje Daniela. Do modelovania z keramiky sa môže zapojiť hocikto, aj bez znalosti jazyka. „Keďže sa ľudia v tábore neustále menia, treba aktivity, ktoré spolu robíme, prispôsobovať ich schopnostiam.“ Do tábora začala Daniela opäť chodievať začiatkom minulého roka, pretože ju to osobne napĺňa. Podľa nej je pri spájaní umeleckého a sociálneho projektu najťažšie dosiahnuť to, aby aktivity, ktoré majú zmysel pre utečencov, mali zároveň aj umelecký, prezentovateľný výstup. Workshopy vedie Daniela každý mesiac v bratislavskej Starej tržnici počas Nedeľnej Parády, ale aj na iných miestach. „V auguste minulého roku sme v rámci projektu Stops, ktorý organizovala bratislavská Kunsthalle, zakresľovali mapy priamo na autobusovú zastávku na Poštovej ulici. Okoloidúci boli zvedaví, čo sa to deje, a došlo medzi nimi a utečencami k úplne spontánnej komunikácii.“ Premietania Danieliných filmov sa prirodzene stretávajú tak so záujmom divákov, ako aj s ich ľahostajnosťou, predsudkami či len nedostatkom informácií. Ona sama sa tejto téme venuje niekoľko rokov. Počas štúdia na VŠVU prišla počas stáže vo Francúzsku do kontaktu s organizáciou pracujúcou s utečencami. „O ťažkej situácii utečencov na Slovensku som vtedy veľa nevedela, ani o prísnom nastavení migračnej politiky na Slovensku, ale po návrate domov som sa o ňu začala zaujímať.“ Natrafila na inzerát, cez ktorý hľadali dobrovoľníkov na prácu s rôznymi sociálnymi skupinami, medzi nimi aj s utečencami. „Takto som prišla do kontaktu so Slovenskou humanitnou radou a v roku 2009 som začala raz do týždňa chodievať do tábora v Rohovciach.“ Pri kontakte s obyvateľmi tábora sa musela učiť nachádzať správnu mieru otvorenosti, dokázať si získať ich dôveru a zároveň ju nezneužiť. O tom, že to Daniele ide výborne, svedčí aj fakt, že s viacerými utečencami je dodnes v kontakte. Minulý rok ju dokonca prišiel navštíviť bývalý žiadateľ o azyl z Venezuely, s ktorým sa spoznala ešte v roku 2009. „Bolo to pekné stretnutie, pretože na ťažké obdobie na Slovensku spomínal s úsmevom.“ Autorka je redaktorka denníka SME.

Nota bene

06 2015 Umenie

29


M O J E

Nota bene

06 2015 Pútnik

30

NAJ Jana Čavojská

Nádejný čurársky ženích má aj koňa! NAJZVLÁŠTNEJŠIA CESTA

bola kamarátovým autom po Rumunsku. Na prachu a kameňoch sme odtrhli trúbku do chladiča. Dokázali sme sa akurát spustiť z kopca nadol a pristáli sme uprostred rómskej (v rumunčine stále cigánskej) osady. Cigáni Čurári, ako ich tu volali podľa ich pôvodného povolania, výroby sít (po slovensky by boli „Sitári“), tu žijú v domčekoch z nepálených tehál. Ženy nosia pestré šatky a sukne, deti zvyčajne nič. Čurári sa zbehli okolo auta pozrieť, čo sa deje. A vyhlásili, že

chladič do hodiny opravia, ak u nich zostanem a vezmem si jedného z nich za muža. Štramák sa prišiel ukázať, potom mi ukázal svoj dom a majetok: postupne sa predo mnou producírovali jeho sliepky a dokonca aj kôň. Život ako z rozprávky. Napriek tomu som váhala. To už v osade hrali husle a nalievala sa cujka, domáca pálenka. A z biednych domčekov Čurári, ktorých deti boli nahé a bosé, hoci bol december, začali nosiť stohy bankoviek a zlaté šperky zabalené v bielych vreckovkách. Napriek tomu som nezostala.

Oprava chladiča sa však ukázala ako celkom slušný oriešok. Každý samozvaný automechanik hadicu niečím zlepil, po pár kilometroch sme však boli tam, kde predtým. Naveľa nás niekto upozornil na chlapíka o pár dedín ďalej, ktorý sa vraj špecializuje na opravy chladičov. Ten nazrel do motora, zdvihol z dvora nejakú hrdzavú trúbku, časť z nej odpílil, zapálil si cigaretu a touto objímkou časti hadice spojil. Pomohol si silnou lepiacou páskou. Správny Rumun si skrátka poradí úplne so všetkým.


NAJVIAC KILOMETROV som

prešla autom pri nakrúcaní dokumentárneho filmu o Dunaji. Dunaj má 2888 kilometrov po vode. Po cestách je to oveľa viac. Raz sme nakrúcanie v Moldavsku a na Ukrajine spojili s prípravou scenára k ďalšiemu filmu, o tradíciách maskovania. „Musíš ísť do Vaškivci, jediné dobré masky sú tam,“

dobrého zvyku previedla namiesto hlavnej komunikácie cez kopec, po prašnej ceste, plnej kameňov a ľadu. Do Vaškivci sme nedorazili ako normálni ľudia po ceste, ale cez pole. Cestovanie po Ukrajine bolo napriek tomu príjemné. Na tržíkoch a v drevených kolibách pri cestách

Moldavsko a na autonómnu Gaga- Nota bene uzskú republiku. Tú obýva turkické 06 2015 obyvateľstvo s vlastným jazykom. Cesty Pútnik v nečakane slušnom stave nás doviedli až do hlavného mesta Gagauzie, Komratu. Má 26 000 obyvateľov (v celej Gagauzskej republike žije približne 160 000 ľudí) a vyasfaltovanú len hlavnú cestu. V centre je, ako inak, pravoslávny chrám,

Preodievanie uprostred januára v ukrajinskej dedinke Vaškivci. poradila mi kamarátka, novinárka z Ukrajiny. V takej obrovskej krajine je jedna jediná dedina, kde sa podľa nej zachovali tradície v autentickej podobe. Tá dedina pritom nemá ani dvetisíc obyvateľov... Bol január a podľa GPS nás čakalo necelých 900 kilometrov. Šialene pomalé ukrajinské cesty natiahli čas na jeden a pol dňa. Cez hory Zakarpatia, kde kedysi v mestečku Jasiňa končilo Československo, sme sa pomaly dostali na ešte horší úsek. Moja milá navigácia, kúpená v Nemecku, nás podľa svojho

ponúkali miestni občerstvenie, všetko trhovisko, park a diskotéka. Ktovie, čo čerstvé a domáce, žiadne polotovary autonómia v rámci najchudobnejšej nadnárodných reťazcov. Káva a pečené európskej krajiny Gagauzom prináša. zemiaky v rannom mraze v kolibe, kde síce mali iba latríny za cestou, ale okoV Moldavsku treba platiť cestné lo rozpálenej pece sa medzi hosťami poplatky. Zaujímavý systém: pri preprirodzene rozprúdil rozhovor, boli chode hraníc si kúpite elektronickú neskutočne príjemné.Po nakrúcaní vo „vinetku“ na určitý počet dní. Ak sa Vaškivci sme sa potrebovali dostať na zdržíte, dokúpiť sa dá iba na hranici juh Ukrajiny, k Dunaju. Najpraktickejšie alebo v hlavnom meste Kišineve. My bolo strihnúť to cez Moldavsko. sme boli presvedčení, že vinetka nám ešte platí, keď sme potrebovali prejsť Miništátik je rozdelený na tri dvestometrový úsek moldavskej cesty časti: na separatistické medzinárodne medzi Ukrajinou a Rumunskom. O deň neuznané proruské Podnestersko, na sme to prešvihli. Pokuta 60 eur.

31


Nota bene

06 2015 Pútnik

32

Umelecké stvárnenie spomienky na vojnu v centre Sarajeva. NAJHORŠIA CESTA bola služobná do Sarajeva. V januári 2009 sa objavili katastrofické správy, že Bosna a Hercegovina nemá plyn, nikde sa nekúri a v Sarajeve je to vraj horšie ako za vojny. To primälo môjho vtedajšieho zamestnávateľa, aby ma vyslal urobiť reportáž o bojových podmienkach, v akých Sarajevčania žijú. Nedalo sa odmietnuť. Tesne pred maďarsko-srbskou hranicou sa pri ceste motal bažant. Vyplašený vletel rovno do môjho auta a odtrhol mi spätné zrkadlo. Kto mi to v nedeľu na počkanie

opraví? Autorizovaný servis pre služobné motorové vozidlo bol vzdialený cez sto kilometrov a v nedeľu nefungoval. Našťastie bola predo mnou posledná maďarská pumpa. A našťastie nebolo treba slov (po maďarsky neviem). Chlapík okamžite pochopil moju situáciu a zavolal známemu zo susednej dediny. Toho som nasledovala do jeho „dielne“. Bol to dvor zaprataný rôznymi značkami automobilov v rôznom stave rozpadu. Automechanik podišiel k trabantu, odtrhol z neho spätné zrkadlo a pripevnil ho na miesto môjho odtrhnutého. S oficiálnou účtenkou, nevyh-

nutnou, keďže auto bolo služobné, to firmu vyšlo na 50 eur. Len dodám, že cesta cez srbské a bosniacke hory, v ktorých január zmenil povrch vozovky na čistý ľad, patrila k najnáročnejším, aké som kedy absolvovala. A v Sarajeve sa dokopy nič nedialo. Recepčný môjho hotela začudovane zdvihol obočie, keď som sa opýtala, či sa u nich kúri. „Samozrejme,“ odpovedal. „Nemali sme plyn tri dni,“ povedala mi potom obyvateľka jedného z postihnutých sídlisk. „Čo sme urobili? Kúpili sme si predsa elektrické ohrievače!“


Nota bene

06 2015 Pútnik

33

Juhosudánsky buš pretína „diaľnica“, prašná a plná výmoľov. NAJDLHŠIA CESTA viedla z Kampaly, hlavného mesta Ugandy, do mestečka Mapuordit v Južnom Sudáne. Trojuholník Uganda – Južný Sudán – Kongo je dodnes horúcim kúskom pôdy. Vtedy bolo krátko po uzavretí prímeria medzi Sudánom a Južným Sudánom, cestu stále odmínovávali ťažké vozidlá OSN, všade sa pohybovali vojenské oddiely niekoľkých krajín, ktoré sa pokúšali dolapiť Josepha Konyho a postaviť ho pred súd za to, ako sever Ugandy vykúpal v krvi. A cesta? Norbert, humanitárny pracovník z Rakúska, skúsený šofér na afrických cestách, si dokázal

sám opraviť mechanické poruchy. V rozľahlej krajine by mu nikto neprišiel na pomoc, nebol ani signál na mobilné telefóny. Krajina zdevastovaná desaťročiami ozbrojených konfliktov nič neprodukovala. Všetko dovážali kamióny z Kene a Ugandy. Ľutovali sme vodičov nákladných áut, prevrátených okolo nekonečných prašných ciest. Po nehode museli táboriť priamo na mieste, aby im tovar nerozkradli. Ak nemali satelitný telefón, museli čakať, kým niekto pôjde okolo a po návrate do civilizácie pošle správu ich firme. Naša priemerná rýchlosť bola 20 km za hodinu. Na večné natriasanie

sme si zvykli, aj na červený prach z ciest, ktorý farbil pokožku, oblečenie a náklad. Aj na teploty, ktoré sa šplhali nad 40 stupňov Celzia. Cesta trvala 30 hodín a Norbert, hyperaktívny človek s obmedzenou potrebou spánku, ju dal naraz, len s jednou prestávkou. „Na európskej diaľnici by to nešlo,“ usmieval sa. „Ale tu ťa cesta v jednom kuse drží v strehu.“ A nielen pre prach a hrboly. Ak v týchto končinách zrazíte kravu, musíte jej majiteľovi nahradiť nielen jedno zviera, ale aj celé generácie jej potomkov. Od jedného humanitárneho pracovníka takto ugandský hospodár vypýtal 800 dolárov. Odporovať sa nedá, keď je okolo celá dedina.


Nota bene

06 2015 Špión

34

Pastier, ktorý zbiera myšlienky Maskáčové nohavice, rifľová košeľa, spod nej vytŕčajú tetovania rôzneho druhu. Nepovedali by ste, že Jozef Radič je pastier. Petra Nagyová

Vladimír Šimíček

Trpezlivo ma uprostred horúce- má 70 rokov. Už je na dôchodku, „Poznám pár moslimov aj na Slovenho dňa čakal na lavičke. Práve ale stále pracuje ako učiteľka. Kúpil sku a sú to veľmi dobrí ľudia. Nemám prišiel z onkológie, kde mu pred- som jej kyticu a čokoládu. Keď ma rád, keď majú ľudia predsudky. Verím, písali ďalšie lieky. Bývalý predajca zbadala, slzy jej len tak padali.“ že Boh je len jeden. Nie všetci moslimovia sú teroristi.“ Nota bene Jozef vyrastal v detskom domove. „Keď sa moji rodičia Jozef sa vyučil za záhradníka. Jozef žil už všelikde. Vystriedal rozviedli, otec si ma vzal k sebe Po škole ho zachraňovali družstvá do Česka. Lenže neskôr skončil vo a pasenie. Pásol v Hriňovej, na Lát- Česko, Anglicko, Rakúsko, Talianväzení a ja v domove,“ hovorí. Tam kach i na Podpoľaní. „Hrozilo mi, že sko i Nemecko a život mu pri tom vznikli jeho prvé tetovania. A potom, pôjdem pracovať do baní, ale riaditeľ nadelil viac než dosť. „Do Angličo nový detský domov a noví ľudia, detského domova s tým nesúhlasil. cka ma napríklad predali na práce. to pribudlo ďalšie tetovanie. „Rôzne Pasiem od osemnástich rokov. Nikdy Nasľubovali mi veľké peniaze, ale som ich prekrýval, veď sme boli som nič nedostal zadarmo,“ hovorí. na Slovensku mi vzali doklady mladí. Dnes to aj trocha ľutujem,“ Keď pasie, vraj zbierka myšlienky. a môj bankový účet mali otrokári,“ hopriznáva. Na vychovávateľky „Ukladám si ich v hlave a potom ich vorí Jozef. Našťastie sa tam stretol z domova spomína v dobrom. „Rád dávam na papier. Už som toho napísal s Poliakom a vďaka svojej poľštine som sa tam vracal. Minule som veľa, píšem si svoje knihy.“ Zaujíma sa dostal k zberu jabĺk. Zvieratá mu našiel svoju detskú lásku. Olinka ho politika, právo, odborné knihy, ale však boli vždy bližšie a tak sa neskôr bola ako moja druhá mama, dnes aj náboženstvá. Predovšetkým islam. ako pastier dostal do Talianska.


Domov na Slovensko sa vrátil kvôli chorobe. Trpí rakovinou pažeráka, lekári mu zaviedli vývod do žalúdka a dodnes má bolesti pri prehĺtaní. K tomu ho trápi šedý zákal. „Vidím, ako vidím,“ hovorí muž, ktorý žije zo 135 eur na mesiac. Po návrate do Bratislavy, bol úplne vysilený. Postarali sa oňho sestričky v Útulku sv. Vincenta de Paul, kde mal aj svoju záhradku. „Nasadil som si v nej cviklu, cibuľu, aj kvety a liečivé byliny. Minulý rok som nazbieral lipu, aby bola na celú zimu.“ Napriek všetkému, čím si Jozef prešiel, s pokorou tvrdí, že má šťastie. Dostal totiž šancu opäť robiť to, k čomu má najväčší vzťah a čo ho baví. Čoskoro sa z útulku presťahuje do vlastnej maringotky na Devínsku Kobylu. Prešiel konkurzom Bratislavského regionálneho ochranárskeho združenia (BROZ) a bude mať na starosti svoje stádo oviec. Na svoju prácu pastiera sa veľmi teší. „Stádo sa bude pásť na lúkach v prírodnej rezervácii v Mericiach, kde sa ochranári snažia o obnovu lesostepí. S ovcami musím byť nepretržite, deň i noc,“ hovorí zodpovedne. Málokto si uvedomuje, že ľudia kedysi takto pásli stáda, aby sa obnovovali pastviny a chránila príroda. V prípade, že by mal dať zvieratám staré seno, sa dokáže aj poriadne zaťať. „Seno musí byť kvalitné. Dobre vysušená lucerna ovplyvňuje dojivosť i kvalitu mlieka u zvierat. Nie je jedno, čím ich človek kŕmi. Inak ochorejú,“ vysvetľuje pastier, ktorému zvieratá veľmi prirástli k srdcu. Za dlhé roky sa naučil rozumieť im viac než ktokoľvek iný. „Ak je stádo zdravé a môžem sa o neho postarať, nič viac mi nechýba. Som rád, že sa mi splnil sen a opäť sa môžem venovať niečomu, čomu rozumiem. Najviac šťastným ma robí to, keď môžem ľuďom dokázať, že aj bezdomovec či chorý človek sa môže postaviť na vlastné nohy. Nie každý sa stáva svojou vinou bezdomovcom. Aj spoločnosť, predovšetkým zákony, majú na tom svoj podiel,“ dodáva Jozef. Je hrdý na to, že pohovor na prácu pastiera zvládol a že sa opäť osamostatní.

O vlastenectve Josef Rykr

Vladimír Šimíček

Prebiehajúce majstrovstvá sveta v hokeji ma prinútil zamyslieť sa nad tzv. „národnou hrdosťou“. Je to práve jedenásť rokov, čo sme s obrovským humbukom vstupovali do EU a naši politici nás predtým zásobovali optimistickými víziami, ako sa budeme mať lepšie a ešte lepšie, až sa zo Slovenska stane východoeurópske Švajčiarsko. Po jedenástich rokoch od toho vstupu prišla realita. Z vyrovnania sa s vyspelými krajinami zostala len para nad hrncom varenia žaby. A teraz k tej národnej hrdosti. Slovenský pracujúci, obzvlášť v automobilovom priemysle, má pre zamestnávateľa iba tretinovú hodnotu, oproti pologramotnému tureckému alebo indickému robotníkovi v automobilke v Nemecku. Cena hodiny práce takého robotníka je v Nemecku najmenej 12 eur na hodinu. Na Slovensku 4 eurá. Cena práce slovenskej predavačky je iba štvrtinová oproti cene práce tej istej predavačky v tom istom obchodnom reťazci v Rakúsku. Slovenská národná hrdosť sa vyznačuje tým, že sme hrdí na to, ako zo seba robíme otrokov. Pravda, sú veci, v ktorých sme Európu nie len dobehli, ale aj predbehli. Jednou z tých vecí je spotreba alkoholu. Máme bezkonkurenčné prvenstvo v spotrebe alkoholu na hlavu. Príde mi to tak trochu logické. Občania sú frustrovaní z toho, ako to u nás v systéme funguje. A tak jedinou úľavou sú televízne večery s fľašou v ruke. Je takmer povinnosťou počas víkendu tzv. zresetovať hlavu a ľudia, ktorí alkoholu neholdujú, sú vlastne postavení mimo spoločnosť, ktorá na nich pozerá, ako na čudákov. S tým mám veľa skúseností, lebo tiež nepijem. Štátne orgány proti nadmernej konzumácii alkoholu tiež nerobia veľa, lebo opitému stádu sa lepšie šéfuje. Daňové príjmy z predaja alkoholu sú nezanedbateľnou súčasťou štátneho rozpočtu, a tak obmedzenie jeho konzumácie nie je v štátnom záujme. Celé skupiny rôznych expertov a aktivistov sa môžu aj na hlavu postaviť, vláda môže sľubovať a sľubovať, aby týchto aktivistov upokojila, no fakticky s tým nemá v pláne niečo urobiť. Lebo čísla hovoria za všetko. Jasne. Aj s finančným vyčíslením nákladov na liečbu alkoholikov je to pre štátnu pokladnicu čistá ryža. Preto keď si kúpite fľašu alkoholu za 10 eur, môžete byť potešení tým, že ste do štátnej pokladnice prispeli sumou 5 eur. Žiadna vláda takúto zlatú baňu dobrovoľne neodstaví. Chceli by sme sa mať lepšie, chceli by sme žiť ako tí na západe, mať platy ako poslanci, no v prvom rade sa každý z nás musí spýtať sám seba, čo pre to urobil. Každý jeden z nás sa musí opýtať, či sa mu takýto systém páči, alebo či chce naozaj zmenu. A bol by ochotný pre to aj a niečo urobiť. Ja som s tým začal tak, že radšej žijem na ulici.

Nota bene

06 2015 Blues

35


Nota bene

06 2015 Príbeh

36

Čakanie na šťastie Lucia Bucheňová

Alan Hyža

Karol s bielou paličkou by mohol dávať lekcie o tom, ako sa nepoddať osudu.


V pätnástich sa dostal do decáku na Záhorí, ale pri- Nota bene Svieži hlas, pokojná duša a pohodová povaha. Karol. Narodil sa pol roka pred Nežnou revolúciou, človek by šiel tam už neskoro, v zlom veku, neprivykol si. Keď od- 06 2015 povedal – svet bude preňho ružový. Nie je. Dvadsaťšesť tiaľ v dvadsiatke odchádzal, bol rád. Dostal domovácku Príbeh ročný mladý muž neprišiel na svet ľúbený. Mama sa za- výslužku zo zákona, okolo 800 eur, vitaj život! Vystrieplietla s Kubáncom, ktorý u nás pomáhal stavať nemoc- dal niekoľko krízových centier, dorobil si maturitu a zanicu, starí rodičia boli proti cudzincovi, a tak maličký čal sa živiť ako masér. Keď si potom dokázal z invalidKarolko svojho otca vôbec nepoznal. Rýchlo zdupkal na ného dôchodku a z platu zaobstarať prenájom garsónky, Kubu a zľahla sa po ňom zem. Materinskou láskou však mal pocit, že šťastnejšieho človeka na tejto planéte niet. Karol zahrnutý tiež nebol. „Varil som si, upratoval, nakupoval, gazdoval som si vo vlastnom. Cítil som sa konečne ako človek, nie ako bábOficiálne si ho zobrali do opatery starí rodičia. „Mama ka v niečích rukách.“ mala predo mnou už dcérku, ktorá zomrela za záhadných okolností. Babka s dedkom nechceli, aby som tak dopaNo šťastie netrvalo dlho. Dobrácka Karolova povadol aj ja,“ bezmocne skonštatuje Karol. „Mama je Róm- ha sa mu vypomstila. Chalan, ktorý nemá vlastnú rodika, analfabet, nevie čítať ani písať, bude asi aj mentálne nu, sa namotal na známych, ktorým veril. Pomáhal im zaostalá, najmä je však, podľa mňa, citovo úplne vypra- s prerábkou bytu, oni sa rozhodli, že mu pomôžu s práhnutá. Veď ktorá mama sa bez boja vzdá vlastného die- cou, že otvoria salón, kde bude Karol masírovať a ich dcéťaťa? Moja to urobila bez zaváhania...“ ra tam bude mať kaderníctvo. Na priestory a zariadenie bolo treba peniaze – úver si zobral Karol... A od leta miNa detstvo Karol nespomína rád. Do štrnástich rokov nulého roku je jasné, že naletel. Dotyční neboli schopní síce žil slušne v panelákovom štvorizbáku, no postup- uhradiť ani prvú splátku, a keďže všade figurovalo jeho ne sa dedkovi a babke kopili dlhy a bytu sa museli vzdať. meno, musel začať platiť... „To bol začiatok konca, vedel som, že sa budem rýchlo musieť postaviť na vlastné nohy, postarať sa o seba sám. „Od zimy som už znova na ubytovni, na prenájom mi Nastaviť si svoj život podľa seba, ak nechcem skončiť na nevychádzalo, veď 360 eurová splátka je riadna suma. samom dne,“ hovorí Karol, ktorému osud nadelil ešte Keď k tomu zaplatím ubytovňu, na živobytie mi ostane ďalšiu, veľmi vážnu ranu. 50 eur. Najbližších deväť a pol roka ma zrejme iný scenár nečaká. Bol som sprostý, nie každý navonok milý človek Odmalička mal problém s očami. Na pravom mu di- je taký naozaj. Hlboko som sa sklamal a viac než zrak do agnostikovali zelený zákal, pridružil sa aj sivý a v osem- mojich očí si prajem, aby zo sveta vymizla ľudská nenánástke o pravé oko definitívne prišiel. Dnes mu očnú visť, podlosť a klamstvá. Môj život je nadobro spackaný. jamku vypĺňa protéza. A čo je najhoršie, chytené je už Iný by asi uvažoval, že skočí do Dunaja, ja som si poveaj ľavé oko, Karol má na ňom necelých pätnásť percent dal, že idem ďalej. Mám prácu, ktorú milujem. Snáď sa zraku. „Áno, som slepý,“ povzdychne si, pričom zdôraz- mi podarí rozšíriť klientelu a cudziu pôžičku napísanú ní, nech sa ho nepokúšame ľutovať. S bielou paličkou na mňa tak zaplatím aj skôr.“ sa skamarátil, priznáva veľa slepeckých pádov, modrín, Od svojej „rodiny“ Karol pomoc nepýta a neočakáva. ale viac bolia tie primitívne poznámky niektorých okoloidúcich. Načo potrebuje niekto rypnúť do mrzáka, to Aj v biede chce zostať slušným človekom s čistým svedomu vraj nejde do hlavy. „Jasné, že k poznámke, čo sa mím. Verí, že zvyšok zraku na ľavom oku ešte chvíľu vytu hrám na slepého, si neodpustia aj rasistické naráž- drží, že časom stretne milé dievča a založí si vlastnú roky na to, že som Róm. Jáááj, vedel by som o tom kni- dinu. Teraz však uteká masírovať... S bielou paličkou sa hu napísať.“ nalepil na sklo otáčajúcich sa dverí výškovej administratívnej budovy. Moju pomoc odmietol, vraj keď spadPo nútenom predaji bytu sa Karol ocitol už len s de- ne, postaví sa, nemám sa báť. Karol, si veľký bojovník a dom na pár mesiacov v sociálnom byte, kde boli všetci hrdina. Dobrý človek! susedia narkomani či zlodeji. Úplne asociálne prostredie, za ktoré bolo treba platiť. Takže išli za babkou, kto- Občianske združenie Medzi nami sa aj vďaka uverejňovaniu rá žila v rómskej osade na východe Slovenska. „To bol príbehov v Nota bene snaží pomôcť sociálne slabším rodipre mňa úplný des. Najšpinavšia chatrč, kde spáva mi- nám a rodinám s postihnutým členom preklenúť bezútešnú lión duší a ja medzi nimi. Latrína vonku, voda z poto- situáciu, v ktorej sa ocitli nie vlastnou vinou. Možno sa nájde ka, bordel, krik. Trpel som a vedel, že tam nepatrím. niekto, koho príbeh Karola oslovil. Radi by sme mu aj s vašou Našťastie, na strednú školu som začal chodiť do hlav- pomocou pomohli s urýchlením splácania úveru. Pomôže kažného mesta. Študoval som masérstvo na strednej zdra- dý cent! ĎAKUJEME! votnej, takže som bol počas týždňa na internáte. V ci- Číslo účtu, kam môžete posielať príspevok: 4 040 218 vilizácii! Kým spolužiaci sa tešili, že idú na víkend do- 205/3100 (Sberbank). IBAN: SK853100 0000 004040218205. mov, ja som mal stiahnuté hrdlo aj žalúdok. Pýtal som SWIFT: LUBA SKBX. Pripíšte poznámku – Karol. sa sám seba, načo a za kým tam vlastne idem. Komu Kontakt na OZ Medzi nami: 0905 910 827 alebo 0905 240 389 chýbam? Kto sa na mňa teší?“ (medzinami@zoznam.sk).

37


Nota bene

06 2015 Eko

38

Zelená strecha

Chcete mať strechu, ktorá sa bude páčiť nielen vám, ale aj motýľom a vtáčikom, a na ktorej sa môžete cítiť ako na rozkvitnutej lúke? Štefan Szabó

Silvia Szabóová, Daniel Szabó

Zelené strechy sa vo viacerých krajinách (Nemecko, Francúzsko, Dánsko) stávajú prakticky povinné, najmä v prípade komerčných stavieb. Logika zelených striech je totiž úplne jasná – pre zastavané plochy sa neustále zmenšuje podiel zelených plôch. Zelená strecha je najjednoduchší a najúčinnejší spôsob ako tieto „ukradnuté“ zelené plochy vrátiť späť. Výhody takýchto striech sú neodškriepiteľné: zlepšovanie mikroklímy, zmierňovanie sucha a teploty v horúcich letných dňoch, izolácia strechy voči chladu, zníženie nákladov na zakrytie strechy, no a nesmieme zabudnúť ani na oddychovú a estetickú funkciu, lebo ľahnúť si na strechu do trávy je celkom príjemné, no nie? Základom výstavby zelenej strechy je dostatočne pevný krov a zadoskovaný podklad, zakrytý hydroizolačnou fóliou, ktorá drevený podklad chráni pred vodou. Túto časť práce by mali vykonať odborníci, ktorý majú zariadenie na zváranie fólie. Potom sa musíte rozhodnúť, či chcete mať tzv. extenzívnu, alebo intenzívnu zelenú strechu.

1

 Extenzívna strecha je bezúdržbová, s tenšou vrstvou pôdy. Je vhodná na verandy či prístavby so suchomilnými rastlinami. Na hydroizolačnú vrstvu sa pripevní ešte tzv. zavodňovacia vrstva, ktorá udržiava vodu a zároveň zadržiava substrát pred zošmyknutím. Korienky prerastú do kalíškov, z ktorých fólia pozostáva, a rastliny z nich čerpajú potrebnú vodu. Na túto fóliu sme nasypali riečny piesok (drenážnu vrstvu) tak, aby zaplnil „kalíšky“. Na to sme nasypali zhruba 5 cm vrstvu ornice.

2

 Do ornice sme nasadili trávu („mačinu“) aj s koreňmi. Lenže počas suchého obdobia, keď sa nám strechu nechcelo polievať, tráva vyschla. Preto sme ju nahradili suchomilnými rastlinami – rozchodníkmi, skalnými ružami, tymianom, zimozeleňou, starčekom a pod. Odvtedy, už viac ako šesť rokov, takmer bez údržby prekvitá.


Nota bene

06 07 2015 Eko

39

3

 Intenzívna strecha má vrstvu pôdy hrubú viac ako 10 cm. To umožňuje pestovanie trávnika, ktorý sa musí raz za čas pokosiť. Tento lacnejší a ekologickejší postup sme využili pri stavbe Hobitieho domu. Ušetríte peniaze aj za fóliu pre zavodňovaciu vrstvu, lebo hydroizolačná fólia je chránená netkanou textíliou, ktorú môžete nahradiť aj starými kobercami. Pre zabezpečenie nasypanej hliny pred zosunutím zo strechy, ktorá má sklon cez 30°, sme použili staré pneumatiky s odrezaným vrchom. Na streche tvoria mozaiku „kvetináčov“, na spodku sú vystlané kartónom, aby sa substrát nevysypal. Na kartón sa nasype drenážna vrstva z rozdrvených tehál, na ňu zmes hliny a kompostu, do ktorého sa vysadia trvalky a vysejú traviny. Medzery medzi pneumatikami sú vyplnené takou istou zmesou ako pneumatiky, ktoré sú vzájomne previazané drôtom. Okraj je olemovaný guľatinou z vnútornej strany obsypanej riečnym štrkom, čo taktiež zabezpečuje pneumatiky a substrát pred zosuvom. Hrúbka substrátu je vďaka pneumatikám okolo 12 cm, čo umožňuje rast trávy a lúčnych kvetov. Nám sa uchytil aj mangold a šalát a môžeme si tak na streche nazbierať aj čerstvú zeleninu.


Nota bene

06 2015 À propos

40

Peter Getting

Daniel Pastirčák

Jazyky vymretých kmeňov

Svet na kolieskach

V čase, keď noviny písali o smrti filmového Winnetoua, zišiel mi na um iný príbeh, iná smrť, iný „Indián“. Isteže, pôvodný Američan nemôže byť Indián, ak nemáme stále opakovať omyl jedného moreplavca, rovnako ako únavne nazývame Američanmi tých Európanov, ktorí odišli hľadať šťastie za oceán. Pri literárnom odkaze Karla Maya je to však detail. Nejde len o vymyslené mená, jazyk, kultúru, ale o celý „balíček“ bielych lží, od pokrvného priateľstva bledých tvárí s červenokožcami, cez konvertovanie Winnetoua na kresťanstvo, až po jeho bezchybnú angličtinu.

„Modrej svět na čtyřech kolečkách, v ním si svůj první sen sním.“ Tlačím fúrik a pospevujem si pesničku od Neckářa. „Modrej svět na čtyřech kolečkách, je první věc, kterou vím.“ Tam sme začínali. Vďaka kolieskam sme sa po svete pohybovali už v čase, keď nám to naše malé končatiny ešte nedovoľovali. Kde sú tie dni, keď sme sa vozili v parádnych kočoch, ťahaných párom dospeláckych otrokov. Svet začal na kolesách a na kolesách pokračuje. Fičíme si to po hrádzi až hen do Maďarska. Keby nie tie požehnané kolesá, nemohli by sme ráno piť kávu v Bratislave a na obed sŕkať halászlé v Kiléti. Človek večer končí, no kolesá sa krútia ďalej. Po nočných autostrádach sa šinú slabo osvetlené kamióny. V sliepňavom svetle fabrík sa neúnavne točia ozubené kolesá. Na stole pradie budík, v bruchu sa mu točia kolieska. Postavil už niekto pomník tomu bezmennému géniovi, čo mal v hlave o koliesko viac a v akejsi beznádejnej chvíli vynašiel tú sakramentskú vecičku? Veď bez nej by nebolo človeka, nebolo by civilizácie. Mám kamarátku, ktorej choroba vrátila telu bezmocnosť detstva. Má nohy, no neurobí jediný krok. Keby tu neboli kolesá, zostane uväznená. Moja kamarátka je nezmar. Má elektrický vozík. Keď sa rozhodne, nasadne naň a ide, kam chce. Teda takmer. Sú totiž miesta, kam nemôže. Vozík si rozumie s cestou, no nerozumie si so schodmi či s obrubníkom. Chcel by som žiť v meste, ktoré dbá o tých, čo majú namiesto nôh kolesá. Práve také mesto by hádam mohlo byť pomníkom vynálezcovi kolesa.

V súvislosti s kolonizáciou oboch Amerík konzumujeme tento gýč dodnes. Spomínam si, ako sme v tuhej normalizácii stáli hodiny pred zavretou bránou kina, ako napokon premietač pootvoril bránku a dav sa doslova udupával v trysku k okienku a v bitke o lístky... Cez gýč sme utekali zo zošnurovanej reality pionierskych sľubov a zväzáckych šatiek. O rok to bude presne storočie, čo zomrel posledný pôvodný obyvateľ severnej časti Ameriky. Neviem, kto si naňho spomenie. Ishi z kmeňa Yahiov bol posledný „divý“ obyvateľ kontinentu s dlhou históriou. V knižke C. W. Cerama Prvý Američan k nám prehovárajú jej dávne príbehy cez kúsky šípov, pazúriky a kostry v zemi. Končia sa v okamihu, keď Ishi zišiel z divočiny dolu do mesta. Už sa nebolo kde skryť. Podľa nášho zvyku skončil v cele pre zločincov, našťastie sa ho ujali ľudia, ktorí nenechali z neho spraviť atrakciu ani pokusného králika a rituálne ho spálili spolu s lukom. V nekrológu o ňom jeho priateľ lekár povedal: „Odišiel posledný divý obyvateľ Ameriky. Pokladal nás za civilizované deti – prefíkané, ale nie múdre. Poznali sme mnohé veci a mnohé, čo bolo nesprávne. On poznal prírodu, ktorá je vždy pravdivá. Mal dušu dieťaťa a ducha filozofa.“ Nadčasová sa mi javí veta, ktorú Ishi vyslovil, keď naňho skúšali hovoriť jazykmi vymretých kmeňov. Povedal iba: „I ne ma Yahi?“ Teda: Si z nášho ľudu? Si od nás? Si človek ako ja?

Zuzana Uličianska

Vnútorné rotácie „Keď sme sa už raz dostali do pohybu, nemohli sme sa zastaviť, vnútorne sme rotovali a prenášali svoj nepokoj navonok. Mnohí emigranti si ako prvé kúpili ojazdené auto, ja som si zadovážila modrý bicykel. Keď som bola zdeptaná, dupla som do pedálov, prefrčala som okolo celej tej cudzoty a už mi nemohla ublížiť,“ píše Irena Brežná v knihe Nevďačná cudzinka, ktorá v slovenčine vyšle síce len nedávno, zato v nemčine už stihla získať literárne uznanie. Brežná, ktorá v šesťdesiatych rokoch emigrovala do Švajčiarska, opísala veľmi konkrétne pocity tých, ktorí sa odrazu ocitli v cudzom svete. Ako sa snažili prispôsobovať novej krajine, ale aj to, ako ich občas ťahalo miestne pravidlá porušovať, ako naschvál chodili na červenú a nedbali na chodcov na chodníku. Trápne a cudzo sa občas cíti každý, nielen v zahraničí. V takej chvíli padnú rýchle kolesá – áut alebo hoci aj kolieskových korčúľ – veľmi vhod. Vedia nás uniesť, oddeliť od zvyšku nepriateľského vesmíru. Fakt, že máme práve o nejaké to koliesko naviac, nám dáva silu. Niečo ovládame, niečo nás počúva, niečo reaguje na naše pokyny bez reptania. Môže mať podobný pocit človek na vozíku prinajmenšom vtedy, keď hrá vášnivo bocciu? Bojím sa, že kolieska vozíka nezodpovedajú celkom vnútorným rotáciám tých, čo ich musia ovládať, že sa na nich všetok ten náš vnútorný nepokoj nevybíja, naopak, že sa na nich zastavuje, ako sa kmene stromov zachytávajú pri povodni o hrádze. V takej chvíli musíme naštartovávať vnútorné prevody, roztáčať ich jemne, ale neúnavne ako budhistické modlitebné mlynčeky. Sústredením, slovom, objatím... Aby sa nezastavilo to základné koliesko v nás.


Kedykoľvek sa ocitnete v situácii, že s vami väčšina ľudí súhlasí, je [...]. Mark Twain Nota bene

06 2015 Bodka

Pavol Surovec

41

Vylúštenie krížovky z minulého čísla: Lepší krásny život s nedostatkom spánku než výborný (spánok s nedostatkom života). Anonym INZERCIA

Troch úspešných lúštiteľov, ktorí do konca mesiaca pošlú tajničku na jaroslav.sipos@notabene.sk, odmeníme spoločenskou hrou. SPONZOR KRÍŽOVKY


Birmingham nie je tak ďaleko Nota bene

06 2015 Čítanie

42

Zuzana Mojžišová Kniha Theodora Dalrympla Ztraceni v ghettu nie je už síce najnovšia (Leda, Praha 2011), ale vyplatí sa ju vyhľadať a prečítať. Desiatky rokov pracoval Theodore Dalrymple (1949) ako lekár, psychiater. Najprv v krajinách tretieho sveta, potom v chudobnej štvrti miliónového britského veľkomesta a priľahlej väznici. Sám vyrastal v robotníckych pomeroch v 50. rokoch minulého storočia a na vlastnej koži zažil príčiny, prejavy, dôsledky rôznych druhov chudoby. Tá terajšia britská (a aj tá terajšia slovenská) mestská je podľa neho najstrašnejšia, najničivejšia a má najmenšie vyhliadky sa zo samej seba vyhrabať. Naopak, chápadlá jej mentálneho nastavenia zasahujú aj iné, než len tie najmenej solventné vrstvy. Dalrymple svoju mienku opiera o stovky, ba tisícky prežitých príbehov. Niektoré z nich – aj šokujúce či absurdné – predkladá v knižke Ztraceni v ghettu. Bez prikrášľovania opisuje realitu spodiny a následne vyvodzuje argumentáciu poukazujúcu na dôvody súčasného neutešeného stavu.

INZERCIA

Hovorí o škodlivom nadužívaní spoločenskej korektnosti. O falošnej domnienke, že neexistuje nič lepšie ako to, čo sa práve„páči“. Hovorí o tom, že ľudia odmietajú slobodu spojenú so zodpovednosťou: „Cílem milionů lidí je

dělat si, co se jim zachce, a nechat za své činy pykat jiné.“ A kritizuje aj rôzne psychoterapeutické koncepcie či sociologický determinizmus: „Statistické údaje jsou nekriticky přijímány jako něco, co uvádí příčinu – že pokud je trestné chování mnohem běžnější mezi chudšími vrstvami, musí ke zločinu vést právě chudoba.“ Kritizuje aj ďalšiu „záležitosť“, ktorá sa podieľa na nepoľudštení človeka: „Zde na povrch vyvěrá podprahový vliv marxistické filozofie, tedy pojetí, že bytí není určováno jejich vědomím, ale naopak, že jejich vědomí je určováno jejich sociálním bytím.“ Hovorí o drogách, kriminalite, prisťahovalcoch, slabom vzdelaní, hlúpom školstve. O apokalypticky nevhodnom vplyve sociálnej politiky na najnižšie vrstvy obyvateľstva, lebo nemotivuje k zmene, ale konzervuje daný stav... Možno sa zdá, že Theodore Dalrymple hovorí o tom, čo sa nás netýka, my tu predsa miliónové mestá nemáme. Nemáme, a aj tak holdujeme falošným domnienkam, bojíme sa slobody, bez rozmyslu podliehame rôznym koncepciám a sociálnym fantazmagóriám... Sociálne nožnice sa roztvárajú stále viac a my stále odkladáme čas, kedy začneme veci nazývať pravými menami... Ztraceni v ghettu je veľmi poučná a aktuálna kniha.


Bývanie ako prvý krok Premýšľam, kedy som sa prestala čudovať, že sa tak málo ľudí bez domova dostane z ulice do bežného bývania. Neoficiálne odhady hovoria maximálne o 10 percentách. Je to signál, že so systémom pomoci ľuďom bez domova je na Slovensku niečo zásadné v neporiadku. Malo by nás to vážne znepokojovať. A namiesto vytvárania zákonov, ktoré nám umožnia ľudí bez domova ľahšie vyraziť zo stanice, by sme si radšej mali klásť otázku: Prečo sa z prechodnej zastávky „ulica“ stala konečná stanica? Vo svete žne úspech prístup Housing first (Bývanie ako prvý krok). Tento spôsob navracia do trvalého bývania až 90 percent ľudí bez domova. Kým my tu, na Slovensku, jasáme nad objavom „prestupného bývania“, v rámci ktorého sa snažíme „uschopniť“ ľudí žijúcich na ulici k bývaniu, v krajinách západnej Európy a USA si poprední experti sypú popol na hlavu, že týmto smerom vôbec zablúdili. Očakávanie, že si človek bez domova najprv vyrieši všetky svoje problémy a potom bude schopný bývať, síce napohľad nejakú logiku má, ale v realite zlyháva ako najmenej efektívne a drahé. Ukázalo sa, že ak ľudia najskôr dostanú možnosť dôstojného bývania v sociálnom byte, a potom spolupracujú s odborníkmi na riešení svojich problémov, získajú zázemie a dostatočnú silu prekonať ich. Výsledky a čísla hovoria jasne. Ľudia bez domova majú väčšiu motiváciu udržať si to dobré, čo získali, než snažiť sa o vzdialenú vidinu lepšieho života. Cieľom teda je dostať ľudí z ulice čo najrýchlejšie do trvalého bývania. Už nechceme len hasiť najpálči-

vejšie problémy. Chceme venovať čas a energiu skutočným riešeniam. Chceme spojiť sily s ostatnými organizáciami, expertmi a kompetentnými orgánmi a nájsť spoločnú víziu, ako by mohol systém pomôcť ľuďom bez domova komplexne a efektívne. Na každoročnej konferencii Ľudia bez domova (organizuje ju naše združenie Proti prúdu, vydavateľ Nota bene), sme vytvorili pracovnú skupinu, ktorá pracuje na vzniku Národnej stratégie prevencie a riešenia bezdomovectva. Nestojíme o papier, ale o živé partnerstvo, kde všetci kompetentní nájdu svoje správne miesto v pomoci ľuďom bez domova. Máme luxusnú možnosť poučiť sa z chýb iných, preskočiť tápanie a vziať to skratkou. Stále chovám nádej, že sa nám to podarí. Ďakujeme všetkým, ktorí sa k tomuto cieľu pridávajú. Sandra Tordová štatutárna zástupkyňa OZ Proti prúdu

PODPORTE NÁS A ZAŠLITE DARCOVSKÚ SMS V CENE 2 EURÁ

NA ČÍSLO 877 V TVARE: DMS NOTABENE Podiel prevádzaný na účet zbierky je 96% z každej DMS, t. j. 1,92 eura. Zbierka č. 000-2015-011133 je povolená MV SR a je realizovaná prostredníctvom DMS systému, ktorý spravuje Fórum donorov - www. donorsforum.sk.

Manažment Proti prúdu: riaditeľka Mgr. Zuzana Pohánková, 0917 275 812. Štatutárne zástupkyne: Mgr. Zuzana Pohánková, Mgr. Sandra Tordová. Redakcia Nota bene: šéfredaktorka Mgr. Sandra Tordová, 0905 143 651, editorka Ada Jung. Inzercia a fundraising: Jaroslav Šipoš, 0911 654 411. Administratíva: Ing. Fabiola Mokrá, 0911 209 559. Sociálni pracovníci: 02 5262 5962, poradcovia@notabene.sk, Barbora Žiaranová, Mgr. Mária Benkovičová, PaedDr. Libor Klenovský PhD, Mgr. Erik Kapsdorfer, Mgr. Igor Kocian. Projekt nosiči batožín: PhDr. Peter Kadlečík, 0907 733 388, Bc. Tomáš Dobrovič. Konferencia ľudia bez domova: projektový manažment Mgr. Nina Beňová, PhD, 0908 434 826. Grafické spracovanie časopisu: Mgr. art. Pavol Čejka. Jazyková korektúra: Workaholic culture. Tlač: Dolis, s.r.o. Všetci uvedení pracovníci majú zároveň osobnú mailovú adresu v tvare: meno.priezvisko@notabene.sk.

Mesačník Nota bene, 14. ročník, číslo 169. Vydavateľ: OZ Proti prúdu, Karpatská 10, 811 01 Bratislava, 02/5262 5962, www.notabene.sk. IČO: 360 68 781, IČ DPH: SK2021585731, číslo účtu: 266 34 750 14/ 1100 Tatrabanka, IBAN: SK 21 1100 0000 0026 6347 5014, BIC (SWIFT): TATRSKBX. Registrácia na MV SR dňa 20. 3. 2001, číslo spisu: VVS/1-900/90-17945, na MK SR pod číslom EV 3665/09 ISS N 1335-9169.

Organizácie zabezpečujúce realizáciu integračného projektu Nota bene na Slovensku: BRATISLAVA (od roku 2001): O. z. Proti prúdu, vydavateľ Nota bene, Karpatská 10, 811 01 Bratislava, 02/5262 5962, poradcovia@notabene.sk, www.notabene.sk, BANSKÁ BYSTRICA (2003): Sociálno-charitatívne centrum Prístav, prevádzkovateľ: Územný spolok SČK, Pod Urpínom 6, 974 01 Banská Bystrica, Hana Kleniarová, 048/413 1335, sus.bbystrica@redcross.sk, ČADCA (2006): Dom charity sv. Gianny, prevádzkovateľ: DCH Žilina, Kukučínová 4, 022 01 Čadca, Katarína Melicháčová, 0918 874 839, 041/432 40 88, charita.cadca@centrum.sk, HLOHOVEC (2009): O. z. Pokoj a dobro, Pribinova 51, 900 28 Hlohovec, Pavol Šoka, 033/742 3827, viera.vavrova@d2u.sk, HOLÍČ (2009): Azylový dom Emauzy, prevádzkovateľ: N. o . Križovatky, Holíč, Michal Sedláček, 034 668 3110, michal.sedlacek@gmail.com, 0905 579 087, 034 6683110, emauzy@stonline.sk, KEŽMAROK (2006): O. z. Hviezda (v spolupráci s MsÚ Kežmarok), Lanškrounská 16, 060 01 Kežmarok, Mária Galdunová, 0905 886 546, 052/466 0212, komunita@kezmarok.sk, KOŠICE (2003): Charitný dom sv. Alžbety, prevádzkovateľ: ADCH Košice, Bosáková ul. Košice, Ing. Bc. Martina Mačingová, 0910 842 182, notabene.kosice@gmail.com, LEVICE (2005): O. z. Miesto v dome, Sama Chalupku 7, 934 01 Levice, Ľubica Prištiaková, 036/622 15 86, mvd@miestovdome.sk, LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ (2010): Komunitné centrum Lipt. Mikuláš, Športová 1190/4, 031 01 Lipt. Mikuláš, Mgr. Alena Novajovská, 0911 197 227, 044 552 2052, komunitne.centrum@atlas.sk, MALACKY (2006): Azylové centrum Betánia, prevádzkovateľ: N. o. Križovatky, Ľudovíta Fullu 16, 901 01 Malacky, Lenka Hornáčková, 0908 461 988, 034 772 2457, acbetania@orangemail.sk, www.krizovatky.eu, NITRA (2003): Dom charity sv. Rafaela, prevádzkovateľ: DCH Nitra, Samova 4, 950 50 Nitra, Andrea Rončková, 0907 451 771, 037 772 1792, rafael.charita@gmail.com, www.charitanitra.sk, PIEŠŤANY (2005): ÚZ Domum, Bodona 55, 921 01 Piešťany, Eva Papšová, 0915 400 577, 033/ 772 7687, domum@kios.sk, POPRAD (2005): ZSS, prevádzkovateľ: O. z. Korene v spolupráci s MsÚ Poprad, Levočská 51, 058 01 Poprad, Marcela Michalková, 0910 890 488, 052/772 4209, socialne@msupoprad.sk, TRNAVA (2006): ADCH Trnava, Hlavná 43, 917 01 Trnava, Soňa Pobiecka, 0948 091 011, 033/533 3159, kristina.bacikova@charitatt.sk, sona.pobiecka@charitatt.sk, VRANOV NAD TOPĽOU (2009): Charitný dom pre mládež, prevádzkovateľ ADCH Košice, Lúčna 812, 093 01 Vranov nad Topľou, 0904 981 536, 057/443 1578, maria.tongelova@charita-ke.sk, ŽILINA (2003): Dom charity sv. Vincenta, prevádzkovateľ: DCH Žilina, Predmestská 12, 010 01 Žilina, Gabriela Huliaková, 0918 314 197, 041/724 4795, dchvincent.za@gmail.com


INZERCIA

Profile for Proti prudu

Nota bene 169 júl 2015  

Na kolesách

Nota bene 169 júl 2015  

Na kolesách

Advertisement