TÉMA
text: dagmar gurová | foto: reuters/alexandra winkler
nota bene 149
2013 november
pela. Uznanie a sláva jej nepriniesli iba šťastie, zato si užívala vášeň, dobrodružstvo a dramatické zvraty. „Pripadá mi, že som žila mnoho životov, raz dole, raz hore, ale nikdy nie v pokoji – tak ako vlny oceánu. Vždy som hľadala niečo neobvyklé, zázračné a tajomné.“
Modré svetlo A práve to vystihla v kultovom filme Modré svetlo, ktorý podľa kritikov otriasol „schátraným filmovým nebom“. Prispela k tomu neobvyklá práca so svetlom a filtrami, ktoré zahalili realistickú prírodu oparom tajomna. Väčšinu záberov Leni nasnímala na autentických miestach s drsnými horalmi, ktorí dovtedy nepoznali ani fotografiu. Modré svetlo bolo prvým filmom, ktorý sama režírovala, strihala a čiastočne produkovala. Navyše vymyslela aj námet a hrala hlavnú postavu. K neobvyklému nasadeniu ju nedohnala ani tak prílišná viera vo vlastné schopnosti, ako nedostatok peňazí. Neskôr mala pocit, že v príbehu hlavnej hrdinky predpovedala svoj vlastný osud: „Junta, zvláštne dievča z hôr, žije vo vysnenom svete. Prenasledujú ju a nakoniec zahynie, pretože stratí ideály.“
Roky s Hitlerom
KONTROVERZNÝ ŽIVOT TALENTOVANEJ ŽENY
NEZDOLNÁ LENI Leni Riefenstahlová ako filmárka a fotografka dokázala veľké veci. Pracovala tvrdo, ale neváhala využiť všetky výhody, ktoré sa jej pri tom naskytli – vrátane vplyvu svojho fanúšika Adolfa Hitlera. Rodená Berlínčanka Leni Riefenstahlová bola rebríku nad obrovskou priepasťou, nechala ženou mnohých nadaní. Vynikala ako špor- sa zasypať lavínou či havarovala s lietadlom. tovkyňa, tanečnica, herečka, režisérka i fo- „Mojím ženským ideálom bola madam Curie. Bola tografka. Priťahovalo ju všetko, čo sa zdalo pre mňa vzorom pre svoj odriekavý život, posadnuťažké, ba až nemožné. Zakaždým, keď sa do tosť, sústredenú vôľu žiť iba pre svoje poslanie,“ načohosi takého pustila, zožala nadšené kritiky písala Leni v memoároch s názvom V mojej pamäti. a prestížne ceny. Za jej úspechom však boli ho- Maximum vyžadovala aj od svojich spolupracovdiny driny, nepohodlia a nebezpečných situá- níkov. Jej tvorivé odhodlanie ich strhávalo k nadcií. Pre hodnoverné zábery behala po vratkom priemerným výkonom, no viacerí nevydržali zni-
22
čujúce pracovné tempo a zrútili sa. Aj Leni šla na doraz – prekonala mnoho vážnych zranení a operácií, po filmovaní v zasnežených horách mala chronické zdravotné problémy, ktoré ešte zhoršovala zlá životospráva a stres. Chorľavela hlavne vtedy, keď jej okolnosti bránili v práci. Ani to najväčšie zúfalstvo ju však nebrzdilo dlho. Ak sa pred ňou jedna práca definitívne uzavrela, vrhla sa na novú a znova us-
ry na telá a ako prvá filmovala aj pod vodou. Na plátne dala rovnaký priestor športovcom každej rasy, vrátane afroamerického šprintéra Jesseho Owensa, ktorý tu získal štyri zlaté medaily. Svetová premiéra Olympie prebehla v roku 1938, Leni ju stanovila na Hitlerove narodeniny. Argumentovala tým, že inak by premiéru musela odložiť na neurčito – nemecká ríša totiž chvíľu predtým anektovala Rakúsko, čo bolo dôležitejšie než film.
Selektívna realita Leni sa na svet a druhých ľudí vždy pozerala len cez seba a svoju prácu, ako by to boli kulisy a figúrky vo veľkom filme jej života. Zamerala sa na to, čo bolo krásne a čo sa jej hodilo, to ostatné si nepripúšťala. „Hitlerove rasistické idey som bezvýhradne odmietala, preto som nikdy nevstúpila do NSDAP,“ hájila sa. No zároveň sa nezdráhala využiť jeho pomoc vždy, keď sa v práci dostala do úzkych. Po vojne strávila dlhé obdobia vo väzení, denacifikovali ju v roku 1949. Do konca života však niesla biľag posluhovačky a obdivovateľky nacistického režimu. Leni na svojom pôsobení v hitlerovskom Nemecku nevidela nič zlé, naopak sama sa cítila byť obeťou. Zvlášť preto, že sa už nikto neodvážil financovať a premietať jej filmy.
Leni mala dosť neprajníkov, pretože si vždy šla tvrdo za svojou víziou. Navyše ako žena výrazne uspela v oblasti, ktorej dovtedy dominovali muži. Akčná starenka Tých najzarytejších nepriateľov však k sebe pri- V šesťdesiatke pochopila, že z filmovania nič netiahla pre spoluprácu s Adolfom Hitlerom. V oka- bude a začala fotiť. V primitívnych podmienkach mihu, keď ho počula prvýkrát hovoriť na politic- divokej africkej Núbie dokumentovala život a zvykom zhromaždení, mala „takmer apokalyptickú ky domorodých obyvateľov. Zblížila sa s kmeňmi, víziu“. „Bola som ako uhranutá. Hoci som mno- ktoré ešte nezasiahla civilizácia, naučila sa ich jahému z Hitlerovej reči nerozumela, pôsobila na zyk a urobila jedinečné zábery miznúceho sveta. mňa fascinujúcim dojmom.“ Budúci diktátor ju Fotografie domorodcov vyšli v prestížnych časotak očaril, že ho okamžite požiadala o osobné pisoch a v dvoch knihách. Leni bola prvou cudzinstretnutie. A Hitler ju nenechal čakať. „Až sa raz kou, ktorá za svoje služby Sudánu získala tamojšie dostanem k moci, budete musieť robiť moje filmy,“ štátne občianstvo. Kritici, ako napr. spisovateľka a povedal jej. Leni sa síce zdráhala, že nedokáže filmárka Susan Sontagová, jej však vyčítali, že fonakrúcať na objednávku, nakoniec však pre Hit- tila hlavne mladých a krásnych černochov, a tým lera vytvorila dva dokumenty zo straníckych zjaz- znova prezentovala fašistický ideál krásy. dov v Norimbergu. Víťazstvo viery (1933) a hlavne Pod hladinou oceánu v starobe našla ešte jeden Triumf vôle (1934) mali veľký úspech v Nemecku fantastický, snový svet. Kurz potápania absolvoi v zahraničí. Účinnejšiu propagandu by si nacisti vala vo veku 71 rokov. Aby vôbec našla inštrukani nemohli priať. Leni opäť použila na tú dobu tora, zmenila si dátum narodenia. „Namiesto netradičné techniky, napríklad pohyblivú kame- roku 1902 som do prihlášky napísala 1922. Aj keď ru. Všetok materiál sama zostrihala, a keď nikto som sa takto omladila, učiteľ potápania na mňa nedokázal zladiť hudbu s obrazom, ujala sa aj di- pozeral skepticky. Určite si myslel, že táto to rigovania 80-členného orchestra. nezvládne.“ Nielen, že sa potápala, ale nafotila Jej vrcholným filmovým dielom je dvojdielna pri tom pozoruhodné zábery a po rokoch zase Olympia – dokument o letných olympijských nakrúcala. Film Dojmy pod vodou mal premiéhrách, ktoré prebehli v roku 1936 v Berlíne. Kva- ru na jej sté narodeniny. Leni Riefenstahlová sa litné farebné filmy v tej dobe ešte neexistovali. dožila 101 rokov, zomrela v spánku. Aby dosiahla čo najlepší obraz, nakrúcala na tri Novátorskou technikou sa zaradila k najtalentodruhy čiernobieleho filmového materiálu – je- vanejším filmárom svojej doby, životom k tým den sa osvedčil na portréty, na druhom najviac najviac kontroverzným. Anglický denník The Invynikla architektúra, na treťom príroda. Pohyblivú dependent v jej nekrológu napísal: „Zaujímala sa kameru na koľajniciach režisérka doplnila o spo- o krásu, dobrodružstvo a filmy, ale preslávila sa malené zábery. Športovcov snímala v nevšed- ako žena, ktorú ste milovali nenávidieť.“ ných uhloch – zo špeciálnych šácht vykopaných priamo na štadióne zaberala postavy atlétov tý- Zdroj: L. Riefenstahl: V mé paměti, Prostor, čiace sa oproti nebu, bežcom umiestnila kame- 2004; en.wikipedia.org
DÁMA ZA OBJEKTÍVOM Fotografka Mária Holoubková-Urbasiówna (1898 – 2004) sa narodila v Poľsku, ale všetky roky svojej profesionálnej kariéry prežila na Slovensku. Po roku 1918 sa s mamou a bratom presťahovala do Trenčianskych Teplíc, kúpeľného mestečka s kozmopolitnou atmosférou. Už v roku 1919 si tu otvorila fotografický ateliér, ktorý neskôr presunula do Trenčína. Na tú dobu to pre ženu bola neobvyklá kariéra. Najskôr ju vnímali s nedôverou, ale podarilo sa jej preraziť. Zo začiatku fotila s bratom, časom sa pridala k fotografovi, kameramanovi a režisérovi Cyrilovi Kašparovi. Prvé fotografie jej uverejnil časopis Slovenský svet v roku 1921. Fotila romantické krajinky a folklór, ktoré dopĺňala zábermi zo slovenských a českých miest. Zaujímali ju hrady, príroda, všedný život aj politici – československého prezidenta T. G. Masaryka zvečnila na koni pred jeho kaštieľom v Topoľčiankach, fotila aj Eduarda Beneša, Andreja Hlinku, Jozefa Tisa a Klementa Gottwalda. Trenčianske múzeum uchováva rozsiahlu zbierku jej negatívov na sklenených platniach, z ktorých vyrábala prvé fotopohľadnice. Každú z nich bolo treba zvlášť nafotiť a vyvolať, takže bola v podstate originálom. Holoubkovej ateliér vyrábal stovky takýchto pohľadníc denne a predával ich do celého Slovenska. Mária neostala len pri fotení, nadchol ju aj film, do ktorého sa odvážne pustila s kolegom Kašparom. Založili firmu Tatrafilm, v ktorej za necelých desať rokov nakrútili okolo 40 filmov – robili dokumenty, reportáže, reklamu aj hrané filmy. Mária sa vydala za akademického maliara Josefa Holoubka. Nemali deti, ale prežili spolu veľmi spokojné roky. Popri fotografovaní sa angažovala vo viacerých ženských spolkoch a do roku 1955 naďalej pracovala vo svojom ateliéri. S fotografiou skončila, až keď jej komunisti zrušili živnosť. Stých narodenín sa dožila v domove opatrovateľskej služby. Aj v tomto veku pôsobila sviežo a čulo. Vtipkovala, že jasnú myseľ si udržuje kalíštekom Becherovky. Bolo v nej čosi aristokratické – hovorila s noblesou a zaujatím pre správne gradovaný príbeh. Zomrela vo veku 106 rokov ako najstaršia žena na Slovensku. text: dagu, tasr, czsk.net
23